Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5423200140
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5423200140.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Zuzany Krivdovej, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. – D., E. XXX/X, 2/ mal. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. – D., E. XXX/X,
zast. zákonnou zástupkyňou G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. – H., A. I. XXX/XX, žalobcovia 1/ a 2/
zastúpení Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s.r.o., so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského
1735/29, IČO: 50 120 000, proti žalovanému: KOVOHUTY Dolný Kubín, s.r.o., so sídlom
v Dolnom Kubíne, Nábrežie Oravy 625/12, IČO: 31 646 697, zastúpenému JUDr. Janou Točekovou,
PhD., advokátkou, so sídlom v Dolnom Kubíne, E. Hroboňovej 1375/8, o zaplatenie nemajetkovej

ujmy vo výške 76.000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo č. k. DK-5C/3/2023-191
zo dňa 31. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 13.000,- Eur
žalobcovi v rade 1/ a 13.000,- Eur žalobcovi v rade 2/ a vo výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku II. v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby

o zaplatenie 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 38.000,- Eur odo dňa podania žaloby každému
zo žalobcov v rade 1/ a 2/, ostáva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom v rade 1/ a 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu
25.000,-Euražalobcovi2/sumu25.000,-Eur,tovšetkodotrochdníodprávoplatnostirozsudku(výrokI.).
Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcom 1/ a 2/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).
2.
Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v konaní boli nespornými viaceré rozhodujúce skutočnosti.
Predovšetkýmnebolspornýzákladžalobcamiuplatnenéhonárokuspočívajúcehovovzniknutomzásahu
do ich osobnostných práv a v rámci nich predovšetkým do práva na súkromie a práva na rodinný život
ako jeho súčasti, ku ktorému došlo pracovným úrazom, ktorý utrpel A. B. (ďalej len „A. B.“) otec žalobcov
1/ a 2/) dňa XX.XX.XXXX s tragickým smrteľným následkom. Žalovaný svoju zodpovednosť za zásah,

ktorý danou udalosťou bol spôsobený do osobnostných práv či už žalobcov alebo ich matky (manželky
A. B.), nerozporoval a od začiatku po udalosti vyslovoval nielen úprimnú ľútosť nad tým,
k čomu došlo, ale mal snahu dospieť aj k dohode o výške odškodnenia vzniknutej nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Ohľadne nej došlo k dohode s matkou žalobcov, ktorej žalovaný vyplatil náhradu vo výške19.000,-Eur a ešte predtým jej uhradil aj ďalších 4.581,60 Eur v súlade s kolektívnou zmluvou, a to
napriek tomu, že už od začiatku spochybňoval ako možnú príčinu vzniku úrazu porušenie akýchkoľvek
povinností zo strany žalovaného na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej len „BOZP“).

V kontexte kontinuálneho uznávania svojej zodpovednosti žalovaným za vznik nemajetkovej ujmy
žalobcom nemožno vnímať jeho argumentáciu, že z jeho strany nedošlo k porušeniu predpisov BOZP
za nejakú snahu „vyviniť sa“, resp. zbaviť sa svojej zodpovednosti za následok, ktorá zodpovednosť je
u žalovaného objektívne daná, čo naznačoval zástupca žalobcov, ale len ako súčasť okolností, za
ktorých k smrti A. B. došlo, významnej z hľadiska posúdenia primeranej výšky náhrady.

Nebolo sporné, že v pracovnej činnosti A. B., ako to vyplýva aj z Protokolu, neboli zistené žiadne
nedostatky, ktoré by sa prípadne spolupodieľali na vzniku pracovného úrazu a jeho následku.

Ohľadne správnosti záverov vyplývajúcich z Protokolu k otázke tam konštatovanej nesprávnej
organizácii práce u žalovaného prebiehalo správne konanie iniciované žalobou terajšieho žalovaného

smerujúcou voči Inšpektorátu práce Žilina ako žalovanému o preskúmanie zákonnosti Protokolu, ktoré
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebolo skončené.
S ohľadom na rozsah vykonaného dokazovania, rešpektujúc vôľu žalobcov, keď práve na strane
žalobcov v danom smere spočívalo nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno, nevykonával
k otázke možnej príčiny, resp. príčin vzniku úrazu A. dôkazy, ktoré navrhovala žalovaná strana a

konštatoval, že napriek tomu, že zodpovednosť žalovaného za zásah do osobnostných práv žalobcov
je daná z dôvodu, že k smrti A. ako zamestnanca žalovaného došlo v dôsledku pracovného úrazu na
rannej smene dňa XX.XX.XXXX, súčasne nemal preukázané, že príčinou poprípade jednou z príčin tejto
udalosti bolo porušenie predpisov samotným žalovaným na úseku BOZP a naopak, že príčinou tejto
tragickej udalosti nemali byť konkrétne zlyhania pracovníkov žalovaného.

Medzi stranami nebol fakticky sporný ani samotný rozsah zásahu do osobnostných práv žalobcov z
dôvodu pracovného úrazu A. najtragickejším následkom. Samotný žalovaný označoval otca žalobcov
za vynikajúceho zamestnanca, o ktorého osobnostnej a pracovnej stránke sa vyjadroval veľmi pozitívne
ako o osobe požívajúcej dôveru aj u svojich spolupracovníkov, čoho prejavom bolo o. i. aj to, že

vykonával funkciu zástupcu zamestnancov pri riešení záležitostí týkajúcich sa BOZP. Žalovaný nijakým
spôsobom nenamietal, že rodina žalobcov bola do tragickej udalosti dobre fungujúcou rodinou s dobrými
vzájomnými vzťahmi medzi všetkými jej členmi (otec, matka, deti). K danému zásahu nepochybne
došlo v čase, kedy žalobcovia boli vo veku 9 a 15 rokov, čo len zvýrazňuje citeľnosť zásahu do ich
osobnostných práv s ohľadom na to, že k nemu došlo v období ich detstva a dospievania.

Spornou medzi stranami bolo to, aká má byť primeraná výška náhrady nemajetkovej ujmy. Žalujúca
strana (na rozdiel od žalovanej strany – tá pri ňou navrhovanej výške poukazovala na konkrétne
rozhodnutia súdov) pri odôvodňovaní požadovanej výšky náhrady (po 36.000,- eur na každého zo
žalobcov) neargumentovala ani nejakou ustálenou rozhodovacou praxou, t.j. nejakými konkrétnymi

rozhodnutiami súdov, ktoré by
v „porovnateľných situáciách“ priznávali porovnateľnú výšku nemajetkovej ujmy, akú požadovali
žalobcovia.

V konkrétnych okolnostiach veci poukázal na to, že medzi matkou žalobcu a žalovaným došlo k dohode

o výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená, a to v sume 19.000,-Eur, t.j. náhrady
o 1.000,-Eur vyššej, než ktorú žalovaný už pred začatím tohto sporu bol ochotný uhradiť každému
zo žalobcov. V danej súvislosti pritom nemožno z vykonaných dôkazov konštatovať, že by zásah
do osobnostných práv žalobcov, ku ktorému došlo smrťou ich otca A., mal byť pre niečo konkrétne
závažnejším zásahom, než k akému došlo do osobnostných práv ich matky, s čím priamo súvisí aj výška

náhrady nemajetkovej ujmy.

Konanie, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 2P/44/2022, bolo iniciované
práve matkou žalobcov ako zákonnou zástupkyňou žalobcov v tom čase maloletých, ktorých zastupoval
ich terajší právny zástupca, a to podaním návrhu dňa 11.08.2022, ktorým žiadali schváliť právny úkon

– Dohodu o urovnaní z 22.07.2022 uzatvorenej maloletými žalobcami v zastúpení Mesta Dolný Kubín
ako súdom (uznesením Okresného súdu Dolný Kubín z 30.06.2022 č. k. 8P/19/2022-47) ustanoveným
kolíznym opatrovníkom so žalovaným, ktorou sa žalovaný zaviazal vyplatiť každému zo žalobcov
z titulu náhrady nemajetkovej ujmy po 18.000,-Eur na označený účet (v zmysle dodatku č. 1k dohode uzavretého 24.10.2022) v lehote 7 dní od doručenia doložky právoplatnosti rozhodnutia
súdu o schválení tejto dohody. Pojednávanie v uvedenej veci konané 25.10.2022 (na ňom sa ako
verejnosť dostavila terajšia zástupkyňa žalovaného ako jeho splnomocnená zástupkyňa) bolo odročené

na 01.12.2022 v súvislosti s návrhom kolízneho opatrovníka a zástupcu žalobcov po tom, ako matka
žalobcov na pojednávaní vyjadrila nesúhlas s výškou náhrady, za účelom ďalších možných rokovaní so
žalovaným ohľadne navýšenia výšky odškodnenia. Ešte pred novým termínom pojednávania zobrala
matkažalobcovakoichzákonnázástupkyňapodanímz30.11.2022návrhnaschválenieprávnehoúkonu
– dohody o urovnaní v celom rozsahu späť, a to bez bližšieho zdôvodnenia, na základe čoho súd po

súhlase aj ostatných účastníkov konania uznesením z 01.12.2022 č. k. 2P/44/2022-108 dané konanie
zastavil.

Uvedenému konaniu predchádzalo konanie vedené na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
10P/56/2021 iniciované návrhom matky žalobcov ako ich zákonnou zástupkyňou v zastúpení terajšieho
zástupcu žalobcov o schválenie právneho úkonu – Dohody o urovnaní uzavretej medzi matkou detí

ako účastníkom 1/, žalobcami 1/ a 2/ v zastúpení ich matky ako účastníkmi 2/ a 3/ a žalovaným dňa
16.11.2021, ktorou sa žalovaný zaviazal zaplatiť matke žalobcov z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
sumu 30.000,-Eur a každému zo žalobcov po 10.000,- Eur, spolu celkovo 50.000,- Eur do 7 dní od
doručenia rozhodnutia súdu o schválení tejto dohody. Konanie o uvedenom návrhu bolo zastavené
unesením súdu z 31.03.2022 č. k. 10P/56/2021-43 z dôvodu jeho späťvzatia (bez uvedenia dôvodu).

V prípade neskoršej dohody o urovnaní oproti predchádzajúcej dohode došlo k navýšeniu sumy v
prípade každého zo žalobcov o 8.000,- Eur (zo sumy 10.000,- Eur na sumu 18.000,-Eur). V danej
súvislosti opäť poukázal na to, že sám žalovaný opakovane nielen v priebehu tohto konania vyslovoval
ľútosť nad danou tragédiou, ale súčasne tiež poukazoval na výraznú stratu, ktorú táto udalosť spôsobila

aj pre jeho pracovný kolektív, nešetriac superlatívmi ohľadne osobnostných vlastností A. a tiež ohľadne
plnenia jeho pracovných povinností. Zároveň prejavoval snahu o mimosúdne vyriešenie predmetu tohto
konania, ku ktorému v konečnom dôsledku nedošlo, nakoľko matka žalobcov, hoci už aj došlo k dohode,
ktorá bola daná súdu na schválenie, napokon s tam uvedenou výškou náhrady nesúhlasila. Žalovaný
nespochybňoval, že žalobcom vzniknutá ujma je svojou povahou tak závažnou ujmou, ktorej zmiernenie

vyžaduje aj poskytnutie zadosťučinenia v peniazoch.

S poukazom na doposiaľ uvedené v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci považoval za
adekvátnu(primeranúasúčasnespravodlivú),súladnúsprincípomspravodlivéhousporiadaniavzťahov,
výškunáhradynemajetkovejujmyvpeniazochzazávažnýaneodstrániteľnýzásahdoprávažalobcovna

ichsúkromiearodinnýživot,chránenýustanoveniami§11anasl.Občianskehozákonníka,aplikovanými
s poukazom na čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, spôsobený smrťou ich otca A., výšku peňažnej
satisfakcie pre každého zo žalobcov vo výške 25.000,-Eur, ktorú v takejto výške navrhol žalovaný
na predbežnom prejednaní sporu v snahe jeho zmierneho ukončenia. V rámci možného intervalu
úvah súdu o výške primeranej náhrady, takúto výšku dokonca považoval za takú, ktorá je na hornej

hranici intervalu, a ktorá zásadnejším spôsobom ešte nevybočuje z tej rozhodovacej praxe, na ktorú
poukazovala žalovaná strana, majúca zhodné črty s týmto prípadom v tom, že vo všetkých prípadoch
vzniknutý zásah do osobnostných práv spôsobený úmrtím sa týkal najbližších členov rodiny zomrelého.

S poukazom na rozsudok Kontrová, rozsudok Okresného súdu Námestovo sp. zn. 5C/37/2021 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 08.02.2023 sp. zn. 7Co/148/2022, rozsudok Okresného súdu
Ružomberok sp. zn. 5C/19/2017 zo 14.12.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z
23.05.2018 sp. zn. 7Co/61/2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.10.2019 sp. zn. 1Cdo/238/2019,
mal za to, že určená výška náhrady nemajetkovej ujmy v prospech žalobcov 1/ a 2/ súčasne primeraným
spôsobom reflektuje aj časový odstup, ktorý nastal od vynesenia rozsudku Kontrová a s tým súvisiaci

prirodzený reálny pokles hodnoty peňazí v dôsledku inflácie, na ktorý aspekt poukazovala žalujúca
strana.

Pokiaľ sa žalobcovia domáhali priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu (nad priznanú
výšku po 25.000,- eur pre každého z nich), t.j. ohľadne sumy 13.000,-Eur u každého zo žalobcov, žalobu

v danej časti ako nedôvodnú zamietol.
Ohľadne uplatnených úrokov z omeškania z požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, žiadaných
počnúc dňom podania žaloby na súd (31.01.2023) až do jej zaplatenia, v danej časti žalobu ako
nedôvodnú zamietol s tým, že z ustálenej judikatúry súdov, konkrétne z rozhodnutí, na ktoré poukazovalaj žalovaný (bod 3.11.), t.j. z rozsudku NS SR z 24.06.1998 sp. zn. 1Co 15/97, uverejnenom v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod por. č. 45/2000 vyplýva, že
povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe rozhodnutia súdu, v

ktorom je určená doba plnenia a až jej uplynutím sa dlžník môže dostať do omeškania s jej zaplatením.
Rovnaký záver vyplýva aj z následného rozsudku NS SR zo 14.03.2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011,
identicky judikujúceho vznik omeškania so zaplatením takejto náhrady. Žalujúca strana nevzniesla
žiadne konkrétne vecné argumenty spôsobilé spochybniť správnosť takto ustálenej súdnej praxe, iba sa
odvolávala aj to len vo všeobecnej rovine na pocit spravodlivosti a správnosti, čím vlastne popierala aj

samotný charakter úrokov z omeškania. Nárok na ich vznik totiž závisí od právnej skutočnosti, ktorou je
vznik omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku. Mal za to, že so zreteľom na vyššie uvedené
v posudzovanej veci doposiaľ nemohlo dôjsť k vzniku omeškania, a preto ani nemôže byť daný nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania v akejkoľvek časti.

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 262 ods. 1 CSP podľa § 255 ods. 1 CSP analogicky

aplikovaného na daný prípad za použitia čl. 4 Základných zásad CSP, keď priznal žalobcom nárok
na ich náhradu v rozsahu 100 %. V danom prípade totiž výška priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy závisela od úvahy súdu, na čom nič nemení to, že súd v konečnom dôsledku považoval v
konkrétnych okolnostiach prípadu za primeranú práve takú výšku náhrady, akú v priebehu sporu navrhol
napredbežnomprejednanísporužalovanýprostredníctvomsvojhozástupcuvsnahetakýmtospôsobom

(takoutovýškou)docieliťmimosúdnevyriešeniepredmetusporu.Hocisúdnepochybuje,žežalovanýmal
snahu ešte pred začatím tohto sporu „odškodniť- každého zo žalobcov sumou 18.000,-Eur, faktom je, že
k tomu napokon nedošlo, v súvislosti s čím poukázal žalovaný na vyššie uvádzané okolnosti vyplývajúce
zo spisu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2P/44/2022. Ani v takejto situácii však žalovanému
nič nebránilo docieliť splnenie záväzku takým spôsobom, aký v tom čase považoval za náležitý, a to

zložením príslušnej sumy za účelom splnenia záväzku do notárskej úschovy.

3.
Proti tomuto rozsudku, čo do výroku II. v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 13.000,-Eur žalobcovi
v rade 1/ a 13.000,-Eur žalobcovi v rade 2/, podali odvolanie žalobcovia v rade 1/ a 2/. Navrhli, aby aby

odvolací súd vzhľadom na zásadnú zmenu pomerov v oblasti hodnoty peňazí napadnuté rozhodnutie
vo výroku II zmenil tak, že žalobe bude vyhovené v celom rozsahu, teda aj v rozsahu zvyšných 26.000,-
Eur t. j. žalobcovi 1/ sumu 13.000,-Eur a žalobcovi 2/ sumu 13.000,-Eur. Zároveň žiadali, aby im odvolací
súd priznal nárok na trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Namietali, že súd vychádzal v danej veci z ustálenej rozhodovacej praxe súdov hoci od predmetných
rozhodnutí uplynulá určitá doba, počas ktorej došlo k značnej inflácii peňazí a teda jej samotnej hodnoty.
Na rozsah inflácie poukázali vo svojej replike, v ktorej uviedli, že hodnota peňazí sa diametrálne mení
plynutím času a suma 25.000,-Eur predstavovala v roku 2007 výrazne inú hodnotu ako je tomu v
roku 2023. Na základe inflačnej kalkulačky, ktorá podľa indexu spotrebiteľských cien a priemernej

inflácie v medziročnom porovnaní predstavuje suma (ktorú žalovaný uvádza ako určitý strop priznanej
nemajetkovej ujmy v roku 2007) bola hodnota sumy 25.000,-Eur v roku 2007 určená na sumu 39.500,-
Eur v roku 2023. Vzhľadom na uvedené mali za to, že rozhodovacia súdna prax by mala efektívne
reagovať na zmenu pomerov a prispôsobovať sa im v danom čase a mieste. Podľa ich názoru práve
súdy vyššieho stupňa majú kompetenciu meniť časovo neaktuálnu judikatúru.

Okrem uvedeného poukázali na skutkový stav a zavinenie na strane žalovaného. Je zrejmé, že
všeobecnú zodpovednosť nesie žalovaný ako zamestnávateľ, avšak mali zato, že predmetnej právnej
skutočnostibolomožnézostranyzamestnávateľazabrániť,kebybolidodržanévšetkyprvkybezpečnosti
a ochrany pri práci. Jedná sa o smrteľný pracovný úraz a z tohto dôvodu ešte väčšmi cítia zásah do

svojich práv a to práve tým, že ich otec vykonával závislú činnosť pre žalovaného. Práve žalovaný mal
preto pripraviť také podmienky práce, pri ktorých by v žiadnom prípade nemohlo dôjsť a ani by nedošlo
k takej právnej skutočnosti, pre ktorú si v súčasnosti uplatňujú v tomto konaní svoj nárok.

Podľa ich názoru by sa malo jednať o exemplárny prípad a to práve preto, aby osoby v pozícii

zamestnávateľa dbali na dodržiavanie bezpečnosti a ochrany pri práci. Tento prípad by mal byť
posudzovaný odlišne od prípadov keď dôjde k úmrtiu pri dopravných nehodách prípadne pri iných
trestných činoch a to práve z dôvodu že došlo k úmrtiu v dôsledku pracovného úrazu a len v dôsledku
porušenia pravidiel bezpečnosti a ochrany pri práci. Prostredie na pracovisku musí byť riadne pripravenéa zabezpečené tak, aby osoby vykonávajúce svoje pracovné povinnosti (z dôvodu zabezpečovania
riadneho a dôstojného života pre svoje rodiny – mal. deti a manželky), boli pri výkone svojho povolania
v bezpečí a mali možnosť sa vždy zo zamestnania vrátiť späť k svojim rodinám. Zamestnanci by v

žiadnom prípade pri výkone svojho povolania nemali byť vystavovaný takým rizikám, že by mohlo dôjsť
k ich úmrtiu.
Uviedli, že cítia obrovský pocit krivdy, nespravodlivosti a bolesti práve z toho dôvodu, že k úmrtiu ich
otca došlo v dôsledku pracovného úrazu pre pochybenie na strane žalovaného.
4.

K odvolaniu žalobcov v rade 1/ a 2/ sa vyjadril žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Mal za to, že súd by pri svojom rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy mal vychádzať z okolností
v danom čase a na danom mieste, kedy k došlo k udalosti podmieňujúcej vznik nemajetkovej ujmy.
Náhrada nemajetkovej ujmy má spravodlivo zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu, nakoľko reálna
„kompenzácia“ ľudského života nie je možná ani vyčísliteľná. Podľa jeho názoru nástroje ekonomického

trhu ako inflačná kalkulačka, nie je na mieste a ani vhodné používať v občianskoprávnej problematike
určovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Prvostupňový súd neodkazuje na časovo neaktuálnu
judikatúru nemá vedomosť ani o novšej rozhodovacej praxi ESĽP, ktorým by ESĽP „prekonal“ rozsudok
Dana Kontrová proti Slovenskej republike (zo dňa 31.5.2007). Na vyššie uvedený rozsudok ESĽP
odkázal aj Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 448/2012, v ktorej sa Ústavný súd v časti ratio

decidendi zaoberal limitáciou náhrady škody. V predmetnom prípade sťažovateľka zdôrazňovala, že
v danej veci priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavovala viac ako 1,35-
násobok maximálnej výšky odškodnenia obetí násilných trestných činov, ktorými bola spôsobená smrť,
a viac ako 6,76-násobok maximálnej výšky odškodnenia obetí násilných trestných činov, ktorými bola
spôsobená ujma znásilnením. Výška odškodnenia obetiam násilných trestných činov je pritom podľa

sťažovateľky kritériom, ktoré ESĽP aplikuje pri skúmaní primeranosti uloženej sankcie, keďže dôsledky
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie sú absolútne porovnateľné s intenzitou
dôsledkov spôsobených násilnou trestnou činnosťou. Podobný názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 17/2005 z 27. apríla 2006.
Napriek pochopeniu pre bolesť žalobcov, ktoré od samého začiatku žalobcom prejavuje, a má

snahu zmierniť, musí uviesť, že s vyššie uvedenými tvrdeniami žalobcov o jeho zavinení, pochybení
respektíve nevytvorení dostatočnej bezpečnosti na pracovisku, nemôže súhlasiť, a považuje ich za
neopodstatnené a nepravdivé. Vytvorenie bezpečného pracovného prostredia je jeho kľúčovou prioritou
ako zamestnávateľa, a to práve vzhľadom na rizikový charakter pracovného prostredia v hutníckom
priemysle,ktorésiplneuvedomuje.Práveztohtodôvoduneustáleinvestujenemaléfinančnéprostriedky

do zabezpečenia bezpečnosti ochrany práce na pracovisku.
V danom prípade sa jednalo o nepredvídateľné riziko, ktoré ani s ohľadom na dodržanie všetkých
predpisov BOZP nedokázal predvídať a tak mu zabrániť. Jeho snahu o zabezpečenie bezpečného
pracovného prostredia dokazuje aj skutočnosť, že za celú jeho históriu ako hutníckej spoločnosti, nikdy
predtým nedošlo k fatálnemu úrazu, ani k inému vážnejšiemu pracovnému úrazu.

Predmetný pracovný úraz vznikol kombináciou viacerých nešťastných a nepredvídateľných faktorov, v
ktorých zohrávalo veľkú rolu aj pochybenie viacerých zamestnancov (tak ako bolo bližšie uvedené v jeho
predchádzajúcich vyjadreniach zo dňa 25.04.2023 a 07.06.2023), pričom táto tragická udalosť hlboko
zasiahla celý jeho pracovný kolektív. Vzhľadom na uvedené od začiatku prejavoval snahu o zmiernenie

ujmy spôsobenej pozostalým.
Odmieta tvrdenia žalobcov o jeho zavinení a pochybení, nakoľko problematika BOZP a bezpečnosť jeho
zamestnancov je pre neho dôležitá a kľúčová pre výrobný proces. Mal za to, že zistil z dostupných údajov
a informácií všetky potenciálne riziká a dodržal zákonom stanovenú prevenciu ako systém opatrení
plánovaných a vykonávaných vo všetkých oblastiach činnosti zamestnávateľa, ktoré sú zamerané

na vylúčenie alebo obmedzenie rizika a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z
povolania a iných poškodení zdravia z práce.

Na záver uviedol, že správne konanie o uložení pokuty (rozhodnutie č. 312/2021-IZA-2.2/pok/R/Ť zo dňa
22.08.2023)vedenénaInšpektorátepráceŽilinapodsp.zn.IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2023/378,bolona

základejehoodvolania,rozhodnutímNárodnéhoinšpektorátuprácesp.zn.NIP/NIP_PO/BEZ/2023/4437
zo dňa 22.11.2023, zastavené, z dôvodu zániku jeho zodpovednosti.
5.
Žalobcovia v rade 1/ a 2/ nevyužili právo reagovať na vyjadrenie žalovaného replikou.6.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana

proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozsudok v napadnutej
časti, vo výroku II. v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 13.000,- Eur žalobcovi v rade 1/ a 13.000,-
Eur žalobcovi v rade 2/ a vo výroku III. o trovách konania, v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

7.
Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností
zadokumentovaných v spise dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť
týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na

zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu viazanosti odvolacími
dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).
8.
Odvolatelia koncentrovali svoju odvolaciu argumentáciu len na výšku súdom priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorá nezodpovedala ich predstave o nimi požadovanej sume, pričom dôvodili

zavinením žalovaného s tým, že by sa malo jednať o exemplárny prípad pre zamestnávateľov, aby
dbali na dodržiavanie bezpečnosti a ochrany pri práci. Taktiež apelovali pocitom krivdy, nespravodlivosti
a bolesti, že k úmrtia ich otca došlo v dôsledku pracovného úrazu pre pochybenie žalovaného.
9.
Vychádzajúc z takto vymedzeného predmetu odvolacieho prieskumu, odvolací súd posudzoval vecnú

správnosť rozsudku súdu prvej inštancie len z toho hľadiska, či súdom prvej inštancie priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy možno v danom prípade považovať za primeranú.

10.
Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že náhrada nemateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za

život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, t.j. ujmy ktorú utrpela osoba, ktorá mala
s nebohou osobou vzťah vykazujúci dobre vyvinuté sociálne citové väzby a iné medziľudské väzby,
ktoré sú charakteristické pre vzťahy osôb blízkych s tým, že nenávratnou deštrukciou týchto väzieb
v dôsledku smrti nebohej osoby došlo k strate, ktorá bola prekonávaná s výraznými a pretrvávajúcimi
ťažkosťami. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhradou za samotný neoprávnený zásah

- „usmrtenie“ (resp. automatickou paušálnou náhradou pre pozostalých v tom zmysle, že vzniknutý
neoprávnený zásah musí byť automaticky spojený s verdiktom súdu o priznaní takejto náhrady), ale je
náhradou za ujmu, ktorá vznikla pozostalému v dôsledku smrti jemu blízkej osoby a na jej priznanie
je potrebné zistiť, či v dôsledku straty blízkej osoby k ujme takej intenzity, ktorá má byť zmiernená (aj)
finančnými prostriedkami, skutočne došlo.

11.
Pri stanovení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy musí súd prihliadnuť na:
a) závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušenia práva došlo, a to k naplneniu
požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu,
b) na požiadavku nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.

Preto určujúcimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je:
1/ atribút primeranosti (tento atribút je rozhodujúce kritérium priznávania odškodnenia, aby bol
dosiahnutý účel kompenzácie) a
2/ proporcionalita, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a
pôsobiť na škodcu likvidačne.

Pre rozhodovanie je však vždy dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu. Judikatúra súdov
v tejto oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady
nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Pri rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy musia preto súdy starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu.

12.
Odhliadnuc od vyššie uvedeného vzhľadom k tomu, že právna úprava pri rozhodovaní o výške relutárnej
náhrady neposkytuje súdu expressis verbis formulované kritéria pre jej vyčíslenie, je nutné prihliadať
na kritéria, ktoré pre jej určenie možno vydedukovať z rozhodnutí tuzemských súdov a ktoré bolizosumarizované v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14. Jedná sa o kritéria,
na ktoré je možné a zároveň nutné prihliadať, a to tak na strane poškodeného (pozostalej osoby), ako
i na strane pôvodcu zásahu (osoby zodpovednej, škodcu).

13.
Na strane poškodeného (pozostalej osoby) je významná najmä

- intenzita a kvalita jeho vzťahu s usmrteným: Pre určenie výšky tejto relutárnej náhrady je kvalita

i charakter vzájomného vzťahu medzi pozostalou osobou a usmrtenou osobou kľúčová. Vzájomný vzťah
je významný preto, že strata milovanej osoby zasiahne pozostalého neporovnateľne citlivejšie ako strata
príbuzného, ku ktorému má vzťah neutrálny, či dokonca negatívny. Psychická bolesť zo straty veľmi
blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, pociťovaná i fyzicky, obmedzujúca ostatné aktivity
pozostalého, mnohokrát prerastajúca až do duševného ochorenia;
- vek usmrteného a vek pozostalých: Zohľadnenie veku usmrtenej osoby má zas diferencovať medzi

jednotlivými prípadmi straty blízkej osoby, nakoľko inak je prežívaná strata dieťaťa jeho rodičmi, inak
strata rodiča jeho maloletými deťmi, inak strata rodiča jeho plnoletými deťmi, a inak strata osoby
dôchodkového veku jej vnúčatami. I keď strata rodiča predstavuje ujmu v každom veku, bude mať iný
dopad na dieťa útleho veku, ktoré si stratu nie je schopné plne uvedomiť a iný dopad na dieťa školského
veku, ktoré je na rodičovi citove a existenčne závislé a iný dopad bude mať na dospelého jedinca, ktorý

už nežije v spoločnej domácnosti s usmrtenými rodičmi a má svoju rodinu. Dôsledky pre maloleté dieťa
vo veku, kedy zjavne potrebuje pre svoj zdravý vývoj oboch rodičov, sú neporovnateľné s dôsledkami na
právach dospelého. Dôležitú úlohu hra aj pocit zodpovednosti rodiča za svoje deti. Stratu blízkej osoby
v žiadnom z prípadov nemožno zľahčovať, ale len zvýrazniť osobitne závažný dopad straty v niektorých
situáciách;

- existenčná a hmotná závislosť pozostalého na usmrtenej osobe: Niet tiež pochýb o tom, že strata
osoby, na ktorej je pozostalý existenčne a hmotne závislý, sa negatívne prejaví (nielen, ale) aj vo sfére
osobnostného prežívania;

- prípadné poskytnutie inej satisfakcie (ako napr. ospravedlnenie škodcu, správny postih škodcu, či jeho
trestné odsúdenie), ktorá však obvykle sama osebe nie je dostačujúca, avšak jej poskytnutie môže mať
vplyv na zníženie peňažnej náhrady;

- prítomnosť pozostalej osoby pri škodovej udalosti: Na strane pozostalej osoby je možné tiež zohľadniť,

či bola očitým svedkom udalosti, pri ktorej bola jej blízka osoba usmrtená a či bola s jej následkami
bezprostredne konfrontovaná.

14.
Na strane osoby zodpovednej (pôvodcu zásahu, škodcu) je nutné prihliadať na

- celkový postoj zodpovednej osoby k škodovej udalosti (napr. prejavená ľútosť, ospravedlnenie
adresované pozostalým, dobrovoľná náhrada škody pozostalým): Postoj škodcu môže podstatným
spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými, ústretové správanie, ospravedlnenie alebo prejavená
ľútosť škodcu môžu zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či

vyjadrená bezcitnosť môže ujmu pozostalých osôb ešte prehĺbiť. Vo vzťahu k ospravedlneniu škodcu
adresovanému pozostalým, odvolací súd vo všeobecnosti podotýka, že ide minimálne o elementárnu
slušnosť a prejavenie ľudskosti a empatie, avšak vzhľadom na následok, ktorým je usmrtenie blízkej
osoby, nemožno satisfakciu spočívajúcu v ospravedlnení a vyjadrení ľútosti považovať za dostačujúcu
na zmiernenie nemajetkovej ujmy;

- dopad škodovej udalosti na duševnú sféru zodpovednej fyzickej osoby;

- formu a mieru zavinenia zodpovednej osoby
- v neposlednom rade i existenciu a mieru spoluzavinenia usmrtenej osoby na škodovej udalosti;

- majetkové pomery pôvodcu zásahu: V obmedzenom rozsahu treba prihliadať i na majetkové
pomery pôvodcu zásahu, ktoré sú významné len z toho hľadiska, aby bola daná možnosť reálneho
uspokojenia priznaných nárokov a aj v tom zmysle, aby uložená povinnosť nahradiť spôsobenú škodu
nemala pre škodcu doživotné likvidačné následky a jeho majetkovou likvidáciou neznemožňovalamu viesť znesiteľný a ľudsky dôstojný život. Majetkové pomery osoby zodpovednej nie sú totiž
rozhodujúcim hľadiskom pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy a tvoria len jednu z viacerých
vyššie spomínaných okolností, na ktoré súd pri rozhodovaní prihliada. V záujme komplexnejšieho

hodnotenia odvolací súd dodáva, že skúmanie a posúdenie pomerov osoby, ktorá je povinná nahradiť
nemajetkovú ujmu, je v zásade akceptovateľné, ale nemôže byť smerodajným kritériom. Vo svojich
dôsledkoch (ad absurdum) by takýto prístup totiž mohol viesť k neprípustnému záveru, že pokiaľ
občianskoprávna sankcia za zásah do osobnostného práva zaťažuje majetnejší subjekt, je na mieste
túto určiť vo vyššej sume. Zatiaľ čo v prípade subjektu s nízkym rozsahom majetkových hodnôt, je na

mieste určiť skôr len symbolickú náhradu.
15.
Súd musí pri určení výšky relutárnej satisfakcie prihliadať predovšetkým na satisfakčnú funkciu
priznávanej peňažnej sumy, ktorej cieľom je zabezpečiť zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie
nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. Narušenie blízkych rodinných vzťahov potom najmä v
prípade, ak k nemu dôjde nečakane v dôsledku neočakávanej tragickej udalosti, vyvolá nielen zásah

do telesnej integrity jedinca priamo zasiahnutého takouto udalosťou, ale aj do integrity jeho blízkych
osôb. Akákoľvek peňažná kvantifikácia duševných útrap je spojená s problémom, že pri nej nie je možné
vychádzať z objektívne merateľných výsledkov.
16.
Súd zdôrazňuje, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je žiadnym „aktom odplaty“, ktorý by mal byť

prostriedkom na odstránenie subjektívneho pocitu krivdy, či nespravodlivosti a jej hlavný účel nemá
slúžiť ani tomu, aby sa z tragickej udalosti stal „exemplárny prípad“, ktorý by mal „motivovať“
k dôslednejšiemu plneniu si zákonných povinností. V neposlednom rade len pre úplnosť negatívneho
vymedzenia účelu náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že náhrada nemajetkovej ujmy nie
je ani prostriedkom na zveľadenie majetku pozostalých (ich profitovanie zo smrti rodinných príslušníkov).

17.
Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom, aby jej výška
odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. V nadväznosti na uvedené odvolací súd
zhodne so súdom prvej inštancie dáva do pozornosti rozhodnutie ESĽP vo veci C. c/a Slovenská

republika aj v súvislosti s odôvodnením priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. ESĽP v danej
otázke v bode 72 svojho rozhodnutia konštatoval „len“: „Súd sa domnieva, že sťažovateľka určite utrpela
nemajetkovú ujmu. Uskutočniac odhad na spravodlivom základe, priznáva jej z tohto titulu 25.000 eur“.
Hoci je zrejmé, že funkcia i pozícia ESĽP je výrazne odlišná od statusu vnútroštátnych všeobecných
súdov, aj z citovanej formulácie je zrejmé, že voľnú úvahu ohľadne výšky nemajetkovej ujmy v prípade

zásahu do práva na rodinný život je len veľmi ťažko zdôvodňovať konkrétnejšími východiskami a
závermi, než „odhadom na spravodlivom základe“.
18.
Odvolací súd poukazuje aj na aktuálna rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorá sa síce
netýka úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, ale je na daný prípad aplikovateľná z dôvodu, že i v týchto

prípadoch sa zásah do osobnostných práv spôsobený úmrtím týkal najbližších (či blízkych) rodinných
príslušníkov zomrelého. Rozhodnutím sp. zn. 7Cdo/87/2023 zo dňa 27.09.2023 bolo odmietnuté
dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci priznania náhrady nemajetkovej
ujmyvsume20.000,-Eura17.500,-Eurvprospechpozostalýchrodičovavsume10.000,-Eurvprospech
pozostalej sestry. K nehodovej udalosti došlo v roku 2014. Preskúmavané rozhodnutie krajského súdu

spomína „nízky vek zomrelej“. V ďalšom rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/23/2022 zo dňa 27.04.2023 Najvyšší
súd SR zamietol dovolanie proti výroku odvolacieho rozhodnutia týkajúceho sa ustálenia výšky náhrady
nemajetkovej ujmy na sumu 30.000,-Eur pre pozostalú manželku a na sumu 20.000,-Eur pre každú
z troch pozostalých maloletých dcér (ktoré boli v „útlom veku“). K nehode došlo v roku 2016, usmrtený
mal 37 rokov. Uznesením sp. zn. 6Cdo/25/2021 zo dňa 26.04.2023 Najvyšší súd SR odmietol dovolanie

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu vo veci určenia
náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých rodičov a sestry v sume 25.000,-Eur pre každého
z nich; k dopravnej nehode došlo v roku 2016, usmrtený bol dospelý. Z rozhodnutia sp. zn. 7Cdo/52/2022
zodňa28.02.2023vyplývaodmietnutiedovolaniavoveci,vktorejodvolacísúdpotvrdilzáveryokresného
súdu aj ohľadom výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej matke zomrelej vo výške 14.000,-Eur,

starej matke vo výške 5.000,-Eur a bratovi zomrelej vo výške 7.000,-Eur; k nehode došlo v roku 2015.
Uznesením 6Cdo/16/2022 zo dňa 28.02.2023 Najvyšší súd SR odmietol dovolanie proti rozhodnutiu
krajského súdu, ktorý ustálil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých rodičov po 24-
ročnom synovi na sumu 10.000,-Eur pre každého z nich; k nehode došlo v roku 2016.19.
Na základe vyššie spomínaných kritérií a vyslovených úvah odvolací súd dospel k záveru, že súdom

prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy napĺňa všetky atribúty adekvátnosti a nevybočuje
z medzí, ktoré možno definovať ako zodpovedajúce rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít.
20.
Súd prvej inštancie postupoval správne, keď bral ohľad aj na celkový postoj žalovaného, ktorý od
počiatku tragickej udalosti uznával svoju zodpovednosť za vznik nemajetkovej ujmy žalobcov aj ich

matky, opakovane vyslovoval ľútosť nad danou tragédiou poukazujúc pritom i na vlastnú stratu, ktorú
táto tragédia spôsobila pre jeho pracovný kolektív a nielen v priebehu tohto konania prejavoval snahu
o mimosúdne vyriešenie tohto sporu. Odvolací súd poukazuje na to, že v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie nebolo preukázané, že príčinou, príp. jednou z príčin tejto tragickej udalosti bolo
porušenie predpisov samotným žalovaným na úseku BOZP (t.j. zavinenie žalovaného). To, či žalovaný
v príčinnej súvislosti so vzniknutou tragickou udalosťou porušil nejakú svoju povinnosť na úseku BOZP,

zostane otázkou nezodpovedanou, nakoľko ako vyplýva z rozhodnutia Národného inšpektorátu práce
sp.zn. NIP/NIP_PO/BEZ/2023/4437 zo dňa 22.11.2023 (predloženého žalovaným v odvolacom konaní),
správne konanie vo veci uloženia pokuty vedené voči žalovanému bolo zastavené, z dôvodu zániku
zodpovednosti žalovaného v dôsledku uplynutia 2-ročnej prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty.
21.

Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov a úvah odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti potvrdil.
22.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku II. v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby
o zaplatenie 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 38.000,- Eur odo dňa podania žaloby každému zo

žalobcovvrade1/a2/,ktoréodvolanímnapadnuténeboli,ponechalnedotknuté.Odvolacísúdakovecne
správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok
III.), ktorý plne zodpovedá vzájomnému procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam
v ňom uvedeným.
23.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na
ich náhradu v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) proti žalobcom v rade 1/ a 2/, ktorí vo veci podaného
odvolania úspech nemali s tým, že povinnosť žalobcov v rade 1/ a 2/ nahradiť žalovaným trovy konania
je solidárna.

24.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

25.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V Žiline, dňa 29. januára 2025
Mgr. František Dulačka

predseda senátu

Mgr. Mária Kašíková

členka senátu

JUDr. Zuzana Krivdová
členka senátu
(sudkyňa spravodajkyňa)