Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2021200193
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:2021200193.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra
Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): G. P., Z. V.: K. XXXX/XX, XXX XX F., právne
zastúpený: Advokátska kancelária Janík, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 55 066
291, zast.: JUDr. Miroslav Janík, advokát, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
100847593/2021 zo dňa 17. mája 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 20S/94/2021-96 zo dňa 14. decembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj „prvostupňový orgán“ alebo „správca dane“) na základe výsledkov
vykonanej daňovej kontroly vyhotovil Protokol č. 101208925/2020 zo dňa 22. júla 2020 (ďalej aj
„Protokol“). Po vykonaní vyrubovacieho konania vydal podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o

správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „daňový poriadok“) rozhodnutie
č. 101983833/2020 zo dňa 15. decembra 2020, ktorým určil žalobcovi (podnikajúcemu do 11. februára
2020 pod obchodným menom Ladislav Pócs - 3P slúži VÁM) rozdiel na dani z pridanej hodnoty vo výške
20 590,54 € za zdaňovacie obdobie január 2018. Správca dane takto rozhodol z dôvodu, že dodanie
tovaru uvedeného na sporných faktúrach nemohlo byť spoločnosťami High Produce, s.r.o. a Elantra,
s.r.o. (ďalej aj „deklarovaní dodávatelia“) uskutočnené a následne pri tomto dodaní nevznikla daňová
povinnosť podľa § 19 ods.1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Z tohto dôvodu podľa správcu dane nemohlo ani žalobcovi vzniknúť
právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr podľa § 49 ods. 1 o DPH.

2.Protiprvostupňovémurozhodnutiusprávcudanepodalžalobcaodvolanie,oktoromrozhodolžalovaný
rozhodnutím č. 100847593/2021 zo dňa 17. mája 2021 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane
potvrdil. Žalovaný pre zdôraznenie správnosti prijatých záverov zhrnul, že vykonaným dokazovaním
neboli zistené žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že fakturovaný tovar bol skutočne dodaný

deklarovanými dodávateľmi, neuniesol teda svoje zákonné dôkazné bremeno, na základe čoho neboli
splnené hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH v zmysle § 49 až § 51 zákona o DPH. Zdôraznil,
že ide o nekontaktné spoločnosti, ktoré nekomunikujú so správcom dane a na sídlach spoločností sa
nenachádzajú. Konatelia spoločností deklarovaných dodávateľov p. Pablo Sotelo a p. Jose Gascon súneexistujúce osoby, rovnako nebola preukázaná ani existencia a totožnosť splnomocnených zástupcov
p. Š. M. a pani C. N.. Deklarované zdaniteľné obchody z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné
preveriť.

3. Žalovaný uviedol, že žalobca nevedel uviesť, prečo nepredložil plnomocenstvá už počas daňovej
kontroly, nevedel sa vyjadriť ako plnomocenstvá nadobudol a ako overoval ich pravdivosť, nepredložil
dôkazy o vykonaní prepravy vlastným vozidlom. Rovnako nemal elementárne znalosti o obsahu
alebo priebehu zdaniteľných obchodov, jeho výpovede boli všeobecné a nezodpovedali jednotlivým

fakturovaným plneniam. Žalobca uskutočnenie zdaniteľným plnení deklaroval dokladmi, ktoré mali
vyhotoviť neexistujúce osoby. K zisteným nezrovnalostiam sa pritom žalobca nevyjadril a ani ich nijako
neodstránil.

II. Konanie pred správnym súdom

4.ProtirozhodnutiužalovanéhopodalžalobcavzákonnejlehotesprávnužalobunaKrajskýsúdvTrnave
(ďalej aj „správny súd“), ktorou sa domáhal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s
prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa
domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe ako aj priznania práva na úplnú náhradu trov
konania a právneho zastúpenia.

5. Správny súd rozsudkom sp. zn. 20S/94/2021-96 zo dňa 14. decembra 2022, o správnej žalobe
rozhodol tak, že správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej
len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú.

6. Správny súd stotožňujúc sa so závermi žalovaného s odkazom na § 140 SSP poukázal na už skôr
vydaný rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/51/2021 rozsudkom zo dňa 3. novembra 2022,
keďže vyhodnotil, že išlo o vec toho istého žalobcu, vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu, predmet
konania, závery prijaté vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi a žalobné námietky považoval za
umožňujúce použiť skrátené odôvodnenie rozsudku.

