Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. december 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/48/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200491
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:5021200491.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnityFilovej,

sudkyneMgr.KristínyBabiakovejasudcuJUDr.RastislavaDlugoša,PhD.(sudcaspravodajca)vprávnej
veci žalobcu (sťažovateľ): Stavoinvest - SK, s.r.o., Krasňany 342, 013 03 Varín, IČO: 36 417 891, právne
zastúpený: Burian & partners, s.r.o., V. Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO: 42 499 500,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101583935/2021 zo dňa 25.08.2021, v konaní o
kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/184/2021-77 zo dňa 18.
januára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Colníci Kriminálneho úradu finančnej správy (ďalej aj ako „KÚFS“) zaistili neúplné účtovné a daňové
doklady žalobcu za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017. Tieto doklady boli
na základe Potvrdenia o odovzdaní písomnosti č. 47821/2019 zo dňa 23.01.2019 odovzdané Daňovému
úradu Žilina (ďalej aj ako „správca dane“), o čom správca dane spísal Zápisnicu o vykonaní úkonu č.
100274487/2019 zo dňa 23.01.2019.

2.Žalobcovibolodňa06.09.2020doručenéoznámenieodaňovejkontrole,súčasťouktoréhobolavýzva,
aby v prípade, že disponuje ďalšími dokladmi, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na
správne určenie dane, ich žalobca predložil správcovi dane do 8 dní odo dňa začatia daňovej kontroly.
3. Správca dane vykonal v dňoch 25.09.2019 až 19.10.2020 u žalobcu daňovú kontrolu na daň z pridanej
hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017.
4. Na základe žiadosti žalobcu v nadväznosti na niektoré opatrenia súvisiace so šírením ochorenia
COVID-19 bola daňová kontrola prerušená od 21.08.2020 do 30.09.2020.

5. Správca dane vydal Protokol č. 101510751/2020 zo dňa 01.10.2020, ktorý bol spolu s výzvou na
vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným protokole doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa
19.10.2020.
6. Z protokolu vyplynulo, že žalobca si na základe podaného daňového priznania z DPH a zoznamu
DPH dokladov uplatnil v zdaňovacom období marec 2017 právo na odpočet DPH v celkovej sume 11
567,96 eur, a to z dodávateľských faktúr, ktoré mali podľa zoznamu DPH dokladov pridelené interné
čísla DF2017/022 až DF2017/032, DF2017/036 až DF2017/038.

7. Nakoľko medzi dokladmi, ktoré zaistil KÚFS a následne od KÚFS prevzal správca dane, sa
nenachádzali dodávateľské ani odberateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017
až september 2017, zaslal správca dane dňa 15.11.2019 splnomocnenému zástupcovi žalobcu výzvu na
predloženietýchtodokladov.Výzvazostalabezreakcie,pretobolasplnomocnenémuzástupcovižalobcuzaslaná opakovaná výzva zo dňa 19.12.2019, na ktorú reagoval prípisom zo dňa 13.01.2020 s tým,
že požadované doklady nemôže predložiť, keďže všetky účtovné doklady týkajúce sa výkonu daňovej
kontroly za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017 mu dňa 26.09.2018 boli

zaistené KÚFS.
8. Z dokladov pripojených k prípisu žalobcu zo dňa 13.01.2020 správca dane zistil, že išlo o potvrdenia
KÚFS obsahujúce popis zaistených písomností, ako napr. dodávateľské a odberateľské faktúry za
obdobia október 2017 až december 2017. Nevyplývalo z nich však, že by KÚFS zaistil žalobcovi aj
dodávateľské a odberateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september

2017.
9. Správca dane v protokole skonštatoval, že nepredložením dodávateľských faktúr za zdaňovacie
obdobie marec 2017 žalobca porušil ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“ alebo „zákon č. 222/2004 Z.
z.“), na základe ktorého právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak má faktúru od
platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH.

10. Správca dane zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období mala byť dodávateľom žalobcu
spoločnosť STAFI SK, s.r.o., Košická 52/A, Bratislava, IČO: 36 420 867 (ďalej len ako „STAFI SK, s.r.o.“).
Konkrétne žalobca evidoval v zozname prijatých faktúr a v záznamoch DPH faktúru č. 3103201704 zo
dňa 31.03.2027 v celkovej sume 7 344,- eur, z toho DPH v sume 1 224,- eur a faktúru č. 3103201703
zo dňa 31.03.2017 v celkovej sume 35 550,- eur, z toho DPH v sume 5 925,- eur.

11. Správca dane vykonal dňa 15.01.2020 za účasti splnomocneného zástupcu žalobcu výsluch
Tomáša Šebestu, bývalého konateľa spoločnosti STAFI SK, s.r.o. Svedok uviedol, že predmetom
činnosti spoločnosti bola obchodná činnosť a stavebné práce dodávateľského charakteru. Tieto sám
nevykonával, iba ich sprostredkúval, nakoľko spoločnosť v čase, kedy bol jej konateľom, nemala
žiadnych zamestnancov. Na adrese sídla spoločnosti nebola vykonávaná žiadna ekonomická činnosť,

faktúry si vyhotovoval sám, účtovníctvo bolo riešené externe. Skladové priestory nemal. Spoločnosť
nevlastnila žiadny majetok. Na otázku požadujúcu konkretizáciu jeho dodávateľov, uviedol, že ich bolo
veľa, nechce sa zamotať a konkretizovať. Právnym nástupcom spoločnosti STAFI SK, s.r.o. sa stala
spoločnosť MAINLUX SK, s.r.o. Svedok predložil správcovi dane preberací protokol zo dňa 06.06.2017
o odovzdaní dokladov spoločnosti STAFI SK, s.r.o. Štefanovi Baránkovi, konateľovi nástupníckej

spoločnosti.
12. K otázkam týkajúcim sa spolupráce so žalobcom svedok Tomáš Šebesta uviedol, že spolupracovali
už dlhšie, asi od roku 2008. V ostatných rokoch spolupráce spoločnosť STAFI SK, s.r.o. zabezpečovala
pre žalobcu práce v lese - čistili sa lesné cesty, zvážnice a priepusty. Domnieva sa, že zabezpečil aj
drvenie drevoštiepky a aj projektovú dokumentáciu pre výrobu stavebných prefabrikátov. Faktúry, ktoré

vyhotovil, doručoval žalobcovi buď v jeho sídle alebo sa niekde stretol s konateľom žalobcu Miroslavom
Trnkom. Obchodné prípady sa realizovali na základe písomných objednávok, zmluvy vyhotovované
neboli. Pokiaľ boli predmetom objednávok práce, ich realizáciu kontrolovali spoločne s konateľom
žalobcu.
13. Správca dane sa tvrdenia svedka Tomáša Šebestu pokúsil verifikovať dopytom na spoločnosť

