Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. január 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8614200401
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Har Tzvi

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8614200401.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Har Tzvi a členiek

senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcov: 1. C. O., nar.
XX.X.XXXX, bytom H. O. XX, 2. Bc. M. O., nar. X.X.XXXX, bytom H. O. XX, obaja zastúpení Mgr.
Ondrejom Barnom, advokátom, so sídlom Zámocká 529/34, Stropkov, proti žalovanému: Všeobecná
úverová banka, a.s., skrátený názov VÚB, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155,
zast. Advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, so sídlom Kýčerského 7, Bratislava, o zdržanie
sa výkonu záložného práva s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Svidník č. k. 7C/21/2014 -247 zo dňa 15.06.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V preskúmavanej veci sa žalobcovia podľa zmenenej žaloby domáhali určenia, že ich nehnuteľnosti
nie sú zaťažené záložným právom z dôvodu márneho uplynutia premlčacej doby na výkon záložného
práva.
2. Okresný súd Svidník (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým (v poradí druhým)
rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Súdurčuje,ženehnuteľnostinachádzajúcesavokreseStropkov,vobciH.O.,kat.úz.H.O.,zapísané
na liste vlastníctva č. XXX, pozemok parcela reg. V., parcelné číslo XX/X, zastavaná plocha a nádvorie, o
výmere 562 m2, pozemok parcela reg. V.U., parcelné číslo XX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere
146 m2 a stavba - rodinný dom, súpisné číslo XX, postavený na pozemku, parcele reg. V.U., parcelné
číslo XX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 146 m2 nie sú zaťažené záložným právom zriadeným
Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z XXXXXX-XX zo dňa 6.8.2010 uzatvorenej

medzi žalovanou a žalobcami.

II. Žalobcovia v 1. a v 2. rade majú nárok proti žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 37 ods. 1; § 52 ods. 1 až 3; § 54 ods. 4;
§ 100 ods. 1, 2; § 101; § 112; § 151a, § 151b ods. 1 veta prvá, ods. 2; § 151c ods. 1 až 3; §151j ods.

1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“); § 132 ods.
1; 137 písm. c); § 187 ods. 1-2; § 191 ods. 1; § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej aj „CSP“). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.4. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že predmetom konania bola žaloba z 27.1.2014 o zdržanie sa
výkonu záložného práva s príslušenstvom. V poradí prvým rozsudkom č. k. 7C/21/2014-66 z 26.11.2015
rozhodol tak, že: I. Žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo

zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z XXXXXX-XX uzavretej medzi žalobcami a
žalovaným, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX k. ú. H. O., parcely V. XX/X o
výmere 562 m2 - zastávané plochy a nádvoria, parcela V. XX/X o výmere146 m2 - zastávané plochy a
nádvoria a rodinný dom súpisné číslo 77 na parcele V. XX/X, vklad povolený Správou katastra E., pod V
XXX/XX. II. Žalovaný je povinný zaplatiť náhradu trov konania žalobcovi v I. rade vo výške 324,18 eura

(trovy právneho zastúpenia) a žalobcovi v II. rade vo výške 324,18 eura (trovy právneho zastúpenia) na
účet C.. B. H., advokáta, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k.
21Co/113/2016-102 z 30.05.2017 potvrdil tento rozsudok súdu prvej inštancie. Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením sp. zn. 2Cdo/36/2019 z 26.08.2019 rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 24Co/26/2019-160 z 26.11.2020
zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že predmetné
nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom. Takto zmenenej žalobe vyhovel (v poradí druhým)
rozsudkom, ktorý odôvodnil tým, že síce nespochybňuje význam zabezpečenia pohľadávky záložným
právom pre veriteľa a ochranu jeho vlastníckych práv, ale nemôže odoprieť poskytnutie právnej

ochrany slabšej zmluvnej strane, spotrebiteľovi, pretože inštitút dobrovoľnej dražby vážnym spôsobom
zasahuje nielen do ústavou garantovaných vlastníckych práv dlžníka, ale navyše aj do ústavného práva
spotrebiteľa na obydlie. Ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre venuje aj Európsky súd pre ľudské
práva a hierarchia hodnôt v poradí život, zdravie, obydlie a tak majetok je zrejmá. Súd prvej inštancie
vykonaným dokazovaním zistil, čo napokon nebolo medzi stranami sporné, že v predmetnom rodinnom

dome žalobcovia bývajú a uvedené nehnuteľnosti tvoria ich obydlie. V konaní nebolo sporné, že
žalovaný oznámil začiatok výkonu záložného práva listom z 23.10.2013, a to podľa § 151l Občianskeho
zákonníka a bodu 6.1 Zmluvy o zriadení záložného práva č. Q. zo 6.8.2010 vo vzťahu k predmetným
nehnuteľnostiam. Dôvodom začatia výkonu záložného práva bola skutočnosť, že napriek výzve veriteľa,
nebol splatený úver, poskytnutý na základe Zmluvy o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. U XXXXXX-XX

zo 6.8.2010 uzatvorenej medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi.

6. Žalovaný si svoju pohľadávku voči žalobcom neuplatnil v súdnom konaní, kde by žalobcovia ako
spotrebitelia mohli uplatniť všetky hmotnoprávne námietky vo vzťahu k uplatnenej pohľadávke, ale
podal návrh na výkon dobrovoľnej dražby. Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný

vlastník, je konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka,
bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou
dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za
účelom dosiahnutia zisku. Je nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach
(čl. 12 ods. 2 Ústavy SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho

postaveniatretejosoby,bezjejsúhlasu.Niejemožnéporovnávaťdobrovoľnúdražbusdražboukonanou
v rámci exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba, a to pod kontrolou súdu
(§ 148 Exekučného poriadku, uznesenie NS SR 2M Cdo/20/2011 z 18.12.2012). Podľa Zákona o
dobrovoľných dražbách je záložca vystavený konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa, ktorý je
povinný písomne vyhlásiť pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného

práva a o tom, že predmet dražby je možné dražiť. „Exekučným titulom“ je teda vyhlásenie záložného
veriteľa s priamym dosahom na ústavné práva záložcu, bez toho, aby pohľadávka bola po preskúmaní
prijateľnosti zmluvných podmienok priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím alebo priznaná v inom
verejnoprávnom konaní. Inými slovami postihnutie majetku je tak v rukách súkromnej osoby bez verejnej
kontroly. V ďalšom texte súd citoval z rozsudku Súdneho dvora EÚ z 10.9.2014 vo veci C-34/13, G. L.

vs. E. V., a.s.

7. Zákon o dobrovoľných dražbách síce v ustanovení § 21 ods. 2 umožňuje osobe dotknutej na
svojich právach požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby, avšak len v prípade spochybňovania
platnosti záložnej zmluvy alebo porušenia ustanovení tohto zákona v zákonnej lehote troch mesiacov

odo dňa príklepu. Z uvedenej právnej úpravy je zrejmé, že súd by sa v prípade takéhoto návrhu
zaoberal len platnosťou dražby z hľadiska formálneho naplnenia ustanovení Zákona o dobrovoľných
dražbách a platnosti záložnej zmluvy. Išlo by len o následnú kontrolu dražby mimo preskúmavania
neprijateľných zmluvných podmienok a hmotnoprávneho nároku záložného veriteľa. Predmetná právnaúprava neposkytuje dostatočnú ochranu práv spotrebiteľa, navyše v situácii, že nasleduje po udelení
príklepu, kedy môžu byť dotknuté aj práva tretích osôb. Záložný dlžník sa môže brániť proti právu
záložného veriteľa na uspokojenie zaistenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu nielen obranou

proti návrhu záložného veriteľa na speňaženie zálohu, ale aj prostredníctvom žaloby o určenie, či
tu záložné právo je alebo nie je, a ak došlo k premlčaniu záložného práva, môže sa záložný dlžník
nepochybne dovolať premlčania pri každej obrane proti výkonu práva záložného veriteľa na uspokojenie
zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu, teda rovnako v konaní začatom podaním
žaloby o určenie, že tu záložné právo nie je. Aj s ohľadom na tú skutočnosť, že predmetom výkonu

záložného práva malo byť obydlie žalobcov bez súdnej kontroly, bol súd toho názoru, že žalobcovia majú
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, preto túto žalobu považoval za prípustnú.

