Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 11, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/39/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118210961
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1118210691.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu L.. S. Y., narodeného X. W. XXXX, D., V. XX,
prechodne bytom Ž., S. A. X, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Miklóssym, Vráble, Hlavná 1221,
proti žalovanej obchodnej spoločnosti ČSOB poisťovni, a.s., Bratislava, Žižkova 11, IČO: 31 325
416, zastúpenej splnomocnenkyňou MGA IURIS s. r. o., Bratislava, Cukrová 14, L.: XX XXX XXX,
o zaplatenie 8.722,23 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn.

B1-16Csp/50/2018,pôvodneOkresnomsúdeBratislavaIpodsp.zn.16Csp/50/2018,odovolanížalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2020 sp. zn. 3Co/169/2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2020 sp. zn. 3Co/169/2019 a rozsudok
Okresného súdu Bratislava I zo 6. mája 2019 sp. zn. 16Csp/50/2018 zrušuje a vec v r a c i a Mestskému
súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. mája 2019 č.k.
16Csp/50/2018-165 žalobu zamietol a žalovanej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 788 ods. 1 a 3, § 790, §
795 ods. 1, § 797 ods. 1 až 3, § 816, § 100 ods. 1, § 101, § 104, § 113, § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Medzi stranami nebolo sporné, že 26. 3. 2007 došlo k
úrazu žalobcu poisteného pri dopravnej nehode a že žalovaná poskytla poistné plnenie na základe

úrazového poistenia žalobcu vo výške 262 766 Sk (8 722,23 eura), ktoré vyplatila na bankový účet
uvedený oznamovateľkou M. H.. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Piešťany, ktorý nadobudol
právoplatnosť3.6.2009pozbavenýspôsobilostinaprávneúkonyabolamuustanovenázaopatrovníčku
jeho sestra M. H., rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom právoplatným 11. 9. 2017 bolo zrušené
rozhodnutie súdu, ktorým bol žalobca zbavený spôsobilosti na právne úkony.
1.1. Na námietku žalovanej sa súd prvej inštancie zaoberal premlčaním uplatneného nároku. V

prejednávanejvecidošlokdopravnejnehode/poistnejudalostižalobcudňa26.3.2007atedapremlčacia
doba na výplatu poistného plnenia by za obvyklej situácie začala žalobcovi plynúť dňom 26. 3. 2008
a uplynula by dňom 26. 3. 2011. Pretože však žalobca bol rozhodnutím súdu právoplatným 3. 6. 2009
pozbavený spôsobilosti na právne úkony a v zmysle ustanovenia § 113 OZ začala plynúť premlčacia
doba na výplatu poistného plnenia (podľa § 104 OZ za rok po poistnej udalosti) dňom 3. 6. 2010, a
uplynula dňa 3. 6. 2013 t.j. po uplynutí troch rokov. Žalobca si nárok na zaplatenie poistného plnenia

voči žalovanej uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 22. 6. 2018, teda po márnom uplynutí zákonom
stanovenej premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené, keď sa žalovaná dôvodne dovolala premlčania
nároku žalobcu na výplatu poistného plnenia, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
1.2. Žalobca sa proti vznesenej námietke bránil tým, že vzhľadom na okolnosti prípadu ide o výkon práva
žalovanej v rozpore s dobrými mravmi a žiadal, aby súd, keď si nárok voči žalovanej nemohol uplatňovať
skôr ako mu bola vrátená spôsobilosť na právne úkony, na námietku premlčania neprihliadal. Tvrdil, že

nezavinil márne uplynutie premlčacej doby a zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby by bol
voči nemu neprimerane tvrdým postihom, navyše ak z okolností prípadu nemožno usudzovať na dobrúvieru žalovanej, ktorá mala dostatok informácií o jeho zdravotnom stave a o tom, že nie je spôsobilý
robiť právne úkony. Súd prvej inštancie námietku premlčania nepovažoval v zmysle ustanovenia § 3
ods. 1 OZ za podanú v rozpore s dobrými mravmi. Prihliadol na to, že v zmysle platnej judikatúry

zásadneneodporujedobrýmmravom,akniektonamietapremlčaniepráva,ktoréjevočinemuuplatnené.
Uplatnenie premlčania by sa priečilo dobrým mravom len výnimočne a to v prípade, ak by bolo výrazom
zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Poukázal
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 176/2011, v ktorom ústavný súd
konštatoval, že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo

byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými
mravmi môže byť len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom
zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke
premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým

postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu,
najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo
uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.
1.3. Po zohľadnení všetkých okolností prípadu dospel súd prvej inštancie vo veci k záveru, že výkon
práva žalovanej, ktorá vzniesla námietku premlčania, nie je výkonom práva, ktorý by bol v rozpore s

dobrými mravmi. V konaní mal za nesporné, že žalovaná ako poisťovateľ už poistné plnenie z poistnej
udalosti, v dôsledku ktorej si žalobca nárok na výplatu poistného plnenia v prejednávanej veci uplatnil,
vyplatila a to v žalovanej výške. Žalovaná poistné plnenie vyplatila splnomocnenej osobe žalobcu na
základe predloženej plnej moci žalobcu z 10. 3. 2008. Súd sa s tvrdením žalobcu, že žalovaná v rámci
likvidácie poistnej udalosti nekonala v dobrej viere a nepristúpila k nej s odbornou starostlivosťou,

nestotožnil.Zlistinnýchdokladovzistil,žežalovanávychádzalazpísomnejplnejmociudelenejžalobcom
M. H. 10. 3. 2008 s podpisom žalobcu úradne overeným pracovníkom Mestského úradu Detva. Žalovaná
mala k dispozícii lekárske správy, z ktorých nevyplývalo, že žalobca nebol spôsobilý na vykonávanie
právnych úkonov a teda, že predloženú plnú moc nemožno považovať za platnú. Z predložených
lekárskych správ vyplynulo, že stav žalobcu sa zhoršoval až v júni 2008 a že žalobca až v tom čase

prestal komunikovať. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku (ďalej
len„CSP“)ažalovanej,ktorámalavkonaníplnýúspechpriznalvočižalobcoviplnúnáhradutrovkonania.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 24. septembra 2020 sp. zn.

3Co/169/2019 na základe odvolania žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a
žalovanej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. K
tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú právne posúdenie veci a skutkové zistenia),
s ktorými sa treba v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní vysporiadať
(§ 387 ods. 3 CSP) odvolací súd uviedol, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a poukázal

nasprávnevyhodnotenieskutkovýchaprávnychokolnostívedúcichkzamietnutiužalobyprepremlčanie
nároku na poistné plnenie. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie žaloby, ako aj k tvrdeniam
žalobcu z hľadiska skutočností uvádzaných na preukázanie svojho nároku. Zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP súd prvej inštancie dospel k

správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver, že žalobe nie je možné
vyhovieť pre námietku premlčania a že jej vznesenie v spore nie je konaním v rozpore s dobrými mravmi.
Vo veci bolo sporné, či došlo k zániku uplatneného nároku jeho splnením úhradou zostatku poistného
plnenia vo výške 8.722,23 eura na účet sestry žalovaného, táto skutočnosť však pre rozhodnutie súdu
kvôli vznesenej námietke premlčania už nebola relevantná, dôvody vedúce k nevyhoveniu žaloby práve

pre námietku premlčania súd prvej inštancie riadne odôvodnil.
2.1. V danej veci podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že neboli
zistené skutkové okolnosti, ktoré by boli dôvodom pre aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 OZ a
konštatovanie, že uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca v danom
prípade uvádzal ako dôvod, pre ktorý nie je možné na námietku premlčania prihliadnuť to, že po

dopravnej nehode utrpel vážne zranenia, ktoré viedli k tomu, že bol nespôsobilý na právne úkony a teda
nemohol si riadne uplatňovať svoje práva z poistnej zmluvy. Tento dôvod by nepochybne bolo možné
považovať za taký, ktorý by znemožňoval žalobcovi realizovať svoje práva a odmietnutie ochrany by v
takomto prípade bolo v rozpore s dobrými mravmi. Občiansky zákonník však ustanovením § 113 OZosobitne upravuje takúto situáciu a to tak, že ak ide o práva osôb, ktoré musia mať zákonného zástupcu,
alebo o práva proti týmto osobám, premlčanie nezačne, dokiaľ im nie je ustanovený zástupca. Už začaté
premlčanie prebieha ďalej, avšak sa neskončí, dokiaľ neuplynie rok po tom, keď bude týmto osobám

