Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/90/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116219761
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3116219761.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčíneakoodvolacísúdvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.IvanyŠlesarovej

a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej
v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom
C. XXX/XX, D., 2/ E. E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom:
F. XXXXX/XXX, G., žalobcovia 1/ a 2/ zastúpení: JUDr. Tatiana Prokopová, advokátka, so sídlom
Zochova 5, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 874 953,
3/ H. E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. XX, F.,
4/ H. J. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom I. XX, F., žalobcovia 3/ a 4/ právne zastúpení: PhDr. JUDr.

Jaroslava Balážiová, advokátka,
so sídlom Paulínska 17, Trnava, IČO: 42 157 668, proti žalovaným: 1/ GPA Kováč, s.r.o.,
so sídlom Partizánska 1280/10, Dubnica nad Váhom, IČO: 36 682 152, právne zastúpený: JUDr. Nina
Kováčová, LL.M., advokátka, so sídlom Súkennícka 1, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO:
52 641 384, 2/ Medicyt, a.s. so sídlom Holubyho 35, Pezinok, IČO: 36 544 230, právne zastúpený: JUDr.
Florián Karabinoš, advokát, so sídlom
Romanova 4, Bratislava, IČO: 421 749 61 za účasti intervenienta na strane žalovaného 2/: Allianz -

Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151
700, v spore o náhradu škody na zdraví a o náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, o odvolaní žalovaného 1/ a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k.
16C/160/2016-1608 zo dňa 5. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie žaloby žalobcami 1/, 2/, 3/ a 4/ voči
žalovanému 1/ GPA Kováč, s.r.o., so sídlom Partizánska 1280/10, Dubnica nad Váhom, IČO: 36
682 152, rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 16C/160/2016-1608 zo dňa
5. júna 2023 vo výrokoch I., III., VI.,VIII., X., XII., z r u š u j e a konanie v späťvzatej časti z a s t a v u j e.

II. Odvolací súd žalobcom 1/ až 4/ nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1/
n e p r i z n á v a.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II., IV., VII., IX., XI.,
XIII., p o t v r d z u j e.

IV. Žalobkyňa 1/ m á proti žalovanému 2/ a intervenientovi na strane žalovaného 2/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého z nich.

V. Žalobca 2/ m á proti žalovanému 2/ a intervenientovi na strane žalovaného 2/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého z nich.VI. Žalobca 3/ m á proti žalovanému 2/ a intervenientovi na strane žalovaného 2/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého z nich.

VII. Žalobkyňa 4/ m á proti žalovanému 2/ a intervenientovi na strane žalovaného 2/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, s tým, že plnením jedného z nich zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z nich.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného 1/

k povinnosti zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 9.901,40 Eur titulom náhrady škody, výrokom II. zaviazal
žalovaného 2/ k povinnosti zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 9.901,40 Eur titulom náhrady škody, výrokom III.
zaviazal žalovaného 1/ k povinnosti zaplatiť žalobkyni 1/ sumu
8.000,-Eur,žalobcovi2/sumu6.000,-Eur,žalobcovi3/sumu1.800,-Euražalobkyni4/sumu2.000,-Eur
titulom náhrady nemajetkovej ujmy, výrokom IV. zaviazal žalovaného 2/ k povinnosti zaplatiť žalobkyni

1/ sumu 8.000,- Eur, žalobcovi 2/ sumu 6.000,- Eur,
žalobcovi 3/ sumu 1.800,- Eur a žalobkyni 4/ sumu 2.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy,
výrokom V. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom VI. rozhodol, že žalobkyňa 1/ má proti žalovanému 1/
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12,27 %, výrokom VII. rozhodol, že žalobkyňa 1/ má proti
žalovanému 2/ a intervenientovi na strane žalovaného 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12,27

%, s tým, že plnením jedného z nich zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z nich, výrokom VIII. rozhodol, že žalobca 2/ má proti
žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20 %, výrokom IX. rozhodol, že žalobca 2/ má
proti žalovanému 2/ a intervenientovi na strane žalovaného 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu
20 % s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z nich, výrokom

X. rozhodol, že žalobca 3/ má proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20 %,
výrokom XI. rozhodol, že žalobca 3/ má proti žalovanému 2/ a intervenientovi na strane žalovaného 2/
nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 20 %, s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
z nich, výrokom XII. rozhodol, že žalobkyňa 4/ má proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 20 %, výrokom XIII. rozhodol, že žalobkyňa 4/ má proti žalovanému 2/ a intervenientovi na
strane žalovaného 2/ nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 20 %, s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
z nich.

1.2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa
07.11.2016 sa žalobkyňa 1/ domáhala voči pôvodným žalovaným (Alpha medical, s.r.o., Patológia, s.r.o.
a GPA Kováč s.r.o.) spoločne a nerozdielne náhrady škody 70.528,- Eur
a náhrady nemajetkovej ujmy 160.000,- Eur, žalobca 2/ náhrady nemajetkovej ujmy
160.000,- Eur, žalobcovia 3/ a 4/ náhrady nemajetkovej ujmy každý po 70.000,- Eur. Po tom, čo súd

prvej inštancie rozhodol, že v konaní ďalej pokračuje s Alpha medical, s.r.o. ako
s právnym nástupcom spol. Patológia, s.r.o. (uznesením č.k. 16C/160/2016-157
z 08.08.2018), po tom, čo na návrh žalobcov pripustil vstup spol. Medicyt, s.r.o. do konania (uznesením
č.k. 16C/160/2016-552 z 13.05.2019, ktorým tiež súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby tak, že
žalované sumy žiadajú žalobcovia 1/ až 4/ už od všetkých troch žalovaných spoločne a nerozdielne) a

po tom, čo uznesením na základe späťvzatia žaloby voči spoločnosti Alpha medical, s.r.o. (uznesením
sp.zn. 16C/160/2016 zo dňa 15.12.2020
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 6Co/10/2021 zo dňa 23.03.2021) konanie voči
tejto spoločnosti zastavil, ustálil sa okruh subjektov na strane žalovaných tak, ako je uvedené v záhlaví
rozsudku, teda žalovanými sú spol. GPA Kováč, s.r.o. ako žalovaný 1/ a spol. Medicyt, a.s. ako žalovaný

2/. Súčasne na strane žalovaného 2/ vystupuje poisťovňa ako intervenient. Na základe zmeny žaloby
(poslednej) pripustenej uznesením
sp.zn. 16C/160/2016 zo dňa 04.10.2021 predmetom sporu je nárok žalobkyne 1/ na náhradu škody
70.957,- Eur a náhradu nemajetkovej ujmy 160.000,- Eur, nárok žalobcu 2/ na náhradu nemajetkovej
ujmy 160.000,- Eur, nárok žalobcov 3/ a 4/ na náhradu nemajetkovej ujmyu každého po 70.000,- Eur, čoho sa všetci žalobcovia od žalovaných 1/ a 2/ domáhali spoločne a
nerozdielne.

1.3. Nárok žalobcov bol odôvodnený tak, že žalobcovia 1/ a 2/ sú od 05.09.2015 manželmi, v
partnerskom zväzku boli od roku 2010, zasnúbili sa vo februári 2014.
Žalobkyňa 1/ sa stala pacientkou gynekologičky H. H. D. k 01.11.2014 po tom, čo zmenila ošetrujúceho
gynekológa, ktorým bol žalovaný 1/. K tejto zmene pristúpila po tom, čo od poslednej kontroly v marci
2014 a opakovaných návštevách v lete 2014 pri dlhodobo pretrvávajúcich bolestiach v podbrušku, pri

krvácaní mimo menštruácie, pri bolestiach po pohlavnom styku nebola identifikovaná príčina týchto
obtiaží. Pri vyšetrení H. D. dňa 07.11.2014 bol vykonaný cytologický odber, pričom boli z neho doručené
výsledky dňa 10.11.2014 so záverom skvamocelulárny karcinóm (PAP V).
H. D. vykonala biopsiu, kde výsledky z nej zo dňa 11.11.2014 konštatovali invazívny nerohovatejúci
skvamózny karcinóm, G2, nádorové zmeny až po resekčné okraje. Následne žalobkyňa 1/ nastúpila
liečbu a hospitalizáciu v Národnom onkologickom ústave

s diagnostickým záverom Carcinoma cervitis uteri pT1b2, pNX, pMX, WHO Grade 2), kde sa podrobila
urgentnej operácii kvôli tumoru 38x24 mm bez známky infiltrácie do močového mechúra a rekta.
Žalobkyni 1/ bola vykonaná kompletná hysterektómia, teda odstránená bola celá maternica, vajcovody a
profylakticky bolo nutné premiestniť vaječníky mimo pole plánovanej rádioterapie a z dôvodu rozšírenia
metastáz do jednej lymfatickej uzliny v malej panve, táto bola tiež odstránená. Hospitalizovaná bola

do 22.12.2014. Následne podstupovala rádioterapiu a chemoterapiu v marci a apríli 2015, absolvovala
vonkajšie ožarovanie malej panvy, súčasne 5 cyklov chemoterapie a následne vnútornú rádioterapiu.
Práceneschopná bola od 10.12.2014 do 22.12.2014, potom čerpala dovolenku a opätovne bola
práceneschopná od 23.03.2015 do 04.05.2015, keď onkologická liečba bola ukončená dňa 16.04.2015.
V nasledujúcich piatich rokoch však existuje riziko recidívy nádoru, a preto je žalobkyňa 1/ sledovaná

ako onkologický pacient na oddelení radiačnej onkológie NOÚ. Bola uznaná invalidnou rozhodnutím
Sociálnej poisťovne z 05.11.2015. Žalobkyňa 1/ si uplatnila nárok na náhradu škody na zdraví
spôsobenej nesprávnym poskytnutím lekárskej starostlivosti na podklade lekárskeho posudku titulom
náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj jeho zvýšenia o 50 %. Začiatok
rozhodného obdobia žalobkyňa 1/ spája s okamihom, keď pri návštevách lekárov na jeseň 2012

popisovalasilnébolestibrucha,panvovejoblasti,absolvovalachirurgickéaajgynekologickévyšetrenieu
žalovaného 1/. Minimálne od roku 2012 uvádzala bolesti v podbrušku, nepravidelný menštruačný cyklus
sprevádzaný bolesťami, krvácanie medzi menštruáciami, sfarbený výtok, bolesti v krížoch, celkovú
únavu
a chudnutie, bolesť pri pohlavnom styku a má za to, že jej ochorenie nemohlo byť klinicky

nepostrehnuteľné a nediagnostikovateľné minimálne v rokoch 2012-2014, kedy jej gynekologické
ťažkosti začali mať intenzívnejší charakter a kedy žalovaného 1/ na ne opakovane upozorňovala.
Na podklade podnetu žalobkyne 1/ adresovaného Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
(ďalej len Úrad) Úrad konštatoval, že pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného 1/ a
spol. Patológia, s.r.o. (právny predchodca spol. Apha medical, s.r.o.) boli zistené nedostatky v zmysle

porušenia § 4 ods. 3 zákona
č. 576/2004 Z.z. Žalobkyňa 1/ tvrdí, že došlo k opakovanému pochybeniu pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti pri vyhodnocovaní cytologických odberov vykonaných žalovaným 1/ pri preventívnych
prehliadkach, kedy aj Úrad konštatoval, že odbery vykonané v rokoch 2009, 2011 a 2013 boli hodnotené
ako PAP II (bez prítomnosti nádorovo zmenených buniek), pričom na základe odborných stanovísk

konzultantov Úrad konštatoval, že v náteroch boli už vtedy prítomné podozrivé bunky z nádorovej
proliferácie. Úrad pri všetkých troch vzorkách potvrdil prítomnosť podozrivých nádorových buniek.
Žalovaný 1/ ako gynekológ nebol ani
v jednom prípade upozornený na nereprezentatívnosť vzoriek (a teda nemožnosť ich vyhodnotenia)
a z dôvodu chybného vyhodnotenia cytologického materiálu nebol upozornený na prítomnosť a rast

nádorových buniek. Za prioritnú príčinu vedúcu k poškodeniu jej zdravia a celkovej hysterektómii
žalobkyňa 1/ považuje práve pochybenie pri vyhodnocovaní vzoriek, kedy nález bol vždy PAP II (čo
je normálny nález), pričom v novembri 2014 je nález PAP V (jasné nádorové bunky v nátere). Je
presvedčená, že konanie spol. Alpha medical s.r.o.
(a Patológie, s.r.o.) bolo non lege artis postupom, čo viedlo k nestanoveniu správnej a včasnej diagnózy,

nesprávnej stratégii liečby. Žalobkyňa 1/ absolvovala v rokoch 2009-2014
a u žalovaného 1/ preventívne gynekologické prehliadky, a to dňa 23.06.2009, 15.03.2011, 05.04.2012 a
06.05.2013.Žalovanému1/vyčítalanesprávne,nečitateľnevedenúzdravotnúdokumentáciu,pričommápochybnosti o jej originalite, keď jej na vyžiadanie pre účely vykonania výpisov a kópií bola predložená
nečitateľná nezviazaná dokumentácia
s poznámkou z 10.10.2014 „zrušená od 31.10.2014, BA? K. D.? Nevyžiadané“. H. D. potvrdila, že

dokumentáciu žiadala, avšak jej bola predložená len fotokópia jediného listu z tejto dokumentácie
odoslaná H. L. obsahujúca výsledky laboratórnych vyšetrení č. 14407/12, ktorými bola prekrytá časť
vlastnoručne vedenej zdravotnej dokumentácie, kde bolo možné identifikovať záznam o zdravotnom
stave
z 06.05.2013, ktorý bol sčasti prekrytý a navyše tento záznam má odlišnú formu úradného tlačiva a

aj inú formu použitej dátumovky, na rozdiel od tlačív, z ktorých boli urobené kópie a odpisy právnym
zástupcom žalobkyne 1/. Žalobkyňa 1/ si nevie vysvetliť, čo lekára viedlo
k vedeniu zdravotnej dokumentácie na dvoch rozdielnych tlačivách a rôznou formou. Má za to, že aj
žalovaný 1/ konal non lege artis, pretože aj napriek prijímaniu výsledkov cytologických odberov na úrovni
PAP II v rokoch 2009-2013, nediagnostikoval resp. nesprávne diagnostikoval dlhodobo progredujúce
rakovinové ochorenie, pričom mu to umožňoval komplex vyšetrovacích metód tak, aby rast nádorových

buniek nedosiahol
z úrovne PAP II na PAP V, ktorá pri nenasadenej liečbe vyústila do nezvratného poškodenia zdravia
žalobkyne 1/. Nesprávna a včas nerealizovaná diagnostika mala za následok nemožnosť určiť stratégiu
liečby dostupnými liečebnými postupmi a ak by boli vykonané všetky zdravotné úkony, ktoré mali a mohli
byť vykonané, nedošlo by k totálnej hysterektómii, odobratiu vajcovodov a lymfatickej uzliny a k zásahu

do osobnostných práv všetkých žalobcov, najmä žalobkyne 1/, ktorá vždy chcela byť matkou. Žalobcovia
1/ a 2/ utrpeli ťažkú ujmu na zdraví fyzickom aj psychickom, depresie a pociťovanie strachu
z recidívy ochorenia žalobkyne 1/ komplikuje jej životné postoje a vnímanie svojej integrity. Strach
z budúcnosti a trauma z bezdetného manželstva ohrozuje stabilitu ich harmonického spolužitia. Ich
nenaplnené očakávania založiť si vlastnú mnohodetnú rodinu a vychovávať spoločné deti, sú dôsledkom

protiprávneho zásahu do práva na ich život, súkromie, fyzické aj psychické zdravie. Rodinná tragédia
zasiahla aj žalobcov 3/ a 4/, ktorí sú rodičmi žalobcu 2/. Obaja sú lekármi - žalobkyňa 4/ detská lekárka
a žalobca 3/ primár ORL. Žalobca 2/ je ich jediným synom, ktorého viedli tak, aby bol úspešný v práci
a aby si založil rodinu.
Žalobkyňu 1/ prijali ako vlastnú dcéru a očakávali, že mladí manželia budú rodičmi ich vnukov, na

výchove ktorých sa chceli podieľať. Po zistení choroby žalobkyne 1/ mali ako lekári hneď vedomosť o
priebehu a tragických dôsledkoch ochorenia, bezprostredne prežívali aj následky na osobný život ich
syna a jeho snúbenice. Žalobca 3/ sa dlhodobo liečil na hypertenziu a ako uzavretý človek bol vystavený
po zistení choroby žalobkyne 1/ extrémnej psychickej záťaži. Náhle sa mu zhoršil zdravotný stav a
hypertonická kríza vyústila

k čiastočnej ale nezvratnej strate videnia na jedno oko, v dôsledku čoho musel prejsť len
k ambulantnej starostlivosti na ORL bez možnosti vykonávať dovtedy pre neho bežné operačné zákroky.
Následne sa stal invalidným. Žalobkyňa 4/ vykonávala celý život profesiu pediatričky, vždy mala zvlášť
blízky vzťah k deťom a ťažko prežívala to, že nebude môcť naplniť predstavy o radosti z vlastných
vnúčat. Túto psychickú záťaž nevedela spracovať,

a preto vyhľadala aj pomoc psychiatra, tento stav pretrváva. Neprofesionálny prístup lekárov v
starostlivosti o žalobkyňu 1/ zasiahol aj do ich osobnostných práv - do práva na súkromie
a na harmonický rodinný život.

1.4. V ďalšom konaní žalobcovia zhrnuli, že žalovaný 1/ nesprávne viedol zdravotnú dokumentáciu a

vykonávalsícecytologickéodbery,alenesprávnoutechnikou.Ďalejtvrdili,ženevykonalvšetkydostupné
úkony, ktoré na správne určenie choroby vykonať mohol, majú za to, že prítomnosť nádorových buniek
žalovaný 1/ predpokladať mohol, keď pacientka opakovane uvádzala objektívne gynekologické obtiaže,
pre ktoré nenašiel gynekológ žiadne vysvetlenie. Žalobkyňa 1/ vo vzťahu k špecifikácii zákrokov a
vyšetrení ako aj liečby doloženej žalovaným 1/, tieto spochybňovala ako vyfabrikované a spracované ex-

post. Žalovaný 1/ teda minimálne už od roku 2009 mohol správne odobratou cytológiou a inými klinickými
diagnostickými metódami identifikovať nádorové ochorenie, či už počas preventívnych prehliadok alebo
počas vyšetrení akútnych stavov, kedy sa žalobkyňa 1/ opakovane sťažovala na gynekologické obtiaže.
Celkovo týchto prehliadok u žalovaného 1/ od roku 2011 až do roku 2014 bolo päť a jedna ďalšia v
lete roku 2014, ktorá nie je zanesená v zdravotnej dokumentácii. Poukázali tiež na to, že žalobkyňa 1/

nebola poučená lekárom
o tom, že má prísť na kontrolné vyšetrenie po vyšetrení v marci 2014. Zdôraznili, že žalobkyňa 1/ bola
zodpovedná pacientka, chodila pravidelne na preventívne gynekologické prehliadky, a preto odmietli
akékoľvek spoluzavinenie žalobkyne 1/ ako poškodenej.Z hľadiska minimalizácie následkov liečby rakovinového ochorenia však bolo podstatné diagnostikovať
ochorenie v jeho počiatočnej fáze teda medzi rokmi 2009, 2011-2013, kedy opakovane uvádzala
potiaže prítomné pri ochorení rakoviny krčka maternice, čo žalovaný 1/ prehliadal a tým zapríčinil rozvoj

rakovinového ochorenia krčka maternice, až do takmer terminálneho štádia. Okrem toho žalovaný 1/
nezopakovalcytologickýodberpo6mesiacochodjehovykonanianazákladeodporúčaniaspol.Medicyt,
a.s. vyhodnocujúcej vzorku
z 05.04. 2012, čo mu tiež vytýkali. K náhrade nemajetkovej ujmy uvádzali, že žalobkyňa 1/ utrpela ťažkú
traumu z choroby a hrozby smrti, trpí tzv. post-traumatickým syndrómom, ktorého hlavnými príznakmi sú

znovu-prežívanietraumyformouúzkostnýchspomienok,flashbackov,myšlienok,snovapocitov.Vyhýba
sa podnetom ako návšteve známych
s malými deťmi, myšlienkam a miestam, ktoré jej pripomínajú chorobu a jej následok. Neustále počuje
otázky, prečo ešte nemá s manželom deti. So žalobcom 2/ často pociťujú odcudzenie od okolitej
spoločnosti a snažia sa o traume veľmi nerozprávať, nakoľko je to pre nich obtiažne. Z tohto
dôvodu žalobkyňa 1/ ani nie je v starostlivosti psychiatra, nedokáže sa o svojej bolesti rozprávať s

cudzím človekom. Má dlhodobo nekľudný spánok a potiaže so zaspávaním. Tento stav má vplyv aj
na jej pracovný, sociálny i rodinný život. Klesol jej záujem o obľúbené činnosti a je často plačlivá a
emocionálna. Žalobkyni 1/ sa zrútil celý jej život a týmto stavom trpí celá rodina. Strata možnosti mať deti
privodila rovnakú psychickú ujmu aj žalobcovi 2/, pre oboch bolo samozrejmosťou mať deti. Za rozporné
s dobrými mravmi považovali tvrdenia o tom, že si žalobca 2/ mohol zvážiť vstup do manželstva so

žalobkyňou 1/, ktorá nemôže mať deti. Skutočnosť, že manželstvo so žalobkyňou 1/ napriek všetkému
uzavrel, svedčí o hlbokej láske medzi nimi, o vysokom morálnom kredite jeho
a jeho rodiny, no aj bez uzavretia manželstva by pociťovali ujmu druhému ako svoju vlastnú. Žalobca 2/
podporoval žalobkyňu 1/ vtedy ako snúbenicu od stanovenia diagnózy rakoviny vysokého stupňa, cez
obdobie odstránenia reprodukčných orgánov žalobkyne 1/. Aj žalobcovia 3/ a 4/ ujmu, ktorú utrpeli ich

syn a vtedy jeho snúbenica, považovali za vlastnú. Títo ako lekári a rodičia žalobcu 2/ intenzívne riešili a
prežívali zistené ochorenie ako aj nezvratné dôsledky liečby. Žalobkyňa 1/ a žalobkyňa 4/ spolu detailne
riešili všetky štádiá liečby a to v čase, kedy mali prežívať ako rodina šťastie z príprav svadby. Žalobcovia
3/ a 4/ tvorili so žalobkyňou 1/ rodinné spoločenstvo, pretože ich syn so žalobkyňou 1/ tvorili pár
a žili spolu rodinným životom. Všetci sa pravidelne navštevovali, chodili na spoločné dovolenky, rodinné

návštevy, pomáhali si, zdieľali spoločné problémy a radosti a plánovali ďalšiu budúcnosť. Aj pred
svadbou žili vrelým rodinným životom, pevné vzťahy sa vyvíjali dávno pred svadbou. Psychické a fyzické
problémy žalobcov 3/ a 4/ priamo súvisia
s poškodením žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ a časovo priamo nadväzujú na vznik škody. Žalobkyňa 4/ po
zistení diagnózy snúbenice jej syna a jej operácii opakovane vyhľadala svojho známeho psychiatra H.

M.. Odôvodňovali tiež adekvátnosť uplatnených súm titulom náhrady nemajetkovej ujmy porovnaním s
inými prípadmi a argumentovali
v prospech pasívnej solidarity žalovaných. Nesúhlasili s tým, že by nárok na náhradu škody mal byť
čo i len sčasti premlčaný. Žalobkyňa 1/ sa o prvom predpoklade pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby pre uplatnenie nároku na náhradu škody na zdraví, teda o škode dozvedela najskôr

po hysterektómii, teda 10.12.2014, kedy bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a
sťaženia jej spoločenského uplatnenia. Aj tento dátum však možno považovať za predčasný, nakoľko
ukončenie liečby možno konštatovať až po absolvovaní chemoterapie. Vedomosť o škode získala
definitívne dňa 26.09.2016, kedy bol spracovaný lekársky posudok o bolestnom. O zodpovednej osobe
sa žalobkyňa 1/ dozvedela najskôr dňa 16.3.2016, kedy boli známe výsledky kontroly Úradu, ktorý

za zodpovedných určil žalovaného 1/ a Alpha medical, s.r.o., teda o nich ako o osobe škodcov sa
dozvedela dňa 16.03.2016. Voči nim začala premlčacia lehota plynúť od 27.09.2016, lebo až vtedy
získala vedomosť o všetkých predpokladoch vzniku škody. Avšak voči žalovanému 2/, ktorého Úrad
za zodpovedný subjekt neurčil, plynie premlčacia doba až od spracovania znaleckého posudku v
tomto spore, a teda ani voči nemu premlčacia doba ešte uplynúť nemohla. Zdôraznili, že žalobkyňa

1/ je laik, z dôvodu pochybností o správnosti poskytnutia lekárskej starostlivosti podala podnet na
Úrad, ktorý nekonštatoval pochybenie u žalovaného 2/ napriek tomu, že mal k dispozícii zdravotnú
dokumentáciu aj výsledky cytologických vyšetrení. Žalobkyňa 1/ nemala až do roku 2018 k dispozícii
spis Úradu, len obdržala od Úradu oznámenie o vykonanom dohľade. Žalobcovia tak nemali možnosť sa
dozvedieť o rozsahu vykonaného dohľadu, subjektoch, ktorých dohľad Úrad zvažoval, resp. dôvodoch

nerozšírenia dohľadu aj na ďalšie subjekty. Po uskutočnení dohľadu mali žalobcovia odborne určený
okruh zodpovedných subjektov zistený dohľadom vykonaným na to povolaným štátnym orgánom. Aj
keby v tom čase mali žalobcovia vedomosť o tom, že vzorku z roku 2012 vyšetroval žalovaný 2/, tým, žeÚrad určil žalovaného1/ a Alpha medical, s.r.o. za osoby, ktoré konali non lege artis, žalobcovia nemali
žiadny dôvod žalovať žalovaného 2/, nakoľko
z informácií, ktoré mali k dispozícii v danom čase o šetrení Úradu, nevyplynulo, že

by pochybil. Ani preverované subjekty v dohľadovom konaní nenamietali, že spoluzodpovedným mal
byť aj žalovaný 2/. Zdravotnú dokumentáciu síce žalobcovia mali pred podaním žaloby k dispozícii, ale
táto bola nečitateľná. Výpis z účtu poistenca z jej poisťovne tiež žalobkyňa 1/ mala, avšak nemala ako
medicínsky laik dôvod nedôverovať záverom Úradu, pri určení okruhu zodpovedných osôb. Nakoľko
počas súdneho konania bola vznesená námietka, že aj žalovaný 2/ vykonal šetrenie jednej zo vzoriek a

je možné, že je spoluzodpovedný, žalobcovia v záujme zistenia pravdy požiadali znalecký ústav aj
o posúdenie, či žalovaný 2/ postupoval lege artis. Čo do náhrady nemajetkovej ujmy tiež nesúhlasili
s jej premlčaním, pretože nemajetková ujma mohla vzniknúť najskôr momentom hysterektómie, nie
už samotným vykonaním posledného nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Ak by žalobu
žalobcovia podali pred 10.12.2014 (vykonaním hysterektómie), bola by predčasná. Mali za to, že aj v
tejto časti žaloba voči žalovanému 1/ bola podaná včas. V deň vykonania operácie bolo nezvrátiteľným a

trvalým spôsobom zasiahnuté do súkromného života všetkých žalobcov. Nemajetková ujma žalobkyne
1/ vychádza
z nemožnosti počať, vynosiť a vychovať vlastné dieťa. Ujma nemusí pritom nastať
v rovnakom okamihu ako nastalo porušenie právnej povinnosti a až okamih vzniku ujmy je možné
považovať za zásah, ktorý pred okamihom straty možnosti mať dieťa (vnúča) neexistoval. Plynutie

premlčacej doby náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/ odvodzovali žalobcovia tiež až od
vypracovania znaleckého posudku v tomto spore, ktorým ako zodpovedný subjekt bol určený aj žalovaný
2/. Poukázali na judikatúru, kedy sa trojročná premlčacia doba pri náhrade nemajetkovej ujmy v
peniazoch počíta od okamihu zásahu (hysterektómie), avšak to by podľa nich znamenalo, že by sa
vyžadovalo uplatnenie tohto nároku na súde v trojročnej objektívnej dobe, napriek tomu, že okruh

zodpovedných osôb nebol ešte určený. K neoprávnenému zásahu do ochrany osobnosti nemôže dôjsť
skôr, ako sa dotknutá osoba o protiprávnom zásahu dozvie. Aj tu by preto voči žalovanému 2/ mala
plynúť premlčacia doba až od dňa nasledujúceho po určení žalovaného 2/ kvalifikovanou osobou za
osobu zodpovednú, lebo až vtedy bolo možné voči nemu uplatniť nárok na súde prvýkrát. Žalobkyňa 1/
od Úradu neúspešne žiadala sprístupnenie ďalších informácii. Nemožno jej teda vyčítať, že nežalovala

aj žalovaného 2/, pretože od laikov nemožno žiadať vynakladať väčšiu mieru odbornosti ako od Úradu.
Okrem toho mali za to s prihliadnutím na ťažké poškodenie zdravia žalobkyne 1/ a ťažkú ujmu všetkých
žalobcov, že je možné považovať námietku premlčania aj za rozpornú s dobrými mravmi. Argumentovali
aj v prospech toho, že ani pôvodný žalovaný - Alpha medical, s.r.o. (ďalej len Alpha medical) neposkytol
zdravotnú starostlivosť žalobkyni 1/ správne, a to vychádzajúc zo zistení dohľadovej činnosti Úradu

a následne aj zo spracovaného znaleckého posudku znaleckého ústavu forensic.sk. Zdôvodňovali aj
to, prečo je možné uplatňovať popri sebe nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia a jeho
zvýšenie a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Mali za to, že každý z týchto inštitútov chráni iné
nároky jednotlivca, ktoré sú od seba nezávislé a nie je vylúčené, aby jedným protiprávnym konaním
boli naplnené podmienky zodpovednosti tak za zásah do osobnostných práv a aj zo zodpovednosti

za škodu. Prvým následkom je zásah do telesnej (fyzickej) integrity žalobkyne 1 / spôsobený stratou
reprodukčného orgánu. V tomto prípade ide o nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia kvantifikovaný na základe objektívne daných kritérií pre všetky fyzické osoby, ktoré
utrpeli rovnakú škodu na zdraví v zmysle sadzby bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Takéto hodnotenie však nezohľadňuje zásah do osobnej integrity a vnútorného prežívania

osoby. Druhým vyvolaným následkom je teda následok v podobe zásahu do osobnostných práv
žalobkyne 1/ a jej práva na súkromný a rodinný život. Tento následok sa bezprostredne premieta do
psychickej sféry žalobkyne 1/. Život žalobkyne 1/ už nebude nikdy taký, aký bol predtým, najmä z dôvodu
ujmy, ktorá sa premietla do jej psychického stavu. Napriek jej veľkej túžbe po rodine, sa bude musieť
do konca života vyrovnávať s pocitom, že nebude schopná vynosiť vlastné dieťa, že svojmu manželovi,

ktorého si vybrala ako milovanú osobu, s ktorou si chcela založiť rodinu, nebude môcť porodiť potomka
a rodičom vnúčatá. Tiež mali za to, že žalobkyňa 1/ nie je povinná už vzniknutú ujmu odstraňovať na
vlastné náklady a tiež nie je povinná podstupovať experimentálne transplantácie maternice či adopčný
proces, aby si zaobstarala iné ako vlastné deti, alebo aby podstúpila surogačné materstvo, ktoré v SR
ani nie je legálne. Nemožnosť mať vlastné dieťa je nevykompenzovateľná iným spôsobom. Poukázali

na to, že vo vzťahu k nároku nemajetkovej ujmy žalobcu 2/ nie je manželstvo podstatné, pretože aj keby
sa žalobcovia 1/ a 2/ rozhodli vôbec neuzavrieť manželstvo, rovnako by dnes vzhľadom na svoj vzťah,
vzájomné spolužitie a lásku, trpeli tým, že nemôžu mať spolu deti. Obsahom tohto práva je právo žiť a
založiť si rodinu s osobou, ktorú daný človek miluje.V dôsledku hysterektómie žalobkyne 1/ preto síce žalobca 2/ neprišiel o fyzickú možnosť mať deti,
avšak došlo k zásahu do jeho osobnostného práva na rodinný život s ním zvolenou milovanou osobou.
Žalobcovia 2/-4/ stáli pri žalobkyni 1/ ako rodina v jej ťažkých chvíľach

a aj po oznámení konečnej diagnózy. Žalobcovia 3/ a 4/ ako lekári a najbližšia rodina žalobcov 1/ a 2/
intenzívne riešili a prežívali zistené ochorenie ako aj nezvratné dôsledky liečby nevesty. Ujma žalobcov
3/ a 4/ teda nie je sprostredkovaná cez žalobcu 2/, ich syna, je priama, nakoľko žalobcovia 3/ a 4 /sú
zároveň blízkymi osobami žalobkyne 1/ aj žalobcu 2/. Navyše došlo k priamemu porušeniu ich vlastného
práva na súkromie a rodinný život, pretože prišli o možnosť mať vnúčatá. Vo vzťahu k argumentácii

žalovaného 2/
o vlastnostiach cytologického skríningu poukázali žalobcovia na to, že tieto boli v znaleckom posudku
zohľadnené a navyše nie pri každom teste dochádza k nesprávnemu určeniu, ale štatisticky je tu určité
percento pravdepodobnosti, že pri niektorých vzorkách v určitých hraničných prípadoch dôjde k určeniu
falošnej pozitivity alebo negativity. Neznamená to však, že sa tak v skutočnosti stane pri každom teste. Aj
napriek tejto vlastnosti vyšetrenia ako takého aj pri sporných vzorkách existuje štandardný diagnostický

postup a musí byť možné vyhodnotiť, či aj pri zohľadnení prípustnej miery subjektivity bolo možné
danú vzorku hodnotiť tak, ako bola v danom prípade zhodnotená. Súčasne tvrdili, že ak sa žalovaný
2/ dovoláva vlastností cytologického vyšetrenia, ak je škoda spôsobená povahou použitého prístroja,
zodpovednosť je objektívna. Zdôraznili, že sa nejednalo o hraničný prípad pri hodnotení vzorky. Takisto
poukázali na to, že žalovaný 2/ úplne rozporne vo vzorke vyhodnotenej ako NILM odporučil opakovať

odber, čo vôbec nezodpovedná uvádzanej negativite vzorky, ktorý rozpor v spore vysvetlený nebol.
Poukázali na rozličný manažment pacientky v prípade, že by ním hodnotená vzorka bola vyhodnotená
nie ako NILM (nesprávne), ale ako ASCUS (indikácia HPV testu a zvýšené sledovanie pacientky), a
teda podľa nich žalobkyňa 1/ nesprávnym vyhodnotením vzorky prišla o šancu, aby bol žalovaný 1/
ostražitejší pri stanovení ďalšej liečby a jej pacientky, ako aj o šancu vyhodnocovať stery vo vzájomnej

súvislosti. Žalovaný 2/ zjavne postupoval rozporuplne a vzorku vyhodnotil nesprávnym spôsobom aj
bez ohľadu na vlastnosti cytologických vyšetrení a vzorku nesprávne vyhodnotil ako negatívnu (NILM),
hoci mala byť hodnotená ako H-SIL a pri prípustnej miere subjektivity H-SIL až ASCUS. Odôvodnili,
že pokiaľ sa tzv. prekancerózy nepovažujú už za ochorenie, tak je zrejmé, že žalobcovia dávajú
žalovaným za vinu to, že tieto prekancerózy, resp. prítomnosť HPV typu 16 alebo 18, ktoré sa považujú

za spúšťače ochorenia, neboli odhalené včas, čím sa nepredišlo ochoreniu, resp. rozvoju ochorenia.
Zo znaleckého posudku vyplynulo, že včasnou diagnostikou a liečbou by došlo k úplnému vyliečeniu
pacientky. Žalobcovia preto nedávajú za vinu žalovaným to, že žalobkyňa 1/ sa nakazila vírusom HPV,
avšak dávajú im za vinu to, že aj svojim konaním non lege artis zapríčinili rozvoj prekanceróz do
rakoviny krčka maternice. Ak má včasná diagnostika prekanceróz vplyv na pravdepodobnosť rozvoja

ochoreniarakovinykrčkamaternice,rovnakomávplyvajnajejrecidívupoodliečení-apodľaznaleckého
posudku bolo možné ochoreniu úplne predísť. Znalecký posudok konštatoval, že v prípade správneho
postupu by sa aj hysterektómii, aj rozvoju ochorenia takmer s istotou predišlo. Mali za to, že šanca na
odhalenie prekancerózy, resp. HPV by sa zvýšila, ak by aj len samotné hodnotenie vzorky 2012 bolo
ASCUS a nie NILM. Aj žalovaný 2/ nesie vinu na oneskorenom zachytení ochorenia, avšak podiel ich

viny žalobcovia nevedia určiť a tento musí určiť súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov. Poukázali
na to, že jednotlivé cytologické vyšetrenia na seba nadväzujú a ak by tieto boli vyhodnotené ako
mali, šanca na vyliečenie by sa zvýšila. Rovnako to mení ostražitosť gynekológa - ak od laboratória
dostane vzorku NILM namiesto iných nebezpečnejších, mení to celý kontext po sebe nasledujúcich
vyšetrení, ktoré má gynekológ vnímať ako celok. Žalobcovia nedávali žalovaným za vinu to, že sa

nakazila vírusom HPV. Nakazenie vírusom HPV ale ani neznižuje povinnosť žalovaných poskytnúť
zdravotnú starostlivosť pacientke riadne a včas. Tvrdili, že nesprávnou diagnostikou žalovaní spôsobili,
že žalobkyňa 1/ ochorela na rakovinu krčka maternice. Pokiaľ by diagnostika bola včasná, prekancerózy
mohli byť úplne odstránené a žalobkyňa 1/ by v prípade včasnej terapeutickej intervencie disponovala
veľmi vysokou pravdepodobnosťou hraničiacou takmer s istotou na úplné vyliečenie, čo znamená, že

by nedošlo ku rozvoju karcinómu s nutnosťou hysterektómie. Rovnako tak žalovanému 1/ vytýkali, že
do žiadaniek o cytologické vyšetrenie zapisoval opakovane prítomnosť lézie na krčku, avšak tieto lézie
nezapísal do zdravotnej dokumentácie a ani ich dôsledne nedovyšetroval. V prípade dohody o urovnaní
uzatvorenej
s Alpha medical, s.r.o. uviedli, že došlo k nahradeniu pôvodného záväzku novým záväzkom

z dohody o urovnaní, ale pôvodný záväzok ostatných solidárnych dlžníkov trvá. Urovnanie
s jedným z nich nemôže byť na ťarchu ani prospech ostatných solidárnych dlžníkov a títo nemali by
byť zaviazaní tak, aby mohlo dôjsť k dvojitému plneniu. Mali za to, že výška sumy, ktorá pripadne na
ostávajúcich solidárnych dlžníkov, by mala byť znížená o sumu, ktorá zodpovedá podielu urovnanéhonároku. Výšku podielov na škode a ujme by mal určiť podľa nich súd a následne o podiel Alpha medical,
s.r.o. na zodpovednosti by mal túto škodu/ujmu znížiť. Záverom tiež doplnili, že nerozporujú, že z
ďalšieho dokazovania vyplynulo, že cytologické vzorky boli dostatočné na hodnotenie, a teda aj keby mal

žalovaný 1/ zlú techniku odberu, vzorky sa dali zhodnotiť, a preto nie je daná príčinná súvislosť medzi
nesprávnym odberom a škodou. Opakovane zdôrazňovali zásadu, že sa strana nemôže dovolávať
vlastnej nepoctivosti, a teda súd by mal vo vzťahu k žalovanému 1/ dôkazné bremeno preniesť na neho
vzhľadom na nedostatočne vedenú zdravotnú dokumentáciu. Znalci vychádzali zo správnosti údajov
v dokumentácii a súd preto musí hodnotiť všetko to, čo vyšlo v konaní najavo. Tiež podľa žalobcov

žalovaný 1/ nepreukázal, že vzal do úvahy všetky anamnestické údaje uvádzané žalobkyňou 1/ a že
vykonal všetky dostupné vyšetrenia, čo nimi zistil, čo odporučil, akú diagnózu stanovil. Ak by viedol
dokumentáciu správne, jeho postup by bol preskúmateľný a dalo by sa nepochybne preukázať, že
vykonal všetky úkony ktoré mal a že ich vykonal správne. Podľa nich žalovaný 1/ ani neuniesol bremeno
otom,žeškodunezavinil.Malizato,žejedanázodpovednosťžalovaného2/,ktorýnesprávnevyhodnotil
vzorku z roku 2012, ak by bola správne hodnotená, lekár by indikoval kolposkopiu s cielenou biopsiou,

kryoterapiou alebo konizáciu, čím by sa predišlo karcinómu krčka maternice. Čo do náhrady trov konania
mali za to, že v prípade, ak by súd žalobu zamietol, žiadajú aplikovať
§ 257 CSP a úspešnej strane náhradu trov konania nepriznať.

1.5. Žalovaný 1/ žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Dôvodil, že nebol preukázaný non lege

artis postup ani šetrením Úradu, nebol preukázaný nesprávny odber cytologických vzoriek, pretože tieto
všetky boli reprezentatívne, nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie nie sú v príčinnej súvislosti
so vznikom ujmy, a odmietol akúkoľvek formu zavinenia. Nemal za preukázané ani to, že by vyšetrenie
z 06.05.2023 a 02.03.2014 viedlo
k vzniku škody na zdraví žalobkyne 1/. Tvrdil, že iné problémy, než tie, ktoré zapísal do dokumentácie,

žalobkyňa 1/ jemu neudávala. Argumentoval tak, že si žalobkyňa 1/ uplatňuje náhradu nemajetkovej
ujmy na rovnakom základe ako zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a navyše žiadne dôvody
pre mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia neuviedla. Vo vzťahu k dohode o urovnaní
argumentoval tak, že súd by mal zobrať do úvahy pri ustaľovaní prípadnej sumy nemajetkovej ujmy už
vyplatenú sumu zo strany Alpha medical, s.r.o. Namietal nesplnenie podmienok pre aplikáciu § 257 CSP.

1.6. Žalovaný 2/ žiadal žalobu zamietnuť. Voči všetkým nárokom vzniesol námietku premlčania. Mal za
to, že premlčacia doba začala plynúť od 12.12.2014, tj. deň od poškodenia zdravia žalobkyne 1/, a teda
nárok na náhradu bolestného sa premlčal dňa 12.12.2016. Zdravotný stav žalobkyne 1/ vo vzťahu k
hodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia bolo možné považovať za ustálený po uplynutí jedného

roka od hysterektómie, t.j. dňa 11.12.2015. Nasledujúci deň začala plynúť premlčacia doba vo vzťahu
k nároku na náhradu škody
v podobe náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a tento nárok sa premlčal dňa 12.12.2017.
Voči žalovanému 2/ žalobkyňa uplatnila nárok na súde až dňa 30.04.2019, a teda až po uplynutí 2-
ročnej premlčacej doby. Pre účely náhrady nemajetkovej ujmy bolo právo možné uplatniť prvýkrát

dňa 12.12.2014, nárok sa premlčal dňa 12.12.2017, a teda aj tento nárok považuje za premlčaný v
celom rozsahu. Vedomosť o tom, že vzorku z 05.04.2012 hodnotil žalovaný 2/, mali žalobcovia už v
čase podania žaloby, resp. aj skôr - z výpisu poistenca zo dňa 13.06.2016, alebo z nahliadnutia do
zdravotnej dokumentácie žalobkyne 1/ zo dňa 30.09.2016. Keďže žalobcovia boli v čase podania žaloby
presvedčení o nesprávnosti záverov spol. Alpha medical s.r.o. z rokov 2009, 2011 a 2013, je logické,

že mali dôvod byť presvedčení aj o nesprávnosti záverov z roku 2012, keďže dospel k rovnakému
hodnoteniu.
V priebehu súdneho konania nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rozšírenie
okruhu žalovaných. Podklady, ktoré mali žalobcovia k dispozícii, umožňovali nechať spracovať si
posudok, ktorým by sa skúmal aj postup žalovaného 2/, resp. absolvovať konzultáciu včas. Poukazoval

na to, že si žalobcovia nechali spracovať posudok až po viac ako 4 rokov od hysterektómie, čo nemôže
ísť na jeho vrub. Mal za to, že súd by mal aplikovať ustálenú rozhodovaciu prax slovenských súdov
a odmietal odkazy na rozhodnutia českých súdov. Žalobcovia sami zavinili, že neuplatnili nárok voči
nemu včas, a preto námietka premlčania nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Mal za to, že pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti v súvislosti s hodnotením cytologického preparátu žalobkyne 1/

zo dňa 05.04.2012 neporušil zákonnú povinnosť stanovenú v § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.
ani inú zákonnú povinnosť. Poukázal pritom na skúsenosti, vysokú kvalitatívnu úroveň žalovaného
2/ a získané certifikáty kvality. Tvrdil, že cytologický skríningový test, ako každý iný test má určité
vlastnosti. Prvou vlastnosťou je citlivosť testu, teda aké percento skutočne chorých ľudí sa testompodarí odhaliť. Ďalšou vlastnosťou testu je špecifickosť, teda aké percento ľudí bez ochorenia test
dokáže z podozrenia vylúčiť. Žiadny test nemá 100 %-nú citlivosť ani 100 %-nú špecifickosť. Pri každom
teste dochádza k nesprávnemu určeniu ochorenia, aj keď tam v skutočnosti nie je (falošná pozitivita)

alebo k nesprávnemu vylúčeniu ochorenia, aj keď tam ochorenie v skutočnosti je (falošná negativita).
Cytologický skríningový test na rakovinu krčka maternice má úroveň falošnej negativity až 50 %, teda
nezachytí všetky prekancerózy. Pri hodnotení vzorky žalobkyne 1/ zo dňa 05.04.2012, sa nedá hovoriť
o jednoznačnom výsledku, pretože cytológia nie je exaktná a jednoznačná, ale
v určitých, najmä hraničných prípadoch sa v nej vyskytuje veľká variabilita a vysoká miera rozdielnej

interpretácie vzorky. Zároveň sa nedá hovoriť o tom, že len jeden výsledok je správny a ostatné
hodnotenia sú nesprávne, nepresnosť testu bude vždy prítomná. Odlišnosť
v hodnotení konkrétnej vzorky nie je možné hodnotiť ako nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť,
pretože tieto odchýlky sú súčasťou súčasného poznania lekárskej vedy
a súčasťou tohto druhu testu. Výsledky skríningového cytologického testu preto lekár, ktorý si vyšetrenie
objednal, musí interpretovať s tým vedomím, že s vysokou mierou pravdepodobnosti (až 50 %) mohlo

dôjsť k určeniu falošnej negativity. S týmto vedomím má pristúpiť k ďalšiemu diagnostickému postupu,
keďže má k dispozícii viacero diagnostických metód. Hodnotenie cytologických skríningových sterov
nie je exaktná veda, kde sú výsledky jednoznačné a nespochybniteľné. Medzi rôznymi osobami, ktoré
hodnotia cytologický ster, sa vyskytuje veľká miera interpretačnej vôle. Jeden preparát môže niekto
hodnotiť ako ASCUS a iný hodnotiteľ dospeje k záveru o NILM a tretí ho zhodnotí ako HSIL. Preto

v cytológii platí konsenzus, že hodnotenie jedného konkrétneho steru je správne vtedy, ak sa na takom
hodnotení zhodne väčšina z viacerých hodnotiteľov a potrebných je aspoň 10 názorov, čo v tomto spore
absentuje. Navyše súdny znalec má na hodnotenie vzorky neobmedzené množstvo času. Skríner a
lekár v bežnej cytologickej praxi musí svoju činnosť vykonávať primerane efektívne, pozrie denne aj
50 vzoriek. Skríner a lekár v bežnej praxi nemá za cieľ byť kritický a hodnotiť ster prísnejšie, ale jeho

snahou je vyhnúť sa falošnej negativite a zároveň aj vyhnúť sa falošnej pozitivite. Súdny znalec nie je
pri svojom hodnotení zdržanlivý, ale je kritickejší a prítomné zmeny ochotne hodnotí ako malignitu, a to
najmä z dôvodu, že má vedomosť o tom, že spracováva znalecký posudok pre súdne konanie. Doplnil,
že vždy tu bude určitá šedá zóna, hraničné prípady a medzi negatívnou vzorkou
a výsledkom L-SIL, H-SIL nie je možné nájsť odpoveď, ktorý výsledok je správny, obzvlášť ak išlo o

klasickú cytológiu a nie o tzv. modernejšiu LBC cytológiu, ktorá má vyššiu mieru úspešnosti. Poukázal
na to, že žalovaný 1/ na žiadanke o cytologické vyšetrenie steru
z 05.04.2012 uviedol, že v popise výsledkov kolposkopie - LAESIO PORT. UT., čo je skratka pre lat.
Laesio portio uteri, čo predstavuje léziu, teda poranenie, poškodenie, poruchu na krčku maternice
(časti viditeľnej pri kolposkopickom vyšetrení). Správnym medicínskym postupom lekára v takom

prípade je odobratie kompaktnej časti tkaniva na bioptické vyšetrenie, aby bolo možné vykonať exaktné
pomenovanieprocesu,ktorýsléziousúvisí.Namietaltiežposudokobolestnomasťaženíspoločenského
uplatnenia predložený spolu so žalobou, pretože bol vypracovaný neoprávnenou osobou. Namietal, že
v súvislosti
s uplatnením mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyňa 1/

nekonkretizovala, v čom majú spočívať dôvody hodné osobitného zreteľa. Namietal tiež neaktuálnosť
predloženého komplexného posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a posúdenia invalidity z
roku 2015. Tvrdil tiež, že nie je možné priznať dva rôzne nároky - mimoriadne zvýšenie náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia
a zároveň aj náhradu nemajetkovej ujmy na základe zhodných dôvodov. Namietal aj neexistenciu

príčinnej súvislosti a je podľa neho nutné rozlišovať následky elementárnej prítomnosti ochorenia
rakoviny krčka maternice a následky spojené s neskorším odhalením choroby. Recidíva ochorenia
nijako nesúvisí so štádiom, v ktorom bolo ochorenie zistené, riziko recidívy tu je vždy a oneskorená
diagnostika rakoviny nijako neprispela k tomuto negatívnemu následku ochorenia. Navyše on pri
hodnotení vzorky dal podnet ošetrujúcemu lekárovi na vykonanie opakovaného odberu po 6 mesiacoch,

teda na vykonanie správneho postupu, a preto nezadala žiadnu príčinu na rozvoj ochorenia. Poprel,
že by nariadil opakovanie vyšetrenia v lehote 6 mesiacoch pre možnú zámenu vzoriek. Odporúčanie
opakovať vyšetrenie bolo vydané z dôvodu, že boli zistené vystupňované reaktívne zmeny, nezrelá
metaplázia. Považoval za nutné dať ním hodnotenú vzorku do súvisu s ostatnými vzorkami z roku
2009, 2011 a 2013. Ním vykonané vyšetrenie nebolo tou okolnosťou, ktorá by mala viesť k odvráteniu

negatívnych následkov, keďže tieto by mali byť odvrátené už skôr v roku 2009, resp. v roku 2011.
Poukazoval tiež na to, že zdravotný stav žalobkyne 1/ sa medzi predchádzajúcim vyšetrením v roku
2011 do nasledujúceho vyšetrenia v roku 2013 na úrovni cytologického vyšetrenia nezhoršil. Žalobkyňa
1/ v súvislosti s vyšetrením realizovaným žalovaným 2/ nestratila žiadnu šancu na lepší výsledokliečby jej ochorenia. Tvrdil tiež, že nie je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy za tie následky,
ktoré sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia, lebo nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy nie je odôvodnený žiadnymi inými okolnosťami, než ktoré už sú zahrnuté v hodnotení sťaženia

spoločenského uplatnenia. Tvrdil tiež, že opisované následky na osobnosti žalobkyne 1/ nemajú žiadny
súvis s oneskorenou diagnostikou ochorenia, lebo by boli nastali aj pri včasnej diagnóze. Žalobkyňa
1/ pritom nevyužila možnosti na zmiernenie následkov (najmä na psychike), ktoré existujú, a preto
bola povinná ich využiť. Ak ich dobrovoľne nevyužije, nemôže tieto horšie následky pričítať komukoľvek
inému, ale iba sebe samej a tiež spochybňoval tvrdenia o tom, že nie je schopná s psychiatrom o svojich

ťažkostiach hovoriť, pretože o svojej bolesti je schopná hovoriť v tomto spore. Poprel existenciu post-
traumatickej stresovej poruchy, nakoľko nebola preukázaná. Žalobkyňa 1/ môže byť matkou dieťaťa na
základe osvojenia, alebo si môže nechať vynosiť vlastné dieťa v štáte, kde je to povolené, keďže si
nechala v Česku uskladniť vajíčka a oplodnené embryá. Žalobkyňa má možnosť aj vynosiť vlastné dieťa
a to v prípade, ak by využila možnosť experimentálnej transplantácie maternice. Následky, ktoré uvádza
žalobca 2/ nevznikli v priamej príčinnej súvislosti

s konaním či nekonaním žalovaných. Priama príčinná súvislosť je pretrhnutá tým, že
žalovaný 2/ sa slobodne rozhodol uzatvoriť manželstvo so žalobkyňou 1/, keďže ešte pred sobášom
žalobkyňa 1/ absolvovala hysterektómiu, vstup do manželstva s ňou si teda mohol slobodne zvážiť.
Žalobca 2/ nemá obmedzenú možnosť mať deti, môže využiť tiež adopciu, môže mať vlastné dieťa pri
absolvovaní procesu tzv. surogačného materstva, a žalobkyňa 1/ mu môže vynosiť jeho vlastné dieťa po

absolvovaní experimentálnej transplantácie maternice. Tiež môže splodiť dieťa s inou ženou. On teda o
možnosť mať deti neprišiel a ak sa rozhodol nemať deti, skutočnosť, že (zatiaľ) nemá deti je dôsledkom
výlučne jeho slobodného rozhodnutia a nie je v priamej a neprerušenej príčinnej súvislosti s akýmkoľvek
konaním či opomenutím žalovaných. O absencii priamej príčinnej súvislosti svedčí, že ak by sa
žalobca 2/ rozhodol inak a žalobkyňu 1/ by si za manželku nevzal, objektívne by odpadli všetky následky,

ktoré teraz uvádza. Žalobca 2/ neuvádza, že by trpel ťažkou ujmou
z choroby či hrozby smrti, neopisuje konkrétne svoje následky tak ako žalobkyňa 1/, a teda aj medzi nimi
je v intenzite zásahu rozdiel. Mal za to, že žalobcovia 3/ a 4/ nie sú vo veci aktívne vecne legitimovaní,
keďže v čase vzniku ochorenia aj v čase hysterektómie neboli
v žiadnom rodinnom ani obdobnom vzťahu so žalobkyňou 1/, preto u nich v danom čase nemohol

nastať akýkoľvek následok v osobnom či rodinnom živote. Medzi akýmkoľvek konaním či nekonaním
žalovaných a následkami, ktoré údajne pociťujú žalobcovia 3/ a 4/, nie je priama a neprerušená príčinná
súvislosť, keďže tieto súvisia len so slobodným rozhodnutím žalobcu 2/ vstúpiť do manželstva so
žalobkyňou 1/. Ak v budúcnosti bude ich syn ma dieťa
s inou ženou, dôvody, pre ktoré žiadajú nemajetkovú ujmu odpadnú. Tiež poprel, že by nimi opisované

zdravotné následky súviseli s oneskorenou diagnostikou ochorenia u žalobkyni 1/. Uplatňovanú výšku
nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú a neproporciálnu. Žalobkyňa 1/ nie je odkázaná na
starostlivosť inej osoby, pociťuje len jediné obmedzenie „nemožnosť mať deti“. Takisto mal za to, že je
namieste nie solidárna zodpovednosť žalovaných, ale delená zodpovednosť, s prihliadnutím na to, že
škoda nevznikla spoločným konaním žalovaných, ale miera ich účasti je značne odlišná. O solidárnej

zodpovednosti nie je možné hovoriť pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy. K poškodeniu zdravia
žalobkyne 1/ uvádzal, že predložené posudky Sociálnej poisťovne pre účely invalidity
a komplexný posudok Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nie sú aktuálne (posudkový lekár úradu
práce určil termín opätovného posúdenia, na ktoré sa žalobkyňa 1/ zrejme nedostavila) a navyše
sociálne dôsledky zdravotného postihnutia u žalobkyne 1/ (znevýhodnenie v porovnaní s osobou

bez zdravotného postihnutia) neboli ani zistené. Napokon žalovaný 2/ doplnil, že má vedomosť, že
celý žalovaný nárok bol v celom rozsahu uspokojený spol. Alpha medical, s.r.o. a že niet žiadnej
neuspokojenej časti ani v škode na zdraví ani v nemajetkovej ujme voči žiadnemu žalobcovi. Vyplatené
odškodnenie prekračuje nároky v porovnaní so sumami, ktoré súdy v obdobných veciach priznávajú. Z
rovnakých dôvodov ako žalovaný 1/ podľa neho súd nemá oprávnenie riešiť podiel zodpovednosti

Alpha medical, s.r.o. na škode v tomto spore. Taktiež nesúhlasil s aplikáciou § 257 CSP, poukázal na to,
že žalobcovia ani nevzali žalobu čiastočne späť čo do sumy uspokojenej na základe dohody o urovnaní
a navyše žalobcovia 3/ a 4/ ani nie sú laici, a teda nie sú
v nevýhodnejšom postavení oproti žalovaným.

