Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. december 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-2S/234/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201624
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Tóth

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1019201624.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Lucie Tóth a členov senátu Mgr.

Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: S.M.S., spol. s r.o., Pionierska
423, Dubnica nad Váhom, IČO: 31 610 811, právne zastúpený: Advokátska kancelária SEMANČÍN
& PARTNERS s.r.o., so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava, IČO: 50 567 942, proti žalovanému:
Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské nivy 44/A, 821 09 Bratislava, za
účasti ďalšieho účastníka konania: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej
republiky, so sídlom Hlboká cesta 2, 811 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 19304/2019-2061-54253 zo dňa 19.09.2019 a opatrenia – stanoviska ďalšieho účastníka

konania č. XXXXXX/XXXX-XXXX-XXXXXXX zo dňa 20.05.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie ministra hospodárstva Slovenskej republiky č.
19304/2019-2061-54253 zo dňa 19.09.2019, rozhodnutie Ministerstva hospodárstva Slovenskej
republiky č. Rzž-108/2019, č. 08678/2019-1050-32334 zo dňa 24.05.2019 a stanovisko Ministerstva
zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky č. XXXXXX/XXXX-XXXX-XXXXXXX
zo dňa 20.05.2019 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

III. Správny súd ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalobca doručil žalovanému dňa 07.12.2018 žiadosť o udelenie dovoznej licencie na dovoz výrobkov
obranného priemyslu (ďalej len „žiadosť o dovoz“) podľa prílohy (VM 6) v množstve XX A. B. C. X

XXX XXX D. z územia Českej republiky na územie Slovenskej republiky pre zahraničného užívateľa
Ministerstvo obrany a záležitostí veteránov Ugandy (ďalej len „MO Ugandy“) podľa § 16 zákona č.
392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu v znení účinnom v rozhodnom čase
(ďalej len „ZOVOP“).

2. Žiadosť bola previazaná so žiadosťou žalobcu z toho istého dňa o udelenie vývoznej licencie na
vývoz výrobkov obranného priemyslu (ďalej len „žiadosť o vývoz“) a služby podľa prílohy (VM 4, 5, 6)

v množstve X XXX A. + X E. spolu v cene XX XXX XXX eur z územia Slovenskej republiky na územie
Ugandy pre zahraničného užívateľa MO Ugandy.3. Ďalší účastník konania – Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky
(ďalej len „MZV“) stanoviskom č. XXXXXX/XXXX – F. zo dňa 20.05.2019 (ďalej len „napadnuté
stanovisko“) oznámilo, že zo zahraničnopolitického hľadiska nesúhlasí s udelením licencie, ktorá bola

predmetom žiadosti o vývoz a uviedol, že realizácia predmetného obchodného prípadu by bola v rozpore
s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície Rady EÚ 2008/944/SZBP z 08.12.2008, ktorou sa vymedzujú
spoločné pravidlá upravujúce kontrolu vývozu vojenskej technológie a materiálu (ďalej len „Spoločná
pozícia EÚ“).

4. Žalovaný rozhodnutím č. Rzž-108/2019, č. 8678/2019-1050-32334 zo dňa 24.05.2019 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“) zamietol žiadosť žalobcu o dovoz dôvodiac jej priamou viazanosťou
na žiadosť o vývoz do Ugandy, ktorá bola z dôvodu zahraničnopolitických záujmov Slovenskej
republiky rozhodnutím č. Rzž-107/2019, č. 08680/2019-32330 zo dňa 27.05.2019 zamietnutá (ďalej len
„previazané rozhodnutie“).

5. Minister hospodárstva rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil rozhodnutím č. 19304/2019 – 2061 – 54253 zo dňa 19.09.2019 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).

II.

Podstatné argumenty žalobcu

6. Žalobca sa včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave domáhal preskúmania zákonnosti
prvostupňového rozhodnutia, napadnutého rozhodnutia ako aj napadnutého stanoviska, pričom
navrhoval ich zrušenie, vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania.

7. Žalobca namietal, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o dovoz bolo vydané na základe napadnutého
stanoviska, ktoré neobsahovalo žiadne odôvodnenie. Z § 42 ods. 3 ZOVOP jednoznačne vyplýva, že
odôvodnenie v rozsahu, že sa žiadosť o udelenie vývoznej licencie zamieta, s poukazom na skutočnosť,
že ide o zahraničnopolitické alebo bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, môže uviesť len žalovaný

v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Z predmetného ustanovenia, ani zo žiadneho
iného ustanovenia, nevyplýva možnosť pre ďalšieho účastníka vydať neodôvodnené stanovisko. Ďalší
účastník vydal neodôvodnené stanovisko, ktoré má formu rozhodnutia, keďže obsahuje konštitutívny
a záväzný prvok pre iné subjekty, a teda musí obsahovať odôvodnenie aplikujúc zák. č. 71/1967 Zb.
osprávnomkonaní(správnyporiadok)vzneníúčinnomvrozhodnomčase(ďalejlen„Správnyporiadok“)

ako lex generalis. Na odôvodnenie stanoviska nemožno použiť § 42 ods. 3 písm. a) ZOVOP, ktorý sa
vzťahuje len na rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Z obsahu napadnutého stanoviska
nie je možné zistiť ako ďalší účastník postupoval a dôvody jeho rozhodnutia. Dôvodom na absenciu
odôvodnenia v stanovisku nemôžu byť utajované skutočnosti, lebo všetci predstavitelia žalobcu majú
bezpečnostnú previerku. Ani následné osobné stretnutia, emaily či rozhovory nemôžu nahradiť zákonné

náležitosti napadnutého stanoviska. Žalobca aj v rozklade namietal neodôvodnenosť stanoviska, pričom
ministersavtomtosmerevôbecsjehoargumentáciounevysporiadal.Žalovanýpochybil,keďnapadnuté
stanovisko akceptoval a založil na ňom svoje rozhodnutie.