ustanovený zákonný zástupca alebo keď prekážka inak pominie. Z uvedeného je zrejmé, že zákon pre
tento prípad má osobitnú úpravu, ktorá rieši právnu a faktickú problematickosť postavenia osoby, ktorá
nie je spôsobilá na právne úkony a teda rieši situáciu, ktorú žalobca považuje za osobitú. Ustanovenie §
113 OZ priznáva osobám, ktoré nie sú plne spôsobilé na právne úkony (musia mať zákonného zástupcu)
osobitnú ochranu. Preto súd prvej inštancie určil, že k premlčaniu žalobcovho práva na výplatu poistného

plnenia došlo v súlade ustanoveniami § 104 a § 113 OZ 3. 6. 2013, v súvislosti s rozhodnutím súdu
o pozbavení spôsobilosti a ustanovení opatrovníčky, teda pred podaním žaloby, jeho záver je správny.
Odkedy bola žalobcovi ustanovená opatrovníčka, bola tu osoba, ktorá mohla za žalobcu uplatňovať jeho
práva, a teda nebol v situácii, že mu bolo znemožnené realizovať svoje práva. Pokiaľ má žalobca za
to, že jeho opatrovníčka nevykonávala svoju funkciu riadne, nie je možné dôsledky tohto prenášať na
žalovanú, pretože tá nezavinila, že žalobca si nemohol uplatniť svoje práva proti nej.

2.2. K námietke žalobcu, že rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi je aj v tom, že žalovaná
konala protiprávne, ak vyplatila časť poistného plnenia jeho sestre hoci vedela, že nebol spôsobilý
udeliť jej plnú moc (mala všetky informácie o jeho zdravotnom stave) a námietkou sa snaží odvrátiť
dôsledky tohto svojho konania, odvolací súd uviedol, že pre posúdenie oprávnenosti tejto námietky
a jej prípadného rozporu s dobrými mravmi nie je podstatné, či bolo a či dôvodne vyplatené poistné

plnenie sestre žalobcu, pretože právo vzniesť námietku premlčania v zásade nie je v rozpore s dobrými
mravmi ani v prípade, ak by žalovaný vôbec nič neplnil. Preto skutočnosť, že žalovaná hoci aj nedôvodne
vyplatila poistné plnenie tretej osobe (vzhľadom na námietku premlčania nebol dôvod sa v konaní
zaoberať okolnosťami vyplatenia sumy 8.722,23 eura sestre žalovaného), nemožno vykladať ako
argument preukazujúci zlý úmysel žalovaného vo vzťahu k namietanému premlčaniu. Vzhľadom na

podstatu námietky premlčania, po podaní ktorej súd posudzuje najprv, či je právo premlčané a keď
dospeje k záveru, že tomu tak je, postačuje to pre jeho rozhodnutie o nároku a nie je potrebné zaoberať
sa ďalšími okolnosťami danej veci a ani vykonať ďalšie žalobcom navrhované dokazovanie.
2.3. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval žalobcom uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou
relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Odvolací súd rozhodol
o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala vo veci úspech, priznal proti žalobcovi plný
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorým sa domáhal zrušenia
rozsudku odvolacieho súdu, resp. aj rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia veci súdu prvej inštancie,
alternatívne zmeny napadnutých rozsudkov a vyhovenia jeho žalobe. Prípustnosť dovolania vyvodzoval
z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, pretože mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Dovolateľ namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy a odvolací súd toto
pochybenie nenapravil, pričom išlo o relevantné dôkazy preukazujúce zdravotný a psychický stav
žalobcu po dopravnej nehode, jeho spôsobilosť na právne úkony v čase, keď žalovaná poskytla poistné
plnenie inej osobe, ako aj rozsah vedomostí žalovanej o zdravotnom stave žalobcu, čo všetko má vplyv
na správne posúdenie otázky, či v danom prípade a za daných okolností možno považovať vznesenie

námietky žalovanou za rozporné s dobrými mravmi.
3.1. Prípustnosť dovolania žalobca vyvodzoval aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keď
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Ide o otázku posúdenia oprávnenosti námietky premlčania
vznesenej proti osobe v postavení žalobcu ako osobe nespôsobilej na právne úkony, v situácii, keď