7. Spornou otázkou podľa správneho súdu bolo, či skutočnými dodávateľmi vyfakturovaných dodávok
boli deklarovaní dodávatelia Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o., pričom pokiaľ žalobca tvrdil, že napriek
pochybnostiam správcu dane majúcim pôvod v zisteniach týkajúcich sa deklarovaných dodávateľských
subjektov a osôb, ktoré ako štatutárne orgány a splnomocnené osoby mali v ich mene konať, tak

aj nedostatku samotným žalobcom predkladaných dôkazov a vysvetlení týkajúcich sa konkrétnych
okolností sporných obchodov, že dodávateľom boli tieto subjekty, zaťažilo žalobcu dôkazné bremeno
vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, ktoré pri jeho neunesení zostalo iba nepreukázaným tvrdením (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/52/2017 zo dňa 19. novembra 2018).

8. Podľa názoru správneho súdu pritom nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným
bremenom, ktoré by sa týkalo dodávateľov alebo subdodávateľov daňového subjektu, ktoré mu
neprislúcha, ale išlo o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na
správne určenie dane a skutočností, na preukázanie ktorých bol daňový subjekt vyzvaný správcom
dane vzhľadom na jeho pochybnosti a potrebu ozrejmenia priebehu obchodných prípadov, v zmysle §

24 ods.1 písm. a/ a písm. b/ Daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil
a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s
realizáciou deklarovaných zmluvných plnení.

9. Vo vzťahu k námietkam žalobcu ohľadom nevykonania požadovaných dôkazov podľa správneho

súdu správny orgán v súvislosti so zabezpečením výsluchu konateľov tvrdených dodávateľov a so
zabezpečením výsluchu ich splnomocnencov vykonal všetky dostupné úkony a nakoľko ich výsledkom
je záver o neexistencii týchto osôb (podľa správnemu orgánu známych identifikačných údajov, v prípade
splnomocnených osôb doložených žalobcom), je námietka žalobcu v tomto smere a jeho požiadavka
na vypočutie uvedených osôb zjavne nedôvodná a nelogická. V súvislosti s osobou vedúceho skladu

žalobca neuviedol, aké skutočnosti týkajúce sa sporných obchodov by mal byť schopný potvrdiť, pričom
možno konštatovať, že pokiaľ by malo ísť o relevantné informácie, napr. ktorý konkrétny prepravca a
ktorým motorovým vozidlom tovar do skladu žalobcu prepravil, išlo by o informácie daňového subjektu,
ktoré mohol správcovi dane priamo poskytnúť. Obdobne súvislosť obhliadky skladu s preukázanímkonkrétnej dodávky konkrétneho dodávateľského subjektu žalobca neozrejmil a súd ju v okolnostiach
prípadu nezistil, preto námietku nevykonania dôkazu v tomto prípade taktiež posúdil ako nedôvodnú,
rovnako ako návrh žalobcu na výsluch jeho samotného, napriek tomu, že v konaní pred správnym

orgánom mal neobmedzenú možnosť svoje vyjadrenia k veci podávať a vo veci aj opakovane vypovedal.

10. Správny súd zároveň konštatoval, že vzhľadom na nepreukázanie prijatia plnení od žalobcom
deklarovaného dodávateľa, do úvahy neprichádzalo vedenie dokazovania na preukázanie, že daňový
subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým

únikom alebo podvodným konaním, ako to žalobca namietal. Keďže o takúto situáciu v danom prípade
nešlo, vyhodnotil argumentáciu žalobcu uvádzanou judikatúrou ako neopodstatnenú.

11. Podľa správneho súdu, postup správnych orgánov vo veci, ako aj odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia spĺňajú všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími
námietkami žalobcu a rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci. Z

vykonaného dokazovania je pritom podľa správneho súdu zrejmé, že predloženým daňovým dokladom,
predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ,
čo za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

12. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP
v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil. Zároveň sa domáhal priznania práva na
náhradu trov konania.

13. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie opakovanie zdôrazňoval, že správca dane a rovnako
aj žalovaný rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, bez toho aby boli na
základe vykonaného dokazovania riadne odôvodnené skutkové závery na základe ktorých správca
dane rozhodol o nepriznaní práva na odpočet DPH sťažovateľovi v podobe záveru, či deklarovaný

tovar existuje, či bol sťažovateľovi skutočne dodaný, alebo či správca dane spochybnil skutočnosť,
že bol tovar dodaný deklarovaným dodávateľom. Napadnuté rozhodnutia sú preto podľa neho pre ich
nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor nepreskúmateľné.

