Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoCsp/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5423200587
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5423200587.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o.,
so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného
obchodnou spoločnosťou Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava -
mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom obec
C., o zaplatenie 1.443,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo č. k. DK-6Csp/12/2023-166 zo dňa 12. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. DK-6Csp/12/2023-166 zo dňa 12. októbra 2023

potvrdzuje.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok
I.) a žalovanému voči žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. Na odôvodnenie rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou sa obchodná spoločnosť BNP
PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom 75009 Paríž, Boulevard Haussmann 1, Francúzska
republika, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL

FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom 811 09 Bratislava, Karadžičova 2, IČO: 47 258
713 ( „pôvodný žalobca“), voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 1.443,68 eur spolu s úrokmi z
dlžnej úverovej istiny vo výške 24 % ročne zo sumy 1.154,20 eur od 25.02.2021 do zaplatenia a úrokmi
vo výške 9,90 % ročne: zo sumy 4.407,62 eur od 03.03.2021 až do 12.04.2021, zo sumy 3.967,22
eur od 13.04.2021 až do 10.05.2021, zo sumy 3.297,43 eur od 11.05.2021 až do 10.06.2021, zo sumy
2.819,07 eur od 11.06.2021 až do 08.07.2021, zo sumy 2.026,58 eur od 09.07.2021 až do 06.08.2021,
zo sumy 1.835,45 eur od 07.08.2021 až do 07.10.2021, zo sumy 1.435,16 eur od 08.10.2021 až do

08.04.2022, zo sumy 848,99 eur od 09.04.2022 až do 09.05.2022, zo sumy 596,95 eur od 10.05.2022
až do 09.06.2022, zo sumy 338,70 eur od 10.06.2022 až do14.07.2022,
zo sumy 251,20 eur od 15.07.2022 až do zaplatenia. Zároveň sa pôvodný žalobca domáhal zaplatenia
úrokovzomeškaniavovýške5%ročne:zosumy4.507,37eurod03.03.2021aždo12.04.2021,zosumy
3.967,22 eur od 13.04.2021 až do 10.05.2021, zo sumy 3.297,43 eur od 11.05.2021 až do 10.06.2021,
zo sumy 2.819,07 eur od 11.06.2021 až do 08.07.2021,
zo sumy 2.026,58 eur od 09.07.2021 až do 06.08.2021, zo sumy 1.835,45 eur od 07.08.2021 až do

07.10.2021, zo sumy 1.435,16 eur od 08.10.2021 až do 08.04.2022, zo sumy 848,99 eur od 09.04.2022
až do 09.05.2022, zo sumy 596,95 eur od 10.05.2022 až do 09.06.2022,
zo sumy 338,70 eur od 10.06.2022 až do 14.07.2022, zo sumy 251,20 eur od 15.07.2022 až do
zaplatenia. Žalobu pôvodný žalobca odôvodnil tým, že dňa 21.12.2017 uzavrel ako veriteľ na jednejstrane so žalovaným ako dlžníkom na strane druhej zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere
a vydaní kreditnej karty podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a rámcovú zmluvu

o poskytovaní platobných služieb (ďalej „rámcová zmluva“) podľa zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných
službách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Obsahom úverovej zmluvy bol záväzok
žalobcu poskytnúť žalovanému revolvingový úver vo forme úverového rámca
do výšky 5.000,- eur na financovanie kúpy spotrebného tovaru u predajcu uvedeného

na úverovej zmluve a súčasne záväzok žalovaného vrátiť poskytnutý revolvingový úver spolu
s dohodnutými úrokmi a poplatkami formou dohodnutých mesačných splátok. Podľa bodu 1.5. úverovej
zmluvy žalovaný súhlasil s tým, aby pôvodný žalobca poukázal peňažné prostriedky vo výške prvého
čerpania revolvingového úveru predajcovi, ktorý žalovanému predal tovar opísaný v základných
podmienkach úverovej zmluvy. Na základe tohto súhlasu pôvodný žalobca poskytol prvé čerpanie úveru
žalovanému tak, že uhradil požadované peňažné prostriedky na účet predajcu a žalovanému vydal

kreditnú kartu na jeho meno a poskytol mu dohodnuté platobné služby s ňou spojené. Podľa bodu 3.1.
úverovej zmluvy bol žalovaný oprávnený čerpať revolvingový úver formou financovania nákupu tovaru
a/alebo služieb v obchodných miestach, ktoré akceptujú túto kartu, výberom finančných prostriedkov
v hotovosti pomocou karty v miestach na to určených, prevodom na účet určený žalovaným alebo
iným dohodnutým spôsobom, a to aj pri použití informačných technológií. Žalovaný takto po dobu

trvania úverového vzťahu vyčerpal z poskytnutého úverového rámca peňažné prostriedky v celkovej
výške 1.936,55 eur tak, že sumu 1.808,55 eur žalovaný čerpal výbermi hotovosti z bankomatov,
platbami na vybraných obchodných miestach, financovaním na svoj účet, platbami poistenia platieb
a platbami doplnkového zdravotného poistenia a sumu 128,- eur predstavujú poplatky, ktoré žalobca
účtoval žalovanému v súlade s úverovou zmluvou ako súčasť úverovej istiny. Uvedené skutočnosti

potvrdzuje výpis z úverového účtu žalovaného a potvrdenie o odfinancovaní peňažných prostriedkov.
Podľa bodu 4.3. úverovej zmluvy sa žalovaný zaviazal riadne a včas splácať poskytnutý úver, a to formou
dohodnutých pravidelných mesačných splátok, ak sa s bankou nedohodol inak. Banka splátku použije
na úhradu splatných záväzkov klienta. Pri výpočte úrokov z úveru vychádza banka z roku s 365 dňami
(v prípade prestupného roku s 366 dňami) a zo skutočného počtu dní. Žalovaný svoj záväzok splácať

poskytnutý úver riadne a včas neplnil. Napriek zmluvne dohodnutým splátkam poskytnutého úveru
uhradil žalovaný pôvodnému žalobcovi do dňa vyhotovenia žaloby len časť dlžnej sumy, a to sumu
vo výške 1.708,- eur. Na predžalobné výzvy žalovaný nereagoval. Podľa bodu 7.1. úverovej zmluvy v
prípade, ak klient nespláca poskytnutý úver riadne a včas, ak klient poskytol banke nepravdivé údaje,
ak bolo na majetok klienta alebo manžela/manželku klienta začaté exekučné konanie, ak klient riadne

a včas nespláca svoje ďalšie záväzky voči banke alebo iným veriteľom, je banka oprávnená: a) vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie úveru vrátane príslušných úrokov a poplatkov v
lehote a s účinnosťou, ktorú banka určí v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, b) odstúpiť od
úverovej zmluvy s okamžitou platnosťou, c) vypovedať úverovú zmluvu; výpovedná doba je dva mesiace
a začína plynúť v 1. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola klientovi

výpoveď zaslaná, d) pozastaviť ďalšie čerpanie úveru. V dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo
strany žalovaného pôvodný žalobca vyhlásil dňa 24.02.2021 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal
dlh žalovaného splatný v celom rozsahu. Podľa bodu 7.2. úverovej zmluvy banka je oprávnená v prípade
porušenia povinnosti splácať poskytnutý úver riadne a včas, požadovať od klienta zaplatenie úrokov z
omeškania v zákonom stanovenej výške odo dňa nasledujúceho po dni, kedy došlo k omeškaniu klienta

so splácaním úveru a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a klient je povinný úroky z omeškania a náklady
spojené s uplatnením pohľadávky zaplatiť. Banka je oprávnená od klienta požadovať náhradu škody,
ktorá banke vznikla v súvislosti s porušením povinnosti klienta. Podľa bodu 7.4. úverovej zmluvy ku dňu
účinnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru alebo odstúpenia od úverovej zmluvy alebo výpovede

úverovej zmluvy je splatný celý dlh klienta voči banke. Nesplatená istina úveru je až do dňa jej úplného
splatenia úročená podľa úrokovej sadzby dohodnutej v úverovej zmluve, t. j. klient je povinný zaplatiť
úroky od doby poskytnutia úveru do vrátenia peňažných prostriedkov v celom rozsahu. Vzhľadom k
uvedeným skutočnostiam má žalovaný voči pôvodnému žalobcovi
ku dňu vyhotovenia žaloby neuhradené záväzky po lehote splatnosti v celkovej výške 1.192,48 eur

(1.154,20 eur z titulu zvyšku dlžnej úverovej istiny; 38,28 eur z titulu dlžných úrokov z úveru). Okrem
toho je žalovaný povinný zaplatiť úroky z dlžnej úverovej istiny
vo výške 24,00 % ročne zo sumy 1.154,20 eur od 25.02.2021 až do zaplatenia a úroky
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.242,48 eur od 25.02.2021 až do 13.07.2022,zo sumy 1.192,48 eur od 14.07.2022 až do zaplatenia. Dňa 02.05.2018 uzavrel pôvodný žalobca ako
veriteľ na jednej strane so žalovaným ako dlžníkom na strane druhej zmluvu
o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. Obsahom úverovej zmluvy bol záväzok

pôvodného žalobcu poskytnúť žalovanému klasický spotrebiteľský úver vo výške 5.600,- eur a súčasne
záväzok žalovaného vrátiť poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi a poplatkami, a to formou 96
mesačných splátok vo výške 87,50 eur so splatnosťou prvej splátky 15.06.2018. Na základe úverovej
zmluvy žalobca poskytol žalovanému úver tak,
žedňa07.05.2018previedolpožadovanépeňažnéprostriedkynaúčetžalovaného.Podľabodu2.1.časti

