Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. január 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: TN-13S/23/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3023200090
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:3023200090.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej a Mgr. Denisy Slivovej, v právnej
veci žalobkyne: Monika Fekečová – Papiernictvo Mona, miesto podnikania 1. mája 870, 020 01 Púchov,
IČO: 46 900 551, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou: Advokát Ivor, s.r.o., so sídlom Mojmírova
1161/6, 020 01 Púchov, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom
Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ÚVZSR/
OLP/613/1589/2023 zo dňa 18. januára 2023, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobkyni právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Návrh žalobkyne na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Dňa 13.01.2022 vykonal Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Považskej Bystrici
(ďalej len "prvostupňový orgán“) štátny zdravotný dozor u žalobkyne, o ktorom spísal zápisnicu.

Následnezačalprvostupňovýorgánvočižalobkynisprávnekonanieoinomsprávnomdelikte,výsledkom
ktorého bolo rozhodnutie prvostupňového orgánu č. A/2022/00106-7-HŽPaZ zo dňa 17.05.2022,
ktorým podľa § 57 ods. 42 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uložil žalobkyni pokutu
vo výške 150 eur za správny delikt na úseku verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 33 písm. b/ zákona
č. 355/2007 Z.z., ktorého sa dopustila tým, že pri výkone štátneho stavebného dozoru umožnila v režime
základ (t.j. všetkým osobám, bez ohľadu na imunitný status) predaj aj iného sortimentu (školské potreby,

kalendáre, diáre, kabelky, tašky a iné), ako aj sortiment uvedený v rozsahu predaja sortimentu prevádzok
podľa § 2 ods. 2 písm. a/ až c/ Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR č. 1 Vestníka vlády SR,
ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok z 07.01.2022,
čím došlo k porušeniu § 2 ods. 5 tejto vyhlášky a tým, že nakoľko sa jedná o maloobchodnú prevádzku -
papiernictvo, ktorá nebola zatvorená, ale bola preukázateľne otvorená, kde žalobkyňa predávala všetok
svoj sortiment bez akéhokoľvek obmedzenia, teda aj taký sortiment, ktorý nespadá pod vyhláškou
stanovený rozsah predaja sortimentu prevádzok a umožnila vstup do prevádzky osobám v režime základ

a nie výlučne osobám v režime OP, čím došlo aj k porušeniu § 2 ods. 2 písm. an/ vyhlášky č. 1/2022
V.v. SR a zároveň žalobkyňa nemala zvolený tento režim a viditeľne vyznačené, či ako prevádzkovateľ
umožňuje vstup do priestorov prevádzky iba osobám v tomto príslušnom režime, čím porušila § 2 ods. 3
písm. g/ vyhlášky č. 1/22 V.v. SR a zároveň tým, že neumožnila vstup a pobyt v priestoroch prevádzky lenzákazníkom v tomto príslušnom režime, čím porušila § 2 ods. 3 písm. h/ vyhlášky č. 1/22 V.v. SR, pričom
nadveráchprivstupedomaloobchodnejprevádzkysanachádzalioznamy"prevádzkajevobmedzenom
režime ZÁKLAD, v predajni môžu byť maximálne 2 ľudia, 1 človek na 25 m2 z prevádzky, rozostup

2 m, prekrytie horných dýchacích ciest respirátorom, dezinfekcia rúk, sanitácia, vetranie priestorov,
zákaz fajčiť a OTVORENÉ“ (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia prvostupňový orgán poukázal na priebeh a výsledky štátneho zdravotného dozoru s tým,
že žalobkyňa ako zodpovedný prevádzkovateľ mohla fungovať v režime základ, nakoľko predávala
sortiment, ktorý možno zaradiť pod viac ako jednu z prevádzok, pričom mohla predávať výlučne len

sortiment v tomto vymedzenom rozsahu, čo sa nestalo, keďže predávala všetok svoj sortiment bez
akýchkoľvek obmedzení a z tohto dôvodu bol nesprávne označený režim na dverách prevádzky ako
"ZÁKLAD“, a teda prevádzkovateľ z tohto dôvodu umožňoval vstup všetkým osobám bez statusových
obmedzení, hoci mal mať zvolený vzhľadom na charakter predávaného všetkého sortimentu režim OP,
tento viditeľne na dverách označiť a zároveň len v takomto režime zabezpečiť vstup a pobyt a to len
osobámvrežimeOP.Vopačnomprípademaltútoprevádzkuuzavrieť,nakoľkopodľa§2ods.1vyhlášky

č. 1/2022 V.v. SR sa uzatvárali všetky prevádzky poskytujúce služby a maloobchodné prevádzky. Zákaz
uzatvorenia prevádzky by sa na žalobkyňu nevzťahoval v prípade, ak by toto zariadenie papiernictva
bolo zároveň výdajným miestom tovarov zakúpených na diaľku, v ktorých je možno takýto tovar prevziať,
vrátiť alebo reklamovať pri dodržaní iných podmienok. Prvostupňový orgán sa ďalej vyjadril k námietkam
žalobkyne, ktorá bola účastníkom konania, ku všetkým uviedol svoje stanovisko s odvolaním sa na

judikatúru Ústavného súdu SR. K namietanej ústavnosti vyhlášok/opatrení uviedol, že posudzovanie
predmetných vyhlášok a ich právnej povahy nie je v kompetencii prvostupňového orgánu, tak isto ani
posudzovanie ich súladu s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a inými aktami
medzinárodnej povahy. K namietanému porušovaniu ľudských práv poukázal na článok 15 a článok 40
Ústavy SR a najmä na povinnosť chrániť život a zdravie osôb zdržujúcich sa na jej území. Poukázal

pritom aj na článok 23 ods. 3 Ústavy SR. Po zvážení všetkých okolností stanovil výšku pokuty na dolnej
hranici zákonom stanoveného rozpätia, pričom ako poľahčujúcu okolnosť vzal do úvahy, že zo strany
žalobkyne boli ďalšie opatrenia v zmysle vyhlášok splnené.
2. O odvolaní žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol Úrad verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky (ďalej len "žalovaný“) rozhodnutím číslo ÚVZSR/OLP/613/1589/2023 zo dňa

18.01.2023 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len "napadnuté
rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na priebeh a zistenia
vykonaného štátneho zdravotného dozoru, na obsah výroku a odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia, ako aj na obsah podaného odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu.
Po preštudovaní spisového materiálu a ustálení skutkového stavu žalovaný dospel k záveru, že

prvostupňový správny orgán konal správne a v súlade so zákonom, keď žalobkyni uložil pokutu za
správny delikt podľa § 57 ods. 33 písm. a/ákona č. 355/2007 Z. z., nakoľko z vykonaného štátneho
zdravotníckeho dozoru, na ktorom bola spísaná zápisnica spolu s fotodokumentáciou vyplýva, že na
vstupných dverách prevádzky bol uvedený režim prevádzky "ZÁKLAD“, čo však bolo v rozpore s
vyhláškou číslo 1/2022 V.v. SR, podľa ktorej boli taxatívne určené prevádzky, ktoré mohli byť otvorené

v režime ZÁKLAD. Medzi takéto prevádzky sa nezaraďovalo papiernictvo, dokonca ani so zmiešaným
tovarom, keďže žalobkyňa tam predávala aj drogériu alebo tlačoviny. Žalobkyňa síce odmietla zápisnicu
zo štátneho zdravotného dozoru podpísať avšak počas výkonu nielen nerozporovala skutočnosti zistené
prvostupňovým orgánom, ale ani netvrdila a nepreukázala opak. Pokiaľ by v prevádzke bol zvolený
režim OP, bolo by možné považovať prevádzku žalobkyne za prevádzku otvorenú, t.j. za maloobchodnú

prevádzku pokiaľ v prevádzke umožní vstup do prevádzky iba osobám v režime OP. Žalovaný súhlasil s
názorom prvostupňového orgánu o tom, že v prípade prevádzky žalobkyne ide o výdajné miesto alebo
zásielkové miesto, čo však v konaní preukázané nebolo. Žalobkyňa mala mať v súlade so zvoleným
režimomprevádzkuuzatvorenú.Knámietke, žežalovanýniejeoprávnenývydávaťopatreniauviedol,že
právomoc nariaďovať opatrenia pri ohrozovaní verejného zdravia je daná ustanovením § 5 ods. 4 písm.

k/ zákona č. 355/2007 Z. z., pričom podľa tohto zákona majú túto právomoc viaceré orgány verejného
zdravotníctva ako aj tie mimo rezort zdravotníctva. Právomoc žalovaného nariaďovať opatrenia počas
výnimočného stavu, núdzového stavu alebo v mimoriadnej situácii je explicitne stanovená v § 4 ods.
1 písm. g/ zákona č. 355/2007 Z. z. Uznesením vlády SR č. 111 z 11.03.2020 bola dňa
12.03.2020 od 6.00 hod. vyhlásená mimoriadna situácia a zároveň ním boli uložené úlohy členom

vlády, predsedom ostatných ústredných orgánov štátnej správy a ministerke vnútra a to v súvislosti
s vyhlásenou mimoriadnou situáciou. Pokiaľ zákon č. 355/2007 Z. z. alebo zákon č.
42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva nevylúčia, aby mal aj po vyhlásení mimoriadnej situácie
žalovaný pôsobnosť na nariaďovanie opatrení, je daná jeho pôsobnosť podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákonač. 355/2007 Z.z. V prípade zákonnosti vydávania vyhlášok žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu
SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, ktorým uznal, že žalovaný je v súvislosti s pandemickou
normotvorbou na úseku verejného zdravotníctva ústredným orgánom štátnej správy s normotvornou

právomocou. Poukázal aj na nedávne Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2021 a sp. zn.
PL. ÚS 11/2021. Ďalej dôvodil, že ustanovenia zákona č. 355/2007 Z.z. a vydávané vyhlášky žalovaného
plne korešpondujú a konvenujú s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 2, článkom 122 a článkom 123
Ústavy SR. K vyhlasovaniu vyhlášok poukázal na nález Ústavného súdu SR sp zn. PL. ÚS 8/2021 a
citoval niektoré jeho závery. Vyhlášky žalovaný vydáva z dôvodov pandémie na ochorenie COVID-19

a nariaďovali sa nimi opatrenia pri ohrození verejného zdravia za účelom ochrany verejného zdravia.
Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobkyne, že tieto vyhlášky porušujú základné ľudské práva a slobody
zaručené Ústavou SR a príslušnými dohovormi. Neprijatie opatrení zo strany žalovaného by znamenalo
porušenie jeho zákonnej povinnosti podľa článku 15 a článku 40 Ústavy SR. Žalovaný nepopieral,
že v dôsledku vydaných opatrení došlo k negatívnemu zásahu do výkonu niektorých práv, napríklad
práva podnikať a podobne, avšak zastával názor, že povinnosti vyplývajúce z opatrení boli a sú vždy

uložené adekvátne k aktuálnej pandemickej situácii a v nevyhnutnom rozsahu, pričom tento zásah
sleduje legitímny cieľ a zároveň bola a stále je dodržiavaná aj spravodlivá rovnováha medzi sledovaným
cieľom, ktorým bola a je ochrana života a zdravia, a právami dotknutých subjektov. Povinnosti uložené
žalovaným boli a sú primerané, nakoľko ochrana života a zdravia má väčší význam ako obmedzenie
možnosti výkonu niektorých práv.