dlžník - žalovaný najskôr v čase nespôsobilosti veriteľa - žalobcu na právne úkony a v čase, kedy veriteľ
nespôsobilý na právne úkony nemá zákonného zástupcu, poskytne plnenie nedôvodne a protiprávne
nie veriteľovi ale tretej osobe (sestre žalobcu), pričom zároveň dlžník má v čase poskytnutia tohto
plnenia vedomosť o nespôsobilosti veriteľa na právne úkony, ako aj o tom, že nespôsobilý veriteľ
nemá zákonného zástupcu a následne po navrátení spôsobilosti na právne úkony veriteľovi sa proti

nemu bráni námietkou premlčania, pričom podstatnou je tá okolnosť, že tretia osoba, ktorej dlžník
plnenie namiesto nespôsobilého veriteľa protiprávne poskytol, je tou istou osobou, ktorá bola následne
ustanovená za zákonného zástupcu nespôsobilého veriteľa (teda táto osoba sa už ako zákonný
zástupca nespôsobilého veriteľa logicky nemohla domáhať vydania uvedeného plnenia ani od dlžníkaa ani od samej seba, pretože práve ona sama toto plnenie predtým neoprávnene od dlžníka získala).
Dovolateľ podporne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/539/2008 a sp.zn.
33Cdo/1416/2013 a nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 309/1995.

3.2. Dovolateľ podrobne zopakoval svoju argumentáciu uplatnenú pred súdmi nižších inštancií, keď za
rozhodujúce považuje to, že žalovaná vyplatila poistné plnenie nie žalobcovi ale jeho sestre na základe
plnej moci z 10. 03. 2008, pričom už vtedy žalovaná mala vedomosť o zdravotnom a psychickom stave
žalobcu, z ktorého bolo jednoznačné, že nie je spôsobilý
na právne úkony, hoci bol spôsobilosti na právne úkony pozbavený až rozsudkom právoplatným dňa

03. 06. 2009. Plná moc z 10. 03. 2008 je teda absolútne neplatný právny úkon. Bolo preto dôvodné
vykonať žalobcom navrhované dokazovanie za účelom preukázania zdravotného a psychického stavu
žalobcu po dopravnej nehode, jeho spôsobilosti na právne úkony v čase, keď žalovaná poskytla poistné
plnenie inej osobe, ako aj dokazovanie výsluchom sestry žalobcu, ktorá mala vedomosť o stave žalobcu
a vybavovala všetky záležitosti vzťahujúce sa k jeho osobe po dopravnej nehode, ona sama dala
žalobcovi podpísať plnú moc 3. 6. 2008, hoci už dňa 3. 12. 2007 spísala návrh na úplne pozbavenie

žalobcu spôsobilosti na právne úkony, následne ona 14. 08. 2008 spísala žiadosť o výplatu poistného
plnenia na svoj účet. Súdy nižších inštancií neprihliadli na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, na
základe ktorého bolo vyplatené poistné plnenie sestre žalobcu. Poskytnutím tohto plnenia zo strany
žalovanej sestre žalobcu záväzok z poistnej zmluvy voči žalobcovi nezanikol a povinnosť žalovanej
vyplatiť žalobcovi poistné plnenie stále trvá. Žalovaná, ktorá mala v čase vyplatenia poistného plnenia

sestre žalobcu vedomosť o absolútnej neplatnosti plnej moci, nemala prihliadať na túto plnú moc a bola
povinná plnenie vyplatiť zákonnému zástupcovi žalobcu. Žalobca ako osoba pozbavená spôsobilosti na
právne úkony nemohol účinne brániť svoje práva, nakoľko mu ako opatrovníčka bola ustanovená sestra
M. H., teda osoba, ktorá si na svoj účet nechala vyplatiť poistné plnenie na základe absolútne neplatnej
plnej moci.Je teda evidentné, že v tomto prípade žalobca uplatňovať svoje práva proti žalovanému (nie

vlastnou vinou) objektívne skôr nemohol.

