Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 18, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/79/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6422202127
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6422202127.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar.
XX. XX. XXXX, a 2/ C. B., nar. XX. XX. XXXX, obidvaja trvale bytom D. XXX/XX, XXX XX D., obidvaja
zastúpení E. A. F., advokátom so sídlom G. XX, XXX XX D., proti žalovanému: H. I., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom X. XXXX XXXX/X, XXX XX D. G., zastúpený E. C. J., advokátom so sídlom K. XX, XXX XX
D. G., v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného a žalobcov 1/
a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 28C/49/2022 – 246 zo dňa 12. 03. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 28C/49/2022 – 246 zo dňa 12. 03. 2024 vo výroku

I. a III. p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 28C/49/2022 – 246 zo dňa 12. 03. 2024 vo výroku II.
a IV. z r u š u j e a v tejto časti vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie (pričom odvolanie proti výroku I., II. a IV.
rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný a proti výroku III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie
podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/), rozhodol súd prvej inštancie o žalobe žalobcov, ktorou sa domáhali
ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie o žalobe žalobcov rozhodol tak, že

žalovanému uložil povinnosť zdržať sa akýchkoľvek vulgárnych ústnych a vizuálnych prejavov na adresu
žalobcov(výrokI.).Žalovanémuuložilpovinnosťzdržaťsavyhotovovaniapodobizní,obrazovýchsnímok
a obrazových a zvukových záznamov týkajúcich sa žalobcov bez ich súhlasu (výrok II.). V prevyšujúcej
časti súd žalobu žalobcov zamietol (výrok III.), pričom v prevyšujúcej časti sa žalobcovia domáhali
toho, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa ďalšieho verejného rozširovania nepravdivých
skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov týkajúcich sa žalobkyne 1/ a jej údajnej nevery s mladými
elektrikármi; zdržať sa akéhokoľvek konania, ktorým zasahuje do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti,

súkromia a do práva na zdravie žalobcov, vyhrážania sa im ublížením na zdraví a smrťou. Ďalej sa
domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcom vo forme písomného listu
zaslaného na adresu ich trvalého pobytu v znení: „H. I. sa ospravedlňuje A. B. a C. B. za to, že verejne
šíril nepravdivé tvrdenia o tom, že pani A. B. sa má intímne stretávať s mladými elektrikármi v lese a
udržovať s nimi pomer.“ Žalobcovia sa domáhali tiež toho, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- Eur žalobkyni 1/ a vo výške 5.000,- Eur žalobcovi 2/.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali tiež toho, aby

žalovanému bola uložená povinnosť zdržať sa akýchkoľvek vulgárnych ústnych a vizuálnych prejavov
na adresu žalobcov, o ktorom nároku súd rozhodol výrokom I. a aby sa žalovaný zdržal akéhokoľvek
vyhotovovania písomností osobnej povahy žalobcov, o ktorom návrhu súd rozhodol výrokom II.. O
trovách konania súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (výrok IV.).1.1 Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, pričom jednotlivé vykonané dôkazy súd
podrobne uviedol v bodoch 4., 5. až 15., 17., 18., 20. a na základe skutkových zistení, ktoré súd
uviedol v odôvodnení rozhodnutia pri právnom posúdení podľa § 11, § 12 ods. 1, § 13 ods. 1, 2, 3

Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že žaloba žalobcov je čiastočne dôvodná. Súd prvej inštancie
mal za preukázané, že žalobcovia a žalovaní sú susedmi a prichádzajú spolu do kontaktu pokiaľ sa
jedná o užívanie ich rekreačných chát v oblasti L. v obci G. D.. Žalobkyňa 1/ je vlastníčkou stavby
- víkendového domu súp. č. XXX a priľahlých pozemkov, ktoré užíva spolu so svojím manželom -
žalobcom 2/ a žalovaný je vlastníkom stavby - rekreačná chata súp. č. XXX a priľahlých pozemkov,

všetko v katastrálnom území G. D.. Medzi stranami nebolo sporné a vyplýva to aj z verejne dostupnej
katastrálnejmapy,ženehnuteľnostistránsporubezprostrednesusedia,resp.nachádzajúsaoprotisebe,
pričom ich od seba oddeľuje prístupová cesta vo vlastníctve obce. Z dokazovania vyplynulo, že strany
majú medzi sebou navzájom negatívny a konfliktný vzťah. Súd sa pri právnom posúdení veci zameral
na vyhodnotenie tvrdených zásahov do osobnostných práv žalobcov zo strany žalovaného, vychádzajúc
pritom z rámca stanoveného ich žalobným návrhom (petitom), ktorým bol súd viazaný pokiaľ sa jedná o

konkrétnu formu žiadanej nemateriálnej, ako aj materiálnej satisfakcie, pričom relevantné tvrdenia strán
sporu bolo potrebné konfrontovať s výsledkami vykonaného dokazovania. Súd vyhodnotil žalobu ako
dôvodnú v časti, kde sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa akýchkoľvek
vulgárnych ústnych a vizuálnych prejavov na adresu žalobcov, teda negatórneho nároku v podobe
upustenia od neoprávnených zásahov do práva na ochranu ich osobnosti. V tejto časti súd mal

preukázaný trvajúci charakter uvedeného zásahu a tiež dospel k záveru o relevantnej hrozbe jeho
opakovania v prípade nevyhovenia žaloby v tejto časti. Skutočnosť, že žalovaný žalobcom dlhodobo
vulgárne nadáva a ukazuje hanlivé gestá bola preukázaná rozhodnutím Okresného úradu M. I. N.,
odbor všeobecnej vnútornej správy č. O./XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol žalovaný uznaný za
vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu zo dňa 24.07.2018, kedy vulgárne

nedával žalobkyni 1/. Svedok D. C. potvrdil, že žalovaný veľmi často vulgárne nadáva na všetkých okolo,
hlavne vo vzťahu k žalobkyni 1/, pričom používa vulgárne výrazy. Často si tieto nadávky vraví akoby
sám pre seba, avšak počujú ich aj iní ľudia. Bol aj svedkom toho, ako žalovaný nadával žalobkyni 1/.
Rovnako svedok J. C. potvrdil, že počul viackrát ako žalovaný vykrikoval, nadával tak, že išiel po ceste
a spoza plota nadával akoby sám pre seba také nadávky, z kontextu ktorých bolo možné vyvodiť, že

smerujú aj konkrétne voči žalobkyni 1/, keď použil aj výraz „z L.“ označujúci miesto trvalého pobytu
žalobcov. Tiež svedok videl keď bol na návšteve u žalobcov v predmetnej lokalite, ako im všetkým
žalovaný ukazoval prostredník. Svedok C. P. rovnako potvrdil, že bol pri tom, ako žalovaný vykrikoval
vulgarizmy spoza plota, kde opäť bolo možné z ich obsahu vyvodiť, že smerujú voči žalobkyni 1/, keďže
opäť spomenul miesto jej trvalého pobytu, pričom žalobkyňa 1/ tam bola vtedy prítomná. Aj svedok C.

H. potvrdil, že akonáhle sa žalobca 2/ objavil v záhrade a žalovaný išiel zrovna okolo, tak vždy bolo
od neho počuť vulgárne výrazy na jeho adresu. Keď sa žalovaný nachádzal v blízkosti nehnuteľností
žalobcov, neustále nadával. Forma týchto nadávok bola taká, akoby si nadával sám pre seba, avšak z
kontextu a obsahu bolo možné vyvodiť, že vulgárne nadáva na účet žalobcov, keď bol niektorý z nich na
svojom dvore a tieto nadávky teda žalobcovia počuli. Aj svedkyňa H. G. uviedla, že počula žalovaného

ako vykrikuje a nadáva s tým, že mala dojem, že vykrikuje a nadáva na žalobkyňu 1/. Na základe
uvedeného mal súd preukázané, že zo strany žalovaného skutočne počas roky trvajúceho obdobia, v
podstate od prisťahovania žalobcov v roku XXXX, a ešte aj počas tohto súdneho konania dochádzalo
k vulgárnym ústnym a vizuálnym prejavom na adresu žalobcov. Svedkovia pritom zhodne potvrdili, že
žalovanýpoužívalvpodstatenajtvrdšieurážkyavulgarizmy,keďvovzťahukžalobkyni1/uvádzalvýrazy

ako „C., J. Q., R. Q., zbohatlíci z L.“ a vo vzťahu k žalobcovi 2/ výrazy ako „N. J.“, ktorý „má ísť odkiaľ
prišiel“. Keďže tieto výrazy počuli viacerí vypočutí svedkovia, ktorí navštevujú žalobcov v predmetnej
lokalite, je zrejmé, že k tomuto neprimeranému správaniu žalobcu dochádzalo dlhodobo a opakovane.
Súdboltohonázoru,ževyššieuvedenésprávaniežalovanéhopredstavujezásahsoosobnostižalobcov.
Tento zásah bol objektívne spôsobilý spôsobiť žalobcom ujmu. Ide o konanie žalovaného proti osobnej

integrite žalobcov, zasahujúce najmä do ich práva na súkromie, ľudskú dôstojnosť a česť v spoločnosti a
v okruhu osôb, s ktorými prichádzajú žalobcovia do kontaktu, z ktorých viacerí aj boli svedkami takéhoto
správania žalovaného. Nie je pritom relevantné, pokiaľ aj žalovaný podľa výpovedí svedkov vo väčšine
prípadov neadresoval vulgarizmy a osočovanie žalobcom priamo, t.j. zoči-voči, pričom sa prejavoval
najmä vulgárnym nadávaním v blízkosti nehnuteľností žalobcov v ich prítomnosti tak, aby to počuli,

pričom z kontextu a obsahu jednoznačne možno vyvodiť, že jeho cieľom bolo žalobcov urážať. Takéto
dlhodobo trvajúce zásahy, hoci aj nižšej intenzity z hľadiska častosti ich výskytu, by ako ujmu objektívne
pociťovala každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a postavení žalobcov. Súd preto uložilpovinnosť žalovanému zdržať sa akýchkoľvek vulgárnych ústnych a vizuálnych prejavov na adresu
žalobcov.
Súd vyhodnotil žalobu ako dôvodnú aj v časti, kde sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti

žalovanému zdržať sa vyhotovovania podobizní, obrazových snímok a obrazových a zvukových
záznamov týkajúcich sa žalobcov bez ich súhlasu, teda negatórneho nároku v podobe upustenia od
neoprávnenýchzásahovdoprávanaochranuichosobnosti.Vtejtočastisúdmaltiežpreukázanýtrvajúci
charakter uvedeného zásahu a tiež dospel k záveru o relevantnej hrozbe jeho opakovania v prípade
nevyhovenia žaloby v tejto časti. Žalovaný popieral, že by vyhotovoval fotografie žalobcov, pričom

argumentoval najmä tým, že pokiaľ žalobcovia mali viackrát dojem, že ich fotí mobilným telefónom, on v
skutočnosti len držal mobilný telefón v ruke, pričom telefonoval, písal alebo čítal SMS a teda žalobcovia
mali len mylný dojem. Hoci žalobcovia uviedli, že sami nikdy nevideli žiadnu fotografiu ich osôb
vyhotovenú žalovaným, súd sa na základe dokazovania stotožnil s tým, že napriek tomu v prejednávanej
veci dochádzalo zo strany žalovaného k zásahom objektívne spôsobilým ohroziť ich osobnostné práva
chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Súd za konanie dosahujúce takúto intenzitu považoval aj

skutočnosť, pokiaľ žalovaný opakovane a dlhodobo naznačuje fotenie žalobcov, držiac mobilný telefón v
ruke otočený fotoaparátom smerom k žalobcom v pozícii, v ktorej môže dochádzať k vyhotovovaniu ich
obrazových, príp. obrazovo-zvukových záznamov. Bolo preukázané, že práve k takémuto správaniu zo
strany žalovaného dlhodobo a opakovane dochádzalo a súd dospel k záveru, že žalovaný takto konal
so zlým úmyslom, práve s cieľom vyvolať u žalobcov nepríjemné pocity, že dochádza k neoprávnenému

zachytávaniu ich podoby z jeho strany bez ich súhlasu. Svedok D. C. potvrdil, že videl, keď žalobkyňa
mala na svojej nehnuteľnosti návštevu, ako žalovaný vystúpil zo svojho auta, následne zvonka fotil
žalobkyňu, fotil jej auto aj dvor. Žalovaný držal v ruke mobilný telefón v pozícii, v ktorej sa s ním fotí.
Svedok videl ako to žalovaný robil, keď bol ešte vo svojom aute. Potom vystúpil z auta, následne takýmto
spôsobom držal mobilný telefón smerom k nehnuteľnosti žalobkyne, následne sa presunul na iné miesto,

z iného uhla a pokračoval v tom, takže svedok usudzoval, že si žalobkyňu, resp. nehnuteľnosť fotí.
Svedok J. C. uviedol, že v čase jeho návštevy žalobcov videl ako žalovaný fotil jeho aj so žalobcami cez
plot s tým, že to bolo v lete XXXX, keď boli pri bazéne. Takéto konanie žalovaného potvrdzuje aj jeho
fotografia zhotovená žalobcami, kde žalovaný za plotom svojho pozemku drží v ruke mobilný telefón
v pozícii typickej pre vyhotovovanie fotografií, príp. videozáznamov smerom k žalobcom a súčasne

ukazuje vulgárne gesto. S poukazom na čl. 16 Základných princípov Civilného sporového poriadku súd
považoval aj vykonanie a zohľadnenie tohto dôkazu za odôvodnené vo vzťahu k možnosti efektívnej
ochrany práv a chránených záujmov žalobcov. Na základe vykonaného dokazovania teda možno
konštatovať, že aj k tomuto neprimeranému správaniu žalobcu dochádzalo dlhodobo a opakovane s
cieľom znepríjemniť žalobcom pobyt v predmetnej lokalite obavami z neoprávneného zachytávania ich

podoby a prejavov osobnej povahy. Tento zásah bol objektívne spôsobilý ohroziť zákonom chránené
hodnoty a stránky osobnosti žalobcov a spôsobiť im ujmu. Ide o konanie žalovaného proti osobnej
integrite žalobcov, zasahujúce najmä do ich práva na súkromie, ľudskú dôstojnosť, ako aj práva na
podobu. Súd preto uložil povinnosť žalovanému zdržať sa vyhotovovania podobizní, obrazových snímok
a obrazových a zvukových záznamov týkajúcich sa žalobcov bez ich súhlasu.

Súd naopak nevyhodnotil žalobu ako dôvodnú v časti, kde sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti
žalovanému zdržať sa ďalšieho verejného rozširovania nepravdivých skutkových tvrdení a hodnotiacich
úsudkov týkajúcich sa žalobkyne 1/ a jej údajnej nevery s mladými elektrikármi, teda negatórneho nároku
v podobe upustenia od tvrdených neoprávnených zásahov do práva na ochranu ich osobnosti, s ktorým
súvisel aj uplatnený nárok na nemateriálnu satisfakciu v podobe ospravedlnenia sa žalobcom písomným

listom za to, že žalovaný mal verejne šíriť nepravdivé tvrdenia o tom, že žalobkyňa 1/ sa má intímne
stretávať s mladými elektrikármi v lese a udržovať s nimi pomer. V konaní nebolo preukázané, že by
žalovaný takéto tvrdenia o žalobkyni 1/ šíril, ani že by bol ich pôvodcom. Samotná žalobkyňa 1/ v konaní
tvrdila, že o uvedenej informácii sa dozvedela od suseda S. Q. T., ktorý ju mal v tomto smere osočiť
v jeseni XXXX. Žalobca 2/ o tom, že by jeho manželka mala mať mimomanželský pomer počul len

od samotnej svojej manželky, pričom z jeho vyjadrenia vyplynulo, že niečo také vôbec nepovažoval
za pravdivé, keď si len pomyslel, že ako môžu ľudia hovoriť takéto zlé veci len z toho dôvodu, aby
ich iritovali. Svedok Q. T. uviedol, že to on videl cez okno svojej nehnuteľnosti žalobkyňu ako ide z
lesa, pričom sa drží za ruku s mladým chlapcom. Túto informáciu vôbec nemá od žalovaného, naopak
on ju žalovanému povedal, pričom nemá vedomosť o tom, že by žalovaný šíril o žalobkyni 1/ takéto

reči. Svedok C. H. uviedol, že nikdy nepočul nič také, že by žalobkyňa mala byť neverná s elektrikármi
s tým, že to považuje za úplnú hlúposť. Svedkyňa H. G. síce uviedla, že počula niečo o žalobkyni a
elektrikároch, ale že to počula od p. N. a táto to mala od p. T., pričom to považuje za totálnu blbosť a
takýmto veciam neprikladá nejakú váhu. Jedine svedok D. C. uviedol, že možno X rokov spätne predním žalovaný ohováral žalobkyňu 1/, že žije nejakým promiskuitným spôsobom života. Uvedené tvrdenie
svedka teda z časového hľadiska nezapadá do tvrdenia samotnej žalobkyne 1/, ktorá prvýkrát počula o
predmetných fámach od suseda T. v jeseni XXXX. Z vykonaného dokazovania teda nemožno v žiadnom

prípade vyvodiť, že by to bol žalovaný, kto by mal šíriť uvedené tvrdenia o žalobkyni 1/. Z výpovedí
svedkov navyše vyplynulo, že u žiadneho z nich nedošlo k žiadnej zmene vo vnímaní žalobkyne 1/,
ktoré by malo akýkoľvek súvis s predmetnými tvrdeniami, keďže na otázky pri výsluchu na súde uviedli,
že niečo také považujú za hlúposť, resp. neprikladajú tomu žiadnu váhu. Nebol teda preukázaný ani
zásah do osobnostných práv žalobcov, resp. najmä žalobkyne 1/, ktorý by mal spočívať v znížení jej cti,

vážnosti, resp. dôstojnosti, resp. ohrození týchto osobnostných práv v relevantnej intenzite. V uvedenej
časti preto súd žalobu nepovažoval za dôvodnú a zamietol ju.
Z rovnakého dôvodu súd nepovažoval žalobu za dôvodnú ani v časti, v ktorej sa žalobcovia domáhali
uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa vyhrážania sa im ublížením na zdraví a smrťou. Takéto
tvrdenésprávaniežalovanéhonevyplynulozožiadnehovykonanéhodôkazu.Pokiaľžalobkyňa1/podala
na žalovaného oznámenie v tom zmysle, že sa jej mal okrem iného vyhrážať ublížením na zdraví,

takáto priestupková vec bola záznamom Okresného úradu M. I. N., odbor všeobecnej vnútornej správy
č. O./XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX odložená z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutočne došlo k
udalostiam tak, ako sú popisované oznamovateľkou a jej oznámenie nebolo potvrdené. Ani jeden zo
súdom vypočutých svedkov nepotvrdil, že by niekedy bol pri takom správaní žalovaného, ktoré by bolo
možné považovať za vyhrážanie sa ublížením na zdraví, príp. smrťou žalobcom. V tejto časti žaloby teda

žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu ku svojim tvrdeniam. Pokiaľ sa žalobcovia v rámci
svojho žalobného návrhu domáhali uloženia povinnosti žalovanému „zdržať sa akéhokoľvek konania,
ktorým zasahuje do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia a do práva na zdravie žalobcov“, v
tejto časti nebola žaloba určitá a vykonateľná. V negatórnej žalobe je nevyhnutné presne naformulovať,
akých činov sa má žalovaný zdržať, všeobecná formulácia spočívajúca v povinnosti zdržať bližšie

nekonkretizovaných zásahov do osobnostných práv neobstojí. Súd poukázal na to, že pokiaľ žalobcovia
v priebehu konania spomínali, že v minulosti malo zo strany žalovaného dochádzať k neprimerane
hlasnémupúšťaniuhudby,resp.rádiazjehopozemku,ktoréichobťažovalo,vovzťahuktýmtotvrdeniam
neuviedli v žalobe konkrétny nárok, ktorého by sa domáhali. Súd konštatoval, že povinnosť vlastníka
nad mieru primeranú pomerom neobťažovať susedov hlukom je súčasťou tzv. susedských práv a z toho

vyplývajúcich nárokov v zmysle § 127 Občianskeho zákonníka. Nie je vylúčené, že za určitých okolností
môže takéto konanie dosahovať aj intenzitu zásahu do práv na ochranu osobnosti (napr. na ochranu
zdravia). V každom prípade však hmotnoprávnou podmienkou pre domáhanie sa nárokov tohto typu je,
že neoprávnený zásah trvá, alebo hrozí jeho opakovanie v budúcnosti. Z uvedeného a contrario vyplýva,
že ak neexistuje žiadne bezprostredné nebezpečenstvo, prípadne ani hrozba opakovania v budúcnosti,

žalobe nemožno vyhovieť. Samotní žalobcovia pritom uviedli, že k hlasnému obťažujúcemu púšťaniu
hudby zo strany žalovaného dochádzalo naposledy pred podaním žaloby, pričom aj vypočutí svedkovia
zhodne potvrdili, že k tomu už dlhší čas nedochádza.
Vo všeobecnosti platí, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením
§ 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu

došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť
ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti
a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu,
b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu,
c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy
- v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú
ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však
nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu

takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala
aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť,
má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť
fyzickej osoby v spoločnosti (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Aj v prípade niektorého zásahu
do práva na súkromie alebo do práva na podobizne alebo do práva na ochranu mena môže nastať

ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny -
difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou
formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2008, zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššiehosúdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 53/2010). Žalobcovia si uplatnili aj nárok na zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000,- Eur pre žalobkyňu 1/ a vo výške 5.000,- Eur pre
žalobcu 2/. Súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli preukázané určité zásahy zo strany

žalovaného do osobnostných práv žalobcov, ktoré viedli k uloženiu mu povinnosti zdržať sa ich do
budúcnosti, tieto však z hľadiska ich povahy, intenzity a dôsledkov nemožno objektívne považovať
za natoľko závažné, aby odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda aj materiálnej
satisfakcie. Žalobcovia v tomto smere argumentovali, že konanie žalovaného im zasiahlo do súkromia
najmä v tom smere, že sa obmedzil ich pôžitok z trávenia času v rekreačnej lokalite. Viacerí vypočutí

svedkovia v zásade potvrdili, že nadobudli dojem, že žalobcovia, najmä žalobca 2/ do lokality nerád
chodí, aby nebol vystavený neprimeranému správaniu žalovaného. Sám žalobca 2/ však uviedol, že jeho
kontakty so žalovaným boli veľmi sporadické, uviedol vzájomný kontakt maximálne 3 krát za 5 rokov,
pričom inak sa žalovanému vyhýba. Uvedený negatívny pocit žalobcov je pochopiteľný s ohľadom na
ich dlhodobé konflikty so žalovaným, pričom súd mal za to, že pokiaľ sa jedná o vulgárne prejavy z jeho
strany a vyvolávanie obáv z neoprávneného vyhotovovania ich obrazových a iných záznamov, výrokom

rozsudku uložené negatórne povinnosti sú spôsobilé prispieť k zlepšeniu situácie, pokiaľ žalovaný
prestane z uvedenými zásahmi do osobnostných práv. Súd poukázal aj na tú skutočnosť, že konflikty
medzi stranami, najmä žalobkyňou 1/ a žalovaným sú vzájomné, keď aj v minulosti boli obaja potrestaní
za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, ku ktorému došlo pri ich vzájomnom slovnom konflikte,
pričom súd považoval za výraznejšie neprimerané správanie žalovaného. Pokiaľ sa jedná o tvrdené

zhoršenie vzťahov medzi žalobcami ako manželmi, primárne nebolo v konaní preukázané, že by
žalovanýzodpovedalzaakékoľvektvrdeniaomimomanželskýchvzťahochžalobkyne1/,keďajzobsahu
žaloby vyplýva, že práve tento tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcov považovali za najviac
intenzívny a primárne od neho odvodzovali aj svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Preukázané zásahy do osobnostných práv žalobcov správaním žalovaného im síce spôsobujú určitú

ujmu, avšak táto podľa názoru súdu nedosahuje intenzitu, ktorá by odôvodňovala priznanie materiálnej
satisfakcie a už vôbec nie v uplatnenom rozsahu. Vo všeobecnosti súd uviedol, že treba dať za
pravdu žalovanému v tom, že výšku prípadne priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno
odvodzovať od prípadne vynaložených majetkových nákladov zo strany poškodenej osoby, pokiaľ by aj
bolo preukázané, že tieto náklady vznikli v dôsledku zásahov do práva na ochranu osobnosti.