Zhrnutie argumentov žalobkyne – žalobné body
3. Žalobkyňa podala správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia kde namietal
najmä neplatnosť, protiústavnosť a nulitu vyhlášky č. 1/2022 V.v. SR, ktorou nemožno obmedzovať
základné ľudské práva ani výkon podnikateľskej činnosti, teda žalobkyňa sa nedopustila žiadneho
protiprávneho konania, ktoré bolo v rozpore s platným a účinným všeobecne záväzným právnym

predpisom. Podľa nej je v rozpore s kompetenciami a povinnosťami žalovaného nariadiť nezákonnou a
protiústavnou vyhláškou opatrenie, ktorým niektoré tovary povoľuje predávať všetkým s neobmedzeným
vstupom do vybraných prevádzok a niektoré tovary povoľuje predávať iba niektorým osobám v
režime "OP“. Je ďalej v rozpore s kompetenciami a povinnosťami žalovaného, že vyhláška č. 1/2022
V.v. SR nariaďuje zatváranie výlučne prevádzok iba niektorým malým a stredným podnikateľom, pri

ktorých sa nepreukázalo nebezpečné a nadmerné šírenie nebezpečného vírusu SARS COV 2 čo je
neproporcionálne a pre túto skupinu ľudí a podnikateľov likvidačné. Žalovaný sa ďalej podľa žalobcu
nesprávne odvolal na nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 8/21, ktorý však vôbec nerieši zásadnú
právnu otázku, ktorú už vyriešil nález PL. ÚS 8/94 a to, že splnomocnenie v zákone pre vydanie
všeobecného záväzného predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzi

ústavou zaručených práv nie je ústavou dovolené. Vyhláška ako predpis nižšej právnej sily neumožňuje
prevádzkovateľovi kontrolovať zdravotný stav a zdravotnú dokumentáciu osôb, na ktoré sa vzťahuje
všeobecný zákaz a to nariadenie GDPR, ktoré má prednosť pred zákonmi a ako mu to aj nedovoľuje
zákon číslo 576/2004 Z. z. o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Vo vzťahu k vyhláške č. 1/2022
V. v. SR je podľa žalobkyne v rozpore s Ústavou SR ako aj s medzinárodnými dohovormi v oblasti

ľudských práv a to Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Medzinárodný pakt o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, Európsky dohovor o ľudských právach, Charta
základných práv Európskej únie. V ďalšom texte správnej žaloby žalobkyňa poukázala na niektoré
rozhodnutia Ústavného súdu SR, Ústavného súdu ČR, Nejvyššího správního soudu ČR. V ďalšom

žalobnom bode žalobkyňa namietala, že za mimoriadnej situácie, ktorá bola vyhlásená Uznesením
vlády SR č. 111, zákon ani nedovoľuje prijímať opatrenia s uvedením jeho vlastných názorov na spôsob
a rozsah uplatňovania právnej úpravy. Žalovaný podľa nej nemá žiadnu právomoc pri vyhlasovaní
núdzového stavu a vyhlášky vydané v čase po vyhlásení mimoriadnej situácie a núdzového stavu sú
nulitné. Vláda sa podľa neho snažila novelou zákona č. 355/2007 Z. z. s účinnosťou od 15.10.2020

protiústavne a retroaktívne konvalidovať problematické ustanovenia zákona. Vyhlásený núdzový stav je
v rozpore so zásadou proporcionality, pretože nemožno potvrdiť prevažujúci verejný záujem na ochrane
zdravia v súlade so šírením choroby COVID. V tejto súvislosti namietala aj nezákonnosť celoplošného
testovania.Podľažalobkynevyhláškač.1/2022V.v.SRniejevšeobecnezáväznýmprávnympredpisom,
pretože nebola vyhlásená v Zbierke zákonov podľa zákona č. 400/2015 Z.z., nakoľko § 59b zákona

č. 355/2007 Z. z. nie je splnomocňovacím ustanovením tak, ako ho má na mysli § 5 ods. 2 zákona
č. 400/2015 Z.z. Žalobkyňa namietala aj to, že rozhodnutia oboch stupňov vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia veci z dôvodu nesprávnej aplikácie právnych predpisov a nesprávneho hodnotenia
dôkazov zo strany správneho orgánu. V odôvodnení prvostupňového a napadnutého rozhodnutiasprávne orgány nesprávne aplikovali správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe, ktorých
rozhodovali a správne orgány sa vôbec nevyrovnali ani sa vôbec nezaoberali návrhmi, námietkami
ani vyjadreniami žalobcu na základe čoho trpia vážnymi vadami. Na záver správnej žaloby žalobkyňa

navrhla vykonať dokazovanie a navrhol napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce prvostupňové
rozhodnutie zrušiť.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe a vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu žalovaného
4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe s ňou nesúhlasil a po opise obsahu prvostupňového
aj druhostupňového rozhodnutia ako aj podanej správnej žaloby uviedol, že sa v plnom rozsahu

pridržiava svojej argumentácie vyjadrenej v napadnutom rozhodnutí, ktoré bolo vydané v súlade so
zákonom. Zároveň bol toho názoru, že podanie žalobkyne označené ako správna žaloba nie je správnou
žalobou vzhľadom na to, že nie je smerovaná proti samotnému rozhodnutiu žalovaného ako orgánu
verejnej správy, ale je návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa článku 125
Ústavy SR. Žalobkyňa smeruje svoju žalobu proti kompetencii žalovaného na vydávanie akýchkoľvek
vyhlášok a voči samotným vyhláškam, pričom správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany

svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu, pričom tento bol
ako účastník administratívneho konania rozhodnutím alebo opatrením ukrátený na svojich právach
alebo právom chránených záujmoch. Správny súd podľa neho nedisponuje právomocou rozhodnúť
o súlade právnych predpisov, pretože táto kompetencia prináleží výlučne Ústavnému súdu SR. Právna
veda aj súdna prax jednoznačne vylučujú prieskum týchto normatívnych aktov v správnom konaní.

V kompetenčnom spore vedenom pod sp. zn. 1KO/36/2020 poukázal krajský súd na skutočnosti,
že vyhlášky žalovaného sú všeobecne záväzným právnym predpisom a nie sú ani nemôžu byť
správnym aktom, pričom pripomenul Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 287/2014, podľa
ktorého vyhláška orgánu verejnej správy sa nemôže preskúmať ako individuálny správny akt, keďže
je všeobecne záväzným právnym predpisom. Vzhľadom na to nie je daná ani aktívna i pasívna

vecná legitimácia účastníkov konania. Ďalej uviedol, že v súlade s článkom 123 Ústavy SR môžu
ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach vydávať všeobecne
záväzné právne predpisy, sú na to splnomocnené zákonom. Z článku 6 ods. 2 legislatívnych pravidiel
tvorby zákonov vyplýva, že splnomocnenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jasne vyplývalo,
kto je splnomocnený na vydanie právneho predpisu a aké veci a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť.

Takýmto ustanovením, ktoré splnomocňuje na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu je aj §
59b ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z., z ktorého vyplýva právomoc žalovaného na vydávanie všeobecne
záväzného právneho predpisu, pričom rozsah otázok (opatrení), ktoré v ňom možno upraviť je daný v §
12 a v § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.z. Ďalej argumentoval obdobne ako v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia. Záverom navrhol žalobu zamietnuť.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného sa nestotožnil s vyjadrením žalovaného a rozvíjal svoje
názory, ktoré už uviedol v podanej správnej žalobe a navrhol súčasne, ak by správny súd pri rozhodnutí
vo veci samej dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, aby
bol v tomto prípade podaný Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu,
a aby správny súd rozhodol o prerušení konania.