4.Žalovanásakpodanémudovolaniuvyjadrilapísomne,navrhlahoakoneprípustnéodmietnuťapriznať
jej náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd uznesením z 29. marca 2022 sp.zn. 9Cdo/213/2021 dovolanie sťažovateľa odmietol.
Konštatoval, že paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nepredstavujú podľa
ustálenej judikatúry vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Krajský súd sa dostatočne jasne a presvedčivo
vysporiadal s odvolacou námietkou sťažovateľa

o nevykonaní ním navrhnutého dokazovania a odôvodnil svoj záver o jeho nadbytočnosti (bod 32
odôvodnenia rozsudku krajského súdu). Záver o nevyhnutnosti zamietnutia žaloby založili okresný súd
i krajský súd na dôvodne vznesenej námietke premlčania zo strany žalovanej, a teda sa nezaoberali
otázkou prípadného zániku záväzku žalovanej jeho splnením - vyplatením poistného plnenia sestre
sťažovateľa na základe plnej moci. Venovali sa výlučne posúdeniu žalovanou vznesenej námietky

premlčania so záverom o jej dôvodnosti. Sťažovateľom navrhované dokazovanie by mohlo byť
relevantné len vtedy, ak by súdy nedospeli k záveru o premlčaní jeho práva na poistné plnenie. Až po
takomto zistení by bolo relevantné skúmať, či došlo k zániku práva sťažovateľa na poistné plnenie jeho
splnením. Sťažovateľom tvrdené skutočnosti, ktoré mali navrhnuté dôkazy overiť alebo vyvrátiť, boli
teda bez relevantnej súvislosti k predmetu konania a súdy nižších inštancií postupovali správne, keď

uplatnené návrhy na vykonanie dokazovania zamietli.
5.1. Vo vzťahu k dovolaniu založenému na § 421 ods. 1 písm. b) CSP najvyšší súd zrekapituloval
podstatu viacerých rozhodnutí dovolacieho súdu o inštitúte dobrých mravov a konštatoval, že súlad
námietky premlčania s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu
situáciu na oboch stranách sporu, s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od

vedomia a vôle toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Z tohto hľadiska ide preto o posudzovanie
otázok skutkových. Preto aj v prejednávanom spore záver krajského súdu (rovnako záver okresného
súdu) o súlade (nerozpornosti) žalovanou vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi vychádzal
zo špecifických a konkrétnych skutkových okolností, pričom námietka sťažovateľa sa týka práve
posúdenia a vyhodnotenia týchto skutkových okolností. Ním položenú otázku preto najvyšší súd

považoval za otázku skutkovú, a nie právnu. Právna otázka je vždy spojená s určitou mierou
zovšeobecnenia, čo sťažovateľom formulovaná otázka nespĺňa, keď jej znenie vychádza z veľmi úzko
a špecificky formulovaných a vzájomne podmienených, resp. súvisiacich skutkových okolností. Taktiež
najvyššísúdspoukazomnapredtýmrekapitulovanújudikatúrudovolaciehosúduvylúčilzáver,žeprávnaotázka možného nesúladu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

6. Proti odmietajúcemu uzneseniu najvyššieho súdu podal dovolateľ ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol
Ústavný súd SR nálezom z 25. januára 2024 sp.zn. III. ÚS 504/2023 tak, že výrokom 1. konštatoval, že
napadnutým uznesením bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Výrokom 2. napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Výrokom 3. rozhodol o náhrade trov konania.
6.1. K odmietnutiu dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 CSP ústavný súd vyslovil nesúhlas
s názorom najvyššieho súdu, že uplatnenie korektívu dobrých mravov je v dôsledku jedinečného
skutkového základu vždy otázkou skutkovou, nie právnou (bod 19. napadnutého uznesenia). Záver
o tom, či bezpečne a nespochybniteľne ustálený konkrétny skutkový stav odôvodňuje jej použitie
(aplikáciu), je otázkou právnou, pretože sa tu prijíma rozhodnutie, či právnou normou zavedená (a teda

právna) kategória je na ustálený skutkový stav použiteľná. Problém nastáva až vtedy, keď je dovolacia
otázka založená na skutkovom predpoklade, ktorý z dokazovania uskutočneného v základnom konaní
nevyplýva, pretože buď bol dokazovaním vyvrátený, alebo sa mu súdy nižších inštancií nevenovali. V
takýchto okolnostiach nemožno vyhodnotiť ako ústavne neudržateľný záver najvyššieho súdu, že od
položenej dovolacej otázky rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo. Dovolanie podľa § 421 ods. 1

