Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. december 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-6C/12/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2519201156
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krzysztofek

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2519201156.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Michaelou Krzysztofek v právnej veci sporu žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, A. D. E., zastúpený splnomocneným zástupcom: F. A. G., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX/XX, A. D. E., proti žalovanému: Generali Česká Pojišťovna a.s., so
sídlom Spálená 75/16, Nové Město, Praha, Česká republika, IČO: 452 72 956, konajúca v Slovenskej
republike prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom
Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 54 228 573, zastúpený: SHM PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Záhradnícka 51, Bratislava, IČO: 47 235 616, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu v časti nároku na náhradu za stratu na zárobku z a m i e t a.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu
95,02 %.

III. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 94,36 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasažaloboudoručenoutunajšiemusúdudňa19.06.2019domáhalprotižalovanémuzaplatenia
sumy 9.918,535 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 09.06.2018 do zaplatenia a
náhrady trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že pri dopravnej nehode dňa 04.10.2016 na diaľnici D1 zavinením
vodičky F. B. pri vedení motorového vozidla zn. Peugeot 206, EČV: D. I. utrpel nestabilnú drtivú
zlomeninu oblúka tela stavca L1 s posunom kostných fragmentov do spinálneho kanála s jeho zúžením,
odlomenie priečnych výbežkov stavcov TH12 až L2 obojstranne a L3 vľavo, šikmú zlomeninu hrudnej
kosti, vyklenutie diskov L2, L3 traumatického pôvodu a pohmoždenie pľúc. Podľa lekárskeho posudku
o bolestnom boli zranenia hodnotené na 427,5 bodu za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia

bolo hodnotené na 280 bodov. Jeho práceneschopnosť bola ukončená 31.12.2017. Dňa 07.02.2018
požiadal žalovaného o vyplatenie poistného plnenia spočívajúceho v náhrade za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia za 707,5 bodu v sume 12.904,80 Eur, rozdielu medzi mzdou a nemocenskými
dávkami v sume 8.571,04 Eur a náhrady za hotové výdavky a náklady spojené s liečením v celkovej
sume 1.707,495 Eur. Žalobcovi okrem bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vznikla škoda aj
rozdielom medzi nemocenskými dávkami a dosahovanou mzdou. Žalobca mal priemernú mesačnú
mzdu 1.318,94 Eur + 1.372,38 Eur ako príspevok na dovolenku vyplácaný v mesiaci jún a vianočný

príspevok 1.137,47 Eur v mesiaci november. Za obdobie práceneschopnosti mu bola vyplatená na
dávkach z nemocenského poistenia celková suma 13.675,48 Eur a mzda od zamestnávateľa za mesiac
október 2016 v sume 47,42 Eur. V prípade, ak by nebol práceneschopný jeho príjem zo zamestnania
by bol 22.293,94 Eur. Rozdiel medzi vyplatenými dávkami nemocenského poistenia a dosahovanoumzdou je 8.571,04 Eur. Z dôvodu lekárskych kontrol pre potreby zdravotnej poisťovne v Rakúsku musel
zabezpečiť preloženie lekárskych správ zo slovenčiny do nemčiny a za preklady zaplatil celkovo 200,96
Eur. Za dopravu na vyšetrenie RZP dňa 15.11.2016 zaplatil 24,- Eur, za laboratórne vyšetrenie dňa

02.03.2017 26,20 Eur a za účelom lekárskych vyšetrení na Slovensku i v Rakúsku uskutočňoval cesty
svojim motorových vozidlom. Uskutočnené cesty, vyšetrenia, diaľničné známky, kúpeľnú liečbu žalobca
vyčíslil v sume 1.288,895 Eur. Žalobca si teda uplatnil voči žalovanému celkovú náhradu škody v čiastke
23.183,30 Eur. Žalovaný vyplatil žalobcovi v rámci ukončenia likvidácie poistnej udalosti sumu 13.018,31
Eur. Žalovaný vypočítal bodové ohodnotenie za bolesť podľa hodnoty bodu v roku 2016, kedy došlo k

úrazu t. j. 17,66 Eur za 1 bod, avšak ohodnotenie mal podľa názoru žalobcu žalovaný vypočítať podľa
hodnoty za rok 2017, t. j. 18,24 Eur. Nárok žalobcu teda ukrátil o 247,95 Eur. Žalobca v žalobe ďalej tvrdil,
že s jeho nárokom na vyplatenie rozdielu medzi mzdou a nemocenskými dávkami v sume 8.571,04 Eur
sa žalovaný nevyporiadal. Krátil aj čiastku odškodnenia za náklady, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti s
liečením a odtiahnutím vozidla do servisu, vyplatil mu len 360,- Eur a nárok žalobcu ukrátil o 1.347,495
Eur. Žalovaný odmietol uznať hodnotu bodu za bolestné podľa dátumu ukončenia práceneschopnosti

žalobcu a oznámil, že stratu na zárobku v sume 1.399 Eur za obdobie od 05.10.2016 do 01.12.2016
refundoval poisťovni AUVA. Z vyjadrenia poisťovne AUVA vyplýva, že sa nejedná o sociálne poistenie,
ale o poistenie úrazové, platené zamestnávateľom za odškodnenie za pracovný úraz. Vyplatené dávky
v sume 5.334,64 Eur boli renta v dôsledku pracovného úrazu a nejedná sa o vyplatenie rozdielu
medzi nemocenskými dávkami a ušlou mzdou. Žalovaný oznámil žalobcovi ukončenie likvidácie poistnej

udalosti v sume 13.018,31 Eur dňa 08.06.2018 a nasledujúcim dňom sa dostal vo zvyšku nevyplateného
poistného plnenia do omeškania. Žalovaný doposiaľ neuhradil rozdiel medzi nemocenskými dávkami a
ušlou mzdou žalobcu v sume 8.571,04 Eur a náhradu nákladov v spojení s liečením v sume 1.347,495
Eur.
3. Žalobca v podaní zo dňa 03.06.2020 navrhol zmenu žalobného petitu a žiadal, aby bol žalovaný

zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 9.924,07 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
09.06.2018 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Zmenu žaloby odôvodnil odvolávajúc sa na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 10/2016 z 10.10.2018, ktorým ústavný súd vyslovil
nesúlad ustanovenia § 466 Občianskeho zákonníka s Ústavou Slovenskej republiky. O tomto návrhu súd
rozhodol na pojednávaní dňa 04.06.2020 a uznesením pripustil navrhovanú zmenu žalobného petitu.

4. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 23.07.2019, v ktorom v súvislosti
s vyčíslením odškodnenia za bolesť uviedol, že pre peňažné vyčíslenie jedného bodu odškodnenia za
bolesť nie je rozhodujúca výška bodu v čase vypracovania znaleckého posudku, ale vzniku zranení
žalobcu, resp. vykonaní liečebných zákrokov a tvrdil, že postup žalobcu pri uplatnení jedného bodu

náhrady za bolesť rozhodnú v roku 2017 je nesprávny a je potrebné uplatniť hodnotu jedného bodu
rozhodnú pre rok 2016. V súvislosti s uplatnenou náhradou straty na zárobku počas práceneschopnosti
žalobcu (04.10.2016 až 31.12.2017) poukázal na nesprávny postup žalobcu a tvrdil, že v zmysle § 446
OZ náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti sa posudzuje a suma tejto náhrady sa
určuje rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení a poukázal

na § 87 a § 84 ods. 1, 2 Zákona č. 461/2003 Z. z.. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca
nepreukázal presnú výšku jeho príjmov v období pred dopravnou nehodou, nepreukázal výšku jeho
denného vymeriavacieho základu a teda ani výšku prípadnej náhrady na stratu na zárobku počas jeho
práceneschopnosti.Namietal,žežalobcanepredložilanipracovnúzmluvu. Poukázaltiežnaskutočnosť,
že poskytol sociálnej poisťovni AUVA náhradu vo výške 6.595,91 Eur a vo výške 1.399,76 Eur ako

náhradu poskytnutej straty na zárobku. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu doplatkov za lieky v celkovej
výške 119,17 Eur. Žalovaný poskytol žalobcovi náhradu doplatkov za lieky v celkovej výške 84,87 Eur.
Ďalej poukázal na to, že žalobcovi vyplatil náhradu za kúpeľnú liečbu v celej výške a taktiež mu uhradil
v celej výške i nárok na náhradu nákladov za preklad zdravotnej dokumentácie. Nárok žalobcu na
cestovné náklady žalovaný neuznal s odôvodnením, že žalobcom uplatnené cestovné náklady nie sú

účelne vynaloženými nákladmi na liečbu zranení v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou, žalobca
mohol bezplatne využívať aj prepravu sanitným vozidlom, resp. verejnú dopravu a vznik uvedenej škody
si tak zavinil sám.

5. Rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. 6C/12/2019-207 zo dňa 19.11.2020 súd vo výroku I.

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 8.818,99 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne z dlžnej sumy od 09.06.2018 do zaplatenia, vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
77,72 %. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť vo výroku II. dňa 05.12.2020 a vo výroku I.v časti o zaplatenie sumy 247,95 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
247,95 Eur od 09.06.2018 do zaplatenia dňa 02.09.2022 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu č. k.
24Co/5/2021-353 zo dňa 17.08.2022.

6. Voči uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku I. a III. podal žalovaný odvolanie.
Rozsudkom č. k. 24Co/5/2021-353 zo dňa 17.08.2022 odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku I. v časti o zaplatenie sumy vo výške 247,95 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 247,95 Eur od 09.06.2018 do zaplatenia, titulom náhrady za bolesť, potvrdil a vo zvyšnej časti

napadnutého výroku I. v časti o zaplatenie sumy vo výške 8.571,04 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 8.571,04 Eur od 09.06.2018 do zaplatenia, titulom náhrady straty na
zárobku a vo výroku III. zrušil a vec vrátil súdu 1. inštancie v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 02.09.2022.

7. Podľa rozhodnutia odvolacieho súdu otázka premlčania práva na náhradu za stratu na zárobku, ku

ktorej došlo pri škode na zdraví sa posudzuje podľa ust. § 106 OZ v spojení s ust. § 100 ods. 1 OZ.
V danom prípade dvojročná subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy bola žalobcovi
vyplatená posledná dávka nemocenského, lebo až týmto dňom sa žalobca dozvedel výšku škody, ktorá
mu vznikla titulom straty na zárobku. Krajský súd v tejto súvislosti tiež uviedol, že nie je správny názor
žalovaného, že nárok na stratu na zárobku je potrebné z hľadiska premlčania posudzovať čiastkovo za

každý mesiac samostatne, pretože tento nárok nemožno rozložiť na niekoľko častí, nakoľko nárok na
náhradu za stratu na zárobku je jedným nárokom a premlčuje sa ako celok. Odvolací súd tiež uviedol,
že súd prvej inštancie vyčerpávajúco a správne odôvodnil, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu za
stratu na zárobku v čase vzniku dopravnej nehody, teda od 04.10.2016, na jeho právne posúdenie sa
vzťahuje ust. § 445 a § 446 OZ, pričom vznik právneho vzťahu a vznik nároku žalobcu z tohto právneho

vzťahujepotrebnéposudzovaťpodľazákonavzneníúčinnomdo30.11.2009,avšakpokiaľideovýpočet
výšky nároku žalobcu, je potrebné aplikovať ustanovenie zákona v znení novely § 446, v zmysle
ktorej náhrada straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa uhrádza peňažným
dôchodkomvovýškerozdielumedzipriemernýmzárobkompoškodeného,ktorýdosahovalpredvznikom
škody a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných

predpisov. Podľa odvolacieho súdu teda súd prvej inštancie správne uzavrel, že pri určení výšky (nie
vzniku) nároku na náhradu za stratu na zárobku je potrebné vychádzať zo znenia ust. § 446 OZ
účinnom do 31.07.2004. Taktiež sa podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne vysporiadal
s povahou platieb z AUVA a správne rozlíšil dávku úrazového poistenia a nemocenského. Podľa
odvolacieho súdu je zrejmé, že suma, ktorá bude predstavovať rozdiel medzi priemerným zárobkom

žalobcu a nemocenským, nemôže byť ponížená o inú dávku (vyplatené plnenie), než je samotné
nemocenské. Odvolací súd však zároveň uviedol, že sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal
s výškou samotného priemerného zárobku žalobcu, pričom súd prvej inštancie nesprávne vychádzal
z predpokladaného zárobku žalobcu za obdobie práceneschopnosti a nie z rozhodujúceho obdobia
pre výpočet priemerného zárobku podľa ust. § 134 Zákonníka práce. Úlohou súdu prvej inštancie tak

v zmysle rozsudku Krajského súdu v Trnava bolo opätovne rozhodnúť o zostávajúcom nároku žalobcu
na náhradu straty na zárobku, pričom bol povinný opätovne pristúpiť k posúdeniu premlčania nároku
a následne, keď dospeje k záveru, že nárok na náhradu straty na zárobku premlčaný nie je, je povinný
sa zamerať na preukázanie priemerného zárobku žalobcu v súlade s ust. § 445 a § 446 OZ účinnom do
31.07.2004 v spojení s ust. § 134 Zákonníka práce.

8. Po vrátení veci súdu odvolacím súdom žalobca uviedol, že posledná dávka nemocenského bola
žalobcovi vyplatená dňa 02.01.2018.

9. Súd zároveň vyzval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení ohľadom priemerného zárobku žalobcu,

ktorý pred poškodením dosahoval, a to za rozhodujúce obdobie v zmysle ust. § 134 Zákonníka práce,
na čo žalobca súdu uviedol, že od 09.09.2005 bol zamestnaný vo firme H. J. s pracovnou zmluvou č.
XXXXXXXXX. Žalobca poberal mesačný príjem cca. 1.318,94 Eur, okrem toho mal ako zamestnanec
nárok na dovolenkové a vianočné odmeny, a to vo výške cca. dvojnásobku mesačného platu. Tieto
odmeny mu boli vyplácané dva-krát ročne, a to v mesiacoch jún a november.

10. Podaním zo dňa 06.11.2024 žalovaný opakovane poukázal na skutočnosť, že žalobca nepredložil
žiadny písomný dôkaz, z ktorého by vyplývali platové podmienky žalobcu. Takýmto dôkazom nie je
potvrdenie o priemernom zárobku. Žalobca nepredložil pracovnú zmluvu ani výplatné, či mzdové páskyobsahujúce kompletné platové podmienky žalobcu (najmä pokiaľ ide o základnú zložku a prípadné
výkonnostné či iné bonusy). Žalobca v konaní taktiež nepredložil žiadny listinný dôkaz, ktorý by
preukazoval jeho priamy nárok na letný a vianočný bonus vo výške jeho mesačnej mzdy či podmienky

vzniku nároku na letný a vianočný bonus. Žalovaný opakovane poukázal na skutočnosť, že žalobca
nepredložil žiadny písomný dôkaz, z ktorého by bolo možné overiť, že žalobcom v konaní uvádzaná
výška čistej priemernej mesačnej mzdy je vyčíslená v súlade s ustanovení § 134 Zákonníka práce. Je tak
jednoznačné, že žalobca nepreukázal výšku jeho priemerného mesačného zárobku a teda nepreukázal
ani dôvodnosť výšky žalobcom uplatňovaného nároku na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej

neschopnosti žalobcu.

11. Žalobca k žalobe predložil ako dôkazy trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava III č. k.
3T/98/2017-109 z 11.07.2017, posudok, bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, stanovisko
sociálnej poisťovne, potvrdenie o práceneschopnosti, potvrdenie o priemernej mesačnej mzde,
vyplatené nemocenské dávky, platby za preklady, dopravu na vyšetrenie, laboratórne vyšetrenie,

technický preukaz, lekárske prehliadky v Bratislave a Topoľčanoch, lekárske vyšetrenia v Rakúsku,
čerpanie PHM, diaľničné známky SK a Rakúsko, kúpeľná liečba, doplatok na lieky, priemerné ceny
PHM a žiadosť o poistné plnenie, vyjadrenie žalovaného zo dňa 15.06.2018, Oznámenie o ukončení
likvidácie poistnej udalosti č. 6401016731, Sťažnosť žalobcu zo dňa 18.06.2018, vyjadrenie žalovaného
zo dňa 04.07.2018. predloženie dokladov zo dňa 24.09.2018, Oznámenie o ukončení likvidácie poistnej

udalosti č. 6401016731, emailovú komunikáciu, lekárske správy, časť kolektívnej zmluvy, Rozhodnutie
AUVA, Potvrdenie o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2016, výplatné
listiny, potvrdenie zamestnávateľa, Potvrdenie o vyplatení pre poistenca zo dňa 09.01.2018, Potvrdenie
o priemernom zárobku.

12. Súd po vrátení veci odvolacím súdom opätovne vykonal dokazovanie čo sa týka nároku žalobcu na
náhradu za stratu na zárobku, a to vyššie uvedenými listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu,
pričom z vykonaného dokazovania zistil súd nasledovný skutkový stav:

13. Z trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava III č. k. 3T/98/2017-109 z 11.07.2017, právoplatného

dňa 02.08.2017 vyplýva, že obvinená F. B. bola uznaná za vinnú, že dňa 04.10.2016 na diaľnici D1,
ako vodička osobného motorového vozidla zn. Peugeot 206, EČV: D. I. sa nevenovala plne vedeniu
motorového vozidla a spôsobila dopravnú nehodu a to tak, že pri jazde v strednom jazdnom pruhu
prešladopravéhojazdnéhopruhu,kdepravoustranouvozidlanaraziladoosobnéhomotorovéhovozidla
zn. Volkswagen Polo, EČV: H. I., ktoré viedol žalobca, následkom čoho došlo k zrážke a poškodený

utrpel nestabilnú drtivú zlomeninu oblúka tela stavca L1 s posunom kostných fragmentov do spinálneho
kanála s jeho zúžením, odlomeninu hrudnej kosti, vyklenutie diskov L2, L3, traumatického pôvodu a
pohmoždenie pľúc s dobou liečenia v trvaní minimálne 3-4 mesiace, čím obvinená svojim konaním
porušila povinnosť uloženú v ustanovení § 4 ods. 1 písm. c) Zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a
teda spôsobila z nedbanlivosti ťažkú ujmu na zdraví a taký čin spáchala závažnejším spôsobom, čím

spáchala prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,2 písm. a) Trestného zákona.

