Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-30S/264/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200655
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Kochan Morová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200655.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan

Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Aleny Majerovej, v právnej veci žalobcu:
BratislavskýMeštianskyPivovars.r.o.,sosídlomStaráVajnorská37,83104Bratislava,IČO:44436475,
právne zastúpený: BOHUNICKÝ & Co. s.r.o., so sídlom Lermontovova 16, 811 05 Bratislava - mestská
časť Staré Mesto, IČO: 47 876 034, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 102872130/2022 z 24. 10. 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102872130/2022 z 24.

10. 2022, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa Daňového úradu Žilina č.
100921651/2022 zo dňa 19. 04. 2022 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa
na ďalšie konanie.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. U žalobcu ako daňového subjektu bola Daňovým úradom Žilina (ďalej „správca dane“ alebo „orgán

verejnej správy 1. stupňa“) vykonaná daňová kontrola dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie 2015, ktorá začala dňa 01. 04. 2021. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č.
102314963/2021 zo dňa 19. 11. 2021, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným
v protokole žalobcovi doručený dňa 10. 12. 2021 a nasledujúcim dňom začalo vyrubovacie konanie.
Žalobca sa k protokolu vyjadril podaním zo dňa 02. 11. 2021.

2. Správca dane po doplnení dokazovania vydal rozhodnutie č. 100921651/2022 zo dňa 19. 04. 2022

(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o
správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určil rozdiel
v sume 36.300,00 Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015. Správca dane
prijal záver, že žalobca v rozpore s ustanovením § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.) a § 21 ods. 1 prvá veta zákona č.
595/2003 Z.z. zaúčtoval do nákladov zdaňovacieho obdobia 2015 na účet 518600 Inzercia, reklama,
marketing náklady vo výške 165.000 Eur, na základe čoho došlo podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona č.

595/2003 Z.z. k zvýšeniu základu dane z príjmov právnickej osoby za rok 2015 o 165.000 Eur.

3. Správca dane zistil, že žalobca zaúčtoval do nákladov zdaňovacieho obdobia roka 2015 došlé
faktúry od dodávateľa NOBOX MEDIA, s.r.o., Kopčianska 10, 851 01 Bratislava, IČO: 46 895 418 (ďalejlen „NOBOX MEDIA, s.r.o.“), a to: faktúru č. 150100153 zo dňa 29. 05. 2015, predmet fakturácie -
zabezpečenie reklamnej kampane LED - Trnavské Mýto Bratislava za obdobie 6/2014 - 12/2014, 1/2015
- 5/2015, fakturovaná čiastka bez DPH 165.000,00 Eur, z toho zaúčtované v nákladoch zdaňovacieho

obdobia roka 2015 - pomerná časť uvedená vo faktúre za zdaňovacie obdobia 1/2015 - 5/2015 vo
výške 25.000,00 Eur; faktúra č. 150100366 zo dňa 30. 09. 2015, predmet fakturácie - zabezpečenie
reklamnej kampane LED - Trnavské Mýto Bratislava za obdobie 6/2015 - 9/2015, fakturovaná čiastka
bez DPH 80.000,00 Eur; faktúra č. 150100454 zo dňa 31. 10. 2015, predmet fakturácie - zabezpečenie
reklamnej kampane LED - Trnavské Mýto Bratislava za obdobie 10/2015, fakturovaná čiastka bez DPH

20.000,00 Eur; faktúra č. 150100502 zo dňa 31. 12. 2015, predmet fakturácie - zabezpečenie reklamnej
kampane LED - Trnavské Mýto Bratislava za obdobie 10/2015, fakturovaná čiastka bez DPH 20.000,00
Eur; dňa 31. 12. 2015 na základe dokladu 15/D071 Nevyfakturovaná dodávka - reklama 2015/10 čiastka
20.000,00 Eur, k uvedenému bola od dodávateľa NOBOX MEDIA, s.r.o. prijatá faktúra číslo 150100501
zo dňa 30. 11. 2015, s textom: „Fakturujeme Vám za zabezpečenie reklamnej kampane LED-Trnavské
Mýto Bratislava za obdobie 10/2015“, fakturovaná čiastka bez DPH 20.000 Eur.

4. Správca dane konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal oprávnenosť
zaradenia uplatnených nákladov do daňových výdavkov v súlade s ustanovením § 2 písm. i) zákona
č. 595/2003 Z.z., podľa ktorého daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo

zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 prvá veta zákona č. 595/2003 Z.z. daňovými výdavkami nie sú výdavky
(náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval a
výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

5. Voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 102872130/2022 zo dňa 24. 10. 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že
prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný uviedol, že podľa údajov uvedených na
faktúrach, tieto vystavil A. B., bývalý konateľ dodávateľa NOBOX MEDIA, s.r.o. Podkladom k fakturácii
bola Zmluva o zabezpečení reklamných služieb zo dňa 22. 05. 2014 v znení dodatkov č. 1 a č.

2, v zmysle ktorej mal dodávateľ NOBOX MEDIA, s.r.o. zabezpečiť reklamnú kampaň pre žalobcu
prostredníctvom LED SMD veľkoplošnej obrazovky umiestnenej na Trnavskom mýte v Bratislave s
frekvenciou opakovania spotov dĺžky 1,5 minúty. Cena za obdobie jún – december 2014 bola dohodnutá
v celkovej sume 140.000, Eur bez DPH, cena za január až máj 2015 v celkovej sume 25.000,00 Eur
bez DPH, cena za júl až september 2015 v celkovej sume 80.000,00 Eur bez DPH a cena za október

až december 2015 v celkovej sume 60.000,00 Eur bez DPH. Z poskytnutej fotodokumentácie, ktorú
predložil žalobca vyplynulo, že plnenia spočívali v prezentovaní reštaurácií žalobcu na Dunajskej a
Drevenej ulici v Bratislave. Na predložených objednávkach bola uvedená iba osoba objednávateľa
(žalobcu), na objednávke však nebol uvedený žiaden dodávateľ ani žiadna osoba, ktorá mala objednané
služby realizovať. Predmetné objednávky neboli špecifikované ani na predmetných faktúrach, pričom

faktúry sa neodvolávali na žiadnu zmluvu. Zo súvisiaceho reportu predloženého žalobcom nebolo
zrejmé, kto report vyhotovil, kto bol dodávateľ a tiež nebolo zrejmé, akej reklamnej kampane sa report
týkal.

6. Žalovaný ďalej uviedol, že deklarovaný dodávateľ NOBOX MEDIA, s.r.o. nepotvrdil hodnovernosť

predmetných vystavených faktúr. V čase výkonu daňovej kontroly u žalobcu bol dodávateľ ex offo
vymazaný z Obchodného registra SR. Správcovi dane neboli poskytnuté od tejto spoločnosti žiadne
doklady. Deklarovaný dodávateľ nezamestnával žiadnych zamestnancov, nevlastnil majetok a sídlo
spoločnosti bolo virtuálne. Za rok 2015 nepodal účtovnú závierku ani daňové priznanie na dani z
príjmov. Žalobca označil A. B. (konateľ spoločnosti NOBOX MEDIA, s.r.o. od 10. 03. 2014 do 01. 10.

2015) ako osobu, s ktorou za dodávateľa NOBOX MEDIA, s.r.o. konal pri uzatváraní obchodov. V čase
vystavenia faktúr č. 150100454 zo dňa 31. 10. 2015, č. 150100502 zo dňa 31. 12. 2015 a č. 150100501
zo dňa 30. 11. 2015 už A. B. konateľom nebol, avšak žalobcom nebol predložený doklad, ktorý by
oprávňoval A. B. konať v tom čase za dodávateľa. Svedok A. B. vo svedeckej výpovedi (zápisnica č.
101249922/2020 zo dňa 04. 08. 2020) uviedol, že už nedisponuje dokladmi spoločnosti NOBOX MEDIA,

s.r.o., odovzdal ich novému konateľovi a spoločníkovi C. C., Poľská republika. Ďalej uviedol, že v roku
2015 faktúry za spoločnosť NOBOX MEDIA, s.r.o. vystavoval on sám. Spoločnosť NOBOX MEDIA,
s.r.o. vykonávala kúpu a predaj reklamného priestoru, inú činnosť nevykonávala. Všetky reklamné
služby boli zabezpečené v subdodávkach. A. B. uviedol, že zobrazenie spotu fakturovala spoločnosťDPP Media s. r. o, pričom výroba spotu bola zrejme v subdodávke prostredníctvom spoločnosti
SMUGGLERS, s.r.o. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že označený subdodávateľ DPP Media s.r.o. je
nekontaktný. Viac ako 90% všetkých prijatých zdaniteľných plnení v roku 2015 u spoločnosti NOBOX

MEDIA s.r.o. bolo fakturovaných od spoločnosti SMUGGLERS, s.r.o., ktorá je tiež nekontaktná. Od
10. 09. 2015 bol konateľom spoločnosti SMUGGLERS, s.r.o. občan Poľskej republiky pán D. B.. Ako
vyplynulo z výpovede bývalého konateľa spoločnosti SMUGGLERS, s.r.o. pána A. E. (zápisnica č.
101725495/2020 zo dňa 12. 11. 2020) spoločnosť služby zabezpečovala subdodávateľsky, pričom
žiadnych subdodávateľov uviesť nevedel.