14. V tomto kontexte namietal, že správca dane nepredvolal ako svedka konateľa spoločnosti Elantra

p. Pabla Sotela a konateľa spoločnosti High Produce p. Joseho Gascona, v týchto spoločnostiach
ani nevykonal miestne zisťovanie, nepreveril použitie prijatých plnení na účely podnikania a rovnako
nepreveril dodanie nakúpeného tovaru u odberateľov sťažovateľa. Rovnako namietal, že nevypočul ako
svedka p. G. P. (sťažovateľa) a nevykonal s ním ústne pojednávanie. Rovnako namietal nevypočutie p.
C. N. a p. Š. M. a pána M.. Odmietol pritom závery, že si riadne nepreveril deklarovaných dodávateľov,

pričom uviedol, že k pochybnostiam pri uvedených spoločnostiach nedospel ani správca dane pri
registrácií na DPH a vydaní osvedčenia. Rovnako uviedol, že deklarovaní dodávatelia neboli vedení ako
rizikové daňové subjekty, resp. daňový dlžníci v súlade s § 52 Daňového poriadku.

15. Tvrdil, že riadne uskutočnil zdaniteľné plnenia v predmetnom zdaňovacom období, čo zdokladoval

predloženými dokladmi, všetko riadne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa sťažovateľa
preto boli naplnené materiálne i formálne podmienky na odpočítanie dane, pričom poskytnutie tohto
plnenia malo na oboch stranách obchodný význam a ekonomickú podstatu.

16. Sťažovateľ trval na tom, že napadnutým rozhodnutím boli porušené základné zásady správy daní.

Nestotožnil sa rovnako so záverom, že tovar nedodal dodávateľ, ale ten istý špecifický tovar mohol
dodať iný nekonkretizovaný dodávateľ, ktorý za tovar nevyhotovil faktúry a nepožadoval ani platbu, čo
popiera pravidlá formálnej a právnej logiky. Pokiaľ správca dane spochybnil, že obchodné prípady boli
dodávané, mal umožniť aby sa ešte v procese kontroly k tomuto sťažovateľ vyjadril.

17. Sťažovateľ rovnako uvádzal rozsiahlu argumentáciu, v ktorej namietal, že bol počas konania
neúmerne zaťažovaný dôkazným bremenom, pričom uviedol, že nie je možné vyvodiť dôkazné bremeno
na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa, subdodávateľov, prípadne jeho odberateľa, keďže ide o
skutočnosti, ktoré netvoria dôkazné bremeno a nemôžu ho ani tým pádom dostať do dôkaznej núdze.Dôvodí pritom s odkazom na ust. § 24 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku, že dôkazné bremeno má
znášať len vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.

18. Ďalej sťažovateľ rozsiahlo poukázal na súdne rozhodnutia, pričom išlo najmä o rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ: C-440/04 Recolta recycling SPRL, C-80/11; Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11; Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19; Kemwater ProChemie s. r. o.,
C-154/20; Maks Pen EOOD, C-18/13; Optigen Ltd, C-354/03; Halifax, C-255/02. Rovnako poukázal
napríklad aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/108/2009; sp. zn. 4Sž/149/99; sp. zn.

3Sžf/1/2011 zo dňa 15 marca 2011; sp. zn. 8Sžf/14/2012; sp. zn. 10Sžfk/5/2018, sp. zn. 7Sžf/4/2013.
Taktiež poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 259/2022-37 zo dňa 12. októbra 2022;
judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky, konkrétne sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30. júna 2022. Z uvedených rozhodnutí citoval
ich značné časti. Uvedená judikatúra rozoberala pritom rôzne dôvody nepriznania práva odpočet
na DPH, ako vedomá účasť daňového subjektu na daňovom podvode, zneužitie práva, nesplnenie

hmotnoprávnych a formálnych podmienok na odpočet DPH, či otázky ohľadom zaťažovania daňových
subjektov dôkazným bremenom.

19. Sťažovateľ pritom opakovane argumentoval rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo spojených veciach
Axel Kittel (C-439/04) a Recolta Recycling (C-440/04) so záverom, že nárok na odpočet DPH je

možné uprieť len v prípade, ak daňový subjekt pri reťazovom obchodovaní o podvodnom konaní vedel
(úmyselné konanie) alebo síce o existencii podvodného konania nevedel, ale pri vynaložení obvyklej
opatrnosti a obozretnosti o ňom vedieť mal a mohol, pričom nebol preukázaný zlý úmysel daňového
subjektu a ani skutočnosť, že došlo k daňovému úniku.
20. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožňujúc sa s napadnutým rozsudkom správneho

súdu uviedol, že vykonaným dokazovaním sa nepotvrdilo, že fakturované tovary boli sťažovateľovi
dodané práve ním deklarovanými dodávateľmi, pričom z vykonaného dokazovania nevyplynula
ani existencia inej zdaniteľnej osoby ako skutočného dodávateľa. Podľa žalovaného pritom bolo
povinnosťou sťažovateľa tieto skutočnosti preukázať, pričom sťažovateľ tým, že dôkazy, ktoré
by preukazovali, že zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami boli skutočne vykonané

deklarovaným dodávateľom nepredložil, neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno. Poukázal pritom
na znenie rozsudku Najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 1Sžfk/92/2020. Žalovaný preto navrhol,
aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný
súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a
príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h/ SSP.

22. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

23. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná

sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.

24. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

25. Kľúčovou otázkou pre právne posúdenie v danej veci bolo, či sú právne udržateľné závery správcu
dane, žalovaného a správneho súdu o nepriznaní práva na odpočet DPH, keď dospeli k záveru,
že sťažovateľ nepreukázal dodanie zdaniteľného plnenia deklarovanými dodávateľmi, teda nesplnil

hmotnoprávne podmienky pre odpočet DPH.

26. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už boli skutkovo aj právne
obdobnéveciidentickýchúčastníkovkonania.KasačnýsúdpretopoukazujenarozhodnutiaNajvyššiehosprávneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/85/2023 zo dňa 30. júla 2024 a sp. zn. 4Sfk/70/2023 zo dňa 25.
septembra 2024, v ktorých považoval kasačný súd argumentáciu sťažovateľa za nedôvodnú, pričom
kasačnú sťažnosť zamietol. Obdobnosť uvedených vecí potvrdzuje aj skutočnosť, že skutkový stav vecí

bol zachytený rovnakou daňovou kontrolou, ktorá bola zavŕšená rovnakým protokolom.

27. Kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/70/2023 zo dňa 25. septembra 2024. S týmto rozsudkom
kasačného súdu sa konajúci senát v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v

príslušnom rozsahu ho uvádza. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti
číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku:
„ 32. Kasačný súd k námietkam sťažovateľa ohľadne dôkazného bremena uvádza, že dôkazné bremeno
zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí byť schopný preukázať ním tvrdené skutočnosti, teda že splnil
vyššie uvedené podmienky a nárok na odpočet DPH mu skutočne vznikol. Daňový subjekt, ktorý si chce
odpočítať DPH, má dve povinnosti a?to povinnosť tvrdiť a?povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť

tvrdiť spočíva v?samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených
podmienok a?následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového
subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje.
Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že
nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ

zmysluplne a?logicky nespochybní predložené tvrdenia a?dôkazy. V?tomto kontexte správca dane tiež
nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v?prípade, že dokáže vážny a?dôvodný nesúlad skutočnosti
s?účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol, je nutné, aby
identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu.
V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje

tvrdenia (resp. ich korigovať) na?strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie,
ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky
sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27.01.2012). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný
preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp.
prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.

33. V tejto súvislosti vo vzťahu k neprimeranému dôkaznému bremenu, konkrétne k poukazom
sťažovateľa na rozsiahlu judikatúru Ústavného súdu SR, Súdneho dvora EÚ, ako aj judikatúry
Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu kasačný súd uvádza, že právo na odpočítanie
DPH je podmienené splnením formálnych ako aj hmotnoprávnych požiadaviek. Hmotnoprávnymi
podmienkami na odpočítanie dane sú, že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom)

je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) predmetné
plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté
plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe,
ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť

odopreté. Z uvedeného pritom jednoznačne vyplýva, že jednou z podmienok je, aby tovar alebo služby
boli dodané osobou, ktorá má postavenie zdaniteľnej osoby.
34. Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí dodanie tovaru a postavenie (status) dodávateľa
tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na?faktúre patrí medzi
podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo?veci Kemwater ProChemie s. r. o.,

C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021,
body 26, 27).??
35. Platí pritom, že nedostatky v?naplnení formálnych podmienok nemôžu viesť k?odopretiu práva na
odpočítanie dane v?prípade, ak je preukázané naplnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet
dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa

19. októbra 2017, bod 41; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 33; vo veci
Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 38; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o.,
C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 29).??Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy,
ak porušenie formálnych požiadaviek malo za?následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o?
tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci

SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo
dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra
2021, bod 31) a?splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z?dokazovania vykonaného správcom
dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra2021, body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod
38).?? Zdaniteľná osoba je povinná predložiť objektívne dôkazy o tom, že tovar bol skutočne dodaný
a služby boli skutočne poskytnuté na vstupe zdaniteľnými osobami pre potreby jej vlastných plnení

podliehajúcich DPH, a v súvislosti s ktorými skutočne zaplatila DPH. Tieto dôkazy môžu okrem iného
zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila
tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet, C-281/20, bod 39; Kemwater ProChemie, C-154/20,
bod 34).
36. Kasačný súd v prejednávanej veci zdôrazňuje, že pokiaľ správca dane, žalovaný a správny

súd na viacerých miestach a najmä v súhrnných hodnotiacich záveroch preskúmavaných rozhodnutí
argumentovali, že sťažovateľ nepreukázal, že mu služba bola dodaná od deklarovaného dodávateľa
High Produce s.r.o; Elantra, s.r.o. ... a rovnako ani od inej zdaniteľnej osoby, spochybnili práve splnenie
materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane - dodanie tovaru resp. služby osobou
so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice, ktorej preukazovanie
je na daňovom subjekte.

