Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123326966
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:6123326966.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu Pokoj v duši n.o., IČO: 45 732 264,
so sídlom v Považskej Bystrici, Kuzmányho 903/3, právne zastúpeného ARIES LEGAL s.r.o., IČO:
54 726 417, so sídlom Bratislava-mestská časť Staré Mesto, Skalná 7622/9, proti žalovanej Obci
Dolná Mariková, IČO: 00 317 152, Dolná Mariková 150, právne zastúpenej LEGAL POINT s.r.o.,

IČO: 47 253 495, so sídlom v Považskej Bystrici, Nemocničná 979, o zaplatenie 4.984,05 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. novembra 2023,
č.k. 80C/31/2023-98, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od

žalovanejzaplateniasumy4.984,05eursúrokomzomeškaniavovýške9%ročnezosumy3.741,24eur
od 01.03.2023 do zaplatenia, zo sumy 1.242,81 eur od 01.03.2023 do zaplatenia a nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky v sume 80,- eur, zamietol. Výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že
žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 6 ods. 1, § 8 ods. 1, 2, § 71 ods. 3 písm. a/, § 74 ods. 1, § 75 ods. 1 písm. a/
bod 2, ods. 5, 9, 10, 11, 12, 14, § 80 písm. h/ bod 2, písm. l/ zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych

službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnych službách“). V odôvodnení svojho
rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal peňažného plnenia na tom základe, že je
neziskovou organizáciou a neverejným poskytovateľom sociálnej služby, všeobecne prospešnú sociálnu
službu vo verejnom záujme poskytuje v Zariadení pre seniorov KATKA a žalovanou je obec, ktorá
je povinná poskytovať finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému
poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk, pričom

obec si túto povinnosť nesplnila. Nárok na finančný príspevok si žalobca uplatnil za klientov žalobcu,
a to za p. A. B. od 01.01.2023 do 31.12.2023 vo výške 3.741,24 eur a za p. C. D. od 01.01.2023 do
30.04.2023 vo výške 1.242,81 eur. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania
a nesporných skutkových zistení konštatoval, že medzi stranami sporu je nesporné, že žalobca je
nezisková organizácia, ktorá ako neverejný poskytovateľ poskytuje všeobecne prospešnú sociálnu
službu vo verejnom záujme v zariadení s názvom Zariadenie pre seniorov KATKA, a službu neposkytuje

s cieľom dosiahnutia zisku. Je nesporné i to, že žalovaná je obec, ktorej obyvateľom 1/ p. A. B., nar.
XX.XX.XXXX a 2/ C. D., nar. XX.XX.XXXX sú, resp. boli zo strany žalobcu v priebehu rozpočtového
roka 2023 poskytované sociálne služby v zariadení pre seniorov žalobcu, a to pani A. B. od01.01.2023 do trvá a pánovi C. D. od 01.01.2023 do 30.04.2023. Nesporné je i to, že žalobca požiadal
žalovanú o poskytnutie finančného príspevku na prevádzku na zabezpečenie poskytovania sociálnej
služby pre klientov žalobcu (odkázané osoby), ktorí klienti žalobcu rovnako požiadali o poskytnutie

tohto finančného príspevku prostredníctvom žalobcu. Potreba poskytnutia sociálnej služby pre vyššie
uvedených obyvateľov obce - žalovanej bola preukázaná právoplatným rozhodnutím o odkázanosti na
sociálnu službu a posudkom o odkázanosti na sociálnu službu ako podkladom pre vydanie daného
rozhodnutia. No a napokon je medzi stranami nesporné i to, že žalobca vyzval žalovanú na splnenie
povinnosti poskytnutia finančného príspevku a na uzavretie zmluvy podľa § 75 a nasl. zák. č. 448/2008

Z. z., že medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu tejto zmluvy a že žalovaná ku dňu vyhlásenia
rozsudku nevyplatila žalobcovi ním žiadaný finančný príspevok. Z listinných dôkazov predložených
žalovanou - Výzva obce k podpisu zmluvy zo dňa 05.05.2023, podacieho lístku, Odpoveďou zariadenia
pre seniorov DUBINA, m.r.o. zo dňa 27.02.2023, Výpočet výšky FPP na rok 2023 pre zariadenie Katka,
Pokoj v duši n.o. a z návrhu Zmluvy o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku – mal súd prvej
inštancie za preukázané, že žalovaná zaslala tieto listiny žalobcovi. V liste zo dňa 05.05.2023 vyzvala

žalovaná žalobcu k podpisu zmluvy, ktorej návrh spolu s Odpoveďou zariadenia pre seniorov DUBINA,
m.r.o. zo dňa 27.02.2023 a Výpočtom výšky FPP na rok 2023 pre zariadenie Katka, Pokoj v duši
n.o. tvoril prílohu predmetného listu žalovanej zo dňa 05.05.2023, a ktorá výška finančného príspevku
predstavovala sumu 74,96 eur. V danom liste zároveň žalovaná obec nespochybnila právo žalobcu
na úhradu príspevku zo strany obce, rozporovala však výšku finančného príspevku požadovaného

žalobcom. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žiadal zaviazať žalovanú k zaplateniu sumy 4.984,05
eur titulom nevyplateného finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby s prísl. s
odôvodnením, že táto povinnosť žalovanej vyplýva z ustanovenia § 75 ods. 1 a 5 zákona o sociálnych
službách. Žalobca poskytuje/poskytoval sociálnu službu v zariadení pre seniorov obyvateľom obce -
žalovanej - p. A. B. od 01.01.2023 do trvá a p. C. D. od 01.01.2023 do 30.04.2023. Sporným zostalo, či

pre poskytovanie finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby zo strany žalovanej
obceprežalobcujenevyhnutnáexistenciapísomnej zmluvymedzižalovanouažalobcom oposkytovaní
finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby a následne tiež samotná výška
finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby. Zdroje financovania sociálnych
služieb poskytované neverejným poskytovateľom sociálnej služby sú vymenované v ustanovení §

71 ods. 3 zákona o sociálnych službách, pričom jedným z týchto zdrojov financovania je i finančný
príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, a to za podmienok ustanovených týmto zákonom
(§ 71 ods. 3 písm. a) citovaného zákona). Už z predmetného ustanovenia je teda zrejmé, že zákon
financovanie sociálnych služieb formou finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej
služby podmieňuje splnením podmienok ustanovených zákonom o sociálnych službách. Finančná

podporaneverejnéhoposkytovateľasociálnejslužbyposkytujúcehosociálnuslužbuvoverejnomzáujme
je upravená v § 75 a nasledujúcich zákona o sociálnych službách. V ustanovení § 75 sú pritom
stanovené podmienky, po splnení ktorých je obec následne povinná poskytovať finančný príspevok
na prevádzku poskytovanej sociálnej služby. To, že po splnení podmienok je obec povinná predmetný
finančný príspevok poskytovať, vyplýva z ustanovenia § 75 ods. 1, resp. 5 zákona o sociálnych službách.

