Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 4To/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5823010464
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Bebčáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5823010464.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Bebčákovej a sudcov JUDr.
Marcely Malatkej a JUDr. Mareka Šenkára, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 30. októbra
2024 odvolanie obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/84/2023 zo
dňa 11.06.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/84/2023 zo dňa 11.06.2024 bol obžalovaný A. B.,
nar. XX.XX.XXXX v C. D., trvale bytom E. XXX, uznaný vinným z prečinu ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že :

dňa 12.02.2023 v obci F., po ceste 11/520 smerom na obec E. viedol v stave vylučujúcom spôsobilosť

osobné motorové vozidlo zn. Škoda Superb, čiernej farby, ev. č. XXXXXXX, počas čoho bol policajnou
hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Námestovo - C. XXX, dňa 12.02.2023 v čase o 14:30
hod.zákonnýmspôsobomzastavenývobciF.,prirodinnomdomeč.XXX/X,kdebolpodrobenýdychovej
skúške na zistenie prítomnosti alkoholu vdychu, v čase o 14:30 hod. dňa 12.02.2023 s negatívnym
výsledkom, pričom vykazoval známky požitia omamnej a psychotropnej látky, správal sa nervózne, mal
červené a podráždené oči, na základe čoho bol vyzvaný, aby sa podrobil odberu biologického materiálu,

sktorýmsúhlasilatentoboluskutočnenývčaseo15:50hod.dňa12.02.2023vHornooravskejnemocnici
spoliklinikouTrstená,pričomnáslednáanalýzaodobratéhobiologickéhomateriálupreukázalavjehokrvi
prítomnosť amfetamínu v koncentrácii 48 ng/ml, metamfetamín v koncentrácii 313 ng/ml, čo prestavuje
vplyv etanolu vo výške s určitosťou nad 1g/kg (promile).

Za spáchanie tejto trestnej činnosti okresný súd obžalovanému podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. s použitím §

38 ods. 2 Tr. zák., uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr.
zák. obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu
určil skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. obžalovanému
uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 30 (tridsať) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. B. prostredníctvom obhajkyne písomným podaním

zo dňa 14.06.2024, ktoré odôvodnil podaním zo dňa 20.08.2024, nasledovne :
Obžalovaný nesúhlasí s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu, pretože ho považuje za
nesprávny, nezodpovedajúci stavu veci a zákonu. Spochybňuje správnosť spôsobu hodnotenia
výsledkov dokazovania. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal
s obranou obžalovaného. Má za to, že súd prvého stupňa nevykonal zákonu zodpovedajúcim spôsobom
a pri dodržaní práva obhajoby všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie

skutkového stavu veci vo vzťahu ku skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. Vykonané dôkazy dostatočne
nevyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa prvostupňový súdbližšie nezaoberal skutočnosťami dôležitými pre posúdenie skutku, na ktoré vo svojej výpovedi poukázal
obžalovaný a vinu obžalovaného oprel o vykonaný znalecký posudok, o správnosti ktorého sú dôvodné
pochybnosti. Vzhľadom na priebeh služobného zákroku voči jeho osobe má dôvodné pochybnosti

o jeho správnosti a zákonnosti. S policajným zákrokom, ktorý neprebiehal štandardným spôsobom,
sa súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal. Policajná hliadka nemala dôvod ho zastaviť, pretože
neporušil žiadne pravidlo cestnej premávky, nedopustil sa žiadneho priestupku na úseku dopravy.
Policajná hliadka ho zastavila bez náležitého dôvodu, naviac s nedôvodným použitím výstražného
svetla a zvuku. Ak príslušníci PZ v prípravnom konaní vypovedali, že dôvodom na zastavenie jeho

motorového vozidla mala byť cestná kontrola, nakoľko zastavovali vozidlá s cudzími evidenčnými číslami
nazákladerozkazudennejinštruktáže,potomlistina,ktorábypotvrdilatietotvrdenia,predloženánebola.
To, že policajti umožnili obžalovanému pokračovať v jazde motorovým vozidlom potom, ako vykonaná
dychová skúška bola negatívna, rozhodne vyvracia ich tvrdenie, že mali mať presvedčenie o tom,
že obžalovaný sa im javil ako nespôsobilý viesť a ovládať motorové vozidlo. Vyjadrenie príslušníkov
policajnej hliadky o nadobudnutí pochybností o spôsobilosti obžalovaného viesť motorové vozidlo sa