37. Kasačný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju dôkaznú
povinnosťvdaňovomkonanísplnilpredloženímfaktúrvzťahujúcichsakspornýmzdaniteľnýmplneniam,
čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane.
Vo všeobecnosti totiž samotná faktúra ani so všetkými zákonnými náležitosťami a doklad o jej
úhrade, (ktoré sú formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe), nie sú

postačujúcoupodmienkouprepriznanieprávanaodpočetDPH(obdobnenapr.rozhodnutiaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn.
6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). Uvedené platí obzvlášť v prípade, keď

sťažovateľ okrem faktúr a CMR dokladov nepredložil žiadny dôkaz o tom, že deklarované obchody boli
skutočne realizované tak ako tvrdil sťažovateľ.
38. Kasačný súd podotýka, že doklady predložené sťažovateľom neboli dôveryhodné a neodzrkadľovali
prezentované tvrdenia sťažovateľa a neboli tak ani schopné potvrdiť obchody, ktoré mali byť
uskutočnené s dodávateľom alebo inou zdaniteľnou osobou (čo sťažovateľ ani netvrdil a zotrvával na

tvrdení, že obchodoval s dodávateľmi High Produce s.r.o., Elantra, s.r.o. ...).
39. Sťažovateľ nepredložil žiadnu evidenciu jázd, zoznam dopravcov, prípadne satelitné sledovanie
motorových vozidiel, či evidenciu motorových vozidiel alebo akýkoľvek iný dôkaz, aby preukázal že
doprava, ktorá bola predmetom plnenia na faktúre, sa uskutočnila tak ako tvrdil sťažovateľ. Sťažovateľ
v daňovom konaní predložil ... CMR doklady, z ktorých správca dane nemohol určiť osobu dodávateľa

či odberateľa, nemali potrebné údaje (identifikačné číslo), niektoré údaje boli rukou prepísané a čísla
jednotlivých faktúr k nim taktiež rukou pripísané. Nebolo z nich zrejmé, kde bol tovar vyložený ani
kto tovar prevzal. Z ostatných CMR dokladov bolo zrejmé, že odberateľom a aj dodávateľom bola
iná osoba ako sťažovateľ a deklarovaný dodávateľ. S uvedenými skutočnosťami bol sťažovateľ riadne
oboznámený, no nijakým spôsobom sa nepokúsil tieto pochybnosti a zistenia správcu dane objasniť,

doplniť, prípadne predložiť riadne dokumenty so všetkými stanovenými náležitosťami, ktoré by bez
pochybností jasne preukazovali plnenia sťažovateľom deklarované. Navyše, uvedené CMR doklady, na
ktorých sú uvedené neznáme osoby odberateľov, nepreukazujú nijaký vzťah ku sťažovateľovi a už vôbec
nepreukazujú uskutočnenie akéhokoľvek obchodu so sťažovateľom, či uskutočnenie dopravy, ktorá je
predmetom plnenia ....

40. Rovnako má kasačný súd za preukázané, že tvrdenie sťažovateľa, že predložil všetky dôkazy,
ktoré mal a mohol mať k dispozícií so všetkými náležitosťami nie je pravdivé, keď správca dane
poukázal na rozpory v tvrdeniach ako aj nezrovnalosti v predložených dokladoch sťažovateľa, ktoré
žiadal odstrániť, no sťažovateľ tak nijakým spôsobom nevykonal. Sťažovateľ najskôr tvrdil, že pri jednaní
s osobou dodávateľa High Produce s.r.o. konal iba s pánom Krátkym ako splnomocneným zástupcom,

na ktorého má už neaktívne telefónne číslo a zároveň tvrdil, že nedisponuje žiadnymi ďalšími dokladmi.
Obdobne sťažovateľ postupoval aj pri dodávateľoch Elantra, s.r.o. ..., keď najskôr tvrdil, že jednal iba
so splnomocnenými zástupcami dodávateľov ... Následne sťažovateľ v rámci vyjadrenia sa k Protokolu
č. 101208925/2020 zo dňa 22.07.2020 predložil Rámcovú zmluvu o spolupráci zo dňa 01.07.2017,
uzavretú medzi sťažovateľom a deklarovaným dodávateľom High Produce s.r.o., ... a rovnako aj Zmluvy

uzavreté medzi sťažovateľom a deklarovaným dodávateľom Elantra, s.r.o.. Sťažovateľ pritom nevedel
vysvetliť, prečo dané zmluvy nepredložil skôr a rovnako nevedel vysvetliť, prečo na uvedených zmluvách
sú podpisy konateľov spoločnosti, keď z jeho predošlých tvrdení vyplýva, že mal jednať výhradne so
splnomocnenými osobami na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr v mene spoločnosti dodávateľa.Navyše kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ najskôr uvádzal, že s uvedenými
dodávateľmi žiadne písomné zmluvy neuzatváral.
41. Okrem uvedeného, správca dane požadoval od sťažovateľa vysvetlenie k plnomocenstvám, ktoré

sťažovateľ predložil a ktoré boli udelené splnomocneným osobám (C. N., ... a Š. M.) na uzatváranie
zmlúv a vystavovanie faktúr, keď na nich chýbala pečiatka oboch spoločností a rovnako ako v prípade
Rámcových zmlúv, aj uvedené plnomocenstvá boli sťažovateľom predložené až vo vyjadrení k Protokolu
101208925/2020 zo dňa 22.07.2020. Správca dane sťažovateľa konfrontoval aj so skutočnosťou, že na
uvedenéplnomocenstvádisponujúnedostatkami(označenáspoločnosťHighProfits.r.o.aniedodávateľ

High Produce s.r.o.; nesprávne uvedený nejednoznačné identifikačné údaje na plnomocenstvách,
chýbajúce overenie notárom,..). Všetky uvedené zistenia spolu s pochybnosťami a skutočnosťami
preukázanými z vykonaného dokazovania správcom dane (ktoré sťažovateľ nevedel alebo odmietol
objasniť), teda že deklarovaný dodávatelia sú dlhodobo nekontaktné osoby, že ich konatelia sú
neexistujúcimi osobami, že nevedel uviesť, či si dodávateľov nejakým spôsobom preveril a zároveň
aj splnomocnené osoby dodávateľov (podľa údajov uvedených na splnomocneniach) sú neexistujúce

osoby s nekorektnými údajmi, zakladajú ďalšiu dôkaznú núdzu sťažovateľa a v závere ani nepreukazujú
realizáciu deklarovaného plnenia. So všetkými skutočnosťami bol sťažovateľ oboznámený a mal
možnosť sa k nim vyjadriť.
42. Zo spisu je zrejmé, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, okrem iného
predvolal osoby konateľov deklarovaných dodávateľov (španielsky občan Jose Gascon, španielsky

občan Pablo Sotelo ..., ako aj osoby splnomocnené na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr.
Uvedené osoby sa nepodarilo predvolať, pričom príslušné orgány dožiadaných členských štátov
označili konateľov dodávateľov za neexistujúce osoby... Rovnako boli ako neexistujúce vyhodnotené aj
osoby splnomocnené na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr ..., pričom telefónne čísla uvádzané
sťažovateľom patrili iným osobám ako deklaroval. Následne správca dane sťažovateľa konfrontoval aj

s jeho vyjadreniami, že konal výlučne so splnomocnenými osobami, že nekamiónový tovar prepravoval
svojím osobným vozidlom, ako aj skutočnosť, že ceny od dodávateľa boli vždy fakturované s dopravou,
že písomné zmluvy nemali byť uzatvárané. K uvedeným tvrdeniam sa sťažovateľ nevedel vyjadriť,
nevedel sa jednoznačne vyjadriť k obsahu plnenia predmetných faktúr, nedokázal predložiť
e-mailovú komunikáciu s dodávateľmi napriek tomu, že z predložených zmlúv vyplýva, že sťažovateľ

mal s dodávateľmi komunikovať cez e-mailovú adresu.
43. Je možné konštatovať, že sťažovateľ neobjasnil pochybnosti správcu dane, nepredložil žiadne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a so správcom dane nespolupracoval, keď po predvolaní
správcom dane na prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených k Protokolu sa bez
ospravedlnenia nedostavil (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101969786/2020 zo dňa 11.12.2020).

Z uvedeného dôvodu, tvrdenia sťažovateľa, že so správcom dane spolupracoval a predložil všetky
dokumenty, ktoré mal a mohol nie sú pravdivé. Pritom doklady a vysvetlenia, ktoré správca dane
od sťažovateľa požadoval sú základným dôkazným bremenom sťažovateľa na preukázanie splnenia
hmotnoprávnym podmienok na odpočítanie dane podľa zákona o DPH a správca dane mu vytvoril
dostatočný priestor na ich predloženie a preukázanie jeho tvrdení.