6. Na nariadenom pojednávaní, ktorého sa žalobkyňa ani jej právny zástupca ospravedlnene
nezúčastnili, poverená zamestnankyňa žalovaného zotrvala na správnosti a zákonnosti napadnutého
rozhodnutia, na obsahu svojho písomného vyjadrenia podaného k správnej žalobe. Osobitne dala do
pozornosti fakt, že správna žaloba nemá zákonné náležitosti správnej žaloby. Súčasne krátkou cestou
predložila rozsudok tunajšieho správneho súdu sp. zn. ZA-31S/147/2022 zo dňa 17.07.2024 vzhľadom

na to, že ide o obdobnú vec, kde správny súd takúto žalobu zamietol. Poverená zamestnankyňa
žalovaného navrhla žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, s návrhom žalobcu na prerušenie konania
nesúhlasila.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
7. Správny súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie a rozhodovanie o podanej žalobe, na

nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného a postup správnych orgánov
predvydanímrozhodnutiapodľa§177anasl.SSP,vrozsahuazdôvodovuvedenýchvžalobe,ktorýmije
správny súd viazaný (§ 134 ods. 1, 2 SSP), oboznámil sa s administratívnym spisom správnych orgánov,
písomnými vyjadreniami účastníkov konania a vo veci rozhodol na nariadenom pojednávaní tak, že
žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

8.Podľa§134ods.1SSPsprávnysúdjeviazanýrozsahomadôvodmižaloby,akniejeďalejustanovené
inak.9. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

10. Podľa § 5 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania do 21.08.2022
(1) Úrad verejného zdravotníctva je rozpočtová organizácia štátu s pôsobnosťou pre územie Slovenskej
republiky so sídlom v Bratislave, ktorá je zapojená finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva.
(2) Úrad verejného zdravotníctva riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik Slovenskej republiky

(ďalej len "hlavný hygienik"), ktorý je zároveň vedúcim služobného úradu. 5) Hlavného hygienika
vymenúva a odvoláva na návrh ministra zdravotníctva Slovenskej republiky vedúci služobného úradu
ministerstva. 6)
(3) Úrad verejného zdravotníctva je nadriadeným služobným úradom regionálnym úradom verejného
zdravotníctva. 7)
(4) Úrad verejného zdravotníctva

h) vykonáva v prvom stupni štátnu správu vo veciach, ktoré presahujú hranice územného obvodu
regionálneho úradu verejného zdravotníctva a vo veciach, o ktorých podľa tohto zákona rozhoduje
výlučne úrad verejného zdravotníctva,
i) je odvolacím orgánom vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhoduje regionálny úrad verejného
zdravotníctva,j) riadi, kontroluje a koordinuje výkon štátnej správy uskutočňovaný regionálnymi úradmi

verejného zdravotníctva,
k) nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri ohrození verejného
zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť
regionálneho úradu verejného zdravotníctva,
l) podáva návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie 7a) a návrh na vykonanie opatrení podľa § 48 ods. 5,

ak sa ohrozenie verejného zdravia vyskytne na území, ktoré presahuje územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva,
m) povoľuje a zrušuje ním povolené výnimky, ak to ustanovuje tento zákon,
11. Podľa § 12 zákona č. 355/2007 Z.z.
(1) Opatrenia na predchádzanie ochoreniam sú

a) opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení,
b) opatrenia na predchádzanie vzniku iných hromadne sa vyskytujúcich ochorení a iných porúch zdravia
a na ich obmedzenie,
c) opatrenia na predchádzanie vzniku ochorení podmienených prácou a na ich obmedzenie,
d) zrušené od 1.4.2018.

(2) Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú
a) opatrenia na ochranu Slovenskej republiky pred zavlečením prenosných ochorení,
b) hlásenie prenosného ochorenia a podozrenia na závažné alebo rýchlo sa šíriace prenosné ochorenie,
c) odber vzoriek biologického materiálu od ľudí a vzoriek pitnej vody a vzoriek vody z vody určenej na
kúpanie, z vody prírodného kúpaliska a z vody umelého kúpaliska, vrátane odberu vzoriek potravín a

hotových pokrmov, kozmetických výrobkov a vzoriek pracovného prostredia a vnútorného prostredia
budov na zisťovanie ich zdravotnej bezpečnosti, na vykonávanie laboratórneho určovania pôvodcov
prenosných ochorení vrátane zisťovania citlivosti na antimikróbne látky,
d) osobitné a mimoriadne očkovanie, očkovanie pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa ranách,
očkovanie pred cestou do zahraničia, očkovanie osobitných skupín obyvateľstva,

e) dezinfekcia a regulácia živočíšnych škodcov,
f) izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad,*)
g) opatrenia na zabránenie šíreniu ochorení prenosných zo zvierat na ľudí,
h) zákaz alebo obmedzenie výkonu povolania u osôb chorých na prenosné ochorenie alebo podozrivých
z takého ochorenia,

i) zákaz alebo obmedzenie používania pitnej vody, ktorá nie je zdravotne bezpečná,
j) zákaz kúpania vo vode, ktorá nespĺňa požiadavky na kvalitu vody vo vode určenej na kúpanie,
k) zákaz kúpania vo vode, ktorá nespĺňa požiadavky na kvalitu vody v prírodnom kúpalisku a na kvalitu
vody v umelom kúpalisku,
l) zabezpečenie dostatočného množstva zdravotne bezpečnej pitnej vody,

m) opatrenia zakazujúce alebo obmedzujúce hromadné podujatia,
n) zákaz činnosti alebo prevádzky,
o) zákaz používania zdraviu škodlivých potravín, pokrmov a nápojov,p) zvýšenie rozsahu monitorovania alebo početnosti monitorovania ukazovateľov kvality pitnej vody
alebo doplnenie monitorovania ukazovateľov kvality pitnej vody.
(3) Opatrenia na predchádzanie vzniku iných hromadne sa vyskytujúcich ochorení a iných porúch

zdravia a na ich obmedzenie sú
a) zabezpečenie dostatočného množstva zdravotne bezpečnej pitnej vody,
b) monitorovanie zdravotného stavu ľudí s cieľom identifikácie a analýzy faktorov ovplyvňujúcich vznik
chorôb,
c) zákaz alebo obmedzenie uvádzania do obehu a použitia nebezpečných chemických látok a

chemických prípravkov a iných výrobkov ohrozujúcich verejné zdravie,
d) zákaz používania zdraviu škodlivých potravín, pokrmov a nápojov,
e) zákaz alebo obmedzenie prevádzky v budovách a zariadeniach, ktoré môžu ohroziť verejné zdravie,
f) zákaz alebo obmedzenie používania pitnej vody, ktorá nie je zdravotne bezpečná,
g) zákaz kúpania vo vode, ktorá nespĺňa požiadavky na kvalitu vody vo vode určenej na kúpanie,
h) zákaz kúpania vo vode, ktorá nespĺňa požiadavky na kvalitu vody v prírodnom kúpalisku a na kvalitu

vody v umelom kúpalisku,
i) zákaz alebo obmedzenie hromadného podujatia,
j) uloženie nápravných opatrení s cieľom dosiahnuť súlad kozmetického výrobku s osobitným
predpisom,13ah) príkaz na stiahnutie kozmetického výrobku z trhu14a) a príkaz na prevzatie
kozmetického výrobku späť14b) od spotrebiteľa v lehote primeranej závažnosti rizika pre verejné

zdravie,
k) zvýšenie rozsahu monitorovania alebo početnosti monitorovania ukazovateľov kvality pitnej vody
alebo doplnenie monitorovania ukazovateľov kvality pitnej vody.
(4) Opatrenia na predchádzanie vzniku ochorení podmienených prácou a na ich obmedzenie sú
a) obmedzovanie pôsobenia zdraviu škodlivých faktorov práce a pracovného prostredia na

zamestnancov technickými, organizačnými a inými ochrannými a preventívnymi opatreniami vrátane
zabezpečenia pitného režimu pre zamestnancov, u ktorých to vyžaduje ochrana ich života a zdravia,
b) obmedzenie negatívneho vplyvu rizikových prác na zamestnancov,
c) zabezpečenie zdravotného dohľadu zamestnávateľom podľa § 30a, 30ab a 30ad pre zamestnancov,
ktorých práca je spojená so zvýšeným rizikom vrátane vykonávania cielených lekárskych preventívnych

prehliadok, posúdenie zdravotnej spôsobilosti zamestnancov vykonávajúcich rizikové práce a
preventívne očkovanie u zamestnancov vystavených riziku infekcie,
d) určenie minimálneho rozsahu a frekvencie sledovania faktorov pracovných podmienok, lehôt a
minimálnej náplne lekárskych preventívnych prehliadok u zamestnancov, ak ide o mimoriadnu situáciu,
nehodu alebo núdzový stav na pracovisku,

e) zákaz alebo obmedzenie výroby, spracovania a používania materiálov, chemických látok a
prípravkov, nástrojov, strojov, zariadení, pracovných a technologických postupov, ktoré zhoršujú
pracovné prostredie, podmienky práce a ohrozujú zdravie zamestnancov.
(5) Opatrenia na predchádzanie ochoreniam nariaďujú úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady
verejného zdravotníctva, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak.

12. Podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.z. úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad
verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú (mimo iného):
c) zákaz alebo obmedzenie styku časti obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom pri hromadnom výskyte
závažného ochorenia,
d) zákaz alebo obmedzenie hromadných podujatí,

e) zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb,
g) zákaz používania potravín, pokrmov alebo nápojov v zariadeniach spoločného stravovania,
h) varovné označenie objektov, ak sa na ne vzťahujú opatrenia podľa písmen a) až g),
r) používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok,
s) podmieňovanie vstupu do prevádzkových priestorov poskytovateľov služieb a zamestnávateľov

registráciou osobných údajov vstupujúcich osôb na účel epidemiologického vyšetrovania, a to v rozsahu
meno a priezvisko, dátum narodenia, adresa trvalého pobytu, telefónne číslo alebo e-mailová adresa; na
tento účel poskytovatelia služieb a zamestnávatelia spracúvajú a uchovávajú osobné údaje vstupujúcich
osôb v uvedenom rozsahu a na základe písomnej žiadosti sú povinní ich poskytnúť úradu verejného
zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva,

y) dodržiavanie určenej vzdialenosti medzi osobami,
z) dočasné podmieňovanie vstupu do prevádzkových priestorov zariadení, v ktorých dochádza k
zhromažďovaniu osôb a vstupu na hromadné podujatia preukázaním sa vstupujúcich osôb potvrdením o
absolvovaní očkovania proti ochoreniu COVID-19, alebo potvrdením o prekonaní ochorenia COVID-19alebo potvrdením o negatívnom výsledku testu na ochorenie COVID-19; potvrdenie, ktorým sa osoba
preukazuje musí byť platné v zmysle nariadeného opatrenia.

13. Podľa § 52 ods.1 zákona č. 355/2007 Z.z. fyzické osoby-podnikatelia a právnické osoby sú povinné
a) plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a) až c), e) a g) až n) a ods. 3 a
4 a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 nariadené príslušným orgánom verejného
zdravotníctva,

14. Podľa § 57 ods. 33 zákona č. 355/2007 Z.z. správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva sa
dopustí fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ak
b) nesplní opatrenie pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 alebo vykonáva činnosť v rozpore
s nariadeným opatrením,
15. Podľa § 57 ods. 42 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z.z. príslušný orgán verejného zdravotníctva uloží
pokutu od 150 eur do 20 000 eur za správne delikty podľa odsekov 1 až 22, 24, 31, 33 až 39.

16. Podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z.z.
(1) Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky,
určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo
zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny

úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom.

(2) Na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 ministerstvom zdravotníctva
sa vzťahuje osobitný právny predpis o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov;68b) tento predpis
sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 úradom verejného

zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva.
(3) Všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného
zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom
vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.
(4) Vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva nadobúda

účinnosť dňom vyhlásenia, ak v nej nie je ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti.
(5) Úrad verejného zdravotníctva a regionálny úrad verejného zdravotníctva zabezpečia, aby ich
vyhláška podľa odseku 1 bola uverejnená aj iným vhodným spôsobom, najmä na úradných tabuliach
okresných úradov a obcí na dotknutom území; toto uverejnenie nemá vplyv na platnosť a účinnosť
vyhlášky.

(6) Vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva musí byť
okrem toho prístupná na nazretie na orgáne, ktorý ju vydal; vyhláška úradu verejného zdravotníctva aj
na každom regionálnom úrade verejného zdravotníctva.
17. Podľa § 2 Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 1/2022 V.v. ktorou sa
nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok

(1) Uzatvárajú sa všetky prevádzky poskytujúce služby a maloobchodné prevádzky.
(2) Zákaz podľa odseku 1 sa nevzťahuje na nasledovné zariadenia:
a) prírodné liečebné kúpele alebo kúpeľné liečebne1) na vykonanie liečebných procedúr na základe
návrhu lekára, ktorá je indikovaná zo zdravotných dôvodov podľa osobitného predpisu2),
b) prevádzky verejného stravovania, vrátane stánkov s trvalým stanovišťom a ambulantného predaja

pokrmovalebonápojov,vydávajúcepokrmyanápojezabalenénaodbersoseboualeboprostredníctvom
donáškovej služby za dodržania podmienok podľa § 9,
c) predajne potravín, vrátane ambulantného predaja potravín,
d) predajne drogérie,
e) lekárne, predajne a výdajne zdravotníckych pomôcok a očné optiky, vrátane vyšetrenia a merania

zraku, ak sú tieto súčasťou predajne,
f) predajne novín a tlačovín,
g) predajne s krmivom pre zvieratá a veterinárne ambulancie,
h) výdajné miesta tovarov zakúpených na diaľku, v ktorých je možno tovar zakúpený na diaľku prevziať,
vrátiť alebo reklamovať, pri dodržaní podmienok podľa § 2 ods. 3, pričom tovarom zakúpeným na diaľku

sa rozumie tovar zakúpený prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie bez súčasnej fyzickej
prítomnosti predávajúceho a kupujúceho, najmä využitím webového sídla, elektronickej pošty alebo
telefónu,
i) zásielkový predaj tovarov zakúpených na diaľku,j) výdaj, vrátenie alebo reklamácia tovarov zakúpených na diaľku, vydávaných prostredníctvom
technických zariadení, najmä balíkomatov, boxov na zásielky a iných obdobných technických zariadení,
k) predajne náhradných dielov motorových vozidiel, odťahové služby,

l) prevádzky telekomunikačných operátorov,
m) prevádzky poštových, bankových, iných finančných, poisťovacích a leasingových služieb,
n) práčovne a čistiarne odevov,
o) čerpacie stanice pohonných hmôt a palív,
p) pohrebné služby, služby pohrebiska a krematória,

q) služby technickej a emisnej kontroly vozidiel a zberné miesta pre príjem žiadostí na vydanie
tachografických kariet, prevádzky určené na predaj karnetov TIR, colné vyhlásenia, vyclievanie alebo
zaclievanie tovaru, predajné miesta poskytujúce služby elektronického výberu mýta,
r) prevádzky poskytujúce opravu a servis elektroniky strojov a iných vecí a zariadení,
s) taxislužby pri dodržaní podmienok podľa § 3,
t) advokátov, notárov, súdnych exekútorov, správcov konkurzných podstát, mediátorov, dražobníkov,

rozhodcov, znalcov, tlmočníkov a prekladateľov,
u) prevádzky kľúčových služieb,
v) zberné dvory,
w) obchodné miesta sieťových odvetví,
x) služby dlhodobého ubytovania, karanténneho ubytovania,

y) predajne domácich potrieb a záhradkárskych potrieb,
z) prevádzky, ktoré poskytujú liečebnopedagogickú intervenciu alebo terapiu osobám so zdravotným
postihnutím,
aa) nekryté alebo čiastočné kryté trhoviská s predajom sadeníc, rezaných kvetov, zeleniny a ovocia,
potravín so zabezpečeným jednosmerným pohybom zákazníkov, regulovaným vstupom a výstupom z

trhoviska, s usmernením predajných miest s minimálnou vzdialenosťou 2 m,
ab) zariadenia spoločného stravovania, ktoré poskytujú stravovacie služby spojené s výrobou, prípravou
a podávaním na mieste pokrmov alebo nápojov na pracoviskách, v školských zariadeniach, školách,
zariadeniach sociálnych služieb, zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a v
zdravotníckych zariadeniach,

ac) obchodné domy pri dodržaní podmienok podľa § 4,
ad) prevádzky poskytujúce služby krátkodobého ubytovania v súvislosti s výkonom práce alebo
podnikania či inej obdobnej činnosti a služby nevyhnutného ubytovania za účelom návštevy
zdravotníckeho zariadenia za podmienky, že prevádzkovateľ umožňuje vstup iba osobám v režime A.,
ae) prevádzky, ktorých činnosť je potrebná výlučne na výkon hromadných podujatí, na ktoré sa vzťahuje

výnimkazozákazuhromadnýchpodujatípodľaplatnejaúčinnejvyhláškyÚraduverejnéhozdravotníctva
Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam
hromadných podujatí,
af) prevádzky poskytujúce hotelové a podobné ubytovacie služby a turistické a ostatné krátkodobé
ubytovacie služby, pokiaľ prevádzkovateľ umožní vstup do prevádzky iba osobám v režime OP,

ag) prevádzky zariadení verejného stravovania alebo prevádzky podľa § 11, ktoré sú súčasťou
prevádzok podľa písm. af), pokiaľ prevádzkovateľ umožní vstup do prevádzky iba osobám v režime OP,
ah) prevádzky fitness, pokiaľ prevádzkovateľ umožní vstup do prevádzky iba osobám v režime OP,
ai) prevádzky autoškôl, pokiaľ prevádzkovateľ umožní vstup do prevádzky iba osobám v režime OP,
aj) prevádzky zariadení starostlivosti o ľudské telo, pokiaľ prevádzkovateľ umožní vstup do prevádzky

iba osobám v režime OP,
ak) prevádzky lanových dráh a vlekov, pokiaľ prevádzkovateľ umožní vstup do prevádzky iba osobám
v režime OP,
al) múzeá, galérie, výstavné siene a knižnice, pokiaľ prevádzkovateľ umožní vstup do prevádzky iba
osobám v režime OP,

am) vonkajšie telovýchovno-športové zariadenia, pokiaľ prevádzkovateľ umožní vstup do prevádzky iba
osobám v režime OP,
an) iné maloobchodné prevádzky, neuvedené v odseku 2, pokiaľ prevádzkovateľ umožní vstup do
prevádzky iba osobám v režime OP.
(3) Všetkým prevádzkovateľom zariadení maloobchodných prevádzok a prevádzok poskytujúcich služby

sa nariaďuje dodržiavať nasledovné opatrenia:
a) vstup a pobyt vo vonkajších aj vnútorných priestoroch prevádzky umožniť len osobám s prekrytými
hornými dýchacími cestami,b) pri vstupe do prevádzky aplikovať vstupujúcim osobám dezinfekciu na ruky alebo poskytnúť
jednorazové rukavice,
c) zabezpečiť zachovávanie odstupov v radoch osôb minimálne 2 m; uvedené neplatí pre osoby žijúce

v spoločnej domácnosti alebo osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a ich asistentov,
d) počet zákazníkov v prevádzke v jednom okamihu nesmie prekročiť koncentráciu jeden zákazník na
15 m2 z predajnej plochy prevádzky určenej pre zákazníkov; táto povinnosť neplatí pre:
1. deti do 12 rokov v sprievode dospelej osoby,
2. pokiaľ predajná plocha prevádzky určená pre zákazníkov nedosahuje 15 m2, v prevádzke sa v jednom

okamihu môže nachádzať najviac 1 zákazník,
3. teoretické časti vzdelávacích kurzov či autoškôl, a to v prípade ak plocha prevádzky určená pre
zákazníkov nedosahuje 250 m2; za týchto okolností sa maximálny počet účastníkov prítomných v
prevádzke určuje na počet 30,
4. prevádzky podľa § 3, 7, 8 a 9,
5. zariadenia spoločného stravovania podľa § 2 ods. 2 písm. ab),

e) na všetky vstupy do prevádzky viditeľne umiestniť oznam o povinnosti dodržiavať opatrenia podľa
tejto vyhlášky,
f) vykonávať časté vetranie priestorov prevádzky a pravidelne vykonávať dezinfekciu dotykových plôch,
kľučiek, nákupných vozíkov a košíkov, používaných prístrojov, nástrojov a pomôcok, na dezinfekciu
použiť dezinfekčné prostriedky s virucídnym účinkom,

g) okrem prevádzok uvedených v § 2 ods. 2 písm. a) až ac), zvoliť režim a viditeľne vyznačiť, či
prevádzkovateľ umožňuje vstup do priestorov prevádzky iba osobám v príslušnom režime,
h) okrem prevádzok uvedených v § 2 ods. 2 písm. a) až ac), vstup a pobyt vo vonkajších aj vnútorných
priestoroch prevádzky umožniť len zákazníkom v príslušnom režime.
18. Zákonom č. 151/2022 Z.z. bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm.

a/ uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského
súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej
Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Trenčíne pod sp.
zn. 13S/23/2023 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. TN-13S/23/2023.

