Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/108/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123242617
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:4123242617.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Jana Benkovičová a Mgr. Andrea Hadnagyová, v právnej veci v právnej veci účastníkov konania-
manželka (navrhovateľka): A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/X, E., t.č. bytom F. XX,
E., zastúpená: Peter Janík, advokát so sídlom M.R. Štefánika 5, Topoľčany a manžel: G. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/X, E., zastúpený: Advokátska kancelária Valach, Kišac, s.r.o.
so sídlom Gogoľova 18, Bratislava, IČO: 36 663 051, o určenie výživného na manželku, o odvolaní
manžela (osoby povinnej platiť výživné) proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 24Pc/50/2023-158
zo dňa 18.04.2024 v časti výroku I. a II., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a II. a v závislom výroku
IV. p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal osobu, ktorá je povinná platiť výživné
prispievať na výživu osoby oprávnenej na výživné sumou vo výške 700,- eur mesačne počnúc dňom
13.12.2023, ktoré je osoba povinná platiť výživné povinná platiť vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred
na účet osoby oprávnenej na výživné, číslo účtu: A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, výrokom II. zročné

výživné za čas od 13.12.2023 do 30.04.2024 činí sumu 3.229,02 eur, ktorú sumu je osoba povinná
platiť výživné povinná uhradiť osobe oprávnenej na výživné v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, výrokom III. vo zvyšnej časti súd návrh zamietol a výrokom IV. o trovách konania rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. 18, § 19 ods. 1, 2, 3, § 71
ods. 1, § 75 ods. 1 a 2, Zákona o rodine, § 52 Civilného mimosporového poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel súd
k záveru, že návrh manželky na priznanie manželského výživného bol podaný dôvodne. Manželka
v návrhu udávala a v konaní preukázala, že životná úroveň manžela je v porovnaní so životnou
úrovňou manželky vyššia, ktorá aktuálne zabezpečuje starostlivosť o tri maloleté deti a rovnako v
prípade návratu plnoletého syna H. z vysokej školy z Čiech, sa tento zdržiava u manželky. Súd sa
nestotožnil s obranou manžela, ktorý udával, že priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými

mravmi. Manželka počas manželstva pracovala v manželovej firme, z väčšej časti zabezpečovala
starostlivosť o deti, podporovala ho v podnikaní. V konaní súd nezistil žiadne úmyselné správanie,
či konanie manželky proti dobrým mravom, ktoré by malo za následok nepriznanie manželského
výživného. Ukončenie spolužitia zo strany manželky a následné odmietanie komunikácie s manželomz konkrétnych dôvodov (prehováranie manželky, aby sa vrátila) nemožno považovať za konanie proti
dobrým mravom, nakoľko nikoho nemožno nútiť, aby zotrvával v nefunkčnom manželstve. Funkčná
komunikácia medzi rodičmi je však z pohľadu súdu dôležitým a nevyhnutným prvkom pre budovanie

zdravého vzťahu medzi deťmi a rodičmi, a preto je nevyhnutné, aby rodičia obnovili komunikáciu aspoň
ohľadom maloletých detí a následného uplatňovania rodičovských práv a povinností. Podľa záverov
psychologického znaleckého dokazovania vykonaného v rozvodovom konaní, bolo matke odporučené
psychiatrické znalecké vyšetrenie, a to vzhľadom na trvalé rysy manželkinej osobnosti, ktorá používa
stratégiu vyhnutia sa a nevystavenia sa žiadnemu kontaktu s manželom, čím silno ovplyvňuje aj postoje

a hodnoty maloletých detí. Súd toto konanie nepovažuje za konanie proti dobrým mravom, ďalšia úprava
rodičovských práv a povinností, úprava zverenia, výživného a stretávania maloletých detí s otcom je
predmetom rozsiahleho dokazovania v rozvodovom konaní.

4. Súd sa rovnako nestotožňuje s tvrdeniami manžela, ktorý sa v konaní snažil preukázať, že manželka
sa vzdala vyššieho príjmu. Manželka sa po ukončení práce v manželovej firme zamestnala u maséra

I. J. s pracovnou dobou od 10,00 hod. 18,00 hod, kde dosahovala vyšší príjem než v manželovej
firme (čistý zárobok 850 eur u maséra oproti 700 eur v manželovej spoločnosti), avšak manželka nie
vlastnou vinou prišla o toto zamestnanie. Následne si spravila opatrovateľský kurz a od 19.12.2023 sa
zamestnala ako opatrovateľka na polovičný úväzok, kde dosahuje príjem cca 350 eur (tento príjem je
porovnateľný s príjmom, ktorý dosahovala v manželovej firme cca 700 eur v čistom za plný úväzok).