Súd zamietol návrhy žalobcov na doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne G., ktorá sa mala
vyjadriť k incidentu, ktorý sa mal stať ešte v roku XXXX, pri ktorom podľa tvrdení žalobkyne 1/ táto
spadla pri venčení psov do jarku vinou žalovaného, ktorý nedostatočne zvládol svojho psa, resp. ho
provokoval smerom k žalobkyni 1/. Zaoberanie sa uvedeným incidentom nebolo spôsobilé prispieť k
inému rozhodnutiu vo veci. Pokiaľ by malo mať súvis s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy v

peniazoch, súd poukázal na žalovaným vznesenú námietku premlčania a v tejto súvislosti aj napr. na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 194/2011, zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 58/2014, podľa záverov ktorého právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho

zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim
po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Pre účely zaoberania sa uplatneným nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sú teda v prejednávanej veci udalosti, resp. prípadné zásahy do
osobnostných práv žalobcov, ku ktorým malo dôjsť viac než 3 roky pred podaním žaloby, vzhľadom

na vznesenú námietku premlčania irelevantné. Z obdobných dôvodov súd nedoplnil dokazovanie ani
výsluchomstarostuR.I.,ktorýsamalpodľadôkaznéhonávrhužalobcovprimárnevyjadriťkrekonštrukcii
prístupovej cesty v roku XXXX, pričom žalobcovia ani netvrdili, že by mal mať akékoľvek informácie
vo vzťahu k tým tvrdeným zásahom do ich osobnostných práv, ktoré súd nepovažoval za preukázané,
t.j. najmä k údajným tvrdeniam o mimomanželských vzťahoch žalobkyne 1/, príp. o údajnom vyhrážaní

sa žalobcom zo strany žalovaného ublížením na zdraví, resp. smrťou. Preto ani jeho výsluch nebol
spôsobilý prispieť k inému meritórnemu rozhodnutiu. Pokiaľ žalobcovia navrhli doplnenie dokazovania
výsluchmi svedkov U. a G., resp. vyžiadanie priestupkových spisov z obce G. D. od roku XXXX, s
týmito dôkaznými návrhmi prišli na v poradí štvrtom pojednávaní vo veci dňa 12.03.2024 v čase, kedy
konanie trvalo približne 1,5 roka, pričom tieto neboli reakciou na žiadne nové skutkové tvrdenia, resp.

iné prostriedky procesnej obrany žalovaného. Uvedené dôkazné návrhy žalobcov preto súd vyhodnotil
ako odporujúce zákonným ustanoveniam o sudcovskej koncentrácii konania v zmysle § 153 Civilného
sporového poriadku, keďže žalobcom nič nebránilo predložiť ich už skôr, ak by konali starostlivo so
zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Vykonanie takéhoto dokazovania by si pritom vyžadovalonariadenie ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalších úkonov súdu. Súd preto na uvedené dôkazné
návrhy neprihliadol.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP na základe zásady úspechu. Žalobcovia

boli v konaní úspešní len čiastočne s niektorými zo svojich uplatnených negatórnych nárokov a neboli
úspešní v ich zvyšnom rozsahu, ani v rozsahu uplatnených satisfakčných nárokov. Súd preto v zmysle
§ 255 ods. 2 CSP žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie obidve sporové strany; žalovaný proti výrokom

I., II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie a žalobcovia 1/ a 2/ proti výrokom III. a IV. rozsudku súdu prvej
inštancie.

3. Žalovaný podal odvolanie proti výrokom I., II. a IV. z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a
h/ Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), pričom v konkrétnostiach vo vzťahu k výroku I., ktorým
súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa akýchkoľvek vulgárnych ústnych a vizuálnych prejavov na

adresu žalobcov, uviedol, že takmer všetci vypočutí svedkovia až na E. H. vlastne nič nepočuli ani
nevideli. Svedok H. potvrdil len, že počul nadávky od žalovaného spoza plota, ktoré nevyplývali z
nejakej priamej konverzácie so žalobcami a predpokladal, že tieto smerujú voči žalobkyni 1/. Podľa
žalovaného, svedkami, ktorých navrhli žalobcovia bolo vlastne naopak preukázané, že žalovaný sa
žiadnym spôsobom neprimeraného správania voči žalobcom nedopustil. V konaní, čo sa týka tvrdených

zásahov do ochrany osobnosti, by mala byť intenzita týchto tvrdených zásahov preukázaná nejakým
časovým obdobím a konkrétnymi skutkami, ktoré sa mali udiať, pričom toto preukázané nebolo.
Nebolo preukázané žiadne konzistentné časové obdobie, kedy by malo k takým útokom zo strany
žalovaného dochádzať. Aj svedkovia, ktorí potvrdili nejaké nadávanie, hovorili, že toto počuli zo strany
žalovaného raz, čo nestačí na preukázanie zásahu do ochrany osobnosti. Svedok H. je rodinným

priateľom žalobkyne, ktorý bol pred pojednávaním v kontakte so žalobcami, keď potvrdil, že noc pred
pojednávaním prespal na ich chate. Vo svojej výpovedi opakoval viaceré frázy, ktoré hovorili svedkovia
pred ním, napr. že žalobkyňa sa stará o psov lepšie ako niektorí ľudia o deti. Má za to, že tieto skutočnosti
zásadne spochybňujú hodnovernosť tohto svedka. Ak je takýto nehodnoverný svedok jediným dôkazom
o tvrdených skutočnostiach, ako je to v tomto konaní, tak z tohto dôkazu nemôžu byť vyvodené závery

k akým dospel súd v napadnutom rozhodnutí. Presne o tom istom, o čom sa jedná v tomto konaní už
boli vedené viaceré priestupkové konania, v ktorých žalobkyňa 1/ neuspela, a tak ako sama tvrdila vo
svojich vyjadreniach, musela podať túto žalobu. Domnieva sa, že nie je možné si zamieňať to, čo by
sa prípadne malo prejednávať v priestupkovom konaní, a to čo by sa malo riešiť v konaní o ochrane
osobnosti, ako to urobili žalobcovia.

Vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozsudku žalovaný namietal, že súd v napadnutom výroku rozhodol
o tom, čoho sa žalobcovia v petite žaloby vôbec nedožadovali. Žalobcovia sa v bode I. petitu žaloby
dožadovali len zdržania sa vyhotovenia písomností osobnej povahy, vôbec sa nedožadovali toho, o
čom rozhodol súd vo výroku II., kde súd rozhodol, že žalovaný je povinný zdržať sa vyhotovovania
podobizní, obrazových snímok a obrazových a zvukových záznamov týkajúcich sa žalobcov bez ich

súhlasu. Písomnosti z petitu žaloby očividne nemôžu byť podobizne, obrazové snímky a obrazové a
zvukové záznamy. Ďalej namietal, že vo vykonávanom dokazovaní nie je ani jeden dôkaz o tom, že
by žalovaný vyhotovoval podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa
žalobcov. Jedinými hodnovernými dôkazmi o takejto skutočnosti by boli samotné podobizne, obrazové
snímky a obrazové a zvukové záznamy. Tieto dôkazy súdu doložené neboli. Samotní žalobcovi doložili

obrazovú snímku žalovaného, ktorú vyhotovili bez jeho súhlasu. Poukázal na bod 30. napadnutého
rozsudku, kde súd uvádza, že: „Súd za konanie dosahujúce takúto intenzitu považuje aj skutočnosť,
pokiaľ žalovaný opakovane a dlhodobo naznačuje fotenie žalobcov, držiac mobilný telefón v ruke
otočený fotoaparátom smerom k žalobcom v pozícii, v ktorej môže dochádzať k vyhotovovaniu ich
obrazových, príp. obrazovo-zvukových záznamov. Bolo preukázané, že práve k takémuto správaniu zo

strany žalovaného dlhodobo a opakovane dochádzalo a súd dospel k záveru, že žalovaný takto konal
so zlým úmyslom, práve s cieľom vyvolať u žalobcov nepríjemné pocity“. Žalovaný v odvolaní poukázal
na to, že napadnutý výrok neznie na naznačovanie fotenia ale na uvedené dokonané údajné skutky
žalovaného. Naznačovanie fotenia nemôže byť dôkazom o fotení samotnom. O údajných zvukových
záznamoch a dôkazoch o nich sa súd v napadnutom rozsudku vôbec nezmieňuje, a tak v tejto časti

považuje okrem uvedenej námietky napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný.
Vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania (výrok IV.) žalovaný poukázal na to, že petit
žaloby mal štyri body. Súd v bode I. výroku čiastočne vyhovel len nepatrnej časti bodu I. petitu žaloby.
V bode výroku II. rozsudku rozhodol o tom, čoho sa žalobcovia v petite žaloby vôbec nedožadovali.Podstatnú časť bodu I. petitu žalobcov zamietol, okrem toho súd zamietol celý bod II., III. a IV. petitu
žaloby. Je tak zrejmé, že žalobcovia mali úspech len v nepatrnej časti žaloby, ktorú možno aritmeticky
vyjadriť hodnotou maximálne 5 %. Súd tak mal rozhodnúť podľa ustanovenia § 255 CSP v súvislosti

s platnou judikatúrou, a vzhľadom len na nepatrný úspech žalobcov mal priznať žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v
napadnutej časti, žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobcovia 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného, vo vzťahu k odvolaniu žalovaného
proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie uviedli, že s tvrdením žalovaného nie je možné sa stotožniť,
nakoľko v konaní bolo vykonaných niekoľko dôkazov, z ktorých jednoznačne vyplývalo preukázanie
takéhoto konania žalovaného, žalobcovia preukázali, že žalovaný porušoval aj stále porušuje ich
osobnostné práva, čim došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, ktoré boli takej intenzity,
že opodstatňovali výrok súdu. Poukázali na bod 29. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a

majú za to, že preukázali všetky nimi tvrdené skutočnosti uvedené v žalobe a vo vyjadreniach na
pojednávaniach, ako aj intenzitu protiprávneho konania žalovaného a intenzitu a následok konania
žalovaného u žalobcov. Svedecké výpovede v konaní preukázali vulgarizmy žalovaného na adresu
žalobcov, ako aj iných nenávistných ústnych prejavov na adresu žalobcov. Vysoký počet svedkov na
strane žalobcov samo o sebe zdôrazňuje, že išlo o takmer všetkých susedov účastníkov konania,

ktorí zhodne potvrdili nepriateľské správanie žalovaného vo vzťahu k žalobcom. Argumentácia
žalovaného, že medzi účastníkmi konania prebiehali aj priestupkové konania ešte nezakladá dôvod na
zamietnutie žaloby žalobcov. Tak intenzívny zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov zo strany
žalovanéhobolonevyhnutnériešiťžalobou,nakoľkosamotnépriestupkovékonanievkonanížalovaného
nezabránilo v pokračovaní porušovania práv žalobcov zo strany žalovaného. Argument žalovaného o

údajných priestupkových konaniach je preto irelevantný. Nestotožňujú sa so spochybňovaním svedeckej
výpovede svedka H., nakoľko ide o rodinného priateľa, ktorý sa nachádzal v nehnuteľnosti, pri ktorej
dochádza k všetkým protiprávnym zásahom zo strany žalovaného na žalobcov. Práve takéto osoby majú
najlepšiu možnosť vec objektívne posúdiť a byť priamymi svedkami protiprávnych konaní žalovaného.
Svedok skutočne a pravdivo opísal všetko čo videl a počul vlastnými zmyslami.

Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie v písomnom vyjadrení
uviedli, že pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že vyhotovovanie fotografií žalovaným nebolo nijakým
spôsobom v konaní preukázané, s týmto tvrdením nie je možné súhlasiť, nakoľko v predmetnom konaní
bolo toto konanie žalovaného preukázané niekoľkými dôkazmi, a to okrem zhotovenej fotografie na
pozemku žalobcov, ako ich neustále žalovaný obťažuje s mobilným telefónom v ruke, t.j. stojí nad

plotom žalobcov otočený smerom k žalobcom a drží mobil v ruke, s ktorým naznačuje tak, že si
žalobcov fotografuje. Žalovaný opomenul dôkazy – svedecké výpovede niekoľkých svedkov o tom,
ako boli priamymi svedkami fotografovania si žalobcov žalovaným, ako to vyplýva zo svedeckých
výpovedí svedkyne G., C., C. a H.. Preto nie je pravdivým tvrdením žalovaného, že neexistuje žiadny
dôkaz o tom, že by si žalovaný fotografoval žalobcov. Ak by si aj v hypotetickej rovine žalovaný

skutočne neurobil obrazovú snímku žalobcov, to na veci nič nemení, keď práve sám žalovaný zakaždým
konal tak, aby narúšal súkromie žalobcov a vzbudzoval v nich dojem, že si ich neustále fotí, a to aj
za prítomnosti svedkov. Pred prvoinštančným súdom bolo predmetom konania dokazovanie aj toto
konanie žalovaného, teda vyhotovovanie si obrazových snímok, fotografovanie obrazových a zvukových
záznamov, o čom svedčí samotná žaloba žalobcov. Z uvedeného považujú námietky žalovaného za

nedôvodné a nepreukázané.
Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného k výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie uviedli, že tvrdenie
žalovaného o tom, že žalobcovia boli úspešní v nepatrnej časti, sa nezakladá na pravde a súd správne
rozhodol, ak žalovanému nepriznal náhradu trov konania, nakoľko žalovaný skutočne v konaní 100 %
úspešný nebol. Odvolanie žalovaného považujú v celom rozsahu za nedôvodné. Navrhli odvolaciemu

súdu, aby vyhovel odvolaniu žalobcov zo dňa 04.06.2024 v celom rozsahu, ktorým navrhujú, aby
rozsudok okresného súdu vo výroku III. a IV. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a
priznal žalobcom náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov 1/ a 2/ uviedol, že s podaným vyjadrením

nesúhlasí, považuje ho v celom rozsahu za nedôvodné. Pokiaľ vo vyjadrení uviedli, že „Vysoký počet
svedkov zo strany žalobcov samo o sebe zdôrazňuje, že išlo o takmer všetkých susedov účastníkov
konania...“ poukázal na to, že okrem chaty žalobcov je blízkom okolí ďalších XX chát a len dvaja susedia
(p. G. a p. C.) boli svedkami žalobcov. Žalobcovia zavádzajú nepravdivými tvrdeniami. Väčšina susedovsa so žalobcami nekontaktuje kvôli samotnej žalobkyni. Ostatní traja svedkovia žalobcov, p. H. a p. C. sú
blízki priatelia, p. P. je osoba, ktorá často vykonáva pomocné práce súvisiace s údržbou nehnuteľnosti
žalobcov za finančnú odmenu. Svedkovia okrem p. H. neboli osobne pritom, že by žalovaný žalobcom

nadával. Svedkovia p. G., p. C. a p. C. počuli, že žalovaný nadával na jeho pozemku, alebo sa
sprostredkovane dozvedeli od žalobkyne, že nadával žalobcom. Sused p. C. vypovedal, že bol svedkom
stretu medzi žalobkyňou a žalovaným, kde padali aj vulgárne výrazy, bolo to v roku XXXX a tento spor
riešil Okresný úrad M. I. N., pracovisko D. G. v roku XXXX. C. C. bol vtedy svedkom žalobkyne a
na priestupkovom konaní žalovaný za svoje nadávky bol potrestaný poriadkovou pokutou. V ďalšom

prípade, keď žalobkyňa napadla žalovaného, v priestupkovom konaní dostala pokutu žalobkyňa. Jedine
p. H. vo svojej výpovedi tvrdil, že žalovaný žalobcom nadával, ale aj to neadresne tvárou v tvár. Taktiež
vypovedal, že kvôli nadávaniu zo strany žalovaného menili žalobcovia plot. Toto tvrdenie je klamstvo.
Žalobcovia menili pôvodný pletivový plot, pretože Stavebný úrad v G. D. nariadil žalobcom odstránenie
(preloženie) tohto plotu umiestneného na obecnom pozemku – príjazdovej ceste. Aj toto je dôkazom,
že tvrdenia p. H. boli sprostredkované, nepresné až nepravdivé, čo evokuje, že p. H., rodinný priateľ

žalobcov, bol na svedectvo pravdepodobne pripravovaný (ako priznal, noc pred pojednávaním prespal v
chate žalobcov), a preto nie je dôveryhodný svedok. Vo vzťahu k odvolaniu proti rozhodnutiu o nároku na
náhradutrovkonaniatrvánatom,žežalobcovianeboliúspešnívosvojejžalobeasúdzamietolpodstatnú
časť žaloby a vzhľadom na nepatrný úspech žalobcov považuje náhradu trov konania za odôvodnenú.

6. Žalobcovia sa následne k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadrili.

7. Proti výroku III. a IV. podali odvolanie žalobcovia v 1/ a 2/ rade, poukazujúc na odvolacie dôvody v
zmysle § 365 ods. 1 písm. e/, f/, g/ a h/ CSP, pričom v konkrétnostiach poukázali na časť odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie v bode 29. s poukazom na to, že súd musel rozhodnúť o povinnosti

zdržať sa konania žalovaným vo vzťahu k obom žalobcom, keď súd zhodnotil intenzitu, a to, že
protiprávne konanie žalovaného trvá roky, presne od roku XXXX, kedy sa žalobcovia prisťahovali, a
teda nebyť začatia súdneho konania podaním žaloby zo strany žalobcov, by zo 100 %-nou istotou
konanie žalovaného neprestalo v žiadnom rozsahu, ani by sa nezmiernilo. Prvoinštančný súd mal
priznať náhradu nemajetkovej ujmy, pričom mal mať za preukázané, že konanie žalovaného je takým

intenzívnym zásahom do osobnostných práv žalobcov, kedy Občiansky zákonník priznáva nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy ako finančnej satisfakcie, poukazujúc na ustanovenie § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Uviedli, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia,
ak nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani jednému zo žalobcov. Z konania vyplýva, že
žalovaný dlhodobo koná tak, aby tým úmyselne vyvolal nepríjemné pocity na strane oboch žalobcov,

čo skonštatoval aj prvoinštančný súd, pričom sa ďalej súd nezaoberal intenzitou tohto konania a jeho
následkami. Poukázali na vysoký počet svedkov na strane žalobcov, ktorí zhodne potvrdili nepriateľské
správanie žalovaného vo vzťahu k žalobcom. Súd nesprávne právne posúdil ak zhodnotil, že k zásahu
dochádza zo strany žalovaného, zásah trvá roky a je spôsobilý privodiť ujmu, avšak podľa názoru súdu
nepovažujezadôvodnépriznaťfinančnézadosťučineniežalobcom.Žalobcoviasúpresvedčeníotom,že

skutkový stav by bol pre každého jedinca neznesiteľný, nakoľko každodenné, hoci aj slovné napádania,
čo do fyzickej likvidácie osoby, vulgárne pomenovania na adresu žalobcov a klamlivé prezentovanie
domnelých tvrdení žalovaného na adresu žalobkyne, sú dôvodom pre priznanie požadovaného nároku.
Súd nesprávne právne posúdil vec, ak uviedol v bode 36. odôvodnenia, že tvrdené zhoršenie vzťahov
medzi žalobcami, ako manželmi, primárne v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný zodpovedal

za akékoľvek tvrdenia o mimomanželských vzťahoch žalobkyne 1/, aj keď z obsahu žaloby vyplýva,
že práve tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcov považovali za najviac intenzívny a primárne
od neho odvodzovali svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Namietali, že právny
názor súdu nie je v súlade s ustanovením § 13 Občianskeho zákonníka ani s ustálenou rozhodovacou
praxou. Súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak zhodnotil,

že nemal za preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcov v takom rozsahu, že považoval žalobu
v časti nároku nemajetkovej ujmy v peniazoch za nedôvodnú, aj vo vzťahu ku skutočnosti, že mal
za preukázané, že medzi žalobcami, ako manželmi, vznikajú konflikty a neznesiteľné situácie skrz
správania žalovaného. Súd nesprávne zistil skutkový stav, ak ustálil, že nemá za preukázaný negatívny
dopad konania žalovaného na vzťah medzi žalobcami, čo malo odôvodňovať náhradu nemajetkovej

ujmy. Svedecké výpovede preukázali, že k neznesiteľným zásahom do osobnostných práv žalobcov
zo strany žalovaného skutočne dochádza, ako aj to, že svedecké výpovede potvrdili, že žalobca v
2/ rade na chatu už takmer nechodieva, neznáša to tam skrz žalovaného a konanie žalovaného mu
je natoľko neznesiteľné, že si prestal užívať svoju vlastnú chatu, ktorú si so žalobkyňou v 1/ radekupoval pôvodne za účelom rekreácie a oddychu, čo sa však nikdy nestalo. Žalobca v 2/ rade nemá
chuť chodiť na chatu, zostáva radšej v D. a najradšej by sa z chaty úplne odsťahoval, čo vytvára
konflikty so žalobkyňou v 1/ rade, nakoľko žalobkyňa v 1/ rade má citovú väzbu k rekreačnej chate.

Práve nechuť jej manžela – žalobcu v 2/ rade tam chodiť spôsobuje to, že ako manželia nemôžu
spoločne tráviť čas na tejto chate, čím samozrejme vznikajú konflikty medzi nimi a nútená odluka
navzájom, čo je spôsobené výlučne konaním žalovaného. Ak uvedenú skutočnosť považoval súd za
nedôvodnú, nielenže nesprávne zistil skutkový stav veci, ale vykonal tak nesprávne právne posúdenie
veci na základe predložených dôkazov a právnych predpisov SR. Súd sa pri hodnotení intenzity zásahu

žalovaného nezaoberal s dôvodom kúpy chaty, s dôvodom trávenia času žalobcov na predmetnej
nehnuteľnosti, resp. celkový účel nehnuteľnosti, ktorým sa na základe konania žalovaného úplne vytratil.
Uvedené je nevyhnutné posudzovať pri zisťovaní intenzity zásahu žalovaného do osobnostných práv
žalobcov a vyhodnocovaní narušených vzťahov a celkových následkov konania žalovaného vo vzťahu
k žalobcom. Súd nesprávne zistil skutkový stav veci a nesprávne vec právne posúdil, keď v bode
31. uviedol k tvrdeniu žalobcov o ohováraní a očierňovaní žalobkyne v 1/ rade o údajnom milencovi,

že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný takéto tvrdenia o žalobkyni 1/ šíril, ani že by bol ich
pôvodcom. Z tvrdení žalobcov a z výpovedí svedkov vyplýva, že žalovaný zámerne ohováral žalobkyňu
1/ a označoval ju za ženu ľahkých mravov, ktorá sa má podľa jeho slov stretávať v lese s mladými
elektrikármi. Ide o ponižujúce tvrdenie žalovaného na adresu žalobkyne 1/. Prvoinštančný súd sa s
uvedeným nijakým spôsobom nezaoberal. Poukázali na svedeckú výpoveď D. C., ktorý uviedol, že v

čase, keď kúpil chatu mu sám žalovaný hovoril, že žalobkyňa v 1/ rade žije promiskuitným spôsobom
života s nejakými stavebnými pracovníkmi. Už len z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa dlhodobo
zapodieva so žalobcami a neustále šíri klamstvá o nich. Nesprávne sa vysporiadal súd so svedeckou
výpoveďou Q. T., ktorý vypovedal jednak v rozpore so žalovaným a išlo o výpoveď, ktorá sa nezakladala
na pravde. Svedok T. účelovo vypovedal proti žalobcom, pričom súd opomenul vykonať dokazovanie aj

vo vzťahu k dôveryhodnosti svedkov. Svedok Q. T. nie je dôveryhodným svedkom, nakoľko jeho motív
čo najviac uškodiť žalobcom spočíva v tom, že sám vedie niekoľko správnych konaní proti žalobcom,
na základe čoho má svedok pádny dôvod mstiť sa im a účelovo vypovedať v rozpore so skutočným
stavom veci. Poukázali na to, že podľa názorov odbornej literatúry sa pri hodnotení hodnovernosti
svedeckej výpovede presadzuje tzv. doktrína RAVEN. Žalobcovia uviedli, že majú za to, že svedok

nemohol vypovedať pravdu jednak pre jeho konflikty so žalobcami, ako aj preto, že nemá zo svojho
okna výhľad, ktorý opisoval ako výhľad, z ktorého mal údajne vidieť žalobkyňu v 1/ rade s mladým
elektrikárom. Svedok zámerne podsúval tvrdenie, že údajne niečo videl, aby prilepšil žalovanému. V
skutočnosti svedok nedisponuje uvedeným výhľadom (stavebne nevyhovujúca dispozícia pre uvedené)
a toto ohováranie nadobudol priamo od žalovaného, čo de facto aj potvrdil tým, že so žalovaným sa

často stretáva a často diskutujú aj o žalobcoch. Žalobcovia majú za to, že uniesli dôkazné bremeno
spočívajúce v preukázaní nepravdivých tvrdení žalovaného o údajnej nevere žalobkyne v 1/ rade s
mladými elektrikármi. Súd nesprávne právne vec posúdil aj v prípade, ak tvrdil, že žalobca v 2/ rade sa
sícedozvedeloúdajnejneveresvojejmanželky,ožalobkyniv1/rade,aleneveriltomu,atakuvedenénie
je možné posudzovať ako závažnú ujmu alebo intenzívnejší zásah do osobnostných práv žalobcov. To,

že žalobca v 2/ rade vynaložil s touto informáciou tak, že radšej veril vlastnej manželke ako žalovanému,
alebo iným svedkom, ešte neznamená, že tým žalovaný závažne nezasahuje do osobnostných práv
žalobcov a nespôsobil im tým ujmu na základe neznesiteľného správania žalovaného, ktorý nemá právo
rozširovať nepravdivé informácie o žalobkyni v 1/ rade. Žalobca v 2/ rade sa snažil s informáciou naložiť
racionálne, avšak prvostupňový súd nevykonal rozsiahle dokazovanie vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade,

ako veľmi ho tieto obvinenia jeho manželky ovplyvnili, a či teda do dnešného dňa nezostal upodozrievavý
k manželke, aj keď deklaruje, že tvrdeniam žalovaného o údajnej nevere manželky neverí. Racionálne
zmýšľanie žalobcu v 2/ rade ešte neznamená, že mu nebola spôsobená ujma. Žalobkyňa v 1/ rade
taktiež preukázala, že klamlivé tvrdenia žalovaného ohľadom jej údajnej nevery ju natoľko ponížili a
urazili, že pociťuje závažnú ujmu v dôsledku porušenia jej osobnostných práv. Zo svedeckých výpovedí

vyplynulo, že žalovaný spolu s T. Q. často ohovárali žalobcov a práve žalovaný „vynášal“ klamlivé
klebety o žalobkyni v 1/ rade, že má údajného milenca. Žalobcovia majú za to, že súd nesprávne
zistil skutkový stav veci a nesprávne vec právne posúdil, ak nielenže vzhľadom na rozsah a intenzitu
zásahu do osobnostných práv žalobcov nepriznal nemajetkovú ujmu, ale považoval za nepreukázané
aj šírenie klamlivých klebiet o údajnom milencovi a nezaviazal žalovaného ospravedlniť sa žalobcom.

Vzhľadom na okolnosti prípadu, intenzitu, no najmä čas trvania neoprávneného zásahu (od roku XXXX
až po súčasnosť), počas ktorého sú žalobcovia v neustálom strese a žijú v obavách o svoj život, je
nevyhnutné, aby súd priznal nemajetkovú ujmu v peniazoch v prospech žalobcov, preto úvahy súdu
sú právne nesprávne. Uvádzanie takýchto nepravdivých tvrdení veľmi vplýva na psychickú stránkužalobcov. Žalobca 2/ vníma veľmi negatívne informácie ohľadom údajnej nevery svojej manželky. Tým,
že žalovaný tieto nepravdivé tvrdenia uvádza a šíri ďalej medzi susedmi, má to veľmi zlý dopad na
zdravotný stav žalobcu, a to nielen po psychickej stránke, ale aj fyzickej. Zmyslom náhrady nemajetkovej

ujmyvpeniazochpodľaustanovenia§13ods.2Občianskehozákonníka,jedosiahnuťvyváženosťmiery
ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej
ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré neboli prvoinštančným súdom
zohľadnené pri vydaní rozhodnutia, čím boli splnené odvolacie dôvody. Na základe skutočnosti, že
žalovaným zverejnené tvrdenia a hodnotiace úsudky o žalobkyni predstavujú taký závažný zásah do

občianskej cti žalobcov, že ním bola v značnej miere znížená ich vážnosť v spoločnosti a ohrozené
ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti, pričom z hľadiska intenzity rozsahu a trvania je tento zásah
potrebné považovať za mimoriadne závažný. Namietali, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal ani so skutočnosťou, že žalovaný niekoľkokrát strieľal zo strelnej zbrane, na základe
čoho sa žalobcovia dôvodne obávajú o svoje zdravie a život. Žalobcovia po celý čas poukazovali na
konanie žalovaného, avšak súd vykonal dokazovanie iba v užšom rozsahu, pričom niekoľko navrhnutých

dôkazov nevykonal, resp. z dôkazov, ktoré vykonal, vyhodnotil nesprávne skutkový stav veci, nakoľko
nedošlo k ich dôkladnému skúmaniu. Streľbu žalovaného z jeho pozemku počulo niekoľko susedov,
pričom súd opomenul túto skutočnosť. K odvolaniu predložili videonahrávky o streľbe, uvádzajúc, že z
týchto je počuť streľbu z pozemku žalovaného, ako aj ďalšie video (natočené 10 minút po streľbe) ako
žalovaný odchádza motorovým vozidlom z pozemku preč. Podľa žalobcov rozhodnutie súdu vykazuje

vážne nedostatky pri nezohľadnení tak závažných skutočností a riadneho prezistenia skutočného
stavu vo veci vzhľadom na intenzitu konania žalovaného a ujmy spôsobenej žalobcom. Žalobcovia
majú za to, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP vzhľadom na navrhované dôkazy počas

súdneho konania žalobcami, a to práve s ohľadom na priebeh konania, t.j. v danej veci nešlo iba o
navrhované dôkazy, ktoré bolo možné navrhnúť v čase podania žaloby, ale aj o dôkazy, ktorých potreba
vyplynula počas priebehu súdneho konania. Súd nesprávne aplikoval § 153 CSP pri zamietnutí návrhu
na doplnenie dokazovania, vzhľadom na zásadu sudcovskej koncentrácie, ako aj to, že podľa súdu
uvedené dôkazy nemohli nijako preukázať tvrdenia žalobcov. Nie je možné sa stotožniť s tvrdením

súdu, že údajná povinnosť zdržať sa určitých konaní žalovaným postačuje na jeho nápravu, nakoľko
po vyhlásení rozsudku žalovaný pokračuje v protiprávnom konaní a obmedzuje výrazným spôsobom
život žalobcom, a to vulgárnymi označeniami žalobcov, hanlivými gestami na žalobcov, neskutočne
hlasnej hudbe do 22:00 hod. Majú za to, že neprimerané zasahovanie do života žalobcov žalovaným,
čím im je spôsobená nemajetková ujma, je nielen možné ohodnotiť v peniazoch, ale dokonca má

nevyčísliteľnú hodnotu, nakoľko tak intenzívne konanie žalovaného spôsobilo žalobcom až doživotnú
traumu, v podvedomí neustály strach, čo im žalovaný opäť spraví a akú hanbu a poníženie budú musieť
ešte zažiť pred svojimi známymi a pod., čo si prvoinštančný súd žiadnym spôsobom nezohľadnil, resp.
ani len nepredstavil situáciu, aké to vôbec môže byť, žiť vedľa človeka, ktorý má neustále zlý úmysel
ublížiť druhým, čo dokonca v tomto súdnom konaní sa aj potvrdilo, keď sám súd zhodnotil, že dané

konanie by ako ujmu pociťovala každá fyzická osoba, nie len žalobcovia. Uvedené tvrdenie súdu a
následne jeho rozhodnutie je v značnom rozpore, t.j. výroková časť s odôvodnením nekorešpondujú v
celom rozsahu. Rozhodnutie súdu je nesprávne, nezákonné. Majú za to, že žaloba vo veci samej je
dôvodná v celom rozsahu. Navrhli, aby odvolací súd výrok III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ uviedol, že odvolanie považuje za
nesprávne. Žalobcovia v odvolaní nevychádzajú vôbec z vykonaného dokazovania, snažia sa zamieňať
svoje nepreukázané tvrdenia za preukázané skutočnosti, ktorú taktiku používajú od začiatku sporu. Ich
odvolanie nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Je z neho zrejmá len očividná snaha žalobcov prezentovať

nepreukázané skutočnosti za preukázané s nádejou, že viacnásobným opakovaním presvedčia súd,
že nepreukázané skutočnosti sú vlastne preukázané. Nevychádzajú vôbec z dôkaznej situácie a svoje
tvrdenia považujú za automaticky preukázané, pritom viacero svedkov ich usvedčuje z uvádzania
nepravdivých informácií, najmä svedok S. T. potvrdil skutočnosť, že videl žalobkyňu 1/ viesť sa s mladým
elektrikárom za ruku z lesa a tiež, že lákala jeho robotníkov na kávu v jej dome. Údajne nepravdivé

skutočnosti, ktorými mal žalovaný ohovárať žalobkyňu 1/ sa preukázali ako pravdivé a navyše sa
vôbec nepreukázalo ohováranie zo strany žalovaného. Na tomto ohováraní bola pritom vystavená
žaloba žalobcov. Žalobcovia v odvolaní len opakovane potvrdili túžbu získať od žalovaného požadované
peňažné prostriedky a iné v žalobe požadované veci sú pre nich nepodstatné. Poukázal na to, že takmervšetci vypočutí svedkovia, až na E. H. nič nepočuli ani nevideli. Svedok H. potvrdil len, že počul nadávky
odžalovanéhospozaplota,ktorénevyplývaliznejakejpriamejkonverzáciesožalobcamiapredpokladal,
že tieto smerujú voči žalobkyni 1/. V ďalšom uviedol žalovaný rovnaké skutočnosti, ako v podanom

odvolaní žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil časť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku
III., ktorý žalobcovia napadli odvolaním.

9. Žalobcovia 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedli, že s tvrdením žalovaného
nesúhlasia. Tvrdenia žalobcov reflektujú aj na svedecké výpovede v konaní, čím v prípade pochybností

odkazujú na zvukové nahrávky z pojednávaní vo veci na prvoinštančom súde, kde svedkovia jasne
potvrdili skutočnosti, ktoré žalobcovia označujú vo svojom odvolaní. Nesprávnosť a údajnú žiadnu
výpovednú hodnotu odvolania žalovaný opiera iba o svedeckú výpoveď svedka Q. T.. Žalovaný
nešpecifikoval a neoznačil tvrdenia, v čom spočíva nesprávnosť odvolania a zároveň nevysvetlil, prečo
by mala byť braná do úvahy svedecká výpoveď výlučne len svedka na jeho strane, a teda, keď to
jeho svedok nepotvrdil, tak majú údajne žalobcovia fabulovať. Z uvedeného je zrejmé, že vyjadrenie

žalovaného je nedôvodné, neposkytuje žiadne relevantné zdôvodnenie, v čom má spočívať nesprávnosť
odvolania žalobcov, ani predloženie žiadnych dôkazov na podporu svojich tvrdení. Žalovaný svojim
vyjadrením nespochybnil, že by odvolanie žalobcov nebolo dôvodné, na základe čoho majú za to, že
namieta iba formálnu nesprávnosť, avšak dôvodnosť nespochybnil. Nezakladá sa na pravde vyjadrenie
žalovaného, že všetci vypočutí svedkovia v konaní až na svedka H. nič nepočuli ani nevideli. Svedkovia

potvrdili skutočnosti, ktoré uvádzajú v odvolaní. Poukázali na svedeckú výpoveď H. G., D. C., J. C.,
E. C. H., C. P.. Vo vzťahu k svedkovi E. C. H. uviedli vo vyjadrení rovnaké skutočnosti, ako uviedli vo
svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného; vo vzťahu k svedkovi Q. T. uviedli rovnaké skutočnosti, ako
v podanom odvolaní žalobcov a v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. V závere uviedli, že
s ohľadom na dlhodobé neznesiteľné správanie žalovaného voči žalobcom, boli žalobcovia nútení dať

chatu na predaj, čo malo za následok, že chata sa XX.XX.XXXX predala. Vykonávajú sa úkony k prepisu
vlastníka na príslušnom katastri nehnuteľností.

10. Žalovaný k písomnému vyjadreniu žalobcov 1/ a 2/ uviedol, že žalobcovia uvádzajú, že predali všetky
nehnuteľnosti, t.j. dom a pozemky susediace so žalovaným, ktorú skutočnosť dokladal listom vlastníctva,

kde je už uvedený nový vlastník nehnuteľností. Uvedené nehnuteľnosti boli jediným dôvodom kontaktov
účastníkov ako susedov. Po predaji týchto nehnuteľností je kontakt účastníkov vylúčený, keďže
žalobcovia majú trvalý pobyt v D. a žalovaný v D. G.. Úplne tak odpadol predmet žaloby a predmet
sporu účastníkov konania, ktorý je bezprostredne závislý na pravidelnom kontakte účastníkov pri užívaní
ich susediacich nehnuteľností. Aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie je po predaji nehnuteľnosti

žalobcami bezpredmetný. Žaloba by tak mala byť z tohto dôvodu zamietnutá. Predajom nehnuteľností
žalobcov sa potvrdila domnienka, že zo strany žalobcov bol celý spor špekulatívne vykonštruovaný.
Žalobcovia predajom nehnuteľností potvrdili svoju túžbu získať od žalovaného požadované peňažné
prostriedky a iné v žalobe požadované veci súd pre nich nepodstatné. Z tohto pohľadu sa javí
tvrdenie žalobcov, že nehnuteľnosti údajne predávali kvôli žalovanému, ako mimoriadne bizardné a

ničím neodôvodnené. Žalobcovia pokračujú vo vyjadrení vo svojej taktike, opakovane uvádzajú spleť
nepreukázaných fabulácií, pri ktorých sa tvária, že sú preukázané a snažia sa tak odkloniť pozornosť
súdu od toho, čo je skutočne predmetom sporu. Žalobcovia v konaní nepreukázali vôbec nič v takej
intenzite, ktorá by odôvodňovala ich nárok. Nesúvislé tvrdenia im naklonených svedkov bez akýchkoľvek
časových súvislostí sú podľa názoru žalovaného jasným dôkazom toho, že tvrdenia žalobcov sú

nepravdivé. Navrhol žalobu zamietnuť a žalovanému priznať trovy konania na súde prvej inštancie aj
trovy odvolacieho konania.

11. Žalobcovia sa následne k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadrili.

12. V dôsledku odvolania podaného žalovaným proti výroku I., II. a IV. a proti výroku III. a IV. žalobcami 1/
a 2/ krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len
„CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 a bez nariadenia pojednávania
v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III.
postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie vo

výroku II. s poukazom na ustanovenie § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil, rovnako odvolací súd zrušil aj
výrok IV., ako výrok závislý a vec v zrušenej časti (výroky II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie) podľa
§ 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

16. Na základe podaných odvolaní, jednak žalobcami 1/ a 2/, ako aj žalovaným, tak v rozsahu podaných
odvolaní podľa § 379 CSP a dôvodov podaných odvolaní podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku

súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, vo vzťahu k výrokom I. a III. rozsudku súdu
prvej inštancie, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného
dokazovania zistil a v odôvodnení rozhodnutia aj skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými
závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Preskúmaním veci zároveň odvolací súd dospel

k názoru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal správne právne hodnotenie a rozhodnutie súdu, čo sa
týka výroku I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie je vecne správne. Súd dôkazy vyhodnotil v súlade s
ustanovením § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsahu odvolania žalovaného
vo vzťahu k výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie a odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní,

ako aj s prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcov 1/ a 2/ vo vzťahu k výroku III. rozsudku súdu
prvej inštancie a odvolacie dôvody uvedené v ich odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe
preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalovaného voči výroku I. rozsudku súdu prvej
inštancie a odvolanie žalobcov 1/ a 2/ voči výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie dôvodné nie sú,
nemožno im vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku I. a III. považuje

za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom
prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

17. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie – výrok I. a výrok III. za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia.

Zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
17.1 Nad rámec uvedeného odvolací súd s prihliadnutím na odvolacie námietky žalovaného uvedené
v jeho odvolaní voči výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, keď namietal, že takmer všetci vypočutí
svedkovia, až na E. H., vlastne nič nepočuli a nevideli, s poukazom na to, že svedok H. potvrdil
len, že počul nadávky od žalovaného spoza plota, ktoré nevyplývali z nejakej priamej konverzácie so

žalobcami a predpokladal, že tieto smerujú voči žalobkyni, odvolací súd uvádza, že túto odvolaciu
námietku vrátane spochybňovania hodnovernosti svedeckej výpovede svedka H. nemožno považovať
za dôvodnú. Odvolací súd oboznámením sa s obsahom spisu vrátane výpovedí všetkých vypočutých
svedkov v konaní pred súdom prvej inštancie dospel k názoru, že súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu správne ustálil dôvodnosť žaloby v časti, ktorou

sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa akýchkoľvek vulgárnych ústnych
a vizuálnych prejavov na adresu žalobcov. Súd na základe vykonaného dokazovania, ktoré uviedol v
odôvodnení rozhodnutia v bodoch 5.1, 10., 12.1, 13., 14.1, 15. a s prihliadnutím na zistený skutkový
stav, ktorý vyhodnotil v bode 28. a 29., správne dospel k záveru, že je potrebné poskytnúť ochranu
žalobcom, ktorí sa domáhali negatórneho nároku, a to v podobe upustenia od neoprávnených zásahov

do práva na ochranu ich osobnosti v časti žaloby, ktorou sa domáhali uloženia povinnosti žalovanému
zdržať sa akýchkoľvek vulgárnych ústnych a vizuálnych prejavov na adresu žalobcov, keďže súd prvej
inštancie na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že k takýmto zásahom zo strany
žalovaného dochádzalo opakovane a v dlhšom časovom období. Súd prvej inštancie správne posúdil,
že správanie sa žalovaného vo vzťahu k žalobcom predstavuje zásah do osobnosti žalobcov, pričom

konanie žalovaného proti osobnej integrite žalobcov zasahuje práve do ich práva na súkromie, ľudskú
dôstojnosť a česť v spoločnosti. Rovnako správne vyhodnotil, že sa jedná o zásahy počas dlhšieho
obdobia, hoci aj nižšej intenzity z hľadiska časnosti ich výskytu (s prihliadnutím na zistený skutkový
stav) a je po práve, aby súd uložil povinnosť žalovanému zdržať sa akýchkoľvek vulgárnych ústnycha vizuálnych prejavov na adresu žalobcov. Preskúmaním veci teda odvolací súd dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. je vecne správny a žalovaným uvádzané odvolacie dôvody
dôvodné nie sú.

18. Vo vzťahu k výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Vo vzťahu k odvolacej
námietke, keď žalovaný predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom výroku rozhodol
o tom, čoho sa žalobcovia v petite žaloby vôbec nedožadovali, keď žalobcovia v bode I. petitu žaloby
sa dožadovali zdržania vyhotovovania písomností osobnej povahy, vôbec sa nedožadovali toho, o

čom súd rozhodol v bode II. žaloby, kde sa uvádza: „Žalovaný je povinný zdržať sa vyhotovovania
podobizní, obrazových snímok a obrazových a zvukových záznamov týkajúcich sa žalobcov bez ich
súhlasu“, pričom namietal, že písomnosti, ktoré sú uvedené v petite žaloby nemôžu byť podobizne,
obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy, odvolací súd preskúmaním veci dospel k názoru,
že táto odvolacia námietka žalovaného je dôvodná. Odvolací súd uvádza, že v zmysle § 132 ods. 1
CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné

opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Žalobný
návrh (tzv. petit) patrí medzi osobitné podstatné náležitosti žaloby. Právna úprava ustanovení § 132 ods.
1 CSP ukladá povinnosť žalobcom formulovať žalobný návrh – petit, ktorý musí byť jasný, zrozumiteľný
a presne formulovaný. Z obsahu žaloby nepochybne vyplýva, čoho sa žalobcovia 1/ a 2/ žalobou
domáhajú, pričom z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobcovia okrem iných nárokov sa domáhali aj

zdržania sa akéhokoľvek vyhotovovania písomností osobnej povahy žalobcov, ktorý nárok je súčasťou
rozsudočného návrhu žalobcov v bode I. Preskúmaním veci odvolací súd mal nepochybne preukázané,
že všetky ostatné nároky uplatnené žalobcami v rozsudočnom návrhu - v petite v bode I. žaloby,
rozhodnutím súd prvej inštancie vyčerpal a je zrejmé, že vo vzťahu k petitu žalobcov, ktorí sa domáhali
okreminéhozdržaniasaakéhokoľvekvyhotovovaniapísomnostíosobnejpovahyžalobcov,súdrozhodol

výrokom II., ktorým uložil žalovanému povinnosť zdržať sa vyhotovovania podobizní, obrazových snímok
aobrazovýchazvukovýchzáznamovtýkajúcichsažalobcovbezichsúhlasu;jetedanepochybné,žesúd
prvej inštancie rozhodoval mimo rámca ustanovenia § 216 CSP, pričom v zmysle ustanovenia § 216 ods.
1 CSP je súd viazaný žalobným návrhom žalobcu a v súdenej veci sa ani nejednalo o možné prekročenie
žalobného návrhu, podľa § 216 ods. 2 CSP, keďže v tejto časti určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi

stranami nevyplýva z osobitného predpisu. Je tak potrebné prisvedčiť odvolacej námietke žalovaného
vo vzťahu k výroku II., že súd v napadnutom výroku II. rozhodol o tom, čoho sa žalobcovia žalobným
návrhom nedomáhali. Odvolací súd uvádza, že žalobcovia 1/, 2/ v predmetnom spore ako dominus litis
určujú predmet súdneho konania; zo žalobných tvrdení a z požadovaného znenia rozhodnutia (petitu)
musí byť celkom nepochybné a jednoznačné, čoho sa žalobcovia domáhajú, pričom v tomto prípade sa

žalobcovia domáhali zdržania sa akéhokoľvek vyhotovovania písomností osobnej povahy žalobcov. Je
potrebné konštatovať, že žalobcovia v rozsudočnom návrhu jednoznačne vymedzili výrok a síce, že sa
domáhajú zdržania sa akéhokoľvek vyhotovovania písomností osobnej povahy žalobcov a pokiaľ súd
prvej inštancie nerozhodol o takomto v konkrétne špecifikovanom žalobnom návrhu žalobcov 1/ a 2/
dopustil sa porušenia základného práva na súdnu ochranu žalovaného a porušil zásadu ne ultra petitum,

čím sa dopustil pochybenia a je naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, keď
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z týchto dôvodov
preto odvolací súd rozsudok súdu v napadnutom výroku II. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní povinný rozhodovať
o žalobe žalobcov s prihliadnutím na rozsudočný návrh žalobcov.

19. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, berúc do
úvahy odvolacie námietky žalobcov, preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného
dokazovania zistil a v odôvodnení rozhodnutia aj skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými

závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Zároveň odvolací súd sa stotožňuje s právnym
posúdením časti uplatneného nároku žalobcami, v ktorej súd prvej inštancie nevyhovel a výrokom III.
rozsudku v prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcov zamietol.
19.1 S poukazom na § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd považuje výrok III. napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, pričom

v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného
odvolací súd s prihliadnutím na najzásadnejšie odvolacie námietky žalobcov 1/ a 2/ uvedené v ich
odvolaní proti výroku III., uvádza nasledovné:Pokiaľ žalobcovia namietajú rozhodnutie súdu prvej inštancie v tom smere, že podľa názoru
žalobcov vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď v danom prípade súd nepriznal náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch ani jednému zo žalobcov, odvolací súd preskúmaním veci mal za

preukázané, že súd prvej inštancie aj v časti nároku, v ktorej sa žalobcovia domáhali náhrady
nemajetkovej ujmy, berúc do úvahy zistený skutkový stav z vykonaného dokazovania, dospel k záveru,
že súd prvej inštancie sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nárok žalobcov, ktorí
sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, a to žalobkyňa 1/ vo výške 10.000,- Eur a žalobca 2/ vo výške
5.000,- Eur, nepovažoval za dôvodný. Súd podrobne v bodoch 34., 35. a 36. odôvodnenia rozsudku

vysvetlil, na základe akého zisteného skutkového stavu a pri akých úvahách dospel k názoru, že zásahy
zo strany žalovaného do osobnostných práv žalobcov, ktoré viedli k uloženiu povinnosti žalovanému
zdržať sa ich do budúcnosti nemožno z hľadiska ich povahy, intenzity a dôsledkov objektívne považovať
za natoľko závažné, aby odôvodňovali aj priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Správne prihliadol aj
na zistenú skutočnosť, že konflikty medzi stranami, najmä žalobkyňou 1/ a žalovaným sú vzájomné, keď
aj v minulosti boli obidvaja v rámci priestupkového konania potrestaní za priestupok proti občianskemu

spolunažívaniu, ku ktorému došlo pri vzájomnom slovnom konflikte. Rovnako súd správne vyhodnotil, vo
vzťahu k tvrdenému zhoršeniu vzťahov medzi žalobcami ako manželmi, že v konaní nebolo preukázané,
že by žalovaný zodpovedal za tvrdenia o mimomanželských vzťahoch žalobkyne 1/ a správne prihliadol
k tomu, že práve aj z obsahu žaloby vyplýva, že predovšetkým tento tvrdený zásah do osobnostných
práv žalobcov považovali žalobcovia za najviac intenzívny a primárne od neho odvodzovali nároky na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žiaden svedok vypočutý v konaní nepotvrdil, že by práve
žalovaný zasahoval do osobnostných práv žalobcov, predovšetkým žalobkyne 1/ tým, že by o žalobkyni
1/ rozširoval tvrdenia o jej mimomanželských vzťahoch s mladými elektrikármi. Odvolací súd poukazuje
na to, že súd prvej inštancie vo veci na základe návrhu strán sporu vypočul pomerne veľký počet
svedkov,pričomvovzťahuktvrdeniu,žežalovanýrozširovaložalobkyni1/existenciumimomanželského

vzťahu s mladými elektrikármi svedkovia nepotvrdili, že by túto vedomosť mali práve od žalovaného.
V konaní pred súdom svedok T. vypovedal, že on videl raz žalobkyňu ako išla z lesa s mladým
elektrikárom, túto informácie nemá od žalovaného; v konaní vypočutý svedok C. síce uviedol, že počul
od žalovaného v období, keď kúpil chatu v lokalite, že žije nejakým promiskuitným spôsobom života s
nejakými stavebnými pracovníkmi, alebo niečo v tom zmysle, čo bolo asi pred šiestimi rokmi, pričom

odvolací súd uvádza, že aj vzhľadom na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne posúdil
nedôvodnosť nároku žalobcov 1/ a 2/ vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme, a to aj s prihliadnutím
na vznesenú námietku premlčania žalovaným, s ktorou námietkou sa súd podrobne vysporiadal v bode
37. odôvodnenia rozsudku, a to aj vo vzťahu k návrhom žalobcov na doplnenie dokazovania výsluchom
ďalších svedkov, ktorý návrh súd zamietol. S výpoveďou svedka D. C. sa súd správne vysporiadal aj

v bode 31., keď uviedol, že tvrdenia svedka z časového hľadiska nie sú zhodné s tvrdeniami samotnej
žalobkyne, ktorá prvýkrát počula o predmetných fámach od suseda T. v jeseni XXXX. Správne teda súd
ustálil,žezvykonanéhodokazovanianemožnovyvodiť,žebyžalovanýboltým,ktošíriluvedenétvrdenia
o žalobkyni 1/ a berúc do úvahy takýto záver, ktorý súd uviedol vo vzťahu k žalobe žalobcov v časti, kde
sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa verejného rozširovania nepravdivých

skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov týkajúcich sa žalobkyne 1/ a jej údajnej nevery s mladými
elektrikármi, s ktorým súvisel aj uplatnený nárok na nemateriálnu satisfakciu v podobe ospravedlnenia
sa žalobcom písomným listom, prihliadol aj pri posúdení oprávnenosti nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 29. s
poukazom na to, že súd mal za preukázané a skonštatoval dlhodobo trvajúce zásahy, hoci aj nižšej

intenzity z hľadiska časnosti ich výskytu s tým, že by ako ujmu objektívne pociťovala každá fyzická
osoba nachádzajúca sa na mieste a postavení žalobcov s námietkou, že s prihliadnutím na takto
zistený skutkový stav je dôvodné priznanie požadovaného nároku vo forme nemajetkovej ujmy, odvolací
súd uvádza, že súd prvej inštancie v bode 29. odôvodnenia, uvádzal svoje hodnotenie vo vzťahu k
žalobnému návrhu žalobcov, ktorým sa domáhali toho, aby žalovaný sa zdržal akýchkoľvek vulgárnych

ústnych a vizuálnych prejavov na adresu žalobcov, ktorému nároku súd prvej inštancie výrokom I.
vyhovel, avšak bez ďalšieho nemožno dospieť k názoru, že takéto zdôvodnenie súdom prvej inštancie
zároveň zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého sa žalobcovia podanou žalobou tiež
domáhali. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal s uplatneným
nárokom, čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v bodoch 34. až 36. odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom

s prihliadnutím na zistený skutkový stav dospel k záveru, že preukázané zásahy do osobnostných
práv žalobcov správaním žalovaného im síce spôsobujú určitú ujmu, avšak táto nedosahuje intenzitu,
ktorá by odôvodňovala priznanie materiálnej satisfakcie a už vôbec nie v uplatnenom rozsahu, s ktorým
posúdením sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd. Rovnako súd správne konštatoval, ženemal za preukázané, že medzi žalobcami ako manželmi vznikajú konflikty a neznesiteľné situácie
skrz správania žalovaného, poukazujúc aj na výpoveď samotného žalobcu 2/, ktorú výpoveď nemožno
spochybniť výpoveďami svedkov, pretože sa jedná o osobné prežívanie každej osoby a nemožno preto

prikladať väčšiu váhu výpovedi svedkov, ktorí sa mali vyjadrovať o osobnom prežívaní žalobcu 2/, keď
žalobcovia v odvolaní namietajú, že svedecké výpovede potvrdili, že žalobca v 2/ rade na chatu už
takmer nechodieva, neznáša to tam skrz žalovaného ... . Súd správne poukázal na výpoveď žalobcu v
konaní, ktorý uviedol, že jeho kontakty so žalovaným boli veľmi sporadické. Uviedol vzájomný kontakt
maximálne trikrát za 5 rokov, pričom inak sa žalovanému vyhýba. Zároveň konflikty medzi stranami

a najmä žalobkyňou 1/ a žalovaným vyhodnotil ako konflikty, ktoré sú do určitej miery vzájomné, čo
nepochybne vyplýva z vykonaného dokazovania. Podľa názoru odvolacieho súdu sa tak súd prvej
inštancie nedopustil nesprávneho zistenia skutkového stavu a ani sa nedopustil nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Vo vzťahu k námietke žalobcov, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav veci a nesprávne
právne posúdil nárok žalobcov v bode 31. odôvodnenia, keď uviedol, že „v konaní totiž nebolo

preukázané, že by žalovaný takéto tvrdenia o žalobkyni 1/ šíril, ani že by bol ich pôvodcom“; odvolací
súd k tejto odvolacej námietke uvádza, že súd v bode 31. odôvodňoval zamietnutie žaloby žalobcov
v časti, kde sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa ďalšieho verejného
rozširovania nepravdivých skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov týkajúcich sa žalobkyne 1/ a jej
údajnej nevery s mladými elektrikármi, s ktorým súvisel aj uplatnený nárok na nemateriálnu satisfakciu

v podobe ospravedlnenia sa žalobcom písomným listom za to, že žalovaný mal verejne šíriť nepravdivé
tvrdenia o tom, že žalobkyňa 1/ sa má intímne stýkať s mladými elektrikármi v lese a udržovať s nimi
pomer, pričom žalobcovia v odvolaní namietali, že z tvrdení žalobcov a z výpovedí svedkov jednoznačne
vyplýva, že žalovaný zámerne ohováral žalobkyňu 1/, ktorá sa má podľa jeho slov stretávať v lese
s mladými elektrikármi s tým, že svedecké výpovede deklarujú, že počuli o tom, že by sa žalobkyňa

1/ mala stýkať s mladými elektrikármi a že teda je pravdou, že sa takáto klebeta šíri od žalovaného
tvrdiac, že prvoinštančný súd sa s uvedeným nijakým spôsobom nezaoberal. Túto odvolaciu námietku
odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, keď súd zhutnene v bode 31. uviedol myšlienkovú líniu pri
rozhodovaní súdu o týchto nárokoch žalobcov a s prihliadnutím na zistený skutkový stav, ktorý podľa
názoru odvolacieho súdu, súd dostatočným spôsobom v odôvodnení rozhodnutia ozrejmil, dospel k

názoru, že v konaní skutočne nebolo preukázané, že by žalovaný takéto tvrdenia o žalobkyni šíril, že by
bol ich pôvodcom. Vysporiadal sa s výpoveďou samotnej žalobkyni vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu, s
výpoveďami svedkov S. T., H., G., C., pričom je potrebné prisvedčiť názoru súdu prvej inštancie, že v
konaní bolo preukázané, že túto informáciu, že žalobkyňa 1/ sa mala dopúšťať údajnej nevery s mladými
elektrikármi, že sa má intímne stretávať s mladými elektrikármi v lese a udržovať s nimi pomer, žalovaný

netvrdil; v konaní to nebolo preukázané, a to ani výpoveďou D. C., ktorý síce uviedol, že žalovaný možno
X rokov spätne pred ním ohováral žalobkyňu, že žije nejakým promiskuitným spôsobom života, avšak
súd prvej inštancie správne na túto svedeckú výpoveď neprihliadol, keďže uvedené tvrdenie svedka z
časového hľadiska nie je v zhode s tvrdeniami samotnej žalobkyne 1/; okrem toho výpoveď tohto svedka
nezodpovedá obsahu žaloby žalobcov, či už v podobe negatórneho návrhu alebo v podobe nároku na

nemateriálnu satisfakciu, čo sa týka textu ospravedlnenia sa, ktorého sa žalobcovia žalobou vo vzťahu k
žalovanému domáhali. Zároveň súd prvej inštancie zo svedeckej výpovede svedka T. mal preukázané,
že to bol práve svedok, ktorý videl žalobkyňu, ako ide z lesa držiac sa za ruku s mladým chlapcom.
Pokiaľ žalobcovia v podanom odvolaní namietali hodnovernosť svedeckej výpovede svedka T., odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že svedok tak, ako aj všetci ostatní svedkovia boli súdom náležite poučení

podľa § 196 ods. 2 CSP, pričom oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd nemal za preukázané,
že by žalobcovia v rámci výpovede tohto svedka nejakým spôsobom namietali jeho hodnovernosť
alebo spochybňovali tvrdenia svedka; pokiaľ v odvolaní uviedli, že svedok nemohol pravdivo vypovedať
z dôvodu konfliktov so žalobcami, jednoznačne nešpecifikovali, o aké konflikty sa jednalo a či by
miera týchto konfliktov mohla zavážiť pri hodnotení pravdivosti výpovede svedka a zároveň, pokiaľ

spochybňovali to, že svedok nemohol mať zo svojho okna výhľad, ktorý opisoval, s prihliadnutím na
riešenie stavby a terén, ani v tomto smere žiadnym spôsobom v rámci výpovede svedka túto skutočnosť
nespochybnili, preto spochybňovanie výpovede svedka v rámci odvolacieho konania považuje odvolací
súd za účelové. Naviac odvolací súd dodáva, že všetci svedkovia, ktorí boli v konaní vypočutí, sú v
nejakom vzťahu vo vzťahu k žalobcom, resp. vo vzťahu k žalovanému, pričom každý svedok je povinný

v konaní pred súdom vypovedať pravdivo pod následkom privodenia si trestnej zodpovednosti. Odvolací
súd oboznámiac sa s výpoveďou svedka T. nedospel k názoru, že by jeho výpoveď mala byť nejakým
spôsobom zaujatá v neprospech žalobcov a na prospech žalovaného, pričom zároveň poukazuje na to,
že odvolací súd sa oboznámil so zvukovými záznamami z pojednávaní; vo vzťahu k svedeckej výpovedisvedka T., rovnako tak aj k výpovedi svedka H. (ktorého pravdivosť namietal žalovaný), ako aj k ostatným
svedkom súd prvej inštancie pri vyhodnotení ich výpovedí bral do úvahy tvrdenia o tom, čo svedkovia
sami zažili a nie prípadné svedkami uvádzané hodnotiace úsudky. Podľa názoru odvolacieho súdu, preto

nebol dôvod k tomu, aby súd prvej inštancie neprihliadal aj na svedeckú výpoveď svedka T., rovnako
na výpoveď svedka H. a ostatných svedkov vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu v súdenej veci.
Nemožno teda dospieť k záveru, že by žalobcovia uniesli dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní
existencienepravdivýchtvrdenížalovanéhooúdajnejneverežalobkynev1/radesmladýmielektrikármi.
Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 31. posudzoval uplatnené nároky žalobcov a poukázal aj na výpoveď

žalobcu 2/, súd prvej inštancie konštatoval zistený skutkový stav vo vzťahu k žalobcovi 2/ práve z jeho
výpovede, pričom práve aj zohľadniac skutkový stav zistený aj výpoveďou žalobcu 2/ ako strany sporu
nevyhodnotil žalobu žalobcov 1/ a 2/ v časti, ktorou sa domáhali žalobcovia uloženia povinnosti zdržať sa
ďalšieho verejného rozširovania nepravdivých skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov týkajúcich sa
žalobkyne, aj v časti ospravedlnenia sa písomným listom, pričom výpoveď žalobcu 2/ s prihliadnutím na
tento uplatnený nárok bola jedným z dôkazov, pre ktoré súd žalobu žalobcov v týchto častiach považoval

za nedôvodnú, čo podrobne odôvodnil v bode 31. odôvodnenia rozsudku. Pokiaľ v odvolaní žalobcovia
uvádzali, že tým, že žalovaný tieto nepravdivé tvrdenia uvádza a šíri ďalej medzi susedmi, má to veľmi
zlý dopad na zdravotný stav žalobcu 2/, a to nie len po psychickej stránke, ale aj po fyzickej stránke,
odvolací súd uvádza, že v konaní súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že nebolo preukázané, že by žalovaný tieto nepravdivé tvrdenia uvádzal a šíril ďalej medzi

susedmi a rovnako nebol preukázaný veľmi zlý dopad na zdravotný stav žalobcu, keď zdravotný stav
žalobcu s prihliadnutím na tieto údajné tvrdenia žalovaného v konaní žiadnym spôsobom žalobcovia
nepreukazovali. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je postačujúce, s prihliadnutím na zistený skutkový
stav a celkové pomery medzi stranami sporu, uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa akýchkoľvek
vulgárnych ústnych a vizuálnych prejavov na adresu žalobcov, keď v konaní jednak nebola preukázaná

dôvodnosť žaloby žalobcov v časti, v ktorej sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanému
zdržať sa ďalšieho verejného rozširovania nepravdivých skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov
týkajúcich sa žalobkyne o jej údajnej nevere s mladými elektrikármi a ani dôvodnosť žaloby v časti
nemateriálnej satisfakcie v podobe ospravedlnenia sa žalobcom písomným listom za to, že žalovaný mal
verejne šíriť nepravdivé tvrdenia o tom, že žalobkyňa 1/ sa má intímne stretávať s mladými elektrikármi

v lese a udržiavať s nimi pomer. Neboli splnené podmienky ani na priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ku ktorému správnemu názoru dospel súd prvej inštancie a svoje
rozhodnutie aj náležite zdôvodnil.
Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietajú, že prvoinštančný súd sa vo svojom rozhodnutí žiadnym
spôsobom nevysporiadal ani so skutočnosťou, že žalovaný niekoľkokrát strieľal zo strelnej zbrane, na

základe čoho sa žalobcovia dôvodne obávajú o svoje zdravie a život, súd v bode 32. odôvodnenia
odôvodnil zamietnutie žaloby v časti, v ktorej sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanému
zdržať sa vyhrážania sa im ublížením na zdraví a smrťou, pričom zároveň uviedol, že takéto tvrdené
správanie žalovaného nevyplynulo zo žiadneho vykonaného dôkazu. Dôsledným oboznámením sa s
obsahom spisového materiálu odvolací súd rovnako nezistil, že by bolo v konaní akýmkoľvek spôsobom

preukázané, že by žalovaný niekoľkokrát strieľal zo strelnej zbrane a už vôbec nebolo preukázané, že
by prípadná streľba mala mať nejaký súvis so žalobcami. Žalovaný takéto konanie poprel a žiadnymi
dôkazmi nebolo preukázané, že by žalovaný strieľal zo strelnej zbrane. Preto ani nebolo dôvodné toto
žalobcami nepreukázané tvrdenie v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie osobitne uvádzať.
Pokiaľ žalobcovia k podanému odvolaniu doložili ďalší dôkaz označený ako videonahrávky o streľbe,

odvolací súd uvádza, že s prihliadnutím na ustanovenie § 366 sa jedná o neprípustné novoty, žalobcovia
žiadnym spôsobom nepreukázali existenciu dôvodov, pre ktoré takýto dôkaz označili a predložili až po
rozhodnutí súdu prvej inštancie v rámci odvolacieho konania.
Pokiaľ žalobcovia v odvolaní uvádzajú, že majú za to, že rozhodnutie vykazuje vážne nedostatky pri
nezohľadnení tak závažných skutočností a riadneho prezistenia skutočného stavu veci vzhľadom na

intenzitu konania žalovaného a ujmu spôsobenej žalobcom odvolací súd dospel k názoru preskúmaním
celého spisu k názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku III. rozsudku súdu
prvej inštancie nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie, ktoré by vykazovalo vážne nedostatky, ktoré by
nezohľadňovalo zistené skutočnosti s tým, že by súd na základe návrhov strán sporu vykonaným
dokazovaním nemal náležite zistený skutočný stav veci, keď súd prvej inštancie vo veci vykonal náležité

dokazovanie; zároveň sa riadne vysporiadal s navrhovanými dôkazmi, ktoré navrhli žalobcovia a ktoré
súd nevykonal, a to v bode 37. odôvodnenia rozsudku. S prihliadnutím na všetko už vyššie uvedené
preto odvolací súd odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nepovažuje za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku III. z dôvodu vecnej správnosti postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.20. Čo sa týka závislého výroku – výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd rozhodoval
o nároku na náhradu trov konania, keďže sa jedná o závislý výrok a odvolací súd zrušil rozsudok

súdu prvej inštancie vo výroku II., nevyhnutne musel zrušiť aj rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
IV.. Súd v novom rozhodnutí s prihliadnutím na úspech strán sporu pri novom rozhodnutí opätovne
posúdi úspešnosť tej, ktorej strany sporu a podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci rozhodne aj o
nároku na náhradu trov konania, pričom svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite odôvodní. Zároveň
s prihliadnutím na ustanovenie § 396 ods. 3, rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov v novom

rozhodnutí o veci pri aplikácii ustanovenia § 255 CSP.

21. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).