Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. november 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-31S/176/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200515
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Matúš Škarbala

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200515.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu

(sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Andrey Soukupovej,
v právnej veci žalobcu: A. B., bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpený: AKSK, s.r.o., so sídlom
Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti žalovanému: Pamiatkový úrad Slovenskej
republiky, so sídlom Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava, IČO: 31 755 194, právne zastúpený:
Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, IČO: 47 232 765,
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PUSR-2022/13649-2/54720/39/NEM zo
dňa 27.06.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Súd správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

III. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Krajskému pamiatkovému úradu Žilina (ďalej aj ako „KPÚ Žilina“ alebo „prvostupňový orgán“) bola dňa

03.09.2021 doručená žiadosť spoločnosti I.K.A. real, a.s., so sídlom M. R. Štefánika 8103/203, 010 01
Žilina, IČO: 36 822 850 (ďalej aj ako „stavebník“) o vydanie záväzného stanoviska na stavbu „Logistický
a výrobný areál Strečno III“ (ďalej aj ako „Areál Strečno III.“) pre účely územného konania.

2. Dňa 06.12.2021 bolo KPÚ Žilina doručené oznámenie Obce Strečno, ako stavebného úradu, o začatí
územného konania a o upustení od ústneho pojednávania č. s. 2021/210/1013/PŠ zo dňa 24.11.2021 na
základe návrhu stavebníka zo dňa 24.05.2021, doplneného dňa 16.06.2021, 29.09.2021 a 20.10.2021

na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby „Logistický a výrobný areál Strečno III“ na
pozemku register KN „C“ parc. č. 1220/1, 1220/8, 1298/6, 1298/7, 1164/181, 1164/1, 1164/42, 1164/47
v k. ú. C. (ďalej aj ako „dotknuté pozemky“). Obec Strečno, ako príslušný stavebný úrad, podľa § 117
zákonač.50/1976Zb.oúzemnomplánovaníastavebnomporiadku(stavebnýzákon)vzneníneskorších
predpisov (ďalej aj ako „stavebný zákon“) a § 5 písm. a) bod 1. zákona č. 608/2003 Z. z. o štátnej správe
pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, v súlade

s ustanovením § 36 ods. 1 stavebného zákona oznámila začatie územného konania dotknutým orgánom
a účastníkom konania a v zmysle § 36 ods. 2 stavebného zákona upustilo od ústneho pojednávania.3. KPÚ Žilina Oznámením č. k. KPUZA-2021/18480-2/101214/KOP zo dňa 22.12.2021 (ďalej ako
„Oznámenie KPÚ Žilina zo dňa 22.12.2021“), formou verejnej vyhlášky, začal (ex offo) správne konanie
vo veci rozhodnutia o nevyhnutnosti vykonať pamiatkový archeologický výskum a o druhu, rozsahu

a spôsobe vykonania pamiatkového archeologického výskumu podľa § 35 ods. 7 zákona č. 49/2002
Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „pamiatkový zákon“)
v spojení s § 36 ods. 3 a § 39 ods. 1 pamiatkového zákona v súvislosti so stavbou Areál Strečno III.
na dotknutých pozemkoch.

4. Dňa 12.01.2022 žalobca doručil na KPÚ Žilina návrh na zastavenie, resp. prerušenie konania
a domáhal sa postavenia účastníka konania s poukazom na ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z. o
posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej aj ako „zákon EIA“), konkrétne ustanovenie § 24 ods. 2 a ods. 4 a § 3 písm. h), i) a j)
zákona EIA s tým, že ako dotknutá verejnosť včas podal odvolanie proti rozhodnutiu zo zisťovacieho
konania č. s. OU-ZA-OSZP3-2021/007347 zo dňa 29.11.2021 vydanému Okresným úradom v Žiline,

odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej aj ako „I. rozhodnutie zo zisťovacieho konania“) vo veci
zámeru stavebníka k navrhovanej činnosti Areál Strečno III.

5. KPÚ Žilina e-mailom zo dňa 27.01.2022 zaslala žalobcovi svoje stanovisko k návrhu žalobcu zo dňa
12.01.2022, podľa ktorého v prípade uvedeného zámeru nevydáva KPÚ Žilina žiadny druh povolenia.

V predmetnom správnom konaní ide o stavbu, ktorá sa má realizovať na území, ktoré nepožíva žiadnu
pamiatkovú ochranu. Konanie začalo ex offo, pretože v oblasti realizácie zámeru je vysoký predpoklad
pozostatkov prehistorického osídlenia, ale i prítomnosti tzv. stratových kovových nálezov novšieho dáta.
KPÚ Žilina ďalej uviedol, že rozhodnutie, ktoré krajský pamiatkový úrad v tomto konaní vydáva, nič
nepovoľuje a nemá na povoľovanie stavby, ani na jej realizáciu žiaden vplyv.

6. KPÚ Žilina vydal dňa 11.02.2022 prvostupňové rozhodnutie č. k. KPUZA-2022/18480-8/10990/
KOP (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) formou verejnej vyhlášky (Obec Strečno vyvesené
dňa 03.03.2022 a zvesené dňa 21.03.2022, KPÚ Žilina vyvesené dňa 03.03.2022 a zvesené dňa
18.03.2022), ktorým rozhodol o návrhu žalobcu zo dňa 12.01.2022 tak, že žalobcovi nepriznáva

postavenie účastníka konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nemôže akceptovať tvrdenie
žalobcu, že sa stal podľa § 24 ods. 2 a 4 v spojení s § 3 písm. h), i) a j) zákona EIA účastníkom
správneho konania vedeného KPÚ Žilina v súvislosti s uvedenou stavbou, pretože toto správne konanie
nie je povoľovacím konaním. Rozhodnutie, ktoré KPÚ v tomto konaní vydáva, nič nepovoľuje a nemá
žiadny vplyv na povolenie predmetnej stavby. KPÚ Žilina svojím rozhodnutím nariaďuje v súvislosti

so stavbou pamiatkový archeologický výskum. Nie je relevantný dôvod, aby žalobcovi bolo priznané
postavenie účastníka správneho konania podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. zákon o správnom
konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Správny poriadok“). Na správne
konanie KPÚ v súvislosti s predmetnou stavbou sa nedá nazerať v zmysle § 29 ods. 12 zákona EIA,
keďže nejde o povoľovacie konanie. KPÚ Žilina neakceptoval ani návrh na zastavenie a prerušenie

správneho konania.

7. KPÚ Žilina bolo elektronicky na vedomie doručené rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odbor
opravných prostriedkov č. s. OU-ZA-OOP3-2022/011658-002 zo dňa 22.03.2022 o odvolaní proti I.
rozhodnutiu zo zisťovacieho konania, ktoré bolo zrušené a vec bola vrátená na nové prejednanie

a rozhodnutie.

8. Žalobca podal dňa 04.04.2022 e-mailom odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, doplnené
písomne podaním odoslaným na poštovú prepravu dňa 05.04.2022 a doručeným KPÚ Žilina dňa
07.04.2022. KPÚ Žilina verejnou vyhláškou č. k. KPUZA-2022/18480-13/41236/KOP zverejnil dňa

17.05.2022 upovedomenie o obsahu odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu a výzvu na vyjadrenie
sa k nemu. KPÚ Žilina dňa 14.06.2022 vypracoval Stanovisko č.k. KPUZA-2022/18480-14/41239/KOP
k odvolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu, v ktorom zotrval na svojom rozhodnutí. Následne bola
vec v súlade s § 57 ods. 2 Správneho poriadku predložená žalovanému ako príslušnému odvolaciemu
orgánu Oznámením č. KPUZA-2022/18480-14/50571/KOP zo dňa 14.06.2022 o postúpení odvolania

proti prvostupňovému rozhodnutiu, zverejneného verejnou vyhláškou.

9. Žalovaný dňa 17.06.2022 prijal odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, o ktorom
rozhodol rozhodnutím č. k. PUSR-2022/13649-2/54720/39/NEM dňa 27.06.2022 (ďalej aj „napadnutérozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Napadnuté
rozhodnutie bolo doručené žalobcovi do vlastných rúk dňa 11.07.2022, kedy nadobudlo právoplatnosť.
Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že príslušný krajský pamiatkový úrad vystupuje ako

správny orgán regulujúci činnosť vlastníka alebo stavebníka v oblasti svojich kompetencií, teda pri
ochrane pamiatkového fondu, čo je osobitná vedná disciplína. Orgány špecializovanej štátnej správy
usmerňujú vlastníkov pri výkone ich vlastníckeho práva tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu alebo
poškodzovaniu kultúrneho dedičstva. Pamiatkový archeologický výskum sa z časového hľadiska môže
vykonať ako predstihový výskum, ktorý sa realizuje pred začiatkom stavebnej činnosti s cieľom

zistiť a preskúmať výskyt archeologických nálezov. Príslušný Krajský pamiatkový úrad rozhoduje
aj o povinnosti vykonať archeologický výskum na inom mieste stavby, ktoré nie je evidovaným
archeologickým náleziskom, ak sa na tomto mieste dôvodne predpokladá výskyt archeologických
nálezov. Krajský pamiatkový úrad zašle rozhodnutie o povinnosti vykonať archeologický výskum aj
príslušnému stavebnému úradu. Tiež určí vo svojom rozhodnutí druh, rozsah, spôsob vykonávania
pamiatkového výskumu a nakladanie s nálezmi. V tomto druhu konaní však krajský pamiatkový

úrad nevydáva povolenie na určité konanie. Krajský pamiatkový úrad reguluje výkon odborných
činností v súvislosti s archeologickými nálezmi a archeologickými situáciami, tak aby boli náležite
vykonané v súlade so zákonom a expertnou praxou. Žalovaný sa stotožnil s právnym posúdením veci
prvostupňovým orgánom ohľadom povahy konania o nevyhnutnosti vykonať pamiatkový archeologický
výskum, ktorý nie je povoľovacím konaním v zmysle zákona EIA. Konanie vedené prvostupňovým

orgánom mohlo začať aj z vlastného podnetu, na základe vlastnej úvahy, ako aj na základe poznatkov,
ktoré sú mu známe z jeho úradnej činnosti, resp. na základe jeho odborných poznatkov. Rozhodnutia o
nevyhnutnosti vykonať pamiatkový archeologický výskum a o druhu, rozsahu a spôsobe jeho vykonania
podľa § 39 ods. 1, § 35 ods. 7 a § 36 ods. 3 pamiatkového zákona zmysle § 3 písm. h), i) a j)
zákona EIA v nepamiatkových územiach a mimo nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok nie sú

druhom povoľovacích rozhodnutí, keďže príslušný krajský pamiatkový úrad nemá žiadnu kompetenciu v
týchto prípadoch stavebnú činnosť povoliť alebo nepovoliť. Toto oprávnenie zákon priznáva príslušnému
stavebnému úradu. Uviedol, že prvostupňový orgán nemá žiadnu kompetenciu v týchto prípadoch
stavebnú činnosť povoliť alebo nepovoliť. V tomto druhu konaní zo samej podstaty veci vyplýva, že
príslušný krajský pamiatkový úrad nevydáva povolenie na určité konanie, ale reguluje výkon odborných

