Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10CoCsp/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124224396
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6124224396.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného: Remedium
Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti
žalovaným: 1./ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXXX/XX, XXX XX D., 2./ E. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XXXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpení: WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom Duchnovičovo
námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50 680 552, o zaplatenie 15.405,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 20Csp/70/2024-149 zo dňa 12.8.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaní v 1. a 2. rade majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd
zaviazalžalovanúnazaplateniesumy15.405,64eurspoluspríslušenstvom.Otrováchkonaniarozhodol
tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorých
výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy (ďalej len ako „OZ“), § 7 ods.
1, 2, § 9 ods. 1, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1.1.2015 do 31.3.2015, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky, (ďalej aj ako „zákon o
bankách“).

3. Vychádzal zo zistenia, že medzi spoločnosťou Všeobecná úverová banka a.s. a žalovanými bola
uzavretá zmluva, na základe ktorej Všeobecná úverová banka a.s. mala poskytnúť žalovaným úver vo
výške 25.000,- eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v 120 mesačných splátkach po 342,65 eur. Na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok bola pohľadávka voči žalovaným postúpená na žalobcu. Súd
sa v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu. Konštatoval, že žalobca si uplatňuje
právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení

zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna
úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby
tento preukázal, že jeho právny predchodca bonitu žalovaných náležite skúmal, že si splnil povinnosť
vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Uviedol, že cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚje dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky,
tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou
mierou pravdepodobnosti očakávať. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné,

presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou,
teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a
objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii
splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov,

aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto
dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov,
tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy
zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo
nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp 16/2021, rozsudok

Okresného súdu Prešov sp.zn. 9Csp 1/2022, tiež Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7Csp 80/2020).
Význam skúmania bonity spotrebiteľov je zdôrazňovaný aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie,
pričom súd musí ex offo preskúmať dodržanie povinnosti veriteľa v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ
(porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-679/18, tiež C-449/13, C- 303/20). Z článku 8 ods.
1 smernice 2008/48 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ povinný posúdiť úverovú

bonitu spotrebiteľa, pričom táto povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do príslušnej databázy.
Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu úveru nebonitným
spotrebiteľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, CA Consumer Finance, C-449/13,
EU:C:2014:2464, bod 43; zo 6. júna 2019, Schyns C-58/18, EU:C:2019:467, bod 40, a z 5. marca 2020,
OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 20). Taká povinnosť tým, že má chrániť spotrebiteľov

pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, má pre nich zásadný význam (pozri
v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2019, Schyns, C-58/18, EU:C:2019:467, bod 41, a z 5. marca
2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 21, ako aj citovanú judikatúru). Zo žalobcom
predložených dôkazov mal súd prvej inštancie za to, že veriteľ pri skúmaní bonity zisťoval len príjem
žalovaných a pri výdavkoch iba úverové zaťaženie žalovaných. Z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že pri

výdavkoch predchodca žalobcu vychádzal z fixnej sumy životného minima. Takéto zisťovanie je podľa
názoru súdu nedostatočné. Je povinnosťou veriteľa vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby
splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Bolo preto povinnosťou veriteľa priemerné mesačné výdavky
žalovanej na živobytie skúmať (nájom, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.)
a nie sa iba uspokojiť so životným minimom na Slovensku. Tento postup nezohľadňuje individuálnosť

životnej situácie žalovaných. Súd podotýka, že pôvodný žalobca si od žalovaných ani nevyžiadal, aby
mu výdavky na živobytie oznámili iba odhadom.

4. Súd prvej inštancie uzavrel, že neskúmanie výdavkov žalovaných vo svojom súhrne preukazuje
hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Veriteľ si nezískal, teda následne ani nevyhodnotil a ani neoveril
informácie o bonite klienta, z ktorých by bol schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej
situácii. Nedôsledne zisťoval, a preto ani nezohľadnil výdavky žalovaných, aj keď mal objektívnu
možnosť si ich pred poskytnutím úveru overiť. Za týchto okolností právny predchodca žalobcu zjavne
nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, ale naopak, tieto svoje povinnosti porušil,

čím sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 zákona prvá veta, t.j., že nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

5. V ďalšom súd konštatoval, že zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške úveru podľa § 9 ods.
2 písm. g) ZoSÚ a v zmluve je nesprávne RPMN v neprospech spotrebiteľa. Súdny dvor EÚ v rozsudku

