Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823202064
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823202064.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu:
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XX, XXX XX F., zastúpený: Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ,
spol. s r. o., IČO: 50 595 652, so sídlom G. Švéniho 6, 971 01 Prievidza, proti žalovanej: Slovenská
republika, zastúpená: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova
2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o určenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/82/2023-282 zo dňa 11. apríla
2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.000 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol
a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84 %.

1.2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy

vo výške 7.812,20 Eur s príslušenstvom z dôvodu, že bol dlhodobo nútený pracovať ako hasič-vedúci
technik špecialista nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku porušenia práva EÚ,
smernice 2003/88/ES. Nemajetkovú ujmu žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona
o Hasičskom zbore a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac daného roka. Nemajetkovú ujmu za čas pracovného pokoja určil ako súčin
odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 30 % náhrady z prináležiacej

hodinovej sadzby príslušného mesiaca v danom roku.

1.3. Žalovaná namietala dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky
nemajetkovejujmy.Malazato,žežalobcanesplnilpodmienkunariadneuplatnenienárokupodľazákona
č. 514/2003, a to predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom
a že v zmysle uvedeného zákona neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Podľa
žalovanej smernica 2003/88/EHS nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh

jeho činností, nakoľko sa nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru. Mala za to, že nie je vo
veci pasívne vecne legitimovaná. Pokiaľ mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť
nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby
mu pohotovosť nebola určovaná. Takisto žalovaná namietala premlčanie nároku. Žalovaná uviedla,že minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia, rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle
smernice 2003/88/ES boli riadne transponované do zákona č. 315/2001 Z. z. Poukázala, že žalobca
ani neuviedol aká konkrétna škoda mu bola spôsobená s tým, že neboli splnené všeobecné podmienky

vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. Tabuľku priloženú ako prílohu k žalobe nemožno podľa
žalovanej považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu
je mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto sa javí ako špekulatívny. Výška nemajetkovej ujmy je
neprimeraná, a to aj s porovnaním výškou náhrad, ktoré sú priznávané obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Vo vzťahu k úroku z omeškania

poukázala na rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 6Cdo/185/2011 s tým, že ustáliť omeškanie žalovanej je
možné až po rozhodnutí súdu a uplynutím patričnej lehoty na plnenie.

1.4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca pracoval
u žalovanej ako hasič vo funkcii vedúci technik špecialista v žalovanom období od 01.03.2020
do 31.03.2023. Podľa prehľadu odpracovaných hodín predložených žalovanou zistil, že žalobca v

rozhodnom období odpracoval 8642,5 hodín. Podľa smernice 2003/88/ES v zmysle článku 6 písm. b)
priemernýpracovnýčasprekaždéobdobiesiedmychdnívrátanenadčasovneprekročí48hodín.ESDvo
veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva,
ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Svedkyňa B. G. sa vyjadrila k žalovanou
predloženej tabuľke, výpočtu priemerného týždenného pracovného času za obdobie od 01.03.2020 do

31.03.2023 a uviedla, že čo sa týka vstupných faktorov na výpočet, tak by potrebovali vypočítať počet
reálne odpracovaných hodín, nie hodiny zo SAP-u, kedy mal žalobca službu, pohotovosť a iné hodiny,
kedy vykonával povinné úlohy. Brali do úvahy 6 kalendárnych mesiacov a spočítali všetky odpracované
hodiny.Vtabuľkáchniesúzarátanédovolenky,dodatkovédovolenky,PN,OČR,sprevádzanierodinného
príslušníka, pohotovosti, darovanie krvi a feréza. Podľa žalovaného obdobia je evidentné, že žalobca

v období jún 2020 až február 2023 neprekročil v priemere nad 48 h. V predmetnom výpočte nie je
zohľadnená pracovná pohotovosť. Pri zarátaní nočných 8 hodinových smien by bolo potrebné tabuľky
nanovo prepočítať.

1.5. Vec právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 zákona č.

160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP), čl. 1 ods. 1 až 3, čl. 2 ods. 1
a 2, čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, smernica ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, § 85 ods. 1
a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, § 122 ods. 3 zákona

č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100
ods. 1, § 101, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

1.6. Vo vzťahu k žalovanou namietanému nedostatku právomoci konať mal súd prvej inštancie
preukázané, že žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v

peniazoch s poukazom na porušenie práva EÚ vyplývajúce primárne
z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, konkrétne nesplnenie povinnosti štátu zabezpečiť dodržiavanie a
neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného času 48 hodín pre každé obdobie 7 dní vrátane
nadčasov, pričom spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku
nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom právnom poriadku je nutné

zaradiť medzi súkromnoprávne spory
azjudikatúrySúdnehodvoraEÚjednoznačnevyplýva,žesporyonáhradyškodyspôsobenejporušením
práva EÚ medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci
C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie

v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP.

1.7. K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie mal súd prvej inštancie za to, že podľa čl.
288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,
avšak voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES je

smernica adresovaná členským štátom a žalovaná ako členský štát a adresát smernice je zodpovedná
za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom
v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/
ES, pokiaľk nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Pokiaľ je
smernica 2003/88/ES určená žalovanej/štátu, ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o
náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je

pasívne vecne legitimovaná žalovaná. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci C-429/09 s tým, že pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčí štátu - Slovenskej republike,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor
(§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.), ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Navyše

v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone
o Hasičskom a záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie
do slovenského právneho poriadku.

1.8. K námietke žalovanej, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd prvej inštancie

uplatňovalvýkladprávaEÚ,ktorýpodalSúdnydvor,zktoréhojudikatúryvyplýva,žečl.2ods.2smernice
89/391/EHSnevylučujezjejpôsobnostislužbycivilnejochranyakotaké,alelen„určitéosobitnéčinnosti“
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia

osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd
argumentoval obdobne ako vo veci C-52/04, v ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa
musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú
bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak

sú vykonávané za obvyklých podmienok
v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť
spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Súd prvej inštancie mal potom za to, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa

v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, ale tieto
činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok.
V rozsudku vo veci C-518/15 Súdny dvor dospel k záveru, že na uvedené činnosti hasičského zboru,
pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má
uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by

v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane služobnej pohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti,
ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo by ju možné považovať za osobitne vážnu situáciu
alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

1.9. Na otázky či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore a na ňu nadväzujúca aplikačná prax rešpektuje požiadavku
vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, súd prvej inštancie uviedol, že čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná

každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09). Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach
ako napr. C-397/01 Pfeiffer
a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné

v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný

na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu
služobnej pohotovostik dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, súd prvej inštancie mal za to, že celý čas služobnej
pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná

náhrada. Slovenská právna úprava obsiahnutá v zákone
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje podmienky výkonu štátnej služby so
zameraním okrem iného na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť. Súd prvej inštancie sa oboznámil s prílohou č. 4 k zákonu,
v rámci ktorej bola prebratá i časť smernice 2003/88/ES, avšak úprava zahrnutá v zákone č. 315/2001 Z.

z. nie je v súlade s právom EÚ, konkrétne skutočne nemožno z právnej úpravy a z jej praktickej aplikácie
dovodiť, že by služobná pohotovosť hasičov vykonávaná v mieste výkonu služby bola považovaná za
súčasť ich služobného času. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol
v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. naplnený. Vnútroštátna právna úprava v podobe zákona
č. 315/2001 Z. z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto

pracovný čas nesmie presiahnuť maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle
čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej
služby, práve naopak z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času
vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu

štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103
ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky sú
uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú
náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 zákona,
kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej

pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú
pohotovosť, a na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za
ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka -
plat za štátnu službu nadčas). Na základe uvedeného je teda zrejmé, že zákon rozlišuje na jednej strane
výkon štátnej služby, ktorý sa započítava do služobného času v zmysle § 85 ods. 1 a na druhej strane

neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení na aktívnu časť, teda v prípade
výjazdu sa potom považuje takto vykonaná práca za súčasť výkonu štátnej služby a potom sa zarátava
ako služobný čas, avšak zákon hovorí, že tento prípad sa považuje za prácu nadčas podľa § 122 ods. 3.
Z § 91 ods. 1 zákona potom vyplýva, že štátna služba ako nadčas je vykonávaná nad rámec určeného
služobného času ako ďalší služobný čas, ktorý sa započítava do týždenného služobného času v zmysle

§ 85 ods. 2, na rozdiel od samotnej neaktívnej časti služobnej pohotovosti Súd prvej inštancie mal za
to, že zákon tak nie je v súlade so smernicou 2003/88/ES, nakoľko zo služobného/pracovného času
hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú je pritom príslušník povinný tráviť
na pracovisku.

