Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sfk/34/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200191
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5021200191.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa
spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): TEHOS, s.r.o., so
sídlom Námestie slobody 1269/3, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 389 331, právne zastúpený: Škubla
& Partneri s. r. o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100495741/2021 zo dňa 27. marca 2021, v konaní
o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/75/2021 - 135 zo dňa 29.

novembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Návrh sťažovateľa na prerušenie konania sa zamieta.

III. Návrh sťažovateľa na priznanie postavenia osoby zúčastnenej na konaní Ministerstvu financií
Slovenskej republiky sa zamieta.

IV. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Dňa 05.06.2012 podal žalobca na Daňový úrad Žilina, pobočka Dolný Kubín (ďalej aj „správca dane“)
daňové priznanie k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 a v lehote na podanie
daňového priznania zaplatil aj preddavky na uvedenú daň.
2. Žalobca žiadosťou zo dňa 11.04.2019 (ďalej aj „žiadosť“) požiadal správcu dane o vrátenie
neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 vo výške 25 862 eur a priznanie úroku z

oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 vo výške 10 % ročne. Žiadosť
odôvodňoval tým, že preddavky na daň zaplatil napriek tomu, že na ich zaplatenie neexistoval žiadny
právny základ. Poukázal na to, že rozhodnutím Súdneho dvora EÚ (ďalej aj „SD EÚ“) vo veci C-302/17
PPCPower,a.s.zodňa12.04.2018boladaňzemisnýchkvótoznačenázarozpornúsprávomEurópskej
únie, konkrétne so smernicou č. 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami
skleníkových plynov v spoločenstve a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES (ďalej aj
„smernica“).

3. Správca dane rozhodnutím č. 101949095/2020 zo dňa 09.12.2020 (ďalej aj „prvostupňové
rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“) podľa § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (ďalej aj „Daňový poriadok“) nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane
z emisných kvót za rok 2011 a priznanie úroku.4. Prvostupňové rozhodnutie odôvodnil správca dane tým, že žalobca podal žiadosť oneskorene.
Poukazujúc na § 69 ods. 1 a § 79 ods. 2 a 5 Daňového poriadku zdôraznil, že povinnosť podať daňové
priznanie na dani z emisných kvót za rok 2011 vznikla v roku 2012 a lehota na vyrubenie dane uplynula

po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, t. j. dňa
31.12.2017. S odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ argumentoval tým, že v prípade neexistencie
harmonizovaných pravidiel upravujúcich vrátenie daní uložených v rozpore s právom Únie je členským
štátom ponechané právo riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom
poriadku, najmä v oblasti prekluzívnych lehôt, pričom musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity.

Vyjadril názor, že lehota na zánik práva na vrátenie daňového preplatku neznemožňuje, ani nadmerne
nesťažuje, uplatnenie nárokov z dôvodu porušenia práva EÚ, teda je v súlade so zásadou efektivity.
Rovnako je podľa názoru správcu dane v súlade so zásadou ekvivalencie.
5. Ďalej správca dane prvostupňové rozhodnutie odôvodnil aj skutočnosťou, že na základe Dohody o
mimosúdnom vyrovnaní uzatvorenej medzi Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom financií
SR a žalobcom zo dňa 06.03.2020, číslo MF SR:2020/043 bola žalobcovi zaplatená časť uplatneného

nároku na náhradu škody titulom rozporu vnútroštátnej dane z emisných kvót s právom EÚ v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon
o zodpovednosti za škodu“) predstavujúceho zaplatenú daň z emisných kvót vo výške 25 862 eur.
6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Tvrdil, že nedošlo k údajnému zmeškaniu
lehoty na vyrubenie dane, pretože táto lehota nikdy nezačala plynúť. Zdôraznil, že Súdny dvor EÚ s

účinkami ex tunc deklaroval rozsudkom vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s., že daň z emisných kvót je
v rozpore s právom EÚ a tiež judikoval, že v prípade dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ, má daňovník
nárok na úroky z oneskoreného vrátenia dane, a to nie od podania žiadosti, ale od neoprávneného
zaplatenia dane.
7. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100495741/2021 zo dňa 27.03.2021 (ďalej aj

„preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že podľa § 74 Daňového poriadku
rozhodnutie správcu dane potvrdil.
8. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že správca dane postupoval v intenciách
platnej vnútroštátnej legislatívy, pričom prihliadal pri neplatnosti dane z emisných kvót na rozsudok SD
EÚ vo veci C-302/17 PPC Power, a.s. Daň z emisných kvót bola vyrubená v tom čase v zmysle platného

ustanovenia § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej aj „zákon o dani z príjmov“). Žalobca
bez výzvy správcu dane podal sám 05.06.2012 daňové priznanie, daň priznal a uhradil preddavky v
zmysle v tom čase platnej legislatívy. Žalobca mohol v lehote stanovenej v § 69 ods. 1 Daňového
poriadku podať dodatočné daňové priznanie, čím by si uplatnil v zákonnej lehote nulové vyrubenie dane
a týmto aj žiadať o vrátenie preplatku podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku. Námietku ohľadne výpočtu

úroku vyhodnotil žalovaný ako nedôvodnú, pretože prípadný úrok a jeho výška sú neopodstatnené, keď
nedochádza aj k súčasnému vráteniu dane.
II. Konanie pred správnym súdom
9. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský
súd“ alebo „správny súd“).

10. Rozsudkom č. k. 31S/75/2021 - 135 zo dňa 29.11.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) krajský súd
zamietol správnu žalobu ako nedôvodnú, a to podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Zároveň rozhodol, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznáva.
11. Napadnutý rozsudok odôvodnil krajský súd nasledovne:

- poukázal na relevantnú rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ, a to vo veciach C-30/02 Recheio-
Cash & Carry SA zo dňa 17.06.2004, C-2/06 Kemper zo dňa 12.02.2008, C-565/11 Irimie zo dňa
18.04.2013, C-500/16 Caterpillar zo dňa 20.12.2017 a C-302/17 PPC Power, a.s. zo dňa 12.04.2018;
- ako spornú otázku v posudzovanej veci označil plynutie, resp. neplynutie lehoty na vrátenie daňového
preplatku a s tým súvisiacich úrokov v dôsledku zaplatenia dane z emisných kvót v zmysle § 51b zákona

o dani z príjmov v znení účinnom do 28.06.2012 za situácie, že táto úprava bola následne v dôsledku
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s. vypustená z právneho poriadku
SR ako rozporná s právom EÚ;
- podotkol, že nárok uplatnený žalobcom žiadosťou zo dňa 11.04.2019 bol zložený zo sumy zaplatenej
dane z emisných kvót a úroku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, pričom suma zaplatenej dane

už bola žalobcovi vrátená na základe dohody uzavretej medzi žalobcom a Slovenskou republikou,
zastúpenou Ministerstvom financií SR v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu. Dodal, že žalobca
sám súhlasil s charakterom danej sumy ako škody a že v danej veci teda daňové orgány vôbec
nepristúpili k vráteniu sumy dane, preto ani nemožno uvažovať o vyplatení úroku, ako to žiadal žalobca.Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že vyplatenie náhrady škody nevylučuje vznik nároku na vrátenie
preplatku, s uvedeným sa krajský súd nestotožnil, keďže duplicitná právna kvalifikácia nároku síce nie
je vylúčená, nemôže však znamenať vyplatenie finančných prostriedkov dvakrát;

- uviedol, že jedným z nástrojov pre zachovanie právnej istoty je zakotvenie plynutia lehôt na uplatnenie
práva (premlčanie, preklúzia), pričom uvedené inštitúty obmedzujú tak účastníka právneho vzťahu i štát
v uplatňovaní si nárokov po uplynutí relevantného času;
- pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry SD EÚ majú členské štáty pri uplatňovaní práva Únie
obmedzenú vnútroštátnu procesnú autonómiu. Zásada ekvivalencie vyžaduje, aby v prípade nárokov

založených na práve Únie existovali rovnaké opravné prostriedky a procesné pravidlá ako sú tie, ktoré
sa uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou. Zásada efektivity alebo účinnej
súdnej ochrany ukladá súdom členských štátov zabezpečiť, aby vnútroštátne opravné prostriedky a
procesné pravidlá prakticky neznemožnili uplatňovanie nárokov založených na práve Únie alebo ich
neprimerane nesťažili;
- k argumentácii žalobcu, podľa ktorej bola daň z emisných kvót rozporná s právom EÚ od počiatku a

z tohto dôvodu tu nemohla začať plynúť lehota na vyrubenie dane a s tým súvisiaca lehota na vrátenie
dane, dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 týkajúci sa metodológie
výkladu práva, ktorý má viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu;
- dôvodil, že procesná úprava formuluje pravidlá na vrátenie preplatkov v ustanoveniach § 79 Daňového

poriadku a výklad ustanovení § 69 ods. 1 v spojení s § 79 ods. 5 Daňového poriadku musí rovnocenne
smerovať k definovaniu procesného postupu správcu dane pri vzniku akéhokoľvek daňového preplatku;
- pripomenul, že ani judikatúra Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie vo veci C-2/06 Kemper zo
dňa 12.02.2008) nepoprela v tomto kontexte zásadu ekvivalencie znamenajúcu nutnosť rovnakého
procesného postupu v prípade nárokov majúcich svoj základ vo vnútroštátnej úprave i v prípade nárokov

zakladajúcich sa na práve EÚ;
- konštatoval, že preplatok na dani, bez ohľadu na to, akým spôsobom vznikol a aký je jeho právny
základ, sa má vrátiť postupom v zmysle § 79 ods. 5 Daňového poriadku s tým, že možnosť jeho vrátenia
je obmedzená lehotou, na čo správne poukázali daňové orgány v posudzovanej veci;
-neosvojilsitvrdeniažalobcuopotrebeaplikácienejasnejprávnejnormyvprospechdaňovéhosubjektu,

pretože právna úprava vrátenia daňového preplatku vykazuje všetky znaky zrozumiteľnosti pre každého
jej adresáta;
- uviedol, že rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, na ktoré poukázal žalobca v snahe podporiť svoj
nárok na vrátenie dane vrátane úroku, nie sú pre konajúci súd záväzné a nemajú charakter rozhodnutí
najvyšších súdnych autorít s odkazom na článok 2 ods. 2 CSP v spojení s § 5 ods. 1 SSP.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
12. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu,
že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/
SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci
správnemu súdu na ďalšie konanie.

13. Nesprávne právne posúdenie veci vnímal sťažovateľ v tom, že podľa jeho názoru lehota na vrátenie
dane nikdy nezačala plynúť. Tento názor odôvodnil nasledovne:
- rozhodnutia SD EÚ o prejudiciálnych otázkach platia ex tunc, spätne do času nadobudnutia účinnosti
vykladaného pravidla práva EÚ. Teda pôsobia do minulosti, aj na právne vzťahy založené pred vydaním
rozhodnutia SD EÚ (C-2/06 Kemper, C-453/00 Kuehne Heitz);

- uvedené znamená, že v dôsledku rozsudku SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s., ktorým bola
daň z emisných kvót vyhlásená za rozpornú so smernicou s účinkami ex tunc, bola daň nezákonná (v
rozpore so smernicou) od počiatku a žiadna zákonná povinnosť podať daňové priznanie na nezákonnú
daň vzniknúť nemohla;
- platí princíp prednosti a priameho účinku práva EÚ, čo znamená možnosť priamej aplikácie smernice,

aj keď správca dane a žalovaný odkazovali len na nepriamy účinok práva EÚ;
- ak by aj vnútroštátna právna úprava v čase podania daňového priznania požívala prezumpciu súladu s
právom EÚ, nemohla vzniknúť povinnosť podať daňové priznanie, keďže táto prezumpcia je vyvrátiteľná
a bola vyvrátená rozhodnutím SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s. s účinkami ex tunc;
- ustanovenie § 69 ods. 1 Daňového poriadku explicitne uvádza, že päťročnú lehotu treba počítať „od

vzniku povinnosti podať daňové priznanie“. Keďže daň bola nezákonná, nemohla vzniknúť zákonná
povinnosť podať daňové priznanie, a preto žalobcovi ani nemohla začať plynúť lehota spôsobujúca
zánik práva požadovať vrátenie daňového preplatku. Uvedené závery prijal aj Krajský súd v Trenčíne(rozsudok sp. zn. 11S/58/2020 zo dňa 21.04.202) či Krajský súd v Bratislave (rozsudok sp. zn.
6S/144/2019 zo dňa 10.02.2022);
- treba odlišovať pojmy „povinnosť podať daňové priznanie“ a „podanie daňového priznania“, ktoré môžu

