Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Stk/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6020200190
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6020200190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa
spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Fond na podporu umenia,
so sídlom Cukrová 14, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 42 418 933, právne
zastúpeného: PETKOV & Co s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 50 430 742, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom
Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 742, za účasti: Úrad
vládneho auditu, so sídlom T. G. Masaryka 10, 960 01 Zvolen, IČO: 50 086 821, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/007493/2020-243/1105 zo dňa 13. februára 2020 a Správy z
vládneho auditu Úradu vládneho auditu č. 19100009-P-04 zo dňa 12. apríla 2019, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/67/2020 zo dňa 17.
marca 2022 a doplňujúcemu rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/67/2020 zo dňa
26. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/67/2020 zo dňa 17. marca 2022 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici.

II. Kasačná sťažnosť v časti smerujúcej proti doplňujúcemu rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 24S/67/2020 zo dňa 26. mája 2022 sa zamieta.

III. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania vzťahujúceho sa k preskúmaniu
doplňujúceho rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/67/2020 zo dňa 26. mája 2022
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Úrad vládneho auditu (ďalej aj „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu vládny audit s cieľom overiť
a hodnotiť hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť pri hospodárení s verejnými financiami,
overiť zúčtovanie finančných vzťahov so štátnym rozpočtom a overiť a hodnotiť ďalšie skutočnosti,
ak tak ustanovuje osobitný predpis, a to vo vzťahu k finančným prostriedkom poskytnutých žalobcom
prijímateľom v roku 2017. Z vládneho auditu vypracoval prvostupňový orgán správu z vládneho auditu č.
19100009-P-04 zo dňa 12.04.2019 (ďalej aj „správa z vládneho auditu“), v ktorej bola žalobcovi uložená
povinnosť prijať opatrenia na nápravu nedostatkov a odstrániť príčiny ich vzniku.

2. Na podklade správy z vládneho auditu začal prvostupňový orgán správne konanie vo veci: a)
porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o rozpočtových
pravidlách“ alebo aj „ZoRPVS“) a b) vo veci správneho deliktu podľa § 28 ods. 4 písm. a) zákona č.357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon
o finančnej kontrole“ alebo aj „ZoFK“).
3. Rozhodnutím č. UVA-002240/2019-6, č. 176/012502/19/31 zo dňa 25. novembra 2019 (ďalej aj

„prvostupňové rozhodnutie“) prvostupňový orgán rozhodol tak, že:
a) za porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona o rozpočtových pravidlách
uvedené v bodoch I. a II. výroku rozhodnutia uložil žalobcovi podľa § 31 ods. 4 zákona o rozpočtových
pravidlách úhrnnú povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu SR verejné prostriedky, ktorých poskytnutím
nad rámec oprávnenia došlo k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov vo výške 16 088,95 eur (15

400,- eur + 688,95 eur), a pre prípad nezaplatenia uloženého odvodu v stanovenej lehote uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť penále vo výške 0,1 % za každý aj začatý deň omeškania s úhradou odvodu a
b) za správne delikty uvedené v bodoch III. až XIII. výroku rozhodnutia uložil žalobcovi podľa § 28 ods.
4 písm. a) zákona o finančnej kontrole úhrnnú pokutu vo výške 20 000,- eur.
4. Vo vzťahu ku skutku uvedenému v bode I. výroku konštatoval prvostupňový orgán porušenie finančnej
disciplíny žalobcom podľa § 31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS, pretože žalobca na podporu projektu „45.

spišské folklórne slávnosti“ poskytol Spišskému osvetovému stredisku v Spišskej Novej Vsi (ďalej aj
„prijímateľ“)nazákladeZmluvyoposkytnutífinančnýchprostriedkovč.17-431-01591zodňa10.05.2017
verejné prostriedky vo výške 15 400,- eur napriek tomu, že žiadosť prijímateľa zo dňa 14.12.2016 nebola
v súlade so Zásadami poskytovania finančných prostriedkov z Fondu na podporu umenia VP SPU
č. 12/2015 zo dňa 01.03.2017 (ďalej aj „zásady“). Nesúlad so zásadami vyplýval z časti 5. rozpočtu

projektu, ktorý v bode 5.1 (kalkulácia nákladov) obsahoval výdavok „výroba upomienkových darčekov,
výroba fotografií na výstavu Obce Spiša v minulosti“ (ďalej aj „sporná položka“), ktorý nebol v súlade s čl.
6 bod 6 písm. s) zásad, preto mal žalobca žiadosť prijímateľa podľa § 20 ods. 10 zákona č. 284/2014 Z.
z. o Fonde na podporu umenia (ďalej aj „zákon o Fonde na podporu umenia“ alebo aj „ZoFPU“) vyradiť
z rozhodovacieho procesu. Uvedené však žalobca neučinil, ale prijímateľovi žiadanú dotáciu poskytol,

čím verejné prostriedky vo výške 15 400,- eur poskytol nad rámec oprávnenia stanovený § 20 ods. 10
zákona ZoFPU a čl. 6 bod 6 písm. s) zásad.
5. U skutkov konkrétne vymedzených v bodoch III. až V. výroku prvostupňový orgán konštatoval, že
žalobca porušil § 5 ods. 1 písm. c) ZoFK, podľa ktorého orgán verejnej správy je povinný vytvoriť,
zachovávať a rozvíjať finančné riadenie, v rámci ktorého zabezpečuje overovanie splnenia podmienok

na poskytovanie a používanie verejných financií, čím naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa
§ 28 ods. 4 písm. a) ZoFK, a to nesplnenie povinností uvedených v § 5. U skutkov vymedzených
v bodoch VI. až XIII. výroku prvostupňový orgán konštatoval porušenie § 5 ods. 1 písm. a) ZoFK,
podľa ktorého orgán verejnej správy je povinný vytvoriť, zachovávať a rozvíjať finančné riadenie,
v rámci ktorého zabezpečuje riadenie rizika a finančnú kontrolu tak, aby sa pri plnení zámerov a

cieľov orgánu verejnej správy predchádzalo porušovaniu tohto zákona, všeobecne záväzných právnych
predpisov vydaných na jeho vykonanie, osobitných predpisov alebo medzinárodných zmlúv, ktorými
je Slovenská republika viazaná, a na základe ktorých sa Slovenskej republike poskytujú finančné
prostriedky zo zahraničia, čím naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 28 ods. 4 písm.
a) cit. zákona, a to nesplnenie povinností uvedených v § 5. Nakoľko žalobca z hľadiska ich obsahu

skutky III. až XIII. nenamietal, kasačný súd ich uvádza len v základných rysoch (a síce že žalobca v
konkrétne uvedených žiadostiach o poskytnutie finančného príspevku nezisťoval, či právnické osoby,
ktoré boli žiadateľmi, neboli právoplatné odsúdené za úmyselný trestný čin proti majetku; u konkrétne
označených návrhov zmluvy na poskytnutie finančných prostriedkov nedodržal lehotu na doručenie
návrhu zmluvy žiadateľovi; v procese uzatvorenia dodatkov ku konkrétne označeným zmluvám o

poskytnutífinančnýchprostriedkovbolnečinnýnapriektomu,ženovelouZoFPU,účinnouod1.júla2007
boli prijaté ustanovenia upravujúce sankcie za porušenie zmluvných podmienok, ktoré sú podstatnou
náležitosťou zmluvy; v konkrétne vymedzených prípadoch nevykonal základnú finančnú kontrolu v
prípadoch a spôsobom určeným ZoFK; nedostatočne vykonal kontrolu dodržiavania povinnosti predložiť
vyúčtovanie a bol nečinný uplatniť postup vo veci vrátenia finančných prostriedkov použitých v rozpore

s účelom zmluvy; nedostatočne overil vyúčtovanie konkrétne uvedených projektov; nevyzval prijímateľa
na zaplatenie penále vo výške 0,01 % zo sumy neoprávnene zadržaných finančných prostriedkov;
nevykonal administratívnu finančnú kontrolu osobami uvedenými v § 7 ods. 2 ZoFK; nevypracoval z
administratívnej kontroly napriek identifikovanému nedostatku návrh správy).
6. Vo vzťahu k výške pokuty za skutky III. až XIII. výroku citoval prvostupňový orgán § 28 ods. 4

ZoFK, ktorým je ustanovená len maximálna výška pokuty, a uviedol, že pri jej ukladaní prihliadol najmä
na povahu, závažnosť a následky porušenia povinností žalobcom. Konštatoval, že ide o systémové
nedostatky, ktoré vyhodnotil ako nedostatky s vysokou závažnosťou, pretože finančné riadenie nebolo
u žalobcu vzhľadom na nastavenie systému na dostatočnej úrovni napriek tomu, že zabezpečeniedostatočnej úrovne finančného riadenia je u žalobcu ako orgánu verejnej správy nevyhnutné za
účelom náležitého a odborného plnenia úloh zverených mu ZoFPU ako aj na zabezpečenie plnenia
povinností, ktoré mu vyplývajú z osobitných predpisov, napr. ZoFK. Pri úvahe o výške pokuty zohľadnil

jej preventívny a represívny účinok a dospel k záveru, že vzhľadom na závažnosť, povahu, charakter,
následky a riziko opakovaného výskytu identifikovaných nedostatkov je opodstatnená pokuta v prvej
pätine zákonnej sadzby, teda vo výške 20 000,- eur, ktorá bude pre žalobcu dostatočne citeľná, aby
v budúcnosti zamedzila jeho protiprávnemu konaniu a tiež dostatočná na to, aby ju žalobca vo svojej
majetkovej sfére pocítil. Prvostupňový orgán pri úvahách o výške pokuty prihliadol aj na zdroje príjmov

žalobcu a výsledok jeho hospodárenia za rok 2018 a konštatoval, že výška uloženej sankcie nie je
spôsobilázasiahnuťdojehomajetkovýchpomerovvtakomrozsahu,abynarušilajehočinnosť.Prihliadol
aj na tú skutočnosť, že u žalobcu ide o prvé zistené porušenie § 5 ods. 1 písm. a) a písm. c) ZoFK.
7. Žalovaný na odvolanie žalobcu potvrdil prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím č.
MF/007493/2020-243/1105 zo dňa 13.02.2020 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“).