činností v súvislosti s archeologickými nálezmi a archeologickými situáciami tak, aby boli tieto činnosti
náležite vykonané v súlade so zákonom a expertnou praxou. Žalovaný tiež konštatoval, že žalobca
ako odvolateľ v tomto prípade nemá postavenie účastníka konania podľa ustanovení § 24 ods. 2 a 4
zákona EIA ako dotknutá verejnosť, nakoľko v zmysle § 35 ods. 7 v spojení s § 36 ods. 3 a §
39 ods. 1 pamiatkového zákona krajský pamiatkový úrad vydáva rozhodnutie vo veci pamiatkového

archeologického výskumu a nevydáva záväzné stanovisko v zmysle § 140b ods. 1 Stavebného zákona
a § 30 ods. 4 pamiatkového zákona. Ide teda o 2 samostatné konania, a preto žalovaný sa stotožnil
s právnym názorom prvostupňového orgánu, že žalobca ako odvolateľ nemá postavenie účastníka v
tomto konaní podľa príslušných ustanovení zákona EIA, stavebného zákona, ani pamiatkového zákona
v spojitosti so správnym poriadkom. Ak prvostupňový orgán vydá vo veci zámeru záväzné stanovisko

pre účely stavebného konania je možné postupovať v zmysle príslušných ustanovení § 140a a §
140b stavebného zákona. Príslušný orgán ochrany prírody a životného prostredia má tiež postavenie
dotknutého orgánu v zmysle § 36 ods. 3 stavebného zákona, a teda je na posúdení príslušného
stavebného úradu, v akom rozsahu bude na jeho stanovisko vo veci zámeru prihliadať a ako ho posúdi
v zmysle § 37 ods. 2 stavebného zákona. Z toho vyplýva, že prvostupňový orgán môže vydávať

svoje stanovisko v rámci konania pred príslušným stavebným úradom, avšak na výkon pamiatkového
archeologického výskumu vydáva rozhodnutia v zmysle príslušných ustanovení pamiatkového zákona,
kde určí druh, rozsah a spôsob jeho realizácie. Žalovaný tiež uviedol, že všetky svoje rozhodnutia
prvostupňový orgán doručil v rámci spolupráce aj príslušnému stavebnému úradu, ktorý bol teda o
všetkom upovedomený. K ďalším súvisiacim námietkam žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán

svojím konaním dôsledne naplnil nielen literu zákona, ale aj svojím odborným pohľadom na vec a
analýzou skutočností známych mu z jeho činnosti dôsledne dbal na ochranu pamiatkového fondu,
respektíve archeologických nálezov. Žalovaný mal za to, že v tomto prípade nie je nijakým spôsobom
narušená zásada hospodárnosti konania. Navyše pamiatkový archeologický výskum sa vykonáva v
zmysle ustanovenia § 35 ods. 4 písm. a) pamiatkového zákona z časového hľadiska aj ako predstihový,

teda pred zahájením stavebnej činnosti, keď je na to dôvodný predpoklad, ako v tomto prípade v zmysle
ustanovenia § 36 ods. 3 pamiatkového zákona. Okrem toho tento druh výskumu je hradený na náklady
stavebníka a vykonať ho môže aj oprávnená osoba v zmysle § 36 ods. 4 a 5 pamiatkového zákona v
súvislosti s ustanovením § 35a pamiatkového zákona, teda nielen žalovaný. Ak konanie prvostupňovéhoorgánu smerovalo k ochrane archeologických nálezov a archeologických situácii náležitým spôsobom
a v primeranom rozsahu. Preto nie je právny a skutkový dôvod na zastavenie predmetného konania.
Žalovaný k odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia, ktoré

malo spočívať v nesprávnom doručovaní Oznámenia KPÚ Žilina zo dňa 22.12.2021 formou verejnej
vyhlášky a k porušeniu ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku uviedol, že prvostupňový orgán pri
doručovaní písomností postupoval rovnako a všetky písomnosti vrátane prvostupňového rozhodnutia
doručoval rovnakým spôsobom v súlade s § 26 ods. 1 a 2 Správneho poriadku v spojitosti s § 44 ods. 4
pamiatkového zákona. Prvostupňový orgán dal taktiež možnosť žalobcovi, ako odvolateľovi, vyjadriť sa

v rámci konania o súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku, keď žalobcu kontaktoval e-mailom zo dňa
27.01.2022 a zaslal mu svoje stanovisko, ktorým požiadal žalobcu o odpoveď, či naďalej trvá na svojom
návrhu zo dňa 12.01.2022, pričom uviedol, že v takomto prípade bude vydané procesné rozhodnutie.
Podľa názoru žalovaného prvostupňový orgán dal žalobcovi, ako odvolateľovi, možnosť na vyjadrenie,
ten však svoje zákonné právo napriek poučeniu nevyužil.
Žalovaný teda vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku procesného charakteru, pokiaľ išlo o namietané

porušenie ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Žalovaný mal za to, že prvostupňový orgán
postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku a pamiatkového zákona, keď
prvostupňové rozhodnutie doručil formou verejnej vyhlášky. Prvostupňový orgán disponoval informáciou
od príslušného stavebného úradu, že predmetný zámer je veľkého územného rozsahu, preto je dôvodný
predpoklad,žesamôžuvyskytnúťajúčastníci,ktoríprvostupňovémuorgánuniesúznámi.Prvostupňový

orgán svoje konanie začal ex offo Oznámením KPÚ Žilina zo dňa 22.12.2021, ktoré doručoval verejnou
vyhláškou. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že prvostupňový orgán zvolil správny spôsob
doručovania. K námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia povahy správneho
konania podľa § 35 ods. 7 v spojení s § 36 ods. 3 a § 39 ods. 1 pamiatkového zákona a jeho vzťahu
k zisťovaciemu konaniu podľa § 29 zákona EIA, žalovaný uviedol, že pri preskúmavaní spisového

materiálu nebolo zistené, že by bol prvostupňový orgán akýmkoľvek spôsobom oboznámený, alebo
že by mu bolo doručené oznámenie o začatí zisťovacieho konania podľa zákona EIA. Takisto nebola
v tejto súvislosti zistená manipulácia so spisovým materiálom. Prvostupňový orgán sa o zisťovacom
konaní dozvedel až na základe rozhodnutia príslušného druhostupňového orgánu. Zákon EIA neukladá
povinnosť krajskému pamiatkovému úradu vyjadriť sa, a teda prvostupňový orgán postupoval v zmysle

článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, teda v medziach zákona. Orgány na ochranu pamiatkového
fondu sledujú a ochraňujú verejný záujem, teda záujem všetkých občanov a štátu na zachovaní
pamiatkového fondu. Pri rozhodovaní a pri ochrane pamiatkového fondu sa príslušný krajský pamiatkový
úrad riadi okrem zákona, skutočností mu známych z úradnej činnosti aj správnou úvahou a na základe
daných skutkových okolností, pričom podľa názoru žalovaného v tomto prípade prvostupňový orgán

vyhodnotil zámer a konal v súlade s uvedenými právnymi predpismi, pričom dbal o verejný záujem
na ochrane pamiatkového fondu. Žalovaný na záver konštatoval, že KPÚ Žilina riadne zistil skutkový
stav veci a správne aplikoval pamiatkový zákon, v konaní nezistil závažné procesné pochybenie,
prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 46 Správneho poriadku a výrok rozhodnutia je
dostatočne odôvodnený.

10. KPÚ Žilina vydal zároveň rozhodnutie č. KPUZA-2022/18480-22/69903/KOP zo dňa 16.09.2022,
formou verejnej vyhlášky, ktorým rozhodol podľa § 35 ods. 7 v spojení s § 36 ods. 3 a § 39 ods.
1 pamiatkového zákona o povinnosti vykonať pamiatkový archeologický výskum a o druhu, rozsahu
a spôsobe jeho vykonania. KPÚ Žilina zároveň v zmysle § 39 ods. 1 a vyhlášky Ministerstva kultúry

Slovenskejrepublikyč.231/2014Z.z.uložilstavebníkovipovinnosťzabezpečiťvykonaniepamiatkového
archeologického výskumu, ku ktorému určil podmienky na jeho vykonanie.

11. Z obsahu administratívneho spisu zároveň vyplynulo, že Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti
o životné prostredie vydal nové rozhodnutie v zisťovacom konaní č. OU-ZA-OSZP3-2022/003036-032

zo dňa 11.07.2022 (ďalej ako „II. rozhodnutie zo zisťovacieho konania“), ktorým rozhodol, že navrhovaná
činnosť stavebníka Areál Strečno III. sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Okresný úrad Žilina,
odboropravnýchprostriedkovrozhodnutímč.OU-ZA-OOP3-2022/049877-003dňa27.10.2022rozhodol
o odvolaní žalobcu zo dňa 10.08.2022 tak, že odvolaním napadnuté II. rozhodnutie zo zisťovacieho
konania zrušil a vec vrátil Okresnému úradu, odboru starostlivosti o životné prostredie na nové

prejednanie a rozhodnutie.

Správna žaloba – žalobné body12. Žalobca sa správnou žalobou, doručenou v zákonnej lehote pôvodne na Krajský súd v Žiline,
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PUSR-2022/136492/54720/39/NEM zo dňa 27.06.2022
a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému, ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia č.

KPUZA-2022/18480-8/10990/KOPzodňa11.02.2022avráteniavecinaďalšiekonanieprvostupňovému
orgánu. Taktiež si žalobca uplatnil proti žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov
konania v celom rozsahu.

13. Žalobca v úvode správnej žaloby zhrnul skutkový stav, kde s poukazom na priebeh administratívneho

konania uviedol, že prvostupňový orgán začal správne konanie ex offo vo veci rozhodnutia
o nevyhnutnosti vykonať pamiatkový archeologický výskum o druhu, rozsahu a spôsobe vykonania
pamiatkového výskumu podľa § 35 ods. 7 v spojení s § 36 ods. 3 a § 39 ods. 1 pamiatkového
zákona v súvislosti s plánovanou realizáciou stavby Areál Strečno III. napriek tomu, že v tej dobe ešte
nebolo ukončené zisťovacie konanie vo veci uvedenej stavby vedené Okresným úradom Žilina, odborom
starostlivosti o životné prostredie podľa § 29 zákona EIA. V tom čase nemalo byť správne konanie

prvostupňovým orgánom začaté a ak začaté bolo, tak malo byť prerušené a nemohlo tak byť podľa § 38
ods. 3 zákona EIA ukončené vydaním územného rozhodnutia podľa stavebného zákona.

14. Žalobca predovšetkým namietal, že prvostupňový orgán začal správne konanie ex offo napriek
tomu, že sa v rámci zisťovacieho konania vôbec k navrhovanej činnosti Areál Strečno III. nevyjadril.

Na jednej strane tak prvostupňový orgán nevyužil svoje oprávnenie zaslať svoje stanovisko k zámeru
navrhovanej činnosti ako dotknutý orgán v zisťovacom konaní podľa § 23 ods. 4 zákona EIA a na
druhej strane začal správne konanie ex offo podľa pamiatkového zákona. Začatie správneho konania
ex offo pritom prvostupňový orgán odôvodnil tým, že zámer zaberie rozsiahle územie v k. ú. C., ktoré
je bohaté na archeologické nálezy a v samotnom blízkom okolí plánovaného zámeru sa nachádza

niekoľko archeologických nálezísk. Na základe žalobcom tvrdenej pasivity prvostupňového orgánu k
zisťovaciemu konaniu sa žalobca rozhodol prihlásiť do správneho konania ex offo s cieľom dosiahnuť
stav, aby prvostupňový orgán svoje stanovisko v rámci zisťovacieho konania zaslal a umožnil tak
dotknutej verejnosti k navrhnutým podmienkam sa vyjadriť a následne skontrolovať ich „preklopenie“ do
podmienok územného rozhodnutia a stavebného povolenia vydaných podľa stavebného zákona.

15. Žalobca má za to, že je aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby podľa § 178 ods. 1 SSP,
keďže bol prvostupňovým rozhodnutím aj napadnutým rozhodnutím žalovaného ukrátený na svojom
práve na priaznivé životné prostredie a na ochranu kultúrneho dedičstva a tiež na právom chránenom
verejnom záujme na materiálnu ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva podľa čl. 44 ods. 1

a ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Ústava SR“) a na svojom práve na spravodlivé súdne a iné konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.

