Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. marec 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-20Csp/23/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2521200675
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Poništová Ph.D.

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2521200675.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v právnej veci žalobcu: M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, XXX XX Z., právny

zástupca: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom Červeňova
15, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., IČO:
36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, právny zástupca: Advokátska kancelária
GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom v Trenčíne, 1. mája 173/11, IČO 47 234 679, o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 100 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a.

III. Súd p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 6.4.2021 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi titulom primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa sumu vo výške 1 413,79 EUR spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne (p.a.) počítaným zo sumy 1 413,79 EUR odo dňa nasledujúceho po
právoplatnosti rozsudku. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou zo dňa 26.11.2018 doručenou

Okresnému súdu Piešťany sp. zn. 15Csp/86/2018 domáhal určenia, že zmluva o hotovostnom úvere č.
4604219626 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 27.04.2016 je bezúročná a bez poplatkov,
ako aj určenia, že zmluva o revolvingovom úvere č. 4604219626 uzatvorená medzi žalobcom a
žalovaným dňa 27.04.2016 je bezúročná a bez poplatkov. Určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti sa
žalobca domáhal s poukazom na ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
s tým, že predmetná zmluva obsahuje (resp. neobsahuje) nesprávne uvedené obligato´rne náležitosti
uvedené v zákone č. 129/2010 Z.z., pričom na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti postačuje

absencia čo i len jednej z náležitostí vymenovaných v § 11 z.č. 129/2010 Z.z.
Na základe výsledkov dokazovania dospel Okresný súd v Piešťanoch v konaní vedenom pod sp.
zn. 15Csp/86/2018 k záveru, že žaloba žalobcu je do^vodná v celom rozsahu. Nebolo sporné a zo
skutkových zistení bolo jednoznačne preukázané, že na základe zmluvy o poskytnutí úveru dodávateľ
poskytol žalovanému hotovostný úver vo výške 1 600 EUR, ktorý sa spotrebiteľ zaviazal vrátiť formou
mesačnýchsplátokpo50,48EURarevolvingovýúvervovýškeúverovéhorámca500EUR.Okresnýsúd
Piešťany dospel k záveru, že niektoré náležitosti v zmluve absentujú, čo má za následok, že poskytnutý

úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd Piešťany sp. zn. 15Csp/86/2018
rozsudkom zo dňa 05.03.2020, určil, že zmluva o hotovostnom úvere a revolvingovom úvere sú
bezhotovostné a bez poplatkov.Proti rozsudku Okresného súdu Piešťany podal žalovaný odvolanie, nakoľko sa nestotožnil so záverom
súdu prvej inštancie. O odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn.
23CoCsp/32/2020 zo dňa 24.02.2021 a to tak, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v

celom rozsahu, a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca ďalej poukázal
na znenie ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľov v platnom znení
(ďalej aj ako „ZoOS“) a dodal, že zákonná právna úprava v § 3 ods. 5 ZoOS ako jedinú podmienku
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyžaduje úspech v súdnom konaní týkajúcom sa
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej ZoOS alebo osobitnými predpismi. Zákonná úprava v §

3 ods. 5 ZoOS podľa názoru žalobcu dokonca ani nepripúšťa fakultatívnu možnosť súdu rozhodnúť o
priznaní alebo nepriznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie. ZoOS jednoznačne uvádza,
že v prípade, ak spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenia práva alebo povinnosti, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od zodpovedného subjektu. Toto právo je priznané ex lege a súd príslušný na
rozhodovanie v takýchto prípadoch by potom nemal už rozhodovať o priznaní, či nepriznaní práva na
primerané finančné zadosťučinenie, ale mal by sa iba obmedziť na určenie konkrétnej výšky, ktorá bude

úspešnému spotrebiteľovi priznaná. Zákonná úprava k výške primeraného finančného zadosťučinenia
uplatneného podľa § 3 ods. 5 ZoOS neuvádza žiadne kritéria, a preto je vždy túto potrebné posudzovať
individuálne na základe voľnej úvahy súdu pre ten ktorý prípad porušenia spotrebiteľovho (žalobcovho)
práva.
Žalobca si cez zmluvu o hotovostnom úvere od žalovaného požičal sumu 1 600 eur. Celková

čiastka, ktorú mal žalovaný uhradiť, predstavovala sumu 2 423,04 EUR. Rozdiel medzi týmito sumami
predstavuje 823,04 EUR. Cez zmluvu o revolvingovom úvere si žalobca od žalovaného požičal vo
výške 500 EUR a zaviazal sa splatiť celkovú čiastku vo výške 590,75 EUR. Rozdiel medzi týmito
sumami predstavuje 90,75 EUR. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vrátane obsahu rozsudku
Okresného súdu Piešťany, ktorý deklaroval bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o hotovostnom

úvere a revolvingovom úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, je rozdiel medzi týmito sumami
výška sumy, ktorú si žalobca touto žalobou nárokuje z titulu primeraného finančného zadosťučinenia.
V prípade, ak by žalobca bol nečinný a nedomáhal sa ochrany svojich práv prostredníctvom určovacej
žaloby voči žalovanému, tak by prišiel o sumu 913,79 eur v dôsledku nezákonnosti zmlúv o
spotrebiteľskom úvere. Suma ktorú si žalobca nárokuje titulom primeraného finančného zadosťučinenia

v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je vo výške 913,79 eur. O
oprávnenosti nároku žalobcu svedčí aj to, že nezákonnosť konštatovanú v rozsudku súdu prvej inštancie
potvrdil aj Krajský súd v Trnave ako odvolací súd. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
bude mať značné následky aj pro futuro voči žalovanému, resp. iným dodávateľom, najmä s cieľom
zamedziť ďalšiemu identickému konaniu, na základe ktorého sa do rovnakej pozície môžu dostať aj iní

spotrebitelia. Žalobca ďalej poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, Ústavného súdu SR
ako aj SDEÚ. V žalobe ďalej uviedol, že žalobca si nárokuje zaplatenie od žalovaného aj sumu vo výške
500eurztituluspo^sobenejcitovejujmyakonemajetkovejujmyvyjadrenejvpeniazoch,ktorámuvznikla
v do^sledku konania žalovaného ako dodávateľa. Nakoľko zmluva, ktorú uzavreli žalobca so žalovaným
neobsahovala podstatné náležitosti uvedené vyššie, bola vyhlásená za bezúročnú a bezpoplatkovú

rozhodnutím Okresného súdu Piešťany, ktorého záver potvrdil Krajský súd v Trnave. Žalobca ako
spotrebiteľ bol aj napriek poskytnutej súčinnosti z jeho strany neustále a opakovane vyzývaný na úhradu
niektorýchsúm.Žalovanýhokontaktovalopakovanevzmysleúhradysúm,ktoréžalobcamalvúmysleaj
bez telefonických kontaktov zo strany žalovaného uhradiť. Následne boli žalobcovi doručované písomné
výzvy, ktorými žalovaný vyzýval žalobcu opätovne na úhradu zvyšku z ešte neuhradenej sumy. Samotný

fakt, že žalobca ako spotrebiteľ bol odkázaný podať žalobu voči žalovanému na Okresný súd Piešťany,
vplýval na žalobcu nepriaznivo po psychickej stránke. Od momentu doručenia rovnopisu žaloby na súd
sa spotrebiteľovi zhoršilo životné obdobie a začali dni plné stresu a nepokoja. Táto skutočnosť mala
vplyv na psychický stav žalobcu. Neistota, ktorá vychádzala z daného spotrebiteľského vzťahu trvala až
do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Piešťany vo veci samej. Žalovaný je navyše veľká a silná

banka so stabilným postavením na finančnom trhu, čo spotrebiteľ ako fyzická osoba vnímal ako značnú
nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach. Miera neistoty a psychickej záťaže žalobcu bola
subjektívne vyvolaná výhradne žalovaným. Jednak spočívala v žalovaného nekalých praktikách, na
základektorýchformulárováaprednastavenáspotrebiteľskázmluvaoposkytnutíspotrebiteľskéhoúveru
nespĺňala všetky ZoSÚ ustanovené zákonné predpoklady a taktiež v následnej žalovaného pasivite a

neochote riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným mimosúdnou
formou. Žalobca bol donútený konaním žalovaného v zmysle uvedeného riešiť daný spor súdnou cestou
a znášať tak navyše aj ďalšie finančné náklady na súdne konanie a právne zastúpenie. A tak práveinštitútrelutárnejnáhradynemajetkovejujmymôžebyťprostriedkomochranynadoplnenieopreventívne
účinky pred diskrimináciou.

