Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/70/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119348320
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6119348320.3

Uznesenie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr.AlenyZáhumenskejaMgr.MartinyTrnavskejvsporežalobkyne:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.
XXX/X, C., v konaní právne zastúpenej KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o. so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29,
Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovaným: 1/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, G., 2/ H. E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, G., zastúpenej CHARGE DAVOUÉ UJ s.r.o., AK so sídlom Vlárska

458, Trenčín, IČO: 47 253 894, konajúcej prostredníctvom I. I. J., v konaní o zaplatenie 9.424,09 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. júna
2021, č.k. 28C/55/2019-268, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti (výrok I.) a v súvisiacej časti o trovách
konania (výrok III.) z r u š u j e a v tomto rozsahu vec v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku
žalobkyne rozsudkom zo dňa 16. júna 2021, č.k. 28C/55/2019-268 tak, že žalovaných (pôvodne A. E.,
ktorý v priebehu konania zomrel a jeho manželku H. E.) spoločne a nerozdielne zaviazal k zaplateniu
sumy 5.294,09 eur s príslušnými v rozhodnutí špecifikovanými úrokmi z omeškania (výrok I.) žalobkyni,
vozvyškužalobuzamietol(výrokII.)aotrováchkonaniamedzistranamisporurozhodoltak,žežalobkyni

priznal nárok na ich náhradu voči žalovaným v rozsahu jej čistého úspechu vo veci 7,96 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa A. B. sa v tvrdenom postavení veriteľky
podanou žalobou domáhala nároku na zaplatenie sumy 9.424,09 eur s príslušenstvom zo strany
pôvodne žalovaných 1/, 2/ ako ňou označených dlžníkov dôvodiac, že jej nárok má pôvod v dohode
o uznaní dlhu II. žalovanými z poskytnutej im pôžičky, súčasťou ktorej bola aj dohoda o splátkovom

kalendári uznaného dlhu pôvodne žalovanými ako manželmi, zároveň tvrdiac, že títo (rozumej pôvodní
dlžníci) splátkový kalendár nedodržiavali, čím sa stal dlh v celom rozsahu splatným. Pôvodní žalovaní
žiadali žalobu zamietnuť, nespochybňovali poskytnutie im určitého peňažného obnosu žalobkyňou,
spochybňovali však právny dôvod jeho poskytnutia, tiež platnosť dohody o uznaní dlhu II. a splátkového
kalendára, ako aj dohodu o úrokoch z pôžičky, vzniesli zároveň námietku premlčania uplatneného
nároku.

3. Súd prvej inštancie vyhodnotiac výsledky ním vykonaného dokazovania dospel k záveru o čiastočnej
dôvodnosti podanej žaloby. Primárne sa zaoberal medzi stranami spornou otázkou existencie právneho
titulu uplatneného nároku a nadväznosti na to tiež spornosťou výšky poskytnutých peňažných
prostriedkov žalovaným. Žalobkyňa predložila súdu ako právny titul, na základe ktorého si uplatňuje
žalovaný nárok, dohodu o splátkovom kalendári a uznaní dlhu II. datovanú dňom 01.10.2014 vo vzťahu

ku ktorej si žalovaní 1/, 2/ vo vlastných vyjadreniach v priebehu konania protirečili, keď priebežne na
jednej strane tvrdili, že žiadnu dohodu nepodpísali (č.l. 37 a 59 spisu) a potom na strane druhej tvrdili, žeju podpísali niekedy v roku 2014 (žalovaná 2/, keď išla z práce a žalovaný 1/ doma v obývačke), avšak
žalobkyňa im ju dala podpísať narýchlo s odôvodnením, že sa ponáhľa. Žalovaná 2/ v rámci výsluchu
na pojednávaní tvrdila, že si dohodu prečítala až večer po práci a keď sa stretla následne so žalobkyňou

pýtala sa na úroky a tiež na dôvod, prečo sú sumy rozpísané do dvoch dohôd, na čo jej žalobkyňa
mala povedať, že to tak musí byť a že sa to potom opraví, na čo to už žalovaná 2/ neriešila. Výsluchom
žalobkyne bolo ďalej preukázané, že miesto podpisu dohody v „Trenčíne“ a dátum „1.10.2014“ ona
dopísala do predmetnej dohody o splátkovom kalendári s uznaním dlhu II., nevedela však uviesť, prečo
uviedla práve takýto dátum. Tvrdenie žalovaných 1/, 2/ o sfalšovaní uvedenej listiny preto neobstojí,

nakoľko sami uviedli, že dohodu iba podpísali, dátum neuvádzali, tento doplnila žalobkyňa, naviac
na svoje tvrdenia o sfalšovaní tejto listiny žiadne dôkazy nenavrhli vykonať ani nepredložili. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie posúdil, že toto antedatovanie dotknutej dohody nespôsobuje síce jej
neplatnosť, avšak v tomto prípade má za následok, že predmetnej dohode nemožno priznať účinky
uznania dlhu pôvodne žalovanými 1/, 2/, keďže vychádzajúc z jej obsahu došlo k požičaniu peňažných
prostriedkov v priebehu mesiaca október 2014 a v mesiaci december 2014, teda pôvodní žalovaní 1/,

2/ nemohli uznať svoj záväzok voči žalobkyni skôr, ako vznikol. Na základe uvedených skutočností súd
prvej inštancie posúdil predmetnú listinu nie ako dohodu o splátkovom kalendári s uznaním dlhu II. zo
dňa 01.10.2014, ale podľa obsahu ako platnú zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), keďže táto obsahuje podstatné náležitosti takejto zmluvy, a to záväzok žalobkyne
ako veriteľa prenechať predmet pôžičky, ktorými sú peňažné prostriedky pôvodne žalovaným 1/, 2/

ako dlžníkom, zároveň záväzok žalovaných 1/, 2/ ako dlžníkov vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky
podľa dohodnutého splátkového kalendára vrátane úroku žalobkyni. Tvrdenie žalovaných, že žalobkyňa
nemala dostatok peňažných prostriedkov na poskytnutie pôžičiek vo výške uvedenej v dohode o
splátkovom kalendári s uznaním dlhu I. a dohode o splátkovom kalendári s uznaním dlhu II. žalobkyňa
vyvrátila preukázaním skutočnosti, že dňa 17.05.2013 uzavrela ako dlžník s veriteľom K. L. L., M. zmluvu

o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru, druh úveru - medziúver v sume 55.000,- eur, ktoré
peňažné prostriedky ako uviedla vo výpovedi použila na kúpu nehnuteľnosti, jej renováciu a následne
mala peňažné prostriedky z predaja nehnuteľnosti, ktoré peňažné prostriedky požičala žalovaným 1/,
2/. Vyhodnotiac zistené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami sporu
bola uzavretá zmluva o pôžičke podľa § 657 OZ, ktorá je existujúcim právnym titulom uplatneného

nároku. Žalovaní 1/, 2/ v konaní tiež rozporovali výšku poskytnutých im peňažných prostriedkov na
základe predmetnej zmluvy o pôžičke. Potvrdili, že na základe listiny - dohody o splátkovom kalendári
s uznaním dlhu I., im žalobkyňa požičala sumu 10.718,75 eur, ktorú použili na splácanie dlhov podľa
rozpisu predloženého žalovanou 2/, ktorý sa ako listinný dôkaz nachádza v prílohovej obálke k spisu
na č.l. 215, ktorých splácanie preukázali listinnými dôkazmi - potvrdeniami o transakcii cez banku E.

H. M. (č.l. 246 až 249 p.v. spisu). Touto skutočnosťou sa však súd nezaoberal, nakoľko predmetom
konania je nárok uplatnený z dohody o splátkovom kalendári s uznaním dlhu II. v súvislosti s ktorou
žalovaní 1/, 2/ potvrdili, že im žalobkyňa požičala sumu 6.424,09 eur, ktorú použili na splácanie dlhov
voči jednotlivým veriteľom tiež v rámci exekučných konaní. Použitie týchto prostriedkov žalovaní 1/, 2/
preukázali rozpisom predloženým žalovanou 2/, ktorý sa ako listinný dôkaz nachádza v prílohovej obálke

k spisu na č.l. 215 a listinnými dôkazmi - dokladmi popísanými v odseku 19/ odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie (nachádzajúcimi sa na č.l. 242 až 245 spisu). Súd prvej inštancie poukázal na
to, že aj vo vzťahu k požičaným prostriedkom z tejto dohody, sa tvrdenia žalovaných 1/, 2/ v priebehu
konania rozchádzali, keď títo najprv tvrdili, že suma 6.424,09 eur predstavuje sumu, ktorú uhradila
žalobkyňa za žalovaných 1/, 2/ v rámci exekučných konaní ich veriteľom a následne tvrdili, že uznávajú

iba sumu 3.493,18 eur. Žalovaní 1/, 2/ rozporovali, že by im žalobkyňa požičala sumu 3.000,- eur
v hotovosti, avšak už z rozpisu vyššie označeného a dôkazov vyplýva, že na splácanie použili od
žalobkyne sumu 6.941,11 eur (podľa rozpisu 6.936,11 eur, podľa dokladov 3.493,18 eur - chýba doklad
na sumu 3.447,93 eur, ktorá je v rozpise uvedená ako J u (LUK), s ktorou sumou by to bolo 6.941,11 eur
- rozdiel z dôvodu nesprávneho uvedenia sumy 712,02 eur v rozpise, namiesto správnej sumy 717,02

