Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 3, 2023

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 26Cb/34/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118203522
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Zsiga

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2023:6118203522.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudcom JUDr. Róbertom Zsigom v spore žalobcu: RS-4, s. r. o., Priemyselná 10,

821 09 Bratislava, IČO: 36 867 390, zastúp. AK A. B. s.r.o., Južná trieda 2/A, 040 01 Košice – mestská
časť Juh, IČO: 54 824 486, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042
91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúp. spoločnosťou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o.,
Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 278 379,93
EUR s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o ich
výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 04.01.2018 (v upomínacom konaní) domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 278 379,93 EUR, úrok z omeškania vo výške 9,05% ročne zo
sumy 7 430,81 EUR od 19.02.2015 do zaplatenia, zo sumy 12 114,93 EUR od 20.03.2015 do zaplatenia,
zo sumy 27 734,32 EUR od 24.04.2015 do zaplatenia, zo sumy 35 477,98 EUR od 21.05.2015

do zaplatenia, zo sumy 31 563,15 EUR od 17.06.2015 do zaplatenia, zo sumy 33 860,85 EUR od
22.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 35 975,72 EUR od 19.08.2015 do zaplatenia, zo sumy 33 246,64
EUR od 19.09.2015 do zaplatenia, zo sumy 23 176,15 EUR od 21.10.2015 do zaplatenia, zo sumy
16 538,33 EUR od 21.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 13 402,94 EUR od 19.12.2015 do zaplatenia, zo
sumy 7 858,11 EUR od 20.01.2016 do zaplatenia, ako aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo
výške 480,- EUR. Ďalej žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania.

2.Žalobca uviedol, že je výrobcom elektriny zo slnečnej energie v zariadení s celkovým inštalovaným
výkonom 743,04 kW, umiestnenom na pozemkoch s parcelným č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/
XX, XXXX/XX, XXXX/XX C. XXXX/XX nachádzajúcich sa v katastrálnom území D. E.. Zariadenie na
výrobu elektriny žalobcu bolo uvedené do prevádzky dňa 07.06.2011.
2A.Rozhodnutím číslo 0739/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej
len ,,ÚRSO“) schválil žalobcovi na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo
výške 382,61 Eura/MWh, vyrobenej zo slnečnej energie vo vyššie uvedenom zariadení žalobcu.

2B.Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej dňa
19.11.2014 medzi žalobcom ako výrobcom elektriny, spoločnosťou Východoslovenská energetika a.s.
ako odberateľom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy, sa žalovaný v
článku I odsek 1 písm. f) zaviazal okrem iného v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismia spôsobom uvedeným v zmluve zaplatiť žalobcovi doplatok podľa cenového rozhodnutia ÚRSO
vydaného žalobcovi.
2C.Žalobca v období mesiacov január 2015 až december 2015 vyrobil vo svojom zariadení elektrickú

energiu, ktorú následne dodal spoločnosti Východoslovenská energetika a.s., na základe čoho
žalovanému vznikol záväzok zaplatiť žalobcovi doplatok podľa žalobcom vystavených faktúr tvoriacich
prílohu žaloby.
2D.Žalovaný napriek uvedenému svoj záväzok nesplnil. Žalobca uviedol, že uplatňovaný nárok nebol
uvedený v kontrolnom výkaze z dôvodu, že sa pri ňom DPH neuplatňuje, a preto sa v kontrolnom výkaze

neuvádza.

3.Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vydal v zmysle návrhu žalobcu dňa 23.01.2018
platobný rozkaz sp. zn. 7Up/25/2018.

4.Proti platobnému rozkazu podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odpor s odôvodnením, že

nepovažuje pohľadávku žalobcu za oprávnenú. Faktúry, z ktorých žalobcom uplatnené pohľadávky
vyplývajú, boli žalovanému doručené avšak vzhľadom na ich neoprávnenosť a neexistenciu žalobcom
fakturovaného nároku, boli tieto žalobcovi vrátené, z ktorého dôvodu žalobca predmetné faktúry
neeviduje vo svojom účtovníctve a tieto rovnako ako zo strany žalobcu neboli ani zo strany žalovaného
uvedené v jeho výkaze podľa § 78a zákona o DPH.

4A.Žalobcom uplatnené pohľadávky sú pohľadávkami z titulu podpory vo forme doplatku v zmysle § 3
ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „zákon o
OZE“), ktorú je žalobcovi v zmysle príslušných ustanovení zákona o OZE povinný poskytovať žalovaný
ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike (ďalej
len „zákon o energetike“) vykonávajúci svoju činnosť na základe a v súlade s povolením vydaným

Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) č. 2007E 0257. Žalovaný si svoje zákonom
o OZE stanovené povinnosti v súvislosti s poskytovaním podpory elektriny vyrobenej z obnoviteľných
zdrojov energie plní prostredníctvom trojstranných zmlúv o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti
za odchýlku a doplatku uzatváraných s jednotlivými výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným a s ním súvisiace poskytovanie podpory sa

síce uskutočňuje prostredníctvom uzatvorených súkromnoprávnych obchodných zmlúv medzi stranami
sporu ako podnikateľskými subjektmi, avšak zdôraznil, že oblasť energetiky je oblasťou, v ktorej v
značnej miere vystupuje do popredia verejný záujem a s tým spojený verejnoprávny prvok, ktorý v
značnej miere limituje zmluvnú voľnosť zmluvných strán v tejto oblasti. Žalovaný má pri plnení svojich
povinností na úseku podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie rovnako ako žalobca

postavenie regulovaného subjektu a je povinný pri plnení svojich povinností postupovať v súlade s
aktuálne platnými právnymi predpismi. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že podmienkou vzniku nároku
žalobcunapodporunaelektrinuvyrobenúvjehozariadenívzmysle§3ods.1písm.b)ac)zákonaoOZE
pre nasledujúci kalendárny rok, je splnenie povinnosti žalobcu voči žalovanému v zmysle ustanovenia
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktoré žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu

ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva
dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.
4B.Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní
povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny

uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. Žalobca si v dôsledku vlastnej
nedbanlivosti svoju vyššie uvedenú zákonom stanovenú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE v zákonom stanovenej lehote nesplnil, preto mu v dôsledku jeho vlastnej pasivity nárok na
uplatnenie podpory na elektrinu vyrobenú v zariadení žalobcu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona
o OZE v jednotlivých kalendárnych mesiacoch kalendárneho roku 2015 nevznikol, z ktorého dôvodu

je žalobcom uplatnený nárok neoprávnený. Vzhľadom k uvedenému zdôraznil, že vzniknutá situácia a
strata nároku žalobcu na uplatnenie podpory v roku 2015 nenastala následkom zavinenia žalovaného,
ale práve naopak, následkom nedbanlivosti samotného žalobcu, spočívajúcej v tom, že tento v zákonom
stanovenej lehote nepredložil predpokladanú charakteristiku svojej dodávky na nasledujúci kalendárny
rok a predovšetkým neoznámil uplatnenie si podpory na nasledujúci kalendárny rok. Oblasť energetiky je

oblasťou, v ktorej v značnej miere vystupuje do popredia verejný záujem a s tým spojený verejnoprávny
prvok, ktorý v značnej miere limituje zmluvnú voľnosť zmluvných strán v tejto oblasti, v súvislosti s čím
poukázal na všeobecnú časť dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona č. 382/2013 Z.z., ktorým bol
zákon o OZE novelizovaný, podľa ktorej „účelom návrhu zákona je zabezpečiť efektívnejšie fungovaniepodpory elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby.“ Zákonodarca
vo všeobecnej časti dôvodovej správy zároveň ozrejmuje, že „náklady na takúto podporu elektriny sú
prenášané do cien elektriny pre odberateľov, čo v minulých rokoch spôsobilo významný nárast tarify

za prevádzkovanie systému ako regulovanej položky v cene elektriny. Zmenou podmienok podpory v
návrhu zákona sa zohľadňuje rastúci vplyv podpory elektriny na cenu elektriny.“
4C.Taktiež Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015 dáva do popredia verejný záujem,
ktorý zákonodarca sledoval zmenou zákona o OZE zavedenou prostredníctvom jeho novelizácie
vykonanej zákonom č. 382/2013 Z.z., v súvislosti s čím poukazuje na mechanizmus previazanosti

podpory poskytovanej výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a koncovej ceny elektriny,
v súvislosti s čím dodáva, že dodržiavanie zákonom ustanovených povinností je v záujme všetkých
odberateľov elektriny. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že výroba, dodávanie, poskytovanie ako aj
odber elektrickej energie sú štátom regulovanou oblasťou a aj samotná zmluva o dodávke elektriny
uzatvorená medzi stranami sporu predstavuje plnenie si zákonom stanovených povinností zo strany
žalovaného. Zmluvný vzťah založený zmluvou o dodávke elektriny a plnenie práv a povinností z

neho vyplývajúcich sa teda nemôže uskutočňovať v rozpore s ustanoveniami zákona o OZE a ani
tak, aby sa ustanovenia zákona o OZE respektíve ich zákonom sledovaný účel dojednaním strán
sporu obchádzali. Ústavný súd SR v citovanom náleze v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, že:
„...zákonodarca neustanovuje subjektom práva a právne povinnosti samoúčelne, ale naopak, so
zjavným zámerom, aby tieto právne povinnosti boli dodržiavané. Je pritom nespochybniteľné, že záujem

na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem treba považovať
za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem (...). Za situácie, keď výrobcovia elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých hodnota je
aj podľa tvrdenia skupiny poslancov mimoriadne vysoká („... predstavujú ročné náklady na prevádzku
a údržbu elektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 % ročnej podpory.

V niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %.“), je celkom prirodzené a legitímne,
ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených
zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny.“ Napriek súkromnoprávnemu vzťahu sporových strán je
nepochybné, že povinnosti výrobcov s právom na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie sú zakotvené priamo zákonom a výrobcovia, vrátane žalobcu, sú povinní si ich bez ohľadu na

obsah zmluvného vzťahu riadne plniť. Ústavný súd SR sa v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna
2016 priklonil k záveru, že aj v podmienkach trhovej ekonomiky je odôvodnená intervencia štátu do
odvetvia energetiky vzhľadom na jeho špecifické črty.
4D.V súvislosti s povahou súkromnoprávneho vzťahu prevádzkovateľa distribučnej sústavy a výrobcu
a súčasnej existencie zákonom o OZE stanovených povinností, Ústavný súd SR vo svojom náleze PL.

ÚS 50/2015 dodáva, že: „súkromnoprávny vzťah medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi
regionálnych distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b)
a c) zákona o podpore OZE nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti pre výrobcov elektriny
z OZE, splnenie ktorých je zákonným predpokladom na uplatnenie práva na podporu, sú ustanovené
priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov elektriny z OZE je totiž prejavom intervencie

štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky, ako to už bolo zdôraznené na inom mieste, žiaduce.“ Žalobca
je povinný plniť si svoje zákonom stanovené povinnosti, čo vyplýva aj z citovaného nálezu Ústavného
súdu SR a žalovaný je povinný rešpektovať zákonom predpokladaný následok nesplnenia niektorej
zákonom stanovenej povinnosti výrobcom, z ktorého dôvodu je žalovaný oprávnený reálne poskytnúť
podporu len tým výrobcom, ktorí si riadne plnia všetky svoje zákonom stanovené povinnosti. Plnenie

povinností výrobcami elektriny ako podnikateľskými subjektmi, a teda aj žalobcom, tvorí podľa názoru
Ústavného súdu SR obsiahnutého v citovanom náleze PL. ÚS 50/2015 „súčasť ich podnikania, pričom
tieto podnikateľské subjekty vstupujú do podnikania (na trh) s vedomím, že v záujme presadenia sa na
trhu a získania podpory podľa zákona o OZE je z ich strany nevyhnutné, aby si dôsledne plnili svoje
zákonom stanovené povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 zákona o OZE.“

4E.Zákon o OZE a ním sledovaný účel a verejný záujem predpokladá riadne plnenie zákonom
stanovených povinností všetkými výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Žalovaný si
práve prostredníctvom zmluvy o dodávke elektriny uzatvorenej s výrobcami, ako aj so samotným
žalobcom zabezpečuje plnenie svojich zákonom stanovených povinností vo vzťahu k výrobcom elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie, pričom zmluva o dodávke elektriny sa uzatvára spravidla na celé

obdobie, počas ktorého bolo dotknutému výrobcovi priznané právo na podporu v zmysle § 3 ods. 6
prvá veta zákona o OZE, počas ktorého si výrobca pravidelne musí riadne a včas plniť všetky svoje
zákonom stanovené povinnosti a svojim konaním sa snažiť zabezpečiť, aby mu podpora mohla byť
v každom kalendárnom roku trvania zmluvy aj reálne poskytnutá. Ústavný súd v súvislosti s rozdielommedzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na reálne nadobudnutie podpory
podotýka, že: „ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6
zákona o podpore OZE (...). Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods.

3 zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa
vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona
o podpore OZE (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý.“ Z uvedeného je zrejmé, že zmluva
o dodávke elektriny bola stranami sporu uzatváraná na dlhšie časové obdobie, a to s predpokladom
riadneho plnenia všetkých nie len zmluvou, ale aj zákonom stanovených povinností jej zmluvných strán.

4F.Zdôraznil, že výroba, dodávanie, poskytovanie ako aj odber elektrickej energie sú striktne
regulovanou oblasťou zo strany štátu a štátnych orgánov a aj samotná zmluva o dodávke elektriny
predstavuje plnenie si zákonom stanovených povinností zo strany žalovaného. V súvislosti s uvedeným
tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že finančné prostriedky, z ktorých je podpora vo forme doplatku
jednotlivým výrobcom, ktorý si splnili svoje zákonom stanovené povinnosti, vyplácaná, nie sú finančnými
prostriedkami žalovaných, na ktorú skutočnosť poukázal vo svojom žalobnom návrhu aj sám žalobca.

Tento zdroj peňažných prostriedkov pochádza z platieb za odber elektrickej energie konečnými
spotrebiteľmi, pričom jednou zo zložiek koncovej ceny elektriny v Slovenskej republike je aj tzv.
tarifa za prevádzkovanie systému (TPS) a práve táto je zdrojom finančných prostriedkov, ktoré sú
prostredníctvom spoločnosti OKTE, a.s., so sídlom Mlynské nivy 59/A, 821 09 Bratislava, IČO: 45
687 862, zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č.: 5087/B

(ďalej len „OKTE, a.s.“) ako držiteľa povolenia na činnosť organizátora krátkodobého trhu s elektrinou v
SlovenskejrepublikeanásledneÚRSOakoorgánuštátnejsprávypreoblasťreguláciesieťovýchodvetví
s celoslovenskou pôsobnosťou transformované do jednotlivých prevádzkovateľov distribučných sústav.
Poplatok za TPS platia všetci koneční spotrebitelia. Prostredníctvom tejto tarify sa financuje aj podpora
výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov a podporu výroby elektriny vysokoúčinnou kombinovanou

výrobou. Práve prostredníctvom uvedeného systému toku a regulácie finančných prostriedkov sa u
jednotlivých prevádzkovateľov distribučných sústav (teda aj u žalovaného) dimenzujú vždy na jeden
rok vopred potrebné finančné zdroje na poskytovanie podpory vo forme doplatku, pričom pre ich čo
najpresnejšiu kvantifikáciu je potrebné, aby si jednotliví výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie riadne a včas plnili všetky svoje povinnosti v zmysle zákona o OZE. Finančné prostriedky na

poskytovanie podpory vo forme doplatku výrobcom energie z obnoviteľných zdrojov sú jednotlivým
prevádzkovateľom distribučných sústav vrátane žalovaného prideľované cez hodnotu TPS zo strany
ÚRSO len v takej výške, ktorá zodpovedá súhrnu podpory vo forme doplatkov pre tie subjekty, ktoré
si splnili všetky svoje zákonom stanovené povinnosti, a teda ktorým nárok na uplatnenie si podpory vo
forme doplatku v danom kalendárnom roku nezanikol. Výška TPS pre jednotlivých prevádzkovateľov

distribučných sústav je každoročne určovaná prostredníctvom cenového rozhodnutia ÚRSO vydaného
voči konkrétnemu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, čím sa, ako je už vyššie uvedené, TPS ako
zložka koncovej ceny elektriny prenáša na konečných spotrebiteľov. Z uvedeného cyklu toku finančných
prostriedkov je zrejmé, že tieto sú prísne štátom regulované a tiež je zrejmé, že zdroje, ktoré sú
prioritne sledovaným cieľom konania žalobcu, nie sú zdrojmi vo vlastníctve žalovaných a nie sú zo

strany žalovaných ani voľne ovplyvniteľné a disponovateľné. Vzhľadom k uvedenému je žalovaný
ako prísne regulovaný subjekt povinný pri plnení svojich zákonných povinností konať vždy výlučne v
súlade s platným a účinným zákonom o OZE, a rovnako tak aj zmluvný vzťah založený zmluvou o
dodávke elektriny a plnenie práv a povinností z neho vyplývajúcich sa nemôže uskutočňovať v rozpore
s ustanoveniami zákona o OZE.

4G.Vzhľadom na skutočnosť, že celý systém podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je
založený na systéme štátom dotovanej politiky, patria právne normy obsiahnuté v ustanoveniach zákona
o OZE do skupiny kogentných právnych noriem, ktorých následok zmluvným dojednaním zmluvných
strán nie je možné vylúčiť, a teda v prípade existujúceho odchylného dojednania zmluvných strán
musí byť jeho obsah ex lege zmenený v prospech zákonného vyjadrenia kogentnej normy. Kogentná

(kategorická) povaha právnych noriem obsiahnutých v § 4 ods. 2 a ods. 3 zákona o OZE vylučuje,
aby sa subjekty právneho vzťahu odchýlili od pravidla v nich uvedeného, a to aj v prípade dohody
všetkých účastníkov právneho vzťahu. Od takejto právnej normy a spôsobu správania sa v nej uvedenej
nie je prípustná žiadna odchýlka a účastníci právneho vzťahu ju nemôžu ani vylúčiť, ani obmedziť.
Uvedené právne normy vzhľadom na svoju kogentnú povahu majú svoju základnú schopnosť presadiť

sa proti zmluvnej dohode, čo má za následok, že odchylné dojednania zmluvných strán sú predmetným
zákonným ustanovením modifikované tak, aby neodporovali zámeru sledovanému zákonodarcom.
Nakoľko účinky zamýšľané právnymi normami obsiahnutými v § 4 ods. 2 a ods. 3 zákona o OZE nie
je možné vylúčiť, nastupujú tieto v danom prípade namiesto odchylného zmluvného dojednania. Zosamotného znenia zákonného ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE a dôvodovej správy k nemu je
zrejmé, že v prípade nesplnenia si všetkých povinností obsiahnutých v dispozícii predmetnej právnej
normy, dochádza k „strate podpory na jeden rok“, t.j. k strate možnosti na úspešné uplatnenie si

existujúceho práva na podporu v nasledujúcom kalendárnom roku, t.j. jedná sa o stratu dočasného
charakteru a v prípade splnenia si všetkých zákonom stanovených povinností žalobcom v nasledujúcom
kalendárnom roku, si tento svoje právo na podporu v zmysle zmluvy o dodávke elektriny môže v súlade
so zákonom o OZE, v plnom rozsahu uplatniť.
4H.Žalovaný je rovnako ako všetky ostatné subjekty povinný postupovať výlučne v súlade s platnými

právnymi predpismi, nekonať v rozpore s nimi, neobchádzať ich a v plnom rozsahu dodržiavať resp.
plniť si svoje povinnosti v nich obsiahnuté. Rovnako je žalovaný povinný rešpektovať tiež následok
predpokladaný v sankcii právnej normy obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE, nakoľko
samovoľným poskytnutím podpory subjektom, ktorým na jej uplatnenie v danom kalendárnom roku
nevznikol v zmysle zákona o OZE nárok by sa žalovaný sám dopustil konania v rozpore s platnými
právnymi predpismi. V súvislosti s uvedeným poukázal na spor Lauder proti Českej republike, v ktorom

tribunál konštatoval, že „strany zmluvy nie sú zodpovedné za ekonomickú stratu (škodu), ktorá je
dôsledkom regulácie bona fide v rámci uznanej výkonnej moci štátu.“ Vzťah medzi stranami sporu
je vzťahom, ktorého obsah je prísne regulovaný ustanoveniami zákona o OZE, preto je v prípade
predmetného sporu pre dosiahnutie správneho rozhodnutia nevyhnutné najskôr vyriešiť všetky sporné
otázky súvisiace s výkladom právnych noriem obsiahnutých v zákone o OZE a ich aplikáciou ako aj

riadne preskúmať splnenie všetkých povinností nimi jednotlivým stranám sporu uloženými.
4I.V súvislosti s plnením oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zdôraznil,
že povinnosti, ktorých splnenie je predmetom tohto sporu, nie sú pre žalobcu a ostatných výrobcov
elektriny nové. Povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny zakotvené v § 4 ods. 2 zákona o OZE
vrátane povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny zakotvenej v písmene b) a písmene c) uvedeného

zákonného ustanovenia, sa v znení zákona nachádzali už pred prijatím predmetnej novely zákona o
OZE vykonanej zákonom č. 382/2013 Z.z., ktorou bolo novelizované znenie § 4 ods. 3 zákona o OZE, a
to konkrétne od 01.01.2010 a od tohto dátumu ich boli všetci výrobcovia elektriny s právom na podporu,
vrátane žalobcu, povinní riadne plniť. Tieto legislatívno-administratívne povinnosti výrobcov elektriny
zakotvené v § 4 odseku 2 zákona o OZE sú nevyhnutným predpokladom pre správne nastavenie

a následné fungovanie systému podpory a výpočet regulovaných položiek, povinnosti nie sú nové a
výrobcoviaelektrinysprávomnapodporumalipovinnosťichdodržiavaťajvminulosti.Predmetnánovela
zákona o OZE vykonaná zákonom č. 382/2013 Z.z. nadobudla platnosť dňa 20.11.2013 a účinnosť
dňa 01.01.2014, pričom lehota na splnenie zákonom stanovených povinností výrobcov elektriny s
právom na podporu obsiahnutých v § 4 odseku 2 zákona o OZE uplynula až dňa 15.08.2014, z čoho

je zrejmé, že žalobca ako aj ostatní výrobcovia elektriny s právom na podporu mali pred samotným
nadobudnutím účinnosti predmetnej novely zákona o OZE obzvlášť pred uplynutím lehoty na splnenie
svojich zákonom stanovených povinností, dostatok času na oboznámenie sa so svojimi zákonom
stanovenými povinnosťami, ktoré im naviac toho času mali byť už dávno známe a z ich strany riadne
plnené, a rovnako tak s následkom ich nesplnenia predpokladaným v § 4 odseku 3 zákona o OZE a

taktiež dostatok času na ich splnenie.
4J.Uviedol, že zo všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s právom na podporu
prevádzkujúcich zdroje napojené do distribučnej sústavy žalovaného v celkovom počte 819 zdrojov, je
oznamovacia povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE riadne a v čas splnená v prípade
výrobcov elektriny prevádzkujúcich 425 zdrojov, t.j. viac ako polovica výrobcov elektriny predmetnú

oznamovaciu povinnosť splnila a považovala ju za dostatočne jednoznačnú na to, aby vedela komu, v
akej lehote a za akých podmienok má predmetnú oznamovaciu povinnosť splniť.
4K.Podotkol, že právo patrí bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv
a svoje povinnosti plnia s dostatočnou starostlivosťou, sú predvídaví a predchádzajú možnému
vzniku problémov súvisiacich s prípadným nesplnením si svojich zákonných povinností. Najvyšší súd

Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 08. 11. 2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011 dáva do pozornosti
zásadu, „ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria
len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o
ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva

bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové,
osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení.“
4L.Žalobca si riadne a včas nesplnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE, t.j. povinnosť oznámiť žalovanému uplatnenie podpory podľa ustanovenia§ 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na
rok 2015, do 15.08.2014, čím vlastnou pasivitou stratil možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť
právo na podporu podľa zákona o OZE. Od žalobcu aj od ostatných výrobcov elektriny sa očakáva,

že budú poznať svoje zákonom stanovené práva a povinnosti, vrátane prípadných následkov ich
nesplnenia a že zlúčiteľnosť svojho správania s právnymi predpismi upravujúcimi práva a povinnosti
subjektov na úseku energetiky, posúdia na vlastnú zodpovednosť. Výrobcovia elektriny tým v zásade
sami nesú riziko prípadného nesprávneho posúdenia právneho stavu a neplnenia niektorej zo svojich
zákonom stanovených povinností. V nadväznosti na uvedené poukázal na všeobecne platnú zásadu,

že „neznalosť zákona neospravedlňuje“, ktorej podstata je obsiahnutá v zákone č. 400/2015 Z.z. o
tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov „o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo
známym každému, koho sa to týka.“ (V čase lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti obsiahnutej v
§ 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Aplikáciu uvedeného zákonného
princípu potvrdzuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp.zn.: III. ÚS 21/07, v

ktorom konštatuje, že „navrhovateľka tvrdila, že ústavný zákon neporušila, pretože nevedela, že aj na
ňu sa vzťahuje uvedená povinnosť, pričom hneď, ako sa o nej dozvedela, ju splnila, aj keď po zákonom
stanovenej lehote. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na jednu zo základných zásad práva,
ktorú si aj samotná navrhovateľka uvedomuje, a síce „ignorantia legis non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje),“ a taktiež vo svojom uznesení sp.zn.: II.ÚS 52/2011, kde opakovane dodáva, že „v

súlade so zásadou neznalosť zákona neospravedlňuje, nevedomosťou navrhovateľa o jeho povinnosti
podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona nemožno ospravedlniť zmeškanie lehoty na jeho
podanie.“
4M.Ako už bolo vyššie uvedené žalobca mal možnosť a zo strany zákonodarcu poskytnutý dostatočný
časový priestor vzniknutému stavu, a teda dočasnej strate možnosti na uplatnenie si podpory v zmysle

§ 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE pre kalendárny rok 2015, svojim konaním predísť. Žalobca
rovnako ako všetky ostatné subjekty podlieha tzv. všeobecnej prevenčnej povinnosti zakotvenej v §
415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v zmysle ktorej je povinný pri akomkoľvek svojom
konaní počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom
prostredí. Na uvedenú prevenčnú povinnosť nadväzuje aj zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník,

ktorým sa riadi zmluva o dodávke elektriny a v ustanovení obsiahnutom v § 384 stanovuje zakročovaciu
povinnosť žalobcu ako podnikateľského subjektu urobiť všetky opatrenia potrebné na odvrátenie alebo
zmiernenie hroziacej škody. Zo situácie, ktorá je predmetom sporu je zrejmé, že k strate nároku žalobcu
na uplatnenie si podpory v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE ako aj prípadnej škode s
tým súvisiacej došlo výlučne z dôvodu nesplnenia si povinnosti zakotvenej zákonom o OZE žalobcom,

žalobca nevynaložil žiadne úsilie na predídenie dočasnej strate nároku na uplatnenie si podpory, v
dôsledku čoho je zjavné, že žalobca si vzniknutý stav spôsobil sám svojou vlastnou nečinnosťou a
nedbanlivosťou. Žalobca a rovnako aj ostatní dotknutí výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie sú povinní plniť svoje zákonom stanovené povinnosti riadne a včas a aktívne využívať práva
priznané právnymi predpismi, pričom v prípade ak takto aktívne nepostupujú, nemôžu dôsledky vlastnej

pasivity alebo nezodpovedného prístupu k týmto právam využiť ako argument pre údajnú nezákonnosť
postupu žalovaného. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle §
4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE nesplnil, považuje žalobcom uplatnené pohľadávky v plnom rozsahu
za neoprávnené a nezákonné.
4N.V súvislosti so žalobcom viacnásobne uplatnenými paušálnymi náhradami nákladov spojenými

s uplatnením pohľadávky uviedol, že v prípade, ak majú pohľadávky len jeden právny základ, rovnako
ako v tomto prípade, veriteľ má nárok na jednu jednorazovú náhradu paušálnych nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- EUR. V súvislosti s uplatňovaním paušálnej náhrady nákladov
považuje za konformný s cieľmi smernice 2011/7/EÚ taký výklad ustanovenia § 369c Obchodného
zákonníka, podľa ktorého je veriteľov nárok na paušálnu náhradu nákladov viazaný na uplatnenú

pohľadávku tvoriacu predmet konania. Preto ak si žalobca v súdnom konaní jedným návrhom uplatnil
peňažnú pohľadávku majúcu pôvod v jednom a tom istom záväzkovom vzťahu, ktorej výška bola
žalovanému vyúčtovaná viacerými faktúrami, prislúcha mu iba jedna sadza paušálnej náhrady nákladov.
Mal za to, že nárok na paušálnu náhradu nákladov v zmysle ustanovenia § 369c Obchodného
zákonníka nemožno odvodzovať od počtu žalobcom vystavených faktúr. Paušálna náhrada nákladov

slúži na kompenzáciu nákladov, ktoré veriteľovi vznikajú v súvislosti s monitorovaním jeho pohľadávok a
rozsahu ich uspokojenia. Vzhľadom na krátke časové obdobie medzi splatnosťou jednotlivých žalobcom
vystavených faktúr je pravdepodobné, že náklady žalobcu vynaložené na kontrolu stavu uspokojenia
jednotlivých fakturovaných pohľadávok by boli rovnaké aj v prípade prípadného vystavenia jednej faktúryna celú žalovanú istinu. Vzhľadom k uvedenému mal tiež za to, že žalobcom uplatnený nárok na
náhradu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v rozsahu 12 x 40,- EUR nie
je oprávnený.

4O.Vzhľadom na nezákonnosť a neoprávnenosť žalobcom uplatnených nárokov, mal za to, že
napadnutý platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 23.01.2018, sp.zn.: 7Up/25/2018
je nedôvodný a nezákonný a žiadal, aby súd platobný rozkaz zrušil a po riadnom prejednaní veci žalobný
návrh žalobcu v plnom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania.

5.Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že žalobca si nemôže
na elektrinu vyrobenú v roku 2015 uplatniť právo na doplatok. Podľa ustanovenia § 3 odsek 1
písm. c) zákona o podpore sa podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora
výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou zabezpečuje okrem iných aj doplatkom. Podľa
ustanovenia § 4 odsek 1 písm. c) zákona o podpore cit.: „Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky
na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na

doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo
v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej
vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej
podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje."

Podľa ustanovenia § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore je výrobca elektriny s právom na podporu
povinný okrem iného aj cit.: „oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c),
vrátanepredpokladanéhomnožstvadodanejelektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok;
pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný

informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr
30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky“.
5A.Žalobca tvrdil, že si svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore
voči ÚRSO splnil podaním žiadosti o schválenie ceny elektriny na stanovenie doplatku na roky 2014 až
2026, čím si u ÚRSO uplatnil nárok na podporu v rokoch 2014 až 2026. V rámci svojho cenového návrhu

žalobca riadne špecifikoval predpokladané ročné množstvo výroby elektriny ako aj predpokladané ročné
množstvo, na ktoré sa uplatní doplatok, tak ako tieto skutočnosti vyplývajú z odôvodnenia cenového
rozhodnutia ÚRSO číslo 0739/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013.
5B.Z dôvodu právnej istoty žalobca oznámil ÚRSO skutočnosti podľa § 4 odsek 2 písm. c) zákona
o podpore aj listom zo dňa 13.08.2014, ktorý v totožnom znení zaslal aj žalovanému. Listy zo dňa

13.08.2014 adresované ÚRSO a žalovanému boli na poštovú prepravu podané dňa 14.08.2014. Podľa
stanoviska ÚRSO zverejneného na jeho web stránke F., ÚRSO považuje oznamovaciu povinnosť podľa
ustanovenia § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie o
uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok
najneskôr 15. augusta kalendárneho roka osobne do podateľne úradu, elektronicky alebo faxom alebo

najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu. Splnenie oznamovacej povinnosti
voči ÚRSO nie je medzi účastníkmi sporné a nenamieta ho ani ÚRSO.
5C.Žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore splnil aj voči
žalovanému,atonasledovne:a)zaslanímRozhodnutiaÚRSOčíslo0739/2014/E-OZzodňa22.10.2013
žalovanému elektronickou poštou dňa 05.02.2014, ktoré rozhodnutie ÚRSO samo osebe obsahuje

všetkyrelevantnéskutočnostipodľaustanovenia§4odsek2písm.c)zákonaopodpore,b)listomzodňa
02.07.2014, ktorý žalobca zaslal žalovanému spoločne s faktúrou č. 140006 zo dňa 02.07.2014, ktorou
žalovanému vyúčtoval výrobu a dodávku elektrickej energie obnoviteľného zdroja energie, c) listom zo
dňa 13.08.2014 odoslaným žalovanému na poštovú prepravu dňa 14.08.2014.
5D.Z vyššie uvedených dôkazov tak jednoznačne vyplýva, že žalobca si oznamovaciu povinnosť podľa

§ 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore voči žalovanému splnil.
5E.Odhliadnuc od skutočností uvádzaných vyššie, a teda skutočnosti, že žalobca si riadne a včas splnil
povinnosť podľa § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore tak voči ÚRSO ako aj žalovanému, žalobca
uviedol, že aj keby si túto povinnosť nesplnil, uvedené porušenie nemôže byt' u žalobcu sankcionované
stratou nároku na podporu pre rok 2015 v zmysle ustanovenia § 4 odsek 3 zákona o podpore v

znení účinnom od 01.01.2014. Podľa ustanovenia § 4 odsek 3 zákona o podpore v znení účinnom do
31.12.2013 cit.: „Právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý
nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b)." Podľa ustanovenia § 4 odsek 3 zákona o podpore
v znení účinnom od 01.01.2014 (zmena prijatá zákonom č. 382/2013 Z.z.) cit.: „Výrobca elektriny správom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom
zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok."
Podľa ustanovenia § 18e odsek 1 zákona o podpore, ktoré je intertemporálnym ustanovením k úpravám

účinným od 01.01.2014 (úprava prijatá zákonom č. 382/2013 Zz.) cit.: „Podmienky podpory výroby
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou
výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014,
zostávajú zachované podľa doterajších predpisov."
5F.Z citovaných ustanovení zákona o podpore (predovšetkým § 18e odsek 1 zákona o podpore)

jednoznačne vyplýva, že vzhľadom k skutočnosti, že zariadenie žalobcu na výrobu elektriny bolo
uvedené do prevádzky pred dňom 01.01.2014 (presne dňa 07.06.2011), nevzťahuje sa na neho úprava
podľa § 4 odsek 3 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014, ale úprava v znení účinnom do
31.12.2013. Ustanovenie § 4 odsek 3 zákona o podpore v znení účinnom do 31.12.2013 pritom vôbec
nesankcionuje nesplnenie povinnosti podľa § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore, sankcionuje iba
nesplnenie povinnosti podľa § 4 odsek 2 písm. a) a b) zákona o podpore a to tiež výlučne v smere straty

práva podľa § 4 odsek 1 písm. b) zákona o podpore, nie aj straty práva podľa § 4 odsek 4 písm. c)
zákona o podpore.
5G.Na základe vyššie uvedeného žalobca konštatuje, že vôbec nemôže byt' postihnutý sankciou zániku
oprávnenia uplatniť si právo na podporu podľa ustanovenia § 4 odsek 3 zákona o podpore v znení
zákona č. 382/2013 Z.z. účinnom od 01.01.2014.

5H.S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol konajúcemu súdu pokračovanie v
konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa zákona č. 160/2015 Z.z., ktorým je Okresný súd
Košice I (teraz Mestský súd Košice).

6.Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 01.06.2018 uviedol, že splnenie citovanej oznamovacej povinnosti

žalobcom v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v zákonom stanovenej lehote neeviduje. Zo
strany žalobcu nebolo v zákonom stanovenej lehote žalovanému doručené žiadne podanie, z ktorého
by vyplývala vôľa žalobcu oznámiť žalovanému predpokladané množstvo dodávky elektriny v roku 2015
a rovnako ani vôľa žalobcu oznámiť žalovanému uplatnenie podpory v roku 2015.
6A.Žalobca sa snaží preukázať splnenie svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)

zákona o OZE zaslaním cenového rozhodnutia ÚRSO č. 0739/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013, ktorým
bola žalobcovi schválená cena elektriny pre stanovenie doplatku na roky 2014 až 2026 elektronickou
poštou dňa 05.02.2014 žalovanému. Žalovaný zdôraznil, že cenové rozhodnutie sa v zmysle § 14 ods.
4 zákona o regulácii v sieťových odvetviach výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energií vydáva
na obdobie celej dĺžky podpory doplatkom podľa zákona o OZE, pričom podpora elektriny doplatkom

sa v zmysle § 3 ods. 6 zákona o OZE vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od
času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej
časti zariadenia výrobcu elektriny. V súvislosti s uvedeným považoval za dôležité opakovane ozrejmiť
rozdiel a vzájomný vzťah medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na reálne
nadobudnutie podpory v každom kalendárnom roku počas ktorého je dotknutému výrobcovi právo na

podporu priznané, ku ktorého úspešnosti musí byť zo strany výrobcu elektriny preukázané dodržiavanie
a riadne plnenie všetkých zákonom zakotvených povinností. Z gramatickej formulácie § 4 ods. 3 zákona
o OZE je zrejmé, že sa nejedná o zánik práva na podporu, ale naopak, o dočasnú nemožnosť uplatniť
si nárok na reálne nadobudnutie podpory ako dôsledok nesplnenia niektorej zo zákonom uložených
povinností.

6B.Ústavný súd SR v súvislosti s rozdielom medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE
a nárokom na reálne nadobudnutie podpory vo svojom náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015 podotýka, že:
„ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 zákona o
podpore OZE (...). Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona
o podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje

totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o podpore
OZE (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý.“ Vzhľadom k vyššie ozrejmenému vzťahu
medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na reálne nadobudnutie podpory,
nie je možné priznať relevanciu žalobcovej argumentácii o splnení oznamovacej povinnosti v zmysle §
4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zaslaním cenového rozhodnutia ÚRSO žalovanému. Ako zdôrazňuje aj

Ústavný súd SR ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE stanovuje nie jednorazovú ale opakovanú
oznamovaciu povinnosť výrobcu „vždy k termínu 15. august na nasledujúci kalendárny rok“, z čoho je
zrejmá povinnosť výrobcu plniť si oznamovaciu povinnosť každoročne vždy k 15. augustu príslušného
kalendárneho roka, tzn. že predmetné ustanovenie si vyžaduje určitú pravidelnosť a každoročnéopakovanéplneniesioznamovacíchpovinnostízostranyvýrobcu.Niejepretomožnépovažovaťcenové
rozhodnutieÚRSOvydanénaobdobierokov2014až2026zasplnenieoznamovacejpovinnostivzmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vyžadujúceho každoročné opakujúce sa plnenie. V tejto súvislosti

opakovane poukázal na právny názor Ústavného súdu SR konštatujúci, že: „plnenie tejto povinnosti
nepredstavuje pre výrobcu elektriny z OZE mimoriadnu záťaž, keďže skupina poslancov sama tvrdí, že
ide o informácie, ktoré sú obsahom iných dokumentov, ktoré sú výrobcovia elektriny povinní predkladať
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona. Ústavný súd
v tejto súvislosti konštatuje, že aj v prípade ak by zákon aj reálne vyžadoval od výrobcov elektriny

duplicitné predkladanie určitých informácií, nemohol by takéto pochybenie zákonodarcu kvalifikovať ako
pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by musel bezvýhradne dospieť k záveru o nesúlade
napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE s ústavou.“
6C.Z uvedeného je zrejmé, že ani prípadná skutočnosť, že žalobca v minulosti zaslal žalovanému
viaceré dokumenty obsahujúce niektoré informácie vyžadované v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE alebo dokumenty, z ktorých takéto informácie vyplývajú, vrátane cenového rozhodnutia, nezbavuje

žalobcu povinnosti plniť si oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Z
uvedeného je tiež zrejmé, že Ústavný súd SR vedel, že existujú cenové rozhodnutia, ktoré sú výrobcom
zo strany ÚRSO vydávané a tieto sú zo strany výrobcov predkladané prevádzkovateľom distribučných
sústav, a taktiež mal vedomosť, že súčasťou argumentácie výrobcov v sporoch týkajúcich sa plnenia
svojej oznamovacej povinnosti je okrem iného aj skutočnosť, že výrobcovia považujú svoju oznamovaciu

povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE za splnenú už len samotným predložením
cenového rozhodnutia resp. iného dokumentu prevádzkovateľom distribučných sústav. Ústavný súd
SR napriek svojej vedomosti o vyššie uvedených skutočnostiach, cenovým rozhodnutiam ani žiadnym
iným dokumentom odosielaným zo strany výrobcov prevádzkovateľom distribučných sústav, nepriznáva
charakter splnenia oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, a to ani v

prípade, ak by obsahom týchto boli niektoré z informácií, ktoré sú predmetom oznamovacej povinnosti v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Zároveň zdôraznil, že cenové rozhodnutie žiadnym spôsobom
nesúvisí s množstvom vyrábanej alebo dodávanej elektriny v zariadení výrobcu. V rámci cenového
konaniaÚRSOkonkrétnymvýrobcomvyrábajúcimelektrinuzobnoviteľnýchzdrojovenergieurčujeresp.
schvaľuje v súlade s § 7 a 8 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. cenu elektriny pre stanovenie doplatku na jednotku

množstva elektriny za elektrinu vyrobenú v konkrétnom zariadení výrobcu elektriny. Podstatou cenových
rozhodnutí vydávaných výrobcom zo strany ÚRSO, ktoré sú výsledkom predmetného cenového konania
teda je, aby prevádzkovateľ distribučnej sústavy mal za preukázané, že jednotková cena uplatňovaná
konkrétnym výrobcom v rámci fakturácie elektriny nie je cenou svojvoľne určenou výrobcom, ale táto
vychádza z cenového konania a jemu zodpovedajúceho cenového rozhodnutia, a teda zodpovedá cene,

ktorú v rámci svojej právomoci zákonom stanoveným spôsobom určilo resp. schválilo ÚRSO. V súvislosti
s uvedeným upriamil pozornosť tunajšieho súdu na rozsudok Okresného súdu Košice I v právnej veci
žalobcu Saller Invest, s.r.o., so sídlom Toryská 5, 040 11 Košice - mestská časť Západ, IČO: 35 862
599 proti žalovanému vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.: 31Cb/170/2015 ako aj rozsudok
Okresného súdu Košice I v právnej veci žalobcu Europrojekt Jota 9 SK, s.r.o., so sídlom Pražská 502,

Košice 040 11, IČO: 35 862 611 proti žalovanému vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.:
26Cb/16/2016 s obdobnou argumentáciou ako v tomto spore, kde tunajší súd jednoznačne rozhodol,
že prevažná väčšina žalobcom uplatnených argumentov už bola zodpovedaná zo strany samotného
Ústavného súdu SR a žalobu výrobcu zamietol ako nedôvodnú s odôvodnením, že zo strany výrobcu
nebolo v predmetnom konaní, obdobne ako v tomto konaní, preukázané splnenie povinnosti v zmysle

§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v zákonom stanovenom termíne. Vzhľadom k uvedenému považoval
argumentáciu žalobcu o splnení si svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE zaslaním cenového rozhodnutia žalovanému za účelovú a nedôvodnú.
6D.Žalobca sa v druhej polovici svojho vyjadrenia zaoberá znením ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o
OZE pred prijatím a po prijatí novely zákona o OZE a s tým súvisiacou otázkou výkladu a aplikácie

prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE, kde v rozpore so závermi Ústavného súdu
SR publikovanými v náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, sa snaží odôvodniť svoju argumentáciu, že v
zmysle prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE, sa na žalobcu vzťahujú predpisy pred
01.01.2014, t.z. ani prípadné nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.08. nemá za následok sankcie v
podobe nemožnosti uplatniť si právo na odber elektriny a na doplatok. Jednoznačne mal za to, že cieľom

prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE bolo zakotviť nemennosť podmienok vzniku práva
na podporu (bližšie definovaných v § 3 zákona o OZE) pre subjekty, ktorých zariadenia boli uvedené
do prevádzky pred 01.01.2014 z dôvodu zachovania právnej istoty, stability, ochrany už nadobudnutých
práv a dodržania zásady zákazu retroaktivity. Zdôraznil však, že zásada právnej istoty a právnej stabilityneznamená nemennosť zákona a nemennosť práv a povinností vyplývajúcich oprávneným subjektom
alebo ich právnych následkov. Novelou zákona o OZE s účinnosťou od 01.01.2014 došlo len k zmene
resp. rozšíreniu právnych následkov nesplnenia niektorých zákonom o OZE stanovených povinností

zo strany tých výrobcov, ktorí majú priznané právo na podporu, pričom povinnosti, ktorých sa novela
týka, nie sú pre žalobcu nové, a tieto boli žalobcovi riadne známe už pred nadobudnutím účinnosti
predmetnej novely. Otázkou účinkov predmetnej novely vrátane ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE
sa zaoberal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze vo veci sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, pričom dospel k
záveru, že sa jedná o nepravú retroaktivitu. Uviedol, že po preskúmaní dôvodnosti použitia nepravej

retroaktivity pri prijímaní predmetnej novely zo strany zákonodarcov Ústavný súd SR dospel k záveru,
že možno identifikovať viacero dôvodov verejného záujmu, ktoré ospravedlňujú zavedenie nepravej
retroaktivity do napadnutého ustanovenia. Na prvom mieste Ústavný súd SR pripomína, že za dôležitý
verejný záujem treba bez ďalšieho považovať záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností
vyplývajúcich z právnych noriem, ktorý môže za určitých okolností ospravedlniť aj neštandardné
postupy pri koncipovaní právnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov

energie majú nárok na zákonom stanovené formy podpory, ktorých hodnota je mimoriadne vysoká,
je preto celkom prirodzené a legitímne, že zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné
dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o OZE výrobcami elektriny. Ústavný súd SR zároveň
zdôrazňuje, že vďaka organickej previazanosti práv a povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie, ktoré sa prejavuje práve v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE, možno považovať

právnu reguláciu podpory výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie za transparentnú
a zároveň ústavne akceptovateľnú aj z hľadiska tých výrobcov elektriny, ktorí nárok na takúto podporu
nemajú a mohli by sa preto považovať za diskriminovaných. Ústavný súd SR v súvislosti s uvedeným
ďalej zdôrazňuje, že transparentnosť a efektívnosť právneho mechanizmu, ktorý stimuluje výrobcov
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie k dodržiavaniu zákonom ustanovených povinností, je v záujme

všetkých odberateľov elektriny, všetkých fyzických a právnických osôb, keďže podpora poskytovaná
výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sa nutne musí premietnuť do výslednej ceny
elektriny. Zohľadňujúc účel a ciel sledované napadnutou právnou úpravou, Ústavný súd SR zastáva
názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona o OZE je z
hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky z ústavného hľadiska

nie len akceptovateľné, ale aj žiaduce.
6E.Ústavný súd SR v citovanom náleze bez akýchkoľvek pochybností v nadväznosti na vymedzenie
predmetu a účelu zákona o OZE konštatuje, že „...v § 3 sú ustanovené (okrem iného) spôsoby a
podmienky podpory výroby elektriny z OZE a v § 4 sú ustanovené práva a povinnosti výrobcov elektriny.“
Z uvedeného názoru prezentovaného Ústavným súdom SR je zrejmé, že v prípade prechodného

ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE nie je možné aplikovať výklad prezentovaný žalobcom, nakoľko
ak by Ústavný súd SR mal za to, že § 18e ods. 1 zákona o OZE sa vzťahuje nie len na podmienky
podpory výroby elektriny upravené zo systematického hľadiska v § 3 zákona o OZE nazvaného „Spôsob
podpory a podmienky podpory výroby elektriny“, ale aj na práva a povinnosti výrobcov elektriny s
právom na podporu obsiahnuté v § 4 zákona o OZE, nemohol by v súvislosti s účinnosťou § 4 ods.

3 zákona o OZE konštatovať vyššie uvedený záver týkajúci sa systematického členenia zákona o
OZE ako ani záver, že sa jedná o nepravú retroaktivitu. V prípade aplikácie žalobcom prezentovaného
výkladu, by sa nielen podmienky podpory výroby elektriny obsiahnuté v § 3 zákona o OZE ale aj všetky
práva a povinnosti výrobcov elektriny s právom na podporu obsiahnuté v § 4 zákona o OZE, ktoré
boli dotknuté predmetnou novelou zákona o OZE, aplikovali len na zariadenia uvedené do prevádzky

odo dňa účinnosti predmetnej novely, t.j. len do budúcna a teda žiadnym spôsobom by nedošlo k
zmenám akýchkoľvek práv ani povinností vzniknutých za platnosti predchádzajúcej právnej úpravy,
t.j. nemohlo by sa jednať o nepravú retroaktivitu. Z vyššie uvedeného názoru Ústavného súdu SR
je jednoznačne zrejmé, že právny následok nesplnenia niektorej zo zákonom explicitne stanovených
povinností obsiahnutý v § 4 ods. 3 zákona o OZE sa má vzťahovať nie len na zariadenia výrobcov

elektriny uvedené do prevádzky od účinnosti predmetnej novely, t.j. 01.01.2014, ale na všetky zariadenia
výrobcov elektriny, teda aj na tie, ktoré boli uvedené do prevádzky pred nadobudnutím účinnosti
predmetnej novely, a teda aj na samotného žalobcu. Žalobcovu argumentáciu v súvislosti s výkladom
ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE teda považoval za absolútne účelovú a irelevantnú.
6F.V nadväznosti na uvedené dodal, že stabilita neznamená nemennosť práva a stagnáciu akejkoľvek

regulácie, preto zo strany výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov ako aj akýchkoľvek iných
podnikateľských subjektov, nie je rozumné očakávať, že sa nebudú meniť zákony a podzákonné
predpisy. Poukázal tiež na právny názor Ústavného súdu SR prezentovaný vo svojom náleze zo dňa
22.06.2016, sp.zn.: PL. ÚS 17/2014, kde Ústavný súd SR označuje zákonom o OZE ustanovenúpodporou výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie za „dobrodenie štátu“, pričom dodáva, že
„takáto podpora zo strany štátu nie je výrobcom elektriny garantovaná žiadnym z ústavných práv.“
Ústavný súd SR ďalej v citovanom náleze poukazuje na to, že ustanovenia zákona o OZE „nemožno

vykladať tak, že by bránili zákonodarcovi v akejkoľvek následnej zákonnej regulácii platieb uhrádzaných
výrobcami elektriny, resp. zavádzaniu určitých povinností, ktoré finančne zaťažia aj výrobcov elektriny
z obnoviteľných zdrojov.“ Pri vnímaní samotného trhu s elektroenergetikou a pôsobenia výrobcov
elektriny na tomto trhu je podľa názoru Ústavného súdu SR potrebné akceptovať všetky podmienky
pôsobenia na trhu stanovené normatívnymi právnymi aktmi, t.j. aj tie, ktoré zabezpečujú výrobcom

elektriny podporu zo strany štátu, aj tie, ktoré ukladajú výrobcom elektriny určité povinnosti. V súvislosti
s uvedeným Ústavný súd SR vo svojom vyššie uvedenom náleze zdôraznil, že výrobcovia elektriny
„nemôžu očakávať, že sa podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť
resp. že nebudú prijímané nové právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania
v danom regulovanom odvetví.“ Výrobcovia elektriny podľa názoru Ústavného súdu SR nemôžu
legitímne očakávať, „že počas určitého právnou normou vymedzeného obdobia nebude zavedená určitá

poplatková povinnosť, ktorá navyše vyplýva zo samotného zákona o energetike.“ Ústavný súd SR v
predmetnom náleze ďalej zdôraznil, že prejavom rozvinutej a industrializovanej krajiny je, že štátna moc
uplatňujúca sa v tejto krajine určitým spôsobom intervenuje do odvetvia energetiky, do obchodovania
s elektrinou a plynom, pričom zároveň upozornil, že povinnosť výrobcov elektriny ako podnikateľov
uhrádzať určité poplatky resp. plniť určité povinnosti je súčasťou podnikania a podnikateľské subjekty

vstupujú s týmto vedomím na trh.
6G.Uviedol, že v preskúmavanej veci predmetnou novelou nedošlo a ani nemohlo dôjsť k zásahu
do nadobudnutých práv, pretože výrobcovia, ktorí neuplatnili svoje právo na podporu, nestratili svoje
právo na podporu, a toto im nezaniklo, ale títo v dôsledku svojej pasivity nenadobudli žiadne nároky z
neho vyplývajúce. Novela neodňala výrobcom právo na podporu a rovnako im ani neodňala generálne

možnosť na uplatnenie práva na podporu. Reálne nadobudnutie resp. strata podpory žalobcu v tom
ktorom kalendárnom roku je výlučne výsledkom aktivity resp. pasivity samotného žalobcu. Zároveň
poukázal na článok 125 ods. 6 druhá veta Ústavy SR, v zmysle ktorého je právoplatné rozhodnutie
Ústavného súdu SR záväzné.
6H.Vzhľadom k uvedenému mal za to, že tunajší súd je pri svojom rozhodovaní teda povinný, napriek

odlišnému názoru žalobcu, rešpektovať vyššie uvedenú nálezovú judikatúru Ústavného súdu SR
(PL. ÚS 50/2015). Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn.: II. ÚS 346/08-37 zo dňa 15.01.2009
zdôrazňuje, že: „Situácia, keď všeobecný súd nerešpektuje záväzný právny názor Ústavného súdu
SR vyslovený v jeho skoršom rozhodnutí znamená, že sťažnosť založená na takejto argumentácii
nemôže byť neopodstatnená.“ Ani nezávislosť sudcov všeobecných súdov pri ich rozhodovaní (čl.

144 Ústavy SR) nie je absolútna a bez akýchkoľvek hraníc a podmienok. V súvislosti s uvedeným
Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn.: II. ÚS 346/08-37 konštatuje, že: „Keby sa nezávislosť
chápala tak, že sudca môže rozhodnúť hocijako, viedlo by to k svojvôli, pretože v takom prípade by
sudca sám tvoril právo podľa svojich predstáv a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte to
nemožno takto vysvetľovať. Tomu nasvedčuje aj samotný text čl. 144 ústavy, v zmysle ktorého sudca

musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je
povinný rešpektovať i zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. Takouto hranicou stanovenou
zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového rozhodovania zo strany iného súdu, ak
takéto obmedzenie vyplýva zo zákona.“ K imanentným znakom právneho štátu a medzi jeho základné
hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, napr. PL. ÚS 36/95), ktorého

neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. To znamená okrem iného aj to, že každý
adresát právnej normy sa môže dôvodne spoliehať na to, že všeobecný súd nielenže bude platné
právo aplikovať, ale i na to, že bude rešpektovať právny názor, ktorým je viazaný, ak mu takúto
povinnosť ukladá zákon. Opačný prístup už sám osebe predstavuje porušenie základného práva na
súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces.

Vzhľadom k uvedenému považujeme otázku aplikácie a výkladu § 18e ods. 1 zákona o OZE za
otázku ustálenou súdnou praxou tohto času už preriešenú, ktorý právny názor je tunajší súd pri
svojom rozhodovaní povinný rešpektovať. Argumentáciu žalobcu v odlišnom smere preto považuje za
bezpredmetnú a s poukazom na uvedené navrhol žalobu zamietnuť.

7.Žalovaný podaním zo dňa 10.07.2018 doplnil svoje vyjadrenie zo dňa 01.06.2018 a uviedol, že
splnenie citovanej oznamovacej povinnosti žalobcom v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
v zákonom stanovenej lehote neeviduje. Zo strany žalobcu nebolo v zákonom stanovenej lehote
žalovanému doručené žiadne podanie, z ktorého by vyplývala vôľa žalobcu oznámiť žalovanémupredpokladanémnožstvododávkyelektrinyvroku2015arovnakoanivôľažalobcuoznámiťžalovanému
uplatnenie podpory v roku 2015.
7A.Žalobca vo svojej replike tvrdí, že si svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.

c) zákona o OZE splnil podaním v zásielke, odosielanej obyčajnou poštou, v ktorej bola obsiahnutá
faktúra č. 140006 zo dňa 02.07.2014. V súvislosti s uvedeným tvrdením žalovaný zdôraznil, že
predmetná zásielka, na ktorú sa žalobca odvoláva neobsahovala žiadne podanie o predpokladanej
ročnej charakteristike výroby elektriny v roku 2015 ani uplatnenie podpory v roku 2015 v zmysle § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Predmetná zásielka zo dňa 02.07.2014 obsahovala len faktúru č. 140006

spolu s prílohou o údajoch o výrobe a dodávke elektriny v príslušnom kalendárnom mesiaci, ktorou si
žalobca uplatnil podporu za mesiac 6/2014.
7B.Žalobca sa ďalej snaží splnenie svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE preukázať tiež odkazom na oznámenie zo dňa 13.08.2014 o predpokladanej ročnej dodávke
elektriny v roku 2015 a o uplatnení podpory v roku 2015, ktoré malo byť zaslané na adresu žalovaného
doporučenou poštou zásielkou s podacím číslom, ktoré nie je dobre čitateľné a hmotnosťou 0,09 g

podanou na pošte Hrušovany u Brna dňa 14.08.2014 spoločnosťou EL-INSTA ENERGO s.r.o. ako
odosielateľom. Poukázal na skutočnosť, že samotný podací hárok predložený žalobcom nepreukazuje
obsah odosielanej zásielky a nie je dôkazom preukazujúcim splnenie povinnosti žalobcu v zmysle §
4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Žalobcom predložené oznámenie o predpokladanej ročnej dodávke
elektriny v roku 2015 a o uplatnení podpory v roku 2015 zo dňa 13.08.2014 nie je možné žiadnym

spôsobom nespochybniteľne spojiť so žalobcom predloženým podacím hárkom, mal za to, že tieto
žalobcom predložené dokumenty nemajú spoločného menovateľa. Predmetné oznámenie žalobcu zo
dňa 13.08.2014 neobsahuje žiadne údaje ani označenie, ktorým by bolo možné ho stotožniť s obsahom
zásielky odosielanej spoločnosťou EL-INSTA ENERGO s.r.o. dňa 14.08.2014 na pošte Hrušovany
u Brna na adresu žalovaného. Jediným zhodným údajom na predloženom podacom lístku a na

predmetnom oznámení žalobcu je iba údaj o žalovanom. Keďže oba uvedené dokumenty neobsahujú
žiadne iné spoločné znaky, nie je nám zrejmé, čo bolo obsahom zásielky, ktorej odoslanie žalobca
preukazuježalobcompredloženýmpodacímhárkomzodňa14.08.2014. Samotnýžalobcompredložený
podací hárok síce preukazuje, že spoločnosť EL-INSTA ENERGO s.r.o. podala na pošte nejakú zásielku,
čo však nepreukazuje, či a kedy zo strany žalobcu bolo žalovanému odoslané oznámenie žalobcu

o predpokladanej ročnej dodávke elektriny v roku 2015 a o uplatnení podpory v roku 2015 zo dňa
13.08.2014 a rovnako tiež nepreukazuje, či a kedy bolo predmetné oznámenie doručené. Samotný
žalobcom predložený podací hárok v žiadnom prípade nepreukazuje obsah odosielanej zásielky a nie
je z neho možné vyvodiť záver, že obsahom takejto zásielky bolo žalobcom predložené oznámenie
o predpokladanej ročnej dodávke elektriny v roku 2015 a o uplatnení podpory v roku 2015 zo dňa

13.08.2014.
7C.V prípade preukazovania doručovania zásielok a ich obsahu je súdnou praxou považovaná za
relevantný dôkaz doručenka, ktorá mohla predstavovať prepojenie medzi údajne odosielanou zásielkou
a jej obsahom, ak by si žalobca riadne splnil svoju prevenčnú povinnosť a konal obozretne. Sám
tunajší súd k otázke preukazovania doručenia zásielok už v minulosti zaujal svoje stanovisko vo svojom

rozsudku v právnej veci žalobcu 1. FVE HUMENNÉ s.r.o., so sídlom Dostojevského 4532/67, Poprad
058 01, IČO: 45 918 643 proti žalovanému ako žalovanému v I. rade a spoločnosti Východoslovenská
energetika, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767 ako žalovanému v II. rade,
sp.zn.: 26Cb/128/2015 v súvislosti s preukazovaním obsahu zásielky a jej doručovania poukazuje na
skutočnosť, že: „Vzhľadom na žalobcom zvolený spôsob doručovania ním údajne odoslanej zásielky,

nevie žalobca súdu hodnoverne a preukázateľne doložiť, či predmetné oznámenie bolo alebo nebolo
doručené žalovanému,“ pričom sám dodáva, že „relevantným dôkazom by mohla byť doručenka.“
7D.Skutočnosť, že žalobca porušil svoju prevenčnú povinnosť a pri odosielaní zásielok, ktorými sa snaží
preukázať splnenie svojej zákonnej povinnosti, nepostupoval dostatočne obozretne, z ktorého dôvodu
tohto času predmetnou doručenkou preukazujúcou obsah odoslanej zásielky, nedisponuje, nemôže

byť na ťarchu a neprospech žalovaného. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno doručenia ním uvádzanej zásielky, nakoľko žalobca v danom prípade zvolil pri oboch
zásielkach, na ktoré poukazuje, taký spôsob doručenia zásielky, pri ktorom nevie preukázať obsah
doručenej zásielky. Žalobca mal a mohol predvídať prípadnú možnosť, že bude potrebné preukázať
doručenie zásielky a jej obsah.

7E.Tvrdil, že výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania v ničom neopodstatňujú záver, že žalobca
listinu obsahujúcu splnenie jeho povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE žalovanému v
zákonom stanovenej lehote vôbec odoslal a reálne doručil. K otázke preukazovania doručenia zásielky
sa vyjadril aj Ústavný súd SR, sp. zn. I.ÚS 350/08 z 30. septembra 2010 v súvislosti s doručovanímodstúpenia od zmluvy, kde Ústavný súd SR dospel k záveru, že práva sťažovateľky neboli porušené
a dal za pravdu súdu prvej inštancie a odvolaciemu súdu, že „v preskúmavanom prípade navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia, keď nepreukázal, že odstúpenie od kúpnej zmluvy

doručil odporcovi v 1. rade, neposkytol žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení, najmä nepredložil
originál doručenky o doručení odstúpenia od zmluvy, ako aj originál listu o odstúpení od zmluvy. Tieto
dôkazy sú založené v spise len v kópii.“ Súdna prax v súvislosti s preukazovaním doručenia zásielky
zdôrazňuje, že účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na
preukázanie tvrdených skutočností, pričom procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže

mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného
bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho
procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré
vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom
postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Zákon v
otázke doručovania kladie dôkazné bremeno preukazovania doručenia práve na odosielateľa ako na

subjekt tvrdiaci doručenie určitej písomnosti, pričom ako prostriedok na preukázanie doručenia zásielky
určuje doručenku, ktorej priznáva povahu verejnej listiny s domnienkou, že údaje na nej uvedené sú
pravdivé, pokiaľ nie je preukázaný opak. Miesto, deň a spôsob doručenia zásielky sa v zmysle uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 20. júla 1992, sp. zn. 1 Cdo 37/92 „preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia
späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup pri doručení,

vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej
uvedené, ak nie je preukázaný opak. Doručenka vrátená súdu osvedčuje súdu vykonanie doručenia a
čas doručenia, kým nie je preukázaný opak.“ Dôkazné bremeno preukazovania doručenia zásielky ako
aj jej obsahu znáša žalobca ako odosielateľ, v súvislosti s čím Najvyšší súd SR vo svojom uznesení z 9.
apríla 2015, sp. zn. 3 Cdo 141/2015 uviedol, že „pritom bolo na nej (pozn. žalobkyni ako odosielateľke),

aby – v súlade so zásadou, že právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým („vigilantibus iura
scripta sunt“) predvídala aj možnosť, že bude potrebné preukázať doručenie zásielky v konkrétny deň,
resp. počítala aj s rizikom, že pri ňou zvolenom spôsobe nevie súdu hodnoverne a preukázateľne doložiť,
či vôbec a kedy podala odvolanie, ktoré odvolací súd odmietol ako oneskorene podané.“ Rovnako tak
v danom prípade bolo na žalobcovi, aby predvídal prípadnú možnosť, že bude potrebné preukázať

doručenie zásielky a jej obsah. Najvyšší súd SR v súvislosti s uvedenou problematikou v citovanom
uznesení dodáva, že „bez ohľadu na to, ktorému orgánu povinnému doručiť podanie (§ 57 ods. 3
O.s.p.)odovzdalúčastníksvojeodvolanie,abybolodoručenésúdu,musíúčastníkspôsobomdostatočne
hodnoverným preukázať, že k tomuto odovzdaniu skutočne došlo.“ Vzhľadom na žalobcom zvolený
spôsob doručovania ním údajne odoslanej zásielky, nevie žalobca súdu hodnoverne a preukázateľne

doložiť, či vôbec a kedy odoslal údajné oznámenie o uplatnení podpory v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE a nakoľko žalovaný žiadnu zásielku s takýmto obsahom od žalobcu v zákonom
stanovenej lehote neeviduje, tvrdenia žalobcu o údajnom splnení svojej oznamovacej povinnosti v
zákonom stanovenej lehote v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zostávajú len v rovine tvrdenia.
7F.Žalobca sa snaží preniesť dôkazné bremeno na žalovaného, avšak takéto prenesenie dôkazného

bremena zo žalobcu na žalovaného nemôže za žiadnych okolností obstáť, čo potvrdzuje vo svojom
uznesení sp. zn. 2 Cdon 619/96-45 zo dňa 30.1.1997 aj Najvyšší súd ČR, k čomu zároveň zdôrazňuje,
že „povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť nebude stíhať osobu popierajúcu doručenie, ale osobu,
ktorá doručenie tvrdí (resp. súd, ak sa jedná o jeho doručovanie).“ Dôkazným bremenom sa podľa
názoru Najvyššieho súdu SR prezentovaného v jeho uznesení z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010

rozumie: „procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho
tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech,“ pričom toto podľa
názoru Najvyššieho súdu SR „leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností
tiež tvrdí.“ Žalobca je povinný preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú ním uplatnené právo resp.

právny nárok, a teda v danom prípade nárok na úhradu podpory za elektrinu vyrobenú v zariadení
žalobcu z obnoviteľných zdrojov energie v jednotlivých kalendárnych mesiacoch roku 2015, zatiaľ čo
žalovaný je povinný preukazovať skutočnosti, ktoré právo resp. nárok žalobcu vylučujú.
7G.Upozornil na skutočnosť, že z vyššie uvedeného pravidla, že každý preukazuje svoje vlastné
skutkové tvrdenia existuje výnimka, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval

reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, teda niečo, čo sa nikdy nestalo, keďže preukazovanie takejto
negatívnej skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. V súvislosti s vyššie uvedeným Ústavný
súd ČR vo svojom náleze zo dňa 07.04.2010, sp.zn.: I. ÚS 22/10 konštatuje, že: „Povinnost tvrzení
a zejména prokazování má však své mantinely, mezi než patťí uplatnění pravidla „neexistencese neprokazuje“, vycházející z tzv. negativní důkazní teorie, neboť po nikom nelze spravedlivě
požadovat, aby prokázal reálnou neexistenci určité právní skutečnosti.“ Mal za to, že v prípade, ak
by tunajší súd v tejto súvislosti konštatoval, že žalovaný má preukázať, že predmetné oznámenie o

uplatnení podpory vrátane oznámenia o predpokladanej charakteristike dodávky elektriny vyrobenej
zariadením žalobcu z obnoviteľných zdrojov energie od žalobcu neobdržal, poprel by tzv. negatívnu
dôkaznú teóriu, podľa ktorej nie je možné preukazovať neexistujúce skutočnosti (napr. rozsudok
Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 26.7.2006, sp.zn.: 3 Azs 35/2006 – 104). Negatívna skutočnosť
môže byť fakticky preukázaná výlučne komplementárnou pozitívnou skutočnosťou, ktorá existenciu

preukazovanej negatívnej skutočnosti vylučuje (napr. uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 4.12.2008,
sp. zn. I. ÚS 2631/08). Najvysˇsˇí su´d SR vo svojom uznesení sp. zn. 4 Cdo 13/2009 zo dnˇa 24.02.2010
v súvislosti s vyššie uvedeným v otázke preukazovania splnenia dlhu predložením kvitancie zo strany
dlžníka, pričom jej pravosť bola zo strany veriteľa popieraná, dodáva, že: „U súkromných listín je treba
rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je nej uvedený ako
vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné

bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje
pre seba priaznivé právne dôsledky,“ pričom k uvedenému Najvyšší súd SR ďalej dodáva, že: „Bolo
preto povinnosťou žalovaného preukázať pravosť predloženej listiny, teda to, že potvrdenie o vrátení
pôžičky v celom rozsahu bolo skutočne vystavené žalobcom. Tento záver možno vyvodiť aj uplatnením
spomínanej tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu.“ K uvedenému ďalej podáva vysvetlenie,

že: „Žalobca tým, že poprel pravosť predloženej listiny v podstate tvrdil, že ju nikdy nevystavil, teda
tvrdil jej neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie listiny nebolo možné od neho spravodlivo
požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci
charakter zásadne nepreukazuje.“ V nadväznosti na vyššie uvedené mal za to, že rovnako aj v tomto
spore je práve povinnosťou žalobcu preukázať riadne splnenie povinnosti obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm.

c) zákona o OZE zo strany žalobcu voči žalovanému riadne a včas, a teda aj s tým súvisiace vystavenie
samotného dokumentu, ktorým si žalobca u žalovaného uplatňuje podporu vo forme v zmysle § 3 ods.
1 písm. c) zákona o OZE ako aj predpokladané množstvo a charakteristiku dodávky elektriny vyrobenej
zariadením žalobcu z obnoviteľných zdrojov energie ako aj jeho reálne odoslanie ako aj reálne doručenie
žalovanému.

7H.Práve žalobca z uvedených dokumentov vyvodzuje svojou žalobou uplatnený právny nárok, pričom
práve on je subjektom povinným preukazovať, že ním uplatnený právny nárok reálne existuje a tento
nezanikol. Pokiaľ by mal samotný žalovaný preukazovať, že dokument, ktorým si žalobca u žalovaného
mal uplatňovať podporu vo forme v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o OZE ako aj predpokladané
množstvo a charakteristiku dodávky elektriny vyrobenej zariadením žalobcu z obnoviteľných zdrojov

energie nebol zo strany žalobcu vystavený ako ani žalovanému doručený, prebehlo by predmetné
sporové konanie zrejme bez predloženia akýchkoľvek dôkazov, nakoľko nie je možné predložiť
neexistujúcu alebo nedoručenú listinu. Žalobca nie je oprávnený zbaviť sa svojej dôkaznej povinnosti
pokusom o jej bezdôvodné presunutie na žalovaného, nakoľko takýto postup nemá oporu v platných
procesných predpisoch. Neexistuje žiaden relevantný právny dôvod, pre ktorý by mal žalovaný znášať

negatívne následky žalobcom nevhodne zvolenej formy odoslania ním uvádzanej zásielky ako ani
negatívne následky nesplnenia si zákonom stanovenej povinnosti žalobcom.
7I.Odkaz žalobcu na publikované stanovisko ÚRSO, podľa ktorého ÚRSO povinnosť výrobcu uvedenú
v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE považuje za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie o
uplatnení podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE vrátane predpokladaného množstva

dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok najneskôr 15. augusta kalendárneho roka osobne do
podateľne ÚRSO, elektronicky alebo faxom alebo najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na
poštovú prepravu, taktiež nepovažuje za okolností daného právneho vzťahu za správny. ÚRSO ako aj
žalovaný sú povinní predmetnú lehotu posudzovať výlučne v súlade so zákonom o OZE, ktorým sa
musia riadiť tak žalovaný ako aj samotné ÚRSO, pričom ich postavenie pri výklade predmetnej lehoty je

v tomto smere rovnocenné. Ak by ktorýkoľvek z týchto subjektov pristupoval k lehote odlišne od zákonnej
úpravy, nezaväzuje tým druhý subjekt a ani ho nemôže zaväzovať na rovnaký postup. Od postupu
jedného z dotknutých subjektov teda za žiadnych okolností nemožno odvodzovať správnosť alebo
nesprávnosť postupu druhého subjektu. Jediným východiskom pre posudzovanie povahy predmetnej
lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je zákonná úprava.