MAINLUXSK,s.r.o.zaúčelomzískaniadokladovkonkretizovanýchvovýzvesprávcudane,avšakpokus
o kontakt s uvedenou spoločnosťou nebol úspešný.
14. Správca dane následne preveroval potenciálnych subdodávateľov žalobcu prostredníctvom verejne
dostupných registrov, pričom bolo zistené, že dodávateľmi spoločnosti STAFI SK, s.r.o. v rokoch 2016 až
2017 boli spoločnosti, ktoré prešli viacerými zmenami sídiel, na registrovaných sídlach reálne nesídlia,

došlo u nich k zmenám v osobách konateľov a spoločníkov, pričom poslednými konateľmi sú väčšinou
nekontaktné osoby s bydliskom mimo územia Slovenskej republiky. Všetky tieto spoločnosti majú
aktuálne z úradnej moci zrušenú registráciu za platiteľa DPH. Pokiaľ ide konkrétne o zdaňovacie obdobie
marec 2017, podľa zistení správcu dane sa malo jednať o spoločnosť WiloFood, s.r.o., Pekárska 14,
Trnava, IČO: 44 111 797, ktorej posledným spoločníkom od 28.10.2014 je Yurii Pylypiv z Ukrajiny, pričom

spoločnosť nemá zapísanú žiadnu osobu, ktorá by bola oprávnená konať v pozícii konateľa. Posledným
konateľom bol Viliam Sklár, ktorému funkcia skončila dňa 29.09.2014.
15. V reakcii na výzvu na predloženie dokladov zaslal žalobca dňa 17.04.2020 správcovi dane
vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že v období marec 2017 realizoval zabezpečenie projektovej
dokumentácie pre výrobu - odberateľom bola spoločnosť VAIN, s.r.o. a práce v lese, stavebné a

výkopové práce v LHC Necpaly - odberateľom bola spoločnosť VIA SLOVAKIA, spol. s r.o. Predmetom
spolupráce so spoločnosťou STAFI SK, s.r.o. bolo v marci 2017 pri faktúre č. 3103201703 zabezpečenie
projektovej dokumentácie pre výrobu a pri faktúre č. 3103201704 práce v lese LHC Necpaly. Faktúry
neboli spoločnosti STAFI SK, s.r.o. uhradené.16. Správca dane zaslal žalobcovi dňa 10.07.2020 výzvu na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu
dane, na ktorú reagoval splnomocnený zástupca žalobcu oznámením, že všetky doklady, ktorými
disponoval, boli správcovi dane predložené, pričom pochybnosti správcu dane sú výsledkom iba jeho

voľnej úvahy a nie sú podložené žiadnymi relevantnými dôkazmi a zdôvodneniami.
17. Správca dane vykonal dňa 26.11.2019 výsluch bývalej konateľky spoločnosti VIA SLOVAKIA, spol.
s r.o. (do 11.09.2017) Ing. Ingrid Špirkovej Willigerovej. Spoločnosť bola v rokoch 2014-2017 vlastníkom
lesných pozemkov v katastri Valčianska dolina a Necpalská dolina, ktoré obhospodarovala. Išlo asi o
4 200 ha pozemkov. Činnosti s tým súvisiace sa zabezpečovali dodávateľským spôsobom. Svedkyňa

potvrdila, že žalobca patril medzi dlhoročných obchodných partnerov spoločnosti VIA SLOVAKIA,
spol. s r.o. Predmetom spolupráce bol široký rozsah činností, za dodávateľskú spoločnosť jednala s
konateľomMiroslavomTrnkom.Čižalobcadohodnutéprácevykonávalvlastnýmizamestnancami,alebo
ich vykonával subdodávateľsky, sa vyjadriť nevedela. Keďže v čase výsluchu už nebola konateľkou
spoločnosti, k podrobnostiam obchodného vzťahu sa vyjadriť nevedela.
18. Písomným dopytom na spoločnosť VAIN, s.r.o. bolo zistené, že táto potvrdila obchodný vzťah so

žalobcom vyplývajúci z faktúry vystavenej žalobcom pod č. 2017/020 zo dňa 03.04.2017, dátum dodania
31.03.2017, suma celkom 38 394,- eur, z toho DPH v sume 6 399,- eur, za zabezpečenie výrobnej a
realizačnej dokumentácie pre výrobu prefabrikátov pre stavby: Jaguár zvarovňa V+D, Immopark LS.
19. Správca dane vydal rozhodnutie č. 100665341 zo dňa 21.04.2021 (ďalej aj ako „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o

zmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalejlen„daňovýporiadok“)vyrubilžalobcovirozdieldanevsume
11 567,96 eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2017. Správca dane skonštatoval, že v obchodnom
vzťahu STAFI SK, s.r.o. › žalobca › VIA SLOVAKIA, spol. s r.o. a STAFI SK, s.r.o. › žalobca › VAIN, s.r.o.
žalobca nepreukázal vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, ani povinnosť platiť
daň podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, ale podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH. Žalobca nepreukázal, že

zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatnil nárok na odpočet DPH, boli skutočne realizované deklarovaným
dodávateľom, predovšetkým však nepredložil správcovi dane faktúry, z ktorých si v zdaniteľnom období
marec 2017 uplatnil nárok na odpočet DPH.
20. Na odvolanie žalobcu rozhodoval vo veci žalovaný ako odvolací orgán, ktorý rozhodnutím
č. 101583935/2021 zo dňa 25.08.2021 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové

rozhodnutie správcu dane potvrdil. Zotrval na záveroch správcu dane, že žalobca nepreukázal právo na
odpočítanie DPH príslušnými faktúrami, čím nesplnil formálne podmienky pre odpočet DPH a v prípade
dodávateľa STAFI SK, s.r.o. nebolo preukázané reálne dodanie zdaniteľného plnenia deklarovaným
dodávateľom.
II. Konanie pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

21. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu. Odôvodnil ju tým, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné, nakoľko vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie
veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP), skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia,

je v rozpore s administratívnym spisom a v dôkazoch v ňom uvedených nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm.
f/ SSP), došlo k podstatným porušeniam ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy (§ 191 ods.
1 písm. g/ SSP). Petitom správnej žaloby navrhol preskúmavané rozhodnutie a súčasne aj prvostupňové
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť daňovým orgánom na ďalšie konanie.
22. V správnej žalobe žalobca konkrétne uviedol, že:

- počas daňovej kontroly predložil na výzvu správcu dane všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci svojej
podnikateľskej činnosti disponoval a ktoré preukazujú reálnosť plnení na základe faktúr, čím vyčerpal
vlastné dôkazné bremeno,
-nemoholovplyvniťspôsob,akýmKÚFSprizaistenídokladovtietodokladyoznačoval,ataktiežnemohol
ovplyvniť, čo bude obsahom potvrdení o zaistení, ktoré mu KÚFS vydá. Je toho názoru, že dôkazné

bremeno uniesol a poskytol správcovi dane náležitú súčinnosť,
- v rámci svojej podnikateľskej činnosti mal uzatvorený obchodno-právny vzťah výlučne so spoločnosťou
STAFI SK, s.r.o., ktorú si preveril v dostupných registroch a nie so subdodávateľmi, pričom nemal žiadny
dosah na právne a obchodné vzťahy medzi dodávateľom a jeho dodávateľmi (subdodávateľmi),
- žalobca nie je zodpovedný za nedostatky na úrovni (v prostredí) dodávateľov a subdodávateľov

spočívajúce v nedostupnosti ich účtovníctva alebo nekontaktnosti ich aktuálnych štatutárov,
-správcadanepočasdaňovejkontrolynesprávneposúdilrozloženiedôkaznéhobremena,pričomnemal
právo zaťažovať žalobcu preukazovaním skutočností, ktoré svojou činnosťou nezabezpečoval, keďženie je možné po kontrolovaných daňových subjektoch požadovať aby sledovali a kontrolovali výrobné
a obstarávacie procesy u iných subjektov,
- dodanie zdaniteľných plnení subjektmi uvedenými na faktúrach vyplýva nielen z listinných dôkazov

predložených žalobcom, ale aj zo svedeckých výpovedí konateľa dodávateľa a konateľa odberateľskej
spoločnosti,
- k otázke dôkazného bremena uviedol, že svoje dôkazné bremeno uniesol v zmysle zákonných
požiadaviek, pričom počas celého daňového konania poskytoval správcovi dane náležitú súčinnosť.
Skutočnosť, že doklady vyžadované správcom dane nemohol žalobca správcovi dane objektívne

predložiť z dôvodu ich zaistenia zo strany KÚFS, však žalobca nedokáže ovplyvniť. Podľa žalobcu došlo
tiež zo strany správnych orgánov k neprimeranému zásahu do práv žalobcu a z nich vyplývajúceho
legitímneho očakávania žalobcu, keď mu zo strany správnych orgánov nebolo priznané jeho právo
napriek tomu, že splnil podmienky pre nadmerný odpočet DPH, čo malo v konečnom dôsledku za
následok neprimeraný zásah do právnej istoty žalobcu. Žalobca poukázal na postoj Európskeho súdu
pre ľudské práva v súvislosti s platením daní do štátneho rozpočtu, pri ktorom musí byť zachovaná

spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a povinnosťou chrániť
základné práva jednotlivca,
- počas daňovej kontroly i vyrubovacieho konania žalobca poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS SR“), ktorú podľa neho možno na danú situáciu analogicky použiť
(rozsudky NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010, sp. zn. 3Sžf/1/2011, sp. zn. 3Sžf/82/2007, sp. zn. 4Sžf/16/2010,

sp. zn. 5Sžf/49/2010), nakoľko má za to, že právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie
práva, nielen počas súdneho konania, ale v každom konkrétnom prípade, v ktorom je právo uplatňované,
- závery žalovaného nie sú založené na hodnoverných dôkazoch. Závery uvedené v preskúmavanom
rozhodnutí, ktoré boli vyvodené zo zistených skutkových okolností, jednoznačne nezodpovedajú
zásadám daňového konania a žalobca má za to, že správca dane ako aj žalovaný správny orgán v

snahe o komplexné preverenie skutočností pochybili v procesno-právnej rovine, pretože sa dostatočne
neriadili ustanoveniami daňového poriadku.
23. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 30S/184/2021-77 zo dňa 18.01.2023
(ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
Úvodom právnych úvah skonštatoval, že podstatná časť žalobných námietok má len všeobecný

charakter a neobsahuje žiadnu skutkovú ani právnu argumentáciu viažucu sa vecne k preskúmavanému
rozhodnutiu žalovaného či prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane. Pripomenul, že rozsah a obsah
súdneho prieskumu je striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v správnej
žalobe. Námietky všeobecného charakteru bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa ku
konkrétnemu preskúmavanému prípadu neumožňujú súdny prieskum. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia

obsiahnuté v správnej žalobe, tieto podľa správneho súdu nemôžu byť iba typovou charakteristikou
„obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných konkrétnych dejov
či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Správny súd zdôraznil, že konkretizácia faktov dostatočne
substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí,
v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale má