14. Podľa potvrdenia zamestnávateľa žalobcu bol žalobca zamestnaný vo firme H. J. od 09.09.2005,
poberal mesačný príjem v čistom cca 1.318,94 Eur, mal nárok na dovolenkové a vianočné odmeny vo
výške cca dvojnásobku mesačného platu, tieto odmeny mu boli vyplácané 2x ročne v mesiacoch jún a

november a od začiatku trvania práceneschopnosti, t. j. 05.10.2016 do ukončenia k 31.12.2017 by jeho
príjem dosahoval výšku cca 22.300,- Eur.

15. Žalobca písomnou žiadosťou zo dňa 07.02.2018 žiadal poisťovňu Generali Poisťovňa, a.s. o poistné
plnenie za bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia a spôsobenú škodu pri dopravnej nehode v

celkovej sume 23.183,30 Eur (č. l. 34 súdneho spisu).

16. Žalovaný oznámil žalobcovi ukončenie likvidácie poistnej udalosti č. 6401016731 v písomnom
podaní zo dňa 08.06.2018 (č. l. 38 súdneho spisu), v ktorom zrekapituloval výpočet poistného plnenia
nasledovne: náhrada za bolestné 427,50 bodov x 17,66 Eur t. j. suma 7.550,- Eur, náhrada za SSÚ 280

bodov x 18,24 Eur t. j. suma 5.108,- Eur a náklady na liečenie (lieky, kúpele, preklad lekárskych správ)
v sume 360,31 Eur, poistné plnenie teda predstavovalo celkovú sumu 13.018,31 Eur.17. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 18.06.2018 podal proti výpočtu poistného plnenia sťažnosť a
žalovaný v písomnom podaní z 04.07.2018 oznámil žalobcovi, že po doložení požadovaných dokladov
poisťovňa pristúpi k prehodnoteniu uplatneného nároku za stratu na zárobku počas PN.

18. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 24.09.2018 uviedol, že predkladá poisťovni požadované
podklady a žiadal o doplatenie poistného plnenia.

19. Z lekárskeho posudku vypracovaného A. A. H. vyplýva začiatok liečenia žalobcu 05.10.2016.

20. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 10.01.2019 (č. l. 43 súdneho spisu) oznámil ukončenie
likvidácie poistnej udalosti, v ktorom zrekapituloval výpočet poistného plnenia, a to liečebné náklady
Niederösterreichische Gebietskrankenkasse v sume 5.478,02 Eur a strata na zárobku od 04/2017 do
06/2018 SociálnapoisťovňaAUVAvsume6.495,91Eur,tedapoistnéplnenievcelkovejvýške11.973,93
Eur.

21. Žalobca na pojednávaní dňa 04.06.2020 uviedol, že poisťovňa AUVA mu vyplatila sumu 5.334,64
Eur, pričom išlo o sumu odškodného za pracovný úraz v rámci jeho pracovného poistenia, keďže k
nehode došlo počas jeho cesty z práce.

22. V písomnom vyjadrení zo dňa 13.07.2020 žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal výšku
mesačnej mzdy ani oprávnenosť nároku na letný a vianočný bonus a preto navrhol vyzvať žalobcu na
predloženie pracovnej zmluvy, resp. potvrdenia vystaveného orgánom sociálneho poistenia v Rakúskej
republike o prehľade výšky príjmu vyplácaného žalobcovi zamestnávateľom v období jedného roka pred
dopravnou nehodou. Zároveň žiadal o predloženie daňového priznania žalobcu za rok 2016. Poukázal

na skutočnosť, že nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti sa skladá
z viacerých čiastkových nárokov a to samostatných nárokov na stratu na zárobku počas pracovnej
neschopnosti za jednotlivé obdobia, za ktoré by žalobca dosahoval zárobok z pracovnej činnosti, teda
za jednotlivé kalendárne mesiace. Žalobcovi vznikol za každý kalendárny mesiac samostatný čiastkový
nárok na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti a každý samostatný čiastkový nárok

bol oprávnený si uplatniť osobitne. Žalobca mal vedomosť o výške straty na zárobku počas pracovnej
neschopnosti vždy bezprostredne po skončení daného kalendárneho mesiaca a mal už od okamihu
dopravnej nehody vedomosť o subjekte, ktorý za vznik dopravnej nehody a teda aj škody zodpovedá.
S poukazom na uvedené žalovaný vzniesol námietku premlčania ohľadom nároku žalobcu na náhradu
straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 05.10.2016 do 20.06.2017 s poukazom

na to, že žalobca si svoj nárok uplatnil na súde dňa 20.06.2019. Námietku premlčania žalovaný právne
odôvodnil ustanovením § 106 ods.1 OZ, podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva
roky odo dňa keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Vo vzťahu k otázke
aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka žalovaný poukázal na to, že žalobcovi nárok
na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti vznikol do 30.11.2019 a preto na posúdenie

jeho nároku je potrebné aplikovať ustanovenie § 446 OZ účinné v čase vzniku nároku, teda v čase
dopravnej nehody (04.10.2016). Zároveň poukázal na § 879w OZ, podľa ktorého ust. § 446 sa spravujú
aj právne vzťahy vzniknuté pred 01. decembrom 2019; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov
z týchto právnych vzťahov sa posudzuje podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019.
Žalovaný teda tvrdil, že na nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti

od 05.10.2016 do 31.12.2017 je potrebné aplikovať ustanovenie § 446 OZ účinné v uvedenom období,
a to aj pokiaľ ide o vyčíslenie tohto nároku.

23. Z prekladu článku 15 písmeno a. kolektívnej zmluvy vyplýva, že všetci zamestnanci, ktorí sú
minimálne dva mesiace bez prerušenia zamestnaní v tom istom podniku, majú nárok na ročnú odmenu

vo výške 230 % z minimálnej mesačnej mzdy stanovenej v dohode o mzde, avšak maximálne do
výške skutočne zarobenej mzdy za normálny pracovný čas. Priemer posledných 12 celých kalendárnych
mesiacov pred vyplatením ročnej odmeny tvorí podklad pre výpočet ročnej odmeny zamestnancov,
ktorých zárobok neprevyšuje minimálnu mzdu podľa kolektívnej zmluvy o viac ako 15 %, v prípade
kratšej pracovnej doby je to celková doba pracovného vzťahu. Podľa písmena c. článku 15 kolektívnej

zmluvy, k vyplatenia príde po dosiahnutí právneho nároku vždy v polovici pri nástupe na dovolenku a pri
novembrovej výplate najneskôr k 15. decembru bežného roka.24. Všeobecná úrazová poisťovňa (AUVA), krajinské pracovisko Viedeň, oddelenie platieb vo svojom
rozhodnutí č. 4431 051078-001 DN zo dňa 28.02.2018 uviedla, že žalobca utrpel dňa 04.10.2016 úraz
ako zamestnanec a tento úraz bol uznaný ako pracovný úraz. Skonštatovala jednotlivé zistené zranenia

a ako vymeriavací základ pre výpočet peňažných dávok stanovila čiastku 23.815,80 Eur a podľa poklesu
pracovnej schopnosti v dôsledku pracovného úrazu priznala žalobcovi nárok na jednotlivé dávky za
obdobie 05.04.2017, 04.09.2017, 03.10.2017 a 01.01.2018. V odôvodnení úrazová poisťovňa uviedla,
že pre finančné odškodnenie sú rozhodujúce lekárom zistené následky poistnej udalosti, obmedzená
pohyblivosť chrbtice so svalovým prepätím v tejto oblasti, ako aj zníženie svalovej sily v nohe a porucha

citlivosti v oblasti pravého stehna. Invalidný dôchodok bol vymeraný podľa stupňa poklesu pracovnej
schopnosti v dôsledku poistnej udalosti plný dôchodok (100%) predstavuje 2/3-iny vymeriavacieho
základu, čiastočný dôchodok predstavuje časť plného dôchodku, ktorá zodpovedá stupňu poklesu
pracovnej schopnosti. Poisťovňa priznala žalobcovi pokles pracovnej schopnosti vo výške 100 % dňa
05.04.2017 a 04.09.2017 a vo výške 20 % dňa 03.10.2017 a 01.01.2018.

