Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/99/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203399
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6623203399.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. B. C.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X. XXXX XXX/XX, XXX XX D., zast.: E. F. A., advokát, so sídlom
G. C. XX, XXX XX H., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:
00 151 866, o zaplatenie 5.473,14 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec
č. k. 24C/30/2023 – 178 zo dňa 11. 09. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 24C/30/2023 – 178 zo dňa 11. 09. 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady
trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
sumu 5.473,14 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania rozhodol
tak, že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny 5 473,14 € od žalovaného keď uviedol, že

je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva štátnu službu v
služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore (ďalej aj „ZoHaZZ“).
1.1 Do stálej štátnej služby v HaZZ bol vymenovaný dňom XX.XX.XXXX. Služobný (pracovný) čas
príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým spôsobom, že pracovná zmena
sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1
ZoHaZZ - ďalej aj „určená služobná pohotovosť“). Jedna pracovná (služobná) zmena hasiča sa teda

skladá z: 1.) výkonu služby, a 2.) určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné
zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (t. j. v pomere
17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8
hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej pracovnej zmeny strávi ako
hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas
každej pracovnej zmeny, mu ako hasičovi môže byť nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia
služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ (ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr.

v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku
absencie niektorého z kolegov, pri rozsiahlych požiaroch, živelných pohromách resp. iných udalostiach
vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z
dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod. Obe služobné pohotovosti, či už určená služobnápohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92
ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je
rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet

odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1
ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný
deň), resp. peňažnou náhradou vo výške 30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu,
ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) - viď § 122

ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je
pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná
pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.
Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti - v prípade,
ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti, havárii a pod.) sa služobná pohotovosť mení na
prácunadčas,aneaktívnučasťslužobnejpohotovosti. Určenéslužobnépohotovostisúurčovanénačas

nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti
vykonávané v čase 22:30 - 05:30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú
služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 06:00 hod. V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti
vyhlásený poplach a ako hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas.
Keďže v mieste výkonu služby - na hasičskej stanici v D. sa striedajú 3 hasičské zmeny - čaty „A“,

„B“ a „C“, pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži každá hasičská zmena 24
hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v
spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ). Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá čata „A“, druhá čata
„B“ a tretia čata „C“, sú služobné zmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v zásade tak, že každý

tretí deň hasič odslúži (minimálne) 24 hodín v rámci zmeny a následne má dva dni voľna. Vzhľadom
na takéto rozvrhnutie služobného času každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných
zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny
týždenne (48 hodín) a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín) a to v
závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak hasič má

zmenu v pondelok, ďalšie zmeny mu pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni). Pri takto
stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín (pri 10
zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom nie
sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod.
ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá 5 hodín -

v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite). S poukazom
na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná pohotovosť
vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), v žalovanom období august 2020 -
jún 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) priamo
nadväzujúcejnavýkonzmenovejslužby(tedavtzv.15%-neja30%-nejpohotovosti)odpracovalvobdobí

od augusta 2020 do decembra 2020 vrátane: 252,10 hodín, v období od januára 2021 do decembra 2021
vrátane: 586,52 hodín, v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 703,15 hodín, v období od
januára 2023 do júna 2023 vrátane: 328,28. Za žalované obdobie od augusta 2020 do júna 2023 vrátane
(ďalej aj „žalované obdobie“), odpracoval spolu 1893,19 hodín služobnej pohotovosti (1869,77 hodín
určenej + 23,42 hodín nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti

mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého
žalovaného obdobia vrátane, dosiahol 51,48 hodín týždenne. Zdôrazňuje, že počas celého trvania
služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúži v rámci služobnej pohotovosti, sa ako
hasič musí zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z tohto miesta sa nesmie vzdialiť a musí
byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Jeho priemerný

týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový
týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne
prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej aj „Smernica“). K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že

žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu nie je započítavaná do fondu pracovného času,
keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný
(pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“). Poukázal na to, že služobný čas hasičov je rozvrhnutý na 24hodinové pracovné zmeny, ktoré sú formálne rozdelené na 1.) výkon služby a 2.) služobnú pohotovosť.
Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy
služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne „na papieri“

javí, že jeho služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Je tomu však tak len z dôvodu, že
vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ do služobného (pracovného) času hasiča nezarátava čas služobnej
pohotovosti. Ak však za pracovný (služobný) čas v súlade s judikatúrou Súdneho dvora považujeme aj
služobnú pohotovosť, tak je zrejmé, že súhrn takto „naskladaného“ pracovného času hasičov pravidelne
prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne dosahuje cca. 53 - 56 hodín týždenne, častokrát aj viac.

Služobná pohotovosť, ktorú žalobca odpracuje v rámci každej jednej pracovnej zmeny v rozsahu 8
hodín (do konca roka 2021 v rozsahu 7 hodín), nie je teda v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy
považovaná za súčasť jeho služobného času. Služobnú pohotovosť je však nevyhnutné aj v zmysle
vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora považovať za „pracovný čas“ tak, ako to kogentne stanovuje
Smernica. V praxi to znamená, že v dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ, ktorá je čo sa týka
posudzovania pracovného času v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice ako aj konštantnou judikatúrou

Súdneho dvora, nie je cca. 1/3 zo všetkých jeho reálne odpracovaných hodín v práci považovaných za
pracovný čas. Zo skutkového stavu opísaného žalobou a z priložených listinných dôkazov je zároveň
preukázané, že jeho priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie august 2020 - jún 2023
vrátane, predstavuje 51,48 hodín týždenne, čo je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny
týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda zjavné, že jeho právo vyplývajúce z

ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice bolo a naďalej je pravidelne porušované. Dlhoročne dochádza
k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce
v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný
život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti do pracovného času reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice.

Jeho osobnostné práva sú pritom v dôsledku uvedeného u neho porušované sústavne a dlhoročne,
nielen počas žalovaného obdobia. Práca hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako
poslanie, pri práci neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje
dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu jeho fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v
dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Skutočnosť, že trávi

v práci neprimerane dlhý čas, má pritom nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho o života a to najmä hľadiska
jeho mimopracovného osobného života a voľného času. V súvislosti s porušovaním práva na maximálne
48 hodinový týždenný totiž pracovný čas prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať v prvom rade
rodine a potom aj iným aktivitám nesúvisiacim s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na enormnú
fyzickú a psychickú náročnosť jeho práce je zároveň dostatok času na oddych a mimopracovné aktivity

nevyhnutný. Tu poukazuje taktiež na to, že ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje
„od rána do rána“ a má teda v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim. Deň, kedy
sa ráno vracia zo služby a ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát
venuje len nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti po práci tak, aby nasledujúci
deň bol schopný znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. Všetok ten čas, ktorý pri dodržiavaní

Smernice mohol venovať rodine, priateľom, odpočinku, nevyhnutnej regenerácii fyzických a psychických
síl či akokoľvek inak podľa vlastného uváženia, mu už žiaľ nikto nevráti a žalovaná náhrada škody v
podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje z jeho pohľadu len veľmi čiastočnú a obmedzenú
náhradu utrpenej ujmy. Ako vyplýva z referenčného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci I. J., už len
samotná strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa a priznanie

nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice. Už len strata času odpočinku, o
ktorý dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času,
je dostatočný na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby
k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach
žalobcu. V súvislosti s porušovaním práv je potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade porušovaním

článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno
z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave. Zároveň však porušovaním Smernice
dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, ktoré
rovnako zakotvuje Ústava. Ako je zrejmé, jedným z cieľov Smernice a zároveň aj dôvodom zavedenia
hranice maximálneho týždenného pracovného času bolo pritom práve to, aby pracovníci mali dostatok

času na oddych a regeneráciu a neprimeraným pracovným zaťažením neohrozili svoj život a zdravie.
Považuje pritom za logické a zrejmé, že najmä dlhoročné a pravidelné prekračovanie maximálneho
pracovného času pri tak náročnej práci, akou práca hasiča nepochybne je, môže zásadne ohrozovať
zdravie a život pracovníka. Vnútroštátny právny poriadok Slovenskej republiky nemá špeciálnu právnuúpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Únie zo strany štátu v
dôsledkunesprávnehoprebratia(transpozície)Smernicedonášhoprávnehoporiadku,atotakpokiaľide
o základ nároku, ako ani pokiaľ ide o stanovenie pravidiel na spôsob výpočtu tohto nároku. Z judikatúry

