Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. máj 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 18Csp/36/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123203520
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Vitteková PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8123203520.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dominikou Vittekovou PhD. v spore žalobkýň: 1/ A. B., nar.

X.X.XXXX, bytom C. XX, D. XXX XX, 2/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX, obe zast.
JUDr. Daniel Tarbaj, advokát so sídlom Zámocká 28, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Slovenská
sporiteľňa, a.s., IČO: 00151653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava 832 37, o vydanie bezdôvodné
obohatenia a o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 643,64 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % ročne zo sumy 643,64 eur odo 20.4.2023 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 5070007665 zo dňa
22.03.2015, v článku II. Ostatné ustanovenia, bod 5., v znení: „Ak dlžník neuhradí splátku Úveru riadne
a včas, Banka môže okrem zaplatenia úrokov z omeškania požadovať od Dlžníka aj zmluvnú pokutu
za každý prípad omeškania vo výške 25 EUR, a to najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov.
Dlžník sa zaväzuje zmluvnú pokutu Banke zaplatiť. Zmluvná pokuta je splatná okamžite po márnom
uplynutí lehoty na plnenie určenej v písomnom bezplatnom upozornení zaslanom Dlžníkovi. Zaplatením

zmluvnej pokuty nezaniká povinnosť zaplatiť omeškanú sumu.“ j e n e p r i j a t e ľ n á.

III. Konanie o žalobe žalobkyne v 1. rade v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia z a s t a v u j e.
IV. Žalobkyni v 2. rade s a p r i z n á v a voči žalovanej nárok náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

V. Žalobkyni v 1. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyne svoj nárok na zaplatenie sumy 643,64 eur s príslušenstvom uplatnil titulom bezdôvodného

obohatenia. Dňa 22.03.2015 so žalovanou ako veriteľom žalobkyne uzavreli Zmluvu o splátkovom úvere
č.5070007665(ďalejlen„Zmluva“),ktorejpredmetomboloposkytnutiefinančnýchprostriedkovvovýške
2 000 eur. Formou splátok na predmetný úver uhradili sumu 2 643,64 eur. Poukázali na to, že rozsudkom
Okresného súdu Prešov č.k. 7Csp/149/2021-87 zo dňa 04.04.2022 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č.k. 9CoCsp/37/2022-113 zo dňa 24.11.2022 bola žaloba právneho nástupcu
žalovanej o zaplatenie sumy 460,95 eur zamietnutá v celom rozsahu. Z odôvodnenie prvoinštančného
rozsudku citovali odsek 15: „Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobca napriek

písomnej výzve súdu nepreukázal splnenie povinnosti jeho právneho predchodcu ohľadne zisťovania
bonity žalovaného pred uzatvorením zmluvy. Vo svojom písomnom podaní zo dňa 08.02.2022, číslo listu
79 súdneho spisu uviedol, že príjem deklarovaný žalovaným v 1.rade, ako aj žalovaným v 2.rade bol
overený dopytom do Sociálnej poisťovne. Súdu o tom nepredložil žiaden konkrétny listinný dôkaz, čímpodľanázorusúdunepreukázalžiadnymspôsobomspôsobprevereniapríjmužalovaných.Zákonodarca
pritom jasne mu uložil povinnosť zistiť sociálno-ekonomickú situáciu spotrebiteľa žalovaných, čo
znamená povinnosť zistiť nielen jeho príjem, ale aj pravidelné výdavky. Dôraz pri posúdení úverovej

schopnosti klienta je totiž kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na zhodnotenie a najmä
posúdenie, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej
bude schopný úver splácať. Za dostatočné sa podľa názoru súdu považujú iba také informácie, z ktorých
je veriteľ schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Odborná starostlivosť totiž
podľa názoru súdu predpokladá, že údaje, ktoré dlžník veriteľovi uvedie, si veriteľ aj overí. To vyplýva

z rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci C449/13, keď Európsky súd uviedol, že poskytovateľ úveru
nesie dôkazné bremeno ohľadne posúdenia úveryschopnosti spotrebiteľa na základe dostatočných
informácií,pričomnainformáciepodanélenspotrebiteľomsamôžespoliehaťlenvtedy,aksúdostatočné
a podložené dokladmi. Tieto závery vyplývajú aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky III.ÚS
4129/18 zo dňa 26.02.2019, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky 33Cdo/2178/2018
zo dňa 25.07.2018 a rozhodnutia 33Cdo/201/2018 zo dňa 20.03.2019. Súd tak vychádza z toho, že

príjem, ktorý síce žalovaní v 1. a 2. rade deklarovali, veriteľ nijakou listinou nepreveril a neoveril, či
tento údaj je aj správny. Listina, ktorá bola zo strany žalobcu predložená nachádzajúca sa na čísle
listu 85 súdneho spisu, je výpisom zo Slovenskej sporiteľne a.s., vôbec súdu nie je zrejmé, ku ktorému
z dlžníkov sa táto listina vzťahuje a rovnako za aké obdobie. Zo strany veriteľa, podľa názoru súdu,
neboli skúmané ďalšie údaje ako rodinný stav žalovaných, ako aj iné ich nevyhnutné mesačné výdavky,

napríklad spojené s bývaním. Rovnako, pokiaľ ide o existujúce záväzky, ktoré uviedol žalobca vo svojom
písomnom podaní zo dňa 08.02.2022 vo výške 164 EUR, to nekorešponduje so záväzkami, ktoré
sú uvedené na predloženej listine z čísla listu 83 súdneho spisu. Súd tak hodnotí hrubé porušenie
povinností veriteľa pri poskytovaní úveru. Žalovaní by teda mali vrátiť žalobcovi len sumu čerpaného
úveru bez akýchkoľvek poplatkov a zmluvných úrokov, teda sumu 2,000 eur. Žalovaní v 1. a 2. rade

z predložených výpisov z účtu však veriteľovi poukázali sumu 2.643,64 eur, a preto žiaden dlh voči
žalobcovi nemajú, takže súd žalobu ako neopodstatnenú zamietol.“ Ak je teda na základe právoplatného
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7Csp/149/2021-87 zo dňa 04.04.2022 v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 9CoCsp/37/2022-113 zo dňa 24.11.2022 potrebné poskytnutý
úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, žalovaná sa na ich úkor bezdôvodne obohatila. Zmluva

o splátkovom úvere č. 5070007665 zo dňa 22.03.2015 obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku,
uvedenú v článku II. Ostatné ustanovenia, bod 5., v znení: „Ak dlžník neuhradí splátku Úveru riadne
a včas, Banka môže okrem zaplatenia úrokov z omeškania požadovať od Dlžníka aj zmluvnú pokutu
za každý prípad omeškania vo výške 25 eur, a to najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov.
Dlžník sa zaväzuje zmluvnú pokutu Banke zaplatiť. Zmluvná pokuta je splatná okamžite po márnom

uplynutí lehoty na plnenie určenej v písomnom bezplatnom upozornení zaslanom Dlžníkovi. Zaplatením
zmluvnej pokuty nezaniká povinnosť zaplatiť omeškanú sumu.“ Poukázali v tomto smere na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove č.k. 15CoCsp/23/2020-154 zo dňa 11.02.2021.

2. Žalovaný sa k podanej žalobe vo vzťahu k žalobnému návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia

vovýške643,64eurnamietali,ženeboloprednesenévonkoncomžiadnetvrdenie,ktorébytentožalobný
nárok substancovalo. Žalobkyne netvrdili žiadne konkrétne plnenia, ktoré mali dať údajne vzniknúť
bezdôvodnému obohateniu na ich strane, a ktoré majú byť týmto údajným titulom vrátené. Žalobkyne
nesplnili ani len povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu práva z bezdôvodného obohatenia a
nešpecifikovali, vrátenia ktorých plnení sa domáhajú. Nestačí im totiž tvrdiť, že uhradili celkovú sumu

2643,64 eur, keď je aj z obsahu žaloby a jej príloh zrejmé, že bola realizovaná viacerými platbami, a
nie naraz. Žalobkyne boli teda povinné uviesť, vrátenia ktorých plnení (prípadne ktorých častí plnení)
korešpondujúcich s obsahom zmluvného vzťahu so žalovaným sa domáhajú a tvrdiť rozhodujúce
skutočnosti o každom takom plnení (najmä kto, kedy, komu, koľko a ako plnil). Len voči takým
kvalifikovaným tvrdeniam žalobkýň môžu následne v postavení žalovaného rozvinúť náležitú procesnú

obranu, napr. preveriť, či skutočne išlo o platby na poskytnutý úver, či išlo o platby žalobkýň alebo inej
osoby, či nešlo o platby zodpovednostného charakteru, napr. z dôvodu omeškania, a podobne. Rovnako
je taká špecifikácia nevyhnutná z hľadiska ďalšieho prostriedku procesnej obrany, ktorý by mali mať plne
k dispozícii – uplatnenia hmotnoprávnej námietky premlčania. Žalobkyne rovnako nepredniesli žiadne
tvrdenia vo vzťahu k skutkovému a právnemu základu ich žalobného nároku, teda k okolnosti, prečo

by mala byť ich strane uložená sankcia úplnej straty práva na prijaté úroky a poplatky. Voči žalobnému
návrhu na určenie neprijateľnosti zmluvného dojednania o zmluvnej pokute – v podobe, v akej bol
uplatnený – namietali prvorado jeho procesnú neprípustnosť, keďže nebol splnený základný zákonný
predpoklad,ktorýsastýmtotypomurčovaciehonávrhuspája.Žalobkynevtomtokonanívovzťahuknimiuvedenému, údajne neprijateľnému zmluvnému ustanoveniu, neuviedli žiadne relevantné skutočnosti
týkajúce sa konkrétneho záväzkového vzťahu so žalovaným, najmä neprodukovali žiadne tvrdenia,
ako sa toto má negatívne premietať do ich právneho postavenia. Miesto toho je ich podanie zahltené

množstvom všeobecne formulovaných právnych domnienok, úvah a špekulácií, ktoré sú navyše
sprevádzané odkazmi na rozhodnutia súdov nižších inštancií (t. j. bez kvality ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít). Prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti, ako ho požadujú žalobkyne,
vykazuje všetky parametre prieskumu abstraktného. Je úplne odtrhnutý od individuálnych okolností
konkrétneho prípadu (žalobkyne netvrdia žiadnu konkrétnu ujmu z údajnej neprijateľnosti, ani sa

nedomáhajú vrátenia žiadnych plnení prípadne uskutočnených na namietanú zmluvnú podmienku).
Poukázal ďalej na to, že je bezpodmienečnou povinnosťou konajúceho súdu, aby z vlastnej iniciatívy
a úradnej povinnosti vykonal aj šetrenia za účelom zistenia skutočných pohnútok vedúcich k podaniu
žaloby, a tieto hodnotil predovšetkým v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany. Hoci sa
žalobkyne domáhajú určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, neprodukovali v skutočnosti žiadne
tvrdenia, ktoré by zodpovedali obsahu pre tieto otázky relevantných právnych noriem (tu najmä § 53 ods.