2. Uznesením zo dňa 15. apríla 2021, č.k. 20Csp/23/2021-69 súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k
žalobe. Uznesenie spolu so žalobou a prílohami boli žalovanému doručené dňa 27.4.2021.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že je nesporné, že Okresný súd Piešťany rozsudkom
č.k. 15Csp/86/2018 zo dňa 05.03.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa

24.02.2021 sp. zn. 23CoCsp/32/2020 rozhodol o bezúročnosti a bez poplatkovosti úverovej zmluvy.
Ani uvedené rozhodnutie však nemožno považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo
povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Žalovaný má totiž
za to, že nie každé rozhodnutie súdu, ktorým súd rozhodol v prospech spotrebiteľa v súdnom konaní,
možno automaticky považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených
zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Predmetom konania vedeného pod sp.

zn. 15Csp/86/2018 nebolo uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale išlo výlučne o určenie
bezúročnosti a bez poplatkovosti úverovej zmluvy. Z toho žiadnym logickým výkladom nemožno
dospieť k záveru, akého porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom č. 250/2007 Z.z. a
osobitnými predpismi sa žalovaný na žalobcovi dopustil. Podľa názoru žalovaného žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne toho, že zo strany žalovaného skutočne došlo k porušeniu práv alebo

povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, nakoľko v žalobe
nešpecifikoval ani bližšie nekonkretizoval, akého konkrétneho porušenia práva alebo povinnosti sa mal
žalovaný údajne dopustiť, ani toto porušenie presne nevymedzil odkazom na konkrétne ustanovenie
zákona, ani nepredložil súdu rozhodnutie, ktoré by preukazovalo, že by žalovaný porušil práva alebo
povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Rozsudok Okresného

súdu Piešťany v konaní sp. zn. 15Csp/86/2018, o ktorý žalobca opiera svoj nárok na primerané
finančné zadosťučinenie nedeklaroval porušenie práv alebo povinností, ale výlučne vo svojom petite
vyhlásil úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, napriek tomu, že k čerpaniu na základe
revolvingovej zmluvy nikdy nedošlo. Poukázal na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 5.9.2019
vo veci C-331/18 a v uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2018 sp. zn.

3Cdo/146/2017. Ďalej žalovaný poukázal na veľmi rôznorodú a nejednoznačnú judikatúru jednotlivých
súdov pri posudzovaní náležitostí úverových zmlúv. Uviedol, že rovnakú náležitosť, ktorú jeden súd
vyhodnotí za uvedenú správne a korektne, iný súd považuje za nevyhovujúcu. Názory súdov pri
vyhodnocovaní náležitostí úverových zmlúv skorigoval aj Súdny dvor EÚ svojím rozhodnutím zo dňa
09.11.2016 vo veci C-42/15 a následne Najvyšší súd SR vo svojom vyššie citovanom uznesení sp. zn. 3

Cdo/146/2017, pričom je zrejmé, že výklad zákona č. 129/2010 Z.z. v mnohých prípadoch nebol správne
aplikovaný. Do pozornosti súdu žalovaný dáva aj dôvodovú správu k zákonu č. 250/2007, konkrétne
k § 3 v znení: „Z jednoznačnej špecifikácie práv spotrebiteľa v tomto ustanovení so zvýraznením
postupnosti ochrany života a zdravia spotrebiteľa, vyplýva aj nárok na výrobky a služby v kvalite, ktorá
zodpovedá technickým predpisom na výrobky alebo služby, ktoré nevykazujú zjavné vady. Náhrada

