Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 30, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/107/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203000
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203000.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej

a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Martina Štubniaka v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX E. F., zastúpeného Advokátskou kanceláriou BUGRI s. r.
o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00
151 866 o zaplatenie 6.084,65 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k.
23C/13/2023-213 zo dňa 19.03.2024 v spojení s opravným uznesením č.k. 23C/13/2023-303 zo dňa
23.10.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote
3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej aj len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“)
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.084,65 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku (I. výrok). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu (II. výrok).

2 V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie domáhal
voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 6.084,65 Eur, spôsobenej porušením práva Európskej
únie, konkrétne porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ES“), ktorá bola
žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Išlo
teda o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi porušením

úniového práva žalovaným - Slovenskou republikou ako členským štátom Európskej únie.

2.1 Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej len „HaZZ“), pričom vykonáva
štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore (ďalej len „ZoHaZZ). Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý
nerovnomerne. Pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť
na pracovisku (§ 92 ods. 1 zákona o HaZZ - určená služobná pohotovosť). Do konca roku 2021 boli

pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (t.j. v
pomere17/7),súčinnosťouod01.01.2022súpracovnézmenyrozvrhnuténa16hodínvýkonuslužbya8
hodín služobnej pohotovosti (t.j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej pracovnej zmeny strávi žalobca
ako hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracujepočas každej pracovnej zmeny, môže byť žalobcovi ako hasičovi nariadená aj služobná pohotovosť
mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 ZoHaZZ - nariadená služobná pohotovosť), a to napr.
v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku

absencie niektorého z kolegov, pri rozsiahlych požiaroch, živelných pohromách, resp. iných udalostiach
vyžadujúcichzvýšenýpočethasičov,nazastupovaniekolegov,ktorínemôžunastúpiťdoslužbyzdôvodu
náhlych nepredvídateľných okolností a pod.

2.2 Obe služobné pohotovosti, určená ani nariadená služobná pohotovosť, sa nezapočítavajú do

pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske
za príslušný kalendárny mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný
za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou
náhradou vo výške 30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná

pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) - viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ.
Podľa výšky náhrady poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je pohotovosť
vykonávaná v bežný služobný deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná pohotovosť
rozlišovaná, resp. označovaná aj ako tzv. „15 %-ná pohotovosť“ a „30 %-ná pohotovosť“.

2.3 S poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená
služobná pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), v žalovanom období
júl 2020 - máj 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15 %-nej a 30 %-nej pohotovosti) odpracoval
spolu 1.850,72 hodín služobnej pohotovosti (1.850,72 hodín určenej + 27,38 hodín nariadenej), pričom

žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času.
Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od júla 2020 do mája 2023
vrátane, dosiahol 51,21 hodín týždenne. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas žalovaného
obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak,
ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48

hodíntak,akotoustanovuječlánok6písm.b)smernice2003/88/ES. Ktejtoskutočnostipritomdochádza
v dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu nie je započítavaná
do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov
nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES a
konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

2.4 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol vykonané dokazovanie, závery
z neho vyplývajúce, na vec aplikoval ustanovenia čl. 7 ods. 2, 5, 36 ods. 1, 40 a 144 Ústavy SR,
ustanovenia § 85, 86, 92, 103, 116, 122, 130 a 135e ZoHaZZ, § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.
o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ustanovenia § 11 až 13, 100, 101 a

853 Občianskeho zákonníka, bodu 5, čl. 1, 2, 6, 16 a 17 Smernice 2003/88/ES a čl. 2 Smernice 89/391/
EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci,
čl. 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci.

2.5 Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je zaplatenie sumy vo výške 6.084,65 Eur na
tom skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej
únie, a to smernice 2003/88/ES, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho
právneho poriadku Slovenskej republiky. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva
patrí do právomoci súdu, pretože v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje

žiadny iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť
o predmete tohto sporu. Súd prvej inštancie pritom poukázal na čl. 1 C.s.p. podľa ktorého spory
vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a
nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. V prípade absencie alebo
nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej únie, osoby, ktoré sú konaním štátu

poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady zodpovednosti za
vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú
škodu. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi práva,
v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času.Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu na verejný
orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa vnútroštátneho práva
povinnosťškodunahradiť.Zuvedenýchdôvodovjepretožalovaný-Slovenskárepublikavsporepasívne

vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný
štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca
v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň štátny orgán, do kompetencie
ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia hasičského a záchranného
zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením

štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je kompetenčne zodpovedné
aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho poriadku týkajúce sa úpravy
požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času príslušníkov HaZZ.

2.6 K námietke nedostatku miestnej príslušnosti súd prvej inštancie poukázal na § 19 písm. b) C.s.p.,
ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie

miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.
Zo skutkových tvrdení, ktoré žalobca v konaní uvádza, vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom
žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby príslušníka hasičského a záchranného zboru
v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode Okresného súdu Lučenec, preto okresný súd
postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu

vyhodnotil ako nedôvodnú.

2.7 K námietke žalovaného, v ktorej namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného
zboru, sa smernica 2003/88/ES nevzťahuje, súd prvej inštancie uviedol, že v zozname preberaných
právne záväzných aktov Európskej únie k ZoHaZZ je uvedená aj smernica 2003/88/ES. Podľa bodu

5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku, týždenného

odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a určité aspekty
nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 6 smernice 2003/88/ES členské
štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť
a zdravie pracovníkov týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi
alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi.

Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc
bod 5, čl. 2 smernice 2003/88/ES zhrnul, že uvedená smernica upravuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti
verejné aj súkromné. Zhodnotil, že štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v
štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa ZoHaZZ mali zakladať výnimku z

pôsobnosti smernice podľa 2003/88/ES. Pokiaľ ide o smernicu 89/391/EHS, jej čl. 2 nevylučuje z
pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka
sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,
napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je

typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu
okreminýchúlohzahŕňaajúlohynaúsekucivilnejochranyobyvateľstva,takzaštandardnýchpodmienok
činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade
s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami,
ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany

zdravia zamestnancov pri práci. Na základe uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade
služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

2.8 K predpokladom zodpovednosti žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že tieto podľa judikatúry
Súdneho dvora EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto

vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú záväzné
pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia výsledku
sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom je ponechaná voľba formy a prostriedkov
dosiahnutia účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt,
ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Smernice nemajú

priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne, ak sú dostatočne jasné a presné a
ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že
článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci G. H.), pretože

priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v
prípade každého porušenia práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto
porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu
v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Súd prvej inštancie vo veci skúmal, či je daný základ nároku

žalobcu na náhradu v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) smernice 2003/88/
ES, a to naplnenie podmienok v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ: 1./ cieľom porušenej právnej
normy Únie je priznať jednotlivcom práva, ak porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia škody a
3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

2.9 Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci je splnená,
nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú

pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ ide o dostatočne
závažné porušenie práva Únie.