3. úverovej zmluvy sa žalovaný zaviazal riadne a včas splácať poskytnutý úver, a to formou dohodnutých
pravidelných mesačných splátok, ak sa s bankou nedohodol inak. Banka splátku použije na úhradu
splatných záväzkov klienta. Pri výpočte úrokov z úveru vychádza banka z roku s 365 dňami (v prípade
prestupného roku s 366 dňami) a zo skutočného počtu dní. Žalovaný svoj záväzok splácať poskytnutý
úver riadne a včas neplnil. Napriek zmluvne dohodnutým splátkam poskytnutého úveru uhradil žalovaný
žalobcovi do dnešného dňa len časť dlžnej sumy, a to sumu vo výške 6.908,67 eur. Na predžalobné

výzvy žalovaný nereagoval. Podľa bodu 3.1. časti 3. úverovej zmluvy v prípade, ak klient nespláca
poskytnutý úver riadne a včas, ak klient poskytol banke nepravdivé údaje, ak bolo na majetok klienta
alebo manžela/manželku klienta začaté exekučné konanie, ak klient riadne a včas nespláca svoje
ďalšie záväzky voči banke alebo iným veriteľom, je banka oprávnená: a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru, t. j. požadovať splatenie úveru vrátane príslušných úrokov a poplatkov v lehote a s účinnosťou,

ktorú banka určí v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, b) odstúpiť od úverovej zmluvy s
okamžitou platnosťou, c) vypovedať úverovú zmluvu; výpovedná doba je dva mesiace a začína plynúť
v 1. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola klientovi výpoveď zaslaná,
d) pozastaviť ďalšie čerpanie úveru. V dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo strany žalovaného
pôvodný žalobca vyhlásil dňa 02.03.2021 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovaného

splatný v celom rozsahu. Podľa bodu 3.2. časti 3. úverovej zmluvy banka je oprávnená v prípade
porušenia povinnosti splácať poskytnutý úver riadne a včas, požadovať od klienta zaplatenie úrokov z
omeškania v zákonom stanovenej výške odo dňa nasledujúceho po dni, kedy došlo k omeškaniu klienta
so splácaním úveru a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ a klient
je povinný úroky z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky zaplatiť. Banka je oprávnená

od klienta požadovať náhradu škody, ktorá banke vznikla v súvislosti s porušením povinnosti klienta.
Podľa bodu 3.4. časti 3. úverovej zmluvy ku dňu účinnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru alebo
odstúpenia od úverovej zmluvy alebo výpovede úverovej zmluvy je splatný celý dlh klienta voči banke.
Nesplatená istina úveru je až do dňa jej úplného splatenia úročená podľa úrokovej sadzby dohodnutej v
úverovej zmluve, t. j. klient je povinný zaplatiť úroky od doby poskytnutia úveru do vrátenia peňažných

prostriedkov v celom rozsahu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam pôvodný žalobca uzavrel, že
žalovaný má voči nemu ku dňu vyhotovenia žaloby neuhradené záväzky po lehote splatnosti v celkovej
výške 251,20 eur. Okrem toho je žalovaný povinný zaplatiť úroky z dlžnej úverovej istiny vo výške 9,90
% ročne: zo sumy 4.407,62 eur od 03.03.2021 až do 12.04.2021, zo sumy 3.967,22 eur od 13.04.2021
až do 10.05.2021, zo sumy 3.297,43 eur od 11.05.2021 až do 10.06.2021, zo sumy 2.819,07 eur od

11.06.2021 až do 08.07.2021, zo sumy 2.026,58 eur od 09.07.2021 až
do 06.08.2021, zo sumy 1.835,45 eur od 07.08.2021 až do 07.10.2021, zo sumy 1.435,16 eur od
08.10.2021 až do 08.04.2022, zo sumy 848,99 eur od 09.04.2022 až do 09.05.2022,
zo sumy 596,95 eur od 10.05.2022 až do 09.06.2022, zo sumy 338,70 eur od 10.06.2022 až do
14.07.2022, zo sumy 251,20 eur od 15.07.2022 až do zaplatenia a úroky z omeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 4.507,37 eur od 03.03.2021 až do 12.04.2021, zo sumy 3.967,22 eur od
13.04.2021 až do 10.05.2021, zo sumy 3.297,43 eur od 11.05.2021 až do 10.06.2021, zo sumy 2.819,07
eur od 11.06.2021 až do 08.07.2021, zo sumy 2.026,58 eur od 09.07.2021 až do 06.08.2021, zo sumy
1.835,45 eur od 07.08.2021 až do 07.10.2021, zo sumy 1.435,16 eur od 08.10.2021 až do 08.04.2022,
zo sumy 848,99 eur od 09.04.2022 až do 09.05.2022,

zo sumy 596,95 eur od 10.05.2022 až do 09.06.2022, zo sumy 338,70 eur od 10.06.2022 až do
14.07.2022, zo sumy 251,20 eur od 15.07.2022 až do zaplatenia.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že vzhľadom k dlhodobej zlej finančnej situácii a následnej
strate zamestnania žalobu neuznáva. Naskytla sa mu ale možnosť v priebehu mesiaca august
zamestnať sa, preto by chcel požiadať o možnosť splácania daného úveru v splátkach. Zároveň by po

dohode uhradil aj zvyšnú sumu úveru pod č. 4277087146001.
4. Uznesením č. k. DK-6Csp/12/2023-152 zo dňa 22.08.2023 súd prvej inštancie pripustil, aby do
konania namiesto pôvodného žalobcu vstúpila obchodná spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o., so
sídlom 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803. Takto rozhodolna základe návrhu pôvodného žalobcu, ktorý žiadal zmenu na strane žalobcu z dôvodu,
že pohľadávky uplatnené voči žalovanému v tomto spore postúpil obchodnej spoločnosti EOS KSI
Slovensko, s. r. o. počas konania, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.06.2023. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 06.09.2023.
5. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, ktoré sa stali nespornými
s poukazom na ust. § 151 ods. 1 zákona č. 120 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a zároveň
vychádzajúc z výsledkov dokazovania, súd prvej inštancie považoval
za nesporné a preukázané, že žalovaný dňa 21.12.2017 uzavrel so žalobcom zmluvu o revolvingovom

spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcovú zmluvu o poskytovaní platobných služieb
(ďalej „zmluva č. 1“). Predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie revolvingového spotrebiteľského úveru
do výšky schváleného úverového rámca a za podmienok dohodnutých v zmluve s tým, že prvé
čerpanie revolvingového úveru je viazané na nákup tovaru alebo služby a dlžník sa zaväzuje poskytnutý
revolvingový úver vrátiť, zaplatiť dohodnuté úroky a poplatky a plniť ďalšie povinnosti dohodnuté v
zmluve. Nad nadpisom zmluvy bolo uvedené ID predajcu: 2641280: FAST PLUS, spol. s r. o. a fin.

tovar NOTEBOOK, PC, príslušenstvo a v čl. 1 zmluvy je uvedená cena tovaru: 1.158,55 eur, ktorá
suma zodpovedá výške 1. čerpania revolvingového úveru. V tomto článku bola zároveň uvedená výška
úverového rámca 5.000,- eur, aktuálna výška úverového rámca 1.150,- eur, výška mesačnej splátky min.
3 % z aktuálnej výšky úverového rámca, splatnosť 1. mesačnej splátky 10. deň v mesiaci nasledujúcom
po mesiaci, v ktorom bolo uskutočnené prvé čerpanie revolvingového úveru, výška úrokovej sadzby 24

% p. a. fixná, RPMN 26,8 %, odplata 24 %, priemerná RPMN 21,82 %, splatnosť mesačnej splátky:
10. deň v mesiaci, zvolený balík poistenia - komplexný balík poistenia, poplatok za poistenie 5,29 %,
spôsob prvého čerpania revolvingového úveru - jednorazovo a priama platba predajcovi 50,- eur. V
bode 7.1. písm. a) zmluvy č. 1 bolo uvedené, že v prípade, ak klient nespláca poskytnutý úver riadne
a včas, ak klient poskytol banke nepravdivé údaje, ak bolo na majetok klienta alebo manžela/manželku

klienta začaté exekučné konanie, ak klient riadne a včas nespláca svoje ďalšie záväzky voči banke
alebo iným veriteľom, je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie
úveru vrátane príslušných úrokov a poplatkov v lehote a s účinnosťou, ktorú banka určí v oznámení o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Žalovanému bol dohodnutý úver (evidovaný pod č. 42767608830100)
poskytnutý tak, že dňa 21.12.2017 žalobca financoval kúpnu cenu tovaru v sume 1.108,55 eur a sumu

spolu vo výške 700,- eur žalovaný čerpal výbermi z bankomatu prostredníctvom k zmluve vydanej
kreditnej karty tak, že dňa 21.04.2018 vybral sumu 100,- eur, dňa 23.04.2018 sumu 60,- eur, dňa
19.05.2018sumu10,-eur,dňa25.06.2018sumu20,-eur,dňa08.09.2018sumu30,-eur,dňa01.10.2018
sumu 20,- eur, dňa 19.11.2018 sumu 40,- eur, dňa 21.12.2018 sumu 50,- eur, dňa 27.01.2019 sumu
20,- eur, dňa 16.02.2019 sumu 10,- eur, dňa 16.03.2019 sumu 20,- eur, dňa 30.04.2019 sumu 20,-

eur, dňa 23.05.2019 sumu 20,- eur, dňa 28.08.2019 sumu 50,- eur, dňa 21.10.2019 sumu 60,- eur,
dňa 07.01.2020 sumu 20,- eur, dňa 19.06.2020 sumu 100,- eur, dňa 22.06.2020 sumu 10,- eur, dňa
30.07.2020 sumu 20,- eur a dňa 17.08.2020 sumu 20,- eur. Žalovaný neplatil dohodnuté splátky úveru,
ktoré predstavovali 34,50 eur, t. j. 3 % zo sumy 1.150,- eur (ako to aj vyplýva z výšky predpísaných
splátok), ale poukazoval pravidelne mesačne sumu 50,- eur v čase od 15.01.2018 do 13.12.2020,

následne zaplatil dňa 19.03.2020 sumu 68,- eur, dňa 20.04.2020 sumu 100,- eur, dňa 19.05.2020 sumu
40,- eur, dňa 15.06.2020 sumu 50,- eur, dňa 14.07.2020 sumu 50,- eur, dňa 13.08.2020 sumu 50,- eur,
dňa 13.10.2020 sumu 50,- eur a dňa 15.12.2020 sumu 50,- eur. Následne žalovaný s úhradami prestal.
Do 15.12.2020 jeho celkové úhrady predstavovali sumu 1.658,- eur. V predmetnom čase tak žalovaný
nemal uhradenú ani sumu vyčerpaných prostriedkov (istinu), ktorá bola ku dňu 17.08.2020 vo výške