CSP potom logicky nie je prípustné, nie však preto, že v ňom sformulovaná otázka je otázkou skutkovou,
ale preto, že od nej rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo. Sťažovateľ v dovolaní nastolil právnu
otázku súladu s dobrými mravmi, ktorej skutkovým východiskom bola vedomosť žalovanej poisťovne
o tom, že v čase jej plnenia sestre sťažovateľa bol sťažovateľ nespôsobilý na právne úkony a že
nemal ustanoveného zástupcu. Bez ohľadu na to, či je vyslovený názor krajského súdu vecne správny,

celkom jednoznačne z neho vyplýva, že skutkový predpoklad, na ktorom sťažovateľ položil dovolaciu
otázku, zostal mimo pozornosti krajského súdu. Tým sa nastoľuje problém, či od otázky sformulovanej
sťažovateľom v jeho dovolaní skutočne odvolací rozsudok krajského súdu závisel. Na to ale najvyšší
súd nedal v napadnutom uznesení žiadnu odpoveď. Svoje úvahy ukončil záverom o skutkovej povahe
dovolaním nastolenej otázky, čo nepredstavuje v okolnostiach sťažovateľovej veci rezultát súladný s

jeho základným právom na súdnu ochranu. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podané podľa
§ 421 ods. 1 CSP ako neprípustné z dôvodu, že dovolacia otázka je otázkou skutkovou. Tento záver
najvyššieho súdu nie je správny, pretože procesnú kategóriu právnej otázky podmieňujúcej prípustnosť
dovolania neuplatnil správne. Uznesenie najvyššieho súdu v časti, ktorou ním bolo rozhodnuté o
dovolaní sťažovateľa podanom podľa § 421 ods. 1 CSP, preto porušuje základné právo sťažovateľa na

súdnu ochranu i jeho právo na spravodlivé súdne konanie.
6.2. K odmietnutiu dovolania podaného podľa § 420 písm. f) CSP ústavnú súd poukázal na to, že
keď sťažovateľ v dovolaní (rekapitulácia jeho obsahu v bode 3 uznesenia najvyššieho súdu) kritizoval
nevykonanie dôkazov, ktoré podľa jeho názoru mali preukazovať aj rozsah vedomostí žalovanej o
zdravotnom stave sťažovateľa, čo malo mať vplyv na správne posúdenie otázky, či za daných okolností

možno považovať vznesenie námietky žalovanou za rozporné
s dobrými mravmi, najvyšší súd v bode 11.1 odôvodnenia svojho uznesenia uviedol, že potrebnú
súvislosť medzi takto navrhovaným dokazovaním a námietkou premlčania nevidí, keďže súdy
nižších inštancií za rozhodujúci argument považovali ochranu oprávnených záujmov sťažovateľa
prostredníctvom opatrovníka a uplatnením osobitného režimu podľa § 113 Občianskeho zákonníka

adresovaného osobám, ktoré musia mať ustanoveného zástupcu. Sťažovateľ však v dovolaní
popri kritike nevykonania dokazovania o prípadnej vedomosti žalovaného o jeho zdravotnom stave
poukazoval aj na skutočnosť, že osoba, ktorá mu bola ustanovená za opatrovníka, bola tou istou osobou,
ktorej žalovaný poistné plnenie namiesto sťažovateľa mal poskytnúť. Tým spochybňoval, že ochrana
sťažovateľovým oprávneným záujmom mohla byť garantovaná ustanovením opatrovníka. Sťažovateľ

však vo svojom dovolaní nekritizoval nevykonanie dôkazov, ktorými zamýšľal spochybniť iba platnosť
plnej moci udelenej jeho sestre, ale kritizoval nevykonanie dôkazov, ktoré mali preukazovať aj rozsah
vedomostí žalovanej o jeho zdravotnom stave, čo následne malo mať vplyv na správne posúdenie
otázky, či za daných okolností vznesenie námietky žalovanou koliduje s korektívom dobrých mravov.
Pod kategóriou „dôvodnosti vznesenej námietky premlčania“ v citovanej argumentácii napadnutého