C-377/14 vo veci Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti FINWAY, a.s. ustálil výklad celkovej
výške úveru tak, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48 ako aj bod I prílohy 1 tejto
smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú
celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru
účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom, a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi

reálne vyplatené. Ak žalovaní na základe zmluvy reálne čerpali sumu 24.500,- eur, keďže im bola
automaticky stiahnutá suma 500,- eur, pričom v zmluve je uvedený údaj 25.000,- eur, má to rovnaké
následky ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec. Aby bolo možné konštatovať splnenie
povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, musiabyť údaje uvedené v spotrebiteľskej zmluve uvedené nielen formálne, ale zároveň musia byť aj úplné,
určité, zrozumiteľné a správne. V dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie
úveru nemôže byť správne vypočítaná ani výška RPMN, pretože dôsledkom neoprávneného zahrnutia

poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa, do celkovej
výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru.
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022, sp. zn. 9Cdo 287/2021). Vzhľadom na záver
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti súd uviedol, že žalovaní boli povinní hradiť iba splátku istiny. Podľa
listiny tretia upomienka - pokus o zmier žalovaní boli v omeškaní s úhradou istiny 0 eur. Keďže žalovaní

neboli v omeškaní s úhradou istiny viac ako 3 mesiace, je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti neplatný
právny úkon. Neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru spôsobila, že pohľadávka vo výške,
v akej bola postupovaná na žalobcu, postupovaná byť nemohla, keďže konečná splatnosť úveru by
podľazmluvynastalaaždňa20.2.2025.Súdnepopierazákonnúmožnosťpostúpeniaajčastipeňažného
záväzku banky voči svojim dlžníkovi, avšak v tomto prípade bolo preukázané, že banka nepostupovala
časť peňažnej pohľadávky (nezaplatené splatné splátky), ale postupovala celú zosplatnenú pohľadávku.

Pokiaľ teda spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. postúpila svoju pohľadávku na žalobcu konala
v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 o bankách, ale aj s ustanovením§ 17 ods. 1 ZoSÚ, a preto je
zmluva o postúpení pohľadávky neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ pre rozpor tohto právneho
úkonu so zákonom. Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu zamietol.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP na základe
pomeru úspechu v konaní.

7. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil
tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Odvolanie podal z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

9. Namietal porušenie práva na spravodlivý proces a nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne
skutkové zistenia súdu v otázke skúmania bonity. Uviedol, že zo strany žalovaných neeviduje žiadne
popretie tvrdení, či jednotlivých dôkazov predložených žalobcom. Súd nemôže ani v spotrebiteľskom

spore nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom rozsahu, keď žalovaní nielenže nenavrhovali vykonať
dôkaz za účelom preukázania, že právny zástupca žalobcu neskúmal ich bonitu, ale ani sa touto
argumentáciou nebránili. Poukázal na rozhodnutie súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia,
a.s. proti B. F., v ktorom naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru a že aj Ústavný
súd SR je kritický pri neprimeranej ochrane spotrebiteľa. Súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že

žalovaná tvrdenia a dôkazy predložené žalobcom žiadnym spôsobom nenamietali. Neexistuje preto
povinnosť na strane súdu rozporovať skutkové tvrdenia žalobcu v mene spotrebiteľov pod prizmou
poskytnutia ochrany spotrebiteľovi. Pokiaľ ide o právne závery súdu čo do príjmov, žalobca uvádza,
že veriteľ mal zistený príjem tak, že žiadateľka o úver bola konateľkou spoločnosti ALEKO AGENCY
od jej vzniku 4.1.2007 až do dňa 16.3.2021. Žalovaný v druhom rade bol konateľom od 5.2.2014 do

13.3.2021. Obchodná spoločnosť mala obrat 150.000,- eur, príjem žalovanej ako konateľky predstavoval
sumu 3.000,- eur a príjem žalovaného 1.200,- eur. Druh úveru bol splatenie predchádzajúcich úverov,
pričom zo zmluvy vyplýva, že sa refinancovali úvery so zostatkom 9.523,96 eur a 8.453,30 eur, oba
poskytnuté postupcom VÚB, a.s. poskytnuté na bankový účet žalovanej. Na predmetnom účte postupca
videl všetky pohyby na účte, mal zdokladovaný príjem žalovaných a uvedená skutočnosť bola v čase