16.Žalobcavsprávnejžalobeuviedol,žepodľa§191ods.1písm.c)zákonač.162/2015Z.z.Správneho

súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) napadnuté rozhodnutie aj prvostupňové rozhodnutie vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca opieral toto tvrdenie o ustanovenie § 2 ods. 2 a § 182
ods. 1 písm. e) SSP, že napadnutým rozhodnutím žalovaný porušil právo žalobcu na priaznivé životné
prostredie a na ochranu kultúrneho dedičstva a tiež právom chránený verejný záujem na materiálnu
ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva, a to v rozpore najmä s ustanoveniami čl. 1 ods.

1 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR; čl. 44 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR v spojení s § 17 ods. 2 zákona č.
17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o životnom prostredí“).
Žalobca navrhol, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie z dôvodov uvedených v ustanovení
§ 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) SSP a vrátil vec na ďalšie konanie žalovanému a tiež aby zrušil
prvostupňové rozhodnutie z dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) SSP

a vrátil vec na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu.

17. Podľa názoru žalobcu, napadnuté rozhodnutie vychádzalo aj z nesprávneho právneho posúdenia
veci vo veci nepriznania postavenia účastníka konania žalobcovi.

18. Žalobca s poukazom na ustanovenia zákona EIA a jeho prílohy (konkrétne § 29 ods. 3 v spojení
s prílohou č. 10, II. kapitola, položka č. 4.9, príloha č. 11, časť C, II. kapitola, položka č. 13 a III.
kapitola, položka č. 13 zákona EIA, § 30 ods. 1 písm. c) a § 64 zákona EIA) v spojení s ustanoveniami
Správneho poriadku (§ 3 ods. 2 a ods. 5, § 32 ods. 1 a ods. 3 Správneho poriadku) uviedol, že preprvostupňový orgán vyplýva povinnosť účinne presadzovať verejný záujem na ochrane archeologických
nálezov a archeologických nálezísk a oznámiť Okresnému úradu Žilina, ako príslušnému orgánu,
skutočnosti, ktoré majú význam pre zisťovacie konanie a vyjadriť sa k navrhovanej činnosti v tomto

zisťovacom konaní. Žalobca ďalej uviedol, že ak KPÚ Žilina začal konanie ex offo na základe územného
konania týkajúceho sa Areálu Strečno III. začatého Obcou Strečno, ako stavebným úradom, tak obidva
orgány mali vedieť, že až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia v zisťovacom konaní vo veci
Areál Strečno III. neexistuje žiadny právny základ na začatie územného konania, a teda odvodene
ani na začatie ex offo správneho konania. Ďalej žalobca uviedol, že podľa § 140c ods. 5 stavebného

zákona bola Obec Strečno, ako stavebný úrad, povinná do dňa právoplatného ukončenia zisťovacieho
konania územné konanie prerušiť, ak bolo ku dňu začatia tohto územného konania zisťovacie konane už
začaté, ale ešte nebolo právoplatne ukončené. Ak teda navrhovateľ podal návrh na začatie územného
konania, bola Obec Strečno, ako príslušný stavebný úrad, povinná toto konanie prerušiť. Žalobca
uviedol, že ku dňu spísania žaloby Obec Strečno nezverejnila žiadnu verejnú vyhlášku o začatí takéhoto
konania. Ak teda KPÚ Žilina rozhodol o začatí ex offo správneho konania vo veci rozhodnutia o

nevyhnutnosti vykonať pamiatkový archeologický výskum a o druhu, rozsahu a spôsobe vykonania
tohto pamiatkového archeologického výskumu, urobil tak podľa názoru žalobcu predčasne. Výstavba
Areálu Strečno III. je výhradne v súkromnom záujme navrhovateľa a nepredstavuje žiadny verejný
záujem. Žalobca tiež poukázal na to, že KPÚ Žilina má začínať pamiatkový archeologický výskum až
vtedy, keď je z právneho hľadiska skutočne isté, že územné konanie môže byť riadne začaté a existuje

pravdepodobnosť, že na predmetnom území môže byť príslušná stavba umiestnená. Ak by KPÚ Žilina
riadne zaslal svoje stanovisko v zisťovacom konaní a toto stanovisko by vyústilo do uloženia nejakej
konkrétnej podmienky v rozhodnutí v zisťovacom konaní vo veci Areálu Strečno III., mohol by žalobca
ako dotknutá verejnosť podľa zákona EIA uistený o tom, že verejný záujem na ochrane pamiatkového
fondu a archeologických nálezísk bol riadne presadzovaný a chránený. Ku dňu podania správnej žaloby

podľa žalobcu neexistuje žiadny právoplatný a vykonateľný právny titul pre začatie správneho konania
ex offo a postup prvostupňového orgánu je nehospodárny a predčasný. Prvostupňový orgán nie je
oprávnený predpokladať výsledok odvolacieho konania proti rozhodnutiu v zisťovacom konaní vo veci
Areálu Strečno III.

19. Žalobca tiež namietal, že má postavenie účastníka správneho konania začatého ex offo
prvostupňovým orgánom, nakoľko podľa § 24 ods. 2 a 4 v spojení s § 3 písm. h), i) a j) zákona EIA sa
ako dotknutá verejnosť stal účastníkom všetkých povoľovacích konaní k navrhovanej činnosti, vrátane
všetkých správnych konaní podľa pamiatkového zákona, ktoré treba tiež považovať za povoľovacie
konanie sui generis podľa § 3 h), i) a j) zákona EIA. Žalobca ďalej uviedol, že ak je ako účastník

územného konania v súlade s § 140b ods. 5 stavebného zákona oprávnený podať námietky proti
obsahu akéhokoľvek záväzného stanoviska, vrátane záväzného stanoviska vydaného štátnym orgánom
na ochranu kultúrnych pamiatok ako dotknutým orgánom, a tieto záväzné stanoviská napadnúť aj v
odvolacom konaní, a aj v prípadnom správnom súdnom konaní podľa § 27 ods. 1 SSP, musí byť
rovnako tak oprávnený hájiť hmotné a procesné právo na priaznivé životné prostredie a na ochranu

kultúrneho dedičstva a verejný záujem na ochrane životného prostredia a kultúrneho dedičstva, vrátane
ochrany životného prostredia s prihliadnutím k ochrane pamiatkového fondu a archeologických nálezov,
aj v správnom konaní, ktoré je vo svojich právnych následkoch s takýmto záväzným stanoviskom
ekvivalentné. Vyššie uvedený právny záver založený na gramatickom a systematickom výklade
ustanovení zákona EIA a stavebného zákona tiež podľa žalobcu podporuje: 1/ pravidlo posudzovania

vplyvu navrhovanej činnosti podľa zákona EIA aj na archeologické náleziská a s tým spojené
zaslanie písomného stanoviska krajského pamiatkového úradu v zisťovacom konaní; 2/ analogické
použitiezásadyzabezpečovaniapodmienokochranyevidovanýcharcheologickýchnálezískvúzemnom
a v stavebnom konaní krajským pamiatkovým úradom v spolupráci s príslušným stavebným úradom
podľa § 41 ods. 4 pamiatkového zákona aj na archeologické výskumy uskutočňované v neevidovaných

archeologických náleziskách podľa § 36 ods. 3 pamiatkového zákona; 3/ zásada súladu územného
rozhodnutia s rozhodnutím vydaným v zisťovacom konaní, resp. so záverečným stanoviskom vydaným
podľa zákona EIA.

20. Správne konanie ex offo vo veci rozhodnutia krajského pamiatkového úradu o nevyhnutnosti

vykonať pamiatkový archeologický výskum a o druhu, rozsahu a spôsobe vykonania pamiatkového
archeologického výskumu podľa § 35 ods. 7 v spojení s § 36 ods. 3 a § 39 ods. 1 pamiatkového
zákona tak treba v zmysle ustanovení § 24 ods. 2 v spojení s § 3 písm. h), i) a j) zákona EIA
považovať za povoľovacie konanie „sui generis“ a samotné rozhodnutie za takéto povolenie. Akonáhlesa totiž na základe predpokladanej stavebnej činnosti na dotknutom území, ktoré nie je evidovaným
archeologickým náleziskom podľa § 41 ods. 1 pamiatkového zákona a predpokladanom výskyte
archeologických nálezov na tomto území KPÚ Žilina rozhodol uložiť navrhovateľovi ako stavebníkovi

povinnosť uskutočniť archeologický výskum podľa § 36 ods. 3 pamiatkového zákona, treba takéto
správne konanie a príslušné rozhodnutie považovať vo svojich právnych následkoch za správne konanie
a za rozhodnutie, ktoré je ekvivalentné s povoľovacím rozhodnutím, resp. minimálne so záväzným
stanoviskom vydaným podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona v rámci územného konania, ku ktorému je
žalobcapodľajehonázoruoprávnený savyjadriťakoúčastníkúzemnéhokonania. Tentozávernapokon

podporuje aj znenie § 127 ods. 1 a § 127 ods. 3 stavebného zákona.

21. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca uviedol ako žalobný dôvod nedostačujúce zistenie skutkového
stavu žalovaným pre riadne posúdenie veci. Žalovaný podľa žalobcu nezisťoval, či KPÚ Žilina bolo alebo
nebolo doručené oznámenie Okresného úradu Žilina o zámere zo zisťovacom konaní týkajúcom sa
Areálu Strečno III. Žalovaný sa podľa žalobcu len spoľahol na to, že samotný správny spis žiadnu takú

žiadosť, resp. oznámenie neobsahuje.

22. Žalobca tiež namietal, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v
rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Žalobca poukázal na tvrdenie žalovaného
na str. 7 napadnutého rozhodnutia, ktorým žalovaný podľa žalobcu tvrdil, že nedostal žiadne oznámenie

Okresného úradu Žilina o začatí zisťovacieho konania týkajúceho sa Areálu Strečno III. O tomto konaní
sa mal žalovaný dozvedieť až od odvolacieho orgánu, ktorý mu doručil rozhodnutie o odvolaní proti
rozhodnutiu vydanému v zisťovacom konaní. Na druhej strane samotný Okresný úrad Žilina na str. 44
svojho rozhodnutia (rozhodnutie Okresného úradu v zisťovacom konaní zo dňa 11.07.2022) uvádza, že
bolo takéto oznámenie riadne doručené, cit.: „Príslušný orgán v rámci procesu zisťovacieho konania

oslovil ako dotknutý orgán aj Krajský pamiatkový úrad. Pokiaľ nedošlo k vyjadrenie dotknutého orgánu
v zákonom stanovenej lehote, má sa za to, že s navrhovanou činnosťou súhlasí.“ Vyššie uvedené
oznámeniezaslanéOkresnýmúradomŽilinaprvostupňovémuorgánutakpodľanázoružalobcumusíbyť
súčasťou príslušného administratívneho spisu. Žalobca uviedol, že ak by KPÚ Žilina svoje stanovisko
k zámeru v rámci zisťovacieho konania riadne zaslal, mohol sa žalobca k tomuto stanovisku KPÚ

Žilina vyjadriť v rámci zisťovacieho konania a následne sa ako účastník územného konania podieľať
na kontrole dodržiavania týchto podmienok v súlade s § 38 zákona EIA. Z tohto žalobného dôvodu je
tak podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie nezákonné podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP a má byť preto
správnym súdom zrušené.