Súdneho dvora vo veci I. J. vyplýva, že náhrada škody musí spĺňať požiadavky primeranosti, efektivity
a ekvivalencie. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je mu
uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež potvrdzuje, že služobná
pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z ustanovenia § 122 ods. 1
ZoHaZZ, a to vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (t. j. 15% z jeho

hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci
každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase od 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to
bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto hodiny mu nie sú započítavané do služobného času. Určenú
služobnú pohotovosť vykonáva priamo na pracovisku (hasičskej stanici), z ktorej sa nesmie vzdialiť a
vždy musí byť pripravený vykonať služobný výjazd do 1 minúty od nahlásenia. Od určenej služobnej
pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (§ 92 ods. 2 ZoHaZZ) odlišuje tým, že príslušník HaZZ

je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného času, t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných
služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr. v prípade náhlej potreby privolania väčšieho
počtu hasičov ak dôjde k živelnej pohrome resp. inej závažnej udalosti, ktorá si vyžaduje zásah väčšieho
počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci pracovných zmien. Základný rozdiel je teda v tom, že
zatiaľčourčenúslužobnúpohotovosťhasičvykonávavrámcikaždejjednejpracovnejzmenyanachádza

sa v práci na hasičskej stanici, avšak na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo
svojho bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp.
inde (avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia
peňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej pohotovosti, keďže za určenú služobnú pohotovosť
sa poskytuje peňažná náhrada vo výške 15% (v bežné služobné dni) resp. 30% (v dni služobného

pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za každú odslúženú hodinu pohotovosti,
však za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do
služby na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni)
resp. 100% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti. Vzhľadom na rozhodujúce skutkové a právne okolnosti tejto veci má

za to, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ je práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris
„najbližšie“ prejednávanej veci na to, aby jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady
škody. Podľa jeho názoru je totiž aj výšku nemajetkovej ujmy potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac
a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Pokiaľ osoba vstupuje do pracovného,
štátnozamestnaneckého, služobného resp. iného obdobného pomeru, vstupuje do neho s vedomím,

že určitý čas strávený výkonom činnosti v tomto právnom vzťahu mu bude adekvátnym spôsobom
nahradený, a to spravidla vo forme peňažného ekvivalentu, pričom týmto peňažným ekvivalentom je
jeho mzda. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti preto výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch
odvíja od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré upravuje odmenu za nariadenú
služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby, je tým ustanovením, ktoré je

z hľadiska analógie „najbližšie“ k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny služobnej pohotovosti,
ktoré mu neboli započítané do služobného času, je podľa jeho názoru možné analogicky posúdiť
ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou
pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2
ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo,

pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá sa mu však
nezapočítavala do služobného (pracovného) času. Má preto za to, že primeranú náhradu škody v
tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a
peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu
služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy

ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady
uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti
počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín

určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade určenej služobnej
pohotovostiodpracovanejvčasepracovnéhopokojaakosúčinodpracovanýchhodínvčasepracovnéhopokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%). Uvedeným spôsobom stanovená a
touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady

pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods.
2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti
služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja), t.j.
vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou jeho služobného platu
(50% - 15% = 35% v prípade bežného služobného dňa a v prípade, ak ide o deň služobného pokoja

50% - 30% = 20%). Je presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu
funkciu, je v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku
primeranosti, pričom však nie je sumou neprimerane vysokou. Náhrada škody v podobe nemajetkovej
ujmy v peniazoch musí spĺňať predovšetkým satisfakčnú funkciu, pričom z tohto pohľadu považuje
žalovanú výšku náhrady škody za primeranú, aj keď len čiastočne odškodňujúcu utrpenú ujmu. Náhrada
škody v podobe nemajetkovej ujmy má však plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť

porušovateľa (v tomto prípade žalovaného - štát) od protiprávneho konania a má takýmto spôsobom
zabezpečovať aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva, pričom práve preto musí
byťsankcia(vzmyslevýškyrelutárnejsatisfakcie)patričnedôraznáadostačujúca.Napokonpovažujeza
nepochybné, že žalovaná výška náhrady škody nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je zo
všetkýchrozhodujúcichhľadískminimálneprimeranáaopodstatnená.Pokiaľideosplatnosťjednotlivých

dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, má za to, že tieto nároky vznikajú
postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, a to vždy ku dňu
splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto nárokov má totiž za to, že nemajetková
ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s porušením jeho práv táto jeho ujma nebola
kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35% resp. 20% (teda „doplatkom“ do sumy 50% za každú

odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako keby bola táto odpracovaná ako nariadená
služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ z dôvodov vysvetlených vyššie), preto za
rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy považuje výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná
vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac. Splatnosť mzdy za mesiac júl 2020
teda nastala dňa 10.08.2020, splatnosť mzdy za mesiac august 2020 nastala dňa 10.09.2020 atď.

Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101 OZ si preto touto
žalobouuplatňujenárokspätnezaobdobie3rokovpredpodanímtejtožaloby,atopočínajúcsplatnosťou
mzdy za mesiac august 2020 (ktorá nastala 10.09.2020) až po mesiac jún 2023 vrátane. Náhradu
škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá má podobu nemajetkovej ujmy v peniazoch, možno za
príslušný kalendárny mesiac určiť ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný

kalendárny mesiac a 35% alebo 20% z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu
služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas
bežného služobného dňa (50% - 15% = 35%) alebo v deň služobného pokoja (50% - 30 % = 20%).
Nemajetkovú ujmu žalobca konkrétne vyčíslil za obdobie od augusta 2020 do decembra 2020 v sume
678,54 € (252,10 hodín) , za obdobie od januára 2021 do decembra 2021 v sume 1.666,93 € (586,52

hodín), za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 2.080,99 € (718,77 hodín) a za obdobie
od januára 2023 do júna 2023 v sume 1.046,68 € (328 hodín). Na základe v časti F žaloby uvedeného
výpočtu sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v celkovej sume 5.473,14 € za 1.869,77
hodín určenej služobnej pohotovosti (2,93 €/hodina).
1.2 Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia,

konkrétne v bodoch 50. až 53., dospel k názoru, že žaloba žalobcu je dôvodná, pričom poukázal na
to, že v konaní sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy vo výške 5473,14 € na tom
skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej únie,
a to Smernice, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku
Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáhal titulom náhrady škody, ktorá

mu vznikla ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným ako členským štátom Európskej
únie. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v
civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukázal na
čl. 1 CSP, podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva

a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. V
prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej únie, ktoré
majú priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné, osoby, ktoré
sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpokladyzodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi
práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného

času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť (rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach C-302/97,
C-424/97, C-224/01). Z uvedených dôvodov je preto žalovaný Slovenská republika v spore pasívne
vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný

štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca
v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň štátny orgán, do kompetencie
ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia hasičského a záchranného
zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením
štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je kompetenčne zodpovedné
aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho poriadku týkajúce sa úpravy

požiadavieknabezpečnosťaochranuzdraviapriorganizáciipracovnéhočasupríslušníkovhasičskéhoa
záchranného zboru. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského
a záchranného zboru, sa Smernica nevzťahuje. Argumentoval tým, že úlohy ktoré príslušníci hasičského
a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej obrany,
integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného hasičského a záchranného

zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany
podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS. Smernica Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na
podporuzlepšeniabezpečnostiaochranyzdraviapracovníkovpriprácivčlánku2ods.2stanovuje,žesa
neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti
verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej

ochrany. Podľa žalovaného ide len o exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno
označiť ako osobitné činnosti verejných služieb a štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného
zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s
nariadenou služobnou pohotovosťou, má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa
článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a

ochrany zdravia pracovníkov pri práci táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a
súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný
čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia
alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana

zdraviapracovníkov,pokiaľjetomožné,musízabezpečiťvzmyslecieľovtejtoSmernice.Článok2ods.2
Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité
osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS
sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,

napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je
typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu
okreminýchúlohzahŕňaajúlohynaúsekucivilnejochranyobyvateľstva,takzaštandardnýchpodmienok
činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade
s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami,

ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia zamestnancov pri práci. Na základe uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade
služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice, čo vyplýva i z toho, že v zozname preberaných
právne záväzných aktov Európskej únie k ZoHaZZ je uvedená aj Smernica, ktorá svoju vecnú pôsobnosť
podľa čl. 1 ods. 3 odvodzuje práve od Smernice 89/391/EHS. Ďalej súd poukázal na to, že Súdny

dvor opakovane rozhodol, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, že Smernica sa má uplatniť na
činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom,
či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu

tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám,
že na účely Smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho
ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu únie,
keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľaa právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah
na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že tak Smernica ako aj Smernica
89/391/EHS dopadá aj na činnosť hasičských a záchranných zborov, a tiež, že ani skutočnosť, či

niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo
vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú
ustanovenia Smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Čl. 6 písm. b) Smernice
predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité

pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi
súdmi (rozsudok C-429/09 body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú
podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Podľa
bodu 5 úvodných ustanovení Smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem

odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku, týždenného
odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci, na maximálny týždenný pracovný čas a určité aspekty

nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa Smernica vzťahuje na
všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli
dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Podľa článku 2 Smernice je pracovný čas akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek

čas, ktorý nie je pracovným časom. Podľa článku 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami
alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas
pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc uvedené znenie Smernice

možno zhrnúť, že Smernica upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Smernica
v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú
povahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské štáty môžu odchýliť

od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie
pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred môžu určiť sami pracovníci,
čo však zjavne nie je prípad žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Pritom nie sú
pravdivé tvrdenia žalovaného, že čl. 17 ods. 1 Smernice umožňuje členským štátom odchýliť sa od čl.
6 Smernice v prípade, že sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. V prípade činností

spojených s potrebou nepretržitej služby (kam patria aj služby civilnej ochrany a protipožiarne služby)
totiž Smernica pripúšťa len odchýlky od čl. 3, 4, 5, 8 a 16 (teda nie napr. od čl. 2 alebo čl. 6 Smernice),
a aj to nie v čl. 17 ods. 1 Smernice, ako uvádza nesprávne žalovaný, ale v čl. 17 ods. 3. Podľa
článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového poriadku je súd
viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom.

Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora. Komunitárne právo je bez
ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi
komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva. Pri výkone
súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva Európskej únie tak, ako je vykladaná
Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho

účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva z úradnej
povinnosti.PredpokladyzodpovednostizavzniknutúškodupodľajudikatúryEurópskehoSúdnehodvora
vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o
prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc.
Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na

dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia výsledku sa ponecháva na členské štáty.
Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť.
Štátnym orgánom je ponechaná voľba formy a prostriedkov dosiahnutia účelu smernice, tzn., že
vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa vnútroštátne právne predpisyprispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie musí implementovať smernicu
včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo dňa jej zverejnenia v úradnom
vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú priamy účinok, avšak Súdny dvor

Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch
priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci právny akt. Ustanovenia
smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné a ustanoveniami smernice sa priznávajú
práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho
dvora, ktorý rovnako judikoval, že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné

orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Súdny dvor ďalej rozhodol, že článok 6 písm. b)
Smernice má priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci I. J.), pretože priznáva jednotlivcom práva,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho
dvora je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie súčasťou
systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva
únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez

ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica nebola do
právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie ZoHaZZ
neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona č. 315/2001Z. z. (bod 59 až
73 tohto rozsudku) však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola

považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza služobným
výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej
únie. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z §
86 ZoHaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou
vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej

služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v §
103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok
vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti
služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva aj z § 122 ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej
pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej

Smernice je pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku. 48- hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas určená
smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú pohotovosť. ZoHaZZ umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto

možno vyvodiť záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice
porušované, a to dostatočne závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú
minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Súd poukázal aj na to, že
Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod

95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť

maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že
žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.
j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného
času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ Smernice. Námietka žalovaného,

že Smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj
ich odmeňovania nevzťahuje, prípadne, že ak sa vzťahuje, bola transponovaná správne, je preto z
vyššie uvedených dôvodov nedôvodná. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na
náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny
dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď

sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a
porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením
a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na
rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatoval, že vprejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.6 písm. b/ Smernice predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom

stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy,
ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také
činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o
dostatočne závažné porušenie práva únie pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá
pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom

priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Z uvedených záverov, vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora
EÚ C-429/09, tak možno vyvodiť, že už samotná skutočnosť, že určitý pracovník odpracuje v priemere
viac ako 48 hodín týždenne, napĺňa podmienku dostatočne závažného porušenia práva únie, a teda že
takýto pracovník (teda ani žalobca) nie je povinný preukazovať, aké konkrétne následky na jeho život
uvedené porušenie Smernice malo (nedostatok regenerácie, času na rodinu, známych a podobne), hoci

tak žalobca napokon urobil, keď z jeho výpovede jednoznačne vyplynulo, že nemá dostatok času na
manželku, 2 malé deti, dom, vlastnú regeneráciu, a ani na pomoc svojim rodičom. Čo sa týka druhej
podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko súvisí s posúdením
nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia únijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody
spôsobenejjednotlivcomporušenímkomunitárnehoprávazostranyčlenskéhoštátumusíbyťadekvátna

spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenie
rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu
byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto
kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne
ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva

Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je potom
na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či
sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme
finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská
právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.

V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu,
že nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (§ 853 OZ)
posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. OZ, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť

ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný
odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V
oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých
opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a
zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to

je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica, ako aj Smernica
89/391/EHS, vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb
z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám.
Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí

poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe
uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Na základe dokladov
predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným
služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa
u žalobcu v žalovanom období (august 2020 - jún 2023). Na záver o porušení článku 6 písm. b)

Smernice nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm. b) Smernice v spojení
s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice uplatnil na výpočet priemerného pracovného času
žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 druhá veta ZoHaZZ., pretože podľa výsledkov
dokazovania žalobcov priemerný služobný čas presiahol hranicu 48 hodín aj v každom z uvedených
období. K uvedenému súd poukázal na bod 52 odôvodnenia tohto rozsudku, z ktorého vyplynulo, že

priemerný čas, ktorý žalobca týždenne odpracoval, bol v období od júla 2020 do decembra 2020
53,72 hodín, od januára 2021 do júna 2021 50,21 hodín, od júla 2021 do decembra 2021 49,15
hodín, od januára 2022 do júna 2022 51,43 hodín, od júla 2022 do decembra 2022 52,15 hodín
a v 6 mesačnom období od januára 2023 do júna 2023 50,82 hodín. Súd vzhľadom na uvedenépotom konštatoval, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6 písm. b) Smernice
vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv
- práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu

prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie
súkromného rodinného života. V zmysle § 13 OZ môže poškodená osoba požadovať popri morálnej
satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca.
V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri
služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho

poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného
do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej
praxerozumiepredovšetkýmospravedlnenie.Tietoprostriedkynápravyzauvedenýchokolnostístrácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť

finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom
možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú
splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne
zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku
náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa

vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada
efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po

vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu
je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je
nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať
sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej
pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného

pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá
je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva. Nie pritom dôvodná ani
námietka žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť
z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práva a nepožiadal
ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody. Na postavenie

žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej
vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky
využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti
alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo
uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy

na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté
iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny
zákon odoprel. Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
takžejenutnézabrániťtomu,abyhomalzamestnávateľmožnosťvjehoprávachobmedzovať,vzhľadom
natotoslabšiepostavenie,môžebyťtakýtopracovníkodradenýodotvorenéhouplatňovaniasvojichpráv

voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa,
ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec
tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany
zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v

dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,
aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania;
vyžadovanie takejto podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý
má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez

toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd
k záveru, že základ nároku žalobcu je daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného
času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej apsychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na
ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na
primeraný odpočinok po práci a práva navedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne

patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej
ujmy. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá
na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožnil s argumentáciou

žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa§
11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z
výpovede žalobcu, z plánu služieb a z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie august 2020
až jún 2023 možno konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným
časom došlo k prekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v
žalovanomobdobíavpríčinnejsúvislostisporušovanímčlánku2ačlánku6písm.b)Smernicedlhodobo

dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci,
právananajvyššiuprípustnúdĺžkupracovnéhočasuaprimeranýodpočinokpopráci,právanasúkromný
a rodinný život. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje
podľa pravidiel, ktoré stanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej
právnej úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že

kritéria na určenie rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť
odškodnenia alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť
adekvátna spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za
škodu článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný
od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona. Pokiaľ si žalobca uplatňuje
svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, súd aplikáciu ustanovení o nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
považoval za správne (zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto
rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak
moholvenovaťrozvojusvojichosobných,rodinných,priateľskýchvzťahov,fyzickejapsychickejrelaxácii.

Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané
do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín
nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene,
ktorú mu priznáva ZoHaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu

pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj
k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal
žalobca. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
považoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd
viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku

nesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania
výšky je na úvahe súdu. Právna úprava platná v Slovenskej republike rozlišuje medzi právom na ochranu
osobností (§ 11 a nasledujúce OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko
je medzi nimi pojmová i obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové
právo rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu

škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a
majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody
ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza
iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v
prípade náhrady škody treba presne uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia

všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi
závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej
miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť.Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu.
Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného
života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na

druhej strane likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný. Žalobca
zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa
počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného
času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hod
týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu

priznávaZoHaZZakoprinariadenejslužobnejpohotovosti(t.j.mimourčenejslužobnejpohotovosti).Súd
stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu,
akým k zásahu došlo, ako aj k následkom v živote žalobcu a to vo vzťahu k porovnateľnému kritériu
ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré
mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a
podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém a výplatné pásky), konkrétne v

rozsahu 1869,77 hodín učenej služobnej pohotovosti + 23,42 hodín služobnej pohotovosti nariadenej.
Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, ani výpočet času služobnej pohotovosti,
uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. Žalovaný totiž namietal len
tabuľku vyhotovenú žalobcom (aj to len s odôvodnením, že nepredstavuje dôkaz). Tabuľka je však
len matematickým sumárom číselných údajov (o fonde pracovného času a o určenej a nariadenej

pohotovosti), ktoré vyplývajú z dokladov vypracovaných zamestnávateľom žalobcu (jednotlivé výplatné
pásky a dochádzkový systém), ktoré listinné dôkazy žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil a
ktoré dôkazy žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil. Hodiny určenej služobnej pohotovosti navrhol
žalobca odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122
ods. 2 ZoHaZZ. Keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena nižšia, ako pri určenej služobnej

pohotovosti podľa § 122 ods. 1 cit. zákona, vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej
výške 5473,14 €. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej
v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122
ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac

príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných
dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy
zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti

podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase
pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej
20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50 %- 30 %). Ako už bolo vyššie uvedené, počas trojročného obdobia, ktorého
sa tento spor týka, žalobca odpracoval 1869,77 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola

započítaná do pracovného času, čo predstavuje podľa prepočtu žalobcu nemajetkovú ujmu v sume 2,93
€ za hodinu (5473,14 € : 1869,77 hodín), ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do
pracovného času stráviť v práci a nemohol sa venovať rodine, priateľom, svojim koníčkom, či odpočinku.
K žalovanému namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd ďalej uviedol, že jednak
v tomto prípade bolo preukázané, že v rozhodnom období došlo k prekročeniu maximálneho 48-

hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia za neoprávnený
zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným
matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry -
osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu, či suma,
ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za neoprávnený

zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil, neznamená, že si v skutočnosti uplatnil mzdový
nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z konkrétnych
ustanovení ZoHaZZ, alebo z ustanovení Smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by na
takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ

a nie štát. Súd bol toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie
vypočítateľným v zmysle ustanovení ZoHaZZ. Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť,
ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením
stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledkukonštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou
nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je
sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu

by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru súdu za závažnú pociťoval každý, kto by
sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení. Pri rozhodovaní v predmetnej veci súd zároveň
zohľadnil v súlade s princípom rovnosti rozhodovanie v porovnateľných skutkových a právnych veciach
svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť (v tejto súvislosti poukazuje napr. na rozhodnutia vo veciach sp. zn.
13C/59/2023, sp. zn. 12C/55/2023 a sp. zn. 10C/66/2023, v ktorých konaniach bolo žalobcom - hasičom,

uplatňujúcim si náhradu škody z rovnakého právneho titulu a rovnakým spôsobom v plnom rozsahu
vyhovené), ako aj rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu, ktorý v rozhodnutiach sp. zn. 16Co/36/2022,
sp. zn. 17Co/47/2022, sp. zn. 14Co/34/2022, sp. zn. 17Co/16/2022, sp. zn. 17Co/59/2022, sp.
zn. 16Co/11/2022, sp. zn. 14Co/113/2023, sp. zn. 17Co/86/2023, sp. zn. 17Co/84/2023, sp. zn.
14Co/134/2023, sp. zn. 14Co/27/2024 a i. dospel rovnako k záveru, že spôsob výpočtu ujmy podľa počtu
hodín služobnej pohotovosti, ktoré žalobca reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného

času je logický a zákonne udržateľný a ktorý priamo a primerane reflektuje na nezákonnosť zásahu do
jeho práv. Naopak odvolací súd ako nesprávny posúdil názor o potrebe nemajetkovú ujmu odvodzovať
len od presného počtu odpracovaných hodín nad 48 hod týždenne, čo vyjadril napr. v rozhodnutí sp. zn.
16Co/11/2022, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 8C/15/2021 a podanej žalobe v
plnom rozsahu vyhovel. Napokon, k námietke žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy by nemala

byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, súd osobitne uviedol, že v predmetnej veci
nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu
rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je v tomto smere námietka
žalovaného nedôvodná. Pokiaľ ide o posúdenie námietky premlčania, súd poukázal na to, že právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej
3-ročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 OZ. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v
prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného (služobného) času podľa článku
6 písm. b) Smernice. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto

zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm.
b) Smernice možno spravidla zistiť najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovaného
prípadu za mesiac august 2020 najskôr dňa 1.9.2020. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac august 2020 plynula žalobcovi do 04.09.2023 pretože deň

01.09.2023 pripadol na sviatok - Deň Ústavy SR (ktorý nie je dňom pracovného pokoja až s účinnosťou
od 1.1.2024), ktorý bol zároveň piatkom a v zmysle § 122 ods. 3 OZ sa posledný deň premlčacej
doby presunul na najbližší pracovný deň (pondelok 4.9.2023). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
za mesiac august 2020 uplatnil žalobca podaním žaloby na súde dňa 4.9.2023 (§ 156 CSP) a teda
je zrejmé, že námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným bola nedôvodná. Na

podporuzáverovodĺžkeaplynutípremlčacejdobyohľadnepeňažnéhonárokunanáhradunemajetkovej
ujmy súd poukázal napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo
265/2009 zo dňa 17.02.2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2011
zo dňa 27.11.2012 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 4/2014 pod č. R 58/2017. Na podporu názoru o začiatku plynutia premlčacej doby v

danom prípade súd poukázal napríklad na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17Co/94/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/122/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/123/2023 zo
dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/139/2023 zo dňa 26.03.2024, sp. zn. 11Co/31/2024 zo dňa 30.05.2024,
sp. zn. 14Co/22/2024 zo dňa 28.05.2024. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového
stavu potom súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho

práva nesprávnym prevzatím Smernice do slovenského právneho poriadku, konkrétne do ZoHaZZ je
daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky a vyhovel. Súd nevidel dôvod na predĺženie paričnej
lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 3 CSP, nakoľko skutočnosť, že žalovaný musí konať pri uhrádzaní
v zmysle interných predpisov nepredstavuje odôvodnený prípad na predĺženie tejto lehoty. Žalovaný
nepreukázal žiadny osobitný dôvod, pre ktorý by paričná lehota mala byť predĺžená nad rámec zákonom

upravenej trojdňovej lehoty a pre ktorý by mal oproti iným fyzickým, resp. právnickým osobám byť
týmto spôsobom zvýhodnený najmä ak takéto subjekty nedisponujú takým personálnym vybavením
ako žalovaný a napriek tomu základná. Záverom súd uviedol, že na námietku miestnej nepríslušnosti
vznesenúžalovanýmsúdneprihliadol,pretožedospelkzáveru,ženiejedôvodná(§42CSP).Naurčeniemiestnej príslušnosti súdu je rozhodujúce tvrdenie žalobcu ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť,
ktorá zakladá právo na náhradu škody (nemajetkovej ujmy). V prejednávanom spore je to miesto výkonu
služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, na ktorom sa prejavilo porušenie článku 6 písm. b) Smernice.