1 Občianskeho zákonníka v zmysle záväzných interpretačných záverov rozsudkov C-415/11, C-226/12
a C-421/14). Na jednotlivé znaky aplikovateľnej normy nebolo tvrdené vôbec nič, naopak, tvrdenie
skutočností zodpovedajúcich zákonnej úprave bolo nahradené vypočítavými domnienkami žalobkýň,
ktorýmizahlavnékritériumneprijateľnostipasujúsvojusubjektívnunespokojnosťsobsahomzmluvy.Ani
spotrebiteľský spor však nemôže prebiehať tak, že žalobkyne jednoducho vyslovia určitú špekuláciu (o

existencii nerovnováhy), avšak na jej podporu neuvedú žiaden konkrétny argument, ktorý by vyhovoval
obsahu práve tých právnych noriem, ktoré je potrebné použiť na posúdenie ich návrhu. Procesné
bremená vždy zaťažujú toho, kto z určitej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.
V prebiehajúcom konaní sú to jednoznačne žalobkyne, a preto práve ony musia predniesť tvrdenia,
ktoré umožnia podriadiť ich situáciu príslušnej normatívnej úprave. Hlavnou povinnosťou žalovaného

má byť reagovať na riadne uplatnené prostriedky procesného útoku, a nie sa vyviňovať z nepodložených
žalobnýchobvinení,nesprevádzanýchpopisomanilennajzákladnejšíchskutočností,včommáspočívať
údajná nerovnováha vo vzájomnom postavení oboch zmluvných strán, a bez akéhokoľvek zreteľa
na kategorické kritériá, ktoré v danej súvislosti sformulovala komunitárna judikatúra. Vyžadovať od
žalovaného, aby sa za takýchto okolností vyjadroval k žalobným tvrdeniam, keď medzi nimi a petitom

nie je žiadna korelácia – zjednodušene vyjadrené, keď sa žalovaný nemá k čomu vyjadrovať – a keď
najmä netuší, v čom má spočívať splnenie predpokladov hypotézy právnej normy v ustanovení § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, považujeme za príkro rozporné so všetkými mysliteľnými požiadavkami
spravodlivého procesu. V ďalšom vzniesol námietku premlčania.

3. V replike žalobkyne uviedli, že všetky relevantné skutkové okolnosti týkajúce sa úverového vzťahu
už boli právoplatne prejednané v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp. zn. 7Csp/149/2021,
v ktorom súd posúdil úverový vzťah zo Zmluvy ako bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ ide o vydanie
bezdôvodného obohatenia tak v konaní nie je sporné, že Okresný súd Prešov právoplatne rozsudkom
zo dňa 04.04.2022, č.k. 7Csp/149/2021-87 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v

Prešove č.k. 9CoCsp/37/2022-113 zo dňa 24.11.2022 zamietol žalobu právneho nástupcu žalovanej
o zaplatenie sumy 460,95 eur titulom uvedenej Zmluvy. V konaní dospel k záveru o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu neskúmania bonity. Rovnako bolo počas dokazovania skutkovo
zistené, že nám bol poskytnutý úver vo výške 2 000 eur a žalovanej poukázali sumu 2 643,64
eur. Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala judikatúra Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (uznesenie zo dňa 29.04.2010 sp. zn. 1 Cdo/133/2009, uznesenie zo dňa
25.04.2012 sp. zn. 5 MCdo/16/2010), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalobný
petit na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky je procesne prípustný a v tomto smere poukázal na
rozhodnutia súdov a názor právnej vedy. V prípade zmluvnej pokuty sa jedná o zmluvnú podmienku,
ktorá s nimi nebola vôbec individuálne dojednaná a navyše spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože od neho požaduje neprimerane
vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením pohľadávky. Zmluvná pokuta umožňuje získať na úkor
spotrebiteľa majetkový prospech, keďže žalovaná požaduje paušálne plnenie aj nad rámec skutočných
a účelných výdavkov. Priamo vo vzťahu k žalovanej poukázali na uznesenie Krajského súdu v Prešove
č.k. 18CoCsp/47/2020-113 z 22.06.2021, kde v odseku 23. odôvodnenia odvolací súd konštatuje:

„K odvolacej námietke žalobcu o neprimeranosti zmluvného dojednania v bode 5, časti II. Ostatné
ustanovenia zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 30.01.2015 upravujúceho zmluvnú pokutu za každý
prípad omeškania vo výške 25 eur so splátkou úveru, a to najviac do výšky určenej podľa právnych
predpisov odvolací súd uvádza, že nepostačuje konštatovať dôvody tak, ako ich súd prvej inštancieuvádza v bode 13, ale je potrebné posúdiť aj tú skutočnosť, či takáto zmluvná podmienka nespôsobuje
nevyváženosť zmluvných strán. Skutočnosť, či táto zmluvná podmienka nespôsobuje nevyváženosť
zmluvných strán, je potrebné posudzovať aj v kontexte, či dlžník nie je povinný platiť veriteľovi dvakrát,

pričom súhrn takýchto sankcií pre spotrebiteľa nemožno vyhodnotiť ako neprimeraný v prvom rade a
až v druhom rade, či tieto sankcie zároveň neprekračujú obmedzenie samotnej výšky sankcie tak, ako
s ňou počíta ust. § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., keď tieto súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok
úroku z omeškania podľa tohto nariadenia vlády. Javí sa, že zmluvná pokuta je len jednostranná a týmto
ustanovením sa sledujú len záujmy veriteľa na včasné plnenie dlžnej sumy zo strany dlžníka. Zmluvná

pokuta bola dohodnutá len pre prípad omeškania dlžníka, nie však aj omeškania v plnení povinnosti
veriteľa z čoho vyplýva, že porušenie povinnosti dlžníka je sankcionované viac ako porušenie zmluvných
povinností veriteľa. Za takéto porušenie zmluvného dojednania môže veriteľ žiadať zákonné úroky z
omeškania, v dôsledku čoho je zmluvná pokuta ďalšou (duplicitnou) sankciou za omeškanie.“ Čo sa
týka neprijateľnosti zmluvnej pokuty, tak pre súdenú vec je rozhodujúce, aby existovalo hoci aj len jedno
právoplatné rozhodnutie, ktoré určuje predmetnú zmluvnú podmienku za neprijateľnú a teda absolútne

neplatnú poukazujúc na § 53a OZ.

4. Právo dupliky žalovaný nevyužil.

5. Na základe výzvy súdu k preukázaniu splnenia podmienok § 7 ods. 1 č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) žalovaný uviedol cit.
„V týchto súvislostiach pokladáme za kľúčové, že inštitút tzv. úverovej bonity, t. j. posúdenie schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, je precízne reglementovaný (najmä ustanovenie § 7 a 11
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Boli zavedené
viaceré povinnosti veriteľa, aby s odbornou starostlivosťou posúdil úverovú bonitu spotrebiteľa. Povaha
jednotlivých posudzovaných údajov nijako nevylučuje spotrebiteľa z možnosti uplatnenia potrebných
zodpovedajúcich skutkových tvrdení. Ide koniec koncov o údaje, ktoré sa týkajú jeho vlastnej sféry
a ktoré pozná lepšie ako ktorýkoľvek iný subjekt. Nečelí teda žiadnemu informačnému deficitu.

Nemalo by mu preto spôsobovať žiadne ťažkosti – a už vôbec nie, ak je zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom – identifikovať, ktorú povinnosť si voči nemu veriteľ prípadne nesplnil, najmä ak
sa týka ich vzájomnej interakcie pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere. A práve v tomto
smere žalobkyne diskvalifikačne zlyhali, a práve preto musíme namietať, že ich pasivita nesmie byť
„sanovaná“ prenesením ich povinností na sporovú protistranu s protichodným záujmom na výsledku

sporu. Žalobkyne dosiaľ nepredniesli žiadne skutkové tvrdenia na tému „nesplnenia povinnosti posúdiť
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“, ktoré by nám umožňovali plnohodnotnú procesnú
reakciu. Ak by žalobkyne napr. uviedli, že sme si od nich nevyžiadali žiadne informácie k výške ich
disponibilných príjmov, išlo by o tvrdenie, voči ktorému by sme mohli uplatniť vlastné prostriedky
procesnej obrany. Žalobkyne však miesto toho o fáze pred uzavretím zmluvy, ktorej boli priamo účastné,

neprodukovali žiadne konkrétne tvrdenia. A osobitne je nutné zvýrazniť, že sankcia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je v zákone spojená s kvalifikovaným (hrubým) porušením
povinnosti posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. v znení účinnom dňa 22. 03. 2015), takže povinnosťou žalobkýň je predniesť také skutkové
tvrdenia, z ktorých by vyplynulo naplnenie jednotlivých znakov práve takého závažného (teda nie