7. Správca dane vykonal úkony smerom k osobe posledného konateľa spoločnosti NOBOX
MEDIA, s.r.o. občanovi Poľskej republiky pánovi C. C. za účelom získania dokladov uvedenej
spoločnosti. Doklady správcovi dane predložené neboli. Nemožnosť preverenia fakturovaného plnenia
u deklarovaného dodávateľa, konanie žalobcu s osobou A. B., ktorý už nebol oprávnený konať za
deklarovanú dodávateľskú spoločnosť, nemožnosť preverenia plnenia u subdodávateľov a zásadné

nedostatky v dokladoch, ktoré žalobca predložil (objednávky bez uvedenia dodávateľa, resp. osoby,
ktorá má objednané služby realizovať; report bez uvedenia osoby, ktorá report vyhotovila, bez
uvedenia dodávateľa a bez uvedenia reklamnej kampane, ktorej sa report týka), založili odôvodnené
pochybnosti správcu dane o dôveryhodnosti predložených dokladov a o pravdivosti tvrdení v nich
uvedených. Správca dane oboznámil s pochybnosťami žalobcu, ktorý mal potom preukázať napr. aké

realizačné riešenia v prípade reklamných kampaní odsúhlasoval s deklarovaným dodávateľom, akých
subdodávateľov použil dodávateľ, keďže mu to umožňovala zmluva, prípadne mal predložiť iné dôkazy,
ktoré preukážu, že k realizácii plnenia došlo tak, ako to deklaruje dodávateľ NOBOX MEDIA, s.r.o.
Žalobca však žiadne dôkazy nepredložil.

8.Podľažalovanéhoboloneobvyklé,žežalobcadňa16.04.2014zadalobjednávku,ktoráneobsahovala
identifikáciužiadnehododávateľaadňa22.05.2014podpísalzmluvuozabezpečeníreklamnýchslužieb
naobdobiejednéhoroka(od06/2014do05/2015)nadohodnutúvýškuodmeny165.000,00EurbezDPH
s konateľom spoločnosti NOBOX MEDIA, s.r.o. A. B., ktorý sa stal konateľom dňa 10. 03. 2014 (zápis o
tejtoskutočnostivobchodnomregistrijezodňa11.04.2014).Žalobcauzatvorilzmluvnývzťahsvysokou

zmluvnou cenou s osobou, ktorá nemala žiadne skúsenosti v oblasti reklamných služieb, čo potvrdil aj
A. B. vo svojej výpovedi. A. B. mal predložiť konkrétne obchodné podmienky ako počet spotov, dĺžku
spotu, frekvenciu opakovania spotu na LED obrazovke, cenovú ponuku atď. Časť z týchto skutočností
nebola súčasťou Zmluvy o zabezpečení reklamných služieb zo dňa 22. 05. 2014, pretože neobsahovala
počet zobrazení spotu a dohodnutá cena plnenia za jednotlivé mesiace bola značne rozdielna. Kým za

jún – december 2014 a jún – december 2015 bola cena stanovená na 20.000,00 Eur bez DPH mesačne,
za mesiace január – máj 2015 bola cena stanovená na 5.000,00 Eur bez DPH mesačne. Neobvyklé
bolo, že spoločnosť NOBOX MEDIA, s.r.o, ktorá mala pôsobiť na trhu v oblasti reklamy a poskytovať
svojim klientom služby, nepoužívala ani e-mailovú komunikáciu, čo mohlo byť dostatočným signálom
pre žalobcu na obozretné správanie sa pri vstupe do obchodných vzťahov s touto spoločnosťou. Navyše

z Obchodného registra SR mohol mať žalobca vedomosť o tom, že A. B. bol konateľom viacerých
spoločností, ktoré boli prevedené na štatutárov cudzích štátnych príslušníkov (spoločnosť AMAPOL
s.r.o, Bely, s.r.o., Travalex, s.r.o.). Z registra účtovných závierok mohol žalobca zase zistiť, že podľa
účtovnej závierky v rokoch 2012 a 2013 spoločnosť NOBOX MEDIA, s.r.o. vykazovala tržby aj náklady
v sume 0,00 Eur. Skutočnosti, ktoré si žalobca overoval ohľadom spoločnosti NOBOX MEDIA, s.r.o., t.j.

či sa dodávateľ nachádza v zozname platiteľov; či je A. B. konateľom spoločnosti NOBOX MEDIA, s.r.o.
sa žalovanému javili ako nedostatočné.

9. Žalovaný v súvislosti s dôkazným bremenom poukázal na závery rozsudku Najvyššieho správneho
súdu SR č. k. 6Sžfk/22/2020 z 02. 02. 2022 bod 36, z ktorého vyplýva, že nie je úlohou finančných

orgánov preukazovať, že údaje deklarované na daňových dokladoch sú v rozpore so skutočnosťou, ale
sú povinné preukázať, že o tvrdeniach daňového subjektu existujú natoľko závažné pochybnosti, ktoré
ich činia nedôveryhodnými, nesprávnymi alebo neúplnými. Žalovaný uviedol, že žalobca počas daňovej
kontroly ako aj vyrubovacieho konania opakovane poukazoval na to, že správca dane nedostatočne zistil
a vyhodnotil skutkový stav vo vzťahu k zákonu o dani z príjmov, keď skutočnosti relevantné z hľadiska

danezpridanejhodnotyniesúdostatočnézhľadiskadanezpríjmov.Žalovanýkonštatoval,ževprípade,
ak je skutkový stav rovnaký, je potrebné z tohto skutkového stavu vychádzať pri každom druhu daní a
tento zistený skutkový stav posúdiť v súvislosti s ustanoveniami konkrétneho zákona (buď v súvislosti so
zákonom č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo v súvislosti so zákonom č. 595/2003 Z.z.).10. Žalovaný dodal, že základným kritériom pre uznanie nákladov v zmysle ustanovenia § 2 písm. i)
zákona č. 595/2003 Z.z. sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti

(náklady musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, t.j., že musí byť
súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym nákladom), podmienka preukázateľnosti (daňový
subjekt musí vedieť preukázať, že náklad skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný
náklad musí byť zaúčtovaný). Len ak je splnená podmienka vecnosti nákladov vo vzťahu k podnikaniu
a súčasne i podmienka preukázateľnosti nákladov a ich zaúčtovania, potom sa náklady uznajú za

daňovénáklady,akzákonneustanovujeinak.Presplneniezákonnýchpodmienokpreuznaniedaňového
nákladu a následné určenie správnej výšky základu dane nepostačuje, ak daňový subjekt deklaruje
prijatie dodávky tovaru alebo služby len preukázaním daňového dokladu - faktúry s predpísaným
obsahom. Daňové doklady musia na jednej strane jednoznačne preukazovať prijatie plnenia a na druhej
strane je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovaru alebo služby deklarovaného v daňovom
doklade reálne aj došlo, a to v rámci dojednaných dodávok služieb jednotlivými dodávateľmi. Pokiaľ

nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal
rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane. Po preskúmaní prvostupňového
rozhodnutia žalovaný dospel k záveru, že rozhodnutie je v súlade s § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009
Z.z., obsahuje odôvodnenie, skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi
a námietkami žalobcu a úvahy ovplyvňujúce hodnotenie dôkazov. Správca dane zákonným spôsobom

zistil všetky skutočnosti, ktoré vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a na základe ktorých
prijal právny záver, pričom postupoval v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ.
Záver správcu dane tak vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo
možné presvedčivo konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal reálne
dodanie služieb dodávateľom uvedeným na faktúrach.

Správna žaloba – žalobné body

11. Správnou žalobou, doručenou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ich zrušenia

a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie v zmysle § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) a § 191
ods. 3 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). Zároveň si
uplatnil náhradu trov konania.