škody a finančné zadosťučinenie je záverečným prostriedkom ochrany spotrebiteľa v prípade, že
preventívne pôsobenie nesplní svoj účel, aby boli nahradené, alebo zmiernené následky.“ Z výkladu
tejto právnej normy vyplýva nárok spotrebiteľa na poskytnutie finančného zadosťučinenia len v prípade,
že poskytnuté plnenie (či už tovaru alebo služby) malo vady. Plnenie z úverovej zmluvy uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovaným žiadne vady nevykazovalo, nakoľko predmet úveru - finančné prostriedky

boli poskytnuté riadne a včas. Ako vyplýva zo samotného inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o
zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať potenciálnu ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do
práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby hrozba
ujmy vznikla, inak nie je čo reparovať. Žalobcovi nielen, že žiadna ani potenciálna ujma nevznikla, ale
naopak získal najvýhodnejší úver, aký by mu neposkytla žiadna banka. Žalobca, ako už bolo vyššie

uvedené, na súde neuplatňoval porušenie práv alebo povinností zo strany žalovaného, ale len určenie
úveru za bezúročný a bez poplatkov. Nedošlo teda k naplneniu podmienok ustanovenia § 3 ods. 5
zákonač.250/2007Z.z.,ktorýchsplneniejenevyhnutnénaúspešnéuplatnenieprimeranéhofinančného
zadosťučinenia na súde. Žalobca uzatvoril úverovú zmluvu v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch
č. 129/2010 Z.z., ktorý definuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje

poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Je teda adekvátne a
samozrejmé, že žalovaný požadoval od žalobcu úhradu jeho dlhu v zmysle úverovej zmluvy. Žalobca
na základe rozsudku Okresného súdu Piešťany sp. zn. 15Csp/86/2018 získal zmluvu bezúročnú abez poplatkov, čo však znamená, že bol povinný uhradiť istinu poskytnutého úveru, čo však doposiaľ
neurobil a od 09.01.2019 úmyselne a napriek vedomosti o dlhu, ktorý na úverovej zmluve stále
má, neuhradil žiadnu splátku. Pokiaľ by mal žalovaný uhradiť žalobcovi ešte „umelo vykonštruované“

finančné zadosťučinenie vo výške 1.413,79 eur, dostal by sa sám do pozície dlžníka, ktorý by uhradil
žalobcoviakospotrebiteľoviviac,akomuvrátilaneposkytolbymuúveraledar!Tentostavurčitenemôže
byťžiaducianinazákladeeurópskychsmernícnaochranuspotrebiteľa,nakoľkonamiestozabezpečenia
rovnosti účastníkov konania by duplicitné sankcionovanie spôsobilo vznik nerovnováhy v neprospech
žalovaného - dodávateľa. Súčasne by sa takýmto rozhodovaním súdov podporila špekulatívnosť

spotrebiteľov, ktorým by súd v prípade podania žaloby nielen vyhlásil úver za bezúročný a bez poplatkov,
ale pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo navýšeného primeraného finančného zadosťučinenia by sa z
poskytovania úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým by sa ešte aj platilo za poskytnutie
úveru. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia v sebe zahŕňa funkciu represívnu a preventívnu.
Tieto funkcie považujeme za dodržané už samotným rozsudkom v konaní 15Csp/86/2018, keďže
žalovaný už raz sankcionovaný bol a to tým, že žalobcovi bol poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov,

pričom doposiaľ nemá doplatenú ani samotnú istinu.
Právo na primerané finančné zadosťučinenie je závislé od úspešného uplatnenia porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi osobou - spotrebiteľom, ktorej
porušením práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa bola privodená určitá
hrozba ujmy. Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia je nevyhnutné vychádzať

zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane žalobcu aj žalovaného, ako
aj z okolností, za ktorých malo dôjsť k porušeniu práva žalobcu. V tomto prípade je nevyhnutným
podotknúť, že tvrdenia žalobcu o nátlaku žalovaného sú výlučne v teoretickej rovine, ktoré žiadnym
dôkazom nepodložil, ani bližšie neozrejmil, čím a akým spôsobom mal byť na neho nátlak vyvíjaný.
Žalovanýzastávanázor,žepokiaľžalobcaporušujedlhodoboaopakovanepovinnostizúverovejzmluvy,

má zákonom deklarované právo vyzvať žalobcu ako dlžníka na úhradu dlhu a rovnako má aj právo
uplatniť si následne svoj nárok súdnou cestou ( k čomu však v danom prípade ani nedošlo). Žalovaný
zaslaním upomienky, prípadne upozornením žalobcu na porušenie jeho povinnosti, žiadne ustanovenia
zákona neporušil. Predchádzajúce konanie inicioval sám žalobca, v konaní bol právne zastúpený,
takže akékoľvek tvrdenia o psychickej ujme sú v danom prípade absolútne účelové a vykonštruované.

