Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoCsp/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6622200779
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6622200779.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Renáty Deákovej (sudkyne spravodajkyne) a sudcov JUDr. Michala Tagaja a JUDr. Danice Kočičkovej,
ako členov senátu, v spore žalobkyne: A. B., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, D.,
zast.: JUDr. Pavel Polakovič, advokát, so sídlom Detvianska č. 14, Bratislava proti žalovaným: 1/ E. B.,
narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX, G. a 2/ EKONOMIK SERVIS s.r.o., so sídlom Trieda SNP
58, Košice, IČO: 36 569 747, obaja žalovaní zast.: JUDr. Marián Prievozník, PhD., advokát, s.r.o. so
sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice, IČO: 47 239 573, o určenie neplatnosti právnych úkonov a určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne a žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného

súdu Lučenec č.k. 10Csp/17/2022 - 520 zo dňa 05.01.2024 v spojení s opravným uznesením č.k.
10Csp/17/2022 - 552 zo dňa 09.01.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III., IV., V., VI., VII., VIII.p o t v r d z u j e.

II. Žiadnej zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou
nehnuteľností, pozemok registra C KN parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 124
m2, pozemok registra C KN parc. č. XXXXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 233 m2,

pozemok registra C KN parc. č. XXXX/XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 39 m2, stavba
rodinný dom so súp. č. XXXX na pozemku registra C KN s parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 124 m2, zapísaných na LV č. XXXX, katastrálne územie D., obec Lučenec, okres
Lučenec v podiele 1/1 (I. výrok), žalobu o určenie vlastníckeho práva k citovaným nehnuteľnostiam voči
žalovanému 2/ zamietol (II. výrok), zamietol žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o úvere č. 2015/01 zo
dňa 16.02.2015 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ vrátane dodatkov 2 až 9 k zmluve o úvere
č. 2015/01 zo dňa 16.02.2015 (III. výrok), zamietol žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa

03.07.2019 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným 1/, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX v katastrálnom území D. (IV. výrok), zamietol žalobu o určenie neplatnosti
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 21.10.2019 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným 1/
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX v katastrálnom území D. (V. výrok), zamietol žalobu o
určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 15.05.2020 uzatvorenej medzi žalobkyňou
a žalovaným 1/ k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX v katastrálnom území D. (VI. výrok),
zamietol žalobu o určenie neplatnosti záložnej zmluvy č. ZP2015/01 zo dňa 16.02.2015 uzatvorenej

medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX v katastrálnom území
D. (VII. výrok), žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému 1/ trovy konania v rozsahu 66,67 % do
troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške (VIII. výrok)a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému 2/ trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške (IX. výrok).
1.1 Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou zo dňa 02.03.2022 po pripustení

zmeny žaloby na pojednávaní dňa 06.12.2023 domáhala určenia neplatnosti viacerých právnych úkonov
a to neplatnosti zmluvy o úvere č. XXXX/XX zo dňa 16.02.2015 vrátane jej dodatkov 2 až 9, neplatnosti
zmluvy o zriadení záložného práva č. H. zo dňa 16.02.2015, ktoré zmluvy boli uzatvorené medzi
žalobkyňou a žalovaným 2/, neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností zo dňa 03.07.2019,
neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve ohľadom nehnuteľností zo dňa 21.10.2019 a zmluvy o

budúcej kúpnej zmluve ohľadom nehnuteľností zo dňa 15.05.2020, uzatvorenou medzi žalobkyňou
a žalovaným 1/ a žiadala určiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX v
katastrálnom území D..
1.2 Na základe zmluvy o úvere č. 2015/01 zo dňa 16.02.2015 uzatvorenou medzi žalobkyňou ako
dlžníkom a žalovaným 2/ ako veriteľom, sa veriteľ zaviazal po splnení podmienok uvedených v článku
3 zmluvy o úvere na požiadanie dlžníka poskytnúť peňažné prostriedky vo výške 11.500,- Eur, ktoré

sa žalobkyňa ako dlžník zaviazala vrátiť s dohodnutým úrokom v sume 200,- Eur do 31.05.2015. Za
účelom zabezpečenia pohľadávky bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam špecifikovaným v
článku 1 bod 1 zmluvy o úvere a to zmluvou o zriadení záložného práva č. ZP2015/01 uzatvorenou
medzi jedným veriteľom – žalovaným 2/ a žalobkyňou dňa 16.02.2015 v znení dodatku č. 2 k zmluve
o zriadení záložného práva zo dňa 05.03.2019. Vklad záložného práva bol povolený dňa 18.02.2015

pod č. V - 364/2015.
1.3 Zmluvné strany následne uzatvorili 8 dodatkov k zmluve o úvere č. 2015/01 zo dňa 16.02.2015,
ktorými došlo k poskytnutiu ďalších finančných prostriedkov žalobkyni od žalovaného 2/ postupne až
do výšky 70.000,- Eur a zároveň došlo k predĺženiu splatnosti úveru tak, že podľa dodatku č. 2 zo dňa
27.11.2015 aktuálna výška dlhu predstavovala 1.500,-Eur, navýšenie úveru o 38.500,- Eur, t.j. celková

výška dlhu predstavovala 40.000,- Eur so zmenou termínu splatnosti do 31.12.2015; podľa dodatku č.
3 zo dňa 05.08.2016 aktuálna výška dlhu predstavovala 8.500,- Eur, po navýšení úveru o 6.500,- Eur
celková výška dlhu predstavovala 15.000,- Eur a bol zmenený termín splatnosti na 30.09.2016; podľa
dodatku č. 4 zo dňa 10.11.2016 aktuálna výška dlhu predstavovala 14.550,- Eur pri navýšení úveru
o 12.550,- Eur, celková výška dlhu potom predstavovala 27.100,- Eur a bol zmenený termín splatnosti

na 31.01.2017; podľa dodatku č. 5 zo dňa 30.01.2017 aktuálna výška dlhu predstavuje 27.000,- Eur,
bol zmenený termín splatnosti na 28.02.2017; podľa dodatku č. 6 k zmluve o úvere zo dňa 27.02.2017
aktuálna výška dlhu predstavuje 27.000,- Eur s tým, že žalobkyňa sa zaväzuje do 30.05.2016 splatiť
1.620,- Eur, veriteľ jej následne poskytne 30.06.2017 navýšenie úveru o 5.670,- Eur a potom celková
výška úveru pri termíne splatnosti do 30.09.2017 bude predstavovať 31.150,- Eur; podľa dodatku č.

7 ku zmluve o úvere zo dňa 25.09.2017 aktuálna výška úveru predstavuje 31.150,- Eur pri navýšení
úveru o 5.850,- Eur, potom celková výška úveru predstavuje 37.000,- Eur so zmenou termínu splatnosti
na 28.02.2018; následne dňa 23.01.2018 bola poskytnutá suma 4.000,- Eur a dňa 09.02.2018 suma
3.000,- Eur, teda celková výška dlhu predstavuje 44.000,- Eur; podľa dodatku č. 8 k zmluve o úvere zo
dňa 05.03.2019 aktuálna výška úveru predstavuje 44.000,- Eur pri navýšení úveru o 14.400,- Eur, t.j. je

celková výška úveru 58.400,- Eur pri zmene termínu splatnosti na 31.03.2019; podľa dodatku č. 9 ku
zmluve o úvere zo dňa 03.07.2019 aktuálna výška úveru predstavuje 58.400,- Eur pri navýšení úveru
o 11.600,- Eur, teda celková výška úveru predstavuje 70.000,- Eur so zmenou termínu splatnosti úveru
na termín 31.07.2019.
1.4 Dňa 03.07.2019 bola uzatvorená medzi žalobkyňou v pozícii predávajúcej a žalovaným 1/ v pozícii

kupujúceho kúpna zmluva, predmetom ktorej bol odplatný prevod sporných nehnuteľností za kúpnu
cenu 70.000,- Eur, ktorá mala byť vyplatená na bankový účet žalovaného 2/ najneskôr dňa 31.07.2019.
Podľa tejto kúpnej zmluvy predávajúci, t.j. žalobkyňa, má záväzok voči spoločnosti žalovaného 2/ z titulu
zmluvy o úvere č. 2015/01 vo výške 70.000,- Eur, ktorý je splatný dňa 31.07.2019; vklad vlastníckeho
práva v prospech žalovaného 1/ bol povolený dňa 08.08.2019 pod číslom V - 1885/2019.

1.5 Okresný súd posudzoval návrh žalobkyne na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej
na LV č. XXXX v katastrálnom území D. z dôvodu žalobkyňou tvrdenej neplatnosti právneho úkonu, a
to kúpnej zmluvy, ktorou došlo k prevodu vlastníckeho práva, ale aj zmluvy o úvere, záložnej zmluvy
a oboch zmlúv o budúcej kúpnej zmluve. Konštatoval ako nesporné skutočnosti, že zmluvné strany
uzatvorili kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a zároveň

podpísaliajnávrhnavkladvlastníckehopráva.Zvýpovedežalobkynenapojednávanízodňa06.09.2023
považoval za preukázané, že jej ani nebolo zrejmé, kde kúpnu zmluvu podpísala, na akom alebo
ktorom úrade, čo podpisovala, ani o dôsledkoch právnych úkonov na žalobkyňu a na život jej rodiny.
Okresný súd vychádzal z názoru, že úmyslom zmluvných strán kúpnej zmluvy, ako aj zmluvy o záložnompráve, predmetom ktorej bolo zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o úvere, ktoré boli uzatvorené
súčasne a ktorých predmetom boli rovnaké nehnuteľnosti, je potrebné vykladať pri zohľadnení všetkých
okolností, ktoré boli podstatné pri uskutočnení tohto právneho úkonu. Vôľu zriadiť záložné právo k

sporným nehnuteľnostiam za účelom zabezpečenia pohľadávky záložného veriteľa, t.j. žalovaného 2/
zo zmluvy o úvere prejavili zmluvné strany, t.j. žalobkyňa ako záložca a žalovaný 2/ ako záložný veriteľ v
záložnejzmluveč.ZP2015/01zodňa16.02.2015,pričombezodkladne(17.02.2015)popodpisezáložnej
zmluvy podali návrh na vklad záložného práva na príslušnom katastrálnom úrade, ktorý vklad povolil v
prospech žalovaného 2/ dňa 18.02.2015. Záložný veriteľ k výkonu záložného práva nikdy nepristúpil.

Následne dňa 03.07.2019 došlo medzi žalobkyňou ako predávajúcou a žalovaným 1/ ako kupujúcim k
uzatvoreniukúpnejzmluvyvovzťahukspornýmnehnuteľnostiam.Návrhnavkladvlastníckehoprávabol
podaný na katastrálnom úrade dňa 03.07.2019 a vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 08.08.2019,
pohľadávkazozmluvyoúverezabezpečenázáložnýmprávomsamalastaťsplatnoudňa31.07.2019,čo
vyplýva z dodatku č. 9 ku zmluve o úvere, aj z článku IV. kúpnej zmluvy. Kúpna zmluva bola uzatvorená
dňa 03.07.2019, teda ešte pred splatnosťou pohľadávky.

1.6 Okresný súd za použitia ust. §151j ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej v texte aj len „OZ“) konštatoval, že citované ustanovenie výslovne zakazuje uzavrieť dohodu
o tzv. prepadnom zálohu pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky a takáto dohoda je podľa §39
OZ neplatná; v tomto kontexte poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.
22Cdo/1772/2004 zo dňa 16.11.2004 (R 23/2005), ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej

republiky sp.zn. 22Cdo/1053/2001, 29Cdo/4877/2008, 29Odo/928/2003, rozhodnutie Ústavného súdu
Českej republiky sp.zn. III. ÚS 31/05, ale aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2
MCdo/2/2006 zo dňa 01.11.2009.
1.7 Okresný súd mal za to, že §151j ods. 1,2 OZ ustanovuje spôsob, ktorým sa záložný veriteľ môže
domáhať uspokojenia svojej pohľadávky zo zálohu; účelom kúpnej zmluvy malo byť obídenie zákonom

stanoveného postupu pri uspokojení záložného veriteľa zo zálohu; na tom nič nemení ani skutočnosť,
že vlastníkom založenej nehnuteľnosti sa nemal stať záložný veriteľ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn. 22Cdo/1772/2004 zo dňa 16.11.2004), pričom mal za to, že uvedenú situáciu ešte
podčiarkuje skutočnosť, že kupujúcim v zmysle kúpnej zmluvy sa stal jeden z konateľov žalovaného 2/
- teda veriteľa zo zmluvy o úvere E. B., ktorému druhý konateľ žalovaného 2/ I. J. E. ponúkol kúpu tejto

nehnuteľnosti ako investičnú príležitosť.
1.8 V tomto kontexte posudzoval okresný súd aj úverový vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným 2/.
Žalovaný 2/ zmluvou o úvere zo dňa 16.02.2015 vrátane jej dodatkov č. 2 až 9 poskytol žalobkyni podľa
jehovlastnéhovyjadreniapeňažnéprostriedkyvcelkovejhodnote113.570,-Eur,pričompredpísanýúrok
mal predstavovať 500,- Eur, čo sa môže javiť ako neprimerane nízke plnenie vzhľadom na výšku istiny

úveru, pertraktované neustále omeškanie žalobkyne so splácaním úveru aj dĺžku zmluvného vzťahu (od
02/2015 do 07/2019). Časť úveru žalobkyňa splatila - podľa tvrdení žalovaných išlo o sumu 44.070,-
Eur a zostatok dlhu žalobkyne predstavoval 70.000,- Eur, ktorá suma bola zároveň uvedená ako kúpna
cena nehnuteľností v kúpnej zmluve zo dňa 03.07.2019.
1.9 Žalovaný 2/, ktorý je podľa zmluvy o úvere veriteľom, je podnikateľom podľa §2 ods. 2

písm. a) Obchodného zákonníka. Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne
podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Za nelogické
preto súd prvej inštancie považoval konanie žalovaného 2/, ktorý napriek tomu, že po tom, čo
zistil pravdivé informácie o reálnych neuspokojivých sociálnych, príjmových, majetkových pomeroch
žalobkyne a aj jej bonite, poskytol jej ďalšie a ďalšie finančné prostriedky s vedomím, že nie je v jej

možnostiach a schopnostiach mu tieto prostriedky vrátiť. Minimálne od začiatku roka 2018 mal žalovaný
2/ vedomosť o situácii žalobkyne, čo vyplynulo z výsluchu I. E. na pojednávaní dňa 06.09.2023 a napriek
tomu v rozpore so svojím statusom podnikateľa poskytoval žalobkyni navyšovanie úveru o ďalších
33.000,- Eur (dňa 23.01.2018 sumu 4.000,- Eur na účet v Tatra banke, dňa 09.02.2018 sumu 3.000,-
Eur na účet v K. L., dňa 05.03.2019 sumu 14.400,- Eur v hotovosti oproti pokladničnému dokladu,

dňa 03.07.2019 sumu 11.600,- Eur v hotovosti oproti pokladničného dokladu). Od roku 2016 žalobkyňa
v podstate z úveru nič nesplácala a zo strany žalovaného 2/ napriek tomu neustále dochádzalo k
navyšovaniu istiny úveru, až dlh žalobkyne dosiahol sumu 70.000,- Eur, keď žalovaný 2/ považoval,
konajúc konateľom I. E., za hornú hranicu rýchlej predajnosti (likvidity) nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalobkyne a to všetko za situácie, hoci už koncom roka 2017 vedel, že žalobkyňa nie je schopná splatiť

ani dovtedy poskytnutý úver a napriek tomu jej poskytol ešte ďalšie prostriedky vo výške 33.000,- Eur.
V tejto súvislosti opäť poukázal na vyjadrenie konateľa žalovaného 2/ I. E. ohľadne sumy 70.000,- Eur
(pozri bod 88. odôvodnenia rozsudku).1.10 Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmyslom kúpnej zmluvy bola
dohoda o prepadnom zálohu, pričom bola uzatvorená v rozpore s ustanoveniami o záložnej zmluve a
realizácii záložného práva (§552 OZ a §151a až 151j OZ). Keďže k uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo

dňa 03.07.2019, t.j. pred splatnosťou pohľadávky zo zmluvy o úvere, ktorá mala nastať dňa 31.07.2019,
okresný súd považoval kúpnu zmluvu s poukazom na §39 OZ za absolútne neplatnú z dôvodu, že
svojím obsahom a účelom odporuje zákonu. Na uvedenom nemení nič ani tá skutočnosť, že vklad
vlastníckeho práva bol povolený až po splatnosti pohľadávky (návrh na vklad bol podpísaný aj podaný
pred splatnosťou pohľadávky), pretože v danom prípade prejav vôle dopadá na moment uzatvorenia

kúpnej zmluvy. V tomto kontexte poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1Cdo/96/1995.
1.11 Pri riešení predbežnej otázky posúdil súd prvej inštancie kúpnu zmluvu zo dňa 03.07.2019 ako
absolútne neplatnú pre rozpor s §39 a §151j ods. 3 OZ, z čoho vyplynul záver, že nedošlo k platnému
prevodu vlastníctva zo žalobkyne na žalovaného 1/ a preto určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou
nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXX v katastrálnom území D..

1.12 Keďže žalobkyňa sa domáhala popri určení svojho vlastníckeho práva aj určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy, súd prvej inštancie sa zaoberal touto otázkou ako predbežnou. Predmetnú kúpnu zmluvu
vyhodnotil ako neplatnú a návrh v časti tohto určenia zamietol pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení. V tomto kontexte okresný súd zadefinoval pojem vecná legitimácia ako
stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania je subjektom

hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, t.j. žalobca (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník
na opačnej procesnej strane, t.j. žalovaný je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne
legitimovaný). Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a to aj v prípade, že ju
žiadna zo strán sporu nenamieta; zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie

žaloby; predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je, že strany majú vecnú legitimáciu na konanie.
Keďže žalovaný 2/, voči ktorému žaloba ako celok tiež smerovala, nie je vlastníkom nehnuteľnosti,
nemôže byť nositeľom práv, ani povinností vyplývajúcich z hmotného práva, preto súd prvej inštancie
žalobu o určenie vlastníckeho práva pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie voči žalovanému 2/
zamietol.Dôvodomzamietnutiažalobyvtejtočastivočižalovanému2/jetiežnedostatokpasívnejvecnej

legitimácie, pretože ani nebol účastníkom tohto zmluvného vzťahu.
1.13 Okresný súd ešte podporne uviedol pri posudzovaní kúpnej zmluvy ako absolútne neplatného
právneho úkonu podľa §39 OZ, že z výpovede žalobkyne na súdnom pojednávaní dňa 06.09.2023
vyplýva, že vôľa žalobkyne pri uzatváraní kúpnej zmluvy na nehnuteľnosť nesmerovala k prevodu
vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti, ale ju skutočne vnímala len ako prostriedok zabezpečenia

splnenia pohľadávky svojho veriteľa. Nedostatok vážnosti vôle, či dokonca absencia slobodnej vôle
je tiež okolnosťou zakladajúcou absolútnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle §37 OZ. Okresný
súd vychádzal aj z výpovede konateľa žalovaného 2/ I. E., ktorý na súdnom pojednávaní dňa
06.09.2023 tiež uviedol, že sám navrhol žalobkyni, aby nehnuteľnosť predala, kým jej partner nebude
prepustený z výkonu trestu, čo ona odmietala. Žalobkyňa odôvodňovala túto skutočnosť aj tým, že

nehnuteľnosť nepovažovala za svoju, ale za dom svojho partnera a jeho matky. I. E. naznačoval
možnosť násilia muža voči žene vo vzťahu žalobkyne a jej partnera a tiež dodal, že žalobkyňa bola
silne naviazaná na súhlas svojho druha, ona nič neurobila ani nepodpísala bez jeho súhlasu. Z
tohto pohľadu sa okresnému súdu javilo ako nedôveryhodné vyjadrenie I. E., že myšlienka, že dom
predá, pochádzala od žalobkyne. Okresný súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že dojednanie o

spôsobe zaplatenia kúpnej ceny na účet osoby odlišnej od predávajúceho robí kúpnu zmluvu neplatnou.
Účet takejto osoby je len platobným miestom pre úhradu kúpnej ceny. Dojednanie takéhoto spôsobu
úhrady kúpnej ceny je v praxi bežné, napríklad pri hypotekárnych úveroch, kedy banka nezriedka
poukáže kúpnu cenu nehnuteľnosti, respektíve jej časť záložnému veriteľovi, ktorý má zriadené záložné
právo na nehnuteľnosti, zabezpečujúce jeho pohľadávku z úveru poskytnutého predávajúcemu, teda

predchádzajúcemu vlastníkovi nehnuteľnosti. Za vadu nemožno považovať ani dodatok k návrhu
na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zo dňa 05.08.2019, ktorý podpísal len kupujúci, keďže
splnomocnenie na opravu návrhu mu vyplývalo z kúpnej zmluvy bude v článku VI. bod 4.
1.14 Okresný súd vzhľadom na zotrvanie žalobkyne na návrhoch na určenie neplatnosti právnych
úkonov voči obom žalovaným bez ohľadu na to, kto boli zmluvné strany konkrétnej zmluvy aj napriek

argumentácii žalovaných o procesnej neprípustnosti žalôb o určenie právnej skutočnosti podľa §137
písm. d) zákona č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj len „C.s.p.“) sa zaoberal
otázkou platnosti namietaných právnych úkonov. Posúdil najprv status strán sporu, aby bolo možné
predovšetkým vo vzťahu k zmluve o úvere vrátane jej dodatkov posúdiť, či sa jedná o spotrebiteľskúzmluvu alebo o zmluvu, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka bez spotrebiteľskej
ochrany. Vychádzal z §52 ods. 1,3 Občianskeho zákonníka, ako aj z §1 ods. 2 prvá veta zákona o
spotrebiteľských úveroch, §2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj z §1 ods. 2, §2 ods.

1 písm. a) bod 2 zákona č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie. Mal za to, že žalobkyňa ako dlžník zo
zmluvy napĺňa obsah pojmu „spotrebiteľ“. Už zo samotnej žaloby vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník si
prvú sumu zobrala z dôvodu, že jej druh dlžil predmetné peniaze a veriteľ mu hrozil výkonom trestu
odňatia slobody. Následne žalovaný 2/ jej povedal, že on jej bude poskytovať ďalšie pôžičky, aby mohla
dať peniaze druhovi. Žalovaný 2/ mal vedomosť o tom, že žalobkyňa nemá príjem, z ktorého by vedela

úver zaplatiť. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o úvere konala v rámci
predmetu podnikania alebo povolania.
1.15 Okresný súd ustálil pojem veriteľ a dodávateľ vo vzťahu ku žalovaným 1/ a 2/, pričom vychádzal
zo stanoviska Národnej banky Slovenska z 30.09.2022 a z 08.12.2022, kde pojem „dodávateľ“ je
definovaný širšie, ako pojem „veriteľ“ podľa zákona č. 129/2010 Z.z. a zákona č. 90/2016 Z.z., a preto
nie je vylúčené, že posudzovaný zmluvný vzťah, založený zmluvou o úvere v znení dodatkov bude

spadať pod právny režim spotrebiteľských zmlúv, posudzovaný v súlade s ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o ochrane spotrebiteľa (§52 až §54a), ale zároveň nepôjde ani o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, ani o zmluvu o úvere na bývanie. Týmto záverom však nie je vylúčené, že na základe zistených
skutkových okolností zmluva o úvere vrátane jej dodatkov bude predstavovať ojedinelú zmluvu, ktorá
nebude spadať ani pod obchodnú činnosť spoločnosti. V takom prípade sa na zmluvu budú vzťahovať

príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka bez spotrebiteľskej ochrany.
1.16 Veriteľom je osoba, ktorá poskytuje alebo sľubuje poskytnúť úver (spotrebiteľský úver/úver na
bývanie) v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Kritériom pre posúdenie činnosti ako podnikania však nie
je existencia verejného oprávnenia alebo zápis predmetu činnosti v obchodnom registri, ale až faktické
naplnenia hmotnoprávnych znakov podnikania podľa §2 Obchodného zákonníka. Pojem „veriteľ“ v

zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj zákona č. 90/2016 Z.z. predstavuje funkčný pojem vyžadujúci
si posúdenie, či zmluva o úvere a jej dodatky patria do rámca takých činností, ktoré spoločnosť
vykonáva alebo vykonávala ako podnikanie. Naplnenie definičných znakov podnikania je skutkovou
náležitosťou, ktorá sa v konkrétnom prípade preskúmava nielen s ohľadom na zmluvný vzťah s jedným
dlžníkom - spotrebiteľom, ale s ohľadom na činnosť spoločnosti v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a jej

jednotlivých dodatkov. Je teda nutné posúdiť, za akých podmienok a či vôbec túto činnosť spoločnosť
vykonávala z hľadiska obchodov zachytených v účtovníctve, v obchodnej dokumentácii, v obratoch na
bankových účtoch a podobne. Vzhľadom na uvedené sa súd prvej inštancie zameral na posúdenie, či
bolo poskytovanie (poskytnutie) úveru žalovaným 2/ podnikateľskou činnosťou spoločnosti.
1.17 Žalovaný ako veriteľ podľa zmluvy o úvere zo dňa 16.02.2015 je podnikateľom podľa §2 ods.

2 písm. a) Obchodného zákonníka, t.j. osobou zapísanou v obchodnom registri od 17.03.2003. V
predmete činnosti má podľa výpisu z obchodného registra odo dňa 26.06.2004 zapísanú činnosť
„poskytovanie úveru nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“. Ako vyplynulo z vykonaného
dokazovania, poskytovanie úverov touto spoločnosťou je činnosťou (z hľadiska vykonávania obchodov),
ktorá je zachytená v obchodnej dokumentácii spoločnosti aj v obratoch na bankových účtoch, o čom

svedčia predložené listinné dôkazy (časti výpisov z účtu, pokladničné doklady, saldo konto – č.l.
304 - 314 spisu). Zároveň zo zoznamu zmlúv z rokov 2015 - 2019 (č.l. 314 spisu), ktorý žalobkyňa
nespochybňovala, okresný súd považoval za zrejmé, že v tomto období uzatvorila spoločnosť celkovo
jedenásť zmlúv s ôsmimi klientmi, a teda možno dovodiť, že v prípade úverovej zmluvy uzatvorenej so
žalobkyňou, sa nejednalo o ojedinelú zmluvu žalovaného 2/, ktorá by nespadala pod obchodnú činnosť

spoločnosti. Na základe uvedeného dospel okresný súd k záveru, že činnosť spoločnosti žalovaného
2/, spočívajúca v poskytovaní úverov, je podnikaním podľa §2 ods. 1 Obchodného zákonníka, žalovaný
2/ spĺňa definičné znaky pojmu „dodávateľ“ a zmluva o úvere zo dňa 16.02.2015 vrátane jej dodatkov
je zmluvou spotrebiteľskou podľa §52 a nasl. OZ.
1.18 Okresný súd poukázal na odpoveď Národnej banky Slovenska zo dňa 30.09.2022 a 08.12.2022,

že „poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“ zapísané v obchodnom
registri v predmete činnosti žalovaného 2/ ako také, neoprávňuje túto spoločnosť na poskytovanie
spotrebiteľských úverov, na ktoré sa vyžaduje povolenie pre veriteľa podľa §20 ods. 1 písm. a) alebo
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. a rovnako neoprávňuje túto spoločnosť ani na poskytovanie úverov
na bývanie podľa §2 ods. 1 písm. a) bod 2 zákon a č. 90/2016 Z.z. Národná banka Slovenska doposiaľ

žalovanému 2/ neudelila povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov alebo úverov na bývanie
(ide o dve samostatné licencie). V minulosti však viedla aj register veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské
úvery a v rámci registra veriteľov aj podregister iných veriteľov podľa zákona č. 129/2010 Z.z. do
31.08.2015 s tým, že až zápisom do registra veriteľov subjekt získal oprávnenie na poskytovaniespotrebiteľských úverov. Spoločnosť žalovaného 2/ sa v uvedenom v registri nenachádzala. S ohľadom
na v tom čase účinný zákon č. 129/2010 Z.z. (ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere zo dňa
16.02.2015) však prípadné poskytovanie spotrebiteľských úverov bez zápisu v registri veriteľov nebolo

sankcionované neplatnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako je to v súčasnosti v platnom znení
ust. §11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch.
1.19 Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že zmluva o úvere č. 2015/01 zo
dňa 16.02.2015 vrátane jej dodatkov, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ je spotrebiteľskou
zmluvou, nie je zmluvou neplatnou z dôvodu, že žalovaný 2/ nebol zapísaný v registri veriteľov podľa

zákona o spotrebiteľských úveroch a ďalej sa zameral na posúdenie, či ide zároveň aj o zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, prípadne o zmluvu o úvere na bývanie.
1.20 Vychádzajúc z §1 ods. 2,3 písm. c) a l) zákona o spotrebiteľských úveroch ku dňu 16.02.2015, t.j. ku
dňu uzatvorenia zmluvy o úvere č. 2015/01, je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky úveru, odloženej platby alebo
obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, ak nespĺňa niektorú z výnimiek podľa §1

ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zo zmluvy o úvere zo dňa 16.02.2015 (č.l. 10 spisu) vyplýva,
že vrátenie peňažných prostriedkov poskytnutých na základe tejto zmluvy bolo zabezpečené záložným
právom k nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobkyne a zároveň bol úver viazaný na splnenie
podmienky; veriteľ poskytol úver vo výške 11.500,- Eur žalobkyni dňa 18.02.2015, keď bol vyplatený na
účet žalobkyne vedený v Tatra banke, ako vyplýva z harmonogramu k zmluve (č.l. 304 spisu), aj z výpisu

z účtu žalobkyne vedeného v Tatra banke a.s. (č.l. 27 spisu); splatnosť úveru bola dňa 31.05.2015, teda
v lehote presahujúcej tri mesiace, keďže dlžník sa zaviazal vrátiť poskytnutý úver vo výške 11.500,- Eur
najneskôr dňa 31.05.2015 v hotovosti alebo prevodom na účet veriteľa.
1.21 Do dňa 20.03.2016 zákon č. 129/2010 považoval za spotrebiteľský úver aj úver so splatnosťou
kratšou ako 10 rokov, ktorý bol zabezpečený záložným právom a zároveň jeho účelom nebolo

nadobudnutie nehnuteľnosti tak, ako to je aj v tomto prípade. Prijatím zákona č. 90/2016 Z.z. prestali
byť s účinnosťou od 21.03.2016 úvery zabezpečené záložným právom považované za spotrebiteľské
úvery. Úverom na bývanie bude preto každé poskytnutie finančných prostriedkov veriteľom dlžníkovi,
ak sú splnené kumulatívne všetky definičné znaky úveru na bývanie v zmysle §1 ods. 2,3 zákona č.
90/2006 Z.z. a zároveň nespĺňa niektorú z výnimiek podľa §1 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z.z.

1.22 Predmetom zmluvy o úvere zo dňa 16.02.2015 bolo poskytnutie úveru žalobkyne vo výške 11.500,-
Eursosplatnosťou,ktoránepresahovala10rokov,ktorýúverbolzabezpečenýzáložnýmprávom,pričom
jeho účelom nebolo nadobudnutie nehnuteľnosti. Vzhľadom na znenie zákona č. 129/2010 Z.z. účinného
v čase uzatvorenia zmluvy je teda nepochybné, že úver poskytnutý žalobkyni na základe zmluvy č.
2015/01 zo dňa 16.02.2015 je spotrebiteľským úverom a na predmetný úver sa nevzťahuje ani výnimka

podľa §1 ods. 3 písmena l) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže splatnosť úveru presahovala
lehotu troch mesiacov.
1.23 Následne sa okresný súd zaoberal zmenou v obsahu záväzkov veriteľa – žalovaného 2/ a dlžníka
- žalobkyne, ktoré súviseli s dodatkami k zmluve o úvere zo dňa 16.02.2015 a posúdiť, či vo vzťahu k
zmluve o úvere a jej dodatkom ide o privatívnu alebo kumulatívnu nováciu, a teda, či zmluva o úvere a

jej dodatky sa budú posudzovať ako jeden úver alebo jednotlivo ako viaceré samostatné úvery.
1.24 Z obsahu dodatkov k zmluve o úvere vyplýva, že ich podstatou bola predovšetkým zmena výšky
(navýšenie istiny úveru a zmena splatnosti úveru). V jednotlivých dodatkoch sa výslovne uvádza, že
zabezpečenie úveru záložným právom zostáva zachované. Táto zmena v obsahu záväzku dohodou
strán je kumulatívnou nováciou, ako to má na mysli ust. §516 OZ. Na rozdiel od tzv. privátnej novácie

podľa §570 OZ, pri ktorej doterajší záväzok zaniká a je nahradený novým záväzkom, pri kumulatívnej
novácii ide o zmenu za trvania existujúceho právneho vzťahu spočívajúceho v zániku doterajších
vzájomných práv a povinností a ich nahradením novo dohodnutými vedľa už existujúcich. Doterajší
záväzkový vzťah teda nezaniká. Právnym dôsledkom zmeneného záväzku je jednak pôvodná právna
skutočnosť, ktorá spôsobila jeho vznik, tak aj dohoda strán o zmene jeho obsahu. Pre rozhodnutie,

či ide o kumulatívnu alebo privatívnu nováciu, je vždy rozhodujúca vôľa účastníkov právneho vzťahu.
Podmienkouzánikupôvodnéhozáväzkuje,abystranyvosvojejdohodeotomprejavilinespochybniteľnú
vôľu, inak ide o kumulatívnu nováciu podľa §516 OZ. V danej veci z jednotlivých dodatkov k zmluve
vyplýva, že okrem zmien a doplnení ostáva predmetná zmluva o úvere č. 2015/01 v ostatných
ustanoveniach nezmenená a platná. V danom prípade teda došlo k zmene obsahu záväzku dohodou

strán, pričom sa jednalo o tzv. kumulatívnu nováciu, teda zmluva o úvere s dodatkami sa posudzuje
ako jeden úver.
1.25 V ďalšom sa okresný súd zaoberal procesnou prípustnosťou žalôb o určenie neplatnosti právnych
úkonov podľa §137 písm. d) zákona č. 106/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte ajlen „C.s.p.“) a to popri návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v zmysle §137 písm.
c) C.s.p., ktorý určovací návrh žalovaní 1/,2/ vzhľadom na to, že neslúži žiadnej praktickej potrebe
a nie je daný žiaden osobitný záujem na požadovanom určení, považovali za procesne neprípustný.

Okresný súd konštatoval, že žaloba o určenie neplatnosti uvedených právnych úkonov spadá pod ust.
§137 písm. d) C.s.p., v zmysle ktorého možno žalobou požadovať, aby súd rozhodol o určení právnej
skutočnosti, ako to vyplýva z osobitného predpisu. Pokiaľ to nevyplýva z osobitného predpisu (najmä
z hmotného práva), nie je možné domáhať sa určenia právnej skutočnosti, napríklad, že právny úkon
je platný. Ak takéhoto predpisu niet, nemožno žalovať neplatnosť právneho úkonu, ale je potrebné

formulovať petit na určenie, či tu právo je alebo nie je. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na §11
ods. 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať
určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu sa s
ohľadom na §137 C.s.p., zakotvujúci pozitívno-právne členenie súkromnoprávnych žalôb na viaceré
druhy, zaviedla možnosť spotrebiteľa žiadať pred súdom o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti

poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou, ako aj neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákon
o spotrebiteľských úveroch ako osobitný právny predpis pripustil žalobu o určenie uvedenej právnej
skutočnosti, v dôsledku čoho žalobkyňa nemala povinnosť preukazovať naliehavý právny záujem na
požadovanom určení. Predmetné ustanovenie, ktoré bolo zavedené zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách má procesnoprávny charakter a nadobudlo účinnosť

dňa 01.01.2018, a teda bolo v čase rozhodovania súdu účinnou právnou normou. Žaloba o určenie
neplatnosti zmluvy o úvere vrátane jej dodatkov, ktoré so zmluvou o spotrebiteľskom úvere je teda podľa
§137 písm. d) C.s.p. v spojení s §11 ods. 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch procesne prípustná.
1.26 Pokiaľ však ide o žalobný návrh, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o
zriadení záložného práva č. ZP2015/01 zo dňa 16.02.2015, okresný súd poznamenal, že aj v tejto časti

sa jedná o spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Záložné právo k nehnuteľnosti bolo zriadené na
základe záložnej zmluvy medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným 2/ ako záložným veriteľom za
účelom zabezpečenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy (zmluvy o úvere). Zmluva o úvere aj záložná
zmluva sú spotrebiteľskými zmluvami, avšak na rozdiel od zmluvy o úvere záložná zmluva nie je
spotrebiteľským úverom, a preto podľa §137 písm. d) C.s.p. nie je procesne prípustná a z tohto dôvodu

žalobu v tejto časti zamietol.
1.27 Vo vzťahu k určeniu neplatnosti zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách zo dňa 21.10.2019 a
15.05.2020 uzavrel, že na tieto zmluvy sa nevzťahuje režim spotrebiteľských zmlúv podľa §52 a nasl.
OZ, keďže boli uzatvorené medzi žalovaným 1/ a žalobkyňou, teda medzi dvomi fyzickými osobami -
nepodnikateľmi. Žaloba o určenie neplatnosti týchto zmlúv je nepochybne žalobou o určenie právnej

skutočnosti podľa §137 písm. d) C.s.p. Okresný súd dospel k záveru, že táto tiež nie je procesne
prípustná, keďže sa nejedná o určenie právnej skutočnosti, vyplývajúcej z osobitného predpisu, a preto
žalobu v tejto časti tiež zamietol. Žalobkyňa ani neuviedla, ktorá právna norma určenie neplatnosti
takéhoto právneho úkonu umožňuje, len všeobecne poukazovala na Občiansky zákonník a Zákon o
spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru súdu prvej inštancie tak ani urobiť nemohla, keďže ku dňu

vyhlásenia rozsudku neexistuje právny predpis, ktorý by výslovne pripúšťal žalobu o určenie ne/platnosti
zmluvy. Na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov nebol daný ani naliehavý právny záujem
podľa §137 písm. c) C.s.p. Ne/existenciou naliehavého právneho záujmu sa však súd bližšie nezaoberal,
pretože primárnou príčinou zamietnutia žaloby bola jej procesná neprípustnosť. Uvedené skutočnosti
rovnako platia aj pre kúpnu zmluvu zo dňa 03.07.2019, ktorej neplatnosť skúmal okresný súd ako otázku

predbežnú pri posudzovaní nároku na určenie vlastníckeho práva (bod 91. odôvodnenia). Dôvodom
zamietnutia žaloby bol i nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ v prípade zmluvy o
zriadení záložného práva na nehnuteľnosť a žalovaného 2/ v prípade zmluvy o budúcich kúpnych
zmluvách.
1.28 Okresný súd mal potom za to, že jediným právnym úkonom, pri ktorom možno žalovať neplatnosť,

je zmluva o úvere zo dňa 16.02.2015 vrátane jej dodatkov, a to podľa §137 písm. d) C.s.p. v spojení s §11
ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zameral sa na skúmanie, či sú dané dôvody neplatnosti tohto
právneho úkonu. Žalobkyňa odôvodňovala neplatnosť tohto právneho úkonu odkazom na ustanovenie
§93a OZ, tzv. civilnú úžeru. Medzi subjektívne znaky úžerníckej zmluvy patrí tieseň, neskúsenosť,
rozumová vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančná závislosť alebo neschopnosť

plniťzáväzky.Pojemtiesne,uvedenýv§39aOZ,niejetotožnýsvymedzenímtohtopojmupodľa§49OZ.
Zatiaľ čo v prípade tiesne podľa §49 OZ ide o hospodársku tieseň, t.j. zlé finančné pomery konajúceho, v
prípade tiesne podľa §39a OZ ide o subjektívny stav konajúceho, v dôsledku čoho tento urobí predmetný
právny úkon. Tiesňou sa rozumie predovšetkým mimoriadne ťaživá situácia poškodeného dlžníka,ktorá je vyvolaná určitou, v danej situácii naliehavou potrebou, ktorej uspokojenie nie je v možnostiach
poškodeného. Tiesňou osobitne pri úžere je situácia, ktorá je tak závažná, že priamo ohrozuje existenciu
dlžníka. V takom prípade postačuje naliehavá čo i len prechodná tieseň, ktorá však núti dlžníka, aby si

zobral úver. O tieseň ide tiež vtedy, keď stav majetku dlžníka u neho vyvoláva pocit naliehavej potreby
zabezpečiť si chýbajúcu hotovosť úverom, pričom je dlžník nútený a tiež ochotný sľúbiť alebo poskytnúť
protihodnotu, ktorá je k hodnote poskytovaného úveru v hrubom (značnom) nepomere. Okolnosť, či
dlžník za svoju tieseň znáša zodpovednosť, t.j. či si túto tieseň zavinil sám a znáša si za to dôsledky,
nemá žiadny vplyv na posudzovanie úžerníckej povahy zmluvy, teda na jej platnosť alebo neplatnosť.

Nemusí ísť ani o tieseň osoby, ktorá je zmluvnou stranou, ale stačí tieseň blízkej osoby, ktorú by zmluvná
strana pociťovala ako vlastnú. Finančná závislosť konajúcej osoby zase spočíva v tom, že druhá strana
úžerníckeho právneho úkonu koná s vedomím, že konajúci je od nej závislý na základe existujúceho
právneho vzťahu. Schopnosť splniť si svoje záväzky je stavom, ktorý charakterizuje majetkové pomery
konkrétnej osoby, v dôsledku toho často vzniká závislosť od inej osoby a ochota vstúpiť s takouto osobou
do právneho vzťahu bez ohľadu na prípadné právne následky.

1.29 Pre záver o tom, že zmluva predstavuje tzv. úžernícku zmluvu, je potrebné zistenie naplnenia
objektívneho a aspoň jedného subjektívneho znaku úžery, ktoré sú v príčinnej súvislosti, ako aj zistenie,
že konanie osoby profitujúcej z úžery bolo úmyselné, a to aspoň vo forme nepriameho úmyslu (účastník
právneho vzťahu profitujúci z úžery vedel alebo musel vedieť, že druhá strana je postihnutá niektorou z
vyššie uvedených okolností a túto okolnosť využil vo svoj prospech).

1.30 V prejednávanej veci okresný súd identifikoval viacero subjektívnych znakov občianskoprávnej
úžerypodľa§39aOZ,napr.užuvádzanátieseň,finančnázávislosť,čineschopnosťsplniťzáväzky,avšak
podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo preukázané naplnenie objektívneho znaku civilnej úžery, a to
hrubý nepomer vzájomných plnení zmluvných strán. Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že podľa
úverovejzmluvyposkytovalveriteľ,t.j.žalovaný2/žalobkyniúveraždovýšky113.570,-Eurahocizmluva

o úvere a jej dodatky obsahovali ustanovenia o úrokoch, aj dojednania pre prípad porušenia zmluvných
povinností žalobkyne plniť riadne a včas v podobe zmluvnej pokuty v priebehu 4,5 roka trvajúceho
zmluvného vzťahu podľa predložených listinných dôkazov, predpísal žalovaný 2/ žalobkyni úroky len
vo výške 500,-Eur a zvyšok tvoril istinu. Hoci možno mať pochybnosti o tom, či je v súlade s určením
a poslaním podnikateľa, ktorý vykonáva svoju podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zisku,

poskytovanie úverov bez uplatnenia nároku na úrok obzvlášť s prihliadnutím na dĺžku zmluvného vzťahu
a celkovej výške poskytnutého úveru dospel okresný súd k záveru, že kým žalovaný 2/ predloženými
listinnými dôkazmi, a to výpismi z účtu aj výdavkovými pokladničnými dokladmi, ktoré v každom jednom
prípade boli podpísané aj osobou žalobkyne, preukazoval v akej výške mala byť poskytnutá celková
suma úveru, žalobkyni sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno k svojim skutkovým tvrdeniam, že pri

poskytnutí jednotlivých (navýšených) súm istiny úveru bolo pravidlom, že veriteľ poskytol v skutočnosti
žalobkyni nižšiu sumu, než vyplývalo z písomného vyhotovenia zmluvy, resp. jej dodatkov. Žalobkyňa
nevedelaanišpecifikovaťanipreukázať,vakejvýškejejbolipeňažnéprostriedkyskutočneposkytnuté,a
teda koľko predstavuje rozdiel medzi sumou finančných prostriedkov žalobkyne skutočne poskytnutou a
sumou uvedenou v zmluve o úvere. Tiež nevedela presne uviesť koľko z poskytnutého úveru v hotovosti

alebo bezhotovostne splatila, ani koľko zo sumy splatenej veriteľovi mali predstavovať úroky a koľko
istina.Vpriebehukonaniasarôzniliajtvrdeniažalobkyneohľadnevýškyprijatýchavrátenýchpeňažných
prostriedkov, a to či už v žalobe, jej písomných podaniach, ale aj v jej výpovedi na súdnom pojednávaní.
Kým v žalobe uvádza, že jej bola poskytnutá suma 32.670,-Eur, v písomnom podaní zo dňa 04.05.2023
(č.l. 351 spisu) to bolo 72.670,-Eur (o 40.000,-Eur viac) a na pojednávaní dňa 06.09.2023 uviedla, že

zobrala úver celkom 34.000,-Eur. Svedok M. M. tvrdil, že si žalobkyňa zobrala úver najviac 30.000,- až
35 000,-Eur, však do úveru nezapočítaval niektoré sumy, napr. 38.500,-Eur, ktorá suma bola obratom
vrátená, ako však vyplynulo z dokazovania, nie v celom rozsahu. Žalobkyňa aj svedok M. M. uvádzali,
že od roku 2018 od žalovaného už neprijali žiadnu sumu, teda ani posledné 2 navýšené istiny úveru
14.400,-Eur a 11.600,-Eur, ktoré mali byť poskytnuté v hotovosti. Aj do roku 2018 však žalobkyni bol

úver poskytovaný v hotovosti, pričom ako vyplynulo z výpovede žalobkyne, aj keď si mal žalovaný
časť súm ponechať ako úrok, zníženú sumu mal žalobkyni vyplatiť. Tvrdenia žalobkyne o výške úveru
neuvádzajú ani sumu úveru, ktorá bola zo strany veriteľa preukázateľne žalobkyni poskytnutá na jej účet
vedený v Tatra banke, a.s. (69.000,-Eur). Hoci rozdiely medzi sumami uvedenými v písomnej zmluvnej
dokumentácii a vo výške skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov vyvolávajú pochybnosti o

postupe veriteľa pri poskytovaní úveru žalobkyni, musel súd konštatovať, že pre záver o neplatnosti
právneho úkonu len pochybnosti nepostačujú.
1.31 Žalobkyňa odôvodňovala neplatnosť právneho úkonu rozporom s §38 ods. 2 OZ a na podporu
svojich tvrdení predložila súkromný znalecký posudok znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia,odvetvie psychiatria a sexuológia MUDr. Ivana André, PhD. MPH, MHA č. 47/2023 zo dňa 19.06.2023,
ktorý vo svojom posudku dospel k záveru, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dňa 16.02.2015
trpela žalobkyňa poruchou osobnosti astenického, závislého typu, súčasne išlo a ide o osobnosť so

subnormným intelektom. V uvedenom čase bola žalobkyňa v osobnej rodinnej tiesni, jej zdravotný stav
mal výrazný dopad na jej konanie. Duševný a celkový zdravotný stav žalobkyne jej dňa 16.02.2015
neumožnil rozpoznať a v potrebnej miere pochopiť predmetný právny úkon - zmluvu o úvere v sume
11.500,-Eur.
1.32 Okresný súd, vychádzajúc z článku 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku ,

považujúc znalecký posudok za jeden z dôkazov v civilnom sporovom konaní vzhľadom na absenciu
odborných znalostí na strane súdu, nehodnotiac odbornú stránku podaného znaleckého posudku,
pri hodnotení iba z hľadiska jeho presvedčivosti a hodnovernosti, sústrediac sa na úvahy znalca
vzhľadom na zodpovedanie zásadám logiky dospel k záveru, že súkromný znalecký posudok znalca
ho nepresvedčil, a to z viacerých dôvodov. Z vykonaného dokazovania jednak vyplynulo, že znalec
vypracoval posudok bez znalosti obsahu súdneho spisu, len na podklade žaloby žalobkyne a správy

z psychologického vyšetrenia, ktorá žaloba je však len jedným z písomných podaní v priebehu
súdneho konania, ktoré obsahuje jednostranné skutkové tvrdenia jednej z procesných strán sporu,
ktoré sú následne v priebehu súdneho konania konfrontované so skutkovými tvrdeniami protistrany a
v rozsiahlom procese dokazovania preukazované alebo naopak. Žaloba bola podstatným podkladom
vypracovania znaleckého posudku, a to za situácie, kedy žalobu ani nespisovala samotná žalobkyňa,

ale jej právny zástupca, ktorý ju formuloval za použitia svojich výrazových prostriedkov, pričom jedinou
vyšetrovacou metódou znalca, okrem skúmania spomínaných podkladov pri vypracovaní znaleckého
posudkubolrozhovorsožalobkyňouvtrvanícca1hodiny,akotoznalecuviedolnasúdnompojednávaní,
pričom však súčasne na viacerých miestach znaleckého posudku uvádzal sťažené komunikačné
podmienky pri vypracovaní znaleckého posudku so žalobkyňou („verbálny kontakt sťažený, kladeným

otázkam nerozumie, spolupráca s vyšetrovanou bola v rámci znaleckého psychiatrického vyšetrenia
menej plynulá, komplikovaná sluchovo vadou vyšetrovanej ako aj jazykovou bariérou“). Na otázku, v
akej miere boli závery znaleckého posudku ovplyvnené žalobou znalec uviedol, že na základe žaloby
sa dalo vidieť, akým spôsobom žalobkyňa reagovala, správala sa, vnímala celú situáciu od začiatku.
Súviselo to s jej rodinou situáciou, partnerom, s sociálnou situáciou, s jej možnosťami si v tej ťaživej

situácii pomôcť a zo žaloby bolo zrejmé, akým spôsobom sa správala.
1.33 Okresný súd v tomto kontexte konštatoval, že žaloba sa v skutkových tvrdeniach ukázala v priebehu
konania na viacerých miestach nekorektná a bola viackrát korigovaná, napr. ohľadom výšky požičanej
sumy alebo účelu poskytnutia úveru, keď v žalobe sa uvádza, že žalobkyňa si zobrala úver, lebo jej
druh dlžil peniaze a hrozili mu veritelia, v skutočnosti však bol dôvodom úveru jeho výkon trestu odňatia

slobody v zahraničí. Naviac v priebehu konania vyšlo najavo, že žalobkyňa neuvádzala pravdu ani pokiaľ
išlo o jej kriminálnu históriu, keď znalcovi zamlčala, že bola trestne stíhaná v Rakúsku aj v Nemecku,
ako sama priznala na súdnych pojednávaniach. Keďže súd nemá odborné znalosti z odboru psychiatrie,
nemá možnosť posúdiť význam pravdivosti informácie v tejto otázke pre vypracovanie znaleckého
posudku. Okrem toho mal okresný súd za to, že znalec hodnotil aj právne otázky sporu, čo je pri

znaleckom dokazovaní neprípustné, keď na posudku uviedol, napr.: „Je pravdepodobné, že žalovaní
v čase vykonania právneho úkonu využívali nepriaznivú rodinnú situáciu žalobkyne, jej tieseň, kedy
nedokázala problém riešiť inak ako kontaktom s neznámymi osobami, ktoré mohli mať aj iné záujmy
ako žalobkyni skutočne pomôcť, svojou obmedzenou rozumovou kapacitou nedokázala dňa 16.02.2015
rozpoznať postup žalovaných a emočne odolávať ich nátlakovému postupu, ktorí si počínali šikovne,

poznajúc slabiny a spôsoby reagovania typu človeka akým bola aj žalobkyňa“. Na súdnom pojednávaní
dňa 06.09.2023 sa znalec vyjadril, že „nemožno povedať, že nie je žiadna informácia pre znalca, že
teraz žalobkyňa nemá žiadny majetok, žiadny dom, lebo kedy to bolo tak, že by bola veľmi korektne
vybavovaná, už by sme tu neboli“. To, či už úver bol žalobkyni poskytnutý korektne, teda v súlade so
zákonom, však prináleží posúdiť súdu, nie znalcovi. Znalecký posudok je navyše čo do svojho záveru

v rozpore s iným dôkazom, vykonaným v tomto konaní, a to správou z psychologického vyšetrenia
žalobkyne klinickou psychologičkou Mgr. Janou Sirankovou. Hoci nie je v kompetencii psychológa
stanovovať medicínske diagnózy vyšetrovaného, čo prináleží len lekárovi, znalec správe psychológa
vyčítal aj absenciu uvedenia testov a metód použitých pri vyšetrení. V znaleckom posudku znalca
však tiež nie sú uvedené žiadne metódy vypracovania posudku, pričom vo výpovedi znalec uviedol

ako metódu rozhovor so žalovanou v rozsahu do jednej hodiny a skúmanie podkladov (žaloby a
správy psychológa). Vykonaným dokazovaním bolo pritom preukázané, že klinický psychológ vyhotovil
správu po tom ako absolvoval so žalobkyňou tri sedenia, pričom počas vyšetrenia použil viaceré
štandardizované diagnostické metódy a testy.1.34 Okresný súd ku poznámke znalca (že predmetom znaleckého skúmania bol len právny úkon
žalobkyne realizovaný v roku 2015, hoci úverový zmluvný vzťah trval až do roku 2019, kde znalec
konštatoval, že v konečnom dôsledku by to nemalo vplyv na závery jeho posudku) poukázal na to,

že sa jednalo o súkromný znalecký posudok žalobkyne, ktorá bola jeho objednávateľom, a teda aj
žalujúca strana formulovala úlohy pre znalca. Žalobkyňa nenavrhla doplnenie znaleckého posudku
napriek znalosti námietok k jeho obsahu zo strany žalovaných aj výhrad zo strany súdu, ktoré boli
sformulované aj v podobe otázok znalcovi na súdnom pojednávaní; žalovaní 1/,2/ návrh na kontrolné
znalecké dokazovanie nepodali.

1.35 V konečnom dôsledku okresný súd neoznačil znalecký posudok ako nesprávny a nenahrádzal
ho vlastným posúdením skutočností z odbornej stránky; súd prvej inštancie hodnotil posudok z
hľadiska jeho hodnovernosti a presvedčivosti; po zhodnotení dôkazov jednotlivo aj v súvislosti s ďalšími
vykonanými dôkazmi dospel k záveru, že znalecký posudok znalca z odboru psychiatrie ho nepresvedčil,
a teda tvrdenia žalobkyne ohľadom jej nespôsobilosti na právne úkony nepovažoval za preukázané.
1.36 Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, vrátane

jej dodatkov číslo 2 až 9 pre neunesenie dôkazného bremena zamietol; konštatoval, že dôvodom
zamietnutia žaloby v tejto časti voči žalovanému 1/ bol aj nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie.
1.37 Okresný súd (na námietku žalovaných 1/,2/) uviedol, že synalagmatická povaha záväzkov sa
neprejaví vo vzťahu k žalobe o určenie vlastníckeho práva k predmetu prevodu na základe zmluvy, ktorá
bola neskôr zrušená. Na podporu svojho názoru poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.

19Co/123/2013 zo dňa 18.02.2014, podľa ktorého: „V predmetnom konaní však nebolo rozhodované o
vzájomnej povinnosti účastníkov konania ako účastníkov neplatnej kúpnej zmluvy. Určenie vlastníckeho
práva k predmetnej nehnuteľnosti totiž nie je plnením z neplatnej zmluvy. Nárok na vrátenie kúpnej
ceny z neplatnej zmluvy v zmysle §457 ods. 1 a §560 OZ je podmienený tým, že ide o vzájomnú
reštitučnú povinnosť oproti povinnosti vrátenia predmetnej veci. O synalagmatický záväzok účastníkov

neplatnej zmluvy ide vtedy, ak je možné požadovať vrátenie plnení z takejto zmluvy z oboch strán.
Určenie vlastníckeho práva však k takémuto plneniu nepatrí. Vo vzťahu k možnosti vrátenia kúpnej ceny
je možné ako synalagmatický záväzok požadovať, napr. vypratanie tejto nehnuteľnosti za situácie, ak
by v zmluve bolo zaplatenie kúpnej ceny a odovzdanie nehnuteľnosti do užívania navzájom viazané.
Takáto situácia však v predmetnom konaní o určenie vlastníckeho práva nenastala. Z uvedeného je

preto možné vyvodiť, že vo vzťahu k určovacej žalobe nie je synalagmatickým záväzkom povinnosť
vrátiť kúpnu cenu z neplatnej kúpnej zmluvy.“
1.38 Okresný súd uzavrel, že ďalším uplatneným dôkazným návrhom strán sporu nevyhovel z dôvodu,
že pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi strán a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevyhovel návrhu žalobkyne na vykonanie dokazovania výsluchom pracovníčky katastrálneho

úradu, ktorá povoľovala vklady, pracovníčky, ktorá žalobkyni odmietla vydať listiny a pracovníka, ktorý
zapisoval listiny do listu vlastníctva, keďže navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom
konania. Nevyhovel ani návrhu žalobkyne na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne H. A., ktorá
malabyťpríbuznouzomrelejF.L.,ktorámalabyťtieždlžníkomžalovaného2/.DlžníkF.L.sanenachádza
v zozname zmlúv uzatvorených so žalovaným 2/ v rokoch 2015 až 2019. Pôvodne žalobkyňa navrhovala

výsluch tejto osoby (H. A.) s odôvodnením, že sa jedná o príbuznú bližšie neuvedenej osoby, ktorá
si tiež zobrala úver od žalovaných, bola tlačená do situácie, aby nesplatila pôžičku a následne sa
obesila. Svedok M. M. však objasnil, že sa skutočnosti jednalo o F. L., ktorá sa neobesila, ale zomrela;
keďže žalobkyňa neobjasnila súvis s prejednávanou vecou, pričom F. L. ani osoba samotnej H. A.
medzi klientmi žalovaného 2/ nefiguruje, takýto dôkaz okresný súd nevykonal. Okresný súd nevyhovel

ani návrhu žalovaných 1/,2/ na vykonanie dôkazu vyžiadaním výpisu z registra trestov z Nemecka
a Rakúska, či žalobkyňa bola v týchto krajinách skutočne odsúdená za trestný čin, keďže už v priebehu
konania, konkrétne z vyjadrenia žalobkyne vyplynulo, že jej kriminálna anamnéza nebola negatívna, túto
skutočnosť považoval okresný súd za nespornú a vyžiadanie výpisov z registra trestu je bez právneho
významu pre výsledok sporu.

1.39 Okresný súd pri svojom rozhodovaní vo veci samej vychádzal z ustanovení §1 ods. 2,3, §2 písm.
a),b),d), §9 ods. 1 veta prvá, §11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom ku dňu 16.02.2015 (ďalej v texte aj len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), §497 zákona č.
513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, §52 ods. 1,2,3,4, §34, §35 ods. 2, §37 ods. 1, §38 ods. 1,2, §39,
§39a, §457, §151j ods. 1,2,3, §552, §588, §132 ods. 1, §516 ods. 1,2,3, §570 ods. 1,2, §571 zákona

č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, §137 C.s.p. a o trovách konania podľa §255 ods. 1,2, §262
ods. 1,2 C.s.p.
1.40 O trovách konania rozhodol tak, že žalobu žalobkyne voči žalovanému 2/ v celom rozsahu zamietol
(žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti voči žalovanému 2/ zamietol pre nedostatokpasívnej legitimácie, žalobné návrhy na určenie neplatnosti právnych úkonov zamietol z dôvodu
procesnej neprípustnosti, resp. nedôvodnosti, pretože rovnako nebola daná pasívna vecná legitimácia
žalovaného 2/ v spore o žalobe na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a oboch zmlúv o budúcich kúpnych

zmluvách) a žalovanému 2/ v spore plne úspešnému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.
1.41 Žalobe voči žalovanému 1/ vyhovel v rozsahu jedného výroku a v piatich výrokoch týkajúcich
sa aj žalovaného 1/, výroky III. až VII. zamietol žalobu. V pomernom vyjadrení úspech žalovaného 1/
predstavuje 5/6-tín k úspechu žalobkyne, ktorý je 1/6-tina. Čistý úspech žalovaného predstavuje 4/6-

tiny (t.j. 5/6-tín mínus 1/6-tina), t.j. 66,67%, v ktorom rozsahu žalovanému 1/ voči žalobkyni priznal nárok
na náhradu trov konania.
1.42 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením s odkazom na §262 ods. 2 C.s.p.
1.43 Dňa 09.01.2024 okresný súd opravným uznesením č.k. 10Csp/17/2022-552 v zmysle §224 C.s.p.
opravil výrok I. rozsudku tak, že určil, že „žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, pozemok

registra C KN parcelné číslo XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 124 m2, pozemok registra
C KN parcelné číslo XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 233 m2, pozemok registra C
KN parcelné číslo XXXX/XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 39 m2, stavba rodinný dom so
súpisným číslom XXXX na pozemku registra C KN s parcelným číslom XXXX/X - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 124 m2, zapísaných na liste vlastníctva číslo XXXX, katastrálne územie D., obec

Lučenec, okres Lučenec v podiele 1/1“; výrok II. rozsudku okresného súdu zo dňa 05.01.2024 opravil
tak, že tento má správne znieť: „Žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pozemok
registra C KN parcelné číslo XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 124 m2, pozemok
registra C KN parcelné číslo XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 233 m2, pozemok
registra C KN parcelné číslo XXXX/XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 39 m2, stavba rodinný

dom so súpisným číslom XXXX na pozemku registra C KN s parcelným číslom XXXX/X - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 124 m2, zapísaným na liste vlastníctva číslo XXXX, katastrálne územie
D., obec Lučenec, okres Lučenec, voči žalovanému 2/ sa zamieta.“ Z dôvodov opravného uznesenia
vyplýva, že v písomnom vyhotovení rozsudku došlo vo výrokoch I., II. ku chybe v písaní, spočívajúcej
v nesprávnom označení parcelného čísla pozemku registra C KN, zapísanom na liste vlastníctva číslo

XXXX, katastrálne územie D., okres Lučenec, obec Lučenec, kde bol vo výrokoch I. a II. predmetný
pozemok označený ako pozemok registra C KN parcelné číslo XXXXXX - zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 203 m2, pričom správne má byť uvedené pozemok registra C KN parcelné číslo XXXX/XX -
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 233 m2.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobkyňa aj žalovaný 1/.
2.1 Žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa §365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p. do výrokov III. až IX.,
ktorými žalobe okresný súd nevyhovel navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil a
žalobe vyhovel. Ona v žalobe i na pojednávaniach uviedla argumenty, ktoré nenašli odraz v odôvodnení
rozsudku; nesúhlasila s bodom 99. odôvodnenia rozsudku, kde okresný súd poukázal na to, že

žalobkyňa nespĺňa obsah pojmu spotrebiteľ, hoci v bode 111. uviedol, že vyhodnotil zmluvu ako
spotrebiteľskú, ktorá nie je neplatným právnym úkonom. V ďalšom poukázala na správny postup
okresného súdu v zmysle §137 C.s.p. ako aj na správny procesný postup. Žalobkyňa má za to, že riadne
vydokazovala svoje tvrdenia vykonanými dôkazmi, a to posudkami psychiatra a psychológa, listinnými
dôkazmi i výpoveďou svedka. Žalovaný 2/ mal uzatvorenú záložnú zmluvu a po prevode nehnuteľností

nezrušil záložnú zmluvu, ale ani nevykonal žiaden úkon vedúci k tomu, aby vyúčtoval úver a jeho
dodatky. Zo správania žalovaného 2/ doteraz nie je zrejmé, či žalobkyňa po prevode nehnuteľnosti bola
finančne vyrovnaná so žalovaným 2/. Okresný súd pri hodnotení niektorých dôkazov, predovšetkým
posudkov psychiatra a psychológa výsluch žalobkyne nesprávne zhodnotil, čím došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci v III. až IX. výroku rozsudku. Ak by súd pri hodnotení došiel ku správnym

skutkovým zisteniam, malo byť preukázané, že žalobkyňa bola nespôsobilá sama uzatvoriť zmluvu o
spotrebnom úvere, keďže nevedela vyhodnotiť správnosť jej konania, bola neobmedzene dôverčivá,
nevedela si uvedomiť, že žalovaný od nej potrebuje, aby podpísala úvery v celkovej hodnote 70.000,-
Eur, na základe čoho sa stane vlastníkom rodinného domu s pozemkami v predajnej hodnote rovnajúcej
sa sume dvojnásobku dlhu.

2.2 Žalobkyňa poukázala na to, že pri uzatváraní zmlúv o spotrebných úveroch spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje, ktorá povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získanéinformácie riadne vyhodnotiť. Je zrejmé, že žalovaný 2/ spôsobom vyššie uvedeným nepostupoval, pri
overovaní bonity nemal k dispozícii žiadne údaje o bežných výdavkoch žalobkyne, nezisťoval príjem
od žalobkyne, na posúdenie bonity mu údajne stačila len odpoveď, že jej druh je podnikateľ a úver

zaplatí, teda nemal žiaden podklad o schopnosti žalobkyne splácať predmetný úver. K námietkam
žalovaného, že išlo o bežný úver, na ktorom on nemal žiaden profit ani úrok žalobkyňa uviedla, že úver
sa stal bezúročným práve až pred súdom, pričom v čase uzatvárania zmluvy o úvere a aj počas jeho
rozširovania dodatkami nebolo zámerom žalovaného poskytnutie bezúročného úveru, ale nepochybne
poskytnutie úročeného úveru s RPMN dokonca vyššou, ako bola jej najvyššia prípustná hodnota podľa

nariadenia Vlády SR č.238/2008 Z.z. o ustanovení výšky, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie
spotrebiteľského úveru, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Úroky boli vždy neuhradené časti
úveru, vyplácané v hotovosti. Ak by žalovaný 2/ poskytol pri dojednaní zmluvy o úvere zrozumiteľným
spôsobom žalobkyni ako spotrebiteľke všetky relevantné informácie, táto by nemala záujem uzavrieť
zmluvu o úvere, pri ktorej by prišla o rodinný dom.
2.3 Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti nedáva konzistentné odpovede na rozhodujúce

otázky, potrebné pre posúdenie veci a je ústavne nekonformný. Pokiaľ takáto vada rozsudku
nie je odstránená ani v odvolacom konaní, ani rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať
za preskúmateľný. Súd je pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je
prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov, smerujúci k jednostranným záverom. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu,

získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozpore so spravodlivosťou a zákonnosťou nezodpovedá
ústavne konformnému výkladu zákona podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie do výroku I. podal odvolanie v znení opravného uznesenia z

dôvodov §365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. aj žalovaný 1/, pretože súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Okresný súd odôvodnil určenie vlastníckeho práva neplatnosťou kúpnej
zmluvy zo dňa 03.07.209, ktorá je podľa jeho názoru neplatná z nasledovných dôvodov:
1/ okresný súd poukazuje na previazanosť kúpnej zmluvy zo dňa 03.07.2019 so zmluvou o úvere č.

2015/01 zo dňa 16.02.2015, ktoré je potrebné vykladať vo vzájomných súvislostiach. Aplikujúc §35 ods.
2 OZ úmyslom zmluvných strán, predovšetkým žalobkyne, bolo zabezpečiť pohľadávku zo zmluvy o
úvere kúpnou zmluvou k nehnuteľnosti. Je potrebné vziať do úvahy aj nespornú skutočnosť, že na tú
istú nehnuteľnosť bola uzatvorená aj záložná zmluva zo dňa 16.02.2015 v prospech žalovaného 2/,
ktorý žalobkyni poskytol úver; 2/ pokiaľ boli súčasne uzatvorené oba právne úkony (kúpna aj záložná

zmluva), ktorých predmetom boli rovnaké nehnuteľnosti, nemožno vôľu strán posudzovať podľa toho,
ako bola vyjadrená v kúpnej zmluve, ale je potrebné zohľadniť skutočnosti, ktoré viedli k jej uzatvoreniu
a zároveň je potrebné zohľadniť skutočnosť, že kupujúcim sa stal jeden z konateľov žalovaného 2/, teda
záložného veriteľa;
3/ kúpna zmluva bola uzatvorená ešte pred splatnosťou pohľadávky na základe zmluvy o úvere, preto

sa podľa názoru súdu prvej inštancie jednalo o tzv. prepadný záloh;
4/ výška kúpnej ceny dojednaná v kúpnej zmluve 70.000,-Eur v celom rozsahu zodpovedala aktuálnej
výške dlhu žalobkyne voči žalovanému 2/, ktorý poskytoval žalobkyni ďalšie úverové prostriedky napriek
tomu, že minimálne od roku 2018 mal vedomosť o zložitej situácii žalobkyne. Okresný súd upriamil
pozornosť aj na vyjadrenie konateľa žalovaného 2/ I. E., že práve suma 70.000,-Eur bola určitým

stropom, do ktorého je ochotný žalobkyni poskytnúť úver;
5/ na základe týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že sa jednalo o prepadný záloh,
keďže kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o realizácii
záložného práva podľa §552 a §151a až 151j OZ. Na uvedenom nemení nič fakt, že vklad vlastníckeho
práva bol povolený až po splatnosti pohľadávky zo zmluvy o úvere. Kúpna zmluva má konkrétne byť v

rozpore s §39 a §151j ods. 3 OZ;
6/ podporne súd prvej inštancie poukázal na vôľu žalobkyne, ktorá nemala smerovať k prevodu
vlastníckeho práva k hnuteľnostiach, ale len ako prostriedok zabezpečenia pohľadávky žalovaného 2/,
pretože nehnuteľnosti žalobkyňa považovala za dom svojho partnera a jeho matky, došlo tu teda k
rozporu medzi vôľou a jej prejavom, resp. k nedostatku vôle, ktorá robí právny úkon neplatným aj pre

rozpor s §37 ods. 1 OZ. Tvrdenie I. E., že myšlienka na predaj domu pochádzala od žalobkyne, označil
súd za nedôveryhodné.
3.1 K uvedeným skutočnostiam žalovaný 1/:1/ poukázal na ustanovenie §151j ods. 3 OZ, ktorý zakazuje dohodu pred splatnosťou pohľadávky
zabezpečenej záložným právom, na základe ktorej sa záložný veriteľ môže uspokojiť tým, že nadobudne
vlastnícke právo k zálohu. V danom prípade takáto dohoda uzatvorená nebola. Zmluvnou stranou

záložnej zmluvy bol žalovaný 2/, pričom sa jednalo o štandardnú záložnú zmluvu neobsahujúcu žiadne
dojednanie o tom, že by si žalovaný 2/ mohol nechať nehnuteľnosť v prípade, ak by nedošlo k splateniu
úveru žalobkyňou; namietol, že sa žalovaný 2/ nikdy nestal vlastníkom predmetu zálohu a ani nikdy
neuzatvoril so žalobkyňou takú dohodu, na základe ktorej by sa vlastníkom mal stať. V čase podania
žaloby bol vlastníkom stále žalovaný 1/;

2/ namietol, že súd prvej inštancie si v celom rozsahu osvojil tvrdenia žalobkyne, ktoré však boli
preukázateľne nepravdivé, napr. žalobkyňa klamala znalcovi o tom, že údajne v minulosti nikdy nebola
súdne trestaná, hoci neskôr vyšlo najavo, že bola vo výkone trestu v Rakúsku, klamala aj v tom,
že trpí duševnou poruchou, pre ktorú nie je spôsobilá na právne úkony (napokon ani okresný súd
tejto argumentácii neuveril), klamala ohľadne účelu použitia prostriedkov z úveru, keď najprv uviedla,
že peniaze potrebovala súrne kvôli tomu, že jej partner bol v Srbsku vo výkone trestu, následne po

konfrontácii s otázkou, z čoho potom peniaze po ani nie dvoch mesiacoch vrátila, keď ich mala poslať
partnerovi do Srbska uviedla, že vlastne ich na tento účel ani nepotrebovala, ale na čo ich skutočne
potrebovala a použila neobjasnila; klamala a v rôznych štádiách konania uvádzala rôzne skutočnosti
otom,koľkomalapredstavovaťskutočnávýškajejvyplatenýchprostriedkovúveru.Žalovaný1/namietol,
že súd prvej inštancie za týchto okolností vychádzal výlučne z jej tvrdení a uveril jej, že nechcela v

skutočnosti predať nehnuteľnosti, ale mala údajne (okrem jej tvrdení to nevyplýva zo žiadneho iného
dôkazu) riešiť podpisom kúpnej zmluvy zabezpečenie úveru. Žalobkyňa nie je dôveryhodná osoba a súd
mal jej tvrdenia konfrontovať s inými dôkazmi v spise;
3/ namietol konštatovanie v bode 83. odôvodnenia rozsudku, že kúpna zmluva a záložná zmluva boli
uzatvorené súčasne. Je evidentné, že záložná zmluva bola uzatvorená dňa 16.02.2015 a kúpna zmluva

bola uzatvorená o štyri roky neskôr 03.07.2019;
4/ uviedol, že vlastník nehnuteľnosti je oprávnený disponovať s nehnuteľnosťami aj po zriadení
záložného práva a uzatvorenie kúpnej zmluvy počas existencie záložného práva v ničom neodporuje
zákonu, ani sa nejedná o obchádzanie zákazu tzv. prepadného zálohu;
5/ poukázal na to, že v kúpnej zmluve zo dňa 03.07.2019 je jednoznačne uvedený jej predmet a tým

bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na žalovaného 1/ (nie zabezpečenie pohľadávky zo
zmluvy o úvere). V kontexte obsahu tejto zmluvy sa ako nedôveryhodná javí práve výpoveď žalobkyne,
ktorá v zmluve prejavila vôľu previesť vlastnícke právo a nie zabezpečiť úver. Na kúpnej zmluve je
overený podpis žalobkyne, ktorá mala možnosť si zmluvu prečítať pred podpísaním; jej tvrdenia v
súčasnosti, že údajne nevedela, čo podpisuje, považoval žalovaný 1/ za nedôveryhodné, za súčasť siete

viacerých klamstiev, na ktorých bola založená časť procesnej argumentácie žalobkyne;
6/ zdôraznil, že na základe kúpnej zmluvy sa stal vlastníkom nehnuteľnosti v roku 2019 a v čase podania
žaloby v roku 2022 ním ešte stále bol, s nehnuteľnosťou žiadnym spôsobom nenakladal ani sa nedostala
do sféry vlastníctva žalovaného 2/. Nejednalo sa preto o žiadne koordinované jednanie žalovaných,
ktorého cieľom by malo byť obchádzanie prepadného zálohu, ktorého podstata je založená na tom,

že vlastníkom veci sa má stať záložný veriteľ a nie iná osoba. Súd prvej inštancie v podstate založil
svoje rozhodnutie najmä na fakte, že žalovaný 1/ je jedným z konateľov spoločnosti žalovaného 2/, ktorá
poskytla žalobkyni úver, pričom ak by bola kúpna zmluva uzatvorená s hocikým iným, neexistoval by
pri nej tento dôvod neplatnosti;
7/ zastával názor, že neboli relevantným spôsobom vyvrátené tvrdenia I. J. E., že ho žalobkyňa v roku

2019 oslovila s tým, že chce predať dom a peniaze z jeho predaja použiť na úhradu úveru a následne
sa odsťahovať zo Slovenska. Ak by tomu tak skutočne bolo, čo nebolo podľa žalovaného 1/ vyvrátené
žiadnym relevantným dôkazom, takáto dohoda by v ničom neodporovala zákonu; zákonu neodporoval
ani žalovaný 2/, keď našiel pre žalobkyňu na základe jej požiadavky na jej nehnuteľnosti kupca;
8/ poukázal na to (v súlade so svojou doterajšou právnou argumentáciou), že na základe kúpnej

zmluvy došlo ku vzájomným plneniam, teda žalobkyňa plnila jemu v podobe prevodu vlastníckeho
práva a on súčasne plnil žalobkyni v podobe zaplatenej kúpnej ceny. Je len jedna stránka veci, že
vzájomná podmienenosť plnení, teda ich tzv. synalagmatická povaha sa neprejavila vo vzťahu k žalobe
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (čím namietal bod 138. odôvodnenia napadnutého
rozsudku), ale druhou stránkou zostáva samotná existencia hmotnoprávneho nároku teda fakt, že

žalobkyňa bude musieť vrátiť žalovanému 1/ kúpnu cenu vo výške 70.000,-Eur, ktorú evidentne nemá.
Okresný súd mal minimálne skúmať pripravenosť žalobkyne vrátiť kúpnu cenu, pretože táto otázka
je pre konanie podstatná: poukázal na judikatúru, konkrétne na rozsudok Krajského súdu Košicesp.zn.9Co/397/2018, nález Ústavného súdu ČR sp.zn.IV.ÚS 915/2014 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp.zn.33Odo/1615/2006;
9/ vo vzťahu k výške kúpnej ceny poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.3Cdo/244/2018

zo dňa 27.06.2019 a na rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp.zn.30Cdo/1776/2007 zo dňa 17.06.2008 a
30Cdo/1653/2009 s tým, že fakt, že bola dojednaná kúpna cena vo výške 70.000,-Eur, nerobí kúpnu
zmluvu neplatnou.
3.2 Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný 1/ navrhol, aby krajský súd zmenil napadnutý rozsudok
okresného súdu, žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému 1/ nárok na náhradu trov

konania aj náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaní 1/,2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v ňou
napadnutých výrokoch III. až IX. ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.
4.1 Odvolanie žalobkyne podané v rozsahu výrokov III. až VII., ktorými okresný súd zamietol žalobu,

týkajúcu sa určenia neplatnosti právnych úkonov - zmluvy o úvere a jej dodatkov, neplatnosti kúpnej
zmluvy zo dňa 03.07.2019, neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 21.10.2019 a zmluvy o
budúcej zmluve zo dňa 15.05.2020, ako aj neplatnosti záložnej zmluvy zo dňa 16.02.2015 považovali
za nedôvodné. V prevažnej väčšine odvolania žalobkyňa nepolemizuje s konkrétnymi dôvodmi
napadnutého rozsudku tak vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie ako aj vo vzťahu

k právnemu posúdeniu veci, ale v podstate len opakuje žalobnú argumentáciu, ktorá so skutočnými
dôvodmi zamietnutia výrokov smerujúcich k určeniu neplatnosti právnych úkonov nemá priamy súvis.
Okresný súd zamietol žalobu z iných dôvodov, než na ktoré poukazuje žalobkyňa vo svojom odvolaní.
4.2 Žalovaní 1/ a 2/ zhrnuli odôvodnenie vo vzťahu k jednotlivým zamietajúcim výrokom, proti ktorým
podala žalobkyňa odvolanie:

4.2.1 vo vzťahu k III. výroku, t.j. k zamietnutiu žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu - zmluvy o
úvere č. 2015/01 a jej dodatkov poukázali na to, že žaloba bola v rozsahu tohto výroku zamietnutá vo
vzťahu k žalovanému 2/, a to z dôvodu, že sa síce jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ale okresný súd pri
nich nezistil dôvody neplatnosti; okresný súd konštatoval, že pri tomto úvere vidí viacero subjektívnych
znakov občianskoprávnej úžery podľa §39a OZ, napr. tieseň, neskúsenosť, rozumovú nevyspelosť

na strane žalobkyne, ale zároveň nevidí hrubý nepomer vzájomných plnení zmluvných strán, ktorý
je neoddeliteľnou podmienkou občianskoprávnej úžery, keďže žalovaný 2/ poskytol žalobkyni úver do
celkovej výšky 113.570,-Eur, z ktorej úrok predstavoval len sumu 500,-Eur (bod 129.)
4.2.2 ďalším dôvodom zamietnutia navrhovaného výroku bolo, že okresný súd nemal za preukázanú
duševnú poruchu tvrdenú žalobkyňou, v dôsledku ktorej nemohla byť v čase podpísania zmluvy o

úvere spôsobilá na právne úkony (body 133. až 136.); vo vzťahu k žalovanému 1/ sa nedá aplikovať
odôvodnenie (bod 96.), že bolo potrebné v žalobe rozlišovať kto je zmluvnou stranou, pričom žalovaný
nebol nikdy zmluvnou stranou zmluvy o úvere ani jej dodatkov, a teda vo vzťahu k tomuto výroku nebol
pasívne vecne legitimovaný
4.2.3 žalovaný 1/ nikdy nebol zmluvnou stranou zmluvy o úvere ani žiadneho z dodatkov k tejto zmluve,

nie je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k tomuto výroku, ktorý sa ho žiadnym spôsobom netýka,
čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby voči nemu
4.2.4 žalovaný 2/ vo vzťahu k tejto časti výroku zotrval na právnom názore, že každé súdne rozhodnutie
by malo slúžiť potrebám praktického života a malo by byť vykonateľné. V prípade úveru, ktorý bol
preukázateľne poskytnutý žalobkyni v období rokov 2015 až 2019 do celkovej sumy 113.570,-Eur a

následne do roku 2019 bol splatený v celkovej výške 114.070,-Eur samotné konštatovanie, či bola
zmluva v roku 2015 platná alebo neplatná, nedáva odpoveď na základnú otázku, aký je v čase
rozhodovania súdu (rok 2024) obsah právneho vzťahu medzi stranami sporu. Takéto rozhodnutie by
nebolo ani vykonateľné
4.2.5 predmetom zmluvy o úvere boli výlučne peňažné plnenia, a preto potrebám praktického života

môže slúžiť výlučne žaloba na peňažné plnenie, ktorú však žiadna zo zmluvných strán nepodala.
Žalobkyňa sa nedomáha voči žalovanému 1/ vrátenia žiadneho peňažného plnenia z obdobia rokov
2015až2019arovnakožalovaný2/sanedomáhavočižalobkynižiadnehopeňažnéhoplneniazobdobia
rokov 2015 až 2019, počas ktorých bola v platnosti zmluva o úvere. Takéto nároky sú v roku 2024 už
premlčané a žiadne plnenie z titulu zmluvy o úvere už nikdy predmetom súdneho konania nebude. Z

tohto dôvodu by malo samotné konštatovanie, či zmluva je alebo nie je platná len akademický význam
a neslúžilo by potrebám praktického života
4.2.6 podstatou určovacej žaloby podľa §137 písm. c) C.s.p. je vo všeobecnosti odstránenie právnej
neistoty v právnych vzťahoch strán sporu. Konštatovanie neplatnosti zmluvy z roku 2015, ktorá zaniklasplnením v roku 2019 na základe žaloby podanej v roku 2022 súdnym rozhodnutím z roku 2024 by
vničomneodstraňovaloprávnuneistotustránsporu,aleprávenaopakbytakútoprávnuneistotuzaložilo,
pretože zo samotného konštatovania, že zmluva je neplatná by nebolo možné zistiť, kto teda dlží komu

a akú sumu, čo je obsahom právneho vzťahu strán sporu a či sú vôbec v nejakom právnom vzťahu.
4.2.7 domáhanie sa určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľských úveroch pripúšťa a upravuje §11 ods.
4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, avšak predmetné ustanovenie je potrebné chápať
v kontexte toho, že právnym následkom neplatnosti zmluvy o úvere je bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru. V tomto prípade bola istina 113.570,-Eur a úrok 500,-Eur; žaloba však nesmeruje k vráteniu

tohto úroku a žalobkyňa ani v žalobe nepoukazuje na neprimeranosť dohodnutých úrokov. Žalovaný 2/
zastáva názor, že všeobecná možnosť domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy podľa §11 ods. 4 Zákona
o spotrebiteľských úveroch sa týka len zmlúv, ktoré sú v čase podania takejto žaloby v platnosti, resp.
pri ktorých má dôjsť k plneniu v budúcnosti, ale netýka sa zmlúv, ktoré už zanikli (v tomto prípade 3 roky
pred podaním žaloby), pri ktorých je možné žalovať jedine na plnenie .
4.2.8 žalobkyňa v odvolaní uviedla, že podala žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu, že

nemá žiadny právny titul na podanie žaloby smerujúcej k určeniu jej dlhu voči žalovaným. Ak žalobkyňa
tvrdí, že žalovaný 2/ jej z titulu úveru niečo dlží, môže a má podať žalobu o plnenie, a to o zaplatenie
príslušnej sumy. Ak by žalovaný 2/ naopak tvrdil, že žalobkyňa z titulu úveru dlží niečo jemu, môže a
má podať žalobu o plnenie. Súd by v rámci takéhoto konania posúdil aj otázku platnosti zmluvy o úvere.
To, čo sa žalobkyňa v konaní domáha týmto výrokom je v skutočnosti len prejudiciálna otázka, ktorá ale

nemá vo vzťahu k akému konaniu slúžiť ako podklad, keď sa nikto nedomáhal plnenia
4.2.9 žalobkyňa nesprávne poukazuje na údajný rozpor medzi bodmi 99. a 111. odôvodnenia; samotná
skutočnosť, že žalovaný 2/ nebol zapísaný v registri veriteľov podľa zákona č. 129/2010 Z.z. v
čase podpísania zmluvy o úvere, nespôsobovala neplatnosť zmluvy. Takéto ustanovenie v zákone o
spotrebiteľských úveroch ešte nebolo. Prípadná neplatnosť zmluvy z tohto dôvodu môže mať vplyv

výlučne na dohodnuté úroky, ale určite nemá vplyv na samotnú istinu a ani na povinnosť dlžníka túto
vrátiť (napr. ako plnenie získané na základe neplatného právneho úkonu - bezdôvodné obohatenie).
Je potrebné rozlišovať medzi spotrebiteľskými zmluvami podľa Občianskeho zákonníka a zmluvami o
spotrebiteľských úveroch podľa zákona č. 129/2010 Z.z., pretože sa nejedná o totožné pojmy (nie každá
spotrebiteľská zmluva je súčasne spotrebiteľským úverom).

4.2.10 žalovaný 2/ sa v celom rozsahu stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že nie je daný
hrubý nepomer vo vzájomných plneniach, ktorý je súčasťou úžery podľa §39a Občianskeho zákonníka,
keď žalobkyni poskytol úver do celkovej výšky 113.570,-Eur, ktorý mu ona splatila v celkovej výške
114.070,-Eur vrátane úrokov. Úroky v celkovej výške 500,-Eur sú nižšie, než za aké obvykle poskytujú
úvery banky, nemôže sa preto jednať o žiadnu úžeru

4.2.11 stotožnil sa v celom rozsahu so skutkovým zistením súdu prvej inštancie, že žalovaná
nepreukázala(správnežalobkyňa–pozn.odvolaciehosúdu)svojetvrdeniaoúdajnýchnezrovnalostiach
medzi podpísanými dodatkami k zmluve a potvrdeniami o odovzdaní peňažných súm v hotovosti so
skutočným stavom. Dodal, že žalobkyňa v rôznych štádiách konania preukázateľne klamala o viacerých
skutočnostiach, napr. znalcovi o tom, že nebola nikdy trestne stíhaná, o účele použitia prostriedkov v

rôznych štádiách konania, uvádzala diametrálne odlišné sumy, ktoré mala od žalovaného 2/ dostať
4.2.12 žaloba nikdy neobsahovala relevantné dôvody, pre ktoré by suma o úvere mala byť neplatná.
Na základe tejto zmluvy žalobkyňa dostala úver v celkovej výške 113.570,-Eur, ktorý splatila spolu aj s
úrokmi v celkovej výške 500,-Eur. Ak by zmluva bola neplatná, bola by povinná zaplatiť takú istú istinu
titulom bezdôvodného obohatenia a úrok z omeškania v zákonnej výške, ktorý by bol v tomto prípade

vyšší než dohodnutý úrok
4.3 Vo vzťahu ku IV. výroku ohľadom zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu, a to
kúpnejzmluvyzodňa03.07.2019žalovaní1/,2/uviedli,žežalobabolavrozsahutohtovýrokuzamietnutá
z dôvodov (bod 91 rozsudku), že výrok rozsudku o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, t.j.
výrok I. konzumuje výrok smerujúci k určeniu neplatnosti právneho úkonu, pretože samotné posúdenie

otázky platnosti právneho úkonu má vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva len povahu prejudiciálnej
otázky. Odvolanie žalobkyne vo vzťahu k tomuto neuvádza vôbec nič. Napadnutý rozsudok je v tomto
výroku nepochybne správny, pretože posúdenie platnosti právneho úkonu má skutočne len prejudiciálnu
povahu vo vzťahu k výroku o určenie vlastníckeho práva, a teda výrok smerujúci súčasne k určeniu
neplatnosti kúpnej zmluvy je v žalobe nadbytočný. Ohľadom žalovaného 2/ súčasne platí aj to, že tento

nikdy nebol zmluvnou stranou kúpnej zmluvy zo dňa 03.07.2019, a preto nie je vo vzťahu k tomuto
výroku pasívne vecne legitimovaný.
4.4 Ohľadom V. výroku - zamietnutie žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu - Zmluvy o budúcej
zmluve zo dňa 21.10.2019 žalovaní 1/,2/ uviedli, že žaloba bola v rozsahu tohto výroku zamietnutá (bod124) z dôvodov, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu, keďže bola uzatvorená medzi fyzickými osobami
a netýka sa podnikateľskej činnosti, a preto pri tejto zmluve nie je prípustná žaloba o určenie právnej
skutočnosti podľa §137 písm. d) C.s.p. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva oprávnenie domáhať

sa určenia neplatnosti takejto zmluvy.
4.4.1 Odvolanie žalobkyne na uvedené nijako nereaguje. Napadnutý rozsudok je vo vzťahu k tomuto
výroku nepochybne správny, pretože zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva oprávnenie žalobkyne
domáhať sa určenia tejto právnej skutočnosti. Zmluvnou stranou tejto zmluvy bol len žalovaný 1/,
žalovaný 2/ nebol vo vzťahu k tomuto výroku nikdy pasívne vecne legitimovaný.

4.5 Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby výrokom VI. o určenie neplatnosti právneho úkonu - Zmluvy o
budúcej zmluve zo dňa 15.05.2020 žalovaní 1/,2/ uviedli, že žaloba bola v rozsahu tohto výroku
zamietnutá z dôvodu uvedeného v bode 124., že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu, a preto pri tejto
zmluve nie je prípustná žaloba o určenie právnej skutočnosti podľa §137 písm. d) C.s.p. Zo žiadneho
právneho predpisu nevyplýva oprávnenie domáhať sa určenia neplatnosti takejto zmluvy. V odvolaní
žalobkyňa vo vzťahu k tomuto výroku neuvádza žiadne skutočnosti; napadnutý rozsudok je v tomto

výroku nepochybne správny, pretože zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva oprávnenie žalobkyne
domáhať sa určenia tejto právnej skutočnosti a rovnako ako v predchádzajúcom prípade platí, že
zmluvnou stranou tejto zmluvy bol len žalovaný 1/ a žalovaný 2/ nebol vo vzťahu k tomuto výroku nikdy
pasívne vecne legitimovaný.
4.6 Zamietnutie žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu VII. výrokom - ohľadom Záložnej zmluvy

zo dňa 16.02.2015 žalovaní 1/,2/ uviedli, že žaloba bola v rozsahu tohto výroku zamietnutá z dôvodov,
uvedených v bode 123. rozsudku, že sa síce jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ale nejedná sa o
spotrebiteľský úver, a preto nemožno žalovať o určenie právnej skutočnosti, ktorou je neplatnosť zmluvy.
Žalovaný 1/ nemal nikdy nič spoločné so záložnou zmluvou, nebol jej zmluvnou stranou, a preto nie je
vo vzťahu k navrhovanému výroku pasívne vecne legitimovaný.

4.6.1 Štandardným výrokom týkajúcim sa ochrany vlastníka nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri
zapísané záložné právo, je žaloba o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom;
poukázali na aktuálnu súdnu judikatúru, napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Cdo/169/2021
zo dňa 26.10.2022 alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 1Cdo/249/2021 zo dňa 28.03.2023.
Len takýto výrok, t.j. žaloba podľa §137 písm. c) C.s.p., môže byť spôsobilý na to, aby sa ním súd mohol

zaoberať. Výrok smerujúci k určeniu právnej skutočnosti - neplatnosti záložnej zmluvy má charakter
predbežnejotázkyvovzťahukposúdeniuotázkyexistenciezáložnéhopráva,takakourčenieneplatnosti
kúpnej zmluvy má charakter predbežnej otázky vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva.
4.6.2 Ustanovenie §137 písm. d) C.s.p. vyžaduje pri určení právnej skutočnosti, aby oprávnenie podať
takúto žalobu vyplývalo z osobitného predpisu, čo v danom prípade splnené nebolo. Poukázali na

uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 9Cdo/7/2021 zo dňa 14.04.2021. Právna otázka, či žaloba
o určenie neplatnosti právneho úkonu je prípustná v zmysle §137 písm. d) C.s.p. je v súlade s
tým vyriešená napr. aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Cdo/15/2017, 6Cdo/30/2018,
5Obo/12/2018 alebo 4Cdo/17/2019. Súdna prax je jednoznačná v tom, že takéto žaloby procesne
prípustné nie sú.

4.7 Ku VIII. výroku ohľadom priznania náhrady trov konania žalovanému 1/ v rozsahu 66,67% od
žalobkyne, žalovaní považovali rozsudok vo vzťahu k žalovanému 1/ za vecne správny, odvolanie
žalobkyne k tomuto výroku neuvádza nič; rovnako aj vo vzťahu k IX. výroku o priznaní náhrady trov
konania žalovanému 2/ v rozsahu 100%, kde boli voči žalovanému 2/ zamietnuté všetky navrhované
výroky žaloby; považujúc rozsudok aj v tomto výroku za správny zdôraznili, že žalobkyňa v odvolaní

v toto smere neuviedla žiadne skutočnosti.

5. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedol len, že súhlasí s podaným odvolaním.

6. V reakcii na vyjadrenie žalovaného 2/ žalovaný 1/ zotrval na svojom odvolaní proti výroku I.

napadnutého rozsudku a poukázal na to, že vyjadrenie žalovaného 2/ neobsahuje žiadne skutočnosti,
ku ktorým by bolo potrebné sa osobitne vyjadrovať.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ poukázala na to, že práve ona bola od začiatku
a priebežne do konca právnych úkonov uvádzaná do omylu s jediným záujmom žalovaných 1/,2/, a to

získať voči nej finančný prospech, ktorým je nevyplatená časť úverov a rozdiel v cene nehnuteľností
medzi nadobúdacou cenou a cenou, za ktorú budú odpredané. Z aktuálneho listu vlastníctva je podľa
žalobkyne zrejmé, že kúpna zmluva bola len fingovaným právnym úkonom, pretože dodnes nie je zápis
v katastri nehnuteľností o tom, že kúpna cena bola vyplatená, o čom dôkazom je, že je stále evidovanézáložné právo v prospech EKONOMIK SERVIS, s.r.o., t.j. žalovaného 2/. Tvrdenie, že žalobkyňa klamala
znalcovi, že nebola vo výkone trestu, nie je pravdivé, pretože tak ako uviedla na pojednávaní, bola
zadržaná políciou v Rakúsku, ale nikdy a nikto jej nedoručil žiadny rozsudok, a tak ako ju zadržali, aj

ju prepustili, má len potvrdenie o tom, že bola zaistená. Podrobnosti na pojednávaní oznámila, na čo
reagoval právny zástupca žalovaných 1/,2/, že žalobkyňa sa na výpoveď dopredu pripravila; jasne a
zrozumiteľne pri svojej mentálnej úrovni svojimi slovami oboznámila, že pôvodne jej partner bol zadržaný
v A., pričom komunikoval cez svoju matku, že potrebuje vyplatiť škodu a v tom prípade bude prepustený.
Keďže žalobkyňa nevedela obratom zabezpečiť tak vysokú sumu peňazí, bol jej druh odsúdený, a preto

nebolo potrebné už posielať celú sumu. Žalobkyňa, keď sa dozvedela, že nemá posielať celú požičanú
sumu, túto v časti vrátila žalovanému 2/. Tvrdenia o tom, že neobjasnila dôvod pôžičky, sú v rozpore
so skutočným stavom.
7.1 Zdôraznila, že žalovaných 1/,2/ po celý čas, ako si brala pôžičky, nezaujímal dôvod. Od počiatku
vedeli, že žalobkyňu pripravia o nehnuteľnosti, to všetko by bolo v súlade so zákonom, keby jej žalovaný
2/ vyplatil celý úver, ním dnes evidovanou pohľadávkou cca 70.000,-Eur. Ako je zrejmé z výpovede

žalobkyne aj svedka N., žalovaný 2/ nevyplácal celé čiastky úveru ako ich podpisovala žalobkyňa, ale
vždy krátené o sumu, ktorá bola výlučne na rozhodnutí žalovaného 2/; ako potvrdil svedok, malo ísť o
úroky, ktoré neboli v zmluve zahrnuté. Aj z výpovede druha žalobkyne M. vyplýva, že tento odovzdal
splátku 17.000,-Eur, pričom o platbe nedostal žiaden doklad a žalovaný 2/ uvedené poprel.
7.2 Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že je súčasťou etnickej skupiny, v ktorej platí, že ak žije ako

družka, je akoby manželka, pričom nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, boli akoby vo vlastníctve
rodiny jej druha. Preto ona sama nemohla rozhodovať o tom, ako s nimi bude nakladať; žalovanému
2/ uviedla, že by mala záujem nehnuteľnosti predať a z peňazí by sa vyplatil jej dlh; mala však záujem
nehnuteľnosti predať za 150.000,-Eur. Nehnuteľnosti majú 2-násobnú hodnotu, ako to vyplýva zo spisu,
a to aj predajnú, za akú si previedli žalovaní 1/,2/ nehnuteľnosti s jej podpisom. Tvrdenie, že mala záujem

nehnuteľnosti predať je pravdivý, ale v inom kontexte, ako to uvádza žalovaný 2/.
7.3 Napokon uviedla, že hoci žalovaní 1/,2/ nie sú charita, ako to prezentovali na pojednávaní, že by
úver bol bezúročný a oni vždy plnili požiadavky žalobkyne, poukázala na to, že čistý zisk mal byť viac
ako 4-násobne ku skutočnému dlhu žalobkyne, teda cca 100.000,-Eur.
7.4 Vzhľadom na uvedené navrhla odvolaniu žalovaného 1/ nevyhovieť.

8. Žalovaný 1/ v odpovedi na vyjadrenie žalobkyne zotrval na podanom odvolaní v celom rozsahu;
žalobkyňasapodľanehonevyjadrilakviacerýmpodstatnýmdôvodompodanéhoodvolania:a)nejednalo
sa o obchádzanie prepadného zálohu, pretože záložným veriteľom bol žalovaný 2/ a ten sa nikdy
nestal vlastníkom zálohu; žalobkyňa ako záložca a vlastník nehnuteľnosti nebola žiadnym spôsobom

obmedzená v možnosti previesť svoje vlastnícke právo, b) v kúpnej zmluve bol jednoznačne vymedzený
jej predmet, ktorým bol prevod vlastníckeho práva, pričom táto zmluva nebola uzatvorená v rámci
výkonu záložného práva, c) súd prvej inštancie si v celom rozsahu osvojil tvrdenie žalobkyne o tom,
že údajne nechcela previesť svoje vlastnícke právo na žalovaného 1/, hoci to nevyplýva zo žiadneho
iného dôkazu a žalobkyňa nie je dôveryhodná, pretože v rámci tohto konania opakovane uvádzala

preukázateľne nepravdivé skutočnosti, d) na základe kúpnej zmluvy došlo ku vzájomným plneniam a
v prípade neplatnosti zmluvy sú obidve zmluvné strany povinné si navzájom tieto plnenia vrátiť, teda
žalobkyňa sa má nielen stať vlastníčkou nehnuteľnosti, ale súčasne je povinná vrátiť žalovanému 1/
ním zaplatenú kúpnu cenu, e) v konaní nebolo preukázané, že by výška kúpnej ceny bola v rozpore
so súdnou judikatúrou. To, že sa nejednalo o trhovú cenu, nie je v zásade dôvodom neplatnosti kúpnej

zmluvy.
8.1 Zotrval na tom, že žalovaný nikdy neuviedol žalobkyňu do žiadneho omylu, jediné údajné uvedenie
do omylu malo spočívať v tom, že žalovaný 2/ pri poskytovaní pôžičky mal uviesť, že túto bude
môcť hocikedy vrátiť, pričom jej nezoberie rodinný dom. Uvedené tvrdenia boli nepochybne pravdivé,
žalobkyňa bola naozaj oprávnená pôžičku hocikedy vrátiť, čo však neurobila a namiesto toho si sústavne

požičiavala ďalšie sumy od žalovaného 2/, ktoré použila na doposiaľ neobjasnené účely. Žalovaný 2/
nikdy nezobral žalobkyni rodinný dom, vo veci sprostredkovania predaja nehnuteľnosti začal konať až
po tom, ako ho žalobkyňa oslovila, že chce dom predať, čo aj ona sama potvrdila vo svojom vyjadrení
k podanému odvolaniu.
8.2Žalovaný1/nesúhlasilstým,žekúpnazmluvabolafingovanýmprávnymúkonom;kúpnazmluvabola

reálnym právnym úkonom, na základe ktorého žalovaný 1/ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti
a súčasne došlo k zaplateniu kúpnej ceny. To, že v súčasnosti je na liste vlastníctva zapísané záložné
právo, je len administratívna záležitosť. Občiansky zákonník v §151md upravuje spôsoby a dôvodyzániku záložného práva, ktorého existencia sa odvodzuje od toho, či nastali zákonom stanovené
podmienky a nie od toho, či je záložné právo zapísané v katastri.
8.3 Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že neklamala o tom, že nebola vo výkone trestu v Rakúsku. V

priebehu konania vyplynuli skutočnosti, ktoré spájajú žalobkyňu ako aj jej druha M. M. s ekonomickou
trestnou činnosťou. M. M. bol vo výkone trestu v Srbsku, kde podľa vedomostí žalovaných mal byť
právoplatne odsúdený za podvod a takýto mal byť aj charakter ich ďalšej trestnej činnosti v Rakúsku
a v Nemecku. Žalovanému 1/ nie sú známe konkrétne okolnosti trestného stíhania žalobkyne. To, že
mala byť stíhaná v Rakúsku, potvrdila v priebehu konania ona sama.

8.4 Žalovaný 1/ tiež nesúhlasil s tým, že by žalobkyňa objasnila dôvod pôžičky; účel použitia pôžičiek zo
strany žalobkyne nepreukazujú jej tvrdenia, že peniaze mala potrebovať pre M. M., ktorý bol v tom čase
vo výkone trestu v Srbsku. Žalobkyňa v celom doterajšom priebehu konania poukázala len na ten jeden
dôvod, ktorý sa mal týkať prvej pôžičky ohľadom sumy 11.500,-Eur zo dňa 18.02.2015, ktorú mala poslať
svojmu druhovi do Srbska v súvislosti s jeho trestným stíhaním, ale namiesto toho ju vrátila 28.04.2015
vo výške 10.000,-Eur žalovanému 2/ s odôvodnením, ktoré vyprodukovala až v priebehu tohto súdneho

konania, že na tento účel peniaze nakoniec nepotrebovala. Žalobkyňa však následne v priebehu rokov
2015-2019 vymámila od žalovaného 2/ pôžičky v celkovej výške viac ako 100.000,-Eur, ktoré vrátila len
v rozsahu približne 30.000,-Eur a pri týchto nikdy nebol objasnený účel použitia prostriedkov.
8.5 Žalovaný 1/ a 2/ v celom priebehu konania nikdy nepoukazovali na pôvod žalobkyne, pretože otázka
jej etnického pôvodu nemá s predmetnou vecou žiadny súvis. Poukázali na Ústavu Slovenskej republiky,

ktorá zakazuje akúkoľvek diskrimináciu z dôvodu etnického pôvodu. V konaní nebola preukázaná
existencia zvykového práva etnickej komunity, v zmysle ktorej by sa druh stával manželom a zároveň, či
už on osobne alebo jeho rodina vlastníkom majetku svojej družky. Ak by existencia takéhoto zvykového
práva bola preukázaná, tak takéto zvyky by boli vo flagrantnom rozpore s chápaním manželstva a
zároveň aj chápaním vlastníckeho práva v zmysle Ústavy Slovenskej republiky, ktoré by súd nemohol v

žiadnom prípade zohľadniť pri svojom rozhodovaní. Žalobkyňa nie je manželkou M. M., bola výlučnou
vlastníčkou nehnuteľností, a teda bola plne oprávnená s týmito disponovať aj bez súhlasu svojho
druha, čo zahŕňalo aj oprávnenie tieto kúpnou zmluvou previesť na žalovaného 1/. Ak by bola pravdivá
argumentácia žalobkyne, že v zmysle zvykového práva etnickej skupiny bol vlastníkom nehnuteľností
M. M., tak potom by žalobkyňa takýmito vyjadreniami v skutočnosti popierala vlastnú aktívnu vecnú

legitimáciu v tomto konaní, ktorého predmetom bolo určenie vlastníckeho práva.
8.6 Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že nemala záujem predať svoju nehnuteľnosť žalovanému 2/;
žalovanému 1/ žalobkyňa od začiatku prezentovala, že má záujem predať nehnuteľnosti a zháňa na ne
kupca. Žalobkyňa aj vo svojom poslednom vyjadrení túto skutočnosť potvrdila a zároveň tým vyvrátila
skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že nehnuteľnosti predať nechcela a kúpnou zmluvou riešila len

zabezpečenie úveru, resp. že sa z tohto dôvodu malo jednať o tzv. prepadný záloh. Žalobkyňa skutočne
mala záujem predať nehnuteľnosti, čo potvrdil aj svedok I. J. E. a aj ona sama, pričom samotná výška
kúpnej ceny nemôže byť v zmysle judikatúry citovanej v odvolaní žalovaného 1/ dôvodom neplatnosti
tejto zmluvy.
8.7 Žalovaný 1/ nesúhlasil ani s číslami prezentovanými žalobkyňou ohľadom poskytnutia úveru;

žalovaný 2/ poskytol v období rokov 2015-2019 žalobkyni úver v celkovej úhrnnej výške 113.570,-Eur,
z ktorého žalobkyňa vrátila sumu 43.570,-Eur na istine a sumu 500,-Eur na úrokoch; vzniknutý rozdiel -
nesplatený zostatok istiny pôžičky 70.000,-Eur zaplatil za žalobkyňu žalovaný 1/ tak, že v kúpnej zmluve
dohodnutú kúpnu cenu zaplatil na základe požiadavky žalobkyne priamo žalovanému 2/. Celkový zisk
žalovaného 2/ z poskytnutého úveru bol tak 500,- Eur. Žalovaný 1/ nemal z poskytnutia úveru žiadny

zisk, nemal žiadny zisk ani zo samotnej kúpy nehnuteľnosti, ktorú po jej nadobudnutí nikdy neužíval, ani
neprenajímal, ani nepreviedol do vlastníctva inej osoby za akúkoľvek cenu. Naopak, žalovaný 1/ platil
za nehnuteľnosti daň z nehnuteľnosti vo výške 4 x 53,09 Eur, ako aj poplatky za odpad v celkovej výške
116,44 Eur, spolu celkové náklady žalovaného 1/ predstavovali 328,80 Eur.
8.8 V čase podania žaloby, ktorá bola podaná po 3 rokoch od nadobudnutia nehnuteľnosti do vlastníctva,

bol žalovaný 1/ stále zapísaný v katastri ako vlastník a do podania žaloby zo svojho vlastníctva nemal
žiadny majetkový prospech, len náklady. Tvrdenia žalobkyne, že údajne mal mať niektorý zo žalovaných
zisk 100.000,-Eur, čo má byť 4-násobok jej dlhu z poskytnutého úveru, nebolo preukázané žiadnym
dôkazom; v žiadnom prípade sa nejedná o 4-násobok hodnoty úveru, ktorý bol žalobkyni poskytnutý v
celkovej sume 113.570,-Eur a ňou vrátený len v rozsahu 43.570,-Eur.

8.9 Navrhol odvolaciemu súdu zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu v celom
rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100%.

9. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odpovedi žalovaného 1/ uviedol, že s ním v celom rozsahu súhlasí.10. Ďalšie relevantné vyjadrenia vo veci podané neboli.

11. Krajský súd, ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§380 ods. 1,2 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle §385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie postupom podľa §387 ods. 1,2 C.s.p. v odvolaniami napadnutých výrokoch (t.j. okrem výroku
II.) potvrdil.

12. Podľa ustanovenia §387 ods. 1,2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Krajský súd preskúmal odvolacie námietky, napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako aj konanie,

ktoréjehovydaniupredchádzalo;konštatuje,žesúdprvejinštancieriadneapodrobnezistilskutkovýstav
a vyvodil z neho správny právny záver. Svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a nedopustil sa pochybenia
ani v procesnom postupe, ktorým by znemožnil strane uskutočňovať jej patriace práva v takej miere, že
by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd neidentifikoval existenciu ani jedného
z možných odvolacích dôvodov v zmysle §365 C.s.p., a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil,

osvojac si jeho presvedčivé odôvodnenie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

14. Odvolanie žalobkyňa podala „len z opatrnosti“; žiadne zásadné dôvody, pre ktoré by s rozsudkom
súdu prvej inštancie nesúhlasila, neuviedla.
14.1 Nedôvodne namietla, že ju okresný súd nepovažoval za spotrebiteľku, pretože opak vyplýva

z odôvodnenia rozsudku v bode 99. a 111.
14.2 Hoci namietla, že okresný súd niektoré dôkazy, predovšetkým posudky psychiatra, psychológa
a výsluch žalobkyne nesprávne zhodnotil, čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v III.
až IX. výroku rozsudku, uvedené nesmerovalo konkrétne voči namietaným výrokom rozsudku súdu
prvej inštancie, s ktorými nesúhlasila a krajský súd v uvedenom odvolacie dôvody, ňou len citované,

z odvolania neidentifikoval. Rovnako platí aj pre tvrdenia žalobkyne, že žalovaný 2/ pri overovaní bonity
nemal k dispozícii žiadne údaje o jej bežných výdavkoch, nezisťoval jej príjem, nemal žiaden podklad
o schopnosti žalobkyne splácať predmetný úver a že ak by žalovaný 2/ poskytol pri dojednaní zmluvy
o úvere zrozumiteľným spôsobom žalobkyni ako spotrebiteľke všetky relevantné informácie, táto by
nemala záujem uzavrieť zmluvu o úvere, pri ktorej by prišla o rodinný dom.

14.3 Odvolací súd nesúhlasí s konštatovaním žalobkyne v odvolaní, že rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti nedáva konzistentné odpovede na rozhodujúce otázky, potrebné pre posúdenie
veci a je ústavne nekonformný; naopak, odvolací súd má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je
dostatočne odôvodnený, je z neho zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie
riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný a zrozumiteľný, náležitým a zákonným spôsobom sa

vysporiadal so skutkovou aj právnou stránkou sporu, zrozumiteľne a preskúmateľne odôvodnil svoje
meritórne rozhodnutie v súlade s §220 ods.2 C.s.p.
14.4 Odvolacie námietky žalobkyne sa týkali predovšetkým skutkového zistenia a vyhodnotenia dôkazov
okresným súdom. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie nepochybil v tomto smere; z obsahu
spisu je zistiteľné, že vykonal na návrh strán všetky potrebné dôkazy, následne v rozsudku v jeho

odôvodnení jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia i právne argumenty strán,
vyhodnotil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
vychádzal a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, ako aj vec právne posúdil. Jeho odôvodnenie
je presvedčivé.
14.5 Odkaz odvolateľky na jednotlivé ustanovenia odvolacích dôvodov (§365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p.)

nekorešpondujú s dôvodmi uvedenými v texte odvolania: krajský súd nezistil skutkovú vadu, že súd prvej
inštancie nesprávne postupoval pri hodnotení výsledkov dokazovania, nezobral do úvahy skutočnosti,
ktoré z dôkazov vyplynuli, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, a že by dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§365 ods. 1 písm. f) C.s.p.);
v prejednávanej veci odvolací súd nemôže konštatovať ani odvolacie dôvody v zmysle §365 ods. 1 písm.

h) C.s.p. vo vzťahu k hmotnoprávnej vade rozhodnutia, ktorá predstavuje mylné použitie právnej normy
na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav nemožno použiť.
14.6 Krajský súd tak nepovažoval odvolanie žalobkyne za dôvodné.15. Odvolanie žalovaného 1/ smerovalo len voči výroku I. Krajský súd ku jeho konkrétnym námietkam
uvádza:
15.1 odkaz žalovaného 1/ na §151j ods. 3 OZ, zakazujúceho dohodu pred splatnosťou pohľadávky

zabezpečenej záložným právom, na základe ktorej sa záložný veriteľ môže uspokojiť tým, že nadobudne
vlastnícke právo k zálohu, pričom v danom prípade takáto dohoda uzatvorená nebola, keďže zmluvnou
stranou záložnej zmluvy bol žalovaný 2/, ktorý poskytol žalobkyni finančné prostriedky a kupujúcim jej
nehnuteľností bol žalovaný 1/, v kontexte všetkých vykonaných dôkazov v spore neobstojí. Z výpisu
z obchodného registra vyplýva, že žalovaný 2/ ako poskytovateľ finančných prostriedkov koná (aj)

prostredníctvom žalovaného 1/; okresný súd správne poukázal na previazanosť kúpnej zmluvy zo
dňa 03.07.2019 so zmluvou o úvere č. 2015/01 zo dňa 16.02.2015, ktoré právne úkony je potrebné
vykladať vo vzájomných súvislostiach. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v súlade s §35 ods.2 OZ
úmyslom zmluvných strán vyššie uvedených právnych úkonov bolo nepochybne zabezpečiť pohľadávku
zo zmluvy o úvere kúpnou zmluvou k nehnuteľnosti, realizovanou na strane kupujúceho žalovaným
1/ s tým, že na uvedenú nehnuteľnosť bola uzatvorená aj záložná zmluva zo dňa 16.02.2015 v

prospech žalovaného 2/, ktorý žalobkyni poskytol úver. Z uvedeného vyplýva logický záver, že pokiaľ
boli uzatvorené kúpna zmluva aj záložná zmluva, ktorých predmetom boli rovnaké nehnuteľnosti,
bolo potrebné zohľadniť skutočnosti, vedúce k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, s prihliadnutím na osobu
kupujúceho -žalovaného 1/ ako jedného z konateľov žalovaného 2/ - záložného veriteľa;
15.2 na uvedené nadväzuje aj ďalší (správny) záver súdu prvej inštancie, že kúpna zmluva bola

uzatvorená ešte pred splatnosťou pohľadávky na základe zmluvy o úvere, preto sa podľa názoru súdu
prvej inštancie jednalo o tzv. prepadný záloh. Vychádzajúc z chronológie dátumov uzatvárania právnych
úkonov, preskúmavaných súdom prvej inštancie, je zistiteľné, že kúpna zmluva bola uzatvorená dňa
03.07.2019, pričom úver bol v konečnom dôsledku splatný dňa 31.07.2019, čo vyplýva z dodatku č.9 ku
Zmluve o úvere, aj z článku IV. kúpnej zmluvy;

15.3 výška kúpnej ceny dojednaná v kúpnej zmluve na sumu 70.000,-Eur v celom rozsahu zodpovedala
aktuálnej výške dlhu žalobkyne voči žalovanému 2/, ktorý poskytoval žalobkyni ďalšie úverové
prostriedky napriek tomu, že minimálne od roku 2018 mal vedomosť o zložitej situácii žalobkyne, čo
vyplývalo z vyjadrení konateľa žalovaného 2/ I. J. E., že práve suma 70.000,-Eur bola určitým stropom,
do ktorého bol ochotný žalobkyni poskytnúť finančné prostriedky;

15.4 vychádzajúc z uvedených skutkových zistení a právnej úpravy Občianskeho zákonníka
v ustanoveniach §552 a §151a až 151j potom okresný súd správne dospel k záveru, že kúpna zmluva
bola uzatvorená v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§39 a §151j ods. 3) o realizácii
záložného práva podľa §552 a §151a až 151j OZ a medzi stranami sporu išlo o tzv. prepadný záloh,
na čom nemení nič ani fakt, že vklad vlastníckeho práva bol povolený až po splatnosti pohľadávky zo

zmluvy o úvere;
15.5 okresný súd len podporne poukázal na vôľu žalobkyne, ktorá nemienila prevádzať svoje
nehnuteľnosti, ale len zabezpečiť pohľadávku žalovaného 2/, pričom bez právnej relevancie je, že
tak mala uvažovať z dôvodu, že sa necítila byť ich vlastníčkou, keďže mala za to, že vlastníkom
nehnuteľností je jej druh a jeho rodina; existujúci rozpor medzi vôľou a prejavom žalobkyne robí právny

úkon neplatným (§37 ods. 1 OZ); v tomto kontexte a vo svetle vykonaných dôkazov, najmä výsluchov
strán sporu a časovej postupnosti právnych úkonov nie je smerodajné tvrdenie I. J. E., že s myšlienkou
predať nehnuteľnosti prišla práve žalobkyňa;
15.6 práve vyššie uvedené prepojenie žalovaných 1/ a 2/ poskytuje odpoveď na ich právne kroky, ako
sú popísané v dôvodoch rozsudku súdu prvej inštancie: záložná zmluva neobsahuje dojednanie o tom,

že by si žalovaný 2/ mohol nechať nehnuteľnosti v prípade, ak by nedošlo k splateniu úveru žalobkyňou
a ani žalovaný 2/ sa nikdy nestal vlastníkom predmetu zálohu, keďže vlastníkom sa nepochybne podľa
dohody žalovaných 1/ a 2/ stal žalovaný 1/;
15.7 námietka žalovaného 1/, že súd prvej inštancie si v celom rozsahu osvojil a prevzal do svojho
rozhodnutia preukázateľne nepravdivé tvrdenia žalobkyne (znalcovi o tom, že v minulosti nikdy nebola

súdne trestaná, že trpí duševnou poruchou, pre ktorú nie je spôsobilá na právne úkony, ohľadne účelu
použitia prostriedkov z úveru; uvádzala rôzne sumy vyplatené jej na úvere) tiež neobstojí; žalovaný 1/
sám priznal, že súd prvej inštancie neuveril vyššie uvedeným tvrdeniam žalobkyne a svoje rozhodnutie
nepostavil výhradne na dôkazoch v súvislosti s nimi vykonaných;
15.8 námietka žalovaného 1/ s konštatovaním okresného súdu v bode 83. odôvodnenia rozsudku, že

kúpna zmluva a záložná zmluva boli uzatvorené súčasne nie je dôvodná, pretože z celého kontextu
prvoinštančného rozhodnutia nevyplýva, že by okresný súd definoval uzatvorenie oboch právnych
úkonov (kúpnej a záložnej zmluvy) naraz v rovnaký termín; konštatoval len ich uzatvorenie medzi
stranami sporu vo vzťahu k rovnakým nehnuteľnostiam;15.9 krajský súd súhlasí so záverom žalovaného 1/ o tom, že vlastník nehnuteľnosti je oprávnený
disponovať s nehnuteľnosťami aj po zriadení záložného práva; za potrebné považuje len doplniť, že pri
prevode nesmie dôjsť ku zmenšeniu hodnoty zálohu s výnimkou bežného opotrebenia (§151i OZ);

15.10 odvolací súd súhlasí so žalovaným 1/ v tom, že v kúpnej zmluve zo dňa 03.07.2019 je
jednoznačne uvedený ako predmet prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na žalovaného 1/ a
nie zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a že na kúpnej zmluve je overený podpis žalobkyne,
ktorá mala možnosť si zmluvu prečítať pred podpísaním. Vykonaným dokazovaním zistené okolnosti
uzatvorenia tejto kúpnej zmluvy, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, a ktoré už podrobnejšie krajský súd

rozviedol vo svojom odôvodnení v bodoch 15.-15.9, však viedli aj odvolací súd – v zhode s okresným
súdom - k záveru, že medzi stranami sporu išlo o tzv. prepadný záloh;
15.11 v nadväznosti na vyššie uvedené nelogicky vyznieva argumentácia žalovaného 1/ v odvolaní,
že hoci sa na základe kúpnej zmluvy stal vlastníkom nehnuteľnosti už v roku 2019 a je ním doposiaľ,
platí dane aj poplatky, nehnuteľnosť neužíva, ani s ňou žiadnym spôsobom nenakladá ani sa nedostala
do sféry vlastníctva žalovaného 2/, čím dôvodil, že sa nejednalo o žiadne koordinované jednanie

žalovaných, ktorého cieľom by malo byť obchádzanie prepadného zálohu; z obsahu spisu nevyplynulo,
žeby žalobkyňa s rodinou uvedené nehnuteľnosti neužívala;
15.12 odkaz žalovaného 1/ v odvolaní na tzv. synalagmatickú povahu, t.j. vzájomnú podmienenosť
plnení, ktorá sa neprejavila vo vzťahu k žalobe o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
(bod 138. odôvodnenia napadnutého rozsudku) krajský súd nepovažoval vo vzťahu ku predmetu

sporu za relevantný, pretože zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť súdu skúmať
bonitu strany sporu (žalobkyne) v konaní o určenie vlastníckeho práva pri prejudiciálnom skúmaní
ne/platnosti právneho úkonu. Obsah rozhodnutí, na ktoré odvolateľ poukazoval, riešili predmet sporu
o zaplatenie finančných prostriedkov z dôvodu odstúpenia od zmluvy, resp. z dôvodu zrušenia zmluvy,
kedy nepochybne o synalagmatický vzťah v zmysle §457 OZ ide.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd mal za to, že okresný súd rozhodol správne, a preto
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, a to aj vo výroku o trovách konania, osobitne odvolaním
nenapadnutým, ale výrokom súvisiacim (§379 písm.a C.s.p.) podľa §387 ods. 1,2 C.s.p., ako vecne
správny potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §255 ods.
1,2 C.s.p. podľa pomeru úspechu strán sporu v odvolacom konaní. Žalovaný 1/ ani žalobkyňa neboli
v odvolacom konaní úspešní; v zmysle §255 ods.2 C.s.p. žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný. Preto odvolací súd žiadnej zo strán sporu náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

18. Záverom krajský súd len dodáva, že odvolaniami nebol napadnutý výrok II. rozsudku okresného
súdu, ktorý preto nepodľahol odvolaciemu prieskumu a odvolacím konaním zostal nedotknutý.

19. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie

v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).