8. Žalobca mal tiež za to, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého

rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi. Do Ugandy exportujú výrobky obranného
priemyslu viaceré členské štáty EÚ, OBSE, NATO a ďalších medzinárodných organizácií (Česká
republika, Bulharsko, Poľsko), pričom sú viazané rovnakými pravidlami upravujúcimi vývoz výrobkov
obranného priemyslu ako Slovenská republika. Žalobca v konaní predložil kópie vývozných licencií
vydaných Českou republikou, Bulharskom a Poľskom, pričom žalovaný dospel k záveru, že tieto

nemožno porovnávať s predmetným prípadom, keďže sa vzťahujú na ľahkú vojenskú techniku, a teda
nepredstavujú bezpečnostné riziko a ohrozenie zahraničnopolitických záujmov. Žalobcom predložená
licencia vydaná českou licenčnou autoritou bola vydaná na tanky G.- XXXXX, ktoré nemožno považovať
za „ľahkú vojenskú techniku“. Takisto žalobcom predložená licencia vydaná českou licenčnou autoritou
na kategóriu VM 4 (H., G., I., I. E., J. K. L. B. M., súvisiace zariadenia a príslušenstvo, ako aj ich špeciálne

konštruované súčasti). Výrobky obranného priemyslu, pre ktoré žiadal žalobca vydanie vývoznej
licencie predstavujú o. i. aj kategóriu výrobkov obranného priemyslu VM 4. Naviac z administratívneho
spisu nevyplýva, že by napadnuté stanovisko vyplývalo práve z charakteristiky výrobkov, ktorých
sa vývozná licencia týkala a rovnako tak v administratívnom spise neexistuje dôkaz o tom, že byľahká vojenská technika vyvezená do Ugandy nepredstavovala bezpečnostné riziko a ohrozenie
zahraničnopolitických záujmov. Nebolo tak zrejmé, na základe akých podkladov rozkladová komisia
dospela k uvedenému záveru. Význam Ugandy ako stabilného partnera v regióne vyzdvihol aj bývalý

poslanec Európskeho parlamentu D. A., vo svojom vyjadrení zo dňa 12.06.2019, o ktoré ho žalobca
požiadal ako nezávislého odborníka na zahraničnú politiku, pričom žalovaný na uvedené vyjadrenie
neprihliadal ako na subjektívne, hoci bolo založené na osobných skúsenostiach. Žalobca zdôraznil
povinnosť správnych orgánov náležite zistiť skutočný stav veci, pričom činnosť, ktorú v Ugande p. A.
vykonával a z ktorej svoje skúsenosti získal, bola preukázateľne verejnou činnosťou pri plnení úloh vo

verejnomzáujme,naktorébolpoverenýEurópskouúniou.JehonázornapostavenieasituáciuvUgande
bolo teda jednoznačne vyjadrením jeho objektívnych zistení.

9. Záver o tom, že udelenie licencie by bolo v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ,
považoval žalobca za nesprávny. Neexistujú preukázateľné dôvody domnievať sa, že existuje riziko
rozporu s kritériami Spoločnej pozície, ani relevantné závery štátnych orgánov, predstaviteľov ani

medzinárodných organizácií, ktoré by konštatovali, že N. je ohrozením regionálnej mieru, bezpečnosti a
stability alebo že hrozí, že sa zmení použitie alebo užívateľ vojenskej technológie alebo materiálu, alebo
že sa technológia alebo materiál opätovne vyvezú za nežiaducich podmienok. Otázka reexportu bola
jednoznačne vyriešená potvrdením pravosti certifikátu konečného užívateľa. V súvislosti s uistením, že
nedôjde k reexportu sa uskutočnilo aj stretnutie v Nairobi, kde bola táto skutočnosť opäť bezvýhradne

potvrdená. S poukazom na tieto dôkazy je nepochybné, že skutkový stav odporuje odvolávke na
kritérium č. 7 Spoločnej pozície EÚ.

10. Vo vzťahu ku kritériu č. 4 Spoločnej pozície EÚ žalobca poukázal na situáciu v Ugande a postavenie
tejto krajiny, najmä na spoluprácu s EÚ a pôsobenie v mierových misiách, ktoré nemôžu zakladať dôvod

na vydanie negatívneho stanoviska z dôvodu, že by zamýšľaný príjemca vojenskú technológiu alebo
materiál použil na agresiu proti inej krajine. Dôkazy, potvrdenia zo strany Ugandy ako aj vyjadrenia
zástupcov MO Ugandy a predstaviteľov Ugandy na spoločných stretnutiach jednoznačne potvrdili
možnosť vývozu do Ugandy aj podľa článku 5 Spoločnej pozície EÚ.

11. Rovnako závery rozkladovej komisie o tom, že Česká republika a Poľsko notifikovali v obdobných
prípadoch vývozu výrobkov obranného priemyslu identického charakteru iné členské štáty EU o
zamietnutých žiadostiach o udelení licencie na vývoz do Ugandy z rovnako závažných dôvodov, nemajú
oporu v spise. Nebolo tak zrejmé, akým spôsobom dospela rozkladová komisia k uvedenému zisteniu.
Rozkladová komisia bez akéhokoľvek dôkazu považovala za relevantné, že aj Česká republika či Poľsko

zamietli vývozné licencie do Ugandy, ale nezobrala do úvahy predložené dôkazy o licenciách udelených
týmito členskými štátmi. Naviac správna úvaha ministra pri posudzovaní uvedených tvrdení a dôkazov
nie je známa, keďže sa v napadnutom rozhodnutí nenachádza. Konaním žalovaného ako aj ďalšieho
účastníka došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, v prvom
aj v druhom stupni, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

12. Žalobca zdôraznil, že bol porušený princíp jeho legitímneho očakávania, keďže žalovaný mu dňa
20.02.2019 udelil dovoznú licenciu na dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska na účel exportu
do Ugandy. Tieto výrobky obranného priemyslu mali byť súčasťou dodávky, ktorá sa mala vyviesť do
Ugandy na základe vývoznej licencie, ktorá bola zamietnutá previazaným rozhodnutím. Vo februári

2019 vydal ďalší účastník súhlasné stanovisko na dovoz výrobkov obranného priemyslu, ktoré sa
mali vyviesť do Ugandy konečnému užívateľovi MO Ugandy, pričom na základe udelenia tejto licencie
žalobca zintenzívnil a začal vykonávať rozsiahlejšie aktivity v súvislosti s predajom výrobkov obranného
priemyslu do Ugandy, avšak licencia na vývoz tých istých výrobkov udelená nebola. V žiadosti o dovoznú
licenciu bol jasne označený účel dovozu zo Srbska, a to reexport a aj konečný užívateľ v Ugande a

taktiež skutočnosť, že ide o súčasť žiadosti o vývoznú licenciu z decembra 2018. Záver rozkladovej
komisie, že žiadosť o dovoznú licenciu neobsahovala doklady vzťahujúce sa k plánovanému a presne
určenému vývozu, považoval žalobca za účelové a nezodpovedajúce obsahu administratívneho spisu.

13. Podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy videl žalobca aj v tom,

že prvostupňové rozhodnutie aj napadnuté rozhodnutie boli vydané bez toho, aby bol žalobca pred
ich vydaním vyzvaný na vyjadrenie sa k ich podkladom i k spôsobu ich zistenia, prípadne aby mal
možnosť navrhnúť ich doplnenie. V zmysle ustanovenia § 42 ods. 3 písm. b) ZOVOP sa na rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o licenciu podľa § 20 vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s taxatívnevymedzenými výnimkami. Medzi tieto výnimky nepatrí možnosť neumožniť využiť zákonné právo na
oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia.

14. Žalobca tiež poukázal na § 20 písm. c) ZOVOP, v zmysle ktorého sa žiadosť o udelenie licencie
zamietne, ak neuplynuli tri roky od vydania rozhodnutia o neudelení dovoznej licencie alebo vývoznej
licencie a nezmenili sa skutočnosti, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti. Pokiaľ by mal žalobca zachované
právo na oboznámenie sa s podkladmi a prvostupňový orgán by mu dal možnosť ešte pred vydaním
prvostupňového rozhodnutia sa oboznámiť so napadnutým stanoviskom, mohol by vyhodnotiť riziko

neudelenialicencieznehovyplývajúceavyužiťzákonnúmožnosťspäťvzatiažiadostiovývoznúlicenciu.
Žalobca tak v dôsledku nezákonného postupu správnych orgánov stratil možnosť udelenia licencie až na
dobu troch rokov, pretože nielen že bolo vydané právoplatné rozhodnutie o neudelení vývoznej licencie,
ale žalobca ani nepozná skutočnosti, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti, a teda ani nevie, kedy a či sa
už zmenili, aby mohol požiadať o vydanie licencie. Za neprijateľný žalobca považoval záver rozkladovej
komisie,žeprvostupňovýsprávnyorgánneporušilprocesnéprávaúčastníkakonania,pretožeakékoľvek

prípadné vyjadrenie účastníka konania by v danom prípade nemalo žiadnu relevanciu. Uvedeným
rozkladová komisia poprela zmysel a význam uvedeného inštitútu a arbitrárne odňala žalobcovi právo
na obhajobu.

15. Za závažné porušenie ustanovení o konaní považoval žalobca skutočnosť, že na druhom stupni sa

zúčastnil prejedávania veci O. H. D., ktorý sa už skôr zúčastnil na konaní ako zamestnanec ďalšieho
účastníka pri vydávaní napadnutého stanoviska, ktoré bolo jediným dôvodom zamietnutia žiadostí o
udelenie licencie na prvom stupni správneho konania, čo predstavuje jednoznačný konflikt záujmov.
Účasťou zamestnanca, ktorý sa podieľal na vydaní negatívneho stanoviska v rozkladovej komisii,
tento zamestnanec ďalšieho účastníka v podstate hlasoval o správnosti napadnutého stanoviska, na

ktorého vydaní sa podieľal, čo bolo v priamom rozpore s účelom rozkladového konania ako opravného
prostriedku. Žalobca mal za to, že bolo potrebné analogicky aplikovať § 9 ods. 2 Správneho poriadku,
z ktorého je zrejmé, že z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je vylúčený aj ten, kto
sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. Člen rozkladovej
komisie mal byť vylúčený, ak sa zúčastňoval na konaní nielen v rámci vydania meritórneho rozhodnutia,

voči ktorému smeruje rozklad, ale aj na vydaní subsumujúceho správneho aktu – napadnutého
stanoviska, z ktorého meritórne rozhodnutie vychádza. Len takýmto spôsobom bolo totiž možné
dosiahnuť účel inštitútu obligatórneho vylúčenia podľa § 9 ods. 2 Správneho poriadku. V princípe došlo
k tomu, že člen rozkladovej komisie posudzoval svoje vlastné vyjadrenie (na príprave ktorého sa osobne
podieľal on, jeho podriadený ako aj jeho nadriadená), ktoré bolo ako súčasť meritórneho rozhodnutia

preskúmavané v rozkladovom konaní. O. D. sa podieľal na vydávaní napadnutého stanoviska, a preto
nemohol byť členom rozkladovej komisie a z druhostupňového konania mal byť vylúčený.

16. Žalobca pokladal napadnuté rozhodnutie za rozporné s § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keď
v jeho odôvodnení prevažoval opis zistení a vyjadrení rozkladovej komisie, ktorá je len poradným

orgánom ministra, vlastné odôvodnenie ministra je obsahovo všeobecné a nespĺňa zákonné náležitosti;
neobsahujevyjadrenieministra,akýmiúvahamibolvedenýprihodnotenídôkazovaniakopoužilsprávnu
úvahu, ani to, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami žalobcu. Napadnuté rozhodnutie sa tak javí ako
rozhodnutie rozkladovej komisie. Žalobca tiež zdôraznil, že žalovaný nevyhovel žiadosti o nariadenie
ústneho pojednávania, pričom p. D. rozkladová komisia vypočula a dala mu možnosť sa vyjadriť

k napadnutému stanovisku, ktorým postupom došlo k porušeniu zásady rovnosti strán a k zvýhodneniu
ďalšieho účastníka.