12. Žalobca uviedol, že jeho žalobné námietky spočívajú v tom, že prvostupňový orgán a žalovaný

v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, zákonom č. 595/2003 Z.z. a ustálenou judikatúrou
odmietajú jeho preukázaný daňový výdavok kvalifikovať ako daňový výdavok podľa zákona č. 595/2003
Z.z. a upierajú mu právo na zníženie základu dane o preukázaný daňový výdavok, a teda obe
rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právo znížiť základ dane z príjmov za
zdaňovacie obdobie 2015 mu vzniklo z dôvodu vynaloženia daňových výdavkov – odplaty preukázateľne

zaplatenej dodávateľovi za preukázateľne dodané služby dodávateľom. Žalobca si na základe Zmluvy
o zabezpečení reklamných služieb z 22. 05. 2014 vrátane jej Dodatku č. 1 z 19. 05. 2015 a Dodatku č. 2
zo 17. 09. 2015 objednal od dodávateľa – obchodnej spoločnosti NOBOX MEDIA, s.r.o. reklamné služby
za účelom propagácie reštaurácií žalobcu prostredníctvom reklamných spotov zobrazovaných na LED
SMD veľkoplošnej obrazovke s rozlohou cca 100 m2 nachádzajúcej sa na Trnavskom mýte v Bratislave,

sfrekvenciouopakovaniaspotov1,5minúty.Vrelevantnomčasepodľaverejnedostupnéhoobchodného
registra bola spoločnosť NOBOX MEDIA, s.r.o. oprávnená vykonávať podnikateľskú činnosť v oblasti
„reklamné a marketingové služby“. V čase poskytnutia zdaniteľného plnenia nemal žalobca uzatvorený
iný záväzkový vzťah, ktorého predmetom by bolo zabezpečenie reklamných služieb prostredníctvom
LED SMD obrazovky na Trnavskom myte v Bratislave a dodávateľ bol jediným poskytovateľom daného

plnenia žalobcovi. Predmetom reklamného plnenia dodávateľa bolo zabezpečenie reklamy, nie jej
priame vykonanie, teda k poskytnutiu zdaniteľného plnenia došlo už vykonaním úkonov smerujúcich
k tomu, aby reklama žalobcu prostredníctvom LED SMD obrazovky na Trnavskom mýte v Bratislave
bola uskutočnená. Zdôraznil, že nie je sporným, že k uskutočneniu dohodnutej reklamy naozaj došlo.
Správcovi dane predložil mnohé listinné dôkazy, ktoré zdokumentovali uskutočnenie reklamy (najmä

fotografiami preukazujúcimi prezentáciu žalobcu, ako aj videom, na ktorom bolo zachytené reálne
poskytnutie predmetného plnenia). Poskytnutím tohto plnenia dodávateľom a zaplatením odplaty za
jeho poskytnutie žalobcom došlo podľa § 19 ods. 2 písm. k) zákona č. 595/2003 Z.z. k vzniku
daňového výdavku na strane žalobcu a k naplneniu všetkých podmienok kvalifikácie výdavku žalobcu nazabezpečenie reklamy ako daňového výdavku; podmienky vecnosti (výdavok vynaložený na propagáciu
reštaurácií žalobcu je preukázateľne výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmov žalobcu, ktorý prostredníctvom týchto reštaurácií podniká a príjmy dosahuje z tržieb za predaj

jedál a nápojov v predmetných reštauráciách); podmienky preukázateľnosti (žalobca v daňovom konaní
jednoznačne preukázal vznik výdavku nielen jednotlivými faktúrami a dokladmi o ich úhrade, ale aj
fotodokumentáciou a videodokumentáciou reálneho uskutočnenia objednanej reklamy); a podmienky
zaúčtovania (daňový výdavok bol preukázateľne a nesporne zaúčtovaný v účtovníctve žalobcu).
Zdôraznil, že podmienka zaúčtovania sa týka zaúčtovania na strane daňovníka (žalobcu), nie na strane

dodávateľa, prípadne subdodávateľa. Je relevantné, či daňový výdavok vo svojom účtovníctve eviduje
daňovník (žalobca) a nie je relevantné, či príjem zodpovedajúci tomuto daňovému výdavku zaevidoval
vo svojom účtovníctve aj dodávateľ, prípadne subdodávateľ. Uviedol, že daňový subjekt nemá povinnosť
preukazovaťsprávcovidanevierohodnosť,správnosťaniúplnosťevidenciíazáznamovvedenýchtretími
osobami. Opačný výklad by sa priečil spravodlivosti, keďže by na daňovníkov prenášal zodpovednosť
za vedenie účtovníctva tretích strán.

13. Žalobca argumentoval, že žalovaný a správca dane vo svojich rozhodnutiach nezohľadnili dôkazy
svedčiace v prospech žalobcu a tieto bez ďalšieho označili za „nepostačujúce“, pričom v neprospech
žalobcu vyhodnotili aj také skutočnosti, ktoré sa týkali výlučne tretích osôb (subdodávateľov). Poukázal
na skutočnosť, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán, založili svoje odôvodnenie výlučne na tvrdení,

že nebolo preukázané, že reklamné služby skutočne zabezpečil dodávateľ. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 26. 09. 2014, sp. zn. 5 Afs
110/2013, ktorý konštatoval, že závery správcu dane vo vzťahu k dani z príjmov sú mylné, ak vychádzajú
z nesprávneho východiska, že daňový subjekt musí v daňovom konaní preukázať nielen to, či došlo
k faktickému dodaniu služieb, ale aj to, že toto plnenie uskutočnila práve tá osoba, ktorá je ako

poskytovateľ tohto plnenia uvedená na faktúre. Namietal, že žalovaný sa nezaoberal logickou úvahou,
že ak nie je preukázané, že reklamu pre žalobcu zabezpečila spoločnosť NOBOX MEDIA, s.r.o., potom
kto iný by mal ekonomický alebo právny dôvod na zabezpečovanie reklamného plnenia v prospech
žalobcu. Podľa žalobcu nebolo prekážkou, že dodávateľ ďalej zabezpečoval splnenie tohto záväzku
pomocou subdodávateľov – či už spoločnosti SMUGGLERS, s.r.o. a spoločnosti DPP Media s.r.o., na

ktorýchvýberesanepodieľalaoichúčastinazabezpečeníreklamyaždozačatiadaňovejkontrolynemal
vedomosť, keďže výber subdodávateľov bol vo výlučnej réžii dodávateľa. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 03. 2011, sp. zn. 3Sžf/1/2011 a zdôraznil,
že ani prípadnú problematickosť dodávateľa nemohol žalobca v priebehu obchodnej spolupráce zistiť,
keďže dodávateľ riadne plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z obchodného vzťahu so žalobcom

v súlade s uzatvorenou zmluvou a v čase plnenia neexistovali žiadne okolnosti navodzujúce pochybnosti
o spoľahlivosti dodávateľa. Uviedol, že je potrebné oddeľovať informácie, ktoré mal žalobca v čase
realizácie predmetných obchodov, od informácií získaných neskôr správcom dane (napr. informácie o
neskoršom zániku dodávateľa).

14. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžfk 71/2017, ktorý
konštatoval, že ak má správca dane dôvodné pochybnosti o reálnosti fakturovaných plnení, ktoré daňový
subjekt doložil daňovými dokladmi, a za ktoré zaplatil dohodnutú cenu vrátane dane a zároveň doložil
správcovi dane predmet tohto plnenia, musí správca dane preukázať, že tieto plnenia sú fiktívne a
nepoužiteľnépreichzhodnotenienadeklarovanýpodnikateľskýúčel.PoukázalnarozsudokNajvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 1/2010 zo dňa 19. 08. 2010, ktorý konštatoval, že pre daňový
subjekt je dôkazné bremeno splnené už tým, že disponuje existenciou materiálneho plnenia a faktúrou
od príslušného dodávateľa. V otázke hodnotenia výsledkov dokazovania správneho orgánu poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 146/2009 zo dňa 24. 02. 2010.
Uviedol, že správny orgán je pri hodnotení dôkazov povinný postupovať v zmysle zásady uvedenej

v ustanovení § 3 ods. 3 daňového poriadku. Z rozhodnutí podľa žalobcu však nepochybne vyplýva
postup, ktorý je priamym porušením tejto zásady. Správca dane ani žalovaný vo svojom rozhodnutí
nevysvetlili, prečo v prospech žalobcu nezohľadnili existenciu fotodokumentácie v spojení s ďalšími
dôkazmi preukazujúcimi, že predmetné služby boli žalobcovi reálne poskytnuté. Uviedol, že riadne
preukázal, že cena za poskytnuté služby bola uhradená v plnej výške, bezhotovostnými bankovými

prevodmi, pričom prijatie predmetných úhrad na účet dodávateľa vyplýva aj z výpovede konateľa
dodávateľa NOBOX MEDIA, s.r.o. Namietal, že je neakceptovateľné, aby záver, že reklamné služby
neboli žalobcovi poskytnuté dodávateľom, založil správca dane výlučne na pochybnostiach týkajúcich
sa vzťahu medzi dodávateľom a jeho subdodávateľmi a na skutočnostiach týkajúcich sa samotnýchsubdodávateľov.Namietal,žesprávcadaneažalovanýrezignovalinahodnoteniedôkazovsvedčiacichv
prospechžalobcu,keďkonštatovali,žedôkazypredloženéžalobcomsúnesprávneanepresvedčivé,bez
toho, aby vysvetlili, prečo ich za také považujú. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Vetrenko v. Moldavsko, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 296/09 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 2 Afs 24/2005.

