Rozsudok – Iné práva a slobody ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11To/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121011933
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Bašistová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8121011933.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Lucie Bašistovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Monoka a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD. na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.02.2025, v
trestnej veci obžalovaného T. H. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm.
a/, písm. b/ Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného a odvolaní poškodenej proti rozsudku Okresného
súdu Prešov, sp. zn. 33T/95/2021 zo dňa 14.05.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. f/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o odkázaní
poškodenej Z. Y. s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy na civilný proces.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku
obžalovanému T. H., nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom T. P. XXX, okres L.,

u k l a d á
podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku povinnosť n a h r a d i ť poškodenej Z. Y.j, nar. XX.X.XXXX, trvale

bytom V. XX/XX, O., okres L., nemajetkovú ujmu vo výške 1.000,- (jeden tisíc) eur.
Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku o d k a z u j e poškodenú Z. Y. so zvyškom jej nároku na náhradu
škody na civilný proces.
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného T. H.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný npráp. T. H., nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom T. P. XXX,
okres L., uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/ Tr.

zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zákona, § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona na tom skutkovom
základe, že

- najmenej od mesiaca február 2019 do 10.08.2019 v rodinnom dome v T. P. č. XXX, okres L. a inde sa
svojej, v tom čase manželke Z. H., nar. XX.XX.XXXX opakovane vyhrážal takým spôsobom, že jej ublíži
na zdraví a udrie ju, že ju zničí a nenájdu ju, pričom svoje výhražné slová čiastočne naplnil tým, že ju
počas týchto vyhrážok chytal za ruky a za ramená, dňa 22.03.2019 bezdôvodne na ňu kričal, pričom

ju držal za ruky a zdvihol na ňu stoličku, avšak neudrel ju ňou, v bližšie neurčenom dni v mesiaci apríl
2019 jej povedal, že ju zabije, rozštvrtí a hodí ju psom a jej hlavu zakope a nikto mu to nikdy nedokáže, v
bližšie neurčenom dni v mesiaci apríl 2019 jej povedal: „ty rakovino, ty nezhniješ, to ja ťa budem musieť
fakt zabiť“, v bližšie neurčenom dni v mesiaci máj 2019 ju sotil do steny a udrel do ramena, v bližšie
neurčenom dni v mesiaci jún 2019 po nej hodil vidličku, avšak ju netrafil a tá preletela cez sieťkové dvere
a tiež v bližšie neurčenom dni v mesiaci jún 2019 po nej kričal, že ak ju udrie, tak bude pamätať, pričom

ju držal za ruky, dňa 05.08.2019 jej poslal SMS správu, že ju nenávidí a ak ich stretne v meste, nech
sa tešia a dňa 10.08.2019 v čase o 16.05 hod. sa jej vyhrážal zvýšeným agresívnym hlasom telefonicky
slovami, že keď ju stretne niekde v meste alebo niekde alebo niekoho z jej rodiny, nech sa tešia a uvidí,čo sa stane, pričom následne toho istého dňa tieto vyhrážky telefonicky zopakoval aj Ing. Y. Y., bratovi Z.
H., pričom tieto vyhrážky vzbudili u poškodenej Z. H. obavy, že ich uskutoční, čím v nej svojím konaním
vyvolal obavu o jej život a zdravie.

Za to mu bol uložený podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona, s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona pri existencii
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a neexistencii priťažujúcej okolnosti, § 56 ods.
1, 2 Tr. zákona peňažný trest vo výške 1.000,- eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, žeby výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku súd poškodenú Z. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom V. XX/XX, O., okres L. s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku proti výroku o vine a treste podal v zákonnej lehote obžalovaný prostredníctvom
svojho obhajcu odvolanie, ktoré následne písomne odôvodnil poukazujúc na svoju nevinu tým, že každé
rozhodnutie súdu, ako nesporná súčasť základného práva na právnu ochranu musí obsahovať právne
korektné a zrozumiteľné odôvodnenie tohto procesného úkonu, resp. musí obsahovať vysporiadanie sa
súdu s právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre danú trestnú vec právne významné. Súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé konanie podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je i to, že orgány činné v trestnom konaní musia, a teda
súdy musia komfortne odôvodniť akýkoľvek procesný úkon a to tak, aby tento dal jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na aplikovanú právnu úpravu a takto v konečnom dôsledku zabezpečiť plný výkon práva, ako
aj práva každého občana SR na spravodlivosť. Odôvodnenie rozhodnutia a predovšetkým meritórneho

rozhodnutia musí jednoznačne poukazovať na vykonané dôkazy, z týchto vychádzať, a teda musí
byť konkretizované, na základe ktorých skutočností súd postupoval ( v predmetnej trestnej veci) pri
určovaní druhu a výmere trestu, akými úvahami sa vysporiadal s otázkou úmernosti represie, zásady
humanity, pričom nemôže zdôrazňovať len a len represívnu úlohu trestu, keďže ustálená súdna prax
jednoznačne vyžaduje „ optimálnu mieru represie“. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na pomerne

rozsiahlu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odvolateľ ďalej dôvodil tým, že
Ústavný súd výslovne uviedol, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva síce nevyžaduje, aby
v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobná odpoveď práve na tento argument (Georgidias
vs. Grécko z 29.05.1997, Higgins vs. Francúzsko z 19.02.1998). Potreba náležitého odôvodnenia

predovšetkým rozsudku je daná tiež vo verejnom záujme, nakoľko je jednou zo záruk toho, že výkon
spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné. Vychádzajúc
zo základných zásad trestného konania a predovšetkým poukazujúc na ustálenú súdnu prax, je súd
povinný prostredníctvom odôvodnenia rozhodnutia nie len obžalovanému, ale i prípadne ostatným
subjektom špecifikovať v čom vidí spojitosť spôsobu spáchania činu, jeho následku, zavinenia, pohnútky

vo vzťahu k otázke druhu a výmery trestu, čo však v samotnom odôvodnení odvolaním napadnutého
rozhodnutia jednoznačne absentuje. Z uvedeného dôvodu je podľa odvolateľa v tejto časti napadnuté
rozhodnutie nepreskúmateľné, a teda v konečnom dôsledku arbitrárne. Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo obžalovaného na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne mu dá odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s jeho trestnou vecou. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú
založené, pričom rozsah tejto povinnosti závisí od osobitnosti jednotlivých prípadov. Povinnosť súdov
odôvodňovať svoje rozsudky nie je možné chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý

argument. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky „právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby
rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé..„ Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti
vyslovovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie
rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny ( III. ÚS 311/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie

založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránky
rozhodnutia ( III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06, III. ÚS 107/07). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
akosúčasťzákladnéhoprávanasúdnuochranupodľa§46ods.1ÚstavySlovenskejrepublikyvyžaduje,
aby sa súd jasným, právnym korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými aprávnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné ( IV.
ÚS 14/07), a to postupom v súlade s dikciou ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Na záver vo vzťahu
k tejto otázke odvolateľ dôvodil tým, že podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky „z odôvodnenia

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia
nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. Ústavy Slovenskej republiky,
resp. s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07)“. Písomné

odôvodnenie rozhodnutia, ktoré podľa názoru odvolateľa nespĺňa kvalitatívne požiadavky stanovené
zákonnou úpravou v konečnom dôsledku má za následok jeho arbitrárnosť. Pokiaľ teda ustálená súdna
prax zdôrazňuje, že súdom vykonané dôkazy, ako aj následné úvahy súdu smerujúce k ustáleniu viny
musia konzistentne a nespochybniteľne vyústiť v daný záver súdu, odvolateľ konštatuje, že takéto
kvalitatívne kritéria odvolaním napadnuté rozhodnutie minimálne v časti jeho odôvodnenia nespĺňa.
Pokiaľ prvostupňový súd svoje závery o vine vybudoval a ustálil na základe výpovede poškodenej,

ktorej výpoveď podľa podaných znaleckých posudkov možno považovať za vierohodnú, na strane
druhej súd sa nezaoberal skutočnosťou a túto ani len nevyhodnotil a to, že je usvedčovaný len jedinou
osobou, s ktorou má jednoznačne kontroverzné vzťahy, tieto ich vzťahy sú recipročné a determinované
matrimonionálnymi problémami. Na tieto skutočnosti obhajoba poukazovala v procese celého trestného
konania a tieto skutočnosti pri vyhodnotení výsledkoch vykonaného dokazovania v súlade s dikciou

ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. poriadku prvostupňový súd opomenul a „uspokojil sa“ len s tou skutočnosťou,
že výpoveď poškodenej má byť vierohodná podľa podaných znaleckých posudkov. Na tejto skutočnosti
nič nemôžu zmeniť ani sprostredkované informácie brata poškodenej svedka Ing. Y. Y., ktorý, ako sám
uviedol, nikdy nebol priamym svedkom fyzických a verbálnych atakov, všimol si raz len modriny na jej
rukách, aj to mu jeho sestra vysvetlila tým, že údajne spadla. Práve uvedené skutočnosti je potrebné

chápať v kontexte i samotného rozsahu vykonania dokazovania v zmysle § 2 ods. 10 Tr. poriadku, ako
aj v kontexte hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania v zmysle § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Po cit. §
2 ods. 10 Tr. poriadku, má odvolateľ za to, že orgány činné v trestnom konaní, či už v štádiu prípravného
konania, resp. pred súdom na hlavnom pojednávaní, nevykonali dokazovanie potrebné pre rozhodnutie
o jeho vine alebo nevine, toto dokazovanie nebolo vykonané v súlade s platnou právnou úpravou, a teda

zákonným spôsobom. To už i s poukazom na tú skutočnosť, že súd musí vyčerpať všetky dosiahnuteľné
dôkazy, ktoré determinujú náležité zistenie skutkového stavu veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na
rozhodnutie. Z toho vyplýva teda povinnosť zistiť skutkový stav v takom rozsahu a kvalite, aby poskytoval
dostatok potrebných poznatkov pre objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé
rozhodnutie a prípadný skutok obvineného dokázať tak, aby nevyvolával dôvodné, resp. rozumové

pochybnosti. Rozsah dokazovania je teda v teoreticko-právnej rovine determinovaný požiadavkou
zistenia náležitého skutkového stavu, a teda dokazovanie musí byť vykonané v rozsahu nevyhnutnom
na rozhodnutie, čo zároveň v sebe obsahuje i požiadavku na takú kvalitu a kvantitu dôkazov, ktoré v
konečnomdôsledkupreukazujúspáchanieskutkutak,abynedochádzalokdôvodným,resp.rozumovým
pochybnostiam o naplnení uvedeného skutku, resp. o ustálení, kto uvedený skutok spáchal a či v

konečnom dôsledku je takéto konanie páchateľa trestným činom. Po cit. ustanovení § 125 ods. 1, §
138, § 123 až 126 Tr. poriadku odvolateľ uviedol, že procesný inštitút konfrontácie je samostatným
procesným právnym inštitútom ako aj jeho aplikácia, k jeho vykonaniu dochádza po zákonných
poučeniach zúčastnených, teda obžalovaného a svedkov, a to presne popísaným postupom v súlade
s Trestným poriadkom. Odvolateľ vyzdvihol skutočnosť, že je usvedčovaný len poškodenou, a i to

s vážnymi pochybnosťami. Je povinnosťou súdu vykonať všetky dostupné dôkazy tak, aby o vine
nemohli byť, čo i len pochybnosti, pričom tento postup musí nájsť svoje odzrkadlenie v rozsahu
dokazovania, ako aj vo veľmi uvážlivom hodnotení dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Inštitút
konfrontácie je procesným inštitútom riadne zakotveným v Tr. poriadku a on ako obžalovaný má právnou
úpravou garantované právo, aby bola realizovaná konfrontácia, teda realizovaný procesný inštitút,

ktorý má jednoznačne prispievať k zabezpečeniu spravodlivosti, resp. minimálne odstrániť rozpory
vo výpovediach dvoch osôb, tento procesný inštitút garantuje obžalovanému právo na obhajobu a
to bez ohľadu na odvolacím súdom pertraktovanú možnosť odsúdeného klásť svedkovi otázky na
hlavnom pojednávaní. Je nesporné, že v uvedenej rovine bolo porušené jeho právo na obhajobu.
Len súdne rozhodnutie vydané po takomto postupe možno považovať za zákonné a spravodlivé.

Odvolateľ má za to, že sa nedopustil skutkov kladených mu za vinu a ani nedošlo k takému skutkovému
deju, ako je v obžalobe popísaný, neboli naplnené pojmové znaky žalovaného trestného činu. Pritom
nemožno poprieť, že poškodená má psychické problémy, traumu a iné zdravotné problémy, s najväčšou
pravdepodobnosťou prameniace z matrimoniálnych vzťahov, rozvodu a pod., ktoré až do podaniatrestného oznámenia riešila len podávaním liekov na zlepšenie trávenia. Ani jedna správa vyšetrujúceho
lekára a ani jeden podaný znalecký posudok exaktne nekonštatuje, že zdravotné problémy poškodenej
majúvýslovnesvojpôvodvúdajnomtrestnomkonaníobžalovanéhotak,akojetotopopísanévskutkovej

vete, či už obžaloby, alebo samotného rozsudku. Absentuje akýkoľvek dôkaz o príčinnej súvislosti
medzi jeho údajným protiprávnym konaním a zdravotnými problémami poškodenej, teda absentujú
dôkazy i toho, aby existujúce zdravotné problémy poškodenej nemali pôvod práve z manželskej nevery,
v matrimoniálnych problémoch, v boji oboch rodičov o deti pochádzajúce z manželského zväzku a
pod. S touto skutočnosťou sa doposiaľ právne relevantným spôsobom nevysporiadal nikto a tvrdenie

prvostupňového súdu pri ustálení viny obžalovaného vychádza, v rozpore s platnou právnou úpravou,
len z určitej miery predpokladu. Samotná obžaloba prokurátora, ako aj rozhodnutie súdu sa opierajú
o výpoveď poškodenej, ako aj výpoveď svedka Ing. Y. Y. o len sprostredkovaných skutočnostiach, a
tiež o listinné dôkazy tak, ako sú tieto špecifikované v samotnom odvolaním napadnutom rozsudku,
poukazujúc na závery znaleckých dokazovaní vykonaných, či už v samotnom prípravnom konaní,
resp. konania pred prvostupňovým súdom. Okrem tvrdenia poškodenej absentuje jediný dôkaz o tom,

aby poškodená mala skutočnú obavu o svoj život alebo zdravie. V zmysle ustálenej súdnej praxe,
na preukázanie viny obžalovaného, musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím
nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo
preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale
súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine musí byť teda založený len na

takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného
stíhania.Toplatítýmskôr,keďvprejednávanomprípadeexistujúdveskupinydôkazov,ktorésinavzájom
odporujú a súd svoje rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.
V zmysle ustálenej praxe pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadnuť najmä k
vnútornej štruktúre výpovede svedka, teda či si neodporuje v podstatných skutočnostiach, o ktorých

vypovedal, logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých svedok vypovedá, či výpoveď svedka je
v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude
aj okolnosť vzťahu svedka k obžalovanému alebo k poškodenému, teda či svedok s obžalovaným
alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu, resp. vzťahu priateľskom, susedskom, nepriateľskom,
či zamestnávateľskom, prípadne v inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné

prihliadať na existenciu vlastného (často hmotného) záujmu svedka na výsledku trestného konania v
prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny (vyplývajúce, či už z pozitívneho, resp.
negatívneho pomeru medzi svedkom a obžalovaným alebo svedkom a poškodeným), ktoré by mohli
mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností
prípadu postupom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. poriadku podľa vnútorného presvedčenia

rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je. S poukazom na ustálenú
súdnu prax vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov odvolateľ zdôraznil, že výsledky
vykonaného dokazovania, a teda v konečnom dôsledku i jeho správanie, ale i poškodenej, je potrebné
hodnotiť a v konečnom dôsledku vyhodnocovať v kontexte matrimoniálnych problémov týchto strán ako
bývalýchmanželov,vkontextepoškodenouzvýrazňovanýchpríčinrozvratumanželskéhozväzku,ktorou

nesporne bola jeho intímna známosť s inou ženou, v kontexte rozvodového konania a neposlednom
rade v kontexte boja o maloleté deti, ktoré sú v jeho starostlivosti. O týchto absolútne nesporných
okolnostiach svedčí samotný spisový materiál Okresného súdu Prešov sp. zn. 30P/232/2019, teda
materiáltýkajúcisasamotnéhorozvodu,zktoréhojenesporné,žemanželstvostrántrvalood06.09.2003
do 05.11.2019. Taktiež tomu nasvedčuje, že Okresným riaditeľstvom PZ v Prešove, odbor kriminálnej

polície bola vedená vec podozrenia z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Tr.
zákona, ktorého sa mala dopustiť práve poškodená tým, že mu údajne neodovzdala maloleté deti tak,
ako jej to ukladá samotné rozvodové rozhodnutie. Toto trestné konanie svedčí o skutočnom boji strán
o maloleté dieťa tak, ako to už bolo vyššie uvedené, ako aj o antagonistických vzťahoch medzi týmito
účastníkmi sporu, ich nevraživosti, neschopnosti sa dohodnúť a snahe jeden druhého poškodiť. A

práve z uvedeného uhla pohľadu je potrebné hodnotiť nie len obsah, ale aj samotný termín podaného
trestného oznámenia, k čomu došlo dňa 19.08.2019, hoc samotné podanie nie je ani len dátumované. K
opusteniu spoločnej domácnosti na základe zhodných prednesov strán došlo už 05.07.2019, k podaniu
návrhu o neodkladné opatrenie o zverenie detí do výchovy 08.08.2019, podobne ako aj k podaniu návrhu
o rozvod manželstva. Nemožno prehliadnuť to, že ani návrh na vydanie neodkladného opatrenia o

zverenie detí do výchovy, ani návrh o rozvod manželstva neobsahujú čo i len zmienku o skutočnostiach
tak, ako boli následne tieto pertraktované v trestnom oznámení doručenom Krajskej prokuratúre Prešov.
Zmienkuotýchtoskutočnostiachneobsahujeanisamotnázápisnicazpojednávaniaoprejednanínávrhu
o rozvod manželstva, teda absentuje akýkoľvek objektívny verifikovateľný dôkaz o tom, aby pred dňom19.08.2019 došlo k takému konaniu, ako je v trestnom oznámení toto popísané, resp. špecifikované
v samotnej obžalobe. Nikdy v minulosti sa poškodená nedomáhala ochrany súdnou cestou, nežiadala
o pomoc orgány činné v trestnom konaní, nevyhľadala lekársku pomoc a neuskutočnila žiadne čo i

len prejavy vôle, z ktorých by bolo možné indikovať existenciu takého správania, ako toto popísala v
samotnom trestnom oznámení. Za pozornosť stojí samotné trestné oznámenie, v ktorom konštatuje
„neprístojné správanie voči mojej osobe“, ktoré sa malo za posledných 6 mesiacov zhoršiť natoľko,
že opustila spoločnú domácnosť dňa 05.07.2019, „z obavy, aby ma nenapadol a fyzicky mi neublížil,
nakoľko často chodieval domov pod vplyvom alkoholu a najmä vtedy sa vyhrážal, že mi ublíži na zdraví,

že ma zničí, že ma nenájdu a pod“. Ešte dňa 20.09.2019 sa uskutočnilo stretnutie oboch aktérov vo
vzťahu k otázke úpravy rodičovských práv a povinností, tzv. Kochem, pričom ani pri osobnom rokovaní
žiadne násilie, žiadne vyhrážky neboli pertraktované a vo vzťahu k absencii takéhoto jeho údajného
konania poukazuje na návrh o rozvod manželstva a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zo
dňa 08.08.2019, zápisnicu o pojednávaní v rozvodovom konaní zo dňa 08.10.2019. Ešte vo vzťahu k
osobnej účasti poškodenej na jednotlivých procesných úkonoch, či už v rámci rozvodového konania,

konania o úpravu styku i v rámci samotnej trestnej veci, poškodená sa týchto aktívne zúčastňovala,
nikdy nevyslovila výhradu strachu byť v jeho prítomnosti a pod. To je v príkrom rozpore s ňou uvádzanou
fóbiou byť v jeho prítomnosti. Tak, ako bolo nesporne ustálené, či už v rozvodom konaní, resp. v konaní o
úprave rodičovských práv a povinností a nakoniec je konštatované i v zápisniciach o týchto procesných
úkonoch : „ hlavnou príčinou rozvratu manželstva je manželova nevera. Zotrvávanie v tomto nefunkčnom

vzťahu nie je len na ujmu navrhovateľky, ale aj maloletých detí, ktoré citlivo vnímajú nepohodu v rodine.“
Objektívne je potrebné pripustiť, že samotná navrhovateľka v konaní o rozvod manželstva konštatovala,
„ podľa môjho názoru je manželstvo rozvrátené. Manžel mal mimomanželské pomery, potom začal
popíjať a začal sa správať voči mne a deťom agresívne, my sme museli s deťmi odísť z domu, pretože
nás z domu vyháňať. Aj zo strany detí mi hovorili, aby som volala políciu, ja som toto však nikdy nechcela

robiť, aby boli také problémy. V spoločnej domácnosti nežijeme od 05.07.2019“. Vo vzťahu k uvedenému
odvolateľ zdôraznil, že nikdy v minulosti, čo i len nespochybnil to, že medzi ním a poškodenou boli veľmi
napäté vzťahy, vzájomná averzia, hádky a pod. Tieto však podľa obhajoby nikdy nevyústili k naplneniu
pojmových znakov trestného činu tak, ako je tento špecifikovaný v obžalobe prokurátora. Vo vzťahu
k intenzite a obsahu týchto hádok a kontroverzií medzi ním a poškodenou je potrebné zdôrazniť, že

i samotná poškodená bola verbálne agresívna, vulgárna a nikdy nemala problém vykričať veci, resp.
použiť nadávky, ktoré boli pre neho ponižujúce, vrcholne urážlivé a výslovne provokujúce. Uvedené
skutočnosti sú determinujúce poukazujúc na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej o vyhrážku nejde v
prípadoch, keď človek v bežnom hneve, alebo v inej bežnej komunikácii použije z hľadiska slovného
výkladu vyhrážku, avšak z celého kontextu je jasné, že človek tento prejav nemyslel tak, žeby ho

chcel zrealizovať, ani tak, žeby chcel v adresátovi tohto prejavu vyvolať skutočnú obavu z možnosti
realizácie tejto vyhrážky. Vyhrážka musí byť prednesená takým spôsobom, resp. za takých okolností, že
môže vzbudiť dôvodnú obavu z jej naplnenia, resp. z naplnenia nejakého jeho variantu. Naproti tomu o
vyhrážku, ktorá je spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu z jej naplnenia, nejde najmä vtedy, ak je vyhrážka
povedaná takým spôsobom, že je nepravdepodobné, že ju vyhrážajúca osoba naplní, pretože buď na

to nemá predpoklady, alebo samotná intenzita vyhrážky je slabá, resp. nie je úplne myslená vážne a
pod. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že nerealizoval žiadne správanie,
z ktorého by objektívne bolo možné vyvodiť obavu z uskutočnenia nejakej hrozby, aj keby pripustil, že
nemožno zobrať poškodenej, že zo svojho pohľadu si pripustila takéto vyjadrenie ako dôvod pre obavu,
no objektívne nebolo preukázané žiadne jeho správanie, z ktorého by dôvodnosť takej hrozby bola, čo

i len čiastočne reálna, resp. reálne, že bude uskutočnená. Samotná poškodená (viď návrh o vydanie
neodkladného opatrenia, návrh o rozvod manželstva, zápis zo stretnutia Kochem, zápis z rozvodového
pojednávania) pripustila, že ju nikdy v minulosti, čo i len fyzicky nenapadol. O hodnotení obsahu
a intenzity vzájomných hádok aktérov svedčí i skutočnosť, že poškodená bezprostredne po údajne
prednesených vyhrážkach nikdy neoznámila predmetné vyjadrenia orgánom činným v trestnom konaní,

z čoho možno dôvodiť, že v skutočnosti nepovažovala údajnú hrozbu za akútnu, reálne uskutočniteľnú, a
tedahodnotilatietohrozbyakonespôsobilévyvolaťdôvodnúobavu,žebudúuskutočnenéobžalovaným,
či už priamo, alebo nepriamo. Pri prečine nebezpečného vyhrážania je nevyhnutné posudzovať všetky
okolnosti konkrétneho prípadu, spoločné správanie páchateľa a obete pred spáchaním a po spáchaní
činu nevynímajúc. Na vyvodenie trestnej zodpovednosti za predmetný prečin sa obligatórne nevyžaduje

reálne fyzické spôsobenie ujmy tam predpokladanej, avšak musí ísť o vyhrážky, alebo iné konanie
takej intenzity a kvality, že dôvodne vzbudzujú obavu o život (zdravie), pretože reálne hrozí, že dôjde
bezprostredne k ich uskutočneniu. Rovnako okolnosť, že poškodená osoba dobrovoľne bez náležitého
dôvodu vyhľadáva osobu, v prítomnosti ktorej má pociťovať obavu o svoj život a zdravie, tiež nemôžeostať bez povšimnutia pri hodnotení dôvodnosti danej obavy. Znakom objektívnej stránky trestného
činu nebezpečného vyhrážania je pri tomto trestnom čine vyhrážanie, ktoré musí byť spôsobilé vzbudiť
obavu, ktorou sa rozumie vyšší stupeň tiesnivého pocitu zo zla, ktorým je vyhrážané. Dôvodná obava

však nemusí vzniknúť, avšak jej vznik musí byť reálny, preto je potrebné starostlivo hodnotiť povahu a
závažnosť vyhrážania, nakoľko je potrebné rozlišovať nebezpečné vyhrážanie od prejavov, pri ktorých
boli použité slová, ale v skutočnosti o nič závažného nešlo. Pritom sa nie je možné obmedziť len
na vlastný obsah slovného vyhlásenia páchateľa, ale výroky je potrebné hodnotiť v spojení s ďalším
konaním páchateľa. Záver, či ide o vyhrážky spôsobilé vzbudiť dôvodnú obavu z ich uskutočnenia,

je nutné posudzovať na základe komplexného posúdenia situácie. Či je vyhrážanie spôsobilé v
inom vzbudiť dôvodnú obavu, je nutné posúdiť so zreteľom ku všetkým konkrétnym okolnostiam
prípadu, najmä k povahe vyhrážky, k fyzickým a charakterovým vlastnostiam páchateľa v porovnaní
s fyzickými a povahovými vlastnosťami poškodeného, v ich vzájomnému vzťahu a pod. Pri trestnom
čine nebezpečného vyhrážania platí, že zákonom stanovené znaky musia byť preukázané výsledkami
dokazovania a konanie, ktoré tieto znaky napĺňa musí byť v potrebnej a dostatočnej miere popísané

v opise skutku, teda hmotnoprávne závery musia mať podklad v zistenom konaní páchateľa. Skutok
musí obsahovať popis konkrétnych skutočností vykresľujúcich a popisujúcich konanie obvineného, z
ktorého by bolo možné vyvodiť zákonom stanovené znaky, pričom nestačí, ak sa tieto znaky v skutku
len konštatujú. ( Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Tdo 1107/2013). Doterajším dokazovaním
nikdy nebolo preukázané, aby sa dopustil konania popísaného v samotnej obžalobe. Je potrebné odlíšiť

nebezpečné vyhrážanie od prejavov, pri ktorých boli použité silné slová, ale v skutočnosti o nič závažné
nešlo. Pritom nie je možné sa obmedziť len na samotný obsah slovného prehlásenia, toho ktorého
páchateľa, ale výroky je potrebné hodnotiť v spojení s ďalším konaním páchateľa. Neexistuje jeden
objektívny dôkaz, aby z jeho strany došlo k takému konaniu, ako ho popisuje samotná poškodená.
Jediným nespochybniteľným a objektívnym obrazom vzájomnej komunikácie medzi ním a poškodenou,

ktorýsvedčíonielenobsahu,aleajopovahovýchvlastnostiachpoškodenej,jejpostojiksprávaniukjeho
správaniu, je prepis telefonického rozhovoru zo dňa 10.08.2019, teda keď malo dôjsť podľa obžaloby
ku poslednému konaniu, ktoré má zakladať trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného. Hneď v prvej
časti rozhovoru na jeho výslovnú otázku uvádza poškodená, že sa ho nebojí „ ne, ja som bola hore a
co chceš?“ Odvolateľ mal za potrebné poukázať na tie pasáže, ktoré určite nemohla predniesť osoba,

ktorá má dôvodnú obavu o svoj život a zdravie, ktorá má strach z obžalovaného tak, že tomuto sa
dokonca vyhýba na verejnom priestranstve a prežíva také pocity ako ich opisuje samotná poškodená.
„ A co to?, za trižva nemáš odvahu? len kec máš vypito?“ „ ... ešci daco? Bo še oblikam...a ty sebe
uvedomuješ, že toto, co teraz hutoriš je vyhráženie a ten rozhovor je nahrávaný?..“ Dokonca poškodená
na údajnú vyhrážku (tak to popisuje obžaloba, aj keď v rozpore s ustálenou súdnou praxou, keď vyhrážka

musí byť konkrétna, určitá a musí mať potenciu vyvolať určité pocity u poškodenej) uviedla „ ale ja
ce dakdzi stretnem, uvidiš“, tu poškodená odpovedala „ a potom co? Kec me stretneš?“ Dokonca na
opätovné zdôraznenie, že keď sa stretnú, tak ona uvidí zo strany obžalovaného, konštatuje, že sa
nič nestane odpoveďou „ ta nič“. Odvolateľ má za to, že takto sa vo vzťahu k údajnému agresorovi
nespráva žena, ktorá je slabšia, má skutočnú obavu o svoj život a zdravie a o to, že obžalovaný ako

agresor naplní svoje vyhrážky a pod. Prvostupňový súd sa v rámci vyhodnotenia výsledkov vykonaného
dokazovania v zmysle § 2 ods. 12 Tr. poriadku nielenže nezaoberal, ale ani nevyhodnotil právnym
postupom tú skutočnosť, že už v prípravnom konaní orgány činné v trestnom konaní neuverili samotnej
poškodenej, že tejto postupom obžalovaného malo byť znemožnené vstupovať do rodinného domu a
pod. Z uvedeného teda možno vyvodiť, že poškodená minimálne v tejto časti klamala a z klamstva bola

usvedčovaná jeho konzistentným postojom, ale i výpoveďou svedka, čo v jednote s ďalšími už jeho
tvrdeniami, môže byť a je právne relevantnou skutočnosťou v kontexte hodnotenia ďalších dôkazov.
Tak, ako už bolo vyššie konštatované, podkladom pre samotné rozhodnutie o vine obžalovaného sú
protichodné a kontroverzné tvrdenia jeho a poškodenej, keď on popiera samotné tvrdenia poškodenej
a preto je v súlade s ustálenou súdnou praxou sa potrebné zaoberať tiež výpoveďou svedka Ing. Y. Y..

Tento uviedol, že „ mrzelo ma veľmi, keď nám ako rodine moja sestra Z.na porozprávala ako jej doma
ubližuje, čo všetko povystrájal, hlavne mimomanželskými vzťahmi“. Teda bez akéhokoľvek zľahčovania
najhlavnejším problémom v bývalom manželskom zväzku boli jeho mimomanželské známosti, čo v
konečnom dôsledku potvrdzuje i samotná poškodená. Na strane druhej nemožno poprieť, že ich
vzájomné vzťahy boli napäté tak, ako v konečnom dôsledku uvedený svedok v inkriminovanej výpovedi

popisujesprávaniesapoškodenejpotom,čotátodostalatelefonát,aleboSMSodneho.Vtejtosúvislosti
a k ďalším jeho výsluchom vykonaným dňa 21.08.2020 a na hlavnom pojednávaní je potrebné zdôrazniť,
že uvedený svedok mal len sprostredkované informácie od samotnej poškodenej. Obdobné platí i u
svedkyne V. H.. Odvolateľ poukázal na to, že pri svojom výsluchu objektívne a uspokojivo vysvetlilobsah samotného telefonického rozhovoru medzi ním a poškodenou. Ich vzájomný vzťah objektívne
môžu popísať len ich synovia, ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní, a ktorí uviedli, že neboli
nikdy v minulosti svedkom konania tak, ako je toto popísané v obžalobe. V rámci hodnotenia výsledkov

vykonaného dokazovania je potrebné sa tiež zaoberať jeho osobou. V minulosti sa nedopustil žiadnej
násilnej trestnej činnosti, resp. iného protispoločenského konania, čo i len v intenzite priestupku, popiera
akékoľvek správanie vo vzťahu k poškodenej, ktoré by mohlo u tejto objektívne vyvolať obavu o jej život a
zdravie, pričom nezanedbateľnou je tá skutočnosť, že obžalovaný je členom ozbrojeného zboru, vlastní
zbraň a nikdy v minulosti, a to ani vo vzťahu k osobe poškodenej ( vychádzajúc z jej výpovedi) nebolo

konštatované, aby sa mal vo vzťahu k uvedenému dopúšťať konania, ktoré by ohrozovalo jej život a
zdravie. Nekonzistentnosť výpovedí poškodenej možno vidieť nie len vo vzťahu k jej opisu kvantity
skutkov vo vzťahu k časovej osi tak, ale aj vo vzťahu k samotnému opisu jednotlivých skutkov tak, ako
sú tieto špecifikované v obžalobe. Poškodená vo svojej výpovedi dňa 25.01.2021 najprv konštatuje,
že v marci 2019 „ vtedy som začala chápať, že pod vplyvom alkoholu môže tie vyhrážky naplniť ..
“, „ .. vo veľkonočný utorok v roku 2019 uviedla.. „ v tom období často pozeral vraždy z 90. rokov,

ktoré boli sfilmované a vtedy som sa začala reálne obávať o svoj život, že svoje vyhrážky naplní“.
V ďalšom stále pri výsluchu dňa 25.01.2021 v rozpore s vyššie uvedeným uvádza, že až potom,
čo po nej hodil vidličku, „...vtedy som pochopila, že musíme odísť a ide o život a svoje vyhrážky
naplní“. Uvedené logicky evokuje otázku, kedy že to poškodená pochopila, že má obavu o svoj život a
zdravie. Čo sa týka samotných rozporov vo výpovediach, poukazuje odvolateľ na výpoveď poškodenej

na hlavnom pojednávaní, teda pred súdom, ako aj jej kontradiktórny výsluch dňa 25.01.2021, pričom
vo vzťahu k týmto je potrebné podotknúť, že pokiaľ sa poškodená odvoláva na to, že mala utrpieť
zranenia (modriny po rukách a pod.) táto skutočnosť nebola nikdy objektivizovaná ani len výsluchom jej
synov, pritom títo nepotvrdili ani to, aby práve oni žiadali svoju matku, aby volala políciu, aby odišli zo
spoločnej domácnosti a pod. Taktiež je nepochopiteľné, že z obsahu trestného oznámenia je absolútne

zrejmé, že nikdy zo strany obžalovaného nedošlo k fyzickému ataku vo vzťahu k osobe poškodenej
a napriek tomu táto mala neustály strach, že ju fyzicky napadne, čo odôvodňuje tým, že obžalovaný
je od nej ťažší, oveľa silnejší. Žiadnym dôkazom nebolo preukázané, aby mal sklony k agresívnemu
správaniu, páchaniu činov spoločensky nebezpečných a to, čo i len v intenzite priestupku. Poškodená
na jednej strane uvádza, že sa bála o svoj život a život svojich detí, ktoré ju navádzali výslovne

volať políciu, alebo odísť zo spoločnej domácnosti, na strane druhej políciu nevolala, lebo nechcela
ublížiť deťom. V konečnom dôsledku sa nemožno nezaoberať i údajnými zdravotnými problémami
poškodenej, ktoré mali prameniť zo stresu vyvolaného konaním popísaným v obžalobe. Poškodená
nikdy až do roku 2020 ( v spoločnej domácnosti obžalovaný s poškodenou nežijú od 05.07.2019)
nevyhľadala žiadnu lekársku pomoc, žiadnu pomoc iných orgánov a v danom období sa podrobovala len

medikamentóznejliečbe,keďspoukazomnagastro-enteorologicképroblémyjejlekárombolpredpísaný
Pangrol. Samotná poškodená tak, ako to uviedla pri svojom výsluchu konanom dňa 25.01.2021
nedokázala prijať stravu, začali jej zlyhávať obličky a zistilo sa, že sú tam baktérie od iných žien, tak
ako jej to bolo povedané lekárom. To v súvislosti s poškodenou uvádzanou neverou obžalovaného. V
rámci dokazovania bolo vykonané znalecké dokazovanie zamerané na rozumovú a intelektovú úroveň

poškodenej, na rozbory jej osobnosti, charakteristické črty osobnosti, intelektové schopnosti, mentálnu
úroveň a schopnosť správne vnímať a reprodukovať prežité udalosti a okolnosti súvisiace so skutkami
tak, ako boli tieto popísané v uznesení o vznesení obvinenia. V súvislosti s hodnotením výsledkov
samotného znaleckého dokazovania je potrebné poukázať na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej
v rámci procesu dokazovania je potrebné odlišovať psychologické hodnotenie vierohodností výpovedí

osôbznalcomsozreteľomnaurčitésituačnéfaktory,duševnúporuchu,čiosobnostnúabnormalituurčitej
osobyacelkovéhodnotenievierohodnostivýpovedísúdomsohľadomnavšetkyokolnostiprejednávanej
veci vrátane zohľadnenia ostatných konaní zabezpečených dôkazov (I.ÚS 548/2022). Vychádzajúc zo
záverov znaleckého dokazovania poukazujúc predovšetkým na znalecký posudok č. 6/2023 Ústavu pre
znaleckú činnosť, psychológie a psychiatrie, je možné konštatovať, že poškodená je vysoko expresívne

emocionálny typ, reakcie na podnety sú rýchle, intenzívne, na úkor racionality. Táto má sklony ku strate
sebakontroly až dezorganizácii s dopadom na myslenie. V afektívnom obraze je prítomná depresívno-
anxiozná symptomatika s vyhýbavým správaním. Táto je schopná objektívne vnímať a reprodukovať
prežité udalosti, jej výpoveď v priebehu trestného konania možno považovať za vierohodnú. Samotná
znalkyňa vo svojej výpovedi potvrdila pretrvávanie depresívno-úzkostnej formy s vyhýbavým správaním

s tým, že žiadne psychopatologické akcentové črty neboli zistené. Zdôraznila, že príčinou depresívno-
anxióznej symptomatiky je vnímanie a prežívanie podnetov sveta okolo seba, pričom ich príčinou, resp.
príčinoudepresívno-anxióznejsymptomatikymôžebyťvteoretickejrovine„hocičo“napr.imatrimoniálne
vzťahy, rozvod manželstva, vôľa detí bývať u otca a pod. Znalkyňa v ďalšom pri výsluchu zdôraznilasubjektivitu ako vlastnosť, ktorá je platná pre každú individuálnu osobnosť s tým, že poukazujúc na
znalecký posudok, nemohla vylúčiť, aby poškodenou opísané skutočnosti mohli byť „ niekde nadmerne
subjektívne“ s tým, že jej reakcie na podnety sú rýchle, intenzívne a na úkor racionality. Výslovne uviedla,

že „ naozaj vo vypätých situáciách tieto môžu mať dopad na jej racionálnu kontrolu myslenia, áno môže
mať sklon k zvýšeným nadmerným subjektívnym opisom niektorých úsekov reality. To sa nedá vylúčiť“.
Znalkyňa záverom zdôraznila, že „ závery znaleckého posudku sa viažu na čas, kedy som poškodenú
vyšetrovala. Môžem sa opierať do minulosti len o objektívne údaje a týmito sú znalecké posudky PhDr.
P., MUDr. K. ..., kde sme mohli čerpať, ako prežívala v minulom čase“. Vo vzťahu k samotným posudkom

a zdravotnému stavu poškodenej je potrebné ďalej uviesť, že táto podľa lekárskej správy PhDr. O. Z. zo
dňa 09.02.2021 navštívila ambulanciu až v roku 2020 a zúčastnila sa prvýkrát na psychoterapeutickom
sedení až dňa 22.05.2020. Podľa samotného vyjadrenia poškodenej, táto „ .. mala byť fyzicky napadnutá
a slovne atakovaná počas manželstva zo strany bývalého manžela“. Vo vzťahu k uvedenej správe
si odvolateľ zdôrazňuje skutočnosť, že práve o takéto správy sa opierajú všetky znalecké posudky
podané v predmetnej právnej veci. Odvolateľ nepopiera pravdepodobne objektívne existujúce zdravotné

problémy poškodenej, pričom vo vzťahu k ich prameňu je potrebné poukázať na už vyššie uvedený
výsluch znalkyne Mgr. I. I.. Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky publikovanej pod č. 460/1992
Zb.zákonov,každý,protiktorémusavedietrestnékonaniepovažujesazanevinného,kýmsúdnevysloví
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
azákladnýchslobôdpublikovanéhopodč.209/1992Zb.zákonov,každý,ktojeobvinenýztrestnéhočinu

sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. V rámci trestného
konania musí byť orgánmi činnými v trestnom konaní jednoznačne preukázaná vina obvineného,
teda nesmú existovať žiadne pochybnosti o jeho vine a ak jeho vina nie je dôsledne preukázaná,
musí byť spod obžaloby oslobodený. V prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz,
preukazujúci vinu obžalovaného bez ďalších podporných dôkazov (napr. odborné vyjadrenie, znalecký

posudok, stopy výpovede svedkov, či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický,
zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca
vyvrátený. V zmysle ustálenej súdnej praxe, na preukázanie viny obžalovaného, musí súhrn priamych
a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov,
ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje

z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o
vine musí byť teda založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal
skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade existujú
dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd svoje rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť
jednej alebo druhej skupiny dôkazov. S poukazom na vyššie uvedené má za to, že v rámci vykonaného

dokazovania nebolo spoľahlivo preukázané, aby sa mal dopustiť konania kladeného mu za vinu,
resp., aby mal naplniť pojmové znaky trestného činu špecifikovaného v obžalobe. Po cit. ustanovení
§ 321 ods. 1 Tr. poriadku, § 322 ods. 1 Tr. poriadku, § 322 ods. 3 veta prvá Tr. poriadku,
poukazujúc na absenciu vykonania dokazovania v rozsahu potrebnom pre ustálenie viny obžalovaného
zdôrazňujúc dikciu ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku, a to vo vzťahu predovšetkým k inštitútu

konfrontácie medzi obžalovaným a poškodenou a konfrontácie medzi obžalovaným a svedkom (brat
poškodenej) má odvolateľ za to, že sú naplnené predpoklady pre postup odvolacieho súdu spočívajúci
v zrušení odvolaním napadnutého rozhodnutia a vrátení predmetnej trestnej veci prvostupňovému súdu
na doplnenie dokazovania a opätovné rozhodnutie. Argumentujúc samotným vyhodnotením výsledku
vykonaného dokazovania, zdôrazňujúc predovšetkým absenciu akéhokoľvek dôkazu o existencii, čo i

len kauzálneho nexusu medzi zdravotnými problémami poškodenej a údajným protiprávnym konaním
obžalovaného, argumentujúc absenciou dôkazu o existencii obavy poškodenej o svoj život a zdravie, má
za to, že sú tiež splnené podmienky pre zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia prvostupňového
súdu s tým, že ho odvolací súd oslobodí spod obžaloby prokurátora v súlade s dikciou ustanovenia §
285 písm. a/ Tr. poriadku, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný.

Proti výroku o náhrade škody podala včas odvolanie poškodená Z. Y., ktoré odôvodnila prostredníctvom
svojho splnomocneného zástupcu tým, že nesúhlasí s dôvodom jej odkázania s náhradou nemajetkovej
ujmy na civilný proces. Má za to, že v predmetnej trestnej veci bolo vykonané dostatočné množstvo
dôkazov preukazujúcich oprávnenosť uplatneného nároku podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka

z titulu ochrany osobnosti, ktorý si riadne a včas uplatnila. Už samotná skutočnosť odsúdenia
obžalovaného za žalovaný trestný čin v spojitosti s vykonanými dôkazmi, predovšetkým výpoveďou
svedka Ing. Y., listinnými dôkazmi - správami MUDr. Z. a vykonaním rozsiahleho znaleckého
dokazovania znaleckými posudkami PhDr. U., Mgr. K. a Ústavom pre znaleckú činnosť v psychológii apsychiatrii,výsluchmiznalcov,preukazujeznačnýzásahdoosobnostnýchprávpoškodenej,hlavnedojej
práva na ľudskú dôstojnosť, ktorá bola v značnej miere znížená, práva na zdravie a práva na súkromie.
Bývalý manžel poškodenej svojim protiprávnym konaním, pre ktoré je stíhaný, po dlhší čas, opakovane

a v značnej miere znížil jej ľudskú dôstojnosť a značne zasiahol do jej zdravia, následkom čoho má z
neho strach a utrpela psychickú traumu. Zároveň zasiahol do jej práva na súkromie, keď v dôsledku
jeho konania zasiahol do vybudovaného rodinného prostredia a spoločnej domácnosti, následkom čoho
bola pod veľkým stresom prinútená s deťmi proti svojej vôli z domu odísť a obstarať si iné bývanie.
Poškodená má za to, že obžalovanému by mala byť uložená povinnosť nahradiť jej nemajetkovú ujmu

z titulu porušenia jej práv na ochranu osobnosti v sume 5 000,- eur a povinnosť ospravedlniť sa jej za
protiprávne konanie. Na základe vyššie uvedeného krajskému súdu navrhla, aby v súlade s § 321 ods.
1 písm. f/ Tr. poriadku napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody zrušil a vec vrátil okresnému
súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol.

Na základe takto riadne a včas podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý

rozsudok v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého,
ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, preskúma zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne
len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k

nasledovným záverom.

Krajský súd má k výhradám obžalovaného proti hodnoteniu dôkazov, ktoré tvoria
podstatnú časť odvolacích námietok, za potrebné uviesť, že proces dokazovania v
trestnom konaní je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po posúdení všetkých

vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Súd pri
hodnotení dôkazov v súlade s § 2 ods. 12 Tr. poriadku rozhodne, o ktoré z nich
svoje rozhodnutie oprie tak, aby bol skutkový stav náležite zistený (§ 2 ods. 10 Tr. poriadku).

Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obžalovaného pritom nie je porušením
práva na obhajobu (porovnaj analogicky uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tdo/84/2016, 6
Tdo 71/2012 zo dňa 29.11.2012). V posudzovanej trestnej veci bolo podľa názoru krajského súdu pred
okresným súdom vykonané dokazovanie v podstate v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia
§ 2 ods.10 Tr. poriadku pri rešpektovaní zásady kontradiktórnosti pre správne zistenie skutkového stavu

nevyhnutné, a tak krajský súd z doposiaľ vykonaného dokazovania vychádzal.

V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v
konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo
na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom

úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. (II. ÚS 78/05 , III. ÚS 264/08 , IV. ÚS 372/08 ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní.Odvolanie obžalovaného primárne smeruje do oblasti hodnotenia vykonaných dôkazov. Preskúmaním
obsahu spisového materiálu však krajský súd zistil, že okresný súd postupoval správne a v súlade

so zákonom pri zisťovaní a ustálení skutkového stavu veci ohľadne výroku o vine, keď na hlavnom
pojednávaní vykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy, ktoré následne náležite vyhodnotil a dospel
tak k správnemu a úplnému skutkovému záveru. Tento, aj podľa názoru krajského súdu plne zodpovedá
výsledkom vykonaného dokazovania, z ktorých okresný súd vyvodil správny záver.

Neobstojí odvolacia námietka o porušení práva na obhajobu tým, že nebol vykonaný ním navrhovaný
procesný úkon a to konfrontácia obžalovaného s poškodenou. V týchto súvislostiach odvolací
súd pripomína, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán
konania, len súd rozhodne a teda je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má
pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže
pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila

(argumenta ponderantur, non numerantur). Rovnako, v zmysle uvedeného, súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu strany na doplnenie dokazovania. Aj podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu
SR nie je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (Právo na spravodlivý proces) povinnosť
vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03 , IV. ÚS 208/09 ).
Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje
súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej
(napr. II. ÚS 218/00 , IV. ÚS
182/04 , II. ÚS 193/06 ). Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán konania na vykonanie dokazovania, sledujúc
tak rýchly a hospodárny priebeh konania, a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom

prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie
citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku , ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a
to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1To/7/2012

z 30. januára 2013).

V prípade, že súd odmietne vykonať určitý stranou konania navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Z práva na
spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Vzhľadom
na absenciu odôvodnenia, prečo okresný súd návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania
odmietol vykonať, má krajský súd za potrebné s poukazom na jednotu rozhodnutí prvostupňového
a druhostupňového rozhodnutia uvedené napraviť. Krajský súd po zhodnotení všetkých vykonaných
dôkazov okresným súdom, ako aj všetkých okolností skutku má za to, že doposiaľ zabezpečenými

dôkazmi bolo možné jednoznačne učiniť záver o vine obžalovaného, a tieto dôkazy boli dostačujúce,
bez potreby doplnenia dokazovania v rozsahu navrhovanom obžalovaným. Navyše, na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 14.05.2024 obžalovaný po tom, čo okresný súd vyzval procesné strany,
či majú ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, ponechal rozhodnutie o jeho návrhu na vykonanie
konfrontácie na úvahe súdu, na čo okresný súd jeho návrh zákonným postupom zamietol. Takýmto

procesnýmpostupomokresnéhosúdunedošlokžiadnemuporušeniupráva obžalovanéhonaobhajobu.
Odvolací súd tiež pripomína, že je len na rozhodnutí súdu, akú voľbu dôkazného prostriedku a z
neho abstrahovaného dôkazu použije pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku , ako aj práva podľa § 2 ods.1 Tr. poriadku, a či
určitú skutkovú okolnosť, ktorú považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami.

K namietanej arbitrárnosti napadnutého rozsudku, krajský súd vyslovuje súhlas s názorom
obžalovaného, že právo na spravodlivé prejednanie veci zahrňuje tiež právo obžalovaného (ale i ďalších
strán trestného konania) na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Je korelátom práva obžalovaného
prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na ne dostal primeranú odpoveď. Nutnosť odôvodniť
súdne rozhodnutie je daná rovnako vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou. Je
rovnako predpokladom toho, aby obžalovaný mohol účinne uplatňovať opravné prostriedky, ktoré má k
dispozícii. V tomto smere však odvolací súd nezistil pochybenia v postupe a v rozhodnutí súdu prvého
stupňa.Skutočnosť,žeodvolateľsanestotožňujesoskutkovýmiaprávnyminázormisúduprvéhostupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku
v odôvodnení uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali.
Neopomenul podať aj právne úvahy, ktorými sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa

príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva
teda aj to, ktoré skutočnosti vzal okresný súd do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Aj
krajský súd pritom nezávisle od okresného súdu zistil, že zákonným vykonaným dokazovaním zistené
skutočnosti vedú k správnosti výroku o vine obžalovaného.

Pokiaľ ide o vykonané dokazovanie, obžalovaný trestnú činnosť kladenú mu za vinu poprel s tým, že
medzi ním a poškodenou šlo len o bežné hádky, nešlo o žiadne fyzické násilie, poškodenej neublížil,
nevyhadzoval ju z domu. Tvrdenia poškodenej negoval tým, že poškodená bola impulzívna, tvrdohlavá,
agresívna. Poukázal na to, že deti sú na základe súdneho rozhodnutia v jeho starostlivosti. K obsahu na
hlavnom pojednávaní prehratého telefonického rozhovoru medzi ním a poškodenou zo dňa 10.08.2019

uviedol, že to myslel tak, že keď stretne poškodenú, alebo niekoho z jej rodiny, tak im vysvetlím, ako to
bolo medzi nimi, zrejme to zle sformuloval.

Obranu obžalovaného mal okresný súd za vyvrátenú predovšetkým výpoveďou poškodenej Z. Y.,
ktorá podrobne opísala okolnosti, za ktorých malo dôjsť k žalovanému skutku, podobne sa vyjadrila k

jednotlivým vyhrážkam zo strany obžalovaného a z nich plynúcej obavy o svoj život. Z jej výpovede
mal okresný súd zistené, že po zistení nevery zo strany obžalovaného, začal obžalovaný nadmerne
piť, bol agresívny. Posielal jej SMS správy a telefonicky sa jej vyhrážal, že keď ju stretne, uvidí, čo sa
bude diať. V apríli ju chytal za päste a kričal, kedy zmizne z jeho života, vyhrážal sa jej, že ju zabije.
Po tom, ako jej bolo diagnostikované onkologické ochorenie, jej povedal, že rakovino, ty nezhniješ a

vyhrážal sa jej, že ju rozštvrtí a zožerú ju psy. Keď sledoval vraždy z 90-tych rokov, začala sa obávať
o život. Taktiež ju sácal, chytal za ramená a pýtal sa, kedy vypadne z jeho života. V júni jej prikázal,
aby sa vyzliekla donaha a pýtal sa jej, čo bude robiť, keď ju znásilní, že jej nikto neuverí, že je nikto a
hodil po nej taktiež vidličku, ktorá preletela cez sieťku na dverách. Svoj psychický stav riešila s MUDr.
Z. až po odchode zo spoločnej domácnosti. Mala z obžalovaného veľký strach, že jej ublíži, bála sa ho,

nikde nechodila. Po jeho útokoch mala modriny na zápästí, ale lekára nevyhľadala, modriny videl jej
brat. Podrobnosti ohľadne spolužitia s obžalovaným v návrhu na rozvod neuvádzala, tie uviedla sudkyni
až na pojednávaní. Synovia ju nahovárali na rozvod a privolanie polície. Zároveň uviedla, že súdom
upravený styk s deťmi nič nemení na skutočnosti, že má obavy z obžalovaného a strach o svoj život.

Okrem výpovede poškodenej okresný súd k súboru usvedčujúcich dôkazov zaradil aj výpoveď svedka
Ing. Y. Y. brata poškodenej, ktorý síce nebol priamym svedkom vyhrážok, avšak priamo od poškodenej
mal vedomosť o jej problémoch s obžalovaným. Bol svedkom toho, ako sa poškodená triasla, keď sa
jej ozval obžalovaný, zároveň uviedol, že dôvodom odchodu zo spoločnej domácnosti bola jej obava,
že jej obžalovaný ublíži. Všimol si aj modriny na rukách poškodenej, na čo mu uviedla, že spadla. Bola

stále vystresovaná, obžalovaný sa jej vyhrážal, že ju zničí cez deti. Podľa jeho názoru bola príčinou
ich rozvodu nevera obžalovaného, no najmä obava poškodenej o jej život, pričom zároveň uviedol, že
nevera bola najmenším problémom v ich vzťahu.Do reťaze usvedčujúcich dôkazov, ktoré bezpochyby viedli k záveru o vine obžalovaného, okresný súd
zaradil aj závery znaleckých posudkov vypracovaných PhDr. W. U. č. posudku 20/2021, Mgr. H. K. č.
posudku 01/2021, závery ktorých podporil aj znalecký ústav posudkom č. 6/2023.

Z výpovede Mgr. I. I., znalkyne Ústavu pre znaleckú činnosť v psychológii a psychiatrii, spol.
s.r.o. vyplýva, že poškodená je vo vzťahu k rozumovej a intelektovej úrovni v rámci normy, neboli
zistené žiadne odchýlky, ktoré by znižovali jej schopnosť vierohodnej výpovede. Poškodená je vysoko
expresívny emocionálny typ s rýchlymi reakciami a podnetmi a je ťažšie prispôsobiteľná s narušeným

sebavedomím, aktuálne s pocitmi izolácie, viny a osamelosti. Zhodne so znaleckými posudkami Mgr. K.
a PhDr. P. konštatovala, že u poškodenej pretrváva depresívno úzkostná forma s vyhýbavým správaním.
Všeobecnú a špecifickú vierohodnosť hodnotil ústav ako forenzne použiteľnú v súdnom konaní a zhodli
sa so závermi posudkov Mgr. K. a PhDr. P.. Afektívny obraz poškodenej korešponduje s výsledkami
jej testov, kde boli zvýšené hodnoty pre depresívne, úzkostné prežívanie a vyhýbanie sa situáciám a
miestam, kde by mohla stretnúť obvineného. Podľa znalkyne každá osoba opisuje nejaké skutočnosti

subjektívne zo svojho uhla pohľadu. Znalkyňa nevylúčila, že tieto opisy poškodenou môžu byť nadmieru
subjektívne a vo vypätých situáciách to môže mať dopad na racionálnu kontrolu jej myslenia, teda
môže mať sklon k nadmerným subjektívnym opisom niektorých úsekov reality. Na otázku, prečo to
poškodená neoznámila skôr, znalkyňa odpovedala, že každý má svoju červenú čiaru resp. limit a
je tu aj teória, prečo obete nekonajú tak, ako od nich spoločnosť očakáva, ale konajú nelogicky.

Žiadne motívy pomsty u poškodenej v čase vyšetrenia nezistila, špecifickú vierohodnosť hodnotila
ako forenzne použiteľnú. Závery jej znaleckého posudku sú k obdobiu, kedy poškodenú vyšetrovala,
do minulosti sa mohla opierať len o objektívne údaje, a to znalecké posudky PhDr. P. a Mgr. K..
Skutočnosť, že sa poškodená nikomu nesťažovala a nevyhľadala odbornú pomoc, je podľa znalkyne z
psychologického hľadiska pochopiteľné. Poškodenou uvádzané tvrdenia, že sa vyhýba miestam, kde by

mohla stretnúť obvineného, nemá znalkyňa dôvod spochybňovať, pretože v celkovom obraze ju vnímala
ako vierohodnú. Znalecký posudok PhDr. O. vyhodnotil ústav ako posudok nízkej odbornej úrovne.
Závery tejto znalkyne sú nepreskúmateľné a nekorešpondujú s testovými technikami a tie techniky, čo
použila znalkyňa nemajú potenciál odpovedať na komplexné otázky. Vyjadrenia sú navyše v mužskom
rode, čo vytvára pochybnosti, či sa znalkyňa vôbec vyjadruje k osobe poškodenej, v posudku chýbajú

povinné a neoddeliteľné časti, preto je nejasné, z čoho znalkyňa formulovala svoje závery, ktoré nemajú
oporu v klinickom závere.

Na základe takto vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že obžalovaný vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku popísaným konaním naplnil všetky príslušné pojmové znaky žalovaného

trestného činu, a to takým spôsobom, že to mohlo u poškodenej vzbudiť dôvodnú obavu.

Podľa § 360 ods. 1 Tr. zákona, kto sa inému vyhráža
smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú

obavu, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.

Podľa § 360 ods.2písm.a,písm.b/Tr.zákona,odňatím
slobody na šesť mesiacov až tri roky sa potrestá páchateľ, ak spácha čin uvedený v odseku 1

závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas a na chránenej osobe - blízkej osobe.

Vyššie citované ustanovenie § 360 ods. 2 Tr. zákona je kvalifikovanou
skutkovou podstatou, pričom v danom prípade kvalifikačným znakom bol pomer obžalovaného k

poškodenej ako svojej bývalej manželke a doba, po ktorú bol skutok páchaný.

Objektom trestného činu nebezpečného vyhrážania sú primárne medziľudské vzťahy a právo človeka,
aby nebol vystavený závažným vyhrážkam. Hmotným predmetom útoku je osoba v jej fyzickom
zhmotnení, pričom táto osoba vníma a je schopná rozumieť vyhrážke. Objektívna stránka trestného

činu nebezpečného spočíva vo vyhrážaní sa inému smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou
ujmou a to takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu. Následkom je pôsobenie samotnej
vyhrážky. V tejto skutkovej podstate je obligatórnou zložkou objektívnej stránky aj spôsob spáchania
trestného činu, ktorý musí byť taký, aby z neho vyplynul nutný následok: možnosť vzbudenia dôvodnejobavy. Vyhrážka predstavuje vyjadrenie, že páchateľ spôsobí poškodenému nejakú ujmu - alternatívne
smrť, ťažkú ujmu na zdraví alebo inú ťažkú ujmu. Pri vyhrážke je irelevantné, či má byť jej obsah
naplnený ihneď po jej vyslovení alebo až v budúcnosti, či už určitej alebo neurčitej. Vyhrážka musí

byť prednesená takým spôsobom resp. za takých okolností, že môže vzbudiť dôvodnú obavu z jej
naplnenia,resp.znaplnenianejakéhojehovariantu.Skutkovápodstatatrestnéhočinuvyžadujesituáciu,
vktorejexistujemožnosťvzbudeniadôvodnejobavy,netreba,abytátoobavanaozajvznikla.Subjektívna
stránka trestného činu nebezpečného vyhrážania vyžaduje úmyselné zavinenie, a to či už úmysel priamy
alebo úmysel nepriamy, ktoré sa vzťahujú na všetky znaky skutkovej podstaty.

Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že ustanovenie prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 Tr. zákona poskytuje trestno-právnu ochranu
pokojnémuobčianskemuspolužitiupredjehohrubýmnarušenímatokonaním,ktorévzbudzujedôvodné
obavy o život, zdravie alebo spôsobenie inej ťažkej ujmy. Či ide o vyhrážanie spôsobilé vzbudiť u

iného dôvodnú obavu, je nutné posúdiť so zreteľom na všetky konkrétne okolnosti prípadu. Je potrebné
brať do úvahy povahu vyhrážky, porovnať fyzické a povahové vlastnosti páchateľa s fyzickými a
povahovými vlastnosťami poškodeného, ich vzájomný vzťah a podobne. Pod dôvodnou obavou je
potrebné rozumieť vyšší stupeň tiesnivého pocitu zo zla, ktorým je vyhrážané. Dôvodná obava však
nemusí vzniknúť, vyhrážanie však musí byť objektívne spôsobilé vzbudiť takúto dôvodnou obavu, preto

nie je nevyhnutné, aby u poškodeného skutočne vznikla dôvodná obava uvedeného charakteru. Taktiež
je potrebné skúmať, či vyhrážanie bolo sprevádzané chovaním, ktoré ilustrovalo odhodlanie páchateľa
vyhrážky splniť a z tohto bude potom možné vyvodiť, či vyhrážka bola spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu.
Znak spočívajúci vo vyhrážaní obžalovaného nie je možné obmedziť len na vlastný obsah slovného
vyhlásenia a jeho spôsobilosť resp. nespôsobilosť vzbudiť dôvodnú obavu, ale je potrebné ho vykladať aj

v spojení s ďalším konaním a prejavmi obžalovaného, ktoré by potom bolo, resp. nebolo možné vnímať
ako vyhrážky spôsobilé vzbudiť u poškodeného takúto obavu.

Krajský súd v názorovej zhode s okresným súdom konštatuje, že predovšetkým opakovaná a podrobná
výpoveď poškodenej Z. Y. priamo usvedčuje obžalovaného zo žalovaného trestného činu, pričom táto

je podporená aj ďalšími dôkazmi a to výpoveďou svedka Ing. Y., ako aj závermi vyššie uvedených
znaleckých posudkov.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného, že jediným usvedčujúcim dôkazom bola výpoveď poškodenej,
pričom táto je podľa jeho názoru spochybnená, má odvolací súd za potrebné uviesť, že nie je vylúčené,

aby vina obžalovaného bola založená v prevažujúcej miere len na jednom ťažiskovom dôkaze. Musí
ísť o dôkaz, ktorý je logický, jasný a zrozumiteľný, ktorý nie je vnútorne rozporný a nie je ani inými
dôkazmi spochybňovaný, či dokonca vyvrátený. Poškodená vypovedala tak o okolnostiach spáchania
samotného skutku, ako aj o konaní obžalovaného, ktoré predchádzalo skutku, pričom tieto uvádzala
zhodne od podania trestného oznámenia až po jej výpoveď na hlavnom pojednávaní. Nie je dôvod

pochybovať o hodnovernosti výpovede poškodenej, táto bola podporená aj ďalšími vo veci vykonanými
dôkazmi, tak ako to už krajský súd vyššie konštatoval. Poškodená agresívne správanie a vyhrážky
obžalovaného znášala viackrát a to opakovane po dlhšiu dobu, pričom dôvod, pre ktorý nepodala trestné
oznámenie skôr, boli jej deti, nechcela, aby utrpeli psychickú ujmu. Aj z výpovede znalkyne Mgr. I.
vyplýva,žepoškodenáustupovala,chcela,abybolarodinafunkčná,nopostupnesaagresívnesprávanie

obžalovaného stupňovalo, až to nevydržala a opustila spoločnú domácnosť. Zároveň znalkyňa Mgr.
I. pri riešení otázky špeciálnej vierohodnosti u poškodenej, ktorú hodnotila ako forenzne použiteľnú,
nezaznamenala v čase vyšetrenia žiadne motívy pomsty alebo nejakej účelovej pomstychtivej motivácie
poškodenej. Práve preto nie je dôvod domnievať sa, že by si práve v tomto prípade mala poškodená
vymyslieť a fabulovať vyhrážky obžalovaného.

V tejto súvislosti neobstojí odvolací argument obžalovaného smerujúci k spochybneniu vierohodnosti
výpovede poškodenej poukazom na to, že poškodená klamala aj v inej trestnej veci (uznesenie
Krajskej prokuratúry Prešov, sp. zn. 1Kv 66/19/700-49), kde už v prípravnom konaní orgány činné v
trestnom konaní neuverili jej tvrdeniu, že postupom obžalovaného jej malo byť znemožnené vstupovať

do rodinného domu. V predmetnej trestnej veci nie je podľa názoru krajského súdu o vierohodnosti
výpovede poškodenej dôvod pochybovať, túto je možné vyhodnotiť ako konzistentnú, logickú, bez
zistenia tendenčných a účelových tvrdení, čo napokon vyplýva aj zo záverov vyššie spomenutých
znaleckých posudkov. Nebol tak dôvod neveriť tvrdeniam poškodenej, či už ohľadne správania saobžalovaného voči nej, ani tvrdeniam o jej obave, ktorú zo správania a vyhrážok obžalovaného
pociťovala.

K uvedenému je tiež potrebné uviesť, že prejednávaná trestná činnosť sa odohrávala takmer výlučne
medzi obžalovaným a poškodenou v ich spoločnej domácnosti, teda bez prítomnosti vo veci vypočutých
svedkov, či už rodičov obžalovaného, alebo ich detí. Rodičia obžalovaného s nimi nežili v spoločnej
domácnosti, preto ani nemohli byť priamymi svedkami správania sa obžalovaného k poškodenej. To,
že uvedené tvrdenia poškodenej nepotvrdili ani ich synovia, ešte neznamená, že k páchaniu trestnej

činnosti nedochádzalo. Sama poškodená uviedla, že synovia boli svedkami len verbálnych útokov,
fyzických nie. Svedok P. H. potvrdil, že mama mala z otca strach. Problémy medzi obžalovaným a
poškodenou, potvrdil aj brat poškodenej svedok Ing. Y..

Krajský súd v tejto súvislosti zároveň dodáva, že výpoveď poškodenej nemôže spochybňovať ani
skutočnosť, ktorou obžalovaný v odvolaní argumentuje a to, že okrem tvrdenia poškodenej absentuje

jediný dôkaz o tom, aby poškodená mala skutočnú obavu o svoj život alebo zdravie. Poškodená o svojej
obave z obžalovaného hovorila v každej svojej výpovedi tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom
pojednávaní. Práve obava o jej život bola dôvodom k podaniu trestného oznámenia a k opusteniu
spoločnej domácnosti. Pokiaľ sa poškodená so svojou obavou nikomu nezdôverila, neznamená to, že
túto obavu reálne nepociťovala. O strachu poškodenej z obžalovaného svedčia aj tvrdenia svedka Ing. Y.

ktorý bol svedkom situácií kedy sa poškodená celá roztriasla, keď ju obžalovaný telefonicky kontaktoval.
Na otázku, prečo sa poškodená nikomu nezdôverila, znalkyňa Mgr. I. I. odpovedala, že vo všeobecnosti
platí, že každý má svoju červenú čiaru resp. limit, cez ktorý nevie ísť, až kým nenastane istá situácia,
ktorá môže byť motívom na to, aby začal konať a vypovedať a je tu aj teória, prečo obete konajú
často nelogicky, nekonzistentne, v očiach súdu aj často nevierohodne. Zároveň znalkyňa uviedla, že

skutočnosť, že sa poškodená nikomu nezdôverovala so svojou obavou z obžalovaného je z hľadiska
psychologického pochopiteľná.

Rovnako tak obavu poškodenej nevylučuje ani jej reakcia počas telefonického rozhovoru zo dňa
10.08.2019, na ktorú poukazoval obžalovaný v odvolacích námietkach. V danom prípade je potrebné

poukázať na skutočnosť, že šlo o konverzáciu telefonickú, nešlo o priamy kontakt obžalovaného a
poškodenej, poškodená tak nebola vystavená priamej konfrontácii s obžalovaným, navyše v tom období
už nežila v spoločnej domácnosti s obžalovaným, je preto zdanlivo možné z jej vyjadrovania počas
rozhovoru vyvodiť, že nepociťovala bezprostredné ohrozenie zo strany obžalovaného, čo však nič
nemení na závere, že obavu z obžalovaného počas ich vzájomného spolužitia pociťovala a to aj s

poukazom na závery znaleckých posudkov.

Ako nedôvodnú vyhodnotil okresný súd aj ďalšiu námietku obžalovaného, že poškodená obavy z
naplnenia vyhrážok neuvádzala v návrhu na rozvod ani v návrhu na úpravu styku. Zdôvodnenie
poškodenej, že v uvedených návrhoch sa o týchto skutočnostiach nezmienila preto, lebo to

nepovažovala za potrebné, tieto však následne uviedla v konaní pred súdom a zároveň mala za to, že
ide o odlišné konania, pričom nebezpečné vyhrážanie sa už v tom čase riešilo v trestnom konaní, krajský
súd vyhodnotil ako logické a nespochybňujúce jej obavy z naplnenia vyhrážok.

Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že vzťah obžalovaného a poškodenej bol poznačený

vzájomnými hádkami, ktoré sa začali stupňovať po odhalení obžalovaného nevery. Od tohto momentu,
od mesiaca február 2019 do dňa 10.08.2019, sa obžalovaný správal k poškodenej agresívne, a toto jeho
agresívne konanie bolo sprevádzané opakovanými vyhrážkami usmrtením adresovanými poškodenej,
že ju zabije, rozštvrtí a hodí psom a hlavu zakope, že ju udrie, zničí, ak ju stretne v meste, nech sa
teší. Vážnosť a mienenosť vyhrážok a tiež skutočnú obavu o život a zdravie poškodenej bolo nutné

vyhodnotiť v kontexte všetkých okolností prípadu, nielen osamotene ako vyhrážku prednesenú v určitom
čase a priestore bez nadväznosti na vzťah obžalovaného a poškodenej. Taktiež bolo potrebné skúmať,
či vyhrážanie bolo doprevádzané chovaním, ktoré ilustrovalo odhodlanie páchateľa vyhrážky splniť a z
tohto bude potom možné vyvodiť, či vyhrážka bola spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu. Znak spočívajúci
vo vyhrážaní obžalovaného nie je možné obmedziť len na vlastný obsah slovného vyhlásenia a jeho

spôsobilosťresp.nespôsobilosťvzbudiťdôvodnúobavu,alejepotrebnéhovykladaťajvspojenísďalším
konaním a prejavmi obžalovaného, ktoré by potom bolo, resp. nebolo možné vnímať ako vyhrážky
spôsobilé vzbudiť u poškodeného takúto obavu. V danom prípade bola dostatočne preukázaná vážnosť
a mienenosť týchto vyhrážok, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že obžalovaný svoje vyhrážky umocnilaj fyzickým napadnutím poškodenej, kedy ju držal za ruky za ramená, sotil ju do steny, zdvihol na ňu
stoličku, sotil ju do steny, hodil po nej vidličku. Z uvedeného je potom bez pochýb zrejmé, že tieto u
poškodenej boli spôsobilé vzbudiť obavu o jej život a túto podľa tvrdení poškodenej aj vzbudili.

Na základe takto vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný skutočne adresoval poškodenej
vyhrážky a poškodená mala dôvodnú obavu z ich naplnenia. O vyslovení vyhrážok nemal ani odvolací
súd najmenšiu pochybnosť, inú motiváciu u poškodenej ako obavu a strach o svoj život nezistil, aj
keď obžalovaný mal za to, že touto mala byť ich nepriaznivá rodinná situácia, jeho nevera, následne

rozvod ako aj úprava styku s maloletými deťmi. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ by mala
poškodená záujem privodiť trestné stíhanie obžalovanému, urobila by tak už skôr, keďže obžalovaný
sa k nej mal správať vyššie uvedeným spôsobom už od mesiaca február 2019, a teda jeho opakované
agresívne správanie znášala dlhšiu dobu, pričom trestné oznámenie na neho podala až dňa 19.08.2019.

Aj keď obžalovaný poprel spáchanie skutku, krajský súd v názorovej zhode s okresným súdom obrane

obžalovaného neuveril a túto vyhodnotil ako účelovú a tendenčnú, vyvrátenú logickou a konzistentnou
výpoveďou jednak priamej svedkyne poškodenej Z. Y., ako aj nepriamymi dôkazmi a to výpoveďou
svedka Ing. Y. a závermi vyššie uvedených znaleckých posudkov.

Krajský súd pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine obžalovaného uzatvára, že posudzujúc všetky

vyššie uvedené skutočnosti vo svojom súhrne, bolo možné jednoznačne skonštatovať a vyvodiť
záver o tom, že konanie obžalovaného tak, ako je opísané v súlade so zisteným skutočným
stavom veci vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, napĺňa znaky prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm.
b/ Tr. zákona a § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, pretože
obžalovaný sa inému vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu, pričom
taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas a na chránenej osobe - blízkej osobe.

Ako zákonný a správny vyhodnotil krajský súd aj výrok o treste.

Pri stanovení druhu a výmery trestu sa prvostupňový súd dostatočne zaoberal kritériami
obsiahnutými v ust. § 34 Tr. zákona. Vtejtosúvislostijenutnépoukázaťnajednotlivé
hľadiská určujúce povahu a závažnosť spáchaných trestných činov, vrátane osoby obžalovaného,
jeho pomerov a možnosti jeho nápravy. Povaha a závažnosť trestného činu sú určované najmä
významom chráneného záujmu, ktorý bol konaním obžalovaného dotknutý, spôsobom spáchania činu,
jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol trestný čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho

zavinenia, pohnútkou, pomerom poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.

Pokiaľ ide o trest, krajský súd v názorovej zhode s okresným súdom má za to, že po zohľadnení
časového odstupu od spáchania skutku, ako aj skutočnosti, že obžalovaný doposiaľ trestne stíhaný
nebol, priestupkovo postihnutý bol len raz za priestupok proti majetku, nie je na obžalovaného potrebné

pôsobiť trestom odňatia slobody s podmienečným odkladom, preto peňažný trest vo výške 1000,- eur
za súčasného uloženia náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov pre prípad, že by jeho
výkon mohol byť úmyselne zmarený, tak ako ho uložil okresný súd, je možné považovať z hľadiska tak
individuálnej ako aj generálnej prevencie za dostatočný na nápravu páchateľa a ochranu spoločnosti.

Pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy poškodenej, okresný súd pochybil, keď poškodenú s celým jej
nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Podľa § 124 ods. 1 Tr. zákona, škodou

sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach
poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či
ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu
v príčinnej súvislosti s trestným činom.Podľa § 46 ods. 1, prvá veta Tr. poriadku , poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom

ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej
iné zákonom chránené práva a slobody.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka , fyzická osoba má právo na

ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov

do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1, najmä preto, že bola v
značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, poskytujú právny základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v danom
prípade poškodenej nebezpečným vyhrážaním (protiprávnym konaním obžalovaného bola poškodenej
spôsobená psychická ujma). Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery aj právo
na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je život

rodiny, zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, hlavne vzťahy sociálne a morálne. S ohľadom na
tieto skutočnosti, predovšetkým s ohľadom na imateriálny charakter, resp. povahu týchto chránených
práv, možno takúto nemajetkovú ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne len zmierniť, v
žiadnom prípade však nie úplne reparovať.

Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného života
osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma.
Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej
by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava Slovenskej republiky zároveň rodinný život

priraďuje k súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na
jeho ochranu sú súčasťou súkromia. Súčasne chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch
voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či materiálne.
Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života -
do rodinného súkromia. V prípade, že medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života

jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou
vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na
ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé
do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom
do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení

alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Treba tiež uviesť, že
právnym prostriedkom ochrany proti takému zásahu je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha
podľa ustanovení o ochrane osobnosti, primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery ajprávo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je
život rodiny, zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, hlavne vzťahy sociálne a morálne.

Podľa § 13 ods. 2, ods. 3 Občianskeho
zákonníka, podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. materiálnej satisfakcie je
vždy, v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Za závažnú
ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však
nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v
danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky

zadosťučinenia v peniazoch nestanovuje. Ustanovenie § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka stanovuje len, že zadosťučinenie má byť primerané. Určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa pri tejto úvahe musí
riadiť dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami podľa § 13 ods.
3 Občianskeho zákonníka, teda závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu
práva došlo. Z týchto kritérií potom musí konajúci súd pri svojom rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať.
Súčasne je možné prisvedčiť tomu, že pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy možno vychádzať z

uskutočneného odhadu na spravodlivom základe. Takýto spravodlivý odhad však nemôže urobiť súd bez
toho, aby podstatne podrobnejšie vypočul poškodenú (nad rámec potrieb správnej právnej kvalifikácie
trestného činu) ku kvantitatívnemu, ale najmä kvalitatívnemu pociťovaniu predmetných utrpení a odraze
vjejbežnomživote.Niejepritomvylúčené,žeprepodporutakýchtotvrdenípoškodenejbybolopotrebné
eventuálne vypočuť svedkov, ktorí v predmetnej dobe prichádzali do styku (rodinného, pracovného,

priateľského) s poškodenou.

Obžalovaný spáchal trestný čin v priamom úmysle. Je potrebné zdôrazniť príčinnú súvislosť medzi
takýmto konaním obžalovaného a zásahom do osobnostných práv poškodenej. Ujma na osobnostných
právach poškodenej vznikla tým, že protiprávnym konaním obžalovaného bolo zasiahnuté do jej práva

na ľudskú dôstojnosť a práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na nerušený rodinný život.
Tieto protiprávne zásahy obžalovaného sa opakovali, keď počas žalovaného obdobia sa viackrát
poškodenej vyhrážal smrťou, vyháňal ju z domu, fyzicky ju viackrát napadol, poškodená žila v strachu
z obžalovaného a v obavách o svoj život a zdravie, čo bolo napokon aj dôvodom, prečo spolu so
svojimi deťmi opustila spoločnú domácnosť a podala trestné oznámenie. Následky tohto konania sa

prejavili najmä na jej psychickom zdraví tým, že trpí posttraumatickou stresovou poruchou s doteraz
pretrvávajúcimi prejavmi úzkosti, strachu a následkami najmä v emocionálnej oblasti.

Svedok Ing. Y. - brat poškodenej vo svojej výpovedi opísal, ako poškodená prežívala kontakt s
obžalovaným po psychickej stránke, keď uviedol, že poškodená po telefonáte s obžalovaným utekala

na toaletu, celá sa roztriasla. Od poškodenej má vedomosť, že po každom kontakte s poškodeným mala
črevné problémy.

Klinická psychologička MUDr. Z. v lekárskej správe zo dňa 20.04.2021 konštatovala u poškodenej
prítomnosť traumatickej a anxiózno depresívnej symptomatológie. Z uvedenej lekárskej správy tiež

vyplýva, že dlhodobé vystavenie sa opakovanému fyzickému a psychickému týraniu zo strany bývalého
manžela viedlo u poškodenej k rozvoju postraumatickej stresovej poruchy. U menovanej pretrváva
neustály strach z toho, že by mohla stretnúť bývalého manžela, obáva sa, že by jej mohol ublížiť, cíti silné
ohrozenie. Pri kontakte s osobou, ktorá jej pripomína jej manžela dochádza k opätovnému prežívaniu
traumatickej udalosti. V jej myslení sa objavujú opakované nepríjemné spomienky, tzv. flashbacky.

K obdobným záverom dospela aj znalkyňa Mgr. H. K., ktorá v záveroch znaleckého posudku č. 1/2021
konštatovala, že u poškodenej boli zistené symptómy patologickej úzkosti, depresívnej symptomatológie
a indikátory, ktoré poukazujú na prežitie traumy, ktoré sú vo vzťahu s konaním obvineného. Psychikapoškodenej je doposiaľ vážne narušená (vyšetrenie vykonané 29.04.2021). U poškodenej je možné
z psychologického hľadiska diagnostikovať vážny psychický diskomfort a známky postraumatickej
stresovej poruchy a jej stav súvisí s následkami z možného konania obžalovaného.

Zo záverov znaleckého posudku č. 20/2021 PhDr. W. U. vyplýva, že v dôsledku prežitého skutku
u poškodenej vysoko pravdepodobne mohlo dôjsť i k trvalým psychickým následkom. Na základe
komplexného psychologického vyšetrenia je možné u poškodenej konštatovať prítomnosť známok
postraumatickej stresovej poruchy. Znalkyňa zároveň pripustila, že v čase, keď poškodená žila s

manželom v spoločnej domácnosti a vyšetrované udalosti sa skutočne stali, tieto mohli aj významnou
mierou negatívne ovplyvniť jej každodenné fungovanie v živote, či už v práci alebo v súkromí.

ZhodnesoznaleckýmiposudkamiMgr.K.aPhDr.P.konštatovalaMgr.I.I.,znalkyňaÚstavupreznaleckú
činnosť v psychológii a psychiatrii, spol. s.r.o., že u poškodenej pretrváva depresívno úzkostná forma
s vyhýbavým správaním.

Zohľadniac vyššie uvedené je podľa názoru krajského súdu možné konštatovať, že práve konanie
obžalovaného bolo konkrétnou príčinou ujmy na vyššie uvedených osobnostných právach poškodenej.

Ako už krajský súd vyššie konštatoval, podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

( t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy, v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu, existencie
závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo, intenzite zásahu, jeho trvaniu alebo dopadu a dôsledkoch, sa považuje
za ujmu značnú.

Závažnosť ujmy do práva poškodenej na ľudskú dôstojnosť a práva na súkromie a teda práva na
rodinný život je potrebné vidieť predovšetkým v narušení jej duševného zdravia protiprávnym konaním
obžalovaného, poškodená počas žalovaného obdobia žila v strachu a obavách o svoje zdravie, o svoj
život ako aj o zdravie svojich detí, v dôsledku čoho bola napokon nútená opustiť spoločnú domácnosť
s deťmi, hľadať si nové bývanie a vyhľadať odbornú lekársku pomoc.

Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy posudzoval krajský súd primeranosť výšky finančného
zadosťučinenia vzhľadom na závažnosť ujmy, ktorá vznikla poškodenej a na okolnosti, za ktorých k
neoprávnenému zásahu došlo.

Keďže samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo
potrebné prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Krajský súd prihliadol aj na skutočnosti uvádzané obžalovaným, že ich spolužitie počas žalovaného

obdobia bolo poznačené vzájomnými hádkami, vulgarizmami tak z jeho strany ako aj zo strany
poškodenej, že poškodená bola impulzívna, skutočnosť ktorá napokon vyplýva je zo záverov znaleckého
posudku znaleckého ústavu (u poškodenej išlo o vysoko expresívny emocionálny typ).

S prihliadnutím k všetkým rozhodujúcim skutočnostiam pre ustálenie výšky nemajetkovej ujmy, je

odvolací súd toho názoru, že výška nemajetkovej ujmy ustálená pre poškodenú vo výške 1 000,- eur je
primeranou satisfakciou zásahu do práv na ochranu osobnosti.

So zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody krajský súd poškodenú odkázal na civilný proces.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd tak na podklade odvolania poškodenej zrušil napadnutý
rozsudok vo výroku o náhrade škody, ktorým okresný súd odkázal poškodenú Z. Y.ovú s jej nárokom na
náhradu škody na civilný proces a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne.
jednohlasnýPoučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.