Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. december 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/19/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2722200970
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2722200970.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobkyne: A. B., C. D., nar. XX. XXXXX
XXXX, trvalo bytom B., E. XXXX/X, prechodne bytom B., F. XXXX/X, proti žalovanému: Všeobecná
úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320
155, zastúpenému splnomocnenkyňou: Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, 821 09 Bratislava –
mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a o vydanie
bezdôvodného obohatenia 291,80 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica zo
17. augusta 2023 č. k. SI-5Csp/53/2022-118, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t r v d z u j e.

II. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieI.žalobuvplnomrozsahuzamietol;II.žalovanémupriznal
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy; §
1 ods. 2, § 7 ods. 1 a 2, ods. 16 a 17, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 52 ods. 1 až
4, § 53 ods. 1, 2, 4, 5 a 9, § 451 ods. 1 a 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „O.z.“); § 3 ods. 3, ods. 5 prvá veta zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“); § 150 ods. 1 a 2, § 151 ods. 1 a 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“); § 1 ods.

4, § 1a ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka; a poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2263/2005.
Vecne dôvodil, že žalobou podanou na Okresnom súde Skalica dňa 13.5.2021 (poznámka odvolacieho
súdu, správne dňa 25.7.2022) sa žalobkyňa domáha, aby súd určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
zo dňa 29.6.2017 je bezúročná a bez poplatkov a aby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 291,80 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnila tým, že predmetná
zmluva č. 8560504788 je formulárovou zmluvu, ktorú nemala možnosť ovplyvniť a dopisovali sa do nej

údaježalobkyne.Žalobkyňamyslela,žežalovanýbudepostupovaťsodbornoustarostlivosťouavsúlade
s dobrými mravmi. Žalovaný neoveroval bonitu klienta pred poskytnutím úveru, poskytnuté informácie
neanalyzoval a nevyhodnocoval. Nesprávne je v zmluve RPMN 19,62%, keď pre spotrebiteľské úvery do
5 rokov splatnosti bola úroková sadzba 8,76%. Úver je preto bez úrokov a poplatkov. Zmluva obsahujeaj neprijateľné zmluvné podmienky, ako je fikcia doručenia, keď uvádza že zásielka sa považuje za
doručenú, aj keď sa spotrebiteľ o zaslaní príslušného oznámenia nedozvedel, tiež zmluvná pokuta vo
výške 100% je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Tiež poplatky zakladajú značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán.
Žalovaný vo vyjadrení zo 16.12.2022 uviedol, že veriteľ je povinný pred poskytnutím úveru vypočítať
limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 19 ZoSÚ), z údajov
podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ. Podrobnosti o výpočte limitu stanovila v zmysle ust. § 7 ods. 41 ZoSÚ
Národná banka opatrením. Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017 z 14. novembra 2017,

však nadobudlo účinnosť až 1.1.2018. Žiadna právna úprava, upravujúca metodiku výpočtu limitu,
požiadavky na zisťovanie informácií a predkladanie dokladov o príjmoch a nákladoch spotrebiteľa
a na overovanie údajov o príjmoch a nákladoch spotrebiteľa alebo limit na podiel spotrebiteľských
úverov poskytnutých prostredníctvom samostatných finančných agentov podľa osobitného predpisu
voči celkovému objemu poskytnutých spotrebiteľských úverov a výška tohto limitu v čase poskytnutia
úveru teda neexitovala. V čase uzavretia úveru nebolo účinné Opatrenie (nebolo ani vydané!), preto

veriteľ postupoval v súlade s ust. § 7 ods. 21 ZoSÚ, podľa ktorého: „Veriteľ podľa § 20 ods. 1
písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní limit pre ukazovateľ
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver určiť tak, aby súčet hodnôt položiek na výpočet
limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa odseku 20 písm. b) až
d) neprevyšoval hodnotu položky podľa odseku 20 písm. a).“ Veriteľ bol pri posudzovaní schopnosti

spotrebiteľa splácať úver povinný brať do úvahy dobu, na ktorú sa úver poskytuje, príjem spotrebiteľa
(§ 7 ods. 1 ZoSU), údaje o existujúcich záväzkoch získané z jedného alebo viacerých registrov (§ 7
ods.17 ZoSÚ) a výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7
ods. 20 písm. b/. Na účel vypočítania týchto nákladov musí veriteľ poznať údaje o rodinnom stave a
počte vyživovaných osôb spotrebiteľa. Tento údaj poskytuje spotrebiteľ veriteľovi podľa ust. § 7 ods. 2

ZoSÚ, nakoľko poskytovateľ úveru tento údaj nemá možnosť získať z verejných zdrojov. V konkrétnom
prípade veriteľ postupoval tak, že žalobkyňa v žiadosti o úver uviedla mesačné finančné náklady vo
výške330eur.Existujúcezáväzkyžalobkynežalovanádodatočneoveriladopytomdoúverovéhoregistra
dňa 29.6.2017, z ktorého je zrejmé, že žalobkyňa mala v čase poskytnutia úveru exitujúce záväzky
s mesačným úverovým zaťažením v sume 606 eur. Žalovaný preto pri posudzovaní bonity počítal s

úverovým zaťažením zisteným z Úverového registra. V rámci výpočtu limitu veriteľ k výške existujúcich
splátok pripočítal sumu splátky poskytovaného úveru vo výške 125,70 eur. Pri výpočte limitu teda
veriteľ počítal s mesačným úverovým zaťažením vo výške 606 eur + 125,70 eur. Žalobkyňa uviedla v
žiadosti o úver priemerný čistý mesačný príjem 1500 eur, zamestnanie na dobu neurčitú a zamestnanie
u zahraničného zamestnávateľa. Uvedený príjem preto nebolo možné overiť v Sociálnej poisťovni.

Príjem bol dokladovaný výplatnými dokladmi za mesiace 04/2017 – 1.240 eur, 05/2017 – 1.400 eur
a 06/2017 – 1.270 eur. V rámci posudzovania schopnosti splácať úver sa ako príjem bral do úvahy
priemerný príjem za posledné 3 mesiace predchádzajúce poskytnutiu (1.240 + 1.400 + 1.270)/3 =
1.303,33 eur. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral žalovaný do úvahy
životné minimum spotrebiteľa a jedného vyživovaného dieťaťa, nakoľko žalobkyňa deklarovala rodinný

stav rozvedená a jedno vyživované dieťa. Životné minimum na členov domácnosti brané do úvahy pri
výpočte limitu ku dňu poskytnutia úveru bolo 290,54 eur (199,48 eur + 91,06 eur). Žalobkyňa uviedla iné
mesačné výdavky vo výške 30 eur. Výpočet limitu bol teda realizovaný nasledovne: 290,54 eur (životné
minimum) + 606 eur (splátky úverov) + 125,70 eur (splátka novo poskytnutého úveru) + 30 eur (iné
mesačné výdavky) = 1.052,24 eur, čo je menej ako príjem žalobkyne vo výške 1.303,33 eur. Veriteľ

postupoval pri posudzovaní bonity v súlade s ust. § 7. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s
odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru. O hrubé porušenie povinností sa nemohlo jednať. Zo zmluvy je
zrejmé, že ročná úroková sadzba bola v tomto prípade 19,62 %, RPMN taktiež 19,62 % (t. j. náklady
spotrebiteľa, ktoré vstupujú do výpočtu RPMN, boli v tomto prípade len úroky). Rozhodným zákonným

ustanovením v čase uzavretia zmluvy o úvere bol však v otázke odplaty za spotrebiteľský úver § 53 ods.
6 O.z., v zmysle ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí
peňažnýchprostriedkovpožadovať.Najvyššiuprípustnúvýškuodplatyustanovuje§1aNariadeniavlády
SR č. 87/1995 Z. z., a odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť

dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo
pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný
produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi.
S ohľadom na dátum uzavretia zmluvy o úvere je pri určovaní najvyššej prípustnej odplaty potrebnévychádzať z tabuľky Súhrnné informácie o údajoch o novo poskytnutých spotrebiteľských úveroch
bankami a pobočkami zahraničných bánk za 1. štvrťrok 2017. Zmluvná splatnosť nad 5 do 10 rokov
vrátane bola v danom čase hodnota priemernej RPMN pri úveroch poskytovaných bankami vo výške