2.10 Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto

úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny
dvor EÚ ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany
členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia

vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby
mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na
odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.

2.11 V posudzovanej veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že je potrebné stotožniť sa s
argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním smernice 2003/88/ES mu vznikla nemajetková ujma, ktorú
je možné analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm.

c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť i. a. ochranu bezpečnosti a
zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne
v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo
na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia

pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24
Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS
vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto
sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú
mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny
denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom
potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcomvyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo
k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom
období(júl2020-máj2023).Súdprvejinštancievzhľadomnauvedenépotomskonštatoval,žežalobcovi

v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma,
nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia,
práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života.

2.12 V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej
satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca.
V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri
služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho
poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za

neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného
do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej
praxerozumiepredovšetkýmospravedlnenie.Tietoprostriedkynápravyzauvedenýchokolnostístrácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom

možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú
splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne
zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku
náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady

škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné, ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada
efektivity).

2.13 Z výsluchu žalobcu okresný súd zistil, že pracuje v hasičsko-záchrannom zbore pomaly 13 rokov,
posledné 4 roky na funkcii riaditeľa družstva. Každý tretí týždeň slúžia v podstate 3 dni, čiže tam je
až 72 hodín. Takto sa to pravidelne strieda. Počas toho výkonu plnia služby podľa denného poriadku
a počas nočnej pohotovosti im zákon prikazuje zdržiavať sa v mieste pracoviska. Je povinný vykonať
výjazd v prípade potreby do jednej minúty. Chtiac-nechtiac si tú robotu prenáša aj domov. Má dvoch

synov, je ženatý, má chorých rodičov, čas, ktorý trávi v robote najviac, by radšej venoval pre rodinu a
rodinných príbuzných. Počas nočnej pohotovosti, ak sú nejaké výjazdy, tak potom potrebuje nejaký ten
čas na regeneráciu. Dva dni voľna nemá zachované vždy. Okrem dvoch služieb, resp. troch služieb
podľa toho, že aký je týždeň, ešte chodievajú aj na školenia, ktoré sú im rátané len ako náhradné voľno,
je to vykonávané na úkor ich osobného času a voľna. Musia sa prispôsobiť potrebám výkonu služby, aby

minimálny stav na stanici bol zabezpečený. Ak si to náhradné voľno nestihnú vyčerpať, náhradné voľno
im prepadne. Postupom času si uvedomil, že čas je najdôležitejší a je potrebné ho tráviť s rodinou.
Všade v únii to funguje tak, že príslušník odrobí 24 hodín a má tri dni voľna, pričom oni majú len dva dni
voľna. Práca sa prejavuje aj na jeho zdravotnom stave. Jemu sa nestalo, že by tam počas pohotovosti
spal. V danej veci je podľa súdu prvej inštancie podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný

odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu
práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného
života a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane
odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy,
pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého

trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal okresný súd preukázanú existenciu ujmy
na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva.

2.14 Na základe skutočností vyššie uvedených dospel okresný súd k záveru, že základ nároku žalobcu
je tak daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES pri

rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval
rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k
zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po prácia práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané
odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve
peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

2.15 Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním smernice 2003/88/
ES mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa § 11 a nasledovných Občianskeho
zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho
pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie a z obsahu výplatných pások

žalobcu za obdobie júl 2020 až máj 2023 možno konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti
spolu s určeným služobným časom došlo k prekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného
pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od augusta 2020 do mája 2023 a
v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES dlhodobo
dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci,
právananajvyššiuprípustnúdĺžkupracovnéhočasuaprimeranýodpočinokpopráci,právanasúkromný

a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času
žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných,
priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno konštatovať aj zásah do osobnostných
práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne vznikol nárok na primerané odškodnenie.
Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná

náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy. Pokiaľ si žalobca
uplatnil svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie aplikáciu
ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do
ich osobnostných práv považoval za správnu (zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené
zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi

preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný
čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej
a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré
mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet

odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie
rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Súd
stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu,
akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny
práce, z ktorého vychádzal žalobca.

2.16 K námietkam žalovaného voči výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie
uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy hodnotí jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú
povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je satisfakcia za spôsobený zásah do
súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa,

rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej
ujmy zaviazaný. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do
fondu pracovného času v žalobnom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od
svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém) konkrétne v rozsahu 1.878,10 hodín.
Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, v podstate ktoré sám vyhotovil, uvedené

súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa
domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti,
ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú
ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hod týždenne. Za primeranú náhradu
považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva ZoHaZZ ako pri nariadenej

služobnej pohotovosti (t. j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd prvej inštancie stanovený postup
žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu
došlo, ako aj k následkom v živote žalobcu a to vo vzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce, z
ktorého vychádzal žalobca. Keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena nižšia, ako pri určenej
služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v

celkovej výške 6.084,65 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady
uvedenej v § 122 ods. 1 (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac príslušného a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 (vo výške 50 %
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) jev prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmyakosúčinpočtuodpracovanýchhodínslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z

prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % -
15%)avprípadeodpracovanejslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušnýkalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v
čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej
sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %). Výpočet

uvádzaný žalobcom, bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné posudzovať z pohľadu, či suma, ku
ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za neoprávnený
zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil, neznamená, že v skutočnosti uplatnil mzdový
nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z konkrétnych
ustanovení ZoHaZZ, alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by na

takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaný musel byť jeho zamestnávateľ
a nie štát. Súd prvej inštancie si pri rozhodnutí vo veci osvojil spôsob výpočtu náhrady škody ako
nemajetkovej ujmy uvedenej žalobcom v žalobe, považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah
do jeho rodinného života, jeho súkromia a mal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by
žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť započítavala do fondu pracovného času. Súd prvej inštancie

dospel k názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v
zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú
pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu nebola vyplatená. Súd prvej inštancie sa s
takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade
škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu, ktorá je

primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu
a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu.
Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru súdu za závažnú pociťoval
každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.

