Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/103/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3720202952
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3720202952.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B., narodeného XX.XX.XXXX,
bytom C., C. XXXX/XX, proti žalovanej: D. B., narodenej XX.XX.XXXX, bytom C., E. A. XXXX/XX, v
konaní o zaplatenie 4.674,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 18. júla 2024, č. k. PB-13C/48/2020-232 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti – vo vyhovujúcom výroku I. a v súvisiacom výroku
o trovách konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 407,80 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
407,80 eur od 13.01.2021 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo
zvyšku zamietol a výrokom III. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovaná
má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,56 %, ktorú náhradu trov konania je
žalobca povinný zaplatiť žalovanej do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov, ktoré po
právoplatnosti rozsudku vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 08.11.2020
domáhal zaplatenia sumy 2.242,05 eur vrátane úrokov z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od
09.11.2018 až do zaplatenia, zároveň sa domáhal zaplatenia polovice z každej mesačnej splátky úveru
na obnovu viažuceho sa k bytu počnúc novembrovou splátkou v roku 2018 až do termínu poslednej
splátky, t.j. do 20.06.2028. Dôvodil, že dňa 09.11.2018 nadobudol právoplatnosť rozsudok v konaní pod
sp.zn. 4C/395/2015 - 59 o zrušenie práva spoločného nájmu manželov k družstevnému bytu, ktorým

súd okrem iného zrušil právo spoločného nájmu strán sporu k dvojizbovému družstevnému bytu č. XX,
nachádzajúcemu sa vo vchode F. 21 obytného domu č. XXXX na ulici C. v C. a určil, že nájomcom
bytu a členom družstva bude naďalej žalobca a tak po právoplatnosti uvedeného rozhodnutia je len on
nositeľom práv a povinností prislúchajúcich k nájmu predmetného bytu. Uviedol, že na súde prebieha
aj konanie o zrušenie a vyporiadanie BSM po rozvode manželstva a to pod sp. zn. 8C/402/2015. Žiada
v tomto konaní zaplatiť 1 povinných platieb na udržanie nájmu k družstevnému bytu rozvedených
manželov s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 09.11.2018 až do zaplatenia, ktoré nutné položky

na udržanie nájmu po rozvode manželstva, t. j. od 01/2013 do 10/2018 vyčíslil na sumu 4.484,09 eur a z
toho 1 vo výške 2.242,05 eur žiada zaplatiť od žalovanej, keďže povinnosti platieb spojených s nájmom
po rozvode manželstva znášal výlučne on. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 20.01.2021 uviedla, že
nárok ako celok neuznáva, žiada žalobu zamietnuť. V predmetnom byte nebýva od júna 2012, a pretosa nemôže a tiež aj sa odmieta podieľať na platbách položiek na udržanie nájmu, nakoľko ona osobne
nevyužíva služby s bytom spojené. Pokiaľ ide o úver na obnovu viažuci sa k bytu, zateplenie vonkajšej
fasády, strechy a výmena okien v byte, a výmena okien a dverí v spoločných priestoroch, ktorá bola

realizovaná v roku 2008, táto prispela k tomu, že náklady na teplo sú oveľa nižšie, čo prináša úžitok len
užívateľovi bytu, ktorým bol a je žalobca.

3. Žalobou (ďalšou v poradí) doručenou súdu prvej inštancie dňa 09.11.2021, vedenou prvotne pod sp.
zn. 7C/65/2021 sa žalobca domáhal zaplatenia polovice ním uhradených povinných platieb viažucich sa

k nájmu družstevnému bytu aktuálne už rozvedených manželov (strán sporu) s úrokmi z omeškania a
polovice nesplateného úveru na obnovu viažucemu sa k nájmu predmetného byt s úrokmi z omeškania.
Nad rámec žalovanej sumy 2.242,05 eur v prvotnom pôvodnom konaní pod sp. zn. 13C/48/2020, žiadal
zaplatenieskutočnýchnákladovnabytod01/2013do10/2018eštevsume679,72eur,t.j.celkovožiadal
zaplatiť ako polovicu skutočných nákladov na byt v rozhodnom období (do doby zrušenia spoločného
nájmubytu)sumu2.921,77eur. Tiežvžalobevyčíslilajpožadovanúsumuzanesplatenýúvernaobnovu

a to vo výške 1.752,76 eur spolu s úrokmi z omeškania z oboch žalovaných súm. Zároveň žiadal o
spojenie uvedených dvoch konaní. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 02.02.2022 (k v poradí druhej
žalobe) uviedla, že žalobca platí náklady za užívanie bytu od roku 2013 len za jednu osobu, teda výlučne
za seba, predmetný byt využíva len on sám, ona kľúče od predmetného bytu nemá od 08.03.2013, kedy
byt vykradli, musela sa vymeniť zámka a žalobca jej odmietol dať nové kľúče, taktiež si z bytu nemohla

vziať svoje osobné veci, i keď jej bola súdom uložená povinnosť vypratať byt. Vzniesla aj námietku
premlčania všetkých uplatnených nárokov. Uznesením zo dňa 18.01.2022, č. k. 13C/48/2020 - 71 súd
prvej inštancie spojil na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp.
zn. 13C/48/2020 a 7C/65/2021, ktoré sú naďalej vedené pod sp. zn. 13C/48/2020.

4. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozhodnutím a to rozsudkom zo dňa 19.08.2022, č. k.
13C/48/2020-136 výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 458,37 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 458,37 eur od 13.01.2021 do zaplatenia, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. priznal žalovanej nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 79,40 %. V dôsledku podaných odvolaní stranami

sporu, odvolací súd uznesením pod č.k. 27Co/7/2023-211 zo dňa 27.02.2024 (právoplatným dňa
29.04.2024) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, a to: v zamietajúcej časti (výrok
II.) potvrdil, vo vyhovujúcej časti (výrok I.) a v súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) zrušil
a v týchto častiach vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení
veci súd prvej inštancie postupoval v intenciách odvolacieho súdu, zaoberajúc sa iba zostávajúcou

časťou žalobného nároku, t.j. časťou o zaplatenie sumy 458,37 eur a vo veci nariadil pojednávanie
dňa 18.06.2024. Žalobca na nariadenom pojednávaní zotrval na podanej žalobe, pričom k nákladom,
ktoré by sa uhrádzali aj v prípade, ak by byt nikto neužíval uviedol, že sú stanovené v prílohách
k vyúčtovaniu za rok 2018. Zároveň žiadal posunúť úrokovú sadzbu k aktuálnemu dátumu rozsudku
odvolacieho súdu. Žalovaná na nariadenom pojednávaní v rámci svojej procesnej obrany opätovne

(ako na predchádzajúcich skorších konaných pojednávaniach) trvala na argumentácií, že v byte od
15.06.2013 nebýva, preto nevzhliada dôvod uhrádzať predmetné náklady. Súd prvej inštancie vo svetle
ust. § 454, § 700 ods. 1, 3, § 701 ods. 1, § 705 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 255 ods.2, § 262
ods.1 a 2 CSP posúdiac zistené skutočnosti dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti zostávajúcej
časti žalobného nároku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie

vychádzajúc z ust. § 700 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka sa zaoberal v zmysle žalobcom uplatneného
nárokového plnenia na zaplatenie polovice ním uhrádzaných skutočných nákladov na byt od 01/2013
do 10/2018 nákladmi spojenými s nájmom s užívaním bytu. Z právneho hľadiska podľa jeho názoru
je situácia taká, že náklady spojené s nájmom bytu po rozvode manželstva (pokiaľ samozrejme ide o
spoločný nájom, ako tomu bolo i v okolnostiach posudzovanej veci) sú povinní v zásade platiť obaja

bývalí manželia v rovnakom pomere. Osobitne samozrejme je potrebné v prípade (ak byt reálne užíva
len jeden z nájomcov z hľadiska ich povinnosti podieľať sa rovnako na nákladoch) diferencovať medzi
platbami, ktoré vznikajú priamo pri užívaní nehnuteľnosti ako voda, elektrina, plyn, teda energie,
ktoré sa spotrebujú užívaním toho z bývalých manželov, ktorý byt užíva od tých, ktoré by sa platili
aj v prípade, ak by sa nehnuteľnosť neužívala, napríklad vykurovanie spoločných priestorov, odvoz

odpadu, upratovanie spoločných priestorov, elektrina a voda v spoločných priestoroch, výťahy, revízie,
ktoré musia platiť nájomcovia spoločne. Ak by platby vo vzťahu k nákladom, ktoré by sa platili aj v
prípade, ak by sa nehnuteľnosť neužívala, platil len jeden z bývalých manželov, napriek tomu, že
by mali platiť obaja spoločne, môže si ten z bývalých manželov, ktorý tieto náklady hradí, uplatňovaťzo strany druhého z bývalých manželov zaplatenie ich polovice, a to či už ako samostatný nárok
v osobitnom občianskoprávnom konaní, alebo v rámci konania o vyporiadanie BSM, keďže na strane
bývalého manžela, ktorý sa na takýchto platbách v období po rozvode manželstva, avšak počas trvania

spoločného nájmu bytu nepodieľa, ide o vznik bezdôvodného obohatenia na úkor druhého platiaceho
nájomcu tak, ako to má na mysli ust. § 454 Občianskeho zákonníka. Súd mal za to, že za náklady na byt,
ktoré by bolo nutné uhrádzať aj v prípade, ak by tento byt ani jedna sporová strana neužívala (náklady
sú vo vyúčtovaní na rok 2018 určené na 1 osobu), treba považovať nasledovné: daň z nehnuteľnosti,
deratizácia, dozorovanie výťahov, elektrická energia spoločné priestory, elektrická energia výťah, teplo

na ohrev fixná spotrebná zložka a fixná základná zložka, ústredné kúrenie cez PRVN E-ITN základná
zložka (podľa podlahovej výmery bytu), fond opráv, odpočet vodomerov, pevná časť predpisu, poistné
budovy, poplatok za zástupcov vlastníkov, poplatok za správu, upratovacie a čistiace služby a zrážková
voda. Z vyúčtovania zálohových úhrad a nákladov za užívanie bytu za kalendárny rok 2018 vyplynulo, že
na predmetné vyššie uvedené položky bol skutočný náklad za 12 mesiacov vo výške 857,416 eur (daň
z nehnuteľnosti 8,38 eur, deratizácia 1,6383 eur, dozorovanie výťahov 10,5085 eur, elektrická energia

spoločné priestory 1,8650 eur, elektrická energia výťah 16,1869 eur, teplo na ohrev - fixná spotrebná
zložka 33,0063 eur, teplo na ohrev - fixná základná zložka 16,1823 eur, ústredné kúrenie cez PRVN
E-ITN 30.2. - základná zložka 121,2700 eur, fond opráv 356,9753 eur, odpočet vodomerov 1,4411 eur,
pevnáčasťpredpisu266,3200eur,poistnébudovy4,7530eur,poplatokzazástupcovvlastníkov11,4281
eur, poplatok za správu 70,3200 eur, upratovacie a čistiace služby 48,0000 eur a zrážková voda 10,4112

eur), t. j. 978,686 eur, čo je vo výške 81,56 eur mesiac. Vzhľadom k tomu, že žalobcovi bolo možné
priznať nárok na zaplatenie polovice ním uhradených skutočných nákladov za byt len za obdobie od
01.01.2018 - 31.10.2018, mohol od žalovanej požadovať sumu 407,80 eur (t. j. 81,56 eur x 10 mesiacov
= 815,60 eur, z čoho je 1/2 na každú sporovú stranu vo výške 407,80 eur), na ktorej časti je žalovaná
v zmysle § 700 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinná sa podieľať bez ohľadu na to, či predmetný

byt užívala alebo nie, na ktorej zaplatenie ju súd zaviazal. V zvyšnej časti (v časti o zaplatenie sumy
50,57 eur s príslušným úrokom z omeškania) súd žalobu zamietol. Žalobcovi vznikol podľa názoru súdu
nárok aj na úrok z omeškania. V konaní nebolo preukázané, že by pred podaním žaloby žalobca vyzval
žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy, pričom rozsudok súdu o zrušení spoločného nájmu bytu zo
dňa 18.09.2018, č. k. 4C/395/2015 - 59, právoplatný 09.11.2018 nie je možné považovať za takúto

