Rozsudok – Dôchodky ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-7Sa/102/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201546
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Stankociová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201546.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBratislavevkonanípredsudkyňouJUDr.MichaelouStankociovou,vprávnejvecižalobcu:

A. B. C., narodený XX. XXXXXXX XXXX, bytom D. XXXX/X, E., zastúpený advokátom JUDr. Mariánom
Ďurinom, so sídlom Sibírska 4, Bratislava, zapísaným v zozname SAK pod č. lic. 0636, proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X z 30.
septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia
1. Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 30. septembra 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol
generálny riaditeľ žalovanej odvolanie žalobcu a v celom rozsahu potvrdil prvostupňové rozhodnutie
žalovanej č. XXX XXX XXXX X z 31. decembra 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým
podľa § 65, § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.
z.“) a § 21 ods. 1, § 132 ods. 1, § 174 a § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení

(ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) zamietla žiadosť žalobcu o starobný dôchodok zo 17. januára 2018
ku 11. januáru 2018.
2. Generálny riaditeľ žalovanej úvodom skonštatoval, že prvostupňovým rozhodnutím bol vykonaný
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Sa/87/2018-115 z 3. júla 2019, ktorým zrušil pôvodné
rozhodnutia o žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku z dôvodu nedostatočne zisteného
skutkového stavu a nepreskúmateľnosti výroku i odôvodnenia. V súlade s uvedeným rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave žalovaná listom zo dňa 19. septembra 2019 zisťovala prostredníctvom

Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“), či dobu štúdia žalobcu v
rokoch 1974 až 1978 na Vojenskom gymnáziu Jána Žižku v Moravskej Třebovej (ďalej len „vojenské
gymnázium“) možno považovať za ostatnú vojenskú službu a ak áno, od ktorého ročníka bolo štúdium
zaradené do I. kategórie funkcií. Z potvrdenia ministerstva obrany zo 14. októbra 2019 vyplynulo, že
žalobca bol počas štúdia na vojenskom gymnáziu zaradený v období od 1. septembra 1974 do 10.
januára 1977 v III. pracovnej kategórii a rovnako tak v období od 11. januára 1977 do 19. augusta 1978.
Z uvedeného potvrdenia ministerstva obrany vyplynulo, že štúdium žalobcu na vojenskom gymnáziu

nebolo zaradené vo zvýhodnenej I. kategórii funkcií.
3. Pri hodnotení celej doby štúdia na vojenskom gymnáziu v III. pracovnej kategórii vychádzala žalovaná
z potvrdenia vydaného na to oprávneným orgánom, t. j. ministerstvom obrany, a iný listinný dôkaz,
preukazujúci zaradenie doby štúdia na vojenskom gymnáziu v I. kategórii funkcií, žalobcom predloženýnebol. Zo stanoviska ministerstva obrany vyplynulo, že na štúdium na vojenskom gymnáziu boli prijímaní
žiaci po ukončení povinnej školskej dochádzky vo veku spravidla 15 a 16 rokov. Na vojenské školy, ktoré
poskytovali stredné vzdelanie, sa primerane vzťahovala príslušná právna úprava (napríklad zákon č.

186/1960 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania (školský zákon), zákon č. 168/1968 Zb. o gymnáziách,
zákon č. 63/1978 Zb. o opatreniach v sústave základných a stredných škôl, zákon č. 29/1984 Zb.
o sústave základných a stredných škôl (školský zákon). Žiaci 1. až 4. ročníka vojenského gymnázia
sa štúdiom pripravovali na štúdium na vysokých vojenských školách. Počas štúdia žiaci vojenského
gymnázia neboli vojakmi v činnej službe, t. j. nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu.

V dobe štúdia boli žiaci na náklady štátu zabezpečovaní naturálnymi náležitosťami, t. j. výstrojom,
proviantnými a prepravnými náležitosťami a ubytovaním. Prijatím žiaka na štúdium na vojenské
gymnázium po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšil 18. rok veku,
branná povinnosť vznikla podľa branného zákona. Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej)
vojenskej služby. Žiaci študujúci na vojenskom gymnáziu základnú vojenskú službu vykonávali až odo
dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky

sa u žiakov vojenských škôl (vojenského gymnázia) vykazovalo ako doba štúdia so zaradením tejto doby
do III. pracovnej kategórie. Štúdium na vojenskom gymnáziu preto nie je možné považovať za ostatnú
vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. Z uvedeného dôvodu ministerstvo
obrany konštatovalo, že štúdium na vojenskom gymnáziu nemožno zaradiť na účely dôchodkového
zabezpečenia do I. kategórie funkcií.

4. Generálny riaditeľ žalovanej s konkretizáciou na prejednávanú vec ďalej skutkovo dôvodil, že žalobca
žiadosťou spísanou dňa 17. januára 2018 požiadal žalovanú o priznanie starobného dôchodku, ktorý
žiadal priznať od 11. januára 2018, t. j. odo dňa dovŕšenia 59 rokov veku. Keďže za dobu služby
vykonávanú od 20. augusta 1978 do 30. septembra 1993 nevznikol žalobcovi nárok na starobný
dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb., získaná doba služby zaradená do I. kategórie

funkcií sa hodnotí ako zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b)
až h) zákona č. 100/1988 Zb.
5. Žalobca získal 15 rokov a 46 dní doby zamestnania v I. pracovnej kategórii a nie 19 rokov a 35 dní,
ako uviedol v odvolaní. Zo služobného pomeru navyše nebol uvoľnený v súvislosti s racionalizačnými
alebo organizačnými opatreniami, ani z dôvodu zdravotného stavu, pre ktorý by stratil spôsobilosť ďalej

vykonávať doterajšiu prácu. Podľa potvrdenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia z 13. októbra
1993 bol žalobca rozkazom ministerstva obrany č. 247 z 22. septembra 1993 prepustený zo služobného
pomeru vojaka z povolania podľa ustanovenia § 26 ods. 1 písm. f) zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých
služobných pomeroch vojakov, teda na vlastnú žiadosť po splnení prevzatého záväzku. Vzhľadom na
uvedené žalobcovi podľa § 21 ods. 1 písm. b) a § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. nárok na starobný

dôchodok dovŕšením veku 55 rokov nevznikol.
6. Hoci žalobca splnil podmienku získania pätnástich rokov zamestnania v I. pracovnej kategórii podľa
§ 174 ods. 1 písm. d) zákona č. 100/1988 Zb., nesplnil druhú podmienku vzniku nároku na starobný
dôchodok podľa § 174 ods. 2 citovaného zákona, nakoľko zamestnanie zaradené do I. pracovnej
kategórie netrvalo k 31. decembru 1999. Podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok uvedené v

§ 174 ods. 1 a 2 citovaného zákona musia byť splnené súčasne. Ak poistenec skončil zamestnanie
v I. pracovnej kategórii alebo výkon služby v I. alebo II. kategórii funkcií pred 31. decembrom 1999, pri
stanovení jeho dôchodkového veku nie je možné vychádzať zo znenia ustanovenia § 174 zákona č.
100/1988 Zb. účinného ku dňu skončenia takéhoto zamestnania alebo služby. V zmysle rozhodnutia
R/48/1998 je potrebné vychádzať zo znenia citovaného ustanovenia účinného ku dňu splnenia všetkých

podmienok nároku na starobný dôchodok. Vo vzťahu k tejto otázke následne generálny riaditeľ žalovanej
poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného a Ústavného súdu Slovenskej republiky.
7. Keďže k 11. januáru 2018 nesplnil žalobca podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods.
1, § 132 ods. 1 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb. a nedovŕšil dôchodkový vek, jeho žiadosť o starobný
dôchodok bola zamietnutá.

