Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/71/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116214197
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Marková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1116214197.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek

senátu JUDr. Antónie Bednarčík a JUDr. Miriamy Žákovej v právnej veci žalobcu: Všeobecná úverová
banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne
zastúpeného: JUDr. Jana Dráčová, advokát, Čajakova 7, 811 05 Bratislava - mestská časť Staré Mesto
proti žalovanému: 1/ EEI s. r. o., Laurinská 18, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 871
113, právne zastúpenému: SUCHÝ & PARTNERS s. r. o., Horná 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 52
826 791 a žalovanému 2/ Mesto Banská Bystrica, Československej armády 26, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 00 313 271 o zaplatenie 96.811,20 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu a žalovaného 2/

rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 35Cb/97/2016 – 614 zo dňa 28.06.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave o p r a v u j e záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.
35Cb/97/2016-614 zo dňa 28.06.2022 v časti označenia predmetu konania tak, že správne bude znieť:
„... o zaplatenie 96.811,20 EUR s príslušenstvom...“.

II. Krajský súd v Bratislave odvolanie žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.
35Cb/97/2016-614 zo dňa 28.06.2022 v napadnutej zaväzujúcej časti vo výroku II. a III. o d m i e t a .

III. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 35Cb/97/2016-614 zo dňa
28.06.2022 v napadnutom výroku IV. v zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia prvej časti istiny vo
výške 36.976,50 EUR spolu s príslušenstvom p o t v r d z u j e a v zamietajúcej časti týkajúcej sa
zaplatenia príslušenstva z druhej časti istiny vo výške 36.976,50 EUR od 01.03.2021 a v súvisiacom
výroku V. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu voči

žalovanému 1/ v celom rozsahu zamietol, výrokom II. rozhodol, že žalovaný 2/ je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 8.067,60 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo
sumy 8.067,60 EUR od 16.12.2014 do zaplatenia a sumu vo výške 14.790,60 EUR spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 14.790,60 EUR od 16.12.2015 do zaplatenia, všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. rozhodol, že žalovaný 2/ je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 36.976,50 EUR do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom IV. žalobu vo zvyšnej
časti voči žalovanému 2/ zamietol, výrokom V. rozhodol, že žalovaný 2/ je povinný zaplatiť žalobcovi

23,60%-nú náhradu trov konania, pričom o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku vo veci samej a výrokom VI. rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť
žalovanému 1/ plnú náhradu trov konania, pričom o výške trov konania súd rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazomna ustanovenia § 369 ods. 1, ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný
zákonník alebo OBZ“), § 107 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej aj „Občiansky zákonník alebo OZ“) a § 191 ods. 1, § 218 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 30.06.2016 domáhal, aby mu
žalovaní spoločne a nerozdielne zaplatili sumu vo výške 22.858,20 EUR s príslušenstvom ako
bezdôvodné obohatenie za užívanie častí pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 997 m2 a 497 m2

situované pod spevnenými plochami P1 a P2 bez právneho titulu. Návrhom zo dňa 07.10.2020 žalobca
navrhol rozšírenie žaloby o výrok určujúci, že vlastníkom stavieb parkovísk P1 a P2 na častiach pozemku
žalobcu je žalobca. Návrhom zo dňa 01.03.2021 žalobca navrhol rozšírenie žaloby o výrok určujúci
žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 73.953 EUR s úrokom z omeškania vo výške 8%
ročne zo sumy 73.953 EUR od 01.03.2021 do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie
uznesením zo dňa 17.03.2021 pripustil rozšírenie žaloby o určenie povinnosti žalovanému 2/ zaplatiť

žalobcovi sumu 73.953 EUR s príslušenstvom a zamietol návrh na rozšírenie žaloby o výrok určujúci
vlastníctvo žalobcu k stavbám P1 a P2. Žalobca ďalej v písomnom podaní zo dňa 09.10.2020 uviedol,
že k bezdôvodnému obohateniu žalovaných došlo užívaním častí parcely žalobcu žalovaným 1/ za
súčinnosti žalovaného 2/. Žalobca pri výške bezdôvodného obohatenia vychádzal z pôvodnej nájomnej
zmluvy s MBB a.s.. Žalobca v podaní zo dňa 01.03.2021 predložil súdu znalecký posudok č. 6/2021, v

ktorom znalecká organizácia určila ročné nájomné za užívanie častí parcely žalobcu pod stavbami P1
a P2 na sumu 18.448,25 EUR. Prepočtom na pôvodne žalované obdobie žalobca zistil, že bezdôvodné
obohatenie za obdobie od 01.07.2014 do 30.11.2015 teda predstavuje sumu 26.191,73 EUR avšak
žalobca vzhľadom na možné premlčanie nerozšíril svoj pôvodný návrh. Žalobca z dôvodu hroziaceho
ďalšieho premlčania rozšíril žalobu o obdobie od 01.03.2017 do 01.03.2021 a navrhol rozšírenie žaloby

o ďalší výrok určujúci povinnosť žalovaného 2/ uhradiť sumu 73.953 EUR (4 x 18.488,25 EUR).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný 1/ namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu, nakoľko nepreukázal vlastníctvo stavby P1. Potvrdil neexistenciu žiadneho zmluvného vzťahu
oprávňujúceho užívanie predmetných častí pozemkov žalobcu žalovanými v rozhodnom období, avšak