15. Uzavrel, že pred správcom dane ako aj žalovaným relevantne preukázal všetky fázy obchodného
vzťahu medzi ním a dodávateľom a reálne poskytnutie služieb zo strany dodávateľa, keď jednotlivými

dôkazmi preukázal nadviazanie a priebeh obchodnej spolupráce s dodávateľom, reálnosť uskutočnenia
služieb objednaných u dodávateľa, skutočné uskutočnenie úhrad odplaty za služby poskytnuté
dodávateľom, riadne zaúčtovanie daňového výdavku a splnenie všetkých zákonných náležitostí na
uplatnenie práva na zníženie základu dane o daňový výdavok. Uviedol, že žalovaný v napadnutom
rozhodnutí nevysvetlil, prečo nezohľadnil v prospech žalobcu zhodné tvrdenia žalobcu a pána A. B.,
v spojení s ďalšími dôkazmi preukazujúcimi, že predmetné služby boli žalobcovi zo strany dodávateľa

reálne poskytnuté, existenciu písomnej zmluvy medzi žalobcom a dodávateľom, dôkazy o reálnom
uskutočnení plnenia, reálne zaplatenie za služby dodávateľovi, riadne vedenie účtovníctva a splnenie
všetkých daňovo-právnych povinností žalobcu. Za jeden z najzásadnejších nedostatkov napadnutého
rozhodnutia, považoval chýbajúcu úvahu žalovaného o tom, aký dôvod by mala spoločnosť DPP Media
s.r.o. na umiestnenie reklamy žalobcu na LED obrazovke na Trnavskom mýte v Bratislave, ak to

nebolo pre spoločnosť NOBOX MEDIA, s.r.o. v rámci subdodávky pre žalobcu. Žalobca je jediným
prevádzkovateľom reštaurácií pod názvom „Bratislavský Meštiansky Pivovar“, teda žiadny iný subjekt
než žalobca na území Slovenskej republiky nemal rozumný dôvod túto značku na vlastné náklady
propagovať.

16. Na záver správnej žaloby uviedol, že správca dane viedol výsluch svedka A. B. v rozpore s Daňovým
poriadkom, čoho dôsledkom bolo okrem iného aj odopretie práva žalobcu klásť tomuto svedkovi otázky,
a žalovaný sa touto vadou prvostupňového konania vôbec nezaoberal; teda došlo k podstatnému
porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

17. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal
na skutočnosť, že žalobca v žalobe namieta tie isté skutočnosti ako v odvolaní a bol toho názoru,

že sa dostatočne vysporiadal vo svojom rozhodnutí s námietkami žalobcu. Poukázal na § 8 a § 32
zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, na základe ktorých žalobca
mal povinnosť zabezpečiť potrebné listiny a záznamy už v čase uplatnenia nákladov. Aj keď sa
pri zisťovaní základu dane u spoločnosti účtujúcej v sústave podvojného účtovníctva vychádza z
vykázaného výsledku hospodárenia, tento výsledok hospodárenia sa v súlade so zákonom č. 595/2003

Z. z. následne upravuje. Tým, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok daňového nákladu, došlo
k porušeniu hmotnoprávneho predpisu a teda dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, ktorý existenciu
daňovo relevantných plnení musí nielen zaúčtovať, správne zaevidovať, ale aj preukázať. Uviedol,
že preskúmaním spisového materiálu, napadnutého rozhodnutia správcu dane a odvolacích námietok
dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správcu dane a konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu sú

v súlade s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom
zistiť reálnosť obchodu deklarovaného spornými faktúrami, zaobstaral podklady a dôkazy nevyhnutné
pre zistenie skutkového stavu a vydanie rozhodnutia. Nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale
zameral sa aj na ich obsahovú stránku, t. j. či doklady sú obrazom reálneho plnenia deklarovaným
dodávateľom a údaje v nich majú povahu faktu. Žalobca bol podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.

zaťažený dôkazným bremenom na preukázanie všetkých skutočností, ktoré uviedol v daňovom priznaní.
Nakoľko správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť dôkazov predložených žalobcom, je
zrejmé, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a došlo k presunu dôkazného bremena späť
na žalobcu, aby odstránil pochybnosti správcu dane predložením vierohodných dôkazov. Žalovaný je
toho názoru, že sa zaoberal každou zistenou skutočnosťou a dospel k logickému záveru, že žalobca

aj keď si objednal službu u dodávateľa a tieto služby boli vykonané subdodávateľsky, musí vedieť, za
aké konkrétne služby zaplatil 165.000,00 Eur, v akom rozsahu boli tieto služby vykonané a v konečnom
dôsledku sa mal zaujímať aj kým konkrétne boli vykonané, t. j. musel mať vedomosť o možnostiach
poskytnutia predmetných služieb dodávateľom, s ktorým spolupracoval.18. Žalovaný uviedol, že dôvodom pre obmedzenia práva žalobcu na uplatnenie nákladov v základe
dane z príjmov neboli nedostatky zistené u iného subjektu, na ktoré nemá žalobca žiaden dosah.

Dôvodomprevylúčenienákladovzozákladudanežalobcubolizisteniasprávcudaneato,žeskutočnosti
tvrdené žalobcom neboli preukázané. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. pri uplatňovaní
osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane a jej nesplnenie má za následok, že
hmotnoprávne podmienky neboli splnené (nepredloženie jednoznačných dôkazov). Žalovaný uviedol,

že aj keď sa žalobca nijako nepodieľal na výbere subdodávateľov a dodávateľov subdodávateľov
a za ich služby bol zodpovedný dodávateľ, žalobca mal vo vlastnom záujme vedieť, aké služby sa
vykonávali, v akom rozsahu, za ktoré v konečnom dôsledku zaplatil (samotná úhrada ceny za poskytnuté
služby taktiež nepreukazuje, že služby vykonal skutočne dodávateľ uvedený na predmetných faktúrach).
Správne orgány vo svojich rozhodnutiach podrobne uviedli, na základe akých skutočností rozhodovali,
správcadanevykonalrozsiahlešetreniedanejveciazodôvodnenianapadnutéhorozhodnutiajezrejmé,

že žalobca nepreukázal, kto reklamnú kampaň skutočne vykonal, žalobca nebol dostatočne obozretný
privýberesvojichdodávateľov,čomalozanásledok,žepredmetnéfaktúryžalobcaneoprávnenezahrnul
dodaňovýchnákladov.Daňovédokladymusianajednejstranejednoznačnepreukazovaťprijatieplnenia
a na druhej strane je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovaru alebo služby deklarovaného v
daňovom doklade reálne aj došlo, a to v rámci dojednaných dodávok služieb jednotlivými dodávateľmi.

19.Uviedol,ževdaňovomkonanípridôkaznejpovinnostiplatízásadaprejednávaciaanievyhľadávacia.
Len formálne doloženie uskutočneného obchodného prípadu bez preukázania skutočného dodania
tovaru alebo vykonania fakturovaných služieb je pre daňové účely nepostačujúce. Preto je na správcovi
dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie

doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu
konania k dispozícií. Nie je povinnosťou správcu dane, ak vzniknú pochybnosti o osobe uvedenej
na faktúre zisťovať, či, kto a v akom rozsahu práce a služby pre daňový subjekt vykonal. Po
preskúmaní prvostupňového rozhodnutia a predloženého administratívneho spisu k odvolaniu, mal

žalovaný preukázané, že správca dane na základe rozsiahleho šetrenia postupoval správne a v súlade
so zákonom č. 595/2003 Z.z. ako aj so zákonom č. 563/2009 Z.z.

Replika, duplika

20. Žalobca v replike uviedol, že správny orgán nemôže v rámci svojej procesnej obrany v správnom
súdnictve uplatňovať argumenty nad rámec tých, ktoré tvoria odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.
Skutočnosť, že žalovaný sám kvalifikuje svoj vlastný procesný postup a svoje vlastné rozhodnutie
ako zákonné, nie je pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia relevantné. Pokiaľ žalovaný
v závere 3. strany vyjadrenia uvádza, že daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom nielen

po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj po stránke obsahovej (skutočnosti, ktoré viedli
k vystaveniu dokladov), žalobca má za to, že aj toto bolo zo strany žalobcu splnené, keď žalobca
predložil správcovi dane nielen formálne dôkazy (napr. Zmluvu o zabezpečení reklamných služieb zo
dňa 22. mája 2014 vrátane jej Dodatku č. 1 zo dňa 19.05.2015 a Dodatku č. 2 zo dňa 17.09.2015,
faktúry či reporty o uskutočnenom plnení), ale aj materiálne dôkazy (najmä fotodokumentáciu a

videodokumentáciu zabezpečenej reklamy na LED SMD obrazovke na Trnavskom mýte v Bratislave),
ktorá nevyvrátiteľne preukazuje reálne uskutočnenie reklamných služieb, ktoré spoločnosť NOBOX
MEDIA, s.r.o., zabezpečovala. Správca dane, ale aj žalovaný v napadnutých rozhodnutiach zhodne
uznávali a nespochybňovali, že žalobca „mal umiestenú reklamu na LED obrazovke na Trnavskom
Mýte“. Uviedol, že žalovaný pričíta na ťarchu žalobcu nepredloženie listín či dôkazov, avšak sám

neuvádza, aké konkrétne listiny či dôkazy by to mali byť. Pokiaľ žalovaný na 5. strane vyjadrenia uviedol,
že žalobca nepreukázal, že dodávateľ bol skutočným dodávateľom služieb, potom si žalovaný podľa
žalobcu v rámci svojej správnej úvahy vôbec nezodpovedal významnú logickú otázku, a síce, kto iný
(aký iný subjekt) by prichádzal do úvahy ako iný možný dodávateľ predmetných reklamných služieb,
ak nie dodávateľ. Z administratívneho spisu správcu dane je podľa žalobcu totiž zrejmé, že žiadne

zmluvné vzťahy s totožným predmetom plnenia žalovaný s nikým odlišným od dodávateľa neuzavrel
a ani mu z tohto titulu neboli od nikoho tretieho vystavené žiadne faktúry (žiadne iné faktúry si ani
neuplatnil ako daňový výdavok). Tvrdenie žalovaného uvedené na 5. strane vyjadrenia žalovaného, o
tom, že „predmetné objednávky nie sú špecifikované ani na predmetných faktúrach, pričom faktúry saneodvolávajú na žiadnu zmluvu“, považuje žalobca za zavádzajúce. Podľa žalobcu v žiadnom právnom
predpise nie je odkaz na príslušnú objednávku či zmluvu kvalifikovaný ako náležitosť faktúry. Obsahom
faktúry býva spravidla to, čo je ako jej náležitosť determinované relevantnými právnymi normami.

Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že by dodávateľ nepotvrdil hodnovernosť predmetných
vystavených faktúr. Z napadnutého rozhodnutia, ako aj zo spisu správcu dane podľa žalobcu výslovne
vyplýva, že dodávateľ v kontrolných výkazoch deklaroval vystavenie faktúr, pri ktorých si žalobca daňový
výdavok uplatnil. Poskytnutie služieb, ktoré boli predmetom fakturácie, ako aj samotná fakturácia, boli
potvrdené aj výpoveďou svedka A. B., ktorý pôsobil ako štatutárny orgán dodávateľa; zároveň svedok

A. E. potvrdil, že za spoločnosť SMUGGLERS, s.r.o., odovzdával príslušné subdodávateľské faktúry
dodávateľovi. Žalobca ďalej považoval za neakceptovateľné, aby bolo na ťarchu žalobcu kladené to,
že dodávateľ, alebo ktorýkoľvek jeho subdodávateľ, bol až v čase výkonu daňovej kontroly vymazaný
z obchodného registra; obzvlášť, ak správca dane realizoval daňovú kontrolu v novembri 2021, t.
j. po takmer šiestich (6) rokoch od poskytnutia predmetných reklamných služieb. Žalobca nemôže
zodpovedať za zmenu pomerov, ktorá nastala v dôsledku uplynutia dlhého času medzi poskytnutím

reklamných služieb a výkonom daňovej kontroly. Správca dane podľa názoru žalobcu tiež nedostatočne
zistil skutkový stav, keď vôbec nevypočul svedka C. F., ktorý bol v čase výkonu daňovej kontroly
štatutárnym orgánom spoločnosti DPP Media s.r.o. Ako konateľ tejto spoločnosti, ktorý zodpovedá za
vedenie účtovníctva, totiž mohol disponovať účtovnými dokladmi, ktoré by preukazovali vzťah tejto
spoločnosti a spoločnosti SMUGGLERS, resp. dodávateľa. Nedostatočným bol podľa žalobcu aj postup

správcu dane, kedy tento nevykonal všetky úkony potrebné k zisteniu skutočného pobytu pána D.
G., spoločníka spoločnosti SMUGGLERS, napriek tomu, že svedok pán E. sa výslovne vyjadril, že za
spoločnosť SMUGGLERS komunikoval a „staral sa o papiere“ práve pán G.. Správca dane však od
výsluchu tohto svedka upustil hneď po tom, čo sa mu predvolanie na výsluch vrátilo s poznámkou
„adresát neznámy“. Pokiaľ sa žalovaný odvolával na to, že žalobca mal pri uzatváraní Zmluvy o

zabezpečení reklamných služieb zo dňa 22. mája 2014 vedieť, že pán A. B. je okrem iného konateľom
spoločností, v ktorých bola majetková účasť prevedená na cudzích štátnych príslušníkov, pričom za
týmto účelom žalovaný uvádza spoločnosti (i) AMAPOL s.r.o., (ii) Bely, s.r.o. a (iii) Travelex, s.r.o.,
žalobca uviedol, že v prípade (i) spoločnosti AMAPOL s.r.o. došlo k prevodu obchodného podielu na
cudzieho štátneho príslušníka dňa 02. 07. 2014; v prípade (ii) spoločnosti Bely, s.r.o. došlo k prevodu

obchodného podielu na cudzieho štátneho príslušníka dňa 21. 08. 2015 a v prípade (iii) spoločnosti
Travelex, s.r.o. došlo k prevodu obchodného podielu na cudzieho štátneho príslušníka dňa 16. 07. 2015;
teda vo všetkých týchto prípadoch ide o skutočnosti, ktoré nastali ex post, po uzatvorení zmluvného
vzťahu medzi žalobcom a dodávateľom. V tomto kontexte žalobca opätovne poukázal na to, že v
zmysle Zmluvy o zabezpečení reklamných služieb zo dňa 22.05.2014 sa žalobca zaviazal zaplatiť

dodávateľovi dohodnutú odplatu až po ukončení poskytnutia služby. Žalobca pristúpil k uzatvoreniu tohto
zmluvného vzťahu s tým, že za dohodnuté služby zaplatí až po ich poskytnutí (žalobca skutočne zaplatil
dodávateľovi dohodnutú odplatu až po tom, čo boli reklamné služby žalobcovi riadne poskytnuté a
zdokumentované). V tomto smere žalobca nerozumie úvahe žalovaného, prečo by malo byť uzatvorenie
zmluvy s dodávateľom, za takýchto podmienok, neobozretné. Ak by po podpise zmluvy k poskytnutiu

služieb nedošlo, tak by ich žalobca dodávateľovi jednoducho nezaplatil. Ako prílohu k replike žalobca
priložil odkaz na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k.: I. ÚS 259/2022-37 z 12. októbra 2022,
týkajúci sa dokazovania existencie zdaniteľného plnenia a nedostatkov na strane tretieho subjektu.

21. Žalovaný v duplike uviedol, že s argumentáciou žalobcu uvedenou v podanom vyjadrení nesúhlasí

a v celom rozsahu zotrváva na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej vo svojom rozhodnutí, ako aj
na skutočnostiach uvádzaných vo vyjadrení žalovaného zo dňa 09. 03. 2023.

Právny rámec

22. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom v relevantnom období, na účely tohto
zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmovpreukázateľnevynaloženýdaňovníkom,zaúčtovanývúčtovníctvedaňovníkaalebozaevidovaný
v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej
potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa §

19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak
tento zákon neustanovuje inak.23. Podľa § 21 ods. 1 cit. zákona prvá časť vety, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré
nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady),
ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

24. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov.

25. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

26. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Konanie pred správnym súdom, posúdenie veci správnym súdom

27. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
prešiel od 01. 06. 2023 výkon súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v
ktorých bola od 01. 06. 2023 daná právomoc správnych súdov, konkrétne aj z Krajského súdu v Žiline na
Správny súd v Banskej Bystrici, v dôsledku čoho je predmetná vec vedená na Správnom súde v Banskej

Bystrici pod sp. zn. ZA-30S/264/2022.

28. Správny súd nariadil na prejednanie veci podľa § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z.
Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) pojednávanie na 27. novembra 2024, nakoľko o jeho
nariadenie požiadal žalobca. Na predmetnom pojednávaní sa právny zástupca žalobcu vyjadril v zhode

s obsahom správnej žaloby. Nad rámec rozsahu žalobných bodov správnej žaloby uviedol, že správca
dane nevykonal všetky dôkazy v plne postačujúcej miere, napríklad u pána H., ktorý bol spoločníkom
v spoločnosti SMUGGLERS s.r.o. sa správca dane uspokojil s tým, že sa mu ho nepodarilo na prvýkrát
predvolať a uviedol, že vo veci nie je úplne zrejmé, či došlo k vykonaniu daňovej kontroly v zákonnej
jednoročnej lehote podľa § 46 daňového poriadku.

29. Správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy vrátane
konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo v rámci žalobných bodov správnej žaloby a dospel k záveru,
že žaloba bola podaná dôvodne a je potrebné jej priznať úspech.

30. Vychádzajúc z § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. možno konštatovať, že základnými
zákonnými podmienkami pre uznanie daňového výdavku sú (i) vecnosť, (ii) preukázateľnosť vynaloženia
a (iii) zaúčtovanie. Pri podmienke vecnosti je potrebné skúmať, či sú konkrétne výdavky vynaložené na
dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Pri podmienke zaúčtovania (zaevidovania) je potrebné

skúmať, či bol výdavok aj riadne zaúčtovaný, resp. zaevidovaný v daňovej evidencii.

31. Správny súd v súvislosti s vyššie uvedenými podmienkami pre uznanie daňových výdavkov
(nákladov) dáva do pozornosti, že dôkazné bremeno daňového subjektu sa viaže len k preukázaniu
týchto podmienok a k ich nesplneniu majú smerovať aj prípadné správcom dane zistené pochybnosti.