zásadný význam aj pre žalovaného. Žalobca je povinný vymedziť, z akých konkrétnych nezákonných
krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či záverov sa mal orgán verejnej správy voči nemu dopustiť
v procese vydania napadnutého rozhodnutia či priamo rozhodnutím samotným a rovnako je povinný
ozrejmiť svoj právny náhľad na to, prečo má ísť o nezákonnosti. Ohľadom právnej argumentácie sa
žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti

s konkrétnymi skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v
rámci skutkových tvrdení považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti (obdobne rozsudok rozšíreného
senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Azs 92/2005).
24. Správny súd pripomenul, že v prejednávanej veci postupoval správca dane v súlade s ustanovením
§ 24 ods. 1 daňového poriadku upravujúcim dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Táto je v

daňovom konaní primárna a zahŕňa spoľahlivé preukázanie všetkých podmienok uplatneného práva na
odpočítanie dane v rozsahu formálnych i materiálnych podmienok odpočtu dane tak, ako vyplývajú z
právnej úpravy a ustálenej judikatúry (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018).
25. Správny súd poukázal na to, že z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím
správcu dane je nad všetku pochybnosť zrejmé, že správne orgány neuznali právo žalobcu na odpočet

DPH z dôvodu, že nárok žalobcu na odpočítanie dane musí byť okrem preukázania hmotnoprávnych
podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH preukázaný aj samotným daňovým dokladom
- v danom prípade faktúrou vyhotovenou podľa § 71 zákona o DPH, ktorej vierohodnosť preukazuje
daňový subjekt. Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH bol žalobca povinný zabezpečiť vierohodnosť pôvodu,neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúr do konca obdobia na uchovávanie faktúry (10 rokov). Žalobca
uvedenú povinnosť porušil, keď nepredložil žiadne faktúry (ani kópie) na preukázanie svojho práva na
odpočítanie DPH.

26. Správny súd poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/1/2016 zo dňa 19.06.2018, v zmysle
ktorého už nedostatky formálneho charakteru neumožňujú odpočítanie DPH, a to bez ohľadu na to, či
boli splnené vecné podmienky odpočítania.
27. K námietkam týkajúcim sa nesprávneho rozloženia dôkazného bremena správny súd uviedol, že
správca dane v predmetnej veci nerozšíril dôkazné bremeno nad rámec zákona a neučinil predmetom

dôkaznej povinnosti daňového subjektu skutočnosti, ktoré by do jeho dôkaznej povinnosti nespadali, a
tiež nevyložil dôkaznú povinnosť daňového subjektu extenzívne. Za stavu existencie opodstatnených
pochybností správcu dane vychádzajúcich z jeho zistení bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu tieto
pochybnosti správcu dane vyvrátiť. Správny súd poukázal opätovne na závery podľa rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 401/09, sp. zn. III.
ÚS 93/2016, podľa ktorých: Pokiaľ správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť aj

úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, došlo potom k presunu dôkazného bremena späť
na žalobcu, ktorý predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov mohol vyvrátiť spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom
konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo zodpovedá
praktickému vyjadreniu kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

28. S tvrdením žalobcu, že správcovi dane predložil všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci
podnikateľskej činnosti disponoval, správny súd nesúhlasil. Z obsahu administratívneho spisu
vyplýva, že faktúry týkajúce sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia marec 2017 neboli súčasťou
dokumentácie zaistenej zo strany KÚFS a žalobca ich správcovi dane nepredložil ani na základe
dodatočnej výzvy.

29. Keďže podľa názoru správneho súdu správca dane aj žalovaný založili svoje rozhodnutia na
záveroch o nesplnení formálnych podmienok na odpočet DPH, t. j. na absencii dodávateľských faktúr
vyhotovených podľa § 71 zákona o DPH a nie na konštatovaní, že by sa žalobca dopustil daňového
podvodu, nebolo ťažisko dôkazného bremena na správcovi dane, ale zotrvalo na žalobcovi.
30. K žalobcovmu vyzdvihovaniu dôkazného významu informácií získaných od odberateľov žalobcu

správny súd uviedol, že akékoľvek tvrdenie resp. vyjadrenie osoby samo o sebe nie je jednoznačným
dôkazom, pokiaľ toto tvrdenie nie je overiteľné (preukázateľné) nejakým druhom písomného dôkazu,
resp. iným hodnoverným spôsobom. Ing. Ingrid Špirková Willigerová síce podala vyjadrenie k obchodnej
spolupráci so žalobcom a k preverovaným zdaniteľným plneniam a uviedla, že plnenia boli vydané
spoločnosťou Stavoinvest - SK, s.r.o., avšak nemala vedomosť, akým spôsobom ich spoločnosť

Stavoinvest-SK,s.r.o.zabezpečila,t.j.čivlastnýmizamestnancamialebosubdodávateľsky.Relevantné
dôkazy v tomto smere neposkytol ani žalobca. K tvrdeniam žalobcu, že najmä výsluchom konateľa
STAFISK,s.r.o.bolopreukázané,žefakturovanézdaniteľnéplneniebolododané,správnysúdopätovne
poukázal na dôvody, pre ktoré správne orgány neuznali právo žalobcu na odpočet DPH. Keďže žalobca
nesplnil ani len formálne podmienky pre odpočet DPH, nepreukázal svoje právo faktúrou vyhotovenou

podľa § 71 zákona o DPH, potom ani prípadné potvrdenie uskutočnenia zdaniteľného plnenia zo strany
konateľa dodávateľa žalobcu by nemohlo ovplyvniť konečný záver správcu dane a žalovaného.
31. Podľa správneho súdu nemožno opomenúť ani informácie získané od Tomáša Šebestu, že
spoločnosť STAFI SK, s.r.o. nemala majetok ani zamestnancov a dodanie plnenia žalobcovi
zabezpečovala subdodávateľsky, pričom však svedok nevedel konkretizovať žiadneho subdodávateľa

