Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120395379
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Marková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120395379.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.VieryMarkovejačlenieksenátu

JUDr. Antónie Bednarčík a JUDr. Miriamy Žákovej v právnej veci žalobcu: Crossdefault Management
Group,k.s.,sosídlomGrösslingová56,81109Bratislava,IČO:45462801,správcakonkurznejpodstaty
úpadcu ETOP - TRADING, a.s. „v konkurze“, so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO:
36 300 314, právne zastúpeného: JUDr. Róbert Šimko, advokát so sídlom Grösslingová 56, 811 09
Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: UniCredit Leasing Slovakia, a.s., so sídlom
Šancová 1/A, 814 99 Bratislava, IČO: 35 730 978, právne zastúpenému: Nosko & Partners s. r. o.,
advokátska kancelária so sídlom Podjavorinskej 2, 811 03 Bratislava, IČO: 36 860 107, o zaplatenie

1.759.119 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k.
B1-33Cb/190/2020-334 zo dňa 04.09.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave o p r a v u j e záhlavie rozsudku Mestského súdu Bratislava III
č.k. B1-33Cb/190/2020-334 zo dňa 04.09.2023 v časti označenia žalobcu tak, že správne má znieť:
„...Crossdefault Management Group, k.s., Grösslingová 56, Bratislava, IČO: 45 462 801, správca
konkurznej podstaty úpadcu ETOP – TRADING, a.s. „v konkurze”, so sídlom Skuteckého 17, 974
01 Banská Bystrica, IČO: 36 300 314...“ a v časti označenia žalovaného tak, že správne má

znieť:,,...UniCredit Leasing Slovakia, a.s., Šancová 1/A, Bratislava, IČO: 35 730 978...“.

II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-33Cb/190/2020-334 zo dňa
04.09.2023 p o t v r d z u j e .

III. Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievovýrokuI.zamietolžalobuavovýrokuII.uložilžalobcovi
povinnosť nahradiť žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodol tak s poukazom
na ustanovenia § 542 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 451 ods.
1, ods. 2 (súd prvej inštancie nesprávne uviedol § 453 ods. 1, ods. 2), § 454 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a čl. 8, čl. 15 ods. 1, ods. 2, § 191 § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal

zaplatenia sumy 1.759.119 eur s príslušenstvom. Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. 2
R 4/2013 zo dňa 07.02.2014 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu ETOP - TRADING, a.s., pričom
do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovil žalobcu. Žalobca zahrnul do súpisu oddelenej
podstaty zabezpečeného veriteľa v konkurze nasledovný majetok: zariadenie fotovoltaickej elektrárne„fotovoltaická elektráreň Galovany G4“ s celkovým nominálnym inštalovaným výkonom 995 kWp (ďalej
len „fotovoltaická elektráreň“), dôvod zapísaná súpisovej zložky majetku: zmluva o zriadení záložného
práva na pohľadávky a iné práva č. 55/ZZú2013, v zmysle ktorej sú zálohom všetky pohľadávky, iné

práva na peňažné plnenie záložcu a práva ich zabezpečenia voči každej tretej osobe existujúce v
okamihu registrácie záložného práva a vzniknuté v budúcnosti, ako aj všetky existujúce a budúce
pohľadávky a iné práva na peňažné plnenie záložcu voči záložnému veriteľovi z každého účtu vedeného
záložným veriteľom pre záložcu. Pohľadávka úpadcu na zaplatenie ceny diela na základe Zmluvy o
dielo na generálnu dodávku technológií pre výstavby fotovoltaickej elektrárne, jej výstavbu a súvisiacu

projektovú a inžiniersku činnosť zo dňa 10.03.2011 (ďalej len „zmluva o dielo“), je v zmysle čl. 8
zabezpečená inštitútom výhrady vlastníctva, a preto bol predmetný hnuteľný majetok patriaci úpadcovi
z titulu výhrady vlastníctva v súlade so zmluvou o zriadení záložného práva na pohľadávky a iné práva
správcom zaradený do spisu oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa s poznámkou o spornom
zápise. Osoba, ktorej svedčí sporný zápis, je žalovaný - právny nástupca UniCredit leasing Real
Estate s.r.o. Dôvod sporného zápisu je, že zmluvou o dielo sa zaviazala spoločnosť úpadcu riadne a

včas zhotoviť fotovoltaickú elektráreň. Úpadca ako zhotoviteľ dielo riadne vykonal, avšak objednávateľ
nezaplatil dohodnutú cenu. V čl. 8 zmluvy o dielo je určené, že vlastnícke právo k materiálom,
vybaveniu a technologickým zariadeniam prechádza na objednávateľa okamihom ich zaplatenia, a preto
na spoločnosť žalovaného nemohlo prejsť vlastnícke právo k majetku z dôvodu výhrady vlastníctva.
Na Okresnom súde Banská Bystrica sa vedie excindačné konanie sp.zn. 64Cbi/7/2018, ktoré nebolo

právoplatne skončené. Skutočnosť, že TATRA SPC20 s.r.o. neuhradila cenu diela, bola judikovaná
v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/171/2019 zo dňa 22.01.2020, ktorý nadobudol
právoplatnosť 19.03.2020. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že úpadca je vlastníkom fotovoltaickej
elektrárne, a preto ju žalovaný užíva neoprávnene. Faktickým užívaním fotovoltaickej elektrárne
patriacej úpadcovi získal žalovaný majetkový prospech na úkor úpadcu, ktorým sa bezdôvodne

obohatil. Výška tohto bezdôvodného obohatenia zodpovedá majetkovému prospechu získanému z
prevádzkovania fotovoltaickej elektrárne, ktorý žalobca vyčíslil za obdobie posledných štyroch rokov
(9/2016 - 9/2020) vo výške žalovanej istiny. Žalobca vychádzal z účtovnej závierky TATRA SPC 21,
ktorá fotovoltaickú elektráreň prevádzkuje ako výrobca elektriny. Žalobca zahrnul pohľadávku do súpisu
oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa doplnením súpisu oddelenej podstaty zverejneným v OV

167/2020 dňa 28.08.2020.

3. Žalovaný namietal existenciu nároku žalobcu v celom rozsahu, keďže trvá na skutočnosti, že je
vlastníkom fotovoltaickej elektrárne, a to počas celého obdobia, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný uzavrel dňa 18.04.2011 v postavení komitenta so

spoločnosťou TATRA SPC21 s.r.o. v postavení komisionára komisionársku zmluvu, ktorej predmetom
bol záväzok komisionára obstarať pre komitenta zriadenie zariadenia fotovoltaickej elektrárne a
zabezpečiť pripojenie do distribučnej sústavy a odber elektriny prevádzkovateľom distribučnej sústavy.
TATRA SPC21 si svoj záväzok obstarať určenú záležitosť splnila, pričom nielen zo zmluvy, ale aj zo
zákonnej úpravy vyplýva, že komisionár - TATRA SPC21, koná vo vlastnom mene a na účet komitenta