8. K odvolacej námietke týkajúcej sa výroku I. prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že pre
vyvodenie záveru o porušení finančnej disciplíny nebolo podstatné, či príjemca príspevku poskytnutý
finančný príspevok mohol použiť výlučne na oprávnené výdavky a ani to, či tak v skutočnosti urobil (čo
nebolo preukázané). Žalobca bol sankcionovaný za to, že poskytol verejné prostriedky vo forme dotácie
napodporuprojektunapriektomu,žežiadosťoposkytnutiedotácienebolavsúladesozásadami,apreto

mala byť z rozhodovacieho procesu vyradená podľa § 20 ods. 10 ZoFPU, žalobca nemal rozhodnúť o
jej schválení a následne nemal na jej základe prijímateľovi dotáciu poskytnúť.
9. K odvolacej námietke týkajúcej sa bodov III. - XIII., vo vzťahu ku ktorým žalobca tvrdil, že úspešne,
účinne a efektívne uplatnil opatrenia na nápravu zistených nedostatkov, žalovaný uviedol, že žalobcom
uplatnené opatrenia na nápravu zistených nedostatkov nie sú skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala

neuloženie pokuty. Argumentoval tým, že z § 21 ods. 3 písm. g) ZoFK vyplýva pre žalobcu povinnosť
splniť prijaté opatrenia a predložiť dokumentáciu preukazujúcu splnenie prijatých opatrení. Žalovaný
nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že sa prvostupňový orgán verejnej správy nevysporiadal s dôvodmi
a výškou uloženej pokuty, pretože v prvostupňovom rozhodnutí uviedol všetky skutočnosti, ktoré pri
ukladaní pokuty zohľadnil a uviedol aj úvahy, ktorými sa pri ukladaní pokuty riadil.

II. Konanie pred správnym súdom
10. Proti správe z vládneho auditu a rozhodnutiu žalovaného v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím
podal žalobca správnu žalobu vo veciach správneho trestania na Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej
aj „krajský súd“ alebo „správny súd“). Domáhal sa upustenia od uloženia pokuty vo výške 20 000,- eur
za správne delikty podľa § 28 ods. 4 ZoFK, ktoré boli skutkovo vymedzené v bodoch III. - XIII. výroku

prvostupňového rozhodnutia, vo zvyšku žiadal rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie
zrušiť. Žiadal, aby správny súd zrušil aj Správu z vládneho auditu v časti 4 - zistené nedostatky -
nedostatok pod poradovým č. 1. a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.
11. Žalobca namietal, že správne orgány nesprávne vymedzili podstatu skutku opísaného v bode I.
výroku prvostupňového rozhodnutia. Zdôraznil, že z jeho strany nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty

§ 31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS. Skutočné konanie žalobcu spočívalo v inom skutku, ktorý správne orgány
vo svojich rozhodnutiach nevymedzili. Žalobca tvrdil, že mu nevznikla odvodová povinnosť v rozsahu
15 400,- eur, pretože s porušením finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. m) ZoRPVS nie je vznik
odvodovej povinnosti spojený. Pre prípad, že by súd neuznal vyššie uvedenú žalobnú argumentáciu
za dôvodnú a dospel by k záveru, že žalobca konaním vymedzeným v bode I. výroku prvostupňového

rozhodnutia naplnil skutkovú podstatu porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) ZoRPV,
žalobca namietal, že orgány verejnej správy dospeli k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom rozsahu
odvodovej povinnosti žalobcu, ktorá mala byť len vo výške spornej položky.
12. Žalobca ďalej namietal, že pri ukladaní pokuty za správne delikty podľa § 28 ods. 4 písm. a) ZoFK za
skutky vymedzené v bodoch III. - XIII. výroku prvostupňového rozhodnutia správne orgány nedôsledne

dbali na zistenia v rámci vládneho auditu a vychádzali výlučne z toho, že porušenia zákona zo strany
žalobcu sú závažné. Dostatočne, resp. vôbec sa nevysporiadali s následkami porušení zákona zo strany
žalobcu, teda, či nejaké následky nastali a aký bol ich skutočný negatívny dopad.
13. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 24S/67/2020 zo dňa 17.03.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)
žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

14. Žalobné námietky týkajúce sa skutku I. výroku prvostupňového rozhodnutia vyhodnotil krajský súd
ako nedôvodné. Žalobná argumentácia že žalobca poskytol verejné prostriedky na projekt „45. Spišské
folklórne slávnosti“ nad rámec oprávnenia maximálne v rozsahu jednej spornej položky vo výške 1 000,-eur,apretomubolanesprávneuloženápovinnosťodvoduvovýške15400,-eur,nemalapodľakrajského
súdu oporu v platnej právnej úprave, ani v zistenom skutkovom stave veci.
15. Krajský súd v zhode so skutkovými závermi správnych orgánov zistil, že rozpočet projektu v bode 5.1

- kalkulácia nákladov obsahuje položku „výroba upomienkových darčekov, výroba fotografií na výstavu
obceSpišavminulosti“,rozpočtovanúvovýške1300,-eursožiadanoudotáciouvovýške1000,-eur.Zo
Zásad poskytovania finančných prostriedkov z Fondu na podporu umenia č. VP FPU č. 12/2015 v znení
z 11.11.2016 (ďalej aj „zásady“) vyplýva, že výdavky bez priameho vzťahu k realizácii projektu, najmä
darčekové predmety, finančné ceny, suveníry a pod. nebudú akceptované ako oprávnené výdavky.

16. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na § 8a ods. 1 zákona o rozpočtových pravidlách, podľa
ktorého dotácie možno poskytovať len na základe osobitného zákona v rozsahu, spôsobom a za
podmienok ním ustanovených alebo ustanovených podrobnejšie iným všeobecne záväzným právnym
predpisom vydaným na jeho vykonanie. Podľa krajského súdu poskytovateľ dotácie (žalobca) môže
ustanovené podmienky podrobnejšie určiť, prípadne určiť ďalšie podmienky, tak ako tomu bolo v danej
veci prijatím zásad. Krajský súd tiež poukázal na § 20 ods. 10 ZoFPU, podľa ktorého žiadosť, ktorá nie je

v súlade so zásadami poskytovania finančných prostriedkov schválenými radou žalobcu a ktorú žiadateľ
nedoplnil, ani neopravil v stanovenej lehote, kancelária žalobcu vyradí z rozhodovacieho procesu, a
túto skutočnosť bez zbytočného odkladu oznámi žiadateľovi. Napriek vecnej nesprávnosti žiadosti o
poskytnutie finančných prostriedkov v dôsledku rozpočtovej položky, ktorá bola v rozpore so zásadami,
žalobca žiadosť o poskytnutie dotácie na uvedený projekt nevyradil z rozhodovacieho procesu, ale

žiadateľovi o dotáciu - Spišskému osvetovému stredisku poskytol dotáciu vo výške 15 400 eur. Krajský
súd mal za preukázané, že žalobca nakúpil „prezenty na 45. Spišské folklórne slávnosti na Spišskom
Salaši-Spišské Podhradie“ v počte 45 ks za 675,- eur.
17. Podľa názoru krajského súdu sa žalobca mýli v tvrdení, že porušenia finančnej disciplíny v
zmysle § 32 ods. 1 písm. b) zákona o rozpočtových pravidlách sa dopustil len v rozsahu tejto

„spornej položky“. Ak mala byť žiadosť, ktorá nebola v súlade so zásadami v zmysle § 20 ods.
10 ZoFPU, vyradená z rozhodovacieho procesu, sú na jej základe poskytnuté finančné prostriedky
poskytnuté nad rámec oprávnenia v celom rozsahu, teda vo výške 15 400 eur, pretože na jej základe
nemali byť žiadateľovi poskytnuté žiadne finančné prostriedky. Ak totiž v dôsledku rozporu žiadosti o
poskytnutie finančných prostriedkov so zásadami ich poskytovania má byť žiadosť z rozhodovacieho

procesu vylúčená, logicky nemôže byť ďalej predmetom rozhodovacieho procesu o poskytnutie žiadanej
dotácie a poskytnutie finančných prostriedkov na základe takejto vadnej žiadosti je neoprávnené v
celom rozsahu poskytnutých finančných prostriedkov. Vzhľadom na takto zákonom upravený postup
v prípade posudzovania žiadosti, ktorá nie je v súlade so zásadami, nemožno prisvedčiť žalobcovi,
že v súvislosti s uvedeným projektom poskytol žiadateľovi finančné prostriedky nad rámec oprávnenia

len v rozsahu tejto spornej položky, pretože ju vo vzťahu k obsahovej a vecnej stránke podanej
žiadosti o poskytnutie finančných prostriedkov nebolo možné posudzovať samostatne, ale bolo nutné ju
posudzovať jednotne vo vzťahu ku všetkým jej obsahovým náležitostiam. Porušenie finančnej disciplíny
podľa§31ods.1písm.b)zákonaorozpočtovýchpravidláchspočívavposkytnutíverejnýchprostriedkov
nad rámec oprávnenia, čo v preskúmavanej veci znamená, že ak žalobca poskytol žiadateľovi na

uvedený projekt finančnú dotáciu vo výške 15 400,- eur napriek tomu, že jeho žiadosť o poskytnutie
finančných prostriedkov nebola v súlade so zásadami, tak túto dotáciu v celom rozsahu poskytol nad
rámec oprávnenia, pretože jeho žiadosť mal vyradiť z rozhodovacieho procesu, a teda nerozhodnúť
o poskytnutí finančných prostriedkov. K vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov, a teda k porušeniu
finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) ZoFK tak aj podľa krajského súdu došlo vo výške 15 400,-

eur, a nie len v rozsahu 1 000,- eur, ako žalobca nesprávne, v rozpore s platnou právnou úpravou a
zisteným skutkovým stavom veci tvrdil.
18. Oporu v platnej právnej úprave nemala podľa krajského súdu ani argumentácia žalobcu, že tým,
že si pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie finančných prostriedkov na uvedený projekt „nevšimol“
nesprávne vecné vymedzenie jednej rozpočtovej položky, mohlo dôjsť nanajvýš k porušeniu finančnej

disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. m) a nie podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona o rozpočtových pravidlách.
Krajský súd sa nestotožnil s výkladom žalobcu, že treba odlišovať pojmy „poskytovanie“ a „poskytnutie“
verejných prostriedkov, a že § 31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS sa vzťahuje len k faktickému poskytnutiu
verejných prostriedkov, a preto samotný proces, ktorý faktickému poskytnutiu verejných prostriedkov
predchádzal a v rámci ktorého došlo aj k pochybeniu žalobcu, zodpovedá ustanoveniu § 31 ods. 1 písm.