(údajne ich bolo veľa a nechcel sa zamotať), nebola predložená žiadna zmluva, nie všetky faktúry boli
uhradené,nástupníckaspoločnosťjenekontaktná.Prenedostupnosťúčtovníctvanebolomožnépreveriť
inými dôkazmi svedeckú výpoveď Tomáša Šebestu a aj s ohľadom na nepresnosť a nekonkrétnosť
obsahu tejto výpovede bez ďalších listinných dôkazov a faktúr správny súd dospel k záveru, že
pochybnosti správcu dane boli na mieste a žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok

podľa zákona o DPH.
III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia k nej
32. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodov
uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) a písm. h) SSP a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok
správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne, aby zmenil rozsudok správneho

súdutak,žerozhodnutiežalovanéhoakoajsprávcudanezrušíavecmuvrátinaďalšiekonanie.Zároveň
navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi úplnú náhradu trov konania.
33. Sťažovateľ sa nestotožnil so záverom správneho súdu o neunesení dôkazného bremena, nakoľko
ak daňový subjekt preukázal existenciu materiálneho plnenia a predložil všetky zákonom požadovanédoklady viažuce sa na neho, vyčerpal tým vlastné dôkazné bremeno. Poukázal na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Afs 23/2018 zo dňa 16. januára 2020. Mal za to, že
správca dane svoje tvrdenia opiera prevažne o nedostatky v prostredí dodávateľov a subdodávateľov

sťažovateľa, pričom závery uvedené v rozhodnutí neopiera o žiadne relevantné argumenty.
34. Správca dane nemôže sťažovateľovi pričítať existenciu dôkaznej núdze týkajúcej sa skutočností,
ktoré netvorili dôkazné bremeno sťažovateľa. Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb
zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže takýto výklad by pri každom preverovaní dodávky
tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť túto dodávku. S poukazom na rozhodnutia NS

SR uviedol, že vyhodnocovanie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť
ľubovoľné.
35. Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení,
teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, bolo podľa sťažovateľa jeho povinnosťou
tieto závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie na okolnosť, či tieto plnenia sú fiktívne, a to aj
v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku. Správny súd neuviedol, aký konkrétny dôkaz prevažujúci

všetky dôkazy sťažovateľa zo strany správcu dane (resp. žalovaného správneho orgánu) mal vyvrátiť ich
výpovednú hodnotu o tom, že skutočne riadne nedošlo k oprávnenosti uplatnených nárokov na odpočet
DPH zo strany sťažovateľa, ale absolútne nesprávne sa stotožnil s názorom žalovaného správneho
orgánu a správcu dane. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
259/2022-37 zo dňa 12.10.2022.

36. Podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie je v priamom rozpore s ustálenou praxou NS SR
vyjadrenou rozhodnutiami sp. zn. 3Sžf/82/2007 zo dňa 09.10.2008, sp. zn. 5Sžf/17/2015 zo dňa
26.10.2015, sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.8.2010, sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010, sp. zn.
5Sžf/49/2010 zo dňa 30.6.2011 a sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 7.10.2010. Tieto vychádzajú z rozhodovacej
praxe Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako „SD EÚ“), konkrétne rozsudkov C - 354/03, C -

355/03, C - 484/03. Podľa sťažovateľa tak bol narušený princíp právnej istoty a legitímneho očakávania.
Skonštatoval, že tak správca dane, žalovaný ako aj správny súd, sa odklonili od rozhodovacej línie a
zaužívanej praxe správcov dane a súdov v obdobných prípadoch.
37. Ku kasačnej sťažnosti sa písomne vyjadril žalovaný a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť.
Zopakoval ťažiskové argumenty z vyjadrenia k správnej žalobe.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
38. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší
správny súd“ alebo „kasačný súd“) a náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho
správneho súdu. Na základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu na rok 2023 v
znení jeho opatrenia č. 5 a 6 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu,

ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.
39. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť
sťažovateľabolapodanávčas(§443ods.2písm.a/SSPvzneníúčinnomdo30.júna2023),oprávnenou
osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho
súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním,

ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) po neverejnej porade
senátu (§ 147 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
40. Kasačný súd dáva do pozornosti, že niektoré rozhodnutia správneho súdu týkajúce sa iných
zdaňovacích období roku 2017 v rámci tej istej daňovej kontroly toho istého sťažovateľa už boli
predmetom konania a rozhodovania pred kasačným súdom na podklade kasačných sťažností podaných

sťažovateľom. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti eviduje konkrétne rozsudok sp. zn.
4Sfk/65/2023 zo dňa 30.07.2024 (zdaňovacie obdobie jún 2017), rozsudok sp. zn. 2Sfk/55/2023
zo dňa 21.08.2024 (zdaňovacie obdobie september 2017) a rozsudok sp. zn. 5Sfk/50/2023 zo
dňa 25.09.2024 (zdaňovacie obdobie august 2017). V intenciách právnych názorov vyslovených v
uvedených rozsudkoch, ktoré si osvojil, pristúpil senát 8S kasačného súdu k posúdeniu preskúmavanej

kasačnej sťažnosti.
41. Spornou otázkou v predmetnej veci je posúdenie, či správne orgány vychádzali zo správneho
posúdenia veci, ak dospeli k záveru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu
splnenia zákonných podmienok uplatneného práva na odpočítanie DPH. Kasačný súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že obsahom nezanedbateľná časť kasačných námietok sťažovateľa má len

všeobecný charakter a neobsahujú žiadnu konkrétnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa
vecne k napadnutému rozsudku správneho súdu. V značnej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádza
zoznam rozhodnutí SD EÚ, ako aj judikatúry NS SR, no vo väčšine prípadov bližšie nešpecifikuje ich
aplikačnú súvislosť s prejednávanou vecou.42. Sťažovateľ založil podstatu sťažnostnej argumentácie na všeobecných sentenciách o rozložení
dôkazného bremena s tým, že správca dane opiera svoje rozhodnutie o nedostatky v prostredí
dodávateľov a subdodávateľov sťažovateľa. Kasačný súd posúdil rozloženie dôkazného bremena

namietaného sťažovateľom, pričom zohľadnil skutkové zistenia posúdené správcom dane, žalovaným
a správnym súdom.
43. Kasačný súd poukazuje na to, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi
požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH
(alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH, (iii)

odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového podvodu a (iv)
odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva.
44. Formálnou podmienkou je dispozícia faktúrou vyhotovenou v súlade s čl. 220 až 236 a čl. 238, 239
a 240 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(Ú. v. EÚ L 347, 2006).
45.NavzniknárokunaodpočítanieDPHjeokremsplneniaformálnejpodmienkypotrebnéajkumulatívne

splnenie hmotnoprávnych podmienok vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice 2006/112/ES. Týmito
podmienkami sú: (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná
pre DPH (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje
a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a (3) že prijaté plnenie je príjemcom
(sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne

podmienkynaodpočítaniedaneniesúsplnené,právonaodpočítanieDPHmôžebyťodopreté(rozsudok
kasačného súdu sp. zn. 8 Sžfk 16/2020 z 25. augusta 2022, bod 25; rozhodnutia SD EÚ vo veci Senatex
z 15. septembra 2016, C-518/14, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó z 3. septembra 2020, C-610/19,
bod 43; vo veci Kemwater ProChemie z 9. decembra 2021, C-154/20, bod 24).
46. Kým medzi materiálne podmienky patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby,

tak jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia SD EÚ dvora vo veci
Kemwater ProChemie, z 9. decembra 2021, C-154/20, bod 25; vo veci Ferimet z 11. novembra 2021,
C-281/20, body 26, 27).
47. Platí pritom, že zatiaľ čo nepreukázanie hmotnoprávnej (materiálnej) podmienky pre priznanie práva
na odpočet dane (oslobodenie od dane) je dôvodom pre odopretie tohto práva, v prípade nezrovnalostí

vo faktúre (ako formálnej podmienky) tomu tak bez ďalšieho nie je (rozhodnutia SD EÚ vo veci Paper
Consult z 19. októbra 2017, C-101/16, bod 41; vo veci Ferimet, bod 33; vo veci Senatex, bod 38; vo
veci Kemwater ProChemie, bod 29).
48. Vnútroštátny zákonodarca prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia
hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje

(§ 24 ods. 1 daňového poriadku; rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Sžf 10/2015 z 3. februára 2016, sp. zn. 6
Sžfk7/2016z27.septembra2018,sp.zn.5Sžfk15/2018z30.apríla2019).Obchodnétransakciepritom
nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke, predložené doklady musia byť odrazom reálneho
plnenia, ktorého priebeh v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt,
na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet

dane uznaný (rozhodnutia NS SR sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, č. R 26/2021, bod 40;
sp. zn. 6 Sžfk 20/2018 z 11. júna 2019, č. R 6/2020, body 49 a 50).
49. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa

poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
žejetoprávesprávcadane,ktorozhodne,ktorédôkazyvykoná,akýmspôsobomačivôbecdokazovanie
doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného

hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány
povinné postupovať. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu zo dňa 14. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 377/2018-53, v zmysle ktorého ,,Daňový subjekt má
v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.
Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie

(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predloženýchdaňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese

dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej“.
50. Podmienky stanovené Smernicou 2006/112/ES preberá aj slovenská vnútroštátna právna úprava.
Platiteľ dane si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:

a) dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
b) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, alebo dňom dodania služby (§ 19 ods. 1
a 2 zákona o DPH),
c) daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH),

d) zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1
písm. a) zákona o DPH).
51. Odpočítanie dane pritom nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s
dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje
na vznik tohto nároku súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt

musípreukázaťnajmäexistenciufaktúryanásledneto,žefaktúry,prípadneinélistiny,nazákladektorých
si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Kasačný súd sa stotožňuje
so závermi správneho súdu, žalovaného a aj správcu dane, že sťažovateľ počas daňovej kontroly
nepredložilsprávcovidane,atoaninazákladejehovýzvy,žiadnedokladypreukazujúcedodanietovarov
alebo služieb zdaniteľnými osobami, t. j. nesplnil formálnu podmienku stanovenú Smernicou 2006/112/

ES a zákonom o DPH na to, aby v jeho prípade vôbec mohlo byť uvažované o priznaní mu nároku na
odpočet DPH.
52. Kasačný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentoval v konaní pred správnym
súdom tým, že si svoju dôkaznú povinnosť v daňovom konaní splnil a predložil všetky potrebné listiny a
faktúry, čím mal zároveň preukázať splnenie zákonných podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane.

Podstatnou námietkou v administratívnom konaní, ale aj v konaní pred správnym súdom sa v tomto
ohľade stalo jeho tvrdenie, že doklady potrebné pre správne určenie dane, ktorých predloženie správca
dane vyžadoval, sťažovateľ nemohol predložiť z dôvodu ich zabavenia zo strany KÚFS.
53. Podľa § 22 ods. 9 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 652/2004 Z. z.“) o

zaistení, vrátení, odovzdaní na vykonanie procesných úkonov alebo na uskladnenie predmetu zaistenia
spíše colník úradný záznam a o zaistení veci vydá potvrdenie. Úradný záznam a potvrdenie musia
obsahovať aj dostatočne presný opis vydanej, odňatej alebo prevzatej veci, aby nemohla byť zamenená
s inou vecou.
54. Ustanovenie citované v predchádzajúcom bode stanovuje kvalitatívne kritéria pre obsah potvrdenia,

ktoré sa subjektu, ktorému sú veci alebo listiny zaisťované, musí vydať. V tejto spojitosti kasačný súd len
dodáva, že citované ustanovenie nerobí rozdiel medzi zaistením veci a listiny a teda spôsob ich zaistenia
nerozlišuje. Formulácia ustanovenia zároveň ponecháva colníkovi ako osobe oprávnenej zaistenie vecí
a listín vykonať dostatočný priestor na zváženie, akým spôsobom zaisťovanú vec alebo listinu opíše.
Z takto zaistených vecí a listín môže následne správca dane vykonávať dôkazy a zisťovať skutočnosti