II. Správna žaloba
8. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je potrebné vykonaním ďalšieho
dokazovania zo strany správneho súdu doplniť. Napadnuté rozhodnutie preto navrhol zrušiť a vec vrátiť
žalovanej na ďalšie konanie. Podstatou námietok žalobcu obsiahnutých v správnej žalobe je posúdenie

štúdia na vojenskom gymnáziu ako doby vojenskej služby.
9. Žalobca rozsiahlo a cyklicky rozvinul polemiku, či štúdium žiakov vojenských stredných škôl bolo
vojenskou službou v I. alebo II. kategórii funkcií a popísal, akým spôsobom bolo v skutočnosti
vykonávané štúdium na vojenskom gymnáziu na ktorom žalobca študoval, aké boli predpoklady prijatiana štúdium a čo bolo jeho obsahom. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobca už od svojho 15.
roku veku vykonával vojenskú službu v I. kategórii funkcií. Ministerstvo obrany ako aj žalovaná podľa
jeho vychádzajú len z čisto formalisticky zisteného skutkového stavu, odmietajúc vykonať hĺbkové

dokazovanie, o. i. vypočutím žalobcu a ďalších svedkov a preštudovaním predložených listinných
dokumentov, vo vzťahu k posúdeniu charakteru obdobia štúdia na vojenských gymnáziách. Takéto
konanie žalovanej je porušením zásady materiálnej pravdy.
10. Žalobca bol od nástupu na vojenské gymnázium, t. j. od 1. septembra 1974 do 19. augusta
1978 (spolu v rozsahu 1.449 dní) nepretržite v službe ako žiak vojenského gymnázia a ako mladistvý

vykonával reálnu službu, napríklad dozorného na rote, pomocníka dozorného na rote, službu spojok,
stálu bojovú pohotovosť, zúčastňoval sa všetkých bojových poplachov, zaujímal záložné postavenie a
podobne. Tento výkon služby a výkon nútených prác bol vojenskými veliteľmi dôrazne vynucovaný a
každý priestupok disciplinárne riešený. Výkon služieb sa vždy zverejňoval v písomnom dennom rozkaze
vojenského veliteľa. Žalobca bol toho názoru, že v spornom období rokov 1974 až 1978 bol detský
vojakom vykonávajúcim nútené práce. Zaradenie štúdia na vojenskom gymnáziu by mohlo spadať

do III. pracovnej kategórie iba za predpokladu, ak by sa vyučovací proces študentov navlas podobal
vyučovaciemu procesu študentov ostatných civilných stredných škôl.
11. Žalobca taktiež zdôraznil, že je úlohu súdov vyjadriť sa tiež k tomu, či daný typ štvorročného
vojenského stredoškolského vzdelania predstavoval skutočnú vojenskú prípravu na budúce vojenské
povolanie, alebo išlo o ostrý vojenský výcvik alebo službu, ktorá sa nápadne podobala alebo úplne bola

stotožnená s výkonom vojenskej služby.
III. Vyjadrenie žalovanej a ďalšie podania účastníkov konania
12. Na výzvu krajského súdu sa ku správnej žalobe vyjadrila žalovaná, ktorá ju navrhla ako nedôvodnú
zamietnuť. K jednotlivým námietkam žalobcu uviedla, že z potvrdenia ministerstva obrany zo 14. októbra
2019 vyplýva, že žalobca bol počas štúdia na vojenskom gymnáziu zaradený v období od 1. septembra

1974 do 10. januára 1977 v III. pracovnej kategórii a v období od 11. januára 1977 do 19. augusta
1978 taktiež v III. pracovnej kategórii. Z uvedeného potvrdenia vyplýva, že štúdium na vojenskom
gymnáziu nebolo zaradené vo zvýhodnenej kategórie funkcií. Žalovaná zopakovala, že pri hodnotení
doby štúdia žalobcu vychádzala z potvrdenia vydaného na to oprávneným orgánom a iný listinný dôkaz,
preukazujúci zaradenie doby štúdia na vojenskom gymnáziu v I. kategórii funkcií, žalobca nepredložil.

Stanovisko ministerstva obrany pritom obsahovalo dôkladnú a precíznu právnu argumentáciu, s ktorou
sa stotožnil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 3Sa/7/2017 z 3. mája 2018. Štúdium v 1. a 2.
ročníku vojenskej strednej odbornej školy a ani štúdium na vojenskom gymnáziu nie je možné považovať
za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. a činnosť, ktorú
títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby.

Počas štúdia žiaci vojenských gymnázií neboli vojakmi v činnej službe, teda nevykonávali ani základnú
(náhradnú) vojenskú službu. Žiaci vojenských gymnázií základnú vojenskú službu vykonávali až odo
dňa nástupu na vojenskú vysokú školu, čo je zrejmé aj z potvrdenia ministerstva obrany zo 14. októbra
2019, podľa ktorého žalobca vykonával základnú vojenskú službu v I. kategórii funkcií počas štúdia na
Vysokej vojenskej škole vo Vyškove. Žalovaná zdôraznila, že nie je oprávnená zaraďovať zamestnania

do pracovných kategórií, pretože toto oprávnenie patrilo do pôsobnosti zamestnávateľov na základe
rezortných zoznamov. K opätovnej žiadosti žalobcu o ustanovenie súdneho znalca v odbore služobné
právo uviedla, že pojem služobné právo slovenský právny poriadok nepozná. Navyše, zaradenie doby
štúdia žalobcu do III. pracovnej kategórie jednoznačne vyplýva z potvrdenia ministerstva obrany.
13. Za nedôvodnú označila aj námietka žalobcu, že bol prepustený podľa § 12 ods. 3 písm. b) zákona č.