25. Všeobecná úrazová poisťovňa, krajinské pracovisko Viedeň (AUVA) vyúčtovala čiastky v celkovej
výške 3.676,87 Eur za obdobie od 05.04.2017 do 28.02.2018, mimoriadnu platbu za apríl 2017 a
september 2017 v celkovej sume 1.657,59 Eur a celková suma k výplate predstavovala čiastku 5.334,46
Eur.

26.Zamestnávateľžalobcuzmenilzaradeniežalobcupodľakolektívnejzmluvyod01.05.2015na:kuchár
pizze s brutto mzdou 1.692,90 eur ( č. l. 163).

27. Podľa potvrdenia o podaní daňového priznania k dani z príjmu fyzickej osoby za rok 2016, žalobca
mal v roku 2016 základ dane 11.600,41 Eur.

28. Zamestnávateľ žalobcu potvrdil, že žalobca v roku 2016 dostal vyplatenú alikvótnu časť 13. a 14.
mesačného platu (príplatok na dovolenku a vianočný príspevok) zohľadniac úplný a polovičný nárok na
odmenu v prípade choroby. Pretože žalobca v roku 2017 až do svojho odchodu už nebol viac práce
schopný, nedostal v roku 2017 žiadne zvláštne platby (príplatok na dovolenku a vianočný príspevok).

29. Na pojednávaní konanom 22.09.2020 žalobca uviedol, že priemerná mesačná mzda žalobcu bola
v sume 1.318,94 Eur mesačne v čistom, čo preukazuje potvrdenie zamestnávateľa žalobcu a vyplýva
to i z výplatných listín za rok 2016, pričom nárok na vyplatenie dovolenkového a vianočného bonusu
vyplýva z článku 15 kolektívnej zmluvy, ako aj z predloženého potvrdenia zamestnávateľa. Plnenie,

ktoré žalobca obdržal od poisťovne AUVA bola úrazovým poistením, na ktoré bol zvlášť poistený a
nejednalo sa o náhradu za stratu na zárobku. K žalovaným vznesenej námietke premlčania poukázal na
ustanovenie § 104 OZ, podľa ktorého pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba
za rok po poistnej udalosti. K poistnej udalosti došlo 04.10.2016, žalobca sa o sume nevyplateného
plnenia dozvedel z oznámenia o ukončení likvidácie poistnej udalosti zo dňa 08.06.2018, čo považuje

za objektívny začiatok plynutia premlčacej doby. Podľa jeho názoru v súvislosti s ustanovením § 879w
OZ, podľa zákona v znení účinnom do 30.11.2019 sa má posudzovať vznik právnych vzťahov a vznik
nárokov,avšaknievýpočetvýškynárokov.Poukázalpritomnadôvodovúsprávuknávrhuzákonazktorej
vyplýva úmysel zákonodarcu a síce ustanovenie opúšťa pôvodnú z hľadiska ochrany poškodeného
nevyhovujúcu naviazanosť právnej úpravy kvalifikácie výšky náhrady straty na zárobku počas pracovnej

neschopnosti poškodeného na zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a nahrádza túto úpravu
takou, ktorá zohľadňuje rozsah skutočne utrpenej škody a jej spravodlivej náhrady.

30. Žalovaný na pojednávaní dňa 22.09.2020 potvrdil, že mu boli zo strany žalobcu predložené
výplatné pásky za rok 2016. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania poukázal na to, že

žalobca si uplatňuje svoj nárok voči žalovanému ako nárok na náhradu vzniknutej škody, teda nejde
o nárok z poistenia a preto sa otázka premlčania predmetného nároku nespravuje právnou úpravou
premlčania práv z poistenia, ale právnou úpravou premlčania práva na náhradu škody. Pokiaľ ide o
plnenie poskytnutie žalobcovi poisťovňou AUVA, podľa jeho názoru poskytnuté plnenia mali povahu
dávky vyplatenej žalobcovi v dôsledku poklesu jeho pracovnej schopnosti pri pracovnou úraze a teda ide

oplnenie,ktoréhoúčelomjenahradiťžalobcovipoklespríjmovpočaspracovnejneschopnosti.Vovzťahu
k predloženému prekladu výňatku z kolektívnej zmluvy vzťahujúcej sa aj na žalobcu a jeho mzdové
nároky poukázal, že z tohto výňatku nie je možné posúdiť o aký dokument ide a či naozaj upravujeaj mzdové nároky žalobcu. Žalovaný zastáva nárok, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci
jeho nárok na dovolenkový a vianočný bonus.

31. Z potvrdenia zamestnávateľa žalobcu vyplýva, že jeho mzda predstavovala čiastku 1.713,80 Eur
brutto a 1.318,94 Eur netto.

32. Podľa názoru žalobcu v záverečnom vyjadrení predložil do tohto sporu dôkazy, ktoré preukazujú
právo žalobcu na vyplatenie rozdielu medzi nemocenskými dávkami a mzdou, ktorú dosahoval, predložil

potvrdenie zamestnávateľa o mzde v rozhodujúcom období a má za to, že jeho nárok je oprávnený.

33. V záverečnom zhrnutí žalovaný opakovane namietal, že žalobca nepredložil žiadny písomný
dôkaz, z ktorého by bolo možné overiť výšku priemerného mesačného zárobku žalobcu v rozhodnom
období. Žalobca nepredložil pracovnú zmluvu, nepredložil potvrdenie o výške vyplatenej čistej mzdy
v rozhodnom období a z uvedených dôvodov nie je možné overiť správnosť vyčíslenia priemernej

mesačnej mzdy žalobcu v potvrdení od zamestnávateľa, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že
zamestnávateľomžalobcubolazahraničnáprávnickáosoba.Žalobcavkonanítaktiežnepredložillistinný
dôkaz, ktorý by zakladal priamy nárok žalobcu na vyplácanie mimoriadnych odmien a z ktorého by
vyplývala takáto výška mimoriadnej odmeny a z uvedeného dôvodu nie je možné dôvodnosť priameho
nároku žalobcu na mimoriadnu odmenu overiť.

34. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

35. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

36. Podľa § 494 OZ, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo
niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

37. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

38. Podľa § 427 ods. 1 OZ, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu
vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

39. Podľa § 428 OZ, svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode
nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

40. Podľa § 429 OZ, prevádzateľ zodpovedá ako za škodu spôsobenú na zdraví a veciach, tak za
škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou vecí, ak stratila fyzická osoba pri poškodení možnosť ich
opatrovať.

41. Podľa § 441 OZ, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak

bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

42. Podľa § 442 ods. 1 a 3 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). (1)
Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza
sa škoda uvedením do predošlého stavu. (3)

43. Podľa § 445 OZ, strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví, uhradzuje sa peňažným
dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením
dosahoval.

44. Podľa § 446 OZ v znení účinnom v čase vzniku poistnej udalosti, náhrada za stratu na zárobku počas
pracovnej neschopnosti poškodeného sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový
príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.45. Podľa § 446 OZ v znení účinnom od 01.12.2019, náhrada straty na zárobku počas pracovnej
neschopnosti poškodeného sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným
zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody a náhradou, ktorá bola poškodenému

vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov.

46.Podľa§879wOZ,ustanoveniami§446,§447,§447ba§448saspravujúajprávnevzťahyvzniknuté
pred 1. decembrom 2019; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa
posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. novembra 2019.

47. Podľa § 134 ods. 1 veta prvá zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“),
priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ
zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období.

48. Podľa § 134 ods. 2 ZP, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v
ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon
neustanovuje inak.

49. Podľa § 134 ods. 4 ZP, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný
hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov
má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí
priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.

50. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „ZoPZP“), poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

51. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za
neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov
pri usmrtení.

52. Podľa § 4 ods. 4 ZoPZP, poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné
plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú
poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.

53. Podľa § 15 ods. 1 a 3 ZoPZP, náhradu škody vrátane inej ujmy uhrádza poisťovateľ poškodenému.

Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo proti
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať; ak ide o škodu vrátane inej ujmy spôsobenú
motorovým vozidlom jazdnej súpravy tvorenej ťažným vozidlom a prípojným vozidlom, poškodený je
oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo voči poisťovateľovi, ktorý
poistil prípojné vozidlo, ak ťažné vozidlo nie je možné identifikovať. (1) Na premlčanie nároku na náhradu

škody vrátane inej ujmy proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe,
ktorá škodu vrátane inej ujmy spôsobila. (3)

54. Podľa § 822 OZ, z poistenia zodpovednosti za škody má poistený právo, aby v prípade poistnej
udalosti poistiteľ za neho nahradil podľa poistných podmienok škodu, za ktorú poistený zodpovedá.

55. Podľa § 823 OZ, náhradu platí poistiteľ poškodenému; poškodený však právo na plnenie proti
poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

56. Podľa § 11 ods. 6 ZoPZP, poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie

potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa
oznámenia poškodeného o škodovej udalostia) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a
oznámiťpoškodenémuvýškupoistnéhoplnenia,akbolrozsahpovinnostipoisťovateľaposkytnúťpoistné
plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný,

b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré
znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom
na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa
poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené
dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.

57. Podľa § 11 ods. 7 ZoPZP, poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení
prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo
po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto
rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia.

58. Podľa § 11 ods. 8 ZoPZP, ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť
poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu.

59. Podľa § 100 ods. 1 a 2 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (1) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka. (2)

60. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

61. Podľa § 106 ods. 1 a 2 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. (1) Najneskoršie sa právo na náhradu škody
premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti,

z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. (2)

62. V zmysle čl. 8 základných princípov zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť
svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

63. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

64. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

65. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností
môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

66. V zmysle § 151 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana nepoprela sa považujú za nesporné
(1). Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné

tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (2).

67. Podľa § 185 ods. 1 a 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (1). Súd môže
aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo
zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu

nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (2).

68. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.69. V zmysle § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

70. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, a nebolo to ani sporným, že pri dopravnej
nehode dňa 04.10.2016 bola spôsobená škoda na zdraví žalobcu, a to v rozsahu ťažkej ujmy na
zdraví. V čase dopravnej nehody malo motorové vozidlo, prevádzkou ktorého bola škoda žalobcovi
spôsobená,uzatvorenépovinnézmluvnépoistenieužalovaného.Pasívnavecnálegitimáciažalovaného
je tak daná ustanovením § 15 ods. 1 ZoPZP, pričom v konaní ani nebola spochybnená. Dopravnú

nehodu zavinil výlučne vodič poisteného motorového vozidla, o čom bolo rozhodnuté trestným rozkazom
Okresného súdu Bratislava III č. k. 3T/98/2017-109 zo dňa 11.07.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňom 02.08.2017. Žalobca bol podľa predloženého Potvrdenia o dočasnej PN práceneschopný v období
od 05.10.2016 do 31.12.2017.

71. Ustanovenie § 420 OZ zakotvuje všeobecnú zodpovednosť fyzických a právnických osôb za

spôsobenú škodu iným osobám, pokiaľ na ich zodpovednosť vzhľadom na konkrétny vzťah subjektu
zodpovedajúceho za škodu k poškodenému alebo vzhľadom na porušenie určitých povinností, v
dôsledku čoho došlo k spôsobeniu škody inej osobe, netreba aplikovať ustanovenia iného zákona o
zodpovednosti za škodu. Prípady osobitnej zodpovednosti môžu byť upravené aj v ďalších právnych
predpisoch. Pokiaľ v týchto predpisoch nie sú ustanovené osobitné podmienky zodpovednosti, treba na

tieto prípady zodpovednosti aplikovať § 420 OZ o všeobecnej zodpovednosti za škodu.

72. Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie
škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých prípadoch sa vyžaduje aj
zavinenie. Občianskoprávna zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných

záväzkových povinností, vtedy ide o tzv. zmluvnú alebo záväzkovú zodpovednosť. Môže však vzniknúť
aj z porušenia iných povinností zákonom uložených, vtedy ide o tzv. mimozáväzkovú zodpovednosť.
Ustanovenie § 420 o všeobecnej zodpovednosti za škodu možno aplikovať tak na prípady záväzkovej,
ako aj mimozáväzkovej zodpovednosti.

73. Pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým, kto za
škodu zodpovedá, a medzi poškodeným. Obsahom tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať
náhradu škody a povinnosť toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. Pokiaľ je
ten, kto zodpovedá za škodu, poistený pre prípad vzniku jeho zodpovednosti za škodu, či už na
základezákona(zákonnépoisteniezodpovednosti)alebonazákladepoistnejzmluvy(zmluvnépoistenie

zodpovednosti), poisťovňa síce nahradí v rozsahu vymedzenom v poistnej zmluve alebo v právnom
predpise za poisteného škodu poškodenému, v dôsledku toho sa však nestane dlžníkom namiesto
škodcu, a poškodený nemá voči nej priame právo na náhradu škody. Takéto právo na náhradu škody
môže poškodený uplatniť priamo voči poisťovni iba výnimočne, pokiaľ to pripúšťa zákon.

74. Občianskoprávna zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla je založená na objektívnej
zodpovednosti za škodu bez ohľadu na zavinenie, pričom prípadná liberácia alebo spoluzavinenie
poškodeného (§ 441 OZ) môžu byť preukázané aj v rámci civilného sporového konania. V konaní
nebolo tvrdené, ani preukázané, že by tu bolo čo i len čiastočné zavinenie poškodeného žalobcu na
vzniku škody a takéto spoluzavinenie nevyplýva ani z trestného rozkazu. Žalovaný je povinný podľa

ZoPZP (§ 15 ods. 1) odškodniť poškodeného žalobcu, ktorý si voči nemu náhradu škody za stratu
na zárobku uplatnil, pričom sa ako poisťovňa z povinného zmluvného poistenia nemôže brániť, že
nie je daná jej objektívna zodpovednosť. Práve zavedenie inštitútu povinného zmluvného poistenia
má viesť k zaplateniu náhrady škody spôsobenej osobitnou povahou prevádzky motorových vozidiel,
aby tak poškodené osoby nečakali dlhú dobu na odškodnenie. V danom prípade ide o zodpovednosť

spočívajúcu na princípe objektívnej zodpovednosti, škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky
dopravného prostriedku, pričom tejto zodpovednosti sa prevádzateľ nemôže zbaviť. Žalovaný zároveň
nepreukázal, že by ku škode na zdraví žalobcu došlo aj jeho zavinením (viď napr. rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 22Co/29/2017 zo dňa 13.11.2018).

75. Strata na zárobku počas obdobia práceneschopnosti sa poskytuje poškodenému počas dočasnej
práceneschopnosti. Jej účelom je náhrada rozdielu medzi príjmom pred vznikom úrazu a nemocenským
alebo náhradou príjmu, ktoré sú poškodenému poskytované počas dočasnej pracovnej neschopnosti.
Na náhradu za stratu zárobku počas obdobia práceneschopnosti má poškodený právo počas celejdoby pracovnej neschopnosti, pričom nárok vzniká už od prvého dňa pracovnej neschopnosti a zaniká
ukončením pracovnej neschopnosti poškodeného.

76. Žalovaný v prvom rade vzniesol námietku premlčania ohľadom nároku žalobcu na náhradu straty
na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 05.10.2016 do 20.06.2017 s poukazom na
to, že žalobca si svoj nárok uplatnil na súde až dňa 20.06.2019. Námietku premlčania žalovaný právne
odôvodnil ustanovením § 106 ods.1 OZ, podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky
odo dňa keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

77. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku počas
PN (suma 8.571,04 Eur s prísl.), bolo potrebné sa zaoberať dôvodnosťou vznesenej námietky a otázkou
možného premlčania tohto nároku.

78. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané.

Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená,
že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom
premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv,
jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu
donucujúcemu zákroku zo strany súdov.

79. Hoci v prejednávanej veci ide o náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti, problematikou
obdobného nároku - premlčania nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti sa zaoberal Ústavný súd SR vo veci pod sp. zn. II.ÚS 198/2019, v ktorom uznesení
ústavný súd ustálil, že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na

zárobku po skočení pracovnej neschopnosti (§ 447 OZ) začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa
poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy bolo
vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel.
Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom. Tento nárok
nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové skutočnosti. Lehota na premlčanie nároku

na náhradu straty na zárobku začína plynúť najneskoršie po dni doručenia rozhodnutia o priznaní
(nepriznaní) invalidného dôchodku. Nárok na náhradu za stratu na zárobku sa premlčuje ako jeden
celok, nie iba ako nárok na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce poskytované
vo forme dôchodku (tzv. renty). Tento nárok možno uplatniť žalobou na súde až po tom, čo bolo
príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku a poškodený sa

o ňom dozvedel. Pri súkromnoprávnom nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti poškodeného, ktorý je jednou zo súčastí civilného nároku na náhradu škody na zdraví,
Občianskyzákonníknerozlišuje(všeobecne,aleanipripremlčaní)medzinárokomsamotnýmanárokom
najehovýplatu,pretozákonomustanovenémupremlčaniupodliehanárokakotaký.Vcivilnýchvzťahoch
(na rozdiel od verejnoprávnych) totiž nie je relevantný dôvod zvýhodňovať jednu z rovnocenných strán

súkromnoprávneho vzťahu.

80. Ako uviedol odvolací súd vo svojom rozsudku, jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví
sú samostatnými nárokmi (strata na zárobku po dobu pracovnej neschopnosti, strata na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti, nárok na bolestné, nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia a

nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov na liečenie poškodeného), pri ktorých plynie vlastná
premlčacia doba. Začiatok ich plynutia je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a
zodpovednej osobe. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu lehotu, pričom tzv. objektívna premlčacia lehota
sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje (§ 106 ods. 2 OZ in fine). O tom, aká
škoda vznikla na strate na zárobku po dobu pracovnej neschopnosti poškodeného, sa poškodený dozvie

spravidla v okamihu, keď mu bola vyplatená posledná dávka nemocenského a kedy teda môže stratu
na zárobku bližšie špecifikovať. Až v tejto dobe sa poškodený dozvie o škode podľa ustanovenia § 446
OZ a až od tejto doby začína plynúť premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 OZ (Z IV, s. 625 ods. 4).