dôležité pre daňové konanie. Je logické, že až pri dôslednejšom prehliadaní takto zaistených vecí resp.
listín zistí, aké konkrétne listiny boli súčasťou celku, ktoré z nich boli relevantné pre prebiehajúce konanie
a o týchto zisteniach spravidla spíše úradný záznam alebo zápisnicu.
55. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by so zaistenými listinami bolo akokoľvek nezákonne
manipulované, teda že by niektoré konkrétne listiny chýbali. Manipuláciu so zaistenými listinami

nenamietal v priebehu administratívneho a súdneho konania ani sám sťažovateľ. Kasačný súd sa
stotožňuje s opodstatnenými závermi orgánov verejnej správy ako aj správneho súdu, že sťažovateľ
nepodložene argumentuje, že doklady, ktoré správca dane pri výkone daňovej kontroly za príslušné
zdaňovacie obdobie požadoval, boli zaistené KÚFS. Z administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že
faktúry za relevantné zdaňovacie obdobie marec 2017, ktoré správca dane vyžadoval v záujme zistenia

DPH, sa medzi zaistenými listinami nenachádzali. V tomto smere, keď KÚFS ako aj správca dane
majú svoje zistenia riadne podložené korešpondujúcimi listinnými dokladmi (potvrdeniami a úradnými
záznamami), sa všeobecná argumentácia sťažovateľa, že požadované faktúry sa majú nachádzať vzaistených dokladoch, javí ako nepreukazná a nespôsobilá zvrátiť zistenia správcu dane, ktoré boli
podkladom pre jeho rozhodnutie.
56. Kasačný súd má za preukázané (ako uviedol už aj správny súd), že keďže sa medzi predloženými/

zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané KÚFS, nenachádzali odberateľské a
dodávateľské faktúry, zaslal správca dane splnomocnenému zástupcovi sťažovateľa výzvu na
predloženie dokladov zo dňa 14.11.2019 a opakovane aj podaním zo dňa 10.12.2019. Správca dane
sťažovateľa informoval, že doklady sťažovateľa za zdaňovacie obdobia roku 2017 boli zaistené colníkmi
KÚFS v súlade s § 22 zákona č. 652/2004 Z. z. a odovzdané správcovi dane dňa 23.01.2019. Zároveň

sťažovateľa vyzval, že v prípade, že daňový subjekt disponuje ďalšími dokladmi za rok 2017, ktoré neboli
zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na správne určenie dane, je potrebné ich predložiť v súlade s
ustanovením § 46 ods. 1 daňového poriadku.
57. Sťažovateľ listom zo dňa 13.01.2020 ako aj 23.07.2020 adresovaným správcovi dane uviedol,
že všetky účtovné doklady týkajúce sa výkonu daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobia január
2017 a marec 2017 až december 2017 mu boli dňa 26.09.2018 zaistené KÚFS, a preto ich nemôže

správcovi dane objektívne predložiť. Zároveň uviedol, že žiadnymi inými súvisiacimi dokladmi za rok
2017 nedisponuje.
58. Zo žiadnej zo sťažovateľom predložených informácií však nevyplýva, že KÚFS zaistil aj predmetné
odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobie marec 2017, na ktorých predloženie
správca dane vyzval. Správca dane požiadal KÚFS o informáciu - zaujatie stanoviska (dokument č.

100039029/2021 zo dňa 12.01.2021 doručený dňa 15.01.2021), z akého dôvodu sa medzi zaistenými
dokladmi nenachádzali predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január
2017, marec 2017 až september 2017, resp. či KÚFS zaistil aj tieto uvedené faktúry.
59. Dňa 29.01.2021 bola správcovi dane od KÚFS doručená odpoveď zo dňa 20.01.2021, v ktorej
KÚFS (okrem iného) uviedol, že KÚFS odovzdal všetky zaistené účtovné doklady k výkonu daňových

kontrol. KÚFS ďalej uviedol, že o odovzdaní zaistených účtovných dokladov k výkonu daňových kontrol
bol sťažovateľ upovedomený. Pokiaľ sa medzi zaistenými účtovnými dokladmi odovzdanými KÚFS
nenachádzali niektoré doklady, ktoré sú vyžadované k výkonu daňových kontrol, tak tieto účtovné
doklady neboli KÚFS zaistené.
60. Tým, že sa sťažovateľ obmedzil iba na vyhlásenia, že dokumenty predložiť nemôže, pretože tieto

boli zaistené KÚFS (čo sa však ukázalo ako nepravdivé), nemožno konštatovať, že poskytol náležitú
súčinnosť potrebnú na účely výkonu daňovej kontroly a na správne zistenie dane. Orgány verejnej
správy ako aj správny súd v tejto súvislosti korektne vyhodnotili otázku, koho v prejednávanej veci
zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočností uvedených v daňovom priznaní, keď
toto spočinulo na sťažovateľovi.

61. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú
povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom
znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní. Sťažovateľ neuniesol
jemu prislúchajúce dôkazné bremeno a nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími a
sťažnostnými námietkami, v ktorých neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa daňové

orgány alebo správny súd nevysporiadali.
62. Kasačný súd uvádza, že správca dane požadoval od sťažovateľa listiny, odberateľské a
dodávateľské faktúry, prípadne iné listiny, ktorými mi preukázal právo na odpočítanie DPH za príslušné
zdaňovacie obdobie marec 2017, čím sa jedná o naplnenie formálnej podmienky, ktorou je v zmysle
§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH existencia faktúry so zákonom predpísanými náležitosťami. Z

vyjadrení sťažovateľa navyše nevyplýva, že by sa o zabezpečenie dokumentov aspoň reálne pokúsil,
práve naopak, v tomto ohľade zostal pasívny. Malo by byť práve v jeho záujme a mal by spraviť všetko
pre to (pričom zaobstaranie si, resp. dôslednú archiváciu formálnych dokladov možno považovať za
minimum), aby mu mohol správca dane vyrubiť daň v skutočnej výške, resp. aby mu eventuálne mohol
byť priznaný nárok na odpočet DPH. Z argumentov sťažovateľa sa kasačnému súdu naopak javí, že sa

bezprimeranýchdôvodovspoliehalnato,žechýbajúcelistinyzanehozaobstarásprávcadane(obdobne
pozri aj rozsudok kasačného súdu sp. zn. 5Sfk/35/2021 zo dňa 29.09.2022).
63. Vzhľadom na uvedené nebolo povinnosťou daňových orgánov vyhľadávať za sťažovateľa
skutočnosti preukazujúce jeho oprávnenosť na odpočet dane, ale naopak práve povinnosťou
sťažovateľa ako kontrolovaného daňového subjektu bolo v rámci daňového konania predložiť relevantné

dôkazy, ktorými by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si nárok na odpočet
DPH zo svojej podnikateľskej činnosti v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil oprávnene.64. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ neuniesol v zmysle vyššie uvedeného dôkazné bremeno
o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na
ustanovenie § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

65. V tomto smere sú závery z nálezu Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 259/2022, na ktoré poukazoval
sťažovateľ, neaplikovateľné. Kasačný súd opakovane uvádza, že sťažovateľ nepredložil listinné dôkazy
na preukázanie práva na odpočítanie DPH. Na výzvy správcu dane síce reagoval, avšak v podstate už
iba vyhláseniami o tom, že všetko, čo mal a mohol predložiť, už predložil a inak sa správca dane má
obrátiť na KÚFS. Tým sťažovateľ fakticky zostal v otázke potenciálneho zlepšovania svojej dôkaznej

situácie procesne neproduktívny. Preto je záver daňových orgánov a správneho súdu, že sťažovateľ
neuniesol vlastné dôkazné bremeno, vecne správny. V predmetom náleze Ústavného súdu daňové
orgány zamerali svoju pozornosť najmä na skutočnosti mimo sféry vplyvu tam kontrolovaného daňového
subjektu (personálne a technické kapacity jeho dodávateľa), čo sa však v tomto prípade aj v kontexte
už vyššie uvedených skutočností a skutkových okolností nestalo. Správca dane neuznal sťažovateľovi
odpočítanie DPH nie z dôvodu nedostatočných personálnych a pracovných kapacít dodávateľa, ale z

dôvodunepreukázaniasplneniazákonnýchpodmienoknaodpočítanieDPHvyplývajúcichzustanovenia
§ 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keďže správcovi
dane nepredložil faktúry, z ktorých si uplatňoval nárok na odpočet DPH a tieto sa nepodarilo zabezpečiť
ani procesnou aktivitou správcu dane od deklarovaných dodávateľov. Z uvedeného dôvodu je preto
aj poukazovanie sťažovateľa na rozhodnutia NS SR a Ústavného súdu SR v spojení s namietaným

odklonom od ich rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti nedôvodné.
66. Daňové orgány v procese preverovania tvrdení sťažovateľa, pátrajúc nezávisle na sťažovateľovi po
faktúrach, na základe ktorých si uplatnil nárok na odpočet DPH, navyše získali dôkazy umožňujúce im
učiniť vo vzťahu k dodávateľovi STAFI SK, s.r.o. záver o nepreukázaní dodania zdaniteľných plnení
sťažovateľovi týmto dodávateľom v kontrolovanom zdaňovacom období, čím dôvodne spochybnili status

dodávateľa ako osoby registrovanej pre daň (platiteľ DPH). Odhliadnuc od týchto zistení, ktoré kasačný
súd považuje za vecne správne, je podľa kasačného súdu za hlavný a samostatne spôsobilý dôvod
nepriznania nároku na odpočet DPH sťažovateľovi potrebné považovať nesplnenie základnej formálnej
podmienky, ktorou je dispozícia faktúrou podľa § 71 zákona o DPH, z ktorej si kontrolovaný daňový
subjekt uplatňuje nárok na odpočet DPH.

67. Sťažovateľ vo všeobecnosti namietal, že pokiaľ má správca dane pochybnosti o skutočnostiach
tvrdenýchdaňovýmsubjektom,mávzmysle§46ods.5daňovéhoporiadku daňovýsubjektoboznámiťa
vyzvať ho, aby sa k uvedenému vyjadril. Zároveň má v takom prípade správca dane preukázať fiktívnosť
sťažovateľom deklarovaných plnení. K uvedenému kasačný súd uvádza, že správca dane a aj žalovaný
v priebehu celého konania sťažovateľa o svojich zisteniach a pochybnostiach riadne informovali

listom zo dňa 14.11.2019 a zo dňa 10.12.2019. Následne správca dane zaslal dňa 10.07.2020
sťažovateľovi Výzvu na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu dane a oboznámenie sa s priebehom
a zisteniami správcu dane. K uvedenej výzve sa sťažovateľ vyjadril podaním zo dňa 23.07.2020,
v ktorom len opakovane uviedol, že žiadnymi listinami k prejednávanému zdaňovaciemu obdobiu
nedisponuje. Obdobne sa sťažovateľ vyjadril aj k protokolu dňa 26.11.2020. V tejto súvislosti kasačný

súd poznamenáva, že z rozhodnutí správcu dane, žalovaného ako aj správneho súdu jednoznačne
vyplýva, že sťažovateľovi bolo odopreté právo na odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania splnenia
zákonných podmienok na jej odpočítanie v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na
§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a nie z dôvodu jeho účasti na daňovom podvode alebo zneužití
práva. Preto správca dane nemusel preukazovať účasť sťažovateľa na podvode a predmetné námietky

sťažovateľa v tomto smere nie sú dôvodné.
68. Kasačný súd uzatvára, že po vyhodnotení obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj
administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány
vo svojich rozhodnutiach dôkladne zistili skutkový stav. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej
sťažnosti zároveň nebola v žiadnom smere spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú

obsiahnutévodôvodnenínapadnutéhorozsudku.Vdôsledkuuvedenéhokasačnýsúdvyhodnotilrozsah
a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu, pričom nezistil žiaden
dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú
zamietol.
69. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods.

1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania
prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených
podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdneho spisu nenastali. Preto kasačný
súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.70. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.