akéhokoľvek) protiprávneho konania – žiadne tvrdenie takejto kvality sa však v doterajších procesných
úkonoch žalobkýň nenachádza. Samotná okolnosť, že žalobkyne neuplatnili žiadne konkrétne tvrdenia
k posudzovaniu ich úverovej bonity, by teda mala bez ďalšieho vylučovať procesnú relevanciu
príslušnej otázky, príp. by nanajvýš mala rezultovať do presne opačnej požiadavky súdu, než ktorú
vzniesol voči našej banke – do požiadavky voči žalobkyniam na prednesenie ďalších skutkových

tvrdení postupom podľa § 150 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Len v takom prípade – ak by
žalobkyne skutočne produkovali presné skutkové tvrdenia – sa totiž môžu naplno presadiť oprávnené
záujmy žalovaného vyvierajúce z postulátov rovnosti zbraní a kontradiktórnosti. III. Bez ujmy voči
vyššie prezentovanej obrane a výlučne v záujme hospodárnosti konania, zároveň v limitovanom
rámci nastolenom pasivitou žalobkýň, však prednesieme aj vlastné tvrdenia o tom, že úverová bonita

oboch žalobkýň bola predmetom riadneho prieskumu zo strany našej banky, plne kompatibilného s
požiadavkami zakotvenými všeobecne záväznými právnymi predpismi. ... Ako sme už prízvukovali,
príslušné právne normy umožňujú uloženie sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru výlučne
v prípade hrubého porušenia povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľasplácať spotrebiteľský úver, pričom vyhodnotenie hrubého porušenia neponechávajú na voľnej úvahe
súdu. Naopak, presne a záväzne ho definujú ako konanie bez akýchkoľvek údajov o spotrebiteľovi alebo
bez nahliadnutia do príslušnej databázy. Zmyslom a účelom právnej úpravy spotrebiteľských úverov

totiž rozhodne nie je nahrádzať úlohu orgánov finančného dohľadu pri regulácii a kontrole poskytovania
úverov finančnými inštitúciami, už vôbec nie udeľovať v rámci spotrebiteľských sporov sankcie preto,
že konanie veriteľa ten-ktorý súd na základe vlastných, subjektívnych a nepredvídateľných náhľadov
na získavanie „relevantných“ údajov vyhodnotí ako „nedostatočné“. U žalobkýň pritom boli v rámci
predkontraktačnej fázy preverené ich príjmy, vychádzajúc nielen z údaja, ktorý samé uviedli pri

spracúvaní žiadosti o poskytnutie úveru. Tento bol totiž následne overený lustráciou v automatizovanom
informačnom systéme Sociálnej poisťovne (jeho fungovanie spočíva v tom, že neposkytuje priame dáta,
t. j. výšku príjmu určitej osoby, ale odpovede „áno“ alebo „nie“ na vstupné dopyty zadané žiadateľom).
O tomto predkladáme vizualizáciu odpovedí príslušného systému zo dňa 22. 03. 2015. Boli ďalej
preverené výdavky žalobkýň, a to predovšetkým lustráciou tzv. úverového registra. Zároveň bol dopytom
u žalobkýň zistený aj ich rodinný stav, ktorá sku?točnosť je riadne zachytená v žiadosti o poskytnutie

úveru. Už len z týchto skutkových okolností je zrejmé, že sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru neprichádza do úvahy. Táto sankcia bola (a stále je) v ustanovení § 11 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z. zreteľne skonštruovaná na postihovanie kvalifikovaných, najhrubších porušení
povinností veriteľa, svojou intenzitou zodpovedajúcich spoločensky neželaným stavom, keď veriteľa
vôbec nezaujíma ekonomická kondícia dlžníka. Predložený výsledok lustrácií i ďalšie listinné dôkazné

prostriedky však naopak preukazujú, že sme si od spotrebiteliek vyžiadali všetky potrebné informácie
a doklady, tie rozhodujúce následne preverili v na to určených databázach a dospeli k záveru o ich
spôsobilosti riadne splniť povinnosti z úverového vzťahu. O žiadnom poskytnutí úveru „bez akýchkoľvek
údajov“ o dlžníkoch nemôže byť ani reči. Rozhodne preto trváme na požiadavke, aby naše konanie bolo
posudzované výhradne v intenciách zákona č. 129/2010 Z. z. a podmienok, ktoré relevantné právne

normy k uloženiu dožadovanej sankcie stanovujú.“

6. K uvedenému sa žalobkyne vyjadrili nasledovne cit.: „Za hrubé porušenie žalobcu postupovať s
odbornou starostlivosťou vyplýva priamo zo zmluvy o spotrebnom úvere a žiadosti o poskytnutie úveru,
kde nie je vôbec uvedená výška reálnych mesačných výdavkov žalobkýň. Je potrebné uviesť, že

úver primárne žiadala A. B. (žalobkyňa v 2. rade), ktorá tento na svoj účet aj reálne čerpala, a A. B.
(žalobkyňav1.rade)bolauvedenáibaakospoludlžníčka.Uvedenézakomponovanieobidvochžalobkýň
do zmluvy ako dlžníkov zo strany žalovanej, je zjavne výsledkom nedostatočnej bonity oboch žalobkýň
ako samostatných žiadateľov, čo predstavuje nekalú obchodnú praktiku zo strany žalovanej. Žalovaná
evidentne nevzala do úvahy, že žalobkyňa v 2. rade je vydatá a má dve maloleté deti. Jej mesačný

príjem bol 450,- €. Žalobkyňa v 1. rade je vdova s výškou starobného dôchodku 229,- €. Ak by dodávateľ
reálne a najmä správne zohľadnil všetky relevantné premenné, tak vychádzajúc z čistého príjmu oboch
žalobkýň 679,- € (450,00 + 229,00), životného minima na plnoletú fyzickú osobu vo výške 198,09 €,
vo výške 138,19 € mesačne, ak ide o ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu (manžel
žalobkyne v 2. rade), 90,42 € mesačne, ak ide o zaopatrené neplnoleté dieťa alebo o nezaopatrené

dieťa a pri mesačných úverových splátkach 164,- €, možno dôjsť k záveru, že obidve žalobkyne (ani
spolu, nie to ešte zvlášť) neboli bonitnými spotrebiteľmi a dodávateľ porušil svoju povinnosť postupovať
s odbornou starostlivosťou. Sumárne pri porovnaní súhrnného príjmu 679,- € a súm životného minima
715,21 € (2 x 198,09 € + 138,19 € + 2 x 90,42 €), je ich rozdiel mínusový, preto ešte ďalšia mesačná
splátka z úveru 65,85 € je neprípustná, pričom do tohto výpočtu dokonca ani neboli zarátané splátky

z existujúcich úverov žalobkyne v 1. rade vo výške 164,- €. Uvádzame, že z listinného dôkazu, ktorým
žalovanápreukazujenahliadnutiedoúverovéhoregistra,takzcelkovo4žiadostíoúver2boližalobkyniv
2. rade odmietnutých. Na margo dodávame, že z daného listinného dôkazu nevieme však vydedukovať,
do akých registrov (bankového alebo nebankového) žalovaná v skutočnosti nahliadala, keďže sa jedná
o výstup z interného systému priamo žalovanej. .... Pre absenciu relevantného dôkazu o riadnom

skúmaníreálnychvýdavkovžalobkýň,akoajprenedostatočné,priambenevolentnézohľadnenieúdajov,
o ktorých žalovaná aspoň mala vedomosť (príjem a výška životného minima) tak nemožno považovať
argumentáciu žalovanej za dôvodnú. Výdavky dodávateľ zisťoval iba povrchne, bez žiadosti o súčinnosť
spotrebiteliek, čo uvádza samotná žalovaná tým, že výdavky skúmala iba lustráciou v úverovom registri.“
V ďalšom poukázal na to, že Zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/ a k/ ZoSÚ.

Ako vyplýva z listinného dôkazu z čl. 53-58 spisu OS Prešov sp. zn. 7Csp/149/2021 (výpis z úveru na
meno A. B.) vykonaného na pojednávaní dňa 22.11.2023, tak žalovaná vykonávala inkasné splátky od
žalobkyne v 2. rade. Vzhľadom na uvedené navrhli zmenu petitu žaloby v časti o vydanie bezdôvodného
obohatenia tak že cit: „I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 643,64 €, spolu súrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 643,64 €, odo dňa nasledujúceho po dni doručenia
žaloby žalovanej až do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ia. V tejto
časti je žalovaná p o v i n n á zaplatiť žalobkyni v 2. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške

ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.“

7. Žalovaný sa vyjadril, že s podaním, ktoré je z procesného hľadiska čiastočným späťvzatím žaloby
(žalobkyňou v 1. rade vo vzťahu k žalobnému návrhu na zaplatenie sumy vo výške 643,64 EUR s
príslušenstvom), súhlasí. V ďalšom uviedol cit.: „Právne názory žalujúcej strany, resp. jej právneho

zástupcu, na tému skúmania tzv. úverovej bonity sú demonštráciou neprijateľného argumentačného
oportunizmu vystavaného na dezinterpretácii relevantných právnych noriem. Právna argumentácia
v ich podaní je postupom, pri ktorom sa najprv skonštruuje preferovaný výsledok – žalobný nárok
je dôvodný – a následne sa účelovo vyhľadávajú akékoľvek (pseudo)argumenty, ktoré by ho mohli
podporiť. Všetky „nevyhovujúce“ argumenty sú, naopak, negované a ignorované. (5) Poukázali sme
na jednoznačné znenie relevantnej právnej normy, ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“, v znení zo dňa 22. 03. 2015, v zmysle ktorého
sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru prichádza do úvahy striktne iba za predpokladu, ak
veriteľ posudzuje schopnosť splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom
stave spotrebiteľa. Akýkoľvek iný postup veriteľa príslušné zákonné ustanovenie spája výlučne so

sankciou straty práva na jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Prízvukovali sme, že presná a
záväzná zákonná definícia hrubého porušenia povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je ponechaná na voľnej úvahe súdu práve preto, aby
sa predišlo nekonzistentnému posudzovaniu veriteľov súdnou mocou na základe subjektívnych a
nepredvídateľných názorov na spôsob a rozsah zisťovania relevantných údajov. Nie je možné v danom