100/1988Zb.,pretožezrozhodnutiaVojenskéhoúradusociálnehozabezpečeniaopriznanívýsluhového
príspevku č. XXXXXXXXXXXXXX z 13. októbra 1993 jednoznačne vyplýva, že žalobca bol prepustený
zo služobného pomeru vojaka z povolania na vlastnú žiadosť po splnení prevzatého záväzku.
14. Nedôvodná je taktiež námietka žalobcu týkajúca sa prepustenia zo zamestnania zaradeného do I.
kategórie funkcií nie k 31. decembru 1999, pretože žalovaná postupovala v súlade s § 174 ods. 2 zákona

č. 100/1988 Zb., podľa ktorého podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa ods. 1 je, že
zamestnanie v I. pracovnej kategórii alebo služba I. alebo II. kategórii funkcií trvali k 31. decembru 1999.
Podmienky uvedené v § 174 zákona č. 100/1988 Zb. musia byť splnené kumulatívne. Takýto právny
názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1So/69/2014 z 29. septembra
2015. Žalovaná konštatovala, že žalobca uvedené podmienky nesplnil a preto mu nemohol vzniknúť

nárok na zníženie dôchodkového veku podľa citovaného ustanovenia.
15. V reakcii na vyjadrenie žalovanej zaslal žalobca krajskému súdu repliku v ktorej zopakoval potrebu
vykonania vyčerpávajúceho dokazovania vo vzťahu k zodpovedaniu otázky, či štúdium žalobcu v 1. až
4. ročníku vojenského gymnázia možno alebo nemožno považovať za nútený výkon služby detskýchvojakov. Žalobca bol odo dňa nástupu v nepretržitom služobnom pomere ako žiak vojenského gymnázia
a ako mladistvý reálne vykonával službu podľa oficiálnych vojenských právnych predpisov a pravidiel.
Reálny výkon služby sa v žiadnom právnom predpise Československej socialistickej republiky nikdy

neoznačoval ako III. pracovná kategória, pričom žalovaná ani ministerstvo obrany doposiaľ nepozvali
žalobcu na vysvetlenie podanej žiadosti, ktorý by ozrejmil ako štúdium na vojenskom gymnáziu
prebiehalo.
16. Nad rámec zopakovaných argumentov obsiahnutých v správnej žalobe sa žalobca dotkol aj
ustanovení § 174 § 175g zákona č. 100/1988 Zb. ktoré mala žalovaná aplikovať v znení účinnom

k nesprávnemu dátumu. Žalovaná mala pri posudzovaní nároku na skorší odchod do dôchodku vo
veku 56 rokov jednoznačne použiť správnu právnu normu a to zákon č. 100/1988 Zb. v znení novely
číslo 59/1993 Z. z., ktorý posudzoval nároky z pracovných kategórií vzniknutých v roku 1993, ktorý ako
podmienkuv§174ods.2vyžadoval,abyslužbavI.aleboII.kategóriefunkciítrvalik31.decembru1993.
Žalobca ďalej zdôraznil, že žalovaná mala aplikovať ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988
Zb. (na rozdiel od odsekov 1 a 3, ktoré riešia iba prípady, ak bolo konanie starobnom dôchodku už

začaté resp. nebolo právoplatne skončené), ktoré upravuje zachovanie už vzniknutých nárokov. Žalobca
označil za nesprávny výklad, ktorý poskytla žalovaná k § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., keďže
toto nevyžaduje aby bol do dňa nadobudnutia účinnosti poslednej novely (22. decembra 1999) už začaté
konanie o starobnom dôchodku. Z citovaného ustanovenia § 175g odseku 2 teda jednoznačne vyplýva,
že o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 sa rozhodne podľa právnych predpisov účinných do

účinnosti zákona č. 355/1999 Z. z. Týmito predpismi sú všetky skoršie novely § 174 ods. 1 a 2 zákona
č.100/1988 Zb..
17. V duplike k vyjadreniu žalobcu žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republikysp.zn.7Sk/22/2019z24.júna2020,vktoromkasačnýsúdvyslovilprávnynázor,žeštúdiumna
vojenskom gymnáziu, nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 odseku 1 písm. b)

zákona č. 100/1988 Zb.. Činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu,
nebola výkonom vojenskej služby. Žiaci 1. až 4. ročníka vojenský gymnázií sa štúdiom pripravoval na
štúdium na vojenských vysokých školách, čiže žiaci vojenských gymnázií neboli počas štúdia vojakmi
v činnej službe, nevykonávali ani základnú vojenskú (náhradnú) vojenskú službu. Branná povinnosť im
podľa branného zákona č. 92/1949 Sb. vznikla až po skončení povinnej školskej dochádzky v roku, v

ktorom dovŕšili 17. rok života, čo bol minimálny vek brannej povinnej a dobrovoľnej brannej povinnosti,
kedy mohli žiaci skladať prísahu. Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby.
Výkon základnej vojenskej služby trval žiakom študujúcim na vojenských stredných odborných školách
počas štúdia v 3. a 4. ročníku, no žiaci študujúci na vojenský gymnáziách vykonávali vojenskú službu
až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Z uvedeného vyplýva, že žiaci vojenských

gymnázií nemohli byť počas štúdia vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru mohli byť prijatí
až po vykonaní základnej služby. Z uvedených dôvodov nie je možné štúdium na vojenskom gymnáziu
zaradiť na účely dôchodkového zabezpečenia do I., respektíve II. kategórie funkcií. Podľa právneho
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spôsob fungovania vojenský gymnázií a vojenských
stredných odborných škôl, nemôže mať vplyv na rozhodnutie v danej veci, keďže posudzovanie doby

štúdia na vojenských gymnáziách a vojenských stredných odborných školách ustanovuje zákon, ktorý
neobsahuje zákonné zmocnenie pred odchylné posúdenie tejto doby ju jednotlivca na základe jej
obsahu, či podobnosti so službou vykonávanou po dovŕšení 18. roku veku v I. alebo II. kategórii funkcií.
Akékoľvek iné rozhodnutie správneho orgánu o započítaní tejto doby by bolo v rozpore so zákonom.
Žalovaná zdôraznila, že judikatúru k danej otázke možno považovať za ustálenú, a to aj s poukazom

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/44/2017, ktorý vyslovil právny názor,
že nie je možné preklenúť ani rozhodovacou činnosťou súdov účel sledovaný zákonmi o sociálnom
zabezpečení, výlučne vo vzťahu ku kategorizácii preferovaných služieb vojakov z povolania, a kreovať
pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania namiesto príslušného štátneho orgánu na
úseku správy ozbrojených síl zoznam činností zaradených do prvej alebo druhej kategórie funkcií z

činnosti vojakov mimo činnej služby vojakov z povolania.
IV. Relevantná právna úprava
Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom v čase rozhodovania,
konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.
júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení do 30. júna 2023 (ďalej
len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným
záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené
alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok

ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 199 ods. 1 písm. h) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.
Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.
Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol
dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
Podľa § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon
v odsekoch 4 až 8, neustanovuje inak.
Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II.
pracovnej kategórie sa zachovávajú.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia
zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií.
ZamestnaniaI.aII.pracovnejkategóriesúuvedenévrezortnýchzoznamochzamestnanízaradenýchdo
I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania,
ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie.