44. Kasačný súd podotýka, že pochybnosti boli vznesené priamo vo vzťahu dodávateľ - daňový subjekt
a neboli postavené na pochybnostiach o subdodávateľoch, preto podľa kasačného súdu pre daný prípad
neprichádza do úvahy aplikácia judikatúry v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu SR a Súdneho dvora EÚ
(napr. vo veci Vikingo Fővállalkozó z 3. septembra 2020, C-610/19), ako namietal sťažovateľ v kasačnej
sťažnosti. Tieto závery sa totiž týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú

obchodnú transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Subjekt, u
ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými
preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného
plnenia, nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných
náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie

a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na
preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.
45. V súvislosti s dôkazným bremenom sťažovateľa kasačný súd zároveň poukazuje aj na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018, v zmysle ktorého: „Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09),
že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje

tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady,
ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní
svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaníuvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju
dôkaznúpovinnosťavtakomprípadejeopäťlennadaňovomsubjekte,čipredloženímalebonavrhnutím

ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom
dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej.“
46. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa,

ktorého nákup tovaru/služby bol správcom dane spochybnený, musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre, ktorá
je oprávnená za spoločnosť konať. Predloženie faktúry vystavenej v zmysle § 71 zákona o DPH
(v prípade, že má všetky zákonom predpísané náležitosti) je len splnenie formálnej stránky na
uplatnenie odpočítania dane, ak však správcovi dane na základe vykonaného dokazovania vzniknú
pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených vo faktúre, je na platiteľovi, aby tieto pochybnosti odstránil.

Čo v uvedenom prípade sťažovateľ nevykonal. Správca dane pritom nemal povinnosť sťažovateľovi
napovedať,akýmspôsobommáokremdaňovýchdokladov,ktorýchvierohodnosťvovzťahukichobsahu
bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich
tvrdení, že mu tovar dodal deklarovaný dodávateľ.
47. Je možné konštatovať, že sťažovateľ nepreukázal splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky

práva na odpočítanie dane dodanie tovaru resp. služby osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa
čl. 168 písm. a/ v spojení s čl. 287 Smernice (pozri body 37 až 40 tohto odôvodnenia). Kasačný súd
pritom opakovane zdôrazňuje, že podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie
nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady

dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby
platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet
stanovil. Odpočet DPH si sťažovateľ uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať
všetky doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúrach.
48. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú

povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom
znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní. Vzhľadom k vyššie uvedeným
skutočnostiam, obzvlášť, že sťažovateľ nepredložil na preukázanie a podporu svojich tvrdení vierohodné
a relevantné dôkazy, kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ neuniesol v administratívnom a ani v
súdnom konaní dôkazné bremeno o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie citovaného ust.

§ 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na citované ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH.
V danom prípade na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je
postačujúce len ústne potvrdenie realizácie zdaniteľných obchodov sťažovateľom. Nebolo tak možné
súhlasiť ani s opakovanými odvolacími a sťažnostnými námietkami sťažovateľa, keď neuviedol žiadne
takéskutočnosti,sktorýmibysadaňovéorgányalebosprávnysúdvtomtosmereužnevysporiadali.Nad

rámec uvedeného kasačný súd konštatuje, že správca dane a žalovaný síce nespochybnili existenciu
služby ako takej, no z vykonaného dokazovania kasačnému súdu vyplývajú značné pochybnosti o
existencii samotného plnenia, ktoré je obsahom predloženej faktúry.
49. Nebolo možné stotožniť sa s kasačnou námietkou, že daňové orgány pripisovali na ťarchu
sťažovateľa skutočnosti, na ktoré nemal dosah.

50. Kasačný súd zároveň nesúhlasil ani so sťažovateľovou námietkou, ktorá sa týkala preukázania
fiktívnosti plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode a taktiež poukázaním
na judikatúru ohľadne zneužitia práva. Kasačný súd zdôrazňuje, že nie je možné pri právnom
posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o
daňovom podvode a so zneužitím práva. Z rozhodnutí správcu dane, žalovaného a aj správneho súdu

jednoznačne vyplýva (tak ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia), že sťažovateľovi
boloodopretéprávonaodpočítaniedanezdôvodunepreukázaniasplneniahmotnoprávnychpodmienok
na jej odpočítanie a nie z dôvodu účasti na daňovom podvode alebo zneužití práva. Preto predmetné
námietky sťažovateľa nie sú dôvodné a relevantné.
51. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti argumentuje taktiež tým, že správca dane mal vykonať

