Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. január 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/232/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201450
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Rudinská

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201450.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej v právnej veci žalobcu: A. B. C. A.,
D., E., nar. XX.XX.XXXX, bytom XX F. G. H., I. J., H. K. L. M. N. H. O., adresa na doručovanie K. P. XX/
X, XXX XX M., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska
71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 43359/2019/42-II zo dňa
11.09.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 18.07.2019 bola žalovanému doručená žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií: „kópií
všetkých správnych rozhodnutí vydaných v správnych konaniach vedených proti znalcom, ktorých
výsledkom bolo zastavenie správneho konania alebo výrok o nevine v depersonalizovanej podobe za
obdobie posledných 5 rokov.“

2. Žalovaný rozhodnutím č. 413/2019-142-I zo dňa 30.07.2019 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“)
nevyhovel žiadosti žalobcu, požadované informácie mu nesprístupnil, nakoľko povinná osoba
požadovanými informáciami nedisponuje. Dospel k záveru, že ako povinná osoba v nadväznosti na
§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č.
211/2000 Z. z.“) nemohol žalobcovi vyhovieť, nakoľko by musel realizovať také úkony, ktoré nesmerujú

k výkonu jeho právomoci. Za účelom sprístupnenia požadovaných informácií by musel vytvoriť novú
databázu podľa požiadaviek, pokynov a predstáv žalobcu, nakoľko žalovaný nevedie a ani nemá
vytvorenú žiadnu evidenciu rozhodnutí vydaných v správnych konaniach proti znalcom zapísaným
v zozname znalcov podľa výsledku konania. Žalovaný napokon ani nemá povinnosť takúto evidenciu
viesť. Získanie požadovaných informácií nie je možné ani fyzickým prehľadaním relevantného okruhu
spisov, nakoľko rozhodnutia vydané v správnom konaní sú súčasťou osobných spisov znalcov. Na
získanie požadovaných informácií by bolo potrebné spomedzi približne 6 000 až 7 000 spisov vybrať

spisy tých znalcov, voči ktorým bolo za posledných 5 rokov vydané správne rozhodnutie. Následne by
bolo potrebné vyselektovať tie rozhodnutia, ktorými bolo správne konanie zastavené a tie, v ktorých
boli znalci oslobodení spod obvinenia, následne ich skenovať, resp. kopírovať, vykonať anonymizáciu
v súlade s § 12 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. a znovu ich kopírovať za účelom ich sprístupnenia.3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 43359/2019/42-II zo dňa 11.09.2019 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové

rozhodnutiepotvrdilakovecnesprávnearozkladzamietolstotožniacsasprávnymnázoromvysloveným
v prvostupňovom rozhodnutí. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný tiež poukázal na to, že
v zmysle § 28 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 382/2004 Z. z.“) má
žalovaný od 01.07.2018 povinnosť zverejňovať rozhodnutia vydané v konaní o inom správnom delikte na

webovom sídle ministerstva do 60 dní odo dňa ich právoplatnosti. Avšak, ide o tzv. sankčné rozhodnutia
vydané v konaní o inom správnom delikte, teda o rozhodnutia o vine a o uložení sankcie, prípadne
rozhodnutia o vine a o upustení od potrestania, nie o rozhodnutia, ktorými bolo konanie zastavené či
bolo rozhodnuté o nevine.

II.

Žaloba

4. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako
aj prvostupňového rozhodnutia a navrhol, aby ich správny súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.

5. Preskúmavané rozhodnutia považoval žalobca za nezákonné, svojvoľné, arbitrárne a ústavne
neudržateľné. Ústavný súd Slovenskej republiky vyložil obsah a rozsah ústavného práva na prístup k
informáciám v náleze sp. zn. I. ÚS 236/06, v ktorom uviedol že z čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky
vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti, pričom táto

povinnosťmôžebyťobmedzenálenvprípadochstanovenýchvčl.26ods.4ÚstavySlovenskejrepubliky.
Tento základný princíp musí byť zohľadňovaný orgánmi verejnej moci pri aplikácii zákona č. 211/2000
Z. z. a tiež zákonodarcom pri prijímaní zákonov a iných právnych predpisov upravujúcich prístup k
informáciám.

6. Žalobca ďalej citoval nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS I/09 zo dňa
19.01.2011 a sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28.06.2007, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn.4Sž4/2004zodňa16.12.2004asp.zn.3Sži4/2011zodňa03.10.2011atiežrozsudokKrajského
súdu v Bratislave sp. zn. 19S 31/02 zo dňa 16.05.2002.