Tieto podmienky však musia byť splnené kumulatívne, inak obec nie je povinná daný finančný príspevok
poskytnúť. V ustanovení § 75 ods. 1 je uvedená prvá podmienka, ktorá musí byť splnená, a síce že
subjektom, ktorému obec poskytne finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, je
neverejný poskytovateľ sociálnych služieb, ktorý neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk
a poskytuje okrem iných i sociálnu službu v zariadení, ktorým je zariadenie pre seniorov (§ 75 ods.

1 písm. a) bod 2. zákona o sociálnych službách). Z ustanovenia § 75 ods. 9 zákona o sociálnych
službách vyplýva, že subjekt uvedený v predchádzajúcej vete poskytuje danú sociálnu službu vo
verejnom záujme. Splnenie týchto podmienok bolo v konaní preukázané, nakoľko žalobca je skutočne
takýmto subjektom, čo medzi stranami nebolo sporné. Z ustanovenia § 75 ods. 10 zákona o sociálnych
službách vyplýva ďalšia podmienka, a síce, že prijímateľ sociálnej služby, ktorú mu poskytuje neverejný

poskytovateľ vo verejnom záujme, je na túto sociálnu službu odkázaný. Aj splnenie tejto podmienky
bolo v konaní preukázané, keďže žalovaná vydala dňa 08.06.2022 a 31.08.2018 rozhodnutia, že
p. A. B. a p. C. D. sú odkázaní na sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Uvedená skutočnosť
medzi stranami sporu ani nebola sporná. Ďalšia podmienka vyplýva z ustanovenia § 75 ods. 5
zákona o sociálnych službách, a síce že neverejný poskytovateľ sociálnej služby doručil obci zmluvy

o poskytovaní sociálnej služby uvedenej v § 34 až 41 predmetného zákona. Pre daný prípad je
podstatné, že sociálna služba, ktorú poskytuje/poskytoval žalobca pre obyvateľov obce - žalovanej p.
B. a p. D., je/bolo zariadenie pre seniorov, a teda ide o sociálnu službu uvedenú v § 35 zákona o
sociálnych službách. Skutočnosť, že žalobca prevádzkuje práve zariadenie pre seniorov a že žalobcadoručil žalovanej zmluvy o poskytovaní sociálnej služby (ide o zmluvu podľa § 74 ods. 1, 2 zákona o
sociálnych služieb), ktoré žalobca uzatvoril s p. A. B. a p. C. D. rovnako nie je v konaní sporná, na
základe čoho súd prvej inštancie konštatoval, že splnenie aj tejto podmienky bolo v konaní preukázané.

Ďalšou podmienkou je, že neverejný poskytovateľ sociálnej služby podá obci žiadosť o poskytnutie
finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, čo vyplýva z ustanovenia § 75 ods.
11 zákona o sociálnych službách. Splnenie tejto podmienky mal tiež súd prvej inštancie tiež zo strany
žalobcu preukázané a nebolo to taktiež medzi stranami sporné. No a napokon, podmienkou, ktorej
splnenie je nevyhnutné na to, aby žalovaná - obec poskytla žalobcovi finančný príspevok na prevádzku

poskytovanej sociálnej služby, je existencia písomnej zmluvy o poskytovaní finančného príspevku medzi
obcou a neverejným poskytovateľom sociálnej služby, teda medzi žalovanou a žalobcom, čo vyplýva
z ustanovenia § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách. Uzatvorenie takejto zmluvy o poskytovaní
finančného príspevku medzi žalobcom a žalovanou však za preukázané nemal. Uviedol, že obec je
povinná poskytovať finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby a táto povinnosť
jej vzniká priamo zákonom, avšak až po splnení všetkých vyššie uvedených podmienok a nie len

na základe ust. § 75 ods. 1 a ods. 5 zákona o sociálnych službách ako argumentoval žalobca. Inak
povedané, pokiaľ niektorá z vyššie uvedených podmienok splnená nie je, povinnosť obce poskytnúť
finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej
služby, ktorý neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk, nevzniká. Súd prvej inštancie mal
za to, že pokiaľ by pripustil argumentáciu žalobcu, podľa ktorej povinnosť obce poskytovať finančný

príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby vyplýva len z ustanovenia § 75 ods. 1 písm. a)
bod 2 v spojení s § 75 ods. 5 zákona o sociálnych služieb, takáto argumentácia by viedla k tomu, že
by postačovalo pre vznik povinnosti obce splniť podmienky v týchto ustanoveniach zákona zakotvené,
a síce, že subjekt, ktorému by mala obec plniť, musí byť neverejný poskytovateľ sociálnej služby, ktorý
neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk a poskytuje napr. sociálnu službu v zariadení,

ktorým je zariadenie pre seniorov (§ 75 ods. 1 písm. a) bod 2), a ktorý obci doručil zmluvy o poskytovaní
sociálnej služby (§ 75 ods. 5). Uviedol, že takýto výklad nie je správny, nakoľko ako vyplýva z ďalších
odsekov § 75 zákona o sociálnych službách, pre vznik povinnosti obce poskytnúť finančný príspevok na
prevádzku poskytovanej sociálnej služby je nevyhnutné, aby boli splnené i ďalšie podmienky, a síce že
subjekt poskytuje sociálnu službu vo verejnom záujme, že prijímateľ sociálnej služby, ktorú mu poskytuje

neverejný poskytovateľ vo verejnom záujme, je na túto sociálnu službu odkázaný, že neverejný
poskytovateľ sociálnej služby podá obci žiadosť o poskytnutie finančného príspevku na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby, a tiež existencia písomnej zmluvy o poskytovaní finančného príspevku
medziobcouaneverejnýmposkytovateľomsociálnejslužby.Dôvodil,žejetedapotrebné,abyobecmala
sneverejnýmposkytovateľomuzatvorenúajzmluvuoposkytovanífinančnéhopríspevkupodľa§75ods.