Pokiaľ má súdne konanie spôsobovať žalobcovi zhoršenie psychického stavu, žalovanému taktiež nie
je zrejmé z akého dôvodu iniciuje aj ďalšie aktuálne vedené súdne konanie pod sp. zn. 20Csp/23/2021.
Preto priznanie primeraného finančného zadosťučinenia na základe nerelevantných dôkazov, prípadne
výlučne teoretických názorov žalobcu považujeme za nedôvodné a neoprávnené. V súvislosti s
inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý si žalobca - spotrebiteľ uplatňuje z úverovej

zmluvy,jenevyhnutnýmuvedomiťsi,žetobolprávežalobca,ktorýsioposkytnutieúveružiadal,svýškou
poskytnutého úveru bol oboznámený, taktiež si bol vedomý, že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si
veriteľ uplatňuje úroky a poplatky a rovnako bol oboznámený s výslednou sumou, ktorú má na základe
úverovej zmluvy z poskytnutého úveru uhradiť. S celým týmto procesom žalobca ako klient vedome
a dobrovoľne súhlasil. Žalovanému preto nie je zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec

dochádza v prípadoch, kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom
čoho je, že žalobca ako spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky, ale len samotnú istinu poskytnutého úveru.
Predstavuje to pre neho výlučne výhodu a nie škodu. Jediným poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí
súdu zostane, je samotný veriteľ. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na
finančnéobohateniesažalobcu,resp.nakompenzáciujehomajetkovejškody,alevdanomprípademusí

zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, ktorú žalovaný považuje za
splnenú už ukrátením veriteľa o úroky a poplatky, v prípade vyhlásenia úverovej zmluvy za bezúročnú a
bez poplatkov. V konaní je nevyhnutným skúmať aj hľadisko primeranosti uplatneného nároku. Žalobca
doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal, v čom pociťoval porušenie svojich práv, aké to malo pre neho
dôsledky, v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia až v

hodnote 1.413,79 eur a podobne, ktoré sú nevyhnutné na priznanie žalovanej sumy. Účelom priznania
primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť na jednej strane len odradenie
dodávateľa od nekalých praktík, ale na druhej strane nemá byť ani nástrojom obohatenia sa pre druhú
stranu sporu. Preto vyplatenie žalovanej sumy vo výške 1.413,79 eur považujeme za nedôvodné,
nepreukázané a v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca primeraným finančným zadosťučinením

sledoval. Žalovaný počas celého trvania úverového zmluvného vzťahu od žalobcu požadoval len plnenie
zmluvných povinností, ku ktorým sa slobodne a vážne zaviazal pri podpise zmluvy. Takéto konanie
jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo strany žalovaného, ktoré
by zakladalo nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia.4. Žalobca súdu doručil dňa 25.6.2021 vyjadrenie, v ktorom okrem už uvedeného dodal, žalobca nie je

povinný, v zmysle judikatúry všeobecných súdov, preukazovať vzniknutú ujmu, ani ju odôvodňovať.
K vzniknutej ujme žalobcu uviedol, že žalobca nielenže nedostal najvýhodnejší úver, ako tvrdí žalovaný,
ale ho dostal taký, ktorý nespĺňal základné zákonné náležitosti vyžadované ZoSÚ. Protiprávnosť
koncipovania tejto zmluvy žalovaným bola zistená a potvrdená vyššie uvedenými rozhodnutiami. Už
takáto absencia zákonných náležitostí je dostatočným podkladom na to, aby si mohol žalobca uplatniť

svoj nárok podľa predmetnej žaloby. Ujma, ktorá žalobcovi vznikla, bola nielen citová, ktorá spočívala
v neistote o výsledku súdneho sporu, ale i finančná. Nebyť zásahu žalobcu a nebyť skutočnosti, podľa
ktorej žalobca vyhľadal právne poradenstvo, tak by žalobca prišiel o veľkú čiastku peňazí, nakoľko by
bol povinný zaplatiť žalovanému i to, na čo žalovaný v zmysle zákona nemá nárok. Žalobca by nikdy
nepodával žalobu, keby mu nevznikla ujma v dôsledku nezákonného postupu žalovaného potvrdeného
súdmi.