m) ZoRPVS.
19. Na základe gramatického a logického výkladu ZoFPU dospel krajský súd k záveru, že „poskytovanie“
a „poskytnutie“ verejných prostriedkov nie je možné vzájomne oddeliť a že „poskytnutie“ verejných
prostriedkov je výsledkom celého procesu, ktorý faktickému poskytnutiu verejných prostriedkovpredchádza. Krajský súd dôvodil, že proces rozhodovania o poskytnutí verejných prostriedkov, ich
poskytnutie, finančné vyúčtovanie aj prípadné vrátenie nevyčerpaných prostriedkov má zodpovedať
všetkým relevantným zákonným pravidlám a postupom pre ich poskytovanie a v prípade, že postup

alebo podmienky pre ich poskytovanie neboli dodržané, musia byť do štátneho rozpočtu vrátené. V
týchto súvislostiach je potom podľa krajského súdu neprijateľný výklad žalobcu, že porušenie finančnej
disciplíny v zmysle § 31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS by sa malo vzťahovať len na faktické poskytnutie
verejných financií, čomu zodpovedá prevod finančných prostriedkov z účtu žalobcu na účet žiadateľa.
20. Pre úplnosť krajský súd uviedol, že aj v prípade, že by bolo skutkové zistenie podľa bodu I. výroku

prvostupňového rozhodnutia kvalifikované ako porušenie finančnej disciplíny v zmysle § 31 ods. 1 písm.
m) ZoRPVS, nemalo by to v konečnom dôsledku žiadny vplyv na uloženie povinnosti odvodu verejných
prostriedkov čerpaných nad rámec oprávnenia do štátneho rozpočtu v zmysle § 31 ods. 4 ZoRPVS. Z §
31 ods. 7 ZoRPVS totiž vyplýva, že ak sa verejné prostriedky poskytli za podmienok, ktorých nesplnenie
je spojené s povinnosťou ich vrátenia, ako tomu bolo v danej veci, podľa odseku 1 písm. a) až n),
pri porušení týchto podmienok sa uplatní rovnaký postup vrátane sankcie ako pri porušení finančnej

disciplíny podľa § 1 písm. b). To znamená, že ani v prípade zmeny právnej kvalifikácie konania podľa §
31 ods. 1 písm. m) ZoRPVS by sa žalobca nevyhol povinnosti odvodu verejných prostriedkov vo výške
porušenia finančnej disciplíny a povinnosti zaplatiť penále podľa § 31 ods. 4 ZoRPVS. Krajský súd sa
nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že verejné prostriedky sa žiadateľovi poskytujú na základe
zmluvy,pretožezmluvepredchádzarozhodnutieriaditeľaoposkytnutífinančnýchprostriedkovzdôvodu,

že poskytnutie bolo v súlade s pravidlami ich poskytovania.
21. Krajský súd si neosvojil ani názor žalobcu, že postup žalovaného bol rozporný s účelom ZoFP a
poslaním žalobcu, ktorým je poskytovať peňažné prostriedky na dosahovanie spoločensky prospešných
cieľov v oblasti kultúry, a preto je ústavne neudržateľný. Nie je popretím účelu ZoFPU požiadavka, aby
žalobcapriposkytovaníverejnýchfinanciípostupovalvsúladesozákonomažalobcoviničnebránivtom,

aby na dosahovanie spoločensky prospešných cieľov v oblasti kultúry poskytoval finančné prostriedky
postupom súladným so zákonom.
22. Pokiaľ žalobca argumentoval neprípustne formalistickým výkladom ZoRPVS, keď orgány verejnej
správy žalobcovi uložili odvodovú povinnosť pre skutok I. výroku prvostupňového rozhodnutia vo výške
15 400,- eur dôvodiac, že povinnosť odvodu mali uplatniť len vo vzťahu k jednej rozpočtovej položke,

ktorá bola v rozpore s internými predpismi žalobcu, krajský súd túto argumentáciu posúdil ako rozpornú
s platnou právnou úpravou a zisteným skutkovým stavom veci. Správne orgány podľa krajského súdu
správne uviedli, že povinnosť odvodu finančných prostriedkov vo výške 15 400,- eur za porušenie
finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS bola žalobcovi uložená pre porušenie § 20
ods. 10 ZoFPU, keď žalobca žiadosť, ktorá nebola v súlade so zásadami, nevyradil z rozhodovacieho

procesu, ale na jej základe prebehol celý rozhodovací proces o poskytnutí finančných prostriedkov a
jeho výsledkom bolo faktické poskytnutie finančných prostriedkov na základe uzavretej zmluvy. Krajský
súd akcentoval, že žiadosť sa posudzuje ako celok vrátane jej príloh, teda aj predloženého rozpočtu
projektu, u ktorého bolo zistené, že nie je v súlade so zásadami. Je preto právne bezvýznamné, či išlo o
jednu alebo viac rozpočtových položiek, ktoré neboli v súlade so zásadami, pretože zo ZoFPU nevyplýva

možnosť posudzovať žiadosť a jej prílohy osobitne. K žalobcom odkazovanému uzneseniu Nejvyššího
správního soudu ČR sp. zn. 1Afs/291/2017-33 zo dňa 30.10.2018 krajský súd uviedol, že je ním riešená
odlišná skutková situácia, pretože o povinnosti odvodu vo výške porušenia finančnej disciplíny sa
rozhodovalo v súvislosti s použitím verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia príjemcom a nie o
poskytnutí verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia poskytovateľom, ako tomu bolo v prípade

žalobcu.
23. Žalobná námietka týkajúca sa nesprávnych a nedostatočných skutkových zistení pre uloženie pokuty
vo výške 20 000,- eur založená na tvrdení žalobcu, že orgány verejnej správy vychádzali v rozpore
so zisteniami z vládneho auditu výlučne z toho, že porušenia zo strany žalobcu boli závažné a že
zistené porušenia zo strany žalobcu sú „systémové nedostatky“, nebola podľa krajského súdu dôvodná,

pretože nezodpovedala obsahu administratívneho spisu. Citujúc jednotlivé nedostatky uvedené v správe
z vládneho auditu krajský súd konštatoval, že v prípade každého jednotlivého nedostatku bol v správe
z vládneho auditu uvedený stupeň jeho závažnosti a druh nedostatku a tiež odporúčania na jeho
odstránenie. Vo vzťahu k zisteným nedostatkom, ktoré boli predmetom preskúmavaných rozhodnutí,
bola konštatovaná ich vysoká závažnosť, a preto nemohlo obstáť tvrdenie žalobcu, že žalovaný a

prvostupňový orgán nezohľadnili, že nedostatok pod poradovým č. 3 a 4 je nesystémový a strednej
závažnosti a nedostatok pod poradovým č. 6 je síce systémový, avšak nízkej závažnosti, pretože
tieto vládnym auditom zistené nedostatky neboli premietnuté do obsahu prvostupňového rozhodnutia
a rozhodnutia žalovaného. Preskúmavané rozhodnutia preto podľa krajského súdu vychádzali zosprávnych skutkových zistení o závažnosti zistených nedostatkov, ktoré mali oporu v správe z vládneho
auditu.
24. K žalobcom namietanej neprimeranosti pokuty a nedôslednému vysporiadaniu sa s jednotlivými

kritériami pre uloženie pokuty v zmysle § 28 ods. 9 ZoFK, krajský súd po preskúmaní obsahu
prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného skonštatoval, že sa kritériami pri ukladaní pokuty
v zmysle § 28 ods. 9 ZoFK konkrétne a vecne zaoberali. Hoci ich výslovne nepomenovali, zo všetkých
okolností jednotlivých skutkov (III. - XIII.) vyplýva, že vyhodnotili povahu, závažnosť, čas trvania aj
následky porušenia zákonných povinností zo strany žalobcu tak, ako to bolo uvedené na str. 24

prvostupňového rozhodnutia a na strane 19 a 20 rozhodnutia žalovaného. Z hľadiska povahy zistených
porušení zákona konštatovali, že išlo o systémové nedostatky týkajúce sa hospodárenia s verejnými
financiami. Závažnosť zistených porušení spočívala v tom, že finančné riadenie žalobcu nebolo na
dostatočnej úrovni napriek tomu, že žalobca je subjektom, ktorému bolo zverené hospodárenie s
verejnými prostriedkami. Čas trvania porušenia zákona bol vymedzený samotnými zisteniami z finančnej
kontroly, či už išlo o oneskorené doručenie návrhu zmluvy o poskytnutí finančných prostriedkov

alebo o zmeškanie lehôt pre prijatie návrhu na poskytnutie finančných prostriedkov alebo o neskoré
finančné vyúčtovanie a vecné vysporiadanie projektu, či neuplatnenie sankcií pre nesplnenie zmluvných
povinností. Z týchto konkrétnych skutkových okolností týkajúcich sa jednotlivých porušení zákona
vyplýva, aký bol čas trvania porušovania zákona. Správny súd k tomu naviac udáva, že konkrétne
vymedzenie času trvania porušovania zákona má zásadný význam vtedy, ak ide o pokračujúce,

prípadne dlhotrvajúce porušovanie zákona, avšak v preskúmavanej veci tomu tak nebolo, takže časové
vymedzenie trvania porušovania zákonných povinností zo strany žalobcu nebolo pre rozhodnutie o
pokute zásadným kritériom, a preto je časové vymedzenie dané jednotlivými skutkovými okolnosťami
dostatočné. Okrem uvedeného bol čas trvania porušovania zákona zohľadnený aj v tom zmysle, že
zo strany žalobcu išlo o prvé porušenie zákona. Následky porušenia povinností boli jednoznačne

vymedzené tým, že žalobca je verejno-právnou inštitúciou, ktorá disponuje s verejnými prostriedkami,
ktoré oprávneným subjektom rozdeľuje na základe splnenia zákonom stanovených alebo vo vnútorných
aktoch žalobcu upravených podmienok a následne má povinnosť kontrolovať použitie poskytnutých
verejných prostriedkov a povinnosť vyvodzovať zákonom, vnútorným predpisom alebo zmluvou
predpokladané dôsledky pri porušení stanovených podmienok ich čerpania. Žalovaný v spojení s

prvostupňovým rozhodnutím pri ukladaní výšky pokuty prihliadal aj na jej preventívny a represívny
účinok, zaoberal sa aj majetkovými pomermi žalobcu a v dostatočnom rozsahu svoju úvahu odôvodnil.
Žalovaný sa vyjadril aj k požiadavke žalobcu na upustenie od potrestania, ktorú odôvodnil tým, že prijal
potrebné opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a na ich neopakovanie pro futuro tak, že na
tieto skutočnosti nemožno prihliadať, pretože ide o zákonnú povinnosť žalobcu. Keď nezistil dôvod na

upustenie od potrestania, zvážil všetky skutkové okolnosti vytknutých nedostatkov a dospel k záveru,
že zodpovedajúce je uložiť žalobcovi pokutu z možného rozpätia až do 100 000,- eur vo výške 20 000,-
eur, ktorá splní svoj preventívny aj represívny účel a nezasiahne neprimerane do majetkových pomerov
žalobcu.
25. V nadväznosti na uvedené dospel krajský súd k záveru, že orgány verejnej správy v

preskúmavanej veci jednoznačne zadefinovali a ozrejmili povahu, závažnosť, čas trvania aj následky
porušenia povinností žalobcu, a teda žalobná námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného
a prvostupňového rozhodnutia v časti uloženej pokuty nezodpovedala obsahu preskúmavaných
rozhodnutí. Na základe uvedeného správny súd vyhodnotil túto žalobnú námietku len ako vyjadrenie
nesúhlasu žalobcu s uložením pokuty a určením jej výšky.