uznesenia mal najvyšší súd zjavne na mysli iba vzťah medzi sťažovateľovou argumentáciou o absolútnej
neplatnosti udelenej plnej moci. Zjavne však opomenul v dovolaní vysvetlený ďalší dôvod sťažovateľom
navrhovaného dokazovania (rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi), ktoré súdy nižších inštancií
odmietli, a nijakona ňu nezareagoval.
6.3. Najvyšší súd pri vyhodnocovaní námietky prednesenej v sťažovateľovom dovolaní podanom podľa
§ 420 písm. f) CSP opomenul motiváciu sťažovateľa zrozumiteľne v dovolaní vyjadrenú a spočívajúcu

v tvrdenom rozpore vznesenia námietky premlčania s dobrými mravmi. Odôvodnil irelevantnosť
kritizovanéhonevykonaniadôkazovibazpohľadujehopotenciáluovplyvniťposúdenieplatnostiudelenej
plnej moci a následne aj dôvodnosti uplatnenej námietky premlčania. Nijako sa však nevenoval
významu namietaných skutkových deficitov pre súlad vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.
Predmetnú kritiku pritom sťažovateľ v dovolaní predniesol. Rovnako je nepochybné, že v prípade

záveru súdov nižších stupňov o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi by bolo nutné na
premlčanie neprihliadať a rozhodovací proces zamerať v skutkovej aj právnej rovine na ďalšie otázky
hmotnoprávneho vzťahu sporových strán (zánik povinnosti poisťovateľa plniť sťažovateľovi
v dôsledku plnenia poskytnutého jeho sestre). Z tohto vyplýva, že dovolacia kritika nevykonania
dokazovania bola otázkou podstatnou pre súdnu ochranu poskytovanú sťažovateľovi v dovolacom
konaní. Preto bolo povinnosťou najvyššieho súdu na ňu odpovedať adresne a vysvetliť, prečo namietané

nevykonanie dôkazov (ne)malo relevanciu pre súlad vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.
Túto povinnosť najvyšší súd nesplnil, čo taktiež spôsobuje rozpor jeho napadnutého uznesenia so
základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) i s jeho právom na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru,
že dovolanie je prípustné a zároveň aj dôvodné.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

9. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje v prvom rade z ust. § 420 písm. f) CSP.

10. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
10.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Z práva na
spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom

všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať'
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať' sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

11. Najvyšší súd už v rozhodnutiach vydaných pred účinnosťou nového civilného procesného kódexu
CSPviackrátuviedol(sp.zn.1Cdo/26/2019,3Cdo/209/2015,3Cdo/308/2016,5Cdo/255/2014),žeprávo
na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti
podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa naopravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
procese zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom,
vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším
odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom)
ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho
súdu (napríklad rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/107/2019, 1Cdo/228/2019, 4Cdo/148/2019).

11.1. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].
11.2. Treba mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

12. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v

zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republikyposudzovalústavnýsúdnapríkladvuznesenísp.zn.II.ÚS465/2017,nedospelvšakkzáveruo
jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor,

že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého
procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských
práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne

závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je
obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Základných princípov CSP), a to
„rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany
sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces
vyplýva aj podľa Európske súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
12.1.DovolacísúdvdanejsúvislostipoukazujeajnanálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.
ÚS 350/08 zo dňa 30. septembra 2010, podľa ktorého skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský
súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľkou, nemôže sama osebe

viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé
súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver
všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala
by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu
dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do

podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.
12.2. Dovolací súd v uznesení z 28. októbra 2020, sp. zn. 7Cdo/205/2019, vychádzajúc z vyššie
uvedenej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj z uznesenia NS SR zo 16. mája 2019 sp. zn.
4Cdo/100/2018poukázalnato,žeprocesnémuprávuúčastníkanavrhovaťdôkazyzodpovedápovinnosť
súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom

rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany
sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým
je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti
tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím

argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu
alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené
alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkaznávada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (5Cdo/151/2019).

