Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoPr/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2519200056
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2519200056.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobcu: REFORMOVANÁ ZÁKLADNÁ
CIRKEVNÁ ŠKOLA s vyučovacím jazykom maďarským v DOLNOM ŠTÁLI, Hlavná 85, 930 10 Dolný
Štál, IČO: 31 825 389, zastúpeného advokátkou: JUDr. Sylvia Barciová, Komenského 6331/1F, 929 01
Dunajská Streda, IČO: 42161827, proti žalovanej: A. B. C. D., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, trvale bytom
E. F. XXXX/XX, E., zastúpenej splnomocnenkyňou: MD legal, s.r.o., Jaseňová 7, 960 01 Zvolen, IČO:
47 256 729, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 8. februára 2024 č. k. PN-18Cpr/3/2019-408, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu žalobcu zamietol; II. žalovanej priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 69 ods. 1 písm. c/ a ods. 4, § 77, § 78 ods. 3 písm. b/ zákona č.
311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“). Vecne dôvodil, že žalobca

sa žalobou doručenou súdu dňa 14.1.2019, opravenou písomným podaním doručeným súdu dňa
15.3.2019, domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej
ako zamestnankyne zo dňa 15.11.2018 doručené žalobcovi ako zamestnávateľovi dňa 15.11.2018,
je neplatné. Zároveň sa domáhal náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaná ako
zamestnankyňa vykonávala svoju prácu u žalobcu ako zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy
uzatvorenej dňa 28.6.2013. Žalovaná dňa 15.11.2018 osobne doručila žalobcovi písomné Oznámenie
o okamžitom skončení pracovného pomeru. V predmetnom oznámení žalovaná uviedla, že podľa

lekárskeho posudku A. E. G. z 15.11.2018 nemôže ďalej vykonávať svoju prácu bez ohrozenia svojho
zdravia. Žalovaná tiež poznamenala, že nakoľko podmienky na škole zostávali nezmenené, rozhodla
sa svoj pracovný pomer ukončiť u zamestnávateľa okamžite s poukazom na ust. § 69 ods. 1 písm.
c/ ZP. Žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanej z 15.11.2018 posúdil ako neplatné.
S poukazom na ust. § 78 ZP žalobca vychádzal z toho, že pracovný pomer sa skončil dohodou, a to
dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť, t. j. dňom 15.11.2018. Žalobca bol informovaný, že žalovaná
od pondelka nasledujúceho týždňa, t. j. od 19.11.2018 nastúpila do zamestnania tiež ako učiteľka. V

mesiacidecemberroku2018sažalovanátelefonickyinformovalauúčtovníčkyžalobcu,kedyjejpoukážu
sumu odstupného, na ktoré má nárok z dôvodu skončenia jej pracovného pomeru. Žalovaná zrejme
mala na mysli nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 69 ods. 4 ZP. V záujme právnej istoty, žalobca svoje
stanovisko ohľadne neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vypracoval aj písomne azaslal ho žalovanej listom zo dňa 20.12.2018. Žalovaná na tento prípis nereagovala. Žalobca považuje
okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanej zo dňa 15.11.2018 za neplatné z týchto dôvodov: a)
Žalovaná vo svojom oznámení zo dňa 15.11.2018 ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru

najprv uviedla to, že podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej vykonávať svoju prácu bez ohrozenia
svojho zdravia. Následne žalovaná napísala, že svoj pracovný pomer ukončí podľa ust. § 69 ods. 1 písm.
c/, t. j. ak život alebo zdravie zamestnanca je bezprostredne ohrozené. Podmienky uplatnenia dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 69 ods. 1 písm. a/ ZP v prípade žalovanej
neboli splnené. Žalovaná svojmu zamestnávateľovi totiž žiaden lekársky posudok nikdy nepredložila,

teda zamestnávateľ nemal ani možnosť preradiť ju na inú vhodnú prácu. Pečiatka A. E. G. na oznámení
žalovanej zo dňa 15.11.2018 nemá v tomto smere žiadnu relevanciu.
Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení uviedla, že so žalobcom uzavrela pracovnú zmluvu
dňa 28.6.2013 a dňa 15.11.2018 doručila žalobcovi oznámenie o okamžitom skončení pracovného
pomeru zo dňa 15.11.2018. Žalobca toto oznámenie nechal dlhodobo bez reakcie a dňa 14.1.2019 podal
žalobu. Namietla, že samotná pracovná zmluva nespĺňa viaceré zákonné náležitosti. Žaloba podľa nej

predstavuje zneužitie práva zo strany žalobcu, keďže žalobca nemá záujem na jej ďalšom zamestnávaní
a žalobca dlhodobo akceptoval, že pracovný pomer je skončený platne. Lekár A. E. G., ktorému opísala
svojebolestispoluspopisomjejpráce,pracovnéhoprostrediaapracovnýchpodmienok,dňa15.11.2018
zhodnotil jej zdravotný stav, pričom ju upozornil na následky, nevydal podrobné citlivé osobné údaje o
zdravotnom stave žalovanej a obmedzil sa len na prezentáciu záveru vo vzťahu k práci. Podľa názoru

žalovanej je taký postup dostatočný, keďže za lekársky posudok sa v zmysle § 16 zákona č. 576/2004 Z.
z. považuje len výsledok posúdenia zdravotnej spôsobilosti alebo zdravotného stavu. Žalobca doteraz
nespochybňoval záver A. G., pričom nikdy nepožadoval ani bližšie informácie o zdravotnom stave
žalovanej. V prípade nutnosti zdravotný stav žalovanej a jeho posúdenie vo vzťahu k práci a celkový
postup môže vysvetliť A. G. osobne. Z posúdenia A. G. vyplynulo, že za nezmenených pracovných a

personálnych podmienok žalovaná nemôže zo zdravotných dôvodov zostať zamestnaná bez ohrozenia
zdravia. Zároveň z dôvodu dlhodobých skúseností s personálnymi a pracovnými pomermi u žalobcu
bolo zrejmé, že pracovné prostredie nemôže byť v dohľadnej dobe zmenené tak, aby nepredstavovalo
ohrozenie zdravia žalovanej. Na tomto základe bola nútená okamžite konať a chrániť svoje zdravie.
Súd prvej inštancie po oboznámení sa so žalobou, písomnými vyjadreniami, prednesmi právnych

zástupcov strán sporu, vykonal dokazovanie listinami a výsluchom strán sporu a na tomto základe
rozhodol vo veci (v poradí prvým rozsudkom) tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany žalovanej ako zamestnankyne zo dňa 15.11.2018, doručené žalobcovi ako zamestnávateľovi
dňa 15.11.2018 je neplatné. Zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 55 ods. 2 písm. a/, § 59 ods. 1 písm. c/, § 69 ods. 1 písm.