19. Správny súd preskúmaním veci v rozsahu podanej správnej žaloby zistil, že prvostupňový orgán
uznal žalobkyňu zodpovednou z dopustenia sa správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva
podľa podľa § 57 ods. 42 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z.z. a uložil jej pokutu vo výške 150 eur za
správny delikt na úseku verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 33 písm. b/ zákona č. 355/2007 Z.z.,
ktorého sa dopustila tým, že umožnila v režime základ (t.j. všetkým osobám, bez ohľadu na imunitný

status) predaj aj iného, ako aj sortiment uvedený v rozsahu predaja sortimentu prevádzok podľa § 2 ods.
2 písm. a/ až c/ Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR č. 1/2022 V.v. SR, čím došlo k porušeniu
§ 2 ods. 5 tejto vyhlášky a tým, umožnila vstup do prevádzky osobám v režime základ a nie výlučne
osobám v režime OP, čím došlo aj k porušeniu § 2 ods. 2 písm. an/ vyhlášky č. 1/2022 V.v. SR a
zároveň žalobkyňa nemala zvolený tento režim a viditeľne vyznačené, či ako prevádzkovateľ umožňuje

vstup do priestorov prevádzky iba osobám v tomto príslušnom režime, čím porušila § 2 ods. 3 písm.
g/ vyhlášky č. 1/22 V.v. SR, a zároveň tým, že neumožnila vstup a pobyt v priestoroch prevádzky len
zákazníkom v tomto príslušnom režime, čím porušila § 2 ods. 3 písm. h/ vyhlášky č. 1/22 V.v. SR, pričom
nadveráchprivstupedomaloobchodnejprevádzkysanachádzalioznamy"prevádzkajevobmedzenom
režime ZÁKLAD, v predajni môžu byť maximálne 2 ľudia, 1 človek na 25 m2 z prevádzky, rozostup 2

m, prekrytie horných dýchacích ciest respirátorom, dezinfekcia rúk, sanitácia, vetranie priestorov, zákaz
fajčiť a OTVORENÉ“. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobkyne podané proti
prvostupňovému rozhodnutiu.
20. Obsahom správnej žaloby boli námietky, úvahy a názory žalobkyne smerujúce proti ústavnosti
všeobecne záväzných právnych predpisov, najmä zákona č. 355/2007 Z.z. a vyhlášky č. 1/2022 V.v. SR,

hlavne pre rozpornosť s kompetenciami a povinnosťami žalovaného nariaďovať nezákonnou vyhláškou
opatrenia rozdielne pre niektoré skupiny adresátov, nemožnosť prevádzkovateľov zariadení na základe
vyhlášky kontrolovať zdravotný stav ľudí, neústavnosť splnomocnenia plynúceho z ust. § 59b zákona
č. 355/2007 Z.z., pre obmedzovanie základných práv a slobôd právnym predpisom nižšej právnej
sily než zákon, pre nesúlad s princípom právnej istoty a nesúlad s ústavným spôsobom publikácie

právnych predpisov. Vyhlášku č. 1/2022 V.v. SR žalobkyňa považuje za rozpornú s Medzinárodným
paktom o občianskych a politických právach, s Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach, s Dohovorom proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestaniu, s Európskym dohovorom o ľudských právach a s Chartou základnýchpráv EÚ. Žalobkyňa vyjadrila názor, že za vyhlásenej mimoriadnej situácie zákon nedovoľuje opatrenia
hmotnoprávnej povahy dotknutou vyhláškou, že žalovaný nemal v právomoci kompetenciu obmedzovať
práva a slobody, ktoré mala iba vláda SR a vyhlášky a opatrenia žalovaného sú preto nulitné, v rozpore

s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Novelou zákona č. 355/2007 Z.z. sa vláda podľa nej snaží protiústavne a
retroaktívne konvalidovať problematické opatrenia. Namietala aj to, že po celoplošnom, pod nátlakom
vykonanom nedobrovoľnom testovaní, bol v rozpore so zásadou proporcionality vyhlásený núdzový stav
pre celé územie SR s negatívnymi dopadmi na všetky sféry života, pričom neboli splnené podmienky
ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. Napokon žalobkyňa namietala nesúlad so zákonom č. 400/2015

Z.z., pretože Vyhláška č. 1/2022 V.v. SR nebola vyhlásená v Zbierke zákonov. Napadnuté rozhodnutie
spolu s prvostupňovým rozhodnutím navrhla zrušiť.
21. Primárne je potrebné čiastočne prisvedčiť vyjadreniu žalovaného, ktorý namietal nedostatok obsahu
a náležitostí správnej žaloby žalobkyne. Jej obsah totiž tvoria aj názory, vyjadrenia, nerozvinuté citácie,
polemiky, prejavy nesúhlasu žalobcu a jeho výhrady vo vzťahu k zmieneným všeobecne záväzným
právnym predpisom a z nich plynúce všeobecné závery o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.

Žalobkyňa bez bližšej konkretizácie namietala aj to, že rozhodnutia oboch stupňov vychádzajú
z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu nesprávnej aplikácie právnych predpisov a
nesprávneho hodnotenia dôkazov zo strany správneho orgánu. Podľa nej v odôvodnení prvostupňového
a napadnutého rozhodnutia správne orgány nesprávne aplikovali správnu úvahu (neuviedla akú) pri
použití právnych predpisov na základe, ktorých rozhodovali a správne orgány sa vôbec nevyrovnali

ani sa vôbec nezaoberali návrhmi, námietkami ani vyjadreniami žalobcu (nespresnila akými), na
základe čoho trpia vážnymi vadami, ktoré taktiež bližšie nešpecifikovala. Vo vzťahu ku kvalite takýchto
žalobných námietok považuje správny súd za potrebné poukázať na závery vyplývajúce z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/23/2011 zo dňa 22.08.2012, podľa ktorých: „Nestačí iba všeobecné
tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje

porušenie zákona. Obligatórnou náležitosťou žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne
rozhodnutie alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu a toto
tvrdenie právne odôvodniť. Ak žalobca poukazuje na skutočnosť, že postupom správnych orgánov
mu bola odňatá možnosť ochrany jeho práv, musí uviesť, pri ktorom procesnom úkone sa tak malo
stať, aké vyjadrenia chcel v priebehu správneho konania uplatniť a čo je dôsledkom znemožnenia

ich uplatnení, teda aké subjektívne právo žalobcu malo byť v tejto súvislosti porušené. Pokiaľ tak
neurobí, nie je možné všeobecne formulované žalobné námietky meritórne prejednať.“ Z uvedeného
vyplýva, že bez vyjadrenia jasného stanoviska žalobkyne k súvisu týchto námietok so zákonnosťou
napadnutého rozhodnutia, t.j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil pri hodnotení dôkazov
a pri právnom posúdení veci a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom

rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným, len vyjadrením vlastného názoru,
resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia žalobcu
bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
v konaní o preskúmanie jeho zákonnosti nepostačuje k tomu, aby správny súd mohol dospieť k záveru
o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.

22. Vo všeobecnosti možno doplniť, že z obsahu správnej žaloby plynie, že v podstate smeruje proti
všeobecne záväzným právnym predpisom, najmä proti vyhláške žalovaného 1/2022 V.v. SR a zákonu č.
355/2007 Z.z., čo však naráža na nedostatok právomoci správneho súdu na ich preskúmanie, nakoľko
podľa ust. § 7 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) platí, že
správne súdy nepreskúmavajú všeobecne záväzné právne predpisy. Podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP

v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby,
z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje
napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné Pokiaľ sa žalobca podanou správnou
žalobou síce domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia, avšak z dôvodov neústavnosti, nesprávnosti,
nesúladu s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo iných vád označených všeobecne

záväzných právnych predpisov (alebo iných opatrení ako napríklad nezákonne vyhláseného núdzového
stavu pre celé územie SR a pod.), nemohol byť úspešný, pretože jeho žalobnej argumentácii (v tej časti,
ktorá nebola všeobecná - viď. predchádzajúci bod tohoto rozsudku) chýba esenciálna zložka v podobe
jasnej, jednoznačnej a priamej súvislosti žalobných námietok (bodov) s predmetom konania, ktorým
bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, nie prieskum uvedených všeobecne záväzných

právnych predpisov alebo iných aktov (vlády SR a podobne). Primárnym predpokladom úspešnosti
žalobných námietok je teda ich formulácia, ktorá konkretizuje dôvody nezákonnosti správneho aktu, voči
ktorému sa žalobca domáha súdnej ochrany na správnom súde. Pokiaľ žalobná argumentácia (§ 182
ods. 1 písm. e/ a f/ SSP) abstrahuje od predmetu konania vymedzeného žalobným návrhom (§ 182 ods.1 písm. c/ a h/ SSP), ako je tomu v danom prípade, nemožno očakávať, že na základe takejto vnútorne
rozpornej a tým nezrozumiteľnej správnej žaloby je možné požadovanú súdnu ochranu poskytnúť.
23. V tejto súvislosti správny súd ďalej poukazuje na to, že viaceré nálezy alebo uznesenia Ústavného

súdu SR, jednoznačne uzavreli, že vyhlášky žalovaného majú povahu všeobecne záväzných právnych
predpisov. Ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z.z. bolo zavedené zákonom č. 286/2020 Z.z.
s účinnosťou od 15.09.2020. Teda opatrenia žalovaného podľa § 12, resp. podľa § 48 ods. 4 zákona
č. 355/2007 Z.z. vydané do 14.09.2020, ktoré ústavný súd vyhodnotil ako tzv. hybridné správne akty
preskúmateľné správnym súdom, neboli prijímané formou všeobecne záväzného právneho predpisu

– vyhláškou žalovaného. Preto nemožno na vyhlášku žalovaného č. 1/2022 V.v. SR (vydanú po
14.09.2020) vzťahovať závery plynúce z uznesení ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 249/2020, IV. ÚS
459/2020, II. US 411/2020 a iné, na ktoré nedôvodne poukázala žalobkyňa. Žalobkyňa sa ich
preskúmania správnou žalobou ani nedomáhala – v návrhu výroku rozsudku o nich zmienka nebola
(nebol teda dôvod na odmietnutie správnej žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. g/ v nadväznosti na § 7 písm.
c/ SSP).

24. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia bola namietaná najmä z dôvodu jeho vydania na základe
neústavných právnych predpisov, pričom žalobkyňa navrhla, ak by správny súd pri rozhodnutí vo veci
samej dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, aby bol
v tomto prípade podaný Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu, a
aby správny súd rozhodol o prerušení konania. Vzhľadom na to bol správny súd povinný vyhodnotiť, či

nebol dôvod na postup v zmysle ust. § 100 ods. 1 písm. b/ SSP, podľa ktorého správny súd konanie
uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie
o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa
osobitného prepisu. Pokiaľ ide o žalobkyňou uplatnené žalobné námietky týkajúce sa neústavnosti
vyhlášok žalovaného vydaných v zmysle § 59b zákona č. 355/2007 Z.z., resp. samotného zákona, tieto

boli predmetom viacerých konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý k oprávneniam
žalovaného a regionálnych úradov verejného zdravotníctva, napríklad v náleze sp.zn. PL. ÚS 8/2021,
uviedol nasledovné (body 59. až 66. nálezu): „Ústava v čl. 123 umožňuje, aby tak ministerstvá, ako
aj iné orgány štátnej správy vydávali všeobecne záväzné právne predpisy, ak ich na to splnomocní
zákonodarca. Z druhej vety čl. 123 vyplýva, že takéto právne predpisy musia byť vyhlásené, pričom

spôsob tohto vyhlásenia ustanoví zákon. Ústavný súd tak musí testovať, či zákonodarca splnomocnil:
(a) orgán štátnej správy na vydanie všeobecne záväzného predpisu, (b) ktorý musí byť vyhlásený na
základe právnej úpravy s právnou silou zákona. Článok 123 ústavy ustanovuje, že autoritami, ktoré
môžu prijímať všeobecne záväzné právne predpisy na vykonanie zákona, môžu byť len orgány štátnej
správy. Ústavný súd tak musí ustáliť, či ÚVZ a RÚVZ sú orgánmi štátnej správy. Úrad verejného

zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona
o ochrane verejného zdravia orgánmi verejného zdravotníctva. Tento pojem je však podľa § 1 písm. f)
cit. zákona len legislatívnou skratkou pre „orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva“,
teda ÚVZ aj RÚVZ sú orgánmi štátnej správy (pre oblasť verejného zdravotníctva) [§ 1 písm. f) zákona
o ochrane verejného zdravia: Tento zákon ustanovuje opatrenia orgánov štátnej správy na úseku

verejného zdravotníctva (ďalej len „orgány verejného zdravotníctva“)]. Skutočnosť, že zákon o ochrane
verejného zdravia (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1) označuje ÚVZ aj RÚVZ zároveň za rozpočtové organizácie, je
z tohto hľadiska nepodstatná, pretože tým je určené len ich rozpočtové postavenie na rozdiel napríklad
od príspevkového hospodárenia. Ide o kategóriu hospodársku, nie o kategóriu typu právnej entity.
Rozpočtovými organizáciami sú v zásade všetky štátne orgány vrátane ministerstiev (§ 21 ods. 1 a 10

zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov), napriek tomu nikdy nebol sporný ich status orgánov štátnej
správy. Zamieňanie jednotlivých vlastností verejnoprávnych entít samotných a taktiež verejnoprávnych
a súkromnoprávnych entít navzájom (nositeľ moci, rozpočtová organizácia, právna subjektivita) súvisí
s teoreticky nedôslednou zmenou konceptu organizácii na štátne orgány a právnické osoby (porov. napr.

II. ÚS 80/09, II. ÚS 152/2016, PL. ÚS 19/2017 – poľovnícka komora). Úrad verejného zdravotníctva
a RÚVZ boli riadne zriadené zákonom v súlade s čl. 122 ústavy, podľa ktorého sa zákonom zriaďujú
ústredné orgány a miestne orgány štátnej správy, a tiež v súlade s čl. 86 písm. e) ústavy, podľa
ktorého do pôsobnosti národnej rady patrí zriaďovať zákonom ministerstvá a ostatné orgány štátnej
správy. Ústavný súd už v čase pred prijatím posudzovanej novely, zákona č. 286/2020 Z. z., ktorým

boli zavedené vyhlášky ÚVZ, v senátnom náleze sp. zn. IV. ÚS 249/2021 nepochyboval, že ÚVZ je
orgánom štátnej správy: «Podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona o ochrane zdravia úrad verejného zdravotníctva
je rozpočtová organizácia štátu s pôsobnosťou pre územie Slovenskej republiky, pričom tento úrad
riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik, ktorého vymenúva a odvoláva na návrh ministrazdravotníctva vedúci služobného úradu ministerstva zdravotníctva. K povahe tohto subjektu ústavný
súd dodáva, že pojem „rozpočtová organizácia štátu“ znamená spôsob financovania a iné okolnosti,
ktoré nie sú pre riešenú problematiku podstatné. Zároveň však ide o „úrad“, teda orgán štátnej správy,

ktorý je zriadený zákonom [aj keď nie je ústredným orgánom štátnej správy, keďže tak nie je označený
v § 21 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v
znení neskorších predpisov. Je teda vybavený právomocou na vydávanie právnych aktov, a to pokiaľ
ide o vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov, na základe čl. 123 ústavy (vydáva ich len na
základe zákonov a v ich medziach, pričom z hľadiska označeného ustanovenia ide o „iný“ orgán štátnej

správy,tedainýnežministerstvo).»Kpostaveniuúraduverejnéhozdravotníctvaakodekoncentrovaného
orgánu štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie a jeho pozícii z hľadiska ústavy možno uviesť,
že ústava na viacerých miestach zdôrazňuje osobitné postavenie „ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy“, ktorým sa odlišujú od všetkých ostatných orgánov štátnej správy. Z čl. 80
ods. 1 (právo poslanca interpelovať člena vlády alebo vedúceho ústredného orgánu štátnej správy)
a čl. 85 (právo žiadať účasť vedúceho ústredného orgánu štátnej správy na schôdzi národnej rady)

možno vyvodiť, že ústredné orgány štátnej správy sú v priamom vzťahu demokratickej zodpovednosti
voči volenému parlamentu práve preto, že stoja na čele hierarchie orgánov štátnej správy. Z čl. 60
ods. 2 písm. a) ústavy (Kontrolná pôsobnosť najvyššieho kontrolného úradu sa vzťahuje v rozsahu
uvedenom v odseku 1 na vládu Slovenskej republiky, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej
správy Slovenskej republiky a na orgány im podriadené) možno napríklad vyvodiť, že iné orgány štátnej

správy sú spravidla podriadené niektorému ústrednému orgánu štátnej správy (ministerstvu alebo inému
takému orgánu). Z uvedených ustanovení ústavy možno potom vyabstrahovať záver, že orgány štátnej
správy sa vždy členia na najvyššie, ktoré ústava označuje ako „ústredné“, a ostatné, ktoré sú týmto
orgánom podriadené a ktoré sa na niektorých miestach označujú ako „miestne“, a na iné orgány štátnej
správy, ktoré sa osobitným prívlastkom neoznačujú. K dekoncentrovaným orgánom štátnej správy

s pôsobnosťou pre celé územie patrí napríklad aj Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Ústredné
riaditeľstvo Slovenskej obchodnej inšpekcie alebo Dopravný úrad. Už v čase prijatia ústavy existovala
napríklad Štátna plavebná správa v Bratislave s pôsobnosťou pre celé územie, ktorá nebola ústredným
orgánom štátnej správy, ale výslovne bola oprávnená vydávať vyhlášky (§ 2 zákona č. 26/1964 Zb. o
vnútrozemskej plavbe). Právny poriadok pozná tento typ orgánov štátnej správy, ku ktorému patrí aj úrad

verejného zdravotníctva a ústava ich nevylučuje. Z ústavy, ako bolo už uvedené, vyplýva, že jednotlivé
orgány štátnej správy sú priamo alebo sprostredkovane podriadené orgánu s demokratickou legitimitou,
typicky ministerstvu. Ide o vzťahy nadriadenosti a podriadenosti v rámci exekutívnej moci, a nie o vzťahy
deľby moci medzi jednotlivými mocami. K pozícii úradu verejného zdravotníctva je z tejto perspektívy
potrebné uviesť, že ministerstvo zdravotníctva ako vládny ústredný orgán štátnej správy podľa § 4

ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia určuje zásadné smery a priority štátnej zdravotnej politiky
na úseku verejného zdravia a kontroluje výkon verejného zdravotníctva v Slovenskej republike. Podľa §
5 ods. 2 hlavného hygienika vymenúva a odvoláva vedúci služobného úradu ministerstva zdravotníctva
na návrh ministra zdravotníctva a úrad verejného zdravotníctva riadi a za jeho činnosť zodpovedá
hlavný hygienik Slovenskej republiky. Úrad verejného zdravotníctva je podľa § 5 ods. 1 zákona o

ochrane verejného zdravia zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva (nemá teda vlastnú
rozpočtovú kapitolu). Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú na
základe týchto zákonných ustanovení síce v pozícii nepriamej podriadenosti ministerstvu zdravotníctva,
avšak nepochybne ako integrálna súčasť štruktúry výkonnej moci. Zverenie kompetencie nariaďovať
vyhlášky úradu verejného zdravotníctva je v zásade vecou koncepcie verejného zdravotníctva, ktorú

určuje demokratický zákonodarca. Na základe čl. 123 ústavy je potom napadnuté ustanovenie § 59b
ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia právnym základom, ústavou požadovaným zákonným
splnomocnením, na základe ktorého môžu ÚVZ a RÚVZ vydávať všeobecne záväzné právne predpisy.
Zároveň toto ustanovenie určuje aj medze, v rámci ktorých môžu tieto orgány štátnej správy všeobecne
záväzné právne predpisy vydávať. Ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona o

ochrane verejného zdravia, a to buď na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo
pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto opatrení
(na rozdiel od konania o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach konkrétnych
fyzických a právnických osôb, kde orgány štátnej správy na úseku verejného zdravia postupujú podľa
všeobecných predpisov o správnom konaní, a to aj pri nariaďovaní opatrení podľa § 12 a § 48 ods.

4 – § 59 ods. 1). Ústavný súd preto konštatuje, že úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady
verejného zdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy oprávnené vydávať všeobecne
záväzné právne predpisy (vyhlášky ÚVZ).“25. Vo vyššie citovanom náleze sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril aj k otázke právnej
záväznosti vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, hoci nie sú vyhlasované
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (body 74. až 80. nálezu): „Ústava na viacerých miestach

ustanovovala a ustanovuje, že právne predpisy majú byť vyhlásené spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl.
87 ods. 5, čl. 120 ods. 3, čl. 123). Pri zákonoch podmieňuje vyhlásením ich platnosť. Pri žiadnom druhu
predpisu ústava neustanovuje priamo spôsob vyhlásenia ani platformu vyhlásenia. Ústava od času jej
prijatia nepredpisovala ani jednotný spôsob vyhlásenia právnych predpisov, ani jednotný publikačný
nástroj. Možno sa domnievať, že dôvodom bolo vznikanie nového štátu a pravdepodobne formulačná

nadväznosť na ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii (čl. 45 ods. 3). Znenie
čl. 87 ods. 4, čl. 120 a čl. 123 ústavy v platnom znení zveruje úpravu spôsobu vyhlásenia právnych
predpisov prijímaných národnou radou (čl. 87 ods. 4), vládou (čl. 120) a orgánmi štátnej správy (čl.
123) zákonu, teda norme prijatej národnou radou podľa čl. 86 písm. a) ústavy. „Národná rada sa môže
rozhodnúť, či zriadi jeden alebo viac publikačných nástrojov, či a ako upraví ich vydávanie (elektronicky
či listinne), ako sa budú právne predpisy do nich zaraďovať. Toto svoje rozhodnutie môže národná rada

rovnako, teda zákonom, aj zmeniť.“ Prijatím zákona č. 400/2015 Z. z. sa národná rada rozhodla, že
právnepredpisyvymedzenév§1[„Tentozákonupravujezákladnépravidlátvorbyvšeobecnezáväzných
právnych predpisov, ktorými sú (...) vyhlášky iných orgánov štátnej správy (...) a ich vyhlasovanie
v Zbierke zákonov.“] a v § 12 tohto zákona sa budú vydávať v elektronickej a v listinnej podobe v
publikačnom prostriedku – Zbierke zákonov Slovenskej republiky. To však nevylučovalo a nevylučuje,

aby národná rada prijatím iného zákona toto svoje rozhodnutie zmenila alebo zrušila, ako sa to stalo
prijatím napadnutej úpravy v § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, ktorá výslovne vylúčila Zbierku
zákonov z tvorby a vyhlasovania vyhlášok (napadnuté ustanovenie § 59b ods. 2) a výslovne stanovila,
že vyhlášky sa budú vyhlasovať uverejnením vo Vestníku vlády (napadnuté ustanovenie § 59b ods.
3 a 5). Zákon č. 400/2015 Z. z. je (ako uvádza navrhovateľ) predĺženou rukou ústavy (body 7 a 43

a 83), ústavný súd však dodáva, že v nižšej právnej sile zákona a s možnosťou jeho zmeny. Podľa
aktuálneho právneho stavu je zákonom, ktorý ustanovuje spôsob vyhlásenia prijatých zákonov (čl. 87
ods. 4) a nariadení vlády (čl. 120) zákon č. 400/2015 Z. z. Článok 123 ústavy, ktorý upravuje normotvorbu
orgánov štátnej správy je z hľadiska spôsobu vyhlasovania predpisov vykonaný viacerými zákonmi.
Vyhlasovanie noriem ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov štátnej

správy vykonáva zákon č. 400/2015 Z. z. Vo zvyšnej časti (normotvorba ďalších iných orgánov štátnej
správy) je čl. 123 ústavy vykonaný jednak ustanovením § 5 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii
miestnej štátnej správy, ako aj napadnutými ustanoveniami § 59b ods. 2, 3 a 5 zákona o ochrane
verejnéhozdravia(možnoeštedodať,ženazákladečl.56ods.1ústavymôžeNárodnábankaSlovenska
vydávať všeobecné právne predpisy, ktoré sa na základe zákona publikujú v Zbierke zákonov a vo

VestníkuNárodnejbankySlovenska).VyhlasovanievyhlášokÚVZjetakupravenézákonomstanoveným
spôsobom. Ústava Zbierku zákonov výslovne zmieňuje, ale nie v súvislosti s normotvorbou. Zbierka
zákonov je výslovne uvedená iba v čl. 115 ods. 3 ako miesto, kde má byť uverejnené rozhodnutie
prezidenta o poverení vykonávania pôsobnosti vlády do vymenovania novej vlády, ak táto stratí dôveru
v národnej rade. Z uvedeného vyplýva, že ústava explicitne neustanovuje, že sa vyhlášky (iných)

správnych orgánov majú vyhlasovať, resp. publikovať v Zbierke zákonov. V referenčnom čl. 123 je
stanovené, že iné orgány štátnej správy môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na
to splnomocnené zákonom. Napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia
zreteľne splnomocnilo orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vydávať všeobecne
záväzné právne predpisy („Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom

území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených
osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§
5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne
záväzným právnym predpisom“) a zároveň v právnej sile zákona stanovil spôsob publikácie. Ústavná
podmienka výhrady zákona z čl. 123 bola tak splnená. Ústava teda nevylučuje viacero publikačných

nástrojov. Z koncepčného hľadiska, teda mimo ústavný prieskum možno uviesť, že obidva publikačné
nástroje majú vo vzťahu ku publikácii vyhlášok ÚVZ odlišné vlastnosti. Voľbou koncepcie publikácie
v Zbierke zákonov by sa akcentoval význam vyhlášok, ich celoštátne pôsobenie a ich vzťah k ľudským
právam. Na druhej strane normotvorba vyhlášok musí operatívne reagovať na meniace sa podmienky
(z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie § 59b ods. 2 vylučuje pri tvorbe vyhlášok aplikáciu zákona

o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov) a úrad verejného zdravotníctva je vláde nepriamo
podriadená zložka exekutívy – dekoncentrovaný orgán štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou,
čomu viac vyhovuje publikácia vo Vestníku vlády. Z hľadiska evidenčnej funkcie zbierok môže byť
rozumné uverejňovať vo Vestníku vlády všetky normy ÚVZ – celoštátne aj regionálne (porov. napr.vyhlášku Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre č. 1/2021 V. v., ktorou sa
nariaďujúopatreniapriohrozeníverejnéhozdraviapreokresNitra)aneštiepiťichmedziZbierkuzákonov
a Vestník vlády. Zákonodarca si v demokratickom procese vybral jednu z týchto koncepcií a v dôvodovej

správe ju riadne vysvetlil (porov. bod 54). Z hľadiska už zmieneného vývoja publikačného práva (body
67 – 70) možno uviesť, že zmyslom zbierky nie je jednota zbierky, ale idea jednoty štátu. Tá zaiste nie
je oslabená, ak má štát dve zbierky, ktorých obsah sa vzájomne dopĺňa. Zbierka môže byť dvojkoľajná,
pretože ide stále o jednu trať. Ústavný súd tým nespochybňuje istú exkluzivitu Zbierky zákonov. Vestník
vlády nie je novou publikačnou platformou pre právne predpisy, pretože má zákonný základ od 1. júla

1992 (bod 73). Zákonodarca teda nezvolil úplne nový nástroj, ktorý by mohol komplikovať orientáciu v
právnom poriadku. Tým, že zákony, zvlášť zákon č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy
ačl.Vzákonač.295/1992Zb.oniektorýchopatreniachvmiestnejsamospráveavštátnejspráveVestník
vlády poznajú, tak má Vestník vlády zákonnú oporu, aj keď podrobnejšia právna úprava je stanovená
uznesenímvlády(aktuálnezásadyvydávaniaVestníkavládySlovenskejrepublikyschválenéuznesením
vlády č. 180/2021 7. apríla 2021uverejnené pod č. 185/2021 V. v.). Vo vzťahu k preskúmavanému § 59b

zákonaoochraneverejnéhozdraviavyplývapriamozosamotnéhonapadnutéhozákona,akývšeobecne
záväzný právny predpis má byť vyhlásený – vyhláška (§ 59b ods. 3), ďalej ako nadobúda platnosť a
účinnosť (§ 59b ods. 3 a 4), a čo je osobitne dôležité, že vyhlásenie sa uskutočňuje uverejnením (§ 59b
ods. 5). Podľa ústavného súdu sú takto strohým, ale v zásade dostatočným spôsobom splnené ústavné
požiadavky vyhlásenia „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Ústavný súd nad rámec ústavného prieskumu

dodáva, že by považoval za vhodné podrobnejšie ustanoviť kontúry tvorby a spôsobu vyhlasovania
noriem vo Vestníku vlády, a to predpisom s právnou silou zákona. Pre prerokúvanú vec je relevantné,
že Vestník vlády je zákonným publikačným nástrojom komunikujúcim právne normy navonok, a nie
obežníkom niektorého z ministerstiev. Oficiálna zbierka má podľa teórie vychádzajúcej z ústavného textu
plniť tri funkcie: (a) funkciu normotvornú – na základe publikácie sa norma stáva platnou, (b) funkciu

informačnú – adresáti práva musia mať možnosť oboznámiť sa s tým, čo je právom, a (c) funkciu
evidenčnú, ktorej zmyslom je prehľadnosť v usporiadaní právnych predpisov. Ako podporu doterajšej
argumentácie možno konštatovať, že Vestník vlády tieto požiadavky spĺňa.“
26. Hoci správny súd nemá možnosť sám preskúmať žalobcom rozporované právne predpisy, môže v
súlade s § 100 ods. 1 písm. b/ SSP konanie prerušiť a dať Ústavnému súdu SR (ktorý má právomoc

preskúmavať všeobecne záväzné predpisy) návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 v spojení s čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, ak sa domnieva, že všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje Ústave
SR, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR alebo zákonu. Po
preskúmaní žalobných bodov takto správny súd nepostupoval, pretože vzhľadom na závery ústavného

súdu uvedené v citovanom náleze Pl. ÚS 8/2021, vo vyššie uvedených normatívnych právnych aktoch
nevzhliadol rozpor s predpismi vyššej právnej sily.

27. Pokiaľ ide o § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, tento už bol predmetom prieskumu pred
Ústavným súdom SR, ktorý nálezom PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021 nevyhovel návrhu na vyslovenie

nesúladu § 59b ods. 1 v časti „úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny
úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)]“, § 59b ods. 2 v časti „tento predpis sa nevzťahuje
na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 úradom verejného zdravotníctva a
regionálnym úradom verejného zdravotníctva“, § 59b ods. 3, 4, 5 a 6 a § 63l zákona o ochrane verejného
zdravia s Ústavou SR a ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z. Tento nález bol publikovaný aj v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu SR ako 4/2016 s právnou vetou:
I. Úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 Ústavy SR, zákonom zriadené orgány
štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať všeobecne
záväzné právne predpisy (vyhlášky).
II. Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva môžu byť vyhlasované vo Vestníku vlády Slovenskej

republiky.
Ústavný súd vo vyššie uvedenom náleze dal odpoveď na všetky námietky žalobcu prednesené v
správnej žalobe a uzavrel, že žalovaný je v súlade s čl. 123 Ústavy SR orgánom verejnej správy
oprávneným vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (odseky 65. a 66.), že Vestník Vlády SR
je zákonom predpokladaný publikačný nástroj v súlade s čl. 123 Ústavy SR (odsek 85.), vyhlášky

žalovaného sú formálne aj prakticky dostupné adresátom práva (odsek 92.) a taktiež skonštatoval, že
žalovaný má pre účely vydávania vyhlášok postavenie ústredného orgánu štátnej správy a jeho vyhlášky
sú preskúmateľné v konaní pred Ústavným súdom SR podľa čl. 125 Ústavy SR. (odseky 94. až 97.).Z vyššie uvedeného je zrejmá nedôvodnosť žalobných bodov týkajúcich sa nemožnosti žalovaného
vydávať vyhlášky ako všeobecne záväzné právne predpisy.

28. Nebolo porušené ani právo žalobkyne na podnikanie podľa čl. 35 Ústavy SR. Vyhláškou žalovaného
č.1/2022V.v.SRneboložalobkynizakázanépodnikaťvoblastiprevádzkypapiernictva,lenbolavsúlade
s § 48 ods. 4 písm. e/ zákona o ochrane verejného zdravia obmedzená prevádzka takých zariadení
výlučne v otázkach spôsobu a formy vykonávania podnikateľskej činnosti, v predávanom sortimente
a pod. Takéto obmedzenia nie sú zjavne neprimerané, keďže umožňujú prevádzku, teda nezakazujú

v danej oblasti podnikať, len stanovuje formu tejto prevádzky, ktorou sa predíde hromadeniu ľudí v
uzavretom priestore a tým šíreniu ochorenia COVID-19. Ide o proporcionálne preventívne opatrenie,
ktoré zachováva maximum z obidvoch kolidujúcich práv, a to práva na podnikanie (žalobkyne a iných
osôb podnikajúcich v obdobnej oblasti) aj práva na ochranu života a zdravia (všetkých občanov). Preto
správny súd nevzhliadol rozpor vyhlášky žalovaného č. 1/2022 V. v. SR s právnymi predpismi vyššej
právnej sily a návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP zamietol.

29. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že COVID AUTOMATOM bolo počas pandémie zasahované do
základných práv a slobôd občanov, a že nejde o právny predpis vymenovaný v § 1 ods. 1 zákon
č. 400/2015 Z. z., tieto argumenty sú pre posúdenie správnej žaloby irelevantné. Žalobkyňa bola
sankcionovaná za spáchanie správneho deliktu podľa § 57 ods. 42 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z.z.

a bola jej uložená pokuta vo výške 150 eur za správny delikt na úseku verejného zdravotníctva podľa §
57 ods. 33 písm. b/ zákona č. 355/2007 Z.z., pretože porušila opatrenia nariadené vyhláškou žalovaného
č. 1/2022 V. v. SR. Samotným COVID AUTOMATOM neboli žalobkyni ukladané žiadne povinnosti
ani obmedzenia, a teda týmto aktom ani nemohlo byť zasiahnuté do jej práv v súvislosti s vydaním
napadnutých rozhodnutí. COVID AUTOMATOM sa len vymedzil stupeň ohrozenia jednotlivých okresov

podľa aktuálnej pandemickej situácie, avšak všetky povinnosti a obmedzenia boli uložené vyhláškou
žalovaného č. 1/2022 V. v. SR v súlade so zákonným zmocnením.

30. Nedôvodný je aj odkaz na ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny,
vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, nakoľko pri vydávaní vyhlášok žalovaným

podľa § 59b zákona o ochrane verejného zdravia nebol nijakým spôsobom aplikovaný ani dotknutý
tento zákon. Vydávanie vyhlášok žalovaným totiž nie je viazané na vyhlásenie vojny, vojnového stavu,
výnimočného stavu a núdzového stavu podľa uvedeného ústavného zákona.
31. Zo správnej žaloby ďalej vyplýva, že žalobkyňa namietala nulitu vyhlášky č. 1 /2022 V.v. SR,
resp. napadnutého rozhodnutia, ako správneho aktu, z ktorého nevyplývajú následky, ktoré sú s ním

spájané a je neplatné od samého počiatku (ex tunc). Z obsahu správnej žaloby plynie, že túto žalobnú
námietku žalobkyňa poskytla bez bližšieho zdôvodnenia. Pokiaľ ide o nulitu individuálnych správnych
aktov (správny súd preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia) je primárne dôležité, že v
právnomporiadkuSRchýbavšeobecnézákonnévymedzeniepojmunulitasprávnehorozhodnutia,resp.
vymedzenie vád, ktoré nulitu (ničotnosť) správneho aktu spôsobujú. Judikatúra i teória správneho práva

zhodne uvádzajú, že o paakt, ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané účinky, ide vtedy, ak sú
jeho vady tak zásadné a zrejmé, že na neho „nemožno hľadieť“ ako na správny akt. Môže ísť napr.
o nedostatok právneho podkladu, na základe ktorého sa rozhodovalo, nedostatok právomoci správneho
orgánu, najťažšie vady v príslušnosti správneho orgánu, omyl v osobe adresáta a právna alebo faktická
nemožnosť realizácie rozhodnutia (por. B. C., Správny poriadok - Komentár s novelou účinnou od 1. 1.

2004, Heuréka, 2004, str. 191). V predmetnej veci žiaden z takýchto prípadov nebol konkrétne tvrdený
ani nenastal. Za nulitný možno považovať taký individuálny správny akt, ktorý spĺňa požiadavky, ktoré
všeobecne záväzný právny predpis s nulitou spája (napríklad v ust. § 64 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový
poriadok). Zákon č. 355/2007 Z.z. nevymedzuje kritériá pre nulitu individuálnych správnych aktov, ktoré
sú na jeho základe vydávané, preto nulitu napadnutého, resp. prvostupňového rozhodnutia nemožno

posudzovať. K namietanej nulite normatívnych správnych aktov platí, že správny súd nemá právomoc
na ich preskúmanie.
32. Vzhľadom na to, že ide o správnu žalobu vo veciach správneho trestania bol správny súd povinný
preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia aj bez návrhu z hľadiska dôvodov vymedzených v ust.
§ 194 a nasl. SSP. Správny súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v ust. § 195 písm.

a/ až e/ SSP, ktorý by odôvodňoval zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zistenie skutkového stavu
bolo dostatočné na riadne posúdenie veci a skutkový základ napadnutého rozhodnutia je v súlade
s obsahom administratívneho spisu, nakoľko z podkladov rozhodnutia je možné spoľahlivo dospieť
k preukázanému záveru, že boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktuv zmysle ust. § 57 ods. 33 písm. b/ zákona č. 355/2007 Z.z Pokuta vo výške 150 Eur bola uložená
v zákonnom rozpätí, ktoré je v zmysle § 57 ods. 42 písm. a/ cit. zákona ustanovené v rozsahu od
150 Eur do 20.000 Eur. Správne konanie o správnom delikte bolo začaté v súlade s ust. § 57 ods. 44

zákona č. 355/2007 Z.z., t.j. včas, nakoľko porušenia obmedzení boli zistené vykonaním
štátneho zdravotného dozoru dňa 13.01.2022, pričom správne konanie bolo začaté upovedomením
zo dňa 09.03.2022, ktoré bolo doručené žalobkyni dňa 31.03.2022. Správny súd nezistil porušenie
základných zásad trestného konania, pretože správne konanie o správnom delikte bolo začaté, vedené
a napadnutým rozhodnutím skončené na základe preukázaného porušenia zákona, ktoré bolo zistené

zákonným postupom a konanie prebehlo so zachovaním procesných práv žalobcu. Správny súd nezistil
ani porušenie zásad ukladania trestov, ktoré boli uplatniteľné aj pri posudzovaní sankcie uloženej za
správny delikt, ktorého sa žalobca preukázateľne dopustil a ktorého neodvratným právnym následkom
v zmysle § 57 ods. 33 v nadväznosti na ods. 43 zákona č. 355/2007 Z.z bola práve pokuta uložená
v primeranej a odôvodnenej výške.
33. Správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí z dôvodov uplatnených žalobcom v podanej

správnej žalobe, vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel záveru, že žaloba nebola
dôvodná. Z uvedených dôvodov žalobné námietky neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia
žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia a preto správny súd správnu žalobu žalobkyne ako
nedôvodnú v celom rozsahu podľa § 190 SSP zamietol.
34. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má

právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. V tomto prípade žalobkyňa nebola v konaní úspešná, preto jej súd právo na náhradu
trov konania nepriznal.
35. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná
kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom
ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na
tunajšom správnom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
uviesť: a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí

byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,
správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.