13. Vzhľadom na to, že základom zamietajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s
potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu bol záver o premlčaní žalobcom uplatneného nároku, bolo
rozhodujúcim posúdiť, či žalovanou uplatnená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi,
tak ako to namietal žalobca. V predmetnom spore bolo teda rozhodujúcim zodpovedať otázku posúdenia
oprávnenosti námietky premlčania vznesenej proti osobe v postavení žalobcu ako osobe nespôsobilej

na právne úkony, v situácii, keď dlžník - žalovaný najskôr v čase nespôsobilosti veriteľa - žalobcu na
právne úkony a v čase, kedy veriteľ nespôsobilý na právne úkony nemá zákonného zástupcu, poskytne
plnenie nedôvodne a protiprávne nie veriteľovi ale tretej osobe (sestre žalobcu), pričom zároveň dlžník
má v čase poskytnutia tohto plnenia vedomosť o nespôsobilosti veriteľa na právne úkony, ako aj o tom,
že nespôsobilý veriteľ nemá zákonného zástupcu a následne po navrátení spôsobilosti na právne úkony
veriteľovi sa proti nemu bráni námietkou premlčania, pričom podstatnou je tá okolnosť, že tretia osoba,

ktorej dlžník plnenie namiesto nespôsobilého veriteľa protiprávne poskytol, je tou istou osobou, ktorá
bola následne ustanovená za zákonného zástupcu nespôsobilého veriteľa (teda táto osoba sa už ako
zákonný zástupca nespôsobilého veriteľa logicky nemohla domáhať vydania uvedeného plnenia ani od
dlžníka a ani od samej seba, pretože práve ona sama toto plnenie predtým neoprávnene od dlžníka
získala).

14. Ústavný súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zdôraznil, že skutkový predpoklad, na ktorom
sťažovateľ položil vyššie citovanú dovolaciu otázku, zostal mimo pozornosti krajského súdu. Dovolateľ
pritom už v odvolaní namietal nevykonanie dôkazov, ktoré mali preukazovať aj rozsah vedomostí
žalovanej o jeho zdravotnom stave, čo následne malo mať vplyv na správne posúdenie otázky, či za

danýchokolnostívznesenienámietkyžalovanoukolidujeskorektívomdobrýchmravov.Vtomtokontexte
preto podľa dovolacieho súdu dovolateľ dôvodne namieta skutkový deficit zo strany súdov nižších
inštancií pre právne posúdenie rozhodujúcej otázky súladu vznesenej námietky premlčania s dobrými
mravmi. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal tiež na to, že v prípade záveru súdov nižších inštancií o
rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi by bolo nutné na premlčanie neprihliadať a rozhodovací

proces zamerať v skutkovej aj právnej rovine na ďalšie otázky hmotnoprávneho vzťahu sporových strán
(zánik povinnosti poisťovateľa plniť sťažovateľovi v dôsledku plnenia poskytnutého jeho sestre). Ústavný
súd preto dospel k záveru, že dovolacia kritika nevykonania dokazovania bola otázkou podstatnou pre
súdnu ochranu poskytovanú sťažovateľovi
v dovolacom konaní. Dovolací súd viazaný právnym názorom ústavného súdu preto následne dospel k

záveru, že konanie súdov nižších inštancií bolo postihnuté vadou spočívajúcou v závažných deficitoch
dokazovania, keď dovolateľ dôvodne namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy a
odvolací súd toto pochybenie nenapravil, pričom išlo o relevantné dôkazy preukazujúce zdravotný a
psychický stav žalobcu po dopravnej nehode, jeho spôsobilosť na právne úkony v čase, keď žalovaná
poskytla poistné plnenie inej osobe, ako aj rozsah vedomostí žalovanej o zdravotnom stave žalobcu, čo

všetko má vplyv na správne posúdenie otázky, či v danom prípade a za daných okolností možno alebo
nemožno považovať vznesenie námietky žalovanou za rozporné s dobrými mravmi.

15. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov uzatvára, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie
svojím postupom v procese dokazovania založili procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)

CSP Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné aj dôvodné a potrebné je napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

16. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj rozhodnutia súdu

prvej inštancie a skutočnosť, že sa vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dovolací súd sa
nezaoberal opodstatnenosťou uplatnenia ďalších dovolacích námietok. Rozhodovacia prax najvyššieho
súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo
k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho,
aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie

súdu. Na základe uvedeného dovolací súd nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie
žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 421 ods. 1 CSP).17. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd nižšej
inštancie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie
a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o

trováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453ods.3CSP).Povinnosťousúduprvej
inštancie bude opätovne otvoriť proces dokazovania, zistiť aktuálnosť návrhov žalobcu na doplnenie
dokazovania, s týmito sa náležite vysporiadať a vo veci opätovne rozhodnúť.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.