Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/249/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021201602
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Ondrejková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201602.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej, členov

senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a Mgr. Miroslavy Fodor, v právnej veci žalobcu: A. B. C., D. X, E.,
proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SELP-224-5/2021-RK zo dňa 24. augusta 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Podaním zo dňa 21. júna 2021, doručeným žalovanému dňa 21. júna 2021 žalobca ako žiadateľ
na základe zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
slobode informácií“) požiadal žalovaného ako povinnú osobu podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode
informácií, o písomnú odpoveď na nasledovnú otázku:
„Podľa ktorých zákonov ČSSR (ČSFR), špeciálnych vojenských právnych predpisov a základných

poriadkov vykonávali službu v čase od 1960 do 31.12.1992 títo príslušníci ČSĽA:
A)- vojaci z povolania
B)- vojaci základnej (náhradnej) služby.“

2. Ministerstvo obrany SR, sekcia legislatívy a práva ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím
č. SELP-187-9/2021 zo dňa 01. júla 2021 podľa § 18 ods. 2 v nadväznosti na § 3 ods. 1 zákona
o slobode informácií žiadosti žalobcu nevyhovelo a požadované informácie mu v plnom rozsahu

odmietlo poskytnúť. V predmetnom rozhodnutí konštatuje, že informácie, ktoré žiadateľ v žiadosti
zo dňa 21. júna 2021 požaduje sprístupniť, nepredstavujú informácie v zmysle zákona o slobode
informácií, keďže žiadateľ nepožaduje sprístupniť existujúce informácie, ktoré by mala povinná osoba
k dispozícii. Dodal, že žiadosť žalobcu obsahuje požiadavky, ktoré podľa názoru povinnej osoby
predstavujú poskytnutie právnych rád, či vyjadrení k aplikácii ustanovení právnych noriem. Teda išlo by o
vypracovanie odborného stanoviska, profesionálneho rozboru právneho problému. Poskytnutie výkladu
zákona,byboloďalšiekvalitatívnespracovávanieexistujúcich,vyhľadaných,vyňatýchazhromaždených

informácií vo forme právneho poradenstva, ktoré je výsledkom intelektuálne náročnej duševnej činnosti
spracovateľa. Zisťovanie a aplikáciu príslušných právnych predpisov na určitú konkrétnu skutkovú
situáciu je vždy potrebné bezpochyby považovať za právne poradenstvo spočívajúce vo vytvorení
kvalitatívne novej informácie.3. Minister obrany SR ako správny orgán druhého stupňa napadnutým rozhodnutím č.
SELP-224-5/2021-RK zo dňa 24. augusta 2021 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové

rozhodnutie č. SELP-187-9/2021 zo dňa 01. júla 2021 o odmietnutí poskytnúť informácie ako zákonné
a správne. Z odôvodnenia rozhodnutia ministra obrany SR vyplýva, že zastáva názor, že v predmetnom
prípade žiadosť žiadateľa o poskytnutie informácie vykazuje charakter žiadosti o poskytnutie právnej
rady, spracovanie právneho rozboru, resp. právnej pomoci, čo v súhrne charakterizuje právne
poradenstvo poskytované advokátom pri výkone advokácie v zmysle zákona č. 586/2003 Z. z. o

advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Keďže požadovanú informáciu
povinná osoba nemá k dispozícií, musela by tak túto pre žiadateľa (podľa ním stanovených vlastností)
žiadanú informáciu, ktorá sa v jej originálnej podobe a v jeho dokumentácii nenachádza, vytvoriť,
zhromaždiť a vyhľadávať, pričom takáto povinnosť mu zo zákona o slobode informácií nevyplýva,
preto žiadosť žiadateľa o sprístupnenie požadovaných informácií nemohla byť zo strany povinnej

osoby vybavená kladne a jej neposkytnutie tak podľa názoru ministra obrany nepredstavuje negatívny
zásah do práva žiadateľa na informácie. Vo svetle uvedeného minister obrany má za to, že žiadosť
o poskytnutie informácie v preskúmavanej veci je typickou ukážkou požiadavky, na ktoré sa zákon o
slobode informácií nevzťahuje a ani sa vzťahovať nemôže. Odpoveď na žiadateľom položenú otázku by
teda v konečnom dôsledku nemala charakter informácie v zmysle zákona o slobode informácií, ktorou by

povinná osoba v reálnom čase disponovala. V prípade vypracovania odpovede na žiadateľom položenú
otázku, by išlo iba o subjektívne posúdenie veci zo strany predstaviteľov povinnej osoby, ktorí by takúto
odpoveď spracovali, pričom povinná osoba nemá dokumenty alebo informácie, ktoré by takúto odpoveď
obsahovali, vôbec vytvorené, resp. spracované.

4. Minister obrany SR zdôraznil, že žiadateľom požadovaná odpoveď na otázku má charakter určitej
právnej, resp. odbornej rady (právneho, resp. odborného poradenstva), ktorá by následne vyjadrovala
právny, resp. odborný názor povinnej osoby, ktorý nie je právne záväzný, nie je súčasťou rozhodovacej
činnosti povinnej osoby, a teda nenapĺňa zákonné atribúty poskytovanej informácie v zmysle zákona
o slobode informácií. Zo znenia zákona o slobode informácií nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnej

osobe ukladala nutnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca
spracovávať dokumentáciu, ktorej obsahom by mala byť odpoveď na žiadateľom požadovanú o
informáciu, ak sa v jej originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádza. Rovnako zo zákona o
slobode informácií nevyplýva, že by povinná osoba musela vykonávať na žiadosť oprávnených osôb
také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu jej právomoci, alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo

vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb.

II.
Žaloba

5. Správnou žalobou zo dňa 22. septembra 2021 sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia
rozhodnutia žalovaného č. SELP-224-5/2021-RK zo dňa 24. augusta 2021 v spojení s rozhodnutím
správneho orgánu prvého stupňa č. SELP-187-9/2021 zo dňa 01. júla 2021 z dôvodu, že rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

6. V podanej žalobe poukázal na čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a konštatoval, že žalovaný ho nedodržiava.
V spojitosti s uvedeným dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06, v ktorom sa
tento zaoberal výkladom obsahu a rozsahu ústavného práva na prístup k informáciám.

7. Následne sa zameral na ustanovenie § 3 zákona o slobode informácií a v kontexte podanej žiadosti

o sprístupnenie informácie namietal, že v danom prípade nie je tiež podstatné, že nejde priamo o
informácie o predmete činnosti samotného žalovaného. Tento je podľa žalobcu povinný sprístupňovať
nielen informácie, ktoré má fakticky k dispozícii, ale aj tie informácie, ktoré podľa právnych predpisov
„musí mať k dispozícii“. Ak ich v rozpore s právnymi predpismi k dispozícii nemá, mal by ich spracovať,
resp. doplniť a sprístupniť žiadateľovi o poskytnutie informácie.

8. Rovnako tak v podanej žalobe prezentoval rozsiahly výklad pojmu „informácia“, v nadväznosti na
ktorý uviedol, že informáciou v zmysle zákona o slobode informácií, je jednoznačne aj dokument
(napr. zápisnica, rozhodnutie, nákres, obrazový dokument a pod.) alebo záznam. Táto skutočnosťvzmysletvrdenížalobcuvyplývapriamozosamotnýchustanovenízákonaoslobodeinformácií.Uviedol,
že ustanovenie § 5 zákona o slobode informácií výslovne ustanovuje, že povinne zverejňovanými
informáciami sú aj celé dokumenty – napríklad zápisnice zo schôdzí parlamentu, texty schválených

zákonov, materiály predložené na rokovanie vlády, uznesenia vlády alebo materiály programového a
koncepčného charakteru.

9. Zároveň namietal príliš strohé a zjavne nedostatočné poučenie, pričom doplnil detailný popis vád,
ktorých sa žalovaný podľa názoru žalobcu v znení poučenia vo svojich rozhodnutiach dopúšťa.

III.
Vyjadrenie žalovaného

10. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 18. januára 2022 navrhol, aby správny súd podanú žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

11. Vo vzťahu k žalobnej námietke, ktorou žalobca žalovanému vytýkal nedodržiavanie čl. 26 ods.
1 Ústavy SR, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sži/2/2016 zo dňa 31.
mája 2017, podľa ktorého „účelom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy SR“) a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (a zároveň účelom zákona č. 211/2000 Z. z.) nie je právo dostávať informácie
podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (II. ÚS 184/03), ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti
„primeraným spôsobom“ tak, aby nedochádzalo k paralyzovaniu činnosti orgánov verejnej moci ako
povinných osôb, ktorých účel činnosti ustanovujú samostatné zákony (III. ÚS 96/2010-14).“

12. Ku žalobnej námietke, týkajúcej sa výkladu ustanovenia § 3 zákona o slobode informácií
uviedol, že žiadatelia môžu žiadať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má
povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná poskytnúť s cieľom sprístupniť verejnosti jej neznáme
údaje vo veciach verejných bez toto, aby sa marila výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených,
kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov, či bez toho, aby sa žiadateľova žiadosť stala

pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Taktiež dal do pozornosti, že
podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27. mája 2009 „zo znenia
zákona o informáciách (...) nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť
získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály,
požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii

nenachádzajú. Rovnako zo zákona o informáciách nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať
na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať
šetrenia,čikontrolnúalebovyhodnocovaciučinnosťnapožiadanieoprávnenýchosôb.Oprávnenéosoby
môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k
dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba

musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej
osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti
zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách. Žiadosť o poskytnutie
informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby
sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým

výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov a do výkonu
verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú.“

13. Ohľadom namietaného strohého a zjavne nedostatočného poučenia sa vyjadril, že v rozhodnutí
č. SELP-187-9/2021 zo dňa 01. júla 2021 je poučenie uvedené nasledovne: „proti tomuto rozhodnutiu

možno podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia rozklad na Ministerstvo obrany Slovenskej republiky,
Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, ako povinnej osobe, ktorá toto rozhodnutie vydala. Rozhodnutie
nemožno preskúmať súdom.“ Podľa žalovaného z napadnutého rozhodnutia ministra obrany SR č.
SELP-224-5/2021-RK zo dňa 24. augusta 2021 rezultuje nasledovné poučenie: „podľa ustanovenia §
61 ods. 2 správneho poriadku proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Právoplatné rozhodnutie

je preskúmateľné súdom podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov.“.14. Žalovaný takisto uviedol, že podľa jeho názoru žaloba obsahuje nesprávne označenie žalovaného
v zmysle § 182 ods. 1 písm. b/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „SSP“), ktorého žalobca označil ako Ministerstvo obrany SR, pričom podľa

žalovaného nie je možné stotožňovať Ministerstvo obrany SR ako ústredný orgán štátnej správy
rozhodujúci v prvom stupni a ministra obrany SR ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy
rozhodujúceho v druhom stupni.

15. Žalobca právo podať repliku nevyužil.

IV.
Konanie na správnom súde

16. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny

súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave
je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-5S/249/2021. V súlade s platným a účinným rozvrhom
práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená do senátu 8S správneho súdu.

V.
Pojednávanie

17. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie
vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP rozhodol na pojednávaní dňa 20. februára 2025
rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti žalobcu a povereného zástupcu žalovaného. Správny
súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,
z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

18. Žalobca pred súdom uviedol, že podal žiadosť o sprístupnenie informácií, nakoľko v mladosti bol
vojakom z povolania, pričom v tomto období dochádzalo k porušovaniu ľudských práv. Uvedenú žiadosť
podával za účelom získania informácií, ktoré potrebuje ako advokát pri zastupovaní svojich klientov.
Poukázal na skutočnosť, že Velenie armády Českej republiky mu na uvedenú otázku odpoveď zaslalo.

19. Poverený zástupca žalovaného pred súdom uviedol, že sa pridržiava písomného vyjadrenia
k žalobe. Podaná žiadosť má charakter žiadosti o poskytnutie právnej rady, ide o právne poradenstvo.
Požadovanú informáciu by musel vytvoriť, pričom zákon o slobode informácií mu takúto povinnosť
neukladá.

VI.
Relevantné právne predpisy

20. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

21.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

22. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01. júla 2023, konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie

je dotknuté.

23. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.24. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania
ustanoví zákon.

25.Podľa§1zákonaoslobodeinformácií,tentozákonupravujepodmienky,postuparozsahslobodného
prístupu k informáciám.

26. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať

informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické
osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

27. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií (v znení účinnom do 31.12.2022), každý má právo na
prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

28. Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho
alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

29. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti,

vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola
odložená (§ 14 ods. 3).

30. Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácii, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí
požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo

márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe,
ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

31. Podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií (v znení účinnom do 31.12.2022), o odvolaní
proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo

mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor).
Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci
ústredného štátneho orgánu.

32. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú

sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

33. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov(ďalejlen„správnyporiadok“),rozhodnutiemusíbyťvsúladesozákonmiaostatnýmiprávnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.

34. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

VII.
Posúdenie veci správnym súdom

35. Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia ministra obrany SR
č. SELP-224-5/2021-RK zo dňa 24. augusta 2021 v intenciách žalobných dôvodov. Uvedeným
rozhodnutím minister obrany SR zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa č. SELP-187-9/2021 zo dňa 01. júla 2021, ktorým žalovaný žiadosti žalobcu zo dňa 21.
júna 2021 nevyhovel a podľa § 18 ods. 2 v spojitosti s § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií žalobcovi

požadované informácie odmietol poskytnúť.

36. Správny súd uvádza, že zákon o slobode informácií predstavuje predpis verejného práva, upravujúci
povinnosti povinných osôb pri aplikácii tohto zákona, ako aj rozsah práv jednotlivých oprávnenýchsubjektov (žiadateľov). Vzťah medzi povinnou osobou a žiadateľom je vzťahom vertikálnym a konanie v
zmyslezákonaoslobodeinformáciíjeosobitnýmdruhomadministratívnoprávnehokonania.Jezaložený
na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú

všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však nemusí byť explicitne stanovený
priamo zákonom o slobode informácií, ale môže vyplývať aj z iných právnych predpisov verejného práva.

37. Z citácie ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií v znení účinnom v rozhodnom
čase vyplýva, že povinná osoba je povinná poskytovať len informácie, ktoré má k dispozícii. Je

pravdou, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať na základe
žiadosti žiadateľov informácie, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú. Takisto jej zákon neukladá
povinnosť spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú
kvalitatívne odlišné, resp. nové informácie.

38. V prejednávanom prípade bola kľúčovou a zároveň spornou otázkou kvalita informácií, ktorých

poskytnutia sa žalobca domáhal od žalovaného ako povinnej osoby podľa zákona o slobode
informácií. Tento zákon pojem „informácia“ v znení účinnom v rozhodnom čase nedefinuje. Podľa
ustálenej judikatúry z hľadiska všeobecného možno informáciu vymedziť ako určitú správu posielanú
odosielateľom príjemcovi, bez ohľadu na to, či vo forme listinnej (materializovanej) alebo vo forme
elektronickej (imaterializovanej). Povinná osoba však nie je povinná sprístupniť akúkoľvek žiadanú

informáciu. Sprístupní informáciu iba v takom prípade, ak ju má k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona o slobode
informácií) a súčasne nie je daný zákonný dôvod pre obmedzenie prístupu k informáciám upravený v
§ 8 až § 11 menovaného zákona. V kontexte s prejednávanou vecou správny súd ďalej uvádza, že
povinná osoba je povinná poskytovať informácie, ktoré má k dispozícii, teda informácie, ktoré v súvislosti
s výkonom svojej činnosti používa, využíva, prípadne s nimi pracuje.

39. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžik/3/2020 zo dňa 26. mája 2021, bod 25
„Informácia má v zásade nehmotný charakter a ide o určitú objektívnu skutočnosť, ktorá je v evidencii a
dispozičnej sfére povinnej osoby. Od informácie je potrebné odlišovať subjektívne skutočnosti, prejavy
vôle právnickej osoby, ktoré majú charakter stanoviska, hodnotiaceho úsudku, odpovede na položenú

otázku, prípadne vydanie rozhodnutia, pri ktorých je nevyhnutný proces tvorby prejavu vôle vo vzťahu
k obsahu informácie.“

40. Zásadný charakter spornej otázky tkvie v tom, či druh žalobcom požadovanej informácie podlieha
právnemu režimu zákona o slobode informácií. Z obsahu žaloby, ako aj prednesu žalobcu na

pojednávaní pred správnym súdom vyplýva, že žalobca zaslal žiadosť o poskytnutie informácií
žalovanému z dôvodu potreby získať uvedené údaje za účelom výkonu advokácie, pričom tieto
informácie plánuje použiť pri zastupovaní klientov.

41. Keďže zákon o slobode informácií v znení účinnom v rozhodnom čase pojem informácia nedefinuje,

tento pojem preto musí byť ustálený súdnou judikatúrou v kontexte princípov a systému uvedeného
zákona.Trebavšakmaťnapamäti,žeÚstavouSRgarantovanéprávonainformácieniejeuspokojované
iba zákonom o slobode informácií, ktorý ustanovuje časovo prísny právny režim pre povinné osoby.
Právo na informácie musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy. Je potrebné zdôrazniť,
že verejná správa nemá byť samoúčelná, ale jej cieľom je služba občanom, vrátane poskytovania

informácií, s ktorými verejná správa pri výkone svojej pôsobnosti pracuje (disponuje). Cieľom verejnej
správy je právna regulácia v oblasti verejnoprávnych vzťahov, ktorých občania sú súčasťou, pretože
žijú, pracujú a zdržiavajú sa v oblasti právneho celku (štátu). Taktiež ani právo na informácie nie
je samoúčelné, ale má umožniť žiadateľom čo najväčšiu právnu pohodu a komfort orientovať sa a
uplatňovať práva v jednotlivých úsekoch verejnej správy (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.

3Sži/5/2013 zo dňa 12. marca 2014). Princíp dobrej verejnej správy vyžaduje, aby orgány verejnej
správy riadne a včas plnili zákonom uloženú informačnú povinnosť, pričom platí, že ak má informácia
pôvod v oblasti verejnej správy, v ktorej povinná osoba vykonáva rozhodovaciu činnosť, implicitne,
charakterom informácie je daný aj právny záujem na jej poskytnutí. Súd si je vedomý toho, že pri
posúdení sprístupnenia informácií povinnou osobou nie je možné zákon o slobode informácií aplikovať

ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné zároveň vyhodnotiť, či sprístupnením informácie nedôjde
k ohrozeniu iného záujmu štátu. Extenzívnym výkladom uvedeného zákona by bolo možné rozšíriť
informačnú povinnosť povinných osôb na akýkoľvek údaj, ktorý majú k dispozícii. V tom prípade
však dochádza k výraznému narušeniu princípu dobrej verejnej správy, keďže v prípade žalobcompožadovaných informácií, ktoré mu žalovaný odmietol poskytnúť, nešlo o informácie, s ktorými žalovaný
pracuje a disponuje.

42. Správny súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktoré viackrát
zaujali stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať
informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp.
zn. II. ÚS 10/99, II. ÚS 184/03, II. ÚS 514/2010). Ústava SR v článku 26 zaručuje právo na informácie
a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak,

aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Súd zdôrazňuje, že právo na informácie je právom ústavným, nie
však právom absolútnym a možno ho obmedziť, ak tak ustanoví zákon.

43. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžik/3/2020 zo dňa 26. mája 2021, bod 26: „Princíp
prístupu k informácii znamená možnosť pozrieť sa na údaje, ktoré u povinnej osoby „ležia“, a s ktorými
povinná osoba pracuje. Informáciou sa myslí to, čo sa u povinnej osoby v okamžiku opýtania nachádza

alebo čo má k dispozícii. Táto povinnosť sa však netýka dopytov na názory, budúce rozhodnutia,
vytváranie nových informácií (ktoré by musel povinný subjekt vytvoriť na konkrétnu žiadosť žiadateľa)
ako sú rozbory, prognózy, porovnávacie prehľady, právne a iné výklady a podobne (rozsudok kasačného
súdu zo dňa zo dňa 23.08.2017, sp. zn. 10Sži/7/2016).“

44. V súvislosti s prejednávanou vecou správny súd dáva do pozornosti viaceré rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27. mája 2009, rozsudok
sp.zn. 8Sži/2/2010 zo dňa 09. decembra 2010, rozsudok sp.zn. 3Sži/5/2013 zo dňa 12. marca 2014,
rozsudok sp. zn. 5Sži/3/2011 zo dňa 15. decembra 2011), v ktorých Najvyšší súd SR vyjadril názor,
že zo zákona o slobode informácií nevyplýva jeho využívanie na získanie takých informácií, ktoré by

následne žiadateľ (resp. iné subjekty) využil, napr. pri svojej podnikateľskej činnosti alebo inak na
získanie majetkového alebo iného prospechu, ani možnosť (tretích osôb) získania napríklad rôznych
dokumentov o právnych úkonoch, ktoré sú súhrnom množstva údajov, či dohôd a postupov rozličného
charakteru, požívajúcich rôznu právnu ochranu. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť povinného
subjektu získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať

materiály, požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii
nenachádzajú. Rovnako zo zákona o slobode informácií nevyplýva, že by povinné osoby museli
vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo
realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb.
Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má

povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého
by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo
poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie
informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o slobode
informácií.

45. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu správny súd zistil, že v danom
prípade predmetom žiadosti o poskytnutie informácie neboli požiadavky o poskytnutie informácie,
teda poznatku v konkrétnej veci, ani údajov, ktoré bol žalobca oprávnený požadovať, ale žiadosť o
poskytnutie informácie obsahovala požiadavku, ktorá podľa názoru správneho súdu, zhodne s názorom

žalovaného, vykazuje charakter žiadosti o poskytnutie právnej rady, spracovanie právneho rozboru,
resp. právnej pomoci, čo v súhrne charakterizuje právne poradenstvo poskytované advokátom pri
výkone advokácie v zmysle zákona o advokácii. Zo znenia zákona o slobode informácií však nemožno
vyvodzovať, že informáciou je aj poskytovanie právneho názoru resp. právnej rady vo vzťahu k otázkam
predložených žalobcom. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala

povinnosť vyhľadávať, alebo spracovávať materiály požadované žiadateľom o informáciu, ak žalobca
nimi nedisponuje. Taktiež zo zákona o informáciách nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať
na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, ako v danom prípade
správne uviedol žalovaný, že do právomoci žalovaného nepatrí realizovať právne poradenstvo, resp.
poskytovať právnu pomoc, pričom uvedené by navyše bolo spojené so subjektívnym posúdením veci

zo strany predstaviteľov povinnej osoby.

46. Správny súd po preskúmaní administratívneho a súdneho spisu zistil, že odmietnutie poskytnúť
žalobcovi ako žiadateľovi požadované informácie z dôvodu, že tieto vykazujú charakter poskytnutiaprávnej rady, pričom v podobe, v akej ich žaloba žiadal sprístupniť, nimi žalovaný nedisponuje,
zodpovedalo zákonnej úprave. Keďže požadované informácie žalovaný nemá k dispozícií, musel by tak
pre žalobcu (podľa ním stanovených kritérií) žiadané informácie, ktoré sa v ich originálnej podobe a v

jeho dokumentácii nenachádzajú, vytvoriť, zhromaždiť a vyhľadávať, pričom takáto povinnosť mu zo
zákona o slobode informácií nevyplýva. Preto žiadosť žalobcu o sprístupnenie požadovaných informácií
nemohla byť zo strany povinnej osoby (žalovaného) vybavená kladne a ich neposkytnutie tak podľa
názoru súdu nepredstavuje negatívny zásah do práva žalobcu na informácie.

47. Taktiež nemožno opomenúť skutočnosť, že žalobca je sám advokátom, zapísaným v zozname
advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou. Uvedené tak zdôrazňuje správnosť záverov
žalovaného, že sporné otázky žalobcu obsiahnuté v žiadosti o poskytnutie informácií podľa zákona
o slobode informácií smerované na žalovaného, týkajúce sa právnej úpravy výkonu vojenskej služby
jednotlivých príslušníkov ČSĽA za rôzne časové obdobia, na ktoré žalovaný odmietol odpovedať, resp.
odmietolposkytnúťinformáciesúvisiacesnimi,jednoznačnevykazujúcecharakteržiadostioposkytnutie

právnych rád, resp. právnej pomoci, nemožno subsumovať pod povinnosť podľa ustanovenia § 2 ods.
1 zákona o slobode informácií. Preto možno v danom prípade hovoriť o absencii právneho základu na
poskytnutie informácií v režime zákona o slobode informácií.

48. Podľa názoru správneho súdu rozhodnutie žalovaného je súladné so zákonom o slobode informácií,

pretožežalovanývdanomprípadeneboloprávnenýžalobcoviposkytnúťprávnynázor,raduresp.právnu
radu. V opačnom prípade by konal nad rámec oprávnení stanovených mu zákonom, a teda v rozpore
s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

49. Správny súd zistil, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti,

ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje
na vyjadrenie žalobcu. Súd v procese preskúmavania predmetného rozhodnutia nevzhliadol absenciu
dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej správy vo veci rozhodol, a ktoré by mali
za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Žalovaný vo svojom rozhodnutí riadne zdôvodnil a
zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné žiadosti žalobcu vyhovieť a to aj v kontexte s

účelom a zmyslom zákona o slobode informácií, vec po právnej stránke správne vyhodnotil a aplikoval
príslušné ustanovenia zákona o slobode informácií.

50. Skutočnosť, že žalobca sa s dôvodmi nesprístupnenia požadovaných informácií uvedených v
rozhodnutí žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu nestotožnil, nemôže viesť sama o

sebe k záveru o nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

51.Správnysúdkonštatuje,žekeďžežalovanémuvpostavenípovinnejosobyprávnapovinnosť žiadosti
žalobcu vyhovieť nevyplývala zo zákona o slobode informácií, potom nevyhovením žiadosti žalobcu zo
strany žalovaného teda ani nemohlo dôjsť k negatívnemu zásahu do práva žalobcu na informácie.

52. Správny súd na podporu právnych záverov vyslovených v tomto rozsudku poukazuje aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR v právne a skutkovo totožných
veciach, konkrétne na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžik/3/2020 zo dňa 26. mája 2021, sp.
zn. 3Sžik/1/2020 zo dňa 12. februára 2020 a sp. zn. 3Sžik/7/2019 zo dňa 25. novembra 2019, ako aj

rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/21/2022 zo dňa 21. septembra 2022, ktorými
kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť podanú žalobcom proti rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
o zamietnutí žaloby.

53. Na vyššie uvedené závery správneho súdu nemá vplyv ani tvrdenie žalobcu, že Velenie armády

Českej republiky mu na predmetnú otázku odpoveď zaslalo. K uvedenému správny súd dodáva, že
orgán verejnej správy Českej republiky takto nepostupoval za platnosti zhodnej právnej úpravy, nakoľko
právny poriadok Českej republiky od rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prešiel
(rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami. Preto ani interpretáciu českého zákona č. 106/1999 Zb.
o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „český zákon o slobodnom

prístupe k informáciám“) orgánmi tohto štátu nemožno automaticky aplikovať vo veciach práva na
informácie v zmysle zákona o slobode informácií, ktoré prejednávajú slovenské súdne orgány. Český
zákon o slobodnom prístupe k informáciám a zákon o slobode informácií nie sú identické právne
úpravy, ale viaceré aspekty práva na informácie upravujú odchýlne. Na ilustráciu možno poukázaťna odlišnú právnu úpravu vzťahu českého zákona o slobodnom prístupe k informáciám a osobitných
predpisov upravujúcich právo na informácie v dispozičnej sfére povinných osôb na jednej strane a vzťah
zákona o slobode informácií a osobitných predpisov upravujúcich právo na informácie v dispozičnej

sfére povinných osôb na druhej strane, či na absenciu inštitútu fikcie rozhodnutia o nesprístupnení
informácie v českom zákone o slobodnom prístupe k informáciám na jednej strane a úpravu inštitútu
fikcie rozhodnutia o nesprístupnení informácie v zákone o slobode informácií. Napokon aj vymedzenie
okruhu povinných osôb v českom zákone o slobodnom prístupe k informáciám je odlišné od vymedzenia
okruhu povinných osôb v zákone o slobode informácií.

54. Správny súd napokon nemohol prisvedčiť ani žalobnej námietke o nedostatočnom poučení
v napadnutom, ako aj preskúmavanom rozhodnutí, nakoľko obe tieto rozhodnutia v časti poučenia
spĺňajúzákonnékritériá,ustanovenév§47ods.4správnehoporiadku.Poučenierozhodnutiasprávneho
orgánu prvého stupňa obsahuje údaj, že voči nemu je možné podať opravný prostriedok v lehote 15
dní, ako aj údaj o tom na ktorý orgán a kde možno opravný prostriedok podať. Rovnako tak zahŕňa aj

údaj o tom, či rozhodnutie možno preskúmať súdom. Taktiež poučenie druhostupňového rozhodnutia
žalovanéhojevsúladescit.ustanovenímsprávnehoporiadku,keďževňomneabsentuježiadnazvyššie
uvedených zákonných náležitostí. S ohľadom na uvedené správny súd konštatuje, že preskúmavané
rozhodnutia žalovaného v časti poučenia spĺňajú prepísané zákonné náležitosti a nie je im možné vyčítať
nedostatok v podobe jeho nesprávnosti, či nedostatočnosti.

55. Správny súd pre úplnosť považuje za potrebné reagovať na argumentáciu žalovaného vo vzťahu k
otázke pasívnej procesnej legitimácie uvádzanú vo vyjadrení k žalobe, keď podľa názoru žalovaného
nesprávne žalobca za žalovaného označil Ministerstvo obrany SR (namiesto ministra obrany). Správny
súd uvádza, že ministerstvo je ústredný štátny orgán, centralizovaný a monokratický orgán štátnej

správy. Právnu subjektivitu má samotné ministerstvo, ktoré je definované ako právnická osoba (§ 35
ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení
neskorších predpisov). Minister obrany SR nie je sám osebe správnym orgánom, ale osobou stojacou na
čele tohto správneho orgánu. Teda pri ústredných orgánoch štátnej správy je žalovaným tento orgán, aj
keď rozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele, ako v tomto prípade, minister obrany. Za zodpovedajúcu

zákonu sa preto považuje správna žaloba, ktorá smeruje proti ministerstvu, pričom sa žalobca správne
domáhal zrušenia rozhodnutia ministra. S poukazom na uvedené, právny názor žalovaného uvedený vo
vyjadrení k žalobe v súvislosti s označením účastníka na strane žalovaného, správny nebol.

56. Správny súd uvádza, že žalovaný sa dostatočne a logicky vysporiadal s odôvodnením, prečo

nie je možné žalobcovi vyhovieť v zmysle jeho žiadosti, a to nielen poukazom na relevantné
zákonné ustanovenia v sprístupňovaní informácií, ale aj okolnosťami brániacimi žalovanému sprístupniť
požadované informácie.

57. Správny súd v Bratislave dospel k záveru, že žalovaný rozhodol súladne s ustanoveniami zákona o

slobode informácií, žalobné námietky nespôsobovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu
podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

58. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, podľa ktorého úspešnému žalovanému súd právo
na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ich náhradu nežiadal a žiadne mu nevznikli.

59. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do jedného mesiaca od jeho doručenia, na

Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b)ideokonaniaosprávnejžalobepodľa 6ods.2písm.c)ad);c)ježalovanýmCentrumprávnejpomoci.