(žalovaného), z čoho okrem iného vyplýva, že vlastníkom hnuteľnej veci – fotovoltaickej elektrárne
získanej pre komitenta (žalovaného) sa komitent (žalovaný) stáva okamihom odovzdania predmetnej
veci komisionárovi (TATRA SPC21). Vzhľadom na skutočnosť, že došlo k riadnemu odovzdaniu diela
úpadcom spoločnosti TATRA SPC21, došlo týmto momentom aj k nadobudnutiu vlastníckeho práva
žalovaným. Úpadca nemôže byť vlastníkom fotovoltaickej elektrárne. Výhrada vlastníckeho práva

upravená v čl. 8 zmluvy sa nevzťahuje na fotovoltaickú elektráreň, ale na materiály, vybavenie a
technologické zariadenia, teda na veci, ktoré majú byť použité na zhotovenie diela. Objednávateľ sa
teda mohol stať vlastníkom uvedených vecí až v momente úhrady ceny za tieto veci, avšak tento režim
je aktuálny len do času, kým sa tieto veci spracovaním stali súčasťou diela, a to v súlade s ustanovením
§ 540 ods. 1 ObZ. Zmluva o dielo neupravuje otázku vlastníctva diela, a teda režim vlastníctva diela

sa spravuje § 542 ods. 1 ObZ. Keďže z preambuly zmluvy o dielo vyplýva, že dielo sa zhotovovalo
na pozemku, ktorý obstaral objednávateľ, je zrejmé, že vlastníkom diela je od počiatku objednávateľ.
Zároveň žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal, že veci ním označené ako príslušenstvo nie sú
súčasťou diela a ani prípadný právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nim. Z opatrnosti vzniesol
žalovaný aj námietku premlčania. Je zrejmé, že údajný nárok v časti presahuje obdobie dvoch rokov

pred podaním žaloby. Najneskôr dňa 16.10.2017 začala plynúť premlčacia lehota pre všetky údajné
nároky vzniknuté do toho času, a tieto sa teda premlčali dňa 16.10.2019. Žalovaný namietal spôsob,
akým žalobca vyčíslil svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca nesprávne uplatnil ajúrok z omeškania, keď vychádzal z § 369 ObZ. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby súd prvej inštancie
žalobu zamietol.

4. Žalobca v reakcii uviedol, že závery žalovaného o automatickom nadobudnutí vlastníckeho práva
priamo z titulu uzavretej komisionárskej zmluvy sú nesprávne. Základnou podmienkou vyvolania
právneho následku v podobe nadobudnutia vlastníckeho práva komitenta je, že dané hnuteľné veci
sú komisionárom na účet komitenta nadobudnuté v súlade s právom. Ďalej žalobca uviedol, že
predmetom odovzdania nebolo dielo ako celok, ale len tam uvedené položky, o čom svedčí aj znenie

protokolu. Z čl. 8 zmluvy o dielo vyplýva vôľa zmluvných strán viazať moment prechodu vlastníctva
až na zaplatenie ceny, bez ohľadu na moment spracovania vecí použitých na zhotovenie diela. V
dôsledku výhrady vlastníctva k jednotlivým súčastiam, z ktorých pozostáva dielo, sa ani ich konečným
spracovaním v podobe zhotovenia diela nemohlo toto dielo ako nedeliteľný celok stať vlastníctvom
žalovaného. Ustanovenie § 542 ods. 1 ObZ zakladá vlastnícke právo objednávateľa k zhotovenej
veci, avšak len za predpokladu, že zmluva, na základe ktorej je dielo zhotovené, neobsahuje inú

úpravu. Dojednaná výhrada vlastníctva predstavuje odchylné zmluvné dojednanie od zákonnej úpravy,
ktoré oproti podmienečne vyjadrenej dispozície predmetnej právnej normy vylučuje vlastnícke právo
objednávateľa.Aniskutočnosťzhotovovaniafotovoltaickejelektrárneúpadcomnapozemkuobstaranom
spoločnosťou TATRA SPC21 ako objednávateľom, preto nesvedčí vlastníckemu právu žalovaného
k fotovoltaickej elektrárni. K námietke premlčania uviedol, že tá sa riadi ObZ, rovnako tak aj výška úrokov

z omeškania. Výšku bezdôvodného obohatenia vyčíslil z účtovnej závierky spoločnosti TATRA SPC21,
ktorá reálne fotovoltaickú elektráreň prevádzkuje.

5.Žalovanýreagujúcnatvrdeniažalobcuuviedol,žežalovanýsastalvlastníkomfotovoltaickejelektrárne
v momente, keď od spoločnosti TATRA SPC21 hnuteľnú vec prevzal, pričom je zrejmé, že nedošlo ani k

porušeniu zásady, že žiaden nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, keďže spoločnosť TATRA
SPC21 disponovala právami v takom rozsahu, aby sa žalovaný mohol stať vlastníkom fotovoltaickej
elektrárne. Odovzdanie elektrárne nebolo rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti žaloby. Aj keby
nedošlokriadnemuodovzdaniufotovoltaickejelektrárnemedziTATRASPC21ažalovaným,neznamená
to, že vlastníkom je úpadca. Zo zmluvy o dielo jasne vyplýva, že výhrada vlastníctva sa týka materiálov,

vybavenia a technologických zariadení, teda vecí, ktoré majú byť podľa zmluvy použité na zhotovenie
diela a spracovaním sa stávajú jeho súčasťou. Spracovanie vecí pritom znamená, že tieto prestávajú
ako samostatné veci existovať, a teda zaniká aj existencia výhrady vlastníckeho práva k nim, pretože
nemôže existovať výhrada vlastníctva k veci, ktorá už neexistuje. Vôľou zmluvných strán nemohlo byť
zachovanie výhrady vlastníctva aj po spracovaní vecí, keďže nie je možné ponechať existenciu výhrady

vlastníctva k veci, ktorá prestala existovať, ale najmä pokiaľ by to bolo skutočne vôľou strán, formulovali
by zmluvu o dielo týmto spôsobom, resp. by dohodli výhradu vlastníctva k dielu ako takému.

6. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal bezdôvodným obohatením. Následne
poukázal na definície pojmov uvedených v zmluve o dielo, z ktorých vyplýva, že obsah zmluvy vyjadruje

vôľu zmluvných strán dohodnúť výhradu vlastníckeho práva nie k samotnému výsledku zmluvy o dielo
(konkrétnemu dielu), ale len k materiálom, vybaveniu a technologickým zariadeniam, ktoré tvoria súčasť
fotovoltaickej elektrárne. Súčasťou veci je všetko, čo k hlavnej veci podľa jej povahy fyzicky a funkčne
patrí a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa hlavná vec neznehodnotila, pričom za znehodnotenie
sa považuje tak funkčná, estetická alebo iná ujma. Právny režim hlavnej veci sa vzťahuje aj na

všetky jej súčasti. Materiály, vybavenia a technologické zariadenia boli vecou v právnom zmysle iba do
momentu, kým sa nestali súčasťou diela. Z uvedeného vyplýva, že materiály, vybavenie a technologické
zariadenia sa stali neoddeliteľnou súčasťou veci a vlastnícky vzťah žalobcu ich spracovaním zanikol.
Výhrada vlastníctva nebola dojednaná k dielu ako takému. Prijatím opačného výkladu by nastala
absurdnásituácia,ženezaplatenímmateriálunepatrnejhodnotybydieloakocelokzostalovovlastníctve