23. V závere správnej žaloby žalobca namietal, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred žalovaným ako odvolacím orgánom, ktoré malo za následok vydanie nezákonného napadnutého
rozhodnutia vo veci samej, resp. podľa § 191 ods. 1 písm. d) prekročenie medzí správnej úvahy, ak toto
prekročenie nie je pokryté § 191 ods. 1 písm. c) alebo g) SSP. Žalobca vníma ako porušenie svojho práva
podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku ako aj prekročenie medzí a hľadísk pre správnu úvahu žalovaným

i prvostupňovým orgánom podľa § 27 ods. 2 SSP a podľa § 47 Správneho poriadku. Žalobca uviedol,
že tak ako žalobca podal svoje podania KPÚ Žilina najprv elektronicky e-mailom a potom ich doplnil
písomne v súlade s § 19 ods. 1 Správneho poriadku, rovnako mal postupovať aj prvostupňový orgán.
Žalobca očakával doručenie výzvy podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku v listinnej podobe, pričom
uviedol, že nestačí tvrdené doručenie takej výzvy e-mailom. Poukázal na to, že rovnako postupoval aj

žalovanývrámciodvolaciehokonania,keďvrozpores§33ods.2(vspojenís§60aSprávnehoporiadku
pre odvolacie konanie) žalovaný žalobcovi neumožnil vyjadriť sa k podkladu i k spôsobu jeho zistenia,
prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Ak by žalobca vedel, že úvahy KPÚ Žilina a následne i žalovaného
smerujú k charakteristike správneho konania a rozhodnutia vydaného podľa pamiatkového zákona ako
konania, ktoré nespĺňa definíciu povoľovacieho konania podľa zákona EIA, bol by sa žalobca týmito

právnymi názormi KPÚ Žilina i žalovaného vo svojom vyjadrení zaoberal. Žalovaný tak podľa názoru
žalobcu porušil žalobcovo právo na spravodlivé súdne a iné konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR i
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných
slobôd.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

24. Žalovaný sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 22.12.2022 vyjadril
k obsahu podanej správnej žaloby. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že dôvody žaloby podľa § 191ods. 1 písm. c), d), e), f), a g) SSP sú nedôvodné a navrhol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú
zamietnuť a zaviazať žalobcu v celom rozsahu na náhradu trov konania žalovaného. Žalovaný uviedol,
že žaloba je nedôvodná, nakoľko nepriznanie postavenia účastníka konania v správnom konaní

žalobcovi nemohlo ohroziť ani porušiť žalobcovo právo na priaznivé životné prostredie a na ochranu
kultúrneho dedičstva. Rovnako nevzhliadol žalovaný dôvodnosť žaloby v tom, že žalobca nemal
postavenie účastníka konania v konaní o nevyhnutnosti vykonať archeologický výskum, nakoľko bolo
povinnosťou žalobcu preukázať, aký má vzťah k predmetným dotknutým pozemkom. Žalovaný uviedol,
že žalobca argumentačne neuviedol, prečo by mal mať postavenie účastníka konania, ale argumenty

smerovali k dôvodom, prečo malo byť správne konanie prerušené, resp. zastavené. Podľa názoru
žalovaného, tvrdenie žalobcu o tom, že je dotknutou verejnosťou, neobstojí, rovnako ako ani argument,
že by mal KPÚ Žilina konať so žalobcom ako s účastníkom konania. Žalobca podľa žalovaného
nemá, v súvislosti s dotknutými pozemkami, ktoré majú súvis so stavbou Areál Strečno III, žiaden
právny vzťah, pričom tento ani nepreukázal. V konaní o výskume by mohol byť žalobca účastníkom len
v prípade, ak by mal postavenie podľa § 36 ods. 2 pamiatkového zákona, t.j. ak by bol vlastníkom,

správcom alebo stavebníkom. Žalovaný ďalej vyvracia argument žalobcu o tom, že aj keď v § 3 písm.
s) zákona EIA je použitý pojem „dotknutá verejnosť“, pamiatkový zákon tento pojem nepozná, čím
popiera, že by rozhodnutie KPÚ Žilina o nevyhnutnosti vykonať archeologický výskum bolo potrebné
považovať za povoľovacie konanie „sui generis“. K argumentu žalobcu, že žalovaný nezisťoval, či KPÚ
Žilina bolo doručené oznámenie Okresného úradu Žilina o zámere o zisťovacom konaní týkajúcom sa

Areálu Strečno III. žalovaný tvrdí, že skutočnosť, či v danej veci prebieha alebo neprebieha zisťovacie
konanie Okresným úradom Žilina, nemalo vplyv na napadnuté rozhodnutie žalovaného, a teda ani na
tú skutočnosť, že žalobca nemá v danom správnom konaní postavenie účastníka konania. Preto je
táto námietka z pohľadu žalovaného irelevantná. K tvrdeniu žalobcu o tom, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného je v rozpore s administratívnymi spismi, alebo v nich nemá oporu, sa podľa žalovaného

zakladá na nepravdivom a neoverenom tvrdení žalobcu o tom, že KPÚ Žilina nedostal žiadne oznámenie
Okresného úradu Žilina o začatí zisťovacieho konania týkajúceho sa Areálu Strečno III. Podľa vyjadrenia
žalovaného skutočnosť je taká, že KPÚ Žilina sa k zisťovaciemu konaniu Okresného úradu Žilina
nevyjadril z toho dôvodu, že mu toto oznámenie o začatí zisťovacieho konania doručené nebolo.
Zároveň, pre žalovaného nie je zrejmé, z akého dôvodu bolo na str. 44 rozhodnutia Okresného úradu

Žilina uvedené, že príslušný orgán v rámci procesu zisťovacieho konania oslovil ako dotknutý orgán aj
KPÚ.

25. K žalobcom tvrdenému porušeniu práva žalobcu podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný
uviedol, že je na úvahe správneho orgánu, akým spôsobom upovedomí účastníkovi konania o práve

vyplývajúcom z § 33 ods. 2 Správneho poriadku a umožní vyjadriť sa mu k podkladom rozhodnutia.
V tomto prípade zvolil správny orgán formu e-mailu, čo je podľa žalovaného prípustný a využívaný
spôsob komunikácie. Žalovaný zároveň uviedol, že žalobca sám potvrdil prijatie e-mailu, nakoľko naň
v samotnej žalobe odkazuje. Z uvedeného žalovaný vyvodzuje, že žalobca sa mal možnosť oboznámiť
s podkladmi rozhodnutia. Zároveň doplnil, že o práve vyjadriť sa v zmysle ustanovenia § 33 ods.2

Správneho poriadku bol žalobca poučený už v oznámení o začatí správneho konania, preto považuje
žalovaný tieto námietky žalobcu za irelevantné.

26. K petitu žaloby žalovaný uviedol, že v súlade s § 191 ods. 4 SSP súd môže vysloviť, že sa vec vracia
na ďalšie konanie buď žalovanému, alebo orgánu verejnej správy podľa odseku 3, v tomto prípade KPÚ

Žilina.Niejetedamožnozrušiťoberozhodnutiaavecivrátiťnaďalšiekonanieobomsprávnymorgánom,
ale len jednému z nich. K požiadavke žalobcu na zastavenie resp. prerušenie konania vedeného KPÚ
Žilina pod č. KPUZA-2021/18480-2/101214/KOP žalovaný uviedol, že ani jeden dôvod v zmysle § 29
alebo § 30 Správneho poriadku nebol daný. Záverom vyjadrenia si žalovaný uplatnil nárok na náhradu
trov konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia na podklade uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo 93/2012 zo dňa 19.07.2012. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú
v celom rozsahu zamietnuť.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)

27. Žalobca v replike zo dňa 14.02.2023 zotrval na svojom právnom názore, že KPÚ Žilina bol
povinný doručovať výzvu podľa § 33 ods. 2 žalobcovi do vlastných rúk v súlade s § 24 ods.
1 Správneho poriadku a v spojení s § 44 ods. 4 prvou vetou pamiatkového zákona a určiť mu
primeranú lehotu na také vyjadrenie. Podľa žalobcu sa prvostupňový orgán nemohol spoliehať nato, že si žalobca obyčajnú e-mailovú správu prečíta, že si ju prečíta včas a bude schopný na jej
základe zaslať svoje prípadné vyjadrenie. Žalobca uviedol, že si výzvu prvostupňového orgánu reálne
prečítal až vo chvíli, keď už prvostupňový orgán svoje prvostupňové rozhodnutie vydal, t.j. až po 11.

februári 2022. Žalobca považoval za potrebné zdôrazniť, že takáto zásadná procesná vada nielenže
mohla mať, ale v skutočnosti mala za následok vydanie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 191
ods. 1 písm. g) SSP a odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia. Žalobca ďalej uviedol, že
ak správny súd dospeje k právnemu záveru, že v príslušnom ex offo správnom konaní (ex offo
číslo: KPUZA-2021/18480-2/101214/KOP) vo veci rozhodnutia o nevyhnutnosti vykonať pamiatkový

archeologický výskum o druhu, rozsahu a spôsobe vykonania pamiatkového archeologického výskumu
podľa § 35 ods. 7 v spojení s § 36 ods. 3 a § 39 ods. 1 pamiatkového zákona nie je vydávané žiadne
povolenie v zmysle § 3 písm. j) zákona EIA a žalobcovi tak z tohto titulu nenáleží postavenie účastníka
konania, aj v takom prípade má postavenie účastníka konania, a to ako dotknutá verejnosť podľa §
14 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s čl. 9 ods. Aarhuského dohovoru a v spojení s čl. 7 ods. 5
Ústavy SR a tiež v spojení s čl. 44 ods. 1 Ústavy SR. Uvedené tvrdenie opiera aj o názor vyslovený

Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústavný súd“) v náleze z 13. januára 2011, č.
k. II. ÚS 197/2010-52, ako aj o nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 223/09-131 z 27. mája 2010. V
zmysle záveru ústavného súdu posudzoval účasť dotknutej verejnosti v stavebnom konaní aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky (v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2013, sp. zn.
5Sžp/21/2012, ktorého právne závery sú podľa názoru žalobcu plne aplikovateľné aj na tento prípad

a odôvodňujú priznanie postavenia účastníka konania aj žalobcovi, a to bez ohľadu na to, či príslušné
vydané rozhodnutie je povolením alebo nie v zmysle § 3 písm. j) zákona EIA. Žalobca taktiež uviedol,
že v prípade jeho neúspechu v tejto veci by nebolo spravodlivé žiadať, aby nahradil trovy vzniknuté
žalovanému tým, že udelil plnomocenstvo advokátovi, keďže obhajovať na správnom súde nimi vydané
rozhodnutia predstavuje samozrejmú súčasť povinností vyplývajúcej z bežnej správnej agendy, ku ktorej

je žalovaný personálne aj finančne z peňazí daňových poplatníkov prostredníctvom štátneho rozpočtu
vybavený. Na záver repliky žalobca prostredníctvom žalovaného vyzval KPÚ Žilina, aby zaslal svoje
stanovisko v rámci stále prebiehajúceho odvolacieho konania o rozhodnutí zo zisťovacieho konania
sp. zn. OU-ZA-OSZP3-2023/002015-048 zo dňa 17.01.2023 v spojení so zásadou materiálnej pravdy
podľa § 3 ods. 5 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku a aby navrhol príslušné podmienky v zmysle § 29

ods. 13 zákona EIA, ako to urobil vo svojom rozhodnutí KPUZA-2022/18480-22/69903/KOP zo dňa 16.
septembra 2022. Žalobca tak aj naďalej na svojej žalobe v plnom rozsahu zotrval.

Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu (duplika)

28. Žalovaný vo vyjadrení k replike zo dňa 17.03.2023 uviedol, že žalobca v replike neuviedol žiadne
nové skutočnosti, a preto aj žalovaný zotrval na pôvodnom vyjadrení vo vzťahu k námietke žalobcu
o porušení ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku a mal za to, že k porušeniu z už uvedených dôvodov
nedošlo. Rovnako zotrval na svojom vyjadrení k účastníctvu žalobcu ako dotknutej verejnosti v zmysle §
14 ods.1 Správneho poriadku v spojení s čl. 9 Aarhuského dohovoru a v spojení s čl. 7 ods. 5 a čl. 44 ods.