2.17 Žalovaným vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú.

2.18 Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel
k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym
prevzatím smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne do ZoHaZZ, je daný v

celom rozsahu čo do dôvodu a výšky. Pretože žalobca uplatnený nárok v konaní riadne preukázal, súd
prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu.

2.19 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady pomeru úspechu
v konaní v súlade s § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. Pretože bol žalobca v konaní

plne úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O konkrétnej výške trov
konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi

podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) C.s.p. Uviedol, že podľa názoru súdu prvej inštancie obsah
smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratý nesprávne. Ak sa však súd prvej
inštancie chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských
zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky
so Smernicou Európskej únie, tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie

súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie,
pričom súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne záväznému
vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. (alebo len niektorých ustanovení tohto zákona) so
smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade. Súd prvej inštancie
si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto

konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok
žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo
k porušeniu práva únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.
z. nesprávne prebral smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, čo nie je v medziachprávomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu. Mal za to, že rozsudok
súdu prvej inštancie vykazuje znaky arbitrárnosti, keď súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil zrejmé
prekážky vo svojom postupe v tomto súdnom konaní. Súd prvej inštancie sa ďalej nestotožnil s jeho

názorom, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR ako
dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch
nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím
smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na
vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej

aplikácie smernice. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra
SR nesprávne prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel práve žalobca
preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné
konštatovať, že smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č.
315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t.j. po prebratí) smernice 2003/88/
ES. Skutočnosť namietaná žalobcom v žalobe, t.j. že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje,

že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného
času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín,
neznamená, že by smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá nesprávne, aj keby
sa na prípad žalobcu vzťahovala. Podľa jeho názoru nebolo jeho povinnosťou skopírovať doslovné
znenie každého ustanovenia smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z. aj vzhľadom

na priamy účinok smernice. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je
možné považovať za rozporné so smernicou 2003/88/ES. Konštatoval, že smernica môže byť do
vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t.j. aplikácia), môže byť
v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice by
mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody, preto je nevyhnutné, aby sa

prebratie a aplikácia smernice rozlišovali, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže byť u rôznych
adresátov aplikovaná správne a naopak. Súd prvej inštancie celkom opomenul, že Slovenská republika
pri preberaní smernice de facto neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania
nemohla vzniknúť žiadna škoda, a tým ani zodpovednosť za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto
súdnom konaní, navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový

nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalobca namietal nesprávne prebratie
smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika teda
nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny
vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť
Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru

vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v
plnom rozsahu. Z článku čl. 1 ods. 2 smernice 2003/88/ES vyplýva vecná pôsobnosť smernice 2003/88/
ES, ktorá definuje okruh vzťahov, na ktorý sa má smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej
pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má smernica 2003/88/ES vzťahovať,
je upravená v čl. 1 ods. 3, čl. 1 ods. 4 smernice 2003/88/ES. Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/

ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne vymedzený v čl. 2
ods. 2 smernice 89/391/EHS. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času sa smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca.
Mal za to, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú

činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje
určená služobná pohotovosť) možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice
89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna
služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov
Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia,

prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia,
možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného
systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru subsumovať pod pojem
„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Hasičský
a záchranný zbor resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku

ochranypredpožiarmi,ajúlohynaúsekucivilnejochranyobyvateľstva,predovšetkýmvoblastipriameho
výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a
záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na
ktoré sa smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Čl. 2 smernice len príkladom vymenováva „určité osobitnéčinnosti verejných služieb“, preto ak príslušníci Hasičského a záchranného zboru nie sú taxatívne
vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení smernice je aj v tejto oblasti automatická. Mal
za to, že rozhodnutie vo veci ,,V-429/09 G. H.“ sa navyše týka „mestského hasiča“ - zamestnanca

F. D., preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností
v takomto zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú
príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie
obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia,
tak ako v prípade príslušníkov policajného zboru. Pretože smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanovenia smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby
nemohla vzniknúť žiadna škoda. Podotkol, že čl. 6 smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku 17
ods. 1 smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za
predpokladu,žedodržujúvšeobecnúzásaduochranybezpečnostiazdraviapracovníkov,pričomjedným

z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany. Ďalej poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho
dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie si nároku na náhradu škody za
porušenie práva Únie, a to: 1) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva,
2) porušenie je dostatočne závažné, 3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom

existuje príčinná súvislosť. Mal za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu
škody. Žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu,“ ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Počas
tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho,
pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený

služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od
neho nežiada výkon práce). Rovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania
štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu
nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať, alebo

sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce
z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa, tzn. žalobca nemusí byť bdelý a
aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca
dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť
práce. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a

za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu,
samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia
Súdneho dvora C- 46/93 C. E. I. (bod 84) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila
primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Uviedol, že žalobca nevyvinul snahu na to, aby vzniku škody (ujmy)

predišiel. Žalobca nepreukázal, že oznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú
pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon
služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako
výraznú ujmu, preto nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy
alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov,

musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané
úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky J. a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Čo sa týka
posúdenia, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový
týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval
nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny

vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne
nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď
sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo potrebné
zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov,

čím sa súd prvej inštancie v rozsudku nezoberal. Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných
hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z
uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho
limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov. Mal za to, že tabuľky priložené k žalobenemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Dôkazné bremeno v sporovom konaní
zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia
dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti, a teda na začiatku konania. Žalobca

nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená. Predmet sporu
musí byť dostatočne určitý, nárok dôkladne odôvodnený a argumentácia žalobcu presvedčivá, aby
tak v zmysle rovnosti sporových strán mal žalovaný riadnu možnosť uplatniť prostriedky procesnej
obrany už v rámci konania pred súdom prvej inštancie, nie až ako reakciu na rozsudok v zmysle
odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej

inštancie rozhodnutí žalobcovi priznal, považuje odvolateľ za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podstatne vyššia. Žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu,“ ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Odvolateľ namietal, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
vyčíslil podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť, a

to bez ohľadu na skutočnosť, či tým malo dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného
času. Žalobca teda vychádzal pri výpočte žalovanej sumy nielen z počtu hodín nad maximálne 48
hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej služobnej pohotovosti, teda aj z
tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol. Pre účely tohto konania je právne
irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné je iba to, či a v akej

miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas), a preto nemôže žalobca pri výpočte
žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti. Zároveň žalovanému nie je zrejmé,
prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu ohodnotil sumou 3,29 Eur za každú hodinu, počas
ktorej malo dochádzať k porušeniu jeho práv. Žalobca teda ignoruje fakt, že zásah do osobnostných
práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v každom prípade

osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Ujmu nemožno vypočítať
„tabuľkovo“. Žalobca svoju ujmu v skutočnosti vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú
pohotovosť dostatočne ohodnotený a nie v tom, že mal byť prekročený 48 hodinový týždenný pracovný
čas. Žalobca teda maskuje svoje mzdové nároky, a teda žalovaný nie je pasívne legitimovaný. Dôkazné
bremeno je na žalobcovi, žalobca ho neuniesol ani čo do výšky, ani základu, nakoľko samotný predmet

sporu je zmätočný. Žalovaný považuje priznanú sumu 6.084,64 Eur za neprimeranú a premrštenú, a to
aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Európsky súd pre ľudské
práva zdôraznil, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená
výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a

dostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnuvýškunáhradypriznanúzatelesnézraneniaalebonásilné
činy (napr. A. K. L. M. H.). Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo/19/2020. Namietal,
že nestačí, aby bol nejaký zásah, tento musí vyvolať aj určitú reakciu v živote fyzickej osoby, čo v
prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Ujmu je potrebné posudzovať individuálne.
Žalobcanepreukázalzásahdosúkromného,rodinnéhoživota,čineoprávnenýzásah,ktorýbysaodrazil,

napríklad v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivo v zdravotnom stave, v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie.
Tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz. Poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020 v súvislosti s existenciou predpokladu existencie
závažnej ujmy, Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/192/2019-310 z 29.10.2019, Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023. Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že
by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, respektíve vážnosť v spoločnosti,
pričom žalobca sa nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu. V konaní nebolo preukázané
na základe výpovede žalobcu, ani inými dôkaznými prostriedkami, ako súčasný stav zasahuje do
osobnostnej sféry žalobcu, ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca teda nechce

dosiahnuť zlepšenie či úpravu svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Poukázal tiež na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 05.12.2017, podľa ktorého pri určovaní sumy majetkovej
ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť v porovnateľných
veciach tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.
Odvolateľ napadol aj výrok o náhrade trov konania v celom rozsahu. Navrhol rozhodnutie zmeniť tak,

že súd žalobu zamietne.

3.1 Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie v rozsudku podrobne a správne vysporiadalso všetkými skutočnosťami podstatnými pre posúdenie veci. Žalovaným vznesenú námietku nedostatku
právomoci súdu považoval za účelovú a zjavne nedôvodnú. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú
škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti

členského štátu za vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady porušenia práva únie členským
štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Zdôraznil, že Súdny dvor EÚ vo
svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia
smerníc kontrolovali, keďže takáto činnosť predstavuje základný kameň, na ktorom je postavená
doktrína Súdneho dvora o priamych a nepriamych účinkoch a aplikovateľnosti predpisov úniového práva

vnútroštátnymi orgánmi každého členského štátu. Vnútroštátny súd pri rozhodovaní o individuálnom
nárokujednotlivcananáhraduškody(majetkovejškody,akoajnemajetkovejujmy)vzniknutejporušením
úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s
predpisom úniového práva, teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej úpravy
transponovaná správne (viď rozsudok Súdneho dvora C-106/89 zo dňa 13.11.1990 vo veci J. F. I. N. O.
A. E. K. F., rozsudok Súdneho dvora EÚ C-456/98 zo dňa 13.07.2000 vo veci O. F. proti K. G.. Pre tento

spor je ťažiskový rozsudok Súdneho dvora EÚ C- 429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci G. H. proti F. D.,
ktorý riešil skutkovo a právne podobnú vec. Mal za to, že neexistuje žiadny iný orgán, než všeobecný
súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by bol vzhľadom na predmet tohto konania oprávnený a súčasne
povinný prejednať a rozhodnúť tento spor a v rámci neho aj prejudiciálne posúdiť súlad a správnosť
transpozície smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., preto právomoc súdu prvej inštancie

na vydanie odvolaním napadnutého rozsudku je nepochybne daná a odvolacia námietka žalovaného o
údajnom nedostatku právomoci súdu nemôže obstáť. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
sa opakovane a úplne vyčerpávajúco vyjadril v žalobe, ako aj vo vyjadrení. Podľa jeho názoru
smernica 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov - príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru (teda aj na neho), poukázal na písomné vyjadrenie vo veci. Žalobca k

námietke odvolateľa voči nároku na náhradu škody poukázal na svoje písomné vyjadrenia. Poukázal na
to, že súdny dvor dospel k záveru, že v rámci „neaktívnej časti“ pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý
je povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí
zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v
rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba kvalifikovať ako „pracovný čas“

v zmysle smernice 2003/88, bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas
uvedenej doby. Pokiaľ žalovaný namieta, že žalobca sa nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného
zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto stavu, poukázal na
to, že práve štát je povinný zabezpečovať, aby vnútroštátna legislatíva bola v súlade s úniovým právo.
Tejto povinnosti štátu potom zodpovedá právo jednotlivca domáhať sa náhrady škody v prípade, ak

štát túto svoju povinnosť nerešpektuje a ak jednotlivcovi v dôsledku porušenia smernice vznikne ujma.
Smernica 2003/88/ES bola do nášho vnútroštátneho poriadku úpravy ZoHaZZ transponovaná tak, že
sa nenaplnili ciele, ktoré sú ňou sledované, a to rešpektovanie maximálne 48 hodinového týždenného
pracovného času. Štát - žalovaný dlhodobo porušuje svoje povinnosti a vedome nerieši a udržiava
ním vyvolaný protiprávny stav, pričom vyčíta žalobcovi, že sa domáha odškodnenia ujmy, ktorá mu

reálne vznikla a za ktorú zodpovedá štát. Je len na žalovanom, ktorý má ako jediný reálne všetky
materiálne prostriedky ako zabezpečiť, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu, a to tak, že konečne
prijme všetky potrebné legislatívne a vecné opatrenia, ktorých prostredníctvom bude reálne dosahovaný
cieľ sledovaný smernicou 2003/88/ES. Mal za to, že v danom prípade ani nepripadá do úvahy iné
reálne odškodnenie než vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, čas ktorý mohol žalobca

