Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. február 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sak/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100411
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0924100411.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny

Berthotyovej,PhD.ačlenovsenátuJUDr.MariánaTrenčanaaprof.JUDr.JurajaVačoka,PhD.,vprávnej
veci žalobcu: J. B., nar. XX.XX.XXXX,. štátny príslušník Tadžickej republiky, s cudzineckým pasom
vydaným v Slovenskej republike pod č. K. XXXXXXX, naposledy bytom U. U. XX, B., právne zastúpený:
Centrum právnej pomoci, kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 11 Košice, proti žalovanému:
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov, Jarková 31, 080 01 Prešov, v
konaní o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia, proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ
HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho

súdu v Košiciach č. k. 17Saz/3/2024 - 151 zo dňa 19. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. 17Saz/3/2024
- 151 zo dňa 19. septembra 2024 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ HCP-PO2-38-004/2024-
Sk zo dňa 17.05.2024 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
II. Sťažovateľovi priznáva právo na náhradu trov kasačného konania a trov konania na správnom súde.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie

1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20.03.2024 Oddelenie hraničnej kontroly PZ

Košice - letisko (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje
z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte
cudzincov, bez určenia lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a žalobcovi uložil zákaz
vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, pričom
žalovaný vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
2.Vdôvodochrozhodnutiauviedol,žežalobcaboldňa20.03.2024transferovanýnaúzemieSRzúzemia
Nemecka podľa Nariadenia európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013 z 26. júna 2013. Lustráciou v

informačných systémoch PZ správny orgán zistil, že žalobca sa dňa 02.03.2022 dostavil na hraničný
priechod Vyšné Nemecké, z dôvodu, aby vstúpil na územie SR. Zároveň bolo zistené, že na žalobcu
bola v pátracom systéme INTERPOL vydaná platná požiadavka v rámci medzinárodného pátrania, s
vydaným medzinárodným zatýkacím rozkazom vydaným 02.03.2018 súdom I. Somoni kraja, mesta
Dušanbe, pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin organizovanej kriminálnej skupiny, podľa § 307 časť
1 Trestného zákona Tadžikistanu, preto bol žalobca následne umiestnený v Ústave na výkon väzby a
Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach, kde žalobca 04.05.2022 požiadal o udelenie azylu

na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život, pretože je členom Demokratickej politickej
skupiny 24. Rozhodnutím č. MUPO-168/2022-Ž z 28.10.2022 Migračný úrad Ministerstva vnútra SR
rozhodol o neudelení azylu žalobcovi, ako aj o neposkytnutí mu doplnkovej ochrany, pričom žalobca
proti tomuto rozhodnutiu nepodal v zákonnej lehote správnu žalobu, takže „Konanie o udelenie azyluna území Slovenskej republiky bolo právoplatne ukončené dňa 02.01.2023.“, od ktorého momentu
mal žalobca neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, respektíve Schengenského priestoru,
pretože nemal pri sebe doklady, ani platné vízum alebo povolenie k pobytu, ktoré by ho oprávňovali

vstúpiť alebo sa zdržiavať na území Slovenskej republiky alebo Schengenského priestoru, pričom
žalobca ostal naďalej umiestnený v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody
v Košiciach. Následne Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 1Tost/31/2023 z 24.01.2024 rozhodol, že
vydanie žalobcu do Tadžickej republiky nie je prípustné a súčasne žalobcu prepustil z vydávacej väzby.
Potom bol žalobca 24.01.2024 predvedený na OCP PZ Košice v súvislosti s konaním o administratívnom

vyhostení, pričom po tom, ako pri kontrole dokladov bolo zistené, že žalobca má udelený trvalý pobyt
na území Ukrajiny, mu pod č. EC-ECKE1-240124-124-TJK8603119514-----01, na jeho žiadosť bolo
udelené dočasné útočisko na území Slovenskej republiky a žalobca bol 24.01.2024 prepustený na
slobodu a nasledujúci deň odišiel do Nemecka. V Nemecku sa zdržiaval do 20.03.2024, kedy bol
transferovaný (dublinský transfer) späť na územie Slovenskej republiky, po tom ako jeho prevzatie
08.02.2024 akceptovalo Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra SR pod č. MU-

DS-48/2024-DŹ. Po prevzatí žalobcu na územie Slovenskej republiky bolo lustráciou v informačnom
systéme IS CLK zistené, že na jeho osobu sú vytvorené dva platné pátracie záznamy v Schengenskom
informačnom systéme - Osoba (SIS2); v prvom prípade sa jednalo o pátrací záznam vytvorený
Francúzskom z 22.04.2022, kde dôvodom pátrania je „Odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom
priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“ s evidovaným opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej

hranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a na vnútrozemí cit. „odovzdať osobu orgánom OCP za účelom
jej vyhostenia z územia schengenského priestoru“, súčasne s poznámkou, že účastník konania je
násilný, pričom Migračný úrad Ministerstva vnútra SR prostredníctvom národnej ústredne SIRENE
zistil, že žalobcovi bol udelený súdny zákaz vstupu na územie Francúzska do 25.04.2062 (na dobu
40 rokov) z dôvodu, že „osoba je príbuzná radikálnemu islamu a predstavuje hrozbu pre verejnú

bezpečnosť.“ Druhý záznam bol vytvorený Nemeckom z 28.09.2018, kde dôvodom pátrania bolo
„Odopretievstupualebopobytuvschengenskompriestoreobčanomtretíchkrajín(čl.24)“,sevidovaným
opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej hranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a na vnútrozemí cit.
„odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru“, súčasne
s poznámkou, že dôvodom zákazu vstupu je vážna bezpečnostná hrozba; v zázname je zaevidovaná

informácia súvisiaca s trestným činom terorizmu pod č. TE-RI-INT/741311/2021 s poznámkou, že
účastník konania je ozbrojený, násilný, zapojený do aktivít súvisiacich s terorizmom. Na základe
uvedených skutočností - existujúcich platných záznamov Francúzskej republiky a Nemeckej republiky v
schengenskom informačnom systéme, žalovaný dospel k záveru, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu
prebezpečnosťaverejnýporiadok.Zaoberalsaprekážkamiadministratívnehovyhostenia,braldoúvahy

súkromný a rodinný život žalobcu a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky
administratívneho vyhostenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na jeho súkromný a rodinný život
(na území SR nemá žiadne rodinné väzby).
3.ProtiprvostupňovémurozhodnutiuoadministratívnomvyhostenížalobcunaUkrajinuauloženízákazu
vstupu na územie na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10

rokov podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci ohľadom
prekážky jeho vyhostenia na Ukrajinu v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non - refoulement.
Poukázal na to, že štátna migračná služba zastavila prijímanie a spracovanie žiadostí o azyl po plnej
ruskej invázii. Žalobca namietal aj zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov
na dobu 10 rokov z dôvodu, že má na území SR oprávnený tolerovaný pobyt.

4. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024 zmenil prvostupňové
rozhodnutie správneho orgánu v prvej vete výroku zo znenia: administratívne vyhosťuje „z územia
Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ na
znenie: „z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov“. V ostatnej časti
napadnuté rozhodnutie potvrdil a odvolanie proti rozhodnutiu zamietol.

5. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že nezistil také vady, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého
rozhodnutia. K námietke týkajúcej sa určenia Ukrajiny ako krajiny vyhostenia uviedol, že ku dňu
rozhodnutia mu bola známa skutočnosť, že Štátna migračná služba Ukrajiny nesúhlasí s readmisiou
žalobcu na Ukrajinu z dôvodu, že žalobca je vedený v databáze osôb, ktoré majú zakázaný vstup na
územie Ukrajiny. Z uvedených dôvodov zmenil výrok rozhodnutia v časti určenia krajiny vyhostenia.

6. K vyhosteniu bez určenia krajiny bližšie uviedol, že podľa údajov dostupných na internetovej stránke
visaindex.com držitelia cestovných pasov Tadžickej republiky majú bezvízový vstup do uvedených
23 štátov: Antigua and Barbuda, Arménsko, Azerbajdžan, Barbados, Bielorusko, Cookove ostrovy,
Dominika, Gambia, Gruzínsko, Haiti, Kazachstan, Kirgizsko, Malajzia, Mikronézia, Moldavsko, Namíbia,Filipíny, Ruská federácia, Svätý Vincent a Grenadíny, Surinam, Turecko, Ukrajina, Uzbekistan. Podľa
žalovanéhovzhľadomnageografickú,jazykovú,kultúrnublízkosťavzáujmezachovaniaochranyživota,
zdravia a súkromného záujmu účastníka konania do úvahy možno vziať krajiny najmä, nie však výlučne,

Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko, Moldavsko, Turecko a Uzbekistan.
7. Žalovaný s odkazom na rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.
2Sak/5/2022 zo dňa 21.03.2022, sp. zn. 10Sžak/14/2021 zo dňa 29.09.2021 ako aj aktuálnu judikatúru
NSS SR) uviedol, že povinnosti správneho orgánu zabezpečovať dôkazy a správy o krajine, do ktorej má
byť vyhostený, musí predchádzať aktivita účastníka konania a to tvrdenie jednotlivých faktov o existencii

prekážok administratívneho vyhostenia. Zdôraznil, že žalobca v doplnení odvolania zo dňa 16.05.2024
neuviedol žiadne skutočnosti k tomu, prečo vyhostenie účastníka konania na územie inej tretej krajiny
nie je možné.
8. K námietke že administratívnym vyhostením žalobcu s priznanou formou medzinárodnej ochrany
na územie Ukrajiny by došlo k porušeniu medzinárodného práva na ochranu utečencov a ako aj
ustanovení ZoPC uviedol, že Migračný úrad MV SR dňa 03.05.2024 rozhodnutím č. MU-PO-47-28/2024/

DÚ rozhodol o zrušení dočasného útočiska žalobcovi podľa § 33 písm. c/ zákona o azyle.
9. Žalovaný k doplneným dôkazom žalobcu na podporu tvrdení, že je od roku 2018 podporovateľom
tadžického politického hnutia Skupina24, pre ktoré je perzekvovaný tadžickými orgánmi a neprávom
vykresľovaný ako bezpečnostná hrozba uviedol, že tieto dôkazy žalobca doložil aj do konania o zrušení
dočasného útočiska (list Politického hnutia Skupina24 zo dňa 27.06.2023, č. 012/2023, list Občianskeho

výboru pre ochranu politických rukojemníkov a väzňov v Tadžikistane zo dňa 22.03.2022, č. 183/147,
výtlačok informácie z médií o prípade účastníka konania). Obsah uvedených písomností sa týka žalobcu
a skutočností, ktoré by mali brániť vydaniu, resp. vyhosteniu žalobcu do Tadžikistanu a že žalobca je
neprávom tadžickými orgánmi vykresľovaný za bezpečnostnú hrozbu. Žalovaný k uvedeným dôkazom
uviedol, že žalobca nie je vyhostený na územie Tadžickej republiky a napadnuté rozhodnutie sa neopiera

o tvrdenia tadžickej vlády a obsah uvedených písomností nespochybňuje zistenia správneho orgánu, o
ktoré sa opiera v napadnutom rozhodnutí.
10. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení musí podľa žalovaného sledovať zásadu proporcionality,
ktorá spočíva v požiadavke, aby intenzita zásahu do práv cudzinca bola primeraná významu verejného
záujmu, k jeho ochrane má zásah, reprezentovaný rozhodnutím o administratívnom vyhostení slúžiť.

Žalovaný má za to, že táto požiadavka v preskúmavanom prípade bola splnená.
II. Konanie pred správnym súdom

11. Žalobca sa správnou žalobou z 27. júna 2024 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia
mu veci na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za nezákonné z dôvodov

podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) SSP.
12. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 17Saz/3/2024 - 151 zo dňa 19.
septembra 2024 žalobu zamietol a žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
13. Správny súd odôvodnil napadnutý rozsudok predovšetkým tým, že námietky žalobcu vyhodnotil ako
nedôvodné. Bližšie k žalobným bodom uviedol:

- k námietke, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci ohľadom prekážok
administratívneho vyhostenia na Ukrajinu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalobca
považoval za nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 ZoPC a citovaným ustanovením ZoA, ktoré oprávňuje
odídenca zdržiavať sa na území SR, keďže na území SR mal v tom čase poskytnuté dočasné útočisko,
správny súd uviedol, že uvedenou skutočnosťou sa už zaoberal Najvyšší správny súd SR vo svojom

rozsudku sp. zn. 6Szak/2/2024 zo dňa 12.06.2024. Poukázal najmä na body 37 a 38 rozsudku, z ktorých
vyplynula nedôvodnosť žalobcom tvrdenej neúčelnosti dôvodu, že ho pre udelený status dočasného
útočiska nemožno z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostiť;
- k námietke, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené s ohľadom na
zisťovanie existencie prekážok vyhostenia, a to ani v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non

refoulement, kedy cudzincovi hrozí v prípade vyhostenia do tretej krajiny následný návrat do krajiny
pôvodu (Tadžikistanu), kde bude vystavený zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 Európskeho dohovoru
správny súd uviedol, že predmetná námietka žalobcu je neopodstatnenou a predčasnou. Žalovaný vo
svojom rozhodnutí ustálil diapazón krajín, ktoré by tak žalobcu ako štátneho príslušníka Tadžikistanu
eventuálne mohli prijať na svoje územie a teda na územie ktorých by žalobca mohol byť administratívne

vyhostený. Keďže sa v zásade jedná o krajiny v ktorých, podľa všeobecnej vedomosti neprebieha
otvorený ozbrojený konflikt [okrem Ukrajiny], z ktorého dôvodu by na ich území mohol byť ohrozený
život alebo zdravie žalobcu a nie sú všeobecne známe ani iné skutočnosti ohľadne týchto žalovaným
ustálených krajín, ktoré by mohli mať za následok ohrozenie žalobcu na živote a na zdraví, čo by mohlobyť prekážkou jeho vyhostenia na ich územie, žalovaný ani nemal dôvod sa vo svojom rozhodnutí bližšie
týmito skutočnosťami zaoberať a odôvodňovať ich. Podľa správneho súdu je žalobca povinný tvrdiť
konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do

ktorej má byť vyhostený, respektíve neprimeranosti dopadov tohto rozhodnutia do jeho súkromného a
rodinného života. Podľa správneho súdu doposiaľ vykonané úkony vo veci výkonu administratívneho
vyhostenia žalobcu nenasvedčujú prima facie o žalobcom tvrdenej absolútnej jeho nevyhostiteľnosti a
žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu prekážok jeho vyhostenia. Za tohto stavu potom možno
považovať postup žalovaného za správny;

- k námietke, že nesúhlasí so záverom žalovaného, že prioritne mal žalobca tvrdiť prekážky
jeho administratívneho vyhostenia do iných tretích krajín, a následne by bolo dôkazné bremeno
rozložené medzi odvolací správny orgán a žalobcu, keďže odvolanie bolo podané voči rozhodnutiu
o administratívnom vyhostení žalobcu na Ukrajinu uviedol, že zmenové rozhodnutie vo veci
administratívneho vyhostenia žalobcu bolo vydané dňa 17.05.2024 a rozhodnutie o predĺžení zaistenia
žalobcu dňa 18.07.2024, takže žalobca už mal vedomosť o tom, ktoré krajiny budú ohľadom možného

vyhostenia žalobcu oslovené, nakoľko ich identifikoval vo svojom rozhodnutí zo dňa 17.05.2024
žalovaný. I napriek tomu žalobca žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa možných prekážok
vyhostenia do uvedených krajín neuvádzal;
- k tvrdeným skutočnostiam o tom, že medzi Slovenskou republikou a Tadžickou republikou v súčasnosti
už niekoľko mesiacov prebieha komunikácia ohľadom záruk, ako s ním bude zaobchádzané v prípade

jeho návratu na územie Tadžikistanu, a preto má žalobca jednoznačne za to, že sa v jeho veci pripravuje
jeho administratívne vyhostenie do krajiny pôvodu, správny súd uviedol, že žalobca nie je vyhostený na
územie Tadžickej republiky a obsah týchto dôkazov nespochybňuje zistenia správneho orgánu, o ktoré
sa opiera v napadnutom rozhodnutí. Naviac zmena rozhodnutia o administratívnom vyhostení vytvorila
priestor pre vyhostenie žalobcu aj do iných krajín, čím aj jeho prípadná „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu,

či do krajiny pôvodu stratila na relevancii. Vzhľadom na uvedené, rovnako tak na relevancii stratila tá
časť argumentácie žalobcu, ktorá pojednávala o jeho pochybnostiach o tom, že by bol žalobca priamo
či následne vydaný do krajiny pôvodu;
- poukázal na to, že vo veci rozhodnutia o predĺžení zaistenia žalobcu, ktorý je súčasťou súdneho spisu
vyplýva, že vo veci administratívneho vyhostenia boli vykonané úkony smerujúce k jeho vykonaniu

vo vzťahu ku 55 krajinám. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že keď cudzinec nebol
administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať takéto rozhodnutie
za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti.
Takýto záver by popieral platnú právnu úpravu, pričom dodržanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti
je nevyhnutné posudzovať vždy v okolnostiach konkrétneho prípadu. Správny súd poukázal na

to, že v zmenovom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa 17.05.2024 odvolací
správny orgán síce nevymedzil konkrétnu krajinu, do ktorej mal byť žalobca vyhostený, avšak z jeho
odôvodnenia vyplýva istý okruh do úvahy prichádzajúcich krajín, pričom otázkou určenia konkrétnej
krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, sa zaoberá orgán útvaru
policajného zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia, pričom z doposiaľ vykonaných úkonov

to nenasvedčuje o žalobcom tvrdenej nevyhostiteľnosti;
- s ohľadom na Najvyšším súdom Slovenskej republiky v extradičnom konaní (sp. zn. 1Tost/31/2023)
judikovanú „nevyhostiteľnosť“ žalobcu do krajiny pôvodu a tiež dodatočnú „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu
v dôsledku zmeny rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa podľa správneho súdu vytvoril priestor
pre vyhostenie žalobcu do iných krajín. Tak následne postupoval aj žalovaný a určenie krajín, do

ktorých by mohol byť žalobca vyhostený, by malo podľa správneho súdu vychádzať z racionálneho
základu, ktorý žalovaný bližšie ozrejmil vo svojom rozhodnutí, určil príkladom okruh jednotlivých do
úvahy prichádzajúcich krajín a spôsob takéhoto určenia náležite odôvodnil. Za tohto stavu možno
považovať rozhodnutie žalovaného za zákonné po zvážení všetkých okolností danej prejednávanej veci,
ktoré ako celok podľa názoru správneho súdu je v medziach zákona a dokáže obstáť.

III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

14. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej len
„sťažovateľ“) z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP.

15. Sťažovateľ v rámci sťažnostných bodov namietal predovšetkým, že:
-správnysúdnesprávnevyhodnotiljehonámietku porušenia jehoprocesnýchpráv.Postupžalovaného,
kedy zmenil prvostupňové rozhodnutie orgánu, ktorým bol žalobca vyhostený na územie Ukrajiny, tak
že administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny, do ktorej žalobcuvyhostil, je podľa jeho názoru porušením jeho práva zakotveného v § 3 ods. 2, § 33 ods. 2 Správneho
poriadku, ktoré majú zabezpečiť realizáciu práva žalobcu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej

republiky;
- žalobca v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení na
územie Ukrajiny predložil svoje argumenty vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu, a vo vzťahu k odôvodneniu
takéhoto rozhodnutia orgánom verejnej správy prvého stupňa;
- nemožno mu pričítať na ťarchu, že v situácii, kedy jeho odvolacia polemika s prvostupňovým

rozhodnutím vychádzala z obsahu tohto prvostupňového rozhodnutia, nerozvinul abstraktne svoju
odvolaciu argumentáciu, proti v tom čase mu neznámym úvahám žalovaného a samotnému rozhodnutiu
žalovaného, ktoré mu nebolo známe;
- správne orgány mu neumožnili účinne obhajovať svoje práva, takýto postup zo strany správneho súdu
nemožno bagatelizovať tým, že sa zodpovednosť za takýto postup prenáša na žalobcu, a vytýka sa mu
údajná pasivita;

-zanesprávneprávneposúdeniesprávnymsúdompovažujeajjehozáver,žežalobnénámietkyžalobcu,
o jeho faktickej nevyhostiteľnosti, v dôsledku zákazu vyhostenia do tretej krajiny, z ktorej mu hrozí
následnýnávratdokrajinypôvodu,atedahrozbazaobchádzaniavrozporesužnamietanýmizákladnými
právami, je predčasná;
- správnemu súdu vytkol, že „odbil“ argumenty žalobcu tým, že je zbytočné polemizovať v prípade

vyhostenia žalobcu, pokiaľ nie je ustálená krajina, do ktorej by mohol byť vyhostený, nad obavou
možného vrátenia žalobcu, do krajiny pôvodu z inej krajiny. Práve uvedená skutočnosť, je jednou z
ťažiskových línií jeho námietok proti zákonnosti rozhodnutia žalovaného, aj rozhodnutia orgánu verejnej
správy prvého stupňa;
- poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 1 Tost 31/2023

z 24. januára 2024 rozhodol tak, že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Tadžickej republiky
nie je prípustné. Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorý na základe sťažnosti
žalobcu zrušil rozhodnutie krajského súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa do Tadžickej republiky,
pričom zhodnotil v tom čase všetky dostupné údaje vzťahujúce sa k povahe trestného stíhania žalobcu,
a predovšetkým hrozieb neľudského zaobchádzania, a mučenia pre žalobcu zo strany príslušných

orgánov Tadžickej republiky v prípade jeho vydania. Pre ďalšiu argumentáciu je podstatné, že najvyšší
súd si bol vedomý povahy trestného činu na trestné stíhanie, za ktorý bolo Tadžickou republikou žiadané
jeho vydanie;
- rozhodnutie o neprípustnosti vydania žalobcu na trestné stíhanie do Tadžickej republiky založil
na teste vážnych dôvodov, ktorý umožňuje určiť mieru pravdepodobnosti porušenia práv vyžiadanej

osoby v cieľovej krajine. Najvyšší súd v extradikčnom konaní jednoznačne konštatoval, že žalobcovi
hrozí v Tadžickej republike porušenie jeho základných práv, a hrozba, že bude vystavený mučeniu a
neľudskému zaobchádzaniu;
-napadnutérozhodnutiežalovanéhonechránižalobcupredtým,žejehovýkonombudenielenporušené
ustanovenie § 81 ods. 1 ZoPC, ale bude zároveň obídené aj rozhodnutie o neprípustnosti jeho vydania

na trestné stíhanie do Tadžickej republiky, a to dokonca do takej miery, že mu pri jeho výkone nebude
poskytnutá ani taká ochrana, ktorá by mu bola poskytnutá v prípade extradície;
- žalobca považuje za vylúčené, aby rozhodnutie o administratívnom vyhostení bolo oddeľované od
dôsledku, ktorý žalobcovi reálne hrozí v prípade jeho vykonania. Žalobou napadnuté rozhodnutie,
umožňuje vyhostiť žalobcu do krajiny s bezvízovým stykom s Tadžickou republikou, bez toho aby mu

poskytlo akúkoľvek ochranu, pred následným vydaním do Tadžickej republiky;
- správny súd vo svojom rozsudku nesprávne právne posúdil otázku zákonnosti rozhodnutia o vyhostení,
z aspektu porušenia základných práv žalobcu, v dôsledku jeho vykonania;
- žalobca navrhol rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
16. Ku kasačnej sťažnosti žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že ju navrhol ako nedôvodnú zamietnuť.

Bližšie k sťažnostným bodom uviedol, že:
- sťažovateľ neuviedol žiadne nové relevantné námietky, ktoré by spochybňovali zákonnosť
napadnutého rozsudku. Žalovaný sa stotožňuje s názorom správneho súdu, že nedošlo k porušeniu
procesných práv sťažovateľa;
- podklad pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia (oznámenie Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej

republike) predložil žalovanému z vlastnej iniciatívy sťažovateľ. Na základe uvedeného podkladu došlo
k akceptácii odvolacej námietky sťažovateľa (nemožnosť vyhostenia na územie Ukrajiny) a následne k
zmene výroku prvostupňového rozhodnutia;- obsah uvedeného podkladu sťažovateľ poznal, bol s ním oboznámený, vyjadril sa k nemu vo svojom
podaní zo dňa 16.05.2024 (doručené žalovanému 17.05.2024). Pričom uvedené vyjadrenie žalovaný pri
svojom rozhodovaní zobral do úvahy. Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že došlo k porušeniu §

3 ods. 2 a § 33 ods. 2 správneho poriadku. Sťažovateľ bol oboznámený s každým jedným podkladom pre
vydanie rozhodnutia. Žalovaný má zákonnú možnosť a zvážil vyhostenie z územia Slovenskej republiky
bez určenia krajiny, nakoľko dôvody pre administratívne vyhostenie boli naďalej dané a preukázané;
- sťažovateľ ani v súdnom konaní (vo svojich opakovaných písomných vyjadreniach, ani na pojednávaní
na správnom súde) neuviedol konkrétne dôvody a prekážky, pre ktoré by nemohol byť vyhostený do

tej ktorej krajiny;
- žalovaný nerozhodol o tom, že sťažovateľ sa vyhosťuje z územia Slovenskej republiky výlučne
a bez výnimky do 23 štátov, resp. do Tadžikistanu. Sťažovateľ sa vyhosťuje z územia Slovenskej
republiky. Zákon o pobyte cudzincov pripúšťa vyhostenie cudzinca bez uvedenia krajiny, do ktorej má
byť vyhostený (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/3/2024 zo
dňa 11. septembra 2024, bod 43);

- tvrdenia, že vyhostenie do akejkoľvek inej krajiny by založilo riziko, že by mohol byť následne
vydaný do Tadžikistanu na trestné stíhanie, čo by bolo možné považovať za obchádzanie rozhodnutia
o neprípustnosti extradície sťažovateľa, ako aj porušenia zákazu uvedeného v § 81 ods. 1 ZoPC
žalovaný považuje len za vlastné dohady sťažovateľa, ktoré nie sú podložené žiadnymi konkrétnymi
skutočnosťami, či dôkazmi a táto námietka v aktuálnom štádiu konania o administratívnom vyhostení

žalobcu sa javí ako predčasná, nakoľko zatiaľ nedošlo k ustáleniu krajiny, do ktorej má byť žalobca
vyhostený.

IV. Právny názor kasačného súdu

17. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2
SSP)predovšetkýmpostupompodľa§452ods.1vspojenís§439SSPpreskúmalprípustnosťkasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia
pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 21. februára 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).
K dôvodnosti kasačnej sťažnosti
18. Predmetom kasačnej sťažnosti bol napadnutý rozsudok, ktorým správny súd zamietol správnu
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ HCP-
PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024, ktorým zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20.03.2024 v prvej vete výroku zo znenia: administratívne
vyhosťuje „z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona
o pobyte cudzincov“ na znenie: „z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov“.
19. Kasačný súd preto preskúmal jednak napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu,
či správny súd pri neformálnom posúdení správnej žaloby (§ 206 ods. 3 SSP) správne posúdil zákonnosť
a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
20. Kľúčovou námietkou sťažovateľa bolo nesprávne vyhodnotenie námietky porušenia jeho procesných
práv, keď jeho námietku, že pred vydaním rozhodnutia žalovaného nebol žalobca odvolacím orgánom

vyzvaný, aby sa vyjadrili k existencii prekážok vyhostenia vo vzťahu k ďalším 23 krajinám (okrem
Ukrajiny), vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú s tým, že podľa správneho súdu nedošlo k porušeniu
jeho procesných práv, keďže sám žalobca neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by nemohol
byť vyhostený, do tej-ktorej krajiny, a takéto prekážky neuviedol, ani v konaní pred správnym súdom.
21. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že postup žalovaného, kedy zmenil rozhodnutie orgánu

verejnej správy prvého stupňa, ktorým bol žalobca vyhostený na územie Ukrajiny tak, že administratívne
vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky (bez určenia krajiny, do ktorej žalobcu vyhostil), je podľa
jeho názoru porušením jeho práva zakotveného v § 3 ods. 2, § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ktoré
majú zabezpečiť realizáciu práva žalobcu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a pokiaľ správny súd
jeho námietku porušenia procesných práv vyhodnotil za nedôvodnú, vec nesprávne právne posúdil.

22. Uvedenú námietku na základe nižšie uvedených dôvodov vyhodnotil kasačný súd za dôvodnú.
23. Na tomto mieste považuje kasačný súd za potrebné zdôrazniť, že v správnom konaní správny
orgán - (žalovaný) konajúci podľa ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. zákon o správnom konaní (ďalej
„správny poriadok“ alebo „SP“) (§ 56 a § 59) v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňovéhosprávneho orgánu vydaného podľa § 77 a nasl. zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPC“) postupuje podľa ustanovení správneho poriadku (§
120 ods. 1 ZoPC ), a preto povinnosťou žalovaného správneho orgánu bolo v predmetnom konaní,

dať možnosť sa žalobcovi vyjadriť k podkladom rozhodnutia, najmä za situácie, keď výsledkom jeho
konania je zmenové rozhodnutie, ktoré namiesto administratívneho vyhostenia do konkrétnej krajiny
predstavuje zmenu administratívneho vyhostenia bez určenia krajiny vyhostenia. K uvedeným záverom
dospel kasačný súd na základe nasledujúcich dôvodov.
24. Odvolanie podľa správneho poriadku je vybudované na apelačnom princípe a druhostupňový orgán

je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci. Odvolací orgán nie je v žiadnom smere viazaný závermi
prvostupňového orgánu. Samostatne hodnotí vec zo skutkovej a právnej stránky. Dôsledkom tohto
postupu je skutočnosť, že situácia účastníka konania môže byť rozhodnutím odvolacieho orgánu aj
zhoršená, t. j. odvolací orgán môže rozhodnúť aj v neprospech odvolateľa. Apelačný princíp umožňuje,
že správny orgán, ktorý rozhoduje o odvolaní, môže sám napraviť rozhodnutie a sám môže rozhodnúť vo
veci samej. Pritom sa môže odchýliť od skutkového stavu zisteného prvostupňovým orgánom. Apelácia

smeruje predovšetkým proti nedostatkom skutkového základu, ale aj proti právnym nedostatkom.
Odvolací orgán môže podľa výsledkov konania napadnuté rozhodnutie potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť.
25. Správny poriadok špecificky neupravuje všetky otázky postupu v odvolacom konaní. Aj na
druhostupňové konanie sa vzťahujú ustanovenia predchádzajúcich častí, najmä tretej časti správneho
poriadku (§ 18 až § 52). Táto skutočnosť je odôvodnená najmä tým, že konanie na prvom a druhom

stupni tvorí jeden celok. Z uvedeného vyplýva, že aj odvolací správny orgán môže vo veci nariadiť ústne
pojednávanie, ktorého zmyslom je, aby účastník mohol uplatniť námietky, prípadne aj návrhy.
26. V rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v odvolacom konaní sa preskúmava tak výrok
rozhodnutia, ako aj jeho odôvodnenie, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo.
27. Podanie odvolania má procesné účinky nielen na strane účastníka, ale zakladá niektoré povinnosti

aj na strane správneho orgánu. Na konaní o odvolaní sa vždy podieľajú tak prvostupňový správny
orgán, ako aj druhostupňový správny orgán. Oba orgány sú povinné konať z úradnej povinnosti. Správny
poriadok v § 56 upravuje dve povinnosti prvostupňového orgánu: a) upovedomiť ostatných účastníkov o
obsahu odvolania, b) podľa potreby doplniť konanie o nové dôkazy, ktoré vyplývajú z obsahu odvolania.
28. Prvú povinnosť má správny orgán iba vtedy, ak v konaní vystupuje viac účastníkov. Druhú skupinu

prípadov tvoria odvolania, v ktorých odvolatelia na podporu svojho stanoviska navrhujú vykonať ďalšie
dôkazy, ktoré by mohli objasniť niektoré otázky skutkového stavu. V záujme rešpektovania princípu
materiálnej pravdy správny orgán môže vykonať aj ďalšie dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Aj pre
vykonanie dôkazov vyplývajúcich z vyjadrení účastníkov k odvolaniu platí ustanovenie § 32 ods. 2
správneho poriadku, že rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán,

avšak odvolací správny orgán má postupovať v súčinnosti s účastníkmi konania.
29. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33
ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinnosti. Účastník správneho konania má nielen
právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy
správnemu orgánu predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej

povinnosti podmieňujúcej výsledok konania.
30. Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku v intenciách logického a rozumného
uváženia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa účastník odvolacieho správneho konania oboznámil so
všetkými podkladmi rozhodnutia, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia odvolacieho správneho
orgánu.

31. Zmyslom § 33 ods. 2 správneho poriadku je umožniť účastníkovi konania, aby aj vo fáze „pred
vydaním zmenového rozhodnutia“, teda po tom, čo odvolací správny orgán ukončil zhromažďovanie
podkladov rozhodnutia, mohol účastník odvolacieho konania uplatniť svoje výhrady, resp. urobiť
procesné návrhy tak, aby rozhodnutie skutočne vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Účastník
konania si sám nemôže urobiť právne relevantný úsudok o tom, kedy je zhromažďovanie podkladov

rozhodnutia ukončené; z výzvy odvolacieho správneho orgánu na oboznámenie musí byť zrejmé, že
zhromažďovanie podkladov bolo ukončené.
32. Účastník správneho konania má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu správneho
konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa
vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť

neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným
komplikáciám.
33. Korešpondujúca povinnosť odvolacieho správneho orgánu dať možnosť účastníkovi konania vyjadriť
sa k podkladom zmenového rozhodnutia je splnená v prípade, ak odvolací správny orgán pred vydanímtakéhoto rozhodnutia účastníkovi umožní oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia buď tým, že mu
umožní vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia priamo na ústnom pojednávaní (do zápisnice z ústneho
pojednávania, a ten vyhlási, že mu bola daná možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho

podkladuikspôsobujehozisteniaažebuďmáalebonemážiadnedoplňujúcenávrhy).Takútopovinnosť
si odvolací správny orgán splní aj v prípade, ak účastníka konania vyzve, aby sa vyjadril písomne
k podkladom rozhodnutia, ktoré zabezpečil po podaní odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu. Z výzvy odvolacieho správneho orgánu na oboznámenie musí byť zrejmé, že
zhromažďovanie podkladov bolo ukončené.

34. Pokiaľ však žalovaný ako odvolací správny orgán vydá zmenové rozhodnutie vo veci samej bez
toho, aby umožnil účastníkovi konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred rozhodnutím, či už
na ústnom pojednávaní alebo na základe na výzvy na oboznámenie sa s podkladmi, ide o procesné
pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
35. Pokiaľ správny orgán vydá rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa
ku všetkým relevantným podkladom, na základe ktorých vo veci rozhodol, ide o procesné pochybenie

správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia (porovnaj napr.
rozsudky Najvyššieho súdu SR 6Sžo/55/2010, 5Sž/24/2008, 4Sžo/10/2011, 3Sžd/72/2009, rozsudky
Najvyššieho správneho súdu ČR 7A 112/2002 a 7As 40/2003).
36. Posúdenie súdu v preskúmavacom konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu je
takou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je individuálne a podmienené

konkrétnymi okolnosťami prípadu. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. februára
2011, sp. zn. 6Sžo/199/2010 uverejnený v Zbierke rozhodnutí súdov SR a stanovísk NS SR č. 2/2012).
37. V danom prípade prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje
z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety ZoPC. Proti
prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a

vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okrem iných dôvodov namietal nedostatočne zistený stav veci ohľadom
prekážky jeho vyhostenia na Ukrajinu. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol
žalovaný tak, že zmenil prvú vetu výroku zo znenia: administratívne vyhosťuje „z územia Slovenskej
republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ na znenie: „z
územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.“

38. Je zrejmé, že žalobca v odvolaní podanom proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, na
územie Ukrajiny, postavil svoju obranu a argumenty vo vzťahu k jeho vyhosteniu na Ukrajinu. Preto
námietka sťažovateľa, že v situácii, kedy jeho odvolacia argumentácia k napádanému prvostupňovému
rozhodnutiavychádzalazvýrokuaobsahutohtoprvostupňovéhorozhodnutiaanemoholsvojuodvolaciu
argumentáciu postaviť voči v tom čase neznámym úvahám žalovaného, na ktorých postavil zmenové

rozhodnutie, je dôvodná.
39. Argumentácia žalovaného obsiahnutá na str. 16 - 17 zmenového rozhodnutia, ktorou poukazuje na
rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2Sak/5/2022 zo dňa 21.03.2022
sp. zn. 10Sžak/14/2021 zo dňa 29.09.2021 ako aj na aktuálnu judikatúru NSS SR), z ktorej vyplýva
povinnosť správneho orgánu zabezpečovať dôkazy a správy o krajine do ktorej má byť vyhostený v

nadväznosti na predchádzajúcu aktivitu účastníka konania, a to tvrdení jednotlivých faktov o existencii
prekážokadministratívnehovyhosteniajesícerelevantná,tovšakplatívprípade,žeúčastníkovikonania
vo veci administratívneho vyhostenia je známa krajina alebo okruh krajín, ktoré prichádzajú do úvahy
ako krajiny jeho vyhostenia.
40. Správny súd na podporu svojich záverov o tom, že cudzinec musí tvrdiť konkrétne skutočnosti

svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia odkazuje na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu SR zo dňa 29.09.2021, sp. zn. 10Sžak/14/2020, ktorého závery však vychádzajú z
inej situácie, pretože v uvedenom prípade predmetom konania bolo rozhodnutie o administratívnom
vyhostení cudzinca do konkrétnej krajiny (do Bangladéša). Závery kasačného súdu boli také, že
cudzinec je povinný tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho

vyhostenia do krajiny, do ktorej má byť vyhostený, respektíve neprimeranosti dopadov rozhodnutia do
jeho súkromného a rodinného života. Tieto závery však nemožno aplikovať na prípad sťažovateľa, ktorý
bol zmenovým rozhodnutím vyhostený bez určenia krajiny vyhostenia.
41. Pokiaľ žalovaný v zmenovom rozhodnutí argumentuje, že žalobca v doplnení odvolania zo dňa
16.05.2024 neuviedol žiadne skutočnosti k tomu, prečo vyhostenie účastníka konania na územie inej

tretej krajiny nie je možné, takáto argumentácia žalovaného je neudržateľná práve preto, že žalobca
nevedel a vedieť nemohol, ktorá iná tretia krajina, na územie ktorej má byť vyhostený, prichádza do
úvahy.Sťažovateľsatodozvedelažznapadnutéhozmenovéhorozhodnutia.Pretoaninemoholuvádzaťtvrdenia jednotlivých faktov o existencii prekážok administratívneho vyhostenia vo vzťahu k iným tretím
krajinám.
42. K argumentácii správneho súdu, že zmenové rozhodnutie vo veci administratívneho vyhostenia

žalobcu bolo vydané dňa 17.05.2024 a z rozhodnutia o predĺžení zaistenia žalobcu zo dňa 18.07.2024
mal žalobca už mať vedomosť o tom, ktoré krajiny budú ohľadom možného vyhostenia žalobcu oslovené
a napriek tomu žalobca žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa možných prekážok vyhostenia do
uvedených krajín neuvádzal, kasačný súd musí správnemu súdu pripomenúť, že zmenové rozhodnutie
žalovaného bolo vydané dňa 17.05.2024, kedy sa žalobca prvýkrát dozvedel, ktoré krajiny vyhostenia

prichádzajú do úvahy. Rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko
bolo dňa 18.07.2024 rozhodnuté o predĺžení zaistenia žalobcu do 20. septembra 2024. Žalobca však
správnu žalobu proti zmenovému rozhodnutiu podal dňa 27.06.2024, teda pred rozhodnutím o predĺžení
zaistenia, preto argument správneho súdu, že žalobca mal už mať vedomosť o tom, ktoré krajiny budú
ohľadom možného vyhostenia žalobcu oslovené a napriek tomu žalobca žiadne relevantné skutočnosti
týkajúce sa možných prekážok vyhostenia do uvedených krajín neuvádzal, nemali logickú oporu v

časových súvislostiach jednotlivých rozhodnutí. Podstatné však bolo to, že žalobcovi nebolo umožnené
v odvolacom konaní týkajúceho sa administratívneho vyhostenia, oboznámiť sa s podkladmi zmenového
rozhodnutia o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu (zo dňa 20.03.2024).
43. Odkazy správneho súdu na iné rozhodnutia (týkajúce sa zaistenia) o tom, že žalobca mal mať
vedomosť o tom, ktoré krajiny budú ohľadom možného vyhostenia žalobcu oslovené, sú v konaní bez

ohľadu na zmienené časové súvislosti, pre ktoré ich nemohol skôr uplatniť, neprípustné aj z dôvodu,
že ide o vydanie dvoch rozhodnutí v celkom iných konaniach (konanie o administratívnom vyhostení a
konanie o zaistení) a je nesporné, že žalovaný si povinnosť oboznámiť žalobcu s podkladmi zmenového
rozhodnutia nesplnil v konaní o jeho administratívnom vyhostení.
44. Vzhľadom na uvedené kasačný súd v danej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán

nepostupoval v súlade so zákonnými predpismi. Súčasne je potrebné vytknúť žalovanému, že v konaní
sa dopustili takej procesnej vady, ktorá mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.
45. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že žalovaný bez toho, aby žalobcovi dal možnosť
vyjadriť sa ku všetkým podkladom jeho zmenového rozhodnutia, ktoré mu nemuseli byť ako účastníkovi
administratívneho konania o vyhostení známe, vydal rozhodnutie v ktorom namiesto krajiny vyhostenia

Ukrajiny, rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu bez toho, aby určil krajinu vyhostenia, čo
ZoPC pripúšťa. V dôvodoch rozhodnutia však žalovaný uvádza, že podľa údajov dostupných na
internetovej stránke visaindex.com držitelia cestovných pasov Tadžickej republiky majú bezvízový vstup
douvedených23štátov:AntiguaandBarbuda,Arménsko,Azerbajdžan,Barbados,Bielorusko,Cookove
ostrovy, Dominika, Gambia, Gruzínsko, Haiti, Kazachstan, Kirgizsko, Malajzia, Mikronézia, Moldavsko,

Namíbia, Filipíny, Ruská federácia, Svätý Vincent a Grenadíny, Surinam, Turecko, Ukrajina, Uzbekistan.
Podľa žalovaného vzhľadom na geografickú, jazykovú, kultúrnu blízkosť a v záujme zachovania ochrany
života, zdravia a súkromného záujmu účastníka konania do úvahy možno vziať krajiny najmä, nie však
výlučne, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko, Moldavsko, Turecko a Uzbekistan.
46. V prvom rade, žalovaný pred vydaním zmenového rozhodnutia neposkytol sťažovateľovi možnosť

oboznámiť sa so všetkými podkladmi, na základe ktorých rozhodol. Konkrétne, žalovaný použil
informácie dostupné na internetovej stránke visaindex.com o bezvízovom vstupe držiteľov pasov
Tadžickej republiky do 23 krajín. Tieto údaje viedli k zúženiu okruhu možných krajín vyhostenia žalobcu
na špecifikované štáty, medzi ktoré zaradil (nie však výlučne) krajiny ako Arménsko, Azerbajdžan,
Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko, Moldavsko, Turecko a Uzbekistan.

47. Žalobca však nebol pred zmenovým rozhodnutím oboznámený s týmito informáciami a nemal tak
možnosť efektívne reagovať na tieto podklady, či predložiť dôkazy, ktorými by mohol pre prípadnú
existenciu prekážok vyhostenia vo vzťahu ku krajinám, ktoré prichádzali do úvahy ich účinne uplatniť
a v konečnom dôsledku aj zabrániť jeho vyhosteniu do týchto krajín. Týmto postupom bol žalobcovi
odňatý prístup k účinnému uplatneniu jeho procesných práv, čo je v rozpore so zásadou spravodlivého

administratívneho konania. Vzhľadom na to, že žalovaný neumožnil žalobcovi oboznámiť sa s podkladmi
rozhodnutia a nevyžiadal si jeho vyjadrenie k týmto údajom, došlo k porušeniu základných práv žalobcu
na obhajobu a riadne procesné právo, čo v konečnom dôsledku znamená, že jeho rozhodnutie je
nezákonné.
48. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že správny súd, ktorý v tejto veci rozhodoval, nesprávne vyhodnotil

procesný postup žalovaného, keď v uvedenom postupe žalovaného ako odvolacieho orgánu nevidel
porušenie práv žalobcu. Správny súd naviac nelogicky vyčítal žalobcovi jeho pasivitu vo vzťahu s
dôrazom na povinnosť tvrdiť prekážky administratívneho vyhostenia do krajín, o ktorých žalobca pred
vydaním zmenového rozhodnutia nebol oboznámený.49. Z uvedeného je teda zrejmé, že podkladom zmenového rozhodnutia žalovaného boli údaje
dostupné na internetovej stránke visaindex.com, podľa ktorých držitelia cestovných pasov Tadžickej
republiky majú bezvízový vstup do uvedených 23 štátov. Následne žalovaný zúžil okruh krajín, ktoré

prichádzajú do úvahy ako krajiny jeho vyhostenia na 8 krajín, nie však výlučne (Arménsko, Azerbajdžan,
Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko, Moldavsko, Turecko a Uzbekistan. Pokiaľ teda žalovaný pred
vydaním zmenového rozhodnutia mal k dispozícii podklady, na základe ktorých bolo možné ustáliť
okruh iných tretích krajín, ktoré prichádzali do úvahy ako krajiny, do ktorých by mohol byť vyhostený,
mal sťažovateľovi umožniť oboznámiť sa s takýmto podkladom, aby mohol účinne uplatniť tvrdenia o

existencii prekážok administratívneho vyhostenia k tej ktorej krajine.
50. Žalovaný takto nepostupoval, preto námietka sťažovateľa, že došlo k porušeniu jeho procesných
práv účastníka konania, pretože takýmto postupom mu bolo znemožnené účinne uplatniť tvrdenie o
existencii prekážok vyhostenia do takýchto iných tretích krajín bola dôvodná.
51. Kasačný súd preto uzatvára, že pokiaľ odvolací správny orgán neumožní vyjadriť sa účastníkovi
konania vo veci administratívneho vyhostenia k podkladom zmenového rozhodnutia, ktorým odvolací

správny orgán mení výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že namiesto konkrétnej krajiny vyhostenia
rozhodne o administratívnom vyhostení bez toho, aby určil krajinu vyhostenia a v dôvodoch rozhodnutia
uvedie, ktoré iné menovité tretie krajiny vyhostenia prichádzajú do úvahy a na základe akého podkladu,
je jeho povinnosťou ho s takýmto podkladom oboznámiť. V opačnom prípade dochádza k porušeniu
procesných práv účastníka konania, ktorému takýmto postupom je znemožnené účinne uplatniť tvrdenie

o existencii prekážok vyhostenia do takýchto iných tretích krajín.
52. Pokiaľ správny súd nevidel v uvedenom postupe žalovaného porušenie jeho procesných práv,
a naopak žalobcovi vyčíta, že jeho povinnosťou bolo „tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o
existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej má byť vyhostený, respektíve
neprimeranosti dopadov tohto rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného života“, tak žalobnú

námietku sťažovateľa nesprávne vyhodnotil a posúdil.
53. Sťažovateľ tiež namietal, že správny súd nesprávne vyhodnotil jeho námietku, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného je porušením ustanovenia § 81 ods. 1 ZoPC a zároveň bude obídené aj
rozhodnutie o neprípustnosti jeho vydania na trestné stíhanie do Tadžickej republiky, pretože umožňuje
vyhostiť sťažovateľa do krajiny s bezvízovým stykom s Tadžickou republikou bez toho, aby mu poskytlo

akúkoľvek ochranu, pred následným vydaním do Tadžickej republiky a teda, že správny súd nesprávne
právneposúdilotázkuzákonnostirozhodnutiaovyhostenízaspektuporušeniazákladnýchprávžalobcu.
54. K uvedenej námietke aj s poukazom na ustanovenie § 206 SSP kasačný súd uvádza nasledovné:
Žalovaný v posudzovanej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia neurčil konkrétnu krajinu, do ktorej
má byť sťažovateľ vyhostený, čo zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 tretej vety ZoPC pripúšťa. Z

ustanovenia§77ods.1ZoPCvyplýva,žeadministratívnevyhosteniejerozhodnutiepolicajnéhoútvaruo
tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný
opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia lehoty na jeho
vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník
tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom

má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom
vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť.
55. Aplikácia ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC s poukazom na ustanovenia § 81 ods. 1, 2 a 4 ZoPC, ktoré
sú naplnením zásady non-refoulement bude však prichádzať do úvahy výnimočne, teda v prípade, ak
takúto krajinu nie je možné určiť, pričom správny orgán v dôvodoch rozhodnutia ozrejmí, prečo nebolo

možné určiť konkrétnu krajinu vyhostenia. Kasačný súd dopĺňa, že aj neurčenie konkrétnej krajiny, do
ktorej má cudzinec vycestovať, musí byť preskúmateľné a mať oporu v podkladoch rozhodnutia.
56. Na zvažovanie tejto možnosti, teda neurčenia krajiny vyhostenia nepostačuje, že ZoPC umožňuje
správnemu orgánu neurčiť krajinu vyhostenia. Z ustanovenia § 81 ods. 1 ZoPC totiž vyplýva, že cudzinca
nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy,

národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo
v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako
nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je
predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. Podľa § 81 ods. 2
ZoPC cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z

dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený
za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC cudzincanemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku
1 alebo odseku 2.
57. Účelom úpravy obsiahnutej v § 81 zákona o pobyte cudzincov je teda naplnenie zásady non-

refoulement, ktorá vyplýva zo Ženevského dohovoru a tiež z čl. 3 európskeho Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
58.Vsúvislostisčlánkom3ods.3DohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdEurópskysúd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“ ) vyvodil, že vnútroštátne súdy musia námietky vyhostených osôb,
že im v cieľovej krajine hrozí zlé zaobchádzanie, podrobiť starostlivému preskúmaniu (Garabayev proti

Rusku,rozsudok,07.06.2007,č.38).Kľúčovýmpojmomprípadovvyhosteniajereálnenebezpečenstvo.
Aby vyhostením došlo k porušeniu čl. 3 EDĽP, musí sťažovateľ preukázať, že existujú závažné dôvody
domnievať sa, že dotknutej osobe, ak bude vyhostená, hrozí reálne nebezpečenstvo, že bude vystavená
zaobchádzaniuvrozporesčlánkom3ods.3(SaadiprotiTaliansku,rozsudokveľkejkomory,28.02.2008,
č. 37201/06). Reálne nebezpečenstvo pritom neznamená istotu, ale určitú mieru pravdepodobnosti,
že porušenie sťažovateľových práv v cieľovej krajine nastane. ESĽP požadovaný štandard vyjadruje

slovami existujú závažné dôvody sa domnievať.
59. Test reálneho nebezpečenstva vykonal Najvyšší správny súd Českej republiky v rozsudku z
26.03.2008, č. j. 2 Azs 71/2006-82. Reálnym nebezpečenstvom je podľa zmieneného rozsudku nutné
rozumieť, že vo významnom percente prípadov obdobných situácií sťažovateľa dôjde nežiaducim
následkom, takže má dobré dôvody sa domnievať, že takýto následok môže s významnou

pravdepodobnosťou postihnúť i jeho.
60. Samotná zlá všeobecná situácia v cieľovej krajine spravidla na zistenie existencie reálneho
nebezpečenstva nestačí. Pôjde iba o extrémne prípady všeobecného násilia, keď bude existovať reálne
nebezpečenstvo zlého zaobchádzania už iba tým, že jednotlivec bude po návrate vystavený tomuto
násiliu (NA. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok, 17.07.2008, č. 25904/07). Sťažovateľ bude musieť

spravidla predložiť nejaké osobitné rizikové faktory týkajúce sa konkrétne jeho osoby (N. proti Fínsku).
61. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti
a základné pravidlá konania uvedené v § 3 Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém
prameňov práva predovšetkým ústava (najmä čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej
právom Európskych spoločenstiev resp. upravenej medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované

viac všeobecným spôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho
právneho systému, v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na
kvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy“ (Good
Governance, Good Administration), majúceho základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a
niektorých dokumentoch najmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady

Európy) a Európskej únie.
62. Princípy dobrej verejnej správy Rada Európy presadzuje prostredníctvom dokumentov prijatých
vo forme rezolúcií alebo odporúčaní Výboru ministrov a prostredníctvom judikatúry ESĽP.
Účinnosť princípov dobrej správy sa zásadným spôsobom presadzuje predovšetkým prostredníctvom
rozhodovacej činnosti ESĽP, avšak nepriamo, čo je dané charakterom práv a slobôd chránených

Dohovorom. Právo jednotlivca na dobrú správu, podobne ako napr. právo na azyl, nepatrí medzi typické
základné ľudské práva priamo uznané Dohovorom. Preto sa neaplikujú princípy dobrej správy ako také,
ale všeobecné právne princípy (princíp rovnosti, viazanosti právom, proporcionality). Presadzovanie
všeobecných právnych princípov v členských štátoch Rady Európy zabezpečujú najmä súdy v rámci
ústavného a správneho súdnictva. S nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009 sa

stala právne záväznou Charta. Spomenutý čl. 41 Charty síce definuje právo na dobrú správu, avšak len
vo vzťahu jednotlivca k orgánom a inštitúciám Únie. Podľa čl. 41 do práva na dobrú správu sa zahŕňa
najmä:
a) právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo
nepriaznivo dotýkať;

b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených
záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva;
c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.
63. V tejto súvislosti dáva kasačný súd do pozornosti, že Súdny dvor Európskej únie sa vo svojej
judikatúre venoval v niekoľkých nasledujúcich rozhodnutiach otázkam porušenia práva na vypočutie

pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa mohlo nepriaznivo dotýkať. Vo veci
C-277/11 (M.) pán M. nebol v priebehu posudzovaní jeho žiadosti o doplnkovú ochranu vôbec vypočutý.
Súdny dvor EÚ v rozsudku (prvá komora) z 22. novembra 2012 uviedol, že „ ... ak cudzinec žiada
o priznanie postavenia doplnkovej ochrany po tom, ako mu bolo zamietnuté priznanie postaveniautečenca, a ak má zodpovedný vnútroštátny orgán v úmysle zamietnuť aj túto druhú žiadosť, má
tento orgán v tejto súvislosti pred prijatím svojho rozhodnutia povinnosť informovať dotknutú osobu o
navrhovanom zamietavom rozhodnutí o jeho žiadosti a oboznámiť ju s tvrdeniami, na ktorých zamýšľa

založiť takéto zamietnutie, aby sa žiadateľ mohol v tejto súvislosti vyjadriť.“ Na toto rozhodnutie odkazujú
aj rozhodnutia C-558/17 P (OZ/EIB) a C-249/13 (Boudjlida). Vo veci C-558/17 P (OZ/EIB) v rozsudku zo
4. apríla 2019 Súdny dvor EÚ konštatuje: „Konkrétne právo byť vypočutý zaručuje každému možnosť
oznámiť účinne a efektívne svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté
akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy.“

64. Vec C-249/13 (Boudjlida) sa týkala alžírskeho štátneho príslušníka, zdržiavajúceho sa na území
Francúzska na základe povolenia na pobyt pre študenta. Po vypršaní platnosti pán Boudjlida nepožiadal
o obnovenie svojho posledného povolenia na pobyt, ani nepožiadal o vydanie nového povolenia na
pobyt. Následne mu bola uložená povinnosť opustiť územie Francúzska, pričom mu bola poskytnutá
lehota 30 dní na dobrovoľný obchod a ako cieľová krajina bolo určené Alžírsko. Súdny dvor EÚ v
rozsudku z 11. decembra 2014 v tejto veci uvádza: „Právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa

uplatňuje v rámci smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a najmä jej článku 6, sa má vykladať v tom zmysle, že
v prípade neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny zahŕňa právo vyjadriť pred
prijatím rozhodnutia o návrate, ktoré sa ho týka, svoj názor na oprávnenosť svojho pobytu a prípadné

uplatnenie článku 5 a článku 6 ods. 2 až 5 uvedenej smernice, ako aj na podrobnosti týkajúce sa jeho
návratu.“
65. Vec C-383/13 PPU (G. a R.) sa týkala porušenia práva byť vypočutý v správnom konaní o vydaní
rozhodnutia o predĺžení zaistenia a v zmysle tohto rozhodnutia by mal, podľa Súdneho dvora EÚ,
vnútroštátny súd skúmať, či procesné vady skutočne zbavili tých, ktorí ich namietajú, možnosti lepšie

uplatniť svoju obhajobu v takej miere, že toto správne konanie mohlo dospieť k inému výsledku. Na toto
rozhodnutie odkazuje Súdny dvor EÚ aj vo vyššie spomenutom rozhodnutí C-166/13 (Mukarubega) a
rovnako aj v rozhodnutí (T-8/21 IFIC Holding/Komisia).
66. V teraz prejednávanom prípade žalovaný v zmenovom rozhodnutí administratívne vyhostil
sťažovateľa bez určenia krajiny vyhostenia, v dôvodoch rozhodnutia však uviedol, že vyhostenie

prichádza do úvahy do krajín s bezvízovým stykom s Tadžickou republikou (23 krajín), pričom následne
zúžil diapazón krajín, ktoré najmä prichádzajú do úvahy na 8 konkrétnych krajín.
67. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že napadnuté rozhodnutie umožňuje vyhostiť žalobcu do
krajiny s bezvízovým stykom s Tadžickou republikou bez toho, aby mu poskytlo akúkoľvek ochranu, pred
následným vydaním do Tadžickej republiky.

68. Sťažovateľ túto námietku uplatnil aj v žalobe, správny súd v bode 63 k nej uviedol, že zmena
rozhodnutia o administratívnom vyhostení vytvorila priestor pre vyhostenie žalobcu aj do iných krajín,
čím aj jeho prípadná „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu, či do krajiny pôvodu stratila na relevancii. Vzhľadom
na vyššie uvedené, rovnako tak na relevancii stratila tá časť argumentácie žalobcu, ktorá pojednávala
o jeho pochybnostiach o tom, že by bol žalobca priamo či následne vydaný do krajiny pôvodu.

69. S uvedeným vyhodnotením námietky sťažovateľa správnym súdom sa kasačný súd nestotožňuje.
70. Administratívne vyhostenie cudzinca bez určenia krajiny pôvodu síce ZoPC pripúšťa, avšak ako
vyššie uvádza kasačný súd bude to skôr výnimkou, ktorú musí správny orgán odôvodniť (prečo nebolo
možné určiť krajinu pôvodu). Navyše v danom prípade nerozhodoval o administratívnom vyhostení
sťažovateľa bez určenia krajiny pôvodu prvostupňový správny orgán, ale žalovaný v odvolacom konaní,

pričom zmenové rozhodnutie sa tak stalo pre sťažovateľa prekvapivým, keďže sa týkalo v podstate
otázok, ktoré neboli predmetom explicitného posudzovania v odvolacom konaní, pričom sťažovateľ sa
k nim nemohol relevantne vyjadriť.
71. Pred zmenou rozhodnutia je odvolací správny orgán teda nielen povinný sťažovateľovi umožniť
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, ale aj náležite odôvodniť, prečo nebolo možné určiť konkrétnu

krajinu vyhostenia, pretože táto rovina úvahy ako esenciálna súčasť odôvodnenia sa totiž viaže
na rovinu posúdenia splnenia hmotnoprávnych podmienok administratívneho vyhostenia a jednou z
týchto podmienok, ako je vyložené vyššie je aj súlad administratívneho vyhostenia so zásadou non-
refoulement.
72. Na účely tohto posúdenia je však potrebné určiť konkrétnu krajinu, do ktorej má byť cudzinec

vyhostený. Pokiaľ teda k určeniu takejto krajiny v rozhodnutí nedôjde, avšak z dôvodov rozhodnutia
už vyplýva okruh krajín, ktoré prichádzajú do úvahy, ako v prípade sťažovateľa, je potrebné v
zmysle požiadaviek kladených na samotný proces odvolacieho konania (povinnosť umožniť účastníkovi
odvolacieho konania pred vydaním rozhodnutia oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia) ako aj napožiadavky kladené na rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca v súvislosti so zásadou non-
refoulement umožniť mu uplatnenie námietok, ktoré predstavujú z jeho pohľadu existenciu prekážok
administratívneho vyhostenia.

73. Žalovaný takto nepostupoval, preto kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného nie je v súlade so zákonom. Pokiaľ správny súd žalobu zamietol, nerozhodol vo veci v
súlade so zákonom a preto kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu podľa § 462 ods. 2 SSP
zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

74. Ako obiter dictum kasačný súd dodáva, že pred konaním o administratívnom vyhostení prebiehalo v
súvislosti s osobou sťažovateľa konanie o jeho vydanie do Tadžickej republiky, ktoré skončilo vydaním
rozhodnutia o neprípustnosti extradície (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1
Tost 31/2023 z 24. januára 2024). V súvislosti s námietkou sťažovateľa uplatnenou v tomto konaní,
že výkonom administratívneho vyhostenia by došlo k porušeniu ustanovenia § 81 ods. 1 ZoPC a
zároveň by došlo k obídeniu rozhodnutia o neprípustnosti extradície do Tadžickej republiky, pretože

hrozí nebezpečenstvo, že by mohol byť vydaný do Tadžikistanu z tretieho štátu, do ktorého by bolo
realizované jeho administratívne vyhostenie, kasačný súd dáva do pozornosti žalovanému právny názor
vyslovený v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/4/2024 zo dňa
19.12.2024, (ktorým rozhodnutie č. PPZ-HCP-PO9-3-113/2024-AV z 18. septembra 2024 o predĺžení
zaistenia sťažovateľa zrušil a nariadil jeho bezodkladné prepustenie o zaistenia), a to bod 41 rozsudku, v

ktorom kasačný súd uviedol: „Táto obava z možnej nevyhostiteľnosti sťažovateľa je nakoniec spojená aj
s potrebou posudzovania hodnovernosti akceptácie výhrady o nevydaní sťažovateľa na trestné stíhanie
do Tadžickej republiky. Pri materiálnom chápaní § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. v nadväznosti na
čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov nie je totiž rozdiel medzi posudzovaním štátu, v ktorom
by bol sťažovateľ ohrozený v rozsahu stanovenom v § 81 ods. 1 a 2 zákona č. 404/2011 Z. z. a štátu,

v ktorom by sťažovateľovi hrozilo vydanie do predmetných štátov. Podľa názoru kasačného súdu by
takéto preverovanie malo svoje opodstatnenie najmä vtedy, ak by s prijatím sťažovateľa na svoje územie
vyslovil súhlas niektorý z tých oslovených štátov, ktorý má z pohľadu Slovenskej republiky iný štandard
vnímania demokracie a ľudských práv. Aj keď všetky oslovené štáty sú zmluvnými stranami Dohovoru o
právnom postavení utečencov z roku 1951 ako aj doplnkového Protokolu k nemu z roku 1967, nemožno

ignorovať nadštandardné politické a kultúrne vzťahy medzi bývalými najmä stredoázijskými republikami
Sovietskeho zväzu, pričom medzi oslovenými štátmi boli pritom Kazašská republika, Kirgizská republika
a Uzbecká republika.“
Rovnako dáva do pozornosti bod 49 rozsudku, i keď ten sa týkal realizácie administratívneho vyhostenia,
v ktorom kasačný súd uviedol:

„- ak rozhodnutie o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny (vyhosťovaného)
nestanovuje konkrétny štát, do ktorého sa má administratívne vyhostenie vykonať a súčasne sa na
vyhosťovaného vzťahuje neprípustnosť extradície do jeho domovského alebo iného štátu, musí byť pri
výkone administratívneho vyhostenia zo strany správnych orgánov účelne a efektívne zisťované nielen
to, či a ktorý štát je ochotný vyhosťovaného prijať na svoje územie ale i to, či takýto štát vo vzťahu

k prijatiu vyhosťovaného s odkazom na § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. hodnoverne akceptuje
výhradu jeho nevydania do štátu, na ktorý sa neprípustnosť extradície vzťahuje,
- na tento účel je preto zo strany správnych orgánov namieste pri oslovovaní druhých štátov formulovať
výzvy takým spôsobom, aby výzvy jednak (i) obsahovali doložku, že ak sa daný štát v stanovenej
lehote nevyjadrí, bude sa mať zato, že s prijatím vyhosťovaného nesúhlasí a súčasne i (ii) výhradu, že

vyhosťovaný nebude vydaný do štátu, na ktorý sa vzťahuje neprípustnosť extradície.“
75. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.
1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,
priznal právo na náhradu trov konania na kasačnom súde aj správnom súde. V zmysle § 175 ods. 2
SSP v spojení s § 467 SSP o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením

správneho súdu.
76. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).
1. Účastník správneho konania má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu správneho
konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa

vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym.
2. Pokiaľ odvolací správny orgán neumožní vyjadriť sa účastníkovi konania vo veci administratívneho
vyhostenia k podkladom zmenového rozhodnutia, ktorým odvolací správny orgán mení výrok
prvostupňového rozhodnutia tak, že namiesto konkrétnej krajiny vyhostenia rozhodne oadministratívnomvyhosteníbeztoho,abyurčilkrajinuvyhosteniaavdôvodochrozhodnutiauvedie,ktoré
iné tretie krajiny vyhostenia prichádzajú do úvahy a na základe akého podkladu, je jeho povinnosťou ho
s takýmto podkladom oboznámiť.

3. V opačnom prípade dochádza k porušeniu procesných práv účastníka konania, ktorému takýmto
postupom je znemožnené účinne uplatniť tvrdenie o existencii prekážok vyhostenia do takýchto iných
tretích krajín.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.