1.808,55 eur a ani sumu poplatkov účtovaných v čase od 11.01.2018 do 17.08.2020 v celkovej výške
128,- eur, ktoré pozostávali z poplatku za výber hotovosti z bankomatu (účtovaný 19 krát á 5,- eur,
čo predstavuje 95,- eur) a poplatku za info o disponibilnom zostatku (účtovaný 33 krát á 1,- euro, čo
predstavuje 33,- eur). Vzhľadom na to, že úhrady žalovaného boli ku dňu 15.12.2020 vo výške 1.658,-
eurpoodpočítanípoplatkovvsume128,-eur,zostalanazaplateniesplátokúverusuma1.530,-eur,ktorá

pri výške splátky á 34,50 eur zodpovedá 44 splátkam a časti 45 splátky vo výške 12,- eur. Splatnosť 45.
splátky pripadla na september 2021, keďže prvá splátka bola v zmysle obsahu úverovej zmluvy splatná
10.01.2018, keďže k prvému čerpaniu peňažných prostriedkov došlo dňa 27.12.2017 a nasledujúce
splátky boli splatné k 10. dňu v mesiaci. Pôvodný žalobca, okrem poplatkov, žalovanému dňa 03.02.2020
vyúčtoval náklady spojené s vymáhaním pohľadávky vo výške 20,- eur a dňa 01.10.2020 vo výške 35,-

eur. Listom zo dňa 26.02.2021 pôvodný žalobca žalovanému oznámil, že vzhľadom na to,
že úver č. 42767608830100 nesplácal riadne a včas, a to ani po opakovaných výzvach, vyhlásil ku dňu
24.02.2021 mimoriadnu splatnosť úveru a zároveň žalovaného vyzval, aby mu uhradil sumu 1.242,48eur pozostávajúcu z istiny 1.154,20 eur a dlžných úrokov, poplatkov a poistného vo výške 88,28 eur a
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
vo výške 0,- eur. List bol žalovanému doručený dňa 03.03.2021. Žalovaný na v poradí prvý úver uhradil

ešte sumu 50,- eur, a to dňa 13.07.2022, čo spolu predstavuje jeho úhrady ku dňu 13.07.2022 vo výške
1.708,- eur a doplatenie 45. splátky sumou 22,50 eur, ako aj zaplatenie časti 46. splátky v sume 27,50
eur (na základe čoho neuhradená časť 46. splátky predstavuje sumu 7,- eur).
6. V ďalšom mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný dňa 02.05.2018 uzavrel s pôvodným
žalobcom zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní

kreditnej karty a rámcovú zmluvu o poskytovaní platobných služieb (ďalej „zmluva č. 2“). Predmetom
tejto zmluvy bolo okrem iného poskytnutie spotrebiteľského bezúčelového úveru „Pôžička Cetelem -
Pôžičkanačokoľvek“vovýške5.600,-eur,naktoréhovrátenísazmluvnéstranydohodliv96mesačných
splátkach vo výške 87,50 eur splatných vždy 15. deň v mesiaci, so splatnosťou 1. mesačnej splátky 15.
deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bol úver dlžníkovi poskytnutý v dohodnutej výške.
Výška úrokovej sadzby bolo dohodnutá fixná a na 9,90 % p. a., RPMN bola uvedená vo výške 10,36 %

a priemerná RPMN 8,75 %, odplata 9,90 %, celková čiastka k zaplateniu 8.129,28 eur, termín konečnej
splatnosti úveru 15.06.2026 a v zmluve bol dohodnutý základný súbor poistenia za poplatok 3,33 % a
zmluva bola uzavretá na dobu určitú po dobu trvania záväzkov zo zmluvy. V bode 3.1. písm. a) časti
3. zmluvy č. 2 bolo uvedené,
ževprípade,akklientnesplácaposkytnutýúverriadneavčas,akklientposkytolbankenepravdivéúdaje,

ak bolo na majetok klienta alebo manžela/manželku klienta začaté exekučné konanie, ak klient riadne
a včas nespláca svoje ďalšie záväzky voči banke alebo iným veriteľom, je banka oprávnená vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie úveru vrátane príslušných úrokov a poplatkov v
lehote a s účinnosťou, ktorú banka určí v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Žalovanému
bol dohodnutý úver (evidovaný pod č. 42770871460001) poskytnutý dňa 07.05.2018 a žalovaný prvú

splátku, ktorej splatnosť pripadla na deň 15.06.2018, nezaplatil. Dňa 02.07.2018 pôvodný žalobca
žalovanému vyúčtoval náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 20,- eur. Dňa 12.07.2018
žalovaný žalobcovi uhradil sumu 175,- eur (zodpovedajúcu dvom splátkam) a následne dohodnuté
mesačné splátky úveru splácal (aj s omeškaním) až do dňa 15.12.2020, keď takto spolu uhradil sumu
2.652,50 eur. Pôvodný žalobca mu vyúčtoval ďalšie náklady spojené s uplatnením pohľadávky dňa

02.12.2019 vo výške 35,- eur, dňa 03.02.2020 vo výške 35,- eur a dňa 01.12.2020 tiež vo výške 35,- eur.
Celkovo tak žalovanému boli vyúčtované náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 125,- eur.
Ku dňu 15.12.2020, kedy žalovaný prestal s platením splátok v poradí druhého úveru, tak mal žalovaný
uhradených celkovo 30 splátok a z 31 splátky bolo takto uhradených 27,50 eur (a neuhradených z tejto
splátky zostalo 60,- eur). Splatnosť 31. splátky pripadla na deň 15.12.2020. Pôvodný žalobca listom zo

dňa 02.03.2021 žalovanému oznámil, že vzhľadom na to, že úver č. 42770871460001 nesplácal riadne
a včas, a to ani po opakovaných výzvach vyhlásil ku dňu 02.03.2021 mimoriadnu splatnosť úveru a
zároveň žalovaného vyzval, aby mu uhradil sumu 4.507,37 eur pozostávajúcu z istiny 4.407,62 eur a
dlžných úrokov, poplatkov a poistného
vo výške 99,75 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 0,- eur. List bol žalovanému

doručený dňa 08.03.2021. Žalovaný dňa 12.04.2021 uhradil pôvodnému žalobcovi sumu 540,15 eur,
dňa 10.05.2021 sumu 669,79 eur, dňa 10.06.2021 sumu 478,36 eur, dňa 08.07.2021 sumu 792,49 eur,
dňa 06.08.2021 sumu 191,13 eur, dňa 07.10.2021 sumu 400,29 eur, dňa 08.04.2022 sumu 586,17 eur,
dňa 09.05.2022 sumu 252,04 eur, dňa 09.06.2022 sumu 258,25 eur a dňa 14.07.2022 sumu 87,50 eur,
čím celkové úhrady žalovaného pri úvere zo zmluvy č. 2 dosiahli sumu 6.908,67 eur.

7. Na podklade zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že pokiaľ ide o
v poradí prvý úver, žalovaný s pôvodným žalobcom uzavrel zmluvu, na základe ktorej bol žalovanému
poskytnutý úver formou zaplatenia predajnej ceny tovaru priamo predajcovi a tiež výbermi z bankomatu,
prostredníctvom bankovej karty. Po dni 15.12.2020 žalovaný prestal so splácaním úveru. Súd prvej
inštancie sa nestotožnil so žalobcom, že v čase, keď pôvodný žalobca predčasne zosplatnil úver (dňa

24.02.2021), bol žalovaný v omeškaní
so splácaním splátok. Výška mesačnej splátky úveru bola dohodnutá na 3 % z aktuálneho úverového
rámca, ktorý bol v zmluve č. 1 uvedený vo výške 1.150,- eur. 3 %-tám zo sumy 1.150,- eur zodpovedá
suma 34,50 eur, ktorú pôvodný žalobca žalovanému aj predpisoval. Žalovaný však neplatil splátky vo
výške 34,50 eur, ale vo výške 50,- eur, pričom žalujúca strana ani netvrdila, že by bol pôvodne aktuálny

úverový rámec 1.150,- eur navýšený (čím by došlo k zvýšeniu splátky a práve na 50,- eur mesačne),
resp. netvrdila, že by sa zmluvné strany dohodli na inej výške minimálnej splátky. Existenciu dohody
o výške splátky 50,- eur neuvádzal ani žalovaný. Pri mesačných úhradách vo výške 50,- eur sa tak
žalovaný dostaldo omeškania až so splátkou splatnou 10.09.2021. V čase zosplatnenia úveru tak nebol v omeškaní
a nebola tak splnená základná podmienka pre uplatnenia práva veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru. Pritom aj v prípade, ak by v čase mimoriadnej splatnosti žalovaný v omeškaní bol, tak k

predčasnému zosplatneniu v zmysle ust. § 565 OZ dôjsť nemohlo, pretože toto sa týkalo nárokov zo
spotrebiteľskej zmluvy, na ktoré sa vzťahuje tiež aj ust. § 53 ods. 9 OZ, v zmysle ktorého je veriteľ
povinný dlžníka na uplatnenie práva podľa ust. § 565 OZ vopred v lehote 15 dní pred zosplatnením
upozorniťnato,žektakémutozosplatneniumôžedôjsť,aksvojdlhnevyrovná.Inakpovedané,platnému
a účinnému predčasnému zosplatneniu musí predchádzať písomné upozornenie veriteľa, že môže