nastať v rôznych okamihoch, opačný výklad by bol svojvoľný, neodôvodnený a rozporný s právom EÚ,
pretože nemôže byť v súlade s vnútroštátnym právom niečo, čo je súčasne v rozpore s právom EÚ
(smernicou) s tým, aby bola vnútroštátnej právnej úprave daná prednosť pred právom EÚ;
- žiadny štátny orgán nie je oprávnený zasahovať do práva osôb, ak pre takýto zásah neexistuje podklad
v hmotnom práve. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR sa výklad právnych predpisov

má realizovať v prospech čo najväčšieho zachovania zákonných práv a slobôd. Je to štát, kto nesie
zodpovednosť za znenie právnej úpravy, preto pojem „vznik povinnosti podať daňové priznanie“ treba
vykladať v prospech daňového subjektu a nie štátu (inak štát nechráni základné práva a slobody, ale
sám seba, a z nepráva vytvára právo). Štátu vzniká pozitívny záväzok napraviť následky, ktoré spôsobil
zavedením dane v rozpore s právom EÚ;
- odôvodnenie krajského súdu k otázke vzniku povinnosti podať daňové priznanie a od neho sa

odvíjajúcej lehoty žiadať vrátenie dane je zmätočné a arbitrárne.
14. Ďalej sa sťažovateľ vyjadril ku krajským súdom citovaným rozsudkom SD EÚ a aplikácii zásady
ekvivalencie a efektivity na súdenú vec. Uviedol, že:
- pokiaľ ide o zásadu efektivity, vnútroštátne právo neumožňuje plynutie lehoty na uplatnenie nároku
na vrátenie daňového preplatku bez vzniku povinnosti podať daňové priznanie. Táto zásada by bola

dodržaná, ak by bol sťažovateľovi priznaný nárok na vrátenie dane a zaplatenie úroku, pretože lehota
na vrátenie daňového preplatku podľa vnútroštátneho práva nezačala plynúť. Takýto záver je aj v súlade
so zásadou ekvivalencie (C-565/11 Irimie);
- rozhodnutie SD EÚ vo veci C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o nie je aplikovaný správne,
pretože v danej veci išlo o DPH, ktorá je harmonizovanou daňou a možno ju považovať za súladnú s

právom EÚ. To znamená, že ak aj je časť DPH zaplatená neoprávnene, automaticky to neznamená,
že neexistuje notifikačná povinnosť k DPH ako takej (ktorá môže byť vo výške 0 eur). Naopak, daň z
emisných kvót je nezákonná ako celok a vôbec pri nej nevzniká notifikačná povinnosť;
- rozhodnutie SD EÚ vo veci C-30/02 Recheio-Cash and Carry SA sa týkalo situácie, keď lehota na
vrátenie platby bez právneho dôvodu plynula od dobrovoľného zaplatenia platby, teda bez ohľadu na

povinnosť podať daňové priznanie.
15. K súbehu konania o vrátenie dane a zaplatenie úroku s konaním podľa zákona o zodpovednosti za
škodu sťažovateľ uviedol:
- daňovoprávny a civilnoprávny nárok môžu byť uplatňované súbežne, konanie o vrátenie daňových
preplatkov nevylučuje konanie o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a naopak

(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 16/2005 zo dňa 01.11.2006). Žalovaný uvedené ani
nevylučuje, iba argumentuje plynutím lehôt v prípade daňovoprávneho nároku, podobne argumentuje
aj správny súd a uvádza, že sťažovateľovi bola vyplatená čiastka v režime zákona o zodpovednosti za
škodu. Civilnoprávny nárok však nie je spôsobilým predmetom prieskumu v rámci daňového konania;
- v prípade dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ, sa spolu s daňou platí aj úrok (C-565/11 Irimie,

C-69/14 Dragos Constatnit Tarsia, C-331/13 Nicula, C-591/10 Littlewoods Retail Ltd a i.), no predmetom
odškodnenia sťažovateľa zo strany štátu neboli úroky;
- sťažovateľ sa domáhal nároku na náhradu škody vo výške úroku v konaní podľa zákona o
zodpovednosti za škodu, no Okresný súd Bratislava I. rozsudkom sp. zn. 15C/20/2020 zo dňa
17.06.2023 mu tento nárok nepriznal. Uviedol, že náprava za pochybenie členského štátu v tomto

prípade je poskytnutá prostredníctvom úpravy Daňového poriadku. Odvolal sa na § 17 ods. 1 zákona
o zodpovednosti za škodu, podľa ktorého sa podľa tohto zákona uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk,
avšak úrok z oneskorene vrátenej dane je podľa okresného súdu len kompenzáciou daňovníkovi za
nemožnosť disponovať s daňou;
- keďže finančné orgány a krajský súd argumentovali tým, že vrátenie úroku podľa Daňového poriadku

neprichádza do úvahy, keď sa zároveň nerozhoduje o vrátení daňového preplatku, sťažovateľ žiadal
kasačný súd, aby prijal jednoznačný a odôvodnený záver o tom, v akom režime sa má domáhať
zaplatenia úroku, pričom cieľom sťažovateľa nie je obdržať dvojité plnenie.
16. Sťažovateľ ďalej kasačnému súdu navrhol konanie prerušiť a predložiť prejudiciálnu otázku o tom, či
je v súlade s právom EÚ (smernicou) taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý zakladá povinnosť podať

daňové priznanie na daň a od momentu vzniku tejto povinnosti viaže plynutie prekluzívnej lehoty na
vrátenie dane, ak je daň v rozpore s právom EÚ (smernicou) v dôsledku rozhodnutia SD EÚ s účinkami
ex tunc.17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa zotrval na svojich tvrdeniach uvedených
v preskúmavanom rozhodnutí a s napadnutým rozsudkom sa stotožnil. Navrhol, aby kasačný súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