miestne zisťovanie u dodávateľa, vypočuť vedúceho skladu p. M. a aj p. G. P.. K predmetnej sťažnostnej
námietke kasačný súd uvádza, že je na zvážení správcu dane ako dokazovanie vedie a ktoré dôkazy
navrhne vykonať. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal miestne zisťovanie
u dodávateľa Elantra, s.r.o. (Úradný záznam č. 101160833/2020 zo dňa 10.07.2020) ..., ako aj udodávateľa High Produce, s.r.o. (Úradný záznam č. 102116901/2018 zo dňa 24.10.2018) a zároveň, že
správca dane sa opakovane snažil overiť osoby konateľov dodávateľov ako aj ich splnomocnené osoby
a predvolať ich na vypočutie. Z výsledkov dokazovania (ak už bolo uvedené) vyplýva, že uvedené osoby

sú neexistujúce osoby, ktoré nebolo možné predvolať. Ku skutočnosti, že nebol vypočutý vedúci skladu
p. M. kasačný súd uvádza, že uvedený svedok by neuviedol žiadne nové skutočnosti rozhodujúce pre
prejednávanú vec. Sám sťažovateľ deklaroval, že všetky záležitosti ohľadne deklarovaného obchodu
vykonával osobne. Vedúci skladu ako svedok by síce potvrdil, že tovar v určitom množstve bol na
sklade sťažovateľa, no uvedené vykonanie dôkazu by nebolo v súvislosti so zistením a objasnením

skutočností rozhodujúcich pre správne posúdenie veci kľúčové, keďže správca dane nespochybnil
existenciu materiálneho plnenia. Sťažovateľ tak isto požadoval vypočutie G. P. ako svedka, k čomu
kasačný súd uvádza, že sa jedná o daňový subjekt, ktorý bol predmetom daňovej kontroly a preto bolo
logické, že vystupoval ako účastník konania. Kasačný súd opakovane pripomína, že pokiaľ sťažovateľ
chcel v daňovom konaní predkladať dôkazy a byť vypočutý, mal na to vytvorený dostatočný časový
priestor, na vyjadrenia sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ktorý však nevyužil, ako aj predkladať

nové dôkazy.
52. Zároveň je potrebné podotknúť, že sťažovateľ počas daňovej kontroly, nevyužil svoje právo vykonať
nové dôkazy, pričom ako kontrolovaný daňový subjekt má právo počas výkonu daňovej kontroly neustále
až do jej skončenia predkladať listinné dôkazy a iné dôkazy, ktoré považuje za relevantné a potrebné na
preukázanie tvrdených skutočností. Ako už bolo uvedené, dôkazné bremeno bolo na sťažovateľovi, aby

preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Kasačný súd preto považuje tieto
námietky sťažovateľa (s ktorými sa vysporiadal žalovaný a aj správny súd) prinajmenšom za účelové
a zavádzajúce.
53. Kasačný súd uzatvára, že po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny
spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány vo svojich

rozhodnutiach dôkladne zistili skutkový stav, dôkazy, ktoré správca dane nadobudol v rámci daňovej
kontroly a vyrubovacieho konania, riadne vyhodnotili a vysporiadali sa dôkladne aj so všetkými
námietkami sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti zároveň nebola
v žiadnom smere spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení
napadnutého rozsudku. V dôsledku uvedeného kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej

sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu, pričom nezistil žiaden dôvod na jeho
zmenu alebo zrušenie, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“

28. S citovaným právnym posúdením a rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky,
ktorý v plnom rozsahu vyčerpal všetky námietky žalobcu, sa kasačný súd bezvýhradne stotožnil, a preto

rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

29. Nad rámec uvedenej argumentácie kasačný súd hodnotí ako nedôvodnú aj námietku, ktorá sa týkala
preukázania fiktívnosti plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode a taktiež
poukázanímnajudikatúruohľadnezneužitiapráva.Kasačnýsúdprízvukuje,ženiejemožnépriprávnom

posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o
daňovom podvode a so zneužitím práva. Z rozhodnutí správcu dane, žalovaného a aj správneho súdu
jednoznačne vyplýva (tak ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia), že sťažovateľovi
boloodopretéprávonaodpočítaniedanezdôvodunepreukázaniasplneniahmotnoprávnychpodmienok
na jej odpočítanie a nie z dôvodu účasti na daňovom podvode alebo zneužití práva. Preto predmetné

námietky sťažovateľa nie sú dôvodné a relevantné.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

30. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a

preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.

31. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1
a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd sťažovateľovi (žalobcovi) náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania

ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný
súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej
vety SSP priznané.32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.