venovať odpočinku, rodine, záľubám alebo inému podľa svojho uváženia, už nenávratne stratil, preto
poskytnutie náhradného voľna do budúcnosti by nevykompenzovalo ujmu, ktorú už nezvrátiteľne utrpel
a zároveň poskytnutie iného odškodnenia vo forme poskytnutia náhradného voľna by v skutočnosti bolo
absolútne nereálne vzhľadom na personálny stav v hasičskom zbore. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej
ujmy, poukázal na to, že predložil listinné dôkazy, z ktorých vychádzal. Žalovaný žiadnym spôsobom

toto nespochybnil. Žalobca, pokiaľ ide o odvolateľom namietanú sumu 3,29 Eur uviedol, že je len
výsledkom porovnania žalovanej sumy s počtom hodín odpracovaných žalobcom, a to určenej služobnej
pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do pracovného času. Toto porovnanie použil práve preto, lebo aj
takéto porovnanie podľa jeho názoru očividne vyvracia tvrdenie žalovaného o neprimeranosti žalovanej
výšky nároku. Vzájomným porovnaním týchto súm, t. j. vydelením žalovanej sumy (6.084,65 Eur)

s celkovým počtom odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti (1.850,72 hodín) a následne
porovnaním výslednej sumy 3,29 Eur so zákonnými minimálnymi mzdovými nárokmi, ktorých priemer
za žalované obdobie predstavuje 3,66 Eur za hodinu, je podľa jeho názoru preukazujúce, že prisúdená
suma náhrady škody v žiadnom prípade nemôže byť „zjavne neprimeraná“ tak, ako to namieta žalovaný.V konaní bol preukázaný zásah do jeho osobnostnej sféry, a to jeho výsluchom. Poukázal na to, že
v čase pohotovosti musí sa zdržiava v mieste výkonu služby, teda na hasičskej stanici, z ktorej sa
nemôže vzdialiť, keď do minúty od nahlásenia potreby výjazdu musí vykonať služobný zákrok. Tento

čas by teda mohol využiť akokoľvek inak podľa vlastného slobodného rozhodnutia, či už s rodinou,
priateľmi, koníčkami alebo odpočinkom. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú mu súd
priznal, zohľadňuje závažnosť, intenzitu a dĺžku trvania zásahu do jeho základných práv (dlhoročné
porušovanie v jeho žalobe označených základných práv), mieru zavinenia žalovaného a okolnosti, za
ktorých k porušeniu jeho práv došlo a naďalej dochádza (roky trvajúce vedome a zjavne úmyselné

udržiavanie protiprávneho stavu, ktorý zrejme žalovanému vyhovuje a napriek objektívnej vedomosti
o rozpore ZoHaZZ s unijným právom tento protiprávny stav neodstránil). Náhrada nemajetkovej ujmy
musí spĺňať predovšetkým satisfakčnú funkciu, má však plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, to je
odradiť porušovateľa od protiprávneho konania a zabezpečiť generálnu prevenciu pred pokračovaním
v porušovaní práva.

3.2 Žalovaný v písomnom vyjadrení (replika) zotrval na podanom odvolaní a svojich predchádzajúcich
podaniach.

3.3 Ďalšie písomné vyjadrenie podané nebolo.

4. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1, 2 C.s.p., § 379 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods.1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky
žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie.
Okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho
predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie na
zistenie skutkového stavu; tento zistil úplne a správne. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, ktoré je podrobné a presvedčivé, v celom rozsahu stotožňuje; naviac dopĺňa ďalšie
skutočnosti podporujúce správnosť napadnutého rozsudku:

7. Predmetom sporu je zaplatenie istiny vo výške 6.084,65 Eur z titulu náhrady škody spočívajúcej v
nemajetkovej ujme spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný

čas s poukazom na čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorý nebol dostatočne prebratý do
vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších právnych predpisov. Žalobca nemajetkovú ujmu v
sume 6.084,65 Eur vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej povinnosti za obdobie od

júla 2020 do mája 2023, t.j 1.878,10 hod. pracovnej pohotovosti, jeho priemerný pracovný čas za dané
obdobie dosiahol 51,21 hodín týždenne.

8. Podľa ustanovenia § 3 C.s.p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné
súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

9. Odvolací súd konštatuje citované ustanovenie § 3 C.s.p. vymedzuje právomoc civilných súdov
metódou konkrétneho výpočtu právnych vzťahov, o ktorých súdy konajú a rozhodujú.

10. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú

charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie
je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený
jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie
povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu.11. Zisťovanie danosti právomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho
riešenie patrí do ich právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu, a nie iba od jeho úpravy konkrétnym

právnym odvetvím hmotného (najčastejšie) súkromného práva.

12. Právomoc je jednou z procesných podmienok. Splnenie tejto procesnej podmienky súd skúma
z úradnej povinnosti (ex offo) v každom štádiu konania a na každej inštancii. Jej nedostatok je
neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania. Ak súd zistí nedostatok právomoci, musí tiež zisťovať

existenciu iného príslušného orgánu, ktorý má právomoc vo veci konať a ktorému je súd povinný vec
po zastavení konania postúpiť (§ 10 ods. 1 C.s.p.). Ak takýto štátny orgán neexistuje, súkromnoprávny
spor, resp. iná súkromnoprávna vec patrí do právomoci súdu.

13. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom a žalovaným jedná o súkromnoprávny spor
týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody porušením úniového práva, preto súd prvej

inštancie mal v zmysle ustanovenia § 3 C.s.p. právomoc spor medzi žalobcom a žalovaným prejednať
a v spore rozsudkom rozhodnúť.

14. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalovaného ohľadne pasívnej vecnej legitimácie, odvolací súd
poukazuje na to, že v civilnom sporovom konaní musíme rozlišovať procesnú legitimáciu a vecnú

legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou v spore. Vecnou legitimáciou
rozumiemezhmotnéhoprávavyplývajúcistavsvedčiaciotom,ktojenositeľomuplatnenéhoprávaalebo
povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná, buď aktívne (na strane žalobcu) alebo
pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v konečnom vecnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej
legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná

legitimácia má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že
strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní.

15. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého

súdneho konania.

