Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/129/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8100899471
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8100899471.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1a/ A. K., narodenej X. N. XXXX, R., E. XXX/X, 1b/
N. R., narodenej XX. A. XXXX, R., I. XXX/XX, 1c/ V. E., narodeného XX. K. XXXX, R., N. XXX/XX, 1d/
N.. N. X., narodenej XX. A. XXXX, R., Y. XXX/XX, 1e/ V. E., narodeného XX. A. XXXX, R., N. XXX/XX,
2a/ Z. R.Á., narodenej XX. A. XXXX, R., W. XXX/X, 2b/ N. R., narodenej XX. C. XXXX, R., B. XXX/XX,
2c/ A. E., narodenej XX. N. XXXX, R., K. XXXX/X, 2d/ Q. N., narodenej XX. K. XXXX, L. B., E. (A.),

G. X. L. XX/B, 3/ N. X., narodeného X. A. XXXX, R., C. XXX/X, 4/ B. X., narodeného XX. K. XXXX,
R., G. XXX/X, 5a/ N. S., narodenej XX. K. XXXX, R., L. XXX/X, 5b/ Q.. K. X., narodeného X. N. XXXX,
R., I. XXX/X, 6a/ N.. N. V., narodenej X. K. XXXX, B. Y. G. XXX, 6b/ Q.. K. X.A., narodeného XX. A.
XXXX, I., N. C. XX, 6c/ Q.. Ľ. X., narodeného XX. C. XXXX, L. XXX, všetkých zastúpených advokátom
JUDr. Jozefom Tarabčákom, Prešov, Hlavná 13, proti žalovanej obchodnej spoločnosti SLOVNAFT,
a.s., Bratislava, Vlčie hrdlo 1, IČO: 31 322 832, zastúpenej advokátom JUDr. Ľubošom Noskovičom,

Bratislava, Konventná 5, o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 8C/218/2000, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. marca
2023 sp. zn. 12Co/60/2022, 12Co/61/2022, takto

r o z h o d o l :

V dovolacom konaní p o k r a č u j e s právnymi nástupcami pôvodnej žalobkyne 6a/ N. X., narodenej
X. K. XXXX, zomrelej XX. Z. XXXX, naposledy I., N. C. XX, ako žalobkyňou 6a/ N.. N. V., narodenou X.

K. XXXX, B. Y. G. XXX, ako žalobcom 6b/ Q.. K. X., narodeným XX. A. XXXX, I., N. C. XXXX/XX a ako
žalobcom 6c/ Q.. Ľ. X., narodeným XX. C. XXXX, L. XXX.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. marca 2023 sp. zn. 12Co/60/2022, 12Co/61/2022 v
potvrdzujúcom výroku II. a v závislom výroku III. z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 25. januára 2019 č. k.
8C/218/2000-604 v spojení s opravným unesením z 11. júla 2019 č. k. 8C/218/2000-635 zamietol návrh
na prerušenie konania a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť vo výrokoch II. až VIII. bližšie špecifikované
peňažné nároky žalobcov titulom vydania bezdôvodného obohatenia, resp. určenia bezdôvodného
obohatenia do dedičstva a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
žalobcom priznal voči žalovanej nárok

na ich náhradu v rozsahu, aký vyplýva z XV. až XX. rozsudku.
1.1. Žalobcovia resp. ich právni predchodcovia sa podanou žalobou domáhali vydania bezdôvodného
obohatenia na tom skutkovom základe, že žalovaná bez právneho titulu užíva pozemky v podielovom
spoluvlastníctve žalobcov nachádzajúce sa v priemyselnom areáli žalovanej. V tejto súvislosti uviedli
vývoj vlastníckych a užívacích vzťahov k dotknutým pozemkom.
1.2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci podľa §

3 ods. 1, § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1 ods. 2, § 456, § 517
ods. 1, ods. 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalejlen „OZ“) dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Z rozsudku Okresného súdu Prešov z
9. decembra 2016 č. k. 13C/228/2009-355 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 22.
novembra 2017 sp. zn. 18Co/95/2017, 18Co/96/2017 mal za preukázané, že pôvodní žalobcovia boli

podielovými spoluvlastníkmi dotknutých pozemkov, resp. bolo určené, že podiely na týchto pozemkoch
patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov. Z výsledkov znaleckého dokazovania súdu
prvej inštancie vyplynulo, že žalovaná reálne užívala časť parcely (o výmere 6 729 m2) vo vlastníctve
žalobcov resp. ich právnych predchodcov bez toho, aby mala s nimi uzatvorenú nájomnú zmluvu, čím
sa na ich úkor bezdôvodne obohatila, a preto je povinná bezdôvodné obohatenie vydať. Pri určení

výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo znaleckého posudku znalca Ing. Gardoša, č. 29/2005, s
ktorým žalovaná súhlasila; závery v znaleckom posudku akceptovala, kontrolné znalecké dokazovanie
nenavrhla.
1.3. Súd si čiastočne osvojil procesnú obranu žalovanej, pokiaľ ide o dobromyseľnosť užívania spornej
parcely počas žalovaného obdobia. Žalovaná bola v minulosti zapísaná v katastri nehnuteľností ako
vlastník užívaných nehnuteľností, preto jej patrili aj všetky úžitky s užívaním spojené. Zo strany žalobcov

