Rozsudok Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoCsp/37/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6924200084
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6924200084.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej

a členov senátu JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Jaroslava Mikulaja, v právnej veci žalobcu: Silverside
Financial services, s. r. o., IČO: 51 179 172 so sídlom Ružová dolina 6, 821 01 Bratislava, zast.: VIVID
LEGAL,s.r.o.,advokátskoukanceláriousosídlomPlynárenská7/A,82109Bratislava,IČO:36807915,
proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/XX, XXX XX B. zast.: WEBBER LEGAL,
s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50 680 552,
o zaplatenie 2.778,66 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného voči rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota – pracovisko Revúca, č. k. 16Csp/1/2024 - 103 zo dňa 16.apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„Konanie v časti o zaplatenie 60,- Eur zastavuje.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 2.718,66 Eur, poistenie 209,76 Eur, úroky 586,- Eur,
zmluvnú pokutu 397,41 Eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.308,15 Eur od 01.10.2022

do zaplatenia, zo sumy 46,34 Eur od 21.11.2021 do 10.12.2021, zo sumy 49,34 Eur od 21.12.2021
do 12.01.2022, zo sumy 52,53 Eur od 21.01.2022 do 25.01.2022, zo sumy 75,62 Eur od 21.02.2022
do 11.03.2022, zo sumy 56,94 Eur od 12.03.2022 do 13.04.2022, zo sumy 149,41 Eur od 21.03.2022
do 13.04.2022, zo sumy 3,36 Eur od 14.04.2022 do 11.05.2022, zo sumy 149,41 Eur od 21.04.2022
do 11.05.2022, zo sumy 124,68 Eur od 12.05.2022 do 10.06.2022, zo sumy 23,03 Eur od 11.06.2022
do 10.08.2022, zo sumy 149,41 Eur od 21.05.2022 do 10.08.2022, zo sumy 88,91 Eur od 11.08.2022
do 16.01.2024, zo sumy 28,91 Eur od 17.01.2024 do zaplatenia, zo sumy 149,41 Eur od 21.06.2022

do zaplatenia, zo sumy 149,41 Eur od 21.07.2022 do zaplatenia, zo sumy 149,41 Eur od 21.08.2022
do zaplatenia, zo sumy 149,41 Eur od 21.09.2022 do zaplatenia, zo sumy 0,82 Eur od 21.01.2022
do 25.01.2022, zo sumy 9,12 Eur od 21.02.2022 do 13.04.2022, zo sumy 9,12 Eur od 21.03.2022
do 13.04.2022, zo sumy 9,12 Eur od 21.04.2022 do 10.06.2022, zo sumy 9,12 Eur od 21.05.2022
do zaplatenia, zo sumy 9,12 Eur od 21.06.2022 do zaplatenia, zo sumy 9,12 Eur od 21.07.2022
do zaplatenia, zo sumy 9,12 Eur od 21.08.2022 do zaplatenia, zo sumy 9,12 Eur od 21.09.2022 do
zaplatenia, a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 3,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti

rozsudku.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“2. Úvodom odvolací súd poukazuje na to, že v priebehu odvolacieho konania, odvolací súd uznesením
č. k. 15CoCsp/37/2024 – 211 zo dňa 11.12.2024 pripustil, aby na miesto žalobcu UBC 2020, k. s., so
sídlom v Trnave, ako správcu konkurznej podstaty Silverside, a. s., v konkurze, so sídlom v Bratislave

(ďalej len „pôvodný žalobca“) vstúpil do konania ako žalobca Silverside Financial services, s. r. o., so
sídlom v Bratislave (ďalej len „žalobca“).

3. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pôvodný žalobca sa podanou
žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia 2.778,66 Eur s prísl. na tom skutkovom základe, že ako

veriteľuzatvorilsožalovanýmakodlžníkomzmluvuospotrebiteľskomúverezodňa27.02.2019(ďalejlen
„zmluva“) vo výške 5.700,- Eur, s úrokom 19,49% ročne, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v mesačných
splátkach vo výške 149,41 Eur. Súčasne bola toho istého dňa uzatvorená aj zmluva o zabezpečení
poistenia splácať úver, ktorá nebola podmienkou poskytnutia úveru dlžníkovi, a ktorou sa žalovaný
zaviazal platiť poistné vo výške 9,12 Eur mesačne spolu so splátkou úveru. Na pôvodného žalobcu bol
uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 31K/25/2022 zo dňa 22.09.2022 vyhlásený konkurz.

Predmetné uznesenie bolo uverejnené v Obchodnom vestníku dňa 29.09.2022 a dňa 30.09.2022 nastali
účinky zosplatneniu dlhu žalovaného, ktorý pozostával z istiny úveru vo výške 2.778,66 Eur, splátok
poistného 209,76 Eur, zmluvných úrokov 586,- Eur zmluvnej pokuty 397,41 Eur, nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky 3,- Eur, a zákonného úroku z omeškania vo výške 5% ročne z istiny úveru, z
omeškaných splátok úveru a z omeškaných splátok poistenia.

4. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia podľa § 498, § 369 ods. 1 až 3, § 369b
Obchodného zákonníka, § 3, § 3a nariadenia vlády číslo 87/1995 Z. z. (ďalej len „nariadenie“) a § 46
ods. 1 zákona číslo 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), zistil tento skutkový
a právny stav.

