Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. december 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-1Sa/7/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7022200228
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radovan Turčík

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:7022200228.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom, v právnej veci žalobcu: A. B., B. B. C.

X, XXX XX D. proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava,
v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX
zo dňa 22.3.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej n e p r i z n á v a proti žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh konania pred orgánmi verejnej správy.

1.Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce ( ďalej ako „prvostupňový orgán verejnej
správy“ ) zo dňa 20.01.2022, č. 766/2022-MI-DvN ( ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“ ) bolo
postupom podľa ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov ( ďalej
ako „zákon o sociálnom poistení“ ) a podľa čl. 61 Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( ďalej ako „základné nariadenie“ )
konštatované, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V jeho odôvodnení sa po citácií
zákonných ustanovení § 104 ods. 1 a ods. 6 zákona o sociálnom poistení a tiež čl. 61 ods. 1 a ods.

2 a čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia uvádza, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Michalovce ( ďalej ako „úrad práce“ ) dňom 08.11.2021 zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o
zamestnanie a tento si dňa 30.11.2021 u prvostupňového orgánu verejnej správy, uplatnil nárok na
dávku v nezamestnanosti. Prvostupňový orgán verejnej správy tiež uviedol, že podkladom na vydanie
jeho rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z úradu práce potrebné
na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti, formulár PD Ul z Holandska, vyhlásenie žalobcu
na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 29.11.2021 a zápisnica zo dňa 06.12.2021.

Na ich základe, prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že žalobca v posledných štyroch
rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 08.11.2017 do
07.11.2021 na území Slovenskej republiky nepreukázal doby poistenia v nezamestnanosti. Pokiaľ
ide o dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, žalobca
podľa znenia odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia preukázal túto od 08.11.2017 do 08.09.2019
a od 17.11.2019 do 31.10.2021, t.j. 1385 dní. Na základe "Vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia
zachovania centra záujmov" zo dňa 29.11.2021 a "Zápisnice" zo dňa 06.12.2021 je podľa textu

prvostupňového rozhodnutia zrejmé, že žalobca odišiel do Holandska pracovať v októbri 2014 a na
Slovensko sa vrátil v novembri 2021. Z uvedeného podľa prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že
dlhodobá pracovná činnosť v Holandsku svedčí o žalobcovej orientácii na holandský pracovný trh, kedy
v období medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa žalobca zdržiaval v Holandsku a na Slovensku. Naúzemí Holandska žalobca plnil daňové a odvodové povinnosti, preto za štát jeho bydliska na daňové
účely sa, podľa prvostupňového rozhodnutia, považuje Holandsko. V Holandsku žalobca býval sám
v ubytovni a počas pobytu tam sa sťahoval 3x do iného mesta. Žalobcovu bytovú situáciu hodnotil

prvostupňový orgán verejnej správy ako stabilnú. Doplnil tiež, že žalobca je slobodný, bezdetný, na
území Slovenskej republiky nie je vlastníkom nehnuteľnosti na bývanie, ani inej nehnuteľnosti, nemá
úver, stavebné sporenie, životné poistenie, nie je vlastníkom osobného auta a má bankový účet
v Raiffeissen banke. Na základe prednesených faktov potom prvostupňový orgán verejnej správy
vyslovil záver, podľa ktorého dlhodobá pracovná činnosť v Holandsku v rokoch 2014 - 2021, orientácia

na holandský pracovný trh, zdržiavanie sa na území Holandska v pracovnom aj mimo pracovnom
čase, stabilné bytové pomery, plnenie daňových a odvodových povinností, žiadna doba poistenia v
nezamestnanosti na Slovensku, nie sú dostatočné na preukázanie zachovania žalobcovho bydliska a
na preukázanie zachovania jeho centra záujmov k Slovenskej republike a za štát žalobcovho bydliska
na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu jeho zárobkovej
činnosti. Prvostupňový orgán verejnej správy zároveň doplnil, že vzhľadom na to, že bezprostredne pred

uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti
podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte
Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 základného
nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl.
61 základného nariadenia.

2.Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná dňa 22.03.2022 ( č.
rozhodnutia XXXXX-X/XXXX-XX, ďalej ako „rozhodnutie žalovanej“ ) tak, že odvolanie v celom rozsahu
zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie.

3.V odôvodnení rozhodnutia žalovaná zdôraznila, že žalobca bezprostredne pred zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej
slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutú na území Holandska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods.
1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území

Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej
únie. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa
posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia
všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a
údajov osvedčených žalobcom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na

účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré boli predložené prvostupňovému orgánu verejnej
správy dňa 30. novembra 2021. Rovnako bolo podľa žalovanej prihliadnuté aj na skutočnosti, ktoré
žalobca uviedol do zápisnice, zo dňa 6. decembra 2021. Žalovaná uviedla, že centrum záujmov a
bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia ( ďalej ako „vykonávacie

nariadenie“ ) možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich
s príslušnými skutočnosťami. Žalovaná odkázala na existenciu Rozhodnutia Správnej komisie pre
koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, v zmysle ktorého „Už by viac
nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia
čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie

alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine
pôvodu.“ S odvolaním sa na znenie uvedeného Rozhodnutia Správnej komisie, ako aj čl. 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia, žalovaná celkovú dĺžku pobytu žalobcu v zahraničí, jeho pomerne stabilnú
pracovnú situáciu v zahraničí vrátane dlhodobej a opakovanej orientácie na zahraničný pracovný trh,
platenie daní a odvodov v zahraničí, vyhodnotila silnejšie ako ostatné skutočnosti / zachovaný trvalý

pobyt na Slovensku, pravidelné návraty na Slovensko /, ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku.
Žalovaná uviedla, že zo spisového materiálu mala za preukázané, že počas výkonu zamestnania v
zahraničí sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný aj mimopracovný čas, platil
zákonné odvody i dane v zahraničí. Všetky tieto skutočnosti z tohto dôvodu preukazujú, že žalobca si
počas výkonu zárobkových činností v zahraničí bydlisko na území Slovenska nezachoval. Vzhľadom na

uvedené skutočnosti a keďže žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné
dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Holandska zohľadniť na účely vzniku nároku
na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalovaná ubezpečila, že vodvolacom konaní prihliadla aj na tvrdenia žalobcu, že v roku 2014 odišiel pracovať do Holandska, v
roku 2016 sa vrátil na Slovensko kde sa zamestnal v spoločnosti Montáže Přerov ( kedy bol poistený
v nezamestnanosti podľa českých právnych predpisov ) a v novembri 2017 sa vrátil do Holandska, kde

pracoval až do roku 2021. Podľa názoru žalovanej sa žalobca na území Holandska zdržiaval dlhodobo
( v poslednom období viac ako 4 roky) a opakovane sa orientoval na holandský pracovný trh. Uvedené
preto podľa žalovanej preukazuje vytvorenie väzieb žalobcu na území Holandska. K otázke žalobcu ako
manželstvo, rodičovstvo, vlastníctvo nehnuteľnosti alebo auta vplýva na posudzovanie nároku na dávku
v nezamestnanosti žalovaná dôvodila, že rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti

stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ( a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a) a jednak v čl. 11
ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia), teda dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej
únie a situácia žalobcu ( pracovná, rodinná, bytová a miesto považované za bydlisko na daňové účely ).
Na udržanie trvalého pobytu žalobcu na Slovensku a jeho pravidelné návraty na Slovensko, žalovaná
reagovala tvrdením, že pojem „trvalý pobyt" nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko", kedy v
zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Pojem

„bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje,
kde je jej centrum záujmov, kde trávi mimopracovný čas. K poznámke žalobcu o jeho návratoch na
Slovensko vo frekvencii 1 -2 krát ročne na 10-15 dní, žalovaná uviedla, že k tejto skutočnosti prihliadla
a doplnila, že aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia svojich rodinných
príslušníkov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že

nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. Žalovaná
konštatovala, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia, vrátane podmienok nároku na dávku v
nezamestnanosti sú striktne stanovené zákonom. Zákon neobsahuje ustanovenia o odstránení tvrdosti
zákona a neumožňuje Sociálnej poisťovni povoliť výnimky pri nesplnení zákonných podmienok na vznik
nároku na dávku v nezamestnanosti.

II. Priebeh správneho súdneho konania

4.Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca v zákonnej lehote na Krajský súd v Košiciach správnu
žalobu, doplnenú podaním zo dňa 12.06.2022 a ňou sa domáhal zrušenia prvostupňového rozhodnutia

a tiež aj rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci prvostupňovému orgánu verejnej správy na nové
rozhodnutie.

5.V správnej žalobe žalobca dôvodil, že podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne a ním doložených
dokumentov bol v posledných štyroch rokoch poistený v nezamestnanosti 1385 dní, čo je doba

takmer štyri roky, pričom zákon vyžaduje len dva roky - čo je 730, resp. 731 dní. Sociálna poisťovňa
podľa žalobcu aj napriek tomu, že spĺňa podmienky podľa ustanovenia § 104 ods. 1 zákona o
sociálnom poistení a tiež podľa článku 61 a 62 základného nariadenia uviedla, že nemá nárok dávku
v nezamestnanosti. Rozhodnutiu žalovanej žalobca vytýka, že neobsahovalo ustanovenie konkrétneho
zákona, na základe ktorého bola zamietnutá jeho žiadosť, ako aj to, že uvádza dlhodobú nepretržitú

pracovnú činnosť v Holandsku od roku 2014 do roku 2021, čo žalobca považuje za nepresný údaj.
Žalobca si v súvislosti s vekom, v ktorom odchádzal do Holandska ( 19 rokov ) kladie otázku či aj
manželstvo, rodičovstvo, vlastníctvo auta alebo bytu sú takým kritériom, ktoré má vplyv na priznanie
dávky v nezamestnanosti. Pýta sa, ktorý zákon, resp. ktorá Smernica EÚ podmieňuje priznanie dávky
nutnosťou byť ženatý, mať deti, vlastniť auto aj byt. Žalobca je presvedčený, že na uznanie dávky v

nezamestnanosti malo stačiť to, že sa pravidelne vracal na Slovensko, kde mám trvalý pobyt a kde žije
aj jeho najbližší príbuzný – otec. Žalobca oponuje záveru, že počas jeho posledného zamestnania v
inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky a uvádza, že
na Slovensku má trvalý pobyt. Žalobca poukazuje na tú časť rozhodnutia žalovanej, kde táto hovorí o
jeho zákonnej možnosti požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Holandska a uvádza, že tak

urobiť mohol, no nemusel, nakoľko Smernica EÚ mu umožňuje žiadať o dávku v nezamestnanosti aj
na Slovensku. Žalobca vysvetľuje, že dávka v nezamestnanosti v Holandsku by mu sotva stačila na
pokrytie nákladov na existenciu, ak len za ubytovanie platil sumu 600,- Eur mesačne. Žalobca poukázal
aj na situáciu, kedy v určitých výnimočných prípadoch je možné akceptovať na účely vzniku nároku na
dávku v nezamestnanosti v Slovenskej republike aj doby poistenia v nezamestnanosti získané v inom

členskom štáte, musí byť však splnená podmienka zachovania centra záujmov a bydliska na Slovensku
počas výkonu práce v inom štáte EÚ. Podľa mienky žalobcu by mu dávka v nezamestnanosti mala byť
priznaná spätne od 8.11.2021, kedy o ňu požiadal.6.K správnej žalobe zaujala stanovisko žalovaná a vo vyjadrení datovanom ku dňu 08.09.2022 okrem
dôvodov,naktorýchzaložilasvojerozhodnutieaktorésúpodrobneopísanévadministratívnejčastitohto
rozsudku uviedla, že jej rozhodnutie v súlade s ust. § 209 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zákona o sociálnom

poistení obsahuje výrok ( ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo ), odôvodnenie ( v ktorom žalovaná citovala relevantné ustanovenia
zákona, základného nariadenia aj vykonávacieho nariadenia, a súčasne uviedla všetky skutočnosti, na
základe ktorých bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie potvrdené) a poučenie
o odvolaní. Žalovaná pripomenula, že žalobca bol dlhodobo zamestnaný, a teda aj odvádzal poistné na

poistenie v nezamestnanosti na území Holandska, preto si o dávku v nezamestnanosti mal požiadať
v Holandsku. Koordinačné predpisy nezakotvujú právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej
únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie a
požadovaťbezpodmienečnézohľadneniedôbpoisteniavnezamestnanostidosiahnutýchnainomúzemí
na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Zdôraznila tiež, že nezamestnané osoby, ktoré
dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského

štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti ( nezamestnané osoby, ktoré
v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky, si o dávku v
nezamestnanostinemôžupožiadaťvinomčlenskomštáteEurópskejúnieapožadovaťbezpodmienečne
zohľadnenie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej na území Slovenskej republiky na účely
vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie. Takúto dobu

by dotknutý členský štát Európskej únie zohľadnil len v prípade existencie pevných väzieb / bydliska /
predmetnej osoby na jeho území ). Žalovaná súčasne akcentuje, že v obdobných prípadoch - pri
žiadateľoch o dávku v nezamestnanosti, ktorí bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti podľa legislatívy iného členského štátu
Európskej únie, postupuje striktne podľa zákona a podľa koordinačných predpisov. Neposudzovanie

miesta bydliska, príp. automatické posúdenie miesta bydliska za zachované na Slovensku by bolo v
rozpore s ustanoveniami koordinačných prepisov a z dlhodobého hľadiska je pre žalovanú neudržateľné.
Z uvedeného dôvodu preto požaduje zamietnutie správnej žaloby.

7.Žalobca reagoval podaním zo dňa 27.09.2022 kde zopakoval svoju žalobnú argumentáciu a

prízvukoval, že v Holandsku nemal trvalé ubytovanie, býval na viacerých ubytovniach, ktoré menil podľa
zamestnania.PravidelnesavšakvracalnaSlovensko,kde,akouvádza,mástálybytaštátneobčianstvo.
Dopĺňa, že návraty na Slovensko preukázal. Žalobca trvá na nároku na dávku v nezamestnanosti na
Slovensku, nakoľko podľa jeho slov tu mal zachované centrum záujmov. Argument Sociálnej poisťovne,
že nie je ženatý, nemá deti a nevlastní byt ani auto považuje za svojvoľný a protizákonný.

8.Ďalšie písomné vyjadrenia už v tomto konaní jeho účastníci správnemu súdu neposkytli.

9.AjkeďkonanieosprávnejžalobesazačalonaKrajskomsúdevKošiciach,súčinnosťouod01.06.2023
je v zmysle znenia ust. § 10 a § 13 Správneho súdneho poriadku, na konanie a rozhodnutie o nej

príslušný Správny súd v Košiciach, ktorý zároveň v tento deň ( 01.06.2023 ) začal svoju činnosť. Ku
dňu 01.06.2023 došlo k prechodu výkonu súdnictva z krajských súdov na správne súdy ( okrem iných z
Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach ) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna
2023 daná právomoc správnych súdov, vrátane prerokúvanej veci.

10.Vzhľadom na existenciu ust. § 493e Správneho súdneho poriadku, procesný postup správneho súdu
v tomto konaní sa musí riadiť ustanoveniami Správneho súdneho poriadku v jeho znení účinnom do
30. júna 2023.

11.Sudca Správneho súdu v Košiciach, ako vecne a miestne príslušného správneho súdu, v konaní

o správnej žalobe v sociálnej veci ( ust. § 23 ods. 2, písm. b/, § 199 až § 205 Správneho súdneho
poriadku ) preskúmal prvostupňové rozhodnutie a tiež aj rozhodnutie žalovanej, podrobne sa oboznámil
s obsahom administratívneho spisu mapujúceho priebeh správneho konania na úrovni orgánov verejnej
správy obidvoch stupňov a tiež súdneho spisu, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných
námietok, ako aj procesným postupom podľa ust. § 134 ods. 2, písm. d/, § 199 ods. 3 a § 202 ods. 2,

veta prvá Správneho súdneho poriadku a vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu, ktorý tu bol
v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovanej dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby a preto
potrebe jej zamietnutia.12.Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 19.12.2024 so začiatkom o 12.00 hod. v
pojednávacej miestnosti P2 v budove Správneho súdu v Košiciach. Na pojednávaní nebol prítomný
žalobca, ani zástupca žalovanej, kedy žalovaná podaním datovaným ku dňu 28.11.2024 ospravedlnila

neúčasť na ňom a súhlasila s konaním v neprítomnosti jej zástupcu. Na pojednávaní bola prítomná
verejnosť.

13.Podľa ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, má poistenec nárok na dávku v
nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o

zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

14.Podľa článku 3 ods. 1, písm. h/ základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne
predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.

15.Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne

predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,

vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli
dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

16.Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5

písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej

činnosti.

17.Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v
členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti

do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby
bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb
zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba.

18.Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a
druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa
na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

19.Podľa článku 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia, ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú
uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú
uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa
považujú za rodinných príslušníkov.

20.Podľa článku 1 písm. j/ a k/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia:
j/ „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva;
k/ „pobyt“ znamená prechodné bydlisko.

21.Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo

viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

22.Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

23.Podľa ust. § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku ( ďalej ako „SSP“ ) každý, kto tvrdí, že jeho
práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej
správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom
orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na
správnom súde.

24.Podľa ust. § 134 ods. 2, písm. d/ SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba. Podľa ust. § 6 ods. 2, písm. c/ SSP,
správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. Podľa ust. § 199 ods.
1, písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

25.Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023, je pre rozhodnutie správneho súdu
rozhodujúci stav v čase právoplatnosti ( správnou žalobou napadnutého ) rozhodnutia žalovanej.

26.Z článkov 61 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou je potrebné sa

riadiť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu,
a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu ( v našom
prípade na území Holandska ) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti v
prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá
osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch

je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie,
pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ
zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum
záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ
o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie

nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, kľúčová. Pod
pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe evidovaný trvalý alebo prechodný pobyt podľa
vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem
„bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde osoba zvyčajne býva, na účely vykonávacieho
nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

„Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie ( pozri rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú v zmysle čl.
11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a
stabilitavýkonuzárobkovejčinnosti,dĺžkatrvaniapracovnejzmluvy,rodinnýstavarodinnéväzby,bytová
situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento

zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených
v odseku 1 tohto článku.

27.Medzi účastníkmi správneho súdneho konania bolo sporné, či okolnosti pobytu žalobcu v Holandsku
pri ich komplexnom vyhodnotení možno alebo nemožno považovať za svedčiace o zachovaní jeho

bydliska a centra záujmov na území Slovenska, pričom preukazovanie zachovania bydliska je potrebné
hodnotiť najmä počas výkonu posledného zamestnania žalobcu na území Holandska ( čl. 65 ods. 2
Základného nariadenia ).28.Z obsahu administratívneho spisu, ktorý v preskúmavanej veci predložila správnemu súdu žalovaná
vyplýva, že žalobca bol ku dňu 08.11.2021 úradom práce zaradený do evidencie uchádzačov o
zamestnanie. Žiadosťou datovanou ku dňu 29.11.2021 a doručenou prvostupňovému orgánu verejnej

správy dňa 30.11.2021 žalobca požiadal o dávku v nezamestnanosti ku dňu zaradenia do evidencie
uchádzačov o zamestnanie ( 08.11.2021 ). V tejto žiadosti žalobca zároveň uviedol prehľad pracovných
pomerov, ktoré v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
mal uzatvorené v Holandsku. Uviedol tiež, že v inom členskom štáte EÚ nepožiadal o dávku
v nezamestnanosti a túto ani nepoberal. Dňa 30.11.2021 žalobca na tlačive Sociálnej poisťovne

( „Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov“ ) vyhlásil, že prvý krát odišiel do
Holandska voktóbri2014 avrátilsaodtiaľvnovembri2021.PočastohtoobdobiasanaSlovenskopodľa
jeho slov vracal dva krát ročne, pričom využíval viaceré formy prepravy. Jeho posledné zamestnanie
v Holandsku trvalo v období od 17.11.2019 do 31.10.2021, tento pracovný pomer bol uzatvorený
na dobu určitú a skončil sa jej uplynutím. Z vyhlásenia tiež vyplýva, že žalobca sa v období medzi
dvoma poslednými zamestnaniami v Holandsku zdržiaval na území Slovenskej republiky. Žalobca vo

vyhlásení uviedol prehľad svojich zamestnaní v Holandsku, potvrdil, že v Holandsku sa s ním počas
jeho pôsobenia tam nikto nezdržiaval, ubytovanie v Holandsku zmenil celkovo 3 krát, na Slovensku ani
v Holandsku nevlastní nehnuteľnosť a počas svojich návratov na Slovensko býval s otcom, resp. u otca.
Žalobca súčasne oznámil, že stále býva v Michalovciach, kde je aj prihlásený k trvalému pobytu na
ulici Kuzmányho č. 5. Doplnil tiež, že má vedený účet v Raiffeisen BANK. Zápisnicou datovanou ku dňu

06.12.2021 žalobca informoval, že v Holandsku mal uzatvorených 5 pracovných pomerov, pri ktorých
uviedol doby ich trvania, druh vykonávanej práce a tiež dôvod ich skončenia. Potvrdil, že v období medzi
jednotlivými pracovnými pomermi sa zdržiaval na území Holandska a Slovenska. K svojmu rodinnému
statusu uviedol, že je slobodný, nemá deti, nemá súrodencov a jeho otec, ktorý je dôchodcom žije
v Michalovciach. K svojmu bývaniu v Holandsku uviedol, že býval sám, na ubytovni, pričom sa 3 krát

sťahoval do iného mesta. Zopakoval, že na Slovensku nevlastní nehnuteľnosť. K frekvencii svojich
návratov na Slovensko počas obdobia jeho pôsobenia v Holandsku žalobca uviedol, že prichádzal 1 až
2 krát ročne na dobu 10 - 15 dní a zdržiaval sa v Michalovciach na adrese K. Kuzmányho č. 5, kde
podľa jeho slov býval so svojim otcom aj v čase spísania zápisnice. Žalobca takisto zopakoval, že má
bankový účet. Zo zápisnice tiež vyplýva vyjadrenie žalobcu, že počas pobytu v Holandsku mu na území

Slovenskej republiky hľadal prácu jeho otec.

29.Súčasťou administratívneho spisu je aj formulár U1 potvrdený inštitúciou : UWV Afd. WW-
International dňa 13.01.2022 a doručený prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 19.01.2022, ktorý
obsahuje údaj o období poisteného zamestnania žalobcu v Holandsku ( od 01.10.2017 do 08.09.2019

a potom od 17.11.2019 do 31.10.2021 ), o mzde, ktorú žalobca dosiahol v poslednom zamestnaní v
Holandsku, o dôvode ukončenia posledného zamestnania žalobcu v Holandsku, ako aj informáciu, že
žalobcovi podľa práva členského štátu nevznikol nárok na dávky. V administratívnom spise žalovanej
sa nachádzajú aj mzdové a daňové údaje za obdobie od 01.01.2019 do 31.10.2021 ( confirmation of
employment ) a tiež daňové priznania za roky 2017 až 2019.

30.Podľa pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a ods. 2 Základného nariadenia sa doby poistenia
v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako
keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne
pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa

slovenských právnych predpisov. Keďže ale žalobca týmto spôsobom doby poistenia podľa slovenských
právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
nedosiahol ( čo nebolo medzi účastníkmi správneho súdneho konania sporné ), bolo potrebné posúdiť,
či sa doby poistenia získané v Holandsku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného
nariadenia ktorý predstavuje výnimku z uvedeného pravidla a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v

súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas
jeho poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak by si na území Slovenskej republiky zachoval
bydlisko.

31.Kritéria, ktoré je potrebné pri určovaní bydliska osoby zohľadniť a ktoré boli sformulované v judikatúre

Súdneho dvora Európskej únie ( viď napríklad rozsudok zo dňa 11. septembra 2014 vo veci C-394/13,
B., ods. 34 ) sú v súčasnosti kodifikované v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Ako však vyplýva z
jeho znenia, tento zoznam nie je taxatívny a nestanovuje tiež žiadne preferenčné poradie kritérií v ňomvymedzených. Všeobecne sa zdôrazňuje nevyhnutnosť prihliadať na osobitosti tej ktorej prejednávanej
veci.

32.Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy
podľa tretej hlavy tretej časti SSP ( § 199 a nasl. SSP ) je posúdiť, či orgán verejnej správy príslušný
na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci
skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie orgánu verejnej správy
bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané

náležitosti, teda či toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu tohto
orgánu, ktorý predchádzal vydaniu takéhoto rozhodnutia, napadnutého v konečnom dôsledku správnou
žalobou. Správny súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda
preskúmava, či orgán verejnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní
postupoval v súčinnosti s účastníkmi konania, či sa vysporiadal s ich námietkami a či na základe

skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

33.Skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu, žalovaná podľa názoru správneho súdu
vyhodnotila správne, kedy vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu v prípade určenia bydliska žalobcu
v rozhodnom období, spolu so zohľadnením kritérií, ktoré sú vymedzené v článku 11 Vykonávacieho

nariadenia, vyslovila záver o tom, že bydlisko žalobcu sa v posudzovanom období nachádzalo na území
Holandska ( nebolo zachované na území Slovenskej republiky ) a preto nebolo možné vyhovieť jeho
žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti.