nebola preukázaná žiadna okolnosť, ktorá by u žalovanej vyvolala odôvodnené pochybnosti o jej
vlastníckom práve, preto pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie do 18. septembra 2000, súd žalobu
zamietol. Ďalej konštatoval, že od 18. septembra 2000 si žalovaná musela byť vedomá spornosti
vlastníctva k pozemkom, keď bola ochotná sa so žalobcami majetkovo vysporiadať, a preto od tohto
momentu prestala byť dobromyseľnou. Pokiaľ ide o priznanie úrokov z omeškania, považoval súd prvej

inštancie z hľadiska § 563 OZ pre rok 2000 za rozhodujúcu výzvu z 18. septembra 2000, pre ostatné roky
rozhodnutie o pripustení zmeny žaloby doručené žalovanej 26. februára 2010. Žalobcom bol priznaný
úrok z omeškania za rok 2000 vo výške 17,6 % p.a., za roky 2001 až 2008 vo výške 9 % p.a., s výnimkou
rokov, za ktoré si uplatnili nižší než uvedený úrok z omeškania.
1.4. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie námietku žalovanej, že jej na sporných pozemkoch

vzniklozákonnévecnébremeno.Vtejtosúvislostisastotožnilsvyjadrenímprávnehozástupcužalobcov,
že zákonné vecné bremená sa riadia zákonom č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny
(elektrizačný zákon) a vládnym nariadením č. 29/1959 Zb. o oprávneniach k cudzím nehnuteľnostiam pri
stavbách a prevádzke podzemných potrubí pre pohonné látky a ropu (ďalej len „nariadenie č. 29/1959
Zb.“). Osvojil si záver, že predmetná právna úprava sa netýkala potrubí v rámci podniku žalovanej, keďže

sa tam nachádzajú iba nadzemné potrubia.
1.5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie strán sporu rozsudkom z 9. júna

2020 sp. zn. 12Co/1/2020, 12Co/7/2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným
uznesením v jeho napadnutej časti, t.j. okrem I. výroku a stranám sporu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalovanej uznesením z 24. októbra 2022 sp. zn.

9Cdo/25/2022 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že v
priebehu odvolacieho konania pred rozhodnutím odvolacieho súdu zomrel žalobca 4/ a odvolací súd
túto skutočnosť nezohľadnil a v spore rozhodol v čase, keď už žalobca 4/ nedisponoval procesnou
subjektivitou.

4. Rozsudkom z 30. marca 2023 sp. zn. 12Co/60/2022, 12Co/61/2022 následne odvolací súd rozhodol,
že pokračuje v konaní s právnym nástupcom žalobcu 4/, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s opravným uznesením v napadnutej časti, t.j. okrem výroku I. a stranám nepriznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Žalovanej priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov dovolacieho konania
v plnom rozsahu s tým, že o jej výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

4.1. Stotožňujúc sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie
i náležite odôvodnil, odvolací súd na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia a k podstatným
odvolacím námietkam žalovanej (§ 387 ods. 1, 2 CSP) doplnil, že konanie o vydanie bezdôvodného
obohatenia začalo skôr než konanie o určenie vlastníckeho práva (konanie o určenie rozsahu

dedičstva; pozn.), v ktorom bol súd nie len oprávnený, ale aj povinný skúmať existenciu prekážky
litispendencie; ak túto neindikoval, nemožno to presúvať na ťarchu súdu v skôr začatom konaní.
Poukázal, že konanie Okresného súdu Prešov sp. zn. 13C/228/2009, v ktorom sa rozhodlo o určení
vlastníckeho práva žalobcov k sporným nehnuteľnostiam, je právoplatne skončené a odvolaciemusúdu neprislúchalo posudzovať ani správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy v konaní o určenie
vlastníckeho práva dospeli. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd i námietku žalovanej, že za obdobie,
za ktoré bola ako vlastník nehnuteľnosti evidovaná v katastri, nemožno priznať žalobcom nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľností automaticky nezakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. Vo vzťahu
k tvrdeniam žalovanej, že existencia reštitučných predpisov bráni v uplatnení vlastníckych práv, sa
odvolací súd priklonil k názorovej línii prezentovanej rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré nevylučujú uplatnenie vlastníckeho práva

určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva.
4.2. K ďalšej odvolacej argumentácii žalovanej odvolací súd uviedol, že žalovaná k svojim tvrdeniam
spochybňujúcim závery znalca Q.. S. nepredložila také procesne relevantné dôkazné prostriedky,
ktoré by jednoznačne odborné závery toho znalca spochybnili. Doplnil, že Q.. S. vo svojom
znaleckom posudku určoval všeobecnú hodnotu nájmu pozemkov, z ktorej hodnoty je aj podľa
ustálenejrozhodovacejpraxepotrebnévychádzaťprivydávaníbezdôvodnéhoobohatenia.Odvolacísúd

konštatoval vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie aj pokiaľ ide o priznané úroky z omeškania.
Zdôraznil, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia patrí medzi také, u ktorých nie je zákonnou
úpravou stanovená splatnosť pohľadávok vzniknutých z toho právneho titulu, a tak čas plnenia je u nich
viazaný na výzvu veriteľa; výzvou sa stáva dlh splatným a dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo bol o plnenie veriteľom požiadaný.