1 Ústavy SR. Žalovaný opakovane zdôraznil, že žalobca nepreukázal, akým konkrétnym spôsobom by
sa malo v konaní pod č. KPUZA-2021/18480-2/101214/KOP (Oznámenie KPÚ Žilina zo dňa 22.12.2021)
na KPÚ Žilina rozhodovať o jeho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach, resp. ako
môžu byť tieto jeho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté, čím je vylúčené
jeho účastníctvo k v tomto konaní podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Taktiež opakovane uviedol,

že v konaní o výskume by mohol mať žalobca postavenie účastníka konania len v prípade, ak by
bol vlastníkom, správcom, alebo stavebníkom, vychádzajúc z ust. § 36 ods. 2 pamiatkového zákona.
Rozhodnutie o nevyhnutnosti vykonať archeologický výskum nemá súvislosť so zákonom EIA a zároveň
sa žiadne ustanovenia zo zákona EIA neaplikujú vo vzťahu k tomuto konaniu. Žalovaný uviedol, že
žalobca sa nevysporiadal s jeho námietkou o nesprávnom petite žaloby. Žalovaný navrhol, aby súd

žalobcovi nevyhovel a v súlade s § 190 SSP žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol a zaviazal
žalobcu na náhradu trov konania žalovanému v celom rozsahu.

29. Duplika žalovaného bola dňa 18.04.2023 doručená na vedomie žalobcovi prostredníctvom právneho
zástupcu.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom30. Na základe zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach,
v ktorých je daná od 01.06.2023 právomoc správnych súdov, konkrétne aj z Krajského súdu v Banskej

Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici.
V dôsledku uvedeného je konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 31S/176/2022
vedené na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. ZA-31S/176/2022.

31. Správny súd vo veci nariadil na žiadosť žalobcu pojednávanie na deň 06.11.2024.

32. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že predmetnými rozhodnutiami došlo k upretiu
práva na účastníctvo žalobcu vo veci ochrany jeho práva na životné prostredie, ako aj na ochranu
kultúrneho dedičstva, zároveň boli podstatným spôsobom porušené aj jeho procesné práva. Zotrvala
na závere, že žalobca bol účastníkom predmetného konania vedeného krajským pamiatkovým úradom,
nakoľko predmetné konanie je povoľovacím konaním sui generis. Poukázala na následky konania o

výskume, o ktorom medzičasom bolo aj rozhodnuté, s tým, že po celú dobu, kým sa rozhodovalo a
kým bude prebiehať výskum, stavebná činnosť nemôže byť vykonávaná. Zároveň s ohľadom k tomu, že
už bolo vydané aj vyjadrenie samotného krajského pamiatkového úradu, že ide o oblasť kde je mnoho
archeologických nálezísk. Je pravdepodobné, že dôjde k archeologickým nálezom, prípadne k objaveniu
archeologického náleziska a v prípade, že by išlo o významný nález, tak môže byť vyhlásené za

kultúrnu pamiatku, čo by rovnako znamenalo zastavenie akejkoľvek stavebnej činnosti. Preto predmetné
konanie má v svojich dôsledkoch účinky rovnaké alebo obdobné ako akékoľvek povoľovacie konanie.
Vo vzťahu k postaveniu žalobcu ako účastníka konania uviedla, že žalobcovi náleží podľa § 14 ods.
1 Správneho poriadku v spojení s článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý hovorí o tom, že
verejnosti by mali zmluvné štáty zabezpečiť taký prístup k správnemu ako aj súdnemu konaniu, aby

mohol napadnúť všetky úkony a opomenutia súkromných osôb ale aj orgánov verejnej moci, ktoré sú
v rozpore s jeho vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. V tejto súvislosti poukázala na
nálezy Ústavného súdu SR, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých základným kritériom
pre posúdenie účastníctva má byť predovšetkým dopad účinkov postupu orgánov alebo rozhodnutia
na práva účastníkov, čo vyplýva aj z medzinárodných dohovorov, najmä Aarhuského dohovoru. Otázka

účastníctva by sa mala vykladať v súlade s jeho cieľmi a v čo najširšej miere s prihliadnutím na porušenie
konkrétnych práv. Vo vzťahu k porušeniu ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku uviedla, že
prvostupňový orgán a žalovaný neumožnili žalobcovi sa oboznámiť s podkladmi, ani sa k nim vyjadriť.
Ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku je významné, pretože je jedným zo základných pravidiel
správneho konania upravený v § 3 ods. 2 a teda ide o tak podstatnú vec, že takáto výzva nemala byť

doručovaná formou e-mailu, ale mala byť doručovaná do vlastných rúk. Žalobca dôvodne očakával, že
správny orgán ako štátny orgán bude postupovať v súlade so zákonom a teda doručí túto písomnosť do
vlastných rúk. Nakoľko sa tak nestalo a zároveň správny orgán rozhodol, bola jeho možnosť vyjadriť sa
relevantne k veci zmarená. K otázke náhrady trov konania poukázala na svoje písomné vyjadrenie s tým,
že v zmysle § 168 SSP má štátny orgán nárok na náhradu trov v prípade úspechu len vo výnimočných

prípadoch a v prípadoch ak to možno spravodlivo požadovať. Poukázala na to, že ani jeden z týchto
prípadov nenastal a žalovaný ho ani netvrdil a ani nepreukázal.

33. Žalobca sa na návrh právnej zástupkyne podľa § 112 ods. 1 SSP na pojednávaní svojím prednesom
k veci vyjadril, pričom uviedol dôvody, pre ktoré sa prihlásil o účastníctvo v konaní.

Najskôr sa ako dotknutá verejnosť prihlásil do zisťovacieho konania týkajúceho sa výstavby a prevádzky
Areálu Strečno III. V rámci tohto konania stavebník v oznámení podľa zákona EIA uviedol, že predmetný
pozemok, na ktorom by mal byť areál postavený, je pozemkom s pravdepodobnými archeologickými
nálezmi, čiže malo by byť predmetom archeologického výskumu. Žalobca však napriek tomu v spise
nenašiel žiadne vyjadrenie KPÚ Žilina v zisťovacom konaní, hoci skôr ako bolo toto zisťovacie konanie

ukončené, KPÚ Žilina začal predmetné správne konanie, čiže nepočkal do ukončenia zisťovacieho
konania. Ak by sa vyjadril v rámci toho zisťovacieho konania a bol by si uplatnil podmienku, ktorá má
zmierniť alebo eliminovať potencionálne vplyvy navrhovanej stavby na životné prostredie, čiže uviedol
by podmienky, za ktorých má byť ten archeologický výskum vykonaný, tak by som to ja ako účastník
konania považoval za dostatočné. Ak by sa v zisťovaco konaní vyjadril, mohol by žalobca v správnej

žalobe, ktorú aj podal proti predmetnému rozhodnutiu zo zisťovacieho konania, uplatňovať prípadné
námietky proti vyjadreniu a proti podmienkam, ktoré v takom rozhodnutí uplatnil. Žalobca poukázal
na to, že na Správnom súde v Banskej Bystrici aktuálne prebieha konanie sp. zn. 1S/22/2023, ktoré
sa týka preskúmania zákonnosti rozhodnutia o odvolaní Okresného úradu Žilina, odboru opravnýchprostriedkov, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalobca ďalej
poukázal na článok 9.3 Aarhuského dohovoru, ktorý považuje v prejednávanej veci za zásadný, nakoľko
pokiaľ Slovenská republika je zmluvnou stranou Aarhuského dohovoru, tak je povinná tento dohovor

uplatňovať a to aj keď nebol implementovaný/transponovaný do slovenského právneho poriadku.
Odkázal pritom na rozsudky uvedené v správnej žalobe s tým, že vnútroštátne právne predpisy treba
vykladaťvsúladestýmčlánkom9.3Aarhuskéhodohovoru,ktorýpriznávapostavenieúčastníkakonania
verejnosti v správnych konaniach vo veci životného prostredia. Uviedol, že nejde o „dotknutú verejnosť“
ako je to v zákone EIA, ale len o „verejnosť“, čiže ten pojem je širší a pojem „životné prostredie“ zahŕňa

aj oblasť ochrany kultúrnych pamiatok aj správne konania týkajúce sa archeologických výskumov. Na to
existuje relevantná literatúra, ktorá sa venuje environmentálnej archeológii. Skutočnosť, že túto oblasť
je potrebné považovať za súčasť správnych konaní týkajúcich sa životného prostredia vyplýva aj zo
zákona EIA. Poukázal pri tom na ustanovenia § 30 ods. 1 písm. c), § 33 ods. 1 písm. c) zákona EIA,
ako aj na prílohu č. 5 kapitoly 2 a 3 bod 10, prílohu č. 11 písm. c) kapitoly 2 a 3 a body 13 a 14. Žalobca
uviedol, že je presvedčený o tom, že z článku 9.3 Aarhuského dohovoru vyplýva jeho oprávnenie byť

účastníkom konania aj predmetného správneho konania.

34.Právnyzástupcažalovanéhonapojednávaníuviedol,žesapridržiavavšetkýchpísomnýchvyjadrení.
V prednesoch neodzneli nejaké argumenty nad rámec toho, čo už bolo uvedené. Výklad, ktorý aplikuje
žalobca, je vysoko extenzívny. Žalovanému nie je jasné, v čom je dotknutý záujem verejnosti. Krok

pamiatkového úradu, ktorý nariadil vykonať pamiatkový archeologický výskum, mal smerovať k ochrane
pamiatkových hodnôt v danom území. No žalobca žiada prerušiť alebo zastaviť konanie. Je to presne
konanie, ktoré by možno rád mal samotný stavebník, aby zmaril výkon archeologického výskumu, takže
žalovaný nevie, v akom postavení žalobca vystupuje. Či mu skutočne ide o hodnoty, ktoré tvrdí, že cez
zákon EIA ich chce aplikovať alebo o niečo úplne iné. Pamiatkový úrad sa rozhodol týmto rozhodnutím

konať tak, aby sa preskúmal, aby nedošlo k zmareniu a nenávratnému zničeniu archeologických hodnôt
v danom území Strečno pri tejto stavebnej činnosti. K aplikácii § 14 ods. 1 Správneho poriadku uviedol,
že žalobca nebol priamo dotknutý na svojich právach, pretože nie je žiaden vzťah medzi pamiatkovým
zákonom a zákonom EIA, nejde o vzťah subsidiarity. Žalobca priamy dotyk na svojich právach vo
svojej žiadosti, ktorou žiadal priznať postavenie účastníka nedefinoval, naopak venoval sa úplne inej

oblasti. Ako by on riešil samotný archeologický výskum, či mal byť nariadený alebo nie, ako mal
konať pamiatkový úrad v stavebnom konaní, ale nezdôvodnil akýkoľvek svoj vzťah k tomu územiu a
ako je dotknutý tým, že sa nariadi archeologický výskum. Je nevyhnutné skúmať, k čomu smerovalo
rozhodnutie správneho orgánu. Rozhodnutie smerovalo k ochrane kultúrneho dedičstva a pamiatkových
hodnôt, preto je nepochopiteľné konanie žalobcu, aký bol jeho zámer prerušiť, resp. zastaviť konanie

a dosiahnuť presný opak. Žalovaný mal za to, že žiadne procesné právo žalobcu nebolo porušené.
Je nesporné, že elektronickú správu dostal, nakoľko to žalobca sám potvrdil. Správny poriadok pri
výzvach nevyžaduje doručovanie do vlastných rúk. Bolo to doručené písomnou formou a je to účelová
obrana žalobcu, ktorý tvrdí, že sa oboznámil s tým až v čase vydania rozhodnutia, pretože máme
jasné potvrdenie prijatia e-mailu. Na záver uviedol, že nejde o povoľovacie konanie, nakoľko v tomto

konaní pamiatkový úrad nič nepovoľoval. Nepovoľoval výstavbu ani stavbu. Práve naopak, nariaďoval
archeologický výskum, preto nie je možné aplikovať inštitúty, ktorú sú tu neaplikovateľné.