18. V doplňujúcom vyjadrení zo dňa 17.07.2023 dal sťažovateľ do pozornosti, že Ministerstvo financií SR
vo vyjadrení k odvolaniu sťažovateľa voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 15C/20/2020
zo dňa 17.06.2023 uviedlo, že úrok predstavuje daňovoprávny nárok. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný
súd priznal Ministerstvu financií SR (ďalej aj „MF SR“) postavenie osoby zúčastnenej na konaní podľa
§ 41 ods. 2 písm. d) SSP, keďže záver správneho súdu bude mať dopad aj na MF SR. Nakoľko Krajský

súd v Bratislave konanie o odvolaní proti uvedenému rozsudku okresného súdu vedené pod sp. zn.
9Co/109/2022 prerušil až do skončenia konania o kasačnej sťažnosti, sťažovateľ sa domáhal vydania
rozhodnutia kasačného súdu v primeranej lehote.
19. V ďalšom doplňujúcom vyjadrení zo dňa 16.04.2024 predložil sťažovateľ rozsudok Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023, ktorým kasačný súd zamietol kasačnú
sťažnosť iného sťažovateľa voči rozsudku krajského súdu za obdobnej skutkovej a právnej situácie

ako v prejednávanej veci a predložil argumenty, ktorými správnosť záverov Najvyššieho správneho
súdu SR vo veci sp. zn. 3Sfk/26/2021 spochybňoval. Tvrdil, že súd rozhodol bez obligatórneho
predloženia prejudiciálnej otázky SD EÚ a bez eurokomfornej aplikácie zásady efektivity a ekvivalencie,
že nesprávne určoval plynutie lehoty od faktického podania daňového priznania a v rozpore s čl. 13
Ústavy SR uzavrel, že procesná povinnosť podať daňové priznanie existuje izolovane bez pokladu v

hmotnom práve. Označil za rozpornú s princípom právnej istoty, zákonnosti a dôvery v právny poriadok
konštatáciu, že daňový subjekt sa mal domáhať svojho nároku na základe rozporu dane s právom
EÚ, keď táto skutočnosť ešte nebola v danom čase zo strany SD EÚ potvrdená. Dal do pozornosti
rozhodnutie SD EÚ vo veci C-278/20 zo dňa 28.06.2022, bod 144 a tvrdil, že v danom prípade ku
vzniku nároku došlo bez správneho rozhodnutia, ktoré by bolo možné napadnúť, pričom požadovať od

daňového subjektu, aby sám inicioval vydanie takéhoto rozhodnutia, je v rozpore s princípom efektivity.
Okrem toho riadna aplikácia zásady ekvivalencie vyžaduje povinnosť zohľadniť aj lehotu podľa zákona
o zodpovednosti za škodu, pričom v prípade § 19 ods. 1 tohto zákona začína plynúť lehota od okamihu,
kedy sa dotknutá osoba o porušení práva EÚ dozvedela (tu z rozsudku SD EÚ).
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

20. Prejednávaná vec bola dňa 16.03.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“ alebo „NSS SR“), bola náhodným výberom technickými a
programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená
na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/34/2023.
21. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm.
c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej
lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je
kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie
a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je

nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení
s § 452 ods. 1 SSP.
22. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,
kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
23. Podľa § 51b ods. 2 zákona o dani z príjmov: „Predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné
kvóty v rokoch 2011 a 2012.“
24. Podľa § 42 ods. 12 zákona o dani z príjmov účinného do 31.12.2017 (t. j. do uplynutia lehoty na
vrátenie dane): „Správca dane vráti do 30 dní odo dňa podania žiadosti daňovníka zaplatené preddavky

na daň, ak daňovníkovi nevznikla povinnosť platiť preddavky na daň podľa tohto zákona, alebo rozdiel
zaplatených preddavkov na daň, ak daňovník zaplatil preddavky na daň v sume vyššej, akú bol povinný
zaplatiť podľa tohto zákona. Na postup správcu dane sa pri vrátení takto zaplatených preddavkov alebo
rozdielu zaplatených preddavkov na daň použijú ustanovenia osobitného predpisu.126)“ Poznámka pod
čiarou pod č. 126 odkazuje na § 79 Daňového poriadku.

25. Podľa § 69 ods. 1 prvá veta Daňového poriadku: „Ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných
predpisov1 po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznaniealebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v
ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.1“
26. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku: „Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1

alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu
preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30
dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov
a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty
na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku

daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.“
27. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku: „Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote
ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť
o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte
úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný

deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto
trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10
%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia
rozhodnutia o priznaní úroku. [...]“

28. Podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku: „Daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie
bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane [...].“
VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
A. K veci samej
29. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného

potvrdzujúce rozhodnutie správcu dane, ktorým správca dane nevyhovel žiadosti sťažovateľa zo dňa
11.04.2019, ktorou sťažovateľ požiadal správcu dane o vrátenie preplatku na dani z emisných kvót
za rok 2011 ako aj úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na tejto dani z dôvodu rozporu dane z
emisných kvót s právom EÚ deklarovaného rozsudkom SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s.
zo dňa 12.04.2018. Nosným dôvodom pre nevyhovenie žiadosti sťažovateľa, s ktorým sa stotožnil aj

krajskýsúd,bolo,žežiadosťbolasťažovateľomuplatnenáoneskorene,keďželehotanapodaniežiadosti
o vrátenie dane a úroku uplynula podľa § 79 ods. 5 v spojitosti s § 69 ods. 1 Daňového poriadku dňa
31.12.2017, ako aj že časť nároku pozostávajúceho zo zaplatenej dane štát sťažovateľovi vrátil ako
nárok na náhradu škody na základe mimosúdnej dohody. Spornou teda ostala otázka existencie nároku
na úrok z dane z emisných kvót a najmä jeho preklúzie, ktorej právne posúdenie považuje sťažovateľ za

nesprávne. V podstatnom sťažovateľ tvrdí, že lehota na podanie žiadosti o vrátenie dane a úroku ešte
nezačala plynúť, keďže nenastal okamih rozhodujúci pre začatie jej plynutia, teda vznik povinnosti podať
daňové priznanie, pretože v uvedenom prípade nemohla vzniknúť povinnosť podať daňové priznanie na
daň od počiatku nezákonnú (ex tunc účinky rozsudku SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power). Výklad
Daňového poriadku zo strany finančných orgánov a krajského súdu považoval za odporujúci zásade

efektivity a ekvivalencie európskeho práva.
30. Najvyšší správny súd SR sa vyššie uvedenými právnymi otázkami už zaoberal, a to v konaní
vedenom pod sp. zn. 3Sfk/26/2021, v ktorom dňa 23.11.2023 vyhlásil rozsudok, ktorým kasačnú
sťažnosť postavenú na totožnej právnej argumentácii ako v prejednávanej veci zamietol ako nedôvodnú.
Uvedený rozsudok prešiel aj testom ústavnosti, kedy Ústavný súd SR uznesením sp. zn. I. ÚS