7. Zákon č. 211/2000 Z. z. neukladá povinnej osobe povinnosť na základe žiadosti o informácie
vytvárať informácie, ktoré v momente podania tejto žiadosti ešte neexistujú. Sprístupnenie takýchto
informácií môže povinná osoba odmietnuť z dôvodu, že ich nemá k dispozícii. Môžu nastať dva
prípady vytvárania novej informácie povinnou osobou. V prvom prípade ide o vytvorenie úplne novej
informácie. Môže ísť napríklad o situácie, keď žiadatelia požadujú od povinných osôb vypracovanie

rozborov, analýz, referátov, poskytnutie odborných alebo politických stanovísk, prognóz, výkladov
právnych predpisov alebo keď posielajú povinnej osobe dotazy na subjektívne názory predstaviteľov
povinnejosobynaurčitýproblém,pričompovinnáosobanemátakétodokumentyaleboinformácievôbec
vytvorené. Ak však povinná osoba má vyššie uvedené informácie (dokumenty) už spracované v podobe
požadovanej žiadateľom, nemôže ich sprístupnenie odmietnuť. V druhom prípade môže byť vytvorením

novej informácie aj určitý kvalifikovaný spôsob spracovania informácií, ktoré sa už u povinnej osoby
nachádzajú a v dôsledku ktorého vzniká kvalitatívne nová informácia. Možno sa stotožniť so záverom,
že o vytvorenie novej informácie sa nejedná, ak ku príprave odpovede na žiadosť o informácie stačí iba
mechanické vyhľadanie a zhromaždenie údajov, ktoré sa u povinnej osoby nachádzajú a ktoré musia byť
napríklad vyhľadané v rôznych dokumentoch, „vyňaté” z týchto dokumentov, zhromaždené a následné

„vtelené” do odpovedi na žiadosť. Aby bolo možné konštatovať, že ide o vytvorenie novej informácie,
musí ísť o ďalšie kvalitatívne spracovávanie týchto vyhľadaných, vyňatých a zhromaždených údajov.

8. V praxi sa možno stretnúť s tým, že povinné osoby odmietajú sprístupniť požadované informácie s
odôvodnením, že informácie „nemajú k dispozícii v požadovanej štruktúre“, pričom tvrdia, že žiadateľ

od povinnej osoby požaduje vytváranie nových informácií, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú.
V skutočnosti ide často o situáciu, kedy sa požadované informácie u povinnej osoby nachádzajú, ale
muselabyichvyhľadať,vyňaťzrôznychlistínazhromaždiť -tedapovinnáosobapožadovanéinformácie
má, ale nemá ich zhromaždené tak, ako ich požaduje žiadateľ. Aby nebol protiústavne obmedzenýprístupkinformáciám,musíbyťvsúladesústavnýmprávomnainformácieposudzovanáajotázka,čiide
alebo nejde o vytvorenie kvalitatívne novej informácie, a teda, či ide alebo nejde o informáciu, ktorú má
povinná osoba „k dispozícii“ v zmysle 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. Za vytváranie novej informácie

nemožno paušálne považovať vytvorenie akejkoľvek databázy, ale iba takej databázy, ktorá by vznikla
kvalitatívnym spracovaním informácií, a ktorá by teda aj sama bola kvalitatívne novou informáciou.

9. Žalobca tiež citoval rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 4As 57/2007
zo dňa 28.11.2008, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 92/2007 zo dňa 26.09.2008

a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S 33/2009 zo dňa 30.09.2009. Za „vytváranie
nových informácií” v žiadnom prípade nie je možné považovať vyhľadávanie a zhromažďovanie
viacerých požadovaných dokumentov alebo listín. Ak žiadateľ požaduje v jednej žiadosti sprístupnenie
viacerých dokumentov, ktoré sa nachádzajú na rôznych miestach, ich vyhľadaním (napr. vyhľadaním
na rôznych miestach v rámci povinnej osoby, kde sú tieto dokumenty uchovávané) a zhromaždením
na vecne príslušnom odbore povinnej osoby, ktorého úlohou je vybavovanie žiadostí o informácie,

nedochádza ku žiadnym kvalitatívnym zmenám požadovaných informácií a nemení sa ich kvalitatívna
podstata. Vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných dokumentov, ktoré vždy logicky vyžaduje aj určitý
čas, nevyhnutne patrí k vybaveniu každej žiadosti o informácie. Ak by vyhľadanie a zhromaždenie
požadovaných dokumentov bolo považované za vytváranie novej informácie, išlo by o protiústavný
výklad zákona, pretože povinné osoby by v dôsledku tohto výkladu fakticky nemuseli poskytovať skoro

žiadne informácie, čo by znamenalo popretie ústavnej povinnosti poskytovať informácie zakotvenej v čl.
26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Nebolo by zrejmé, aké informácie by orgány verejnej moci mali
vôbec sprístupňovať, ak by nemali povinnosť požadované dokumenty vyhľadať a zhromaždiť.