žalobcu. Následne súd prvej inštancie poukázal na to, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn.
13Cob/171/2019 bolo žalobcovi právoplatne priznané právo na zaplatenie nevyplatenej časti ceny za
dodanie diela fotovoltaickej elektrárne, čím sú jeho práva zo zmluvy o dielo vysporiadané. Režim
vlastníctva celého diela zmluva o dielo neupravuje, a preto je podľa súdu prvej inštancie potrebné riadiť
sa zákonnou úpravou v ustanovení § 542 ods. 1 ObZ. Keďže zmluva o dielo niečo iné neurčuje, lebo

výhrada vlastníctva obsiahnutá v čl. 8 sa nevzťahuje na dielo ako také, tak je zrejmé, že vlastníctvo
ani zo zákona neprislúcha žalobcovi, nakoľko dielo bolo zhotovované na pozemkoch obstaraných
objednávateľom, tak ako to vyplýva zo zmluvy o dielo. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
existenciu svojho vlastníckeho práva k fotovoltaickej elektrárni, od ktorého odvodzoval svoj nárok navydanie bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie žalobu zamietol. K ďalšej obrane žalovaného
uviedol, že táto nie je pre posúdenie nároku (s ohľadom na závery uvedené vyššie) rozhodujúca. Je
právne irelevantné vo vzťahu k predmetu sporu posúdenie otázky odovzdania elektrárne žalovanému,

úhrada ceny diela, otázka premlčania. Súd prvej inštancie na základe uvedeného dospel k záveru, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno v prejednávanej veci v tom smere, že by preukázal bezdôvodné
obohatenie žalovaného, a preto súd žalobu zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu v konaní. Keďže žalovaný bol vo veci v celom rozsahu
úspešný, súd prvej inštancie mu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v celom rozsahu, a to podľa § 365
ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) a písm. h) CSP. Žalobca navrhol, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu

trov konania, alternatívne napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

9. V odvolaní poukázal na dojednanú výhradu vlastníctva v čl. 8 zmluvy o dielo. Keďže si spoločnosť
TATRA SPC21, s.r.o. ako objednávateľ svoju povinnosť zaplatiť zhotoviteľovi dohodnutú cenu za dielo

nesplnila, v dôsledku dojednanej výhrady vlastníctva je skutočným vlastníkom fotovoltaickej elektrárne
úpadca.Faktickýmužívanímcudzejvecipatriacejúpadcovi,žalovanýzískalmajetkovýprospechnaúkor
úpadcu, ktorým sa bezdôvodne obohatil. Následne odvolateľ popísal rozsah bezdôvodného obohatenia.
Odvolateľ namietal záver súdu prvej inštancie vyplývajúci z bodu 11. odôvodnenia napadnutého
rozsudku s poukazom na tú skutočnosť, že žalovaný tiež nemá v predmete podnikania činnosť - výrobu

a dodávku elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov určitým výrobným zariadením a napriek tomu
ako domnelý vlastník fotovoltaickej elektrárne poberá úžitky z jej prevádzkovania, a to umožnením jej
užívania spoločnosťou TATRA SPC21, s.r.o. v rámci leasingu. Odvolateľ sa nestotožnil s úvahou súdu
prvej inštancie o výklade obsahu zmluvy, čl. 8 zmluvy o dielo. Jednotlivé súčasti diela, ku ktorým bola
výhrada vlastníctva dojednaná, sú definované v čl. 24 bod 1 zmluvy o dielo. Odvolateľ citoval znenie

tohto ustanovenia s definíciou pojmov materiál, technologické zariadenia a vybavenie a zariadenie.
Zariadenie podľa žalobcu predstavuje fotovoltaickú elektráreň, teda samotné fyzické dielo ako také,
čo vyplýva aj z iných ustanovení zmluvy o dielo s odkazom na č. 3 bod 4, 8, čl. 4 bod 1, čl. 5 bod
1, čl. 6, čl. 7, čl. 9 bod 4, čl. 12, čl. 13, čl. 14. Z definície materiálov explicitne vyplýva, že materiálmi
sú všetky iné (ostatné) veci odlišné od technických zariadení a vybavenia. Nakoľko teda v zmysle

vyššie uvedených zmluvných definícií zariadenie zahŕňa technologické zariadenia a materiály, pričom
materiálmisúvšetkyostatnévecivšetkéhodruhuodlišné(iné)odtechnologickýchzariadeníavybavenia,
potom nemožno dospieť k inému záveru než tomu, že technologické zariadenia spolu s materiálmi
tvoria zariadenie ako také. Z vyššie uvedeného logicky vyplýva, že dojednaná výhrada vlastníctva,
formulovaná v čl. 8 zmluvy o dielo sa v skutočnosti vzťahuje na dielo ako také, nakoľko tam uvedené

materiály, vybavenie a technologické zariadenia bez ďalšieho tvoria zariadenie, predstavujúce funkčný
celok fotovoltaickej elektrárne. Závery súdu prvej inštancie sú v rozpore s vyššie uvedeným logickým
výkladom zmluvy a tiež v rozpore aj s jej teleologickým výkladom, t.j. s interpretáciou dojednanej výhrady
vlastníctva z hľadiska jej účelu. Pokiaľ by malo platiť to, čo v rozsudku tvrdí súd prvej inštancie, t.j.
že „materiály, vybavenie a technologické zariadenia sa stali neoddeliteľnou súčasťou veci a vlastnícky

vzťah žalobcu ich spracovaním zanikol“, potom by dojednaná výhrada vlastníctva bola vlastne iba v
pozícii akéhosi obsolentného zmluvného inštitútu. Zabudovaním daných komponentov do diela by sa
zhotoviteľ celkom paradoxne v dôsledku splnenia svojich zmluvných povinností pripravil o výhradu
vlastníctva. Naproti tomu objednávateľ by sa vôbec nemusel obťažovať s úhradou ceny a napriek
tomu by na základe spracovania jednotlivých komponentov vlastnícke právo nadobudol. V zmysle toho,

že komponenty uvedené v rámci výhrady vlastníctva bez ďalšieho vytvárajú fotovoltaickú elektráreň
ako celok, je úvaha súdu prvej inštancie o absurdnej situácii, že nezaplatením materiálu nepatrnej
hodnoty, by dielo ako celok ostalo vo vlastníctve žalobcu, nesprávna. Navyše, ako vyplýva zo zmluvy
o dielo, materiály, vybavenie a technologické zariadenia, na ktoré sa vzťahuje dojednaná výhrada
vlastníctva, tvoria podstatu a funkčný celok diela, bez ktorého by dielo ako také nemohlo byť v súlade

s jeho účelom prevádzkované. Jednotlivé súčasti diela pritom predstavujú samostatné a oddeliteľné
veci (napr. solárne panely), ktoré je možné z diela ako celku demontovať a znovu použiť. Zároveň je
nepochybné,žebeztýchtojednotlivýchoddeliteľnýchkomponentovniejemožnéfotovoltaickúelektráreň
v súlade s jej účelom, t.j. na výrobu elektrickej energie, využívať. Odvolateľ rozporoval konštatovaniesúdu prvej inštancie, že právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/171/2019 bolo
žalobcovi priznané právo na zaplatenie nevyplatenej časti ceny diela, čo nemá za následok zrušenie
výhrady vlastníctva. Výhrada vlastníctva netrvá do momentu priznania práva na zaplatenie ceny diela