14 zákona o sociálnych službách. Bez uzatvorenia danej zmluvy o poskytovaní finančného príspevku nie
je možné tento príspevok poskytnúť, nakoľko na okamih uzatvorenia danej zmluvy je dokonca naviazaný
najskoršímožnýokamihzačatiaposkytovaniatohtofinančnéhopríspevku(§75ods.14vetaprvázákona
o sociálnych službách). Súd prvej inštancie konštatoval, že jeho argumentáciu potvrdzuje aj materiál,
ktorý v priebehu sporu predložil žalobca. Ide o Informáciu k poskytovaniu finančných príspevkov obcou

podľa zákona o sociálnych službách na poskytovanie sociálnej služby neverejným poskytovateľom
sociálnej služby z júna 2023 (č. l. 61 spisu), kde na strane 7 predmetného materiálu sú uvedené
základné, resp. osobitné podmienky, na ktoré sa viaže povinnosť obce poskytovať finančný príspevok
na prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby, medzi ktoré
základné podmienky patrí i uzatvorená písomná zmluva o poskytnutí FPP medzi obcou a neverejným

poskytovateľom sociálnej služby (§ 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách). Súd prvej inštancie na
podporu argumentácie o potrebe uzatvorenia zmluvy o poskytovaní finančného príspevku (§ 75 ods.
14 zákona o sociálnych službách) poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1KO/8/2022 zo dňa 08.09.2020, v ktorom rozhodnutí sa okrem iného uvádza, že rozhodujúce
pre posúdenie žalovaného nároku je zákonné ustanovenie, podľa ktorého sa bez uzatvorenej zmluvy

finančný príspevok nevypláca. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 32Cob/9/2022 zo dňa 29.11.2022 s tým, že je síce zrejmé, že v uvedenom konaní súd posudzoval
zistený skutkový stav v zmysle zákona č. 448/2008 Z.z. účinného do 31.12.2021, rozhodnutie je však aj
napriek tomu použiteľné aj na súdený prípad. Pokiaľ žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove, sp. zn. 5Cob/46/2017, súd prvej inštancie uviedol, že dané rozhodnutie nepredstavuje ustálenú

rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorá by bola pre súd záväzná, a to aj s poukazom na
odlišné vyššie citované rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 32Cob/9/2022, resp. rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/8/2022. Keďže v konaní bolo nesporné, že
písomná zmluva o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby medzižalovanou obcou a žalobcom ako neverejným poskytovateľom sociálnej služby nebola uzatvorená,
žalovanej obci doposiaľ nevznikla povinnosť žalobcovi takýto finančný príspevok poskytnúť. Povinnosť
obce poskytovať finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby totiž vzniká najskôr až

uzatvorením zmluvy o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby.
Súd prvej inštancie preto žalobu v celom rozsahu zamietol bez toho, aby sa zaoberal argumentami
strán sporu ohľadne výšky finančného príspevku. Za potrebné súd prvej inštancie považoval uviesť, že
aj podľa jeho názoru sa obec nemôže po splnení zákonom stanovených podmienok zbaviť povinnosti
poskytovať finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby. V konaní nevyšlo najavo,

že by sa žalovaná obec stavala odmietavo k plneniu si svojich povinností, napokon z obsahu spisu je
zrejmé, že listom zo dňa 05.05.2023 žalovaná vyzvala žalobcu k uzavretiu zmluvy podľa § 75 ods. 14
zákona o sociálnych službách. K uzavretiu tejto zmluvy však nedošlo z dôvodu rozdielnych názorov
strán sporu ohľadom výšky finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby. O nároku
na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaná mala
plný úspech, priznal jej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník s poukazom na § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý uplatnil odvolacie
dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je

v celom rozsahu arbitrárne a nepreskúmateľné. Súdu prvej inštancie vytýkal, že v rozpore so zákonom
č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 o živnostenskom
podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSS“) podmienil zákonom
uloženú povinnosť poskytovať finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby (ďalej
len „FPP“) neverejnému poskytovateľovi v § 75 ods. 1 písm. a/ bod 2 v spojení s odsekom 5

ZSS neexistujúcou podmienkou „...uzatvorená písomná zmluva o poskytnutí finančného príspevku
na prevádzku poskytovanej sociálnej služby medzi obcou a neverejným poskytovateľom sociálnej
služby (§ 75 ods. 14 ZSS).“, na základe čoho dospel k (nesprávnemu a nezákonnému) právnemu
posúdeniu veci. Poukázal na ust. § 75 ods. 1 ZSS, ktoré ukladá obci (žalovanej) nepodmienenú
obligatórnu zákonnú povinnosť poskytovať finančný príspevok na prevádzku (ďalej len „FPP“) žalobcovi.

Dôvodil, že v predmetnom ustanovení sa neuvádza žiadna zákonná podmienka, ktorá by podmieňovala
zákonom uloženú povinnosť obci poskytovať FPP. Uviedol, že ZSS žiadnym spôsobom nepodmieňuje
povinnosť kumulatívneho splnenia podmienok na vznik povinnosti obce poskytovať finančný príspevok,
bez ktorého kumulatívneho splnenia (neexistujúcich) podmienok nevzniká obci povinnosť poskytovať
FPP. Mal za to, že súd prvej inštancie v rozpore s dikciou ust. § 75 ods. 1 ZSS podmienil zákonom

uloženú povinnosť obci poskytovať FPP neexistujúcou podmienkou, na základe ktorej v rozpore so
zákonom sankcionoval žalobcu (takúto sankciu zákon neukladá) tým, že odmietol priznať súdnu ochranu
žalobcom uplatňovaného nároku. Nepodmienená obligatórna povinnosť poskytnúť žalobcovi finančný
príspevok (FPP) je obci explicitne uložená zákonom. Žalobca poukazoval na nález Ústavného súdu ČR
sp. zn. I. ÚS 655/17 s tým, že v zmysle citovaného nálezu majú ústavou chránené právo odkázaných

osôb na dofinancovanie sociálnej služby prostredníctvom FPP ako zákonom uloženou povinnosťou
obce, prednosť pred nezákonným výkonom samosprávy obcou, ktorá nerešpektuje zákonom uložené
povinnosti a tieto neplní. V právnom štáte musí mať prednosť princíp právnej istoty a ochrana práv
a právom chránených záujmov jednotlivcov pred nezákonným výkonom štátnej správy. Uzavretie alebo
neuzavretie predmetnej zmluvy nezmení a nemá vplyv na zákonom uloženú obligatórnu nepodmienenú

povinnosť obce poskytovať finančný príspevok. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že žalovaná je
orgánom štátnej správy (teda nie typickým subjektom súkromného práva), ktorému sú zákonom uložené
konkrétne povinnosti, ktorých sa svojou nečinnosťou (opomenutím) nezákonným postupom nemôže
zbaviťaichneplneniečivýkladichspornéhoplneniasúdomprvejinštancienemôžebyťnaujmužalobcu.
Dôvodová správa k uvedenému tiež uvádza, že povinnosti (a nároku žalobcu) v ust. § 75 ods. 1 až 4 sa

teda obec a vyšší územný celok nemôže zbaviť svojou nečinnosťou. Žalobca poukázal opätovne i na
rozsudok Krajského súdu v Prešove s tým, že súhlasí, že toto nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu
prax, odôvodňuje účel a povahu (deklaratórnej) zmluvy, s ktorou argumentáciou sa súd prvej inštancie
žiadnym spôsobom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal a túto prehliadol. Mal za
to, že v tomto smere argumentácia súdu prvej inštancie, vo vzťahu k ním uvádzaným rozhodnutiam

KS v Trnave sp. zn. 32Cob/9/2022 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Ko/8/2022 sa javí ešte viac
zmätočná a arbitrárna, keďže ani uvedené rozhodnutia uvádzané súdom prvej inštancie nepredstavujú
ustálenú súdnu prax a ani neriešia otázku, ktorá je predmetom tohto konania. Súd prvej inštancie
selektívne vyberá zo znenia napadnutého rozhodnutia, argumentáciu, ktorá sa mu nápadne hodí nadokreslenie ním prezentovaného nesprávneho právneho posúdenia veci, ale navyše sám priznáva,
že predmetné rozhodnutie KS v Trnave vychádza z právnej úpravy ZSS účinnej do 31.12.2021, ktorú
skutočnosť pri výklade predmetného ustanovenia § 75 ods. 14 ZSS žiadnym spôsobom nezohľadňuje,

nepodrobuje právnemu (kritickému) posúdeniu (najmä v kontexte prijatej novely zák. č. 484/2021
Z.z. a jej účelu) a už vôbec sa nezaoberá (historickým) výkladom znenia ust. § 75 ods. 14 ZSS
v kontexte predchádzajúcich právnych úprav (s prihliadnutím na v minulosti platnú fakultatívnu povinnosť
obce poskytovať FPP), a v súčasnosti platnej a účinnej právnej úpravy. Rozhodnutiu súdu prvej
inštancie vytýkal, že vychádzalo z predchádzajúcej právnej úpravy účinnej do 31.12.2021, ktorá pre

účely poskytnutia FPP obcou upravovala v § 75 ods.1 ZSS podmienku – predchádzajúcej žiadosti
obce o zabezpečenie sociálnej služby pre odkázanú osobu. V uvedenej súvislosti poukázal na nové
znenie ustanovenia § 75 ods. 1 ZSS účinného od 01.01.2022. Dôvodil, že cieľom zákonodarcu bolo
odstrániť akúkoľvek podmienenosť poskytnutia FPP a zaviesť obligatórnu povinnosť jeho poskytnutia.
Cieľom bolo odstrániť podmienenosť tohto nároku. Zdôraznil, že povinnosť obce poskytovať FPP je
obligatórna a nie je ničím podmienená. Sám zákonodarca s poukazom na dôvodovú správu odstránil

akúkoľvek podmienenosť vzniku povinnosti poskytovať FPP. Výklad zákonných ustanovení ZSS súdom
prvej inštancie preto nemôže obstáť, je právne neudržateľný a vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Paragraf 75 ods. 14 ZSS nie je možné vykladať tak, že povinnosť poskytovať finančný
príspevok vzniká až na základe písomnej zmluvy, keďže uzavretie zmluvy o poskytovaní finančného
príspevku nie je povinné, avšak povinnosť jeho poskytnutia vyplýva priamo zo zákona. Obligatórna

povinnosť obce poskytovať finančný príspevok je v súčasnej právnej úprave účinnej od 01.01.2022
upravená priamo zákonom. Táto povinnosť obce je nepodmienená akoukoľvek písomnou zmluvou,
okrem písomnej zmluvy o poskytovaní sociálnej služby uzavretej medzi poskytovateľom a odkázanou
osobou podľa § 74 ods. 2 ZSS, ktorej uzavretie bolo v konaní nesporné. Vo vzťahu k rozhodnutiu
NS SR sp. zn. 1Ko/8/2022 uviedol, že ani toto nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších

súdnych autorít vo vzťahu k prejednávanej predbežnej otázke, t.j. potrebe uzavretia zmluvy na vznik
povinnosti obce poskytovať FPP, nakoľko v predmetnom rozhodnutí sa NS SR žiadnym spôsobom
nevyjadril v rámci právneho posúdenia k obsahu a účelu ust. § 75 ods. 14 ZSS a povahe zmluvy. Trval
na tom, že súd prvej inštancie nemôže prihliadať ani na rozhodnutie KS v Trnave a jeho závery si bez
ďalšieho osvojiť, s jeho obsahom sa dostatočne nevysporiadať a zároveň neprihliadať na rozhodnutie

KS v Prešove, ktoré rieši deklaratórnu povahu a účel zmluvy, ktorej neuzavretie súd prvej inštancie
namieta ako neexistujúcu podmienku pre vznik povinnosti obce poskytovať FPP. Žalobca mal za to, že
ním uplatňovaný nárok je nepodmienený. Mal za to, že ak by aj uzavretie písomnej zmluvy podľa §
75 ods. 14 ZSS mal predstavovať akúsi domnelú (odkladaciu) podmienku (§ 36 ods. 5 Občianskeho
zákonníka) vzniku nároku žalobcu, žalobca poukázal na ust. § 36 ods. 3 OZ, podľa ktorého platí,

že ak účastník, ktorému je nesplnenie podmienky (uzavretie písomnej zmluvy podľa § 75 ods. 14
ZSS) na prospech, jej splnenie zámerne zmarí (zmluvu so žalobcom neuzavrie), stane sa právny
úkon nepodmieneným. Skutočnosť, že žalovaná odmietla uzavrieť predmetnú zmluvu, nemôže byť
na ťarchu žalobcu napriek tomu, že má žalobca prostredníctvom odkázanej osoby zákonom priznaný
nárok na poskytnutie finančného príspevku pre odkázanú osobu a žalovaná povinnosť tento finančný

príspevok poskytovať. Účelom prijatej novely zákona bolo zavedenie obligatórnej povinnosti obce
poskytovať finančný príspevok, nie umožnenie obci sa vyhnúť plneniu tejto zákonom uloženej povinnosti
poskytovaťfinančnýpríspevok.Žalobcapoukazovaltiežnaskutočnosť,ženímprezentovanémuvýkladu
svedčí okrem zákona, dôvodovej správy k novele zák. č. 484/2021 Z.z., judikatúry a FAQ zverejnené
na stránke MPSVaR (viď znenie žaloby). Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie v celom rozsahu

abstrahoval nielen od účelu predmetnej právnej úpravy predpokladanej novelou č. 484/2021 Z.z., t.j.
obligatórna povinnosť poskytovať finančný príspevok, ale žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s tým,
že tento finančný príspevok sa poskytuje na obdobie príslušného rozpočtového roka (t.j. v danom
prípade roka 2023) a ust. § 78 ods. 1 ZSS o.i. určuje povinnosť poskytnutia FPP preddavkovo a prvý
preddavok je obec povinná poskytnúť do konca februára príslušného rozpočtového roka (2023). Je teda

zrejmé, že konštatovanie súdu o tom, že „...na okamih uzatvorenia danej zmluvy je dokonca naviazaný
najskorší možný okamih začatia poskytovania tohto finančného príspevku... (bod 36 odôvodnenia
rozhodnutia)“, nemôže obstáť a ide rovnako o arbitrárne a právne neurdržateľné právne posúdenie
veci súdom prvej inštancie, keďže zákonodarca explicitne v ust. § 78 ods. 1 ZSS určil splatnosť
prvého preddavku do konca februára príslušného rozpočtového roka (bez ohľadu na skutočnosť, či

je alebo nie je uzavretá medzi žalobcom a obcou deklaratórna zmluva podľa § 75 ods. 14 ZSS),
pričom splatnosť akéhokoľvek ďalšieho preddavku nastáva deň nasledujúci, keďže táto nie je určená
a žalobca sa môže bez ďalšieho, vzhľadom na obligatórnu nepodmienenú zákonnú povinnosť obce
poskytovať finančný príspevok, domáhať jeho zaplatenia. Finančný príspevok sa poskytuje na obdobierozpočtového roka 2023, v ktorom je žalobca povinný výšku takto poskytnutého FPP vynaložiť na
sociálnu starostlivosť pre odkázané osoby a v prípade, ak nie je v danom rozpočtovom roku a na daný
rozpočtový rok FPP obcou poskytnuté, vzniká na strane obce bezdôvodné obohatenie, keďže si na

úkor žalobcu ponecháva finančné prostriedky (FPP), ktoré by inak bola povinná v danom rozpočtovom
roku vyplatiť žalobcovi. Žalobca zdôraznil, že je úlohou súdu prvej inštancie podriadiť príslušný skutkový
stav pod relevantné zákonné ustanovenia. Je zrejmé, že v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie si
obec ponechala peňažné prostriedky zodpovedajúce výške FPP za obdobie od januára do októbra 2023
(vrátane), ktoré bola žalobcovi povinná poskytnúť (§ 75 ods. 1 ZSS). V čase rozhodovania odvolacieho

súdu si obec ponechala aj peňažné prostriedky zodpovedajúce výške FPP za obdobie november
adecember2023,ktorébolažalobcovipovinnávyplatiť.Suvedenouskutočnosťousasúdprvejinštancie
žiadnym spôsobom nevysporiadal, napriek uvedenému má žalobca za to, že existencia nároku žalobcu
zbezdôvodnéhoobohateniajevcelomrozsahupreukázaná.Nazákladeuvedenýchskutočnostížalobca
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za vecne správny a dostatočne zrozumiteľne odôvodnený, pričom v žiadnom prípade sa
nemôže stotožniť s právnym názorom žalobcu o tom, že súd prvej inštancie v tejto veci na základe
vykonaného dokazovania dospel k akokoľvek nesprávnym skutkovým zisteniam, alebo že by vec

nesprávne právne posúdil. Podľa žalovanej nie je naplnený žiaden z odvolacích dôvodov, ktoré vo
svojom odvolaní označil žalobca. Žalobca svoj nárok vykladá len na základe jedného zákonného
ustanovenia (§ 75 ods. 1 písm. a/ bod 2 zákona o sociálnych službách) a ignoruje ostatné ustanovenia,
dokonca aj tie, ktoré sa nachádzajú v rovnakom paragrafe. Žalovaná nepopiera fakt a existenciu právnej
úpravy povinnosti obce podľa ustanovenia § 75 zák. č. 448/2008 Z.z., podľa ktorej je povinná poskytovať

finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej
služby, ktorý neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk a poskytuje sociálnu službu. Žalobca
však ignoruje všetky ďalšie predpoklady a podmienky rovnako upravené v totožnom zákone, ktoré
musia byť splnené k tomu, aby sa stal príspevok splatným a povinná obec bola viazaná ho vyplatiť
poskytovateľovi v zákonnej (alebo inak dohodnutej) výške. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Cob/46/2017, žalovaná má za to, že rozhodnutie nie je
aplikovateľné na predmetnú vec, keďže v konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalovaná
obec zabezpečila poskytovanie sociálnej služby, teda, že by preukázateľným spôsobom požiadala
poskytovateľa sociálnej služby – žalobcu – o poskytovanie tejto sociálnej služby. Podľa výkladu
žalobcu by sa malo aplikovať na vec len jedno ustanovenie, pričom sa striktne drží len výkladu,

ktorý mu vyhovuje. Je však absolútne logické a odôvodniteľné postupovať pri poskytovaní finančného
príspevku v súlade s viacerými ustanoveniami zákona o sociálnych službách, ako aj dodržiavania
príslušných ustanovení podľa zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy
a zákona č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy. Pre správne vyhodnotenie
argumentov žalobcu je podstatný fakt, že nie je možné vnímať úpravu povinnosti obce uhrádzať

finančný príspevok FPP neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby ako ultimátnu povinnosť bez
akéhokoľvek vyhodnotenia a akceptácie existencie úpravy zákonných podmienok, ktoré sú v rovnakom
zákone rovnako špecifikované a spolu predstavujú komplexnú úpravu daného inštitútu a povinnosti
obce v zmysle „novej“ právnej úpravy od roku 2022. S poukazom na ustanovenie § 8 ods. 6 zák.
č. 448/2008 Z. z. a v zmysle časti z dôvodovej správy k zákonu č. 484/2021 Z. z. len v prípade,

ak to obci dovoľujú rozpočtové a iné okolnosti, môže poskytnúť fyzickej osobe sociálnu službu alebo
zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby a súčasne aj uzatvoriť zmluvu o poskytnutí tohto finančného
príspevku s neverejným poskytovateľom sociálnej služby. Žalovaná uviedla, že z fakultatívnej povinnosti
obce prispievať na činnosť poskytovateľa, sa táto zmenila a obec je povinná prispievať... za splnenia
zákonných podmienok, pričom právo „výberu“ poskytovateľa má práve odkázaná osoba. Žalobca

nepreukázal v konaní, že v čase úpravy fakultatívneho prispievania obce na činnosť žalobcu (obdobie
pred novelou do 1/2022) tento požiadal o príspevok (čo bolo jeho zákonnou možnosťou). Je logické
teda, že žalovaná žiadala zdvorilo o poskytnutie údajov a preukázanie reálnosti nákladov, ktoré žalobca
deklaroval žalovanej. Uzavretie zmluvy o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku poskytovanej
sociálnej služby má vplyv na poskytovanie finančného príspevku. Z dôvodu zákonnej úpravy, kedy je

priamo v predmetnom ustanovení (§ 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách) jednoznačne uvedené,
že splatnosť nastáva až po podpise zmluvy, bude plniť až po jej podpise zo strany žalobcu. K tomuto
však nedošlo – žalobca neposkytol súčinnosť a na podpis návrhu rezignoval. Popiera tvrdenie žalobcu,
že odmietol uzavrieť zmluvu s tým, že nemohol akceptovať žiadosť o poskytnutie finančného príspevku.Nemohol pristúpiť k podpisu zmluvy, keď žalobca odmietal rokovať o výške finančného príspevku,
ktorého výška je podstatnou náležitosťou predmetnej zmluvy. V rámci konania žalovaná poukázala, že
je povinná konať ako subjekt verejnej správy, je povinná hospodáriť podľa zákona č. 523/2004 Z. z.

orozpočtovýchpravidláchverejnejsprávyazákonač.583/2004Z.z.orozpočtovýchpravidláchúzemnej
samosprávy. Nárok žalobcu je viazaný na splnenie ostatných zákonných podmienok, ktoré žalobca
svojvoľne a nedôvodne ignoroval, preto mu predmetný nárok nevznikol. Žalovaná od začiatku konania
namietala absenciu písomne uzatvorenej zmluvy o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby (§ 75 ods. 14 zák. č. 448/2008 Z. z.), bez ktorej nie je žalovaná

povinná poskytovať finančný príspevok žalobcovi, lebo jej táto povinnosť nevznikla. Povinnosť uzatvoriť
takúto zmluvu vyplýva aj z metodiky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Z uvedeného
materiálu, na ktorý odkazuje vo svojej argumentácii aj samotný žalobca, jednoznačne vyplýva, že sa
jedná o základnú podmienku, ktorá musí byť splnená. Je pravdou, že žalobca má nárok na finančný
príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby, avšak tento príspevok je podmienený splnením
ostatných zákonných ustanovení. Žalobca účelovo neposudzuje svoj nárok komplexne. Žalovaná sa

stotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že rozsudok Krajského súdu v Prešove nepredstavuje
ustálenú rozhodovaciu prax a poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 32Cob/9/2022,
v ktorom je i odkaz na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Ko/8/2020, ktorý vyslovil názor, že pre posúdenie
žalovaného nároku, je rozhodujúce zákonné ustanovenie, podľa ktorého sa bez uzatvorenia zmluvy
finančný príspevok nevypláca. Pokiaľ v odvolaní žalobca poukazuje na FAQ, žalovaná uviedla, že

v tomto smere argumentácia žalobcu neobstojí a reflektuje žalobcov mylný a opakovane nesprávny
výklad a odkazovanie na zmluvu o zabezpečení sociálnej služby, ktorú však upravuje § 74 zák. č.
448/2008 Z. z. Uviedla, že žalovaná a ani súd samotný ale nikdy neargumentovali absenciou povinnosti
mať uzatvorenú zmluvu o zabezpečení sociálnej služby (§ 74), ale práve absenciou povinnosti mať
uzatvorenú zmluvu o poskytovaní finančného príspevku (§ 75 ods. 14). Zjavne sa jedná o dva rozdielne

typy zmlúv, s iným okruhom účastníkov, čo žalobca nereflektuje. Splatnosť finančného príspevku je
viazaná na vznik písomnej zmluvy § 75 ods. 14 zák. č. 448/2008 Z. z. Až po podpise zmluvy je
žalovaná oprávnená poskytovať žalobcovi finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej
služby. Keďže doposiaľ nebola uzatvorená písomná zmluva o poskytnutí finančného príspevku na
prevádzku poskytovanej sociálnej služby medzi obcou a neverejným poskytovateľom sociálnej služby,

žalovanej obci doposiaľ nevznikla žalovaná povinnosť. Pokiaľ žalobca tvrdí, že na strane žalovanej
vzniká bezdôvodné obohatenie, keďže si na úkor žalobcu ponecháva finančné prostriedky, ktoré by
inak bola povinná v danom rozpočtovom roku vyplatiť žalobcovi, žalovaná sa s takouto argumentáciou
nestotožňuje, nakoľko žalovanej právna povinnosť platiť finančný príspevok nevznikla, a to vzhľadom na
neuzatvorenie príslušnej zmluvy so žalobcom, a preto sa nemohla žalovaná bezdôvodne obohatiť. Pre

dôvodnosť uplatňovaného titulu bezdôvodného obohatenia žalovaná uviedla, že bolo treba, aby žalobca
preukázal,žemedzinímažalovanouprávnyvzťahzbezdôvodnéhoobohateniavznikol.Vkonanínebolo
preukázané, že žalovaná porušila akúkoľvek povinnosť, v dôsledku ktorej by vznikla žalobcovi ujma,
žalobca nepreukázal výšku ujmy. Zastávala preto názor, že nemožno teda nárok žalobcu odvodzovať
z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalovaná na záver vyjadrenia zdôraznila, že povinnosť poskytovať

príspevok teda nie je uložená zákonom, ale zakladá sa zmluvou, k uzatvoreniu ktorej dôjde po splnení
zákonných podmienok, a až v prípade, ak to dovoľujú rozpočtové a iné zákonom stanovené okolnosti.
Trvala na tom, že bez zmluvy nevznikol záväzkový vzťah medzi obcou a poskytovateľom sociálnej
služby, neexistuje teda povinnosť obce plniť a podaná žaloba je nedôvodná a podaná predčasne.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovanej uviedol, že má za to, že napadnuté rozhodnutie
je v celom rozsahu arbitrárne a nepreskúmateľné. Žalobca si svoj nárok, ako sa snaží argumentovať
žalovaná, nevykladá len na základe jedného zákonného ustanovenia a neignoruje ostatné ustanovenia

a už vôbec nie tie, ktoré sú uvedené v totožnom ustanovení zákona. Ďalej zotrval na dôvodoch
podaného odvolania. Uviedol, že neobstojí argumentácia žalovanej, že len v prípade, ak to obci
dovoľujú rozpočtové a iné okolnosti, môže poskytnúť fyzickej osobe sociálnu službu alebo zabezpečiť
poskytovanie sociálnej služby a súčasne aj uzatvoriť zmluvu o poskytovaní tohto finančného príspevku
s neverejným poskytovateľom sociálnej služby. Poukázal na to, že zákon č. 583/2004 Z. z. explicitne

ukladá žalovanej prednostne zabezpečiť krytie všetkých záväzkov, ktoré obci vyplývajú z osobitného
predpisu a upravuje aj možnosť zmeny rozpočtu obce a prijatie vhodných rozpočtových opatrení.
Zopakoval, že sa nestotožňuje s právnym posúdením veci súdom a žalovanou, keď podľa jej názoru
ustanovenie § 75 ods. 14 zák. č. 448/2008 Z. z. nie je možné vykladať tak, že povinnosť poskytovaťfinančný príspevok vzniká až na základe písomnej zmluvy, keďže uzavretie zmluvy o poskytovaní
finančného príspevku nie je povinné, avšak povinnosť jeho poskytovania vyplýva priamo zo zákona.

5. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania podľa §§ 379
a 380 Civilného sporového poriadku, zák. č. 160/2015 Z. z. (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie istiny s príslušenstvom titulom nároku žalobcu voči
žalovanej na dofinancovanie sociálnej služby, ktorú žalobca poskytuje obyvateľom žalovanej v zariadení
pre seniorov, a to vyplatenie finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby. Súd
prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu, že doposiaľ medzi stranami sporu nedošlo
k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí tohto finančného príspevku, a teda medzi nimi neexistuje záväzkový
vzťah, na základe ktorého by žalovaná bola povinná túto sumu žalobcovi zaplatiť.

7. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP
spočívajúce v tom, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom

prvej inštancie nie je zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného
postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd
preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady
zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.
9.Odvolacísúdďalejskúmalsplnenieprocesnýchpodmienokapostupsúduprvejinštancievtomsmere,

či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného
postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom.
Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b/ CSP je vo svojej podstate porušením základného práva
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR okrem zákonov aj čl.

46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací
súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa §
389 ods. 1 písm. b/ CSP.

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

11. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP spočíva v tom, že súd

prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tomto
prípade ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.

12. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávneskutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

13. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci je aplikácia

práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu
príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho
vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie
skutkových otázok (qustio fakty), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne
nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na
zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na

daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

14. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré
majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil.

Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté
závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia
rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.

15. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v

napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia
s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade
s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkýchrozhodnutívšeobecnýchsúdov(takprvoinštančnéhosúdu,akoajodvolaciehosúduaprípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Uvedený záver je
zhodný so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého

pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v
zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť

odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť
dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z
19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. (rozhodnutie sp.zn. IV. ÚS
115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí

sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je prerozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( nález sp.zn. II. ÚS
410/06 zo dňa 02.08.2007).

17.Odvolacísúdpovažujezapotrebnéuviesť,žesúd prvejinštancievzmysleuvedenéhonebolpovinný
uvádzať a podávať výklad všetkých zákonných noriem, ktoré sa čo i len okrajovo týkajú právneho
vzťahu medzi stranami a ktorých aplikácia v konaní nebola pre rozhodnutie vo veci samej podstatná.
V súdenej veci predsa nebolo medzi stranami sporným, že v zmysle čl. 67 ods. 2 Ústavy SR možno
povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy obci a vyššiemu územnému celku ukladať

zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 ústavy; že základnou úlohou obce pri
výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov a že obci pri
výkone samosprávy možno ukladať povinnosti a obmedzenia len zákonom a na základe medzinárodnej
zmluvy (§ 1 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení); že obec pri výkone samosprávy o.i. plní
úlohy na úseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa osobitného predpisu (§ 4 ods. 3 písm. p/ zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení). Ďalej nemožno v tomto ohľade súdu prvej inštancie vytýkať, že sa

nezaoberal, resp. nevyhodnocoval zdroje informácií týkajúce sa spornej problematiky, ktoré nemožno
v žiadnom prípade považovať za pramene práva (napr. odpovede MPSVaR SR na často kladené otázky,
prezentované na webovom sídle ministerstva).

18. Zhrnúc uvedené možno konštatovať, že je nedôvodná odvolacia argumentácia žalobcu ohľadne

nedostatku odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.

19. Čo sa týka odvolacej námietky arbitrárnosti napadnutého rozsudku, vo všeobecnosti možno uviesť,
že arbitrárny rozsudok je taký rozsudok, ktorý je založený na svojvôli súdu, neopierajúci sa o zákon,
založený na ľubovôli súdu. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR,

arbitrárne rozhodnutie všeobecného súdu znamená najmä extrémny nesúlad právnych záverov s vy-
konaným dokazovaním skutkovými a právnymi zisteniami, interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúla-
de s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry), bez toho, aby boli dostatočne odôvodne-
né dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax, nerešpektovanie kogen-
tnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti (predpojatý formal-

izmus), hodnotenie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že
z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy.

20. Ďalšie námietky žalobcu, uvedené v odvolaní, boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred
súdom prvej inštancie, a ktoré nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní

neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie
vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v
plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach
na ne v zmysle
§ 387 ods. 2 CSP poukazuje.

21. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a s poukazom na obsah odvolania
žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:
22. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie je nepochybné, že skutkový stav zistený súdom prvej inštancie
nie je medzi účastníkmi sporný, keďže dvaja obyvatelia žalovanej - A. B. a C. D., sú odkázaní na

poskytovanie sociálnej služby v zariadení pre seniorov na základe rozhodnutia obce – žalovanej. Túto
sociálnu službu im poskytuje žalobca v zariadení pre seniorov Katka, na základe písomnej zmluvy
uzatvorenej s menovanými. Žalobca je neziskovou organizáciou poskytujúcou všeobecne prospešnú
sociálnu službu vo verejnom záujme na základe § 35 zák. č. 448/2008 Z. z. Tieto skutkové okolnosti
nie sú sporné. Medzi stranami sporu nebola uzatvorená zmluva o poskytovaní finančného príspevku na

prevádzku na zabezpečenie sociálnej služby v zmysle zák. č. 448/2008 Z. z.

23. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky
podstatné skutočnosti, ktoré vyplynuli ako z predložených dôkazov, tak i z prednesov právnych
zástupcov na pojednávaní a vec posudzoval podľa správneho právneho predpisu,

t. j. podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, ktorého ustanovenia správne interpretoval.
Predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 4.984,05 eur s príslušenstvom titulom nároku žalobcu
voči žalovanej na dofinancovanie sociálnej služby, ktorú žalobca poskytuje A. B. a C. D., obyvateľom
žalovanej, v zariadenípre seniorov, a to vyplatením finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby. Súd
prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že doposiaľ medzi stranami sporu nedošlo k uzatvoreniu
zmluvy o poskytovaní tohto finančného príspevku, a teda neexistuje medzi nimi záväzkový vzťah, na

základe ktorého by žalovaná bola povinná žalovanú sumu žalobcovi zaplatiť.

24. Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
i keď zákon č. 448/2008 Z. z. v ust. §-u 75 ukladá povinnosť obci poskytovať finančný príspevok
na prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý

neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk, tak táto povinnosť je viazaná na splnenie
ďalších podmienok, uvedených v odseku 5 tohto zákonného ustanovenia, pričom v odseku 14 zákon
výslovne stanovuje, že finančný príspevok sa poskytuje na základe písomnej zmluvy a najskôr odo
dňa uzatvorenia zmluvy o poskytovaní tohto finančného príspevku. Z uvedeného znenia zákona, teda i
podľa názoru odvolacieho súdu, žalovanej vznikne povinnosť platiť predmetný finančný príspevok až po
uzatvorení zmluvy medzi sporovými stranami, k čomu doposiaľ nedošlo, a preto súd správne žalobu na

zaplatenie žalovanej sumy zamietol. Tento právny názor súdu prvej inštancie plne zodpovedá i súdnej
praxi najvyšších súdnych autorít, ktorú je nevyhnuté pri rozhodovaní rešpektovať v zmysle
čl. 2 ods. 2 CSP, a to rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1KO/8/2020 zo dňa 08.09.2020, v ktorom
najvyšší súd konštatuje, že ustanovenie § 75 ods. 14 zákona
č. 448/2008 Zb. potvrdzuje nedostatok právomoci správneho súdu, keď finančný príspevok

na prevádzku poskytovanej sociálnej služby sa poskytuje na základe písomnej zmluvy. Žalobcom
citované texty právnej teórie, ktorých autorkou je doc. Tekeli J.: Zmena financovania sociálnych služieb
obcou, 2022 a Poskytovanie finančného príspevku neverejnému poskytovateľovi sociálnych služieb,
2022, publikované na Portáli pre obce, rozpočtové a príspevkové organizácie, taktiež nie sú s uvedeným
v rozpore, keď z nich vyplýva v tomto ohľade len to, že novela zákona vypustila podmieňovanie

poskytovania príspevku predchádzajúcim objednaním sociálnej služby alebo požiadaním o sociálnu
službu neverejného poskytovateľa zo strany obce/VÚC, čo v konaní sporné nebolo. Keďže súd prvej
inštancie vec po právnej stránke správne posúdil, odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) nie je daný.

25. Podstatným v predmetnom konaní bolo právne posúdenie a vyloženie ustanovení zákona č.

448/2008 Z. z. vo vzťahu ku vzniku záväzkového vzťahu medzi stranami sporu. Pokiaľ má odvolateľ za
to, že súd prvej inštancie nezohľadnil pri svojom rozhodovaní rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp.zn.5Cob 46/2017, ale svoje rozhodnutie podoprel judikatúrou (rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 32Cob/9/2022 zo dňa 29.11.2022), z ktorej len selektívne vybral zo znenia rozhodnutia
„argumentáciu, ktorá sa mu nápadne hodí na dokreslenie ním prezentovaného nesprávneho právneho

posúdenia veci“, hoci sám priznáva, že predmetné rozhodnutie vychádza z právnej úpravy účinnej
do 31.12.2021, odvolací súd v prvom rade uvádza, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté
v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý
by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Rozdielnosť
právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a zjednocovanie judikatúry

všeobecných súdov je riešená a upravená zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Ustálená rozhodovacia prax, ktorú sú súdy povinné
pri svojom rozhodovaní rešpektovať v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP je vyjadrená predovšetkým
v stanoviskách alebo rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú

opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo
v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia
najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory
akceptovali a vecne na ne nadviazali“.
S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax treba zahrnúť aj rozhodnutia

Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie.

26. Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že odvolacia argumentácia žalobcu, týkajúca
sa toho, že ak by aj uzavretie písomnej zmluvy podľa § 75 ods. 14 ZSS malo predstavovať akúsi domnelú
odkladaciu podmienku vzniku nároku žalobcu, podľa § 36 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí, že ak

účastník, ktorému je nesplnenie podmienky
na prospech, jej splnenie zámerne zmarí (zmluvu so žalobcom neuzavrie), stane sa právny úkon
nepodmieneným s tým, že v konaní je nesporné, že žalovaná odmietla uzavrieť
so žalobcom písomnú zmluvu podľa § 75 ods. 14 ZSS, neuzavretie tejto zmluvy je muna prospech a povinnosť obce poskytnúť mu finančný príspevok je potom nepodmienená, je nesprávna.
Podmienky v zmysle § 36 Občianskeho zákonníka sa môžu stať obsahom právneho úkonu v prípade,
keď to zákon výslovne nevylučuje. Patria k náhodilým zložkám právneho úkonu a ich zmyslom je urobiť

účinky alebo následky právneho úkonu závislými
od určitej právnej skutočnosti. Pre podmienky je charakteristické, že sú to neznáme (účastníkom
právneho úkonu), budúce, možné, dovolené a zároveň neisté právne skutočnosti. Podmienka uzavretia
písomnej zmluvy medzi obcou a neverejným poskytovateľom sociálnej služby stanovená v § 75 ods.
14 ZSS nemá charakter takejto súkromnoprávnej podmienky, dojednanej stranami v rámci ich právneho

úkonu podľa § 36 Občianskeho zákonníka, ale ide o zákonný predpoklad vzniku nároku žalobcu (naviac
vyplývajúci z normy verejného práva).

27. Pokiaľ žalobca namietal, že súd mal vec posudzovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení,
ani táto jeho námietka nie je dôvodná. Možno súhlasiť s tým, že stranami sporu vykonané právne
posúdenie veci nie je pre súd záväzné a súd sám podriaďuje zistený skutkový stav pod konkrétnu

právnu normu, avšak v danom prípade je posúdenie nároku žalobcu ako bezdôvodného obohatenia
vylúčené. V konaní nebolo preukázané, že obec porušila akúkoľvek povinnosť, v dôsledku ktorej by
vznikla žalobcovi ujma, žalobca nepreukázal výšku ujmy, preto nemožno akceptovať ani nárok žalobcu
odvodzovaný z titulu bezdôvodného obohatenia.

28. S ostatnými námietkami žalobcu sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci
nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku
či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné
a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS
209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

29. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom
rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne
v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1

v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa

(§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).