Podľa§14ods.4zákonač.100/1988Zb.,akozamestnaniezaradenédoI.(II.)pracovnejkategóriesaza
dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak
nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa
v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h).
Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný

najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo
najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach,
b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak
bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e),

c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až
h), d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i)
až l), alebo
d) 60 rokov.
Podľa § 174 ods. 1 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb., občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000

zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri
1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 58
rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8
rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14
ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie

funkcií.
Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa
odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali
k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5
ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb..

Podľa § 175g ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., Ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške nebolo
právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I.
a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo
na jeho výšku, o nároku na dôchodok a o jeho výške sa rozhodne podľa predpisov účinných po dni
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ak o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 nebolo
právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na starobný
dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Podľa § 175g ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb., ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške bolo
právoplatne skončené ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II.

pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho
výšku, na žiadosť občana sa o nároku na dôchodok a o jeho výške rozhodne podľa predpisov účinných
po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom18. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“)
sa zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov uvádza, že

správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 zároveň uvádza: „ak § 4 ods.
1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon
súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých

veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.
19. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná
Krajským súdu v Bratislave pod pridelenou spisovou značkou 7Sa/102/2020. Od 1. júna 2023 je na
konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Vec bola náhodným
výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 16Sa, ktorý o nej koná pod pôvodnou spisovou značkou
s predponou BA-7Sa/102/2020.

Podľa § 493c písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. SSP, ak je podľa § 492 daná príslušnosť krajského súdu,
vykonáva ju od 1. januára 2023 správny súd ustanovený osobitným predpisom.
20. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) v konaní o správnej žalobe
sociálnych veciach, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi [§ 134 ods.
2 písm. d), § 203 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 2 SSP] preskúmal napadnuté rozhodnutie generálneho riaditeľa

žalovanej ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom
súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, a vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 493e v spojení s § 135 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že
správna žaloba nie je dôvodná.
21. Správny súd o žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 30. januára 2025, za účasti žalobcu aj

žalovanej. Na pojednávaní v rámci prednesov účastníci konania zrekapitulovali skôr vznesené námietky
a argumenty obsiahnuté v podaniach adresovaných správnemu súdu. Nové tvrdenia žalobcu a k nim
prislúchajúce dôkazy sa neskôr ukázali ako nesúvisiace s napadnutým rozhodnutím žalovanej.
22. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej vo
veci starobného dôchodku žalobcu, ktorým nevyhovel jeho žiadosti o priznanie starobného dôchodku ku

11. januáru 2018, kedy žalobca dovŕšil vek 59 rokov veku. Generálny riaditeľ bol toho názoru, že žalobca
nesplnil žiadnu z podmienok ustanovených v § 21 ods. 1, § 132 ods. 1 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb.
zakladajúcich nárok na skorší odchod do dôchodku.
23. Správny súd úvodom konštatuje, že riadne zistenie skutkového stavu medzi účastníkmi konania
nebolo sporné, pričom pre posúdenie nižšie uvedených (výlučne) právnych otázok je relevantné, že

služobný pomer žalobcu zaradený do I. kategórie funkcií bol ukončené na vlastnú žiadosť žalobcu po
splnení prevzatého záväzku k 31. septembru 1993. Vo vzťahu k dobe výkonu služby je nesporné, že
v službe I. kategórie funkcií žalobca pôsobil od 20. augusta 1978 (kedy nastúpil na štúdium na Vysokej
vojenskej škole vo Vyškove) do 30. septembra 1993 (kedy bol zo služobného pomeru prepustený). Za
nesporné možno ďalej považovať štúdium žalobcu na vojenskom gymnáziu v období od 1. septembra

1974 do 19. augusta 1978 v rozsahu 1.449 dní, ktoré skutočne absolvoval. Vo vzťahu k uvedenému
obdobiu štúdia na vojenskom gymnáziu však zostalo sporným posúdenie charakteru tohto štúdia, a teda,
či ho možno zohľadniť na účely vzniku nároku na skorší odchod do dôchodku. Žalobca totiž namietal,
že toto obdobie mu malo byť zhodnotené ako zamestnanie v I. kategórii funkcií a nie v III. ako to ustálila
žalovaná.

24. Vo vzťahu k posúdeniu charakteru štúdia žalobcu v 1. až 4. ročníku na vojenskom gymnáziu v období
od1.septembra1974do19.augusta1978,naúčelypriznaniastarobnéhodôchodkuresp.vznikunároku
na skorší odchod do dôchodku, správny súd konštatuje, že sa jedná o čisto právnu otázku, ku ktorej
existuje bohatá ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu, v ktorej sa opakovane a podrobne touto
otázkou zaoberal. Sú to napr. rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v konaniach

vedených pod sp. zn. 7Sk/23/2020 z 30. novembra 2021, sp. zn. 7Sk/14/2021 z 27. júna 2022, sp. zn.
7Ssk/39/2021 z 31. januára 2023 alebo napokon aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Sk/22/2019 z 24. júna 202, na ktorý poukázala žalovaná.
25. Správny súd pre predídenie akéhokoľvek skreslenia záverov kasačného súdu v nastolenej otázke
v celosti odkazuje na body 14 až 20 rozsudku sp. zn. 7Ssk/39 2021 z 31. januára 2023, ktorý riešil

obdobnú situáciu poistenca študujúceho na vojenskom gymnáziu v rokoch 1974 až 1978, pričom sa
dotkol aj otázky individuálneho posúdenia skutočnej náplne štúdia na takomto vojenskom gymnáziu a či
je potrebné vo veci nariadiť ďalšie dokazovanie. Kasačný súd vyčerpávajúco konštatoval, že:„ 14. ...v čase, kedy žalobca študoval na vojenskom gymnáziu, bolo jeho postavenie upravené zákonom
č. 168/1968 Zb. o gymnáziách. Podľa § 1 ods. 1 cit. zák. sa gymnáziá zriaďovali na zvýšenie úrovne
stredoškolského vzdelania a vzťahovali sa na ne podľa § 3 právne predpisy platné pre stredné

všeobecnovzdelávacie školy [t. j. § 12 a ďalšie zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 186/1960
Zb. o sústave výchovy a vzdelávania (školský zákon)]. Podľa § 4 sa § 1 a 3 tohto zákona primerane
vzťahovali aj na vojenské stredné školy poskytujúce úplné stredné všeobecné vzdelanie; postupnú
premenu týchto škôl na gymnázií malo vykonať ministerstvo národnej obrany.
15. Na vykonanie tohto ustanovenia vydal minister národnej obrany rozkaz č. 5 z 25. mája 1968

o zriadení vojenských gymnázií. V čl. 1 tohto rozkazu počínajúc školským rokom 1968/1969 zriadil
z doterajších vojenských škôl Jána Žižku z Trocnova vojenské gymnáziá Jána Žižku z Trocnova.
Poslední absolventi týchto vojenských škôl mali ukončiť štúdium v školskom roku 1970/1971. Podľa
§ 36 ods. 1 cit. zákona č. 186/1960 Zb. sa na vojenské školy, ktoré poskytujú stredné vzdelanie,
vzťahovali primerane vymenované ustanovenia citovaného zákona. Vzťahoval sa na ne už cit. § 12
o strednej všeobecnovzdelávacej škole, ale aj napríklad aj § 21 ods. 2, ktorý dovoľoval zriadiť strednú

všeobecnovzdelávaciu školu ako internátnu školu, ktorá žiakom okrem vzdelávania poskytovala aj
celodennú výchovnú a materiálnu starostlivosť (§ 21 ods. 1). Tieto ustanovenia sa pritom na základe
odkazu v § 4 zákona č. 168/1968 Zb. vzťahovali aj na vojenské gymnáziá. Podľa § 36 ods. 2 zákona
č. 186/1960 Zb. bolo ministerstvo národnej obrany oprávnené ustanoviť podrobnosti o týchto školách.
16. Oprávnenie ministerstva národnej obrany upravovať štúdium žiakov vojenskej strednej školy tak

nevyplývalo z príslušnosti týchto žiakov k vojsku (ozbrojeným silám), ale z citovaného ustanovenia
školského zákona. Citované ustanovenie pritom nijako podrobnejšie neobmedzovalo ministerstvo v tom,
ako upraví tieto otázky na vojenských stredných školách vo vzťahu k ich žiakom. Touto úpravou však
ministerstvo národnej obrany nevykonávalo voči žiakom oprávnenie vojenského služobného orgánu
(velenia) voči podriadeným, ale oprávnenia orgánu štátnej správy školstva voči žiakom (Ministerstvo

školstva Československej socialistickej republiky v dotknutom období neexistovalo, porov. čl. 1
ústavného zákona č. 126/1970 Zb. o zriadení federálnych ústredných orgánov, na čele ktorých stojí člen
vlády Československej socialistickej republiky). V dôsledku toho tak toto oprávnenie alebo konkrétna
úprava, ktorú ministerstvo národnej obrany vydalo, nemôže svedčiť o tom, že by žiaci vojenských
stredných škôl boli vojakmi vo vojenskej službe. Je pochopiteľné, že vzhľadom na cieľ vzdelávania

vo vojenských školách (príprava na službu vojakov z povolania) otázky ako napr. zriaďovanie tried,
resp. iných skupín, v ktorých sa vykonával výchovnovzdelávací proces, pravidlá správania, výchovné
opatrenia, organizáciu výchovnovzdelávacej činnosti, vrátane výchovy a starostlivosti o žiakov v čase
mimo vyučovania, ministerstvo obrany upravilo tak, aby sa úprava približovala pomerom v ozbrojených
silách. To však samo nerobilo zo štúdia žiakov vojenských stredných škôl vojenskú službu v zmysle

Branného zákona alebo zákona č. 76/1959 Zb. (pozri ďalej).
17. Federálne ministerstvo národnej obrany v rámci svojho oprávnenia podľa § 36 ods. 2 zákona
č. 186/1960 Zb. v spojení s § 4 zákona č. 168/1968 Zb., ako aj § 46 ods. 3 zákona č. 63/1978 Zb.
upravovalo postavenie žiakov vojenských gymnázií, a túto úpravu zhrnulo v pomôcke „Postavenie, práva
a povinnosti žiakov vojenských stredných škôl“ z 30. apríla 1970 (Škol-51-11/s) s neskoršími doplnkami,

účinnejaždo31.augusta1979.Podľačl.1tejtopomôckyvČeskoslovenskejľudovejarmádesúzriadené
dva druhy výberových, internátnych stredných škôl s názvami: a) vojenské gymnázium, b) vojenská
stredná odborná škola. Podľa čl. 5 sa prijatím na vojenské gymnázium žiaci stávali príslušníkmi týchto
škôl, avšak neboli vojakmi v základnej službe (čl. 6). V 4. ročníku sa mali podrobiť odvodu a vojenskú
základnú službu mali nastúpiť dňom nástupu na vojenskú (vysokú) školu alebo do nadstavbového kurzu

(čl. 7). Čl. 11 určoval povinnosti týchto žiakov, medzi ktoré patrilo dodržiavať a plniť rozkazy a nariadenia
nadriadených, dodržiavať zásady vojenskej a občianskej disciplíny, prejavovať úctu, pocty, pozdravy,
a nosiť predpísanú rovnošatu; žiaci vojenského gymnázia mohli nosiť cez prázdniny civilný odev.
Vojenské predpisy platili len pre žiakov 3. a 4. ročníka vojenskej strednej odbornej školy, nie pre žiakov
vojenského gymnázia. Podľa čl. 12 mali žiaci dodržiavať denný poriadok školy, nie vojenské poriadky.

Podľa čl. 23 boli všetci žiaci bezplatne ubytovaní v priestoroch školy a bezplatne stravovaní v školskej
jedálni. Hlava 6 upravovala disciplinárnu prax, odmeny a tresty, avšak len pre žiakov vojenských
gymnázií a 1. a 2. ročníkov vojenských stredných odborných škôl. Až odmeny a tresty žiakov 3. a
4.ročníkovtýchtoškôlsaspravovalivojenskýmDisciplinárnymporiadkom.Disciplinárneodmenyatresty
žiakov vojenských gymnázií sa podľa čl. 33 neviedli v záznamoch o odmenách a trestoch, ale len

v pedagogických záznamoch. Prílohou tohto predpisu bol vzor pravidiel vnútorného poriadku školy, ktoré
sa týkali denného poriadku, stravovania, zamestnania, činnosť v dobe mimo vyučovania, vychádzky,
návštevy a pod.18. Z uvedeného prehľadu je teda zrejmé, že tento predpis svojím obsahom nijako zásadne
nepresahovalúpravu,naktorúbolooprávnenéministerstvoškolstvapre(nevojenské)internátnestredné
školy. Ako už bolo uvedené, povinnosť žiakov vojenských stredných škôl rešpektovať tieto predpisy sa

nezakladala na ich vojenskej podriadenosti, ale rovnako ako u žiakov nevojenských stredných škôl na
povinnosti rešpektovať zákon a jeho vykonávacie predpisy. Obsah týchto predpisov bol prispôsobený
predmetu a cieľu vzdelávania vo vojenskej strednej škole, to však nemenilo pomer žiaka tejto školy k nej
zo štandardného „školského“ na vojenský. Otázka, či v konkrétnych prípadoch dochádzalo pri výchove,
vzdelávaníavýcvikukprípadnýmporušeniamtýchtozásad,resp.kpoverovaniužiakovúlohami,ktorésa

k ich veku nehodili, alebo iným prechmatom, nie je podstatná. Zo žiadneho predpisu totiž nevyplýva, že
by samo takéto poverenie žiaka určitými úlohami alebo prechmaty nadriadených zakladali jeho služobný
pomer k ozbrojeným silám, resp. robili z neho vojaka. Navyše nie je zrejmé, prečo by takéto prípadné
porušovanie práv malo byť odškodňované práve formou zvýhodneného zohľadnenia v dôchodkových
nárokoch nad rámec zákona.
19.UvedenáúpravanavyšezodpovedalaajúpravevojenskejslužbypodľaBrannéhozákona.Podľa§20

ods. 1 a 3 Branného zákona mali vojaci služobnú povinnosť, teda povinnosť včas nastúpiť a vykonávať
vojenskú činnú službu (odsek 2), a to osobne podľa svojich schopností. Podľa § 20 ods. 4 Branného
zákona vojaci, ktorí plnia niektorú z povinností podľa odseku 2, sú vojakmi v činnej službe, ostatní
vojaci sú vojakmi mimo činnej služby. Žiadna z vojenských činných služieb vymenovaných v § 20 ods.
2 nezahŕňa štúdium na vojenskom gymnáziu. Okrem toho je však z § 20 ods. 1, 3 a 4 Branného zákona

zrejmé, že vojenskú službu v zmysle Branného zákona mohol vykonávať len vojak. To dosvedčuje aj
§ 2 ods. 2 cit. zák., podľa ktorého sa vojakmi rozumejú osoby, ktoré boli odvedené (§ 15 ods. 1) a majú
služobnú povinnosť (§ 20). Zo znenia tohto ustanovenia je zasa zrejmé, že žiadnu osobu nebolo možné
považovať za vojaka skôr, než bola odvedená; samotný vznik brannej povinnosti (§ 5), ba ani odvodnej
povinnosti (§ 10) z osoby nerobili vojaka. Služobná povinnosť vznikala až okamihom odvedenia vznikala

služobná povinnosť (§ 21 ods. 1), teda povinnosť vykonávať vojenskú činnú službu (§ 20 ods. 1 a 2).
Avšak ani to, že osoba bola odvedená a stala sa vojakom, neznamenalo, že ihneď vykonávala vojenskú
činnú službu. To plynie zo znenia samotného § 20 ods. 4 Branného zákona, ktoré jasne hovorí, že aj
vojaci mimo činnej služby sú vojakmi. Pokiaľ teda z citovanej služobnej pomôcky vyplývalo, že žiaci
vojenských gymnázií sa podrobovali odvodu vo 4. ročníku, takisto to neznamenalo, že by tým okamihom

nastupovali vojenskú činnú službu. Podľa § 27 ods. 2 a § 28 ods. 3 Branného zákona sa základná
a náhradná služba počítali až odo dňa ich skutočného nastúpenia. Názor správneho súdu, že obdobie
štúdia žalobcu na vojenskom gymnáziu nemožno považovať za vojenskú činnú službu, tak zodpovedá
citovaným ustanoveniam zákona. Pojem „vojenské osoby“, na ktorý žalobca odkazoval, sa používal
v § 2 ods. 2 Branného zákona len do 1. mája 1958, a tak je pre tu sporné obdobie roku 1974 až 1978

nepodstatné.
20. Pretože obdobie štúdia na vojenskom gymnáziu nie je vojenskou činnou službou, nemožno na
žalobcu uplatniť ani ustanovenie § 168 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí
č. 128/1975 Zb., ktorou sa vykonával zákon o sociálnom zabezpečení, účinnej od 1. januára 1976, podľa
ktorého sa doba vojenskej činnej služby konanej pred prijatím do služobného pomeru vojaka z povolania

započítava v tej kategórii funkcií, do ktorej bol vojak z povolania prvýkrát ustanovený. Pretože § 168
ods. 2 vyhlášky toho istého ministerstva č. 149/1988 Zb. účinnej od 1. januára 1989 ustanovoval to isté,
nebolo pre žalobcu výhodnejšie a neprichádzalo do úvahy jeho použitie ani na základe § 170 zákona
č. 100/1988 Zb. Žalobca sa v prerokúvanej veci dovolával ešte použitia ustanovení platných pre osoby
pripravujúce sa budúce povolanie. Podľa § 141 ods. 6 vyhlášky č. 102/1964 Zb., ktorou sa vykonáva

zákon o sociálnom zabezpečení účinný do 31. decembra 1975 (teda počas prvých 16 mesiacov štúdia
žalobcu), sa totiž aj pri započítavaní dôb do kategórií funkcií vojakov z povolania mali obdobne použiť
§ 1 až 3 tejto vyhlášky. Podľa § 2 ods. 1 cit. vyhl. sa doba učebného pomeru učňa vychovávaného pre
zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie posudzovala ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie,
ak sa v rámci učebného plánu pravidelne vykonával odborný výcvik učňa na pracoviskách alebo

v prevádzkach, kde sa vykonáva zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie. Podľa § 2 ods. 2 cit. vyhl.
ustanovenie predchádzajúceho odseku platilo obdobne aj pre osoby pripravujúce sa na vykonávanie
zamestnania mimo učebného pomeru. Žiakov vojenských gymnázií nebolo možné považovať za učňov.
Učebný pomer sa totiž podľa § 217 a nasl. Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom až do
1.januára1989považovalzaosobitnýdruhpracovnoprávnehovzťahu,tedazazamestnanie;tonapokon

vyplývalo aj zo znenia § 6 ods. 1 prvého bodu zákona č. 101/1964 Zb. (účinného do 31. decembra
1975), ktorý pracovný a učebný pomer kládol na roveň zamestnaniu. Takýto pracovný (učebný) pomer
však nebolo možné založiť k ozbrojeným silám. Na žiakov vojenských stredných škôl by tak bolo možnépoužiť nanajvýš ustanovenie § 2 ods. 2 cit. vyhlášky a prípadne ich považovať ich za osoby, ktoré sa
na zamestnanie pripravujú mimo učebného pomeru.
26. Správny súd uzatvára, že hoci pri štúdiu na vojenskej strednej odbornej škole výkon základnej

vojenskej služby trval počas štúdia v 3. a 4. ročníku, žiaci študujúci na vojenských gymnáziách základnú
vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po
skončení povinnej školskej dochádzky sa u žiakov vojenských škôl - strednej odbornej vojenskej školy
a vojenských gymnázií - vykazovalo ako doba štúdia v I. a II. časti výkazu so zaradením tejto doby do III.
pracovnej kategórie. Keďže obdobie štúdia na vojenskom gymnáziu nie je vojenskou činnou službou,

žalovaná bez potreby vykonania osobitného dokazovania a na podklade zabezpečených podkladov
(potvrdenieministerstvaobranyzo14.októbra2019)správnezhodnotilatotoobdobieakodobupotrebnú
na prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky teda v III. kategórii funkcií a na účely
zníženia vekovej podmienky potrebnej pre dovŕšenie dôchodkového veku ho nezohľadnila.
27. Druhou spornou otázkou, ktorú vo vzťahu k námietke žalobcu je kľúčové zodpovedať, je správna
aplikácia ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb., na ktoré sa odvoláva žalobca a vo vzťahu ku

ktorému uvádza, že toto malo byť aplikované v spojení s § 175g ods. 2 citovaného zákona. Pre žalobcu
bytopodľajehonázoruznamenalo,žeustanovenie§174ods.2zákonač.100/1988Zb.bysaaplikovalo
v znení zákona č. 59/1993 Z. z..
28. Správny súd konštatuje, že ku správnej aplikácii sporných ustanovení aj v tomto prípade už jestvuje
ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu vyvracajúca argumentáciu žalobcu. Jedná sa napríklad

o recentné rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/33/2023 z 28.
februára 2024, 7Ssk/135/2023 z 15. augusta 2024 alebo sp. zn. 6Ssk/40/2024 z 29. mája 2024.
29. Ustálená judikatúra kasačného súdu vychádzala z toho, že nárok na dávku sa posudzuje zásadne
podľa predpisov platných v čase jej priznávania, ak zákon neustanovuje, že sa majú zohľadniť iné
predpisy (Napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 165/96, judikát R

48/1998). Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žiadosti žalobcu
mal poistenec nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil
dôchodkový vek. Podľa § 65 ods. 2 citovaného zákona bol dôchodkový vek 62 rokov veku poistenca,
ak tento zákon neustanovoval inak ods. 4 až 8, § 65a a v § 274.
30. Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž v novom systéme sociálneho poistenia

zachovávali nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, teda tie nároky,
ktoré s týmto zaradením spájali skoršie predpisy. Takým nárokom bol podľa judikatúry napríklad práve
skorší dôchodkový vek (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 So
1/2021). Zákon č. 100/1988 Zb. v znení účinnom či už do 21. decembra 1999 alebo potom nepoužíval
všeobecný pojem „dôchodkový vek“. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. však mal občan nárok

na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný
najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a); c) 55 rokov, ak bol zamestnaný
najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h); d) 58 rokov, ak bol zamestnaný
najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l); alebo e) 60 rokov. Obdobne
podľa § 132 cit. zák. platilo, že vojak z povolania (a tým aj príslušník Policajného zboru, porov. § 177

cit. zák.) mal nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný aspoň 25 rokov a dosiahol vek aspoň
a) 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií, a b) 57 rokov, ak
vykonáva najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch.
31. Zákonom č. 235/1992 Zb. boli od 1. júla 1992 zrušené rezortné zoznamy zamestnaní zaradených
do preferovaných pracovných kategórií a podľa pôvodného znenia tohto zákona sa mali od 1. januára

1993 zrušiť aj samy pracovné kategórie (kategórie funkcií). Zároveň sa však postupným schvaľovaním
zákonov predlžovalo zaradenie zamestnaní v preferovaných kategóriách (kategóriách funkcií) aj po roku
1992 až do konca roku 1998 (zákonom č. 376/1997 Z. z.; porov. napr. rozsudok Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ssk 40/2024). Prechodným ustanovením § 174 zákona č. 100/1988
Zb. sa potom zabezpečovalo postupné približovanie dôchodkového veku spojeného podľa § 21 resp. §

132 so zvýhodnenými kategóriami (55 resp. 8 rokov) so všeobecným dôchodkovým vekom 60 rokov v
zmysle § 21 ods. 1 písm. e) cit. zák. pre osoby, ktoré získali určitú podstatnú časť svojho zamestnania
práve v preferovanej pracovnej kategórii (kategórii funkcií). Podľa § 174 ods. 1 v znení účinnom do
21. decembra 1999 občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 1999 zamestnanie I. pracovnej kategórie,
prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, mal po 31. decembri 1998 nárok na starobný dôchodok

tiež (t. j. aj keď nesplnil podmienku § 21 alebo § 132), ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol
určitý vek, odstupňovaný v jednotlivých písmenách v závislosti od dĺžky trvania zamestnania (služby)
vo zvýhodnenej kategórii. Podľa § 174 ods. 2 v citovanom znení však podmienkou vzniku nároku nastarobný dôchodok podľa odseku 1 bolo, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo
II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1998.
32.Zákonomč.355/1999Z.z.sasúčinnosťouod22.decembra355/1999Z.z.novelizovaloustanovenie

§ 174 zákona č. 100/1988 Zb. tak, že dátum 1. január 1999 sa nahradil 1. januárom 2000 a 31.
december 1998 sa nahradil 31. decembrom 1999. V dôsledku toho tak ustanovenie § 174 ods. 1 naďalej
priznávalo nárok na starobný dôchodok po dosiahnutí určitého zníženého veku, ale novelizovaný odsek
2 podmieňoval tento nárok tým, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie
funkcií trvali až k 31. decembru 1999. Podľa už citovanej judikatúry sa o nárokoch na dávku zásadne

rozhoduje podľa predpisov účinných v čase jej priznávania. Na základe toho tak od 22. decembra 1999
cit. ustanovenie § 174 ods. 1 možno zásadne aplikovať len na občana, ktorý zároveň spĺňa aj podmienku
ustanovenú v § 174 ods. 2, teda ktorého zamestnanie I. kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie
funkcií trvala k 31. decembru 1999 (pozri v tomto smere napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9 So 62/2009 alebo sp. zn. 1 So 69/2014).
33. Podľa už cit. § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa potom aj nároky z tohto ustanovenia (ako

nárok zo zamestnania, resp. funkcie zvýhodnenej kategórie) zachovali. Zachovanie nároku priznaného
skoršímipredpismivšakznamenalo,žetí,ktorýmtentonároksvedčalpodľaskoršíchpredpisovúčinných
k 31. decembru 2003 (dňu zrušenia zákona č. 100/1988 Zb.), ho mali naďalej aj za účinnosti podľa
zákona č. 461/2003 Z. z. Avšak u toho, ktorému takýto nárok k 31. decembru 2003 na základe zákona
č. 100/1988 Zb. nepatril (bez ohľadu na to, ktorá novelizácia tohto zákona spôsobila, že takýto nárok

nevznikol alebo zanikol), sa nemalo čo zachovať. A teda § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. od 22.
decembra 1999 pripúšťal ustanovenie § 174 ods. 1 aplikovať len vtedy, ak zamestnanie (služba) vo
zvýhodnenej kategórii trvali k 31. decembru 1999, potom u osoby, ktorá túto podmienku nesplnila, k 31.
decembru 2003 neexistoval žiaden nárok z tohto ustanovenia, ktorý by sa mohol zachovať podľa § 274
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z..