16. Odvolací súd konštatuje, že žalobca správne v žalobe označil žalovaného, ktorý je pasívne vecne
legitimovaným v spore, keďže predmetom sporu je náhrada škody (spočívajúcej v nemajetkovej ujme)
voči štátu, ktorá vznikla žalobcovi (jednotlivcovi) v súvislosti s nedostatočnou transpozíciou smernice

2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z..

17. Odvolací súd poukazuje na to, že smernice sú súčasťou sekundárneho práva Európskej únie. Podľa
článku 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj ,,ZEÚ“) ,,je smernica záväzná pre každý
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a

metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.“

18. Smernica nemá všeobecnú záväznosť (ako nariadenie), pretože je adresovaná iba členským štátom
Európskej únie (ďalej len ,,členský štát“) a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ustanovenia
smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou

právnou silou v podobe všeobecne záväzného predpisu a s presnosťou a s jasnosťou požadovanou
na účely splnenia požiadavky právnej istoty (L. I. I., C-475/07, 12.02.2009, bod 49; L. I. N., C-57/07,
06.12.2007, Zb. s. I-183, bod 10; L. I. P., C-132/04, 12.01.2006, Zb. s. I-3). Zároveň členské štáty majú
povinnosť transponovať (prebrať) smernicu do svojho vnútroštátneho právneho poriadku v predpísanej
transpozičnej lehote.

19. Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie iba prostredníctvom všeobecne záväzného
predpisu. Transpozícia smerníc do slovenského právneho riadku prebieha prostredníctvom zákonov
Národnej rady SR alebo prostredníctvom aproximačných nariadení vlády Slovenskej republiky. Za
nesprávny úradný postup sa ale nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej

republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky (§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z.).20. Súdny dvor po prvýkrát rozhodoval o zodpovednosti štátu za porušenie úniového práva v súvislosti
s opomenutím transpozície smernice (C-6 a 9/90, H. K. C., 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 46).
Zodpovednosť členského štátu môže však vyplývať aj z iných druhov porušenia úniového práva,

ako je porušenie povinností súvisiacich s transpozíciou smernice, napríklad: aplikácia ustanovenia
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúceho úniovému právu (C-46 a 48/93, H. K. C. E. I.,
05.03.1996, Zb. s. I-1029, body 14, 15 a nasl.).

21. V rozsudku vo veci C-429/09 G. H. I. F. D. zo dňa 25.11.2010, v bodoch 45, 46 Súdny dvor EÚ

uviedol: ,,Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti
štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou
zmlúv, na ktorých je Únia založená (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991, H. a i., C-6/90
a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, C. E. I. K. H., C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029, bod 31,
ako aj z 26. januára 2010, Q. R. S. F. G., C-118/08,Zb.s. I-635, bod 29). Z uvedenej judikatúry vyplýva,
že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na

verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť (pozri v tomto zmysle rozsudky C.
E. I. K. H., už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999, L./97, Zb. I-3099, bod 62; zo 4. júla 2000, D., C-424/97,
Zb. s. I-5123, bod 27, a z 30. septembra 2003, L., C-224/01, Zb. s. 1-10239, bod 31).“

22. Keďže žalobca (fyzická osoba) sa žalobným nárokom domáha náhrady škody spočívajúcej v
nemajetkovej ujme z titulu porušenia úniového práva členským štátom EÚ (Slovenskou republikou),
preto žalovaný (Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to
Ministerstvo vnútra SR, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor
SR), disponuje pasívnou vecnou legitimáciou.

23. K odvolacej námietke žalovaného spočívajúcej v tom, že smernica 2003/88/ES sa na daný prípad
(na žalobcu - hasiča) neaplikuje, odvolací súd uvádza, že výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovaným
je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. 2 smernice
89/392/EHS a negatívne vymedzenie upravuje výslovne: „Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov

definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.“

24. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetné výkladové otázky s jednoznačným záverom vyriešil
Súdny dvor EÚ.

25. Z Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 G. H. I. F. D. zo dňa 25.11.2010, bodu 33,
38 vyplýva: ,,Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo
sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže
je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá
členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v

súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia
článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ
ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, I.
a i., C-397/01 až C-403/01, Zb. s. I-8835, body 98 a 100, ako aj H., už citovaný, body 33 až 35 a

38)“.,,Zatýchtopodmienokmápracovník,akojeG.,ktoréhovzásahovejslužbezamestnávaF.D.,právo
sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu
zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré
vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok H., už citovaný, bod 60)“.

26. V rozsudku Súdny dvor EÚ vo veci C-518/15 M. E. T. proti U. J. zo dňa 21.02.2018, v bode 27
uviedol: ,,Po druhé Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88 sa má uplatniť na činnosti hasičského
zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj
proti žiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti

viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým
rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie (uznesenie zo 14. júla 2005, I. E. H. D., C-52/04,
EU:C:2005:467, bod 52)“.27. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor EÚ rozhodol, že smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a
nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak

sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku
ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov
určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha

pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že
smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez
právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič
dobrovoľný, mestský alebo štátny.

28. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o uvedené judikatúrne závery Súdneho dvora EÚ, je
nesporné, že tieto sú v súlade so Zmluvou o fungovaní Európskej únie záväzným výkladovým rámcom
a prameňom pre výklad a aplikáciu noriem úniového práva vo všetkých členských štátoch EÚ, s
retrospektívnym účinkom (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/94 U.) s tým, že výklad
úniového práva poníma záväznosť nielen s účinkami per partes, ale s ohľadom na jednotu systému EÚ

(na účely používania úniového práva), má aj všeobecnú záväznosť.

29. Súdny dvor EÚ totiž zabezpečuje nielen jednotný výklad a používanie zakladajúcich zmlúv, ako
prameňov úniového práva, ale odvodzuje z nich aj nové pravidlá prostredníctvom výkladu existujúcich
prameňov práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ

nevyhnutnedochádza„kskrytej“normotvorbeprostredníctvomsúdnehoorgánu,navonokprezentovanej
ako výklad prameňov práva a vypĺňanie medzier v práve. Úloha Súdneho dvora EÚ ako neformálneho
normotvorcu je všeobecne akceptovaná s tým, že rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ sa bez akýchkoľvek
výhrad priznáva všeobecná precedentná záväznosť.

30. Požiadavka jednotnej aplikácie a interpretácie úniového práva vo vnútri EÚ znamená, že význam
pojmov úniového právneho poriadku nemôže byť v jednotlivých členských štátoch rôzny, ale musí
spočívať na objektívnych kritériách definovaných úniovým právom (B., 69/79, 10. 1. 1980 s. 75, bod
6), pričom aplikácia, účinnosť a záväznosť úniového práva nemôže byť v jednotlivých štátoch rozdielna
(Zerbone, 94/77, 31. 1. 1978, Zb. s. 99, body 25 a 26).

