Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/101/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217215598
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7217215598.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. XX, zastúpená: JUDr. Iveta Fabiánová, advokátka, Štefánikovo Námestie 5, Spišská Nová Ves, proti
žalovaným: 1/ D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom F. G. XXX, 2/ H. G., nar. XX.X.XXXX, bytom F. G. XX a 3/
KOOPERATIVApoisťovňa,a.s.ViennaInsuranceGroup,Štefanovičova4,Bratislava,IČO:00585441,o

náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 15C/24/2017-392
z 19. apríla 2023

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom výroku V. o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou
a žalovanou v 3. rade a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom zastavil

konanie o zaplatenie 86,59 eura (I.), uložil žalovaným 1. až 3. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
583,45 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 583,45 eura od 4.10.2018 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť plniť ostatným žalovaným (II.), zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (o zaplatenie 1.288,91
eura s prísl.) (III.), nepriznal žalovaným 1. a 2. rade proti žalobkyni nárok na náhradu trov (IV.) a priznal
žalovanej 3. rade proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40,44% (V.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody na zdraví peňažným
odškodnením bolestného a náhrady účelných nákladov spojených s liečením, ako aj náhrady vecnej
škody.

3. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie konštatoval danosť základu nároku žalobkyne, resp.

zodpovednosť žalovaných 1. až 3. rade za škodu spôsobenú žalobkyni na jej zdraví a veciach. Pri
rozhodovaní o rozsahu zodpovednosti za škodu vzal súd prvej inštancie do úvahy aj účasť žalobkyne
na spôsobenej škode, ktorá tým, že vedome podstúpila jazdu vozidlom, ktoré viedla osoba, o ktorej
vedela,žejejvodičskéschopnostisúvýrazneovplyvnenépožitímalkoholu,prispelakuvznikuškodlivého
následku na svojom zdraví a veciach, a stanovil podiel žalobkyne na vzniknutej škode v rozsahu 30%.
V nadväznosti na to uzavrel, že „Nárok žalobkyne na náhradu škody pred jej krátením zo strany

žalovanej 3/ predstavoval sumu 2.917,25 eur ( z toho 2.738 eur bolestné, 129,60 eur vecná škoda,
49,65 eur náklady spojené s liečením). Z toho 30 % -ntné spoluzavinenie žalobkyne predstavuje sumu
875,17 eur. Rozdiel tak predstavuje poistné plnenie, ktoré žalovaná 3/ bola povinná vyplatiť žalobkyni v
sume 2.042,08 eur. Z tejto sumy žalovaná 3/ plnila pred podaním žaloby plnila žalobkyni sumu 1.458,63
eur, rozdiel ( 2.042,08 - 1.458,63 eur) tak predstavuje sumu 583,45 eur.“ O trovách konania vo vzťahu
medzi stranami konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedol, že „žalobkyňa mala v konaní úspech v rozsahu 29,78 % (v časti
plnenia priznaného súdom 583,45 eur), pričom jej neúspech v zamietavej časti (ako aj v časti späťvzatia)činil 70,22 %, ktorý zároveň predstavuje úspech žalovanej“. Z tejto úvahy vyvodil záver o pomernom
procesnom úspech žalovaných, ktorý činí 40,44 % (70,22 % - 29,78 %). Z tohto dôvodu priznal žalovanej
v 3. rade proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40,44 %.

4. Žalobkyňa podala proti výroku rozsudku o trovách konania vo vzťahu medzi ňou a žalovanou v 3.
rade (výroku V.) v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby odvolací súd rozsudok v tomto výroku
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní namietala aj nesprávne právne
posúdenie otázky procesného úspechu strán v konaní, keď podľa nej súd nesprávne aplikoval ust. §

255 ods. 1 a 2 CSP.

5. Žalovaná v 3. rade sa k odvolaniu nevyjadrila.

6. Ostatné výroky rozsudku neboli odvolaním napadnuté; v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť
v zmysle ust. § 367 ods. 2 a 3 CSP, a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP) v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 CSP a zistil, že nie
sú podmienky na potvrdenie rozsudku (§ 387), ani na jeho zmenu v napadnutom výroku V. o trovách
konania (§ 388 CSP), preto rozsudok v napadnutom výroku V. zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP a

v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami v intenciách odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1
písm. h) CSP učinila predmetom odvolacieho prieskumu aj správnosť právneho posúdenia otázky jej
procesného úspechu v spore z hľadiska aplikácie ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP. Vo všeobecnosti právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav
vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva.
Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť
pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval
právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj

aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený
skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne závery o
právach a povinnostiach strán.

9. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu

trov konania protistrane.

10. Podľa právnej úpravy v Civilnom sporovom poriadku pri náhrade trov zastaveného konania sa
vychádza zo zásady procesnej zodpovednosti strany za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP, pôvodne § 146
ods. 2 O.s.p.). Právna teória a súdna prax sú zajedno v tom, že zavinenie za zastavenie konania v

zmysle cit. ustanovenia je potrebné posudzovať výlučne z procesného hľadiska; zásada zodpovednosti
za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie
tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zároveň platí, že zavinenie nie je možné
interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je
správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom

je vznik trov protistrany (pozri uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS
469/04), a zároveň tiež komplexne a extenzívne v tom smere, že za osobu, ktorá zavinila zastavenie
konania je treba považovať aj žalovaného, ktorý svoj dlh splní po začatí sporu a tým vyvolá u žalobcu
nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby. Pritom i na dôvodnosť žaloby je potrebné nazerať
procesne, teda bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu nedošlo, nakoľko o

veci nemôže byť rozhodnuté meritórne a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne. Rozhodujúcou
z hľadiska procesného zavinenia zastavenia konania pre späťvzatie žaloby je preto len skutočnosť, že
žalovaný plnil to, čoho sa žalobca domáhal, a že len z toho dôvodu vzal žalobca žalobu späť. Pokiaľ
jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne
rozhodnuté, a tým zistené, či žaloba bola podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej

procesnej strane trovy konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 933).11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie nevychádzal z uvedených zásad, a pri rozhodovaní
o trovách konania na vec vôbec neaplikoval ust. § 256 ods. 1 CSP, preto sa odvolací súd nestotožňuje
s názorom o procesnom neúspechu žalobkyne v časti späťvzatia, ktorý záver súd navyše nijako

nezdôvodnil.

12. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

13. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

14.Akstranasporuvjednejžalobeuplatníniekoľkosamostatnýchnárokov,postupujesaprirozhodovaní
o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne.
Nemôže teda úspech žalobcu v spore týkajúcom sa iba niektorého nároku založiť právo na náhradu

trov konania vo všetkých nárokoch. Trovy, ktoré strana sporu súčasne vynaložila na viac spoločne
prejednávaných nárokov, je potrebné rozdeliť podľa pomeru výšky jednotlivých nárokov (t. j. podľa toho,
ako sa tá-ktorá vec zo spoločne prejednávaných vecí podieľala na vzniku týchto trov). Napríklad, ak
žalobca žaluje o vydanie veci a súčasne o náhradu škody, pričom je so svojím nárokom na vydanie
veci plne úspešný a s nárokom na náhradu škody čiastočne úspešný, možno mu priznať plnú náhradu

trov konania za plný úspech s nárokom na vydanie veci a čiastočnú (pomernú) náhradu trov konania za
čiastočný úspech s nárokom na náhradu škody. Súd teda aj o nároku na náhradu trov konania rozhodne
dvoma samostatnými výrokmi. Pri objektívnej kumulácii treba za plný úspech považovať aj to, ak strana
uspeje pri uplatňovaní jedného nároku (napr. s nárokom na náhradu škody), kým ostatné nároky budú,
za zákonom splnených podmienok, vylúčené na samostatné konanie; úspešná strana má v takomto

prípade plný nárok na náhradu trov konania bez ohľadu na to, aký bude procesný výsledok ďalších
nárokov prejednaných a rozhodnutých v samostatnom konaní (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, str. 923-932).

15. Jednotlivé zložky práva na náhradu škody, ktorými je vymedzený obsah náhrady škody, sa prejavujú
ako samostatné čiastkové nároky; s touto ich samostatnosťou treba počítať aj pri rozhodovaní o trovách
konania. Určenie výšky nároku na náhradu za bolesť závisí od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu,
kýmnároknanáhraduvecnejškodyjespravidlaobjektívneurčiteľný.Tátorozdielnosťvspôsobezistenia
výškynárokumávýznampripoužitíustanovenia§142OSP(teraz§255CSP–pozn.odvolaciehosúdu),

lebo má za následok dvojaký režim rozhodovania o náhrade trov konania pri čiastočnom neúspechu
alebo pri určení nižšej náhrady za bolesť (a za sťaženie spoločenského uplatnenia), než sa požadovalo
(ak neúspech nespočíva priamo v základe nároku); pokiaľ ide o nárok na náhradu vecnej škody (ak
nebude potrebné na jej vyčíslenie vykonať znalecké dokazovanie, resp. ak jej výška nebude stanovená
na základe úvahy súdu), bude sa nárok na náhradu trov konania spravovať ustanovením § 142 ods.

2 OSP (teraz § 255 ods. 2 CSP – pozn. odvolacieho súdu), pokiaľ ide o nárok na náhradu za
bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, bude sa nárok na náhradu trov konania spravovať
ustanovením § 142 ods. 3 OSP (teraz § 255 ods. 1 CSP – pozn. odvolacieho súdu; pozri R 28/1970).

16. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa

uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 142/12014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už
neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2
CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len
čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Nepatrný neúspech Civilný

sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu
v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku

na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva
pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, na koľko mu ju odhadne
súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so
satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto,aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade
treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III.
ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška

nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom
(prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“
odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobca má
právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej).
Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez

interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo
do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Typickým príkladom môže byť žaloba
o ochranu osobnosti s nárokom na peňažné zadosťučinenie, ktorou sa žalobca domáha zaplatenia
nemajetkovej ujmy 10 000 eur; súd vyhodnotí žalobu ako dôvodnú, žalobcovi prisúdi 7 000 eur použijúc
úvahu (sudcovské právo) a vo zvyšku, do sumy 3 000 eur, žalobu zamietne. Žalobca bol nepochybne
plne procesne úspešný čo do základu. Výška závisela od úvahy súdu, ktorú nemohol nijako predvídať,

pretože to objektívne nie je možné. Zamietnutých 3 000 eur teda nie je prejavom procesného úspechu
žalovaného, ale iba dôsledkom úvahy súdu. Nemožno preto uvažovať o náhrade trov pre žalovaného
a priznať žalobcovi len 40 % trov (v tom duchu aj judikatúra Najvyššieho súdu SR k § 142 ods. 3 OSP).
Žalobcu je preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela

výlučne od úvahy súdu (alebo od znaleckého posudku). Žalobcovi teda bude priznaná náhrada trov iba
zprisúdenejsumy7000eur,avšakvplnejvýške.Rovnakotoplatí,aksúdnapr.využijesvojeprávoznížiť
výšku náhrady škody (§ 450 OZ); súd pri rozdelení náhrady trov konania na toto zníženie neprihliada
a pri posúdení miery úspechu vo veci vychádza z čiastky, ktorá bola strane priznaná, ako keby toto
svoje oprávnenie nevyužil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 923-932).

17. Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri
rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods.
3 OSP. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov

na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu,
nemožnoakceptovaťatakátointerpretácia§255CSPsúdomniejevsúladesústavou(nálezÚstavného
súdu Slovenskej republiky zo 4.2.2021, sp. zn. III. ÚS 475/2018-31, zdroj: ustavnysud.sk; tvorba právnej
vety: najpravo.sk).

18. Vo svetle týchto východísk z hľadiska právneho nemožno považovať za správny myšlienkový
postup súdu prvej inštancie, ktorým došlo k formovaniu jeho záveru o pomernom procesnom úspechu
žalovaných v spore, nezohľadňujúci pritom odvolacím súdom už zmienené (body 14 až 17) hľadiská
posudzovania procesného úspechu pri uplatnení viacerých nárokov. Navyše v tomto myšlienkovom
postupe, resp. pri svojej úvahe zohľadňujúcej dôvody pomerného procesného úspechu žalovaných,

súd prvej inštancie neskúmal ani všetky právnou praxou aprobované okolnosti relevantné pre aplikáciu
ust. § 256 CSP, keď v tejto časti len stroho konštatoval neúspech žalobkyne v časti späťvzatia, ktorý
bližšie nezdôvodnil (aj s ohľadom na skutočnosť, že predmetom konania boli viaceré samostatné
nároky žalobkyne), nepodložil konkrétnymi zisteniami a nevysvetlil z pohľadu aplikácie ust. § 256
CSP. Napadnuté rozhodnutie nepochybne nespĺňa ani požiadavky formulované právnou praxou pre

odôvodnenierozhodnutiaotrováchkonaniapodľaust.§256CSP.Keďženápravauvedenýchpochybení
v postupe a rozhodovaní súdu prvej inštancie nebola možná v odvolacom konaní, z uvedených dôvodov
rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 3. rade
musel byť zrušený a v zrušenom rozsahu bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

19. Pokiaľ ide o nasledovnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne, odvolací súd uvádza, že ustanovenie §
257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania (§ 255 CSP) aj zo zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Podľa dôvodovej správy k ust. § 257 CSP účelom tohto
ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania

zavedením sudcovského moderačného práva. Aplikácia cit. ust. pri rozhodovaní o náhrade trov konania
prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné
osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti
pritom zákon bližšie nedefinuje, ale ich výklad ponecháva na súdnu prax. Výnimočnosť pritom môžespočívať v okolnostiach danej veci alebo (aj) v okolnostiach na strane účastníkov konania. K dôvodom
hodnýmosobitnéhozreteľamožnozahrnúťneprimeranútvrdosť,podielobochstránnavznikuapriebehu
sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov

výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem. Dôvodom spočívajúcim
v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že strana, ktorá nemala úspech vo veci, sa ocitne v takej
závažnej sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa (porov.
Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, C. H. Beck v Prahe 2016, str. 941 - 942). Jednou
zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické

sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana nemôže uhradiť náhradu
trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V
takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada
tiež na postoj strán v konaní, ich správanie v priebehu sporu a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k
záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane, alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s
ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (porov. uznesenie Ústavného

súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14).

20.Existenciudôvodovhodnýchosobitnéhozreteľamusísúdvosvojomrozhodnutíriadneapresvedčivo
odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Nie je
prípustné odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď účastníka konania bez toho, aby bolo možné

z napadnutého rozsudku zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje zistenia pre následný
záver o odôvodnenosti aplikovať § 257 CSP (por. nález Ústavného súdu SR z 2. mája 2018, sp. zn.
III. ÚS 98/2018). Aj podľa ustálenej právnej praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 67/2010) výnimočnosť použitia
ustanovenia 257 CSP, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť

náležite odôvodnené. (Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.; Tomašovič,
M.; a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016. s. 940 - 943). Nepresvedčivosť
odôvodnenia vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP v konečnom dôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a
ústavnú neudržateľnosť rozhodnutia o trovách konania (por. nález Ústavného súdu SR z 2. mája 2018,
sp. zn. III. ÚS 98/2018).

21. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad
pre rozhodnutie o trovách konania vyššie odvolacím súdom naznačeným postupom (samostatnými
výrokmi ohľadne každého z uplatnených nárokov), prípadne aj z pohľadu aplikácie ust. § 257 CSP; k
tomu predovšetkým umožní žalobkyni doplniť jej tvrdenia a argumentáciu o existencii dôvodov hodných

osobitného zreteľa, umožní vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam tiež žalovanej v 3. rade a následne
po prípadnom doplnení dokazovania na základe návrhov sporových strán, o trovách konania opätovne
rozhodne. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na záver formovaný v už zmienenom
náleze Ústavného súdu SR z 2. mája 2018, sp. zn. III. ÚS 98/2018, v zmysle ktorého nie je možné, aby
súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP a strane, ktorá

by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia
ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje
stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite
odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými
otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne

spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 234 ods. 2 CSP, ale aby i
materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.

22. V ďalšom konaní a v novom rozhodnutí je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

23. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou
a žalovanou v 3. rade, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.