tvrdil, že k bezdôvodnému obohateniu žalovaných mohlo dôjsť len v prípade, ak by bol žalobca
vlastníkom stavby P1. Taktiež namietol, že v rozhodnom období užívalo priestory parkoviska nespočetné
množstvo tretích osôb. Z toho dôvodu namietol nedostatok svoje pasívnej vecnej legitimácie. K výške
žalovaného nároku a spôsobu jej určenia namietol, že nie je možné použiť výšku nájomného za
predchádzajúce obdobie, ale je nevyhnutné vykonať znalecké dokazovanie za účelom určenia výšky

bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že nikdy nebol nájomcom častí pozemkov žalobcu pod plochami
P1 a P2 a jeho úlohou bola len správa stavieb – parkovacích plôch na týchto častiach pozemku žalobcu
najskôr pre spoločnosť MBB a.s. a neskôr pre žalovaného 2/. Žalovaný 1/ v podaní doručenom súdu
prvej inštancie 02.11.2020 uviedol, že za parkovisko P1 v rozhodnom období uhradil spoločnosti MBB
a.s. poplatok vo výške 7.041,97 EUR na základe zmluvy. Ďalej podľa súdu prvej inštancie uviedol, že

výstup z parkovacích automatov za rozhodné obdobie na parkovisku P1 bol 15.346,36 EUR. Taktiež
uviedol, že náklady udržiavania parkoviska P1 za rozhodné obdobie boli 1.306,85 EUR. Žalovaný 1/ sa
vo veci vyjadril podľa súdu prvej inštancie aj podaním zo dňa 25.5.2022. Uviedol, že nemal vedomosť kto
je vlastníkom stavieb P1 a P2 a zo strany žalovaného 2/ bol opakovane ubezpečovaný, že vlastníkom je
žalovaný 2/. Potvrdil užívanie stavieb P1 a P2 počas celého sporného obdobie tak žalovaným 1/, ako aj

žalovaným 2/, avšak uviedol, že počas celého obdobia plnil svoje zmluvné povinnosti voči žalovanému
2/ a okrem údržby platil aj poplatky za užívanie stavieb. Výslovne uviedol, že konal počas celej spornej
doby dobromyseľne a bez najmenšieho úmyslu obohatiť sa na úkor žalobcu z dôvodu, že poplatky platil
žalovanému 2/.

4. Žalovaný 2/ sa vo veci vyjadril tak, že nikdy nebol v právnom vzťahu so žalobcom ohľadom pozemkov
pod parkoviskami P1 a P2 a preto nie je pasívne legitimovaným. Uviedol, že je vlastníkom stavieb P1
a P2. Žalovaný 2/ v podaním doručenom súdu prvej inštancie 04.11.2020 uviedol, že v rozhodnom
období od 01.07.2014 do 30.11.2015 nemal so žalovaným 1/ uzatvorenú žiadnu zmluvu, ktorou by bolo
upravené odvádzanie poplatku za užívanie P1 a P2. V rozhodnom období mal uzatvorenú len zmluvu so

spoločnosťou MBB a.s., ktorá zahŕňala aj parkoviská P1 a P2. Táto zmluva bola platná do 31.12.2015.
Na pojednávaní dňa 11.4.2022 žalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania voči časti petitu, ktorý súd
pripustil uznesením zo dňa 17.3.2021 s odôvodnením, že v časti nároku za obdobie od 1.3.2017 do
1.3.2019 by mal súd použiť premlčaciu dobu podľa OZ.5. V ďalšej časti rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah následných vyjadrení, ústnych prednesov
strán na pojednávaní, výsluchu znalca, svedkov a zistenia z vykonania listinných dôkazov. Súd prvej

inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sa stotožnil s procesnou obranou žalovaného
2/ a konštatoval, že aplikácia 4-ročnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia v
obchodných vzťahoch je súdmi ustálená (napr. ÚS SR II. ÚS 92/06-39, IV. ÚS 214/04, KS Košice
4Cob/81/2014), ale predpokladá existenciu obchodnozáväzkového vzťahu strán sporu podľa ust. § 261
OBZ. Nakoľko v prejednávanej veci medzi žalobcom a žalovaným 2/ nikdy nebol obchodnozáväzkový

vzťah (nebola uzatvorená žiadna zmluva na prenájom sporných častí pozemku žalobcu v žiadnom
období) súd prvej inštancie na premlčanie aplikoval ustanovenia OZ a zamietol žalobu v časti nároku
za obdobie od 01.03.2017 do 01.03.2019.

6. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval aktívnu legitimáciu žalobcu so zdôvodnením, že žalobca ako
vlastník častí pozemku pod plochami P1 a P2 sa v konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia

od subjektov, ktoré na stavbách na jeho pozemkoch prevádzkujú podnikateľskú činnosť a dosahujú
hospodársky profit bez vysporiadania nárokov so žalobcom ako vlastníkom pozemkov pod stavbami.
Súd prvej inštancie uviedol, že po pripustení zmeny žaloby rozšírením, sa žalovaného 1/ týka len
nárok za obdobie od 1.7.2014 do 30.11.2015. Z vykonaného dokazovania je podľa súdu prvej inštancie
nesporné, že do 31.12.2015 bol nájomcom stavieb P1 a P2 na základe nájomnej zmluvy so žalovaným

2/ iný subjekt – spoločnosť MBB a.s., pre ktorú žalovaný 1/ len vykonával správu parkovísk.