eur). Žalovaní 1/, 2/ tvrdili, že žalobkyňa odovzdala hotovosť vo výške 3.000,- eur synovi žalovaných
1/, 2/ (D. E.) a tento im ich neodovzdal. Žalobkyňa potvrdila, že hotovosť odovzdala synovi žalovaných
1/, 2/ za účelom, aby ich odovzdal žalovaným 1/, 2/, ale nemá vedomosť, či k reálnemu odovzdaniu
došlo. Žalovaní 1/, 2/ na preukázanie tejto skutočnosti v písomnom vyjadrení navrhli vypočutie ich syna
D. ako svedka, avšak na pojednávaní dňa 04.06.2021 uviedli, že na jeho vypočutí už netrvajú z dôvodu

možnej pochybnosti súdu o jeho dôveryhodnosti a nenavrhli ani vykonanie ďalších dôkazov. Vzhľadom
na skutočnosť, že žalovaní 1/, 2/ vlastnoručne podpísali dohodu splátkovom kalendári s uznaním dlhu II.,
ktorú súd posúdil ako zmluvu o pôžičke a mali v prípade, že by v tejto zmluve bola uvedená nepravda o
výške požičaných peňažných prostriedkov dostatok časového priestoru na odstúpenie od zmluvy podľaustanovení Občianskeho zákonníka, čo však neurobili, súd prvej inštancie dospel k záveru, že bolo
preukázané, že žalobkyňa požičala žalovaným 1/, 2/ v zmysle tejto zmluvy o pôžičke (II.) aj sumu 3.000,-
eur, t.j. spolu sumu 9.424,09 eur. Podporným dôkazom odôvodňujúcim takýto záver je podľa názoru

súdu prvej inštancie aj vyjadrenie bývalej právnej zástupkyne žalovaných 1/, 2/, ktorej udelili plnú moc
(ktorú vlastnoručne podpísali, ktorú skutočnosť žalovaní 1/, 2/ aj potvrdili), ktorá v písomnom vyjadrení
zo dňa 24.05.2018 (č.l. 200 spisu) uviedla, že žalovaní 1/, 2/ potvrdzujú, že je pravdou, že im žalobkyňa
poskytla finančné prostriedky vo výške spolu 20.142,84 eur, t.j. 10.718,75 eur, 3.000,- eur a 6.424,09
eur, pričom tieto splácali od mesiaca marec 2015 a do 24.05.2018 uhradili sumu 14.830,- eur v rámci

ktorého vyjadrenia nesúhlasili iba s úročením poskytnutej pôžičky. Námietke premlčania vznesenej
žalovanýmisúdprvejinštancieúčinkynepriznalsodôvodnením,žepripremlčaníbolopotrebnéaplikovať
ust. § 103 OZ, podľa ktorého pre každú z dohodnutých splátok plynie trojročná premlčacia doba
samostatne a ak prvá splátka dlhu bola splatná do konca septembra 2017, t.j. 30.09.2017, od tohto
dňa začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 30.09.2019. Žaloba bola podaná
na súd už dňa 08.08.2019, teda bola podaná pred uplynutím premlčacej doby. Po vyriešení otázky

vymáhateľnosti nároku, súd prvej inštancie pristúpil k posúdeniu výšky uplatneného nároku. Žalobkyňa
žalobou uplatnila nárok na zaplatenie sumy 9.424,09 eur s tvrdením, že žalovaní 1/, 2/ na istinu
pohľadávky nevykonali žiadne úhrady. Žalovaní 1/, 2/ súdu preukázali úhrady vykonané od 18.03.2015
do 20.12.2018 príjmovými pokladničnými dokladmi a platobnými príkazmi (č.l. 39 - 58 spisu), vo vzťahu
ku ktorým úhradám žalobkyňa uviedla, že ich započítala na istinu a úroky vyplývajúce z dohody o

splátkovomkalendári suznanímdlhuI.,nakoľkožalovaní1/,2/priplatbáchneuviedli,akúsplátkumienia
danou platbou splatiť. Keďže predmetom tohto konania je iba pôžička vo výške 3.000,- eur a 6.424,09
eur, súd prvej inštancie vychádzal z dohody o splátkovom kalendári obsiahnutom v zmluve o pôžičke
sumy 9.424,09 eur a vzhľadom na skutočnosť, že pri platbách nebolo žalovanými 1/, 2/ určené, ktorý
dlh, resp. splátku predmetnou platbou platia, súd ich započítal podľa dátumu úhrady postupne na istinu

jednotlivých pôžičiek. Súd pri príjmových pokladničných dokladoch nebral do úvahy označenie splátky,
ktorá je uvedená na danom príjmovom pokladničnom doklade, nakoľko podľa tvrdenia žalovaných 1/,
2/ tieto dopĺňala žalobkyňa podľa vlastného uváženia. Taktiež súd nebral do úvahy údaje poznačené
tlačeným písmom k platbám na predložených platobných príkazoch (č.l. 52 - 58 spisu), ktoré ako bolo v
konaní preukázané, poznačila žalovaná 2/, nakoľko tento účel platby nebol daný na vedomie žalobkyni

a ak by sa zobral do úvahy napr. údaj „jún 2018“ z prvého platobného príkazu (č.l. 52 spisu), touto
splátkou by sa splatila splátka úroku, ktoré dojednanie však súd posúdil za neplatné. Preto započítal
jednotlivé platby na splátky istiny dátumovo najstaršie (bez úrokov). Pri platobných príkazoch súd
vychádzal z dátumu zadania platobného príkazu, na ktorom bola uvedená splatnosť príkazu, nakoľko
nemal preukázaný skutočný dátum pripísania sumy na účet žalobkyne. Z preukázaných platieb súd

započítal na uplatnený úrok platby, ktoré boli vykonané v čase od splatnosti prvej splátky, a to platbu zo
dňa 17.09.2017 v sume 100,- eur, zo dňa 17.09.2017 v sume 250,- eur, zo dňa 17.10.2017 v sume 300,-
eur, zo dňa 17.10.2017 v sume 100,- eur, zo dňa 16.11.2017 v sume 400,- eur, zo dňa 20.12.2017 v sume
50,- eur, zo dňa 20.12.2017 v sume 300,- eur, zo dňa 19.01.2018 v sume 330,- eur, zo dňa 27.06.2018
v sume 400,- eur, zo dňa 30.07.2018 v sume 400,- eur, zo dňa 27.08.2018 v sume 150,- eur, zo dňa

28.09.2018 v sume 150,- eur, zo dňa 29.10.2018 v sume 400,- eur, zo dňa 26.11.2018 v sume 400,- eur,
zodňa20.12.2018vsume400,-eur,t.j.spoluvsume4.130,-eur.Nazákladeuvedenéhopostupudospel
k záveru, že nárok uplatnený žalobkyňou je dôvodný len čiastočne a to vo výške 5.294,09 eur (9.424,09
eur - uhradených 4.130,- eur, nakoľko u všetkých splátok ku dňu vyhlásenia rozsudku nastala splatnosť)
v ktorej časti žalobe vyhovel a vo zvyšku uplatnenej istiny žalobu ako nedôvodnú zamietol, žalovaných

1/, 2/ zaväzujúc k splneniu ich peňažnej povinnosti spoločne a nerozdielne, keďže ide o solidárnych
dlžníkov, čo v konaní ani nebolo sporné. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že ostatné platby, ktoré
preukázali žalovaní 1/, 2/ sú vo výške 13.200,- eur, týmito však uhradili istinu a časť úrokov z dohody
o splátkovom kalendári s uznaním dlhu I., čím sa však súd nezaoberal, nakoľko plnenie z nej nebolo
predmetom tohto konania. Pokiaľ ide o žalobkyňou uplatnený úrok z pôžičky, tento posúdil ako rozporný

s dobrými mravmi (§ 39 OZ) a zmluvu v časti jeho dojednania v dôsledku toho za neplatnú, z ktorého
dôvodu jej ani tento nárok na jeho zaplatenie nepriznal. Pokiaľ ide o úrok z omeškania z priznanej sumy,
tento posúdil vo svetle ust. § 517 ods. 2 OZ v spojitosti s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
a priznal ho žalobkyni v špecifikácii uvedenej v podrobnostiach v bode 44/ odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia. Súd prvej inštancie vec právne posúdil okrem už uvádzaných ustanovení aj podľa § 657,

§ 565, § 100 ods. 1, § 101, § 103 OZ. Vo vzťahu k trovám konania v odôvodnení svojho rozhodnutia
súd prvej inštancie na jednej strane uvádza, že rozhodol za použitia § 255 CSP a žalobkyni ako strane
sporu, ktorá mala plný úspech vo veci priznal náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovaniepráva, zároveň však následne uvádza, že žalobkyňa bola úspešná len čiastočne, preto jej priznal nárok
na ich náhradu podľa pomeru jej úspechu v rozsahu 7,96 %.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadli žalovaní 1/, 2/ (v tom
čase pôvodne žalovaný A. E. bol ešte žijúci), a to prostredníctvom svojho právneho zástupcu, posúdiac
odvolanie podľa jeho obsahu, smerujúc toto voči vyhovujúcemu výroku I. (zamietajúcim výrokom
II. žalovaní na svojich právach dotknutí neboli) a súvisiacemu výroku o trovách konania, navrhujúc
odvolaciemu súdu ich zrušenie a vrátenie veci v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

anovérozhodnutie.Vodvolanívýslovneuvádzajú,žeuplatňujúdôvodnaodvolanieuvedenývust.§365
ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci). Vychádzajúc z obsahu odvolania konkretizujú námietky o čiastočnej vnútornej rozpornosti (tiež
nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti) odôvodenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vzťahujúcemu
sa k posúdeniu, že antidatovanie (odvolací súd uvádza, že správne je „antedatovanie“) dohody II.
nespôsobuje jej neplatnosť, ale len má len tie dôsledky, že túto nemožno považovať za uznanie dlhu

žalovanými 1/, 2/ (keďže podľa nej došlo k požičaniu peňažných prostriedkov až v mesiaci október 2014
a v mesiaci november 2014, teda nemohli žalovaní uznať svoj zväzok ešte predtým ako vznikol), na
strane druhej však túto dohodu hodnotí ako platnú zmluvu o pôžičke. V ďalšom tiež namietajú súdom
prvej inštancie uvádzané zistenie, že mali potvrdiť požičanie im sumy vo výške 6.424,09 eur, čo však
nekorešponduje s dôkazmi, ktoré predložila žalovaná 2/, keď sa jej súd ani nepýtal, čo všetko je na

nich uvedené. Nesprávne podľa ich názoru bola do prehľadu platieb na ich dlhy žalobkyňou zahrnutá
suma úhrady exekúcie, ktorú však vykonal ich syn D. E., preto je vo vzťahu k nej v zátvorke uvedené
„LUK“. Podľa ich názoru žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že im poskytla sumu 3.000,-
eur, nevedela uviesť, či túto sumu jej odovzdal syn žalovaných D. E., pričom súd napriek tomu jeho
výsluch nevykonal s odôvodnením, že by išlo o účelovú výpoveď vzhľadom na jeho aktuálne zlé vzťahy

so žalobkyňou (v minulosti boli partnermi). Nesprávne podľa ich názoru ako podporný dôkaz o výšky
požičanej im sumy, bolo súdom vzaté do úvahy vyjadrenie ich bývalej právnej zástupkyne zo dňa
24.05.2018 (č.l. 200 spisu), v ktorom táto uviedla, že žalovaní potvrdzujú, že je pravdou, že im žalobkyňa
poskytla finančné prostriedky spolu vo výške 20.142,84 eur (t.j. 10.718,75 eur, 3.000,- eur a 6.424,09
eur, pričom tieto splácali od mesiaca marec 2015 a do 24.05.2018 uhradili sumu 14.830,- eur), v ktorom

vyjadrení mali nesúhlasiť iba s úročením poskytnutej pôžičky. Z výpovede žalovanej 2/ totiž vyplynulo, že
k dôvodu prečo pôvodná advokátka žalovaných (JUDr. Zuzana Pagáčová Hrbáčiková) toto vo vyjadrení
v ich mene uviedla sa nevie vyjadriť, u advokátky bol iba ich syn, zrejme táto vychádzala z obsahu
dohôd. Súd mal posudzovať dohodu o splátkovom kalendári s uznaním dlhu II. aj vo vzťahu k tomu, že
došlo k uzatvoreniu dvoch dohôd v jeden deň, žalovaní si od žalobkyne požičali jednu sumu na úhradu

ich exekúcií, ktorú postupne splácali, čo podľa nich preukazujú aj listinné dôkazy predložené žalobkyňou
a žalovanou 2/, spolu požičaná suma na úhradu exekúcií bola 14.211,93 eur a podľa predložených úhrad
žalobkyni zaplatili sumu 7.130,- eur. Podľa ich názoru je to dôvod na zamietnutie žaloby v celom rozsahu.
Posúdiac obsah odvolacích námietok tieto podľa názoru odvolacieho súdu možno subsumovať nielen
podľa žalovanými priamo identifikovaného dôvodu na odvolanie uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm.

h/ CSP (nesprávne právne závery na ktorých je založené rozhodnutie), ale tiež v ust. § 365 ods. 1
písm. b/, resp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej vady - vo vzťahu k tvrdeniu
o čiastočnej nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia), ďalej v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP
(nevykonanie nimi navrhovaného výsluchu ich syna D. E.), aj v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (nesprávne
vyhodnotenie dôkazov) a v konečnom dôsledku v ust. § 365 ods. 1 písm. g/CSP (dotváranie skutkového

stavu novotami, keďže produkujú nové skutkové tvrdenia nepoužité pred súdom prvej inštancie).

5. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne navrhuje, aby odvolací súd odvolanie žalovaných odmietol, alternatívne aby rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobkyni aj náhradu trov odvolacieho konania a to v rozsahu

100 %. Primárne poukazuje na nedostatky odvolania spočívajúce v tom, že žalovaní nesprávne právne
kvalifikujú nimi uplatnený dôvod na odvolanie (z obsahu odvolania vyplýva podľa nej že ide o dôvody
uvedené v odlišných zákonných ustanoveniach). Z hľadiska vecného v ďalšom za zmätočnú považuje
námietku žalovaných vzťahujúcu sa k zmluve o pôžičke (listina označená ako dohoda o uznaní dlhu
a splátkovom kalendári II.), pokiaľ ide o jej hodnotenie súdom, keďže tu nejde o hodnotenie skutkového

stavu, ale jej právne posúdenie súdom prvej inštancie, keď súd prvej inštancie v časti odôvodnenia k nej
sa vzťahujúcej poukazuje len na to, že táto listina – dohoda o splátkovom kalendári s uznaním dlhu
II. (tie pod označením I.) nemohla byť posudzovaná ako uznanie záväzku, keďže v čase datovania a
podpisu týchto listín, ešte neboli finančné prostriedky žalobkyňou žalovaným reálne poskytnuté (resp.nebolo preukázané, že boli v tom čase poskytnuté), čo však neznamená, že by v zmysle nich nemohlo
dôjsť k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, ktorá sa stala účinnou okamihom reálneho odovzdania
peňazí, čo vyhodnotil týmto spôsobom aj súd prvej inštancie, z ktorého dôvodu odvolacia argumentácia

žalovaných v tomto smere je právne bezvýznamná. Rovnako nedôvodné sú ich tvrdenia o tom, že
určitá čiastka zahrnutá do platieb dlhov žalobkyňou tu bola nesprávne vyhodnotená (čiastka týkajúca
sa úhrady exekúcie, ktorú mal vykonať ich syn D. E.), keďže samotní žalovaní v priebehu konania
potvrdili prijatie dotknutej sumy od žalobkyne. Súd správne v odôvodnení aj v tomto smere poukázal
na to, že žalovaní produkovali protichodné tvrdenia, ktoré popri sebe nemohli obstáť a dôvodne a preto

správne v tomto smere (pokiaľ ide o spornosť celkovej požičanej sumy) ako podporný dôkaz vyhodnotil
aj vyjadrenie predchádzajúcej právnej zástupkyne žalovaných, v ktorom jednoznačne táto v mene
žalovaných potvrdila výšku poskytnutých im finančných prostriedkov spolu 20.142,84 eur (t.j. 10.718,75
eur, 3.000,- eur a 6.424,09 eur), ktoré ako sa vo vyjadrení uvádza splácali od mesiaca marec 2015
do 24.05.2018, uhradiac spolu 14.830,- eur. Správne tiež súd poukázal na to, že predmetné dohody
sú datované v roku 2014 a žalovaní mali teda dostatok časového priestoru (ak by chceli rozporovať

pravdivosť jednotlivých súm), od týchto dohôd odstúpiť, čo však neurobili. Samotní žalovaní pred
súdom vo výpovediach potvrdili, že s obsahom dohôd sa oboznámili, napriek tomu od nich neodstúpili,
ani neurobili iný právny úkon, ktorým by akýmkoľvek spôsobom obsah dohôd a výšku poskytnutých
peňažných prostriedkov spochybnili, neurobili tak dokonca ani na výzvu žalobkyne na zaplatenie dlžnej
sumy, práve naopak, cestou svojej právnej zástupkyne výšku dlžnej sumy potvrdili. Tvrdenie žalovaných

o tom, že sumu 3.447,93 eur uhradil v rámci exekúcie za žalovaných ich syn je prekvapivé, ide o
„novotu“ v odvolacom konaní, keďže takáto námietka nebola v priebehu celého konania žalovanými
prezentovaná. Toto ich tvrdenie je nepravdivé a tiež je rozporné s ostatnými vyjadreniami žalovaných.
Rovnako neobstojí ich námietka, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu
o požičaní im sumy 3.000,- eur. Súd sa s touto otázkou dostatočne vysporiadal v bode 40/ odôvodnenia,

keď podrobne popísal skutočnosti a dôkazy, ktorými sa pri vyhodnocovaní poskytnutia sumy 3.000, eur
zaoberal. Závery súdu v tomto smere sú logické, konzistentné, presvedčivé a korešpondujú s ostatnými
dôkazmi v ich vzájomných súvislostiach. Obrana žalovaných v tom zmysle, že nemajú vedomosť o tom,
prečo ich pôvodná právna zástupkyňa vo svojom vyjadrení v ich mene priznala poskytnutie žalovaných
súm nemôže obstáť, keďže táto by to nemohla urobiť, pokiaľ by na takýto právny úkon nemala od nich

ako klientov mandát. Pokiaľ by aj bola pravda, že toto s bývalou právnou zástupkyňou výlučne riešil ich
syn, bolo to vecou žalovaných a ich nedbalého postupu pri ochrane svojich práv, čo však nemôže ísť
na ťarchu žalobkyne. Neobstojí ani námietka žalovaných, že obe dohody sa mali posudzovať ako jeden
právny úkon z dôvodu, že žalobkyňa požičala žalovaným jednu sumu na úhradu ich exekučných konaní.
Z obsahu dohôd je totiž zrejmé, že sa jednalo o viacero čiastkových súm, nie o jednu sumu ako uvádzajú

žalovaní, avšak ak by aj tieto dohody boli posudzované ako jeden právny úkon, táto skutočnosť by
nemala žiaden vplyv na výsledok tohto konania. Považuje za nelogické, aby veriteľ s dlžníkom uzatvoril
len jednu zmluvu o pôžičke v prípade, ak chce rôzne sumy poskytnúť za rôznych podmienok (výška
úrokov, splatnosť, prípadne iné osobitné podmienky), ako tomu bolo aj v tomto prípade.

6. Žalovaní 1/, 2/ vo svojej replike na písomné vyjadrenie žalobkyne k podanému odvolaniu
prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že s jeho obsahom nesúhlasia. V princípe replikujú
dôvody uvádzané nimi už v písomne podanom odvolaní. Naďalej rozporujú požičanie im sumy 3.000,-
eur.

7. Žalobkyňa vo svojej duplike na repliku žalovaných prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
poukazuje na to, že prijatie sumy vo výške 3.000,- eur v konaní potvrdili samotní žalovaní, táto
skutočnosť vyplýva aj z vyjadrenia ich predchádzajúcej právnej zástupkyne, ako aj všetkých ostatných
skutkových okolností, ktoré v priebehu konania boli zistené a boli predmetom posudzovania súdom prvej
inštancie, s ktorými sa tento riadne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vyjadrenie žalovaných

neobsahuje žiadne tvrdenia, ktoré by doposiaľ neboli produkované.

8. Žalovaní 1/, 2/ v následnom vyjadrení sa na dupliku žalobkyne prostredníctvom svojho právneho
zástupcu sa obmedzujú len na vyjadrenie nesúhlasu s obsahom dupliky žalobkyne s tým, že trvajú na
podanom odvolaní.

9. V priebehu odvolacieho konania, t.j. po tom, ako súd prvej inštancie vo veci rozhodol a rozhodnutie
odvolaním napadli pôvodne žalovaní 1/, 2/, a zároveň predtým, ako odvolací súd o podanom odvolaní
rozhodol, bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 25.05.2022 (č.l. 314) oznámenie právneho zástupcupôvodne žalovaných 1/, 2/ o skutočnosti spočívajúcej v tom, že žalovaný 1/ A. E. zomrel, na preukázanie
ktorej skutočnosti právny zástupca súdu zaslal tiež kópiu úmrtného listu pôvodne žalovaného 1/, ktoré
jeho podanie spolu s listinou bolo súdom prvej inštancie následne doposlané odvolaciemu súdu.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1, 2 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a
contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu jeho vyhovujúcej časti (výrok I.)
a súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušiť

a v týchto častiach vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
Rozhodnutie v zostávajúcom - zamietajúcom výroku II. nepreskúmaval, keďže tento suspenzívnym
účinkom odvolania dotknutý nebol.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že v hore uvedenej veci sa žalobkyňa A. B. v tvrdenom postavení veriteľky
podanou žalobou domáhala nároku na zaplatenie sumy 9.424,09 eur s príslušenstvom zo strany t.č.

už nebohého A. E. (v čase začatia konania v procesnom postavení žalovaného 1/) a jeho manželky
žalovanej 2/ ako ňou označených spoludlžníkov dôvodiac, že jej nárok má pôvod v písomne uzatvorenej
dohode so žalovanými o splácaní dlhu a uznaní dlhu II. zo zrealizovanej zmluvy o pôžičke zároveň
tvrdiac, že títo (rozumej pôvodní dlžníci) splátkový kalendár nedodržiavajú.

12. Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobkyne rozsudkom zo dňa 16. júna 2021, č.k.
28C/55/2019-268 tak, že pôvodných žalovaných spoločne a nerozdielne zaviazal k zaplateniu sumy
5.294,09eurspríslušnými,vrozhodnutíšpecifikovanýmiúrokmizomeškania(výrokI.),vozvyškužalobu
zamietol (výrok II.) a o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok
na ich náhradu voči žalovaným v rozsahu jej čistého úspechu vo veci 7,96%.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadli prostredníctvom
svojho právneho zástupcu pôvodne žalovaní 1/ a 2/ (odvolanie posúdiac ho podľa obsahu smeruje voči
vyhovujúcemu výroku I. a súvisiacemu výroku o trovách konania III.). V odvolaní výslovne uvádzajú, že
namietajú správnosť právnych záverov na ktorých je založené rozhodnutie (posúdiac obsah odvolania

v jeho vyhovujúcej časti, keďže zamietajúcou časťou rozhodnutia žalovaní na svojich právach dotknutí
neboli) ako dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, obsah odvolania však indikuje
tiež k uplatneniu dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ resp. d/ CSP, e/, f/, g/ CSP
(porušenie práva na spravodlivý proces resp. existencia inej vady, nevykonanie navrhovaného dôkazu,
nesprávne skutkové závery a tiež dotváranie skutkového stavu novotami).

14. Žalobkyňa odvolanie voči zamietajúcemu výroku II. nepodala čo znamená, že tento suspenzívnym
účinkom odvolania dotknutý nebol. Predmetom odvolacieho konania tak zostalo len preskúmanie vecnej
správnosti rozhodnutia v jeho vyhovujúcej časti, t.j. o zaplatenie sumy 5.294,09 eur s príslušenstvom.

15. Vo vyjadrení žalobkyne v podanom odvolaní je obsiahnutá jej požiadavka na odmietnutie podaného
odvolania žalovaných, ktorú sa javí odvodzuje od jej názoru, že odvolatelia nesprávne právne kvalifikujú
nimi prostredníctvom skutkových tvrdení produkované odvolacie námietky. Odvolací súd vo vzťahu
k tejto požiadavke uvádza, že k takémuto postupu (rozumej podľa § 386 CSP, ktorý upravuje podmienky
za ktorých je možné odvolanie odmietnuť), zákonné predpoklady naplnené nie sú. Vychádzajúc z jeho

znenia vo všetkých jeho častiach, súd je oprávnený odmietnuť odvolanie ak nemá náležitosti podľa §
363 CSP a ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať, pričom podľa § 363 CSP
v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh), ktoré náležitosti odvolanie žalovaných naplňuje. Nedostatok

právnej kvalifikácie odvolacích dôvodov, či ich nesprávnosť nie je podmienkou akceptácie odvolania
z hľadiska jeho zákonom predpísaných náležitostí, čo má pôvod v zásade „iurit novia curia“ (súd pozná
právo) a v praxi znamená, že strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok (tiež v podobe odvolacích
námietok) právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu.

16. Následne odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti a tiež s poukazom
na skutočnosť v priebehu odvolacieho konania oznámenú právnym zástupcom pôvodných žalovaných
(úmrtie žalovaného 1/) predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom (tak prvej inštancie ako aj
odvolacím) nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.17. Procesné podmienky (podmienky konania) predstavujú základné procesné predpoklady na to, aby
súdmoholautoritatívnevovecirozhodnúť. Ichexistenciaasplneniejepredpokladomposkytnutiasúdnej

ochranyohrozeným,alebopoškodenýmsubjektívnymprávamvrozsahučl.1ZákladnýchprincípovCSP,
čo je cieľom civilného konania. Procesný kódex ich definuje ako podmienky, za ktorých môže súd konať
a rozhodnúť. Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého
konania (§ 161 CSP). Vadou predpokladanou v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP trpí konanie v prípade,
ak súd vec prejednal a rozhodol, napriek existujúcim nedostatkom týkajúcim sa procesných podmienok.

18. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, po predložení spisu odvolaciemu
súdu,právnyzástupcapôvodnýchžalovanýchpísomneoznámilsúduúmrtiežalovaného1/A.E.(čl.314),
ku ktorému došlo dňa 19.5.2022 (t.j. v priebehu odvolacieho konania).

19. Následne odvolací súd v súčinnosti so súdom prvej inštancie (jeho prostredníctvom) úradnou cestou

zisťoval, pod akým číslom a kde je vedené dedičské konanie po nebohom žalovanom 1/, či bolo prípadne
už skončené a kto sú dedičia po ňom. Z pripojeného rozhodnutia OS Trenčín o prejednaní dedičstva po
nebohom žalovanom 1/ A. E. bolo zistené, že majetok patriaci do dedičstva (za súčasného vyporiadania
úmrtím zaniknutého BSM) bolo potvrdené dedičovi (synovi poručiteľa) D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
XXX/XX,G.(uzneseniečl.340podsp.zn.11D699/2022-80zodňa19.02.2024právoplatné12.03.2024).

20. Podľa § 161 ods. 1 CSP, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky,
za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

21. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd

konanie zastaví.

22. Podľa § 61 CSP, procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len
ten, komu ju zákon priznáva.

23. Podľa § 62 CSP, ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.

24.Podľa§63ods.1,2,3CSP,akstranazomriepočaskonaniaskôr,akosakonanieprávoplatneskončí,
súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd
pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany,

prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v
konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve. Ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní
pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve.

25. Nemožno pochybovať, že procesná subjektivita predstavuje procesnú podmienku strán sporu,

ktorej neexistencia predstavuje závažnú procesnú vadu. Neexistencia procesnej subjektivity môže
viesť k odstrániteľnej i neodstrániteľnej vade konania. V prípade, ak strana nedisponovala procesnou
subjektivitou od začiatku sporu, ide o neodstrániteľnú vadu konania s obligatórnym následkom
zastavenia konania podľa § 62 CSP. Ak však strana sporu disponovala do určitej fázy konania procesnou
subjektivitou a v priebehu konania ju následne stratila, ide o vadu, ktorú možno za istých okolností

procesným postupom uvedeným v ust. § 63 odstrániť.

26. V prípade, ak dôjde k strate procesnej subjektivity u fyzickej osoby, táto je zároveň spojená so stratou
spôsobilosti na práva a povinnosti, teda právnej subjektivity. Ak táto skutočnosť, teda smrť fyzickej
osoby ako strany sporu nastane v priebehu konania, prichádzajú do úvahy dve procesné eventuality,

a to buď zastavenie konania, alebo pokračovanie v konaní. Zastavenie konania prichádza do úvahy
najmä v prípadoch iných, ako majetkových sporov (ust. § 63 ods. 2 CSP a contrario). Ak predmet
konania tvorí tzv. majetkový spor, o ktorý ide predovšetkým vtedy, keď jeho predmetom je plnenie a spor,
predmetom ktorého je subjektívne právo oceniteľné alebo vyjadriteľné v peniazoch, v takýchto prípadoch
súd obligatórne v konaní pokračuje s definovanými subjektmi, predovšetkým dedičmi fyzickej osoby,

prípadne s tými, na ktorých prešlo právo, alebo povinnosť o ktorú v konaní ide. Zákonodarca ustanovuje
súdu obligatórnu povinnosť v ust. § 63 ods. 2 CSP v konaní pokračovať vtedy, ak je to objektívne možné,
t.j. ak existujú dedičia, prípade iné subjekty podľa § 63 ods. 2 CSP. Pojem „môže“ je potrebné vykladať
ako objektívnu možnosť, či nemožnosť v konaní pokračovať, nie ako voľnú úvahu súdu, či v konanípokračovať bude, alebo nebude. Uznesenie súdu o pokračovaní v konaní nie je uznesením o zmene
subjektov podľa § 80 CSP, ale ide o prípad tzv. univerzálnej sukcesie podľa § 63 ods. 2 CSP. Uznesenie
o pokračovaní v konaní v takomto majetkovom spore podľa § 63 ods. 2 CSP je súd povinný vydať

najneskoršie potom, ako sa skončí konanie o dedičstve, z ktorého postulátu vyplýva povinnosť súdu
stanoviť si okruh sporových strán, s ktorými ďalej bude konať. Toto uznesenie o pokračovaní v konaní
následne súd doručí všetkým subjektom konania, t.j. právnym nástupcom zomrelej fyzickej osoby podľa
výsledku dedičského konania a ostatným existujúcim subjektom sporu.

27. V konkrétnostiach posudzovanej veci ide o prípad, kedy v predchádzajúcej časti identifikovaný
pôvodný žalovaný 1/ zomrel až v priebehu konania (po rozhodnutí súdu prvej inštancie a pred
rozhodnutím odvolacieho súdu), ktorá strata jeho procesnej subjektivity v priebehu konania mala za
následok síce vznik nedostatku v procesných podmienkach, avšak taký, ktorý bolo možné odstrániť
a to postupom podľa § 63 ods. 2 CSP (keďže nepochybne ide v tomto prípade o spor majetkový) a to
pokračovaním v konaní s univerzálnym sukcesorom nebohého pôvodne žalovaného 1/, výlučne ktorý

v zmysle prítomného dedičského rozhodnutia nadobudol celý majetok patriaci do dedičstva.

28. Odvolací súd posúdiac vyššie uvedené rozhodujúce skutočnosti tak dospel k záveru, že v danom
prípade boli naplnené zákonné predpoklady s ohľadom na povahu sporu preto, aby súd v konaní ďalej
pokračoval ako s univerzálnym sukcesorom po nebohom žalovanom 1/ A. E., s jeho synom D. E., ktorý

ako jediný nadobudol podľa dedičského rozhodnutia celý majetok poručiteľa patriaci do dedičstva o čom
rozhodolzapoužitiacit.zák.ustanoveníuznesenímzodňa25.01.2025podč.k.27Co/70/2024-346,ktoré
doručil všetkým zúčastneným, ako aj terajšiemu v záhlaví identifikovanému žalovanému 1/, s ktorým
následne ďalej v konaní pokračuje, čím bola odstránená vada procesných podmienok vzniknutá stratou
procesnej subjektivity pôvodne žalovaného 1/ A. E..

29. Keďže iná vada procesných podmienok zistená nebola, odvolací súd pristúpil k vecnému prieskumu
napadnutého rozhodnutia vo svetle námietok produkovaných odvolateľmi.

30. Ako bolo uvedené už v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, v odvolaní produkované

námietkyodvolateľov(bezohľadunato,akoichonisamiprávnekvalifikovali),bolopotrebnésubsumovať
pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (nesprávne právne závery), tiež
v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ resp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej vady),
§ 365 ods. 1 písm. e/ (nevykonanie navrhovaných dôkazov), § 365 ods. 1 písm. f/ (nesprávne skutkové
závery) a v konečnom dôsledku § 365 ods. 1 písm. g/ CSP (dotváranie skutkového stavu novotami).

31. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov
podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

32. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)

je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

33. Vyhodnotením skutočností vyplývajúcich z dokazovania v stave ku dňu rozhodnutia súdu prvej
inštancievosvetleprávnejúpravyateoretickýchvýchodísknaposudzovanúproblematikudopadajúcich,
vyššie uvedené ťažiskové odvolacie námietky odvolateľov by neboli spôsobilé k odlišnému, na ichprospech vyznievajúcemu rozhodnutiu. Súd prvej inštancie sa totiž dostatočne zaoberal tvrdeniami a
dôkazmi strán v spore v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami
uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na

ktorých založil svoje vyhovujúce rozhodnutie.

34. V konkrétnostiach danej veci sa žalobkyňa v postavení veriteľky žalobou domáhala nároku na
zaplatenie sumy 9.424,09 eur s príslušenstvom zo strany t.č. už nebohého A. E. (v čase začatia konania
v procesnom postavení žalovaného 1/) a jeho manželky žalovanej 2/ ako ňou označených spoludlžníkov

dôvodiac, že jej nárok má pôvod v písomne uzatvorenej dohode so žalovanými o splácaní dlhu a
uznaní dlhu II. zo zrealizovanej zmluvy o pôžičke, zároveň tvrdiac, že títo (rozumej pôvodní dlžníci)
splátkový kalendár nedodržiavajú. Ako dôkaz týchto svojich tvrdení predložila vyššie identifikovanú
listinu datovanú dňom 1.10.2014 a tiež ďalšiu listinu datovanú rovnakým dňom označenú ako uznanie
dlhu a dohoda o splátkovom kalendári I. (z ktorej v tomto konaní však plnenie neuplatňovala).

35. Z listiny identifikovanej žalobkyňou ako dohoda o splátkovom kalendári s uznaním dlhu II. zo dňa
01.10.2014 vyplýva, že v postavení veriteľky tu vystupuje žalobkyňa a na strane dlžníkov pôvodne
žalovaní 1/, 2/. Predmetom dohody v jeho čl. II. je uznanie záväzku. V bode 1 tohto článku sa uvádza,
že veriteľka požičala dlžníkom 1/, 2/ v mesiaci október 2014 spoločne a nerozdielne sumu 3.000,- eur
s tým, že túto sumu im titulom pôžičky odovzdala do rúk v hotovosti, pričom čas vrátenia nebol medzi

zmluvnýmistranamidohodnutý.Pôžičkaboladojednanáústnestým,žezmluvnéstranysaústnedohodli
tiež na tom, že táto sa poskytuje ako úročená pôžička s úrokom vo výške 2.500,- eur, ktorý sú dlžníci
1/, 2/ povinní zaplatiť veriteľke spoločne a nerozdielne. V bode 2 tohto článku je uvedené, že veriteľka
požičala dlžníkom 1/, 2/ v mesiaci december 2014 spoločne a nerozdielne sumu 6.424,09 eur s tým,
že uvedenú sumu im titulom pôžičky odovzdala do rúk v hotovosti, pričom čas vrátenia nebol medzi

zmluvnýmistranamidohodnutý.Pôžičkaboladojednanáústnestým,žezmluvnéstranysaústnedohodli
tiež na tom, že táto sa poskytuje ako úročená pôžička s úrokom vo výške 8.200,- eur, ktorý sú dlžníci 1/,
2/ povinní zaplatiť veriteľke spoločne a nerozdielne. V bode 3 tohto článku dlžníci 1/, 2/ prehlasujú, že
požičané peňažné prostriedky vo výške 9.424,09 eur, ktoré prevzali od veriteľky, doposiaľ ani čiastočne
nevrátili. V bode 4 tohto článku dlžníci 1/, 2/ uznali svojím podpisom svoj záväzok voči veriteľke vo výške

9.424,09 eur. V čl. III. je obsiahnutá dohoda o splátkach sumy 3.000,- eur s úrokom vo výške 2.500,-
eur s tým, že bolo dohodnutých 10 splátok po 550,- eur. V čl. III. je obsiahnutá aj dohoda,
podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že v prípade omeškania dlžníkov 1/, 2/ s úhradou hoci len jednej
splátky sa momentom, keď splátka nebude uhradená ani na následnú výzvu veriteľa, stáva splatným
celý dlh. V čl. IV. je obsiahnutá dohoda o splátkach sumy 6.424,09 eur s úrokom vo výške 8.200,- eur s

tým, že bolo dohodnutých 26 splátok po 550,- eur a 27. splátka v sume 324,09 eur počnúc mesiacom
september 2017. Dohoda bola podpísaná žalobkyňou ako veriteľkou a žalovaným 1/ ako dlžníkom v 1/
rade a žalovanou 2/ ako dlžníkom v 2/ rade. Ako miesto podpisu dohody je uvedené „v Trenčíne“, listina
je datovaná dňa 1.10.2014.

36. Z listiny - dohody o splátkovom kalendári s uznaním dlhu I. zo dňa 01.10.2014 (plnenie z ktorej
nie je predmetom nároku žalobkyne) vyplýva, že na strane veriteľky v nej vystupuje žalobkyňa a na
strane dlžníkov žalovaní 1/, 2/. Predmetom dohody je v čl. I. uznanie záväzku, podľa ktorého žalovaní
1/, 2/ uznali, že v priebehu mesiacov október - november 2014 požičala veriteľka dlžníkom 1/, 2/
spoločne a nerozdielne finančné prostriedky celkom vo výške 10.718,75 eur s tým, že čas vrátenia

medzi zmluvnými stranami nebol dohodnutý. V bode 2 tohto článku dlžníci 1/, 2/ prehlasujú, že požičané
peňažné prostriedky vo výške 10.718,75 eur, ktoré prevzali od veriteľky, doposiaľ ani čiastočne nevrátili.
Vbode3tohtočlánkudlžníci1/,2/uznalisvojimpodpisomsvojzáväzokvočiveriteľkevovýške10.718,75
eur a dohodli sa, že pôvodná bezúročná pôžička sa mení na úročenú pôžičku s tým, že dlžníci 1/, 2/
sú povinní veriteľke okrem istiny uhradiť aj úrok z pôžičky vo výške 6.300,- eur. V čl. II. je obsiahnutá

dohoda o splátkach s tým, že bolo dohodnutých 30 splátok po 550,- eur a 31. splátka v sume 518,75
eur počnúc mesiacom február 2015. Dohoda bola podpísaná žalobkyňou ako veriteľkou a žalovaným 1/
ako dlžníkom v 1/ rade a žalovanou 2/ ako dlžníkom v 2/ rade. Miesto podpisu dohody bolo uvedené „v
Trenčíne“, listina je datovaná dňom 1.10.2014.

37. Z vyjadrenia žalovaných 1/, 2/ realizovaného prostredníctvom ich predchádzajúcej právnej
zástupkyne JUDr. Zuzany Pagáčovej Hrbáčikovej, advokátky zo dňa 24.05.2018 vyplýva, konkrétne
z jeho bodu 4/, že žalovaní 1/, 2/ uvádzajú, že je pravdou, že im žalobkyňa poskytla v minulosti finančné
prostriedky vo výške 10.718,75 eur, vo výške 3.000,- eur a vo výške 6.424,09 eur, t.j. spolu 20.142,84eur, ktoré finančné prostriedky jej žalovaní 1/, 2/ splácali od mesiaca marec 2015 a do 24.05.2018 jej
zaplatili sumu 14.830,- eur, o čom majú aj doklady. Zároveň sa vo vyjadrení uvádza, že z uvedeného
vyplýva, že žalovaným 1/, 2/ zostáva zaplatiť žalobkyni suma vo výške 5.312,84 eur, v ktorej platení budú

riadne pokračovať. V bode 11/ tohto vyjadrenia je uvedené, že žalovaní 1/, 2/ konštatujú a uvádzajú,
že neuznávajú nárok žalobkyne v časti úrokov z poskytnutých pôžičiek. V bode 12/ tohto vyjadrenia je
uvedené, že žalovaní 1/, 2/ dávajú na vedomie, že budú pokračovať v riadnom splácaní poskytnutej
pôžičky žalobkyni a uhradia ešte sumu v celkovej výške 5.312,84 eur. V bode 13/ tohto vyjadrenia je
uvedené, že v ostatnej časti žalovaní 1/, 2/ považujú nárok žalobkyne za nedôvodný a neexistujúci.

Ďalej vo vyjadrení konštatujú, že zmluvné strany boli od počiatku dohodnuté na tom, že predmetné
finančné prostriedky žalobkyňa požičia žalovaným 1/, 2/ bez úroku vzhľadom na ich blízke vzťahy, preto
žalovaní 1/, 2/ mali za to, že im žalobkyňa chce poskytnúť pomoc. Zo spisu vyplýva, že splnomocnenie
na zastupovanie pre advokátku I. E. K. N. bolo udelené žalovanými 1/, 2/ dňa 22.05.2018 a bolo
vlastnoručne podpísané žalovanými 1/, 2/.

38. Súd prvej inštancie vo vzťahu k dohode a uznaniu II. (od ktorých odvodzuje a ktorými preukazuje
opodstatnenosť svojho nároku žalobkyňa) posúdil, že zistenie o antedatovaní dotknutej dohody
nespôsobujesícejejneplatnosť,avšakvtomtoprípademázanásledok,žepredmetnejdohodenemožno
priznať účinky uznania dlhu pôvodne žalovanými 1/, 2/, keďže vychádzajúc z jej obsahu došlo k
požičaniu peňažných prostriedkov v priebehu mesiaca október 2014 a v mesiaci december 2014, teda

pôvodní žalovaní 1/, 2/ nemohli uznať svoj záväzok voči žalobkyni skôr, ako vznikol. Zároveň však túto
vyhodnotil ako platnú zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), keďže
obsahuje podstatné náležitosti takejto zmluvy, a to záväzok žalobkyne ako veriteľa prenechať predmet
pôžičky, ktorými sú peňažné prostriedky pôvodne žalovaným 1/, 2/ ako dlžníkom, zároveň záväzok
žalovaných 1/, 2/ ako dlžníkov vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky podľa dohodnutého splátkového

kalendára vrátane úroku žalobkyni.

39. Odvolatelia namietajú rozpornosť takéhoto posúdenia, jeho nesúlad so zisteným skutkovým stavom
(čo však nijako nekonkretizujú) a zároveň tvrdia nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia k tomuto
posúdeniu sa vzťahujúcemu.

40. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolací súd nepovažuje za opodstatnené. Súd prvej inštancie
totiž správne posúdil, že i keď nemožno obsah listiny obsahujúcej dohodu o splácaní a uznaní
dlhu II považovať za platné, teda kvalifikované uznanie dlhu, teda priznať jej účinky s tým spojené,
nediskvalifikuje ju to vzhľadom na jej obsah, ktorému nasvedčujú aj ďalšie dôkazy v konaní vykonané,

považovať ju za platnú zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, keďže ako správne
súd prvej inštancie posúdil, táto obsahuje všetky podstatné náležitosti takejto zmluvy, menovite
záväzok žalobkyne ako veriteľa prenechať predmet pôžičky pôvodným žalovaným 1/, 2/ ako dlžníkom
a zároveň ich záväzok v postavení dlžníkov tieto poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť žalobkyni podľa
dohodnutého splátkového kalendára. Je potrebné si totiž uvedomiť odlišnosť požiadaviek kladených

zákonom pre tieto dva rozdielne právne úkony, v ktorých spočíva aj dôvod, pre ktorý súd prvej
inštancie (a odvolací súd uvádza, že správne) nemohol spravodlivo priznať listine o dohode a uznaní
II. účinky platného uznania dlhu. Právny úkon dlžníka smerujúci adresne voči veriteľovi v zmysle §
558 Občianskeho zákonníka totiž zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v čase tohto
prejavu, keďže tento právny úkon dlžníka možno urobiť až potom, ako dlh vznikol. V okolnostiach

posudzovanej veci, i keď obsah dotknutej listiny indikuje k záveru o tom, že v čase jej podpísania
pôvodnými žalovanými 1/, 2/ tieto predpoklady naplnené boli (podľa listiny malo dôjsť k požičaniu
peňažných prostriedkov, teda aj ich odovzdaní dlžníkom v mesiaci október 2014 a v mesiaci november
2014),kolidujestýmitoskutočnosťamidatovanietejtolistiny,ktorétýmtoskutočnostiampredchádza(deň
01.10.2014), pričom z dokazovania nebolo možné jednoznačne ani ustáliť, kedy došlo k skutočnému

podpísaniu tejto listiny dlžníkmi. Samotní žalovaní totiž nevedeli jednoznačne uviesť, kedy k tomu prišlo
(uvádzali, že to mohlo byť v priebehu mesiacov október, november, prípadne až v nasledujúcom období)
a tento rozpor nevedela vysvetliť ani samotná žalobkyňa, ktorá dátum do dotknutej listiny vpisovala. Za
týchto okolností potom súd prvej inštancie správne, a je potrebné uviesť, že na prospech dlžníkov (keďže
v dôsledku toho došlo k odlišnému rozloženiu dôkazného bremena na prospech dlžníkov) posúdil,

že obsahu uvedenej listiny nemožno priznať účinky platného uznania dlhu. Na strane druhej však
správne vo vzájomných súvislostiach aj s ďalšími dôkazmi tejto priznal účinky platnej zmluvy o pôžičke,
vychádzajúc z parametrov predpísaných ustanovením § 657 OZ. Dôvody, pre ktoré takto postupoval sú
v odôvodnení rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom komunikované a preto neobstoja v tomto smerenámietky žalovaných o nedostatočnom odôvodnení tohto záveru, a to či už z hľadiska ust. § 365 ods.
1 písm. b/, resp. d/ CSP a rovnako nemožno súdu prvej inštancie vo vzťahu k tejto námietke vytknúť
nesprávne právne posúdenie, ako ani rozpor medzi závermi plynúcimi z vykonaného dokazovania a ním

prijatými skutkovými závermi, na ktoré jeho právne posúdenie v tomto smere nadväzuje.

41. Rovnako nedôvodné sú aj ďalšie námietky odvolateľov spočívajúce v tom, že nie je správne zistenie
súdu prvej inštancie o požičaní im sumy vo výške 6.424,09 eur žalobkyňou, keď to podľa ich tvrdenia
nekorešponduje s listinami, ktoré predložila žalovaná 2/, keďže sa jej súd nepýtal, čo všetko je na nich

uvedené a v dôsledku toho bola do prehľadu platieb na ich dlhy žalobkyňou zahrnutá tiež suma úhrady
exekúcie, ktorú však vykonal ich syn D. E., čo odôvodňujú tým, že pri tejto platbe je v zátvorke uvedené
„LUK“.

42. Predovšetkým z obsahu spisu vyplýva, že tvrdenie o tom, že nejaká platba z prehľadu predloženého
žalovanou 2/ by sa nemala vzťahovať k žalobkyni, ale k platbe realizovanej ich synom D. E., odvolatelia

v konaní pred súdom prvej inštancie neprodukovali, teda ide o tzv. novotu v odvolacom konaní,
prípustnosť ktorej však boli povinní odvolatelia v parametroch ustanovenia § 366 CSP v odvolacom
konaní preukázať, k čomu však ani v najmenšom nedošlo, preto dotváranie skutkového stavu takouto
novotou je v štádiu odvolacieho konania neprípustné a nemôže indikovať k naplneniu odvolacieho
dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. g/ CSP. Neobstojí v tomto smere ani tvrdenie odvolateľov, že

súd mal z listiny predloženej žalovanou 2/, ktorá obsahovala prehľad platieb, zisťovať od žalovanej 2/
vo vzťahu k jednotlivým platbám, menovite aj tej, ktorú zmieňujú v odvolaní, o aké platby v konkrétnosti
ide a mal na tieto skutočnosti teda žalovanú 2/ pred súdom dotazovať.

43. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, totiž platí prejednací princíp, ktorým je

ovládané dokazovanie a ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného
prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na
ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre
rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného
bremena vyplýva z hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné

bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak
strany nevykonajú, potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, či dôkazy na
jeho preukázanie produkovať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej
neprospech, k naplneniu čoho aj došlo aj v posudzovanej veci, keď žalovaní neprodukovali dôkazy (či
návrhy na ich vykonanie) v takej kvalite a kvantite, ktoré by boli spôsobilé viesť k odlišnému, na ich

prospech vydanému rozhodnutiu.

44. Zjavná predstava žalovaných, že nie oni, ale súd prvej inštancie mal vykonať potrebné dokazovanie,
resp. dohľadávať z nimi predložených listín skutočnosti (aj bez toho že ich produkovali žalovaní v
konaní) rozhodne neobstojí. Civilný sporový poriadok, vychádzajúc z ust. § 185 ods. 2 CSP, obmedzuje

aktivitu súdu v tomto smere a zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní. Sú to strany, ktoré
majú povinnosť v sporovom konaní tvrdiť na ich prospech vyznievajúce skutočnosti a samozrejme
navrhovať/predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktorá prejednacia zásada je prelomená
len v sporoch s ochranou slabšej strany, pri ktorých je dokazovanie upravené menej prísne, ako
v klasickom sporovom konaní a tiež pri mimosporovom konaní, kde naďalej platí vyšetrovacia zásada,

čo znamená, že súdu je dané oprávnenie vykonávať dôkazy aj nad rámec návrhov účastníkov, pričom
v okolnostiach posudzovanej veci ani o jeden typ takéhoto konania nejde, čo jednoznačne znamená,
že bolo na žalovaných, aby si vo vzťahu k svojej obrannej argumentácii nastavili také parametre svojej
procesnej aktivity, ktoré by im prostredníctvom účinnej argumentácie, či na ňu nadväzujúcich dôkazov
umožnili zvrátiť vo vzťahu k nim nepriaznivé rozhodnutie, dôsledky ktorej nečinnosti na ich strane sa

legitímne prejavili vo výsledku sporu. K iniciatívnemu dohľadávaniu skutočností z predložených listín
stranami súdom prvej inštancie za účelom zistenia skutočného stavu veci na prospech žalovaných
nielenže žiaden dôvod nebol, ale zákonné limity v tomto smere z takéhoto počinu tiež súd prvej inštancie
diskvalifikovali a nebol tak ani dôkaz vyťažovať žalovanú 2/ (pokiaľ bola v tomto smere nečinná) na to,
čo všetko je na listinách ňou predložených uvedené.

45. Bez dopadu na vecnú správnosť rozhodnutia v stave ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie je tiež
námietka žalovaných, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že im poskytla sumu 3.000,- eur,
tiež,žesúdprvejinštancienevykonalvýsluchichsynaD.E.sodôvodnením,žebyišloovýpoveďúčelovúvzhľadom na jeho aktuálne zlé vzťahy so žalobkyňou, keďže v minulosti boli partnermi, a nakoniec, že
súd prvej inštancie nesprávne vzal do úvahy vo vzťahu k výške požičanej sumy vyjadrenie ich bývalej
právnej zástupkyne zo dňa 24.05.2018, v ktorom táto v mene žalovaných v princípe potvrdila, že im

žalobkyňa poskytla finančné prostriedky spolu vo výške 20.142,84 eur (dohody I. a II.).

46. Predovšetkým vo vzťahu k námietke o nevykonaní výsluchu ich syna D. E. je potrebné uviesť, že
táto je absolútne neopodstatnená, keďže toto tvrdenie je v rozpore s obsahom spisu. Je síce pravdou,
že pôvodní žalovaní navrhli vykonať výsluch ich syna D. E., avšak v priebehu konania sami od tohto

návrhu na vykonanie dôkazu ustúpili a uviedli, že na jeho výsluchu netrvajú. Z uvedeného dôvodu preto
nemožno vo vzťahu k tejto námietke ani len uvažovať o naplnení odvolacieho dôvodu uvedeného v ust.
§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP. Pokiaľ ide o záver súdu o výške žalovaným poskytnutej pôžičky v zmysle
dohody a uznania č. II., ani v tomto smere súd prvej inštancie nepochybil, keďže dôkazy vykonané
v konaní ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie v prospech záveru v tomto smere prijatého aj skutočne
aktuálne indikujú. Je potrebné si uvedomiť, že žalobkyňa skutkové tvrdenie o výške ňou poskytnutých

finančnýchprostriedkovžalovanýmpreukázala,atopredloženímlistinyoznačenejakodohodaauznanie
dlhu II., ktoré tvrdenie a dôkaz žalovaní v priebehu konania pred súdom prvej inštancie žiadnym
hodnoverným spôsobom nespochybnili, naviac v konečnom dôsledku prestali v konaní rozporovať, že
túto listinu aj vlastnoručne podpísali a v prospech záveru, že peňažné prostriedky v listine uvedenej
výške aj skutočne od žalobkyne prevzali (bez ohľadu na to, či časť z nich mohol prevziať aj ich syn

D. E. a nimi uhradiť prípadne časť dlhov žalovaných, ktorý nakoniec ako vyplýva z dokazovania bol
žalovanými poverený aj k jednaniu s ich právnou zástupkyňou), nakoniec jednoznačne vyplýva práve
aj z vyjadrenia samotných žalovaných, ktoré bolo vyprodukované ich pôvodnou právnou zástupkyňou,
v zmysle ktorého títo výšku požičanej sumy nerozporujú, spochybňujú len dohodnuté úroky, ktoré im
nakoniec súd prvej inštancie v tomto konaní ani nepriznal. Súd prvej inštancie správne na toto vyjadrenie

prihliadol, považujúc ho za jeden z dôkazov o tom, že v žalobkyňou uvádzanej sume, skutočne reálne
zjejstranyžalovanýmpôžičkaposkytnutábola,keďtítolistinoudeklarovanýobsahžiadnymrelevantným
a hodnoverným spôsobom v konaní ani nespochybnili.

47. V konečnom dôsledku dôvod nesprávnosti rozhodnutia (v stave ku dňu jeho vydania) nie je možné

vidieť ani v tom, že súd prvej inštancie neposudzoval dohodu s uznaním dlhu II. aj vo vzťahu k dohode
a uznaniu dlhu I. poukazom na to, že sú datované jedným dňom, keďže z ich obsahu je zrejmé, že išlo
o dve samostatné pôžičky s rozdielnymi parametrami ich poskytnutia aj splácania.

48. Sumárne teda možno uzavrieť, že pri dôkaznej situácii prítomnej v čase rozhodovania súdu prvej

inštancie bolo možné považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej za vecne správne.
Vytknúť súdu prvej inštancie možno len odôvodnenie rozhodnutia v časti o trovách konania (i keď
výrok s poukazom na výsledok sporu bol vecne správny), ktoré vykazuje vady v podobe jeho vnútornej
rozpornosti, keď na jednej strane súd prvej inštancie konštatuje, že žalobkyňa bola v plnom rozsahu
úspešná a zároveň konštatuje, že jej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu jej plného

úspechu vo veci len vo výške jej čistého úspechu vo veci, t.j. 7,96 %, čomu bude musieť súd prvej
inštancie v následnom konaní venovať pozornosť.

49. Dôvodom, pre ktorý však rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej nemohlo indikovať
kpotvrdzujúcemurozhodnutiuodvolaciehosúdu(ikeďvstavekudňurozhodnutiaprvoinštančnéhosúdu

sajavíakovecnesprávne),spočívavskutočnosti,kuktorejdošlovpriebehuodvolaciehokonania,ktorou
bolo úmrtie pôvodného spoludlžníka 1/ A. E., následkom ktorej skutočnosti do konania na jeho miesto
vstúpil univerzálny sukcesor, ktorým je, vychádzajúc z právoplatného dedičského rozhodnutia po ňom,
jeho syn D. E., ktorá skutočnosť s ohľadom na limity dediča dané ust. § 470 OZ (rozsah zodpovednosti
dediča za poručiteľove dlhy) je spôsobilá za určitých okolností ovplyvniť výsledné rozhodnutie, vydanie

ktorého predpokladá zistenie súdom skutočností ovplyvňujúcich rozsah tejto zodpovednosti a tým
samozrejme aj vytvorenie procesného priestoru pre univerzálneho sukcesora, aby na svoju obranu
takéto skutočnosti prípadne mohol aj produkovať.

50. Podľa ustanovenia § 470 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej ako „Občiansky

zákonník“) dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s
pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.51. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, i keď dedič (v prípade samozrejme ak dedičstvo
neodmietne) síce zodpovedá za poručiteľove dlhy, jeho zodpovednosť je obmedzená výškou ceny
nadobudnutého majetku. Základným princípom zodpovednosti dediča je určenie maximálnej výšky

zodpovednosti, ktorá je ohraničená výškou ceny nadobudnutého dedičstva, a to sumárne za dlhy
poručiteľa a zodpovednosti za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa. Cena nadobudnutého
dedičstva spravidla zodpovedá určeniu uskutočnenému v rámci dedičského konania, avšak takto určená
cena nie je definitívna, pretože záver uskutočnený v dedičskom konaní, ktorý určil všeobecnú cenu
majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, nie je pre zodpovednosť dediča rozhodujúci. Uvedené

určenie, v rámci ktorého ani objem dlhov nemusí byť úplný, preto nemôže s konečnou platnosťou
byť považované za hodnotu poručiteľovho majetku v konaní, v ktorom poručiteľov veriteľ uplatňuje
proti poručiteľovým dedičom pohľadávku, ktorú mal voči poručiteľovi, ale je to súd, ktorý sa musí
zaoberať zistením rozsahu a hodnoty poručiteľovho majetku a až na tom základe ustáliť, v akom
rozsahu zodpovedá dedič podľa § 470 OZ za poručiteľove dlhy. Cena uskutočnená v rámci vyporiadania
dedičstva (tiež výška dlhov) nie je teda záväzná vo vzťahu k veriteľom dediča pri ustálení zodpovednosti

dediča za dlhy poručiteľa a súd v sporovom konaní teda ani nie je viazaný zistením v dedičskom
konaní o všeobecnej cene majetku, ale ani o výške dlhov a čistej hodnote dedičstva. Na výšku dlhov
poručiteľa môže mať vplyv aj vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, ku ktorému dochádza
v rámci vyporiadania dedičstva a tiež nemožno vylúčiť, že okrem dlhov, ktoré boli podchytené v rámci
dedičského konania, tu nie sú ďalšie dlhy, ktoré dedič preberajúci dedičstvo aj mimo dedičského konania

reálne uhradil, čo samozrejme má dopad na rozsah jeho zostávajúcej zodpovednosti za dlhy poručiteľa
a tým ovplyvňuje aj rozhodnutie voči zostávajúcemu spoludlžníkovi.

52. V okolnostiach posudzovanej veci, vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk, preto
aj napriek tomu, že dedičské rozhodnutie po nebohom pôvodnom žalovanom 1/ A. E., v zmysle ktorého

majetok patriaci do dedičstva (za súčasného vyporiadania BSM s jeho pozostalou manželkou, ktorá
v tomto sporovom konaní vystupuje v postavení žalovanej 2/) prevzal jeho syn D. E. (aktuálne v tomto
sporovom konaní v postavení žalovaného 1/), obsahuje cenu nadobudnutého dedičstva, tak táto vo
vzťahu k veriteľom nie je definitívna, pretože záver uskutočnený v dedičskom konaní o nej, ktorým
určil všeobecnú cenu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, nie je pre zodpovednosť dediča

definitívna a teda v rámci tohto sporového konania ani konečná a rozhodujúca. Keďže odvolaciemu súdu
nie sú známe v čase jeho rozhodovania všetky skutočnosti, ktoré sú spôsobilé tieto parametre ovplyvniť
a samotný dedič, ktorý dedičstvo prevzal, doposiaľ nemal vytvorený priestor na to, aby v tomto smere
mohol obrannú argumentáciu vrátane prípadných dôkazov ovplyvňujúcich rozsah jeho zodpovednosť
za dlhy poručiteľa produkovať, pričom rozsah dokazovania vedúceho k zisteniu potrebných skutočností

presahuje limity hospodárnosti jeho vykonania odvolacím súdom a tiež so zreteľom na vytvorenie
priestoruprerealizáciuprocesnýchoprávnenídedičavpostavenížalovaného1/,bolopotrebnérozsudok
súdu prvej inštancie v rozsahu jeho vyhovujúcej časti (výrok I.) a súvisiacej časti o trovách konania (výrok
III.) podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušiť a v týchto častiach vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Pozornosť tak bude potrebné zo strany súdu po vrátení

veci venovať tak skutočnej výške nadobudnutého majetku, ako aj dlhom, ktoré prípadne mohol dotknutý
dedič(nadrámectých,ktorésúuvedenévdedičskomrozhodnutí)zaporučiteľaprevziaťareálneuhradiť,
a samozrejme sa vysporiadať aj s tým, že na výšku dlhov poručiteľa môže mať vplyv aj vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ku ktorému došlo v okolnostiach posudzovanej veci v rámci
vyporiadania dedičstva. Zároveň tento postup vytvára priestor žalovaným aj na produkovanie ďalších

skutočností, ktoré podľa ich uváženia môžu byť významné pre rozhodnutie a ktoré doposiaľ pred
súdom prvej inštancie produkované neboli, s tým, že samozrejme na druhej strane rovnaké právo
patrí aj samotnej žalobkyni. Bez úplného zistenia vyššie uvedených skutočností, rozsah zodpovednosti
žalovaného 1/ za dlhy poručiteľa spravodlivo a hodnoverne posúdiť nemožno a bez vytvorenia mu
priestoru na produkovanie argumentácie vo vzťahu k tejto otázke (§ 470 OZ), by rovnako nebolo možné

hovoriť o dodržaní jeho práv z hľadiska spravodlivého procesu, a to bez ohľadu na to, že tento prevzal
stav konania prítomný v čase, kedy do tohto vstúpil.

53. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude teda postupovať vo vyššie naznačených intenciách,
následne zistené skutočnosti starostlivo vyhodnotiť a vo veci opätovne rozhodnúť, samozrejme za

vysporiadania sa v rámci procesu rozhodnutiu predchádzajúcemu aj s prípadnými ďalšími námietkami,
či procesnými návrhmi strán sporu (pokiaľ budú produkované). Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie
povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v § 220 ods. 2 CSP so zreteľom na eliminovanievzniku vnútornej rozpornosti odôvodnenia, ako tomu bolo v prípade napadnutého rozhodnutia v časti
o náhrade trov konania.

54. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

55. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o nároku na náhradu
trov odvolacieho konania.

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).