kontexte prehliadnuť očividné lavírovanie žalujúcej strany, ktorá sa v podanej žalobe stroho odvolávala
na závery súdu prvej inštancie v inom súdnom konaní, ktorého sme neboli stranou a v ktorom náš právny
nástupca nepredložil súdu všetku dokumentáciu preukazujúcu riadne splnenie povinností, čo prirodzene
bola skutočnosť mimo nášho vplyvu. Akonáhle sme však v rámci aktuálneho sporu jednoznačne tvrdili a
preukázali,žesmesiriadnezabezpečiliúdajeopríjmoch,výdavkocharodinnomstavežiadateliekoúver

v zákonom predvídanom rozsahu, žalujúca strana produkuje rôznorodé nové „výhrady“ bez právneho
základu. Takto nám už teraz nevytýka absenciu akejkoľvek vedomosti potrebných údajov, ale napáda
ich údajnú a ňou vyfabulovanú „nekvalitu“. Napríklad nám vytýka, že sme v žiadosti o poskytnutie úveru
neuviedli „výšku reálnych mesačných výdavkov žalobkýň“ alebo že sme údaje zisťovali „povrchne, bez
žiadosti o súčinnosť spotrebiteliek“, čo sú všetko úvahy nespôsobilé privodiť dožadovanú sankciu úplnej

straty nároku na zisk z úverového vzťahu. Žalujúca strana si pritom, paradoxne, sama veľmi dobre
uvedomuje, že ňou vygenerované, nové subjektívne ponosy na vyhodnocovanie relevantných údajov,
teda voči nášmu postupu nadväzujúcemu na ich získanie, môžu hypoteticky rezultovať iba do sankcie
straty práva na jednorazové splatenie úveru, keďže predmetný fakt odbíja iba generickou námietkou,
že takúto sankciu „nemožno považovať za spravodlivú“, a že údajne nezodpovedá požiadavke na

„účinné, primerané a odradzujúce sankcie“. Žalobkyne si to zjavne predstavujú tak, že nám má byť
uložená sankcia mimo zákonného rámca, pretože ten sa im nejaví ako dostatočný, a žiadajú od
súdu, aby sankcie ukladal svojvoľne podľa akéhosi iného, „primeranejšieho“ rebríčka. V ich predstave
by aplikovanou mala byť výlučne sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, napriek tomu, že
je v zákonnej hierarchii vyhradená iba najhrubším pochybeniam, keď veriteľ poskytne úver bez

akýchkoľvek údajov o ekonomickej kondícii dlžníka. Pripomíname však, že táto sankcia predstavuje
zásah do ústavne zaručeného práva na podnikanie (čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), takže
extenzívna interpretácia podmienok jej aplikácie je ústavne neudržateľná. Zároveň považujeme za
vskutku povážlivé, ak vo svojom ostatnom vyjadrení žalujúca strana uvádza, že by nám sankcia mala
byť uložená, pretože sme vychádzali z údajne nesprávnych údajov o rodinnom stave žalobkyne v 2.

rade. Informácie o rodinnom stave však možno získať výhradne dopytom na žiadateľa o úver. Ak nám
teda žalobkyňa v 2. rade vytýka, že jej rodinný stav bol údajne iný, ako je zaznamenaný v žiadosti o
poskytnutie úveru (ktorú skutočnosť, mimochodom, nijako nepreukazuje), je to nanajvýš potvrdením
porušenia JEJ vlastnej zákonnej povinnosti poskytnúť úplné, presné a pravdivé údaje (§ 7 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. v znení zo dňa 22. 03. 2015). Veríme, že nie je potrebné osobitne zdôrazňovať

neprijateľnosť koncepcie, v ktorej by sme mali byť sankcionovaní za porušenie zákona iným subjektom,
a už vôbec nie, aby subjekt porušujúci svoje povinnosti z toho pre seba žiadal výhody a finančný
benefit.“ Vo vzťahu k namietanej absencii obligatórnych náležitostí Zmluvy poukázal na to, že nie
je akceptovateľné, aby sa predmet sporu neustále menil, obzvlášť v štádiu, keď už prebehli všetkyúkony pred nariadením pojednávania vo veci samej a strany sporu boli riadne poučené o následkoch
sudcovskej koncentrácie konania

8. Na nariadenom pojednávaní súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkýň, Zmluvou do spisu
predloženými listinnými dôkazmi a listinnými dôkazmi nachádzajúcich sa v spise tunajšieho súdu sp.
zn. 7Csp 149/2021, a to výpis z úveru na meno A. B., výpis z registra, doručenky, všeobecné obchodné
podmienkyaproduktovéobchodnépodmienkyprehypotekárneasplátkovéúverySlovenskejsporiteľne,
a.s. a zistil tento skutkový stav:

9. Z výsluchu žalobkyne v 1. rade plynie, že sa rozhodla viesť spor, pretože asi veľa zaplatila. Chcela
pomôcť synovi a neveste. Zmluvu podpísala, celý proces trval možno tri, štyri minúty. Zmluvu si zhruba
prečítala, nečítala všetko, podpísala to a šla preč.

10. Z výsluchu žalobkyne v 2. rade plynie, že ona brala pôžičku, splácala ju, ako mohla. Mala choré

deti. Potrebovali lieky a potraviny, aj bezlepkové, preto prestala splácať. Bývali v nájme, manžel mal
nízky príjem. Následne ich EOS KSI Slovakia a.s. zažalovala a následne zistili, že Zmluva obsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky a úvere bezúročný a bez poplatkový. Poradila s advokátom a žiadala
bezdôvodné obohatenie. O zmluvnej pokute ju nepoučili. Chcela aj viac peňazí ako 2000 eur, ale
povedali im, že im môžu dať iba 2000 eur, pretože mal nižší príjem, ale že musí mať ručiteľa. K procesu

uzatvorenia zmluvy sa vyjadrila tak, že prišli do banky, povedali im, koľko im dajú, koľko budú mesačne
platiť, svokra to podpísala, odišla skôr a oni čakali na papierovačky. Pýtali sa jej na príjem. Povedala im
základné údaje, inak by jej pôžičku nedali.

11. Žalobkyne v 1. a 2. rade a žalovaná, uzavreli dňa 22.3.2015 úverovú zmluvu, v zmysle ktorej bol

žalobkyniam poskytnutý úver v celkovej výške 2000 eur s výškou úrokovej sadzby po zohľadnení zľavy
21,40% v deň uzatvorenia Zmluvy, RPMN 26,42%, priemernej hodnoty RPMN 18,34%. Celková čiastka
spojená a úverom činila 3164,81eur.

12. Zo Zmluvy z čl. II. bodu 5 Osobitných ustanovení plynie cit.: „Ak dlžník neuhradí splátku úveru riadne

a včas, banka môže okrem zaplatenia úroku z omeškania požadovať do dlžníka aj zmluvnú pokutu za
každý prípad do meškania vo výške 25 eur, a to najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov.
Dlžník sa zaväzuje zmluvnú pokutu v banke zaplatiť. Zmluvná pokuta je splatná okamžite po márnom
uplynutí lehoty na plnenie určenej v písomnom bezplatnom upozornení zaslanom dlžníkovi. Zaplatením
zmluvnej pokuty nezaniká povinnosť zaplatiť omeškanú sumu.“

13. Z výpisu z úverového účtu žalobkyne v 2. rade plynie, že dňa 22.3.2015 došlo k čerpaniu úveru vo
výške 2000 eur. Splátky úveru boli realizované nasledovne: 15.5.2015 vo výške 65,85 eur, 15.5.2015 vo
výške 65,85 eur, 15.7.2015 vo výške 65,85 eur, 15.8.2015 vo výške 65,85 eur, 15.9.2015 vo výške 65,85
eur, 15.10.2015 vo výške 65,85 eur, 16.11.2015 vo výške 65,85 eur, 15.12.2015 vo výške 65,85 eur,

19.1.2016 vo výške 65,85 eur, 15.2.2016 vo výške 65,85 eur, 22.3.2016 vo výške 65,85 eur, 15.4.2016
vo výške 65,85 eur, 13.6.2016 vo výške 65,85 eur, 16.8.2016 vo výške 65,85 eur, 29.9.2016 vo výške
65,85 eur, 29.9.2016 vo výške 3,71, 25.11.2016 vo výške 62,14 eur, 25.11.2016 vo výške 7,86 eur,
16.3.2017 vo výške 57,99 eur, 16.3.2017 vo výške 60,32 eur, 26.4.2017 vo výške 5,53 eur, 26.4.2017
vo výške 65,85 eur, 26.4.2017 vo výške 46,93 eur, 14.6.2017 vo výške 18,92 eur, 14.6.2017 vo výške

63,62 eur, 14.6.2017 vo výške 63,62 eur, 14.6.2017 vo výške 69,83 eur, 14.6.2017 vo výške 31,67 eur,
18.7.2017 vo výške 38,16 eur, 18.7.2017 vo výške 69,83 eur, 18.7.2017 vo výške 69,83 eur, 18.7.2017
vo výške 69,83 eur, 15.8.2017 vo výške 0,01 eur, 3.10.2017 vo výške 69,82 eur, 3.10.2017 vo výške
10,18 eur, 21.1.2018 vo výške 59,65 eur, 21.1.2018 vo výške 50,92 eur, 27.2.2018 vo výške 18,19 eur,
27.2.2018 vo výške 69,83 eur, 27.2.2018 vo výške 21,83 eur, 23.3.2018 vo výške 48 eur, 23.3.2018

vo výške 64,94 eur, 25.7.2018 vo výške 4,89 eur, 25.7.2018 vo výške 69,83 eur, 25.7.2018 vo výške
69,83 eur, 25.7.2018 vo výške 69,83 eur, 25.7.2018 vo výške 69,83 eur, 25.7.2018 vo výške 69,83 eur,
25.7.2018 vo výške 69,83 eur. Z výpisu tiež plynie, že dňa 25.7.2018 realizovala žalobkyňa v 2. rade
dvakrát splátku poplatku vo výške 8 eur (2x 8 eur).

14.RozsudkomOkresnýsúdPrešovč.k.7Csp149/2021-87z4.4.2022vspojenísrozsudkomKrajského
súdu v Prešov č.k. 9CoCsp 37/2022-113 z 24.11.2022 žalobu žalobcu zamietol dôvodiac cit: „14.
Sporové konanie je ovládané princípom kontradiktórnosti, ktorý znamená, že strana sporu, ktorá z určitej
skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky musí takúto skutočnosť tvrdiť a k tvrdenej skutočnostipredložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Žalobca k požiadavke súdu
vo vzťahu k skúmaniu bonity žalovanej v 2. rade nepredložil žiaden dôkaz. Pri neunesení dôkazného
bremena k tvrdeniu o posudzovaní úverovej schopnosti žalovanej v 2. rade ako spotrebiteľky splácať

úver, je možné konštatovať, že právny predchodca žalobcu pri poskytovaní úveru nekonal s odbornou
starostlivosťou,čímhruboporušilsvojepovinnosti,čomázanásledok,žeúversapovažujezabezúročný
a bez poplatkov, tak ako to správne uzavrel súd prvej inštancie. V konaní nebolo sporné, že žalované
už žalobcovi nepochybne vrátili poskytnutú istinu, preto bola žaloba správne zamietnutá. Vzhľadom
na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správny potvrdil.“.V konaní ako žalobca vystupovala spoločnosť EOS KSI Slovakia, s.r.o.
a žalované boli A. B. a A. B. (teda žalobkyne v súdenej veci).

15. Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 7Csp 149/2021-87 z 4.4.2022 bol žalobkyni v 1. rade
doručený dňa 6.5.2022 a žalobkyni v 2. rade dňa 13.5.2022.

16. Rozsudok Krajského súdu v Prešov č.k. 9CoCsp 37/2022-113 z 24.11.2022 bol žalobkyni v 1. rade
doručený dňa 20.12.2022 a žalobkyni v 2. rade dňa 21.11.2022.

17. Z lustrácie Sociálnej poisťovne na základe dopytu žalovaného zo dňa 22.3.2015 plynie, že výška
mesačného príjmu žalobkyne v 1. rade činila sumu 229 eur, čo bola suma jej dôchodku a žalobkyne v 2.

rade činila sumu 473 eur (vymeriavací základ, t.j. hrubá mzda).

18. Z úverového registra zo dňa 22.3.2015 plynulo, že žalobkyňa v 1. rade má 3 existujúce úvery a 4
ukončené.Sumamesačnýchsplátokpredstavovala164eurmesačnepricelkovejsumesplátokvovýške
7050 eur. Z uvedeného úverového registra vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade vyplynulo, že má evidované

4 žiadosti o úver a 2 zamietnuté.

19. Zo žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 22.3.2015 plynie, že žalobkyňa v 2. rade je vydatá s počtom
členov domácnosti 2. Býva v rodinnom dome v osobnom vlastníctve. Jej príjem činí sumu 450 eur.
Z uvedenej žiadosti ďalej plynie, že žalobkyňa v 1. rade je ovdovelá, s počtom členov domácnosti 1,

bývajúca v rodinnom dome v osobnom vlastníctve a dôchodkom vo výške 229 eur.

20. Zistený skutkový stav takto právne posúdil:

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou

zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 1 ods. 2 ZoSÚ, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa

tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.

Podľa § 2 písm. d) ZoSÚ, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 7 ods. 1, 2 ZoSÚ, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred
zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne

aj účel spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie
je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.17)Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého

porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez
akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do
príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

Podľa § 451 ods. 1 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 100 ods. 1, 2 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101

až110).Napremlčaniesúdprihliadnelennanámietkudlžníka.Aksadlžníkpremlčaniadovolá,nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená
pohľadávka.

Podľa § 107 ods. 1, 2 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 8 písma. zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony cit.: „Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie
alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva v čase odo
dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú.“ Predmetné ustanovenie v znení novely č. 9/2021

Z.z. cit.: „Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo
bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa
účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú.

Podľa § 228 CSP, výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi

nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

21. Podanie žalobkýň, ktoré nazvali zmenou návrhu je podľa svojho obsahu späťvzatím žaloby
žalobkyne v 1. rade čo do vydania bezdôvodného obohatenia, preto súd v súlade s ust. § 145 CSP
za súhlasu žalovaného s jej procesným úkonom konanie o žalobe žalobkyne v I. rade v časti o vydaní

bezdôvodného obohatenie zastavil.

22. Žalovaný vystupuje ako poskytovateľ úverov v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
Žalobkyne neuzatvorili predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Predmetný
vzťah je preto potrebné v zmysle citovaných ustanovení § 52 a nasl. OZ posudzovať ako vzťah

spotrebiteľský, nakoniec táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu ani sporná.

23. Sporným bolo, či sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bezpoplatkový.

24. Žalovaný sa dôvodne bránil tým, že nebol stranou sporu v konaní vedenom na Okresnom súde

Prešov sp. zn. 7Csp 149/2021, teda závermi rozsudku nemôže byť viazaný (§ 228 ods. 1 CSP).

25. Súd preto v prvom rade skúmal, ako žalovaný pred poskytnutím úveru skúmal schopnosť žalobkýň
splácať spotrebiteľský úver a dospel k záveru, že tento nepreukázal postup v súlade s § 7 ZoSÚ.

26. V súvislosti s námietkami žalovaného k procesnému postupu, ktorým ho vyzval na preukázanie
splnenia si zákonnej povinnosti, súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie cit.: „Je
však potrebné zdôrazniť, že dodržiavanie tejto zásady by bolo porušené, ak by dôkazné bremeno
nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48 zaťažovalo spotrebiteľa. Tentototiž nedisponuje prostriedkami, ktoré by mu umožňovali preukázať, že veriteľ mu jednak neposkytol
informácie podľa článku 5 tejto smernice a jednak neoveril jeho úverovú bonitu. Naopak účinné
vykonanie práv priznaných smernicou 2008/48 zabezpečuje vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej je

veriteľ v zásade povinný preukázať pred súdom správny výkon týchto predzmluvných povinností. Cieľom
takéhoto pravidla je zaistiť, ako uvádza bod 21 tohto rozsudku, ochranu spotrebiteľa, bez neprimeraného
poškodenia práva veriteľa na spravodlivý proces. Ako totiž uvádza v bode 35 svojich návrhov generálny
advokát, obozretný veriteľ si musí byť vedomí nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení
svojich informačných povinností a povinnosti poskytnúť vysvetlenia.“ (bod 27 a 28 rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie C-449/13).

27. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a

na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,
aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o
získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou
vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je

zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre
rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme

ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje

veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať

splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet a to ako stranu príjmov,
tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy
zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo
nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej

schopnosti nepostačuje (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp 16/2021, rozsudok
Okresného súdu Prešov sp.zn. 9Csp 1/2022, tiež Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7Csp 80/2020).

28. Význam skúmania bonity spotrebiteľov je zdôrazňovaný aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej
únie, pričom súd musí ex offo preskúmať dodržanie povinnosti veriteľa v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ

(porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-679/18, tiež C-449/13, C- 303/20).

29. Z článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ povinný
posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, pričom táto povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do
príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu

úveru nebonitným spotrebiteľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, CA Consumer
Finance, C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 43; zo 6. júna 2019, Schyns C-58/18, EU:C:2019:467, bod
40, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 20). Taká povinnosť tým, že
má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, má pre nich
zásadný význam (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2019, Schyns, C-58/18, EU:C:2019:467, bod

41, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 21, ako aj citovanú judikatúru).30. Vo vzťahu k splneniu si povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa ako najdôležitejšej predzmluvnej
povinnosti veriteľa žalobca predložil Zmluvu, výstup z dopytu z úverového registra, z dopytu Sociálnej
poisťovne a žiadosť o poskytnutie úveru.

31. Poskytovanie úverov a pôžičiek je vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto
nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo sa môže
dlžníkovi po uzavretí zmluvy stať. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov,
ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti

konaťsodbornoustarostlivosťouavyhodnotiťbonituspotrebiteľa,keďženarozdielodneistýchokolností
po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase
uzavretia zmluvy zistiteľný. Aj Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri
nezodpovednomprístupedodávateľanafinančnomtrhupreporušeniekonaťsodbornoustarostlivosťou.
Hodnotenie bonity klienta je v podstate skúškou úverovej spôsobilosti dlžníka a na jej zistení si veriteľ
musí dať záležať.

32. Z predložených dôkazov je zrejmé, že veriteľ zisťoval len príjem žalobkýň, hoci jeho povinnosťou je
zisťovať nielen príjem, ale aj ich výdavky. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho
rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti.

33. Vo vzťahu k nevyhnutnosti skúmania výdavkov spotrebiteľa pri posudzovaní schopnosti splácať
úver súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2178/2018-77
z 25.7.201 cit.: „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého
před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek,
neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a

osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední
řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti
o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto
zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při
posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu,

že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s
odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně
nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech.
Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. Již gramatickým a logickým
výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit, že dostatečnými nejsou míněny

informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl,
ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. E., F. G. H., J.:
Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání.
Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele
využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a

existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných
výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo
od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích. To ostatně
dovodil ve svém rozhodnutí ze dne 1. 4. 2015, sp. zn. 1 As 30/2015, i Nejvyšší správní soud, jehož
závěry použil na podporu své argumentace již odvolací soud v napadeném rozhodnutí. Závěr odvolacího

soudu dovozující, že spokojila-li se žalobkyně s nedoloženým prohlášením žalovaného o jeho osobních,
výdělkových a majetkových poměrech a nahlédnutím do registru dlužníků, nedostála povinnosti věřitele
ve smyslu ustanovení § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru, je správný.“

34. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti spotrebiteľa je kladený na pomer medzi príjmami a

výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva,
že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie, si má veriteľ
zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver a údajmi z príslušných databáz.

35. Pokiaľ žalobkyne poukázali na to, že žalobkyňa v 2. rade mala v čase poskytnutia úvere vyživovaciu
povinnosť k 2 maloletým deťom a žalovaný musel na uvedené prihliadať, súd poznamenáva, že
žalovaný nemohol vzhľadom na obsah Zmluvy tieto skutočnosti vedieť, preto na to súd neprihliadal,
keďže povinnosťou žalobkýň bolo poskytnúť na žiadosť veriteľa úplné, presné a pravdivé údaje (§ 7ods. 2 ZoSÚ), čo sa zjavne nestalo. Žalobkyňa v 2. rade žiadosť o poskytnutie úveru vypisovala a počet
členov domácnosti uviedla 2, čo nekorešponduje s realitou, ale ako súd uviedol, žalovanému uvedené
nemôže byť dané na ťarchu, keďže o tejto skutočnosti objektívne nemohol vedieť.

36. Pri zistených mesačných príjmov – žalobkyňa v 1. rade vo výške 229 eur a žalobkyňa v 2. rade
vo výške 473 eur ( vymeriavací základ - hrubá mzda), ktorý sa rovná čistej mzde 392,05 eur, ak si
uplatňuje nezdaniteľnú časť základu dane a 331,80 eur, ak si ju neuplatňuje, existencie úverového
zaťaženia žalobkyne v 1. rade vo výške 164 eur mesačne, zohľadňujúc len štatistické ukazovatele

životného minima, ktoré bolo v čase uzatvorenia Zmluvy vo výške 198,09 eur nemožno učiniť záver, že
by žalobkyniam ako spotrebiteľom zostala po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z
ktorej by boli schopné úver splácať pri mesačnej splátke 65,85 eur. Výdavky zohľadnené v tomto smere
by mesačne činili 626,03 eur (198, 09 eur, 198,09 eur, 164 eur, 65,85 eur). Mesačné čisté príjmy oboch
žalobkýň predstavovalo 621,05 eur, resp. 560,80 eur.

37. Podľa názoru súdu všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú hrubé porušenie povinnosti
veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľov splácať spotrebiteľský úver (§ 11
ods. 2 ZoSÚ). Žalovaný si nezískal, teda následne ani nevyhodnotil a ani neoveril informácie o bonite
klientov, z ktorých by bol schopný zistiť objektívny obraz o ich finančnej situácii. Nedôsledne tiež zisťoval,
a preto ani nezohľadnil výdavky žalobkýň, aj keď mal objektívnu možnosť si ich pred poskytnutím úveru

overiť.

38. Tento záver je podporený aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/153/2019: „Je nutné
konštatovať, že ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. súd v súlade s požiadavkou odbornej
spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov

a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov
znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Ako vyplýva z prejednávanej veci, overenie bonity
dlžníka nebolo dostatočné. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti.
Žalobca nemal preukázaný príjem žalovanej hodnovernými dokladmi, napriek tomu mu poskytol úver.
Žalobca sa nezaujímal, aké má žalovaná výdavky na živobytie a či mu teda zostáva dostatok finančných

prostriedkov na splácanie úveru. V konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. §
7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže žalobca hrubo porušil zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle
§ 11 ods. 2 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov“.

39. Rovnako súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/6/2022 cit.: „Len

samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať
za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd zastáva názor, že príjem aj rodinný stav klienta môžu byť vyhovujúce, ale
pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo
nie je schopný splácať požadovaný úver. Bez toho, aby žalovaný skúmal aj iné aspekty,

nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalobcu, potrebnej pre posúdenie schopnosti
žalobcu splácať dlh zo zmluvy. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov
žiadateľa. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so

súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje
povinnosti pri overovaní bonity žalobcu ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch čo v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch spôsobuje
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalovaný si na základe získaných informácií nemohol vytvoriť
dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalobcu, keď síce si obstaral údaje o príjme žalobcu a časti

výdavkov spočívajúcich v splátkach úverov, lízingov (a pod.), avšak ohľadom iných výdavkov žalobcu
(bývanie a pod.), už žalovaný postupoval nedostatočne, keď akceptáciou výdavku 20,- Eur
mesačne uvedeného žalobcom, si žalovaný bez náležitého zistenia skutočných výdavkov žalobcu,
nemohol vytvoriť dostatočný platobný obraz o platobnej schopnosti žalobcu, potrebnej pre posúdenie
schopnosti žalobcu splácať dlh zo zmluvy.“

40. Žalobca teda predloženými dôkazmi nepreukázal, že by konal s vynaložením odbornej starostlivosti
pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver.41. Súd majúc na zreteli vyššie uvedené skutočnosti, keďže považoval porušenie povinnosti žalobcu
v intenzite hrubého porušenia povinnosti v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalobkýň
splácať úver, úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 ZoSÚ).

42. Vzhľadom na uvedené súd považuje za nadbytočné sa zaoberať námietkami žalobkýň o absencii
obligatórnych náležitostí Zmluvy s následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti, nakoľko by neboli
spôsobilé privodiť iný (ani pre žalobkyne priaznivejší) záver.

43. Súd majúc na zreteli vyššie uvedené skutočnosti vychádzal súd zo záveru o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru, keďže považoval porušenie povinnosti žalobcu v intenzite hrubého porušenia
povinnosti v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalobcu splácať úver (§ 11 ods. 2
ZoSÚ). S poukazom na uvedené sa súd nezaoberal ďalšou argumentáciou žalobkýň, ktorou následok
by mohlo byť rovnako posúdenie úveru ako bezúročného a bezpoplatkového.

44. Keďže súd posúdil úver ako bezúročný a bezpoplatkový, žalobkyne boli povinné vrátiť iba istinu
(2000 eur). Plnenie nad rámec uvedeného je plnením bez právneho dôvodu a predstavuje bezdôvodné
obohatenie.

45. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí (v predmetnom spore žalovaný), toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol
predmet bezdôvodného obohatenia získaný. V predmetnom spore je ním žalobkyňa v 2. rade. V rámci
vykonaného dokazovania bolo prehľadom transakcií preukázané, že z jej účtu boli poukazované platby
na poskytnutý úver. S poukazom na uvedené jej preto svedčí aktívna legitimácia na podanie žaloby,
keďže žalobkyňa v 2. rade bola subjektom zmluvného vzťahu, ktorá plnila žalovanému a plnenie bolo

bez právneho dôvodu vzhľadom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

46. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku
porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom
definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia.)

47. Žalobkyňami tvrdená výška poskytnutého plnenia žalovanému bola v konaní jednak riadne
preukázaná (prehľadom transakcií – výpis z úverového účtu) a zároveň nebola v konaní zo strany
žalovaného účinne popretá, naviac bol vyzvaný, aby predložil platobnú históriu, čo však neučinil. Ide
o sumu 2 643,64 eur.

48. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania voči uplatnenému nároku, súd posudzoval jej
dôvodnosť a dospel k záveru, že uplatnený nárok z bezdôvodného obohatenia vo výške 643,64 eur nie
je premlčaný.

49. V otázke premlčania je pri spotrebiteľských úveroch potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka (§ 52 ods. 2 OZ). Nárok z bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, ktoré sa
premlčuje (§ 100 ods. 1, 2 OZ). Keďže medzi účastníkmi v dôsledku poskytnutého plnenie bez právneho
dôvodu, nastal režim vyporiadania nárokov z bezdôvodného obohatenia, bolo dôvodné aplikovať
ustanovenie § 107 ods. 1, 2 OZ.

50. Subjektívna premlčacia doba je 2-ročná a objektívna premlčacia doba je 3-ročná. Subjektívna
premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k

bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo. Súdna prax v tejto spojitosti už dávnejšie dovodila,
že začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je nezávislý od akejkoľvek subjektívnej vedomosti
oprávneného o bezdôvodnom obohatení a viaže sa len na jedinú rozhodujúcu okolnosť, ktorou je vznik
bezdôvodného obohatenia (k tomu porovnaj R 25/1986).

51. Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej doby, v tomto smere súd túto otázku posudzoval
v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2021, sp. zn. 5 Cdo
29/2021 zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov 2/2022 cit: „Podstatnou skutkovou
okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota,je vedomosť o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu,
kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej
okolnosti (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť, že

ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia
uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď
sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti
mal už skôr. Aj v prejednávanom spore je potom potrebné individualizovať, kedy žalobkyňa nadobudla
vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil.

Vychádzať treba z reálneho momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor
bezdôvodne obohatil (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/121/2009). V prejednávanom spore je
potrebné vychádzať z momentu, kedy si žalobkyňa sama musela byť vedomá, že bez existujúceho
(platného) právneho dôvodu previedla na účet žalovaného určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom
je aj podľa dovolacieho súdu porada, ktorú absolvovala žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka fyzická
osoba s jej právnou zástupkyňou, kedy sa dozvedela o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych

dojednaní zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere so zákonnou úpravou (túto vedomosť
je potrebné odlišovať od znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobkyňou nad rámec
základnej sumy úveru ak o bezdôvodného obohatenia).“

52. S poukazom na uvedené má za to, že žalobkyňa v 2. rade sa o bezdôvodnom obohatení na svoj

úkor dozvedela od doručenia rozsudku v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 7Csp 149/2021
dňa 13.5.2022. Žaloba bola preto podaná v rámci 2-ročnej subjektívnej doby, ktorá dňom podania žaloby
15.4.2023 neuplynula.

53. Akékoľvek plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu je od tohto okamihu bezdôvodným obohatením,

a týmto okamihom tiež začína plynúť objektívna lehota pre jeho vydanie. Žalobkyne 2000 eur ako
celú výšku úveru (istinu) splatili splátkou dňa 27.2.2018 (posledné plnenie dosahujúce v súčte výšku
2000 eur). Každé ďalšie plnenie, vrátane toho z 27.2.2018 (keďže v uvedený deň boli realizované až
3 platby, viď bod 13 odôvodnenia), je plnení bez právneho dôvodu vzhľadom na záver o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

54. Pokiaľ ide o posúdenie objektívne premlčacej doby, uplatnený nárok bol uplatnený aj v rámci tejto
doby. Súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2022, sp.
zn. 7Cdo 268/2021 zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov 2/2022, v zmysle ktorého
analogická aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve

spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného
plnenímnazákladespotrebiteľskejúverovejzmluvy,jeprávnymdôsledkomprednostirozsudkuSúdneho
dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky.
Nárok bol uplatnený v rámci 10 ročnej premlčacej doby, ktorá od 28.2.2018 (deň nasledujúcom po plnení
žalobkyne v 2. rade, ktoré presiahlo sumu 2000 eur) do 15.4.2023 (deň podania žaloby) neuplynula.

55. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky je nevyhnutné v súvislosti s námietkami
žalovaného uviesť, že podanou žalobou sa žalobca môže domáhať určenia neprijateľných zmluvných
podmienok zo Zmluvy, a to bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu. V zmysle ust.
§ 137 písm. c) CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určenie, či tu právo

je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného právneho predpisu. Týmto osobitným predpisom je zák. č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, ktorý v ust. § 3 ods. 5 umožňuje
spotrebiteľovi proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonmi domáhať sa proti porušiteľovi
na súde ochrany svojho práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo

27/2018).

56. V súvislosti argumentáciou žalovaného o procesnej neprípustnosti žaloby súd považujúc túto za
nedôvodnú poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozsudok sp. zn. 6Cdo
127/2017, v zmysle ktorého cit.: „Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti

zmluvnej podmienky z hľadiska vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik
záväzku splnením dlhu (nie vždy splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už
bolo uvedené vyššie predmetná žaloba vychádza zo zákonnej požiadavky, podľa ktorej spotrebiteľské
zmluvy nesmú zásadne obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavujev povinnosti dodávateľa nepoužívať v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto
prípade nejde o nárok z právneho vzťahu, ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci
zo zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky

zánik záväzku splnením (prípadne aj zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na
žalobcami uplatnený nárok a teda ani na ich vecnú legitimáciu. Žalobcovia preto aj v prípade, že
nárok uplatnili žalobou po zániku záväzkového právneho vzťahu, sú nositeľmi hmotného oprávnenia,
o ktoré v konaní ide, a teda majú v predmetnom spore vecnú aktívnu legitimáciu. Opačný názor by
v podstate znamenal odňatie možnosti spotrebiteľovi domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými

podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde, čo odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky ako aj Smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „smernica“).“

57. Pokiaľ žalovaný namietal, že napadnutá zmluvná podmienka v Zmluve nebola aktivované, súd
poznamenáva, že právne posúdenie je zamerané na objektívne posúdenie neprijateľnosti zmluvnej

podmienky vo vzťahu k spotrebiteľovi, teda je v súdenej veci (v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky) právne bez významu, či dodávateľ zmluvnú podmienku skutočne voči spotrebiteľom uplatnil.

58. Predtým, ako súd môže pristúpiť k preskúmaniu nekalosti zmluvnej podmienky, musí dospieť
k záveru, či nejde o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti

ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

59. Napadnuté ustanovenia Zmluvy sa netýkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny.

60. Vo vzťahu k posúdeniu individuálnosti zmluvných dojednaní je kľúčom k pochopeniu individuálneho
zmluvného dojednania práve možnosť spotrebiteľa svojou vlastnou aktivitou a konaním ovplyvniť
obsah a podstatu zmluvnej podmienky. Takáto možnosť je podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka sústredená výhradne v úprave procesu rokovania o zmluve, ktoré predstavuje jediné štádium
kedy môže spotrebiteľ ovplyvniť obsah zmluvy a jej podmienok. Preto aj odsek 2 (pozn. súdu § 53 ods. 2

OZ) je potrebné vykladať v intenciách vzniku spotrebiteľskej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu
pri dojednávaní ktorého adresát ponuky alebo návrhu tento akceptuje, pričom predtým sa s ním mal
možnosť oboznámiť a návrh modifikovať. Ak nebudú dané podmienky a možnosť spotrebiteľa zmeniť
návrh zmluvnej podmienky, t. j. zmeniť jej obsah, a tým v parciálnej časti predložiť dodávateľovi nový
návrh, nebude možné za žiadnych okolností hovoriť o priestore na vznik individuálnych dojednaní. Iba

dôsledné garantovanie a vykonávanie práv spotrebiteľa v predzmluvnej fáze a pri dojednávaní zmluvy
s dosahom na reálne zmeny ich podmienok bude vytvárať relevantný priestor vzniku individuálneho
zmluvného dojednania. (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a
kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 574). Napokon
o tom, že im Zmluva bola predložená na podpis bez možnosti ju modifikovať vypovedali samotné

žalobkyne. V tomto smere žalovaný žiadne dôkazy nepredložil, preto súd vychádzal z domnienky, že
zmluvné podmienky neboli individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 OZ).

61. Súd teda v ďalšom skúmal, či napadnuté zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu
v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ).

62. „Článok 3 smernice len abstraktne uvádza skutočnosti, ktoré dávajú zmluvnej podmienke, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, nekalý charakter, že príloha, na ktorú odkazuje článok 3 ods. 3 smernice,
obsahuje len indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé,
a že podľa článku 4 smernice sa má nekalý charakter zmluvnej podmienky posudzovať so zreteľom

na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace
s uzatvorením zmluvy v čase jej uzatvorenia.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/08, VB
Pénzügyi Lízing)

63. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako

slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen
podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančnýzáväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti
záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia).

64. OZ obsahoval v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy demonštratívny výpočet neprijateľných
zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo
zmluvného dojednania štandardnej formulárovej zmluvy, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa ako spotrebiteľka a ako slabšia strana sporu, nemala možnosť

participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a nepochybne je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej
pozície slabšou stranou (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9C oCsp 19/2021).

65. „Čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že existencia „značnej
nerovnováhy“ nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe zmluvnej
podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu predmetnej

transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho
postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných
vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú
zozmluvy,prekážkyvichvýkonealebotiežformoupreneseniadodatočnejpovinnosti,ktorúvnútroštátne
predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa, pričom vnútroštátnemu súdu na účely posúdenia prípadnej

existencie značnej nerovnováhy prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo služby, ktorá je predmetom
zmluvy, všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky ostatné podmienky
zmluvy.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-226/12, Constructora Principado).

66. „Pre právne posúdenie stavu nerovnováhy je potrebné predovšetkým vykonať test proporcionality,

ktorý vychádza v úvodnej fáze z porovnania zmluvnými podmienkami privodeného stavu so
stavom absolútnej - teoretickej rovnosti zmluvných strán. Práve uvedená komparácia je spôsobilá
umožniť vykonanie testu proporcionality vo vzťahu ku konkrétne namietaným zmluvným podmienkam.
Z praktického pohľadu možno nadobudnúť dojem, že značná nerovnováha je implikovaná práve
záväzkami, v ktorých vystupuje na jednej strane slabšia zmluvná strana. Uvedená premisa môže

mať štatút vyvrátiteľnej domnienky a jej aplikácia je nanajvýš opodstatnená, keďže aj samotná
filozofia smernice Rady 93/13/EHS prezumuje, že nadvláda dodávateľov nad spotrebiteľmi zakladá
východiskový stav určitej miery nerovnováhy, ktorý je potrebné korigovať pozitívnym zásahom
štátu. Dané myšlienky vychádzajú z teórie spotrebiteľského správania a ekonómie, v rámci ktorých
pristupujúca nadvláda dodávateľa predstavuje len využitie existujúcej výhody na maximalizáciu

prospechu jednej strany na úkor strany druhej. I., ktorú naznačujeme, dlhodobo potvrdzuje aj Súdny
dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach Mostaza Claro, Godard, Asturcom a pod. Z uvedeného plynie, že
vlastným testom neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné preveriť prvotnú prezumpciu založenú
na predpokladaní existencie nerovnovážneho postavenia zmluvných strán. Z tohto dôvodu je zrejmé, že
test neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je hľadaním nerovnováhy, ale preverovaním existujúceho

stavu rovnováhy so zreteľom na právne postavenie spotrebiteľa. V poradí druhým významným
bodom z pohľadu koncepcie odseku 1 je už spomenutá implicitná legálna definícia neprijateľnej
zmluvnej podmienky s poukazom na materiálne kritériá spôsobovania značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. .... v prípade neprijateľnej zmluvnej
podmienky je potrebné vykonať kumulatívnu analýzu značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa,

ktorej predmetom je zameranie a účinok privedený zmluvnou podmienkou.“ (Števček, M., Dulak, A.,
Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 562).
67. „Aspekt značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako materiálny
znak neprijateľnosti zmluvnej podmienky rozvinula judikatúra súdov SR aj nasledovnými dvomi smermi:

a)
značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej
klauzuly založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej
zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti plynúce pre spotrebiteľa. Najčastejšie
prípady nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných

a náročných technických a iných sofistikovaných termínov, v nejasnej formulácii zmluvného
ustanovenia, ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko
súvisí s jej nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ
je vystavený právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvnéhovzťahu. Ako príklad možno uviesť úpravu zmluvnej podmienky zľavy dojednávanej so spotrebiteľom
v prípade alternatívneho dodávateľa energií, ktorú identifikovala Komisia na posudzovanie podmienok
v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich (ďalej len „Spotrebiteľská

komisia“): Nejasnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa na strane spotrebiteľa
prejavuje jednoducho, a to nemožnosťou ustáliť obsah podmienky a režim práv a povinností. Uvedené
atribúty bude spĺňať aj zmluvná podmienka, ktorá bude v dôsledku napríklad kolízie s inými zmluvnými
podmienkami nevykonateľná a tak nebude možné ustáliť jednoznačne režim úpravy práv a povinností
v spotrebiteľskom záväzku. Ako príklad možno uviesť ustanovenie nevykonateľnej zmluvnej povinnosti

spotrebiteľa, ktoré by sa viazalo na zmluvné podmienky, ktoré by neboli súčasťou zmluvy alebo
zmluvných podmienok. V poradí ďalším príkladom nevykonateľnej zmluvnej podmienky bude garancia
práva vypovedať spotrebiteľskú zmluvu v lehote 10 dní od doručenia oznámenia o jednostrannej zmene
podmienok, ak súčasne iná zmluvná podmienka veriteľovi umožní spotrebiteľa s takouto zmenou
oboznámiť aj dodatočne, t. j. po jej vykonaní;
b)

značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej
klauzuly založená aj vtedy, ak sa zmluvná podmienka v neprospech spotrebiteľa odchyľuje od ratio
legis zmluvného ustanovenia, hoci aj dispozitívnej povahy vychádzajúc pritom z jednostrannej
kogentnosti všetkých ustanovení zákona regulujúcich spotrebiteľské zmluvy. V tomto prípade ide
o identifikáciu takých zmluvných podmienok, ktoré spochybnia garanciu zákonného režimu a účelu

právnej úpravy v neprospech spotrebiteľa, sa od zákona odchýlia. Práve uvedené odchýlenie sa
od ratio legis zákona v neprospech spotrebiteľa zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa. Judikatúra takýto prípad stotožňuje napríklad so zmluvnou podmienkou,
podľa ktorej má dodávateľ nárok na náhradu škody aj popri paušalizovanej náhrade škody v podobe
zmluvnejpokuty.NormyObčianskehozákonníkaustanovujú,ženároknanáhraduškodyvtomtoprípade

zo zákona poškodenému nepatrí a možno sa na ňom nad rámec zákona dohodnúť. V tejto situácii práve
táto zákonná odchylná dohoda predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku zakladajúcu nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Ako príklad možno uviesť dohodu o tom, že aj po
zániku záväzku medzi dodávateľom a spotrebiteľom zostane dodávateľovi zachovaný nárok zo zmluvnej
pokuty. V tomto prípade je ratio legis vyjadrené v § 48 ods. 2 v spojení s § 52a ods. 2 OZ, ktoré na

prospech spotrebiteľa prezumujú, že odstúpením od zmluvy sa od začiatku zrušujú uzavreté zmluvy,
a to aj vzájomne závislé. V tomto zmysle akákoľvek dohoda, ktorá bude v rozpore s ratio legis zákonnej
úpravy na škodu spotrebiteľa, bude predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Možno uviesť aj
obdobný príklad, kedy konajúce súdy odklon od úrokov z omeškania ustanovených vykonávacím
právnym predpisom vyhodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku založenú na odchýlke od ratio

legis právnej úpravy.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a
kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 564 - 565).

68. V rozhodnutí Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht)
z 21. júna 2006, č. k. 7 U 17/06, sa aplikoval výklad, podľa ktorého by zmluvná podmienka, ktorá je

predmetom posúdenia, mala byť podrobená možnému najneprijateľnejšiemu výkladu, ktorý sa s ňou
spája a aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do úvahy.
69.Majúcnazretelivyššieuvedenévýchodiskásúddospelkzáveru,ženapadnutézmluvnéustanovenie
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to z nasledovných dôvodov.
70. Táto zmluvná podmienka bola posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná v zmysle

ust. § 53 ods. 4 písm. k) OZ a súd nevidí dôvod na odklon od uvedených rozhodnutí.

71. „45. Odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní zmluvnej pokuty ako neprijateľnej podmienky
vychádzal súd prvej inštancie z posúdenia dojednanej zmluvnej pokuty, či táto spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nespochybňoval

význam zmluvnej pokuty. Pokiaľ však ide o spotrebiteľský vzťah, musí ísť o takú zmluvnú pokutu, ktorá
obstojí v rámci súdnej kontroly neprijateľných podmienok so zreteľom na povahu, obsah a osobitosti
právneho úkonu, ako i na vzájomné práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy, ktoré by mali
byť vyvážené.46. Odvolací súd nepospochybňuje, že zmluvná pokuta v prvom rade plní prevenčnú
funkciutým,žehrozbamajetkovejsankciemotivujedlžníka,abyvčasariadnesplnilzmluvnúpovinnosťa

ďalej plní reparačnú funkciu, lebo jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla
v dôsledku porušenia povinnosti zo strany dlžníka a taktiež predstavuje sankciu pre toho, kto porušil
povinnosť. Uvedené však neznamená, že výška zmluvnej pokuty môže byť dohodnutá ľubovoľne, ale
zvlášť v prípade spotrebiteľskej zmluvy. XX. Žalovaný právo na zmluvnú pokutu odvíja od ustanovenia§ 544 a nasl. Občianskeho zákonníka a od spotrebiteľskej zmluvy (zmluvy o splátkovom úvere), ktorá
ako typová zmluva je uzatváraná vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy,
a teda aj dojednanie o zmluvnej pokute nemôže ovplyvniť. V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že

sa jedná o individuálne dojednané zmluvné ustanovenie (§ 53 ods. 2 OZ). Žalovaný ako dodávateľ
zmluvnú pokutu so žalobcom ako spotrebiteľom osobitne nevyjednával, pretože zmluvná pokuta je
dojednaná za rovnakých podmienok vo všetkých zmluvách. Zmluvná pokuta, ktorá nebola individuálne
dojednaná, lebo sa jedná o štandardnú typovú zmluvu, a ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v rozpore s ochranou práv spotrebiteľa,

ako aj v rozpore s Chartou základných práv Európskej únie (článok 98), podľa ktorého je v záujme
naplnenia jedného zo základných práv Európskej únie politiky štátov zabezpečiť vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa, a preto je potrebné využiť všetky efektívne prostriedky ochrany spotrebiteľa, aby sa
zvyšovala dôvera spotrebiteľov v trh, aby neprimerané postupy spotrebiteľov na trhu nezaťažovali.
Žalovaný ako osoba podnikajúca na trhu s úvermi má odbornú prevahu nad spotrebiteľmi, ktorým svoje
služby poskytuje, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k spotrebiteľom sa bude správať

s náležitou odbornou starostlivosťou. 48. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že uvedená zmluvná podmienka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatnou, keď
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
keď veriteľ si podľa nej môže duplicitne, popri zákonnom úroku z omeškania, ktorý predpokladajú priamo
právne predpisy ako sankciu pre dlžníka pre prípad omeškania, uplatňovať sumu 25,- eur pri každom

jednotlivom omeškaní žalobcu s úhradou splátky. Odvolací súd to považuje za neprimeranú sankciu,
aj s poukazom na skutočnosť, že uvedenú sumu by si veriteľ mohol uplatňovať bez ohľadu na dĺžku
omeškania,atedaajpriomeškanívtrvanínapr.jednéhodňabyokremomeškanejsplátkyžalobcamusel
uhradiť sumu 25,- eur naviac ako zmluvnú pokutu. Pri oneskorenej úhrade peňažného plnenia nemôže
ostať bez povšimnutia výška pohľadávky vzniknutej porušením záväzku. Paušálne dojednanie zmluvnej

pokuty, ktoré vôbec nezohľadňuje výšku pohľadávky vzniknutej porušením záväzku, predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd nespochybňuje právo veriteľa zabezpečiť splnenie
povinnosti dlžníka aj prostredníctvom zmluvnej pokuty, avšak nie vo fakticky neobmedzenom rozsahu
(za každé jedno omeškanie), bez presne stanovených pravidiel jej stropu (do výšky určenej podľa
právnych predpisov je pre spotrebiteľa neurčité dojednanie). 49. Odvolací súd poukazuje na to, že

dojednanie zmluvnej pokuty vôbec nezohľadňuje intenzitu a význam toho ktorého porušenia povinnosti,
ani výšku dlhu spotrebiteľa vzniknutého porušením záväzku. Znenie zmluvnej podmienky umožňuje
veriteľovi požadovať od dlžníka v podobe sankcií za omeškanie (t. j okrem zmluvnej pokuty aj
úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Toto dojednanie predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko výrazne znevýhodňuje spotrebiteľa a dodávateľovi umožňuje

pri akomkoľvek i menej významnom porušení povinnosti uplatniť si voči spotrebiteľovi zmluvnú pokutu,
popri úrokoch z omeškania. Takáto paušálna zmluvná pokuta je neprijateľnou aj bez ohľadu na to,
že jej maximálna výška je limitovaná v zmysle príslušných právnych predpisov (§ 3a Nar. vlády SR
87/1995 Z. z.). 50. Po zohľadnení uvedeného odvolací súd dospel k záveru zhodnému so súdom prvej
inštancie, že dojednaná zmluvná pokuta ako sankcia za porušenie zmluvných povinností spotrebiteľom

je neprimerane vysoká, v dôsledku čoho je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4
písm. k) Občianskeho zákonníka. Rovnaká zmluvná podmienka bola pritom vyhlásená za neprijateľnú
už rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11Csp/9/2022-129 zo dňa 6.5.2022 v spojení s opravným
uznesením č. k. 11Csp/9/2022-161 zo dňa 15.6.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove,
sp. zn. 9CoCsp/50/2022 zo dňa 23.2.2022 (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp

16/2023 z 18.7.2023).

72. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 Csp, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

73. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa v 2. rade bola v konaní procesne úspešná, preto jej súd priznal nárokna náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením vyšším súdnym úradníkom.

74. Žalobkyňa v 1. rade bola úspešná čo do určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a naopak
zavinila zastavenie konania čo do výroku o vydanie bezdôvodného obohatenia, preto súd vyslovil, že
sa jej náhrada trov konania nepriznáva, keďže jej úspech bol len čiastočný a vzhľadom na uvedené
tiež nie je dôvod priznať náhradu trov konania žalovanému voči nej (jeho čiastočný neúspech vo výroky
o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom

sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku.