Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/103/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200616
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Ondrejková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200616.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členiek

senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. (spravodajkyňa) a Mgr. Miroslavy Fodor, v právnej veci žalobcu:
Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO:
36861227,zastúpeného:JUDr.PetronelaToporcerZavacká,LL.M.,advokátka,sosídlomNám.Ľ.Štúra
2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 172 492, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
100487006/2020 zo dňa 21.02.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím č. 100868316/2019 zo dňa 03.05.2019
(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 536/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „daňový poriadok“) žalobcovi úrok z omeškania v sume 188 424,40 Eur za nezaplatenie dane

z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie
október 2017 v stanovenej lehote a v ustanovenej výške. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia
uviedol, že žalobca podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október 2017 dňa 21.11.2017
(lehota na jeho podanie uplynula dňa 27.11.2017), v zmysle ktorého vlastná daňová povinnosť na úhradu
predstavovala sumu 2 520 186,53 Eur. Žalobca uhradil dňa 24.01.2018 sumu 20 478,01 Eur, dňa
24.02.2018 sumu 1 435,36 Eur a odo dňa 30.05.2018 povolil správca dane žalobcovi odklad platenia
dane rozhodnutím z 18.05.2018. Správca dane ďalej v zmysle § 156 ods. 2 daňového poriadku uviedol

výpočet výšky úroku z omeškania.

2. Na podklade žalobcom podaného odvolania rozhodoval žalovaný v odvolacom konaní a vydal
rozhodnutie č. 100487006/2020 zo dňa 21.02.2020, právoplatné dňa 26.02.2020 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“ a spolu s prvostupňovým rozhodnutím aj ako „napadnuté rozhodnutia“), ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že správca dane postupoval
v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že štátne orgány môžu konať iba

na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Na správu daní
sa vzťahuje výlučne daňový poriadok, v súlade s ktorým je správca dane v zmysle § 156 daňového
poriadku povinný vyrubiť úrok z omeškania, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej
lehote alebo v ustanovenej výške daň alebo rozdiel dane. Zákon jednoznačne určuje postup správcudane v danom prípade, t. j. správca dane je povinný vyrubiť úrok z omeškania vo výške podľa § 156 ods.
2 daňového poriadku. Zdôraznil aj § 3 ods. 1 daňového poriadku zakotvujúci základné zásady daňového
konania - zásadu zákonnosti.

II. Správna žaloba

3. Žalobca sa žalobou zo dňa 23.04.2020, doručenou Krajskému súdu v Bratislave toho istého
dňa, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia spolu s prvostupňovým

rozhodnutím, a tiež aby vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie, eventuálne, aby súd
znížil úrok z omeškania vyrubený napadnutými rozhodnutiami na sumu 1 Euro. Dôvody na zrušenie
napadnutých rozhodnutí videl v tom, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho
právneho posúdenia veci, a tiež že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred daňovými
orgánmi, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1
písm. c/, g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej len

„SSP“).

4. Žalobca v správnej žalobe uviedol ohľadom skutkového stavu, že na základe zmluvy o poskytovaní
právnych služieb mu vznikol nárok na odmenu, ktorá bola po ďalšom vzájomnom rokovaní stanovená
vo výške 15 236 226,- Eur s DPH, ku ktorej žalobca vystavil faktúru z 10.10.2017 na uvedenú sumu.

Následne dňa 09.11.2017 Národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru (NAKA) začala
trestného stíhanie pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku
vo forme spolupáchateľstva v štádiu pokusu a v ten istý deň vydal Úrad Špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR“) príkaz
na zaistenie peňažných prostriedkov, ktorým znemožnil žalobcovi nakladať so zaplatenou odmenou.

Žalobca za účelom splnenia svojej zákonnej povinnosti podal dňa 21.11.2017 daňové priznanie k DPH
za zdaňovacie obdobie október 2017, v zmysle ktorého priznaná vlastná daňová povinnosť na úhradu
predstavovala sumu 2 520 186,53 Eur, splatnú dňa 27.11.2017. Uvedeným príkazom na zaistenie
peňažných prostriedkov bolo žalobcovi znemožnené uhradiť daňovú povinnosť v celom rozsahu, pričom
Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR nevyhovel žiadosti (ani následnej sťažnosti) žalobcu o obmedzenie

zaistenia peňažných prostriedkov v rozsahu vzniknutej daňovej povinnosti; rovnako nebolo vyhovené
jeho žiadosti (ani následnej sťažnosti) o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov. Daňový úrad
rozhodnutím z 18.05.2018 vyhovel žalobcovej žiadosti o odklad platenia DPH. Dňa 30.01.2019 vydal
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) nález sp. zn. I. ÚS 122/2018-123,
právoplatný dňa 18.02.2019, ktorým okrem iného rozhodol o zrušení príkazu na zaistenie peňažných

prostriedkov. Dňa 27.02.2019 žalobca vykonal úhradu daňovej povinnosti a následne boli vydané
napadnuté rozhodnutia.

5. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutia predstavujú priamy zásah do práva žalobcu
vlastniť majetok (garantované čl. 20 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky). Omeškanie žalobcu priamo

a bezprostredne zapríčinil štát nezákonným príkazom na zaistenie peňažných prostriedkov, ktorý teraz
paradoxne žiada úrok z ním zapríčineného omeškania od žalobcu. Závery žalovaného v napadnutom
rozhodnutí sú nespravodlivo formalistické a nemožno s nimi súhlasiť. Dal do pozornosti, že v zmysle § 3
ods. 1 daňového poriadku platí, že pri správe daní sa dbá na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov. Zdôraznil, že úrok z omeškania za neuhradenie daňovej povinnosti mu

bol vyrubený výlučne z dôvodu pochybenia na strane štátu, a to nezákonným príkazom na zaistenie,
ktorý bol zrušený priamo Ústavným súdom SR. Žalobca na základe nezákonného príkazu na zaistenie
nemohol objektívne splniť svoju daňovú povinnosť, aj keď sa pokúšal, na čo mali daňové orgány
prihliadať.

6. Uvedený postup v konečnom dôsledku znamená, že ujmu, ktorú spôsobil štátu sám štát svojím
nezákonným rozhodnutím, musí zaplatiť žalobca vo forme úroku z omeškania, pričom tento nezapríčinil,
a ktorý je tak nútený spätne sa domáhať náhrady škody, ktorá mu bola týmto spôsobená od štátu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.

z.“), čo vedie výlučne k množeniu súdnych sporov. Podľa výkladu žalobcu sa za nezaplatenie alebo
neodvedenie dane v ustanovenej lehote alebo ustanovenej výške podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku
nemôže považovať situácia, kedy daňový subjekt nezaplatil alebo neodviedol daň z objektívnej príčiny
spôsobenej právoplatným výrokom orgánu verejnej moci, a k takémuto širšiemu výkladu mali pristúpiťdaňové orgány. Namietal tiež nesprávnosť aplikácie prílišného formalizmu a dal do pozornosti, že súd
ani orgán verejnej správy nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od
neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý

z ústavnoprávnych princípov.

7. Žalobca navrhol súdu eventuálne v zmysle § 192 SSP znížiť výšku úroku z omeškania vyrubeného
napadnutými rozhodnutiami na symbolickú sumu vo výške 1,- Euro, čo odôvodňoval rovnakými dôvodmi
ako návrh na zrušenie napadnutých rozhodnutí. Výška vyrubeného úroku z omeškania je celkom zjavne

nespravodlivá a neprimeraná. Dodal, že v zmysle zásady prísnej individualizácie sankcie platí, že
právna istota a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho štátu, nepripúšťajú v individuálnych
prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe skutku a jeho
dôsledkom, a to ani v prípade, ak zákonodarca sankciu vyjadril takou výlučnou úpravou.

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania

8. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 09.11.2020 zotrval na svojich záveroch
uvedených v napadnutom rozhodnutí a navrhol žalobu zamietnuť. Zároveň zopakoval veľkú časť svojho
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade
s platnými právnymi predpismi. Zákon neustanovuje povinnosť správcu dane pred vyrubením sankcie

skúmať majetkové a finančné pomery každého daňového subjektu a podľa toho prípadne nevyrubiť
sankciu, ak finančné pomery daňového subjektu mu práve v tom čase neumožňujú uhradiť sankciu.
Dodal tiež, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade s jeho doterajšou ustálenou rozhodovacou
praxou(súlads§3ods.9daňovéhoporiadku),ktorájerešpektovanájudikatúrou,atýmbolrešpektovaný
aj princíp právnej istoty.

9. V replike zo dňa 20.11.2020 žalobca zopakoval svoju argumentáciu a naviac uviedol, že legalita
nemôže znamenať požiadavku bezduchého formalizmu rezignujúceho na spravodlivosť, a že na
pochybenia štátu má opakovane doplácať žalobca.

10. Žalovaný v duplike zo dňa 14.03.2024 zotrval na svojej argumentácii, ako aj na tvrdení o zákonnosti
napadnutých rozhodnutí.

IV. Relevantná právna úprava

11. Podľa prechodného ustanovenia § 493e SSP, „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa
dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

12. Podľa § 190 SSP, „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“

13. Podľa § 192 SSP, peňažná moderácia,
„Správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania rozsudkom znížiť výšku
peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody, ktoré boli priznané napadnutým rozhodnutím orgánu
verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy, ak to žalobca navrhol, a priznaná výška

peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody je neprimeraná alebo voči žalobcovi likvidačná.“

14. Podľa § 78 ods. 2 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty (v znení účinnom ku dňu
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia 26.02.2020): „Do 25 dní po skončení každého zdaňovacieho
obdobia je povinný podať daňové priznanie každý platiteľ okrem platiteľa registrovaného podľa § 5 alebo

§ 6, ktorý je povinný podať daňové priznanie, ak mu vznikla v zdaňovacom období povinnosť platiť daň,
ak v zdaňovacom období dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 alebo § 47, dodal tovar podľa §
45, nadobudol tovar s oslobodením od dane podľa § 44 alebo ak uplatňuje odpočítanie dane. Platiteľ je
povinný zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia.“

15. Podľa § 156 ods. 1 zákona o DPH (v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia
26.02.2020): „Úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo
neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v
rozhodnutí správcu danea) daň alebo rozdiel dane,
b) preddavok na daň,
c) splátku dane,

d) vybraný preddavok na daň,92)
e) daň vybranú zrážkou,92)
f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane.“

V. Právne posúdenie veci správnym súdom

16. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny
súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v
Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.
júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa

predchádzajúcej vety dňa 6. júna 2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie
senátu 1S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“) a následne v súlade s
rozvrhom práce na rok 2024 v znení dodatkov č. 1, č. 2, č. 3 a č. 4 účinného od 21.05.2024 náhodným
výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 8S správneho súdu.

17. Nakoľko správna žaloba bola podaná dňa 23.04.2020, t. j. konanie bolo začaté a neskončené
do 30.06.2023, správny súd s odkazom na § 493e SSP v platnom znení v tomto súdnom konaní
postupuje a rozhoduje podľa SSP v znení účinnom do 30.06.2023. Správny súd ako súd príslušný
na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP),
oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 SSP), obsahovala

zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu
a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov
(§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj postup predchádzajúci jeho
vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP v znení
účinnom do 30.06.2023) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 SSP), za

splnenia procesných podmienok vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 v spojení s §
137 ods. 4 SSP), a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.

18. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, a to v medziach žalobných bodov, v rámci

ktorých žalobca primárne napádal potrebu aplikácie širšieho výkladu § 156 ods. 1 daňového poriadku,
a teda že za nezaplatenie alebo neodvedenie dane sa nemôže považovať neodvedenie z objektívnej
príčiny spôsobenej právoplatným výrokom rozhodnutia orgánu verejnej moci, ako aj potrebu dbania na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov v zmysle § 3 ods. 1 daňového
poriadku, a teda celkovo spornou bola otázka, či je porušením daňových predpisov, ak daňové orgány

pri vyrubení úroku z omeškania nezohľadnili/ nezapočítali škodu spôsobenú štátom daňovému subjektu.

19. Správny súd nevidel vo výklade § 156 ods. 1 daňového poriadku (upravujúceho, že správca dane
vyrubí úrok z omeškania, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo
v ustanovenej výške daň) priestor pre širší výklad, ktorého sa domáhal žalobca - že toto neplatí

pre prípad nezaplatenia dane z objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom rozhodnutia
orgánu verejnej moci. Žalobcom uvedený výklad nijako nevyplýva z textu zákonného ustanovenia ani
z účelu zákona. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného o zákonnosti postupu podľa § 156
daňového poriadku, ktorý ustanovuje daňovému orgánu jednoznačný postup v prípade nezaplatenia
dane daňovým subjektom v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške, kedy správca dane

v podstate nemá inú možnosť, ako vyrubiť úrok z omeškania.

20. Za danej situácie súd (rovnako ako daňové orgány) nemohol vyhovieť námietkam žalobcu brojacim
proti vyrubeniu úroku z omeškania spočívajúcim v tom, že omeškanie žalobcu priamo zapríčinil štát
nezákonným príkazom na zaistenie peňažných prostriedkov (t. j. ujmu, ktorú spôsobil štátu sám

štát, musí zaplatiť žalobca) z dôvodu, že v prvom rade je tu potrebné vyriešiť podstatnú otázku
zodpovednostištátuzaškodu.Vprípadevyhodnocovaniapredpokladovvznikuzodpovednostiarozsahu
zodpovednosti štátu za škodu, spôsobu a rozsahu náhrady škody, dodržania stanovených lehôt,
a prípadného následného priznania nároku na náhradu škodu je osobitným zákonom č. 514/2003Z. z. stanovený presný postup pri náhrade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, zahŕňajúci
napríklad aj obligatórne predbežné prerokovanie nároku na písomnú žiadosť poškodeného s príslušným
orgánom (v § 15). Uskutočnenie postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. žalobca nepreukázal.

Okrem toho pre účely vyhodnocovania zodpovednosti štátu za škodu by bolo potrebné vykonať riadne
dokazovanie, pričom nie je v kompetencii daňových orgánov ani správneho súdu vykonať postup podľa
uvedeného zákona, rozhodnúť o nároku na náhradu škody a tento rovno „započítať“ s vzniknutým
úrokom z omeškania. V danom prípade nebolo možné urobiť jednoduché konštatovanie o náhrade
škody, ako si to predstavoval žalobca; treba nasledovať zákonné postupy, a to v tomto prípade čo sa

týka daňových záležitostí - postup podľa daňových predpisov a čo sa týka náhrady škody - postup podľa
všeobecných alebo osobitných predpisov o náhrade škody.

21. Otázka náhrady škody nie je pre daňové orgány pritom nijako súvisiacou otázkou s predmetom
príslušného daňového konania a nie je nijako podstatná pre rozhodnutie daňových orgánov. Doslovne
vzaté škoda žalobcovi vznikne až samotným zaplatením úroku z omeškania, teda nie skôr ako pred jeho

vyrubením daňovým orgánom ani jeho zaplatením daňovým subjektom. Pre rozhodovanie daňových
orgánov bolo v danom prípade rozhodujúce iba to, či žalobca zaplatil včas a v ustanovenej výške daň
alebo nie a čas trvania omeškania, nie náhrada škody, ktorá nastupuje až po vyrubení a zaplatení úroku
z omeškania.

22. Súd nie je názoru, že by uvedeným postupom daňových orgánov došlo k porušeniu § 3 ods.
1 daňového poriadku, v zmysle ktorého sa pri správe daní dbá na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov. Pod zachovávaním práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov nemožno rozumieť nárok na / automatické započítanie (rozhodnutím nepriznanej)
náhrady škody s vyrubovanou daňou alebo úrokom. Rovnako má súd za to, že v danom prípade

nedošlo napadnutými rozhodnutiami ani k porušeniu ďalších namietaných práv alebo princípov, ako
práva žalobcu vlastniť majetok, či iných ústavnoprávnych princípov.

23. Z rovnakých dôvodov správny súd nevyhovel ani návrhu žalobcu na peňažnú moderáciu v zmysle §
192 SSP, keďže tento dôvodil rovnakými dôvodmi (uvedenými vyššie). Zároveň žalobca ani netvrdil a ani

niesúsplnenépodmienkynaaplikáciupeňažnejmoderácie,ktorýmisúvzmyslecitovanéhoustanovenia
- neprimeranosť výšky peňažného plnenia alebo likvidačnosť výšky peňažného plnenia pre žalobcu.
Dôvod, ktorý uvádzal žalobca a spočíva v spôsobení ujmy štátom, nepatrí medzi dôvody umožňujúce
pristúpiť k peňažnej moderácie. Navyše § 156 ods. 5 daňového poriadku aplikovaný správcom dane a
žalovaným upravuje spôsob výpočtu úroku z omeškania z dlžnej sumy tak, že určuje pevnú sadzbu toho

úroku, a to štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, resp. ak táto sadzba
nedosiahne 15 %, pri výpočte sa použije ročná úroková sadzba 15 %, bez možnosti správnej úvahy o
výške vyrubeného úroku z omeškania. V takomto prípade neexistuje iná možnosť výpočtu daného úroku
z omeškania, pričom súd môže aj v prípade moderácie rozhodnúť len v medziach zákona, a teda opäť
len tak, ako mohol podľa daňového poriadku rozhodnúť daňový orgán, t. j. len v medziach zákonom

stanovenej sadzby, v tomto prípade jedinej možnosti fixne stanoveného výpočtu úroku z omeškania.
V zmysle § 157 daňového poriadku sú stanovené úľavy zo sankcie alebo odpustenie sankcie, medzi
ktoré opäť patrí len vážne ohrozenie výživy daňového subjektu alebo odkázaných osôb, v ostatných
zákonom stanovených prípadoch na to nie je právny nárok, pričom opäť nejde o dôvody, ktoré by žalobca
spĺňal.

24. Na základe vyššie uvedeného správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia, ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu v medziach žalobných bodov,
neprisvedčil námietkam žalobcu týkajúcim sa nesprávneho právneho posúdenia veci ani podstatného
porušenia ustanovení o konaní pred daňovými orgánmi, ktoré mohlo mať za následok vydanie

nezákonného rozhodnutia vo veci samej, a vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných
ustanovení zákonov, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

25. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy
konanianepriznal,pretožežalovanémuakoorgánuštátnejsprávymožnopriznaťvočižalobcoviprávona

náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať a iba výnimočne,
pričom takéto dôvody súd nevzhliadol.

26. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote 30 dní odo dňa
jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 145 ods. 2 písm. a/

SSP v znení účinnom do 30.06.2023).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a)
označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body

možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP,
ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnostizastúpenýadvokátomvzmysle§449ods.1SSP.Kasačnásťažnosťainépodaniasťažovateľa

musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a)
má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo b) ide o konania o správnej žalobe podľa §
6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.