Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/71/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123205780
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3123205780.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň

JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
E. XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrej Opet, s. r. o., so sídlom Hroznová 2318,
Trenčín, IČO: 53 905 831, proti žalovaným: 1/ F. G., H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom: Dolná Poruba E.
XX, 2/ A. I., H. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom: Dolná Poruba E. XXX, 3/ K. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom:
C. D. E. XXX, žalovaní 1/ až 3/ právne zastúpení: JUDr. Ján Gálik, advokát, so sídlom Fraňa Kráľa 18,
Bratislava - Staré Mesto, IČO: 42 258 731, o určenie neplatnosti darovacích zmlúv, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 4. apríla 2024, č.k. 15C/42/2023-133, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á proti žalovaným 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že darovacia zmluva zo dňa 07.11.2022
uzatvorená medzi žalovanou 1/ ako darkyňou a žalovanou 2/ ako obdarovanou, predmetom ktorej je
darovanie spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/96 na nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v katastrálnom
území C. D., obec C. D., I. L., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, a to parcele registra „C“ parc.
č. 5302, orná pôda, vo výmere 549 m2 a ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol Okresným úradom

Trenčín, katastrálnym odborom povolený pod č. V 8724/2022, je neplatná. Výrokom II. určil, že darovacia
zmluvazodňa11.05.2022uzatvorenámedzižalovaným3/akodarcomažalovanou2/akoobdarovanou,
predmetom ktorej je darovanie spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/48 a spoluvlastníckeho podielu
o veľkosti 37/4032 na nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v katastrálnom území C. D., obec C. D., okres
L., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, a to parcele registra „C“ parc. č. 5302, orná pôda, vo výmere
549 m2 a ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol Okresným úradom Trenčín, katastrálnym odborom
povolený pod č. V 3612/2022, je neplatná. Výrokom III. priznal žalobcovi proti žalovaným 1/ až 3/

spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 140, § 40a, § 853 ods. 1, § 603 ods. 1 až 3, § 3, § 116, § 628 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 34 ods. 2 zák. č. 162/95 Z.z. – katastrálneho zákona, § 137 CSP. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáha určenia tzv. relatívnej neplatnosti
darovacích zmlúv podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ktoré uzatvorili žalovaná 1/ ako darkyňa a
žalovaná 2/ ako obdarovaná a žalovaný 3/ ako darca a žalovaná 2/ ako obdarovaná. Žalobca bol v čase
uzatvorenia oboch darovacích zmlúv, ako aj v čase rozhodovania súdu podielovým spoluvlastníkom

predmetnej nehnuteľnosti. Žalobca ako podielový spoluvlastník tvrdí, že jeho predkupné právo bolo
porušené, a preto sú obe darovacie zmluvy neplatné. Súd prvej inštancie konštatoval, že určenie
neplatnosti právneho úkonu sa považuje za určenie právnej skutočnosti, podriadiac tak žalobu pod
§ 137 CSP. Dôvodil, že v praxi bol prijatý záver, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonupre porušenie predkupného práva (§ 40a Obč. zák.) v zásade môže obstáť z pohľadu naliehavého
právneho záujmu i vtedy, ak už došlo k porušeniu predkupného práva (uznesenie NS SR sp. zn.
7Cdo/46/2013). S odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/102/2005 súd prvej inštancie dospel

k záveru, že v zmysle aktuálnej judikatúry je možné dovolať sa aj relatívnej neplatnosti darovacej
zmluvy, pokiaľ predkupné právo niektorého podielového spoluvlastníka bolo bezodplatným prevodom
podielu porušené. Pokiaľ sa žalovaní bránili tým, že uplatnenie nároku žalobcom je v rozpore s dobrými
mravmi, pričom tento rozpor odôvodňovali tým, že to bol žalobca, ktorý nadobudol podiely na totožnej
nehnuteľnosti za porušenia predkupného práva ostatných spoluvlastníkov a tiež tým, že skôr než boli

podiely prevedené napadnutými darovacími zmluvami na žalovanú 2/, so žalobcom žalovaní 1/ a 3/
podpísali kúpnu zmluvu na prevod svojich podielov na totožnej nehnuteľnosti na žalobcu, ktorý prevod
sa síce nakoniec z dôvodu vád nerealizoval, ale tvrdili, že ich žalobca mal uviesť do omylu, keďže
oni nevedeli, že mu prevádzajú podiely na tejto spornej parcele a boli v domnení, že mu prevádzajú
podiely na inej parcele, tieto okolnosti súd prvej inštancie nevzhliadol ako dôvody, pre ktoré by nemal
priznať uplatnenému nároku žalobcu právnu ochranu pre tvrdený rozpor s dobrými mravmi, keď ani

jedno opisované konanie žalobcu, ak by aj teoreticky bolo preukázané, nepredstavuje také zavrhnutia
hodné konanie, ktoré by bolo možné posúdiť ako dôvod, pre ktorý by sa súd ani nemal meritórne
žalobcovou žalobou zaoberať. Konštatoval, že ani jedno z opisovaných konaní nemá bezprostredný
vzťah k prejednávanej veci, keď opisované správanie žalobcu súvisí s inými skoršími vzťahmi medzi
stranami sporu. Uviedol, že žalovaní mali rovnako ako má žalobca dostupné právne inštitúty nápravy,

ktoré celkom zjavne nevyužili. Konštatoval, že na strane žalovaných 1/, 3/ k žiadnej ujme na ich
vlastníckych právach v konečnom dôsledku nedošlo, ktorú by spôsobil výlučne úmyselne žalobca, keď
práve to, že žalobcovi neboli tieto podiely prevedené, umožnilo ich prevod na žalovanú 2/ napadnutými
darovacími zmluvami. V danom prípade nemal ani za preukázané, že by skutočne mal žalobca v úmysle
zavádzať, že tak robil vedome, ale za najdôležitejšie mal, že ak by aj takéto konanie žalobca vyvinul, i tak

to neviedlo k ujme na právach žalovaných 1/ a 3/. Poukázal na to, že napokon v situácii, kedy je verejne
dostupná evidencia nehnuteľností, vrátane listov vlastníctva či katastrálnych máp aj žalovaní 1/ a 3/ mali
možnosť sami si overiť, akú parcelu a kde ležiacu žalobca od nich chce kúpiť a ani nepreukázali, že by
si sami počínali dostatočne obozretne a vyvinuli snahu o stotožnenie predmetu zamýšľaného prevodu,
akú je možné od potenciálneho predávajúceho očakávať. Za prioritné súd prvej inštancie považoval

posúdiť predovšetkým kvalitu vzťahu medzi obdarovanou – žalovanou 2/ a darcami – žalovanou 1/
a žalovaným 3/, teda či sa jednalo medzi obdarovanou a darcami o vzťah blízkych osôb alebo nie.
Uviedol, že ako vyplýva zo znenia ust. § 140 Obč. zák. je povinnosťou prevádzajúceho spoluvlastníka
ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel v prvom rade ostatným spoluvlastníkom, okrem prípadu prevodu
spoluvlastníckeho podielu blízkej osobe. Občiansky zákonník v otázke blízkych osôb v ust. § 116

vymedzuje prioritne subjekty, ktoré bez akéhokoľvek ďalšieho skúmania, resp. bez akejkoľvek ďalšej
podmienky majú status blízkej osoby. Konštatoval, že o takýto vzťah medzi žalovanými 1/ a 3/ vo vzťahu
k žalovanej 2/ nejde. Zároveň v časti za bodkočiarkou definuje (v podstate neohraničenú) skupinu, ktorá
na status blízkej osoby potrebuje predovšetkým splniť podmienku, aby ujmu jednej z dotknutých osôb
druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Uviedol, že pri prijímaní záveru súdu budú podstatné napr.

také okolnosti, aký druh vzájomného vzťahu je medzi osobami, či žijú v spoločnej domácnosti (i keď
tento znak nemusí byť ešte sám osebe určujúci), aké sú vzájomné pomery v takejto domácnosti, či si
osoby navzájom pomáhajú, zaujímajú sa o seba nielen z pohľadu majetkových aspektov, ale ak ide
o rozvedených manželov nielen z pohľadu starostlivosti o spoločné deti, či takéto osoby prejavujú o seba
záujem v závažných prípadoch, v chorobe, v starobe a v núdzi (uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/32/2017).

2. Čo sa týka vzťahu medzi žalovanou 1/ ako darkyňou a žalovanou 2/ ako obdarovanou, žalované
tvrdili a aj z výsluchu žalovaných 1/ a 2/ vyplynulo, že ide o osoby, ktoré nie sú v žiadnom pokrvnom,
príbuzenskom vzťahu. Žalované 1/ a 2/ sa vzájomne definovali ako priateľky od detstva, dlhoročné
kolegyne z kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach, ktoré si vzájomne pomáhajú, požičiavajú si v prípade

potreby peniaze, sú si oporou v ťažkých chvíľach, spoločne trávia čas vyšívaním či prechádzkami v
prírode, alebo účasťou na kultúrnych podujatiach, gratulujú si k sviatkom a občasne sa navštevujú. Aj ich
detisavzájomnepoznajú.Žalovanémedzisebounemalinikdyspory,stretávajúsaajvkostole.Žalovaná
2/ opísala žalovanú 1/ ako najlepšiu kamarátku či ako staršiu sestru, pričom ich zomkli tragické okolnosti
(úmrtie syna a zaťa žalovanej 1/), kedy sa jej žalovaná 2/ snažila byť oporou. Súd prvej inštancie po

vyhodnotenítýchtoskutočnostídospelkzáveru,žežalovanýmitaktoopisovanákvalitavzťahunemátakú
intenzitu, aby bolo možné o nich dvoch hovoriť ako blízkych osobách podľa § 116 OZ. Ide o kamarátsky
vzťah, ktorý, hoci pretrváva dlhodobo až dodnes, z opísaných skutočností sa nijakým spôsobom
nevymyká bežným priateľským vzťahom medzi dvomi osobami približne v rovnakom veku. Nejde oosoby žijúce v spoločnej domácnosti, ktorých by spájali spoločné deti, majetok, prípadne starostlivosť
o rovnakú osobu, rovnako tak tieto vzťahy nevykazujú ani znaky odkázanosti jednej na druhú. Každá z
nich má svoju rodinu, vybudované svoje najbližšie rodinné väzby, nejde o osoby osamotené, ktoré by boli

na seba natoľko odkázané pomocou, blízkosťou, starostlivosťou či vyživovaním, že by bolo možné ich
vzájomné vzťahy hodnotiť ako rovnajúce sa vzťahom budovaným s najbližšími príbuznými, ako vzťahy
intenzívne, kvalitatívne porovnateľné so vzťahmi so svojimi najbližšími rodinnými príslušníkmi. Žalovaná
1/ uvádzala, že má manžela, deti, rovnako tak žalovaná 2/ má partnera a deti, a teda nejde o osoby, ktoré
by boli odkázané na vytvorenie silného vzťahu s inou osobou – kamarátkou. U oboch žalovaných ide o

osoby,ktorébezprostrednéanajbližšiefaktickévzťahybudovaliabudujúsosvojiminajbližšímirodinnými
príslušníkmi, pričom nebolo tvrdené, že by vzťahy s najbližšou rodinou (deti, manžel, partner) u niektorej,
prípadne u oboch žalovaných boli naštrbené, čo by mohlo skôr svedčiť tomu, že si takto neusporiadané
vzťahy s najbližšou rodinnou budú nahrádzať vzťahmi s inými osobami zo širšieho okruhu príbuzných či
známych. Ak žalovaná 2/ opisovala, že žalovanú 1/ vnímala vždy ako svoju sestru, ostatné opisované
okolnosti tomu nie celkom svedčia, keď vzťahy sa nejavia byť intenzívnymi ako medzi súrodencami

majúcimi dobré vzťahy, vzhľadom na to, že žalované spolu nežijú, pochádzajú len z jednej dediny,
dokonca nežijú ani v bezprostrednom susedstve, stretávajú sa len príležitostne (naposledy na Vianoce
roku 2023), prípadne náhodne, ak sa stretnú na kultúrnom podujatí alebo v kostole, pričom to, že ich
spája spoločná záľuba vo vyšívaní, nie je dostatočná na konštatovanie veľmi blízkeho vzťahu, keď sa
ani nestretávajú denne, ale skôr sporadicky. To, že spolu obe pracovali v kúpeľoch (žalovaná 1/ od roku

1986 do roku 2004 a žalovaná 2/ od roku 1988 do roku 1994 a potom od roku 2000 do roku 2022) samo
osebe nevytvára vzťah blízkych osôb, len spoločné zamestnanie nepostačuje, a to najmä za stavu, ak
žalovaná 2/ uvádzala, že má aj iné dobré priateľky – bývalé kolegyne, čo by skôr svedčalo tomu, že
dobré pracovné vzťahy u žalovanej 2/ s inými neboli výnimočné. Kolegialita bola ukončená takmer 20
rokov pred podpisom darovacej zmluvy, pričom sa skúma vzťah v čase jej uzatvorenia. Z vykonaného

dokazovania ale nevyplynulo, že by v čase uzatvorenia darovacej zmluvy vzťah medzi nimi bol skutočne
intenzívny až takmer sesterský, ako ho prezentovali. Vzájomná výpomoc napríklad v podobe požičania
peňazí je tiež bežnou súčasťou kamarátskych vzťahov, navyše žalovaná 2/ uvádzala, že o pomoc s
peniazmi zvykla žalovanú 1/ žiadať v malých sumách v čase, keď vychovávala deti ako samoživiteľka,
čo teda nepochybne nebolo tiež v čase uzatvorenia zmluvy, vzhľadom na to, že deti žalovanej 2/ sú

dospelé. Z výpovedí svedkov pritom vyplynulo, že žalovaná 2/ si občasne požičiavala peniaze aj od iných
osôb. To, že žalovaná 2/ sa snažila byť žalovanej 1/ v ťažkej situácii pri úmrtí syna a zaťa podporou,
súd prvej inštancie nespochybňoval. Avšak ide o situácie, ktoré sa udiali pred niekoľkými desiatkami
rokov (22 rokov od smrti zaťa, 10 rokov od smrti syna), čo taktiež opäť nespadá do obdobia, ktoré je
pre skúmanie vzťahov v tomto spore relevantné. Vzťahy sú pritom dynamické, a to, že pred desiatkami

rokov boli väzby prípadne dočasne intenzívnejšie ešte neznamená, že takými ostali až do súčasnosti,
najmä ak sa žalované len príležitostne navštevujú a skôr si len telefonujú, alebo si len občasne vytvoria
spoločný program. V konaní vyplynulo, že minimálne žalovaná 2/ udržiava aj iné kamarátske väzby, keď
spomínala ako kamarátky bývalé kolegyne, či dobrú kamarátku A. B.. Žalovaná 2/ teda celkom zrejme
udržiava čulé vzťahy aj s inými osobami, pričom žalovaná 2/ nepreukázala žiadnu takú okolnosť, ktorá

by nasvedčovala tomu, že by práve a len vzťah so žalovanou 1/ bol tým najhlbším a najdôveryhodnejším
putom líšiacim sa od ostatných ňou nadviazaných kamarátstiev. Výnimočnosť intenzity kamarátskeho
vzťahu medzi žalovanými 1/ a 2/ nemal súd prvej inštancie za preukázaný ani z výsluchu svedka A.
C., nakoľko tento potvrdil len to, že občasne sa navštevujú, občas chodia do Teplíc na podujatie a že
si v minulosti vymieňali časopisy a strihy. Potvrdil, že sa stretnú aj v nedeľu v kostole, telefonujú si

ažalovaná2/bolapodporoužalovanej1/,keďjejzomrelsyn.Súdprvejinštanciekonštatoval,žekvzťahu
žalovaných 1/, 2/ ďalší svedok A. J. neuviedol nič, okrem toho, že sú kamarátky, čo samo osebe na
potvrdenie existencie blízkeho vzťahu ani nepostačuje. Rovnako nič sa nedozvedel o tomto vzťahu ani
z výpovede svedka A. J. – brata žalovanej 2/, ani z výsluchu svedkyne M. I.. Vierohodnosť svedkyne N.
O. považoval za spochybnenú jej vlastnými vyjadreniami, nakoľko prezradila, že pred výsluchom čítala

zápisnicu z predošlého pojednávania, vedela čo presne strany na pojednávaní uvádzali, čo považoval za
neprípustné. Vzťah medzi žalovanými 1/ a 2/ neobjasnila ani svedkyňa K. B. – manželka žalobcu. O nič
lepšiu vedomosť o vzájomných vzťahoch nemal ani syn žalobcu A. B.. Konštatoval, že na žalovaných
1/, 2/ ležalo dôkazné bremeno ak tvrdili, že sú vo vzťahu blízkych osôb. Navrhli pritom len svedkov A.
C. a A. J., s výpoveďou ktorých sa súd prvej inštancie vysporiadal vyššie. Z vykonaného dokazovania

súd prvej inštancie nevzhliadol takú emočnú zainteresovanosť žalovaných 1/ a 2/ do ich kamarátskeho
vzťahu navzájom, ktorá by svedčala o existencii intenzívnych blízkych vzťahov. Pokiaľ sa týka vzťahu
žalovanej 2/ ako obdarovanej a darcu – žalovaného 3/, mal súd prvej inštancie za nesporné, že sú
sesternica a bratranec. Sú teda v rodinnom pomere, ale nespĺňajú definíciu podľa § 116 vety prvejObčianskeho zákonníka (nie sú príbuzní v priamom rade, súrodenec a manžel). Aj vo vzťahu k nim
je tak nutné skúmať, či navzájom by ujmu, ktorú by utrpel jeden z nich, druhý dôvodne pociťoval ako
vlastnú ujmu. Pri výsluchu žalovaní opisovali svoje vzťahy navzájom ako družné, kedy žalovaný 3/ je

birmovný a krstný otec synom žalovanej 2/ a krstný otec jej trom vnučkám, požičiaval žalovanej 2/
peniaze, keď sa sama starala o deti. S rodinou žalovaného 3/ si pomáhali – na chalupe so stavbou
a opravami, s chytaním dreva, na roli - seno hrabať a mlátiť, žalovaný 3/ chodil rodine žalovanej 2/
orať, nemali medzi sebou problémy, nechala na neho aj vybavenie dedičstva po spoločnom právnom
predchodcovi. Žalovaný 3/ vychádza dobre aj s jej synmi, ktorým bol aj na svadbe. Ako deti sa so

žalovanou 2/ hrávali a pásli kravy. Stretávajú sa len sporadicky, naposledy v lete 2023, kedy ale žalovaný
3/ riešil skôr nejaké veci s jej synom A.. Vyhodnotiac zistené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k
záveru, že ani vzťah žalovanej 2/ a žalovaného 3/ nie je vzťahom tak intenzívnym a blízkym, aby naplnil
znaky ust. § 116 Občianskeho zákonníka. Aj o nich dvoch platí, že majú vybudované svoje najbližšie
vzťahy, majú založené svoje rodiny, deti, partnerov, a teda nie sú odkázaní na to, aby takéto bližšie
vzťahy suplovali vzťahmi so vzdialenejšími príbuznými. Bolo preukázané aj výpoveďou žalovaných a

svedkov, že vzájomný vzťah medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/ spočíval vždy najmä vo fyzickej rodinnej
výpomoci- na stavbe, na roli, s prácami v záhrade, ako to opísali obaja žalovaní. Nebolo preukázané,
že by do budovania týchto vzťahov žalovaní vkladali energiu aj v súčasnosti, resp. v čase uzavretia
zmluvy a že by tieto vzťahy boli aj teraz utužované a čulé. Aj sám žalovaný 3/ uviedol, že sa veľmi
so žalovanou 2/ už nenavštevujú, ani na sviatky, Vianoce, keď naposledy bol u nej v lete 2023 aj to

skôr z dôvodu prejednať záležitosti s jej synom. Nebolo preukázané, že by žalovaní 2/ a 3/ vyhľadávali
svoju blízkosť, trávili spolu čas, nebola preukázaná žiadna aktivita, ktorá by ich spájala a pre ktorú
by sa stretávali a svoje vzťahy udržiavali alebo ďalej rozvíjali. Nebolo zistené, že by sa pravidelne o
seba zaujímali, že by prípadne komunikovali na báze určitej pravidelnosti aspoň na diaľku (telefón,
sociálne siete), že by spoločne zdieľali zážitky, smutné či veselé rodinné udalosti, že by sa navzájom

informovali o tom čo je nové v ich životoch alebo životoch ich najbližších a že by takto zdieľali to, čo je
možné očakávať medzi osobami, ktoré sa vzájomne tešia z úspechu iného príbuzného, alebo hlboko a
úprimne smútia, ak sa mu stane niečo nepríjemné. Takéto tvrdenia produkované ani preukázané neboli.
Súd prvej inštancie mal za to, že opisované vzťahy založené na báze občasnej fyzickej pomoci sa
nevymykajú rámcu vzťahov v širšom rodinnom spoločenstve, keď žiadna okolnosť, ktorá by zakladala

výnimočnosť tohto puta, preukázaná nebola. Skutočnosť, že vzájomné vzťahy v detstve a mladosti boli
čulé a družné samo osebe nepreukazuje, že rovnaká intenzita sa zachovala aj v súčasnosti po tom,
čo si strany založili svoje rodiny, vzťahy s ktorými časť dovtedajších vzťahov s rovesníkmi (aj približne
rovnako starými bratrancami a sesternicami) prirodzenie nahradia či niekedy aj vytesnia. Samo osebe
preto povolanie žalovaného 3/ za krstného či birmovného otca dnes už dospelých synov žalovanej 2/,

teda krok rádovo spred niekoľkých desiatok rokov, nie je spôsobilé preukázať výnimočnosť vzťahov
aj v čase uzavretia darovacej zmluvy. Žalovaní pri svojich výpovediach, v ktorých opisovali vzájomné
vzťahy, sa do veľkej miery zamerali práve na opis intenzity ich minulých vzťahov. Svedok A. C. pri svojej
výpovedi uviedol, že žalovaný 3/ im vždy pomáhal obrábať s traktorom a s drevom, požičaním peňazí
jeho matke a aj teraz si pomáhajú napr. so sadením zemiakov. Takéto aktivity ale podľa názoru súdu

prvej inštancie možno podradiť pod bežnú výpomoc vrámci príbuzenstva, avšak nevypovedajú o tom,
že by sa osoby zainteresované na takejto bežnej výpomoci aj hlbšie, intenzívne o seba zaujímali aj nad
rámectoho,keďjenutnéísťtakýmtospôsobompomôcťnahospodárstveažebyboliajemočnevtiahnutí
do života toho druhého. Najintenzívnejšie vzťahy s rodinou žalovanej 2/ boli v čase, kedy žili jej rodičia a
vzťahy skôr boli naviazané len na vzájomnú pomoc na hospodárstve, nie už však na osobné, vrúcne a

dôverné prepojenie medzi sesternicou a bratrancom. Svedok A. J. uviedol, že nevie, aké má jeho sestra
vzťahy so žalovaným 3/ a či sa navštevujú alebo nie, svedkyňa I. tiež sa nijako podrobne nevyjadrila
k vzťahom medzi nimi. Na výpoveď svedkyne O. súd neprihliadol, nakoľko svedkyňa bola podrobne
oboznámená s výpoveďami strán a so sporom, čítala zápisnicu a o vzťahoch medzi žalovanými vedela
len z jej prečítania. Skutočnosti uvedené svedkom A. J. neboli spôsobilé potvrdiť existenciu skutočne

intenzívneho a dôverného vzťahu medzi nimi, ktorý by spočíval aj v inom kontaktovaní sa ako v súvislosti
s obrábaním pôdy či pomocou na dvore. To, že vzťahy medzi nimi sa týkali prác na záhrade (orby
a pod.) napokon zhodne potvrdila aj svedkyňa K. B.. Súd prvej inštancie konštatoval, že aj v tomto
prípade platí, že dôkazné bremeno o existencii vzťahu blízkych osôb zaťažovalo žalovaných, a teda
primárne to boli oni, kto bol pre úspech v spore povinný preukázať túto skutočnosť a nie žalobca, ktorý

by mal preukazovať neexistenciu tohto vzťahu. Žalobca nebol v spore pasívny, tiež navrhoval svedkov, z
výsluchu ktorých ale tiež nevyplynulo, že by medzi žalovanými 1/ a 3/ na jednej strane a žalovanou 2/ boli
v čase uzatvorenia darovacích zmlúv také vzťahy, ktoré by boli založené na vzájomnom prežívaní ujmy
ako vlastnej, na blízkom intenzívnom vzťahu či silnej emočnej a dôvernej väzbe. Súd prvej inštancievyhodnotiac všetko uvedené dospel k záveru, že medzi žalovaným 3/ ako darcom a žalovanou 2/ ako
obdarovanou tiež nebola preukázaná taká kvalita a intenzita vzájomných vzťahov v čase uzatvorenia
zmluvy, ktorá by napĺňala znaky uvedené v § 116 vety za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka. Pre

úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že pri hodnotení vzájomných vzťahov žalovaných nevychádzal z
predložených písomných čestných prehlásení A. J., A. J., A. D., A. J., A. J., A. B. a P. G., nakoľko
tieto osoby neboli poučené o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať a trestných následkoch
krivej výpovede a nie je možné posúdiť ani vierohodnosť osôb a okolnosti, za akých boli tieto čestné
vyhlásenia spisované, najmä ak tieto sú evidentne napísané rovnakým písmom, majú prakticky zhodný

obsah a nie sú ani datované. Súd prvej inštancie preto vychádzal z ostatného vykonaného dokazovania,
najmä z výsluchov strán a svedkov, ktorí svedkovia boli riadne súdom poučení a súd vzhľadom na
ich vyjadrenia tiež bol schopný vyhodnotiť aj ich vierohodnosť, čo odôvodnil vyššie. Keďže žalovaná
1/ a žalovaná 2/ neboli vzájomne vo vzťahu blízkych osôb a rovnako tak v takomto vzťahu neboli ani
žalovaný 3/ a žalovaná 2/, súd prvej inštancie konštatoval, že pri prevode spoluvlastníckych podielov na
žalovanú 2/ bolo povinnosťou darcov ponúknuť podiely, ktoré zamýšľali previesť, ostatným podielovým

spoluvlastníkom, a teda aj žalobcovi. Ak tak neučinili (opak preukázaný nebol), jeho predkupné právo
porušili. Keďže žalobcovo zákonné predkupné právo bolo porušené pri darovaní podielov žalovanej
1/ (1/96) žalovanej 2/ ako obdarovanej a podielov žalovaného 3/ (37/4032 a 1/48) žalovanej 2/ ako
obdarovanej, darovacími zmluvami zo dňa 11.05.2022 a 07.11.2022, obe darovacie zmluvy sú v zmysle
§ 40a v spojení s § 140 Občianskeho zákonníka neplatné, keďže sa ich neplatnosti žalobca úspešne

dovolal,atovovzťahukvšetkýmúčastníkomdarovacíchzmlúvpreukázateľnelistamieštepredpodaním
žaloby riadne žalovaným doručenými a napokon aj samotnou žalobou. O náhrade trov konania súd prvej
inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu
trov konania proti neúspešným žalovaným v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní 1/ až
3/. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, prípadne aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu
zamietol. Uplatnili odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP (súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne skutkové a právne závery). V podanom odvolaní opakovane
poukazovali na to, že žalobca sa sám v minulosti pokúšal o prevod spoluvlastníckych podielov na
nehnuteľnosti zo žalovaných 1/ a 3/, ktorá je predmetom súdneho sporu, avšak neúspešne. Žalovaný

3/, ako aj žalovaná 1/ boli žalobcom uvedení do omylu tým, že žalobca im ukazoval na mape inú
parcelu, nemali dôvod nedôverovať žalobcovi a túto skutočnosť si žalovaný 3/ nepreveril, dozvedel sa
o nej až neskôr, keď kataster nehnuteľností povoľovacie konanie zamietol. Z tohto dôvodu považujú
žalovaní 1/ a 3/ konanie žalobcu, ako aj nárok žalobcu za nepoctivý. Žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú
bratranec a sesternica, čo mal a vo svojom odôvodnení považoval za preukázané aj súd prvej inštancie.

Majú medzi sebou vybudovaný intenzívny rodinný vzťah, kvalitu ich vzťahov považujú za vysokú,
pričom ak by jeden z nich utrpel ujmu, druhý by ju pociťoval ako svoju vlastnú. Medzi žalovanou 2/
a žalovaným 3/ je i majetkové prepojenie, žalovaná 2/ ako vnučka (a žalovaný 3/ ako vnuk) bola
riadnou zákonnou dedičkou po poručiteľke Q. J., H. D., kde v rámci prededenia pozostalosti a dohody
všetkých dedičov žalovaná 2/ súhlasila s tým (z dôvodu zákazu drobenia pozemkov), že nehnuteľnosti

po poručiteľke nadobudne vnuk – žalovaný 3/, ktorý je zároveň osobou prevodcu vlastníckeho práva
k spoluvlastníckemu podielu na predmetnej nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto súdneho sporu.
Do momentu než došlo k naštrbeniu susedských vzťahov medzi žalobcom a žalovanou 2/, žalobca
začal vo veľkom od roku 2021 skupovať spoluvlastnícke podiely bez ponukovej povinnosti predávajúcich
spoluvlastníkov, ktorí svoj podiel chceli a mali v záujme predať, čím znemožnili právo ostatných

podielových spoluvlastníkov – predkupné právo na odkúpenie ponúknutého spoluvlastníckeho podielu
za rovnakých podmienok, resp. ponuka na odkúpenie spoluvlastníckych podielov nebola ostatným
podielovým spoluvlastníkom nikdy predložená. Nesúhlasili s výkladom súdu prvej inštancie, že by
svoje práva nevyužili, s poukazom na skutočnosť, že inštitút nápravy je možné realizovať do troch
rokov odo dňa riadneho zápisu v katastri nehnuteľností. Dôvodili, že právo majú v úmysle využiť,

avšak s prihliadnutím na priebeh a ukončenie tohto súdneho sporu. Súdu prvej inštancie vytýkali, že
upustil od skúmania naliehavého právneho záujmu, ktorý žalobca na pojednávaní nijako nepreukázal.
Nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, že nejde o blízke osoby medzi žalovanými 1/ a 2/, ako
aj žalovanými 2/ a 3/. Trvali na tom, že majú medzi sebou vybudovaný vysoký a intenzívny vzťah,pričom ak by jeden z nich utrpel ujmu, druhý by ju pociťovať ako svoju vlastnú. Napriek dlhodobej
odlúčenosti účastníkov darovacej zmluvy súvisiacej s presťahovaním, či už v rámci obce a vytvorením
si svojho vlastného rodinného zázemia každého z týchto účastníkov, udržovali a udržiavajú dodnes

pomerne časté a osobné citové kontakty, ktoré nemožno považovať len za akúsi formalitu, prípadne
len akýsi kamarátsky vzťah. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zároveň považovali vo výrokovej časti II.
za zmätočné a nevykonateľné z dôvodu, že žalovaný 3/ pri uzatvorení darovacej zmluvy so žalovanou
2/ bol podielovým spoluvlastníkom (parc. č. 5302) na LV č. XXXX a nie ako uvádza žalobca v žalobe
o určenie neplatnosti právneho úkonu, ako aj v samotnom petite žaloby. Mali za to, že žalovaný 3/ by sa

neoprávneným a zmätočným spôsobom dostal ako podielový spoluvlastník na LV č. XXXX, na ktorom
nikdy nefiguroval.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
Tvrdenia žalovaných, že žalobca mal údajne uviesť žalovaných 1/ a 3/ do omylu, a to tým, že im mal
ukázať iný pozemok než ten, v ktorom sa mali podľa žalovaných skutočne prevádzať podiely, považuje

za nepravdivé a účelové, preukázané i svedeckou výpoveďou svedkyne – manželky žalobcu. Naopak,
konanie žalovaných 1/ a 3/ považuje za konanie neseriózne, kedy títo potom ako uzatvorili zmluvu,
predmetom ktorej bol prevod podielov v nehnuteľnosti na žalobcu a jeho manželku, následne uzatvorili
ďalšiu zmluvu, ktorou darovali rovnaké podiely žalovanej 2/. Uviedol, že od začiatku konania namieta, že
by medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/ bol vzťah blízkych osôb tak ako predpokladá § 116 Občianskeho

zákonníka a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením súdu v bode 18 rozsudku. Uviedol, že
skutočnosť, že žalovaný 3/ bol krstný a birmovný otec detí žalovanej 2/ je skôr opisom ich vzťahov
v minulosti a nie kvality a intenzity ich vzťahu v súčasnosti, resp. v období uzatvorenia darovacej
zmluvy. Žalovaná 2/ a žalovaný 3/ neuviedli žiadne aktivity, resp. skutočnosti preukazujúce ich intenzitu
a kvalitu ich vzťahu ako blízkych osôb podľa § 116 Občianskeho zákonníka v súčasnosti. Tvrdenia

žalovaných o tom, že žalovaný 3/ a žalovaná 2/ majú intenzívne vzťahy sa absolútne nezakladajú na
pravde a tieto tvrdenia žalobca namieta ako nepravdivé. Tvrdenia žalovaných o tom, že žalobca mohol
podať námietku voči povoleniu vkladu, čo neurobil, hoci o tom vedel, považuje žalobca za nepravdivé
a nepreukázané tvrdenie. Žalobca nevedel o katastrálnom konaní a nevedel, že je možné podať takúto
námietku. Túto argumentáciu žalovaných považuje za irelevantnú vo vzťahu k uplatnenému nároku

s poukazom na zistený skutkový stav veci. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaných o tom, že medzi
žalovanou 1/ a žalovanou 2/ je vzťah blízkych osôb a súčasne rovnaký vzťah má byť medzi žalovaným
3/ a žalovanou 2/, ide o úplne nekonkrétne, prázdne, nič nehovoriace frázy. Osobitne poukazoval
na to, že medzi žalovanými 1/ a 2/ je bežný kamarátsky vzťah dvoch osôb, kedy každá z nich má
vlastnú rodinu, teda nedochádza tu k nahrádzaniu blízkych rodinných vzťahov medzi nimi navzájom.

Žalobca sa stotožnil rovnako i s odôvodnením súdu ohľadom potreby existencie určitej vzájomnosti
prežívania pri blízkych osobách, kedy súd poukazuje na úmrtie syna žalovanej 1/ a trápenie žalovanej
2/ v tej súvislosti (t.z. že nespávala a pod.), v konaní nebolo preukázané, že by obdobným spôsobom
prežívala takúto situáciu i žalovaná 1/ vo vzťahu k žalovanej 2/. K otázke existencie, resp. preukázania
naliehavého právneho záujmu uviedol, že ustanovenia CSP umožňujú takýto typ žaloby, podriadiac ju

pod ustanovenie § 137 písm. d/, kedy ako osobitný právny predpis v prípade tejto veci je ust. § 40a
Obč. zák., ale i ust. § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona s tým, že v prípade úspechu v konaní je rozsudok
vo veci podkladom, na základe ktorého príslušný okresný úrad zapíše stav aký bol pred uzatvorením
napadnutých darovacích zmlúv a teda sa dosiahne finálna náprava protiprávneho stavu. V tomto smere
má žalobca za to, že i zdôvodnenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 9. rozsudku je plne správne,

aktuálne a zákonné. Pokiaľ ide o žalovanými namietanú chybu v petite žaloby, týkajúcu sa nesprávne
uvedeného čísla listu vlastníctva, žalobca uviedol, že v prvom rade je potrebné si uvedomiť, že žalobca
sa domáha určenia neplatnosti darovacích zmlúv. V petite žaloby boli predmetné darovacie zmluvy
špecifikované subjektmi, ktoré zmluvu uzatvorili, dátumom uzatvorenia, číslom vkladu, pod ktorým bolo
vedené katastrálne konanie, dátumom povolenia vkladu a predmetom darovania, t. z. parcelou, v ktorej

sa prevádzal spoluvlastnícky podiel a výškou prevádzaného podielu. Už takýmito znakmi špecifikovaný
právny úkon je celkom jednoznačne, určito a najmä nezameniteľne označený. Žalobca zastával názor,
že ak má byť rozsudok vo veci podkladom pre vykonanie zmien v katastri nehnuteľností v zmysle vyššie
uvedeného, t. z. že dôjde k zápisu právneho stavu pred uzatvorením darovacích zmlúv, musia byť
údaje v rozsudku aktuálne, zodpovedajúce zápisu v katastri nehnuteľností. Z petitu žaloby je zrejmé,

že žalobca označuje zápis parcely aktuálne platnými údajmi, t. z. aktuálnym číslom listu vlastníctva
a katastrálnym územím, obcou a okresom. Zastával názor, že petit žaloby je správny, a to tak z vecnej,
ako i formálnej stránky, takýto petit pripúšťa aktuálna platná právna úprava.5. Žalovaní 1/ - 3/ v následne podanej replike a žalobca v následne podanej duplike len zopakovali
skutočnosti uvádzané v podanom odvolaní a vyjadrení.

6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd
poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanými
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý
jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu
mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec
aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá

požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalovaných uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť
zmenunapadnutéhorozsudku.Anivodvolacomkonanínebolipreukázané,anitvrdenétakéskutočnosti,
ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil
dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2
CSP poukazuje.

8. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok a vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaných týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia tiež, či postupom súdu nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu,

ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).

9. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii,
keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý strana
sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť takéto
rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť,
že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri

formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje
právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

10. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí

možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či
ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutiesúdu,môžeísťoskutočnosť,ktorázakladádôvodnaodvolaniepodľaust.§205ods.2písm.

a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365
ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti,
teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej
konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia

posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred
súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

11. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s

očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Tútopožiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v.
Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v

súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/
Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

12. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky

podstatné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie
rozhodnutia v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie
uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní,
pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že strany sporu
sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňujú, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

13. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by
znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej
následkomdošloknesprávnemurozhodnutiuvoveciaodvolacímprieskumomexoffonebolazistenáani

žiadnavada,týkajúcasaprocesnýchpodmienok,tedanedošlozhľadiskavyššieuplatnenýchodvolacích
námietok k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP.

14. Pokiaľ odvolatelia namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je zmätočné a nevykonateľné
s poukazom na to, že pri uzatvorení darovacej zmluvy so žalovanou 2/ bol žalovaný 3/ podielovým

spoluvlastníkom nehnuteľnosti parc. č. 5302, zapísanej na LV č. XXXX, pričom v zmysle žaloby
a samotného petitu žaloby by sa žalovaný 3/ dostal ako podielový spoluvlastník na LV č. XXXX, na
ktorom nikdy nefiguroval, odvolací súd uvádza, že námietka žalovaných je irelevantná, petit žalobcu je
správny,nakoľkopresúdjerozhodujúcistavvčasevyhláseniarozsudku,akoajplatnosťúdajovvzmysle
ich zápisu vo verejných registroch.

15. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky smerujú proti
tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje
rozhodnutie, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

16. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia

dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie
dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne,
že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v
konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán,

alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický
rozpor.

17. Pokiaľ v podaných odvolaniach je súdu prvej inštancie vytýkané nesprávne právne posúdenie veci,
odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď

súd pochybí pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený
podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne
určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne
vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené
dispozíciou právnej normy).

18. Odvolací súd považuje vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaných za neopodstatnené.19. Predovšetkým odvolací súd vo vzťahu k vecným odvolacím námietkam žalobcov produkovaných v
odvolacomkonaníuvádza,ževzásadeceláichťažiskováčasťužbolapredmetomposudzovaniasúdom
prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne a správne a plne vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení

svojho rozhodnutia.

20. Nad rámec uvedeného vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd dodáva:

21. Súd prvej inštancie správne zvoleným postupom, predtým ako pristúpil k posudzovaniu vecnej

opodstatnenosti žaloby, primárne plniac si svoju zákonnú povinnosť, sa zaoberal (keďže ide o žalobu
na určenie právnej skutočnosti) jej prípustnosťou z hľadiska ust. § 137 písm. d/ CSP, pričom ním prijatý
záver, vychádzajúc ktorého zvolenú žalobu jej určujúcej časti posúdil vo svetle ust. § 137 písm. d/ CSP
ako prípustnú, považuje tiež odvolací súd za správny.

22. Nad rámec toho, že ťažiskové námietky v otázke naliehavého právneho záujmu sú dostatočne

a správne zodpovedané už samotným odôvodnením napadnutého rozhodnutia, odvolací súd považuje
za potrebné uviesť ešte nasledovné:

23. Otázka prípustnosti zvolenej žaloby z hľadiska ust. § 137 CSP a teda aj otázka (ne)existencie
naliehavého právneho záujmu, či existencie osobitného predpisu oprávňujúceho žalobcu k podaniu

určovacej žaloby, je vecou právneho posúdenia.

24. Základným predpokladom prípustnosti a následne tiež aj úspešnosti určovacej žaloby, o ktorú ide
tiež v posudzovanej veci, v prípade ak ide o žalobu na určenie práva (§ 137 ods. 1 písm. c/ CSP)
je záver o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pokiaľ tento nevyplýva

z osobitného predpisu (kedy ho preukazovať nie je potrebné) a v prípade ak ide o určenie právnej
skutočnostipodľa§137ods.1písm.d/CSPjetakátožalobaprípustnoulenvprípadezistenia,žeurčenie
konkrétnej právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu, pre prípad pozitívneho záveru o čom,
rovnako skúmanie naliehavého záujmu už do úvahy neprichádza. Pokiaľ takto normované predpoklady
z hľadiska ustanovenia § 137 CSP, ako základné podmienky prípustnosti prikročenia k posudzovaniu

vecnej stránky žalobného návrhu nie sú splnené, v prípade záveru o ich nedostatku, je bez ďalšieho
daný dôvod zamietnutia žaloby ako celku.

25. Právna úprava procesnej prípustnosti žalôb rozlišuje žaloby na určenie práva (§ 137 písm. c) CSP)
a žaloby na určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d) CSP). U žalôb na určenie práva nová právna

úprava zotrvala na preukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, s výnimkou, ak
tento naliehavý právny záujem vyplýva z osobitného predpisu. U žalôb na určenie právnej skutočnosti
podmienila nová právna úprava možnosť ich podania vtedy, ak požadované určenie právnej skutočnosti
vyplývazosobitnéhopredpisu.Podľanovejprávnejúpravytakniejemožnéžalovaťneplatnosťprávnych
úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu.

26. Kritériom pre pozitívno-právne členenie žalôb je v zásade podľa § 137 CSP žalobcom formulovaný
žalobný návrh (petit) v spojitosti s právnym dôvodom tvrdeného práva. Význam ust. § 137 je
predovšetkým normatívny, ktorý normatívny význam spočíva v tom, že ustanovenie vymedzuje
podmienky prípustnosti pre niektoré druhy žalôb. Prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti (§

137 písm. d/ CSP) vychádzajúc zo znenia ustanovenia, ktoré ju normuje, musí vyplývať z osobitného
predpisu(hmotnéhopráva),inakjetakátožalobaneprípustná.Zmluvyainéprávneúkony,ichexistencia,
platnosť, či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“).

27. Pokiaľ teda z osobitného predpisu vyplýva možnosť podania žaloby o určenie právnej skutočnosti,

už nie je na strane žalobcu povinnosť preukazovať a na strane súdu oprávnenie skúmať naliehavý
právny záujem, keďže za týchto okolností právny záujem na určení práva vyplýva priamo z právneho
predpisu, ktorý určitú osobu oprávňuje, alebo jej ukladá podať bližšie špecifikovanú určovaciu žalobu,
ktoré oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá nevyvrátiteľnú domnienku, že právny záujem
žalobcu je daný, pokiaľ však takáto možnosť z osobitného predpisu nevyplýva, bez ďalšieho to indikuje

k zamietnutiu takto formulovanej žaloby pre jej neprípustnosť.

28. Keďže predmetom sporu sa stalo určenie právnej skutočnosti (určenie neplatnosti darovacej
zmluvy z dôvodu porušenia predkupného práva) a nová právna úprava v Civilnom sporovomporiadku podmienila určenie právnej skutočnosti tým, že požadované určenie právnej skutočnosti
vyplýva z osobitného predpisu, môžu byť žalobami o určenie právnej skutočnosti iba tie žaloby, že
osobitná právna úprava možnosť podania žaloby o určenie právnej skutočnosti pripúšťa. Postačuje,

ak prípustnosť takejto žaloby je vyjadrená v osobitnom ustanovení implicitne, teda ak existuje určité
zákonné ustanovenie, z ktorého obsahu možno vyvodiť prípustnosť podania žaloby o určenie právnej
skutočnosti (viď napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/26/2021 zo dňa 13.07.2021).
Takýmto osobitným predpisom je ust. § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), podľa ktorého ak súd

rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav
pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti
bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto
právna zmena týka.

29. Ak súdne rozhodnutie o neplatnosti právneho úkonu týkajúceho sa nehnuteľnosti je podľa aktuálnej

právnej úpravy stále zapísateľné do katastra nehnuteľností, znamená to, že daná úprava aj po zmene
koncepcie určovacích žalôb akceptuje existenciu súdneho rozhodnutia o neplatnosti právneho úkonu
vo vzťahu k nehnuteľnostiam. Takéto súdne rozhodnutie podľa súčasnej procesnoprávnej úpravy môže
byť založené len na žalobe o určenie právnej skutočnosti podľa ust. § 137 písm. d) CSP, a teda môže
byť výsledkom konania začatého na základe žaloby podanej podľa tohto ustanovenia a práve preto je

potrebné považovať ust. § 34 ods. 2 katastrálneho zákona za osobitný predpis vo vzťahu k ust. § 137
písm. d) CSP.

30. V danej veci sa jedná o žalobu podľa § 137 písm. d/ CSP, pričom osobitným predpisom, z ktorého
vyplývamožnosťdomáhaťsaurčenianeplatnostiprávnehoúkonutitulomporušeniapredkupnéhopráva,

je Občiansky zákonník, konkrétne ust. § 140 v spojení s § 40a, a v takom prípade súd neskúma
naliehavý právny záujem žalobcu na danom určení. Rovnako i ust. § 34 ods. 1, 2 katastrálneho zákona
je osobitným predpisom, ktorý pripúšťa možnosť podať žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu
pri nerešpektovaní predkupného práva podľa § 140 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie teda
správne konštatoval, že žaloba, ktorú podal žalobca, je žalobou procesne prípustnou.

31. Ďalšie ťažiskové námietky odvolateľov smerujúce už k vecnej stránke napadnutého rozhodnutia
spočívali v ich nespokojnosti s hodnotením vykonaných dôkazov a z nich vyvodených skutkových
a nadväzujúcich právnych záverov v otázke neplatnosti darovacej zmluvy, keď na rozdiel od súdu prvej
inštancie zastávali odvolatelia názor, že preukázali, teda uniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu

tvrdeniu, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy bola splnená zákonná podmienka prevodu medzi
blízkymi osobami, tak ako to má na mysli ust. § 116 Občianskeho zákonníka, v prípade ktorého zákon
nepredpisujepovinnosťdodržaťpriprevodepredkupnéprávovovzťahukzostávajúcimspoluvlastníkom,
v tomto prípade žalobcovi.

32. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že esenciálnou otázkou, ktorú je potrebné z hľadiska vyššie
uvedenej odvolacej námietky žalovaných zodpovedať, je, či žalovanú 2/ ako nadobúdateľku bolo možné
v čase uzatvorenia darovacej zmluvy považovať za osobu blízku prevodcom – žalovaným 1/ a 3/, resp.
teda, že navzájom si boli osobami blízkymi tak, ako to predpokladá ust. § 116 Občianskeho zákonníka.

33. Ako vyplýva zo znenia ust. § 140 Občianskeho zákonníka je povinnosťou prevádzajúcého
spoluvlastníka ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel v prvom rade ostatným spoluvlastníkom, okrem
prípadu prevodu spoluvlastníckeho podielu blízkej osobe.

34. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a

manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke,
ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

35. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení
§ 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za

platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti
sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme,
ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnympredpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je
takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.

36. Pre to, aby sa iné osoby považovali pre účely ust. § 116 Obč. zák. za osoby blízke sa vyžaduje
naplnenie subjektívnej stránky, a to existencia ich vnútorného citového vzájomného vzťahu. Zákon
blízkosť tohto vzťahu charakterizuje tým, že tento vzťah považuje za blízky vtedy, ak by ujmu, ktorú
utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú. Nevyžaduje sa však, aby tieto osoby
viedli spoločnú domácnosť. Napriek tomu, že ide o subjektívnu stránku danej fyzickej osoby, ide

o skutkový predpoklad, ktorého preukázanie zaťažuje toho, kto tvrdí, že je naplnený. Pri posudzovaní
tejto otázky musí byť braný zreteľ na konkrétne okolnosti, pričom je vo zvýšenej miere žiaduce, aby
závery z vykonaného dokazovania mali za následok spravodlivé usporiadanie vzťahov. Súdna prax
nasvedčuje v prospech toho, že pre naplnenie predpokladov sa vyžaduje vzájomná existencia blízkeho
vzťahu medzi dotknutými osobami. Ust. § 116 veta za bodkočiarkou Obč. zák. patrí k právnym normám
s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym

predpisom a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade
vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Ak bola
hypotéza právnej normy vymedzená správne, nemôže byť rozhodnutie vo veci v rozpore so zákonom
z dôvodu, že neboli objasnené ďalšie okolnosti, prípadne, že nebolo prihliadnuté k iným okolnostiam,
ktoré v posudzovanom prípade nemožno považovať za podstatné, či významné. Odvolací súd potom

môže úvahy súdu prvej inštancie o tom, či medzi prevodcom spoluvlastníckeho podielu a žalovaným ako
nadobúdateľom ide o vzťah osoby blízkej preskúmať len v prípade jej zjavnej neprimeranosti (k aplikácii
právnych noriem s relatívne neurčitou hypotézou odvolací súd poukazuje napr. na rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 22Cdo 1618/2007, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 22Cdo 989/2007).

37. Tak ako už bolo uvedené vyššie, Občiansky zákonník v otázke blízkych osôb v ustanovení § 116
vymedzuje prioritne subjekty, ktoré bez akéhokoľvek ďalšieho skúmania, resp. bez akejkoľvek ďalšej
podmienky majú status blízkej osoby. Ide o osoby nachádzajúce sa v najužších rodinných väzbách
(predkovia - potomkovia, súrodenci a manželia). Zároveň v časti za bodkočiarkou definuje (v podstate
neohraničenú) skupinu, ktorá na status blízkej osoby potrebuje predovšetkým splniť podmienku, aby

ujmu jednej z dotknutých osôb druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Jednoznačne ide o
pomer, ktorý vychádza zo subjektívneho vnútorného emocionálneho vzťahu a v zásade niet žiadnych
bezprostredne merateľných a paušálnych kritérií/veličín, ktoré by presne vymedzovali, kedy už medzi
dotknutými osobami ide o vzťah osôb blízkych, a kedy ešte nie. Uvedené, samozrejme, nie je v
rozpore s tým, že na preukázanie existencie takéhoto vnútorného pocitu/vzťahu musia byť dané určité,

v konkrétnostiach prípadu navonok sa prejavujúce individualizované okolnosti.

38. Zákon v ust. § 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka nedáva priamu odpoveď na
túto otázku a nestanovuje žiadne presné kritériá, z ktorých by záver o tom, že ide o osobu blízku,
vyplýval. Je tomu tak preto, že každý jeden prípad je individuálny a každý jeden vzťah medzi osobami

jedinečný, založený na rôznych väzbách a okolnostiach. Aby tak rozhodnutie o existencii blízkosti osôb
bolo správne, zákonné a spravodlivé, nie je možné určiť presné hranice, kedy vzťah týchto osôb už
naberá charakter vzťahu blízkej osoby. Citované ustanovenie je totiž jednou z právnych noriem, ktoré
právna teória nazýva právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. normou, ktorých hypotéza nie
jestanovenáprávnympredpisomaktorátakprenechávasúdunazváženívkaždomjednotlivomprípade,

aby sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností.
Napriek tomu je možné aspoň všeobecne uviesť, že pri prijímaní záveru súdu budú podstatné napr.
také okolnosti, aký druh vzájomného vzťahu je medzi osobami, či žijú v spoločnej domácnosti (i keď
tento znak nemusí byť ešte sám osebe určujúci), aké sú vzájomné pomery v takejto domácnosti, či
si osoby navzájom pomáhajú, zaujímajú sa o seba nielen z pohľadu majetkových aspektov alebo ak

ide o rozvedených manželov nielen z pohľadu starostlivosti o spoločné deti, či takéto osoby prejavujú
o seba záujem v závažných prípadoch, v chorobe, starobe a v núdzi (pozri uznesenie NS SR sp. zn.
5Cdo/32/2017).

39. Zároveň je dôležité a absolútne nevyhnutné zdôrazniť, že pre určenie vzťahu medzi osobami,

ako vzťahu blízkeho, budú relevantné len tie okolnosti, ktoré tu existovali v rozhodnom čase, t. j.
v prejednávanej veci v čase uskutočnenia právneho úkonu – darovacej zmluvy. Akokoľvek závažné
môžu byť okolnosti, ktoré nastanú po rozhodnom čase, nemôžu byť tieto podkladom pre rozhodnutie
súdu bez ďalšieho.40. V preskúmavanej veci z výsledkov vykonaného dokazovania je nesporné, že žalovaná 1/, ako aj
žalovaný 3/, previedli svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, na tretiu

osobu - na žalovanú 2/ (ako kupujúcu) bez toho, aby svoje vlastnícke podiely najprv ponúkli ostatným
podielovým spoluvlastníkom na predaj, čím si nesplnili povinnosť vyplývajúcu im z ust. § 140 prvá veta
Občianskeho zákonníka.

41. Súd prvej inštancie sa preto správne zaoberal zistením, či výnimka zo zásady predkupného práva

v zmysle tzv. „blízkej osoby“ je v tomto spore preukázaná. Za týmto účelom vykonal dokazovanie
výsluchmi strán sporu, výsluchmi svedkov, ale aj listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie svoj záver
o neunesení dôkazného bremena na tvrdenie o existencii blízkeho vzťahu medzi žalovanými 1/ a 2/
a 2/ a 3/ a úvahy vo vzťahu k záveru, že nemali vytvorený bližší vzťah, zrozumiteľným, presvedčivým
a dostatočne odôvodneným spôsobom formuloval v odôvodnení rozsudku a dostatočne a presvedčivo
sa vysporiadal aj s obranou žalovaných v tomto smere. Odvolací súd na tieto závery prvoinštančného

súdu, ktoré majú logickú postupnosť, poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje. Zo sumarizácie
výpovedí strán sporu, svedeckých výpovedí, ako aj z listinných dôkazov mal rovnako odvolací súd za
preukázané, že žalovaní 1/, 3/ neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že so žalovanou 2/ boli v čase
uzatvorenia darovacích zmlúv v takom subjektívnom vzájomnom vzťahu, ktorý je možno kvalifikovať
ako vzťah blízkych osôb podľa § 116 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd rovnako zastáva názor, že

medzi žalovanou 1/ a žalovanou 2/ sa jednalo iba o priateľský vzťah, ktorý však nijako neprekračoval
hranice bežného priateľského vzťahu a nevykazoval znaky blízkeho vzťahu, tak ako to má na mysli ust.
§ 116 Obč. zák. Išlo skôr o vzťah dobrých priateliek a bývalých kolegýň, ktoré sa občas navštevujú.
Aj keď si občasne vzájomne vypomáhajú napríklad v podobe požičania peňazí a v ťažkých situáciách
si boli oporou, nejednalo sa o vzťah, ktorý by mal kvalitu a intenzitu tak blízkeho vzťahu, ktorý by

sa vymykal významnosťou a intenzitou bežnému rámcu kamarátskych vzťahov, keď obidve žalované
najbližšieanenarušenévzťahybudovalisosvojiminajbližšímirodinnýmipríslušníkmi.Anizosvedeckých
výpovedí nevyplynula výnimočnosť intenzity ich kamarátskeho vzťahu, keď svedkovia vzťah žalovanej
1/ a žalovanej 2/ popisovali len ako kamarátsky. Vzťah žalovanej 2/ a žalovaného 3/ i napriek tomu, že sú
v rodinnom pomere sesternica a bratranec a žalovaný 3/ je birmovný otec synom žalovanej 2/ a krstný

otec jej vnúčatám, absentuje u nich vytvorenie bližšieho vzťahu. Rovnako nebolo preukázané naplnenie
takej kvality a intenzity ich vzájomného vzťahu, ktoré by bolo možné považovať za vzťah blízky, tak
ako to má na mysli ust. § 116 Obč. zák. Tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, stretávajú sa
len sporadicky, ich vzťahy sú založené na báze občasnej fyzickej pomoci v rámci širšieho rodinného
spoločenstva. Nebolo preukázané, že by vyhľadávali svoju blízkosť, trávili spolu čas, nebola preukázaná

žiadna aktivita, ktorá by ich spájala a pre ktorú by sa stretávali a svoje vzťahy udržiavali alebo rozvíjali.
Obaja majú založené svoje rodiny, s členmi ktorej majú najbližšie vzťahy a tieto nie sú suplované vzťahmi
so vzdialenejšími príbuznými. Vzťah žalovanej 2/ a žalovaného 3/ je tak založený len na sporadických
kontaktoch, občasnej výpomoci, ktorá ale v danej rodine nie je ničím výnimočná a preto takýto vzťah
z hľadiska jeho obsahu nemožno považovať za vzťah blízkych osôb, tak ako to má na mysli ust. § 116

Obč. zák.

42. Žalovaný vo svojej argumentácii v podanom odvolaní neuviedli v zásade žiadne nové skutočnosti,
ale len zopakovali svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, na ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku dostatočne a presvedčivo reagoval.

43. Záver súdu prvej inštancie, že ani u jedného z vyššie uvedených žalovaných sa nejednalo
o blízku osobu v zmysle ust. § 116 Občianskeho zákonníka považoval odvolací súd preto za správny.
Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne vyhovel žalobe pre nesplnenie povinnosti
z predkupného práva podľa § 140 Občianskeho zákonníka.

44. Žalovanými uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné
považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

45. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a

§ 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca ako úspešná strana sporu v odvolacom konaní má voči žalovaným
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.46. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

47. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).