1.7. Intervenient namietal pôvodne predložený posudok o bolestnom a sťažení spoločenského
uplatnenia H. L. z dôvodu, že je nepreskúmateľný, nemá náležitosti a vzhľadom na počet bodov,
tento nebol posúdený primárom či prednostom kliniky zdravotníckeho zariadenia. Mal za to, že neboli
splnené podmienky vzniku nároku na náhradu škody, a teda spochybňoval samotný základ nároku ajpo vykonanom znaleckom dokazovaní. Mal za to, že voči žalovanému 2/ (na koho podporu v spore
vystupoval po späťvzatí žaloby voči Alpha medical, s.r.o.) je nárok v celom rozsahu premlčaný a pripojil
sa k argumentácii žalovaného 2/ v tomto smere. Namietal, že žalobkyňa 1/ nezdôvodnila, na základe

akých konkrétnych skutočností si uplatňuje zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
o 50 %. U zvyšných žalobcov neboli zistené žiadne dôvody na priznanie akejkoľvek nemajetkovej ujmy.
Nebola im odňatá možnosť vychovávať dieťa, vnúča, ale sťažená možnosť mať vlastné dieťa a nebola
odňatá možnosť mať adoptívne dieťa/vnúča. Ide
o možnosť, ktorá nebola využitá a ktorá by im pravdepodobne vrátila radosť do života. Takmer všetky

depresívne stavy z bezdetného manželstva, nemožnosti výchovy detí a vnúčat sú do veľkej miery
odstrániteľné, pričom tieto možnosti žalobcovia z vlastného rozhodnutia nevyužili. Žalované sumy
nemajetkovej ujmy považoval za neúmerne vysoké, najmä ak nebolo preukázané, že k vzniku škody
došlo čo i len z nedbanlivosti. Poukazoval na určenie maximálneho finančného odškodnenia obete
trestných činov podľa zákona č. 215/2006 Z.z.,
z ktorého by súd podľa neho mal vychádzať a stanoviť oveľa nižšie odškodnenie. Uplatnená náhrada

nemajetkovej ujmy vymykajúca sa čo do výšky judikatúre by mala byť potom premietnutá do rozhodnutia
o náhrade trov konania, pretože žalobcom musí byť od počiatku jasné, že absolútna väčšina nároku
ja odsúdená vopred na zamietnutie. V prípade preukázania zodpovednosti žalovaných mal za to, že
zodpovednosť treba rozdeliť a to tak, že ak by boli nesprávne hodnotené 4 vzorky a žalovaný 2/ z
toho hodnotil len 1 vzorku, mal by byť pomer zodpovednosti žalovaného 2/ k Alpha medical, s.r.o. 3:1.

Žalovaný 2/ súhlasil s prostriedkami procesnej obrany vznesenej intervenientom v tomto spore dňa
09.03.2023 (§ 85 Civilného sporového poriadku- CSP), a preto súd prvej inštancie na ne prihliadal.

1.8. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v predchádzajúcich odsekoch jeho rozhodnutia zhrnul
podstatné skutkové tvrdenia, argumenty strán, ale nepristúpil k mechanickým prepisom výsluchov

žalobcov, svedkov, zástupcov znaleckého ústavu, obsahu znaleckých posudkov ani vyjadrení strán a
intervenienta k znaleckým posudkom, a to vzhľadom na obsiahlosť týchto podaní a prednesov. Ich
podstatnéčastiuvádzal vnasledujúcichčastiachrozsudku,vktorých pristúpilkhodnoteniukonkrétnych
dôkazov a v ktorých sa vysporiadal s jednotlivými najpodstatnejšími skutočnosťami a námietkami.

1.9. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že ambulantným gynekológom žalobkyne 1/ bol žalovaný
1/, ktorý v rokoch 2005, 2007, čo je pre spor ale čo do relevantného obdobia podstatnejšie, aj v rokoch
2009, 2011, 2012 a 2013 odobral žalobkyni 1/ cytologické vzorky na skríning rakoviny krčka maternice.
Výsledky laboratórnych vyšetrení týchto vzoriek žalovanému 1/ doručené boli nasledovné:
- vzorka C09/20468 vyhodnotená spol. Patológia, s.r.o. (právny predchodca

Alpha medical, s.r.o.) dňa 06.07.2009 ako vhodná na interpretáciu, fyziologický normálny nález,
negatívne - bez intraepiteliálnej lézie alebo malignity (NILM), PAP II, bez odporúčaní
- vzorka C11/08982 vyhodnotená spol. Alpha medical, s.r.o. zo dňa 15.03.2011 (hodnotená dňa
16.03.2011) ako vhodná na interpretáciu, fyziologický normálny nález, zápal, negatívne - bez
intraepiteliálnej lézie alebo malignity (NILM), PAP II, bez odporúčaní

- vzorka 14407/12 vyhodnotená žalovaným 2/ zo dňa 05.04.2012 (hodnotená dňa 10.04.2012) ako
dostačujúca na vyhodnotenie abnormalít epitelu, nenádorové zmeny (vystupňované reaktívne zmeny,
nezrelá metaplázia), negatívne - bez intraepiteliálnej lézie alebo malignity (NILM), PAP II, odporúčanie-
opakovať o 6 mesiacov.
- vzorka C13/14325 vyhodnotená spol. Alpha medical, s.r.o. zo dňa 06.05.2013 (hodnotená dňa

14.05.2013) ako vhodná na interpretáciu, fyziologický normálny nález, zápal, negatívne - bez
intraepiteliálnej lézie alebo malignity (NILM), PAP II, bez odporúčaní.
Z predloženej zdravotnej dokumentácia žalobkyne 1/, ktorá je rukou písaná a nie je čitateľná (žalovaný
1/ následne poskytol súdu jej čitateľný prepis), vyplynuli evidované návštevy žalobkyne 1/ u tohto
lekára v dňoch 16.3.2005, 24.01.2007, 24.06.2009, 28.09.2009, 20.01.2010, 15.03.2011, 05.04.2012,

05.11.2012, 06.05.2013, 12.03.2014 a posledným záznamom je záznam z 10.10.2014 „zrušená
registrácia od 31.10.2014, BA, DR. D.? Nevyžiadané“. Žalobkyni 1/ bola na jej žiadosť sprístupnená
zdravotná dokumentácia dňa 30.09.2016.

1.10. V predloženom výpise z účtu poistenca - žalobkyne 1/ sú evidované dátumy a druh zdravotníckych

výkonov s popisom ako aj subjekty poskytovateľov zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/ v období
od 01.01.2009 do 30.04.2016, a to vrátane zaevidovania vyšetrení žalobkyne 1/ u žalovaného 1/. V
predloženom výpise sa pri hodnotení cytologických vzoriek z krčka maternice z rokov 2009, 2011, 2013
uvádzajú subjekty Patológia, s.r.o., resp.Alpa medical, s.r.o. a pri vzorke z roku 2012 žalovaný 2/.

1.11. V konaní nebolo sporné, že dňa 07.11.2014 žalobkyňa 1/ absolvovala gynekologické vyšetrenie

u H. H. D., pri ktorej jej bola odobratá vzorka na biopsiu, ktorá bola vyhodnotená dňa 11.11.2014 pod
č. 24755/14 s výsledkom invazívny nerohovatejúci skvamózny karcinóm porcia - grade G2. Bol jej
vykonaný aj onkocytologický odber
s výsledkom zo dňa 10.11.2014 pod č. 633371 a 633372 - skvamocelulárny karcinóm - orientačne
zodpovedá PAP V. V dôsledku uvedeného karcinómu krčka maternica žalobkyňa 1/ dňa 10.12.2014

bola hospitalizovaná v Národnom onkologickom ústave v Bratislave, kde jej dňa 11.12.2014 bola
vykonaná kompletná hysterektómia, teda bola jej odobratá celá maternica, vajcovody, profylakticky jej
boli premiestnené vaječníky mimo pole plánovanej rádioterapie a bola odstránená jedna lymfatická
uzlina v malej panve v dôsledku prítomnosti metastázy. Nebolo sporné, že po absolvovaní uvedeného
operačného výkonu jej
bola indikovaná adjuvantná rádioterapia a chemoterapia (od 04.03.2015-09.04.2015) -frakcionované

vonkajšie ožiarenie malej panvy a 5 cyklov chemoterapie a napokon v dňoch 14.04.2015-16.04.2015
absolvovala brachyterapiu (vnútornú rádioterapiu).

1.12. Žalobkyňa 1/ predložila lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia
vyhotovený dňa 26.09.2016 H. N. L. (všeobecný lekár pre dospelých), kde sa uvádza ako deň začiatku

liečenia deň 10.12.2014, deň ukončenia liečenia 16.04.2015, s celkovým počtom bodov 360 za bolestné
a jeho dvojnásobné zvýšenie
(180 + zvýšenie 180 b) a sťaženie spoločenského uplatnenia s celkovým počtom bodov 2.500 bodov
vrátanej dvojnásobného zvýšenia (100 b+ 1.200 b + zvýšenie 1200 b).

1.13. Žalobca 3/ za účelom preukázania negatívnych následkov na zdraví predložil odborný posudok o
invalidite z 24.04.2015, na základe ktorého bol uznaný invalidným od 01.04.2015 pre chorobu zrakového
nervu (choroby zmyslových orgánov zrak - ťažké dlhotrvajúce, liečeniu vzdorujúce formy poškodzujúce
zrakové funkcie jednostranne) z 50 % a pre chorobu obehovej sústavy (srdcové choroby - hypertenzia)
z 10 % s možnosťou vykonávania povolania lekára bez možnosti realizovať operácie. Žalobkyňa 4/

predložila ambulantnú správu H. A. M., O. psychiatra z 18.11.2016 s informáciou o tom, že doposiaľ
psychiatra nekontaktovala, problémy trvajúce asi 2 roky súvisiace so zdravotným stavom nevesty, ktorá
po pochybení pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti absolvovala hysterektómiu. Snažila sa neprenášať
dôsledky na okolie, trápila sa sama, sporadicky konzultovala stav so psychiatrom na priateľskej báze,
bez užívania terapie. Opätovne rozjastrená problematika aj v súvislosti so súdnym konaním, nedokáže

o tom hovoriť, stále na to myslí, nespáva, akceptovala by aj medikamentóznu liečbu - dg. záver
protrahovaná reakcia na stres - reaktívny depresívny syndróm, predpísaná liečba s kontrolou po novom
roku.

1.14. Žalovaný 2/ za účelom preukázania kvality a kontroly kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti

predložil osvedčenie o akreditácii č. M-016 na obdobie od 15.04.2015 do 15.04.2020 udelené
Slovenskou národnou akreditačnou službou, ktorá potvrdila, že je spôsobilý okrem iných vykonávať
gynekologické cytologické vyšetrenia a že plní tam uvedenú normu ISO. Predložil tiež za účelom
preukázania variability hodnotení vzoriek záznam z medzilaboratórneho porovnania gynekologických
cytologických vzoriek

z 07.11.2014, kde po komparácii došlo k úplnej zhode v 2 prípadoch, k zhode vrámci dif. diagnózy v 1
prípade a k nezhode v 0 prípadoch a z 14.12.2012, kde 56,5 % zúčastnených sa zhodli na zatriedení
do Papanikolauovej škály, zhoda dosiahla až 82,7 % pri rozdelení na kategóriu benígne vs. malígne či
suspektné a priemerná zhoda v presnej diagnóze bola cca 46%. Žalovaný 2/ dosiahol v 5 prípadoch zo
6 špecifickú zhodu (83,3 %) a v 6. prípade zhodu v zatriedení dignity. Nápravné opatrenia nebolo nutné

prijať. Za účelom preukázania tvrdení žalovaného 2/ o vlastnostiach cytologického gynekologického
skríningu, o stupni jeho citlivosti, o jeho obmedzenej spoľahlivosti a možných odchýlkach v hodnotení
totožných vzoriek viacerými hodnotiacimi subjektmi, predložil článok Papnicolaouov ster na súde
z časopisu Feature, ďalej Charakteristiku skríningových testov podľa príručky Medzinárodnej agentúry
pre výskum rakoviny a Panamerickej zdravotníckej organizácie - Plánovanie

a implementácia programov prevencie a boja proti rakovine krčka maternice a tiež Pokyny pre skríning
na účely prevencie a včasnej detekcie rakoviny krčka maternice od Americkej spoločnosti pre výskum
rakoviny, Americkej spoločnosti pre kolposkopiu a cervikálnu patológiu a Americkej spoločnosti pre
klinickú patológiu, ktorých relevanciu a obsah bude súd hodnotiť v ďalších častiach.1.15. Listom zo dňa 11.10.2016 žalobkyňa 1/ adresovala žalovanému 2/ a spol.
Patológia, s.r.o. a Alpha medical, s.r.o. žiadosť o zapožičanie vyššie uvedených cytologických

vzoriek odobratých žalovaným 1/ žalobkyni 1/ z dôvodu potreby spracovania odborného posúdenia
postupov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, pretože na základe podnetu Úradu bolo konštatované
poskytnutie zdravotnej starostlivosti non lege artis, a preto má žalobkyňa 1/ záujem poznať ešte
iný odborný názor. Žalobcovia následne listom z 02.02.2017 požiadali forensic.sk. Inštitút forenzných
medicínskych expertíz (ďalej len znalecký ústav alebo forensic) o spracovanie posudku po konzultácii

so zástupcom ústavu z 14.11.2016. Tento znalecký ústav dňa 19.06.2017 žiadal od Alpha medical, s.r.o.
zapožičanie cytologických vzoriek, na čo spoločnosť dňa 15.08.2017 reagovala tak že požadovanými
biologickými preparátmi žalobkyne 1/ nedisponuje, a preto ich nemôže predložiť. Na základe návrhu
žalobcov z 23.01.2019 súd prvej inštancie uznesením z 24.01.2019 uložil
Alpha medical, s.r.o. podľa § 189 CSP a § 210 CSP povinnosť predložiť znaleckému ústavu
identifikované cytologické vzorky (ktoré ale predložené neboli, pretože táto spoločnosť uviedla, že nimi

nedisponuje) a tiež súčasnému žalovanému 2/ povinnosť predložiť identifikovanú cytologickú vzorku z
05.04.2012, ktorá bola znaleckému ústavu na skúmanie riadne predložená.

1.16. Listami zo dňa 12.05.2016, adresovanými žalovanému 1/, spol. Patológia, s.r.o.
a Alpha medical, s.r.o. (túto spoločnosť aj doplneniami zo dňa 11.07.2016 a 05.10.2016) žalobkyňa 1/

žiadala uvedené subjekty o komunikáciu za účelom určenia výšky nemajetkovej ujmy.

1.17. Predložená bola dohoda o mimosúdnom urovnaní zo dňa 09.12.2020 uzatvorená medzi žalobcami
1/ až 4/ a pôvodným tiež žalovaným - spol. Alpha medical, s.r.o.

1.18. Z pripojených spisov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplynulo, že žalobkyňa
1/ podala dňa 15.07.2015 na pobočku Úradu v Trenčíne podnet na prešetrenie postupu poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti - žalovaného 1/. Uviedla v podnete, že dňa 03.10.2014 mu oznámila, že je
rozhodnutá prestúpiť k inému gynekológovi, ktorého meno mu neoznámila. Okrem zmeny bydliska
sa pre zmenu rozhodla aj pre dlhodobo neriešený zdravotný gynekologický problém, ktorý pravidelne

žalovanému 1/ oznamovala. Prudké bolesti v podbrušku pociťovala na jeseň 2012, kedy žalovaný 1/
vylúčil gynekologický pôvod bolestí. Znova sa tieto problémy začali objavovať začiatkom roku 2014,
kedy žalovanému 1/ uvádzala neprimerané a neprirodzené krvácanie, nepravidelný menštruačný cyklus
spojený
s výraznými bolesťami. Na jeseň 2014, kedy tieto jej zdravotné problémy napriek predošlým návštevám

u žalovaného 1/ neustupovali, konzultovala svoj zdravotný stav u iného gynekológa, kde pri prvom
sonografickom vyšetrení jej bol v novembri 2014 oznámený onkologický nález. Uviedla, že v roku 2014
opakovane navštevovala ambulanciu žalovaného 1/, kedy lekárovi oznamovala svoje tieto ťažkosti, ale
bola liečená vitamínovými preparátmi, nakoľko malo ísť podľa žalovaného 1/ o oslabené cievky na krčku
maternice. Mala za to, že rakovina nebola včas diagnostikovaná, pretože proces vzniku karcinómu

v tak vysokom štádiu, v akom bol prvýkrát diagnostikovaný, nemohol trvať mesiac, ani polroka a
ochorenie nemohlo byť nepostrehnuteľné. Dňa 17.07.2015 bolo žalobkyni 1/ oznámené, že Úrad preverí
postup dotknutého poskytovateľa - žalovaného 1/, pričom Úrad si vyžiadal zdravotnú dokumentáciu od
žalovaného 1/, H. H. D. a H. N. L. (všeobecná lekárska žalobkyne 1/). Žalovaný 1/ sa k podnetu vyjadril
a okrem iného uviedol, že žalobkyňu 1/ dňa 02.03.2014 poučil, že má prísť najneskôr v máji 2014 na

kontrolu, kedy by mala mať preventívnu prehliadku. V roku 2014 podľa neho žalobkyňa 1/ prišla len raz,
a to 02.03.2014. H. D. vo vyjadrení uvádza okrem iného, že žalobkyňa 1/ prišla k nej na prvé vyšetrenie
dňa 07.11.2014. Podľa obsahu spisu Úrad, pobočka Trenčín žiadal
o schválenie výkonu dohľadu u poskytovateľa, ktorý nespadá do jej miestnej príslušnosti, čo odôvodnil
tým, že onkocytodiagnostické vyšetrenia boli realizované v rokoch 2011, 2012, 2013 mimo miestnej

príslušnosti tejto pobočky a v záujme maximálnej objektivity považujú za potrebné vykonať dohľad aj u
poskytovateľa Patológia, s.r.o. (právny predchodca
Alpha medical, s.r.o. - pozn. súdu), nakoľko uvedený poskytovateľ vykonal posledné
onkocytodiagnostické vyšetrenie z 14.05.2013. Dohľad bol rozšírený aj na tento subjekt, ktorý bol
požiadaný o zapožičanie materiálu z cytologických vyšetrení žalobkyne 1/ od 01.01.2011. Vrámci

dohľadu bolo vypracované dňa 27.10.2015 odborné stanovisko konzultanta O. H. O. G., I., podľa
ktorého cytologické vyhodnotenie náterov realizované Patológiou, s.r.o. (potom Alpha medical,
s.r.o.) nekonštatovalo nereprezentatívnosť vzoriek, gynekológ nebol upozornený na zmenu odberovej
techniky - chyba sa opakovala. Vo všetkých troch hodnoteniach absentuje vyhodnotenie pozitívnehocytologického nálezu (všetky boli hodnotené ako negatívne, naproti tomu konzultant hodnotil pozitivitu
vzoriek-prítomnosť podozrivýchbuniekznádorovejproliferácie).Konzultantmalkdispozíciicytologické
vzorky (C09/20468, C11/08982, C13/14325) prakticky ako posledný hodnotiteľ (potom sa vzorky už

nedohľadali - pozn. súdu), opísal vzhľad buniek, zhodnotil reprezentatívnosť vzoriek a vykonal ich
vyhodnotenie z hľadiska Bethesda System, pričom jeho hodnotenia boli vo všetkých troch prípadoch
pozitívne. Na základe uvedeného konštatoval, že Alpha medical, s.r.o. neposkytol žalobkyni 1/
zdravotnú starostlivosť správne. Vrámci dohľadu bolo vypracované dňa 07.11.2015 odborné stanovisko
konzultanta

H. K. L., ktorá mala k dispozícii zdravotnú dokumentáciu žalobkyne 1/ aj stanovisko O. G. a
konštatovala, že žalovaný 1/ realizoval všetky potrebné vyšetrenia vrátane odberu onkocytológie, ale
jeho odbery neboli reprezentatívne, avšak hodnotiace pracovisko ho na túto chybu ani v jednom prípade
neupozornilo. Týmto došlo k neskorej diagnostike základného ochorenia žalobkyne 1/ s následnou
potrebnou radikálnou operáciou. Nakoľko žalovaný 1/ realizoval odbery, aj keď nedostatočne, ale bez
spätnej väzby, jeho postup hodnotila ako bez pochybení - lege artis. Odporučila ho však preškoliť

v technike odberu a natierania cytológie, lebo v tomto prípade bol „krytý“ odberom cytológie, ktorú
nesprávne realizoval za tichého súhlasu cytologického pracoviska. Úrad v protokole
č. 945/2015 o vykonanom dohľade na diaľku PO 1275/2015 zhrnul vyššie uvedené zistenia
a konštatoval nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti zo strany Alpha medical, s.r.o. (predtým
Patológia, s.r.o.). Voči uvedenému podala spol. Alpha medical, s.r.o. námietky, ktoré opätovne vyhodnotil

O. H. O. G. I., zotrval na svojom stanovisku, zapracoval námietku o potrebe použitia Bethesda systému
z r. 2004 a nie z roku 2015 (vzhľadom na čas odberu vzoriek - 2009, 2011 a 2013), čo však na konečnom
závere
z dôvodov tam uvedených nezmenilo nič a zdravotná starostlivosť teda nebola poskytnutá správne. Úrad
v protokole č. 802/2015 o vykonanom dohľade na diaľku PO 1275/2015 zhrnul vyššie uvedené zistenia

a konštatoval, že u žalovaného 1/ nezistil postup non lege artis, ale zistil nedostatky vo vedení zdravotnej
dokumentácie, záznamy sú nečitateľné. Konštatoval vykonanie nereprezentatívnych odberov, na čo
však nebol cytologickým pracoviskom žalovaný 1/ upozornený, a preto sa nemôže jednať o non lege
artis postup, no považoval za nutné napriek tomu ho preškoliť v technike odberu a natierania cytológie.
Listom zo dňa 16.03.2016, doručeným dňa 23.03.2016 bol žalobkyni 1/ oznámený výsledok šetrenia -

bolizreprodukovanézáverysformulovanévovyššieuvedenýchdvochprotokolochazhrnul,žejejnebola
poskytnutá správne zdravotná starostlivosť (vo všetkých troch hodnoteniach absentuje vyhodnotenie
pozitívneho cytologického nálezu, hoci boli prítomné podozrivé bunky
z nádorového rastu, avšak vzhľadom na závery týchto odberov ako normálny nález, nemal gynekológ
dôvod opakovať vyšetrenie; odbery gynekológa neboli reprezentatívne, na čo ale nebol gynekológ

upozornený; zistené boli nedostatky vo vedení zdravotnej
dokumentácie gynekológom- žalovaným 1/). Následne žalobkyňa 1/ dňa 07.10.2016 požiadala o
nahliadnutie do spisu Úradu a vyhotovenie kópií dokumentácie, na čo rozhodnutím z 13.10.2016
nebola jej dokumentácia Úradu sprístupnená. Z dokumentácie ďalej vyplýva, že spoločnosti Patológia,
s.r.o. (potom Alpha medical, s.r.o.) boli so sprievodným listom zo dňa 07.09.2016 vrátené sklíčka z

cytologickýchsterovžalobkyne1/(podľadoručenkytietoboliprevzatésplnomocnencomPatológie,s.r.o.
dňa 13.09.2016). Listom zo dňa 19.12.2016 Alpha medical, s.r.o. urgovala Úrad o vrátenie sklíčok, na
čo im Úrad odpísal, že ich prevzali dňa 13.09.2016, podľa doručenky v spise. Nebolo sporné, že tieto
sklíčka sa následne už u Alpha medical, s.r.o. (z neznámeho dôvodu) nedohľadali a pre účely tohto
sporu preto už neboli k dispozícii. Čo sa týka Alpha medical, s.r.o. voči nemu bolo na základe výsledkov

dohľadu začaté správne konanie dňa 01.03.2016, v ktorom konaní H. G. spracoval ešte jedno odborné
stanovisko z 12.04.2016, ktorým vyhodnotil námietky Alpha medical, s.r.o. ako neopodstatnené. Úrad,
pobočka H. ako prvostupňový správny orgán uložil rozhodnutím z 11.05.2016 č. ZS 504/00002/2016
Alpha medical, s.r.o. pokutu v sume 6.000,- Eur za opísané nedostatky v poskytnutí zdravotnej
starostlivosti žalobkyni 1/. Vzhľadom na podanie rozkladu proti tomuto rozhodnutiu rozkladová komisia

konštatovala, že má dostatočne preukázané, že účastník neposkytol správne žalobkyni 1/ zdravotnú
starostlivosť dňa 24.06.2009, 15.03.2011 a 06.05.2013, avšak z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty
navrhol konanie zastaviť. Správne konanie z tohto dôvodu bolo zastavené rozhodnutím z 19.05.2017.
Čo sa týka žalovaného 1/ Trenčiansky samosprávny kraj rozhodnutím č. TSK/2016/03638/zdrav-4 zo
dňa 12.05.2013 mu uložil pokutu 200,- Eur, pretože zdravotná dokumentácia žalobkyne 1/ nebola ním

vedená v súlade so zákonom, zápisy lekára z vyšetrenia a ošetrenia pacientky sú nedostatočného
rozsahu, chýba uvedenie diagnózy slovom alebo podľa MKCH. Chýba návrh ďalšieho vyšetrenia,
následnej kontroly alebo iné odporúčanie a všetky zápisy sú nečitateľné.1.19. Na skutkový stav aplikoval súd prvej inštancie ustanovenia § 420 ods. 1, 2 a 3, § 438, § 441, §
444, § 11, § 13, § 116, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 106 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 511
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 3 a 5, § 2 ods. 6, § 12 ods. 10 zákona č. 576/2004 Z.z. o

zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, § 2 ods. a 2, § 3
ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, 2, 5, § 7 ods. 1, 3 a 6, § 8 ods. 4, § 9 ods. 1
a 5 písm. b/, c/, § 10 ods. 1 a 4 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenskéhouplatneniaaozmeneadoplnenízákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,

o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a
občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len zákon č. 437/2004 Z.z.),

1.20.Kpremlčaniunárokovuviedolsúdprvejinštancienasledovné.Žalovaní1/a2/namietalipremlčanie
všetkých uplatnených nárokov (aj na náhradu škody, aj na náhradu nemajetkovej ujmy) vo vzťahu ku
všetkým žalobcom.

1.21. Súd prvej inštancie preskúmal vznesenú námietku premlčania žalovaným 1/ voči nároku
na náhradu škody vo vzťahu k náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a jeho zvýšenie,
ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. Dôvody uviedol v ods. 22 napadnutého rozsudku.

1.22. V ďalšom skúmal vznesenú námietku premlčania žalovaným 2/ voči nároku na náhradu škody
vo vzťahu k náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a jeho zvýšenie, ktorú vyhodnotil
ako nedôvodnú. Závery odôvodnil v odsekoch 23. a 24. napadnutého rozsudku. Konštatoval, že čo
sa týka nároku na náhradu škody na zdraví uplatnenú voči žalovanému 2/, táto bola uplatnená voči
nemu neskôr ako voči žalovanému 1/, a to prvýkrát podaním doručeným súdu dňa 02.05.2019 (podanie

žalobcov 1/ a 2/ a podanie žalobcov 3 a 4 doručené súdu v tento istý deň). Čo sa týka vedomosti
žalobkyne 1/ o škode, tu súd prvej inštancie zhodne ako v predošlom odseku konštatoval, že túto
vedomosť
žalobkyňa 1/ nemohla mať skôr, ako k škode došlo, pričom súčasne je nutné konštatovať, že logicky
nemožno mať zdravotný stav za ustálený skôr, než dôjde k ukončeniu liečby tohto poškodenia (ku

ktorému ukončeniu došlo nesporne 16.04.2015), resp. pre účely sťaženia spoločenského uplatnenia k
ustáleniu zdravotného stavu dochádza až rok po poškodení zdravia. Vzhľadom na to, že sa v rámci
sťaženia spoločenského uplatnenia bodovala hysterektómia a jazva po operácii, tak sa musí vychádzať
z okamihu, kedy k operačnému zákroku, ktorého výsledkom bola hysterektómia, došlo, t.j. rok plynie
od decembra 2014. Rok by pre účely sťaženia spoločenského uplatnenia pripadol teda na december

2015, až odvtedy by plynuli 2 roky. Žalobkyňa 1/ uvádza, že jej skutočná subjektívna vedomosť
o škode sa viazala až na spracovanie posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia H.
L. zo dňa 26.09.2016. Či už by súd za okamih zistenia vedomosti žalobkyne 1/ o škode zobral rok
2015, alebo 2016, počítajúc dva roky do uplatnenia nároku voči žalovanému 2/ dňa 02.05.2019, by
sa javil byť nárok premlčaný. O škode mala žalobkyňa 1/ nepochybne vedomosť skôr, ako si uplatnila

nárok voči žalovanému 2/ v tomto konaní. Mala ju už aj v čase podania žaloby, od kedy - 07.11.2016
do uplatnenia nároku voči žalovanému 2/ - 02.05.2019 uplynuli viac ako 2 roky. Súd prvej inštancie
konštatoval , že len samotná vedomosť žalobkyne 1/ o tom, že jej škoda na zdraví vznikla, nespôsobuje
ešte sama osebe počiatok plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Táto totiž začína plynúť od
okamihu nadobudnutia vedomosti o škode a súčasne aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Počiatok behu

subjektívnej premlčacej doby sa teda viaže aj na vedomosť poškodeného
ovzniknutejškodeaškodcovi,tj.otom,žemuškodavzniklaaosobe,ktorázaňuzodpovedá,pričomobe
tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne a až po ich kumulatívnom naplnení začína premlčacia
doba plynúť. Tieto vedomosti (o škode a škodcovi) pritom nemusí poškodený získať v jeden okamih. O
osobe,ktorázodpovedázaškodu,sapoškodenýdozvie,akonáhleobdržíinformáciu,nazákladektorejsi

môže učiniť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda keď získa vedomosť o skutkových okolnostiach,
ktoré sú spôsobilé taký záver
o možnej zodpovednosti určitého subjektu učiniť. Je pritom potrebné vychádzať
z preukázanej vedomosti poškodeného. A práve ustálenie okamihu zistenia vedomosti
o škodcovi - žalovanom 2/ bolo pre posúdenie premlčania tohto nároku voči žalovanému 2/ kľúčové

(sám žalovaný 2/ uvádzal, že nie sú sporné okolnosti získania vedomosti o škode, preto sa im súd prvej
inštancie viac ani nevenoval). Ak sa žalovaný 2/ bránil tým, že žalobkyňa 1/ o ňom ako zodpovednom
subjekte musela vedieť najneskôr v čase podávania žaloby, kedy mala k dispozícii už aj výpis z účtu
poistenca zabezpečený v júni 2016 a výpis zo svojej zdravotnej dokumentácie z 30.09.2016, z ktorýchvyplýva aj subjekt žalovaného 2/, s týmto tvrdením sa súd prvej inštancie nestotožnil. Vo výpise z
účtu poistenca - žalobkyne 1/ je síce ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti evidovaný aj žalovaný
2/, rovnako ako súčasťou zdravotnej dokumentácie je výsledkový list žalovaného 2/, ktorý hodnotil

cytologickú vzorku žalobkyne 1/ v roku 2012. To, že žalobkyňa 1/ z tejto dokumentácie videla, ktoré
všetky subjekty jej poskytovali v čase zdravotnú starostlivosť ešte neindikuje, že o nich možno uvažovať
akoosubjektochzodpovedných zaškodunazdraví.Vúčte poistencajeevidovanýchvrozhodnomčase
množstvo rôznych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti z rôznych medicínskych odborov a pacient
ako laik len púhym nahliadnutím do tohto výpisu nemôže vedieť, kto je potenciálnym škodcom. Ak by

sme takýto záver prijali, potom by škodcom mohol byť prakticky hocikto zo subjektov tam uvedených,
keďže žalobkyňa 1/ v rozhodnej dobe navštevovala s množiacimi sa subjektívnymi ťažkosťami viacero
lekárov, pričom touto logikou by sme nútili pacienta, aby zažaloval pre istou všetkých len s odkazom na
to, že na začiatok plynutia premlčacej doby stačí, že si ich názvy prečíta vo výpise z karty poistenca.
Len vedomosť o tom, že aj žalovaný 2/ v konkrétnej fáze vstupoval do procesu poskytovania zdravotnej
starostlivosti žalobkyne 1/ sama osebe nepredstavuje vedomosť pacienta o tom, že žalovaný 2/ je

zodpovednou osobou, pretože na to, aby sa vôbec o nejakom subjekte ako zodpovednom dalo hovoriť,
musí len k vedomosti o názve subjektu (ktorý môže pacient vyčítať z účtu poistenca či z dokumentácie)
pristúpiť aj ďalšia konkrétna skutková vedomosť, ktorá bude indikovať, že aj tento inak známy subjekt
s najväčšou pravdepodobnosťou je tiež subjektom zodpovedným za škodu na jeho zdraví. Takáto
konkrétna skutočnosť, ktorá by čo i len zakladala možnosť sa domnievať, že aj žalovaný 2/ je škodcom,

len z účtu poistenca alebo zdravotného záznamu, nevyplýva. Žiadnu takúto konkrétnu skutočnosť z
týchto listín ani žalovaný 2/ neoznačil. Len opakovane uvádzal, že žalobkyňa 1/ mala vedomosť už
z účtu poistenca či z dokumentácie o tom, že aj on jej poskytoval zdravotnú starostlivosť. Z čoho
konkrétneho však mala usudzovať, že jej ju poskytol s najväčšou pravdepodobnosťou tiež nesprávne,
to už neuviedol. Nevyplýva z týchto dokumentov totiž nič iné len to, že žalovaný 2/ vykonal jednorazovo

konkrétny medicínsky výkon istého druhu v konkrétnom dni. Nič iné sa vyvodiť z týchto dokladov nedá,
obzvlášť nie žalobkyni 1/ ako pacientovi bez medicínskeho vzdelania. Z týchto listín nie je možné vôbec
ani len predpokladať, že poškodenie zdravia má súvisieť s konaním či opomenutím aj žalovaného 2/,
na ktoré, ako bude ďalej uvedené, neprišiel ani Úrad. Navyše, je otázne, akú ucelenú, zmysluplnú a
normálne zrozumiteľnú informáciu mohla žalobkyňa 1/ zo zdravotnej dokumentácie vedenej žalovaným

1/ nadobudnúť, keď bolo preukázané, že táto nebola vedená riadne, bola neúplná a nečitateľná. Teda
nielenže bežný pacient nemá štandardne kapacitu na to, aby si sám zo zdravotnej dokumentácie
vyčítal skutočnosti potrebné pre ustálenie aspoň približnej zodpovednosti kohokoľvek, ale nemôže
mať ani kapacitu na to, aby si to mohol ustáliť na základe ťažko alebo vôbec nečitateľnej zdravotnej
dokumentácie,ktorásabez,dosporupredloženého,prepisuaninedalarozlúštiť.Akžalovaný2/uvádzal,

že
z výsledkového listu už v roku 2016 sa mohla žalobkyňa 1/ dozvedieť tom, že aj on by mohol byť
zodpovedným subjektom, pretože aj on vyhodnotil vzorku ako NILM (teda negatívne zhodne ako Alpha
medical, s.r.o.) súd prvej inštancie uviedol, že z výsledkového listu síce toto zistiteľné byť mohlo,
ale súčasne táto vedomosť sama o sebe automaticky neznačí, že tento záver je pravdepodobne aj

výsledkom porušenia jeho povinnosti, čo je základom pre možnosť vytvorenia si úsudku o tom, že vôbec
je možné o ňom uvažovať ako o potenciálnom škodcovi. Napokon je podstatné, kedy žalobkyňa 1/
získala preukázanú skutočnú vedomosť
o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Nestačí preto len predpokladať, že poškodený pacient skutkové
okolnosti mohol vedieť, alebo sa ich mohol alebo mal dozvedieť, ak by vynaložil potrebnú starostlivosť

(v kontexte námietky, že žalobkyňa 1/ sa mohla ísť odborne poradiť skôr ešte aj pred podaním žaloby v
roku 2016). Ak žalovaný 2/ uvádzal, že žalobkyňa 1/ musela byť presvedčená aj o nesprávnosti záverov
žalovaného 2/, ak bola presvedčená
o nesprávnosti záverov spol. Alpha medical, s.r.o., súd prvej inštancie uviedol, že na rozdiel od
žalovaného 2/ o nesprávnosti záverov Alpha medical, s.r.o. žalobkyňa 1/ mala nepochybnú vedomosť

na podklade záverov vykonaného dohľadu Úradu, ktorý konštatoval viacnásobné pochybenie na strane
Alpha medical, s.r.o., keď jej bol tento výsledok Úradom oznámený listom zo dňa zo dňa 16.03.2016,
doručeným dňa 23.03.2016. Avšak z tohto listu nebolo možné prijať žiadne podozrenie voči žalovanému
2/, prepojenosť činností a postupov, či ich podmienenosť s činnosťou Alpha medical, s.r.o. z neho
nevyplýva a nie je jasné, prečo by kompetentným orgánom označený zodpovedný subjekt (Alpha

medical, s.r.o) a jeho pochybenie mali automaticky indikovať aj pochybenie úplne iného subjektu. To platí
o to viac, ak žalovaného 2/ Úrad do svojho dohľadu nepoňal, hoci aj Úradu z predloženej zdravotnej
dokumentácie muselo byť zrejmé, že aj žalovaný 2/ podieľal sa na poskytovaní zdravotnej starostlivosti
žalobkyni 1/. Ako k potenciálnemu škodcovi sa k nemu teda nesprával ani Úrad, a preto je nelogické,aby sme takéto správanie vyžadovali od pacienta. Úrad si pritom sám určuje rozsah dohľadu a sám
postup žalovaného 2/ napriek tejto vedomosti nepreskúmaval a na základe podnetu žalobkyne 1/
rozšíril svoj dohľad (nad rámec žalovaného 1/) len na Alpha medical, s.r.o. Nevedno, na základe čoho

mala žalobkyňa 1/ byť potom objektívne presvedčená o tom, že ani postup žalovaného 2/ nemal byť
správny, keď toto podozrenie z nesprávneho postupu nevyplynulo ani z dohľadovej činnosti Úradu, ktorý
celkom zrejme nepovažoval za potrebné zaoberať sa postupom žalovaného 2/. Žalobkyňa 1/ napokon
pred podaním žaloby ani nemala prístup k spisu Úradu, keď jej tento bol odmietnutý rozhodnutím z
13.10.2016, kde by sa konkrétnosti mohla dozvedieť, keď tieto spisy jej boli sprístupnené až v roku

2018 v rámci tohto sporu. Napokon treba dodať, že ani žalovaný 1/ či Alpha medical, s.r.o. sa v
rámci dohľadu Úradom nebránili tak, že by aj nejaký tretí subjekt mal sa tiež prípadne podieľať na
vzniku škody na zdraví, ktorého vznik Úrad pripisuje práve im. Teoreticky takáto námietka, ak by bola
odôvodnená konkrétnymi skutočnosťami, ktoré by nasvedčovali možnej zodpovednosti žalovaného 2/,
by bola spôsobilá založiť vedomosť žalobkyne 1/ o tomto ďalšom zodpovednom subjekte. Nič také ani
zo strany týchto poskytovateľov však vytýkané nebolo, títo tiež k žalovanému 2/ nepristupovali ako

k potenciálnemu škodcovi, hoci o ňom vedeli. Prakticky nikto k nemu tak nepristupoval (ani
poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, ani Úrad), hoci disponujú narozdiel od žalobkyne 1/ odborným
aparátom, avšak len od žalobkyne 1/ sa vyžaduje, aby len zo zle vedenej zdravotnej dokumentácie
žalovaného 2/ za spoluzodpovedného považovala. Navyše treba dodať, že vedomosť poškodeného o
osobe zodpovedného subjektu nie je naplnená len na základe predpokladu alebo podozrenia, a preto

ak by aj akékoľvek viac či menej pravdepodobné podozrenia žalobkyňa 1/ mala už aj na základe listu
Úradu z marca 2016, na konštatovanie skutočnej vedomosti žalobkyne 1/ o tom, že aj žalovaný 2/ je
škodcom, by nebolo postačujúce. Obsah tohto listu Úradu ale dáva celkom jednoznačnú odpoveď bez
toho, aby len náznakom spomínal iné subjekty ako žalovaného 1/ a Alpha medical, s.r.o. a bez toho,
aby prípadne polemizoval so zodpovednosťou ešte niekoho iného, preto ani žiadne podozrenie nebolo

z čoho vyvodiť. Ak Úrad konštatoval v liste z marca 2016 len pochybenia
Alpha medical, s.r.o. a žalovaného 1/, tak potom ani v kontexte tejto informácie žalobkyňa 1/, ak aj videla
v neskôr zabezpečenom výpise z účtu poistenca z júna 2016 a v zdravotnej dokumentácii danej jej k
nahliadnutiu dňa 30.09.2016, že aj žalovaný 2/ jednu zo cytologických vzoriek skúmal, nemala prečo
mať za to, že aj žalovaný 2/ by mal byť zodpovedným subjektom, ak ani dohľadový orgán nezistil a

žalobkyni 1/ neoznámil žiadne také skutkové okolnosti, na základe ktorých by aj jeho mohla považovať
za subjekt, ktorý jej privodil poškodenie zdravia. Nemožno vytýkať žalobkyni 1/, že sa spoľahla na závery
Úradu pre dohľad a dôverujúc im podala žalobu len voči tým subjektom, ktoré po vykonaní dohľadu ako
zodpovedné subjekty, vyplynuli. Možnosť a schopnosť pacienta označiť „na prvú“ zodpovedný subjekt
je v tejto veci sťažená práve pluralitou subjektov vstupujúcich do poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Nejedná sa o prípad štandardný, kedy pacient je napr. hospitalizovaný len na jednom pracovisku,
ktoré vykonáva všetky medicínske úkony, kde niet koho iného žalovať ako len tento jeden do úvahy
prichádzajúci subjekt. O to viac potom je namieste akceptovať, aby skutočná vedomosť žalobkyne 1/
o tom, kto za škodu zodpovedá, bola odvodzovaná od informácie, ktorú získala od subjektu, ktorý
disponuje odbornými medicínskymi vedomosťami. Napriek odbornému potenciálu takúto vedomosť

nezískala od Úradu, ktorý k žalovanému 2/ ako k potenciálnemu škodcovi sám nepristupoval. Rovnako
ani z tvrdených listín (zdravotná dokumentácia, výpis z účtu poistenca, spis Úradu) z vyššie uvedených
dôvodov nebola preukázaná existencia skutočnej vedomosti žalobkyne 1/ o tom, že aj žalovaný 2/ za
škodu pravdepodobne zodpovedá. Vedomosť získanú skôr ako až zo znaleckého posudku a inak ako
z ním tvrdených listinných podkladov, (napr. ústne od iného

a pod), žalovaný 2/ konkrétne nepreukázal. Žiadna iná skoršia skutočná vedomosť, ako len vedomosť
získaná zo znaleckého posudku od forensic zo dňa 30.04.2019 preukázaná tak nebola. Súd prvej
inštancie analogicky poukazuje aj na to, že napríklad aj v prípade spotrebiteľa (podobne ako u pacienta),
u ktorého je daný informačný deficit, aktuálna judikatúra umožňuje odvíjať počiatok plynutia subjektívnej
premlčacejdobypribezdôvodnomobohateníodzískaniaskutočnejvedomostiopodstatnýchskutkových

otázkach, ktorú spotrebiteľ získal momentom porady s advokátom (napr. NS SR
sp.zn. 4Cdo/281/2021 z 24.08.2022). Prenesúc sa do medicínskeho sporu by potom nemalo by
vylúčené, aby skutočná vedomosť pacienta o takých skutkových otázkach, ktoré svedčia tomu, kto
za škodu zodpovedá, bola tiež naviazaná na získanie informácie, ktorú pacientovi poskytne v tomto
smere odborne znalá osoba - lekár znalec (podobne ako spotrebiteľovi odborník - advokát). Nedostatok

odborných vedomostí pritom nikdy nesmie byť ani pacientovi na ujmu. V danom prípade skutkové
okolnosti, z ktorých sa dá uvažovať aj
o žalovanom 2/ ako o škodcovi (teda minimálne aj len zistenie, že aj vzorka hodnotená žalovaným 2/
môže vykazovať zrejme chybu v určení výsledku), žalobkyňa 1/ získalaz informácie obsiahnutej v znaleckom posudku ústavu zo dňa 30.04.2019. Súd prvej inštancie preto
ustálil získanie vedomosti o zodpovednom subjekte k tomuto okamihu, a teda až vtedy boli splnené
kumulatívne oba predpoklady pre začiatok plynutia premlčacej doby (k skoršej vedomosti o škode sa

pripojila neskoršia vedomosť o zodpovednom subjekte). Ak potom bola žaloba voči žalovanému 2/
podaná v máji 2019, bola podaná včas. Súd prvej inštancie hodnotil všetky skutočnosti, ktoré v konaní
vyšli najavo a tiež nezistil, že by spracovanie posudku, ktorý skúmal aj postup žalovaného 2/, žalobkyňa
1/ neodôvodnenie predlžovala (na margo námietky žalovaného 2/, že žalobcovia neprimerane dlho
otáľali so spracovaním posudku). Vzal do úvahy fakt, že to bol aj sám žalovaný 2/, ktorý neumožnil, resp.

sťažil skoršie spracovanie posudku. Žalobcovia adresovali žalovanému 2/ žiadosť o zapožičanie vzoriek
zo dňa 11.10.2016, žalovaný 2/ nenamietal túto skutočnosť ani netvrdil, že by mu nebola doručená. Tejto
žiadosti odmietol vyhovieť listom zo dňa 15.11.2016 (č.l. 259).
V konečnom dôsledku vzorka hodnotená žalovaným 2/ bola k daná k dispozícii až na základe súdom
uloženej povinnosti vydania veci potrebnej pre zistenie skutkového stavu (§ 189 CSP). Súčinnosť pritom
nebola pre účely spracovania posudku poskytnutá ani spol.