Všetky uvedené podmienky pritom majú objektívny charakter - nie sú viazané na dobrú vieru daňového
subjektu či na jeho obozretnosť. Podmienky pre uplatnenie daňového výdavku preto buď objektívne sú,
alebo nie sú dané. Z uvedených dôvodov správny súd za najpodstatnejšiu námietku žalobcu považoval
argument, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia
veci, keď odmietajú žalobcovi preukázaný daňový výdavok kvalifikovať ako daňový výdavok podľa

zákona č. 595/2003 Z. z., hoci všetky náležitosti legálnej definície daňového výdavku sú v tomto prípade
splnené a zároveň tým upierajú právo žalobcu na zníženie základu dane o preukázaný daňový výdavok.
Žalobca v tomto smere dôvodne poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z
26. 09. 2014 sp.zn. 5Afs 110/2013, ktorý konštatoval: „S ohľadom na vyššie uvedené závery sú záverysprávcu dane vo vzťahu k dani z príjmov mylné, nakoľko vychádzajú z nesprávneho východiska, že
daňový subjekt musí v daňovom konaní preukázať nielen to, či došlo k faktickému dodaniu služieb, ale
aj to, že toto plnenie uskutočnila práve tá osoba, ktorá je ako poskytovateľ tohto plnenia uvedená na

faktúre, ktorú daňový subjekt ako dôkaz k preukázaniu tvrdeného právneho vzťahu predkladá.“

32. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sfk/71/2022 zo dňa 26. 6. 2024, ktorý v bodoch 16. až 18. konštatoval: „Krajský súd
aj žalovaný poukázali na nenaplnenie zákonnej podmienky preukázateľnosti zaúčtovaných daňových

výdavkov na platbách za reklamné plnenia, pričom správca dane i žalovaný mal pochybnosti o tom, že
žalobca tovar nadobudol od deklarovaných dodávateľov. Pri podmienke preukázateľnosti vynaloženia
daňových výdavkov je potrebné skúmať, či daňový subjekt preukázal (listinne a prípadne aj inými
dôkazmi) skutočné vynaloženie daňových výdavkov, pričom nestačí len realizácia platby. Daňové
doklady musia jednoznačne preukazovať reálne prijatie plnenia uvedeného v daňovom doklade, a
to v rámci dojednaných dodávok jednotlivými dodávateľmi. Zároveň musí žalobca preukázať vecnú

súvislosť úhrady za tovar alebo služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním jeho príjmov (rozsudky
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/45/2015 zo dňa 26. januára 2017, sp. zn. 5Sžf/60/2015 zo dňa 28.
februára 2017). „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a
povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt
podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi

dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto
si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však
správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť,
pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že
správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte,

či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov
správcom dane.“ (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018 a obdobne
sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009). Dôvodom na prenos dôkazného bremena na daňový subjekt
však nie je akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných
dokladov, ale len pochybnosť objektívne podložená a dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane,

ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise
a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na
odpočet dane (tu pre uznanie uplatneného výdavku ako daňového) (mutatis mutandis rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019). Až kvalifikovaným spochybnením
založeným na relevantných dôkazoch dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt.

Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda
že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, je jeho povinnosťou tieto závery náležite
osvedčiť a vecne zdôvodniť, prečo považuje plnenia za fiktívne (por. napr. rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS/627/2022 z 27. apríla 2023). K predchádzajúcej judikatúre (I.
ÚS 259/2022, IV. ÚS 601/2022) Ústavný súd SR v označenom rozhodnutí doplnil, že preukázateľné

spochybnenie tvrdení daňového subjektu môže spočívať aj v tom, že dôkazy produkované daňovým
subjektom (resp. dôkazy, ktoré majú byť v prospech skutkovej verzie daňového subjektu) sú natoľko
vnútorné rozporné a protichodné (dôkazná inkonzistencia), že ako celok neposkytujú spoľahlivý a
presvedčivý obraz o skutkovom deji, z ktorého vyvodzuje daňový subjekt svoje nároky. V takom prípade
postačuje, aby správca dane tieto rozpory kvalifikovaným spôsobom identifikoval a zdôvodnil a vytvoril

daňovému subjektu procesný priestor na pôdoryse Daňového poriadku, aby sa k týmto rozporom mohol
vyjadriť, resp. ich odstrániť. Rozpory, na ktoré poukazuje správca dane, však musia byť relevantné, t.
j. musia spochybňovať rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa samotnej podstaty zdaniteľného plnenia
v priamom dodávateľsko-odberateľskom vzťahu daňového subjektu, pričom nestačia iba rozpory
v nepodstatných detailoch.... V bode 22. uviedol, že: „Kasačný súd konštatuje, že nekontaktnosť

nástupnických spoločností pôvodných dodávateľov (PEGA Trenčín s.r.o., TRIPOSTAV, s.r.o., RCA
Tech s.r.o. a BKB holding s.r.o.) v čase daňovej kontroly, ktorá prebiehala cca 4 roky po uskutočnení
predmetných zdaniteľných plnení, nie je dostatočným spochybnením podmienky preukázateľnosti,
resp. skutočného vynaloženia daňového výdavku (nákup smrekovej guľatiny) sťažovateľom. Tu treba
poukázať na to, že daňový subjekt nie je objektívne schopný pri uskutočnení obchodu, z ktorého si

uplatňuje daňový výdavok, predvídať a ovplyvniť budúce podnikateľské správanie svojho dodávateľa ani
rozhodnutia jeho spoločníka týkajúce sa zániku spoločnosti. Preto by len z dôvodu zániku spoločnosti
dodávateľa či v dôsledku neskoršieho neplnenia jeho daňových povinností alebo nedostatku spolupráce
so správcom dane v čase daňovej kontroly nemal daňový subjekt v súvislosti s preukazovaním výdavkuutrpieť ujmu. V súvislosti s nekontaktnosťou deklarovaného dodávateľa kasačný súd odkazuje aj na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25. mája 2021, cit: „Senát
kasačného súdu dospel k totožnému záveru, že konštatovanie finančných orgánov o nekontaktnosti

subjektu, ktorého žalobca označil za svojho dodávateľa, nie je bez akýchkoľvek ďalších skutočností
postačujúce z hľadiska opodstatneného spochybnenia reálnosti deklarovaných obchodov.“Kasačný
súd preto prisvedčuje námietke sťažovateľa, že správca dane sformuloval pochybnosti o uskutočnení
obchodov, z ktorých si sťažovateľ uplatňoval daňové výdavky pri dani z príjmov, predovšetkým zo
skutočností a dôvodov, ktoré stáli na strane dodávateľov, nie na strane sťažovateľa... 25. Kasačný

súd je toho názoru, že na rozdiel od právneho režimu preukazovania hmotnoprávnych podmienok pre
odpočítanie dane z pridanej hodnoty, pri preukazovaní vynaloženia daňového výdavku pri dani z príjmov
sa kladie dôraz najmä na jeho účel a súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov
daňovníka (samozrejme pri splnení ostatných kvalifikačných podmienok). Kasačný súd sa stotožňuje s
tvrdením sťažovateľa, že iba spochybnenie identity dodávateľa a jeho statusu nie je pre účely právneho
režimudanezpríjmovrozhodujúceasamoosebeniejedôvodompreneuznaniedeklarovanéhovýdavku

(obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/34/2015). Túto skutočnosť však
zároveň nie je možné vykladať izolovane (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Sžfk/22/2020 z 2. februára 2022). 26. Pre uznanie daňového výdavku z hľadiska podmienky
preukázateľnosti jeho vynaloženia je podstatné, aby daňový subjekt preukázal, že určitý tovar alebo
služba boli ním nadobudnuté v rámci obchodných vzťahov, v určitom množstve a cene“.

33. V prejednávanej veci z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie, ktoré smerovalo k preukázaniu dodania predmetných reklamných služieb žalobcovi od
dodávateľa žalobcu, t.j. spoločnosti NOBOX MEDIA, s.r.o., resp. u dodávateľa NOBOX MEDIA, s.r.o. od
jeho subdodávateľov SMUGGLERS, s.r.o. a DPP Media s.r.o. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje

na prijaté závery správcu dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, v ktorom konštatoval, že na
preukázanie oprávnenosti fakturovaných reklamných služieb ako nákladovej položky žalobca predložil
správcovi dane sporné dodávateľské faktúry a doklady, z ktorých je zrejmé, že došlo k odvysielaniu
reklamných spotov, predložené doklady nepreukazujú dodanie spoločnosťou NOBOX MEDIA, s.r.o.
a neverifikujú dodávateľa uvedeného na faktúre (str. 58). Správca dane tým nijako nespochybnil faktické

dodanie predmetných reklamných služieb. O tom, že sa reklamná služba dodala, svedčí výpoveď
svedka A. B. do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 101249922/2020 dňa 04.08.2020, ktorý uviedol,
že majiteľom reklamnej plochy, na ktorej prebiehala reklamná kampaň pre žalobcu bola spoločnosť
DPP Media s.r.o., Bratislava. Za túto spoločnosť oslovil pána I. G. (konateľ spoločnosti DPP Media
s.r.o. od 31.02.2012 do 07.12.2018), s ktorým dohodol podmienky spolupráce. Správca dane z ISFS