34. Žalobca tvrdí, že na tých, ktorých zamestnanie (služobný pomer) sa skončil pred 22. decembrom
1999 (pred účinnosťou zákona č. 351/1999 Z. z.) by sa malo ustanovenie § 174 zákona č. 100/1988 Zb.
naďalej aplikovať v znení účinnom do tohto dňa (v prípade žalobcu to bolo v znení novely č. 59/1993 Z.
z.). Žalobca však zavádza, pokiaľ uvádza, že podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení novely
č. 59/1993 Z. z. je ustanovená podmienka trvania služobného pomeru ku 30. septembru 1993, pretože tá

v skutočnosti vyžadovala trvanie služby zaradenej v I. kategórii funkcií k 31. decembru 1993. Odhliadnuc
od uvedeného, žalobca svoj záver opiera v prvom rade o prechodné ustanovenie § 175g zákona č.
100/1988 Zb., podľa ktorého ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške nebolo právoplatne
skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v 355/1999 Z.
z. I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok

alebo na jeho výšku, o nároku na dôchodok a o jeho výške sa rozhodne podľa predpisov účinných
po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ak nie je ďalej ustanovené inak (ods. 1). Ak o nároku na
starobný dôchodok podľa § 174 nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona (ods. 2). Z citovaných ustanovení tak v prvom rade vyplýva, že všetky nároky

na dôchodok, o ktorých sa právoplatne nerozhodlo do 21. decembra 1999 a pri ktorých je podstatné
zaradenie zamestnania (funkcie) do kategórie, sa podriaďujú režimu novej právnej úpravy, takže sa
o nich má rozhodovať podľa úpravy účinnej od 22. decembra 1999 (cit. § 175g ods. 1). Naopak, v
právoplatne skončených veciach sa podľa novej úpravy bude postupovať len na žiadosť občana (§ 175g
ods. 3).

35. Ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. však normuje výnimku z týchto pravidiel pre nárok
na starobný dôchodok podľa § 174, na ktorý sa má použiť právny režim účinný do 21. decembra 1999,
ak o ňom ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Podľa odôvodnenia pozmeňujúcemu návrhu, ktorým
bolo citované ustanovenie vložené do pôvodného vládneho návrhu zákona (Národná rada Slovenskej
republiky, II. volebné obdobie, tlač 377; porov. aj § 96 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z.), bolo cieľom

zabezpečiť zachovanie nároku na starobný dôchodok už vzniknutého podľa § 174 účinného do 21.
decembra 1999, aj keď sa o ňom právoplatne nerozhodlo (porov. národná rada, II. volebné obdobie,
zápisnica z 25. schôdze, rokovanie 7. decembra 1999).
36. Citované ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., na ktoré sa odvoláva žalobca, sa teda
vzťahuje len na nárok na starobný dôchodok vzniknutý do 21. decembra 1999. Citované stanovenie

sa tak mohlo týkať len tých osôb, ktoré pred 22. decembrom 1999 splnili všetky podmienky nároku na
starobný dôchodok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb., teda boli zamestnané najmenej 25 rokov a
dosiahli aj príslušný vek. Naopak, z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť, že by sa aj do budúcna malvznik prípadných nárokov posudzovať podľa predchádzajúcich znení zákona č. 100/1988 Zb. tak, ako
to namieta žalobca.
37. Na žalobcu sa vzťahovalo ustanovenie § 175g ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., na základe ktorého sa

všetky nároky mali posudzovať podľa právnych predpisov účinných od 22. decembra 1999. To znamená,
že nárok žalobcu sa musel posudzovať len podľa ustanovenia § 174 ods. 2 citovaného zákona účinného
od tohto dátumu, na základe ktorého bolo možné odsek 1 aplikovať len za predpokladu, že zamestnanie
resp. funkcia trvali k 31. decembru 1999. Pretože žalobcov služobný pomer v I. kategórii funkcií k tomuto
dátumu netrval (zo služobného pomeru bol prepustený 30. septembra 1993, teda o viac ako 6 rokov

skôr), nemohol sa naňho aplikovať § 174 ods. 1 cit. zák. V dôsledku uvedeného žalobcovi z tohto
ustanovenia nevznikol žiaden nárok, ktorý by sa mu na základe § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
mohol zachovať aj po 31. decembri 2003.
38. Pre úplnosť správny súd dodáva, že žalobca v čase skončenia svojho služobného pomeru k 31.
decembru 1993 mal iba 40 rokov a v I. alebo II. kategórii funkcií odslúžil 15 rokov a 46 dní. Podľa § 174
ods.1písm.a)zákonač.100/1988Zb.vznenízákonač.59/1993Z.z.účinnomvdanomčasevšaknárok

na starobný dôchodok mohol vzniknúť len občanovi, ktorý bol zamestnaný aspoň 25 rokov a dosiahol
vek v rozmedzí 56 až 59 rokov. Ako je zrejmé, žalobca do 31. decembra 1993 dobu zamestnania ani
uvedený vek nedosiahol, v dôsledku čoho mu do tohto dátumu nevznikol nárok na starobný dôchodok,
a ani preto sa naňho nevzťahovalo citované výnimočné ustanovenie zákona č. 100/1988 Zb.. Budúce
splnenie podmienok je irelevantné.

39. Správny súd záverom konštatuje, že ani ostatné námietky obsiahnuté v správnej žalobe prípadne
vznesené počas pojednávania v deň vyhlásenia tohto rozsudku, nemožno považovať za dôvodné.
Otázku tvrdeného porušovania ľudských práv žalobcu počas štúdia na vojenskom gymnáziu nie je
správny súd v tomto konaní oprávnený posudzovať, nakoľko presahuje rámec predmetu súdneho
prieskumu v správnom súdnictve.

40. Žalobou napadnuté rozhodnutia podľa názoru správneho súdu vychádzajú z dostatočne zisteného
skutkového stavu, pre overenie ktorého boli zo strany správnych orgánov zabezpečené všetky
potrebné podklady. Z oboch rozhodnutí sú tiež úplné zrejmé a zrozumiteľné dôvody, ktoré žalovanú
viedli k nepriznaniu skoršieho nároku žalobcu na starobný dôchodok. Pre nedôvodnosť námietok
žalobcu týkajúcich sa nesprávneho určenia dôchodkového veku ako aj pre absenciu vlastných zistení

detegujúcich nezákonnosť napadnutého rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej, správny súd
správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol postupom podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP.
41. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa
§ 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanej podľa
§ 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť na podáva na
Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy rozsudku.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým (sťažnostnými bodmi), že Správny súd v Bratislave v konaní
alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.
V konaní o kasačnej sťažnosti nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môžu zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci.