Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 11, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/106/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201671
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201671.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., občan SR, zastúpený Advokátskou kanceláriou BUGRI
s.r.o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812
72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.388,19 Eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 18C/27/2024 – 193 zo dňa 20. 08. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 18C/27/2024 – 193 zo dňa 20. 08. 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote
troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
sumu vo výške 5.388,19 Eur v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O nároku
na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania v rozsahu 100 % v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich
výške (výrok II.).

Súd rozhodoval o žalobe žalobcu, podanej na súd dňa 09.09.2024, ktorou sa domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 5.388,19 Eur od žalovaného, keď uviedol, že je príslušníkom hasičského
a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva stálu službu v služobnom pomere s
ustanoveniami zákona č. 315/2001 o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „ZoHaZZ“). Žalobou sa
domáhal voči štátu náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej
resp. neúplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom

a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti.
Žalobca uviedol, že je príslušníkom hasičského a záchranného zboru od XX.XX.XXXX, vykonáva štátnu
službu na Hasičskej stanici vo E. v služobnom pomere v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z.. Služobný
čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu
služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17-
hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku,
od01.01.2022súpracovnézmenyrozvrhnuténa16-hodinovývýkonslužby,poktoromnasledujeurčená

8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej pracovnej smeny strávi na pracovisku
sústavne 24 hod. Okrem určenej pohotovosti mu ako hasičovi môže byť (a aj pravidelne býva) nariadená
aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ (ďalej aj
„nariadená služobná pohotovosť“). Obe služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa§ 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ,
sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na
výplatnejpáskezapríslušnýkalendárnymesiac,kdejeuvedenýlensúhrnnýpočetodpracovanýchhodín

služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je hasič odmeňovaný za každú
hodinupohotovostipeňažnounáhradouvovýške15%zosumy,ktoroujepríslušnáčasťjehoslužobného
platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške
30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná
v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) - viď § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Služobná pohotovosť je

rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas
nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti
vykonávané v čase 22:30 - 05:30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8)
sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 - 06:00 hod. V prípade vyhlásenia poplachu počas
služobnej pohotovosti, kedy sú ako hasiči vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť mení na prácu
nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské smeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná smena odslúži 24 hod

a následne je 2 dni voľna. Mesačne každá hasičská smena odslúži 10 až 11 pracovných smien, v službe
strávibežne240až264hodínmesačne.Dotohtočasuvšakniesúzahrnutéhodinynadčasov.Vzhľadom
na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za rok (365
dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb
(365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2.920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb

x 24 hodinová služba). V žalovanom období apríl 2021 - február 2024 vrátane, len v rámci samotnej
určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby
(teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti) žalobca odpracoval v období od apríla 2021 do decembra
2021 vrátane: 489,83 hodín, v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 707,54 hodín, v
období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane: 645,07 hodín, v januári a februári 2024: 124,27

hodín. Za žalované obdobie apríl 2021 - február 2024 vrátane odpracoval spolu 1966,71 hodín určenej
služobnej pohotovosti, pritom celkovo odpracoval spolu 2.216,74 hodín služobnej pohotovosti (určenej
+ nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná
dopracovnéhočasu.Jehopriemernýtýždennýpracovnýčaspočasceléhožalovanéhoobdobiaodapríla
2021 do februára 2024 vrátane, dosiahol 53,16 hodín týždenne. Žalobca zdôraznil, že počas pracovnej

pohotovosti aj v jej neaktívnej časti sa musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie vzdialiť a
musí byť vždy pripravený na vykonanie zásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva do 1 min.
Napriek tomu neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného času, čo
sa prejaví tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou je na pracovisku, v rámci fondu
pracovného času sa mu toto nevykazuje. V praxi sa to prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci

apríl 2021 sa v jeho fonde pracovného času uvádza počet hodín 170, tento údaj nezohľadňuje ďalších
63 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti. Je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný čas
počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas
príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný
pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti

pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie
je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú
pohotovosťhasičovnepovažujezaslužobný(pracovný)čas,čojevrozporesčlánkom2ods.1Smernice
a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.
1.1 Súd prvej inštancie vyhovel v plnom rozsahu žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody –

nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej, resp. neúplnej
transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času („smernica“) na 48-hodinový týždenný pracovný čas, a to
konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú žalovaný na
princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti zodpovedá. Námietku žalovaného, ktorou namietal

miestnu nepríslušnosť súdu prvej inštancie, vyhodnotil ako nedôvodnú, s poukazom na miesto výkonu
stálej služobnej činnosti žalobcu, ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a
prejavili sa následky škody vo forme nemajetkovej ujmy, a preto na túto námietku podľa § 42 Civilného
sporového poriadku (ďalej „CSP“) neprihliadol. Vo vzťahu k námietke nedostatku právomoci vo veci
konať a rozhodnúť, dospel súd prvej inštancie k názoru, že jeho právomoc je daná, keďže neexistuje

žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy voči štátu za porušenie práva Európskej únie. Pokiaľ žalovaný namietal skutočnosť, že nárok
žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka HaZZ ním uvádzaná Smernica nevzťahuje.
Žalovaný namietal, že tak, ako si žalobca uplatňuje nárok sa jedná o mzdový nárok, žalovaný vzniesolnámietkusvojejpasívnejlegitimácie.Žalovanývkonanínamietaltvrdeniežalobcu,žedotknutáSmernica
nebola do právneho poriadku SR transformovaná správne, tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje
dotknutej Smernici, a že nie je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia

jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Súd prvej inštancie poukázal na to, že
všetky uvedené námietky súd posudzoval jednotlivo ako predbežné otázky vo vzťahu k uplatnenému
nároku žalobcu, pretože ich vyriešenie znamená posúdenie danosti nároku žalobcu na náhradu škody
z dôvodu porušenia práva Európskej únie. Žalobca si obdobný nárok uplatnil žalobou na Okresnom
súde Zvolen, a to ten istý nárok z tých istých skutkových dôvodov, avšak za iné obdobie (marec 2018 -

marec 2021). Žalobcovi bol priznaný nárok vo výške 3.758,36 Eur rozsudkom sp. zn. 19C/13/2021 zo
dňa 15.03.2022, na odvolanie žalovaného potvrdený rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp.
zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23.11.2022. V predmetnom rozhodnutí sa súdy oboch stupňov vysporiadali
so všetkými týmito námietkami žalovaného ako nedôvodnými. Žalovaný v tejto prejednávanej veci
neuviedol žiaden nový argument zásadného charakteru, ktorým by spochybnil alebo vyvrátil uvedené
závery súdov tak, aby súd v prejednávanej veci posúdil uvedené čiastkové otázky inak. Súd konštatoval,

že mu je známe z vlastnej činnosti, že aj súdy z obvodu iných krajských súdov rovnako hodnotia
uvedené námietky žalovaného ako nedôvodné. Na priamy dotaz súdu žalovaný uviedol, že mu nie je
známe podanie dovolania v akejkoľvek obdobnej veci, preto súd konštatoval, že nie je rozhodnutie
najvyššej súdnej autority všeobecných súdov - Najvyššieho súdu SR v tejto otázke, ani Ústavného
súdu SR. Poukázal na princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 CSP, ktorý znamená okrem iného

aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo, čo znamená, že
ak už súd o otázke, ktorá je predmetom sporu (a to aj formou prejudiciálneho skúmania) už raz prijal
záver, súd v inom konaní by nemal prijať v zásade odlišný záver, pokiaľ nedošlo k zmene skutkového či
právneho stavu. Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberal Najvyšší súd
SR v rozhodnutí z 31. januára 2012 sp. zn. 1Cdo/44/2010 (R 40/2013) v súvislosti s viazanosťou súdu

posúdením hmotnoprávneho vzťahu strán sporu v inom súdnom konaní v nadväznosti na ustanovenie
§ 230 CSP, resp. vtedy platného ustanovenia § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) a uviedol, že „...pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v
skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho
vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje,

je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá
právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný. (…) Súd preto
nesmie vychádzať z iného záveru o (ne)existencii uloženej povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než
ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.“. Keďže súd nemôže ako predbežnú
otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je

rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So
zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia
nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní
tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť
uloženú mu zákonom ustanovením § 228 ods. 1 CSP. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok

ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne
v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a
koná v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ústavy). Zásada
právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti

právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do
riadneho výkonu spravodlivosti. Ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu venuje
náležitú pozornosť aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (rozsudok vo veci F. proti
Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci G. proti Rusku z 24. júla 2003). Aj Ústavný súd Slovenskej
republiky nálezom z 20. januára 2010 zn. II. ÚS 349/09-36, I. ÚS 170/2015-15. Súd v zhode so závermi

rozsudkuOkresnéhosúduZvolensp.zn.19C/13/2021zodňa15.03.2022(viďbody6-10odôvodnenia),
v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23.11.2022
(viď body 12 - 19 odôvodnenia), na ktoré podrobné odôvodnenie súd odkázal a pripojil sa k nemu
uzatvárajúc,že1/ vdanomprípadeslužobnáčinnosťžalobcupatrídopôsobnostiSmernice2003/88/ES,
2/ žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom

spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti
ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, 3/ dotknutá Smernica nebola do ZoHaZZ prevzatá správne,
pretože vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu
časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný(pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej
smernice, 4/ základ nároku žalobcu je tak daný, keďže sú splnené 3 podmienky: 1. cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2. existencia škody

a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. K
námietke žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v tomto konkrétnom prípade
došlo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne, keď namietol
správnosť výpočtu žalobcu uvedený v žalobe, súd uviedol, že takúto obranu žalovaného považuje
za neúčinnú v zmysle § 151 ods. 2 CSP, keď síce poprel skutkové tvrdenia žalobcu o nesprávnosti

výpočtu priemerného týždenného pracovného času, avšak neuviedol žiadne relevantné vlastné tvrdenia
a výpočty, ktorými by skutkové tvrdenia žalobcu vyvrátil a svoje tvrdenia aj preukázal. Hoci sa žalovaný
rozsiahlo zaoberal výkladmi pojmu priemerný čas a fond pracovného času, namietal spôsob výpočtu
žalobcu,ktorýmalnesprávnezapočítaťdoby,keďžalobcareálnenevykonávalsvojeslužobnépovinnosti
na pracovisku (napr. dovolenka PN a pod.), ktorý nezohľadnil referenčné obdobie 6 mesiacov, ktoré je v
zmysle našej zákonnej úpravy dané pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času hasičov, neuviedol

žiadnu právnu úpravu či už zákonnej alebo podzákonnej normy, podľa ktorej by bolo postupované pri
nerovnomernom rozvrhovaní služobného času v rámci referenčného obdobia 6 mesiacov a ktorá by
obsahovala mechanizmus na zabránenie vzniku prekračovania maximálneho týždenného pracovného
času 48 hod./ týždenne v konkrétne určených referenčných obdobiach. Pri tom nie je sporné, že
aktuálne je určovaný plán služieb na mesačnej báze; žalovaný neuviedol, akým spôsobom pri takomto

rozvrhovaní služieb sa zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./
týždenne. Súd sa stotožnil s obranou žalobcu, kedy s odkazom na a rozsudok Súdneho dvora C-254/18:
„Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú
vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného

týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých
kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť,
že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého
obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných
období.“ a uviedol, že naša vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ neobsahuje žiadne mechanizmy,

ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období
dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období. Žalobca uviedol výpočet priemerného týždenného
pracovnéhočasuprizohľadnenískutočnéhopočtuhodínslužobnejpohotovosti,ktorýchvýkonpreukázal
z dokladov získaných od žalovaného ( ktoré slúžia na výpočet mzdy), kedy evidentne opakovane
dochádza k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Preto súd tvrdenie

žalobcu považoval za preukázané.
Vo vzťahu k uplatnenej výške odškodnenia súd poukázal na to, že podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e)
zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“), zamestnanci majú právo na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),

- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).
Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Obč.

Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané
zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady

podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom
porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode.

Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia
vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé
ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať
taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimeranesťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí
byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na
vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa

náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme
finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská
právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.
V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že
nerešpektovanímSmernicemuvzniklanemajetkováujma,ktorújemožnéanalogicky(pozn.súdu-§853

Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na
právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci
(teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade
ZoHaZZ) im má zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku
pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý
právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované

predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má
pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne
platenejdovolenkytak,akotojezakotvenéajvčlánku24Všeobecnejdeklarácieľudskýchpráv.Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť

preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení

pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (apríl 2021 - február 2024).
Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia

pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované

dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto

prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3

podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému

sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej

právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu
škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho
práva. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovanípracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri

práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci
a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané
odškodnenie. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve
peňažná náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy. Pokiaľ žalovaný
namietal, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného na porušovanie jeho práv a na to, že mu

vzniká ujma a že mal povinnosť žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola určovaná pohotovosť z
dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda že žalobca neprejavil primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu,
alebo obmedziť jej rozsah a že včas nevyužil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu, súd
poukázal na judikatúru Súdneho dvora, najmä na už spomínaný rozsudok vo veci H. I., v zmysle záverov
ktorého by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky
využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by im to spôsobilo nadmerné ťažkosti

alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Vzhľadom na slabšie postavenie zamestnanca
by mohol byť pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi,
keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv
na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. V prípade porušenia ustanovenia práva Únie
s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore vyžadovanie splnenia podmienky,

aby dotknutí pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie
na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že
orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto
noriem systematicky prenášané na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade
nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržiavania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo

spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Smernica 2003/88/
ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych
požiadaviek upravených ustanoveniami smernice. Nemožno preto považovať za primerané požadovať
od žalobcu, ktorému vznikla ujma z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané Smernicou

2003/88/ES, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto ujmy najprv vyvíjal iniciatívu vo
vzťahuktomutozamestnávateľovi.Zrovnakýchdôvodovjepotombezprávnehovýznamuargumentácia
žalovaného v tom smere, ak poukazuje na ustanovenia kolektívnych zmlúv či pokynov Prezidenta
HaZZ. Súd tiež konštatoval, že z výpovede žalobcu vyplýva, že spoločne s kolegami upozorňovali ich
nadriadeného na problém nedodržiavania maximálneho pracovného času, ktorý ich však vždy odkázal

na zákonné znenie (pozn. súdu- súdu je známe z jeho činnosti, že obdobne tak vypovedajú aj ostatní
hasiči, ktorí sa na okresnom súde taktiež domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy). Nie je tak možné
ani prijať argumentáciu žalovaného, že žalobca nevynaložil žiadnu snahu o odstránenie škodlivých
následkov. Vyjadrenie žalovaného: “ Ak by žalobca pred podaním žaloby riešil odpracované hodiny a
ich počítanie so zamestnávateľom (napríklad v čase, keď žalobca odsúhlasil bez výhrad plán výkonu

služieb), mohol byť problém vyriešený zmierlivo a bez potreby súdneho konania.“, v kontexte množstva
obdobných žalôb a právoplatných rozhodnutí súdov v obdobných veciach, ako aj v kontexte obrany
žalovaného v tomto konaní vyznieva výslovne účelovo, nakoľko aj z výsluchu žalobcu v tomto konaní
vyplynulo, že žiadne zmeny pri pohotovostných službách hasičov sa nebudú realizovať. Žalovaný ani
neuviedol žiadne tvrdenia, akým spôsobom by sa táto situácia vyriešila zmierlivo a bez potreby súdneho

konania. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom
smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácii normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na
úvahe súdu. Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč.
z.) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová

odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko
späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi
odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v
tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah

vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmysle
nálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, „...pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípomrovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah
priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“. Ústavný súd skonštatoval, že
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej

strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť
dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla
a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno.
Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych
faktoch. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp. zn. 5 Cdo 126/2007, súd pri

úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné
kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon
ponecháva na voľnej úvahe súdu - ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú
povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na
rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany
ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určitá satisfakcia

za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže na strane žiadateľa
slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. septembra
2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona na voľnej úvahe
súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Nevyhnutné

je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci primeraného
zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah
vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková ujma, ktorá
vzniklaporušenímosobnostnýchprávsavovšeobecnomslovazmysleaniodškodniťnedáajemožnéza
ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp. zn. 9 Co 330/2012).

Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa
pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej
právnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť

adekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti
štátuzaškodučl.46ods.3ÚstavySlovenskejrepubliky, ktorýustanovuje,žekaždýmáprávonanáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone.
Slovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci účinný od 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho
práva v zmysle tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§
3), explicitne zákon uvádza (§ 9 ods. 1), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok
postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy
Slovenskej republiky („do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa

na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca
uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
považoval za správny, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce z
judikatúry.Žalobcasvojouvýpoveďouvspojeníslistinnýmidokladmipreukázal,žepritakomtorozvrhnutí

pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať
rozvojuosobných,rodinných,priateľskýchvzťahov,fyzickejapsychickejrelaxácií.Naopak,otoviacčasu
trávivpráci,pričomsajednáofyzickyajpsychickynáročnézamestnanie,čomádopadnajehozdravotný
aj psychický stav. Žalobca výpoveďou preukázal, že daný stav mal vplyv na jeho súkromný život,
kedy vzhľadom na pracovnú zaťaženosť má obmedzený kontakt s aktuálnou priateľkou, uvedený stav

ovplyvňuje úvahy o založení rodiny, má obmedzené možnosti pri pomoci svojim rodičom (matke v čase
jej choroby). Nemá čas a možnosť venovať sa aktívne športu - fitnes, keďže nemá dostatočný priestor
na regeneráciu, čo je pri športe nevyhnutné. Na jeho zdravotnom stave pociťuje narušenie spánkového
režimu, vplyv na psychiku pri signáloch výjazdov aj v bežnom živote. Uvedené nemožno zľahčovať,
najmä ak takýto stav pretrváva dlhodobo a žalovaný nevyvíja žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek

množstvu právoplatných súdnych rozhodnutí. Je zjavné, že doposiaľ určené sumy odškodnenia nemali
dostatočne účinný vplyv na kroky žalovaného, ktorými by daný protiprávny stav odstránil. Žalobca
zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej
podľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané doslužobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad
48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný (zjavne nesprávne). Žalobca sám poukázal
na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1.966,71 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá

mu nebola započítaná do pracovného času, po prepočte predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch
vo výške 2,74 Eur (5.388,19 Eur : 1.966,71 hodín) za každú hodinu porušovania jeho práv. Táto
suma je približne rovnaká, než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike
pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie predstavovala priemerne
sumu vo výške 3,91 Eur. Žalobca za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce

sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t. j. mimo
určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval
za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo
väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Súd tiež v záujme právnej
istoty poukázal na to, že z vlastnej činnosti je mu známy obdobný postup výpočtu náhrady škody v
porovnateľných prípadoch, ktorý bol preskúmaný na odvolanie žalovaného aj druhoinštančným súdom

(Krajský súd v Banskej Bystrici). Žalovaný v rámci svojej obrany poukázal na množstvo rozhodnutí v
obdobnýchsporochnajmäOkresnéhosúduKošiceII,kdebolapriznanánáhradavovýške1.000,-Euraž
2.500,- Eur. Z činnosti súdu sú známe rozhodnutia iných súdov, ktorými boli priznané aj vyššie náhrady
cca od 2.500,- Eur do 6.100,- Eur (napr. KS KE sp. zn. 3Co/229/2019, KS KE, sp. zn. 6CoPr/2/2019,
Krajský súd Banská Bystrica, sp. zn. 14Co/36/2022), v rozhodnutiach konajúcej sudkyne boli priznané

náhrady od 4.300,- Eur do 6.400,- Eur, v individuálnom prípade 7.500,- Eur. Žalobcom uplatnený
nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné obdobie, vo výške 5.388,19 Eur tak zjavne
neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozhodovanie v
iných prípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách, keď bola spôsobená smrť (rozhodnutie
z roku 2002) pri trestnom čine, keď bola spôsobená smrť (rozhodnutie z roku 1996), súd uvádza, že

tieto prípady vzhľadom na odstup času a odlišné skutkové okolnosti nie je možné porovnať. Napriek
tomu súd uviedol, že žalobcom uplatnená náhrada zjavne nevybočuje ani z rozsahu priznávaných
náhrad za smrť spôsobenú pri dopravných nehodách, či náhrad priznávaných obetiam trestných činov.
Rovnako žalovaný nepreukázal tvrdenie o zmene posúdenia takto uplatneného postupu vyčíslenia
náhrady škody Krajským súdom Banská Bystrica, keď dôvodom žalovaným uvádzaných rozhodnutí boli

iné procesné pochybenia prvoinštančného súdu (Okresný súd Lučenec). Nárok vyčíslený žalobcom tak
súd považoval za primeraný a korektný. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré
mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a
podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1.966,71
hodín. Keďže žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, ani výpočet času určenej služobnej

pohotovosti, uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. Takto stanovené
hodiny, navrhol odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa §
122 ods. 2 ZoHaZZ, keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena nižšia (podľa § 122 ods. 1
ZoHaZZ), vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške 5.388,19 Eur. Vychádzajúc
tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15%

alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50 %
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je
v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmyakosúčinpočtuodpracovanýchhodínslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušný

kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % -
15%)avprípadeodpracovanejslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušnýkalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v
čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej

sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %). Za obdobie apríl
2021aždecember2021fondpracovnéhočasupredstavuje1.451,50hodín;služobnápohotovosťurčená
v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 489,83 hodín; služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92
ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 59,17 hodín, nadčasy 14,51 hodín.
V období apríl 2021 - december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 489,83 hodín 15 %-nej

určenejslužobnejpohotovosti,zaktorúprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčastislužobného
platu za každú hodinu, a 35 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za
ktorú prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnúpohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval
v rozsahu 59,17hodín.
Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2021 predstavuje spolu sumu 1.225,45

Eur.
Za obdobie január 2022 až december 2022 fond pracovného času bol 1.962,50 hodín; určená služobná
pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 707,54 hodín; nariadená služobná pohotovosť v
zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 117,42 hodín; nadčasy 53,36 hodín.
V období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 707,54 hodín 15 %-nej

určenejslužobnejpohotovosti,zaktorúprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčastislužobného
platu za každú hodinu a 35 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za
ktorú prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú
pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval
v rozsahu 117,42 hodín.
Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2022 predstavuje spolu sumu 1.865,36

Eur.
Za obdobie január 2023 - december 2023 fond pracovného času predstavuje 1977 hodín; služobná
pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 645,07 hodín; služobná pohotovosť
nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 73,44 hodín; nadčasy 26,69 hodín.
V období január 2023 až december 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 645,07 hodín

15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 48 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného
pokoja, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto období
odpracoval v rozsahu 73,44 hodín.

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2023 predstavuje spolu sumu 1.902,03
Eur.
Za obdobie január-február 2024 fond pracovného času predstavuje 335,5 hodín; služobná pohotovosť
určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 124,27 hodín; služobná pohotovosť nariadená v zmysle
§ 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín; nadčasy 8,71 hodín.

V období január-február 2024 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 124,27hodín 15 %-nej
určenejslužobnejpohotovosti,zaktorúprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčastislužobného
platu za každú hodinu a 8 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja, za
ktorú prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Nemajetkováujmazaslužobnúpohotovosťzajanuár-februárroku2023predstavujespolusumu395,35

Eur.
Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel k
jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva
neprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy
služobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do Zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo

do dôvodu a výšky, súd ho považoval za riadne preukázaný, a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu
vyhovel.
O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 CSP a žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku, pričom uviedol, že rozsudok súdu
prvej inštancie napáda v celom rozsahu.
2.1 Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na
služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných

činností, a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, poukazujúc na čl. 1 ods.
3Smernice2003/88/ESačl.2ods.2Smernice89/391/EHS.Žalovanýtvrdil,žeSmernicasaneuplatňuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti verejných služieb, ako napr. určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany, ozbrojené sily a polícia a vzhľadom na charakter vykonávaných činností
a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica na služobný pomer príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa žalovaného rozhodnutie súdneho dvora
Európskej únie, vo veci hasiča pracujúceho pre mesto J. (V-429/09 H. I. – poznámka odvolacieho
súdu), sa na prejednávajú vec nevzťahuje. Podľa žalovaného Smernica Rady 89/391/EHS na HaZZ
sa v tejto veci neuplatňuje, teda na služobný vzťah príslušníka HaZZ sa nevzťahuje ani Smernica2003/88/ES. Namietol, že žalobca nie je z týchto dôvodov aktívne vecne legitimovaným subjektom
na podanie žaloby z dôvodu, že mu z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia,
teda ani domáhať sa od žalovaného náhrady škody za porušenie povinnosti transponovať smernicu.

