Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200388
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:5022200388.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedusenátuprof.JUDr.PhDr.Petra

Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Rastislava Dlugoša,
PhD., v právnej veci žalobcu: Malé Tatry Partners, s. r. o., so sídlom Na Grunte 21, Bratislava - mestská
časť Nové Mesto, IČO: 53 694 33, právne zast.: Mgr. Martin Danišovič, advokát, so sídlom Dričňová
1/D, 821 01 Bratislava, IČO: 42 137 322, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu
Slovenskej republiky, so sídlom: Tomášikova 14366/64A, Bratislava, IČO: 54 669 464, za účasti ďalších
účastníkov konania: 1/ L.. A. C., nar.: XX.XX.XXXX, trvale pobytom: G. XXX/XX, Z., 2/ O.. O. Z., nar.:
XX.XX.XXXX, trvale pobytom: O. H. XXXX/XB., F. - F., 3/ O.. O. Z., nar.: XX.XX.XXXX, trvale pobytom:

O. H. XXXX/XB., F. - F., 4/ O. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom: O. H. XXXX/XB., F. - F., 5/ O. V., nar.:
XX.XX.XXXX, trvale pobytom: O. H. XXXX/XC., F. - F., 6/ O.. S. A., nar.: XX.XX.XXXX., trvale pobytom:
O. H. XXXX/XB., F. - F., 7/ O.. B. B., nar.: XX.XX.XXXX, trvale pobytom: O. H. XXXX/XX, F. - F., 8/ O.. V..
O. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom: O. H. XXXX/XX, . F. - F., 9/ L.. V.. F. B., nar.: XX.XX.XXXX, trvale
pobytom: O. H. XXXX/XX, F. - F., 10/ BAVLNÁRSKE ZÁVODY-TEXICOM, s. r. o., so sídlom: Textilná
23, Ružomberok, IČO: 36 388 777, 11/ L.. A. T., nar.: XX.XX.XXXX, trvale pobytom: O. H. XXXX/X, F. -
F., 12/ V. T., nar.: XX.XX.XXXX, trvale pobytom: O. H. XXXX/X, F. - F., 13/ Mesto Ružomberok, Nám. A.

Hlinku 1098/1, Ružomberok, 14/ A3UM 21, s. r. o., so sídlom: Malé Tatry 21, Ružomberok, IČO: 36 411
914, za účasti Okresnej prokuratúry Ružomberok, Dončova 8, Ružomberok, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky č. 06014/2022/SSSVP/39677 zo dňa
06. apríla 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného a Okresnej prokuratúry Ružomberok proti
právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA- 30S/175/2022-566 zo dňa 26. júla
2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/175/2022-566 zo dňa 26. júla 2023 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie na správnom súde a predchádzajúce administratívne konanie

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. ZA- 30S/175/2022-566 zo
dňa 26.07.2023 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zrušil rozhodnutie Ministerstva dopravy a výstavby
Slovenskej republiky č. 06014/2022/SSSVP/39677 zo dňa 06. 04. 2022 (ďalej aj ako „rozhodnutie
žalovaného“) a rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-ZA-
OVBP2-2021/027988-007 zo dňa 27. 07. 2021 v znení opravy vykonanej listom Okresného úradu Žilina,

odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-ZA-OVBP2-2021/027988-033 zo dňa 09. 11. 2021 (ďalej aj ako
„prvostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa - Okresnému úradu
Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej aj ako „okresný úrad“) na ďalšie konanie.2. Mesto Ružomberok ako stavebný úrad vydal dňa 11.01.2021 rozhodnutie sp. zn. OSS- 195-11/2021-
VM (ďalej aj ako „stavebné povolenie“), ktorým v stavebnom konaní podľa § 66 zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Stavebný zákon“) povolil stavbu „Radová zástavba - 2. Etapa, rodinné domy, byty a detské centrum,
SO 02 byty a detské centrum“ na pozemkoch registra „C“ KN parc. č. XXXXX/X a XXXXX/XX v k. ú.
F. (ďalej len „stavba“) stavebníkovi, t. j. spoločnosti A3UM 21, s. r. o. so sídlom Malé Tatry 21, 034 01
Ružomberok. Uvedené rozhodnutie stavebného úradu nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 02. 2021.
3. Proti stavebnému povoleniu podala okresná prokurátorka protest č. Pd 28/21/5508-4 zo dňa

07.05.2021, v ktoromnamietala, že stavebný úrad nesprávne určil okruh účastníkov stavebného konania
s odvolaním sa na ustanovenie § 59 v spojení s ustanovením § 139 ods. 2 písm. d) Stavebného zákona,
či už vo vzťahu k podávateľom podnetu ako k vlastníkom susednej nehnuteľnosti, alebo vo vzťahu k
Mestu Ružomberok ako vlastníkovi susednej parcely. Podľa prokurátorky bolo nedostatočné aj samotné
odôvodneniestavebnéhopovolenia,keďosobitnepoukázalaajnarozporypovoľovanejstavbyvovzťahu
k územného rozhodnutiu, ktoré bolo vo veci vydané. Okresná prokurátorka taktiež vytkla stavebnému

úradu, že písomnosti určené vlastníkovi susediacich parciel v právoplatne skončenom konaní zasielal na
adresu správcu konkurznej podstaty, pričom v stavebnom konaní písomnosti zasielal priamo na adresu
obchodnej spoločnosti, ktoré sa mu vrátili z dôvodu, že adresát je neznámy. Na základe uvedených
námietok považuje okresná prokurátorka rozhodnutie za nepreskúmateľné a v rozpore so zákonom, a
preto ho požiadala ako nezákonné zrušiť.

4. Okresný úrad vydal dňa 27.07.2021 v konaní o proteste prokurátora podľa § 24 zákona č.
153/2021 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o prokuratúre“)
prvostupňové rozhodnutie, ktorým podľa § 24 ods. 8 uvedeného zákona vyhovel podanému protestu
prokurátorky a napadnuté rozhodnutie (t. j. právoplatné stavebné rozhodnutie Mesta Ružomberok
č. OSS-195-11/2021-VM zo dňa 11.01.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24.02.2021) zrušil. V

odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že porovnaním obsahu dokumentácie pre vydanie územného
rozhodnutia odsúhlasenou stavebným úradom v územnom konaní a obsahu projektovej dokumentácie
odsúhlasenou ním v stavebnom konaní (odhliadnuc od určitých nesprávnosti v údajoch týkajúcich
sa výškového a pôdorysného usporiadania vrátane funkčného určenia stavieb) dospel k rovnakému
záveru,žezmenymedzitýmitodokumentáciamitýkajúcimisahmotového,stavebnotechnickéhoriešenia

vrátanevnútornéhodispozičnéhoafunkčnéhousporiadaniavnichnavrhnutýchstaviebastýmsúvisiace
zmeny aj v ich umiestnení vo vzťahu k susedným pozemkom a stavbám a k miestnej komunikácii, boli
takými zásadnými zmenami oproti podmienkam určeným v územnom rozhodnutí, ktorých povoleniu
jednoznačne malo predchádzať nové územné konanie a rozhodnutie o zmene právoplatného územného
rozhodnutia podľa § 41 ods. 1 Stavebného zákona. Ďalej bolo v rozhodnutí okresného úradu uvedené,

že len všeobecné konštatovanie stavebného úradu, že žiadosť preskúmal z hľadísk uvedených v
ustanovení § 62 ods. 1 alebo podľa § 63 Stavebného zákona a že v priebehu konania nezistil, že
by uskutočnením stavby mali byť ohrozené verejné záujmy chránené stavebným zákonom a podľa
osobitných predpisov alebo neprimerané obmedzené či ohrozené práva a oprávnené záujmy ostatných
účastníkov konania s prihliadnutím na vytýkané porušenie ustanovenia § 59 ods.1 písm. b) Stavebného

zákona ako aj ďalšie vyššie uvedené zistené nedostatky, ktorých sa stavebný úrad pri posudzovaní
povoľovanej stavby dopustil, skutočne nie je možné považovať za súladné s citovaným ustanovením
Správneho poriadku (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - ďalej aj ako „Správny
poriadok“). Už tým, že stavebný úrad stavebníka nevyzval na podanie návrhu na zmenu územného
rozhodnutia prinajmenšom vyvoláva opodstatnené závery, že stavebný úrad sa nedostatočne venoval

tejto hmotnoprávnej zákonnej požiadavke, ktorá tvorila podmieňujúcu podstatu pre vydanie stavebného
povolenia, a preto stavebné povolenie z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho úradného potupu a z
nesprávneho a nedostatočného posúdenia predmetu konania porušujúceho ustanovenie § 62 ods. 1
Stavebného zákona, nemohlo byť v súlade so zákonom.
5. Okresný úrad sa stotožnil aj s odôvodnením okresnej prokurátorky, že stavebný úrad pri vymedzovaní

okruhu účastníkov stavebného konania nepostupoval v súlade s ustanovením § 59 ods. 1 písm.
b) Stavebného zákona, v stavebnom konaní postupoval jednostranne a výlučne len v prospech
stavebníka bez ohľadu na možný, resp. potencionálny dopad povoľovanej stavby na užívacie práva
osôb podávajúcich podnet ako vlastníkov susednej bytovej stavby rodinného domu, ktorým bez opory
v podkladoch rozhodnutia nepriznal postavenie účastníkov a tým im uprel ich zákonné právo zúčastniť