34.Správny súd teda podporuje záver žalovanej, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania

žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo v Holandsku. Na účely určenia miesta bydliska žalobcu
a s tým súvisiacim centrom jeho záujmov, správny súd upriamuje pozornosť na striktné podmienky
vymedzené v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, v rámci ktorých bolo potrebné situáciu žalobcu
vyhodnotiť. Pre určenie centra záujmu žalobcu, pre potreby určenia jeho bydliska boli preto rozhodné
tieto skutočnosti:

- dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov ( Holandsko a Slovenská republika )
– žalobca sa na území Holandska zdržiaval v období od októbra 2014 do konca roku 2015 a potom od
septembra 2017 do októbra 2021, teda spolu približne 5 rokov. Počas svojho pôsobenia v Holandsku
sa žalobca podľa jeho slov na Slovensko vracal 1 až 2 krát ročne na dobu 10 - 15 dní ( uvedená

skutočnosť vyplýva z vyššie spomenutého „Vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra
záujmov“ a tiež zo Zápisnice zo dňa 6.12.2021 ). Žalobca sa teda v Holandsku zdržiaval v ucelených,
niekoľkomesačných obdobiach a možno povedať, že tam pôsobil prevažnú časť obdobia od októbra
2014 do októbra 2021. Celková dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu na území Holandska v porovnaní so
Slovenskom tak vedie k záveru o zachovaní bydliska žalobcu v dotknutom období na území Holandska.

Tento záver preto nemôže zvrátiť skutočnosť, že žalobca sa podľa jeho vyjadrení zdržiaval na Slovensku
v období medzi predposledným a posledným pracovným pomerom, ktorý v Holandsku mal, teda niekedy
medzi 8.9.2019 a 17.11.2019, nakoľko je to len nepatrný časový úsek v porovnaní s celkovou dobou
strávenouvHolandsku.Ajkeďrozhodujúcimobdobímprivyhodnocovanízachovaniabydliskajeobdobie
výkonu posledného zamestnania žalobcu v Holandsku, možno aj vo vzťahu k informácii ponúknutej

žalobcom v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, že v období roka 2016 pracoval na
Slovensku u zamestnávateľa Montáže Přerov, zaujať rovnaký názor a teda, že obdobie necelého roka,
ktoré mal žalobca podľa svojich slov ( bez relevantného preukázania ) pracovne stráviť na Slovensku,
nemôže, pri vyhodnocovaní dĺžky a trvalosti prítomnosti na území týchto dvoch štátov, konkurovať
celkovému obdobiu, ktoré žalobca strávil v Holandsku;

- situácia dotknutej osoby: i) povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým
miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva a trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej
pracovnej zmluvy – pracovný život žalobcu v Holandsku tvorilo celkovo 5 pracovných pomerov ( od
jeho príchodu v októbri 2014 do jeho odchodu v novembri 2021 ), pričom posledný z nich uzatvorený

so zamestnávateľom SLA Hofhouse BV, kde žalobca pracoval ako kuchár, trval od 17.09.2019
do 31.10.2021 a bol ukončený uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý. Práca, ktorú žalobca pre
spomenutého zamestnávateľa vykonával, nemala, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu
charakter turnusovej práce. Z administratívneho spisu taktiež nevyplýva relevantná informácia, že byžalobca v dotknutom období vykonával na Slovensku nejakú zárobkovú činnosť, ani že by sa v tomto
čase pokúšal na Slovensku hľadať si nejaké pracovné príležitosti. Žalobca len ( bez akejkoľvek ďalšej
podpory ) spomenul, že prácu mu na Slovensku hľadal otec. V tejto súvislosti je preto správny súd

presvedčený, že vzhľadom na charakter práce a trvalosť a dĺžku posledného pracovného pomeru
žalobcu v Holandsku, sa centrum záujmov žalobcu nachádzalo práve tam; ii) rodinný stav a rodinné
väzby žalobcu - pokiaľ ide o rodinnú situáciu žalobcu, tento vyhlásil, že je slobodný, bezdetný, v
Holandsku býval sám. Žalobca tiež uviedol, že počas jeho pôsobenia v Holandsku mal na Slovensku
otca. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje, že kritérium rodinného stavu a rodinných väzieb sa

vzťahuje len k úzkej rodine, t. j. rodinným príslušníkom v zmysle článku 1 písm. i/ bod 2 Základného
nariadenia, ktorými sú manžel alebo manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti. Iné rodinné
väzby možno považovať len za málo významné ( viď rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky, sp. zn. 9 Ads 95/2015-39 a 3 Ads 55/2018-37). Z administratívneho spisu nevyplýva, že by
žalobca mal rodinné väzby uvedeného charakteru. Pokiaľ ide o status rodičov, správny súd si je vedomý,
že deti voči nim majú nepopierateľné, tak právne, ako aj morálne záväzky, avšak rozširovanie rodinných

väzieb, ktoré by mali byť rozhodné pre zachovanie si bydliska v pôvodnom členskom štáte, aj na širšiu
rodinu ( napr. rodičov ) by totiž viedlo k rozširovaniu oblasti uplatnenia čl. 65 základného nariadenia, čo v
zásade nie je prijateľné. Kritérium rodinnej situácie tak pre určenie bydliska žalobcu, nie je podľa mienky
správneho súdu nápomocné. Svoje stanovisko k problematike rodinných väzieb zaujal v rozsudku sp.
zn. 7Ssk/36/2023 aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ( ďalej ako „najvyšší správny súd“ ), kedy

dôvodil, že „....toto kritérium sa týka len rodinných príslušníkov, t. j. manžela/manželky, neplnoletých
detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti ( čl. 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia ).“
Vo vzťahu k rodičom najvyšší správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatoval, že pre
účely posúdenia zachovania rodinných väzieb, rodičia nie sú blízkymi osobami. Na základe uvedeného
dospel správny súd k presvedčeniu že žalobca si síce nevytvoril rodinné väzby na území Holandska,

avšak ani rodinné väzby v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) bod ii. si na Slovensku nezachoval, preto
toto kritérium nie je možné hodnotiť v prospech zachovania úzkych väzieb so Slovenskom a teda v
prospech zachovania bydliska žalobcu na jeho území ( obdobne rozsudok najvyššieho správneho súdu
sp. zn. 7Ssk/124/2022)“; iii) vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti - z administratívneho spisu
nevyplynulo, že by žalobca v rozhodnom čase na Slovensku vykonával akúkoľvek nezárobkovú činnosť.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca trávil podstatnú časť mimopracovného času v Holandsku, správny
súd považuje túto skutočnosť za objektívnu, vyplývajúcu z vykonaného dokazovania. Žalovaná túto
skutočnosť len objektívne vyhodnotila a posúdila aj v kontexte s ostatnými kritériami; v) bytová situácia
– v Holandsku žalobca na bývanie, podľa jeho vyjadrení, využíval ubytovacie zariadenia, teda býval
v nájme, pričom špecifikoval, že ubytovanie zmenil celkovo tri krát. Takáto forma ubytovania nie je v

daných podmienkach Holandska ničím neštandardným. V čase návratov na územie Slovenska žalobca,
ako miesto kde sa zdržiaval uviedol, že u otca, resp. býval s otcom. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca
počas svojho života v Holandsku využíval nájom nehnuteľnosti, možno tento spôsob bývania podľa
názoru správneho súdu považovať za dostatočne adekvátny a bytovú situáciu žalobcu za stabilnú.
Predovšetkýmpodstabilitounetrebarozumieťlenvlastníctvonehnuteľnosti,vdôsledkučohopreurčenie

bydliska nie je určujúce, či osoba býva v nehnuteľnosti, ktorú vlastní alebo ktorú má v nájme. Takisto nie
je rozhodujúce, či osoba býva sama alebo spoločne s inými osobami, pretože spoločné bývanie je kvôli
šetreniu nákladov u osôb, ktoré ešte nemajú vlastnú rodinu, no žijú a pracujú vo väčších mestách, bežné.
Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalobca v priebehu svojho pôsobenia v Holandsku ubytovanie
zmenil 3 krát, podľa toho v akom meste v tom čase práve pracoval ( Amsterdam, Rotterdam, Utrecht ) a

teda išlo o pomerne stabilné ubytovanie. Zhodnotením bytovej situácie žalobcu v posudzovanom období
tak možno podľa správneho súdu konštatovať, že táto svedčí v prospech zachovania jeho bydliska v
Holandsku; vi) daňová situácia - daňové povinnosti si v rozhodnom období žalobca preukázateľne plnil
v Holandsku, čo vyplynulo aj z ním predložených dokladov. To takisto svedčí v prospech jeho bydliska
tam a nie v Slovenskej republike, pretože povinné dane a odvody z vykonávanej zárobkovej činnosti

boli odvádzané inštitúcii v Holandsku. Z administratívneho spisu ( vyhlásenie, zápisnica, doklady o
žalobcových návštevách Slovenskej republiky ) podľa názoru správneho súdu jednoznačne vyplýva, že
miestom, kde sa žalobca v posudzovanom období dlhodobo zdržiaval, kde bol stabilne zamestnaný,
plnil odvodové a daňové povinnosti a kde trávil mimopracovný čas, bolo Holandsko.

35.Ďalšieskutočnosti,ktorýmižalobcaobhajovalzachovaniesvojhobydliskanaSlovensku–trvalýpobyt
a účet v peňažnom ústave na Slovensku, nemajú z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
význam. Ako už bolo skôr spomenuté, pojem bydliska podľa čl. 1 písm. j ) základného nariadenia
nemožno stotožňovať ani s trvalým alebo prechodným pobytom podľa právnych predpisov niektoréhoštátu. Preto ani na účely čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie je podstatné, či žalobca niekde trvalý
pobyt nahlásený mal ( Slovensko ) a niekde ho zasa nemal ( Holandsko ). Správny súd poznamenáva, že
otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy

ani úmysel ( počiatočný alebo i trvajúci ) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska
v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku,
rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán niekedy v budúcnosti sa opäť presťahovať do
krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva ( čl. 1 písm. j/ základného
nariadenia ) - rozsudok sp. zn. 1Sžsk/38/2017. Pokiaľ ide o existenciu bežného účtu, tento nemá s

centrom záujmov a bydliskom súvis z dôvodu, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými
štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd
spoločného trhu Európskej únie. Aj podľa mienky najvyššieho správneho súdu ( rozsudok sp. zn.
7Ssk/36/2023 ) vlastníctvo či využívanie finančných produktov sa nemusí nevyhnutne realizovať len na
území jedného členského štátu.

36.Podľa názoru správneho súdu žalovaná v dostatočnom rozsahu posúdila kritériá v zmysle čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotila a toto vyhodnotenie dostatočným a
zrozumiteľným spôsobom odôvodnila. Zo zistených skutočností a okolností veci správny súd považoval
za preukázané, že žalobca počas jeho posledného zamestnania zvyčajne býval v Holandsku a
predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia

si nezachoval, keď v rozhodnom období mal centrum záujmov v Holandsku, kde sa počas výkonu
zamestnania dlhodobo zdržiaval, na bývanie využíval nájom nehnuteľnosti, trávil tam svoj pracovný aj
mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť,
že žalobca sa podľa svojich slov dva krát do roka na obdobie 10 až 15 dní vracal na Slovensko,
kde žije jeho otec a ani fakt, že na Slovensku bol počas svojho života v Holandsku prihlásený k

trvalému pobytu. Osoba, ktorá sa presťahuje do inej krajiny bez zachovania akýchkoľvek podstatných
väzieb vo svojej krajine pôvodu, sa už nemôže považovať za osobu, ktorá v nej má bydlisko, aj keď
sa do danej krajiny plánuje vrátiť. Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko,
nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami vymedzenými v citovanom čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia. „Centrum záujmov osoby sa musí posudzovať vždy v danom konkrétnom období a samotné

jej plány na jeho prípadnú budúcu zmenu nemôžu byť pre jeho posúdenie rozhodujúce. Preto okolnosť,
že osoba od počiatku poníma svoj pobyt v určitom mieste ako dočasný ( hoci o jeho presnom
trvaní nemá predstavu ), takisto nevylučuje záver, že počas pobytu má v tomto štáte centrum svojich
záujmov ( rozsudok sp. zn. 7Ssk/47/2022 zo dňa 26.04.2023 ). Na základe orgánmi verejnej správy
zisteného skutkového stavu je možné konštatovať, že v prípade žalobcu sa v posudzovanom období od

08.11.2017 do 07.11.2021 ( teda v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie ) nepreukázalo udržanie úzkeho spojenia so Slovenskom a je teda odôvodnený záver
žalovanej a prvostupňového orgánu verejnej správy, že bydliskom žalobcu bolo Holandské kráľovstvo.

37.V súvislosti s účelom sledovaným základným nariadením, dáva správny súd do pozornosti aj úvahu

vyslovenú Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudku sp. zn. 7Ssk/105/2022 zo
dňa 26.04.2023, „pri aplikácii základného nariadenia je potrebné postupovať v súlade s jeho cieľom,
ktorým je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne
predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol
bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pokiaľ by bola v prípade žalobcu priznaná dávka v

nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje základné
nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných prostriedkov medzi inštitúciami
prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. V zmysle koordinačných
predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok
na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom skončili zamestnanie. Nesplnenie podmienok na vznik

nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v
inom členskom štáte EÚ. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území
Veľkej Británie a prípadne požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti na územie SR.“

38.Pokiaľ ide o výčitku žalobcu, že žalovaná presne neuviedla, podľa ktorého zákona nemá nárok na

dávku v nezamestnanosti, správny súd upriamuje žalobcovu pozornosť na fakt, že tento údaj je zrejmý
z prvých dvoch odsekov prvostupňového rozhodnutia. Žalovaná nerozhodovala priamo o žalobcovom
nároku na dávku v nezamestnanosti, ale v pozícii odvolacieho orgánu verejnej správy sa zaoberala
opodstatnenosťou žalobcových odvolacích námietok proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dôvody, prektoré žalovaná odvolaniu žalobcu nevyhovela sú z textu jej rozhodnutia známe. Správny súd chce
žalobcovi zároveň vysvetliť, že ak prvostupňový orgán verejnej správy a po ňom aj žalovaná v texte
svojich rozhodnutí použili viackrát slovo „zákon“, bez konkretizácie toho, o aký zákon sa jedná, je to

tak preto, že v úvode svojich rozhodnutí ozrejmili, že ide o zákon č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších
predpisov ( zákon o sociálnom poistení ) a preto považovali každé ďalšie opakovanie celého názvu, resp.
čísla tohto zákona za zbytočné. Rovnaký postup potom prvostupňový orgán verejnej správy a žalovaná
zvolili aj pri uvádzaní Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia a Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009,

ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia, kedy pri každej ďalšej zmienke o nich,
použili v texte rozhodnutia už len označenie základné nariadenie a vykonávacie nariadenie.

39.Po preskúmaní rozhodnutia žalovanej, ako aj prvostupňového rozhodnutia dospel správny súd k
záveru, že tieto rozhodnutia sú zákonné, vydané v súlade s právnou úpravou, ktorú citovali. Podľa
mienky správneho súdu žalovaná vec správne právne posúdila, náležite sa vysporiadala s odvolacími

námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie riadne odôvodnila. Konštatujúc, že pri posúdení veci správny
súdnezistildôvodyprezrušenierozhodnutiažalovanej,aniprvostupňovéhorozhodnutia,správnužalobu
ako nedôvodnú podľa ust. § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.

40.Vo veci trov správneho súdneho konania rozhodol správny súd podľa ust. § 168 Správneho súdneho

poriadku a keďže žalobca nemal v konaní úspech a úspešnej žalovanej nevznikli také účelne vynaložené
trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd žalovanej nárok na ich
náhradu voči žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Správny súd v Košiciach v

lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba

predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť
do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží
potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.

Kasačnúsťažnosťmožnopodľa§440ods.1Správnehosúdnehoporiadkuodôvodniťlentým,žesprávny

súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.