26. Krajský súd zhrnul, že orgány verejnej správy dospeli k správnym a náležite odôvodneným právnym
záverom, ktoré sa prejavili v uložení povinnosti žalobcovi odviesť do štátneho rozpočtu finančné
prostriedky vo výške porušenia finančnej disciplíny vo výške 16 088,95 Eur v súvislosti so skutkovými
zisteniami vymedzenými v bodoch I. a II. výroku prvostupňového rozhodnutia a za skutkové zistenia
vymedzené v bodoch III. - XIII. výroku prvostupňového rozhodnutia bola žalobcovi uložená pokuta v

medziach vymedzených ustanovením § 28 ods. 4 ZOFK po zohľadnení povahy, závažnosti, času trvania
a následkov porušenia povinností, pričom správna úvaha orgánov verejnej správy ohľadom uloženia
pokuty i určenia jej výšky bola odôvodnená jasným, vecným, zrozumiteľným a dostatočným spôsobom.
27. Krajský súd nevyhovel ani petitu žalobcu spočívajúcemu v uplatnení sankčnej moderácie podľa §
198 ods. 1 písm. b) SSP a upustení od uloženia pokuty vo výške 20 000,- Eur vo vzťahu k výrokom

pod bodom III. až XIII. Podotkol, že skutočnosť, že účel správneho trestania možno dosiahnuť aj
samotným prejednaním veci, je zákonným predpokladom pre upustenie od uloženia sankcie, ak mohol
od potrestania upustiť aj žalovaný v rámci administratívneho odvolacieho konania.28. Krajský súd ďalej uviedol, že pokuta, ktorá bola žalobcovi uložená, je výsledkom správneho trestania
za porušenie povinností, ktoré mal žalobca povinnosť plniť a ktoré sú podľa § 28 ods. 4 písm. a)
ZoFK správnymi deliktmi, za ktoré je možné uložiť pokutu až do výšky 100 000,- eur. Pokuta za

správny delikt plní jednak preventívnu a jednak represívnu funkciu. Hoci žalobca v žalobe tvrdil, že účel
správneho trestania bol dosiahnutý prejednaním veci v administratívnom konaní, v žalobe neuviedol
žiadnu konkrétnu skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že tomu tak je a ani o nej/nich nepredložil
žiadny dôkaz. Upustenie od potrestania je v zásade prostriedkom výchovného charakteru, pri ktorom
sa okrem závažnosti deliktu berú do úvahy aj spôsobené následky, priznanie páchateľa, oľutovanie

svojho konania ako aj prípadná účinná snaha po náprave spôsobenej ujmy alebo škody. Vo vzťahu
k týmto skutočnostiam žalobca v podanej správnej žalobe nepredostrel žiadne tvrdenia a nepredložil,
ani nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov. Pre nedostatok preskúmateľných dôvodov, z ktorých by
bolo možné zistiť, že preventívny a represívny účel správneho trestania bol u žalobcu dosiahnutý už
samotným prejednaním veci v administratívnom konaní, pretože žalobca napr. sám iniciatívne prispel k
zisteniu porušení zákona z jeho strany, iniciatívne mimo rámca uložených povinností podľa § 21 ods. 3

písm. d) a g) ZoFK prijal opatrenia k náprave zistených nedostatkov, či k odstráneniu ich príčin, nemohol
správny súd dospieť k záveru, že účel správneho trestania bol naplnený už samotným prejednaním veci
v administratívnom konaní. Preto návrhu žalobcu na uplatnenie sankčnej moderácie v zmysle § 198
ods. 1 písm. b) SSP nemohol vyhovieť. Pre úplnosť krajský súd dodal, že argumentácia, ktorú žalobca v
návrhu na upustenie od potrestania uplatnil, svojim obsahom smerovala skôr voči zníženiu pokuty, teda

voči dôvodom uvedeným v § 198 ods. 1 písm. a) SSP, avšak v ňom uvedený druh sankčnej moderácie,
teda možnosť zmeny výšky sankcie žalobca neuplatnil a správny súd bol jeho návrhom viazaný.
29. Z dôvodu, že krajský súd napadnutým rozsudkom opomenul rozhodnúť o časti predmetu konania,
ktorým bola správa z vládneho auditu (viď bod 1 tohto rozsudku), doplňujúcim rozsudkom sp. zn.
24S/67/2020 zo dňa 26.05.2022 (ďalej aj „doplňujúci rozsudok“) rozhodol tak, že žalobu o preskúmanie

zákonnostisprávyzvládnehoaudituodmietolakoneprípustnúpodľa§98ods.1písm.g/SSPanepriznal
právo na náhradu trov žiadnemu z účastníkov.
30. V odôvodnení doplňujúceho rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca sa domáhal preskúmania
zákonnosti správy z vládneho auditu, jej zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie
konanie podľa § 191 ods. 3 písm. b/ SSP v časti zisteného nedostatku pod poradovým číslom 1, ktorý

bol obsiahnutý v jej 4. časti - „zistené nedostatky“ z totožných dôvodov, pre ktoré namietal nezákonnosť
rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia. Žalobcovu argumentáciu, že správa z vládneho
auditu je skôr vydaným opatrením v zmysle § 27 ods. 1 SSP samostatne preskúmateľným v správnom
súdnictve však považoval krajský súd za nesprávnu.
31. Argumentoval tým, že za skôr vydané opatrenie orgánu verejnej správy sa v zmysle § 27 ods. 1

SSP považuje také opatrenie, z ktorého vychádza žalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie, je
pre žalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a nie je správnym súdom samostatne
preskúmateľné. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Možnosť prieskumu zákonnosti
skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia má zabrániť vzniku takej procesnej situácie, pri ktorej
by správny súd ako nezákonné zrušil rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy vydané v

administratívnom konaní vo veci samej, hoci sa tento orgán nemohol odkloniť pri riešení rozhodnej
otázky od jej posúdenia skôr vydaným rozhodnutím alebo opatrením. V prejednávanej veci však z
ustanovení ZoFK ani ZoRPVS podľa krajského súdu nevyplýva, že by správa z vládneho auditu bola
záväzným podkladom pre konanie Úradu vládneho auditu vo veci zistenia porušenia finančnej disciplíny,
či správneho deliktu. Keďže správa z vládneho auditu nebola záväzným podkladom pre vydanie žalobou

napadnutého rozhodnutia, jedna zo zákonom stanovených podmienok na postup podľa § 27 ods. 1
SSP nebola splnená. Krajský súd v tomto kontexte podotkol, že vládny audit má povahu kontrolnej
činnosti a po jej skončení nasleduje správne konanie. Až prípadné rozhodnutie príslušného orgánu
v správnom konaní (Úradu vládneho auditu), proti ktorému žalobca vyčerpá všetky riadne opravné
prostriedky, je preskúmateľné správnym súdom. Správa z vládneho auditu je len súborom skutkových

zistení vyplývajúcich z vykonaného vládneho auditu; nie je však záväzným podkladom pre vydanie
rozhodnutí vo veci porušenia finančnej disciplíny či správneho deliktu, pretože v rámci týchto konaní má
dotknutý subjekt (žalobca) možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, predkladať dôkazy na svoje
tvrdenia a vyvrátiť alebo modifikovať skutkové zistenia obsiahnuté v správe z vládneho auditu a na ich
základe konštatované porušenia právnych predpisov.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
32. Proti napadnutému rozsudku a doplňujúcemu rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj
„sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť. Kasačnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku podal z dôvodov podľa
§440ods.1písm.f)SSP(porušenieprávanaspravodlivýproces),§440ods.1písm.g)SSP(nesprávneprávne posúdenie veci) a § 440 ods. 1 písm. h) SSP (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu). Kasačnú sťažnosť proti doplňujúcemu rozsudku odôvodnil okrem vyššie uvedených dôvodov aj
dôvodom podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP (nezákonné odmietnutie podania). Sťažovateľ navrhol zrušiť

napadnutý rozsudok ako aj doplňujúci rozsudok a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.
33. Nezákonnosť napadnutého rozsudku odôvodňoval sťažovateľ nasledovnými skutkovými a právnymi
argumentami:
K skutku I. výroku prvostupňového rozhodnutia
- krajský súd sa stotožnil s nesprávnymi závermi správnych orgánov o podstate skutku I. výroku

prvostupňového rozhodnutia, t. j. že došlo k naplneniu skutkovej podstaty § 31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS
(poskytnutie prostriedkov nad rámec oprávnenia);
- podstatou skutku bolo, že sťažovateľ poskytol žiadateľovi finančné prostriedky na základe vadnej
žiadosti žiadateľa, ktorú mal sťažovateľ povinnosť vyradiť. Na základe žiadosti však sťažovateľ žiadne
finančné prostriedky žiadateľovi neposkytol, tieto poskytol až na základe zmluvy (§ 22 ods. 1 ZoFPU
účinného k 31.12.2016);

- sťažovateľ pri posudzovaní žiadosti pochybil v tom, že si jednu vadu (nesprávne vecné vymedzenie
jednej rozpočtovej položky) inak riadnej žiadosti nevšimol, a žiadosť „posunul“ do ďalšieho procesu
poskytovania. Ak dôjde ku chybe pri kontrole žiadosti, tak dochádza k porušeniu pravidiel pri poskytovaní
prostriedkov z rozpočtu verejnej správy subjektom verejnej správy (§ 31 ods. 1 písm. m/ ZoRPVS).
Sťažovateľ svojim konaním vo vzťahu k posudzovaniu žiadosti mohol naplniť výlučne skutkovú podstatu

porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. m) ZoRPVS;
- správne orgány a krajský súd nerozlišovali medzi postupom, ktorý predchádza poskytnutiu verejných
prostriedkov vo forme dotácie (širší proces „poskytovania“ v zmysle § 31 ods. 1 písm. m/ ZoRP)
a momentom poskytnutia verejných prostriedkov (okamih zavŕšenia procesu „poskytovania“ reálnym
vyvolaním právneho i faktického dôsledku pre „verejné financie“ - poskytnutím na základe právneho

dôvodu vyplývajúceho z § 22 ods. 1 ZoFPU). K poskytnutiu verejných prostriedkov dochádza až v tomto
okamihu a v posudzovanom prípade týmto okamihom nebolo nevyradenie žiadosti v zmysle § 20 ods.
10 ZoFPU;
- v nadväznosti na to sťažovateľovi nevznikla ani odvodová povinnosť v rozsahu 15 400,- eur, keďže
vznik odvodovej povinnosti nie je s porušením finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. m) ZoRP

spojený;
K odôvodneniu výšky pokuty skutkov III. až XIII. výroku prvostupňového rozhodnutia
- krajský súd posúdil ako jasné, dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutí správnych
orgánov týkajúcich sa pokuty, hoci správne orgány sa dostatočne (vôbec) nevysporiadali s následkami
porušení zákona zo strany sťažovateľa, a potom neboli spôsobilé riadne posúdiť výšku pokuty uloženej

sťažovateľovi v zmysle všetkých zákonných hľadísk - povaha, závažnosť, čas trvania a následky
porušenia povinností (§ 28 ods. 9 ZoFK);
- v zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Asan/7/2020 zo dňa 16.06.2021 je
riadne zdôvodnenie ukladanej sankcie v prípade správneho trestania základným predpokladom pre
preskúmateľnosť úvahy, ktorou bol správny orgán pri svojom rozhodovaní vedený. Z rozhodnutí

správnych orgánov však nie je zrejmé (i) ako správne orgány (a či vôbec) brali do úvahy čas trvania
porušovania zákona zo strany sťažovateľa, (ii) či správne orgány zisťovali (skúmali) následky porušení
povinností sťažovateľom, aké následky zistili a ako tieto zohľadnili pri stanovení výšky pokuty a (iii) ako
správne orgány zohľadnili odstránenie negatívnych následkov zo strany sťažovateľa a prijatie opatrení
na zabránenie vzniku protiprávneho stavu zo strany sťažovateľa pro futuro. Podľa sťažovateľa ide o

významnú skutočnosť, ktorá výrazne zmierňuje následky protiprávneho konania a tiež riziko opakovania
vzniku protiprávneho stavu, a preto by sa mala premietnuť aj pri určovaní výšky sankcie;
- v odôvodnení svojich rozhodnutí sa správne orgány obmedzili len na vágne a nepreskúmateľné
hodnotiace závery, z ktorých nie je možné na základe konkrétnych okolností posudzovaného prípadu
preskúmať, prečo výška pokuty je práve 20 000,- eur;