výzvu. Úroky z omeškania potom možno žalobcovi priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do
omeškania a treba vychádzať z toho, že dlžník je povinný uhradiť dlžnú pohľadávku v lehote splatnosti
určenej veriteľom (v tomto prípade žalobcom). Ak veriteľ žalovanú pred podaním žaloby na zaplatenie
požadovanej sumy nevyzval, treba za kvalifikovanú výzvu považovať žalobu; pravdaže, dňom zročnosti
pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň, po doručení

tejto žaloby žalovanej. Súd teda v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. priznal žalobcovi i úrok z omeškania v zákonnej výške, t.j. vo výške 5 % ročne zo
sumy 458,37 eur, odo dňa nasledujúceho po prevzatí žaloby žalovanou, t.j. od 13.01.2021. Vo vzťahu
k žalobcom produkovanému návrhu na zmenu úrokovej sadzby uviedol, že nie je možné túto zmeniť
v zmysle návrhu žalobcu, t. j. aby sa uplatňovala výška v čase vydania rozhodnutia Krajského súdu

v Trenčíne, nakoľko výška úrokovej sadzby sa určuje dňom omeškania, t. j. v tomto prípade ku dňu
13.01.2021, kedy bola vo výške 5 % ročne. Keďže žalobca mal vo veci čiastočný úspech vo výške
8,72 % a žalovaná čiastočný úspech vo výške 91,28 %, súd žalovanej v zmysle § 255 ods. 2 Civilného
sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 82,56 %, ako rozdiel medzi úspechom žalobcu a žalovanej, a o ktorej výške trov

rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná, smerujúc
svoje odvolanie voči vyhovujúcemu výroku I. a súvisiacemu výroku o trovách konania, navrhujúc jeho
zmenu v tejto časti tak, že odvolací súd aj v tomto rozsahu žalobu zamietne a žalobcu zaviaže nahradiť

jej v plnom rozsahu trovy konania, prípadne, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutie vo vyhovujúcej časti považuje za
nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnila dôvod na odvolanie
uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Zároveň posúdiac obsah odvolania namieta nedostatok
dôvodov rozhodnutia vzťahujúcich sa k jeho vyhovujúcej časti, tiež uvádza nové skutočnosti (ktoré pred

súdom prvej inštancie neprodukovala) čo možno subsumovať pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. §
365 ods. 1 písm. b/ resp. d/ a g/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencia inej vady
spôsobilejmaťzanásledokvecnúnesprávnosťrozhodnutia,dotváranieskutkovéhostavutzv.novotami).
V konkrétnostiach uvádza, že namieta akýkoľvek právny dôvod na podieľaní sa na úhradách za byt,ku ktorému síce do 09.11.2018 existovalo právo spoločného nájmu jej a žalobcu, ale v ktorom ona od
15.06.2012 nebýva. Ide o podstatnú skutočnosť, ktorá nebola medzi účastníkmi konania sporná, ktorú
súd prvej inštancie síce zobral do úvahy, ale nesprávne vyhodnotil, že sa má podieľať na nákladoch

na byt v rozsahu tých nákladov, ktoré sú fixné, teda vznikajú a je potrebné ich uhrádzať bez ohľadu
na to, či sa byt užíva alebo nie. Súd prvej inštancie naviac pri aplikácií tohto pravidla nesprávne
posúdil charakter jednotlivých položiek dôvodiac, že sú medzi nimi zaradené také položky, ktoré priamo
súvisia a sú naviazané na reálne využívanie bytu. Namieta nedostatočné skúmania charakteru a povahy
jednotlivých nákladov odôvodňujúc to tým, že z odôvodnenia rozhodnutia nie sú zrejmé úvahy súdu

prvej inštancie, na základe ktorých dospel k záveru, že položky uvedené v bode 28 odôvodnenia
rozhodnutia sú považované za fixné. V konečnom dôsledku opakovane poukazuje na skutočnosť, že
niektoré mesačné zálohové platby sú už nastavené na spotrebu jednej osoby (žalobcu), preto nie je
dôvod, aby sa na nich podieľala aj ona a tým by dostala žalobcu do finančnej výhody. Poukazuje na to,
že z ročného vyúčtovania zálohových úhrad a nákladov za užívanie bytu za kalendárny rok 2018 sa dá
zistiť spôsob rozpočítania jednotlivých nákladov na byt. Súd prvej inštancie mal pri určení toho, či ide

o náklad súvisiaci alebo nesúvisiaci s užívaním bytu vychádzať z prílohy vyúčtovania špecifikovaných
nákladovnadomabyt,vktoromjeuvedenýajspôsobvyúčtovania,očomvodvolacomkonanípredkladá
nové skutkové tvrdenia.

6. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že ho považuje za nedôvodné

a poukazuje na obsah odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj na obsah v tomto odvolacom
konaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie tvrdiac, že súd prvej inštancie po vrátení veci
odstránil zistené nedostatky tak, ako ich uviedol odvolací súd v ním zrušujúcom rozhodnutí a opätovne
rozhodol vo veci za súčasného odôvodnenia rozhodnutia, o čom v konkrétnosti svedčí vytýčené
pojednávanie na súde prvej inštancie ako aj zápisnica a záznamy z tohto pojednávania, ktorého sa obe

sporné strany zúčastnili, pred súdom k sporným veciam vypovedali, žalobca k uvedeným tvrdeniam
doložil potrebné listinné dôkazy, ktoré boli súčasťou aj jeho výpovede a aj záverečnej reči, k čomu sa
až do ukončenia dokazovania súdom, mali možnosť sporné strany vyjadriť sa tak k dokazovaniu a k
právnej stránke veci a predniesť záverečné reči. Žalovaná si však právo záverečnej reči, vyjadrenia sa
k dokazovaniu a k právnej stránke veci neuplatnila a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemala.