7. Súd prvej inštancie konštatoval nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného 1/ a žalobu voči nemu
v celom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie taktiež konštatoval, že žalovaný 1/ konal preukázateľne
v dobrej viere v tvrdenie žalovaného 2/, že je osobou oprávnenou poskytnúť stavby P1 a P2 do nájmu

a určiť komu má žalovaný 1/ platiť poplatky za užívanie. Tomuto tvrdeniu žalovaného 1/ podľa súdu
prvej inštancie svedčalo aj tvrdenie žalobcu, že odmietol uzatvorenie nájomnej zmluvy so žalovaným
1/ a rozhodol sa uzatvoriť zmluvu o nájme častí parciel so žalovaným 2/. Žalovaný 1/ nemal podľa
súdu prvej inštancie ako preukázateľne vedieť, že k uzatvoreniu takejto zmluvy nedošlo. Súd prvej
inštancie považoval za nesporné, že žalovaný 2/ si bol ako jediný vedomý nevysporiadania vzťahu so

žalobcom titulom vlastníctva pozemkov pod plochami P1 a P2. Súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný
2/ počas rozhodných období od 1.7.2014 do 30.11.2015 a od 1.3.2019 do 1.3.2021 užíval časti parcely
žalobcu pod plochami P1 a P2 bez právneho titulu. Podľa súdu prvej inštancie k bezdôvodnému
obohateniu žalovaného 2/ došlo z dôvodu, že jeho majetkový príjem z prenájmu parkovacích plôch sa
neznížil o sumu nájomného za užívanie častí parcely žalobcu a teda sa bezdôvodne obohatil. Žalobca

podľa súdu prvej inštancie na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia predložil v konaní znalecký
posudok č. 6/2021, ktorý určil že v období rokov 2014 až 2020 suma ročného nájmu predmetných častí
parcely žalobcu predstavovala sumu 18.488,25 EUR. Za obdobie od 1.7.2014 do 30.11.2015 si žalobca
uplatnil nižší nárok a preto mal súd výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného 2/ za preukázanú. Za
obdobie od 1.3.2019 do 1.3.2021 si žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči

žalovanému 2/ v znalecky určenej výške, čo súd tiež vyhodnotil ako dôvodné.

8. Súd prvej inštancie posúdil ako dôvodný nárok žalobcu na úrok z omeškania pri druhom výroku
napadnutého rozsudku v zákonnej výške, v zmysle ust. § 369 ods. 2 OBZ. V časti nároku na úrok
z omeškania za druhé obdobie 1.3.2017 až 1.3.2021 súd prvej inštancie v priznanej nepremlčanej

časti vo výške 36976,50 EUR (výrok III. napadnutého rozsudku) zamietol nárok žalobcu v časti úroku
z omeškania, nakoľko žalobca neurčil dokedy požaduje priznať úrok z omeškania (určil len deň vzniku)
a preto súd nárok v tejto časti posúdil ako nedôvodný.

9.Súdprvejinštancienakoniecuzavrel,žezamietolžalobuvočižalovanému1/zdôvodunedostatkujeho

pasívnej legitimácie. Priznal pôvodne žalovaný nárok len voči žalovanému 2/ vrátane príslušenstva. Po
pripustení rozšírenia žaloby o obdobie od 1.3.2017 do 1.3.2021 akceptoval námietku premlčania nároku
žalovaného 2/ voči nároku za obdobie od 1.3.2017 do 1.3.2019 konštatovaním občianskoprávnej lehoty
premlčania na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu absencie obchodnozáväzkového vzťahu
žalobcuažalovaného2/,priznalžalobcovinároknaistinuzaobdobieod1.3.2019do1.3.2021azamietol

nárok žalobcu na úrok z omeškania z priznanej istiny v druhom výroku z dôvodu, že žalobca neurčil
dobu, do ktorej požaduje priznať úrok z omeškania.10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., keď uviedol, že žalobca bol úspešný voči žalovanému 2/ v časti nároku
59.834,70 EUR, čo predstavuje 61,80 %. Čistý úspech žalobcu voči žalovanému 2/ teda predstavoval

23,60%. Žalovaný 1/ bol voči žalobcovi úspešný v plnom rozsahu nároku voči nemu a preto mu súd
prvej inštancie priznal plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.

11. Voči uvedenému rozsudku podal žalobca dňa 13.07.2022 v zákonnej lehote odvolanie a to v časti
zamietajúceho výroku III. napadnutého rozsudku a súvisiaceho výroku o trovách. Žalobca namietal

záver súdu prvej inštancie o aplikácii 3-ročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka. Poukázal
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 92/06-39, kde sa Ústavný súd
stotožnil s argumentáciou, že keď ide o bezdôvodné obohatenie platí, v obchodnoprávnych veciach
všeobecná 4-ročná premlčacia doba. Tiež v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 214/04, na ktoré odkázal súd
prvej inštancie sa ústavný súd vyjadril, že pokiaľ je posudzovaný vzťah obchodnoprávnym vzťahom,
vzťahuje sa na neho 4-ročná premlčacia doba pri bezdôvodnom obohatení napriek tomu, že sa

na bezdôvodné obohatenie použijú ustanovenia občianskeho zákonníka. Ďalej žalobca poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu Košice sp.zn. 4Cob/81/2014, kde tiež súd akceptuje z dôvodu neplatnosti
obchodnej zmluvy 4 ročnú premlčaciu dobu pri plnení z neplatného právneho úkonu - pritom pri
neplatnom právnom úkone sa naň hladí, akoby neexistoval - nezakladá právo. Podľa žalobcu z ustálenej
súdnej praxe práve vyplýva, že nie je dôležité, či existoval obchodnozáväzkový vzťah medzi stranami

vo forme zmluvy, ale či ide vo svojej podstate o obchodnoprávny vzťah strán. Nie je preto dôležité,
či existovala medzi stranami zmluva o prenájme pozemkov, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku.
Podstatné je, že podľa § 261 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka sa touto častou zákona spravujú
záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb,
za ktoré je nutné ako obec (pri zabezpečovaní parkovania verejnosti) považovať aj žalovaného 2/ a

na druhej strane podnikateľmi, pri ich podnikateľskej činnosti, ktorou osobou nepochybne je žalobca. V
danom prípade mal súd prvej inštancie vyhodnotiť, že námietka premlčania nie je oprávnená.

12.Žalobcaďalejnamietal,žesúdprvejinštancie nepriznalpríslušenstvozanárokpriznanývovýrokuIII.
z dôvodu, že vo výroku absentovalo konečné ohraničenie príslušenstva. Je zrejmé, že v danom prípade

išlo len o zrejmú nesprávnosť a omyl pri písaní, nakoľko od počiatku ku všetkým ostatným nárokom
bol uplatnený nielen začiatok povinnosti uhradiť príslušenstvo, ale aj jeho ukončenie a to zaplatením.
Pokiaľ súd konštatoval, že začiatok plynutia lehoty bol riadne uplatnený a tým, že žalobca neuviedol
dokedy chce nárok priznať, teda je ukončenie nároku otvoreným a presahujúcim zákonné ohraničenie,
mal správne ohraničiť uplatnený nárok - len do zaplatenia a zamietnuť ho len nad tento zákonný rámec.

13. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie aj žalovaný 2/ z dôvodu podľa § 365 ods. 1, písm. b)
f) a h) CSP. Z obsahu odvolania vyplýva, že ho žalovaný 2/ podal proti výroku II. a III. rozsudku. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa žalovaného 2/ nevyplýva, na základe akých konkrétnych
skutočností súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca uniesol dôkazné bremeno vzniku bezdôvodného
obohatenia. V samotnom bode 57. rozsudku nie sú podľa žalovaného 2/ uvedené nijaké právne závery

súdu, na základe ktorých súd konštatoval unesenie dôkazného bremena žalobcom. Podľa žalovaného
2/ v napadnutom rozsudku absentuje na základe akých skutočností dospel súd prvej inštancie k
skutkovému záveru, že žalovaný 2/ užíval časť nehnuteľnosti, parc. číslo C KN XXXX/XX, katastrálne
územie A. A., na ktorých sa nachádzajú parkoviská, parkovacie plochy v zjednodušenom Pasporte
miestnych komunikácií mesta Banská Bystrica z roku 1996, v textovej časti pod č. „1.026 Námestie

slobody“, označené ako P1, P2, bez právneho titulu. Žalovaný 2/ predložil zjednodušený pasport
miestnych komunikácií mesta Banská Bystrica, ktorým žalovaný 2/ ako vlastník a správca eviduje o.i.
obidve parkoviská (P1,P2) v sieti miestnych ciest podľa § 3d ods. 9 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších právnych predpisov ( ďalej len „Cestný zákon“) .
Predmetné parkoviská ako miestne cesty podľa § 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných

komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších právnych predpisov boli evidované žalovaným 2/ ako
správcom podľa § 3d ods. 9 Cestného zákona a na základe návrhu žalobcu nebolo správnym orgánom
podľa § 3 ods. 2 Cestného zákona a § 5 ods. 2 Vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o
pozemných komunikáciách (cestný zákon) v správnom konaní rozhodnuté o ich vyradení z cestnej siete
v správe žalovaného 2/. K argumentácii, že vlastníctvo nehnuteľností pod predmetnými stavbami vyriešil

zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. uviedol, že k tomuto žalobca v konaní nepredložil nijaký
protidôkaz. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.: „Ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto
zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku
pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavbyprávo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Žalovaný 2/ uviedol, že

v konaní predložil Kolaudačné rozhodnutie č. Dopr. 98/00902-006/SO zo dňa 18.02.1998 vzťahujúce
sa na časť parcely, parc. č. C KN XXXX/XX, k.ú. A. A., na ktorom sa nachádza parkovisko P2, ktorým
sa žalovanému 2/ ako vlastníkovi predmetných stavieb povoľovalo ich užívanie. Účastníkom konania o
povolení týchto stavieb bol aj žalobca. Predmetom tohto súdneho konania nebolo určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, stavbám-parkoviskám P1 a P2 podľa § 137 písm. c) CSP.

Zároveň namietal, že v odôvodnení absentuje, ako súd prvej inštancie vykonal dokazovanie znaleckým
posudkomč.6/2021zodňa04.02.2021,vzhľadomnanámietkyžalovaného2/kjehoobsahu,stanoveniu
výšky nájomného podľa Vyhlášky č. 492/2004 Z.z. (spôsob výpočtu) a takisto, že vypočutá znalkyňa
nezohľadnila žalovaným 2/ tvrdený charakter plôch ako mestských ciest, nakoľko nie sú miestnymi
komunikáciami, autá sa po nich pohybujú len za účelom parkovania a sú to len spevnené plochy