a/ a c/ a ods. 3, § 70, § 77, § 78 ods. 3 písm. b/ ZP. Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou
súdu dňa 14.1.2019, opravenou písomným podaním doručeným súdu dňa 15.3.2019, domáhal, aby
súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej ako zamestnankyne zo dňa
15.11.2018 doručené žalobcovi ako zamestnávateľovi dňa 15.11.2018, je neplatné. Žalobu odôvodnil
tým, že žalovaná ako zamestnankyňa vykonávala svoju prácu u žalobcu ako zamestnávateľa na základe

pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 28.6.2013. Žalovaná dňa 15.11.2018 osobne doručila žalobcovi
písomné Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru. V predmetnom oznámení žalovaná
uviedla, že podľa lekárskeho posudku A. H. I. zo dňa 15.11.2018 nemôže ďalej vykonávať svoju prácu
bez ohrozenia svojho zdravia. Žalovaná tiež poznamenala, že nakoľko podmienky na škole zostávali
nezmenené, rozhodla sa svoj pracovný pomer ukončiť u zamestnávateľa okamžite s poukazom na

ust. § 69 ods. 1 písm. c/ ZP. Žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanej zo dňa
15.11.2018 posúdil ako neplatné, s poukazom na ust. § 78 ZP vychádzal z toho, že pracovný pomer
sa skončil dohodou, a to dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť, t. j. dňom 15.11.2018. Žalobca
bol informovaný, že žalovaná od pondelka nasledujúceho týždňa, t. j. od 19.11.2018 nastúpila do
zamestnania tiež ako učiteľka. V mesiaci december roku 2018 sa žalovaná telefonicky informovala u

účtovníčky žalobcu, kedy jej poukážu sumu odstupného, na ktoré má nárok z dôvodu skončenia svojho
pracovného pomeru. Žalovaná zrejme mala na mysli nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 69 ods.
4 ZP. V záujme právnej istoty, žalobca svoje stanovisko ohľadne neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru vypracoval aj písomne a zaslal ho žalovanej listom z 20.12.2018. Žalovaná na
tento prípis nereagovala. Žalobca považuje okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanej zo dňa

15.11.2018 za neplatné z týchto dôvodov: a) žalovaná vo svojom oznámení zo dňa 15.11.2018 ako
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru najprv uviedla to, že podľa lekárskeho posudku
nemôže ďalej vykonávať svoju prácu bez ohrozenia svojho zdravia. Následne žalovaná napísala, že svoj
pracovný pomer ukončí podľa ust. § 69 ods. 1 písm. c/ ZP. Toto ustanovenie sa však týka iného dôvoduokamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j. ak život alebo zdravie zamestnanca je bezprostredne
ohrozené. Žalovaná teda nejasne uviedla dôvod okamžitého skončenia svojho pracovného pomeru, b)
podmienky uplatnenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 69 ods. 1 písm. a/

ZPvprípadežalovanejnebolisplnené.Žalovanásvojmuzamestnávateľovitotižžiadenlekárskyposudok
nikdy nepredložila, teda zamestnávateľ nemal ani možnosť preradiť ju na inú vhodnú prácu. Pečiatka A.
E. G. na oznámení žalovanej zo dňa 15.11.2018 nemá v tomto smere žiadnu relevanciu.
Proti tomuto (v poradí prvému) rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalovaná, s
návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne navrhla

jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu. Dôvodila, že skončila pracovný pomer so žalobcom
z dôvodu ohrozenia jej zdravia, pričom ohrozenie zdravia písomne potvrdil aj jej ošetrujúci lekár A. E.
G.. Žalovaná na podporu svojich tvrdení navrhla jeho vypočutie. Súd za účelom preverenia naplnenia
zákonných predpokladov pre skončenie pracovného pomeru vypočul žalovanú, pričom v odôvodnení
rozsudku deklaruje, že z tejto výpovede nevyplynulo, že by bol ohrozený život alebo zdravie žalovanej,
vypočutie lekára považoval za nadbytočné a toto bez ďalšieho nevykonal. Žalovaná namietala, že z

jej výpovede tieto skutočnosti odôvodňujúce nevypočutie A. E. G. nevyplývajú. Žalovaná vo svojej
výpovedi súdu opísala, že dlhodobo trpela z dôvodu nevyhovujúcich pracovných podmienok a celkovo
nevhodného pracovného prostredia. To, že tieto podmienky trvali dlhšiu dobu, nemôže bez ďalšieho
znamenať, že by v čase doručenia okamžitého skončenia nebolo ohrozené zdravie žalovanej. Naopak
dlhodobý psychický nátlak a nevyhovujúce pracovné podmienky vedú k situácii, kedy sa tento stav

môže stať neudržateľný a bezprostredne ohrozujúci zdravie zamestnanca, čo aj žalovaná v konaní
tvrdila. Žalovaná na otázku svojho právneho zástupcu jednoznačne deklarovala, že o ohrození svojho
zdravia sa dozvedela od svojho ošetrujúceho lekára dňa 15.11.2018. V tejto súvislosti úvahy súdu o
nedodržaní prekluzívnej lehoty sa javia ako nepatričné. Podľa názoru žalovanej si súd nesprávne vyložil
jednotlivé pasáže jej výpovede. Bez ohľadu na výpoveď žalovanej táto ďalej namietala, že odbornú

otázku ohrozenia života a zdravia nemôže súd posúdiť len na základe jej výpovede. Súd konštatoval, že
nebol bezprostredne ohrozený život alebo zdravie žalovanej, a tak nebola naplnená skutková podstata
podľa § 69 ods. 1 písm. c/ ZP, ku ktorému záveru však podľa názoru žalovanej súd nemohol dospieť
len na základe vlastnej úvahy, bez vyjadrenia lekára, zároveň je tento záver súdu v príkrom rozpore
s názorom A. E. G., ktorý je obsiahnutý v okamžitom skončení. Súd sa s týmto rozporom žiadnym

spôsobom nevysporiadal a nevykonal dôkaz smerujúci k objasneniu zdravotného stavu žalovanej.
Krajský súd v Trnave dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné (a uznesením
z 12.2.2021 č. k. 10Copr/5/2020-148 /v poradí prvý/ rozsudok súdu prvej inštancie v predmetnej
veci zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie). V odôvodnení
svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že podľa jeho názoru okamžité skončenie pracovného pomeru

žalovanou obsahuje jednoznačný prejav vôle žalovanej skončiť pracovný pomer okamžite i dôvod jeho
skončenia(bezprostrednéohrozeniezdraviažalovanej),spočívajúcivokolnostiach,žepodľalekárskeho
posudku MUDr. E. G. z 15.11.2018 žalovaná nemôže ďalej vykonávať svoju prácu bez ohrozenia
svojho zdravia, pretože podmienky na škole zostávali nezmenené. Toto skutkové opísanie zakladá
podľa odvolacieho súdu dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm.

c/ ZP, ktorý dôvod aj žalovaná výslovne v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedla. Záver
súdu prvej inštancie, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej datované dňa
15.11.2018 je neplatné z dôvodu, že zo strany žalovanej neboli splnené zákonné predpoklady pre
možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom podľa § 69 ods. 1 písm. a/ ZP, tak
nebolo možné považovať za vecne správny, keďže dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru

bol dôvod podľa § 69 ods. 1 písm. c/ ZP a nie podľa § 69 ods. 1 písm. a/ ZP. Žalovaná netvrdila, že
by pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru z jej strany doručila žalobcovi lekársky
posudok (že nemôže ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia), ani to, že ju
žalobca ako zamestnávateľ nepreradil do 15 dní odo dňa predloženia tohto posudku na inú pre ňu
vhodnú prácu, teda neuvádzala skutkové okolnosti, v ktorých by mohol spočívať dôvod okamžitého

skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 69 ods. 1 písm. a/ ZP, nebolo na mieste žalovanou uvedené
skutkové okolnosti subsumovať pod takéto ustanovenie len na základe toho, že slovné spojenie lekársky
posudok sa nachádza v § 69 ods. 1 písm. a/ ZP (a nie v § 69 ods. 1 písm. c/ ZP), keď poukazom
na lekársky posudok (potvrdenie ošetrujúcim lekárom nemožnosti vykonávania práce žalovanou bez
ohrozenia jej zdravia) žalovaná zjavne chcela len podporiť svoje tvrdenie o nemožnosti ďalej vykonávať