81. Otázka premlčania práva na náhradu za stratu na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví (§ 446

OZ), sa posudzuje podľa ustanovenia § 106 OZ v spojení s ustanovením § 100 ods. 1 OZ. Náhrada za
stratu na zárobku je totiž jednou zo zložiek práva na náhradu škody, ktorá vzniká poškodenému pri škode
na zdraví, pri ktorej je podľa ustanovenia § 106 ods. 2 veta za bodkočiarkou OZ objektívna premlčacia
doba vylúčená. V danom prípade tak dvojročná subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa,kedy bola žalobcovi vyplatená posledná dávka nemocenského, lebo až týmto dňom sa žalobca dozvedel
výšku škody, ktorá mu vznikla titulom straty na zárobku. Zároveň nárok na stratu na zárobku nie je možné
z hľadiska premlčania posudzovať čiastkovo (za každý mesiac samostatne), ale ako jeden celok.

82. Výška nemocenského vyplateného žalobcovi (13.675,48 Eur) sporná nebola a posledná dávka
nemocenského bola žalobcovi vyplatená dňa 02.01.2018, čo tiež nebolo v konaní sporné. O škode (o
výške straty na zárobku počas PN za jednotlivé mesiace) a o tom, kto za ňu zodpovedá v zmysle § 106
ods. 1 OZ, sa tak žalobca dozvedel, keď mu bola vyplatená posledná dávka nemocenského, t. j. dňa

02.01.2018, čím je určený začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby náhrady straty na
zárobku počas PN za obdobie od 05.10.2016 do 31.12.2017.

83. Keďže žaloba bola podaná na súd dňa 19.06.2019 (podľa el. doručenky, nie pečiatky v spise), bola
v prípade nároku na náhradu straty na zárobku počas PN za obdobie od 05.10.2016 do 31.12.2017
podaná v rámci 2-ročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť odo dňa 02.01.2018, to znamená, že

k premlčaniu tohto nároku žalobcu nedošlo.

84. Súd ešte dodáva, že nárok žalobcu je nárokom na náhradu škody, a nie nárokom z poistenia.
Medzi žalobcom a žalovaným totiž neexistoval žiadny poistno-právny vzťah, ale žalobca má postavenie
poškodeného, ktorému vznikla škoda, za ktorú zodpovedá poistený. Na tom nič nemení ani skutočnosť,

že poškodený si môže uplatniť nárok na náhradu škody aj priamo voči poisťovateľovi, keďže aj potom
ostáva nárok stále nárokom na náhradu škody. Z uvedeného dôvodu nebolo možné pri posudzovaní
premlčania nároku aplikovať § 104 OZ (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/5/2021
zo dňa 17.08.2022).

85. Žalobca sa teda v rámci svojho žalobného nároku domáhal i zaplatenia sumy 8.571,04 Eur ako
rozdielu medzi mzdou a nemocenskými dávkami, a to za obdobie od 05.10.2016 do 31.12.2017. Po
vrátení veci odvolacím súdom sporným zostal celý tento nárok žalobcu na zaplatenie rozdielu medzi
priemerným zárobkom žalobcu, ktorý dosahoval pred vznikom škody a vyplatenými nemocenskými
dávkami.

86. V ustanovení § 446 OZ je upravená náhrada škody na zdraví, ktorá sa prejavuje vo forme náhrady za
stratunazárobkupočasdobypráceneschopnosti,resp.dočasnejpracovnejneschopnostipoškodeného.
Ide o dobu, po ktorú zamestnaná osoba poberá náhrady príjmu pri dočasnej práceneschopnosti
od zamestnávateľa alebo dávky nemocenského podľa predpisov o nemocenskom poistení. Náhrada

za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného je časovo obmedzená po dobu
od okamihu, keď lekár uzná poškodeného za práceneschopného až do dňa, keď ho lekár uzná
za práceschopného, prípadne, keď poškodenie zdravia vyvolalo nezvratné zmeny na telesnej alebo
duševnej schránke poškodeného, dňom, keď bol takému poškodenému priznaný invalidný dôchodok.

87. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku v čase
vznikudopravnejnehodyteda04.10.2016,resp.05.10.2016,súdpoukazujenaprechodnéustanoveniek
úpravám účinným od 01.12.2019 obsiahnuté v § 879w OZ, podľa ktorého sa ustanoveniami § 446, § 447,
§ 447b a § 448 spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.12.2019, pričom iba vznik týchto právnych
vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa Občianskeho zákonníka v znení

účinnom do 30.11.2019. S poukazom na citované prechodné ustanovenie a i rozsudok odvolacieho súdu
bolo potrebné použiť na určenie výšky náhrady škody v tu prejednávanej veci ustanovenie § 446 OZ
v aktuálnom znení, t. j. použiť ho aj na právny vzťah, ktorý je predmetom tohto konania, hoci vznikol
pred 01.12.2019. Podľa prechodného ustanovenia sa iba vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov
z nich posudzuje podľa Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.11.2019, a teda výška nárokov

sa posudzuje podľa aktuálneho znenia zákona. Pri inom výklade by citované prechodné ustanovenie
nedávalo žiaden zmysel, pretože by nebolo možné novelizované znenie § 446 a nasl. OZ aplikovať
v žiadnom smere na právne vzťahy vzniknuté pred 01.12.2019 (ak sa podľa nich neurčí výška, tak niet
otázky, ktorá by sa mala podľa tohto znenia riešiť). Rovnako by bolo nezmyselné, aby zákonodarca,
ktorý vedel, že skoršie znenie § 446 OZ bolo nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2016 zo

dňa 10.10.2018 (v Zbierke zákonov SR pod č. 25/2019 Z.z.) vyhlásené ako nesúladné s čl. 12 ods. 1 a
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, chcel, aby sa pri určení výšky náhrady straty na zárobku v právnych vzťahoch
vzniknutých pred 01.12.2019 stále vychádzalo z tohto protiústavného znenia zákona. S poukazom na
uvedené mal súd za to, že pri určení výšky náhrady straty na zárobku v žiadnom prípade nebolo možnévychádzať zo znenia § 446 OZ v znení do nálezu Ústavného súdu SR, a síce pri náhrade za stratu na
zárobku počas PN vychádzať z úrazového príplatku (§ 446 OZ).

88. Podľa dôvodovej správy k novele Občianskeho zákonníka strata na zárobku je osobitným druhom
majetkovej ujmy, ku ktorej dochádza pri škode (ujme) na zdraví. V zmysle ustanovenia § 446 (v
znení účinnom do 30. januára 2019) a nasledujúcich sa táto strata uhrádzala, pokiaľ nebola uhradená
nemocenskými dávkami a invalidným, resp. čiastočne invalidným dôchodkom podľa predpisov o
sociálnom poistení. Strata na zárobku sa uhrádzala peňažným dôchodkom vo forme opakujúcich sa

peňažných plnení v závislosti od priemerného zárobku poškodeného pred poškodením na zdraví.
Podľa uvedenej právnej úpravy sa poškodenému namiesto náhrady škody mala poskytnúť náhrada
za stratu na zárobku, ktorá sa posudzuje a určuje rovnako ako úrazový príplatok, príp. úrazová renta
podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
sociálnom poistení“), čo je spravidla nižšia suma ako tá, ktorú predstavuje skutočná majetková strata
poškodeného, ku ktorej došlo v dôsledku jeho pracovnej neschopnosti, príp. v období po jej skončení.

Tým, že Občiansky zákonník zaviedol právnu úpravu, v zmysle ktorej sa nárok poškodeného na náhradu
straty na zárobku posudzoval podľa zákona o sociálnom poistení, obmedzil mu legislatívne subjektívne
právo domáhať sa skutočnej náhrady za stratu na zárobku. Novela sledovala hlavný zámer, ktorým je
zosúladenie právnej úpravy náhrady škody na zdraví spôsobenej protiprávnym konaním s čl. 12 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

89. Novelizované ustanovenie v zmysle osobitnej časti dôvodovej správy opúšťa pôvodnú, z hľadiska
ochrany poškodeného nevyhovujúcu, naviazanosť právnej úpravy kvantifikácie výšky náhrady straty na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného na zákon o sociálnom poistení a nahrádza
túto úpravu takou, ktorá zohľadňuje rozsah skutočne utrpenej škody a jej spravodlivej náhrady. Ujma

sa v tomto prípade posúdi na základe porovnania priemerného zárobku poškodeného, ktorý dosahoval
pred vznikom škody a zárobkom, ktorý dosahuje po poškodení.

90. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca bol v čase, kedy utrpel
ujmu na zdraví, zamestnaný v H. J., K. X, L. E. M., kde pracoval od 09.09.2005. Od 01.05.2015 bol

zaradený ako kuchár pizze. Priemerná mesačná mzda žalobcu predstavovala čiastku cca 1.318,94 Eur
v čistom, okrem toho mal mať žalobca ako zamestnanec aj nárok na dovolenkové a vianočné odmeny
vo výške dvojnásobku mesačného platu a tieto odmeny boli vyplácané dva krát ročne, a to v mesiacoch
jún a november, čo však v konaní bolo sporné. Žalobca mal nárok na príspevok na dovolenku v mesiaci
jún vo výške 1.372,38 Eur a vianočný príspevok v mesiaci november vo výške 1.137,46 Eur, čo tiež

žalovaný v konaní opakovane sporoval. Za obdobie práceneschopnosti bola žalobcovi celkom vyplatená
suma 13.675,48 Eur na dávkach nemocenského poistenia a suma 47,42 Eur od zamestnávateľa.

91. Žalovaný odmietol žalobcovi zaplatiť rozdiel medzi mzdou a vyplatenými nemocenskými dávkami
poukazujúc na jeho nesprávne vyčíslenie, ktoré nie je podľa jeho názoru v súlade s ustanoveniami

príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj na to, že žalobca nepreukázal presnú
výšku príjmu v období pred dopravnou nehodou, nepredložil pracovnú zmluvu a iné dôkazy na
preukázanie oprávnenosti na dovolenkovú a vianočnú odmenu. Žalovaný poukázal aj na to, že poisťovni
AUVA poskytol náhradu za stratu na zárobku vo výške 6.595,91 Eur a 1.399,76 Eur.

92. Vychádzajúc z vyššie prezentovaného názoru a s poukazom na vykonané dokazovanie súd dospel
k záveru, že žalobca sa oprávnene domáhal svojho nároku na zaplatenie rozdielu medzi mzdou
a nemocenskými dávkami v období jeho práceneschopnosti, teda od 05.10.2016 do 31.12.2017.
Podľa názoru súdu však žalobca nesprávne vypočítal výšku nároku na náhradu za stratu na zárobku
za uvedené obdobie, súdu nedoplnil skutkové tvrdenia ani napriek výzve a uvedený nárok súdu

nepreukázal žiadnymi dôkazmi.

93. Žalobca vyčíslil svoj priemerný mesačný zárobok za rozhodujúce obdobie na sumu 1.318,94 Eur,
avšak hoci súd poukazoval na potrebu jeho výpočtu podľa § 134 ZP, takýto výpočet neurobil. I Krajský
súd v Trnave vo svojom rozsudku poukázal na to, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu za stratu na

zárobku, výška náhrady straty na zárobku žalobcu však závisí od určenia výšky priemerného zárobku
žalobcu podľa § 134 ZP, ktorý pred poškodením dosahoval, pričom v zmysle § 134 ZP rozhodujúcim
obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok.94. V zmysle § 134 ZP bolo potrebné zo strany žalobcu vypočítať priemerný zárobok žalobcu, ktorý
sa chápe ako priemerný hrubý zárobok, pričom sa zisťuje k prvému dňu kalendárneho štvrťroka
za rozhodujúce obdobie, ktorým je predchádzajúci kalendárny štvrťrok, z hrubej mzdy (z výšky

mzdy pred zrazením preddavku na daň a povinných odvodov) zúčtovanej zamestnancovi na výplatu
v rozhodujúcom období a z doby, ktorú zamestnanec v tomto období odpracoval. Zákonník práce
pritom upravuje spôsob výpočtu priemerného zárobku zamestnanca jednoznačne: mzda, zúčtovaná za
mesiace spadajúce do rozhodujúceho obdobia (t. j. za predchádzajúci kalendárny štvrťrok) sa vydelí
počtom hodín, odpracovaných zamestnancom v tomto rozhodujúcom období. Priemerný mesačný

zárobok sa zásadne zisťuje z hodinového priemerného zárobku tak, že priemerný hodinový zárobok sa
vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovného času zamestnanca. Výsledná suma priemerného mesačného zárobku sa zaokrúhľuje na
najbližší eurocent nahor. Na uvedené však bolo potrebné zo strany žalobcu uniesť dôkazné bremeno,
čo v danom prípade splnené nebolo, keďže žalobca súdu nepredložil jeden jediný dôkaz, na základe
ktorého by súd overil správnosť výpočtu priemernej mzdy zo strany žalobcu (t. j. napr. pracovnú zmluvu,

výplatné pásky, mzdové listy, všetky úradne preložené do slovenského jazyka).

95. Čo sa týka odmien, či už letných alebo vianočných, podstata postupu v prípade vyplatenia zložky
mzdy, ktorá sa viaže k práci (hodnotí sa ňou práca) zamestnanca za dlhšie ako štvrťročné obdobie,
spočíva v tom, že takáto zložka mzdy sa na účely zisťovania priemerného zárobku do zúčtovanej mzdy

v štvrťroku, keď bola vyplatená, zahrnie iba pomernou časťou. Pri určení výšky pomernej (alikvotnej)
časti takejto zložky mzdy je v prvom rade potrebné identifikovať počet rozhodujúcich období, na ktoré
sa príslušná zložka mzdy vzťahuje. Ak to nie je možné zistiť, napr. v prípade jednorazovej mimoriadnej
odmeny, ktorá sa neviaže na dlhšie ako štvrťročné obdobie práce, celá suma sa zahrnie do sumy mzdy
za to rozhodujúce obdobie, v ktorom bola zložka mzdy zúčtovaná.

96. Súd teda potreboval vykonať výpočet priemerného mesačného zárobku žalobcu podľa § 134 ZP za
rozhodnéobdobieod01.07.2016do30.09.2016,atozhrubéhopríjmuzúčtovanéhonavýplatužalobcovi
v rozhodujúcom období. V zmysle § 134 ZP priemerný zárobok sa chápe ako priemerný hrubý zárobok.
Zisťuje sa vždy k prvému dňu kalendárneho štvrťroka za rozhodujúce obdobie, ktorým je predchádzajúci

kalendárny štvrťrok, a to z hrubej mzdy, zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a
z doby, ktorú zamestnanec v tomto období odpracoval. Súd na tento účel vyzval žalobcu na doplnenie
skutkových tvrdení ohľadne priemerného zárobku žalobcu, ktorý pred poškodením dosahoval, a to za
rozhodujúce obdobie v zmysle ust. § 134 Zákonníka práce. Žalobca však na uvedené reagoval len
doplnením Potvrdenia o priemernom zárobku žalobcu vydaného jeho zamestnávateľom, v ktorom je

uvedené, že priemerná mzda v období jún až september 2016 bola u žalobcu vo výške 1.318,94 Eur
v čistom. Toto potvrdenie však nie je dostačujúcim dôkazom, ktorý by preukazoval žalobcov príjem
v hrubom za obdobie od 01.07.2016 do 30.09.2016, nakoľko je neurčité, uvádza sa v ňom obdobie od
júna do septembra 2016, nie je zrejmé, z akej sumy je táto priemerná mzda žalobcu vypočítaná, koľko
hodín v danom čase odpracoval. Uvedené potvrdenie je neurčité a nedostatočné. V ďalších vyjadreniach

žalobca uvádzal priemerný príjem žalobcu v sume cca 1.318,94 Eur mesačne, ale súd nemôže pri
rozhodovaní o nároku za stratu na zárobku vychádzať zo sumy určenej cca alebo približne. Z uvedeného
potvrdenia nie je ani zrejmé, koľko hodinový týždenný pracovný čas žalobca mal a koľko hodín reálne
odpracoval. Na preukázanie svojho nároku tak bolo zo strany žalobcu potrebné súdu predložiť buď
mzdové listy alebo výplatné pásky (úradne preložené do slovenského jazyka), čo však žalobca neurobil

ani po tom, čo uvedené žalovaný sporoval.

97. V sporovom konaní má strana jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky
spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto
povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení

je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na
svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to,
že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie

o veci (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22.09.2010).

98. Žalobca je predovšetkým povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými
vymedzí skutok (skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu,ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. Znamená to, že žalobca je povinný vymedziť predmet
konania po skutkovej stránke. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je žalobca povinný v spore
tvrdiť, vychádza z hmotného práva, resp. z hypotézy hmotnoprávnej normy a tieto tvrdenia možno

považovať za podstatné a rozhodujúce.