na parkovanie. Namietal, žeby vedel o nevysporiadaní právneho vzťahu nehnuteľnosti, pozemku,
na ktorom sa nachádzajú parkoviská (P1 a P2) v jeho vlastníctve. Podľa Všeobecne záväzného
nariadenia Mesta Banská Bystrica č. 8/2015, ktorým sa mení a dopĺňa VZN č. 19/2013 o dočasnom
parkovaní na vymedzenom území mesta Banská Bystrica, a to § 9, bod 2, písm. a): „Odplata poverenej
právnickej osoby za prevádzku parkovacích miesta je stanovená percentuálne, a to vo výške 35% sumy

ročného výberu parkovného bez dane z pridanej hodnoty, poníženého o náklady poplatkov uhrádzaných
prevádzkovateľom služieb elektronických platieb parkovného za každý rok trvania nájomného vzťahu.“
Z uvedených dôkazov predložených súdu prvej inštancie žalovaným 2/ vyplýva, že výnos úhrad za
dočasné parkovanie bol v rozhodných obdobiach príjmom poverenej právnickej osoby na prevádzku
parkovacích miest.

Súd prvej inštancie ďalej nesprávne aplikoval nesprávnu právnu normu, a to § 369 ods. 2 Obchodného
zákonníka, keď správnou právnou normou je v danom prípade § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku aplikáciu § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka bližšie
nezdôvodnil.

14. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným 2/ nevznikol
obchodnoprávny vzťah a tak na prejednávanú vec nemožno použiť ustanovenie § 394 ods. 2 OBZ.
Žalobca a žalovaný 2/ nespĺňajú definíciu subjektov podľa § 262 ods. 2 OBZ. V rozsudku absentuje
ako súd prvej inštancie posúdil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktorá podľa neho začala

plynúť 02.03.2013 a uplynula 01.03.2015. Žalovaný 2/ však neuznal celý nárok, nakoľko nebola splnená
definícia bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 OZ. Podľa názoru žalovaného 2/ žalobca
vlastníctvo k parkoviskám P1 a P2 nepreukázal.

15. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ zo dňa 22.08.2022 uviedol, že parkoviská

postavil sám ( resp. jeho právny predchodca) pri stavbe hlavnej budovy banky v roku 1985 a nikdy ich
on, ani jeho právny predchodca, na žalovaného 2/, ani inú osobu nepreviedol. Zaradenie dotknutých
parkovísk do zjednodušeného pasportu bolo protiprávne, nakoľko išlo o ich užívanie žalovaným 2/ (resp.
spoločnosťou, ktorú na ten účel žalovaný 2/ zriadil) na zmluvnom základe, avšak bez prechodu alebo
prevodu vlastníckeho práva k nim. Išlo o jednostranný právny úkon žalovaného 2/ bez jeho akceptácie

žalobcom a bez náležitostí, ktoré by mohli byt' vyhodnotené ako dôkaz. Na žalovaného 2/ neprešlo
nikdy vlastnícke právo k parkoviskám a to ani tým, že do parkoviska P2 investoval prostriedky pri
výmene povrchu, nakoľko chcel zjednotiť výzor námestia a opticky parkovisko P2 začleniť do väčšieho
celku. Sám žalovaný 2/ investíciu do parkoviska vykonal bez stavebného povolenia a až dodatočne o
povolenie požiadal. Pokiaľ by boli parkoviská pri samotnej budove postavené bez stavebného povolenia,

pri kolaudácii by to bolo zo strany stavebného úradu vytnuté a podľa stavebného zákona by stavebný
úrad začal konanie o odstránení stavby, alebo jej dodatočnom povolení. To, že parkoviská existovali pred
tým, ako žalovaný 2/ vykonal stavebný zásah do vrchnej vrstvy a zjednotil výzor P2 s ostatnou častou
námestia, ktoré revitalizoval, svedčí už ich samotné zaradenie do zjednodušeného pasportu. Pritom
z obdobia pred pasportom žalovaný 2/ nepreukázal a ani netvrdil žiadny zo spôsobov ich možného

nadobudnutia. Predmetné parkoviská neboli vo vlastníctve SR s právom hospodárenia národného
výboru a ani neprešli do vlastníctva obce delimitáciou, ako to predpokladá zákon č. 138/1991 Z.z. v §2,
§14 a nasl.. Išlo vždy o vlastníctvo banky, ktoré nadobudla v privatizácii od pôvodného vlastníka. Pri
neplatnom zaradení do cestnej siete sa na výnos z parkovného nemôže vzťahovať všeobecné záväznénariadenie, na ktoré žalovaný 2/ odkazuje, ani úprava v zákone č. 135/1961 Zb. vzťahovať, pretože táto
úprava sa týka len verejných parkovísk, ktoré sú legálne a po práve zaradené do cestnej siete, žalobca
v tomto prípade nevystupuje ako podnikateľ. Spor je nutné posúdiť ako obchodnoprávny. Žalobca je

podnikateľským subjektom zapísaným v obchodnom registri. Je pravda, že v predmete podnikania nemá
činnosťprenájmu,aleprenájomvlastnéhomajetkumákaždýprávovykonávaťajbezzápisutejtočinnosti
do predmetu podnikania.

16. Žalovaný 2/ vo vyjadrení zo dňa 07.10.2022 poprel tvrdenia žalobcu, že predmetné parkoviská

postavil sám, resp. jeho právny predchodca. Žalobca projektovú porealizačnú dokumentáciu k stavbám
parkovísk nepredložil. Stavebné povolenie k stavbe prevádzková budova ŠBČS z 13.08.1979 sa
vzťahuje výlučne k nehnuteľnosti, stavba budovy a nie k predmetnej inžinierskej stavbe. Takisto
kolaudačné rozhodnutie k stavbe „Prevádzková budova ŠBČS“ z 26.06.1985 sa týka výlučne budovy.
Žalovaný 2/ poukázal na skutočnosť, že v Technickej správe z 30.06.1980 sa uvádza akcia „Nástupná
plocha + parkovisko“, avšak nepredložil k tomu žiadne dôkaz, o ktoré parkovisko ide. Nepreukazuje to

ani predložený rozpočet stavby. Žalovaný 2/ ďalej namietal, že žalobca nepredložil ako dôkaz do konania
rozhodnutie vydané v správnom konaní podľa zákona č. 135/1961 Zb., ktorým boli parkoviská vyradené
z cestnej siete, ktorú vlastní a spravuje žalovaný 2/. Žalobca v konaní nepreukázal, žeby mal parkoviská
vo vlastníctve, alebo v trvalom užívaní. Poukázal na znenie zákona č. 160/1996 Zb., § 1 ods. 1,2 a § 3d
zákona č. 135/1961 Zb., § 28 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb, § 6, § 8 ods. 3 vyhlášky č. 35/1984 Zb.

17. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 14.02.2023 uviedol, že informáciami zo stavebnotechnických podkladov
preukázal, že spevnené plochy boli súčasne s budovou postavené v rámci úpravy jej okolia. Ak by
plochy prenajímané na to žalovaným 2/ zriadenej osobe neboli spevnené, bolo by nevyhnutné stavebnú
činnosť vykonať. Žalovaný 2/ nepredložil dôkaz, žeby sám alebo jeho právny predchodca postavil

predmetné parkoviská. Pre ustálenie vlastníctva spevnených plôch nemôžu byť brané za určujúce
prípadnénedostatkystavebnéhokonaniazdôbsocializmu.Žalobcapredložilpodkladyzostavbyobjektu
banky, z ktorých je zrejmé, že parkoviská boli postavené spolu s budovou v rámci terénnych úprav.

18. Žalovaný 2/ vo vyjadrení z 06.03.2023 poprel skutkové tvrdenia žalobcu, že žalobca je vlastníkom

nehnuteľností – inžinierskych stavieb označených v žalobnom návrhu a pridržal sa doterajších vyjadrení.

19. K podaným odvolaniam sa vyjadril aj žalovaný 1/, ktorý uviedol, že keďže sa odvolania netýkali
výrokov súvisiacich so žalovaným 1/, pridržiava sa len doterajších vyjadrení.

20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom
spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom
odvolaní a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie podané
žalovaným 2/ bolo podané oneskorene, že žalobcom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa nároku žalobcu proti žalovanému 2/ na vrátenie

bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.03.2019 do 01.03.2021 vecne správny, ale v napadnutej
časti uvedeného výroku IV. týkajúcej sa úroku z omeškania z istiny priznanej žalobcovi výrokom III. je
odvolacia argumentácia žalobcu dôvodná.
21. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj
iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

22. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v záhlaví odvolaním dotknutého
rozsudku súdu prvej inštancie bol nesprávne uvedený predmet konania „o zaplatenie 22.858,20,- EUR
s príslušenstvom“, čo predstavuje zrejmú nesprávnosť, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že žalobca,
ktorý sa pôvodne domáhal zaplatenia 22.858,20 EUR rozšíril žalobu podaním zo dňa 03.03.2020 o sumu

73.953,00 EUR. Zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil uznesením č.k. 35Cb/97/2016-521 zo dňa
17.03.2021 a je tak nepochybné, že predmet konania je „o zaplatenie 96.811,20 EUR s príslušenstvom.
V dôsledku uvedeného odvolací súd spôsobom súladným s ustanovením § 224 CSP výrokom I. vyššie
špecifikovanú nesprávnosť v záhlaví napadnutého rozsudku opravil.

23. Aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania odvolacím súdom, odvolanie musí spĺňať všetky
zákonom predpísané podmienky prípustnosti tohto riadneho opravného prostriedku. Jednou z
objektívnych podmienok prípustnosti odvolania je včasnosť jeho podania.24. Podľa § 362 ods. 1 CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

25. Podľa § 117 CSP lehota je súdom alebo zákonom ustanovený časový úsek na vykonanie úkonu.

26. Podľa § 121 ods. 1 CSP lehota podľa tohto zákona môže byť určená podľa hodín, dní, týždňov,
mesiacov a rokov.

27. Podľa § 121 ods. 2 CSP do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala
skutočnosť určujúca začiatok lehoty.

28. Podľa § 121 ods. 5 CSP lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo
sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené

elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času.

29. Podľa § 386 písm. a) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.

30. Odvolacia lehota je lehotou zákonnou, čo znamená, že ju nemožno predĺžiť ani skrátiť. Pre začatie

plynutia odvolacej lehoty je rozhodujúce riadne a v súlade s právnymi predpismi vykonané doručenie
rozhodnutia. Odvolacia lehota je procesnou lehotou, čo znamená, že začína plynúť dňom, ktorý
nasleduje po dni, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, t.j. po dni doručenia rozhodnutia.
Pre zachovanie tejto procesnej lehoty postačuje, ak je odvolanie podané v posledný deň lehoty osobne
na súde alebo odovzdané orgánu, ktorý je povinný ho doručiť (najčastejšie pošta), alebo ak je podanie

urobené elektronickými prostriedkami, doručené súdu v posledný deň lehoty mimo pracovného času.

31. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie bol žalovanému 2/ doručený dňa 28.06.2022. Dňa 29.06.2022 začala plynúť lehota na podanie
odvolania. Posledný deň zákonnej 15-dňovej lehoty ustanovenej § 362 CSP uplynul 13.07.2022.

Odvolanie žalovaného 2/ bolo podané až 14.07.2022 a preto ho odvolací súd v súlade s ustanovením
§ 386 písm. a) CSP odmietol ako oneskorene podané ( výrok II.). S poukazom na uvedené sa odvolací
súd zaoberal iba odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobcu.

32. Podľa § 261 ods. 1 OBZ, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri

ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

33.Podľa§261ods.2OBZ, toutočasťouzákonasaspravujútakistozáväzkovévzťahymedzisubjektom
verejnéhopráva,aksatýkajúzabezpečovaniaverejnýchpotriebalebovlastnejprevádzkyapodnikateľmi
pri ich podnikateľskej činnosti.

34. Podľa § 1 ods. 2 OZ, Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb,
majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb,
pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. 1).

35. Podľa § 2 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo z iných skutočností,
s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája.

36. Podľa § 107 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

37. Podľa § 488 OZ, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie
(pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

38. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,

z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

39. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.40. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

41. Výrokom III. odvolací súd potvrdil zamietajúci výrok IV. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
v časti istiny 36.976,50 EUR a prislúchajúceho úroku z omeškania, ktorá predstavovala nárok za

obdobie od 01.03.2017 do 01.03.2019 a to z dôvodu správneho záveru súdu prvej inštancie o premlčaní
predmetnéhonároku.Odvolacísúdsastotožňujesprávnymnázoromsúduprvejinštancie,žepredmetný
spor je nutné posúdiť ako spor občianskoprávny s premlčacou subjektívnou dobou dva roky. Pre
posúdenie, či ide o spor obchodnoprávny resp. občianskoprávny, je nevyhnutné posúdiť, či je možné
daný vzťah subsumovať pod ustanovenie § 261 OBZ. V prvom rade musí ísť o subjekty definované
ustanovením § 261 OBZ. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že subjekty daného vzťahu

je možné subsumovať pod ustanovenie § 261 ods. 2 OBZ. Na strane žalobcu ide o podnikateľský
subjekt a na strane žalovaného 2/ ide o subjekt verejného práva. Pre posúdenie povahy záväzkového
vzťahu, v tomto prípade tzv. kvázideliktuálneho vzťahu vyplývajúceho z bezdôvodného obohatenia, nie
je jediným určovacím prvkom povaha subjektov ale aj povaha samotného vzťahu. Rozhodujúce bolo, či
v danom prípade u žalovaného 2/ vznikol záväzkový vzťah pri výkone jeho podnikateľskej činnosti . Súd

prvej inštancie dospel k záveru, že nejde o obchodnozáväzkový vzťah, nakoľko medzi stranami nebola
nikdy uzavretá zmluva na prenájom predmetných častí pozemku. Odvolací súd považuje uvedený záver
súdu prvej inštancie, že ide o občianskoprávny charakter záväzkového vzťahu sporu za správny, aj
keď sa nestotožňuje so záverom, že absenciu obchodnozáväzkového vzťahu je možné vyvodiť len zo
skutočnosti, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy a nejde teda o zmluvný záväzok.

42. Obchodné záväzky vznikajú, tak ako ostatné obligačné právne vzťahy, nielen z právnych úkonov,
ale aj protiprávnych úkonov (medzi ktoré sú zaraďované aj záväzky z bezdôvodného obohatenia)
a z iných právnych skutočností ustanovených v zákone. Nemožno teda len pre absenciu zmluvného
záväzku vylúčiť, že o obchodnoprávny vzťah ide. Napriek uvedenému, záver súdu prvej inštancie, že

nejde o obchodnoprávny vzťah, možno považovať za správny. Z obsahu spisu vyplýva, že spor sa
týkal ochrany vlastníckych vzťahov žalobcu a nie plnenia z podnikateľskej činnosti strán sporu. Zo
skutkovéhostavuzistenéhosúdomprvejinštancienazákladevykonanéhodokazovanianevyplýva,žeby
žalobca konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, keďže medzi stranami nedošlo k žiadnej vzájomnej
interakcii, ktorá by mohla spadať pod podnikateľskú činnosť, ako sústavnú činnosť vykonávanú za

účelom dosiahnutia zisku. Naopak spor sa týka obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu ako právnickej
osoby. Podľa § 126 ods. 1 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho
práva neoprávnene zasahuje. V takomto prípade je nutné bezdôvodné obohatenie posudzovať ako
občianskoprávny záväzok, preto nároky žalobcu teda nebolo možné podriadiť pod ustanovenie §
261 OBZ. Odvolací súd dospel k záveru, že na premlčanie bezdôvodného obohatenia nie je možné

aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní. Pre uplatnenie Obchodného zákonníka by
bolo nevyhnutné, aby existoval záväzkový vzťah medzi stranami, ktorý však vznikol pri podnikateľskej
činnosti podnikateľa (žalobcu), a nie sa týkal výlučne ochrany vlastníckeho práva žalobcu. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na obdobný právny názor vyslovený v rozhodnutiach: uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Ndc/18/2024 zo dňa 25.09.2024, uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 187/2022 zo dňa 31.03.2022, uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn III. ÚS 13/2022 zo dňa 13.01.2022. Záver súdu prvej inštancie o premlčaní
práva žalobcu bol teda správny, aj keď z iných právnych dôvodov. Odvolací súd preto rozsudok súdu
prvej inštancie v časti výroku IV, ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na zaplatenie
36.976,50 EUR, ako nároku na bezdôvodné obohatenie, vzťahujúceho sa na obdobie od 01.03.2017

do 01.03.2019, z dôvodu jeho premlčania, ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1CSP potvrdil. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na významnú zásadu, ktorá platila už v rímskom páve, podľa
ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t.j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je

totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne. Na uvedený záväzkový
vzťah sa teda bude aplikovať dvojročná subjektívna lehota premlčania upravená v § 107 ods. 1 OZ.
Odvolacia argumentácia žalobcu preto nebola spôsobilá dôvodne spochybniť záver súdu prvej inštancieo premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.03.2017 do 01.03.2019 vo
výške 36976,50 EUR spolu s príslušenstvom.

43. Za dôvodnú považoval odvolací súd iba námietku žalobcu, týkajúcu sa príslušenstva nároku
priznaného vo výroku III. napadnutého rozsudku z dôvodu, že v žalobe absentovalo konečné
ohraničenie príslušenstva. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že v danom prípade išlo len o zrejmú
nesprávnosť a omyl pri písaní, nakoľko od počiatku ku všetkým ostatným nárokom bol uplatnený nielen
začiatok povinnosti uhradiť príslušenstvo, ale aj jeho ukončenie a to zaplatením. Pokiaľ súd prvej

inštancie konštatoval, že začiatok plynutia lehoty bol riadne uplatnený a žalobca neuviedol dokedy chce
nárok priznať, mal správne ohraničiť uplatnený nárok - len do zaplatenia a zamietnuť ho len nad tento
zákonný rámec.

44. Zo žaloby a jej petitu musí byť jasné a zrejmé, čoho sa žalobca domáha a týmto je súd viazaný.
Nie je nevyhnutne viazaný exaktným spôsobom, akým žalobca petit formuloval. Súd preto neprekročí

žalobný návrh, ak enunciát rozsudku nebude doslovne zhodný s vyjadrením petitu. V súlade s princípom
neformálnosti, súd posudzuje podanie, a teda aj žalobu vrátane žalobného návrhu, podľa obsahu.....súd
je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so
skutkovými tvrdeniami žalobcu v spore. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný
žalobný návrh. Súd napriek nesprávnej formulácii petitu môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu

žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje.... Ak žalobca označil v žalobe presne, určite a zrozumiteľne
povinnosť, ktorá má byť žalovanému uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu,
práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí
vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/20/2022 zo dňa 31.01.2023).

45. Pri posudzovaní petitu žalobného návrhu nie je na mieste prílišný formalizmus zo strany súdu, ale
naopakjenutnéposudzovaťžalobuvrátanejejpetitupodľaobsahu azároveňvprípade,žezpodanianie
je zrejmé, čoho sa podanie týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné,
má konajúci súd povinnosť tieto prípadné vady odstraňovať postupom v zmysle ustanovenia § 129 CSP.

46. Aplikácia ustanovenia § 129 CSP musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd musí vykladať a
používať citované ustanovenie v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Neurčitosť či
nezrozumiteľnosť žalobného petitu nie je dôvodom na zamietnutie žaloby.

47. Pokiaľ procesný úkon účastníka konania obsahuje zjavnú nesprávnosť, súd je povinný dať
účastníkovi možnosť túto nesprávnosť napraviť ďalším procesným úkonom. Opak by bol ničím
neodôvodnenýformalistickýasvojvoľnýpostup,ktorýjevrozporesprincípommateriálnejspravodlivosti,
reprezentovaným čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovením § 1 a § 117 ods. 1 OSP, a tým aj

v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo
143/2006).

48. Odvolací súd konštatuje, že uvedeným nesprávnym postupom súdu prvej inštancie, ktorý zjavnú
vadu petitu, chýbajúci údaj o konci doby pri uplatnenom úroku z omeškania, neodstraňoval postupom

v zmysle § 129 CSP, bolo znemožnené, aby strana uplatňovala jej patriace procesné práva a tým došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

49. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie v časti výroku IV. rozsudku,
ktorým súd prvej inštancie zamietol uplatnený nárok žalobcu na úrok z omeškania vo výške 8 %

ročne z istiny 36.976,50 EUR, pri ktorej súd prvej inštancie nekonštatoval premlčanie, a ktorú súd
prvej inštancie priznal výrokom III. napadnutého rozsudku od 01.03.2021, v zmysle § 389 ods. 1
písm. b) CSP v spojení s § 391 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude v intenciách vyššie uvedeného
právneho názoru odvolacieho súdu umožniť žalobcovi odstrániť neurčitosť žalovaného petitu spôsobom

upraveným v ustanovení § 129 CSP a následne sa s nárokom žalobu na úrok z omeškania riadne
vysporiadať v intenciách jeho dôvodnosti, začiatku a konca jeho trvania, ako aj jeho výšky. Svoje
nové rozhodnutie vo veci je súd prvej inštancie povinný náležitým a presvedčivým spôsobom odôvodniť
a v odôvodnení sa vysporiadať so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými stranami sporuasrozpormivichtvrdeniachvnadväznostinavykonanédôkazy,pričomzodôvodneniarozhodnutiamusí
byť zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil konkrétne tvrdenia a dôkazy predložené alebo navrhnuté
stranami sporu a aké z nich vyvodil právne závery.

50. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

51. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447

písm. d/, e/ CSP).