9,81%(maximálnaodplatabolavovýškedvojnásobku,t.j.19,62%),pričomvzmluveoúveredojednaná
odplata najvyššiu prípustnú odplatu neprekračuje. Žalovaný žalobu žiadal zamietnuť a priznať náhradu
trov konania vo výške 100%.
Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav: Žalobkyňa na pojednávaní
9.3.2023 uviedla, že v júni 2017 uzatvorila v kancelárii požičovne Quatro v Senici Zmluvu o úvere, na

základe ktorej jej bolo v hotovosti vyplatených 2.400 eur. Nevie sa vyjadriť, či vtedy uzatvorila Zmluvu,
ktorú založila v listinnej podobe do spisu spolu so žalobou, ona inú Zmluvu nemá. V deň podpisu
Zmluvyospotrebiteľskomúverejejbolovhotovostivyplatených2.400eur.Uvedenéfinančnéprostriedky
potrebovala pre kamarátku, ktorá žije v Rakúsku a týchto 2.400 eur jej aj v Rakúsku odovzdala.
Kamarátkajejnazákladetohoposielalatrimesiacesplátkypôžičky,abymohlapôžičkuveriteľovisplácať.
V auguste v roku 2017 zrefinancovala uvedený úver, nepamätá si, či podpisovala novú alebo ďalšiu

zmluvu a vtedy v auguste 2017 jej bolo vyplatených 4.200 eur priamo v kancelárii Quatro v Senici,
avšak vtedy - august 2017 už žalovaný nezisťoval jej bonitu. Úver splácala od uzatvorenia zmluvy až
do júla 2022, keď na súd podala žalobu, odvtedy úver nespláca. Na zmluve o spotrebiteľskom úvere č.
8560504788 nie je jej podpis. Na zmluve je len podpis pracovníčky zo spoločnosti Quatro. Na udelení
súhlasu v zmysle zákona o ochrane osobných údajov nie je jej podpis. Ona Zmluvu o spotrebiteľskom

úvere podpisovala len pre pracovníčku Quatro. V júni 2017 pracovala v Rakúsku ako zdravotná sestra,
pracovala v privátnej klinike vo Viedni, mesačný zárobok mala okolo 1.200 eur netto. Mala vyživovaciu
povinnosť k maloletému dieťaťu G. H., nar. X.X.XXXX. Od zamestnávateľa v Rakúsku na dieťa poberala
rodinné prídavky 150 až 160 eur a zároveň poberala sirotské 135 eur na dieťa. U tohto zamestnávateľa
pracovala do r. 2019. Pracovnú zmluvu mala na dobu neurčitú. Pracovný pomer ukončila z dôvodu, že

si našla lepšie zamestnanie v Rakúsku. Následne mala príjem okolo 1.400 eur netto prípadne vyššie.
Rodinné prídavky vtedy poberala okolo 160-170 eur, nakoľko tieto sa zvyšovali. V júni 2017 bývala v
mestskom byte v B., nájomné platila 230 eur, elektrika 30 eur. Nepamätá si, či dávala vtedy aj výpis
z daňového priznania. V kancelárii v Senici pri uzatváraní zmluvy sa zdržala asi hodinu. Nepamätá si
či pri podpisovaní zmluvy predkladala doklady o svojom príjme. Žalobkyňa opravila svoje tvrdenie z

predchádzajúcichpojednávaní,nakoľkonazákladepredmetnejzmluvyoúverejejbolaposkytnutávýška
úveru 7.000 eur a nie tak ako predtým uvádzala výšku úveru 4.200 a 2.400 eur. Celá výška úveru jej bola
vyplatená naraz. Z istiny úveru uhradila celkovo sumu 7.291,80 eur, takže istina úveru je uhradená. Na
základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8560504788 zo dňa 29.6.2017 (č.l. 14-23) poskytol veriteľ
Consumer Finance Holding, a.s. žalobkyni spotrebiteľský úver vo výške 7.000 eur, ktorý sa žalobkyňa

zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 125,70 eur so splatnosťou 20. dňa v
mesiaci, a to po dobu od 20.8.2017 do 20.7.2027, t. j. celkovo mala žalobkyňa zaplatiť sumu 15.084
eur. Zmluvné strany si zároveň dohodli RPMN vo výške 19,62% a fixnú (ročnú) úrokovú sadzbu vo
výške 19,62%. Súčasťou zmluvy je splátkový kalendár (č.l. 18). Žalobkyňa na splátkach úveru uhradila
celkovo sumu 7.291,80 eur (č.l. 9-13 spisu). Žalovaný dňa 29.6.2017 zisťoval od žalobkyne údaje k

poskytnutiu úveru (č.l. 108-113), vrátane osobných pomerov, zamestnania a finančnej situácie. Dňa
29.6.2017 žalovaný vykonal skúmanie v registri klientskych informácií (č.l. 49-55) a zisťoval úvery, ktoré
žalobkyňa v danom čase uhrádza. Žalovaná ku žiadosti o úver predložila veriteľovi výpis z účtu za
obdobie od 1.4.2017 do 6.6.2017 (č.l. 46), výpis zo živnostenského registra Rakúskej republiky (č. l.
107), Zmluvu na opatrovateľské služby (108-109), potvrdenia o zárobku - faktúry z 24.4.2017, 25.5.2017

a 26.6.2017 na sumu 1.270 eur mesačne (č. l. 108-113).
Súd prvej inštancie dôvodil, že predmetom tohto konania je určenie, že zmluva o úvere je bez úrokov
a poplatkov a s tým súvisiace vydanie bezdôvodného obohatenia 291,80 eur. Žalovaný je právnym
nástupcom spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s., a to z dôvodu zlúčenia pôvodného veriteľa
so žalovaným. Z vykonaných dôkazov mal súd preukázané, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou

zmluvou v zmysle príslušných ustanovení O.z., nakoľko žalovaný konal v rámci predmetu svojej
obchodnej, resp. inej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ podľa § 52 a nasl. O.z., pričom žalobkyňa
mala v zmysle § 52 a nasl. O.z. postavenie spotrebiteľa, nakoľko pri uzatváraní a plnení zmluvy
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a z uvedeného dôvodu
je na daný vzťah potrebné aplikovať všetky ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Z povahy

spotrebiteľskýchzmlúvvyplýva,ženesmúobsahovaťneprimeranézmluvnépodmienky,t.j.ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Zároveň súd predmetnú zmluvu vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú
podľa ZoSÚ.Súd zistil, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným zmluvu, ktorú súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom
úvere v zmysle ZoSÚ. Súd predmetnú zmluvu považuje za platnú, t. j. nemal preukázané, že by
svojím obsahom odporovala zákonu, resp. že by ho obchádzala, prípadne že by sa ako celok

priečila dobrým mravom. Mal za to, že zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti požadované
ustanovením § 9 ZoSÚ. Žalobkyňa namietala, že zmluvu nepodpísala a preto absentuje písomná forma
zmluvy, čo preukazovala zmluvou, ktorú založila do spisu (č. l. 23). Žalovaný však súdu predložil jeho
exemplár zmluvy, ktorý je podpísaný žalobkyňou (č.l. 84). Súd skúmal, či zmluva obsahuje všetky
náležitosti vyžadované ZoSÚ. V zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ úverová zmluva musí obsahovať

ročnú percentuálnu mieru nákladov a tiež celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Absencia týchto náležitostí
má za následok v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ to, že takto poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve o úvere z 29.6.2017 je okrem iných náležitostí
uvedený aj zákonom vyžadovaný údaj celková čiastka úveru (ktorú má spotrebiteľ uhradiť): 15.084 eur.

Pri počte 120 splátok a dohodnutej výške splátok celkovo 125,70 eur, má dlžník uhradiť sumu 15.085
eur, čo zodpovedá údaju uvedenému v zmluve (125,70 eur x 120 splátok). Z uvedeného vyplýva, že
tento údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ uhradiť je správny. V súvislosti s tým súd dáva do
pozornosti rozhodnutie Súdneho dvoru Európskej únie C-42/15, v ktorom Súdny dvor Európskej únie
konštatoval, že iba porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný výzvam v zmysle smernice, môže

byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky.
Musí sa pritom jednať o neuvedenie takej obsahovej náležitosti zmluvy o úvere, ktorá môže spochybniť
možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Čo sa týka správnosti výšky RPMN uvedenej v
zmluve o úvere vo výške 19,62 %, RPMN v danom prípade tvorí len fixný úrok vo výške 19,62 eur
(správne %) a žiadne iné náklady, t. j. ani poistné a poplatky (poplatky sú v zmluve dohodnuté len pre

prípad porušenia zmluvných povinností). Takže RPMN bola určená správne. Žalovaná preto nebola pri
uzatváraní zmluvy uvedená do omylu uvedením nesprávnej RPMN. Pri dosadení údajov do kalkulačky
Ministerstva financií SR je RPMN vypočítaná vo výške 17,90 %. Preto tento rozdiel v údajoch v prospech
žalovanej nemôže mať za následok to, aby súd považoval úver zo dňa 29.6.2017 za bezúročný a bez
poplatkov. Aj v súvislosti s týmto súd dáva do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvoru Európskej únie

C-42/15, v ktorom Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že iba porušenie povinnosti veriteľa, ktorá
má podstatný význam v zmysle smernice, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy
zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Musí sa pritom jednať o neuvedenie takej obsahovej
náležitosti zmluvy o úvere, ktorá môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
ČosatýkanamietanejneprimeranevysokejRPMNdohodnutejvzmluve,vzmysle§1aods.1Nariadenia

vlády SR č. 87/1995 Z. z. odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť
dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo
pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný
produkt,ktorýjesvojoupovahounajbližšíformeposkytnutiapeňažnýchprostriedkovspotrebiteľovipodľa
predchádzajúcej vety. V zmysle § 1 ods. 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. na účely stanovenia

najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery
nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novo poskytnutých úverov zverejnená
podľa osobitného predpisu v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Priemerná RPMN
uvedená v súhrnných informáciách za 1. štvrťrok 2017 pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou nad
5 rokov do 10 rokov je 9,81 %. Dvojnásobok je potom 19,62 %, čo je aj údaj dohodnutý v predmetnom

spotrebiteľskom úvere a tento dohodnutý údaj je potom v súlade so zákonom. Žalobkyňa pri svojej
námietke nesprávne vyhodnotila dohodnutú splatnosť úveru, keď vyhodnotila že úver je splatný do 5
rokov. Splatnosť úveru so 120 mesačnými splátkami je pritom 10 rokov (120:12). Takže údaje dohodnuté
v zmluve súd považuje za správne a v súlade so zákonom a tieto údaje nemôžu mať za následok, že
úver by bol bez úrokov a bez poplatkov.

Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či žalovaný (resp. spoločnosť Consumer Finance Holding,
a.s.) pred uzatvorením zmluvy o úvere so žalobkyňou posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť
žalobkyne splácať poskytnutý úver (§ 7 ods. 1 a 2 ZoSÚ). Consumer Finance Holding, a.s., si vyžiadal
údaje o osobných a majetkových pomeroch žalobkyne, a to potvrdenie o zárobku od jej zamestnávateľa,
výpis zo živnostenského registra a výpis z účtu žalobkyne za tri mesiace. Zároveň z výpisu z registra

klientskych informácii dňa 29.6.2017 (č.l. 49-55) žalovaný zisťoval, či má žalobkyňa úvery a v akej výške
a či tieto úvery spláca. Tieto údaje žalovaný pred uzatvorením zmluvy aj vyhodnotil a žalobkyni úver
poskytol. Táto činnosť žalovaného je podľa názoru súdu v súlade s jeho povinnosťami, ktoré vyžaduje
pre žalovaného ust. § 7 ods. 16 ZoSÚ. Navyše žalobkyňa úver splácala bez problémov a úver prestalasplácať na základe svojho rozhodnutia a nie z dôvodu že by nebola schopná úver splácať. Preto nie je
preukázané, že by žalovaný hrubo neporušil (správne porušil) svoje povinnosti v súvislosti so zisťovaním
bonity žalobkyne, a preto ani z tohto dôvodu nie je možné považovať predmetný úver za úver bez úrokov

a poplatkov.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v časti o určenie že zmluva
je bez úrokov a poplatkov. Z dôvodu, že predmetná zmluva o úvere nie je bez úrokov a poplatkov v
zmysle § 11 ods. 1 a 2 ZoSÚ, žalobkyňa tým že okrem istiny uhradila žalovanému aj úroky nad rámec
istiny v sume 291,80 eur ku dňu 24.5.2022 (č.l. 12), uvedená suma nie je bezdôvodným obohatením

(žalovanej), nakoľko ich žalobkyňa uhrádzala z titulu uzatvorenej zmluvy o úvere. Z uvedeného dôvodu
súd žalobu zamietol aj v tejto časti.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 2 CSP,
vecne plným úspechom žalovaného v spore. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa
v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane (či už
úplné alebo čiastočné) v konaní nebola tvrdená, pričom ju nezistil ani súd.

2. Proti tomuto rozsudku zjavne v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom
na jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila ust. § 365
ods. 1 písm. a/ až h/ CSP aust. § 366 CSP. Dôvodila, že rozsudkom bolo porušené právo na spravodlivý
proces, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebol úplne zistený skutkový

stav veci, nakoľko súd sa nedostatočne vysporiadal s nesprávnou uvedenou náležitosťou RPMN
a doručovaním ospravedlnenia na neúčasti pojednávania spolu s obhajobou. Citovala z rozhodnutí
Ústavného súdu III. ÚS 79/02 a I. ÚS 407/2010 s tým, že podľa ustálenej judikatúry ÚS, k základnému
právu na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mat' základ v platnom právnom poriadku Slovenskom alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej
právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa zistený
stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02), Ústavný
súd vo svojej judikatúre tiež opakovane pripomína, že nezávislé rozhodovanie všeobecných súdov

sa má uskutočňovať s ústavou a zákonom ustanovenom procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom
rámci. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania skutkovými a právnymi zisteniami došiel k
extrémnemu nesúladu (I. ÚS 402/08) a hodnotenie dôkazov nemá racionálny základ. Súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z hľadiska hospodárnosti
konania takýto postup súdu je svojvoľný a neakceptovateľný. Takýmto postupom súdu prvej inštancie

došlo k ohrozeniu práv a právom chráneným záujmov žalobcu (spotrebiteľa) pričom súd uprednostnil
nároky žalovaného nehľadiac na zásady spravodlivosti. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu
(napr. IV.ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04. II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva a na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť

takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený
stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m.m.
II. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06). V rozhodovaní súdom prvej inštancie došlo k porušeniu

práva na spravodlivý súdny proces a súd sa nevysporiadal poriadne s každou námietkou, riadne
neodôvodnil svoje rozhodnutie, pričom ide o arbitrárne rozhodnutie, pričom má právo na spravodlivý
súdny proces. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s námietkou overenia bonity klienta
pred poskytnutím úveru a nesprávne vyhodnotil. Má za to, že žalovaný pred poskytnutím úveru riadne
neoveril jej bonitu, či bude schopná splácať poskytnutý úver. Žalovaný nedostatočne preukázal, že pri

poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou § 7 odsek 1 ZoSÚ, pričom bol pred uzatvorením
zmluvy povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,
výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa, pričom za hrubé porušenie povinností sa považuje
posudzovanie schopností splácať úver veriteľom bez relevantných údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na

účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Žalovaný uvedeným spôsobom nepostupoval (keď
mal posudzovať schopnosť žalobkyne splácať úver bez riadnych údajov o jej príjme a výdavkoch a bez
dokladov o nich, čím hrubým spôsobom porušil svoje povinností stanovené v § 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalovaný
musí okrem iného analyzovať jej osobný/domáci rozpočet, a to stranu príjmov, tak aj stranu výdavkov,a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver, t. j. konkrétne príjmy, konkrétne náklady na
bývanie, dopravu do zamestnania, domácnosť, stravu, prípadne nezaopatrené dieťa. Žalovaný takto
riadne neoveril jej bonitu, preto má za to, že v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ sa poskytnutý spotrebiteľský

úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trnave
č.k.11Co/2/2019-106 zo dňa 27.11.2019, druhý rozsudok Krajský súd Prešov sp. zn. 6Co/171/2016 zo
dňa 27.10.2016.
Na základe skutkových zistení, ktoré uvádza súd prvej inštancie v rozsudku, že do úvahy bral žalovaný
priemerný príjem za posledné 3 mesiace sumu 1.303,33 €. V rámci nákladov na zabezpečenie

základných životných potrieb bral žalovaný do úvahy životné minimum spotrebiteľa a jedného
vyživovaného dieťaťa, životné minimum na členov domácnosti brané do úvahy pri výpočte limitu ku
dňu poskytnutia úveru bolo 290,54 € (199,48 €+91,06 €). Súd vychádzal zo zmluvy, iné mesačné
výdavky vo výške 30 €. Výpočet limitu bol teda realizovaný nasledovne 290,54 € (životné minimum) +
606 € (splátky úverov) + 125,70 € splátka novo poskytnutého úveru) + 30 € (iné mesačné výdavky) =
1.052.24 €, čo je menej ako príjem žalobkyne vo výške 1.303,33 € a vyhodnotil, že žalovaný postupoval

pri posúdení bonity v súlade s ust.§ 7 s odbornou starostlivosťou. Odvolateľka má za to, že súd sa
nesprávne vysporiadal, lebo žalovanému boli poskytnuté všetky údaje napr. iné výdavky na zmluve je
zle napísaná suma 30e, na pojednávaní tiež argumentovala, že žalovanému pred poskytnutím úveru
hovorila aké má iné mesačné výdaje, a to elektrika 30 €, 30 € telefón, nájomné za byt 230 € mesačne
a 150e -200e cestovné náklady do zamestnania, nakoľko nepracuje ani nepracovala na Slovensku, ale

v zahraničí. A žalovaný pochybil, keď do zmluvy uviedol sumu 30 € iné mesačné výdavky. Má za to
výpočet limitu mal byt' vtedy realizovaný nasledovne, a to 290,54 € (životné minimum)+606 € (splátky
úverov)+440 € (iné výdavky, a to elektrika, telefón, nájomné a cestovné náklady do zamestnania) =
1.336,54 €. Podľa celkovej sumy je vidieť, že splátka za novo poskytnutý úver vo výške 125,70e už
nevychádza splácať. Priemerný príjem bol 1.300 € a už po spočítaní limitu presahuje sumu o 36,54 €, a

to tak ešte neni prirátaná splátka za nový úver. Tu je vidieť, že žalovaný neoveril riadne jej bonitu pred
poskytnutímúveru,mázato,žekebyjuoveriltakakomutoukladázákon,takjejneposkytneúver,keďjej
neostávali peniaze už na tú splátku. Tu tiež pochybil súd prvej inštancie, nezaoberal sa touto námietkou
dôkladne. Súd prvej inštancie sa nesprávne zaoberal so zistením ohľadne úrokovej sadzby 19,62
%, nesprávne sa vysporiadal s touto námietkou, nakoľko žalobkyňa namietala, že na spotrebiteľskej

zmluve je nesprávne uvedená RPMN. Na zmluve je uvedená RPMN 19,62 %, ale v skutočnosti má byť
uvedená na zmluve RPMN 17,52 %. Žalobkyňa má za to, že takáto RPMN má byt' na zmluve. Preto
považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Na zmluve je nesprávne uvedená RPMN,
ročná úroková sadzba vo výške 19,62% je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa priemerných úrokových
mier z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny (stav a nové obchody) pre spotrebiteľské a

ostatné úvery so splatnosťou od 1 do 5 rokov v mesiaci 6/2017 bola vo výške 8,76 %. Keďže úroková
sadzba vo výške 19.62% prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu o viac ako 100%, ide o neprimeranú
úrokovúsadzbu,ktorájevrozporesdobrýmimravmi.VýškaRPMNresp.výškaúrokovejsadzbyje19,62
%, avšak v prípade reálnych čísiel možno vidieť, že poskytnutý úver bol 7.000 € a celková cena za
poskytnutý úver je 15.084 €, čiže samotné náklady sú 8.084 €. Uvedené náklady predstavujú takmer

100% poskytnutého úveru. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ale aj Najvyšší súd Českej republiky
uviedli. že nie každá dohoda o úrokoch pri úvere je akceptovateľná.(napr. uznesenie NS SR 1 MCdo
1/09, rozsudok NS ČR 21Cdo1484/2004), Najvyšší súd dospel k záveru o rozpore neprimeranej ceny
úveru bez ohľadu na to, či dlžník peniaze prevzal alebo rozhodoval sa dobrovoľne, „Nemôžu byť žiadne
pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dohodnuté pri peňažnej pôžičke sú považované za

odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania (NS ČR 21Cdo 1484/04)." Za v rozpore s
dobrými mravmi sa považuje situácia, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu, ktorá dosahuje takmer
100% z hodnoty poskytnutého úveru a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, príp.
rozrušenie. Ak pri nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová
zmluva neplatná v celom rozsahu. Nemecká judikatúra stabilizovala závery o úplnej neplatnosti úveru,

ak boli dohodnuté úroky vyššie ako 12% nad priemer na trhu (BGR AZ: XI. ZR 252/89). Do pozornosti
súdu dala aj Rozsudok Vrchného Krajinského súdu Karlsruhe z 3. mája 2011 (17U 192/10), ktorý
potvrdilrozhodovaciulíniu,podľaktorejjeprespotrebiteľavždyneprijateľnéspoplatňovanieakýchkoľvek
úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto
sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa (bod 34 rozsudku). K výške úrokov sa

vyjadrovali aj slovenské súdy napr. v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/67/2008, v ktorom
bol uvedený prehľad úrokových stropov, pričom možno uviesť, že spravidla cena úveru neprevýšila 20
%. V čase keď bol poskytovaný úver bola úroková sadzba vo výške 0,25%. Z uvedeného je zrejmé,
že samotná výška úrokov je neprimerane vysoká. Argument žalobcu, že žalovaná ako spotrebiteľ bolaoboznámená s úverovými podmienkami neovplyvní záver o neplatnosti časti úrokov, pretože dôležitý je
stav núdze a neprimeraná výška úrokov.
Zo samotnej zmluvy nevyplývajú všetky predpoklady použité pri výpočte RPMN. Pravdepodobne

poplatky sa neuvádzali v RPMN, pretože samotná výška RPMN je zhodná s fixnou úrokovou sadzbou a
to je vo výške 19,62 %. Aspoň v tejto výške uvádza RPMN samotná zmluva. Zmluva ďalej uvádza vzorec
výpočtu RPMN, ktorý je opísaný zo zákona, avšak v skutočnosti samotná výška RPMN nekorešponduje
s celkovou odplatou úveru. Z uvedeného je zrejmé, že zmluva neobsahuje všetky predpoklady potrebné
na výpočet RPMN ako aj je potrebné vedieť výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov. Opätovne uviedla, že ak zmluva neobsahuje tieto náležitosti a obsahuje nesprávny údaj o
RPMN považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, a to s ohľadom na paragraf 11 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie keď si nebol istý mal vyzvať Národnú banku
SR, aby sa vyjadrila k tej zmluve.
Poukázala na rozhodnutie Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17Csp/118/2019 zo dňa 18.6.2020 -
vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 26.8.2015 Zmluvu

o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č.xxxxx. Na základe tejto zmluvy žalobca ako veriteľ poskytol
žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 5.000 eur. V uvedenej úverovej zmluve je uvedená RPMN
banky 19,50% p.a Žalovaný spochybnil vypočítanú výšku RPMN v úverovej zmluve a na základe
toho súd urobil dopyt na Národnú banku Slovenska. Zo stanoviska Národnej banky Slovenska k
RPMN vyplýva, že pri kontrolnom prepočte RPMN bola vypočítaná vo výške 19,74%. V tomto prípade

bola zohľadnená metodika počítania časových intervalov, upravených v usmerneniach na uplatnenie
smernice 2008/48/ES. Uvedená metodika počítania časových intervalov mala však v čase uzavretia
zmluvy iba odporúčací charakter. Pri nezohľadnení metodiky počítania časových intervalov pri výpočte
RPMN a za rovnakých predpokladov je potom hodnot:a RPMN 19,72%. Z uvedeného vyplýva, že
hodnota uvedená v úverovej zmluve vo výške 19,50% bola nižšia ako bola v skutočnosti, čo vyplýva zo

stanoviska Európskej národnej banky Slovenska k RPMN, ktorý stanovil na výšku 19,72% resp. 19,74%.
Nakoľko v úverovej zmluve je stanovená výška RPMN v neprospech spotrebiteľa, úverová zmluva sa
považuje za bezúročnú a bez poplatkovú. Žalovaný teda bol povinný vrátiť len poskytnutú istinu.
Druhé rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/143/2019 zo dňa 18.6.2020. Uvedenú
úverovú zmluvu prvoinštančný súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa citovaného zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je okrem iného aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), (paragraf
9 ods.2 písm. j) zákona). V súlade s ustanovením paragraf 11 ods. 1 zákona absencia vyššie uvedených
údajov nespôsobuje neplatnosť uzatvorenie zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. V zmluve absentuje podstatná náležitosť podľa paragrafu 9 ods.2 písm. j) zákona č.

129/2010 Z.z. v súvislosti s tam uvedenou RPMN a to uvedenie všetkých predpokladov použitých na
výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmluve nie je uvedený žiaden predpoklad použitý
na výpočet RPMN. V zmysle ustanovenia paragraf 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch
účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitosti podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú

čiastku.ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy
o spotrebiteľskom úvere uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej
miere nákladov. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/59/2017
zo dňa 11.5.2019, ako aj ďalšie rozsudky sp. zn. 3Co/124/2016 a sp. zn. 3Co/7/2017. Prvoinštančný
súd tak konštatoval, že predmetná úverová zmluva, nemá všetky náležitostí predpísané zákonom o

spotrebiteľských úveroch, preto ju v zmysle paragraf 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
považoval za bezúročnú a bez poplatkov. Žalobcovi tak zo zmluvy patrí len suma, ktorú žalovaná reálne
čerpala titulom úveru sumu 5.500 €. V rozsudku na strane 4 v bode 15 súd pvej inštancie píše: Celková
čiastka bola v zmluve správne uvedená. pretože 120x310,17 eur je 37.220.40 elur. Ročná percentuálna
miera nákladov nebola v zmluve uvedená síce správne, pretože podľa prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010

Z.z. pri úvere 20.000 eur, ktorý sa má vrátiť v 120tich splátkach každá vo výške 310.17 eur, bez
dodatočných nákladov a dátumu uzavretia zmluvy dňa 18.12.2013 je RPMN 13,97% a nie 14,90%, ale
táto nebola uvedená v neprospech žalovanej. Priemerná RPMN bola uvedená v správnej výške, pretože
v III. štvrťroku 2013, ktorý je v danom prípade rozhodujúci podľa paragrafu 9 ods.2 písm. y/ zákona č.
129/2010 Z.z. bola pri úveroch bez zabezpečenia vo výške od 1.500 eur do 6.500 eur so splatnosťou od

5 do 10 rokov priemerná RPMN vo výške 13,88%. Pri úvere 20.000 eur, ktorý je splatný v splátkach vo
výške 310,17 eur počas 10 rokov vychádza úrok síce 13,97% ročne a nie 14,90% ročne, ako je v zmluve
uvedené, ale z I. vyplýva, že priemerné úrokové miery z úverov v eurách rezidentom eurozóny nové
úvery domácnosti so splatnosťou nad 5 rokov boli 14,10% ročne.Na zmluve o spotrebiteľskom úvere má byť napísaná obligatórna náležitosť správne ak nie je napísaná
správne tak sa považuje ako by sa táto náležitosť na zmluve vôbec nenachádzala a preto sa
spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu

Nitra sp. zn. 9CoCsp/43/2022 zo dňa 1.12.2022 a následne rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn.
10Csp/169/21 z januára 2023 je právoplatný. Jednalo sa presne o túto istú zmluvu. Žalobkyňa stále trvá
na tom že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie tu pochybil, keď neurčil
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že z podaného odvolania nie je podľa jej
názoru možné určiť v čom považuje žalobkyňa rozsudok za nesprávny. Žalobkyňa síce tvrdí, že v
zmluve je uvedená nesprávne RPMN a podľa jej názoru má byť vo výške 17,52 %, avšak ako ustálil
aj súd, táto RPMN je v prospech žalobkyne a nie v jej neprospech. Toto tvrdenie preto nemôže byť
záverom o bezúročnosti úveru. Žalovaná sa stotožňuje s vydaným rozsudkom. Navrhuje, aby súd
vydané rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/ až h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v
medziachdanýchrozsahom(§379CSP)adôvodmiodvolania(§380ods.1CSP),sprihliadnutímexoffo
na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale nezistil, postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo výroku vecne
správny a je dôvodné ho potvrdiť.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie

dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť
a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods.
3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie
dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

5. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo (podľa petitu žaloby) určenie, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi veriteľom a žalobkyňou zo dňa 29.6.2017 je bezúročná a bez
poplatkov (súd prvej inštancie správne podľa obsahu žaloby dovodil, že ide o určenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru a nie zmluvy) a tiež uloženie žalovanému povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu

291,80 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
Predmetom tohto odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie a jeho
rozsudku, ktorým žalobu v plnom rozsahu zamietol a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické
nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých
dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť
práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne

cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri
uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa.
Prioritne je potrebné vychádzať zo základnej požiadavky, že každá spotrebiteľská zmluva má vyjadrovať
rešpekt k dodržiavaniu všeobecných zásad spotrebiteľského práva, a to náležitou obsahovou aj

formálnou úpravou zmluvných podmienok, ktoré jednotlivo i vo svojom súhrne nenarušujú zmluvnú
rovnováhu strán v neprospech spotrebiteľa. Práve jednoznačnosť a určitosť zmluvných podmienok má
zásadne vyvážiť silnejšie postavenie dodávateľa pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy.Nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba
pozitívnymzásahom,vonkajšímvovzťahuksamotnýmúčastníkomzmluvy(porov.rozhodnutiaSúdneho
dvora Európskej únie C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial, C-168/05 Mostaza Claro).

Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto
faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov
je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou
stranou jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj

zákon ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom
odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o
podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť
všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené
náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 písm. a/ až g/ ZoSÚ zákonodarca v prospech
ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval

bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankcie pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým
spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.
Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený Zmluvou o spotrebiteľskom úvere medzi
právnou predchodkyňou žalovanej (Consumer Finance Holding, a.s.) a žalobkyňou ako spotrebiteľský
vzťah, keďže zmluva spĺňala definičné znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj definičné znaky

subjektov spotrebiteľskej zmluvy.
Odvolateľka okrem iných (iba všeobecne formulovaných námietok a úvah) v odvolaní namietala, že v
rozhodovaní súdom prvej inštancie došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, súd sa
nevysporiadal poriadne s každou námietkou, riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, ide o arbitrárne
rozhodnutie, nedostatočne sa vysporiadal s námietkou overenia bonity klienta pred poskytnutím úveru

a nesprávne ju vyhodnotil. Mala za to, že žalovaný pred poskytnutím úveru riadne neoveril jej bonitu,
či bude schopná splácať poskytnutý úver, nedostatočne preukázal, že pri poskytnutí úveru konal s
odbornou starostlivosťou § 7 odsek 1 ZoSÚ, pričom bol pred uzatvorením zmluvy povinný posúdiť s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského
úveru, príjem spotrebiteľa, keďže za hrubé porušenie povinností sa považuje posudzovanie schopností

splácať úver veriteľom bez relevantných údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich
schopnosti splácania úverov. Žalovaný uvedeným spôsobom nepostupoval (keď mal posudzovať
schopnosť žalobkyne splácať úver bez riadnych údajov o jej príjme a výdavkoch a bez dokladov o nich,
čím hrubým spôsobom porušil svoje povinností stanovené v § 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalovaný musí okrem

iného analyzovať jej osobný/domáci rozpočet, a to stranu príjmov, tak aj stranu výdavkov, a to vždy vo
vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver, t. j. konkrétne príjmy, konkrétne náklady na bývanie, dopravu
do zamestnania, domácnosť, stravu, prípadne nezaopatrené dieťa. Žalovaný takto riadne neoveril jej
bonitu, preto má žalobkyňa za to, že v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ sa poskytnutý spotrebiteľský úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Odvolateľka má za to, že súd sa nesprávne vysporiadal, lebo

žalovanému boli poskytnuté všetky údaje napr. iné výdavky na zmluve je zle napísaná suma 30e, na
pojednávaní tiež argumentovala, že žalovanému pred poskytnutím úveru hovorila aké má iné mesačné
výdaje, a to elektrika 30 €, 30 € telefón, nájomné za byt 230 € mesačne a 150e -200e cestovné náklady
do zamestnania, nakoľko nepracuje ani nepracovala na Slovensku, ale v zahraničí. A žalovaný pochybil,
keďdozmluvyuviedolsumu30€inémesačnévýdavky.Mázatovýpočetlimitumalbyťvtedyrealizovaný

nasledovne, a to 290,54 € (životné minimum)+606 € (splátky úverov)+440 € (iné výdavky, a to elektrika,
telefón, nájomné a cestovné náklady do zamestnania) = 1.336,54 €. Podľa celkovej sumy je vidieť, že
splátka za novo poskytnutý úver vo výške 125,70e už nevychádza splácať. Priemerný príjem bol 1.300
€ a už po spočítaní limitu presahuje sumu o 36,54 €, a to tam ešte nie je prirátaná splátka za nový úver.
Tu vidieť, že žalovaný neoveril riadne jej bonitu pred poskytnutím úveru, má za to, že keby ju overil tak

ako mu to ukladá zákon, tak jej neposkytne úver, keď jej neostávali peniaze už na tú splátku. Tu tiež
pochybil súd prvej inštancie, nezaoberal sa touto námietkou dôkladne.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe o.i. uviedol, že v tomto konkrétnom prípade ako veriteľ postupoval
tak, že žalobkyňa v žiadosti o úver uviedla mesačné finančné náklady vo výške 330 eur. Existujúce
záväzky žalobkyne žalovaná dodatočne overila dopytom do úverového registra dňa 29.6.2017, z ktorého

je zrejmé, že žalobkyňa mala v čase poskytnutia úveru exitujúce záväzky s mesačným úverovým
zaťažením v sume 606 eur. Žalovaný preto pri posudzovaní bonity počítal s úverovým zaťažením
zisteným z Úverového registra. V rámci výpočtu limitu veriteľ k výške existujúcich splátok pripočítal
sumu splátky poskytovaného úveru vo výške 125,70 eur. Pri výpočte limitu teda veriteľ počítal smesačným úverovým zaťažením vo výške 606 eur + 125,70 eur. Žalobkyňa uviedla v žiadosti o
úver priemerný čistý mesačný príjem 1.500 eur, zamestnanie na dobu neurčitú a zamestnanie u
zahraničného zamestnávateľa. Uvedený príjem preto nebolo možné overiť v Sociálnej poisťovni. Príjem

bol dokladovaný výplatnými dokladmi za mesiace 04/2017 – 1.240 eur, 05/2017 – 1.400 eur a 06/2017
– 1.270 eur. V rámci posudzovania schopnosti splácať úver sa ako príjem bral do úvahy priemerný
príjem za posledné 3 mesiace predchádzajúce poskytnutiu (1.240 + 1.400 + 1.270)/3 = 1.303,33 eur. V
rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral žalovaný do úvahy životné minimum
spotrebiteľa a jedného vyživovaného dieťaťa, nakoľko žalobkyňa deklarovala rodinný stav rozvedená

a jedno vyživované dieťa. Životné minimum na členov domácnosti brané do úvahy pri výpočte limitu
ku dňu poskytnutia úveru bolo 290,54 eur (199,48 eur + 91,06 eur). Žalobkyňa uviedla iné mesačné
výdavky vo výške 30 eur. Výpočet limitu bol teda realizovaný nasledovne: 290,54 eur (životné minimum)
+ 606 eur (splátky úverov) + 125,70 eur (splátka novo poskytnutého úveru) + 30 eur (iné mesačné
výdavky) = 1.052,24 eur, čo je menej ako príjem žalobkyne vo výške 1.303,33 eur. Veriteľ postupoval
pri posudzovaní bonity v súlade s ust. § 7. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou

starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. O hrubé porušenie povinností sa nemohlo jednať.
Súd prvej inštancie uviedol, že sa zaoberal tým, či žalovaný (resp. spoločnosť Consumer Finance
Holding, a.s.) pred uzatvorením zmluvy o úvere so žalobkyňou posúdil s odbornou starostlivosťou
schopnosť žalobkyne splácať poskytnutý úver (§ 7 ods. 1 a 2 ZoSÚ). Consumer Finance Holding, a.s.,

si vyžiadal údaje o osobných a majetkových pomeroch žalobkyne, a to potvrdenie o zárobku od jej
zamestnávateľa, výpis zo živnostenského registra a výpis z účtu žalobkyne za tri mesiace. Zároveň z
výpisu z registra klientskych informácii dňa 29.6.2017 (č.l. 49-55) žalovaný zisťoval, či má žalobkyňa
úvery a v akej výške a či tieto úvery spláca. Tieto údaje žalovaný pred uzatvorením zmluvy aj vyhodnotil
a žalobkyni úver poskytol. Táto činnosť žalovaného je podľa názoru súdu v súlade s jeho povinnosťami,

ktoré vyžaduje pre žalovaného ust. § 7 ods. 16 ZoSÚ. Navyše žalobkyňa úver splácala bez problémov a
úver prestala splácať na základe svojho rozhodnutia a nie z dôvodu že by nebola schopná úver splácať.
Preto nie je preukázané, že by žalovaný hrubo porušil svoje povinnosti v súvislosti so zisťovaním bonity
žalobkyne, a preto ani z tohto dôvodu nie je možné považovať predmetný úver za bezúročný a bez
poplatkov.

Odvolací súd k tejto odvolacej námietke žalobkyne uvádza, že zo súdom prvej inštancie aplikovaných
ust. § 7 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 2 ZoSÚ vyplýva, že veriteľ pri poskytovaní spotrebiteľského úveru je
povinný postupovať obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery s odbornou starostlivosťou,
čím sa rozumie najmä to, že veriteľ poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy a posúdi
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi,

pričom vynaloženie tejto odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať. Následkom
nekonania veriteľa s odbornou starostlivosťou je potom v zmysle cit. § 11 ods. 2 ZoSÚ nemožnosť
spotrebiteľa zosplatniť úver a následkom hrubého porušenia tejto povinnosti je to, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie obsah odbornej starostlivosti, ku ktorej je povolaný
každý dodávateľ, či predávajúci, teda aj poskytovateľ úveru, náležite skúmal a v napadnutom rozhodnutí

dostatočnevyhodnotil(viď7.-9.boda30.bododôvodnenianapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancie).
Žalobkyňa si vo svojej námietke odporuje, keď na jednej strane tvrdí, že žalovaný posudzoval jej
schopnosť splácať úver bez riadnych údajov o jej príjme a výdavkoch a bez dokladov o nich a na druhej
strane uvádza, že mu boli poskytnuté všetky údaje, naviac ani z jej tvrdení nevyplýva hrubé porušenie
povinností podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ (§ 11 ods. 2 veta druhá až štvrtá ZoSÚ). V žiadosti o úver z 29.6.2017

(č.l. 56) žalobkyňa uviedla priemerný čistý mesačný príjem 1.500 eur, celkovú výšku mesačných splátok
330 eur, mesačné finančné výdavky 300 eur a iné mesačné výdavky 30 eur a tiež spôsob bývania –
vlastný byt/dom.
Podľa § 7 ods. 20 a 21 ZoSÚ: (20) Na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b) náklady na zabezpečenie

základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť
(podľa poznámky17ta - § 62 až 81 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov.), c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky
znižujúcepríjemspotrebiteľa.(21)Veriteľpodľa§20ods.1písm.a),banka,zahraničnábankaapobočka
zahraničnej banky sú povinní limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver

určiť tak, aby súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver podľa odseku 20 písm. b) až d) neprevyšoval hodnotu položky podľa odseku 20
písm. a).Preto ak žalovaný výpočet limitu realizoval nasledovne: 290,54 eur (životné minimum) + 606 eur
(splátky úverov) + 125,70 eur (splátka novo poskytnutého úveru) + 30 eur (iné mesačné výdavky) =
1.052,24 eur, čo je menej ako príjem žalobkyne vo výške 1.303,33 eur, potom jeho postup bol v súlade

s ostatne citovanými ustanoveniami. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala inými mesačnými výdavkami
v sume 440 eur (na nájomné, cestovné náklady do zamestnania atď.), odvolací súd k tomu uvádza,
že životné minimum zahŕňa náklady na základné potreby, ako sú strava, bývanie, oblečenie, zdravotná
starostlivosť, vzdelávanie a doprava. V čase uzavretia zmluvy životné minimum pre jednu plnoletú
fyzickú osobu predstavovalo 198,09 eur mesačne a 90,42 eur mesačne, ak ide o zaopatrené neplnoleté

dieťa alebo nezaopatrené dieťa.
Nebolo tak možné sa zo strany odvolacieho súdu stotožniť s odvolacou námietkou žalobkyne, že
žalovaný pred poskytnutím úveru riadne neoveril jej bonitu, či bude schopná splácať poskytnutý úver,
nedostatočne preukázal, že pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou § 7 odsek 1 ZoSÚ,
a preto sa v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ považuje poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez
poplatkov. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané, že by

žalovaný hrubo porušil svoje povinnosti v súvislosti so zisťovaním bonity žalobkyne, a preto z tohto
dôvodu nie je možné považovať predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov.

7. Ďalej žalobkyňa v odvolaní namietala, že na spotrebiteľskej zmluve je nesprávne uvedená ročná
percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) - 19,62 %, keď v skutočnosti má byť uvedená na

zmluve RPMN 17,52 % (spôsob výpočtu neobjasnila), z ktorého dôvodu považuje spotrebiteľský úver
za bezúročný a bez poplatkov. Ročná úroková sadzba vo výške 19,62% je v rozpore s dobrými mravmi,
keďže podľa priemerných úrokových mier z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny (stav
a nové obchody) pre spotrebiteľské a ostatné úvery so splatnosťou od 1 do 5 rokov v mesiaci 6/2017
bola vo výške 8,76 %. Keďže úroková sadzba vo výške 19,62% prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu o

viac ako 100%, ide o neprimeranú úrokovú sadzbu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Za v rozpore
s dobrými mravmi sa považuje situácia, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu, ktorá dosahuje
takmer 100% z hodnoty poskytnutého úveru a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť,
príp. rozrušenie. Ak pri nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je
úverová zmluva neplatná v celom rozsahu. Nemecká judikatúra stabilizovala závery o úplnej neplatnosti

úveru, ak boli dohodnuté úroky vyššie ako 12% nad priemer na trhu (BGR AZ: XI. ZR 252/89). Zo
samotnej zmluvy nevyplývajú všetky predpoklady použité pri výpočte RPMN. Pravdepodobne poplatky
sa neuvádzali v RPMN, pretože samotná výška RPMN je zhodná s fixnou úrokovou sadzbou a to je vo
výške 19,62 %, samotná výška RPMN nekorešponduje s celkovou odplatou úveru. Súd prvej inštancie
tu pochybil, keď neurčil spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

Súd prvej inštancie, čo sa týka správnosti výšky RPMN uvedenej v zmluve o úvere vo výške 19,62
%, uviedol, že RPMN v danom prípade tvorí len fixný úrok vo výške 19,62 % a žiadne iné náklady,
t. j. ani poistné a poplatky (poplatky sú v zmluve dohodnuté len pre prípad porušenia zmluvných
povinností). Takže RPMN bola určená správne. Žalovaná preto nebola pri uzatváraní zmluvy uvedená
do omylu uvedením nesprávnej RPMN. Pri dosadení údajov do kalkulačky Ministerstva financií SR

je RPMN vypočítaná vo výške 17,90 %. Preto tento rozdiel v údajoch v prospech žalovanej nemôže
mať za následok to, aby súd považoval úver zo dňa 29.6.2017 za bezúročný a bez poplatkov. Dal
do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, v ktorom Súdny dvor Európskej
únie konštatoval, že iba porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v zmysle smernice,
môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku veriteľa na úroky a

poplatky. Musí sa pritom jednať o neuvedenie takej obsahovej náležitosti zmluvy o úvere, ktorá môže
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Čo sa týka namietanej neprimerane
vysokej RPMN dohodnutej v zmluve, v zmysle § 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. odplata
pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej
percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely

tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou
povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.
V zmysle § 1 ods. 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky
odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek
zahraničných bánk pre jednotlivé typy novo poskytnutých úverov zverejnená podľa osobitného predpisu

v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Priemerná RPMN uvedená v súhrnných
informáciách za 1. štvrťrok 2017 pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou nad 5 rokov do 10 rokov
je 9,81 %. Dvojnásobok je potom 19,62 %, čo je aj údaj dohodnutý v predmetnom spotrebiteľskom
úvere a tento dohodnutý údaj je potom v súlade so zákonom. Žalobkyňa pri svojej námietke nesprávnevyhodnotiladohodnutúsplatnosťúveru,keďvyhodnotilažeúverjesplatnýdo5rokov.Splatnosťúveruso
120 mesačnými splátkami je pritom 10 rokov (120:12). Takže údaje dohodnuté v zmluve súd považoval
za správne a v súlade so zákonom a tieto údaje nemôžu mať za následok, že úver by bol bez úrokov

a bez poplatkov.
Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že RPMN (ročná percentuálna miera nákladov) predstavuje
údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľovi pomáha spoznať, aké náklady budú
spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch,
zjednodušuje sa spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu a tak aj výber toho

najvhodnejšieho úveru. Ustanovenie § 19 ods. 1 ZoSÚ odkazuje pri výpočte ročnej percentuálnej
miery nákladov spotrebiteľského úveru na vzorec uvedený v prílohe č. 2 k tomuto zákonu. Nemožno
preto pri výpočte RPMN vychádzať z internetových kalkulačiek na výpočet RPMN, keďže spôsob
výpočtu RPMN je exaktne regulovaný právnou normou. Preto nebolo možné akceptovať odvolaciu
námietku žalobkyne, že na zmluve mala byť správne uvedená RPMN 17,52%, ktorej výpočet ani
neobjasnila a neuviedla ani predpoklady použité na výpočet, dopyt na NBS SR by bol na mieste

iba v prípade dôvodných pochybností o výpočte RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo nebol daný
prípad. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva vykonanie obligatórneho
prieskumu v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, t. j. aj údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov,
ako aj vo vzťahu k všetkým predpokladom použitým na výpočet tejto RPMN v spojení s ustanovením
§ 11 ods. 1 písm. b/ a písm. d/ ZoSÚ.

Ustanovenie § 2 písm. i/ ZoSÚ definuje ročnú percentuálnu mieru nákladov ako celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej
výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19, pričom celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so
spotrebiteľským úverom sa podľa § 2 písm. g/ ZoSÚ rozumejú zase všetky náklady vrátane úrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou

ospotrebiteľskomúvereaktorésúveriteľoviznáme,okremnotárskychpoplatkov;docelkovýchnákladov
patria aj poistné a náklady spojené zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona,
ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných
podmienok.
Podľa § 53 ods. 6 O. z. ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,

nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí
peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, v kritériách jej stanovenia
a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata

pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej
percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto
nariadenia vlády sa obdobným úverom a pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou
najbližší k forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.
Podľa § 1 ods. 4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije
priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre
jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov, zverejnená podľa osobitného predpisu,
naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.
Ustanovenie § 53 ods. 6 O. z. normuje posudzovanie zmluvných podmienok pre prípad poskytnutia

peňažných prostriedkov, ako tomu bolo i v danom prípade. Platí tu vyššie uvedený zákaz, že odplata
nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri
obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v prípade tohto
údaja o výške odplaty, vyplýva vyhodnotenie preukázaného skutkového stavu, ako aj aplikácia vyššie
uvedených relevantných ustanovení právnych noriem a tiež právna úvaha, ktorá odôvodňovala záver,

že dojednaná odplata nepresahovala dvojnásobok priemernej RPMN.
Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, túto odvolaciu námietku (nesprávne
uvedená RPMN, neprimeraná úroková sadzba v rozpore s dobrými mravmi) nepovažuje za dôvodnú
a preto ani z tohto dôvodu nie je možné považovať predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov.
Preto pokiaľ súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v časti o určenie že zmluva (správne

úver) je bez úrokov a poplatkov jeho rozhodnutie je vecne správne. Pokiaľ žalobkyňa okrem istiny
uhradila žalovanému aj úroky nad rámec istiny v sume 291,80 eur ku dňu 24.5.2022 (č.l. 12), potom
uvedená suma nie je bezdôvodným obohatením (žalovanej), nakoľko ich žalobkyňa uhrádzala z tituluuzatvorenej zmluvy o úvere, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti o vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré rozhodnutie je taktiež vecne správne.

8. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či
zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia
súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a
právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom
zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany

ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho
súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy len skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie jasne a
výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, a ako vec právne posúdil, teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty

vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno mu nič vyčítať. Nedôvodnou tak bola námietka o
nedostatočnom odôvodnení, svojvoľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
a porušení práva na spravodlivý proces.
Skutočnosti uvedené v odvolaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie.

Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03,
uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,

ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany,
ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán
sporu (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na

ďalšiu argumentáciu nespôsobilú privodiť úspech žalobe, preto súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.
Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý

proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti

potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.

9. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 262 ods. 2 CSP O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal proti

žalobkyni nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu, že strana,
ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov
proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobkyňa), keď nevidel dôvod (ani strany ho netvrdili) pre
aplikáciu ust. § 257 CSP.

10. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)