- krajský súd sa snažil sám (nad rozsah svojej právomoci) v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku
dopĺňať (dovysvetľovať) nedostatočné, nekonkrétne, nejasné odôvodnenia rozhodnutí správnych
orgánov,nezohľadňujúcezákonnéhľadiskáurčeniavýškypokuty,čohodnotísťažovateľakoneprípustný
súdny aktivizmus. Riadne odôvodnenie výšky sankcie je výlučne úlohou správneho orgánu.

K moderácii výšky pokuty
- krajský súd opomenul, že v zmysle § 195 písm. d) SSP nebol viazaný žalobným petitom v tejto časti,
a teda ak sťažovateľ žiadal o upustenie od potrestania, krajský súd mohol (a mal) skúmať aj podmienkyzmeny druhu alebo výšky sankcie. Toto však výslovne krajský súd neurobil s poukazom na skutočnosť,
že sťažovateľ to v správnej žalobe výslovne nenavrhol, čím porušil právo sťažovateľa na spravodlivý
súdny proces;

- krajský súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces aj tým, že tvrdil, že sťažovateľ neuviedol
žiadnu konkrétnu skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že účel správneho trestania bol dosiahnutý
prejednaním veci v administratívnom konaní a ani o nej nepredložil žiadny dôkaz. Sťažovateľ v správnej
žalobe riadne uviedol, že prípisom zo dňa 10.07.2019 predložil prvostupňovému orgánu dokumentáciu
preukazujúcu splnenie opatrení prijatých sťažovateľom, ktorých potreba vyplynula z vládneho auditu,

a predložil listinné dôkazy (krajský súd predmetné listiny ako dôkazy na pojednávaní dňa 17.03.2022
nevykonal). V bode 60. správnej žaloby tiež sťažovateľ uviedol, že sa opakovane v rámci správneho
konania dovolával, aby správne orgány upustili od potrestania, nakoľko berúc zreteľ na povahu,
závažnosť, čas trvania a následky protiprávneho konania sťažovateľa, ako aj s ohľadom na veľmi
rýchle prijatie účinných opatrení na odstránenie následkov a prijatie opatrení na zamedzenie opakovania
vzniknutého protiprávneho stavu do budúcna a ako aj na doterajšie konanie sťažovateľa (dosiaľ nebol

nikdy sankcionovaný v zmysle § 28 ods. 4 ZoFK), samotné prejednanie veci správnymi orgánmi splnilo
účel správneho trestania.
34. Nezákonnosť doplňujúceho rozsudku odôvodňoval sťažovateľ nasledovnými skutkovými a právnymi
argumentami:
- krajský súd nesprávne právne posúdil povahu správy z vládneho auditu, keď dospel k záveru, že

nejde o skôr vydané podkladové opatrenie/rozhodnutie v zmysle § 27 ods. 1 SSP. K uvedenému dospel
nesprávnou aplikáciou a interpretáciou najmä čl. 2 ods. 2 Ústavy, § 31 ods. 9 ZoRPVS, § 10 ods. 2 písm.
k), § 19 ods. 4 a § 28 ods. 4 písm. a) ZoFK ako aj nerešpektovaním rozhodovacej praxe kasačného
súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/29/2018 zo dňa 22.05.2019, ktorého závery sa
na vec vzťahujú). Nezákonným odmietnutím žaloby odňal krajský súd sťažovateľovi prístup k súdu;

- správa z vládneho auditu bola v konaní o jeho správnej žalobe preskúmateľná, ide o podkladové
opatrenie, keďže zo zistení uvedených v správe sa auditujúci orgán (prvostupňový orgán) ani žalovaný
(odvolací orgán) nemohli odkloniť. Krajským súdom tvrdená možnosť správnych orgánov odkloniť sa od
skutkových zistení poňatých do správy z vládneho auditu je v rozpore so základným poslaním a účelom
vládneho auditu;

-vládnymauditomauditujúciorgánskutkovozisťujeporušeniaZoRPVSaZoFK.Vnáslednomsprávnom
konaní o porušení finančnej disciplíny či v konaní o uložení pokuty podľa ZoFK správny orgán už len
po právnej stránke rozhoduje o nedostatkoch zistených vládnym auditom. Zákon auditujúcemu orgánu
nedovoľuje odkloniť sa od svojich vlastných zistení získaných v rámci vládneho auditu (čl. 2 ods. 2
Ústavy SR);

- ak by sťažovateľ svojou správnou žalobou napadol iba meritórne rozhodnutia žalovaného a
prvostupňového orgánu (bez toho, aby žalobou napadol aj správu z vládneho auditu), tak aj po
prípadnom zrušení rozhodnutí správnych orgánov, by tieto - viazané skutočnosťami zistenými vládnym
auditom (§ 10 ods. 2 písm. k/ ZoFK) museli rozhodnúť rovnako.
35. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v podstate zotrval na svojej doterajšej argumentácii a

kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť.
36. Napadnutý rozsudok označil žalovaný za zákonný a vecne správny. Vo vzťahu ku skutku I. zdôraznil,
že zo strany sťažovateľa došlo k porušeniu zákonného postupu pri poskytovaní verejných prostriedkov
(poskytnutie verejných prostriedkov nebolo v súlade so zásadami podľa § 20 ods. 10 ZoFPU), pretože
žiadosť, ktorú podal žiadateľ, nebola v súlade so zákonom, a zákon takúto žiadosť prikazoval vyradiť

z rozhodovacieho procesu, pričom takto vyradená mala byť ako celok. Tým, že sťažovateľ poskytol
verejné prostriedky nad rámec oprávnenia (ktoré bolo stanovené zásadami podľa § 20 ods. 10 ZoFPU),
došlo z jeho strany k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov.
37. Vo vzťahu k odôvodneniu výšky pokuty za skutky III. až XIII. uviedol, že každé jedno porušenie,
za ktoré bola sťažovateľovi uložená pokuta podľa ZoRPVS, bolo v rozhodnutí dostatočným spôsobom

opísané. Žalovaný pri jednotlivých porušeniach určil dĺžku trvania skutku a v rozhodnutí pri jednotlivých
skutkochuviedol,čozohľadnil.Porušenia,ktorýchsadopustilsťažovateľ,boliklasifikovanéakozávažné.
Tak vo výroku rozhodnutia ako aj v odôvodnení rozhodnutia žalovaný ku každému porušeniu podrobne
uviedol skutkový stav, špecifikoval, akým konaním žalobcu došlo k porušeniu a v akom časovom
okamihu. Uviedol, že nedostatky uvedené pod bodom 3, 4, 6 uvedené v správe z vládneho auditu neboli

predmetom preskúmavania v napadnutých rozhodnutiach s tým, že čísla nedostatkov uvedené v správe
z vládneho auditu sa nezhodujú s číselným rozdelením jednotlivých skutkových porušení uvedených
v rozhodnutí. Predmetom rozhodnutia pritom nie sú porušenia so strednou a nízkou závažnosťou ažalovaný sa v rozhodnutí zaoberal iba nedostatkom zo správy z vládneho auditu pod číslom 1., 2. a 5.,
ktorých závažnosť bola konštatovaná ako vysoká.
38. K sťažnostnej argumentácii smerujúcej proti doplňujúcemu rozsudku, podľa ktorej je správa z

vládneho auditu záväzným podkladovým opatrením, uviedol, že zo žiadneho zákona nevyplýva, že
správa z vládneho auditu je záväzným podkladom pre správne konanie, od ktorého názoru sa správny
orgán nemôže za žiadnych okolností odkloniť.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
39. Prejednávaná vec bola dňa 12.01.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými
prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola
jej pridelená spisová značka 1Stk/1/2023.
40. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm.
c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej

lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je
kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie
a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je
čiastočne dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v

spojení s § 452 ods. 1 SSP.
41. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,
kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
42. Podľa § 8a ods. 1 ZoRPVS tretia a štvrtá veta: „Dotácie sa poskytujú len na základe osobitného

zákonavrozsahu,spôsobomazapodmienoknímustanovenýchaleboustanovenýchpodrobnejšieiným
všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na jeho vykonanie; tým nie sú dotknuté ustanovenia
tohto zákona. Poskytovateľ dotácie môže ustanovené podmienky podrobnejšie určiť, prípadne môže
určiť ďalšie podmienky, ktorými sa zabezpečí maximálna hospodárnosť a efektívnosť použitia dotácie.“
43. Podľa § 31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS: „Porušením finančnej disciplíny je poskytnutie alebo

použitie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu čerpaniu verejných
prostriedkov.“
44. Podľa § 31 ods. 1 písm. m) ZoRPVS: „Porušením finančnej disciplíny je porušenie pravidiel a
podmienok pri poskytovaní prostriedkov z rozpočtu verejnej správy subjektom verejnej správy.“
45. Podľa § 31 ods. 4 ZoRPVS: „Za porušenie finančnej disciplíny podľa odseku 1 písm. b) sa ukladá

odvod vo výške porušenia finančnej disciplíny a penále vo výške 0,1 % zo sumy, v ktorej došlo k
porušeniu finančnej disciplíny, za každý aj začatý deň omeškania s úhradou uloženého odvodu.“
46. Podľa § 31 ods. 7 ZoRPVS: „Subjekt verejnej správy, ktorý porušil finančnú disciplínu podľa
odseku 1 písm. a) až n), je povinný uplatniť voči zamestnancovi zodpovednému za porušenie finančnej
disciplíny postup podľa osobitných predpisov.43) Ak sa verejné prostriedky poskytli za podmienok,

ktorých nesplnenie je spojené s povinnosťou ich vrátenia, uplatní sa pri porušení týchto podmienok
rovnaký postup vrátane sankcie ako pri porušení finančnej disciplíny podľa odseku 1 písm. b).“
47. Podľa § 20 ods. 10 ZoFPU: „Žiadosť, ktorú podal neoprávnený žiadateľ alebo ktorá nie je úplná a
žiadateľjunedoplnilanivdodatočnejlehotepodľaodseku9,kanceláriavyradízrozhodovaciehoprocesu
a túto skutočnosť bez zbytočného odkladu oznámi žiadateľovi. Rovnako postupuje kancelária aj vtedy,

ak podľa predloženého rozpočtu projektu zistí, že žiadosť nie je v súlade so zásadami poskytovania
finančných prostriedkov schválenými radou.“
48. Podľa § 28 ods. 4 písm. a) ZoFK: „Auditujúci orgán alebo správca kapitoly štátneho rozpočtu, ak
vykonal vnútorný audit, je oprávnený uložiť pokutu orgánu verejnej správy do 100 000 eur za nesplnenie
povinností uvedených v § 5 [...]“