10. Skutočnosť, že povinná osoba nemá požadované informácie v momente žiadosti vyhľadané a

zhromaždené podľa špecifikácie (vlastnosti) určenej žiadateľom alebo že nemá tieto informácie k
dispozícii v jednotnej počítačovej databáze, z ktorej by ich mohla v krátkom čase vybrať, nezbavuje
povinnú osobu povinnosti požadované informácie vyhľadať a sprístupniť. Skutočnosť, že vyhľadanie
požadovaných informácií bude pre povinnú osobu časovo náročnejšie, keďže ich nie je možné vyhľadať
zadaním špecifikácie do počítačovej databázy, ale bude ich treba vyhľadávať „manuálne”, nie je

dôvodom na nesprístupnenie informácií. Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku sp. zn. 4S
156/2008 zo dňa 20.03.2009 potvrdil, že sťažený zber údajov nemožno považovať za vytvorenie nových
údajov.

III.

Vyjadrenie žalovaného

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 19.12.2019 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.

12. file_0.jpg

file_1.wmf

Posúdenie žiadosti žalobcu je podľa názoru žalovaného plne v súlade s doterajšou judikatúrou v
obdobných veciach, pričom žalovaný poukázal predovšetkým na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sžo 190/2008 zo dňa 27.05.2009, v ktorom najvyšší súd uviedol, že: „Rovnako z neho
(pozn.: zák. č. 211/2000 Z. z.) nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť
získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály,

požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej file_2.jpg

file_3.wmf

podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona o informáciách nevyplýva, že by

povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu
ich právomoci, alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie
oprávnených osôb...“. Zákon č. 211/2000 Z. z. sa v zmysle svojho účelu nemôže vzťahovať na
požiadavky žiadateľov (a žiadostí) o informácie, pri ktorých by si odpoveď vyžiadala okamžitéprechodné navýšenie existujúcich personálnych a technických kapacít príslušného organizačného
útvaru žalovaného na vyhľadanie a spracovanie odpovede (poskytnutie informácie) a spôsobila by
technické a personálne problémy spojené s vyhľadávaním a sprístupňovaním informácií.

13. Účelom zákona č. 211/2000 Z. z. nie je paralyzovať činnosť orgánov verejnej moci ako povinných
osôb, ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom”. Keďže zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva primárna zodpovednosť všeobecných súdov za výklad a

aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy (I. ÚS 4/00), možno o
ústavne relevantnej svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

14. Rovnakými princípmi a právnymi závermi sa riadili súdy aj v ďalších obdobných veciach, a to napr.

rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S 197/2012 zo dňa 04.03.2014, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži 46/2014 zo dňa 06.10.2015 alebo aj rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sži 2/2010 zo dňa 09.12.2010, na ktorý vo svojom rozhodnutí
poukázal už prvostupňový orgán. Na tejto rozhodovacej činnosti nič nemenia ani rozhodnutia, na ktoré
poukázal žalobca, a ktorých existencie si žalovaný pri vydaní žalobcom napádaných rozhodnutí bol

vedomý. Neexistuje rozhodnutie vyšších súdnych autorít, ktoré by principiálne vylučovalo výklad zákona
č. 211/2000 Z. z., podľa ktorého je možné (resp. dokonca nevyhnutné) v súlade s týmto zákonom
odmietnuť prístup k informáciám, ak by povinná osoba musela realizovať komplikované vyhľadávacie a
analytické činnosti smerujúce k vyhoveniu požiadavky žiadateľa, ktorých výsledkom má byť vytvorenie
kompletnej a úplnej databázy vydaných rozhodnutí podľa kritérií stanovených žiadateľom, ak povinná

osoba takú databázu nemá vytvorenú a nemá ani povinnosť takúto databázu vytvárať.

15. Aplikácii uvedených princípov v tejto konkrétnej veci nebráni ani skutočnosť, že žalobca v tomto
prípade nepožadoval priamo informáciu, ktorá by už bola analytickým alebo štatistickým výstupom z
rozhodovacej činnosti vykonávanej povinnou osobou, ale žiadal o sprístupnenie databázy všetkých

rozhodnutí, identifikovaných však len podľa ním stanovených kritérií, resp. vlastností týchto rozhodnutí.
Je nepochybné, že už samotné vyhľadanie a zhromaždenie vopred neurčitého okruhu rozhodnutí,
ktoré z obsahovej (teda vecnej) stránky zodpovedajú kritériám stanoveným žalobcom v jeho žiadosti
o sprístupnenie informácie, predstavuje činnosť smerujúcu k vytvoreniu novej informácie - súboru
všetkých rozhodnutí vydaných povinnou osobou zodpovedajúcich konkrétnym kritériám stanoveným

žiadateľom o informáciu, a to činnosť v tomto prípade nesporne personálne, časovo, a do určitej miery
aj intelektuálne náročnú, keď postup povinnej osoby nevyhnutný k vytvoreniu takejto informácie bol už
podrobne popísaný v rozhodnutí prvostupňového orgánu, ako aj v tomto vyjadrení.

16. Postup žalovaného teda predstavuje len taký výklad zákona č. 211/2000 Z. z., ktorý sa nevymyká

jeho účelu a zmyslu a je teda jeho skutočným naplnením. Nie je možné prijať pravidlo, že akýkoľvek
orgán štátu ako povinná osoba podľa zákona č. 211/2000 Z. z. je povinný na požiadanie „každého“ podľa
kritérií žiadateľa lustrovať, vyhľadávať a sprístupňovať z masy rozhodnutí, alebo aj iných dokumentov
(hoc vydaných, resp. vypracovaných, samotnou povinnou osobou), vybraný súbor rozhodnutí alebo
dokumentov, dotýkajúcich sa konkrétnej právnej otázky, resp. spĺňajúcich určité žiadosťou vymedzené

kritériá alebo vlastnosti. Postup povinnej osoby, pri ktorom takýmto požiadavkám žiadateľov nevyhovie
a aplikuje tak zákon č. 211/2000 Z. z. podľa jeho skutočného zmyslu a účelu, nie je podľa žalovaného ani
arbitrárny, ani nezákonný, ani neobmedzuje právo na prístup k informáciám podľa zákona č. 211/2000
Z. z.

17. Žalovaný mal za to, že preskúmavanými rozhodnutiami ako ani postupom správnych orgánov, ktorý
predchádzal ich vydaniu, žalobca nebol ukrátený na svojich právach a tieto rozhodnutia sú zákonné a
správne.

IV.

Replika žalobcu

18. Žalobca v replike zo dňa 13.02.2020 zotrval na podanej žalobe.19. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo 190/2008 zo dňa 27.05.2009, ktorý
citoval žalovaný, uviedol, že ide o irelevantný rozsudok, ktorý nie je možné aplikovať na jeho prípad z
dôvodu odlišnosti situácie. Žalobca od žalovaného nežiadal údaje, ktoré by musel od nejakej tretej strany

získať alebo vyžiadať, ale žiadal kópiu rozhodnutí vydaných žalovaným. Rovnako nežiadal údaje, ktoré
by žalovaný musel od nejakej z tretích strán zhromažďovať, ani nežiadal údaje, ktoré by musel žalovaný
vyhodnocovať alebo vyhľadávať z externých zdrojov, ani ich nemusel spracovávať. V neposlednom rade
žalobca nežiadal údaje, úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomocí ani nežiadal údaje, ktoré by
žalovaný mohol získať šetrením, výkonom kontroly alebo vyhodnocovaním šetrenia alebo kontrolnej

činnosti. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach,
ktoré má povinná osoba. Žalobca žiadal od žalovaného kópiu ním vydaných rozhodnutí ako správneho
orgánu, ktoré má k dispozícii. Žalobca nepožadoval spracovanie údajov do inej formy ani nepožadoval
kompletné podklady zo správnych spisov.

20. Žalobca žiadal iba rádovo jednotky kópií rozhodnutí vydaných žalovaným, ktoré stačilo vybrať a

vykopírovať z rádovo jednotiek správnych spisov. Žalovaný o každom správnom konaní vedie osobitný
správny spis. Zoznam vedených správnych konaní a spôsob ich ukončenia vedie podľa zákona. Nie
je pravdou tvrdenie žalovaného, že by musel prehľadať tisíce individuálnych spisov znalcov, lebo tam
zakladá správne rozhodnutia. Žalovaný totiž správne rozhodnutia v prvom rade má v jednom exemplári
založené povinne v správnych spisoch. A tých vedie ročne iba jednotky až desiatky. Prehľadať pár

desiatok správnych spisov a vykopírovať niekoľko jednotiek správnych rozhodnutí by zabralo rádovo
zopár hodín a nevyžiadalo by si žiadne nutné navyšovanie kapacít žalovaného. Žalobca nepodal žiadne
väčšie množstvo žiadostí. Podal jednu žiadosť. Táto žiadosť je jednoznačná, presná a exaktná a jej
vybavenie nepresahuje rozsah práce viac ako jedného človeka na pár hodín.

21. Aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj ostatné rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave, citované žalovaným vo vyjadrení k žalobe, sa podľa
názoru žalobcu týkali inej, neporovnateľnej situácie, kedy žiadateľ požadoval od povinnej osoby taký
rozsah výkonov pre splnenie zákonom uloženej povinnosti, ktorý by paralyzoval povinnú osobu. Toto ale
nie je tento prípad. Žalobca (pozn. správneho súdu: zrejme mal žalobca na mysli „žalovaný“) sa snažil

podsunúť súdu svoje tvrdenie, že skopírovanie pár jednotiek rozhodnutí vydaných v správnom konaní,
ktoré by žalovaný vyhľadal v pár jednotkách až v pár desiatkach správnych spisov, by bolo pre neho
do tej miery zaťažujúce, že žalovaný so svojím aparátom približne 6 000 zamestnancov by nezvládol
v primeranej lehote prehľadať niekoľko desiatok správnych spisov a urobiť fotokópie, ktorých rozsah s
určitosťou nedosiahne 100 strán v celkovom súčte.

22. Žalovaný podľa názoru žalobcu vedome podsúva súdu argument, že by musel na základe žiadosti
žalobcu vytvoriť databázu rozhodnutí. To ale nie je pravda. Žalovaný má jednoducho prejsť niekoľko
jednotiekažnižšíchdesiatoksprávnychspisovavyhotoviťfotokópiepríslušnýchrozhodnutíatietozaslať
žalobcovi. Žalobca nežiadal vytvorenie databázy, ktorá by obsahovala akýkoľvek prehľad rozhodnutí, ich

atribútov a podobne, ale žiadal jednoducho kópie rozhodnutí. Žalovaný vedome zamlčiava a neaplikuje
na situáciu judikatúru, na ktorú žalobca poukázal už vo svojej žalobe. Z uvedenej judikatúry jednoznačne
vyplýva, že vo vzťahu k poskytnutiu kópie verejných listín (rozhodnutie v správnom konaní je verejnou
listinou), ktoré sú výsledkom zákonnej činnosti povinnej osoby, neexistuje pri racionálnej žiadosti
(nevyžadujú sa neprimerané rozsahy ako napr. fotokópie celých spisov) dôvod, na odmietnutie takej

žiadosti.

V.
Duplika žalovaného

23. Žalovaný v duplike zo dňa 13.01.2022 zotrval na svojom vyjadrení k správnej žalobe, v zmysle
ktorého žiadal túto zamietnuť ako nedôvodnú.

24. Je zavádzajúce tvrdenie žalobcu, že od žalovaného žiadal iba „rádovo jednotky kópií rozhodnutí
vydaných žalovaným ako správnym orgánom, ktoré stačilo vybrať a vykopírovať z rádovo jednotiek

správnych spisov.“ Žalobca vo svojej žiadosti nekonkretizoval, ktoré konkrétne rozhodnutia žiadal
sprístupniť, ale požadoval vopred neurčenú množinu rozhodnutí, bližšie vymedzenú len obdobím, počas
ktorého mali byť tieto rozhodnutia vydané (posledných 5 rokov) a spôsobom skončenia správneho
konania (zastavenie konania, resp. výrok o nevine), teda špecifickým kritériom, ktoré práve tietorozhodnutia odlišuje od ostatných vydaných v rovnakom období. Získanie žalobcom požadovanej
informácie žalovaným by si teda vyžadovalo postup popísaný v rozhodnutiach žalovaného, resp. vo
vyjadrení k správnej žalobe, ktorý aj v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe, na ktorú žalovaný poukázal

vo svojom rozhodnutí, presahuje povinnosti ukladané povinnej osobe zákonom č. 211/2000 Z. z.

25. Ničím nepodložená je i domnienka žalobcu o „rádovo jednotkách až desiatkach správnych
spisov“, ktorých jednoduchou lustráciou by bolo možné bez ďalšieho žalobcom požadovanú informáciu
sprístupniť. Žalovaný v rámci výkonu zákonom zvereného dohľadu nad činnosťou znalcov, tlmočníkov a

prekladateľov prijíma ročne rádovo stovky podnetov na tieto subjekty a výkon ich činnosti, pričom zákon
č. 382/2004 Z. z. v prípade správnych deliktov nerozlišuje delikty osobitne znalcov, osobitne tlmočníkov
a osobitne prekladateľov, resp. aj iných osôb. Je nepochybné, že nie všetky prijaté podnety dospejú
po ich preverení až do štádia začatia a vedenia správneho konania o inom správnom delikte podľa §
27 ods. 7 zákona č. 382/2004 Z. z., avšak každý prijatý podnet predstavuje osobitne vedený spis, bez
ohľadu na spôsob vybavenia podnetu, kde je potrebné doplniť, že začatie samotného konania o inom

správnom delikte nevedie k následnému vytvoreniu nového samostatného spisu, vedeného osobitne
len pre konanie o inom správnom delikte. Naviac, už vôbec nie osobitne pre konanie o inom správnom
delikte znalca, osobitne tlmočníka a osobitne prekladateľa.

26. Na doposiaľ uvedenom nič nemení ani celkový počet zamestnancov žalovaného (ktorý mimochodom

ani približne nedosahuje žalobcom tvrdené číslo, a to ani po zahrnutí zamestnancov zabezpečujúcich
správu a údržbu priestorov sídla žalovaného, resp. bežný chod úradu), ktorých náplňou práce nie je
lustrácia spisov za účelom vytvorenia novej informácie podľa kritérií a požiadaviek žalobcu.

VI.

Konanie na správnom súde a posúdenie podstatných právnych argumentov

27. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon č. 151/2022 Z. z.“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať
svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej aj len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon

súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu
v Nitre. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/232/2019 bola v súlade s platným
a účinným rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je na tomto
súde vedená pod sp. zn. BA-1S/232/2019.

28. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13
ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane

konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 14.01.2025 za účasti žalobcu.

29. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

30. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

31.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

32. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k

dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk,
politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov.33. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá
o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť
bola odložená (§ 14 ods. 3).

34. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa
na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

35. Podľa § 28 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2018, právoplatné rozhodnutie

vydané v konaní o inom správnom delikte sa zverejní na webovom sídle ministerstva do 60 dní odo
dňa jeho právoplatnosti. Na zverejňovanie a anonymizáciu rozhodnutí sa použijú primerane ustanovenia
osobitného predpisu.

36. Kľúčovou otázkou v prejednávanej veci bolo posúdenie, či spracovaním informácie v zmysle žiadosti
žalobcu by došlo k vytvoreniu (kvalitatívne) novej informácie, ktorú povinná osoba (žalovaný) nemá

k dispozícii, a z ktorého dôvodu potom takúto informáciu nie je povinná sprístupniť podľa § 3 ods. 1
zákona č. 211/2000 Z. z.

37. Správny súd považoval za potrebné v prvom rade uviesť, že pojem „informácia“ zákon č. 211/2000
Z. z. nedefinuje, avšak z hľadiska všeobecného možno informáciu vymedziť ako určitú správu posielanú

odosielateľom príjemcovi, bez ohľadu na to, či vo forme listinnej (materializovanej) alebo vo forme
elektronickej (imaterializovanej). Povinná osoba však nie je povinná sprístupniť akúkoľvek žiadanú
informáciu. Sprístupní informáciu iba v takom prípade, ak ju má k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona č.
211/2000 Z. z.) a súčasne nie je daný zákonný dôvod pre obmedzenie prístupu k informáciám upravený
v § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z. z. V kontexte s prejednávanou vecou správny súd ďalej uvádza, že

povinná osoba je povinná poskytovať informácie, ktoré má k dispozícii, teda informácie, ktoré v súvislosti
s výkonom svojej činnosti používa, využíva, prípadne s nimi pracuje.

38. Prvotným predpokladom pre nevyhovenie žiadosti o informácie (teda pre nesprístupnenie
požadovaných informácií) z dôvodu vytvorenia novej informácie je skutočnosť, že povinná osoba

takýmito informáciami v požadovanom tvare, respektíve forme nedisponuje. Ďalší dôležitý predpoklad
je založený na absencii povinnosti s takýmito informáciami disponovať, nakoľko aj v prípade, že by
poskytnutie požadovaných informácií pre správny orgán objektívne predstavovalo potrebu vytvoriť
novú informáciu, môže nastať situácia, kedy správny orgán nebude oprávnený poskytnutie takýchto
informáciíodoprieť,keďnerešpektovanímpovinnostievidovaťpožadovanéinformáciesanemôžezbaviť

svojej povinnosti predmetné informácie poskytovať; vytvorením takýchto informácií by v podstate len
napravoval svoje skoršie pochybenie. V prípade splnenia uvedených základných predpokladov je ďalej
nevyhnutné riadne rozlíšiť, respektíve nájsť vhodné rozhraničenie medzi situáciou, kedy na jednej strane
pôjde výlučne o vyhľadávanie a usporiadanie už existujúcich informácií do podoby zodpovedajúcej
konkrétnej žiadosti o informácie a na strane druhej situáciou, kedy by zostavenie požadovaných

informácií už predstavovalo „vytvorenie novej informácie“. Primárny dôvod takéhoto rozlíšenia spočíva
v tom, že mnohé z požadovaných informácií nie je možné získať obyčajnou mechanickou kontrolou
či už jednotlivých rozhodnutí, prípadne spisov, ale vyžaduje si náležité preštudovanie, vyhodnotenie
a následné spracovanie informácií obsiahnutých v týchto rozhodnutiach, alebo spisoch, a to podľa
požiadaviek vymedzených v konkrétnej žiadosti o informácie. Pod pojmom „vytvorenie novej informácie“

treba rozumieť jednak situáciu, kedy žiadateľ požaduje od povinnej osoby vypracovanie rozborov,
analýz, referátov, poskytnutie odborných alebo politických stanovísk, prognóz, výkladov právnych
predpisov, prípadne žiada od povinnej osoby, aby vyslovila určitý subjektívny názor na istú problematiku,
pričomtietoinformácienemápovinnáosobavôbecvytvorenéajednaksituáciu,kedysaurčitáinformácia
u povinnej osoby nachádza, avšak jej kvalifikovaným spracovaním vznikne kvalitatívne nová informácia.

Pokiaľ by sa teda na základe žiadosti zo strany povinnej osoby žiadalo nielen mechanické vyhľadávanie
a zhromažďovanie údajov, ktoré mala povinná osoba k dispozícii, ale vyžadovalo by sa aj ich tzv.
kvalifikované spracovanie, pre ktoré by bol príznačný určitý vyšší stupeň intelektuálnej náročnosti
potrebnej pri príprave odpovedi na žiadosť (majúcej podobu napríklad štúdia, analýzy a podobne), išlo
by o vytvorenie novej informácie, ktorej sprístupnenie možno odmietnuť z dôvodu, že takúto informáciu

nemá povinná osoba k dispozícii. O vytvorenie novej informácie pôjde iba vtedy, ak k vytvoreniu
odpovede na žiadosť nepostačuje obyčajné mechanické vyhľadávanie a zhromaždenie údajov, ktoré
má povinný subjekt k dispozícii a ktoré sú predmetom príslušnej žiadosti, a súčasne je nevyhnutné
s takýmito údajmi uskutočňovať ďalšie (napríklad analytické) spracovanie nad rámec jednoduchého„vtelenia“ do odpovede na príslušnú žiadosť. O vytvorenie novej informácie však nepôjde v prípade, kedy
v súvislosti s vybavením príslušnej žiadosti sa vyžaduje vyhľadávanie vo viacerých dokumentoch, čo
býva pomerne často spojené s časovou náročnosťou, nakoľko takéto prekážky predpokladajú použitie

inštitútu predĺženia lehoty na sprístupnenie informácie, tak ako to predpokladá § 17 ods. 2 zákona č.
211/2000 Z. z.

39. Zo znenia zákona č. 211/2000 Z. z. nemožno vyvodzovať, že informáciou je aj poskytovanie
obsahu spisov, prípadne, že informáciou by malo byť „štatistické“ spracovanie údajov zo stoviek

spisov podľa požiadaviek, respektíve pokynov, toho, kto o poskytnutie informácie žiada. Z príslušného
zákona tiež nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať,
zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály požadované žalobcom
ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo
zákona nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony,
ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia, či kontrolu alebo vyhodnocovaciu

činnosť na požiadanie oprávnených osôb. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých
im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť
poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej
formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré
má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo

nebolo a nie je účelom zákona. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej
neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností
alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných
alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej
činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

7Sžik/1/2017 zo dňa 24.10.2018, prípadne rozsudok sp. zn. 7Sži/40/2014 zo dňa 17.12.2015).

40. Podporne možno tiež poukázať na čl. 13 úvodných ustanovení smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/98/ES zo dňa 17.11.2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora podľa
ktorého „ (...) subjekty verejného sektora by mali priaznivo posudzovať žiadosti o výpis z existujúcich

dokumentov, keď sa takej žiadosti môže vyhovieť len jednoduchou manipuláciou. Subjekty verejného
sektora by však nemali byť povinné poskytnúť výpis z dokumentu, keď je s tým spojené neprimerané
úsilie (...)“, prípadne čl. 5 ods. 1 aktuálne platnej smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
2019/1024 zo dňa 20.06.2019 o otvorených dátach a opakovanom použití informácií verejného sektora
(ďalej aj len „smernica č. 2019/1024“), podľa ktorého „ (...) Bez toho, aby bola dotknutá kapitola

V, subjekty verejného sektora a verejné podniky sprístupňujú svoje dokumenty v akomkoľvek už
existujúcom formáte alebo jazyku a pokiaľ je to možné a vhodné elektronickými prostriedkami, vo
formátoch, ktoré sú otvorené, strojovo čitateľné, prístupné, vyhľadateľné a opakovane použiteľné, spolu
s ich metaúdajmi. Formát i metaúdaje spĺňajú podľa možnosti formálne otvorené štandardy.“ a v spojení
s čl. 5 ods. 3 smernice č. 2019/1024, podľa ktorého: „Z odseku 1 nevyplýva subjektom verejného

sektora povinnosť vytvoriť alebo upraviť dokumenty alebo poskytnúť výňatky s cieľom zabezpečiť súlad
s uvedeným odsekom, ak by si to vyžadovalo neprimerané úsilie presahujúce rámec jednoduchej
operácie.“

41. Za takto nastavených východísk mal správny súd za to, že správne orgány postupovali v súlade

so zákonom, keď žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií nevyhoveli dôvodiac tým, že nevedú
evidenciu rozhodnutí vydaných v správnych konaniach proti znalcom zapísaným v zozname znalcov
podľa výsledku konania. Prvý predpoklad je teda splnený, keď povinná osoba takýmito informáciami v
požadovanom tvare, respektíve forme nedisponuje. V tomto smere samotný žalovaný v prvostupňovom
rozhodnutí uviedol, že získanie žalobcom požadovaných informácií nie je možné ani fyzickým

prehľadaním relevantného okruhu spisov, nakoľko rozhodnutia vydané v správnom konaní sú súčasťou
osobných spisov znalcov a na získanie žalobcom požadovaných informácií by bolo potrebné spomedzi
približne 6 000 až 7 000 spisov vybrať spisy tých znalcov, voči ktorým bolo za posledných päť rokov
vydané správne rozhodnutie a až následne tieto vyselektovať na spisy, v ktorých došlo k zastaveniu
správneho konania a na spisy, v ktorých boli znalci oslobodení spod obvinenia.