Alpha medical, s.r.o, kedy sa ňou hodnotené vzorky stratili (o tom neskôr) a tieto neboli
k dispozícii od vykonania dohľadu Úradom už nikdy, napokon ani pre účely tohto súdneho konania. Boli
tu teda aj dôvody na strane žalovaného 2/, ktorý na žiadosť žalobcov nespolupracoval (učinil tak až na
základe uznesenia súdu), a preto sa nejaví byť adekvátnou námietka o tom, že by si žalobcovia sami
zavinili, že by posudok bol vypracovaný až po neprimerane dlhom čase a že by on bol neprimerane dlhú

dobu vystavený právnej neistote.

1.23. Súd prvej inštancie na záver uviedol, že najmä v sporoch o náhradu škody na zdraví platí, že v
pochybnostiach je treba postupovať v prospech poškodeného pacienta, hoci aj
v tomto prípade ide o kontradiktórny spor a tiež tu platí, že práva patria bdelým (rozhodnutie Ústavného

súdu ČR sp.zn. IV. ÚS 774/2018 z 27.02.2019). Je potrebné ustanovenia zákona vykladať tak, aby
pacientovi bola zabezpečená najvyššia možná miera ochrany a je potrebné vidieť pri posúdení otázok
premlčania rozdiel medzi bežným veriteľom v spore o zaplatenie zo záväzkového vzťahu a pacientom,
ktorý je oproti poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti v odbornej nevýhode a navyše žije v obave o
svoje zdravie (v prípade žalobkyne 1/ aj o svoj život). Bol si vedomý, že ide o judikatúru českého súdu,

ale na podporu svojich záverov nie je vylúčené ju použiť, pričom tento akcent na špecifickosť postavenia
pacienta a lekára nie je ani v rozpore s judikatúrou slovenských súdov (ktoré ju konštatovali minimálne
v súvislosti
s modifikovanými požiadavkami na preukázanie príčinnej súvislosti v prospech pacienta). Napokon,
ak v uvedenom rozhodnutí Ústavný súd pripustil možnosť odvíjať vedomosť pacienta o podstatných

skutkových otázkach potrebných pre začiatok plynutia premlčacej doby aj od informácie poskytnutej
odbornou kapacitou (znalcom), potom to môže platiť tak pre otázku okamihu ustálenia zdravotného
stavu, ako aj pre skutkové otázky potrebné pre pravdepodobné určenie zodpovedného subjektu. V tejto
súvislosti podporne poukázal napr.
na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/2600/2019 zo dňa 12.05.2020, ktoré konštatovalo,

že znalosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, kedy obdržal informáciu, na základe
ktorej si môže učiniť úsudok, ktorá konkrétna osoba je zodpovedná za škodu, ako náhle má také
informácie, vo svetle ktorých sa javí zodpovednosť konkrétnej osoby byť dostatočne pravdepodobnou.
Medzi informácie, ktoré poškodený musí mať, patrí aj informácia o okolnostiach, svedčiacich o existencii
príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a škodovou udalosťou. Pripustil pritom, že počiatok plynutia

premlčacejdobyjeprípustnéviazaťajnavedomosťzískanúzoznaleckéhoposudkuodôvodňujúctotým,
že nie je možné na žalobcu klásť z pohľadu vedomosti o osobe škodcu a existencie príčinnej súvislosti
nároky, ktoré presahovali možnosti laika zaujať dostatočne kvalifikovaný názor na stav veci. Napokon,
ani judikatúra slovenských súdov výslovne nevylúčila, aby preukázaná vedomosť pacienta o škode a
škodcovi bola vyvodená (ak iná skoršia skutočná vedomosť preukázaná nebola) aj od jednoznačnej

informácie podanej odborníkom (napokon, ako to je možné aj
v prípade už uvedenej judikatúry pri spotrebiteľovi, ktorého vedomosť sa kľudne môže odvíjať od porady
s advokátom ako odborníkom v danej oblasti bez toho, aby sa vyžadovala takáto vedomosť od laika
samotného). Napríklad tak, ako uvádzali aj žalobcovia, vedomosť
o škodcovi zo znaleckého posudku vyvodil aj Krajský súd v Nitre v rozhodnutí

sp.zn.9Co/718/2016.Tiežtrebadodať,žejudikatúraslovenskýchsúdov,naktorúpoukazuježalovaný2/
(najmäR68/2003,II.US537/2011,IV.US305/2008čiIII.US399/2016)satýkavedomostioškode,ktorá
v danom prípade nebola kľúčovou otázkou a nebola sporná. Rozhodnutie NSSR sp.zn. 1MCdo/8/2008,4Cdo/152/2010 a R16/2014, netýkala sa vôbec medicínskeho sporu medzi lekárom - pacientom, a preto
ani nebola spôsobilá tieto špecifiká
a okrem toho aj špecifickú komplikovanosť prejednávenej veci spôsobenú okrem iného aj pluralitou

zodpovednostných subjektov, zohľadniť. Mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa
1/ mala aspoň pravdepodobnú vedomosť o tom, že rakovinu krčka maternice a s tým súvisiacu
hysterektómiu a následnú liečbu onkologického ochorenia je možné dávať do súvisu s konaním či
opomenutím žalovaného 2/ ako potenciálneho škodcu skôr, ako to vyplynulo z informácie podanej jej
znalcom v apríli 2019. Napokon, žalobcovia a znalecký ústav si pred spracovaním znaleckého posudku

vymenili korešpondenciu, ktorá je súčasťou spisu, z nej však nevyplynula žiadna skutková okolnosť,
ktorá by prípadne mohla založiť vedomosť žalobkyne 1/ o tom, že by malo byť poškodenie zdravia
dávané aj do súvisu
s jednorazovým zdravotníckym výkonom žalovaného 2/ vykonaným v roku 2012.

1.24.Vychádzajúczovšetkýchtýchtoúvahsúdprvejinštancievyhodnotilnámietkupremlčaniavznesenú

vo vzťahu k náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
a jeho zvýšenie ako nedôvodnú voči obom žalovaným. Ďalej žalovaní namietali aj premlčanie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy všetkých žalobcov 1/ - 4/. Námietku premlčania vznesenú žalovaným 1/
vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú.

1.25. Čo sa týka nároku žalobkyne 1/ na náhradu škody v dôsledku pripustenia zmeny žaloby uznesením
sp.zn. 16C/160/2016 zo dňa 04.10.2021 (zo sumy 70.528 Eur rozšírená na sumu 70.957 Eur), súd
prvej inštancie uviedol, že ani táto dodatočne rozšírená časť nie je premlčaná. Rozšírenie žaloby v
nadväznosti na novovykonané obodovanie znaleckým posudkom predloženým v konaní bolo uplatnené
podaním doručeným súdu dňa 27.01.2020. Znalecký posudok forensic priznal bolestné v počte bodov

385b (pôvodne uplatnené na základe posudku H. L. 360b), rozšírenie sa teda týkalo nároku na
náhradu za bolesť. Nárok na bolestné sa síce uplatňuje v súdnom konaní ako jedna konkrétna vyčíslená
suma, avšak pozostáva z jednotlivých dielčích položiek so samostatným bodovým ohodnotením, ktoré
majú základ v poškodení zdravia spôsobeného spravidla jednou škodovou udalosťou. Skutočnosť,
že v priebehu súdneho konania dôjde k zisteniu, že ustálený zdravotný stav žalobkyne 1/ bol

nesprávne ohodnotený, napríklad tým, že niektoré bolesti, ktorých náhrada dovtedy nebola predmetom
konania, boli obodované chybne, resp. neboli obodované vôbec, nemá to za následok začatie plynutia
„novej“ subjektívnej premlčacej doby vo vzťahu k týmto novo či viac obodovaným a následne i
uplatneným položkám. Pokiaľ žalobkyňa 1/ v priebehu konania v súlade so závermi znaleckého posudku
(vyhotoveného

v prebiehajúcom konaní) upravila žalobu, neuplatňuje takýmto podaním žiaden nový nárok, ale uplatňuje
iba to, čo od začiatku konania predstavovalo predmet konania. Znalecký posudok vyhotovený v rámci
tohto sporu totiž obodoval rovnaké poškodenie zdravia odlišným spôsobom oproti posudku, ktorý
predložili žalobcovia spolu so žalobou. Celkový rozdiel v bodovom ohodnotení týchto posudkov bol
napokon len 25 bodov naviac oproti pôvodne uplatnenej výške bolestného, čo nepredstavovalo ani

podstatné zmeny. Aj v záujme zachovania spravodlivosti nie je možné len formalisticky prihliadnuť na to,
že v pôvodnom bodovom ohodnotení toto bolo nižšie a následne v priebehu konania sa výška bodového
ohodnotenia ustálila v prospech poškodenej žalobkyne 1/ a len na základe tejto skutočnosti potom takýto
nárok ako premlčaný zamietnuť, pretože bol uplatnený už až neskôr počas konania. Keďže ide stále o
jeden a ten istý uplatnený nárok, voči dodatočne rozšírenému nároku na náhradu za bolesť neplynie

nová premlčacia doba, iná ako voči náhrade za bolesť, ktorá bola uplatnená pôvodnou žalobou. A preto,
vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu za bolesť uplatnený pôvodnou žalobou voči žalovaným 1/ a
2/ súd prvej inštancie vyhodnotil ako nepremlčaný, ani táto dodatočne rozšírená časť premlčaná nie
je. Napokon, keďže rozšírenie žaloby v priebehu konania v súlade so závermi znaleckého posudku
nie je novým nárokom, ale jedná sa od začiatku o ten istý nárok na náhradu škody za bolestné a za

sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý už bol skôr uplatnený, dá sa aj konštatovať, že podaním
pôvodnej žaloby čo do toho nároku spočívala premlčacia doba v súlade s § 112 veta prvá Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného
orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania
neplynie. Žalobkyňa 1/ nežiadala namiesto pôvodného práva iné právo. Predmetom konania bola stále

tá istá náhrada škody. Podaním žaloby teda spočívala premlčacia doba, pretože žalobkyňa 1/ riadne
pokračovalavzačatomkonaní.Tedanárokvčasti„dodatočnéhorozšírenia“bynebolpremlčanývzmysle
ust.§106ods.1Občianskehozákonníka,pretožebolapôvodnážalobapodanávdvojročnejsubjektívnej
premlčacej lehote (k tomu zhodne napr. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislavesp.zn. 3Co/90/2019 z 25.06.2020, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 13C/50/2021 z
19.01.2022, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/115/2019 z 26.11.2019).

1.26. Súd prvej inštancie dôvodil ustálenou judikatúrou v tom, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby na náhradu nemajetkovej ujmy je nutné posudzovať podľa § 101 Občianskeho
zákonníka a viaže sa na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť
či ohroziť osobnostné práva. Ustálené bolo, že začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu. . Ustálené bolo, že začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo

k neoprávnenému zásahu. V danom prípade aj je nutné zohľadniť, že judikatúra takýto záver učinila
v prípadoch, kedy v momente zásahu do osobnostných práv oprávnený subjekt vedel a objektívne aj
vedieť mohol hneď aj
o tom, kto je pôvodcom zásahu (dopravné nehody, pri ktorých dôjde k úmrtiu blízkej osoby, pričom
osoba, ktorá smrť privodila, je známa v momente smrti; resp. pri prečítaní difamujúceho článku je
možné tento hneď priradiť k jeho autorovi a pod), napr. rozhodnutie NSSR sp.zn. 5 Cdo/265/2009, R

58/2014. Súdu prvej inštancie nebol známy taký prípad, kedy by rovnaký záver najvyšších súdnych
autorít o tom, že § 101 Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať tak, že právo sa môže vykonať
prvý raz deň po tom, kedy došlo k zásahu, bol prijatý aj v skutkovo komplikovanejších prípadoch, a síce
aj v prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti viacerými subjektmi, pri ktorej dôjde aj k zásahu do
osobnostných práv pacienta a je pomerne komplikované ustáliť, kto z viacerých subjektov je alebo môže

byť pôvodcom zásahu, pričom v čase vykonania zásah automaticky nie je možné (zvlášť bez odbornej
intervencie)učiniťvýpočettýchtodoúvahyprichádzajúcichsubjektov.Pretouvedenájudikatúra,naktorú
aj poukazovali žalovaní, podľa názoru súdu nie celkom reflektuje osobitosti prejednávanej veci, bola
prijatávprípadochskutkovocelkomodlišných, apretoaniniejejumožnépaušálnepreklopiťnatútovec.

1.27.Čosatýkanáhradynemajetkovejujmyuplatnenejžalobcamivočižalovanému2/,počítajúc3-ročnú
premlčaciu dobu od okamihu zásahu do osobnostných práv samotného (viažuc ju na hysterektómiu z
decembra 2014), len formalistickou aplikáciou záverov
z predošlého odseku, javilo by sa, že tento nárok by mohol byť premlčaný, a to v decembri 2017. To
by platilo za situácie, kedy by už v čase zásahu samotného mala oprávnená osoba možnosť objektívne

vnímať, že ide skutočne o zásah, ktorý sa dá spojiť s konkrétnym subjektom ako jeho pôvodcom.
Podľa názoru súdu prvej inštancie totiž na to, aby bolo možné uplatniť právo prvýkrát v zmysle § 101
Občianskeho zákonníka, okrem existencie zásahu ako takého je nutné, aby právo sa stalo žalovateľným
nárokom (actio nata) voči konkrétnemu subjektu (dlžníkovi). Na to, aby bolo možné uplatniť právo na
súde, totiž nevyhnutne sa vyžaduje, aby bol dlžník - pôvodca zásahu známy. Napokon, na to aby sa

dalo hovoriť vôbec o ucelenom zásahu do osobnostných práv, je nutné, aby ho oprávnená osoba vôbec
vnímala ako zásah voči konkrétnej osobe, ktorá tento zásah spôsobila, aby sa tiež dalo vôbec ustáliť,
v akom konaní či opomenutí konkrétneho subjektu (ktorý teda z logiky veci musí byť známy) zásah
vôbec spočíval. Je si ťažko možné predstaviť, že by niekto vnímal ako zásah do svojich osobnostných
práv nejakú skutočnosť, ktorá sa mu udiala, ale ku ktorej nevie ešte (zatiaľ) nikoho priradiť ako pôvodcu

zásahu. Zásah na to, aby bol zásahom s konkrétnym obsahom, teda musí mať aj svojho pôvodcu a na
to, aby si veriteľ vôbec mohol na súde uplatniť nárok z tohto zásahu vyplývajúci, musí byť objektívne
schopný zásah, jeho obsah
a jeho pôvodcu identifikovať a konkretizovať. Až vtedy je možné hovoriť o tom, že jeho právo na náhradu
nemajetkovej ujmy bolo objektívne možné uplatniť na súde ako žalovateľný nárok. V prejednávanej veci

žalobcovia síce 11.12.2014 zistili, že nebudú môcť mať vlastné deti, či vnúčatá, avšak v danom momente
nepochybne nebolo možné ustáliť, či túto okolnosť, ktorá sa im prihodila, je možné vôbec považovať
za zásah do ich práva na rodinný, súkromný život, či stratili možnosť mať deti a vnúčatá v súvislosti s
protiprávnym úkonom, za ktorý zodpovedá niekto iný a ak áno, kto konkrétny, alebo či táto skutočnosť
je len nešťastnou náhodou a nie je ju možné pripisovať na vrub nikomu tretiemu, teda že sa ani len

o potenciálnom zásahu do ich práv hovoriť nedá. V danom momente teda nepochybne nebolo ešte
čo uplatňovať na súde, pretože negatívny prejav v osobnej rovine síce už vnímať mohli, ale na druhej
strane tento negatívny jav nemohli pripísať na vrub nikomu konkrétnemu. Preto sa ešte o plnom zásahu
do osobnostných práv podľa názoru súdu ani nedá hovoriť. Právo teda prvýkrát sa mohlo zhmotniť do
žalovateľného nároku vtedy, keď k tomuto negatívnemu prejavu (k strate možnosti mať dieťa, vnúča)

bolo možné priradiť jeho pôvodcu, aby túto negatívnu skutočnosť vôbec mohli žalobcovia považovať
za neoprávnenú ujmu. Súd prvej inštancie vychádzal pri zisťovaní okamihu, kedy bolo prvýkrát možné
ustáliť pôvodcu zásahu, zo skutočností, ktoré uvádzal pri posudzovaní námietky premlčania voči nároku
na náhradu škody voči žalovanému 2/ a dospel k záveru, že žalovaného 2/ ako subjekt, ktorý zásahtiež spôsobil, bolo možné ustáliť až v apríli 2019 v nadväznosti na odborné závery prijaté po začatí tohto
sporu. Až týmto okamihom sa tak s negatívnym javom vo svojom rodinnom
a súkromnom živote, s konkrétnym obsahom (stratou možnosti mať vlastné dieťa a vnúča) pre žalobcov

mohol spojiť aj žalovaný 2/ ako pôvodca tohto zásahu, a teda zásah až vtedy bolo možné vnímať ako
skutočný zásah (okrem iných vtedy už známych pôvodcov) aj tejto ďalšej osoby, teda ujmu v pravom
zmysle slova. Zásah sa týmto stal prvýkrát „kompletným“ natoľko, aby bolo možné uplatniť nároky z neho
aj voči žalovanému 2/, prvýkrát až vtedy negatívny jav, ktorý sa im prihodil, mohli žalobcovia vnímať
ako svoju ujmu spôsobenú konkrétnym subjektom. Vychádzajúc z uvedených záverov preto súd prvej

inštancie ani tento nárok nehodnotil ako premlčaný. Poukázal, napríklad na rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 18Co/67/2018 z 11.09.2019, ktorý rovnako vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu
pristúpil k tomu, že neposudzoval počiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade nemajetkovej ujmy voči
poisťovni od momentu dopravnej nehody, z ktorej uplatňovaná ujma vznikla, ale jej počiatok „posunul“
aj vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu tak, že právo sa mohlo vykonať prvýkrát až od momentu
publikovania rozhodnutia ESD, v dôsledku ktorého došlo k zmene právneho posúdenia súdov v otázke

náhrady nemajetkovej ujmy krytej z povinného zmluvného poistenia. Uvedený prípad síce nie je totožný
s prejednávanou vecou, ale súd ňou chce ilustrovať to, že vždy je nutné prihliadnuť
k individuálnym okolnostiam, ktoré v spore vyšli najavo a starostlivo posúdiť, kedy najskôr si mohol
žalobca svoj nárok uplatniť na súde a nie len formalisticky rozhodnúť podľa iných prípadov, ktoré sú
navyše skutkovo neporovnateľné.

1.28.Vďalšomsúdprvejinštanciedodal,ženarozdielodjudikatúryslovenskýchsúdov,NajvyššísúdČR
v prípade náhrady nemajetkovej ujmy vyvolanej non lege artis postupom zohľadnil špecifickosť takýchto
prípadov a napr. v rozhodnutí sp.zn. 30Cdo/371/2017
z 21.02.2018 konštatoval (a to tiež za takej praxe, kedy sa náhrada nemajetkovej ujmy premlčiavala

podľa § 101 vtedy platného českého Občianskeho zákonníka, ako aj u nás), že vzhľadom k špecifickému
charakterunemajetkovejujmynazdraví(danéokreminéhoajtým,žeškodlivýnásledoksamôžeprejaviť
aj po dlhšom časovom úseku), sa tézy vyplývajúce
z § 106 Občianskeho zákonníka analogicky vzťahujú aj na prípady, kedy sa poškodený domáha práva na
ochranu osobnosti a z nej prameniaceho práva na poskytnutie zadosťučinenia za neoprávnený zásah na

zdraví. Konštatoval, že jednou z podmienok úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody na zdraví je
predpoklad, že došlo zo strany zdravotníckeho zariadenia k porušeniu právnej povinnosti. Ďalej musí byť
preukázaná existencia škodlivého následku na strane poškodeného pacienta a existencia kauzálneho
nexu medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom. Už z toho plynie logický predpoklad, že
spojenie vedomosť o vzniknutej škode, nezahrňuje vždy len informáciu o ustálení zdravotného stavu,

ale tiež obsahuje všetky ďalšie predpoklady pre možnosť uplatnenia nároku v súdnom konaní. Bez
týchto dielčich vedomostí, by totiž poškodený vôbec nemohol nárok na súde uplatniť. Situácia je tu
odlišná od prípadov, kedy je príčina poškodenia zdravia známa poškodenému bezprostredne, ako je
tomu napríklad pri dopravných nehodách. Ustálil teda aj pre určenie počiatku plynutia premlčacej doby
pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, že je nutné skúmať, kedy sa prejavili následky non lege artis

postupu žalovaného, kedy sa zdravotný stav ustálil a zároveň tiež, kedy mal žalobca vedomosť, že non
lege artis postup žalovaného a ujma žalobcovi vzniknutá sú vo vzťahu príčiny a následku. Ak by súd
vychádzal aj z týchto téz, potom nepochybne okamihom vykonania hysterektómie žalobcovia nemali
ešte vedomosť o tom, že ich nemožnosť mať vlastné deti a vnúčatá môže byť dôsledkom nesprávne
poskytnutej starostlivosti konkrétneho subjektu (nebolo možné mať objektívne teda ešte vedomosť, že

non lege artis postup žalovaného a ujma žalobcovi vzniknutá sú vo vzťahu príčiny a následku), ktorú
vedomosť (keďže iný skorší okamih preukázaný nebol) mohli nadobudnúť z informácií z posudku z apríla
2019. Aj v kontexte takéhoto náhľadu na danú veci by potom bolo nutné konštatovať, že nárok žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/ (uplatnený v máji 2019) nie je premlčaný. Zrejme aj
v kontexte praktických problémov, v novom českom občianskom zákonníku reflektovali to, že právo na

náhradu škody a inej ujmy sa premlčuje (zhodne) za 10 rokov odo dňa, kedy škoda alebo ujma vznikla.

1.29. Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd inštancie naviac konštatoval, že by boli vzhľadom
na okolnosti prejednávanej veci aj splnené podmienky pre nepriznanie účinku
vznesenej námietky premlčania pre rozpor s dobrými mravmi. Uvedený záver konštatoval

v nadväznosti na to, že aj žalovaný 2/ významne prispel k tomu, že vedomosť o ňom ako
o zodpovednom subjekte (pre účely náhrady škody) a ako pôvodcovi zásahu (pre účely náhrady
nemajetkovej ujmy) žalobcovia nadobudli neskôr, ako voči žalovanému 1/, ktorého zažalovali včas. To,
žesaoňomakoozodpovednomsubjektenedozvedelizvýsledkovdohľaduÚradu, nezaviniližalobcoviaatiežpretoniejespravodlivéimtentonedostatok,resp.tútoneúplnosťdávaťzavinu. Aleto,žežalovaný
2/ neposkytol žalobcom súčinnosť
v čase pred podaním žaloby na žiadosť o zapožičanie cytologického preparátu potrebného pre ustálenie

aj jeho ako zodpovednostného subjektu zo strany žalobcov, a to až dokedy mu súd uznesením povinnosť
ho predložiť neuložil, mu ale na ťarchu dať nepochybne možno. O to viac sa potom nejaví byť
spravodlivé, aby omeškanie žalobcov s uplatnením práva voči nemu teraz vo svoj prospech namietal.
Ak by aspoň hľadal možnosti, ako súčinnosť poskytnúť, nepochybne by bolo v reálnych možnostiach
žalobcov získať definitívnu vedomosť o tom, že aj o žalovanom 2/ treba uvažovať ako o zodpovednom

subjekte, skôr. Navyše najmä žalobkyňa 1/ ako laik po prekonaní vážneho ochorenia bola v nevýhode a
bez toho, aby jej bola poskytnutá táto súčinnosť len z dostupných podkladov ani nebola schopná získať
kvalifikovanú vedomosť o tom, že aj žalovaný 2/ pravdepodobne by mal byť zodpovednou osobou. Aj
preto by konštatovanie premlčania nároku najmä vo vzťahu k nej bolo neprimerane tvrdým dôsledkom.
Nakoľko však súd prvej inštancie konštatoval, že nároky žalobcov voči nemu premlčané nie sú, bolo
nadbytočné sa viac touto argumentáciou zaoberať.

1.30. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že hoci najskôr stranám prezentoval predbežné právne
posúdenie v tom smere, že pripustil, že by niektoré nároky mohli byť premlčané, následne stranám
(na pojednávaní dňa 12.09.2019 a dňa 09.09.2021) doplnil a upravil toto posúdenie a konštatoval, že
všetky nároky sa mu javia byť nepremlčané, ku ktorému názoru sa napokon strany obsiahlo vo svojich

podaniach vyjadrovali. Preto posúdenie otázky premlčania súdom tak, ako ho učinil v rozsudku, pre
strany nemôže byť prekvapivé.

1.31. K náhrade škody na zdraví - zodpovednosť žalovaných uviedol súd prvej inštancie nasledovné.

1.32. Žalobkyňa 1/ sa domáha v konaní náhrady škody na zdraví, ktorá má svoj základ
v tvrdenej nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného 1/
a žalovaného 2/, vyčítajúc im konkrétne pochybenia v procese záchytu, rozpoznania
a diagnostiky liečby rakoviny krčka maternice, ktorá diagnostika v štádiu, kedy sa dalo rozvoju
onkologického ochorenia predísť, podľa jej názoru bola vytýkanými pochybeniami žalovaných zmarená,

čoho dôsledkom je záchyt onkologického ochorenia až vo vysokom štádiu s nutnosťou kompletnej
hysterektómie a onkologickej liečby (operačná liečba, rádioterapia, chemoterapia).

1.33. V odsekoch 34 až 45 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie odôvodnil
žalobkyňou 1/ uplatnený nárok na náhradu škody na zdraví a ustálil zodpovednosť žalovaného

1/, na základe ktorého záveru následne výrokom I napadnutého rozsudku zaviazal žalovaného 1/
k povinnosti zaplatiť sumu 9.901,40 Eur žalobkyni 1/ titulom náhrady škody

1.34. Súd prvej inštancie odsekoch 46 až 50 hodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu
k žalovanému 2/. Po vykonanom dokazovaní uzavrel, že v konaní bolo jednoznačne preukázané

porušenie povinnosti žalovaného 2/ poskytnúť žalobkyni 1/zdravotnú starostlivosť lege artis. V konaní
bolo vykonaným znaleckým dokazovaním znaleckým ústavom forensic preukázané, že cytologická
vzorka odobratá žalobkyni 1/ v apríli 2012, ktorej hodnotenie vykonal žalovaný 2/, nebola korektne
vyhodnotená. Zrozumiteľne a podrobne bola vysvetlená stupnica hodnotenia aj s popisom, ako vyzerajú
aprejavujúsabunkyprikaždejzkategórií,pričomvýsledkyonkocytologickéhoskríningukrčkamaternice

(podľa Bethesda systému
v revízii platnej v roku 2012) sa hodnotili: NILM (neprítomnosť intraepitelových lézií
a malignity), tj. nález bez abnormality buniek a následne kategórie abnormalít buniek od najľahšej
po najťažšiu (ASCUS, L-SIL, H-SIL a karcinóm). Hodnotenie žalovaného 2/ z roku 2012, ktoré bolo
poskytnuté žalovanému 1/, bolo NILM (neprítomnosť intraepitelových lézií a malignity), tj. neboli

žalovaným 2/ detekované žiadne bunky podozrivé z nádorovej proliferácie. Znalecký ústav po tom, čo
mal k dispozícii vzorku a vykonal sám jej hodnotenie, dospel k záveru, že preparát bol uspokojivý na
hodnotenie s vhodnou technikou odberu
a hodnotenie ústavu bolo H-SIL - high grade dysplázia skvamóznych buniek - CIN III, PAP III (podľa
stupnice PAP). Táto kategória podľa vysvetlenia obsiahnutého v posudku zahŕňa strednú a ťažkú

dyspláziu. Hodnotenie vykonané patológom ústavu bolo vykonané zaslepeným spôsobom, teda tak, že
hodnotiaci lekár nemal okrem preparátu k dispozícii žiadne informácie a bol požiadaný, aby popísal a
vyhodnotil nález, pričom záver takto zaslepeného hodnotenia nemodifikoval ani po tom, čo sa oboznámil
s celým prípadom. Znalecký ústav konštatoval, že aj pri vzatí na vedomie miery subjektivity hodnoteniavzorky pri danom druhu vyšetrenia, záver učinený žalovaným 2/ NILM nepovažuje ústav za správny
záver a nejedná sa o záver v zmysle lege artis. Uvedený obraz, ak by aj nebol hodnotený ako H-SIL
dysplázia, mohol byť pri zohľadnení subjektivity prípustne hodnotený ako ASCUS, ASC-H alebo L-SIL. Z

uvedeného vyplýva, že aj pri pripustení istej miery relativity záverov skrínerov určite nemal byť preparát
hodnotený ako normálny nález bez abnormality NILM. Nie je preto pravdou, že znalecký ústav hodnotil
prípad „čierno - bielo“, ako to tvrdil žalovaný 2/, ale zohľadnil aj prípadné limitujúce faktory. Súd prvej
inštancie na základe uvedených odôvodnených odborných podkladov dospel k záveru, že žalovaný 2/
nevyhodnotil vzorku správne, pričom túto hodnotil ako NILM - bez abnormalít, hoci v danom stere boli

abnormality jasne zreteľné. Ak sa žalovaný 2/ bránil tým, že tento test nemá
100 %nú citlivosť ani 100 % špecificitu, a teda vždy ostáva určité zostatkové množstvo pacientiek
so zvyškovým rizikom rakoviny, ktoré sa testom neodhalí a že súčasne je hodnotenie ovplyvnené
subjektívnymi vlastnosťami na strane hodnotiteľa, podľa názoru súdu prvej inštancie takéto argumenty
nemôžu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ospravedlniť. Je pravdou, že špecificita a citlivosť
cytologického skríningu nie je 100 %ná, čo potvrdil aj znalecký posudok forensic aj Lege artis. Znalecký

ústav ale skonštatoval, že vzal do úvahy aj limity a subjektivitu hodnotenia a ani pri takomto (menej
kritickom) náhľade nebolo možné vzorku hodnotiť ako negatívnu. Berúc tak do úvahy aj všetky úskalia
tohto testu tak či onak znalecký ústav konštatoval, že vzorka nebola vyhodnotená lege artis, a teda
správne v súlade s vtedy dostupnými poznatkami lekárskej vedy. Nielenže nebola vzorka hodnotená ako
ľahšie abnormálna, ale táto bola hodnotená ako nález v poriadku, NILM, pričom zástupca znaleckého

ústavu na pojednávaní potvrdil, že obraz, ktorý skríner vidí, je pri vzorke H-SIL natoľko odlišný, že nie
je možné, aby bola vyhodnotená ako vzorka NILM, pričom to laicky prirovnal k farbám, kedy odtiene
tej istej farby môže viac ľudí vnímať rôzne (tj. abnormalitu vidíme, len nie každý rovnako intenzívne),
ale rôzne farby sa zameniť nedajú (nedá sa pomýliť jedna farba od celkom inej). Preto pripustil, že
vzorka síce mohla teoreticky byť vyhodnotená žalovaným 2/ ako ľahšie abnormálna (oproti H-SIL), ale

v prejednávanej veci sa nestalo ani to. S najväčšou pravdepodobnosťou by ale už aj detekovanie ľahšej
abnormality bolo viedlo k akcii, ktorá by sa na dodiagnostikovanie a liečbu abnormality sústredila. V
žiadnom prípade ale nebolo možné, aby abnormality neboli skrínerom vôbec viditeľné, pretože boli
zjavné.Vdanomprípadenešloohraničnýprípad(naktorýsaodvolávalžalovaný2/),kedybyajžalovaný
2/ potenciálne nebezpečnú abnormalitu hodnú pozornosti zistil a bolo by „len“ otázkou, či je ľahšieho

alebo závažnejšieho charakteru oproti tomu, aké hodnotenie vykonal ústav. Napokon na kategorizáciu
abnormalít a určenie hranice medzi normou a abnormou slúžia už vyššie uvedené Bethesda kritériá, kde
jednotlivé bunky podľa toho, ako vyzerajú, aké majú vlastnosti, sú zatrieďované do uvedených skupín,
pričom zatriedenie vykonané žalovaným 2/ týmto kritériám zjavne nezodpovedalo. V danom prípade
hodnotil žalovaný 2/ vzorku tak, že už viditeľné potenciálne závažné zmeny (ktoré sa mohli zvrhnúť na

karcinóm tak, ako sa to aj stalo) vôbec nezistil a to je možné hodnotiť za non lege artis postup. Aj preto
sa nedala primárne použiť podľa názoru súdu prvej inštancie zodpovednosť podľa § 421a Občianskeho
zákonníka (na ktorú tiež žalobcovia podružne poukazovali), pretože príčinou vedúcou k poškodeniu
zdravia tu je nesprávne vykonaný výkon ako taký (tu nesprávne vykonané hodnotenie vzorky, hoci
správnevykonaniehodnoteniavzmyslevtedydostupnýchvedeckýchpoznatkovboloobjektívnemožné)

a nie povaha použitej veci ako takej. Ak by ale teoreticky príčinou neodhalenia abnormality bola výlučne
a len nedokonalosť vlastností žalovaným 2/ použitej metódy, vecí potrebných na posúdenie vzorky
a nie porušenie povinnosti na strane skrínera, tak či onak by bola daná (dokonca ešte prísnejšia)
zodpovednosť žalovaného v zmysle § 421a Občianskeho zákonníka. V takom prípade by totiž aj pri
riadne vykonanom odčítaní vzorky zo strany skrínera v súlade so všetkými jeho pravidlami bola daná

zodpovednosť žalovaného 2/, pretože škodlivý účinok bol vyvolaný v dôsledku rizík, ktoré s použitím
tejto veci (testu) sú tiež (aj keď by len úplne ojedinele) spojené. Ak sa žalovaný 2/ bránil tým, že skríner
musí konať efektívne a rýchlo, lebo nemá neobmedzené množstvo času a jeho cieľom nie je byť kritický
a hodnotiť prísnejšie (na rozdiel od znalca), toto je úplne nepriliehavá argumentácia, ktorá už vôbec
nemôže žalovaného 2/ zodpovednosti zbaviť, nakoľko rýchlosť a snaha byť efektívny

v žiadnom prípade nemôže byť na úkor kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti a na úkor
zdravia pacienta. Je vecou vnútornej organizácia laboratória, aby zorganizovala prácu tak, aby počet
hodnotených vzoriek pripadajúcich na skrínera a čas, ktorým skríner disponuje na hodnotenie každej
z nich, bol adekvátny a aby sa aj pri danom počte dali dodržať všetky pravidlá, ktoré zaručia ich
adekvátne hodnotenie. Súd prvej inštancie nespochybnil kvalitu laboratória ako takého, ale ani

predložené certifikáty kvality dokladajúce úroveň žalovaného 2/ neboli spôsobilé celkom vylúčiť
zavinenie žalovaného 2/ za škodu v tomto individuálnom (aj keď možno celkom ojedinelom) prípade.
Tvrdenia žalovaného 2/ o tom, že pri každom teste dochádza k nesprávnemu určeniu ochorenia, aj
keď tam v skutočnosti nie je (falošná pozitivita) alebo nesprávnemu vylúčeniu ochorenia, aj keď tam vskutočnosti je (falošná negativita), považoval za priveľmi zovšeobecňujúce. Nie totiž pri každom teste
dochádza
k nesprávnemu určeniu, ale zo štatistického hľadiska je tu isté percento pravdepodobnosti, že pri

niektorých vzorkách v určitých hraničných prípadoch dôjde k určeniu falošnej pozitivity alebo negativity,
avšak vzorka hodnotená žalovaným 2/ napokon ani nebola hraničným prípadom, keďže hodnotenie
žalovaného 2/ (NILM) sa od hodnotenia ústavu (H-SIL) líšilo
o niekoľko stupňov. Že nešlo o hraničný prípad potvrdil aj zástupca ústavu na pojednávaní. Zástupca
ústavu potvrdil, že je možné, že obraz by mohol byť určitými okolnosťami modifikovaný alebo podobný s

iným, ale v prejednávanej veci to neplatilo, pretože obraz bol jednoznačný. Hoci sa v stere nachádzali aj
zápalové bunky, tieto však nezmenili obraz natoľko, aby sa nedal adekvátne odčítať. Neboli teda zistené
ani žiadne také objektívne prekážky, ktoré by správnej diagnostike vzorky bránili. Napokon, ak by bol
býval mal v danej veci skríner žalovaného 2/ akékoľvek pochybnosti o tom, ako má znieť definitívny
nález, bolo zistené, že existujú rôzne doplnkové metódy, ktoré istotu správnosti záveru zvyšujú. Nebolo
pritom tvrdené ani preukázané, či a aké doplnkové metódy (konzultáciu) by bol býval žalovaný 2/ pre

zistenie definitívneho záveru hodnotenia vzorky využil. Zástupca ústavu sa vyjadril jednoznačne tak, že
vzorka z roku 2012 pozitivitu vykazovala, boli v nej jednoznačne viditeľné zmeny, jasná dyplázia, teda
odklon od normálneho delenia buniek po ich nekontrolovateľný rast. Pričom uvedené bolo zreteľné aj
bez toho, aby poznal anamnézu pacientky v čase vyšetrenia steru. Bolo pritom vylúčené, že by zmeny
smerujúce k malignite nastali až po poslednom cytologickom odbere (teda až po máji 2013), tieto teda

boli prítomné už skôr a vyvíjali sa, ako bolo znalecky podložené, niekoľko rokov. Jednoznačne teda aj
toto časové kritérium svedčí tomu záveru, že v čase hodnotenia vzorky v roku 2012 abnormality
v stere prítomné boli. Žalovaný 2/ predkladal články z odborných časopisov, ktoré poukazovali na to, že
výsledok testu na cytologický skríning je závislý od ľudského úsudku,
a ktorými dokladá mieru falošnej pozitivity a falošnej negativity testu. Ako už bolo vyššie uvedené,

tieto limitujúce faktory boli zohľadnené pri znaleckom skúmaní a súčasne, ako už bolo uvedené, ani
nedokonalosť testu nemôže ísť na úkor pacienta, ale je rizikom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
Žalovaný 2/ snažil sa napokon spochybniť závery posudku znaleckého ústavu tvrdiac, že nie je možné
cytologické hodnotenie podrobiť spätne štandardnému znaleckému skúmaniu, pretože nejde o exaktnú
vedu, kde výsledky sú nespochybniteľné a že v cytológii platí, že je správne to, na čom sa zhodla

väčšina. Preto aj navrhoval, aby súd vyžiadal odborné vyjadrenie ( č.l. 589) spočívajúce v tom,
že cytologickú vzorku ním hodnotenú z roku 2012 predloží súd na posúdenie 8 znalcov z odboru
patológie spolu s ďalšími aspoň 9 inými cytologickými vzorkami (ktoré zabezpečí) bez toho, aby títo
hodnotitelia mali akúkoľvek informáciu o prebiehajúcom spore. Toto dokazovanie súd prvej inštancie
nevykonal.Odhliadnucodtoho,žeuvedenýpožadovanýpočetznalcovvdanomodboreaninebolkudňu

rozhodnutia zapísaný v zozname aktívnych znalcov (čo by sa však dalo preklenúť znalcom ustanoveným
ad hoc vzatým do sľubu), súd prvej inštancie uviedol, že aj keby toľko znalcov k dispozícii bolo, i tak by
k takémuto znaleckému skúmaniu nepristúpil. Neviedlo by totiž vôbec k eliminácii tých „nedostatkov“,
ktoré žalovaný 2/ vytýka vo vzťahu ku štandardnému znaleckému dokazovaniu. Jednak aj títo znalci by
vedeli, že ich

o skúmanie vzoriek žiada súd (súd by musel v tejto veci vydať uznesenie, ktorým by nariadil túto
formu dokazovania a v ktorom by definoval úlohu, ktorú treba splniť a účel, pre ktorý tak treba učiniť),
teda v konkrétnom spore, tiež by mohli byť teda „ostražitejší a prísnejší“ či mali by „viac času ako
je v laboratóriách bežný na hodnotenie jednej vzorky“, čiže by sa objektívne nedalo vyhnúť tým
„nedostatkom“, ktoré žalovaný 2/ vytýka znaleckému ústavu. V rozpore s CSP by bolo, aby súd za

týmto účelom neposkytol žiadne informácie o veci, ako žiada žalovaný 2/, nakoľko znalec má právo a aj
povinnosť v záujme komplexného vyhodnotenia poznať skutkový stav veci, má právo mať k dispozícii
spis, resp. jeho podstatné časti, a to aj ak ide o znalca, ktorý spracúva súkromný znalecký posudok ( §
209 ods. 3 CSP). Napokon relevanciu tohto dokazovania žalovaný 2/ vyvodzoval z nesprávnej premisy,
že správne hodnotenie cytovzorky je také hodnotenie, na ktorom sa zhodne väčšina skrínerov (preto ich

navrhuje poňať do dokazovania väčší počet), čo by ale bez ďalšieho znamenalo, že by za správne mohlo
byť vzaté prakticky akékoľvek hodnotenie väčšiny (hlavne, že je väčšinové), bez dôrazu na odbornú
správnosť a presvedčivosť odôvodnenia ich hodnotenia, teda napr. ak sa z 10 patológov 7 zhodne na
určitom výsledku, tento má byť podľa žalovaného 2/ bez ďalšieho pre súd smerodajný bez ohľadu na
to, či zodpovedá záväzným kritériám Bethesda systému, bez ohľadu na to či je riadne zdôvodnený a

obhájiteľný alebo nie, čo
v žiadnom prípade nemôže obstáť. Znalecký ústav sám pri formulovaní svojich záverov bral do úvahy
vlastnosti onkocytologického skríningu a aj možný subjektívny prvok v hodnotení vzorky, a preto
bolo presvedčivé toto znalecké skúmanie bez potreby ho dopĺňať takto žalovaným 2/ navrhovanýmznaleckým „experimentom“. Napokon, ak na jeho vykonaní žalovaný 2/ trval, mohol ho zrealizovať v
rovine súkromného znaleckého posudku, resp. súkromného odborného vyjadrenia a nie celú ťarchu
tohto „projektu“ prenášať na súd, ktorý strany oboznámil s tým, že nemieni nariadiť túto formu

dokazovania vzhľadom na to, že závery doposiaľ v konaní vykonaného znaleckého dokazovania (v
patologickej časti) považuje za riadne odôvodnené, logické, presvedčivé a bez formálnych nedostatkov.
Pri navrhovanom spôsobe dokazovania (kedy sa vzorka od žalobkyne 1/ mala „zamiešať“ medzi
iné cytovzorky iných osôb, ktoré mienil žalovaný 2/ pre tento účel poskytnúť súdu) žalovaný 2/ ani
nepreukázal, že by disponoval súhlasmi žien - pacientiek, od ktorých boli biologické vzorky odobraté s

tým, aby tieto boli žalovaným 2/ poskytnuté ďalej súdu a následne ďalším osobám, ktoré ich podrobia
vedeckému hodnoteniu a s tým, aby boli použité aj na iný účel, než je ten, pre ktorý boli ženám
vrámci preventívneho onkocytologického skríngu odoberané (teda aj pre iný účel než je ich vlastná
diagnostika). Tejto otázke sa žalovaný 2/ vôbec nevenoval a nepreukázal, že by bol ním navrhovaným
dokazovaním dodržaná ochrana práv tretích osôb. Súd prvej inštancie bol jednoznačne toho názoru,
že posudzovanie správnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti v onkocytológii krčka maternice musí

podliehať tiež pravidlám a je štandardným znaleckým dokazovaním preskúmateľné, pretože aj pre
ne existuje štandardný diagnostický postup a musí byť vždy možné vyhodnotiť, či aj pri zohľadnení
prípustnej miery subjektivity bolo možné danú vzorku hodnotiť tak, ako bola hodnotená, alebo mala byť
zhodnotenáinak.NatopredsaslúžiazáväznéBethesdakritériá,nazákladektorýchjemožnéposúdiť,do
ktorej kategórie v danom čase podľa vtedy záväzných kritérií vzorka mala byť zaradená, či jej zaradenie

týmtokritériámzodpovedaloalebonieačinálezbolurčenýsprávnealebonesprávne.Aakjejzatriedenie
týmto kritériám nezodpovedalo, hoci objektívne vzorka sa dala prezrieť, vyhodnotiť a dal sa z nej odčítať
záver, a teda bolo možné ju podradiť pod tieto záväzné kritériá, potom nepochybne ide
o postup non lege artis, pretože bol stanovený nesprávny hodnotiaci záver v rozpore s vtedy platiacimi
odbornými kritériami. Aj zástupca znaleckého ústavu na pojednávaní uviedol, že tieto kritériá jasne

špecifikujú, do ktorej kategórie je nález potrebné zaradiť a ide o záväzné prijaté štandardy. Nie je možné
sa preto podľa súdu zbavovať zodpovednosti tým, že každý hodnotiteľ by vyhodnotil vzorku inak, ale
nedá sa povedať, ktoré hodnotenie je správne
a ktoré nesprávne. Napokon potom by žiadne odborné záväzné štandardy ani nemuseli existovať,
ak by si hodnotil každý hodnotiteľ vzorku podľa svojho uváženia (a nikdy by sa odborne nedalo

zhodnotiť, či činil správne alebo nesprávne) a ak by správne bolo to, ako vzorku vyhodnotí väčšina.
Logikou žalovaného 2/ by sa totiž vylučovalo zisťovanie možných pochybení prakticky pri všetkých
výkonoch obdobného druhu. Preto ani doložené články, ktoré mali preukázať mieru nespoľahlivosti a
nemožnosť prijať podľa žalovaného 2/ kategorické závery, mieru falošných výsledkov súd nevyhodnotil
ako skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé závery zistené znaleckých dokazovaním spochybniť či dokonca

zvrátiť. Napokon, javilo sa byť paradoxným tvrdenie žalovaného 2/, že sa vzorka nedá podrobiť
štandardnému znaleckému skúmaniu (aké vykonal forensic), avšak na druhej strane sám (okrem už
spomínaného odborného vyjadrenia 8 patológov) navrhoval, aby súd nariadil (prakticky zopakoval)
znalecké dokazovanie z odvetvia patológia (bod 13 podania
z 30.09.2021), ktorý by opakovane odpovedal na otázky č.1 až 5, ktoré už boli zodpovedné

v znaleckom posudku z odvetvia patológia znaleckého ústavu forensic, teda aj otázka č. 3, ktorou
sa nariaďoval popis a vyhodnotenie vzorky z roku 2012. Sám pritom tvrdil, že takéto „štandardné“
znalecké dokazovanie jedným znalcom „ktorý má neobmedzený čas, je ochotne kritickejší“ sa nedá
nikdy objektívne vykonať a ak je vykonané, nebude vierohodné, pretože
v cytológii platí, že správne je to, na čom sa zhodne väčšina. Dôvody, prečo súd nevykonal toto

dokazovanie ako nadbytočné sú uvedené na inom mieste. Tu však súd poukazuje na zjavnú rozpornosť
jeho argumentácie, kedy vykonanie znaleckého skúmania posudzujúceho vzorku spätne znaleckým
ústavom na jednej strane má byť neprípustné, neobjektívne
a nevierohodné a na druhej strane (na jeho návrh) opäť len jedným subjektom je prípustné
a opodstatnené. Súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nevyhodnotil námietky žalovaného 2/ ako

dôvodné, vychádzal zo znaleckého posudku znaleckého ústavu forensic
č. 99027/2019, ktorý jednoznačne dospel k riadne odôvodnenému záveru, že žalovaný 2/ vykonal
nesprávne hodnotenie cytologickej vzorky odobratej v roku 2012, ktorej priradil nesprávny záver - nález,
to v rozpore s vtedy záväznými kritériami Bethesda systému, čo bolo z tohto dôvodu vyhodnotené ako
poskytnutie zdravotnej starostlivosti non lege artis

v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. Znalecký posudok bol konzistentne, bez logických
nezrovnalostí a presvedčivo obhájený zástupcom ústavu na pojednávaní a v tejto časti nemal po
výsluchu zástupcu znaleckého ústavu súd vôbec žiadne pochybnosti o jeho vysokej odbornej úrovni.
Práve preto nepristúpil už k ďalšiemu znaleckému dokazovaniu, ktoré by patologickú časť problematiky(a teda na odborné preskúmanie správnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného
2/) opakovane odborne skúmalo.

1.35. Súd prvej inštancie nevykonal žalovaným 2/ navrhované dokazovanie výsluchom svedkyne H.
P., patologičky, ktorá mala súdu objasniť vlastnosti cytologického skríningu. Vlastnosti cytologického
skríningu totiž boli zrozumiteľne objasnené posudkom znaleckého ústavu forensic v spojení s výsluchom
zástupcu ústavu H. C., ktorý sa vyjadroval k citlivosti a špecifickosti týchto cytologických hodnotení
a vplyvu týchto vlastností na výsledok hodnotenia skrínera, vyjadrovali sa k dostupným pomocným

metódam, ktoré má skríner k dispozícii a vzali do úvahy a objasnili aj to, že pri hodnotení vzoriek sa
nemožno vyhnúť istej miere subjektivity, a to najmä v hraničných prípadoch v rámci Betestda stupnice.
Zákonitosti onkocytologického skríningu tak jednoznačne vysvetlili a súdu ozrejmili. Výsluch svedkyne v
tomto smere nebol spôsobilý ani spochybniť takto formulované závery znaleckého ústavu. Okrem toho
trval žalovaný 2/ aj na tom, aby súd prvej inštancie nariadil (prakticky zopakoval) znalecké dokazovanie
z odvetvia patológia

(bod 13 podania z 30.09.2021), ktoré by opakovane odpovedalo na otázky, ktoré už boli zodpovedané
v znaleckom posudku z odvetvia patológia znaleckého ústavu forensic.
K uvedenému dokazovaniu v tejto časti nepristúpil, nakoľko, znalecký posudok od forensic
v časti patologickej (v poradí prvý posudok predložený žalobcami), ktorý hodnotil práve činnosť
žalovaného 2/, bol pre súd prvej inštancie v celom rozsahu presvedčivý, potvrdený výsluchom zástupcu

znaleckého ústavu, úplný, vychádzajúci z komplexných podkladov, bez formálnych nedostatkov a s
logickými a jednoznačnými závermi, ktoré si vzájomne neodporovali a súčasne jeho vierohodnosť a
správnosť nenarušil ani znalecký posudok znaleckej organizácie Lege artis (toto všetko odôvodnené v
ďalších častiach). Nebolo nutné zopakovať celé dokazovanie v tomto smere, pretože závery posudku
znaleckého ústavu žiaden z iných dôkazov relevantne nespochybnil. Nie je možné opakovať znalecké

dokazovanie, kým nebude jedna zo strán z jeho závermi spokojná, pričom žalovanému 2/ nič nebránilo,
aby si v priebehu konania prípadne nechal vyhotoviť súkromný znalecký posudok rovnako, ako si
súkromný znalecký posudok, s ktorým sa žalovaný 2/ nestotožnil, nechali spracovať žalobcovia (k tomu
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/298/2021
z 24.08.2022). Závery znaleckého posudku od forensic v predmetnej patologickej časti neboli relevantne

spochybnené ani znaleckým dokazovaním znaleckou organizáciou Lege artis. Žalovaný 2/ pritom
opakovane ako na záver, ktorý podľa neho spochybňuje závery znaleckého ústavu, poukazoval na
vyjadrenie znaleckej organizácie k otázke č. 15, podľa ktorej posudzovanie vzoriek bolo vykonané
v súlade so zohľadnením v tom čase dostupných a platných poznatkov lekárskej vedy a že s
odstupom času nie je možné rozhodnúť, či boli cytologické nátery správne hodnotené a že konvečnými

skríningovými metódami nebolo možné stav zachytiť. Súd prvej inštancie uvádza, že tento záver nie je
možné prijať ako základ pre rozhodnutie súdu (najmä vo vzťahu k zodpovednosti laboratórií), a preto
ani nebol záverom, ktorý by závery znaleckého ústavu úspešne spochybnil. V prvom rade znalecká
organizácianemáoprávneniepodávaťposudkyvodvetvípatológia,hodnotiť,čivzorkabolaalebonebola
hodnotená správne, podľa vtedy platných poznatkov vedy. Tento formálny nedostatok teda bráni tomu,

aby mohla prijať takýto odborný záver, pričom, ak mala takúto čiastkovú otázku odborne pokryť, mohla
si pribrať konzultanta z príslušného odboru podľa
§ 16 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z.z., čo však neurobila. Na rozdiel od znaleckého ústavu nemala k
dispozícii ani vzorku z roku 2012 posudzovanú žalovaným 2/, ani ju nežiadala predložiť na to, aby
ju mohla sama preskúmať a takýto záver prijať, nevedno teda čo ju viedlo k formulovaniu takéhoto

záveru nad rámec svojej odbornej spôsobilosti, keď na inom mieste (str. 29 posudku) naopak uvádza,
že znalecká organizácia nevie posúdiť, či laboratóriá pochybili. Napokon odpoveďou na túto otázku sa
prakticky celkom neguje znalecké dokazovanie v medicínskych sporoch, pretože vždy medzi časom
poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorý sa znalecky skúma a okamihom, kedy sa k skúmaniu v
spore pristupuje, uplynie určitý čas, počas ktorého je prirodzené, že aj znalci, ktorí hodnotia správnosť

zdravotnej starostlivosti, nadobudnú ďalšie skúsenosti a odborné vedomosti (možno medzičasom
spravia väčší počet posudkov, aj sami väčší počet výkonov atď.), ale to neznamená, že sa nedá posúdiť
zdravotná starostlivosť z pohľadu ex ante. To je základné pravidlo, ktoré v týchto sporoch platí a súd
prvej inštancie mal za to, že znalecký ústav ho dôsledne dodržal, zvlášť ak sa hodnotil preparát bez
neskoršieho kontextu (zaslepené hodnotenie), ktorý by mohol hodnotenie ovplyvniť (s vedomím toho, čo

sa neskôr žalobkyni 1/ stalo). Znalecký ústav napokon vychádzal z kritérií platiacich v roku 2012 (vtedy
platiaca revízia Bethesda systému), nie z revidovaných znení kritérií platiacich dnes, čo by bol skutočne
taký nedostatok, pre ktorý by súd nebol na posudok ústavu prihliadať. Ak by platila premisa uvedená v
odpovedi na otázku č. 15, resp. tiež uvedená na str. 28 v časti 1.4, že sa nedá pre odstup času a vývoja vmedicíneposúdiťzdravotnástarostlivosťspätne,potombytýmpraktickyznaleckáorganizáciaspravilaaj
svoje ostatné závery nepoužiteľnými, pretože by priznala, že na tento konkrétny prípad sama pohľadom
ex ante nenahliadala, lebo sa to ani nedá. Ak znalecká organizácia robí záver, že správnosť hodnotenia

preparátov sa nedá už preskúmať z dôvodu vlastností testu či individuálnych schopností hodnotiaceho
lekára, s touto (totožnou argumentáciou žalovaného 2/) sa už súd prvej inštancie vysporiadal vyššie
a uviedol, prečo nemôže obstáť. Napokon, znalecký ústav vzal do úvahy aj tieto špecifiká aj prípadný
subjektívny prvok hodnotiteľa a aj napriek týmto „poľahčujúcim okolnostiam“ dospel k záveru, že vzorka
nebola správne vyhodnotená. Ak znalecká organizácia uvádza, že každé ďalšie zhodnotenie prinesie

spochybnenie predošlých záverov z hodnotenia vzoriek, znalecká organizácia tým úplne popiera princíp
znaleckého dokazovania v medicínskych sporoch a je otázne, ako inak, než len znaleckým dokazovaním
by sa dala v prípade nesprávneho hodnotenia cytológie pri skrínigu krčka maternice preskúmať z
odborného hľadiska poskytnutá zdravotná starostlivosť. Učiniť záver, že to nie je možné, jednoducho
neobstojí, o to viac bez toho, aby sa znalecká autorita vyjadrila k tomu, ako inak by teda bolo možné
zabezpečiť pacientom v takejto situácii možnosť domáhať sa svojich práv, na podklade čoho iného,

ako len znaleckého dokazovania by potom súd mal rozhodnúť. Prečo by súd nemohol rozhodnúť
na podklade „názoru väčšiny hodnotiteľov“, už bolo uvedené. Napokon treba dodať, že znalecká
organizácia Lege artis ostala v názore o nemožnosti spätného skúmania vzoriek v tomto spore celkom
osamotená, nakoľko nielen znalecký ústav sa vyjadril tak, že uvedené je možné a z pohľadu ex ante to
aj učinil a svoj postup riadne zdôvodnil, ale vo vzťahu k rovnakým vzorkám rovnakého typu hodnoteným

rovnakým spôsobom odobratým žalobkyni 1/ len v inom období presne k rovnakému prístupu ako
znalecký ústav pristúpil aj Úrad, keď hodnotil vzorky od Alpha medical spätne a to tiež za pomoci
príslušnej odbornej autority - konzultanta O. G., o ktorého odbornej spôsobilosti nikto ani v tomto spore
nepochyboval. Ani Úrad ani jeho odborný konzultant neprijal také stanovisko, podľa ktorého by sa
preskúmanie vzoriek spätne nedalo učiniť, pretože ich sám preskúmal. Zo všetkých týchto dôvodov

nemohol logicky obstáť tento čiastkový záver znaleckej organizácie (javiaci sa byť skutočne v rozpore so
všetkými v spore použitými metódami ostatných odborných autorít), ktorý navyše nebol nijako odborne
podložený (konštatovaný mimo odvetvia, ktoré znalecká organizácia má zapísané, bez konzultanta) a
v porovnaní s ostatnými skutočnosťami bol celkom nepresvedčivý. Nie je možné ani konštatovať, že je
nutné vždy brať do úvahy tie nálezy, ktoré boli lekárovi poskytnuté, pretože ak by sme takýto kategorický

záver prijali, znamenalo by to, že by tieto nikdy nemohli byť spätne z medicínskeho hľadiska podrobené
testu správnosti, vždy by sa museli považovať za správne a žiadne iné (bez ohľadu na dodržanie alebo
nedodržanie záväzných štandardov), čo nemôže logicky ani právne obstáť. Ak mal žalovaný 2/ za
to, že závery znaleckého posudku organizácie Lege artis je potrebné ďalej dovysvetliť, prípadne ak
chcel súd presvedčiť o tom, že ich je treba interpretovať tak, ako ich prezentoval vo svojom vyjadrení k

tomuto posudku, mohol navrhnúť výsluch zástupcu znaleckej organizácie, pričom tento vo vyjadreniach
po spracovaní posudku organizáciou Lege artis výsluch zástupcu organizácie nenavrhol. V záverečnej
reči poukázal na to, že ak sú niektoré závery v rozpore
s ostatnými, súd by mal vypočuť znalca, ale takýto návrh na výsluch zástupcu znaleckej organizácie
Lege artis nik neučinil, pričom súd môže vykonať len dôkazy, ktoré strany navrhnú. Uviedol len, že je

potrebné vykonať kontrolný znalecký posudok (celkom bez bližšej konkretizácie), pričom k jeho návrhom
na doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním sa súd už vyjadril vyššie. Nebol dôvod nariaďovať
ani ďalšie znalecké dokazovanie z dôvodov už uvedených v tomto odseku. Vychádzajúc zo všetkého
vyššieuvedenéhopretosúduzavrel,žepochybeniežalovaného2/spočívajúcevnesprávnomhodnotení
cytologickej vzorky krčka maternice žalobkyne 1/ z roku 2012 bolo preukázané ako non lege artis postup.

1.36. Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného 2/ a škodou na zdraví
žalobkyne 1/ bola daná v rovine vysokej pravdepodobnosti. Súd prvej inštancie pritom vychádzal zo
znalecky podloženého záveru, že ak by mal žalovaný 1/ k dispozícii hodnotenia zhodné s tým, aké bolo
hodnotenie Úradu (vo vzťahu k vzorkám Alpha medical)

a hodnotenie znaleckého ústavu (vo vzťahu k žalovanému 2/), bol by prístup k žalobkyni 1/ intenzívnejší,
absolvovala by častejšie kolposkopické a cytologické vyšetrenia. Bolo konštatované, že v prípade
včasnej terapeutickej intervencie pri výsledku H-SIL (tj. správny výsledok vzorky 2012), ktorým by
bola kolposkopia, cielená biopsia a odstránenie postihnutého tkaniva - konizácia, je veľmi vysoká
pravdepodobnosť hraničiaca takmer

s istotou na úplné vyliečenie, teda by nedošlo k rozvoju karcinómu s nutnosťou hysterektómie
a so zachovaním reprodukčnej schopnosti žalobkyne 1/. Súčasne bolo konštatované, že ak stav
zodpovedajúci H-SIL nie je adekvátne riešený, môže vzniknúť karcinóm krčka maternice, pričom H-SIL
ešte neznamená, že ide o karcinóm, ale znamená to, že je prítomné vysoké riziko ochorenia, pričomlen u približne 2 % žien s nálezom H-SIL je už v tom čase prítomný karcinóm. Túto odbornú premisu
obsiahnutúvznaleckomposudkupodloženúštúdioupritomniktonespochybnil.Inýmislovamipovedané,
v čase hodnotenia vzorky v roku 2012 s najväčšou pravdepodobnosťou žalobkyňa 1/ ešte nemala

rozvinutý karcinóm krčka, ktorý by si vyžadoval hysterektomické riešenie. Teda stav na krčku v tom čase
zodpovedal
s najväčšou pravdepodobnosťou teda ešte iba prekanceróze a pri adekvátnom riešení sa dalo
v zmysle znaleckých záverov predísť rozvoju karcinómu. Preto bolo aj nadbytočné, aby sa súd zaoberal
vo vzťahu k žalovanému 2/ bližšie tým, akú veľkosť v čase hodnotenia vzorky

v roku 2012 nádor pravdepodobne mal, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou ešte
o karcinóm nešlo, len bolo prítomné už pomerne vysoké riziko tohto ochorenia. Nemožno preto tvrdiť,
že v roku 2012 v čase hodnotenia vzorky už bol naisto rozvinutý nádor, a teda že by sa karcinómu už v
žiadnom prípade nedalo zabrániť. Naopak, v tom čase boli dostupné také štandardné liečebné metódy,
vďaka ktorým (ak by bolo hodnotenie vzorky správne) sa karcinóm ani nemusel rozvinúť. Ak sa žalovaný
2/ bránil tým, že sa mu nedáva za vinu, že sa rozvinulo ochorenie rakoviny krčka, ale to, že rakovina

nebolazistenávskoršomštádiu,kedynemuselodôjsťkhysterektómii,tusúduvádza,žetentojehozáver
vychádza z nesprávneho predpokladu, že v čase hodnotenia vzorky (2012) už rakovina bola prítomná
a že by sa rakovina teda bola vyvinula tak či onak, akurát zrejme (ak by vzorku dobre vyhodnotil) by
ju nebolo nutné riešiť hysterektómiou. Uvedené ale nie je pravdivé, pretože, ako bolo vyššie odborne
zdôvodnené, ak by bol konal žalovaný 2/ správne, záchyt by bol realizovaný ešte

v štádiu, ktoré by sa dalo úspešne terapeuticky zvládnuť bez toho, aby sa vôbec žalobkyni 1/ karcinóm
vyvinul. Onkologickému ochoreniu (karcinómu) ako takému by sa teda bolo dalo predísť, ak by aj
žalovaný 2/ vzorku vyhodnotil ako H-SIL, a to kolposkopiou, cielenou biopsiou a konizáciou. Navyše
jeho tvrdenie o tom, čo sa mu dáva a nedáva za vinu ani nie je správne, pretože žalobkyňa 1/ naopak
tvrdila, že postupmi non lege artis bolo zapríčinené to, že prekancerózy sa vôbec rozvinuli do karcinómu,

hoci tomu tak nemuselo byť. Existenciu príčinnej súvislosti podľa žalovaného 2/ vylučoval fakt, že
ak by bola vzorka ním hodnotená ako ASCUS až L-SIL, čo považoval tiež za prípustné hodnotenie,
menežmentliečeniažalobkyne1/bypodľanehoneboliný,akobol,atedabysaničvpostupegynekológa
nezmenilo. S touto argumentáciou sa súd nestotožnil. V prvom rade treba vychádzať z toho, že ani
záveru ASCUS či L-SIL vzorka z roku 2012 celkom nezodpovedala, znalecký ústav konštatoval, že to

by bolo pri zohľadnení subjektivity ešte možné hodnotenie, nie však to, že by zodpovedalo Bethesda
kritériám ako záväzným štandardom a že by bolo lege artis. Pri hodnotení L-SIL a H-SIL bolo potvrdené
znalecky a následne aj výsluchom zástupcu znaleckého ústavu, že by nasledovala kolposkopia, ale
nie bežná (o akej tvrdí žalovaný 2/, že bola robená tak či onak a teda, že by sa nič nezmenilo), ale
ako vysvetlil O. Q., bola by to expertná (rozšírená) kolposkopia s odberom materiálu na histologické

vyšetrenie (biopsiou), pričom potvrdil, že toto ako „best practice“ platilo aj v čase, o ktorý v tomto spore
ide. Ak by sa biopsiou potvrdila prítomnosť tkaniva s potenciálom sa zvrhnúť do karcinómu, následnou
konizáciou/kryoterapiou by sa celkom predišlo rozvoju karcinómu, ako to vyplýva aj z odpovede na
otázku č. 12 posudku ústavu týkajúcej sa i vzorky z roku 2012. V prípade hodnotenia NILM (aké žalovaný
2/poskytol)takýtopostupštandardnenenasledujeanatakýtopostupžalovaný2/aninedalodporúčanie,

pretože za takúto potenciálne nebezpečnú vzorku ani sám nepovažoval. Už len týmto žalovaný 2/ svojím
nesprávnym hodnotením vzorky znížil šancu žalobkyne 1/ na možný skorší záchyt jej chorobného stavu
v čase, kedy jej stav ešte umožňoval také terapeutické riešenia, ktoré by karcinómu pravdepodobne
zabránili. Už len tým, že nebola detekovaná žiadna abnormalita, sa šance žalobkyne 1/ na ďalší správny
terapeutický postup, ktorý mohol karcinómu predísť, znížili, pretože gynekológ nedostával takú spätnú

väzbu, ktorá ho bola spôsobilá nasmerovať na adekvátne úkony, aké sú štandardné pri cytologickom
záchyte abnormality. Ak poukazoval žalovaný 2/ na fakt, že bolo prípustné aj hodnotenie ASCUS a
vtedy by tiež postup gynekológa nebol iný ako len taký, aký bol, ani s týmto sa súd nestotožnil. Ak by
aj žalovaný 2/ uvoľnil vzorku z roku 2012 s výsledkom ASCUS, ani tak by postup gynekológa nebol
taký, ako v skutočnosti bol, pretože zástupca znaleckého ústavu na pojednávaní potvrdil, že by bolo

štandardným postup buď opakovaný odber (o tom ďalej), alebo vyšetrenie na vírus HPV vírus, ktorý by v
prípade, ak by bol pozitívny, opäť viedol k ďalším terapeutickým postupom, pretože pozitivita HPV lekára
posunie do roviny hroziacej budúcej malignity. U žalobkyni 1/ bolo potvrdené, že na 100 % musela mať
pri tomto type karcinómu HPV vírus, a to vedeli zástupcovia znaleckého ústavu potvrdiť aj bez toho, aby
jej takýto test niekto niekedy robil. To znamená, že výsledok ASCUS by opäť bol býval viedol k pátraniu

po víruse HPV, ktorý by bol teda u žalobkyni 1/
s najväčšou pravdepodobnosťou pozitívny, a preto by žalovaný 1/ smeroval ďalšie výkony podľa tohto
zistenia, čo sa však nestalo, pretože nebola indikácia na to, aby žalobkyni 1/ test na HPV vírus pri
výsledku NILM urobil. Zástupca znaleckého ústavu pritom potvrdil, že test na HPV sa robil u žienbez ohľadu na vek (korigoval údaj z písomného znaleckého posudku obsiahnutý na str. 68 pod písm.
a/ gynekologickej časti posudku), čo napokon zodpovedá ostatným údajom v tomto posudku, kde sa
opakovane uvádza, že test na HPV má význam

a vykonáva sa vtedy, ak je výsledkom cytológie ASCUS. Nie je teda pravdou, že výsledok ASCUS (ktorý
by, ak by aj bol žalovaným 2/ prijatý, nebol v súlade s Bethesda kritériami) by viedol len k pozorovaniu a
opakovaniu cytologických vyšetrení, pretože by pravdepodobne smeroval k ďalšej akcii (test na HPV),
ku ktorej pri výsledku NILM ale nedošlo, ale ktorá bola spôsobilá spolu s ďalšími terapeutickými výkonmi
zabrániť rozvoju karcinómu. Bolo pripustené, že aj len opakovane vyšetrenia o 3-6 mesiacov by bolo tiež

jedným z možných riešení ďalšieho postupu pri výsledku ASCUS. A tu sa žalovaný 2/ bránil tým, že na
výsledkovom liste k vzorke z roku 2012 hodnotenej ako NILM on predsa dal odporúčanie na opakovanie
odberu po 6 mesiacoch, a ak ho žalovaný 1/ neakceptoval, nie je súvislosť medzi konaním žalovaného
2/ a škodou, pretože adekvátny postup, ktorý mohol zvrátiť stav (opakovanie odberu), bol zmarený
konaním žalovaného 1/ a nie konaním žalovaného 2/, ktorý dal správne odporúčanie. Ani s týmto sa súd
nestotožnil. V prvom rade žalovaný 2/ úplne opomína skutočnosť, že dal odporúčanie na opakovanie

odberu o 6 mesiacov pri negatívnom výsledku NILM, ktorá skutočnosť si odporuje, pretože pri hodnotení
NILM platí základná schéma odberov (1-1-3 roky), ako bolo zistené a nie je dôvod, aby gynekológ takéto
odporúčanierealizoval,aklaboratóriumnevykážežiadnepodozreniezabnormality.AnisvedokH.B.ako
lekár, ktorý schválil tento výsledok, nevedel odôvodniť opodstatnenosť takéhoto odporúčania pri danom
výsledku. Znalecký posudok ústavu potvrdil, že pri takom výsledku, aký od žalovaného 2/ v roku 2012

gynekológ dostal, aj napriek odporúčaniu opakovania odberu o 6 mesiacov, bolo korektné, že žalovaný
1/ odber opakoval až po 1 roku (v máji 2013), toto nebolo hodnotené ako nesprávny postup žalovaného
1/ (otázka č. 8 gynekologického posudku ústavu). Neplatí preto, že žalovaný 2/ dal správne odporúčanie
zodpovedajúce ním uvoľnenému výsledku (NILM), pretože toto odporúčanie nekorešpondovalo s týmto
výsledkom - nebol správny ani výsledok hodnotenia vzorky

a k tomuto nesprávnemu hodnoteniu bolo priradené ešte aj nesprávne odporúčanie. Javí sa byť
potom celkom neprijateľným, aby teraz žalovaný 2/ z týchto svojich nesprávnych a pre gynekológa
zmätočných záverov a odporúčaní vyvodzoval pre seba výhodu v podobe okolnosti, ktorá ho má zbaviť
zodpovednosti na úkor žalovaného 1/ ale aj na úkor
žalobkyne 1/. Opakovanie skôr ako po roku by teda bolo namieste, ak by gynekológ obdržal hodnotenie

ASCUS, a k nemu by teda pravdepodobne bolo v takom prípade aj došlo (resp. alternatívne alebo spolu
s tým by sa v takom prípade urobil HPV test, ktorý by zas už gynekológa posunul v diagnostike). Ale
takýmto zmätočným odporúčaním, ktoré ani sám žalovaný 2/ nevedel odôvodniť a ktoré pri NILM ani
gynekológ nebol povinný realizovať
v danom časom intervale, tak či onak žalovaný 2/ prispel k tomu, že záchyt nebol realizovaný včasnejšie.

Ak by bol žalovaný 2/ obdržal výsledok ASCUS s odporúčaním na opakovanie odberu a ak by ho
žalovaný 2/ pri takomto výsledku nezopakoval o 3-6 mesiacov (a ani by nEurobil HPV test), potom
by sa až dalo hovoriť o tom, že pochybil žalovaný 1/ tým, že odber neopakoval, napriek odporúčaniu,
ktoré korešpondovalo výsledku ASCUS a súd si vie predstaviť, že v takom prípade by argumentácia
žalovaného2/malasvojelogickéopodstatnenie.Nievšakvprípade,akdákzlémuvýsledkunepriliehavé

odporúčanie, ktoré
z tohto dôvodu ani nie je gynekológ (narozdiel od rovnakého odporúčania pri výsledku ASCUS) povinný
v danom časovom intervale dodržať. Žalovaný 2/ ďalej tvrdil, že príčinnú súvislosť vylučuje to, že ním zle
hodnotená vzorka nebola tou okolnosťou, ktorá mohla viesť k odvráteniu následkov (vzniku karcinómu),
keďže abnormality boli zistené už v roku 2009

a 2011 a mali byť odvrátené už vtedy. Je pravdou, že prvé abnormality (tiež neodhalené) mali byť
pozorované už v roku 2009 a 2011 (laboratóriom Alfa medical). Avšak rovnako mali byť tieto abnormality
pozorovanéaneboliajvroku2012,kedysterzodpovedalH-SIL,uktorého,akobolouvedené,eštenejde
o rakovinu a len cca 2% žien v tom čase už karcinóm má. Stále teda ešte aj v roku 2012 išlo s najväčšou
pravdepodobnosťou o taký stav, ktorý sa ešte, ak by žalovaný 2/ adekvátne vzorku popísal a zhodnotil,

dal zvrátiť bez toho, aby sa karcinóm vyvinul. Na odhalenie abnormalít v roku 2009 a 2011 žalovaný
2/ samozrejme dosah nemal, ale sám bol povinný ich odhaliť v roku 2012 a ak by ešte aj v roku 2012
odhalené boli, stále boli tieto zmeny ešte v takom štádiu, kedy ešte stále nie že nemusela byť indikovaná
hysterektómia, ale nemusel sa rozvinúť ani karcinóm ako taký (ak by nasledovali biopsia + konizácia,
resp. iné dostupné liečebné výkony). Keďže sa ešte aj v roku 2012 dal karcinóm zvrátiť, potom je daná

príčinná súvislosť medzi non lege artis konaním žalovaného 2/ v roku 2012 a samotným onkologickým
ochorením zisteným v roku 2014. Tiež nie je pravdivé tvrdenie žalovaného 2/, že by choroba žalobkyne
1/ nijako neprogredovala, čoho dôkazom má byť fakt, že výsledok v roku 2012 mal byť H-SIL (ťažší
stupeň) a v roku 2013 mal byť výsledok lepší „len“ L-SIL (o stupeň ľahšia abnormalita). Na tomto miestesúd poukazuje najprv na istý paradox, kedy sám žalovaný 2/ žiada súd, aby vychádzal z toho, že v roku
2012 ešte vzorka mohla byť prípustne hodnotená len ako ASCUS, pri logike čoho by potom do roku
2013 do L-SIL choroba jasne progredovala. Bez ohľadu na toto ale súd uvádza, že tento jav zástupcovia

znaleckého ústavu jasne vysvetlili a uviedli, že sa nedá z neho vyvodzovať žiadna progresia ani regresia
ochorenia, pretože domnelé zlepšenie je možné pripisovať
s najväčšou pravdepodobnosťou len tomu, že na odberovej kefke sa jeden rok zachytili bunky
zodpovedajúce H-SIL a na druhý rok kefka učinila odber z miesta, kde boli bunky L-SIL, pretože nikdy
nie sú na krčku všetky bunky úplne rovnaké a nikdy sa nepodarí vziať odber

z tohto istého miesta. Nasvedčuje to teda pravdepodobne iba tomu, že v roku 2013 sa podarilo
gynekológovi odobrať bunky s menej výraznou dyspláziou. Nie je teda možné z tejto skutočnosti spraviť
taký záver, že choroba sa po roku 2012 (teda po hodnotení žalovaným 2/) zlepšovala a potom zase
zhoršila až do štádia karcinómu, pretože sa do štádia karcinómu vyvíjala dlhú dobu, niekoľko rokov (na
tom sa zhodli obe znaleckého autority). Napokon tomu svedčí fakt, že v roku 2009 zmeny zodpovedali
najľahšiemu stupňu ASCUS, pričom

v roku 2014 už šlo o karcinóm, a teda nič ani logicky nenasvedčuje tomu, že by priebežne dochádzalo k
zlepšeniu, práve naopak. Prekancerózy siahali do obdobia pred rokom 2012, ale aj do roku 2012, kedy
len cca 2 % žien s takým výsledkom, aký mala žalobkyňa 1/ už majú karcinóm (viď údaj v znaleckom
posudku podložený odbornou štúdiou). Preto sa dá jednoznačne uzavrieť, že v čase odberu vzorky v
roku 2012 s vysokou pravdepodobnosťou šlo stále ešte len o abnormalitu, ktorá sa až do karcinómu

vyvinula postupne, hoc i jeho vývoju sa dalo teda zabrániť ešte aj v roku 2012 (čo napokon potvrdil
znalecký posudok, a by nasledovala expertná kolposkopia s bioptickým odberom a vyšetrením vzorky
tkaniva na histológii a ak by došlo k následnej konizácii, resp. inému zákroku s cieľom postihnuté tkanivo
lokálne odstrániť). Žalobkyňa 1/ teda mala šancu ešte aj v roku 2012 na úplné vyliečenie abnormalít
(už uvedenými metódami), jej stav nemusel vôbec dospieť až do štádia karcinómu. Ak sa nemusel

vyvinúť karcinóm vôbec, potom o to viac platí, že sa karcinóm nemusel riešiť radikálnym odstránením
maternice. Ako nadbytočné sa potom aj javilo nariaďovať znalecké dokazovanie ním navrhované, aby
bolo zistené, či ku dňu vykonania steru v roku 2012 bolo treba vykonať hysterektómiu. Sám žalovaný
2/ uvádza pritom, že predísť vzniku karcinómu, a teda aj hysterektómii sa dalo ešte aj v roku 2013 a
že celkom určite sa dalo jej predísť aj v roku 2012 (napr. odsek 47 záverečnej reči). O to viac potom

platí, že ak táto možnosť tu bola aj v čase, keď on sám poskytoval (nesprávnu) zdravotnú starostlivosť,
potom táto možnosť a jej nevyužitie, ku ktorému nevyužitiu došlo aj pre nesprávny postup žalovaného
2/, musí ísť na vrub aj jemu. Inými slovami povedané, ak by bol konal žalovaný 2/ správne tak, ako mal,
bola vysoká pravdepodobnosť, že sa karcinóm nevyvinie a že nebude treba ani hysterektómiu, pretože
správny postup žalovaného 2/ by viedol pravdepodobne k takej akcii na strane žalovaného 1/, ktorá

by bola spôsobilá prítomnú abnormalitu ďalej bližšie a presne diagnostikovať a po zistení jej rozsahu
vyriešiť lokálne skôr, ako by sa vyvinul karcinóm. Príčinnú súvislosť medzi non lege artis postupom
žalovaného 2/ a nepovšimnutým rozvojom abonrmalít do karcinómu podľa názoru súdu nevylučuje ani
fakt, že aj dôsledné nedovyšetrovanie lézie na krčku žalovaným 1/ tiež viedlo k rovnakému škodlivému
následku. V tomto prípade ide totiž o dve príčiny, ktoré obe žalobkyni vzali možnosť na včasný záchyt

abnormality. Tieto sa vzájomne nevylučovali. Ak by bol postupoval žalovaný 1/ lege artis, žalobkyni by
to zvýšilo šancu na predídenie karcinómu (to už bolo zdôvodnené v predošlej časti), pričom túto šancu
by zvýšilo aj to, ak by bol býval žalovaný 2/ vzorku správne vyhodnotil, na čo by zákonite bol nadväzoval
ďalší diagnostický postup žalovaného 1/, ktorý by bol spôsobilý tiež vyriešiť jej chorobný stav skôr, ako sa
rozvinul karcinóm. Otázku príčinnej súvislosti ďalej žalovaný 2/ zameral aj na otázku recidívy ochorenia

a tvrdil, že bez ohľadu na to, v akom štádiu je rakovina zistená, hrozí vždy pacientke recidíva, ktorý
následok preto nesúvisí s nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou. Súd má za to, že bolo
primárne potrebné hľadať príčinnú súvislosť medzi
non lege artis postupom žalovaného 2/ a vznikom karcinómu s hysterektómiou, nie medzi
non lege artis postupom a rizikom recidívy karcinómu. Napriek tomu, otázku recidívy spracoval ústav

komplexne v posudku. V čase hodnotenia vzorky žalovaným 2/ v roku 2012 karcinóm ešte nebol
rozvinutý a ani sa rozvinúť nemusel, dalo sa mu zabrániť takmer
s istotou, ako bolo znalecky podložené. Ak by sa karcinóm ani nebol býval vyskytol, potom
o riziku recidívy karcinómu je nadbytočné uvažovať. Napriek tomu súd uvádza, že ak by sa ale už aj
bol karcinóm vyvinul, riziko jeho recidívy sa zvyšuje so zvyšujúcim sa štádiom ochorenia, čo bolo aj

znalecky potvrdené, tj. čím skôr sa už aj rozvinutý karcinóm zachytí, tým je menšie riziko, že sa objaví
znovu, je tu preto aj korelácia medzi včasnosťou záchytu karcinómu a mierou rizika jeho recidívy. Preto
sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcov, že znížením pravdepodobnosti rozvoja choroby sa recidívastávamenejpravdepodobnou,nakoľkochorobasamotnáspoluvytvárapodmienkyprerecidívu.Uvedený
argument má znaleckým posudkom odôvodnený základ. Napokon používal žalovaný 2/ ako argument
v prospech neexistencie príčinnej súvislosti odpoveď znaleckej organizácie Lege artis na otázku č. 15.

S tým, prečo nepovažoval súd tento čiastkový záver za udržateľný, sa v celom rozsahu vysporiadal v
predošlom odseku, kde súd uviedol viacero dôvodov, pre ktoré nie je tento záver presvedčivý. Tu súd už
lendoplní,žeznaleckáorganizáciauviedla,žekzníženiušancížalobkyne1/navčasnýzáchytochorenia
podľa jej názoru nedošlo, pretože ochorenie prebiehalo skryte dlhú dobu a využité konvenčné metódy ju
neboli schopné odhaliť. To, že na inom mieste v rozpore s tu tvrdenou „neviditeľnosťou“ nádoru tvrdí, že

nádor bol viditeľný určite už skôr ako v novembri 2014 kolposkopicky či TVS, súd už odôvodnil vo vzťahu
k žalovanému 1/, voči ktorému tiež aj z tohto dôvodu nie je tento záver presvedčivý. Rovnako tak
ale tiež nepresvedčivo tvrdí, že ani cytologický skríning nebol spôsobilý zvýšiť šancu žalobkyne 1/ na
včasný záchyt, hoci znalecká organizácia vzorku (aspoň tú z roku 2012) nevyšetrila ani prostredníctvom
konzultanta, uviedla, že nie je schopná posúdiť, či hodnotenie vzoriek bolo vykonané korektne alebo
nie a celkom nelogicky prezumovala, že je nutné vždy vychádzať len z takého hodnotenia vzoriek,

aké bolo vykonané bez možnosti skontrolovania správnosti hodnotení (čo súd odôvodnil v predošlom
odseku prečo nie je možné prijať, keď aj všetky ostatné autority vstupujúce do tohto sporu konali opačne
- znalecký ústav, Úrad, Prof. Babál). Tieto základné tézy, z ktorých bol formulovaný záver o tom, že
nie je možné žiaden faktor považovať za ten, ktorý znížil šancu žalobkyne 1/ na včasný záchyt a
predídenie karcinómu či hysterektómie, tak obstáť nemôžu a na základe nich takto formulovaný záver

potom nevychádza z objektívnych, logických a odborne podložených predpokladov. Ani táto okolnosť
preto nemohla vylúčiť príčinnú súvislosť preukázanú vyššie uvedenými skutočnosťami.

1.37. K príčinnej súvislosti so vznikom škody súd prvej inštancie súhrnne uviedol, že
v danom prípade existuje viacero príčin, ktoré sa vzájomne nabaľovali, jedna na druhú a čím viac príčin

(non lege artis postupov) sa v procese poskytovania zdravotnej starostlivosti vyskytlo, tým menšiu šancu
mala žalobkyňa 1/ na to:
a/abyzáchytabnormalítboleštevčase,kedysadalopredísťkarcinómuasnímspojenejhysterektómiia
b/ najmä vo vzťahu k žalovanému 1/ (ktorý mal svoje metódy ako zachytiť už aj nádorový proces - teda
samotný karcinóm, ktoré na jeho záchyt nevyužil), aby sa už rozvinutý karcinóm dal zachytiť v jeho

skoršom štádiu, teda v čase, kedy sa síce už karcinómu ako takému predísť nedalo, ale dalo sa znížiť
riziko komplikácií, riziko recidívy karcinómu a dala sa zvýšiť
šanca na konzervatívny prístup pri liečbe karcinómu (znížiť pravdepodobnosť nutnej hysterektómie),
keďže riziko recidívy, komplikácii a pravdepodobnosť hysterektómie sú menšie tým viac, čím skôr sa
karcinóm zachytí a lieči.

1.38. Čo sa týka zavinenia, toto sa predpokladá a žalovaný 2/ nepreukázal, že škodu nezavinil. So
všetkými okolnosťami, ktorými sa žalovaný 2/ snažili vyviniť (najmä nedokonalosť vlastností testov,
subjektívny prvok hodnotenia, obmedzený čas skrínerov,
a iné) sa už súd vysporiadal v predošlých častiach, tak, že tieto nie sú dôvodné.

1.39. K ďalším námietkam strán voči znaleckým posudkom sa súd prvej inštancie venoval v bode 51
kde uzavrel, že znalecký ústav forensic.sk, Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. ktorý ho
vypracoval, je znaleckým ústavom, oprávneným vykonávať znalecké úkony. H. H. C. bol v čase
vypracovania znaleckého posudku zamestnancom ústavu, osobou odborne spôsobilou zdravotníckeho

pracovníka pre patologickú anatómiu, ktorý bol bez znalosti spisu z dôvodu jeho nestrannosti.
Nevzťahoval sa neho § 16 ods. 6 zákona o znalcoch. Za konečný výsledok teda znalecký úkon nesie
zodpovednosť znalecký ústav. Ten bol riadne zapísaný a odborne spôsobilý podať znalecký úkon. Súd
prvej inštancie zdôvodnil postavenie znaleckého ústavu ako zo zákona špecializovaného vedeckého
a odborného pracoviska. O odbornej spôsobilosti H. C. ani znaleckého ústavu súd prvej inštancie nemal

dôvod pochybovať. Preto námietky žalovaného 2/voči znaleckému posudku vyhodnotil ako nedôvodné.
Rovnako nevidel dôvod spochybňovať odbornú spôsobilosť a závery O. G. ktorého odborné stanovisko
bolo podkladom pre znalecké závery. K námietke, že uvedený znalecký posudok možno považovať
len za listinný dôkaz, pretože bol súkromným znaleckým posudkom, súd prvej inštancie vyhodnotil
ako nedôvodný s dôrazom na to, že CSP zrovnoprávnil súkromný znalecký posudok so znaleckým

posudkom nariadeným súdom. Zdôraznil, že v konaní nebola preukázaná zaujatosť znaleckého
ústavu, ani osôb, ktoré ho vypracovávali. Námietku žalovaného 2/o tom, že do otázok určených
znalcovi sa dostali otázky, ktoré vyhovovali len žalobcom vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú.
Upozornil na to, že žalovaný 2/ mal možnosť na pojednávaní zástupcom znaleckého ústavu klásťotázky. Ostatné námietky voči znaleckému dokazovaniu vyhodnotil súd prvej inštancie za nedôvodné
zdôraznil, že z formálnych hľadísk majú posudky od forensic ako aj od Lege artis všetky náležitosti
sú úplné žiaden nemá prednosť. Aj oba predložené súkromné znalecké posudky od ústavu podľa

nálezovej časti disponovali potrebným penzum informácií a skutkových podkladov, a teda niet dôvodu
konštatovať, že by ich odborné závery mohli byť prípadnými nedostatkami v podkladoch skreslené.
Ani jeden z nich nemožno ako celok diskvalifikovať a an bloc naňho neprihliadať, naviac oba znalecké
posudky od forensic a Lege artis boli čo do odborných (gynekologických) záverov v podstatných častiach
v súlade a neodporovali si. Posudok Lege artis preto rozptýlil pochybnosti súdu, ak tieto v čiastkových

otázkach po výsluchu zástupcu ústavu v gynekologickej časti pretrvali. Súd prvej inštancie v rozhodnutí
zdôvodnil prečo sa priklonil k hodnoteniu znaleckého ústavu v časti potreby diagnostikovania lezie
na krčku žalovaným 1/a prečo v tejto časti posudok Lege artis oproti posudku forensic neobstál. Rovnako
zdôvodnil nedostatky a skutočnosti, ktoré neboli zohľadnené v odpovedi na otázku číslo 15 znaleckého
posudku Lege artis aj to, prečo si tento čiastkový záver odporuje aj s inými konkrétnymi závermi
formulovaný v tom istom posudku z ktorého dôvodu nemôže byť

tento čiastkový záver ani voči žalovanému 1/ ani 2/ zohľadnení ako logický, presvedčivý, nerozporný,
a teda udržateľný.

1.40. Súd prvej inštancie v ďalšom skúmal spoluzavinenie žalobkyne 1/ pri vzniku jej škody na zdraví
a dospel k záveru že jej spoluzavinenie nie je dané. Žalobkyňa 1/ pravidelne navštevovala preventívne

gynekologické prehliadky a vyšetrenia u gynekológa aj mimo poradia, preto z jej správania nemožno
vyvodiť, že by prevenciu rakoviny krčka maternice zanedbala. Naopak návštevy u gynekológa
absolvovala častejšie ako v odporúčaných ročných intervaloch. Pokiaľ poslednú prehliadku vynechala
bolo podľa záverov znalcov povinnosťou žalovaného 1/ju o potrebe kontroly po preliečení poučiť.
Takéto poučenie však nebolo zaznamenané v jej zdravotnej dokumentácii , čo možno pričítať výlučne

na ťarchu žalovaného 1/. Z účtu poistenca žalobkyne 1/medzi období od marca 2014 do najbližšieho
gynekologického vyšetrenia začiatkom novembra 2014 vyplýva, že v tom čase riešila akútne život
obmedzujúce ťažkosti s chrbticou, z čoho vyplýva, že ako laik nerezignovala celkom na riešenie
svojho zdravotného problému, ale vyhľadávala rôznych špecialistov. Súd prvej inštancie akcentoval,
že gynekológovia príčinu jej pretrvávajúcich gynekologických potiaží neodhalili, preto sa dá pochopiť,

že nejakú dobu fungovala
tak ako pred marcom 2014. Argumentáciu žalobcu 1/o nezaočkovaní proti vírusu HPV a o údajnom
spôsobe života žalobkyne 1/vyhodnotil ako nedôvodnú, nepreukázanú a účelovú

1.41. Ku charakteru zodpovednosti viacerých subjektov uviedol súd prvej inštancie nasledovné. Keďže

bolo zistených viacero škodcov, súd prvej inštancie sa musel vysporiadať s tým, akým spôsobom
budú žalovaní zodpovední za škodu, tj. či súd uplatní solidárnu alebo delenú zodpovednosť. Priklonil
sa k zodpovednosti delenej ako výnimky z pravidla o solidárnej zodpovednosti viacerých škodcov,
a zaviazal žalovaných podľa účasti na spôsobení škody. Tomuto deleniu zodpovednosti pristúpil potom
ako preskúmal podanú žalobu a uzavrel, že tým neprekročí žalobný návrh. Nebola zistená ani taká

skutočnosť, ktorá by dokladala, že rozdelením zodpovednosti bude uspokojenie nárokov žalobcov 1/
až 4/ ohrozené. Zdôraznil, že napokon sa v záverečnej reči k aplikácii delenej zodpovednosti prihlásili
aj žalobcovia 1/a 2/. Svoje rozhodnutie odôvodnil v odsekoch 53 a 54 napadnutého rozhodnutia.
Následne v ods. 55 napadnutého rozsudku uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že aj konanie ďalšieho, v konaní nežalovaného subjektu spoločnosti Alpha medical, s.r.o. viedlo k vzniku

škody na zdraví žalobkyne 1/.

1.42. Súd prvej inštancie pre účely delenej zodpovednosti vyjadril podiel zodpovednosti Alpha medical,
s.r.o. v rozsahu 60 %. Vzal do úvahy to, že sa dopustil opakovaného pochybenia v hodnotení 3 vzoriek,
pričom znalci ústavu vyhodnotili, že pochybenie

v hodnotení cytovzoriek v súhrne (aj s pochybením žalovaného 2/) bolo „kruciálne“, teda nepochybne
mu treba „priradiť“ najväčší podiel na celkovom škodlivom následku.
Alpha medical, s.r.o. hodnotila vzoriek najviac, a preto ide o najviacnásobné pochybenie
v procese poskytovania zdravotnej starostlivosti, pričom aj jeho zodpovednosť bude preto vyššia ako
zodpovednosť žalovaného 2/, ktorý hodnotil len jednu vzorku. Súčasne toto pochybenie súd prvej

inštancie hodnotil aj ako závažnejšie oproti pochybeniu žalovaného 1/, ktorého pochybenie síce bolo
tiež preukázané, ale na druhej strane, primárnou chybou, ktorá viedla k nesprávnemu menežmentu
pacientky, bolo, že Alpha medical, s.r.o. (a žalovaný 2/) žalovanému 1/ poskytovali nesprávnu informáciu
o stave na krčku po dobu niekoľkých rokov. Aj v dôsledku toho gynekológ o predrakovinových zmenáchzrejme neuvažoval ako o prvej možnosti. Vzhľadom na hodnotenie 3 vzoriek súd prvej inštancie ustálil
zodpovednosť
Alpha medical, s.r.o. na 60 %, z čoho 15 % priradil k nesprávnemu hodnoteniu prvej vzorky, zohľadňujúc

to, čo bolo zistené, že stále šlo o stav na hranici normy pripúšťajúci istú mieru zámeny s ešte normálnym
stavom (označené zástupcom ústavu ako „riziková šedá zóna“), pričom stav ASCUS síce už mohol
nasmerovať starostlivosť v roku 2009 o žalobkyňu 1/ inak, ale stále šlo ešte len o ľahšiu formu
abnormality, u ktorej bol predpoklad, že bude zachytená (ak sa sama nevyhojí znova do režimu NILM),
keď nie v tom roku, tak pri nasledujúcom odbere. Znalec potvrdil, že najpravdepodobnejšie od roku 2011

museli byť vzorky už určite jasne pozitívne (v roku 2011 hodnotené znalecky ako HSIL, v roku 2013
ako LSIL), a preto závažnosť nesprávnosti hodnotenia takto už jasne dysplatických buniek ešte stále
ako normálnych, napriek tomu že stav buniek už nasvedčoval vyššiemu a nebezpečnejšiemu štádiu
abnormality, je vyššia ako v prípade hodnotenia vzorky (ASCUS) z roku 2009
z kategórie hraničiacej s normou. Ako najvážnejšie aj znalec ústavu označil pochybenie pri hodnotení
vykonanom konzultantom úradu potvrdenom znalcom ústavu ako HSIL, čomu súd prvej inštancie preto

priradil až 25 %. Tretia vzorka takisto hodnotená nesprávne ako LSIL rovnako s viditeľnou dyspláziou
buniek (aj keď ľahšou ako pri HSIL) zaberá zvyšných 20 % (na pomedzí medzi hraničným ASCUS s 15
% a celkom jednoznačne vážnym nálezom
HSIL – 25 %). Spolu na Alpha medical, s.r.o. pripadá 60 % účasť na celkovej zodpovednosti za vzniknutú
škodu. Miera účasti žalovaného 2/ bola súdom prvej inštancie ustálená na 20 %. Zohľadnil to, že oproti

Alphamedicalžalovaný2/hodnotillenjednuvzorku,atedajavísabyťspravodlivýmrozdelenievpomere
60 % za 3 vzorky a 20 % za jednu vzorku.
Žalovaný 2/ hodnotil vzorku ako NILM, mala byť správne hodnotená ako H-SIL a vzhľadom na to, že
sa pripúšťala teoretická možnosť hodnotenia aj ako ľahšej abnormality (pri zohľadnení subjektívneho
prvku, teda pri menej kritickom náhľade), 20 % je v porovnaní

s ostatnými spoluškodcami adekvátny pomer. Súčasne je zachované, že gro pochybení aj podľa
znaleckého ústavu v súčte padá na vrub laboratórií (spolu 80 %), pretože ich pochybenia boli tie,
ktoré boli kľúčové. Čo sa týka miery účasti žalovaného 1/ na spôsobenej škode, túto ustálil na 20 %,
pričom vzal do úvahy charakter pochybení, ich počet aj časový úsek, kedy k nim došlo. Žalovaný 1/
porušil povinnosť tým, že nediagnostikoval léziu uvádzanú ním v rokoch 2011-2013, nevyužil riadne

diagnostické metódy, ktoré umožňovali záchyt nádoru na krčku (TVS, kolposkopia), nestanovil kontrolu
a nepoučil žalobkyňu 1/
o povinnosti kontroly, na ktorej mal vykonať také postupy, ktoré by s najväčšou pravdepodobnosťou
zachytili už prítomnosť malignity. Posledné dve menované pochybenia (nezachytenie nádoru
dostupnými diagnostickými metódami a opomenutie kontroly) sa viazali už až na čas, kedy nádor

s najväčšou pravdepodobnosťou bol nádorom a nie na prekancerózne štádiá (na bunkovej úrovni).
Karcinómu ako takému teda sa zabrániť využitím týchto metód vzhľadom na to, že išlo už až o rok 2014
(marec 2014, resp. najskôr niekedy
v roku 2013) s najväčšou pravdepodobnosťou už celkom nedalo, len sa dal záchyt karcinómu učiniť
teoreticky v skoršom štádiu a docieliť tak jednoduchší postup liečby s nižším rizikom metastáz a

komplikácií (toto je už pri záchyte skoršom o 3 mesiace). Takéto pochybenie je svojou závažnosťou z
pohľadu následkov ale podľa súdu prvej inštancie menšie ako pochybenie ostatných subjektov v čase,
kedysazáchytomabnormalityvprekanceróznomštádiudaloeštecelkomzabrániť,abykarcinómvznikol
(a teda sa tento ani nemusel vôbec vyvinúť). Ako vážnejšie vnímal pochybenie nediagnostikovania
lézie, ktoré sa viaže na skoršie obdobie (2011-2013), lebo dôslednou diagnostikou a prípadným ďalším

ošetrením
a liečením bola šanca ešte aj celkom predísť neskoršiemu vyvinutiu karcinómu (čo
v predošlom prípade pochybenia žalovaného 1/ zrejme už nebola), resp. by bolo v skorších štádiách
možné karcinóm celkom odstrániť (opäť s menším rizikom komplikácií). Obaja zástupcovia znaleckého
ústavu potvrdili, že pochybenia laboratórií boli oproti tomu ale „kruciálne“. Z tohto dôvodu súd prihliadnuc

na vyššie uvedené východiská ustálil mieru zodpovednosti žalovaného 1/ na škode v rozsahu 20 %.
Síce sa mu dávalo za vinu pochybenie vo viacerých smeroch (diagnostika, kontrola, lézia), avšak
elementárnym pochybením bolo nesprávne vyhodnotenie cytovzoriek (mimo rámca dosahu žalovaného
1/) a väčšina pochybení lekára (diagnostika, kontrola) sa viazala už až k neskorším štádiám (kde bola už
vysoká pravdepodobnosť, že by sa karcinómu zabrániť už celkom tak či onak nedalo, akurát by sa mohol

zachytiť v skoršom štádiu so šancou na nižšie riziká a komplikácie). Takéto rozdelenie škody sa súdu
prvej inštancie javilo v porovnaní s ostatnými pochybeniami ako spravodlivé. Preto rozhodol, že žalovaný
1/ a žalovaný 2/ zodpovedajú za škodu v rozsahu každý po 20 %. Na Alpha medical potom pre účely
tohto konania pripadá 60 %. Uplatnenie delenej zodpovednosti pritom nebolo dôvodom na zamietnutiežaloby, ako sa toho domáhal žalovaný 1/, keďže spôsob žiadaného plnenia „spoločne a nerozdielne“
v sebe subsumuje aj plnenie jednotlivé. Žalobkyni 1/ nebolo teda titulom škody priznané celé plnenie
(celá sumy žalovanej náhrady škody) a na základe tohto rozhodnutia nebude možné od každého zo

žalovaných žiadať celé solidárne (vyššie) plnenie, ale len na nich (menšiu) pripadajúcu časť. Petit tak
prekročený nebol. Vo zvyšku žiadanej škody súd prvej inštancie preto žalobu žalobkyne 1/ zamietol.

1.43. K výške škody na zdraví žalobkyne 1/ uviedol odvolací súd nasledovné. Výšku škody na zdraví
žalobkyne 1/ súd prvej inštancie neodvodzoval od znaleckého posudku

o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 26.09.2016 spracovaného
H. N. L. (obvodnou lekárkou žalobkyne 1/), a to z dôvodu jeho formálnych nedostatkov, na ktoré
poukazovaliajžalovaní.Malzato,žehonevypracovaloprávnenýsubjekt,nakoľkopodľa§2ods.3písm.
d/zákonač.437/2004Z.z.posudzujúcimlekáromjelekár,ktorýnaposledyliečilpoškodenéhovsúvislosti
s poškodením na zdraví. V tomto prípade podľa názoru súdu malo ísť o lekára Národného onkologického
ústavu, kde bol realizovaný operačný zákrok s hysterektómiou, rádioterapia, chemoterapia, kde

žalobkyňa 1/ absolvovala v súvislosti s onkologickým ochorením jednotlivé kontroly a kde doteraz podľa
jej vlastných tvrdení je v dispenzárnej starostlivosti v súvislosti s týmto poškodením zdravia. Nadbytočné
bolo preto vysporadúvať sa s ostatnými námietkami týkajúcimi sa posudku H. L.. Žalobcovia v rámci
predloženého súkromného znaleckého posudku znaleckého ústavu forensic č. 99027/2019 v zmysle
§ 7 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z.z. nechali spracovať tiež nové ohodnotenie bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia, pričom sami následne upravili žalobu v zmysle tohto nového obodovania, a
teda je jasné, že sami sa týmto novým znalecky spracovaným bodovým ohodnotením riadili. Čo sa týka
námietok voči ohodnoteniu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vykonanému znaleckým
ústavomforensic.sk,žalovaníkonkrétnenámietkyvočibodovémuohodnoteniuobsiahnutémuvposudku
znaleckého ústavu forensic (jeho správnosti či nesprávnosti) nevznášali. Súd prvej inštancie považoval

určenie výšky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia učinené znaleckým ústavom forensic č.
99027/2019 za riadny znalecký posudok. Na tom nemôže nič meniť ani to, že znalecký ústav tak činil v
rámci odpovede na otázku č. 9, aby znalecký ústav vykonal návrh bodového ohodnotenia, čo napokon
je celkom bežne používaná formulácia
v znaleckých posudkoch tohto typu. Táto úvodná veta nerobí posudok nepoužiteľným, nakoľko bodové

ohodnotenie vykonané forensicom je riadne a ucelené, vo všetkých položkách odôvodnené a vykonané
na to odborne spôsobilou osobou, a teda v celom rozsahu použiteľné.

1.44. Znalecký ústav vyčíslil náhradu za bolesť v zmysle § 9 ods. 1 zák.č. 437/2004 Z.z. vrátane jeho
navýšenia podľa § 9 ods. 5 písm. b/ a c/ tohto zákona celkovo na 385 bodov,

z toho na hysterektómiu so saplingektómiou a transpozíciu vaječníkov pre zhubný nádor 180 bodov a
ďalších 180 bodov ako 100 %né zvýšenie pre rádioterapiu a chemoterapiu (bolestivejší spôsob liečby)
a operačný výkon, a ďalej za operačnú ranu brušnej steny 25 bodov (bez zvýšenia). Znalecký ústav
pritom uviedol zdôvodnenie zvýšenia podľa § 9 ods. 5 písm. b/ a c/ tohto zákona aj to, ku ktorému
inému poškodeniu zdravia je možné diagnózu žalobkyne 1/ z hľadiska bolesti najlepšie prirovnať (§

3 ods. 3 zákona). Zdravotný stav žalobkyne 1/ bol ustálený dňom 16.04.2015 (iný dátum ustálenia
nebol preukázaný). Nárok na bolestné vznikol v roku 2015 a rozhodujúca je tak suma 2 % z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR zistenej Štatistickým úradom SR za rok 2014. 1 bod
činil 17,16 Eur (2 % priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva v r. 2014 v sume 858,- Eur). Bolestné
v súčte činí 385 bodov x 17,16 Eur, spolu 6.606,60 Eur, po zaokrúhlení (podľa § 5 ods. 2 zákona) spolu

6.607,- Eur.
1.45. Znalecký ústav vyčíslil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 10 ods. 1 zák. č.
437/2004 Z.z. vrátane jeho zvýšenia podľa § 10 ods. 4 tohto zákona celkovo na 2500 bodov, z toho A/
pol. 320b1/ karcinóm krčka maternice s následnou nutnosťou hysterektómie u bezdetnej ženy mladšej
ako 45 rokov + 100 %tné zvýšenie pre vek, bezdetnosť a stratu reprodukčnej schopnosti: 1200 bodov +

1200 bodov a B/ pol. 433a/ keloidná jazva po operácii na brušnej stene 5 cm2 povrchu tela 100 bodov.
Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia je náhrada za stav spojený s poškodením zdravia, ktorý
má negatívne následky na život poškodeného. Poškodenie zdravia žalobkyne 1/ a negatívy stav z neho
plynúci, je priamym následkom nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ako už bolo uvedené,
pričom netrpela ani žiadnymi inými chorobnými stavmi, ktoré by sa na zhoršení trvalých následkov

podieľali a ktoré by k nim prispeli. V danom prípade je tak zrejmé, že následky poňaté do bodového
ohodnotenia v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia vznikli ako následok postupu non lege artis.
Súd prvej inštancie teda vychádzalz tohto (nesporného) bodového ohodnotenia na 2.500 bodov. Pre účely sťaženia spoločenského
uplatnenia k ustáleniu zdravotného stavu dochádza až rok po poškodení zdravia. Vzhľadom na to, že
sa vrámci sťaženia spoločenského uplatnenia bodovala hysterektómia a jazva po operácii, tak sa musí

vychádzať z okamihu, kedy k operačnému zákroku, ktorého výsledkom bola hysterektómia, došlo, t.j.
rok plynie od decembra 2014. Rok by pre účely sťaženia spoločenského uplatnenia pripadol teda na
december 2015. Vychádzajúc už zo zásad uvedených v predošlom odseku, pre určenie výšky bodu je
podstatnásuma2%zpriemernejmesačnejmzdyzamestnancavhospodárstveSR zistenejŠtatistickým
úradom SR za rok 2014. 1 bod tak činí sumu 17,16 Eur. Bolestné v súčte činí 2.500 bodov x 17,16 Eur

(podľa § 5 ods. 2 zákona), spolu 42.900 Eur.

1.46. Žalobkyňa 1/ si uplatnila nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 5 ods. 5 zákona
č. 437/2004 Z.z. a to vo výške 50 % zo sumy 42.900,- Eur, čo predstavovalo sumu
21.450,-Eur. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že nie je daný žiaden

dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo spravodlivé pristúpiť k zvýšeniu podľa § 5 ods. 5 cit.
zákona. V tejto časti preto žalobu zamietol.

1.47. K náhrade nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/ uviedol súd prvej inštancie nasledovné.

1.48. Žalobkyňa 1/ odôvodnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do práva na súkromný a
rodinný život. Odôvodňovala ho nielen fyzickými ale aj psychickými útrapami, strachom z budúcnosti,
kedy riziko recidívy ochorenia vzbudzuje u nej obavy o ňu a osud jej partnerského života, ďalej
komplikáciami vo vnímaní svojej integrity, ale aj nenaplneným očakávaním založiť si mnohodetnú rodinu
a nemožnosťou vychovávať vlastné deti k radosti svojej a svojich blízkych. Žalobkyňa 1/ tvrdila, že

trpí post - traumatickým syndrómom prejavujúcim sa úzkostnými spomienkami, snami a vracajúcimi sa
negatívnymi pocitmi. Pre zlé prežívanie sa vyhýba stretnutiam so známymi s malými deťmi aj miestam,
ktoré jej chorobu pripomínajú, pripravuje sa tak o možnosť tráviť čas priateľmi. Nevie sa zmieriť
s pocitom, že nebude môcť mať s manželom deti a ťažko nesie otázky na to, kedy už konečne deti budú
mať od známych aj rodiny. Pociťuje preto aj odcudzenie a je ťažké pre ňu o traume rozprávať, teda

popisovala negatívne následky aj na jej sociálny život. Zrútil sa jej svet
a týmto trpí celá rodina. Nie je v starostlivosti psychológa ani psychiatra, pretože nevie sa
o tejto bolesti rozprávať s cudzím človekom. Poukázala na to, že uvedené prežíva vďaka svojmu
manželovi, ktorý pri nej stál od oznámenia diagnózy, odkedy sa im začal život vyvíjať inak, ako si
plánovali. Diagnostika ochorenia a liečba zasiahla do obdobia plánovania svadby, pretože sa zasnúbili

vo februári 2014 a dátum svadby bol stanovený na september 2015. Poukázala na to, ako ju psychicky
aj fyzicky negatívne zasiahla rádioterapia
a chemoterapeutická liečba, ťažké prežívanie stavov po chemoterapii a prostredie onkologického
ústavu, kam doposiaľ chodí na kontroly. Ona ani jej partner napriek vedomosti o tom, že nebude môcť
mať deti, nikdy nezvažovali, že by svadbu zrušili, táto negatívna skúsenosť ich spojila. Vždy chceli mať

aspoň dve deti, jej sestry aj kamarátky majú deti, ona deti miluje, no ich prítomnosť jej priťažuje, uzatvára
sa. Kamaráti aj rodina im pomohli a aj vďaka nim ochorenie lepšie zvládla.

1.49. Súd sa musel najskôr vysporiadať s otázkou, či je možné, aby žalobkyňa 1/ žiadala popri náhrade
za sťaženie spoločenského uplatnenia aj náhradu nemajetkovej ujmy, pričom túto súd posúdil kladne.

Náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (ani jeho mimoriadne zvýšenie, ktoré súd ale nepriznal)
a náhradu nemajetkovej ujmy nežiada žalobkyňa 1/ za účelom odčinenia totožných ujem. Zmyslom
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej
dôstojnosti s konkrétnym vyčíslením finančnej náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na

všetky okolnosti konkrétneho prípadu, prípadne účinne vyvážiť
a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu
a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho zmyslom náhrady
ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby ako to predpokladá §
444 Občianskeho zákonníka je pokúsiť sa poskytnúť náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia

žalobkyne 1/, ktoré má nepriaznivé následky pre jej životné úkony, pre uspokojovanie jej základných,
životných a spoločenských potrieb alebo plnenie spoločenských úloh. Podľa § 2 ods. 2 zákona č.
437/2004 Z.z., sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktorý má
preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného na uspokojovanie jeho životnýcha spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh. Z predmetného potom vyplýva, že
zmyslom náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za
ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Ani zo zásad na hodnotenie bolesti a

sťaženia spoločenského uplatnenia, ani zo sadzieb bodového ohodnotenia, nie je možné vyvodiť, že
by sa náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta
do psychického stavu osoby, ochranu dôstojnosti dotknutej neoprávneným zásahom a do práva na
súkromný a rodinný život (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/45/2018 zo dňa 25.10.2018).
Čo sa týka žiadaného mimoriadneho zvýšenia náhrady nemajetkovej ujmy, ako už bolo uvedené,

toto odôvodňovala iba priznaním invalidity, teda celkom iným následkom ako sťaženie spoločenského
uplatnenia ako takého a náhradu nemajetkovej ujmy. Čo sa týka toho, aké následky sa tu konkrétne
odškodňujú priznanou náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia, ide o následky vo sfére telesnej
integrity, teda „fyzickú“ stratu reprodukčného orgánu, zásah do práva na zdravie, a to objektívne
podľa zdravotnej dokumentácie podľa stanovených „tabuľkových“ kritérií pre všetky osoby, ktoré utrpeli
rovnakú škodu. Napokon, touto stratou maternice sa obmedzila možnosť žalobkyne 1/ uplatniť sa a

realizovať v živote
a spoločnosti ako matka a plniť spoločenskú úlohu matky, keďže treba dodať, že spoločnosť stále
všeobecne očakáva, že žena bude aj matkou (a možno niekedy až tak ďaleko, že bude matkou na
prvom mieste a až potom všetkým ostatným). Touto formou odškodnenia sa ale neodškodňujú zásahy
do súkromného, rodinného života. Odškodnenie tejto ujmy je potom vyhradené inštitútom vyplývajúcim

z nárokov na právo na ochranu osobnosti. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalovaných, že by žalobkyňa
1/ uplatňovala oba nároky na základe totožných tvrdení, pretože skutkové tvrdenia v tomto ohľade
rozlišovala vo vyššie uvedenom smere opakovane vo všetkých podaniach, kde sa k tomuto nároku a
námietkam o duplicite vyjadrovala. Ak žalovaní a intervenient poukazovali na uznesenie Ústavného súdu
SR,

sp.zn. I. ÚS 426/2014, v ktorom ústavný súd uzavrel, že všeobecné súdy vyložili ústavne
akceptovateľným spôsobom ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia
zák. č. 437/2004 Z.z. a žalobu na ochranu osobnosti zamietli, súd k tomuto rozhodnutiu uvádza, že v
ňom nešlo o také absolútne následky na zdraví poškodenej sťažovateľky ako
v prípade žalobkyne 1/ (poškodená sťažovateľka utrpela zlomeninu tela stavcov, otras mozgu,

pomliaždeninu pravej strany hrudníka s práceneschopnosťou v trvaní 10 mesiacov). Pri takomto (oproti
žalobkyni 1/ neporovnateľne menej závažnom) poškodení zdravia sa dá prijať spravodlivý záver, že
náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia určená podľa
zák. č. 437/2004 Z.z. pokrýva aj odčinenia následkov v spoločenskom živote. Napokon
z nálezu Ústavného súdu I. ÚS 426/2014 zverejneného pod č. 15/2015 by sa mohlo javiť, že súbeh, či

konkurencianárokuztitulusťaženiaspoločenskéhouplatneniaanáhradynemajetkovejujmypriochrane
osobnosti v zásade nie je možný, avšak pokiaľ vychádzame zo samotnej vety nálezu Ústavného súdu,
ktorý uvádza, že nemožno duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových tvrdení súbežne
právo na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 Občianskeho zákonníka
a právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ, v prejednávanej veci z hľadiska

skutkového, ako už bolo vyššie odôvodnené, nejde o duplicitné uplatňovanie si toho istého nároku na
základe rovnakých skutkových tvrdení. Nároky majú síce svoj základ v jednom skutkovom deji
(non lege artis postupe), ale každý nárok je samostatný. Napokon aj Najvyšší súd SR
v rozsudku sp.zn. 7Cdo 65/2013 zo dňa 28.05.2014 vyslovil záver, že ten istý skutkový dej môže
v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského

uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných
právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť
vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho
ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného

života poškodeného. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa súd zaoberal dôvodnosťou žaloby
v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy zásah do práva žalobkyne 1/ na súkromie a na rodinný
život.

1.50. Žalovaní namietali, že neboli splnené podmienky na priznanie nároku na náhradu ujmy, a síce že

nebola splnená podmienka existencie zásahu, ktorý bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení
osobnostných práv, protiprávnosť tohto zásahu a existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a ujmou.
Súd prvej inštancie mal naopak za to, že všetky tieto predpoklady naplnené boli. Ide o zodpovednosťobjektívnu(danúbezohľadunazavinenie). Neoprávnenýmzásahomvdanomprípadejevyššieopísaný
a preukázaný
non lege artis postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/ zo strany oboch žalovaných

a Alpha medical. U žalobkyne 1/ sa vyvinul karcinóm krčka maternice, ktorého liečba si vyžadovala
operačný zákrok spočívajúci nielen v odstránení karcinómom postihnutej časti, ale v celkovej
hysterektómii, tj. odobratí maternice, oboch vajcovodov, pričom vaječníky jej boli ponechané a
transponované mimo oblasť malej panvy. Ako bolo preukázané znaleckým posudkom, v súčasnosti
žalobkyňa 1/ nie je schopná byť oplodnená prirodzenou cestou, nie je možná u nej ani gravidita ako

taká. Takto spôsobená praktická neplodnosť a neschopnosť donosiť a porodiť dieťa z dôvodu nutnosti
vykonania hysterektómie, bola preukázateľne trvalým následkom nesprávne poskytnutej zdravotnej
starostlivosti podrobne zdôvodnenej vyššie, nakoľko žalovaní (a Alpha medical) z dôvodu porušenia
svojich povinností nezachytili abnormality na krčku maternice v čase, kedy sa ešte dalo úplne predísť
karcinómu a s ním spojenej nutnej hysterektómii a ani už rozvinutý karcinóm nezachytili v štádiu, kedy
by sa ešte dala znížiť pravdepodobnosť nutnej hysterektómie spôsobujúcej trvalú neplodnosť. Súd mal

preto naplnenú aj podmienku príčinnej súvislosti medzi zásahom a škodou. Ak sa žalovaný 1/ bránil tým,
že jeho konanie nemôže byť zásahom do osobnostných práv v príčinnej súvislosti s ujmou, pretože on
žalobkyni 1/ nevyberal maternicu a že hysterektómia mala byť dobrovoľným rozhodnutím žalobkyne
1/, pre toto platí to, čo už bolo odôvodnené v časti týkajúcej sa predpokladov zodpovednosti za škodu
žalovaného1/.Súdprvejinštancie uviedol,žehysterektómiaužbolapraktickyživotzachraňujúcizákrok,

ktorý už bol len následkom nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti aj zo strany žalovaného 1/,
pričom by k nemu nemuselo dôjsť, ak by bol zdravotný stav žalobkyne 1/ včas a adekvátne riešený. Tiež
sa žalovaný 1/ domáhal, aby pre účely náhrady nemajetkovej ujmy (ale aj pre účely náhrady škody) dával
súd prvej inštancie do pomeru príčiny a následku len naposledy ním vykonanú preventívnu prehliadku
v máji 2013 a následne vzniknutú ujmu, pričom toto nemá logické opodstatnenie, pretože poskytovanie

zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného 1/ bolo posudzované ako celok
a nebolo jasné, z akých rozumných dôvodov by súd mal vyselektovať z nej len jedno vyšetrenie a iba
toto zohľadňovať o to viac, pokiaľ porušenie právnej povinnosti, ktoré je
v príčinnej súvislosti so škodou, bolo preukázané na strane žalovaného 1/ aj pred týmto dátumom aj
po ňom. Žalovaný 2/ zase ponúkal taký výklad, podľa ktorého by žalobkyňa 1/ rovnako mala traumu z

choroby, hrozby smrti aj pri včasnej diagnóze rakoviny, a teda tieto následky nesúvisia s tým, čo sa mu
dáva za vinu, teda oneskorená diagnostika rakoviny. Aj
s týmto sa súd prvej inštancie už vysporiadal aj pre účely náhrady škody ako s nedôvodnou
argumentáciou, a preto už len stručne uviedol, že žalobkyňa 1/ dávala žalovanému 2/ za vinu to,
že vôbec ochorela na rakovinu krčka maternice, hoci sa táto choroba ani nemusela (pri správne

poskytnutej zdravotnej starostlivosti) vyvinúť. Preto nie je správna taká konštrukcia, že rakovina by sa
bola vyvinula tak či onak, a teda že tak či onak by žalobkyňa 1/ trpela jej negatívnymi dôsledkami. Pokiaľ
by bolo poskytnutie zdravotnej starostlivosti od počiatku adekvátne, následky spojené s onkologickým
ochorením vôbec nemuseli žalobkyňu 1/ postihnúť a dalo sa im (a ujme s nimi spojenej) s vysokou
pravdepodobnosťou predísť. Napokon žalovaní namietali s cieľom zbaviť sa zodpovednosti z titulu

ochrany osobnosti to, že žalobkyňa 1/ (a s ňou teda ani žalobca 2/) ani nemá zmarenú možnosť mať deti,
iba sťaženú možnosť mať deti, pričom predostierali možnosti surogačného materstva, transplantácie
maternice a adopcie. Túto argumentáciu súd považuje za značne necitlivú až nevhodnú, pretože
znalecky bolo jednoznačne preukázané a aj žalovaní ako poskytovatelia zdravotnej starostlivosti si
musia byť vedomí toho, že možnosť transplantácie maternice je stále len experimentálna záležitosť, nie

štandardnáaanibežnámetódanaobnovenieplodnosti.Zástupcaznaleckéhoústavu vedeluviesťjeden
prípad vo Švédsku, kde úspešne transplantovali maternicu, pričom tento zákrok sa robí, ako uviedol,
napokon väčšinou len
u žien, ktorým sa maternica nevyvinula a nie u žien po karcinóme. Žalobkyňa 1/ nie že reálne túto
možnosť nemá, ale aj keby ju mala, nie je povinná riziká experimentálneho zákroku

s neistým výsledkom podstupovať akokoľvek veľmi by vlastné dieťa chcela. Hoci aj žalobkyňa 1/
so žalobcom 2/ podstúpili pred zahájením jej liečby na klinike asistovanej reprodukcie zmrazenie 4
oplodnených embryí, tieto nie je schopná vynosiť. Ak sa odkazovalo na surogačné materstvo, pri ktorom
by sa dali tieto embryá použiť, žalovaní musia vedieť, že toto nie je v slovenskom právnom poriadku
upravené ako možné a žalobkyňa 1/ by musela vycestovať (najbližšie do Česka), aby vôbec mohla

uvedené podstúpiť, čím by sme ju vlastne nútili obchádzať náš právny poriadok, čo nie je možné od
nej spravodlivo žiadať. Nehovoriac o tom, že žalovaní neponúkajú už odpovede na to, ako by následne
mali byť vyriešené právne vzťahy medzi takto cudzou ženou vynoseným dieťaťom a žalobkyňou 1/
v podmienkach nášho právneho poriadku. Napokon táto otázka naráža aj na otázku náboženskéhoči filozofického presvedčenia a nie je pre každého a podľa názoru súdu táto možnosť je preto skôr
iluzórnou, no nie reálnou možnosťou, ako sa žalobkyňa 1/ môže dopracovať
v podmienkach Slovenskej republiky k vlastnému dieťaťu. Stále by ale bola žalobkyňa 1/ ukrátená o

možnosť dieťa sama vynosiť a porodiť a budovať si k nemu už v tomto procese vzťah. Napokon ako
možnosť, ktorým by žalobkyňa 1/ (ale aj žalobca 2/) mohla negatívne dôsledky hysterektómie zvrátiť,
je žalovanými uvádzaná adopcia, ktorú, ako bolo preukázané, žalobkyňa 1/ so žalobcom 2/ doposiaľ
nevyužili a nie sú zapojení do procesu osvojenia.
Ani týmto spôsobom by však podľa názoru súdu ujma žalobkyne 1/ (ani žalobcovi 2/) už vzniknutá

nezmizla. Nemožnosť mať vlastné deti totiž podľa názoru nie je vykompenzovateľná tým, že si žalobkyňa
1/ s manželom jednoducho iba zabezpečí iné dieťa iným spôsobom a všetko sa tým vráti „do normálu“.
Napokon tiež nie je podľa názoru súdu možné vykladať nepodstúpenie procesu osvojenia tak, že
žalobkyňa 1/ si za ujmu môže sama, resp. že žalobkyňa 1/ sa nesnaží si ujmu sama dostatočne
zmierňovať. Žalobkyňa 1/ hlavne nie je povinná si sama ujmu zmierňovať a už vôbec nie spôsobmi, o
ktorých ani nemusí byť vnútorne presvedčená, že sú správne. Z ustanovení § 11 až 13 Občianskeho

zákonníka dopadajúce sa tento nárok nevyplýva, že predtým, než sa rozhodne si poškodená osoba
uplatniť svoj nárok, by sa mala snažiť sama si zmierovať ujmu, ktorú jej spôsobil niekto iný. Rovnako
nepodstúpenie tohto procesu nič nehovorí o tom, do akej miery po deťoch
v skutočnosti túži či netúži, alebo do akej miery ju stav spôsobený nemožnosťou mať vlastne deti
vnútorne trápi. Ak by sme to takto vykladali, išlo by o zjednodušený náhľad na vec. Proces osvojenia je

totiž náročný a zdĺhavý proces, ktorý nemusí byť v súlade s presvedčením jednotlivca, nie každý musí
maťsiluhopodstúpiť asúdsidokážepredstaviť,žekaždýsanemusícítiťnato,abyprijalzasvojecudzie
dieťa a ani nie je povinný si toto bremeno na svoje plecia vziať. Napokon v procese adopcie sa skúma
aj zdravotný stav osvojiteľov ako budúcich rodičov (§ 104 zákona o rodine), pretože tento nesmie byť v
rozpore s účelom osvojenia a vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa 1/ je po prekonaní onkologického

ochorenia, nie je možné ani predpokladať, či a do akej miery by bol jej zdravotný stav vyhodnotený ako
súladný s účelom osvojenia. Ani potenciálna možnosť mať cudzie dieťa ako vlastné by však podľa súdu
nezmiernili závažnosť ujmy už nastalej, a preto vyššie uvedené náznaky, ktoré sa snažia vzniknutú ujmu
relativizovať ba až znegovať, hodnotí súd ako právne irelevantné. Žalovaní tiež poukazovali na to, že
vzniknutú ujmu zmierňuje aj čas, a teda týmto výkladom by zrejme plynutie času malo byť na prospech

pôvodcu zásahu (lebo by mal menej platiť) a čím neskôr by súd o žalobe rozhodol, tým menšia ujma
a teda aj jej odškodnenie by malo byť. Toto je úplne absurdný výklad, najmä za stavu, kedy sa nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy premlčuje a každé otálanie s jej uplatnením (a vyčkávanie či čas ujmu
zmenší či nie) ide na vrub poškodeného. Ani odškodnenie pozostalých po úmrtiach ich blízkych nie je
závislé na tom, aký čas od úmrtia uplynul, a preto ani v prípade straty možnosti mať vlastné dieťa nie

je možné hovoriť, že ujma, ktorá nastala, bude o pár rokov iná, menej závažná, ako bola bezprostredne
po strate, pretože táto strata je absolútna
a nenahraditeľná. Žalovaní sa ďalej bránili tým, že na základe dohody o urovnaní žalobkyňa 1/ ale aj
zvyšní žalobcovia dostali už viac, než na čo mali nárok a sumu vyššiu, než akou sa obdobné ujmy
odčiňujú, a preto mali za to, že im už žiadna náhrada nemajetkovej ujmy z ich strany nemá patriť. Je

pravda, že žalobkyňa 1/ a zvyšní žalobcovia sa dohodli na urovnaní
s Alpha medical, avšak toto urovnanie ak tak môže predstavovať len odškodnenie nárokov plynúcich
z jeho vlastného protiprávneho konania, nie však z protiprávneho konania ostatných spoluškodcov -
žalovaných 1/ a 2/, a preto ani suma urovnania už poskytnutá žalobcom nepredstavuje sumu, ktorá
by nahrádzala povinnosť žalovaných plniť. Suma uhradená žalobkyni 1/ z dohody o urovnaní (91.000,-

Eur) by mala predstavovať urovnanie pokrývajúce tak náhradu škody ako aj náhradu nemajetkovej ujmy
žalobkyne 1/ od
Alphamedical,apretoaniniejemožnénapodkladedohodyvymedziťprávealenkoľkozosumy91.000,-
Eur pripadá na náhradu škody a koľko na náhradu nemajetkovej ujmy a aká časť žalovanej sumy titulom
ochrany osobnosti bola vlastne žalobkyni 1/ zo strany

Alpha medical zaplatená. Platí pritom delená zodpovednosť, a teda každý škodca plní iba na neho
pripadajúcučasťaneplnízaostatných.Alphamedicalplniltoľko,koľkouznalzavhodné,aletonezbavuje
povinnosti súd v tomto konaní určiť, aká je primeraná suma náhrady nemajetkovej ujmy a povinnosti
zaviazať žalovaných na zaplatenie takej náhrady, aká pripadá na nich dvoch, a to nezávisle na tom,
koľko platil Alpha medical. Plnením zo strany

Alpha medical nedošlo k uspokojeniu nárokov žalovaného 1/ a žalovaného 2/ ani v časti a ich povinnosť
plniť na nich adekvátne pripadajúcu časť trvá.1.51. Napokon žalovaný 1/ tvrdil, že niet dôvodu priznať náhradu relutárnej náhrady, pretože si
žalobkyňa 1/ ani ostatní žalobcovia neuplatňuje aj niektorú z foriem morálneho zadosťučinenia, napr.
ospravedlnenie. Ani s touto argumentáciou sa súd nestotožnil. Z obsahu § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka nevyplýva, že by priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch bolo podmienené súčasným priznaním primeraného zadosťučinenia,
tzv. morálnej satisfakcie. Podmienkou relutárnej náhrady je predovšetkým skutočnosť, že morálna
satisfakcia sa vzhľadom na okolnosti prípadu javí ako nepostačujúca. Súd musí posúdiť, či by v
konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu

vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste
a v postavení postihnutej osoby (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 145/2011 z 13.04.2011).
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobkyni 1/ je daný, pretože len konštatovanie
súdu, že k zásahu došlo, nie je spôsobilé pri tomto charaktere zásahu s nezvrátiteľnými následkami
byť dostatočným zadosťučinením, a takým by nebolo vzhľadom na nezvratnosť následkov, ktoré
zásah vyvolal, ani ospravedlnenie. Súd prvej inštancie by uvedené formy zadosťučinenia vnímal ako

celkom nedostatočné závážnosti situácie. Žalovaní sa doteraz neospravedlnili, ani neprejavili záujem sa
ospravedlniť ani akoukoľvek inou formou následky ich konania odčiniť, a teda ani ich doterajšie konanie
neposkytlo čo i len čiastočné zadosťučinenie v morálnej rovine. V danom prípade sa jednalo o pôvodcov
zásahu, ktorými sú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s
dôverou, že im bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť, že lekári sú dostatočne kvalifikovaní,

čo závažnosť okolností, za ktorých k ujme došlo, tiež zvyšuje. Preto by mal byť akcentovaný nielen
sankčný, ale aj preventívny prvok, ktorý môže dosiahnuť len povinnosťou k náhrade nemajetkovej ujmy.
Na strane žalobkyne 1/ zase šlo o pacientku, ktorá pravidelne chodila na preventívne gynekologické
prehliadky
a absolvovala gynekologické vyšetrenia aj nad rámec nich, čo svedčí tomu, že zodpovedne pristupovala

k prevencii a k riešeniu už vzniknutých zdravotných problémov, a preto závažnosť ujmy aj vzhľadom
na tento prístup je o to väčšia. Ujma, ktorá vznikla, je nezvratná, a preto ani ospravedlnenie nebolo
by adekvátnym zadosťučinením vzhľadom na trvalosť ujmy bez prognózy zmeny k lepšiemu. Uvedené
konštatoval aj vo vzťahu k žalobcom 2/ až 4/, nakoľko vo vzťahu k žalobcovi 2/ je intenzita zásahu do
súkromia rovnako extrémna

a žalobca 2/ rovnako bol nútený zmeniť zameranie svojho života oproti svojim plánom so žalobkyňou
1/, zamerať sa tiež na iné sféry partnerstva ako na rodičovstvo, pričom so žalobkyňou 1/ ako s osobou,
ktorú si vybral za životnú partnerku a matku svojich detí ešte pred samotným zásahom, definitívne
nikdy nesplodí biologické dieťa, čo súd prvej inštancie považoval za taký zásah, kde by ujmu žiadne
ospravedlnenie nebolo spôsobilé plnohodnotne odčiniť. Aj vo vzťahu k žalobcom 3/ a 4/ ide o ujmu vážne

zasahujúcu do ich súkromných životov, ktorá bola a je psychicky náročná, ako bude ďalej opísané a
vzniknutý smútok
a emocionálnu záťaž nie je možné odčiniť morálnou satisfakciou. Súd prvej inštancie však vnímal rôznu
závažnosť ujmy (u všetkých je ale natoľko závažná, že si vyžaduje relutárnu náhradu) a tomu adekvátne
odstupňuje priznanú náhradu.

1.52. V danom prípade jednoznačne došlo k zásahu do práva na súkromie, pričom v náleze
Ústavného súdu ČR I. ÚS 1586/09 ústavný súd definoval, čo je potrebné rozumieť pod právom na
rešpektovanie súkromia. Toto právo zahŕňa garanciu sebaurčenia v zmysle rozhodovania o sebe samom
vrátane usporiadania vlastného života (aktívna zložka osobného sebaurčenia) a vnútornú potrebu

sociálnehokontaktuasociálnehozačleneniaakoimanentnejsúčastiľudskosti(pasívnazložkaosobného
sebaurčenia). Ústavný súd SR v náleze
I. ÚS 12/01 vyslovil, že rešpektovanie súkromnej sféry života musí zahŕňať aj právo na vytváranie a
rozvíjanie vzťahov s inými ľudskými bytosťami, pričom súčasťou práva na súkromie je rodinný život,
zahrňujúca vzťahy medzi blízkymi príbuznými. Predmetné práva a princíp predstavujú istú vnútornú

sféru, v ktorej môže jednotlivec žiť podľa vlastných predstáv a vylúči z nej vonkajší svet, sféru, v ktorej
sa môže jednotlivec slobodne rozvíjať, realizovať svoju osobnosť, vstupovať do vzťahu ako aj rozvíjať
vzťahy s inými osobami. Právo na súkromie a ochranu súkromného života v spojení s princípom slobody
v tom najzákladnejšom vymedzení opierajúc sa o základné právo na ľudskú dôstojnosť garantuje
jednotlivcovi možnosť autonómneho sebaurčenia. V prípade žalobkyne 1/ išlo v čase zásahu

o mladú, bezdetnú, pracujúcu ženu v perspektívnom partnerstve, ktorá sa plánovala za dlhoročného
priateľa, s ktorým bola zasnúbená, vydať (čo sa následne podarilo) a založiť
s ním rodinu (čo sa nepodarilo), čo je napokon bežná predstava prakticky takmer každej mladej
ženy v porovnateľnom veku a v porovnateľnej životnej situácii. Táto vízia bola zmarená nesprávneposkytnutou zdravotnou starostlivosťou, následkom ktorej definitívne prišla o možnosť dieťa splodiť,
porodiť, vychovať, a teda žiť podľa takých predstáv a v súlade s hodnotami, na akých sa so svojím
životným partnerom zhodli. Navyše k hysterektómii,

a teda k definitívnej strate mať vlastné dieťa, prišlo v čase plánovania svadby so žalobcom 2/, kedy
žalobkyňa 1/ nepochybne ani nebola schopná prežívať naplno radosť z nastávajúcej šťastnej životnej
udalosti, akú človek prežíva, keď sa chystá vstúpiť do manželstva
s dlhoročným partnerom. Definitívne tak stratila možnosť rozvíjať svoje ďalšie vzťahy nad rámec vzťahov
s partnerom, následne už s manželom a ostatnou blízkou rodinou, a to vzťahy s deťmi, ktoré do rodiny

plánovali s láskou prijať, stratila možnosť budovať si svoju rodinu podľa svojich predstáv. Do práva na
súkromie napokon podľa názoru súdu možno zahrnúť aj právo na plánovanie vlastného biologického
potomstva (plánovanie rodičovstva), pretože je výlučne vnútornou vecou každého, či vôbec, kedy, s
kým a v akom počte deti chce mať a toto subjektívne a intímne právo nikto iný nemá oprávnenie
protiprávne zmariť. Žalobkyňa 1/ nielenže stratila možnosť plánovať svoje biologické potomstvo, ale
musela sa prispôsobiť novej realite a zmieriť sa s tým, že svoje vlastné dieťa skôr, než nejaké vôbec

stihla mať, nevynosí, neporodí a nevychová, hoci ho s dlhoročným partnerom (teraz už manželom)
plánovala. Samozrejme, dá sa argumentovať tak, že nikde nie je garantované, že by nejaké dieťa s
partnerom mala, aj keby nemusela podstúpiť hysterektómiu. To sa objektívne už teraz dokázať nedá,
pretože možnosť mať dieťa žalobkyňa 1/ stratila skôr, než vôbec nejaké porodila. V tejto otázke preto súd
nahliadal na vec tak, že v čase zásahu nič nenasvedčovalo tomu, že by (keby nedošlo k hysterektómii)

nemohla mať dieťa, keďže nebolo tvrdené ani preukázané, že by ju alebo jej partnera trápili v danom
čase také problémy, ktoré by svedčali možnej neplodnosti, ani jeden z nich sa na neplodnosť neliečil,
ani nenavštevovali pre účely riešenia s plodnosťou žiadne zdravotnícke zariadenie. Teda zásahom
spočívajúcim v non lege artis postupe stratila aj tú pravdepodobnosť, že bude matkou, ktorú v danom
čase mala. Ak by táto aj nebola 100 %tná (čo sa reálne dokázať teraz nedá), pravdepodobnosť, že bude

matkou svojho biologického dieťaťa po hysterektómii sa rovná nule, a preto aj v tomto prípade ide
o zásah do súkromia, keďže stratila právo budovať si svoj ďalší rodinný život nielen vo vzťahu s
manželom, ale aj s dieťaťom (či deťmi), ktoré by sa jej pravdepodobne narodili. Úplne stratila možnosť
realizovať sa v súkromí ako matka svojho biologického dieťaťa, stratila možnosť sa nielen oň fyzicky
starať, vychovávať ho podľa svojho najlepšieho presvedčenia, zažívať s ním trápenia i radosti, ktoré

rodiča bežne postretnú, bola ochudobnená o zážitky s ním, ale prišla aj o možnosť emočne sa so
svojím biologickým dieťaťom spojiť, milovať ho a zažiť rozvoj svojej osobnosti v takom rozmere, aké
len rodičovstvo vie priniesť. Prišla o takú neprenositeľnú skúsenosť mať svoje vlastné biologické dieťa,
ktorá sa nedá sprostredkovať, kým ho žena nezažije a ktoré sa nedá ani nahradiť vzťahom s iným
dieťaťom, či už synovcami, či neterami alebo deťmi svojich priateľov a známych. Žalobkyňa 1/ napokon

prišla o možnosť rozvíjať aj svoje ďalšie vzťahy ako matka, vzťahy s ostatnými matkami - kamarátkami
a rovesníčkami, s ktorými by si mohla vymieňať skúsenosti, absolvovať spoločné aktivity s deťmi, tráviť
spolu s deťmi čas a tieto kamarátske vzťahy by mohla rozvíjať zase v inom rozmere, aké by spoločné
materstvo týchto kamarátok prinieslo a so všetkým, čím by materstvo tieto vzájomné vzťahy spájalo.
Namiesto toho, ako uvádza, jej prítomnosť kamarátok s deťmi skôr priťažuje, čo je pre súd pochopiteľné,

vzhľadom na to, aké ťažké musí byť pre ženu zmieriť sa s tým, že ona sama matkou nebude, hoci
veľmi chcela. Uvedené potom má negatívny vplyv na budovanie celkových spoločenských vzťahov, o
ktoré je žalobkyňa 1/ ochudobnená a ktorým sa, v snahe sa viac vnútorne nezraňovať, skôr stráni, ako
ich vyhľadáva. Napokon ľahšiemu vysporiadaniu sa s touto psychickou záťažou logicky nepridávajú ani
otázky okolia na to, či má dieťa a či a kedy ho bude mať, pričom stáva sa, že tieto otázky kladú ženám

osoby, s ktorými žena nemá žiaden blízky vzťah a ktoré ani nemusia vedieť, pre aké dôvody žena dieťa
nemá. Žalobkyňa 1/ potvrdila, že tieto otázky dostáva a že ju rozlaďujú, čo tiež svedčí tomu, že žalobkyňa
1/ nie je s ujmou sama ešte celkom psychicky vysporiadaná. Žalobkyňa 1/ musela svoj život prispôsobiť
inej situácii, zamerať sa nedobrovoľne na iné sféry osobného života a hľadať nové naplnenie života
v bezdetnom partnerskom zväzku. Žalobkyňa 1/ opisovala, ako ťažko prežívala a dodnes prežíva to,

že prišla o možnosť byť matkou, na ktorú možnosť sa veľmi tešila a ako jej robí problém sa s týmto
zmieriť a obáva sa, že sa to nikdy nepodarí. Uvedené prežívanie je podľa názoru prirodzené a takto by
uvedenú stratu ako obrovskú vnímala každá žena, ak by sa ocitla v totožnej situácii, bez ohľadu na to, či
je viac či menej emočne stabilná. Každá žena by musela vyvinúť úsilie, aby sa s touto situáciou vnútorne
vyrovnala. Nehovoriac o tom, že neschopnosť mať dieťa aj keď nie vlastným zavinením úzko súvisí aj s

vnútorným prežívaním a vnímaním samej seba ako plnohodnotnej ženy, pričom aj tento uhol vnímania
samého seba je tiež zložkou intímnych osobnostných práv. To, že svoju ujmu ťažko znáša, bolo možné
badať aj pri jej výsluchu na pojednávaní. Žalobkyňa 1/ nemá diagnostikovanú v súvislostis uvedeným zásahom žiadnu psychiatrickú diagnózu, nevyhľadala psychológa ani psychiatra, pričom
na to ani nie je povinná. Absencia psychiatrickej diagnózy ale neneguje jej tvrdenie, že sa zásah a jeho
následky prejavili negatívne aj v jej psychickom prežívaní. Ak sa

žalovaný 2/ snažil súd presvedčiť, že to, že žalobkyňa 1/ nanavštevuje psychológa či psychiatra značí,
že ujma nie je vážna, resp. že sa nesnaží si sama ujmu zmierňovať týmto spôsobom, súd to považuje
za irelevantné, pretože ako už bolo uvedené, nie je povinnosťou žalobkyne 1/ snažiť sa zmierniť ujmu
a už vôbec nie práve tým prostriedkom, ktorý za najvhodnejší považuje žalovaný 2/. Je každého voľba,
ako sa rozhodne s traumou vysporiadať, niekto využije psychológa, iný rodinu a priateľov, ďalší snaží sa

viac pracovať, iný sa upne na vieru a tak je to normálne, pretože každý je individuálny a každý prežíva
svoje emócie po svojom a uľaví sa mu pri inej činnosti. Zásah, aký privodil žalobkyni 1/ ujmu
a charakter privodenej ujmy bol objektívne spôsobilý žalobkyni 1/ aj psychickú bolesť
a trápenie a aj bez toho, aby jej bola určená konkrétna diagnóza, musí byť táto ujma odškodnená. Ak
by mala ešte aj z toho vyvinutú psychiatrickú diagnózu, ktorú dovtedy nemala, súd by považoval za
potrebné priznanú nemajetkovú ujmu ešte navýšiť. Napokon náporom na psychiku je nielen samotné

vysporiadanie sa so stratou, ale bolo ním aj absolvovanie liečby onkologického ochorenia a strach o to,
aký bude jej ďalší osud a či liečba bude úspešná, čo nepochybne vo svojom súhrne prispelo k tomu,
že prežívanie situácie bolo
v negatívnom zmysle slova intenzívnejšie. Napokon stále je prítomná obava z relapsu nádorového
ochorenia (že existuje riziko recidívy bolo znalecky doložené), a teda rušivých myšlienok nie je sa možné

celkom zbaviť ani po rokoch. Zásah do práva na súkromie
a rodinný život žalobkyne 1/ je nezvratný, následky sú evidentné a súd nemá žiadne pochybnosti o
existencii tohto zásahu. Hoci vnímanie a prejavy takejto psychickej ujmy sú individuálne, možno ich
dôvodne predvídať, a preto sa žalobkyňou 1/ opisované prejavy
a intenzita ich prežívania nejavia ako emočne prehnané, resp. vykresľované len s cieľom si

v tomto konaní privodiť lepšie postavenie. Bolo ešte otázkou, aká výška náhrady nemajetkovej ujmy je
adekvátna.