Žalovanému z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne povinnosti, a preto ani on nie je pasívne
vecne legitimovaný.
2.2 Žalovaný namietol, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu
škody. Žalovaný tvrdil, že žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že žalobca

nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do
pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalovaný
v odvolaní poukázal na zásadu, podľa ktorej musí poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude

musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody.
2.3 Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou je to, koľko času konkrétny príslušník
skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného
obdobia.Ztohtodôvodujeprezistenie,čiskutočnedošlokporušeniuprávžalobcunevyhnutnévypočítať
čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne

nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ.
2.4 Žalovaný ďalej uviedol, že má za to, že takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa
zákona č. 315/2001 Z. z. žalobca žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady
škody vo forme doplatku a nie nemajetkovú ujmu. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zdôraznil,

že nežaluje nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne.
Pre žalovaného je nepochopiteľné, prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú (ako
sám vo vyjadrení uvádza) vyčíslil podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti,
ktoré mal reálne odslúžiť a to bez ohľadu na skutočnosť, či tým malo (a ak áno, tak v akom rozsahu)
dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času. Je teda nesporné, že žalobca pri

výpočte žalovanej sumy vychádzal nielen z počtu hodín nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný
čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej služobnej pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny
týždenný pracovný čas prekročený nebol. Pre účely tohto konania je predsa právne irelevantné, koľko
hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné je iba to, či a v akej miere bol prekročený
maximálny 48 hodinový pracovný čas), a preto nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať

z počtu hodín služobnej pohotovosti. Zároveň nie je žalovanému zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú
nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou 3,63 EUR za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k
porušovaniu jeho práv. Žalobca teda úplne ignoruje fakt, že zásah do osobnostných práv a rozsah
nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v každom prípade osobitne, a
to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych okolností teda nemožno

nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho vzorca, ktorý vo svojom
výsledku zodpovedá mzdový nárokom.
Žalovaný sa domnieva, že žalobca svoju ujmu v skutočnosti vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú
služobnúpohotovosťdostatočneohodnotenýanievtom,žemalbyťprekračovaný48hodinovýtýždenný
pracovnýčas.Žalovanýajztohtodôvodupovažuježalobuzazmätočnú,nakoľkosižalobcatoutoformou

iba maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu zamestnávateľovi.
Žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením smernice maskuje svoje
mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu trpí žalovaný nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko
mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaná Slovenská republika v zast. MV SR. Predmetom tohto

konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza, že
požadujedoplateniecelejnímodslúženejslužobnejpohotovosti(bezohľadunato,čimalabyťodslúžená
podľa neho nad rámec 48 hodín týždenne), nakoľko tá je odmeňovaná iným spôsobom. Nejde teda
o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej smernice, ktorej cieľom je neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Žalobca konkrétne porušenia smernice

nepovažujezapodstatné,neupresňujekedyknimpresnemalodôjsťavakomrozsahu,alepožadujením
nepreukázanú„nemajetkovúujmu“mechanickyvypočítanúakorozdielvodmenezapohotovosťariadnu
zmenu, a to za komplet odslúžené hodiny služobnej pohotovosti, nielen nad limit stanovený smernicou.
Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok od pasívne vecne nelegitimovaného subjektu. Nakoľko sižalobca nemôže uplatniť potenciálny nárok skutočnej škody spočívajúci v rozdielnom finančnom
ohodnotení služobnej pohotovosti, tak sa túto skutočnosť snaží obchádzať uplatnením ustanovení § 11 a
nasl. Občianskeho zákonník, t. j. prostredníctvom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý spočíva

bezpochyby iba v doplatku za všetku služobnú pohotovosť rozdiel ohodnotenú nižšou čiastkou ako je
určená služobná pohotovosť. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že predmetný spôsob výpočtu
nemajetkovej ujmy nemá oporu ani v zákone, ktoré de facto obchádza, nemá oporu ani v rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ani v právnom názore Súdneho dvora Európskej únie,
od ktorého svoj nárok zakladá. Žalobca účelne uplatňuje svoj nárok od rozhodnutí Súdneho dvora

Európskej únie, avšak absolútne ignoruje rozhodnutie ohľadom spôsobu finančného odmeňovania
služobnej, resp. pracovnej pohotovosti. Žalovaný výšku náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobca požaduje, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad,
ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu
podľa nášho názoru jednoznačne podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri

určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Podľa žalovaného
navrhovaný spôsob výpočtu náhrady nezohľadňuje, či dochádza skutočne k prekračovaniu nad rámec
prejednávanej smernice. Podľa žalovaného z dôvodu, že výška nemajetkovej ujmy závisí od voľnej
úvahy súdu, a táto nemôže byť totožná s výpočtom, ktorý predstavuje mzdový nárok, ako sme bližšie
objasnili súdu prvej inštancie aj v našich doterajších vyjadreniach. Nad rámec a v nadväznosti na vyššie

uvedené žalovaný uviedol, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia
obete násilného trestného činu. Žalobca vo svojich podaniach neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej
náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí, aby zásah
mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade
žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť

odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to,
že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade
individuálne, čo prvostupňový súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nebral do úvahy.
V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by
spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý

privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma
mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej
ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére,

či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).
Žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života
a najmä zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti
s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobca požaduje. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej

satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej
ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Podľa žalovaného, tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. V danom prípade
tabuľky predkladané žalobcom nepreukazujú žiaden zásah do osobnosti žalobcu, v dôsledku, ktorého
by mala byť žalobcovi priznaná nemajetková ujma. Dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje

žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu,
pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom
hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu
konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená
žalobcovi. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice neoprávnený zásah do práv žalobcu

skutočne existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené,
aby sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v
zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak
sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia, bez toho aby bol
tento údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku

škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch. Vzhľadom na uvedené sú
úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho vyplývajúceho
zásahu do jeho osobnostných práv celkom bezpredmetné, nakoľko žalobca podanou žalobou nechce
dosiahnuť zlepšenia, či úpravy svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Ak by aj súd prvej inštanciepo vyhodnotení všetkých námietok žalovaného dospel k záveru, že Smernica bola žalovaným (resp.
zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku
akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, (keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne

závažná), čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie považuje v celom rozsahu za zákonný, vecne správny a spravodlivý a odvolanie žalovaného
považuje v celom rozsahu za nedôvodné a neopodstatnené. Žalovaným označené odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP a ani žiadne iné odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365
CSP nie sú dané.
K námietke žalovaného, keď namieta, že súd prvej inštancie nemal právomoc („kompetenciu“) prejednať
a rozhodnúť spor, uviedol, že Súdny dvor vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od

vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali. Poukázal na doktrínu Súdneho
dvora o priamych a nepriamych účinkoch a aplikovateľnosti predpisov únijného práva vnútroštátnymi
orgánmi každého členského štátu. Podľa žalobcu vnútroštátny súd pri rozhodovaní o individuálnom
nároku jednotlivca na náhradu škody (či majetkovej, alebo nemajetkovej ujmy) vzniknutej porušením
úniového práva, má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s

predpisom úniového práva. Teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej úpravy
transponovaná správne. Na území Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán, než všeobecný
súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by vzhľadom na predmet žaloby a jeho skutkový a právny
základ, bol oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť tento spor. V takomto spore je zároveň
súd oprávnený aj prejudiciálne posúdiť súlad a správnosť transpozície smernice do vnútroštátneho

právneho poriadku. Uviedol, že žalobca sa nedomáha žiadneho mzdového nároku, pričom poukázal na
svoje písomné vyjadrenie v konaní pred súdom prvej inštancie. K námietke pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného uviedol, že žalovaný, ktorý opätovne namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore,
neuvádza absolútne žiadne nové, skutkovo či právne relevantné argumenty, ktoré by už nepredniesol v
doterajšom priebehu konania a ktorých nesprávnosť by už nebola vyvrátená v odôvodnení napadnutého

rozsudku.Súdprvejinštanciesaajstoutonámietkoužalovanéhopresvedčivovysporiadalvodseku10.4
odôvodnenia napadnutého rozsudku, správne považujúc pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v tomto
spore za nepochybne danú. V súvislosti s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie zdôraznil,
že danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného – štátu, vyplýva z dlhoročne konštantnej judikatúry
Súdneho dvora, na ktorú poukázal už v samotnej žalobe, pričom identické závery o danosti pasívnej

legitimácie žalovaného vyplývali aj z právoplatných rozhodnutí súdov v jeho predchádzajúcom, právne
identickom spore so žalovaným, na čo súd prvej inštancie správne poukázal. K námietke vo vzťahu
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES uviedol, že zatiaľ čo predchádzajúca argumentácia žalovaného aspoň
javila známky legitímnej, aj keď nesprávnej (a súdmi nespočetne krát vyvrátenej) právnej argumentácie,
tak aktuálne v odvolaní predkladané tvrdenia žalovaného, ktorými sa snaží argumentovať v prospech

záveru, že Smernica sa nevzťahuje na činnosť zásahových hasičov pôsobiacich v Slovenskej republike
v rámci HaZZ, považuje za až prvoplánovo zavádzajúce. Žalovaný dokonca tvrdí, že „doterajšie
závery Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci pôsobnosti smernice 2003/88/ES na príslušníkov
HaZZ nemajú oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky a vychádza len zo slovného
pomenovania činnosti „hasič“ bez toho, aby bola bližšie skúmaná vnútroštátna právna úprava rozsahu

pôsobnosti a činnosti organizácie, v rámci ktorej žalobca vykonáva činnosť hasiča“. Ďalej uviedol, že
žalovaný zjavne len nedôsledne čítal doterajšie rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože s predmetnou
námietkou sa súd (nielen odvolací, ale aj prvoinštančné súdy) podrobne vysporiadal v stovkách svojich
rozhodnutí a uviedol podrobné a presvedčivé dôvody pre záver, prečo sa predmetná Smernica vzťahuje
na činnosť zásahových hasičov pôsobiacich v Hasičskom a záchrannom zbore v Slovenskej republike.

To,žežalovanýsaskonštantneužviacnež10rokovprijímanýmzáveromvnútroštátnychsúdovformálne
nestotožňuje logicky neznamená, že rozhodovacia činnosť súdov je v tomto smere nesprávna. Okrem
toho, jednoznačný a nespochybniteľne správny právny záver nejudikuje vo svojich rozhodnutiach len
Krajský súd v Banskej Bystrici, ale tento záver je bez výnimky prijímaný aj inými (prvoinštančnými
a odvolacími) súdmi Slovenskej republiky. Zo zverejnených rozhodnutí súdov mu nie je známe ani

jediné právoplatné rozhodnutie súdu, v ktorom by nejaký súd konštatoval opak a ak by to tak malo
byť, žalovaný by takéto rozhodnutie nepochybne označil. Právnu konštrukciu žalovaného, že naša
vnútroštátna právna úprava stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta, preto majú
zásahoví hasiči spadať pod „osobitné činnosti verejných služieb“ ako ozbrojené sily a polícia a Smernicasa preto na zásahových hasičov pôsobiacich v HaZZ nevzťahuje, považuje za absurdnú. Vnútroštátny
súd (prvoinštančný ako aj odvolací) sa tak v tomto konkrétnom prípade, rovnako ako aj vo všetkých
predošlých prípadoch, podrobne zaoberal s námietkami žalovaného vo vzťahu k tomu, či a prečo činnosť

zásahových hasičov pôsobiacich v rámci HaZZ spadá do vecnej a osobnej pôsobnosti Smernica a prečo
práca hasičov nie je vyňatá z pôsobnosti Smernice. Aj na túto skutočnosť súd poukázal v bode 10.4
napadnutého rozsudku. Odhliadnuc od uvedeného, posledne citovaná námietka žalovaného absolútne
neobstojí a je nesprávna. Otázku pôsobnosti Smernice na hasičov totiž Súdny dvor neposudzoval len
v rozhodnutiach vo veciach H. I. vs. K. J., ale aj v ďalších rozhodnutiach a to napr. vo veciach C-52/04

L. D. I. J. M. N. D. I. J., C-518/15 M. D. O. vs. G. P.. Vo všetkých týchto veciach vydal Súdny dvor
záväzný výklad komunitárneho práva, pričom je potrebné zdôrazniť, že činnosť, ktorú zásahoví hasiči
vykonávajú, sa v podstatných rysoch nijako neodlišuje od činnosti tých hasičov, u ktorých Súdny dvor
konštatoval, že sa na ich činnosť v celom rozsahu vzťahuje predmetná Smernica (vrátane pôvodnej
smernice 89/391/EHS a že z pôsobnosti týchto smerníc hasiči nie sú vyňatí! Neexistuje absolútne žiadny
skutkovo či právne relevantný dôvod, aby ktorýkoľvek tunajší vnútroštátny súd konštatoval opak. K

nároku na náhradu škody vo vzťahu k námietke žalovaného uviedol, že pokiaľ ide o právnu stránku
veci a žalovaným naznačovanému posúdenie času pohotovosti ako „času odpočinku“, v doterajšom
priebehu sporu poukázal na mnohé rozhodnutia Súdneho dvora, z ktorých úplne jednoznačne vyplýva,
že práve takú služobnú pohotovosť, akú v rámci určenej služobnej pohotovosti (teda v rámci každej
jednej 24 hodinovej zmeny) každý hasič vykonáva, je nevyhnutné považovať za pracovný čas. Záväzný

výklad Smernice zo strany Súdneho dvora ohľadne právneho posúdenia takej služobnej pohotovosti, o
akú v tomto prípade ide, nie je žalovaný schopný nijako zvrátiť a od tohto sa nemôže dokonca odchýliť
ani vnútroštátny súd. Vzhľadom na v konaní presne označenú judikatúru Súdneho dvora považuje za
absolútne nepochybné, že určenú služobnú pohotovosť hasičov (a to vrátane jej „neaktívnej časti“), je
nevyhnutné považovať za pracovný čas tak, ako to stanovuje článok 2 ods. 1 Smernice, pričom bez

právneho významu je tá skutočnosť, že nie počas celej dĺžky trvania určenej služobnej pohotovosti
(ktorá je mu určená počas každej 24 hodinovej zmeny a aktuálne prebieha v čase 22:00 – 06:00 hod.)
vykonáva „aktívnu činnosť“. Žalovaný v odvolaní opakovane tvrdí, že sa podľa neho v tomto konaní
žalobca domáha akéhosi mzdového nároku, resp. že sa domnieva, že ujmu „v skutočnosti“ vidí v tom,
že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne ohodnotený. Zo žiadneho písomného

podania či vyjadrenia žalobcu v tomto spore nemožno nijako vyvodiť žalovaným tvrdený záver o tom,
že sa údajne domáha akéhosi „mzdového nároku“. Žalobcove rozhodujúce skutkové (a ani právne)
tvrdenia, z ktorých vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, neboli a nie sú založené na tom, že by žalovaný
nárok vyvodzoval z „nedostatočného ohodnotenia“ služobnej pohotovosti či všeobecne žalobcovho
služobného platu. Už len pre tieto skutočnosti je aj táto (odvolacia) námietka žalovaného nedôvodná a

očividne zavádzajúca. Predmet sporu žalobca jasne vymedzil vo svojej žalobe a rovnako aj rozhodujúce
skutkové tvrdenia žalobcu v celom spore smerovali k tomu, že k ujme na osobnostných právach
žalobcu dochádza práve v dôsledku dlhoročného a fakticky sústavného prekračovania maximálnej
hranice priemerného týždenného služobného času. Na tomto nemôže nič zmeniť ani účelová obrana
žalovaného, ktorý sa bez ohľadu na realitu snaží podstatu sporu úplne dezinterpretovať. Súd prvej

inštanciesastotožnilsuplatnenýmspôsobomvýpočtunáhradyškodyvpodobenemajetkovejujmy,kedy
konštatoval primeranosť žalovaného nároku vzhľadom ku všetkým okolnostiam, za ktorých ku škode
(ujme) došlo. Práve odvíjanie žalovanej sumy od súčtu hodín odpracovanej (avšak do pracovného času
nezapočítanej) určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva počas každej 24 hodinovej
služobnej zmeny, zohľadňuje tú základnú skutočnosť, že nepovažovaním služobnej pohotovosti za

pracovný čas bol porušovaný článok 2 ods. 1 Smernice a následne v dôsledku nezapočítania služobnej
pohotovosti do odpracovaného času bol prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času
porušovaný aj článok 6 písm. b) Smernice. Podľa žalobcu tento uplatnený spôsob výpočtu výšky
žalovanej sumy je logický, legitímny a dôkazne podložený, vychádza z údajov a listinných dôkazov
(výpisy z dochádzkového systému a výplatné pásky), ktoré vytvára služobný úrad žalobcu a aj samotný

žalovaný ich preto nikdy nespochybnil, pričom zároveň zohľadňuje tie skutkové a právne okolnosti, za
ktorých samotná škoda (v podobe nemajetkovej ujmy) vznikla. Práve preto, aby odškodnenie poňalo aj
tú základnú skutočnosť, ktorá prekračovanie maximálneho pracovného času v praxi spôsobuje – a tým
je práve nezapočítavanie všetkých odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného času,
žalovanú výšku nároku odvíjal od súčtu hodín služobnej pohotovosti (aj to len tzv. určenej služobnej

pohotovosti, nie aj nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré žalobca v žalovanom období odpracoval.
Podľa názoru žalobcu je neakceptovateľné, že žalovaný (štát), ktorý porušuje dlhoročne svoje povinnosti
a vedome nerieši a udržiava ním vyvolaný protiprávny stav, vyčíta jednotlivcovi (žalobcovi, rovnako
aj ďalším jeho kolegom – hasičom), že sa domáha odškodnenia ujmy, ktorá mu reálne vznikla aza ktorú zodpovedá štát na základe zásady absolútnej objektívnej zodpovednosti. Je to totiž len a
len žalovaný, ktorý má ako jediný reálne všetky materiálne a formálne prostriedky ako zabezpečiť,
aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ (v kontexte jeho námietok k aplikácii § 13 ods. 1 OZ)a

to tak, že konečne prijme všetky potrebné legislatívne a vecné opatrenia (v prvom rade značným
rozšírenímpočtuhasičovanáslednounovelizáciouZoHaZZ),ktorýchprostredníctvombudúreálne(teda
materiálne, nie len formálne) dosahované všetky ciele sledované Smernicou, vrátane započítavania
služobnej pohotovosti do pracovného času a novým rozvrhnutím služobného času hasičov tak, aby
bol reálne dodržiavaný maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas. Tvrdenie žalovaného, že

sa žalobca nedomáhal žalobou „upustenia od takéhoto zásahu“ v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, považuje zo strany žalovaného za zavádzajúce a vzhľadom na okolnosti veci za absurdné. S
poukazom na to, že reálne odstránenie tohto protiprávneho stavu si vyžaduje vykonanie takých krokov
zo strany štátu (žalovaného), ktoré žiadny jednotlivec nemá možnosť ovplyvniť. Zabrániť ďalšiemu
pokračovaniu v porušovaní Smernice na úkon hasičov si totiž vyžaduje nielen legislatívnu zmenu, ale
v prvom rade značné rozšírenie počtu zásahových hasičov (vytvorenie 4. zmeny na každej stanici a

následné znovu rozvrhnutie služobného času). Bez splnenia týchto podmienok bude daný protiprávny
stav naďalej pretrvávať a domáhanie sa „upustenia od takého zásahu“ by bolo za súčasnej situácie
praktickynereálneavysloveneiluzórneužlenpreto,žebypotomnemalktoslúžiťvhasičskýchzmenách.
Zároveň táto „obrana“ žalovaného akosi opomína skutočnosť, že obdobný spor už (za predchádzajúce
3 ročné obdobie) so žalovaným absolvoval (rovnako ako stovky kolegov hasičov), pričom ani táto

skutočnosť žalovaného neviedla k nijakej náprave daného stavu. Je teda očividne čisto formálna a
vecne zbytočná námietka žalovaného, že sa mal domáhať „upustenia od takého zásahu“. Za takýchto
okolností potom tak žalobcovi, ako ani ostatným kolegom žalobcu nezostávalo nič iné, len obrátiť
sa so žalobou na súd. Ako potvrdzujú doterajšie dlhoročné skúsenosti z postoja žalovaného, zjavne
nie je možné očakávať nápravu tohto protiprávneho stavu čo i v „dohľadnej dobe“. Za uvedeného

stavu zároveň nepripadá do úvahy žiadna iná žaloba, než akú v tomto spore podal, ktorou by bolo
možné dosiahnuť aspoň čiastočné odškodnenie vzniknutej ujmy vo forme finančného odškodnenia.
Je presvedčený, že nebolo a nie je možné od zásahových hasičov spravodlivo požadovať, aby tento
protiprávny stav naďalej tolerovali bez akejkoľvek náhrady za situácie, kedy tento protiprávny stav
má zásadne negatívne následky na každodenný mimopracovný život každého príslušníka. Fakticky

sústavné porušovanie jeho práv nie je ochotný naďalej bez náhrady znášať a preto sa v tomto
konaní domáha aspoň čiastočného odškodnenia ujmy, ktorá mu je spôsobovaná. V dôsledku tohto
stavu dochádzalo k ujme na jeho osobnostných právach tak, ako o tom vypovedal aj pri výsluchu
na pojednávaní. Podstata námietok žalovaného spočíva najmä v spochybňovaní, že by žalobca v
dôsledku predmetného protiprávneho stavu utrpel akúkoľvek ujmu na jeho právach, ktorá by bola

odškodniteľná poskytnutím peňažnej náhrady v sume priznanej I. výrokom napadnutého rozsudku. V
súvislosti so spochybňovaním vzniku ujmy v dôsledku porušovania Smernice opätovne poukázal na
rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci H. I., podľa ktorého už len samotná
strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody
porušením článku 6 písm. b) Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek

ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto
prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ). Zároveň už len samotná strata času
odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu života a zdravia bez potreby
preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v tomto smere. Žalovaný však na túto základnú
skutočnosť pri svojich námietkach samozrejme nikdy nereflektuje a vždy bez ďalšieho spochybňuje,

že by nejaká ujma mohla dotknutému žalobcovi (hasičovi) vôbec vzniknúť. Okrem toho však žalovaný
vôbec nezohľadňuje ani dôkaznú situáciu v danom spore a to najmä to, aké skutočnosti boli ďalej
preukázané vykonaním dôkazu výsluchom žalobcu ako dôkazu v zmysle § 195 CSP. Pokiaľ ide o
námietku žalovaného, že žalobca „...v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života
a najmä zásah do medziľudských vzťahov....“, tak je zjavné, že žalovaný absolútne neprihliada na

vykonané dokazovanie a aj v tomto prípade len paušálne spochybňuje akúkoľvek ujmu napriek tomu, že
táto bola aj dokazovaním preukázaná. Poukázal na výsluch žalobcu a všetky skutočnosti, ktoré počas
konania pred súdom prvej inštancie prezentoval. Žalobca uviedol, že ujmu, ktorú on prekračovaním
maximálnej hranice pracovného času sústavne a dlhoročne trpí, by ako zásadne negatívnu ujmu na
svojich osobnostných právach pociťoval absolútne každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu.

Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostiježalobcanarozdielodžalovanéhopresvedčený,ženárok(čo
do rozhodujúcich skutkových tvrdení o rozsahu odpracovaného priemerného týždenného pracovného
času a služobnej pohotovosti, ako aj o následkoch na jeho osobnom živote v rámci výsluchu na
pojednávaní, ergo ohľadne všetkých skutkovo relevantných okolností) nielen odôvodnil, ale zároveň ajdôkazne preukázal. Dôkazné bremeno na priznanie žalovaného a prisúdeného nároku žalobca uniesol.
Námietku žalovaného o údajnej neexistencii príčinnej súvislosti medzi žalovaným protiprávnym stavom
a jeho následkami na osobnom živote resp. na ujme na právach žalobcu považuje za účelovú a čisto

formálnu a je presvedčený, že žalovaným namietaná príčinná súvislosť je tu očividne daná. Pokiaľ ide
o námietku údajnej neprimeranosti výšky prisúdeného nároku (ktoré žalovaný prezentuje v každom
a jednom takomto spore bez ohľadu na výšku žalovanej sumy), z judikatúry Súdneho dvora vyplýva,
že čo do stanovenia výšky nároku z porušenia úniového práva je v prípade absencie vnútroštátnej
právnej úpravy na vnútroštátnom súde, aby určil spôsob stanovenia výšky nároku, pričom je v tomto

smereobmedzenýlentým,abyprisúdenávýškanárokuspĺňalapožiadavkuprimeranosti.Zodôvodnenia
napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie sa stotožnil s uplatneným spôsobom výpočtu
výšky žalovaného nároku, pričom plne zohľadnil právoplatné rozhodnutie v predchádzajúcom spore so
žalovaným a rovnako tak aj ustálenú rozhodovaciu prax súdov. Súd prvej inštancie pritom zvažoval
primeranosť požadovanej náhrady so všetkými skutkovo a právne relevantnými okolnosťami za ktorých
škoda vznikla, rovnako tak prihliadal aj na následky tohto protiprávneho stavu zistené vykonaným

dokazovaním. Pokiaľ ide o výšku prisúdenej relutárnej náhrady, práve vzhľadom na taký prípad, o aký
ide v tomto spore, má náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť práve nielen samotnú satisfakčnú
funkciu, ale aj preventívno-sankčnú funkciu, čo sa má prejaviť aj vo výške prisúdenej relutárnej náhrady.
Prisúdenú výšku nároku považuje, vzhľadom na všetky relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu,
za plne primeranú a zároveň zohľadňujúcu zásady slušnosti a dobrých mravov. Má za to, že prisúdená

náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, zohľadňuje závažnosť, intenzitu a dĺžku trvania
zásahu do základných práv (dlhoročné porušovanie v žalobe označených základných práv), mieru
zavinenia žalovaného a okolnosti, za ktorých k porušovaniu práv žalobcu došlo a naďalej dochádza
(vedomé a zjavne úmyselné udržiavanie protiprávneho stavu). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na odvolacích dôvodoch.
Nestotožňuje sa s právnym názorom žalobcu. Podľa žalovaného, v dostatočnej miere sa vyjadril ku
všetkým relevantným skutkovým aj právnym tvrdeniam protistrany v priebehu predmetného konania,
ktoré žalovaný vyvrátil argumentujúc neexistenciou závažnej ujmy v morálnej sfére žalobcu, ako

nevyhnutnej kategórie determinujúcej danosť nároku na náhradu škody, a to v priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti s porušením smernice, resp. úniového práva vo vzťahu k osobe žalobcu. Žalobca v
jeho vyjadrení zo dňa 07.11.2024 neuviedol žiadne nové, relevantné skutkové ani právne tvrdenia.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného následne písomne nevyjadril.

6. V dôsledku odvolania podaného žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd ako súd
odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
- ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie vo postupom

podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Na základe podaného odvolania žalovaného, tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a

dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj
konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na
základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní

vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP,
pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
Súd vec správne právne posúdil. Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol
žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súduprvej inštancie (vo veci samej), nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384
ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli bez svojej viny byť prezentované
v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci vychádzal zo súdom prvej inštancie

zisteného skutkového stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať
dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384
ods. 1, 2 a 3 v spojení s ust. § 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie
dôvody uvedené v podanom odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel
k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné, nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady
konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

10. S poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, a zároveň v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného k

zásadným odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza:

11. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nemal kompetenciu konštatovať, že obsah
Smernice bol do ZoHaZZ prebratý nesprávne, takýto záver nemohol si osvojiť ani ako predbežnú právnu
otázku, pričom zároveň namietal v tejto časti arbitrárnosť rozsudku, keď podľa žalovaného sa súd prvej

inštancie nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie takto nastolenej otázky.
Odvolací súd k uvedenému uvádza, že súd prvej inštancie v danej veci mal právomoc na prejednávanie
sporu. S poukazom na ust. § 3 ods. 1 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné
súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21
Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.

Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia
- transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi
súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že
spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať
príslušné vnútroštátne súdy. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie mal právomoc prejednať a

rozhodnúť predmetný spor žalobcu a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa domáhal ako nemajetkovej
ujmy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovaného
za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom jedným z predpokladov
zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie práv
jednotlivcom“. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a

povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaúniepripreberaníSmernice
do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k ZoHaZZ, čo znamená, že v
jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či ZoHaZZ zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ Smernice.
Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol
oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad ZoHaZZ so Smernicou, podľa názoru odvolacieho

súdu je nedôvodná. S otázkou právomoci súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o nároku žalobcu
sa súd prvej inštancie vysporiadal správne.

12. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď žalovaný v konaní poukázal na
potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ s tým, že na aplikácii Smernice

sa žalovaný nepodieľal, odvolací súd uvádza, že uvedená námietka nie je podľa názoru odvolacieho
súdu dôvodná. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice
do právneho poriadku Slovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo
nepodieľa na aplikácii Smernice, resp. ZoHaZZ vo vzťahu k žalobcovi, je z hľadiska prejednávaného
sporu bez právneho významu. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. 29 Smernice táto smernica je

adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po
vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej
a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice; v prípade že štát túto povinnosť nesplní,
je štát, teda žalovaný, zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Keďže

Smernica je určená štátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o
náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaný žalovaný (štát). Z týchto dôvodov preto odvolací súd námietku nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v spore považuje za nedôvodnú.13. Odvolací súd za nedôvodnú považuje aj námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov

hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 Smernice v spojení s čl. 2 Smernice
Rady 89/391/EHS zo dňa 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci), pričom zároveň namietal, že rozhodnutie Súdneho dvora C

429/09satýka„mestskéhohasiča“apretohoniejemožnépovažovaťzasmerodajné,resp.,žeSmernica
sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností
a rozvrh služobného času, keď činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité
osobitné činnosti služieb civilnej obrany. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri
právnom posúdení veci aj v znení Smernice správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry
Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor podal

(viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 7. júla 2022). Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so
závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet
dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6
písm. b) Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti

hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú
zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým
môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým
rizikám; na účely Smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov

toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný
právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre
zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže
mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či
niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo

vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú
ustanovenia Smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie
uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že Smernica sa nevzťahuje na žalobcu
ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp.
služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje

(v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného
času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi), dôležité pravidlo
sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu
a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi
(rozsudok C-429/09 vo veci I. body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah

pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú
podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny
dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti

v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že

žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.
j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného
času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ Smernice. Námietka žalovaného, že
Smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich

odmeňovania nevzťahuje, je preto z vyššie uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje
na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností
a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste
výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomutopracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce
nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti

pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

14. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok
na náhradu škody, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy

odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že
u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z
dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
Smernice zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného

nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v
zmysle Smernice a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám,
resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku

žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané
do služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných
hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie
rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej
služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) citovaného zákona.

15. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.
Podľa judikatúry Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva

únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo
zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením
práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške
náhradyškodyvždyrozhodujevnútroštátnysúd.Odvolacísúdjevsúladesnázoromsúduprvejinštancie
toho názoru, že v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú

žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ Smernice
priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48
hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ Smernice nebolo do
právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl.
2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej
inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, že opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný
týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín, na čo poukázal v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie. Zároveň je splnená aj podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným

spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o
porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09).
Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom

ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u
žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia
v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život
v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v
zmysle Smernice, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal

o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré
nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.16. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom
škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsilie na

zamedzenie vzniku škody. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje
judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými

ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z
dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny
zákon odoprel. Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu stranu, takže je nutné zabrániť tomu, aby
ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie,
môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi,

keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv
na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec tohto súdneho sporu,
ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí
pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely
získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom

dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem
systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade
nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto podmienky by potom
znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má základ v právnom poriadku únie a
povinnostičlenskýchštátovzabezpečiťjehododržiavaniebeztoho,abyjumohlipreniesťnajednotlivcov.

Článok 6 písm. b/ Smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto za týchto podmienok
správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od
žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.

Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.
16.1 Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie

je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu,
že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku
škody(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR)
z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, a aby si krátkodobo alebo dlhodobo

nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods.
2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/
ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných
aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil
od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané do služobného času.

Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín
týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene,
ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej služobnej povinnosti podľa §
122 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona.
Súd dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu

spôsobenú žalobcovi porušením práva únie. Odvolací súd je tiež toho názoru, že v súdenej veci boli
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie
splnené, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré
boli vypracované zamestnávateľom žalobcu, že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to od
apríla 2021 do februára 2024 vrátane, opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný

čas presahoval hranicu 48 hodín, na čo poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia v bode
11.6, pričom zároveň rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje aj prehľadnú tabuľku, z ktorej vyplýva
počet hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za každý mesiac. Zároveň je splnená aj podmienka
porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b/ smernicevo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie,
ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským
štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s

judikatúrou Súdneho dvora. Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie
členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo
strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho
práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na
súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR.

17. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5.388,19 Eur, ktorú vyčíslil ako
súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od apríla 2021 do februára 2024, vrátane
a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a/ zákona č.
315/2001 Z. z., pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou žalobcu v spojení s listinnými

dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa, preukázal, tak ako to vyhodnotil súd
prvej inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza
o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej
a psychickej relaxácii. Domáhal sa náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu
hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času

(čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice),nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet
odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Súd prvej inštancie v bode 11.6 rozsudku konštatoval,
že na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní nariadenia pracovnej
pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín
priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, s ktorým zisteným skutkovým stavom

s prihliadnutím na žalobcom predložené doklady sa odvolací súd stotožňuje. Pokiaľ žalovaný namietal,
že pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, je nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj
strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, čiže služobnej pohotovosti, žalovaný
žiadnym konkrétnym spôsobom nešpecifikoval, v ktorom období k prekračovaniu maximálneho limitu

nedochádzalo, pričom žiadnym hodnoverným spôsobom ani nespochybnil vykonávanie štátnej služby
počas fondu pracovného času tak, ako tento špecifikoval žalobca v podanej žalobe, v tom ktorom
období vrátane služobnej pohotovosti určenej v zmysle § 92 ods. 1 a služobnej pohotovosti nariadenej
v zmysle § 92 ods. 2 písm. a/ ZoHaZZ, ako aj nadčasov, ktoré údaje tvorili obsah žaloby žalobcu.
Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, v zhode so zistením súdu prvej inštancie, že k

prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom
období opakovane dochádzalo, avšak zároveň poukazuje na to, že výšku nemajetkovej ujmy žalobca
neodvodzoval od počtu hodín, ktoré prekročili maximálny limit 48 hodín priemerného pracovného týždňa
užalobcu,aleodpočtuhodín,ktoréžalobcovinapriektomu,žetietohodinyvrámcislužobnejpohotovosti
bol prítomný na pracovisku neboli započítané do fondu pracovného času, ktorú skutočnosť žalovaný

v konaní žiadnym spôsobom nespochybnil; nakoniec žalovaný aj v samotnom podanom odvolaní
uviedol, že nemal dôvod rozporovať doklady predložené žalobcom, keďže sa jednalo o výpisy od
zamestnávateľa, namietal však ich interpretáciu. Odvolací súd uvádza, že žalobca v dôsledku takého
rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom únie, prišiel o čas, ktorý by inak (za situácie, že
by nemal nariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať sa na pracovisku) venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných, priateľských vzťahov fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení
tohto času podľa vlastného uváženia. V danej veci žalobcom predložené dôkazy ako aj výpočty o počte
ním odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaným riadne
spochybnené neboli, keď sa vyjadroval len k spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy a zároveň z podaného
odvolania žalovaného je nepochybné, že tento nerozporoval doklady, ktoré boli žalobcom v konaní pred

súdom prvej inštancie ako dôkazy predložené, namieta len ich interpretáciu, preto súd prvej inštancie z
nich správne pri aplikácii § 151 ods. 1 CSP vychádzal.
Odvolací súd poukazuje na to, že súd je pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
viazaný v tom smere, že má posúdiť primeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácii smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 žalobca

utrpel, pričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
je na úvahe súdu. Súd však musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej ujmy
hodnotiť tak jednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí maťzáklad v zistenom skutkovom stave. Odvolací súd je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že
nerešpektovaním článku 6 písm. b/ Smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu a za situácie, že
hodiny služobnej pohotovosti neboli žalobcovi v rozsahu 2216,74 hodín započítané do služobného času

(čl. 2 ods. 1 Smernice č. 2003/88/ES), došlo k zásadu do práv žalobcu na vedenie jeho súkromného,
rodinnéhoživotaidoprávanaochranujehozdravia,zaktorýzásahmánároknaprimeranéodškodnenie.
Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah
do práv jednotlivca, keď ide o nezvratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času,
ktorý žalobca (berúc do úvahy náplň jeho zamestnania) potrebuje aj na regeneráciu pracovných síl,

by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením. Z týchto dôvodov je
preto dôvodné poskytnúť žalobcovi primeranú finančnú náhradu. Podľa názoru odvolacieho súdu je
legitímny aj názor žalobcu a rovnako súdu prvej inštancie, keď výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval
od počtu hodín strávených pracovnou pohotovosťou, ktorý čas nebol započítaný do pracovnej doby
žalobcu, ktoré tvrdenie žalobcu, vrátane dokladov, ktoré žalobca predložil žalovaný žiadnym spôsobom
aninespochybnil.Tedaúvahasúduvtomsmere,ževýškunemajetkovejujmyodvodzovalodvýškypočtu

hodín pracovnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovnej doby, je v zásade legitímna.
Odvolací súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie, ako aj
súdov odvolacích, pričom táto rozhodovacia činnosť v jednotlivých prípadoch (obdobných ako prípad
v tejto veci) je rozličná, keď niektoré rozhodnutia, či už prvostupňových súdov, resp. odvolacích súdov
sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je odvodzovaná od počtu hodín pracovnej pohotovosti,

ktorá nie je započítaná do pracovného času za situácie, že zároveň nebol rešpektovaný článok 6
písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES (ako v tejto veci); niektoré súdy pri úvahe o výške nemajetkovej
ujmy vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala
na pracovný čas hasiča, bolo v rozhodnom období nad rozsahom 48 hodín; niektoré súdy výšku
nemajetkovej ujmy priznávajú na základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani počet odpracovaných

hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje
hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Odvolací súd teda uzatvára, že súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o žalobcom uplatnenom nároku, ktorým sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy správne
prihliadolnacharakteratrvaniezásahu,ktorýmzásahomboliporušenéajosobnostnéprávanasúkromie
a rodinný život garantované článkom 19 ods. 2 Ústavy SR, ako aj článku 36 ods. 1 písm. c/, d/, e/

Ústavy SR, podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky.
Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c/), najvyššiu prípustnú
dĺžku pracovného času (písm. d/), primeraný odpočinok po práci (písm. e/). Odvolací súd uvádza, že je
potrebnéprihliadnuť nato,žeprávonaodpočinokužalobcujepermanentneniekoľkorokovporušované,
pričom žalobca plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré od neho vyžadujú plné nasadenie. O to

viac je dôležité, aby mal možnosť po práci si aj odpočinúť a venovať sa svojim záľubám, rodine,
resp. vykonávaniu aktivít podľa vlastného uváženia, pričom takýto odpočinok nemôže dosiahnuť v
prípade nariadenej pracovnej pohotovosti, počas ktorej je povinný zdržiavať sa na pracovisku. Berúc do
úvahy všetko už vyššie uvedené, odvolací súd dospel k názoru, že úvahu okresného súdu, keď výšku
nemajetkovej ujmy odvodzoval od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do

pracovného času, možno považovať za legitímnu a s prihliadnutím na rozsah zásahu, trvanie zásahu a
nemožnosť žalobcu odstrániť pretrvávajúci zásah, ktorý je spôsobený neprebratím, resp. nesprávnym
prebratím únijného práva do práva Slovenskej republiky, za čo v plnom rozsahu zodpovedá štát, t. j.
žalovaný, považoval rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady za vecne správny.
17.1 Odvolací súd uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu

škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ)
porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti
a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia, a tiež definovať pravidlá týkajúce sa

spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva
jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až13Občianskehozákonníka).Žalovanéhoodvolacia

námietka,žežalobcanepreukázalspôsobenúujmuniejedôvodná,pretožezvykonanéhodokazovaniav
konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v žalovanom období od apríla 2021 do februára
2024 vrátane odpracoval celkovo 2216,74 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané dopracovného času (v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice), a zároveň opakovane dochádzalo u žalobcu k
prekračovaniu limitu 48-hodinového týždenného služobného času.
17.2 Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky

pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že žalobca sa mal domáhal upustenia od takého zásahu od svojho zamestnávateľa
s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási
kompenzáciabeztoho,abytentoúdajnýprotiprávnystavboldobudúcnanapravený. Súdprvejinštancie
so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na

ochranu zdravia a právo na súkromie, a okolnosti porušovania práva žalobcu správne dospel k
záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.
j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy
porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát EÚ
neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES, a zároveň,

aby v súlade s čl. 2 ods. 1 smernice bol do pracovného času započítaný aj čas služobnej pohotovosti, je
dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich
následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát na mieste.
Rovnako berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13

ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené

následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Odvolací súd teda uvádza, že je v zhode
s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Polemika žalovaného v podanom odvolaní, keď uvádza, že otáznym zostáva akú

činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti kedy musí byť prítomný na pracovisku,
keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne
(takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne
ho plnohodnotne tráviť s rodinou, neobstojí. Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok,
žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, s poukazom na to, že pri nariadenej služobnej

pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo
znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca a v čase služobnej pohotovosti
sa preto od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže
žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, rovnako neobstojí, a to z dôvodu, že žalobca vykonáva
službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že

nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky
na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti,
nenachádza sa, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa
svojimvlastnýmpotrebámjeztýchtodôvodovfaktickyvylúčená.PrávažalobcuvyplývajúcezoSmernice

2003/88/ES neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo
žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné
úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov
preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za
primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Keďže

nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť
zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané
porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní.
Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v prípadoch zásahov do
osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov. Zároveň

neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, z dôvodu,
že v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti
konania o náhrade škody spôsobenej porušením úniového práva s tvrdením, že žalovaný nemôže byť
účastníkom sporu o ochranu osobnosti majúc za to, že v takomto prípade žalovaný nie je pasívne vecnelegitimovaný, k čomu odvolací súd uvádza, že k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného sa už
odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia vyjadril vyššie.

18. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie s prihliadnutím na
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, po vyhodnotení odvolania žalovaného ako nedôvodného,
rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil vo veci samej a tiež aj
v závislom výroku o trovách konania. V odvolacom konaní neboli zistené nesprávne skutkové zistenia
súdom prvej inštancie z vykonaných dôkazov pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec právne

posúdil správne. Súd sa vysporiadal s podstatnými otázkami ohľadom základu uplatneného nároku, ako
aj jeho výšky.

19. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj v časti trov konania pri právnej aplikácii ust. § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom výška týchto

trov bude určená osobitným uznesením súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom v zmysle § 261 ods.
1, § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bol úspešnou stranou sporu žalobca,
odvolací súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100

%, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o
ich výške.

21. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).