zistil, že s konateľom spoločnosti DPP Media s.r.o., s p. I. G. bola spísaná Daňovým úradom Bratislava
Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101420867/2018/9104401/Iva zo dňa 25.07.2018 vo veci preverenia
uskutočnených zdaniteľných obchodov medzi spoločnosťami DPP Media s.r.o. a daňovým subjektom
Czech Public Media s.r.o, Kozí 916/5, 110 00 Praha 1, IČ DPH: CZ24788686 (ďalej len „Czech Public
Media s.r.o.") za zdaňovacie obdobie od 01.01.2014 do 31.01.2016 (na základe získaných informácií

bolo zistené, že spoločnosť DPP Media s.r.o. prenajímala LED obrazovku na Trnavskom Mýte od
spoločnosti Czech Public Media s.r.o.). Správca dane získal z Daňového úradu Bratislava Zápisnicu
o ústnom pojednávaní č. 101420867/2018/9104401/Iva zo dňa 25.07.2018 spolu s ďalšími súvisiacimi
dokumentmi: Smlouva o nájmu reklamního zarízení zo dňa 05.01.2015; prijaté faktúry DPP Media s.r.o.
rok 2014, 2015 a 2016; faktúra č. 20150701 zo dňa 10.07.2015; faktúra č. 20150303 zo dňa 20.03.2015;

zoznam vydaných faktúr DPP Media s.r.o. rok 2014, 2015 a 2016; výpis z účtu č. J. XXXX XXXX
XXXX XXXX XXXX por. č. 8/2015; por. č.7/2015 str. 1; por. č. 12/2015 str. 3; por. č. 9/2015 str. 2,
por. č. 4/2015 str. 3, por. č. 6/2015 str. 5; podklady k dani z pridanej hodnoty marec 2015; získané
údaje z preverovania obchodnej spolupráce spoločnosti DPP Media s.r.o. a Czech Public Media s.r.o.
a spracované do odpovede na žiadosť o MVI č. 101593605/2018, o čom bol spísaný úradný záznam

č. 100171684/2021 zo dňa 01.02.2021; monitoring kampane - reporty (záznamy o odvysielaní spotov)
v počte 4 ks za obdobie 01.02.2015 - 31.05.2015 s reklamnými spotmi (fotografiami s logom žalobcu,
prípadne s iným reklamným popisom v súvislosti so žalobcom). Do Zápisnice o ústnom pojednávaní
č. 101420867/2018/9104401/Iva konateľ spoločnosti DPP Media s.r.o. I. G. uviedol, že hlavným
predmetom činnosti spoločnosti DPP Media s.r.o. v období od 01.01.2014 do 31.01.2016 bol predaj

reklamného času LED obrazovky na Trnavskom mýte, Šancová 112, 831 03 Bratislava. Spoločnosť DPP
Media s.r.o. spolupracovala so spoločnosťou Czech Public Media s.r.o. na základe uzatvorenej zmluvy
o nájme reklamného zariadenia zo dňa 05.01.2015. Konateľom spoločnosti Czech Public Media s.r.o. je
D. B., ktorý je zároveň spoločníkom DPP Media s.r.o. Za spoločnosť DPP Media s.r.o. uzatváral zmluvyI. G. ako konateľ a za Czech Public Media s.r.o. p. D. B.. K bližšej charakteristike predmetu fakturácie -
konkrétne služby/tovar, ktorý dodala spoločnosť Czech Public Media s.r.o. spoločnosti DPP Media s.r.o.
v zdaňovacom období od 01.01.2014 do 31.01.2016 sa vyjadril, že predmetom fakturácie boli dodané

služby v zmysle uzatvorenej zmluvy o nájme reklamného zariadenia zo dňa 05.01.2015, na základe
ktorej boli prijaté dve faktúry od spoločnosti Czech Public Media s.r.o. - faktúra č. 20150303 zo dňa
20.03.2015 za prenájom reklamného zariadenia LED obrazovky na Trnavskom Mýte za rok 2014 vo
výške 12.700,00 eur a faktúra č. 20150701 zo dňa 10.07.2015 za prenájom vysielacieho času na LED
obrazovke na Trnavskom mýte za 1-6/2015 vo výške 10.000,00 Eur. Svedok sa k priebehu spolupráce

vyjadril, že klienti, ktorí chceli mať reklamnú kampaň kontaktovali spoločnosť DPP Media s.r.o., ktorá
si na základe zmluvy o nájme reklamného zariadenia objednávala reklamný čas od spoločnosti Czech
Public Media s.r.o. Z odpovede na Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 101593605/2018 (ďalej
len „žiadosť o MVI“), v rámci ktorej bola preverovaná obchodná spolupráca spoločnosti DPP Media s.r.o.
a Czech Public Media s.r.o. bolo zistené, že spoločnosť DPP Media s.r.o. eviduje faktúry č. 20150303
a č. 20150701 vystavené spoločnosťou Czech Public Media s.r.o. v prijatých faktúrach za rok 2015,

daň z pridanej hodnoty z faktúry č. 20150303 bola priznaná v evidencii dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie marec 2015 ako nadobudnutie tovaru z iného členského štátu a zároveň bolo
uplatnené odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH a z faktúry č. 20150701
nebola daňovým subjektom DPP Media s.r.o. doteraz priznaná daň z pridanej hodnoty v daňovom
priznaní. Ďalej sa v odpovedi na žiadosť o MVI uvádza, že podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti DPP

Media s.r.o. vlastníkom LED obrazovky na Trnavskom Mýte nie je spoločnosť DPP Media s.r.o. ani
spoločnosť Czech Public Media s.r.o. Súčasťou odpovede na žiadosť o MVI je monitoring kampane -
reporty (záznamy o odvysielaní spotov) pre odvolávajúceho sa v počte 4 ks za obdobie 01.02.2015 -
31.05.2015 s reklamnými spotami (fotografiami s logom žalobcu, prípadne s iným reklamným popisom
v súvislosti so žalobcom), ktoré správcovi dane predložil konateľ spoločnosti DPP Media s.r.o. I. G.

(CZ) k Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101420867/2018/9104401/Iva zo dňa 25.07.2018. Uvedené
reporty a spoty sú identické s reportami a spotami, ktoré predložil žalobca ako podpornú dokumentáciu k
dodávateľským faktúram od spoločnosti NOBOX MEDIA, s.r.o. Na základe získanej evidencie vydaných
faktúr za rok 2014 a rok 2015 od spoločnosti DPP Media s.r.o., spoločnosť DPP Media s.r.o. vystavila
pre spoločnosť NOBOX MEDIA, s.r.o. v roku 2014 faktúry v počte 15 ks v sume 35.160,00 eur, z toho

základ dane 29.300,00 eur a DPH 5.860,00 eur, v roku 2015 faktúry v počte 34 ks v sume 113.832,00 eur,
z toho základ dane 94.860,00 eur a DPH 18.972,00 eur. Z predložených dokladov žalobcom vystavila
spoločnosť NOBOX MEDIA, s.r.o. v roku 2015 pre žalobcu za zabezpečenie reklamnej kampane LED -
Trnavské Mýto Bratislava za rok 2014 v sume 168.000,00 eur, z toho základ dane 140.000,00 eur a DPH
28.000,00 eur, za rok 2015 v sume 198.000,00 eur , z toho základ dane 165.000,00 eur a DPH 33 000,00

eur (str. 19 až 20 napadnutého rozhodnutia). Z úradného záznam správcu dane č. 100171684/2021
zo dňa 01. 02. 2021 dokonca vyplýva, že počas daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 5/2015,
9/2015, 10/2015 a 12/2015 bolo zistené, že pre daňový subjekt – žalobcu na základe predložených
dodávateľských faktúr spoločnosť NOBOX MEDIA, s.r.o. dodala reklamné služby v kontrolovanom
období v subdodávke spoločnosťou DPP Media s.r.o., Panenská 8, Bratislava (príloha 9u adm. spisu).