1.53. V prípade zdravotnej starostlivosti je opodstatnená požiadavka, že pri nej nesmie dochádzať k
zásadným pochybeniam alebo triviálnym omylom. Tieto musia byť vylúčené pre mimoriadny význam

zdravia pre každého človeka a s tým spojená požiadavka na vysokú profesionálnu odbornosť
zdravotníckych pracovníkov. Ak k zásadným pochybeniam dôjde, musia následky s tým spojené
akcentovať aj sankčný aj prevenčný charakter, to v zásade vo vyššej miere ako následky ujmy vzniknutej
v doprave. Preto po porovnaní náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti s poškodením zdravia pri doprave je v zásade namieste vyššia náhrada pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti
než pri poškodení zdravia pri doprave (rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne
sp.zn. 17Co/37/2021 z 10.02.2022). Argumentácia týkajúca údajne pripravovanej novely zákona č.
381/2001 Z.z., ktorá má stanoviť limity náhrad pri ujmách týkajúcich sa dopravy, okrem toho, že takáto
právna úprava doposiaľ nie je súčasťou nášho právneho poriadku, ani by nebola smerodajná pri určení

výšky náhrady ujmy v tomto prípade. Súd prvej inštancie má za to, že ani poukazovanie na výšky
odškodňovaní obetí násilných trestných činov v zmysle zákona č. 215/2006 Z.z platného v čase vzniku
ujmy, nie sú vodítkom pre súd, nakoľko ani okolnosti, za akých sa obete trestných činov odškodňujú
štátom, nie sú porovnateľné
s prejednávanou vecou ani čo do okolností, za akých ujma vzniká, ako čo do subjektov, ktoré

odškodňujú a ktoré sa odškodňujú. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá popri zákonných
predpokladoch a ustálenej praxe, od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových
okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné
s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Je treba dodať, že prípady, obdobné prejednávanej veci
(tj. non lege artis postupom privodená definitívna strata možnosti mať vlastné dieťa), s ktorými by súd

mohol porovnať adekvátnosť náhrady nemajetkovej ujmy
v tejto veci, nie sú v slovenskej justičnej praxi všeobecne známe. Najbližšie je teda možno pre účely
odôvodnenia toho, že nedochádza k svojvôli súdu a excesu pri určení výšky náhrady, vziať pre
porovnanie prípady, kedy dieťa zomrie (aj pri pôrode) v dôsledku non lege artis poskytnutej zdravotnej
starostlivosti. Aj keď si súd uvedomuje, že ani to nie je identický prípad, pretože v takom prípade na

jednej strane je istota, že deti žena mať môže, aj dieťa vynosí, a počas tehotenstva či počas jeho života
si s ním vytvorí už určitý vzťah, o ktorý príde, no na druhej strane je to teoreticky nižšia ujma tým, že
môže mať pravdepodobne ďalšie dieťa (aj to je ale individuálne). Tu je situácia iná, pretože žalobkyňa
1/ vlastné mať dieťa celkom zrejme nikdy definitívne nebude, čo je strata absolútna, no na druhej stranenestratila dieťa, ku ktorému už mala vzťah vytvorený a ani nebola 100 %tná istota, že by dieťa mala,
ak by k hysterektómii nedošlo. Súd prvej inštancie sa nechcel púšťať do filozofických úvah, čo je horšie,
pretože obe situácie sú rovnako tragické a spôsobilé natrvalo ženu negatívne ovplyvniť. Poukázal na

nuansy tohto prípadu, ktoré sú veľmi špecifické
a ktoré musí vziať do úvahy pri určení výšky náhrady tak, aby bola adekvátna. Tu súd poukazuje
príkladmo na rozsudok Okresného súdu Trenčín sp.zn. 18C/41/2019-88 zo dňa 07.12.2020 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 19Co/88/2021-183
z 23.11.2022, kde súd každému z rodičov priznal sumu 25.000, -Eur za zásah do osobnostných

práv spôsobený úmrtím prvého dieťaťa pri pôrode, na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
5Co/152/2020 zo dňa 23.09.2021, ktorým bola potvrdená náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do
osobnostných práv spôsobený úmrtím dieťaťa pri pôrode matke v sume 30.000,- Eur, na rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 9Co/489/2013 zo dňa 19.11.2015, ktorým bola potvrdená náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv spôsobený úmrtím dieťaťa pri pôrode matke v sume
23.333,- Eur, ďalej rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/18/2013, kde za úmrtie maloletého

syna matke
v dôsledku non lege artis postupu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20.000,- Eur, rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/168/2010, kde za úmrtie maloletej dcéry
v dôsledku non lege artis postupu rodičom bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy po 33.194,- Eur či
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/70/2021 z 27.04.2022, kde za úmrtie maloletej dcéry

rodičom v dôsledku non lege artis postupu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy po 30.000,- Eur.
Aktuálna rozhodovania prax čo sa týka výšok nemajetkovej ujmy pozostalým rodičov detí je prevažne
dosahujúca o niečo viac ako
30.000,-Eur (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/22/2021 zo dňa 24.11.2022). Vo
vzťahu k niektorým starším rozhodnutiam, na ktoré súd vyššie poukázal, súd uvádza, že nie je možné

na sumy nimi priznané len mechanicky prihliadnuť bez toho, aby súd zohľadnil, že cena peňazí je v
súčasnosti tiež iná, ako tomu bolo niekoľko rokov dozadu,
a teda aj efekt inflácie pri hodnotení tejto praxe je potrebné zohľadniť. Uplatnená suma náhrady
nemajetkovej ujmy zo strany žalobkyne 1/ v sume 160.000,- Eur tak napriek tomu, že súd nezľahčuje
vzniknutú ujmu a jej následky, nejaví sa byť v porovnaní s vyššie uvádzanými prípadmi súdu adekvátna,

a to ani pri zohľadnení toho, že ide trvalú nemožnosť mať deti. Súd zohľadnil fakt znižujúci závažnosť, že
bolo len pravdepodobné, že by dieťa mohla so žalobcom 2/ mať a že by ho mala a tiež to, že žalobkyňa
1/ neprišla pochybením iného už
o trvalo a pevne vybudovaný vzťah s vlastným dieťaťom. Závažnosť ujmy ale zase výrazne zvyšuje fakt,
že ide o ujmu absolútnu, trvalú, bez možnosti zlepšenia, o to väčšiu v čase, kedy žalobkyňa 1/ ešte

žiadne dieťa nemala a o ujmu, ktorá sa podľa súdu zrejme nedá zmieriť, len sa s ňou dá naučiť žiť.
Súd prvej inštancie zohľadniac uvedené kritériá, rozsah a závažnosť ujmy, ktorú zdôvodnil, ale tiež na
vrub žalovaných to, že ujma bola nimi spôsobená ako subjektmi, do moci ktorých sa pacient obracia s
dôverou v ich profesionalitu a v nádeji, že mu pomôžu, ako primeranú určil náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 40.000,- Eur. Nemožno opomenúť, že v danom prípade ide o odškodnenie už „len“ zásahov do

súkromia a rodinného života, pričom ostatné aspekty (možnej realizácie a plnenia úloh v spoločnosti)
boli popritom odškodnené sťažením spoločenského uplatnenia, ktoré tiež predstavuje istú kompenzáciu
určitých, aj keď iných, čiastkových aspektov života žalobkyne 1/. Analogicky ako pri náhrade škody súd
postupoval pri určení miery, akou sa budú žalovaní podieľať na úhrade tejto náhrady, a preto určil, že
každý zo žalovaných je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 20% zo

sumy 40.000,- Eur, čo je 8.000,- Eur.

1.54. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy žiadanej žalobcom 2/, žalobca 2/ na odôvodnenie tohto
nároku uvádzal vo svojich podaniach, že bolo pre neho samozrejmosťou, že budú mať so žalobkyňou
1/, s ktorou bol od roku 2010 v dlhoročnom vzťahu, s ktorou žil

v spoločnej domácnosti a s ktorou bol od februára 2014 zasnúbený, viacpočetnú rodinu, pretože on sám
nemá súrodencov. Poukázal na to, že známi v ich veku si zakladajú rodiny
a veľmi ťažko sa mu vysvetľuje, prečo nemajú deti, veľmi o tom ani nerozprávajú. Časť rodiny ani nie
je informovaná o tomto probléme, v podstate im klamú. Táto tragédia mu privodila obrovskú psychickú
bolesť, napriek tomu neoľutoval rozhodnutie, vziať si žalobkyňu 1/ za manželku. Pri žalobkyni 1/ stál

od počiatku, počas celého ťažkého obdobia, od oznámenia diagnózy, po odstránenie reprodukčných
orgánov, cez následku chemoterapiu až doposiaľ. Žalovaný 1/ vo vzťahu nároku žalobcu 2/ (ale aj
žalobcov 3/ a 4/) poukazoval na nedostatok ich aktívnej vecnej legitimácie s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČRsp.zn. 31Cdo/2376/2021 z 09.02.2022, v zmysle ktorého porušenie povinnosti poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti lege artis môže byť zásahom do osobnostných práv odčiniteľných aj podľa § 13
Občianskeho zákonníka, ale tento nárok nenáleží pozostalým po zomrelom pacientovi. Súd prvej

inštancie tvrdil, že toto rozhodnutie ani skutkovo celkom nedopadá na prejednávanú vec, pretože tu
pacient (žalobkyňa 1/) nezomrel, ale žije. Odhliadnuc od toho poukazoval na ustálenú prax slovenských
súdov, kedy odškodňované v režime ochrany osobnosti sú aj druhotné obete, tj. väčšinou pozostalí
po pacientovi, ktorý zomrel následkom non lege artis poskytnutej zdravotnej starostlivosti, teda osoby
- rodinní príslušníci, ktorí boli nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou svojmu blízkemu

negatívne zasiahnutí na svojich osobnostných právach. V tomto smere je možné poukázať na množstvo
rozhodnutí slovenských súdov, ktorými boli odškodňované náhradou nemajetkovej ujmy aj druhotné
obete, napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/22/2021 z 24.11.2022
(úmrtie otca a manžela po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy manželke a dcére), rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 6Cdo/168/2010 (úmrtie maloletej dcéry po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti,

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy rodičom), rozhodnutie Krajského súdu
v Nitre sp.zn. 25Co/18/2013 (úmrtie syna po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy matke), rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp.zn. 9Co/17/2012 (úmrtie dcéry po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy matke), rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

sp.zn. 23Co/168/2019 (úmrtie otca a manžela po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti,
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy manželke a dcére), rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
17Co/160/2018 (úmrtie matky a manželky po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy manželovi a deťom) - tieto všetky odškodňovali blízke osoby po úmrtí
pacienta, ale napr. rozhodnutie Krajského súdu

v Nitre sp.zn. 9Co/330/2012 alebo Okresného súdu Trenčín sp.zn. 12C/86/2010 zo dňa 29.11.2017,
kde boli odškodňované blízke osoby po nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti ich rodinnému
príslušníkovi, ktorí prežil, avšak dôsledky jeho nepriaznivého zdravotného stavu sa premietli negatívne
aj do súkromia a rodinného života jeho najbližších rodinných príslušníkov- žalobcov. Vo všeobecnosti
nie je možné v zmysle ustálenej súdnej praxe slovenských súdov automaticky vylúčiť z ochrany

podľa § 13 Občianskeho zákonníka sekundárne obete (tu žalobcovia 2/ až 4/), a to len preto, že
oni neboli pacientmi, ktorým bola poskytovaná zdravotná starostlivosť. Títo v zmysle judikatúry sú
vecne legitimovanými na uplatnenie nároku voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, hoci oni sami
neboli ich pacientmi a náhrada nemajetkovej umy (za splnenia ostatných zákonných podmienok) je tak
slovenskými súdmi priznávaná aj voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí sú považovaní za

pôvodcov tohto zásahu (a teda pasívne vecne legitimované subjekty), nakoľko nebyť non lege artis
výkonu, nebolo by ani zásahu od osobnostných práv týchto ďalších osôb. Ďalej žalovaní namietali
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2/ poukazujúc na to, že si ujmu privodil žalobca 2/ sám
sebe, tým, že si dobrovoľne vzal žalobkyňu 1/ (už ako neplodnú) za manželku, hoci vedel, že deti
mať nemôže, a tak nemusel učiniť. Z tohto teda vykladali, že fakt, že ani on nemá deti, je výsledkom

jeho vlastného rozhodnutia oženiť sa so žalobkyňou 1/, a preto tvrdili, že táto skutočnosť (ujma) nie
je ani v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaných. Podľa žalovaných totiž platí premisa, že ak
by si nebol žalobkyňu 1/ vzal, tento následok (že nebude mať deti) by nebol býval nastal. Súd sa s
takto načrtnutým výkladom nestotožnil. V prvom rade na to, aby žalobcovi 2/ vznikla ujma a aby ju ako
ujmu sám vnímal, nebolo potrebné uzavretie manželstva so žalobkyňou 1/, pretože aj bez uzavretia

manželstva so žalobkyňou 1/, by žalobca 2/ ako vtedajší jej snúbenec bol vo vzťahu k žalobkyni 1/
blízkou osobou (rovnako, ako ňou jej aj po uzavretí manželstva) podľa § 116 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere
rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela
jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Žalobca 2/ a žalobkyňa 1/ boli v roku 2014

dlhoročnými partnermi (od roku 2010), žili spolu v spoločnej domácnosti, trávili spolu čas, vo februári
2014 sa zasnúbili,
v novembri 2014 (v čase diagnostikovania onkologického ochorenia žalobkyni 1/) už ako snúbenci
plánovali svadbu, ktorej termín bol stanovený na september 2015. V septembri 2015 sa zosobášili. Z
uvedeného je zrejmé, že títo boli už v roku 2014 vzájomne v pevnom partnerskom zväzku, ktorý obaja

považovali za perspektívny a harmonický natoľko, že chceli vstúpiť spoločne do manželstva, spoločne
prežiť život a založiť si rodinu. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že aj keby žalobcovia 1/ a 2/ v roku
2015 (po hysterektómii) nevstúpili do manželstva a žili by doteraz tak ako predtým bez sobáša ako druh
a družka v spoločnej domácnosti v dlhodobom partnerskom zväzku, ktorý by sa ničím od manželstvafaktickynelíšil,vzhľadomnadĺžkutohtovzťahu,vzájomnéspolužitie,čináklonnosť,starostlivosťjedného
o druhého, by žalobca 2/ pociťoval ujmu, že nemôže mať deti so žalobkyňou 1/ úplne rovnako, ako po
tom, čo si ju vzal za manželku. V tomto smere podotkol, že zákon

o rodine v čl. 2 uvádza, že okrem manželstva spoločnosť chráni všetky druhy rodiny,
a žalobkyňa 1/ a žalobca 2/ by boli rodinou a blízkymi osobami aj bez uzavretia manželstva. V tomto
prípade svadba ako taká na tom, či a ako môže žalobca 2/ pociťovať túto ujmu, nič nezmenila. Žalovaní
teda vykladajú postavenie žalobcu 2/ tak, že dôvodom, prečo ujmu cíti, je to, že si vzal žalobkyňu 2/ za
manželku (aj keď v tom čase už vedel, že deti s ňou nesplodí). Ak by mal pristúpiť súd na takýto výklad,

má za to, že by prijal výklad v rozpore
s elementárnou slušnosťou, kedy by samotné uzavretie sobáša so žalobkyňou 1/ malo byť žalobcovi 2/
v tejto veci vlastne na škodu. Súd prvej inštancie by sa nemohol s prihliadnutím na morálku prikloniť k
takému záveru, že by teraz žalobcovi 2/ dával na ujmu, že si žalobkyňu 1/, s ktorou tvoril v čase, kedy
stratila možnosť mať dieťa, stabilný a perspektívny pár, vlastne vzal, že si to nerozmyslel, že po tom,
čo sa jej stalo, ju neopustil a „nevymenil“ za inú - plodnú ženu. Takýto výklad by mohol platiť akurát tak

v spoločnosti bez morálnych pravidiel, tradícií, vybudovaných partnerských väzieb, lásky, náklonnosti
a ľudských citov.
Z vyššie uvedených dôvodov mal za to, že žalobca 2/ ako blízka osoba žalobkyne 1/ je bez ohľadu na to,
či v čase zásahu bol alebo nebol jej manželom, aktívne vecne legitimovaným subjektom na uplatnenie 1/
náhrady nemajetkovej ujmy a súd má za to, že nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou jeho

životnej partnerke, bolo zasiahnuté aj do jeho práva na súkromie a rodinný život. Právo na súkromie totiž
zahŕňa aj právo plánovať si rodičovstvo v súlade so svojimi hodnotami, predstavami s vybranou osobou,
ale okrem toho aj právo slobodne si vybrať svojho životného partnera, žiť s ním a zahŕňa aj slobodné
rozhodnutie, že s milovanou osobou chce a bude mať deti. Ak je zasiahnuté do týchto čiastkových
práv, je to ujma, ktorá vznikla priamo žalobcovi 2/, je to jeho vlastná ujma a nie je ani nikým alebo ničím

sprostredkovaná, je to ujma, škoda na úkor rodinného života žalobcu 2/. Žalovaní sa tiež bránili tým, že
žalobcovi 2/ žiadna ujma nevznikla, pretože on je plodný
a môže mať dieťa s inou ženou. Teoreticky samozrejme, pravdepodobne dieťa s inou ženou by mať
mohol. Ale žalovaní opomínajú podstatu problému, a to je fakt, že dieťa nie vlastnou vinou nemôže mať
(nieshocijakouženou),aleprávealenstouženou,sktorouonsámchcel,ktorúsiakomatkusvojichdetí

vybral celkom zrejme dávno predtým, než si ju vzal za manželku a než sa stala neplodnou, aj vzhľadom
na to, že ju o ruku požiadal vo februári 2014. Práve to tvorí podstatu jeho vlastnej ujmy spôsobenej
zásahom do súkromia a rodinného života - že si vybral životnú partnerku, s ktorou chcel mať deti a táto
vízia bola definitívne zmarená pochybením poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Problémom teda nie
je to, že žalobca 2/ (bez žalobkyne 1/) nemôže mať deti, lebo ich pravdepodobne mať môže a na takto

založenej konštrukcii si náhradu za nemajetkovú ujmu ani neuplatňuje a toto za ujmu ani nepovažuje.
Ujmou je to, že dieťa mať nemôže s milovanou osobou. Preto nestotožnil ani
s týmto tvrdením spochybňujúcim aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu 2/ a relativizujúcim jeho vlastnú
ujmu, pretože žalovaní do úvahy berú len „fyzickú“ možnosť splodiť dieťa
s hocikým. Ak by napokon žalobca 2/ aj dieťa s hocikým iným čisto teoreticky mal, nezmiernilo by to

jeho ujmu plynúcu z nemožnosti mať dieťa s tým, s kým ho chcel a chce mať, teda s milovanou ženou a
životnou partnerkou, ktorú si vybral ako matku svojich detí. Opačný výklad, teda ak by súd aj pripustil, že
žalobca 2/ vlastne ujmu neutrpel, lebo môže dieťa splodiť s inou, by znamenal, že by súd inými slovami
povedal, že sa má rozísť/ rozviesť so ženou, s ktorou chce prežiť svoj život, alebo že s ňou vlastne
môže ostať, ale dieťa si má „vyrobiť“ s inou ženou. Tento náhľad je neprijateľný, neetický a absolútne

ignorujúci realitu ľudských citov a náklonnosti. Čo sa týka toho, že žalovaní tvrdili, že žalobca 2/ by ujmu
neutrpel, resp. že by sa ujma zredukovala či stratila tým, ak by žalobcovia 1/ a 2/ podstúpili surogačné
materstvo, adopciu, alebo ak by žalobkyňa 1/ podstúpila transplantáciu maternice, k tomu sa súd už
vyjadril podrobne v časti týkajúcej sa žalobkyne 1/ a toto platí plne aj pre žalobcu 2/. Takéto „náplaste“
čo sa týka vynosenia dieťaťa náhradnou matkou

a transplantácie maternice sú len teoretickou a vzdialenou, prakticky celkom nereálnou alternatívou,
ktorá by i tak nezmiernila ujmu už nastalú.

1.55. Súd prvej inštancie mal zo všetkých vyššie uvedených dôvodov za to, že v dôsledku non lege artis
postupu žalovaných (aj Alpha medical), pre ktorý žalobkyňa 1/ prišla

o možnosť mať dieťa, nakoľko bola nútená podstúpiť hysterektómiu, prišlo k zásahu do práva na
súkromie a rodinný život žalobcu 2/, nakoľko prišiel definitívne o možnosť mať dieťa so žalobkyňou 1/
(aj o tú pravdepodobnosť, že bude s ňou mať dieťa, ktorú mal) ako s osobou, ktorú miluje a ktorú si
vybral ako svoju životnú partnerku, matku svojich detí. Závažnosť tohto zásahu zvyšuje fakt, že tútomožnosťstratilvčase,kedyužžalobkyňa1/bolajehostabilnápartnerka,kedybolizasnúbeníaplánovali
svadbu, ktoré radostné momenty boli poznačené smútkom so zistenia, že prišli o možnosť spoločne
mať dieťa. Závažnosť zvyšuje tiež fakt, že žalobca 2/ so žalobkyňou 1/ ani s inou ženou iné dieťa

nemal a nemá, zostal bezdetný. V dôsledku ochorenia žalobkyne 1/ s následkom hysterektómie tak aj
žalobca 2/ prišiel o možnosť realizovať sa ako otec dieťaťa, ktoré by mal so žalobkyňou 1/, o rozvíjanie
vzťahov s dieťaťom, ktorého matka by bola žalobkyňa 1/ a o rozvíjanie vzťahu aj so žalobkyňou 1/,
a to nielen ako svojou partnerkou, ale aj ako spolurodičom. Prišiel o možnosť zdieľať so žalobkyňou
1/ radosti a starosti rodičovstva, a tým aj o možnosť nadobudnutia spoločných rodičovských zručností

a zážitkov. Spoločne so žalobkyňou 1/ prežíva aj on smútok z toho, že sa mu nepodarí mať vlastné
dieťa so svojou už manželkou, hoci ich priatelia a rovesníci zakladajú rodiny, čo ich spoločne trápi a
stretnutiam s nimi sa aj vyhýbajú, ako obaja prezentovali. Tým je negatívne poznačená aj jeho interakcia,
udržiavanie či upevňovanie vzťahov s priateľmi a známymi, a teda aj rozvíjanie vzťahov mimo najužšej
rodiny. Okrem toho, vzhľadom na skutočnosť, že bol prirodzene žalobkyni 1/ oporou v čase odhalenia
onkologického ochorenia, hysterektómie a následnej liečby, pomáhal jej prekonať toto náročné obdobie,

tak ako to žalobkyňa 1/ opisovala, aj toto bolo nepochybne pre neho samého stresujúcim obdobím, s
ktorým sa musel vnútorne vysporiadať a aj pre neho bolo psychickou záťažou, že sa musel prispôsobiť
nečakanej realite, teda tomu, že dieťa so žalobkyňou 1/ mať nebude, hoci ho plánoval. Aj on rovnako ako
žalobkyňa 1/ bol nútený zamerať svoju pozornosť na iné roviny partnerského života ako na rodičovstvo.
Ako najbližší človek žalobkyne 1/ tiež doposiaľ ho negatívne ovplyvňuje aj možnosť, že sa onkologické

ochorenie jeho manželke vráti, a teda aj neistota, ktorú by recidíva vniesla do ich manželského života.
Prežívanie všetkých opísaných negatívnych javov a neistôt predstavuje psychickú záťaž aj pre žalobcu
2/, ktorú, nebyť ochorenia jeho manželky, by nemusel pociťovať. Hoci vnímanie a prejavy sú vysoko
individuálne, je možné dôvodne predvídať, že išlo aj pre žalobcu 2/ o závažnú citovú ujmu, ktorú utrpel,
a jej závažnosť neznižuje ani fakt, že nevyhľadal psychológa či psychiatra. Nemožnosť mať dieťa so

svojou životnou partnerkou, hoci po tom túžil a potreba byť jej v náročnom období oporou, predstavuje vo
všeobecnosti vážnu emocionálnu ranu, ktorej intenzita je značná a nebolo nutné, aby súd nútil žalobcov,
aby opisovali úplne podrobne prejavy s tým, aby sa k traumatizujúcemu zážitku opakovane detailne
vracali. Vylíčenie tvrdení, tak, ako bolo uskutočnené, súd považoval pre svoje rozhodnutie za celkom
dostatočné. Napokon, nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by

predmetnú ujmu v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.)
vnímala aj každá iná fyzická osoba (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.12.2012, sp. zn. 4 Cdo
81/2011,totožneiuznesenieÚstavnéhosúduSRzodňa13.4.2011,sp.zn.III.ÚS154/2011).Zohľadniac
teda vyššie uvedené aspekty súkromného a rodinného života súd dospel k záveru, že žalobcom 2/
uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy 160.000,- Eur je neadekvátna. Závažnosť ujmy síce zvyšuje fakt,

že ide zásah, ktorý utrpel žalobca 2/ v čase, kedy nemal ešte žiadne dieťa,
v mladom, produktívnom veku a v stabilnom partnerstve, ktorého vážnosť a stabilita bola potvrdená
sobášom, pričom to, že si žalobca 2/ vzal žalobkyňu 1/ aj napriek tomu, že nebude môcť mať s ňou
dieťa, po ktorom túžil, je jednoznačným prejavom jeho hlbokých citov
a náklonnosti k nej. V porovnaní so žalobkyňou 1/ však musí byť podľa názoru súdu náhrada

nemajetkovej ujmy nižšia, a to z dôvodu, že na rozdiel od žalobkyne 1/, žalobca 2/ nestratil celkom
definitívne možnosť mať dieťa, čím súd nezľahčuje túto tragédiu, ale porovnáva, že situácia žalobkyne
1/ je oveľa bezútešnejšia a jasne absolútna, pretože ona nikdy s nikým dieťa definitívne nebude môcť
mať. Oproti žalobkyni 1/ je nutné znížiť náhradu nemajetkovej ujmy aj z dôvodu, že hysterektómia, ako
už bolo uvedené, negatívne zasahuje mladú ženu aj v rovine vnímania svojho ženstva, a toho, čo ju

ako ženu tiež spoludefinuje, kdežto takýto zásah do vnútorného prežívania u žalobcu 2/ ako u muža
súd objektívne nevidí. Súd zohľadniac tieto kritériá považoval za spravodlivé a adekvátne aj v porovnaní
so sumou náhrady priznanej žalobkyni 1/, na odčinenie ujmy žalobcu 2/ priznať náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 30.000,- Eur, ktorá je tiež porovnateľná so sumou stabilne rodičom priznávaných náhrad
nemajetkovej ujmy po strate dieťaťa. Vzhľadom na zodpovednosť žalovaných u každého v pomere 20%

z celku, tak u každého 20% zo sumy 30.000,- Eur náhrada predstavuje sumu 6.000,- Eur.

1.56. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov 3/ a 4/, títo ako svokrovci žalobkyne 1/ a rodičia
žalobcu 2/, žiadali každý po 70.000,- Eur. Svoj nárok odôvodňovali tým, že sú lekári, žalobca 2/ je ich
jediným synom. Svoje predstavy vždy spájali s predstavami o tom, že budú mať vnúča, na starostlivosti,

o ktoré sa chceli plnohodnotne ako starí rodičia podieľať. Žalobkyňu 1/ prijali už pred zásnubami ako
vlastnú dcéru, ktorú nemali. Poukazovali na to, že bezprostredne prežívali ochorenie žalobkyne 1/ a
jeho následky. Žalobca 3/ ako hypertonik po prepuknutí ochorenia žalobkyne 1/ bol vystavený extrémnej
psychickej záťaži, zhoršil sa mu zdravotný stav, ktorý vyústil do straty videnia na jedno oko, v dôsledkučoho viac nemohol vykonávať operačné zákroky na ORL a musel prejsť do ambulancie ORL a bol mu
priznaný invalidný dôchodok. Žalobkyňa 4/ je pediatričkou, má preto blízky vzťah k deťom, poznanie, že
jej syn a nevesta nebudú mať deti, ťažko prežívala až na toľko, že musela vyhľadať psychiatra, ktorý

stav pretrváva do súčasnosti. Žalovaní sa bránili tým, že v čase hysterektómie žalobkyne 1/ nebol medzi
žalobkyňou 1/ a jej svokrovcami žiaden rodinný vzťah a to, že nemôže mať deti im bolo známe ešte
pred uzavretím manželstva, nemohla preto u nich nastať žiadna ujma na rodinnom či súkromnom živote,
namietali preto ich aktívnu vecnú legitimáciu. Tiež tvrdili, že následky, ktoré pociťujú, sú jedine v príčinnej
súvislosti

s rozhodnutím ich syna vziať si neplodnú žalobkyňu 1/ za manželku, nie s konaním žalovaných. Ak by sa
totiž bol žalobca 2/ rozhodol inak a do manželstva so žalobkyňou 1/ by nevstúpil, odpadli by všetky nimi
uvádzanénásledky.Zdôvodu,žežalobca2/môžemaťdeti,niejedotknutáaniichmožnosťmaťvnúčatá.
Tvrdili, že extrémnu psychickú záťaž im spôsobilo nie ochorenie žalobkyne 1/, ale ich náročné povolanie
lekárov v kontexte genetickej výbavy a životného štýlu. Žalovaný 2/ popieral, že by popisované následky
bolidôsledkomoneskorenejdiagnostikyochoreniažalobkyne1/,malzato,žetietosúvisiavýlučnestým,

že žalobkyňa 1/ vôbec ochorela na rakovinu a nesúvisia s oneskorenou diagnostikou tohto ochorenia.
Ich následky sú odvodené od toho, že žalobcovia 1/ a 2/ odmietajú využiť dostupné prostriedky nápravy
(adopcia, surogačné materstvo, transplantáciu maternice), ak by tieto možnosti využili, odpadli by aj
následky vo sfére žalobcov 3/ a 4/. Navyše nie je vylúčené, že žalobca 2/ bude mať niekedy deti, napr.
s inou ženou, čím by odpadli následky popisované žalobcami 3/ a 4/.

1.57. Čo sa týka námietok o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 31Cdo/2376/2021 z 09.02.2022 o nemožnosti odškodňovať inštitútmi
ochrany osobnosti druhotné obete, platí všetko to, čo súd prvej inštancie uviedol v časti o žalobcovi
2/, a teda je možné, aby títo žiadali od poskytovateľov zdravotnej starostlivosti náhradu nemajetkovej

ujmy, aj keď sami neboli ich pacientmi. Ak sa ďalej namietal nedostatok ich legitimácie v tom zmysle,
že v čase, kedy žalobkyňa 1/ prišla
o možnosť mať dieťa, neboli v žiadnom rodinnom zväzku s ňou, súd uvádza, že ich považuje za blízke
osoby vo vzťahu k žalobkyni 1/ (§ 116 Občianskeho zákonníka), a to či už v čase straty možnosti mať
dieťa (koniec roka 2014), resp. odvtedy až do súčasnosti, nakoľko ide

o osoby, ktoré ujmu, ktorú utrpela žalobkyňa 1/ dôvodne pociťujú ako ujmu vlastnú. V čase, kedy došlo
k strate možnosti mať dieťa u žalobkyne 1/, táto bola dlhoročnou družkou syna žalobcov 3/ a 4/, jeho
snúbenica, s ktorým tvorila pevný pár, obaja udržiavali pozitívne a čulé vzťahy so žalobcami 3/ a 4/,
navonok sa napokon javili prakticky už ako manželia žijúci
v spoločnej domácnosti, z čoho možno usudzovať, že kvalita vzťahov medzi žalobkyňou 1/

a žalobcami 3/ a 4/ bola vzájomne veľmi pozitívna a vrúcna. Postavenie navzájom blízkych osôb
(žalobkyňa 1/ - žalobcovia 3/ a 4/) sa pritom posudzuje bez ohľadu na to, či tieto osoby žijú v spoločnej
domácnosti ( k tomu zhodne napr. Fekete. I: Občiansky zákonník, I. zväzok. Všeobecná časť, Veľký
komentár, 3. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava. Eurokódex, 2017 str. 949). Ako už bolo
uvedené aj pri žalobcovi 2/, svadba ako taká nemá vplyv na postavenie žalobcov 3/ a 4/, pretože

podľa názoru súdu títo boli k žalobkyni 1/ blízkymi osobami už pred ňou. Súd prvej inštancie existenciu
vzájomnej blízkosti žalobkyne 1/ a žalobcov 3/ a 4/ vyvodil z toho, že bolo z výsluchov zistené, že
žalobcovia 3/ a 4/ žalobkyňu 1/ spoznali v čase, kedy s ich synom chodila, niekedy od roku 2009,
navštevovali sa pravidelne, prijali ju ako budúcu nevestu a opisovali svoj vzťah k nej ako vzťah k dcére,
ktorú nikdy nemali. Nešlo teda o krátku známosť ich syna, ktorú by im ani nepredstavil, ale už v tom čase

oplnohodnotnúsúčasťrodiny,ktorúžalobca2/prezentovalajrodičomakosvojustálupartnerku,sktorou
sa chce zosobášiť a ktorá sa následne už aj formálne sobášom s ich synom súčasťou rodiny žalobcu 2/
stala. Žalobca 3/ uviedol, že ju od začiatku mal rád, od začiatku dobre vychádzali a vychádzajú, prijali
ju hneď do rodiny, hoci žalobcovia 1/ a 2/ bývali v samostatnej domácnosti. Už vtedy sa ale pravidelne
navštevovali, trávili spolu voľný čas a chodili spoločne na chalupu, vzťahy sa zintenzívňovali po tom,

ako oznámili, že by sa chceli vziať, spoločne sa stretávali na oslavách, opisovala sa oslava 60tky oboch
žalobcov 3/
a 4/, na ktorých bola účastná aj žalobkyňa 1/ v októbri 2014 a príprava na svadbu žalobcov 1/ a 2/,
na ktorých sa aj žalobcovia 3/ a 4/ podieľali. Prejavom toho, že žalobkyňa 1/ mala intenzívne vzťahy
aj s vtedy budúcimi svokrovcami, je aj to, že s nimi riešila svoje vtedajšie zdravotné problémy, zmenu

gynekológa, ako to opísala hlavne žalobkyňa 4/, pričom, ak by
k nim nemala dôverný vzťah, tak by sa im so zdravotnými problémami nezdôverovala
a nežiadala ich o pomoc, obzvlášť, ak išlo o pomerne intímne gynekologické problémy. Žalobcovia 3/ a
4/ boli v danom období roku 2014 zainteresovaní do pomoci žalobkyni 1/ aj tým, že boli lekári a pomáhaližalobkyni 1/ so zabezpečením zdravotnej starostlivosti, a to nielen s množiacimi sa problémami pred
zistením diagnózy (problémy s chrbticou, bolesti brucha - vybavenie vyšetrenia u chirurga a neurológa),
ale aj po jej zistení (urgentná magnetická rezonancia, liečenie v onkologickom ústave). Ak by žalobkyňa

1/ tiež nemala blízky a dôverný vzťah žalobkyni 4/, zrejme by nebola tou, ktorej by po odhalení diagnózy
volala, že nález zistený H. D. je vážny. Podľa opisu následných udalostí, obaja žalobcovia 3/ a 4/ ťažko
znášali diagnózu žalobkyne 1/ už po jej zistení, kedy títo plakali spoločne v ordinácii žalobkyne 4/ po tom,
čo žalobcovi 3/ prišiel výsledok z magnetickej rezonancie žalobkyne 1/ odhaľujúci závažnosť ochorenia.
Je zrejmé, že žalobcovia 3/ a 4/ boli osobne hlboko zainteresovaní v pomoci a podpore žalobkyne 1/ v

náročnom období. Ak by jej ujmu nevnímali ako vlastnú, takáto emočná zainteresovanosť, aká bola nimi
opísaná, by nebola prítomná. Žalobkyňa 4/ opisovala, ako prežívala náročné obdobie v čase operácie
žalobkyne 1/, utiekala sa k viere, modlila sa o zdravie žalobkyne 1/, čo tiež svedčí tomu, že jej na nej
záležalo tak, ako keby ujmu utrpela ktorákoľvek iná osoba z najbližšej rodiny. Opakovane žalobkyňu 1/
navštevovali počas jej pobytu v nemocnici, spoločne prežívali chorobu, žalobcovia 3/ a 4/ logicky o to
viac, že ako lekári si vedeli vzhľadom na svoje odborné vedomosti predstaviť, čo všetko žalobkyňu 1/ v

liečbe čaká a aké sú riziká, psychicky ju podporovali, čo predstavovalo na ich strane tiež emocionálnu
záťaž. Ak by šlo
o osoby, ktoré medzi sebou nemajú blízky vzťah, nebol by tento vzťah k žalobkyni 1/ definovaný ich
pomocou, podporou, starostlivosťou, dôverou a citovou zaangažovanosťou do zdravotných problémov
žalobkyne 1/ a rovnako tak by žalobcovia ani intenzívne neprežívali spolu s ňou jej liečbu a

rekonvalescenciu. O blízkosti vzťahu predovšetkým žalobkyne 1/
a žalobkyne 4/ svedčí aj fakt, že spoločne vyberali svadobné šaty v svadobných salónoch, čo skutočne
nie je štandardné, ani v iných rodinách s usporiadanými príbuzenskými vzťahmi, aby budúca nevesta
vyberala svadobné šaty s budúcou svokrou. To podľa názoru súdu tiež svedčí o intenzívnom a blízkom
vzťahu medzi nimi. Dokonca žalobkyňa 4/ opísala, ako ju žalobkyňa 1/ volala „mami“ ( viď časť zápisnice

z 21.10.2021 na č.l. 1284), pričom nie je si možné logicky zdôvodniť taký prístup, kedy by žalobkyňa
1/ volala osobu, s ktorou nemá veľmi blízky vzťah, mamou a že by osoba, ktorá by bola oslovovaná
ako mama, prijala takéto oslovenie od osoby, ku ktorej nemá vrúcny pozitívny vzťah. Súd prvej inštancie
mal aj
z opisu vyššie uvedených skutočností preukázané, že vzťah žalobkyne 1/ a žalobcov 3/ a 4/ bol natoľko

blízky a intenzívny, že tento aj z objektívneho hľadiska odôvodňoval, aby ujmu žalobkyne 1/ pociťovali
ako ujmu svoju, ktorú ako svoju aj subjektívne pociťovali, ako to obaja zhodne opisovali. Tento vzťah tu
pritom bol už v čase vzniku ujmy, ako to vyplynulo
z vyššie uvedeného opisu vzájomných vzťahov v danom minulom období, nejde o prípad, že by
blízky vzťah sa vyvinul až po tom, čo k zásahu došlo, resp. po uzavretí sobáša, resp. až počas tohto

konania, ako to vykresľovali žalovaní tvrdiac, že tieto vzťahy sa zintenzívnili až plynutím času. Nič totiž
nenasvedčuje tomuto výkladu, práve naopak, opis vzájomných vzťahov svedčí tomu, že sa o blízke
osoby jednalo už aj v čase pred sobášom žalobkyne 1/
a žalobcu 2/, kedy žalobkyňa 1/ ako dlhoročná družka syna žalobcov 3/ a 4/ mala svoje pevne
včlenené miesto v ich rodine. To objektívne musí platiť o to viac, ak išlo o družku a už snúbenicu ich

jediného syna, čo pevnosť väzieb na syna a jeho partnerku zvyšuje viac, ako keby mali žalobcovia
3/ a 4/ viac detí, viac neviest či zaťov, alebo v tom čase už aj vnúčatá, kedy by sa ich pozornosť a
náklonnosť delila medzi viac blízkych osôb súčasne. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalobcovia
3/ a 4/ ako blízke osoby spĺňajúce kritériá podľa § 116 Občianskeho zákonníka sú aktívne vecne
legitimovaní na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy ako druhotné obete nesprávne poskytnutej

zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/. Súd má pritom za to, že títo v dôsledku nesprávne poskytnutej
zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/ utrpeli svoju vlastnú ujmu na práve na súkromie, ktorá nie je len
sprostredkovaná sobášom ich syna so žalobkyňou 1/, pretože (tak ako to platilo pri žalobcovi 2/), či
by k sobášu došlo alebo nedošlo, či by sa žalobkyňa 1/ stala ich formálnou nevestou, alebo by bola
naďalej „len“ životnou partnerkou - družkou ich syna, ich ujma by bola vzhľadom na už vtedy vybudované

vzájomné vzťahy a pevné väzby rovnaká, pretože platí v tomto smere všetko, čo súd uviedol
u žalobcu 2/. Spolužitie žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ spĺňalo všetky znaky riadneho dlhodobého
partnerského zväzku a navonok sa aj ako manželstvo už mohlo javiť a ako k členke svojej najbližšej
rodiny žalobcovia 3/ a 4/ v danom čase už k žalobkyni 1/ pristupovali. V danom prípade je tiež daná
aj priama príčinná súvislosť. Nebyť totiž nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/ a

tým spôsobenej hysterektómie, žalobcovia 3/ a 4/ by nestratili ani možnosť, aby ich jediný syn so svojou
životnou partnerkou splodil dieťa, a teda ich biologické vnúča. Nestratili by teda ani tú pravdepodobnosť
mať vnúča, ktorú v danom čase mali, ako už bolo vyššie uvedené, nič nenasvedčovalo tomu, že by
žalobcovia 1/ a 2/ neboli mohli mať predtým dieťa spoločne, a teda pravdepodobnosť, že by dieťa(žalobcovia 3/ a 4/ vnúča) mali, nebola žiadnou objektívnou skutočnosťou pred hysterektómiou znížená.
Nemožnosť mať svoje biologické vnúča, teda ujma, nie je spôsobená tým, že sa ich syn oženil so
žalobkyňou 1/, pretože táto by tu bola aj bez sobáša. Napokon, ako už súd odôvodnil vyššie, ak by súd

mal prijať taký výklad, že si žalobca 2/ mal po zistení následkov karcinómu krčka svojej snúbenice a v
čase plánovania svadby, rozmyslieť svoju „voľbu“ v záujme toho, aby mal deti a jeho rodičia vnúčatá, čím
sa podľa žalovaných mala ujma stratiť, takýto výklad je v ponímaní súdu v príkrom rozpore s morálnymi
zásadami, kedy by teda súd mal preniesť celú zodpovednosť za to, že rodičia nemajú biologicky vlastné
vnúča, na žalobcu 2/, ktorý napriek zdravotným problémom svojej vtedy snúbenice, rozhodol sa ju

napriek všetkému vziať za manželku, čo je prejav hlbokej náklonnosti, lásky a morálneho kreditu žalobcu
2/. Prijať iný výklad by znamenalo poprieť všetky piliere, na ktorých stojí vzájomná náklonnosť, láska
a dôvera dvoch ľudí a uprednostniť voľbu vymeniť svoju životnú partnerku, vzdať sa už vybudovaného
partnerského zväzku na počkanie v záujme možnosti sa „rozmnožiť“. Žalovanými nezodpovedanou
otázkou je, prečo by uvedeným spôsobom mal žalobca 2/ sanovať porušenie povinností zo strany
žalovaných na úkor svojich citov, energie vloženej do vybudovania perspektívneho partnerského zväzku

sožalobkyňou1/,ktorúmiloval.Čosatýkanáhradnýchmožnostíformouadopcie,náhradnéhomaterstva
a transplantácie maternice, platí všetko, čo už uviedol vyššie, keďže nejde o formy, ktoré by ujmu
znegovali a navyše nie je možné ani z dôvodov už uvedených spravodlivo žiadať, aby takéto procesy
(neistéariskantnévužskôrodôvodnenomvýzname)žalobcovia1/a2/podstupovali.Tiežniejepravdivé
tvrdenie, že tieto následky nie sú v súvislosti s oneskorenou diagnostikou ochorenia žalobkyne 1/, lebo

byichpociťovali,ajkebyrakovinažalobkyne1/boladiagnostikovanávčas,pričomstoutoargumentáciou
sa už súd vysporiadal vyššie pri náhrade škody aj ujmy žalobkyne 1/ a tu len stručne dodáva, že nebyť
nesprávne poskytnutej starostlivosti, rakovina sa u žalobkyne 1/ nemusela vôbec rozvinúť. Neplatí teda
premisa, že by na onkologické ochorenie bola ochorela tak či onak za akýchkoľvek okolností.

1.58. Čo sa týka ujmy žalobcov 3/ a 4/ a zásahu do súkromného a rodinného života žalobcov 3/ a 4/,
súd prvej inštancie konštatoval, že porušením práva jednej osoby, môže dôjsť aj
k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej osoby, ktorá je k nej vo vzťahu osoby blízkej, čo
je aj prípad žalobcov 3/ a 4/. Oni sami sa nedočkali vlastného potomstva - vnúčat, ktoré zdedí ich gény,
nebudú môcť prežívať s tým spojené radostné udalosti narodenia dieťaťa, ďalších radostných udalostí

a životných míľnikov, boli ochudobnení o zážitky
s vlastným vnúčaťom a o možnosť sa ako starí rodičia spolupodieľať na jeho výchove, ale aj možnosť
ďalej rozvíjať vzťahy so žalobcami 1/ a 2/ už ako rodičmi a možnosť im predávať svoje skúsenosti v
starostlivosti o dieťa, čo súd vidí zvlášť u žalobkyne 4/, ktorá je pediatrička. Je možné pritom dôvodne
predpokladať, že by boli ako starí rodičia účastní všetkých týchto aktivít, vzhľadom na to, že vzťahy

v rodine so žalobcami 1/ a 2/ sú usporiadané a intenzívne a že by aj dieťa bolo do takto dobre
vybudovaných vzťahov
s babkou a dedkom prirodzene včlenené. Pre akéhokoľvek rodiča - potenciálneho starého rodiča, ktorý
udržuje so svojím potomkom blízke vzťahy, by zistenie, že nie z vlastnej vôle jeho dieťa so životným
partneromnebudemôcťsplodiťdieťazdôvodunesprávneposkytnutejzdravotnejstarostlivosti,atedaže

sa ani nedočkajú vlastných vnúčat, bolo spôsobilým objektívne privodiť psychickú bolesť a nutnosť túto
neočakávanú negatívnu informáciu vnútorne spracovať. Žalobcovia 3/ a 4/ sa teda museli nedobrovoľne
vzdať svojich plánov realizovať sa v seniorskom veku ako starí rodičia v pomoci synovi a jeho partnerke
svýchovouastarostlivosťouovnúčaazameraťsvojživotnainéaspektytráveniasvojhočasuvovyššom
veku ako na zážitky s vnúčatami a starostlivosť o ne. Súčasne prežívali spolu so žalobcami 1/ a 2/

psychicky náročné obdobie od zistenia diagnózy žalobkyne 1/ počnúc, po podporu a pomoc pri liečbe a
jej zotavovaní, ktoré by inak neboli nútení prežiť, ak by ním neboli bezprostredne zasiahnutí, čo posilnilo
fakt, že výsledkom ochorenia ich nevesty je to, že prišla definitívne o možnosť mať dieťa a oni o možnosť
mať vlastné vnúča. Aj táto psychická záťaž bola objektívne spôsobilá negatívne zasiahnuť do života
žalobcov 3/ a 4/ každého osobitne, pretože každý sa s ňou musel vyrovnať sám, ale aj ich dvoch ako

manželov, ktorí spoločne poskytovali pomoc a podporu vtedy snúbenici svojho jediného syna a museli
si byť aj vzájomne oporou. Skutočnosť, že táto udalosť ich výrazne negatívne psychicky (a to hlavne
u žalobkyne 4/) zasiahla a museli sa s ňou psychicky vyrovnávať, je zrejmá aj z toho, ako emotívne
prebiehalo pojednávanie, na ktorom bol realizovaný ich výsluch. Ujmu na práve na súkromný a rodinný
život tak z vyššie uvedených dôvodov súd vzhliadol u oboch žalobcov 3/ a 4/, pričom však ale súd je toho

názoru, že intenzita zásahu nebola u oboch z nich celkom rovnaká, a preto ani nemôže byť odčinená
rovnakou sumou.
U oboch žalobcov 3/ a 4/ je prítomný približne rovnaký vek, to, že ani jeden z nich nemalv čase zásahu žiadne vnúča a doposiaľ žiadne vnúča nemajú, pretože žalobca 2/ je ich jediným synom.
Obaja si prežili vyššie opísané negatívne skutočnosti, emočnú záťaž
a nutnosť sa psychicky vysporiadať s novou s neočakávanou situáciu a definitívne novou realitou

prežitia seniorského veku. Vychádzajúc zo situácie, aká nastala a aká pretrváva ku dňu rozhodnutia
súdu, vnúčaťa od žalobcu 2/ a žalobkyne 1/ ako svojej nevesty sa definitívne žalobcovia 3/ a 4/
nedočkajú, hoci ho plánovali a na túto úlohu sa tešili o to viac, keď mali len jedného syna. Súd ale na
strane žalobkyne 4/ vzhliadol ale fakt, že prirodzene mala so žalobkyňou 1/ v čase zásahu pevnejšie
puto ako žalobkyňa 1/ so žalobcom 3/, čo vyplynulo najmä z výsluchu žalobkyne 4/, ktorá vnímala

žalobkyňu 1/ ako svoju dcéru, pretože ju nikdy nemala, hoci po nej túžila, ktorá intenzívne prežívala
aj ako matka stratu, ktorú utrpela žalobkyňa 1/ stratou možnosti stať sa matkou (keď sama žalobkyňa
4/ uvádzala, že o 2 deti prišla, preto nemali viac detí) a ktorá vnímala aj ako žena stratu ženstva
žalobkyne 1/. Súčasne mala a má ako pediatrička nadmieru pozitívne vybudovaný vzťah k deťom, s
ktorými je dennodenne v úzkom kontakte, čo výrazne jatrí rany a smútok z toho, že ona svoje vnúča
mať nebude a jej ujmu aj z dôvodu jej pozitívneho vzťahu k deťom ako takým je nutné vnímať ako

výraznejšiu. Sama uvádzala, ako mala pre svoje vnúča už odložené hračky, Lego a knižky, ktoré zbalila
s vedomím, že ich nebude potrebovať, čo je tiež prejav toho, že na to, že bude mať vnúča, sa aj
tešila a pripravovala. Súčasne bolo aj výsluchom strán preukázané, že psychickú záťaž žalobkyňa
4/ niesla ťažšie ako žalobca 3/, kedy sa najskôr snažila zvládať ju voľne dostupnými prípravkami na
ukľudnenie, ale následne musela vyhľadať aj psychiatrickú pomoc, a hoci sa snažila vysadiť predpísané

antidepresíva, musela sa k nim vrátiť a užíva ich doposiaľ. Z uvedeného je zrejmý výrazne negatívny
následok na psychickom zdraví žalobkyne 4/. Súčasne bolo zistené a nebolo spochybnené tvrdenie,
že pred ochorením žalobkyne 1/ sa žalobkyňa 4/ nikdy neliečila u psychiatra, v tomto smere žiadne
psychickéťažkostipredtýmnepociťovala,apretojavísabyťúčelovýmtvrdeniežalovaných,žezatietojej
zdravotné problémy by malo byť zodpovedné výlučne jej náročné povolanie či bližšie nekonkretizovaný

životný štýl, ako to uvádzal žalovaný 1/. Ak by aj povolanie bolo spôsobilé akékoľvek problémy spustiť,
nutnosť vysporiadať sa s poškodením zdravia žalobkyne 1/ bolo objektívne spôsobilé nepochybne
ich zhoršiť. V tomto kontexte súd uvádza, že nevykonal žalobcami navrhovaný výsluch psychiatra H.
M., nakoľko bola doložená lekárska správa z psychiatrického vyšetrenia žalobkyne 4/ a nie je sporu
o tom, že ho žalobkyňa 4/ vyhľadala a bola ním ošetrená. Žalovaní namietali to, že ho žalobkyňa 4/

vyhľadala účelovo len pre potreby tohto konania (až po jeho začatí), avšak vnútornú pohnútku žalobkyne
4/, resp. tvrdený špekulatívny úmysel žalobkyne 4/, s ktorým mala vyhľadať psychiatra len preto, aby
si pre účely tohto konania zabezpečila priaznivejšie postavenie, by výsluch ošetrujúceho lekára nebol
aj tak spôsobilý preukázať. Nakoniec, žalovaní síce namietali špekulatívnosť konania žalobkyne 4/,
ktoré videli v návšteve psychiatra až po začatí konania, avšak neprodukovali žiadne dôkazy, ktorými

by sa nečestný úmysel žalobkyne 4/ preukázal. Špekulatívny úmysel žalobkyne 4/ sa nepreukázal ani
výsluchom žalobkyne 4/, práve naopak, táto je podľa jej vyjadrenia stále psychiatricky ambulantne
liečená a nastavená na užívanie antidepresív. To, že doposiaľ užíva antidepresíva, nebolo sporné. Teda
celkom zrejme, bola a je na psychiatrickú liečbu odkázaná. Nie je si rozumne totiž možné odôvodniť,
aby užívala antidepresíva niekoľko rokov len preto, aby pre účely tohto konania „obhájila“ svoju údajne

podľa žalovaných účelovú návštevu psychiatra. Napokon, pre posúdenie nároku žalobkyne 4/ nie je ani
podstatné to, či jej bola týmto psychiatrom stanovená konkrétna v lekárskej správe uvedená diagnóza a
či táto bola správna, podstatné je posúdenie toho či zásah bol objektívne spôsobilý negatívne zasiahnuť
do psychického stavu žalobkyne 4/, čo súd vyhodnotil kladne, pričom už aj len z výsluchu žalobkyne 4/
vyplynulo, ako situáciu negatívne prežívala, a to vcítiac sa do žalobkyne 1/ nielen ako jej budúca svokra,

ale aj ako žena a matka. O zásah by sa teda jednalo aj v takom prípade, ak by žalobkyňa 4/ psychiatra
nevyhľadala. Ak žalovaný 2/ uvádzal, že za návštevu psychiatra nemôže ochorenie ako také, ale to, že
sa musela žalobkyňa 4/ k okolnostiam vrátiť v súvislosti s konaním pred Úradom či súdom, súd uvádza,
že nebyť primárneho poškodenia zdravia, nebolo by nutné, aby sa žalobkyňa 4/ opakovane vracala k
nemu v tomto spore

a oživovala svoje myšlienky, ktoré jej logicky priťažujú tak, ako by na psychickej pohode nepridali
akékoľvek negatívne spomienky komukoľvek. Aj to, že jej samotný tento spor priťažil, je prejavom toho,
že má problém túto záťaž stále spracovať a prejavom toho, že ujma v jej psychickej sfére je zjavná a
aktuálna. Pri určení výšky ujmy súd prihliadol na fakt, že
u žalobcov 3/ a 4/ ujma nepochybne musí byť odčinená výrazne nižšou sumou, akou súd odčinil ujmu

žalobcov 1/ a 2/ vzhľadom na nižšiu závažnosť, čo si napokon zrejme sami uvedomujú, keď si uplatnili
sumu nižšiu. Ujma žalobcov 1/ a 2/ je totiž vyššia ako ujma potenciálnych starých rodičov, keďže ide síce
o blízke osoby, ale kvalita ich vzťahu je výrazne iná a väzba na žalobkyňu 1/ je podstatne slabšia, akov prípade vzťahu medzi žalobkyňou 1/ a žalobcom 2/. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené kritériá
súd určil ako primeranú výšku náhradu nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne 4/ v sume 10.000,- Eur,
z čoho 20% pripadá na každého žalovaného, tj. na každého žalovaného to činí 2.000,- Eur. Súd dohľadal

rozhodnutia, ktorým sa odškodňovala nemajetková ujma spôsobená
úmrtím vnúčat pri dopravnej nehode, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp.zn. 24Co/142/2018, kde za úmrtie plnoletého vnuka bola starej mame priznaná náhrada
v sume 5.000,- Eur, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22Co/25/2022, kde za úmrtie plnoletého
vnuka bola starým rodičom priznaná náhrada v sume každému po 5.000,- Eur, rozsudok Krajského súdu

v Bratislave sp.zn.8Co/19/2021, kde za úmrtie plnoletého vnuka bola starej matke priznaná náhrada v
sume 5.000,- Eur. Súd prvej inštancie ale zohľadnil, že v daných prípadoch išlo o úmrtie plnoletého
vnúčaťa a nie o nemožnosť mať biologické vnúča, čo je následok kvalitatívne mierne iný (súd tieto
rozhodnutia uvádza len pre orientačné porovnanie týkajúce sa vzťahu starý rodič - vnúča), a tiež to, čo
už bolo uvedené, že je dôvodné, aby ujmy spôsobené profesijným zlyhaním poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti boli odškodňované sumou vyššou ako následky privodené pri prevádzke motorového

vozidla. S prihliadnutím na vrúcny vzťah žalobkyne 4/ so žalobkyňou 1/ (ako matka- dcéra), vysokú mieru
negatívneho prežívania na strane žalobkyne 4/ posilnenú tým, že jej povolaním je pomáhať deťom, čo
naviazanosť na deti a aj smútok objektívne zvyšuje, súd sumu
10.000,- Eur hodnotil ako primeranú zistenej ujme, jej rozsahu a závažnosti. Vo vzťahu
k žalobcovi 3/ súd hodnotil, že jeho vzťah so žalobkyňou 1/ je vzájomným vzťahom dvoch blízkych

osôb, ale z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa 4/ mala so žalobkyňou 1/ bližší vzťah
ako so žalobcom 3/, čo plynulo aj z toho, že žalobkyňa 4/ sa vedela vcítiť viac do situácie žalobkyne 1/
ako žena a matka súčasne, o to viac intenzívne ujmu na jej strane vnímala a túto aj súdu hodnoverne
zreprodukovala a opísala. Taký extrémne blízky vzťah so žalobkyňou 1/, aký mala jeho manželka však
z výsluchu žalobcu 3/ nevyplynul. Súd teda videl istú kvalitatívnu odlišnosť medzi vzťahom žalobkyne

1/ k obom z nich, ktorú odlišnosť zohľadnil pri výške náhrady. Žalobcovi 3/ ujma tiež vznikla rovnaká,
ako žalobkyni 4/
v súkromnom a rodinnom živote (už opísané vyššie), ale nebolo zistené, že by mu privodila taký zásah
do jeho psychického stavu, takú emočnú nestabilitu ako žalobkyni 4/, čo sa musí prejaviť aj v mierne
nižšej výške náhrady nemajetkovej ujmy. Bolo zistené, že žalobca 3/ trpel vysokým krvným tlakom aj

pred odhalením ochorenia žalobkyne 1/, po jej odhalení
a zistení následkov sa prejavilo zhoršenie zdravotného stavu (poškodenie očného nervu). To, že ani na
psychickom ani fyzickom zdraví uvedená by situácia nikomu nepridala, ale práve naopak, je objektívnym
faktom. Každý uvedenou tragickou okolnosťou postihnutý človek by vnímal danú situáciu ako stresujúcu.
Negatívny vplyv na celkovú pohodu a stav žalobcu 3/ je nepochybný, a preto ho na prospech žalobcu 3/

zohľadnil najmä, ak bolo uvádzané, že žalobca 3/ je skôr uzavretej povahy, a preto sa dá predpokladať,
že vnútorné prežívanie všetkých (aj negatívnych) emócií je u neho ako u introverta pomerne silné. Nie
je ale možné celkom presne vymedziť, do akej miery boli tragické udalosti v rodine príčinou zhoršenia
jeho stavu a do akej miery toto súviselo s jeho primárnym ochorením a nie je možné ani konštatovať,
pretože to nebolo preukázané, že by zhoršenie zdravia súviselo výlučne len

sprežívanímtejtoťažkejrodinnejudalosti.Súdprvejinštanciezohľadniltietoodlišnostinastranežalobcu
3/ oproti žalobkyni 4/, zohľadnil, že aj on musel spracovať výrazne negatívny
a stresujúci emočný zážitok, s ktorým sa musel naučiť žiť, musel nájsť nové naplnenie, namiesto toho byť
starým rodičom, pričom rovnako ako jeho manželka, prišli o možnosť rozvíjať svoje vzťahy s vnúčaťom,
ktoré by pravdepodobne boli mali a v tomto smere zažiť aktívny seniorský vek cítiac sa byť užitočným

v pomoci s výchovou vlastného vnúčaťa. Vzhľadom na uvedené odlišnosti súd mierne znížil náhradu
nemajetkovej ujmy žalobcu 3/ oproti žalobkyni 4/, a to na sumu 9.000,- Eur, z čoho na každého zo
žalovaných pripadá 20 % vo výške 1.800, - Eur.

1.59. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie zhrnul jednotlivé nároky žalobcov 1/ až 4/, s tým,

že výsledok tohto sporu bol nasledovný:
- výsledná suma bolestného je 6.607,- Eur + náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 42.900,-
Eur spolu 49.507 Eur, z čoho 20 % na každého žalovaného je po
9.901,40 Eur; súd prvej inštancie žalobu zamietol v zvyšnej časti (60 % týchto nárokov pripadajúcich
na tretieho škodcu) a v časti celého mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia,
- výsledná suma náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne 1/ je 40.000,- Eur, z čoho 20 % na každého
žalovaného je po 8.000,- Eur, súd prvej inštancie žalobu zamietol v zvyšnej časti (60 % tohto nároku),- výsledná suma náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu 2/ je 30.000,- Eur, z čoho 20 % na každého
žalovaného je po 6.000,- Eur, súd prvej inštancie žalobu zamietol v zvyšnej časti (60 % tohto nároku),
- výsledná suma náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu 3/ je 9.000,- Eur, z čoho 20 % na každého

žalovaného je po 1.800,- Eur, súd prvej inštancie žalobu zamietol v zvyšnej časti
(60 % tohto nároku),
- výsledná suma náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne 4/ je 10.000,- Eur, z čoho 20 % na každého
žalovaného je po 2.000,- Eur, súd prvej inštancie žalobu zamietol v zvyšnej časti (60 % tohto nároku).

1.60. V bode 78 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie odôvodnil nevykonanie ďalších dôkazov
navrhnutých žalobcami 1/ až 4/ a žalovaným 1/.

1.61. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP.

1.62. Pomer úspechu a neúspechu žalobkyne 1/ a žalovaných 1/ a 2/ ustálil na 12,27 %

v prospech žalobkyne 1/. V tomto rozsahu preto súd prvej inštancie zaviazal každého zo žalovaných
povinnosťou náhrady trov konania žalobkyni 1/. Podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil v bode 80.
napadnutého rozsudku.

1.63. Čo sa týka nárokov žalobcov 2/ až 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy považoval ich úspech v spore

za plný. Aj tu zohľadnil, že každý zo žalovaných 1/ a 2/ sa na ujme takto odškodnenej podieľal len
v rozsahu 20 %, určil, že títo zvyšní žalobcovia majú proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 20 % proti každému. Podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil v bode 81. napadnutého
rozsudku.

1.64. Súd prvej inštancie vo vzťahu k nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy na záver zdôraznil,
že všetky žalované nároky boli síce o dosť vyššie ako tie, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil ako
adekvátne, ale na druhej strane je potrebné vychádzať z toho, že žalovaný prípad nemá (ani podľa
vedomosti súdu, ani strany obdobný prípad nereferovali) judikatórne ustálenie, kedy by bolo aspoň
približne definované, aká je primeraná výška odškodnenia straty možnosti mať dieťa/vnúča, a teda o to

ťažšie bolo predvídať, ako túto otázku posúdi súd. Rovnako tak súd prvej inštancie nevzhliadol, že by
tieto sumy boli uplatňované žalovanými v záujme šikanózneho uplatnenia práva, resp. so špekulatívnym
úmyslom.

1.65. Na strane žalovaného 2/ vystupoval aj intervenient. V danom prípade žalovaný 2/

a jeho intervenient netvorili nerozlučné procesné spoločenstvo, preto ich nemožno zaviazať
k náhrade trov spoločne a nerozdielne. Keďže medzi žalovaným 2/ a jeho intervenientom nie je
založené nerozlučné procesné spoločenstvo, súd prvej inštancie ich nezaviazal k povinnosti náhrady
trov žalobcom solidárne, ale tak, že plnením jedného zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého z
nich.

1.66. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiaden dôvod uplatnenia § 257 CSP, ktorého dôsledkom by malo
byť oslobodenie žalovaných či intervenienta od povinnosti nahradiť trovy konania úspešnejším žalobcom
v zmysle vyššie uvedených pravidiel, aj keď sa jeho aplikácie žalovaní domáhali. Podrobné dôvody
uviedol v bode 83. napadnutého rozsudku.

2.1. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/. Odvolaciemu súdu navrhol,
aby po vykonanom dokazovaní napadnutý rozsudok zmenil, žalobu voči nemu zamietol a žalovanému
1/ priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

2.2. Žalovaný 2/ sa v písomnom vyjadrení zo dňa 10.08.2023 k odvolaniu žalovaného 1/ uviedol, že
argumentácia žalovaného 1/ sa v mnohých bodoch zhoduje s jeho argumentáciou, prípadne túto ešte
rozvíja, preto sa s touto v mnohých bodoch stotožňuje.

2.3. Žalobcovia 1/ až 4/ v písomnom vyjadrení zo dňa 14.08.2024 k odvolaniu

žalovaného 1/ okrem iného uviedli, že závery súdu prvej inštancie považujú za správne, dostatočne
jasne a zrozumiteľne odôvodnené. V priebehu odvolacieho konania došlo medzi žalobcami 1/ až 4/
a žalovaným 1/ k uzatvoreniu mimosúdnej dohody o urovnaní, v dôsledku ktorej došlo zo strany žalobcov
1/ až 4/ k späťvzatiu žaloby, s ktorým späťvzatím žalovaný 1/ súhlasil.3.1. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 2/ proti výrokom, ktoré sa ho
týkajú, teda výrokom II., IV., VII., IX., XI., XIII. z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f)

a h) CSP. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť, žalobu
žalobcov v celom rozsahu zamietnuť a žalovanému 2/ priznať náhradu trov konania v plnej výške.

3.2. V odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie, o tom, že nároky žalobcov 1/ až 4/ nie sú premlčané.
Tieto závery považoval za nesprávne, založené na nesprávnom právnom posúdení ustanovenia § 106

Občianskeho zákonníka, keďže sú v príkrom rozpore so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, teda,
že právo patrí bdelým. Nesúhlasil so závermi súdu uvedenými v odseku 23. na strane 26, v ktorom súd
prvej inštancie argumentoval tým, že je podstatné, kedy žalobkyňa 1/ získala preukázanú vedomosť
o škode a o tom kto za ňu zodpovedá, pričom nestačí len predpoklad, že poškodený pacient skutkové
okolnosti mohol vedieť skôr. Tento záver považoval za nesprávny v rozpore s ustálenou rozhodovacou
činnosťou a teda vec nesprávne právne posúdenú podľa ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka.

Namietal nekritické sa odchýlenie sa od ustálenej rozhodovacej činnosti a to najmä uznesenia
Najvyššieho súdu 1M-Cdo/8/2008, rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo/148/2004, 1Cdo/82/2009 publikovaného V zbierke stanovísk NS a súdov SR pod číslom
R 16/2014.

3.3. Žalovaný 2/ v ďalšom namietal, že súd prvej inštancie poukazuje na judikatúru Českej republiky
čo je celkom neprípustné. Žalovaný 2/ sa podrobne vysporiadal s každým rozhodnutím ktoré súd
prvej inštancie uviedol pri formulovaní svojho predbežného právneho názoru vo svojom podaní zo dňa
20.10.2021, avšak súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou žalovaného 2/ vôbec nevysporiadal
čím došlo k porušeniu práva žalovaného 2/ na spravodlivý proces. Naviac súd prvej inštancie vo veci

považoval za relevantné rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/281/2021, v ktorom išlo o spotrebiteľský spor,
ktorého aplikáciu považoval za svojvôľu.

3.4. V ods. 10 až 13 podaného odvolania žalovaný 2/ polemizoval so závermi súdu prvej inštancie
týkajúcich sa začiatku plynutia premlčacej lehoty.

3.5. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku premlčania rozšírenia žaloby žalobkyne
1/ v dôsledku pripustenia zmeny žaloby uznesením zo dňa 04.10.2021 zo sumy 70.528 Eur na sumu
70.957 Eur. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že si žalobkyňa neuplatnila žiadny nový
nárok len to, čo od začiatku konania predstavovalo jeho predmet. Mal za to, že uvedená časť nároku

nebola žalobou uplatnená včas a žalobkyňa 1/ si neuplatňuje to isté. Namietal, že súd prvej inštancie
na strane 29 vytvoril nový procesný pojem - nepodstatné rozšírenie žaloby, ktoré má podľa súdu
prvej inštancie zrejme mať iné hmotnoprávne následky ako podstatné rozšírenie žaloby. Takýto postup
považoval za neprípustný, porušujúci právo žalovaného 2/ na spravodlivý proces a porušenia rovnosti
strán a zbraní.

3.6. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za arbitrárne, neobsahujúce dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie, pretože súd prvej inštancie sa v odôvodnení nevysporiadal so všetkými relevantnými
námietkami a argumentáciou žalovaného 2/.

3.7. K protiprávnosti konania žalovaného 2/ uviedol v odvolaní nasledovné. Nesúhlasil so závermi súdu
prvej inštancie o tom, že žalovaný 2/ porušil povinnosť poskytnúť zdravotnú starostlivosť lege artis.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
o tom, že žalovaný 2/ nesprávne hodnotil cytologickú vzorku žalobkyne 1/ z apríla 2012. Pochybenie
videl v tom, že súd odmietol dôkaz predložený žalovaným 2/ a to predložené certifikáty a vyhodnotenie

EQA zo dňa 14.12.2012 a odmietol vykonať ďalšie navrhované dôkazy na preukázanie tvrdenej
skutočnosti, a to, že v cytológii sa uplatňuje princíp väčšinou, teda hodnotenie jedného konkrétneho
steru je správne vtedy, ak sa na takom hodnotení zhodne väčšina z viacerých hodnotiteľov. Rovnako
nezobral do úvahy skutočnosť, že cytológia nie je exaktná a jednoznačná, ale v určitých prípadoch
sa v nej vyskytuje veľká variabilita a vysoká miera rozdielnej interpretácie vzorky. Pokiaľ súd prvej

inštancie na strane 56 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že ide o nesprávnu premisu a takýto
záver nemôže v žiadnom prípade obstáť, ide o odbornú otázku, na ktorú si súd sám nemôže urobiť
názor, pretože nedisponuje potrebným odborným vzdelaním. Rovnako nesúhlasil so záverom súdu prvej
inštancie uvedeným v odseku 46 na strane 54 napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie zhrnul,že nemôže poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ospravedlniť tvrdenie, že používaný druh testu nemá
stopercentnú citlivosť. Žalovaný 2/ považoval za úplne relevantnú jeho argumentáciu, že navrhnutým
dokazovanímpreukázalnízkumierucitlivostinímpoužívanéhocytologickéhoskríningovéhotestu-až50

%, a teda, že existuje veľmi vysoké % neodhalených prekanceróz, či karcinómov. Tieto tvrdenia
žalovaný 2/ riadne preukázal tak znaleckým posudkom, ako aj odbornými článkami. Túto skutočnosť
však súd prvej inštancie svojvoľne ignoroval čo založilo nesprávne rozhodnutie vo veci. V bodoch
20 až 23 podaného odvolania žalovaný 2/ polemizoval so závermi súdu prvej inštancie, nesúhlasil
s posúdením záverov znaleckého posudku H. C. ani s tým, že súd prvej inštancie bral do úvahy

jeho závery. Namietal, že H. C. mal vykonať hodnotenie cytologickej vzorky z roku 2012 tak, aby boli
zohľadnené len medicínske poznatky dostupné v roku 2012. Tým, že tak neurobil spôsobil, že jeho
závery sú nevierohodné a nemôžu byť podkladom pre zákonné rozhodnutie súdu. Namietal, že súd
prvej inštancie odmietol vykonať dôkaz a to odborné posúdenie vzorky žalobkyne 1/ z roku 2012
najmenej ďalšími ôsmimi osobami, ktorým postupom by došlo k relevantnému posúdeniu vzorky a takto
vykonané posúdenie by predstavovalo zohľadnenie poznatkov lekárskej vedy takzvaný väčšinový

princíp. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že mal na preukázanie svojich tvrdení navrhnúť
výsluch zástupcu znaleckej organizácie
Lege artis a pokiaľ tak neurobil, súd prvej inštancie nebol oprávnený vykonať nenavrhnutý dôkaz. Závery
znaleckého posudku považoval žalovaný 2/ totiž za správne a zrozumiteľné.
V ďalšom rozporoval postup súdu prvej inštancie, ktorý si zo záverov znaleckého posudku Lege

artis vyberal iba konkrétne odpovede znalca, čím si „vyberal čerešničky“ zo znaleckého posudku.
Namietal postup súdu prvej inštancie uvádzajúc, že pokiaľ súd prvej inštancie má rozpory v záveroch
znalcov, tieto si nemôže vyhodnotiť sám, pretože nedisponuje potrebnými odbornými znalosťami. Ak
teda nebol vyhotovený kontrolný znalecký posudok, nemohol mať za preukázané skutočnosti, ktoré
si v posudkoch navzájom odporujú. Pri zohľadnení dôkazného bremena, ktoré v tomto spore ležalo

na žalobcoch 1/ až 4/, mal súd prvej inštancie konštatovať, že nimi tvrdené skutočnosti, ktoré mali
byť preukázané znaleckým posudkom zostali nepreukázané, a bolo potrebné žalobu zamietnuť. K
príčinnej súvislosti žalovaný 2/ uviedol, že súd prvej inštancie mal v konaní zistiť, ktorý úkon s najväčšou
pravdepodobnosťou spôsobil to, že došlo k následku. Namiesto toho určil podiel každého úkonu,
ktorý bol predmetom konania. Nezohľadnil to, či sa v danom okamihu ešte dalo škodlivému následku

zabrániť, čo považoval za kľúčovú otázku pre určenie príčinnej súvislosti. Až na základe takto zisteného
momentu bolo možné určiť osobu zodpovednú za škodlivý následok, keďže len tak bolo možné určiť
priamu príčinu, ktorá viedla k následku. Na prípadné určenie zodpovednosti žalovaného 2/ by bolo
nevyhnutné dospieť k jednoznačnému záveru, že hysterektómii sa dalo zabrániť v čase, keď histologickú
vzorku posudzoval žalovaný 2/, teda dňa 05.04.2012 a zároveň sa nedalo tejto zabrániť v čase,

keď následne cytologickú vzorku posudzovala spoločnosť Alpha medical s.r.o. teda dňa 06.05.2013.
Podkladom pre vyslovenie zodpovednosti za škodu je okrem iného aj príčinná súvislosť, ktorá v zmysle
konštantnej judikatúry musí byť priama, bezprostredná, neprerušená (rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa 30.06.2010, spisová značka 5Cdo 126/2009 ). Mal za to, že súd prvej inštancie si ním uvádzané
rozhodnutia vykladá nesprávne a v ďalších bodoch odvolania polemizoval so závermi súdu prvej

inštancie. Žalovaný 2/ namietal závery súdu prvej inštancie týkajúcich sa vyhodnotenia jednotlivých
vzoriek znaleckého ústavu forencis a v bodoch 35 a 36 odvolania namietal jednotlivé skutkové zistenia
súdu prvej inštancie pri manažmente liečby žalobkyne 1/. Nesúhlasil ani so súdom prvej inštancie
určeným podielom zodpovednosti žalovaného 2/, namietajúc nezohľadnenie skutočnosti, že bolo
preukázané len jedno výnimočné nesprávne hodnotenie vzorky žalovaným 2/, pričom spoločnosť Alpha

medical s.r.o. mala nesprávne vyhodnotené tri vzorky. Preto tvrdil, že na spoločnosť Alpha medical s.r.o.
mala byť prenesená vyššia miera zodpovednosti. Pri určení výšky škody na zdraví žalovaný 2/ namietal
postup súdu prvej inštancie v tom smere, že k vykonanému znaleckému dokazovaniu zaujal príliš
formalistický prístup, pretože všetky argumenty, ktoré žalovaný 2/ formuloval voči obsahu lekárskeho
posudku H. N. L. (na ktorý nakoniec neprihliadal) nijako nezohľadnil vo vzťahu k obsahovo totožnému

posúdeniu bolestného a SSÚ v znaleckom posudku, z ktorého vychádzal, hoci sa tieto obsahovo
vzťahovali aj na znalecký posudok.

3.8. K náhrade nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie žalovaný 2/ uviedol, že žalobkyni 1/

bolo priznané navýšenie náhrady sa SSÚ podľa § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. v maximálnej miere
o 100 %, čo bolo odôvodnené vekom žalobkyne 1/, bezdetnosťou a stratou reprodukčnej schopnosti. Z
uvedeného dôvodu žalobkyni 1/ nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy. Žalovaný 2/ namietal závery súdu
prvej inštancie, ktorý podľa neho nesprávne vyhodnotil argumentáciu žalovaného 2/ v otázke možnostížalobkyne 1/ stať sa matkou iným spôsobom. Súd prvej inštancie uviedol, že argumentácia žalovaného
2/ je necitlivá až nevhodná. Žalovaný 2/ konštatoval, že uvedené hodnotenie súdu neprináleží, pretože
citlivosť či vhodnosť obrany nie sú zákonnými kritériami. Uvedené hodnotenie zo strany súdu skôr

naznačuje, že súd prvej inštancie pri vysporiadavaní sa s argumentáciou uprednostňoval kritériá
vhodnosti a citlivosti pred zákonnosťou a obsahom. Ak by aj žalovaný 2/ akceptoval, že transplantácia
maternice je experimentálna a že surogačné materstvo u nás nie je legálne, tak celkom legitímnou
náhradou k vynoseniu vlastného dieťaťa je adopcia. Súd prvej inštancie aj túto legálnu a spoločensky
cenenú možnosť odmietol, akoby bola nemožná. Uvedené považoval za nesprávne, pretože takmer

všetky následky, ktoré žalobcovia popisujú, by sa eliminovali práve adopciou. Žalobcovia neuviedli
žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by adopciu nechceli podstúpiť. Súd prvej inštancie preto bez opory
vo vykonanom dokazovaní na strane 83 napadnutého rozsudku fabuloval dôvody prečo by žalobcovia
asi adopciu nemuseli chcieť absolvovať. V príkrom rozpore so zásadou rovnosti strán a rovností zbraní
produkoval skutkové tvrdenia, teda prostriedky procesného útoku namiesto žalobcov. Taký postup súdu
považoval za celkom neprijateľný a predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces.

3.9. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru o tom, že žalobkyňa 1/ nie je povinná
zmierňovaťujmu,pretožetátopovinnosťpodľanehonevyplývazust.§11až13Občianskehozákonníka.
Žalovaný 2/ už v priebehu konania poukazoval na to, že pokiaľ existuje možnosť zmiernenia následkov,
žalobkyňa 1/ je povinná tieto možnosti využiť, pričom táto povinnosť je ustanovená v § 417 ods.

1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého komu škoda hrozí, je povinný na jej odvrátenie zakročiť
spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia. Súd prvej inštancie sa však s touto argumentáciou
žalovaného 2/ vôbec nevysporiadal iba arbitrárne uviedol, že taká povinnosť nevyplýva z § 11 až
13 Občianskeho zákonníka, čo predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Uvedené teda
predstavuje nesprávne právne posúdenie.

3.10. Žalobca 2/ v ďalšom uviedol, že možnosť adopcie je nutné zobrať do úvahy ako prostriedok, ktorý
je schopný odstrániť takmer všetky následky u všetkých žalobcov, pričom by ostali len následky spojené
s vlastným tehotenstvom žalobkyne 1/ a pokrvným vzťahom
k dieťaťu. Súd prvej inštancie v ods. 66. na str. 83 dospel k celkom nepochopiteľnému záveru, že údajne

možnosť mať cudzie dieťa by nezmiernili závažnosť ujmy. Uvedený záver súdu je celkom nepodložený,
nelogický a nesprávny. Niet pochýb o tom, že adopciou by sa odstránili následky v osobnom a rodinnom
živote žalobcov, teda žalobcovia by nestratili možnosť vychovať dieťa/vnúča, možnosť realizovať sa v
živote ako matka/otec/starý rodič, fyzicky sa starať o dieťa, vychovávať ho podľa svojho najlepšieho
presvedčenia, zažívať s ním trápenia a radosti, nebola by ochudobnená o zážitky s dieťaťom, emočne sa

spojiť s dieťaťom, milovať ho, zažiť rozvoj svojej osobnosti v rozmere rodičovstva/starého rodičovstva,
mohli by rozvíjať vzťahy ako matka/otec/starý rodič s inými matkami/otcami/starými rodičmi, nezažívali
by otázky okolia prečo nemajú dieťa/vnúča nemuseli by hľadať nové naplnenie života (ide o zložky, ktoré
popisuje súd na str. 85, str. 93, str. 95).

3.11. Žalovaný 2/ namietal, že súdom prvej inštancie uvedené rozhodnutia, na ktoré odkazoval
celkom neporovnateľné s prejednávanou vecou, pretože v oných konaniach bola odškodnená matka
výlučne rozhodnutím o priznaní nemajetkovej ujmy, a nebolo jej priznané bolestné či SSU. Súdy teda
kompenzovali všetky vzniknuté následky výlučne náhradou nemajetkovej ujmy. Neexistoval tam žiadny
konkurenčný nárok v podobe SSU. V tejto prejednávanej veci už žalobkyňa bola odškodnená priznanou

náhradou za SSU, a to na základe prekrývajúcich sa skutkových okolností. Súdom prvej inštancie
priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval za absolútne neprimerane vysokú a nespravodlivú,
pretože žalobkyňa 1/ je prakticky plne funkčná osobnosť, riadne sa uplatňuje v živote a nemá prakticky
žiadne obmedzenia, okrem (nie celkom vylúčenej, avšak sťaženej) možnosti mať deti. Žalovaný 2/
považoval aj ostatné priznané náhrady nemajetkovej ujmy ostatných žalobcov za neprimerane vysoké,

keď tieto nepredstavujú primerané a spravodlivé odškodnenie za ujmy, ktoré pociťujú, osobitne v situácii,
keď ujma je výlučne odvodená od konania žalovaného 2/. Pri odškodnení žalobcov 3/ a 4/ súd prvej
inštancie vychádzal
z neporovnateľných rozhodnutí, kde boli odškodnení starí rodičia pri strate plnoletého vnuka. Ujma
starých rodičov z uvedených konaní je omnoho vyššia, keďže medzi vnukom a starým rodičom bolo

viac ako 18 rokov budované puto a išlo o rozvinuté vzájomné rodinné vzťahy. V tomto konaní ide
o celkom odlišnú a neporovnateľnú situáciu. Zároveň súd aj keď poukázal na rozhodnutie, kde bolo
priznaných 5.000,- Eur, patrične nezdôvodnil, prečo priznal až náhradu v dvojnásobnej výške oprotiporovnávanému, keď dôvody ktoré súd prvej inštancie uviedol svedčia skôr o potrebe priznať náhradu
nižšiu ako v porovnávanej veci, teda vo výške pod 5.000,- Eur.

3.12. Osobitne dôležitou okolnosťou je aj fakt, že v konaní bolo preukázané, že
žalobkyňa 1/ už bola v súvislosti so skutočnosťami tvrdenými v tomto konaní kompenzovaná zo strany
pôvodného žalovaného 1/ spoločnosti Alpha medical, s.r.o., a to v sume
91.000,- Eur. Súd prvej inštancie v ods. 66. na str. 83 uvádza, že údajne nie je možné na podklade
dohody o urovnaní zistiť, aká suma pripadá na nárok na náhradu škody a aká časť na náhradu

nemajetkovej ujmy. Uvedená argumentácia je vo vzťahu k obsahu odôvodnenia nelogická. Súd predsa
svojim rozhodnutím, na podklade bodovania určil sumu náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy.
Celkovo tak má byť žalobkyni 1/ na bolestné uhradená suma 6.607,- Eur, na SSU suma 42.900,- Eur
a na nemajetkovú ujmu sumu 40.000,- Eur. Podľa rozhodnutia súdu teda má žalobkyňa 1/ nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy
v celkovej výške 89.507,- Eur. Zároveň súd z dohody o urovnaní vie, že žalobkyni 1/ bola uhradená

náhrada v celkovej výške 91.000,- Eur, teda v sume presahujúcej sumu, ktorú súd
v tomto konaní priznal. Z uvedeného nemožno dospieť k inému záveru ako k záveru, že žalobkyňa 1/
už bola za následky úplne (dokonca o niečo viac) kompenzovaná, a teda už dostala náhradu, ktorú aj
sám súd považuje za spravodlivú. Tým, že súd priznal žalobkyni 1/ ďalšiu náhradu, založil stav zjavnej
nespravodlivosti odškodnenia, teda súd prakticky rozhodol o tom, že žalobkyňa 1/má byť odškodnená

viac (konkrétne žalobkyňa 1/ má
podľa dohody o urovnaní a Rozsudku dostať náhradu 91.000 + 2x 9.901,40 – 2x 8.000 = 126.000,-
Eur) ako súd považuje za spravodlivé a primerané (6.607 + 42.900 + 40.000 = 89.507,- Eur). Súd prvej
inštancie týmto spôsobom založil paradoxný stav, keď priznaním podľa neho spravodlivej a primeranej
náhrady, dosiahol presný opak, a teda založil priamo obohatenie na strane žalobkyne 1/.

3.13. Vyššie uvedená argumentácia platí aj pri ostatných žalobcoch. Súd prvej inštancie považoval za
primeranú náhradu nemajetkovej ujmy pri žalobcovi 2/ vo výške 30.000,- Eur pri žalobcovi 3/ vo výške
9.000,-Euraprižalovanej4/vovýške10.000,-Eur.Nezohľadnilvšakskutočnúvýškunáhrady,ktorábola
uvedeným žalobcom uhradená zo strany spoločnosti Alpha medical, s.r.o. Žalobcovi 2/ bola zaplatená

náhrada vo výške 35.000,- Eur, žalobcovi 3/ bola zaplatená náhrada 7.000,- Eur a žalobkyni 4/ bola
zaplatená náhrada 7.000,- Eur.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca 2/ bol už plne odškodnený, teda priznanie akejkoľvek ďalšej náhrady
nepochybne spôsobuje, že priznaná náhrada škody je nespravodlivá a neprimeraná. Žalobca 3/ ostal
neodškodnený vo výške 2.000,- Eur a žalobkyňa 4/ ostala neodškodnená vo výške 3.000,- Eur, avšak

súd zaviazal žalovaných na náhradu v prospech žalobcu 3/
v celkovej výške 3.600,- Eur a v prospech žalobkyne 4/ v celkovej výške 4.000,- Eur, teda
vobochprípadochsúdzaviazalžalovanýchnaplnenieprekračujúcenáhradu,ktorúsámsúdpovažujeza
spravodlivú a primeranú. Súd tak svojim rozhodnutím založil stav, ktorým nedochádza k spravodlivému
a primeranému odškodneniu, ale dochádza priamo k obohateniu žalobcov.

3.14. Čo sa týka priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prospech žalobcu 2/, 3/ a 4/ tu súd
prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o tom, že je daná príčinná súvislosť medzi
údajnýmneoprávnenýmzásahomanemajetkovouujmou.Vkonaníbolonesporným,žežalobca2/môže
mať vlastné deti a bolo preukázané, že sa sám dobrovoľne rozhodol nemať vlastné deti tým, že zotrval

vo vzťahu so žalobkyňou 1/. Následky, ktoré mal súd prvej inštancie za dané pri žalobcoch 2/, 3/ a 4/ sú
teda priamo, neprerušene a bezprostredne spojené práve s týmto rozhodnutím žalobcu 2/. V rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.06.2010,
sp. zn. 5Cdo 126/2009) za príčinu ujmy zobral skutočnosti, ktoré mohli mať len nepriamy, vzdialený vplyv
na následok. Súd sa tak nesprávne rozhodol aplikovať neprípustný princíp neobmedzenej kauzality. V

dôsledku hysterektómie žalobkyne 1/ žalobca 2/ nijako neprišiel
o možnosť mať deti a žalobcovia 3/ a 4/ o možnosť mať vnúčatá. Skutočnosť, že žalovaný 2/ nemá deti a
prečo žalobcovia 3/ a 4/ nemajú vnúčatá je výsledkom výlučne slobodného rozhodnutia žalobcu 2/. Tým
je celkom vylúčená akákoľvek kauzalita s akýmkoľvek konaním či opomenutím žalovaných. Pretrhnutie
kauzality je možné jednoducho zhrnúť tým, že ak by sa žalobca 2/ bol rozhodol inak, následky by u neho

a u žalobcov 3/ a 4/ vôbec neboli nastali.

4.1. Intervenient na strane žalovaného 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ zo dňa 26.07.2023
odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu vočižalovanému 2/ zamietnuť a žalobcov 1/ až 4/ zaviazať na náhradu trov konania žalovanému 2/
a interventovi v rozsahu 100 %.

4.2. Vo vyjadrení uviedol, že s odvolaním žalovaného 2/ sa v plnej miere stotožňuje. Na podporu
podaného odvolania uviedol, že celý nárok voči žalovanému 2/ vníma ako premlčaný. Zdôraznil, že súd
prvej inštancie nesprávne nezohľadnil obsah dohody o urovnaní argumentujúc, že ujma žalobcov 1/
až 4/ nemôže byť navyšovaná iba preto, že súd vnímal spoluzodpovednosť viacerých subjektov. Ich
ujma nie je väčšia tým, že za ich škodu a ujmu spoluzodpovedá viac subjektov. Mal za to, že žalobcovia

3/ a 4/ nepreukázali žiadne dôvody priznania náhrady nemajetkovej ujmy. Nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi konaním žalovaného 2/ a následkom v podobe hysterektómie, ktorý v sebe zmocňuje
všetky žalované nároky (bolestné, SSU a nemajetkovú ujmu). V plnom rozsahu podporil obranu
žalovaného 2/, ktorú podložili aj závery znaleckého posudku znaleckej organizácie
LEGE ARTIS číslo 32/2022, z ktorého záveru vyplýva, že postup žalovaných subjektov nemožno
hodnotiť ako nesprávne poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Uvedené vyvodil zo záverov tejto

organizácie prezentovanej na strane 38 a 39 znaleckého posudku.

5.1. Žalobcovia 1/ až 4/ v písomnom vyjadrení k odvolaniam žalovaných zo dňa
14.08.2023 navrhli odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď konštatovali,
že zo strany súdu nedošlo napadnutým rozsudkom k naplneniu žiadneho z odvolacích dôvodov

uvádzaných žalovanými.

5.2. Žalobcovia 1/ až 4 /svoje vyjadrenie koncipovali podľa jednotlivých bodov odvolaní žalovaného
1/ a 2/. K žalovanému 2/ uviedli, že pokiaľ sa dovoláva zrušenia alebo zmeny napadnutého rozsudku
aj z odvolacích dôvodov, z ktorých sa žalovaný 2/ neodvolal v na tomu prislúchajúcej lehote, a teda

rozširovanie odvolacích dôvodov po lehote nie je prípustné. Ide o dôvody podľa § 365 písm. e) a g) CSP.

5.3. Argumentáciu žalovaného 2/ týkajúcu sa dôvodnosti vznesenej námietky premlčania voči nárokom
žalobcov 1/ až 4/ považovali za nedôvodnú. Mali za to, že súd prvej inštancie podrobne a logicky
odôvodnil rozhodnutie o premlčaní v ods. 23. a 24. napadnutého rozsudku. Zdôraznili, že žalobu

podali v nadväznosti na doručenie oznámenia Úradu o výsledku šetrenia dohľadu nad zdravotnou
starostlivosťou voči všetkým osobám. Zdôraznili, že ani Úrad, hoci mal k dispozícii všetku potrebnú
dokumentáciu neoznačil žalovaného 2/ za osobu zodpovednú. Pokiaľ žalovaný 2/ namietal odklon
od ustálenej judikatúry, zdôraznili, že súd prvej inštancie jej použitie zrozumiteľne a logicky odôvodnil.
Upriamili pozornosť na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, v ktorých bolo judikované, že pacient

má v medicínskych sporoch spravidla tiež postavenie slabšej strany.
5.4. Za správny záver súdu prvej inštancie považovali aj záver, v ktorom sa zaoberal otázkou premlčania
navýšenia uplatňovanej sumy od 25 bodov, keď konštatoval, že išlo o rovnaký nárok.

5.5. Súd prvej inštancie nevykonanie ďalších dôkazov presvedčivo odôvodnil a s tvrdeniami žalovaného

2/ o špecificite a senzitivite cytologického vyšetrenia sa jasne vysporiadal s odkazom na uplatnenie
zodpovednosti podľa § 421 a Občianskeho zákonníka na strane 54 dole rozsudku. K možnej subjektivite
hodnotenia vzorky rozoberanej v odvolaní žalovaného 2/ sa presvedčivo vyjadril H. C., znalec z odboru
patológie a to tak v znaleckom posudku forensic, ako aj vo výpovedi pred súdom prvej inštancie.
Súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom s týmito skutočnosťami vysporiadal. Hodnotenie H. C.

navyše podporujú aj závery O. G., ktorý je uznávaným patológom. Závery súdu prvej inštancie, ktorými
sa vysporiadal s námietkami žalovaného 2/ v tomto smere považovali za správne a vyčerpávajúco
odôvodnené. Súkromný posudok je rovnocenným so súdom zadaným posudkom. Naviac forensic
je najvyššia forma znaleckej organizácie - ústav. Zdôraznili, že znalecký ústav je najvyššou formou
znaleckej inštitúcie, ktorá má byť použitá najmä v prípade, keď je vec interdisciplinárna a má presah

do rôznych odborov medicíny. Z tohto dôvodu je potrebné k otázke posudzovania predložených
znaleckých posudkov brať do úvahy, že posudok Lege artis je spracovaný len znaleckou organizáciou
a nie rovnocenným znaleckým ústavom ako aj to, že je spracovaný len znalcom z odboru gynekológie
bez interdisciplinárneho presahu na patológiu.

5.6. Žalobcovia 1/ a 4/ mali za to, že otázku príčinnej súvislosti súd prvej inštancie riadne odôvodnil
a prišiel k správnemu právnemu záveru. Pokiaľ ide o námietku žalovaného 2/, že znalecký posudok
forensic pripustil aj hodnotenie ASCUS, treba uviesť, že súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s touto
alternatívou na strane 60 rozsudku. Pokiaľ žalovaný 2/ rozporuje záver súdu prvej inštancie o povinnostivykonať HPV test, uviedli, že aj keby mal pravdu, stále by bol namieste opakovaný odber cytológie,
ako správne uviedol súd prvej inštancie.

5.7. Pre späťvzatie žaloby žalobcami 1/ až 4/ voči žalovanému 1/ nebolo potrebné uvádzať podrobnú
argumentáciu žalobcov 1/ až 4 /k odvolaniu žalovaného 1/.

6.1. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení zo dňa 20.09.2023 k vyjadreniu intervenienta na strane
žalovaného 2/ a k vyjadreniu žalobcov zo dňa 14.08.2023 zotrval na svojich predchádzajúcich

tvrdeniach.

6.2. Odklon súdu prvej inštancie od ustálenej rozhodovacej činnosti v otázke premlčania nároku
považoval za porušenie princípu právnej istoty. Namietal aplikáciu rozhodnutia súdov Českej republiky
uvádzajúc definície ustálenej rozhodovacej praxe v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Cdo
129/2017 alebo 6Cdo 29/2017 alebo 3Cdo 165/2018.

6.3. Žalovaný 2/ zotrval na argumentácii uvedenej v odvolaní, a to, že záver súdu prvej inštancie po tom,
že nároky žalobcov 1/ až 4/ nie sú premlčané, je nesprávny a je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
činnosťou najvyšších súdnych autorít, teda v rozpore s princípom právnej istoty a predstavuje nesprávne
právne posúdenie.

6.4. Mal za to, že argumentácia súdu prvej inštancie je vnútorne rozporná v odseku
23. na strane 27 rozsudku pri vedomosti žalobkyne 1/ o tom, že aj žalovaný 2/ za škodu pravdepodobne
zodpovedá. Nesúhlasil s názorom vnímania pacienta v medicínskych sporoch ako slabšej strany.

6.5. Zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne 1/ je zreteľne vidieť kto vykonával posúdenie vzorky
z apríla 2012, ako túto vzorku hodnotil a aké dal odporúčanie. Zotrval na názore, že žalobkyňa 1/
preukázateľne získala vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré sú spôsobilé vyvodiť záver o možnej
zodpovednosti určitého subjektu v momente, keď sa oboznámila s výpisom z účtu poistenca zo dňa
13.06.2016, z ktorého možno zistiť, že vzorku zo dňa 05.04.2012 hodnotil žalovaný 2/. Žalovaný 2/

zotrval na argumentácii o premlčaní uplatneného nároku vo výške 25 bodov tak ako uviedol v odvolaní.
Mal za to, že posúdenie vzorky je odbornou medicínskou otázkou, na ktorú si súd nemôže sám urobiť
názor. Aplikáciu ustanovenia § 421a Občianskeho zákonníka tak, ako to navrhujú žalobcovia 1/ až 4/
je absurdná. Žalovaný 2/ v priebehu konania preukázal, že takzvaný PAPtest (rovnako ako každý iný
druh medicínskeho testu) nemá stopercentnú citlivosť ani stopercentnú špecificitu, teda vždy ostáva

určité množstvo pacientiek so zvyškovým rizikom rakoviny, ktoré sa testom neodhalia. Pri tomto teste je
však v súlade s poznatkami lekárskej vedy, že je daná nízka miera citlivosti tohto druhu testu až 50 %,
ateda,žeexistujeveľmivysoké%neodhalenýchprekancerózčikarcinómov.Súdprvejinštanciesavšak
svojím prístupom rozhodoval ignorovať preukázané poznatky lekárskej vedy. V ďalšom namietal, že ak
v konaní boli vyhotovené dva znalecké posudky, rozhodne súd nemôže vychádzať z hodnotenia záverov

jedným zo znalcov, pričom druhého ani nevypočuje. Zároveň rozpory v záveroch znalca v tej istej veci
nemôže hodnotiť sám, keďže na posúdenie tejto otázky boli potrebné odborné znalosti, a preto bolo
potrebné vyhotoviť kontrolný znalecký posudok. Súd prvej inštancie preto pochybil, keď nenariadil ďalšie
znalecké dokazovanie s argumentáciou, že toto žalovaný 2/ nenavrhol. Žalovaný 2/ zotrval na názore,
že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a preto mal súd prvej inštancie žalobu zamietnuť.

6.6. Za absurdné považoval názor žalobcov 1/ až 4/, že žalovaný 1/ mal urobiť HPV test aj v situácii,
keď to uvedený predpis neindikoval. Žalovaný 2/ opakovanie testu odporučil vo svojom výsledku
a zároveň žalobkyni 1/ bol tento opakovaný test vykonaný zo strany
Alfa medical dňa 06.05.2013, pričom aj tento test bol hodnotený ako PAP II, teda bez malignity. Žalobkyni

1/ teda boli vykonané všetky vyšetrenia, ktoré by jej mali byť vykonané aj v prípade ochorenia ASCUS.
Žalovaný 2/ zdôraznil, že na prípadné určenie zodpovednosti žalovaného 2/ by bolo nevyhnutné,
na základe vykonaného dokazovania dospieť k jednoznačnému záveru, že hysterektómii sa ešte dalo
zabrániť v čase, keď cytologickú vzorku posudzoval žalovaný 2/, teda dňa 05.04.2012 a zároveň sa
hysterektómii nedalo zabrániť v čase, keď následne cytologickú vzorku posudzovala spoločnosť Alfa

medical s.r.o. teda dňa 06.05.2013. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že hysterektómii sa dalo predísť
aj po hodnotení vzorky zo strany spoločnosti Alfa medical z roku 2013 čo zodpovednosť žalovaného 2/
celkom vylučuje. V závere uviedol, že v súdnom konaní vôbec nebolo preukázané, že práve hodnotenievzorky zo strany žalovaného 2/ bolo tým základom (s vysokou mierou pravdepodobnosti), ktorý priamo,
bezprostredne neprerušene viedol k následku v podobe hysterektómie

7. Ďalšie písomné podania vo veci neboli doručené.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení
§ 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
t. j. v medziach podaných odvolaní a jeho dôvodov.

9. Odvolací súd preskúmajúc obsah podaných odvolaní strán sporu uzavrel, že odvolanie nebolo
podané proti výroku V. napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, v tejto časti
nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť uplynutím lehoty na odvolanie, z ktorého dôvodu
nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

10. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, po preskúmaní odvolania žalovaného 1/ konštatoval,
že odvolanie podala v zákonnej lehote strana sporu v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie
vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127
ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej.

11.1. K výroku I. rozsudku odvolacieho súdu uvádza odvolací súd nasledovné.

11.2. Po vynesení rozsudku súdu prvej inštancie, v priebehu odvolacieho konania, po tom, čo v zákonnej
lehote podal odvolanie žalovaný 1/ vo veci samej, teda v priebehu odvolacieho konania, vzali
žalobcovia 1/ - 4/ podaním zo dňa 28.11.2023 žalobu späť voči žalovanému 1/ podľa ustanovení § 144

a nasledujúcich CSP a žiadali aby súd konanie voči žalovanému 1/ zastavil a žiadnej zo strán nepriznal
právo na náhradu trov zastavenej časti konania.

11.3. Ako dôvod späťvzatia voči žalovanému 1/ uviedli uzavretie mimosúdnej dohody o urovnaní, čím
vo vzťahu k nemu odpadol predmet sporu. Spolu so späťvzatím

žaloby predložili kópiu mimosúdnej dohody o urovnaní uzavretú medzi žalobcami 1/ až 4/ a žalovaným
1/ zo dňa 22.11.2023 a priložili súhlas žalovaného 1/ so späťvzatím žaloby zo dňa 22.11.2023.
Žalovaný 1/ v súhlase so späťvzatím žaloby potvrdil uzatvorenie mimosúdnej dohody o urovnaní s tým,
že žalobcovia 1/ až 4/ a žalovaný 1/ sa dohodli, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

11.4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení zo dňa 18.07.2024 k späťvzatiu žalobcov uviedol, že považuje späťvzatie
žaloby za zmätočné a nezrozumiteľné jednak z procesných dôvodov, kedy žalobcovia 1/ až 4/ vzali
žalobu späť podľa ustanovení § 144 a nasledujúcich CSP a nie podľa § 370 a nasledujúcich CSP,
ako aj z obsahovej časti, kedy z neho nie je možné určiť v akej časti je vzatá žaloba späť a poukázal
na to, že v zmysle § 371 CSP v odvolacom konaní nemožno meniť žalobu. Z uvedeného dôvodu

navrholodvolaciemusúdu,abyodstránilvadytohtopodania,respektívetotopodanieodmietol.Namietal,
že v predloženej mimosúdnej dohode nie sú uvedené sumy, ktoré žalovaný 1/ vyplatil žalobcom 1/ až 4/.
Mal za to, že
došlo k úhrade celej škody, žalobcovia 1/ až 4/ boli v plnom rozsahu kompenzovaní, z ktorého dôvodu
žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu žalobcov voči žalovanému 2/ zamietol,

keďže žalobcom 1/ až 4/ bol uhradený nimi uplatnený nárok v celom rozsahu. Argumentoval tým,
že uzatvorenie mimosúdnej dohody medzi
žalobcami 1/ až 4/ a žalovaným 1/, a teda zaplatením dohodnutej sumy žalovaným 1/ došlo
k prípustnej novote v odvolacom konaní.