vyhlásenia rozsudku nesporná, preto bolo potrebné postupovať podľa § 151 ods. 1 CSP. Pokiaľ ide
oprávnezávertýkajúcesavýdavkov,veritelianiesúpovinnížiadaťpreukázaniekonkrétnychmesačných
výdavkov. Nesprávny je potom právny a skutkový záver o tom, že postupca nepostupoval s odbornou
starostlivosťou, ak nevykonal akýsi audit výdavkov spotrebiteľov. Postupca ako banka nemá možnosť
sa o iných záväzkoch spotrebiteľa dozvedieť inak ako priamo od spotrebiteľa. Je to práve spotrebiteľ,

ktorý je povinný uvádzať pravdivé údaje vo svojej žiadosti o úver. V rámci nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum spotrebiteľa v sume 517,12 eur,
nakoľko žiadatelia o úver mali dve vyživované deti. Výdavky sú nahradené sumou životného minima,
ktorá je spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov fyzickej osoby, a teda základných výdavkovna život. Tento postup je schválený NBS a plne v súlade s usmernením Európskeho orgánu pre
bankovníctvo. Výdavky žalovaných boli v sume 2.30,08 eur a príjmy vo výške 4.200,- eur, teda rozdiel
je 1.839,92 eur, teda žalovaní mali dostatočnú finančnú rezervu. Zároveň sa jednalo o refinancujúci

úver, ktorého výsledkom bola ešte nižšia splátka, ako žalovaní platili doposiaľ. Zmluva bola podpísaná
dňa 20.2.20156, pričom do roku 2021, t.j. najmenej 6,5 roka dlžníci riadne včas plnili. V období, kedy
žalovaní skončili s podnikaním v spoločnosti ALEKO agency, s.r.o., došlo k porušovaniu zmluvných
povinnostíplatiťdohodnutésplátky.Kspracovateľskémupoplatkuuviedol,žeNajvyššísúdSRvosvojom
rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/277/2020 dospel k záveru, že výškou úveru je suma, ktorá bola spotrebiteľovi

poskytnutá na dohodnutý bankový účet, bez ohľadu na to, či z tohto účtu došlo následne po pripísaní
tejto sumy k zaplateniu poplatku za poskytnutie úveru. Existenciu spracovateľského poplatku pripúšťa
právna úprava § 2 písm. g) ZoSÚ. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie bolo nesporne
skutkovo ustálené, že peňažné prostriedky boli postupcom na základe zmluvy poukázané na účet
žalovanej v 1. rade. Žalovaní sami rozhodli o ekonomickom využití úveru, keď si pri uzatváraní zvolili
spôsob úhrady spracovateľského poplatku za úver tak, že tento bude uhradený v plnej výške inkasom

z účtu, na ktorý bol úver poskytnutý. Zmluva nepochybne obsahuje správny údaj o celkovej výške
poskytnutého úveru ZoSÚ. Žalobca riadne v konaní preukázal, že na účet žalovanej bola poskytnutá
plná suma úveru tak, ako bolo dohodnuté v zmluve. Poplatok za poskytnutie úveru predstavuje cenu za
poskytnutie služby veriteľom. Podľa názoru žalobcu je napadnutý rozsudok zmätočný a nepredvídateľný
v tom zmysle, že súd sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťami tvrdenými a preukázanými žalobcom,

kedy tento preukázal, že žalovaní mali k dispozícii pnú sumu úveru, nešlo o zahrnutie poplatkov
za poskytnutie úveru do celkovej výšky poskytnutých úverov, spotrebiteľ mohol disponovať s celou
sumou úveru. Jednoduchým matematickým prepočtom RPMN uvedenej v zmluve je zrejmé, že pri
celkových nákladoch spojených so spotrebiteľským úverom, je uvedený počet splátok, výška splátky
a spracovateľský poplatok. Spotrebiteľ teda nebol žiadnym spôsobom uvedený do omylu ohľadom

rozsahu svojho záväzku. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že súd sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v zmysle ust. § 388 CSP zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu, resp. v zmysle
ust. § 389 zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie a ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že žalobcom predložená argumentácia týkajúca
sa skúmania bonity je v rozpore s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, odkázal napr.
na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 11.6.2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019 a rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo vcei C-679/18, OPR-Finance proti GK, z ktorého vyplýva povinnosť súdu ex offo skúmať
splnenie povinnosti tvrdenia a s ňou súvisiacou povinnosťou na strane dodávateľa podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ

o splnení povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver. Bolo na žalobcovi, aby nepochybne preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal a že si splnil
povinnosti plynúce z § 7 ods. 1 ZoSÚ. Dôkazné bremeno ohľadom splnenia tejto povinnosti leží na
žalobcovi ako poskytovateľovi úveru. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že právny predchodca
žalobcu porušil povinnosť konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, pričom daný záver

odôvodnil v bodoch 28.-35. odôvodnenia rozsudku. Skutkov tvrdenia, ktoré vo vzťahu k skúmaniu bonity
vzniesol žalobca až v odvolaní, je nevyhnutné považovať za novoty v odvolacom konaní a odvolací súd
na tieto nie je oprávnený prihliadať. Z dôvodu právnej istoty sa žalovaný k niektorým tvrdeniam vyjadril.
Žalobca v žalobe nepredniesol žiadne skutkové tvrdenia a dokumentáciu preukazujúcu skúmanie
bonity, ide teda o zjavné zavádzanie zo strany žalobcu. V ďalšom namietal postup súdu, ktorým

žalobcu vyzval, aby súdu oznámil, akým spôsobom bola skúmaná schopnosť žalovaných splácať
úver a aby tento preukázal. Uviedol, že pre tento postup nemal súd žiaden dôvod s poukazom na
ust. § 295 CSP, ktorý umožňuje vykonať ex offo tie dôkazy, ktoré nenavrhol spotrebiteľ, a ktoré sú
alebo môžu byť v prospech spotrebiteľa. Uvedený postup nemôže nijako pomôcť, naopak môže jeho
situáciu iba zhoršiť, alebo jeho situácia zostane na rovnakej úrovni. Súd mohol rozhodnúť aj bez týchto

dôkazov, nevyhnutne by však musel žalobu zamietnuť. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie
nepreukázalsplneniepovinnostiprioverovaníbonityspotrebiteľa,azároveňvodvolaníuvedenétvrdenia
je potrebné považovať za novoty v konaní. K bezúročnosti a bezpoplatkovosti uviedol, že žalovaní si
individuálne nezvolili spôsob úhrady spracovateľského poplatku za úver, naopak išlo o diktát stanovený
vo formulárovej zmluve, ktorú mohli len ako celok prijať alebo odmietnuť, pričom poukázali na § 53 ods.

2 Občianskeho zákonníka. Majú za to, že cieľom pôvodného veriteľa bolo osobitnou formuláciou obísť
ochranu spotrebiteľa a formálne poskytnúť spotrebiteľovi v celej výške, hoci spracovateľský poplatok mu
bol zrazený z bežného účtu v rovnaký deň. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.11. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 ods. 1 CSP preskúmal
vec len v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, len z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380

ods. 1 CSP a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2
CSP, ktoré vady nezistil, bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP súc
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa § 383 CSP a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a na toto

poukazuje. Na zdôraznenie jeho vecnej správnosti, reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu dodáva:

12. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovanými ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňala definičné
znaky takejto zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy.

13. Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

14. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať

úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo
bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti
splácania úverov.

15. Podľa § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo
sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a ide o prechod alebo postúpenie z
veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu
na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky,
a prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru

alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

16. Odvolací súd uvádza, že vyššie uvedené ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch ukladá povinnosť veriteľom v predzmluvnom vzťahu so spotrebiteľom skúmať s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Účelom predmetného ustanovenia

je zabrániť v poskytovaní úverov spotrebiteľom ako slabšej zmluvnej strane, ktorých finančné možnosti
neumožňujú splácanie úveru. Veriteľ, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver je povinný vynaložiť aktívne
úsilie, posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to na
základe relevantných a aktuálnych informácií získaných jednak od spotrebiteľa a jednak získaných
vlastnou činnosťou, napr. z bankového/nebankového registra, dopytom na Sociálnu poisťovňu. Toto

ustanovenie by malo zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať
úver a správať sa tak obozretne z pohľadu návratnosti úveru a z pohľadu dôsledkov nezodpovedného
požičiavania na strane spotrebiteľov (účelom citovaného ustanovenia je tak ochrániť spotrebiteľa ako
slabšieho účastníka zmluvy a vyrovnať tak faktickú nerovnováhu vznikajúcu v právnom vzťahu medzi
spotrebiteľom a dodávateľom).