1.10. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v rozhodnom období od 01.03.2020 do 31.03.2023
mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas pozostával zo 16
hodinovej pracovnej zmeny ako výkon služby a na ňu nadväzovala
8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. na pracovisku žalobca strávil sústavne
24 h. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola

odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Posudzované obdobie tvorí
1126dní,čopredstavuje160,9týždňov.Pridodržaníobmedzeniavyplývajúcehozčl.6písm.b)smernice
2003/88/ES, teda maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie
pripadá maximálny pracovný čas 7723 hodín (160,9 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že
žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti

realizovalvýkonprácevrozsahu8642,5hodín,t.j.919,5hodínnavyšeoprotimaximálnemuprípustnému
času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice, čo zodpovedá v priemere 5,72 hodiny týždenne
navyše oproti stanovenému maximu (919,5 hodín: 160,9 týždňov). Súd prvej inštancie zdôraznil, že
sa jedná o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do slovenskej
vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon práce nielen zjavne nad rámec zákonom

určeného služobného času 40 hodín týždenne, ale aj nad rámec maximálneho prípustného pracovného
času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice. Súd prvej inštancie v tomto smere nevidel dôvod
osobitne sa zaoberať žalovanou uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného
odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie viac ako 3 rokov, z ktorého súd prvej inštancie v konanívychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby bolo možné konštatovať, že
vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná
a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza k zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Aj napriek

tomu, pokiaľ by súd prvej inštancie ako relevantný dôkaz vzal do úvahy žalovanou predloženú tabuľku
výpočtu priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach, je evidentné
v zmysle výpovede svedkyne
B. H. G., že do tohto výpočtu nebola zapracovaná pracovná pohotovosť, čo
v prípade zahrnutia pracovnej pohotovosti by sa jednalo ešte o vyššie navýšenie pracovného času nad

48 h, nakoľko žalobca sa vyjadril, že napríklad za mesiac júl 2020 odpracoval 10
7 hodinových zmien a niekedy bol v práci reálne aj 240 hodín, čo nebolo v konaní sporným. V danej
súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
C-429/09 Fuß, podľa ktorého referenčné obdobia upravené v čl. 16 až 19 smernice 2003/88/ES na
uplatnenie čl. 6 písm. b) tejto smernice na účely stanovenia týždenného priemerného pracovného času,
aj keď tieto ustanovenia majú v tejto súvislosti priamy účinok, vo veci samej nemôžu byť relevantné,

keďže je nesporné, že všetky dotknuté referenčné obdobia uplynuli, pokiaľ ide o obdobie uvedené v
návrhu, ktorý vo veci samej uviedol žalobca. Z vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že u
žalobcu cieľ smernice 2003/88/ES nebol dodržaný a v danom smere žalovaná ako členský štát a adresát
smernice 2003/88/ES je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy
s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je tak štát zodpovedný nielen

za neimplementáciu, ale aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Na základe opísaného
skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody
spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv,
na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90 a C-9/90 Francovich a i., C-46/93 a C-48/93 Brasserie

du pecheur
a Factortame), čím poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasného splnenia troch
podmienok, a to cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je
dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje
priama príčinná súvislosť (rozsudok C-118/08).

1.11. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca aplikačná
prax nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem iného

judikované aj v rozsudku C-429/09
a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku počas dotknutého obdobia je zjavným
porušením judikatúry Súdneho dvora, a preto sa musí považovať za dostatočne závažné porušenie
práva Únie.

1.12. Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného, resp. nemajetkovou
ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná v peniazoch a
napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, v prípade nemajetkovej ujmy za predpokladu, že ju
nemožno uspokojiť inak. Súd prvej inštancie v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity v danej veci
aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku

o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich
osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka a pri určení výšky náhrady
prihliadal na kritéria stanovené zákonom a súdmi v obdobných prejednávaných veciach. So zreteľom na
povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené ako právo na ochranu zdravia, na
odpočinok, právo na súkromie a rodinný život a jeho okolnosti nemožno v danom prípade podmieňovať

možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti,
resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z
povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo je dôvodný záver, že žaloba na
upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani

morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a podobne.1.13. Súd prvej inštancie mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi
porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V príčinnej súvislosti s porušením
práva EÚ zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy

v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok, pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd prvej inštancie dospel aj k záveru o zásahu do práva

žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne
odpracovať viac, ako bol povinný
v zmysle smernice 2003/88/ES a tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci
a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, maloletým deťom, ovdovenej matke, priateľom,
záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.
V dôsledku pracovného zaťaženia žalobcovi neostával dostatok času, ktorý by mohol venovať rodine.

Žalobca uviedol, že má 13 a 11 ročné deti a manželku, ktorým sa dostatočne nemôže venovať, nakoľko
mesačne odpracuje aj 240 hodín. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že
v dôsledku nadčasov sa nemôže dostatočne venovať svojim záľubám ako šport - hokej
a futbal, ktoré prispievajú k udržiavaniu jeho pohody a psychického zdravia. Takisto počas
48 hodinového odpočinku žalobca uviedol, že musí byť nepretržite dostupný na telefóne, kedy je

pochopiteľné, že zamestnanec pociťuje istú zodpovednosť voči zamestnávateľovi
a napätie a nemôže sa naplno venovať svojej rodine. U žalobcu nakoľko je vedúcim technikom
špecialistom je vyššia zaťaženosť počas práce nadčas. Žalobca ako plánovač služobného času má
na starosti podriadeným príslušníkom plánovať dovolenky, a to aj počas svojho práva na 48 hodinový
odpočinok, či počas svojej dovolenky. Žalobca sa vyjadril, že spolu s vedúcim koordinuje prácu

zamestnancov - kolegov aj počas odpočinku. Týkalo sa to aj osoby žalobcu, že počas dovolenky,
mu predmetná dovolenka musela byť zrušená a musel nastúpiť do služby, čo sa často stávalo počas
pandémie covidu. Je tak obmedzovaný
v súkromných aktivitách, musí stále zabezpečovať deťom odvozy k lekárom, na voľnočasové aktivity,
vystúpenia, krúžky. To všetko pociťuje žalobca ako psychickú ujmu, kedy nemôže tráviť svoj voľný čas

s rodinou, ale tieto hodiny daruje štátu. Takisto, keď jeho matka ovdovela, nemohol sa o ňu dostatočne
postarať z dôvodu časovej tiesne v dôsledku nariaďovaných služieb, osobné záležitosti si musela
zabezpečovať jeho matka osobne bez jeho pomoci.

1.14. Ak žalovaná polemizovala ohľadom činnosti žalobcu počas služobnej pohotovosti, že pokiaľ nie

je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, tak súd mal
preukázané výsluchom žalobcu, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky prítomný a bez
ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má vytvorené
podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje

povinnosti.

1.15. Čo sa týka spochybňovania skutočnosti, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na
porušovanie jeho práv, tak takáto požiadavka je v priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho
dvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala

právo pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal
svojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon
práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo
nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany

v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.

1.16. K námietke premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie konštatoval, že porušením práva
EÚ zo strany žalovaného vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe
podľa § 101 Občianskeho zákonníka
a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritomdochádzalo kontinuálne počas celého obdobia, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nemôže dôjsť jedným okamihom. Súd prvej inštancie mal za to, že s poukazom na dátum podania

žaloby (05.06.2023) je premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do
jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo pred 05.06.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd prvej inštancie
v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v rozhodnom období, ktoré bolo po 05.06.2020.

1.17. Čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky mal súd prvej inštancie za to, že účelom

a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného
zásahu. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá
od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť
neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Je určovaná základnými
kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a
dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne kritériá,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala i každá iná fyzická osoba. Súd
prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že žalobca je príslušníkom Hasičského
a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol preukázaný zásah do osobnosti

žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a
súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85
ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované
hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, to všetko v dôsledku
zanedbania povinnosti žalovaného štátu riadne transponovať smernicu do relevantnej vnútroštátnej

právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ na strane žalobcu nebol vytváraný dostatočný priestor
na odpočinok, oddych a relax, dochádzalo
k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, keď mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať
priateľské,resp.rodinnévzťahyavenovaťsasvojímzáľubámvzáujmezlepšeniakvalityživotaazdravia.
K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo

a z výpovede žalobcu vyplýva, že aj naďalej dochádza.