31. Odvolací súd zdôrazňuje, že vnútroštátny súd je všeobecným súdom aplikácie úniového práva,
pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a
chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (H. a C., C-6 a 9/90, 19. 11. 1991, Zb. s. I-5357,
bod 32; H., C-213/89, 19. 6. 1990, Zb. s I-2433, bod 19). Je povinný zabezpečiť právnym subjektom

právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia
nepriameho účinku práva EÚ tak, že bude vykladať všetky procesné ustanovenia eurokonformným
spôsobomtak,abyichaplikáciaprispelakrealizáciipožiadavkynazabezpečenieúčinnejsúdnejochrany
práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplávajú z úniového právneho poriadku (L., Q./07, Úz. 21.
5. 2008, Zb. s UU-77, bod 49; R., C-432/05, 13. 3. 2007, Zb. s. I-2271, bod 44). Vnútroštátny súd

je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k
vykonaniu úniového práva (N., C-119/05, 18. 7. 2007, Zb.s. I-6199, body 60 a 61).

32. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne skúmal, či sú splnené

podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením úniového práva. Tieto
podmienky nie sú upravené právom EÚ, ale boli sformulované judikatúrou Súdneho dvora EÚ (viď
rozsudky v spojených veciach C-6/90 a C-9/90 H., v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 H. K. C. E. I.).

33. Z uvedenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že podmienkami na vznik zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú porušením práva EÚ sú: 1/ protiprávnosť konania/opomenutia, 2/ spočívajúca v
porušenínormyEÚ,ktorápriznávaprávaprefyzickéaleboprávnickéosobyalebozakladápovinnostipre
členskýštát,3/porušeniejedostatočnezávažné,4/medziporušenímúniovéhoprávačlenskýmštátomaškodouspôsobenoufyzickýmaprávnickýmosobámexistujepriamapríčinnásúvislosť(kauzálnynexus),
5/ škoda naozaj vznikla.

34. Odvolací súd uvádza, že zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov (účinného v rozhodnom čase) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu
štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého
odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.

35. Podľa prílohy č. 4, bodu 6 (aktuálne prílohy č. 4, bodu 5 - poznámka odvolacieho súdu) zákona č.
315/2001 Z.z. do jeho znenia bola prebratá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo
dňa 04. 11. 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

36. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava bola v súlade s právom Únie. Problém je

ale vo výklade pojmu „pracovný čas,“ keďže z ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času
a práve v tom spočíva rozpor s právom Únie.

37. Súdny dvor EÚ opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88/

ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom
na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Článok 2 ods. 1, 2 smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“.

38. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-518/15 M. E. T. proti U. J. uviedol: ,,Článok 17 ods. 3 písm.
c) bod iii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty sa nemôžu,
pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru

povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto smernice vrátane jej článku 2, ktorý definuje okrem iného
pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Článok 15 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle,
že neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu
„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v článku 2 tejto smernice.“

39. Súdny dvor EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (napr.
bod 95 C-397/01 I. ) a konštatoval, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle
smernice 93/104 nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto

pracovnej pohotovosti ( bod 27 C-437/05 M.).

40. Ako už bolo uvedené, osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ túto otázku riešil v rozhodnutí
C-429/09 G. H., keď zdôraznil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný

čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES.

41. Odvolací súd uvádza, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného
času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa
určeného čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES a 1878,10 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu

nebolo započítané do pracovného času, čo je v rozpore s cieľom smernice.

42. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil
zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich
právach, je nutné poukázať na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá takúto požiadavku

nepredpokladá, a ani z predpisov úniového práva nevyvodzuje.

43. Aj keď Súdny dvor EÚ rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že
poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primeranéúsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 J., C-46/93 a 48/93 C. E. I. H.), súčasne
berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie
by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne

zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo
nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 E. F.,
bod 62).

44. Súdny dvor EÚ vo veci C-429/09 H. dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané

žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv
podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76
až 87 C-429/09 H.). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie.
Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na
súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem úniového práva,“ by bolo len prenášaním

zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade
nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva (bod 83-86 C-429/09 H.).

45. Podľa názoru odvolacieho súdu vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z.

(účinnávrozhodnomobdobí,včasedojúna2023)vdôsledkunedostatočnéhotransponovaniasmernice
2003/88/ES umožnila zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak,
že tento presiahol maximálnu hranicu, stanovenú v čl.6 písm. b) smernice 2003/88/ES, v dôsledku čoho
žalobca v rozhodnom období vykonával prácu nad čas povolený právom Únie, kedy sa vyžadovalo, aby
bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, pričom došlo k zásahu do práva

žalobcu na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a
rozvíjaťvzťahymedzičlenmirodinyzaloženénasilnýchcitovýchväzbách.Zvýsluchužalobcuvyplynulo,
že pracuje v hasičsko-záchrannom zbore 13 rokov, má dvoch synov, je ženatý, má chorých rodičov,
čas, ktorý trávi v robote najviac, by radšej venoval pre rodinu a rodinných príbuzných. Počas nočnej
pohotovosti, ak sú nejaké výjazdy, tak potom potrebuje nejaký čas na regeneráciu. Dva dni voľna nemá

zachované vždy. Okrem dvoch služieb, resp. troch služieb podľa toho, že aký je týždeň ešte chodievajú
aj na školenia, ktoré sú im rátané len ako náhradné voľno, je to vykonávané na úkor ich osobného času a
voľna. Musia sa prispôsobiť potrebám výkonu služby, aby minimálny stav na stanici bol zabezpečený. Ak
sináhradnévoľnonestihnúvyčerpať,náhradnévoľnoimprepadne.Postupomčasusi žalobcauvedomil,
že čas je najdôležitejší a je potrebné ho tráviť s rodinou. Práca sa prejavuje aj na jeho zdravotnom stave.

Žalobca sa teda objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu, v akom by chcel, ale najmä nemohol zo
svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani
oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok
bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi
zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života.

46. Pokiaľ odvolateľ namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy odvolací súd námietku nepovažoval
za dôvodnú a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie.

47. Žalobca nemajetkovú ujmu v sume 6084,65 Eur vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej

služobnej povinnosti za obdobie od júla 2020 do mája 2023 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za
určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť
podľa § 122 ods. 2 písm. a/ ZoHaZZ, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou žalobcu
v spojení s listinnými dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa preukázal, že
jeho priemerný pracovný čas za dané obdobie presiahol 48 hodín týždenne, dosiahol 51,21 hodín

týždenne za dané obdobie odpracoval 1878,10 hodín služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto
odpracovaných hodín mu nebola započítaná do pracovného času. Pri rozvrhnutí pracovného času,
ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza žalobca o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju
osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca sa domáhal náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne

odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času, nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej
za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca
neodvodzoval od počtu hodín, ktoré prekročili maximálny limit 48 hodín priemerného pracovného týždňaužalobcu,aleodpočtuhodín,ktoréžalobcovinapriektomu,žetietohodinyvrámcislužobnejpohotovosti
bol prítomný na pracovisku neboli započítané do fondu pracovného času.

48. Súd je pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je viazaný v tom smere,
že má posúdiť primeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii Smernice
2003/88/ES žalobca utrpel, pričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu. Súd musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej
ujmy hodnotiť tak jednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky

náhrady nemajetkovej ujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená
a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa v zmysle
judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah do práv jednotlivca, keď ide o nezvratný stav
straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času, ktorý žalobca (berúc do úvahy náplň jeho
zamestnania) potrebuje na regeneráciu pracovných síl, by samotné konštatovanie porušenia práva
nebolo dostatočným zadosťučinením. Z týchto dôvodov je preto dôvodné poskytnúť žalobcovi primeranú

finančnú náhradu.

49. Úvaha súdu prvej inštancie v tom smere, že výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval od výšky
počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nebola započítaná do pracovnej doby, je v zásade legitímna.
Odvolací súd udáva, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie, ako aj súdov

odvolacích, pričom táto rozhodovacia činnosť v jednotlivých prípadoch (obdobných ako prípad v tejto
veci) je rozličná, keď niektoré rozhodnutia, či už prvoinštančných, resp. odvolacích súdov sa stotožňujú
s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je odvodzovaná od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je
započítaná do pracovného času (pričom podľa Čl 2 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti

v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou) za situácie, že zároveň nebol rešpektovaný
článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES (ako v tejto veci); niektoré súdy pri úvahe o výške nemajetkovej
ujmy vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala
na pracovný čas hasiča, bolo v rozhodnom období nad rozsahom 48 hodín; niektoré súdy výšku
nemajetkovej ujmy priznávajú na základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani počet odpracovaných

hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje
hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Odvolací súd teda uzatvára, že súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o žalobcom uplatnenom nároku, ktorým sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy správne
prihliadolnacharakteratrvaniezásahu,ktorýmzásahomboliporušenéajosobnostnéprávanasúkromie
a rodinný život garantované článkom 19 ods. 2 Ústavy SR, ako aj článku 36 ods. 1 písm. c/, d/, e/

Ústavy SR, podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky.
Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c/), najvyššiu prípustnú
dĺžku pracovného času (písm. d/), primeraný odpočinok po práci (písm. e/). Odvolací súd uvádza, že je
potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované,
pričom žalobca plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré od neho vyžadujú plné nasadenie. O to

viac je dôležité, aby mal možnosť po práci si aj odpočinúť a venovať sa svojim záľubám, rodine, resp.
vykonávaniu aktivít podľa vlastného uváženia, pričom takýto odpočinok nemôže dosiahnuť v prípade
nariadenej pracovnej pohotovosti, počas ktorej je povinný zdržiavať sa na pracovisku.

50. Okresný súd správne prihliadol na okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia

smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na následky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do
súkromného života žalobcu, strata práva na odpočinok); zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet,
na základe ktorého dospel k výške žalovanej sumy; uplatnený nárok považoval súd za primeraný.
Odvolací súd považuje uplatnený nárok za primeraný, a to s ohľadom aj na rozhodovaciu činnosť
súdov v obdobných veciach, pričom ide napr. o rozhodnutia: Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

14Co/36/2022 (priznaná suma 6.167,21 Eur), sp. zn. 16Co/46/2022 (priznaná suma 5.520,77 Eur), sp.
zn. 11Co/66/2022 (priznaná suma 5.279,95 Eur), sp. zn. 11Co/78/2023 (priznaná suma 6.435,23 Eur),
sp. zn. 14Co/88/2023 (priznaná suma 6.265,33 Eur), sp. zn. 13Co/61/2023 (priznaná suma 5.543,76
Eur), sp. zn. 17Co/59/2022 (priznaná suma 3.879,45 Eur), sp. zn. 14Co/34/2022 (priznaná suma
4.196,09 Eur), sp. zn. 17Co/16/2022 (priznaná suma 5.160,35 Eur), sp. zn. 17Co/47/2022 (priznaná

suma 3.758,36 Eur), sp. zn. 16Co/26/2022 (priznaná suma 4.335,71 Eur), sp. zn. 16Co/11/2022
(priznaná suma 4.965,- Eur), sp. zn. 16Co/36/2022 (priznaná suma 4.629,59 Eur), sp. zn. 16Co/53/2022
(priznaná suma 4.169,77 Eur), sp. zn. 11Co/48/2022 (priznaná suma 5.642,41 Eur), 11Co/53/2022
(priznaná suma 6.404,56 Eur), sp. zn. 17Co/141/2023 (priznaná suma 4.981,06 Eur) a iné.51. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný

v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Navyše prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje
ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 27. mája 2024 sp. zn. 9Cdo/47/2023, z ktorého vyplýva
záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody nie je

dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach trestných
činov. 26.1.2. Tento právny záver možno aplikovať analogicky aj pri určovaní výšky peňažnej náhradu
nemajetkovej ujmy inej osoby, do ktorej osobnostných práv (najmä práva na súkromný a rodinný život)
bolo neoprávnene zasiahnutého iným spôsobom.

52. Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolacie námietky žalovaného nepovažoval

za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. V odvolacom konaní
neboli zistené nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie z vykonaných dôkazov pred súdom
prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa
všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred
súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

53. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie
rozhodol správne aj v časti trov konania pri právnej aplikácii § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. Keďže
žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom výška týchto trov bude určená osobitným
uznesením súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.

54. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p., §
262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného tento

nebol úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho odvolaním napadnutých
častiach z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží
žalobcovi. Odvolací súd uložil žalovanému ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 % v lehote
troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.

55. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 C.s.p.)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.