34. Žalovaný bol toho názoru, že sa zaoberal každou zistenou skutočnosťou a dospel k logickému
záveru, že žalobca aj keď si objednal službu u dodávateľa a tieto služby boli vykonané subdodávateľsky,
musí vedieť, za aké konkrétne služby zaplatil 165.000,00 Eur, v akom rozsahu boli tieto služby
vykonané a v konečnom dôsledku sa mal zaujímať aj kým konkrétne boli vykonané, t. j. musel mať

vedomosť o možnostiach poskytnutia predmetných služieb dodávateľom, s ktorým spolupracoval.
Takýto záver žalovaného je mylný, pokiaľ vyústil do toho, že neuznal žalobcovi daňovo uznateľné
výdavky v žiadnom rozsahu. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.6Sžf/34/2015z22.02.2017,ktorýuvádza,že„pokiaľsprávcadanenevylúčil
faktické vykonanie prác, prislúchajúcich k daňovo neuznateľným faktúram, ktorých reálny základ bol

preverovaním subdodávateľov žalobcu spochybnený, potom nebolo možné pri vyhodnotení splnenia
podmienok uznateľnosti daňového výdavku podľa § 2 písm. i) v spojení s § 21 ods. 1 zákona o dani
z príjmov len tak, bez ďalšieho, neuznať tento deklarovaný daňový výdavok pre účely určenia dane
z príjmov. Z uvedeného dôvodu, ak je v rámci realizácie inštitútov správy daní, zameraných na správne
zistenie dane z príjmov, spochybnený reálny základ preverovaných daňových dokladov len v osobe

dodávateľa tovaru alebo služby, je úlohou správcu dane na základe riadne zisteného skutkového stavu
ustáliť a vyhodnotiť splnenie podmienok spočívajúcich v zistení realizácie spochybnených plnení, v
zaplatení za deklarované plnenia, ako i účelnosti preverovaných výdavkov pre potreby určenia základu
predmetnej dane (§ 2 písm. i) v spojení s § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov) a následne zvážiťrealizáciu postupu podľa § 48 ods. 1 písm. c) daňového poriadku.“ Ak reklamná služba dodaná bola, je
potrebné ustáliť, či bola dodaná v takom (alebo nižšom) rozsahu, ako je uvedené na sporných faktúrach.
„Ak kontrolovaný daňový subjekt vo vzťahu k osobe spochybneného dodávateľa uvedeného na faktúre

neunesie dôkazné bremeno, stále prichádza do úvahy možnosť, aby správca dane preverovaný základ
dane zistil čo najúplnejšie a následne rozhodnutím určil postupom pri určení dane podľa pomôcok.
Správca dane na správne určenie dane môže použiť, okrem pomôcok uvedených v paragrafe 48 ods.
3 daňového poriadku, aj nesporné a vierohodné daňové doklady predložené kontrolovaným daňovým
subjektom § 48 ods. 4 citovaného zákona.“

35. Správca dane v prípade, keď dospel k záveru, že reklamné služby propagujúce reštaurácie žalobcu
boli žalobcovi reálne dodané, žalobca za ne uhradil dodávateľovi odplatu a táto odplata ako výdavok
(nesporne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu) bola žalobcom vedená
v daňovej evidencii, nemohol uzavrieť, že žalobca nepreukázal vynaloženie daňovo uznateľného
výdavku v žiadnom rozsahu. Správca dane v prípade odôvodnených pochybností o skutočnej výške

výdavku,tedaoreálnejcenežalobcoviposkytnutejreklamnejslužby,bolpovinnýzisťovaťaustáliťreálnu
preukázanú výšku výdavku s cieľom čo najúplnejšie zistiť základ dane. Za účelom čo najpresnejšieho
zistenia základu dane môže správca dane použiť postup podľa § 48 ods. 1 písm. c) daňového poriadku
a určiť daň aj podľa pomôcok vrátane vierohodných daňových dokladov získaných v administratívnom
konaní. Pokiaľ má správca dane za to, že dodávateľ NOBOX MEDIA, s.r.o. uvedený na faktúre

reklamné služby skutočne nedodal a bol účelovo zapojený do reťazca, je potrebné zisťovať, či zo
zaobstaraných dôkazov nevyplýva, ktorý subjekt skutočne reklamné služby dodal (kto mohol mať
materiálne, personálne, či iné predpoklady pre ich dodanie). Z tohto zistenia potom možno odvodiť aj
aká bola reálne cena týchto reklamných služieb zaplatená subjektu, ktorý ich skutočne poskytol, a teda
aj výška vynaložených daňových výdavkov. Správny súd dodáva, že z vykonaného dokazovania sa javí,

že týmto subjektom mohla byť práve spoločnosť DPP Media s.r.o., ktorá si reklamnú plochu prenajímala
aktorámalakdispozíciireportyaspotyžalobcu,tedamohlareklamnéslužbyžalobcovireálneposkytnúť.
Pre účely výšky daňových výdavkov je možné vychádzať z fakturovaných súm touto spoločnosťou.

36. Správny súd na základe vyššie uvedeného zrušil napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec vrátil správcovi
dane na ďalšie konanie. Úlohou správcu dane bude v ďalšom konaní ustáliť, aké boli žalobcove skutočne
vynaložené náklady za reklamné služby, ktoré mu boli poskytnuté, teda či zapojenie ďalšieho dodávateľa
a subdodávateľa do fakturačného reťazca nespôsobilo neúmerné navyšovanie fakturovanej sumy,
ktorá mala predstavovať ekonomické zvýhodnenie, v tomto prípade navýšením nákladov a znížením

základu dane z príjmov právnickej osoby, tak ako to správca dane tvrdil v odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia.

37. K námietke žalobcu ohľadom nezákonne vykonaného výsluchu svedka A. B., správny súd
uvádza, že túto námietku žalobca prvýkrát uviedol v správnej žalobe, z administratívneho spisu táto

námietka nevyplýva. V rozhodnutí správcu dane na str. 4 sa uvádza, že súčasťou administratívneho
spisu z daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015 u daňového
subjektu - žalobcu sa v súlade s ust. § 24 ods. 4 a § 19 ods. 7 daňového poriadku stala Zápisnica
o ústnom pojednávaní č. 101249922/2020 zo dňa 04. 08. 2020, ako dokument, ktorý bol získaný
z administratívneho spisu daňovej kontroly DPH u žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2015, september

2015, október 2015, december 2015 a január 2016, predmetom ktorej je výpoveď svedka A. B., konateľa
spoločnosti NOBOX MEDIA, s.r.o. (č. 9e adm. spisu). Z predmetnej zápisnice vyplýva, že za žalobcu
sa na ústnom pojednávaní nikto nezúčastnil, hoci bol správcom dane oboznámený o výsluchu svedka
Upovedomením č. 101090723/2020 zo dňa 26. 06. 2020. Keďže z námietky žalobcu nie je možné
vyabstrahovať, v čom konkrétne mala spočívať nezákonnosť výsluchu A. B., čoho dôsledkom malo byť

okrem iného aj odopretie práva žalobcu klásť tomuto svedkovi otázky, ktorý sa ústneho pojednávania
ani nezúčastnil, správny súd vyhodnotil túto námietku ako nekonkrétnu, ktorá nebola dostatočne
vymedzená. Správna žaloba žalobcu je všeobecnou správnou žalobou, pri ktorej nie je v právomoci
správneho súdu vyhľadávať za žalobcu nezákonnosti v postupe a v rozhodnutiach orgánov verejnej
správy, prípadne konkretizovať všeobecné a nekonkrétne žalobné námietky. Iniciátorom súdneho

konania pred správnym súdom je žalobca - účastník administratívneho konania a je na ňom, ako svoje
právo na prieskum zákonnosti rozhodnutí (príp. opatrení) orgánov verejnej správy využije, teda aké
žalobné dôvody v správnej žalobe prednesie a vymedzí.38. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah
súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti
(s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Podať správnu žalobu a rozšíriť žalobné body

je v zmysle § 181 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP možné len v lehote 2 mesiace od oznámenia
napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k námietkam žalobcu uplatneným v replike zo dňa 28. 04. 2023
a na pojednávaní dňa 27. 11. 2024, v ktorých namietal, že žalovaný sám kvalifikuje svoj vlastný procesný
postup a svoje rozhodnutie ako zákonné; že žiaden právny predpis neustanovuje objednávku alebo
zmluvu ako náležitosť faktúry; že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevypočul svedka

C. F., ktorý bol v čase výkonu daňovej kontroly štatutárnym orgánom spoločnosti DPP Media s.r.o.
a nevykonal všetky úkony k zisteniu pobytu D. H., ktorý bol spoločníkom v spoločnosti SMUGGLERS
s.r.o.; že A. B. bol konateľom ďalších iných spoločností, v ktorých bola majetková účasť prevedená na
cudzíchštátnychpríslušníkov;ževzmysleZmluvyozabezpečeníreklamnýchslužiebzodňa22.05.2014
sa žalobca zaviazal zaplatiť dodávateľovi dohodnutú odplatu až po ukončení poskytnutia služby a preto
namieta úvahu žalovaného o neobozretnom konaní žalobcu a k námietke vznesenej na pojednávaní

o nedodržaní lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 daňového poriadku, správny súd uvádza,
že podľa doručenky v administratívnom spise bolo žalobcovi napadnuté rozhodnutie doručené dňa 03.
11. 2022, a teda lehota na podanie správnej žaloby a rozšírenie žalobných bodov uplynula dňa 03. 01.
2023. V zákonom stanovenej lehote žalobca podal len žalobu na Krajský súd v Žiline. Vzhľadom na
uvedené je správny súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia viazaný len obsahom tohto podania

a na námietky vznesené v replike a na pojednávaní, t. j. po uplynutí lehoty na rozšírenie správnej žaloby,
neprihliada.

39. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná
žalobcovivočižalovanémuprávonaúplnúalebočiastočnúnáhradudôvodnevynaloženýchtrovkonania,

ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Vzhľadom na to, že žalobca bol v konaní úspešný,
správny súd priznal žalobcovi úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania (§ 167 ods. 1 SSP).
O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením (§ 175 ods. 2 SSP).

40. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej
Bystrici v lehote 30 dní od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte rovnopisov s prílohami
tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník
konania dostal jeden rovnopis s prílohami.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.