8. Žalobcovia vzniesli námietku premlčania tak celej pohľadávky, ako aj záložného práva. Premlčanie
záložného práva (ako práva majetkového) nie je vyňaté z premlčania, a pokiaľ sa toto týkalo
nehnuteľností, záložné právo sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe od kedy ho bolo možné vykonať

po prvý raz (t. j. od splatnosti pohľadávky, ktorú zabezpečuje). Záložné právo sa však nepremlčí
skôr, než ním zabezpečená pohľadávka. Žalovaný listom z 30.5.2012 vyhlásil splatnosť úveru a
vyčíslil pohľadávku ku dňu 30.5.2012 v sume 10 359,05 eura a poplatky a zmluvnú pokutu vo výške
391,70 eura. Všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie pohľadávky uplynula dňa 30.05.2015,
pričom žalovaný v tejto lehote nepodal proti žalobcom žalobu na zaplatenie predmetnej pohľadávky. Z

uvedeného je zrejmé, že pohľadávka žalovaného je premlčaná, teda došlo k zániku hlavného záväzku.
Keďže pohľadávka ani záložné právo nebolo priznané rozhodnutím súdu (pohľadávka nebola uplatnená
v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka), tak pre začatie plynutia premlčacej doby záložného práva
bol rozhodujúci deň, kedy veriteľovi vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu.
Keďže zabezpečovaná pohľadávka sa premlčala 30.5.2015 v rámci trojročnej premlčacej doby podľa

Občianskeho zákonníka, tak ani záložné právo sa nemohlo premlčať pred týmto dátumom v rámci
trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, a teda k jeho premlčaniu došlo najneskôr
30.5.2015 (nie skôr ako zabezpečovaná pohľadávka). Tomu zodpovedá aj § 151j ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého sa môže záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu
aj vtedy, keď je zabezpečená pohľadávka premlčaná, avšak iba v prípade, ak nie je zároveň premlčané

aj právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu alebo v prípade, ak síce premlčané je,
avšak záložca nevzniesol námietku premlčania, nedovolal sa premlčania.

9. Ak námietka premlčania vznesená zo strany žalobcov neumožňuje priznať žalovanému pohľadávku z
úverovej zmluvy, je nemysliteľné a odporujúce základným zásadám logiky uspokojiť tú istú pohľadávku

formou výkonu záložného práva. Opačný výklad vo svojich dôsledkoch popiera význam inštitútu
premlčania neumožňujúceho po dovolaní sa premlčania premlčané právo veriteľovi priznať. Ak sa
záložný dlžník dovolal premlčania záložného práva, záložný veriteľ sa už nemôže domôcť predaja alebo
iného speňaženia zálohu, a teda ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženého
zálohu a záložné právo nemôže byť spôsobilým právnym prostriedkom pre uspokojenie zabezpečenej

pohľadávky. Vzhľadom na tú skutočnosť, že došlo k premlčaniu celej pohľadávky z úverovej zmluvy zo
6.8.2010,nemôžesažalovanýdomáhaťspeňaženiazálohu,pretoženebolisplnenézákonnépodmienky
na spočívanie plynutia premlčacej doby v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka, pretože dražobník,
prostredníctvomktoréhožalovanýzabezpečujepredajzálohuniejesúdomaniinýmpríslušnýmorgánom
v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu nedošlo k spočívaniu plynutia premlčacej doby,

preto súd vyhovel žalobe v celom rozsahu.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný, v ktorom uviedol,
že rozsudok je v časti posúdenia procesnej prípustnosti žaloby, údajného premlčania záložného práva
a nadväzujúceho určenia jeho neexistencie zmätočným, nejasným, a čo do konštatovaných záverov

nesprávnym rozhodnutím. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať odvolateľovi
náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. V časti posúdenia procesnej prípustnosti žaloby považoval

odvolateľnapadnutýrozsudokzazmätočný.Rozsudokneposkytuježiadneúvahyaprávnezávery,atoaj
napriek predchádzajúcej rozsiahlej argumentácii odvolateľa. Dôvody zániku záložného práva taxatívne
vymenúva § 151md Občianskeho zákonníka, pričom premlčanie zánik nespôsobuje. S ohľadom na §
151j ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčanie pohľadávky nespôsobuje zánik záložného práva. Zuvedených dôvodov je podľa odvolateľa určenie neexistencie záložného práva, založené na vznesenej
námietkepremlčaniavpriamomrozporeshmotnýmprávom.Neprípustnosťžalobyodvolateľodvodzoval
aj od ustanovenia § 137 písm. c), d) Civilného sporového poriadku, keďže žalobcovia nemajú naliehavý

právny záujem, ani zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia, že
nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, ktoré judikovali, že právna úprava dobrovoľných dražieb nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa
a spochybnil argumentáciu súdu prvej inštancie vychádzajúcu z rozhodnutia L. vs. E. V., a.s., v ktorom
Súdny dvor EÚ poukázal na viaceré vnútroštátne právne prostriedky, ktoré má primerane aktívny a bdelý

spotrebiteľ k dispozícii. V ostatnom rozsahu odvolateľ uvádzal potrebu zohľadnenia inštitútu spočívania
premlčacej lehoty podľa § 112 Občianskeho zákonníka. Odvolateľ totižto po vyhlásení splatnosti úveru
včas začal vykonávať úkony, smerujúce k realizácii záložného práva. Následne mu bola predbežným
opatrením uložená povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam. V
ďalšom priebehu sporu bola odvolateľovi rozsudkom uložená povinnosť zdržať sa výkonu záložného
práva dobrovoľnou dražbou. Ak by potom v dôsledku série rozhodnutí súdov došlo k premlčaniu

záložného práva práve počas obdobia, v ktorom je záložnému veriteľovi zakázané ho vykonávať, taký
výklad by bol odmietnutím spravodlivosti. Rešpektovanie súdom uloženej povinnosti zdržať sa dočasne
výkonu záložného práva predsa nemôže ísť na škodu záložného veriteľa v tom zmysle, že bez jeho
viny mu uplynie premlčacia doba vzťahujúca sa na výkon záložného práva. Začatie výkonu záložného
práva má v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka účinok spočívania premlčacej doby, samotný výkon

záložného práva je oznámený nielen žalobcom, ale aj príslušnému štátnemu orgánu na úseku katastra.
Žalovaný riadne a včas začal vykonávať záložné právo zákonom predvídaným a prikázaným spôsobom,
pričom mu vo výkone bránili rozhodnutia súdu, preto plynutie premlčacej doby spočíva. Námietku
premlčania záložného práva zo strany žalobcov vníma odvolateľ contra bonos mores, keďže k márnemu
uplynutiu času sami prispeli. Na takto vznesenú námietku žiadal odvolateľ neprihliadať. V závere

odvolania uviedol, že rozsudok a jeho odôvodnenie predstavuje porušenie jeho základného práva na
spravodlivý proces, keďže zákonné ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku je nutné
z hľadiska práva na súdnu ochranu vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie konajúceho súdu musí
uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. V prípade napádaného rozsudku je však
nevyhnutné dôjsť k záveru, že odôvodnenie je nedostatočné, nesprávne a značne zmätočné. Napádaný

rozsudok trpí takými vadami, ktoré majú za následok jeho nepreskúmateľnosť a nesprávne rozhodnutie
vo veci a nezákonnosť samotného rozsudku.

11. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili.

12. Podľa § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne
záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie
veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

13. V doterajšom konaní neboli aplikované ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s

§ 565 Občianskeho zákonníka v súvislosti s proporcionalitou dlžnej sumy splátok, so splácaním ktorých
boli žalobcovia v 1. a 2. rade v omeškaní v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, k celkovej
sume dlhu, pre ktorý bol začatý výkon záložného práva, k hodnote nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
záložného práva a preskúmaním úverovej zmluvy, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.

14. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

15. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

16. Podmienkou na platné zosplatnenie úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka je dohoda strán o

možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky. Je povinnosťou
žalovaného ako veriteľa uzavretie takejto dohody a splnenie i ďalších podmienok vyžadovaných v § 565
Občianskeho zákonníka na platné zosplatnenie úveru tvrdiť a preukázať.17. Odvolací súd vyzval žalovaného výzvou z 30.07.2024, aby oznámil, na základe akej dohody
(zmluvnej podmienky) sa žalobcovia a žalovaný dohodli na možnosti využiť právo veriteľa upravené
v § 565 Občianskeho zákonníka, v dôsledku ktorého žalovaný mimoriadne zosplatnil úver z úverovej

zmluvy. Žalovaný vo svojej odpovedi zo dňa 22.08.2024 predložil Obchodné podmienky, na ktorých
použitie odkazuje čl. 2. bod 2.2 úverovej zmluvy. Článok 3 bod 3.3 úverovej zmluvy stanovuje, že klient
sa pred podpisom tejto úverovej zmluvy oboznámil so znením OP a s ich obsahom súhlasí.

18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Okresného súdu Humenné, sp. zn.

9Csp/253/2017 z 02.08.2018, ktorý je žalovanému známy, keďže bol sporovou stranou v tomto konaní,
ktorý vo výroku I. určil, že cit. : „zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o pôžičke - internetová č.
XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, v časti „Klient“, v znení: „Ďalej prehlasujem, že som sa pred
podpísaním Zmluvy oboznámil s Podmienkami a Všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej ako
VOP), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, prevzal som ich, súhlasím s nimi, nemám k ním žiadne
výhrady a zaväzujem sa ich dodržiavať. Prehlasujem, že som pred uzavretím Zmluvy bol písomne

oboznámený so zmluvnými podmienkami prostredníctvom Formulára o zmluvných podmienkach
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý mi bol doručený a tento som prevzal.“, je neplatná z dôvodu
neprijateľnosti“.

19. Systém ochrany zavedený smernicou Rady 93/13 EHS o nekalých zmluvných podmienkach (ďalej

aj ,,smernica Rady 93/13“) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora EÚ z 27. 6. 2000, Oceáno Grupo
Editorial a Y. P., C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, J. O., C-168/05,

Zb. s. I-10421, bod 25, tiež čl. 37 uznesenia Súdneho dvora vo veci C-76/10 Pohotovosť/X.).

20. Typickou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jeho zmeny. S touto črtou koreluje základná
zásada spotrebiteľských zmlúv, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával.

21. Text spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ ide o zmluvu formulárovú, individuálne nedojednanú, má byť

pre priemerného spotrebiteľa dostatočne určitý, prehľadný a logicky usporiadaný. Zásada profesionality
dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Aj v spotrebiteľskej zmluve možno
určiť časť jej obsahu odkazom na všeobecné obchodné podmienky, takáto aplikácia však má svoje
obmedzenia. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách (na rozdiel od zmlúv obchodných)
majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy dávať dojednania technického

a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nezodpovedá zásade profesionality a poctivosti, ak sa do nich
vkladajú dojednania, ktoré sú pre uzavretie zmluvy podstatné, z hľadiska informovania spotrebiteľa
dôležité, resp. ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné. Ak takéto podstatné ustanovenia dodávateľ zahrnie
do všeobecných obchodných podmienok, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu
nemožno priznať právnu ochranu (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3512/11

zo dňa 11.11.2013).

22. Relevanciu v konaní o zdržanie sa výkonu záložného práva v procese dobrovoľnej dražby môžu
mať okolnosti, akými sú najmä (i.) chránený záloh (obydlie), (ii.) chránené osoby ako dražbou dotknuté
osoby, (iii.) proporcionalita vzťahu pohľadávky a zálohu, (iv.) možnosti udržania vlastníctva k zálohu

uspokojením pohľadávky iným spôsobom ako dražbou v prípade núteného výkonu záložného práva
(súdnou exekúciou), (v.) dobrovoľná dražba ako prostriedok ultima ratio pri existencii iných možností
výkonu záložného práva, (vi.) možnosti reštartu v splácaní úveru, (vii.) hrozba mimosúdneho vymoženia
plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky, (viii.) oslabenie práva premlčaním, (ix.) nedostatok odbornej
starostlivosti veriteľa pri vyhodnocovaní bonity dlžníkov dôležitej na splácanie úveru. Oddialenie

dobrovoľnej dražby a dosiahnutie súdneho príkazu na zdržanie sa dobrovoľnej dražby závisí od intenzity
vyššie uvedených okolností. Ak súčasne pôsobia dve a viac z vyššie uvedených okolností, úmerne s
tým stúpa opodstatnenie obmedzenia dobrovoľnej dražby, najmä, ak záložné právo rozhodnutím súdu
nezanikne a veriteľovi plynú úroky z omeškania. Aj predmetná vec je špecifická tým, že procesomvýkonu dobrovoľnej dražby je dotknuté obydlie, na začiatku ktorého bola neuhradená splátka bez
využitia možnosti jej uplatnenia a vymoženia napriek tomu, že záložné právo veriteľa by dotknuté
nebolo. Teda nezaplatenie splátky/tok sa vo výsledku rovná dražbe rodinného domu, bez toho, aby sa

preskúmala ne/prijateľnosť zmluvných podmienok úverovej zmluvy a proporcionalita pomeru medzi už
splatnou pohľadávkou, celkovou výškou dlhu a hodnotou nehnuteľnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu
dojednanie predčasnej splatnosti nie je obligatórne a predčasná splatnosť nenastupuje ani ako dôsledok
dispozitívnej normy v prípade, že by sa predčasná splatnosť nedohodla. Odvolaciemu súdu sa javí,
že podľa všetkého, neexistovala ani pohľadávka banky (žalovaného) nevyhnutná na realizáciu výkonu

záložného práva formou dobrovoľnej dražby.

23. Odvolací súd poukazuje na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/187/2022 zo dňa
27.11.2023, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, cit.: ,,Rozhodovacia prax sa pritom ustálila na tom,
že v sporoch o učenie neplatnosti dobrovoľnej dražby je jednou z kľúčových otázok skutková otázka
týkajúca sa výšky pohľadávky a jej pomerovanie k hodnote draženej nehnuteľnosti. Ústavný súd SR

už dávnejšie dospel k záveru, že zistenie skutkových okolností k pomeru splatného dlhu a hodnoty
nehnuteľnosti je dôležité (PL. ÚS 23/2014). K následkom nesprávnej výšky pohľadávky sa vyjadril aj
najvyšší súd so záverom, že „... ak záložný veriteľ vo vyhlásení podľa § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002
Z. z. uplatní pohľadávku, ktorej základ bude spočívať v neprijateľnej zmluvnej podmienke, dochádza k
porušeniu tohto ustanovenia, pretože záložný veriteľ uplatní pohľadávku, ktorá neexistuje, čo spôsobuje

porušenie ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách zakotvujúce možnosť domáhať
sa neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 cit. zákona, pretože týmto neprípustným spôsobom
dochádza k porušeniu práv dlžníka (resp. záložcu), od ktorého veriteľ prostredníctvom dobrovoľnej
dražby vymáha aj nároky bez právneho základu...“.

24. Súdny dvor EÚ opakovane judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvných
podmienok nie je možnosťou, ale povinnosťou: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu
súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej
nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku,
pokiaľ je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane

prípadu“ (rozsudok C-243/08, ECLI:EU:C:2009:350, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou
mierouprocesnejingerencie,ktorájetypickápreochranuverejnéhoporiadku(porov.uznesenieC-76/10,
ECLI:EU:C:2010:685, bod 50).

25. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/159/2020 zo 7. decembra

2022 „v spore o určenie neplatnosti dražby bolo možné aj podľa právnej úpravy ustanovenia § 21
ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. prejudiciálne posúdiť či spochybniť neplatnosť záložnej zmluvy v
spojitosti s konštatovaním porušenia ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. Výkonu dražby nepredchádza
žiadna predbežná kontrola a ani iné preskúmanie pohľadávky a preverenie splnenia podmienok, preto je
nevyhnutné dikciu prvej vety § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. vykladať extenzívne tak, že dôvodom

neplatnosti dražby môže byť porušenie akýchkoľvek procesných alebo hmotnoprávnych podmienok
výkonu záložného práva a výkonu dražby, ktoré vedú k spochybneniu platnosti zmluvy, platnosti záložnej
zmluvy, existencie záložného práva, pravosti a splatnosti pohľadávky, jej výšky a charakteru pohľadávky,
ktorámôžebyťtvorenáplneniamivrozporesdobrýmimravmi,čizneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok.
Hocisúčasnáprávnaúpravadobrovoľnýchdražiebdoistejmieryzužujemožnosťnamietanianeplatnosti

dobrovoľnej dražby len na dôvody (i) neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, (ii) porušenie
ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. a (iii) trestnej činnosti, súdy sú v konaní o určenie neplatnosti
dražby povinné ex offo skúmať aj to, či záložná zmluva, ak má charakter spotrebiteľskej zmluvy,
neobsahujeneprijateľnézmluvnépodmienky.Inakpovedané,akjepredmetomsúdnehokonaniaurčenie
neplatnosti dražby v zmysle zákona č. 527/2002 Z. z. a procesná strana spochybňuje platnosť záložnej

zmluvy majúcej spotrebiteľský charakter, súdy sú povinné aplikovať aj hmotné právo k neprijateľným
zmluvným podmienkam (§ 52 a nasl. OZ). Len tak môže byť zabezpečená zodpovedajúca právna
ochrana spotrebiteľa, s poukazom na vyššie citované závery rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
a ústavného súdu. Dovolací súd opätovne na tomto mieste zdôrazňuje, že ochrana spotrebiteľa sa
prejavuje aj v tom, že všeobecné súdy sú povinné ex offo skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok,

za predpokladu, že tieto spadajú do predmetu konania, t.j. ak tieto súvisia s predmetom sporu, ako
ho vymedzili procesné strany. Uvedené potom v posudzovanom prípade opodstatňovalo záver o
povinnosti súdov oboch inštancií vyrovnať sa nielen so zmluvnými podmienkami obsiahnutými v zmluve
o zriadení záložného práva, ale vzhľadom na akcesorický charakter záložného práva bolo nepochybnepotrebné ex offo preskúmať aj samotnú zmluvu o úvere. Povinnosťou súdov oboch inštancií preto
bolo z tohto hľadiska preskúmať aj obsah hlavného, zabezpečovaného záväzku, pretože to mohlo mať
podstatný vplyv na (ne)platnosť záložnej zmluvy, účinky záložného práva, a v konečnom dôsledku aj

na (ne)platnosť samotnej dobrovoľnej dražby. Súdy nižších inštancií preto viazala povinnosť zaoberať
sa otázkami pravosti a splatnosti pohľadávky (osobitne zamerajúc pozornosť na otázku zosplatnenia
úveru), jej výšky (osobitne zamerajúc pozornosť na výšku úrokov, poplatkov či ďalšieho príslušenstva) a
charakteru pohľadávky zabezpečenej predmetným záložným právom, ktorá môže byť tvorená plneniami
v rozpore s dobrými mravmi, či z neprijateľných zmluvných podmienok. Ak má súd poskytnúť záložcovi

ako spotrebiteľovi účinnú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nie je to možné bez
toho, aby dôsledne preskúmal základný úverový vzťah zabezpečený záložným právom.“

26. Aj Ústavný súd SR v rozhodnutí PL. ÚS 23/2014 (pozri aj odlišné stanovisko sudcu C.. D. E.
k odôvodneniu nálezu č.k. III. ÚS 416/2022 z 13. júla 2023) uviedol, cit.: „Zo strany všeobecného
súdnictva sa javia ako nedostatočne judikované následky stavu, keď sa zo strany veriteľa uprednostňuje

dražba nehnuteľnosti napriek tomu, že primeranejším riešením je uplatnenie omeškaných splátok s
príslušenstvom (úroky, úroky z omeškania, prípadná náhrada škody, náklady na uplatnenie pohľadávky
a náhrada trov). Ak existuje iná miernejšia možnosť uplatnenia pohľadávky než dražobný predaj
nehnuteľnosti, dokonca obydlia, uprednostnenie spôsobu ultima ratio teda ako prvého riešenia už
nadobúda ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd už rozhodol, že v predaji nehnuteľnosti na tzv.

dobrovoľnej dražbe treba vidieť nie prvú, ale poslednú možnosť s prirovnaním ochrany, ktorá sa
poskytuje v súdnej exekúcii.“

27. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2023 vo veci C-598/21 (ktorej konanie
inicioval), podľa ktorého článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice

Rady 93/13 v spojení s článkami 7 a 38 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom
zmysle,žebrániavnútroštátnejprávnejúprave,podľaktorejsúdnepreskúmanienekalejpovahyklauzuly
o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere nezohľadňuje proporcionalitu
možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto klauzuly,
s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia zmluvných povinností zo strany

spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke
trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej klauzuly povedie k tomu, že predajca alebo
dodávateľmôžepristúpiťkvymáhaniusúmdlžnýchnazákladetejtoklauzulypredajomrodinnéhoobydlia
spotrebiteľa v mimosúdnom konaní.
28. K možnému odlišnému právnemu posúdeniu veci žalovaný poskytol stanovisko, v ktorom uviedol,

že zloženie zmluvy z viacerých listín je bežnou zmluvnou praxou, úverová zmluva a obchodné
podmienkybolisúčasťoujednéhocelkuapretozmluvaobsahovalaaobsahujeplatnúdohoduzmluvných
strán o možnosti veriteľa uplatniť právo na zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej
splátky úveru dlžníkmi. Iniciovanie výkonu záložného práva možno vzhľadom na skutkové okolnosti
prejednávanej veci, za súčasného zohľadnenia kritérií formulovaných Súdnym dvorom Európskej únie

v jeho rozhodovacej praxi, označiť za proporcionálne.

29. Zloženie zmluvy z viacerých listín je bežnou zmluvnou praxou, uplatňujúcou sa denne v súkromnom
práve, spotrebiteľské vzťahy nevynímajúc; žiadne zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby bol podpis
zmluvných strán prítomný na každom jednom zmluvnom dojednaní. Dôležité je preukázanie (i)

právneho puta (tzv. inkorporačnej doložky), ktoré jednotlivé komponenty zmluvy spája, a (ii) znalosť
oboch zmluvných strán o všetkých komponentoch zmluvy - nič z daného podľa názoru žalovanej
nemôže byť v tomto spore sporné. Ak by sa napr. presadil výklad o potrebe osobitného podpisu na
každom komponente zmluvy, znamenalo by to vážny dopad na státisíce zmluvných dodávateľsko-
spotrebiteľských vzťahov (počnúc bežnými nákupmi až po dodávky energií do domácnosti), keďže by

stratili platnosť zmluvnými stranami osobitne nepodpísané zmluvné dojednania (napr. v obchodných
podmienkach); v súkromnom práve by tak prestala existovať právna istota o obsahu existujúcich
záväzkov, obsah zmlúv by tak musel obsiahnuť celé obchodné podmienky a akékoľvek iné dojednania,
čo by prehľadnosti právneho úkonu rozhodne neprospelo.

30. V tejto súvislosti poukazujú napr. na § 788 ods. 3 Občianskeho zákonníka - ten totiž dokladuje, že
súkromnoprávna spotrebiteľská (poistná) zmluva sa môže skladať z viacerých komponentov, pričom
podpis nemusí byť na každom jednom z nich; rozhodujúca je vedomosť druhej zmluvnej strany o
všetkých komponentoch a ich obsahu. Aj v zmysle rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ, konkrétnepodľa prvého výroku Rozsudku SDEÚ Home Credit (vo veci C-42/2015, Home Credit Slovakia, a.s.
proti L. R. z X.XX.XXXX) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument, ale všetky jej náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči,

čo je v tomto prípade preukázateľne splnené. Súdny dvor síce dodáva, že vnútroštátne právo môže
zaviesť požiadavku, aby sa podpis nachádzal pri každej jednej náležitosti zmluvy, no žiadna taká
vnútroštátna požiadavka v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje. Súčasťou zmluvy boli
obchodné podmienky, ktoré žalobcovia prevzali.

31. Žalovaný ohľadne právneho puta medzi jednotlivými komponentmi zmluvy poukazuje na existujúcu
rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky i Českej republiky, napr.: rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/326/2014 zo dňa 17.12.2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 1Co/136/2012 zo dňa 25.03.2013, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/412/2012
zo dňa 09.07.2013, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/180/2018 zo dňa
26.03.2019, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/26/2018 zo dňa 22. 08. 2019, rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 8Co/26/2018 zo dňa 22.08.2019, rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 11CoCsp/24/2022 zo dňa 15.03.2023, rozsudok Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 17Co/101/2022 zo dňa 27.09.2023, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/9/2019 zo dňa 27.05.2020, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/46/2023

zo dňa 30.05.2024, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/162/2022 zo
dňa 25.06.2024, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/104/2022 zo dňa
30.01.2024, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 492/2006 zo dňa 15.02.20074,
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 2317/2006 zo dňa 27.03.2008, rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 1102/2008 zo dňa 30.10.2009. Je možné uzavrieť,

že otázku, či zmluva o spotrebiteľskom úvere môže byť tvorená viacerými listinami, právnym putom
previazanými komponentmi, ktoré sú spotrebiteľovi odovzdané pred podpisom zmluvy, a na ktorých sú
všetky zákonné náležitosti takej zmluvy uvedené, alebo nie, už zodpovedali krajské súdy naprieč celým
územím Slovenskej republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky, a napokon i SDEÚ v Rozsudku Home
Credit. Tentonázorunisonopotvrdzujeajodbornáliteratúra,pričomakopríkladuvádzajúveľkýkomentár

k Občianskemu zákonníku, komentár JUDr. Feketeho k Občianskemu zákonníku, článok prof. Eliáša.

32. Sumarizujúc uvedené, žiadna norma spotrebiteľského práva Slovenskej republiky alebo Európskej
únie nevyžaduje, aby spotrebiteľská zmluva bola vyhotovená ako jediný dokument, resp. aby boli
konkrétne ustanovenia zmluvy upravené v tej-ktorej jej súčasti. Žalovaná má za to, že dostatočným

spôsobom preukázala existenciu dohody so žalobcami o možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, pričom skutočnosť, že táto dohoda je uvedená v
obchodných podmienkach (ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a s ktorými sa žalobcovia
pred podpisom zmluvy o úvere oboznámili a podpisom zmluvy s nimi vyjadrili svoj súhlas nemôže mať a
nemá za následok neplatnosť tohto ustanovenia zmluvy. Žalovaná transparentným spôsobom v článku

2 bod 2.2 zmluvy uviedla, že v prípade nesplácania úveru si vyhradzuje právo postupovať spôsobom
bližšie, určito a jasným spôsobom vysvetleným v jej súčasti - obchodných podmienkach.

33. Ochrana spotrebiteľa nemôže byť bezbrehá a pod rúškom právnych predpisov zameraných na
ochranu spotrebiteľa nie je namieste podporovať stav, ktorý možno obrazne označiť za „infláciu podpisu

spotrebiteľa“ (vo význame, že jeho podpis má takmer nulovú hodnotu, lebo hoc s niečím vyjadrí súhlas
svojím podpisom, nie je to pre neho záväzné), pretože v opačnom prípade sa spotrebiteľ degraduje v
podstate na osobu spadajúcu do kategórie osôb nespôsobilých na právne úkony, ktorých prejav vôle
nemá relevantný právny význam.

34.Ajkeďjeochranaspotrebiteľovneoddeliteľnousúčasťousúčasnéhosúkromnéhoprávaapostavenie
spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako
akékoľvek iné právne inštitúty. Považujú za potrebné na tomto mieste doplňujúco uviesť, že uvedené
zmluvné dojednanie nepovažoval za neplatné v tejto konkrétnej veci ani prvoinštančný súd, ani odvolací
súd a dokonca ho za neplatný nepovažuje ani žiadna zo strán sporu - žalobcovia údajnú neplatnosť

predmetného dojednania v priebehu celého doterajšieho konania nenamietali. Ústavný a najvyšší súd
už v minulosti dospeli k záverom, v zmysle ktorých je neakceptovateľné, aby súd v civilnom sporovom
konaní iniciatívne „dotváral“ obsah opravného prostriedku, resp. podľa ktorých vyšetrovací princíp vsporoch s ochranou slabšej strany nemožno vykladať tak, že súd je povinný aktívne vyhľadávať dôkazy
až dovtedy, kým sa mu nepodarí preukázať údajnú dôvodnosť žaloby slabšej strany.

35. K uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí úveru „HypoPôžička“ č. Z. zo dňa 06.08.2010 došlo na základe
žiadosti žalobcov. K uplatneniu inštitútu predčasnej splatnosti žalovaná pristúpila oznámením zo dňa
30.05.2012, a to v nadväznosti na pretrvávajúce nedostatky v platobnej disciplíne žalobcov, ktorí
napokon úver prestali splácať úplne. K formálnemu začatiu výkonu záložného práva potom žalovaná
pristúpila až v októbri 2013. Aj napriek iniciovaniu výkonu záložného práva však žalovaná mala primárne

záujem na obnovení splácania dlhu žalobcov. K takémuto obnoveniu splácania úveru, či ponuke
akéhokoľvek riešenia vzniknutej situácie zo strany žalobcov, neprišlo ani do momentu iniciovania sporu
v januári 2014. Vzhľadom na výšku dlhu žalobcov (v októbri 2013 vo výške 24.691,54 EUR a celkovú
hodnotu zálohu (určenú vo výške 50.100 EUR) je zrejmé, že zabezpečenie úveru záložným právom k
nehnuteľnosti žalobcov bolo primeraným prostriedkom, zohľadňujúcim okrem iného aj akceptovateľné
riziko na strane žalovanej. V tejto súvislosti si dovoľuje žalovaná poukázať i na aktuálny vládny návrh

zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov. Dotknutá právna úprava má ambíciu zaviesť nové podmienky pre zosplatnenie úverov
veriteľmi, so zohľadnením proporcionality možnosti veriteľa požadovať úhradu celej dlžnej sumy úveru
v prípade neplnenia povinnosti spotrebiteľa plniť v dohodnutých splátkach (v dohodnutých termínoch
a výške), berúc na zreteľ kritériá formulované Súdnym dvorom Európskej únie v konaní C-598/21.Z

legislatívneho procesu k danému návrhu zákona je jednak zrejmé to, že žalovaná v čase vyhlásenia
okamžitej splatnosti úveru jednoznačne postupovala zákonom ustanoveným spôsobom, pričom k
sprísňovaniu podmienok pre uplatnenie tohto práva veriteľom dochádza až pod vplyvom judikatúry
Súdneho dvora. Čo je však tiež dôležité zdôrazniť, žalovanou uskutočnené okamžité zosplatnenie úveru
by za daných skutkových okolností, vo vzťahu k ukazovateľom, akými sú napr. výška nezaplatených

splátok k celkovej výške úveru a k dĺžke trvania zmluvy, nebolo možné považovať za neproporcionálne
(resp. nezákonné) dokonca ani podľa navrhovanej sprísnenej právnej úpravy.

36. Pred tým, ako žalovaná žalobcov vyzvala na vrátenie celého zostatku poskytnutého úveru, boli
títo v omeškaní s úhradou spolu šiestich splátok (splatné dňa 20.12.2011, 20.01.2012, 20.02.2012,

20.03.2012, 20.04.2012 a 20.05.2012) v celkovej výške 611,40 EUR. V rámci proklientskeho prístupu
banky však prišlo k využitiu oprávnenia podľa § 565 OZ až dňa 30.05.2012, a to pre neuhradenie splátky
splatnej dňa 20.02.2012. Pohľadávka vo výške 10.359,05 EUR, ktorá je uvedená vo vyhlásení okamžitej
splatnosti úveru, pozostávala ku dňu 30.05.2012 z týchto položiek - istina vo výške 9.785,24 EUR, úrok
vo výške 394,53 EUR a poplatky vo výške 179,28 EUR.

37. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku,
konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovaného podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný
dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné. Svoje rozhodnutie odôvodňuje nasledovne.

38. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu a z dôvodov, z ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať (§ 379, § 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd posúdil
relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, najmä v kontexte namietaných nesprávnych skutkových

zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

39. V kontexte uplatnených odvolacích dôvodov vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že skutkový
stav veci zisťuje súd na základe tvrdení sporových strán a výsledkov vykonaného dokazovania. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia

dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony aobsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje

svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

40. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010).

41. Odvolací súd z dôvodu efektivity odvolacieho konania upriamil svoju pozornosť prednostne vo
vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany súdu

prvej inštancie, keďže jeho prieskum subsumuje posúdenie procesnej prípustnosti žaloby i namietané
spočívanie premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka. Uvedená problematika je predmetom
ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací súd poukazuje na jeho
relevantnú judikatúru a aprobuje prijaté právne závery, ktoré sú kľúčové pre rozhodnutie vo veci samej.

42. Ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je vyjadrená predovšetkým
publikáciou rozhodnutí v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté

v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017).

43. V súvislosti s odvolacou argumentáciou, že žaloba je neprípustná pre rozpor s hmotným právom,
odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, považuje podanú žalobu za prípustnú v súlade s

ustanovením § 137 písm. c) CSP. Naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení je
pritom daný, poukazujúc v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/169/2021 z 26.10.2022, zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 6/2023. Najvyšší súd aplikáciou základných zásad právneho poriadku nazeral
na vec cez prizmu povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva tak, že určovací výrok v znení,

že sporné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, je spôsobilým podkladom pre výmaz
predmetného záložného práva z katastra nehnuteľností aj proti vôli záložného veriteľa. V konkrétnom
záložno-právnom vzťahu, pri konkurencii práv záložného veriteľa ako nositeľa práva, ktorému patrí
pohľadávka zabezpečená zálohom na jednej strane, a záložcu ako nositeľa povinnosti z premlčaného
záložného práva na strane druhej, dovolací súd uprednostnil dispozičné právo (ius disponendi) záložcu

nakladať s predmetom svojho vlastníctva. Ak totiž záložné právo nie je možné realizovať, pretože bolo
premlčané a záložca dôvodne vzniesol námietku premlčania, neexistuje žiadny dôvod na to, aby bola
vec v príslušnom registri zaťažená nevykonateľnou ťarchou. Sumarizujúc uvedené dospel dovolací súd
k záveru, že by bolo v rozpore s princípom všeobecnej spravodlivosti, ak iba v dôsledku absencie právnej
úpravy ohľadom právnych následkov premlčania výkonu záložného práva bolo znemožnené žalobcom

(záložcom) ako vlastníkom sporných nehnuteľností realizovať v plnom rozsahu výkon dispozičných
oprávnení súvisiacich s ich vlastníckym právom, garantovaných čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4
Ústavy. Otázkou premlčania záložného práva sa odvolací súd bude podrobnejšie zaoberať v ďalšom
texte, na tomto mieste len poukázal na judikatúru najvyššieho súdu, ktorá sa týka otázky prípustnosti
určovacej žaloby. S ohľadom na citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považoval

odvolací súd námietky žalovaného v nastolenom kontexte za neopodstatnené. Hoc by právo záložného
veriteľa uplynutím premlčacej doby nezaniklo, stalo by sa nevykonateľnou ťarchou, ktorá by nedôvodne
obmedzovala dispozičné právo žalobcov vo vzťahu k ich nehnuteľnostiam. Rozsudok súdu v predmetnej
veci by bol spôsobilý upraviť pomery medzi procesnými stranami, keďže by bol spôsobilým podkladom
pre výmaz záložného práva z evidencie katastra nehnuteľností.

44. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel,. pričom z odôvodnenia rozhodnutia
je zrejmý prijatý právny záver o premlčaní zabezpečenej pohľadávky ako hlavného záväzku dlžníkov,
vystupujúcich v tomto konaní na strane žalobcov. Vzhľadom na to, že záložné právo ako zabezpečovacíinštitút má vo vzťahu k hlavnému záväzku dlžníka akcesorickú povahu, dospel súd prvej inštancie
k záveru, že ak námietka premlčania vznesená zo strany žalobcov neumožňuje priznať žalovanému
pohľadávku z úverovej zmluvy, je nemysliteľné a odporujúce základným zásadám logiky uspokojiť tú istú

pohľadávku formou realizácie výkonu záložného práva. Opačný výklad vo svojich dôsledkoch popiera
význam inštitútu premlčania neumožňujúceho po dovolaní sa premlčania premlčané právo veriteľovi
priznať. Ak sa záložný dlžník dovolal premlčania záložného práva, záložný veriteľ sa už nemôže domôcť
predaja alebo iného speňaženia zálohu, a teda ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku
speňaženého zálohu a záložné právo nemôže byť spôsobilým právnym prostriedkom pre uspokojenie

zabezpečenej pohľadávky.

45. Podľa § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je
riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného
práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe
podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov,

ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

46. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u
iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde

alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

47. V kontexte uplatnených odvolacích dôvodov sa odvolací súd s právnym záverom súdu prvej
inštancie nemohol bez ďalšej argumentácie stotožniť. Súd prvej inštancie postupoval správne,
ak prejudiciálne skúmal premlčanie hlavného záväzku dlžníka v kontexte aplikácie ustanovenia

§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa záložné práva nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka. Bez relevancie pritom bolo, či žalobcovia vzniesli námietku premlčania
pohľadávky žalovaného. Uvedený právny záver vyplýva z už odkazovaného rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26.10.2022, podľa ktorého s ohľadom na teleologický
výklad ustanovenia § 100 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka ako predpoklad účinného

premlčania záložného práva nie je potrebné vyžadovať vznesenie námietky premlčania zabezpečovanej
pohľadávky, keďže v konkrétnom prípade je významnou iba skutočnosť, či uplynula premlčacia doba
zabezpečovanej pohľadávky, pričom je bez právnej relevancie, či bola záložným dlžníkom vo vzťahu k
zabezpečovanej pohľadávke aj vznesená námietka premlčania.

48. Právnemu záveru súdu prvej inštancie však nemožno nevytknúť, že bez reflektovania rozhodujúcich
skutočností zjednotil beh premlčacej doby vo vzťahu k zabezpečenej pohľadávke i výkonu záložného
práva. Z obsahu preskúmavaného spisu je pritom zrejmé, že žalovaný začal u dražobníka proces
výkonu záložného práva už v roku 2013. V naznačenom kontexte bolo preto nevyhnutné posúdiť,
akým spôsobom ovplyvnilo uplatnenie práva žalovaného u dražobníka beh premlčacej doby pre výkon

záložného práva, diferencovane od behu premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky.

49. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2022,
sp. zn. 5Cdo/64/2020, zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 3/2023. Právo záložného veriteľa na výkon záložného práva sa môže premlčať, a to

vo všeobecnej trojročnej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa mohlo vykonať prvý raz (§ 101 OZ),
teda po márnom uplynutí lehoty splatnosti zabezpečenej pohľadávky. Občiansky zákonník § 112
upravuje spočívanie premlčacej doby, ktorého podstata spočíva v tom, že okamihom, kedy nastala
právna skutočnosť, premlčacia doba prestáva plynúť a po odpadnutí zákonnej prekážky jej plynutia,
pokračuje v plynutí. Inštitútom spočívania premlčacej doby sa zabezpečuje nemožnosť premlčania

práva počas doby, v ktorej sa účastník právneho vzťahu svojho práva domáha na súde alebo na inom
orgáne. Právnym dôvodom spočívania premlčania je uplatnenie práva veriteľom na súde alebo inom
príslušnom orgáne. Zákon pre iný príslušný orgán nestanovuje žiadne podmienky. Pre zabezpečenie
cieľa, ktorý inštitút spočívania má zabezpečiť, musí ísť o orgán, ktorý je kompetentný uplatnené
právo zrealizovať, či už vydaním exekučného titulu, vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu

alebo speňažením zálohu na dobrovoľnej dražbe. Dražobník je pritom subjekt, ktorému zákon zveruje
oprávnenie zrealizovať právo záložného veriteľa na výkon záložného práva, ktorým je zabezpečená
pohľadávka záložného veriteľa, preto ho možno považovať za iný príslušný orgán v zmysle § 112 OZ. V
nadväznosti na uvedené potom začatie dražobného konania spôsobuje, že premlčacia doba vo vzťahuk záložnému právu neplynie. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že to neplatí vo vzťahu k pohľadávke
záložnýmprávomzabezpečenej.Vovzťahuknejpremlčaciadobaplynie,pretožejejspočívanievzmysle
§ 112 OZ môže nastať iba v prípade jej uplatnenia na súde, resp. v rozhodcovskom konaní, pretože

iba tieto orgány majú kompetenciu uložiť povinnosť povinnej osobe pohľadávku zaplatiť veriteľovi, teda
zabezpečiť exekučný titul, ktorý môže oprávnený vykonať v exekúcii.

50. V danom prípade záložný veriteľ výkon záložného práva uplatnil na dobrovoľnej dražbe u dražobníka
v roku 2013. V dôsledku neodkladného opatrenia, ktorým súd nariadil záložnému veriteľovi zdržať sa

výkonu záložného práva až do právoplatnosti skončenia konania vo veci samej, dražobník upustil od
vykonania dražby podľa § 19 ods. 1 písm. h) zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách.
K realizácii dražby teda nedošlo v dôsledku zásahu súdu autoritatívnym rozhodnutím, ktoré záložný
veriteľ iba rešpektoval. Z uvedeného potom vyplýva, že zákaz výkonu záložného práva uložený
neodkladným opatrením nemožno vykladať na ťarchu záložného veriteľa v tom zmysle, že tento „riadne
nepokračoval“ (§ 112 OZ) v začatom dražobnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 5Cdo/64/2020, zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2023).

51. Súd prvej inštancie konštatoval, že zabezpečená pohľadávka veriteľa je premlčaná, čo v zmysle
ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje prvý nevyhnutný predpoklad na úvahu o

premlčaní záložného práva. Na premlčanie jeho výkonu je však rozhodujúce, že žalovaný začal konanie
u dražobníka ako príslušného orgánu, preto v súlade s ustanovením § 112 Občianskeho zákonníka
spočinul beh plynutia premlčacej doby vo vzťahu k výkonu záložného práva. Od ďalšieho dražobného
procesu žalovaný musel upustiť v dôsledku sledu súdnych rozhodnutí o uložení povinnosti zdržať sa
výkonu záložného práva až do právoplatnosti skončenia konania vo veci samej. Relevantné súdne

rozhodnutia však boli zrušené v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku a vec nateraz nie je
stále právoplatne skončená. K realizácii dražby teda nedošlo v dôsledku zásahu súdu autoritatívnym
rozhodnutím, ktoré záložný veriteľ iba rešpektoval. Z uvedeného potom vyplýva, že zákaz výkonu
záložného práva nemožno vykladať na ťarchu záložného veriteľa v tom zmysle, že tento „riadne
nepokračoval“(§112OZ)vzačatomdražobnomkonaní.Odzačatiakonaniaudražobníkapretodoposiaľ

premlčacia doba spočívala. Vykonaným dokazovaním pritom bolo preukázané, že žalovaný vyhlásil
splatnosť úveru listom z 30.05.2012 a týmto dňom sa podľa názoru súdu prvej inštancie stala splatná
celá pohľadávka a premlčacia doba uplynula 30.05.2015. Ak teda žalovaný uplatnil svoje záložné právo
u dražobníka v roku 2013, premlčacia doba v danom prípade neuplynula. Za daného stavu je preto
nevyhnutné vysloviť, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v otázke premlčania.

52. Odvolací súd po zhodnotení právneho názoru súdu prvej inštancie, po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo, však dospel k inému právnemu posúdeniu, čo do
dôvodnosti žaloby a vyzval sporové strany, aby sa k nemu vyjadrili, túto možnosť využil iba žalovaný.

53. Iné právne posúdenie vo vzťahu k podanej žalobe odvolací súd založil na nasledovných
argumentoch. V danej právnej veci žalobcovia a žalovaný dňa 06.08.2010 uzavreli zmluvu o poskytnutí
úveru „HypoPôžička“, č. Z. na základe ktorej bol žalobcom poskytnutý úver vo výške 10 332 eur.
Žalobcovia sa poskytnutý úver zaviazali splácať v pravidelných 168 mesačných splátkach, pričom výška
mesačnej anuitnej splátky bola vo výške 101,90 eur. Dátum prvej splátky bol určený na deň 20.09.2010

a poslednej splátky na deň 20.08.2024. Listom zo dňa 30.05.2012 žalovaný vyhlásil splatnosť úveru,
v ktorom oznámil, že ku dňu 30.05.2012 je výška pohľadávky 10 359,05 eur, ku ktorej treba prirátať
poplatky a zmluvnú pokutu vo výške 391,70 eur a uviedol, že vyplatenie celého úveru musí byť
zrealizované do 30 dní odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Ďalej vo vyhlásení uviedol,
že nezrealizovaním úhrady celého dlhu v stanovenom termíne pristúpi okamžite k realizácii záložného

práva. Suma neuhradených splátok bola k danému dátumu vo výške 611,40 eur.

54. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne; inak je neplatný.

55.Podľaust.§39Občianskehozákonníkaneplatnýjeprávnyúkon,ktorýsvojímobsahomaleboúčelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.56. Podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa
má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15

dní na uplatnenie tohto práva.

57. Podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o
zaplateniecelejpohľadávkyprenesplnenieniektorejsplátky,lenaktobolodohodnutéalebovrozhodnutí
určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

58. Ak veriteľ využije svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka,
vyhlásenie predčasnej splatnosti má významné právne následky. Ustanovenie § 565 Občianskeho
zákonníka je zaradené do ôsmej časti prvej hlavy šiesteho oddielu tohto právneho predpisu
upravujúceho zánik záväzkov. Žalovaný oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 565 Občianskeho
zákonníka využil, čím spôsobil zánik povinnosti žalobcov splácať poskytnutý úver v dohodnutých

splátkach. Vzhľadom na to, že medzi žalobcami a žalovaným bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva
o úvere, je potrebné v tomto prípade na posúdenie platnosti jednorazového predčasného zosplatnenia
celého dlhu zohľadniť špeciálnu právnu úpravu vo vzťahu k ust. § 565 Občianskeho zákonníka
obsiahnutú v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Z dikcie predmetného ustanovenia vyplýva,
že ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže veriteľ využiť

právo podľa ust. § 565 najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako 15 dní. V tomto smere možno
poukázať na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove (napr. 18CoCsp/25/2023, 7CoCsp/14/2021,
2CoCsp/9/2024), podľa ktorej, ak Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 9 hovorí o tom, že veriteľ
môže pristúpiť k využitiu práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí 3 mesiacov

od omeškania so zaplatením splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní „musí ísť vždy o konkrétnu
splátku, keďže len v takomto prípade je možné posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená minimálna
lehota 3 mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľom.“ Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd
konštatuje, že Vyhlásenie splatnosti úveru z 30.05.2012 je potrebné považovať pre jeho neurčitosť za
neplatný právny úkon v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

59. Žalovaný pristúpil k zosplatneniu spotrebiteľského úveru ku dňu 30.05.2012, pričom žiadal splatenie
zostatku úveru spolu s príslušenstvom, ktorý k tomuto dňu predstavoval sumu vo výške 10 359,05 eur,
ku ktorej bolo treba pripočítať poplatky a zmluvnú pokutu vo výške 391,70 eur. Vyhlásenie splatnosti
úveru však neobsahuje uvedenie omeškanej splátky, pre ktorú žalovaný pristúpil k využitiu práva podľa

ust. § 565 v spojení s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Túto splátku špecifikoval až na
výzvu odvolacieho súdu, ale v texte Vyhlásenia splatnosti úveru sa takáto špecifikácia nenachádza a
následnédodatočnéšpecifikovanieužnemáspätnývplyvnaobsahovústránkuprávnehoúkonu.Vtomto
smere odvolací súd uvádza, že nešpecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna
splatnosť úveru spôsobuje neurčitosť takéhoto úkonu, keďže bez tejto špecifikácie nemožno posúdiť, či

došlo k splneniu podmienky stanovenej v ust. § 53 ods. 9, ktorá umožňuje využitie práva podľa ust. §
565 Občianskeho zákonníka. Neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú žalobca jednorazovo predčasne
zosplatnil celý dlh, vyplývajúci z úveru, spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto jednostranného právneho
úkonu pre jeho neurčitosť. V zmysle uvedeného má odvolací súd za to, že v dôsledku absolútnej
neplatnosti právneho úkonu nedošlo k zosplatneniu celého dlhu, záväzkový vzťah s dohodnutými

splátkami naďalej trval a pohľadávka žalovaného nebola vo výške, akú uviedol v Oznámení o začatí
realizácie záložného práva z 23.10.2013, keďže v danom čase ešte neboli splatné všetky splátky.
Právnym následkom neplatnosti tohto jednostranného právneho úkonu bola nespôsobilosť pohľadávky
žalovaného na realizáciu záložného práva.

60. Argumentácia žalovaného, čo do iného právneho posúdenia, sa rozsiahlo venovala zákonnosti
inkorporačnejdoložkyvtextezmluvyoposkytnutíúveruosubsidiárnompoužitíObchodnýchpodmienok.
Odvolacísúdnespochybňuje,žeobsahzmluvynemusíbyťuvedenývjedinomdokumente,tátonámietka
ani nebola predmetom konania. Zásadnejšou je otázka samotného výkonu záložného práva a jeho
ne/súladnosť s právom Európskej únie vo svetle najnovšej judikatúry Súdneho dvora. Sám žalovaný

vo svojom stanovisku uznáva, že pod vplyvom európskej judikatúry sa sprísňuje ochrana spotrebiteľa,
čo všeobecné súdy členských štátov Únie musia vo svojej rozhodovacej činnosti reflektovať. Odvolací
súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2023 vo veci C-598/21 (ktorej konanie inicioval),
podľa ktorého článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady93/13 v spojení s článkami 7 a 38 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom
zmysle,žebrániavnútroštátnejprávnejúprave,podľaktorejsúdnepreskúmanienekalejpovahyklauzuly
o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere nezohľadňuje proporcionalitu

možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto klauzuly,
s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou nesplnenia zmluvných povinností zo strany
spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke
trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej klauzuly povedie k tomu, že predajca
alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na základe tejto klauzuly predajom rodinného

obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní. Ak vezmeme do úvahy otázku proporcionality nesplnených
záväzkov dlžníkov k právnemu následku, ktorým môže byť (ako je to aj v tomto prípade) až strata obydlia
ako chráneného inštitútu, tak v čase vyhlásenia splatnosti úveru boli žalobcovia v omeškaní so splátkami
v celkovej výške 611,40 eur k hodnote založenej nehnuteľnosti 50 100 eur, čo sa odvolaciemu súdu
nejaví proporcionálne a právna úprava, ktorá takýto postup žalovaného umožňovala, je v rozpore s
právom Európskej únie. Vo vyhlásení splatnosti úveru síce žalovaný uviedol, že ak nedôjde k úhrade

celého úveru, okamžite pristúpi k realizácii záložného práva, napriek tomu k tejto realizácii pristúpil až
po takmer roku a pol, kedy dlžná suma spolu s príslušenstvom len samotným plynutím času narástla do
výšky 24 691,54 eur, čo sa odvolaciemu súdu, napriek tvrdeniam žalovaného, nejaví ako proklientsky
prístup. Odvolací súd opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej takýto
výkon záložného práva je na samej hranici ústavnoprávnej udržateľnosti.

61. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

62. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešní boli žalobcovia, ktorým

vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia boli v odvolacom konaní pasívni, k odvolaniu
sa nevyjadrili, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnili, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP

o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

63. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá
vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo ináako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená

vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).