5. Konštatoval, že pôvodný žalobca pred začatím pojednávania vo veci vzal podanú žalobu späť
v časti o zaplatenie 60 Eur, a to z dôvodu čiastočnej úhrady dlhu žalovaným splátku vo výške 60
Eur dňa 16.01.2024. Táto suma bola započítaná na dlžnú istinu žalovanej pohľadávky. Podľa § 144
a nasl. zákona číslo 160/2015 Z. z. o Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v tomto rozsahu

konanie vo veci zastavil (prvý výrok). Nakoľko dôvodom späťvzatia žaloby bolo splnenie dlhu žalovaným,
neexistoval žiaden vážny dôvod, pre ktorý by žalovaný mohol so zastavením konania nesúhlasiť. Mal
preukázané, že pôvodný žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom
úvere na refinancovanie vo výške 5.700 Eur, s úrokom 19,49% ročne, s RPMN 20,70%, pri priemernej
hodnote RPMN 11,66%. Žalovaný sa zaviazal úver vrátiť v šesťdesiatich splátkach po 149,41 Eur,

splatných mesačne od 20.04.2019 do 20.03.2024, spolu vo výške 8.964,60 Eur. Súčasťou zmluvy bolo
aj dojednanie o zmluvnej pokute vo výške 12% ročne z dlžnej sumy od prvého dňa omeškania v zmysle
článku IX. bod 1 zmluvy. Úver bol žalovanému poskytnutý tak, že v časti 4.631,07 Eur bol vyplatený
starší záväzok žalovaného voči pôvodnému žalobcovi, a v časti 1.068,93 Eur bol vyplatený na účet
žalovaného. Záväzok, ktorý vznikol na základe zmluvy vyhodnotil ako spotrebiteľský právny vzťah, ktorý

sa spravuje aj ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“) ako aj ustanoveniami § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Konštatoval, že zmluva bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami
dotknutých právnych predpisov a v jej obsahu, ani z obsahu ďalších zmluvných dokumentov nezistil
existenciu žiadnej neprijateľnej podmienky dojednanej v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, ktorá

by mohla mať vplyv na výšku záväzku žalovaného. Zmluva obsahovala všetky zákonné náležitosti, ktoré
boli uvedené v správnej hodnote. Uviedol, že pôvodný žalobca pred uzatvorením zmluvy v súlade s §
7 ZoSÚ s náležitou odbornou starostlivosťou preskúmal schopnosť žalovaného splatiť poskytnutý úver
s pozitívnym záverom. V prípade žalovaného bolo totiž zistené, že dosiahol priemerný čistý príjem za
posledné 3 mesiace vo výške 825,48 Eur, čo pri deklarovaní výdavkoch 392,29 Eur a pri absencii iných

záväzkov znamenalo, že žalovaný bol schopný splácať poskytnutý úver splátkami podľa zmluvy spolu s
poistením.Údaje,ktorébolipôvodnýmžalobcomvzatédoúvahypriposudzovaníschopnostižalovaného
splatiť poskytnutý úver boli podľa názoru okresného súdu pre posúdenie dostatočné. Z vykonaného
dokazovania mal preukázané, že pôvodný žalobca poskytol žalovanému úver, ktorý bol tento povinný
vrátiť spolu s úrokom v celkovej sume 8.964,60 Eur, spolu s individuálne dojednaným poistením vo výške

9,12 Eur mesačne. Žalovaný si však túto svoju povinnosť neplnil riadne, keďže počnúc od mesiaca
január 2022 platil splátky úveru už len nepravidelne a v rôznej výške. Dlh žalovaného po čiastočnom
späťvzatí pozostával z nesplatenej istiny úveru vo výške 2.718,66 Eur, z dlžných splátok poistenia vo
výške 209,76 Eur, nezaplatených zmluvných úrokov vo výške 586,- Eur, na ktoré mal žalobca nárok ajpri skoršej splatnosti úveru, ďalej zo zmluvnej pokuty za omeškanie so splátkami vo výške 397,41 Eur a
napokon z nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 3,- Eur spočívajúcich v primeranom poplatku
za upomienku. K výške zmluvnej pokuty uplatnenej pôvodným žalobcom uviedol, že tento si uplatnil

nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 10% ročne namiesto dojednaných 12% ročne, pričom
takto nepostupoval nepoctivo, nečestne, nesvedomito, systematicky zavádzajúco ani účelovo, keďže
žalobca iba rešpektoval ustanovenie § 3a nariadenia. Zmluvná pokuta v zmluve bola dojednaná platne v
primeranejvýškeanebolaneprijateľnouzmluvnoupodmienkouakotovyplývaajzrozsudkuodvolacieho
súduvovecič.k.43Co/70/2019-207zodňa14.11.2019.Zuvedenéhodôvodutakžalobepočiastočnom

zastavení konania vo zvyšnej časti uplatneného nároku spolu s príslušenstvom vyhovel (druhý výrok).
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a tieto priznal podľa pomeru úspechu vo veci tak,
že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť pôvodnému žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Uviedol, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nemala osobitný význam skutočnosť,
že správca konkurznej podstaty úpadcu bol v konaní zastúpený advokátom, keďže najmä v prípade
konkurzu na majetok úpadcu, ktorého majetková podstata pozostáva z väčšieho množstva pohľadávok

je dôvodné, a vymáhaní pohľadávok, ktoré by mohli prekračovať vlastné kapacity správcu, zabezpečuje
správca konkurznej podstaty prostredníctvom advokátskej kancelárie.

6. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný (ďalej aj
„odvolateľ“),atozdôvodovpodľa§365ods.1písm.b),d),f)ah)CSP.Žiadal,abyodvolacísúdrozsudok

okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania pred súdom
prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.

7. V prvom rade poukázal na to, že súd prvej inštancie poskytol žalovanému lehotu na vyjadrenie v
zmysle § 167 ods. 4 CSP tak, že táto mala uplynúť až po tom, ako bolo vo veci nariadené pojednávanie.