42. Rovnako podľa názoru správneho súdu bol splnený aj druhý predpoklad, že žiaden právny predpis
neukladá žalovanému povinnosť evidovať informácie v takej forme, v akej to požadoval žalobca. Takáto
povinnosť žalovanému nevyplýva ani zo zákona č. 382/2004 Z. z. Je pravdou, že s účinnosťou od01.07.2018 je s poukazom na § 28 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z. žalovaný na svojom webovom
sídle povinný zverejňovať právoplatné rozhodnutia vydané v konaní o inom správnom delikte do 60 dní
od ich právoplatnosti, avšak s poukazom na dôvodovú správu k predmetnej novele sa pod pojmom

„rozhodnutiaosprávnomdelikte“rozumejúrozhodnutiaovineauloženísankcie.Takýmitorozhodnutiami
teda nie sú rozhodnutia o zastavení konania ani rozhodnutia s výrokom o nevine.

43. Čo do otázky vytvorenia novej informácie mal správny súd za to, že žalovaný v spojení
s prvostupňovým správnym orgánom nebol povinný žalobcovi požadované informácie vo vymedzenom

rozsahu sprístupniť, keď síce žiadané informácie sa nesporne u povinnej osoby nachádzajú, ich
vyhľadávanie je však podstatne sťažené tým, že povinná osoba by mala nielen mechanicky vyhľadávať
údaje v stovkách či tisíckach spisov, ale tieto údaje kvalitatívne posudzovať podľa obsahu žiadosti, vyňať
ich,zhromaždiťavteliťichdoodpovedínažiadosť.Takétovynímanieinformáciezveľkéhosúboruspisov
a ich zhromaždenie s cieľom ich poskytnutia žalobcovi ako žiadateľovi aj podľa Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky v súlade s názorom správneho súdu možno považovať za vytváranie novej

informácie, keď povinná osoba s ohľadom na obsah zákona č. 211/2000 Z. z. nie je povinná vytvárať
databázu informácií, ktorými v momente podania žiadosti nedisponuje. Ak by sa rozhodol žalovaný
sprístupniť požadované informácie, musel by preskúmať stovky resp. tisícky spisov, pokrývajúcich
časové obdobie piatich rokov a z týchto následne informácie zhromaždiť podľa kritérií požadovaných
žalobcom (žiadateľom), teda vybrať spisy, v ktorých bolo správne konanie zastavené a tie, v ktorých

boli znalci oslobodení spod obvinenia, následne ich skenovať, resp. kopírovať, vykonať anonymizáciu v
súlade s § 12 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. a nakopírovať za účelom ich sprístupnenia.

44.Základčinnostipovinnéhovkontextenakonkrétnepožiadavkyzadanéžalobcomvpríslušnejžiadosti
a na strane druhej charakter existujúcej databázy a spôsob evidencie jednotlivých spisov by bol založený

na analyzovaní, respektíve naštudovaní každého jedného sporu, ich spracovaní a vyabstrahovaní
právnych vzťahov, ktoré sú základom predmetu sporu. Z uvedeného množstva spisov by takto povinná
osoba vytvorila nové informácie. V prípade sprístupňovania informácií musí takmer vždy prebehnúť
istý proces vyhľadávania či zhromažďovania, čo možno jednoznačne vyvodiť aj z ustanovenia § 17
ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 211/2000 Z. z. Súčasne však tento proces musí byť v súlade s určitou

mierou časovej, personálnej či odbornej náročnosti a jeho výsledkom nemá byť vytvorenie novej
informácie. V tomto prípade by však nešlo o proces, ktorý možno od správneho orgánu požadovať, ale
o preskúmavanie stoviek resp. tisícov spisov, následné zhromažďovanie a spracúvanie informácií podľa
kritérií žalobcu, čím by došlo k vytvoreniu kvalitatívne novej informácie. Zo znenia zákona č. 211/2000
Z. z., a to ani vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax nemožno vyvodzovať, že prvostupňový správny

orgán mal žiadosti žalobcu vyhovieť (napr. rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Sžik/2/2020 zo dňa 28.09.2022, sp. zn. 4Sžik/2/2020 zo dňa 29.11.2021, prípadne sp. zn.
3Sži/46/2014 zo dňa 06.10.2015, sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 29.05.2009 v spojení s uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 96/2010 zo dňa 09.03.2010).

45. Správne orgány aplikovali na prejednávanú vec relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne
ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutia presvedčivo a náležite
odôvodnili. V danom prípade boli naplnené oba predpoklady pre zamietnutie žiadosti žalobcu o
sprístupnenie informácií. Prvý predpoklad bol splnený tým, že povinná osoba takýmito informáciami v
požadovanej forme nedisponuje. Zároveň bol splnený aj druhý predpoklad, že žiaden právny predpis

neukladá žalovanému povinnosť evidovať informácie v takej forme, v akej to požadoval žalobca
v podanej žiadosti.

46. Na základe vyššie uvedeného správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ako aj postupu predchádzajúceho ich

vydaniu, dospel k záveru, že správne orgány sa náležite zaoberali predmetnou vecou, vo veci vykonali
dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistili skutočný stav a svoje rozhodnutia náležite odôvodnili.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov správny súd žalobu
podľa § 190 SSP zamietol.

47. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy
konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu
štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.48. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na

Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej

pomoci.