Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2024

Súd: Mestský súd Bratislava III
Spisová značka: 23Cb/64/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311205990
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Maroš Fekete

ECLI: ECLI:SK:MSBA3:2024:1311205990.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava III v konaní pred sudcom Mgr. Marošom Feketem v právnej veci žalobcu: TIPOS,

národná lotériová spoločnosť, a.s., Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 31 340 822, zastúpeného Malata,
Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Twin City Tower, Mlynské nivy 10, Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: LEMIKON LIMITED, Praxandrou 2, Nikózia, Cyperská
republika, identifikačné číslo HE215643, zastúpeného JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o., Staré Grunty
162, Bratislava-Karlova Ves, IČO: 47 233 931, o zaplatenie 13 277 567,55 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 13 277 567,55 eura s úrokom z omeškania vo
výške 10,50 % ročne od 03. 02. 2009 až do zaplatenia v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti

tohto rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v plnej výške, pričom o výške náhrady trov
konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 06. 12. 2010 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 13 277 567,55
eura s úrokom z omeškania vo výške 10,50 % ročne od 03. 02. 2009 až do zaplatenia s odôvodnením,
že dňa 19. 11. 2008 podpísali žalobca a žalovaný Dohodu o urovnaní a prevode know-how (ďalej len

„Dohoda“). V súlade s Dohodou zaplatil žalobca žalovanému sumu 13 277 567,55 eura (= 400 000
000,- Sk). Uvedená suma bola odpísaná z účtu žalobcu v prospech účtu žalovaného dňa 20. 11. 2008.
Žalobca spochybnil platnosť Dohody. Ak by aj Dohoda bola platná, žalovaný listom zo dňa 05. 12. 2008
doručeným žalobcovi dňa 08. 12. 2008 od Dohody odstúpil. Žalobca mal za to, že žalovaný sa na
jeho úkor bezdôvodne obohatil podľa ust. § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko suma 13
277 567,55 eura bola zaplatená bez právneho dôvodu, resp. právny dôvod pre takéto plnenie odpadol.
Žalobca vyzval dňa 02. 02. 2009 žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale žalovaný svoju

zákonnú povinnosť nesplnil a žalobcovi nevydal bezdôvodné obohatenie, ktoré získal na jeho úkor vo
výške 13 277 567,55 eura.

2. Žalovaný sa k podanej žalobe písomne vyjadril, pričom navrhol predmetnú žalobu v celom rozsahu
zamietnuť. Žalovaný uviedol, že žalobca vychádza z tvrdenia, že Dohoda o urovnaní a prevode know-
how zo dňa 19. 11. 2008 (ďalej „Dohoda“) je neplatná a teda plnenie, ktoré na základe tejto dohody
nastalo, je plnenie z neplatného právneho úkonu, resp. z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Žalobca

kombinuje vyššie uvedené dva zákonné tituly nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že
žalobca spochybňuje platnosť Dohody a ak by aj Dohoda bola platná, žalovaný listom zo dňa 05. 12.
2008 od Dohody odstúpil. Žaloba neobsahuje žiadne dôvody údajnej neplatnosti Dohody. Dohoda bola
uzavretá ako platný právny úkon. Je rovnako zrejmé, že plnenie žalobcu na základe Dohody neboloplnením bez právneho dôvodu, a teda žalobca nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. K
uvádzanému plneniu z právneho dôvodu, ktorý odpadol žalovaný poukázal na čl. VII ods. 1, 2 a 3
Dohody. Podľa čl. VII ods. 1 Dohody „v prípade, ak spoločnosť TIPOS poruší svoju povinnosť uhradiť v

plnej výške a včas ktorúkoľvek splátku Sumy urovnania podľa čl. V ods. 3 tejto Dohody..., je spoločnosť
LEMIKON oprávnená odstúpiť od tejto Dohody. Zmluvné strany sa dohodli, že Odstúpením od Dohody
sa Dohoda zrušuje od začiatku, čím nie je dotknuté ustanovenie o zmluvnej pokute a čl. IX ods. 3
tejto Dohody“. Podľa čl. VII ods. 2 posledná veta Dohody: „Odstúpením od Dohody zostáva nárok na
zmluvnú pokutu nedotknutý“. Podľa čl. VII ods. 3 Dohody si zmluvné strany dohodli pre prípad porušenia

povinnostiTIPOSzaplatiťktorúkoľveksplátkusumyurovnaniapodľačl.Vods.3Dohodyzmluvnúpokutu
vo výške 400 000 000,- Sk. Súčasťou dojednania bolo výslovné vyhlásenie žalobcu, že zmluvnú pokutu
považuje žalobca za dojednanú v primeranej výške. Z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe vyplýva,
že žalobca neuhradil druhú splátku sumy urovnania podľa čl. V ods. 3 bod. 2. Dohody, čím došlo k
porušeniu čl. V ods. 3 Dohody, žalovanému tak vzniklo právo jednak na odstúpenie od Dohody, a jednak
právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 400 000 000,- Sk. Na základe dojednania zmluvných

strán sa odstúpenie od Dohody nedotýka platnosti ustanovení o zmluvnej pokute a čl. IX. zmluvy. Nárok
žalovanéhonazaplateniezmluvnejpokutytedazostalzachovanýajpoodstúpeníodDohody.Žalobcasa
mýlil,keďtvrdil,žeodstúpenímodDohodymumalvzniknúťnároknavráteniezaslanejplatby.Tútoplatbu
si ponechal žalovaný titulom zmluvnej pokuty. Zároveň žalovaný poukázal na zánik nároku započítaním.
Žalovaný uskutočnil úkon započítania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia s nárokom na

zaplatenie zmluvnej pokuty listom zo dňa 02. 02. 2009. Skutočnosť zápočtu potvrdil aj žalobca listom zo
dňa 09. 03. 2009, v ktorom výslovne odkazuje na oznámenie žalovaného o započítaní zo dňa 02. 02.
2009. Žalovaný nárok navrhovateľa teda zanikol započítaním. Dohoda o urovnaní a prevode know-how
zo dňa 19. 11. 2008 predstavovala viacero zmlúv (dohôd) zachytených do jednej listiny. Túto skutočnosť
strany aj výslovne uviedli v čl. IX ods. 2 Dohody. Predovšetkým išlo o zmluvy: 1) Dohodu o urovnaní -

zmluvný typ upravený v ust. § 585 Občianskeho zákonníka - výslovne takto označený v záhlaví zmluvy
s odkazom na príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka a 2) Zmluvu o prevode know-how ako
zmluvunepomenovanúpodľaust.§269ods.2Obchodnéhozákonníka-takistotaktovýslovneoznačenú
v záhlaví zmluvy s odkazom na príslušné ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Na základe
uvedeného je potrebné rozlišovať aj právne režimy týchto dvoch zmlúv zachytených v jednej listine.

Zatiaľ čo dohoda o urovnaní je zmluvným typom Občianskeho zákonníka, a teda na práva a povinnosti
ňou založené a s ňou súvisiace sa použije výlučne Občiansky zákonník, zmluva o prevode know-how je
obchodným typom zmluvy, spravujúcim sa Obchodným zákonníkom a aplikácia Občianskeho zákonníka
jenaprávaapovinnostiňouzaloženéibasubsidiárna.Zozneniačl.VDohody,systematickéhozaradenia
pod názov „Urovnanie“, ďalej z výslovného odkazu na ustanovenie Občianskeho zákonníka v čl. V

ods. 4 a v záhlaví zmluvy, ako aj z faktických okolností plnenia žalobcu je zrejmé, že platba 400 000
000,- Sk, ktorá sa uskutočnila dňa 20. 11. 2008, bola plnením z Dohody o urovnaní, teda plnením z
právneho vzťahu, ktorý sa spravuje výlučne úpravou Občianskeho zákonníka (na rozdiel od Dohody o
prevode know-how, ktorá sa primárne vzťahuje úpravou Obchodného zákonníka). Teda aj na otázku
platnosti či neplatnosti Dohody o urovnaní a prípadné posúdenie existencie či neexistencie nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať výlučne úpravu Občianskeho zákonníka.
Menovite aj úpravu ust. § 107 Občianskeho zákonníka. V zmysle ust. § 107 Občianskeho zákonníka sa
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Ak by bola Dohoda o urovnaní
od počiatku neplatná, v takom prípade začala plynúť dvojročná premlčacia lehota v okamihu, kedy

došlo k bezdôvodnému obohateniu, keďže už v tom momente bolo navrhovateľovi známe, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu, ako aj to, kto sa mal obohatiť. Žalobca pravdepodobne sám predpokladal,
že na otázku premlčania jeho nároku je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o
premlčaní, keďže žalobu podal 2 dni pred uplynutím dvojročnej premlčacej lehoty počítanej odo dňa
účinnosti odstúpenia od Dohody (odstúpenie bolo účinné ku dňu 08. 12. 2008 a žaloba bola podaná

dňa 06. 12. 2010). Táto dvojročná premlčacia lehota však mohla byť dodržaná jedine v prípade, ak
by išlo o vrátenie plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol odstúpením od zmluvy - v tom prípade
premlčacia lehota začala plynúť dňa 08. 12. 2008, a teda žalobca stihol podať žalobu včas. Pokiaľ by
ale šlo o plnenie z dohody neplatnej od počiatku, v tom prípade by začala plynúť premlčacia lehota už
dňa 20. 11. 2008, a teda by uplynula cca. 2 týždne pred podaním žaloby. V prípade, ak by teda súd

dospel k záveru, že Dohoda o urovnaní je od počiatku neplatná napriek tomu, že žaloba neobsahuje
v tomto smere žiadne dôvody, žalovaný namietol aj premlčanie nároku žalobcu podľa ust. § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka.3. Žalobca sa k veci vyjadril ešte tak, že žalovaný zastáva názor, že Dohoda o urovnaní a prevode
know - how zo dňa 19. 11. 2008 (ďalej len „Dohoda“) je platná a žalobca nemá žiaden nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. V zmysle článku IX. Dohody si zmluvné strany dojednali, že v súlade s ust. §

275 ods. 1 Obchodného zákonníka všetky zmluvy (dohody) okrem ustanovenia o zmluvných pokutách a
okremčl.IX.ods.3zahrnutédoDohodysúnasebevzájomnezávisléavznik(zánik)ktorejkoľvekztýchto
zmlúv (dohôd) je podmienkou vzniku (zániku) ostatných zmlúv (dohôd). V zmysle čl. VI ods. 3 Dohody
sa zaviazal žalovaný previesť na žalobcu know-how vrátane všetkých práv, ktoré z know-how vznikli a/
alebo vzniknú do účinnosti prevodu know-how na žalobcu v zmysle Dohody. Know-how je definované

v čl. I. Dohody ako súbor osobitných znalostí a skúseností umožňujúci prevádzkovanie číselných a
stávkových hier ŠPORTKA, ŠANCA a MATES (ďalej len „know-how“) tak ako sú potvrdené a vyplývajú
z „Dodatku k dohode o majetkovém vyspořádání“ podpísaným medzi Športka, a.s. a Sazka, a.s. dňa
19. 11. 2001 (ďalej len „Dodatok č. 1“) a sú opísané v znaleckom posudku č. 1/2002 vypracovanom
znalkyňou Ing. Gabrielou Zahatňanskou (ďalej len „Znalecký posudok“). Žalobca namietal, že know-how
tak ako je definované v Dohode nikdy neexistovalo a žalovaný k nemu nikdy ani nemohol vykonávať

akékoľvek práva, ktoré by mu umožňovali know-how prevádzať na tretiu osobu (žalovaného). Otázka
existencie know-how a práv s týmto spojených je posudzovaná v konaní o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora, ktoré je vedené na Najvyššom súde pod č.k. IMObdo V/13/1011. Mimoriadne
dovolanie generálny prokurátor podal proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 03. 2007
č.k. 29Cb 1/2000-1117 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 07. 08. 2008 č.k.

3Obo 141/2007-1236. V mimoriadnom dovolaní je namietaná samotná existencia know-how ako aj jeho
vymedzenie v Znaleckom posudku. Žalobca sa v celom rozsahu stotožnil s obsahom mimoriadneho
dovolania a poukázal najmä na skutočnosť, že Znalecký posudok neobsahuje riadnu definíciu know-
how, tak aby bolo možné toto ako určitý a určiteľný súbor vedomostí a znalostí prevádzať na tretiu
osobu. Rovnaké platí aj o Dodatku č. 1. O mimoriadnom dovolaní už Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozhodol dňa 30. 11. 2010. Toto rozhodnutie však bolo následne zrušené pre porušenie práv žalobcu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Nálezom Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veci č.k. III ÚS 212/2011 zo dňa 18. 10. 2011 (ďalej len „Nález“). Žalobca
poukázal na skutočnosť, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky, preskúmavajúc iba súlad napadnutého

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s Ústavou Slovenskej republiky, vyjadril v Náleze
značné pochybnosti určitosti vymedzenia know-how, ako aj o jeho samotnej existencii. S ohľadom na
uvedené žalobca namietal, že know-how ako predmet prevodu nie je v Dohode vymedzené určite a ani
určiteľne. Neurčitosť predmetu právneho vzťahu je v zmysle ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka
zákonnou prekážkou vzniku akéhokoľvek zmluvného vzťahu. Žalobca namietal platnosť prevodu know-

how, ako je toto uvádzané v Dohode. Ak nie je platne dohodnutý prevod know-how, spôsobuje toto v
zmysle ust. § 275 ods. 1 Obchodného zákonníka aj neplatnosť všetkých závislých zmlúv (dohôd). V
súladesuvedenýmžalobcanamietalplatnosťDohodyakotakejčodomateriálnychzáväzkovzmluvných
strán v nej obsiahnutých. Partikulárne namieta žalobca neplatnosť urovnania a všetkých súvisiacich
práv a povinností zmluvných strán v zmysle čl. V. Dohody. Žalovaný namietal, že proti nároku žalobcu

na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy si započítal svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa
čl. VII. ods. 3 Dohody. Žalobca mal za to, že žalovanému nikdy nevznikol nárok na zmluvnú pokutu,
nakoľko žalobca neporušil žiadnu povinnosť, ktorú mala zmluvná pokuta zabezpečovať. Nikdy neboli
platne dojednané akékoľvek záväzky žalobcu v zmysle čl. V. Dohody. Žalobca nikdy nemal povinnosť
plniť záväzky voči žalovanému v zmysle ustanovení čl. V. ods. 3 Dohody. Ak žalobca uvedený záväzok

nemal, nemôže byť jeho nesplnenie dôvodom na odstúpenie od Dohody v zmysle jej ustanovení čl.
VII. ods. 1, resp. dôvodom na vznik nároku na zmluvnú pokutu v zmysle čl. VII. ods. 3 Dohody. Ak
nebola platne dohodnutá zabezpečovaná povinnosť, nemožno si uplatniť nárok na zmluvnú pokutu,
ktorá zabezpečuje riadne plnenie uvedeného plnenia. Z uvedeného dôvodu žalobca namietal, že
žalovanému nevznikol nárok na zmluvnú pokutu, nakoľko žalobca neporušil žiadnu svoju povinnosť.

Ak žalovanému nevznikol nárok na zmluvnú pokutu, žalovaný nemal voči žalobcovi žiadnu splatnú
pohľadávku, ktorú by si mohol započítať voči pohľadávke žalobcu na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy.
Právny úkon žalovaného zo dňa 02. 02. 2009, ktorým vykonal zápočet vzájomných pohľadávok so
žalobcom nie je právne relevantný, nakoľko neexistovala v danom čase žiadna splatná pohľadávka
žalovaného voči žalobcovi a k započítaniu nedošlo. Právnym úkonom žalovaného zo dňa 02. 02. 2009

neprišlo k zániku pohľadávky žalobcu na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy. V zmysle ust. § 1 a
nasl. Obchodného zákonníka možno vzťahy medzi žalobcom a žalovaným definovať ako obchodné
záväzkové vzťahy. Uvedené platí s ohľadom na osoby žalobcu a žalovaného ako podnikateľov, ako
aj s ohľadom na povahu regulovaných vzťahov, keďže pri ich vzniku bolo zrejmé s prihliadnutím navšetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Vo vymedzenom rámci je potrebné na všetky
vzťahy záväzkové medzi žalobcom a žalovaným aplikovať primárne Obchodného zákonníka ako lex
specialis a len subsidiárne aplikovať Občiansky zákonník ako lex generalis. V zmysle vyššie uvedeného

mal žalobca za to, že Dohoda ako taká je neplatná a plnenie, ktoré bolo z jeho strany realizované voči
žalovanému je plnením z neplatnej zmluvy. Aj ak sa na ustanovenia Dohody týkajúce sa urovnania
aplikuje Občiansky zákonník, ide iba o aplikáciu subsidiárnu. Všetky súvisiace otázky, ktoré sú upravené
v Obchodnom zákonníku sú regulované práve touto právnou normou. Nie je možné súhlasiť názorom,
že otázka platnosti urovnania, ako aj všetky súvisiace vzťahy dohodnuté (neplatne) v Dohode sa

spravujú výlučne ustanovením Občianskeho zákonníka. To, že Obchodný zákonník neupravuje osobitne
premlčaciu lehotu pre vydanie bezdôvodného obohatenia neznamená, že sa na takýto právny vzťah
aplikujú ust. § 107 Občianskeho zákonníka. Právna teória ako aj prax dlhodobo polemicky hodnotili
povahu vzťahov týkajúcich sa vydania bezdôvodného obohatenia v rámci obchodných záväzkových
vzťahov. Absolútne prevládajúci a judikatúrou akceptovaný záver je, že na otázku premlčania nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia sa v rámci obchodných záväzkových vzťahov vzťahuje komplexná

úprava premlčania v zmysle Obchodného zákonníka. V posudzovanom prípade je potrebné aplikovať
úpravu začiatku plynutia premlčacej lehoty podľa ust. § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka a všeobecnú
premlčaciu lehotu štyri roky podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka. Žalobca mal za to, že Dohoda je
obchodným záväzkovým vzťahom a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa na daný vzťah aplikovali
len subsidiárne v nevyhnutnom rozsahu. Akékoľvek nároky z neplatnosti Dohody sú nárokmi z

obchodných záväzkových vzťahov a aplikujú sa na ne výlučne ustanovenia Obchodného zákonníka.
Žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia ako plnenia z neplatnej zmluvy bola podaná včas, v
rámci štvorročnej premlčacej lehoty. Nakoľko je otázka existencie know-how a určitosti jeho vymedzenia
otázkou posudzovanou v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vedenom na
Najvyššom súde Slovenskej republiky pod č.k. IMObdo V/13/1011 a je právne významná pre posúdenie

nárokov uplatnených žalovaným v súvisiacich konaniach voči žalobcovi, ako aj pre posúdenie podstaty
nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní, žalobca navrhol súdu konanie prerušiť, nakoľko prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.

4. Žalovaný sa k veci vyjadril ešte tak, že tvrdenie žalobcu o neexistencii know-how či neurčitosti Dohody

pre nedostatočnú identifikáciu know-how je v plnom rozsahu nepravdivé. V dohode totiž zmluvné strany
jednoznačne identifikovali know-how, ktoré je predmetom Dohody a súčasné tvrdenia žalobcu sú len
účelovými tvrdeniami v snahe zavádzať súd vo veci oprávnených nárokov žalovaného. Zmluvné strany
jednoznačne know-how definovali v čl. 1 Dohody, kde know-how zaradili medzi definície pojmov, ktoré
sú obsiahnuté v Dohode. Podľa tejto definície know-how predstavoval „súbor osobitných znalostí a

skúsenostíumožňujúcichorganizáciuaprevádzkovaniečíselnýchastávkovýchhierŠPORTKA,ŠANCA
a MATES, tak ako sú potvrdené a vyplývajú z Dodatku č. 1 a opísané v Znaleckom posudku“. Rovnako
zmluvné strany definovali, čo zahŕňa pojem Dodatok č. 1 ako i Znalecký posudok, a teda, že ide o
Dodatok k Dohode o „majetkovém vypořádání“ podpísaný medzi pôvodným veriteľom Športka, a.s. a
spoločnosťou Sazka, a.s. zo dňa 19. 11. 2011 a rovnako, že Znalecký posudok znamená znalecký

posudok č. 1/2002 vypracovaný znalkyňou Ing. Gabrielou Zahatňanskou dňa 29. 07. 2002. Zmluvné
strany teda zjavne know-how v plnom rozsahu definovali a identifikovali a na účely jeho jednoznačnej
identifikácie odkázali na listiny, ktoré boli zmluvným stranám v plnom rozsahu známe, a ktoré podrobne
predmetné know-how popisovali. Know-how bolo preto v zmysle uvedeného v Dohode definované
úplne jednoznačne. Rovnako existenciu a určitosť know-how potvrdzovali i právoplatné rozsudky súdov,

na ktoré zmluvné strany v Dohode odkazovali, a na základe ktorých práve túto Dohodu uzatvárali.
Okrem uvedeného v čl. IX. v bode 11 Dohody zmluvné strany výslovne prehlásili, že „Dohodu si
pozorne prečítali, jej obsahu porozumeli a táto dohoda predstavuje skutočnú a slobodnú vôľu zbavenú
akéhokoľvek omylu. Svoje prejavy vôle obsiahnuté v Dohode účastníci Dohody považujú za určité a
zrozumiteľné, vyjadrené nie v tiesni a nie za nápadne nevýhodných podmienok...“. Taktiež podľa čl. VI.

bodu 3 posledná veta Dohody je obdobným nepochybným prehlásením žalobcu, že predmet Dohody
bol v plnom rozsahu identifikovaný a žalobcovi známy. Žalobca výslovne v uvedenom ustanovení
týkajúcom sa prevodu know-how uviedol, že „Spoločnosť TIPOS preberá know-how bez akýchkoľvek
výhrad a podmienok...". Z uvedeného je preto nepochybné, že žalobca pri podpise dohody nemal nijaké
pochybnosti o určitosti predmetu Dohody o určitosti know-how, Dohodu považoval v plnom rozsahu

za určitú a zrozumiteľnú a uzatvorenú bez omylu. Súčasná argumentácia žalobcu je preto zjavne
účelová a už i týmito prehláseniami žalobcu v plnom rozsahu vyvrátená. V zmysle uvedeného okrem
toho, že definícia know-how obsiahnutá v Dohode je jednoznačným dôkazom o určitosti know-how
spolu s Dodatkom č. 1 a Znaleckým posudkom, a tým i dôkazom o určitosti Dohody, vyššie uvedenéprehláseniažalobcuvDohodesúrovnakozjavnýmpotvrdenímojejurčitosti.Akékoľveksúčasnéopačné
tvrdenia žalobcu sú preto nepochybne tvrdeniami, ktoré nemôžu požívať právnu ochranu. Podľa ust.
§ 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku, nepožíva právnu ochranu. Nemožno preto v súčasnosti priznať takejto námietke žiadnu právnu
relevanciu. V tejto súvislosti poukázal i na rozpor takejto námietky žalobcu s dobrými mravmi, ako i s
ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Určitosť predmetu know-how potvrdili i právoplatné rozhodnutia
súdov v predmetnej veci, t.j. rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 29Cb/l/2000 zo dňa 01. 03. 2007
a rozsudok Najvyššieho súdu SR, č.k. 3Obo 141/2007 zo dňa 07. 08. 2008, ktorým Najvyšší súd SR

potvrdil prvostupňový rozsudok. Na tieto právoplatné rozsudky zmluvné strany v Dohode odkazovali, a
to i vo veci know-how a na základe týchto rozsudkov zmluvné strany práve túto Dohodu i uzatvárali.
Identifikácia know-how bola teda stranám nepochybne známa i z predmetných rozsudkov, pretože
práve toto know-how, ktoré bolo predmetom týchto rozsudkov, zmluvné strany vysporiadavali. Uvedené
právoplatné rozsudky nepochybne potvrdzujú určitosť know-how, keďže za jeho neoprávnené užívanie
súdyzaviazaližalobcu(vtedyžalovaný)zaplatiťvprospechžalovaného(vtedyžalobca)škodu.Následne

vydaný rozsudok Najvyššieho súdu SR, č.k. IMObdo V/ 22/2008 zo dňa 30. 11. 2010 bol Ústavným
nálezom ÚS SR, č.k. III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. 10. 2011 v plnom rozsahu zrušený. Z uvedeného
vyplýva, že jedinými právoplatnými a záväznými rozhodnutiami sú právoplatné rozsudky prvého a
druhého stupňa, ktoré sú v súčasnosti i v plnom rozsahu vykonateľné. Ku dňu 02. 12. 2009 pominuli
účinky odkladu vykonateľnosti týchto právoplatných súdnych rozhodnutí, o ktorý požiadal v predmetnej

veci Generálny prokurátor dňa 02. 12. 2008 spolu s podaním mimoriadneho dovolania, pretože odklad
vykonateľnosti nastáva rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní, najneskôr však uplynutím 1 roka od
doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu, ak dovolací súd nerozhodne o predĺžení tejto
lehoty. V zmysle uvedeného táto jednoročná lehota uplynula dňom 02. 12. 2009. Zároveň, i keď rozsudok
dovolacieho súdu bol v plnom rozsahu zrušený a odvolávať sa teda na jeho obsah je nepochybne

neprípustné treba uviesť, že tvrdenie žalobcu o tom, že dovolací súd spochybnil existenciu know-how
je rovnako nepravdivé. Dovolací súd totiž vôbec nespochybnil existenciu know-how a ani jeho určitosť,
ale len jeho ocenenie. Pre súd sú smerodajné a záväzné len právoplatné súdne rozhodnutia, a preto pri
akomkoľvek právnom hodnotení veci je súd povinný vychádzať jedine z týchto právoplatných súdnych
rozhodnutí. Zároveň nemôže byť pre súd irelevantné, že dohoda o urovnaní je dvojstranný právny úkon,

ktorým si zmluvné strany odsúhlasujú urovnanie sporných alebo pochybných práv. Zmluvné strany sa
v danom prípade dohodli (okrem iného), že know-how, ktoré bolo medzi stranami pôvodne sporné,
a ktorého existenciu následne potvrdili súdy, nebudú ďalej spochybňovať a toto know-how (pôvodne
sporné) prevedú do vlastníctva žalobcu. Výslovne zmluvné strany zároveň uvedené i konštatujú v
čl. III. v bode 3 Dohody, že „Dohoda je uzatvorená za účelom odstránenia akýchkoľvek pochybností

ohľadom vzájomných práv a povinností vyplývajúcich zo Sporu a z Rozsudku NS“. Podľa ust. § 586
ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné po uzatvorení Dohody spochybňovať to, čo je medzi
stranami sporné alebo pochybné, a to ani keby konali v omyle. Rovnako podľa ust. § 586 ods.
2 Občianskeho zákonníka urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca platnosť ani v prípade, že
dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo v čase dojednania urovnania nemala.

Už i z tohto dôvodu nie je možné vznášať zo strany žalobcu k takto dohodnutému know-how, ktorého
spornosť a pochybnosť Dohodou v plnom rozsahu odstránili, žiadne výhrady. Žalovaný dohodu uzatváral
nepochybne dobromyseľne. Dohoda bola preto v plnom rozsahu platná po celú dobu svojho trvania. V
zmysle vyššie uvedeného nie je žiaden dôvod na prerušenie súdneho konania. Pre zmluvné strany bola
nepochybne Dohoda v plnom rozsahu určitá. Rovnako i pre súdy bolo know-how v plnom rozsahu určité,

keďže súdy zaviazali žalobcu plniť za neoprávnené užívanie tohto know-how v prospech žalovaného.
Pre súd sú tieto právoplatné rozsudky prvého a druhého stupňa v plnom rozsahu záväzné, a preto
akékoľvek iné hypotézy žalobcu sú pre súd irelevantné. Prerušenie konania by bolo porušením týchto
ustanovení, ako i ústavného práva žalovaného na účinnú súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.
Žalovaný si započítal svoju pohľadávku na zmluvnú pokutu voči žalobcovi vyplývajúcu z Dohody, a

to s pohľadávkou žalobcu voči žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému
vzniklo titulom odstúpenia od Dohody. Obidve tieto vzájomné pohľadávky vznikli, boli splatné a spôsobilé
zápočtu, a preto nič žalovanému nebránilo uskutočniť predmetný zápočet. Žalovaný oznámil žalobcovi
tento zápočet listom zo dňa 02. 02. 2009, pričom účinnosť tohto zápočtu žalovaný určil na deň 16. 03.
2009. Dokonca žalobca v súlade s týmto zápočtom i konal, a teda uznal ho za platný, keďže dňa 09.

03. 2009 adresoval žalovanému list, ktorým v súlade s týmto vykonaným zápočtom žiadal žalovaného,
aby mu žalovaný doručil daňové doklady na účely zosúladenia stavu v účtovníctve v dôsledku tohto
zápočtu, aby si v súlade s týmto zápočtom opravil svoj daňový základ. List žalobcu zo dňa 09. 03.
2009 je preto v plnom rozsahu i uznaním záväzku v zmysle ust. § 323 Obchodného zákonníka. Vzmysle vyššie uvedeného v plnom rozsahu trval ako na určitosti Dohody, tak i na platnosti zápočtu
žalovaného vzájomných pohľadávok zo dňa 02. 02. 2009, podľa ktorého účinnosť započítania nastala
ku dňu 16. 03. 2009. Z opatrnosti však, pokiaľ by súd posúdil zápočet vzájomných pohľadávok zo dňa

02. 02. 2009 za neplatný, uplatnil si kompenzačnú námietku „in eventum“ len pre prípad, ak súd posúdi
uvedený zápočet za neplatný, pretože si ním žalovaný započítava pohľadávku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému vzniklo titulom odstúpenia od Dohody s judikovanou
pohľadávkou žalovaného, ktorá vyplýva z právoplatných súdnych rozhodnutí. Predmetom zápočtu z
opatrnosti sú teda vzájomné pohľadávky žalobcu a žalovaného, konkrétne pohľadávka žalobcu voči

žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške istiny 13 277 567,55 eura (= 400 000
000,- Sk), ktoré žalovanému vzniklo titulom odstúpenia od Dohody, a ktoré si žalobca uplatnil žalobou
a pohľadávka žalovaného predstavujúca sumu vo výške istiny 33 302 785,50 eura (= 1 003 279 719,-
Sk), ktorá vyplýva z právoplatných súdnych rozhodnutí, t.j. z Rozsudku Krajského súdu v Bratislave,
č.k. 29Cb/l/2000 zo dňa 01. 03. 2007, ktorý bol potvrdený Rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č.k. 3Obo
141/2007 zo dňa 07. 08. 2008. V zmysle tohto zápočtu pohľadávka žalobcu voči žalovanému v plnom

rozsahu zaniká. Pohľadávka žalovaného voči žalobcovi realizáciou tohto zápočtu zaniká v časti, v ktorej
sa vzájomne kryje s pohľadávkou žalobcu, a teda pohľadávka žalovaného sa realizáciou tohto zápočtu
znižuje o sumu 13 277 567,55 eura (= 400 000 000,-Sk).

5. Dňa 22. 02. 2012 vydal tunajší súd uznesenie č.k. 23Cb 64/2011-405, ktorým „prerušil konanie

do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní č.k. IMObdo V/13/2011 o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora v právnej veci navrhovateľa v 1. rade FIVE X, a.s. a navrhovateľa
v 2. rade LEMIKON LIMITED proti odporcovi TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a.s. o zdržanie
sa nekalosúťažného konania, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia a poskytnutie
primeraného zadosťučinenia“ s odôvodnením, že v uvedenom konaní č.k. IMObdo V/13/2011, vedenom

Najvyšším súdom SR, sa rieši otázka existencie samotného know-how z Dohody o urovnaní a prevode
know-how zo dňa 19. 11. 2008, na základe ktorej prišlo k plneniu v prospech žalovaného, pričom
vyriešenie uvedenej otázky skutkovo súvisí s týmto sporom (priamo so základom sporu), pričom jej
vyriešenie má podstatný význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uvedené uznesenie tunajšieho súdu potvrdil ako vecne
správne uznesením č.k. 3Cob/113/2012-420 zo dňa 31. 05. 2012.

7. Dňa 08. 09. 2015 vydal tunajší súd uznesenie č.k. 23Cb 64/2011-449 v spojení s opravným uznesením
č.k. 23Cb 64/2011-462 zo dňa 30. 09. 2015, ktorým „prerušil konanie do právoplatného skončenia

konania, vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 29Cb 1/2000“ s odôvodnením, že Najvyšší
súd SR ako dovolací súd uznesením č.k. IMObdoV 13/2011 zo dňa 19. 03. 2015, právoplatným dňa
18. 06. 2015 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 3Obdo 141/2007-1236 zo dňa 07. 08. 2008
a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 29Cb 1/2000-1117 zo dňa 01. 03. 2007 a vec vrátil (v
rozsahu zrušenia) Krajskému súdu v Bratislave ako súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyššie

citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená prerušenie
konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Prerušenie konania je v tomto prípade na úvahe súdu a
je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd najskôr zváži možnosť
iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť, pričom skúma, či prebieha
iné konanie a či sa v tomto inom prebiehajúcom konaní rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu. Zároveň platí, že musí ísť o takú otázku, ktorú si súd sám nemôže (resp. nevie) ako
predbežnú otázku vyriešiť, alebo ktorá tvorí vec iného prebiehajúceho konania (napr. pri určovacích
žalobách), o ktorej súd rozhodne vo výroku svojho rozhodnutia vo veci samej, čím sa založí ohľadom
vyriešenia takejto otázky prekážka res iudicatae (veci rozhodnutej), a jej vyriešením budú viazané aj
ostatné súdy, čím sa zabráni dvojitému prejednávaniu a rozhodovaniu tejto otázky. Tak, ako nedochádza

k vylúčeniu účastníka konania z realizácie jeho procesných oprávnení postupom súdu, ktorý konanie
prerušil, nedochádza ani k odňatiu možnosti pred súdom konať ani procesným postupom súdu, ktorý
konanie neprerušil. Keďže Najvyšší súd SR uznesením č.k. IMObdoV 13/2011 zo dňa 19. 03. 2015,
právoplatným dňa 18. 06. 2015 rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora tak, že zrušil
všetky doteraz vydané rozsudky nižších súdov a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave ako súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, nebola právoplatne vyriešená otázka existencie samotného know-how, ktoré
bolo predmetom prevodu na základe Dohody o urovnaní a prevode know-how zo dňa 19. 11. 2008.
Nakoľko vyriešenie uvedenej otázky skutkovo súvisí s týmto sporom (priamo s jeho základom) a má
podstatný význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, súd z uvedeného dôvodu prebiehajúce konanievedené na tunajšom súde pod sp. zn. 23Cb 64/2011 prerušil až do právoplatného skončenia konania
vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 29Cb 1/2000.

8. Žalobca sa po odpadnutí dôvodu prerušenia konania a pokračovania v konaní súdom vyjadril ešte tak,
že k námietke protistrany ohľadom nedostatku právomoci súdov SR prejednať predmetnú vec poukázal
na ustanovenia Brusel 1, kde sa uvádza, že takáto námietka patrí strane sporu pri prvom úkone, ktorá
jej v konaní patrí. Rovnako poukázal na čl. IX. ods. 8 Dohody, kde prišlo k dohode o pôsobnosti súdu SR
na prejedávanie sporov medzi stranami a že počas celého konania neprišlo k žiadnej zmene právnych

predpisov týkajúcich sa know-how. Strany sporu sú viazané právoplatnými rozhodnutiami súdov o tom,
či žalovaný disponoval know-how.

9. Žalovaný sa po odpadnutí dôvodu prerušenia konania a pokračovania v konaní súdom vyjadril ešte
tak, zdôraznil zásadu „Ius ex iniuria non orfitur" (právo nevzniká z bezprávia), pretože pri rozdelení
Československakudňu01.01.1993saukázalrozdielnymanažérskyprístupčeskej(Klaus)aslovenskej

(Mečiar) strany. Výsledkom bolo, že takmer všetky dôležité federálne subjekty, majetok a práva sa ocitli
v českých rukách. Od Československých aerolínií cez sídla podnikov zahraničného obchodu (boli v
Prahe a zostali Česku), ambasády v kľúčových krajinách, väčšinu použiteľného vybavenia armády až po
nástupníctvo v A skupine MS v hokeji. Súčasťou tohto zo slovenskej strany zbabraného procesu bolo aj
oddelenie slovenskej časti lotérie dovtedy prevádzkovanej firmou SAZKA, a.s., ktorá založila slovenskú

dcérsku spoločnosť Športka, a.s., ktorá sa stala majiteľom všetkých práv a know-how k lotérii, pričom
poskytovala služby a licencie spojené s prevádzkovaním číselných lotérií slovenskej štátnej spoločnosti
Tipos, a.s. Štátny Tipos mal na prevádzkovanie lotérií licenciu, ale nemal k nej práva ani know-how.
Za tie na základe zmluvy platil Športke. Po návrate Vladimíra Mečiara k moci po krátkom intermezze
Moravčíkovej vlády na konci roku 1994 padlo politické rozhodnutie “opraviť” manažérske zlyhanie pri

delení Sazky tak, že si štát práva jednoducho ukradne. Tipos prestal v r. 1996 Športke platiť za služby,
zaregistroval si “vlastné” ochranné známky nápadne podobné ochranným známkam Športky a technicky
začal prevádzkovať lotérie vo vlastnej réžii bez vysporiadania práv patriacim Športke. Športka bola od
výnosov z lotérie a z práv jej patriacich úplne odstrihnutá. Športka preto podala na Tipos žalobu, s
ktorou bola na slovenských súdoch úspešná. Po prvostupňovom rozsudku v marci 2007 pohľadávku

Športky odkúpila cyperská spoločnosť Lemikon Limited. Spor sa právoplatne skončil v auguste 2008
rozsudkom Najvyššieho súdu SR. Súd prikázal Tiposu zaplatiť Športke vyše 1 miliardu Sk plus úroky,
spolu necelé 2 miliardy Sk (66 mil. eur). Žalobca a žalovaný uzavreli dohodu o splácaní dlhu (Dohoda
o urovnaní a prevode know-how) v dvoch častiach, z ktorých prvú vo výške cca. 400 miliónov Sk
žalobca aj zaplatil. Následne sa veci ujali médiá, ktoré začali vyvíjať nátlak na vedenie žalobcu a vládu

SR, aby zvrátili právoplatne skončený spor, čo však podľa vtedy platných predpisov nebolo možné.
Vládna väčšina (SMER) preto v roku 2008 schválila účelovú zmenu Občianskeho súdneho poriadku
(“Lex Tipos”), ktorou pridala generálnemu prokurátorovi (Dobroslav Trnka) právomoc zamedziť exekúcii
súdom právoplatne priznanej pohľadávky. Generálny prokurátor aj novú právomoc a politické prianie
okamžite vykonal, čím sa začal proces menenia pravidiel nie počas hry, ale po skončení hry tak, aby sa

súdne konanie opakovalo dovtedy, kým sa nedosiahne štátom želaný výsledok. Tento výsledok sa po
sérii zásahov parlamentu, Najvyššieho súdu aj Ústavného súdu (Ústavný súd sa napríklad vyjadroval
k metodike znaleckého dokazovania, čo je udalosť unikátna a samozrejme tak urobil v neprospech
žalovaného) dosiahol tak, že výsledkom politického tlaku na súdy a účelových zákonných zmien bol
obrat o 180 stupňov. Najvyšší súd všetky nároky žalobcu odmietol. Ústavný súd proti tejto manipulácii

práva neposkytol ochranu. Žalovaný mal zato, že bol a je oprávneným majiteľom pohľadávky voči
žalobcovi. Pohľadávka vznikla porušením zmluvy a práv duševného vlastníctva Športky k číselným
lotériám prevádzkovaným žalobcom. Pohľadávka bola riadne súdmi potvrdená. Iba sériou účelových
krokov - menenia zákonov, politického a mediálneho nátlaku na súdy - došlo k dnešnému stavu, ktorý
žalovaný považuje za exemplárny príklad porušenia práva na súdnu ochranu. Štát sa nesprával ako

nezávislý arbiter a strážca práva, ale ako rozhodca, ktorý píska vlastný zápas v svoj vlastný prospech.
Takéto praktiky sú v právnom štáte neprípustné. Žalovanému je jasné, že v rámci slovenskej jurisdikcie
sa práva nedomôže. Naďalej však tvrdí, že v súlade s vyššie citovanou zásadou Ius ex iniuria non orfitur
súd nemá poskytnúť ochranu nároku, ktorý vznikol porušením práva. Žaloba bola podaná predčasne a
v čase jej podania (dňa 06. 12. 2010) bol právoplatný dovolací rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1MObdoV/22/2008 zo dňa 30. 11. 2010, ktorým Najvyšší súd mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora v časti smerujúcej proti rozsudku súdu prvej inštancie a rozsudku odvolacieho
súdu, ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 14 122 409,21 eura (t.j. 425
451 700,- Sk istiny) zamietol a v ostatnej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie a rozsudokodvolacieho súdu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V tejto
časti sa vtedy žalovanému priznaný nárok kryl s pôvodným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č.k. 29Cb1/00 zo dňa 01. 03. 2007 a v súlade s výslovným dojednaním čl. IX ods. 3 Dohody išlo

aj o plnenie z vtedy právoplatného rozsudku. Žalobou uplatnený nárok bol v čase podania v celom
rozsahupokrytýprávoplatnýmrozsudkom,nebolopretomožnéuplatniťnároknavydaniebezdôvodného
obohatenia a konajúci súd mal žalobu ako predčasne podanú zamietnuť. Bez ohľadu na neskoršie
zrušenie právoplatného rozsudku zaväzujúceho žalobcu na plnenie Dohoda o urovnaní a prevode know-
how zo dňa 19. 11. 2008 predložená súdu žalobcom obsahovala okrem iného platné a určité uznanie

záväzku žalobcu voči žalovanému s náležitosťami podľa ust. § 323 Obchodného zákonníka vo výške
prevyšujúcej žalobou uplatnený nárok. Právne účinky tohto uznania dlhu nastali a do dnešného dňa
trvajú. Žalobca tvrdil, že vzťah z údajne neplatnej dohody je vzťahom obchodnoprávnym, a preto nárok
nie je premlčaný. Žalobca však nikdy neprodukoval presvedčivé dôvody, podľa ktorých by mala byť
Dohoda urovnaní a prevode know-how od počiatku neplatná, sám v žalobe pripustil, že “ak by aj Dohoda
bola platná, žalovaný listom zo dňa 05. 12. 2008 doručeným žalobcovi dňa 08. 12. 2008 od Dohody

odstúpil”. Medzi stranami nie je sporné, že k zaplateniu žalovanej sumy došlo dňa 20. 11. 2008, teda
pred odstúpením od Dohody. Uplatnený nárok preto nemôže byť bezdôvodným obohatením. V tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Obdo V 2/2007, kde sa uvádza, že „Na
rozdiel od právnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, kde účinným
odstúpením sa zrušuje zmluva od začiatku (§ 48 ods. 2), sa odstúpením od zmluvy v obchodných

vzťahoch zmluva podľa § 351 ods. 1 Obch. zák. zrušuje a účinky odstúpenia nastávajú až momentom
odstúpenia (ex nunc). Plnenie, poskytnuté pred zrušením zmluvy nie je plnením z neplatnej zmluvy, preto
na usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa
§ 451 a nasl. Obč. zák.“. Ak je vzťah sporových strán občianskoprávnym, potom je nárok premlčaný.
Ak je vzťah sporových strán obchodnoprávny, potom žalobca nemá nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia.

10. Nakoľko právni zástupcovia strán sporu nemali na pojednávaní konanom dňa 02. 10. 2024 ďalšie
návrhy na dokazovanie, pričom po ich záverečných vyjadreniach súd nepovažoval za potrebné vykonať
ďalšie dôkazy, súd podľa ust. § 182 C.s.p. vyhlásil dokazovanie za skončené a podľa ust. § 219 ods. 2

druhej vety C.s.p. odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 23. 10. 2024, na ktorom
rozsudok vo veci samej vyhlásil.

11.Súdvykonaldokazovanielistinnými dôkazmi,ato:dohodouourovnaníaoprevodeknow-howzodňa
19.11.2008,debetnýmavízomkzahraničnejplatbezodňa20.11.2008,prehľadomdávkyzahraničných

príkazov zo dňa 20. 11. 2008, oznámením o odstúpení zo dňa 05. 12. 2008, žiadosťou žalobcu o
zaslanie daňových dokladov zo dňa 09. 03. 2009, oznámením žalovaného o započítaní pohľadávok
zo dňa 02. 02. 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 23Cb 1/2000-1117 zo dňa 01. 03.
2007, rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 3Obo 141/2007 zo dňa 07. 08. 2008, Nálezom Ústavného
súdu SR č.k. III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. 10. 2011, uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 1MObdo

V/22/2008 zo dňa 26. 10. 2009, rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 5Obo 20/2018 zo dňa 13. 08.
2019, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 7Cbs 1/2011-2047 zo dňa 25. 04. 2018, uznesením
Najvyššieho súdu SR č.k. 1ObdoV/2/2020 zo dňa 21. 10. 2020, opravným uznesením Najvyššieho súdu
SR č.k. 1ObdoV/2/2020 zo dňa 19. 01. 2021, a výpisom z obchodného registra spoločností žalobcu a
žalovaného a zistil v tomto rozsudku uvádzaný skutkový stav.

12. Podľa ust. § 1 ods. 1 Obchodného Zákonníka (ďalej len „Obch. Z.“) tento zákon upravuje postavenie
podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

13. Podľa ust. § 1 ods. 2 Obch. Z. právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami

tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov
občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných
zvyklostí , a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

14. Podľa ust. § 261 ods. 1 Obch. Z. táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi,

ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

15. Podľa ust. § 265 Obch. Z. výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu.16. Podľa ust. § 269 ods. 2 Obch. Z. účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako
typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

17. Podľa ust. § 272 ods. 1 Obch. Z. zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch
ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana je pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu,
aby sa zmluva uzavrela v písomnej podobe.

18. Podľa ust. § 275 ods. 1 Obch. Z. ak sú uzavreté viaceré zmluvy pri tom istom rokovaní alebo zahrnuté
do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne.

19. Podľa ust. § 275 ods. 2 Obch. Z. ak však z povahy alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených
v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú na sebe vzájomne závislé, vznik každej
z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než

splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s
obdobnými právnymi účinkami.

20. Podľa ust. § 323 ods. 1 Obch. Z. ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa,
že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď

pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

21. Podľa ust. § 323 ods. 2 Obch. Z. za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony
uvedené v § 407 ods. 2 a 3.

22. Podľa ust. § 394 ods. 2 Obch. Z. pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy
začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.

23. Podľa ust. § 397 Obch. Z. ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri
roky.

24. Podľa ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) občiansky zákonník upravuje
majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako
aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné
zákony.

25. Podľa ust. § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
bezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými
mravmi.

26. Podľa ust. § 37 ods. 2 OZ právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.

27. Podľa ust. § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil.

28. Podľa ust. § 107 ods. 3 OZ ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť
všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník
mohol premlčanie namietať.

29. Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

30. Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

31. Podľa § 456 veta prvá OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho
sa získal.32. Podľa § 458 ods. 1 veta prvá OZ musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.

33. Podľa § 458 ods. 2 OZ s predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho,

pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne.

34. Úžitkami z finančnej sumy sú úroky z omeškania (ust. § 121 ods. 3 OZ ).

35. Podľa ust. § 544 ods. 1 OZ ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú

pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému
účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

36. Podľa ust. § 544 ods. 2 OZ zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť
určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

37. Podľa ust. § 580 OZ ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého
druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému
prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na
započítanie.

38. Podľa ust. § 581 ods. 2 OZ započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa
nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať
pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

39. Podľa ust. § 585 ods. 1 OZ dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné

alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na
ktoré účastník nemohol pomýšľať.

40. Podľa ust. § 585 ods. 2 OZ ak bol doterajší záväzok zriadený písomnou formou, musí sa dohoda o
urovnaní uzavrieť písomne: to isté platí, ak sa dohoda týka premlčaného záväzku.

41. Podľa ust. § 586 ods. 1 OZ omyl o tom, čo je medzi stranami sporné alebo pochybné, nespôsobuje
neplatnosť dohody o urovnaní. Ak však omyl bol vyvolaný ľsťou jednej strany, môže sa druhá strana
neplatnosti dovolať.

42. Podľa ust. § 586 ods. 2 OZ urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca platnosť ani v prípade, že
dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo v čase dojednania urovnania nemala.

43. Podľa ust. § 324 ods. 1 Obch. Z. záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.

44. Podľa ust. § 340a ods. 1 Obch. Z. zmluvne určená lehota na splnenie peňažného záväzku dlžníka z
dodania tovaru alebo poskytnutia služby nesmie presiahnuť 60 dní odo dňa doručenia faktúry alebo inej
výzvyveriteľapodobnejpovahy,ktoroupožadujesplneniepeňažnéhozáväzku(ďalejlen„doklad“),alebo
60 dní odo dňa, keď veriteľ plnil, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr. To neplatí, ak sa strany o
dlhšej lehote splatnosti dohodnú a takáto dohoda nie je v hrubom nepomere k právam a povinnostiam

vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa podľa § 369d. Ustanovenia prvej a druhej vety sa
nepoužijú, ak osobitný zákon ustanovuje kratšiu lehotu splatnosti.

45. Podľa ust. § 365 ods. 1 Obch. Z. dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to
až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.

46. Podľa ust. § 365 ods. 2 Obch. Z. dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní,
ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia
plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota
splatnosti. Ak je deň doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní uplynutím 30. dňa odo dňa

poskytnutia plnenia veriteľom. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo
do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.47. Podľa ust. § 369 ods. 1 Obch. Z. ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo
jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z
nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného

upozornenia.

48. Podľa ust. § 369 ods. 2 Obch. Z. ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný
platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

49. Prechodné ustanovenie účinné od 15. januára 2009
Podľa ust. § 768f Obch. Z. ustanovenia účinné od 15. januára 2009 sa nevzťahujú na omeškanie, ktoré
vzniklo pred 15. januárom 2009.

50. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára 2013
Podľa ust. § 768k ods. 2 Obch. Z. práva a povinnosti zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv

uzavretých pred 1. februárom 2013 sa spravujú podľa predpisov účinných do 31. januára 2013.

51. Podľa ust. § 768k ods. 3 Obch. Z. ustanovenia o čase plnenia peňažného záväzku dlžníka (§ 340a),
osobitné ustanovenia pre čas plnenia peňažného záväzku dlžníka, ktorým je subjekt verejného práva
(§ 340b), ustanovenia o omeškaní dlžníka (§ 365) a ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach

a nekalej obchodnej praxi (§ 369d) účinné od 1. februára 2013 sa nevzťahujú na záväzkové vzťahy
uzavreté pred 1. februárom 2013.

52.Podľaust.§1ods.1NariadeniavládySRč.21/2013Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanovenia
Obchodného zákonníka (po 01.01.2015) sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej

sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania
zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas
celého tohto kalendárneho polroka omeškania.

53. Podľa ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Obchodného zákonníka (po 01.02.2013) ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška
úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov občianskeho práva účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu
omeškania po 31. januári 2013.

54. Prechodné ustanovenia k úprave účinnej od 1. januára 2015

Podľa ust. § 3a Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka (po 01.01.2015) ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2015, výška úrokov z
omeškania sa riadi podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014.

55. Podľa ust. § 149 C.s.p. prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

56. Podľa ust. § 151 ods. 1 C.s.p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné.

57. Podľa ust. § 151 ods. 2 C.s.p. ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

58. Podľa ust. § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

59. Civilné sporové konanie, ktoré sa spravuje prejednacím princípom a s ním spojenou primárnou
zodpovednosťou strán sporu za výsledok konania, kladie pri dokazovaní dôraz na aktivitu strán sporu,
a zároveň eliminuje aktivitu súdu pri zisťovaní, zhromažďovaní alebo zabezpečovaní dôkazov z vlastnej

iniciatívy. Predpokladom úspechu strany v konaní je riadne splnenie si povinnosti tvrdenia ako aj
dôkaznej povinnosti, ktorou strana preukáže hodnovernosť svojich skutkových tvrdení, resp. tvrdení,
ktorými popiera skutkové tvrdenia protistrany. Súd, ktorý nesmie v sporovom konaní nahrádzať procesnú
aktivitu strán sporu (pokiaľ mu táto povinnosť pre konkrétny druh konania nevyplýva priamo zo zákona),vychádzal pri zisťovaní skutkového stavu v prejednávanej veci z tvrdení strán, ktoré neboli žiadnou
zo sporových strán popreté, ako aj z tých tvrdení, ktoré boli pred súdom preukázané vykonanými
dôkazmi. Za účelom odstránenia vyššie vedených sporných okolností v prejednávanej veci vykonal súd

dokazovanievrozsahu,vakomstranykonanianavrhlivykonaniedôkazov.Nazákladetaktovykonaného
dokazovania a s ohľadom procesnú taktiku a argumentáciu strán v konaní dospel súd k nasledujúcim
záverom.

60. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu Dohody o urovnaní a

prevode know-how zo dňa 19. 11. 2008, pričom žalovaný od nej odstúpil listom zo dňa 05. 12. 2008
doručeným žalobcovi dňa 08. 12. 2008. Rovnako nesporným bolo, že žalobca plnil v súlade s Dohodou
na účet žalovaného sumu 13 277 567,55 eura (= 400 000 000,- Sk), ktorá bola z účtu žalobcu odpísaná
v prospech účtu žalovaného dňa 20. 11. 2008. Naopak sporným medzi stranami bola platnosť Dohody o
urovnaníaprevodeknow-howzodňa19.11.2008,vzniknárokužalovanéhonazmluvnúpokutuazneho
vyplývajúce započítanie žalovaného zo dňa 02. 02. 2009, ktorým žalovaný vykonal započítanie nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia s nárokom na zaplatenie zmluvnej pokuty a tiež žalovaným
namietané premlčanie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

61.Súdpovažovalzapodstatnévyjadriťsavprvomradeknámietkežalovanéhoonedostatkuprávomoci
a príslušnosti súdov Slovenskej republiky konať v tejto veci, ktorú žalovaný odôvodnil tým, že žalovaný

nemá v Slovenskej republike sídlo ani prevádzku a ani žiaden majetok. Návrh na začatie konania v
predmetnej veci bol podaný na tunajší súd dňa 06. 12. 2010, teda po nadobudnutí účinnosti Nariadenia
Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22. 12. 2000 a po pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii, z tohto
dôvodu bolo nutné posudzovať právomoc slovenského súdu v tomto konaní v súlade s nariadením Rady
(ES) č. 44/2001 zo dňa 22. 12. 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a

obchodných veciach. Podľa čl. 66 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 sa toto nariadenie uplatní len na
konania začaté a listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny po nadobudnutí
jeho účinnosti, pričom toto nadobudlo účinnosť dňa 01. 03. 2002. Zároveň je nutné uviesť, že predmet
tohto konania nemožno subsumovať pod také konania, ktoré by sa mali prejednávať pred príslušnými
súdmi na základe výlučnej právomoci upravenej v čl. 22 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22. 12.

2000. Podľa čl. 3 bod 1. Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 osoby s bydliskom na území členského štátu
možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7
tejto kapitoly. V zmysle znenia oddielu 7 čl. 23 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 ak sa účastníci zmluvy,
z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte dohodli, že súd alebo súdy členského
štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym

právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy. Táto právomoc súdu je výlučná,
ak sa účastníci nedohodli inak. Takáto dohoda o voľbe právomoci musí byť buď: a) písomná alebo
písomne potvrdená. Strany sporu si v čl. IX bod 8 Dohody o urovnaní a o prevode know-how zo dňa
19. 11. 2008 dohodli, že prípadný spor, ktorý vznikne v súvislosti s touto Dohodou, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie, bude v súlade s ust. § 37e zákona o medzinárodnom práve súkromnom

rozhodnutýpríslušnýmsúdomSlovenskejrepubliky.Vsúvislostisovšetkýmvyššieuvedenýmmalsúdza
nepochybné, že námietka žalovaného o nedostatku právomoci a príslušnosti súdov Slovenskej republiky
konať v tejto veci je neopodstatnená a tunajší súd disponuje právomocou na konanie v predmetnom
spore.

62. Ako ďalšou sa súd zaoberal námietkou premlčania žalovaného. V súvislosti s touto námietkou bolo
potrebné sa v prvom rade vysporiadať s tým, či sa na predmetný záväzkový vzťah žalobcu a žalovaného
aplikuje Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník. Pre úplnosť súd uvádza, že na predmetný
záväzkový vzťah je nutné použiť právny poriadok Slovenskej republiky, a to najmä s poukazom na
čl. 10 bod 1. Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 zo dňa 11. 07. 2007 o

rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (tzv. RÍM II), podľa ktorého ak sa mimozmluvný záväzok
vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, vrátane vrátenia neoprávnene prijatej platby, týka existujúceho
vzťahu medzi stranami, akým je napríklad zmluva alebo civilný delikt, ktorý má úzku väzbu s týmto
bezdôvodným obohatením, spravuje sa tým istým právnym poriadkom ako uvedený vzťah. V zmysle
čl. IX bod 7. Dohody o urovnaní a prevode know-how „Účastníci tejto Dohody sa dohodli, že vzťahy

upravené touto Dohodou ako aj vzťahy vznikajúce z tejto Dohody sa v zmysle Zákona o MPS spravujú
právnym poriadkom Slovenskej republiky.“ Súd tak mal za jednoznačne preukázané, že vzťah medzi
žalobcom a žalovaným je vzťahom obchodnoprávnym, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že
predmetná Dohoda predstavuje záväzkový vzťah medzi podnikateľmi, pričom pri jej vzniku bolo zrejmé sprihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkala ich podnikateľskej činnosti tak, ako predpokladá ust. § 261
ods. 1 Obchodného zákonníka. Preto bolo potrebné na všetky záväzkové vzťahy medzi stranami sporu
primárne aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, teda lex specialis a len subsidiárne aplikovať

ustanovenia Občianskeho zákonníka predstavujúceho lex generalis. Obchodný zákonník neobsahuje
osobitnú úpravu urovnania, preto súd na predmetnú Dohodu aplikoval úpravu podľa Občianskeho
zákonníka, avšak so zachovaním zákonného pravidla obsiahnutého v ust. § 261 ods. 9 Obchodného
zákonníka.Ztohtodôvodunemožnosúhlasiťsnázoromžalovaného,ženaDohoduourovnanípodľaust.
§ 585 Občianskeho zákonníka treba aplikovať výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka a na zmluvu

o prevode know-how, ako nepomenovanú zmluvu podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, treba
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, ale ako už súd uviedol vyššie, všetky vzťahy, teda aj
predmetná Dohoda, sa spravujú primárne ustanoveniami Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti súd
podporne poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 92/06 zo dňa 22. 03.
2007, v ktorom ústavný súd vyslovil právny záver, v ktorom uviedol: „Ústavný súd už v konaní vedenom
pod sp. zn. IV. ÚS 214/04 vyslovil právny názor, podľa ktorého, ..., aj keď sa bezdôvodné obohatenie

riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným
pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka“. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež
uviedol, že si je na jednej strane vedomý toho, že citovaný právny názor sa v označenom konaní týkal len
jedného špecifického prípadu bezdôvodného obohatenia, ale zároveň konštatoval, že citovaný právny
názor vyslovený v konaní sp. zn. IV. ÚS 214/04 je použiteľný aj pre riešenie premlčania iných práv v

obchodných vzťahoch. Na tomto základe uzavrel, že v danom prípade postupovali tak Krajský súd, ako
aj Najvyšší súd správne, ak dospeli k záveru, že na dĺžku doby premlčania je v danom prípade potrebné
aplikovať všeobecnú, t. j. štvorročnú premlčaciu dobu ustanovenú v ust. § 397 Obchodného zákonníka.
Bolo preto nepochybné, že právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčané nie je.

63. K otázke platnosti Dohody o urovnaní a prevode know-how zo dňa 19. 11. 2008 považoval súd
za podstatné poukázať na právoplatné rozhodnutia súdov vyššej inštancie, konkrétne na rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Cbs 1/2011-2047 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 5Obo 20/2018-2312. Pre kompletnú argumentáciu súd uvádza, že strany sporu v týchto konaniach
vystupovali na opačných stranách ako v tunajšom konaní, teda žalobca v tunajšom konaní bol

žalovaným a žalovaný v tunajšom konaní bol žalobcom. Krajský súd v Bratislave v bode 55 odôvodnenia
svojho rozhodnutia konštatoval, že „V súvislosti s tvrdeným nárokom z dôvodu neoprávneného
užívania know-how bolo predovšetkým potrebné vymedziť v danej vecí konkrétny obsah tohto pojmu
ako súboru poznatkov, skúseností, informácií alebo postupov obchodnej, výrobnej alebo technickej
povahy. Pri vymedzení obsahu know-how absentovali súdu konkrétne tvrdenia žalobcu a špecifikácia

jedinečných postupov, informácií, skúseností, alebo zručností tvoriacich obsah a rozsah jeho know-
how na prevádzkovanie číselných lotérií. Know-how žalobcu nemôžu totiž tvoriť zložky, ktoré z hľadiska
ich slovného vyjadrenia predstavujú všeobecne rozšírenú, bežnú činnosť, akou je napríklad reklamná
a propagačná činnosť. Žalobca vymedzil svoje know-how len všeobecným spôsobom a to popisom,
ktorého obsah zodpovedá bežným činnostiam, pri ktorých nie sú potrebné výnimočné skúsenosti,

postupy a pod.“. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uviedol v bode 48 odôvodnenia
svojho rozhodnutia, že „Žalobca poskytoval žalovanému služby súvisiace s ním vykonávanou činnosťou,
podmienenou získaním licencie, pričom od začiatku vzťahu bolo zjavné, že žalobca danou licenciou
nedisponuje a ani disponovať nebude (neuchádzal sa o ňu). Žalobca za dohodnutú odmenu poskytoval
určité činnosti, a až pri ukončení vzťahu začal tvrdiť, že ním poskytované zručnosti neoprávnene

žalovaný prevzal. Je zjavné, že na počiatku vzťahu tu isté zručnosti a hmotný i nehmotný substrát
špecifického podnikania na strane žalobcu existoval, avšak jeho presný obsah nie je možné určiť a
nie je možné určiť ani to, do akej miery sa plynutím času a spolupôsobením žalovaného jeho hodnota
zmenila a či práve poskytovaná odmena za poskytované služby nie je práve odmenou, v ktorej je
obsiahnutá aj hodnota takto poskytovaného know-how. Je však z dôkazného hľadiska skôr logickým

(vzhľadom na to, že používanie uvedených zručností dlhodobo žalobca toleroval a sám ich sprístupňoval
žalovanému bez ich zabezpečenia zvýšenou zmluvnou ochranou), že tieto zručnosti samotný žalobca
za natoľko špecifické a jednoznačne určiteľné ako jemu výlučne patriace nepovažoval a ich využívanie
považoval za prirodzená súčasť plnenia zmluvných povinností, za ktoré získal odmenu pokrývajúcu
aj sprístupnenie istého objemu informácií. Žalovanému počas vzájomného vzťahu neboli oznámené či

označené skutočnosti, ktoré by mal vo zvýšenej miere chrániť, či ktoré bez súhlasu žalobcu nesmie
používať, využívať či aplikovať na svoje činnosti. Takáto miera nedostatku obozretnosti v obchodných
vzťahochnastranežalobcujevrozporespravidlomvigilantihusiurascriptasunt,typickýmpreobchodné
vzťahy, a jeho následné konanie tak nemôže požívať ochranu ani cez prizmu dobrých mravov tak, akosa jej žalobca domáha.“. Odvolací súd tak potvrdil závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu
nárokov týkajúcich sa tvrdených práv z know-how a bezdôvodného obohatenia.

64. Ak súdy vyššej inštancie judikovali vo vyššie uvedených súdnych rozhodnutiach, že žalovaný
nevymedzil svoje know-how takým spôsobom, že by bolo možné určiť jeho obsah a dokonca spochybnili,
či žalovaný vôbec niekedy disponoval právami, ktoré by boli spojené s existenciou know-how, musel tieto
závery pri svojom rozhodovaní zohľadniť aj tunajší súd. Predmetné know-how bolo v Dohode o urovnaní
a prevode know-how definované odkazom na Dodatok č. 1, teda dodatok k Dohode o majetkovém

vyspořádání“ podpísaným medzi Športka, a.s. a Sazka, a.s. dňa 19. 11. 2001 a Znalecký posudok č.
1/2002 vypracovaný znalkyňou Ing. Gabrielou Zahatňanskou. Takéto vymedzenie know-how považoval
tunajší súd v súlade s citovanou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít za nedostatočné, pričom
rovnako ako súdy vyššej inštancie považoval za nedostatočné aj preukázanie existencie samotného
know-how žalovaným. Tunajší súd sa plne stotožnil s názormi súdov týkajúcimi sa sporného know-how
prezentovanými vo vyššie spomínaných rozhodnutiach. Na základe všetkých už uvedených skutočností

zastával tunajší súd názor, že žalovaný nedisponoval takým súborom osobitných znalostí a skúseností,
umožňujúcich organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier, ktoré by bolo možné
považovať za know-how žalovaného. V zmysle ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka právny úkon,
ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Ustanovenie § 275 ods. 1 a ods. 2 Obchodného
zákonníka hovorí, že ak sú uzavreté viaceré zmluvy pri tom istom rokovaní alebo zahrnuté do jednej

listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne. Ak však z povahy alebo stranám známeho účelu
zmlúv pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú na sebe vzájomne závislé, vznik každej z
týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než
splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s
obdobnými právnymi účinkami. Z povahy Dohody nepochybne vyplýva, že táto bola uzavretá z dôvodu

vyriešenia sporných nárokov sporových strán, pričom samotný prevod know-how bol len jedným z týchto
sporných nárokov. Preto je v prípade Dohody o urovnaní a prevode know-how potrebné na túto aplikovať
právny úpravu v zmysle ust. § 275 ods. 2 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že tunajší
súd vyhodnotil, že žalovaný nedisponoval dostatočne určito vymedzeným know-how, respektíve, že
týmto nedisponoval vôbec, k jeho prevodu nikdy neprišlo a z povahy veci ani nikdy prísť nemohlo a že

urovnanieaprevodknow-howpredstavovalizmluvynasebevzájomnezávislé,jedanýdôvodneplatnosti
Dohody o urovnaní a prevode know-how podľa ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

65. Nárok žalovaného na uplatnenie zmluvnej pokuty a následné započítanie jeho nároku na zaplatenie
zmluvnej pokuty podľa čl. VII. ods. 3 Dohody bolo nutné posúdiť v súlade s už uvedenými závermi

tunajšieho súdu. Vzhľadom na to, že súd dospel k záveru, že predmetná Dohoda uzavretá medzi
stranami sporu je neplatná, záväzky žalobcu neboli platne dojednané, teda žalovanému nemohol
vzniknúťaaninevznikolnároknazaplateniezmluvnejpokutyvyplývajúcizporušeniapovinnostižalobcu.
Tým pádom, ak žalovaný nedisponoval voči žalobcovi žiadnou splatnou pohľadávkou, započítanie
žalovaného zo dňa 02. 02. 2009 je právne irelevantné. Je teda jednoznačne dané, že právny úkon

započítania žalovaného zo dňa 02. 02. 2009 neviedol k zániku pohľadávky žalobcu na vrátenie
bezdôvodného obohatenia titulom plnenia z absolútne neplatnej zmluvy.

66. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia považoval súd nárok
žalobcu na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 13 277 567,55 eura spolu s príslušenstvom za

dôvodný, a preto jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovel.

67. Nezaplatením priznanej sumy žalobcovi sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho
peňažného dlhu, v dôsledku čoho vzniklo žalobcovi okrem práva na uhradenie dlžnej sumy aj právo na
zaplatenie úrokov z omeškania podľa ust. § 365 a § 369 Obchodného zákonníka. Žalobca si v konaní

uplatnil úroky z omeškania vo výške 10,50 % ročne z dlžnej sumy za obdobie od 03. 02. 2009. K
prvému dňu omeškania žalovaného (tzn. ku dňu 03. 02. 2009) bola základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky vo výške 2,50 %, takže žalobcovi patrili úroky z omeškania vo výške o 8 percentuálnych
bodov vyššie ako je uvedená základná úroková sadzba, teda 10,50 % ročne. Nakoľko výšku úroku z
omeškania nemali zmluvné strany dohodnutú, súd ju stanovil na výšku 8 % ročne s odkazom na ust. §

365 a § 369 Obchodného zákonníka a priznal žalobcovi právo na úroky z omeškania z priznanej sumy
až do dňa reálneho zaplatenia tejto sumy žalovaným žalobcovi.68. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

69. Podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

70. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

71. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal plný úspech vo veci, keďže súd jeho žalobe vyhovel v
plnom rozsahu, priznal mu podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 C.s.p. nárok
na náhradu trov konania v plnej výške, o výške ktorej súd rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutie na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (ust. § 355 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ust. § 362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (ust. § 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (ust. § 364 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.