Právny zástupca žalovaného v ospravedlnení neúčasti uviedol, že toto svoje právo využije v lehote ako
mu súd uložil. Mal za to, že postup okresného súdu vo vzťahu k možnosti vyjadrenia sa žalovaného k
vyjadreniu žalobcu bol nesprávny, nezákonný a zmätočný. Názor sudcu, že žalovaný sa mal rozhodnúť
toto svoje právo nevyužiť považoval za vyfabrikovaný a nekorešpondujúce s realitou. Ak sudca uviedol,
že právny zástupca žalovaného v deň pojednávania 16.04.2024 o 09:51 hod. doručil súdu prvej inštancie

e-mailom podanie, ktorého originál v 10 dňovej lehote nedoplnil (§ 125 ods. 2 CSP), uviedol, že sa
nejednalo o podanie vo veci samej, a preto sa naň nevzťahovala povinnosť doplnenia v zmysle § 125
ods. 2 CSP. Napriek tomu v čase vykonania pojednávania ešte lehota na vyjadrenie sa ešte neuplynula,
a teda sudca nemohol vedieť, či právny zástupca žalovaného toto podanie doplní alebo nie, a teda
nepostupoval správne, ak pojednávanie vykonal. Rovnako nesúhlasil s tým, že písomné vyjadrenie

žalobcu zo dňa 15.03.2024 bolo právnemu zástupcovi žalovaného formálne doručené uplynutím úložnej
lehoty dňa 06.04.2024. Práve naopak mal za to, že toto podanie im bolo doručené dňa 06.04.2024
„materiálne“ tak, ako to upravuje aj zákon číslo 305/2013 Z. z.. V čase doručenia úradnej správy do
elektronickejschránkynemalivedomosťotom,čojepredmetomdoručovanejsprávy.Boltohonázoru,že
súd s chronologických dôvodov v čase ústneho vyhlásenia rozsudku nemohol brať do úvahy vyjadrenie

žalovaného podľa § 167 ods. 4 CSP, čím mal porušiť právo žalovaného na spravodlivý proces.

8. Ďalej namietal zastavenie konania z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby zo strany pôvodného
žalobcu. Žalovanému nebolo zrejmé, na základe čoho sudca tvrdil, že k späťvzatiu žaloby došlo
pred začatím pojednávania. Toto tvrdenie bolo v hrubom rozpore so znením zápisnice. Mal za to,

že sudca si túto skutočnosť vymyslel resp., že pôvodný žalobca do spisu založil späťvzatie, ktoré
mu nebolo doručené. Mal za to, že nakoľko k späťvzatiu žaloby došlo na pojednávaní, súd prvej
inštancie bol povinný vyžiadať si od žalovaného súhlas alebo nesúhlas so späťvzatím žaloby. Podľa
názoru žalovaného súd prvej inštancie na seba prevzal právo žalovaného rozhodnúť, či existoval alebo
neexistoval vážny dôvod, pre ktorý by mohol so zastavením konania nesúhlasiť.

9. Nestotožnil sa ani s posúdením nároku žalobcu na zmluvnú pokutu a úrok z omeškania. Právne
posúdenie považoval za nesprávne. Mal za to, že nebolo dôležité, čo si veriteľ uplatnil na súde, ale
čo bolo dojednané v zmluve. V prípade, ak bolo dojednanie neplatné, súd nemohol z neplatného
dojednania priznať žiadne plnenie. Poukázal na to, že v zmysle zmluvy mal veriteľ nárok na zmluvnú

pokutu vo výške 12% z dlžnej sumy od prvého dňa omeškania ako aj úrok z omeškania vo výške
5%, pričom súčet týchto sankcií predstavuje 17%, čo celkom zjavne presahovalo najvyššiu prípustnú
výšku sankcií za omeškanie. Toto dojednanie bolo vopred stanovené a nebolo výsledkom individuálnej
dohody. Bolo absolútne irelevantné, akú výšku si žalobca v konaní uplatnil, nakoľko absentovala platnádohoda o zmluvnej pokute ako základný predpoklad jej priznania. Uviedol, že v čase uzatvorenia zmluve
bola priemerná hodnota RPMN pre obdobný typ úveru (splatnosť od 5 do 10 rokov) vo výške 10,90%,
priemerná hodnota RPMN bánk pre obdobný typ úveru (splatnosť od 5 do 10 rokov) vo výške 8,40%

a úrok z omeškania vo výške 5%. V čase vzniku omeškania bolo toto dojednanie v rozpore s právnymi
predpismi. V tomto smere poukázal na výrok II. rozsudku súdneho dvora Európskej únie vo veci C -
618/10 a na jeho odôvodnenie. Rozhodnutie prvoinštančného súdu tak nebolo eur konformné.

10.Vzávereodvolanianamietalajnesprávnosťposúdeniazáveruosplnenípovinnostikonaťsodbornou

starostlivosťou. Vytýkal súdu prvej inštancie, že na vec neaplikoval § 7 ods. 1 až 42 CSP (správne zrejme
malo byť ZoSÚ), a teda rozhodnutie považoval za nesprávne, nepreskúmateľné, ale aj nedostatočne
odôvodnené. Mal za to, že žalobca nepreukázal splnenie povinnosti v zmysle § 7 ZoSÚ a špecificky ods.
19 až 42 ZoSÚ. Ak by súd prvej inštancie hodnotil povinnosť veriteľa konať s odbornou starostlivosťou,
musel by jednoznačne prísť k záveru, že veriteľ hrubo porušil tieto svoje povinnosti. Rovnako považoval
za hrubo nesprávny aj záver okresného súdu o pracovnom pomere u žalovaného, pretože veriteľ mal

informácie o tom, že žalovaný mal pracovnoprávny vzťah iba do 31.08.2019, a teda nie po celý čas
trvania zmluvy.