rozhodnutím, ale trvá až do momentu skutočnej úhrady ceny diela. Ďalej upozornil na čl. 1 bod 1 zmluvy
o dielo, z ktorého vyplýva, že dielo ako také nie je v zmluve o dielo ucelene a jednoznačne zadefinované.
Zo zmluvy o dielo nie je možné uzavrieť, čo je myslené pod pojmami „súčasti“ a „príslušenstvo“,
čo znamená, že je potrebné aplikovať princíp contra proferentem na výklad jednotlivých zmluvných
ustanovení podľa § 266 ods. 4 ObZ. Práve na účely interpretácie skutočnej vôle zmluvných strán žalobca

navrhol v konaní vypočuť A. B. C., ktorý v postavení konateľa podpisoval zmluvu o dielo za úpadcu ako
zhotoviteľa. Tento navrhovaný dôkaz však súd prvej inštancie nevykonal a predmetným interpretačným
pravidlom sa vôbec nezaoberal. V zmysle odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie na danú vec
aplikoval aj ustanovenie § 542 ods. 1 ObZ, ktoré predstavuje dispozitívne zákonné ustanovenie,
ktoré pripúšťa odchýlne dojednanie zmluvných strán. Takýmto odchýlnym zmluvným dojednaním je
práve predmetná výhrada vlastníctva, ktorá aplikáciu uvedeného zákonného ustanovenia vylučuje.

Odvolateľ namietal aj nevykonanie navrhovaného dokazovania súdom prvej inštancie, nakoľko právne
závery vyslovené súdom prvej inštancie vo vzťahu k vlastníckemu právu k fotovoltaickej elektrárni sú
nesprávne. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhované žalobcom na účely zodpovedania otázky
rozsahu dojednanej výhrady vlastníctva v čl. 8 zmluvy o dielo a na účely prípadného ustálenia výšky
bezdôvodného obohatenia. Nakoľko žalobca považoval záver súdu o vlastníckom práve k fotovoltaickej

elektrárni za nesprávny, zamietnutie návrhu na dokazovanie nebolo dôvodné. K sudcovskej koncentrácii
konania upozornil, že ide o fakultatívny inštitút, ktorý súd nie je povinný použiť automaticky. Odvolateľ
namietal aj procesný postup súdu prvej inštancie, keď neprerušil predmetné konanie do skončenia
konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 64Cbi/7/2018 (excindačné konanie)
a konania vedeného na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B2-9C/54/2013.

10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že ním tvrdená výhrada vlastníctva nebola dojednaná k
dielu ako celku, resp. k fotovoltaickej elektrárni Galovany 4. Žalobca otázku nadobudnutia vlastníckeho
práva od spoločnosti TATRA SPC21, s.r.o. na základe komisionárskej zmluvy nepovažoval za spornú
v tom zmysle, že pokiaľ spoločnosť TATRA SPC21, s.r.o. bola vlastníkom fotovoltaickej elektrárne (a v

konaní pred súdom prvej inštancie sa preukázalo, že bola), potom od spoločnosti TATRA SPC21, s.r.o.
nadobudol vlastnícke právo na základe komisionárskej zmluvy žalovaný. K bezdôvodnému obohateniu
uviedol,žeknemunedošlo,pretožežalovanýjevlastníkomfotovoltaickejelektrárne.Žalovanýupozornil,
že sám žalobca vymedzil rozsah bezdôvodného obohatenia na základe príjmov z tržieb osoby, ktorá
má príslušné oprávnenie na podnikanie, a pokiaľ toto oprávnenie nemá žalobca, resp. úpadca, nemohlo

v danom rozsahu na jeho úkor bezdôvodné obohatenie vzniknúť. Navyše, uvedený názor súdu prvej
inštancie ani nebol dôvodom pre zamietnutie žaloby žalobcu, a preto považuje žalovaný uvedenú
argumentáciu žalobcu za bezpredmetnú. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy o dielo nevyplýva, že pojem
zariadenie zodpovedá dielu, ale z tejto definície tohto pojmu vyplýva, že zariadenie nie je tvorené len
technologickým zariadením, materiálmi, resp. vybavením, ale aj súčasťami a príslušenstvom, t.j. nie je

možné pojem technologické zariadenia, materiály a vybavenie stotožniť ani s pojmom zariadenie a už
vôbec nie s pojmom dielo. V tejto súvislosti poukázal na čl. 9 zmluvy, ktorý rozlišuje medzi jednotlivými
pojmami. Definícia pojmu zariadenie však uvádza, že zariadenie je tvorené nielen súčasťami, ale
aj príslušenstvom, a teda v plnom rozsahu nepokrýva všetko (okrem vybavenia a technologických
zariadení), čo tvorí zariadenie, pretože nepokrýva príslušenstvo. Z hľadiska logického výkladu nie

je možné dospieť k záveru, že pojem materiály, vybavenie a technické zariadenia sa rovná pojmu
zariadenie, alebo sa rovná pojmu dielo. Pokiaľ ide o výhradu vlastníctva tak, ako bola dojednaná, má
svoj význam - zmluvné strany nemusia mať dojednaný režim výhrady vlastníctva len pre finálny výsledok
zhotovovania diela, ale aj pre jednotlivé komponenty, ktoré už v procese zhotovovania diela môžu byť
dodané na miesto jeho zhotovovania a výhrada vlastníctva tak, ako bola dojednaná v tomto prípade,

chránizhotoviteľapredtým,abysaobjednávateľstalvlastníkomkomponentovurčenýchnavybudovanie
diela ešte pred jeho zhotovením, pričom sa počíta najskôr s úhradou ceny za tieto komponenty a až
s následným nadobudnutím vlastníckeho práva objednávateľom k nim. Zároveň však platí, že pokiaľ
zhotoviteľ z takýchto komponentov dielo zhotoví, výhrada vlastníctva sa stratí v dôsledku zániku vecí.
Zhotoviteľ mal možnosť dojednať si také podmienky, aby napr. nebol povinný dielo zhotoviť do času,

kým mu objednávateľ neuhradí cenu zodpovedajúcu dodávaným komponentom, zmluva o dielo pritom
takúto úpravu aj obsahuje, a to pokiaľ ide o dodanie technologických zariadení, keďže objednávateľ
bol povinný uhradiť zálohy na zabezpečenie technologických zariadení a zhotoviteľ nebol povinný
vykonávať dielo, kým tieto zálohy nie sú zaplatené (bod 9.2 zmluvy o dielo). K námietke oddeliteľnostikomponentov tvoriacich fotovoltaickú elektráreň uviedol, že ak by platil tento výklad žalobcu, tak si mal
uplatniť výhradu vlastníctva len voči komponentom, ktoré považuje za neuhradené, nie na celé dielo.
Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu o tom, že pojem dielo nie je v zmluve o dielo nikde pevne zakotvený,