úver predčasne zosplatniť a medzi upozornením a okamihom zosplatnenia musí byť lehota 15 dní.
Podľa názoru súdu prvej inštancie pritom nič (teda žiadne zákonné ustanovenie) nebráni tomu, aby
upozornenie a zosplatnenie bolo obsiahnuté v jednej a tej istej listine, ale s tým,
že zosplatnenie môže nastať len vtedy, ak dlžník 15 dní predtým (a po predchádzajúcom upozornení)
nevyrovná dlžnú sumu (splátku, či splátky). V posudzovanej veci to znamenalo, že ak by pôvodný
žalobca v liste zo dňa 24.02.2021 žalovaného vyzval najskôr na zaplatenie dlžných splátok v lehote 15

dní a zároveň ho upozornil, že ak tak neurobí, úver sa stane predčasne splatný po uplynutí týchto 15
dní, tak potom by splnil podmienky na predčasné zosplatnenie úveru vyplývajúce z ust. § 53 ods. 9 OZ.
V danom prípade list pôvodného žalobcu žiadnu výzvu podľa ust. § 53 ods. 9 OZ neobsahoval.
8. Vzhľadom na to, že v poradí prvý úver nepovažoval za riadne predčasne zosplatnený, súd prvej
inštancie vychádzal z toho, že úver je aj naďalej splatný spôsobom dohodnutým v zmluve, t. j. v

pravidelných mesačných splátkach. Zmluva č. 1 bola totiž uzavretá na dobu neurčitú a mala zaniknúť v
prípade, že po dobu dlhšiu ako 3 roky nie je zaznamenaný
na úverovom účte dlžníka žiadny pohyb, a to aj upovedomením bankou (odsek 2, bod 2.3 zmluvy č. 1).
V danom prípade bol posledný pohyb na danom úverovom účte zaznamenaný dňa 13.07.2022, kedy
bola zaznamenaná úhrada 50,- eur a predposledná úhrada bola zaznamenaná 15.12.2020. Zmluva č. 1

tak doposiaľ nezanikla, čo znamená, že nezanikla ani predo dňom 21.06.2023, kedy došlo k postúpeniu
nárokovztejtozmluvyzpôvodnéhožalobcunažalobcuaktuálneho.Aniztohtodôvodusatakúver(spolu
s jeho príslušenstvom) nemohol stať splatným. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že
pôvodný žalobca žalobcovi dňa 21.06.2023 postúpil zo zmluvy č. 1 nesplatnú pohľadávku. Citujúc ďalej
ust.§17ods.1a§20ods.1písm.a)zákonač.129/2010Z.z.vzneníúčinnomvčasepostúpeniaaust.§

53 ods. 9 OZ v znení účinnom v čase postúpenia žalovanej pohľadávky žalovanej pohľadávky považoval
súd prvej inštancie za nesplnenú podmienku podľa ust. § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. pre
platné postúpenie žalovanej pohľadávky, a to postúpenie pohľadávky po konečnom termíne splatnosti
spotrebiteľského úveru alebo pohľadávky, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Termín konečnej splatnosti úveru podľa zmluvy nastane až jej zánikom, ku

ktorému doposiaľ nedošlo. Zároveň sa pohľadávka nestala splatnou pred termínom konečnej splatnosti,
pretože z vykonaného dokazovania a tvrdení strán sporu vyplynulo, že bol vykonaný len jeden úkon
vedúci k inému než dohodnutému termínu splatnosti úveru, a to bol úkon predčasného zosplatnenia
úveru podľa ust. § 565 OZ, ktorý však nebol urobený platne. Z dôvodu nedodržania podmienky uvedenej
v ust. § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k

platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného žalobcu na žalobcu, a tento tak nie je v spore aktívne
vecne legitimovaný.
9. Pokiaľ ide o v poradí druhý úver, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný s pôvodným žalobcom
uzavrel zmluvu, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 5.600,- eur.
Podni15.12.2020žalovanýprestalsosplácanímajtohtoúveru.Včase,keďpôvodnýžalobcapredčasne

zosplatnil úver (dňa 02.03.2021), bol žalovaný v omeškaní so splácaním splátok splatných dňa
15.12.2020 (jej časti vo výške 60,- eur), ďalej dňa 15.01.2021 a tiež dňa 15.02.2022. Podľa zmluvného
dojednania bol pôvodný žalobca oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, ak žalovaný nesplácal
úver riadne a včas. Táto podmienka
prepredčasnézosplatnenietakbolasplnená.Keďžepôvodnýžalobcazosplatnilúverdňa02.03.2021av

tento deň žalovaný nebol v omeškaní so zaplatením časti splátky splatnej dňa 15.12.2020 (t. j. najstaršej
omeškanej splátky) viac ako 3 mesiace, keďže išlo o úver spotrebiteľský, pôvodný žalobca nesplnil
podmienku na uplatnenie práva podľa ust. § 565 OZ. Ak totiž pôvodný žalobca časť úhrad žalovaného
zaúčtovalnazaplatenietzv.nákladovspojenýchsuplatnenímpohľadávkyvyúčtovanýchdňa02.07.2018
v sume 20,- eur, dňa 02.12.2019 v sume 35,- eur, dňa 03.02.2020 v sume 35,- eur a dňa 01.12.2020

taktiež v sume 35,- eur (čo vyplýva z jeho listu zo dňa 02.03.2021, v ktorej uviedol, že tieto náklady sú
vo výške 0,- eur), súd prvej inštancie tento jeho postup vyhodnotil ako nedôvodný, pretože možnosť
účtovania takýchto „nákladov“, ani čo do druhu, nebola v zmluve č. 2 dohodnutá a žalobca nepreukázalani ich výšku, resp. ich vynaloženie, ak by malo ísť o náklady podľa ust. § 121 ods. 3 OZ. Okrem toho,
tak ako tomu bolo aj v prípade prvého úveru, podľa ust.
§ 53 ods. 9 OZ mal pôvodný žalobca povinnosť dlžníka na uplatnenie práva podľa ust. § 565 OZ vopred

v lehote 15 dní pred zosplatnením upozorniť na to, že k takémuto zosplatneniu môže dôjsť, ak svoj dlh
nevyrovná. V predmetnom spore to znamenalo, že ak by pôvodný žalobca v liste zo dňa 02.03.2021
žalovaného vyzval najskôr na zaplatenie dlžných splátok v lehote 15 dní a zároveň ho upozornil, že ak
tak neurobí, úver sa stane predčasne splatný
po uplynutí týchto 15 dní, tak potom by splnil túto podmienku na predčasné zosplatnenie úveru

vyplývajúce z ust. § 53 ods. 9 OZ. V danom prípade list pôvodného žalobcu zo dňa 02.03.2021 žiadnu
výzvu podľa ust. § 53 ods. 9 OZ neobsahoval. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že ani v
poradí druhý úver nemožno považovať za riadne predčasne zosplatnený, a preto úver bol aj naďalej
splatný spôsobom dohodnutým v zmluve, t. j. v pravidelných mesačných splátkach s termínom konečnej
splatnosti dňa 15.06.2026. Vzhľadom na to pôvodný žalobca žalobcovi dňa 21.06.2023 postúpil zo
zmluvyč.2nesplatnúpohľadávku.Rovnako,akovprípadeprvéhoúveru,ajvprípadeoúveruvdruhého,

tak nebola naplnená podmienka platného postúpenia žalovanej pohľadávky podľa ust. § 17 ods. 1 písm.
b) zákona č. 129/2010 Z. z., a preto súd prvej inštancie dospel k záveru,
že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného žalobcu na žalobcu terajšieho a aktuálny
žalobca tak nie je v spore aktívne vecne legitimovaný.
10.Zdôvodunedostatkuaktívnejvecnejlegitimáciežalobcu,ktorývznikolpočassporu(pôvodnýžalobca

by aktívne vecne legitimovaný bol), súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu.
11. Vzhľadom na výsledok sporu, v ktorom bol plne úspešný žalovaný, súd prvej inštancie priznal podľa
ust. § 255 ods. 1 CSP žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi proti

žalovanému nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu, resp. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
13. Žalobca odôvodnil odvolanie s poukazom na odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
b), f) a h) CSP. Tieto konkretizoval v tom, že pokiaľ súd prvej inštancie zamietol podanú žalobu pre

nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, poprel svoj vlastný právny záver vyjadrený v uznesení č.
k. DK-6Csp/12/2023-152, ktorým pripustil, aby do konania namiesto pôvodného žalobcu vstúpil žalobca.
Podľa názoru žalobcu je podmienkou vyhovenia návrhu na zmenu strany sporu v zmysle ust. § 80 CSP
preukázanieprevodualeboprechodupráva,jetedavylúčené,abysúdvyhovelnávrhunazmenužalobcu
či žalovaného (napr. z dôvodu postúpenia pohľadávky) a následne už s novým žalobcom či žalovaným

žalobu zamietol
pre nedostatok aktívnej či pasívnej vecnej legitimácie pre neplatné postúpenie pohľadávky. Otázka
platného postúpenia pohľadávky na žalobcu už bola súdom prvej inštancie právoplatne vyriešená. Z
tohto uznesenia (odsek č. 6 odôvodnenia) vyplýva, že súd prvej inštancie mal preukázané, že došlo
k prevodu práv a povinností, ktoré boli predmetom konania, a to na základe zmluvy o postúpení

pohľadávky uzatvorenej dňa 21.06.2023 medzi pôvodným žalobcom a žalobcom, ktorý so vstupom do
konania na strane žalobcu výslovne súhlasil. Keďže súd prvej inštancie uvedeným uznesením pripustil
zmenu žalobcu (a tým aj posúdil, že postúpenie pohľadávky z postupcu na žalobcu bolo platné), potom
jeho záver v rozhodnutí vo veci samej nemôže odporovať jeho skoršiemu rozhodnutiu, čo však odporuje,
v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a v rozpore s predchádzajúcim záverom

toho istého súdu, čím súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám sporu,
aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca podporne argumentačne poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo/57/2020 zo dňa 20.09.2021. Ak by mal súd prvej
inštancie pochybnosti o platnosti postúpenia žalovanej pohľadávky a nemal by uvedené preukázané,

potom by nemohol vydať dotknuté uznesenie, ktorým pripustil vstup žalobcu
do konania a mal pokračovať v konaní s pôvodným žalobcom (v dôsledku čoho by nemohol dospieť k
záverom o nedôvodnosti žaloby). Ak však súd prvej inštancie dotknuté uznesenie vydal, potom je svojím
právnym názorom viazaný a je neprípustné, aby zmenil svoj vlastný právny názor v tej istej veci a z toho
dôvodu napokon dospel k záverom o nedôvodnosti podanej žaloby.

14. Ďalej žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže v posudzovanom prípade nebolo medzi zmluvnými stranami
dohodnuté plnenie v splátkach, v dôsledku čoho na vec ani nemožno aplikovať ust. § 565 OZ, resp.ust. § 53 ods. 9 OZ. Žalobca poukazoval na to, že medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným
bola dňa 21.12.2017 uzatvorená zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej
karty a rámcová zmluva o poskytovaní platobných služieb, v zmysle ktorej bol žalovanému poskytnutý

bezúčelový revolvingový úver s výškou úverového rámca 5.000,- eur. Žalovaný neplnil svoje povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy, a tak právny predchodca žalobcu podaním zo dňa 26.02.2021 vyzval žalovaného
v zmysle ust. § 563 OZ na splatenie celého zostávajúceho dlhu. Z predložených dôkazov v konaní
jednoznačne vyplývalo, že medzi postupcom a žalovaným nebola uzatvorená dohoda o plnení v
splátkach na dobu určitú. Záver súdu prvej inštancie,

že na posudzovaný prípad sa vzťahuje ust. § 53 ods. 9 OZ, bol pre žalobcu prekvapivý
anemalpodľajehonázoruzákladvžiadnomprávnompredpise.Podstatnounáležitosťouzmluvyoúvere
rozhodne nie je dohoda o vrátení poskytnutého úveru dlžníkom v splátkach. Formy vrátenia úveru s
úrokmiveriteľovizostranydlžníkamôžubyťdohodnutérôzne–hocijepravdou,ževpraxisanajčastejšie
dojednáva vrátenie úveru s úrokmi v pravidelných splátkach, rozhodne to ale nie je podstatná náležitosť
zmluvy o úvere. V ďalšom žalobca uviedol, že podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere je len prísľub

dlžníka,žeposkytnutýúversúrokmiveriteľovivráti.Formajehovrátenia(t.j.vpravidelnýchsplátkach,na
výzvu veriteľa, v stanovenej lehote a podobne) je ponechaná zákonodarcom výhradne na vôľu veriteľa
a dlžníka. Zároveň je podstatné poukázať aj na skutočnosť, že v ust. § 1 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.
z. zákonodarca dokonca explicitne počíta aj so situáciou,
že pri spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania (§ 1 ods. 2 a 4 zákona

č. 129/2010 Z. z.) sa tento úver môže zosplatniť na požiadanie (t. j. presne tak, ako
v posudzovanom prípade, na základe požiadania veriteľa o zaplatenie úveru s úrokmi). Podľa žalobcu
v zmluve medzi pôvodným veriteľom a žalovaným absentovala dohoda o plnení
v splátkach na dobu určitú. V dotknutom prípade bol medzi zmluvnými stranami dojednaný revolvingový
úver vo forme kreditnej karty, a nie klasický splátkový úver. Ide o úver, ktorý umožňuje klientovi čerpať

poskytnuté zdroje opakovane, bez nutnosti žiadať o povolenie čerpania banku. Ak klient vyčerpá časť
alebo celý úverový rámec a následne vyčerpanú sumu splatí jednorazovo, hneď po pripísaní tejto
úhrady má opäť k dispozícii celý úverový rámec. Ak vyčerpanú sumu spláca postupne, bude mať stále
k dispozícii tú časť úverového rámca, ktorá nie je vyčerpaná a ktorá sa zároveň s každou splátkou
zvyšuje. V prípade, ak by sa žalovaný rozhodol finančné prostriedky vôbec v daný mesiac nečerpať,

nevznikla by mu ani povinnosť uhradiť tú-ktorú mesačnú splátku. V posudzovanom prípade teda nešlo
o splátkový úver, kedy dlžník spláca vopred dohodnutú sumu formou pravidelných splátok. Žalovaný
bol síce v zmysle zmluvy povinný uhradiť k 10. dňu v mesiaci splátku vo výške 3 % z aktuálnej výšky
úverového rámca, no nešlo o splátky v zmysle ust. § 565 OZ. Minimálna splátka, ktorú bol žalovaný
povinný plniť bola v tomto prípade len dojednaným opakujúcim sa plnením v existujúcom záväzkom

vzťahu na dobu neurčitú. Z uvedeného dôvodu teda nebolo možné hovoriť o tom, že bolo plnenie v
splátkach dojednané (keďže povinnosť uhradiť splátku bola podmienená čerpaním úveru). V súlade s
ust. § 563 OZ preto došlo výzvou zo dňa 26.02.2021 zo strany pôvodného veriteľa k uplatneniu jeho
práva, keď od dlžníka požadoval splatenie dlhu, keďže v čase trvania dlhu nebol dohodnutý čas jeho
úplného splatenia a až touto výzvou pôvodný veriteľ určil splatnosť predmetného záväzku žalovaného.

Na základe uvedeného bol žalobca názoru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil splatnosť
pohľadávky v zmysle ust. § 565 OZ, ako aj na posudzovaný prípad nesprávne aplikoval ust. § 53 ods.
9 OZ a § 565 OZ a naopak na vec opomenul aplikovať ust. § 563 OZ, v dôsledku čoho vychádza
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci. S odkazom na
znenie čl. 7 bod 7.1. písm. a) zmluvy žalobca tvrdil, že účastníci zmluvy sa v súlade s ustanovením §

563 Občianskeho zákonníka sa zmluvné strany dohodli,
že v prípade tam uvedených skutočností je žalovaný povinný splatiť dlžnú sumu
na požiadanie, za ktoré žalobca považoval list pôvodného žalobcu zo dňa 26.02.2021. Žalobca sa
tak z uvedených dôvodov nestotožnil s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie, keď súd prvej
inštancie podľa neho na vec aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, pričom

pri aplikácii správnych zákonných ustanovení, by nemohol dospieť k právnemu záveru, ktorý vyjadril vo
výroku napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie tak nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces, keďže mu z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmý relevantný
dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie aplikoval ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ.

15. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril a odvolaciemu súdu neboli doručené ani žiadne ďalšie
podania strán produkované v odvolacom konaní.
16. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku
bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP) – žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté,keďže súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie

v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods.
3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP tak vo výroku I., ako aj v závislom
výroku II. o náhrade trov konania na súde prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
17. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené

a stotožnil sa s nižšie uvedenými podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v
súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom
konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

18. Ďalej považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu formulované
v podanom opravnom prostriedku. V rámci tejto reakcie odvolací súd
vo všeobecnosti poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania,
v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP) s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný prihliadať, aj

keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej
inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím
dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd prihliadať nemohol, aj
keď by takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia
procesných podmienok.

19. Odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní. Zároveň v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria

jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie.
20. Odvolací súd tak v ďalšom v zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP považoval za potrebné reagovať
na odvolacie dôvody uvedené žalobcom v jeho opravnom prostriedku.
21. Za zásadnú považoval odvolací súd námietku žalobcu, že súd prvej inštancie v priebehu sporu

uznesením č. k. DK-6Csp/12/2023-152 zo dňa 22.08.2023 pripustil, aby do konania na miesto
pôvodného žalobcu vstúpil žalobca, pričom v odôvodnení tohto uznesenia zároveň konštatoval
naplnenie podmienok podľa ust. § 80 ods. 2 CSP, teda že mal preukázané,
že po začatí konania došlo k prevodu žalovaného práva – k postúpeniu žalovanej pohľadávky.
V tomto rozhodnutí, ktoré nadobudlo právoplatnosť, už posúdil (kladne) platnosť postúpenia žalovanej

pohľadávky. V rozhodnutí vo veci samej tak už následne nemohol opätovne preskúmavať platnosť tohto
právneho úkonu medzi pôvodný žalobcom a žalobcom a ak tak súd prvej inštancie urobil, dopustil sa
nesprávneho procesného postupu, ktorý mal za následok znemožnenie uskutočňovania procesných
práv žalobcu až v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces [§ 365 ods.
1 písm. b) CSP] . Žalobca odkazoval v rámci argumentácie na uznesenie Najvyššieho súdu SR spis.

zn. 3Cdo/57/2020 zo dňa 29.09.2021.
22. Podľa ust. § 80 ods. 1 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod
alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na
jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené
alebo na koho prešli.

23. Podľa ust. § 80 ods. 2 CSP, súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí
konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť
na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.
24. Podľa ust. § 92 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom
od 01.01.2002 do 30.06.2016 (ďalej len „O. s. p.“), ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s

ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže
navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli,
navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo
povinnosti prevedené alebo na koho prešli.25. Podľa ust. § 92 ods. 3 O. s. p., súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala
právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť
na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje.

Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované.
26. V rozhodnutí, na ktoré v rámci argumentácie odkázal žalobca, Najvyšší súd SR (obdobne v uznesení
spis. zn. 7Cdo/207/2017 zo dňa 29.11.2018) vyslovil názor, že z porovnania oboch úprav (rozumej tým
úprav podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP a § 92 ods. 2 a 3 O. s. p.), dopadajúcich na zmeny v okruhu strán sporu
motivované tými zmenami v sfére hmotného práva, ku ktorým dôjde až v priebehu konania, vyplýva

nielen obmedzenie návrhovej iniciatívy pri zmene
na žalobcu (na rozdiel od skoršej úpravy priznávajúcej identické právo tiež subjektu majúcemu záujem
v konaní žalobcu nahradiť a až do pozitívneho rozhodnutia o zmene stojacemu mimo okruh účastníkov
konania, inak s prezumovaným súhlasom žalobcu
so zmenou, pokiaľ návrh podá subjekt majúci nadobudnúť právo, o ktoré v konaní ide)
a opustenie skoršej nadbytočnej úpravy o nepotrebnosti súhlasu žalovaného aj subjektu majúceho

zaujať jeho miesto s navrhovanou zmenou [tu rozumej bez ohľadu na to, či sa táto týka žalobcu
alebo žalovaného, keďže je to žalobca, ktorý ako „dominus litis“ (pán sporu) určuje, koho do sporu
zapojí]; ale predovšetkým to, že kým podmienkou pozitívneho rozhodnutia o zmene podľa ust. §
92 ods. 2 a 3 O. s. p. bolo (odhliadajúc od súhlasu nového žalobcu) preukázanie nástupu právnej
skutočnostispôsobilejprivodiťprevodaleboprechodprávačipovinnosti,predstavujúcichpredmetsporu,

z pôvodného účastníka konania na inú osobu, podmienkou vyhovenia návrhu na zmenu strany sporu
podľa ust. § 80 ods. 1 a 2 CSP je preukázanie prevodu alebo prechodu práva (nielen, že k nemu malo
dôjsť, ale že k nemu skutočne došlo). Ďalej Najvyšší súd SR uviedol, že práve takáto zmena právnej
úpravy spôsobuje, že súd sa má k otázke nadobudnutia práva alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide,
subjektom ešte len majúcim do konania vstúpiť, vyjadriť už v rozhodnutí o zmene

a konečnému rozhodnutiu tak nový civilný sporový kódex zveruje prakticky len posúdenie otázky
existencie žalovaného práva, resp. povinnosti u pôvodného žalobcu, resp. žalovaného (pokiaľ sa návrhu
na zmenu nevyhovie), resp. podržania si žalobcom či žalovaným práva, resp. povinnosti aj k času
rozhodovania vo veci samej (pokiaľ sa naopak návrhu na zmenu vyhovie). Takto modifikovaná úprava
de facto sleduje predchádzanie zamietaniu žalôb

prenedostatočnepremyslenéúkonyvosféreprocesnéhopráva(tým,žeoprotiskoršiemustavuprakticky
nedovoľuje opustiť miesto strany sporu tomu, kto sa len domnieva, že právo či povinnosť tvoriace
predmet sporu platne previedol alebo toto platne prešlo na inú osobu)
a hocako sa takáto zmena vo sfére procesného práva pri záujme na posilňovaní zodpovednosti strán
sporu za ich postup v spore javí kontraproduktívnou (bez preháňania priam paternalistickou), je tu a až

do prípadnej zmeny je nutné sa s ňou vyporiadať.
27. Odvolací súd sa s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v označených rozhodnutiach
nestotožnil. Odvolaciemu súdu nie sú známe iné obdobné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré by
na uvedené dve nadväzovali, avšak odvolací súd považuje
za nevyhnutné argumentačne sa vysporiadať s označenými rozhodnutiami (odôvodniť odklon).

28. Najvyšší súd SR v označených rozhodnutiach argumentoval tým, že po účinnosti O. s. p. nie je
možné aplikovať ust. § 80 ods. 1 a 2 CSP v zmysle dovtedajšieho výkladu ust. § 92 ods. 2 a 3 O.
s. p., keďže dotknutú zmenu úpravy nemožno považovať len za „kozmetickú zmenu“, ale za zmenu
celkového charakteru rozhodnutia súdu o zmene subjektu na tej-ktorej strane sporu. Uvedenému
názoru Najvyššieho súdu SR vyjadrenému v označených rozhodnutiach však nenasvedčuje úmysel

zákonodarcu vyjadrený v osobitnej časti dôvodovej správy k ust.
§ 80 CSP, v zmysle ktorej „Predkladaná právna úprava pokračuje v línii nastolenej už v OSP z roku
1950, podľa ktorej je pre súd rozhodujúci skutkový a právny stav nie v čase začatia konania, ale zásadne
v čase vydania meritórneho rozhodnutia. Súd preto musí procesne reflektovať zmeny v potenciálnej
vecnej legitimácii, na čo slúži inštitút zmeny subjektov podľa § 80. Navrhovaná právna úprava sa

prispôsobila terminológii novej koncepcii sporového konania, vypustil sa inštitút zámeny účastníctva,
pretože v dôsledne kontradiktórnom spore má byť nedostatok vecnej legitimácie v čase začatia konania
riešený výlučne novým sporom, nie „pokračovaním“ pôvodného sporu.“ Z obsahu dôvodovej správy je
zrejmé, že zákonodarca odlišné znenie dotknutých ust. § 92 O. s. p. a § 80 CSP považoval len za
terminologickú zmenu prispôsobujúcu sa novej koncepcii sporového konania, nie však ako opustenie

dovtedajšieho poňatia a charakteru rozhodnutia podľa ust. § 92 ods. 2 a 3
O. s. p., čo vyjadril aj tým, že nová právna úprava pokračuje v línii nastolenej zákonom č. 142/1950 Zb.
o konaní v občianskych právnych veciach (Občiansky súdny poriadok). Z hľadiska tejto metódy výklade
dotknutej právnej normy, nebol dôvod odklonuod dovtedajšej (rozumej do prijatia CSP) ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyjadrenej
napr. v rozhodnutiach spis. zn. 3Cdo/251/2006, spis. zn. 1Cdo/54/2008, spis. zn. 2Cdo/227/2008, spis.
zn. 3Cdo/174/2009 a spis. zn. 2Obdo/102/2020, v zmysle ktorej predpokladom pre vyhovenie návrhu

v zmysle ust. § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. je preukázanie formálnych podmienok (že nastala právna
skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva na iného, ďalej že sa táto
právna skutočnosť týka práva alebo povinnosti doterajšieho účastníka konania, že táto skutočnosť
nastala po začatí konania, a napokon, že nadobúdateľ práva súhlasí so vstupom do konania, ak má
nastúpiť na miesto doterajšieho navrhovateľa). V štádiu, pri ktorom súd posudzuje splnenie uvedených

predpokladov, skúma tvrdenia, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť takéhoto procesného návrhu,
len z hľadiska ich možnosti (spôsobilosti) vyvolať tvrdený právny účinok - prevod alebo prechod práva
na iného. Osobitne treba podčiarknuť, že posúdenie toho, či k prevodu alebo prechodu práva skutočne
došlo, je vyhradené až rozhodnutiu vo veci samej (pri skúmaní vecnej legitimácie účastníka konania).
29. Významovú odlišnosť novej právnej úpravy (§ 80 CSP) videl Najvyšší súd SR v slovnom spojení
nachádzajúcom sa v odseku 2: „...ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu

práva alebo povinnosti“ oproti podmienke vyjadrenej v ust. § 92 ods. 3 O. s. p. slovami: ak sa preukáže,
že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2“. Najvyšší súd SR významový
rozdiel nepochybne videl v tom, že podľa pôvodnej právnej úpravy súd skúmal iba to, či nastala právna
skutočnosť spôsobilá privodiť prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, avšak či
táto skutočnosť aj tento prevod alebo prechod spôsobila súd skúmal až v meritórnom rozhodnutí, pričom

podľa novej právnej úpravy súd musí už pri rozhodovaní podľa ust. § 80 CSP skúmať to, či k prevodu
alebo prechodu práv alebo povinností, o ktorých sa koná, aj právne účinne došlo.
30. Odvolací súd má však za to, že určitú procesnú normu treba vykladať zároveň tak, aby bolo naplnené
právo tej-ktorej sporovej strany na spravodlivý proces garantované ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd či v ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ústavnekonformný výklad). Proti

uzneseniu súdu podľa ust. § 80 ods. 2 CSP zákon nepripúšťa odvolanie (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357
CSP a contrario). K rozhodnutiu súdu podľa ust. § 80 CSP (aj k jeho právoplatnosti) spravidla dochádza
bez toho, aby sa druhá strana sporu (žalovaný) mohla k návrhu podľa ust. § 80 ods. 1 CSP vyjadriť
a prípadne namietať tvrdenie žalobcu o prevode alebo prechode práva alebo povinnosti, o ktorých sa
koná a k tomu produkovať prostriedky procesnej obrany. Môže sa dokonca stať, že súd vydá takéto

rozhodnutie ešte pred tým, ako doručí žalobu žalovanému. Zároveň súd rozhoduje spravidla bez toho,
aby vykonal dokazovanie dôkazmi, ktorými žalobca preukazuje existenciu právnej skutočnosti, s ktorou
sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, bez toho aby mal žalovaný
možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a uplatniť súvisiace prostriedky procesnej obrany a súd tak nemá
dostatočný skutkový podklad

pre právny záver o platnosti takej právnej skutočnosti (napr. platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky).
V prípade Najvyšším súdom SR vnímaného významu rozhodnutia súdu podľa ust. § 80 CSP (rozumej
tým vyriešenia otázky vecnej legitimácie, ktorú už súd nemôže preskúmavať v meritórnom rozhodnutí)
by za daných okolností žalovaná strana reálne nemala adekvátny procesný prostriedok namietať, že
k žalobcom (či už žalobcom pred zmenou alebo po zmene) tvrdenému prevodu práv alebo povinností,

o ktorých sa koná, platne nedošlo. Pritom práve až po vykonanom dokazovaní sa nezriedka stáva, že
je preukázaná taká skutočnosť, ktorá robí právny úkon, na podklade ktorého malo dôjsť k prevodu práv,
o ktorých sa koná (napr. zmluva o postúpení pohľadávky), absolútne neplatným. Zároveň na absolútnu
neplatnosť, ktorá nastáva ex lege bez ďalšieho, musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Nemožno
sa stotožniť s prípadnou argumentáciou, ktorá by zachovanie práva žalovaného na spravodlivý proces

videla v tom, že žalovaný môže podať odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, v zmysle
ktorého odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej (v tomto prípade rozhodnutie súdu
prvej inštancie podľa ust. § 80 ods. 2 CSP), má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej. Takýto výklad by viedol k popretiu princípov uvedených v ust. čl. 17 CSP

a zároveň by dokazovanie o tejto otázke „posielal“ až do odvolacieho konania, keďže súd prvej inštancie
by s určitosťou pre nadbytočnosť prostriedky procesnej obrany žalovaného nepripustil / nevykonal.
Paradoxne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, v zmysle ktorej uznesenie súdu podľa
ust. § 92 ods. 3 O. s. p. nemalo v zmysle prezentovaného názoru Najvyššieho súdu SR v označených
rozhodnutiach také závažné následky, bolo možné podať proti tomuto uzneseniu odvolanie (§ 201 a §

202 ods. 3 O. s. p.).
31. S výkladom prezentovaným odvolacím súdom sa možno stretnúť aj v odbornej literatúre napr.
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, 303 - 307 s., v ktorom autor udáva: „Súdvyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku
1 komentovaného ustanovenia, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Koncepcia
zákonodarcu je teda taká, že nedochádza k automatickému procesnému nástupníctvu, ale toto je

nárokovateľné (dikcia „súd vyhovie návrhu“ sa rovná „musí vyhovieť návrhu“) za predpokladu, že
kumulatívne nastanú tieto skutočnosti: – zmenu strán sporu navrhne oprávnený subjekt (žalobca), –
súhlasí s tým ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu (ak sa má nástupníctvo týkať strany žalovaného,
táto podmienka odpadá), – preukáže sa, že došlo k právnej skutočnosti podľa odseku 1 citovaného
ustanovenia. V tejto súvislosti je žalobca, ktorý navrhuje zmenu strán sporu, povinný predložiť

konkrétne(najmälistinné)dôkazyoexistenciiskutočnostispôsobujúcejprevodaleboprechodprávalebo
povinností tvoriacich predmet konania. Súd je oprávnený skúmať, či povedzme zmluva o postúpení
pohľadávky či prevzatie dlhu je platné, a teda či skutočne spôsobujú zamýšľané právne účinky.
Samozrejme, takéto rozhodovanie v žiadnom smere neprejudikuje rozhodnutie súdu vo veci samej.“
32. Odvolací súd poukazuje na to, že napokon aj zo samotného uznesenia súdu prvej inštancie
o pripustení zmeny na strane žalobcu (najmä odseku č. 6 jeho odôvodnenia) vyplýva,

že pri posudzovaní návrhu na zmenu subjektu na strane žalobcu skúmal predpoklady v rozsahu ust. §
80 CSP výlučne po formálnej stránke.
33. Súd prvej inštancie tak rozhodol o vstupe žalobcu do konania na základe zákonom predvídaného
postupu a aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy, ktorú aj správne interpretoval, a následne správne
konštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie pohľadávky voči žalovanému.

Vzhľadom na uvedené je odvolací súd názoru,
že súd prvej inštancie uvedeným postupom neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces.
34. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP], keďže v danom prípade
nebolo možné na právny vzťah medzi účastníkmi predmetnej zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom

úvere a vydaní kreditnej karty zo dňa 21.12.2017 (súdom prvej inštancie označená ako zmluva č. 1)
aplikovať ust. § 53 ods. 9 a ust. § 565 OZ. Žalobca argumentoval, že v posudzovanom prípade bol
na podklade uvedenej zmluvy žalovanému poskytnutý revolvingový úver do výšky úverového rámca
5.000,- eur, kedy je dlžník oprávnený po dobu platnosti zmluvy čerpať peňažné prostriedky opakovane
do dojednanej sumy úverového rámca (teda akonáhle dlžník splatí časť poskytnutých peňažných

prostriedkov, môže v tomto rozsahu do výšky úverového rámca čerpať úver opakovane), a to po dobu
platnosti zmluvy. Podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere nie je dohoda o vrátení poskytnutého úveru
dlžníkomvsplátkach,pričomvzmluveč.1absentovaladohodamedzijejúčastníkmioplnenížalovaného
dlhu v splátkach na dobu určitú. V tomto kontexte žalobca poukazoval na ust. § 1 ods. 2 a 4 zákona
č. 129/2010 Z. z. Štandardná splátka, ktorú bol žalovaný plniť, bola v tomto prípade len dojednaním

opakujúcim sa plnením v existujúcom záväzkovom vzťahu na dobu neurčitú. V prípade, ak by sa
žalovaný rozhodol finančné prostriedky vôbec v daný mesiac nečerpať, nevznikla by mu ani povinnosť
uhradiť tú-ktorú mesačnú splátku. K určeniu splatnosti dlhu tak došlo v zmysle ust. § 563 OZ zo strany
veriteľa až výzvou zo dňa 26.02.2021, keďže v čase trvania dlhu nebol dohodnutý čas jeho úplného
splatenia a až touto výzvou veriteľ určil splatnosť predmetného záväzku žalovaného. V danom prípade

teda bolo dohodnuté, že žalovaný je povinný splatiť dlžnú sumu na požiadanie, pričom listom zo dňa
26.02.2021 veriteľ vypovedal uzavretú zmluvu č. 1. Zároveň žalobca poukázal na znenie čl. 7 bod 7.1.
písm. a) zmluvy č. 1, v zmysle ktorého v prípade, ak klient nespláca poskytnutý úver riadne a včas,
ak klient poskytol banke nepravdivé údaje, ak bolo na majetok klienta alebo manžela/manželku klienta
začaté exekučné konanie, ak klient riadne a včas nespláca svoje ďalšie záväzky voči banke alebo iným

veriteľom, je banka oprávnená: a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie úveru
vrátane príslušných úrokov a poplatkov v lehote a s účinnosťou, ktorú banka určí v oznámení o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti. V uvedenej nesprávnej aplikácii zákonných ustanovení zároveň žalobca videl
aj nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým mu bolo znemožnené uskutočňovanie jemu
patriacich procesných práv v takej mierte, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces [§ 365

ods. 1 písm. b) CSP]. Žalobcovi nebol z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
zrejmý dôvod aplikácie ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ.
35. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
36. Odvolací súd posudzujúc uvedenú odvolaciu námietku žalobcu primárne poukazuje na to,že vzniknutý právny vzťah zo zmluvy č. 1 nemožno stotožňovať so zmluvným vzťahom, ktorého
podstatou je opakované plnenie, kedy nejde o plnenie jediného dlhu, ale každé plnenie predstavuje
samostatný dlh (napr. nájomné pri nájomnej zmluve, dôchodok

pri zmluve o dôchodku a pod.) Nemožno prijať argumentáciu žalobcu, že pri danom type úveru –
revolvingovom úvere je neisté, či bude dlžník úver vôbec v danom mesiaci čerpať, pričom v prípade
nečerpania úveru mu ani nevznikne povinnosť uhradiť tú-ktorú splátku úveru. Zmluva o úvere podľa
ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník nie je reálnym kontraktom, keďže predmetom
zmluvy je záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť v jeho prospech peňažné prostriedky do

určitej sumy a záväzok dlžník poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Teda v akomkoľvek
úverovom prípade nemusí vôbec dôjsť k čerpaniu úveru (poskytnutiu peňažných prostriedkov veriteľom
dlžníkovi), pretože dlžník o to nepožiada. Aj v prípade „klasického úveru“ môže dôjsť k jeho čerpaniu
postupne, a teda nie jednorazovo, čo je zvyčajne limitované určitou lehotou, v rámci ktorej môže
dlžník požiadať o poskytnutie peňažných prostriedkov. V prípade správnosti argumentácie žalobcu
by potom nebolo možné dojednať splácanie úveru v splátkach, pretože je neisté, či vôbec povinnosť

vrátiť peňažné prostriedky a zaplatiť úroky dlžníkovi vznikne, resp. ak vznikne, tak v akom rozsahu
a s akou splatnosťou. V prípade revolvingového úveru povinnosť zo zmluvy o úvere dlžníkovi vznikne
po poskytnutí peňažných prostriedkov a trvá až do jej splnenia, a to bez ohľadu na to, či dlžníkovi budú
následne v tom-ktorom mesiaci poskytnuté do výšky úverového rámca ďalšie peňažné prostriedky. Ak
je zmluva o revolvingovom úvere uzavretá na dobu neurčitú, môže sa stať, že dlžník v určitý moment

vyčerpaný úver (poskytnuté peňažné prostriedky) spolu s dojednaným úrokom splatí, a to bez toho, aby
došlo k zániku úverového vzťahu (zmluvy o úvere), keďže zmluva o revolvingovom úvere umožňuje
úver čerpať do výšky úverového rámca aj opakovane, pokiaľ nedôjde k zániku zmluvy o revolvingovom
úvere iným spôsobom (napr. výpoveďou, odstúpením). Nič to však nemení na povinnosti dlžníka vrátiť
peňažné prostriedky a zaplatiť úrok v dohodnutom čase, napr. jednorazovo v určitej lehote alebo

v splátkach v určitej výške a v určitej frekvencii (napr. mesačne), alebo ak to dohodnuté nie je, tak
na požiadanie veriteľa (§ 563 OZ). Nie je tak vylúčené, aby bolo dojednané plnenie záväzku dlžníka
zo zmluvy o revolvingovom úvere vrátiť peňažné prostriedky vo výške zodpovedajúcej poskytnutým
a ešte nevráteným peňažným prostriedkom v ten-ktorý moment trvania úverového vzťahu a zaplatiť úrok
v dohodnutých pravidelných mesačných splátkach s dohodnutou splatnosťou a výškou. Je logické, že

ak by k poskytnutiu peňažných prostriedkov na základe zmluvy o revolvingovom úvere nedošlo, dlžník
by nemal žiadnu povinnosť na plnenie, rovnako ako v prípade, ak by po vrátení doposiaľ poskytnutých
peňažných prostriedkov dlžník tieto vrátil a zaplatiť príslušný úrok. Napokon, ak by dlžníkovi boli
poskytnuté peňažné prostriedky v takej výške, ktoré by v súčte spolu s úrokom nedosiahli ani výšku
dohodnutej mesačnej splátky, dlžník by bol logicky povinný splatiť svoj záväzok len do takejto výšky.

Ak je dojednané plnenie dlžníka v splátkach, nevylučuje to jeho právo splatiť dlh aj predčasne, či už
jednorazovo alebo v splátkach zaplatených vo vyššej ako dojednanej výške (§ 16 zákona č. 129/2010
Z. z.).
37. V posudzovanom prípade dojednaný zmluvný záväzok žalovaného spočíval vo vrátení poskytnutých
peňažných prostriedkov a zaplatení úrokov a poplatkov. Žalovaný bol povinný plniť dlh (vrátiť poskytnuté

peňažné prostriedky, zaplatiť úroky a poplatky) v pravidelných mesačných splátkach vo výške 3 %
z aktuálnej výšky úverového rámca (táto bola v zmluve č. 1 uvedená v sume 1.150,- eur z čoho 3 % je
34,50 eur) so splatnosťou 10. deň v mesiaci
so splatnosťou prvej splátky v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bolo uskutočnené prvé
čerpanie revolvingového úveru. Záväzok žalovaného mal teda zaniknúť plnením a nie uplynutím času,

resp. dohodou alebo jednostranným právnym úkonom niektorej
zo zmluvných strán (výpoveďou, odstúpením), ako argumentoval žalobca, a to aj v prípade vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru, či ukončenia zmluvy jej výpoveďou alebo odstúpením, čo vyplýva aj čl.
7 bod 7.4. V zmysle 7 bod 7.1. písm. a) zmluvy č. 1 bolo teda dojednané, že žalovaný ako dlžník na
požiadanie banky je povinná celý čerpaný úver splatiť (tzv. zosplatnenie úveru) v prípade, riadne a

včas nespláca svoje ďalšie záväzky voči banke. Pokiaľ ide o list veriteľa (pôvodného žalobcu) zo dňa
26.02.2021 označený ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru č. 42767608830100
predžalobná výzva“, z jeho obsahu nemožno vyvodiť, že by veriteľ týmto listom vypovedal zmluvu č. 1
podľa čl. 7 bod 7.1. písm. c) zmluvy č. 1, ale išlo nepochybne o právny úkon podľa podľa čl. 7 bod 7.1.
písm. a) zmluvy č. 1. Uvedený záver odvolacieho súdu v podstate potvrdil (pôvodný) žalobca aj v žalobe,

kde uviedol, že žalovaný svoj záväzok splácať poskytnutý úver (formou dohodnutých pravidelných
mesačných splátok bod 4.3. zmluvy č. 1) riadne a včas neplnil. Napriek zmluvne dohodnutým splátkam
poskytnutého úveru uhradil len časť dlžnej sumy. V dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo strany
žalovaného preto (pôvodný) žalobca vyhlásil dňa 24.02.2021 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa dlhžalovaného stal splatný v celom rozsahu. Neobstojí tak tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní, že medzi
účastníkmi zmluvy č. 1 neexistovala dohoda o splátkach záväzku žalovaného a v nadväznosti na to,
že naopak z ust. čl. 7 bod 7.1. zmluvy č. 1 vyplýva dohoda účastníkov zmluvy o povinnosti žalovaného

splniť svoj dlh na požiadanie veriteľa (§ 563 OZ). Povinnosť žalovaného splniť dlh na požiadanie
veriteľa bola v zmluve dojednaná práve ako dôsledok nie riadneho a včasného plnenia žalovaného
vdohodnutýchsplátkach.Uvedenúargumentáciužalobcupovažovalodvolacísúdvyslovenezaúčelovú,
prispôsobujúcu sa aktuálnej situácii v spore, avšak nekorešpondujúcu so skutočnosťami vyplývajúcimi
z ním predložených dôkazov. Odvolací súd mal potom za to, že súd prvej inštancie vec právne správne

posúdil, ak
na posudzovaný prípad aplikoval ust. § 565 v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ.
38. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia iných krajských súdov, odvolací súd sa s týmito
nestotožnilzvyššieuvedenýchdôvodov,pričomsaaninecítilbyťtýmitoviazaný,keďženetvoriaustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP) a ani nimi nie je odvolací súd viazaný
v zmysle ust. § 193 CSP, eventuálne ust. § 455 CSP.

39. S poukazom na doposiaľ uvedené, odvolací súd nepovažoval námietku žalobcu o nesprávnom
právnom posúdení veci súdom prvej inštancie [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a súvisiacu námietku žalobcu
o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] za nedôvodné.
40. V kontexte so žalobcom namietaným odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 písm. b) CSP odvolací
súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR
spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn.
I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004).
Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa

ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo
dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). Skutočnosť, že sa žalobca s vysloveným
právnym názorom súdu prvej inštancie, ako aj jeho skutkovými závermi nestotožnil, jeho nespokojnosť

s rozhodnutím, ktoré vyznelo v jeho neprospech, nemôže teda založiť záver o inej vade konania [§ 365
ods. 1 písm. d) CSP], či porušení práva žalobcu na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP].
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, o akom žalobcom uplatnenom
nároku / nárokoch súd prvej inštancie konal, ako tento nárok právne kvalifikoval, na podklade akých
dôvodov žalovaný nárok / nároky žalobcovi nepriznal a žalobu zamietol. Preto odvolací súd považoval

aj túto námietku žalobcu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP za neopodstatnenú.
41. Ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) s
výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§
380 ods. 2 CSP). Z toho vyplýva zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania.
42. Žalobca v ďalšom nenamietal skutkové a na ne nadväzujúce právne závery súdu prvej inštancie,

že ku dňu 24.02.2021 (deň vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru) ani neboli naplnené podmienky
pre vznik práva veriteľa (pôvodného žalobcu) dohodnutého v čl. 7 bod 7.1. písm. a) zmluvy č. 1, a to
z dôvodu, že žalovaný sa k uvedenému dňu nenachádzal v omeškaní s plnením v zmluve dojednaných
splátok, teda nebola naplnená podmienka uvedená v označenom ustanovení zmluvy č. 1, že žalovaný
nesplácal poskytnutý revolvingový úver riadne a včas (viď odseky č. 11 a 12 odôvodnenia napadnutého

rozsudku). Ani z tohto dôvodu nemohol platne právny úkon veriteľa (pôvodného žalobcu) zo dňa
24.02.2021 vyvolať právne účinky. Rovnako žalobca nereagoval ani na opätovne nadväzujúci záver
súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky pôvodného žalobcu vyplývajúcej zo
zmluvy č. 1 pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ) z dôvodu nesplnenia podmienky podľa ust. § 17 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. Obdobne žalobca neformuloval žiadne odvolacie dôvody vo vzťahu

k žalovanému nároku zo zmluvy č. 2, okrem už spomenutej námietky nesprávneho procesného postupu
súdu prvej inštancie spočívajúceho v „opätovnom“ posudzovaní platnosti postúpenia žalovaných
pohľadávok v napadnutom rozsudku, keďže záver o platnosti postúpenia urobil súd prvej inštancie už
v uznesení č. k. DK-6Csp/12/2023-152 zo dňa 22.08.2023. Keďže žalobca neuviedol žiaden iný odvolací
dôvod ohľadom časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba v časti

žalovaných nárokov zo zmluvy č. 2, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi nemohol z iných dôvodov
preskúmavať vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti.
43. Napokon, pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku II. o nároku
na náhradu trov konania, žalobca odvolanie v tejto časti zjavne založil len na tom,že považoval napadnutý rozsudok v merite veci za vecne nesprávny, a preto napadol odvolaním aj
na ňom závislý výrok o nároku na náhradu trov konania. Inak žalobca neprodukoval žiadne odvolacie
námietky, ktoré by mohli byť predmetom prieskumu v odvolacom konaní.

44. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalobcu, odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na
náhradu trov konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu

úspešný a vznikol mu tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu v súvislosti s odvolacím
konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalovanému nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako
trovy v odvolacom konaní nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj
o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom v rozhodnej právnej úprave by

sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé
rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné
rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri
pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak, taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania
o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto,

že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že
tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce
nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn.
6Cdo/166/2016 zo dňa 26.10.2016 a spis. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.
46. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].