tak javí ako účelové, nelogické a rozporuplné, keďže mu umožnili po podrobení sa dychovej skúške
s negatívnym výsledkom a vyzvaní na odber biologického materiálu ďalej pokračovať v jazde a viesť
motorové vozidlo niekoľko ďalších kilometrov. Spôsob a okolnosti vykonania služobného zákroku voči
obžalovanému vzbudzujú presvedčenie, že služobný zákrok voči jeho osobe bol vykonávaný nedôvodne
a neoprávnene. Obžalovaný trvá na svojich vyjadreniach, že si nie je vedomý, že požil návykovú látku.

Návykové látky neužíva a nikdy ani neužíval. Je len príležitostný konzument alkoholu. Jediné prijateľné
vysvetlenie ako sa mohla návyková látka dostať do jeho tela je, že sa v inkriminovaný deň napil z pohára,
pričom nemal žiadny dôvod predpokladať a ani sa domnievať, že môže obsahovať napríklad aj návykovú
látku. Ak by si bol vedomý, že požil návykovú látku, nemal by dôvod uvedenú skutočnosť zapierať, ale
priznal by sa.

Vedie riadny život, plní si všetky pracovné, rodinné a občianske povinnosti a okrem jedného
odsudzujúceho rozsudku spred 16 rokov, kedy bol odsúdený ako mladistvý, sa nedopustil žiadneho
iného protiprávneho konania. Vzhľadom na jeho pomery má za to, že na zabezpečenie jeho prevýchovy
by postačovalo aj uloženie alternatívneho peňažného trestu. Pokiaľ ide o uložený trest zákazu činnosti
viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 30 mesiacov, tento trest považuje za neprimerane prísny,

nakoľko z rozhodovacej činnosti súdov je bežné, že súdy ukladajú trest zákazu činnosti v kratšej výmere,
nepresahujúcej 24 mesiacov. Tiež nesúhlasí s tým, ako sa súd vysporiadal s pomerom poľahčujúcich
okolností, keď mu mal pričítať aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák. Okresný súd náležite
nevyhodnotil význam toho, že sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený, keďže platí fikcia neodsúdenia.
Obžalovaný je mladý človek, riadne zamestnaný a dosahuje príjem, z ktorého by mohol primeraný

peňažný trest zaplatiť, teda nehrozí u neho, že by bol peňažný trest zmarený.
Preto navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d), e) Tr. por. zrušil rozsudok
okresného súdu v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. z dôvodu podľa § 285 písm. b) Tr. por.
obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Alternatívne, ak bude mať odvolací súd za to, že rozhodnutie
o vine obžalovaného prvostupňovým súdom je zákonné a zodpovedá stavu veci a zákonu, navrhol, aby

odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v časti – vo výroku o treste a uložil mu peňažný trest a miernejší
trest zákazu činnosti.

KzdôvodneniuodvolaniaobžalovanýpripojilpracovnýposudokspoločnostiBAMAS-IMs.r.o.,sosídlom
029 53 Breza 417, IČO: 52792951, potvrdenie o príjme zamestnanca za rok 2024.

Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného písomne nevyjadril.

Verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného sa pred odvolacím krajským súdom konalo za prítomnosti
obžalovaného A. B., obhajkyne a prokurátorky. Prokurátorka v rámci konečného návrhu na verejnom

zasadnutí navrhla odvolanie obžalovaného v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodné podľa § 319
Tr. por. Rozhodnutie okresného súdu, pokiaľ ide o uznanie viny, považuje za zákonné a odvolanie
obžalovaného za nedôvodné. Obhajkyňa obžalovaného v konečnom návrhu zotrvala na podanom
odvolaníažiadala,abyodvolacísúdodvolaniuvyhovel,zrušilrozsudokokresnéhosúduvcelomrozsahu
a obžalovaného oslobodil spod obžaloby. Alternatívne navrhla, v prípade, ak krajský súd dospeje

k záveru, že rozhodnutie o vine je zákonné, aby obžalovanému uložil miernejší trest zákazu činnosti
vodiča a neuložil mu podmienečný trest odňatia slobody, ale peňažný trest. Obžalovaný v konečnom
návrhu uviedol, že sa pripája ku konečnému návrhu svojej obhajkyne.Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ (obžalovaný) podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané,

ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané
obžalovaným A. B. bolo podané oprávnenou osobou, proti výrokom rozhodnutia, proti ktorým je
prípustné, v zákonom stanovenej lehote a je nedôvodné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného

trestného činu (prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák.) je napadnutý
rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku a v ktorom
nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci
a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené
v napadnutom rozsudku, sú vo svojej podstate správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania
vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení v ich

podstate odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými
sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia, ktoré potom premietol do skutku vo výroku
o vine napadnutého rozsudku. Pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal v potrebnom rozsahu a zákonným
spôsobom, postupoval dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného

presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne
a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyložil, ako sa vyrovnal s podstatnou obhajobou obžalovaného A. B. a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský
súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu
prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto konštatovanie

sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. B. v rozsahu, v akom sú dôvody
odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstatnej časti súhrnom jeho
obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný A. B. založil odvolanie v podstatnej
miere na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho
podstatnými námietkami, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom

rozhodnutí riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu podstatnú spornú otázku, riešenie
ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritériá z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný

a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.
Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje
za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu
a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého

stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie podstatných odvolacích námietok obžalovaného,
majúcich podstatný význam z hľadiska rozhodovania o vine obžalovaného.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle

ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný A. B. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný A.
B. rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využil všetky svoje práva zakotvené

v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal
a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj
k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. B., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do
situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach

v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. B. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd

poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného,
a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Aj podľa názoru krajského
súdu, vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa
dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo
dokazujú, že obžalovaný A. B. spáchal žalovaný skutok prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky.

Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný
záver o tom, že obžalovaný A. B. spáchal žalovaný skutok prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej
látky v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru.

Obžalovaný spáchanie skutku popiera, pričom svoju obhajobu primárne založil na tom, že postup

policajtov pri zastavovaní jeho motorového vozidla neprebiehal štandardným spôsobom a tento bol
nezákonný, nakoľko on sa nedopustil žiadneho priestupku na úseku dopravy ani neporušil žiadne
pravidlo cestnej premávky. V tomto smere už okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
poukázal na výpovede svedkov príslušníkov PZ B. D. a A. G., ktorí vo vzťahu k tejto trestnej činnosti
vykonávali služobný zákrok na mieste spáchania skutku. Svedkovia okrem iného zhodne potvrdili, že

v zhode s dennou inštruktážou zákonným spôsobom zastavili motorové vozidlo obžalovaného, pričom
obžalovaného vyzvali na podrobenie sa vykonaniu dychovej skúšky na alkohol, ktorá bola s negatívnym
výsledkom, avšak vzhľadom na to, že im správanie obžalovaného vykazovalo známky požitia návykovej
látky, následne vyzvali obžalovaného na podrobenie sa odberu biologického materiálu, s čím obžalovaný
súhlasil.

V uvedenej súvislosti krajský súd dáva do pozornosti nasledovné skutočnosti, ktoré mali svoj význam
pre posúdenie legitimity postupu policajtov pri objasňovaní žalovaného skutku.

Podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom

návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí
alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.
Objektom tohto trestného činu je záujem spoločnosti na ochrane života, zdravia a majetku, najmä pred
vodičmi motorových vozidiel, ktorí vedú motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu alebo drog. Z povahymotorových vozidiel, ktoré svojou váhou a motorickou silou spôsobujú závažné deštrukčné účinky,
vyplýva, že následky dopravných nehôd sú spravidla závažné, keďže ide nielen o prípady usmrtenia,
ale aj veľmi časté prípady, pri ktorých dochádza k ťažkým zraneniam poškodených.

V odseku 1 je upravená skutková podstata tohto trestného činu, ktorého objektívna stránka spočíva
v konaní páchateľa, ktorý v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky,
vykonáva zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo
spôsobiť značnú škodu na majetku.
Konanie páchateľa takéhoto skutku sa bude považovať za trestný čin, ak páchateľ bude napríklad viesť

motorové vozidlo po požití alkoholických nápojov, pričom hodnota alkoholu v krvi bude predstavovať
najmenej 0,4762 mg/l alkoholu v krvi (1 promile). Delikty, pri ktorých by bola zistená hodnota alkoholu
nižšia ako 1 promile, sa budú aj naďalej posudzovať ako priestupky. Naplnenie znakov tohto trestného
činu nebude vylučovať ani okolnosť, že páchateľ by v konkrétnom prípade viedol motorové vozidlo (resp.
vykonával inú činnosť) inak bezchybne. Hodnota 0,4762 mg/l alkoholu (1 promile) je takou hodnotou, pri
ktorej podľa lekárskej vedy žiadny, teda ani nadpriemerne disponovaný vodič motorového vozidla, nie je

schopný bezpečne viesť motorové vozidlo. Pri ostatných návykových látkach bude naďalej nevyhnutné
spôsobilosť páchateľa dokazovať odborným vyjadrením lekára, prípadne posudkom znalca.

V uvedenej súvislosti krajský súd k odvolacej námietke obžalovaného, že policajti postupovali pri
služobnom zákroku nezákonne, poznamenáva nasledovné. Z konštantnej rozhodovacej činnosti

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Tdo
55/2013 zo dňa 22.10.2013), vyplýva, že oprávnenia policajta a na to nadväzujúce povinnosti pre
konkrétny prípad vodiča motorového vozidla podrobiť sa určitým úkonom alebo ich strpieť, sú upravené
zákonom č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Podľa § 2 ods. 1 písm. b)
cit. zákona policajný zbor odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov. Podľa § 9 ods. 1 citovaného

zákona policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný
trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Podľa § 23 ods. 1 zákona
č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov pri plnení úloh vyplývajúcich z tohto zákona je policajt oprávnený mimo iné dávať pokyny
na zastavenie dopravného prostriedku. Krajský súd vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých došlo ku

spáchaniu žalovaného skutku, rovnako ako aj okresný súd považoval postup svedkov B. D. a A. G.
za legitímny postup, keď títo motorové vozidlo obžalovaného zákonným spôsobom zastavili, pričom
následne u obžalovaného A. B. z jeho správania a vonkajších prejavov, nadobudli podozrenie o možnom
ovplyvnení obžalovaného ako vodiča návykovými látkami, tohto následne po vykonaní dychovej skúšky
s negatívnym výsledkom vyzvali, aby sa podrobil lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi

aleboinéhobiologickéhomateriálu,činiejeovplyvnenýnávykovoulátkou.Vzhľadomnavšetkyokolnosti
prejednávaného prípadu považoval aj odvolací súd totožne ako okresný súd postup policajtov za
postup, ktorý bol v súlade s oprávneniami a povinnosťami policajtov v intenciách citovaných ustanovení
zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov, ako i zákona č. 8/2009 Z.z.
o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Krajský

súd sa nestotožnil s obhajobnou argumentáciou obžalovaného, že služobný zákrok policajtov voči jeho
osobe bol vykonaný nedôvodne a neoprávnene, nakoľko policajti predpísaným spôsobom zastavili
motorové vozidlo obžalovaného a keďže zo správania obžalovaného počas tohto služobného zákroku
nadobudli podozrenie o možnom ovplyvnení obžalovaného – vodiča návykovými látkami, zákonným
spôsobom tohto vyzvali na podrobenie sa lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného

biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, s ktorým vyšetrením obžalovaný súhlasil.
K odvolacej námietke obžalovaného, že jedinou možnosťou ako mohol obžalovaný pred jazdou
motorovým vozidlom užiť návykovú látku je, že po zastavení policajnou hliadkou mu príslušníci polície
umožnili preparkovať motorové vozidlo domov, ktorú skutočnosť potvrdili svedkovia B. D. a A. G.
a doma sa napil z nápoja v pohári, ktorý tam zostal po párty u neho doma, krajský súd uvádza

nasledovné skutočnosti, na základe ktorých sa s touto odvolacou námietkou obžalovaného nestotožnil.
Zo záverov znaleckého dokazovania (znalecké posudky č. 54/2023 a č. 79/2023) jednoznačne vyplýva,
že objektívnym laboratórnym vyšetrením vzorky odobratej krvi a moču obžalovaného bola zistená
koncentrácia metamfetamínu v krvi obžalovaného v čase odberu krvnej vzorky v hodnote 313 ng/ml,
ktorá je klasifikovaná ako stredne vysoká koncentrácia, pričom v čase kontroly vodiča okolo 14.30

h. mohla byť koncentrácia metamfetamínu v krvi obžalovaného rovnaká, teda tiež zodpovedajúca
strednému stupňu ovplyvnenia. Koncentráciu amfetamínu v krvi obžalovaného v hodnote 48 ng/ml (v
čase odberu krvnej vzorky) hodnotila znalkyňa tiež ako stredne vysokú. Štúdia DRUID ustálila hraničnú
hodnotu koncentrácie metamfetamínu v krvi vodiča motorového vozidla na 20 ng/ml, pre amfetamíntaktiežna20ng/ml.Pridosiahnutíkoncentráciemetamfetamínuvkrvivhodnote150ng/mlaviacjevodič
už pokladaný za nespôsobilého k vedeniu motorového vozidla. Za predpokladu akceptovania hraničnej
koncentrácie pre metamfetamín v hodnote 20 ng/ml alebo 25 ng/ml, potom koncentrácia metamfetamínu

v krvi obžalovaného v hodnote 313 ng/ml, viac ako 12-násobne prekročila hodnotu koncentrácie tejto
látky v krvi, ešte akceptovateľnú pre vedenie motorového vozidla. Znalkyňa vychádzajúc z objektívne
laboratórnezistenejstrednevysokejhodnotykoncentráciemetamfetamínu(313ng/ml)astrednevysokej
hodnoty koncentrácie jeho metabolitu amfetamínu (48 ng/ml) v krvi obžalovaného dospela k záveru,
že obžalovaný ešte toho istého dňa pred inkriminovanou jazdou na osobnom motorovom vozidle veľmi

pravdepodobne v dopoludňajších hodinách mohol požiť neurčenú dávku návykovej látky obsahujúcej
metamfetamín. V čase zastavenia vozidla a kontroly o 14.30 hod. sa obžalovaný nachádzal podľa
jednoznačného názoru znalkyne vo fáze rozvinutého účinku požitej psychoaktívnej návykovej látky
metamfetamínu pri dosiahnutej stredne vysokej koncentrácii tejto látky v krvi. Zo znaleckého posudku
č. 79/2023 vyplynulo, že v časovom intervale medzi zastavením vodiča o 14.30 hod. a následným
odberom biologického materiálu o 15.50 hod. uplynul pomerne krátky čas (1 hodina 20 minút) na to, aby

v prípade užitia metamfetamínu v tomto časovom intervale dosiahla jeho koncentrácia hodnotu až 313
ng/ml. Znalkyňa uviedla, že považuje za úplne neprijateľné, aby v toto časovom intervale (1 hodina 20
minút) súčasne dosiahla koncentrácia amfetamínu ako aktívneho metabolitu metamfetamínu hodnotu,
ktoré bola objektívne laboratórne stanovená na 48 ng/ml. Verziu o požití psychoaktívnej návykovej látky
obžalovaným v nestráženom intervale medzi zastavením vozidla a odberom biologického materiálu

nepokladala znalkyňa za zodpovedajúcu realite.

Ako už bolo uvedené vyššie, obžalovaný v podstatnej časti svojho odvolania namieta spôsob hodnotenia
dôkazov okresným súdom a prednáša odvolaciemu súdu svoj pohľad na prejednávanú vec a dôkazy
hodnotí podľa jeho predstáv. Spôsob, akým sa obžalovaný snaží hodnotiť dôkazy v rámci zdôvodnenia

odvolania (a to v jeho prospech), však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov tak, ako je
táto zakotvená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. a práve naopak, súd prvého stupňa vykonané dôkazy
hodnotil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. a následne dospel k správnym
skutkovým zisteniam, ktoré potom premietol do výroku o vine napadnutého rozsudku. Obžalovaný
izolovane poukazuje na skutočnosti, ktoré vyznievajú v jeho prospech, na tie časti dôkazov, ktoré sú

v jeho prospech, vyzdvihuje skutočnosti, ktoré nemajú podstatný význam z hľadiska rozhodovania o jeho
vine a na druhej strane znižuje význam dôkazov, ktoré ho usvedčujú zo spáchania trestnej činnosti.
Krajský súd obžalovanému neupiera právo brániť sa spôsobom, ktorý on sám vyhodnotí za vhodný
pre účely jeho obhajoby. Ako už bolo uvedené vyššie, takéto obžalovaným prezentované hodnotenie
dôkazov však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. Uvádzané

zákonné ustanovenie ukladá súdu povinnosť dôkazy hodnotiť nielen jednotlivo, ale aj v ich súhrne,
zohľadniac všetky okolnosti prípadu, ako správne v rámci procesu hodnotenia dôkazov postupoval
okresný súd, čo sa premietlo aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti krajský súd
poznamenáva, že aj keď okresný súd v odôvodnení rozsudku poukazuje na dôkazy, ktoré obžalovaného
usvedčujú zo spáchania žalovanej trestnej činnosti, zároveň sa vysporiadal aj so skutočnosťami

v prospech obžalovaného a s obhajobou obžalovaného. Celkovo odôvodnenie rozsudku okresný súd
učinil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 168 Tr. por.

Po tom, čo okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne protiprávne konanie
obžalovaného správne kvalifikoval ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1

Tr. zák., z dôvodov, ktoré podrobne a správne okresný súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku.
V danom prípade krajský súd nemá pochybnosti ani o existencii úmyselného zavinenia u obžalovaného
(v prípade tohto trestného činu sa z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje úmyselné zavinenie).

Stavuveciazákonuzodpovedáajodmietnutiedôkaznýchnávrhovobžalovanéhošpecifikovanýchnastr.

6 odôvodnenia napadnutého rozsudku a z podrobne tam uvedených dôvodov, s ktorým odôvodnením
sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje.

V súvislosti s odmietnutím dôkazných návrhov obžalovaného, krajský súd považuje za potrebné dať
obžalovanému do pozornosti nasledovné: Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie

podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Tr.
por.) a zákonný postup pre reakciu orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého
obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a
§ 44 ods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberaťsa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť
alebo ho odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej
úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri

plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Tr. por. a zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných
na hlavnom pojednávaní a procesne (rozhodnutím súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov
obžalovaného nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu.
Krajský súd tiež považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ aj obžalovaný užíval lieky od bolesti v súvislosti
s jeho úrazom a v súvislosti s touto obranou navrhol súdu doplniť dokazovanie vyžiadaním zoznamu

liečiv, ktoré obžalovaný užíval v čase spáchania skutku, prvostupňový súd postupoval správne, keď
návrh na doplnenie dokazovania odmietol. V uvedenej súvislosti krajský súd poukazuje na skutočnosť
vyplývajúcu z vykonaného znaleckého dokazovania, v zmysle ktorého iné psychoaktívne látky, resp. iné
cudzorodé látky, ktoré by mohli akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť spôsobilosť vodiča A. B. viesť a ovládať
motorové vozidlo (napr. niektoré nevhodné, resp. zakázané lieky, niektoré chemické látky a pod.), vo
vzorke krvi ani vo vzorke moču menovaného vodiča laboratórne preukázané neboli.

Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, aj pokiaľ ide o uloženie
trestu obžalovanému. V odôvodnení rozsudku poukázal na konkrétne dôkazy vykonané ohľadne
rozhodnutia o uložení trestu obžalovanému, ako aj na konkrétne skutočnosti z týchto dôkazov
vyplývajúce a tieto potom správne vyhodnotil pre účely uloženia trestu obžalovanému za spáchanú
trestnú činnosť v kontexte zásad ukladania trestov podľa § 34 Tr. zák., osobitne s prihliadnutím na §

34 ods. 4 Tr. zák., ako aj v kontexte účelu trestu. Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu obžalovanému
správne s použitím ust. § 38 ods. 2 Tr. zák. konštatoval, že nezistil u obžalovaného existenciu žiadnej
poľahčujúcej ani priťažujúcej okolnosti podľa § 36, resp. § 37 Tr. zák. Okresný súd obžalovanému
správne, pokiaľ ide o druh trestu, uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace s podmienečným
odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 24 mesiacov. Na nápravu a prevýchovu obžalovaného

aktuálne je nutné pôsobiť hrozbou výkonu trestu odňatia slobody pre prípad porušenia podmienečného
odsúdenia (t.j. ukladať trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu), vzhľadom
na zistené skutočnosti ohľadne osoby obžalovaného. Obžalovaný bol doposiaľ podľa odpisu z registra
trestov 1 – krát súdne postihnutý rozhodnutím Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 5T/168/2008 zo dňa
16.04.2008 pre prečin výtržníctva a iné, pričom sa aktuálne hľadí na neho, akoby nebol odsúdený.

Z centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ 7 – krát
postihnutý za spáchanie priestupkov, pričom v šiestich prípadoch išlo o priestupky na úseku dopravy
v rokoch 2019, 2020, 2021 a 2024 a v jednom prípade o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu.
Vzhľadom na počet spáchaných priestupkov u obžalovaného (pozn. v šiestich prípadoch priestupkov
na úseku dopravy) neprichádza do úvahy ani poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák., t.j

vedenie riadneho života, nakoľko vedenie riadneho života zahŕňa aj dodržiavanie právneho poriadku
obžalovaným a spáchanie viacerých priestupkov porušením právnymi normami uložených povinností
niejevedenímriadnehoživota.Okresnýsúdsprávneobžalovanémuuložiltrestodňatiaslobody,nakoľko
sa jedná o osobu doposiaľ jedenkrát súdne postihnutú, na nápravu a prevýchovu ktorej je nutné pôsobiť
hrozbou výkonu trestu odňatia slobody pre prípad porušenia podmienečného odsúdenia (t.j. ukladať

trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu).

Zohľadniac kritériá ukladania trestov podľa § 34 ods. 4 Tr. zák., zásady ukladania trestov podľa
§ 34 Tr. zák., ako aj účel trestu, aj krajský súd považuje obžalovanému uložený trest odňatia
slobody vo výmere 3 mesiace s podmienečným odkladom jeho výkonu a určením skúšobnej doby

v trvaní 24 mesiacov za primerane prísny, a to osobitne zohľadniac osobu obžalovaného a povahu
a závažnosť spáchanej trestnej činnosti, hroziaci následok, pri neexistencii žiadnej poľahčujúcej
a žiadnej priťažujúcej okolnosti. Trest odňatia slobody bol obžalovanému ukladaný v zákonnej výmere
podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., zohľadniac ustanovenie § 38 ods. 2 Tr. zák. Takýto trest zodpovedá aj
zásadám individuálnej a generálnej prevencie a je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti

a u obžalovaného takýto trest možno považovať za dostatočný pre dosiahnutie účelu trestu, vrátane
súčasného uloženia trestu zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 30 mesiacov.
Krajský súd uzatvára, že charakter priestupkov obžalovaného evidovaných v Centrálnej evidencii
správnych deliktov a priestupkov odôvodňoval uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
vo výmere 30 mesiacov. Prvostupňový súd správne v neprospech obžalovaného vyhodnotil skutočnosť,

že opakované dopravné priestupky obžalovaného v registri priestupkov nasvedčujú nedisciplinovanosti
obžalovaného ako vodiča (dopravné priestupky z rokov 2019, 2020, 2021 a 2024 postihnuté sankciou –
pokutami20Eur,10Eur,40Eur,50Eur,30Eura20Eur).Trestzákazučinnostiviesťakékoľvekmotorové
vozidlá vo výmere 30 mesiacov považoval aj krajský súd za trest primeraný a zodpovedajúci základnýmzásadám ukladania trestov, ako i účelu trestu. Vzhľadom na charakter spáchanej trestnej činnosti
obžalovaným, s prihliadnutím na doterajšie priestupkové postihy obžalovaného za priestupky na úseku
cestnej premávky je potom potrebné vnímať trest zákazu činnosti vodiča vo výmere 30 mesiacov ako

prvok, ktorý posilňuje účel trestu z hľadiska tzv. individuálnej prevencie, a to najmä s ohľadom na osobu
obžalovaného (frekvencia a početnosť páchania dopravných priestupkov obžalovaným) s vyústením do
spáchania žalovanej trestnej činnosti súvisiacej s vedením motorového vozidla.

Ani podľa názoru krajského súdu v tomto prípade nie sú splnené zákonné podmienky na postup

podľa § 10 ods. 2 Tr. zák., t.j. uplatnenie princípu ultima ratio pri spáchaní prečinu obžalovaným.
Podľa tohto zákonného ustanovenia nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho
následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná. Podľa názoru krajského súdu závažnosť obžalovaným spáchaného prečinu nie
je vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru
zavinenia a pohnútku obžalovaného ako páchateľa, nepatrná. Obžalovaný konal úmyselne, keď v

stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, viedol motorové vozidlo, teda
vykonával inú činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu
na majetku.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.