Žalobca poukazuje tiež na to, že súd prvej inštancie v bode 13 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vykonal na pojednávaní dokazovanie oboznámením, resp. prečítaním listinných dôkazov predložených
žalobcom a žalovanou a zistil skutkový stav veci. Na pojednávaní konanom dňa 18.07.2024 súd prvej
inštancie vychádzal predovšetkým z listinných dôkazov predložených žalobcom, a to z vyúčtovania
zálohovýchúhradanákladovzaužívaniebytuzakalendárnyrok2018,vktorejčastiježalovanávzmysle

§ 700 ods. 1 OZ povinná sa podieľať bez ohľadu na to, či predmetný byt užívala alebo nie, ako správne
posúdil súd prvej inštancie a vo výsledku zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 407,80 eur a vo zvyšnej
časti (o zaplatenie sumy 50,57 eur s príslušným úrokom z omeškania) žalobu zamietol.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v

spore (žalovaná), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods.
1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v jeho vyhovujúcej

časti (výrok I.) a súvisiacej o trovách konania (výrok III.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a
nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
zostávajúcej – zamietajúcej časti (výrok II.) nepreskúmal, keďže táto suspenzívnym účinkom

odvolania dotknutá nebola.

9. Predmetom konania bolo žalobcom nárokované zaplatenie polovice ním v plnej výške uhradených
skutočných nákladov na byt, ktorého spoločnými nájomcami boli so žalovanou a to za obdobie
od 01/2013 do 10/2018 (do doby zrušenia spoločného nájmu bytu) a to v sume 2.921,77 eur.

Druhým nárokom požadoval z jej strany zaplatenie polovice zostatku nesplateného úveru (od doby
zrušenia spoločného nájmu až do termínu poslednej splátky úveru t.j. do 20.06.2028) viažuceho sa k
dvojizbovému družstevnému bytu č. XX, nachádzajúcemu sa vo vchode F. 21 obytného domu č. XXXXna ulici C. v C. poskytnutého na obnovu bytového domu a bytu vo výške 1.752,76 eur spolu s úrokmi
z omeškania z oboch žalovaných nárokov.

10. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v poradí druhým rozhodnutím- napadnutým v tomto
odvolacom konaní (v poradí prvé rozhodnutie - rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č.k.
13C/48/2020-136 zo dňa 19.08.2022 bolo na základe odvolacej intervencie oboch sporných strán
uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.02.2024, č.k. 27Co/7/2023-211 v jeho odvolaním
napadnutých častiach, v konkrétnosti v zamietajúcej časti (výrok II.) potvrdené a vo vyhovujúcej

časti (výrok I.) a v súvisiacom výroku o trovách konania (výrok III.) zrušené a v týchto častiach
vrátené súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie) postupujúc v intenciách daných mu
odvolacím súdom, vo vzťahu k zostávajúcej časti žalobného nároku vo výške 458,37 eur na zaplatenie
polovice uhradených platieb spojených s nájmom bytu, kvalifikujúc právne tento nárok ako bezdôvodné
obohatenie, žalobe vyhovel v rozsahu sumy 407,80 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 407,80 eur od 13.01.2021 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol (v časti zaplatenia sumy

50,57 eur s príslušným úrokom z omeškania). O trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak,
že žalovaná ako pomerne úspešnejšia, má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
82,56 %.
11. Odvolateľka (žalovaná) posúdiac odvolanie podľa jeho obsahu namieta akýkoľvek právny dôvod na
podieľaní sa na úhradách za byt, ku ktorému síce do 09.11.2018 existovalo právo spoločného nájmu jej a

žalobcu, ale v ktorom ona od 15.06.2012 nebýva, čím uplatňuje dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365
ods.1 písm. h/ CSP (nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie), tiež namieta nesprávne
vyhodnotenie nákladov na byt pokiaľ ide o tie náklady, ktoré vznikajú a je potrebné ich uhrádzať bez
ohľadu na to, či sa byt užíva alebo nie tvrdiac, že medzi jednotlivými vyúčtovanými zálohovými úhradami
a nákladmi za užívanie bytu sú zaradené položky priamo súvisiace s reálnym užívaním bytu, produkujúc

k tomu nové skutkové tvrdenia nad rámec tých, ktoré uvádzala pred súdom prvej inštancie (uplatňujúc
tak dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods.1 g/ CSP dotváranie skutkového stavu tzv. novotami). V
konečnom dôsledku namieta nedostatok dôvodov rozhodnutia ktorú námietku (aj keď ju takto v odvolaní
priamo neformulovala) je možné subsumovať pod odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods.1 písm.
b/, resp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencia inej vady spôsobilej mať za

následok nesprávnosť rozhodnutia).

12. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo

rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil také procesné vady, ktoré by zakladali dôvody
prezrušenierozhodnutiapodľa§389ods.1písm.a/CSPaexistenciužiadnejkonkrétnejvadyspôsobilej
k jej subsumovaniu pod vyššie uvedený odvolací dôvod odvolateľka ani netvrdila.

13. Odvolací súd sa v ďalšom venoval námietke žalovanej o nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozhodnutia (odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, prípadne d/ CSP - porušenie práva
na spravodlivý proces, prípadne existencia inej vady).

14. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak
len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné
aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba
považovať za nepreskúmateľné.

15. V posudzovanej veci odôvodnenie rozhodnutia vzťahujúceho sa k jeho vyhovujúcej časti v
tomto prípade, však rámcovo tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom
konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP,
vysporiadavajúc sa s rozhodujúcou argumentáciou oboch strán sporu, prieskumom nebola zistená

ani jeho vnútorná rozpornosť. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že aj Európsky súd pre
ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom
konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c.Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9.decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č.
303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej
veci aj došlo. Pokiaľ ide o jednotlivé položky v sumáre predstavujúce výšku priznaného plnenia, tak
žalovaná pred súdom prvej inštancie neprodukovala vo vzťahu k ich charakteru (fixné, či pohyblivé)
žiadnu protiargumentáciu (na rozdiel od odvolacieho konania) s ktorou by sa bol mohol (či mal) súd prvej

inštancie v odôvodnení zaoberať.

16. Skutočnosť, že žalovaná sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie,
či dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v napadnutej časti
subjektívne nestotožňuje a považuje ho za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilou založiť

odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z
platnej právnej úpravy.

17. Samotná polemika žalovanej so závermi súdu prvej inštancie, či len prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia, alebo len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu

dotknutých právnych otázok, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia.
18. S poukazom na vyššie uvedené, tak nebolo možné konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu
uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm. d/ CSP (z pohľadu tvrdených
nedostatkov odôvodenia napadnutého rozhodnutia.

19. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo
svetle odvolacích námietok vzťahujúcich sa k možnému naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného
v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (nesprávne právne závery na ktorých je založené rozhodnutie), keď
žalovaná tvrdí, že neexistuje žiaden právny dôvod, pre ktorý by sa mala v polovici na nákladoch za byt

za rozhodné obdobie podieľať.

20. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/
CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne

mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

21. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalovanej vyhodnotil

odvolací súd ako nedôvodnú. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie
sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené dôkazy v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo
správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých založil svoje rozhodnutie
o povinnosti žalovanej ako bývalej manželky žalobcu a spoločnej nájomkyne družstevného bytu č. XX

vo vchode č. XX obytného dobu č. XXXX na ulici C. v C. (od 01/2013 do 10/2018) zaplatiť žalobcovi
polovicu ním uhrádzaných skutočných nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2018
do 31.10.2018 pri existencii zákonného oprávnenia žalobcu ako druhého z bývalých manželov, polovicu
nákladov voči žalovanej si uplatňovať, kvalifikujúc tento nárok správne ako bezdôvodné obohatenie
vzniknuté na strane žalovanej (§ 700 ods. 1 a § 454 Občianskeho zákonníka). Z uvedených dôvodov

preto súd prvej inštancie dôvodne žalobe čo do istiny vo výške 407,80 eur (pozostávajúcej z tzv. fixných
nákladov spojených s nájmom bytu za rozhodné obdobie) s príslušným úrokom z omeškania vyhovel
a vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu vo výške 8,72 % a žalovanej čiastočný úspech vo výške
91,28 % v spore, súd žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,56 %, ako rozdiel
medzi úspechom žalobcu a žalovanej (§ 255 ods.2, § 262 ods.1 CSP). Odvolací súd sa stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozsudku v rozsahu vyššie uvedených záverov a konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach na tieto poukazuje, aby nadbytočne neopakoval pre
strany známe fakty posudzovanej veci spolu so správnou citáciou jednotlivých ustanovení právnychpredpisov ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní
s následkom potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.

22. Nad rámec vyššie uvedeného a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd považuje
za potrebné uviesť nasledovné:

23. Predmetom posudzovania v odvolacom konaní je nárok žalobcu na zaplatenie polovice ním
skutočne uhradených nákladov, ktoré ako tvrdí vznikli v spojitosti s užívaním bytu, ktorého boli strany

sporu počas trvania manželstva spoločnými nájomníkmi a ktoré náklady vznikli a tiež boli žalobcom
hradené (čo v priebehu konania nebolo sporným) v období trvania spoločného nájmu, i keď v čase,
keď žalovaná predmetný byt už neužívala, t.j. v období od 01/2018 do 10/2018 (z hľadiska odvolacieho
konania už len v období priznanom súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v rozsahu tzv.
fixných nákladov). Žalobca samotný, vychádzajúc z obsahu žaloby a tiež jeho vyjadrení v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie, zakladá opodstatnenosť svojho nároku voči žalovanej v tomto

smere na skutočnosti, že ich spoločný nájom k predmetnému bytu v dotknutom období trval a teda
žalovaná ako spolunájomníčka bola povinná sa na týchto platbách v rovnakej miere ako žalobca
podieľať,ktorúpovinnosťsivšakneplnilaatak náklady,ktorévzniklivspojitostisnájmom,tedaužívaním
predmetného bytu v plnom rozsahu hradil za dotknuté obdobie práve žalobca (čo rovnako v konaní
sporným nebolo). Žalovaná zastávala tak pred súdom prvej inštancie ako aj kontinuálne v odvolacom

konaní názor, že neexistuje žiaden právny dôvod, pre ktorý so zreteľom na to, že v dotknutom období
byt neužívala (i keď bola v tom čase v postavení spoločného nájomcu bytu) by sa mala akýmkoľvek
spôsobom na úhradách ktorýchkoľvek nákladov podieľať. S týmto názorom odvolateľky však odvolací
súd nesúhlasí.

24. Podľa § 454 OZ, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

25. Podľa § 700 ods. 1 a 3 OZ, (1) Byt môže byť v spoločnom nájme viacerých osôb. Spoloční
nájomcovia majú rovnaké práva a povinnosti. (3) Pri družstevnom byte môže spoločný nájom vzniknúť
len medzi manželmi.

26. Vychádzajúc z ustanovenia § 700 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že spoloční
nájomcovia družstevného bytu majú rovnaké práva a povinnosti, medzi ktoré jednoznačne patrí aj
povinnosť každého z nájomcov podieľať sa v rovnakej miere na nákladoch spojených s nájmom
(užívaním) toho-ktorého konkrétneho bytu, ktorého sú nájomcami. Z právnych úkonov, týkajúcich sa

spoločného nájmu bytu, sú tak oprávnení a povinní spoloční nájomcovia spoločne a nerozdielne. Z
právneho hľadiska je teda situácia taká, že náklady spojené s nájmom bytu po rozvode manželstva
(pokiaľ samozrejme ide o spoločný nájom, ako tomu bolo i v okolnostiach posudzovanej veci) sú povinní
v zásade platiť obaja bývalí manželia v rovnakom pomere. Osobitne samozrejme je potrebné v prípade,
ak byt reálne užíva len jeden z nájomcov rozlišovať (z hľadiska ich povinnosti podieľať sa rovnako

na nákladoch) medzi platbami, ktoré vznikajú priamo pri užívaní nehnuteľnosti ako spotreba vody,
elektriny, plynu, teda energií, ktoré sa spotrebujú užívaním bytu toho z bývalých manželov, ktorý byt
užíva od tých, ktoré by sa platili aj v prípade, ak by sa nehnuteľnosť neužívala a to napríklad vykurovanie
spoločných priestorov, odvoz odpadu, upratovanie spoločných priestorov, elektrina a voda v spoločných
priestoroch, výťahy, revízie, ktoré musia platiť nájomcovia spoločne. Ak by platby vo vzťahu k nákladom,

ktoré by sa platili aj v prípade, ak by sa nehnuteľnosť neužívala, platil len jeden z bývalých manželov,
napriek tomu, že zákonnú povinnosť platiť majú obaja spoločne, môže si ten z bývalých manželov,
ktorý tieto náklady hradí, uplatňovať zo strany druhého z bývalých manželov zaplatenie ich polovice,
a to či už ako samostatný nárok v osobitnom občianskoprávnom konaní, alebo v rámci konania o
vyporiadanie BSM, keďže na strane bývalého manžela, ktorý sa na takýchto platbách v období po

rozvode manželstva, avšak počas trvania spoločného nájmu bytu nepodieľa, ide o vznik bezdôvodného
obohatenia na úkor druhého platiaceho nájomcu tak, ako to má na mysli ust. § 454 Občianskeho
zákonníka, ktorým spôsobom tiež súd prvej inštancie zostávajúci nárok žalobcu na zaplatenie polovice
ním uhradených nákladov spojených s nájmom predmetného bytu v konkrétnostiach danej veci aj
správne právne kvalifikoval.

27. V konkrétnostiach posudzovanej veci z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva a medzi stranami
nebolo (tiež ani v odvolacom konaní nie je sporným), že strany sporu boli manželia a ich manželstvo
bolo právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 11.04.2012 sp.zn. 11P/33/2012-23 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.11.2012 sp. zn.
19CoP/84/2012-36, ktorý sa stal právoplatným dňa 27.12.2012. Rovnako nebola sporná skutočnosť, že
počas trvania manželstva strán sporu, došlo k uzatvoreniu dohody o odovzdaní a prevzatí 2-izbového

družstevného bytu č. 8, nachádzajúceho sa na 2. poschodí v dome č. XXXX/XX G. H. C. I. C., pričom
im vzniklo ako manželom spoločné členstvo manželov v družstve a právo spoločného užívania bytu (od
01.01.1992 v dôsledku účinnosti novely Občianskeho zákonníka sa zmenilo na právo spoločného nájmu
družstevnéhobytu).Zvykonanéhodokazovaniatiežnespornevyplynulo,žerozsudkomOkresnéhosúdu
Považská Bystrica zo dňa 18.09.2018, č.k. 4C/395/2015-59 bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu

sporovým stranám ako bývalým manželom k 2-izbovému družstevnému bytu č. 20 I. I. F. 21 obytného
domuč.XXXXnauliciC.vC.stým,žesúdurčil,ženájomcombytuačlenomdružstvabudenaďalejA.B.,
v tomto konaní vystupujúci v procesnom postavení žalobcu s tým, že žalovanej bola uložená povinnosť
predmetný byt vypratať v lehote tam uvedenej. Bolo zistené, že na súde prvej inštancie je tiež vedené
konanie pod sp. zn. 8C/402/2015, predmetom ktorého je vyporiadanie BSM po rozvode manželstva
strán sporu, kde do predmetu vyporiadania je tiež zahrnutá hodnota členského podielu bytu, ktorého

boli strany sporu spoločnými nájomcami. Už v priebehu vyššie uvedeného konania, ako aj v priebehu
konania v tejto veci nebolo medzi stranami sporným, že od doby ako sa žalovaná z bytu odsťahovala,
tedavbytenebýva(od15.6.2012)platbysúvisiacesnájmombytuatočiužpreddavkové,aleboskutočné
na základe vyúčtovaní za jednotlivé roky, hradil výlučne žalobca (vyplýva to z predložených výpisov
z účtu žalobcu a z príjmových pokladničných dokladov č.l. 125-135). Z vyúčtovaní zálohových úhrad a

nákladov za užívanie bytu za kalendárne roky 2013 - 2018 predložených žalobcom vyplýva, že v roku
2013 boli celkové skutočné náklady (tzv. fixné, ako aj za spotrebu energií) spojené s užívaním bytu vo
výške 979,65 eur, v roku 2014 vo výške 997,62 eur, v roku 2015 vo výške 1 011,98 eur, v roku 2016 vo
výške 943,74 eur, v roku 2017 vo výške 993,81 eur a v roku 2018 vo výške 1.100,09 eur.

28. Žalovaná v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nespochybňovala správnosť žalobcom
predložených vyúčtovaní ako dôkazu na ktorom tento zakladal svoj nárok, svoju obrannú argumentáciu
voči nároku žalobcu na zaplatenie ich polovice zakladala na tom, že tvrdila absenciu akéhokoľvek
právneho dôvodu zakladajúceho jej povinnosť podieľať sa na úhradách nákladov za byt dôvodiac, že
k tomuto síce do 09.11.2018 existovalo právo spoločného nájmu jej a žalobcu, avšak v tomto ona

od 15.06.2012 nebývala, ktorú obrannú argumentáciu kontinuálne produkuje aj v odvolacom konaní.
Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, spoloční nájomcovia družstevného
bytu majú vychádzajúc z ust. § 700 ods. 1 OZ rovnaké práva a povinnosti, medzi ktoré jednoznačne
patrí aj povinnosť každého z nájomcov podieľať sa v rovnakej miere na nákladoch spojených s
nájmom (užívaním) toho-ktorého konkrétneho bytu, ktorého sú nájomcami. Rozvedení manželia, ktorým

spoločné právo nájmu družstevného bytu v dotknutom období nezaniklo, sú vo vzťahu k tretím osobám
oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne, čo znamená, že aj povinnosť hradiť platby spojené
s užívaním družstevného bytu ťaží až do zániku spoločného nájmu každého z nich a to v rovnakom
pomere. Pokiaľ tieto platby realizuje len jeden z bývalých manželov (spoločných nájomcov),
má voči druhému právo, aby mu uhradil to, čo na neho pripadá, pričom v situácii, ak by byt reálne

užíval v dotknutom období len jeden z nájomcov (bývalých manželov), je potrebné rozlišovať z hľadiska
ich povinnosti podieľať sa v rovnakom rozsahu na nákladoch medzi platbami, ktoré priamo vznikajú
s užívaním nehnuteľnosti (voda, elektrina, plyn, teplo a ďalšie) od tých, ktoré by sa platili aj v prípade,
ak by sa nehnuteľnosť neužívala vôbec (napr. poplatky za vykurovanie spoločných priestorov, výťahy,
revízie, odvoz odpadu a ďalšie), teda platbami, na ktorých sa musia obaja (bývalí) manželia z titulu

spoločného nájmu spoločne v rovnakej miere podieľať. Súd prvej inštancie postupoval v okolnostiach
danej veci teda správne (vychádzajúc z nesporného zisteného skutkového zistenia spočívajúceho
v tom, že v období 01/2018 - 10/2018 kedy žalovaná síce v byte nebývala, avšak spoločný nájom
so žalobcom k dotknutému bytu naďalej trval pričom všetky platby súvisiace s nájmom predmetného
bytu, preddavkové aj skutočné v zmysle predložených vyúčtovaní hradil výlučne žalobca), keď nárok

žalobcu právne posúdil podľa ust. § 454 OZ v spojení s § 700 ods.1 a 3 OZ, pretože táto právna úprava
obsahu žalovaného nároku aj skutočne zodpovedá. V dotknutom období, ktorého sa dotýka prisúdený
nárok (01/2018-10/2018) totiž nebolo sporným a vyplýva to tiež z podkladov obsiahnutých v spisovom
materiáli, že strany sporu boli spoločnými nájomcami dotknutého bytu a tiež, že všetky náklady za jeho
užívanie (okrem spotreby energií, tiež náklady tzv. fixné, teda také, ktoré by bolo povinnosťou oboch

nájomcov platiť bez ohľadu na to, ktorý z nich byt v tom čase reálne užíval) hradil reálne žalobca, čo
odvolateľka ani nespochybňovala a tak súd prvej inštancie správne vyhodnotil z hľadiska právneho
posúdenia, že bola na jej strane zákonná povinnosť sa na týchto v danom období v rozsahu jednej
polovice podieľať a pokiaľ tak neurobila a tieto náklady znášal výlučne žalobca, vzniklo na jeho straneprávo titulom vydania bezdôvodného obohatenia zaplatenie ich polovice od nej požadovať. Neobstojí
teda jej odvolacia argumentácia, že neexistuje právny dôvod, pre ktorý by mala takúto povinnosť
znášať, keď je zjavné, že súd prvej inštancie vychádzajúc zo žalobcom predložených vyúčtovaní za

rozhodné obdobie (ktoré žalovaná pred súdom prvej inštancie nerozporovala a ona sama žiadne odlišné
dôkazy neprodukovala) zohľadnil pri svojom rozhodovaní tiež skutočnosť, že žalovaná o.i. aj v roku
2018 (až do zániku spoločného nájmu k bytu) tento reálne neobývala (užíval ho výlučne žalobca), čo
premietol do toho, že nezaviazal žalovanú k úhrade polovice žalobcom zaplatených náhrad za užívanie
bytu spočívajúcich aj v nákladoch za spotrebované energie (voda, plyn, elektrika), ale len na polovicu

tých nákladov, ktoré svojim charakterom vyhodnotil ako tzv. fixné, teda také, ktoré by nájomcovia boli
povinní platiť spoločne aj v situácii, ak by žiaden z nich byt reálne neužíval, pričom v limitoch zákonnej
koncentrácie konania (t.j. do doby vyhlásenia dokazovania za skončené a následného rozhodnutia súdu
prvej inštancie) žalovaná neprodukovala žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by z hľadiska ich charakteru
žiadala z množiny tzv. fixných nákladov ich jednotlivé položky diskvalifikovať (samozrejme tým ani
neuvádzajúc dôvody, či dôkazy opodstatňujúce ich odlišnú kvalifikáciu).

29. Preto pokiaľ žalovaná vo vzťahu k vyúčtovaným zálohovým úhradám a nákladom spojeným
s užívaním predmetného bytu za kalendárny rok 2018 v odvolacom konaní namietala, že súd prvej
inštancie mal vychádzať z iných podkladov, označujúc tie, ktoré tvorili základ zisteného skutkového
stavu za nesprávne, tak ide o tzv. novoty v odvolacom konaní, prípustnosť ktorých z hľadiska ust. §

366 CSP nepreukázala (dokonca ani netvrdila), čím sú diskvalifikované z toho, aby boli podrobené
odvolaciemu prieskumu. Keďže tieto jej tvrdenia neboli pred súdom prvej inštancie produkované za
súčasného ich preukázania relevantnými dôkazmi, súd prvej inštancie postupoval správne, keď vykonal
dokazovanie tými listinami, ktoré boli do jeho rozhodnutia predložené (ich obsah bol oboznámený
a žalovaná ani opak netvrdí), z ich obsahu vychádzal a tieto z hľadiska skutkových zistení aj tvorili

základ jeho rozhodnutia. V bode 28/ a 29/ odôvodnenia svojho rozhodnutia súd prvej inštancie zreteľne
špecifikoval náklady za byt, ktoré by bolo nutné uhrádzať aj v prípade, ak by tento byt ani jedna sporová
strana neužívala (v konkrétnosti ide o daň z nehnuteľnosti, deratizácia, dozorovanie výťahov, elektrická
energia spoločné priestory, elektrická energia výťah, teplo na ohrev fixná zložka a fixná základná zložka,
ústredné kúrenie cez PRVN E-ITN základná zložka podľa podlahovej výmery bytu, fond opráv, odpočet

vodomerov, pevná časť predpisu, poistné budovy, poplatok za zástupcov vlastníkov, poplatok za správu,
upratovacie a čistiace služby a zrážková voda, pričom vo vzťahu k týmto položkám žalovaná pred súdom
prvej inštancie neprodukovala žiadne konkrétne námietky s požiadavkou ktorúkoľvek z týchto položiek
z množiny tzv. fixných nákladov diskvalifikovať. Súdu prvej inštancie za tohto stavu preto nemožno
vytknúť, keď pri sumárnom výpočte prisúdenej sumy vychádzal z listiny SBD Púchov označenej ako

vyúčtovanie zálohových úhrad a nákladov za užívanie bytu za kalendárny rok 2018 z ktorej vyplynulo,
že za vyššie uvedené položky bol skutočný náklad za 12 mesiacov vo výške 857,416 eur, v konkrétnosti
za daň z nehnuteľnosti 8,3800 eur, deratizácia 1,6383 eur, dozorovanie výťahov 10,5085 eur, elektrická
energia spoločné priestory 1,8650 eur, elektrická energia výťah 16,1869 eur, teplo na ohrev - fixná
spotrebná zložka 33,0063 eur, teplo na ohrev - fixná základná zložka 16,1823 eur, ústredné kúrenie cez

PRVN E-ITN 30.2. - základná zložka 121,2700 eur, fond opráv 356,9753 eur, odpočet vodomerov 1,4411
eur, pevná časť predpisu 266,3200 eur, poistné budovy 4,7530 eur, poplatok za zástupcov vlastníkov
11,4281 eur, poplatok za správu 70,3200 eur, upratovacie a čistiace služby 48,0000 eur a zrážková voda
10,4112 eur), čo vo výsledku predstavuje sumu 978,686 eur (81,56 eur á mesiac). Keďže žalobcovi
bolo možné priznať nárok na zaplatenie polovice ním uhradených skutočných nákladov za byt len za

obdobie od 01.01.2018 - 31.10.2018, mohol od nej požadovať len sumu 407,80 eur (t. j. 81,56 eur
x 10 mesiacov = 815,60 eur, z čoho je 1/2 na každú sporovú stranu vo výške 407,80 eur), v rozsahu
ktorej časti je žalovaná v zmysle § 700 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinná sa na týchto fixných
nákladochpodieľaťbezohľadunato,čipredmetnýbytužívalaalebonie,naktorejzaplateniejuvovzťahu
k žalobcovi správne aj súd prvej inštancie zaviazal, vrátane v zákonných limitoch správne priznaného

úroku z omeškania, ktorého správnosť v konkrétnostiach ani odvolaním napadnutá nebola. Bez dopadu
na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je tiež jej námietka, že tieto náklady (tiež aj prípadné
tzv. fixné) boli účtované v rozhodnom období žalobcovi len vo výške, aká by pripadala na jedného
nájomcu, keďže to nič nemení na zákonnej povinnosti žalovanej sa na týchto podieľať a táto tvrdená
skutočnosť (postup prenajímateľa, či správcu) pri stanovení jej výšky takto paradoxne vyznieva na jej

prospech, keď ponižuje vo výsledku jej podiel na výške nákladov, ktoré by boli spoločným nájomcom
účtované pri dvoch osobách. Pokiaľ v konečnom dôsledku žalovaná, avšak rovnako až v priebehu
odvolacieho konania odkazom na prílohu vyúčtovania produkuje námietky k jednotlivým nákladom,
ktoré sú rozúčtované na byt so zrejmým cieľom dotvárať prostredníctvom nich skutkový stav zistenýsúdom prvej inštancie, čo možno subsumovať pod odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm.
g/ CSP (dotváranie skutkového stavu novotami) tak ani v tomto prípade nejde o novotu, ktorá by bola
spôsobilá zvrátiť v neprospech žalovanej vydané rozhodnutie v odvolaním dotknutej časti, pretože

nie je spôsobilá k záveru o jej prípustnosti v odvolacom konaní (čo žalovaná nepreukázala, ale ani
netvrdila), teda spôsobilá k tomu, aby v jej svetle bol vykonaný vecný prieskum správnosti záverov na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, keďže žalovaná vo vzťahu k nej si nesplnila
svoje zákonné povinnosti preukázať splnenie zákonných predpokladov pre jej prípustnosť v odvolacom
konaní dané ustanovením § 366 CSP (príkladmo preukázať nemožnosť predloženia potrebného dôkazu,

či produkovania skutkových tvrdení uplatnených v odvolaní v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie), z ktorého dôvodu nemožno konštatovať ani naplnenie dôvodu na odvolanie uvedeného v ust.
§ 365 ods. 1 písm. g/ CSP.

30. Odvolací súd vo vzťahu k námietkam žalovanej sumárne poukazuje na to, že v sporovom konaní,
o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí prejednací princíp, ktorým je ovládané dokazovanie a ktorý

spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať
dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť
za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v
tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z
príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného

práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú a to v limitoch zákonnej
koncentrácie konania (do doby vyhlásenia dokazovania pred súdom prvej inštancie za skončené),
potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok
spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech k naplneniu čoho aj došlo v posudzovanej veci,
keď žalovaná neprodukovala také tvrdenia a dôkazy pred súdom prvej inštancie, ktoré by boli spôsobilé

k odlišným záverom pokiaľ ide o skladbu, či výšku pomernej časti nákladov za rozhodné obdobie
subsumovaných v priznanej čiastke a s tým spojenej výške bezdôvodného obohatenia.
31. S poukazom na vyššie uvedené, keďže odvolacie námietky žalovanej neboli spôsobilé k odlišnému,
na jej prospech vyznievajúcemu rozhodnutiu v jeho napadnutých častiach, nebolo možné postupovať
inak, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti (výrok I.) a súvisiacej časti o trovách

konania (výrok III. keďže tento reflektuje výsledok sporu), ako vecne správne za použ. § 387 ods. 1
CSP potvrdiť.

32. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ust. § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako síce v odvolacom konaní plne úspešnému, náhradu trov odvolacieho

konania voči žalovanej nepriznal, keďže mu z obsahu spisu vznik trov v odvolacom konaní nevyplynul.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).