Podľa názoru súdu manželka využila riadne svoje súčasné možnosti a schopnosti na to, aby sa
adekvátne zamestnala. Zamestnanie na polovičný úväzok jej dovoľuje zabezpečovať plnohodnotnú
starostlivosť o deti. Slobodná voľba povolania v zmysle článku 35 Ústavy SR patrí medzi základné
práva a slobody a z pohľadu súdu nie je z manželovej strany správne tvrdenie, že manželka by mohla
lepšie využiť svoje možnosti a schopnosti na nájdenie lepšieho zamestnania napríklad v administratívnej

oblasti.

5. Čo sa týka výšky výživného, súd poukázal na viaceré skutočnosti. Ako prvé je porovnanie nákladov na
bývanie, kde manželka uhrádza nájom 600 eur oproti manželovým nákladom na bývanie 215 eur. Ďalší
fakt, z ktorého súd vychádzal pri určení výšky vyživovacej povinnosti je skutočnosť, že manžel počas

spolužitia prispieval do domácnosti sumou 1500 eur v hotovosti, podobnou sumou 1600 eur prispieval
dobrovoľne manželke na deti ako výživné napriek tomu, že mu súd určil neodkladným opatrením
výživné iba v sume 600 eur. Z uvedeného vyplýva, že manžel má dostatočné finančné prostriedky na
úhradu manželského výživného v sume 700 eur, ktoré bude dorovnávať životnú úroveň manželky. Súd,
hodnotiac majetkové pomery manžela v celosti, ktoré sú rozsiahleho charakteru, s poukazom najmä

na úspory vzniknuté počas manželstva v odhadovanej sume vyše 500.000 eur, ktoré patria do BSM
(v súčasnosti má manžel úspory na svojom účte 350.000 eur, 100.000 eur presunul pri dosiahnutí
plnoletosti prvorodeného syna na jeho účet, 150.000 eur presunul na účet manželky), na obraty a
zisky spoločnosti B. E. A., rovnako zisky zo živnosti (príjem podľa daňového priznania 1.073 017 eur,
výdavky na úrovni 1.057 500 eur), jeho investície - založenie novej spoločnosti B. A. A. a nedávny

nákup klampiarskej dielne v sume 510.000 eur, plánovaná investícia do redizajnu v odhadovanej sume
300.000 eur, vlastnícke právo k zdedenej nehnuteľnosti, konštatuje, že takto určené výživné neohrozí
životnú úroveň manžela. Rodina mala v čase spolužitia na hospodárenie a zabezpečovanie jej potrieb k
dispozícii sumu 2440 eur mesačne (príspevok manžela 1500 eur + príjem manželky 700 eur + prídavky
na deti 240 eur). V súčasnosti má manželka k dispozícii na hospodárenie a starostlivosť o deti sumu

1190 eur mesačne, ktorá pozostáva z jej príjmu 350 eur, 240 eur rodinné prídavky a 600 eur výživné
na deti. Súhrn všetkých príjmov manželky však nepostačuje na úhradu jej odôvodnených potrieb, ktoré
sú v sume cca 1500 eur mesačne (nájomné 600 eur, výživné H. 300 eur, potraviny 300 eur, drogéria
a kozmetika 50 eur, lieky a vitamíny 50 eur, pohonné hmoty 200 eur.) Súd udáva, že vyživovacia
povinnosť oboch rodičov trvá aj vo vzťahu k plnoletému synovi, manželka tomuto synovi prispieva

mesačne 300 eur, manžel aktuálne neprispieva žiadnou sumou. Tu súd poukázal na tú skutočnosť, že
finančné prostriedky, ktoré podľa vyjadrenia otca daroval synovi H., neboli jeho výlučným vlastníctvom,
ale uvedené úspory patrili do BSM. Nakoľko príjem manželky však aktuálne nepostačuje na úhradu
pravidelných odôvodnených mesačných výdavkov na domácnosť a na starostlivosť o deti a manželka
nemá záujem siahať na úspory vo väčšej miere než je potrebné a rovnako nechce, aby na úspory zo

svojho účtu siahal plnoletý syn, s poukazom aj na túto skutočnosť rozhodol súd tak, že určil manželské
výživné v sume 700 eur, nakoľko je to spravodlivé na dorovnanie životnej úrovne manželov a vo zvyšnej
časti návrh manželky zamietol.6. Zročné výživné za čas od podania návrhu dňa 13.12.2023 do 30.04.2024 činí sumu 3229,02 eur,
ktorú je manžel povinný zaplatiť manželke do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Podľa § 232
ods. 3 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených

prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

7. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 52 Civilného mimosporového poriadku tak, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko na iné rozhodnutie o trovách konania súd
nezistil žiadne zákonné predpoklady.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie manžel, keď uviedol, že považuje
výroky č. I. a II. rozsudku súdu prvého stupňa za nesprávne, nakoľko sa domnieva, že tieto nevychádzajú
z vykonaného dokazovania, čím tak súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkazov nepostupoval
správne, pričom z rozsudku tiež nie je zrejmé, ako sa prvostupňový súd vysporiadal s dôkazmi a
tvrdeniami odporcu a z akého dôvodu na tieto neprihliadal. Z uvedeného dôvodu, tak v týchto častiach

považuje rozsudok tiež za nepreskúmateľný, nakoľko nie je náležite a presvedčivo odôvodnený. Súd
prvej inštancie priznal navrhovateľke výživné z dôvodu, že údajne nezistil úmyselné správanie, resp.
vôbec nejaké konanie navrhovateľky v rozpore s dobrými mravmi. Podľa súdu prvej inštancie odmietanie
komunikácie oprávneného manžela s povinným manželom nezakladá dôvod pre uplatnenie výnimky
z priznania výživného pre rozpor s dobrými mravmi. Poukazuje na skutočnosť, že v rámci obrany

nepoukazoval výlučne na ukončenie spolužitia s navrhovateľkou a následne odmietanie komunikácie.
Hlavným argumentom jeho obrany bola tá skutočnosť, že navrhovateľka prakticky od prvého dňa
ukončenia spolužitia s odporcom (10.09.2022), izoluje odporcu od kontaktu s tromi maloletými deťmi.
Navrhovateľka na všetky deti pôsobí tak, aby otca odmietali. Odporca dlhodobo upozorňuje, že sa
s deťmi od ukončenia spolužitia, čo je takmer už 2 roky nestretáva, toto mu nie je umožnené.

Navrhovateľka v deťoch zakorenila pocit, že za manželskú krízu môže iba odporca a to tým, že sa s
nimi od odporcu odsťahovala bez toho, aby rodičia mali možnosť sa o tom ako rodina porozprávať.
Navrhovateľka absolútne nevyvíja žiadnu snahu o to, aby sa stretnutia odporcu s deťmi vôbec
uskutočňovali. Konaním navrhovateľky bol odporcov vzťah s deťmi doslova pretrhnutý, keďže s nimi
doslova zo dňa na deň stratil akýkoľvek kontakt, a to len preto, že navrhovateľka sa rozhodla s

odporcom ukončiť manželstvo. Matka deti k otcovi vôbec nepovzbudzuje, odmieta s otcom akokoľvek
spolupracovať. Uznesením Okresného súdu Topoľčany zo dňa 27.02.2022, sp. zn. 11P/86/2022 – 96
bola do konania, sp. zn. TO – 11P/86/2022 pribratá znalkyňa PhDr. Mgr. Alena Bednárová z odboru
psychológie, ktorá vypracovala znalecký posudok číslo 202301556833 (ďalej len „Znalecký posudok“). V
Znaleckom posudku znalkyňa odporučila zveriť všetky tri deti do striedavej osobnej starostlivosti oboch

rodičov, nakoľko výlučne zotrvanie vo výchovnom prostredí u matky znalkyňa zhodnotila ako rizikové v
osobnostnom vývine všetkých troch detí. Vykonaným vyšetrením znalkyňa tak preukázateľne zachytila
u navrhovateľky závažný vplyv jej osobnostných charakteristík (negatívne vtieravé myšlienky, vnímanie
okolia ako potencionálne nebezpečného, neprimerané obavy a nadmerné prežívanie úzkosti a strachu
takmerzovšetkého,paranoidnépresvedčeniavsúvislostisprítomnosťouodporcu)navšetkytrimaloleté

deti. Znalkyňa tiež potvrdila, že deti takmer bezvýhradne prijali a ďalej reprodukujú navrhovateľkino
vnímanie skutočností tak, ako ich sama navrhovateľka popisuje, pričom ani navrhovateľka, a rovnako
ani deti nedokážu príklady negatívneho zaobchádzania zo strany odporcu konkrétne podložiť. So
závermiZnaleckéhoposudkusavplnomrozsahustotožnilaajkolíznaopatrovníčka.Priznanievýživného
navrhovateľke odporuje zásadám morálky, najmä za stavu, keď odporcovi znemožňuje výkon svojich

rodičovských práv, oslabuje jeho rodičovské postavenie a vyslovene odmieta akokoľvek spoluprácu s
otcom detí v otázke výchovy, starostlivosti či ich vzájomného stretávania. Ako uviedol Najvyšší súd ČR v
rozhodnutí z 27.11.2013, sp. zn. 25 Cdo 4209/2011: „Nie je vylúčené, že po zvážení okolností prípadu aj
taký výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť považovaný za výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi, a že mu preto bude súdom odopretá ochrana. Pritom stačí, že výkon práva je (objektívne

posudzované) v rozpore s dobrými mravmi, bez toho, že by bolo relevantné zavinenie konajúceho, resp.
uvedomenie si takéhoto rozporu s dobrými mravmi.“ Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vôbec
nezohľadnil. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil, čo je zjavné aj z odôvodnenia
rozsudku, v ktorom chýba čo i len krátke zdôvodnenie o tom, ako sa s týmito skutočnosťami súd
vysporiadal. V konaní nebolo preukázané, že životná úroveň odporcu bola vyššia ako navrhovateľky.

9. Podľa daňového priznania odporcu, tvorí jeho príjem zo živnosti sumu 15 517,13 eur, čo vychádza
v priemere 1 293,- eur mesačne. Z uvedenej sumy odporca platí výživné na tri maloleté deti vo výške
600,- eur mesačne určenej neodkladným opatrením. Odporca využíva jedno motorové vozidlo rovnakoako aj navrhovateľka má k dispozícii z firmy manžela vždy nové motorové vozidlo, pričom naposledy
takto najazdila v priebehu 9 mesiacov 15 000 km. Okrem toho bolo preukázané, že navrhovateľka od
opustenia spoločnej domácnosti zo spoločného majetku minula približne 75 000,- eur za obdobie 17

mesiacov. V čase opustenia spoločnej domácnosti bol jej zostatok na osobnom účte 120 000,- eur, ktoré
jej sám ponechal. Počas tohto súdneho konania tvoril zostatok už iba 70 000,- eur, čo predstavuje rozdiel
50 000,- eur. K tomu navrhovateľka dostávala za toto obdobie od manžela výživné vo výške 1 600,-
eur vrátane prídavkov na všetky detí, čo činí 27 200,- eur. Navrhovateľka tak za toto obdobie minula
približne 77 000,- eur, čo znamená, že v priemere za mesiac minula približne 4 500 až 5 000,- eur. Z

uvedeného zreteľne vyplýva, že navrhovateľkine výdavky sú niekoľkonásobne vyššie ako má odporca,
čo deklaruje, že navrhovateľkina životná úroveň je výrazne vyššia v porovnaní s odporcom a celkovo
nadpriemerná bežným pomerom, čo v konečnom dôsledku značí až prehnané a nehospodárne míňanie
financiínavrhovateľkou.Vneposlednomradetrebamaťnazreteli,žeodopusteniaspoločnejdomácnosti
navrhovateľka odišla zo zamestnania, čím sa vzdala príjmu 750,- eur mesačne, pričom v súčasnosti
je nezamestnaná a nevyvíja najmenšiu snahu o to, aby si pri svojej kvalifikácii našla a udržala prácu

s obdobným príjmom. Nestotožňuje sa s názorom súdu, že navrhovateľka nie vlastnou vinou prišla o
zamestnanie v masérskych službách, keďže takýto záver z dokazovania nevyplynul. Nemá záujem si v
súčasnej dobe hľadať lepšie platenú prácu (čo predpokladá vyššiu mieru zodpovednosti) a spolieha sa
iba na príjem manžela pod zámienkou útrap z rozvodu.

10. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené týmto navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 388 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov zmenil výrok č. I. a II rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 18.04.2024, sp. zn. 24Pc/50/2023 – 158 tak, že návrh na určenie
manželského výživného zamieta. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

11. K odvolaniu manžela sa vyjadrila navrhovateľka. Uviedla, že skutočnosti uvádzané v odvolaní
odporcu pokladá za účelové a vykonštruované s cieľom vyhnúť sa vyživovacej povinnosti pre
navrhovateľku a zároveň spochybniť ju ako ženu, matku a so snahou ekonomicky ju donútiť k zmene
prístupu nielen k tomuto konaniu, ale predovšetkým v konaní o rozvode vedenom na Okresnom
súde Nitra č.k. TO-11P/86/2022. V tomto konaní a to i v paralelne vedenom rozvodovom konaní

jednoznačne presadzuje iba svoj názor a tvrdenia za správne, pričom ani v náznakoch nedokázal
oceniť navrhovateľku aspoň ako vzornú matku. Aj prostredníctvom skutočností uvádzaných v odvolaní
presviedča, že nie je ochotný v žiadnom prípade jej uľahčiť život pri výchove ich detí napriek tomu, že má
pre to vytvorené všetky možnosti. Svojim postojom opätovne vyjadruje záujem a potrebu ekonomicky
si manželku podriadiť. Je zarážajúce, že životnú úroveň navrhovateľky pri výchove ich troch maloletých

detí a dospelého syna sa snaží dehonestovať, označuje ju za nadpriemernú bežným pomerom a jej
existenciu a sociálny stav spája s prehnaným a nehospodárnym míňaním financií navrhovateľkou.
Neustále jej vyčíta opustenie spoločnej domácnosti avšak ako vo všetkých rodinných záležitostiach
aj v tejto ignoruje príčinu jej odchodu, bagatelizuje ju bez toho, aby sa zaoberal jej príčinami, ktoré
ale navrhovateľka veľmi presne označila v návrhu na rozvod. Aj s poukazom na uvedené skutočnosti

navrhovateľka upriamuje pozornosť na vykonané dokazovanie v tejto veci a na skutočnosť, že súd
pokladal jej návrh na manželské výživné za dôvodne podaný. Zdôrazňuje, že súd ustálil preukázanie
zníženia jej životnej úrovne v porovnaní so životnou úrovňou manžela pri jej aktuálnom zabezpečovaní
starostlivostí o ich maloleté deti a dospelého syna. Navrhovateľka sa stotožňuje s vyjadrením súdu, že
určenie výživného pre ňu nie je v rozpore s dobrými mravmi a práve naopak proti dobrým mravom,

by bolo jeho neurčenie, nakoľko nikoho nemožno nútiť, aby zotrvával v nefunkčnom manželstve.
Záver súdu o tom, že navrhovateľka nateraz dostatočne využila riadne svoje možnosti a schopnosti
pre adekvátne zamestnanie je správny a odôvodnený v dôsledku čoho je vyjadrenie odporcu k
tejto časti rozsudku irelevantné. Výhrady odporcu k výške určeného výživného boli súdom v plnom
rozsahu vyvrátené pri precíznom prehodnotení ekonomických nákladov navrhovateľky ako i možností

odporcu, pričom z ustálenej výšky všetkých príjmov navrhovateľky je zrejmé, že dorovnanie jej životnej
úrovne prostredníctvom sumy 700 eur je spravodlivé a zákonné. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam
navrhuje, aby odvolací súd I. stupňový rozsudok potvrdil.

12. K vyjadreniu navrhovateľky sa vyjadril manžel. Uviedol, že argumentáciu navrhovateľky vo vyjadrení

považuje za irelevantnú, absolútne postrádajúcu vecnú odôvodnenosť, vyslovene smerujúcu k urážkam
a očierňovaniu odporcu, ktorý sa od počiatku rozchodu iba snaží získať svoje deti, o ktoré opustením
spoločnej domácnosti navrhovateľkou celkom bezdôvodne prišiel. Navyše svoje tvrdenia nielenže
vyhrocuje do extrémov, ale o čo viac fabuluje a zavádza v snahe odkloniť pozornosť odporcu a súdu odrelevantnej stránky prípadu, len aby nastolila pomyselný stav, že ona jediná je obeť. Od navrhovateľky
bol odporca vždy prístupný k zmierlivej komunikácii, ochotný vždy pomôcť, avšak zakaždým narazil
na navrhovateľkine odmietanie, resp. pasívny prístup k riešeniu veci bez jedinej zmienky vysvetlenia o

dôvodoch jej zatajovania sa. V tomto smere poukazuje na skutočnosť, že v priebehu tohto odvolacieho
konania Okresný súd Nitra vydal dňa 24.06.2024 uznesenie č.k. 55P/93/2024-25, ktoré nadobudlo
vykonateľnosť dňa 24.06.2024 (ďalej len „Uznesenie“). V zmysle Uznesenia súd nariadil neodkladné
opatrenia v otázke úpravy styku otca s mal. G. B..

13. Navrhovateľka ako povinná z exekučného titulu – vykonateľného neodkladného opatrenia si
absolútne neplní povinnosti, ktoré jej z neodkladného opatrenia vyplývajú. Navrhovateľka maloletého
G. a rovnako ani ostatné deti na styk s odporcom ešte ani raz nepripravila, a to aj na výslovne
dožiadanie navrhovateľky či jej právneho zástupcu zo strany odporcu. Vyššie popísaným spôsobom
tak navrhovateľka zámerne bráni v stretávaní sa odporcu s mal. G., pričom sama nespĺňa morálne
predpoklady na starostlivosť o deti. Takýto stav nie je výnimočný, odporca sa už od roku 2022

prostredníctvom súdu domáha stretávania sa deťmi, pričom navrhovateľka už niekoľko súdom
naplánovanýchstretnutídetísotcomzmarilaprávenepripravenosťoudetínastyk,rovnakotakpokračuje
aj teraz jej vrcholnou ignoráciou vykonateľného súdneho rozhodnutia, aby stoj čo stoj znemožnila
stretávanie detí s odporcom. Ako uvádzal aj v odvolaní, tieto skutočnosti súd prvej inštancie vôbec
nezohľadnil, čo je zjavné aj z odôvodnenia Rozsudku, v ktorom chýba čo i len krátke zdôvodnenie

o tom, ako sa s týmito skutočnosťami súd vysporiadal. Súd tak spomedzi niekoľkých preukázaných
skutočností zohľadnil iba jeden z nich, (opustenie spoločnej domácnosti navrhovateľkou), o ktorom
uviedol, že neodporuje princípu dobrých mravov, bez toho aby túto skutočnosť vyhodnotil komplexne
vo svetle oveľa závažnejších a preukázaných skutočnosti, tak ako popisuje vyššie. V ďalšom zopakoval
svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom
– účastníkom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že

podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 62
ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom
(§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového
poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania
alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu

nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorýmsúdnávrhuvyhovelauložilmanželovipovinnosťplatiťvýživnénavrhovateľkevovýške700eurod

13.12.2023, určil nedoplatok na zročnom výživnom od 13.12.2023 do 30.04.2024 v sume 3.229,02 eur,
ktorý uložil osobe povinnej zaplatiť osobe oprávnenej v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a závislý výrok o náhrade trov konania. Výrok III., kde súd rozhodol tak, že návrh zamietol je právoplatný
a nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Základ odvolacej argumentácie povinného manžela
spočíval v námietke nesprávneho posúdenia dobrých mravov a nesprávneho posúdenia okolností

majúcich vplyv na životnú úroveň účastníkov konania ako i neobjektívne posúdenie životnej úrovne
navrhovateľky a manžela navrhovateľky.

16. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenieuplatnenéhonárokuapretožeodvolacísúdvcelomrozsahuzdieľaiprávnezáverysúduprvej
inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na
ust. § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už ibaodkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na
uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej

inštancie a k odvolacím argumentom sa potom žiada dodať už len nasledovné:

17. Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní
žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.

18. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden
z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť, ods. 2 vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza
vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.

19. Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 220
ods. 2 CSP, pričom je samozrejmé, že odvolateľ s niektorými skutkovými závermi súdu nesúhlasí. Súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty účastníkov, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých

dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, uviedol ako vec právne posúdil. Súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých
detailov veci uvádzanými účastníkmi.

20.Odvolateľvytýkalsúduprvejinštancie,ženezobraldoúvahyskutočnosť,ženavrhovateľkaodprvého
dňa opustenia spoločnej domácnosti izoluje odporcu od detí a jej konanie možno hodnotiť ako konanie
v rozpore s dobrými mravmi. Zastáva názor, že výživné je zjavne v rozpore s dobrými mravmi.

21. Rozpor s dobrými mravmi je obsiahnutý v § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Výživné nemožno priznať,

ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. Priznanie
manželského výživného je závislé od toho, aby bolo v súlade s dobrými mravmi. V danom prípade sa
skúma oprávnenie na priznanie výživného a nie povinnosť. Výživné nemožno priznať len v prípade,
ak existujú dôvody na strane oprávneného. Za dobré mravy je treba považovať súhrn spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem, ktoré osvedčujú istú nemennosť a sú rešpektované rozhodujúcou časťou

spoločnosti. Ide o etické zásady, ktoré zodpovedajú zásadám slušnosti. Dobré mravy sú meradlom
hodnotenia konkrétnej situácie odpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so
všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti. Pokiaľ ide o úvahu súdu o tom, či výkon
práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, úvaha súdu musí byť podložená konkrétnymi zisteniami
v konaní.