17. Zákon o spotrebiteľských úveroch je transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady č.
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS (ďalej len „Smernica č. 2008/48/ES“), ktorou sa v čl. 8 uložilo členským štátom zabezpečiť, aby
veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdil úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných

informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia
do príslušnej databázy. V zmysle ods. 4 preambuly uvedenej smernice by mali členské štáty prijať
vhodné opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc
do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanieinformácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných
ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi
je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia

úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a
aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli
dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/
ES zo 14.6.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,

ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

18. Sankcia za porušenie povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa bola do zákona o spotrebiteľských
úveroch zavedená novelou účinnou ku dňu 1.1.2013, pričom v zmysle § 11 ods. 2 zákona

o spotrebiteľských úveroch je sankcia odstupňovaná podľa závažnosti porušenia povinnosti
poskytovateľom spotrebiteľského úveru a to, ak veriteľ nekoná s odbornou starostlivosťou, sankciou
je strata oprávnenia veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru
a v prípade, že konanie veriteľa má intenzitu hrubého porušenia povinností (§ 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch), sankciou je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

19. Zákon o spotrebiteľských úveroch nedefinuje, čo treba rozumieť pod pojmom odborná starostlivosť.
Tento pojem je však vymedzený v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, a to v § 2
písm. u). Podľa tohto ustanovenia sa odbornou starostlivosťou rozumie úroveň osobitnej schopnosti a

starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi,
zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho
oblasti činnosti. Pod pojem hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch je v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona potrebné rozumieť, posudzovanie schopnosti splácať
úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez

nahliadnutia do príslušnej databázy údajov alebo registra o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich
schopnosti splácania úverov. Za hrubé porušenie povinnosti možno považovať taktiež posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové
použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti
spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.

20. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu (resp. od jeho právneho predchodcu) ako
veriteľapožadovaťpreukázaniebonityklienta,tedavuvedenomprípadebolonažalobcoviakoveriteľovi,
aby preukázal, že si svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom
prípade splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

21. Odvolací súd v predmetnej veci vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu preskúmal splnenie
povinnosti žalobcu v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, či žalobca, resp. jeho právny
predchodca ako veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou (resp. či v danom prípade nešlo o hrubé
porušenie povinností podľa uvedeného ustanovenia).

22. Žalobca v odvolaní tvrdil, že jeho právny predchodca dodržal všetky podmienky, ktoré mu
ustanovenie § 7 ods. 1 zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá, o čom v konaní doložil aj relevantné
dôkazy. Žalobca v priebehu prvoinštančného konania, ako aj odvolacieho konania, poukazoval
predovšetkým na fixnú sumu životného minima a výšku príjmu žalovaných. Odvolací súd obdobne ako

súd prvej inštancie však má za to, že len z týchto údajov nemohol žalobca, resp. jeho právny predchodca
ako veriteľ úplne zistiť finančnú situáciu na strane žalovaných, a teda takýto postup nemožno považovať
za skúmanie bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie právneho predchodcu
žalobcu bolo považované za skúmanie bonity žalovaných, toto konanie by nebolo možné považovať za
náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby právny predchodca žalobcu

skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaných, ako napr. ich celkovú zadlženosť, mesačné
výdavky, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., si teda právny predchodca žalobcu
nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaných potrebnej pre posúdenie ich schopnosti
splácať dlh zo zmluvy. Zo žalobcom predložených listinných dôkazov a jeho tvrdení vyplýva, že jehoprávny predchodca nezisťoval žiadne výdavky žalovaných predstavujúce náklady na zabezpečenie
nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb. Automaticky vychádzal iba
zo súm životného minima, čo však nemožno považovať za dostačujúce.

23. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti
žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom o nepreukázaní odbornej starostlivosti posúdenia
schopnosti žalovaných splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia
povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola

reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca)
pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.

24. Odvolací súd uvádza, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s
odbornoustarostlivosťou,t.j.vyžadujevyššístupeňobozretnostiaodbornosti.Prenaplneniepodmienok
uvedených v ustanovení § 7 ods. 1 zákon o spotrebiteľských úveroch nepostačuje len formálne zistenie

základných informácií o výške príjmov a výdavkov spotrebiteľa, ale aj ich preukázanie a odborné
posúdenie. Ak by pre splnenie zákonnej podmienky „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ postačovalo len uvedenie výšky príjmov a výdavkov na
splácanie úverov spotrebiteľa, bez ich náležitého preukázania a vyhodnotenia, nedošlo by k naplneniu
účelu tohto ustanovenia, ktorým je predchádzanie vzniku spotrebiteľskej insolventnosti.

25. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch je pri posúdení úverovej
schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky.
Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne

taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa
splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde
pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr.
možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a
pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní

svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre
rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním
aj preukázaných a z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa

takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne

si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný

a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti
nepostačuje.

26. Ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nutné vykladať tak, že bonita dlžníka

musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho lustráciu cez príslušné databázy,
pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Keďže
právny predchodca žalobcu v súvislosti s overovaním bonity žalovaných pri poskytnutí predmetného
úveru nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o výške celkového objemu ich výdavkov, došlo tak k
naplneniuhypotézyprávnejnormyuvedenejvustanovení§11ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,

na základe ktorej je potrebné posúdiť konanie právneho predchodcu žalobcu ako hrubé porušenie
jeho povinností overiť si schopnosť veriteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho nemohol
požadovaťjednorazovésplateniespotrebiteľskéhoúveru.Vpredmetnejveciprávnypredchodcažalobcu
oznámením o vyhlásení splatnosti oznámil žalovaným, že v dôsledku omeškania splátky viac akotri mesiace vyhlasuje splatnosť pohľadávky zo zmluvy o úvere. Uvedené zosplatnenie úveru však
podľa odvolacieho súdu nebolo na základe vyššie uvedených skutočností platné. Následne bola
dňa 13.11.2020 pohľadávka z predmetnej zmluvy o úvere postúpená právnym predchodcom žalobcu

(Všeobecná úverová banka, a.s.) na žalobcu. Pre platnosť postúpenia sa však okrem iného vyžaduje
preukázanie splnenia podmienky v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
teda, že predmetom postúpenia bola pohľadávka o zmluvy o spotrebiteľskom úvere po termíne jeho
konečnej splatnosti, respektíve, že sa pohľadávka stala splatnou pred uvedeným termínom. Keďže úver
nemohol byť zo strany postupcu zosplatnený ako následok porušenia povinnosti v zmysle § 7 ods. 1

ZoSÚ a termín konečnej splatnosti úveru na základe zmluvy bol 27.1.2027, tak predmetná pohľadávka
nemohla byť v zmysle § 17 ods. 1 ZoSÚ platne postúpená na žalobcu, a preto tento sa nestal nositeľom
hmotnoprávnehooprávneniazpohľadávkypostupcuvočižalovanej,atedanedisponujeaktívnouvecnou
legitimáciou v predmetnom spore. Záver súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie
žalobcu je správny.

27.Žalobcanamietal,žežalovanánepoprelakvalifikovanetvrdeniažalobcuvovzťahukskúmaniubonity
(žalovaná poprela všetky tvrdenia žalobcu), k uvedenému odvolací súd uvádza, že preskúmanie vecnej
legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia
tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho rozhodnutia.
Súd vecnú legitimáciu skúma vždy bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta. V

tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (druhá komora) zo
dňa 5.3.2020 vo veci C-679/2018 (OPR-Finance s.r.o. c/a GK), zo záverov ktorého vyplýva, že čl.
8 a 23 Smernice č. 2008/48/ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnym súdom ukladajú
povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v čl. 8 predmetnej smernice,
podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky,

ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného čl. 8 a 23 Smernice č. 2008/48/ES sa majú ďalej vykladať v tom zmysle,
že bránia vnútroštátnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinností veriteľa posúdiť pred
uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočívajú v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej
s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam

uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne.

28. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/194/2021 zo dňa
31.1.2023, z ktorého vyplýva, že zásada koncentrácie konania sa uplatňuje výlučne v sporovom
konaní. Jej použitie v sporoch s ochranou slabšej strany je však limitované. Zo základného princípu

zakotveného v čl. 6 Základných princípov CSP vyplýva, že ak povaha prejednávanej veci vyžaduje
zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu,
je prípustné modifikovať všeobecné pravidlo, že strany sporu majú možnosť uplatňovať prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v rovnakej miere. Slabšia strana (vo význame
ustanovení § 290 až 323 CSP) je zvýhodnená pri realizácii tohto procesného práva. Procesné úkony

slabšej strany nepodliehajú sudcovskej koncentrácii konania, zákonná koncentrácia v materiálnom
význame de facto existuje aj v konaniach s ochranou slabšej strany (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H. Beck, 2016, 579 s., 584 s.). Vyššie uvedená skutočnosť, ohľadne posudzovania bonity (žalovanej)
vo vzťahu k aktívnej legitimácii posudzovaná súdom prvej inštancie, predstavuje jednu zo základných

podmienok konania. Predmetný materiálny princíp CSP umožňuje súdu preskúmavať všetky skutočnosti
prejednávaného prípadu, ktoré môžu mať za následok vyhodnotenie o nedostatku vecnej legitimácie.