1.18. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že za primeranú výšku vzniknutej
nemajetkovej ujmy je možné považovať sumu 2.000 Eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a
následky zásahov do osobnostnej sféry žalobcu. Takáto výška

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bola určená súdom prvej inštancie aj komparáciou s
obdobnými právoplatnými vecami (napr. KS KE sp. zn. 9CoCsp/4/2020,
sp. zn. 9CoPr/1/2019, sp. zn. 2Co/39/2021, sp. zn. 11Co/59/2021, OS Brezno
sp. zn. 3C/15/2021, sp. zn. 2C/17/2021, OS Zvolen sp. zn. 18C/15/2021, OS Žiar nad Hronom
sp. zn. 24C/23/2022, OS Rimavská Sobota sp. zn. 16C/15/2023, atď.). Za negatívny zásah do

žalobcovho súkromia, práva na zdravie a na odpočinok je satisfakčnou suma nemajetkovej ujmy 2.000
Eur. Z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných
práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného
života, resp. jeho zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo
vyššom rozsahu. Pokiaľ žiadal žalobca priznať vyššiu nemajetkovú ujmu, súd prvej inštancie žalobu v

prevyšujúcej časti nepovažoval za dôvodnú.

1.19. Úroky z omeškania súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého v prípade
nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu,

a teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti.
Žalovaná by sa dostala do omeškania až momentom, keby súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy nezaplatila žalobcovi riadne a včas, prvý deň omeškania by nastal dňom nasledujúcim po
dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na obdobné
rozhodnutia najvyššieho súdu pod sp. zn. 7MCdo 16/2011, 6Cdo 185/2011, 1Cdo 15/1997 s tým, že

rozhodnutie
o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky, a preto sa pred uplynutím
patričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaný nemôže dostať do omeškania.1.20.Otrováchkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľa§255ods.1a2,§262ods.1CSPnazáklade
zásady úspechu. Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výška plnenia, ktorá
bola žalobcovi priznaná, závisela od úvahy súdu. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. I. ÚS 56/2017 ani úprava CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v
konaní a nárokov na náhradu trov
v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to
z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej úpravy (§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku). Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného nároku a pokiaľ mu súd prvej

inštancie na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v celej uplatnenej výške a
takisto nepriznal v nepatrnej časti požadovaných úrokov z omeškania 7,5 % ročne zo sumy 7.561,79 Eur
od 10.02.2023 do zaplatenia, nemožno to z procesného hľadiska považovať za jeho neúspech v konaní.
Z uvedených dôvodov súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej
ujmy voči žalovanému v rozsahu 84 % s tým, že výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a čo
sa týka úrokov z omeškania jednalo sa o neúspech v nepatrnej časti (7,5 % z 2.000 Eur od 10.02.2023

do 11.04.2024 = 175,47 Eur), teda úspech žalobcu bol 92 %, neúspech 8 % a celkový úspech žalobcu
tak predstavuje 84 %.

2.1. Proti výroku II. rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobcovi prizná finančnú kompenzáciu nemajetkovej ujmy vo výške

4.000 Eur spolu s úrokom z omeškania od 10.02.2023 do zaplatenia. Uplatnil odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

2.2. Nesúhlasil so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že z dokazovania nevyplynula taká
intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, ktorá by odôvodňovala

priznanienáhradynemajetkovejujmyvovyššomrozsahu.Poukázal,žepatrímedziniekoľkýchriadiacich
pracovníkov hasičského a záchranného zboru, je vedúci technik špecialista. Organizuje a určuje
pracovné zaradenie kolegom hasičom a často je aj v osobnom „voľne“ kontaktovaný pre rozhodovanie
rôznych prevádzkových záležitostí na pracovisku s tým, že 48 hodinový nepretržitý odpočinok po
skončení 24 hodinovej zmeny, v ktorej mu nie je zarátavaná do pracovného času 8 hodinová prítomnosť

na pracovisku, nie je možné nazvať voľnom. V tomto čase je povinný dostaviť sa na pracovisko v čase
určenomzamestnávateľom.Tátosituáciatrvádlhérokyaniekoľkonásobneprevyšujerozhodnéobdobie.
Má maloleté deti tesne pred teenagerským vekom, ktoré potrebujú k svojej správnej výchove fyzickú
prítomnosť oboch rodičov. Zároveň sa musí postarať aj o ovdovelú matku, ktorá potrebuje pomoc a v
tejto úlohe nie je zastupiteľný. Čas, ktorý stratil žalobca, jeho deti

a manželka tým, že boli spolu menej ako mohli byť, sa mu javí neprimerané kompenzovať len čiastkou
2.000 Eur. Priznaná nemajetková ujma nekoreluje ani s jeho osobitnou zodpovednosťou za bezpečnosť
a zdravie jeho kolegov. Väčšina rozhodnutí, na ktoré poukázal súd prvej inštancie sú staršie prípady
a 2.000 Eur v roku 2019 alebo 2022 malo vyššiu hodnotu ako 2.000 Eur v roku 2024. Poukázal na
rozhodnutie odvolacieho súdu pod sp. zn. 13Co/7/2022, keď v skutkovo a právne zhodných prípadoch

bola priznaná kompenzácia nemajetkovej ujmy vo výške 6.506,40 Eur.

2.3. Namietal právne posúdenie súdu prvej inštancie týkajúce sa nepriznania úroku z omeškania,
pretože existujú aj iné rozhodnutia ako napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod
sp. zn. 3Cdo/278/2012, 6Co/3/2022, v ktorých bol priznaný úrok z omeškania. Rozhodnutie sp. zn.

6Cdo/185/2011 nie je možné aplikovať na jeho prípad, nakoľko ide o úplne iné skutkové a právne
okolnosti. Poukázal, že žalovaná je štátny suverén, disponuje všetkými materiálnymi, mocenskými
atribútmi, ktoré tvoria štát. Štát je viazaný medzinárodnými záväzkami, legislatívou Európskej únie,
ktoré dávajú štátu vodítko ako postupovať voči svojim občanom, zamestnancom. Neobstojí tvrdenie,
že žalovaná

o nemajetkovej ujme nevedela, nemohla predpokladať, že vznikla, nevedela odhadnúť jej výšku,
potrebovala počkať ako rozhodne súd, myslela si, že žalobcovi kompenzácia nepatrí. Zo subjektívneho
hľadiska zástupcovia štátu vedeli o existencii množstva súdnych sporov týkajúcich sa skutkovo a
právne zhodných prípadov a vedeli o jednoznačnom rozhodovaní súdov a neúspechu žalovanej v týchto
sporoch. Žalovanej zaslal pred súdnym konaním predžalobnú výzvu a navrhol mimosúdne riešenie.

Žalovaná nielenže výzvu ignorovala, naopak uviedla, aby sa žalobca domáhal svojho nároku cestou
súdu. V danom prípade
z objektívneho aj subjektívneho hľadiska žalovaná mala všetky relevantné informácie
a dôkazy, aby vzniku súdneho sporu ako aj vzniku jeho záväzku predišla.3.1. Žalovaná sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnila s výrokom II. rozsudku ako vecne správnym
a náležite odôvodneným. Nesúhlasila s podaným odvolaním, nakoľko je nedôvodné, zmätočné

a neprípustné a rozporovala všetky tvrdenia žalobcu v odvolaní s tým, že nepreukázal dôvodnosť ním
uplatneného nároku a neuniesol dôkazné bremeno.

3.2. Nestotožnila sa s tvrdeniami žalobcu, v ktorých žalobca poukázal v akých obdobných sporoch, koľko
bolo priznané iným žalobcom, nakoľko je potrebné skúmať u každého príslušníka HaZZ individuálne, či

došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času v zmysle Smernice 2003/88/ES a až v
prípade, že k prekročeniu došlo, je nárok
daný. Žalovaná dala do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023. Uviedla, že v prípade žalobcu Smernica nebola porušená
ani len v jednom referenčnom období. Každé rozvrhnutie je iné, v každom rozvrhu služieb sa vyskytujú
iné jedinečnosti, u každého príslušníka HaZZ sa vyskytuje čas odpočinku v iné dni, a preto nemožno

zovšeobecniť porušenie Smernice 2003/88/ES na každého príslušníka HaZZ a je povinnosťou súdu v
zmysle prejednacieho princípu vec prejednať tak, aby vyniesol správny rozsudok v hraniciach zásady
formálnej pravdy civilného sporového konania.