22. Súd prvej inštancie pri posudzovaní návrhu navrhovateľky skúmal aj prípadný rozpor s dobrými
mravmi, ktorý sa však v konaní nepreukázal. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na zdôvodnenie
napadnutého rozsudku v bode 18. Skutočnosť, že navrhovateľka nevyvíja žiadnu snahu o to, aby sa otec
s deťmi stretával, nie je dôvodom, pre ktorý by súd nemal priznať výživné manželke. Uvedené tvrdenie

jednak nevyplynulo z vykonaného dokazovania a ako uviedla navrhovateľka, je zrejmé, že nekomunikuje
s manželom, pričom svoje dôvody uviedla, pred súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 18.04.2024.
Súd prvej inštancie dostatočne zdôvodnil, že jej konanie, ktoré vyplýva z jej osobnosti, ktorá používa
stratégiu vyhnutia sa a nevystavenia sa žiadnemu konfliktu s manželom, čím silno ovplyvňuje aj postoje
a hodnoty maloletých detí nepovažuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi a je namieste priblíženia

sa k deťom iným spôsobom. Vzhľadom k tomu, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli závery o tom,
že ide o úmysel navrhovateľky izolovať manžela od detí, nemožno ani tvrdiť, že jej konanie a správanie
je v rozpore s dobrými mravmi. Na skutočnosti, ktoré manžel uvádzal v odvolacom konaní a to v tom,
že navrhovateľka nepripravuje deti na styk, odvolací súd neprihliadal, keďže uvedené súvisí už s vyššie
uvedeným, čo bolo prezentované pred súdom prvej inštancie a ku ktorému záveru sa súd prvej inštancie

vyjadril. Z uvedeného dôvodu odvolací súd na ďalšie dôkazy v odvolacom konaní neprihliadol.23. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru aj o nerovnakej životnej úrovne účastníkov,
pričom správne prihliadol na príjmy oboch účastníkov, aj ich možnosti, ich výdavky a zohľadnil osobnú
starostlivosť navrhovateľky o spoločné deti účastníkov.

24. Z citovaného ustanovenia § 71 Zákona o rodine vyplýva zákonná vyživovacia povinnosť medzi
manželmi vychádzajúca z požiadavky, že manželia majú mať rovnakú životnú úroveň, čo je odôvodnené
rovným postavením v právach a povinnostiach oboch manželov v manželstve. Ak si niektorý z manželov
túto vyživovaciu povinnosť dobrovoľne neplní, môže sa druhý z nich obrátiť na súd. V zmysle § 77

Zákona o rodine výživné na manžela možno priznať iba odo dňa začatia súdneho konania, v danom
prípade od doručenia žaloby prvoinštančného súdu 13.12.2023. Pri určovaní vyživovacej povinnosti
medzi manželmi je súd potom povinný zisťovať či a z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju
vyživovaciu povinnosť, aké sú osobné, rodinné a majetkové pomery účastníkov, aké sú odôvodnené
potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Zároveň je súd povinný
zaoberať sa otázkou starostlivosti o domácnosť, prípadne aj osobnej starostlivosti o deti.

25. Odvolací súd zdôrazňuje, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi v zmysle ustanovenia § 71 ods.
1 Zákona o rodine vzniká uzavretím manželstva a končí sa jeho zánikom. Požiadavka rovnakej životnej
úrovnemanželovvzmysle§71ods.1Zákonaorodinejeodôvodnenáichrovnakýmpostavenímvrodine
a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností v manželstve (§ 18 Zákona o rodine). Zásada rovnakej

životnej úrovne neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, vyvodzovanú len z ich zárobkov. Aj
v tomto prípade platí ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného
súd prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti a možnosti a majetkové
pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak
sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu,

rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Vyživovacia
povinnosť medzi manželmi je základným vyjadrením manželskej ekonomickej solidarity. V samotnom
konaní súd zisťuje stav, či povinný manžel plní svoju vyživovaciu povinnosť v miere, aby bola životná
úroveň manželov rovnaká, zisťuje osobné rodinné i majetkové pomery manželov, tiež odôvodnené
potreby oprávneného i povinného manžela, ako aj ich možnosti a schopnosti (vrátane posúdenia otázky

starostlivosti o domácnosť a o deti). Vyživovacia povinnosť medzi manželmi má v systéme vyživovacích
povinností takmer prioritné postavenie. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že
nemusí byť splnená podmienka odkázanosti (ako je to pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom), pričom
prostredníctvom inštitútu - výživné na manžela alebo manželku sa teda okrem uspokojenia osobných
potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového

hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad
obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného
hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni.