99. V tu prejednávanej veci žalobca svoj nárok uplatnený žalobou skutkovo vymedzil tak (a takto ho
urobil predmetom posúdenia súdom), že ide o nárok na náhradu za stratu na zárobku počas jeho
práceneschopnosti vo výške 8.571,04 Eur. I napriek tomu, že súd v rámci predbežného právneho

posúdenia uviedol, ako je potrebné vypočítať sumu straty na zárobku a s poukazom na to vyzval žalobcu
na doplnenie skutkových tvrdení, žalobca na uvedené reagoval len tým, čo uvádzal i doposiaľ. Súdu
tak nebolo ani na základe vykonaného dokazovania zrejmé, ako žalobca dospel k žalobou požadovanej
sume, pričom súdu nepredložil na preukázanie svojich tvrdení ani žiadne dôkazy. Zároveň súd nevedel
vykonať uvedený prepočet sám, keďže nemal k dispozícii požadované doklady a ďalšie listinné dôkazy,
z ktorých by boli zrejmé parametre v súlade s § 134 ZP. Uvedené počas celého konania sporoval

i žalovaný.

100. Zákon č. 160/2015 Z. z. CSP (čl. 8 Základných princípov, § 132 ods. 1, § 150 ods. 1) ako zákonný
procesný predpis, ktorým sa riadi civilné sporové konanie, je postavený na zásade kontradiktórnosti
sporu dvoch rovnocenných strán, ktorý je potom ovládaný prejednacím princípom. Ten spočíva v tom, že

tvrdiť skutočnosti, rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto
skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie
skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na stranách a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Strana
má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné

tvrdenia a dôkazy. Nie je jeho povinnosťou, a nemá ani právo vykonávať dokazovanie o rozhodujúcich
skutočnostiach bez návrhu strán sporu. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena vedie k
strate sporu. Dôkazné prostriedky možno navrhovať spôsobom a v lehotách v zmysle CSP v súlade s
princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

101. Vzhľadom ku skutočnosti, že predmetné konanie má charakter kontradiktórneho a sporového
konania, sú to práve sporové strany, ktorých zaťažuje povinnosť uviesť súdu skutočnosti osvedčujúce
vznik a dôvodnosť uplatneného nároku, resp. v prípade obrany, uviesť súdu skutočnosti uplatnený
nárok spochybňujúce, resp. úplne vylučujúce. Túto povinnosť právna teória označuje ako povinnosť
unesenia bremena tvrdenia, na ktoré následne nadväzuje aj povinnosť unesenia dôkazného bremena.

Znamená to, že sporové strany sú povinné nielen tvrdiť určité relevantné skutočnosti, ale zároveň na
ich preukázanie sú povinné označiť dôkazy. V prípade, že neunesú dôkazné bremeno, ani bremeno
tvrdenia, nemôžu byť v konaní úspešní.

102. Ustanovením § 185 CSP bol zavedený princíp formálnej pravdy, ktorou sa rozumie to, že súd pri

rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Proces dokazovania je teda
vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej
zásade. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa v novej právnej úprave presúva na procesné
strany. Na základe uvedeného preto hodnotenie dôkazov zo strany súdu má oporu vo vykonanom
dokazovaní a musí byť v súlade so zásadami formálnej logiky. Preto súd pri posudzovaní skutkových

tvrdení strán postupuje v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesnej obrany a útoku s poukazom
na § 181 ods. 4 CSP a v tejto súvislosti sa dôsledne uplatňuje princíp zodpovednosti strany sporu za
vlastnú procesnú aktivitu alebo pasivitu a za riadne plnenie si svojich povinností v súvislosti s vedením
súdneho konania ako je zrejmé z § 150 ods. 1 CSP, podľa ktorého platí, že strany majú povinnosť
pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a rovnako s

poukazom na § 151 a § 153 CSP.

103. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov tak leží zásadne na stranách sporu a každá strana je
povinná označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov (ako i na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné),

teda zisťuje skutkový stav veci, ktorý je výsledkom dôkaznej aktivity strán sporu, t. j. do akej miery
si splnia svoju povinnosť označiť alebo predložiť dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení,
pričom miera splnenia tejto povinnosti zásadne predurčuje skutkový záver súdu, ako základ právneho
posúdenia uplatneného nároku.104. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení strán. Základnou

normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 132 CSP, podľa ktorého sú to
strany, ktoré označujú dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú
povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Preukázaný
skutkový stav je v sporovom konaní vždy výsledkom dôkaznej aktivity strán konania, ktoré sú povinné na
preukázanie svojich tvrdení predložiť alebo navrhnúť dôkazy. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží

zásadne na stranách sporu a každá strana je povinná označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Strana, ktorá neoznačila dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia
súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon
určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok sporu, pokiaľ je určovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci

samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného
práva pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov (ako i na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné), teda zisťuje skutkový stav
veci, ktorý je výsledkom dôkaznej aktivity strán konania, t. j. do akej miery si splnia svoju povinnosť
označiť alebo predložiť dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, pričom miera splnenia tejto

povinnosti zásadne predurčuje skutkový záver súdu, ako základ právneho posúdenia uplatneného
nároku. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za
pravdivé), je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie, teda strata sporu, nároku. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tej strane, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé
právne dôsledky, ide teda o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Nie je úlohou súdu,

aby ex offo nahrádzal procesnú aktivitu strán sporu ohľadne ich dôkazného bremena. Strana musí
preukázať to, čo tvrdí.

105. Dôkazné bremeno v preukázaní platových podmienok žalobcu, vrátane mimoriadnych odmien
a počtu jeho odpracovaných hodín spočívalo iba na žalobcovi, pretože to bol práve žalobca, ktorý pre

seba vyvodzoval priaznivé následky, a to nárok na náhradu za stratu na zárobku. Takýmto dôkazom
však nemôže byť potvrdenie o priemernom zárobku predložené žalobcom, resp. zrejme výplatné pásky
v cudzom jazyku, z ktorých ani nevyplývajú potrebné parametre pre správny výpočet priemerného
zárobku, konkrétne hrubý príjem zúčtovaný na výplatu žalobcovi v rozhodujúcom období a počet ním
odpracovaných hodín. Žalobca síce k žalobe predložil viaceré listiny v nemeckom jazyku, o ktorých tvrdil,

že preukazujú ním uplatnený nárok, avšak preklad všetkých predložených listín súdu nedoložil (resp. na
výzvu súdu doložil preklad len niektorých z nich - č. l. 154 a nasl.), súd preto nepreložené listinné dôkazy
ani nevykonal (konkrétne výplatné pásky). Súd tak nemal k dispozícii žiaden dôkaz, z ktorého by bolo
možné overiť, že žalobcom uvádzaná výška čistej priemernej mesačnej mzdy je vyčíslená v súlade s §
134 ZP. Súd zároveň nemohol vykonať výpočet priemerného mesačného zárobku žalobcu, keďže nemal

k dispozícii údaj o hrubej mzde žalobcu v rozhodujúcom období, o počte ním odpracovaných hodín a
tiež koľko hodinový týždenný pracovný čas má žalobca dohodnutý v pracovnej zmluve, keďže nemal
k dispozícii ani pracovnú zmluvu žalobcu, ani výplatné pásky, či mzdové listy. Zároveň uvedený výpočet
neuviedol ani samotný žalobcu, i keď bol súdom vyzvaný na doplnenie skutkových tvrdení v súlade
s ust. § 134 ZP.

106. Z vyššie uvedených dôvodov, keď žalobca v konaní neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné
bremeno, bolo potom potrebné žalobu po vrátení veci odvolacím súdom v časti nároku na náhradu za
stratu na zárobku vo výroku I. rozsudku zamietnuť, a keďže žalovaný nie je povinný zaplatiť žalobcovi
istinu, nemohol sa ani dostať do omeškania s jej zaplatením, a preto súd zamietol žalobu v tejto časti

aj v časti úrokov z omeškania.

107. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

108. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (2).109. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

110. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

111. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (2).

112. O nároku žalovaného na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie súd rozhodol vo
výroku II. tohto rozsudku podľa § 255 ods. 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP, keď zo sumy uplatnenej istiny
s príslušenstvom vo výške 9.924,07 Eur bola žalobcovi priznaná suma 247,95 Eur s príslušenstvom, z

čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu 2,49 % a hrubý úspech žalovaného 97,51 %, a teda konečný čistý
úspech žalovaného je 95,02 % (97,51 % - 2,49 % = 95,02 %). To v konečnom dôsledku znamená nárok
žalovaného voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov konania pred súdom prvej inštancie v
rozsahu 95,02 % trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku, keď v konaní neboli tvrdené
a súd sám nezistil dôvody pre uplatnenie § 257 CSP. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté

v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

113. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol súd
podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP, keď žalobca bol

v odvolacom konaní úspešný v rozsahu 2,82 % (t.j. úspech v časti priznanej sumy vo výške 247,95 Eur)
a žalovaný v rozsahu 97,18 % (t.j. úspech v časti sumy vo výške 8.571,04 Eur), a preto súd žalovanému
vo výroku III. rozsudku priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
94,36 % (97,18 % - 2,82 % = 94,36 %), keď v konaní nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na
aplikáciuustanovenia§257CSPvprípadetrovodvolaciehokonania.Ovýškenáhradytrovkonaniabude

rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie
len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

CSP).Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).