Sídlo zástupcu žalovaného je pre určenie miestnej príslušnosti súdu bez právneho významu. Súd preto
dospel k záveru, že v zmysle § 19 písm. b) CSP je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu,
pretože škoda žalobcovi vznikla v mieste výkonu štátnej služby (D.), ktoré patrí do územnej pôsobnosti
Okresného súdu Lučenec.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako procesne úspešnej

strane konania priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu. O výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku, pričom uviedol, že rozsudok súdu

prvej inštancie napáda v celom rozsahu.
2.1Žalovanývodvolaní namietolnedostatokprávomocisúduprvejinštancievovecikonaťarozhodovať.
Tiež namietol, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“
a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik
zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej

aplikácie Smernice. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že by Smernica bola do ZoHaZZ prebratá
nesprávne. Tvrdil, že v konaní ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový
nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu podľa názoru
žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie.
2.2 Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na

služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných
činností, a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, poukazujúc na čl. 1 ods.
2, 3, a 4 Smernice a čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný tvrdil, že Smernica sa neuplatňuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany a vzhľadom na
charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica na služobný

pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa žalovaného
rozhodnutie vo veci V-429/09 I. J. sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca C., preto ho nie je možné
považovať za smerodajné. Žalovaný tvrdil, že článok 6 Smernice je spomenutý v článku 17 ods. 1
Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, pričom
jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v posudzovanom prípade), keď sa jedná o

protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
2.3 Žalovaný namietol, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu
škody. Žalovaný tvrdil, že žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ

žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do
pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalovaný
v odvolaní poukázal na zásadu, podľa ktorej musí poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude

musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody.
2.4 Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou je to, koľko času konkrétny príslušník
skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného
obdobia.Ztohtodôvodujeprezistenie,čiskutočnedošlokporušeniuprávžalobcunevyhnutnévypočítať
čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne

nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ.
2.5 Žalovaný mal za to, že pokiaľ sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž

hodinami nad maximálny limit pracovného času. Taktiež žalovaný zvýraznil, že žalobca si pri svojich
výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie, teda za každý kalendárny rok, t.j. referenčné obdobia
v trvaní až 12 mesiacov, čo je v rozpore so smernicou 2003/88/ES. Z tohto dôvodu potom žalovaný
považuje žalobcom predložené údaje o priemernom týždennom pracovnom čase za irelevantné.Rovnako za irelevantné žalovaný považuje koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval
(relevantné je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas, a preto
nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti. Žalobca

ignoruje fakt, že zásah do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca
individuálny, posudzuje sa v každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah
do súkromného života. Za žiadnych okolností nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať tabuľkovo, na
základe akéhosi univerzálneho vzorca vymysleného žalobcom, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá
mzdovým nárokom. Žalovaný tak má za to, že žaloba žalobcu je zmätočná, nakoľko žalobca si touto

formou iba „maskuje“ svoje mzdové nároky voči svojmu zamestnávateľovi, pričom predmetom tohto
konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný
namietal, že priznanú sumu 5.473,14 Eur považuje za absolútne neprimeranú a privysokú, a to i s
porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní
s údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. K uvedenému odkázal na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/19/2020 a takisto aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva.

Zároveň žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca v konaní dosiaľ nepreukázal zásah do súkromného
rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či
nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá
by odôvodňovala výšku priznanej ujmy súdom prvej inštancie 5.473,14 Eur. Žalobca pritom musí nielen
tvrdiť, ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla.

2.6 Zároveň žalovaný zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by
utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne
osobitne žalovaný poukázal na to, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného
zásahu. Žalovaný má za to, že v tomto konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným
prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný

predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Zo žaloby vyplynulo, že žalobca vidí problém vo svojom
nedostatočnom finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len
sekundárneho finančného plnenia od Slovenskej republiky. Zostáva otáznym, akú inú činnosť by chcel
žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas
pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne takmer vylúčené,

aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť
s rodinou. Žalovaný zároveň namietal, že skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času koľko
by si predstavoval rodine, voľnočasovým aktivitám a koníčkom, ktoré však nijako nepopísal, nie je
argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice; medzi uvedeným neexistuje
priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení, ani bremeno dôkazu,

neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu
na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím smernice utrpel, a to v značnej
miere. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú.
S námietkami o nepreukázaní nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany žalovaného sa súd nijako
nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie

právneho názoru súdu prvej inštancie. Žalovaný poukázal na jednotlivé rozhodnutia slovenských súdov
a nimi priznávané sumy, pričom konštatoval, že priemerná výška doposiaľ priznanej škody, resp.
nemajetkovej ujmy v obdobných rozhodnutiach,, predstavuje sumu približne 1.000,- až 2.500,- Eur.
Podľa žalovaného zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by
v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne poukázal na skutočnosť,

že žalobca sa žalobou nedomáhal, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu
jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podľa žalovaného v súdnom konaní
nebolo na základe výpovede žalobcu, ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav
zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Súd prvej
inštancie nezohľadnil žalobcom tvrdené skutočnosti a tomu zodpovedajúce námietky nepreukázania

majetkovej ujmy a jej výšky zo strany žalovaného a s týmito sa nijakým spôsobom nevysporiadal, čím
žalovanému odňal právo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru
súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k námietke premlčania uviedol, že žalované obdobie je od augusta 2020
do júna 2023, k podaniu žaloby došlo až v septembri 2023, t.j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo
dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo znamená, že žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí

všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Žalobca pri posudzovaní premlčania vychádzal z dátumu
splatnosti služobného platu a nie z momentu, kedy došlo k nemajetkovej ujme žalobcu. Z uvedeného
dôvodu potom žalobca nesprávne vyhodnotil otázku, či je nárok za obdobie od augusta 2020 premlčaný,
nakoľko služobný plat za august 2020 bo splatný v mesiaci september 2020. Poukázal na rozsudok NSSR sp. zn. 2Cdo/194/2011. V prípade, ak by k prekračovaniu maximálneho 48 hodinového pracovného
času počas žalovaného obdobia dochádzalo, tak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
žalobcu došlo už v tomto momente, kedy bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas prekročený

a nie až nasledovný kalendárny mesiac, kedy nastal dátum splatnosti služobného platu. Žalovaný si
kladie otázku, prečo je pre žalobcu relevantný dátum splatnosti služobného platu, ak sa v tomto prípade
nejedná o pracovno-právny spor a žalobou si neuplatňuje mzdové nároky; v takomto prípade nie je
potom pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby právne relevantný dátum splatnosti služobného
platu žalobcu.

2.7 Žalovaný tiež odvolaním namietol výrok o trovách konania, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožnil a
mal za to, že nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne
posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovaného, tak výrok o
trovách konania musí byť v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného. Žalovaný tak navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok považuje v
celom rozsahu za zákonný, vecne správny a spravodlivý a odvolanie žalovaného považuje v celom
rozsahu za nedôvodné a neopodstatnené. Žalovaným označené odvolacie dôvody, ale ani žiadne
iné odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 CSP nie sú dané. Uviedol, že neexistuje žiadny

iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by vzhľadom na predmet žaloby a
jeho skutkový a právny základ bol oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť tento spor.
Zároveň v takomto spore je súd oprávnený aj prejudiciálne posúdiť súlad a správnosť transpozície
smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, t.j. v tomto prípade do ZoHaZZ.
Právomoc súdu prvej inštancie na konanie je nepochybne daná a odvolacia námietka žalovaného

o údajnom nedostatku právomoci, či „kompetencie“ súdu prvej inštancie nemá právnu relevanciu a
nemôže obstáť. Vo vzťahu k námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uviedol, že súd sa s
touto námietkou žalovaného presvedčivo a správne vysporiadal v ods. 91. odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Námietku o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní považuje za
zjavne nedôvodnú a neopodstatnenú. Vo vzťahu k námietke ohľadom pôsobnosti smernice 2003/88/

ES uviedol, že žalovaný túto námietku úplne identicky odôvodnenú uvádza opakovane napriek tomu,
že táto argumentácia bola súdne doposiaľ vždy a bez výnimky odmietnutá ako nedôvodná a jedná
sa o zjavne účelový a nepochybne nesprávny výklad pôsobnosti Smernice zo strany žalovaného. Vo
vzťahu k nároku na náhradu škody a k náhrade nemajetkovej ujmy, berúc do úvahy odvolacie námietky
žalovaného uviedol, že žalovaný uvádza viaceré tvrdenia a námietky, ktoré sú obsahovo identické s tými,

ktoré prednášal už v štádiu konania pred vydaním napadnutého rozsudku. V podrobnostiach odkazuje
na rozsiahlu skutkovú a právnu argumentáciu uvedené v článkoch V. a VI. vyjadrenia žalobcu zo dňa
12.12.2023. Nad rámec uvedeného dodal, že pokiaľ žalovaný uvádza, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“, a že teda počas pohotovosti môže žalobca „odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti“, ktorým tvrdením žalovaný chce zrejme podporiť jeho právny názor,

prečo služobná pohotovosť hasičov údajne nemá byť považovaná za pracovný čas. Podľa žalobcu
sú tieto námietky žalovaného absolútne irelevantné a v skutočnosti nijako nespochybňujú tú zásadnú
skutočnosť, ktorá vyplýva z konštatovanej judikatúry Súdneho dvora, a to, že služobnú pohotovosť
hasičov je nutné považovať za služobný (pracovný) čas hasičov. Je nesporné, že žalobca ako hasič
vykonáva určenú služobnú pohotovosť (ktorá nie je započítavaná do odpracovaného času a žalovaný

ho za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť a po celý čas trvania
určenej služobnej pohotovosti musí byť oblečený v služobnej rovnošate a pripravený do jednej minúty
sa obliecť, pričom v uvedenom čase do jednej minúty musí služobné vozidlo s hasičmi vyraziť zo
stanice. Zdôraznil, že v doterajšom priebehu sporu poukázal na mnohé rozhodnutia Súdneho dvora,
z ktorých jednoznačne vyplýva, že práve takúto služobnú pohotovosť, akú v rámci určenej služobnej

pohotovosti (teda v rámci každej jednej 24-hodinovej zmeny) každý hasič vykonáva, je nutné považovať
za pracovný čas. Žalovaný opakovane tvrdí, že sa podľa neho v tomto konaní žalobca domáha
akéhosi mzdového nároku, resp. sa domnieva, že ujmu žalobca vidí v tom, že nebol za odslúženú
určenú služobnú pohotovosť dostatočne ohodnotený. Zo strany žalovaného ide o zjavne zavádzajúce
a výslovne účelové tvrdenie, ktoré prezentuje len z dôvodu, aby mal o čo oprieť svoje tvrdenie o

nedostatku právomoci súdu na konanie v tejto veci, resp. o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie.
Zo žiadneho písomného podania, či vyjadrenia nemožno vyvodiť žalovaným tvrdený záver o tom, že sa
údajne žalobca domáha akéhosi „mzdového nároku“. Predmet sporu žalobca jasne vymedzil v žalobe
a rovnako aj rozhodujúce skutkové tvrdenia smerovali k tomu, že k ujme na osobnostných právachžalobcu dochádza práve v dôsledku dlhoročného a fakticky sústavného prekračovania maximálnej
hranice priemerného týždenného služobného času. Súd sa stotožnil s uplatneným spôsobom výpočtu
náhradyškodyžalobcomvpodobenemajetkovejujmy,kedykonštatovalprimeranosťžalovanéhonároku

vzhľadom ku všetkým okolnostiam, za ktorých ku škode (ujme) došlo. Práve odvíjanie žalovanej sumy
od súčtu hodín odpracovanej (avšak do pracovného času nezapočítanej) určenej služobnej pohotovosti
zohľadňuje tú základnú skutočnosť, že nepovažovaním služobnej pohotovosti za pracovný čas bol
porušovaný Článok 2 ods. 1 Smernice a následne v dôsledku nezapočítania služobnej pohotovosti
do odpracovaného času bol prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času porušovaný

aj Článok 6 písm. b/ Smernice. Priznaný nárok nemožno považovať podľa žalobcu za „neprimerane
vysoký“. Na porovnanie výšky žalovaného nároku s minimálnymi mzdovými nárokmi už poukázal v jeho
vyjadrení zo dňa 12.12.2023, pričom možností porovnania je pritom viacero; ak by napr. bola porovnaná
prisúdená suma s dĺžkou samotného žalovaného obdobia, kedy protiprávny stav trval a jeho následky
žalobca znášal počas celého žalovaného obdobia v dĺžke 35 mesiacov, tak pri takomto porovnaní
predstavuje odškodnenie sumu 156,- Eur za mesiac. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdí, že ignoruje

žalobca fakt, že Článok 6 Smernice 2003/88/ES pojednáva o priemernom týždennom pracovnom čase
a na účely žaloby predkladal prepočty len služobnej pohotovosti, predpokladá žalobca, že žalovaný
len zrejme nedôsledne čítal žalobu. V žalobe totiž uvádza údaj o priemernom týždennom pracovnom
čase a aj konkrétne a dôkazne podložené uvádza akým spôsobom, resp. akým výpočtom k tomuto
údaju dospel a z ktorých konkrétnych k žalobe priložených listinných dôkazov tieto údaje vychádzajú,

pričom tieto listinné dôkazy žalovaným procesne relevantným spôsobom účinne popreté neboli. Pokiaľ
žalovaný namieta, že sa žalobca nedomáhal „upustenia od takéhoto zásahu“, toto tvrdenie považuje za
absurdné, pretože reálne odstránenie tohto protiprávneho stavu si vyžaduje vykonanie takých krokov
zo strany štátu (žalovaného), ktoré žiadny jednotlivec nemá možnosť ovplyvniť. Zabrániť ďalšiemu
pokračovaniu v porušovaní Smernice na úkor hasičov si totiž vyžaduje nie len legislatívnu zmenu, ale

značné rozšírenie počtu zásahových hasičov. Bez splnenia týchto podmienok bude daný protiprávny
stav naďalej pretrvávať a domáhanie sa „upustenia od takéhoto zásahu“ by bolo za súčasnej situácie
praktickynereálneavysloveneiluzórneužlenpreto,žebypotomnemalktoslúžiťvhasičskýchzmenách.
Vo vzťahu k námietke nepreukázania zásahu do súkromného, rodinného života uviedol, že už len
samotná strata času odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu života a

zdravia. Zároveň žalovaný vôbec nezohľadňuje ani dôkaznú situáciu v danom spore, a to najmä aké
skutočnosti boli preukázané vykonaním dôkazu výsluchom žalobcu, keď výsluchom žalobcu žalobca
jednoznačne preukázal, aj ďalšie dôsledky protiprávneho stavu na osobný život žalobcu. Ak žalovaný len
paušálne popiera akékoľvek negatívne následky porušovania Smernice na každodenný život žalobcu,
a teda aj vznik akejkoľvek ujmy, je toto jeho tvrdenie v očividnom rozpore s vykonaným dokazovaním,

ktoré žalovaný vôbec nereflektuje a v skutočnosti ho úplne prehliada. Dôkazné bremeno na priznanie
žalovaného a prisúdeného nároku žalobca nepochybne uniesol, rovnako námietku žalovaného o údajnej
neexistencii príčinnej súvislosti medzi žalovaným protiprávnym stavom a jeho následkami na osobnom
živote žalobcu, resp. na ujme na právach žalobcu považuje za účelovú, čisto formálnu, pričom príčinná
súvislosť podľa žalobcu je tu očividne daná. Rovnako výška nároku priznaného súdom je podľa žalobcu

primeraná, práve vzhľadom na taký prípad o aký ide v tomto spore, má náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch plniť práve nie len samotnú satisfakčnú, ale aj preventívno-sankčnú funkciu, čo sa má
prejaviť aj vo výške prisúdenej relutárnej náhrady. Vo vzťahu k námietke premlčania, keď žalovaný
namieta právne posúdenie ním vznesenej námietky premlčania, uviedol, že s právnym záverom súdu
prvej inštancie sa stotožňuje. Z právneho názoru vyplývajúceho z rozhodnutí či už Najvyššieho súdu

SR alebo senátov Krajského súdu v Banskej Bystrici, na ktoré súd prvej inštancie poukázal, vyplýva
skutočnosť, že skutočnosť, či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa
Článku 6 písm. b/ Smernice možnosť spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného
mesiaca, a teda žalobu za celé obdobie konkrétneho kalendárneho mesiaca, možno bez vystavenia
sa riziku premlčania nároku za celý tento mesiac úspešne uplatniť najneskôr v prvý pracovný deň

nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Prekročenie služobného času (resp. rozsah tohto prekročenia)
za mesiac august 2020 mohol žalobca zistiť až po dovŕšení tohto mesiaca, a teda prvým dňom
nasledujúceho mesiaca, t.j. dňom 01.09.2020. Pri všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §
101 Občianskeho zákonníka, potom premlčacia doba plynula od 04.09.2023, pretože deň 01.09.2023
pripadol na deň pracovného odpočinku. V zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa potom

posledný deň premlčacej doby presunul na najbližší pracovný deň, ktorým bol deň 04.09.2023, v
ktorom dni žalobca doručil elektronicky žalobu na súd, teda nepochybne v rámci všeobecnej trojročnej
premlčacej doby. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na rozhodnutia súdov a v tomto smere opätovne
uvádza, že „priemerná výška doposiaľ priznanej škody, resp. nemajetkovej ujmy vo vyššie uvedenýchobdobných rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- Eur až 2.500,- Eur“. K rozhodovacej praxi
súdov v skutočne porovnateľných sporoch sa žalobca vyjadril už vo vyjadrení zo dňa 12.12.2023,
kedy presne označil aj konkrétne rozhodnutia súdov prvej inštancie a odvolacieho súdu, v ktorých bolo

rozhodované o presne tak vymedzenej žalobe, akou je aj žaloba žalobcu v tomto spore. Od podania
predmetného vyjadrenia doposiaľ na pôde odvolacieho súdu bolo vyhlásených celkovo 76 rozhodnutí,
v ktorých odvolací súd potvrdil rozsudky súdov prvej inštancie, v ktorých bolo takýmto žalobám kolegov
hasičov v zásade v celom rozsahu vyhovené. Súdy v zmenených rozhodnutia zhodne konštatovali
primeranosť takto vyčíslenej výšky náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za správny

považuje aj odvolaním napadnutý výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, pričom žalovaný v odvolaní
konkrétne nešpecifikoval, prečo by mal byť tento výrok nesprávny či nezákonný. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu následne písomne nevyjadril.

5. V dôsledku odvolania podaného žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd ako súd
odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
- ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie vo postupom

podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Na základe podaného odvolania žalovaného tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a

dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj
konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na
základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní

vyhodnotil podľa § 391 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP,
pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (vo veci samej),
nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové

relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli bez svojej viny byť prezentované v prvoinštančnom konaní.
Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového
stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne
nariaďovaťodvolaciepojednávaniezostranyodvolaciehosúdu(§383,§384ods.1,2a3vspojenísust.
§ 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené v podanom

odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie
nie je dôvodné, nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne
správne. Po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej
inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

9.Spoukazomnaust.§387ods.2CSP,odvolacísúdpovažujenapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, a zároveň v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného k zásadným odvolacím
námietkam žalovaného odvolací súd uvádza:

10. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nemal kompetenciu konštatovať, že obsah
Smernice bol do ZoHaZZ prebratý nesprávne, takýto záver nemohol si osvojiť ani ako predbežnú právnu
otázku, pričom zároveň namietal v tejto časti arbitrárnosť rozsudku, keď podľa žalovaného sa súd prvej
inštancie nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie takto nastolenej otázky.Odvolací súd k uvedenému uvádza, že súd prvej inštancie v danej veci mal právomoc na prejednávanie
sporu. S poukazom na ust. § 3 ods. 1 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a
iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle

§ 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou
osobou. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho
prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné
zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho
dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom

majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie mal právomoc
prejednať a rozhodnúť predmetný spor žalobcu a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa domáhal
ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať
zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom
jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej
cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom

spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie
pri preberaní Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k ZoHaZZ,
čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či ZoHaZZ zodpovedá cieľom čl. 6
písm. b/ Smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej
inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad ZoHaZZ so Smernicou, podľa

názoru odvolacieho súdu je nedôvodná. S otázkou právomoci súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
o nároku žalobcu sa súd prvej inštancie vysporiadal správne.

11. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, žalovaný v konaní poukázal
na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ s tým, že na aplikácii

Smernice sa žalovaný nepodieľal. Uvedená námietka nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná.
Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii
Smernice, resp. ZoHaZZ vo vzťahu k žalobcovi, je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho
významu.Odvolacísúdpoukazujenato,žepodľačl.29Smernicetátosmernicajeadresovanáčlenským

štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej
republikydoEurópskejúniejezodpovednýzaprijatievšetkýchopatrenílegislatívnejaajfaktickejpovahy
s cieľom dosiahnutia účelu smernice; v prípade že štát túto povinnosť nesplní, je štát, teda žalovaný,
zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku
jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Keďže Smernica je určená štátu,

teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát). Z
týchto dôvodov preto odvolací súd námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore
považuje za nedôvodnú.

12. Odvolací súd za nedôvodnú považuje aj námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov
hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 Smernice v spojení s čl. 2 Smernice

Rady 89/391/EHS zo dňa 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci), pričom zároveň namietal, že rozhodnutie Súdneho dvora C
429/09satýka„mestskéhohasiča“apretohoniejemožnépovažovaťzasmerodajné,resp.,žeSmernica
sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností
a rozvrh služobného času, keď činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité

osobitné činnosti služieb civilnej obrany. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri
právnom posúdení veci aj v znení Smernice správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry
Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor podal
(viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 7. júla 2022). Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so
závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet

dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6
písm. b) Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti
hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či súzamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým
môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým

rizikám; na účely Smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov
toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný
právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre
zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže
mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či

niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo
vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú
ustanovenia Smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie
uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že Smernica sa nevzťahuje na žalobcu
ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp.
služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje

v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného
času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo
sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu
a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi
(rozsudok C-429/09 vo veci J. body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah

pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú
podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny
dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti

v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že

žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.
j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného
času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ Smernice. Námietka žalovaného, že
Smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich

odmeňovania nevzťahuje, je preto z vyššie uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje
na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností
a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste
výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť

tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce
nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti
pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

13. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok

na náhradu škody, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že
u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody

(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z
dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
Smernice zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie

a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v
zmysle Smernice a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám,
resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku
žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítanédo služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných
hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie
rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej

služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) citovaného zákona.

14. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.

Podľa judikatúry Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo
zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením
práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške
náhradyškodyvždyrozhodujevnútroštátnysúd.Odvolacísúdjevsúladesnázoromsúduprvejinštancie
toho názoru, že v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú

žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ Smernice
priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48
hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ Smernice nebolo do
právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl.
2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej
inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom žalobcu,
že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to tri roky spätne pred podaním žaloby na súd dňa
04. 09. 2023, opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval

hranicu 48 hodín, na čo poukázal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Zároveň je splnená
aj podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm.
b/ Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej
normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva
členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom

rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti
medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s
porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže

žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle Smernice, a to na úkor svojich blízkych
ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine,
priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

15. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom

škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje
judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky

právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu,
že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.

Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné
zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto
slabšie postavenie, môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv
voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa,
ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec

tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany
zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania;
vyžadovanie takejto podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má

základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho,
aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ Smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci
požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,
a preto za týchto podmienok správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemožno považovať za
primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby

na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

16. Odvolací súd uvádza, že Smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade
jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ) porušením práva
únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca.

Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo
stanovené,čisanáhradaškodymusíposkytnúťvoformeudeleniadodatočnéhonáhradnéhovoľnaalebo
vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu
spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že
vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia
podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka). Žalovaného odvolacia námietka, že žalobca nepreukázal
spôsobenúujmuniejedôvodná,pretožezvykonanéhodokazovaniavkonanípredsúdomprvejinštancie
vyplynulo, že pri určovaní nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo

k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v žalovanom
období august 2020 až jún 2023. Podľa výsledkov dokazovania žalobcov priemerný služobný čas
presiahol hranicu 48 hodín aj v každom z uvedených období, keď z predložených písomných dokladov
vyplynulo, že priemerný čas, ktorý žalobca týždenne odpracoval bol v období od júla 2020 do decembra
2020 53,72 hodín, od januára 2021 do júna 2021 50,21 hodín, od júla 2021 do decembra 2021 49,15

hodín, od januára 2022 do júna 2022 51,43 hodín, od júla 2022 od decembra 2022 52,15 hodín a
v šesťmesačnom období od januára 2023 do júna 2023 50,82 hodín, pričom v rozpore s Článkom
2 ods. 2 Smernice neboli žalobcovi započítané do pracovného času hodiny služobnej pohotovosti a
zároveňopakovanedochádzaloužalobcukprekračovaniulimitu48hodinovéhotýždennéhoslužobného
odpracovaného času. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil

doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný relevantným spôsobom nespochybnil a nenavrhol
vykonať žiadne dokazovanie.

17. Žalovaný v odvolaní namietal spôsob, akým žalobca vyčíslil nemajetkovú ujmu. Odvolací súd aj
túto námietku považuje za nedôvodnú a uvádza k nej, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia

nemajetkovej ujmy v sume 5.473,14 Eur, ktorú vyčíslil ako súčet odpracovaných hodín služobnej
povinnosti za obdobie od augusta 2020 do júna 2023 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za
určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť
podľa § 122 ods. 2 písm. a/ ZoHaZZ, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou v spojení
s listinnými dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa preukázal, tak ako to

vyhodnotil súd prvej inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom
EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej
ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli
započítané do služobného času (čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 Smernice), nedomáhal sa nemajetkovej ujmy

vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Z konania pred súdom
prvej inštancie ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný nerozporoval
dôkazy predložené žalobcom ani výpočet času služobnej pohotovosti a správne preto súd prvej inštancie
dospel k záveru o prekročení maximálneho týždenného pracovného času (nad 48 h) v žalovanom
období. Odvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovaného dodáva, že základnou požiadavkou

pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada jej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite)
nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby. Pričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp.
vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky
nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo ozásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením maximálneho limitu týždenného pracovného času,
keď do pracovného času, resp. služobného času žalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej
určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Za posudzovaného stavu je tak podľa názoru odvolacieho

súdu spôsob výpočtu ujmy žalobcom logicky a zákonne udržateľný, ktorý priamo a primerane reflektuje
na nezákonnosť zásahu do jeho práv. S prihliadnutím aj na povahu zásahu do práva žalobcu, ako
významného sociálneho práva únie, je možné výšku ujmy vyčíslenú žalobcom považovať za dostatočnú
a primeranú, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
podrobne uviedol na základe akého zisteného skutkového stavu, pri akom právnom posúdení ustálil

aj výšku nemajetkovej ujmy, a to konkrétne v bodoch 100., 101., 102., 103., 104., 105. a 106.
odôvodnenia rozsudku, s ktorým zdôvodnením sa odvolací súd stotožňuje, keď aj odvolací súd mal
preskúmaním veci jednoznačne za preukázané, že u žalobcu dochádzalo k prekročeniu maximálneho
limitu týždenného pracovného času nad 48 hodín v žalovanom období. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že spôsob plánovania služieb a pohotovosti na pracovisku opakovane má za následok
prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES;

z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti na pracovisku,
v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej pracovnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. sa do služobného času žalobcu nezapočítavali,
pričom ich započítaním do služobného pracovného času, keďže žalobca reálne strávil čas v mieste
pracoviskaajpočasslužobnejpohotovosti,dochádzalokprekročeniumaximálnehoprípustnéhorozsahu

týždenného pracovného času 48 hodín podľa uvedenej smernice ES.

18. Odvolací súd uvádza, že polemika žalovaného v podanom odvolaní, keď uvádza, že otáznym
zostáva akú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti kedy musí byť prítomný
na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a

je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou,
prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou, neobstojí. Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný
zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, s poukazom na to, že pri nariadenej
služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na
odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca a v čase

služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného
výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, rovnako neobstojí, a to z dôvodu,
že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a
bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má
vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť

svoje povinnosti, nenachádza sa, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného
prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Dokonca aj
čas pracovnej pohotovosti strávený v domácom prostredí, či na telefóne predstavuje pracovný čas,
nakoľko zamestnanec musí byť zastihnuteľný a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovania času

je značne obmedzená. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že práva žalobcu
vyplývajúce zo Smernice neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie
porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní
zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto
dôvodovpretoodvolacísúdpovažujenárokžalobcuzadôvodnýaprisúdenúnáhradunemajetkovejujmy

za primeranú, a to aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach (porovnaj rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022, sp. zn. 16Co/36/2022, sp. zn. 17Co/47/2022,
sp. zn. 14Co/34/2022, sp. zn. 17Co/16/2022, sp. zn. 17Co/59/2022, sp. zn. 16Co/11/2022, sp. zn.
14Co/113/2023, sp. zn. 17Co/86/2023, sp. zn. 17Co/84/2023, 14Co/22/2024), pričom k porušeniu práv
žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.

19. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky pre
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
z dôvodu, že žalobca sa mal domáhať upustenia od takéhoto zásahu od svojho zamestnávateľa,
s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási

kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd prvej inštancie
so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na
ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu správne dospel k záveru,
že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j.na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy
porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát
EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna

hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice a zároveň za
situácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný záver,
že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako
berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa

súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené

následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Odvolací súd teda uvádza, že je v zhode
s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc

do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto
zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v
prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny a ani neprevyšuje
náhrady priznané obetiam trestných činov. K námietke žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy

by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že
v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne
reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je
aj v tomto smere odvolacia námietka žalovaného nedôvodná (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS273/2021).Odvolacísúdpovažujevýškunemajetkovejujmyprimeranú
kzávažnostinezákonnéhozásahu,spočívajúcvobmedzenížalobcuslobodnenakladaťsvoľnýmčasom
a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy
primeranú k okolnostiam za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci
ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu.

20. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne posúdil aj vznesenú námietku
premlčania. Odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie v tejto časti v bode 107. odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom odôvodnení sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými
námietkami, ktoré žalobca opakovane uviedol aj v podanom odvolaní. Odvolací súd s poukazom

na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania práve na bod 107. odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu odvolací súd aj stotožňuje. Odvolací súd
dodáva, že v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa na premlčanie peňažnej satisfakcie,
t. j. majetkového nároku ako formy odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu aplikuje všeobecná

premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka. V uvedenom smere je potrebné konštatovať, že
v predmetnej veci, t. j. pri porušovaní, resp. prekračovaní maximálneho týždenného pracovného času je
možné určiť presah maximálneho pracovného času vo vymedzenom (žalobcom označenom) období až
po objektívnom ustálení odpracovaných hodín za dané obdobie (včítane pohotovostí) žalobcom. Preto
pokiaľ bola žaloba v súdenej veci, keď bolo uplatňovaná náhrada za nemajetkovú ujmu vzniknutú za

žalované obdobie od augusta 2020 do júna 2023, doručená súdu prvej inštancie dňa 04. 09. 2023,
správne súd prvej inštancie konštatoval, že žalobou uplatnený nárok, majúci charakter práva majetkovej
povahy premlčaný nie je. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného
o premlčaní žalobou uplatneného nároku za nedôvodnú.

21. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
meritórnom výroku I. ako vecne správny.22. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške. Vzhľadom na skutočnosť, že

predmetom žalobou uplatňovaného nároku bola nemajetková ujma žalobcom vyčíslená sumou 5.473,14
Eur a žalobca bol v celom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie rozhodol podľa správnych ustanovení
CSP, a tieto aj správne aplikoval. Odvolací súd z dôvodu vecnej správnosti potvrdil i závislý výrok o
náhrade trov prvoinštančného konania.

23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného tento
nebol úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti
potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalobcovi, ktorý sa k odvolaniu
žalovaného i vyjadroval, a to prostredníctvom právneho zástupcu. V súvislosti s odvolacím konaním
tak žalobcovi trovy preukázateľne vznikli. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP odvolací súd

uložil žalovanému, ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní, povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.

24. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).