11. Taktiež uviedol, že požiadavka § 54 ods. 2 ZKR je v rozpore so zásadou efektivity v zmysle judikatúry
súdneho dvora Európskej únie a ide o problematiku, ktorej bolo povinnosťou súdu prvej inštancie

iniciovať otázku v tomto smere na Súdny dvor Európskej únie. Rovnako bolo povinnosťou súdu prvej
inštancie iniciovať konanie o predbežnej otázke na súdnom dvore Európskej únie týkajúcej sa toho, či
sudca konajúci o nároku veriteľa na zaplatenie pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je povinný
ex offo alebo na návrh spotrebiteľa preskúmať, prípadne nekalú povahu zmluvných podmienok, či bola
splnená informačná povinnosť podľa článku 10 smernice 2008/48 ako aj skutočnosť, či veríte splnil svoje

povinnosti podľa článku 8 smernice 2008/48, v prípade nedodržania týchto ustanovení vyvodiť sankcie
podľa článku 23 tejto smernice.

12. Žalovaný nesúhlasil ani s rozhodnutím okresného súdu o trovách konania (tretí výrok). Mal za to, že
pôvodnému žalobcovi ako správcovi nemôže prináležať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

13. Pôvodný žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie považoval
za účelové a nedôvodné. Poukázal na to, že v zmluve bola dojednaná splatnosť úveru od 20.04.2019
do 20.03.2024, t. j. na 60 mesiacov, a teda sa jednalo na úver so splatnosťou 1 až 5 rokov, a nie nad

5 rokov ako sa to snažil tvrdiť žalovaný. Zmluvné úroky vo výške 19,49% ročne považoval dojednané
v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Uviedol, že ministerstvo v zmysle príslušnej právnej úpravy
stanovilo v období od 21.02.2019 do 20.05.2019 najvyššiu prípustnú výšku odplaty na hodnotu vo
výške 20,70%. Zmluva bola uzatvorená dňa 27.02.2019. Jedinou odplatou za poskytnutý úver bol
zmluvný úrok. Úroková sadzba bola dojednaná vo výške 19,46% ročne a hodnota RPMN 20,70%,

ktorá nepresahovala najvyššiu prístup výšku odplatný pre príslušné obdobie. V tomto smere poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoCsp/12/2023 a Krajského súdu v Žiline sp. zn.
6CoCsp/21/2023. Mal za to, že súd prvej inštancie postupoval v konaní správne a korektne a odvolaním
napadnutý rozsudok správne skutkovo aj právne odôvodnil.

14. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní a odvolacom návrhu. Skutočnosti
uvádzané pôvodným žalobcom v jeho vyjadrení považoval za novoty v odvolacom konaní. Právne,
logicky a skutkovo bolo pre žalovaného nepochopiteľné ako mohol právny zástupca pôvodného žalobcu
dospieť k záveru, že lehota splatnosti spotrebiteľského úveru sa počíta odo dňa splatnosti prvej splátky.
Túto argumentáciu považoval za účelovú a zotrval na svojom názore o trvaní doby splatnosti úveru

od uzavretia zmluvy. Mal za to, že úroky dojednané v zmluve bolo potrebné považovať za v rozpore
s dobrými mravmi. Zmluvne dohodnutá úroková sadzba mala presahovať priemernú úrokovú sadzbu
pre spotrebiteľské a iné úvery nad 5 rokov podľa údajov zverejnených v NBS viac ako 2,47 násobne.
V prípade, ak by akceptoval názor pôvodného žalobcu o tom, že úver by bolo možné zaradiť do obdobia
splatnosti od 1 do 5 rokov, tak v takomto prípade by dohodnutá úroková sadzba úveru presahovala

priemernú úrokovú sadzbu viac ako 3,84 násobne. V závere poukázal na názor JUDr. Ing. C. a
na niektoré rozhodnutia odvolacích súdov.15. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný
odvolacímidôvodmi(§380ods.1,2CSP),prejednalodvolaniebeznariadeniapojednávania (acontrario
§ 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. Predmetom konania pred prvoinštančným súdom bol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy
s príslušenstvom (po čiastočnom späťvzatí), ktorá pohľadávka vznikla na základe zmluvy. Predmetom
odvolacieho konania okrem posúdenia procesného postupu okresným súdom bolo s ohľadom na
odvolacie dôvody a námietky žalovaného aj posúdenie správnosti záverov okresného súdu o zmluvnej
pokute, zmluvných úrokoch, úroku z omeškania a skúmania bonity žalovaného.

18. V rámci odvolacieho konania nepovažoval odvolací súd za potrebné sa vyjadrovať k názorom a
tvrdeniam žalovaného v odvolaní vo vzťahu k osobe sudcu súdu prvej inštancie, nakoľko tieto názory
nebolo možné vyhodnotiť ako námietku zaujatosti v zmysle § 52 CSP, a taktiež neboli podstatné ani pre
posúdenie správnosti záverov vo veci samej prijatých prvoinštančný súdom.

19. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že okresný súd vec správne skutkovo a právne
posúdil. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v tejto súvislosti uviedol v odôvodnení
rozhodnutia okresný súd. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
argumentmi žalovaného. V odôvodnení rozsudku okresný súd náležite vysvetlil dôvody, pre ktoré žalobe

vyhovel, citoval ustanovenia, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje závery. Rozsudok okresného súdu
je riadne odôvodnený, teda tak, ako ukladá ust. § 220 ods. 2 CSP a obsahuje všetky náležitosti v zmysle
ust. § 220 ods. 1 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či
pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné
a relevantné argumenty strán (pozri rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS

251/2004, II. ÚS 200/2009 a pod.). Súd preto nie je povinný dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len tie, ktoré majú podstatný význam resp. dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ pre rozhodnutie veci samej bez toho, aby sa zachádzalo do všetkých detailov sporu. Podľa
názoruodvolaciehosúdusasúdprvejinštanciezaoberalvšetkýmirelevantnýminámietkamižalovaného,
ktoré súviseli s predmetom konania a uplatneným nárokom. Odvolací súd nezistil, že by postupom

prvoinštančného súdu došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces.