3.3. Mala za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny

48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne pracoval
nad takýto limit s tým, že žalobca nepreukázal dôvodnosť výpočtu, tento nevysvetlil, nešpecifikoval
presahy, v prípade ktorých by náhrada nemajetkovej ujmy prichádzala do úvahy. Žalobca nešpecifikoval,
aké skutočnosti bral pri výpočte do úvahy, nepreukázal presahy nad rámec 48 hodinového týždenného
pracovného času, ktorý jediný je

v tejto súvislosti relevantnou kategóriou posúdenia vzniku prípadnej ujmy na právach žalobcu. Žalobcom
predložený prepočet odporuje Smernici 2003/88/ES a nemožno ho považovať za relevantný z dôvodu,
ženavýpočetodpracovanýchhodínnadrámecčlánku6Smernice2003/88/ESpoužívafondpracovného
času, ktorý nepreukazuje koľko reálne žalobca odpracoval a hodiny vo fonde pracovného času nemožno
zamieňať za hodiny, na ktoré odkazuje článok 2 a 6 Smernice 2003/88/ES. Avšak aj v prípadnom

rozhodnutí súdu prvej inštancie o tom, že žalobca má nárok na nemajetkovú ujmu za porušenie jeho
práv, je potrebné v rámci voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní zohľadniť primeranosť a adekvátnosť
s prihliadnutím na závažnosť skutočností, za ktorých k zásahu došlo, ako aj k závažnosti vzniknutých
následkov, aby nebola nemajetková ujma neprimerane vysoká a zohľadňovala také skutočnosti, o
ktorých súd prvej inštancie nemá pochybnosti, že boli porušené

a preukázane v príčinnej súvislosti spôsobili žalobcovi negatívny dopad do jeho psychickej, zdravotnej
a rodinnej sféry.

3.4. Žalovaná mala za to, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či
neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného

stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Zároveň poukázala na to, že všetky odpracované
hodiny výkonu služby ako aj pohotovosti mal žalobca riadne a včas zaplatené. Pričom tabuľku priloženú
žalobcom nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, rovnako odkaz na jednotlivé
rozsudky, výpisy zo SAPu, výplatné pásky, samy o sebe nie sú ani dôkazom samotného údajného

presahu nad 48 hodinový týždenný pracovný čas.

3.5. Argumentáciu žalobcu ohľadom vyššej náhrady nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu inflácie, covid
situácie a znehodnotenia eura, považovala žalovaná za nepostačujúcu
a irelevantnú, nakoľko žalobca týmito tvrdeniami vôbec nepreukázal nemajetkovú ujmu. Vo vzťahu k

úrokom z omeškania žalovaná uviedla, že na ne žalobca nárok nemá.

4.1. Proti rozsudku do výrokov I. a III. podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná
a navrhla, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol.
Uplatnila odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), a h) CSP.

4.2. Podľa žalovanej došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu nedostatku
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorého absencia vedie k neúplnosti,
nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a k porušeniu práva na súdnu ochranu aspravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.3. Poukázala, že od počiatku konania vyvracala tvrdenia žalobcu a svoj názor podporila dôkazmi,
ktoré žalobca nespochybnil. Sám žalobca v rámci konania nepredložil žiaden dôkaz spôsobilý preukázať
dôvodnosť ním uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanou vzneseným námietkam, vzhľadom na
čo žalovaná opakovane dôvodne namietala neunesenie bremena tvrdení, ako aj bremena dôkazu
zo strany žalobcu. Žalovaná mala za to, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu porušenia

práva Európskej únie, nakoľko svoje tvrdenia nepreukázal. Ani samotné nesprávne alebo nedostatočné
prebratie Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky a prípadný presah alebo presahy
nad 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas samo o sebe bez ďalšieho nezakladajú nárok
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Existenciu ujmy v morálnej sfére jedinca je
vždy nevyhnutné preukázať hodnoverným spôsobom tak, aby táto bola nezameniteľná s akoukoľvek
inou ujmou spôsobenou v inej súvislosti, čo zaťažuje žalobcu. Súd prvej inštancie sa žalovanou

vznesenými námietkami nezaoberal, nevyhodnotil ich a vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, pričom v
prípade nestotožnenia sa s nimi žalovanej, resp. stranám konania neposkytol náležité zdôvodnenie.
Žalovaná od počiatku konania poukazovala na celkovú zmätočnosť žaloby
a tiež povahy uplatneného nároku, pričom, ako to vyplýva z jednotlivých podaní žalobcu, predmetnú
námietku žalovanej nevyvrátil a opakovane namietanú zmätočnosť a nejasnosť obsahu podaní

neodstránil.

4.4. Uviedla, že žalobca v žalobe k právomoci súdu poukázal na § 25 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v spojení
s § 3 CSP. Z toho žalovaná vyvodila, že nárok na náhradu škody bol žalobcom uplatnený práve

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie nezohľadnil žalovanou špecifikované zákonné
kritériá, splnenie ktorých tento lex specialis expressis verbis vyžaduje na to, aby bolo možné nárok
na náhradu škody a/alebo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy subsumovať pod literu predmetného
zákona. Splnenie týchto podmienok nie je na úvahe strán konania ani súdu, ale vyplývajú ex lege.
Žalovaná vzniesla námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na

súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. Žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je svojou podstatou vyjadrením snahy
o mimosúdne vyriešenie sporu. Zákon č. 514/2003 Z. z. stanovuje, že dotknutá osoba sa môže domáhať
svojich práv na vecne a miestne príslušnom súde až po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu

škody s orgánom oprávneným konať v mene štátu. Ďalej poukázala na § 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. vymedzujúci rozsah zodpovednosti s tým, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona,
pri výkone verejnej moci: nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom.
Ak sa teda žalobca domáha náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom v údajnom
nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES z
4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len ako ,,Smernica“ či
„Smernica 2003/88/ES“), bolo podľa žalovanej potrebné zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený

nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom konštatovaný. Predchádzajúca konštatácia
nezákonnosti napádaného právneho úkonu je v prípadoch žalôb na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. jednou z prvoradých a nevyhnutných podmienok na uplatnenie náhrady škody na súde.
V danej veci nebol žiadnym orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup v súvislosti s transpozíciou
uvedenej Smernice. Okrem toho žalobca doposiaľ neuviedol, v čom konkrétne vidí chyby v úradnom

postupe, kým boli vykonané, aký mal byť podľa žalobcu správny postup pri transpozícii Smernice a
kedy a kým bol tento nesprávny úradný postup konštatovaný. Nebol naplnený prvý predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu. Medzi stranami je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky
služby, ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal. Z uvedeného je
zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde.

Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne
vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno v súlade
s predmetným zákonom. Teda nebol naplnený ani druhý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za
škodu. Napokon podľa žalovanej nebol naplnený ani tretí predpoklad vzniku zodpovednosti štátu zaškodu, keď mala žalovaná za to, že medzi neexistujúcim nesprávnym úradným postupom, ktorý mal
spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii Smernice
a neexistujúcou škodou v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná súvislosť.

4.5. Ďalej žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie sa osobitne nezaoberal žalovanou uvádzanými
referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie
viac ako 3 rokov, z ktorého súd v tomto konaní vychádzal na základe predložených dokladov, je
dostatočne dlhé na to, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca

z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza k
zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Čo žalovaná nepovažuje za právne správne. Žalobcom
stanovené obdobie, v rámci ktorého sa domáha svojho nároku, nekorešponduje s referenčným obdobím
podľa Smernice, jedná sa totiž o dve samostatné obdobia, ktoré nepredstavujú jeden celok, pričom tieto
nie je žiaduce vzájomne zamieňať. Za predpokladu pripustenia stotožnenia referenčného obdobia so
žalovaným obdobím by dochádzalo k absurdným situáciám, kedy by sám žalobca v konaní ustanovil

referenčné obdobie, ktoré by bolo pre súd smerodajné, čím by dochádzalo k nereálnym výpočtom
reálne odslúžených hodín. Takýto postup však nevyplýva zo Smernice, dokonca je s ňou v priamom
rozpore, pričom uvedený prístup je spôsobilý narúšať aj právnu istotu účastníkov právnych vzťahov.
Smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje, čo je to pracovný čas a zároveň ho oddeľuje od času odpočinku.
Cieľom smernice nie je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas

odpočinku, inak by ho nerozlišovala. Práve naopak Smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby
mal pracovník dostatočný čas na odpočinok a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. V zmysle uvedeného mala žalovaná za to, že vypočítať priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu nemožno z fondu pracovného času. Pojem „maximálny týždenný
priemerný pracovný čas“ je treba ďalej rozdeliť a definovať. „Maximálny“ definuje hornú hranicu počtu

hodín, ktorú nemožno prekročiť. V tomto prípade ide o hranicu 48 hodín „týždenne“, čo predstavuje 7
dní. Zároveň nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa (t. j. pondelok - nedeľa), čo vyplýva z článku 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorý hovorí o období siedmich dní, a teda ide o určité obdobie siedmich
po sebe nasledujúcich dní. Článok 6 Smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase,
teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne

dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v článku 16
písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15
preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice
a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň v ods.
16 preambuly smernica ustanovuje, že je treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu

uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky, musia príslušní
pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku;“. Požiarna ochrana musí byť
v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo nastane
iná situácia vyžadujúca si zásah. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení
Smernice 2003/88/ES pre účinné a efektívne zabezpečenie chodu hasičských staníc. Ustanovenie

článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) Smernice povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia
článku 16 Smernice a upravili si referenčné obdobie v zmysle článku 19 u protipožiarnych službách, pod
ktoré žalobca, ako príslušník Hasičského
a záchranného zboru nepochybne spadá. S poukazom na § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
môže byť služobný čas príslušníkov rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Na toto
referenčné obdobie šiestich mesiacov je nutné prihliadať. To vyplýva aj
z logiky tvorby fondu pracovného času, na ktorý sa odvoláva samotný žalobca, keďže tento je tvorený
v zmysle § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. na obdobie šiestich mesiacov.
V zmysle vyššieho uvedeného mala žalovaná za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako

priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda
v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní.
S poukazom na čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice mala žalovaná za to, že do výpočtu, či teda bola
Smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len skutočne odpracované
hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov

zamestnávateľa. S poukazom na článok 2 ods. 2 Smernice nemožno do pracovného času zarátavať
čas, ktorý spadá pod definíciu času odpočinku. Z uvedeného hľadiska je preto irelevantné, že žalobca
poukazuje na fond pracovného času, ktorý odzrkadľuje na výplatných páskach výšku mzdy a nie
pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES. Žalobca pri svojich výpočtoch mylne vychádza z fondupracovného času, pri ktorom na jednej strane ani neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil žiadny
dôkaz včas, ktorý by preukazoval jeho tvrdenia, a na strane druhej takýto ukazovateľ neodzrkadľuje
skutočne odpracované hodiny. Smernica jasne čas odpočinku a pracovný čas od seba oddeľuje, zatiaľ

čo žalobca mylne zamieňa pojem pracovný čas s pojmom fond pracovného času. Žalovaná poukázala
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že článok 2
Smernicesamávykladaťvtomzmysle,ženebránitomu,abysadoba,ktorúpríslušníkstrávizdržiavaním
sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej
služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným

spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Smernica v článku
16písm.b)upravujeajtzv.„neutralizáciu“,ktoráhovorío„preskočení“určitýchdnívreferenčnomobdobí,
ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom sa poskytuje pracovníkom zvýšená ochrana, pretože sa
z referenčných období „vymazávajú“ dni času odpočinku, čím sa počet odpracovaných dní nezmení, ale
zníži sa počet dní v referenčnom období a teda sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný čas žalobcu.
Avšak, nemožno neutralizovať všetky dni voľna, pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum a teda to,

že čím viac dní voľna na oddych
a regeneráciu by žalobca dostal a využil, tak tým viac by bolo zasiahnuté do jeho práva na oddych a
regeneráciu. Zákonodarca pri tvorbe smernice prezumoval predmetnú situáciu
a neutralizoval iba dni riadnej dovolenky, v plachtách služieb označené ako „DOV“, a dni
práceneschopnosti, v plachtách označené ako „PN“ a „PNK“ (v iných prípadoch aj „OČR“), čím vytvoril

priestor na zvýšenú ochranu pracovníkov. Na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného
času žalobcu žalovaná neutralizuje všetky dni riadnej platenej dovolenky „DOV“, ako aj všetku
práceneschopnosť „PN“ a „PNK“, tiež „OČR“ a dni voľna z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu
„VSZ“. V zmysle Smernice, ako aj právneho poriadku Slovenskej republiky, sú referenčné obdobia
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru rozvrhnuté do 6-mesačných období, ktoré nie sú viazané

na kalendárne mesiace. Na základe uvedeného mala za to, že tieto referenčné obdobia treba počítať
od momentu, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok. Vo vzťahu k žalobcom predloženej tabuľke,
ktorou odôvodňuje ním uplatnený nárok, žalovaná namietala, že samotný odkaz na tabuľku ako dôkaz
presahu nad 48 hodinový pracovný čas neobstojí a nepostačuje. Z predmetnej tabuľky nie je zrejmé, ako
žalobcaksvojimvýsledkomdospel,nazákladeakýchskutočností,ktoréfaktory,resp.skutočnostibraldo

úvahy, čo presne zohľadňoval. Žalobca celkom zjavne nezohľadnil šesť mesačné referenčné obdobie,
ale svoje výpočty viaže na obdobie kalendárneho roka, t. j. 12 mesiacov, na čo v zmysle Smernice nie sú
splnené podmienky. Žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval presne v akých obdobiach dochádzalo
k presahom nad 48 hodinový týždenný pracovný čas. V konaní neboli zo strany žalobcu jednoznačne
preukázané presahy nad 48 hodín v konkrétnych obdobiach, avšak tvrdenie žalobcu

o pravidelných presahoch vo výške 53 hodín týždenne bolo pre konajúci súd postačujúce.

4.6. Súd prvej inštancie pri zisťovaní presahov nad 48 hodín nesprávne vychádzal z údaja 8.642,5 hodín,
ktoré považoval za žalobcom odslúžené hodiny v rámci žalovaného obdobia. Žalovaná do konania
predložila dôkaz - prehľad plánu žalobcu za žalované obdobie, v ktorom sú detailne uvedené jednotlivé

dni v príslušných mesiacoch s príslušným popisom podľa toho, čo sa v daný deň dialo. Jednotlivé dni
sú popísané s poznámkou a z uvedeného možno vyčítať, kedy mal žalobca 24 hodinovú službu, či ju
mal plnú alebo prerušenú nejakou neprítomnosťou v práci a v akom časovom rozsahu, tiež prípadné
školenia a tiež všetky výjazdy a rovnako aj akúkoľvek neprítomnosť v práci spolu s jej presným časovým
vymedzením. Číslo na úplnom konci tabuľkového prehľadu plánu však neznamená celkový počet

žalobcom odslúžených hodín v rámci žalovaného obdobia, ale sčítaný počet hodín jednotlivo uvedených
v stĺpci 3 (počet hodín). Tento údaj však započítava aj príplatky za výjazdy, a preto je dôležité si všimnúť,
že viaceré dni za uvedené obdobie sú v tomto dôkaze uvedené duplicitne, t. j. ide o duplicitu časových
údajov žalobcu, z dôvodu ktorého nemožno súčet hodín považovať za údaj o súčte odslúžených hodín
žalobcu.

4.7. Žalovaná sa taktiež nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že v predloženej tabuľke výpočtu
priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach nie je započítavaný
údaj o pohotovosti žalobcu, čím sa v konečnom dôsledku ešte navýši celkový presah nad 48 hodín.
Tabuľka obsahuje 15 stĺpcov, pričom každý z nich je presne vymedzený tak, aby bol nezameniteľný

s iným a zároveň aby bolo z neho zrejmé, čo ktorý stĺpec preukazuje. V štvrtom stĺpci zľava (počet
odslúžených celých zmien) figuruje údaj, ktorý preukazuje počet žalobcom odslúžených celých 24
hodinových zmien (denná + nočná časť). 24 hodinová zmena v sebe zahŕňa aj tzv. nočnú časť, resp.pohotovosť, počas ktorej sa žalobca nachádza na stanici, avšak okrem prípadu výjazdu (vtedy sa
pohotovosť zmení na nadčas, ktorý je aj odlišne finančne ohodnotený), kedy tento čas slúži na oddych.
Z tabuľky je možné tiež vyčítať, koľko času žalobca strávil v rámci nočnej pohotovosti, koľko času

predstavovali výjazdy, koľko času žalobca strávil v práci aj po skončení 24 hodinovej zmeny, t. j.
po 07.00 hod. (v prípade žalobcu za sledované žalované obdobie k takejto situácii neprišlo vôbec).
Žalovaná v tabuľke uviedla aj počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci, započítané dni (zohľadňujúc
neutralizáciu, ak sa žalobcu v danom období týkala), percentuálne vyjadrenie aktívnej časti služobnej
pohotovosti (výjazdy) a priemerný počet týždňov v mesiaci (počet skutočne odslúžených hodín v

mesiaci / priemerný počet týždňov
v sledovanom období = priemerný počet skutočne odslúžených hodín za týždeň).
Zuvedenéhojezrejmé,žežalovanádosvojichtabuliekzahrnulaajnočnépohotovosti,nakoľkožalobcovi
sa za účelom zistenia počtu skutočne odpracovaných hodín zarátavali celé 24hodinové zmeny, ako to
vyplývazpredloženýchtabuliek.Vzhľadomnauvedenénemožnotvrdiť,žežalovanouuvádzanéhodnoty
priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň je potrebné navýšiť ešte o pohotovosti, a teda

celkový priemerný počet odslúžených hodín by mal byť ešte výrazne vyšší.

4.8. Žalovaná sa nestotožnila ani s posúdením splnenia podmienok priznania práva na náhradu škody z
dôvodu porušenia práva Únie. Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. V prvom
rade žalovanej nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi

nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú
pohotovosť, za ktorú bol žalobca odmeňovaný. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje
„aktívna činnosť“,
a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.
Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce

z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. Žalobca nemusí byť bdelý a
aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca
dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za neaktívnu časť
práce. Žalobca dostáva pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade
potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ aj súd prvej inštancie, napriek všetkým doteraz uvedeným

skutočnostiam, dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne
odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte
nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil
„škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť. Súd prvej inštancie
právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe

nemajetkovej ujmy. Žalovaná považuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie
žalobcovi priznal, za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam
trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Žalovaná
zdôraznila, že Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého „výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich

sa poškodenia dobrej povesti“ (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Európsky súd
pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť
zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam
násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné

zranenia alebo násilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Okrem toho náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu
kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka,resp.akbysatakátosatisfakcianezdalapostačujúca,avšakvždylenvtedy,akbolavznačnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo

preukázané. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia o tom, že žalovaná
by spôsobila žalobcovi škodu, resp. zasiahla do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť, ale aj preukázať aká ujma mu vznikla.
Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o
existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca

musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal
následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí.
Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere
znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Žalovaná poukázala aj na skutočnosť, že žalobca sažalobounedomáha,abysa„upustiloodneoprávnenéhozásahu“dojehoprávanaochranuosobnosti,ani
aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav
do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V konaní nebolo výpoveďou

žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry
žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu žaloby vyplýva skutočnosť, že
žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,
keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Žalovaná
opakovane namietala, že žalobca v rámci konania pred súdom prvej inštancie neodôvodnil výšku

požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval.
Nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť
odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť v iných obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o
osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.
Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom a/
alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho

prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Je úplne
bežné, že dospelí ľudia majúci vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou, nemajú toľko voľného času na
priateľov a voľnočasové aktivity, ktorým sa venovali napríklad v mladosti počas štúdií a pod.. Uvedené
ale nepredstavuje podľa žalovaného argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Žalovaná mala za to, že tabuľku priloženú žalobcom nemožno považovať za dôkaz, ktorý
by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje.

4.9. K pôsobnosti a transpozícii Smernice 2003/88/ES žalovaná uviedla, že štátnu službu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická

nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná
pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného

zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“
v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Podľa žalovanej nedošlo ani k nesprávnej transpozícii
relevantných článkov Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku.

4.10. Žalovaná uviedla, že v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je pracovným (služobným)

časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času
teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj
zdržiavanie sa na pracovisku
k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa

ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj
v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný
byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade
potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať

za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu
nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol,
že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre
zamestnávateľa. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca

musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/
ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä
pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť

dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušnýmpracovníkom poskytne primeraná ochrana. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však
nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako

18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín
v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 -
2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového

riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín /16 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v
mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie
citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl. 3 ods.
3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023. Napriek tomu, že vnútroštátne právo
neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín,

tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon
č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov,
počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z
uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES
správne. Len samotná prípadná nesprávna transpozícia smernice ešte sama o sebe žiadny nárok na

náhradu škody nezakladá, ku vzniku škody sú potrebné aj negatívne dôsledky v príčinnej súvislosti s
porušením pravidiel obsiahnutých v Smernici.

5.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že úvodná časť odvolania je rozporná z dôvodu rozporu
v označení odvolacích dôvodov a odôvodením. Žalovaná v odvolaní opakuje argumenty zo svojich

písomných vyjadrení a ústnych prednesov. To, že argumenty žalovanej súd prvej inštancie nevyhodnotil
ako dôvodné, nie je nevyhodnotením, resp. nezdôvodnením argumentov žalovanej, ale naopak. Činnosť
súdu prvej inštancie spočívala
v tom, že súd posúdil argumenty žalobcu a žalovanej a žalobe čiastočne vyhovel. Žalobca ďalej zhrnul
námietky žalovanej s tým, že za osobitne znevažujúcu a kontroverznú argumentáciu považoval tvrdenie

žalovanej, že čo vlastne žalobca chce, o akej ujme hovorí, ak v noci v služobnej pohotovosti je na
pracovisku, kde môže spať, pričom každá fyzická osoba využíva nočné hodiny na spanie a je objektívne
a vylúčené, aby tento čas mohol žalobca „využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho
plnohodnotne tráviť
srodinou".Žalovanávlastneuviedla,žežalobcanemážiadnuujmu,pretožekeďtrávinocinapracovisku,

ide o noc, kedy každá fyzická osoba spí a je objektívne takmer vylúčené, aby tento čas mohol tráviť
zmysluplne inak. Tento spôsob argumentácie žalovanej považoval žalobca za neprípustný a za hrubý
zásah do jeho súkromia. Žalovaná namiesto toho, aby sa sústredila na to, čím porušuje právne predpisy
EÚ a SR, uviedla, že na jednej strane žalobca musí byť na pracovisku aj v noci, ale na druhej, čo
by vlastne chcel, veď je noc a môže na pracovisku spať. Žalovaná špekulatívnym spôsobom vykladá

Smernicu a hovorí, že hasiči sú v podstate pracovníci osobitných činností osobitných služieb civilnej
ochrany.

5.2. Žalobca ďalej uviedol, že v konaní sa preukázalo, že žalobca pracuje nad rámec týždenného
služobného času ustanoveného v Smernici 2003/88/ES. Referenčné obdobie žalovaná zaviedla preto,

aby mohla zdanlivo legálne donucovať žalobcu, ale aj iných jeho kolegov, pracovať nad rámec
týždenného služobného času. Podstatou referenčného obdobia je, že žalovaná nezapočítava pracovnú
pohotovosť trávenú na pracovisku do takéhoto pracovného času. Samotní svedkovia žalovanej, ktorých
navrhla vypočuť, priamo na pojednávaní potvrdili, že týždenný služobný pracovný čas žalobca a
jeho kolegovia prekračujú. Argumenty, že žalobca môže spať, sú právne bezvýznamné, až urážlivé

a dokonca sú nepravdivé. V konaní sa preukázalo, že žalobca má presne nariadené, čo musí robiť
(kontrolovať techniku, fyzické cvičenia, vzdelávanie, prípravu na nástup na zásah). Napokon samotná
zástupkyňažalovanejuvádza,ževčaseslužobnejpohotovostimusíbyťžalobcaprítomnýnapracovisku,
byť pripravený vykonávať prácu. Napriek práci nad rámec takto stanoveného času, po pol roku
vyhodnocovania „referenčného času žalovanou", žalobca musí ešte nadrábať pracovné hodiny. Pokiaľ

ide o tvrdené neosvedčenie nemajetkovej ujmy, žalobca konkrétne uviedol, v čom spočíva jeho ujma.
Nemajetková ujma žalobcu nespočíva
v tom, že ide o neprimerané odmeňovanie (odmena za služobnú pohotovosť tvorí zlomok riadne
plateného služobného času), ale spočíva v tom, že žalobca musí pracovať nad rámec Smernicouupraveného služobného pracovného času. Tvrdenie žalovanej, že nárok na peňažnú kompenzáciu
má žalobca len v prípade, že škodu nie je možné nahradiť inak, je úplne správne. Žalovaná nevie
žiadnym iným spôsobom zhojiť, kompenzovať vzniknutú ujmu. V prvom rade preto, že ide o dlhotrvajúce

niekoľkoročné, v mnohých prípadoch aj viac ako desaťročné obdobie, v ktorom žalobca pracoval nad
rámec týždenného služobného pracovného času. Tento strávený čas na pracovisku nie je možné
inak nahradiť ako finančnou kompenzáciou. Žalovaná napriek existencii viac ako 200 súdnych sporov
v súvislosti s týždenným pracovným časom, v ktorých ani jednom nebola úspešná, ďalej žalobcovi
nariaďuje týždenný služobný čas bez akýchkoľvek zmien.

5.3. Skutočnosť, že žalobca vedel pri nástupe do zamestnania, že bude mať nerovnomerne rozvrhnutý
týždenný pracovný služobný čas, nemá nič s porušovaním Smernice
a nariaďovaním týždenného služobného času nad ustanovený rámec a vznikom nemajetkovej ujmy.
Výkon práce hasiča a záchranára logicky z podstaty veci zakladá aj dôvod, že takáto osoba za
splnenia zákonných podmienok musí pracovať vo viaczmennej prevádzke, resp. nepretržitom režime.

Neoprávňuje to však žalovanú porušovať právny poriadok EÚ a SR. Pokiaľ ide o transpozíciu Smernice
do právneho poriadku SR, závery žalovanej sú výsledkom nesprávnych právnych úvah s tým, že
odvolacie súdy sa touto otázkou zaoberali, pričom konštatovali, že došlo k nesprávnej transpozícii
Smernice 2003/88/ES.

6. V odvolacej replike žalovaná zotrvala na svojom odvolaní a ďalej uviedla, že žalobca zlieva denný
výkon štátnej služby a služobnú pohotovosť do jedného tak, aby účelovo vytváral dojem, že v noci počas
služobnej pohotovosti musí kontrolovať techniku, robiť fyzické cvičenia, vzdelávať sa, či pripravovať na
nástup na zásah. Uvedené nie je pravdou, nakoľko predmetné úkony žalobca robí počas výkonu služby,
a teda v čase služobnej pohotovosti nie je od neho vyžadovaná žiadna úloha (okrem času v prípade

výjazdu, ktorý sa mení na prácu nadčas). Žalovaná predložila pokyn prezidenta HaZZ č. 35/2021 zo dňa
29.12.2021, ktorým je upravený rozvrh zmeny príslušníkov HaZZ. K rozporovaniu odkazu žalovanej na
rozsudky okresných, resp. mestských súdov žalovaná uviedla, že predmetnými odkazmi poukazuje na
právne názory súdov v obdobných veciach.

7. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

8.1. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

odvolania (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) pričom
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387
ods. 1 CSP.
Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením

procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý
zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil
procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.
Čo sa týka žalovanou namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, vychádzajúc
z obsahu súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v konaní

procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných
právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom
prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku
podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť
odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať
podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk
v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie sp.zn. IV. ÚS
115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp.zn. II. ÚS
410/06 zo dňa 02.08.2007). Súd prvej inštancie v ods. 1, 2 napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa

v konaní žalobca domáha, v ods. 3 popísal základnú procesnú obranu žalovaného v konaní, v ods. 3
až 6 napadnutého rozsudku podrobne popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal a aké skutkové okolnosti
z nich zistil. V ods. 7 až 29 uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a v ods. 30 až
45 sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami
a právnymi argumentami strán, uviedol, ako vyhodnotil vykonané dôkazy a ako na danú vec aplikoval
relevantnú právnu úpravu. Z týchto dôvodov mal odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku

žalovanej ohľadne nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

8.2. Odvolací súd ďalej preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním strán sporu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne

odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu a žalovanej dodáva nasledovné:

8.3. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky žalovanej, odvolací súd uvádza, že predmetom
prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku
odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl. 6 písm.

b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.01.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, uplatnený podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal na rozsudok Súdneho dvora
C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice,
ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol
ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora
a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny,
pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,

pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

8.4. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-

hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,
v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach
konštatoval, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice

2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas
nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia.

8.5.Zákonč.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzborev§85až§94upravujepodmienkyvýkonu

štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého
odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.
Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy
č. 4). Z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonuslužbybolapovažovanázasúčasťichslužobnéhočasuaprávevtejtoskutočnostispočívarozpor

slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem
„pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných
a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný
čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva

svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“.
Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným
časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo
kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo
veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich

z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to,
aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať
ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa
neuplatňujenadefiníciupojmu„pracovnýčas“.Totokonštatovaniepotvrdzujeajúčeltejtosmernice,ktorý

má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho
práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť
48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,

že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno
v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol,
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto

maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

8.6. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne
maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo

04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť
členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj
ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto
povinnosti,savzťahujenavšetkyorgányčlenskýchštátov.Vychádzajúczvyššieuvedenýchskutočností,
je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade

s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b)
cit. Smernice.

8.7. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla
2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na
všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/

EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2
ods. 1 uplatňuje na „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria
všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby,
vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku tohto čl. neuplatňuje sa
uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné

činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom
sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku
Smernice je potrebnés ohľadom na cieľ Smernice (podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci) vykladať zužujúco. Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia

alebo situácia osobitného rozsahu (napr. prípady živelných pohrôm), pre ktorú je typické, že nie je možné
rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové
a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej
náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Aj zo záverov
uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2

smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času sa majú vykladať
v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná
služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže
článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej

ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však
možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti
a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb
nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie
a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených

do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom
rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že
jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, bolo
zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj
verejného poriadku v prípade závažných

a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická
najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o
ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu
pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje
to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na

ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž
nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods.
2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana,
ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto
odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených

v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti.
Vzhľadom na uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za
zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V
tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď
tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom

alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s
poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s
týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí
ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je
možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

8.8. Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že
v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade

s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo
Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade
potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné
vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za
škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému

zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade
každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto
porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu vzásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť
členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy
v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že

v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť
nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom

práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Tu je potrebné si rovnako uvedomiť, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom
sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v zákone č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
a v tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť v spore

jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu
štátu a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozícii
príslušnej smernice zo strany žalovanej. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. tak možno v danom prípade
použiť len analogicky (keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval
podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom), pričom toto použitie nemôže viesť k obmedzeniu

hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom
a podmienky vyžadované pre uplatnenie tohto nároku nesmú byť menej priaznivé ako podmienky
platné pre obdobné nároky, ktoré vznikli na základe vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie alebo
rovnocennosti) a nesmú byť takej povahy, aby v praxi znemožnili alebo nadmerne sťažili získanie
náhrady škody (zásada efektivity). V tomto zmysle možno založiť právomoc všeobecného súdu na

konanie a rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku (analogicky ako je to pri nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli z
nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu a podobne podľa zákona č. 514/2003 Z. z.).
Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby disponoval predchádzajúcou konštatáciou
o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice, keď ani pri nároku na náhradu škody

spôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomnemusípoškodenýpreuplatneniesvojhoprávananáhradu
škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či k nesprávnemu úradnému postupu došlo
si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci súd. Pokiaľ ide
o predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovanej, takúto podmienku uplatnenia
nároku žalobcu na náhradu škody na súde by bolo možné podľa odvolacieho súdu analogicky zo zákona

č. 514/2003 Z. z. odvodiť, avšak v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore so zásadou efektivity,
keď je zrejmé, že proti žalovanej sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené príslušníkmi Hasičského
a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu Smernice v
desiatkach až stovkách prípadov a žalovaná podľa vedomosti odvolacieho súdu žiadnemu žalovanému
nároku dobrovoľne nevyhovela.