35. Žalobca v reakcii na prednes právneho zástupcu žalovaného uviedol, že sledoval to, aby KPÚ
Žilina uplatňoval a chránil záujmy na ochranu kultúrnych pamiatok v zisťovacom konaní a počkal

na právoplatné ukončenie zisťovacieho konania a potom nariaďoval archeologický výskum. Keď ho
nariaďuje v priebehu ešte neukončeného zisťovacieho konania, ako môže vedieť, aké budú podmienky
uložené v zisťovacom konaní. Ako môže uplatňovať to, čo vyplynie zo zisťovacieho konania. Právo
žalobcu na priaznivé životné prostredie mohlo byť týmto rozhodnutím priamo dotknuté, žalobca žije v
okrese Martin, má chatu v okrese Žilina, Nezbudská lúčka, priamo susedí so Strečnom, kde má byť

postavenýtentoareál,čižetvorítoširšieživotnéprostrediežalobcu.Žalobcoveživotnéprostredienetvorí
len jeho dom, len jeho pozemok, ale je to širšie životné prostredie, v ktorom on s rodinou trávi svoj čas
a kde žije. Takže jednoznačne aj Strečno patrí do životného prostredia žalobcu.

36. Právny zástupca žalovaného iba doplnil, že až teraz prvý krát žalobca uviedol nejakú argumentáciu

k dotknutému územiu. Nie je to ani v žiadosti, ani v odvolaní, ani v správnej žalobe, čo mala byť podstata
toho, prečo sa žalobca cíti dotknutý. Ani táto argumentácia žalobcu by však neobstála. Správny orgán
sa s tým ani nemohol vysporiadať, keďže ju žalobca netvrdil. KPÚ Žilina plne rešpektoval pamiatkový
zákon, ktorý mu ukladá aj umožňuje vykonať a rozhodnúť o povinnosti vykonať archeologický výskumaj na vlastný návrh, ak je tam predpoklad takéhoto výskytu archeologických nálezov. Má mať prednosť
konať rýchlo a bezodkladne, aby nedošlo k zmareniu hodnôt, teda vyčkanie do konca a potom rozhodnúť
o tom, keď už by sa to mohlo zmariť, by nebolo vhodné, preto krajský pamiatkový úrad v momente keď

zistil, že je nutné zakročiť, tak zakročil. Keby išlo o nečinnosť orgánu, tak by bol vstup žalobcu do konania
pochopiteľný, ale v danom prípade je to práve krajský pamiatkový úrad, ktorý bol aktívny a chceme ho
sankcionovať za to, že tu chceme niečo chrániť.

37. Právna zástupkyňa žalobcu v rámci konečného návrhu uviedla, že sa pridržiava všetkých vyjadrení

a podaní ako aj samotného žalobného petitu. Napriek prezentovanému záujmu, nemožno zrovnávať
otázku pamiatkového výskumu s otázkou ochrany v rámci zisťovacieho alebo iného územného konania.
To, že sa má vykonať výskum zabezpečuje len pokuta, keďže to má dosah pre stavebníka. V rámci
územného alebo stavebného konania, kedy musia jeho postupy byť v súlade so záväzným stanoviskom,
aby vôbec mohol stavať, je táto ochrana ďaleko väčšia a túto ochranu správny orgán ignoroval.

38. Právny zástupca žalovaného v rámci konečného návrhu navrhol správnu žalobu zamietnuť
a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania. Ak žalobca vytýka správnemu orgánu nečinnosť
v zisťovacom konaní na to sú úplne iné inštitúty správneho práva ako sťažnosť na nečinnosť, prípadne
žaloba na nečinnosť. Nemalo by sa to obchádzať cez iné inštitúty práva, naopak sankcionovať ním
tvrdenú nečinnosť v zisťovacom konaní žalobou za aktivitu správneho orgánu.

39. Správny súd v Banskej Bystrici, ako súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa
§ 13 ods. 1 SSP, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane postupu, ktorý jeho
vydaniu predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP) a dospel k záveru, že správna
žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

40. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje
v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu

verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

41.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

42. Podľa § 134 ods. 1 a 2 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak. Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu

verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho
predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide
o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci
podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

43. Podľa § 36 ods. 2 pamiatkového zákona, pred začatím stavebnej činnosti alebo inej hospodárskej
činnosti na evidovanom archeologickom nálezisku podľa § 41 ods. 1 je vlastník, správca alebo stavebník
povinný podať žiadosť o vyjadrenie k zámeru na krajský pamiatkový úrad. Žiadosť obsahuje majetkovo-
právne údaje a špecifikáciu zamýšľaného zásahu do terénu.

44. Podľa § 36 ods. 3 pamiatkového zákona, krajský pamiatkový úrad môže rozhodnúť o povinnosti
vykonať archeologický výskum aj na mieste stavby alebo inej hospodárskej činnosti, ktoré nie je
evidovaným archeologickým náleziskom podľa § 41 ods. 1, ak na tomto mieste dôvodne predpokladá
výskyt archeologických nálezov. Krajský pamiatkový úrad zašle rozhodnutie o povinnosti vykonať
archeologický výskum aj príslušnému stavebnému úradu.

45. Podľa § 39 ods. 1 pamiatkového zákona, druh, rozsah, spôsob vykonávania pamiatkového výskumu
a nakladanie s nálezmi určí vo svojom rozhodnutí krajský pamiatkový úrad. Ak ide o pamiatkový
výskum na vedecké účely a dokumentačné účely, určí krajský pamiatkový úrad podmienky vykonávaniapamiatkového výskumu podľa prvej vety na základe návrhu pamiatkového výskumu predloženého
osobou podľa § 35a ods. 1 alebo § 36 ods. 4.

46. Podľa § 41 ods. 1 pamiatkového zákona, archeologické náleziská eviduje archeologický ústav
v Centrálnej evidencii archeologických nálezísk Slovenskej republiky (ďalej len „evidencia nálezísk").
Archeologický ústav v evidencii nálezísk vyznačí archeologické náleziská vyhlásené podľa tohto zákona
za kultúrne pamiatky alebo pamiatkové územia.

47. Podľa § 3 písm. h) zákona EIA povoľovacie konanie je konanie, v ktorom sa rozhoduje o návrhu
na vydanie povolenia vo vzťahu k navrhovanej činnosti alebo jej zmene podľa osobitných predpisov
(Napríklad zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších
predpisov, zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v znení neskorších predpisov, zákon Slovenskej národnej rady č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti,
výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov, zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. 164/1996 Z. z. o dráhach a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 313/1999 Z. z. o geologických prácach a
o štátnej geologickej správe (geologický zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 245/2003 Z. z.
o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov.).

48. Podľa § 3 písm. i) zákona EIA, rozhodnutie vydané v povoľovacom konaní je povolenie alebo
rozhodnutie povoľujúceho orgánu, ktorým sa udelenie povolenia zamieta alebo ktorým sa povoľovacie
konanie zastavuje.

49. Podľa § 3 písm. j) zákona EIA, povolenie je rozhodnutie povoľujúceho orgánu vydané v
povoľovacom konaní, ktoré oprávňuje navrhovateľa realizovať navrhovanú činnosť alebo zmenu
povolenej navrhovanej činnosti; ak navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha viacerým povoľovacím
konaniam, považuje sa za povolenie, oprávňujúce navrhovateľa realizovať navrhovanú činnosť alebo
zmenu povolenej navrhovanej činnosti, rozhodnutie vydané v každom z týchto povoľovacích konaní; za

povolenie sa nepovažuje kolaudačné rozhodnutie, povolenie na užívanie, ani ich zmena; to neplatí, ak
povolenie bolo vydané v kolaudačnom konaní, ktoré bolo spojené s konaním o zmene stavby.

50. Podľa § 24 ods. 2 zákona EIA, dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených
v tretej časti a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej

zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu. Na
odôvodnené písomné stanoviská a pripomienky podané v konaní podľa tretej časti tohto zákona o
ktorých už bolo rozhodnuté, sa nemusí prihliadať v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti. Právo
dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo
jej zmene postupom podľa odseku 3, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo

následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté.

51. Podľa § 29 ods. 12 zákona EIA, rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní oprávňuje navrhovateľa
navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktorá musí byť predmetom zisťovacieho konania podľa § 18 ods. 2,
podať návrh na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti, ak v rozhodnutí príslušný orgán

určil, že sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena nemá posudzovať podľa tohto zákona.

52. Podľa § 38 ods. 3 zákona EIA, povoľujúci orgán nesmie vydať rozhodnutie bez vydaného
záverečného stanoviska alebo bez rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, ak ide o navrhovanú
činnosť, ktorá podlieha rozhodovaniu podľa tohto zákona.

53. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

54. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.55. V predmetnej veci sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k.
PUSR-2022/13649-2/54720/39/NEM dňa 27.06.2022, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
prvostupňové rozhodnutie č.k. KPUZA-2022/18480-8/10990/KOP, ktorým prvostupňový orgán rozhodol

o návrhu žalobcu zo dňa 12.01.2022 tak, že žalobcovi nepriznáva postavenie účastníka konania vo veci
rozhodnutia o nevyhnutnosti vykonať pamiatkový archeologický výskum a o druhu, rozsahu a spôsobe
vykonania pamiatkového archeologického výskumu podľa § 35 ods. 7 pamiatkového zákona v spojení s
§ 36 ods. 3 a § 39 ods. 1 pamiatkového zákona v súvislosti so stavbou Areál Strečno III. na dotknutých
pozemkoch.

56. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie zo strany prvostupňového orgánu a žalovaného,
keď žalobcovi nepriznali postavenie účastníka predmetného správneho konania o nevyhnutnosti
vykonať pamiatkový archeologický výskum a o druhu, rozsahu a spôsobe vykonania pamiatkového
archeologického výskumu podľa § 35 ods. 7 pamiatkového zákona v spojení s § 36 ods. 3 a § 39
ods. 1 pamiatkového zákona, pričom mal žalobca za to, že právo byť účastníkom konania mu vyplýva

z ustanovení § 24 ods. 2 a ods. 4 a § 3 písm. h), i) a j) zákona EIA, keďže predmetné konanie je
povoľovacím konaním sui generis.

57. Vzhľadom na uvedenú námietku správny súd považoval za kľúčové posúdiť, či záver orgánov
verejnej správy, že konanie začaté prvostupňovým orgánom nie je povoľovacím konaním podľa zákona

EIA, možno považovať za správny a či žalobcovi nesvedčí účastníctvo v predmetnom konaní. Pre
správne posúdenie týchto otázok správny súd vyhodnotil účel a vzťah oboch právnych predpisov –
pamiatkový zákon a zákon EIA.

58. Vo všeobecnosti podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 pamiatkový zákon upravuje podmienky ochrany

kultúrnychpamiatok,pamiatkovýchúzemí,archeologickýchnálezovaarcheologickýchnálezískvsúlade
s vedeckými poznatkami a na základe medzinárodných zmlúv v oblasti európskeho a svetového
kultúrneho dedičstva, ktorými je Slovenská republika viazaná a ďalej upravuje organizáciu a pôsobnosť
orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ako aj práva a povinnosti vlastníkov a iných
právnických osôb a fyzických osôb a ukladanie pokút za protiprávne konanie na úseku ochrany

pamiatkového fondu, ktorý je významnou súčasťou kultúrneho dedičstva a ktorého zachovanie je
verejným záujmom. Za účelom výkonu špecializovanej štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu
sa podľa § 9 ods. 1 pamiatkového zákona zriaďuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky (§ 3) a
krajské pamiatkové úrady. Podľa § 10 ods. 1 pamiatkového zákona pamiatkový úrad vykonáva v druhom
stupni štátnu správu na úseku ochrany pamiatkového fondu, archeologických nálezov a archeologických

nálezísk vo veciach, o ktorých v prvom stupni rozhodujú krajské pamiatkové úrady. Podľa § 11 ods. 1
pamiatkového zákona Krajský pamiatkový úrad je v prvom stupni vecne príslušným správnym orgánom,
ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb na úseku ochrany
pamiatkového fondu, archeologických nálezov a archeologických nálezísk, ak tento zákon neustanovuje
inak. Ustanovenie § 35 ods. 1 pamiatkového zákona definuje, že pamiatkový výskum je odborná činnosť

zameraná na získavanie poznatkov o kultúrnych pamiatkach, pamiatkových územiach, archeologických
nálezoch a archeologických náleziskách.

59. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré je predmetom posudzovanej veci je potrebné primárne vychádzať
z ustanovenia § 35 ods. 7 pamiatkového zákona, podľa ktorého o nevyhnutnosti vykonať pamiatkový

výskum podľa odseku 4 rozhoduje krajský pamiatkový úrad na podnet stavebného úradu, pamiatkového
úradu, z vlastného podnetu, na základe žiadosti vlastníka alebo správcu. Krajský pamiatkový úrad
bezodkladne zašle rozhodnutie o vykonaní pamiatkového výskumu stavebnému úradu. Pre úplnosť
správny súd uvádza, že podľa ustanovenia § 36 ods. 1 pamiatkového zákona sa na účely tohto zákona
rozumie archeologickým výskumom súhrn odborných nedeštruktívnych metód a deštruktívnych metód

a techník zameraných na vyhľadávanie, identifikáciu, vyhodnocovanie, dokumentáciu, evidenciu alebo
na záchranu archeologického náleziska, archeologického nálezu alebo nálezovej situácie, ako aj na
vyhľadávanieazberarcheologickýchnálezovnapovrchuzeme,vzemiapodvodouapodľaustanovenia
§ 36 ods. 3 pamiatkového zákona, krajský pamiatkový úrad môže rozhodnúť o povinnosti vykonať
archeologický výskum aj na mieste stavby alebo inej hospodárskej činnosti, ktoré nie je evidovaným

archeologickým náleziskom podľa § 41 ods. 1, ak na tomto mieste dôvodne predpokladá výskyt
archeologickýchnálezov.Krajskýpamiatkovýúradzašlerozhodnutieopovinnostivykonaťarcheologický
výskum aj príslušnému stavebnému úradu.60. Z úvodných ustanovení zákona EIA vyplýva, že upravuje a) postup odborného a verejného
posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie 1. strategických dokumentov počas ich
prípravy a pred ich schválením, 2. navrhovaných činností pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred

ich povolením podľa osobitných predpisov, b) pôsobnosť orgánov štátnej správy a pôsobnosť obcí pri
posudzovaní vplyvov, c) práva a povinnosti účastníkov procesu posudzovania pri posudzovaní vplyvov
(§ 1 ods. 1 zákona EIA). Cieľom opísaných procesov v zákone o EIA by malo byť zistenie čo najširšieho
spektra dopadov strategického dokumentu alebo plánovanej činnosti na životné prostredie, pričom sa
deklaruje, že by mali byť zachytené ako priame vplyvy, tak nepriame vplyvy a zároveň ustanovenie

účinných opatrení na odstránenie alebo aspoň minimalizáciu nepriaznivých vplyvov.

61. Základ účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch týkajúcich sa životného prostredia je daný
v Dohovore o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k
spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (v odôvodnení aj ako „Aarhuský dohovor“) ako
aj v Smernici č. 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na

životné prostredie (ďalej len „Smernica EIA“). Aarhuský dohovor (čl. 6 a čl. 9) a Smernica EIA (čl.
11) stanovujú, že v administratívnych konaniach, v ktorých prebieha povoľovanie činností, musí byť
zainteresovanej verejnosti umožnené byť účastníkom konaní o povolení týchto činností a následne im
musí byť umožnené aj právo podať žalobu na súd proti týmto rozhodnutiam. Aarhuský dohovor a tiež
Smernica EIA práva verejnosti na účasť v administratívnom alebo súdnom konaní viažu na „povolenie

činností/projektov“. Smernica o EIA, ktorá je implementovaná do slovenského právneho poriadku,
„povolenie“ definuje ako rozhodnutie príslušného orgánu alebo orgánov, ktoré oprávňuje navrhovateľa
realizovať projekt (čl. 1 ods. 2 písm. c) Smernice EIA) a pojem „projekt“ definuje ako realizáciu stavieb
alebo iných zariadení alebo plánov, iné zásahy do prírodného prostredia a krajiny, vrátane ťažby
nerastných surovín (čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice EIA). Uvedené definície Súdny dvor Európskej únie

(ďalej ako „SD EÚ“) vo svojej rozhodovacej činnosti konkretizuje tak, že napr. predĺženie existujúceho
povolenia na prevádzku letiska nie je možné bez realizácie stavieb alebo zásahov meniacich fyzickú
realitu dotknutej krajiny kvalifikovať ako „projekt“ v zmysle článku 1 ods. 2 Smernice EIA (rozhodnutie SD
EÚ C-275/09, Brussels Hoofdstedelijk Gewest and others, bod 24) alebo, že pokračovanie v prevádzke
existujúcej skládky je „povolením“ v zmysle článku 1 ods. 2 Smernice EIA len vtedy, ak toto rozhodnutie

povoľuje zmenu alebo rozšírenie zariadenia alebo miesta prostredníctvom prác či zásahov meniacich
ich fyzický stav, ktoré môžu mať podstatný nepriaznivý vplyv na životné prostredie (rozhodnutie SD EÚ
C-121/11, Pro-Braine and Others, bod 31).

62. Rovnako zákon o EIA v § 3 písm. j) povolenie definuje ako rozhodnutie povoľujúceho orgánu

vydané v povoľovacom konaní, ktoré oprávňuje navrhovateľa realizovať navrhovanú činnosť alebo
zmenu povolenej navrhovanej činnosti. Ako „činnosť“ definuje zákona o EIA, v zhode so Smernicou
EIA, realizáciu stavieb, iných zariadení, realizačný zámer alebo iný zásah do prírodného prostredia
alebo do krajiny meniaci fyzické aspekty lokality vrátane ťažby nerastnej suroviny (§ 3 písm. f) zákona o
EIA). Podľa § 3 písm. h) zákona EIA sa na účely tohto zákona rozumie povoľovacím konaním konanie,

v ktorom sa rozhoduje o návrhu na vydanie povolenia vo vzťahu k navrhovanej činnosti alebo jej zmene
podľa osobitných zákonov.

63. Použijúc takto zadefinované východiská správny súd posúdil, akú povahu má konanie o
nevyhnutnosti vykonať pamiatkový archeologický výskum a o druhu, rozsahu a spôsobe vykonania

pamiatkového archeologického výskumu podľa § 35 ods. 7 pamiatkového zákona v spojení s
§ 36 ods. 3 a § 39 ods. 1 pamiatkového zákona. Podľa názoru správneho súdu konanie
vedené krajským pamiatkovým úradom, výsledkom ktorého je rozhodnutie, ktorým sa ukladá
povinnosť vykonať pamiatkový archeologický výskum, nie je v zmysle zákona EIA povoľovacím
konaním, ktorým sa povoľuje realizácia prác či zásahov, nakoľko ide o súhrn odborných činností

zameraných na vyhľadávanie, identifikáciu, vyhodnocovanie, dokumentáciu, evidenciu alebo na
záchranu archeologického náleziska, archeologického nálezu alebo nálezovej situácie, ako aj na
vyhľadávanie a zber archeologických nálezov, pričom tieto odborné činnosti nesúvisia s navrhovanou
činnosťou stavebníka – realizáciou Areálu Strečno III. Predmetné konanie vedené orgánmi štátnej
správy na ochranu pamiatkového fondu (pamiatkový úrad, resp. krajský pamiatkový úrad) nepredstavuje

konanie, v ktorom by sa rozhodovalo o návrhu stavebníka na vydanie povolenia vo vzťahu k navrhovanej
činnosti alebo jej zmene podľa osobitných predpisov, ako povoľovacie konanie definuje zákon EIA. Ide
o osobitný typ administratívneho konania, ktoré by mohlo byť začaté a vedené bez ohľadu na existenciunavrhovanej činnosti stavebníka, o čom svedčí aj to, že môže byť začaté bez návrhu, len z úradnej
činnosti alebo na základe podnetu.

64. Správny súd uvádza, že pokiaľ by aj išlo o povoľovacie konanie v zmysle zákona EIA, v zmysle
ustanovení Aarhuského dohovoru, Smernice EIA, zákona o EIA a rozhodovacej praxe SD EÚ Najvyšší
správny súd SR v rozsudku sp. zn. 3Svk/21/2021 zo dňa 30.11.2022 ustálil, že „účasť verejnosti
na rozhodovaní a jej prístup k súdu je potrebné spájať len s tými povoľovacími konaniami, ktorých
výsledkom je povolenie na realizáciu prác či zásahov meniacich fyzický stav stavieb alebo dotknutej

krajiny (navrhovaná činnosť). Inak povedané, ak napr. stavba elektrárne podlieha posudzovaniu na
základe zákona o EIA, povoľovacími procesmi, ktoré na ňu nadväzujú, budú len tie konania, ktoré
oprávňujú túto stavbu realizovať a nie iné konania, ktoré by mohli súvisieť s prevádzkou samotnej
elektrárne, ktoré už ale nie sú fyzickou realizáciou stavby a nezasahujú do stavby či krajiny“. Aj v zmysle
uvedeného možno dospieť k záveru, že rozhodnutie, ktorým sa ukladá povinnosť vykonať pamiatkový
archeologický výskum, nie je povolením, ktorým sa povoľuje realizácia prác či zásahov meniacich

fyzický stav stavieb alebo dotknutej krajiny. Ak podľa § 24 ods. 2 zákona EIA má dotknutá verejnosť
postavenie účastníka konania v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, správny
súd je názoru, že ide o také povoľovacie konania, ktoré spĺňajú definíciu „činnosti“ podľa Aarhuského
dohovoru, Smernice EIA, ako aj zákona EIA. Keďže konanie o nevyhnutnosti vykonať pamiatkový
archeologickývýskumaodruhu,rozsahuaspôsobevykonaniapamiatkovéhoarcheologickéhovýskumu

nie je konaním, ktorého výsledkom je vydanie povolenia na „činnosť“ – realizáciu prác či zásahov
meniacich fyzický stav stavieb alebo dotknutej krajiny, žalobcovi bez ďalšieho nevzniká podľa zákona
EIA postavenie účastníka konania, nakoľko predmetom konania nie sú činnosti, ktoré by priamo súviseli
s navrhovanou činnosťou podľa zákona EIA. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že o nevyhnutnosti
vykonaťpamiatkovývýskumpodľa§35ods.4 pamiatkovéhozákonarozhodujekrajskýpamiatkovýúrad

na podnet stavebného úradu, pamiatkového úradu, z vlastného podnetu, na základe žiadosti vlastníka
alebo správcu. Inými slovami existencia navrhovanej činnosti podľa zákona EIA nemá vplyv na vedenie
konania o nevyhnutnosti vykonať pamiatkový archeologický výskum. Na uvedenom nemení nič ani
skutočnosť, že z ustanovenia § 30 ods. 1 písm. c) a § 33 ods. 1 písm. c) zákona EIA vyplýva, že príslušný
orgán určí rozsah hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktorá môže mať vplyv samostatne

alebo v kombinácii s inou činnosťou alebo s iným strategickým dokumentom na pamiatkový fond,
archeologické nálezy a archeologické náleziská, aj s orgánom štátnej správy na ochranu pamiatkového
fondu (pamiatkový úrad, resp. krajský pamiatkový úrad). Rozsah hodnotenia, podľa potreby aj jeho
časový harmonogram a jeho konečnú podobu určuje príslušný orgán, teda orgán ktorý vedie aj správne
konanie o vydaní záverečného stanoviska. Možno teda dospieť k záveru, že ani v tomto prípade podľa

zákona EIA nie je kompetencia orgánu štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu rozhodujúca.

65. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že mu náleží účastníctvo v administratívnom konaní aj podľa § 14
ods. 1 Správneho poriadku, správny súd uvádza, že uvedenú argumentáciu vzniesol až vo vyjadrení
k vyjadreniu žalovaného zo dňa 14.02.2023, ako reakciu na argumentáciu žalovaného vo vyjadrení

k správnej žalobe. Žalobca však svoju argumentáciu ohľadom svojho účastníctva pôvodne v správnej
žalobe odvodzoval od ustanovení zákona EIA. Vzhľadom na uvedené správny súd poukazuje na to, že
vymedzenie žalobných bodov, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych
dôvodov žalobca považuje napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné je jednou z
najdôležitejších náležitostí správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP). Správny súd pripomína, že

správnesúdnekonaniejeovládanédispozičnýmprincípomazačínavýlučnenazákladesprávnejžaloby.
Dispozičný princíp obsiahnutý v § 5 ods. 5 SSP sa v správnom súdnom konaní uplatňuje bezvýhradne
a znamená, že konanie pred správnym súdom možno začať len na základe žaloby (návrhu), ktorou
disponuje žalobca. Táto premisa sa plne uplatní aj pre prípad dispozície so žalobou (návrhom) či
obmedzenia rozsahu žaloby alebo žalobných bodov, ako aj čo do rozšírenia alebo doplnenia správnej

žaloby. Rozšíriť alebo doplniť správnu žalobu o ďalšie žalobné návrhy alebo o ďalšie žalobné body
možno len v lehote ustanovenej zákonom na podanie žaloby (§ 183 SSP). V zmysle koncentračnej
zásady je teda uvádzanie skutkových okolností, právneho posúdenia veci a označovanie dôkazných
návrhov zo strany žalobcu v zásade obmedzené len do uplynutia lehoty na podanie žaloby. Predmet
súdneho prieskumu sa tak v podstate musí vymedziť do uplynutia lehoty na podanie žaloby. V danom

prípadežalobcarozšírilsvojuargumentáciupouplynutílehotynapodaniesprávnejžaloby,pretosprávny
súd vyhodnotil túto námietku ako uplatnenú oneskorene.66. Nakoľko neobstojí téza žalobcu o tom, že nejde v danom prípade o povoľovacie konanie, potom
neobstojí ani argumentácia žalobcu s poukazom na § 29 ods. 12 zákona EIA ohľadom predčasnosti
vedenia tohto konania, ako ani argumentácia absencie právoplatného a vykonateľného právneho titulu

pre začatie správneho konania ex offo. Ako bolo už uvedené pamiatkový zákon v ustanovení § 35 ods.
7 výslovne ustanovuje, že o nevyhnutnosti vykonať pamiatkový výskum podľa odseku 4 (predstihový/
záchranný) rozhoduje krajský pamiatkový úrad na podnet stavebného úradu, pamiatkového úradu,
z vlastného podnetu, na základe žiadosti vlastníka alebo správcu. Z uvedeného teda vyplýva, že
prvostupňový orgán bol oprávnený začať konanie bez ohľadu na stav zisťovacieho konania. Napokon

aj z povahy podstaty tohto konania vyplýva, že krajský pamiatkový úrad by účel tohto konania
(vykonanie archeologického výskumu) nevedel dosiahnuť prostredníctvom stanoviska k zámeru v rámci
zisťovacieho konania, ani v rámci záväzného stanoviska podľa § 140b stavebného zákona.

67. Žalobná námietka týkajúca sa tvrdenia, že prvostupňový orgán sa nevyjadril k stavebníkom
navrhovanej činnosti v rámci zisťovacieho konania, nie je v tomto konaní relevantná. Je potrebné si

uvedomiť, že predmetom tohto správneho súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti (procesného)
rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka konania (žalobcu) v konaní vedenom krajským
pamiatkovým úradom. Vo všeobecnosti však možno poukázať na to, že skutočnosť, že krajský
pamiatkový úrad neuplatnil svoje právo vyjadriť sa k navrhovanej činnosti v rámci zisťovacieho
konania, nemá žiaden vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného a prvostupňového konania. Ide

o dve odlišné administratívne konania, ktorých účastníkmi môžu byť a spravidla sú odlišné subjekty.
Posúdenie správneho súdu vo vzťahu k tomu, či v danom prípade orgán štátnej správy na ochranu
pamiatkového fondu pochybil, ak nevyužil svoje oprávnenie v zmysle zákona EIA, presahuje rámec
tohto súdneho konania. Možno však súhlasiť s názorom žalovaného, že pokiaľ ide o oprávnenie
krajského pamiatkového úradu vyjadriť sa v rámci zisťovacieho konania, potom takéto právo nemôže

byť vynucované. Napokon ani právna úprava nevyužitie tohto oprávnenia nesankcionuje, keď upravuje
domnienku súhlasu v prípade, že sa dotknutý orgán nevyjadrí.

68. Podľa správneho súdu nedošlo ani k naplneniu zákonného predpokladu pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, teda, že malo dôjsť k tvrdenému podstatnému porušeniu

ustanovení o konaní, pokiaľ ide o porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Správny súd uvádza,
že zmyslom aplikácie uvedeného ustanovenia je umožniť účastníkovi konania, aby ešte pred vydaním
rozhodnutia mohol uplatniť svoje výhrady, prípadne realizovať svoje procesné návrhy vo vzťahu
k zhromaždeným podkladom rozhodnutia, a to hlavne za účelom, aby rozhodnutie vychádzalo zo
spoľahlivo zisteného stavu veci. Správny súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci bolo predmetom

súdneho prieskumu prvostupňové rozhodnutie, ktoré má procesnú povahu (nie meritórnu povahu),
preto pred vydaním prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán nevytváral a nezhromažďoval
žiadne ďalšie podklady, ani nevykonával žiadne dokazovanie ohľadom eventuálnej zmeny ustáleného
skutkového stavu. Preto nie je ani zrejmé, s akými podkladmi nemal byť žalobca oboznámený, keď
správny súd nahliadnutím do administratívneho spisu nezistil žiadne podklady, ktoré by boli relevantné

vo vzťahu k posúdeniu procesnej otázky účastníctva žalobcu. Zároveň bolo medzi účastníkmi nesporné,
že prvostupňový orgán v oznámení o začatí konania žalobcu poučil o práve vyjadriť sa v zmysle
ustanovenia § 33 ods.2 Správneho poriadku a prvostupňový orgán e-mailom zo dňa 27.01.2022
zaslal žalobcovi svoje stanovisko k návrhu žalobcu zo dňa 12.01.2022, z ktorého bola zrejmá úvaha
správneho orgánu vo vzťahu k posúdeniu účastníctva žalobcu v konaní. Doručenie predmetného e-

mailu so stanoviskom žalovaného žalobca ani nespochybnil. Zároveň je potrebné uviesť, že žalobca
mal zachované právo brojiť proti argumentácii prvostupňového orgánu o nepriznaní účastníctva konania
žalobcovi prostredníctvom podaného odvolania, ako aj proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného
podaním správnej žaloby. Vzhľadom na uvedené správny súd posúdil námietku žalobcu ako nedôvodnú.
Pre úplnosť správny súd uvádza, že z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že napadnuté rozhodnutie

sa zásadne nezrušuje preto, aby sa formálne zopakoval proces, ak výsledok konania nemôže priniesť
pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie (rozhodnutia Ústavného súdu vo veciach sp. zn. III. ÚS
246/2018, III. ÚS 152/2019).

69. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj žalobnú námietku, že zistenie skutkového stavu bolo

nedostačujúce pre riadne posúdenie veci. Správny súd má za to, že okolnosť, či žalovaný zisťoval
alebo nezisťoval, či bolo oznámenie Okresného úradu Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie
v zisťovacom konaní doručené prvostupňovému orgánu, nebola pre posúdenie účastníctva žalobcu
v administratívnom konaní podstatná. Správny súd sa už v inej časti odôvodnenia vysporiadal s tým, čiprebiehajúce zisťovacie konanie nemalo vplyv na administratívne konanie v tejto veci a dospel k záveru,
že vplyv nemalo. Obsah administratívneho spisu postačoval na posúdenie tejto procesnej otázky.

70. Nedôvodná bola aj námietka, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého
rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, alebo v nich nemá oporu. Žalobca síce
tvrdil, že predložil dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu vo vyjadrení aj v odvolaní, avšak
neuviedol, ktoré konkrétne dôkazy neboli zohľadnené. Ide o všeobecnú námietku, nakoľko žalobca
nekonkretizoval, ktoré dôkazy opomenul žalovaný vykonať a zároveň nie je zrejmé, čo rozporné

s obsahom administratívneho spisu tvorí základ ustáleného skutkového stavu, z ktorého vychádzal
žalovaný. Obligatórnou náležitosťou správnej žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že rozhodnutie
orgánu verejnej správy alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu
predpisu, a toto svoje tvrdenie aj právne odôvodniť. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol
porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona.
Za žalobné body nemožno považovať ani prostý výpočet ustanovení zákona, ktoré údajne žalovaný

porušil, ani ich parafrázu bez akejkoľvek špecifikácie (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky sp. zn. 8 Azs 134/2005). Žalobné námietky všeobecnej povahy neumožňujú realizovať
súdny prieskum. Úlohou správneho súdu je v rozsahu tvrdení žalobcom preveriť, či došlo k ukráteniu na
právach žalobcu tvrdeným nezákonným postupom, resp. rozhodnutím orgánu verejnej správy, teda či sa
orgán verejnej správy v konaní a pri rozhodovaní riadil príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi

predpismi. Správny súd nevyhľadáva dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia za žalobcu a ani
mu neprináleží tieto dotvárať namiesto žalobcu porovnaním administratívneho spisu s nekonkrétnymi
žalobnými námietkami. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že správny súd nemá oprávnenie
za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať, ani všeobecne
uplatnené dôvody nezákonnosti uvedené v žalobe podľa obsahu administratívneho spisu alebo

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného za žalobcu konkretizovať.
71. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

72. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na
náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.

73. Žalovanému právo na náhradu trov konania správny súd nepriznal, nakoľko nevzhliadol dôvody
na aplikáciu § 168 SSP, podľa ktorého by sa priznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému,

ktorým je orgán verejnej správy, malo udiať iba vo výnimočných prípadoch. Uvedený záver zodpovedá
aj aktuálnej rozhodovacej praxi Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý uviedol, že „v prípade náhrady
trov konania orgánu štátnej správy musí správny súd naďalej navyše starostlivo zvažovať, či možno
od žalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy vzniknuté žalovanému orgánu štátnej správy tým, že
udelil plnú moc advokátovi, keďže obhajovať na správnom súde nimi vydané rozhodnutia predstavuje

samozrejmú súčasť povinností vyplývajúcich z bežnej správnej agendy, ku ktorej je orgán štátnej správy
personálne aj finančne zo štátneho rozpočtu vybavený. V správnom súdnictve poskytuje správny súd
ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej
správyarozhodujevďalšíchveciachustanovenýchtýmtozákonom.Každý,ktotvrdí,žejehoprávaalebo
právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy,

opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu
verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených zákonom domáhať ochrany na správnom súde(§
2 ods. 1 a 2 SSP). Samotná skutočnosť, že orgán verejnej správy nedisponuje adekvátnym aparátom
nemôže byť v prípade neúspechu v konaní pripísaná v neprospech sťažovateľa (žalobcu).“ (Rozsudok
NSS SR sp. zn. 3Svk/36/2023 zo dňa 30.07.2024)

74. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§145 ods. 1 SSP).Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods.
3 SSP a contrario).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2
SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v
lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).

Podľa § 445 ods. 1 a 2 SSP v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa

§ 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa §
440sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1 a 2 SSP sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.