4.3. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd aplikujúc ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd bol povinný rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov dovolacieho konania
(§ 453 ods. 3 CSP); o tomto rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v jeho II. a III. výroku podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“)

dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 420 písm. a) a f) a § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP.
Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti buď zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalobcov zaviaže k náhrade trov konania v rozsahu 100 %, alebo aby rozsudok odvolacieho
súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5.1. Prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces videla

žalovaná v tom, že odvolací sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s jej podstatnou
odvolacou argumentáciou. Ďalej namietala, že konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia bolo
iniciované v čase, kedy bola riadne evidovaná ako vlastník sporných pozemkov. Dovolanie odôvodnila
nesprávnym procesným postupom konajúcich súdov, ktoré prihliadli na závery konania o určenie
vlastníckehoprávakspornýmpozemkom,hociuvedenékonaniezačaloodeväťrokovneskôražalovaná

o ňom tvrdila, že bolo postihnuté prekážkou litispendencie a malo byť zastavené. Podľa žalovanej si súdy
otázku vlastníckych vzťahov k sporným pozemkom mali posúdiť na základe predložených dôkazov sami
ako predbežnú, napriek tomu sa v konaní vôbec nezaoberali existenciou titulu na užívanie sporných
pozemkov.
5.2. V súvislosti s dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná v dovolaní

uviedla, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď nezohľadnil,
že neexistuje žiaden právny základ pre priznanie akýchkoľvek nárokov za obdobie predchádzajúce
právoplatnosti rozhodnutia o určení vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Poukázala na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1999 sp. zn. 5Cdo/67/1999 a
namietala, že nie je možné, aby súd priznal žalobcom akékoľvek nároky voči žalovanej za obdobie, v

ktorom bola táto riadne evidovaným vlastníkom, pretože nie sú naplnené hmotnoprávne predpoklady
vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 OZ. Súdy oboch inštancií priznali
žalobcom nárok z bezdôvodného obohatenia za obdobie rokov 1998 až 2000 v situácii, kedy spor o
vlastníctvo nehnuteľnosti, ktorý bol pre rozhodnutie v danom spore kľúčový, bol právoplatne ukončený
až v roku 2018. V ďalšej dovolacej argumentácii žalovaná namietala, že konajúce súdy nevzali do úvahy

existenciu zákonných vecných bremien v zmysle zákona o energetike, ktoré na sporných pozemkoch
viaznu a majú dopad na ich hodnotu. V tejto súvislosti popierala závery znaleckého posudku č.
29/2005, z ktorého súdy pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia vychádzali, a ktorý nereflektuje
existenciu riadne evidovaných zákonných vecných bremien. Práve z uvedeného dôvodu žalovaná v
konaní predložila znalecký posudok č. 36/2017. Vznik resp. existenciu predmetných zákonných vecných

bremiennavyšesúdyvýslovnepopreli,hocivzmyslerozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 1Cdo/190/2004 (R 39/2006) posudzovanie tejto otázky ani nepatrí do právomoci súdov. Tým
sa odvolací súd podľa žalovanej nie len odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ale konanie v tomto smere postihol vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. a) CSP, lebo rozhodovalo otázke, ktorá nepatrí do právomoci súdov. V dôsledku evidencie zákonných vecných bremien na
príslušnom liste vlastníctva mal pritom odvolací súd správne bez výhrady akceptovať ich existenciu a
osvedčiť oprávnenie žalovanej užívať sporné pozemky v rozsahu a z titulu zákonných vecných bremien

a žalobu ako celok zamietnuť.

6. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej navrhli, aby dovolací súd dovolanie ako
neprípustné odmietol resp. ako nedôvodné zamietol. K dovolacej argumentácii žalovanej poukázali, že
žalovaná nebola nikdy vlastníkom sporných pozemkov; v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod

sp. zn. 13C/228/2009 bolo právoplatne určené vlastníctvo žalobcov. Tento rozsudok má deklaratórne,
nie konštitutívne účinky, ako sa mylne domnieva žalovaná. Nebolo preto možné aplikovať závery
vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/67/1999, pretože v tam
prejednávanej veci šlo o nároky z nájomného za nehnuteľnosť, ktorá bola nadobudnutá rozsudkom s
konštitutívnymi účinkami. Ďalej uviedli, že žalovaná síce bola evidovaná ako vlastník, avšak údaje o
vlastníkovi sú záväzné dovtedy, kým sa nepreukáže opak. Keďže v konaní o určenie vlastníckeho práva

bol preukázaný opak, je nesporené, že žalovaná sa užívaním pozemkov bez právneho dôvodu na úkor
žalobcov bezdôvodne obohatila.
6.1. Pokiaľ ide o namietanú prekážku litispendencie, žalobcovia uviedli, že žiadna takáto prekážka
neexistovala. Konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia začalo skôr než konanie o určenie
vlastníckeho práva, žalovaná mala existenciu prekážky litispendencie namietať v neskôr začatom

konaní. Argumentácia rozhodnutiami najvyššieho súdu, na ktoré žalovaná v tejto súvislosti poukazovala,
je nesprávna, pretože rozhodnutia sp. zn. 1Obdo/4/2017 resp. 3Cdo/290/2012 nie sú aplikovateľné na
daný prípad. K tvrdeniam žalovanej o existencii zákonných vecných bremien viaznucich na sporných
pozemkov a z toho plynúcich následkov žalobcovia vo svojom vyjadrení zastali názor, že na pozemkoch
v ich vlastníctve zákonné vecné bremeno nikdy nevzniklo a existencia povolenia na podnikanie v oblasti

energetiky nemá vplyv na dôvodnosť žaloby, lebo žalovaná sa na úkor žalobcov bezdôvodne obohacuje.
V tejto súvislosti poukázali na neaplikovateľnosť záverov plynúcich z rozhodnutia R 36/2009, ktorým
žalovaná odôvodňovala prípustnosť podaného dovolania. Podľa žalobcov súdy správne vychádzali pri
určovaní výšky bezdôvodného obohatenia zo záverov znaleckého posudku č. 29/2005. Pokiaľ žalovaná
v konaní predložila vlastný znalecký posudok, nemožno z toho podľa žalobcov automaticky vyvodiť

záver, že navrhla kontrolné znalecké dokazovanie.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) skúmajúc
splnenie procesných podmienok (§ 161 ods. 1 CSP v spojení s § 438 CSP) zistil, že v priebehu
dovolacieho konania (22. decembra 2023) zomrela pôvodná žalobkyňa 6a/. Z uznesenia Okresného

súdu Prešov zo 16. apríla 2024 sp. zn. 38D/1198/23-34 (v konaní o dedičstve po žalobkyni 6a/) zistil,
že jej právnymi nástupcami sú 1. N.. N. V., nar. XX. K. XXXX, B. Y. G. XXX (dcéra poručiteľky), 2. Q..
K. X., nar. XX. A. XXXX, I., N. C. XXXX/XX (syn poručiteľky) a 3. InS.. Ľ. X., nar. XX. C. XXXX, L. XXX
(syn poručiteľky).

8. Podľa § 438 ods. 1 CSP pre konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak zákon neustanovuje inak.

9. Podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len
ten, komu ju zákon priznáva.

10. Podľa § 63 ods. 1 a 2 CSP ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí,
súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd
pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany,
prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú

v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

11. S ohľadom na uvedené dovolací súd rozhodol o pokračovaní v dovolacom konaní s právnymi
nástupcami pôvodnej žalobkyne 6a/ tak, ako vyplýva z výroku tohto uznesenia.

12. Dovolací súd následne po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana
zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel
k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň aj dôvodné.13. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

14. Z hľadiska ústavného aspektu je daná právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom
vymedzovať prípustnosť veci v konaní o dovolaní a určovať koncepciu interpretácie prípustnosti
mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska
ochrany základných práv a slobôd. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že

narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť
vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti.

15. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (porov. napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08,

IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je
procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene
uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je
prípustné.

16. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421
CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú
opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene
uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428
CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada

zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), pri dovolaní, ktoré je prípustné podľa §
421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

17. Žalovaná vyvodzovala prípustnosť podaného dovolania v prvom rade z ustanovenia § 420 CSP, v
zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo

ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, [písm. a)], ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [písm. f)].

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. a) CSP

18. Vyvodzujúc prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. a) CSP mala žalovaná
za to, že v danej veci súdy nižších inštancií rozhodli o otázke, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
Podľa dovolateľky konajúce súdy pri svojom rozhodovaní pochybili, lebo nezohľadnili existenciu
riadne evidovaných zákonných vecných bremien viaznucich na dotknutých pozemkoch v jej prospech.

Uvedeným nesprávnym postupom odvolací súd (a aj súd prvej inštancie) riešil otázku existencie
zákonných vecných bremien, ktorú nemal právomoc posúdiť.

19.Právomocsúdujezákladnouprocesnoupodmienkou,ktorejsplneniesúdskúmazúradnejpovinnosti
v každom štádiu konania a na každej inštancii (§ 161 ods. 1 CSP).

20. Všeobecne sa právomoc súdu posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky,
ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie, pričom CSP vymedzuje právomoc súdov tak, že
spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý
a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu (čl. 1 CSP). Ustanovenie

§ 3 CSP určuje, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Súkromnoprávne vzťahy, z
ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a
vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov
súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani

sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Nad
rámec súboru vzťahov uvedených v § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už
nezakladajú priamo na práve súkromnom, ale len vtedy, ak to ustanovuje zákon - čo vyplýva z § 4 CSP.21. Nedostatok právomoci súdov je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania (§ 161 ods. 2 CSP v
spojení s § 9, resp. § 10 ods. 1 CSP).

22. Pri riešení, či vec patrí do právomoci súdov, je nutné zaoberať sa otázkou, z akého právneho
vzťahu žalobca vyvodzuje v konaní ním uplatňovaný nárok (t. j. predmet konania), následne tento vzťah
dôsledne analyzovať a nakoniec správne vyhodnotiť a posúdiť po právnej stránke. Pre analýzu právneho
vzťahustránaposúdeniejehopovahyzhľadiskaprávomocisúdunaprejednaniearozhodnutieonároku,
ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú povahu

majú práva a povinnosti strán tvoriace obsah právneho vzťahu.

23. V danom prípade žalobcovia uplatnili voči žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
s príslušenstvom titulom užívania cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Z takto vymedzeného
predmetu konania je na prvý pohľad zrejmé, že ide o súkromnoprávny spor vychádzajúci zo
súkromnoprávneho vzťahu medzi fyzickými osobami na strane žalobcov a právnickou osobou na strane

žalovanej.

24. Žalovaná nedostatok právomoci súdu oprela o tvrdenie, že na dotknutých pozemkoch v jej prospech
viaznu zákonné vecné bremená, v dôsledku existencie ktorých žalobcom podľa zákona č. 251/2012
Z. z. o energetike resp. príslušnej právnej úpravy z minulosti vznikol nanajvýš nárok na jednorazové

vyrovnanie ako náhradu za nútené obmedzenie užívania pozemkov v ich vlastníctve. Hoci mal odvolací
súd podľa žalovanej na existenciu riadne evidovaných zákonných vecných bremien prihliadnuť, túto
otázku si v konaní sám posúdil, a to napriek tomu, že rozhodovanie o nej nepatrí ani do právomoci
všeobecného súdu. Tým mal konanie zaťažiť vadou zmätočnosti.

25.Zákonomč.70/1998Z.z.oenergetikeaozmenezákonač.455/1991Zb.oživnostenskompodnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 70/1998 Z. z.“) sa zrušila
dovtedajšia právna úprava zákona č. 79/1957 Zb. vrátane niektorých jeho vykonávacích predpisov. V
zmysle prechodných ustanovení sa práva k cudzím nehnuteľnostiam a obmedzenia ich užívania, ktoré
vznikli do 31. júla 2002, spravujú podľa predpisov platných do 31. júla 2002 - v danom prípade zákon č.

79/1957Zb.vspojenísust.nariadeniač.29/1957Zb.Vposudzovanomprípadesižalobcoviauplatňovali
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie rokov 1998 až 2000, v priebehu konania svoj
žalobný návrh rozšírili aj o ďalšie roky. Súdy oboch inštancií pri právnom posúdení veci vychádzali práve
z ust. zákona č. 79/1957 Zb. v spojení s nariadením č. 29/1959 Zb.
26. Vo vzťahu k zákonným vecným bremenám v zmysle tohto zákona najvyšší súd už v rozhodnutí z

31. mája 2009 sp. zn. 1Cdo/190/2004, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 39/2006, a na ktoré vo svojom dovolaní poukazovala
i samotná žalovaná, vyslovil, že „vecné bremená“ vyplývajúce z ustanovení zákona č. 79/1957 Zb.
sú inštitútmi sui generis; nemožno im priznať povahu súkromnoprávnych opatrení, lebo v ich prípade
ide o obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme a v zmysle verejnoprávneho predpisu. Na

základe uvedeného dospel k záveru, že rozhodovanie o žalobe súvisiace s existenciou takýchto vecných
bremien nie je v právomoci súdu. Závery predmetného rozhodnutia však nie sú aplikovateľné na daný
prípad, keď toto sa netýkalo peňažného nároku, ale nerešpektovania ochranného pásma a nároku na
prekládku elektrického vedenia, vo vzťahu ku ktorému bolo vyslovené, že rozhodovať o tejto otázke nie
je v právomoci súdu, a to ani pokiaľ by šlo o ochranu v zmysle § 417 ods. 2 OZ.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že žalovaná neopodstatnene namietala,
že bolo rozhodnuté o veci, ktorá nepatrí právomoci súdov. Prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420
písm. a) CSP nevyplýva a dovolanie žalovanej je v tejto časti neprípustné.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

28. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 420 písm. f) CSP
tvrdiac, že jej odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

29. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávnyprocesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej
patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.

30. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces.
30.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
30.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

31. Žalovaná odvolaciemu súdu (a súdu prvej inštancie) vytýkala, že prihliadol na závery konania
o určenie rozsahu dedičstva, ktoré sa týkalo dotknutých pozemkov, hoci uvedené konanie začalo o
deväť rokov neskôr a žalovaná o ňom tvrdila, že bolo postihnuté prekážkou litispendencie a malo
byť zastavené. Podľa žalovanej si súdy v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia mali otázku

vlastníckych vzťahov k sporným pozemkom posúdiť na základe predložených dôkazov sami ako
predbežnú a nemali čakať na jej právoplatné vyriešenie v konaní o určenie.

32. Prekážka začatej veci (litispendencia) je tzv. negatívnou procesnou podmienkou, ktorá bráni tomu,
aby na súde prebiehalo iné konanie v tej istej veci (§ 159 CSP). Vzniká (je daná), ak na ktoromkoľvek

súde v Slovenskej republike je začaté konanie, ktoré má rovnaké strany sporu, rovnaký predmet
konaniaarovnakéskutkovéokolnosti,odktorýchsaodvodzujeprávo.Litispendenciajeneodstrániteľnou
prekážkou konania, ktorej existenciu súd skúma z úradnej povinnosti; ak zistí, že je daná, konanie
zastaví. Spravidla je týmto procesným následkom postihnuté konanie o návrhu, ktorý bol podaný neskôr.
Pre posúdenie, či tu je prekážka začatej veci, je rozhodujúci stav v čase rozhodnutia v neskôr začatom

konaní (R 97/2003).
32.1. V konaní o žalobe na plnenie súd spravidla predbežne skúma a posudzuje otázku (ne)existencie
práva alebo právneho vzťahu, z ktorého sa plnenie vyvodzuje, ktorá otázka by sa v prípade neskôr
začatého konania o určovacej žalobe stala samostatným predmetom konania a rozhodnutia súdu. Aj keď
ide o posúdenie otázky predbežnej, ktorá sa výslovne neuvádza vo výroku súdneho rozhodnutia, pokiaľ

nevyhnutnou podmienkou rozhodnutia súdu o žalobe na plnenie je práve posúdenie predbežnej otázky
(vychádzajúc z právnej podstaty žalovaného nároku), ktoré sa odrazí v spôsobe rozhodnutia súdu o
žalobe na plnenie a konečným spôsobom ju v celom rozsahu vyrieši, vzniká tu prekážka litispendencie
pre určovaciu žalobu, a to bez ohľadu na to, že ide o posúdenie (iba) prejudiciálne. Je tomu tak preto,
aby sa zabránilo existencii dvoch vzájomne si odporujúcich súdnych rozhodnutí o tej istej otázke.

33. Dovolací súd z obsahu spisového materiálu zistil, že na súde prvej inštancie v určitom časovom
období súbežne prebiehali medzi tými istými stranami sporu konania a/ vo veci určenia rozsahu
dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov pod sp. zn. 13C/228/2009 a b/ vo veci vydania
bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom pod sp. zn. 8C/218/2000 vzťahujúceho sa k tým istým

nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom sporu vo veci sp. zn. 13C/228/2009, pričom konanie o vydanie
bezdôvodného obohatenia (vec preskúmavaná dovolacím súdom), bolo iniciované skôr. Keďže v
konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia sa súd prvej inštancie musel ako s prejudiciálnou otázkou
vysporiadať s tým, komu svedčí vlastnícke právo vo vzťahu k nehnuteľnostiam, o ktorých žalobcovia
tvrdili, že im patria a že žalovaná ich užíva bez právneho dôvodu, pričom o tejto otázke sa viedlo

samostatné konanie, postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) prerušil konanie o vydanie bezdôvodného
obohatenia až do skončenia konania o určenie rozsahu dedičstva vedeného na tomto súde pod
sp. zn. 13C/228/2009. Dôvodom na prerušenie konania bola skutočnosť, že v konaní vedenom podsp. zn. 13C/228/2009 sa riešila otázka, ktorá mohla mať podstatný význam pre rozhodnutie súdu v
konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Z uznesenia súdu prvej inštancie z 19. apríla 2010 č. k.
8C/218/2000-411 je navyše zrejmé, že podnet na prerušenie konania dala súdu samotná žalovaná.

Nemožno preto súdu následne vyčítať, že zvolil postup v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Žalovaná až
neskôr zmenila svoju procesnú obranu v tom smere, že v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie
prvýkrát namietala, že konanie o splnení povinnosti zakladá prekážku litispendenice pre konanie
o určenie práva alebo právneho vzťahu.

34. Rozsudok vo veci určenia rozsahu dedičstva bol vyhlásený 16. decembra 2016, pričom nadobudol
právoplatnosť 30. januára 2018 (porov. č. l. 459 súdneho spisu).
34.1. Právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú
nezmeniteľnosť rozhodnutia (§ 226 CSP). S ohľadom na viazanosť súdu právoplatnými rozhodnutiami
vydanými v inom konaní všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať
právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti

s riešením daného prípadu. V uznesení I. ÚS 170/2015-15 z 1. apríla 2015 ústavný súd uviedol, že
ani samotná skutočnosť, že napriek veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať aj iný
pohľad na túto identickú vec, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie o tejto veci, pretože aj
tento iný pohľad na tú istú záležitosť mal a mohol byť predmetom prieskumu v rámci už právoplatne
skončeného konania.

34.2. Vychádzajúc z uvedeného a z tej skutočnosti, že žalovaná bola stranou v spore o určenie rozsahu
dedičstva a mala možnosť svojou procesnou aktivitou uplatniť naň svoj vplyv (či už v podobe riadneho
alebo mimoriadneho opravného prostriedku) dovolací súd dospel k záveru, že argumentácia žalovanej o
existencii prekážky začatého konania je v danej veci už neopodstatnená. Ak teda súdy nižších inštancií
spor o vydanie bezdôvodného obohatenia po právoplatnom skončení konania o určenie vlastníckeho

práva prejednali a vo veci rozhodli, neporušili tým procesné práva žalovanej v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

35. Prípustnosť dovolania z hľadiska §420 písm. f) videla žalovaná aj v tom, že odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nereagoval na argumenty, ktoré mali podstatný význam pre

rozhodnutie vo veci.

36. Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach (najmä pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu) zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý

proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej,

sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

37. Zjednodušene povedané, súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany
sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Len tak možno zaručiť
transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom

štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou
otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

38. Žalovaná namietala, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo tým, že odvolací súd
sa nevysporiadal s jej argumentáciou o nedostatku právomoci rozhodnúť o (ne)existencii zákonných

vecných bremien, ako ani s námietkami o danosti prekážky veci začatej, o účinkoch rozhodnutia v konaní
o žalobe na určenie, či závermi žalovanou predloženého znaleckého posudku.39. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle
§ 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožniac sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie.

39.1. Možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje
odvolací súd povinnosti hoc aj len veľmi stručne a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na
argumentáciu z odvolania. Treba zdôrazniť, že zákon aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu (§ 387 CSP) vyžaduje, aby odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným
vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v

odôvodnení svojho rozhodnutia už súd prvej inštancie; odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa
s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). Podstatným sa pritom má na mysli
taký argument, ktorý má vecný súvis s prejednávanou vecou, a zároveň v prípade jeho preukázania
je spôsobilý privodiť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je
jednotná v závere, že nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

40. V danom prípade si žalobcovia voči žalovanej uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
titulom užívania nehnuteľností vo vlastníctve žalobcov žalovanou bez právneho dôvodu. Žalovaná
je držiteľkou povolenia na podnikanie v energetike. V priebehu konania tvrdila, že sa na úkor
žalobcov bezdôvodne neobohacuje, lebo oprávnenie na užívanie dotknutých nehnuteľností jej vyplýva

z príslušných energetických predpisov a žalobcom za obmedzenie ich vlastníckeho práva prislúcha
nanajvýš jednorazová náhrada. Súdy oboch inštancií dospeli k záveru, že zákonné vecné bremeno
žalovanejnadotknutýchpozemkochnevznikloažalobenavydaniebezdôvodnéhoobohateniačiastočne
vyhoveli.

41. V súvislosti s obmedzením vlastníckych práv vlastníkov pozemkov, na ktorých sú umiestnené
cudzie nehnuteľnosti vo vlastníctve napr. štátu, územnosprávnych celkov, energetických, vodárenských
spoločností za účelom verejnoprávneho využívania sú zriaďované tzn. legálne (zákonné) vecné
bremená. Podstata týchto zákonných vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne
obmedzenie vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom

verejného práva, tieto zákonné vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho
práva v nadväznosti na § 123 OZ, ktorý limituje oprávnenie vlastníka „medzami zákona“. Obsahom
zákonných vecných bremien je najmä právo zriaďovať na cudzích pozemkoch rôzne siete, vstupovať na
cudzie pozemky s cieľom údržby týchto sietí a podobne (porov. napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 500/2018). Jedným z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je to, že ich

režim sa riadi podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Napriek skutočnosti, že nový zákon
ruší zákon predchádzajúci, zostávajú ustanovenia predchádzajúcich zákonov upravujúce oprávnenia k
cudzím nehnuteľnostiam prostredníctvom spätného odkazu stále aplikovateľné (II. ÚS 500/2018).
41.1. Súdna prax v súvislosti zo zriaďovaním zákonných vecných bremien dospela k záveru, že
vlastníkom nehnuteľností, ktorí sú povinnými zo zákonných vecných bremien prináleží náhrada za

ich obmedzenie. V oblasti energetiky v zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien v odvetví
energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone o energetike a v platnom zákone o
energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v zákonom stanovených lehotách tomu, kto
bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné bremeno viazne.

42. Obsah súdneho spisu nasvedčuje, že žalovaná už v konaní pred súdom prvej inštancie (porov. body
14. a 16. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) a následne i v odvolaní (porov. bod 5. odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu) argumentovala, že na dotknutých pozemkoch v jej prospech
viaznu riadne evidované zákonné vecné bremená podľa zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike, ktoré

vylučujú nárok žalobcov na akékoľvek opakované plnenie za užívanie pozemkov v ich vlastníctve. Hoci
si konajúce súdy sami (a v rozpore s evidovaným stavom) posúdili otázku (ne)existencie zákonných
vecných bremien v zmysle energetických predpisov, táto otázka podľa žalovanej vôbec nepatrí do
právomoci súdu.