prácu bez ohrozenia jej zdravia. Preto nebola relevantnou otázka, či Oznámenie o okamžitom skončení
pracovného pomeru z 15.11.2018 obsahovalo alebo neobsahovalo lekársky posudok v súlade s §
16 zákona č. 576/2004 Z.z., a dôvodnou potom nebola ani námietka odvolateľky o nedostatočnom
a nepreskúmateľnom vysporiadaní sa s touto otázkou zo strany súdu prvej inštancie. Dôvodnou nazáklade vyššie uvedeného však bola odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa nesprávnej subsumácie
pod ust. § 69 ods. 1 písm. a/ ZP. Odvolací súd ďalej uviedol, že sa nemohol stotožniť ani so závermi súdu
prvej inštancie, že zo strany žalovanej neboli splnené ani zákonné predpoklady pre možnosť okamžitého

skončenia jej pracovného pomeru so žalobcom podľa § 69 ods. 1 písm. c/ ZP, z ktorého dôvodu tiež
vyhodnotil okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej ako neplatné, tieto jeho závery
považuje odvolací súd za predčasné. Súd prvej inštancie sa totiž vôbec nezaoberal tvrdeniami žalovanej
vo vzťahu k pracovným podmienkam (napr. práca nadčas bez obedňajšej prestávky, donucovanie k
výpovedi z dôvodu ukončenia štúdia detí žalovanej u žalobkyne, psychické týranie, psychický tlak), ktoré

mali zapríčiniť jej psychické i fyzické zdravotné problémy a bezprostredné ohrozenie zdravia žalovanej.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s jeho záverom o nezistení bezprostredného ohrozenia zdravia
žalovanej, odôvodneným tým, že žalovaná problémy pociťovala už dlhší čas - rok a už nedokázala ďalej
pracovať v takých podmienkach, v ktorom prípade podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno hovoriť
o žiadnej bezprostrednosti ohrozenia života alebo zdravia, keď bezprostredné ohrozenie života alebo
zdravia nie je dané tým, že žalovaná už jednoducho len nechcela pracovať u žalobcu, označila riaditeľku

žalobcu za arogantnú a nebola schopná pod jej vedením ďalej pracovať a súčasne si už našla prácu
ako učiteľka na novej škole. Dôvodnou bola námietka žalovanej, že to, že tieto podmienky trvali dlhšiu
dobu, nemôže bez ďalšieho znamenať, že by v čase doručenia okamžitého skončenia nebolo ohrozené
zdravie žalovanej, naopak dlhodobý psychický nátlak a nevyhovujúce pracovné podmienky vedú k
situácii, kedy sa tento stav môže stať neudržateľný a bezprostredne ohrozujúci zdravie zamestnanca,

čo aj žalovaná v konaní tvrdila. Odvolací súd v závere uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie
(viazanéhovpredmetnomsporeprávnymnázoromodvolaciehosúdu)takbudevďalšomkonanívykonať
navrhnuté dokazovanie za účelom posúdenia existencie dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. c/ ZP, pričom stav bezprostrednej ohrozenosti života a zdravia sa
týka odborných znalostí odborne spôsobilej osoby, resp. vedeckých poznatkov, postupovať v spore ako

v spore s ochranou slabšej strany a prípadne vykonať aj bez návrhu tie dôkazy, ktoré zamestnanec
nenavrhol, ak to bude nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci vo veci opätovne nariadil pojednávanie, doplnil
dokazovanie výsluchom svedka A. E. G. a predloženými listinami a vec opätovne právne posúdil.
Citoval ust. § 78 ods. 3 písm. b/ ZP a dôvodil, že normuje právnu situáciu, podľa ktorej, ak

zamestnávateľ považuje okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancom za neplatné a
oznámi zamestnancovi, že netrvá na tom, aby tento naďalej vykonával prácu, potom platí, že
pracovný pomer sa skončil dohodou. Dôležitou právnou skutočnosťou je oznámenie zamestnávateľa
doručené zamestnancovi, že zamestnávateľ netrvá na tom, aby zamestnanec naďalej vykonával
prácu. Oznámenie zamestnávateľa, že od zamestnanca nepožaduje ďalší výkon práce je tou právne

relevantnou skutočnosťou, ktorá sama osobe transformuje neplatné okamžité skončenie pracovného
pomeru na platne uzavretú dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľa a zamestnanca.
Zamestnávateľ sa môže rozhodnúť, že si zachová právo domáhať sa pred súdom určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom, alebo sa tohto práva vzdáva tým, že
zamestnancovi oznámi, že netrvá na tom, aby u neho zamestnanec ďalej pracoval. V prípade účinného

oznámenia si už zamestnávateľ nemôže uplatniť právo na súde, aby tento vyslovil (ne)platnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom; v dôsledku naplnenia právnej fikcie takýto
úkon de iure neexistuje. Ak chcel žalobca, aby sa súd vecne zaoberal otázkou platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru v jeho žalobe, nemal žalovanej oznámiť, že netrvá na tom, aby u
neho ďalej pracovala. Žalobca nielenže predurčil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru

zaslaním oznámenia žalovanej, zároveň ním i vylúčil, aby sa touto otázkou mohol zaoberať súd na
základe žaloby o (ne)platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podanej žalovanou, lebo
práve týmto oznámením doručeným žalovanej došlo (fikciou) k založeniu (nového) pracovnoprávneho
vzťahu - dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi žalobcom a žalovanou. Uvedenému
podľa súdu svedčia aj nesporné skutočnosti konštatované aj v zrušenom rozsudku Okresného súdu

Piešťany sp. zn. 18Cpr/3/2019 zo dňa 11. novembra 2019 ako i uznesenia Krajského súd v Trnave sp.
zn. 10CoPr/5/2020 zo dňa 12. februára 2021 ( str. 5 odsek 2 predposledná a posledná veta, strana
16 odsek 2,3,4, 5 strana 17 odsek 2, 3). Pre úplnosť súd opätovne uviedol, že v predmetnej veci
nebolo medzi stranami sporné, že pracovný pomer medzi stranami (žalobcom ako zamestnávateľom
a žalovanou ako zamestnancom) bol založený písomnou pracovnou zmluvou z 28.6.2013, a to na

dobu neurčitú, dohodnutý bol druh práce žalovanej - učiteľ, miesto výkonu práce žalovanej - RZCŠ v
Dolnom Štále, deň nástupu žalovanej do práce 1.7.2013 a mzdové podmienky odkazom na osobitné
rozhodnutie zamestnávateľa podľa platných predpisov. Tiež bolo nesporným, že pracovný pomer trval
až do 15.11.2018. Listom z 15.11.2018 zn. Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru,žalovaná žalobcovi oznámila: „Podľa lekárskeho posudku A. E. G. zo dňa 15.11.2018 nemôžem
ďalej vykonávať svoju prácu bez ohrozenia svojho zdravia. Pretože sa podmienky na škole zostávali
nezmenené, rozhodla som sa tento pracovný pomer s Vami skončiť, a tak týmto podľa ustanovenia

