Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 19, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/95/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3822200434
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3822200434.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Aleny Radičovej v spore žalobkyne:
Sociálna poisťovňa, so sídlom Bratislava – mestská časť Staré Mesto, 29. augusta 8 a 10,
IČO: 30 807 484, proti žalovanému: Hornonitrianske bane Prievidza, a.s. v skratke HBP, a.s., so sídlom
Prievidza, Matice slovenskej 10, IČO: 36 005 622, o zaplatenie 11.813,10 eur,

na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 8C/2/2022-61
zo dňa 28. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 11.813,10

eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vyslovil, že žalobkyňa má nárok voči žalovanému na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 420
ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.
Uviedol, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Senica č.k. 3Cb/17/2015 - 66, ktoré zaväzuje

tie isté subjekty v konaní bola s konečnou platnosťou vyriešená otázka, či žalovaný zodpovedá
za škodu, ktorá vzniká žalobkyni postupným vyplácaním dávok dôchodkového poistenia pozostalej
po zamestnancovi žalovaného, ktorého usmrtil iný jeho zamestnanec pri plnení jeho pracovných
úloh. Účinky prejudicionality vylučujú, aby bol ten istý skutkový stav posúdený na základe odlišných
ustanovení právneho poriadku tak, že výsledkom bude konštatovanie o neexistencii zodpovednosti
žalovaného a neopodstatnenosti nároku žalobcovi na náhradu škody, ktoré v minulosti právoplatne

posúdili opačne /viď. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob/105/2020/. Nakoľko Okresný
súd Prievidza je viazaný rozsudkom Okresného súdu Senica sp.zn. 3Cb/17/2015, v ktorej súd vyslovil,
že zamestnanec žalovaného usmrtením poškodeného, za čo bol právoplatne odsúdený, spôsobil pri
plnení pracovných úloh škodu, za ktorú podľa názoru súdu žalovaný zodpovedá na základe § 420 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Okresný súd Prievidza sa otázkou zavinenia žalovaného a nezodpovednosťou
za škodu ďalej nezaoberal, pretože táto otázka už bola právoplatne vyriešená rozsudkom Okresného

súdu Senica sp. zn. 3Cb/17/2015. V obdobnom konaní rozhodoval aj Krajský súd
v Nitre pod sp.zn. 7Co/310/2017. Keďže v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia je zodpovednosť za
škodu v danej veci daná, súd sa zaoberal iba výškou škody za žalované obdobie. Žalobkyňa preukázala
svoj nárok na náhradu škody, keď vyplatila vdove po A. B., pani C. B. dávky dôchodkového poistenia a
to vdovský dôchodok za čas od 01.03.2019 do 30.11.2021 spolu vo výške 11.813,10 eur. Výška škody,
spôsob jej výpočtu

a ani to, že bola vynaložená, žalovaný nepoprel, v dôsledku čoho platí, že v súlade s § 151ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/, že výška uplatneného nároku
je nesporná.

3. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni súd
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu 100% s tým, že
o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Namietal
v prvom rade tú skutočnosť, že súd prvej inštancie vychádzal z rozsudku Okresného súdu Senica sp.zn.
3Cb/17/2015. V inom konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod
sp.zn. 6Cb/18/2018 bola podaná žaloba zamietnutá, kedy v tomto konaní sa súd prvej inštancie s
poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3MCdo/19/2018 zaoberal tou
skutočnosťou, že právna úprava hmotnoprávneho základu obsiahnutá v § 238

ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. má vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o náhrade škody
povahu špecifického ustanovenia. Preto predchádzajúce rozhodnutia súdov, ktoré
za základ hmotnoprávneho vzťahu určili zodpovednosť žalovaného podľa § 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka je v rozpore s týmto rozhodnutím najvyššieho súdu. Prvostupňový súd
žalobu zamietol, keďže zavinené protiprávne konanie žalovaného nebolo preukázané. Tieto skutočnosti

nemali žiaden vplyv na priebeh škodovej udalosti
a nedbanlivostné konanie B. D. je zrejmé, že k škodovej udalosti by došlo aj bez porušení ustanovení
vyhlášky žalovaným. Preto je zrejmé, že sú tu dva rozsudky Okresného súdu Senica, ktoré nárok
uplatnený žalobcom posúdili rozdielne. Je pravdou, že rozsudok
sp. zn. 6Cb/13/2018 bol rozsudkom odvolacieho súdu zmenený tak, že žalobe bolo vyhovené, ale z

tohto rozsudku je zrejmé, že odvolací súd sa otázkou zavineného protiprávneho konania žalobcu ako
aj dôkazmi, ktoré boli vykonané vôbec nezaoberal s poukazom na účinky prejudicionality. Čo sa týka
dovolacieho konania voči rozhodnutiu sp. zn. 3Cb/17/2015, toto bolo odmietnuté z formálnych dôvodov
pre nedostatočnú konkretizáciu právnej otázky, ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo v praxi,
otázka dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V prejednávanej veci súd posudzoval nárok podľa §

420 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.. Uviedol, že otázkou zavinenia žalovaného
a jeho zodpovednosťou za škodu sa v danej veci vôbec nezaoberal. Regresný nárok poisťovne je
špecifickým druhom zodpovednosti, ktorá je rozdielna od objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za
pracovný úraz upravenej Zákonníkom práce, ale aj od všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenej

Občianskym zákonníkom. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je tá skutočnosť, že vznikla
v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby. Nárok uplatnený žalobkyňou stojí na
zavinenom protiprávnom konaní tretej osoby, avšak takéto zavinené protiprávne konanie žalovaného
nebolo v konaní preukázané. Konania
vrozporesprávomsadopustilB.D.,ktorýsícebolzamestnancomžalovaného,aležalobkyňasanemôže

domáhať priznania uplatneného nároku bez ďalšieho len s poukazom na § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Rozhodujúcim je prvok zavinenia ako subjektívna kategória, ktorá je neopomenuteľným
predpokladom vzniku zodpovednosti a predpokladá, že sa škoda v dôsledku zavineného protiprávneho
konania tretej osoby a nie škoda, za ktorú táto tretia osoba zodpovedá. Z odborného posudku je
zrejmé, že príčinou vzniku smrteľného pracovného úrazu bolo ľahkomyseľné konanie B. D., ktorý svoju

vinu aj trestnú zodpovednosť uznal a bol právoplatne odsúdený. V trestnom, ani v civilnom konaní
nebolo preukázané, že by k smrteľnému pracovnému úrazu došlo v dôsledku technickej chyby na
banskom zariadení a v dôsledku porušenia predpisov BOZP zo strany žalovaného ako zamestnávateľa.
Jedinou príčinou pracovného úrazu bolo omisívne konanie. Žalovaný urobil všetko, čo podľa práva
urobiť mal a napriek tomu zamestnanec konal ľahkomyseľne. Žalovaný sa preto pýta, v čom spočíva

jeho zavinené protiprávneho konanie vo vzťahu k uplatnenému nároku. Žalovaný má zato, že v tomto
kontexte nebolo jeho protiprávne zavinené konanie preukázané. Zavinenie ako subjektívna kategória je
v prípade tohto občianskoprávneho zodpovednostného vzťahu neopomenuteľným predpokladom vzniku
zodpovednosti.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že napadnutý rozsudok považujú za
vecne správny a zákonný. Poukázala na znenie § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. ako aj § 420 ods.
1, 2, 3 Občianskeho zákonníka. Čo sa týka vzťahu zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení aObčianskym zákonníkom, ide o vzťah špeciálneho a všeobecného predpisu. Tento pomer znamená, že
právny vzťah, ktorého sa uvedené ustanovenie týka sa
v otázkach, ktorými nie sú upravené, riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka o náhrade škody.

Keďže osobitným predpisom, predpis v tomto prípade zákon o sociálnom poistení, otázku zavinenia
neupravuje, je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy, ktorú predstavuje Občiansky zákonník. V
tomto smere poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/19/2008.
Žalovaný opakovane namieta skutočnosť, že zavinenie nebolo v súdnom konaní žiadnym spôsobom
preukázané. S týmto tvrdením žalobkyňa nesúhlasí. Má za to, že zavinenie žalovaného bolo preukázané

tým, že zamestnanec žalovaného bol právoplatne odsúdený za prečin usmrtenia. Nakoľko zamestnanec
žalovaného sa dopustil zavineného protiprávneho konania v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, je tým dané zavinenie aj samotného zamestnávateľa. Táto skutočnosť zakladá zavinené
protiprávne konanie žalovaného v príčinnej súvislosti, s ktorým boli vyplatené dávky dôchodkového
poistenia. Poukázala na komentár k Občianskemu zákonníku, z ktorého vyplýva, že ak škodu spôsobil
zamestnanec v rámci plnenia úloh zamestnávateľa svojím zavinením, zamestnávateľ sa nezbaví

zodpovednosti s poukazom na § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ak jeden z tých, ktorý tvoria
pracovný alebo členský kolektív zamestnávateľa plní jeho úlohy, zavinením porušil právnu povinnosť,
nemožno úspešne dokázať, že zamestnávateľ, t.j. pracovný alebo členský kolektív zamestnávateľa ako
celok vynaložil všetko úsilie, ktoré od neho možno požadovať, aby zabránil porušeniu právnej povinnosti
a tak i škode.

6. K podanému vyjadreniu sa vyjadril žalovaný, ktorý mal za to, že hmotnoprávnym základom pre
uplatnenie práva žalobcu je § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v intenciách ktorého je potrebné
preukázať zavinené protiprávne konanie tretej osoby. Žalobkyňa toto protiprávne konanie odvodzuje s
poukazom na § 420 Občianskeho zákonníka. Žalovaný má zato, že pri posúdení uplatneného nároku

je potrebné vychádzať zo zodpovednosti za zavinenie a nie z princípov objektívnej zodpovednosti.
Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu uvedené vo svojom odvolaní a preto súd musí skúmať otázku
zavineného konania žalovaného, čo prvostupňový súd neučinil. V ostatnom zotrval na svojom podanom
odvolaní.

7. Tunajší krajský súd ako súd odvolací vec prejednal v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovaného
a rozsudkom č.k. 5Co/58/2022-98 zo dňa 03. augusta 2022 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3Mcdo/19/2008 treba aj pri nároku Sociálnej poisťovne na náhradu poskytnutých dávok
od tretích osôb skúmať mieru zavinenia. V danej veci súd prvej inštancie vychádzal predovšetkým z

princípu prejudiciality, kedy na rovnakom skutkovom základe tu existujú dva predchádzajúce rozsudky,
ktoré posúdili zodpovednosť žalovaného a tohto následne zaviazali k plneniu v prospech žalobcu. Súd
v oboch svojich rozhodnutiach konštatoval, že zavinenie žalovaného bolo nepochybne preukázané a
to najmä rozsudkom Okresného súdu Senica č.k. 2T/147/2012-204 zo dňa 24.01.2013, ktorým bol
zamestnanec žalovaného uznaný za vinného z prečinu usmrtenia ďalšieho zamestnanca žalovaného.

Zodpovednosť za vzniknutú škodu v tomto prípade treba posudzovať podľa § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, kedy je škoda spôsobená právnickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými,
ktorých na túto činnosť použili. Zodpovednosť žalovaného je teda v zmysle tohto ustanovenia zrejmá,
nakoľko škoda bola spôsobená jeho zamestnancom. Práve konaním jeho zamestnanca boli splnené
základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu ako porušenie právnej povinnosti, ktoré bolo

konštatované jednak v odcudzujúcom rozsudku súdu, ale aj v odbornom posudku Obvodného banského
úradu v Bratislave. Ďalej je to existencia škody a ďalším predpokladom je príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a škodou, pričom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ak by
zamestnanec neporušil právne predpisy, neprišlo by k smrteľnému úrazu. Posledným predpokladom
zodpovednosti za škodu je zavinenie. Z rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 2T/147/2012-204 zo

dňa 24.01.2013 vyplýva, že išlo o zavinenie z nedbanlivosti pracovníka, ktorý pri svojej pracovnej
činnosti spôsobil vznik škody. Keďže súd mal vo veci preukázané všetky predpoklady zodpovednosti
za škodu dospel k záveru, že zodpovednosť žalovaného je daná podľa § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Ďalším dokazovaním by bolo možné zistiť len prípadný podiel žalovaného na smrteľnom
úraze, vzhľadom na niektoré porušenia právnych predpisov vytknuté žalovanému v odbornom posudku

OBÚ v Bratislave. Žalovaný svoju obranu oprel o § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňuje
zbaviť sa zodpovednosti za škodu. Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru,
že žalovaný ohľadom svojich tvrdení neuniesol dôkazné bremeno, z vykonaného dokazovania je
preukázané, že škodu pri plnení pracovných úloh povinnosti spôsobil zamestnanec žalovaného, zaktorého zodpovedá žalovaný v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Exkulpácia žalovaného
by bola možná napr. ak by zamestnanec žalovaného, ktorý škodu spôsobil vybočil z pracovnej činnosti,
vtedy by za škodu zodpovedal priamo zamestnanec. Tiež v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka by

bola možná čiastočná, alebo úplná exkulpácia, ak by škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného,
alebo výlučne zavinením poškodeného. Tieto skutočnosti však
v konaní preukázané neboli. Preto bol v celom rozsahu správny postup súdu prvej inštancie, ktorý dospel
k záveru, že žalobkyňa riadne preukázala svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému podľa § 238
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, keď vyplatila vdove po A. B., p. C. B. dávky

dôchodkového poistenia a to vdovský dôchodok, spolu vo výške 11.813,10 eur za čas od 01.03.2019 do
30.11.2021. Výška škody spôsob jej výpočtu, ale ani to, či bola vynaložená, žalovaný výslovne nepoprel
a preto súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že výška uplatneného nároku je nesporná.

8. Uvedený rozsudok tunajšieho odvolacieho súdu č.k. 5Co/58/2022-98 zo dňa
03. augusta 2022 bol na dovolanie žalovaného zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4Cdo/62/2023 zo dňa 30. októbra 2024. Na odôvodnenie svojho zrušujúceho
rozhodnutia dovolací súd uviedol, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP síce
umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa v potvrdzujúcom rozsudku, ktorým sa

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Aj v takom prípade je však
v zmysle § 387 ods. 3 veta druhá CSP povinný vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v
odvolaní. Keď sa odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku odvolateľa nevysporiada s právne

relevantnou argumentáciou odvolateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť
jeho právnej argumentácie, poruší základne právo na súdnu ochranu garantovanú podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivý proces garantované podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 402/08). Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi
k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami odvolateľa, tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje

a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje tým právo odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS
120/2020). V predmetnej veci žalovaný ako dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu. Mal za to, že odvolací súd sa nevysporiadal s ním uvádzanými podstatnými
odvolacími tvrdeniami, keď v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa právnym posúdením nároku
žalobcu ani argumentáciou žalovaného vôbec nezaoberal. Nesúhlasí so súdom prvej inštancie ktorý

iba poukázal na existenciu právoplatného rozsudku Okresného súdu Senica sp. zn. 3Cb/17/2015 z
19.11.2015, ktorým súd zaviazal právneho predchodcu žalovaného, aby zaplatil žalobcovi určitú sumu.
V predmetnom spore sa rozhodovalo o nároku žalobcu s rovnakým základom, avšak jednalo sa o výplatu
dávok dôchodkového poistenia za iné obdobie. Súd prvej inštancie bez bližšieho odôvodnenia (so
všeobecným odkazom na zásadu prejudiciality) uviedol, že je týmto rozsudkom Okresného súdu Senica

viazaný a otázka zodpovednosti za škodu žalovaného bola v tomto rozsudku vyriešená s konečnou
platnosťou. Otázku viazanosti súdu rozhodnutím iného súdu ako aj otázku existencie uplatneného
nároku voči žalovanému, čo do jeho základu nevyriešil ani odvolací súd. Odvolací súd len poukázal vo
svojom rozsudku na odôvodnenie rozhodnutia iného - Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob/105/2020
z 25. marca 2022,

s ktorým sa stotožnil, ale vlastné odôvodnenie neuviedol. Dovolací súd vlastným šetrením zistil, že z
predmetného rozhodnutia iného krajského súdu vyplýva, že hmotnoprávny vzťah medzi stranami sa
vymedzuje na základe skutkových okolností daného prípadu, kedy posudzovanému základu žalobcom
uplatneného nároku súdom prvej inštancie bránila prekážka vyplývajúca
z prejudiciálnych účinkov skorších rozhodnutí, ktoré už túto otázku vyriešili. Predmetný rozsudok

Krajského súdu v Trnave, na ktorý poukazoval odvolací súd vo svojom rozsudku, bol ale neskôr
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/49/2022
z 31. júla 2023 zrušený a vrátený na ďalšie konanie. V tomto rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že výrok
súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť. Prejudiciálny účinok
právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom (ďalšom) občianskom súdnom (civilnom sporovom) konaní

s neidentickým predmetom konania (inak by tu bola prekážka rei iudicatae) je pre súd záväzný, ak
právoplatným rozsudkom už bolo o danej otázke rozhodnuté. Aby však takéto posúdenie bolo záväzné,
otázka, ktorá je predbežnou otázkouv inom súdnom konaní, musela byť v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom,
priamym predmetom sporu a musela byť posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej
otázky v odôvodnení rozhodnutia nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte

súdom nebolo vydané. Súd je teda viazaný iba výrokom rozsudku, nie jeho odôvodnením. Pre súd je
tak záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými účastníkmi, ak
ide o otázku riešenú vo výroku rozhodnutia, t. j. otázku, ktorá bola predmetom konania, pričom riešenie
ostatných otázok,
s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné

(porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo/2804/2012
z 12. júna 2014 a sp. zn. 32Cdo/4004/2014 z 3. decembra 2013). Treba však podotknúť, že pokiaľ
je určitá otázka riešená (v rámci dôvodov rozhodnutia) v inom, skoršom, právoplatnom súdnom
rozhodnutí, mala by byť v záujme právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, aj v následnom
rozhodnutí riešená rovnako. Súd sa s predchádzajúcim riešením konkrétnej právnej otázky vysloveným
v odôvodnení iného súdneho rozhodnutia v obdobnej veci však obligatórne nemusí stotožniť, ale v

prípade, že sa súd s jej riešením v inom súdnom rozhodnutí nestotožňuje (ako sa to stalo aj v tomto
prípade pri rozsudku súdu prvej inštancie), musí v záujme právnej istoty a zrozumiteľnosti súdnych
rozhodnutí, svoje odlišné riešenie danej otázky podrobne zdôvodniť. V intenciách predmetnej právnej
veci to znamená, že ak odvolací súd v preskúmavanej veci vo svojom odôvodnení odkazuje na
závery iného a to Krajského súdu v Trnave 21Cob/105/2020, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky
sp. zn. 4Obdo/49/2022 zrušené a vrátené na ďalšie konanie, a vlastné odôvodnenie uviedol iba v
minimálnom rozsahu, dovolateľ bol nútený uviesť svoju argumentáciu najmä k záverom rozhodnutia
Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 21Cob/105/2020, čo ale nemôže byť predmetom dovolacieho
konania v súdenej veci. Odvolací súd tak neposkytol dovolateľovi náležitú a zrozumiteľnú odpoveď

na jeho podstatné tvrdenie uvedené v odvolaní ohľadom viazanosti súdu rozhodnutím iného súdu
ako aj otázku existencie uplatneného nároku voči žalovanému. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu nebolo dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie
odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP, je
nepreskúmateľné.Takétorozhodnutiesúduodnímastranesporumožnosťuskutočňovaťprocesnépráva

a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania
podľa § 431 ods. 1 CSP v spojení s § 420 písm. f) CSP), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo
a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov; tak ako tomu bolo v
prejednávanom prípade.

9. Tunajší krajský súd ako súd odvolací, súc viazaný vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu,
opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 379
a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovaného, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a contrario, a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z týchto dôvodov:
10. V predmetnej právnej veci sa žalobkyňa od žalovaného domáha zaplatenia náhrady škody, ktorá
jej vznikla vyplatením dávky dôchodkového poistenia vdove po A. B., zamestnancovi žalovaného, ktorý
zomrel v dôsledku pracovného úrazu spôsobeného iným zamestnancom žalovaného, ktorý bol za svoje
konanie aj právoplatne odsúdený v trestnom konaní. Náhrady škody sa domáha s poukazom na § 238

ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení, v zmysle ktorého má žalobkyňa právo voči tretím osobám na náhradu škody,
ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania. Žalovaný od počiatku
sporu /vyjadrenie k žalobe zo dňa 31.03.2022/ rozporoval existenciu svojho zavineného protiprávneho
konania vo vzťahu ku škode, ktorá vznikla žalobkyni výplatou dávok dôchodkového poistenia s tým,

že konanie zamestnanca, ktoré bolo príčinou pracovného úrazu iného jeho zamestnanca mu možno
pričítať len vo vzťahu ku škode, za ktorú zodpovedá, teda vo vzťahu jeho zodpovednosti za pracovný
úraz. Táto jeho zodpovednosť je objektívna, bez ohľadu na zavinenie, ale nemôže automaticky žalovaný
zodpovedať z titulu tejto objektívnej zodpovednosti aj za škodu žalobkyne, ktorá jej vznikla v dôsledku
výplaty dávok dôchodkového poistenia. S poukazom na skutočnosti zistené dokazovaním v inom

súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 6Cb/13/2018 vyslovil žalovaný záver,
že nebolo preukázané jeho protiprávne konanie vo vzťahu ku vzniku pracovného úrazu.11. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobkyne vyhovel s tým, že právoplatným
rozsudkom Okresného súdu Senica č.k. 3Cb/17/2015 - 66, ktoré zaväzuje tie isté subjekty v konaní
bola s konečnou platnosťou vyriešená otázka, či žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá vzniká žalobkyni

postupným vyplácaním dávok dôchodkového poistenia pozostalej po zamestnancovi žalovaného,
ktorého usmrtil iný jeho zamestnanec pri plnení jeho pracovných úloh. Účinky prejudicionality vylučujú,
aby bol ten istý skutkový stav posúdený na základe odlišných ustanovení právneho poriadku tak, že
výsledkom bude konštatovanie
o neexistencii zodpovednosti žalovaného a neopodstatnenosti nároku žalobcovi na náhradu škody, ktoré

v minulosti právoplatne posúdili opačne. Zodpovednosť žalovaného za škodu žalobkyne v danej veci je
preto daná a súd sa zaoberal iba výškou škody za žalované obdobie.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, súc viazaný v predmetnej právnej veci
vyslovenými závermi dovolacieho súdu, dospel k záveru, že uvedené odôvodnenie napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k zavinenému protiprávnemu konaniu žalovaného ako

podmienke vzniku jeho zodpovednosti za škodu žalobkyne je nedostatočné a preto nepreskúmateľné.
Ako už uviedol najvyšší súd konajúci súd sa musí vysporiadať
s právne relevantnou argumentáciou strán sporu adekvátne a preskúmateľne, inak poruší základne
právo na súdnu ochranu garantovanú podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces
garantované podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 402/08).

13. V uvedenom zmysle nepostačuje relevantnú argumentáciu žalovaného v predmetnej právnej
veci vybaviť odkazom na iné súdne rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté o nároku žalobkyne voči
žalovanému s rovnakým skutkovým základom, avšak jednalo sa o výplatu dávok dôchodkového
poistenia za iné obdobie. Prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom (ďalšom)

občianskom súdnom (civilnom sporovom) konaní s neidentickým predmetom konania (inak by tu bola
prekážka rei iudicatae) je pre súd záväzný, ak právoplatným rozsudkom už bolo o danej otázke
rozhodnuté. Aby však takéto posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou v inom
súdnom konaní, musela byť
v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom, priamym predmetom sporu

a musela byť posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej otázky v odôvodnení
rozhodnutia nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom nebolo vydané.
Súd je teda viazaný iba výrokom rozsudku, nie jeho odôvodnením. Pre súd je tak záväzné posúdenie
predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými účastníkmi, ak ide o otázku riešenú
vo výroku rozhodnutia, t. j. otázku, ktorá bola predmetom konania, pričom riešenie ostatných otázok, s

ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné.

14. Na základe uvedených záverov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.
1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie riadne, v súlade

s § 220 ods. 2 CSP odôvodní tak, že dá sám adekvátnu a preskúmateľnú odpoveď na relevantnú
argumentáciu žalovaného o neexistencii jeho zavineného protiprávneho konania ako podmienke vzniku
jeho zodpovednosti za škodu žalobkyne, ktorej náhradu si v spore žalobkyňa uplatňuje.

15. V novom rozhodnutí o náhrade trov konania je súd prvej inštancie povinný rozhodnúť aj o náhrade

trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427
ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).