20. Žalovaný v prvom rade namietal to, že súd prvej inštancie mu neumožnil vyjadriť sa v zmysle § 167
ods. 4 CSP. Mal to, že vyjadrenie pôvodného žalobcu mu bolo doručené materiálne dňa 06.04.2024,
a teda mal právo sa k nemu vyjadriť v 10 dňovej lehote, t. j. do 16.04.2024. Odvolací súd poukazuje

na to, že vyjadrenie pôvodného žalobcu zo dňa 15.03.2024 s prílohami bolo spolu s predvolaním
na pojednávanie na deň 16.04.2024 (ďalej len „úradná správa“) doručované do aktívnej elektronickej
schránky právneho zástupcu žalovaného. Z elektronickej doručenky (č. l. 88 spisu), ktorá bola prijatá
súdom prvej inštancie dňa 08.04.2024 o 06:35:30 hod., mal odvolací súd v zmysle § 32 ods. 1, 5
zákona číslo 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o

zmene doplnení niektorých zákonov (zákon e-Governmente) za preukázané, že žalovanému úradná
správa doručená dňa 06.04.2024 o 00:20 hod., a to uplynutím úložnej lehoty. K uloženiu zásielky
došlo v zmysle elektronickej doručenky dňa 21.03.2024. V zmysle § 32 ods. 2 zákona o e-Govermente
začala nasledujúcim dňom plynúť 15-dňová úložná lehota, počas ktorej sa úradná správa súdu prvej
inštancie považovala za nedoručenú. Uplynutím tejto lehoty nastala zákonná fikcia jej doručenia do

vlastných rúk, t.j. dňa 06.04.2024. Elektronická doručenka sa rovnako považuje za verejnú listinu, ktorej
údaje sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Z uvedeného je teda zrejmé, že právny
zástupca mal predmetnú úradnú správu doručenú vo svojej elektronickej schránky už dňa 21.03.2024,
avšak túto si neprevzal v zmysle § 30 ods. 3 zákona o e-Governmente, a preto sa táto považovala
za doručenú uplynutím úložnej lehoty. Žalovaný najneskôr už dňa 06.04.2024 vedel, že vo veci je

nariadené pojednávanie a do tohto času mal dostatok priestoru na to, aby sa mohol vyjadriť k vyjadreniu
pôvodného žalobcu. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v zmysle § 167 ods. 4 CSP ide o
právo strany sporu, ktoré táto môže, ale nemusí využiť. Právny zástupca žalovaného, ak teda chcel
využiť toto právo žalovaného, mal na to dostatok času, aby sa vyjadril k podaniu pôvodného žalobcudo termínu nariadeného pojednávania, pričom tak mohol učiniť aj priamo na nariadenom pojednávaní
a nemal sa spoliehať na to, že súd bude v takomto prípade prihliadať na podanie, ktoré mu bolo
doručené až po pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, alebo že kvôli tomu pojednávanie

odročí. Žalovaný si musel byť vedomý toho, že okresný súd môže rozhodnúť priamo na pojednávaní, a
to bez toho, aby sa zaoberal prípadným vyjadrením, ktoré by bolo súdu doručené po vyhlásení rozsudku.
Odvolacísúdjepretotohonázoru,ževdanomprípadenedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,
nakoľko žalovaný mal dostatok času a priestoru na to, aby využil svoje právo a vyjadril sa k podaniu
pôvodného žalobcu. Tým, že žalovaný toto svoje právo nevyužil do termínu pojednávania vo veci samej,

ani priamo na pojednávaní sám zapríčinil to, že súd vo veci rozhodol bez toho, aby sa bližšie zaoberal
jeho námietkami, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení, ktoré bolo prvoinštančného súdu doručené až po
vyhlásení rozsudku v predmetnej veci.

21. Ďalšia procesná námietka žalovaného súvisela so zastavením konania spojeného s čiastočným
späťvzatímžalobyzostranypôvodnéhožalobcu.Malzato,žesúdprvejinštancienepostupovalsprávne,

ak nevyzval žalovaného k vyjadreniu, či s takýmto späťvzatím súhlasí alebo nie. Odvolací súd poukazuje
na to, že žalobca žalobou vymedzuje predmet sporu. Žalobca podľa svojej vlastnej vôle môže vziať
žalobu späť úplne, ale aj len z časti. O čiastočné späťvzatie ide vtedy, ak sa nevzťahuje na celý predmet
konania. Súd môže rozhodnúť o zastavení konania len vtedy, ak tomu nebránia okolnosti podľa § 146
CSP. O čiastočnom späťvzatí súd rozhoduje až v rozhodnutí vo veci samej. Odvolací súd konštatuje,

že predmetom sporu je nárok na splnenie povinnosti v zmysle § 137 písm. a) CSP. Je tak zrejmé, že v
danom prípade nebol potrebný súhlas žalovaného, nakoľko nešlo o konanie, v ktorom by určitý spôsob
usporiadania vzťahov medzi stranami sporu vyplýval z osobitného predpisu zmysle § 146 ods. 2 CSP.
V danom prípade, by súd prvej inštancie ani na prípadný nesúhlas žalovaného neprihliadal, nakoľko
podľa názoru odvolacieho súdu došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby pred pojednávaním. Okresný

súd nariadi vo veci pojednávanie, pričom samotné pojednávanie nezačína automaticky vyvolaním veci.
Pojednávanie sa skladá z viacerých fáz (vyvolanie veci, skúmanie procesných podmienok, zmierovanie,
začatie pojednávania, dokazovanie záverečné reči a skončenie pojednávania vyhlásením rozhodnutia).
V danom prípade súd prvej inštancie po vyvolaní veci a skúmaní procesných podmienok vykonania
pojednávania (prítomnosť strán sporu, zástupcov, vykázanie doručení), ak má preukázané splnenie

všetkých zákonných podmienok na to, aby sa mohlo uskutočniť pojednávanie veci a strany sporu
nemajú záujem vec vyriešiť zmierom otvorí pojednávanie vo veci, čím sa začína samotné pojednávaní
a následne v zmysle § 181 ods. 1 CSP výzve žalobcu, aby predniesol podstatný obsah svojej
žaloby a vyjadrení. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 16.04.2024 (ako aj zo zvukovej nahrávky z
tohto pojednávania) vyplýva, že právny zástupca žalobcu zobral žalobu čiastočne späť ešte predtým,

ako sa začalo pojednávanie vo veci samej, t.j. po skúmaní procesných podmienok uskutočnenia
pojednávania. Z tohto dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu k čiastočnému späťvzatiu žaloby pred
prvým pojednávaním a teda na prípadný nesúhlas žalovaného by súd prvej inštancie aj tak neprihliadal.
Je potrebné si uvedomiť, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu, že žalovaný po podaní
žaloby vykonal čiastočnú úhradu, ktorá bola veriteľom započítaná na istinu. Odvolací súd poukazuje na

to, že samotný žalovaný v podanom odpore v rámci svojej procesnej obrany nenamietal túto skutočnosť,
že pôvodný žalobca si uplatnil viac akoby mal nárok. Ak by žalobca nezobral v tejto časti žalobu späť
a žalovaný by bol naďalej pasívny, okresný súd by tak vyhovel žalobe v celom rozsahu. Nakoľko však
žalobca ako pán sporu (dominus litis) zobral v tejto časti žalobu čiastočné späť, súd prvej inštancie
správne rozhodol vo veci samej tým, že konanie v časti o zaplatenie 60,- Eur zastavil. Podľa názoru

odvolacieho súdu prvoinštančný súd v danom prípade svojím postupom neporušil právo žalovaného
na spravodlivý proces tým, že ho nevyzval k tomu, aby sa vyjadril, či súhlasí alebo nesúhlasí s
čiastočným späťvzatím žaloby. Ani prípadný nesúhlas žalovaného, by v konečnom dôsledku nezmenil
nič na správnosti tohto výroku rozsudku okresného súdu.

22. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa posúdenia prijateľnosti, či neprijateľnosti zmluvnej pokuty,
odvolací súd v tomto smere uvádza, že zmluvná pokuta predstavuje legálny inštitút upravený v §
544 OZ. Je potrebné si uvedomiť, že zmluvná pokuta nie je v spotrebiteľských zmluvách výslovne
zákonom zakázaná. Zmluvná pokuta je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov záväzkov, pričom
predstavuje dohodnutú peňažnú čiastku (ktorá musí byť aspoň určiteľná), a ktorú je dlžník povinný

zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal a to bez ohľadu
na to, či porušením povinnosti, vznikla veriteľovi škoda. Zmluvnú pokutu možno dohodnúť tak pre prípad
nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec, ako aj pre prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti.
Dohodou o zmluvnej pokute možno zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, vyplývajúce z akejkoľvekzmluvy. V danom prípade došlo k dohode o zmluvnej pokute, ktorá bola upravená priamo v zmluve (čl.
IX bod 1, 2), pričom žalovaný bol s možnosťou uplatnenia zmluvnej pokuty v prípade porušenia zmluvnej
povinnosti splácať predmetný spotrebiteľský úver riadne oboznámený a zmluvu riadne podpísal.

Odvolací súd rovnako poukazuje na to, že dohoda o zmluvnej pokute bola obsiahnutá aj s odkazom
na čl. IX bod 2 zmluvy, ktorej výška zmluvnej pokute reflektuje znenie nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z. (ďalej len „nariadenie“), pričom v takejto výške si ju žalobca v konečnom dôsledku aj uplatnil.
V zmysle § 3a ods. 1 nariadenia sa maximálna výška sankcie určuje vzhľadom na dve samostatné
hodnoty, a to s ohľadom na výšku priemernej hodnoty RPMN zvýšenej o 10 percentuálnych bodov,

avšak zároveň aj vzhľadom na 3-násobok úrokov z omeškania určených podľa § 3 nariadenia. V danom
prípade nižšiu hodnotu mal 3-násobok úrokov z omeškania podľa nariadenia, keďže úroky z omeškania
určené na základe zmluvy o úvere, boli vo výške 5 % ročne, pričom podľa § 3 nariadenia výška úrokov
z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalovaný sa dostal do omeškania
dňa 30.09.2022 (t. j. deň nasledujúci po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu). K tomuto dňu bola

základná úroková sadzba ECB vo výške 1,25%, čo spolu predstavuje 6,25% Trojnásobok tejto sumy
je tak vo výške 18,75% ročne, zatiaľ čo výška priemernej hodnoty RPMN bola 10,35% (poznámka
odvolacieho súdu: doba úveru je určená obdobím jeho splatnosti a nepočíta sa od dátumu uzavretia
zmluvy ako sa mylne domnieva žalovaný; predmetný úver bol na základe zmluvy dohodnutý na dobu
60 mesiacov t. j. 5 rokov) + 10% = 20,35%. Ak si teda žalobca uplatnil voči žalovanému zmluvnú pokutu

dohodnutú na základe čl. IX bod 2 zmluvy o úvere vo výške 10% ročne, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5% ročne, čo spolu predstavuje 15%, možno konštatovať, že uvedené je v súlade s § 3a
nariadenia, keďže neprevyšuje hodnotu 18,75%. Takto uplatnenú výšku zmluvnej pokuty nebolo preto
možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v
neprospech spotrebiteľa, keďže taktiež bola uplatnená v súlade so zákonom. Odvolací súd uvádza,

že zmluvná pokuta by bola neprípustná len v tom prípade, ak by bola dojednaná ako sankcia za
nesplnenie záväzku v neprimeranej výške t. j. v rozpore s § 3a nariadenia. Odvolací súd považuje
zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute za dostatočne vyvážené, pretože nevyžaduje od spotrebiteľa
plnenie takých povinností, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán.
Právo spotrebiteľa na spotrebiteľský úver je podmieňované iba jeho povinnosťou riadne a včas platiť

pravidelné splátky. Ide o povinnosti, ktoré podľa názoru súdu žalovaného v žiadnom prípade nemôžu
znevýhodňovať oproti poskytovateľovi úveru. Zmluvná pokuta bola voči žalovanému uplatnená práve
z dôvodu porušenia jeho povinnosti riadne a včas platiť pravidelné splátky úveru, v dôsledku čoho sa
žalovaný dostal do omeškania. Odvolací súd taktiež konštatuje, že žiaden zákon nevylučuje možnosť si
súbežne uplatniť úrok z omeškania spolu so zmluvnou pokutou. Veriteľ si môže uplatňovať tieto sankcie

súčasne, avšak je limitovaný ich výškou, ktorá musí byť v súlade s § 3a ods. 1 nariadenia. Okresný súd
tak správne vyhodnotil uplatnenú výšku zmluvnej pokuty ako primeranú a uplatnený nárok na zmluvnú
pokutu spolu so zmluvným úrokom z omeškania a tieto žalobcovi aj priznal.

23. Ďalšia námietka odvolateľa súvisela s tým, že veriteľ (pôvodný žalobca) v posudzovanom prípade

mal porušiť svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ, v zmysle ktorého je veriteľ pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení
spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku
spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Z porušenia tejto

povinnosti, ktoré považoval za hrubé, vyvodzoval neexistenciu práva veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, ako aj že by sa mal v súdenom prípade považovať úver
za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ.

24. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ sankcia bezúročnosti a

bezpoplatkovostiposkytnutéhospotrebiteľskéhoúverudopadánaprípadyhrubéhoporušeniapovinnosti
veriteľa podľa § 7 ods. 1. Za takéto porušenie sa v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ považuje predovšetkým
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Odvolací súd dopĺňa, že za

hrubéporušeniepovinnostipodľa§7ods.1sapovažujeajporušenieustanovení§7ods.19až42ZoSÚ.

25. V súdenej veci vyšlo bez akýchkoľvek pochybností najavo, že veriteľ v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ
neposudzoval schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať úver bez akýchkoľvek údajov o jehopríjmoch, výdavkoch, rodinnom stave alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušného registra na účely
posudzovania schopnosti splácať poskytnutý úver. Odvolateľ v žiadosti o poskytnutie úveru deklaroval
svoj príjem zo závislej činnosti ako vodiča nákladného automobilu v priemernej mesačnej výške 825,48

Eur mesačne. Uvedené deklaroval predložením pracovnej zmluvy a výplatnými páskami 11/2018,
12/2018 a 01/2019 a výpisom z účtu. Odvolateľ taktiež v žiadosti uviedol svoje minimálne výdavky vo
výške 392,29 Eur a záväzky so splácaním iného dlhu vo výške 130,88 Eur mesačne. V čase poskytnutia
úveru bol žalovaný rozvedený a mal dve vyživovacie povinnosti, pričom býval so svojou rodinnou.
Veriteľ vykonal aj lustráciu v dvoch príslušných registroch, pričom zistil, že odvolateľ spláca jeden úver,

ktorý mal poskytnutý pôvodným žalobcom, a ktorý bol refinancovaný predmetným úverom poskytnutým
na základe zmluvy. ZoSÚ neustanovuje, z koľkých registrov má veriteľ vychádzať pri posudzovaní
schopnosti splácať úver, avšak v zmysle § 17 písm. b) ZoSÚ, veriteľ posudzuje schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov (v
danom prípade z dvoch registrov). Žalovaný v žiadosti o úver neuviedol, že by plánoval ísť do dôchodku
a rovnako prehlásil, že na jeho majetok nebol vyhlásený konkurz alebo povolená reštrukturalizácia.

26. Odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade bol žalovanému poskytnutý úver na
refinancovanie iného úveru, a preto sa niektoré ustanovenia ZoSÚ na posudzovanie bonity nevzťahujú
napr. § 7 ods. 19 až 23, 25 ZoSÚ, (viď § 7 ods. 24 písm. a) ZoSÚ) ods. 26, 27 a ods. 29 a 30
ZoSÚ (viď § 7 ods. 31 písm. a) ZoSÚ). Rovnako odvolateľ v podanom odvolaní žiadnym spôsobom

bližšie nekonkretizoval svoje námietky s ohľadom na § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ, ktoré by mali byť
porušené zo strany veriteľa, pričom súd prvej inštancie a rovnako odvolací súd žiadne porušenia
príslušných ustanovení ZoSÚ, ktoré by sa vzťahovali na poskytnutý úver nezistili. Odvolateľ tak mal
dostatočné finančné prostriedky na splácanie predmetného úveru. Podľa názoru odvolacieho súdu
v danom prípade nevyšlo najavo, že by veriteľ porušil príslušné ustanovenia týkajúce sa skúmania

bonity odvolateľa. Žalovaný zastúpený advokátom neprodukoval také skutkové tvrdenia, a ani takéto
skutočnostizdokazovanianevyplynuli,žebyvdanomprípadeveriteľnekonalsodbornoustarostlivosťou
podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Vynaloženie odbornej starostlivosti je definované v § 7 ods. 17 ZoSÚ. V konaní
tak nevyšlo najavo, že by veriteľ neposkytol odvolateľovi ako spotrebiteľovi informácie pred uzavretím
predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5 písm. a) ZoSÚ, resp., že by neposúdil

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi.

27. Napriek tomu, že odvolateľ nenamietal výšku zmluvnej úrokovej sadzby v podanom odvolaní, ale až
v odvolacej replike, tak napriek tomu odvolací súd konštatuje, že ani táto prípadná námietka žalovaného
nebola dôvodná. Odvolací súd poukazuje na § 53 ods. 6 OZ, ktoré ustanovenia reguluje najvyššiu

prípustnú výšku odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Na toto ustanovenie
následne nadväzuje aj § 1a nariadenia, podľa ktorého odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa §
1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným
úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia

peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. V zmluve bola úroková sadzba dojednaná vo výške 19,49%
bola dojednaná v rámci limitu prípustnej výšky odplaty (do 20,70 %). Vo všeobecnosti platí, že na
záver o hrubom (ne)pomere práv a povinností je potrebné posúdiť viaceré okolnosti právneho úkonu.
Na druhej strane môže nastať aj situácia, keď je samotná výška dohodnutého úroku do takej miery
neprimeraná, že iný záver ako protiprávnosť je vylúčený, a skúmanie ďalších okolností, zostane celkom

bez významu. Pokiaľ ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých samotná výška
dohodnutého úroku spôsobovala neprimeranosť úroku, možno v prvom rade poukázať na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/57/2005, kde predmetom posúdenia súdu boli dohodnuté úroky vyše
300 %, čo v danom prípade predstavovalo približne dvadsaťpäť násobok obvyklej úrokovej miery. V
inom rozhodnutí najvyšší súd za takúto podstatným spôsobom presahujúcu úrokovú mieru spôsobujúcu

neplatnosť považoval mieru prevyšujúcu 4-násobne až 5,5-násobne obvyklú úrokovú mieru v danom
období. Podobne najvyšší súd pod sp. zn. 1MCdo/1/2009, označil za takú výška úrokov 60% ročne.
Na druhej strane z novších rozhodnutí možno poukázať, že v konaní vedenom pred najvyšším súdom
pod sp. zn. 1Cdo/109/2019 dojednaný zmluvný úrok 36% súdy nepovažovali za úrok v rozpore s
dobrými mravmi. Na základe uvedených rozhodnutí možno konštatovať, že najvyšší súd považoval za

neprimeraný rádovo vyšší dohodnutý úrok ako úrok 19,49% v posudzovanom prípade. Vychádzajúc z
uvedených rozhodnutí no najmä zo zákonnej úpravy najvyššej prípustnej výšky odplaty nie je možné
dospieť k záveru, že zmluvný úrok ako odplata za poskytnutie úveru nebol dojednaný v súlade s
§ 53 ods. 6 OZ a teda nespôsoboval značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvnýchstrán v neprospech spotrebiteľa, a preto ani toto zmluvné dojednanie nebolo možné vyhodnotiť ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

28.Záveromodvolacísúduvádza,ženiejepovinnosťousúdu,abysatentostotožnilsprávnymnázorom,
navrhovaním a hodnotením dôkazov zo strany strán sporu, t. j. žalovaného, ktoré neboli podstatné pre
rozhodnutie vo veci samej.

29. K rozhodnutiu o trovách konania považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že nakoľko došlo

k zastaveniu konania z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby v rozsahu zaplatenia sumy 60,- Eur, bolo
potrebné v tejto časti posúdiť nárok na náhradu trov konania nie podľa § 255 CSP, alebo podľa § 256 ods.
1 CSP. V zmysle § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane. V danom prípade síce došlo k späťvzatiu žaloby zo strany pôvodného žalobcu,
avšak dôvodom späťvzatia bola skutočnosť, že žalovaný až po podaní žaloby na súd prvej inštancie
dňa 16.01.2024 (žaloba bola podaná na súd dňa 05.01.2024) vykonal čiastočnú úhradu. Z tohto dôvodu

zastavenie konania (prvý výrok) zapríčinil žalovaný, a preto aj v tejto časti mal nárok na náhradu trov
konania žalobca. Rovnako ani námietka žalovaného, že pôvodný žalobca sa nemal nechať zastúpiť
advokátom nebola na mieste. Právo na právnu pomoc je ústavným právom v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy
SR. V danom prípade aj správca konkurznej podstaty, ktorý v zmysle ZKR koná za úpadcu má právo si
zvoliťprávnehozástupcu,ktorýbyzanehokonalvkonaniachopohľadávkach,ktorépatriadokonkurznej

podstaty úpadcu. Uvedené v danom prípade nepredstavuje ani dôvod hodný osobitného zreteľa, pre
ktorý by súd nemohol priznať nárok na náhradu trov konania protistrane.

30. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne
v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100% voči neúspešnému žalovanému, ktorý je povinný tieto nahradiť žalobcovi v lehote troch dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

32. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.