5. Žalovaný reagoval na repliku žalobcu duplikou dňa 12.7.2021, v ktorej uviedol, že žalobca v konaní
doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal ani nezdokladoval, v čom pociťoval poškodenie svojich
práv na základe konania vedeného pod sp.zn.15Csp/86/2018. Žalobca v konaní neustále opakuje
len to, že zmluva nemala dodržané náležitosti, čo však pre žalobcu predstavuje výlučne výhodu v

získaníbezúročnéhoabezpoplatkovéhoúveru.Inštitútprimeranéhofinančnéhozadosťučinenianemôže
slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom
prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, ktorú
žalovaný považuje za splnenú už ukrátením veriteľa o úroky a poplatky v zmysle rozsudku Okresného
súdu Piešťany zo dňa 05.03.2020. V konaní vedenom pod sp. zn. 15Csp/86/2018, ktorý rozhodol o

bezúročnostiabezpoplatkovostiúverovejzmluvy,t.j.žalobcabolpovinnýuhradiťlenistinuposkytnutého
úveru, ktorú však do dnešného dňa neuhradil a odo dňa 09.01.2019 neuhradil splátky vôbec. Žalobca
teda namiesto riadneho splnenia povinnosti, ktorá mu z úverovej zmluvy vyplývala, t.j. v spojitosti s
rozsudkom Okresného súdu Piešťany uhradiť istinu poskytnutého úveru, si túto nesplnil a namiesto toho
požaduje vyplatiť primerané finančné zadosťučinenie takmer vo výške poskytnutého úveru, čo samo o

sebe preukazuje charakter žalobcu.

6. Vo vyjadrení zo dňa 4.8.2021 žalobca doplnil, že je potrebné na úvod zdôrazniť, že žalovaný
je obchodnou spoločnosťou, ktorá má v zozname činností aj predmet činnosti „poskytovanie
spotrebiteľských úverov v neobmedzenom rozsahu“. Ako deň zápisu do príslušného obchodného

registra žalovaného je uvedený deň 27.10.1999. Preto je očividné, že žalovaný poskytuje ekonomické
služby pre konečných zákazníkov a poskytuje spotrebiteľské úvery už viac ako 20 rokov. Z tejto
skutočnosti vyplýva dôvodný predpoklad, že žalovaný sa orientuje v právnej a ekonomickej stránke
svojej podnikateľskej činnosti, a teda disponuje znalosťami základných právnych predpisov v tejto
oblasti. Žalovaný v čase kontraktácie predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere mal určite vedomosť

o základných zákonných náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sa vyžadujú zákonom
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a preto absencia akejkoľvek náležitosti nemohla byť
považovaná za náhodu po toľkých rokoch skúseností a práce v podnikateľskej sfére poskytovania
spotrebiteľských úverov. Preto ani vedomostný predpoklad o príslušných právnych predpisov nie je
rovnaký pri osobe žalobcu a žalovaného. Žalovaný je právnickou osobou, obchodnou spoločnosťou a

dodávateľom, ktorý podniká so spotrebiteľskými úvermi. Žalobca je naopak spotrebiteľom, čo znamená,
že priemerná vedomosť spotrebiteľa nie je na takej vysokej úrovni odbornosti, ako pri žalovanom.
Žalobca nemohol jasným spôsobom posúdiť zákonnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v čase
kontraktácie, nakoľko bežný spotrebiteľ neovláda spamäti všetky taxatívne vymedzené náležitosti
zmluvy vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Rovnako tak žalobca ako spotrebiteľ, ako

ani žiaden iný spotrebiteľ, nedisponuje vedomosťou o vzorci na výpočet RPMN. O nedodržaných
náležitostiach, a teda o nezákonnosti zmluvy uzavretej so žalovaným, sa žalobca ako spotrebiteľ
dozvedel až následne po konzultácii so svojim právnym zástupcom.

7. Žalovaný v podaní zo dňa 16.2.2022 zopakoval doterajšiu argumentáciu obsiahnutú v

predchádzajúcich vyjadreniach.