8.9. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval
v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na
náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať

jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

8.10. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v
danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho

práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť
48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,
že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho

práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené
dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek
obmedzeniu a jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymisúdmi. V prejednávanom spore nebolo sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom,
že na 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas

služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť
na prácu nadčas, že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Celkovo
žalobca za žalobou vymedzené obdobie od 01.03.2020 do 31.03.2023 (1126 dní, teda 160,9 týždňov)
po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu
cca 7.723 hodín, t. j. 919,5 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie

vyplývajúcemuzosmernice(maximálnytýždennýpracovnýčas48hodínx160,9týždňov=7.723hodín),
čozodpovedávpriemere5,72hodinytýždennenavyšeoprotistanovenémumaximu(919,5hodín:160,9
týždňov). V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 3. októbra 2000
Simap (C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie zo dňa 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s.
I-5139) a rozsudok zo dňa 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Z uvedených rozhodnutí
jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti

a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej
úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v
článku 6 písm. b) uvedenej smernice. Súdny dvor

v už citovanom rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu
sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany.
Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle
smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na
vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že

činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby - okrem prípadu výnimočných
okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto smernice
v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas
vrátane zásahových služieb.

8.11. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie
práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,
ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej
právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym
orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore

s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie uvedenými
v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť dosiahnuté
stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú dobu
odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

8.12. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť
so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú
je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na

právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú
rozvojjehoosobnostiasúsnímúzkospäté.Jednásaonehmotnéhodnotyľudskejosobnostivjejfyzickej

(telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných
práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu
boli podľa záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak
nepochybne vznikla nemajetková ujma. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp.
jej intenzity s poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo

sa venovať inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby
určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca, a teda sa od neho nevyžaduje
aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelýa aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované
konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností
s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok

pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom
a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník

môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom
a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený
v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje
pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho
sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z uvedených
dôvodovsúajtietonámietkyžalovanejbezprávnehovýznamu.Jepotrebnévziaťnazreteľtúskutočnosť,

že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky
prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a
že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho
súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb

a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám,
je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť na to, že právo na
odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi
zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal
možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré

priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná,
riziková, náročná
a nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok,
regeneráciu, súkromie, rodinný život.

8.13. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice
potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú
z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených

jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad
rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa
spôsobu výpočtu tejto náhrady najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13

Občianskeho zákonníka). Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca
na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie
k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).

K výhradám žalovanej ohľadne peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné uviesť, že
občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
sú uvedené len príkladmo a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky
ochrany. Ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej
vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Z § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie,
pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy
tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného
právaaokolností,zaktorýchkporušeniudošlo,t.j.,žežalovanáakočlenskýštátÚnieneprijalaopatrenia

nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu
rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú včlánku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore
potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah

(štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne.
Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. V tomto konkrétnom prípade odvolací súd súdom prvej inštancie priznanú

výšku peňažnej náhrady považuje za primeranú, a to vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku,
subjekt zodpovedný za zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorým je štát, dĺžku trvania zásahu
a aj s prihliadnutím na skutočnosť, že priznaná peňažná satisfakcia predstavuje vyčíslenie ujmy
za čas 919,5 hodín počas 160,9 týždňov, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím
záľubám, rodine. Súd je pri posudzovaní výšky viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť
primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej

únie utrpel žalobca. Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho
súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej náhrady. Odvolací súd považuje výšku
nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného zásahu, spočívajúc v obmedzení žalobcu
slobodne nakladať s voľným časom
a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy

primeranú k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte,
v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu. Odvolací súd sumarizačne poukazuje aj
na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady
nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi hasičského
a záchranného zboru podporujúce závery tohto rozhodnutia. K námietke žalovanej, že výška

nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd
osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ
v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v
ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam
trestných činov, a preto je aj v tomto smere odvolacia námietka nedôvodná.

8.14. Žalobca sa odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobcovi namiesto 2.000 Eur prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 Eur.

8.15. Otázka, aká má byť výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá od výsledku

posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú
nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení
a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane
v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. Inak povedané, závery
súdov pri posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových

okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia
dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia.

8.16. Odvolací súd vo vzťahu k výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy uvádza, že súd prvej
inštancie túto odôvodnil voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, na individuálne

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, ako aj s prihliadnutím na peňažné náhrady, ktoré
boli hasičom ako žalobcom priznané v iných skutkovo porovnateľných konaniach. Z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy i skutočnosť, že
žalobca pracoval vo funkcii vedúci technik, špecialista (ods. 5 napadnutého rozsudku). Závery súdu
prvej inštancie

o primeranosti finančnej náhrady vo výške 2.000 Eur sú aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a
priznaná výška je aj riadne a presvedčivo odôvodnená. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil
na právom predvídaných okolnostiach a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku
primeranosti. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného
zásahu spočívajúcom v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať rodinný

a sociálny život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú vo vzťahu k
okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné aj s výškou
náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch z posledného obdobia (porovnaj napr. rozhodnutieKrajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/62/2024 zo dňa 06.11.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 20Co/33/2024 zo dňa 24.10.2024). Naopak, kritériu primeranosti
podľa záverov odvolacieho súdu nemohla podľa princípu proporcionality zodpovedať čiastka, ktorú

žalobca v spore uplatnil (7 812,20 eur). Je pritom povinnosťou žalobcu popísať
a preukázať rozhodujúce skutočnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na finančné zadosťučinenie v
uplatnenej výške.

8.17. Z týchto dôvodov mal odvolací súd námietku žalobcu o priznaní neprimerane nízkej náhrade

nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie za nedôvodnú.
8.18.Predmetomodvolaciehokonaniavymedzenýmžalobcomjeajotázkanárokunaúrokyzomeškania
zo sumy priznanej titulom náhrady nemajetkovej ujmy.

8.19. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a to do sféry
jeho osobnostnej integrity, teda osobnostných práv fyzickej osoby, ktoré sú vymedzené najmä v § 11

Občianskeho zákonníka. Jedná sa o ujmu imateriálnu, ku kompenzácii ktorej prednostne dochádza
primeraným zadosťučinením formou konštatovania porušenia práva a len ak samotné konštatovanie
porušenia práva je nedostačujúce, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch. Povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe konštitutívneho súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená výška a doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník

môže dostať do omeškania. Možnosť priznania úroku z omeškania pri samotnom rozhodovaní
o náhrade nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy, lebo právo na tento druh zadosťučinenia nie je
majetkovou pohľadávkou z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu. Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom pod sp. zn. 1Co/15/97 zo dňa 24.06.1998, ktorý bol uverejnený v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom R 45/2000

judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník
dostáva do omeškania. Na toto rozhodnutie nadväzujú ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, pod sp. zn.
6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 7Cdo/100/2017 zo dňa 17.10.2018.

8.20. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by bol dôvod sa
odchýliť od popísanej ustálenej súdnej praxe najvyššej súdnej autority (čl. 2
ods. 2 CSP), a preto konštatuje, že súd prvej inštancie nepochybil, ak žalobcovi nepriznal nárok na úroky
z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/278/2012, dovolací súd sa v predmetnom rozhodnutí, týkajúcom sa

sporu z porušenia autorského práva, otázkou (ne)priznania úrokov z omeškania zo sumy náhrady
nemajetkovej ujmy nezaoberal.

8.21. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
vo výrokoch I. a II. ako vecne správny potvrdil. Rovnako odvolací súd potvrdil aj rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku III. o náhrade trov konania, keď v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza zo správneho právneho posúdenia pomerného procesného úspechu strán sporu v konaní
podľa § 255 ods. 2 CSP.

8.22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1

v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní, predmetom ktorého bolo odvolanie
žalobcu i odvolanie žalobkyne do merita veci, nemala úspech žiadna strana
sporu, preto odvolací súd rozhodol, že žalobca ani žalovaná nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

9. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).