43. Zo skutkového stavu zisteného odvolacím súdom (§ 442 CSP) dovolaciemu súdu vyplynulo, že
žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi dotknutých pozemkov, resp. podiely na týchto pozemkoch
patria do dedičstva po ich právnych predchodcoch a žalovaná predmetné nehnuteľnosti v rozsahu 6
729 m2 reálne užíva. Obsahom súdneho spisu na č. l. 543 a nasl. je výpis z listu vlastníctva č. XXX,ktorý osvedčuje, že na v ňom bližšie špecifikovaných parcelách CKN nachádzajúcich sa v okrese I., v
obci R., kat. úz. R. skutočne viazne v prospech žalovanej zákonné vecné bremeno v zmysle § 96 ods.
4, 5 zákona NR SR č. 251/2012 Z. z. o energetike (bližšie v časti C: ťarchy LV č. XXX na č. l. 543 a

nasl. spisu). V odôvodnení rozhodnutí oboch súdov nižšej inštancie napriek tomu absentuje akákoľvek
odpoveď na tvrdenia žalovanej o existencii riadne evidovaných zákonných vecných bremien viaznucich
na pozemkoch žalobcov. Nemožno pritom bez ďalšieho uzavrieť, že by šlo o skutočnosti pre rozhodnutie
vo veci samej nepodstatné. Podľa dovolacieho súdu bolo pritom zodpovedanie tejto námietky zásadné
z hľadiska riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, a to aj vo väzbe na

právny titul priznanej náhrady v zmysle § 451 OZ. V tejto súvislosti netreba opomínať ani posúdenie
relevancie tvrdení žalovanej vo vzťahu k predloženému znaleckému posudku a k záverom znaleckého
posudku Q.. S..

44. Odvolací súd rezignoval na svoju povinnosť vysporiadať sa s podstatnou argumentáciou aj pokiaľ
ide o námietky žalovanej, že konajúce súdy si sami vyriešili otázku (ne)existencie zákonných vecných

bremien v zmysle § 38 zákona č. 79/1957 Zb. v spojení nariadením č. 29/1959 Zb. Hoci žalovaná
túto skutočnosť v konaní opakovane namietala, súdy nižšej inštancie jej neposkytli žiadnu odpoveď na
argument, či posúdenie tejto otázky bolo skutočne v právomoci súdu. Súd prvej inštancie sa tvrdeniam
žalovanej venoval len okrajovo v bode 54. odôvodnenia svojho rozhodnutia; stručne uzavrel, že v danom
prípadebolopotrebnéaplikovaťust.zákonač.79/1957Zb.vspojenísnariadenímč.29/1959Zb.,pričom

relevantná právna úprava sa netýkala potrubí, aké sa nachádzajú v energetickom areáli žalovanej.
44.1. Žalovaná s týmito závermi súdu prvej inštancie nesúhlasila; v podanom odvolaní namietala, že
súd bol povinný prihliadnuť na existenciu riadne evidovaného zákonného vecného bremena, keď iné
posudzovanie otázky jeho (ne)existencie nepatrilo do právomoci súdu. Odvolací súd, stotožňujúc sa s
odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, sa touto námietkou žalovanej vôbec nezaoberal. Navyše,

z odôvodnenia rozhodnutia tak súdu prvej inštancie, ako ani odvolacieho súdu nie je vôbec zrejmé, na
základe čoho dospeli konajúce súdy k záveru, že sú oprávnené posudzovať technické parametre potrubí
nachádzajúcich sa v energetickom areáli žalovanej a z tohto následne vyvodzovať závery relevantné
pre rozhodnutie o žalobcami uplatnenom nároku.

45. Povinnosťou odvolacieho súdu bolo jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnať
sa so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné a právne
významné, uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
Súd by mal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí
byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver, súčasne musí dbať na celkovú

presvedčivosť odôvodnenia svojho rozhodnutia.

46. V posudzovanom prípade odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom, ktorým by
poskytol presvedčivé odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky uplatnené odvolateľkou,
čím svojím postupom v dôsledku nepreskúmateľnosti odvolacieho rozhodnutia založil procesnú vadu

zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Na viaceré odvolacie námietky žalovaná nedostala v
rozhodnutí odvolacieho súdu odpoveď. Iba tým, že súd v rozhodnutí náležite zareaguje na argumenty
účastníka, dá mu najavo, že sa zaoberal jeho argumentami a návrhmi, proces právnej argumentácie
(diskurz medzi súdom i účastníkmi) má byť dialógom. Zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa takými
argumentami je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.

47. Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je v zmysle
§ 420 písm. f) CSP prípustné a zároveň aj dôvodné, preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v
napadnutej časti zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP).
Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd ďalšími dovolacími námietkami nemal možnosť zaoberať.

48. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

49. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd (§ 453 ods.

3 CSP).

50. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.