žalovaný je toho názoru, že je potrebné sa oprieť o formulácie, ktoré v zmluve o dielo uvedené sú.
V tejto súvislosti preto upozornil na posledný odsek čl. 8, ktorý obsahuje pojem dielo v súvislosti s
prechodom nebezpečenstva škody na veci a pojmy technologické zariadenia, materiály a vybavenie v
súvislosti s výhradou vlastníctva. Z uvedeného vyplýva, že výhrada vlastníctva nebola k dielu dojednaná.
Navyše je potrebné v súvislosti so žalobcom tvrdeným nejasným vymedzením pojmov v zmluve o dielo

poukázať aj na to, že nepochybne práve zhotoviteľ musel presne vedieť, z akých prác, výkonov a
komponentov sa skladá jeho zhotovovanie, resp. dielo samotné. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu o
potrebe aplikácie ustanovenia § 266 ods. 4 ObZ ešte poznamenal, že výklad pojmov podľa zmluvy
o dielo je jednoznačný a dostatočný a aplikácia uvedeného ustanovenia nemôže ísť proti dohode a
autonómnej vôli strán v čase uzavretia zmluvy o dielo, ktorá rezultovala v jasné jazykové vyjadrenie
výhrady vlastníctva. K aplikácii § 542 ods. 1 ObZ, žalovaný uviedol, že súd predmetné ustanovenie

aplikoval správne práve z dôvodu, že dospel k záveru, že výhrada vlastníctva k dielu dojednaná nebola
a z uvedeného dôvodu použil zákonný režim. Podľa názoru žalovaného dokazovanie bolo vzhľadom na
správneuzavretúotázkuabsencievlastníctvaúpadcunielennadbytočné,aleajvrozporesosudcovskou
zásadou koncentrácie konania. Pokiaľ ide o zabezpečenie príloh k zmluve o dielo od spoločnosti TATRA
SPC21, s.r.o., žalobca mohol tento dôkaz navrhnúť už pri podaní žaloby, resp. s využitím svojich

oprávnení tento dôkaz mohol zabezpečiť už pred podaním žaloby. Pokiaľ ide o dokazovanie vo vzťahu
k bezdôvodnému obohateniu, ak by aj k bezdôvodnému obohateniu došlo, na určenie výšky nároku
by rozhodne nemali vplyv skutočnosti, ktoré dokazovaním žalobca žiadal zistiť, keďže rozhodujúca by
bola len výška odplaty, ktorú by inak užívateľ veci vlastníkovi veci uhradil, teda odplata obvyklá za
užívanie fotovoltaickej elektrárni, resp. obdobnej veci. K navrhnutému dôkazu - výsluch svedka A. B.

C., ktorý súd podľa názoru žalovaného správne zamietol, žalovaný uviedol, že nejde o svedka, pretože
ide o bývalého štatutára úpadcu, ktorý má na veci právny záujem – bol štatutárnym orgánom úpadcu
v čase uzavretia predmetnej zmluvy o dielo. Žalovaný sa zároveň v celom rozsahu stotožnil s názorom
súdu, že subjektívny pohľad svedka na uzavretú zmluvu o dielo nie je rozhodujúci, keď rozhodujúcou
skutočnosťou je práve obsah zmluvy o dielo, ktorý je možné posúdiť aj bez výpovede navrhnutého

svedka. Následne sa žalovaný vyjadril k námietke, že súd prvej inštancie neprerušil dané konanie.
Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

11. Žalobca v odvolacej replike upozornil, že len samotné prevzatie veci komisionárom nemôže
konvalidovať absenciu všetkých ostatných podmienok prevodu vlastníckeho práva na komitenta.

Pripomenul, že fotovoltaická elektráreň vznikla na základe zmluvy o dielo, uzavretej medzi úpadcom
ako zhotoviteľom a spoločnosťou TATRA SPC21, s.r.o. ako objednávateľom, pričom zákonné a zmluvné
podmienky nadobudnutia vlastníctva k zhotovenému dielu neboli kvôli dojednanej výhrade vlastníctva
naplnené. K otázke výšky bezdôvodného obohatenia uviedol, že konečná kvantifikácia je vecou
rozhodnutia súdu. Na účely ustálenia tejto otázky preto navrhol vykonanie príslušného dokazovania

zabezpečením dokumentácie o výške príjmov dosahovaných spoločnosťou TATRA SPC21, s.r.o. z
prevádzkovania fotovoltaickej elektrárne, predložením dokladov o príjmoch, ktoré žalovaný dosahuje
z leasingového prenájmu fotovoltaickej elektrárne a tiež vykonaním znaleckého dokazovania na účely
určenia výšky bezdôvodného obohatenia. Týmto návrhom žalobcu súd prvej inštancie nevyhovel,
čím prispel k nesprávnosti rozhodnutia vo veci. Žalobca sa zaoberal vysvetlením jednotlivých pojmov

v zmluve o dielo. Podľa odvolateľa zo znenia výhrady vlastníctva nevyplýva, že by sa mala vzťahovať
len na obdobie do použitia komponentov na zhotovenie diela. Zmluvné strany sa nedohodli na tom, že
by neuhradenie zadefinovaných komponentov tvoriacich v súhrne dielo, malo mať iné následky, než
zachovanie vlastníckeho práva zhotoviteľa (žalobcu). K čl. 9 bod 2 zmluvy o dielo uviedol, že ide o
dojednanie iba zálohových platieb (teda nie konečných platieb) za konkrétne technologické zariadenia,

a to fotovoltaické panely a nosné konštrukcie, so zaplatením ktorých je spojené začatie príslušných
prác. Predmetné zmluvné ustanovenie predstavuje samostatné dojednanie upravujúce moment začatia
niektorých prác na diele. Toto zmluvné ustanovenie však nijako nesúvisí s výhradou vlastníctva
dohodnutou v čl. 8 zmluvy o dielo, a teda nijako nemodifikuje moment nadobudnutia vlastníckeho práva.
Ďalejpoukázalnaoddeliteľnosťasamostatnosťjednotlivýchkomponentov,ktorémôžubyťďalejfunkčne

použité, a preto v skutočnosti ani nedochádza k ich zániku ako samostatných vecí. Opätovne namietal
absenciu aplikácie § 266 ods. 4 ObZ, ako aj interpretáciu § 542 ods. 1 ObZ. Odvolateľ sa vyjadril
aj k sudcovskej koncentrácii konania, k nevykonanému dokazovaniu a k neprerušeniu predmetného
konania súdom prvej inštancie.12. Žalovaný v odvolacej duplike zopakoval, že výhrada vlastníctva nebola dojednaná k dielu, t.j.
k fotovoltaickej elektrárni. Žalovaný doplnil, že ak súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nemá v

predmete podnikania „výrobu a dodávku elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov určitým výrobným
zariadením“, reagoval tak na spôsob uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany
žalobcu,ktorý(podľažalovanéhoabsolútnenesprávne)odvodzovalodpríjmovzpodnikateľskejčinnosti,
a preto je zrejmé, že taký príjem by nemohol dosiahnuť, pretože v danom predmete podnikania nemôže
podnikať. Žalovaný sa opätovne zaoberal definíciou jednotlivých pojmov. Zároveň upozornil, že žalobca

tvrdil, že jednotlivé súčasti diela predstavujú samostatné a oddeliteľné veci, ktoré je možné z diela ako
celku demontovať a opakovane použiť a následne uviedol, že predmetné komponenty tvoria podstatu
a funkčný celok diela, bez ktorých by dielo nemohlo fungovať, v nadväznosti na čo konštatoval, že ich
použitie nemá za následok stratu výhrady vlastníctva, pričom predmetné tvrdenie žalobcu je absolútne
nelogické a vzájomne si odporujúce. Ak sa komponenty stanú súčasťou inej veci, v nadväznosti na čo
prestávajú ako samostatné veci existovať, predmet, ku ktorému bola výhrada vlastníctva dojednaná,

prestáva existovať a logicky stráca význam aj dojednaná výhrada vlastníctva. Navyše je potrebné
opätovne v tejto súvislosti zdôrazniť, že ak by aj platil predmetný výklad žalobcu, tak ten by si mal uplatniť
výhradu vlastníctva len voči komponentom, ktoré považuje za neuhradené a nie za celé dielo. Žalovaný
sa pridržal argumentácie uvedenej k § 542 ods. 1 ObZ, výkladovému pravidlu podľa § 266 ods. 4 ObZ,
k aplikácii sudcovskej koncentrácii konania a dôvodom nevykonaného dokazovania.

13. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj
iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

14. Vzhľadom na to, že v písomnom vyhotovení záhlavia rozsudku Mestského súdu Bratislava III

č.k. B1-33Cb/190/2020-334 zo dňa 04.09.2023 došlo k zrejmej nesprávnosti, keď súd prvej inštancie
nesprávne uviedol označenie žalobcu tak, že v čase vyhláseného rozsudku mal správne znieť:
„...Crossdefault Management Group, k.s., Grösslingová 56, Bratislava, IČO: 45 462 801, správca
konkurznej podstaty ETOP – TRADING, a.s. „v konkurze”, so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 36 300 314...“ a v časti označenia žalovaného tak, že v čase vyhláseného rozsudku mal

znieť: ,,... UniCredit Leasing Slovakia, a.s., so sídlom Šancová 1/A, Bratislava, IČO: 35 730 978...“,
odvolací súd túto zrejmú chybu opravil výrokom I. tohto rozsudku.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania

a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého
po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého
rozsudku.

16. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

18. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Podľa čl. 15 ods. 1 a ods. 2 CSP súd dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí podľa svojej úvahy v
súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.20. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

21. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností
môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

22. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné. Podľa ods. 2 ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

23. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania. Podľa ods. 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Podľa ods. 3 ak súd na prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci

samej.

24. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

25. Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

26. Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

27. Podľa § 454 OZ bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

28. Podľa § 542 ods. 1 ObZ, ak zhotoviteľ zhotovuje vec u objednávateľa, na jeho pozemku alebo na
pozemku, ktorý objednávateľ obstaral, objednávateľ znáša nebezpečenstvo škody na zhotovovanej veci
a je jej vlastníkom, ak zmluva neurčuje niečo iné.

29. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú
správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku

a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP podrobne a
dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý
myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom
premietnutým do výrokovej časti napadnutého zamietajúceho výroku rozsudku, keď skonštatoval,
že žalobca nepreukázal existenciu svojho vlastníckeho práva k fotovoltaickej elektrárni, od ktorého

odvodzoval svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie sa v podstatnom
rozsahu dostatočne zaoberal aj procesným útokom žalobcu, keď s poukazom na definície pojmov
uvedených v zmluve o dielo uzavrel, že obsah zmluvy vyjadruje vôľu zmluvných strán dohodnúť výhradu
vlastníckeho práva nie k samotnému výsledku zmluvy o dielo (konkrétnemu dielu), ale len k materiálom,
vybaveniu a technologickým zariadeniam, ktoré tvoria súčasť fotovoltaickej elektrárne, pričom materiály,

vybavenia a technologické zariadenia boli vecou v právnom zmysle iba do momentu, kým sa nestali
súčasťou diela. V nadväznosti na uvedené, súd prvej inštancie správne skonštatoval, že materiály,
vybavenie a technologické zariadenia sa stali neoddeliteľnou súčasťou veci a vlastnícky vzťah žalobcu
ich spracovaním zanikol, a preto výhrada vlastníctva nebola dojednaná k dielu ako takému. Súd prvej
inštancie správne právne posúdil, že režim vlastníctva celého diela zmluva o dielo neupravuje, a preto je

tento potrebné podriadiť pod § 542 ods. 1 ObZ, čo znamená s ohľadom na to, keď zhotoviteľ zhotovoval
fotovoltaickú elektráreň na pozemku objednávateľa, že objednávateľ je jej vlastníkom. V nadväznosti
na uvedené súd prvej inštancie správne posúdil, že vznik nároku na bezdôvodné obohatenie žalobca
nepreukázal.30. Odvolací súd konštatuje, že konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou
kontradiktórnosti civilného procesu, pričom nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali

za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa
mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením
v plnej miere stotožnil. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, súd dopĺňa
nasledovné dôvody v kontexte odvolacích dôvodov.

31. Pre vysporiadanie sa s hlavnou odvolacou námietkou týkajúcu sa otázky vlastníckeho práva
k fotovoltaickej elektrárni žalobcu, je potrebné vysporiadať sa s odlišným výkladom strán konania čl. 8
zmluvy o dielo, obsahujúci výhradu vlastníctva k materiálom, vybaveniu a technologickým zariadeniam.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na čl. 24 zmluvy o dielo obsahujúci definíciu jednotlivých
pojmov, ako aj pojmu zariadenie. Zariadenie znamená fotovoltaickú elektráreň, vrátane technologických

zariadení a materiálov, súčastí a príslušenstva, ktoré má zhotoviteľ dodať a vybudovať podľa prílohy č. 1
zmluvy.Samotnýodvolateľvpodanomodvolanítvrdil,žezariadeniepredstavujefotovoltaickúelektráreň,
teda samotné dielo ako také s odkazom na č. 3 bod 4, 8, čl. 4 bod 1, čl. 5 bod 1, čl. 6, čl. 7, čl. 9 bod 4, čl.
12, čl. 13, čl. 14. Následne však odvolateľ nesprávne z definície pojmu materiál vyvodil, keďže materiálmi
sú všetky ostatné veci odlišné od technického zariadenia, že tieto tvoria fotovoltaickú elektráreň, a to

bez zohľadnenia zmluvne dojednaného vysvetlenia pojmu zariadenie, ktoré okrem vyššie uvedených
materiálov, vybavenia a technologických zariadení a ich súčastí, tvorí aj príslušenstvo. Definícia pojmu
zariadenie teda uvádza, že zariadenie je tvorené nielen súčasťami, ale aj príslušenstvom, a teda materiál
v plnom rozsahu nepokrýva všetko (okrem vybavenia a technologických zariadení), čo tvorí zariadenie,
pretože nepokrýva príslušenstvo. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil so žalovaným, že aj z hľadiska

logického výkladu nie je možné dospieť k záveru, o ktorý sa snažil odvolateľ, a to že materiály, vybavenie
a technické zariadenia predstavujú zariadenie, resp. dielo. S ohľadom na legálnu definíciu pojmu dielo
uvedenú v § 536 ods. 2 ObZ nie je námietka žalobcu o nejasnosti pojmov stavba a dielo v zmysle zmluvy
o dielo, dôvodná. Dielom v zmysle predmetnej zmluvy sa preto rozumie zhotovenie stavby-zariadenia
fotovoltaickej elektrárne podľa prílohy č. 1 zmluvy o dielo. Rovnako tak, ak odvolateľ v podanom odvolaní

namietal, že nie je dostatočne zrejmý význam pojmov súčasť a príslušenstvo, je potrebné upriamiť
pozornosť odvolateľa na legálnu definíciu týchto pojmov vo všeobecnosti uvedenú v § 120 ods. 1,
§ 121 ods. 1 Občianskeho zákonníka a následne v nadväznosti na uvedené prihliadať na konkrétne
znenie zmluvy a výklad jednotlivých pojmov. Okrem toho, sám odvolateľ legálnu definíciu súčasti veci
používa, ak tvrdí, že materiály, vybavenie a technologické zariadenia, na ktoré sa vzťahuje dojednaná

výhrada vlastníctva, tvoria podstatu a funkčný celok diela, bez ktorého by dielo ako také nemohlo
byť v súlade s jeho účelom prevádzkované. Námietka žalobcu ohľadom nejednoznačnosti pojmov
súčasť a príslušenstvo diela uvedených v definícii zariadenia a neuplatnenie aplikácie princípu contra
proferentem na výklad jednotlivých zmluvných ustanovení zo strany súdu prvej inštancie, je nedôvodná.
Ustanovenie týkajúce sa výkladu pojmov v čl. 24 zmluvy o dielo, ale aj výhrada vlastníctva v čl. 8 zmluvy

o dielo, ako aj ďalšie pojmy používané v zmluve, sú dostatočne zrejmé a jasné, nepripúšťajúce rozdielny
výklad, napriek snahe odvolateľa sa tohto rozdielneho výkladu domáhať. Odvolací súd poukazuje na
to, že výklad ustanovení zmluvy podľa výkladových pravidiel uvedených v § 266 ods. 1 až 4 ObZ je
potrebný až vtedy, keď dôjde k situácii, že prejav vôle zmluvných strán nie je celkom zrozumiteľný, či
určitý (bližšie pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/99,100,101/2009, 5Cdo/283/2010).

Ak je v zmluve obsiahnutá dohoda tak jednoznačná, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod,
aby súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán
domáha (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo/66/2002, uverejnené ZSP pod č. 81/2003).

32. Námietka odvolateľa, že v zmysle výkladu výhrady vlastníctva súdom prvej inštancie, následne čl. 8

zmluvy o dielo stráca význam a stáva sa obsolentným, nie je dôvodná. V tejto súvislosti sa odvolací súd
stotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorý význam predmetného ustanovenia zhrnul práve v ochrane
vlastníckeho práva zhotoviteľa diela dodaných materiálov, vybavenia a technologického zariadenia pred
ich zánikom spracovaním v diele. Podľa žalovaného „zmluvné strany nemusia mať dojednaný režim
výhrady vlastníctva len pre finálny výsledok zhotovovania diela, ale aj pre jednotlivé komponenty, ktoré

už v procese zhotovovania diela môžu byť dodané na miesto jeho zhotovovania. Výhrada vlastníctva,
tak ako bola dojednaná, chráni zhotoviteľa pred tým, aby sa objednávateľ stal vlastníkom komponentov
určených na vybudovanie diela ešte pred jeho zhotovením, pričom sa počíta najskôr s úhradou ceny
za tieto komponenty a až s následným nadobudnutím vlastníckeho práva objednávateľom k nim“. Súdprvej inštancie správne zhrnul, že materiály, vybavenia a technologické zariadenia boli vecou v právnom
zmysle iba do momentu, kým sa nestali súčasťou diela, čím sa stali neoddeliteľnou súčasťou veci a
vlastnícky vzťah žalobcu ich spracovaním zanikol.

33. Pre vysvetlenie vyššie uvedeného záveru, je potrebné uviesť, že pri veciach rozlišujeme veci
hlavné, súčasti veci a príslušenstvo veci. Hlavnými vecami sú všetky veci, ktoré môžu byť samostatnými
predmetmi právneho vzťahu bez toho, aby boli v určitej relácií k iným veciam. Súčasťou veci je
všetko, čo k nej podľa povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.

Samostatnosť veci je potom postavená vo vzťahu k inej veci na dvoch kritériách: a) na vzájomnej
spolupatričnosti a b) na miere ich oddeliteľnosti. Prvé kritérium má subjektívnu povahu, lebo „to, čo k
veci podľa jej povahy patrí“, sa určuje podľa ľudských zvyklostí, skúseností a noriem vzťahujúcich sa
na konkrétnu vec. Miera spolupatričnosti sa potom posudzuje prostredníctvom povahy tej veci, ktorá sa
považuje za podstatnejšiu vec, a teda vo vzťahu viacerých vecí za tzv. hlavnú vec. Oddelenie zahŕňa
najrôznejšie spôsoby separácie; ako sú tie, s ktorými je spojený zásah do hmotnej podstaty veci, tak aj

tie, ktoré do podstaty veci nezasahujú, resp. ktorými sú dotknuté len niektoré jej vedľajšie kvality. Vždy
však predstavuje pre hlavnú vec (nie však pre oddeľovanú „súčasť“) „znehodnotenie“ v hodnotovom
(cenovovyjadriteľnom),kvalitatívnom,funkčnom,estetickom,príp.ajinomzmysle.Faktickýmoddelením
predchádzajúcej súčasti sa táto stáva samostatnou vecou a môže byť aj samostatným predmetom
právnych vzťahov (porovnaj komentár k Občianskemu zákonníku Fekete www.epi.sk). Ak má ísť o

súčasť veci, potom znaky funkčnej a fyzickej spojitosti s hlavnou vecou musia byť splnené kumulatívne
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.07.2004, sp.zn. 28Cdo/288/2004).

34. Vychádzajúc zo skutkového stavu posudzovanej veci pri aplikácii uvedených výkladových kritérií,
pre definičné znaky súčasti veci a jej funkčnej a fyzickej spojitosti s vecou hlavnou a tiež nemožnosť

oddelenia materiálov, vybavenia a technologického zariadenia po ich zapracovaní bez toho, aby sa
tým vec hlavná znehodnotila, je potrebné skonštatovať, že tieto sú funkčne spojené so zariadením.
Oddelenie materiálov, vybavenia a technologického zariadenia od samotnej hlavnej veci, teda
fotovoltaickej elektrárne by znefunkčnilo toto zariadenie, čím by sa zmenila jej funkčnosť. V konečnou
dôsledku samotný odvolateľ tvrdil, že „materiály, vybavenie a technologické zariadenia, na ktoré sa

vzťahuje dojednaná výhrada vlastníctva, tvoria podstatu a funkčný celok diela, bez ktorého by dielo
ako také nemohlo byť v súlade s jeho účelom prevádzkované“. Na druhej strane si však odvolateľ,
v rozpore s vyššie uvedeným, argumentáciou o oddeliteľnosti vecí, ktoré sú súčasťou diela, nesprávne
vyvodil ich samostatnosť po zapracovaní (demontovanie z diela a ich opätovné použitie). Zapracovaním
týchto komponentov do diela, sa tieto stávajú súčasťou diela, pričom žalobca stráca vlastnícke právo

k jednotlivým komponentom, a preto v nadväznosti na uvedené zaniká aj výhrada vlastníctva k
materiálom, vybaveniu a technologickému zariadeniu dojednaná v čl. 8 zmluvy o dielo.

35. Odvolací súd vo vzťahu k námietke nesprávnej aplikácie § 542 ods. 1 ObZ konštatuje s ohľadom
na správnosť skutkového záveru súdu prvej inštancie týkajúcu sa absencie výhrady vlastníckeho

práva k dielu (teda zmluva o dielo neurčila niečo iné), že v nadväznosti na uvedené je správne aj
právne posúdenie súdu prvej inštancie režimu vlastníckeho práva k dielu zhotovovanom na pozemku
objednávateľa, v zmysle ktorého sa vlastníkom zhotovovanej veci stal objednávateľ.

36. Námietka odvolateľa vo vzťahu k nesprávnemu záveru súdu prvej inštancie, že výhrada vlastníctva

netrvá do momentu priznania práva na zaplatenie ceny diela rozhodnutím, ale trvá do skutočnej úhrady
ceny diela, je vo všeobecnosti dôvodná, avšak pre rozhodnutie vo veci samej s ohľadom na to, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo založené na danej skutočnosti (okrem toho, že tak ako bolo
uvedené vyššie, záver súdu prvej inštancie o absencii dojednania výhrady vlastníctva k fotovoltaickej
elektrárni dojednaný nebol), nemá žiaden vplyv.

37. K namietanému záveru v bode 11. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je potrebné
zdôrazniť, že dôvodom pre zamietnutie žaloby nebola absencia v predmete podnikania činnosť-výroba
a dodávka elektriny vyplývajúca z obchodného registra, pričom táto skutočnosť sama o sebe ani
namietaná nebola. S ohľadom na to, že súd prvej inštancie zistenú skutočnosť, že úpadca nemá

v predmete podnikania činnosť-výrobu a dodávku elektriny, nevyhodnotil vo vzťahu k právnym záverom
(súd prvej inštancie uvedenú skutočnosť podotkol na pojednávaní nad rámec uvedeného), na ktorých
založil rozhodnutie, je predmetná argumentácia odvolateľa irelevantná.38. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal aj nevykonanie navrhnutých dôkazov, ako výsluch pána C.
a ďalších dôkazov, ktoré súd prvej inštancie zamietol podľa žalobcu pre nesprávny záver o vlastníctve
fotovoltaickej elektrárni. Tieto dôkazy boli podľa odvolateľa potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, a to interpretácie skutočnej vôle zmluvných strán, ako aj za účelom zodpovedania otázky
rozsahu dojednanej výhrady vlastníctva v čl. 8 zmluvy o dielo a na účely ustálenia výšky bezdôvodného
obohatenia.

39. „Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument,

podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti
tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec
tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná
vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť“ (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5Cdo/107/2019 zo dňa 31.03.2021).

40. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Samotné

neakceptovanie vykonania navrhnutých dôkazov samo o sebe nemôže znamenať porušenie práva
strany sporu. Zásah do základného práva na súdnu ochranu, či do práva na spravodlivé súdne konanie,
by mohol nastať len vtedy, ak by takýto záver súdu o nevykonaní navrhnutého dôkazu bol zjavne
nedôvodný, alebo by takémuto záveru chýbala predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca
z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu nevykonaním

navrhnutého dôkazu postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana sporu v konaní.
V danom prípade však súd prvej inštancie nevykonanie ďalšieho dokazovania riadne a logicky odôvodnil
jednak aplikovaním koncentračnej zásady a nad rámec uvedeného aj tým, že výsledky už vykonaného
dokazovania postačujú na konečné rozhodnutie vo veci samej. S týmito závermi sa odvolací súd plne
stotožňuje.

41. V prvom rade, odvolací súd uvádza, že už aplikovanie sudcovskej koncentrácie konanie, ak spĺňa
zákonom stanovené podmienky, je dôvodom na nevykonanie oneskoreného návrhu na vykonanie
dokazovania, ktoré by spôsobilo odročenie pojednávania. Samozrejme, aplikácia predmetného inštitútu
je na úvahe súdu, ide o fakultatívnu možnosť, ktorú súd aplikuje po zvážení konkrétnych okolností

prípadu. „Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo
dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné, pretože by to mohlo znamenať zmarenie
účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na nariadenie ďalšieho pojednávania. Včasnosť
predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v okolnostiach
konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného

úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný úkon
neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Sudcovská koncentrácia konania podľa § 153 CSP
(na rozdiel od zákonnej koncentrácie konania) je teda v diskrečnej právomoci súdu“. (bližšie pozri
sp.zn. I.ÚS/535/2023 zo dňa 11.10.2023). Ak je však sudcovská koncentrácia konania uplatnená
v súlade s CSP, čo odvolateľ ani nenamietal (upozornil len, že ide o fakultatívny inštitút), postačí pre

nevykonanie dokazovania odôvodnenie už samotným uplatnením sudcovskej koncentrácie konania.
Napriek uplatneniu sudcovskej koncentrácie konania, sa súd prvej inštancie nad rámec vysporiadal
aj s ďalšími dôvodmi nevykonania navrhovaného dokazovania v zmysle citovaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/107/2019.

42. Nevyhovenie dôkaznému návrhu žalobcu na vykonanie výsluchu pána C. bolo odôvodnené
práve jeho nadbytočnosťou, keď súd prvej inštancie považoval tento návrh za nehospodárny, keďže
rozhodujúcim pre posúdenie súdom bol obsah zmluvy, pričom tak ako už uviedol vyššie odvolací súd, na
posúdenie obsahu zmluvy nebolo ani potrebné aplikovať výkladové pravidlo v zmysle § 266 ods. 4 ObZ.Nevykonanie dokazovania smerujúceho k preukázaniu výšky bezdôvodného obohatenia, s ohľadom na
právne posúdenie súdom prvej inštancie výhrady vlastníctva v čl. 8 zmluvy o dielo, bolo odôvodnené
nehospodárnosťou, bez relevancie týchto návrhov smerujúcich k vzniku bezdôvodného obohatenia,

či jeho výšky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s argumentmi súdu prvej inštancie
nevykonania navrhovaného dokazovania.

43. Odvolateľova námietka neprerušenia daného konania do skončenia iných konaní je s ohľadom
na to, že predmetný návrh na súde prvej inštancie nepredniesol, keďže možnosť prerušenia konania

dal súdu prvej inštancie len na zváženie, bez právneho významu. Okrem toho, odvolací súd dáva
do pozornosti odvolateľovi s ohľadom na znenie § 357 písm. n) CSP, neprípustnosť odvolania proti
uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 164 CSP.

44. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom
nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto podľa § 387 ods.

1, 2 CSP odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

45. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcovi vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

46. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť
právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d), e) CSP).