409/2024-24 zo dňa 24.07.2024 ústavnú sťažnosť podanú proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu
SR sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd SR
dospel k záveru, že Najvyšší správny súd SR sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej
zákonnejprávnejúpravy(DaňovéhoporiadkuaSprávnehosúdnehoporiadku),ktorýmibypoprelichúčel
a význam, a že napadnutý rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR nemožno označiť za arbitrárny

v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav,
ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre
riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti.
31. Nakoľko Najvyšší správny súd SR a Ústavný súd SR v nastolených právnych otázkach poskytli
vyčerpávajúce odpovede a formulovali právne závery, s ktorými sa kasačný súd stotožňuje, kasačný

súd pri odôvodnení tohto rozsudku vychádzal aj z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho správneho súdu
SR sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023 a uznesenia Ústavného súdu SR I. ÚS 409/2024-24 zo dňa
24.07.2024 majúc na zreteli čl. 2 ods. 2 CSP v spojitosti s § 5 ods. 1 SSP.32. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ majú
členské štáty povinnosť vrátiť dane zaplatené v rozpore s právom EÚ ako poplatky vybrané bez
právneho dôvodu, na druhej strane však členské štáty môžu v záujme právnej istoty stanoviť primerané

prekluzívne či premlčacie lehoty, a to za podmienky dodržania zásady efektivity a ekvivalencie: „[...]
podľa ustálenej judikatúry sú členské štáty podľa zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4
ods. 3 ZEÚ povinné odstrániť nezákonné následky porušenia práva Únie a stanoviť procesné pravidlá
pre prostriedky nápravy určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej
právomoci vyplývajú z tohto práva, ktoré nie sú menej výhodné než tie, ktoré sa týkajú podobných

prostriedkovnápravyvnútroštátnejpovahy(zásadaekvivalencie)aktorénevedúkpraktickejnemožnosti
alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity) [...] Konkrétnejšie,
v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v oblasti vrátenia neoprávnene vybraných vnútroštátnych
daní prislúcha každému členskému štátu, aby upravil procesné pravidlá žalôb určených na ochranu
práv vyplývajúcich z práva Únie, ale pod podmienkou, že uvedené pravidlá sú v súlade tak so
zásadou ekvivalencie, ako aj zásadou efektivity [...], najmä pokiaľ ide o stanovenie prekluzívnych alebo

premlčacích lehôt uplatňujúcich sa na takéto žaloby (rozsudok vo veci C-677/19 SC Valoris, bod 21).
33. Súdny dvor EÚ tiež konštatoval, že členský štát je povinný vrátiť sumy dane vybraté v rozpore s
právom EÚ spolu s úrokmi (napr. rozsudok vo veci C-565/11 Mariana Irimie a tam citované rozsudky).
34. V konaní teda nebolo sporné, že sťažovateľovi, ktorý zaplatil daň z emisných kvót za rok 2011,
vzniklo z titulu jej rozporu s právom Európskej únie právo na vrátenie zaplatených súm dane, ako aj

úroku. Sporné nebolo ani to, že časť nároku v rozsahu nezákonnej dane bola sťažovateľovi zo strany
štátu vrátená ako občianskoprávny nárok. Zo záverov žalovaného, ako aj správneho súdu vyplýva, že
nespochybňovali vznik sťažovateľovho práva na vrátenie dane a úroku, avšak ho nepovažovali za včas
uplatnené z dôvodu uplynutia lehoty stanovenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku. Sťažovateľ naopak
tvrdil, že s ohľadom na znenie § 69 ods. 1 prvá veta Daňové poriadku a ex tunc účinky rozsudku SD

EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s. mu nikdy nevznikla povinnosť podať daňové priznanie, a teda
lehota podľa tohto ustanovenia nikdy nezačala plynúť, a že aplikácia prekluzívnej lehoty v zmysle §
69 ods. 1 prvá veta Daňového poriadku zo strany daňových orgánov vedúca k odmietnutiu žiadosti o
vrátenie dane a úroku nespĺňala zásady efektivity a ekvivalencie.
35. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, je pravdou, že vzhľadom na rozpor dane z emisných kvót s právom

EÚ sťažovateľ nebol povinný od počiatku daň uhradiť. Keďže tak však urobil, je potrebné posúdiť, či mu
vnútroštátna právna úprava, zakotvená v § 79 Daňového poriadku v spojení s § 69 ods. 1 Daňového
poriadku, poskytovala dostatočnú možnosť domáhať sa uplatnenia svojho práva na vrátenie zaplatenej
sumy dane, resp. aj úrokov, teda či bola v súlade so zásadou efektivity.
36. Súdny dvor EÚ zásadu efektivity vo väzbe na premlčacie a prekluzívne lehoty posudzoval napr.

v rozsudku v spojených veciach C-89/10 a C-96/10 Q-Beef a Bosschaert: „... právo Únie bráni
vnútroštátnemu orgánu vzniesť námietku uplynutia primeranej premlčacej doby len v tom prípade, ak
konanie vnútroštátnych orgánov spolu s existenciou premlčacej doby vedú k tomu, že dotknutá osoba
je úplne pozbavená možnosti uplatniť si svoje práva pred vnútroštátnymi súdmi.“ alebo v rozsudku vo
veci C- 30/02 Recheio - Cash & Carry SA: „[...] členské štáty môžu určiť dlhšie alebo kratšie lehoty pre

vrátenie súm zaplatených bez právneho dôvodu, pod podmienkou, že nespôsobujú faktickú nemožnosť
alebo výrazné sťaženie výkonu práv priznaných právom Spoločenstva.“
37. Súdny dvor EÚ sa vo svojej rozhodovacej činnosti už zaoberal aj dopadom prejudiciálnych nálezov,
ktorými sa deklaruje rozpor vnútroštátneho práva s právom EÚ, na plynutie premlčacích a prekluzívnych
lehôt na uplatnenie si nárokov odvodzovaných od práva EÚ. Kasačný súd poukazuje napríklad na vyššie

citovaný rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-89/10 a C-96/10Q-Beef a Bosschaert, v ktorom SD
EÚ vyslovil, že: „V sporoch vo veci samej podľa vnútroštátneho súdu začala premlčacia doba plynúť 1.
januára 1998 a uplynula 31. decembra 2002, kým už citovaný rozsudok Calster a i. bol vyhlásený až
21. októbra 2003, teda po uplynutí osobitnej päťročnej premlčacej doby. Stanovenie začiatku plynutia
uvedenej lehoty na 1. januára 1998 však nemohlo dotknuté osoby úplne zbaviť možnosti uplatňovať si

pred vnútroštátnymi súdmi práva, ktoré im priznáva právo Únie, ako to preukázali žaloby podané na
belgické súdy vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Calster a i. [...] za okolností, akými sú okolnosti
vo veci samej, skutočnosť, že Súdny dvor v rozsudku vydanom v prejudiciálnom konaní rozhodol o
nezlučiteľnosti retroaktívneho účinku dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie, nemá vplyv
na začiatok plynutia premlčacej doby stanovenej vnútroštátnym právnym poriadkom pre pohľadávky

voči štátu.“
38. Podobne, v rozsudku vo veci C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o. SD EÚ uviedol: „V
prejednávanej veci Caterpillar mala možnosť odmietnuť zaplatiť nedoplatky na dani, lebo pôvodne sa
domnievala, že náklady na poistenie sú oslobodené od DPH a napadnúť každý platobný rozkaz žalobouna súde, alebo zaplatiť nedoplatky na dani a pred uplynutím uvedenej premlčacej lehoty podať návrh
na vnútroštátny súd na vrátenie bezdôvodného obohatenia, pričom nemusela čakať na prípadný výklad
ustanovení smernice DPH Súdnym dvorom. Treba však konštatovať, že Caterpillar nevyužila žiadnu z

týchto možností.“
39. Aj z rozsudku SD EÚ vo veci C-452/09 Tonina Enza Iaia zo dňa 19.05.2011 vyplýva, že „na to,
aby mohli nositelia práv v plnom rozsahu poznať svoje práva, nie je rozhodnutie Súdneho dvora o
predmetnom porušení potrebné; stanovenie začiatku plynutia lehoty pred týmto súdnym rozhodnutím
nevedie k praktickej nemožnosti ani nadmernému sťaženiu ochrany práv priznaných právom Európskej

únie.“
40. Aplikujúc tieto závery na právnu situáciu sťažovateľa kasačný súd konštatuje, že nebolo potrebné
čakať na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-302/17 PPC Power, keďže tento nemohol mať konštitutívne
účinky a neovplyvnil časovú možnosť sťažovateľa uplatniť svoje právo u správcu dane včas. Sťažovateľ
mohol v lehote stanovenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku podať dodatočné daňové priznanie,
čím by si uplatnil v zákonnej lehote nulové vyrubenie dane a týmto aj žiadať o vrátenie preplatku

podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku, čo však neurobil. Právna úprava § 42 ods. 12 zákona o
dani z príjmov, účinného do 31.12.2017, v spojení s § 79 ods. 2 a 3 Daňového poriadku tak podľa
názoru kasačného súdu predstavovala pre sťažovateľa dostatočnú právnu úpravu, ktorá umožňovala
sťažovateľovi plnohodnotne uplatniť právo na vrátenie dane aj spolu s prípadnými úrokmi. Ústavný súd
SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 409/2024-24 zo dňa 24.07.2024, bode 22 (vydanom v obdobnej právnej

a skutkovej veci) takisto vyslovil, že v posudzovanom prípade nebolo možné dospieť k záveru, že
sťažovateľka stratila akúkoľvek možnosť uplatniť svoje právo vyplývajúce zo smernice 2003/87/ES.
41. Kasačný súd v tejto súvislosti dodáva, že právne záväzným normatívnym aktom EÚ, ktoré sa
zverejňujú v Úradnom vestníku EÚ, svedčí prezumpcia oboznámenia sa s ich obsahom zo strany
fyzických a právnických osôb. Sťažovateľ mal a mohol poznať obsah svojich práv vyplývajúcich zo

smernice, pričom prípadný rozpor smernice a vnútroštátneho práva mal byť primerane obozretným
adresátom známy (viď ďalší bod tohto rozsudku), a preto mohol včas uplatniť prostriedky nápravy, ktoré
mu vnútroštátne procesné právo poskytovalo na ochranu jeho práv vyplývajúcich zo smernice. V zmysle
zásady prednosti práva Európskej únie (vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ) pred vnútroštátnym
právom, ktorá je vyjadrená v článku 7 ods. 2 veta druhá Ústavy SR, sú orgány verejnej moci povinné

vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k
zabezpečeniu účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z
právneho poriadku EÚ. Sťažovateľ mohol primárne uplatniť svoj nárok na vrátenie preplatku a priznanie
úroku pred správnymi orgánmi a v prípade, že by tieto orgány tento nárok neuspokojili napríklad z
dôvodu, že by rozhodli contra legem národnému právu, sa mohol sťažovateľ domáhať ochrany pred

vnútroštátnym súdom, ktorý by konfliktné vnútroštátne ustanovenia ponechal neaplikované a prípadne
priamo aplikoval ustanovenia smernice, alebo by sa obrátil na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o výklad
smernice (tak ako to urobil krajský súd v prípade PPC Power). Sťažovateľ teda mal vo vnútroštátnej
právnej úprave Daňového poriadku, zákona o dani z príjmov a Správneho súdneho poriadku (resp.
aj zákona o zodpovednosti za škodu) dostupné právne možnosti domáhať sa ochrany svojich práv

založených na práve EÚ aj pred vydaním prejudicialneho nálezu SD EÚ vo veci C-302/17 PPC Power.
42. K otázke, či rozpor vnútroštátnej dane z emisných kvót so smernicou bol resp. mal byť primerane
obozretným adresátom zrejmý, kasačný súd uvádza, že rozsudok SD EÚ vo veci PPC Power nebol
prekvapivý a dôvody, prečo je daň rozporná s právom EÚ, boli verejne dostupné aj diskutované od
počiatku zavádzania tejto právnej úpravy do právneho poriadku SR. Jednak, ako vyplýva priamo zo

znenia tohto rozsudku, SD EÚ už riešil obdobné situácie v iných členských štátoch (rozsudky vo veciach
C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, ako aj rozsudok vo veci C-43/14 ŠKO-
Energozodňa26.02.2015).Mnohosubjektov,vrátatespoločnostiPPCPower,a.s.,svojenárokyuplatnili
u správcu dane a následne na súde (viď uznesenie sp. zn. I. ÚS 409/2024-24 zo dňa 24.07.2024,
bod 9). Napokon, aj z konania pred Ústavným súdom SR vo veci namietanej protiústavnosti zavedenia

dane do právneho poriadku SR je zjavná argumentácia navrhovateľov o tom, že ide o rozpor s právom
EÚ (uznesenie Ústavného súdu SR PL. ÚS 114/2011-179 zo dňa 13.06.2012) a nesúladom dane so
smernicou argumentoval aj prezident Slovenskej republiky, keď zákon č. 548/2010 Z. z. nepodpísal a
vrátil do parlamentu na nové prerokovanie.
43. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že princíp právnej istoty má chrániť fyzické a právnické osoby

a nie štát, ktorý porušil právo EÚ, kasačný súd pripomína, že princíp právnej istoty má podľa judikatúry
Súdneho dvora EÚ chrániť nielen dotknutú osobu, ako aj dotknutý správny orgán. Súdny dvor v tejto
súvislosti konštatoval: „Súdny dvor uznal zlučiteľnosť stanovenia primeraných lehôt na podanie žalôb s
právom Únie pod hrozbou zániku práva v záujme právnej istoty, ktorá chráni tak dotknutú osobu, ako ajdotknutý správny orgán, hoci ich uplynutie, ako vyplýva z ich podstaty, spôsobuje úplné alebo čiastočné
zamietnutie podanej žaloby. [...]“ (rozsudok vo veci C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o.
bod 42, rozsudok vo veci C-677/19 SC Valoris, bod 25 a ďalšie). Uvedenú argumentáciu preto posúdil

kasačný súd ako nedôvodnú.
44. Doslovný výklad sťažovateľa, že lehota na podanie žiadosti na vrátenie dane nikdy nezačala plynúť,
pretože nikdy nevznikla povinnosť podať daňové priznanie na daň nezákonnú ex tunc, by svojich
dôsledkoch znamenal, že daňové subjekty by nikdy neboli pozbavené možnosti uplatniť si vrátenie
zaplatenejdaneazaplatenieúroku,tedažebysisvojenárokymohliuplatňovaťpočasovoneobmedzenú

dobu. Uvedený výklad kasačný súd považuje za príliš formalistický a odporujúci účelu právnej úpravy
prekluzívnych lehôt v Daňovom poriadku i princípu právnej istoty, ktorý má slúžiť nielen na ochranu
fyzických a právnických osôb, ale aj na ochranu štátu pred následkami oneskoreného uplatňovania
si nárokov zo strany fyzických a právnických osôb. Rovnako je uvedený výklad potrebné označiť za
rozporný so zásadou ekvivalencie, pretože nároky na vrátenie dane a zaplatenie úroku založené na
vnútroštátnej úprave je potrebné si uplatniť v lehotách ustanovených Daňovým poriadkom.

45. Odmietnuť je podľa kasačného súdu potrebné aj argumentáciu sťažovateľa o nepoužiteľnosti
rozsudkov C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o. a C-30/02 Recheio-Cash & Carry SA. na
súdenú vec. Z hľadiska práva na vrátenie čiastok zaplatených bez právneho dôvodu SD EÚ nerozlišuje,
či ide finančné príspevky (napr. rozsudky Q-Beef a Bosschaert, C-89/10 a C-96/10), daň (DPH), ktorá
síce je ako celok harmonizovaná, ale bola uplatnená na transakcie, ktoré majú byť v zmysle práva

EÚ od nej oslobodené (napr. rozsudok C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o) alebo daň,
ktorá je ako celok rozporná s právom EÚ (napr. rozsudok C-677/19 SC Valoris, ako aj rozsudok
C-302/2017 PPC Power, a.s. a právna situácia sťažovateľa). Vo svojej rozhodovacej činnosti používa
pojem „poplatky zaplatené bez právneho dôvodu“ a vyššie uvedené pravidlá konštante uplatňuje na
všetky takto uhradené platby.

46. K súbehu konania o vrátenie dane a zaplatenie úrokov s konaním podľa zákona o zodpovednosti za
škodu kasačný súd uvádza, že nespochybňuje všeobecné závery a rozhodnutia o tom, že tieto nároky
možno uplatňovať paralelne. Predmetom tohto správneho súdneho konania je postup žalovaného,
ktorý kasačný súd považuje za zákonný, a kasačnému súdu neprináleží preskúmať postup štátu pri
konaní podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Pre kasačný súd bolo rozhodujúce, že nárok na

zaplatenie dane a úroku sťažovateľ uplatnil po lehote stanovenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku, a
preto jeho žiadosti nebolo možné vyhovieť. Hoci v napadnutých rozhodnutiach a rozsudku krajského
súdu je zmienené aj uzavretie dohody o mimosúdnom vyrovnaní, táto skutočnosť preukazuje, že
sťažovateľovi bol nárok v časti neoprávnene zaplatenej dane vrátený. Pokiaľ správne orgány a krajský
súd argumentujú tým, že úrok nemohol byť sťažovateľovi priznaný z dôvodu, že nedochádza súčasne

aj k vráteniu dane, kasačný súd uvádza, že táto argumentácia bola sekundárna a pre výsledok konania
spočívajúci v odmietnutí žiadosti o vrátenie dane a úroku nemá rozhodujúci význam. Pre nevyhovenie
žiadosti bol podľa kasačného súdu podstatným dôvodom dôvod spočívajúci v oneskorenom uplatnení
žiadosti, tento dôvod kasačný súd posúdil ako vecne správny a zákonný a pre tento dôvod rozhodnutia
o nevyhovení žiadosti právne obstoja. Len v prípade, že vrátenie dane a úroku by bolo uplatnené

sťažovateľom včas, no k vráteniu dane by nedošlo z dôvodu, že táto bola sťažovateľovi vrátená ako
občianskoprávny nárok, by musel kasačný súd posudzovať otázku, ako mali daňové orgány (bez
súčasného vrátenia dane ako daňovoprávneho nároku) pristúpiť k vráteniu úroku ako daňovoprávneho
nároku. Uvedené však nebol prejednávaný prípad.
47. K rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 15C/20/2020 zo dňa 17.06.2023 vydanému v

civilnom spore sťažovateľa, v ktorom súd konštatoval, že náprava za pochybenie členského štátu je v
tomto prípade poskytnutá prostredníctvom úpravy Daňového poriadku, kasačný súd konštatuje, že tieto
závery nie sú v rozpore so závermi kasačného súdu. Ako však kasačný súd uviedol v predchádzajúcom
bode, v správnom súdnom konaní mu neprináleží preskúmať postup štátu pri konaní podľa zákona o
zodpovednosti za škodu.