7J.Vsúvislostisuvedenýmzdôraznilvzájomnúnezávislosťvzťahumedziprevádzkovateľomdistribučnej
sústavy a výrobcami na jednej strane a vzťahu medzi ÚRSO a výrobcami na strane druhej. Samotné
ÚRSO vo svojej odpovedi k žiadosti žalovaného o poskytnutie stanoviska zo dňa 19.01.2017 v súvislosti
s uvedeným dodáva, že: „Vzťah medzi úradom a výrobcom elektriny s právom na podporu a vzťahmedzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny s právom na podporu pri
plnení oznamovacích povinností výrobcu elektriny s právom na podporu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
zákona č. 309/2009 Z. z. sú dva samostatné navzájom nezávislé paralelné právne vzťahy, kde subjekty

jedného vzťahu nie sú nijako spôsobilé ovplyvniť podmienky ani trvanie vzťahu druhého.“ Z uvedeného
je zrejmé, že konanie prevádzkovateľa distribučnej sústavy ani ním uplatňovaný výklad právnych noriem
vo vzťahu k výrobcovi nie je spôsobilý ovplyvniť konanie a výklad právnych noriem aplikovaný ÚRSO
vo vzťahu k výrobcovi a rovnako tak ani konanie a výklad právnych noriem aplikovaný ÚRSO vo
vzťahu k výrobcovi nie je nijako spôsobilý ovplyvniť konanie a výklad právnych noriem aplikovaný

prevádzkovateľom distribučnej sústavy vo vzťahu k výrobcovi. ÚRSO teda nie je oprávnené žiadnym
spôsobom nad rámec ustanovený zákonom zasahovať do právneho vzťahu medzi prevádzkovateľom
distribučnejsústavyavýrobcamiadoplneniapovinnostíuvedenýchsubjektovstýmsúvisiacich.Ústavný
súd SR vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22.03.2017 tiež zdôrazňuje, že: „Povinnosti
podľa § 4 ods. 2 zákona o OZE majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť,

že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore
OZE majú výrobcovia elektriny z OZE nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy, ale aj vo vzťahu k úradu. Z koncepcie posudzovanej právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z
hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a
prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť,

že práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať
vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie úradu, príp. inému orgánu verejnej
správy.“ Z uvedeného je zrejmé, že v prípade takéhoto nastavenia vzájomného vzťahu dotknutých
subjektov nemôže mať akýkoľvek postup zvolený zo strany ÚRSO ako ani výklad právnych noriem
aplikovaný ÚRSO na plnenie povinností výrobcov v zmysle § 4 ods. 2 zákona o OZE voči ÚRSO žiaden

vplyv na postup prevádzkovateľov distribučných sústav ako ani výklad právnych noriem aplikovaný
prevádzkovateľmi distribučných sústav na plnenie povinností výrobcov v zmysle § 4 ods. 2 zákona o
OZE voči prevádzkovateľom distribučných sústav.
7K.Vzhľadomkuvedenémumalzato,žežalobcomaplikovanývýkladpredmetnejprávnejnormy§4ods.
2 písm. c) zákona o OZE, keď lehotu „k 15. augustu“ upravujúcu plnenie hmotnoprávnej povinnosti medzi

dvomi subjektmi súkromného práva označuje v rozpore s povahou samotnej právnej normy, v ktorej je
predmetná lehota obsiahnutá, za procesnú s odôvodnením, že výklad predmetnej lehoty ako procesnej
bolaplikovanýzostranyÚRSOakoorgánuštátnejsprávysceloštátnoupôsobnosťounaúsekuregulácie
sieťových odvetví, je arbitrárny a ústavne nesúladný. Priznaním relevancie takémuto výkladu by tunajší
súd priznal výkladu aplikovanému zo strany ÚRSO na jeho webovej stránke záväznosť pre všetky

regulovanésubjektynaúsekuelektroenergetiky,atonapriekskutočnosti,žeplatnáprávnaúpravaÚRSO
ani iným orgánom štátnej správy nepriznáva kompetenciu podávania všeobecne záväzných výkladov
právnych noriem. Priznanie všeobecnej záväznosti výkladu predmetnej právnej normy aplikovanému
zo strany ÚRSO v nezáväznom dokumente na jeho webovej stránke, tak ako to uskutočnil odvolací
súd a súd prvej inštancie, je v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR zakotvujúcim zásadu „čo nie je

dovolené, je zakázané“. V zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa článku 2 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených
zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z ústavného rámca vychádza aj zákon č. 250/2012
Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len „zákon o regulácii v sieťových odvetviach“) upravujúci

postavenie a pôsobnosť ÚRSO, ktorý ÚRSO nepriznáva kompetenciu podávania záväzných výkladov
právnych noriem a v prípade, ak by sa názorom prezentovaným zo strany ÚRSO priznala všeobecná
právna záväznosť, jednalo by sa o konanie ultra vires, t.j. nad rámec právomoci samotného ÚRSO.
7L.Výklad zákonov je oprávnený robiť súd svojou rozhodovacou činnosťou, preto stanovisko ÚRSO ako
orgánu s celoštátnou pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví nemôže mať pre ostatných

účastníkov trhu s elektrinou a plynom právnu záväznosť. Orgány štátnej správy sú oprávnené podávať
výklady právnych noriem len v rámci procesu aplikácie práva, ktoré sú premietnuté v orgánom štátnej
správy následne vydanom individuálnom správnom akte ako výsledku procesu aplikácie práva, pričom
však tieto majú výlučne individuálnu záväznosť výlučne pre tie subjekty, ktorých sa individuálny správny
akt ako účastníkov konania týka. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie

je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných
právomocí, keďže takéto konanie právny predpis neupravuje (I. ÚS 3/98). V súvislosti s postavením
ÚRSO a jeho oprávnenosti zasahovať do vzájomného vzťahu medzi výrobcami a prevádzkovateľmi
distribučných sústav poukázal na právny názor Ústavného súdu SR prezentovaný vo vyššie už viackrátcitovanom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015, kde Ústavný súd SR k uvedenej námietke uvádza, že
povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o OZE majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k žalovanému
ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, t.j. ako subjektu súkromného práva. Zdôrazňuje, že z

koncepcie posudzovanej právnej úpravy zjavne vyplýva, že z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o
OZE je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej
sústavy. Tento záver Ústavný súd SR zdôvodňuje predovšetkým skutočnosťou, že práva podľa § 4
ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE, t.j. práva na podporu si výrobcovia elektriny môžu uplatniť vo
vzťahu k prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a nie vo vzťahu k ÚRSO, prípadne inému orgánu

verejnej správy. Za okolností, keď sa uplatnený inštitút ustanovený v napadnutom ustanovení zákona
o OZE týka vzťahu dvoch subjektov súkromného práva, teda ide o súkromnoprávny vzťah, sa podľa
názoru Ústavného súdu SR nejaví žiaduce a ani vhodné, aby zákon ustanovoval orgán verejnej správy,
ktorý by bol oprávnený rozhodovať o nesplnení zákonom ustanovených povinností jedného subjektu
súkromného práva vo vzťahu k druhému subjektu súkromného práva. Ústavný súd SR vo svojom
náleze sp.zn.: PL.ÚS 50/2015 zdôrazňuje nevhodnosť ustanovenia a existencie orgánu verejnej správy,

ktorý by mal rozhodovať o splnení resp. nesplnení zákonom ustanovených povinností jedného subjektu
súkromného práva voči druhému subjektu súkromného práva. V súvislosti s uvedeným Ústavný súd
SR v citovanom náleze ďalej dodáva, že: „Pri takejto koncepcii právnej úpravy potom neprichádza do
úvahy ani to, aby nemožnosť konkrétneho výrobcu elektriny uplatniť si vo vzťahu k prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy právo na podporu vyplývajúca z uplatnenia napadnutého ustanovenia

zákona o podpore OZE bola záväzným spôsobom deklarovaná prostredníctvom individuálneho aktu
aplikácie práva vydaného príslušným orgánom verejnej správy.“ V súvislosti s uvedeným Ústavný súd
SR ďalej dodáva, že medzi výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a prevádzkovateľmi
distribučných sústav môžu v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 zákona o OZE
vzniknúť právne spory súvisiace najmä s otázkou, či si výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov

energie splnili tieto povinnosti riadne a včas, avšak podľa názoru Ústavného súdu SR nie je potrebné
ani vhodné, aby arbitrom takýchto sporov subjektov súkromného práva bol zákonom ustanovený orgán
verejnej správy. Uvedený právny názor Ústavný súd SR odôvodňuje tiež tým, že aj v prípade, ak by
zákonodarca zvolil takúto koncepciu právnej regulácie, konečným arbitrom právneho sporu súvisiaceho
s nesplnením povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o OZE a jeho právnymi dôsledkami, ktorý má

primárne súkromnoprávny charakter, by bol orgán súdnej moci v rámci správneho súdnictva. Ústavný
súd SR ďalej dodáva, že právny spor, ktorý vznikne v súvislosti so záverom, že výrobca elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie si nesplnil niektorú z povinností, sa nepochybne môže stať predmetom
preskúmavania v rámci civilného občianskoprávneho súdneho konania. Vzhľadom k uvedenému je
zrejmé, že sám Ústavný súd SR nepovažuje zásahy akéhokoľvek orgánu verejnej správy, vrátane

ÚRSO, do súkromnoprávneho vzťahu výrobcov a prevádzkovateľov distribučných sústav za vhodné ani
žiaduce.
7M.Právna norma obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, zakotvujúca povinnosť výrobcu,
ktorú je tento povinný v zákonom stanovenej lehote riadne splniť a jej splnenie resp. nesplnenie
v zákonom stanovenej lehote, má vplyv na existenciu nároku na reálne nadobudnutie podpory, t.j.

spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva, a to tak vo sfére samotného žalobcu ako aj
vo sfére žalovaného. Vzťah výrobcu a prevádzkovateľa distribučnej sústavy je v prvom rade vzťahom
hmotnoprávnym. Základný rozdiel medzi hmotnoprávnymi a procesnými právnymi normami spočíva v
tom, že hmotnoprávnymi normami sú normy, ktoré upravujú obsah právnych vzťahov, t.j. stanovujú práva
apovinnostipreadresátovtýchtoprávnychvzťahov,zatiaľčoprocesnýminormamisúnormy,ktoréslúžia

sprostredkovane k naplneniu účelu hmotnej právnej úpravy. Podstatou a účelom procesných noriem
je zabezpečovanie realizácie hmotnoprávnych noriem, a tieto vo svojej podstate predstavujú formu
ochrany hmotnoprávnych noriem. Procesné normy formálne ustanovujú procesný postup predovšetkým
štátnych orgánov v procese aplikácie práva, ale aj postup štátnych orgánov pri tvorbe práva (rokovací
poriadok zákonodarného orgánu), ako aj oprávnenia a povinnosti účastníkov konania. Vzhľadom na

samotnú povahu predmetnej právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je zrejmé,
že dodržanie resp. nedodržanie lehoty obsiahnutej v predmetnej právnej norme spôsobuje vznik resp.
zánik nároku na reálne nadobudnutie podpory, t.j. spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva,
a teda predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako tak aj lehota v nej
obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej.

7N.V súvislosti s uvedeným poukázal na stanovisko Krajského súdu v Trnave, ktorý k problematike
hmotnoprávnych a procesných lehôt vo svojom rozsudku zo dňa 30.04.2014, sp.zn.: 24CoPr/2/2014
vysvetľuje, že: „hmotnoprávne lehoty (stanovené Občianskym zákonníkom alebo iným právnym
predpisom hmotného práva, tzn. aj Zákonníkom práce) spôsobujú právne následky v oblastiobčianskeho práva hmotného (napr. zánik záväzku), zatiaľ čo lehoty procesnoprávne (stanovené
Občianskym súdnym poriadkom) majú taký procesný význam, že ich právne následky vôbec nepôsobia
v oblasti práva hmotného (napr. procesná lehota na splatenie dlhu stanovená vo výroku rozsudku

nespôsobuje vznik splatnosti pohľadávky, pretože splatnosť pohľadávky nastala už skôr; rovnako ani
nedodržanie tejto lehoty nespôsobí omeškanie dlžníka, pretože dlžník už v omeškaní bol).“ Procesné
normy a lehoty v nich obsiahnuté na rozdiel od hmotnoprávnych noriem a hmotnoprávnych lehôt nemajú
a vzhľadom na svoju povahu ani nemôžu mať vplyv na existenciu, vznik alebo zánik hmotnoprávnych
práv alebo povinností účastníkov konania, a tieto sú spôsobilé ovplyvniť len ich procesné práva a

povinnosti. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného vo svojom rozsudku sp.zn.: 8Sžo/433/2009
„Zmeškanie procesnej lehoty nemá za následok zánik práva priznaného predpismi hmotného práva,
ale nemožnosť uskutočnenia procesného úkonu so zamýšľanými následkami, po uplynutí tejto lehoty.“
V súvislosti s uvedeným je nevyhnutné uviesť, že po termíne upravenom v § 4 odsek 2 písmeno
c) zákona o OZE, t.j. po 15.auguste, sa už nepredpokladá žiadny procesný úkon žalobcu smerujúci
k uplatneniu si práva na podporu, z čoho takisto vyplýva, že zmeškanie lehoty má hmotnoprávny

charakter a nie procesnoprávny. Povinnosti zakotvené v § 4 ods. 2 zákona o OZE sú hmotnoprávnymi
povinnosťami, ktorých splnenie zo strany žalobcu je nevyhnutným predpokladom, aby žalobcovi jeho
nárok na reálne nadobudnutie podpory v nasledujúcom kalendárnom roku nezanikol. V prípade, ak si
žalobca nesplní svoju hmotnoprávnu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a v zákonom
stanovenej lehote neoznámi, či si bude právo na podporu v nasledujúcom kalendárnom roku uplatňovať

a v akom rozsahu, jeho nárok na reálne nadobudnutie podpory na nasledujúci kalendárny rok zanikne.
Žiaden ďalší procesný úkon v tomto prípade zákon o OZE nevyžaduje a žiaden takýto procesný úkon
sa ani nerealizuje. Uvedený právny názor potvrdzuje aj samotný Ústavný súd SR vo svojom náleze
sp.zn.: PL. ÚS 50/2015 ako aj vyššie príkladmo uvedená judikatúra všeobecných súdov týkajúca sa
hmotnoprávneho charakteru zákonných lehôt.

7O.Oznámenie o uplatnení podpory a jej rozsahu, ktorým si žalobca plní svoju hmotnoprávnu povinnosť
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, je hmotnoprávnym jednostranným adresným právnym
úkonom, ktorý musí byť žalobcom ako výrobcom uskutočnený každoročne v zákonom stanovenej
lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť. Vzhľadom k
uvedenému mal za to, že sa v prípade lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE jedná

o lehotu hmotnoprávnu, a táto zostáva zachovaná, ak je adresátovi oznámenie o uplatnení si podpory
a jej rozsahu, v stanovenej lehote aj reálne doručené, nakoľko nie je možné, aby sa jednostranný
adresný právny úkon stal perfektným a nadobudol zákonom predpokladané účinky pred jeho doručením
adresátovi. Ústavný súd SR v nadväznosti na uvedené vo svojom náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015
opakovane zdôrazňuje, že: „...povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE majú výrobcovia

elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom
súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie
uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE majú výrobcovia elektriny z OZE nielen vo vzťahu k
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k úradu. Z koncepcie posudzovanej
právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je podstatný

vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver
potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE si
výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a
nie úradu, príp. inému orgánu verejnej správy.“
7P.Opakovanezdôraznil,žeprevádzkovateľdistribučnejsústavyniejesprávnymorgánom.Zcitovaného

záveru Ústavného súdu SR je vzhľadom na súkromnoprávne postavenie žalovaného zrejmé, že v
prípade, ak sa ÚRSO rozhodlo posudzovať plnenie lehoty odlišne od žalovaného, jedná sa o prejav
autonómnej vôle samotného ÚRSO, avšak bez akejkoľvek relevancie a opory v zákone o OZE ako aj
bez akejkoľvek relevancie k posudzovaniu plnenia povinnosti žalobcu voči žalovanému.
7Q.Doplnil, že žalovaný, voči ktorému má byť povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o OZE primárne plnená, je akciovou spoločnosťou založenou za účelom podnikania v zmysle
Obchodného zákonníka, ktorého hlavným, nie však jediným, predmetom podnikateľskej činnosti je
distribúcia elektriny, ktorú realizuje v súlade s povolením na distribúciu elektriny na časti vymedzeného
územia udeleným v zmysle zákona o energetike. Postavenie prevádzkovateľa distribučnej sústavy pri
výkone činnosti súvisiacej s distribúciou elektriny upravuje zákon o energetike, ktorý však žalovanému

nepriznáva oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, z čoho
je zrejmé, že žalovaný nemá postavenie orgánu štátnej správy na úseku energetiky. Postavenie
orgánu štátnej správy a oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických
osôb žalovanému nepriznáva ani zákon o OZE, rovnako tiež ani zákon o regulácii v sieťovýchodvetviach ani žiaden iný platný právny predpis. Právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom je
súkromnoprávnym záväzkovým obchodnoprávnym vzťahom založeným Zmluvou o dodávke elektriny,
prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, uzatvorenou medzi tromi podnikateľskými subjektmi,

ktorá zakotvuje pre všetky zmluvné strany určité práva a povinnosti a v rámci ktorej majú všetky zmluvné
strany rovné postavenie, v dôsledku čoho v danom právnom vzťahu úplne absentuje prvok nadriadenosti
a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi orgánmi verejnej správy a fyzickými
alebo právnickými osobami, v ktorých je orgánom verejnej správy priznané oprávnenie rozhodovať o
právach a povinnostiach dotknutých fyzických alebo právnických osôb.

7R.Žalovaný má rovnako ako žalobca postavenie súkromného subjektu, z čoho je zrejmé, že
vzťah medzi uvedenými subjektmi je vzťahom súkromnoprávnym. V súvislosti s uvedeným zdôraznil,
že pre súkromnoprávne vzťahy medzi dvoma súkromnými subjektmi je charakteristické plynutie
hmotnoprávnych lehôt pre uskutočňovanie jednostranných resp. dvojstranných adresných právnych
úkonov (práva zo zodpovednosti za vady, práva na náhradu škody, právo spätnej kúpy, predkupné právo
a pod.). V súvislosti s uvedeným preto poukázal na to, že všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo v

hmotnom práve možné určitú písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť
sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú
najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom
prejavuvôlevňomvyjadrenej,t.j.akonáhlesadostaneprejavvôledosféryjehodispozície.Vsúvislostis
posudzovanímpovahylehôtvsúkromnoprávnychvzťahochpoukázaltiežnarozsudokNajvyššiehosúdu

Slovenskej republiky z 22.06.2011, sp.zn. 6Sžo/203/2010, v zmysle ktorého aj zákonná tridsaťdňová
lehota na vybavenie reklamačného konania má povahu hmotnoprávnej lehoty, ktorá začína plynúť
dňom nasledujúcim po uplatnení reklamácie spotrebiteľom a končí sa uplynutím tridsiateho dňa. Zákon
nepožaduje, aby spotrebiteľ zásielku obsahujúcu písomnú výzvu na prevzatie plnenia doručovanú
poštovým prepravcom skutočne prevzal, avšak na dodržanie predmetnej zákonom stanovenej lehoty sa

vyžaduje, aby sa zásielka dostala do dispozičnej sféry spotrebiteľa, t.j. aby mu bola daná možnosť sa
doručovanou zásielkou oboznámiť. Vo vyššie uvedenom príklade sa napriek skutočnosti, že sa jedná
o reklamačné konanie, toto vzhľadom na vzájomný vzťah dvoch zúčastnených súkromných subjektov,
nie je konaním v pravom slova zmysle, v zmysle dikcie procesných predpisov, z ktorého dôvodu
všetky úkony v rámci predmetného reklamačného konania uskutočňované niektorým zo zúčastnených

súkromnoprávnych subjektov, sú považované za úkony hmotnoprávne, ktoré sa stávajú perfektnými
momentom ich doručenia druhému účastníkovi, a teda aj lehoty s tým súvisiace sú posudzované ako
lehoty hmotnoprávne, vrátane zákonnej tridsaťdňovej lehoty na vybavenie reklamácie.
7S.V zmysle vyššie uvedeného teda na splnenie lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE je nevyhnutné, aby jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci uplatnenie podpory

žalobcom na nasledujúci kalendárny rok a oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu
na nasledujúci kalendárny rok bolo v posledný deň zákonnej lehoty doručené do dispozičnej sféry
žalovaného. Vzhľadom na už vyššie rozoberanú súkromnoprávnu povahu vzťahu medzi výrobcami
elektriny z OZE a prevádzkovateľmi distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu
podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE je aj pri výklade dotknutej právnej normy a lehoty v

nej obsiahnutej vzťahujúcej sa na tieto právne vzťahy, potrebné zohľadniť súkromnoprávnu povahu
predmetného vzťahu a výkladové princípy s tým súvisiace.

8.Žalobca v podaní zo dňa 58.08.2018 uviedol, že zotrváva na opakovanom splnení oznamovacej
povinnosti z jeho strany tak, ako to bolo vymedzené v jeho predchádzajúcich podaniach.

8A.Pokiaľ ide o splnenie oznamovacej povinnosti zaslaním Rozhodnutia ÚRSO číslo 0739/2014/E-OZ
zo dňa 22.10.2013 žalovanému elektronickou poštou dňa 05.02.2014, dôkazom o jej splnení je výtlačok
elektronickej komunikácie.
8B.Čo sa týka splnenia oznamovacej povinnosti listom zo dňa 02.07.2014, ktorý žalobca zaslal
žalovanému spoločne s faktúrou č. 140006 zo dňa 02.07.2014 (ktorou žalovanému vyúčtoval výrobu

a dodávku elektrickej energie obnoviteľného zdroja energie), navrhol vypočuť svedkyňu G. H., I. XXX,
XXX XX J..
8C.Pokiaľ ide o splnenie oznamovacej povinnosti listom zo dňa 13.08.2014 odoslaným žalovanému
poštou dňa 14.08.2014, žalovaný k nej predniesol námietky spočívajúce zásadne v tom, že žalobca
neodoslal predmetný list s doručenkou a že údajne nie je možné stotožniť uvedenú zásielku zo dňa

14.08.2014 s listom, ktorého obsahom je oznámenie podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore.
8D.Navrhol pripojiť spisy Okresného súdu Košice I (teraz Mestského súdu Košice) sp. zn.
27Cb/144/2015 a sp. zn. 29Cb/81/2015. Predložil súdu opis „podací stvrzenky“ zo dňa 24.01.2018vzťahujúci sa k „podací stvrzenke“ zo dňa 14.08.2014, ktorá preukazuje odoslanie zásielky žalobcu.
Predložil aj Servisnú zmluvu číslo 6780S zo dňa 01.07.2014.

9.Žalovaný v podaní zo dňa 06.11.2018 uviedol, že základnou spornou skutočnosťou je medzi stranami
sporu predovšetkým samotné splnenie povinnosti žalobcom voči žalovanému v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE, ktorý žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť
oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len ÚRSO“) a žalovanému ako prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE,

vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok. Žalovaný splnenie citovanej zákonnej povinnosti žalobcom v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE v zákonom stanovenej lehote neeviduje a jeho doručenie v zákonom stanovenej lehote nebolo
zo strany žalobcu v doterajšom konaní ani riadne preukázané. Zo strany žalobcu nebolo v zákonom
stanovenej lehote žalovanému doručené žiadne podanie, z ktorého by vyplývala vôľa žalobcu oznámiť
žalovanémupredpokladanémnožstvododávkyelektrinyvroku2015arovnakoanivôľažalobcuoznámiť

žalovanému uplatnenie podpory v roku 2015.
9A.Podľa tvrdení žalobcu mala byť zásielka odosielaná dňa 14.08.2014 z pošty Hrušovany u Brna,
z ktorej skutočnosti je zrejmé, že táto objektívne nemohla byť v zákonom stanovenom termíne, t.j.
najneskôr dňa 15.08.2014 doručená do dispozičnej sféry žalovaného sídliaceho v Košiciach. Jedným
zo základných sporných argumentov strán sporu v predmetnom konaní je preto otázka povahy lehoty

na plnenie zákonom stanovenej povinnosti žalobcu „k 15. augustu“, obsiahnutej v ustanovení § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE. Pre posúdenie otázky včasnosti splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu v
zmysle § 4 odsek 2 písm. c) zákona o OZE zohráva rozhodujúci význam posúdenie súkromnoprávneho
charakteru vzájomného vzťahu medzi stranami sporu. Sám Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS
50/2015 zdôrazňuje dôležitosť posúdenia charakteru vzájomného vzťahu medzi sporovými stranami ako

adresátmi právnych noriem, pretože práve charakter vzájomného vzťahu medzi adresátmi právnych
noriem podľa konštatovania Ústavného súdu SR zásadným spôsobom predurčuje z ústavného hľadiska
kritériá posudzovania a hodnotenia právnych noriem ako aj jednotlivých výhrad uplatnených proti
predmetným právnym normám. Ústavný súd SR v súvislosti s požiadavkami na určitosť právnej úpravy
s poukazom na súkromnoprávnu povahu vzťahu medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi

distribučných sústav vo svojom náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015 zdôrazňuje, že: „...iné sú požiadavky na
podrobnosť a jednoznačnosť právnej úpravy v prípade, ak ide o úpravu verejnoprávneho charakteru, a
vtedy, keď ide o súkromnoprávnu úpravu...“. V súvislosti s nevyhnutnosťou odlišovania povahy vzťahu
dotknutých subjektov poukázal na judikatúru Ústavného súdu ČR pri aplikácii výkladu hmotnoprávnych
účinkov svojich nálezov, ktorý vo svojom náleze sp.zn.: PL. ÚS 38/06 rovnako ako jedno z dôležitých

kritérií pre posudzovanie účinkov svojich nálezov zavádza posudzovanie samotného právneho vzťahu,
ktorého sa dotknutá právna norma týka, pričom rozlišuje právne vzťahy na vertikálne (verejnoprávne)
a horizontálne (súkromnoprávne) a pri každom z nich uplatňuje v rovnakých situáciách iné výkladové
kritériá zohľadňujúce práve špecifickosť ich súkromnoprávnej resp. verejnoprávnej povahy. Mal za to, že
správne určenie charakteru vzájomného vzťahu medzi sporovými stranami je základným predpokladom

správneho výkladu dotknutej právnej normy, a teda aj lehoty v nej obsiahnutej. Výkladové a aplikačné
teórie sa pri súkromnoprávnych vzťahoch a pri vzťahoch verejnoprávnych líšia, čo vyplýva aj zo
samotnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR a Ústavného súdu ČR, ktoré odlišnosti je povinný
zohľadňovať aj tunajší súd pri výklade lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE. Správne právne posúdenie a výklad právnej normy § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE

a v nej obsiahnutej lehoty „k 15. augustu“ je nevyhnutným predpokladom pre vyhodnotenie včasnosti
splnenia povinnosti žalobcu voči žalovanému v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Skutočnosť,
že plnenie povinnosti žalobcu voči žalovanému v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE má primárne
súkromnoprávny charakter potvrdzuje aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015,
ktorý zdôrazňuje, že plnenie zákonom ustanovených povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o

OZE je plnením zákonom stanovených povinností jedného subjektu súkromného práva voči druhému
subjektu súkromného práva, a to aj s ohľadom na charakter týchto povinností.
9B.Keďže žalobca považuje napriek uvedenému svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE za riadne a včas splnenú, je zrejmé, že uplatňuje výklad slovného spojenia „k 15. augustu“
tak, že sa jedná o lehotu procesnoprávnu. Takúto argumentáciu však nemôže za žiadnych okolností

považovať za správnu. Zdôraznil, že pri plnení povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE sa jedná o plnenie zákonom stanovenej hmotnoprávnej povinnosti žalobcu, z ktorého dôvodu
právna norma ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) zákona o OZE, v ktorej je sporná lehota „k 15. augustu“
obsiahnutá, musí byť nepochybne normou hmotnoprávnou. Mal za to, že pri posudzovaní povahyzákonnej lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je rozhodujúca povaha dotknutej právnej
normy, v ktorej je predmetná lehota obsiahnutá, a nie je možné posúdiť určitú lehotu ako procesnú,
ak je táto obsiahnutá v hmotnoprávnej právnej norme. Podstata hmotnoprávnych noriem spočíva v

tom, že stanovujú práva a povinnosti pre adresátov týchto právnych vzťahov na rozdiel od procesných
noriem, ktoré formálne ustanovujú procesný postup predovšetkým štátnych orgánov v procese aplikácie
práva, ale aj postup štátnych orgánov pri tvorbe práva (rokovací poriadok zákonodarného orgánu),
ako aj oprávnenia a povinnosti účastníkov konania. Hmotnoprávne normy upravujú práva a povinnosti
subjektov v rámci hmotného práva a k nim sa viažuce hmotnoprávne lehoty spôsobujú právne následky

v oblasti práva hmotného, zatiaľ čo procesnoprávne normy upravujú priebeh určitého konania, procesu
a procesné práva a povinnosti jeho účastníkov, pričom procesné lehoty v takýchto normách obsiahnuté
nie sú spôsobilé spôsobiť akékoľvek následky v oblasti práva hmotného, ale len v rámci konkrétneho
prebiehajúceho procesu/konania. Povinnosti zakotvené v § 4 ods. 2 zákona o OZE sú hmotnoprávnymi
povinnosťami, ktorých splnenie zo strany žalobcu je nevyhnutným predpokladom, aby žalobcovi jeho
nárok na uplatnenie podpory ex lege nezanikol.

9C.V prípade, ak si žalobca nesplní svoju hmotnoprávnu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o OZE a v zákonom stanovenej lehote neoznámi, či si bude právo na podporu v nasledujúcom
kalendárnom roku uplatňovať a v akom rozsahu, jeho nárok na uplatnenie podpory na nasledujúci
kalendárny rok priamo zo zákona zanikne. Oznámenie o uplatnení podpory a jej rozsahu, ktorým
si žalobca plní svoju hmotnoprávnu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je

hmotnoprávnym jednostranným adresným právnym úkonom, ktorý musí byť žalobcom ako výrobcom
uskutočnený každoročne v zákonom stanovenej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto
lehoty zákon neumožňuje odpustiť. Ak si žalobca v ďalšom kalendárnom roku svoju povinnosť v zmysle
§ 4 ods. 2 pís. c) zákona o OZE splní riadne a včas, v nasledujúcom kalendárnom roku mu bude
podpora zo strany žalovaného žalobcovi v zákonom stanovenom rozsahu poskytnutá. Určitá lehota

môže byť posudzovaná ako procesná v prípade, ak by ňou bol uskutočňovaný určitý úkon v rámci
správneho resp. súdneho konania a ním realizované procesné oprávnenia niektorého z účastníkov
konania, k čomu však v danom prípade nedošlo. V danom prípade sa pri plnení hmotnoprávnej
povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE nejedná o realizovanie žiadneho
procesného oprávnenia žalobcu, pretože v danom čase neprebiehalo v súvislosti s plnením predmetnej

oznamovacej povinnosti žalobcu žiadne správne ani súdne konanie, ktorého by boli žalobca a žalovaný
účastníkmi ani sa predmetným právnym úkonom žalobcu nezačínalo a rovnako ani nekončilo žiadne
správne ani súdne konanie. Je teda zrejmé, že sa nemôže v danom prípade jednať o plnenie
procesnoprávnej povinnosti žalobcu voči žalovanému. Žalovaný by v prípade priznania relevancie
tvrdeniu o procesnoprávnej povahy právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako

aj lehoty v nej obsiahnutej musel mať postavenie správneho orgánu, ktoré žalovanému nebolo žiadnym
právny predpisom priznané, na ktorú skutočnosť poukazuje aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn.:
PL. ÚS 50/2015. V súvislosti s uvedenou problematikou poukázal na skutočnosť, že otázka postavenia
prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy už bola predmetom preskúmavania v súdnom konaní
vedenom Krajským súdom v Žiline, a to v konaniach vedených pod sp.zn.: 20S/71/2015 a sp.zn.:

20S/72/2015. Predmetnou otázkou sa zaoberala tiež Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na
základe podnetu Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu na preskúmanie zákonnosti postupu
prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav. Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch bolo
jednotne konštatované, že prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy nie je správnym orgánom
v zmysle § 244 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok, a to predovšetkým z dôvodu absencie

faktickej právomoci prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy konať a rozhodovať o právach a
povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy.
9D. Pri posudzovaní povahy predmetnej lehoty považuje za nevyhnutné tiež prioritne určiť povahu
právneho úkonu, ktorý sa má v predmetnej zákonom stanovenej lehote plniť, predpokladaného
hypotézou dotknutej právnej normy, v ktorej je sporná lehota obsiahnutá. V súvislosti s uvedeným

zdôraznil, že povinnosť zakotvená v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je zložená z dvoch častí, ktoré je
k jej riadnemu splneniu nevyhnutné splniť kumulatívne. Prvou časťou je oznámenie predpokladaného
množstva dodávky elektriny, ktoré má notifikačný charakter, avšak súčasťou povinnosti obsiahnutej v §
4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je okrem predmetnej oznamovacej povinnosti tiež povinnosť výrobcu
z obnoviteľných zdrojov energie oznámiť uplatnenie si podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona

o OZE. Z uvedeného je zrejmé, že na reálne nadobudnutie podpory v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c)
zákona o OZE zákon vyžaduje aktívne konanie výrobcu elektriny, od ktorého sa požaduje, aby svoje
práva ako aj svoje zákonom stanovené povinnosti riadne poznal a riadne a včas plnil. Uplatnenie si
podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE je jednostranným úkonom výrobcu smerujúcimprimárne voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, ako aj voči ÚRSO, nevyhnutným na to, aby
výrobca priznané právo na podporu reálne zhmotnil a premietol do reálneho nadobudnutia podpory.
9E.V súvislosti s uvedeným poukázal na právny názor Ústavného súdu SR, sp.zn.: PL.ÚS 50/2015

v súvislosti s rozdielom medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na
reálne nadobudnutie podpory, v zmysle ktorého: „ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemajú
bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 zákona o podpore OZE (...). Právne účinky uplatnenia sankčného
mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností
ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom

nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o podpore OZE (v ďalších kalendárnych rokoch)
tým nie je dotknutý.“ Nadobudnutá podpora je tu logickým dôsledkom vzťahu abstraktnej normy a
dokonanejskutkovejpodstaty.Právnyúkonjevzmyslelegálnejdefinícieobsiahnutejv§34Občianskeho
zákonníka,ktorýsasubsidiárnevzťahujeajnaobchodnoprávnyvzťahstránsporu,„prejavvôlesmerujúci
najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú.“ Uviedol, že vzhľadom na zákonodarcom zvolenú formuláciu legálnej definície s

obsiahnutím častice „najmä“ sa jedná o demonštratívny výpočet. Častica „najmä“ v legálnej definícii
právneho úkonu znamená, že prejav vôle konajúceho môže sledovať aj iný cieľ, ako je vznik, zmena
alebo zánik práv a povinností. Jedným z prípadov, kedy Občiansky zákonník pripúšťa jednostranné
právne úkony, je situácia, keď sa následky takýchto jednostranných právnych úkonov dotýkajú práv,
záujmov a povinností iných osôb, a to za predpokladu, že osoba, ktorá právny úkon robí, je na to

podľa obsahu existujúceho právneho pomeru oprávnená buď priamo zo zákona alebo podľa dohody
strán. Na základe jednostranného právneho úkonu sa realizujú tzv. tvorivé subjektívne práva, ktorým
uplatnenie podpory zo strany výrobcu nepochybne je. Konanie resp. nekonanie výrobcu spôsobuje
zákonom aprobované následky nie len vo sfére samotného výrobcu, ale tiež vo sfére prevádzkovateľa
distribučnej sústavy a rovnako žalovaného.

9F.S povinnosťou výrobcu uplatniť si podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE a
oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny v nasledujúcom kalendárnom roku je za podmienok
ustanovených zákonom o OZE spojený nielen vznik nároku výrobcu na reálne nadobudnutie podpory v
dotknutomkalendárnomrokuajejvymožiteľnosťprostriedkamipriznanýmiplatnýmiprávnymipredpismi,
ale s predmetnou povinnosťou výrobcu je neodňateľne spojená povinnosť prevádzkovateľa distribučnej

sústavy poskytnúť výrobcovi v dotknutom kalendárnom roku podporu vo forme doplatku v zmysle v
zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o OZE, ako aj povinnosť odoberať od výrobcu elektrinu vyrobenú
z obnoviteľných zdrojov energie za cenu elektriny na straty v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o
OZE. Nečinnosť výrobcu a neuplatnenie podpory v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a márne
uplynutie predmetným zákonom stanovenej lehoty má za následok stratu možnosti výrobcu na reálne

nadobudnutie podpory v dotknutom kalendárnom roku v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o
OZE, ako aj zánik povinnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy poskytnúť výrobcovi podporu vo
forme doplatku v zmysle v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o OZE pre dotknutý kalendárny rok,
ako aj zánik povinnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy odoberať od výrobcu elektrinu vyrobenú z
obnoviteľných zdrojov energie za cenu elektriny na straty v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE

v dotknutom kalendárnom roku. V danom prípade však zákonom predpokladaný následok márneho
uplynutia predmetným zákonným ustanovením stanovenej lehoty nastáva priamo zo zákona ex lege,
ktorú skutočnosť konštatuje aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015.
9G.Mal za to, že uplatnenie podpory je nepochybne jednostranným a adresovaným právnym úkonom,
nakoľko zo znenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je zrejmé, že tento má byť adresovaný a riadne

doručený primárne vo vzťahu k žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a taktiež ÚRSO.
Pre jednostranné adresované právne úkony platí, že takýto úkon pôsobí od doby, keď dôjde osobe,
ktorej je určený, ktorým momentom sa jednostranný adresný právny úkon stáva perfektným. Dôjdenie
prejavu vôle završuje proces vzniku jednostranného právneho úkonu. Najvyšší súd Českej republiky
sa vo svojom rozsudku sp. zn. 32 Odo 442/2003 zo dňa 15.01.2004 vyjadril k otázke perfektnosti

jednostranných adresovaných právnych úkonov nasledovne: „z povahy adresovaných právnych úkonov
vyplýva, že ku svojej perfektnosti (vzniku) vyžadujú, aby boli poznateľné tými osobami, ktorým sú
určené (uplatňuje sa tzv. teória dôjdenia). Ak nedošiel prejav vôle konajúceho do sféry adresáta, právny
úkon nie je perfektný. Prejav vôle dôjde adresátovi, keď sa dostane do sféry jeho dispozície, t.j. v
okamihu, kedy adresát nadobudne objektívnu možnosť zoznámiť sa s obsahom prejavu vôle. Dôjdenie

prejavu vôle do sféry adresáta dovršuje proces vzniku jednostranného právneho úkonu. Z použitia
teórie dôjdenia vyplýva aj záver, že od okamihu dôjdenia prejavu vôle do sféry adresáta je právny
úkon pre konajúci subjekt záväzný a nie je možné ho jednostranne odvolať. Nie je pritom nevyhnutné,
aby sa adresát zoznámil s obsahom právneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznaťjeho obsah.“ Z uvedeného je zrejmé, že za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory v zmysle §
4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle žalovanému,
nakoľko až od toho momentu sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda

spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája. Práve uvedený postup
sa vzťahuje aj na plnenie zákonom stanovenej povinnosti výrobcu voči sťažovateľovi ako realizácii
jednostranného právneho úkonu výrobcu voči sťažovateľovi (ktorý nie je správnym orgánom) v rámci
ich súkromnoprávneho vzťahu, ktorý bol zdôraznený aj zo strany Ústavného súdu SR v jeho náleze
sp.zn.: PL. ÚS 50/2015.

9H.Uviedol, že otázka povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o OZE je tohto času preskúmavaná zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp.zn.: 2 Obdo/18/2018 v právnej veci žalobcu GVP, spol. s r.o. Humenné, so sídlom
Tolstého 1, 066 01 Humenné, IĆO: 36 446 190 proti žalovanému Východoslovenská energetika a.s., so
sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767 v rámci rozhodovania o dovolaní proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach, sp.zn.: 4Cob/11/2017 zo dňa 28.06.2017, ktorým Krajský súd v Košiciach

ako odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.zn.: 26Cb/129/2015-189 zo dňa
05.04.2016 v konaní o zaplatenie sumy vo výške 5.367,60 EUR s príslušenstvom z titulu podpory
výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona o OZE. Taktiež
poukázal na skutočnosť, že otázka povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE je tohto času preskúmavaná tiež zo strany Ústavného súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp.zn.: IV. ÚS 491/2018 (konanie vedené na Okresnom súde Košice
I pod sp.zn.: 30Cb/82/2015). Otázka povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE je základnou podstatnou otázkou pre výsledok predmetného sporu
rovnako ako aj základnou podstatnou otázkou pre výsledok vyššie uvedeného konania vedeného na
Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn.: 2 Obdo/18/2018, ktorá skutočnosť

odôvodňuje prerušenie predmetného konania vo veci samej do momentu právoplatného rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci vedenej pod sp.zn.: 2 Obdo/18/2018. Poukázal
na ust. § 164 CPS, pričom mal za to, že vyriešenie otázky povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej
v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE riešenej Najvyšším súdom Slovenskej republiky v
konaní vedenom pod sp.zn.: 2 Obdo/18/2018 je nesporne otázkou, ktorá má podstatný význam pre

rozhodnutie tunajšieho súdu v predmetnej právnej veci, nakoľko bez správneho právneho posúdenia
uvedenej právnej otázky, nie je možné dospieť k správnemu rozhodnutiu vo veci samej. Vzhľadom k
vyššie uvedeným skutočnostiam požiadať o prerušenie predmetného konania vedeného pod sp.zn.:
26Cb/34/2018 do momentu právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej
veci vedenej pod sp.zn.: 2 Obdo/18/2018.

10.Žalobca v podaní zo dňa 19.12.2018 uviedol, že nesúhlasí s návrhom žalovaného na prerušenie
konania.

11.Žalovaný v podaní zo dňa 15.01.2019 doplnil svoju argumentáciu k hmotnoprávnej povahe lehoty „k

15. augustu“ a predložil súdu rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Cb/256/2017, v ktorom tento
súd jednoznačne konštatuje hmotnoprávnu povahu spornej lehoty „k 15. augustu“, v súvislosti s čím v
bode 23. vyslovuje právny názor, že: „V ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) cit. zák. je výslovne uvedená
– číselne vyjadrená lehota – 15.08., ktorá je hmotnoprávnou lehotou, pri ktorej platí, že je zachovaná
len vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, a to tak, že

právny úkon sa dostane do dispozície a sféry poznania adresáta. Nestačí teda len podanie oznámenia
u prevádzkovateľa poštových služieb, ako je tomu u lehôt procesných. Táto lehota na oznámenie na
uplatnenie podpory na nasledujúci rok a oznámenia predpokladanej výroby je jednoznačne lehotou
hmotnoprávnou.Bolopotrebnédoručenienajneskôrdo15.08.2014.“VnadväznostinauvedenéOkresný
súd Žilina v bode 34. predmetného rozsudku ďalej konštatuje, že: „Súd je názoru s poukazom na

zaužívanú súdnu prax a právnu teóriu, že zákonná podmienka „k 15.08.“ je dodržaná, ak do 15.08. bude
zásielka doručená žalovanému, teda ide o hmotnoprávnu podmienku. Teda nestačí, ak je oznámenie
posledný deň podané na pošte, ale je nevyhnutné, aby sa zásielka dostala do dispozície adresáta...“
Okresný súd Žilina sa v bodoch 25., 32. a 36. predmetného rozsudku vysporiadal aj s právnym názorom
ÚRSO zverejneným na webovej stránke ÚRSO, na ktoré odkazuje žalobca ako aj ostatní výrobcovia.

11A.V súvislosti so zverejneným stanoviskom ÚRSO uviedol, že oznámenie ÚRSO, na ktoré žalobca aj
ostatní výrobcovia odkazujú, bolo na webovej stránke ÚRSO zverejnené až dňa 08.12.2014, t.j. takmer
štyri mesiace po dátume, do ktorého mala byť zo strany výrobcov povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE plnená. Vzhľadom k uvedenej skutočnosti, teda nie je možné tvrdiť, že žalobca, aleboakýkoľvek iný výrobca, sa pri plnení svojej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE „v
dobrej viere“ riadil pokynmi a inštrukciami ÚRSO deklarujúcimi, že stačí podať písomnosť posledný deň
zákonom stanovenej lehoty na poštovú prepravu.

11B.Okresný súd Žilina v bode 25. predmetného rozsudku v súvislosti so zverejneným stanoviskom
ÚRSO uvádza, že: „Výklad ÚRSO avšak nie je správny a už vonkoncom nie je záväzný. Je nepochybné,
že ide o hmotnoprávnu lehotu, pri ktorej platí, že zachovaná lehota je vtedy len, ak nastane právna
skutočnosť najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty a to tak, že sa právny úkon dostane do
dispozičnej sféry poznania adresáta. Keďže žalovaný k 15.08.2014 neevidoval žiadne došlé podanie

od žalobcu, z ktorého by vyplývalo splnenie oznamovacej povinnosti, je nepochybné, že žalobca si
nesplnil svoju povinnosť včas. Z tohto dôvodu nemohol žalovaný konať inak, než aplikovať § 4 ods. 3
cit.zák. Z uvedených dôvodov nebolo možné poskytnúť žalobcovi podporu pre rok 2015, teda žalovaný
postupoval správne.“ V nadväznosti na uvedené Okresný súd Žilina ďalej v bode 32. predmetného
rozsudku poukazuje na to, že: „...stanovisko ÚRSO nie je záväzné, nakoľko podstatné a zároveň
zaväzujúce je znenie zákona, podľa ktorého bolo potrebné splniť povinnosti do 15.08., teda do 15.08.

musí mať listiny žalovaný k dispozícii, a to bez ohľadu na odlišné stanovisko ÚRSO.“ Okresný súd Žilina
teda jednoznačne zaujal právny názor, že podanie na poštovom úrade do 15.08. je nepostačujúce a na
riadne a včasné splnenie povinnosti obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je nevyhnutné, aby
jednostrannýprávnyúkonobsahovopredstavujúcioznámenieopredpokladanejcharakteristikedodávky
žalobcu a uplatnení podpory žalobcom na nasledujúci kalendárny rok bolo v posledný deň zákonnej

lehoty, t.j. najneskôr do 15.08. doručené do dispozičnej sféry žalovaného.
11C.Do uplynutia zákonom stanovenej lehoty nebol žalovanému do jeho dispozičnej sféry však zo
strany žalobcu doručený žiaden jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o
predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu ani oznámenie o uplatnení podpory žalobcom v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.

12.V podaní zo dňa 10.04.2019 žalovaný doplnil svoju argumentáciu k hmotnoprávnej povahe lehoty „k
15. augustu“ a predložil súdu nález Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.01.2019.
12A.V predmetnom náleze Ústavný súd SR posudzoval povahu spornej lehoty „k 15. augustu.“ a názory
Krajského súdu Košice ako aj Okresného súdu Košice I prezentované v ich napadnutých rozsudkoch, v

ktorých žalobcovi priznali ním žalobou uplatňovaný nárok práve odkazom na procesnoprávny charakter
predmetnej spornej lehoty. V súvislosti s uvedeným Ústavný súd SR na strane 23 svojho nálezu
konštatuje, že: „...je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska neudržateľný právny záver
vyslovený v napadnutých rozhodnutiach okresného a krajského súdu o procesno-právnom charaktere
lehoty ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vyvodený len z odkazu na použitie Správneho

poriadku(obsiahnutéhov§17ods.1zákonaoOZE),t.j.právnehopredpisuverejnoprávnehocharakteru.
Na tomto závere nič nemôže zmeniť skutočnosť, že okresný súd a krajský súd opreli svoj záver aj o
stanovisko ÚRSO, podľa ktorého má sporná lehota procesno-právny charakter.“ V súvislosti s odkazom
na stanovisko ÚSRO zverejnené na jeho webovej stránke, Ústavný súd SR dal za pravdu argumentácii
žalovaného ako sťažovateľa: „Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s tvrdením sťažovateľky,

podľa ktorého ÚRSO nie je ako orgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových
odvetví kompetentný podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem. Navyše, ÚRSO vo svojom
stanovisku prezentuje len záver o tom, že lehota vyplývajúca z § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je
procesno-právna, avšak bez toho, aby zároveň uviedol, na podklade akých dôvodov k tomuto záveru
sám dospel.“ Ďalej Ústavný súd SR na strane 24 svojho nálezu dodáva, že právny názor Krajského

súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice I o procesnoprávnom charaktere spornej lehoty „nereflektuje
súkromno-právny charakter vzťahu medzi žalobkyňou ako výrobcom elektriny z OZE a sťažovateľkou
ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.“ V súvislosti s odkazom všeobecných súdov na
subsidiárne použitie správneho poriadku Ústavný súd SR ďalej dodáva, že: „keďže v predmetnej veci
si žalobkyňa uplatňovala proti sťažovateľke ako súkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy

(k tomu pozri aj závery obsiahnuté v náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017) svoj nárok na
poskytnutie podpory podľa zákona o OZE, nemožno považovať odkaz všeobecných súdov na procesno-
právny predpis upravujúci konanie v oblasti verejnej správy z ústavného hľadiska za akceptovateľný.“
Ústavný súd SR záverom svojho nálezu na strane 26 tiež konštatoval, že: „skutočnosti namietané v
odvolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu týkajúce sa povahy právnej normy

a jej vplyvu na existenciu uplatňovaného nároku, ako aj povahy jej vzťahu k žalobkyni, boli kľúčové pre
rozhodnutie krajského súdu.“ Žalovaný poukázal na to, že skutočnosti uvádzané žalovaným v Ústavným
súdom SR preskúmavanom konaní a jeho argumentácia je totožná s argumentáciou žalovaného vo veci
samej, ktorá je predmetom tohto sporu. Vzhľadom ku skutočnosti, že skutkový aj právny stav sporuposudzovaného Ústavným súdom SR je zhodný so skutkovým aj právnym stavom konania vo veci
samej, máme za to, že závery Ústavného súdu SR a právne posúdenie povahy lehoty Ústavným súdom
SR sú smerodajné nie len pre posudzovaný spor, ale aj pre právne posúdenie a záver tunajšieho súdu

vo veci, ktorá je predmetom tohto sporu a tunajší súd je povinný pri svojom rozhodovaní na závery
Ústavného súdu SR prihliadať a tieto vo svojom rozhodnutí vo veci samej zohľadniť.
12B.V súvislosti s výkladom lehoty, v ktorej mala byť zo strany žalobcu voči žalovanému splnená jeho
povinnosť, si nad rámec našich doterajších vyjadrení a doterajšej argumentácie upriamil pozornosť
tunajšieho súdu na pojem „oznámiť“ obsiahnutý v texte zákonného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c)

zákona o podpore OZE. V zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE: „Výrobca elektriny s
právom na podporu je povinný OZNÁMIŤ Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi
distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného
množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.“ Pojem „oznámiť“ bol
predmetu skúmania všeobecných súdov najmä v súvislosti so zvolávaním valného zhromaždenia v
spoločnosti s ručením obmedzeným. Zákonodarca aj judikatúra jednoznačne rozlišujú medzi výkladom

pojmu „oznámiť“ obsiahnutým v § 129 ods. 1 Obchodného zákonníka upravujúcim zvolávanie valného
zhromaždenia spoločnosti s ručeným obmedzeným1 a výkladom pojmu „zaslať“ obsiahnutým v § 184
ods. 3 Obchodného zákonníka upravujúcim zvolávania valného zhromaždenia v akciovej spoločnosti a
oznamovanie konania valného zhromaždenia akcionárom s akciami na meno.
12C.V ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE zákonodarca jednoznačne zvolil formuláciu

„oznámiť“. Výrobca s právom na podporu je povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
a prevádzkovateľovi distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane
predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Je teda
zrejmé, že zákonodarca mal v úmysle, ako správne poukazuje Okresný súd Žilina vo svojom rozsudku,
sp.zn.: 18Cb/256/2017, ktorý je založený v súdnom spise, aby v zákonom stanovenom termíne bolo

oznámenie o uplatnení podpory ako aj oznámenie o predpokladanom množstve dodanej elektriny v
dispozičnej sfére prevádzkovateľa distribučnej sústavy ako adresáta predmetnej zákonom stanovenej
povinnosti výrobcov. Obdobne ako v prípade zvolávania valného zhromaždenia spoločnosti s ručením
obmedzeným, aj v prípade plnenia oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
podpore OZE, je informácie predpokladané dispozíciou predmetnej právnej normy, možné považovať

za oznámené prevádzkovateľovi distribučnej sústavy ako adresátovi predmetnej zákonom stanovenej
povinnosti výrobcu až momentom, kedy sa dostali do jeho dispozičnej sféry, a kedy sa s nimi tento
mal objektívne možnosť oboznámiť. Ako správne poukazuje Okresný súd Žilina v bode 37. svojho
rozsudku, sp.zn.: 18Cb/256/2017: „podanie na pošte nie je oznámením žalovanému.“ V zmysle § 129
ods. 1 Obchodného zákonníka: „Termín a program valného zhromaždenia treba oznámiť spoločníkom v

lehote určenej spoločenskou zmluvou, inak najmenej 15 dní pred dňom konania valného zhromaždenia.“
V prípade zvolávania valného zhromaždenia sa jedná rovnako ako v prípade plnenia povinnosti v
zmysle §4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, o povinnosť plnenú jedným súkromnoprávnym
subjektom voči druhému súkromnoprávnemu subjektu, pričom následkom jej nedodržania je možnosť
domáhať sa neplatnosti uznesení takéhoto valného zhromaždenia. Povinnosť oznámiť termín konania

valného zhromaždenia spoločníkom najmenej 15 dní pred dňom konania valného zhromaždenia, sa
zo strany všeobecných súdov ako aj zo strany právnej teórie jednotne a ustálene interpretuje tak, že
spoločníkom musí byť pozvánka na zasadnutie valného zhromaždenia v uvedenej zákonom stanovenej
lehote už doručená do ich dispozičnej sféry. Valné zhromaždenie sa nepovažuje za zvolané riadne
v zákonom stanovenej lehote, v prípade, ak bola pozvánka v lehote 15 dní pred dňom konania

valného zhromaždenia daná len na poštovú prepravu. Judikatúra dospela v súvislosti s výkladom pojmu
„oznámiť“ k jednotnému záveru, že spoločnosť si splnila povinnosť oznámiť termín a program konania
valného zhromaždenia v zákonom stanovenej lehote, ak sa predmetná pozvánka dostala v zákonom
stanovenej lehote do dispozičnej sféry spoločníka. (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn.: 29Cdo
590/2009; rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: Obdo V 70/2003, uznesenie Najvyššieho súdu ČR,

sp.zn.: 29 Cdo 3703/2009).
12D.Za moment oznámenia zákonom požadovaných povinností je teda nevyhnutné považovať moment,
kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy a
objektívne sa mohol s jej obsahom oboznámiť. Ako správne konštatuje Okresný súd Žilina vo svojom
vyššie citovanom rozsudku je zrejmé a aj z logického výkladu vyplýva, že pokiaľ je zákonom stanovená

povinnosť oznámiť k 15.8. a listiny boli 15.8.2014 dané žalobcom len do pošty, ktorú skutočnosť tvrdí
sám žalobca, a žalovanému boli doručené až v termíne po 15.8.2014, je nepochybné, že zákonom
požadované skutočnosti boli žalobcom žalovanému oznámené až dňom doručenia, teda až tento deň
je možné považovať za splnenie zákonom požadovaných povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)zákona o podpore OZE. Za moment oznámenia zákonom požadovaných povinností je teda nevyhnutné
považovať moment, kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry prevádzkovateľa distribučnej sústavy
a objektívne sa mohol s jej obsahom oboznámiť. Povinnosť žalobcu „oznámiť“ zákonom stanovené

povinnostižalovanémuk15.8.niejemožnévykladaťtak,žedotohtodátumujepostačujúcepožadované
dokument podať na poštovú prepravu. V prípade, ak by bol zámerom zákonodarcu takýto výklad
prezentovaný žalobcom, nepoužil by v predmetnom zákonnom ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o podpore OZE pojem „oznámiť“ (obdobne ako pri zvolávaní valného zhromaždenia spoločnosti s
ručením obmedzeným), ale použil by pojem „zaslať“ resp. „odoslať“ (obdobne ako pri zvolávaní

valného zhromaždenia akciovej spoločnosti), čo však v danom prípade zákonodarca neurobil. Zákonná
podmienka oznámiť ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE požadované skutočnosti
žalobcom žalovanému k 15.8. je preto, ako správne konštatuje Okresný súd Žilina v predloženom
rozsudku, sp.zn.: 18Cb/256/2017 (bod 34.) dodržaná, ak do 15.8. bude zásielka doručená žalovanému,
teda ide o hmotnoprávnu podmienku.
12E.Žalobca mal konať obozretne a podať dokumenty obsahujúce skutočnosti požadované

ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE na poštovú prepravu tak, aby sa tieto v
zákonom stanovenom termíne 15.8. dostali do dispozičnej sféry žalovaného. V rámci vykonaného
dokazovania nebolo preukázané, že by zásielka obsahujúca skutočnosti požadované ustanovením § 4
ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE bola najneskôr dňa 15.8.2014 v dispozičnej sfére žalovaného,
práve naopak, z tvrdení samotného žalobcu ako aj ním predkladaných dôkazov jednoznačne vyplýva,

že zásielka so zákonom požadovanými dokumentmi a údajmi bola žalobcom podaná v danom termíne
len na poštovú prepravu. Vzhľadom k uvedenému je teda zrejmé, že žalobca si nesplnil svoju zákonom
stanovenú povinnosť včas, z ktorého dôvodu si v zmysle § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemôže
na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo na podporu podľa § 4
ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE na nasledujúci kalendárny rok. Vzhľadom na zvolenú

formuláciu ako aj účel zákona je pre splnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore
OZE nevyhnutné, aby zákonom požadované skutočnosti boli v zákonom stanovenom termíne 15.8.
oznámené žalovanému. Samotné podanie dokumentov obsahujúcich zákonom požadované skutočnosti
dňa 15.8. na poštovú prepravu, nie je možné považovať za oznámenie týchto zákonom požadovaných
skutočností žalovanému, a teda v takomto prípade nie je možné považovať zákonom stanovenú

lehotu za splnenú. Bolo jednoznačne preukázané, že dokumenty obsahujúce zákonom požadované
skutočnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE neboli žalobcom žalovanému do
15.8.2014 oznámené, tieto sa nedostali do 15.8.2014 do dispozičnej sféry žalovaného a predmetná
zásielka, ktorá mala podľa tvrdení žalobcu požadované dokumenty obsahovať, sa dňa 15.8.2014 na
pošte žalovaného nenachádzala. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam mal jednoznačne za

preukázané, že povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE neboli zo
strany žalobcu žalovanému oznámené včas, v dôsledku čoho nastala ustanovením § 4 ods. 3 zákona
o OZE predpokladaná sankcia v podobe nemožnosti žalobcu uplatniť si podporu v zmysle § 4 ods. 1
písm. b) a c) zákona o podpore OZE na elektrinu vyrobenú v dotknutom výrobnom zariadení žalobcu
v kalendárnom roku 2015. Žalobca teda svojim vlastným zavinením dočasne stratil nárok na reálne

nadobudnutie podpory v kalendárnom roku 2015, v dôsledku čoho mu nie je možné takýto jeho žalobou
uplatnený nárok priznať.

13.Žalobca v podaní zo dňa 30.05.2019 okrem iného navrhol konajúcemu súdu, aby s odkazom na
ustanovenie § 162 odsek 1 písm. c) CSP podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym

dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a to za účelom poskytnutia
výkladu nižšie označených právnych aktov Európskej únie, majúcich význam pre posúdenie výkladu
vnútroštátnej právnej úpravy aplikovanej na vec, ktorá je predmetom súdneho sporu.
13A.Pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu, kľúčovými pre posúdenie veci samej sú ustanovenia
zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2014 (v tomto znení ďalej len „zákon
opodpore”),atonajmä:a)ustanovenie§3odsek1písm.c)zákonaopodpore,podľaktoréhosapodpora
výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou file_0.wmf

kombinovanou výrobou zabezpečuje okrem iných aj cit: „doplatkom”, b) ustanovenie § 4 odsek 1 písm.

c) zákona o podpore, podľa ktorého výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory
podľa § 3 zákona o podpore má právo na cit.: „doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe
účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné
množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok,z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou,
zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade,
že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje”, c) ustanovenie § 4 odsek 2 písm. c)

zákona o podpore, podľa ktorého cit.: „ Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť
Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok;prizariadeniachvýrobcuelektrinyuvedených
do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej

distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu
elektriny do prevádzky", d) ustanovenie § 4 odsek 3 zákona o podpore, podľa ktorého cit.: „Výrobca
elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu
vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na
nasledujúci kalendárny rok”, e) ustanovenie § 18e odsek 1 zákona o podpore, podľa ktorého cit.:
„Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko

účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny ktoré bolo uvedené do prevádzky pred
1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.“
13B.Pokiaľ ide o právnu úpravu Európskej únie, relevantné sú najmä: a) článok 2 Zmluvy o Európskej
únii, podľa ktorého cit.: „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie,
rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto

hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia,
tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.", b) článok 16 Charty základných
práv Európskej únie, podľa ktorého cit.: „Sloboda podnikania sa uznáva v súlade s právom Únie,
vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou.“, c) ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie

a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES, z nich najmä: i)
článok 2 písm. k) smernice 2009/28/ES, podľa ktorého systém podpory je cit.: „akýkoľvek nástroj,
systém alebo mechanizmus, ktorý uplatňuje členský štát alebo skupina členských štátov a ktorý
podporuje využívanie energie z obnoviteľných zdrojov energie znížením nákladov na túto energiu,
zvýšením ceny, za ktorú sa môže predávať, alebo zvýšením nakúpeného objemu takejto energie

prostredníctvom povinnosti využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie alebo inak; toto okrem
iného zahŕňa aj investičnú pomoc, oslobodenie od dane alebo zníženie dane, vrátenie dane, systémy
podpory povinnosti využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie vrátane systémov využívajúcich
„zelené” certifikáty a systémy priamej podpory cien vrátane výkupných sadzieb a vyplácania prémií", ii)
článok 13 odsek 1 smernice 2009/28/ES, podľa ktorého cit.: „Členské štáty zabezpečia, aby akékoľvek

vnútroštátne predpisy vzťahujúce sa na postupy schvaľovania a vydávania osvedčení a povolení,
ktoré sa uplatňujú vo vzťahu k zariadeniam a súvisiacim infraštruktúram prenosových a distribučných
sústav na výrobu elektriny a tepla alebo chladu z obnoviteľných zdrojov energie a na procesy
premeny biomasy na biopalivá alebo na iné energetické produkty, boli primerané a nevyhnutné.",
d) ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných

pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES z nich najmä: i) bod
37 odôvodnenia smernice 2009/72/ES, podľa ktorého cit: „Energetickí regulátori by mali mať právomoc
vydávať záväzné rozhodnutia pre elektroenergetické podniky a ukladať elektroenergetickým podnikom,
ktoré si neplnia povinnosti, účinné, primerané a odrádzajúce sankcie, alebo navrhnúť, aby takéto
sankcie uložil príslušný súd. Energetickí regulátori by mali mať aj právomoc rozhodovať bez ohľadu

na uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže o vhodných opatreniach zabezpečujúcich prospech pre
odberateľov prostredníctvom podpory efektívnej hospodárskej súťaže potrebnej pre riadne fungovanie
vnútorného trhu s elektrinou. Zriadenie virtuálnych elektrární - t j. programov uvoľňovania elektriny,
v rámci ktorých je podnik, ktorý vyrába elektrinu, povinný predať alebo dať k dispozícii určitý objem
elektriny alebo udeliť na isté časové obdobie prístup k časti svojej výrobnej kapacity dodávateľom,

ktorí prejavili záujem — je jedným z možných opatrení na podporu efektívnej hospodárskej súťaže a
zabezpečenie riadneho fungovania trhu. Energetickým regulátorom by sa rovnako mala udeliť právomoc
prispievať k zabezpečovaniu vysokej úrovne univerzálnej služby a služby vo verejnom záujme v
súlade s otvorením sa trhu, ochrane zraniteľných odberateľov a úplnej účinnosti opatrení na ochranu
spotrebiteľov.TýmitoustanoveniamibynemalibyťdotknutéprávomociKomisietýkajúcesauplatňovania

pravidiel hospodárskej súťaže vrátane skúmania splynutí a zlúčení na úrovni Spoločenstva, ani predpisy
o vnútornom trhu, napr. o voľnom pohybe kapitálu. Nezávislým orgánom, ku ktorému má právo odvolať
sa subjekt dotknutý rozhodnutím národného regulátora, by mohol byť súd alebo iný súdny orgán s
právomocou viesť súdne preskúmanie, ii) bod 38 odôvodnenia smernice 2009/72/ES podľa ktoréhocit.: „Akákoľvek harmonizácia právomocí národných regulačných orgánov by mala zahŕňať právomoc
poskytovať elektroenergetickým podnikom stimuly a ukladať účinné, primerané a odrádzajúce sankcie
alebo navrhovať príslušnému súdu, aby uložil takéto sankcie. Okrem toho by regulačné orgány mali mať

právomoc požadovať od elektroenergetických podnikov relevantné informácie, uskutočňovať primerané
a dostatočné vyšetrovanie a urovnávať spory.“, iii) článok 37 odsek 1 písm. b) smernice 2009/72/
ES, podľa ktorého má regulačný orgán, okrem iného, aj túto povinnosť cit.: „zabezpečovať, aby
prevádzkovatelia prenosových a distribučných sústav, a prípadne aj vlastníci sústav, ako aj všetky
elektroenergetické podniky, dodržiavali svoje povinnosti vyplývajúce z tejto smernice a iných príslušných

právnych predpisov Spoločenstva", iv) článok 37 odsek 4 písm. a), b) a d) smernice 2009/72/ES,
podľa ktorého cit.: „členské štáty zabezpečia, aby regulačné orgány mali právomoci, ktoré im umožňujú
vykonávať povinnosti uvedené v odsekoch 1, 3 a 6 efektívne a rýchlo. Na tento účel má regulačný orgán
minimálne tieto právomoci: a) vydávať záväzné rozhodnutia týkajúce sa elektroenergetických podnikov;
b) skúmať fungovanie trhov s elektrinou a rozhodovať o všetkých potrebných a primeraných opatreniach
na podporu efektívnej hospodárskej súťaže a zabezpečenie správneho fungovania trhu a ukladať tieto

opatrenia. Pri skúmaní záležitostí, ktoré súvisia s právom hospodárskej súťaže, je regulačný orgán tiež
oprávnený podľa potreby spolupracovať s národným orgánom pre hospodársku súťaž a regulátormi
finančného trhu alebo s Komisiou; c) elektroenergetickým podnikom, ktoré si neplnia povinnosti
vyplývajúce z tejto smernice alebo iných príslušných právne záväzných rozhodnutí regulačného orgánu
alebo agentúry ukladať účinné, primerané a odrádzajúce sankcie alebo navrhovať príslušnému súdu,

aby uložil takéto sankcie. Toto zahŕňa právomoci ukladať prevádzkovateľovi prenosovej sústavy alebo
vertikálne integrovanému podniku, podľa situácie, sankcie za neplnenie ich príslušných povinností, ktoré
vyplývajú z tejto smernice, alebo navrhovať uloženie takýchto sankcií, v maximálnej výške 10 % ročného
obratu prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo až 10 % ročného obratu vertikálne integrovaného
podniku.

13C.Na území Slovenskej republiky systém podpory, tak ako ho vymedzuje smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2009/72/ES, bol zavedený zákonom o podpore. Súčasťou systému podpory je
aj tzv. inštitút doplatku podľa § 3 odsek 1 písm. c) zákona o podpore a právo na odber elektriny
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené
za cenu elektriny na straty podľa § 3 odsek 1 písm. b) zákona o podpore. Zmienené prvky podpory

predstavujú peňažnú stránku podpory podľa zákona o podpore. V prípade žalobcu (pre jeho zariadenie),
bola rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví číslo 0739/2014/E-OZ zo dňa 22.10.2013
stanovená pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku na sumu 382,61 eur/MWh, a to na obdobie
od doku 2014 do 2026. Podľa ustanovenia § 4 odsek 1 písm. b) zákona o podpore má výrobca
elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3, právo na odber elektriny podľa § 3

ods. 1 písm. b) zákona o podpore vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou
kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny
rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny. Podľa ustanovenia § 4 odsek
1 písm. c) zákona o podpore má výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory

podľa § 3, právo na doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za
kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie
alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú
spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny

podľa písmena b) neuplatňuje. Podľa ustanovenia § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore je
výrobca elektriny s právom na podporu povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c),
vrátanepredpokladanéhomnožstvadodanejelektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok;
pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný

informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr
30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky. Podľa ustanovenia § 4 odsek 3 zákona
o podpore v znení účinnom do 31.12.2013, právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s
právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b). Podľa ustanovenia § 4 odsek
3 zákona o podpore, výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2,

si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1
písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. K vyššie uvedenej zmene § 4 odsek 3 zákona o podpore
došlo zákonom č. 382/2013 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon o podpore (ďalej len „novela"). Povaha
podpory, t. j. jej jednotlivé typy, ostali novelou v zásade nedotknuté, a to vrátane práva na zvýhodnenýodber elektriny podľa § 3 odsek 1 písm. b) v spojení s § 4 odsek 1 písm. b) zákona o podpore a práva na
doplatok podľa § 3 odsek 1 písm. c) v spojení s § 4 odsek 1 písm. c) zákona o podpore. V prípade novely
ustanovenia § 4 odsek 3 zákona o podpore ide o nepravú retroaktivitu, s ktorým názorom sa stotožnil aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017.
13D.Uplatnenie sankcie podľa § 4 odsek 3 zákona o podpore je dôvodom, pre ktorý žalovaný popiera
nárok žalobcu na zaplatenie podpory na rok 2015, t.j. je dôvodom, pre ktorý žalovaný odopiera zaplatiť
žalobcovi žalovanú sumu. Pokiaľ ide o formuláciu oznamovacej povinnosti uvedenej v § 4 odsek 2 písm.
c) zákona o podpore, táto je sporná, a to s prihliadnutím na čas rozhodný pre splnenie oznamovacej

povinnosti vymedzený ako „vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok”. Toto vymedzenie
umožňujetrojakývýklad,ato:a)oznamovaciupovinnosťjetrebasplniťdo15.08.rokapredchádzajúceho
roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a predikcia dodávky elektriny, b) oznamovaciu povinnosť
je treba splniť v do 15.08. roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory
a predikcia dodávky elektriny, c) oznamovaciu povinnosť treba splniť na nasledujúci kalendárny rok
(to znamená do 31.12. aktuálneho kalendárneho roka), podľa (skutkového) stavu známeho k 15.08.

aktuálneho kalendárneho roka. Pokiaľ ide o význam oznamovacej povinnosti uvedenej v § 4 odsek 2
písm. c) zákona o podpore, je nutné zdôrazniť, že jej splnenie nie je pre ÚRSO ani pre prevádzkovateľa
distribučnej sústavy nijak významné, naopak splnenie tejto povinnosti je bezúčelné. Oznámením podľa
v § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore výrobca oznamuje ÚRSO a prevádzkovateľovi distribučnej
sústavy len tie informácie, ktorými už oba subjekty disponujú, nakoľko okrem iného vyplývajú aj z obsahu

rozhodnutiaÚRSO,ktorýmbolorozhodnutéopriznanípodporyprevýrobcuelektrinyzOZEnaroky2014
až 2026. Týmto rozhodnutím disponuje tak ÚRSO (ako pôvodca rozhodnutia) ako aj prevádzkovateľ
regionálnej distribučnej sústavy, ktorý by bez preukázania existencie takéhoto rozhodnutia s výrobcom
elektriny z OZE neuzatvoril zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku.
Markantný je tiež nulitný význam predikcie výroby elektriny na nasledujúci kalendárny rok, nakoľko nikto

nedokáže presne predpovedať, koľko slnečného žiarenia dopadne na zariadenie výrobcu elektriny od
01.01. do 31.12. nasledujúceho kalendárneho roka. Z uvedeného dôvodu výrobcovi elektriny neostáva
iná možnosť len opakovať prediktívny údaj vyp1ývajńci z rozhodnutia ÚRSO.
13E.Sankcia podľa § 4 odsek 3 zákona o podpore je zákonom o podpore formulovaná ako následok,
ktorý nastáva bez ďalšieho v prípade, že výrobca elektriny z OZE si nesplní ktorúkoľvek povinnosť

uvedenú v § 4 odsek 2 zákona o podpore, medzi nimi aj oznamovaciu povinnosť uvedenú v § 4 odsek 2
písm. c) zákona o podpore. O porušení povinnosti uvedenej v § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore,
o uplatnení sankcie, resp. o jej výške, neprebieha žiadne správne konanie, súdne konanie alebo iný
právny proces, t.j. výrobca elektriny nemá žiadny priestor brániť sa proti záveru/tvrdeniu ÚRSO a/alebo
prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, že si povinnosť podľa § 4 odsek 2 písm. c) zákona o

podpore nesplnil. Pokiaľ ide o súhrnný vplyv sankcie na žalobcu, číselne ju možno vyjadriť sumou 278
379,93 EUR, ktorá predstavuje podstatnú časť ročného príjmu žalobcu a bola primárne určená k pokrytiu
nákladov žalobcu na splátky úveru čerpaného za účelom výstavby zariadenia na výrobu elektriny z OZE
a na jeho údržbu. O takto určenú sumu sa zníži ročný prijem žalobcu pri výkone jeho podnikateľskej
činnosti zameranej na výrobu elektrickej energie z OZE, ktorý žalobca musí vykryť z iných - ďalších

úverových zdrojov. Pokiaľ vezmeme do úvahy význam oznamovacej povinnosti podľa § 4 odsek 2 písm.
c) zákona o podpore a v tomto smere zváži všetky potenciálne negatívne následky vyplývajúce pre
ÚRSO, resp. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy z porušenia uvedenej povinnosti (žiadne
mu nie sú známe), je sankcia straty podpory na celý kalendárny rok neprimeraná.
13F.Výklad vnútroštátnych právnych noriem musí zo strany vnútroštátneho súdu byť za každých

okolností eurokonformný. Poukázal na nález ÚS SR sp. zn.: PL. ÚS 3/09, kde sa aj ÚS SR prihlásil
k uvedenej doktríne cit.: „Z rozsudku Súdneho dvora Európskych spoločenstiev vo veci Simmenthal
(rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod 17) vyplýva, že podľa zásady prednosti
práva Európskeho spoločenstva je dôsledkom účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení zmluvy a
aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti každého

existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi rozpore, ale - vzhľadom na to, že
tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na území každého
členského štátu, pred ktorým majú prednosť - aj vylúčenie prijímania takého vnútroštátneho práva, ktoré
je nezlučiteľné s právom Európskeho spoločenstva." Inak vyjadrené, každé vnútroštátne ustanovenie,
rozporné s právom Európskej únie sa nemôže neuplatniť. Dôkladným porovnaním vnútroštátnej právnej

úpravy uvedenej v bode 1 tohto podania s právnou úpravou Európskej únie uvedenou v bode 2 tohto
podania, dospel k záveru o nekonformnosti ustanovenia § 4 odsek 2 písm. c). Ustanovenie § 4 odsek
3 a § 18e odsek 1 zákona o podpore s právom Európskej únie.13G.Mal za to, že vnútroštátne ustanovenia zákona o podpore vymedzené vyššie nekonvenujú s
článkom 13 odsek 1 smernice 2009/28/ES, nakoľko sa nimi zavádza neprimerané a nie nevyhnutné
opatrenie v podobe sankcie straty podpory podľa § 3 odsek 1 písm. c) zákona o podpore na jeden

kalendárny rok. Takto vymedzená sankcia vôbec nezodpovedá významu povinnosti, za ktorej porušenie
sa ukladá ako nevyhnutný právny následok bez možnosti zníženia, odpustenia alebo zrušenia alebo
aspoň uplatnenia diskrečnej právomoci Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Tvrdil, že vnútroštátne
ustanovenia zákona o podpore vymedzené vyššie nekonvenujú s bodom 37, 38 odôvodnenia a článkom
37 odsek 1 písm. b), odsek 4 písm. a), b) a d) smernice 2009/72/ES, a to z nasledujúcich dôvodov:

a) vnútroštátne ustanovenia zákona o podpore vymedzené vyššie úplne vyňali aplikáciu sankcie straty
podpory podľa § 3 odsek 1 písm. b) a c) zákona o podpore na jeden kalendárny rok z právomoci
slovenského energetického regulátora (ÚRSO). ÚRSO nemá žiadnu, ani diskrečnú právomoc vydať
záväzné rozhodnutie pre žalobcu, resp. ostatných výrobcov elektriny z OZE (ktorí spĺňajú definíciu
elektroenergetického podniku v zmysle článku 2 odsek 35 smernice 2009/72/ES) ohľadom prípadného
porušenia ich oznamovacej povinnosti podľa S 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore a uložiť im za

takéto porušenie povinnosti sankciu. ÚRSO zároveň nemá právomoc navrhnúť, aby porušenie uvedenej
povinnosti prejednal a sankciu uložil príslušný súd, b) vnútroštátne ustanovenia zákona o podpore
vymedzené vyššie bez ďalšieho ukladajú za porušenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 odsek 2
písm. c) zákona o podpore len jedinú sankciu, a to v podobe straty podpory podľa § 3 odsek 1 písm.
b) a c) zákona o podpore na jeden kalendárny rok, a to bez možnosti akéhokoľvek posúdenia výšky

takejto sankcie s prihliadnutím napr. na dobu trvania porušenia povinnosti, vzniknuté následky, či formu
zavinenia. Takto určená sankcia je trestom nanajvýš neprimeraným, nakoľko účel (akýkoľvek už národný
zákonodarca sleduje, avšak žalobcovi nie je zrejmý), je možné dosiahnuť menej invazívnymi sankciami,
ktoré by boli rovnako účinné a odrádzajúce, avšak nadôvažok by spĺňali podmienku primeranosti a
nevyhnutnosti, o ktorej smernica 2009/72 / ES pojednáva. Pre ilustráciu poukazujeme napr. na článok 37

odsek 4 písm. d) smernice 2009/72/ES, ktorá uvažuje o pokute v maximálnej výške 10% ročného obratu
prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo 10% ročného obratu vertikálne integrovaného podniku za
porušenie ich povinností.
13H.V kontexte vyššie uvedených výhrad poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
z 11.09.2014 v spojených veciach C-204/12 až C-208/12, v ktorom SD EÚ konštatoval okrem iného

aj cit.: „Články 28 ES a 30 ES, ako aj články 11 a 13 Dohody o Európskom hospodárskom priestore
z 2. mája 1992 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia takému národnému systému podpory,
o aký ide v bode 1 tohto výroku, ak: a) existujú mechanizmy zabezpečujúce vytvorenie skutočného
trhu s osvedčeniami, na ktorom sa môže stretnúť ponuka s dopytom a dosiahnuť rovnováha tak, aby
si dotknutí dodávatelia mohli takéto osvedčenia zaobstarať za spravodlivých podmienok, b) spôsob

stanovenia a výška tejto administratívnej pokuty, ktorú majú zaplatiť dodávatelia v prípade, že si nesplnili
povinnosť uvedenú v bode 1 tohto výroku, nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na podnecovanie
výrobcov, aby účinne zvýšili svoju výrobu ekologickej elektrickej energie, a dodávateľov podliehajúcich
uvedenej povinnosti, aby skutočne kupovali požadované osvedčenia, pričom sa treba vyhnúť najmä
tomu, aby boli dotknutí dodávatelia neprimerane sankcionovaní.“ Poukázal tiež na rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie z 01.07.2014 vo veci C573/12, v ktorom SD EÚ konštatoval okrem iného aj cit.:
„Pokiaľideookolnosť,žeprávnaúpravadotknutávovecisamejstanovuje,žedodávateliaaspotrebitelia,
ktorí nesplnia povinnú kvótu, musia zaplatiť zvláštny poplatok, treba uviesť nasledujúce. Aj keď sa
uloženie takéhoto poplatku môže považovať za potrebné na podnecovanie jednak výrobcov, aby zvýšili
svoju výrobu zelenej elektrickej energie, a jednak prevádzkovateľov, ktorí musia splniť určitú kvótu, aby

skutočne kupovali požadované certifikáty, je navyše potrebné, aby spôsob stanovenia a výška tohto
poplatku nepresahovali medze toho, čo je nevyhnutné na takéto podnecovanie, pričom sa treba vyhnúť
najmä tomu, aby boli dotknutí prevádzkovatelia neprimerane sankcionovaní”.
13I.Taktiež mal za to, že vnútroštátne ustanovenia zákona o podpore vymedzené vyššie nekonvenujú
s článkom 2 Zmluvy o Európskej únii. Zavedením sankčného mechanizmu podľa § 4 odsek 3 zákona

o podpore vo vzťahu k oznamovacej povinnosti uvedenej v § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore, ku
ktorému došlo novelou, sa zaviedla do zákona o podpore nepravá retroaktivita. Zákaz retroaktivity je
obsahovou súčasťou princípu právneho štátu. Aj keď sa retroaktivita v jej nepravej forme za určitých
výnimočných okolností pripúšťa, tieto neboli v posudzovanej veci splnené. Ako vyplýva z Návrhu
generálnej advokátky K. D. prednesený dňa 25. septembra 2008 v spojených veciach C 278/07, C

279/07 a C 280/07 cit.: „Hmotnoprávne pravidlo možno len výnimočne uplatniť retroaktívne. Takéto
retroaktívne uplatnenie je možné iba vtedy, pokiaľ zo znenia, účelu alebo systému tohto pravidla jasne
vyplýva, že mu má byť takýto účinok priznaný V prípade retroaktívneho uplatnenia hmotnoprávneho
pravidla musia byť tiež dodržané zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery". Aj keď vo veciachC 278/07, C 279/07 a C 280/07 išlo o posúdenie retroaktivity práva Spoločenstva, nie je dôvod uvedené
právne východiská nevzťahovať aj na národnú právnu úpravu. Podľa § 18e odsek 1 zákona o podpore
cit.: „Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny

vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky
pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Podľa názoru žalobcu vyššie
citované ustanovenie § 18e odsek 1 zákona o podpore vylučuje uplatnenie sankcie podľa § 4 odsek 3
zákona o podpore na žalobcu, nakoľko jeho zariadenie na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky
pred01.01.2014.Žalovanýsapochopiteľnestýmtonázoromžalobcunikdynestotožní,čoprinajmenšom

vyvoláva spor o výklade predmetného ustanovenia § 18e odsek 1 zákona o podpore. Z uvedeného
vyplýva, že právna úprava vyššie vymedzená v bode 13F. nie je jasná a nepochybná v tom, či sa jej
retroaktívny účinok skutočne priznáva, čo zásadným spôsobom podrýva právnu istotu nielen na strane
žalobcu, ale taktiež ostatných výrobcov elektriny z OZE. Právna úprava vymedzená v bode 13F. zásadne
oslabuje právnu istotu na strane žalobcu a ostatných výrobcov elektriny a je v rozpore so zásadou
ochrany legitímnej dôvery aj z ďalších, nižšie uvádzaných dôvodov. Žalobca investoval značné finančné

prostriedky za účelom výstavby zariadenia na výrobu elektriny z OZE, a to za účinnosti pôvodnej právnej
úpravy predchádzajúcej účinnosť novely. Pôvodná právna úprava nerátala s neprimeranými trestami za
nesplnenie oznamovacej povinnosti vymedzenej v § 4 odsek 2 písm. c) zákona o podpore, podpora bola
žalobcovi priznaná rozhodnutím národného regulátora ÚRSO na obdobie od roku 2014 do 2026, a to
bez hrozby krátenia sankciou straty podpory na obdobie celého roka.

13J.Poukázal aj na bezúčelnosť retroaktívnej právnej úpravy, s ohľadom na ciele, resp. účel, ktoré
ňou národný zákonodarca sleduje. Tento účel, resp. cieľ z obsahu novely nevyplýva a nevyplýva
ani z dôvodovej správy k nej. Žalovaný tvrdí, že účelom novely bolo údajne zabezpečenie včasnej
predikcie výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov, na podklade ktorej Úrad pre reguláciu sieťových
odvetví každoročne prideľuje žalovanému prostriedky určené na podporu výroby elektriny. Žalobca však

uvádza, že novelizovaným znením § 4 odsek 3 zákona o podpore sa predikcia výroby elektriny žiadnym
spôsobom neposilňuje, nakoľko údaje o predikcii sú Úradu pre reguláciu sieťových odvetví známe z
cenových rozhodnutí ktoré sám výrobcom elektriny vydáva, pričom práve na základe predpokladanej
ročnej výroby elektriny Úrad pre reguláciu sieťových odvetví určuje pevnú cenu elektriny pre stanovenie
doplatku na niekoľko rokov dopredu, v prípade žalobcu rozhodnutím ÚRSO 0739/2014/E-OZ zo

dňa 22.10.2013 na obdobie rokov 2014 až 2026. Sankcia za porušenie oznamovacej povinnosti je
preto bezúčelná a nie je odôvodnená dosiahnutím žiadneho verejného záujmu, pre ktorý by bola
ospravedlniteľná. Mal za to, že právna úprava vymedzená v bode 13F. nekonvenuje ani s ustanovením
článku 16 Charty základných práv Európskej únie. Žalobca vykonáva činnosť výrobcu elektriny z OZE
ako podnikateľskú činnosť, t.j. za účelom dosiahnutia zisku. V dôsledku uplatnenia sankcie vymedzenej

v § 4 odsek 3 zákona o podpore bola a je možnosť žalobcu na dosiahnutie zisku podstatne obmedzená
a sťažená, nehovoriac o nesmiernych finančných ťažkostiach, ktoré žalobcovi náhle odňatie finančnej
podpory spôsobilo.
13K.Odôvodňujúc vyššie uvedeným žalobca navrhol súdu, aby Súdnemu dvoru Európskej únie položil
nasledovnú otázku:

Majú sa článok 2 Zmluvy o Európskej únii; článok 16 Charty základných práv Európskej únie; článok 2
písm.k)vspojenísčlánkom13smerniceEurópskehoparlamentuaRady2009/28/ESz23.apríla2009o
podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení
smerníc 2001/77 /ES a 2003/30/ES a článok 37 odsek 1 písm. b) v spojení s článkom 37 odsek 4 písm.
a), b) a d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách

pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, vykladať v tom zmysle, že:
A) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá v rámci systému
podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie umožňuje uložiť elektroenergetickému podniku
vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie jedinú sankciu v podobe úplnej straty nároku
na finančnú podporu na obdobie celého nasledujúceho kalendárneho roka, a to za nesplnenie jeho

oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia
predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, pričom:
a) zo slovného vymedzenia uvedenej povinnosti sa javí sporným, či ju treba splniť do 15.08. roka
predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a predikcia dodávky elektriny alebo

ju treba splniť v deň 15.08. roka predchádzajúceho roku, na ktorý sa oznamuje uplatnenie podpory a
predikcia dodávky elektriny alebo ju treba splniť na nasledujúci kalendárny rok (to znamená do 31.12.
aktuálneho kalendárneho roka), podľa (skutkového) stavu známeho k 15.08. aktuálneho kalendárneho
roka a pričom,b) národný energetický regulátor a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy, bez ohľadu na
oznámenie elektroenergetického podniku, už disponujú údajom o predikcii dodávky elektriny vyrobenej
z obnoviteľných zdrojov energie na kalendárny rok a vôľa elektroenergetického podniku získať podporu

je zrejmá už z jeho zapojenia do systému podpory, ktorý sa uplatňuje po dobu 15 rokov,
B) zamedzujú takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá nepriznáva národnému
energetickému regulátorovi právomoc posúdiť a v správnom konaní prejednať uloženie sankcie
elektroenergetickému podniku vyrábajúcemu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie za porušenie
jeho oznamovacej povinnosti voči národnému energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi

regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje podporu v rámci systému podpory, vrátane
oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok, ani právomoc navrhnúť príslušnému súdu, aby uložil za takéto porušenie povinnosti sankciu, pričom
takáto sankcia nastáva priamo zo zákona, bez toho, aby o jej uložení prebehlo správne alebo súdne
konanie, v ktorom by konajúci orgán mohol uplatniť svoju diskrečnú právomoc, pričom rozhodujúcim je
tu len stanovisko/tvrdenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy ako subjektu súkromného

práva, že si elektroenergetický podnik uvedenú povinnosť nesplnil,
C)zamedzujútakejvnútroštátnejprávnejúprave,oakúidevovecisamej,ktorábezrelevantnéhodôvodu
odôvodňujúceho takýto postup, umožňuje retroaktívny zásah do systému podpory výroby elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie v podobe sankcionovania elektroenergetického podniku vyrábajúceho
elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie za porušenie jeho oznamovacej povinnosti voči národnému

energetickému regulátorovi a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy o tom, že si uplatňuje
podporu v rámci systému podpory, vrátane oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny,
vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, a to jedinou sankciou spočívajúcou v úplnej strate
nároku na finančnú podporu na obdobie celého nasledujúceho kalendárneho roka?

14.Žalovanývpodanízodňa31.07.2019uviedol,žežalobcavnávrhunazačatieprejudiciálnehokonania
napáda:
a) v prejudiciálnej otázke uvedenej v bode 13K. písm. A) odôvodnenia tohto rozsudku účelnosť zákonom
stanovenej povinnosti obsiahnutej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a primeranosť sankcie
obsiahnutej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE,

b) v prejudiciálnej otázke uvedenej v bode 13K. písm. B) odôvodnenia tohto rozsudku neexistenciu
správneho alebo súdneho konania, ktorým by bolo posúdené splnenie resp. nesplnenie povinnosti
v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zo strany žalobcu voči žalovanému a následne posúdené
a rozhodnuté o uložení sankcie v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona o OZE,
c) v prejudiciálnej otázke uvedenej v bode 13K. písm. C) odôvodnenia tohto rozsudku otázku existencie

relevantného dôvodu pre zavedenie nepravej retroaktivity právnej normy obsiahnutej v ust. § 4 ods. 3
zákona o OZE.
14A.Podľa žalovaného predmetom konania vo veci samej je posúdenie oprávnenosti resp.
neoprávnenosti žalobcom uplatnených pohľadávok z titulu podpory vo forme doplatku v zmysle § 3
ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „zákon o

OZE“), ktorú je žalobcovi v zmysle príslušných ustanovení zákona o OZE povinný poskytovať žalovaný
ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike (ďalej
len „zákon o energetike“) vykonávajúci svoju činnosť na základe a v súlade s povolením vydaným
Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) č. 2007E 0257. Uviedol, že základnou
spornou skutočnosťou medzi stranami sporu je samotné splnenie povinnosti žalobcom voči žalovanému

v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktorý žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu
ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva
dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, ktoré posúdenie splnenia resp.
nesplnenia predmetnej zákonom stanovenej povinnosti žalobcom voči žalovanému závisí od správneho

výkladu charakteru a povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v dotknutej právnej norme § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE ako aj správneho výkladu charakteru a povahy samotnej dotknutej právnej normy
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, v ktorej je táto obsiahnutá.
14B.Zdôraznil, že vnútroštátne právo členských štátov je z konania o prejudiciálnej otázke vylúčené, t.j.
Súdny dvor EÚ nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť,

a to ani v prípade, ak by toto bolo v rozpore s komunitárnym právom a rovnako nemôže ani aplikovať
právo Európskej únie na konkrétne situácie v prípadoch prejednávaných vnútroštátnymi súdmi. Súdny
dvor EÚ nesmie vnútroštátnym súdom poskytnúť odpoveď na otázku, či existuje rozpor vnútroštátneho
práva a práva Európskej únie, pretože by tým vo svojej podstate preskúmaval vnútroštátne právo, čím byprekročil svoje právomoci. Pripomenul, že Súdny dvor EÚ v zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je
príslušný vykladať vnútroštátne právo, pretože takýto výklad patrí výlučne do právomoci vnútroštátnych
súdov. Súdny dvor EÚ, na ktorý sa vnútroštátny súd obrátil s návrhom na začatie prejudiciálneho

konania, sa musí pridržať výkladu vnútroštátneho práva, ktorý mu bol predložený uvedeným súdom
(rozsudok ČEZ, C-115/08, bod 57, rozsudok Heinrich Bauer Verlag, C-360/06, bod 15, rozsudok Essent
Belgium NV, C-201/12, C-2016/12 a C-208/12 bod 52 a ďalšie). Uviedol, že všetky vyššie žalobcom
uvedené otázky, ktoré sa snaží prejudiciálnym konaním pred Súdnym dvorom EÚ vyriešiť, už boli
predmetom posudzovania zo strany Ústavného súdu SR v jeho náleze, sp.zn.: PL. ÚS 50/2015 a

tento na ne poskytol jednoznačné odpovede, ktoré právne závery Ústavného súdu SR sú zo strany
všeobecných súdov vrátane súdu prvej inštancie dlhodobo akceptované a aplikované v obdobných
právnych veciach. Jedinou spornou otázkou v súvislosti s aplikáciou a výkladom ustanovenia § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE a ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE zostala otázka správneho výkladu
charakteru a povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE, ktorá bola predmetom posudzovania zo strany Ústavného súdu SR v jeho náleze, sp.zn.: IV. ÚS

491/2018-65 zo dňa 31.01.2019, a ktorej skúmanie je tohto času predmetom posudzovania zo strany
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn.: 2 Obdo/18/2018.
14C.Práve Najvyššiemu súdu SR je zákonom č. 757/2004 Z.z. zverená právomoc dbať o jednotný
výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou
rozhodovacou činnosťou, preto je práve Najvyšší súd SR kompetentným orgánom na posúdenie a

smerodajné vyriešenie dotknutej spornej otázky nevyhnutnej pre rozhodnutie vo veci samej. V danom
prípade je zjavné, že žalobcom požadovaný výklad práva Európskej únie nemá nijaký vzťah k existencii
alebopredmetusporuvovecisamejavýkladuspornejotázkycharakteruapovahylehoty„k15.augustu“.
Dotknuté referenčné vnútroštátne právne normy zákona o OZE, ktorých znením a výkladom by sa mal
Súdny dvor Európskej únie zaoberať v rámci konania o prejudiciálnej otázke, vzhľadom na rozsiahly

novelizačný proces, ktorý prebehol koncom minulého kalendárneho roka, tohto času (s účinnosťou od
01.01.2019) už nie sú súčasťou právneho poriadku, a to ani povinnosť obsiahnutá v hypotéze právnej
normy § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a rovnako ani zákonom predpokladaný následok pre prípad jej
nesplnenia obsiahnutý v sankcii právnej normy § 4 ods. 3 zákona o OZE. Poukázal na skutočnosť, že aj
Ústavný súd SR v zmysle § 87 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky konanie

o súlade právnych noriem zastaví, ak preskúmavaný právny predpis stratí platnosť pred vyhlásením
nálezu vo veci.
14D.Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam považuje konanie o dotknutých právnych normách pred
Súdnym dvorom EÚ tohto času za bezpredmetné.
14E.K prejudiciálnej otázke uvedenej v bode 13K. písm. A) odôvodnenia tohto rozsudku uviedol, že

vtejtosažalobcasnažívosvojejpodstatenapádaťúčelnosťzákonomstanovenejpovinnostiobsiahnutej
v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a primeranosť sankcie obsiahnutej v ustanovení § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE ako aj samotnú skutočnosť, či takáto povinnosť a na ňu nadväzujúca sankcia
pre prípad jej nesplnenia, je súladná s komunitárnym právom. Žalobca považuje predmetnú povinnosť
výrobcov v spojení s na ňu nadväzujúcou sankciou za rozpornú s článkom 2 Zmluvy o Európskej

únii, článkom 16 Charty základných práv Európskej únie, článkom 2 písm. k) smernice 2009/28/ES a
článkom 13 ods. 1 smernice 2009/28/ES. Žalobcom uvedené body smernice 2009/72/ES sú vo vzťahu
k tejto prejudiciálnej otázke irelevantné, preto sa týmto žalovaný venoval vo vyjadrení k prejudiciálnej
otázke obsiahnutej v bode 13K. písm. B) odôvodnenia tohto rozsudku. Článok písm. k) smernice
2009/28/ES obsahuje definíciu pojmu „systém podpory“, ktorý definuje ako „akýkoľvek nástroj, systém

alebo mechanizmus, ktorý uplatňuje členský štát alebo skupina členských štátov a ktorý podporuje
využívanie energie z obnoviteľných zdrojov energie znížením nákladov na túto energiu, zvýšením
ceny, za ktorú sa môže predávať, alebo zvýšením nakúpeného objemu takejto energie prostredníctvom
povinnosti využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie alebo inak; toto okrem iného zahŕňa aj
investičnúpomoc,oslobodenieoddanealebozníženiedane,vráteniedane,systémypodporypovinnosti

využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie vrátane systémov využívajúcich „zelené“ certifikáty
a systémy priamej podpory cien vrátane výkupných sadzieb a vyplácania prémií.” Smernica 2009/28/
ES v citovanej legálnej definícii len rámcovo vymedzuje nástroje, ktoré považuje za systémy podpory
pre účely plnenia cieľov smernice, pričom konkrétnym členským štátom ponecháva voľnosť pri voľbe
konkrétnych nástrojov podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. V rámci Slovenskej

republiky bola dotknutá smernica transponovaná a konkrétne nástroje podpory výroby elektriny z
obnoviteľných zdrojov zavedené zákonom o OZE, pričom týmito boli v žalovanom období v zmysle § 3
ods. 1 zákona o OZE: prednostné pripojenie zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej
sústavy, prednostný prístup do sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostná distribúcia elektrinya dodávka elektriny, odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je
zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, doplatok a prevzatie zodpovednosti
za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Tieto nástroje boli v žalovanom období

zo strany Slovenskej republiky výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov, vrátane samotného žalobcu,
zabezpečené. Z povahy samotného žalobcom uplatňovaného nároku je zrejmé, že tomuto boli viaceré
z nástrojov podpory zabezpečované.
14F.Citovaná definícia pojmu „systém podpory“ nemá žiaden súvis s konaním vo veci samej, a to
ani hypotetický. Dotknutý článok smernice definuje len základný rámec pre stanovenie nástrojov

podpory výroby z obnoviteľných zdrojov energie, žiadnym spôsobom však nerieši otázku podmienok
poskytovania a nadobúdania konkrétnych nástrojov podpory ani práv a povinností jednotlivých
účastníkov na trhu s elektrinou v súvislosti s členskými štátmi zvolenými systémami podpory. Rovnako
žiaden súvis s predmetom sporu nemá ani žalobcom citovaný článok 13 ods. 1 smernice 2009/28/ES
zakotvujúci členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby akékoľvek vnútroštátne predpisy vzťahujúce sa
na postupy schvaľovania a vydávania osvedčení a povolení, ktoré sa uplatňujú vo vzťahu k zariadeniam

a súvisiacim infraštruktúram prenosových a distribučných sústav na výrobu elektriny a tepla alebo chladu
z obnoviteľných zdrojov energie a na procesy premeny biomasy na biopalivá alebo na iné energetické
produkty, boli primerané a nevyhnutné. Osvedčenia a povolenia súvisiace s vydávaním povolení na
podnikanievelektroenergetike,schvaľovanímprávanapodporuvýrobyelektrinyzobnoviteľnýchzdrojov
energie, vydávaním potvrdení o pôvode elektriny, vydávaním záruky pôvodu elektriny z obnoviteľných

zdrojov energie vrátane cenových rozhodnutí o konkrétnych výškach jednotkových cien jednotlivých
druhov podpory konkrétneho výrobcu, vrátane žalobcu, sú vydávané zo strany ÚRSO ako národného
energetického regulátora v rámci konaní o vecnej regulácii a konaní o cenovej regulácii v súlade
so zákonom č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach a za podmienok obsiahnutých v
dotknutých ustanoveniach zákona č. 251/2012 Z.z. o energetika ako aj zákona o OZE. Postupy

súvisiace s vydávaním osvedčení a povolení pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
sú postupmi transparentnými, nediskriminačnými, primeranými a nevyhnutnými a tieto nikdy neboli zo
strany žiadneho účastníka na trhu s elektrinou a rovnako ani zo strany žiadneho štátneho orgánu
spochybňované. Otázka postupov súvisiacich s vydávaním osvedčení a povolení pre výrobcov elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie nie je predmetom tohto konania. Je zrejmé, že žalobca, na to, aby mohol

disponovať postavením výrobcu z obnoviteľných zdrojov energie s právom na podporu so všetkými s
tým súvisiacimi právami a povinnosťami, musí disponovať všetkými zákonmi stanovenými povoleniami
a osvedčeniami, v opačnom prípade by sa naňho povinnosti v žalovanom období obsiahnuté v § 4 ods.
2 zákona o OZE nemohli vzťahovať a predmetný spor vo veci samej by nikdy nemohol vzniknúť.
14G.Ďalej žalobca poukázal na článok 2 Zmluvy o Európskej únii, podľa ktorého: „Únia je založená na

hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania
ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v
spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť
medzi ženami a mužmi.” Predmetné základné zásady a hodnoty sú na vnútroštátnej úrovni preklopené
v článku 1 Ústavy SR. Otázka súladnosti predmetnej zákonnej povinnosti obsiahnutej v § 4 ods. 2

písm. c) zákona o OZE a na ňu nadväzujúcej sankcie obsiahnutej v § 4 ods. 3 zákona o OZE s vyššie
uvedenými zásadami a hodnotami bola už preskúmavaná zo strany Ústavného súdu SR v jeho náleze
sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, kde bolo po riadnom preskúmaní dotknutých zákonných ustanovení zo strany
Ústavného súdu SR konštatované, že žiadna z vyššie citovaných základných zásad a hodnôt nie je
ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ani ustanovením § 4 ods. 3 zákona o OZE dotknutá.

Mal za to, že zákonom ustanovený komplex povinností výrobcom elektriny nenarúša demokratické
princípy a ústavný poriadok, je vymedzený s určitosťou a jasnou predstavou o právnej situácii priamo
spojenou s dôsledkami neplnenia si zákonných povinností. Nenarúša ani legitímne očakávania z
pohľadu dosahovania zisku v prípade plnenia dotknutých zákonných povinností. Dôsledky nesplnenia
týchtopovinnostísújasnéadôsledkysúzákonomdopredupredvídateľné.Záležílenvýhradnenakonaní

povinného subjektu, či niektoré zo zákonných povinností splní alebo nesplní. Rovnako ako Ústavný súd
SR v jeho náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, považuje za náležité, aby nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti
výrobcu malo za následok dopad na výrobcu elektriny. V prípade ak sa niektorí z výrobcov elektriny
úmyselne alebo z nedbanlivosti (bez donútenia a dobrovoľne) rozhodnú neplniť ktorúkoľvek zo svojich
zákonom ustanovených povinností, nepochybil zákonodarca. Pritom nie je pre žiadny subjekt dôvodné,

aby za porušenie svojich zákonných povinností žiadal poskytovanie primeranej náhrady.
14H.Zdôraznil, že negatívne finančné dopady, na ktoré žalobca poukazuje v súvislosti s ustanovením §
4 ods. 3 zákona o OZE, nevznikli automaticky prijatím zákona, ale až v dôsledku nesplnenia povinností
výrobcov elektriny podľa § 4 ods. 2 zákona. Uvedená skutočnosť je jednoznačne zrejmá zo samotnéhoparagrafového znenia textu právneho predpisu. Negatívne následky, na ktoré žalobca poukazuje, teda
spôsobuje až neplnenie povinností ustanovených prijatým zákonom zo strany samotného žalobcu
a ostatných výrobcov. V súvislosti s uvedeným samotný Ústavný súd SR uvádza, že: „...neplnenie

zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v
podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu
zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností
bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva,
ktorý si zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil.“ Preto aplikáciou mechanizmu ustanoveného v

dotknutom ustanovení zákona o podpore OZE po naplnení jeho hypotézy spočívajúcej v nesplnení
zákonom ustanovených povinností podľa § 4 ods. 2 zákona o OZE v zásade nemôže dôjsť k
neprípustnémuzásahudoktoréhokoľvekústavouarovnakoani,ZmluvouoEurópskejúniialeboChartou
základných práv Európskej únie garantovaného práva alebo zásady.
14I.Rovnako bola zo strany Ústavného súdu SR v predmetnom náleze preskúmavaná otázka
súladnosť dotknutých zákonných ustanovení s ústavou garantovaným právom na slobodu podnikania

deklarovaným na vnútroštátnej úrovni článkom 35 ods. 1 Ústavy SR a na úrovni Európskej únie článkom
16 Charty základných práv Európskej únie, na ktorý odkazuje vo svojom podaní žalobca. Sloboda
a možnosti rozhodovania subjektov nie je v danom prípade obmedzovaná žiadnymi legislatívnymi
ani podnikateľskými bariérami. Podnikanie v energetike je špecifická činnosť, ktorá je upravená
predovšetkým zákonom č. 251/2012 Z. z. a energetike. Zákonom č. 251/2012 Z. z. o energetike je

ustanovený aj inštitút zodpovedného zástupcu, ktorým je fyzická osoba, ktorá zodpovedá za odborné
vykonávanie povolenej činnosti a musí mať odbornú spôsobilosť na vykonávanie povolenej činnosti.
Odborná spôsobilosť zodpovedného zástupcu by mala byť zárukou plnenia všetkých zákonných
povinností držiteľa povolenia na podnikanie. Plnenie povinností v zmysle § 4 ods. 2 zákona o OZE
výrobcami elektriny ako podnikateľskými subjektmi tvorí súčasť výkonu ich podnikania, pričom tieto

podnikateľské subjekty vstupujú do podnikania (na trh) s vedomím, že v záujme presadenia sa na
trhu a získania podpory podľa zákona o podpore OZE je z ich strany nevyhnutné, aby si dôsledne
plnili povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 tohto zákona. Ide pritom o povinnosti, ktoré Ústavný
súd SR v zmysle svojho nálezu sp.zn.: PL. ÚS 50/2015 považuje za legitímne aj s ohľadom na
to, že vyplývajú zo špecifických čŕt právnej regulácie v odvetví elektroenergetiky. Ústavný súd SR

dospel pri preskúmavaní dotknutých referenčných noriem vo svojom náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015
k záveru, že: „...podmieňovanie uplatnenia práva na podporu splnením už existujúcich zákonných
povinností nemožno v žiadnom prípade považovať za neprípustný zásah do podstaty a zmyslu práva
na podnikanie...“ Ústavný súd SR v súvislosti s uvedeným vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014
z 22. júna 2016 tiež uviedol, že: „...výrobcovia elektriny vzhľadom na skutočnosť, že odvetvie, v rámci

ktorého majú úmysel začať podnikať, je regulovaným odvetvím (t. j. odvetvie elektroenergetiky), nemôžu
očakávať, že sa podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť, resp.
že nebudú prijímané nové právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v
danom regulovanom odvetví.“
14J.Žalobca napáda tiež neúčelnosť povinnosti obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o OZE a neprimeranosť sankcie obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE. Ústavný súd
SR označil dotknuté ustanovenia zákona o OZE, za výslovne žiaduce opatrenia, a to v prvom rade
z hľadiska verejného záujmu na transparentnejšom určovaní cien elektriny, ktoré je prospešné pre
všetkých koncových odberateľov elektriny, a tiež s ohľadom na aj ESĽP akceptovanú veľkú voľnosť
(margin of appreciation) zákonodarcu pri vykonávaní hospodárskej a sociálnej politiky [ESĽP rešpektuje

spôsob, akým zákonodarca chápe imperatívy „verejného záujmu“, s výnimkou prípadov, keď úsudku
zákonodarcu zjavne chýba rozumný základ (James a iní v. Veľká Británia, rozsudok ESĽP z 21. 2.
1986)], ktorá sa prejavuje pri výbere konkrétneho legislatívneho opatrenia. To zvlášť platí, keď ide o
opatrenie zákonodarcu v regulovanom odvetví elektroenergetiky. Podľa judikatúry ESĽP sa požiadavka
racionality, a teda zjavnej neprimeranosti medzi požiadavkou všeobecného záujmu a imperatívom

ochrany základných práv jednotlivca prejavuje v pomerne širokom priestore štátu pre vlastnú úvahu.
Európsky súd pre ľudské práva si preto pri preskúmavaní porušenia čl. 1 dodatkového protokolu
neosobuje posúdenie, či riešenie zvolené štátom je najlepšie možné alebo či najmenej zasahuje do práv
jednotlivca, a to ani v prípade, že by bolo možné prijať riešenie oveľa miernejšie (rozsudok ESĽP vo
veci Mellacher a iní proti Rakúsku z 19. 12. 1989, sťažnosti č. 10522/83; 11011/84; 11070/84, bod 53).

MedzinapadnutýmustanovenímzákonaopodporeOZEacieľom,ktorýsanapadnutouprávnouúpravou
sleduje, existuje teda podľa názoru Ústavného súdu SR racionálna väzba, keďže prostredníctvom
napadnutého ustanovenia sa vyvíja na výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie účinný
ekonomický tlak, ktorý ich motivuje k dôslednejšiemu plneniu zákonom ustanovených povinností, ktorév konečnom dôsledku môžu prispieť k dosiahnutiu cieľov sledovaných napadnutou právnou úpravou.
V súvislosti so žalobcom napádanou výškou a údajnou neprimeranosťou sankcie obsiahnutej v § 4
ods. 3 zákona o OZE zdôraznil, že pre výrobcov elektriny nepredstavuje dôsledné plnenie povinností

ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona, vďaka ktorému sa môžu vyhnúť sankcii hroziacej z nového
znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, mimoriadnu záťaž. Uvedený záver je možné vyvodiť zo
samotnej žalobcom uvádzanej skutočnosti o tom, že informácie, ktoré majú byť obsahom povinnosti v
zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, sú obsiahnuté už v iných dokumentoch, ktoré
sú výrobcovia elektriny povinní predkladať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy podľa

iných ustanovení zákona o OZE. V súvislosti s nadbytočnosťou a nepotrebnosťou obsahu povinnosti
obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn.:
PL. ÚS 50/2015 konštatuje, že: „...aj v prípade ak by zákon aj reálne vyžadoval od výrobcov elektriny
duplicitné predkladanie určitých informácií, nemohol by takéto pochybenie zákonodarcu kvalifikovať ako
pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by musel bezvýhradne dospieť k záveru o nesúlade
napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE s Ústavou SR.“

14K.K prejudiciálnej otázke obsiahnutej v bode 13K. písm. B) odôvodnenia tohto rozsudku uviedol,
že žalobca sa v nej snaží vo svojej podstate napádať neexistenciu správneho a súdneho konania
posudzujúceho splnenie zákonom stanovenej povinnosti obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE a neexistenciu rozhodnutia o uložení sankcie obsiahnutej v ustanovení § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE. Žalobca považuje skutočnosť, že sankcia obsiahnutá v ustanovení § 4

ods. 3 zákona o OZE nastupuje v prípade nesplnenia podmienok obsiahnutých v hypotéze právnej
normy § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE priamo zo zákona ex lege, t.j. bez potreby existencie
osobitného správneho konania a rozhodnutia správneho orgánu, za rozpornú s článkom 37 ods. 1
písm. b) a článkom 37 ods. 4 písm. a), b) a d) smernice 2009/72/ES. Žalobcom označený článok
37 ods. 1 písm. b) smernice 2009/72/ES zakotvuje povinnosť regulačného orgánu: „zabezpečovať,

aby prevádzkovatelia prenosových a distribučných sústav, a prípadne aj vlastníci sústav, ako aj
všetky elektroenergetické podniky, dodržiavali svoje povinnosti vyplývajúce z tejto smernice a iných
príslušných právnych predpisov Spoločenstva vrátane tých, ktoré sa týkajú cezhraničných záležitostí.“
Žalobcom označený článok 37 ods. 4 písm. a), b) a d) smernice 2009/72/ES zakotvuje právomoc
regulačného orgánu: „a) vydávať záväzné rozhodnutia týkajúce sa elektroenergetických podnikov; b)

skúmať fungovanie trhov s elektrinou a rozhodovať o všetkých potrebných a primeraných opatreniach
na podporu efektívnej hospodárskej súťaže a zabezpečenie správneho fungovania trhu a ukladať tieto
opatrenia. Pri skúmaní záležitostí, ktoré súvisia s právom hospodárskej súťaže, je regulačný orgán tiež
oprávnený podľa potreby spolupracovať s národným orgánom pre hospodársku súťaž a regulátormi
finančného trhu alebo s Komisiou; d) elektroenergetickým podnikom, ktoré si neplnia povinnosti

vyplývajúce z tejto smernice alebo iných príslušných právne záväzných rozhodnutí regulačného orgánu
alebo agentúry ukladať účinné, primerané a odrádzajúce sankcie alebo navrhovať príslušnému súdu,
aby uložil takéto sankcie. Toto zahŕňa právomoci ukladať prevádzkovateľovi prenosovej sústavy alebo
vertikálne integrovanému podniku, podľa situácie, sankcie za neplnenie ich príslušných povinností, ktoré
vyplývajú z tejto smernice, alebo navrhovať uloženie takýchto sankcií, v maximálnej výške 10 % ročného

obratu prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo až 10 % ročného obratu vertikálne integrovaného
podniku.“ Všetky vyššie uvedené, ako aj ďalšie, kompetencie v zmysle citovaných ustanovení smernice
2009/72/ES sú ÚRSO ako národnému regulačnému orgánu zverené v ustanovení § 9, § 10 v spojitosti
s § 40 zákona č. 250/2012 Z.z. zákona o regulácii v sieťových odvetviach. Zo žiadneho z citovaných
žalobcom uvedených článkov smernice 2009/72/ES nevyplýva skutočnosť, že zákonodarca nemôže

práva a povinnosti výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov ukladať priamo zákonom a rovnako ani
skutočnosť, že by priamo zákonom nemohol byť zakotvený ex lege nastupujúci následok pre prípad ich
nesplnenia.
14L.Žalobcom citované články 37 ods. 1 písm. b) smernice 2009/72/ES a rovnako ani 37 ods. 4
písm. a), b) a d) smernice 2009/72/ES nemajú žiaden súvis s konaním vo veci samej, a to ani

hypotetický. Žalobcom požadovaný výklad citovaných ustanovení smernice 2009/72/ES preto nie je
spôsobilý akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť priebeh a výsledok konania vo veci samej a nemá k
sporu prejednávanému vnútroštátnym súdom žiaden vzťah. Rovnako ako Ústavný súd SR v jeho
náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015 zdôraznil, že povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE
majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy

ako subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti,
resp. informácie uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE majú výrobcovia elektriny
z OZE nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k
ÚRSO. Ústavný súd SR v súvislosti s uvedeným konštatuje, že: „Z koncepcie posudzovanej právnejúpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je podstatný
vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver
potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore

OZE si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy, a nie úradu, príp. inému orgánu verejnej správy.“ Žalobcom uplatnenú námietku neexistencie
správneho konania a správneho rozhodnutia ÚRSO posudzoval Ústavný súd SR vo svojom náleze
sp.zn.: PL. ÚS 50/2015 a dospel k záveru, že za okolností, keď sa uplatnenie inštitútu ustanoveného
v napadnutom ustanovení zákona o podpore OZE týka vzťahu dvoch subjektov súkromného práva,

t. j. ide o súkromnoprávny vzťah, sa podľa názoru Ústavného súdu SR nejaví žiaduce a ani vhodné,
aby zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by bol oprávnený rozhodovať o nesplnení zákonom
ustanovených povinností jedného subjektu súkromného práva voči druhému subjektu súkromného
práva, a to aj s ohľadom na charakter týchto povinností (ak by to tak bolo, nešlo by už o súkromnoprávny
vzťah, ale verejnoprávny vzťah). Pri takejto koncepcii právnej úpravy potom neprichádza do úvahy ani
to, aby nemožnosť konkrétneho výrobcu elektriny uplatniť si vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej

distribučnej sústavy právo na podporu vyplývajúca z uplatnenia napadnutého ustanovenia zákona o
podpore OZE bola záväzným spôsobom deklarovaná prostredníctvom individuálneho aktu aplikácie
práva vydaného príslušným orgánom verejnej správy. Ústavný súd SR zároveň konštatuje, že medzi
výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energií a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných
sústav môžu v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE, ktoré

sú esenciálnym predpokladom uplatnenia napadnutého ustanovenia tohto zákona, vzniknúť právne
spory súvisiace najmä s otázkou, či si výrobcovia elektriny splnili tieto povinnosti riadne (v zákonom
požadovanom rozsahu a kvalite) a včas. Podľa názoru Ústavného súdu SR však: „...nie je potrebné
a ani vhodné, aby arbitrom takýchto sporov subjektov súkromného práva bol zákonom ustanovený
orgán verejnej správy, čoho sa skupina poslancov zrejme domáha. To platí o to viac, že aj v prípade,

ak by zákonodarca zvolil takúto koncepciu právnej regulácie, by „konečným“ arbitrom právneho sporu
súvisiaceho s nesplnením povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE a jeho právnymi
dôsledkami (nemožnosť uplatniť si právo na podporu), ktorý má primárne súkromnoprávny charakter,
bol orgán súdnej moci (v rámci správneho súdnictva).“
14M.Tvrdeniežalobcu,ževprávnomsystémeSRneexistujesúdnekonanie,ktorýmbysúdakopríslušný

orgán mohol posúdiť splnenie resp. nesplnenie povinnosti výrobcu voči prevádzkovateľovi distribučnej
sústavy v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a následnú aplikáciu sankcie v zmysle § 4
ods. 3 zákona o OZE, je absolútne nepravdivé, účelové a zavádzajúce. Právny spor súvisiaci so
záverom prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, že výrobca elektriny si nesplnil niektorú
z povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE, s ktorými posudzovaná zákonná

úprava spája nemožnosť uplatniť si právo na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) tohto zákona,
sa nepochybne môže stať predmetom preskúmavania v rámci (civilného) občiansko-právneho súdneho
konania, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj samotný spor vo veci samej ako aj množstvo ďalších súdov
preskúmavaných všeobecnými vnútroštátnymi súdmi všetkých inštancií. Viacerí dotknutí výrobcovia
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, vrátane žalobcu, si právo na súdnu ochranu v súvislosti

so sporom o tom, či majú v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE právo na podporu pred všeobecnými
súdmi podaním občiansko-právnej žaloby, aj reálne uplatnili. Na argumentáciu žalobcu smerujúcu k
spochybňovaniu ústavno-konformnej udržateľnosti napadnutého ustanovenia zákona o OZE je teda
potrebné podľa názoru Ústavného súdu SR prihliadať cez prizmu záruk obsiahnutých v základnom
práve na súdnu ochranu zaručenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý

predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov (a iných orgánov Slovenskej
republiky) príslušných na poskytovanie právnej ochrany (m. m. II. ÚS 161/09). Práve záruky vyplývajúce
zo základného práva na súdnu ochranu dávajú odpovede aj na námietky žalobcu, podľa ktorých
napadnutá právna úprava neposkytuje výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie žiadne
procesné záruky proti svojvoľnému rozhodnutiu prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Vzhľadom na

už uvedené Ústavný súd SR považoval záruky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu
zaručeného prostredníctvom čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru z hľadiska ochrany práv
a oprávnených záujmov výrobcov elektriny z OZE z ústavného hľadiska za dostatočné a plne súladné
s čl. 1 ods. 1 ústavy, a teda je potrebné ich považovať za dostatočné a plne súladné aj s článkom 2
Zmluvy o Európskej únii.

14N.K prejudiciálnej otázke obsiahnutej v bode 13K. písm. C) odôvodnenia tohto rozsudku uviedol, že
žalobca sa v nej snaží vo svojej podstate napádať nepravú retroaktivitu sankcie obsiahnutej v ustanovení
§ 4 ods. 3 zákona o OZE. Žalobca považuje skutočnosť, že sankcia obsiahnutá v ustanovení § 4 ods. 3
zákona o OZE sa má v prípade porušenia povinnosti obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákonao OZE od momentu jej účinnosti vzťahovať na všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie, nesúladnú s článkom 2 Zmluvy o Európskej únii. Ako už bolo vyššie uvedené, základné zásady
a hodnoty obsiahnuté v článku 2 Zmluvy o Európskej únii sú na vnútroštátnej úrovni premietnuté v článku

1 Ústavy SR. Ústavný súd SR posudzoval prípustnosť nepravej retroaktivity dotknutého zákonného
ustanovenia vo svojom náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015 a dospel k jednoznačnému záveru, že nepravú
retroaktivitu ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE považuje z ústavného hľadiska za prípustnú, a to aj
s poukazom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, (napr. Mellacher v. Rakúsko,
rozsudok z 19. 12. 1989 (bod 51)). V danom prípade je zrejmé, že dotknuté zákonné ustanovenie §

4 ods. 3 zákona o OZE uznalo výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie predchádzajúcou
právnou úpravou priznané právo na podporu a zároveň zachovalo aj samotné podmienky podpory v
zmysle § 3 zákona o OZE.
14O.Zdôraznil, že ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemajú bezprostrednú väzbu na §
3 ods. 6 prvú vetu zákona o podpore OZE, podľa ktorej sa podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d)
vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky

alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny, t.j. na
priznané právo na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Právne účinky uplatnenia
sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia
povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o OZE sa vzťahujú výlučne na príslušný kalendárny rok,
pričom právo ustanovené v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o OZE (ako aj nárok z neho vyplývajúci v

ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknuté. Právo výrobcu na podporu nezaniká, ale trvá naďalej
spolu s nárokmi s tým spojenými, za predpokladu, že v ďalšom kalendárnom roku si dotknutý výrobca
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie tieto zákonom stanovené povinnosti už splní. V súvislosti s
uvedeným zdôraznil, že samotná povinnosť obsiahnutá v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
nebola pre výrobcov elektriny nová, ale táto bola súčasťou právneho poriadku už od roku 01.01.2010,

od ktorého momentu boli všetci výrobcovia povinní predmetnú zákonom stanovenú povinnosť riadne a
včas plniť. Ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o OZE v znení v žalovanom období len zakotvil sankciu za
jeho nesplnenie, pričom táto je aplikovaná až od účinnosti dotknutej novely, t.j. prvýkrát sa aplikovala na
nesplnenie povinností obsiahnutých v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktoré nastalo v roku 2014, teda
nie spätne. Ústavný súd SR v tejto súvislosti zdôrazňuje, že: „...zákonodarca neustanovuje subjektom

práva právne povinnosti samoúčelne, ale naopak, so zjavným zámerom, aby tieto právne povinnosti boli
dodržiavané. Je pritom nespochybniteľné, že záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností
vyplývajúcich z právnych noriem treba považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem,
ktorý môže za určitých okolností ospravedlňovať aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych
noriem.“

14P.Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom
ustanovené formy podpory, ktorých hodnota je aj podľa tvrdenia samotného žalobcu v jeho návrhu
mimoriadnevysoká,jecelkomprirodzenéalegitímne,akzákonodarcaviažeposkytnutietejtopodporyna
dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny. Ústavný
súdSRvosvojomnálezesp.zn.:PL.ÚS50/2015konštatujezáver,žedotknutúprávnureguláciupodpory

výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie je potrebné považovať za transparentnú a
zároveň ústavne akceptovateľnú, pričom zdôrazňuje, že: „V konečnom dôsledku je transparentnosť a
efektívnosť právneho mechanizmu „stimulujúceho“ výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
k dodržiavaniu zákonom ustanovených povinností v záujme všetkých odberateľov elektriny (v zásade
všetkých fyzických osôb a právnických osôb), keďže podpora poskytovaná výrobcom elektriny z

obnoviteľných zdrojov energie sa nutne musí premietnuť do výslednej ceny elektriny.“ Zohľadňujúc
právne posúdenie a závery Ústavného súdu SR ako aj účel a ciele sledované dotknutou právnou
úpravou, zastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3
zákona o podpore OZE je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR ako aj článku
2 Zmluvy o Európskej únii akceptovateľné, a podľa názoru Ústavného súdu SR aj za žiaduce.

14Q.Vzhľadom na obsah žalobcom navrhovaných prejudiciálnych otázok a ich podstatu, ktorú chce
výkladom ním uvedených ustanovení komunitárneho práva dosiahnuť, mal za to, že tieto nie sú
spôsobilé akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť spor vo veci samej. Všetky žalobcom načrtnuté otázky,
ku ktorým požadovaným výkladom komunitárneho práva smeruje, boli vyriešené zo strany Ústavného
súdu SR, tieto nie sú sporné a zo strany súdu prvej inštancie ako aj ostatných všeobecných súdov sú

jednotne na obdobné prípady aplikované. Jedinou spornou a pre všeobecné súdy doposiaľ nejasnou
otázkou zostal, ako už bolo v úvode tohto vyjadrenia uvedené, výklad povahy a charakteru lehoty „k 15.
augustu“ obsiahnutý v hypotéze právnej normy § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktorý však Súdny
dvor EÚ nemá vo svojej kompetencii poskytnúť a ktorý by nemohol byť poskytnutý ani prípadnýmiodpoveďami na žalobcom predostreté prejudiciálne otázky. Súdny dvor EÚ nemá kompetenciu vykladať
vnútroštátne právne normy a ich výklad je ponechaný výlučne v kompetencii vnútroštátnych súdov.
V súlade s uvedeným bol výklad povahy a charakteru lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutý v hypotéze

právnej normy § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ako už bolo vyššie uvedené, predmetom posudzovania
zo strany Ústavného súdu SR v jeho náleze, sp.zn.: IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.01.2019 a tohto
času je predmetom posudzovania zo strany Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp.zn.:
2 Obdo/18/2018. Žalobcom požadovaný výklad práva Európskej únie nemá nijaký vzťah k spornej
otázke charakteru a povahy lehoty „k 15. augustu“ ani k samotnému predmetu sporu vo veci samej,

z ktorého dôvodu žalobcom požadovaný výklad citovaných ustanovení komunitárneho práva nie je
spôsobilýakýmkoľvekspôsobomovplyvniťpriebehavýsledokkonaniavovecisamej.Vzhľadomkvyššie
uvedeným skutočnostiam považuje žalobcom predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom EÚ za neúčelný, nehospodárny a zbytočne zvyšujúci náklady konania vo veci samej a
neefektívne predlžujúci samotné konanie vo veci samej. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby súd
prvej inštancie návrhu žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ nevyhovel

a pokračoval v konaní vo veci samej.

15.Žalovaný v podaní zo dňa 05.11.2019 uviedol, že zo strany Najvyššieho súdu SR bol v jeho uznesení
zo dňa 27.08.2019, sp.zn.: 2Obdo/18/2018 jednoznačne poskytnutý výklad lehoty „k 15. augustu“
obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktorej posúdenie je kľúčovou otázkou predmetu tohto

sporu, ako lehoty hmotnoprávnej.
15A.Bez ohľadu na obsah zásielky si dovoľujeme zdôrazniť, že pre účely posúdenia (ne)splnenia
povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, nie je dôležitý moment odoslania
spornej zásielky, ale moment jej doručenia, pričom medzi stranami sporu nie je sporné, že sporná
zásielka (bez ohľadu na jej obsah) bola žalovanému doručená až dňa 18.08.2014, t.j. až niekoľko dní

po zákonom stanovenom termíne. V nadväznosti na jeho argumentáciu o hmotnoprávnej povahe lehoty
„k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a v predchádzajúcich
podaniach predložený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: IV. ÚS 491/2018-65 zo
dňa 31.01.2019, tunajší súd informuje o právnom názore, ktorý k otázke momentu splnenia zákonom
stanovenej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, vyslovil Najvyšší súd SR vo svojom

uznesení sp.zn.: 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019, v ktorom posudzoval práve výklad predmetnej
povinnosti výrobcu obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a výklad spornej lehoty „k 15.
augustu“, ktorý v bode 52. výslovne uvádza, že: „Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od tohto momentu sa takýto jednostranný právny

úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom
vôle zákon spája.“
15B.Oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako jednostranný právny úkon sa, tak ako
to správne konštatuje Najvyšší súd SR vo svojom vyššie citovanom uznesení, v zmysle § 45 ods. 1
OZ považuje za vykonané, ak žalovaný má objektívnu možnosť zistiť jeho doručenie a oboznámiť sa s

jeho obsahom, t.j. momentom doručenia samotnej zásielky žalovanému alebo momentom oznámenia
žalovanému o uložení predmetnej zásielky na príslušnej pobočke Slovenskej pošty, a.s. Ustanovenie
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zakotvuje povinnosť žalobcu oznámiť zákonom požadované
skutočnosti žalovanému, nie len ich odoslať na poštovú prepravu, a teda jeho povinnosť je možné
považovať za splnenú až momentom, keď sa zákonom požadované informácie dostali do dispozičnej

sféry žalovaného, t.j. keď sa s nimi mal žalovaný objektívnu možnosť oboznámiť. Ak sa žalobcom
odosielaná zásielka, z akéhokoľvek dôvodu, či už na strane žalobcu alebo na strane Slovenskej pošty,
a.s. alebo akejkoľvek inej tretej osoby resp. udalosti, nedostala v zákonom stanovenom termíne do
dispozičnej sféry žalovaného, a teda žalovaný sa v zákonom stanovenom termíne objektívne nemal
možnosť s jej obsahom oboznámiť, nemohli dokumenty obsiahnuté v predmetnej zásielke v zmysle §

45 ods. 1 OZ nadobudnúť v zákonom stanovenej lehote zamýšľané právne účinky voči žalovanému.
15C.V ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zákonodarca jednoznačne zvolil formuláciu
„oznámiť“. Je teda zrejmé, že zákonodarca mal v úmysle, ako správne poukazuje Najvyšší súd SR
vo vyššie citovanom uznesení, ako aj Okresný súd Žilina vo svojom rozsudku sp.zn.: 18Cb/256/2017,
aby v zákonom stanovenom termíne bolo oznámenie o uplatnení podpory ako aj oznámenie o

predpokladanom množstve dodanej elektriny v dispozičnej sfére prevádzkovateľa distribučnej sústavy
ako adresáta predmetnej zákonom stanovenej povinnosti výrobcov. Za moment oznámenia zákonom
požadovaných povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je teda nevyhnutné považovať
moment, kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnejsústavy a tento sa objektívne mohol s jej obsahom oboznámiť. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení
sp.zn.: 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019 v bode 52. k otázke samotnej povahy predmetnej spornej
lehoty „k 15. augustu“ výslovne uvádza, že: „...ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení

§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce,
a to výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa
15. augusta, je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne
posúdili konajúce súdy nižšej inštancie.“ V nadväznosti na uvedené Najvyšší súd SR v predmetnom
uznesení ďalej v bode 52. poukazuje na skutočnosť, že sankčný mechanizmus obsiahnutý v § 4 ods.

3 zákona o OZE: „...spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma
musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty
hmotnoprávnej.“ Najvyšší súd SR jednoznačne vyslovuje záver, že povinnosť výrobcu v zmysle § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE je zachovaná vtedy: „..., ak právna skutočnosť nastane najneskôr v
posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t.j. v danom prípade 15. augusta.“ Pričom za rozhodujúci moment
pre splnenie povinnosti výrobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE Najvyšší súd SR , ako už

bolo vyššie uvedené, jednoznačne považuje moment doručenia zákonom požadovaného prejavu vôle
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.
15D.V nadväznosti na závery Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR mal jednoznačne za to, že
sa v prípade lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE jedná o lehotu hmotnoprávnu,
a táto zostáva zachovaná, ak je žalovanému ako adresátovi oznámenie o uplatnení si podpory a jej

rozsahu v stanovenej lehote aj reálne doručené do jeho dispozičnej sféry, nakoľko nie je možné, aby
sa jednostranný adresný právny úkon stal perfektným a nadobudol zákonom predpokladané účinky
pred jeho doručením adresátovi. Najvyšší súd SR aj Ústavný súd SR jednoznačne zaujali právny
názor, že podanie na poštovom úrade do 15.08. je nepostačujúce a na riadne a včasné splnenie
povinnosti obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je nevyhnutné, aby jednostranný právny

úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu a uplatnení
podpory žalobcom na nasledujúci kalendárny rok bol v posledný deň zákonnej lehoty, t.j. najneskôr do
15.08.doručenýdodispozičnejsféryžalovaného.Zostranyžalobcuvšaknebolžalovanémudouplynutia
zákonom stanovenej lehoty do jeho dispozičnej sféry doručený žiaden jednostranný právny úkon
obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu ani oznámenie

o uplatnení podpory žalobcom v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktorá skutočnosť je medzi
stranami sporu nesporná.
15E.Zo strany najvyšších súdnych autorít bolo jednoznačne deklarované, že rozhodujúcim momentom
pre určenie splnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, je moment doručenia
predmetného oznámenia žalovanému, ktorý je v tomto konaní NESPORNÉ, že nastal až dňa

18.08.2014, t.j. niekoľko dní po zákonom stanovenom termíne. Moment doručenia zásielky žalovanému
nie je medzi stranami sporný a taktiež nie je sporné, že tento moment nastal až po zákonom stanovenom
termíne. Vzhľadom na právny názor Najvyššieho súdu SR, je nevyhnutné dospieť k záveru, že zo strany
žalobcu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči žalovanému NEBOLA splnená
včas v zákonom stanovenej lehote. Žalovanému teda v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE zanikol nárok

na uplatnenie podpory na elektrinu vyrobenú v jeho výrobných zariadeniach v jednotlivých mesiacoch
kalendárneho roku 2015, z ktorého dôvodu mu na úhradu žalovaných pohľadávok nevznikol nárok a
tieto sú nedôvodné a neoprávnené.

16.Žalobcanapojednávanídňa07.09.2021uviedol,ženetrvánavýsluchusvedkyneG.H.aspoukazom

na hospodárnosť konania, navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia o odvolaní v konaní
vedenom pod sp. zn. 26Cb/14/2016.

17.Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 26Cb/34/2018-440 zo dňa 04.10.2021 konanie prerušil do
právoplatného rozhodnutia o odvolaní proti rozsudku zo dňa 24.11.2020 v spore vedenom na Okresnom

súde Košice I pod sp. zn. 26Cb/14/2016.

18.Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3Cob/92/2022-514 zo dňa 03.04.2023 zrušil uznesenie
Okresného súdu Košice I zo dňa 04.10.2021, č.k. 26Cb/34/2018-440.

19.Podaním zo dňa 05.06.2023 žalobca navrhol prerušiť konanie do právoplatného skončenia
dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde SR, ktorého predmetom je preskúmanie rozsudku
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/99/2021 zo dňa 29.09.2022, ktorým bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Košice I zo dňa 24.11.2020, sp. zn. 26Cb/14/2016.20.Žalovaný v podaní zo dňa 13.07.2023 uviedol, že žalobca návrh na prerušenie predmetného súdneho
konania do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní žalobcu voči rozsudku Krajského súdu v

Košiciach, sp.zn.: 4Cob/99/2021 zo dňa 29.09.2022, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie sp.zn.: 26Cb/14/2016 neodôvodnil žiadnym z obligatórnych dôvodov pre prerušenia konania
podľa ust. § 162 ods. 1 CSP a ani žiadnym z fakultatívnych dôvodov podľa ust. § 164 CSP. Návrh
žalobcu teda najmä neobsahuje jednak vymedzenie konkrétnych zákonných dôvodov, ktoré by mohol
konajúci súd preskúmavať pri rozhodovaní o návrhu žalobcu a zároveň návrh žalobcu neobsahuje ani

akékoľvek žiadne uvedenie konkrétnych skutočností, existenciu ktorých by žalobca subsumoval pod
niektorý zo zákonom vymedzených dôvodov pre prerušenie konania. Vzhľadom k uvedenému, mal za
to, že návrh žalobcu nie je kvalifikovane podaný konajúcemu súdu, v dôsledku čoho nemá súd prakticky
žiadnu možnosť posudzovať akúkoľvek existenciu dôvodov pre prerušenie konania, nakoľko žalobca
žiadne dôvody nevymedzil, reflektujúc na tieto nesporné okolnosti, máme za to, že je na mieste návrh
žalobcu odmietnuť.

20A.Žalovaný však z procesnej opatrnosti dáva vyjadrenie k potenciálne vyvoditeľným dôvodom
prerušenia konania. Pokiaľ ide o obligatórne dôvody pre prerušenie konania podľa ust. § 162 CSP ods.
1 CSP, tak ohľadom ich potenciálnej existencie mal za to, že je v zásade vylúčená a to minimálne pri ust.
§ 162 ods. 1 písm. b) CSP, pri ktorom sa predpokladá začatie konania o súladnosti právnych predpisov
na Ústavnom súde SR, pričom žiadne takého konanie v tejto súvislosti podľa jemu známych informácii

neprebieha, resp. nebolo začaté a zároveň je s určitosťou vylúčený aj dôvod podľa ust. § 162 ods. 1
písm. c) pri ktorom sa predpokladá začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej
únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, kdežto žiadne takého konanie
v tejto súvislosti podľa jemu známych informácii neprebieha a ani nebolo začaté.
20B.Ohľadne potenciálneho dôvodu pre prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP mal

za to, že existencia tohto dôvodu je v zásade taktiež vylúčená, nakoľko práve z dôvodu podania žaloby
žalobcu na tunajší súd, musí nevyhnutne vyplývať oprávnenie tunajšieho súdu, aby sám riešil všetky
parciálne otázky, od posúdenia ktorých závisí rozhodnutie v merite danej veci.
20C.Reflektujúc na potenciálne fakultatívne dôvody pre prerušenie konania podľa ust. § 164 CSP,
žalovaný zdôraznil, že v návrhu žalobcu absentuje vymedzenie akejkoľvek právnej otázky, ktorá by

mala byť riešená v dovolaní žalobcu voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp.zn.: 4Cob/99/2021
zo dňa 29.09.2022, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie 26Cb/14/2016. Tobôž
sa žalobca vo svojom návrhu nezaoberal vymedzením znakov „prejuduciality“ pre otázku/otázky, ktoré
by mali byť riešené v uvedenom dovolacom konaní o rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp.zn.:
4Cob/99/2021 zo dňa 29.09.2022, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie sp.zn.:

26Cb/14/2016. Skúmanie znakov prejudiciality otázky, pre ktorú je navrhované prerušenie konkrétneho
súdneho konania je vždy na mieste, nakoľko aj z komentovanej právnej úpravy k ust. § 164 CSP vyplýva,
že nie každá otázka, ktorá sa rieši v inom súdnom alebo správnom konaní, musí mať pre uskutočňujúce
sa konanie význam a mala by teda aj zakladať dôvod pre prerušenie konania. Práve vzhľadom k
absencii vymedzenia rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu, (ktoré by mali formulovať existenciu

prejudiciálnej otázky ako dôvodu na prerušenie konania podľa ust. § 164 CSP), nemožno žiadnym
spôsobom bližšie posudzovať návrh žalobcu v spojení s dovolacím konaním o rozsudku Krajského súdu
v Košiciach, sp.zn. 4Cob/99/2021 zo dňa 29.09.2022, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie 26Cb/14/2016 – ako dôvodom na fakultatívne prerušenie konania.
20D.Mal za to, že takýto procesný postup strany sporu (v danom prípade na strane žalobcu), v

dôsledku ktorého má konajúci súd „hádať“ resp. potenciálne vyvodzovať prejudiciálnu otázku, pre účely
zodpovedania ktorej sa navrhuje prerušenie konania, nie je prípustný. Ďalej v kontexte potenciálneho
uvažovania o dôvodoch fakultatívneho prerušenia predmetného súdneho konania podľa ust. § 164 CSP
s prihliadnutím na dovolacie konanie o rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp.zn.: 4Cob/99/2021
zo dňa 29.09.2022, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie sp.zn.: 26Cb/14/2016

zdôraznil, že všetky dovolacie otázky ktoré žalobca vymedzil v uvedenom dovolacom konaní (ktoré
zároveň nevymedzil v dotknutom prebiehajúcom konaní 26Cb/34/2018) nemožno vnímať ako otázky,
ktoré by tunajší konajúci súd nemohol vyriešiť sám, tobôž keď sú v zásade všetky tieto otázky, tohto času
už vyriešené a posúdené právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: 4Cob/99/2021,
práve do vydania ktorého už bolo toto prebiehajúce súdne konanie prerušené. Žalovaný mal za to,

že ďalšie potenciálne prerušovanie tohto konania z účelového dôvodu na strane žalobcu a síce, že
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: 4Cob/99/2021 a jednotlivé právne názory na posúdenie
parciálnych právnych otázok, nie sú pre žalobcu priaznivé a vyhovujúce, by bolo v príkrom rozpore sozásadou rýchlosti a hospodárnosti konania s hrozbou zásahu do práva na rýchlu a účinnú ochranu aj
v intenciách článku 17 CSP.
20E.Vo vyššie naznačených súvislostiach poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

5Obdo/48/2020, podľa ktorého: „Úlohou súdu je racionálne vyhodnotiť, či je potrebné konanie prerušiť s
prihliadnutím na zákonnú požiadavku rýchlej a účinnej ochrany ohrozených alebo porušených právom
chránených záujmov (Čl. 2 a 17 CSP). Pri rozhodovaní sa, či konanie podľa § 164 CSP preruší alebo nie,
musí súd prihliadať aj na zásadu hospodárnosti konania a na právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Preto by nemal prerušiť konanie podľa citovaného ustanovenia, ak nepredpokladá, že

vyriešenie otázky v inom konaní bude mať pre dané konanie zásadný význam.“ Aj s poukazom na
uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, si dovoľujeme zdôrazňovať, že nie je na mieste prerušiť
konanie, nakoľko zo strany samotného žalobcu neboli jednak v jeho návrhu konkrétne vymedzené
žiadnekonkrétneotázky,ktorýchvyriešenievdovolacomkonaníorozsudkuKrajskéhosúduvKošiciach,
sp.zn.: 4Cob/99/2021 zo dňa 29.09.2022, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
sp.zn.: 26Cb/14/2016, považuje za nevyhnutné a významné pre rozhodnutie v danej veci, pričom

stranám sporu ako aj konajúcemu súdu, sú tohto času známe všetky parciálne právne otázky, ktorých
posúdenie je predpokladom pre vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci samej a ktoré sú tohto času
právoplatne posúdené v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, sp.zn.: 4Cob/99/2021.
20F.Ďalej mal za to, že nereflektovanie na závery Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: 4Cob/99/2021 pre
účely posudzovania toho, či potenciálne prejudiciálne otázky spájajúce predmetné súdne konanie so

sp. zn. 26Cb/34/2018 s právoplatne skončeným súdnym konaním sp.zn.: 26Cb/14/2016 v znení sp.zn.:
4Cob/99/2021, by bolo nerešpektovaním a neprípustným ignorovaním právnej istoty a zároveň by takýto
postup priznával žalobcom podanému dovolaniu, nepatričné účinky, ktoré sú v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Totiž dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok,
ktorýmávsystémeopravnýchprostriedkovcivilnéhosporovéhokonaniaosobitnépostavenie.Dovolanie

nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným
dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012,
2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo
92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej úpravy) a na takýto mimoriadny prieskum,

zároveň naväzovať prerušenie iného súdneho konania, v ktorom je konajúci súd spôsobilý sa riadiť už
právoplatne posúdenými parciálnymi právnymi otázkami. V prílohe tohto vyjadrenia zaslal súdu svoje
vyjadreniekdovolaniuorozsudkuKrajskéhosúduvKošiciach,sp.zn.:4Cob/99/2021zodňa29.09.2022,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie sp.zn.: 26Cb/14/2016.
20G.Vzhľadom k vyššie uvádzaným skutočnostiam, mal za to, že na základe obsahu návrhu žalobcu

nemožno v danej veci posudzovať akékoľvek potenciálne dôvody pre prerušenie konania, v dôsledku
čoho konajúcemu súdu navrhol, aby návrh žalobcu na prerušenie konania odmietol. V prípade ak
konajúci súd dospeje k názoru, že na základe návrhu žalobcu, možno posudzovať potenciálne dôvody
pre prerušenie konania, tak súdu navrhol, aby návrh na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný.

21.Na pojednávaní dňa 03.10.2023 právny zástupca žalobcu uviedol, že podanou žalobou sa žalobca
domáha od žalovaného zaplatenia doplatku k cene žalobcom vyrobenej elektriny. Podstata sporu
spočíva v tom, že žalovaný popiera žalobcom uplatnený nárok s odôvodnením, že žalobca si voči nemu
nesplnil včas oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore v znení účinnom od
01.01.2014.

21A.Žalobca oznámil žalovanému uplatnenie nároku na podporu formou doplatku listom zo dňa
13.08.2014, ktorý bol na poštovú prepravu odovzdaný, resp. podaný dňa 14.08.2014, pričom do
dispozičnej sféry žalovaného sa oznámenie dostalo až dňa 18.08.2014.
21B.Žalovaný v konaní namietal oneskorené doručenie oznámenia zo strany žalobcu tvrdiac, že na
predmetné oznámenie sa majú aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti žalobca

preto vo vzťahu k doručovaniu tohto oznámenia sa dovoláva aplikácie ustanovenia § 43c ods. 3
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neskoré prijatie má napriek tomu účinky včasného prijatia,
ak navrhovateľ o tom bez odkladu upovedomí osobu, ktorej bol návrh urobený a to ústne, alebo
odoslaním správy. Žalovaný na potvrdenie včasnosti doručenia oznámenia doručil žalobcovi návrh
zmluvy o dodávke elektriny, prevzatiu zodpovednosti za odchýlku a doplatku, ktorá napokon bola

žalobcom podpísaná 15.10.2014 a žalovaným dňa 22.10.2014. Je teda zrejmé, že pokiaľ by žalovaný
považoval oznámenie žalobcu za oneskorene doručené, návrh zmluvy by žalobcovi nikdy nebol doručil.
Tým, že žalovaný v relevantnej dobe po doručení oznámenia žalobcu, sa k žalobcovi naďalej správal
tak, akoby mu predmetné oznámenie bolo doručené včas, je na oznámenie žalobcu odoslané dňa14.08.2014 nutné prihliadať ako na včas doručené. Žaloba má takisto za to, že ustanovenie § 4 ods.
3 Zák. o podpore v znení účinnom od 01.01.2014 nie je konformné s právom EÚ a to z dôvodov,
ktoré už uviedli v podaní zo dňa 30.05.2019, teda v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a aj

v dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 4Cob/99/2021 zo dňa 29.09.2022, ktorým
bolpotvrdenýrozsudoktunajšiehosúduzodňa24.11.2020.Totodovolaniepredložilivprílohepodaniazo
dňa 05.06.2023. Je pravdou, že medzičasom došlo k nahradeniu smerníc, kolíziu s ktorými namietali vo
svojom podaní, avšak nahrádzajúce smernice neobsahujú v tomto smere odlišnú úpravu. S poukazom
na uvádzané argumenty preto trval na požiadavke eurokonformného výkladu dotknutých vnútroštátnych

právnych noriem Zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014, a v tomto smere vlastne, že
vylúčia aplikáciu tej nezmyselne vysokej sankcie v podobe straty nároku na podporu na celý kalendárny
rok, pre nesplnenie marginálnej a z ich pohľadu nevýznamnej oznamovacej povinnosti. Reflektuje na
dostupnú judikatúru najvyšších vnútroštátnych súdnych autorít v obdobných veciach, avšak považuje za
potrebné zdôrazniť, že žiadna z nich neuskutočnila právne posúdenie obdobnej veci žalobcu v kontexte
noriem práva európskej únie. V tejto súvislosti ešte poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR, sp.zn.

PL ÚS309, kde v podstate aj ústavný súd sa priklonil k názoru, alebo európskemu výkladu, podľa
ktorého sa vnútroštátne ustanovenia rozporné s právom európskej únie nemôžu uplatňovať. Z dôvodu
hospodárnosti tohto konania trval na návrhu zo dňa 05.06.2023 a navrhol, aby súd prerušil toto konanie
do skončenia dovolacieho konania vedeného na najvyššom súde pod sp.zn. 4Obdo/17/2023, ktoré sa
týkasúdnehokonaniavedenéhonaMestskomsúdeKošicepodsp.zn.26Cb/14/2016.Uviedol,žetunajší

mestský súd v obdobnej veci, kde sú žalobcom obchodné spoločnosti RS-2 a RS-1 prerušil konania
do skončenia tohto dovolacieho konania. V prípade, že súd nepreruší konanie, tak navrhol, aby žalobe
v celom rozsahu vyhovel.

22.Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 03.10.2023 uviedol, že dnes nemáme judikovaný

stav na základe ktorého by bolo možné povedať, že predmetná vnútroštátna úprava koliduje s právom
európskej únie, alebo s nejakými európskymi normami. Táto vnútroštátna právna úprava obsiahnutá
v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je predmetom preskúmavania vnútroštátnych súdov na všetkých
úrovniach a nielen v rámci jedného obvodu, vrátane najvyšších súdnych autorít, aj vrátane ústavného
súdu.Rozporsústavounebolzostranyžiadnehovýrobcudosiahnutý,takistoaninierozporseurópskymi

normami. Bez ohľadu na to, koľko je v tomto konaní argumentov na strane žalobcu ako výrobcu, či
už sú to argumenty smerujúce na existenciu cenového rozhodnutia, alebo podpis, uzavretie zmluvy
s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, tieto argumenty sú irelevantné vo vzťahu k tomu, že je tu
zákonná úprava, ktorá zo zákona ukladá, alebo teda stanovuje sankciu v podobe nemožnosti uplatniť
si podporu na ďalší rok na základe nesplnenia objektívnej povinnosti. Žalobca si túto povinnosť,

ktorá je jasne vymedzená v zákone nesplnil. Preto, bez ohľadu na to, ak by aj akékoľvek zmluvné
strany v rámci ich súkromného vzťahu z nejakej zmluvy chceli takúto podporu poskytnúť, zákon im
to zas zakazuje. Podpora je verejno-právna. Tieto argumenty už boli prejednané aj Najvyšším súdom
SR. Predmetom tohto sporu je len skutočnosť, či si žalobca oznamovaciu povinnosť splnil včas.
Vo vzťahu k tomuto sa viedli rozsiahle súdne konania, rozsiahle dokazovania ohľadom charakteru

lehoty, či je hmotno-právna, alebo procesná. V tejto súvislosti máme už judikovaný stav v podobe
ustálenej súdnej praxe vyslovený Najvyšším súdom SR, ktorý vyhovel argumentácii prevádzkovateľa
distribučnej sústavy a lehota 15.8. je lehotou hmotno-právnou, pričom tento výklad nie je možné
nikam posunúť, ani ho zmeniť. Zároveň najvyšší súd judikoval pokiaľ ide o povinnosť doručiť určitú
zásielku do dispozičnej sféry adresáta, v tomto prípade je medzi stranami nesporné, že daná zásielka

sa dostala do dispozičnej sféry prevádzkovateľa distribučnej sústavy 18.08.2014, čo je dátum po
15.08.2014. Paralelnou a zachraňujúcou argumentáciou žalobcu je to, že mal v júli 2014 pripojiť dané
oznámenie do obálky s pravidelnou faktúrou. V tomto smere znášal v celom rozsahu dôkazné bremeno
žalobca, ktorému súdy tento argument neuznali a uznať nemohli, pretože k tomu po prvé nedošlo a po
druhé žalobcovi sa nepodarilo preukázať v súlade s požiadavkami na unesenie takéhoto dôkazného

bremena, že daný dokument sa v tejto obálke nachádzal. Ani v tomto konaní neexistuje jeden jediný
dôkaz, ktorý by preukazoval, že si žalobca mal svoju oznamovaciu povinnosť splniť v rámci zásielky
z júla 2014. Nehovoriac o tom, že v konaniach výrobcov RS-1, alebo RS-2 sa jedná o presne tú
istú zásielku, zasielanú jedným subjektom, ktorý ale nie je výrobcom, pričom k tomuto subjektu sa
nepodarilo zabezpečiť ani zmluvu, ani nič čo by ho na to oprávňovalo, ale hlavne predmetná zásielka

už bola predmetom preskúmavania aj tunajšieho súdu, aj odvolacieho súdu v konaní týkajúcom sa
výrobcu RS-1, pričom toto konanie je dnes právoplatne skončené. Takýchto konaní je dnes právoplatne
skončených viacero. Podobnú argumentáciu mali aj iní výrobcovia, ktorí sa obrátili aj na Najvyšší súd
SR s dovolaním, tieto dovolacie konania neboli úspešné. Preto nie je ani účelné a ani hospodárne totokonanie prerušovať a navrhol ho neprerušiť. Vzhľadom na skutočnosť, že sa nepodarilo uniesť dôkazné
bremeno na strane žalobcu, navrhol, aby súd v celom rozsahu žalobu zamietol a priznal žalovanému
náhradu trov konania vo výške 100%.

23.Podľa ust. § 162 CSP: (1) Súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky
na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky
(ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania

pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu
spravodlivosti. (2) Súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o
prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania. (3) O
zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

24.Podľa ust. § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha
súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,
alebo ak súd dal na také konanie podnet.

25.S poukazom na Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22.03.2017, sp. zn. PL.

ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016 („...výrobcovia elektriny vzhľadom na skutočnosť, že odvetvie, v rámci
ktorého majú úmysel začať podnikať, je regulovaným odvetvím (t.j. odvetvie elektroenergetiky), nemôžu
očakávať, že sa podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť, resp. že
nebudú prijímané nové právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v danom
regulovanom odvetví.“) a sp. zn. IV. ÚS 491/2018 zo dňa 31.01.2019 a ako aj na judikatúru vychádzajúcu

z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019 súd mal za to, že otázka
sankciepodľaust.§4ods.3zák.č.309/2009Z.z.vzneníplatnomaúčinnomod01.01.2014aposúdenie
lehoty „k 15. augustu“ boli jednoznačne vyriešené. Vzhľadom na uvedené súd nepodal v zmysle žiadosti
žalobcu návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. Súd mal za to,
že všetky sporné otázky týkajúce sa nároku žalobcu už boli zodpovedané a vyriešené rozhodnutiami

vyšších súdnych autorít. Nie je teda dôvod ani na prerušenie konania do skončenia dovolacieho konania
vedeného na Najvyššom súde SR pod sp.zn. 4Obdo/17/2023, ktoré sa týka súdneho konania vedeného
na Mestskom súde Košice pod sp.zn. 26Cb/14/2016. S poukazom na vyššie uvedené súd návrh žalobcu
na prerušenie konania zamietol.

26.Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutočný stav veci:

27.Žalobca na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojho procesného útoku nasledovné
dôkazy: Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku Číslo zmluvy
PDS: OZE_251_2011_15, Číslo zmluvy VSE: OZE_251_2011_15_VSE zo dňa 19.11.2014 (uzavretú

medzi žalobcom ako výrobcom, žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy a spoločnosťou
Východoslovenská energetika a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, ako odberateľom),
faktúry (č. 150001, 150003, 150005, 150007, 150012, 150016, 150019, 150022, 150025, 150028,
150031, 150034, 140006), Rozhodnutie úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0739/2014/E-OZ
zo dňa 22.10.2013 o schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku na roky 2014 až

2026, List žalobcu adresovaný žalovanému zo dňa 02.07.2014 – Oznámenie (o uplatnení podpory
na rok 2015 a o predpokladanom množstve dodanej elektriny), Oznámenie – „Predpokladaná ročná
charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory“ zo dňa
13.08.2014, „podací stvrzenku“ o podaní zásielky (oznámenia z 13.08.2014) dňa 14.08.2014, doklad
o podaní zásielky č. 556565418CZ, Servisnú zmluvu č. 6780S zo dňa 01.07.2014 (vrátane prílohy)

uzavretú medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou EL-INSTA ENERGO s.r.o., v zmysle
ktorej menovaná spoločnosť vykonávala pre žalobcu technický aj netechnický servis v súvislosti
s prevádzkou fotovoltaickej elektrárne (vrátane kompletnej poštovej agendy), Výtlačok stanoviska Úradu
pre reguláciu sieťových odvetví k doručovaniu oznámení o uplatnení podpory (z webovej stránky ÚRSO
– www.urso.gov.sk), dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/99/2021-581 zo

dňa 29.09.2022.

28.Žalovaný na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojej procesnej obrany nasledovné
dôkazy: rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 26Cb/128/2015-542 zo dňa 23.01.2018, List ÚRSOzo dňa 19.01.2017 adresovaný právnemu zástupcovi žalovaného, dovolanie žalovaného v konaní
vedenom na Okresnom súde Košice I (teraz Mestskom súde Košice) pod sp. zn. 26Cb/129/2015,
Uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 491/2018-24, uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.

30Cb/2/2016 zo dňa 07.08.2018, Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Cb/256/2017-307 zo dňa
09.11.2018, stanovisku ÚRSO zverejnené na webovej stránke dňa 08.12.2014, Nález Ústavného súdu
SR č. IV. ÚS 491/2018-65, Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.219,
výpis z poštovej knihy so záznamom o doručení faktúry žalobcu č. 140006, faktúru žalobcu č. 140006 zo
dňa02.07.2014splatnú16.07.2014nasumu43264,36EURspolusúdajmiovýrobeadodávkeelektriny,

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/72/2019 zo dňa 20.11.2019, Rozsudok Okresného
súdu Košice I sp. zn. 26Cb/14/2016 zo dňa 24.11.2020, odvolanie proti rozsudku Okresného súdu
Košice I sp. zn. 26Cb/14/2016 zo dňa 24.11.2020, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
4Cob/99/2021-581zodňa29.09.2022,vyjadreniekdovolaniuprotirozsudkuKrajskéhosúduvKošiciach
sp. zn. 4Cob/99/2021-581 zo dňa 29.09.2022, List žalobcu zo dňa 18.12.2014 adresovaný žalovanému,
Oznámenie - Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 zo dňa

13.08.2014 s pečiatkou žalovaného potvrdzujúcou jeho doručenie dňa 29.12.2014, List žalobcu zo dňa
09.01.2015 adresovaný žalovanému (Odpoveď na list zo dňa 15.12.2014 a podpora pre kalendárny rok
2015.), List žalovaného zo dňa 15.12.2015 adresovaný žalobcovi, e-mail zo dňa 05.02.2014 o zaslaní
cenového rozhodnutia, Rozhodnutie ÚRSO zo dňa 22.10.2013, Oznámenie - Predpokladaná ročná
charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku

2015 zo dňa 13.08.2014 s pečiatkou žalovaného potvrdzujúcou jeho doručenie dňa 13.01.2015, List
žalobcu zo dňa 12.02.2015 adresovaný žalovanému (Urgencia odpovede na naše listy zo dňa 09.1.2015
a 30.01.2015).

29.Nie je medzi stranami sporné, že uzatvorili Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí

zodpovednosti za odchýlku a doplatku Číslo zmluvy PDS: OZE_251_2011_15, Číslo zmluvy VSE:
OZE_251_2011_15_VSE zo dňa 19.11.2014, že žalovaný listom zo dňa 15.12.2014 oznámil žalobcovi
nemožnosť uplatnenia podpory pre kalendárny rok 2015, že žalobca doručil žalovanému faktúry
č. 150001, 150003, 150005, 150007, 150012, 150016, 150019, 150022, 150025, 150028, 150031,
150034, 140006 a že žalovaný faktúry č. 150001, 150003, 150005, 150007, 150012, 150016, 150019,

150022, 150025, 150028, 150031, 150034 vrátil žalobcovi. Sporné medzi stranami neboli ani vyššie
uvedené rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ako ani korešpondencia medzi nimi
(vrátane príloh). Nebolo sporné medzi stranami, že žalobca dodával elektrinu do distribučnej siete
žalovaného a že žalobca si voči ÚRSO splnil svoju oznamovaciu povinnosť. Medzi stranami je tiež
nesporné, že zásielka s oznámením o uplatnení podpory zo dňa 13.08.2014 sa dostala do dispozičnej

sféry prevádzkovateľa distribučnej sústavy 18.08.2014.

30.Sporným zostala skutočnosť, či si žalobca riadne a včas splnil svoju oznamovaciu povinnosť v roku
2014 v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, a teda či je jeho nárok uplatnený v tomto konaní
dôvodný.

31.V zmysle čl. I bodu 1. písm. f) Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku
a doplatku (číslo zmluvy PDS: OZE_251_2011_15, Číslo zmluvy VSE: OZE_251_2011_15_VSE zo dňa
19.11.2014) žalovaný sa zaviazal žalobcovi zaplatiť doplatok podľa cenového rozhodnutia Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

32.Faktúrou č. 150001 zo dňa 04.02.2015, splatnou 18.02.2015 na sumu 7 430,81 EUR bolo súdu
preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 1/2015, na ktorú sa vzťahuje doplatok
v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.
32A.Faktúrou č. 150003 zo dňa 05.03.2015, splatnou 19.03.2015 na sumu 12 114,93 EUR bolo súdu

preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 2/2015, na ktorú sa vzťahuje doplatok
v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.
32B.Faktúrou č. 150005 zo dňa 09.04.2015, splatnou 23.04.2015 na sumu 27 734,32 EUR bolo súdu
preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 3/2015, na ktorú sa vzťahuje doplatok
v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.

32C.Faktúrou č. 150007 zo dňa 06.05.2015, splatnou 20.05.2015 na sumu 35 477,98 EUR bolo súdu
preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 4/2015, na ktorú sa vzťahuje doplatok
v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.32D.Faktúrou č. 150012 zo dňa 02.06.2015, splatnou 16.06.2015 na sumu 31 563,15 EUR bolo súdu
preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 5/2015, na ktorú sa vzťahuje doplatok
v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.

32E.Faktúrou č. 150016 zo dňa 07.07.2015, splatnou 21.07.2015 na sumu 33 860,85 EUR bolo súdu
preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 6/2015, na ktorú sa vzťahuje doplatok
v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.
32F.Faktúrou č. 150019 zo dňa 04.08.2015, splatnou 18.08.2015 na sumu 35 975,72 EUR bolo súdu
preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 7/2015, na ktorú sa vzťahuje doplatok

v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.
32G.Faktúrou č. 150022 zo dňa 04.09.2015, splatnou 18.09.2015 na sumu 33 246,64 EUR bolo súdu
preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 8/2015, na ktorú sa vzťahuje doplatok
v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.
32H.Faktúrou č. 150025 zo dňa 06.10.2015, splatnou 20.10.2015 na sumu 23 176,15 EUR bolo súdu
preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 9/2015, na ktorú sa vzťahuje doplatok

v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.
32I.Faktúrou č. 150028 zo dňa 04.11.2015, splatnou 20.11.2015 na sumu 16 538,33 EUR bolo súdu
preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 10/2015, na ktorú sa vzťahuje
doplatok v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.
32J.Faktúrou č. 150031 zo dňa 04.12.2015, splatnou 18.12.2015 na sumu 13 402,94 EUR bolo súdu

preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 11/2015, na ktorú sa vzťahuje
doplatok v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.
32K.Faktúrou č. 150034 zo dňa 05.01.2016, splatnou 19.01.2016 na sumu 7 858,11 EUR bolo súdu
preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 12/2015, na ktorú sa vzťahuje
doplatok v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.

32L. Faktúrou č. 140006 zo dňa 02.07.2017, splatnou 16.07.2014 na sumu 43 264,36 EUR bolo súdu
preukázané, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za energiu za 6/2014, na ktorú sa vzťahuje doplatok
v zmysle Zmluvy číslo OZE_251_2011.

33.RozhodnutímÚraduprereguláciusieťovýchodvetvíč.0739/2014/E-OZzodňa22.10.2013bolosúdu

preukázané, že bola ním schválená pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku na roky 2014 až 2026
pre žalobcu.

34.Z listu žalobcu adresovaného žalovanému zo dňa 02.07.2014 (Oznámenie) vyplýva, že žalobca si v
ňom uplatnil podporu na rok 2015 a oznámil predpokladané množstvo dodanej elektriny.

35.Oznámením – „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015
a Oznámenie o uplatnení podpory“ zo dňa 13.08.2014 bolo súdu preukázané, že žalobca si ním uplatnil
nárok na podporu na rok 2015 a oznámil predpokladané množstvo dodanej elektriny.

36.Na preukázanie odoslania oznámenia zo dňa 13.08.2014 (podľa bodu 35. odôvodnenia tohto
rozsudku) žalobca predložil súdu „podací stvrzenku“ o podaní zásielky (oznámenia z 13.08.2014) dňa
14.08.2014, doklad o podaní zásielky č. 556565418CZ a Servisnú zmluvu č. 6780S zo dňa 01.07.2014
(vrátane prílohy) uzavretú medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou EL-INSTA ENERGO
s.r.o., v zmysle ktorej menovaná spoločnosť vykonávala pre žalobcu technický aj netechnický servis

v súvislosti s prevádzkou fotovoltaickej elektrárne (vrátane kompletnej poštovej agendy).

37.Na preukázanie riadneho splnenia povinnosti o oznámení nároku na podporu žalobca predložil súdu
výtlačok stanoviska Úradu pre reguláciu sieťových odvetví k doručovaniu oznámení o uplatnení podpory
(z webovej stránky ÚRSO – F.).

38.Z listu ÚRSO zo dňa 19.01.2017 adresovaného právnemu zástupcovi žalovaného bolo zistené, že
úrad považuje lehotu na doručenie oznámenia za splnenú aj v prípade, ak bude oznámenie podané
na poštovú prepravu dňa 15. augusta s tým, že tento výklad úrad uskutočnil vzhľadom na svoje
postavenie a kompetencie a platí len pre vzťahy medzi úradom a výrobcami elektriny. Tento výklad je

len odporúčajúci a nemá právne záväzný charakter. Pri posudzovaní vzťahu medzi výrobcami elektriny
a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav je potrebné zohľadniť to, že medzi nimi ide
o súkromnoprávny vzťah.39.Žalovaný na preukázanie, že s faktúrou č. 140006 nebolo mu doručené oznámenie žalobcu
o uplatnení podpory na rok 2015 doručil súdu výpis z poštovej knihy so záznamom o doručení faktúry
žalobcu č. 140006 a faktúru žalobcu č. 140006 zo dňa 02.07.2014 splatnú 16.07.2014 na sumu

43 264,36 EUR spolu s údajmi o výrobe a dodávke elektriny.

40.Z listu žalovaného zo dňa 15.12.2015 adresovaného žalobcovi súd zistil, že žalovaný oznámil
žalobcovi nemožnosť uplatnenia podpory pre kalendárny rok 2015.

41.Podľa ust. § 3 ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. (1) Podpora výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje
a) prednostným 1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny 1) do regionálnej distribučnej sústavy, 4)
2. prístupom do sústavy, 5) 3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, 6) b)
odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu
elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, c) doplatkom, d) prevzatím zodpovednosti za odchýlku

8) prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. (2) Podpora podľa odseku 1 písm. a) sa vzťahuje
na zariadenia výrobcu elektriny bez ohľadu na ich výkon. (3) Podpora podľa odseku 1 písm. b) a c)
sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny a) s celkovým inštalovaným výkonom do 125 MW, b) s
celkovým inštalovaným výkonom do 200 MW, ak je elektrina vyrábaná vysoko účinnou kombinovanou
výrobou a energetický podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako 30% alebo energetický

podiel plynov vznikajúcich ako
vedľajší produkt v metalurgickom výrobnom procese v palive je vyšší ako 40%. (4) Podpora podľa
odseku 1 písm. c) sa vzťahuje na a) všetku elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v
zariadení výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW vrátane, b) všetku elektrinu
vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým

inštalovaným výkonom do 5 MW vrátane, c) elektrinu zodpovedajúcu pomernému množstvu celkovej
vyrobenej elektriny v zariadení výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW, pričom
pomer sa počíta ako podiel 5 MW k celkovému inštalovanému výkonu, d) celú výrobu elektriny v
zariadení výrobcu elektriny využívajúcom ako zdroj veternú energiu s celkovým inštalovaným výkonom
do 15 MW vrátane, e) elektrinu zodpovedajúcu pomernému množstvu celkovej vyrobenej elektriny v

zariadení výrobcu elektriny využívajúcom ako zdroj veternú energiu s celkovým inštalovaným výkonom
nad 15 MW, pričom pomer sa počíta ako podiel 15 MW k celkovému inštalovanému výkonu, f)
všetku elektrinu vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou s celkovým inštalovaným výkonom
nad 5 MW, ak podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla,
g) všetku elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú kombinovanou výrobou s celkovým

inštalovaným výkonom nad 5 MW, ak podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako
20% a podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, h) všetku
elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým
inštalovaným výkonom nad 10 MW, ak podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako
30% a podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, i) všetku

elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie vyrobenú v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým
inštalovaným výkonom nad 5 MW, ak podiel obnoviteľných zdrojov energie v palive je vyšší ako
30% a podiel tepla dodaného na technologické účely je najviac 40% z využiteľného tepla, j) všetku
elektrinu vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou s celkovým inštalovaným výkonom nad
5 MW, ak energetický podiel plynov vznikajúcich ako vedľajší produkt v metalurgickom výrobnom

procese v palive je vyšší ako 40%. (5) Podpora podľa odseku 1 písm. d) sa vzťahuje na zariadenia
výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom menej ako 1 MW. Pri zariadení výrobcu elektriny
využívajúce ako zdroj slnečnú energiu sa podpora podľa odseku 1 písm. d) vzťahuje len na zariadenie
s inštalovaným výkonom do 30 kW. (6) Podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) sa vzťahuje na
zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku

rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Podpora podľa
odseku 1 písm. b) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom
do 500 kW po celú dobu životnosti zariadenia výrobcu elektriny. (7) Rekonštrukcia alebo modernizácia
technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny musí zabezpečiť technologické zhodnotenie zariadenia
spočívajúce najmä v preukázateľnom zvýšení účinnosti, zvýšení inštalovaného výkonu, znížení vlastnej

spotreby energie alebo znížení strát a nákladov na výrobu elektriny, ktoré výrobca preukáže znaleckým
posudkom. Ukončenie rekonštrukcie alebo modernizácie zariadenia na výrobu elektriny preukazuje
výrobca elektriny právoplatným kolaudačným rozhodnutím alebo znaleckým posudkom, v ktorom sa
uvedie dátum, kedy bola rekonštrukcia alebo modernizácia ukončená, ak kolaudácia stavby nebolapotrebná. (8) Pri zariadení výrobcu elektriny využívajúcom biomasu alebo produkt jej spracovania sa
podpora podľa odseku 1 písm. c) vzťahuje v prípade nového zariadenia len na množstvo vyrobenej
elektriny z biomasy alebo produktu jej spracovania do 40 GWh vrátane. Na účely výpočtu sa podľa

odseku 4 započíta množstvo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou určené
podľa § 19 ods. 1 písm. a) a do výpočtu sa nezapočíta elektrina, ktorá je vyrobená a) z biomasy,
ktorá ako vstupná surovina pri spaľovaní alebo spoluspaľovaní alebo pri spracovaní na jej produkt
nespĺňa požiadavky na kvalitu a parametre podľa § 19 ods. 2 písm. h), b) z biokvapaliny, ktorá nespĺňa
kritériá trvalej udržateľnosti podľa § 19b ods. 1 písm. a). (9) Výpočet podľa odseku 8 sa nepoužije

na bioplyn vyrobený anaeróbnou fermentáciou, plyn vyrobený termochemickým splyňovaním biomasy,
ktorá neobsahuje lesnícku biomasu, v splyňovacom generátore s inštalovaným výkonom do 500 kW,
skládkový plyn a plyn z čistiarní odpadových vôd a na spaľovanie komunálnych odpadov s maximálnym
podielom biologicky rozložiteľnej zložky odpadov do 55% vrátane. (10) Pri zariadení výrobcu elektriny
využívajúce ako zdroj slnečnú energiu sa podpora podľa odseku 1 písm. c) vzťahuje len na zariadenie
s inštalovaným výkonom do 30 kW, ktoré je umiestnené na strešnej konštrukcii alebo obvodovom

plášti jednej budovy spojenej so zemou pevným základom evidovanej v katastri nehnuteľnosti. 9a)
(11) Pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré vyrába elektrinu spaľovaním bioplynu získaného anaeróbnou
fermentáciou a elektrinu z plynu vyrobeného termochemickým splyňovaním biomasy a ktorý z ročnej
výroby tepla nevyužije najmenej 50% na dodávku využiteľného tepla, ktorá nezahŕňa teplo použité na
energetické spracovanie zvyšku biologicky rozložiteľného odpadu, ktorý zostal po výrobe bioplynu, sa

cena elektriny podľa § 6 ods. 1 písm. a) znižuje o 30%. Teplo použité na energetické spracovanie zvyšku
biologicky rozložiteľného odpadu sa pre zariadenie spaľujúce bioplyn s inštalovaným výkonom do 250
kW, ktoré hmotnostne využíva menej ako 40% účelovo pestovanej biomasy na ornej pôde, započítava
pre výpočet 50% dodávky využiteľného tepla. Spôsob výpočtu ročnej výroby tepla ustanoví všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. (12) Pri zariadení

výrobcu elektriny, ktorý vyrába elektrinu vysoko účinnou kombinovanou výrobou, má výrobca elektriny
právo na uplatnenie doplatku na elektrinu vyrobenú z biometánu. (13) Pri výrobe elektriny, ktorá sa
nepovažuje za podnikanie v energetike, sa na výrobcu nevzťahujú povinnosti podľa § 4 ods. 2. (14)
Podpora podľa odseku 1 písm. b) a c) sa nevzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny využívajúce ako
zdroj vodnú energiu s celkovým inštalovaným výkonom nad 5 MW.

42.Podľa ust. § 4 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2013: (1) Výrobca
elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na
podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny,
prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa

technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť
a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny
spojovacím vedením, 11) b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných
zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo
v prípade malého zdroja 11a) za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy

alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o
dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za
kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja 11a) za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov
energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú

vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber
elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej
sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1.
odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto
zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia

zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9)
technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na
podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou
kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi

regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú
charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa
regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť
Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnejsústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok;prizariadeniachvýrobcuelektrinyuvedených
do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej

distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu
elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa §
3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona. (3)
Právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť
podľa odseku 2 písm. a) a b). (4) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou, ktorému bolo vydané

potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou za predchádzajúci
kalendárny rok, si uplatňuje v roku vydania tohto potvrdenia podporu podľa odseku 1 písm. b) a c). Ak
sa v nasledujúcom kalendárnom roku nepreukáže, že vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou,
je povinný doplatok podľa odseku 1 písm. c) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy do
15. apríla. Ak si neuplatnil právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c) a na základe vydaného potvrdenia
o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou preukáže, že elektrinu vyrábal

vysoko účinnou kombinovanou výrobou, môže si na takto vyrobenú elektrinu uplatniť do konca roka
právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c). (5) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou je povinný a)
vykonávať mesačnú bilanciu výroby a dodávky elektriny, výroby a dodávky tepla a využitie mechanickej
energie vyrobenej kombinovanou výrobou, b) predložiť sumárne ročné údaje získané z mesačných
bilancií podľa písmena a) Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") a

úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny rok, c) predložiť údaje o
množstve plynu použitého na výrobu elektriny a výpočet množstva elektriny vyrobenej vysoko účinnou
kombinovanou výrobou, ak ide o kombinovanú výrobu veľkých výkonov, ktorá využíva plyn ako palivo,
ministerstvu a úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny rok. (6)
Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) alebo c)

a vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie spoločne s elektrinou z neobnoviteľných zdrojov
energie, je povinný zabezpečiť samostatné meranie vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
alebo výpočet vyrobeného množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. (7) Výrobca elektriny s
právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) a vyrába elektrinu spaľovaním
alebo spoluspaľovaním biomasy a neobnoviteľného zdroja energie, eviduje a oznamuje úradu skutočné

nadobudnutie množstva a kvalitu biomasy a jej skutočné využitie na účely výroby elektriny. (8) Výrobca
elektriny kombinovanou výrobou bez ohľadu na rok uvedenia zariadenia do prevádzky s celkovým
inštalovaným výkonom zariadenia do 125 MW, ktorý predloží prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, má právo na doplatok v rovnakej
sume ako je doplatok výrobcu elektriny vyrobenej z bioplynu. Doplatok sa vzťahuje na množstvo

elektriny, ktorá bola vyrobená z biometánu kombinovanou výrobou, určené podľa § 19 ods. 1 písm.
a), ak zariadenie na výrobu bioplynu nie je staršie ako 15 rokov. Na množstvo elektriny vyrobenej z
biometánu sa nevzťahuje obmedzenie podľa § 3 ods. 4. (9) Výrobca elektriny podľa odseku 8 si právo
na doplatok za zvyšnú časť elektriny, ktorá nebola vyrobená z biometánu a ktorá nepresiahne množstvo
elektriny, na ktorú sa vzťahuje podpora podľa § 3 ods. 4, môže uplatniť len po dobu 15 rokov od roku

uvedeniazariadenianavýrobuelektrinydoprevádzkyaleboodrokurekonštrukciealebomodernizácie9)
technologickej časti takéhoto zariadenia. (10) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatňuje
podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a množstvo elektriny počíta podľa § 3 ods. 4 písm. a), b), f) alebo g) je
povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý
objem vyrobenej elektriny, okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej

sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy. (11) Výrobca elektriny
využívajúci ako zdroj slnečnú energiu je povinný označiť každý fotovoltický panel zariadenia údajom o
jeho jednotkovom výkone.

43.Podľa ust. § 4 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014: (1) Výrobca

elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na
podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny,
prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa
technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť
a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny

spojovacím vedením, 11) b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov
energiealebovysokoúčinnoukombinovanouvýrobou,ktorúdodalzakalendárnymesiacalebovprípade
malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom
povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny,c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo
v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej

vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej
podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber
elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny
pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do
prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom

roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo
odrokurekonštrukciealebomodernizácie9)technologickejčastitakéhotozariadeniauplynulonajviac15
rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie
o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci
kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú

zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v
prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon
zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c),
vrátanepredpokladanéhomnožstvadodanejelektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok;

pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný
informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr
30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami
podpory podľa tohto zákona. (3) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa

odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa
odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. (4) Výrobca elektriny kombinovanou výrobou,
ktorému bolo vydané potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou
za predchádzajúci kalendárny rok, si uplatňuje v roku vydania tohto potvrdenia podporu podľa odseku
1 písm. b) a c). Ak sa v nasledujúcom kalendárnom roku nepreukáže, že vyrábal vysoko účinnou

kombinovanouvýrobou,jepovinnýdoplatokpodľaodseku1písm.c)vrátiťprevádzkovateľoviregionálnej
distribučnejsústavydo15.apríla.Aksineuplatnilprávonadoplatokpodľaodseku1písm.c)anazáklade
vydaného potvrdenia o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou preukáže,
že elektrinu vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou, môže si na takto vyrobenú elektrinu
uplatniť do konca roka právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c). (5) Výrobca elektriny kombinovanou

výrobou je povinný a) vykonávať mesačnú bilanciu výroby a dodávky elektriny, výroby a dodávky
tepla a využitie mechanickej energie vyrobenej kombinovanou výrobou, b) predložiť sumárne ročné
údaje získané z mesačných bilancií podľa písmena a) prevádzkovateľovi monitorovacieho systému
energetickej efektívnosti podľa osobitného predpisu 11aa) a úradu každoročne najneskôr do 25. januára
za predchádzajúci kalendárny rok, c) predložiť údaje o množstve plynu použitého na výrobu elektriny a

výpočet množstva elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ak ide o kombinovanú
výrobu veľkých výkonov, ktorá využíva plyn ako palivo, Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky
(ďalej len "ministerstvo") a úradu každoročne najneskôr do 25. januára za predchádzajúci kalendárny
rok. (6) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) alebo
c) a vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie spoločne s elektrinou z neobnoviteľných zdrojov

energie, je povinný zabezpečiť samostatné meranie vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
alebo výpočet vyrobeného množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. (7) Výrobca elektriny s
právom na podporu, ktorý si uplatní podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) a vyrába elektrinu spaľovaním
alebo spoluspaľovaním biomasy a neobnoviteľného zdroja energie, eviduje a oznamuje úradu skutočné
nadobudnutie množstva a kvalitu biomasy a jej skutočné využitie na účely výroby elektriny. (8) Výrobca

elektriny kombinovanou výrobou bez ohľadu na rok uvedenia zariadenia do prevádzky s celkovým
inštalovaným výkonom zariadenia do 125 MW, ktorý predloží prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, má právo na doplatok v rovnakej
sume ako je doplatok výrobcu elektriny vyrobenej z bioplynu. Doplatok sa vzťahuje na množstvo
elektriny, ktorá bola vyrobená z biometánu kombinovanou výrobou, určené podľa § 19 ods. 1 písm.

a), ak zariadenie na výrobu bioplynu nie je staršie ako 15 rokov. Na množstvo elektriny vyrobenej z
biometánu sa nevzťahuje obmedzenie podľa § 3 ods. 4. (9) Výrobca elektriny podľa odseku 8 si právo
na doplatok za zvyšnú časť elektriny, ktorá nebola vyrobená z biometánu a ktorá nepresiahne množstvo
elektriny, na ktorú sa vzťahuje podpora podľa § 3 ods. 4, môže uplatniť len po dobu 15 rokov od rokuuvedeniazariadenianavýrobuelektrinydoprevádzkyaleboodrokurekonštrukciealebomodernizácie9)
technologickej časti takéhoto zariadenia. (10) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si uplatňuje
podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a množstvo elektriny počíta podľa § 3 ods. 4 písm. a), b), f) alebo g) je

povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý
objem vyrobenej elektriny, okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej
sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy. (11) Výrobca elektriny
využívajúci ako zdroj slnečnú energiu je povinný označiť každý fotovoltický panel zariadenia údajom o
jeho jednotkovom výkone.

44.Podľa ust. § 18e zák. č. 309/2009 Z.z.: (1) Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení
výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa
doterajších predpisov. (2) Na zariadenie, na ktorého výstavbu vydané stavebné povolenie nadobudlo
právoplatnosť pred 1. januárom 2014 a ktoré má vydané rozhodnutie o povolení užívania podľa

osobitnéhopredpisu20)pred1.augustom2015,sanaúčelyvýpočtupodľa§3ods.4započítamnožstvo
elektriny vyrobené z biomasy alebo biokvapaliny kombinovanou výrobou určené podľa § 19 ods. 1 písm.
a). (3) Výrobca elektriny z malého zdroja, ktorý si inštaloval malý zdroj pred 1. januárom 2014, oznámi
uvedenie malého zdroja do prevádzky podľa § 4a ods. 6 do 31. marca 2014. (4) Právo na doplatok podľa
§ 3 ods. 4 písm. i) si výrobca elektriny môže uplatniť v období od 1. januára 2015 do 31. decembra

2018. (5) Ustanovenie § 6 ods. 5 sa vzťahuje na výrobcu elektriny, na výstavbu, rekonštrukciu alebo
modernizáciu zariadenia ktorého bola poskytnutá podpora z podporných programov financovaných z
prostriedkov štátneho rozpočtu po 1. januári 2014.

45.Podľa ust. § 269 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka (1) Ustanovenia upravujúce v II hlave tejto

časti zákona jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa
podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. (2) Účastníci
môžuuzavrieťajtakúzmluvu,ktorániejeupravenáakotypzmluvy.Akvšakúčastnícidostatočneneurčia
predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

46.Podľa ust. § 470 ods. 1, 2 CSP: (1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Aksatentozákonpoužijenakonaniazačaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,

ak by boli v neprospech strany.

47.Na základe zisteného skutkového stavu a vyššie citovaného zákonných ustanovení, súd mal za
preukázané, že medzi stranami vznikol právny vzťah na základe vyššie uvedenej zmluvy o dodávke
elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. Nebolo medzi stranami sporné, že žalobca je

výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal dňa 22.10.2013
rozhodnutie, ktorým schválil žalobcovi na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie
doplatku. Žalovaný listom zo dňa 15.12.2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory pre
kalendárny rok 2015 z dôvodu, že vo vzťahu k zdrojom prevádzkovaným žalobcom nedošlo v roku 2014
k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby žalobcom

prevádzkovaný zdroj požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015. Žalobca
vystavil a doručil žalovanému faktúry č. 150001, 150003, 150005, 150007, 150012, 150016, 150019,
150022, 150025, 150028, 150031, 150034. Žalovaný predmetné faktúry neuhradil s poukazom na to,
že žalobca si v roku 2014 nesplnil riadne a včas svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle ust. § 4 ods.
2 písm. c) zákona o podpore (v znení platnom a účinnom v rozhodnom období) vo vzťahu k žalovanému

a faktúry vrátil žalobcovi.

48.Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 mal súd
preukázané, že ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom období)
nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

49.Ako predbežnú otázku súd riešil, či si žalobca splnil riadne a včas svoju oznamovaciu povinnosť
podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore (v znení platnom a účinnom v rozhodnom období).50.Žalobca tvrdil, že si splnil svoju oznamovaciu povinnosť: a) doručením cenového rozhodnutia Úradu
pre reguláciu sieťových odvetví e-mailom zo dňa 05.02.2014, b) doručením oznámenia spolu s faktúrou

č. 140006 zo dňa 02.07.2014 a c) doručením Oznámenia – „Predpokladaná ročná charakteristika
dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015“ zo dňa
13.08.2014, doručené žalovanému dňa 18.08.2014. Navyše mal za to, že ak by aj nedoručil žalovanému
oznámenie o uplatnení podpory, nemala by sa na neho vzťahovať sankcia uvedená v § 4 ods. 3 zák. č.
309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014 s poukazom na § 18e ods. 1 zákona o podpore.

51.Spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy
(žalovaný)neevidujevočižalobcovikpredmetnémudátumu15.augustapríslušnéhoroka(2014)včasné
splnenie si jeho povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore (v znení
platnom a účinnom v rozhodnom období).

52.Povinnosť výrobcu elektriny oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c),
vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste povinnosť informovať
prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred

uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, bola a je rovnaká aj podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c)
zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2013 aj po 01.01.2014. Zákonom č. 382/2013
Z.z. došlo k zmene ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2014 takto: Výrobca
elektrinysprávomnapodporu,ktorýnesplnípovinnostipodľaodseku2,sinemôženaelektrinuvyrobenú
v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci

kalendárny rok.

53.V zmysle čl. I bodu 1. písm. f) Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku
a doplatku (číslo zmluvy PDS: OZE_251_2011_15, Číslo zmluvy VSE: OZE_251_2011_15_VSE zo dňa
19.11.2014) žalovaný sa zaviazal žalobcovi zaplatiť doplatok podľa cenového rozhodnutia Úradu pre

reguláciu sieťových odvetví a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

54.Podľa ust. § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení
výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa

doterajších predpisov.

55.Súd mal za to, že novelou ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. účinnou od 01.01.2014 nedošlo
k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Podmienky podpory ako
takéostaliajpo01.01.2014nezmenené.Došlolenkzmenenásledkovnesplneniasipovinnostívýrobcov

uvedených v ust. § 4 ods. 2 zákona o podpore a to tak, že výrobca elektriny s právom na podporu,
ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu
elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

56.Ani v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017

táto sankcia uvedená v ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014
nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s ústavou.

57.Súdu nebolo preukázané, že žalobca doručil žalovanému spolu s faktúrou č. 140006 zo dňa
02.07.2014 aj list zo dňa 02.07.2014 o oznámení uplatnenia nároku na podporu na rok 2015.

Zpoštovejknihyžalovanéhonevyplývadoručenietakéhotolistu.Vzhľadomnažalobcomzvolenýspôsob
doručovania ním údajne odoslanej zásielky, nevie žalobca súdu hodnoverne a preukázateľne doložiť,
či predmetné oznámenie bolo, alebo nebolo doručené žalovanému. Relevantným dôkazom by mohla
byť doručenka.

58.Keďže oznamovaciu povinnosť je potrebné splniť periodicky každý rok, nie je možné akceptovať
názor žalobcu, že si svoju povinnosť splnil doručením cenového rozhodnutia (e-mailom zo dňa
05.02.2014). Aj keď zákon neustanovuje formu oznámenia, s prihliadnutím na požiadavku určitosti
a zrozumiteľnosti prejavu vôle, z jednostranného právneho úkonu, ktorým sa oznamovacia povinnosťplní musí byť zrejmé, kto ho robí, komu je určený a čo sa ním sleduje, k čomu smeruje, resp. aké práva
a povinnosti z neho majú vzniknúť. Vzhľadom na uvedené e-mailová správa doručená žalovanému dňa
05.02.2014 obsahujúca okrem iného aj rozhodnutie ÚRSO zo dňa 22.10.2013 nepreukazuje splnenie

oznamovacej povinnosti žalobcu.

59.Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že boli porušené jeho práva vlastniť majetok súd opätovne poukazuje
na vyššie uvedený nález Ústavného súdu (č. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017), podľa ktorého ani
tieto práva dotknutých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov neboli porušené. Ústavný súd v tejto

súvislosti uviedol, že zákonodarca neustanovuje subjektom práva právne povinnosti samoúčelne, ale
naopak,sozjavnýmzámerom,abytietoprávnepovinnostibolidodržiavané.Jepritomnespochybniteľné,
že záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem treba
považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem, ktorý môže za určitých okolností
ospravedlňovať aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých

hodnota je aj podľa tvrdenia skupiny poslancov mimoriadne vysoká („... predstavujú ročné náklady
na prevádzku a údržbu elektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 %
ročnej podpory. V niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %.“), je celkom prirodzené
a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností
ustanovených zákonom o podpore výrobcami elektriny. Povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore

majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako
subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp.
informácie uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore majú výrobcovia elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo
vzťahu k úradu. Z koncepcie posudzovanej právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska aplikácie

§ 4 ods. 3 zákona o podpore je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi
regionálnych distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa
§ 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie úradu, príp. inému orgánu verejnej správy.
Za okolností, keď sa uplatnenie inštitútu ustanoveného v napadnutom ustanovení zákona o podpore

týka vzťahu dvoch subjektov súkromného práva, t. j. ide o súkromnoprávny vzťah, sa podľa názoru
ústavného súdu nejaví žiaduce a ani vhodné, aby zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by bol
oprávnený rozhodovať o nesplnení zákonom ustanovených povinností jedného subjektu súkromného
práva voči druhému subjektu súkromného práva, a to aj s ohľadom na charakter týchto povinností (ak
by to tak bolo, nešlo by už o súkromnoprávny vzťah, ale verejnoprávny vzťah). Pri takejto koncepcii

právnej úpravy potom neprichádza do úvahy ani to, aby nemožnosť konkrétneho výrobcu elektriny
uplatniť si vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy právo na podporu vyplývajúca
z uplatnenia napadnutého ustanovenia zákona o podpore bola záväzným spôsobom deklarovaná
prostredníctvom individuálneho aktu aplikácie práva vydaného príslušným orgánom verejnej správy.
Rovnako podľa názoru ústavného súdu nie je nevyhnutné, aby zákon podrobnejšie ustanovoval

procesný postup jedného subjektu súkromného práva proti druhému subjektu súkromného práva pri
uplatňovaní právnych dôsledkov za neplnenie zákonom ustanovených povinností, ktoré majú navyše
primárne charakter informačných, resp. oznamovacích povinností. Na uvedenom závere nič nemení
skutočnosť, že ústavný súd sa v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016 priklonil k záveru, že
aj v podmienkach trhovej ekonomiky je odôvodnená intervencia štátu do odvetvia energetiky vzhľadom

na jeho 33 špecifické črty. Zároveň však ústavný súd v označenom náleze zdôraznil, že intervenciu
štátu do odvetvia elektroenergetiky nemožno zamieňať s akýmsi monopolom štátu regulovať osobitným
spôsobom všetky potenciálne spoločenské vzťahy, ktoré v tejto oblasti vznikajú a ktoré si osobitnú
právnu úpravu nevyžadujú, keďže existujúci právny rámec poskytuje pre subjekty právnych vzťahov
v oblasti elektroenergetiky primerané záruky vyvoditeľné zo základného práva na súdnu ochranu

garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a nasl. Ústavný súd si uvedomuje, že medzi výrobcami elektriny z
obnoviteľných zdrojov energií a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav môžu v súvislosti
s plnením povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 zákona o podpore, ktoré sú esenciálnym predpokladom
uplatnenia napadnutého ustanovenia tohto zákona, vzniknúť právne spory súvisiace najmä s otázkou,
či si výrobcovia elektriny splnili tieto povinnosti riadne (v zákonom požadovanom rozsahu a kvalite)

a včas. Podľa názoru ústavného súdu však nie je potrebné a ani vhodné, aby arbitrom takýchto
sporov subjektov súkromného práva bol zákonom ustanovený orgán verejnej správy. To platí o to
viac, že aj v prípade, ak by zákonodarca zvolil takúto koncepciu právnej regulácie, by „konečným“
arbitrom právneho sporu súvisiaceho s nesplnením povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona opodpore a jeho právnymi dôsledkami (nemožnosť uplatniť si právo na podporu), ktorý má primárne
súkromnoprávny charakter, bol orgán súdnej moci (v rámci správneho súdnictva). Právny spor súvisiaci
so záverom prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, že výrobca elektriny si nesplnil niektorú

z povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore, s ktorými posudzovaná zákonná úprava
spája nemožnosť uplatniť si právo na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) tohto zákona, sa
podľa názoru ústavného súdu nepochybne môže stať predmetom preskúmavania v rámci (civilného)
občiansko-právneho súdneho konania. Ústavný súd ešte zdôraznil, že súkromnoprávny vzťah medzi
výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných

sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore
nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie, splnenie ktorých je zákonným predpokladom na uplatnenie práva na podporu, sú ustanovené
priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je totiž
prejavom intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky, ako to už bolo zdôraznené na inom
mieste, žiaduce. Ústavný súd zároveň podčiarkol, že nemožnosť výrobcu elektriny uplatniť si právo na

podporu podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore, ktorá má charakter súkromnoprávnej sankcie, nemožno
stotožňovať so sankciami ukladanými za protiprávne konanie, ako typický inštitút verejného práva, ktorý
je aj v zákone o podpore prítomný. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na § 16 zákona o podpore,
v zmysle ktorého štátny dozor nad dodržiavaním tohto zákona výrobcami elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie, prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav a inými právnickými osobami a

fyzickými osobami vykonáva Štátna energetická inšpekcia, ktorá môže za správne delikty vymedzené
v ustanoveniach § 16 ods. 1 zákona o podpore ukladať finančné pokuty ako typické verejnoprávne
sankcie v sumách ustanovených týmto zákonom. Poukázal tiež na skutočnosť, že sankčný mechanizmu
ustanovený v § 4 ods. 3 zákona o podpore spočívajúci v nemožnosti výrobcov elektriny uplatniť si právo
na podporu treba odlíšiť od mechanizmu zániku práva na podporu, ktorý je špecificky upravený v § 3b

ods. 2, 3 a 5 zákona o podpore; tento mechanizmus sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam
ustanovených podmienok a výrobcovi elektriny bráni v ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných
ustanovení zákona o podpore.

60.Ústavný súd v Náleze č. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 tiež zdôraznil, že v podmienkach

právneho štátu je každý subjekt práva (a teda aj výrobcovia elektriny) povinný plniť povinnosti
ustanovené zákonom, a to bez ohľadu na to, či predmetný zákon ustanovuje sankčný mechanizmus
prostredníctvom, ktorého ho „núti“ či „motivuje“ k plneniu týchto povinností. Ústavný súd v tejto súvislosti
konštatuje, že už podľa pôvodného znenia zákona o podpore OZE bolo prostredníctvom pôvodného
znenia § 4 ods. 3 tohto zákona neplnenie zákonných povinností ustanovených v § 4 ods. 2 písm. a) a

b) sankcionované tak, že ak si tieto povinnosti konkrétny výrobca elektriny z OZE nesplnil, tak ex lege
nedisponoval právom na odber elektriny za cenu elektriny na straty [„Právo na podporu podľa odseku
1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm.
a) a b)“ (§ 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v pôvodnom znení)]. K zmene pôvodného znenia § 4 ods. 3
zákona o podpore OZE došlo s účinnosťou od 1. januára 2014 prostredníctvom novelizácie vykonanej

zákonom č. 382/2013 Z. z. (schválenej 22. októbra 2013), ktorý v znení napadnutom skupinou poslancov
oproti stavu platnému a účinnému k 31. decembru 2013 obsahuje v podstate len dve zásadnejšie zmeny
a) pod hrozbu (majetkovej) sankcie zahrnul plnenie všetkých povinností ustanovených v § 4 ods. 2
zákona o podpore OZE, t. j. oproti predchádzajúcemu stavu aj povinnosti uvedené v § 4 ods. 1 písm. c)
a d) tohto zákona, b) rozšíril dôsledky neplnenia zákonných povinností nielen na stratu práva na odber

elektriny za cenu elektriny na straty podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona, ale aj straty práva na tzv. doplatok
podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska
preskúmavaniazásahudoprávvýrobcovelektrinynepovažujezapodstatné,čiimboloprávonapodporu
podľa zákona o podpore OZE „odňaté“ ex lege, t. j. priamo zákonom (pôvodné znenie § 4 ods. 3 zákona)
alebo prostredníctvom právneho mechanizmu, na ktorom je založené platné a účinné znenie (a teda

napadnuté) § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nepovažuje
zavedenie nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, ktoré bolo napadnuté návrhom skupiny
poslancov, za zásadnú koncepčnú zmenu a ani zmenu neočakávanú, pričom ide navyše o zmenu, ktorú
možno odôvodniť legitímnym verejným záujmom (pozri ďalej, ako aj časť III.2 tohto nálezu). Ústavný
súd preto zastáva názor, že zavedením nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemohlo dôjsť

k takému zásahu do (legitímnych) legislatívnych očakávaní výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie, ktorý by bol nezlučiteľný s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, resp. s čl. 1 dodatkového protokolu.61.Ústavný súd v Náleze č. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 ďalej uviedol, že nespochybňuje,
že napadnuté ustanovenie zákona o podpore OZE je spôsobilé aj negatívne zasiahnuť do sféry
podnikaniavýrobcovelektrinyzOZE,avšakrozhodnehonemožnopovažovaťzatakéopatrenie,ktoréby

zasahovalo do podstaty základného práva na podnikanie. Plnenie povinností (v zásade oznamovacieho,
resp. informujúceho charakteru) výrobcami elektriny ako podnikateľských subjektov (§ 4 ods. 2 zákona
o OZE) tvorí súčasť výkonu ich podnikania, pričom tieto podnikateľské subjekty vstupujú do podnikania
(na trh) s vedomím, že v záujme presadenia sa na trhu a získania podpory podľa zákona o podpore
OZE je z ich strany nevyhnutné, aby si dôsledne plnili povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 tohto zákona.

Ide pritom o povinnosti, ktoré ústavný súd považuje za legitímne aj s ohľadom na to, že vyplývajú zo
špecifických čŕt právnej regulácie v odvetví elektroenergetiky. V naznačených súvislostiach ústavný súd
opätovne zdôrazňuje, že schválením napadnutého ustanovenia sledoval zákonodarca legitímny verejný
záujem, a preto prípadný negatívny dopad napadnutej právnej úpravy na dotknutú skupinu výrobcov
elektriny (podnikateľov) vo svojej podstate spôsobený nedôsledným plnením zákonom ustanovených
povinností a priori nemožno hodnotiť ako zásah do podstaty a zmyslu základného práva na podnikanie,

a to aj preto, že napadnuté ustanovenie zákona o OZE samo osebe (bez zavinenia výrobcov elektriny
ako podnikateľov) celkom zjavne nie je spôsobilé zabrániť tomu, aby dotknutí podnikatelia dosahovali
kladný hospodársky výsledok, teda zisk, ktorý je podstatou a zmyslom podnikania. Zohľadňujúc aj
predbežné závery vyjadrené v ostatných častiach tohto nálezu, ústavný súd dospel k záveru, že
podmieňovanie uplatnenia práva na podporu splnením už existujúcich zákonných povinností nemožno

v žiadnom prípade považovať za neprípustný zásah do podstaty a zmyslu práva na podnikanie, a teda
v posudzovanej veci zjavne neobstojí názor skupiny poslancov, podľa ktorého je § 4 ods. 3 zákona o
podpore OZE v rozpore s čl. 35 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy.

62.Ústavný súd v náleze č. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.01.2019 uviedol, že považuje v posudzovanej

veci za podstatnú tiež skutočnosť, že záver vo veci sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov k
právnej povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti opierajúci sa o § 17 ods. 1 zákona o OZE,
podľa ktorého na konanie podľa zákona o OZE sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,
ak tento zákon neustanovuje inak, nereflektuje súkromno-právny charakter vzťahu medzi žalobkyňou
ako výrobcom elektriny z OZE a sťažovateľkou ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 1 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého sa tento
zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak. Keďže v predmetnej veci si žalobkyňa uplatňovala proti sťažovateľke ako
súkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy (k tomu pozri aj závery obsiahnuté v náleze sp. zn.

PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017) svoj nárok na poskytnutie podpory podľa zákona o OZE, nemožno
považovať odkaz všeobecných súdov na procesno-právny predpis upravujúci konanie v oblasti verejnej
správy z ústavného hľadiska za akceptovateľný. Vychádzajúc z (podľa názoru ústavného súdu) nie
celkom dostatočného odlíšenia inštitútu zániku práva na podporu ex lege a inštitútu zániku nároku na
poskytnutie podpory v zákone o OZE ústavný súd považoval za žiaduce uviesť aj ďalšie skutočnosti

relevantné pre rozhodovanie o veci sťažovateľky. V súlade s § 4 ods. 3 zákona o OZE výrobca elektriny
s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2 (vrátane nesplnenia oznamovacej
povinnosti, pozn.), si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo
podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. Podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE podpora
podľa odseku 1 písm. b), c) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času

uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti
zariadenia výrobcu elektriny. Podpora podľa odseku 1 písm. b) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu
elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 500 kW po celú dobu životnosti zariadenia výrobcu
elektriny. V konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 50/2015 ústavný súd k vzájomnému vzťahu § 4 ods. 3
a § 3 ods. 6 zákona o OZE v konaní sp. zn. PL. ÚS 50/2015 uviedol, že ustanovenia § 4 ods. 3 zákona

o OZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 prvú vetu zákona o OZE, podľa ktorej sa podpora
podľa odseku 1 písm. b), c) a d) vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času
uvedenia tohto zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej
časti zariadenia výrobcu elektriny. Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v §
4 ods. 3 zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona

sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom právo ustanovené v § 3 ods. 6 prvej vete zákona
o OZE (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknuté. Z citovanej časti nálezu ústavného súdu vo
vzťahu k uplatňovaniu sankčného mechanizmu za nesplnenie povinností podľa § 4 ods. 2 zákona o OZE
vyplýva jednak periodicita oznamovacej povinnosti výrobcov elektriny z OZE, ako aj zrejmá odlišnosťmedzi právom na podporu a nárokom na podporu na príslušný kalendárny rok (nárokovateľným len po
splnení zákonných povinností, pozn.). Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 50/2015 taktiež zdôraznil,
že sankčný mechanizmus ustanovený v § 4 ods. 3 zákona o OZE spočívajúci v nemožnosti výrobcov

elektriny uplatniť si právo na podporu treba odlíšiť od mechanizmu vyvolávajúceho zánik práva na
podporu, ktorý je špecificky upravený v § 3b ods. 2, 3 a 5 zákona o OZE; ide o mechanizmus, ktorý
sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam ustanovených podmienok a výrobcovi elektriny bráni v
ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných ustanovení zákona o podpore OZE. Dôsledné odlíšenie
inštitútov zániku práva na podporu a zániku nároku na poskytnutie podpory na príslušný kalendárny

rok je podľa názoru ústavného súdu dôležité z hľadiska posúdenia ďalšej okolnosti majúcej podstatný
vplyv na záver všeobecného súdu k povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa zákona o
OZE, a síce predmetu konania, resp. povahy nároku, ktorý si žalobkyňa ako výrobca elektriny s právom
na podporu uplatnila. Pokiaľ totiž prevádzkovateľ distribučnej sústavy pristúpi k uplatneniu sankčného
mechanizmu podľa § 4 ods. 3 zákona o OZE, tak výrobcovi elektriny s právom na podporu neumožní
úspešne si uplatniť nárok na poskytnutie podpory podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o OZE na nasledujúci

rok, pričom zároveň výrobcu elektriny s právom na podporu de facto „zbaví“ nároku na podporu na
príslušný kalendárny rok, ale bez toho, aby to malo vplyv aj na existenciu samotného práva na podporu.

63.Žalovaný uviedol, že dňa 18.08.2014 mu bolo v zásielke od spoločnosti EL-INSTA ENERGO
s.r.o., doručené oznámenie žalobcu o uplatnení podpory („Predpokladaná ročná charakteristika dodávky

vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015“) s dátumom 13.08.2014.
Zásielka bola daná na poštovú prepravu dňa 14.08.2014. Odosielateľom bola spoločnosť EL-INSTA
ENERGO s.r.o., ktorá v zmysle Servisní smlouvy č. 6780S vykonávala okrem iného aj administratívne
činnosti pre žalobcu a mala na starosti aj kompletnú poštovú agendu.

64.Obrana žalovaného vo vzťahu k splneniu oznamovacej povinnosti doručením oznámenia žalobcu
o uplatnení nároku na podporu dňa 18.08.2014 spočívala v tvrdení, že žalobca bol povinný splniť svoju
povinnosť do 15.08.2014. Mal za to, že táto lehota je hmotnoprávna, preto nestačí, aby žalobca podal
zásielku obsahujúcu oznámenie do dňa 15.08.2014 (vrátane) na poštu. Tvrdil, že oznámenie mu malo
byť doručené (malo dôjsť do jeho dispozičnej sféry) najneskôr dňa 15.08.2014.

65.Z Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019 súd zistil, že sa
v ňom tiež posudzovala povaha lehoty „k 15. augustu“ uvedenej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č.
309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014. Dovolací súd zdôraznil, že „ustanovenie
§ 3 zákona o podpore OZE upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny a ustanovenie

§ 4 zákona o podpore OZE stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny, z čoho logicky vyplýva,
že výrobca elektriny musí splniť presne stanovené podmienky na to, aby mal zabezpečenú podporu
výroby. Na druhej strane, ak výrobca elektriny spĺňa podmienky ustanovené podľa § 3 zákona o podpore
OZE, má určité práva a povinnosti ustanovené podľa § 4 zákona o podpore OZE a pokiaľ zákonom
určené práva alebo povinnosti nesplní, nastupuje zákonom uložená sankcia, v danom prípade strata

práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok.“ Dovolací súd dodal, že „takáto sankčná doložka
bola do zákona o podpore OZE zavedená novelou č. 382/2013 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2014, ku
ktorej novele zaujal svoj názor Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 50/2015, ktorý považoval
zavedenie sankčného mechanizmu s účinnosťou od 01.01.2014 za vyžadujúce s tým, že platí pre
všetky subjekty bez rozdielu s poukazom na prípustnosť nepravej retroaktivity.“ Dovolací súd poukázal

na doslovné znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE s tým, že z logického
a gramatického výkladu tohto ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony,
a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko
k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým,
že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti. Najvyšší súd mal za

to, že „ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore
OZE dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to výslovne uvedenou lehotou, ktorá
je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné
považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne právne posúdili konajúce súdy nižšej
inštancie. Záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty je opretý aj o vyššie uvedený Nález

Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2015, ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný
mechanizmus vyjadrený v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE má súkromnoprávny charakter.
Taktospôsobujeprávnenásledkyvoblastihmotnéhoprávaapredmetnáprávnanormamusímaťpovahu
normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej.Preto možno uzavrieť, že s poukazom na § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE je povinnosť výrobcu
elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej
lehoty, t. j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa § 4

ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE, je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od toho momentu sa takýto jednostranný právny
úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom
vôle zákon spája.“ Dovolací súd dodal, že „stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu za
procesnoprávnu, nie je záväzné a v zmysle vyššie uvedeného ani správne, z ktorého dôvodu sa na

takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať.

66.Oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je prejavom vôle, ktorý musí byť v zmysle § 37
Občianskeho zákonníka urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Oznámenie
ako jednostranný prejav vôle, musí byť dostatočne určitým spôsobom vyjadrený, aby nebol zameniteľný,
resp., aby z tohto oznámenia bolo určitým a zrozumiteľným spôsobom vyjadrené, čo sa ním uplatňuje,

požaduje. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Obdo/18/2018 a následne tiež v uznesení
sp. zn. 3Obdo/72/2019 ako aj v uznesení sp. zn 3Odbo/116/2019 výslovne zdôraznil, že: „Logickým a
gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva
úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny,
všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne

s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti, inými slovami,
ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej
elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne.“ Uvedený
právny názor bol podrobený skúmaniu zo strany Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 52/2020 jednoznačne potvrdil správnosť uvedeného právneho názoru: „Najvyšší súd v

odôvodnenísvojhonapadnutéhouzneseniasprávneidentifikoval,ženejdelenooznamovaciupovinnosť
o predpokladanom množstve dodanej elektriny, ale zároveň aj o oznámenie o uplatnení podpory
subjektom súkromného práva u subjektu súkromného práva, ktoré je sankcionované...“ Z vyššie
uvedeného je jednoznačne zrejmé, že dôraz sa kladie na dôsledné určité a zrozumiteľné splnenie
oboch zákonom stanovených povinností výrobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Z

vyššie citovanej ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít je jednoznačne zrejmé, že samotné
oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny bez ďalšieho automaticky považované priamo
aj za splnenie druhej zákonom stanovenej povinnosti, a to oznámenia o uplatnení podpory a druhu
uplatňovanej podpory. Riadne splnenie oboch obligatórnych povinností výrobcov v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE vyžaduje, aby každá z oboch uvedených povinností bola splnená určito a

zrozumiteľne. Riadnym a včasným splnením jednej z uvedených povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE nie je možné automaticky považovať za splnenú aj druhú zákonnú povinnosť, tak
ako to správne zdôraznil aj Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR, len s odôvodnením, že ak by výrobca
nemal v úmysle splniť obe povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, neplnil by predsa ani
jednu z nich a keďže splnil jednu z nich, treba z toho automaticky dovodiť aj jeho záujem splniť aj druhú

zákonom stanovenú povinnosť. Pre riadne a včasné splnenie každej z ustanovením § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o OZE stanovených povinností, nepostačuje len samotná vôľa výrobcu splniť si takúto zákonom
stanovenú povinnosť, ktorej existenciu výrobcovia (vrátane žalobcu), ale je potrebné, aby takáto vôľa
bola určitým a zrozumiteľným spôsobom v zákonom stanovenom termíne aj prejavená a takýto prejav
bol v zákonom stanovenom termíne doručený do dispozičnej sféry prevádzkovateľa distribučnej sústavy,

čo sa v posudzovanom prípade nestalo. Navyše vôbec nie je dôležité a rozhodujúce to, akým spôsobom
si výrobcovia (vrátane žalobcu) dokresľujú údajnú vôľu ex post v rámci prebiehajúcich súdnych konaní,
ale to aká vôľa reálne existovala v dotknutom rozhodnom období a to, či a akým spôsobom bola táto
v rozhodnom období prejavená a či sa takýto prejav vôle dostal v zákonom stanovenom termíne do
dispozičnej sféry žalovaného.

67.V súvislosti so skúmaním obsahov iných dokumentov zasielaných výrobcami prevádzkovateľom
distribučných sústav z rôznych iných dôvodov a/alebo za účelom plnenia iných zmluvných alebo
zákonných povinností, je potrebné poukázať na právny názor Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom
náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 výslovne uvádza, že: „...plnenie tejto povinnosti nepredstavuje pre

výrobcu elektriny z OZE mimoriadnu záťaž, keďže skupina poslancov sama tvrdí, že ide o informácie,
ktorésúobsahominýchdokumentov,ktorésúvýrobcoviaelektrinypovinnípredkladaťprevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona. Ústavný súd v tejto súvislosti
konštatuje, že aj v prípade ak by zákon aj reálne vyžadoval od výrobcov elektriny duplicitné predkladanieurčitých informácií, nemohol by takéto pochybenie zákonodarcu kvalifikovať ako pochybenie takej
intenzity, na základe ktorého by musel bezvýhradne dospieť k záveru o nesúlade napadnutého
ustanovenia zákona o podpore OZE s ústavou.“ Z vyššie uvedeného je zrejmé, že povinnosti v zmysle

§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE sa môžu v prípade niektorých výrobcov obsahovo prekrývať s inými
zákonnými alebo zmluvnými povinnosťami, avšak napriek tomu jednak samotný zákonodarca ako aj
Ústavný súd SR považovali zakotvenie tejto povinnosti do normatívneho textu zákona o OZE za účelné
a žiaduce a rovnako zákonodarca ako aj Ústavný súd SR považovali za účelné a žiaduce riadne plnenie
oboch dotknutých zákonných povinností (napriek ich prípadnej duplicite) pod hrozbou sankcie v podobe

straty nároku na podporu vyrobenej elektriny v celom nasledujúcom kalendárnom roku v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zákona o OZE. Opačným výkladom a aplikáciou § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako aj §
4 ods. 3 zákona o OZE by bol popretý nie len právny názor Ústavného súdu SR, ale aj samotný zmysel
a účel dotknutých právnych noriem.

68.Žalobca sa domáha vyplatenia ceny za dodávku elektriny do distribučnej siete, na ktorú sa vzťahuje

doplatok, za mesiace január 2015 až december 2015, to znamená, že žalobca bol povinný splniť svoje
povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE (v znení účinnom od 01.01.2014) do
15.08.2014 (vrátane), aby nestratil právo na odber elektriny a doplatok na nasledujúci kalendárny rok
2015. V konaní nebolo sporné, že žalobca oznámenie z 13.08.2014 podal prostredníctvom poverenej
osoby na pošte dňa 14.08.2014 a žalovanému bolo toto oznámenie doručené dňa 18.08.2014.

Predmetné oznámenie z 13.08.2014 teda nebolo doručené žalovanému do 15.08.2014 (vrátane). Keďže
žalobca si nesplnil svoje povinnosti riadne a včas, nemôže si na elektrinu vyrobenú v danom zariadení
v mesiaci január 2015 uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE (v znení
účinnom od 01.01.2014).

69.Súd teda mal za to, že žalobca si nesplnil riadne a včas svoju povinnosť doručiť oznámenie podľa
ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore prevádzkovateľovi distribučnej sústavy aj Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví, preto v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore si nemôže na elektrinu vyrobenú v
danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE
(v znení účinnom od 01.01.2014) na nasledujúci kalendárny rok, teda na rok 2015.

70.Právo žalobcu na podporu nezaniklo, ale v dôsledku nesplnenia povinnosti vyplývajúcej zo zákona,
ho nie je možné uplatniť v danom kalendárnom roku. Sankcia za nesplnenie povinnosti vyplýva priamo
zo zákona a aj v zmysle predmetného nálezu Ústavného súdu SR nie je potrebné o nej rozhodnúť
v správnom konaní, keďže sa jedná o vzťah medzi subjektami súkromného práva. Žalobcovi teda

nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom voči žalovanému.

71.Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žaloba
je nedôvodná, preto ju zamietol.

72.Podľa ust. § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

73.Podľa ust. § 262 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak súd
rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách
konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch
alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

74.Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno

podať do 15 dní od jeho doručeniana Mestský súd Košice.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).