11.5. Žalobcovia 1/ až 4/ v písomnom vyjadrení zo dňa 15.08.2024 odvolaciemu súdu navrhli,
aby rozhodol tak, ako navrhli v pôvodnom späťvzatí žaloby a z procesnej opatrnosti navrhli, aby odvolací
súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúcej sa časti
žalovaného 1/, teda výrok I., III., VI., VIII., X., a XII. rozhodnutia súdu prvej inštancie. Mali za to,
že späťvzatie žaloby voči žalobcovi 1/ je dostatočne jasným a zrozumiteľným právnym úkonom, s ktorým

žalovaný 1/ súhlasil. Uvedeným späťvzatím žalobcovia 1/ až 4/ nemenili žalobu, ktorá skutočnosť je
zrejmá z obsahu späťvzatia. Obdobným spôsobom už postupoval súd prvej inštancie keď v súdenej
veci v priebehu prvoinštančného konania zastavil konanie voči inému žalovanému v spore, spoločnostiAlpha medical, a.s., s ktorým sa prvoinštančný súd bez problémov vysporiadal. Žalobcovia 1/ až 4/
dali do pozornosti odvolaciemu
súdu, že žalovaný 2/ uplatnil rovnakú argumentáciu aj pri uzatvorení dohody o urovnaní s pôvodným

žalovaným 1/ spoločnosťou Alpha medical, a. s. Zároveň dôvodili, že uzatvorenie dohody o urovnaní, ku
ktorému sa žalovaný 1/ zaviazal v uzatvorenej mimosúdnej dohode so žalobcami 1/ až 4/ dňa 22.11.2023
je plnením z titulu urovnania, kde sa pôvodný záväzok zodpovedajúci podielu žalovaného 1/ nahradil
novým, z ktorého dôvodu nie je možné záväzok na úhradu sumy urovnania považovať na plnenie
záväzku z titulu škody na zdraví a nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/. Zároveň uviedol, že

výška plnenia z titulu vyrovnania je pre účely preukázania tejto právnej skutočnosti irelevantná.
V uzatvorenej mimosúdnej dohode so žalovaným 1/ sa žalobcovia 1/ až 4/dohodli, že podlieha
vzájomnému záväzku mlčanlivosti a len, ak ju súd bude považovať za relevantnú a vyžiada si ju, budú
žalobcovia 1/ až 4/ oprávnení túto sprístupniť.

11.6. Z predloženej dohody o Mimosúdnom urovnaní uzatvorenej medzi žalobcami 1/ až 4/ a žalovaným

1/ zo dňa 22.11.2023 vyplýva, že táto bola uzavretá podľa ustanovenia § 585 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka, teda má charakter dohody o urovnaní.

12. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

13. Podľa § 370 ods. 2 CSP súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana
z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej
inštancie a konanie zastaví.

14. Podľa § 370 ods. 3 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich
odsekov primerane.

15. Podľa § 585 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť
práva medzi nimi sporné alebo pochybné.

16. Podľa § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva
z urovnania.

17. Ak ide o taký prípad, keď žalovaní podľa predmetu žaloby môžu zodpovedať z titulu existencie

spoločného zaväzovacieho dôvodu, ako v predmetnej veci z dôvodu spôsobenej škody na zdraví
žalovanými (náhrada škody na bolestnom a sťaženie spoločenského uplatnenia), či náhrady
nemajetkovej ujmy, postavenie žalovaných je solidárne. Záväzkový (či deliktuálny) vzťah je solidárny, ak
má niekoľko dlžníkov splniť dlh tomu istému veriteľovi a veriteľ môže požadovať od každého dlžníka celé
plnenie (pasívna solidarita), alebo ak má niekoľko veriteľov právo na celé plnenie od dlžníka a dlžník

môže plniť ktorémukoľvek veriteľovi (aktívna solidarita). V predmetnej veci ide vzhľadom na povahu
uplatneného nároku podľa žaloby na strane žalovaných o pasívnu solidaritu, aj keď rozhodnutie v merite
veci vzhľadom na vzťah solidarity a hmotného práva môže dôjsť k záveru, že všetci žalovaní solidárne
zodpovedať nebudú, čo však nemá vplyv na posúdenie späťvzatia žaloby voči žalovanému 1/. Pre dané
rozhodnutie však musí súd vychádzať z aktuálne daného stavu, t. j.

z podanej žaloby, z ktorej pasívna solidarita žalovaných vyplýva. Solidárny záväzok je potrebné odlíšiť
od procesného postavenia strán tvoriace procesné spoločenstvo nerozlučné.
O nerozlučné procesné spoločenstvo ide vtedy, ak ide o také spoločné práva a povinnosti, že sa
rozhodnutie musí vzťahovať na všetkých, t. j. ak ide o práva a povinnosti nedielnej povahy. Len v tomto
prípade, ak existuje nerozlučné procesné spoločenstvo je potrebné právny úkon strany vzťahovať na

spoločenstvo ako celok a nie na jej jednotlivých členov samostatne. Uvedené platí aj pri späťvzatí
žaloby žalobcom. Naopak, ak strany netvoria nerozlučné procesné spoločenstvo, ale ich pozícia je daná
solidaritou, je zrejmé, že každý dlžník solidárne zaviazaný je zaviazaný na celé plnenie voči veriteľovi
a jeho plnením zaniká povinnosť plniť aj ostatných dlžníkov. Veriteľ je oprávnený žiadať plnenie od
všetkých solidárne zaviazaných dlžníkov, ako aj len od jedného, či niektorých z nich. Spoločenstvo

solidárnych dlžníkov nie je nerozlučné. Uplatnenie plnenia len voči jednému zo solidárnych dlžníkov (či
viacerým) nie je na ujmu ostatným solidárnym dlžníkom a nemôže mať vplyv na procesné postavenie
tých dlžníkov, voči ktorým si veriteľ nárok uplatnil.18. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu, podaného späťvzatia žaloby voči žalovanému 1/ zo dňa
28.11.2023 a jeho doplnenia zo dňa 15.08.2024 posúdiac podanie podľa obsahu dospel k záveru,
že podania sú dostatočne jasné, určité a zrozumiteľné.

19. Námietky žalovaného 2/ o tom, že solidárny záväzok a v tom smere späťvzatie žaloby voči jednému
dlžníkovi má priamy vplyv na ostatných dlžníkov, neobstoja. Rovnako nie je dôvodná ani argumentácia
žalovaného 2/, v ktorej sa domáhal po zastavení konania voči žalovanému 1/ zníženia priznanej sumy
voči žalovanému 2/tak, aby zodpovedala podielu žalovaného 2/ na celkovej zodpovednosti.

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že medzi žalobcami 1/ až 4/ a žalovaným 1/ došlo dňa 22.11.2023
v zmysle ustanovenia § 585 Občianskeho zákonníka k uzatvoreniu dohody o urovnaní, v zmysle ktorého
ustanovenia § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka bol
záväzok žalovaného 1/ prejednávaný v tomto spore nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania,
teda novým záväzkom. Základným účelom dohody o urovnaní je autonómna úprava práv a povinností,

ktoré sú medzi účastníkmi záväzkového vzťahu sporné alebo
pochybné. Dohodou o urovnaní v zásade zaniká pôvodný záväzok a vzniká nový, ktorý ho
v zodpovedajúcom rozsahu nahrádza. Právnym dôvodom vzniku nového záväzku je iba dohoda
o urovnaní, a nie aj právna skutočnosť, z ktorej vznikol urovnávaný záväzok. V dôsledku platného
urovnania sa veriteľ nemôže domáhať plnenia z pôvodného záväzku, ktorý zanikol. Skutočnosť,

že v dôsledku uzavretej mimosúdnej dohody vzali žalobcovia 1/ až 4/ žalobu voči žalovanému 1/ späť
nemá žiadny vplyv na postavenie a povinnosti žalovaného 2/ uplatnené žalobcami 1/ až 4/ v súdnom
konaní. Dôvodnou nie je ani argumentácia žalovaného 2/, ktorej sa domáhal zistenia výšky poskytnutého
plnenia žalovaným 1/ žalobcom 1/ až 4/ za účelom zamietnutia žaloby voči žalovanému 2/ z dôvodu
splnenia žalobcami 1/ až 4/ uplatneného nároku v súdnom konaní voči nemu. Uzatvorenie mimosúdnej

dohody o urovnaní medzi žalobcami 1/ až 4/ a žalovaným 1/ bolo prejavom ich autonómnej vôle urovnať
spor, do ktorého zmluvného vzťahu nemôže odvolací súd zasahovať, ani poskytnuté plnenie z neho
prípadne započítavať na uplatnený nárok
žalobcov 1/ až 4/ voči žalovanému 2/ v súdnom konaní, tak ako si to žalovaný 2/ predstavuje, zjavne
v snahe vyhnúť sa plneniu.

21. V danej veci žalovaní vzhľadom na predmet žaloby - uplatnený nárok na náhradu za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia zodpovedajú solidárne. Žalobcovia preto môžu plnenie požadovať
od každého z nich samostatne, či od všetkých. Procesné úkony strán nie je potrebné vzťahovať na
všetky subjekty na jednej strane. V prípade, ak žalobcovia 1/ až 4/ vzali žalobu späť v celom rozsahu

iba voči žalovanému 1/, tento úkon sa týka iba
žalovaného 1/ a nie aj žalovaného 2/. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
žalobcami 1/ až 4/, ani tu nie je medzi žalovanými nerozlučné spoločenstvo a tiež ide
o pasívnu solidaritu.

22. V intenciách citovaného zákonného ustanovenia § 370 CSP, keď žalobcovia 1/ až 4/ po rozhodnutí
súdu prvej inštancie a pred nadobudnutím právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku, vzali
žalobu voči žalovanému 1/ v neprávoplatnej časti späť, pričom žalovaný 1/ so späťvzatím súhlasil
a súhlas žalovaného 2/ nebol v konaní potrebný, odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania
postupom podľa § 385 CSP, konštatoval, že boli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 370

ods. 1, 2, 3 CSP a pripustil späťvzatie žaloby, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I.,
III., VI., VIII., X., a XII. zrušil a predmetné konanie zastavil.

23.1. K výroku II. rozsudku odvolacieho súdu uvádza odvolací súd nasledovné.

23.2. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcom 1/ až 4/
a k žalovanému 1/ rozhodol odvolací súd tak, že žalobcom 1/ až 4/ nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému 1/ nepriznal. V zásade možno konštatovať, že žalobcovia 1/ až 4/ boli v konaní úspešní,
keď voči žalovanému 1/, žalobu vzali späť až v dôsledku uzatvorenia mimosúdnej dohody (o urovnaní)
so žalovaným 1/. V dohode o urovnaní sa však

žalobcovia 1/ až 4/ so žalovaným 1/ dohodli aj na trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok
na ich náhradu. Na základe uvedeného preto odvolací súd rozhodol o trovách konania na základe
ustanovenia § 257 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP, rešpektujúc uzatvorenú dohodu o urovnaní.23.3. O vrátení súdnych poplatkov žalovanému 1/ rozhodne súd prvej inštancie.

24.1. K výrokom III. až VII. rozsudku odvolacieho súdu, uvádza odvolací súd nasledovné.

24.2. Po späťvzatí žaloby voči žalovanému 1/ ostali predmetom konania nároky žalobcov 1/ až 4/ voči
žalovanému 2/, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol vo výrokoch II., IV., VII., IX., XI., XIII., odvolaním
napadnutého rozsudku.

25. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
sporu (žalovaný 2/), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods.
1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

26. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380
ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania
v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

27. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

28. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní

pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
29. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci,
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní

nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

30. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie aj
v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho

procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred
odvolacímsúdom.Vadakonaniavymedzenáv§389ods.1písm.b)CSPjevosvojejpodstateporušením
základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní

nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

31. Žalovaný 2/ v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, teda
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

32. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia,napredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní, narelevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).33. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady

nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

34. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť

a pravdivosť získaných poznatkov.

35. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

36. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu

uzavrel, že súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, ktorý podrobne uviedol
v napadnutom rozsudku. Vzhľadom na rozsah spisového materiálu viac ako 1800 strán, podrobne
a precízne vypracovaný rozsudok súdu prvej inštancie tak po skutkovej stránke, ako aj v právnom
hodnotení (106 strán), ktorý odvolací súd spracoval v úvodnej časti rozhodnutia odvolacieho súdu,
plne sa so zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie stotožňujúc a rešpektujúc štruktúru

napadnutého rozsudku, ktorého forma bola odôvodnená v bode 7. napadnutého rozsudku, odvolací súd
pristúpil priamo k prejednaniu odvolacích dôvodov žalovaného 2/, ktorými je viazaný.

37. Za podstatné odvolacie námietky žalovaného 2/ považoval odvolací súd jeho argumentáciu, že
rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený, arbitrárny, porušujúci právo žalovaného

2/ na spravodlivý proces; súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov nesprávne vyhodnotil
žalovaným 2/ vznesenú námietku premlčania voči nárokom žalobcov 1/ až 4/ tak v nárokoch uplatnených
žalobou, ako pri rozšírení žaloby žalobkyne 1/ a v rámci tejto odvolacej námietky argumentoval
tým, že súd prvej inštancie vytvoril nový procesný pojem nepodstatné rozšírenie žaloby; dospel
k nesprávnemu záveru o tom, že žalovaný 2/ porušil povinnosť poskytnúť zdravotnú starostlivosť

lege artis, nevykonal žalovaným 2/ navrhnuté znalecké dokazovanie; nesprávne vyhodnotil závery
znaleckých posudkov vykonaných v konaní; nesprávne posúdil otázku určenia príčiny vzniku škodlivého
následku,keďženeurčilsprávne,čobolopríčinouškodlivéhonásledku;priurčení podieluzodpovednosti
žalovaného 2/ nepostupoval správne, pretože nezohľadnil skutočnosť, že súd prvej inštancie mal
za preukázané len jediné výnimočne nesprávne hodnotenie vzorky; nesúhlasil s priznaním nemajetkovej

ujmy žalobkyne 1/ a už vôbec nie žalovaným 2/, 3/ a 4/, namietal, že žalobcovia 1/ až 4/ už boli
v plnom rozsahu odškodnení uzatvorenou dohodou o urovnaní so spoločnosťou Alpha medical, ktorá
bola pôvodným žalovaným a rovnakú argumentáciu uplatnil v priebehu odvolacieho konania po tom,
čo došlo k späťvzatiu žaloby žalobcami 1/ až 4/ voči spoločnosti GPA Kováč s.r.o. Uvedené odvolacie
námietky považoval odvolací súd za nedôvodné z nasledujúcich dôvodov.

38.1. K vznesenej námietke premlčania žalovaným 2/ odvolací súd uvádza nasledovné.

38.2. Žalovaný 2/ už pred súdom prvej inštancie vzniesol námietku premlčania voči všetkým žalobcami
1/ až 4/ uplatneným nárokom. Súd prvej inštancie sa v odsekoch 21. - 32. napadnutého rozsudku

podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal so vznesenými námietkami premlčania tak žalovaným 1/ ako aj
žalovaným 2/. Žalovaný 2/ v odvolacom konaní uviedol rovnakú argumentáciu týkajúcu sa premlčania
ako pred súdom prvej inštancie. Po preskúmaní obsahu spisu, napadnutého rozsudku a argumentácie
žalovaného 2/ v odvolacom konaní dospel odvolací súd k rovnakým záverom týkajúcim sa premlčaniaako súd prvej inštancie, s argumentáciou súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje a odkazuje na ňu.
Vznesené námietky premlčania žalovaným 2/ považoval odvolací súd za nedôvodné, pre ktorý dôvod
vyhodnotil túto odvolaciu námietku za nedôvodnú.

39.1. Po preskúmaní obsahu spisu ako aj záverov súdu prvej inštancie plne sa stotožňujúc so záverom
súdu prvej inštancie o tom, že vznesená námietka premlčania žalovaným 2/ nie je dôvodná, tak ako už
uviedol odvolací súd v predchádzajúcich odsekoch považuje však za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom
na všetky okolnosti prejednávanej veci by boli splnené aj podmienky pre nepriznanie účinku vznesenej

námietky premlčania žalovaným 2/ pre rozpor s dobrými mravmi. K tomuto záveru odvolací súd dospel
najmä z dôvodu, že žalovaný 2/ neposkytol žalobcom 1/ až 4/ súčinnosť v čase pred podaním žaloby,
keď nevyhovel
ich žiadosti o zapožičanie cytologického preparátu potrebného na ustálenie aj jeho
ako zodpovednostného subjektu a urobil tak až po uložení tejto povinnosti uznesením súdu prvej
inštancie a následne v konaní vzniesol námietku premlčania. Preto by konštatovanie premlčania

uplatneného nároku žalobcami 1/ až 4/ bolo neprimerane tvrdým dôsledkom a to najmä vo vzťahu
k žalobkyni 1/.

39.2. Vznesenie námietky premlčania v zásade neodporuje dobrým mravom, v niektorých prípadoch
však nie je vylúčená možnosť existencie takej situácie, v ktorej uplatnenie tejto námietky je výrazom

zneužitia práva na úkor druhého účastníka daného právneho vzťahu, ktorý uplynutie premlčacej doby
nezavinil a zánik jeho nároku by v takom prípade znamenal pritvrdý postih v porovnaní s rozsahom ním
uplatňovaného práva. Rozhodovacia činnosť súdov stanovuje všeobecné znaky správania žalovaného,
ktoré môžu odôvodňovať rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi. Úlohou všeobecného súdu je
v princípe zasadiť jednotlivé okolnosti do tohto rámca a posúdiť, či správanie žalovaného bolo takého

charakteru, že uplatnenie jeho zákonného práva namietať premlčanie by mohlo byť oslabené, pretože
si pre rozpor s dobrými mravmi ochranu nezaslúži. Otázkou premlčania práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch sa už najvyšší súd v minulosti zaoberal vo viacerých prípadoch a uvedená otázka
je v celistvosti už v rozhodovacej praxi vyriešená (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/265/2009,
1Cdo/100/2009, 2Cdo/194/2011, 3Cdo/187/2013, 8Cdo/24/2017, 8Cdo/119/2017).

39.3. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/441/2013 Najvyšší súd SR konštatoval, že „uplatnenie námietky
premlčania sa prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia
tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť

posúdiť, či výkon subjektívneho práva je
v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa
uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak
vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva v neprospech toho účastníka, ktorý márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku

uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu
práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či
uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť,
či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v

takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým
je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky
premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých
bola námietka premlčania uplatnená“.

39.4. Vo veci sp. zn. 3Cdo/137/2017 najvyšší súd zadefinoval dobré mravy ako „súhrn spoločenských,
kultúrnychamravnýchnoriem,ktorévhistorickomvývojipreukazujúistúnemennosť,vystihujúpodstatné
historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných
noriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky
uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol

súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s
dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou
tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon
práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemuv skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby
vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu.
Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým,

lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného) ... Vznesenie
námietky premlčania v zásade neodporuje dobrým mravom, v niektorých individuálnych prípadoch
však nie je vylúčená možnosť existencie takej situácie, v ktorej uplatnenie tejto námietky je výrazom
zneužitia práva na úkor druhého účastníka daného právneho vzťahu, ktorý uplynutie premlčacej doby
nezavinil (Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR

6/2024) a zánik jeho nároku by v takom prípade znamenal pritvrdý postih v porovnaní s rozsahom ním
uplatňovaného práva“.

39.5. Aj podľa judikatúry ústavného súdu uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné
považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi, na druhej strane však nie je vylúčené, aby
vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s

dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad
však môže ísť iba výnimočne.
V rozpore s dobrými mravmi však môže byť len taký výkon práva účastníkov v občianskom súdnom
konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k
vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne

uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo
neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré
právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (m. m. II. ÚS 176/2011, tiež napr. IV. ÚS
542/2013). V duchu tohto právneho názoru ústavný súd zdôrazňuje, že uplatnenie premlčacej námietky

sa môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor účastníka, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos
mores (§ 3 ods. 1 OZ, m. m. I. ÚS 33/2012). Vždy je nevyhnutné vychádzať
z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach.
Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované a netypické;

to však nevyväzuje všeobecné súdy z povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie. Zásada súladu
výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje významný korektív, ktorý
v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie
pravidiel slušnosti [k tomu napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. II. ÚS 3403/11 (N 142/70 SbNU 333), bod 17, či I. ÚS 1532/16-N 176/82 SbNU 713, body 16 a 20].

40.1. K odvolacej námietke žalovaného 2/ uvedenej v bode 14 podaného odvolania, v ktorej žalovaný
2/ namietal, že súd prvej inštancie vytvoril nový procesný úkon - nepodstatné rozšírenie žaloby,
ktoré považoval za neprípustné a porušujúce jeho právo na spravodlivý proces uvádza odvolací súd
nasledovné.

40.2. V odseku 25 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie odôvodňoval pripustenie zmeny žaloby
uznesením súdu prvej inštancie spisová značka 16C/160/2016 zo dňa 04.10.2021 zo sumy 70.528 Eur
na sumu 70.957 Eur, ktorou žalobkyňa 1/, na základe v konaní vypracovaného znaleckého posudku
upravilažalobuvčastinárokunanáhraduzabolesť o25bodov.Súdprvejinštanciekonštatoval,ženejde
o uplatnenie nového nároku, žalobkyňa 1/ len v priebehu konania v súlade so závermi znaleckého

posudku upravila žalobu, teda si týmto podaním neuplatnila žiaden nový nárok, ale iba to, čo od začiatku
konania predstavovalo jeho predmet a to nárok na bolestné. Voči takto dodatočne rozšírenému nároku
na náhradu za bolesť neplynie nová premlčacia doba než tá, ktorá bola uplatnená pôvodnou žalobou.
Preto rozšírenie žaloby o náhradu za uvedených 25 bodov nepovažoval za premlčanú. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené nepredstavuje ani len podstatnú zmenu žaloby. Odvolací

súd po preskúmaní napadnutého rozsudku
v ods. 25. dospel k záveru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o nepremlčaní tohto nároku
na uvedenom konštatovaní o nepodstatnom rozšírení žaloby nezaložil a rozhodne nevytvoril nový
procesný pojem nepodstatné rozšírenie žaloby. Túto odvolaciu námietku žalobcu 2/ preto odvolací
súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V ostatnom odôvodnení súdu prvej inštancie uvedenom v ods.

25. napadnutého rozsudku sa odvolací súd stotožňuje s jeho argumentáciou a zhodne nepovažuje
rozšírenie žaloby v dôsledku v konaní vypracovaného znaleckého posudku o 25 bodov náhrady
za bolestné voči pôvodnej žalobe, teda sumy 429 Eur za premlčaný v dôsledku vznesenej námietky
premlčania.41.1.Žalovaný2/namietal,žesúdprvejinštancieprisvojomrozhodovaní,atonielenvotázkepremlčania
nároku na vec aplikoval rozhodnutia českých súdov. Ich

aplikáciu považoval za porušenie princípu právnej istoty a odklon od ustálenej rozhodovacej činnosti.
Argumentoval rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Cdo 129/2017,
sp. zn. 6Cdo 29/2017 alebo 3Cdo 165/2018. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné
uviesť, že uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR definovali takzvanú „ustálenú rozhodovaciu prax“,
do ktorej zaradili iba rozhodnutia naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou

neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk
vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a Výbere rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,
ktoré boli zverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov číslo I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch
1974, 1980 a 1986.

41.2. Odvolací súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku nezistil, že by súd prvej
inštancie považoval ním uvádzané rozhodnutia českých súdov za takzvanú „ustálenú rozhodovaciu
prax“, alebo ich v tom zmysle aplikoval. Naopak, tieto uvádzal ako podpornú argumentáciu svojich úvah
pri absencii rozhodovacej činnosti súdov v Slovenskej republike. Preto nedošlo k narušeniu právnej
istoty, ani k porušeniu práva žalovaného 2/ na spravodlivý proces. Uvedený postup nemožno súdu

prvej inštancie vytýkať, najmä nie za situácie, keď oba štáty sú členmi Európskej únie a majú spoločnú
dlhodobú históriu vývoja práva, čo nakoniec potvrdil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn.
6Cdo 29/2017, na ktoré poukazuje aj sám žalovaný 2/. Zároveň považuje za potrebné odvolací súd
dodať, že nie je povinnosťou súdu prvej inštancie sa vysporiadať s každým rozhodnutím súdu, ktoré
žalovaný2/uvádzalvosvojichvyjadreniachpredsúdomprvejinštancie.Pretoaniztohtodôvodunedošlo

k žalovaným 2/ namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces. Za nedôvodnú považoval odvolací
súd aj argumentáciu žalovaného 2/ o svojvoľnej aplikácii rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/281/2021,
týkajúcej sa spotrebiteľa. Uvedené rozhodnutie súd prvej inštancie na súdenú vec neaplikoval,
iba analogicky na neho poukázal pri svojej argumentácii a to v ods. 23. napadnutého rozsudku.

41.3. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj argumentáciu žalovaného 2/ uvádzanú v odvolaní,
vktorejnamietalporušeniejehoprávanaspravodlivýprocesadodržaniazásadyrovnostistránarovnosti
zbraní. Súd prvej inštancie v žalovaným 2/ namietanom ods. 35. napadnutého rozsudku odôvodňoval
nesprávne vedenie zdravotnej dokumentácie
žalovaným 1/. Táto argumentácia sa vôbec netýkala žalovaného 2/, z ktorého dôvodu sa ňou odvolací

súd nezaoberal, pretože nebola spôsobilá privodiť porušenie práv žalovaného 2/. Pokiaľ žalovaný 2/
namietal argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú v ods. 24. napadnutého rozsudku odvolací súd
uvádza, že z tejto nemožno vyvodiť závery
žalovaného 2/ uvedené v odvolaní o porušení jeho základného práva na spravodlivý
proces alebo porušenia rovnosti strán alebo rovnosti zbraní. Súd prvej inštancie v tomto odseku vyslovil

názor, že najmä v sporoch o náhradu škody na zdraví platí, že v pochybnostiach je treba postupovať
vprospechpoškodenéhopacienta.Sodôvodnenímsúduprvejinštancievuvedenomodsekusaodvolací
súd plne stotožňuje a žalovanému 2/ dáva do pozornosti, že v tejto časti súd prvej inštancie okrem iného
vyhodnotil aj
žalovaným 2/ uvádzané rozhodnutia, ktoré používal na svoju obranu. Hoci súd prvej inštancie v tejto

častipodpornepoukazovalajnarozhodnutiačeskýchsúdov,odvolacísúduzavrel,žejehoargumentácia
nie je v rozpore s ustanoveniami slovenských právnych predpisov ani s judikatúrou slovenských súdov,
z ktorého dôvodu si túto možno osvojiť. Pokiaľ žalovaný 2/ namietal závery súdu prvej inštancie
uvedené v ods. 29. napadnutého rozsudku a namietal, že súd prvej inštancie zmenil existujúcu
judikatúru ako aj znenie ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka a z klasického princípu objektívnej

premlčacej doby vytvoril subjektívnu premlčaciu dobu a teda poprel charakter všeobecnej premlčacej
doby ako objektívnej, odvolací súd uvádza nasledovné. V ods. 29. a 30. napadnutého rozsudku súd
prvej inštancie podrobne vyargumentoval, na základe ktorých skutočností dospel k dátumu, od ktorého
počítal začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nemajetkovej ujmy v zmysle
§ 101 Občianskeho zákonníka. Moment začatia plynutia objektívnej premlčacej lehoty v zmysle tohto

ustanovenia ustálil na apríl 2019 a to v nadväznosti na odborné závery prijaté po začatí tohto sporu,
ktoré vyplynuli zo znaleckého posudku vypracovaného v súdnom konaní. Pokiaľ teda žalovaný 2/
v bode 15 svojho odvolania namietal, že súd prvej inštancie prekvalifikoval objektívnu premlčaciu lehotu
na subjektívnu, ide o nepochopenie argumentácie súdu prvej inštancie.42.1. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného 2/ odvolací súd uvádza, že v súlade
s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného aj v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/65/2013,

zastáva názor, že ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať tak nárok na náhradu
za bolesť a SSU, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej
osobnostných právach. Vzhľadom na to potom odvolací súd dospel
k záveru, že žalobkyňa 1/ sa mohla v súdenej veci (popri nároku na bolestné a SSU) domáhať i
nárokov z titulu ochrany osobnostných práv, tak ako to správne vyhodnotil súd prvej inštancie v ods. 63.

a nasledujúcich napadnutého rozsudku.

42.2. Odvolací súd nepovažoval za relevantnú argumentáciu žalovaného 2/ týkajúcu sa preukazovania
skutočnosti, že pri cytologickom teste PAP je v súlade s poznatkami lekárskej vedy, že je daná nízka
miera citlivosti tohto druhu testu - až 50 %, preto je normálne, že existuje vysoké % neodhalených
prekanceróz či karcinómov, čo bol aj prípad žalobkyne 1/. Žalovaný 2/ sám potvrdil nízku mieru citlivosti

ním používaného testu, ktorú podložil aj certifikátmi a odbornými článkami. Preto na vyššie uvedený
záver oboch súdov konajúcich vo veci nie je potrebné znalecké dokazovanie. Z obsahu spisu
ani vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobkyňa 1/ bola poučená o presnosti, respektíve
nepresnosti vykonávaných testov a preto právom a legitímne očakávala poskytnutie kvalitnej zdravotnej
starostlivostitak,abysapredišlosituácii,ktorejskutkovýstavjepredmetomsporu.Zobsahuspisunaviac

vyplýva, že žalobkyňa 1/ zodpovedne pristupovala k svojmu zdravotnému stavu, legitímne očakávajúc
správne určenie diagnózy, ku ktorej mal prispieť aj žalovaný 2/ a následnú liečbu.

42.3. Odvolací súd k argumentácii žalovaného 2/, k citlivosti a špecificity ním používaných testov
v rozsahu 50 %, ktorú považoval za poskytnutie zdravotnej starostlivosti lege artis a teda za

v súlade s preukázanými poznatkami lekárskej vedy, nad rámec odôvodnenia súdu prvej inštancie,
s ktorým sa plne stotožnil, považoval za potrebné uviesť nasledovné. Žalovaný 2/ je akciovou
spoločnosťou, pôvodne spoločnosťou s ručením obmedzeným, teda podnikateľským subjektom. Podľa
§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne
podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel

dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného
sociálneho podniku podľa osobitného predpisu. Z uvedenej definície podnikania vyplýva, že
žalovaný 2/ podniká na vlastnú zodpovednosť a bolo jeho slobodným rozhodnutím, či bude podnikať
v oblasti poskytovania zdravotníckych služieb a aký druh testov, s akou kvalitou a citlivosťou si pre svoje
podnikanie vyberie a teda aj ponesie za tento výber zodpovednosť.

43.1. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný 2/ porušil povinnosť poskytnúť
žalobkyni 1/ zdravotnú starostlivosť lege artis. Rovnako túto povinnosť porušili pôvodne žalovaná
spoločnosťAlphamedical,s.r.o,akoajžalovaný1/.Konštatoval,ževykonanýmznaleckýmdokazovaním
- znaleckým ústavom forensic, bolo preukázané, že cytologická vzorka odobratá žalobkyni 1/ v apríli

2012, ktorej hodnotenie vykonal žalovaný 2/ nebola korektne vyhodnotená (ods. 46 a 47 napadnutého
rozhodnutia). Mal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného 2/
a škodou na zdraví žalobkyne 1/. Ku príčinnej súvislosti so vznikom škody súd prvej inštancie v súhrne
uviedol, že v súdenej veci existuje viacero príčin, ktoré sa vzájomne nabaľovali, jedna na druhú a čím
viac príčin (non lege artis postupov) sa v procese poskytovania zdravotnej starostlivosti vyskytlo, tým

menšiu šancu mala žalobkyňa 1/ na to: a/ aby záchyt abnormalít bol ešte v čase, kedy sa dalo predísť
karcinómu a s ním spojenej hysterektómii a b/ najmä vo vzťahu k žalovanému 1/ (ktorý mal svoje metódy
ako zachytiť už aj nádorový proces - teda samotný karcinóm, ktoré na jeho záchyt nevyužil), aby sa
už rozvinutý karcinóm dal zachytiť v jeho skoršom štádiu, teda v čase, kedy sa síce už karcinómu ako
takému predísť nedalo, ale dalo sa znížiť riziko komplikácií, riziko recidívy karcinómu a dala sa zvýšiť

šanca na konzervatívny prístup pri liečbe karcinómu (znížiť pravdepodobnosť nutnej hysterektómie),
keďže riziko recidívy, komplikácii a pravdepodobnosť hysterektómie sú menšie tým viac, čím skôr sa
karcinóm zachytí a lieči. Čo sa týka zavinenia, toto sa predpokladá a žalovaný 2/ nepreukázal, že škodu
nezavinil. Všetky okolnosti, ktorými sa žalovaný 2/ snažil vyviniť (najmä nedokonalosť vlastností testov,
subjektívny prvok hodnotenia, obmedzený

čas skrínerov, a iné) nepovažoval za dôvodné. Po vykonanom dokazovaní uzavrel, že spoluzavinenie
žalobkyne 1/ nie je dané. Charakter zodpovednosti viacerých subjektov odôvodnil v odsekoch 53. až 57.
napadnutého rozsudku a ustálil delenú zodpovednosť subjektov na strane žalovaného 2/. Pre účely
delenej zodpovednosti vyjadril podiel zodpovednosti Alpha medical, s.r.o. v rozsahu 60 %. Vzal do úvahyto, že táto spoločnosť sa dopustila opakovaného pochybenia v hodnotení troch vzoriek, pričom znalci
ústavu vyhodnotili, že pochybenie v hodnotení cytovzoriek v súhrne (aj s pochybením
žalovaného 2/) bolo „kruciálne“, teda nepochybne mu treba „priradiť“ najväčší podiel na celkovom

škodlivom následku. Vzhľadom na hodnotenie troch vzoriek ustálil zodpovednosť spoločnosti Alpha
medical,s.r.o.na60%anáslednezohľadnilajto,žežalovaný2/oprotitejtospoločnostihodnotillenjednu
vzorku. Preto sa mu javilo spravodlivým rozdelenie v pomere 60 % za tri vzorky a 20 % za jednu vzorku.
Na základe uvedeného ustálil pomer zodpovednosti žalovaného 2/ na 20 % a následne žalovaného 1/
na 20 %. Náhradu za bolesť znalecký ústav vyčíslil na 385 bodov, teda 6.700 Eur. Náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia žalobkyne 1/ vrátane jeho zvýšenia celkovo za 2500 bodov určil vo výške
42.900 Eur. Mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyni 1/ nepriznal
a v tejto časti žalobu zamietol. Výšku nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ ustálil na 40.000 Eur, žalobcu 2/
na 30.000 Eur, žalobcu 3/ na 9.000 Eur a žalobkyne 4/ na 10.000 Eur. Vo zvyšku uplatneného nároku
žalobu zamietol. Po preskúmaní odôvodnenia a záverov napadnutého rozsudku z hľadiska odvolacích
dôvodov uvedených žalovaným 2/ sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie konštatujúc,

že tieto vychádzali z vykonaného dokazovania.

43.2. K odvolacím námietkam žalovaného 2/, ktorými namietal výsledky znaleckého dokazovania
a závery súdu prvej inštancie z nich vyvodených uvádza odvolací súd nasledovné. Súd prvej inštancie
jasne, zrozumiteľne a vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil závery znaleckých posudkov a výpovedí

znalcovvspojenísvýpoveďamistránsporuaostatnýmidôkazmivkontextezistenéhoskutkovéhostavu.
Pravidlá hodnotenia dôkazov v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, t.j. za účinnosti CSP, sú upravené
v článku 15 ako aj § 191 CSP a spravujú sa teóriou voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy a tvrdenia
strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi na ktorých spočíva CSP. Významným
kritériomje,žežiadendôkaznemápredpísanúzákonnúsilu.Dôkazysúdhodnotípodľasvojejúvahy,ato

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko
čo vyšlo počas konania najavo. Aj znalecký posudok musí súd hodnotiť voľne, v súvislosti s ostatnými
vykonanými dôkazmi a z hľadiska jeho vnútornej logiky, môže domáhať sa vysvetlenia ďalšími otázkami
určenýmiznalcovi.Súdsícenemôžehodnotiťsprávnosťodbornýchzáverovvyjadrenýchznalcom,avšak
môže výsledky znaleckého dokazovania hodnotiť voľne, t. j. vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré

vyplynuli z iných dôkazov. Zo stanoviska NS SR sp. zn. Pls 3/80 z 23.12.1980 vyplýva, že súd nemôže
nekriticky preberať závery znaleckého posudku aby ich hodnotil podľa § 132 O.s.p. (teraz čl.15 a §191
CSP).

43.3. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vo viacerých odsekoch vysporiadal v zmysle

ustanovenia § 191 CSP s navrhnutými ako aj vykonanými dôkazmi, ktoré riadne vyhodnotil a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko
čo vyšlo počas konania najavo. Uviedol, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a z akých dôvodov.
Správne, v zmysle CSP postavil na roveň súkromný znalecký posudok predložený v konaní spolu
so znaleckým posudkom nariadeným súdom v konaní. Z uvedeného dôvodu odvolacia námietka

žalovaného 2/ o porušení ustanovenia § 191 CSP súdom prvej inštancie nie je dôvodná. Pokiaľ
žalovaný 2/ trval na odbornom posúdení vzorky žalobkyne 1/ z roku 2012 najmenej ôsmimi ďalšími
osobami, pričom súdu prvej inštancie vytýkal nevykonanie tohto dôkazu, odvolací súd uvádza, že svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie aj v tejto časti vyčerpávajúco odôvodnil. Odvolací súd uvádza,
že žalovanému 2/, napriek postoju súdu prvej inštancie k vykonaniu tohto dôkazu, nič nebránilo

dať si vypracovať súkromný znalecký posudok v tomto smere a tento predložiť v súdnom konaní
na preukázanie svojich tvrdení. Za nesprávny považoval odvolací súd aj názor žalovaného 2/, podľa
ktorého H. C. mal pri hodnotení vzorky z roku 2012 zohľadňovať poznatky lekárskej vedy viažuce sa
k roku 2012.

43.4. Pokiaľ žalovaný 2/ považoval za nesprávny záver súdu, že výsluch znalca je prípustný len na návrh
niektorej strán odvolací súd uvádza, že v civilnom sporovom konaní je procesná aktivita prenechaná na
strany sporu. To, že žalovaný 2/ vystupoval na strane, ktorú žalobu nepodala, neznamená, že mu stačí
poukazovať na to, že tá alebo oná skutočnosť je alebo nie je preukázaná. Faktom ostáva, že ustanovenie
§ 208 ods. 3 CSP neukladá súdu povinnosť vypočuť znalca o skutočnostiach uvádzaných v znaleckom

posudku, uvádza len, že tak môže súd urobiť, ak je to účelné.

44.1. K námietke žalovaného 2/ o tom, že žalobcom 1/ až 4/ nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy
z dôvodov uvedených tak pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní, odvolací súdpovažuje za potrebné uviesť nasledovné. Súd prvej inštancie sa v odsekoch 63. až 73. napadnutého
rozsudku vyčerpávajúco vysporiadal s uplatnenými nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov 1/
až 4/ voči žalovanému 2/ ako aj ostatným žalovaným. V konaní podrobne preskúmal, a v napadnutom

rozsudku dôsledne vyhodnotil, vznik nároku žalobcov 1/ až 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy.
Odôvodnenie súdu prvej inštancie v celom rozsudku, avšak najmä v tejto časti, je vyčerpávajúce,
dávajúce odpoveď na všetky relevantné
námietky strán sporu. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani argumentáciu žalovaného 2/,
že žalobcovia 3/ a 4/ nie sú vo veci aktívne vecne legitimovaní, keďže v čase vzniku ochorenia

aj v čase hysterektómie neboli v žiadnom rodinnom ani obdobnom vzťahu so žalobkyňou 1/. Tieto
tvrdenia žalovaného 2/ nie sú pravdivé, nakoľko v konaní bolo preukázané, že medzi žalobcami 1/ a 2/
išlo o dlhodobý partnerský vzťah s úzkymi väzbami k žalobcom 3/ a 4/. Preto skutočnosť, že v čase
hysterektómie neboli žalobkyňa 1/
a žalobca 2/ manželmi, nemôže mať na rozhodnutie žiaden vplyv. Odvolací súd po preskúmaní obsahu
spisu, napadnutého rozsudku a žalovaným 2/ podaného odvolania sa plne stotožňuje so závermi súdu

prvej inštancie a to nielen čo do vzniku nároku žalobcov 1/ až 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy,
ale aj v časti výšky priznanej nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobcom 1/ až 4/ a v podrobnostiach
na argumentáciu súdu prvej inštancie odkazuje. Do pozornosti žalovanému 2/ dáva, že súd prvej
inštancie žalobcom 1/ až 4/ nepriznal v plnom rozsahu nimi žalovanú náhradu nemajetkovej ujmy, teda
nie je pravdou, že uplatnený nárok neskúmal a priznal absolútne neprimerane vysokú a nespravodlivú

náhradu, tak ako žalovaný 2/ uvádza v podanom odvolaní.

44.2. Odvolací súd nerozporuje právo žalovaného 2/ na obranu voči uplatnenému nároku žalobcami 1/
až 4/. Avšak, už súd prvej inštancie žalovanému 2/ v odvolaním napadnutom rozsudku naznačil, že jeho
obrananiejezmorálnehohľadiskavhodná.Napriektomužalovaný2/vodvolacomkonaníargumentoval

rovnako, ak nie širšie vo svojej argumentácii a poskytoval žalobcom 1/ až 4/ návod, ako si majú zariadiť
život tak, aby im žalovaný 2/ nemusel platiť žalobou uplatnené nároky, napriek jednoznačným záverom
súdu prvej inštancie, ktorý po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že k životnej situácii, v ktorej
sa ocitli žalobcovia 1/ až 4/ prispel aj žalovaný 2/ neposkytnutím zdravotnej starostlivosti žalobkyni 1/
lege artis. Žalovaný 2/ má v predmete činnosti okrem činností nesúvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti, len poskytovanie zdravotnej starostlivosti
v neštátnom zdravotníckom zariadení - samostatnom zariadení spoločných vyšetrovacích
a liečebných zložiek v odbore patológia. Nie je poskytovateľom psychologického poradenstva, z ktorého
predmetu činnosti by bolo možné ustáliť, že vo svojich podaniach sa snaží odborne poradiť žalobcom 1/
až 4/. Je v postavení procesnej strany sporu na strane žalovaného a nie je v konaní odborne spôsobilou

osobu či znalcom. Odvolací súd preto uzavrel, že žalovaným 2/ v konaní uvádzaná argumentácia
je len snahou vyviniť sa z plnenia, naviac spôsobom, ktorý je neprijateľný, až na hranici hrubej
amorálnosti. Plnú argumentáciu žalovaného 2/ uvádza odvolací súd tak, ako bola uvedená v odvolaní
v predchádzajúcich odsekoch tohto rozsudku. Na záver odvolací súd považuje za potrebné ešte uviesť,
žejednouznajvyšších,hocinemateriálnychhodnôtprávnickýchosôbpohybujúcichsavpodnikateľskom

prostredí, je dobré obchodné meno, ktoré je nevyhnutné pre úspešnú existenciu podnikateľského
subjektu v podnikateľskom prostredí.

43. Žalovaný 2/ pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní argumentoval ustanovením
§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa ktorého, komu škoda hrozí, je povinný na jej odvrátenie

zakročiť spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia. Toto ustanovenie svojím účelom nadväzuje
na § 6, ktorý v súvislosti s ochranou práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov ustanovuje, že
ak bezprostredne hrozí neoprávnený zásah do práva, môže ten, kto je takto ohrozený, primeraným
spôsobom zásah sám odvrátiť. Ide o všeobecné oprávnenie každého, t.j. tak fyzickej, ako aj
právnickejosoby,použiťsvojpomocvzákonomvymedzenýchmedziachprotibezprostrednehroziacemu

neoprávnenému zásahu tretej osoby. Pokiaľ sa oprávnená osoba chráni v tomto rozsahu, jej konanie pri
odvracaní takéhoto hroziaceho zásahu nemožno kvalifikovať ako protiprávny úkon. Pokiaľ teda žalovaný
2/ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa touto jeho argumentáciou nezaoberal, odvolací súd k tomuto
dodáva, že uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné na súdenú vec.

44. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj argumentáciu žalovaného 2/, ktorou dôvodil, že žalobcovia
1/ až 4/ už boli uspokojení so žalovanými nárokmi z uzatvorenej Mimosúdnej dohody medzi žalobcami
1/až 4/ a spoločnosťou Alpha medical, s.r.o. (pôvodne žalovaného 1/) uzatvorenou dňa 09.12.2020.
Medzi žalobcami 1/ až 4/ a spoločnosťouAlpha medical, s.r.o. bola uzatvorená dohoda o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka, teda
pôvodný záväzok, ktorý bol predmetom žaloby zanikol a bol nahradený novým zmluvným záväzkom,
ktorá skutočnosť vylučuje možnosť žalovaným 2/

žiadaného započítania z plnenia uvedenej spoločnosti voči nároku uplatneného voči žalovanému 2/.
Podrobnejšie účinky uzatvorenia dohody o urovnaní odvolací súd vysvetlil v predchádzajúcich bodoch
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odôvodňoval pripustenie späťvzatia žaloby voči spoločnosti GPA
Kováč, s.r.o. Zároveň je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na delenej
zodpovednosti žalovaných subjektov, ktorý postup dostatočne a jasne odôvodnil v odsekoch 52. -

54. napadnutého rozsudku, s ktorou delenou zodpovednosťou naviac vyjadril súhlas aj žalovaný 2/.
Pokiaľ žalovaný 2/namietal, že spoločnosť Alfa medical, s.r.o. mala niesť vyšší pomer zodpovednosti,
odvolací súd uvádza, že po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie sa
s rozhodnutím ako aj odôvodnením súdu prvej inštancie v tejto časti plne stotožňuje a v podrobnostiach
naň odkazuje. Treba uviesť, že súd prvej inštancie sa aj v tejto časti podrobne zaoberal zistenými
skutočnosťami a vyčerpávajúco sa s nimi vysporiadal vo svojom odôvodnení. Odvolací súd akcentuje

najmä záver súdu prvej inštancie vyplývajúci zo znaleckých záverov, že gro pochybení padá na vrub
laboratórií (spolu 80 %), pretože ich pochybenia boli tie, ktoré boli kľúčové. Len na okraj odvolací
súd uvádza že aj samotný intervenient na strane žalovaného 2/ uvádzal, že v prípade preukázania
zodpovednosti na strane žalovaných, treba brať do úvahy, že zo štyroch vzoriek, ktoré boli nesprávne
vyhodnotené, spoločnosť Alpha medical hodnotila tri vzorky a žalovaný 2/ len jednu. Preto by mal byť

pomer zodpovednosti žalovaného 2/ k spoločnosti Alpha medical s.r.o. v pomere
tri ku jednej. S týmto názorom vyjadril žalovaný 2/ súhlas, a preto na túto argumentáciu súd prvej
inštancie prihliadal.

45. Žalovaný 2/ v podanom odvolaní opakovanie namietal, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý

proces. Po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu
námietku žalovaného 2/ za nedôvodnú. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak,
žeichskutkovéaprávnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaleboprijatévzrejmomomylekonajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý

proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

46.1. K odvolacej námietke žalovaného 2/, ktorou namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku s tým,
že neobsahuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie, pretože sa súd

prvej inštancie v odôvodnení nevysporiadal so všetkými relevantnými námietkami
a argumentmi žalovaného 2/ uvádza odvolací súd nasledovné.

46.2. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne
a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Obsahom

práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny
prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo
na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces.46.3. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré
majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil.

Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté
závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia
súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
46.4. Odvolací súd, po preskúmaní napadnutého rozsudku uzavrel, že jeho odôvodnenie spĺňa
náležitosti riadneho odôvodnenia a preto nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.
Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní podrobným, jasným, precíznym a zrozumiteľným spôsobom
vysporiadal s argumentáciou strán sporu, uviedol dôvody pre ktoré aplikoval jednotlivé ustanovenia, ako
aj myšlienkové pochody, na základe ktorých dospel k jeho právnym záverom. Odvolací súd považuje

odôvodnenie napadnutého rozsudku za plne dostačujúce, spĺňajúce podmienky ust. § 220 ods. 2 CSP.
Vsúlades§387ods.3CSPodvolacísúdkonštatuje,žesúdprvejinštanciesavysporiadalspodstatnými
vyjadreniami strán sporu.

47. Odvolací súd pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c.
Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu
vyplývaajpovinnosťsúduzaoberaťsaúčinnenámietkami,argumentmianávrhminavykonaniedôkazov
strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS

410/06). V zmysle záverov uznesenia Ústavného súdu SR,
sp. zn. II. ÚS 78/2005, odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

48. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia

s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade
s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkýchrozhodnutívšeobecnýchsúdov(takprvoinštančnéhosúdu,akoajodvolaciehosúduaprípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Uvedený záver je
zhodný so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého
pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v
zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

49. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výrokoch
VII., IX., XI., XIII., o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol za aplikácie § 255 ods.
1, 2 CSP, s ktorým odôvodnením súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a na toto odkazuje.

50. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je v
napadnutej časti vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu
právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd
v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie.Žalovaný 2/ v odvolaní proti napadnutému rozsudku neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by
neprezentoval v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
Uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení

veci prvoinštančným súdom, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil
ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

51.1. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalobcom 1/ až 4/ ako úspešnej strane sporu priznal

proti žalovanému 2/ a intervientovi na strane žalovaného 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, tak ako je uvedené vo výrokoch IV. až VII. rozsudku odvolacieho súdu. Žalobcovia
1/ až 4/ boli v odvolacom konaní vo vzťahu k žalovanému 2/ plne úspešní, z ktorého dôvodu im vznikol
nárok na náhradu trov konania.

51.2. Na strane žalovaného 2/ vystupoval aj intervenient. V danom prípade žalovaný 2/

a jeho intervenient netvorili nerozlučné procesné spoločenstvo, preto ich nemožno zaviazať
k náhrade trov spoločne a nerozdielne. Keďže medzi žalovaným 2/ a jeho intervenientom nie je založené
nerozlučné procesné spoločenstvo, ich odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie pri rozhodovaní
o trovách prvoinštančného konania) nezaviazal k povinnosti náhrady trov žalobcom solidárne, ale tak,
že plnením jedného zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého z nich.

51.3. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).