49. Podľa § 28 ods. 9 ZoFK: „Pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 až 8 sa prihliada na povahu,
závažnosť, čas trvania a následky porušenia povinností.“
50.Podľa§28ods.13ZoFK:„Nakonanieouloženiepokutypodľaodsekov1až8savzťahujevšeobecný
predpis o správnom konaní.“
51. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku: „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“52. Podľa § 198 ods. 1 písm. b) SSP: „Správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného
dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania
možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci.“

53. Podľa § 27 ods. 1 SSP: „Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo
opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané
rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné
a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom

podľa § 6 ods. 2. Ak orgán verejnej správy, ktorý vydal skoršie rozhodnutie alebo opatrenie, nie je v
konaní pred správnym súdom žalovaným, má postavenie účastníka konania podľa § 32 ods. 3 písm. c).“
VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
54. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci bola správa z vládneho auditu a
rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola: a) žalobcovi uložená
úhrnná povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu SR verejné prostriedky vo výške 16 088,95 eur

za porušenie finančnej disciplíny pri poskytovaní verejných financií, ktorých poskytnutím nad rámec
oprávnenia došlo k ich vyššiemu čerpaniu (skutky I. a II.) a b) povinnosť zaplatiť úhrnnú pokutu vo
výške 20 000,- eur za správne delikty, ktorých sa žalobca dopustil pri poskytovaní verejných financií
(skutky III. až XIII.). Krajský súd napadnutým rozsudkom správnu žalobu proti uvedeným rozhodnutiam
zamietol ako nedôvodnú, nevyhovejúc ani petitu na uplatnenie sankčnej moderácie, a dopĺňajúcim

rozsudkom správnu žalobu proti správe z vládneho auditu odmietol ako neprípustnú majúc za to, že
nejde o podkladové rozhodnutie v zmysle § 27 ods. 1 SSP, ktoré by mal preskúmať.
55. Voči záverom krajského súdu brojil žalobca (sťažovateľ) sťažnostnou argumentáciou, v ktorej
namietal, že krajský súd:
a) nesprávne právne kvalifikoval skutok I. výroku prvostupňového rozhodnutia spočívajúci v

„prehliadnutí“ jednej spornej položky pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie finančných prostriedkov a
jej posunutí do rozhodovacieho procesu ako porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b)
ZoRPVS tvrdiac, že sa dopustil nanajvýš porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. m)
ZoRPVS a následne, že krajský súd nesprávne posúdil výšku odvodu zahrňujúcu celú poskytnutú sumu
finančného príspevku a nielen spornú položku;

b)nesprávneprávneposúdilsprávnuúvahukvýškesankciezaskutkyIII.ažXIII.výrokuprvostupňového
rozhodnutia ako dostatočnú majúc za to, že správne orgány sa nezaoberali obligatórnymi kritériami
určovania výšky pokuty podľa § 28 ods. 9 ZoFK;
c) nesprávne uviedol, že sťažovateľ návrh na uplatnenie sankčnej moderácie neodôvodnil a nepreukázal
tvrdiac, že tak v správnej žalobe učinil;

d) nesprávne kvalifikoval správu z vládneho auditu ako nepodliehajúcu správnemu súdnemu prieskumu
argumentujúc tým, že ide o záväzné podkladové rozhodnutie.
A. K povahe skutku I. výroku prvostupňového rozhodnutia
56. Pokiaľ ide o skutok I., medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ pri posudzovaní žiadosti
na podporu projektu „45. spišské folklórne slávnosti“ prehliadol položku uvedenú v bode 5.1. projektu

„výroba upomienkových darčekov, výroba fotografií na výstavu Obce Spiša v minulosti“, ktorá nebola v
súlade so zásadami poskytovania finančných prostriedkov prijatých radou fondu a žiadosť v rozpore s §
20 ods. 10 ZoFPU nevyradil z rozhodovacieho procesu. Sporné nebolo ani to, že sťažovateľ prijímateľovi
na základe žiadosti poskytol finančné prostriedky vo výške 15 400,- eur, z toho 1 000 eur na dotknutú
položku. Sporné však bolo, či uvedené konanie zakladá porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1

písm. b) ZoRPVS (poskytnutie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu
čerpaniu verejných prostriedkov), tak ako v zhode s názorom správnych orgánov dôvodí krajský súd,
alebo podľa § 31 ods. 1 písm. m) ZoRPVS (porušenie pravidiel a podmienok pri poskytovaní prostriedkov
z rozpočtu verejnej správy) tak, ako tvrdí sťažovateľ. Sporná bola aj výška odvodu, a to či táto pozostáva
z celej poskytnutej sumy finančného príspevku alebo len zo sumy spornej položky.

57. Porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS sa subjekt verejnej správy
dopustí vtedy, keď verejné prostriedky poskytne nad rámec oprávnenia (právomoci), pričom rámec
oprávnenia môže podľa kasačného súdu vyplývať zo zákona alebo zo všeobecne záväzného právneho
predpisu (uvedené potvrdzuje aj právna veda, viď: I. Harušťáková, Zákon o rozpočtových pravidlách
verejnej správy, komentár, Wolters Kluwer, 2016, s. 320). V uvedenom prípade však bol rámec

oprávnenia, ktorý sťažovateľ prekročil, daný zásadami prijatými radou fondu, ktoré neboli všeobecne
záväzným právnym predpisom ale len vnútorným predpisom fondu (čl. 1 bod 7 zásad). Hoci zákon
(§ 20 ods. 10 ZoFPU) stanovoval sťažovateľovi povinnosť vyradiť žiadosť nesúladnú so zásadami,
stále platí, že rámec oprávnenia bol daný zásadami, ktoré určovali podmienky poskytovania príspevkuvrátane sťažovateľom porušenej podmienky, že darčekové predmety, finančné ceny, suveníry a pod.
sa považujú za neoprávnené výdavky (čl. 6 ods. 5 písm. s/ zásad). Kasačný súd sa preto zhoduje
so sťažovateľom v tom, že konanie vymedzené v bode I. prvostupňového rozhodnutia je potrebné

subsumovať pod ustanovenie § 31 ods. 1 písm. m) ZoRPVS (porušenie pravidiel a podmienok pri
poskytovaní prostriedkov z rozpočtu verejnej správy, ktoré vyplývali zo zásad) a nie pod ustanovenie §
31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS (poskytnutie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k
vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov, keďže rámec oprávnenia bol v prejednávanej veci daný len
vnútorným predpisom fondu a nie všeobecne záväzným právnym predpisom).

58. Ďalej sa kasačný súd zameria na výšku odvodu, ktorý bol sťažovateľovi uložený za porušenie
finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) ZoRPVS, no ktorý môže byť uložený aj za porušenie
finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. m) ZoRPVS, a to v prípade splnenia podmienok podľa §
31 ods. 7 ZoRPVS.
59. Pri ukladaní odvodu za porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 4 ZoRPVS dochádza k odňatiu
časti vlastníctva fondu tým, že fondu sa odníma právo užívať a nakladať s finančnými prostriedkami

na stanovené ciele. Uvedeným dochádza k dotyku na subjektívnych právach sťažovateľa (porov.
rozhodnutie rozšíreného senátu NSS ČR sp. zn. 8 Afs 128/2018 zo dňa 18.02.2020, v ktorom bolo
vyslovené, že : „Jakkoliv tedy v důsledku uložení pokuty, uložení odvodu, doměření daňové či obdobné
finanční povinnosti nezaniklo vlastnické právo státu k příslušné finanční hodnotě, byl o tuto hodnotu
zkrácen rozpočet dotčeného státního orgánu. V konečném důsledku tato hodnota nemohla být využita

v souladu s předem stanoveným účelem (viz § 45 rozpočtových pravidel). Tím zjevně došlo k zásahu do
dispozičního práva státu k této hodnotě a v tomto ve smyslu § 2 s. ř. s. spatřuje rozšířený senát zásah do
veřejnýchsubjektivníchprávstěžovatelkyjakostátu,jehožjménemjednápříslušnáorganizačnísložka.“)
60. Keďže teda napadnutými rozhodnutiami došlo k dotyku na subjektívnych právach sťažovateľa,
kasačný súd pripomína, že jednou zo základných zásad pôsobenia práva je zásada primeranosti

zásahov verejnej moci do subjektívnych práv. Z toho dôvodu je podľa kasačného súdu potrebné brať pri
ukladaní odvodu na zreteľ zásadu proporcionality, ktorá je všeobecnou právnou zásadou nachádzajúcou
svoje vyjadrenie i v Ústave SR, a aplikovať § 31 ods. 4 ZoRPVS ústavne komforným a proporcionálnym
spôsobom. Od orgánu ukladajúceho odvod za porušenie finančnej disciplíny si tento spôsob aplikácie
práva vyžaduje zohľadniť primeranosť výšky odvodu vo vzťahu k porušeniu povinnosti a v tomto

smere aj povahu a závažnosť zistených nezrovnalostí v kontexte individuálnych okolností. Vo vzťahu
k rozhodovaniu o odvode za porušenie finančnej disciplíny to znamená, že pri ukladaní odvodu nejde
abstrahovať od závažnosti porušenia povinnosti.
61. Kasačný súd dáva na podporu svojej argumentácie do pozornosti aj rozsudok Súdneho dvora EÚ
vo veci C-545/21 ANAS, podľa ktorého: „Článok 98 ods. 1 a 2 nariadenia 1083/2006 sa má vykladať

v tom zmysle, že v prípade „nezrovnalosti“, ako je definovaná v článku 2 bode 7 tohto nariadenia, sú
členské štáty povinné na účely určenia uplatniteľnej finančnej opravy vykonať individuálne posúdenie,
najmä s ohľadom na zásadu proporcionality, pričom zohľadnia najmä povahu a závažnosť zistených
nezrovnalostí, ako aj ich finančný dosah na dotknutý fond.“ Hoci tento rozsudok nie je priamo uplatniteľný
v prejednávanej veci, nakoľko z administratívneho spisu nevyplývalo, že poskytnuté finančné prostriedky

pochádzali z fondov EÚ, vyjadruje východiská pri zohľadňovaní výšky odvodu za porušenie predpisov
pri poskytovaní verejných prostriedkov, ktoré spočívajú predovšetkým v uplatnení všeobecnej právnej
zásady proporcionality, a ktoré podľa kasačného súdu nachádzajú uplatnenie aj v prejednávanej veci.
62. V súdenej veci nemožno podľa kasačného súdu pri zohľadnení zásady proporcionality tvrdiť,
že odvod vo výške celej sumy poskytnutých finančných prostriedkov 15 400,- eur je primeraný

(proporcionálny) vo vzťahu k porušeniu povinnosti spočívajúcej v prehliadnutí jednej spornej položky
projektu v sume 1 000,- eur pri posudzovaní žiadosti a jej posunutí do rozhodovacieho procesu,
výsledkom ktorého bolo následne uzavretie zmluvy a faktické vyplatenie finančných prostriedkov
príjemcovi. Nie je potom možné ani zarámcovať porušenie finančnej disciplíny tak, že k nemu dochádza
v celej sume poskytnutého finančného príspevku. Pokiaľ by, vynímajúc spornú položku, bola žiadosť

inak posúdená ako riadna a v súlade so zákonom by bola schválená, a vo fáze realizácie projektu
by, s výnimkou spornej položky, boli náklady projektu považované za oprávnené a projekt by naplnil
stanovený cieľ v oblasti kultúry, potom nemožno tvrdiť, že k porušeniu finančnej disciplíny dochádza v
celom rozsahu poskytnutého príspevku. V takom prípade závažnosť a následky porušenia povinnosti
nekorešpondujú odvodu v celej výške poskytnutého príspevku a takýto odvod nemožno považovať za

proporcionálny.
63. Pri striktnom výklade nezohľadňujúcom zásadu proporcionality môže dôjsť k absurdným situáciám,
kedy sa dotknutým subjektom môže uložiť povinnosť vrátiť finančné prostriedky za porušenie finančnej
disciplíny v stovkách tisícov eur s masívnym dopadom do ich právnej sféry, hoci pri posudzovanížiadosti by došlo k prehliadnutiu položky projektu v zanedbateľnej výške desiatok eur napríklad len v
dôsledku zlyhania ľudského faktora. Takýto spôsob výkladu považuje kasačný súd za príliš formalistický,
abstrahujúci od skúmania závažnosti skutočných následkov porušenia povinnosti a primeranosti odvodu

vo vzťahu k porušeniu zákonom uloženej povinnosti.
64. K výške odvodu za konanie sťažovateľa vymedzené pod bodom I. výroku prvostupňového
rozhodnutia teda kasačný súd konštatuje, že výška odvodu v rozsahu celého poskytnutého príspevku
je neproporcionálna k závažnosti a následkom porušenia povinnosti sťažovateľom, a preto je „výšku
porušenia finančnej disciplíny“, z ktorej sa odvod vypočíta, možné určiť len s prihliadnutím na jej povahu,

závažnosť a následky tak, že táto sa vzťahuje k spornej položke a nie celému finančnému príspevku.
Skutočnosť, že projekt sa schvaľuje ako celok, podľa kasačného súdu uvedenému postupu nijako
nebráni.
B. K správnej úvahe k výške pokuty za skutky III. až XIII.
65. Pokiaľ ide o skutky III. až XIII., tieto spočívali v porušení § 28 ods. 4 písm. a) ZoFK tým, že
sťažovateľ nesplnil povinnosti uložené v § 5 ods. 1 písm. c) ZoFK (podľa ktorého orgán verejnej správy

je povinný vytvoriť, zachovávať a rozvíjať finančné riadenie, v rámci ktorého zabezpečuje overovanie
splnenia podmienok na poskytovanie a používanie verejných financií) a § 5 ods. 1 písm. a) ZoFK (podľa
ktorého orgán verejnej správy je povinný vytvoriť, zachovávať a rozvíjať finančné riadenie, v rámci
ktorého zabezpečuje riadenie rizika a finančnú kontrolu tak, aby sa pri plnení zámerov a cieľov orgánu
verejnej správy predchádzalo porušovaniu relevantných predpisov). Sťažovateľ skutkové zistenia a

právnu kvalifikáciu týchto skutkov nenamietal, namietal však primeranosť sankcie (uloženej vo výške 20
000,- eur) a nepreskúmateľnosť správnej úvahy orgánov verejnej správy vedúcej k jej uloženiu.
66. Kasačný súd úvodom podotýka, že za sťažovateľom spáchané správne delikty môže konajúci
orgán uložiť pokutu do výšky 100 000, -eur, pričom podľa § 28 ods. 9 ZoFK pri ukladaní pokuty
prihliadanapovahu,závažnosť,častrvaniaanásledkyporušeniapovinností.Zozneniatohtozákonného

ustanovenia vyplýva, že orgán ukladajúci pokutu je na všetky tieto zákonné kritériá povinný prihliadať
vždy, za každých okolností. Zároveň v odôvodnení rozhodnutia je povinný uviesť jasnú a preskúmateľnú
správnu úvahu, z ktorej bude vyplývať, ako tieto jednotlivé kritériá vyhodnotil tak, aby účastníkovi
správneho konania bolo zrejmé, prečo je mu uložená pokuta práve v tej ktorej výške v rámci zákonom
stanoveného sankčného rozpätia do 100 000,- eur.

67. Riadne zdôvodnenie ukladanej sankcie v prípade správneho trestania je základným predpokladom
pre preskúmateľnosť úvahy, ktorou bol správny orgán pri svojom rozhodovaní vedený. Správny
orgán je povinný pri ukladaní sankcie presne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť, k akým
skutočnostiam pri stanovení výšky sankcie prihliadol. Výška uloženej pokuty teda musí byť v každom
rozhodnutí dostatočne odôvodnená a musí byť odrazom konkrétnych okolností individuálneho prípadu

(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Asan/7/2020 zo dňa 16.06.2021). Odôvodnenie jednotlivých
kritérií určovania výšky pokuty pritom nemusí byť striktne a vyčerpávajúco obsiahnuté len v tej časti
odôvodnenia rozhodnutia, ktorá je explicitne venovaná výške pokuty, a tiež platí, že prvostupňové a
druhostupňové administratívne konanie tvoria jeden celok, a teda aj odôvodnenie prvostupňového a
druhostupňového rozhodnutia k výške pokuty je potrebné vnímať ako jeden celok (rozsudok NSS SR

sp. zn. 1Sfk/6/2023 zo dňa 27.11.2024).
68. Pre kasačný súd bolo teda kľúčovým posúdenie, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v
spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím obsahuje dostatočne odôvodnenú správnu úvahu, na základe
ktorej správne orgány pristúpili k uloženiu pokuty sťažovateľovi v konkrétnej výške 20 000,- eur v rámci
zákonom stanoveného sankčného rozpätia do 100 000,- eur, teda či toto odôvodnenie obsahovalo

reflexiu na obligatórne kritériá určovania výšky pokuty podľa § 28 ods. 9 ZoFK (povaha, závažnosť, čas
trvania a následky porušenia povinnosti).
69. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí kasačný súd konštatuje, že správne orgány
sa v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí v dostatočnej miere nezaoberali všetkými obligatórnymi
kritériami určovania výšky pokuty podľa § 28 ods. 9 ZoFK. Správne orgány síce jednotlivé skutky

III. až XIII. skutkovo presne vymedzili a taktiež ich aj právne kvalifikovali spolu s citáciou ustanovení
dotknutých právnych predpisov, išlo však len o deskriptívny popis skutkových okolností a strohú
konštatáciu o porušení právnych predpisov, bez vymedzenia následkov porušenia. Následne, na strane
24 prvostupňového rozhodnutia správny orgán k výške pokuty za tieto skutky v súhrne uviedol, že
ide o systémové nedostatky s vysokou závažnosťou, pretože finančné riadenie nebolo u žalobcu

vzhľadom na nastavenie systému na dostatočnej úrovni napriek tomu, že zabezpečenie dostatočnej
úrovne finančného riadenia je u žalobcu ako orgánu verejnej správy nevyhnutné za účelom náležitého
a odborného plnenia úloh a povinností, ktoré mu vyplývajú z osobitných predpisov a ďalej zohľadňoval
preventívnu a represívnu funkciu a majetkové pomery sťažovateľa (bližšie viď bod 6 tohto rozsudku).70. Kasačný súd súhlasí so sťažovateľom v tom, že správna úvaha prvostupňového orgánu nebola
dostatočne konkrétna vo vzťahu ku všetkým obligatórnym kritériám určovania výšky pokuty, a to jednak
vo vzťahu k času spáchania skutkov (ktorý bol síce definovaný avšak nie vyhodnotený vo väzbe k výške

pokuty), no predovšetkým k následkom porušenia povinností sťažovateľom (ktoré neboli konkrétne
pomenované ani vyhodnotené). Kasačný súd sa nemôže stotožniť s názorom krajského súdu, že
následky porušenia povinnosti sťažovateľom boli jednoznačne zadefinované a ozrejmené, pretože
konštatácia prvostupňového orgánu, že sťažovateľ ako orgán verejnej správy má mať zabezpečenú
dostatočnú úroveň finančného riadenia za účelom náležitého a odborného plnenia úloh, je abstraktná

a všeobecná, vzťahujúca sa na potencionálne akéhokoľvek poskytovateľa verejných prostriedkov, teda
bez väzby ku konkrétnym okolnostiam spáchaných skutkov zo strany sťažovateľa. Uvedený nedostatok
neodstránil vo svojom rozhodnutí ani žalovaný (k odôvodneniu výšky sankcie v napadnutom rozhodnutí
viď bod 9 tohto rozsudku).
71. Ako kasačný súd uviedol vyššie, dikcia § 28 ods. 9 ZoFK prikazuje správnym orgánom prihliadať
a následne sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať s každým z tam vymenovaných taxatívnych

zákonných kritérií určovania výšky pokuty. Správne orgány však uvedeným spôsobom nepostupovali,
a rozhodnutie žalovaného o uložení sankcie v časti, pokiaľ ide o jej výšku, je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov.
C. K sankčnej moderácii správnym súdom
72. Petitu sťažovateľa (žalobcu) spočívajúcemu v uplatnení sankčnej moderácie podľa § 198 ods. 1

písm. b) SSP a upustení od uloženia pokuty vo výške 20 000,- eur za skutky III. až XIII. krajský súd
nevyhovel z dôvodu, že žalobca v žalobe neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, z ktorej by bolo možné
vyvodiť, že účel správneho trestania bol dosiahnutý prejednaním veci v administratívnom konaní a ani o
nej nepredložil žiadny dôkaz. Tomuto návrhu tak krajský súd nevyhovel pre nedostatok preskúmateľných
dôvodov.

73. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom podanej správnej žaloby a pripojených príloh nesúhlasí
s názorom krajského súdu, že sťažovateľ v správnej žalobe návrh na upustenie od potrestania
neodôvodnil a tvrdené skutočnosti nepreukázal. Sťažovateľ svoj návrh uplatnil a odôvodňoval v bodoch
55. - 60. správnej žaloby (skutočnosťami ako je povaha, závažnosť, čas trvania a následky porušenia,
ako aj rýchle a efektívne prijatie opatrení na zamedzenie opakovania porušenia a doterajšie konanie

sťažovateľa, ktorý nebol sankcionovaný podľa § 28 ods. 4 ZoFK). Ako dôkaz k žalobe priložil dokument
s názvom Predloženie dokumentácie preukazujúcej splnenie prijatých opatrení zo dňa 10.07.2019
obsahujúcejo.i.poučeniezamestnancovfondu,zásadyposkytovaniafinančnýchprostriedkov,kontrolné
listy, príručka pre referentov a pod. (s. 92 súdneho spisu).
74. Kasačný súd zastáva názor, že krajský súd sa sťažovateľom tvrdenými skutočnosťami a dôkazmi,

ktorými sťažovateľ odôvodňoval a preukazoval svoj návrh na upustenie od uloženia pokuty, dostatočne
nezaoberal a jeho záver o nevyhovení petitu na upustenie od potrestania je predčasný a nedostatočne
odôvodnený.
75. Sťažovateľ krajskému súdu vytýkal aj to, že krajský súd nebol viazaný ním uplatneným petitom v
zmysle§198ods.1písm.b)SSP(upustenieodpotrestania),alemalsazaoberaťajaplikáciou§198ods.

1 písm. a) (zmena druhu alebo výšky sankcie). Tvrdil, že krajský súd žalobným petitom nebol viazaný v
zmysle § 195 písm. d) SSP. K uvedenému kasačný súd uvádza, že krajský súd v tejto otázke postupoval
správne,pretožesťažovateľsavsprávnejžalobevskutkudomáhallenupusteniaodpotrestaniavzmysle
§ 198 ods. 1 písm. b) SSP, pričom správny súd je týmto návrhom viazaný. Ustanovenie § 195 písm. d)
SSP upravuje viazanosť krajského súdu rozsahom a dôvodmi žaloby, nie však žalobným návrhom, ako

sa mylne domnieva sťažovateľ.
D. K povahe správy z vládneho auditu
76. Napokon sťažovateľ brojil aj proti záverom dopĺňajúceho rozsudku, ktorým krajský súd odmietol
prieskum správy z vládneho auditu z dôvodu, že nejde o podkladové rozhodnutie alebo opatrenie v
zmysle § 27 ods. 1 SSP, ktoré je pre vydanie napadnutých rozhodnutí záväzné, a preto správnemu

súdnemu prieskumu nepodlieha.
77. Spornou v tomto kontexte bola preto povaha správy z vládneho auditu ako podkladového
rozhodnutia, osobitne otázka jej záväznosti pre konajúce orgány vo veci uloženia odvodu za porušenie
finančnej disciplíny podľa zákona o rozpočtových pravidlách a uloženie pokuty za porušenie zákona o
finančnej kontrole.

78. Kasačný súd sa zhoduje s krajským súdom v tom, že prvostupňovým orgánom vykonaný vládny
audit mal povahu kontrolnej činnosti a po jeho skončení nasledovalo správne konanie. Správa z
vládneho auditu obsahovala súbor skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného vládneho auditu a
z nich vyvodených porušení právnych predpisov, ktorých vecná správnosť bola následne predmetomsprávneho konania o porušení finančnej disciplíny a o správnom delikte, ktoré boli správou z
vládneho auditu zadefinované. Účastník konania (sťažovateľ) mal v správnom konaní podľa dotknutých
ustanovení právnych predpisov možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam (§ 3 ods. 2 a § 33

ods. 2 Správneho poriadku), predkladať dôkazy na svoje tvrdenia (§ 34 ods. 3 Správneho poriadku)
a tak vyvrátiť alebo modifikovať skutkové zistenia obsiahnuté v správe z vládneho auditu a na ich
základe aj konštatované porušenia právnych predpisov. Uvedené vyplýva aj z obsahu Oznámenia o
začatí správneho konania zo dňa 25.09.2019, v ktorom prvostupňový orgán sťažovateľa poučil o jeho
vyššie uvedených procesných právach s tým, že ak tieto práva nevyužije, podkladom pre rozhodnutie

(dôkazom) podľa § 46 Správneho poriadku bude správa z vládneho auditu. Sťažovateľ sa k oznámeniu
o začatí správneho konania vyjadril podaním č. FPU-12822/2019-110 zo dňa 03.10.2019, ku ktorému
mu prvostupňový orgán listom zo dňa 08.10.2019 oznámil, že žalobcom tvrdenými skutočnosťami sa
bude zaoberať a vyhodnotí ich v rozhodnutí.
79. Kasačný súd tak súhlasí so správnym súdom, že správa z vládneho auditu v prejednávanej veci
bola dôkazom, nie je však záväzným opatrením pre vydanie rozhodnutí vo veci porušenia finančnej

disciplíny či správneho deliktu. Kasačný súd nezdieľa názor sťažovateľa, že v následnom správnom
konaní auditujúci orgán už len po právnej stránke rozhodoval o nedostatkoch zistených vládnym auditom
a že zákon auditujúcemu orgánu nedovoľuje odkloniť sa od svojich vlastných zistení získaných v
rámci vládneho auditu (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), keďže v správnom konaní je daná možnosť vykonať
dokazovanie a zmeniť tak skutkový stav ako aj právne posúdenie veci. Aj po prípadnom zrušení

napadnutých rozhodnutí zo strany správneho súdu (bez súčasného zrušenia správy z vládneho auditu)
môžu správne orgány rozhodnúť v súlade s ním vysloveným právnym názorom, či už v správnom konaní
riadne zistiť skutkový stav alebo zmeniť právnu kvalifikáciu skutku.
80. Skutková či právna záväznosť správy z vládneho auditu pre rozhodovanie o porušení finančnej
disciplíny či zákona o finančnej kontrole nevyplýva zo žiadnych sťažovateľom citovaných ustanovení.

Ustanovenie § 28 ods. 4 písm. a) ZoFK síce stanovuje, že auditujúci orgán, ak vykonal vnútorný audit, je
oprávnený uložiť pokutu, avšak audit je v tomto kontexte potrebné vnímať ako obligatórnu podmienku,
resp. prvotnú fázu či podklad pre začatie správneho konania o uloženie pokuty. Z tohto ustanovenia však
nevyplýva, že sa pokuta ukladá priamo na podklade zistení z vládneho auditu, ktoré by boli pre orgán
ukladajúci pokutu záväzné a od ktorých sa nemožno odchýliť.

81. Pokiaľ sťažovateľ namieta odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/29/2018 zo
dňa 22.05.2019, je potrebné dať do pozornosti, že v tejto veci kasačný súd potvrdil názor krajského súdu,
že správa z vládneho auditu nepodlieha samostatnému súdnemu prieskumu v správnom súdnictve,
pretože sama o sebe nepredstavuje zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného
subjektu. K povahe správy z vládneho auditu ako podkladového rozhodnutia sa konajúci súd vyjadril

len hypoteticky, pretože prieskum správy sa odmietal z iných zákonných dôvodov (§ 7 SSP), a aj to
v zmysle, že „môže“ ísť o podkladové rozhodnutie v zmysle § 27 ods. 1 SSP, bez ďalšieho skúmania
a analýzy splnenia podmienok pre kvalifikáciu správy ako podkladového rozhodnutia. Nemožno teda
tvrdiť, že kasačný súd v tomto rozhodnutí vyslovil kategorický právny názor, podľa ktorého je správa
z vládneho auditu vždy podkladovým rozhodnutím, a teda nemožno ani konštatovať, že krajský súd

nerešpektoval rozhodovaciu činnosť kasačného súdu.
82. Pozornosti kasačného súdu neušlo, že sťažovateľ uplatnil voči napadnutým rozhodnutiam a správe
z vládneho auditu rovnaké žalobné body, ktoré krajský súd meritórne preskúmal v rámci prieskumu
napadnutých rozhodnutí a ponúkol k nim dôkladné odôvodnenie, a preto v konečnom dôsledku ani
nedošlo k odmietnutiu spravodlivosti a porušeniu práva sťažovateľa na prístup k súdu. Zo strany

krajského súdu nedošlo ani k nezákonnému odmietnutiu podania podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP,
pretože krajský súd neodmietol podanie sťažovateľa z dôvodu jeho nedoplnenia či neopravenia podľa
§ 59 ods. 3 SSP, ale odmietol žalobu sťažovateľa podľa § 98 písm. g) SSP.
83. Pozornosti kasačného súdu neušlo, že v záhlaví doplňujúceho rozsudku nebol uvedený ako ďalší
účastník konania Úrad vládneho auditu, ktorý správu z vládneho auditu vydal, a ktorému toto postavenie

priznáva zákon (§ 32 ods. 3 písm. c/ v spojitosti s § 27 ods. 1 SSP). Jednak však táto skutočnosť nebola
predmetom sťažnostných bodov a jednak Úrad vládneho auditu mal možnosť domáhať sa ochrany
svojich práv podaním kasačnej sťažnosti opomenutého sťažovateľa v zmysle § 442 ods. 2 SSP, čo však
neurobil v lehote podľa § 443 ods. 4 SSP, preto kasačný súd na túto vadu neprihliadal a v záhlaví tohto
rozsudku Úrad vládneho auditu ako ďalšieho účastníka označil.

VII. Záver
84. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej
sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku boli dôvodné, a preto kasačný súd napadnutý
rozsudok postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súduv Banskej Bystrici, na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva z doterajšieho Krajského súdu v
Banskej Bystrici (§ 3 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov).
Vo vzťahu k otázke právnej kvalifikácie skutku I. je správny súd viazaný právnym názorom kasačného

súdu, ktorý v tejto časti odôvodňuje zrušenie napadnutých rozhodnutí pre nesprávne právne posúdenie
veci. Vo vzťahu k návrhu na uplatnenie sankčnej moderácie - upustenia od potrestania sa správny
súd bude týmto návrhom opätovne zaoberať, pričom si ustáli aj to, či vo vzťahu k časti rozhodnutí
týkajúcej sa uloženia pokuty za skutky III. až XIII. sa sťažovateľ domáhal len sankčnej moderácie alebo
či uplatnil aj zrušovací petit. V ďalšom konaní je správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu

prezentovanom v tomto rozsudku (§ 469 SSP). O nároku na náhradu trov kasačného konania vo vzťahu
k napadnutému rozsudku rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods. 3 SSP).
85. Kasačnú sťažnosť v jej časti smerujúcej proti dopĺňajúcemu rozsudku kasačný súd postupom podľa §
461 SSP zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní v tejto časti úspech nemal,
pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo
požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom

prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania
v tejto časti nepriznal..
86. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.