48. K rozsudkom krajského súdu, na ktoré sťažovateľ poukazoval v kasačnej sťažnosti, a ktoré posúdili
rozhodné otázky odchylne od napadnutého rozsudku, kasačný súd uvádza, že týmito rozsudkami nie
je viazaný. Stotožňuje sa so závermi napadnutého rozsudku, ktorý svoje úvahy oprel o relevantnú
judikatúru SD EÚ v obdobných veciach.
49. Pokiaľ ide o dodržanie zásady ekvivalencie v súdenej veci, sťažovateľ jej porušenie videl v podstate

v tom, že § 69 ods. 1 Daňového poriadku sa musí rovnocenne vzťahovať na nároky založené na
vnútroštátnom i európskom práve a teda že lehota na podanie žiadosti musí plynúť od vzniku povinnosti
podať daňové priznanie, ktorý však v uvedenom prípade nenastal. Tento výklad je podľa kasačného
súdu potrebné odmietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 35 a 45 tohto rozsudku. Ďalej sťažovateľtvrdil rozpor so zásadou ekvivalencie aj v doplňujúcom vyjadrení zo dňa 16.04.2024, v ktorom sa
dožadoval zohľadnenia lehoty podľa zákona o zodpovednosti za škodu, ktorá plynie od okamihu, kedy
sa dotknutá osoba o porušení práva EÚ dozvedela. Kasačný súd podotýka, že doplňujúce vyjadrenie zo

dňa 16.04.2024 nepodal sťažovateľ v lehote na podanie kasačnej sťažnosti, ale až v reakcii na vydanie
rozsudku NSS SR sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023. Upriamuje pozornosť sťažovateľa na § 445
ods. 2 SSP, podľa ktorého sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej
sťažnosti. Z uvedeného dôvodu kasačný súd na uvedenú argumentáciu sťažovateľa neprihliadal. Pre
úplnosť však poukazuje na to, že Ústavný súd SR obdobnú právnu argumentáciu posúdil a konštatoval,

že: „neobstojí tvrdenie sťažovateľky, že v daňovom konaní bolo potrebné aplikovať dĺžku lehoty podľa
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.“ (uznesenie sp. zn. I. ÚS
409/2024-24 zo dňa 24.07.2024, bod 31).
50. Kasačný súd, súc viazaný ustanovením § § 445 ods. 2 SSP, neprihliadal ani na ďalšiu argumentáciu
sťažovateľa uplatnenú po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti obsiahnutú v jeho doplňujúcich
vyjadreniach.

51. Záverom právneho posúdenia veci samej kasačný súd konštatuje, že postup žalovaného vychádza
z prístupu v európskom práve, rešpektuje relevantnú judikatúru SD EÚ, spĺňa požiadavku efektivity aj
ekvivalencie a je v súlade s princípom právnej istoty. Správny súd sa nedopustil nesprávneho právneho
posúdenia, keď žalobnú argumentáciu sťažovateľa nepovažoval za dôvodnú.
B. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ

52. Kasačný súd nepovažoval za potrebné predložiť SD EÚ prejudiciálnu otázku o tom, či je v súlade
s právom EÚ (smernicou) taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý zakladá povinnosť podať daňové
priznanie na daň, ktorá je rozporná s právom EÚ (smernicou).
53. Aj v prípadoch, kedy ide o rozhodovanie súdu v poslednom stupni, SD EÚ definoval výnimky, kedy
tento súd nie je povinný prejudiciálne otázky položiť. Výnimky sú zhrnuté v rozsudku vo veci CILFIT

(rozsudok vo veci 283/81 CILFIT/Ministero della Sanita zo dňa 6.10.1982) a ide o situácie, kedy:
- otázka nie je pre posúdenie veci relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku,
nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu;
- položená otázka je identická s otázkou, ktorá už bola predmetom rozhodnutia v obdobnej veci ("act
éclairé");

- správne uplatňovanie práva EÚ sa môže javiť také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné
pochybnosti o spôsobe riešenia položenej otázky ("act clair").
54. Podstatou sporu nie je výklad pojmu „povinnosť podať daňové priznanie“, ale posúdenie právnej
úpravy § 79 ods. 1 a 2 Daňového poriadku v spojení s § 69 ods. 1 Daňového poriadku z hľadiska, či
nezbavuje sťažovateľa akejkoľvek možnosti uplatniť si svoje práva pred vnútroštátnymi súdmi. Súčasne,

pre objasnenie tejto otázky možno vychádzať z rozsiahlej rozhodovacej činnosti SD EÚ, ktorú žalovaný,
správny súd aj kasačný súd pri svojom rozhodovaní využili.
55. Cieľom konania o prejudiciálnej otázke je objasnenie práva Únie. Vzhľadom na to, že otázka v
navrhovanom znení nebola pre rozhodnutie relevantná a bližšie objasnenie európskeho práva z dôvodu
bohatej judikatúry SD EÚ už nebolo potrebné, kasačný súd sťažovateľov návrh na prerušenie konania

podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol.

C. K návrhu na priznanie postavenia osoby zúčastnenej na konaní MF SR
56. Dôvodom priznania postavenia osoby zúčastnenej na konaní MF SR má byť dopad záveru

správneho súdu na tento subjekt. Kasačný súd aj tento návrh sťažovateľa zamietol. Vychádzal z toho,
že jednak samotné MF SR o pribratie do konania záujem neprejavilo, a ani z okolností súdenej veci
nevyplýva, že by to bolo potrebné z dôvodu naplnenia požiadavky na spravodlivý proces. Kasačný súd
z dôvodu hospodárnosti konania nevydal o nevyhovení návrhu samostatné uznesenie podľa § 41 ods.
3 SSP, ale rozhodol o tom priamo vo výroku tohto rozsudku.

VII. Záver
57. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej
sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý
bol náležite a riadne odôvodnený. Z tohto dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa §
461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

58. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167
ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov
kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonomstanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný
súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
59. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0

(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.