26. Manžel uviedol, že podľa jeho daňového priznania, tvorí jeho príjem zo živnosti sumu 15.517,13

eur, čo vychádza v priemere 1 293,- eur mesačne. Z uvedenej sumy platí výživné na tri maloleté deti
vo výške 600,- eur mesačne určenej neodkladným opatrením. Využíva jedno motorové vozidlo rovnako
ako aj navrhovateľka má k dispozícii z firmy manžela vždy nové motorové vozidlo, pričom naposledy
takto najazdila v priebehu 9 mesiacov 15 000 km. Uvedené však bez ďalšieho neznamená, že takéto
plneniamanželaautomatickyznamenajúriadneplneniesijehovyživovacejpovinnostivzmyslezdieľania

rovnakej životnej úrovne oboma manželmi. Odvolací súd dáva do pozornosti, že z hľadiska zásady
rovnakejživotnejúrovnemanželovmávyživovaciupovinnosťtenzmanželov,ktoréhopríjmyamajetkové
možnosti sú vyššie voči druhému manželovi, a to v rozsahu, ktorý znamená vyrovnanie oboch životných
úrovní. Odvolací súd s prihliadnutím na vyššie uvedené zákonné kritériá, so zohľadnením zo spisu a
obsahunapadnutéhorozsudkupreukázanýchpríjmov,ichmožnostíaschopnostíavýdavkovúčastníkov,

osobnej starostlivosti navrhovateľky o deti, ale považoval za dôvodné určiť manželovi výživné, ktoré
je povinný platiť navrhovateľke v súlade s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Tvrdenie v tom, že
navrhovateľkina životná úroveň je výrazne vyššia v porovnaní s jeho a celkovo nadpriemerná bežným
pomerom, čo v konečnom dôsledku značí až prehnané a nehospodárne míňanie financií navrhovateľkou
v danej veci nie je relevantnou, nakoľko nie je a nebolo sporným, že navrhovateľka obdržala finančné

prostriedky, ktoré použila na potreby svoje a aj spoločných detí. Podstatnou je skutočnosť, že v čase, keď
žila v spoločnej domácnosti mala k dispozícii ako uviedol súd prvej inštancie sumu 2.440 eur (manžel
prispieval do domácnosti sumou 1.500 eur mesačne) a v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie má
manželka k dispozícii na hospodárenie a starostlivosť o deti sumu cca 1.190 eur mesačne. Pokiaľ ajmanžel tvrdí, že príjem zo živnosti vychádza v priemere 1.293 eur, nepochybne má možnosť dosahovať
vyšší príjem, pokiaľ bol schopný dávať manželke každý mesiac 1.500 eur a zároveň ešte sporiť pre
seba a aj ostatných členov domácnosti, keď navyše sám dobrovoľne manželke na deti prispieval výživné

vo výške 1.600 eur. Súd prvej inštancie zhodnotil pomery účastníkov a svoje závery o ich nerovnej
životnej úrovne v bode 20. rozsudku, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach naň
odkazuje. Navrhovateľka žije v spoločnej domácnosti s deťmi, v podnájme a nepochybne je životná
úroveň manžela vyššia po zohľadnení jeho príjmov a výdavkov, ale aj s prihliadnutím na jeho možnosti
a schopnosti.

27. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že s ohľadom na okolnosti veci nemožno konanie
navrhovateľky vnímať ako to, že tým, že odišla zo zamestnania (manžela) sa vzdala príjmu 750
eur vlastným pričinením. Pokiaľ aj záver súdu prvej inštancie v tom, že nie vlastnou vinou prišla
o zamestnanie u maséra I. J. nie je správny, z ďalších skutočností zhrnutých súdom prvej inštancie
vyplynulo, že uvedené by nemalo vplyv na rozhodnutie (Zmluva o poskytovaní pomoci bola dohodnutá

na dobu určitú) a treba uviesť, že súd prvej inštancie navrhovateľke nepriznal výživné vo výške ako si
uplatňovala.

28. Odvolací súd opätovne poukazuje na to, že pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch
manželov neznamená, že ide o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva

peňazí. Účelom je, aby sa odstránila disproporcia v celkovej životnej úrovni manželov, aby títo mali
približne rovnakú možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby s prihliadnutím na osobitosti života
každého z nich.

29. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, tieto odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej

za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby
súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten

argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.
rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire,
séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti
Španielskemu kráľovstvu).

30. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, opierajúc sa o výsledky vykonaného dokazovania, odvolací súd
dospel k záveru, že prvoinštančný súd o návrhu navrhovateľky na priznanie manželského výživného
rozhodol vecne správne, preto odvolací súd napadnutý rozsudok, v napadnutej časti vo výroku I. a II.,
včítane závislého a správneho výroku o náhrade trov konania, odvolaním osobitne nenapadnutého,
s použitím § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku potvrdil.

31. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 52 Civilného
mimosporového poriadku, keďže nebol zistený žiaden z dôvodov pre pripustenie výnimiek z jeho
aplikácie.

32. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).