Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. november 2024

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 10C/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201681
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Ďurianová
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2024:6724201681.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdZvolen,vkonanípredsudkyňouJUDr.KatarínouĎurianovou,vsporežalobcu:A.B.C.,nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom v B., D. E. F. XX, zastúpeného právnym zástupcom Advokátska kancelária
BUGRI s.r.o., IČO: 56434995, so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP č. 14/23, v mene ktorého pred
súdom koná Mgr. Ivan Bugri, advokát a konateľ, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred
súdom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00151866, so sídlom v Bratislave, Pribinova

č. 2, o zaplatenie 5.577,36 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.577,36 €, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu o výške náhrady trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 09.04.2024 doručil žalobca tunajšiemu súdu žalobu, ktorou sa proti žalovanému domáhal

zaplatenia sumy 5.577,36 € a náhrady trov konania z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku výkonu služby hasiča v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“) v
spornom období od apríla 2021 do februára 2024. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že od roku 2018
pracujeakohasičvslužobnompomerepodľazákonač.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzbore

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z. z.“), miestom výkonu jeho štátnej služby
bol v spornom období okres Zvolen (hasičská stanica Detva). V období od apríla 2021 do februára 2024
žalobca odpracoval spolu 2.357,90 hodín služobnej pohotovosti (2.067,82 hodín určenej a 290,08 hodín
nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času a
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 53,90 hodín týždenne. V období
od apríla 2021 do februára 2024 pracoval žalobca na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a
7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby

a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici
a pripravený na prípadný výjazd. Podrobne argumentoval, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne
prebratá do zákona č. 315/2001 Z. z., v dôsledku čoho sa služobná pohotovosť hasičov nezapočítava do
ich služobného času. Za nesprávne prebratie smernice zodpovedá žalovaný. V dôsledku nesprávneho
prebratia smernice 2003/88/ES mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy, pretože boli splnené
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu stanovené judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,

ktorými sú: (1) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (2) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (3) medzi
porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým,že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Z dôvodu absencie právnej úpravy ohľadne
nároku na náhradu škody za porušenie práva únie je potrebné analogicky aplikovať ustanovenia § 11
až § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňujú náhradu ujmy v peniazoch za porušenie práva na

ochranu zdravia ako aj za zásah do súkromia a rodinného života. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil
analogicky podľa § 122 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ako rozdiel peňažnej náhrady
podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady podľa § 122
ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 % hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac

príslušného kalendárneho roku) v súčine s počtom odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % mínus 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti
odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja
a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac

príslušného kalendárneho roku (50 % mínus 30 %). Ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) zákona č.
351/2001 Z. z. upravujúce odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste štátnej
služby považoval z hľadiska analógie za najbližšie k uplatnenému nároku, pretože hodiny služobnej
pohotovosti nezapočítané do služobného času možno analogicky posúdiť ako odpracované mimo
rozvrhnutia služobného času. Nemajetkovú ujmu za príslušný kalendárny mesiac tak žalobca určil ako

súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 %
z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od
toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % mínus 15
% predstavuje 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % mínus 30 % predstavuje 20 %). Matematicky
tabuľkovou formou nemajetkovú ujmu konkrétne vyčíslil za obdobie od apríla 2021 do decembra 2021

v sume 1.328,36 € (pri počte odslúžených hodín 525,45 a hodinovej sadzbe vo výške 7,2152 € v apríli
2021, vo výške 7,3061 € v máji 2021 až novembri 2021 a vo výške 7,3667 € v decembri 2021), za
obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 1.866,41 € (pri počte odslúžených hodín 724,45
a hodinovej sadzbe vo výške 7,3667 € v januári 2022 až marci 2022, vo výške 7,6242 € v apríli 2022
až júni 2022, vo výške 7,8030 v júli 2022 až decembri 2022), za obdobie od januára 2023 do decembra

2023 v sume 2.008,76 € (pri počte odslúžených hodín 699,04 a hodinovej sadzbe vo výške 8,2758 € v
januári 2023 až auguste 2023 a vo výške 8,9333 € v septembri 2023 až decembri 2023) a za obdobie od
januára2024dofebruára2024vsume373,84€(pripočteodslúženýchhodín118,88ahodinovejsadzbe
vo výške 8,9848 € v januári 2024 až februári 2024). Na základe uvedeného sa domáhal nemajetkovej
ujmy v peniazoch.

2. Uznesením č.k. 10C/17/2024-98 zo dňa 03.05.2024 vyzval súd žalovaného na vyjadrenie k žalobe.

3. Žalovaný v podaní zo dňa 10.05.2024 a vo vyjadrení zo dňa 20.05.2024 nesúhlasil s podanou
žaloboužalobcu.VzniesolnámietkumiestnejnepríslušnostisúduanavrholpostúpeniesporunaMestský

súd Bratislava IV podľa sídla ústredného orgánu štátnej správy zodpovedného za transpozíciu a
aplikáciu smernice 2003/88/ES (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky). V podrobnostiach v podstate
argumentoval, že:
(1) smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na hasičov,
(2) smernica 2003/88/ES bola do právneho poriadku prebratá správne, pretože (a) v prípade hasiča ide

ajohľadneslužobnejpohotovostiovýkonštátnejslužbyvrámcislužobnéhočasua(b)zákonč.315/2001
Z. z. stanovil dlhšie referenčné obdobie pre výpočet priemerného týždenného pracovného času než 7
dní (podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. referenčné obdobie 6 mesiacov),
(3) vzhľadom na výpočet nemajetkovej ujmy ide v podstate o mzdový nárok, pretože (a) podľa obsahu
žaloby (§ 124 ods. 1 CSP) sa žalobca domáha doplatku rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú

pohotovosť a za nariadenú služobnú pohotovosť, (b) podľa tabuľky priloženej k žalobe pociťuje žalobca
škodulenvovzťahukurčenejslužobnejpohotovostialenvrozsahurozdieluoprotiodmenezanariadenú
služobnú pohotovosť, (c) žalobca svoj výpočet odvodzuje od fondu pracovného času, ktorý slúži na
výpočet mzdy, preto nejde o správny ukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, pretože v zmysle
§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. sa za služobný čas posudzuje aj čerpanie dovolenky, platené

služobné voľno a náhradné voľno za nadčas a službu vo sviatok, kým v zmysle smernice 2003/88/ES
sa za pracovný čas považuje len skutočne odpracovaný čas a dovolenka a rôzne voľná sa považujú za
čas odpočinku; (d) premlčanie nároku žalobca odvodzuje od splatnosti mzdy za príslušný mesiac a zo
skutočnosti, že mu nebola vyplatená na účet v požadovanej výške,(4) je potrebné rozlišovať medzi prebratím (transpozíciou) smernice a jej aplikáciou, preto ak by bola
smernica aj nesprávne prebratá musí súd skúmať, či aplikáciou smernice pri rozvrhovaní služobného
času žalobcu došlo k jej porušeniu, pretože porušenie práva únie je jedným z predpokladov vzniku

nároku na náhradu škody z porušenia práva únie,
(5) nie je v spore pasívne vecne legitimovaný, pretože žalobca podanou žalobou simuluje žalobu o
náhradu mzdových nárokov, t.j. ide o pracovnoprávny spor, v ktorom je pasívne vecne legitimovaný
zamestnávateľ (služobný úrad) žalobcu (ministerstvo vnútra),
(6) žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a nepreukázal zásah do súkromného a rodinného

života,
(7) tabuľky priložené k žalobe nepreukazujú vznik nemajetkovej ujmy žalobcu, navyše výpočty
nezohľadňujú skutočnosť, že nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti spadajú nad maximálny limit
pracovného času,
(8) žalobca nepreukázal výšku uplatneného nároku, vznik závažnej ujmy a uplatnená náhrada
nemajetkovej ujmy nie je primeraná,

(9) na základe uvedeného navrhol, aby súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

4. Žalobca v replike zo dňa 24.06.2024 zotrval na svojej argumentácii. Nesúhlasil s argumentáciou
žalovaného,ktorúpovažovalzanesprávnu.Námietkumiestnejnepríslušnostitunajšiehosúdupovažoval
za nedôvodnú, pretože ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu škody (t.j. porušenie práva na

48 hodinový pracovný čas podľa smernice 2003/88/ES), došlo v územnom obvode Okresného súdu
Zvolen. V podrobnostiach v podstate argumentoval, že:
(1) smernica 2003/88/ES sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na hasičov, čo vyplýva aj z judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, na ktorú poukázal,
(2) je bez právneho významu, že v prípade hasiča ide ohľadne služobnej pohotovosti o výkon štátnej

služby v rámci služobného času, pretože podstatná je skutočnosť, že služobná pohotovosť hasičov nie
je v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. v rozpore s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES považovaná
za pracovný čas, preto zotrval na názore, že smernica nebola správne transponovaná, a to vrátane
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pretože služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od
pracovného času a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas,

(3) uplatnený nárok nepredstavuje mzdový nárok,
(4) žalovaný nespochybnil jeho tvrdenie, že žiadna z hodín určenej služobnej pohotovosti nebola
započítaná do odpracovaných hodín,
(5) žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný ako subjekt zodpovedný za správne prebratie
smernice do právneho poriadku, čo vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, pričom

smernica 2003/88/ES nebola prebratá správne,
(6) boli v jeho prípade splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením
práva únie,
(7) uplatnená nemajetková ujma je primeraná a odôvodnená,
(8) na základe uvedeného navrhol, aby súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

5. Žalovaný v duplike zo dňa 15.07.2024 zotrval na svojej skutkovej a právnej argumentácii, pričom v
podrobnostiach uviedol, že:
(1) v zmysle článku 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES je možné sa za stanovených podmienok odchýliť
od uplatňovania článku 6 smernice 2003/88/ES,

(2) žalobca nepreukázal vznik tvrdenej ujmy,
(3) vzhľadom na spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy sa jedná o mzdový nárok,
(4) tabuľky priložené k žalobe nepreukazujú vznik nemajetkovej ujmy žalobcu,
(5) nezapočítanie pracovnej pohotovosti na pracovisku do pracovného fondu (služobného času) nie je
dôvodom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy,

(6) neboli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu, pretože žalobca nepreukázal porušenie článku
6 smernice 2003/88/ES ani vznik ujmy, ktorá mu mala vzniknúť tvrdeným porušením smernice 2003/88/
ES, preto nemožno hovoriť ani o preukázaní príčinnej súvislosti medzi tvrdeným porušením smernice
a vznikom ujmy,
(7) na základe uvedeného žalovaný zotrval na svojom návrhu, aby súd žalobu žalobcu zamietol.

6. Žalobca sa viac vo veci písomne nevyjadril.7. Súd prejednal spor na pojednávaní dňa 12.11.2024 v prítomnosti žalobcu a právnych zástupcov
žalobcu a žalovaného, ktorí boli na pojednávanie predvolaní riadne a včas. Žalobca bol vypočutý ako
strana sporu, keď pri svojom výsluchu v podstate potvrdil skutkové dôvody žaloby.

8. Súd pri rozhodovaní ťažiskovo vychádzal zo (i) skutkových tvrdení žalobcu, ktoré neboli žalovaným
účinne popreté a v zmysle § 151 ods. 1 CSP sa tak považujú za nesporné a (ii) z listinných dôkazov
vykonaných na pojednávaní a predložených stranami podľa § 204 ods. 1 CSP. Na základe týchto
skutočností súd ustálil skutkový stav tak, že

(1) žalobca pracuje od roku 2018 ako hasič v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov,
(2) miestom výkonu štátnej služby žalobcu bol v období od 04/2021 do 02/2024 okres Zvolen (hasičská
stanica Detva),
(3) v období od 04/2021 do 02/2024 žalobca odpracoval spolu 2.357,90 hodín služobnej pohotovosti
(určenejanariadenejslužobnejpohotovosti),ktorénebolizapočítanédofondupracovného(služobného)

času (priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 53,90 hodín týždenne),
(4) v období od 04/2021 do 02/2024 pracoval žalobca na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a
7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby
a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a
pripravený na prípadný výjazd.

9.1 Podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný čas), členské štáty
prijmúopatrenianevyhnutnénazabezpečenietoho,ževsúladespotrebouchrániťbezpečnosťazdravie
pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín.

9.2 Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

9.3 Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

9.4 Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

9.5 Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

10.1 Na základe nesporných skutkových tvrdení strán a na základe vykonaného dokazovania dospel
súd k záveru, že žaloba žalobcu je v plnom rozsahu dôvodná.

10.2 Na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným súd neprihliadol, pretože dospel k

záveru, že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti súdu je rozhodujúce tvrdenie
žalobcu ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody (nemajetkovej
ujmy). V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, na ktorom
sa prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Sídlo zástupcu žalovaného je na určenie
miestnej príslušnosti súdu bez právneho významu. Súd preto dospel k záveru, že v zmysle § 17 CSP ako

aj § 19 písm. b) CSP je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože škoda žalobcovi
mala vzniknúť v mieste výkonu služby (okres Zvolen), pričom okres Zvolen patrí do územnej pôsobnosti
súdu.

10.3 V prejednávanom spore bol predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného
týždenného služobného času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
v spornom období od apríla 2021 do februára 2024.10.4 Z dokazovania vyplynul záver, že žalobca pracuje od roku 2018 ako hasič v služobnom pomere
podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. V
období od apríla 2021 do februára 2024 žalobca odpracoval spolu 2.357,90 hodín služobnej pohotovosti

(určenejanariadenejslužobnejpohotovosti),ktorénebolizapočítanédofondupracovného(služobného)
času (priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 53,90 hodín týždenne).

10.5Súddospelkzáveru,žecieľčlánku6písm.b)smernice2003/88/ES(t.j.neprekročeniepriemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona

č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň
práva únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných
opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak,
aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby
sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným
smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6

písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z. z. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods.
2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86

ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne;
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa

§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č.
315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného
času a (b) vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná

pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je
záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa
nezapočítava do služobného času hasiča.

10.6 Podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek

čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku
je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej
pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č.
315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného)

času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z vykonaného
dokazovania, podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v
spornom období priemerne viac ako 48 hodín týždenne (bod 10.4 odôvodnenia). Smernica 2003/88/ES
pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný
čas“, ako je definícia uvedená v smernici.

10.7 Je zrejmé, že posudzované ustanovenia (§ 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1) boli
prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene
uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §

86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa

dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom únie. K
ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy
sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). U uvedeného vyplýva, že žalovaný v rámci preberania smernice
2003/88/ES po vstupe do únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje
pracovný (služobný) čas pracovníka.

10.8 Argumentácia žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice
2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou
2003/88/ES je preto podľa súdu nedôvodná. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii
smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa súdu z hľadiska

prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica
je adresovaná členským štátom. Žalovaný (ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie) je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát
(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/

ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaný žalovaný (štát). Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore
považuje súd za nedôvodnú.

10.9 Nebolo sporné, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča. Súd popri znení
smernice 2003/88/ES pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože súd
je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý podal súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa
07.07.2022). Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok,
teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru,
aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti
požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice

2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov,
ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva
skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z
hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je

relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/
ES (porovnaj rozhodnutia C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß,
bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v rozsahu, v akom
ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť
ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, predstavuje dôležité pravidlo sociálneho

práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09
vo veci Fuß, body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho
určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52).

Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo
veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho,
akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov

súdnydvorpotvrdil,žepracovnýčaszodpovedajúcipracovnejpohotovostiapohotovostnejslužby,počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci
Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu
služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je

potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).10.10 Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času
vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu

práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa

09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.

10.11 Žalovaný nesprávne argumentuje, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon
od článku 6 smernice 2003/88/ES v prípade hasičov, pretože tento článok sa na hasičov nevzťahuje
(vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého

rozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch
a náboženských spoločenstvách). Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej ochrany sa týka
článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6
smernice 2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

10.12 Súd dospel k záveru, že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením
práva únie boli v prejednávanom spore splnené. Súd vychádzal z názoru, že tieto predpoklady vyplývajú
z judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením
práva únie ak: (a) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým
osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (c)

medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s
tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

10.13 Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ES

má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie uvedené ustanovenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ESnebolodoprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyprebratésprávne,pretožeumožňuje,aby
priemernýtýždennýpracovnýčasžalobcuvrátanenadčasovpresiahol48hodín(bod10.5odôvodnenia).
Na záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v

zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice
2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov
(s poukazom na ustanovenie § 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov
dokazovania v spornom období od apríla 2021 do februára 2024 žalobcov priemerný služobný čas každý
mesiac presiahol hranicu 48 hodín.

10.14 Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o
porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

10.15 V príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku (a) zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)

v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
(b) zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,

rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

10.16 Argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu nie je
príčinná súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv anepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody), nie je
podľasúdudôvodná.Napostaveniežalobcuakohasičasavzťahujejudikatúrasúdnehodvora(C-429/09
a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám

povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo
nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté
alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva

právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v
rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v
neprospechtohtopracovníka.Okremtohotrebazdôrazniť,ževtakejveciakovovecisamej,ktorásatýka

porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania
práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok,
žeorgánomdotknutéhočlenskéhoštátubysaumožnilo,abybolapovinnosťdbaťododržovanietakýchto
noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade

nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo
spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Za týchto podmienok treba

dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda
z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby
na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi.

10.17Súdnapokondospelknázoru,žebolisplnenépodmienkynapriznanienáhradynemajetkovejujmy
žalobcovi v konkrétnej sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom
práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí

poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia
a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

10.18 Náš právny poriadok nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti
štátu spôsobenej porušením práva únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003Z.z.zanesprávnyúradnýpostupsanepovažujepostupalebovýsledokpostupuNárodnejrady
Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a

postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.
b) Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu
do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).

10.19 V rozpore s obranou žalovaného dospel súd k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu,

pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice
2003/88/ES v žalovanom období od apríla 2021 do februára 2024 odpracoval 2.357,90 hodín služobnej
pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného
(služobného) času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 53,90
hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady

od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne
dokazovanie. Žalovaný sa v tomto smere obmedzil len na tvrdenie, že výpočty žalobcu (tabuľky)
nepreukazujú vznik škody.10.20Dokazovanímbolpreukázanýzásahdoosobnostižalobcu,konkrétne(a)dojehoprávanaochranu
zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného
pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby

pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil
úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil
zdravie a súčasne (b) do jeho práva na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať

svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením.

10.21 Zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že (a) žalobca priemerne
každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (súčasne viac
ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 615/2001 Z. z.) a jednak skutočnosťou,

že (b) žiadna z odpracovaných 2.357,90 hodín v žalovanom období od apríla 2021 do februára 2024
nebola v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice
2003/88/ES započítaná do pracovného času žalobcu. Nie je preto dôvodný argument žalovaného, že
vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len v prípade hodín služobnej pohotovosti, ktoré presiahnu
hranicu 48 hodín týždenne, pretože žiadna z odslúžených hodín žalobcu mu v rozpore so smernicou

2003/88/ES nebola započítaná do pracovného času.

10.22 Súd nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa §

13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť,
resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom
prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa
súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie
dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti

uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,
aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany.

10.23 Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a
okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na
upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto

okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho
uplatniť finančné zadosťučinenie. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe
môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

10.24 Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom
(služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej

dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť
plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca je oddelený od svojho vlastného
sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si
svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená.10.25 Právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované. Žalobca plní v
spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, preto je

dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj
vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Práca žalobcu je
vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Práca žalobcu ako hasiča je náročná, riziková,
nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných
nehodách,hromadnýchhaváriách,živelnýchpohromách,únikunebezpečnýchlátokamnožstverôznych

technických zásahov a rôznych záchranných prácach. Preto je nevyhnutná potreba odpočinku žalobcu
akohasiča,regenerácia,súkromiearodinnýživot,doktorejboloporušenímprávaúnievprípadežalobcu
zasiahnuté.

10.26 Uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy považuje súd za primeranú. Hodiny, ktoré žalobca
odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky

posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý
tak, aby k porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa súdu možné nahradiť inak, pretože uplynutý
čas žalobca nemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav). Žalobca počas trojročného sporného obdobia
odpracoval 2.357,90 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času,

čo predstavuje náhradu škody (nemajetkovú ujmu) v sume 2,37 € za hodinu (5.577,36 € / 2.357,90
hodín), ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v
práci a nemohol ju venovať rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii či odpočinku. Vzhľadom
na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je
dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný (v prípade

zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové
okolnosti). V každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady
priznávanévtýchtoprípadoch,resp.vprípadochobetítrestnýchčinov.Ustanoveniaoochraneosobnosti
boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým
predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na

základe judikatúry súdneho dvora.

10.27 Nakoniec sa súd nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že žalobca v podstate v skutočnosti
uplatnil mzdový nárok a nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom spore nejde o
mzdový nárok žalobcu, žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo spôsobu

výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno dospieť k záveru, že predmetom sporu je v
podstate mzdový nárok žalobcu.

10.28 Na základe uvedeného súd žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa
ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí.Nakoľkožalobcabolvkonanívplnomrozsahuúspešný,priznalmusúdprotižalovanémunárokna
náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %). Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania

formuloval súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn.
6Cdo/57/2017zodňa30.05.2017,sp.zn.6Cdo/196/2016zodňa22.06.2017asp.zn.7Cdo/123/2016zo
dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 4 vyhotoveniach (§ 362 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolaciedôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej
značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskorších

predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 370
ods. 1, § 376 CMP).