Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 29, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121232460
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6121232460.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu A.
B., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. XX, D., právne zastúpeného JUDr. Lenkou
Gajarskou, advokátkou, Advokátska kancelária JUDr. Dušan Slanina a spol. so sídlom Horné bašty
8943/25, Trnava, proti žalovanému INAQ s.r.o., so sídlom Makovického 55/3, Žilina, IČO: 47 696 800,
právne zastúpenému Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o., so sídlom Antona Bernoláka 51, Žilina,
IČO: 47 258 608, o uloženie povinnosti odstrániť fotografie z internetovej stránky a o zaplatenie 3.900,-
Eur, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

14Ca/17/2021 z 20. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v I. a III. výroku p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.600,- Eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (II. výrok). O trovách konania
rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu (III. výrok).

2. Súd prvej inštancie vychádzal z nespornosti toho, že žalovaný zverejnil dňa 22. 12. 2020 na
ním prevádzkovanej internetovej stránke XX fotografií vyhotovených žalobcom, ktoré boli o deň skôr
zverejnené na facebookovej stránke E. F. so súhlasom žalobcu, pričom žalovaný fotografie zverejnil bez
súhlasu žalobcu ako ich autora, ktorý ich vyhotovil dňa 13. 12. 2020 s povolením menovanej nemocnice
za účelom zverejnenia vtedajšej reálnej situácie na COVID oddelení. S poukazom na ust. § 3 ods. 1,
4 a 5 Autorského zákona č. 185/2015 Z. z. (ďalej len „AZ“) potom súd prvej inštancie skonštatoval, že

autorským právom je chránené aj fotografické dielo, teda zachytenie obrazu pomocou fotografického
technického zariadenia, ak je výsledkom tvorivej duševnej činnosti autora, ktorou sa rozumie opak
mechanickej a rutinnej činnosti, pričom nebolo preukázané, že by žalobca vytvoril predmetné fotografie
na zákazku, resp. dostal pre ich vyhotovenie nejaké zadanie či inštrukcie. Z pohľadu definovania
fotografií ako autorského diela bolo bez právnej relevancie, že fotografie boli vyhotovované za účelom
informovania verejnosti o situácii v nemocniciach. Samotný výber konkrétnych miest, objektov, pohľadu,
uhla, svetla či tieňa, prípadnej clony a momentu bol na rozhodnutí a šikovnosti žalobcu, z čoho vyplynulo,

že fotografie boli výsledkom tvorivej činnosti žalobcu prostredníctvom jeho fotografického zariadenia,
ktorejvýsledkombolostatickézobrazenieichobsahu.Predmetnéfotografiepretopredstavovaliautorské
diela žalobcu a ako také požívali ochranu autorským zákonom bez ohľadu na ich umeleckú, kultúrnu
či inú hodnotu.3. V nadväznosti na tieto závery aplikoval súd prvej inštancie ust. § 19 ods. 1 až 3 a ods. 4 písm. f)
bod 3, § 27 ods. 1 a § 30 AZ a uviedol, že žalovaný sprístupnil XX fotografií žalobcu na internetových

stránkach G. tak, že k nim mala prístup akákoľvek osoba s prístupom na internet z miesta a v čase, ktorý
si sama zvolí, kedy žalovaný sám uviedol, že fotografie zverejnené na E. H. I. si stiahol (teda vyhotovil
si ich rozmnoženinu) a ďalej ich sprístupnil verejnosti na svojej internetovej stránke. Takéto použitie
nepovažoval žalovaný za neoprávnené, lebo hoci nepopieral absenciu súhlasu žalobcu na ich použitie,
oprávnenosť svojho konania odôvodňoval zákonnou licenciou podľa § 39 ods. 2 a § 41 ods. 1 AZ. Citujúc

tieto ustanovenia vo väzbe na § 34 AZ súd prvej inštancie potom vysvetlil, že súhlas autora na verejné
rozširovanie rozmnoženiny jeho diela nie je potrebný v prípade, ak je použitá na spravodajské účely
za účelom informovania verejnosti o aktuálnych udalostiach, ale iba v rozsahu odôvodnenom právom
na informácie podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR. Podmienkou teda je, že je dielo použité pri informovaní o
aktuálnych udalostiach a v nevyhnutnom rozsahu. V danom prípade ale žalovaný použil XX fotografií
žalobcu dňa 22. 12. 2020 na internetovej stránke G. pod titulom: „E.: E. F. zverejnila autentické fotografie

z COVID oddelenia fotografa A. B.“. V tomto príspevku boli zverejnené iba fotografie bez sprievodného
textu či článku a hoci žalovaný tvrdil, že dodatočne boli fotografie pripojené k spravodajskému článku,
túto skutočnosť nepreukázal. Z doslovného znenia názvu zverejneného príspevku vyplýva, že žalovaný
ním neinformoval o stave obyvateľov či o situácii v nemocnici, ale o tom, že boli zverejnené fotografie
žalobcu z COVID pavilónu. Uvedené fotografie bez ďalšieho iba s titulným označením nebolo možné

považovať za ilustračné fotografie k inej správe o stave v spoločnosti či stave verejných inštitúcií.
Z titulného názvu je zrejmé, že účelom zverejneného príspevku bolo oznámiť verejnosti, že takéto
fotografie boli zverejnené a tieto boli v tomto príspevku aj znázornené, resp. rovnako zverejnené ako
rozmnoženina.Takétopoužitiealeniejemožnésubsumovaťpodspravodajskúzákonnúlicenciu.Vrámci
tzv. spravodajskej licencie podľa § 39 ods. 2 AZ je možné informovať napr. aj o kultúrnych udalostiach

(napr. o tom, že múzeum otvorilo expozíciu) a v rámci tejto informácie aj zverejniť jednotlivé diela,
žalovaný ale informoval o zverejnení autentických fotografií priamo z COVID pavilónu, ktoré práve pre
ich výnimočnosť v danom čase boli zaujímavé. V danom prípade však nebolo možné považovať rozsah
použitých fotografií za odôvodnený. Spravodajské médiá môžu informovať o tom, že verejnosti boli
sprístupnené fotografie a tieto ilustračne zobraziť. Avšak ani v tomto prípade si žiadne tretie osoby ani

spravodajské médiá nemôžu vyhotoviť rozmnoženiny týchto fotografií, a tieto tak ako boli sprístupnené
verejnosti rovnako sprístupniť na inom mieste. Žalovaný pri ich zverejnení pritom neinformoval ani o
udalostiach,ktorémalitietofotografiezachytiť,aniotom,žebynapríkladžalobcazískalzatietofotografie
nejaké ocenenie a pod. Účelom týchto fotografií teda nebolo ilustrovať informácie, na ktoré má verejnosť
právo, ale ukázať fotografie žalobcu, ktoré aj sám žalovaný považoval za natoľko zaujímavé, že ich

zverejnil na svojich stránkach. A na takéto použitie fotografií je jednoznačne potrebný súhlas ich autora,
pričom ich zverejnením na iných internetových stránkach nestráca autor právo rozhodovať o ich ďalšom
použití.

4. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výnimke upravenej v § 41 ods. 1 AZ následne dôvodil, že táto

sa týka zhotovovanie fotografií, na ktorých sú zachytené budovy, sochy a iné diela, ktoré sú trvalo
umiestnené na verejných priestranstvách. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že za verejné priestranstvo je
potrebné považovať internet, resp. verejne prístupné internetové stránky nemocnice, súd prvej inštancie
súhlasil, že internet je verejne prístupný, avšak nedal za pravdu tomu, že by ho bolo možné považovať
za verejné priestranstvo. Týmto sa rozumie rozľahlý priestor, na ktorý má prístup väčšie množstvo

ľudí (napr. námestie, ulica, park a pod.). Na verejných priestranstvách sa ľudia zhromažďujú, konajú
sa tu kultúrne či spoločenské aktivity, je to teda rozlohou veľký priestor, reálne miesto na povrchu
zeme alebo nad ním, pričom výnimka podľa § 41 ods. 1 AZ sa vzťahuje na zobrazenie autorských diel
umiestnených na takýchto verejných priestranstvách a nie na akomkoľvek verejnom priestore, akým
je aj internet ako virtuálny priestor na umiestňovanie dát. Ak by mal zákonodarca na mysli akýkoľvek

verejný priestor, použil by pojem „verejný priestor“ a nie v trojrozmernom zmysle chápané „verejné
priestranstvo“. V prípade tejto výnimky ide o iné zobrazenia ako sú samotné diela (teda napríklad
fotografiu budovy, karikatúru sochy, maľbu s vyobrazením budovy a pod.) a ani tu nie je možné použiť
rovnaké zobrazenie (teda duplikát) toho istého diela. Obdobne potom ani v inom verejnom priestore,
akým je internet, nie je možné použiť tú istú fotografiu (jej rozmnoženinu) tak, ako bola zverejnená na

inej internetovej stránke (s výnimkou zákonných licencií). V prípade diel použitých podľa § 41 ods. 1 AZ
ide navyše o diela trvalo umiestnené na verejnom priestranstve, tzn. že autori týchto diel boli stotožnení
s tým, že tieto diela budú na danom verejne prístupnom mieste trvalo umiestnené, že k nim bude mať
neobmedzený prístup široká verejnosť a táto bude mať možnosť si vyhotovovať fotografie, videá či inézobrazenia týchto diel. Na rozdiel od toho diela zverejnené na internete tam nemusia byť sprístupnené
trvalo, autor diela tu totiž môže udeliť súhlas na sprístupnenie svojho diela len na určitý čas alebo svoj
súhlas odvolať. Ani výnimku podľa § 41 ods. 1 AZ na daný prípad teda nebolo možné použiť. Hoci

žalobca udelil súhlas na zverejnenie fotografií na internetovej stránke nemocnice, neudelil súhlas inej
osobe na ich ďalšie použitie, teda ani ďalšie sprístupnenie. H. H. E. je sieťou tzv. profilových stránok
jej užívateľov, ktorí okrem vzájomnej komunikácie majú možnosť zverejňovať rôzne príspevky, ktoré
sprístupnia buď vybraným osobám alebo verejnosti. V prípade fotografií žalobcu zverejnila nemocnica
fotografie verejnosti. To však neznamená, že by si žalovaný mohol vyhotoviť rozmnoženiny týchto

fotografií a tieto použiť (rovnako sprístupniť verejnosti) na svojich internetových stránkach ako právnická
osoba (obchodná spoločnosť) prevádzkujúca spravodajský portál. Žalovaný nepoužil fotografie žalobcu
na súkromné účely, ale použil ich v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ktorá sa vo všeobecnosti
vykonáva za účelom dosiahnutia zisku, či už je to platením odmien za zobrazenie reklám alebo iným
spôsobom. Spôsob a zisky žalovaného v danom prípade neboli právne relevantné.

5. V týchto súvislostiach poukázal súd prvej inštancie ešte na rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-161/17
vo veci J. a uzavrel, že sprístupnením XX fotografií žalobcu na svojich internetových stránkach
žalovaný porušil autorské právo žalobcu použiť alebo rozhodnúť o použití svojho diela podľa § 19
AZ, a to bez ohľadu na to, že v prípade nemocnice udelil žalobca súhlas s použitím bez nároku na
odmenu. Bez právnej relevancie bola tiež skutočnosť, že aj iné spravodajské stránky fotografie zverejnili,

lebo vzájomný vzťah medzi nimi a žalobcom nebol predmetom tohto sporu a nemohol ovplyvniť ani
vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca neudelil súhlas na ďalšie použitie diela a jeho diela sa
sprístupnením na internetových stránkach nemocnice nestali dielom voľným. Žalovaný si bol podľa
názvu jeho príspevku vedomý autorstva žalobcu k predmetným fotografiám a tieto použil bez jeho
súhlasu na komerčný účel, pričom ich použitie nezodpovedalo použitiu podľa § 39 ods. 2 ani § 41

ods. 1 AZ. Berúc potom do úvahy okolnosti vyhotovenia fotografií a ich hodnotu vzhľadom k renomé a
schopnostiam žalobcu a ním podstúpenému riziku považoval súd prvej inštancie právo na ochranu jeho
autorských práv k predmetným fotografiám za prevažujúce nad potrebou použitia týchto fotografií pri
informovaní verejnosti o aktuálnom dianí. Pre potreby informovania verejnosti postačovala podľa súdu
jedna ilustračná fotografia a prípadný odkaz na internetové stránky nemocnice, čím by bol dodržaný

súhlas žalobcu na ich použitie v spojení so spravodajskou zákonnou licenciou.

6. Odkazujúc následne na § 58 ods. 1 písm. c) AZ súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ sa žalobca
domáhal uloženia povinnosti žalovanému odstrániť XX žalobcových fotografií z galérie k článku s
názvom „E.: E. F. zverejnila autentické fotografie z COVID pavilónu fotografa A. B.“ sprístupnenom

verejnosti dňa 22. 12. 2020 na internetovej stránke G. a z archívu fotografií žalovaného, z predložených
internetových stránok G. (napr. článok z 24. 03. 2021 s názvom „C.: I. C. F. navštívila prezidentka,
podporila personál v krízovej situácii“, ktorý bol predložený súdu dňa 05. 10. 2023, č. l. 228 súdneho
spisu) zistil, že prevádzkovateľom internetových stránok G. už nie je žalovaný, ale spoločnosť A. H.,
ktorá nie je univerzálnym právnym nástupcom žalovaného (internetové stránky už prevádzkuje nová

spoločnosť) a preto nemohol žalobe v tejto časti vyhovieť, keď žalovaný už nemá oprávnenie určovať
obsah internetových stránok a navyše predmetné fotografie už nie sú na stránkach G. prístupné.
Rozhodnutie by v tejto časti teda nebolo možné vykonať a preto žalobu v tejto časti zamietol.

7. Aplikujúc § 58 ods. 1 písm. i) AZ v spojení s § 458a a § 442a ods. 2 OZ súd prvej inštancie

uviedol, že nakoľko žalobca neudelil žalovanému súhlas na použitie jeho fotografií a nedojednal si s
ním odmenu za ich použitie, pričom žalovaný použil fotografie žalobcu neoprávnene, vznikol žalobcovi
nárok na bezdôvodné obohatenie vo výške odmeny, ktorá by za použitie fotografií bola zvyčajná v čase
neoprávneného zásahu do práva na ich použitie. Súd prvej inštancie pri stanovení obvyklej odmeny
vychádzalzožalobcompredloženéhovyjadreniaagentúryK.L.,M.H.H.C.H.N.O.,ktorásprostredkúva

jeho fotografie vydavateľským médiám po celom svete, kedy ceny za zverejnenie a použitie sa podľa
tejto spoločnosti pohybujú od 300,- do 1.500,- Eur. Žalobca predložil tiež tabuľku s odmenami, ktoré
mu boli za jednotlivé fotografie vyplatené – za jednu fotografiu z P. žalobca inkasoval 320,64 Eur, za
inú 672,54 Eur. Vyjadrenia iných fotografov k navrhovanej cene súd prvej inštancie nepovažoval za
relevantný dôkaz, nakoľko sa jednalo iba o subjektívny názor tretích osôb a nie o dôkazy o reálne

vyplatenej odmene za použitie fotografií. Spoločnosť O. L. H. nepotvrdila žiadnu konkrétnu sumu, ktorú
by žalobcovi za použitie fotografie vyplatila. Podľa predloženej dohody o urovnaní sa žalobca s iným
používateľom dohodol na náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 5.580,- Eur, ale keďže nebolo zrejmé,
ako bola táto suma vypočítaná a aká nemajetková ujma žalobcovi vznikla, tento dôkaz súd nebral doúvahy. Čo sa týka cien za použitie fotografií prostredníctvom platformy Q., tu sa ceny pohybovali od 18,-
cez 55,- až po 475,- Eur za fotografiu v závislosti od zadania a kvality, vo všetkých prípadoch sa však
jednalo o sumu, ktorú zaplatí používateľ spoločnosti Q.. Ani v jednom prípade nebolo preukázané, aká

suma za použitie bola vyplatená autorovi diela. Za relevantný dôkaz preto súd prvej inštancie považoval
sumy vyplatené žalobcovi spoločnosťou K. L. M. s tým, že aj keby bral súd do úvahy sumy uvádzané
spoločnosťou Q., nie je možné konštatovať, že suma 300,- Eur za jedno použitie fotografie bola sumou
neobvyklou. Sumou obvyklou (zvyčajnou) nie je suma najnižšia alebo suma priemerná a pokiaľ sa
odmeny pohybovali v rozmedzí od 18,- Eur do 475,- Eur, nie je možné sumu 300,- Eur považovať za

neobvyklú. Preto návrhu v časti náhrady za použitie fotografií žalovaným vyhovel, avšak len za použitie
XX fotografií, nakoľko použitie jednej fotografie ako ilustračnej považoval za súladné s § 39 ods. 2 AZ.
Preto žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi ako bezdôvodné obohatenie sumu 3.600,- Eur a vo zvyšnej
časti žalobu zamietol.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP vzhľadom na čiastočný

(zhruba polovičný) úspech v spore.

9. V zákonnej lehote podali proti rozsudku odvolanie obe sporové strany.

10. Žalobca svojim odvolaním napadol výrok rozsudku o trovách konania (III. výrok) z dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne určil pomer úspechu
a neúspechu oboch strán. Ním podaná žaloba bola plne dôvodnou, lebo bez nej by žalovaný sám od
seba neupustil od protiprávneho konania. Zamietnutie žaloby preto nie je možné pričítať na jeho vrub
ako neúspech v spore. Podanou žalobou totiž reálne dosiahol to, čo žalobou sledoval a teda dôvod jej
čiastočného zamietnutia spočíva v správaní na strane žalovaného. Poukázal tiež na skutočnosť, že bol

plne úspešným čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu.
Žiadal preto zmeniť napadnutý rozsudok a priznať mu plnú náhradu trov konania.

11. Žalovaný v odvolaní smerujúcom proti I. a III. výroku rozsudku takisto označil odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, ktoré podľa neho spočívajú v tom, že súd prvej inštancie napriek

nesporným tvrdeniam oboch strán nesprávne zistil, že v predmetnom príspevku boli zverejnené iba
fotografiebezsprievodnéhotextu,čičlánku,hocisámžalobcavžalobeuviedol,žebolzverejnenýčlánok.
Súdprvejinštanciepotompodalprílišformalistickývýkladpríspevku,pričomnevnímalcelýprejednávaný
prípad v kontexte účelu a udalostí, za ktorých boli fotografie vyhotovené. Z dokazovania nemožno
vyvodiť, že chcel zverejniť fotografie žalobcu kvôli ich zaujímavosti. Súd prvej inštancie nesprávne

vyhodnotil aplikáciu spravodajskej licencie, keď aj z vyjadrenia nemocnice vyplýva, že účelom fotografií
bolo zachytenie vtedajšej reality na COVID oddelení. Fotografie ním boli použité v súlade s ich účelom
vyhotovenia a preto nemožno považovať za správnu aplikáciu § 39 ods. 2 AZ prvoinštančným súdom. Je
nesprávnym záver, že pri zverejnení fotografií neinformoval o udalostiach, ktoré mali tieto zachytiť. Súd
tiež opomenul, že zverejnil XX z celkovo XX fotografií žalobcu a nesprávne tiež posúdil výšku priznaného

nároku, lebo za základ pre určenie odmeny za použitie fotografií nebolo možné považovať vyjadrenie
agentúry K. L., M.. Opomenul tiež, že bol vyhotovený súbor fotografií a nárok priznal za každú jednu,
hoci nebolo preukázané, že išlo o fotografie exkluzívne. Nesprávne bola vyhodnotená aj jeho obrana
kalkuláciou fotografií z Q. M., podľa ktorej cena rovnakého účelu zverejnenia vychádza na 18,- Eur za
fotografiu.

12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil v napadnutých výrokoch
(I. a III.) ako vecne správny.

13. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.15. Odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje ako v rovine skutkových zistení, ktoré
zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, tak aj v rovine právneho posúdenia, ktoré považuje odvolací

súd za správne.

16. Odvolací súd konštatuje, že žalobca a ani žalovaný v podaných odvolaniach neuviedli žiadne
právne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania
prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení

náležite a dostatočne nevysporiadal. Pokiaľ obe strany vo svojich odvolaniach namietali nesprávnosť
skutkových zistení, či záverov a tiež nesprávnosť právneho posúdenia veci zo strany prvoinštančného
súdu, tak odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza zo správne zisteného
skutkového stavu a je výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Stranami vymedzené odvolacie
dôvody neboli dané. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi prvoinštančného
súdu i s argumentmi, ktorými tieto závery náležite vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Prvoinštančný súd sa správne vyrovnal so všetkými predpokladmi žalobcom uplatneného nároku a
odvolací súd sa v celom rozsahu s napadnutým rozhodnutím stotožňuje.

17. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia §
387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny a na zdôraznenie správnosti len v stručnosti dodáva, že

sám žalovaný vo svojom výsluchu uviedol, že fotografie žalobcu si najskôr stiahol do svojho vlastného
úložiska a potom ich bez sprievodného textu, resp. článku publikoval v galérii na svojej webovej stránke
a na sieti E. len sprístupnil link na galériu, pričom aj odvolaciemu súdu je zrejmé, že použitie fotografií
žalobcu žalovaným nesmerovalo k ilustrácii informácií pre verejnosť, ale k pritiahnutiu jej pozornosti na
stránku žalovaného prostredníctvom fotografií žalobcu, čomu nasvedčuje už samotný názov príspevku.

Súd prvej inštancie plne správne vyhodnotil nenaplnenie podmienky podľa § 39 ods. 2 AZ zo strany
žalovaného, čo zodpovedajúcim spôsobom aj vysvetlil zohľadňujúc i okolnosti, za ktorých k vyhotoveniu
fotografií žalobcom došlo. Súd prvej inštancie zohľadnil aj skutočnosť, koľko fotografií žalovaný použil,
teda nie je pravdou, že by opomenul, že žalovaný zverejnil len XX K. XX fotografií. Napokon správne
určil súd prvej inštancie aj výšku obvyklej odmeny pre žalobcu na podklade vyjadrenia spoločnosti

K. L., M., vo vzťahu k čomu nemala žiadnu právnu relevanciu obrana žalovaného o exkluzivite, či
neexkluzivite predmetných fotografií. Odvolací súd už len poznamenáva, že žalovaný nemusel použiť
fotografie žalobcu, ale mohol si v danom čase pre svoje spravodajské účely zaobstarať fotografie z Q.
M., ktoré by ho podľa ním predloženej kalkulácie stáli 18,- Eur za fotografiu.

18. Súd prvej inštancie teda plne správne posúdil žalobcom uplatnený nárok, rozsudok súdu prvej
inštancie bol vo výroku o zaplatení sumy 3.600,- Eur vecne správnym a preto ho odvolací súd potvrdil,
a to vrátane závislého výroku o trovách konania, kde súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie
§ 255 ods. 2 CSP vzhľadom na čiastočný úspech oboch strán sporu. Nedôvodným totiž bolo aj
odvolanie žalobcu, ktorý prehliada, že okolnosti, pre ktoré došlo k zamietnutiu žaloby nemajú význam

pre rozhodnutie o trovách konania z hľadiska aplikácie § 255 ods. 1 a 2 CSP založeného na pomere
úspechu strany v spore. Inak povedané, nie je smerodajné pre rozhodnutie o trovách konania podľa
§ 255 ods. 1 a 2 CSP, prečo bola žaloba úplne alebo sčasti zamietnutá, ale to, že k tomu došlo, t. j.
aký je v konečnom dôsledku výsledok sporu. Preto bolo nerozhodným kvôli čomu, resp. komu došlo
k zamietnutiu žaloby ako na to poukazoval žalobca. V súdenej veci takisto nešlo ani o prípad, kedy by

výška nároku závisela od úvahy súdu, resp. od znaleckého posúdenia a preto nešlo na rozhodnutie
o trovách konania aplikovať žalobcom v odvolaní prezentovaný pohľad. Žalobca bol z hľadiska celého
predmetu sporu úspešný približne v polovici, rovnako ako žalovaný a tak správne súd prvej inštancie
podľa § 255 ods. 2 CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

19. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a takisto aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu
z ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP. V tomto prípade boli v odvolacom konaní rovnako úspešné aj neúspešné
obe sporové strany a preto aj odvolací súd podľa § 255 ods. 2 CSP vyslovil, že žiadna z nich nemá
právo na náhradu trov odvolacieho konania.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.