§ 69 ods. 1 písm. c) zákona č. 311/2001 Z. z. - Zákonník práce okamžite končím pracovný pomer
zo zdravotných dôvodov.“ Na tomto liste sa v jeho spodnej časti pod vyššie uvedeným textom a za
miestom podpísania listu (V E.) a dátumom jeho podpísania (15.11.2018) nachádza podpis žalovanej,
vedľa textu „...A. E. G.....“ sa nachádza pečiatka A. E. G., všeobecného lekára, a nečitateľný podpis.
Medzi stranami nebolo sporné, že lekársky posudok A. E. G. z 15.11.2018 (rozumej lekársky posudok

na samostatnej listine, inej ako list žalovanej uvedený vyššie), ani žiaden iný posudok v súvislosti s
okamžitým skončením pracovného pomeru žalovaná žalobcovi nepredložila a tiež nebolo sporné, že list
z 15.11.2018 zn. Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaná žalobcovi doručila
dňa 15.11.2018. Na okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanou reagoval žalobca listom z
20.12.2018 zn. Oznámenie, v ktorom uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za
neplatné (pre nejasnosť jeho dôvodu, keď lekársky posudok podľa § 69 ods. 1 písm. a/ ZP žalobkyni

nepredložila, žalobca teda nemal možnosť žalovanú preradiť na inú vhodnú prácu a ust. § 69 ods.
1 písm. c/ ZP sa týka iného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru), pracovný pomer u
neho ako u zamestnávateľa (keďže netrval na tom, aby u neho žalovaná naďalej pracovala) sa skončil
dohodou dňom 15.11.2018 a v zmysle platných právnych predpisov nárok na náhradu mzdy popr. nárok
na odstupné žalovanej neprináležia. Z uvedeného je zrejmé, že obe sporové strany sa zhodli na tom, že

pracovný pomer skončil dňom 15.11.2018. Žalobca je však názoru, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo strany žalovanej z 15.11.2018 je neplatné a keďže žalobca netrval na tom, aby žalovaná u
neho naďalej pracovala a keďže sa žalobca a žalovaná nedohodli inak, platí s poukazom na § 78 ods. 3
ZP, že pracovný pomer sa skončil dohodou dňom 15.11.2018. Žalovaná je naopak názoru, že pracovný
pomer skončil dňom 15.11.2018 na základe platného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo

strany žalovanej. Uvedenému záveru svedčí tak názor Krajského súdu v Nitre v rozhodnutí sp. zn.
6CoPr/1/2020 z 29.1.2020 ako aj právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí
sp. zn. 9Cdo/196/2020 zo dňa 30.6.2022. Z vyššie konštatovaného preto súd prvej inštancie žalobu
žalobcu z procesných dôvodov zamietol a už sa nezaoberal argumentáciou žalovanej a žalobcu ani
posudzovaním a hodnotením vykonaného a doplneného dokazovania.

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP, vecne
plným úspechom žalovanej v konaní.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho
zmenu vyhovením žalobe. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1/ písm. e/, f/ a h/ CSP.

Namietal, že súdom prvej inštancie uvedené právne posúdenie veci nekorešponduje s ust. § 78
ods. 3/ písm. b/ ZP, nakoľko žalobca vychádzajúc z gramatického výkladu § 78 ods. 3/ písm. b/ ZP
zastáva názor, že sa toto zákonné ustanovenie na súdom uvedenú právnu situáciu vôbec nevzťahuje.
Zákonodarca nevychádza zo subjektívneho postoja zamestnávateľa, ale z objektívnej skutočnosti „ak
skončilzamestnanecpracovnýpomerneplatne...“.Tedanevyplývazneho,žebyoneplatnostiskončenia

pracovnéhopomerumal/moholrozhodnúťzamestnávateľ.Zamestnávateľsananajvýšmôžedomnievať,
že daný právny úkon zamestnanca je neplatný, a vtedy je mu daná možnosť postupu podľa § 77 ZP. V
žiadnom prípade zamestnávateľovi neprináleží autoritatívne určiť, či sa pracovný pomer skončil platne
alebo neplatne. Poukázal na Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 156/2011-10, podľa ktorého
ak zamestnávateľ (alebo zamestnanec) chce dosiahnuť, aby nenastali právne účinky vyplývajúce zo

skončenia pracovného pomeru, musí v lehote dvoch mesiacov podať na súde žalobu o určenie, že
právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru je neplatný. Žalovaná sama vo svojom prvom
písomnom vyjadrení z 1.2.2019 zdôrazňovala, že: „nie zamestnávateľ, ale jedine súd je zo zákona
oprávnený vysloviť platnosť/neplatnosť pracovného pomeru resp. jeho skončenia.” Žalobca netrval na
ďalšom výkone práce žalovanej z dôvodu, že mal vedomosť o tom, že od pondelka (19.11.2018)

má nastúpiť na výkon práce k inému zamestnávateľovi, a teda nechcel jej klásť bariéry pri zmene
zamestnávateľa. Ako však môže byť toto jeho rozhodnutie tou právne relevantnou skutočnosťou,
ktorá sama osebe transformuje neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanej za platne
uzavretú dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľa a zamestnanca, veď otázka platnosti/
neplatnosti daného právneho úkonu žalovanej je stále medzi stranami sporná a jedine súd je

kompetentný o tom rozhodnúť. Jeho právny názor sa opiera aj o systematický a logický výklad ZP,
konkrétne o ust. od § 77 až § 84 s názvom „Nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru”. Súdom
citovaný § 78 ods. 3/ písm. b/ ZP reguluje situáciu, ktorej časovo predchádza postup podľa § 77 ZP, t.
j. súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu zamestnanca. Následné nároky z neplatného skončeniapracovného pomeru závisia od toho či žalobca (zamestnávateľ) žalovanému (zamestnancovi) oznámil,
že trvá na ďalšom vykonávaní práce. Žalobca nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie,
podľa ktorej „žalobca nielenže predurčil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zaslaním

oznámenia žalovanej, zároveň ním i vylúčil, aby sa touto otázkou mohol zaoberať súd na základe
žaloby o (ne)platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru", nakoľko ten je v príkrom rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou súdov. Existuje celý rad judikátov, ktoré postupom času nadobudli
doktrinálny význam. Podľa nich o tom, či sa pracovný pomer skončil platne/neplatne, musí rozhodnúť
súd. Nie je relevantná faktická situácia, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru

je neplatný. Preto o neplatné skončenie pracovného pomeru ide len vtedy, keď jeho neplatnosť bola
vyslovená v rozhodnutí súdu. Bez súdneho rozhodnutia vo veci neplatnosti skončenia pracovného
pomeru sa skončený pracovný pomer považuje za platne skončený. S poukazom na čl. 2 ods. 2
Základných princípov CSP ako žalobca právom očakával, že prvostupňový súd bude rozhodnúť tento
spor v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Závery oboch súdov, na
ktoré poukázal súd prvej inštancie na podporu svojej argumentácie (t. j. Rozsudok Krajského súdu v

Nitre z 29.1.2020 sp. zn. 6CoPr/1/2020 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 30.6.2022 sp. zn. 9Cdo/196/2020) spôsobujú obrovskú právnu neistotu v nadväzujúcich právnych
vzťahoch a to tak na strane zamestnávateľa ako aj na strane zamestnanca. V prípade týchto dvoch
rozhodnutí sa vôbec nejedná o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ba naopak,
sú nóvum, ktoré jej priamo protirečí. Je priam nepochopiteľné ako možno v nich konštatované závery

vôbec aplikovať na právnu vec, ktorá sa začala žalobou podanou ešte dňa 14.1.2019. Keby vtedy
nedošlo k podaniu žaloby žalobcom (zamestnávateľom) v rámci prekluzívnej lehoty podľa § 77 ZP,
žalovaná strana (zamestnankyňa) by bola úspešná vo vymáhaní svojho nároku podľa ust. § 69 ods.
4 ZP. Nepodaním žaloby dňa 14.01.2019, by sa žalobca vzdal akejkoľvek možnosti dodatočného
posudzovania inkriminovaného pracovnoprávneho úkonu žalovanej (napr. ako prejudiciálnej otázky v

konaní o určení, že pracovný pomer trvá ďalej, alebo v konaní o náhradu mzdy). Ak súd prvej inštancie
zamietol žalobu z procesných dôvodov, a teda považoval žalobu za nedôvodnú, tak prečo vykonal ďalšie
dokazovanie? Na jednej strane vykonal také dokazovanie, na ktoré potom vôbec neprihliadal a na strane
druhej žalobcom navrhnutý dôkaz súd nevykonal. Do pozornosti dal písomný návrh na dokazovanie
z 3.1.2022, ktorý bol opakovane navrhnutý aj ústne do zápisnice a týkal sa objasnenia relevantných

skutkových okolností ako aj motívu žalovanej pri skončení jej pracovného pomeru u žalobcu. Súd prvej
inštancie sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu ohľadne omeškania prekluzívnej lehoty
žalovanou podľa § 69 ods. 3/ ZP. Žalovaná najprv vo svojej výpovedi tvrdila, že o ohrození svojho
zdravia sa dozvedela dňa 15.11.2018 od svojho ošetrujúceho lekára A. E. G.. Po tom, čo p. A. E. G.
pri svojom písomnom výsluchu uviedol, že o ohrození zdravia jeho pacientky (žalovanej) nikdy nebola

reč, a to ani dňa 15.11.2018, žalovaná už vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 11.8.2022 tvrdila, že jej
zdravie v čase okamžitého skončenia jej pracovného pomeru už bolo poškodené. Žalovaná následne
opakovanetvrdila,žejejzdravieboloohrozenéužpredtým,nežjupándoktordňa10.9.2018uznalzaPN
a predpísaná medikamentózna liečba je dôkazom toho, že k poškodeniu jej zdravia už došlo. Keď teda
žalovaná tvrdí, že jej zdravie bolo ohrozené pred dňom 10.9.2018, tak v tomto prípade žalovaná meškala

prekluzívnu lehotu uvedenú v § 69 ods. 3 ZP, pretože Oznámenie o okamžitom skončení pracovného
pomeru doručila až dňa 15.11.2018. Žalobca zastáva názor, že v dôsledku postupu súdu bol porušený
aj čl. 17 Základných princípov CSP. Je tiež nepochopiteľné vzhľadom na závery súdu, prečo rozhodol
až po 5 rokoch odo dňa podania žaloby. Právne predpisy relevantné z pohľadu predloženej žaloby sa
od času jej podania nezmenili. Jediná zmena nastala v aplikačnej praxi, a to ominóznym rozhodnutím

Krajského súdu v Nitre (z 29.1.2020) a následne Najvyššieho súdu SR (zo dňa 30.6.2022), avšak tieto
vôbec nenapĺňajú charakter ustálenej rozhodovacej súdnej praxe. V tejto súvislosti treba vyzdvihnúť
aj samotnú dynamiku vykonávania dôkazov až po vrátení veci súdu prvého stupňa, resp. vytýčenia
pojednávaní. Odhliadnuc od protipandemických opatrení súd nepostupoval v konaní tak, aby bola vec
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Príkladmo uviedol spôsob nevykonania/vykonania dôkazu

výsluchom A. E. G., ktoré pričinením žalovanej strany sa časovo ťahalo a zopakovalo.

3. Žalovaná k odvolaniu žalobcu uviedla, že je v celom rozsahu nedôvodné a nijakým relevantným
spôsobom nie je spôsobilé spochybniť závery prvostupňového súdu a ich odôvodnenie. Žalobca založil
svoje odvolanie na 3-och odvolacích dôvodoch. Prevažnú časť obsahu odvolania tvorí argumentácia

žalobcuviažucasaknesprávnemuprávnemuposúdeniu.Zrozhodnutiaječitateľné,žesasúdstotožnils
právnou argumentáciou žalovanej, ktorá poukazovala na procesnú nespôsobilosť podanej žaloby, svoje
tvrdenia podporila poukázaním na rozhodovaciu prax súdov; konkrétne na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn.: 9 Cdo/196/2020, z ktorého citovala a následne uzavrela, že súd podľa jej názorusprávne právne posúdil vec a svoj záver podporil aj odkazom na relevantnú judikatúru súdov. Žalobca
sa v tejto súvislosti snaží naznačiť, že by sa malo jednať o „akýsi“ odklon od celého radu judikátov,
ktoré postupom času mali nadobudnúť doktrinálny význam. Nie je zrejmé, aký rad judikátov má

žalobca na mysli, lebo vo svojom rozhodnutí neuvádza odkaz ani na jedno rozhodnutie, ktoré by
malo podporiť jej tvrdenia. Žalobca dokonca uvádza, že očakával, že súd mal rozhodnúť v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. V priebehu konania však žalobca dostal
priestor reagovať na právnu argumentáciu žalovanej a v tomto smere žalobca nebol schopný uviesť
žiadne rozhodnutie, ktoré by spochybňovalo tvrdenia žalovanej. Prvostupňový súd rozhodujúci v tejto

veci pritom príkladmo poukázal na rozhodnutia súdov, ktoré jeho závery plne podporujú. Žalobca ako
zamestnávateľvyjadriljednoznačnýmprejavomvôle,ženetrvánaďalšomzamestnávanížalovanej.Tým
logicky vyjadril svoj postoj k otázke ďalšieho trvania pracovného pomeru. Zároveň tým boli naplnené
podmienky právnej normy, podľa ktorej sa pracovný pomer skončil dohodou, v dôsledku čoho sa
potom žaloba zo strany žalobcu stala bezpredmetnou a nadbytočnou. Ak žalobca mal záujem na
určení toho, či sa pracovný pomer skončil neplatne, nemal žalovanej zasielať svoje oznámenie o tom,

že už ďalej netrvá na ďalšom zamestnávaní žalovanej. Toto oznámenie bolo v konaní jednoznačne
preukázané a nebolo ani spornou skutočnosťou medzi sporovými stranami. Argumentácia žalobcu
v podobe uvádzania jeho subjektívnych pohnútok ohľadne toho, prečo takéto oznámenie žalovanej
zaslal, sú irelevantné. Rovnako sa tiež jedná o novotu v odvolacom konaní, nakoľko tieto skutkové
okolnosti žalobca v prvostupňovom konaní nezmieňoval. Podľa ustanovenia § 366 CSP sú však novoty

v odvolacom konaní apriori neprípustné. Žalovaná nesúhlasí ani s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej
by nepodanie žaloby malo za následok úspech žalovanej pri uplatňovaní nároku podľa § 69 ods. 4 ZP.
Vzhľadom na skutočnosť, že oznámenie žalobcu ako zamestnávateľa založilo právnu fikciu dohody o
skončení pracovného pomeru, aplikácia § 69 ods. 4 ZP neprichádza do úvahy. Žalovaná takúto žalobu
ani nepodala. Pokiaľ žalobca vznáša otázku, prečo prvostupňový súd vykonal dokazovanie výsluchom

svedka (lekára) ak žalobu zamietol z procesných dôvodov, táto okolnosť bola súdom objasnená a
vysvetlená priamo na pojednávaní. Súd zdôvodnil, že aj keď bola žaloba z procesných dôvodov
zamietnutá, vzhľadom na záväzné závery odvolacieho súdu (uznesenie KS Trnava z 12.3.2021 č.k.
10CoPr/5/2020–148), súd mal záujem učiniť týmto záverom zadosť. Takýto postup prvostupňový súd
odôvodnil práve tým, aby sa následne zamedzilo tomu, že by niektorá zo sporových strán namietala, že

sa súd neriadil závermi odvolacieho súdu. Ohľadne návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania (návrh
z 3.1.2022), žalovaná zaujala svoje písomné stanovisko dňa 21.1.2022, v ktorom uviedla, že vykonanie
takýchto dôkazov nijako nesúvisí s predmetom sporu a vykonávanie takýchto dôkazov by bolo v priamo
rozporesozásadouhospodárnostiakontradiktórnostikonania.Žalobcavôbecnijakonešpecifikoval,aké
ním tvrdené skutočnosti (ktoré predniesol v konaní), majú byť vykonaním týchto dôkazov preukázané.

Súd sa aj s touto argumentáciou žalovanej stotožnil, čo prezentoval priamo na pojednávaní, ktoré
bolo následne uskutočnené vo veci. Tým je preto nedôvodný aj odvolací dôvod v podobe nevykonania
navrhnutých dôkazov. Čo sa týka odvolacieho dôvodu nesprávnych skutkových zistení, v celom odvolaní
sa nenachádza žiadna námietku v tomto smere. Na to, aby odvolanie bolo dôvodné však nepostačuje
len odkaz na určité písmeno § 365 ods. 1 CSP, je potrebné, aby odvolateľ svoj odvolací dôvod

konkretizoval priamo vo väzbe na ním vnímané nedostatky napádaného rozhodnutia, čo sa však pri
tomto odvolacom dôvode nestalo. Žalobca ďalej namietal nevysporiadanie sa s argumentáciou ohľadne
premeškania prekluzívnej lehoty žalovanej podľa § 69 ods. 3 ZP. Ani túto námietku nepovažuje žalovaná
za relevantnú. Súd nie je povinný dávať odpoveď na každú otázku sporovej strany a ani sa nemusí
vysporiadavať s každou námietkou. Je evidentné, že súd založil svoje rozhodnutie na úplne inom

základe, v dôsledku čoho je implicitne takáto námietka žalovanej nepodstatná. V tomto smere žalobca
uvádza tvrdenia vytrhnuté z kontextu. Snaží sa poukazovať na časové súvislosti a vyvodiť z nich záver
o zmeškaní prekluzívnej lehoty na strane žalovanej. Je však evidentné, že argumentáciu žalovanej v
spore vykladá nesprávnym spôsobom. Z celej podstaty argumentácia žalovanej týkajúcej sa ohrozenia
a/alebo poškodenia jej zdravia je totiž zreteľne čitateľný len ten záver, že o takomto ohrození/poškodení

svojho zdravia sa žalovaná dozvedela len na základe písomného záveru/vyjadrenia ošetrujúceho lekára.
A vychádzajúc z tohto časového momentu je zrejmé, že k žiadnemu zmeškaniu lehoty dôjsť nemohlo.
V závere odvolania sa nachádza „akási“ sťažnostná argumentácia na dlhý priebeh konania resp. na
prieťahy v konaní. Ak sa žalobca domnieval, že súd nekoná vo veci hospodárne, mal možnosť uplatniť
príslušné prostriedky nápravy priamo počas konania na súde prvého stupňa. Žalovaná neeviduje žiadny

úkon žalobcu, ktorým by dal najavo nespokojnosť s priebehom konania alebo s trvaním procesných
úkonov na strane súdu. Takáto argumentácia sa žalovanej preto javí ako nedôvodná. V kontexte
samotného odvolania je samozrejme celkom irelevantná, nakoľko aj keby dôvodná bola, nešlo by o
žiadny z odvolacích dôvodov podľa § 365 CSP. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje preto odvolaniežalobcu za neopodstatnené a nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu
potvrdil ako vecne správny.

4. Ďalšie podania strán už v odvolacom konaní neboli doručené.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že

podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne

správny a je dôvodné ho potvrdiť.

6. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou
použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie

dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť
a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods.
3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie
dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

7. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany žalovanej ako zamestnankyne. Napadnutým rozsudkom súd prvej
inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
Predmetomprieskumuodvolaciehosúdu,spoukazomnauplatnenéodvolaciedôvodyanaodôvodnenie

preskúmavanéhorozsudku,boloposúdiť,čisúdprvejinštanciedospelksprávnymskutkovýmaprávnym
záverom vedúcim k zamietnutiu žaloby.

8. V poradí prvým rozsudkom v predmetnej veci z 11. novembra 2019 č. k. 18Cpr/3/2019-80 súd prvej
inštancie (v tom čase Okresný súd Piešťany) I. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo

strany žalovanej ako zamestnankyne zo dňa 15.11.2018, doručené žalobcovi ako zamestnávateľovi
dňa 15.11.2018, je neplatné; II. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Na
odvolanie žalovanej odvolací súd uznesením Krajského súdu v Trnave z 12. februára 2021 pod č.k.
10CoPr/5/2020-148 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Obe rozhodnutia – prvý rozsudok súdu prvej inštancie i zrušujúce uznesenie

odvolacieho súdu boli vydané pred vydaním uznesenia NS SR z 30.6.2022 sp. zn. 9Cdo/196/2020
a vychádzali z toho, že je potrebné sa vecne zaoberať otázkou (ne)platnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zamestnancom a v tomto smere odvolací súd aj inštruoval súd prvej inštancie ako
má ďalej postupovať v konaní (vykonať navrhnuté dokazovanie za účelom posúdenia existencie dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. c/ ZP, pričom stav bezprostrednej

ohrozenosti života a zdravia sa týka odborných znalostí odborne spôsobilej osoby, resp. vedeckých
poznatkov, postupovať v spore ako v spore s ochranou slabšej strany a prípadne vykonať aj bez návrhu
tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak to bude nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci).

9. Po vrátení veci súdu prvej inštancie tento doplnil dokazovanie a opätovne vec právne posúdil.

V odôvodnení v poradí druhého tentoraz napadnutého rozsudku uviedol nesporné skutočnosti
(konštatované už odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení): V predmetnej veci nebolo medzi
stranami sporné, že pracovný pomer medzi stranami (žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou
ako zamestnancom) bol založený písomnou pracovnou zmluvou z 28.6.2013, a to na dobu neurčitú,
dohodnutý bol druh práce žalovanej – učiteľ, miesto výkonu práce žalovanej - RZCŠ v Dolnom Štále,

deň nástupu žalovanej do práce 1.7.2013 a mzdové podmienky odkazom na osobitné rozhodnutie
zamestnávateľa podľa platných predpisov. Tiež bolo nesporným, že pracovný pomer trval až do
15.11.2018. Listom z 15.11.2018 zn. Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru, žalovaná
žalobcovi oznámila: „Podľa lekárskeho posudku A. E. G. zo dňa 15.11.2018 nemôžem ďalej vykonávaťsvoju prácu bez ohrozenia svojho zdravia. Pretože sa podmienky na škole zostávali nezmenené,
rozhodlasomsatentopracovnýpomersVamiskončiť,ataktýmtopodľaustanovenia§69ods.1písm.c)
zákona č. 311/2001 Z. z. – Zákonník práce okamžite končím pracovný pomer zo zdravotných dôvodov.“

Na tomto liste sa v jeho spodnej časti pod vyššie uvedeným textom a za miestom podpísania listu (V
E.) a dátumom jeho podpísania (15.11.2018) nachádza podpis žalovanej, vedľa textu „...A. E. G....“ sa
nachádza pečiatka A. E. G., všeobecného lekára, a nečitateľný podpis. Medzi stranami nebolo sporné,
že lekársky posudok A. E. G. z 15.11.2018 (rozumej lekársky posudok na samostatnej listine, inej ako
list žalovanej uvedený vyššie), ani žiaden iný posudok v súvislosti s okamžitým skončením pracovného

pomeru žalovaná žalobkyni nepredložila a tiež nebolo sporné, že list z 15.11.2018 zn. Oznámenie o
okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaná žalobkyni doručila dňa 15.11.2018. Na okamžité
skončenie pracovného pomeru žalovanou reagoval žalobca listom z 20.12.2018 zn. Oznámenie, v
ktorom uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné (pre nejasnosť jeho
dôvodu, keď lekársky posudok podľa § 69 ods. 1 písm. a/ ZP žalobcovi nepredložila, žalobca teda nemal
možnosť žalovanú preradiť na inú vhodnú prácu a ust. § 69 ods. 1 písm. c/ ZP sa týka iného dôvodu

okamžitého skončenia pracovného pomeru), pracovný pomer u neho ako u zamestnávateľa (keďže
netrval na tom, aby u neho žalovaná naďalej pracovala) sa skončil dohodou dňom 15.11.2018 a v zmysle
platných právnych predpisov nárok na náhradu mzdy popr. nárok na odstupné žalovanej neprináležia.
Z uvedeného je zrejmé, že obe sporové strany sa zhodli na tom, že pracovný pomer skončil dňom
15.11.2018. Žalobca je však názoru, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej

z15.11.2018jeneplatnéakeďžežalobcanetrvalnatom,abyžalovanáunehonaďalejpracovalaakeďže
sa žalobca a žalovaná nedohodli inak, platí s poukazom na § 78 ods. 3 ZP, že pracovný pomer sa skončil
dohodou dňom 15.11.2018. Žalovaná je naopak názoru, že pracovný pomer skončil dňom 15.11.2018
na základe platného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej.
Žalobca podal Žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany

zamestnanca, na súde prvej inštancie dňa 14.1.2019, čiže v zákonnej dvojmesačnej lehote (§ 77 ZP).
Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav súd prvej inštancie podradil pod hypotézu ust. §
78 ods. 3 písm. b/ ZP a dôvodil, že uvedené ustanovenie normuje právnu situáciu, podľa ktorej,
ak zamestnávateľ považuje okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancom za neplatné
a oznámi zamestnancovi, že netrvá na tom, aby tento naďalej vykonával prácu, potom platí, že

pracovný pomer sa skončil dohodou. Dôležitou právnou skutočnosťou je oznámenie zamestnávateľa
doručené zamestnancovi, že zamestnávateľ netrvá na tom, aby zamestnanec naďalej vykonával
prácu. Oznámenie zamestnávateľa, že od zamestnanca nepožaduje ďalší výkon práce je tou právne
relevantnou skutočnosťou, ktorá sama osobe transformuje neplatné okamžité skončenie pracovného
pomeru na platne uzavretú dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľa a zamestnanca.

Zamestnávateľ sa môže rozhodnúť, že si zachová právo domáhať sa pred súdom určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom, alebo sa tohto práva vzdáva tým, že
zamestnancovi oznámi, že netrvá na tom, aby u neho zamestnanec ďalej pracoval. V prípade účinného
oznámenia si už zamestnávateľ nemôže uplatniť právo na súde, aby tento vyslovil (ne)platnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom; v dôsledku naplnenia právnej fikcie takýto

úkon de iure neexistuje. Ak chcel žalobca, aby sa súd vecne zaoberal otázkou platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru na základe jeho žaloby, nemal žalovanej oznámiť, že netrvá na tom,
aby u neho ďalej pracovala. Žalobca nielenže predurčil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru zaslaním oznámenia žalovanej, zároveň ním i vylúčil, aby sa touto otázkou mohol zaoberať súd
na základe žaloby o (ne)platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podanej žalobcom, lebo

práve týmto oznámením doručeným žalovanej došlo (fikciou) k založeniu (nového) pracovnoprávneho
vzťahu - dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi žalobcom a žalovanou.
Odvolateľ namietal, že otázka platnosti/neplatnosti daného právneho úkonu žalovanej je stále medzi
stranami sporná a jedine súd je kompetentný o tom rozhodnúť, súdom citovaný § 78 ods. 3/ písm. b/
ZP reguluje situáciu, ktorej časovo predchádza postup podľa § 77 ZP, t. j. súd rozhodol o neplatnosti

právneho úkonu zamestnanca. O neplatné skončenie pracovného pomeru ide len vtedy, keď jeho
neplatnosť bola vyslovená v rozhodnutí súdu. Bez súdneho rozhodnutia vo veci neplatnosti skončenia
pracovného pomeru sa skončený pracovný pomer považuje za platne skončený. Namietal tiež, že s
poukazom na čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP ako žalobca právom očakával, že prvostupňový súd
rozhodne tento spor v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (ktorú však

vo vzťahu k § 78 ods. 3/ písm. b/ ZP nešpecifikoval). Závery súdov, na ktoré poukázal súd prvej inštancie
na podporu jeho argumentácie (t. j. rozsudok Krajského súdu v Nitre z 29.1.2020 sp. zn. 6CoPr/1/2020 a
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2022 sp. zn. 9Cdo/196/2020) spôsobujú
podľa odvolateľa obrovskú právnu neistotu v nadväzujúcich právnych vzťahoch a to tak na stranezamestnávateľa ako aj na strane zamestnanca. V prípade týchto dvoch rozhodnutí sa vôbec nejedná
o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ba naopak, sú nóvum, ktoré jej priamo
protirečí. Je pre neho nepochopiteľné vzhľadom na závery súdu, prečo rozhodol až po 5 rokoch odo dňa

podania žaloby, keď právne predpisy relevantné z pohľadu predloženej žaloby sa od času jej podania
nezmenili, jediná zmena nastala v aplikačnej praxi, a to ominóznym rozhodnutím Krajského súdu v
Nitre (z 29.1.2020) a následne Najvyššieho súdu SR (zo dňa 30.6.2022), avšak tieto vôbec nenapĺňajú
charakter ustálenej rozhodovacej súdnej praxe.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a dopĺňa nasledovné:

Podľa § 78 ods. 3 ZP ak skončil zamestnanec pracovný pomer neplatne a zamestnávateľ netrvá na
tom, aby zamestnanec u neho naďalej pracoval, platí, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom písomne
nedohodne inak, že pracovný pomer sa skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím
výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite, dňom, keď mal pracovný pomer
skončiť, c) bol pracovný pomer neplatne skončený v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer
skončiť.

Táto zákonná fikcia sa uplatní len za podmienky, že nevznikne dohoda medzi zamestnávateľom a
zamestnancom, v ktorej sa dohodnú na inom dni skončenia pracovného pomeru. Za deň skončenia
pracovného pomeru na základe fikcie dohody sa považuje deň, ktorým sa mal pracovný pomer
neplatným právnym úkonom skončiť, teda pri neplatnom okamžitom skončení je to deň doručenia
neplatného právneho úkonu (deň, ktorým sa mal pracovný pomer skončiť).

NS SR v jeho uznesení z 30.6.2022 sp. zn. 9Cdo/196/2020 uviedol: „Podľa § 78 ods. 3 písm.
b/ Zákonníka práce, ak skončil zamestnanec pracovný pomer neplatne a zamestnávateľ netrvá
na tom, aby zamestnanec u neho naďalej pracoval, platí, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom
písomne nedohodne inak, že pracovný pomer sa skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne
skončený okamžite, dňom keď mal pracovný pomer skončiť. 14.1. Citované zákonné ustanovenie

normuje právnu situáciu podľa ktorej, ak zamestnávateľ považuje okamžité skončenie pracovného
pomeru zamestnancom za neplatné a oznámi zamestnancovi, že netrvá na tom, aby tento naďalej
vykonával prácu, potom platí, že pracovný pomer sa skončil dohodou. Dôležitou právnou skutočnosťou
je oznámenie zamestnávateľa doručené zamestnancovi, že zamestnávateľ netrvá na tom, aby
zamestnanec naďalej vykonával prácu. Oznámenie zamestnávateľa, že od zamestnanca nepožaduje

ďalší výkon práce je tou právne relevantnou skutočnosťou, ktorá sama osobe transformuje neplatné
okamžité skončenie pracovného pomeru na platne uzavretú dohodu o skončení pracovného pomeru
zamestnávateľa a zamestnanca. Zamestnávateľ sa môže rozhodnúť, že si zachová právo domáhať sa
pred súdom určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom, alebo sa
tohto práva vzdáva tým, že zamestnancovi oznámi, že netrvá na tom, aby u neho zamestnanec ďalej

pracoval. V prípade účinného oznámenia si už zamestnávateľ nemôže uplatniť právo na súde, aby tento
vyslovil (ne)platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom; v dôsledku naplnenia
právnej fikcie takýto úkon de iure neexistuje. Ak chcel žalobca, aby sa súd vecne zaoberal otázkou
platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v jeho žalobe, nemal žalovanému oznámiť, že
netrvá na tom, aby u neho ďalej pracoval. Dovolateľ nielenže predurčil neplatnosť okamžitého skončenia

pracovného pomeru zaslaním oznámenia žalovanému, zároveň ním i vylúčil, aby sa touto otázkou
mohol zaoberať súd na základe žaloby o (ne)platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
podanej dovolateľom, lebo práve týmto oznámením doručeným žalovanému došlo (fikciou) k založeniu
(nového) pracovnoprávneho vzťahu - dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi žalobcom
a žalovaným.“

Z uvedeného je zrejmé, že závery súdu prvej inštancie sú plne v súlade s citovaným rozhodnutím vyššej
súdnej autority. Pokiaľ žalobca/odvolateľ poukazoval na čl. 2 ods. 2 CSP (Právna istota je stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.), odvolací súd k tejto námietke

uvádza, že odvolateľ neoznačil ustálenú rozhodovaciu prax, s ktorou by malo byť napadnuté rozhodnutie
v nesúlade, ani dôvody, pre ktoré by rozhodnutie nebolo spravodlivé. Pokiaľ odvolateľ uviedol, že súdom
prvej inštancie citované rozhodnutia (rozsudok Krajského súdu v Nitre z 29.1.2020 sp. zn. 6CoPr/1/2020
a uznesenie NS SR zo dňa 30.6.2022 sp. zn. 9Cdo/196/2020) nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít, naopak, sú nóvum, ktoré jej priamo protirečí, odvolací súd opätovne

uvádza, že odvolateľ neuviedol akej konkrétnej ustálenej rozhodovacej praxi by mali protirečiť. Do pojmu
ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu možno zaradiť aj prax vyjadrenú v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali avecne na ne nadviazali. V predmetnej veci názor vyslovený v uznesení NS SR z 30.6.2022 sp. zn.
9Cdo/196/2020 bol akceptovaný napr. v uznesení NS SR z 28.9.2022 sp. zn. 9Cdo/308/2021, 21. bod.
Na základe uvedeného odvolacia námietka o nesprávnom právnom posúdení veci nebola dôvodnou.

Odvolateľ tiež namietal, že súd prvej inštancie na jednej strane vykonal také dokazovanie, na ktoré
potom vôbec neprihliadal a na strane druhej žalobcom navrhnutý dôkaz (písomný návrh na dokazovanie
z 3.1.2022, ktorý bol opakovane navrhnutý aj ústne do zápisnice), ktorý sa týkal objasnenia relevantných
skutkových okolností ako aj motívu žalovanej pri skončení jej pracovného pomeru u žalobcu, súd
nevykonal, a tiež, že súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu ohľadne zmeškania

prekluzívnej lehoty žalovanou podľa § 69 ods. 3/ ZP. Žalobca bol názoru, že v dôsledku postupu súdu
bol porušený aj čl. 17 Základných princípov CSP, keďže odhliadnuc od protipandemických opatrení súd
nepostupoval v konaní tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Príkladmo uviedol
spôsob nevykonania/vykonania dôkazu výsluchom A. E. G., ktoré pričinením žalovanej strany sa časovo
ťahalo a zopakovalo.
Súd prvej inštancie uviedol, že z dôvodu zamietnutia žaloby z procesných dôvodov sa už nezoberal

argumentáciou strán ani posudzovaním a hodnotením vykonaného a doplneného dokazovania.
Odvolací súd k týmto námietkam opätovne uvádza, že oznámenie zamestnávateľa, že od zamestnanca
nepožaduje ďalší výkon práce je tou právne relevantnou skutočnosťou, ktorá sama osobe transformuje
neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru na platne uzavretú dohodu o skončení pracovného
pomeru zamestnávateľa a zamestnanca. Zamestnávateľ sa môže rozhodnúť, že si zachová právo

domáhaťsapredsúdomurčenianeplatnostiokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeruzamestnancom,
alebo sa tohto práva vzdáva tým, že zamestnancovi oznámi, že netrvá na tom, aby u neho zamestnanec
ďalej pracoval. V prípade účinného oznámenia si už zamestnávateľ nemôže uplatniť právo na súde,
aby tento vyslovil (ne)platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom; v dôsledku
naplnenia právnej fikcie takýto úkon de iure neexistuje. Vykonávanie ďalšieho dokazovania by tak

nebolo hospodárne, keďže by nebolo spôsobilé zvrátiť rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby a súd
prvej inštancie sa tak správne snažil predísť prípadnému porušeniu princípu procesnej ekonómie,
ktorého porušenie odvolateľ účelovo namieta až v odvolacom konaní bez toho aby objasnil aký vplyv
by jeho prípadné porušenie malo na rozhodnutie vo veci samej. Ani táto odvolacia námietka tak nebola
dôvodnou.

10. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú
vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené
zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho
práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako

i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03,
uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať
za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi,
tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivýproces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k správnym
skutkovým zisteniam a následne správne právne posúdil žalobu ako nedôvodnú a zamietol ju.

11. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie

preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho rozhodnutia o náhrade trov (prvoinštančného
konania i predchádzajúceho odvolacieho konania sp. zn. 10Copr/3/2020, 10Copr/5/2020) plne úspešnej
žalovanej,ktorejpodľaust.§255ods.1CSPvznikolnároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahuproti
žalobcovi, súd prvej inštancie preto správne rozhodol, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v plnom rozsahu.

12. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá
mala plný úspech vo veci (žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti

strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobca), keď nevidel dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

13. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta
a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.(§ 160 ods. 2 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)