29. Skúmaniu bola podrobená skutočnosť, či spotrebiteľská zmluva obsahuje všetky obligatórne
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch účinným v čase jej uzavretia.

30. Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať aj celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho
čerpanie (§ 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ).

31. V zmluve výška poskytnutého úveru bola uvedená sumou 25.000,- eur. Žalobca tvrdí, že sa jedná
o sumu aj odovzdanú žalovaným. Avšak zo samotného výpisu z úverového účtu žalovaných je zrejmé,
že okamžite s poskytnutím spotrebiteľského úveru bol zaúčtovaný a odrátaný poplatok za poskytnutie
úveru vo výške 500,- eur.32. Ak na účet žalovaných bola pripísaná suma úveru, vzápätí z nej právny predchodca žalobcu
inkasoval a ihneď vzal späť sumu poplatku 500,- eur, žalovaní teda reálne disponoval nie istinou

úveru 25.000,- eur, ale sumou 24.500,- eur krátenou o zinkasovaný poplatok. Takýto postup rozhodne
nepotvrdzuje, že žalovaným právny predchodca žalobcu úver reálne poskytol vo výške dohodnutej sumy
v zmluve o to viac, keď uvedený postup iba potvrdzuje, že prioritným záujmom veriteľa bol ekonomický
profit, veriteľ prioritne a ihneď získal poplatok, ktorý sa ale mal splácať v rámci nákladov spotrebiteľa
súvisiacich s poskytnutím úveru v priebehu trvania celého zmluvného vzťahu. Žalovaní tak reálne

disponovali sumou úveru iba vo výške 24.500,- eur a ak v zmluve bola výška úveru uvedená sumou
25.000 eur bola uvedená nesprávne. Pre absenciu tejto obligatórnej náležitosti zmluvy je potrebné
považovať spotrebiteľský úver za úver bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva z ust. § 11 ods. 1
písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpísania zmluvy.

33. Žalobca spolu s odvolaním predložil súdu aj listinu Národnej banky Slovenska – Odpoveď na žiadosť,

zo dňa 14.6.2024, ku ktorej zároveň uviedol argumentáciu týkajúcu sa opatrenia NBS.

34. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia,
popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany
na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP).

35. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP).

36. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní

pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcov alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v
konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

37. Ako vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení, novoty v odvolacom konaní sú prípustné
iba za podmienok ustanovených vyššie citovaným § 366 CSP.

38. Ustanovenie § 366 CSP má základ v koncentrácii konania podľa § 153 a 154 CSP. Prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie

sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP.

39. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy.
Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len za splnenia podmienok
uvedených v § 366 CSP.

40. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní.

41. Žalobca prvýkrát predložil argumentáciu týkajúcu sa výdavkov žalovaných až v odvolaní, pričom

nepreukázal, že by tento prostriedok procesného útoku nemohol bez svojej viny uplatniť už v konaní pred
súdom prvej inštancie a nejde ani o iný z prípadov uvedených v ustanovení § 366 pod písm. a) až c) CSP

42. Z vyššie uvedených dôvodov na tento nový prostriedok procesného útoku v odvolacom konaní
nebolo možné prihliadnuť.

43. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku
vrátane II. výroku o náhrade trov konania (nenapadnutého osobitnou odvolacou argumentáciou), akovecne správny postupom podľa § 387 CSP potvrdil (keď nezistil dôvodnosť odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP).

44. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či
pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné

a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu
žalovaných predovšetkým smerujúcu k záveru o neplatnom vyhlásení mimoriadnej splatnosti, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

45. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa

ktorého žalovaní ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu
trovtohtoštádiakonaniaprotižalobcovi,ktorývodvolacomkonaníúspechnemal.Výškutýchtotrovustáli
postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).