8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov: rozsudku Okresného súdu Piešťany zo
dňa 5. marca 2020, sp. zn. 15Csp/86/2018, rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.2.2021, č.k.23CoCsp/32/2020-226, Zmluvy o spotrebiteľskom úvere - hotovostný úver a revolvingový úver zo dňa
27.4.2016, prehľadu úhrad platieb žalobcu a ďalšieho spisového materiálu, pričom zistil tento skutkový
stav:

9. Dňa 27.04.2016 žalobkyňa so žalovanou uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom úvere - hotovostný
úver a revolvingový úver č.4604219626, ktorej predmetom bolo poskytnutie bezúčelového úveru (bod
28. zmluvy), celkovou výškou úveru: 1.600,- eur (bod 30. 15Csp/86/2018 4 zmluvy), celkovou výškou
mesačnej splátky: 50,48 eura. Okresný súd uzavrel, že v zmluve síce bolo pri hotovostnom úvere v

časti termín konečnej splatnosti hotovostného úveru uvedené: 48 mesiacov po poskytnutí úveru, súd
však takéto ustanovenie nepovažuje za splnenie povinnosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ,
nakoľko pokiaľ zákon ako vyslovenú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, tak jednoznačne tento údaj v zmluve musí byť uvedený, nie je
prípustné, aby účastník zmluvy sa k tomuto údaju dopracovával výkladom a výpočtom.

10. Rozsudkom zo dňa 5.3.2020, sp. zn. 15Csp/86/2018 Okresný súd Piešťany určil, že zmluva o
hotovostnom úvere č. 4604219626 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 27.04.2016 je
bezúročnáabezpoplatkov;zmluvaorevolvingovomúvereč.4604219626uzatvorenámedzižalobkyňou
a žalovanou dňa 27.04.2016 je bezúročná a bez poplatkov. Predmetný rozsudok bol potvrdený Krajským
súdom v Trnave dňa 24.2.2021 pod č.k. 23CoCsp/32/2020-226.

11. Z prehľadu úhrad žalobcu súd zistil, že žalobca zaplatil na základe vyššie uvedenej zmluvy
žalovanému splátky v celkovej výške 1520,12 eur.

12. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých

spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom
je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však
chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti
dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného

zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských
zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.
Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne
uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod
úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že

súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,

nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď
na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane
spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej
súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by
bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,

ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti
každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017).14. V danej veci je zrejmé, že žalobca ako spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde porušenie povinnosti zo
strany žalovaného, spočívajúce v nedodržaní zákonných obsahových náležitostí zmluvy koncipovanej

žalovaným (ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona čl. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy), v dôsledku čoho sa úver poskytnutý žalobcovi považuje za úver bez úrokov a bez poplatkov.
Porušenie povinnosti žalovaného ustanovenej osobitným zákonom (zákonom č. 129/2010 Z.z.) bolo
judikované zo strany súdu, čím bol položený základ pre priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi
v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 veta posledná zákona č. 250/2007 Z.z.. Citované zákonné ustanovenie

nevyžaduje splnenie žiadnych ďalších podmienok pre priznanie finančného zadosťučinenia, pričom
výška finančného zadosťučinenia závisí od okolností konkrétneho prípadu. Okolnosti konkrétneho
prípadu, ktoré súd má zvážiť pri úvahe o výške finančného zadosťučinenia, je však povinný súdu tvrdiť
v prvom rade dotknutý spotrebiteľ.

15. V posudzovanom prípade žalobca odôvodňuje výšku finančného zadosťučinenia potenciálnou

majetkovou ujmou, ktorú by utrpel, ak by bol nečinný a nedomáhal sa ochrany svojich práv na súde.
V takom prípade by prišiel o sumu 913,79 eur. Ďalej odôvodňuje výšku finančného zadosťučinenia
spôsobenou citovou ujmou v dôsledku psychickej záťaže vyvolanej neistotou počas základného
súdneho konania, ako aj záťaže, spôsobenej konaním žalovaného, ktorý ho opakovane vyzýval písomne
a telefonicky na úhradu súm, v dôsledku čoho žiada o priznanie sumy finančného zadosťučinenia vo

výške 500 eur.