III.
Vyjadrenie žalovaného

17. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom poukázal, že v napadnutom stanovisku
ďalší účastník oznámil, že zo zahraničnopolitického hľadiska nesúhlasí s udelením vývoznej licencie,
pretože realizácia obchodného prípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície
EÚ. Keďže ďalší účastník predložil záporné vyjadrenie k udeleniu vývoznej licencie a previazaným

rozhodnutím bola zamietnutá žiadosť z dôvodu zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky,
žalovaný zamietol aj žiadosť žalobcu o udelenie dovoznej licencie z dôvodu jej priamej viazanosti
na žiadosť o vývoz. Posúdenie žiadosti zo strany ďalšieho účastníka predstavuje zvrchované právo
a predovšetkým zodpovednosť štátnej autority kontrolovať a regulovať medzinárodný obchod sozbraňami. Žalovaný napadnuté stanovisko rešpektoval, keďže záporné vyjadrenie ďalšieho účastníka
k žiadosti o udelenie dovoznej licencie má pre žalovaného v zmysle § 17 ods. 3 ZOVOP odporúčajúci
charakter. Žalobca bol o dôvodoch záporného stanoviska osobne informovaný počas početných

rokovaní na MZV. Z napadnutého rozhodnutia bolo zrejmé, že napadnuté stanovisko bolo poskytnuté
procesne správne podľa § 17 ods. 1 a 2 ZOVOP a žalovaný nemal právomoc skúmať jeho obsah a
uvádzané dôvody.

18. Pokiaľ žalobca namietal absenciu odôvodnenia napadnutého stanoviska, žalovaný mal za to, že toto

bolo dostatočne odôvodnené zahraničnopolitickými dôvodmi a rozporom s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej
pozície EÚ, ktoré argumenty sú dostatočným zdôvodnením zamietavého stanoviska. Žalovaný mal
zákonom stanovenú povinnosť ho v plnom rozsahu rešpektovať a nemohol sa od neho odkloniť. V
nadväznosti naň zaslal ďalší účastník žalovanému i nesúhlas k žiadosti o dovoznú licenciu. Zároveň
poukázal, že žiaden právny predpis neustanovuje obsahové náležitosti záväzného stanoviska, resp.
rozsah odôvodnenia. Naviac záväzné stanovisko by ani nemalo byť podrobnejšie špecifikované, keďže

takéto informácie by mohli byť predmetom ochrany utajovaných skutočností. Napadnuté rozhodnutie
je jednoznačné a žalovaný sa v ňom dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými
námietkami žalobcu uvedenými v rozklade.

19. Skutkový stav, ktorý vzal za základ napadnutého rozhodnutia, plne vychádza z administratívnych

spisov a má v nich oporu. Na žalobcom predložené stanovisko bývalého poslanca Európskeho
parlamentu D. A. zo dňa 12.06.2019 o bezpečnostnej situácii v Ugande nemohol v konaní prihliadať,
pretože je subjektívne, založené na osobných pocitoch a skúsenostiach. V licenčnom konaní majú pre
žalovaného v zmysle § 17 ods. 3 ZOVOP odporúčajúci charakter vyjadrenia MZV, ministerstva vnútra,
ministerstva obrany, Slovenskej informačnej služby a Národného bezpečnostného úradu a záporné

vyjadrenie MZV k žiadosti o udelenie vývoznej licencie bolo pre žalovaného záväzné.

20. Podľa žalovaného princíp legitímneho očakávania nemožno uplatňovať vo vzťahu k objektívne
rozdielnym prípadom. Porušením precedenčnej zásady by bolo, ak by žalovaný o totožných žiadostiach
o udelenie licencií rozhodol odlišne (t. j. v jednom prípade by licenciu udelil a v inom prípade by jej

udelenie zamietol). V tomto smere žalovaný poukázal na čl. 1 ods. 1 Spoločnej pozície EÚ, v zmysle
ktorého každý členský štát posudzuje podané žiadosti o vývoznú licenciu od prípadu k prípadu podľa
kritérií uvedených v článku 2. V súvislosti s udelením licencie na dovoz výrobkov obranného priemyslu
určených na následný vývoz do Ugandy vo februári 2019 žalovaný uviedol, že ďalší účastník túto licenciu
posudzoval výlučne ako dovoznú licenciu zo Srbska, pričom vyhodnocoval zahraničnopolitické aspekty

a skúmal predloženú dokumentáciu len vo vzťahu k dovozu zo Srbska. Nemožno vždy nemennosť
legitímne očakávať tam, kde je orgánu daná diskrečná právomoc.

21. V súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňový správny orgán ho opomenul vyzvať na
vyjadrenie sa k podkladu rozhodnutia, žalovaný uviedol, že neboli porušené jeho procesné práva,

pretože akékoľvek prípadné vyjadrenie by v rámci licenčného konania nemalo žiadnu relevanciu; v
predmetnom konaní bolo rozhodujúce napadnuté stanovisko k žiadosti o udelenie vývoznej licencie,
ktorá bezprostredne súvisela s posudzovanou dovoznou licenciou z Českej republiky. Namietané
konanie žalovaného nebolo takým procesným pochybením, ktoré by mohlo mať vplyv na zákonnosť
vydaného rozhodnutia. Žalobca ako podnikateľ musí znášať určité podnikateľské riziko spojené s tým,

že obchoduje so špeciálnou komoditou a s rizikovou krajinou, pričom okrem vlastných obchodných
záujmov musí rešpektovať záujem štátu na zabezpečení ochrany obchodovania s výrobkami obranného
priemyslu a s tým súvisiacu osobitnú opatrnosť a starostlivé preverovanie každej podanej žiadosti.

22. O dvoch námietkach zaujatosti vznesených žalobcom proti O. D. bolo rozhodnuté tak, že O. D.

nie je vylúčený z prejednávania a hlasovania v rozkladovej komisii v konaniach o rozkladoch žalobcu,
pretože nebol preukázaný pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom a súčasne sa v tej
istej veci nezúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. O. D. sa nezúčastnil
na prejednávaní a rozhodovaní danej veci na správnom orgáne prvého stupňa ani nevydal napadnuté
stanovisko, toto vydala J. P., generálna riaditeľka sekcie medzinárodných organizácií, rozvojovej

spolupráce a humanitárnej pomoci MZV. Nebola tak narušená zásada dvojinštančnosti správneho
konania. Rovnako nebol preukázaný vzťah osobného či majetkového záujmu O. D. k prejednávanej veci
aúčastníkomkonaniaaleboichzástupcom,ktorýbymoholovplyvniťjehoobjektivitu.Námietkyzaujatosti
boli formulované všeobecne bez uvedenia konkrétnych dôvodov, ktoré by nasvedčovali existenciupomeru O. D. k veci alebo k účastníkom konania. V licenčnom konaní bol správnym orgánom žalovaný a
nie ďalší účastník, pričom rozkladová komisia je iba odborným poradným orgánom ministra, ktorý nemá
rozhodovaciu právomoc.

IV.
Vyjadrenie ďalšieho účastníka

23. Ďalší účastník konania navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, s tým, že sa stotožnil s vyjadrením

žalovaného k podanej žalobe.

24. V konaní o posudzovaní žiadosti o udelenie licencie na obchodovanie s výrobkami obranného
priemyslu mal ďalší účastník zákonom presne ustanovený rozsah a spôsob a v jeho medziach aj konal.
Akékoľvekďalšieúkony,napríkladvecnézdôvodnenienapadnutéhostanoviska,bybolovrozporenielen
s účelom ustanovenia § 42 ods. 3 ZOVOP, ale išlo by o svojvôľu pri jeho vydávaní, čo by sa priečilo

požiadavke právnej istoty. Neexistenciu kvalitatívnych a formálnych požiadaviek v ZOVOP pre vydanie
negatívneho stanoviska, je možné posúdiť v kontexte účelu a zmyslu ústavnej normy zakotvenej v
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Kvalitatívna (materiálna) požiadavka je, aby úvaha ďalšieho účastníka bola
obmedzená iba vecnou logikou pri posudzovaní existencie konkrétnych zahraničnopolitických záujmov
Slovenskej republiky, pričom zákonodarca ustanovil materiálny korektív výlučne vecnou úvahou o tomto

záujme,bezpožiadavkynauvedeniedôvodov.To,žežalobcanevedelznapadnutéhostanoviskavyvodiť
dôvody neznamená, že tieto dôvody neexistovali a úvaha ďalšieho účastníka pri vydaní napadnutého
stanoviska bola arbitrárna. Formálne požiadavky implicitne znamenajú dodržanie hmotnoprávnych a
procesnoprávnych ustanovení v postupe, pri posudzovaní a v predkladaní napadnutého stanoviska, čo
dodržané bolo.

V.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

25. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol okrem iného zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý
začal svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 písm. b) Zákona o správnych súdoch: „ak § 4 ods.
1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Vec bola

na základe uvedenej zmeny právnej úpravy, v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave
na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená senátu 4S Správneho súdu v Bratislave
a je vedená pod sp. zn. BA-2S/234/2019. Na základe dodatku č. 4/2024 k rozvrhu práce Správneho
súdu v Bratislave na rok 2024 účinného od 21.05.2024, senát 4S koná a rozhoduje v zložení uvedenom
v záhlaví tohto rozsudku.

26. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal napadnuté
a prvostupňové rozhodnutie a napadnuté stanovisko, vrátane ich vydaniu predchádzajúcemu postupu
v administratívnom konaní, a to výlučne v rozsahu žalobných bodov a dospel k záveru o potrebe ich
zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

27. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov v
znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto
zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

28. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov v

znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“), každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

29. Správny súd v Bratislave vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani
jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle tunajšieho súdu a rozsudok
bol verejne vyhlásený dňa 04.12.2024 (§137 ods. 4 SSP).30. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, opatrením orgánu verejnej správy je správny akt vydaný orgánom
verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.

31.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

32. Podľa § 27 ods. 1 SSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo
opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané
rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné
a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom

podľa § 6 ods. 2. Ak orgán verejnej správy, ktorý vydal skoršie rozhodnutie alebo opatrenie, nie je v
konaní pred správnym súdom žalovaným, má postavenie účastníka konania podľa § 32 ods. 3 písm. c).

33. Podľa § 17 ods. 1 ZOVOP, ministerstvo hospodárstva rozhodne o žiadosti na udelenie licencie do 60
dní od doručenia žiadosti o udelenie licencie; o vyjadrenie k žiadosti ministerstvo hospodárstva požiada

ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vnútra, ministerstvo obrany, Slovenskú informačnú službu
a Národný bezpečnostný úrad.

34. Podľa § 17 ods. 3 ZOVOP, vyjadrenia orgánov uvedených v odseku 1 majú pre ministerstvo
hospodárstva pri rozhodovaní o udelenie dovoznej licencie a vývoznej licencie odporúčajúci charakter

okremzápornéhovyjadreniaministerstvazahraničnýchvecíkžiadostioudelenievývoznejlicencie,ktoré
je pre ministerstvo hospodárstva záväzné.

35. Podľa § 20 písm. b) ZOVOP, ministerstvo hospodárstva zamietne žiadosť o udelenie licencie, ak je
to odôvodnené zahraničnopolitickými alebo bezpečnostnými záujmami Slovenskej republiky alebo je to

v rozpore s medzinárodnými záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

36. Podľa § 42 ods. 3 písm. a) ZOVOP, na rozhodovanie o zamietnutí žiadosti o vydanie povolenia na
obchodovanie a povolenia na sprostredkovateľskú činnosť podľa § 11 a na rozhodnutie o zamietnutí
žiadostiolicenciupodľa§20,rozhodnutieozamietnutiežiadostiovydanieglobálnejtransferovejlicencie

podľa § 25 ods. 6 a rozhodnutie o zamietnutie žiadosti o vydanie individuálnej transferovej licencie
podľa § 26 ods. 7 sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s odchýlkou, že odôvodnenie
rozhodnutia o tom, že sa žiadosť o udelenie vývoznej licencie zamieta, obsahuje iba skutočnosť, že ide
o zahraničnopolitické alebo bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky.

37. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť

právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

38. Podľa § 3 ods. 4, 5 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa
zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a
použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa,

má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie
prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby
v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

39. Podľa § 3 ods. 7 Správneho poriadku, ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v
odsekoch 1 až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a
iných podobných opatrení.40. Podľa § 21 ods.1 Správneho poriadku, správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje
povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa
má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste

ohliadky.

41. Podľa § 9 ods. 2 Správneho poriadku, z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je
vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného
stupňa.

42. Podľa § 13 ods. 1 Správneho poriadku, z tých istých dôvodov ako zamestnanec správneho orgánu
(§ 9) je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený i člen komisie, ktorá uskutočňuje konanie.

43. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k

spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

44. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

45. Správny súd sa prvotne zaoberal namietanou nezákonnosťou napadnutého stanoviska pre jeho
neodôvodnenosť. Napadnuté stanovisko nie je samostatne preskúmateľným predmetom súdneho
prieskumu, a preto jeho zákonnosť a postup predchádzajúci jeho vydaniu správny súd preskúmal

postupom podľa § 27 ods. 1 SSP ako podkladové opatrenie a dospel k záveru, že napadnuté stanovisko
ďalšieho účastníka konania je potrebné zrušiť pre nedostatok dôvodov ako nepreskúmateľné podľa §
191 ods. 3 písm. b) SSP. Správny súd vychádzal zo skutočnosti, že v napadnutom stanovisku ďalší
účastník konania nesúhlasil s udelením vývoznej licencie zo zahraničnopolitického hľadiska, vzhľadom
na gramatické znenie § 20 ods. b) ZOVOP (ministerstvo hospodárstva zamietne žiadosť..., ak je to

odôvodnené zahraničnopolitickými.. záujmami Slovenskej republiky), žalovaný nemal vo veci možnosť
využitím správnej úvahy odkloniť sa od obsahu napadnutého stanoviska, teda vydať požadovanú
dovoznú licenciu, a preto bolo pre neho fakticky záväzné.

46. Pokiaľ žalovaný a ďalší účastník v administratívnom konaní ako aj v tomto súdnom konaní

uvádzali ďalšie dôvody, ktoré viedli k vydaniu stanoviska resp. sa odvolávali na potrebu ochrany
utajovaných skutočností, tieto argumenty neobstoja, keďže z obsahu stanoviska uvedené tvrdenia
žiadnym spôsobom nevyplývajú.

47. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zdôraznil, že dôvod nesúhlasného stanoviska bol žalobcovi

oznámený na pracovných stretnutiach, avšak správnemu súdu nebola zrejmá príčina absencie týchto
dôvodov v samotnom obsahu stanoviska. Vo svetle uvedeného sa tak argument o potrebe ochrany
utajovaných skutočností javí ako nepodložený, naviac súčasťou prvostupňového administratívneho
spisu je potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti č. E./XXXX – C. zo dňa 31.08.2016 s platnosťou do
31.08.2021 o spôsobilosti žalobcu oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou stupňa „Dôverné“.

48. Z § 42 ZOVOP vyplýva obligatórne použitie Správneho poriadku na konanie podľa uvedeného
zákona, pričom výnimka z aplikácie Správneho poriadku podľa § 42 ods. 3 písm. c) ZOVOP sa
vzťahuje len na odôvodnenie rozhodnutia o tom, že sa žiadosť o udelenie vývoznej licencie zamieta,
a teda pre obsah napadnutého stanoviska (ako podkladového opatrenia) nebola vylúčená aplikabilita

Správneho poriadku. Pokiaľ ďalší účastník odvodzoval absenciu výslovnej zákonnej požiadavky pre
odôvodnenie napadnutého stanoviska kontextom a účelom čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, správny súd tento
argument vyhodnotil ako nesprávny. Správny poriadok je generálnym procesným predpisom, ktorý sa
použije na každé konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný

zákon neustanovuje inak. V prejednávanej veci je osobitným predpisom ZOVOP, ktorý upravuje výnimky
z aplikácie Správneho poriadku, postup pri vydávaní napadnutého stanoviska nespadá do okruhu
právnych vzťahov, na ktoré dopadá uvedená výnimka. Na základe uvedeného tak bol nesprávny záver,že pre vydávanie napadnutého stanoviska neexistuje zákonná požiadavka pre jeho odôvodnenie, keďže
táto povinnosť vyplýva práve z § 47 ods. 3 v spojení s § 3 ods. 3, 4 ,7 Správneho poriadku.

49. Obsah záväznej časti jeho stanoviska musí spĺňať minimálne štandardy náležitostí odôvodnenia
správneho rozhodnutia vrátane prípadných individuálnych aspektov prípadu. Napadnuté stanovisko
bolo odôvodnené tak, že realizácia obchodného prípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7
Spoločnej pozície EÚ. Takto vymedzené negatívne stanovisko správny súd vyhodnotil nedostatočné,
keď absentujú úvahy, z ktorých ďalší účastník vychádzal pri hodnotení podkladov tvoriacich utajované

informácie (tieto samotné neboli obsahom predloženého spisu, s ktorými sa správny súd oboznámil
v utajovanom režime; rovnako žalobca k nim prístup v žiadnom štádiu konania nemal) ako aj správna
úvaha pri použití právnych predpisov. V súvislosti s týmto záverom konajúci súd podporne odkazuje
na rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu, č.j. 9 As 60/2010-125 zo dňa 15.12.2010, ktorý
rovnako dospel k záveru, že jednoduchý odkaz na existujúce zamietnutie členského státu EÚ, ktoré
nie je v stanovisku ani v inej časti správneho spisu bližšie obsahovo špecifikovaný, sa nepovažuje

za dostačujúci. Rovnako len odkaz na kritériá č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ nemožno považovať
za dostačujúce odôvodnenie tak závažného opatrenia, ktoré má za následok povinnosť žalovaného
zamietnuť žiadosť (rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu č. j. 9As/204/2018-45 zo dňa
17.01.2019, bod 23). Pokiaľ ďalší účastník namietal, že vecné zdôvodnenie napadnutého stanoviska,
by bolo v rozpore s účelom ustanovenia § 42 ods. 3 ZOVOP, uvedený argument nemá oporu v texte

právneho predpisu, keď výnimka z povinného odôvodňovania rozhodnutí sa vzťahuje až na rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o vývoznú licenciu; len z absencie nutného odôvodnenia takéhoto rozhodnutia
nemožno vyvodiť možnosť vydať stanovisko, ktoré taktiež nebude obsahovať relevantné dôvody.

50. Správny súd tak dospel k záveru, že napadnuté stanovisko ďalšieho účastníka konania trpí vadou

nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a postupom podľa § 191 ods. 3 písm. b) ho zrušil.

51. Vo vzťahu k napadnutému ako aj prvostupňovému rozhodnutiu správny súd dospel k záveru, že
je potrebné ich zrušiť postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d), g) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a)
SSP – teda ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a podstatné porušenie ustanovení o konaní

pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo
opatrenia vo veci samej. Naviac napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie tvoria jeden celok, pre ktorý
bolo zrušené stanovisko záväzným podkladom, a tieto bez neho nemôžu obstáť.

52. Vadou v konaní, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť,

že vo veci sa na rozhodovaní v druhom stupni podieľal zamestnanec, u ktorého existovali zákonné
dôvody pre vylúčenie, keďže sa podieľal na príprave napadnutého stanoviska a následne bol aj členom
rozkladovej komisie.

53. Správny súd nespochybňuje, že s námietkami zaujatosti vznesenými žalobcom proti O. D. sa

žalovaný procesne vysporiadal v priebehu administratívneho konania. Tieto procesné rozhodnutia
však nie sú spôsobilým predmetom samostatného súdneho prieskumu. Právo na to, aby vo veci
konal nepredpojatý (nezaujatý a nestranný) zamestnanec orgánu verejnej správy či člen konajúceho
správneho orgánu má procesný charakter. Z povahy veci súčasne vyplýva, že samotným rozhodnutím
o nevylúčení podľa § 12 ods. 1 Správneho poriadku nemôžu byť dotknuté subjektívne práva účastníka

správneho konania, pretože tieto sú v danom prípade spojené až s vydaním meritórneho alebo
konečného rozhodnutia. Ak sa preukáže, že vo veci bolo rozhodnuté osobou predpojatou či zaujatou,
táto skutočnosť môže mať dopad na zákonnosť vo veci vydaného rozhodnutia. V medziach správneho
súdnictva sa daná skutočnosť preskúmava (až) v rámci prieskumu zákonnosti meritórneho, resp.
konečnéhorozhodnutiavoveci(bližšiebody12,13rozhodnutiaNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskej

republiky sp. zn. 1Sžrk/5/2021 zo dňa 13.07.2022).

54. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že O. D. sa zúčastnil druhostupňového
konania ako člen rozkladovej komisie. Rozhodnutím č. 19306/2019-2061-42560 zo dňa 16.07.2019
bola námietka zaujatosti žalobcu zo dňa 27.06.2019 zamietnutá, a to po vyjadrení O. D., že napadnuté

stanovisko bolo prijaté v osobitnom postupe, ktorého nebol súčasťou; predseda rozkladovej komisie
tak dospel k záveru, že nebolo preukázané, že v zmysle § 13 ods. 1 Správneho poriadku má O. D.
pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom alebo sa v tejto veci zúčastnil na konaní ako
zamestnanec správneho orgánu iného stupňa.55. K časovo druhej námietke zaujatosti zo dňa 22.07.2019 žalobca predložil mailovú komunikáciu s O.
D., z ktorej vyplývalo, že medzi žalobcom a O. D. pred vydaním napadnutého stanoviska prebiehala

komunikácia ohľadne posudzovania žiadosti o vývoz, rovnako sa uskutočnilo aj niekoľko osobných
stretnutí predchádzajúcich vydaniu napadnutého stanoviska. Rozhodnutím č.19306/2019-2016-45112
zo dňa 29.07.2019 bola aj druhá námietka žalobcu zamietnutá, pričom predseda komisie dospel
k záveru, že O. D. sa v tejto veci nezúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného
stupňa, skutočnosti uvádzané v námietke nenasvedčujú predpojatosti, keďže predložená komunikácia

bola neutrálna a vo všeobecnej rovine.

56. Skutočnosť, že O. D. sa podieľal na tvorbe a príprave napadnutého stanoviska je vzhľadom na
obsah administratívneho spisu nesporná, pričom správny súd poukazuje na § 9 ods. 2 v spojení s §
13 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý upravuje dôvody pre vylúčenie člena komisie u toho, kto sa v tej
istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. Okolnosť, že O. D.

nebol zamestnancom žalovaného, ale ďalšieho účastníka konania je v tejto súvislosti bez právneho
významu, keď bol bezpochyby účastný v konaní pred orgánom prvého stupňa. Žalovaný respektíve
predseda rozkladovej komisie mal prijať všetky racionálne opatrenia, ktoré je možné od neho očakávať
za účelom zabránenia tomu, aby členom rozkladovej komisie bol zamestnanec, ktorý sa podieľal pri
príprave podkladov na vyhotovenie napadnutého (zamietajúceho) stanoviska, ktorého obsah bol pre

žalovaného záväzný.

57. Na základe uvedeného bol u O. D. zákonný dôvod pre vylúčenie podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 13
ods. 1 Správneho poriadku, pričom nebol podstatný spôsob jeho komunikácie so žalobcom, ale výlučne
tá skutočnosť, že sa zúčastnil konania na prvom stupni a mal tak už skôr vedomosť o veci, ktorá bola

predmetom konania o rozklade, a to práve v súvislosti s prípravou podkladov pre ďalšieho účastníka v
rámci prvostupňového konania.

58. Rovnako ako dôvodnú posúdil správny súd námietku o porušení procesných práv žalobcu, ktorý
nedostal možnosť sa vyjadriť k podkladom prvostupňového rozhodnutia, pričom druhostupňový orgán

túto vadu nijako nezhojil, keď len uviedol, že akékoľvek vyjadrenie žalobcu by nemalo žiadnu relevanciu.
V zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku bol žalovaný povinný dať žalobcovi možnosť, aby sa pred
vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť
jeho doplnenie; nie je vecou žalovaného vyhodnocovať relevanciu využitia zákonného práva zo strany
žalobcu. Bolo na žalobcovi, aby uvážil, či právo podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku využije a žalovaný

bol povinný využitie daného oprávnenia umožniť. Uvedeným postupom žalovaný zaťažil svoje konanie
vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia, pričom ani v konaní o rozklade
táto vada nebola zhojená, keďže žalobcovi nebol daný priestor zúčastniť sa zasadnutia rozkladovej
komisie, prípadne sa pred vydaním napadnutého rozhodnutia vyjadriť k záverom rozkladovej komisie.

59. Správny súd nespochybňuje, že Správny poriadok neupravuje obligatórnu povinnosť správneho
orgánu nariadiť vždy ústne pojednávanie. Ústne pojednávanie nariadi správny orgán vtedy, ak to
vyžaduje povaha veci (najmä sa prispeje k objasneniu veci), pričom v rámci konania o rozklade žalobca
namietal porušenie jeho procesných práv v prvostupňovom konaní a súčasne predložil viaceré podklady
preukazujúce vývoz výrobkov do Ugandy zo susedných členských štátov ako aj udelenú licenciu pre

dovoz zo Srbska za účelom vývozu do Ugandy. Keď za takéhoto skutkového stavu rozkladová komisia
v napadnutom rozhodnutí len uviedla, že nenastala potreba vec objasniť na ústnom pojednávaní, tento
záver považoval správny súd za nepreskúmateľný pre absenciu riadneho a náležitého zdôvodnenia
zvoleného postupu.

60. Napadnuté rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov aj ako celok,
keď jeho obsah v zásade tvorí len prepis zo zasadnutia rozkladovej komisie, pričom vlastná
úvaha ministra predstavuje len všeobecné zdôraznenie správnosti postupu prvostupňového orgánu
avyhodnotenienámietokžalobcuuvedenýchvrozkladeakonerelevantných,pričomtakétoodôvodnenie
nezodpovedá zásade zákonnosti ovládajúcej administratívne konanie ani zásadám dobrej verejnej

správy. Bolo povinnosťou druhostupňového odvolacieho orgánu (ministra) sa zaoberať námietkami
žalobcu vznesenými v rozklade. V napadnutom rozhodnutí síce bolo uvedené, že rozkladová komisia
má iba poradný hlas a správnym orgánom je minister, avšak práve správna úvaha ministra úplne
absentuje. Správny súd poukazuje, že rozhodnutie poradnej odvolacej (rozkladovej) komisie poňatédo jej zápisnice z rokovania o rozklade nemôže byť predmetom prieskumu zákonnosti rozhodnutia a
postupu v správnom súdnictve, keďže poradná komisia nevydáva záväzné rozhodnutie a druhostupňový
správny rozklad rozhodujúci o rozklade nie je jej rozhodnutím viazaný (rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn.2 Sžo/31/2011 zo dňa 18.04.2012,).

61. Pokiaľ žalobca predložil licencie o exporte výrobkov obranného priemyslu do Ugandy z Českej
republiky, Bulharska, Poľska, nie je zrejmé, na základe akých podkladov žalovaný dospel k záveru
o tom, že tieto licencie sa vzťahujú na iný typ vojenského materiálu, keď v administratívnom spise sa

nachádzajú kópie vývozných licencií preukazujúce vydanie vývozných licencií na výrobky obranného
priemyslu do Ugandy aj pre výrobky z kategórie VM 4, na dovoz ktorých žiadal licenciu aj žalobca.

62. Rovnako za nepodložený považoval správny súd záver o rešpektovaní princípu legitímnych
očakávaní vo vzťahu k skôr udelenej licencii pre dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska, keď
žalovaný uviedol, že táto licencia bola posudzovaná len vo vzťahu k dovozu zo Srbska.

63. Predmetom preskúmania v tomto súdnom konaní je taktiež žiadosť o udelenie dovoznej licencie
z Českej republiky, pričom každá udelená licencia (či už dovozná alebo vývozná) obsahuje v súlade
s § 17 ods. 5 písm. e) aj označenie konečného užívateľa výrobkov obranného priemyslu. Žalobcom
predložená licencia č. Q. z 20.02.2019 na dovoz tovaru zo Srbska ako konečného užívateľa rovnako

uvádza MO Ugandy. Žalovaný vo výroku prvostupňového rozhodnutia ako dôvod zamietnutia dovoznej
licencie uviedol, že previazaným rozhodnutím bola žiadosť o udelenie vývoznej licencie do Ugandy
zamietnutá, a preto z dôvodu priamej viazanosti žiadosti o dovoz na žiadosť o vývoz, zamietol žiadosť
o udelenie dovoznej licencie. V tu prejednávanej veci tak správny súd identifikoval obdobnú situáciu
ako v prípade udelenia dovoznej licencie zo Srbska za účelom vývozu do Ugandy, avšak závery

o previazanosti žiadosti o dovoz na žiadosť o vývoz neboli aplikované, pričom rozdielny prístup žalovaný
bližšie nezdôvodnil.

64. Správny súd na základe uvedených dôvodov zrušil napadnuté stanovisko, prvostupňové ako aj
druhostupňové rozhodnutie. Po vrátení veci bude žalovaný, viazaný právnym názorom súdu vysloveným

v tomto rozsudku podľa § 191 ods. 6 SSP, povinný vzhľadom na plynutie času opätovne posúdiť žiadosť
žalobcu o vydanie dovoznej licencie a vo veci znovu rozhodne, rešpektujúc procesné práva žalobcu,
pričom svoje rozhodnutie je povinný riadne a náležite odôvodniť.

65. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal náhradu dôvodne

vynaložených trov konania v plnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP. Ďalšiemu účastníkovi správny súd
právo na náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 169 SSP, keďže mu v konaní nebola uložená taká
povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy vznikli.

66. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho
súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho
doručenia (§ 439 ods. 1 v spojení s § 443 ods. 1 a § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej
sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).