Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. marec 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 32C/6/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117218628
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Benčová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8117218628.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Lenkou Benčovou v spore žalobkyne: A. B., C. D., nar.

XX.XX.XXXX,bytomE.XX,XXXXXF.,právnezastúpená:JUDr.JurajomFerenčíkom,PhD.,advokátom
so sídlom Krivá 25, 040 01 Košice, proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J.A. Reimana
Prešov,sosídlomHollého14,08181Prešov,IČO:00610577,právnezastúpený:Advokátskakancelária
GOGA a spol., s.r.o., so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice, IČO: 36 863 947, o náhradu nemajetkovej
ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur v lehote
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom o výške
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť znaleckému ústavu: forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych

expertíz s.r.o., so sídlom Boženy Nemcovej 8, 811 04 Bratislava, IČO: 44 017 391 odmenu za účasť na
pojednávaní dňa 14.02.2024 (znalečné) vo výške 413,93 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 24.07.2017 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému
zaplatenia sumy 50 000 eur titulom nemajetkovej umy.

2. V žalobe uviedla, že dňa 17.07.2014 o cca 19.40 hod. bola matka žalobkyne G. D. prijatá na
chirurgickú kliniku žalovaného pre bolesti pod pravým rebrovým oblúkom s propagáciou do chrbta,

trvajúce 3 dni a zvracanie. Pacientke začal žalovaný poskytovať zdravotnú starostlivosť, pričom
dňa 18.07.2014 pri rannej vizite pretrvávala palpačná bolesť brucha, ordinované bolo vyšetrenie
žlčníka a pankreasu magnetickou rezonanciou, cca o 20.00 hod. pacientka udávala triašku a vo
večerných hodinách absolvovala MR brucha, ktoré preukázalo pôvod bolesti. Dňa 19.07.2014 bol k
liečbe pridaný Ketonal, o cca 24.00 hod. mala pacientka sťažené dýchanie, triašku a zimnicu, na
ďalší deň bol pri vyšetrení brucha žlčník opäť hmatný. Dňa 22.07.2014 bolo ordinované v Košiciach
endoskopické vyšetrenie za účelom presnejšej diagnostiky žlčových ciest a vývodu pankreasu s

možnosťou terapeutického riešenia. Pracovisko ERCP v Košiciach bolo pre dovolenky nefunkčné,
preto bola pacientka objednaná na ERCP v Ružomberku a to dňa 24.07.2014, a do času tohto
vyšetrenia sa klinický stav pacientky zhoršoval, bola slabá, spavá, prítomné boli známky zlyhávania
funkcie pečene a obličiek. Dňa 24.07.2014 ráno pre ďalšie zhoršenie klinického stavu bolo plánovanéERCP zrušené a z vitálnej indikácie bol indikovaný operačný výkon s cieľom externej derivácie
žlčových ciest. Pooperačne bola pacientka 25.07.2014 o 00.25 hod. preložená na KAIM, kde pre
nedostatočnosť dýchania bola na umelej pľúcnej ventilácii a pretrvávala nedostatočná činnosť životne

dôležitých orgánov. Pre progresiu šokového stavu, pri pokračujúcom život ohrozujúcom krvácaní bola
popoludní chirurgom indikovaná urgentná operačná revízia, za účelom zastavenia predpokladaného
zdroja krvácania po predchádzajúcom operačnom výkone (24.07.2014). Dňa 25.07.2014 (14.30 - 16.00
hod.) bola v celkovej anestézii realizovaná operačná revízia. V dňoch 28.07., 29.07. a 03.08.2014
bolo vykonané kontrolné chirurgické vyšetrenie, odstránená bola Mikuliczova tamponáda, pričom dňa

30.07.2014 bolo vykonané CT mozgu s nálezom difúzneho presiaknutia mozgového tkaniva, indikovaná
bola antiedematózna liečba. Postupne sa zdravotný stav pacientky vyvíjal až do multiorgánového
zlyhania s nutnosťou UPV a zavedenia invazívneho hemodynamického monitoringu. Dňa 06.08.2014
o 21.25 hod. došlo k úmrtiu pacientky, a následne vykonaná pitva určila príčinu smrti - septický
šok. Žalobkyňa po celý čas, čo bola jej matka v nemocnici, intenzívne komunikovala s personálom
žalovaného a navštevovala matku každý deň, pokiaľ to bolo možné. Po úmrtí matky žalobkyňa upadla

do šoku, z ktorého sa do dnešného dňa celkom nespamätala. Keďže mala žalobkyňa podozrenie, že
poskytovaná lekárska starostlivosť bola nesprávna, obrátila sa s podnetom na Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou, ktorý listom zo dňa 02.02.2015 oznámil žalobkyni výsledok prešetrovania
jej podnetu so záverom, že oba operačné výkony (24.07., 25.07.2014) boli zrealizované správne
a komplikácia, ku ktorej došlo pri prvej operácii, s nutnosťou reoperácie, bola následkom neskorej

operačnej indikácie. Podľa úradu uvedeným nedostatkom v oneskorenom terapeutickom postupe bolo
porušené ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti. Porušením zákonných
povinností žalovaného ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktoré malo za následok smrť matky
žalobkyne, je preukázaná príčinná súvislosť s jeho konaním a následkom, ktorý nastal - spôsobená
smrť príbuznej, ktorá je považovaná za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne.

Závažný neoprávnený zásah do práv žalobkyne spočíva v závažnom narušení súkromného a rodinného
života žalobkyne, keď smrťou matky navždy stratila možnosť viesť rodinný a súkromný život, vrátane
udržiavania vytvoreného citového puta, ktoré si celý život žalobkyňa s matkou udržiavala a pestovala.
Trauma zo smrti matky je neodstrániteľná a jej smrť nezvratne zasiahla do života tak žalobkyne, ako
aj ich najbližších, čím je celá rodina ochudobnená a ide o nenapraviteľný stav. S matkou žalobkyňa

udržiavala aj napriek pokročilému veku čulý vzťah, navštevovali sa minimálne raz týždenne, spoločne
komunikovali, zdieľali svojej radosti aj starosti či už na osobných stretnutiach, alebo aj telefonicky. Strata
člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich základ rodinného
života.

3. Žalobkyňa ako dôkazy predložila: úmrtný list matky žalobkyne, list o prehliadke mŕtveho a štatistické
hlásenie o úmrtí, list Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou z 02.02.2015, návrh na
uzatvorenie mimosúdnej dohody z 19.06.2017 a odpoveď žalovaného na výzvu týkajúcu sa návrhu na
mimosúdnu dohodu.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť pre neunesenie dôkazného bremena.
Poukázal na to, že na základe vykonaného dohľadu Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
konštatoval pochybenia zo strany žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti: 1. ERCP bolo
ordinované neskoro (22.07.2014) vzhľadom na to, že malo byť zrealizované do 24 hod. od stanovenia
diagnózy (MR nález - 18.07.2014), 2. pri nemožnosti realizácie do 24 hod. od stanovenia diagnózy

mala byť neodkladne vykonaná operácia. Proti vyššie uvedeným zistenia žalovaný ako žalobca podal
správnu žalobu vedenú na Krajskom súde v Prešove sp. zn. 5SA/5/2016, pričom proti rozsudku súdu
prvého stupňa podal kasačnú sťažnosť na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Žalovaný má za to,
že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti postupoval správne, pričom poukazuje na stanovisko doc.
MUDr. Augustína Prochotského, CSc., ktorý konštatoval správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

Pre žalovaného bol prekvapením postup Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý sa
neuspokojil s názorom konzultanta doc. Prochotského, ale na overenie správnosti si prizval ďalšieho
konzultanta z odboru chirurgia prof. Labaša, ktorý naopak konštatoval, že zdravotná starostlivosť nebola
pacientke poskytnutá správne. Keďže vyriešenie podstatnej otázky, t.j. pochybenie žalovaného pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti je základným predpokladom aj tohto konania, žalovaný navrhol

prerušiť konanie do právoplatného skončenia o správnej žalobe, ktorého závery môžu mať vplyv aj na
posúdenie opodstatnenosti nároku žalobkyne v tomto konaní.5. Žalobkyňa v replike uviedla, že akékoľvek argumenty, ktoré žalovaný v tomto konaní predostiera, už
boli vyhodnotené ako nedôvodné tak Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako aj pred
Krajským súdom v Prešove. Z uvedeného dôvodu preto nevidí dôvod na prerušenie konania. Príčinná

súvislosť je daná nesprávnym postupom žalovaného v rozpore so zákonom a úmrtie matky žalobkyne
je dôsledkom neskorej operačnej indikácie zamestnancami žalovaného. O tomto protiprávnom postupe
v súčasnosti rozhodol tak správny orgán, ako aj Krajský súd v Prešove. Smrť blízkej osoby je zásahom
do práv žalobkyne a spôsobila jej trápenie a ujmu, ktorá sa nedá napraviť. Základ nároku žalobkyne
je neoprávnenosť zásahu žalovaného do práva na ochranu jej súkromia, ktorým je v danom prípade

spôsobenie úmrtia člena rodiny. Náhrada nemajetkovej ujmy nie je náhradou za život, slúži len na
zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, a je nepochybné, že žiadna suma priznaná v súdnom konaní nie
je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to, aby nahradila ľudský život.

6. Uznesením č. k. 32C/6/2017-112 zo dňa 16.10.2018 súd nariadil znalecké dokazovanie z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a na jeho vykonanie poveril znalecký ústav: forenzic.sk

Inštitút forenzných medicínskych expertíz, s.r.o.

7.Súdvykonaldokazovanievýsluchomžalobkyne,oboznámenímsasobsahompredloženýchlistinných
dôkazov, ako aj s obsahom znaleckého posudku.

8. Rozsudkom č. k. 32C/6/2017-240 zo dňa 21.12.2021 súd žalobu žalobkyne zamietol. Dospel k
záveru, že žalovaný smrť matky žalobkyne nezavinil. Zo znaleckého posudku vyplýva, že správnym
postupom v poskytovaní zdravotnej starostlivosti by bolo vykonanie ERCP vyšetrenia, ktoré
vykonávajú špecializované pracoviská odlišné od žalovaného, avšak ani vykonanie takéhoto
úkonu by nepostačovalo na zlepšenie klinického stavu pacientky, prostredníctvom ERCP je totiž možné

vykonať iba spriechodnenie žlčového stromu. Operačný výkon v rozsahu externej derivácie žlčových
ciest u pacientky pomocou tzv. T-drénu bol správnou voľbou liečby choroby pacientky. Dňa 22.07.2014
(sobota) bolo u pacientky možné stanoviť diagnózu multiorgánového zlyhania pri rozvinutej sepse.
Ak by bola operácia skôr indikovaná a vykonaná, nie je isté, či by došlo k zabráneniu rozvoja septického
šoku. V literárnych zdrojoch nie je uvedený výhradne určujúci spôsob liečby pri chorobe, ktorou

pacientka trpela. Liečebný postup závisí vždy od individuálnej klinickej situácie a je na rozhodnutí lekára,
či lekárov. Boli zistené aj postupy non lege artis, avšak vzhľadom na celkový stavpacientky,vrátane
nálezu ťažkého zápalu žlčníka nemožno potvrdiť, že ak by aj bolo vykonané ERCP so spriechodnením
žlčových ciest by bolo možné predísť úmrtiu pacientky.

9. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 5Co/17/2022–261 zo dňa 30.03.2023
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej
inštancie uložil povinnosť doplniť dokazovanie výsluchom znalca.

10. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie na 14.02.2024, na ktorom doplnil dokazovanie

výsluchom znalca a zistil tento skutkový stav:

11. Matka žalobkyne p. G. D. bola dňa 17.07.2014 o 19:40 privezená do zariadenia žalovaného
po tri dni trvajúcich bolestiach pod pravým rebrovým oblúkom s propagáciou do chrbta,
zvracala. Vo večerných hodinách jej bolo ordinované vyšetrenie žlčníka a pankreasu magnetickou

rezonanciou, neskôr absolvovala MR brucha. Dňa 22.07.2014 (sobota) bolo ordinované v
Košiciach endoskopické vyšetrenie, pracovisko ERCP v Košiciach bolo pre dovolenky nefunkčné,
preto bola pacientka objednaná na ERCP v Ružomberku, a to na 24.07.2017 (pondelok), do času
vyšetrenia sa klinický stav pacientky zhoršoval, bola spavá, boli prítomné známky zlyhávania funkcie
pečene a obličiek. Dňa 24.07.2017 ráno pre ďalšie zhoršenie klinického stavu bolo plánované ERCP

zrušené a z vitálnej indikácie bol indikovaný operačný výkon s cieľom externej derivácie žlčových
ciest. V priebehu operačného výkonu bolo zistené, že pacientka má enormne dilatovanú pečeň a
extrémne dilatovaný, hydropický žlčník zmenený zápalom až v štádiu flegmona gangrény. Zákrok
bol výrazne sťažený pre nezastaviteľné krvácanie aj napriek pokusom s elektrokoaguláciou
(č.l. 189-190). Pooperačne bola pacientka 25.07.2014 o 00:25 hod. preložená na KAIM, kde

pre nedostatočnosť dýchania bola na umelej pľúcnej ventilácii a pretrvávala nedostatočná činnosť
životne dôležitých orgánov. Pre progresiu šokového stavu, pri pokračujúcom život ohrozujúcom
krvácaní bola popoludní chirurgom indikovaná urgentná operačná revízia za účelom zastavenia
predpokladaného zdroja krvácania po predchádzajúcom operačnom výkone. Dňa 25.07.2014 bola vcelkovej anestézii realizovaná operačná revízia. Aplikovaná bola komplexná intenzívna terapia, vrátene
antibiotickej liečby (č.l. 145), opakovane podávané transfúzne prípravky. Od 2. pooperačného dňa
pretrvávalo bezvedomie. V dňoch 28.07., 29.07. a 03.08.2014 bolo vykonané kontrolné chirurgické

vyšetrenie, odstránená bola Mikuliczova tamponáda, pričom dňa 30.07.2014 bolo vykonané CT mozgu s
nálezom difúzneho presiaknutia mozgového tkaniva, indikovaná bola antiedematózna liečba. Postupne
sa zdravotný stav pacientky vyvíjal až do multiorgánového zlyhania s nutnosťou UPV
a zavedenia invazívneho hemodynamického monitoringu. Dňa 06.08.2014 o 21:25 došlo k úmrtiu
pacientky a následne vykonaná pitva určila príčinu smrti - septický šok.

12. Z vykonanej pitvy bolo zistené, že chorobou, ktorá smrť privodila, bolo kardiorespiračné
zlyhanie, predchádzajúcimi príčinami bol zápal pľúc a celkové skôrnatenie tepien. Prvotnou príčinou bol
stav po operácii žlčníka, teda išlo o úmrtie z chorobných príčin.

13. Listom zo dňa 02.02.2015 Úrad pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou žalobkyni na jej podnet

po prešetrení oznámil, že vzhľadom na MR nález dňa 18.07.2014, zhoršujúci sa klinický
stav pacientky a laboratórne parametre, ako aj na včas nezrealizované ERCP bola prvá
operácia jej matky dňa 24.07.2014 vykonaná neskoro, kedy už bola miera rizika operácie
príliš vysoká, s minimálnou šancou na prežitie, z dôvodu pretrvávajúceho krvácania musela byť
dňa 25.07.2014 vykonaná reoperácia. Zároveň uviedol, že oba operačné výkony (24.07. a 25.07.)

boli vykonané správne. Komplikácia, ku ktorej došlo pri prvej operácii, s nutnosťou reoperácie, bola
následkom neskorej operačnej indikácie. Zároveň boli zistené nedostatky vo vedení zdravotnej
dokumentácie, ktoré však nemali vplyv na správnosť poskytnutej zdravotnej starostlivosti.

14. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou rozhodnutím zo dňa 22.05.2015 uložil Fakultnej

nemocnici s poliklinikou J. A. Reimana Prešov pokutu 5000 eur z dôvodu, že poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti porušil § 4 ods. 3 zákona č.576/2004 Z.z. tým, že nezabezpečil včas a účinnú liečbu
pacientky G. D. v období od 17.07.2014 do 06.08.2014 počas hospitalizácie na chirurgickej klinike
a klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom na
MR nález z 18.07.2014, zhoršujúci sa klinický stav pacientky a progredujúce laboratórne parametre v

priebehu hospitalizácie na chirurgickej klinike bola prvá operácia s cieľom externej derivácie žlčových
ciest (realizovaná dňa 24.07.2014) vykonáva neskoro. Pacientka bola dňa 24.07.2014 operovaná už z
vitálnej indikácie v štádiu pokročilého hepatorenálneho zlyhávania a ťažkého hypokoagulačného stavu.

15. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Sžk/80/2018 došlo k zmene rozsudku Krajského súdu v

Prešove sp. zn. 5Sa/5/2016 zo dňa 01.06.2017 tak, že došlo k zrušeniu rozhodnutia predsedu Úradu pre
dohľad na zdravotnou starostlivosťou zo dňa 05.05.2016 a rozhodnutia Úradu pre dohľad na zdravotnou
starostlivosťou,pobočkaPrešovzodňa22.05.2015,ktorýmibolakonštatovanánonlegeartisposkytnutá
zdravotná starostlivosť žalovanej a uložená pokuta. Vec bola vrátená na ďalšie konanie.

16. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou rozhodnutím zo dňa 06.09.2023 správne konanie
vo veci uloženia pokuty za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti pani G. D. v období od 17.07.2014 do 06.08.2014 počas hospitalizácie na chirurgickej
klinike a klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zastavil
z dôvodu, že pokuty možno uložiť do dvoch rokov odo dňa zistenia porušenia povinnosti, najneskôr

však do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti. V uvedenom prípade uplynula zákonom stanovená
prekluzívna lehota na uloženie pokuty dňa 23.07.2020.

17. Dňa 19.06.2017 vyzvala žalobkyňa žalobcu na zaplatenie 50 000 eur titulom náhrady nemajetkovej
ujmy, žalovaný jej predmetnú sumu nezaplatil.

18. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že so svojou matkou mala dobrý vzťah, do nemocnice za ňou
chodievala každý deň, jej smrť prežívala intenzívne. Žalobkyňa býva na E. E., jej matka bývala vo
vlastnom byte na Sídlisku III. Komunikovali spolu osobne, ako aj elektronicky. Stretávali sa raz
za týždeň, trávili spolu Vianoce a Veľkú noc. Jej matka zomrela vo veku 72 rokov.

19. Zo znaleckého posudku znaleckého ústavu v odbore Zdravotníctvo a farmácia forensic.sk Inštitút
forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. 99029/2021 vyplýva, že zo strany Fakultnej nemocnice
J.A. Reimana Prešov boli použité správne diagnostické postupy. Išlo o realizáciu ultrasonografickéhovyšetrenia brucha dňa 17.07.2014 a MRCP vyšetrenia vykonaného dňa 18.07.2014. Indikácia
endoskopickej retrográdnej cholangiopankreatikografie (ERCP) ako terapeutického postupu v prípade
zistenia dilatácie žlčových ciest na podklade obštrukcie v koncovej časti žlčovodu (čo malo byť zistené

dňa 18.07.2014 MRCP vyšetrením) by bola v prípade pani G. D. správnym postupom pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti. Išlo by o postup lege artis. Ak bol záver MRCP vyšetrenia so zistením
dilatácie žlčových ciest na podklade obštrukcie v koncovej časti žlčovodu známy vo večerných hodinách
dňa 18.07.2014, bolo teoreticky možné vzhľadom na uvedený nález indikovať (t.j. vykonať opatrenia
na zabezpečenie jeho realizácie) ERCP zákrok v období dní 18.07.2014 až 22.07.2014. Znalecký

ústav uviedol, že vzhľadom na klinický stav pacientky, ktorý nasvedčoval pre akútnu cholangoitídu
(zápal žlčových ciest) s akútnou cholecystitídou (zápal žlčníka) by vykonanie ERCP ako samostatného
terapeutického úkonu veľmi pravdepodobne nepostačovalo na zlepšenie klinického stavu pacientky.
Prostredníctvom ERCP je totiž možné vykonať iba spriechodnenie žlčového stromu, avšak nemožno
týmto úkonom kauzálne liečiť akútnu cholecystitídu. V prípade pani D. bol indikovaný operačný zákrok
už dňa 21.07.2014. Pani D. mala podľa zdravotnej dokumentácie od prijatia na chirurgické oddelenie

viackrát zistenú hmatnú rezistenciu pod pravým rebrovým oblúkom, čo v situácii rozvoja triašok a
teploty zvyšuje podozrenie na pridruženú akútnu cholecystitídu. Diagnóza akútnej cholecystitídy navyše
nebola po prijatí pacientky verifikovaná opakovaným USG vyšetrením. ERCP patrí medzi špecifické
gastroenterologické invazívne zákroky a jeho vykonanie je v podmienkach SR obyčajne možné iba
v štandardnom režime pracovných dní. Operačný výkon v rozsahu externej derivácie žlčových ciest

bol u pacientky pomocou tzv. T - drénu ako taký správnou voľbou liečby choroby. Znalecký ústav
ďalej konštatoval, že prijatie pacientky pani G. D. na chirurgické oddelenie dňa 17.07.2014, vykonanie
ultrasonografického vyšetrenia brucha a nasadenie konzervatívnej infúznej liečby boli správne postupy
v poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Je možné uviesť, že v deň prijatia bolo - vzhľadom na klinický
nález, ultrasonografický nález a zvýšené laboratórne parametre zápalu (CRP 276mg/l), čo mohlo

svedčať pre diagnózu akútnej cholecystitídy - indikované podanie antibiotickej liečby, k čomu však
podľa dostupnej zdravotnej dokumentácie nedošlo. Nenasadenie antibiotickej liečby dňa 17.07.2014
možno hodnotiť ako odborne nesprávny postup, t.j. postup non lege artis. Správnym postupom v ďalšom
manažmente pacientky bolo indikovanie a vykonanie MRCP dňa 18.07.2014. Dňa 19.07.2014 sa v
ranných hodinách - podľa dekurzného záznamu - mala pacientka dobre, objektívny nález však nie je

čitateľný. V čase o 24.00 hod. mala pacientka dýchavicu s triaškou a zimnicou. Za daných okolností bolo
možné uvažovať aj o rozvíjajúcej sa akútnej cholangoitíde, pri veľmi pravdepodobne známom náleze
obštrukcie žlčových ciest, na podklade konkrementu (kameňa) podľa MRCP z predošlého dňa. Znalecký
ústav teda nemôže potvrdiť kontinuálne sa zlepšujúci zdravotný stav pacientky dňa 19.07.2014.
Rozvoj akútnej cholangoitídy (príznaky: triaška, ikterus a bolestivosť pod pravým rebrovým oblúkom)

dňa 20.07.2014 mal viesť k zintenzívneniu antibiotickej liečby nasadením dvojkombinácie antibiotík
a plánovaniu, respektíve urýchleného operačného riešenia v prípade nedostupnosti ERCP. Na tomto
mieste znalecký ústav konštatoval, že ak nebolo možné vykonať ERCP dňa 21.07.2014 či 22.07.2014,
bolo nutné v prípade pani G. D. indikovať v daných dňoch neodkladný operačný zákrok za účelom
derivácie žlče. Navyše, indikáciou operačného zákroku by bolo možné kauzálne liečiť aj pridruženú

akútnucholecystitídu.Nevykonanieoperačnéhozákrokuvdanýchdňochmožnohodnotiťakonesprávny
odborný postup, t.j. postup non lege artis. Znalecký ústav sa nemohol bližšie vyjadriť k okolnostiam
zabezpečenia iných zastupujúcich pracovísk, vykonávajúcich ERCP zákrok pri nemožnosti daný zákrok
vykonať na najbližšom pracovisku v roku 2014. Pri obštrukčnom iktere (žltačke) s bolesťami brucha
je nevyhnutné urýchlené chirurgické alebo endoskopické odstránenie prekážky - v danom prípade

konkrementu. V prípade pani G. D. bola v laboratórnom obraze prítomná kontinuálne sa zvyšujúca
hladina celkového bilirubínu - dňa 20.07.2014 bola hodnota 107,15 µmol/l, dňa 22.07.2014 bola hodnota
236,7 µmol/l. Navyše, dňa 22.07.2014 boli zistené aj zvýšené hodnoty leukocytov - 28,18 x 109/l, urey
- 20,94 µmol/l a kreatinínu- 185,2 µmol/l. Došlo k poklesu hladiny trombocytov (krvných doštičiek)
do pásma ťažkej trombocytopénie - 17 x 109/l. Dňa 22.07.2014 bolo u menovanej možné stanoviť

diagnózu multiorgánového zlyhania pri rozvinutej sepse (otrave krvi). Ikterus či subikterus, ako prejav
obštrukcie žlčových ciest, bol v zdravotnej dokumentácii po prvýkrát zaznamenaný dňa 20.07.2014.
Ak bol v danom čase známy výsledok MRCP zo dňa 18.07.2014, bolo možné dňa 20.07.2014 veľmi
dobre predpokladať, či identifikovať príčinu ikteru. V prípade obštrukčného ikteru s bolesťami, triaškou
a výrazným vzostupom laboratórnych parametrov zápalu, ako tomu bolo u pani G. D. po prvýkrát dňa

20.07.2014, je indikované urýchlené chirurgické alebo endoskopické odstránenie choledocholitiázy
(prítomnosti konkrementu v žlčovode). V danom prípade rozvoj multiorgánového zlyhávania bol
významným faktorom pre urýchlenie manažmentu pacientky. Znalecký ústav ďalej uviedol, že podľa
dostupnej zdravotnej dokumentácie bola v roku 2014 pani G. D. 72-ročná pacientka, ktorej pridruženéochorenia srdcovo-cievneho systému negatívne ovplyvňovali funkčný stav jej organizmu. Išlo a priori o
rizikovú pacientku pre rozvoj perioperačných komplikácií. Rozvoj obojstranného zápalu pľúc s abscesom
(dutinavyplnenáhnisom)vpravo,upacientkypoprekonanejvnútrobrušnejoperáciinažlčníkuažlčových

cestách s následnou revíziou, nie je prekvapivým nálezom, a taktiež ani finálny rozvoj septického šoku,
ktorý bezprostredne - podľa pitvy - viedol k smrti. Septický šok je teda možné na základe pitevného
protokolu dať do medicínskej príčinnej súvislosti s vykonanou operáciou dňa 24.07.2014, ako aj so
základnýmochorenímžlčovýchciestpaniG.D..Znaleckýústavnemôžejednoznačneabezakýchkoľvek
pochybností potvrdiť, že ak by bola skôr indikovaná a vykonaná operácia, potom by s istotou došlo k

zabráneniu rozvoja septického šoku. Na druhej strane, odkladanie operačného zákroku jednoznačne
zvyšovalo pravdepodobnosť rozvoja tejto komplikácie a zhoršovalo prognostické kritéria uzdravenia.
Vykonanieotvorenejoperáciežlčníka upacientkypaniD.dňa24.07.2014bolozadanýchokolností(stav
multiorgánového zlyhania) veľmi rizikové. Vykonanie ERCP v uvedený deň by veľmi pravdepodobne
neprinieslo žiadaný terapeutický efekt a muselo by sa aj tak skombinovať s operačnou liečbou vzhľadom
na nález ťažkého zápalu žlčníka. Znalecký ústav nemôže uviesť absolútne číselné vyjadrenia miery

úmrtnosti či smrtnosti pri každom z uvedených zákrokov, a to vzhľadom k špecificite zdravotného stavu
pani G. D.. Všeobecné štatistiky teda nie je možné automaticky aplikovať na tento posudzovaný prípad.
Znalecký ústav na základe dostupnej zdravotnej dokumentácie a údajov v spisovom materiáli zistil pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti pani G. D. aj nesprávne postupy, non lege artis. Znalecký ústav
analyzoval aj okolnosť vykonania ERCP napríklad dňa 21.07.2014 alebo dňa 22.07.2014. Vzhľadom

na celkový stav pacientky, vrátane nálezu ťažkého zápalu žlčníka, nemožno potvrdiť, že ak by aj bolo
vykonané ERCP so spriechodnením žlčových ciest hypoteticky vo vyššie uvedených dňoch, bolo by
možné predísť smrti pani G. D.. Nie je totiž možné určiť, do akej miery by sa po spriechodnení žlčových
ciest zlepšil nález na žlčníku.

20. Znalec znaleckého ústavu forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. MUDr. Viktor
Rekeň na pojednávaní uviedol, že z dostupného materiálu alebo zdravotnej dokumentácie p. G. D.
vyplynulo, že diagnostické vyšetrenia, ktoré boli vykonané v dňoch 17.07.2014 a následne 18.07.2014
a síce ultrasonografické vyšetrenie brucha a magneticko rezonančná cholangiopankreatikografia pod
skratkou MRCP boli dostatočné na to, aby sa nimi dala identifikovať diagnóza pacientky. Pokiaľ ide

o diferenciálnu diagnostiku zdravotného stavu p. D., tak pracovná diagnóza bola prakticky známa už
dňa 18.07.2014, pokiaľ teda v tomto čase bol lekárom Fakultnej nemocnice s poliklinikou J.A.Reimana
v Prešove známy výsledok MRCP. Pokiaľ ide o liečebné postupy, tu už v čase prijatia p. D. dňa
17.07.2014 bolo možné postaviť pracovnú diagnózu akútnej cholecystitídy, to znamená akútneho zápalu
žlčníka, pričom mala byť podaná antibiotická liečba. K tomuto, podľa dostupnej dokumentácie, nedošlo

a tento postup vo vzťahu k terapii v znaleckom posudku aj hodnotili ako nesprávny. Rovnako tak
nesprávny postup sa týkal výhrad, resp. nesprávnych postupov v následnom manažmente pacientky
a síce pri rozvoji akútnej cholangitídy, čo značí akútny zápal žlčových ciest alebo žlčového stromu.
Akútna cholangitída mala viesť k zintenzívneniu antibiotickej liečby a plánovaniu buď vyšetrenia ERCP
– endoskopickej retrográdnej cholangiopankreatografie alebo operačného riešenia, ktorého cieľom by

bolo spriechodnenie žlčového stromu. Toto bolo možné indikovať, alebo tá diferenciálna diagnostika
mala byť zahájená v dňoch 20. júla a neskôr. Je však možné dodať, že nie je možné s istotou
povedať, resp. nie je možné uviesť ani nijakú konkrétnu matematickú percentuálnu mieru toho, keby
sa aj postupovalo v danom prípade terapeuticky správne, žeby bolo bývalo možné ovplyvniť okolnosť
neskoršiehoúmrtiap.D.,resp.tomuúmrtiupredísť.ERCPbymohlospriechodniťžlčovécestypacientky,

vpodstatebysatýmprispelokzabezpečeniuodtokužlčeabolobymožnéliečebneovplyvniťajnásledný
rozvoj akútnej cholangitídy. Je zjavné, že v čase prijatia p. D. bola prítomná akútna cholecystitída,
dokonca zvýšenie zápalového parametra CRP bolo trojciferné cez hodnotu dvesto. Jednoznačne prvým
liečebným krokom alebo jedným z viacerých liečebných krokov je podanie antibiotík. Samozrejme v čase
podania antibiotickej liečby sa nevie, aký bude jej efekt a rozhodne to patrí medzi správny medicínsky

postup v liečbe akútnej cholecystitídy. Nedá sa nijakým spôsobom predikovať efekt potencionálnej
antibiotickejliečby,anito,doakejmierytátookolnosťnesprávnehoposkytovaniazdravotnejstarostlivosti
mala vplyv na neskoršie úmrtie menovanej. V prípade p. G. D. bola vykonaná pitva. Pokiaľ ide
o sumár pitevných diagnóz, ktoré pitvajúci lekár ako morfológ má možnosť stanoviť, tak na základe
pitevného protokolu č. PSLPO20140343 z pitvy zo dňa 7.augusta vyplýva, že základnou chorobou, to

znamená stavom, ktorý bol prvotnou príčinou smrti bol stav po chirurgickom odstránení žlčníka pre
uzáver výtokovej oblasti žlčových ciest konkrementom a revíziou žlčových ciest. Na tento stav nastala
komplikácia v zmysle obojstranného lobárneho zápalu pľúc s tvorbou abscesu, čiže ložiska vyplneného
hnisom vpravo. Príčinou smrti bol septický šok. Ako je zjavné, nie je možné bližšie určiť mieru vplyvutej základnej diagnózy na úmrtie pacientky. Tam sa postupne okrem akútnej cholecystitídy rozvíjala aj
cholangoitída a tá vlastne celá tým, že žlčové cesty neboli spriechodnené včas, viedla k rozvoju takého
zdravotného stavu pacientky, kedy operácia, ktorá bola vykonaná 24.07.2014, bola operáciou extrémne

rizikovou, ale samozrejme nutnou a na tento rozvinutý patofyziologicky mechanizmus chorobných zmien
v tele navyše nasadol obojstranný zápal pľúc, čo vyústilo v septický šok. Na základe pyramídy pitevných
diagnóz sa nedá určiť miera cholecystitídy alebo prvotného zápalu žlčníka a žlčových ciest na neskoršie
úmrtie menovanej. Na otázku, ak by sa uskutočnila operácia skôr, 22.07.2014, či by to malo nejaký
vplyv na záchranu žlčníka alebo na zlepšenie zdravotného stavu, znalec uviedol, že ide o hypotetickú

otázku, na ktorú sa nedá uviesť jednoznačná odpoveď, ale výsostne teoreticky, bolo by možné uvažovať
o istom zvýšení šance alebo pravdepodobnosti prežitia, tzn. vyhnutia sa úmrtiu, ale rovnako tak je
nutné pripustiť a konštatovať, že aj skôr indikovaná operácia mohla úplne pokojne viesť k sérii ďalších
komplikácií, ktoré sú ex post nepredikovateľné a rovnako tak mohlo dôjsť k úmrtiu menovanej. Z hľadiska
medicínskej podstaty celého organizmu a rôznych patofyziologických dejov, ktoré prebiehajú dokonca
na subbunkovej úrovni, neexistuje nijaký spätný matematický, grafický alebo percentuálny prepočet,

ktorým by bolo možné určiť, žeby sa napríklad šanca pre prežitie skôr, napr. o jeden deň, alebo
o dva dni skôr indikovaným operačným zákrokom zvýšila. Takáto matematická súvislosť sa v medicíne
alebo forenznej medicíne obzvlášť nedá aproximovať. Existujú určité literárne údaje, ktoré sú známe
z bežnej medicínskej literatúry, ktoré prakticky hovoria, jedná sa o všeobecné údaje, že mortalita
samotnej akútnej cholecystitídy alebo cholangoitídy sa meria v jednotkových percentách. To znamená,

môže to byť čisto teoreticky niekde do úrovne 10 %, že ta mortalita je. To znamená 1 z 10 ľudí, ktorí
toto ochorenie dostane vo všeobecnosti na svete, môže zomrieť. Dá sa to číslo takto interpretovať.
Liečebné postupy boli nesprávne pokiaľ ide o nenasadenie antibiotík iniciálne a pokiaľ ide o nevykonanie
spriechodnenia žlčových ciest, či už spôsobom endoskopickým (pomocou ERCP) alebo operačným
(otvorenou operáciou, pri ktorej by to bolo možné spraviť). Na otázku, či takýto postup by zabránil

úmrtiu, znalec nevedel odpovedať. Špecificita zdravotného stavu konkrétneho ľudského organizmu je
daná, samozrejme v prípade p. D., vekom, pridruženými ochoreniami, stavom rozvoja jej imunitnej
odpovede na konkrétny chorobný proces v organizme, čiže nie je možné nijakým spôsobom povedať
nejakú matematickú funkciu, z ktorej by sa dalo odvodiť, že pokiaľ by ten postup bol iný, tak na
nejakej krivke by sme sa bývali dostali k nejakému percentu, ktoré by bolo lepšie, než percento, keď

sa postupovalo nesprávne. Jednoducho nedá sa na tú krivku uviesť čísla. Akútna cholecystitída patrí
medzi najčastejšie príhody brušné. Uvádzanie úmrtnosti 1 z 10 je nejaký priemer. Iné je to napr.
u staršieho komorbidnejšieho človeka, môže to byť menej u človeka, ktorý je mladý. V medicíne neplatí,
že jedna a jedna sú dve a všetko je čiernobiele. Tam sa môže pokojne stať, že 22-ročný človek, ktorý
z plného zdravia dostane akútny zápal žlčníka, môže o 36 hodín zomrieť napriek všetkej starostlivosti.

Pokiaľ ide o otázku patofyziologickej príčinnej súvislosti, to znamená toho, že sa v organizme rozvinul
nejaký chorobný proces a jeho medicínsky manažment smeroval k tomu, že sa na tento primárny
chorobný proces nabaľovali ďalšie diagnózy alebo iné chorobné stavy, až to viedlo k úmrtiu pacientky,
tak samozrejme patofyziologicky je tá pyramída jasná. To znamená, na začiatku toho celého na tej
báze, ako je uvedené aj v pitevnom protokole, bol stav po chirurgickom odstránení žlčníka a revízie

žlčových ciest. Samotné odstránenie muselo byť indikované na základe niečoho. A bolo indikované na
základe toho, že mala pacientka akútny zápal žlčníka a žlčových ciest. Teraz patofyziologicky to sedí
v tom medicínskom zmysle slova. Pokiaľ ide o možnosti ovplyvnenia tej kaskády na seba nadväzujúcich
diagnóz medicínsky, tak áno, boli konštatované nesprávne postupy v liečbe, ale v tomto konkrétnom
prípade sa nedá vylúčiť, že ak by aj bola poskytovaná zdravotná starostlivosť absolútne správne, žeby

sa bolo bývalo predišlo úmrtiu.

21. Takto zistený skutkový stav súd právne posúdil:

22. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života.

23. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

24. Podľa § 13 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúcezadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo.

25. Podľa § 16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti
spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

26. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

27.Podľa§420ods.1-3Občianskehozákonníka,každýzodpovedázaškodu,ktorúspôsobilporušením
právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená
pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa

tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

28. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, poskytovateľ je

povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak
sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej
liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov
lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi na výkon prevencie, štandardnými diagnostickými
postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta.

29. Predmetom sporu je nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 50 000 eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy.

30. Na základe vyššie zisteného skutkového stavu ako aj citovaných právnych predpisov súd prvej

inštancie konštatuje, že žalobe je potrebné vyhovieť, aj keď v inom rozsahu ako žalobkyňou uplatnenom.

31. Právo na súkromie v rôznych poňatiach môže zahŕňať tak ochranu rodinného života, súkromia,
obydlia, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov.
Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej

osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.
Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do
práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká

ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma
postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová
(emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť
citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou
osobou.

32. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné, preto je možné ich použiť
jednotlivo alebo kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej
sféry fyzických osôb. Zákon výslovne pripúšťa podanie návrhu na upustenie od neoprávnených
zásahov, alebo návrh na odstránenie následkov už uskutočnených a návrh na poskytnutie primeraného

zadosťučinenia, ktoré nemá charakter peňažnej odmeny, teda nejde o majetkové plnenie, ale je
výlučne prostriedkom morálneho pôsobenia. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie
postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v ustanovení § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plniť tiež
satisfakčnú funkciu. Vychádzajúc z cit. ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka určenie výšky

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie tejto
výšky náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritéria:
závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým
vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a okolnosti, za ktorých k neoprávnenémuzásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane
pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby. Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo), je stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako

k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (napr. či išlo na strane
pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel). Tým je
sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej
úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti
pružne prihliadnuť na najrôznejšie situácie, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej

osoby došlo. Súd musí pritom však vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa
o preskúmateľné konkrétne hľadiská.

33. Aby mohlo dôjsť k poskytnutiu náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca je povinný preukázať
predpoklady zodpovednosti žalovaného za ujmu na jeho osobnostných právach. Pri ujme na
osobnostných právach je prvým predpokladom protiprávny zásah, ktorý je objektívne spôsobilý

nemajetkovú ujmu vyvolať. Pri porušení právnej povinnosti pri medicínskom úkone ide o jednanie, ktoré
je v rozpore s objektívnym právom a spočíva v konaní alebo opomenutí. Spravidla sa jedná o postup non
lege artis, ktorý má spôsobilosť ohroziť osobnosť fyzickej osoby. Druhým vyžadovaným predpokladom
na založenie zodpovednosti za zásah do osobnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je ujma na
chránenej osobnosti človeka (prípadne aspoň ohrozenie takou ujmou). Tretím predpokladom je príčinná

súvislosť medzi predošlými dvoma atribútmi (rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23C/48/2016
z 10.06.2021).

34. V danom prípade bola matka žalobkyne p. G. D. prijatá na chirurgickú kliniku žalovaného pre
bolesti pod pravým rebrovým oblúkom s propagáciou do chrbta, trvajúce 3 dni a zvracanie. Pacientke

začal žalovaný poskytovať zdravotnú starostlivosť dňa 17.07.2014, kedy vykonal ultrasonografické
vyšetrenie brucha. Dňa 18.07.2014 pri rannej vizite pretrvávala palpačná bolesť brucha, ordinované
bolo vyšetrenie žlčníka a pankreasu magnetickou rezonanciou, vo večerných hodinách absolvovala
MR brucha, ktoré preukázalo pôvod bolesti. Dňa 19.07.2014 o cca 24.00 hod. mala sťažené dýchanie,
triašku a zimnicu, na ďalší deň bol pri vyšetrení brucha žlčník opäť hmatný. Dňa 22.07.2014 bolo

ordinované v Košiciach endoskopické vyšetrenie za účelom presnejšej diagnostiky žlčových ciest a
vývodu pankreasu s možnosťou terapeutického riešenia. Z dôvodu čerpania dovolenky bolo ERCP
pracovisko v Košicich nefunkčné. Klinický stav pacientky sa zhoršoval, bola slabá, spavá, prítomné boli
známky zlyhávania funkcie pečene a obličiek. Dňa 24.07.2014 ráno pre ďalšie zhoršenie klinického
stavu bolo plánované ERCP zrušené a z vitálnej indikácie bol indikovaný operačný výkon s cieľom

externej derivácie žlčových ciest. Pooperačne bola pacientka 25.07.2014 o 00.25 hod. preložená na
KAIM, kde pre nedostatočnosť dýchania bola na umelej pľúcnej ventilácii a pretrvávala nedostatočná
činnosť životne dôležitých orgánov. Pre progresiu šokového stavu, pri pokračujúcom život ohrozujúcom
krvácaní bola popoludní chirurgom indikovaná urgentná operačná revízia, za účelom zastavenia
predpokladaného zdroja krvácania po predchádzajúcom operačnom výkone V dňoch 28.07., 29.07. a

03.08.2014 bolo vykonané kontrolné chirurgické vyšetrenie, odstránená bola Mikuliczova tamponáda,
pričom dňa 30.07.2014 bolo vykonané CT mozgu s nálezom difúzneho presiaknutia mozgového
tkaniva, indikovaná bola antiedematózna liečba. Postupne sa zdravotný stav pacientky vyvíjal až do
multiorgánového zlyhania s nutnosťou UPV a zavedenia invazívneho hemodynamického monitoringu.
Dňa 06.08.2014 o 21.25 hod. došlo k úmrtiu pacientky, a následne vykonaná pitva určila príčinu smrti

- septický šok.

35. Zo znaleckého posudku forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. vyplýva, že
indikácia endoskopickej retrográdnej cholangiopankreatikografie (ERCP) ako terapeutického postupu
v prípade zistenia dilatácie žlčových ciest na podklade obštrukcie v koncovej časti žlčovodu (čo malo

byť zistené dňa 18.07.2014 MRCP vyšetrením) by bola v prípade pani G. D. správnym postupom
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Išlo by o postup lege artis. Ak bol záver MRCP vyšetrenia
so zistením dilatácie žlčových ciest na podklade obštrukcie v koncovej časti žlčovodu známy vo
večerných hodinách dňa 18.07.2014, bolo teoreticky možné vzhľadom na uvedený nález indikovať
(t.j. vykonať opatrenia na zabezpečenie jeho realizácie) ERCP zákrok v období dní 18.07.2014 až

22.07.2014. V deň prijatia bolo - vzhľadom na klinický nález, ultrasonografický nález a zvýšené
laboratórne parametre zápalu (CRP 276mg/l), čo mohlo svedčať pre diagnózu akútnej cholecystitídy -
indikované podanie antibiotickej liečby, k čomu však podľa dostupnej zdravotnej dokumentácie nedošlo.
Nenasadenie antibiotickej liečby dňa 17.07.2014 možno hodnotiť ako odborne nesprávny postup,t.j. postup non lege artis. Správnym postupom v ďalšom manažmente pacientky bolo indikovanie
a vykonanie MRCP dňa 18.07.2014. Dňa 19.07.2014 v čase o 24.00 hod. mala pacientka dýchavicu s
triaškou a zimnicou. Za daných okolností bolo možné uvažovať aj o rozvíjajúcej sa akútnej cholangoitíde,

pri veľmi pravdepodobne známom náleze obštrukcie žlčových ciest, na podklade konkrementu (kameňa)
podľa MRCP z predošlého dňa. Znalecký ústav teda nepotvrdil kontinuálne sa zlepšujúci zdravotný stav
pacientky dňa 19.07.2014. Rozvoj akútnej cholangoitídy (príznaky: triaška, ikterus a bolestivosť pod
pravým rebrovým oblúkom) dňa 20.07.2014 mal viesť k zintenzívneniu antibiotickej liečby nasadením
dvojkombinácie antibiotík a plánovaniu, respektíve urýchleného operačného riešenia v prípade

nedostupnosti ERCP. Ak nebolo možné vykonať ERCP dňa 21.07.2014 či 22.07.2014, bolo nutné
indikovať v daných dňoch neodkladný operačný zákrok za účelom derivácie žlče. Navyše, indikáciou
operačného zákroku by bolo možné kauzálne liečiť aj pridruženú akútnu cholecystitídu. Nevykonanie
operačného zákroku v daných dňoch možno hodnotiť ako nesprávny odborný postup. Pri obštrukčnom
iktere (žltačke) s bolesťami brucha je nevyhnutné urýchlené chirurgické alebo endoskopické odstránenie
prekážky - v danom prípade konkrementu. V prípade pani G. D. bola v laboratórnom obraze prítomná

kontinuálne sa zvyšujúca hladina celkového bilirubínu. Navyše, dňa 22.07.2014 boli zistené aj zvýšené
hodnotyleukocytov,ureyakreatinínu.Došlokpoklesuhladinytrombocytov(krvnýchdoštičiek)dopásma
ťažkej trombocytopénie. V prípade obštrukčného ikteru s bolesťami, triaškou a výrazným vzostupom
laboratórnych parametrov zápalu, ako tomu bolo u pani G. D. po prvýkrát dňa 20.07.2014, je indikované
urýchlené chirurgické alebo endoskopické odstránenie choledocholitiázy (prítomnosti konkrementu v

žlčovode).Vdanomprípaderozvojmultiorgánového zlyhávaniabolvýznamnýmfaktorompreurýchlenie
manažmentu pacientky.

36. Znalec znaleckého ústavu potvrdil, že diagnostické vyšetrenia, t.j. ultrasonografické vyšetrenie
brucha a magneticko rezonančná cholangiopankreatikografia - MRCP boli dostatočné na to, aby sa nimi

dala identifikovať diagnóza pacientky. Uviedol, že už v čase prijatia p. D. dňa 17.07.2014 bolo možné
postaviť pracovnú diagnózu akútnej cholecystitídy, pričom mala byť podaná antibiotická liečba. K tomuto
nedošlo a tento postup vo vzťahu k terapii bol vyhodnotený ako nesprávny. Rovnako tak nesprávny
postup sa týkal nesprávnych postupov v následnom manažmente pacientky a síce pri rozvoji akútnej
cholangitídy, čo značí akútny zápal žlčových ciest alebo žlčového stromu. Akútna cholangitída mala viesť

k zintenzívneniu antibiotickej liečby a plánovaniu buď vyšetrenia ERCP – endoskopickej retrográdnej
cholangiopankreatografie alebo operačného riešenia, ktorého cieľom by bolo spriechodnenie žlčového
stromu. Nie možné s istotou povedať, resp. nie je možné uviesť ani nijakú konkrétnu matematickú
percentuálnu mieru toho, keby sa aj postupovalo v danom prípade terapeuticky správne, žeby bolo
bývalo možné ovplyvniť okolnosť neskoršieho úmrtia p. D.. ERCP by mohlo spriechodniť žlčové cesty

pacientky, v podstate by sa tým prispelo k zabezpečeniu odtoku žlče a bolo by možné liečebne ovplyvniť
ajnáslednýrozvojakútnejcholangitídy.Jednoznačneprvýmliečebnýmkrokomalebojednýmzviacerých
liečebnýchkrokovjepodanieantibiotík.Nedásavšaknijakýmspôsobompredikovaťefektpotencionálnej
antibiotickejliečby,anito,doakejmierytátookolnosťnesprávnehoposkytovaniazdravotnejstarostlivosti
mala vplyv na neskoršie úmrtie. Nesprávnymi liečebnými postupmi bolo nenasadenie antibiotík iniciálne

a nevykonanie spriechodnenia žlčových ciest, či už spôsobom endoskopickým (pomocou ERCP) alebo
operačným (otvorená operácia).

37. Postup lege artis sa definuje ako správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi a so súčasným stavom lekárskeho poznania, ak sa bez zbytočného

odkladuvykonajúvšetkyzdravotnévýkonypotrebnénasprávneurčeniechorobyazabezpečísasprávny
preventívny postup alebo správny liečebný postup a ak sa zdravotná starostlivosť poskytuje v súlade
so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy a iných biomedicínskych vied, s prihliadnutím na
technické, vecné a personálne vybavenie zdravotníckeho zariadenia. Naopak, postup non lege artis je
postup nesúladný so všeobecne záväznými právnymi predpismi a so súčasnými poznatkami lekárskej

vedy a iných biomedicínskych vied, pričom pre požiadavku súčasnosti je smerodajný čas poskytnutia
zdravotnej starostlivosti.

38. Od jednoznačného konštatovania príčinnej súvislosti a od absolútnej istoty bolo rozhodovacou
činnosťou súdov upustené. K otázke príčinnej súvislosti v medicínsko-právnych sporoch sa podrobne

vyjadril Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016, v ktorom uviedol, že príčinná súvislosť
predstavuje základný konštrukčný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty, na ktorom je vybudovaný
systém súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v súdnom konaní je jedným
z predpokladov úspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu proti žalovanému.Skutočnosť, že dotknutá hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna úprava normatívne nevymedzuje
pojem, podstatu, ako aj rozhodujúcu mieru dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi príčinou a
jej následkom, tak hľadanie odpovedí na tieto otázky je primárne úlohou aplikácie práva prejavujúcej

sa v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Určenie príčinnej súvislosti tak nielen z tohto
hľadiska predstavuje v procese dokazovania pomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu základnej
procesnejkonštrukcie,naktorejjevybudovanýsystémsporovéhokonania,zaťažuježalobcu. Zhľadiska
dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich skutočností
stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou procesného práva je každý dôkaz

o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti. Z povahy problémov súvisiacich so
zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne potvrdiť existenciu
alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera neistoty bude skoro
vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná. Z uvedeného potom a contrario vyplýva, že absolútna istota
nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu udalostí nemôže byť v zásade ako
miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň stavia stranu zaťaženú dôkazným bremenom

do objektívne neprekonateľných dôkazných problémov. Kauzalita medzi skúmanými javmi určitého
skutkového deja predstavuje taký jeho prvok, ktorý v zásade nie je ani zmyslovo ani bezprostredne
a objektívne pozorovateľný, a preto jeho prítomnosť možno spravidla predpokladať iba na základe
určitéhokvantitatívnehostupňapravdepodobnosti,atoobvyklenazákladepredchádzajúcichskúseností
založených na ustálenom priebehu rozhodujúcich dejov. Problematika spoznávania minulých javov,

najmä príčinnej súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom, že základným východiskom
pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto
tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit probatio), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku
preukázania príčinnej súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a
právne zložitých sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto, že spravodlivé

usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená skutočnosť, že mnohokrát nie je v
možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí, tiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. Alena
Winterová, CSc., a kolektív. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydání. Praha : Linde, 2011. s.
252). Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú tzv. medicínskoprávne
spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom

viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a
následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania
v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri
poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov (porovnaj napr.
DOLEŽAL, Adam – DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínskoprávní

spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180). Charakteristickou črtou týchto vzťahov,
ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou
poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech
pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na
jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho

zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo
o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné
prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade
sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá. V prípade, ak má za takejto
situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť

medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu dokazovania pred sebou pomerne náročnú
úlohu, ktorá hraničí v mnohých prípadoch s jej faktickou realizovateľnosťou. Práve objektívne limity
spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú
tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k
nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej

súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania
zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí
byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká
miera ich pravdepodobnosti.Uvedené tézy je potrebné úzko vnímať aj z pohľadu ústredných funkcií
zodpovednosti sa škodu, ktorou je funkcia preventívna a reparačná. Z pohľadu naplnenia týchto

funkcií zodpovednostného práva požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely unesenia dôkazného
bremena poškodenému ukladá, aby pod procesnou sankciou neúspechu v spore tvrdil a preukázal
kauzalitu s absolútnou istotou, čo je vzhľadom na už uvedené cieľ, ktorý je nereálny a v zásade
objektívne nesplniteľný. Dôsledkom takto chápanej a aplikovanej miery dôkazu o tvrdenej kauzalite jepotom situácia, ktorá bráni aj realizácii hmotného práva tým, že na jednej strane žalovanému poskytuje
neadekvátnu výhodu v súdnom konaní a na strane druhej neodôvodnene poškodzuje žalobcu, čo je
zároveň v rozpore aj s princípmi procesného práva. V medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých

prípadoch z už uvedených dôvodov možné jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého
následku, ale túto možno stanoviť len s určitou mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je
nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých je vybudovaný systém zodpovednostného práva, a
zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení tak,
aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých je zodpovednosť za ujmu/škodu postavená. V tejto

situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho
odškodnenie a na druhej strane záujem na tom, aby povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho,
kto škodu skutočne spôsobil alebo ju mohol svojím konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej
súvislosti musí byť preto spravodlivo rozdelená, pričom, ako uvádza F. Štajgr, požiadavka spravodlivého
vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade, ak je v pochybnostiach
rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj Dr. František Štajgr. Důkazní břemeno v

civilním soudním sporu, Praha, 1931. s. 114). Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že požiadavka
jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty
osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient),
je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi
dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých

javov, zvlášť príčinnej súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto
subjektov, v ktorom má z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu
(poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom
konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov
práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Pod takto definovanú rovnosť strán

spadá nielen realizácia ich oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena. V ústavnoprávnej rovine potom
platí, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v civilnom
súdnom konaní zahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmú
byť neprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé.
Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z 1. 2. 2011

dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného bremena na jednu stranu civilného sporu je
porušením zásady rovnosti zbraní. Právo na rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje, aby dôkazné
bremeno kladené na jedného účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo všeobecnej
požiadavky na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu.

39. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 409/2021 zo dňa 14.12.2021 okrem iného tiež
vyplýva, že pri posúdení príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou je nutné
brať do úvahy špecifiká kauzálneho nexu pri žalobách o náhrade škody na zdraví. Všeobecnými
súdmi vyžadované preukázanie 100 % príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodlivým
následkom práve v týchto špecifických prípadoch poskytovania zdravotnej starostlivosti je neudržateľné.

Samotná nemožnosť trvania na 100 %-nom preukázaní príčinnej súvislosti je založená predovšetkým
na komplikovanosti ľudského tela, ktoré sa vyznačuje kvantom procesov, ich príčin a následkov.
Jednoznačné preukázanie toho, že práve konkrétne konanie, resp. nekonanie lekára alebo iného
zdravotníckeho pracovníka, bolo výlučným predpokladom pre vznik škody, je takmer nemožné a
v niektorých prípadoch dokonca vylúčené. Práve pri posudzovaní tejto zložky zodpovednosti za

vznik škody je nutné posilniť slabšie postavenie pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej
starostlivosti tým, že nie je nutné 100 % preukázať predmetnú príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať
tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý
nebol v súlade s právom, nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu
bol následok na zdraví pacienta menší, respektíve žiadny. Poškodený teda pri medicínskych sporoch

nie je schopný preukázať 100 %-nú príčinnú súvislosť medzi pochybením lekára a vznikom ujmy. V
biologických procesoch ide vždy len o väčšiu či menšiu pravdepodobnosť (Drgonec, J. CHvisková, J.
Súdne rozhodovanie medicínskych sporov. Bratislava : Právnický inštitút Ministerstva spravodlivosti SR,
1993, str. 78).

40. Na podporu vyššie uvedeného súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. I. ÚS 1919/08 z 12.08.2008 podľa ktorého: Závěry nalézacího soudu stran "stoprocentního"
prokázání objektivní příčinné souvislosti se jeví Ústavnímu soudu jako nereálné, neboť nedosažitelné a
neudržitelné. Určovat v lékařských postupech jednoduchý vztah příčiny a následku je samo o sobě velmiobtížné. Podstatou lékařství je vlastně vstupovat do celého řetězce příčin a následků, do procesů, které
probíhají v lidském těle, a vnějším zásahem tyto procesy ovlivňovat, měnit jejich směr, působení atd.
Zásah lékaře tak vlastně sám o sobě mění "přirozený běh věcí" v lidském těle, zasahuje do komplexních

vztahů příčin a následků. I v případě aktivního jednání lékaře, který zvolí určitý léčebný postup, je velmi
obtížné, ba vyloučené stanovit, zda tento postup byl nade vši rozumnou pochybnost jedinou možnou
příčinou škodlivého stavu, který nastal. O to obtížnější je to v případě opomenutí, kdy lékař nezvolí
postup, který na základě soudobých a dostupných znalostí lékařství zvolit mohl a měl. Prokázat, že právě
a pouze toto opomenutí tvoří se škodlivým důsledkem ničím nenarušený vztah, je v podstatě nemožné.

V důsledku toho je výrazně oslabeno postavení poškozeného.

41. Vychádzajúc z občianskoprávnej ochrany osobnosti, ktorá je na rozdiel od administratívnej a
trestnoprávnej založená na objektívnom zodpovednostnom princípe, na vznik zodpovednosti podľa
noriem občianskeho práva, nie je potrebný subjektívny predpoklad spočívajúci v zavinení. Na uplatnenie
práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná osoba, voči ktorej takýto neoprávnený zásah

smeroval. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti" takéhoto zásahu. Súdna prax
konštatuje,ženáhradaimateriálnejujmyvpeniazochniejenáhradouzaživot,aleslúžilennazmiernenie
následkov vzniknutej ujmy, pričom pri stanovení jej výšky je smerodajných niekoľko faktorov, a to či bol
žalovaný pôvodcom takéhoto zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti tak
ako aj to, ako bol žalobca uspokojený v trestnom konaní. Je nepochybné, že žiadna suma, priznaná

súdom, nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu ani na to, aby nahradila život človeka. Tento
inštitút kladie za cieľ túto ujmu zmierniť, a to najmä v prípadoch, kedy navrátenie do pôvodného stavu
neprichádza do úvahy.

42. Súd dospel k záveru, že v danej veci sú splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože boli naplnené všetky predpoklady zodpovednosti a to konanie
contra legem (neposkytnutie zdravotnej starostlivosti včas a správne) b) škodlivý následok – úmrtie, c)
kauzálny nexus - príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom.

43. Pokiaľ ide o nárok na priznanie finančnej satisfakcie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tento

prichádza do úvahy vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, takže by strácala svoju
účinnosťafunkčnosť.Nedostatočnosťmorálnejsatisfakciejedanábuďspoukazomnaintenzitu,trvanie,
závažnosť a rozsah nepriaznivých dôsledkov na postavenie dotknutej osoby v jej živote. Z ustanovenia
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dôvody pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a to
zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jeho dôstojnosti v spoločnosti v značnej miere sú uvedené

iba demonštratívne („najmä"), preto súd môže nemajetkovú ujmu podľa tohto zákonného ustanovenia
priznať aj v iných prípadoch obdobnej závažnosti. Účelom nemajetkovej ujmy je vyvážiť a zmierniť
nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je
teda opodstatnená všade tam, kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak
ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia.

44. Súd považoval nárok žalobkyne na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodný,
pretože u žalobkyne došlo k strate matky, s ktorou už nemôže rozvíjať rodinné vzťahy. V zmysle
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože v danej veci došlo k nezvratnému zásahu do práva žalobkyne

na ochranu rodinného života, keď odstrániť následky neoprávneného zásahu nie je možné a za
postačujúce primerané zadosťučinenie nie je možné považovať len samotné konštatovanie, že došlo
k zásahu. Žiadna len morálna forma zadosťučinenia by nepostačovala na odčinenie tohto zásahu. Sú
preto splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď je nepochybné, že ujmu,
ktorá vznikla žalobkyni, by na jej mieste každá iná osoba považovala za ujmu závažnú, a preto možno

uzavrieť, že ide o ujmu (vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo dopad a dôsledky) objektívne závažnú. Nemajetková ujma v peniazoch patrí žalobkyni
za utrpenú psychickú ujmu. Satisfakčná žaloba je potom prostriedkom na zmiernenie týchto negatívnych
následkov.

45. Súd pri určení výšky zadosťučinenia v peniazoch vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Výšku relutárnej náhrady súd určil v
sume 5 000 eur na základe voľnej úvahy súdu, pretože ide o nárok, ktorého výšku nemožno zistiť inak.Takto priznané zadosťučinenie súd považuje za primerané s ohľadom na zistený skutkový stav v tejto
veci. Súd pri tom prihliadol k okolnostiam konkrétneho prípadu s cieľom vyvážiť a zmierniť nepriaznivý
následok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú ujmu, ktorá žalobkyni vznikla. Prihliadol k intenzite,

povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k
trvaniu a rozsahu vzniknutej nemajetkovej ujmy.

46. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy treba zohľadniť aj to, že zmyslom peňažného zadosťučinenia
je výhradne zmiernenie, vyváženie následkov nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti fyzickej

osoby. Výška peňažnej náhrady v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je predmetom voľnej
úvahy súdu, pričom súd vychádza z kritérií uvedených v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorými
kritériami sú závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd jednak
zohľadnil skutočnosť, že k neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne došlo pochybením
zdravotníckeho zariadenia, na ktoré sa pacient - matka žalobkyne obrátila s dôverou, že jej bude
poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť. Súd ďalej prihliadal na nenapraviteľný následok, ktorým

je smrť matky žalobkyne a na nemožnosť pestovať a rozvíjať rodinné väzby. S prihliadnutím na všetko
uvedené dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci je primeranou výška náhrady nemajetkovej ujmy
v sume 5 000 eur.

47. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci.

48. Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

49. Súd priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v
rozsahu 100%, s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Pokiaľ ide
o skutočnosť, že žalobkyni nebola priznaná nemajetková ujma v požadovanom rozsahu, súd má za to,

že nakoľko výška sumy závisela od úvahy súdu, uvedené neznamená čiastočný úspech žalobkyne, ale
úspech v plnom rozsahu. Dôvody pre aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku súd nezistil.

50. Podľa čl. 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré

upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

51. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

52. Podľa § 259 CSP, ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s výdavkami nej osoby,
má táto osoba tie isté práva a povinnosti pri ich uplatnení ako svedok.

53. Keďže nová procesná úprava nenachádza svoj ekvivalent ust. § 148 CSP (náhrada trov štátu),
možno tu použiť len všeobecné ust. § 251 CSP, ktoré v sebe zahŕňa všetky trovy súdneho konania, teda

aj trovy štátu a tiež ust. § 259 CSP, z ktorého vyplýva, že ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je
spojená s výdavkami inej osoby, má táto osoba tie isté práva a povinnosti pri ich uplatnení ako svedok.

54. Rozhodovanie súdu o náhrade trov štátu vyplýva aj z čl. 1 ods. 1 CSP, ktorý umožňuje v prípade
absencie výslovnej právnej úpravy aplikovať ust. CSP, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu

a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Skutočnosť, že nebol zložený preddavok na trovy
znaleckého dokazovania, automaticky neznamená, že trovy znaleckého dokazovania znáša štát. Civilný
sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 už neobsahuje
ustanovenie obdobné ustanoveniu podľa § 141 ods. 4 OSP, podľa ktorého platilo, že trovy dôkazov, ktoré
neboli kryté preddavkom hradil štát. Strany musia v súvislosti so znaleckým dokazovaním zohľadniť, že

štát vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane trov znaleckého dokazovania. To platí aj v prípade,
ak trovy znaleckého dokazovania nemôžu byť podľa § 253 ods. 2 CSP preddavkované. Pokiaľ nedošlo
k vyporiadaniu preddavku pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, musí byť oprávnenej osoberiadne priznaný nárok na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP proti konkrétnej sporovej strane
(uznesenie Ústavného súdu SR z 12.09.2019 pod sp. zn. II.ÚS/236/2019).

55. Z uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 32C/6/2017-308 zo dňa 23.02.2024 vyplýva, že znaleckému
ústavu forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. bolo priznané znalečné vo výške
413,93 eur za účasť na konaní pred súdom dňa 14.02.2024, pričom k zloženiu preddavku na tento
úkon nedošlo. Súd uviedol, že o povinnosti zaplatiť znaleckému ústavu priznanú odmenu rozhodne
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Na základe uvedeného súd uložil žalovanému, ktorý bol v konaní

neúspešný, povinnosť zaplatiť znaleckému ústavu odmenu za účasť na pojednávaní dňa 14.02.2024
(znalečné) vo výške 413,93 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
písomne na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním

sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov
tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).