16. Súd si je vedomý toho, že každé súdne konanie predstavuje pre strany istú dávku psychickej
záťaže a to aj za situácie, že spotrebiteľ je pri uplatnení svojich práv zastúpený profesionálom
- advokátom. Je to záťaž vyplývajúca z neistého výsledku súdneho konania, najmä v situáciách,

ak rozhodovacia činnosť súdu nie je jednotná, ďalej záťaž vyplývajúca z dĺžky súdneho konania,
správania sa protistrany, príp. samotného vystupovania pred súdom. V danom prípade žalobca ako
spotrebiteľ inicioval základné konanie ako reakciu na nedodržanie zákonných obsahových náležitostí
zmluvy koncipovanej žalovaným. Základné konanie zároveň predstavovalo spôsob obrany žalobcu pred
správaním sa žalovaného, ktorý žalobcu opakovane vyzýval na splatenie dlžnej sumy vrátane úrokov

a poplatkov, na ktoré žalovaný nemal nárok. Pokiaľ ide o výzvy zo strany žalovaného, ktoré mali byť v
podobe telefonátov a písomných výziev, žalobca neposkytol súdu žiadne konkrétne skutkové tvrdenia
k ich intenzite, obsahu, časovému vymedzeniu (či išlo aj o dni pracovného pokoja, večerné telefonáty,
alebo skoré ranné telefonáty, obsah výziev, tón komunikácie), z čoho by súd mohol vyvodiť mieru
psychickej záťaže žalobcu. K výzvam, ktoré mal obdržať zo strany žalovaného, sa žalobca vyjadril len

vo všeobecnej rovine, pričom opakovane poukazoval na relevantnú judikatúru alebo hodnotil (znova len
vo všeobecnej rovine) správanie žalovaného. Pokiaľ ide o utrpenú citovú ujmu, z tvrdení žalobcu nie
je zrejmé, ako veľmi mali výzvy zasiahnuť do života žalobcu, príp. či išlo aj o zásah do jeho duševnej
integrity a v akom smere. Na druhej strane neuniklo pozornosti súdu, že žalobca do dnešného dňa
neuhradil žalovanému istinu v celom rozsahu, takže výzvy na úhradu, príp. telefonické urgencie zo

strany žalovaného mali z časti svoje opodstatnenie. Z prehľadu platieb je zrejmé, že žalobca uhradil
žalovanému sumu 1520,12 eur, jeho dlh voči žalovanému tak predstavuje 79,88 eur, čiže v danom
prípade nedošlo k neoprávnenému zásahu do majetkovej sféry žalobcu, čo by inak mohlo mať vplyv na
výšku finančného zadosťučinenia.

17. S prihliadnutím na vyššie uvedené, berúc do úvahy predovšetkým to, že žalobca musel pre svoju
ochranu pred uplatnením neoprávnených nárokov žalovaného z uzatvorenej zmluvy iniciovať súdne
konanie, ktoré zaťažovalo žalobcu po psychickej stránke, súd priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie
vo výške 100 eur, pričom pri rozhodovaní o výške súd zohľadnil aj skutočnosť, že doteraz žalobca je
naďalej dlžníkom žalovaného, keďže nevrátil žalovanému požičanú sumu, hoci sa tak zaviazal do 48

mesiacov od poskytnutia úveru, pričom úver bol žalobcovi poskytnutý v apríli 2016. Vo zvyšnej časti súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

18. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP), súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci.

19. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V súvislosti s posudzovaním procesného
úspechu strán sporu v konaní, ktorého predmetom je nárok, ktorého dôvodnosť a výšku je možné len
predvídať, pretože závisí od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu tak, ako to bolo v tejto konkrétnejveciplatíprávnouteóriouipraxouakceptovanýnázor(rozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. II. ÚS 397/2020 zo dňa 10.9.2020, sp. zn. II. ÚS 225/2020 zo dňa 27.8.2020, sp. zn. I. ÚS
24/2021 zo dňa 4.8.2021), podľa ktorého zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v

ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.

Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech,
čo sa týka základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného
úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného súd priznal žalobcovi plnú náhradu
trov konania voči žalovanému.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na

Okresnom súde Trnava, v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Z každého podania musí byť zrejmé, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a musí byť podpísané; ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania
je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.