sa stavebného konania, pričom okresný úrad sa stotožnil aj s odôvodnením okresnej prokurátorky,
že stavebný úrad postavenie účastníka konania nepriznal ani Mestu Ružomberok ako vlastníkovi
susedného pozemku. Čo sa týka námietky okresnej prokurátorky o tom, že stavebný úrad nedoručoval
písomnosti správne, tak túto námietku okresný úrad nepovažoval za dôvodnú.6. Na základe podaných odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, vo veci rozhodovalo Ministerstvo
dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“ alebo „žalovaný“), ktoré v odvolacom
konaní a podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 24 ods. 7 zákona o prokuratúre svojim

rozhodnutím zo dňa 06.04.2022 vedeným pod číslom 06014/2022/SSSVP/39677 zamietlo podané
odvolania a napadnuté rozhodnutie okresného úradu potvrdilo. Rozhodnutie žalovaného nadobudlo
právoplatnosť dňa 06.05.2022.
7. Z rozhodnutia žalovaného pritom vyplýva, že medzi umiestňovanou stavbou (podľa územného
rozhodnutia) a stavebným povolením existujú podstatné rozdiely, čo zakladá nezákonnosť napadnutého

stavebného povolenia. Stavebné povolenie teda nie je v súlade s právoplatným územným rozhodnutím,
ktoré stavebnému povoleniu predchádzalo. Stavebný úrad sa v stavebnom povolení vyššie uvedenými
rozdielmi vôbec nezaoberal, navyše uvedené zmeny oproti územnému rozhodnutiu v stavebnom
povolení neuviedol, ani ich neodôvodnil. Žalovaný ďalej uviedol, že zmeny medzi dokumentáciami
pre územné rozhodnutie a projektom pre stavebné povolenie boli takými zásadnými zmenami oproti
podmienkam určeným v územnom rozhodnutí, ktorých povoleniu malo jednoznačne predchádzať nové

územné konanie a rozhodnutie o zmene právoplatného územného rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 41 ods. 1 Stavebného zákona. Skonštatoval, že stavebný úrad sa v predmetnom konaní nezaoberal
súladom dokumentácie s podmienkami územného rozhodnutia tak, ako mu to vyplýva z ustanovenia
§ 62 ods. 1 písm. a) Stavebného zákona, nakoľko v opačnom prípade by zistené rozdiely (odchýlky)
voči územnému rozhodnutiu práve v odôvodnení svojho rozhodnutia musel riadne uviesť a náležite

vyhodnotiť. Žalovaný k dobromyseľnosti nadobudnutých práv uviedol, že v konaní o proteste prokurátora
zákon neukladá správnemu orgánu povinnosť vyhodnotiť dobromyseľne nadobudnuté práva ani
na ne prihliadať pri rozhodovaní o proteste, pričom však preskúmaním odvolaniami napadnutého
rozhodnutia okresného úradu a kompletného spisového materiálu v predmetnej veci bolo preukázané,
že nezákonnosť postupu stavebného úradu v stavebnom konaní a nezákonnosť vydaného stavebného

povolenia v danom prípade prevyšuje nad dobromyseľne nadobudnutými právami nového stavebníka
ako adresáta právoplatného stavebného povolenia, a preto stavebné povolenie nie je možné ponechať
v platnosti.
8. Správny súd zrušujúci výrok napadnutého rozsudku fakticky odôvodnilo tým, že tak rozhodnutie
okresného úradu (prvostupňové rozhodnutie), ako aj rozhodnutie žalovaného sú postihnuté vadou

nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, pretože orgány verejnej správy nedali dostatočnú odpoveď
pri posudzovaní relevantných otázok v konaní o proteste prokurátora, čím bol daný dôvod pre ich
zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako
„SSP“).
9. V tomto kontexte správny súd doplnil, že ako dôvodnú považoval námietku, že orgány verejnej

správy sa v dostatočnom rozsahu nevysporiadali s dobromyseľnosťou nadobudnutých práv žalobcu ako
stavebníka, ktorý stavbu zrealizoval na základe právoplatného stavebného povolenia, čo malo spôsobiť
nepreskúmateľnosť týchto rozhodnutí pre nedostatok dôvodov.
10. K dobromyseľnosti pri nadobudnutí práv správny súd uviedol, že a priori platí premisa, podľa
ktorej ak niekto nadobudne práva z rozhodnutia právoplatného, ktoré ešte vykazuje znaky zákonnosti,

predtým ako sa preukáže opak, t. j. že sa jedná o nezákonné rozhodnutie, v zásade treba hľadieť na
takto nadobudnuté práva ako na dobromyseľne nadobudnuté práva vo viere v správnosť, v zákonnosť
rozhodnutia a profesionalitu rozhodovania príslušných orgánov verejnej správy. Preto, ak žalobca
v žalobe namietal, že rozhodnutia sú priamym popretím základných princípov právneho štátu, ak
ministerstvo nerešpektovalo zásadu dobromyseľne nadobudnutých práv, ani zásadu stability práv

nadobudnutých právoplatným rozhodnutím, tak žalobná námietka je dôvodná. Len v prípade, ak by
sa preukázalo zavinenie samotného konania o nej nejako zavádzal, poskytoval nepravdivé „falšované“
listiny, poskytoval nepravdivé informácie, či inak konal spôsobom, ktorému by nemala byť - 12 - ZA -
30S/175/2022poskytnutá právna ochrana), v takom prípade by bolo možné vec posúdiť inak, čo ale pri
rozhodovaní o proteste prokurátora v predmetnej veci vôbec nebolo posudzované.

11. V tomto kontexte správny súd doplnil, že ak by mal byť samotný záver prokurátora premietnutý
v rozhodnutí o zrušení rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe jeho protestu bez ďalšieho
akceptovaný správnym súdom v tom zmysle, že akékoľvek pochybenia, ktoré spôsobujú nezákonnosť,
odôvodnene v každom prípade vedú k zrušeniu takéhoto protestom napadnutého rozhodnutia, potom by
súdny prieskum bol v zásade iluzórny alebo neposkytujúci žiadnu právnu ochranu účastníkom konania,

ktorí už dobromyseľne nadobudli práva z neskôr zrušeného rozhodnutia.
12. Podľa správneho súdu to, že v súčasnosti SSP nepozná už povinnosť prokurátora prihliadať pri
prokurátorských žalobách, ak sa nevyhovie protestu, na dobromyseľne nadobudnuté práva účastníkov
konania, neznamená, že by sa nemohol účastník správneho konania domáhať súdnej ochrany v rámcisúdneho prieskumu, ak protestu bolo vyhovené, za predpokladu, že by preukazoval, že sa neprimerane
zasiahlo do jeho práv, ktoré nadobudol dobromyseľne v čase, keď sa na rozhodnutie hľadelo ako na
zákonné. Súdny prieskum v prípade, ak sa posudzuje zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy

vydaného v konaní o proteste prokurátora, ktorému bolo vyhovené a došlo k zrušeniu protestom
napadnutého rozhodnutia, nie je ex lege vylúčený.
13. Správny súd ďalej poukázal na to, že v rámci konania o podanej správnej žalobe sa vyskytla sporná
otázka, či by správny súd mal alebo musel akceptovať v zmysle princípu zákonnosti každé prokurátorom
namietané a orgánom verejnej správy akceptované vytknuté porušenie zákonnosti s tým dôsledkom, že

orgán verejnej správy pri akomkoľvek zistení nezákonnosti namietnutej v proteste prokurátora, protestu
vyhovie, čím vlastne súdny prieskum by bol obmedzený, správny súd takto limitovaný vo svojej činnosti
pri poskytovaní ochrany namietaných porušených dobromyseľne nadobudnutých právach účastníka
konania. Konanie o proteste prokurátora ani nenahrádza súdny prieskum. Správny súd uvedené uzavrel
tak, že so zistenou nezákonnosťou je významné, či došlo zároveň k porušeniu verejného záujmu, avšak
ponímaného nielen v dodržiavaní zákonov a iných právnych predpisov, ale v danom prípade v súvislosti

s konkrétnou stavbou.
14. Ďalej dospel k záveru, že z rozhodnutí ministerstva a okresného úradu vyplýva, že sa nezaoberali s
dobromyseľnenadobudnutýmiprávamistavebníka.Ministerstvokdobromyseľnostinadobudnutýchpráv
v napadnutom rozhodnutí na jednej strane uviedlo, že v konaní o proteste prokurátora zákon neukladá
správnemu orgánu povinnosť vyhodnotiť dobromyseľne nadobudnuté práva ani na ne prihliadať pri

rozhodovaní o proteste, ale na druhej strany ministerstvo konštatovalo bez akéhokoľvek odôvodnenia,
že v danom prípade prevyšuje zákonnosť nad dobromyseľne nadobudnutými právami stavebníka, čo
správny súd vyhodnotil ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z napadnutých rozhodnutí teda
nevyplýva, prečo prevýšil princíp zákonnosti nad princípom stavu právnej istoty a ochrany dobromyseľne
nadobudnutých práv. K tomuto správny súd uviedol, že z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. PL.ÚS 21/08 vyplýva, že princíp zákonnosti (sám o sebe) nemá v porovnaní s ostatnými princípmi
materiálneho právneho štátu, medzi ktoré princíp právnej istoty nepochybne patrí, zaručený primát, a
preto treba každý prerokovaný prípad posudzovať s prihliadnutím na všetky konkrétnosti (osobitosti)
daného prípadu.
15. Podľa správneho súdu nie je správny taký postup orgánov verejnej správy, ak postupujú rozdielne

pri posudzovaní otázky dobromyseľne nadobudnutých práv pri posudzovaní zákonnosti právoplatných
rozhodnutí v rámci mimo odvolacieho konania a na základe protestu prokurátora. V obidvoch
prípadoch sa jedná o mimoriadny opravný prostriedok, pričom v oboch prípadoch musí orgán verejnej
správy posúdiť intenzitu porušenia zákonnosti vo vzťahu k dobromyseľne nadobudnutým právam
stavebníka. Účelom oboch konaní, t. j. konaní na základe oboch mimoriadnych opravných prostriedkov

je odstraňovanie rozporov v rozhodnutí so zákonmi a inými všeobecne záväznými predpismi.
Dôvodom na zrušenie alebo zmenu rozhodnutia môže byť len nezákonnosť rozhodnutia. V záujme
zachovania stability právnych vzťahov založených rozhodnutím je relevantné, aby postupom na základe
mimoriadnych opravných prostriedkov neboli významne narušené práva nadobudnuté dobromyseľne.
Poukazovanie ministerstva na rozdielny postup v konaní pri posudzovaní zákonnosti v rozhodnutí

mimo odvolacieho konania a na základe protestu prokurátora preto nepovažoval správny súd za
dôvodné. Za nedôvodné považoval správny súd aj konštatovanie, že ministerstvo, ako aj prvostupňový
orgán nemuseli prihliadať na dobromyseľne nadobudnuté práva účastníka administratívneho konania z
nezákonného rozhodnutia.
16. Z rozsudku správneho súdu ďalej vyplýva záver, že aj protest prokurátora ako opravný prostriedok

spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia správneho orgánu predstavuje
zákonom stanovenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť
právoplatných rozhodnutí, preto je označovaný za mimoriadny opravný prostriedok. Z povahy tohto
inštitútu vyplýva, že je ho možné s úspechom uplatniť len vo výnimočných prípadoch, čo korešponduje s
tým, že právna istota a stabilita nastolená právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (článok 1 ods.

1 Ústavy SR) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.
17. Správny súd nepovažoval za dostatočné odôvodnenie postupu a zdôvodnenia právnej úvahy
orgánov verejnej správy oboch inštancií, na základe ktorej dospeli k záveru pri posudzovaní
otázky vo vzťahu k právam stavebníka nadobudnutým stavebným povolením. Z odôvodnenia
rozhodnutí nevyplýva záver ohľadom dôvodov povýšenia záujmu na dodržiavaní zákona nad právami

nadobudnutými dobromyseľne. Rozhodnutia orgánov verejnej správy v tomto smere neboli náležite
odôvodnené v súlade s ustanovením § 47ods. 3 Správneho poriadku.18. Správny súd doplnil, že tak ministerstvo, ako ani okresný úrad v odôvodnení svojich rozhodnutí
dostatočným spôsobom neobjasnili úvahu, prečo považovali vytknuté vady za tak závažné pochybenia,
že na ich odstránenie je potrebné zasiahnuť do dobromyseľne nadobudnutých práv stavebníka.

19. Záverom správny súd skonštatoval, že je jeho úlohou prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri
poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania. Princíp
spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi
právnej ochrany, a to predovšetkým v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu (porovnaj závery
nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 72/2010). Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany

základnýchľudskýchprávaslobôdaochranyprávaoprávnenýchzáujmovúčastníkovadministratívneho
konania, čo je jedným z princípov konania pred správnym súdom v zmysle § 5 ods. 2SSP. Súd musí
nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.
20. Napokon správny súd formuloval vo vzťahu k orgánom verejnej správy justičný pokyn v tom zmysle,
že sa v novom konaní budú musieť zaoberať princípom právnej istoty a princípom legality a otázkou, či
uprednostnenie princípu právnej istoty pred princípom legality (alebo naopak) je daný a tento záver musí

byť náležite odôvodnený, lebo je evidentné, že v tomto smere sa pri rozhodovaní o proteste prokurátora
orgány, ktoré vydali rozhodnutia, vôbec nezaoberali, čo ale vzhľadom na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) bolo potrebné (porovnaj aj závery rozsudku NS SR
sp. zn. 10Sžk/58/2018 zo dňa 30.06.2020 a rozsudku sp. zn. 3Sžk/8/2017 zo dňa30.05.2018). Za
rozhodujúce považuje správny súd v danej veci posúdiť aj mieru zavinenia stavebníka na nezákonnom

stave. V prípade jeho nepreukázania posúdiť aj proporcionalitu výsledku v podobe zrušenia stavebného
povolenia v pomere k dobromyseľne nadobudnutým právam na základe stavebného povolenia.
21. O trovách konania rozhodol správny súd tak, že právo na ich náhradu priznal žalobcovi (a nepriznal
ďalším účastníkom konania).

II. Kasačné sťažnosti

22. Kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu uvedeného v bode 1, podal žalovaný, ako aj
prokurátorka Okresnej prokuratúry Ružomberok.

[kasačná sťažnosť žalovaného]

23. Žalovaný podanú kasačnú sťažnosť odôvodnil ustanovením § 440 ods. 1 písm. g) SSP, t. j. tým,
že správny súd vec nesprávne právne posúdil, ako aj ustanovením § 440 ods. 1 písm. f) SSP, t. j. tým,
že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
24.Vkonkrétnostiachžalovanýuvádza,žekpochybeniusprávnehosúdudošlovtom,žestotožnilinštitút
prieskumu rozhodnutia mimo odvolacieho konania a protest prokurátora. Odkazom na ustanovenie §
22 ods. 1 a § 23 ods. 1 zákona o prokuratúre namietal, že práve z týchto ustanovení vyplýva, že
protest prokurátora je samostatným inštitútom preskúmavania zákonnosti správneho orgánu s vlastnou

autonómiou zverenou mu týmito zákonnými ustanoveniami. Z nich vyplýva kvantitatívna aj kvalitatívna
stránka aplikácie tohto inštitútu, a to v tom zmysle, že ním je ochrana zákonnosti, pričom toto vyplýva aj z
vlastných funkcií prokuratúry uvedených v § 3 zákona o prokuratúre. Tento inštitút (protest prokurátora)
má pritom podľa zákona k dispozícii len prokuratúra a je potrebné charakterizovať ho ako inštitút v
prospech zachovávania zákonnosti ako imanentnej súčasti právneho štátu.

25. V podanej kasačnej sťažnosti žalovaný osobitne poukazuje na to, že sa nestotožňuje so správnym
súdom, ktorý mu vytkol diferenciáciu konania v mimo odvolacom konaní a konania o proteste
prokurátora. Uviedol, že v rámci konania o proteste je viazaný rozsahom namietanej nezákonnosti. Na
strane druhej, poukazom na ustanovenie § 65 Správneho poriadku sumarizuje vybranú zákonnú úpravu
týkajúcu sa mimo odvolacieho konania. Doplnil, že z ustanovenia § 65 ods. 2 Správneho poriadku síce

vyplýva jeho povinnosť prihliadať na dobromyseľne nadobudnuté práva účastníka konania, neznamená
to však, že by to samo osebe bránilo zrušeniu alebo zmene rozhodnutia, ak bola v konaní zistená
nezákonnosť.
26. Podľa žalovaného by naviac postup, ktorý naznačuje správny súd v napadnutom rozsudku,
znamenal, že by musel porušiť ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

27. V súhrne má potom žalovaný za to, že správny súd nesprávne právne posúdil význam inštitútu
protestu prokurátora v zmysle ustanovení zákona o prokuratúre a povinnosť správneho orgánu
vyplývajúcu z ustanovení Správneho poriadku pri zistení existencie nezákonnosti právoplatnéhorozhodnutia. Podľa žalovaného tak správny súd pochybil v rozsahu kasačného bodu podľa § 440 ods.
1 písm. g) SSP.
28. Ako pochybenie správneho súdu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP vníma žalovaný to, že

v odôvodnení napadnutého rozsudku mu síce správny súd vytýka, že sa nevenoval pomerovaniu
intenzity zásahu do dobromyseľne nadobudnutých práv a intenzity porušenia zákona, avšak tento záver
dostatočne neodôvodnil. Z rozsudku nevyplýva, v čom malo uvedené opomenutie spočívať a správny
súd zároveň nevysvetlil, aká intenzita porušenia zákonnosti by mala vplyv na ustúpenie dobromyseľne
nadobudnutých práv alebo naopak.

29. V ďalšej časti odôvodnenia žalovaný uvádza, že správny súd sa nedostatočne venoval jeho
rozhodnutiu, v ktorom sa mimoriadne detailne zaoberal odôvodnením porušenia zákonnosti a
jeho intenzitou skúmaním dôvodov, pre ktoré bola nezákonnosť zrušeného stavebného povolenia
konštatovaná. Doplnil, že detailne a rozsiahlo sa zaoberal námietkami účastníkov konania v odvolaní.
30. Osobitne v tejto súvislosti poukázal na rozpor medzi územným rozhodnutím a stavebným povolením
(skladba vnútorných priestorov, počet nebytových priestorov, počet bytov, zmena spôsobu parkovania,

zmena počtu a skladby parkovacích miest a pod.), keď výslovne namietal, že vo svojom rozhodnutí
uviedol, že stavebný úrad vôbec nevyhodnotil vplyv nárastu počtu bytových jednotiek a zmenu
funkčného usporiadania z garáží na byty a pod., a to napriek tomu, že počet bytových jednotiek v
predmetnej stavbe stúpol z 9 na 21. Skonštatoval, že podstatným pochybením stavebného úradu
bolo, že i napriek podstatným zmenám v stavbe (územné rozhodnutie vs. stavebné konanie), nebolo

uskutočnené nové územné konanie a nebolo vydané rozhodnutie o zmene právoplatného územného
rozhodnutia podľa § 41 ods. 1 Stavebného zákona. Obdobne, žalovaný uvádza, že vo svojom rozhodnutí
poukázal aj na ďalšiu podstatnú vadu nezákonnosti, a to skutočnosť, že sa nekonalo s Mestom
Ružomberok ako s účastníkom stavebného konania.
31. Podľa žalovaného všetky tieto nedostatky pritom neboli zanedbateľné, ale - naopak - vyvolali potrebu

zrušenia stavebného povolenia z dôvodu jeho nezákonnosti.
32. Doplnil tiež, že dobromyseľnosť stavebníka (žalobcu) vylučuje to, že je to práve on, kto predkladá
podklady do jednotlivých konaní, resp. za ne zodpovedá, pričom pre účely stavebného konania
predložil dokumentáciu z územného konania, ktorá nepodporovala vydanie stavebného povolenia,
keďžetietovykazovalirozdielyanebolizhodné.Vtomtokontextepotomnebolomožnévovecirozhodnúť

priorizáciou dobromyseľnosti stavebníka pred ochranou zákonnosti.
33. Podľa názoru žalovaného potom jeho rozhodnutie netrpí vadou, ktorú identifikoval správny súd,
keďže v texte odôvodnenia sa žalovaný podrobne venuje všetkým relevantným skutočnostiam.
34. Žalovaný napokon navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci rozhodol tak,
že rozsudok správneho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu kasačný

súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých má byť rozhodnuté samostatným
uznesením.

[kasačná sťažnosť prokurátorky]

35. Kasačnú sťažnosť vo veci podala aj prokurátorka Okresnej prokuratúry Ružomberok, ktorá ju
odôvodnila ustanovením § 440 ods. 1 písm. g) SSP, t. j. nesprávnym právnym posúdením veci zo strany
správneho súdu.
36. Prokurátorka poukázala na vybrané ustanovenia zákona o prokuratúre (§ 3 ods. 2, § 4 ods. 1
písm. e), § 5 písm. c), § 20 ods. 1, § 21 ods. 1, § 23 ods. 4, § 24 ods. 1) a uviedla, že z uvedených

ustanovení vyplýva, že prokurátor pri uplatňovaní prostriedkov dozoru nemôže uprednostniť ochranu
nadobudnutých práv pred zákonnou povinnosťou odstrániť porušenie zákona. Prokurátor pri vykonávaní
dozoru nad dodržiavaním zákonnosti orgánmi verejnej správy priorizuje ochranu objektívneho práva a
verejného záujmu. Poukazujúc na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. PL. ÚS 21/2008
zo dňa 23.09.2009 prokurátorka doplnila, že právna úprava protestu prokurátora proti rozhodnutiam

orgánov verejnej správy podľa § 27 zákona o prokuratúre požiadavku časovo obmedzeného zásahu
do právoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy vyplývajúcu z ústavou garantovaného princípu
právnej istoty rešpektuje. Doplnila, že osobitný význam nielen v kontexte vlastných zásad správneho
konania, ale aj v ústavnoprávnom kontexte, má práve princíp legality, pričom v tejto súvislosti poukázala
aj na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

37. Následne prokurátorka zreprodukovala dôvody podaného protestu vo veci s osobitným dôrazom na
skutočnosť, že v predmetnej veci v rámci stavebného konania nebolo s niektorými osobami konané ako
s účastníkmi konania. Poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tom
zmysle, že podľa nej je právo byť účastníkom správneho konania súčasťou základného práva na inúprávnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR. Nekonanie s niekým, s kým sa ako s účastníkom konania
malo konať, považuje prokurátorka za neakceptovateľné. Doplnila tiež, že dôvodom pre zrušenie
stavebného povolenia mal byť aj nesúlad územného rozhodnutia a stavebného povolenia.

38. V ďalšom prokurátorka argumentovala tým, že správny súd opomenul, že v konaní o proteste
prokurátora sa nevykonáva dokazovanie, teda orgány verejnej správy nemajú povinnosť vykonávať
dokazovanie a skúmať dobromyseľnosť stavebníka. Dokazovanie v tomto prípade je nad rámec konania
o proteste prokurátora.
39. Podľa prokurátorky závery správneho súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku nie sú správne,

keďže ak by uvedené závery mali byť aplikované, netrestný dozor prokuratúry sledujúci ochranu
objektívneho práva by bol potom celkom bez významu. Poukázala pritom aj na doktrinálne pramene,
z ktorých - okrem iných - vyplýva, že prokurátorský dozor spočíva v ochrane objektívneho práva, ako
aj to, že má preventívny charakter a správne súdnictvo predstavuje až následnú kontrolu zákonnosti
(Hanzelová, I. et al. Správny súdny poriadok. Komentár. Wolters Kluwer. Bratislava, 2016).
40. Obdobne, odkazom na dielo Baricová, J. et al. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha.

C. H. BECK, 2018, prokurátorka argumentovala, že predmetom konania o proteste prokurátora je
primárne riešenie právnych otázok, zatiaľ čo plnohodnotné dokazovanie je signifikantne spojené len s
administratívnym konaním vo veci samej. Odkazom na tento prameň tiež dôvodila, že v rámci konania
o proteste prokurátora sa nerozhoduje vo veci samej a dokazovanie sa zameriava predovšetkým na
procesné úkony spojené s týmto konaním (napr. včasnosť protestu, oboznámenie sa s vyjadreniami

účastníkov konania k protestu, včasnosť odvolania proti rozhodnutiu o proteste prokurátora a pod.)
41. Odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Sžo/191/2015) uviedla,
že prokurátor pri výkone dozoru v zmysle príslušných zákonných ustanovení chráni ex lege verejný
záujem. Z uvedeného rozhodnutia tiež odcitovala záver, podľa ktorého „Najvyšší súd v súvislosti s
namietanými právami, získanými v dobrej viere, poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžo/283/2008

z 11.08.2009, v zmysle ktorého námietka účastníka na práva nadobudnuté v dobrej viere, nemôže
byť v právnom štáte dôvodom odstúpenia od zásady dodržiavania zákonnosti a jej ochrany, ktoré sú
základným predpokladom právneho štátu v zmysle čl. 1 Ústavy SR.“.
42. Prokurátorka ďalej doplnila, že od účinnosti SSP (01.07.2016) neexistuje zákonná požiadavka v tom
zmysle, aby prokurátor pri podaní návrhu na súd dbal na to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli

čo najmenej dotknuté. Z dôvodu, že judikatúra, na ktorú správny súd odkazoval v napadnutom rozsudku
sa viazala práve na predchádzajúcu právnu úpravu (OSP), ktorá takúto požiadavku obsahovala, dnes ju
už nie je možné použiť, keďže nereflektuje aktuálnu právnu úpravu. Naviac, podľa názoru prokurátorky,
samotná zákonná zmena, ktorá už v súčasnosti pri podaní tzv. prokurátorskej žaloby neurčuje, že
prokurátor je pri jej podaní povinný dbať na to, aby boli práva účastníkov konania nadobudnuté v dobrej

viere v čo najmenšej miere dotknuté (ako podmienky pre podanie žaloby), umožňuje dovodiť záver,
že túto povinnosť nemajú ani správne orgány v rámci konania o podanom proteste prokurátora. Táto
judikatúra, na ktorú správny súd odkazoval, pritom nie je relevantná ani z dôvodu, že žalobu vo veci
podával účastník administratívneho konania (stavebník), nie prokurátorka.
43. Samotné rozhodnutie žalovaného považuje prokurátorka za dostatočne podrobné, má za to, že sa

v ňom žalovaný dostatočne vysporiadal aj s otázkami dobromyseľnosti stavebníka v kontexte princípu
právnej istoty, resp. princípu legality, pričom sa stotožňuje s tým, že žalovaný v rámci konania o podanom
proteste prokurátora nemalo povinnosť prihliadať na dobromyseľne nadobudnuté práva stavebníka.
Doplnila,žeakotouviedolžalovaný,anipripreskúmanírozhodnutiamimoodvolaciehokonania,ochrana
dobromyseľne nadobudnutých práv účastníka konania neznamená, že tieto nemôžu byť dotknuté vôbec.

44.Vsúhrnemázato,žeprvostupňovérozhodnutie,akoajrozhodnutiežalovanéhojemožnépovažovať
za správne a zákonné, a preto navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý
rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

III. Vyjadrenie žalobcu k podaným kasačným sťažnostiam

45. K podaným kasačným sťažnostiam (čl. II tohto rozsudku) sa vyjadril žalobca, ktorý vo svojom
vyjadrení uviedol, že s rozsudkom správneho súdu (vrátane jeho odôvodnenia), sa v plnom rozsahu
stotožňuje.
46. Žalobca sa nestotožňuje s názorom žalovaného, podľa ktorého protest prokurátora nie je možné

považovať za mimoriadny opravný prostriedok, keď tento záver považuje sa rozporný s judikatúrou
(Ústavný súd Slovenskej republiky - PL. ÚS 21/08), ako aj s právnou vedou. Uviedol, že prvok
mimoriadnosti vo svojej podstate znamená, že príslušný právny nástroj smeruje proti právoplatnému
rozhodnutiu,keďnásledkomúspešnéhouplatneniamimoriadnehoprostriedkujezrušenieprávoplatnéhorozhodnutia. Takto sa potom vstupuje do „trvalosti, nezrušiteľnosti a nezameniteľnosti rozhodnutia“ ako
prejavov základných ústavných princípov - princípu právnej istoty a princípu legitímnych očakávaní.
Doplnil, že mu nie je známy dôvod odkazu žalovaného na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

pričomodkazomnarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky(sp.zn.10Sžk/35/2017)uviedol,
že v kontexte princípu právnej istoty a princípu materiálneho právneho štátu, je povinnosťou všetkých
štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.
47. Rovnako žalobca rozporuje závery žalovaného týkajúce sa § 65 ods. 2 Správneho poriadku v
súvislosti s potrebou prihliadania na dobromyseľne nadobudnuté práva v rámci aplikácie prieskumu

právoplatného rozhodnutia (v správnom konaní) mimo odvolacieho konania, keď poukazuje na to, že v
zmysle testu proporcionality, ak preváži dobromyseľnosť práv účastníka konania (pozn.: nad zistenou
nezákonnosťou), nemôže preskúmavané rozhodnutie zrušiť. Toto pritom - podľa žalobcu - platí tak v
prípade prieskumu rozhodnutí mimo odvolacieho konania, ako aj v rámci konania o proteste prokurátora.
48. Odkazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Sžk/12/2017) žalobca
doplnil, že ak správny orgán v konaní o podanom proteste dospeje k záveru, že je potrebné v

konkrétnej veci priznať ochranu dobromyseľne nadobudnutým právam účastníka konania, musí o
proteste prokurátora rozhodnúť tak, že mu nevyhovie. V identickej rovine odkázal na ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu - sp. zn. 4Sž/31/2002, 10Sžk/27/2017, 6Sžp/19/2012, 6Sžp/25/2013, 10Sžk/58/2018.
49. Žalobca pritom konštatuje, že protest prokurátora je mimoriadnym opravným prostriedkom, a preto
neplatí záver žalovaného v tom zmysle, že sa v konaní o ňom má prihliadať len na zákonnosť. Takýto

výklad považuje žalobca za rozporný s materiálnym poňatím právneho štátu.
50. Žalobca sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, podľa ktorého sa mal v napadnutom rozhodnutí
dostatočne vysporiadať s otázkou dobromyseľnosti stavebníka (žalobcu), keď práve nedostatočné
odôvodnenie žalovanému vytkol aj správny súd. Podľa žalobcu sa žalovaný tejto otázke venoval len na
str. 21, ods. 3 rozhodnutia, pričom tieto jeho závery prevzal aj správny súd do bodu 46 napadnutého

rozsudku. Žalobca uznáva, že žalovaný rozsiahlo argumentoval, prečo vyhodnotil stavebné povolenie
ako nezákonné, tieto otázky však neriešil - a to ani náznakom - v rovine dobromyseľnosti stavebníka,
testu proporcionality a uvedenia subjektívnych práv iných účastníkov konania, ktoré mali byť porušené.
Osobitne doplnil, že ak napr. žalovaný v kasačnej sťažnosti namietol, že absenciu dobromyseľnosti na
strane žalobcu preukazuje to, že dokumenty z územného konania, ktoré predložil v stavebnom konaní,

niesúvsúlade,totouviedollenvkasačnejsťažnosti,nievsamotnomrozhodnutí.Odôvodnenierozsudku
potom podľa žalobcu nie je arbitrárne ako to uvádza žalovaný vo svojej kasačnej sťažnosti. Správny
súd - podľa žalobcu - vo vyslovenom právnom názore, ktorý je pre orgány verejnej správy záväzný,
presne uvádza, ako treba postupovať pri vyhodnocovaní dobromyseľne nadobudnutých práv v ďalšom
konaní. Napadnutý rozsudok správneho súdu potom žalobca považuje za zákonný a vyčerpávajúco

odôvodnený.
51. V súvislosti s kasačnou sťažnosťou prokurátorky, žalobca popiera jej závery, podľa ktorých sa
protestprokurátoraakoinštitútzameriavafaktickyvýlučnenaotázkuzákonnostirozhodnutia,naochranu
verejného záujmu a že sa pri ňom nemá prihliadať na dobromyseľne nadobudnuté práva účastníka
konania. Takéto názory obsiahnuté v kasačnej sťažnosti prokurátorky považuje žalobca za rozporné s

materiálnym poňatím právneho štátu, keď popiera základné ústavné princípy - princíp právnej istoty a
princíp legitímnych očakávaní. Žalobca ďalej odkázal na tie ustanovenia zákona o prokuratúre, z ktorých
vyplýva, že prokuratúra chráni práva a zákonom chránená záujmy fyzických osôb, právnických osôb
a štátu (§ 3), ako aj na tie, z ktorých vyplýva, že prokurátor pri plnení svojich úloh je povinný podľa
najlepšieho vedomia a svedomia uplatňovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a

pod. (§ 5 zákona o prokuratúre). Z tohto - podľa žalobcu - vyplýva, že je v rámci svojej činnosti povinnosti
zohľadňovať základné ústavné princípy, medzi ktoré patrí aj princíp právnej istoty a princíp legitímnych
očakávaní.
52. Argumentačný prístup prokurátorky obsiahnutý v jej kasačnej sťažnosti popiera žalobca aj vzhľadom
na to, že ak by tieto argumenty mali platiť, vo svojej podstate by predstavovali popretie právomoci

správneho súdnictva vo veciach týkajúcich sa súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov
v súvislosti s rozhodovaním o proteste prokurátora. Vo vzťahu k názorom prokurátorky týkajúcich
sa irelevancie dobromyseľnosti účastníka konania v kontexte konania o proteste prokurátora a
nadväzujúceho súdneho prieskumu, žalobca uvádza, že ak by tieto mali byť aplikované, predstavovalo
by to popretie ústavného práva na súdnu ochranu.

53. Žalobca sa nestotožnil ani s názorom prokurátorky, podľa ktorého, ak už SSP neobsahuje odkaz
na potrebu ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv účastníka konania (na rozdiel od minulej
právnej úpravy - OSP), že by to malo znamenať, že sa na tieto okolnosti neprihliada. Odkázal
pritom na rozhodnutie najvyššieho súdu - sp. zn. 10Sžk/36/2017, z ktorého vyplýva, že „Bez ohľaduna skutočnosť, že S.s.p. otázku čo najmenšieho dotyku práv nadobudnutých v dobrej viere, ktorú
predstavovala v pôvodnej právnej úprave (§ 249 ods. 3 O.s.p.) ako určitý materiálny korektív spojený so
žalobnou ingerenciou prokurátora súčasné znenie ustanovenia § 45 S.s.p. (oprávnenie prokurátora) už

neobsahuje, nič to nemení na veci, že ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o prokuratúre prokuratúre ukladá
chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.“ a „...že princíp
právnej istoty môže pri uplatňovaní oprávnení prokurátora, ako je protest či žaloba ustúpiť iba výnimočne
a to za účelom zaistenia nápravy nezákonných rozhodnutí, a teda opravy podstatnejších či základných
vád alebo omylov, ale nie z dôvodu akejkoľvek snahy o právnu čistotu ako to bolo v predmetnej veci.“

54. Podľa žalobu je potom nesporné, že vo veci mali správne orgány cez test proporcionality skúmať, či
je namieste poskytnúť ochranu dobromyseľne nadobudnutým právam alebo či preváži verejný záujem
reprezentovaný princípom zákonnosti.
55. Napokon žalobca odkázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.
6Sžk/1/2021), v ktorom síce došlo k zrušeniu rozsudku správneho súdu, ale v otázkach relevantných
pre súdenú vec, je názor kasačného súdu v zhode s argumentáciou žalobcu.

56. Žalobca v závere svojho vyjadrenia navrhuje, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
kasačné sťažnosti žalovaného a Okresnej prokuratúry Ružomberok zamietol a aby mu priznal náhradu
trov kasačného konania.

IV. Vyjadrenie Okresnej prokuratúry Ružomberok ku kasačnej sťažnosti žalovaného

57. Ku kasačnej sťažnosti žalovaného sa vyjadrila Okresná prokuratúra Ružomberok, ktorá sa plne
stotožnila s tvrdením žalovaného, podľa ktorého správny súd nesprávne právne posúdil význam inštitútu
protestu prokurátora v zmysle ustanovení zákona o prokuratúre.
58. Rovnako sa stotožnil so žalovaným v tom, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný mimoriadne

podrobne riešil dôvody, ktoré viedli k záveru o nezákonnosti stavebného povolenia a následne
k jeho zrušeniu. Podľa prokurátorky, rozsiahla argumentácia žalovaného v podanej kasačnej
sťažnosti ohľadom vád stavebného povolenia, ktoré založili jeho nezákonnosť a nesúlad stavebníkom
predkladanej dokumentácie pre účely územného konania a následného stavebného konania, mal
za následok pochybnosť, či bol stavebník dobromyseľný, pričom tieto okolnosti žalovaný vo svojom

rozhodnutí zrozumiteľne zdôvodnil.
59. Podľa prokurátorky, v súdenej veci nie je možné ochranu dobromyseľne nadobudnutých práv
priorizovať pred ochranou zákonnosti, a preto v súlade so znením vlastnej kasačnej sťažnosti opätovne
navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie správnemu súdu.

V. Vyjadrenie Mesta Ružomberok

60. K podaným kasačným sťažnostiam sa vyjadrilo Mesto Ružomberok (ako ďalší účastník konania),
ktoré vo svojom vyjadrení uviedlo, že stavebné povolenie považuje za súladné s právnou úpravou.

61. Zároveň uviedlo, že ak by aj v stavebnom konaní k nejakým pochybeniam došlo (čo však odmieta),
tieto neboli takej intenzity, že by to odôvodňovalo zrušenie predmetného právoplatného stavebného
povolenia.
62.MestoRužomberokpotomnavrhlo,abyNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikykasačnúsťažnosť
oboch účastníkov konania zamietlo a priznalo mu náhradu trov kasačného konania.

VI. Konanie na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky

63. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu preskúmal napadnutý
rozsudok správneho súdu, pričom jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná

v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom
znení a § 11 písm. h) SSP.
64. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

65. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že
podané kasačné sťažnosti smerujú proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, boli podané oprávnenými
osobami a včas.66. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačných sťažností, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

VII. Vybraná súvisiaca právna úprava

67. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb
a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

68. Podľa § 46 Správneho poriadku; rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
69. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku; v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
70. Podľa § 3 ods. 1 zákona o prokuratúre, prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy
fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
71. Podľa § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre, prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo
verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie

porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie.
Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať zákonné prostriedky tak, aby sa bez
akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených
záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
72. Podľa § 5 zákona o prokuratúre, prokurátor vykonáva svoje úlohy na základe zákona a prostriedkami

ustanovenými zákonom. Pri plnení úloh je prokurátor povinný a) podľa najlepšieho vedomia a svedomia
uplatňovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony, medzinárodné zmluvy vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy, b) rešpektovať a
chrániť ľudskú dôstojnosť, základné ľudské práva a slobody a vyvarovať sa akejkoľvek diskriminácie, c)
chrániť verejný záujem, d) postupovať iniciatívne, spravodlivo, nestranne a bez prieťahov.

73. Podľa § 22 ods. 1 zákona o prokuratúre, právnymi prostriedkami, ktorými prokurátor vykonáva dozor
nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej
správy, sú a) protest prokurátora, b) upozornenie prokurátora, c) správna žaloba a žaloba na správny
súd podľa osobitného predpisu, d) vstup do konania pred správnym súdom podľa osobitného predpisu.
74. Podľa § 23 ods. 1 zákona o prokuratúre, prokurátor je oprávnený podať protest proti správnym

aktom orgánov verejnej správy uvedeným v § 21 ods. 1 písm. a), ktorými bol porušený zákon alebo iný
všeobecne záväzný právny predpis.
75.Podľa§23ods.4zákonaoprokuratúre,konanieoprotesteprokurátorajeosobitnékonanie,vktorom
sa rozhoduje, či správnym aktom orgánu verejnej správy uvedeným v § 21 ods. 1 písm. a) bol porušený
zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.

76. Podľa § 24 ods. 1 zákona o prokuratúre; protest proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo
opatreniu orgánu verejnej správy môže prokurátor podať do troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia
alebo od vydania opatrenia.

VIII. Právne posúdenie veci kasačným súdom

77. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové
rozhodnutie zrušil na tom základe, že v rámci konania o podanom proteste prokurátora, správnymi
orgánmi nebolo prihliadané na dobromyseľne nadobudnuté práva žalobcu, resp. tento aspekt konania
a rozhodovania nebol v rozhodnutiach správnych orgánov - podľa názoru správneho súdu - dostatočne

odôvodnený.
78. Správny súd poukázal najmä na to, že z rozhodnutí ministerstva a okresného úradu vyplýva,
že sa nezaoberali dobromyseľne nadobudnutými právami stavebníka (žalobcu). V tomto kontexte
ustálil, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný fakticky skonštatoval, že v konaní o proteste prokurátora
zákon neukladá správnemu orgánu povinnosť vyhodnotiť dobromyseľne nadobudnuté práva ani na ne

prihliadať, keď na druhej strane žalovaný zároveň bez akéhokoľvek odôvodnenia uviedol, že v danom
prípade prevyšuje zákonnosť nad dobromyseľne nadobudnutými právami stavebníka. Uvedené správny
súd vyhodnotil ako nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov (bod 46 napadnutého rozsudku).79. Podľa správneho súdu je konanie o proteste prokurátora mimoriadnym opravným prostriedkom -
rovnako ako preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania (podľa Správneho poriadku) - a preto
mal za to, že v oboch prípadoch (t. j. aj v prípade protestu prokurátora) musí orgán verejnej správy

posúdiť intenzitu porušenia zákonnosti vo vzťahu k dobromyseľne nadobudnutým právam stavebníka.
Poukázal na to, že z povahy protestu prokurátora vyplýva, že je možné ho s úspechom uplatniť len vo
výnimočných prípadoch, čo korešponduje s tým, že právna istota a stabilita nastolená právoplatným
rozhodnutím sú v právnom štáte (článok 1 ods. 1 Ústavy SR) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.
80. Správny súd nepovažoval postup orgánov verejnej správy oboch inštancií za správny, keď v

konaní o proteste prokurátora, predmetom ktorého bolo posúdenie protestom namietaného porušenia
zákonnosti stavebného povolenia, neupriamili svoju pozornosť k predmetu posúdenia aj z pohľadu
zabezpečenia spravodlivej rovnováhy pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným
záujmom účastníka správneho konania
81. Závery žalovaného obsiahnuté v jeho rozhodnutí o rozdieloch v konaní pri posudzovaní zákonnosti
v rozhodnutí mimo odvolacieho konania a na základe protestu prokurátora nepovažoval správny súd

za dôvodné. Rovnako za nedôvodné považoval aj konštatovanie, že ministerstvo, ako aj prvostupňový
orgán nemuseli prihliadať na dobromyseľne nadobudnuté práva účastníka administratívneho konania z
nezákonného rozhodnutia.
82. Správny súd napokon ustálil, že napadnutým rozhodnutiam absentuje dostatočné odôvodnenie
postupu, resp. zdôvodnenie právnej úvahy orgánov verejnej správy oboch inštancií, na základe

ktorej dospeli k záveru pri posudzovaní otázky vo vzťahu k právam stavebníka nadobudnutým
stavebným povolením. Z odôvodnenia rozhodnutí nevyplýva záver ohľadom dôvodov povýšenia záujmu
na dodržiavaní zákona nad právami nadobudnutými dobromyseľne. Podľa správneho súdu potom
napadnuté rozhodnutia neboli náležite odôvodnené v súlade s ustanovením § 47 ods. 3 Správneho
poriadku.

83. Správny súd na podporu svojich záverov odkázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky - sp. zn. PL.ÚS 21/08, sp. zn. II. ÚS 72/2010) a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10Sžk/58/2018, sp. zn. 3Sžk/8/2017.
84. Skôr ako kasačný súd pristúpi k podrobnému odôvodneniu, poukazuje na to, že obe rozhodnutia
správnych orgánov boli správnym súdom zrušené odkazom na ustanovenie § 191 ods. 1 písm. d) SSP,

t. j. z dôvodu, že tieto boli nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (bod 39
napadnutého rozsudku).
85. Podstatná časť napadnutého rozsudku sa však venuje právnej argumentácii prezentovanej súdom v
tom smere, prečo boli orgány verejnej správy povinné v rámci konania o podanom proteste prokurátora
skúmať, resp. vážiť zistené nezákonnosti vo vzťahu k dobromyseľne nadobudnutým právam účastníka

konania (stavebníka). Odôvodnenie správneho súdu pritom vychádza v zásade z toho, že preskúmanie
rozhodnutia mimo odvolacieho konania (podľa Správneho poriadku) a konanie o proteste prokurátora
považuje za identické/obdobné mimoriadne opravné prostriedky.
86. Podľa názoru kasačného súdu však predmetné východiská správneho súdu - v kontexte
napadnutého rozsudku - nie sú úplne správne. Je nesporné, že tak preskúmanie rozhodnutia

mimo odvolacieho konania (podľa Správneho poriadku), ako aj protest prokurátora - smerujú proti
právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu, či je ich spoločný znak. Na strane druhej, existujú medzi
nimipodstatnérozdielynapr.nielenvichsystematickomvnímanívrámcikontrolyvýkonuverejnejsprávy,
ale osobitne v ich pozitívnoprávnom zakotvení.
87.Aktotižustanovenie§65ods.2(vetadruhá)Správnehoporiadku[mimoodvolaciekonanie]správnym

orgánom určuje, že tieto pri zrušení alebo zmene rozhodnutia dbajú na to, aby práva nadobudnuté
dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté, obdobnú požiadavku vo vzťahu k rozhodovaniu správnych
orgánovvrámcikonaniaoprotesteprokurátoraSprávnyporiadok,akoanizákonoprokuratúresprávnym
orgánom neukladá. Podľa § 23 ods. 4 zákona o prokuratúre, konanie o proteste prokurátora je osobitné
konanie, v ktorom sa rozhoduje, či správnym aktom orgánu verejnej správy „bol porušený zákon alebo

iný všeobecne záväzný právny predpis“. Citované zákonné ustanovenie (ale ani iné ustanovenie zákona
o prokuratúre, príp. Správneho poriadku) teda neobsahuje žiadnu imperatívnu zákonnú požiadavku v
tom zmysle, že sa v rámci správneho konania o proteste prokurátora má prihliadať na dobromyseľne
nadobudnuté práva účastníkov konania.
88.Týmtoparciálnymzáveromvšakkasačnýsúdnetvrdí,žeprípadnývýkonprávrealizovanýnazáklade

právoplatného rozhodnutia, ktoré je neskôr zrušené, nemá požívať žiadnu právnu ochranu (k tomu pozri
toto odôvodnenie ďalej), ale poukazuje na to, že orgánu verejnej správy zo žiadneho zákona nevyplýva
povinnosť v rámci konania o proteste prokurátora skúmať dobromyseľne nadobudnuté práva účastníkakonania, príp. ich pomerovať vo vzťahu k nezákonnostiam, ktoré sú v proteste prokurátora namietané,
a o ktorých správny orgán v rozhodnutí ustáli, že sú dôvodné.
89. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
90. Z napadnutého rozsudku správneho súdu vyplýva, že tento vady odôvodnenia rozhodnutí orgánov
verejnej správy identifikoval výlučne vo vzťahu k otázke nedostatočného odôvodnenia toho, ako

prihliadali, resp. že neprihliadali na dobromyseľne nadobudnuté práva stavebníka. Tu však - aj odkazom
na vyššie uvedené - kasačný súd pripomína, že takúto povinnosť správny orgán ex lege nemá. Fakticky
až napadnutý rozsudok správneho súdu vo veci by mal byť „právnym základom“ toho, aby sa orgány
verejnej správy zaoberali dobromyseľnosťou stavebníka a aby túto odôvodnili v rozsahu, ako to od nich
požaduje správny súd.
91. Je nesporné, že ak by správne orgány v rámci rozhodnutia vydaného v mimoodvolacom konaní

opomenuli podrobne odôvodniť aspekty spojené s dobromyseľnosťou účastníka konania, mohlo by ísť
(v okolnostiach konkrétnej veci) o podstatnú vadu konania, resp. rozhodnutia, keďže zákon im povinnosť
prihliadania na túto okolnosť výslovne ukladá (§ 65 ods. 2 Správneho poriadku). Identickú povinnosť
však správnym orgánom zákon - v rámci konania o podanom proteste prokurátora - neukladá.
92. V okolnostiach tejto veci sa pritom jedná o podstatný aspekt, keďže je nesporné, že štandard

odôvodnenia určitej právnej alebo skutkovej okolnosti v rozhodnutí sa v zásade primárne odvíja práve
od zákonných požiadaviek/kritérií, na ktoré je správny orgán v rámci konania a rozhodovania povinný
prihliadať. Kým v rámci rozhodovania v mimoodvolacom konaní povinnosť prihliadať na dobromyseľne
nadobudnuté práva správnemu orgánu zákon predpisuje, takúto povinnosť mu v rámci konania o
proteste prokurátora zákon neurčuje.

93. Kasačný súd sa potom stotožnil s námietkami kasačných sťažovateľov, ktorí tvrdili, že konanie a
rozhodovanie v mimoodvolacom konaní a konanie o proteste prokurátora vykazujú aj odlišné znaky,
resp. že nie je dôvodné/možné ich v celom rozsahu stotožňovať. Kasačný súd preto neprisvedčil
všeobecnému záveru správneho súdu, keď tento v napadnutom rozsudku uviedol, že „nepovažuje
za správny taký postup orgánov verejnej správy, ak postupujú rozdielne pri posudzovaní otázky

dobromyseľne nadobudnutých práv pri posudzovaní zákonnosti právoplatných rozhodnutí v rámci
mimo odvolacieho konania a na základe protestu prokurátora“. Ide totiž o dva rozdielne inštitúty s
rôznym právnym režimom. Kým pri jednom požiadavka správnych orgánov prihliadať na dobromyseľne
nadobudnuté práva účastníka konania výslovne zo zákona vyplýva, pri druhom právnom nástroji
(ktorý naviac ani nie je možné označiť za opravný prostriedok, ale jedná sa o prostriedok dozoru

podľa osobitného predpisu so špecifickým účelom) takúto požiadavku zákon neurčuje. Z uvedeného
dôvodu potom podľa kasačného súdu na súdenú vec nebola plne priliehavá ani rozhodovacia prax,
na ktorú správny súd a žalobca poukazovali (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie), a ktorá sa
týkala skúmania dobromyseľnosti vo veciach prieskumu rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa
Správneho poriadku.

94. Vo svetle vyššie uvedených skutočností sa potom kasačnému súdu javí ako predčasný aj záver
správneho súdu o nedostatočnom odôvodnení dobromyseľnosti účastníkov konania v napadnutých
rozhodnutiach orgánov verejnej správy. Ak totiž - vzhľadom na odlišnosť oboch inštitútov - zákon od
správnych orgánov v rámci konania o proteste prokurátora nevyžaduje, aby skúmali dobromyseľnosť
stavebníka, nie je možné predpokladať, že sa tomuto inštitútu budú orgány verejnej správy v rozhodnutí

podrobne venovať. A - naopak - nie je možné za nezákonnosť bez ďalšieho považovať, že sa tomuto
aspektu podrobne nevenovali.
95. Vzhľadom na uvedené je potom potrebné v rámci ďalšieho konania - po vrátení veci správnemu súdu
- preskúmať (v rozsahu žalobných námietok), či je odôvodnenie orgánov verejnej správe v predmetnej
otázke postačujúce, a to ako reakcie na námietky účastníka konania vznesené v rámci konania, resp.

osobitne v rámci odvolacieho konania. Aj keď totiž zákon výslovne správnemu orgánu neurčuje, že
pri konaní o proteste prokurátora je povinný prihliadať na dobromyseľne nadobudnuté práva, je jeho
povinnosťou (v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku) vysporiadať sa v odôvodnení „s návrhmi a
námietkami účastníkov konania“. Pozornosti kasačného súdu pritom neušlo, že námietky týkajúce sa
svojej dobromyseľnosti žalobca v odvolaní formuloval. Bude preto úlohou správneho súdu oboznámiť

sa v ďalšom konaní s týmito námietkami a následne posúdiť, či vyjadrenie žalovaného obsiahnuté
v napadnutom rozhodnutí o tom, že nie je povinný prihliadať na dobromyseľne nadobudnuté práva
stavebníka v konaní o proteste prokurátora, resp. že vzhľadom na zistené nezákonnosti vyplývajúce
z odôvodnenia rozhodnutia, tieto prevyšujú dobromyseľnosť stavebníka, je postačujúce alebo nie. Tupritom správny súd prihliadne na to, že rozhodnutie správneho orgánu sa nemá zrušovať len z dôvodu
odstránenia nedostatkov, ktoré nie sú spôsobilé privodiť účastníkovi konania priaznivejší výsledok (k
tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - 4Sž/98-102/02 zo dňa 17. decembra

2002 „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré
nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“, podobne napr. 10Sžp/16/2013
zo dňa 28. mája 2014 a iné).
96. Pre posúdenie kvality odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov bude primárnym východiskom
správneho súdu to, že zákon správnym orgánom v rámci konania o proteste prokurátora nepredpisuje

skúmať dobromyseľnosť účastníka konania, resp. dopady na jeho dobromyseľne nadobudnuté práva,
keď zároveň túto otázku bude súd skúmať aj cez prizmu ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky („Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon.“).
97. Kasačný súd sa však - na strane druhej - stotožnil s právnym názorom správneho súdu vyjadreným
v bode 44 napadnutého rozsudku („44. V konaní sa vyskytla sporná otázka, či by správny súd mal alebo

musel akceptovať v zmysle princípu zákonnosti každé prokurátorom namietané a orgánom verejnej
správy akceptované vytknuté porušenie zákonnosti s tým dôsledkom, že orgán verejnej správy pri
akomkoľvek zistení nezákonnosti namietnutej v proteste prokurátora, protestu vyhovie, čím vlastne
súdny prieskum by bol obmedzený, správny súd takto limitovaný vo svojej činnosti pri poskytovaní
ochrany namietaných porušených dobromyseľne nadobudnutých právach účastníka konania. Konanie

o proteste prokurátora ani nenahrádza súdny prieskum. [...]“). Najvyšší správny súd zdieľa názor
správneho súdu, podľa ktorého tento v rámci súdneho prieskumu nemusí aprobovať prokurátorom
identifikované nezákonnosti, na základe ktorých správne orgány príslušné rozhodnutie zrušili. Inými
slovami povedané, ak aj orgány verejnej správy v konaní o proteste prokurátora tomuto vyhoveli a
protestom napadnuté rozhodnutie zrušili, neznamená to, že správny súd je v rámci nadväzujúceho

súdneho prieskumu povinný tieto nezákonnosti bez ďalšieho akceptovať. Je na správnom súde, aby
tento skúmal - okrem iných - intenzitu zistených porušení zákona, a to aj v kontexte možného vstupu
do práv účastníka konania nadobudnutých z právoplatného rozhodnutia tvoriaceho predmet súdneho
prieskumu (v prípade je zrušenia súdom).
98. Tu pritom kasačný súd poukazuje na skutočnosť, ktorú už uviedol vyššie (k tomu porovnaj

bod 95 tohto odôvodnenia), a to, že rozhodnutia správnych orgánov nemajú byť súdmi zrušované
len z formálnych dôvodov. Iný senát kasačného súdu sa otázke dobromyseľnosti práv stavebníka
vyplývajúcich z právoplatného stavebného povolenia venoval napr. vo veci sp. zn. 3Svk/57/2022. I keď
okolnosti veci sp. zn. 3Svk/57/2022 nie sú identické so súdenou vecou, v bodoch 46 až 51 uvedeného
rozsudku sa nachádzajú právne závery, ktoré sú primerane použiteľné aj v súdenej veci, a preto na ne

kasačný senát odkazuje:

„46. Ostatnou námietkou sťažovateľky proti napadnutému rozsudku bolo nesprávne právne posúdenie
týkajúce sa posúdenia primeranosti a udržateľnosti zásahu do právnej istoty sťažovateľky a jej
dobromyseľne nadobudnutých práv, v súvislosti s realizovanou a už zhotovenou stavbou, v dôsledku

rozhodnutia žalovaného (zrušenia právoplatného stavebného povolenia).
47. Kasačný súd v tejto súvislosti upozorňuje, že právna úprava v SSP týkajúca sa správnej žaloby
prokurátora prešla oproti úprave v § 249 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku zmenou, kedy
už ochrana dobromyseľnosti nadobudnutia práv nie je výslovnou zákonnou podmienkou aktívnej
žalobnejlegitimácieprokurátora.Vposudzovanomprípadevšakaniprípadnánámietkadobromyseľnosti

nadobudnutia práv nemohla byť kasačným súdom vyhodnotená ako dôvodná.
48. Kasačný súd nespochybňuje tvrdenia sťažovateľky, že v čase zrušenia stavebného povolenia
na základe protestu prokurátora sporná stavba - „Rekreačný dom Tradícia“ už bola postavená
(zrealizovaná) a začalo k nej kolaudačné konanie. Na druhej strane však kasačný súd dáva do
pozornosti konštatovaný dôvod nezákonnosti stavebného povolenia - nepreukázanie vzťahu/práva

stavby k spornému pozemku, na ktorom bola stavba umiestnená.
49. Z hľadiska dobromyseľnosti stavebníkov kasačný súd považuje za podstatné, že ďalším účastníkom
1) a 2) (v čase podania žiadosti o stavebné povolenie stavebníkom) už zo samotného výpisu z
katastra nehnuteľností muselo byť zrejmé, že nie sú väčšinovými vlastníkmi sporného pozemku, na
ktorom má byť umiestnená stavba. Táto skutočnosť, vyplývajúca z verejne dostupného registra -

katastra nehnuteľností, musela byť zrejmá aj sťažovateľke, keď zmluvne prevzala od menšinových
spoluvlastníkov sporného pozemku, na ktorom mala byť realizovaná stavba, práva a povinnosti
stavebníka. Na už uvedenom nič nemení ani predložená nájomná zmluva. Aj z tejto je zrejmé,
že celkom zjavne neobsahuje žiadne právo stavby, čo muselo byť tiež ďalším účastníkom 1) a 2)zrejmé (bod 3 tohto rozsudku). Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na čl. VI ods. 1 nájomnej zmluvy
a dožadovala sa zohľadnenia povinnosti užívať sporný pozemok primerane jeho druhu, kasačný súd
dodáva, že predmetnú vetu treba čítať v celku. Celá relevantná časť čl. VI ods. 1 nájomnej zmluvy

pritom znie „využívať riadnym spôsobom na poľnohospodárske účely, a to primerane druhu pozemku so
starostlivosťou riadneho hospodára.“ Realizáciu rekreačnej stavby na spornom pozemku nepochybne
nemožno považovať za využívanie sporného pozemku riadnym spôsobom na poľnohospodárske účely.
50. Rovnako podľa kasačného súdu dôvod zrušenia právoplatného stavebného povolenia nie je vo
všeobecnosti čisto formálny (ako nesprávne uvádza sťažovateľka), ale smeruje k ochrane väčšinových

spoluvlastníkov sporného pozemku, ktorí so stavbou na ich pozemku nevyjadrili súhlas, a to aj v prípade,
ak už stavba na spornom pozemku stojí. V tejto súvislosti kasačný súd dáva do pozornosti, že logickým
následkom/výsledkom zrušenia stavebného povolenia malo byť konanie o dodatočnom povolení stavby
- „Rekreačný dom Tradícia“ podľa a nasl. Stavebného zákona (keďže stavba už stojí). § 88a Takéto
konanie by nebolo samoúčelné, keďže v rámci neho bolo potrebné posúdiť existenciu práva ďalších
účastníkov 1) a 2) (resp. sťažovateľky) stavať na spornom pozemku - teda existenciu vôle väčšiny

spoluvlastníkov sporného pozemku nechať sporný pozemok zastavať. Pre úplnosť je potrebné dodať, že
relevantní (nezistení) spoluvlastníci zastúpení ďalším účastníkom 7) už počas pôvodného stavebného
konania komunikovali svoj nesúhlas s predmetnou stavbou (oneskorene podaným odvolaním proti
stavebnému povoleniu - bod 5 tohto rozsudku), pričom tento postoj zastávali počas celého konania o
proteste, v správnom súdnom konaní ako aj v kasačnom konaní. Práve oneskorene podané odvolanie

ďalšieho účastníka 7) proti stavebnému povoleniu bolo dôvodom pre podanie podnetu prokurátorovi
stavebným úradom. Z uvedeného preto kasačnému súdu jednoznačne vyplýva, že zrušenie stavebného
povolenia a nadväzujúce dodatočné povoľovanie spornej stavby tak nebolo/nemohlo byť samoúčelné a
ani formálne v čase rozhodovania správnych orgánov.
51. Kasačný súd s ohľadom na vyššie uvedené preto konštatuje, že v predmetnom prípade princíp

zákonnosti sledovaný protestom prokurátora a zrušením stavebného povolenia nepochybne prevážil
záujmy a práva sťažovateľky nadobudnuté stavebným povolením k stavbe, ktorá mala byť umiestnená
na pozemku, vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka a ani jej právni predchodcovia nemali relevantný
vzťah, resp. právo stavby. Kasačný súd sa preto stotožnil so záverom správneho súdu, že prípadné
prebiehajúce kolaudačné konanie k stavbe - „Rekreačný dom Tradícia“ nespochybňovalo zákonnosť

rozhodnutia žalovaného a ani kompetenciu správneho súdu posúdiť túto zákonnosť.“
99. Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že ak žalobca v správnej žalobe namietal, že zrušením
právoplatného stavebného povolenia v rámci konania o proteste prokurátora boli porušené jeho
dobromyseľne nadobudnuté práva, resp. toto sa udialo v rozpore s princípom proporcionality, túto
otázku mal preskúmať správny súd v rozsahu podanej správnej žaloby, keďže zákon správnym orgánom

neukladá povinnosť a zároveň ani právomoc svoje rozhodovanie v konaní o proteste prokurátora
determinovať uvedeným parametrom. Toto následne dopadá na štandard, ktorý môže byť kladený na
správne orgány v súvislosti s kvalitou odôvodnenia ich rozhodnutí vydaných v takomto konaní (k tomu
pozri toto odôvodnenie vyššie).
100. Vo vyššie uvedenom rozsahu potom vyhodnotil správny súd podané kasačné sťažnosti ako

dôvodné (podľa § 462 ods. 1 SSP v spojení s § 440 ods. 1 písm. g) SSP), a preto pristúpil k zrušeniu
napadnutého rozsudku a k vráteniu veci na ďalšie konanie správnemu súdu.
101. Správny súd v novom konaní opätovne preskúma kvalitu odôvodnenia žalobou napadnutých
rozhodnutí (berúc do úvahy, že správne konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacím
správnym orgánom tvorí podľa rozhodovacej praxe jeden celok - napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky

- sp. zn. 3Sžo/256/2010 zo dňa 08.02.2011 a i.) a ak dospeje k záveru, že tieto sú dostatočne
odôvodnené, posúdi ďalšie žalobné námietky a vo veci rozhodne.
102. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že sám kasačný súd v tomto konaní vstup do práv stavebníka (príp.
iných osôb) zrušením stavebného povolenia neskúmal, nepomeroval zásah do jeho práv vo vzťahu k
nezákonnostiam, ktoré viedli k jeho zrušeniu a pod., keď tieto úkony v rámci pôvodného konania vo veci

nerealizoval ani správny súd. Ak by tak potom „v prvom stupni“ robil najvyšší správny súd, priečilo by
sa to základným princípom kasačného konania.
103. Zároveň však kasačný súd uvádza - to a bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom prejudikoval
posúdenie veci správnym súdom - že i keď práva účastníka konania vyplývajúce z právoplatného
rozhodnutia správneho orgánu (neskôr zrušeného na základe protestu prokurátora) musia požívať

určitú právnu ochranu, táto však nemôže byť absolútna (k tomu porovnaj napr. prevzaté body 50 a 51
rozsudku uvedené v bode 98 vyššie). Pomerovanie požiadavky stability právnych vzťahov - vrátane
práv nadobudnutých z právoplatného stavebného povolenia, resp. výkonu týchto práv - vo vzťahu k
zisteným nezákonnostiam, resp. rozporom s verejným záujmom, musí byť individuálne a podrobnevyhodnocovanévkaždejkonkrétnejveci,keďlenvlastnáskutočnosť,žeurčitúčinnosťvykonalstavebník
na základe právoplatného stavebného povolenia nemôže bez ďalšieho brániť tomu, aby bolo predmetné
(nezákonné) rozhodnuté zrušené.

104. O trovách kasačného konania rozhodne správny súd podľa § 467 ods. 3 SSP.
105. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.